Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 31. október 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4Obdo/40/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6119364884
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lenka Praženková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:6119364884.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lenky Praženkovej a
členiek senátu JUDr. Gabriely Mederovej a Mgr. Sone Pekarčíkovej, v spore žalobcu TECH-MASTERS
Slovakia s.r.o., so sídlom Budovateľská 63, 080 01 Prešov, IČO: 31 701 892, zastúpeného advokátskou
kanceláriou VOLČKO & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Mlynská 27, 040 0l Košice - mestská časť Staré
Mesto, IČO: 55 968 058, proti žalovanému Jaroslav Bzdúšek, nar. XX. G. XXXX, bytom Centrum II

81/22, 018 41 Dubnica nad Váhom, IČO: 40 922 219 (s ukončenou podnikateľskou činnosťou ku dňu
22. januára 2019), zastúpenému advokátskou kanceláriou Hriadel-Heger & Partners s.r.o., so sídlom
Odborárska 21, 831 02 Bratislava - mestská časť Nové Mesto, IČO: 51 643 359, o zaplatenie 6.000,-- eur
s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 36Cb/163/2019, v konaní o dovolaní
žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č. k. 8Cob/96/2022-231 z 31. mája 2023, takto

r o z h o d o l :

I. Dovolanie žalobcu o d m i e t a .

II. Žalovanému p r i z n á v a voči žalobcovi n á r o k na náhradu trov dovolacieho konania v plnom
rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Trenčín ako súd prvej inštancie (ďalej tiež „prvoinštančný súd“) rozsudkom č. k.
36Cb/163/2019-161 zo 6. mája 2022 žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol a žalovanému priznal

proti žalobcovi náhradu 100 % trov konania.

2. Z odôvodnenia rozsudku prvoinštančného súdu vyplýva, že žalobca svoj nárok na zaplatenie 6.000,--
eur s príslušenstvom uplatnil z titulu zmluvných pokút uplatnených z dôvodu závažného porušenia
povinností zo strany žalovaného, k plneniu ktorých sa žalovaný ako obchodný zástupca zaviazal v
Zmluve o obchodnom zastúpení zo dňa 13. mája 2015.

3. Z dokazovania vykonaného výsluchom konateľa žalobcu, žalovaného, svedkov H. F.G. a J. Y. a
oboznámením listinných dôkazov predložených stranami sporu, mal súd prvej inštancie preukázané, že
dňa 13. mája 2015 uzavrel žalobca so žalovaným ako obchodným zástupcom Zmluvu o obchodnom
zastúpení(ďalejtiežlen„zmluva“),akoajPrílohyč.1,2,3a4adňa29.júla2016stranyuzavrelikzmluve
Dodatok č. 1 a Prílohu č. 2. Listom zo dňa 14. januára 2019 žalobca od zmluvy o obchodnom zastúpení

odstúpil z dôvodu závažného porušovania zmluvných povinností žalovaným. Faktúrou č. 2018-13 z 31.
decembra 2018 vyfakturoval žalovaný obchodnej spoločnosti TEMZIS s.r.o., IČO: 48 246 841 províziu
za konzultačné služby a grafickú úpravu web stránok v sume 303,30 eura.

4. Prvoinštančný súd vec právne posúdil podľa ustanovení § 652 ods. 1, § 653, § 672a ods. 1, 2, §
369 ods. 1, 2, § 266 ods. 1, 2, § 265 Obchodného zákonníka (ďalej len „ObchZ“) a podľa § 544 ods. 1

Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“). Konštatoval, že medzi stranami nebolo sporné, že žalovaný
vykonával pre žalobcu činnosť obchodného zástupcu na základe Zmluvy o obchodnom zastúpení z 13.mája 2015. Podľa čl. III. bodu 3.1 a 3.2 predmetnej zmluvy, predmetom jeho činnosti bolo sústavne
vyvíjať činnosť smerujúcu k uzatvoreniu kúpnych zmlúv na predaj výrobkov zastúpeného a takéto kúpne
zmluvy aj v mene zastúpeného uzatvárať. Podľa čl. XI. bodu 11.1 zmluvy o obchodnom zastúpení, bol

žalovaný ako obchodný zástupca povinný zdržať sa po dobu trvania obchodného zastúpenia podľa
tejto zmluvy a po dobu 12 mesiacov od jeho zániku akéhokoľvek jednania, ktoré by bolo konkurenčné
voči zastúpenému. Podľa čl. XI. bodu 11.2 označenej zmluvy, žalovaný ako obchodný zástupca bol
hlavne povinný v lehote podľa bodu 11.1 tejto zmluvy zdržať sa výkonu činnosti obchodného zástupcu,
sprostredkovateľa a obdobnej činnosti pre tretie osoby v oblasti, v ktorej vyvíjal činnosť podľa tejto

zmluvy. Obchodný zástupca bol tiež povinný zdržať sa v lehote podľa bodu 11.1 predaja výrobkov,
ktoré tvoria predajný sortiment zastúpeného alebo obdobných výrobkov, a to tak svojim, ako aj cudzím
menom. Ďalej bol povinný zdržať sa účasti, či už osobnej alebo kapitálovej na podnikaní právnických
a fyzických osôb, ktoré sa zaoberajú predajom výrobkov, ktoré tvoria predajný sortiment zastúpeného
alebo obdobných výrobkov. Z čl. XI. bodov 11.1 a 11.2 zmluvy o obchodnom zastúpení, aj za použitia
výkladového pravidla upraveného v § 266 ods. 2 ObchZ, mal súd prvej inštancie za to, že strany sporu si

týmto dohodli konkurenčnú doložku, ktorou sa žalovaný, v súlade s § 672a ods. 1 ObchZ zaviazal, že po
dobu 12 mesiacov od zániku jeho záväzku obchodného zástupcu zo zmluvy o obchodnom zastúpení z
13. mája 2015 nebude vykonávať činnosť obchodného zástupcu, sprostredkovateľa alebo inú obdobnú
činnosť pre tretie osoby v oblasti, v ktorej vyvíjal činnosť podľa tejto zmluvy, t. j. v zmluvne dohodnutom
zastupiteľskom obvode. Podľa názoru prvoinštančného súdu nebolo pochybností o tom, že konkurenčná

doložka dohodnutá v čl. XI. v bodoch 11.1 a 11.2 zmluvy vymedzuje predmet činnosti žalovaného,
územné(teritoriálne)obmedzenie,akoajdobu,poktorúmáobmedzeniečinnostižalovanéhotrvať,preto
je v zmysle § 672a ods. 1 ObchZ platná, nakoľko nie je v rozpore zo zásadami poctivého obchodného
styku, keďže na jednej strane rešpektuje jej zmysel, ktorým je ochrana žalobcu ako zastúpeného
pred neprípustným konkurenčným konaním žalovaného ako obchodného zástupcu, avšak zároveň v

neprimeranej miere neobmedzuje podnikateľskú činnosť žalovaného.

5. Žalobca si v zmysle čl. XIV. bod 14.1 predmetnej zmluvy uplatnil dohodnutú zmluvnú pokutu vo
výške 1.000,-- eur v dôsledku porušenia zmluvnej povinnosti žalovaným, ktoré malo spočívať v tom, že
ako obchodný zástupca počas trvania zmluvného vzťahu navštívil spoločnosť Považská cementáreň,

a.s. spolu s konateľom spoločnosti TEMZIS s.r.o., Ing. Jurajom Zacharom ako zástupcom priameho
konkurenta žalobcu a že ho zoznámil so svojím obchodným kontaktom s tým, že od februára 2019 bude
vraj už pracovať pre obchodnú spoločnosť TEMZIS s.r.o. Existenciu tejto udalosti (spoločnej návštevy)
súd nemal, okrem výpovede konateľa žalobcu, ktorého tvrdenia žalovaný poprel, preukázanú žiadnym
iným dôkazom. Z uvedeného dôvodu, pre nepreukázanie porušenia konkurenčnej doložky dohodnutej

v čl. XI. bod 11.1 a 11.2 a ani zmluvnej povinnosti upravenej v čl. V. bod 5.2 predmetnej zmluvy,
nebolo možné priznať žalobcovi zmluvnú pokutu uplatnenú v zmysle čl. XIV. bod 14.1 vo výške 1.000,--
eur. Podľa prvoinštančného súdu nebolo preukázané ani porušenie obchodného tajomstva zo strany
žalovaného v zmysle čl. XII bodu 12.1 zmluvy a čl. XII. bod 1 písm. b), h) Prílohy č. 3 zmluvy. Žalobca
v spore neoznačil žiadne také konanie žalovaného, ktorým by k porušeniu obchodného tajomstva malo

dôjsť, a to či už pri návšteve v Považskej cementárni, a.s., alebo pri obchodoch, ktoré mal žalovaný
(podľa tvrdenia žalobcu) sprostredkovať pre TEMZIS s.r.o. Taktiež neboli riadne identifikované, a teda
ani preukázané dôverné informácie, ktoré mali tvoriť obchodné tajomstvo žalobcu, a ktoré mal žalovaný
podľa tvrdenia žalobcu poskytnúť tretím osobám. Súd nemal preukázané, že by žalovaný obchodnej
spoločnosti TEMZIS s.r.o., alebo jej konateľovi Ing. Jurajovi Zacharovi označil Považskú cementáreň,

a.s. pri jeho návšteve (ktorá tiež nebola preukázaná) ako obchodný kontakt (klienta) žalobcu.

6. K uplatneniu zmluvnej pokuty žalobcom vo výške 1.000,-- eur aj v zmysle článku XIV. bod 14.1 zmluvy
za porušenie zmluvných povinností žalovaným, ktoré malo spočívať v tom, že žalovaný faktúrou č.
2018-13 zo dňa 31. decembra 2018 fakturoval províziu spoločnosti TEMZIS s.r.o., súd prvej inštancie

uviedol, že predmetnou faktúrou vyfakturoval žalovaný tejto spoločnosti províziu za konzultačné služby
a grafickú úpravu web stránok v sume 303,30 eura, a nie províziu za sprostredkovanie obchodu medzi
TEMZIS s.r.o. a ZTS - ŠPECIÁL, a.s., ako to tvrdil žalobca, preto nebolo možné žalobcovi priznať
zmluvnú pokutu za porušenie tejto zmluvnej povinnosti.

7. K tvrdeniu žalobcu, že žalovaný sprostredkoval aj minimálne 3 ďalšie objednávky pre spoločnosť
TEMZIS s.r.o., a to raz sa spoločnosťou ZTS - ŠPECIÁL, a.s. a dvakrát so spoločnosťou Považská
cementáreň, a.s., čomu mal nasvedčovať mail zo dňa 14. januára 2019 od žalovaného pre Ing. Juraja
Zacharu, v dôsledku čoho si žalobca uplatnil dohodnutú zmluvnú pokutu spolu vo výške 3.000,-- eur,súd prvej inštancie uviedol, že žalobcom tvrdená sprostredkovateľská činnosť žalovaného pre TEMZIS
s.r.o. nebola preukázaná. Zdôraznil, že mail zo 14. januára 2019 síce uvádza 3 objednávky, avšak
nie je zrejmé, čo bolo ich predmetom, ani kto ich sprostredkoval. Žalobca síce poukazoval na to, že

zakúpenie diaľničných známok klientom malo predstavovať druh odmeny za ich objednávku, čo mal
byť rovnaký systém spolupráce ako u neho, avšak toto svoje tvrdenie nepreukázal. Súd prvej inštancie
dospel k záveru, že spore nebol preukázaný konkrétny systém odmeňovania klientov žalobcu a nebolo
preukázané ani to, že predmetom označených objednávok bol obdobný (konkurenčný) tovar ako tovar
predávaný žalobcom. Žalobca nepreukázal ani to, že by žalovaný v spornom období (počas trvania

zmluvného vzťahu alebo po 12 mesiacov po jeho ukončení) vykonával pre TEMZIS s.r.o. činnosť
obchodného zástupcu, sprostredkovateľa alebo inú obdobnú činnosť, smerujúcu k uzatvoreniu kúpnych
zmlúv na predaj výrobkov, ktoré by predstavovali konkurenčné výrobky vo vzťahu k výrobkom žalobcu.
Ani z výpovede svedka J. Y. nebolo možné vyvodiť záver, že žalovaný pre spoločnosť TEMZIS s.r.o.
skutočne pracoval, pretože išlo len o sprostredkovanú, a nie priamu informáciu svedka, ktorú mu mal
povedať „jeden pán”. Podľa názoru prvoinštančného súdu ani mailová komunikácia medzi žalovaným

a Ing. Jurajom Zacharom zo 14. januára 2019, 30. decembra 2018 a 21. decembra 2018 nie je
postačujúcim dôkazom na preukázanie toho, že žalovaný v spornom období vykonával pre TEMZIS
s.r.o. činnosť, ktorou by porušil konkurenčnú doložku dohodnutú v čl. XI. Bod 11.1 a 11.2 predmetnej
zmluvy. Z uvedených mailov je síce zrejmé, že žalovaný a Ing. Zachar, resp. TEMZIS s.r.o. spolu
komunikovali, nie je však z nich už zrejmé, či sa ich komunikácia skutočne týkala konkurenčnej činnosti.

Hoci predmetom mailu zo 14. januára 2019 je aj označenie spoločností a konkrétnych objednávok,
tieto v spore predložené neboli, preto nie je zrejmé, čo nimi bolo objednané. Žalovaný argumentoval
kamarátskym vzťahom s Ing. Jurajom Zacharom, tvrdil, že zabezpečoval pre neho evidenčné čísla
vozidiel pre vystavenie diaľničných známok. Keďže žalobca v spore nepreukázal, že takýmto spôsobom
boli odmeňovaní jeho zákazníci, a tiež zákazníci TEMZIS s.r.o., ani to, že išlo o konkurenčné obchody,

nebolo možné bez akýchkoľvek pochybností vyvodiť, že žalovaný sprostredkúval konkurenčné obchody
v prospech spoločnosti TEMZIS s.r.o. Prvoinštančný súd poukázal tiež na to, že žalobca objednávky
vyplývajúce z mailovej komunikácie v priebehu sporu bližšie nekonkretizoval, ani nenavrhol, aby boli
vyžiadané od spoločností, ktorých sa mali týkať. Ani mail z 30. decembra 2018 od žalovaného pre
TEMZIS s.r.o. v znení „V prílohe posielam faktúru za-(ZTS špecial 1.011,00.- eur) z tejto sumy 30 %

= 303,30.- eur” bližšie nekonkretizuje obchod, ktorého sa posielaná faktúra týkala, na základe čoho
nie je možné identifikovať, či išlo o konkurenčný obchod sprostredkovaný žalovaným. Prvoinštančný
súd podotkol, že faktúra sa mala týkať sumy 1.011,-- eur, teda nie sumy 1.001,-- eur. Ani z mailu
z 21. decembra 2018 od U. U. pre žalovaného nebolo možné vyvodiť, že tam uvedený prehľad o
vystavených faktúrach a uhradených obratoch 21. decembra 2018 a zoznam všetkých vystavených

faktúr, ktoré boli k tomuto dňu neuhradené, respektíve boli po splatnosti, sa týkal konkurenčných
obchodov. Nebolo tiež zrejmé, za akým účelom boli tieto prehľady faktúr, a tiež akých faktúr, zaslané.
Na mailoch z 1. januára 2019, 3. januára 2019 a 6. januára 2019 žalovaný nebol uvedený ako adresát,
preto tieto maily súd prvej inštancie neposúdil ako dôkazy, ktoré by preukazovali konkurenčnú činnosť
žalovaného. Súd zdôraznil, že predmet činnosti obchodnej spoločnosti TEMZIS s.r.o. je rozsiahlejší

oproti predmetu činnosti žalobcu, preto aj v dôsledku toho nemožno mailovú komunikáciu považovať
za dôkaz konkurenčnej činnosti žalovaného voči žalobcovi, keďže sa nemusela týkať práve činnosti
spoločnosti TEMZIS s.r.o., ktorou táto spoločnosť má konkurovať žalobcovi. Navyše žalobca riadne
ani nevymedzil činnosť, prípadne výrobky spoločnosti TEMZIS s.r.o., ktoré voči nemu predstavujú
konkurenciu, a teda aj z tohto dôvodu nebolo možné identifikovať komunikáciu žalovaného a spoločnosti

TEMZIS s.r.o. ako konkurenčnú.

8.Ktvrdeniužalobcu,žežalovanýporušilsvojezmluvnépovinnostiupravenévčl.IV.bod4.3predmetnej
zmluvyajtým,ževykonávalčinnostipodľapredmetnejzmluvymimojemuvymedzenéhozastupiteľského
obvodu, v dôsledku čoho si uplatnil nárok na zmluvnú pokutu 1.000,-- eur, súd prvej inštancie uviedol,

že aj keď žalovaný nepoprel tvrdenie žalobcu, že dňa 16. novembra 2018 v čase okolo 9:30 hod. mohol
byť videný konateľom žalobcu na diaľnici medzi Novým Mestom nad Váhom a Piešťanmi v smere na
Piešťany, túto skutočnosť samo osebe ani v kontexte s inými dôkazmi nebolo možné posúdiť ako dôkaz
postačujúci pre vyvodenie záveru o tom, že žalovaný tam vykonával činnosť obchodného zástupcu. V
spore nebol preukázaný dôvod, pre ktorý sa žalovaný na tomto mieste v danom čase nachádzal, ani

účel jeho cesty. Súd prihliadol na skutočnosť, že podľa zmluvy o obchodnom zastúpení bol žalovaný ako
obchodný zástupca povinný žalobcu zastupovať aj v územnej oblasti Nové Mesto nad Váhom, Myjava
a Skalica, na základe čoho nemožno jednoznačne vylúčiť, že účelom jeho cesty 16. novembra 2018
bol práve výkon činnosti obchodného zástupcu pre žalobcu v týchto územných oblastiach. Výpovedekonateľa žalobcu a žalovaného ohľadne účelu tejto cesty boli rozporné, preto len na ich základe nebolo
možné ustáliť dôvod a účel cesty žalovaného v predmetný deň. Ani z výpovede svedka H. F., i keď
ten potvrdil telefonický dopyt na žalovaného v predmetnom čase na základe žiadosti konateľa žalobcu,

nevyplynulo, aký bol dôvod a účel cesty žalovaného v inkriminovanom čase. Súd prvej inštancie preto
skonštatoval, že žalobca nepreukázal porušenie zmluvnej povinnosti zo strany žalovaného, upravenej
v čl. IV. bod 4. 3 predmetnej zmluvy.

9. Sumarizujúc vyššie uvedené skutočnosti súd prvej inštancie dospel k záveru o nedôvodnosti nároku

žalobcu na zmluvnú pokutu vo výške 6.000,-- eur, nakoľko nezistil žalobcom označené protiprávne
konanie žalovaného a ani taký výkon práva žalovaného, ktorý by bol v rozpore s ustanovením § 265
ObchZ.

10. Na odvolanie žalobcu z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), f), g) a h) Civilného
sporového poriadku (ďalej len „CSP“), Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, rozsudkom č. k.

8Cob/96/2022-231 z 31. mája 2023 rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods.
1 CSP, vrátane súvisiaceho výroku o trovách konania, potvrdil.

11. Stotožňujúc sa so skutkovými závermi zistenými súdom prvej inštancie a jeho právnym posúdením,
odvolací súd na zdôraznenie správnosti rozhodnutia prvoinštančného súdu, vo vzťahu k argumentácii

žalobcu spočívajúcej v tom, že z tvrdení a dôkazov ním predložených a žalovaným účinne nepopretých
bolo možné dospieť k jedinému záveru, a to, že žalovaný skutočne pracoval pre spoločnosť TEMZIS
s.r.o. nielen v období 12 mesiacov po ukončení zmluvného vzťahu s ním, ale aj počas trvania tohto
zmluvného vzťahu, čím porušil konkurenčnú doložku obsiahnutú v zmluve o obchodnom zastúpení z 13.
mája 2015, uviedol, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadom preukázania výkonu konkurenčnej

činnosti žalovaného v prospech priamej konkurencie - spoločnosti TEMZIS s.r.o.

12. Odvolací súd konštatoval, že žalobca založil svoje odvolanie v zásade na tom, že ním označené
tvrdenia a dôkazy boli natoľko hodnoverné a žalovaným nespochybnené, že súd prvej inštancie
nemal mať žiadne pochybnosti o ich pravdivosti, a že tieto dôkazy mali byť podľa názoru žalobcu

podkladom pre vyhovenie jeho žalobe. Žalobca tvrdí, že pokiaľ prvoinštančný súd takéto nesporné,
účinne nepopreté skutočnosti a dôkazy v jeho prospech nevyhodnotil, pochybil pri hodnotení dôkazov
a toto jeho procesné pochybenie malo za následok nesprávne právne posúdenie veci. K tomu odvolací
súd uviedol, že dôkazné bremeno preukázania výkonu konkurenčnej činnosti žalovaného v prospech
konkurencie zaťažovalo výlučne žalobcu, ktorý bol povinný bez akýchkoľvek pochybností preukázať,

že žalovaný vykonával činnosť obchodného zástupcu v inom územnom obvode, alebo že vykonával
činnosť obchodného zástupcu, resp. obdobnú činnosť smerujúcu k uzatvoreniu kúpnych zmlúv na predaj
výrobkov predstavujúcich konkurenčné výrobky vo vzťahu k výrobkom žalobcu. Nebolo povinnosťou
súdu prvej inštancie žalobcu osobitne vyzývať na predloženie ďalších dôkazov, pretože strany sporu boli
o povinnosti produkovať dôkazy včas, riadne poučené. Rovnako súd prvej inštancie nemal povinnosť

žalobcu informovať o tom, či dôkazy ním predložené sú na preukázanie opodstatnenosti jeho nároku
postačujúce, prípadne aké ďalšie dôkazy má ešte predložiť, aby dôkazné bremeno o tvrdení ohľadne
výkonu konkurenčnej činnosti žalovaného a o spôsobe odmeňovania uniesol, a teda aby jeho žalobe
bolo možné vyhovieť. Súd prvej inštancie nemohol sám dotvárať skutkový stav podľa predstáv žalobcu.
Takýto postup by bol v rozpore s princípom rovnosti sporových strán obsiahnutým v čl. 6 CSP.

13. Vo vzťahu k odvolacej námietke žalobcu spočívajúcej v tvrdení, že súd prvej inštancie na neho
preniesol dôkazné bremeno (konkrétne v súvislosti s nepreukázaním obsahu 3 objednávok týkajúcich
sa spoločnosti ZTS - ŠPECIÁL, a.s. a Považská cementáreň, a.s.), pričom žalovaný, okrem svojho
vyjadrenia, neprodukoval žiadne iné dôkazy, súčasne spočívajúce v tvrdení, že súd prvej inštancie

mal žalobcu vyzvať na doplnenie dôkazov, ak samotné objednávky považoval za nepostačujúce,
odvolací súd zdôraznil, že bolo povinnosťou žalobcu preukázať výkon konkurenčnej činnosti zo
strany žalovaného, a nie naopak, aby žalovaný preukazoval, že konkurenčnú činnosť nevykonával.
Pokiaľ žalovaný sprostredkovanie predaja produktov označeným spoločnostiam v prospech spoločnosti
TEMZIS s.r.o. poprel, bolo povinnosťou žalobcu tieto skutočnosti preukázať, prípadne na ich

preukázanie mal po tom, čo tieto tvrdenia žalovaný poprel, včas navrhnúť vykonanie dôkazov v konaní
pred súdom prvej inštancie. Odvolací súd upozornil, že pre vyvodenie záveru o dôvodnosti nároku
žalobcu na zmluvnú pokutu dohodnutú pre prípad porušenia konkurenčnej doložky dojednanej medzi
stranami v zmysle § 672a ods. 1 ObchZ, nemôžu byť postačujúce len indície, že k takémuto konaniumohlo dôjsť, ale musí byť bezpochyby preukázané, že obchodný zástupca sa činnosti majúcej súťažnú
povahu voči podnikaniu zastúpeného skutočne dopustil a len v takom prípade je možné vyvodiť záver
o porušení konkurenčnej doložky.

14. V kontexte vyššie uvedeného je potom podľa názoru odvolacieho súdu bez právneho významu, že
súd prvej inštancie nesprávne spojil okolnosť vystavenia faktúry č. 2018/13 zo dňa 31. decembra 2018
v sume 303,30 eura s objednávkou spoločnosti ZTS - ŠPECIÁL, a.s. č. 1020218001 na sumu 1.001,
-- eur. Ani faktúrou č. 2018/13 a ani objednávkou č. 1020218001 od spoločnosti ZTS - ŠPECIÁL, a.s.

totiž nebolo bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že tieto doklady boli vystavené v rámci výkonu
konkurenčnej činnosti žalovaného v prospech spoločnosti TEMZIS s.r.o.

15. Vo vzťahu k návrhu žalobcu vykonať v odvolacom konaní dokazovanie vyžiadaním objednávok
priamoodspoločnostiZTS-ŠPECIÁL,a.s.aPovažskácementáreň,a.s.,súčasnevýsluchomIng.Juraja
Zachara, konateľa spoločnosti TEMZIS s.r.o., a to s poukazom na § 366 CSP argumentujúc tým, že ich

bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie, nakoľko nevedel, že okolnosti
vystavenia týchto objednávok budú pre súd prvej inštancie sporné, odvolací súd uviedol, že žalobcovi nič
nebránilo predmetné objednávky predložiť a výsluch Ing. Juraja Zachara ako svedka navrhnúť v rámci
dokazovania pred súdom prvej inštancie. Poukázal na § 384 ods. 2, 3 CSP v spojení s § 366 CSP, vo
vzťahu ku ktorému ustanoveniu konštatoval, že ani jedna z podmienok uvedených v tomto ustanovení,

upravujúcich tzv. novoty v odvolacom konaní, naplnená nebola.

16. Poukazom na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn.
IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a sp. zn. II. ÚS 251/03), sa odvolací súd v závere
svojho rozhodnutia vyjadril k odvolacej námietke žalobcu o porušení jeho práva na spravodlivý súdny

proces a jeho tvrdeniu o tom, že napadnutý rozsudok je argumentačne nepresvedčivý, nedostatočne
odôvodnený. Zdôraznil, že spravodlivé rozhodnutie nie je také, aké očakáva strana sporu, ale také, ktoré
vychádza zo skutkových zistení súdu na základe vykonaných dôkazov a na základe aplikácie právnych
noriem na zistený skutkový stav.

17. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255
ods. 1 CSP a žalovanému vzhľadom na jeho plný úspech v odvolacom konaní priznal nárok na náhradu
trov odvolacieho konania proti žalobcovi v rozsahu 100 %.

18. Proti právoplatnému rozsudku odvolacieho súdu podal v zákonom stanovenej lehote dovolanie

žalobca (č. l. 252 - 256 spisu), vyvodzujúc jeho prípustnosť z ustanovenia § 420 písm. f)
CSP. Odvolaciemu súdu vytkol absenciu riadneho odôvodnenia rozhodnutia a absenciu riadneho
vysporiadania sa s procesom dokazovania tvrdiac, že súdy nesprávne posúdili rozloženie dôkazného
bremena.Tvrdí,žesúdprvejinštancie,rovnakoajsúdodvolací,nesprávnevyhodnotilivykonanédôkazy,
ktoré vyústili do nesprávne a nedostatočne zisteného skutkového stavu a v konečnom dôsledku do

nesprávneho právneho posúdenia veci.

19. Žalobca v dovolaní namietol, že hoci v konaní uplatnil niekoľko dôkazov (výsluch konateľa žalobcu,
výsluch svedkov či e-maily zo služobného mobilu žalovaného), ktoré podľa jeho názoru svedčili o
porušení konkurenčnej doložky zo strany žalovaného, resp. o výkone činnosti žalovaného v prospech

priamej konkurencie žalobcu, súdy sa napriek tomu stotožnili s ničím nepodporenými tvrdeniami
žalovaného a uspokojili sa so všeobecným popretím tvrdení žalobcu. Argumentujúc ustanovením § 151
ods. 1 CSPtvrdí, že väčšinu výhrad súdu sa dozvedel až z odôvodnenia prvoinštančného rozsudku. Hoci bolo
uskutočnené aj predbežné prejednanie sporu, súd na ňom na väčšinu sporností, uvedených následne
v odôvodnení rozsudku, nepoukázal, ani sa o nich nezmienil, rovnako na ne nepoukázal ani v rámci
uskutočnených pojednávaní, čím odňal žalobcovi možnosť realizácie efektívnej obrany, resp. možnosť

využitiaďalšíchprostriedkovprocesnéhoútoku,keďženemalmožnosťefektívnenapredmetnéspornosti
reagovať, nakoľko v priebehu konania nevedel, ktoré konkrétne skutočnosti sú pre súd prvej inštancie
sporné a nejasné. V prípade, ak by súd riadne vyslovil, ktoré skutočnosti nemá za preukázané, a ktoré
skutočnosti je potrebné ozrejmiť, žalobca by odlišne pristupoval aj k predkladaniu dôkazných návrhov
a mohol by pristúpiť k navrhnutiu tých dôkazov, ktoré by vyvracali tvrdenia, ktoré sú pre súd sporné.
Nastala preto situácia, kedy žalobca nemal možnosť použiť ďalšie prostriedky procesného útoku za

účelom preukázania oprávnenosti svojho nároku. Uviedol, že podstatná časť skutočností, ktoré boli
pre súd sporné, vyplývali z výpovede konateľa žalobcu a predložených dôkazov v konaní, ktoré však
žalovaným kvalifikovane popreté neboli; žalobca má pre to za to, že skutočnosti, ktoré neboli výslovne
popreté ani rozporované, by mali byť pre súd nesporné.

20.

Žalobca ďalej tvrdí, že v konaní došlo aj k neprípustnému prenosu dôkazného bremena na jeho osobu,
resp. k nesprávnemu rozloženiu dôkazného bremena. Žalobca je toho názoru, že si v plnom rozsahu
splnil povinnosť tvrdenia, ktoré podporil aj predloženými dôkazmi. Poukázal na to, že mu bolo vytknuté,

že nepreukázal obsah objednávok, na ktoré počas konania poukazoval (jedna objednávka v prospech
spoločnosti ZTS-ŠPECIÁL, a.s. a dve objednávky v prospech spoločnosti Považská cementáreň, a.s.),
k čomu však žalobca namietol, že on disponoval jedine číslami objednávok a ich sumami, pričom však
tieto objednávky mal k dispozícii práve žalovaný. Nie je preto žalobcovi zrejmé, ako mohol preukázať
obsah objednávok, ktorými nedisponoval. Žalobca odvolaciemu súdu vytýka jeho odôvodnenie v bode

26. dovolaním napadnutého rozsudku, v zmysle ktorého žalobcovi nič nebránilo predmetné objednávky
predložiť a výsluch konateľa spoločnosti TEMZIS s.r.o., Ing. Juraja Zachara ako svedka, navrhnúť v
rámci dokazovania pred súdom prvej inštancie. Tvrdí, že nemohol predložiť niečo, čím nedisponoval.
Žalovaný sa k predmetným objednávkam dostatočne nevyjadril a tieto súdu ani nevysvetlil, pričom súd
sa ho na predmetné objednávky ani nedopytoval. Žalobca na základe uvedeného tvrdí, že v konaní

došlo k formalistickému posudzovaniu dôkazného bremena, ktorým súd zaťažil výlučne žalobcu.

21. Žalobca ďalej namietol hodnotenie súdov vo vzťahu k faktúre č. 2018-13 zo dňa 31. decembra
2018, ktorú žalovaný vystavil v prospech spoločnosti TEMZIS s.r.o. vo výške 303,30 eura z titulu
provízie za konzultačné služby a grafickú úpravu webstránok, rovnako aj vo vzťahu k tvrdeniu ohľadom

odmeňovania evidenčnými známkami, či už zákazníkov žalobcu ako aj zákazníkov spoločnosti TEMZIS
s.r.o. Žalobca má za to, že predmetné tvrdenie v konaní nebolo popreté a žalovaný sa žiadnym
spôsobom k predmetnej skutočnosti ani nevyjadril. Poukázal na skutočnosť, že aj sám žalovaný
priznal, že zabezpečoval v prospech spoločnosti TEMZIS s.r.o. zisťovanie evidenčných čísiel vozidiel
u konkrétnych obchodných spoločností na základe konkrétnych objednávok. Dôvodiac internetovou

stránkou spoločnosti TEMZIS s.r.o. žalobca tvrdí, že prevažná časť činnosti menovanej spoločnosti
spočíva v predaji chemických čistiacich výrobkov, z čoho je zrejmé, že sa jedná o konkurenčné výrobky
vo vzťahu k výrobkom žalobcu. Pokiaľ mal súd pochybnosti o predajnom sortimente spoločnosti TEMZIS
s.r.o., mohol predmetnú spornosť podľa názoru žalobcu odstrániť prostredníctvom výsluchu žalovaného,
ktorý je bývalým zamestnancom spoločnosti TEMZIS s.r.o.

22. Žalobca následne konajúcim súdom vytkol, že sa neriadili pravidlom, že neexistencia (niečoho)
majúca trvajúci charakter, sa nepreukazuje, čím podľa jeho názoru pri posudzovaní dôkazného bremena
nerešpektovali tzv. negatívnu dôkaznú teóriu. Tvrdí, že súdy pripísali všetky skutočnosti na ťarchu
žalobcu, bez ohľadu na skutočnosť, že žalovaný sa bránil jedine všeobecným popretím tvrdení žalobcu

bez relevantného preukázania ním tvrdených skutočností.

23. V ďalšej časti dovolania žalobca odvolaciemu súdu vytkol nepreskúmateľné odôvodnenie jeho
rozhodnutia, spočívajúce v nedostatočnom a nepresvedčivom vysporiadaní sa s jeho odvolacímiargumentami a námietkami, týkajúcimi sa neprimeraného prenosu a rozloženia dôkazného bremena
v neprospech žalobcu, rovnako aj vysporiadania sa s postupom súdu prvej inštancie pri vyhodnotení
sporných a nesporných skutočností v konaní, ktoré všetky tvrdené okolnosti majú podľa názoru žalobcu

za následok arbitrárne rozhodnutia konajúcich súdov.

24. Na základe všetkých vyššie uvedených tvrdení žalobca dovolaciemu súdu navrhol, aby rozsudok
Krajského súdu v Trenčíne č. k. 8Cob/96/2022-231 z 31. mája 2023 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

25. K dovolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný písomným podaním z 19. októbra 2023 (č. l. 274 - 276),
v ktorom, považujúc napadnutý rozsudok za vecne správny, majúci oporu v dokazovaní vykonanom
v súlade so zákonom, navrhol dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu potvrdiť. Súčasne si
uplatnilnáhradutrovkonania.Písomnévyjadreniežalovanéhozaslalsúdprvejinštanciepostupompodľa
§ 436 ods. 4 CSP žalobcovi, ktorý v nasledujúcom svojom vyjadrení z 30. novembra 2023 zotrval na

dôvodoch podaného dovolania v celom rozsahu, z dôvodu ktorého dovolací súd predmetné vyjadrenie
protistrane už nezasielal.

26. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej tiež len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po
zistení, že dovolanie podala včas strana sporu, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané

(§ 424 CSP), zastúpená advokátskou kanceláriou v súlade s ustanovením § 429 ods. 1 CSP, bez
nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 veta pred bodkočiarkou CSP) preskúmal vec a dospel
k záveru, že tento mimoriadny opravný prostriedok žalobcu je potrebné odmietnuť. V nasledujúcich
bodoch dovolací súd uvádza stručné odôvodnenie svojho rozhodnutia (§ 451 ods. 3 veta prvá CSP):

27. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemožno napadnúť každé rozhodnutie
odvolacieho súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho
prípustnosti v Civilnom sporovom poriadku. Podľa § 419 CSP, proti rozhodnutiu odvolacieho súdu
je dovolanie prípustné, ak to zákon pripúšťa. Uvedené znamená, že ak zákon výslovne neuvádza,
že dovolanie proti tomu - ktorému rozhodnutiu

odvolacieho súdu je prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia
odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421
CSP. Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie
konanie, patrí výlučne do právomoci dovolacieho súdu (viď. sp. zn. III. ÚS 474/2017). V tejto súvislosti
osobitne platí, že len dovolací súd bude rozhodovať o naplnení predpokladov prípustnosti dovolania

definovaných v jednotlivých ustanoveniach CSP (obdobne aj sp. zn. I. ÚS 438/2017). Pri vyslovení
záveru o (ne)prípustnosti dovolania dovolací súd preto nie je viazaný tým, čo uviedol dovolateľ, prípadne
druhá strana.

28. Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej,

alebo ktorým sa konanie končí, pokiaľ trpí niektorou z procesných vád konania vymenovaných v písm.
a) až f) predmetného ustanovenia (zakotvujúce tzv. vady zmätočnosti). Dovolanie prípustné podľa § 420
možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa
vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 1, 2 CSP).

29. Dovolací súd je rozsahom dovolania viazaný [§ 439 CSP, okrem prípadov uvedených v písm. a)
až c) citovaného ustanovenia]. Rovnako je dovolací súd viazaný dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP).
Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní. V dôsledku uvedenej viazanosti dovolacieho
súdu dovolacím dôvodom, dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v
dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/59/2017 z 8. júna

2017).

30. Úspešné uplatnenie dovolania je vždy nevyhnutne podmienené primárnym záverom dovolacieho
súdu o prípustnosti dovolania a až následným sekundárnym záverom týkajúcim sa jeho dôvodnosti.

31. Žalobca (ďalšom texte tiež „dovolateľ“) prípustnosť svojho dovolania vyvodzuje z ustanovenia
§ 420 písm. f) CSP, podľa ktorého je dovolanie prípustné proti každému odvolacieho súdu vo veci
samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivýproces. Pre naplnenie predmetného ustanovenia je nevyhnutné kumulatívne splnenie troch zákonných
znakov, ktorými sú 1/ nesprávny procesný postup súdu, 2/ tento nesprávny procesný postup znemožnil
strane sporu realizovať jej patriace procesné práva, súčasne 3/ intenzita tohto zásahu dosahovala takú

mieru, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Pod nesprávnym procesným postupom súdu
treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa strane znemožnila realizácia tých procesných práv, ktoré
majú slúžiť na ochranu a obranu jej práv a záujmov v tom - ktorom konkrétnom konaní.

32. Pod porušenie práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP možno

zahrnúť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných
procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca,
a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie Ústavou Slovenskej republiky zaručených
procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu
za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie
zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, právo na predvídateľnosť rozhodnutia,

na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného
postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).

33. Dôvodiac prípustnosťou dovolania podľa § 420 písm. f) CSP, dovolateľ odvolaciemu súdu vytkol
nepreskúmateľnosť dovolaním napadnutého rozsudku majúc za to, že sa nevysporiadal s jeho

odvolacími námietkami spočívajúcimi v tvrdení o neprimeranom prenose dôkazného bremena na
žalobcu, súčasne že nepreskúmal postup súdu prvej inštancie pri vyhodnotení sporných a nesporných
skutočností v konaní. Porušenie svojho práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f)
CSP žalobca vzhliada aj v procese dokazovania tvrdiac, že konajúce súdy vyhodnotili vykonané dôkazy
nesprávne, ktorá okolnosť vyústila do nesprávne a nedostatočne zisteného skutkového stavu veci a v

konečnom dôsledku do nesprávneho právneho posúdenia veci.

34. Po preskúmaní rozsudku odvolacieho súdu, ako aj rozsudku súdu prvej inštancie, vrátane postupu,
ktorý ich vydaniu predchádzal, dovolací súd uvádza, že nezistil žiadnu, tzv. vadu zmätočnosti (závažné
procesné pochybenie konajúcich súdov) spočívajúcu v tom, že by odvolací súd (resp. aj súd prvej

inštancie) svojim nesprávnym procesným postupom znemožnil dovolateľovi, aby uskutočňoval jemu
patriace procesné práva v takej miere, že by tým došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces
podľa § 420 písm. f) CSP alebo práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.

35. Zamerajúc sa na námietku dovolateľa o nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozsudku,

majúcom za následok jeho nepreskúmateľnosť, dovolací súd poukazuje na rámcovú úpravu štruktúry
práva na odôvodnenie súdneho rozhodnutia v ustanovení § 220 ods. 2 CSP, ktorá norma sa
uplatňuje aj v odvolacom konaní podľa § 378 ods. 1 CSP. K naplneniu dovolacieho dôvodu podľa
§ 420 písm. f) CSP nedochádza len úplnou absenciou odôvodnenia, ale aj jeho nedostatočnosťou
alebo nezrozumiteľnosťou, či svojvoľnosťou (viď napr. II. ÚS 419/2021). Súd je povinný formulovať

odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám logického, jasného vyjadrovania a
musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické hľadiská. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia
musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane
a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii dbať tiež na jeho
celkovúpresvedčivosť.Právonariadneodôvodnenierozhodnutianeznamenáprávonauvedenie„aspoň

nejakých“ dôvodov, ale ide o právo na uvedenie dostatočných, logických a zrozumiteľných argumentov
reagujúcich na relevantné tvrdenia a námietky strán sporu, vyhodnotenie dokazovania a vysvetlenie
prečo prípadne v konaní navrhované dôkazy súd nevykonal. Súd by mal presvedčivo odôvodniť a
vysvetliť aj aplikáciu príslušného právneho predpisu, či ustanovenia z neho, na rozhodovanú vec.

36. V prípade odvolacieho rozhodnutia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody (§ 387 ods. 2 CSP). Aj v tomto prípade sa však musí odvolací súd v zmysle § 387 ods. 3
CSPvodôvodneníodvolaciehorozhodnutiavysporiadaťspodstatnýmitvrdeniamiuvedenýmivodvolaní

(odvolacími námietkami). Odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami
strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení
rozhodnutia súd prvej inštancie (§ 387 ods. 3 CSP). Ak odôvodnenie odvolacieho súdu neobsahujezrozumiteľnú a presvedčivú argumentáciu k vyššie uvedeným námietkam, nespĺňa atribúty riadneho
odôvodnenia, čím porušuje právo na spravodlivý súdny proces.

37. Dovolací súd po preskúmaní obidvoch vo veci vydaných rozhodnutí dospel k záveru, že rozsudok
odvolacieho súdu v spojení s potvrdeným rozsudkom súdu prvej inštancie, vyššie uvedené kritériá pre
odôvodňovanie rozhodnutí spĺňa.

38. Z obsahu spisu vyplýva, že predmetom konania je žaloba o zaplatenie zmluvnej pokuty 6.000,-- eur

s príslušenstvom z dôvodu závažného porušovania povinností žalovaného, k dodržiavaniu ktorých sa
zaviazal v Zmluve o obchodnom zastúpení zo dňa 13. mája 2015, vrátane jeho príloh a dodatkov. Súd
prvej inštancie rozsudkom č. k. 36Cb/163/2019-161 zo 6. mája 2022 žalobu v celom rozsahu zamietol,
nakoľkonezistilžalobcomoznačenéprotiprávnekonaniežalovanéhoaanitakývýkonprávažalovaného,
ktorý by bol v rozpore s ustanovením § 265 ObchZ. V odôvodnení svojho rozsudku podrobne opísal
zistený skutkový stav, citoval relevantné ustanovenia právnych predpisov, ktoré na zistené skutkové

okolnosti aplikoval a uviedol, ako vec právne posúdil. Poukázal na jednotlivé články posudzovanej
zmluvy (vrátane príloh a dodatkov), porušenie ktorých žalobca žalovanému vytýkal; žalobca konkrétne
namietal porušenie konkurenčnej doložky dohodnutej stranami sporu v zmysle § 672a ods. 1 ObchZ
v čl. XI. body 11.1 a 11.2 zmluvy, porušenie obchodného tajomstva zo strany žalovaného v zmysle čl.
XII. bod 12.1 a čl. XII. Bod 1 písm. b), h) Prílohy č. 3 predmetnej zmluvy, ďalej porušenie zmluvných

povinností žalovaným v čl. IV. bod 4.3 zmluvy v dôsledku vykonávania činností podľa zmluvy mimo
jemu vymedzený zastupiteľský obvod, porušenie zmluvných povinností žalovaným, ktoré identifikoval
faktúrou č. 2018-13 z 31. decembra 2018, ktorou mal žalovaný fakturovať províziu spoločnosti TEMZIS
s.r.o., IČO: 48 246 841 za sprostredkovanie obchodu so spoločnosťou ZTS-ŠPECIÁL, a.s., IČO: 36
302 511, rovnako tak porušenie zmluvných povinností v dôsledku sprostredkovania minimálne troch

ďalších objednávok pre spoločnosť TEMZIS s.r.o. Súd prvej inštancie vo vzťahu ku každému, osobitne
konkretizovanému, žalobcom tvrdenému porušeniu zmluvnej povinnosti žalovaným, podrobne vysvetlil,
aké zistenia z toho - ktorého dôkazu vyvodil, ktoré okolnosti nemal v spore preukázané, a teda ostali
sporné, z akého dôvodu nepovažoval ten - ktorý dôkaz za postačujúci; vo vzťahu k mailovým správam
zdôvodnil, prečo ten - ktorý mail neposúdil ako dôkaz preukazujúci konkurenčnú činnosť žalovaného;

rovnako vysvetlil, že v prípade, ak tým - ktorým dôkazom nedisponuje, mal (mohol) navrhnúť, aby ich súd
vyžiadal od osoby, ktorá ňou disponuje (konkrétne v prípade tvrdených objednávok, ktoré mal žalovaný
sprostredkovať pre spoločnosť TEMZIS s.r.o.). Vzhľadom na vyššie uvedené považuje dovolací súd
odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska preskúmateľnosti za zodpovedajúce základnej
(formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia.

39. Za nedostatočne odôvodnené, či nepreskúmateľné nemožno označiť podľa názoru dovolacieho
súdu ani rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorý rozsudkom č. k. 8Cob/96/2022-231 z 31. mája 2023, na
odvolanie žalobcu potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny,
vrátane súvisiaceho výroku o trovách konania. Odvolací súd, stotožniac sa s dôvodmi prvoinštančného

súdu pre potvrdenie jeho rozhodnutia zdôraznil, že dôvodom neúspechu žalobcu v konaní bolo
neuneseniedôkaznéhobremena,ktorévprípadepreukázaniavýkonukonkurenčnejčinnostižalovaného
v prospech konkurencie, zaťažovalo výlučne žalobcu. Osobitne zdôraznil, že nebolo povinnosťou súdu
prvej inštancie osobitne vyzývať žalobcu na predloženie ďalších dôkazov, vzhľadom na riadne poučenie
sporových strán produkovať dôkazy včas; rovnako nebolo jeho povinnosťou informovať žalobcu o tom,

či sú ním predložené dôkazy postačujúce, resp. aké ďalšie dôkazy má predložiť, aby jeho žalobe bolo
možné vyhovieť, nakoľko takýto postup prvoinštančného súdu by bol v rozpore s princípom rovnosti
sporových strán. Vo vzťahu k uvedenému dovolací súd pre úplnosť dodáva, že uvedený princíp, ako
uviedol aj samotný odvolací súd, je jedným zo základných princípov civilného sporového konania,
ktorého podstata spočíva (okrem iného) v tom, že súd konkrétne prostriedky procesného útoku, ani

prostriedky procesnej obrany v konaní, špecifikovať nemôže a poučovať tak sporové strany o ich
možnom ďalšom postupe v konaní. Uvedené je umocnené aj tou skutočnosťou, že žalobca bol v konaní
pred súdom prvej inštancie i odvolacím súdom zastúpený právnym zástupcom, ako osobou znalou
práva, ktorá okolnosť predpokladá kvalifikovaný, na odborných znalostiach založený postup právnym
zástupcom /advokátom/ zastúpenej sporovej strany (pri ktorom zastúpení súd nemá ani všeobecnú

poučovaciu povinnosť o procesných právach a povinnostiach - § 160 ods. 1, 2, 3 písm. b/ CSP).
Odvolací súd sa v odôvodnení vyjadril aj k tvrdeniu žalobcu o prenesení dôkazného bremena na jeho
osobu s opakovaným zdôraznením, že preukazovanie výkonu konkurenčnej činnosti žalovaným bolo
povinnosťou žalobcu a nie naopak. Zdôraznil, že nepostačujúce sú indície, ale len preukázanie výkonučinnosti majúcej súťažnú povahu, bez akýchkoľvek pochýb, môže založiť záver o porušení konkurenčnej
doložky zakotvenej v zmluve. Odvolací súd sa pre úplnosť vyjadril aj k nesprávnemu spojeniu vystavenia
faktúry č. 2018/13 z 31. decembra 2018 v sume 303,30 eura s objednávkou spoločnosti ZTS - ŠPECIÁL,

a.s. č. 1020218001 na sumu 1.001,-- eur, zároveň však poukázal na to, že táto okolnosť je bez právneho
významu v tom zmysle, že ani označenou faktúrou a ani značenou objednávkou výkon konkurenčnej
činnosti žalovaného v prospech spoločnosti TEMZIS s.r.o., preukázaný nebol. Napokon sa odvolací
súd vyjadril aj k návrhu žalobcu prednesenému v rámci odvolacieho konania o vykonaní dokazovania
vyžiadaním objednávok priamo od spoločností ZTS - ŠPECIÁL, a.s. a Považská cementáreň, a.s. a

výsluchom Ing. Juraja Zachara, konateľa spoločnosti TEMZIS s.r.o., argumentujúc tým, že ich bez
svojej viny nemohol uplatniť v prvoinštančnom konaní, nakoľko nevedel, že okolnosti vystavenia týchto
objednávok budú pre súd prvej inštancie sporné. Vysvetliac podmienky, za splnenia ktorých možno
v odvolacom konaní doplniť dokazovanie, odvolací súd konštatoval, že v predmetnom prípade k ich
naplneniu zo strany žalobcu nedošlo. Odvolací súd sa napokon vyjadril aj k námietke žalobcu o porušení
jeho práva na spravodlivý proces i k tvrdenej nepreskúmateľnosti prvoinštančného rozsudku. Z obsahu

rozsudku odvolacieho súdu je tak dovolaciemu súdu zrejmé, že sa s obsahom odvolania žalobcu
dostatočne vysporiadal. Odvolací súd mohol uplatniť postup vyplývajúci z ustanovenia § 387 ods. 2 CSP,
podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,
môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia,
prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody a vyjadriť sa k

relevantným odvolacím námietkam. Dovolací súd preto nesúhlasí s tvrdením dovolateľa, že odvolací
súd sa s jeho základnými odvolacími argumentami a námietkami vysporiadal nedostatočne, naopak,
dovolací súd má za to, že rozhodnutie odvolacieho súdu zodpovedá požiadavkám kladeným na kvalitu
odôvodnenia súdnych rozhodnutí a zodpovedá ustanoveniu § 387 ods. 2, 3 CSP.

40. Dovolací súd zdôrazňuje, že konania pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom z hľadiska
predmetu konania tvoria jeden celok (IV. ÚS 489/2011), preto odôvodnenia rozhodnutí prvoinštančného
súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (napr. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV.
ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania
všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvoinštančného súdu, ako aj súdu odvolacieho, prípadne

aj dovolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania. Dovolací súd napokon,
súladne s judikatúrou ústavného súdu pripomína, že iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom
všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej nedôvodnosti alebo arbitrárnosti
rozhodnutia súdu/súdov (napr. I. ÚS 188/06).

41. Pokiaľ ide o podmienku prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP, je nevyhnutné aj posúdenie
miery, do akej došlo postupom súdu k porušeniu práva strany na spravodlivý proces. Podmienka
prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je totiž splnená, ak právo strany na spravodlivý
proces bolo porušené len v časti konania, resp. do takej miery, že strana mohla uplatniť svoj vplyv
na výsledok konania podaním odvolania. V prejednávanom prípade žalobcovi obrana jeho práv a

oprávnených záujmov v rámci odvolacieho konania (ale aj prvoinštančného konania) bezpochyby
umožnená bola.

42. Vo vzťahu k procesnej vade konania v zmysle § 420 písm. f) CSP dovolateľ odvolaciemu súdu
(rovnako aj súdu prvej inštancie) vytkol aj proces dokazovania tvrdiac, že nesprávne vyhodnotili

vykonané dôkazy a nesprávne posúdili rozloženie dôkazného bremena, čo vyústilo do nesprávne a
nedostatočne zisteného skutkového stavu veci a v konečnom dôsledku aj do nesprávneho právneho
posúdenia veci. Dovolací súd k procesu dokazovania vo všeobecnosti uvádza, že zákon vychádza
zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, ktorá znamená, že záver, ktorý si sudca urobí o vykonaných
dôkazochzhľadiskaichpravdivostiadôležitostiprerozhodnutie,jevecoujehovnútornéhopresvedčenia

a jeho logického myšlienkového postupu, pričom hodnotiaca úvaha súdu musí vychádzať zo zisteného
skutkového stavu veci a výsledok hodnotenia dôkazov má byť súčasťou rozsudku. K posudzovaniu a
hodnoteniu procesu dokazovania musia súdy vyššej inštancie v konaniach o opravných prostriedkoch
pristupovať individuálne. Ak by sa všeobecný súd v procese dokazovania v sporovom konaní dopustil
takejchyby,ktorejnásledkombybolvýsledokkonania(rozhodnutievovecisamej)poznačenýporušením

niektorej z inštitucionálnych požiadaviek práva na spravodlivé prejednanie veci, je povinnosťou
dovolacieho súdu takúto chybu konania preskúmať na podklade dovolania podaného z dôvodu
zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP (viď napr. II ÚS 395/2024). Civilný sporový poriadok v § 132
ods. 1 ukladá sporovej strane povinnosť označiť dôkazy na preukázanie rozhodujúcich skutočností.Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania
vykonané, je však už vecou súdu (§ 185 ods. 1 CSP) a nie sporových strán. Ak aj súd v priebehu konania
nevykonávšetkynavrhovanédôkazy,alebovykonáinédôkazyakonavrhlistrany,následkomuvedeného

môže byť len neúplnosť skutkových zistení (vedúca k vydaniu nesprávneho rozhodnutia). Uvedené preto
nezakladá vadu konania v zmysle § 420 písm. f) CSP, lebo to nemožno považovať za znemožnenie
uplatnenia procesných práv, ktoré strany mohli uplatniť a boli v dôsledku nesprávneho postupu súdu
z nich vylúčení (obdobne R 125/1999, R 6/2000). Rovnako, pokiaľ by aj súd niektorý z vykonaných
dôkazov vyhodnotil nesprávne, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne, táto

samotná skutočnosť však prípustnosť dovolania nezakladá a nie je samostatným dovolacím dôvodom
ani vtedy, ak je dovolanie procesne prípustné. Sumarizujúc uvedené, je povinnosťou súdu nechať
sporovým stranám priestor na prednes svojich návrhov a dôkazných prostriedkov, nie je však už jeho
povinnosťou všetky aj vykonať. Ak však súd niektorý z navrhnutých dôkazov nevykoná, má zdôvodniť,
prečo dôkaz nevykonal, napr. nadbytočnosť dôkazu, nedostatok relevantnosti dôkazu, či výpovednej
hodnoty dôkazu a napokon aj oneskorený návrh na vykonanie dôkazu alebo oneskorené predloženie

dôkazu, t. j. po sudcovskej, či zákonnej koncentrácii konania.

43. Ako vyplýva z už ustálenej súdnej praxe dovolacieho súdu úlohou dovolacieho súdu nie je
prehodnocovať dokazovanie, keďže nie je súdom skutkovým, ale dovolací prieskum skutkového
stavu spočíva v kontrole postupu súdu nižšej inštancie pri procese jeho zisťovania (pri vykonávaní

dokazovania). Ak námietka dovolateľa smeruje k zaobstaraniu dôkazu, o ktorom dovolateľ tvrdil, že
existuje a je v dispozícii druhej sporovej strany (príp. i tretej osoby) mal takýto dôkaz navrhnúť včas,
aby ho súd od označeného subjektu vyžiadal a nie až v odvolacom konaní (aká situácia nastala
v tomto prípade). Platí tiež tzv. negatívna dôkazná teória, teda nemožnosť preukázať neexistenciu
istej skutočnosti. V takom prípade ide o stav „non liquet“, teda stav, keď nie je dokázaná pravdivosť

ani nepravdivosť skutkového tvrdenia. V takom prípade znáša negatívny dôsledok nepreukázania
pravdivosti skutkového tvrdenia tá strana, ktorá sa z neho dovoláva priaznivého následku (viď napr.
IV.ÚS 555/2024). To znamená, že pokiaľ dovolateľ tvrdil, že žalovaný vykonával určitú činnosť, mal toto
tvrdenie preukázať dôkazmi pričom ich nemusí priamo predkladať, obzvlášť ak ich nemá v držbe, ale
označiť ich, aby ich súd mohol zabezpečiť od buď druhej procesnej strany alebo i tretej osoby. Pokiaľ

žalovaný oponoval tým, že takúto činnosť nevykonával, ide o preukazovanie neexistencie skutočnosti,
na ktorú sa vzťahuje negatívna dôkazná teória a zostáva len pri tvrdení, ktorého opak musí preukázať
strana, ktorá sa na jeho základe dovoláva priaznivého následku.

44. Po oboznámení sa s obsahom predloženého spisu má dovolací súd za to, že dokazovanie v

posudzovanej veci bolo vykonané v súlade s ustanoveniami § 132 ods. 1, § 185 ods. 1 a § 191 ods. 1
CSP, v spojení s ust. § 378 ods. 1 CSP [podľa ktorého na konanie na odvolacom súde sa primerane
použijú ustanovenia o konaní pred súdom prvej inštancie (a teda aj označené ustanovenia)]. K námietke
žalobcu spočívajúcej v tvrdení o neprimeranom prenesení dôkazného bremena na jeho osobu, dovolací
súd zdôrazňuje, že odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia správne skonštatoval, že dôkazné

bremenovsporochonárokuvyplývajúcehozozákazukonkurenčnejčinnostivobchodnýchzáväzkových
vzťahoch, je na žalobcovi. Žalobca je v zásade povinný tvrdiť a preukazovať skutočnosti navodzujúce
žalovanéprávo,resp.právomchránenýzáujem,zatiaľčookolnostitotoprávovylučujúce,súzáležitosťou
žalovaného. Je pravda, že v závislosti od procesnej situácie môže dochádzať k presunu bremena
tvrdeniaadôkaznéhobremenanažalovaného,dovolacísúdsavšaknestotožňujestvrdenímžalobcu,že

v prejednávanej veci mu postupom súdu bola odňatá možnosť efektívne na spornosti v konaní reagovať
a že súdy neprimerane preniesli dôkazné bremeno na jeho osobu.

45. Konkrétne žalobca i dôvodí tzv. negatívnou dôkaznou teóriou, pričom tvrdí, že pokiaľ by súd prvej
inštancie riadne vyslovil, ktoré skutočnosti nemá preukázané a ktoré skutočnosti je potrebné ozrejmiť,

odlišnebypristupovalkpredkladaniudôkaznýchnávrhov.Odvolaciemusúduzasvytýka,žesasotázkou
týkajúcou dôkazného bremena v odôvodnení svojho rozhodnutia dostatočne nevysporiadal. K tomu
dovolací súd uvádza (ako je spomenuté už vyššie v bode 39. tohto uznesenia) a ako uviedol aj odvolací
súd v odôvodnení svojho rozhodnutia, že nebolo povinnosťou súdu prvej inštancie žalobcu v priebehu
konania poučovať, akými dôkazmi vie svoj nárok (úspešne) preukázať, resp. aké chýbajúce dôkazy má

ešte v konaní predložiť, čo vyplýva z (už spomenutého) princípu rovnosti sporových strán v civilnom
sporovom konaní, podľa ktorého žiadna zo sporových strán nemá vo vzťahu k protistrane iné než
rovnocenné postavenie. Odvolací súd správne poukázal na skutočnosť, že strany boli o povinnosti
produkovať dôkazy včas, riadne poučené (podľa § 153 ods. 1, 2, § 154 CSP v „Poučení strany sporu“,žalobcovi doručené cestou jeho právneho zástupcu 13. februára 2020 - viď doručenka založená za
č. l. 71 spisu). Zároveň súd prvej inštancie na predbežnom prejednaní sporu dňa 19. augusta 2020
(viď zápisnicu na č. l. 85 - 87 spisu) uložil stranám sporu, aby všetky prostriedky procesného útoku a

prostriedky procesnej obrany uplatnili do 18. septembra 2020 s poučením, že na neskôr predložené,
resp. navrhnuté prostriedky (procesného útoku či procesnej obrany) nemusí prihliadať. Zároveň uviedol,
že na základe písomných vyjadrení strán sporu rozhodne, ktoré dôkazy podľa návrhov strán sporu
vykoná. Dovolateľ sa síce odvoláva na negatívnu dôkaznú teóriu, ale na daný prípad ju nesprávne
aplikuje. Dovolací súd už k tejto teórií a aj znášaniu dôkazného bremena uviedol dôvody z rozhodovacej

činnosti ústavného súdu - viď bod 43 tohto odôvodnenia, avšak poukazuje aj na uznesenie NS SR z
31. mája 2010, sp. zn. 6Cdo 81/2010 vyplýva, že „Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena
medzi účastníkmi v spore závisí na tom, ako vymedzuje právna norma práva a povinnosti účastníkov.
Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto
právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu
skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k

jeho prerozdeľovaniu. Pri posudzovaní dôkazného bremena na strane toho - ktorého účastníka treba
rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, t. j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci
charakter sa zásadne nepreukazuje. Na nikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu
neexistenciu určitej právnej skutočnosti.“ Uvedené rozhodnutie je stále aktuálne v citovanej časti , hoci
bolovydanéeštezapredchádzajúcehoprocesnéhopredpisu(OSP),avšaktzv.negatívnadôkaznáteória

pretrvala a vzťahuje sa aj na proces dokazovania vedeného v civilnom sporovom konaní podľa nového
procesného predpisu (CSP).

46. Vo vzťahu k tvrdeniu žalobcu v dovolaní o tom, že odvolací súd v bode 26. napadnutého rozsudku
(nesprávne) vykonaniu dokazovania objednávkami uviedol, že „...žalobcovi nič nebránilo predmetné

objednávky predložiť.... v rámci dokazovania pred súdom prvej inštancie.“ dovolaciemu súdu neuniklo,
že uvedené konštatovanie je bez logického súvisu s tou okolnosťou, keď samotný žalobca tvrdil, že
predmetnýmiobjednávkaminedisponuje,atedalogickyichpredložiťnemohol.Nastranedruhejvšaksúd
prvejinštancievodôvodnenísvojhorozsudkuuviedol,žežalobcavsporenenavrhol,abyichsúdvyžiadal
konkrétne od TEMZIS s.r.o., príp. ZTS - ŠPECIÁL, a.s., Považská cementáreň, a.s. Ladce. Dovolací

súd opakovane zdôrazňuje, že nebolo povinnosťou súdu takto žalobcu poučovať v priebehu konania,
a teda takpovediac radiť, aké dôkazy má navrhnúť na preukázanie tvrdených okolností týkajúcich sa
predmetných objednávok. V tomto smere ide o rozdiel oproti žalobcom tvrdenej negatívnej dôkaznej
teórii, t. j. pravidla, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje,
nakoľko od nikoho nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej

skutočnosti. V danom prípade totiž žalobca netvrdí neexistenciu skutočnosti, ale to, že nevedel, že
obsah objednávok je pre súd sporný, o tejto spornosti sa dozvedel až z odôvodnenia rozsudku. Tvrdí,
že súd prvej inštancie mal využiť svoje dopytovacie právo a vyžiadať si tieto objednávky priamo od
žalovaného, resp. od spoločnosti TEMZIS s.r.o. tak, ako vyžiadal aj faktúru č. 2018-13. Vo vzťahu k
uvedenémudovolacísúdzobsahuspisuzistil,žesúdprvejinštancievýzvouz27.januára(č.l.106spisu)

vyzval spoločnosť TEMZIS s.r.o., aby v lehote 10 dní odo dňa doručenia výzvy predložila akékoľvek
objednávky a faktúry, ktorými disponuje v rámci účtovnej evidencie, kde figuruje osoba žalovaného
(či už ako fyzická osoba, člen štatutárneho orgánu alebo zamestnanec inej právnickej osoby) od roku
2016. Súd výzvu realizoval na základe písomného návrhu žalobcu z 19. novembra 2020 (č. l. 104),
v ktorom žalobca uviedol, že má vedomosť o vystavení objednávok a faktúr, čo však neznamená, že

nimi aj disponuje, pretože žalobca subjektom predmetných objednávok a fakturácií nie je, z ktorého
dôvodu je na mieste žiadať tieto listiny od subjektu, ktorý navrhnutými dôkazmi disponuje. Súd prvej
inštancie následne na pojednávaní dňa 21. mája 2021 (zápisnica na č. l. 131 - 137 spisu) niekoľkokrát v
priebehu tohto pojednávania oboznamoval prítomné sporové strany a ich právnych zástupcov, ktorými
listinnými dôkazmi dokazovanie vykoná (vrátane faktúry č. 2018-13 na č. l. 112 spisu); strany sporu

zatiaľ návrhy na doplnenie dokazovanie nevzniesli. Súd následne pojednávanie odročil na termín 6.
októbra 2021 a opakovane realizoval výzvu na uplatnenie prostriedkov procesného útoku a procesnej
obrany v lehote 60 dní odo dňa pojednávania s tým, že na neskôr uplatnené prostriedky nemusí
prihliadať. Na základe žiadosti žalobcu súd prvej inštancie pojednávanie nariadené na 6. októbra 2021
odročil na deň 6. apríla 2022 (zápisnica o pojednávaní na č. l. 157 - 159), na ktorom súd oboznámil

prítomné sporové strany s doterajším priebehom konania a po zaprotokolovaní ich výpovedí, vrátane
toho, že strany sporu návrhy na doplnenie dokazovania nemajú, vyhlásil dokazovanie za skončené
a pojednávanie odročil na termín 6. mája 2022 za účelom vyhlásenia rozsudku. Je zrejmé, že strany
sporu sa v priebehu konania mali možnosť s listinnými dôkazmi oboznamovať a navrhovať ich, a tedažalobca mal možnosť v prípade, ak objednávky, vo vzťahu ku ktorým tvrdil, že o nich má vedomosť
a ktoré v spise založené neboli, aby tieto opakovane navrhol vyžiadať od spoločnosti TEMZIS s.r.o.
Nebolo úlohou súdu prvej inštancie, aby o ich predloženie sám žiadal a nahrádzal tak pasivitu žalobcu v

tomto smere, nakoľko nie je úlohou súdu v priebehu konania (už po vykonanom predbežnom prejednaní
sporu) poučovať sporové strany, ktoré okolnosti má za preukázané a ktoré ostávajú sporné. Povinnosť
strán sporu vzniesť prostriedky procesného útoku a procesnej obrany včas, je výrazom tzv. koncentrácie
konania vyplývajúcej z § 153 CSP. Ide najmä o skutkové tvrdenia, popretia skutkových tvrdení, návrhy
na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom a hmotnoprávne námietky. K oneskorenému uplatneniu

prostriedkov procesného útoku alebo procesnej obrany dochádza vo všeobecnosti vtedy, ak ich strana
mohla predložiť už skôr, pokiaľ by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania.
Tieto prostriedky sú uplatnené včas aj vtedy, ak ich strana predložila ako reakciu na skutočnosti, o
ktorých nevedela, ani ich nemohla predvídať, a ktoré vyšli najavo až po tom, ako mala strana povinnosť
označiť a predložiť skutočnosti a dôkazy. Účelom včasného uplatnenia prostriedkov procesnej obrany,
či procesného útoku je rýchlosť a hospodárnosť konania. Dôsledkom neuplatnenia týchto prostriedkov

včas je skutočnosť, že súd ich nemusí akceptovať, nemusí na ne prihliadnuť, či oneskorenému návrhu
na vykonanie dôkazu vyhovieť. Pokiaľ by teda žalobca konal starostlivo a bol počas konania „bdelý“,
mohol a mal chýbajúce dôkazy (vyžiadanie objednávok od toho, kto nimi disponuje, ako aj výsluch Ing.
Zachara) navrhnúť v priebehu konania na súde prvej inštancie (túto možnosť mal) a bolo by už vecou
súdu, ako sa s navrhnutými dôkazmi vysporiada. Uvedenú možnosť mal o to viac, že súd prvej inštancie

na pojednávaní dňa 21. mája 2021 určil novú lehotu na uplatnenie prostriedkov procesného útoku a
procesnejobrany,ato60dníododňapojednávania.Dovolacísúdpretoktejtočastidovolaniakonštatuje,
že k neoprávnenému prenosu dôkazného bremena na osobu žalobcu nedošlo.

47. Dovolací súd sa nestotožňuje ani s námietkou žalobcu spočívajúcou v tvrdení, že odvolací súd sa

v odôvodnení svojho rozhodnutia dostatočne nevysporiadal s otázkou týkajúcou dôkazného bremena
žalobcu; dovolací súd na tomto mieste poukazuje na svoje odôvodnenie v bode 39. tohto uznesenia, v
ktorom sa vyjadril k námietke dovolateľa o nepreskúmateľnosti rozsudku odvolacieho súdu konštatujúc,
že odvolací súd vysvetlil, že dôkazné bremeno v predmetnom spore zaťažovalo žalobcu. Odvolací súd
sa vyjadril tiež k návrhu na doplnenie dokazovania v rámci odvolacieho konania (v odvolaní označenými

tromiobjednávkamiavýsluchomkonateľaspoločnostiTEMZISs.r.o.,Ing.JurajaZachara),kedyodvolací
súd v bode 26. svojho rozsudku poukazom na ustanovenia § 384 ods. 2, § 366 CSP konštatoval
nenaplnenie ani jednej z podmienok uplatnenia novôt v odvolacom konaní.

48. Ďalšími svojimi námietkami žalobca zachádza do prehodnocovania vykonaných dôkazov a

vyhodnocovania skutkových okolností, ku ktorým dospeli konajúce súdy a z posúdenia ktorých
vychádzali pri právnom hodnotení veci. Vo vzťahu k uvedenému je nutné zdôrazniť ustanovenie §
442 CSP, podľa ktorého dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd.
Dovolanienepredstavujeopravnýprostriedok,ktorýbymalslúžiťnaodstránenienedostatkovpriustálení
skutkového stavu vecí.

49. Dovolací súd nemôže v dovolacom konaní formulovať nové skutkové závery a rovnako nie je
oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení už len z toho dôvodu, že nie je
oprávnenýprehodnocovaťvykonanédôkazy,pretože(narozdielodprvoinštančnéhosúduaodvolacieho
súdu) v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie, nie je súdom skutkovým. Dovolaním

sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvej a druhej
inštancieaniprieskumunimivykonanéhodokazovania.Nahodnotenieskutkovýchokolnostíazisťovanie
skutkového stavu sú povolané súdy prvej a druhej inštancie ako skutkové súdy, a nie dovolací súd. Jeho
prieskum skutkových zistení nespočíva v prehodnocovaní skutkového stavu, ale len v kontrole postupu
súdu pri procese jeho zisťovania. V rámci tejto kontroly dovolací súd síce má možnosť vyhodnotiť a

posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz,
deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či konajúcimi súdmi prijaté
závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu
práva na spravodlivý proces, čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP.
Dovolací súd však existenciu takýchto pochybení ako závažných deficitov v dokazovaní v prejednávanej

veci nezistil (k tomu viď odôvodnenie vyššie v bodoch 43. - 46. tohto uznesenia).

50. Dovolací súd zdôrazňuje (totožne ako urobil aj súd odvolací), že z práva na spravodlivý súdny proces
pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormia predstavami, preberal a riadil sa ňou predpokladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov,
rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia
ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných

dôkazov (pozri napríklad rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, II. ÚS 3/97,
II. ÚS 251/03).

51. Pokiaľ ide o právne posúdenie veci, ktoré v dôsledku tvrdenej absencie riadneho odôvodnenia
napadnutého rozsudku a riadneho procesu dokazovania, je podľa vyjadrenia žalobcu nesprávne,

dovolací súd poznamenáva, že správnosť právneho posúdenia súdom nižšej inštancie by mohol
preskúmavať len na základe dovolania s dovolacím dôvodom podľa § 421 CSP (za predpokladu jeho
prípustnosti a formulovania právnej otázky), ktoré však dovolateľ z tohto dôvodu nepodal, naviac v tomto
prípade podať ani nemohol, resp. aj v prípade podania by prípustné nebolo s ohľadom na ustanovenie §
422 ods. 1 písm. a) CSP, zakotvujúci tzv. majetkový cenzus, ktorý predstavuje obmedzenie prípustnosti
dovolania podľa sumy, ktorá má byť predmetom dovolacieho prieskumu. V posudzovanom prípade ide

o tzv. bagateľnú vec vylúčenú z meritórneho dovolacieho prieskumu správnosti právneho posúdenia
veci podľa § 421 CSP. Dovolací súd je pri posudzovaní prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1
CSP proti rozsudku odvolacieho súdu o peňažnom plnení viazaný výrokom napadnutého rozhodnutia
odvolacieho súdu a rozsahom podaného dovolania. Vyplývajúc z uvedeného, aj v prípade podania
dovolania z dôvodu podľa § 421 ods. 1 CSP, by dovolanie vzhľadom na platnú a účinnú právnu úpravu

bolo zrejme bezúspešné a dovolací súd by sa správnosťou právneho posúdenia veci v tomto prípade
zaoberať nemohol. V tomto dovolacom konaní, keďže podať dovolanie podľa § 421 CSP vo veci, v
ktorej napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej
mzdy (pričom na príslušenstvo sa neprihliada), nebolo prípustné a dovolateľ tento dôvod ani (správne)
v dovolaní neuplatnil, nebolo možné v rámci dovolacieho prieskumu podľa uplatneného dovolacieho

dôvodu § 420 písm. f) CSP preskúmať správnosť právnych záverov súdov nižšej inštancie v tejto veci.

52. S poukazom na všetky vyššie konštatované skutočnosti dovolací súd uzatvára, že v danom prípade
postupom odvolacieho súdu nedošlo k vade v zmysle § 420 písm. f) CSP, ktorá by zakladala porušenie
práva žalobcu na spravodlivý súdny proces. V preskúmavanej veci tak nebola splnená podmienka

prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP, preto dovolací súd dovolanie žalobcu v zmysle
ustanovenia § 447 písm. c) CSP odmietol bez toho, aby sa zaoberal otázkou vecnej správnosti
dovolaním napadnutého rozhodnutia.

53. Žalovaný bol v dovolacom konaní úspešný, preto mu dovolací súd priznal voči žalobcovi náhradu trov

dovolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov dovolacieho konania rozhodne podľa § 262
ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

54. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.