Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 15. október 2024

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 2To/12/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5820010370
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 10. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Kurák
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2024:5820010370.2

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Kuráka a sudcov JUDr.
Marcely Malatkej a JUDr. Štefana Tomáša, na verejnom zasadnutí konanom 15. októbra 2024 prejednal
odvolanie podané prokurátorom proti rozsudku Okresného súdu Námestovo, sp.zn. 6T/105/2020
z 27.6.2023 a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. por. odvolanie prokurátora z a m i e t a , pretože nie je dôvodné.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Námestovo rozsudkom, sp.zn. 6T/105/2020 zo dňa 27.6.2023 obžalovaného A. B., nar.
XX.XX.XXXX v C., trvale bytom X. XXXX XXX/X, C., z dôvodu podľa § 285 písm. b) Tr. por. oslobodil
spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Námestovo, sp.zn. Pv 289/19/5507 zo dňa 26.10.2020,
pre skutok právne kvalifikovaný ako prečin marenia konkurzného alebo vyrovnávacieho konania podľa
§ 242 ods. 1 písm. a) Tr. zák., na tom skutkovom základe, že:

ako konateľ spoločnosti Caffe bar LUARA, s.r.o., IČO: 46819614, so sídlom D. XXX, XXX XX C., ktorá
bola od 09.12.2017 až doposiaľ v predĺžení, nekonal s náležitou odbornou starostlivosťou v zmysle §
135a ods. 1 Obchodného zákonníka č. 513/1991 Zb. v platnom znení, nepodal v zákonnej 30 dňovej
lehote a ani neskôr dlžnícky návrh na vyhlásenie konkurzu podľa § 11 ods. 2 Zákona č. 7/2005 Z.z. o
konkurze a reštrukturalizácií a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení, hoci najneskôr

z daňového priznania na daň z príjmu právnických osôb za rok 2017, podaného dňa 02.07.2018,
sa dozvedel o predĺžení spoločnosti, čím vedome znemožnil riešenie úpadku uvedeného dlžníka,
speňažením jeho majetku a uspokojenie jeho veriteľov,

pretože skutok nie je trestným činom.

Citovaný rozsudok nenadobudol právoplatnosť, pretože bol napadnutý odvolaním prokurátora (č.l. 607,
614-615 spisu), a to nasledovne:
„Nestotožňujem sa so závermi prvostupňového súdu, ktorý odôvodnil svoje rozhodnutie v podstate tým,
žeopisskutkuvobžalobnomnávrhuúdajneneobsahujevecnýopisskutočností,zakladajúcichúmyselné
zavinenieobžalovanéhovovzťahukmareniukonkurznéhokonania,minimálnečosatýkavôľovejzložky.

Okrem toho považuje súd skutok za nepatrne závažný podľa § 10 ods. 2 Trestného zákona. Celkovo
ide o časť odôvodnenia rozsudku na strane 7-9.
Pri posudzovaní možných trestných činov, ktoré mali byť spáchané porušením alebo zneužitím práv a
povinností, vyplývajúcich z mimotrestných noriem, je vždy potrebné situáciu primárne posúdiť z pohľadu
civilného práva a postupom podľa § 7 ods. 1 Trestného poriadku zistiť obsah a právny význam týchto
vzťahov.

Podľa § 1 ods. 1 Zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých
zákonov, v znení účinnom do 16. 07. 2022, tento zákon upravuje riešenie úpadku dlžníka speňaženímmajetku dlžníka a kolektívnym uspokojením jeho veriteľov alebo postupným uspokojením veriteľov
dlžníka spôsobom dohodnutým v reštrukturalizačnom pláne; zákon upravuje aj riešenie hroziaceho
úpadku dlžníka a oddlženie fyzickej osoby.

Dôvodová správa k návrhu § 1 zákona č. 7/2005 Z.z. uvádza:
Účel zákona
Účelom návrhu zákona je usporiadať majetkové pomery dlžníka v prípade jeho úpadku a to formou
reštrukturalizácie jeho podniku alebo generálnou exekúciou jeho majetku. Spoločným znakom týchto
foriem usporiadania majetkových pomerov dlžníka je uspokojenie veriteľov dlžníka v čo najvyššej miere

a podľa možností v čo najkratšom čase. Rozdeľujúcim znakom týchto foriem usporiadania majetkových
pomerov dlžníka je hľadisko zachovania podniku dlžníka. V prípade reštrukturalizácie je zachovanie
podnikudlžníkazákladnýmpredpokladomúspechureštrukturalizácie.Naprotitomuvkonkurzespravidla
pôjde o rýchle ukončenie prevádzkovania podniku dlžníka a následný rozpredaj majetku dlžníka za
účelom kolektívneho uspokojenia veriteľov dlžníka. I keď konkurz – tak ako je upravený návrhom zákona
- predpokladá rýchlu likvidáciu podniku dlžníka, ponúka aj riešenie na zachovanie tohto podniku, avšak

len v prípadoch, ak to prinesie pre veriteľov vyššiu mieru ich uspokojenia ako v prípade konkurzu s čisto
likvidačným charakterom.
Je zrejmé, že účelom konkurzného konania je primárne riešenie úpadku dlžníka, pričom speňaženie
jeho majetku a kolektívne uspokojenie jeho veriteľov sú želaným, nie však istým, konečným výsledkom
konaní, ktorými sa toto usporiadanie pomerov úpadcu realizuje. Ak teda chceme definovať objekt

trestného činu marenia konkurzného alebo vyrovnávacieho konania podľa § 242 Trestného zákona,
musíme ako plnohodnotný spoločenský záujem, chránený týmto ustanovením, akceptovať v prvom rade
záujem spoločnosti na usporiadaní majetkových pomerov dlžníka, ktorý je v úpadku.
Treba zdôrazniť, že zákon žiaden iný účel konkurzného konania nedefinuje a ani jeho cieľ, ktorý oproti
predchádzajúcej právnej úprave (§ 2 ods. 2 zákona č. 328/1991 Z.z.) v zákone č. 7/2005 Z.z. definovaný

nie je a daný cieľ sa zásadne zmenil na neutrálnejšiu formuláciu "speňažením majetku dlžníka a
kolektívnym uspokojením jeho veriteľov“, ktorá vôbec nevyžaduje pomerné uspokojenie veriteľov, ku
ktorému tak či tak nikdy nedochádzalo z dôvodu existencie pohľadávok proti podstate a prednostných
pohľadávok.
Na túto zmenu legislatívy však doposiaľ nezareagovali štandardné komentáre k Trestnému zákonu,

ktoré sa pri definícii objektu trestného činu marenia konkurzného a vyrovnávacieho konania stále
držia už nejestvujúcej úpravy účelu konkurzného konania „dosiahnuť pomerné uspokojenie veriteľov
z dlžníkovho majetku.“ Výklad trestnoprávnej normy, použitý prvostupňovým súdom tak zaostáva za
mimotrestnou úpravou a nereflektuje aktuálny právny stav.
Čo sa týka povahy a významu povinného dlžníckeho návrhu na vyhlásenie konkurzu, aj tu je vhodné

citovať z dôvodovej správy k § 11 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z.z.:
Včasné podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu garantuje zachovanie majetku dlžníka pre uspokojenie
jeho veriteľov ako aj predídenie vzniku ďalších záväzkov, ktoré budú znižovať mieru uspokojenie
všetkých veriteľov dlžníka. Z tohto dôvodu zákon upravuje povinnosť dlžníka ako aj osôb konajúcich
menom dlžníka včas podať návrh na vyhlásenie konkurzu. Včasnosť podania tohto návrhu zákon

vymedzuje 30 dňovou lehotou od kedy sa dlžník dozvedel alebo sa pri zachovaní odbornej starostlivosti
mohol dozvedieť o svojom úpadku. Význam tejto povinnosti je zdôraznený zodpovednosťou dlžníka ako
aj osôb konajúcich menom dlžníka za neskoré podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu.
V súdenej veci sa úvahy zákonodarcu naplnili, pretože výlučne v dôsledku opomenutia povinnosti podať
včas dlžnícky návrh na vyhlásenie konkurzu, mohol obžalovaný následne protiprávnym úkonom previesť

celý majetok dlžníka v úpadku na inú osobu, čiže neostalo nič, čo by mohlo potenciálne tvoriť konkurznú
podstatu, čím došlo k úplnému zmareniu účelu konkurzného konania, a to dokonca aj podľa kritérií
predchádzajúcej právnej úpravy a z nej vychádzajúceho právneho výkladu.
Ďalej treba uviesť, že súd použil aj nesprávny výklad konkrétnej kvalifikácie trestného činu z hľadiska
posudzovania možného zavinenia, čiže subjektívnej stránky. Skutková podstata trestného činu podľa

§ 242 ods. 1 písm. a) Trestného zákona v sebe od účinnosti novely č. 264/2017 Z.z. obsahuje tak
všeobecne pojatú možnosť marenia konkurzného konania „nesplní povinnosť uloženú mu zákonom,
ktorý upravuje také konanie“, ako aj konkrétnu, explicitne vyjadrenú formu marenia konkurzného
konania, a to povinnosť podať včas návrh na vyhlásenie konkurzu. Takto formulovaná skutková podstata
jednoznačne definuje, že porušenie povinnosti podať včas návrh na vyhlásenie konkurzu je bez ďalšieho

aktom marenia konkurzného konania. Oproti všeobecne pojatej časti skutkovej podstaty tak odpadá
nutnosť posúdenia, či nesplnenie zákonnej povinnosti viedlo k skutočnému mareniu konkurzného
konania, pretože v prípade opomenutia tejto konkrétnej povinnosti dochádza k mareniu dotknutého
konania vždy ex lege, a to už tým, že sa konkurzné konanie nezačne v prípade, kedy ho zákonodarcastriktne vyžaduje. Treba si teda uvedomiť, že k splneniu povinnosti podľa § 11 ods. 2 zákona č. 7/2005
Z.z. nejestvuje pre dlžníka alternatíva, ide o povinnosť absolútnu a bez možnosti výnimky.
Za týchto okolností na naplnenie skutkovej podstaty trestného činu po subjektívnej stránke postačuje

naplnenie kritérií § 15 Trestného zákona vo vzťahu k existencii nasledujúcich okolností:
- existencii predĺženia dlžníka,
- postavenia páchateľa ako dlžníka alebo osobu za neho konajúcu,
- pasivita páchateľa vo vzťahu k splneniu zákonnej povinnosti.
V danom prípade ide o porušenie povinností ustanovených normou, na ktorú sa Trestný zákon

odvoláva vo svojich blanketových ustanoveniach, preto ani prípadný negatívny právny omyl páchateľa
neospravedlňuje. Navyše tu pôsobia ustanovenia § 135a ods. 1 Obchodného zákona a taktiež § 4a
ods. 1 zákona č. 7/2005 Z.z. Obvinený mal vo svojej pozícii konateľa oficiálne postavenie s jasne
definovanými povinnosťami, ktoré v sebe zahŕňa tak právnu ochranu, ako aj právnu zodpovednosť.
Na hlavnom pojednávaní bolo bez pochybností preukázané, že obžalovaný vedel o existencii predĺženia
spoločnosti, za ktorú konal, a to z daňového priznania tejto spoločnosti, exekučných titulov a obchodnej

korešpondencie. Uvedený stav udržiaval dlhodobo z vlastnej vôle, keď nevykonal opatrenia, ktoré od
nehopožadujúvyššiespomenutéustanoveniaObchodnéhozákonníkaazákonač.7/2005Z.z.Uvedená
skutočnosť je v obžalobnom návrhu vyjadrená slovami: „hoci najneskôr z daňového priznania na daň z
príjmu právnických osôb za rok 2017, podaného dňa 02. 07. 2018, sa dozvedel o predĺžení spoločnosti“.
Obžalovaný ďalej nepochybne vedel, že je štatutárom dotknutého dlžníka, týmto štatutárom sa stal

z vlastnej vôle a neprejavil vôľu na tom niečo zmeniť. Obžalovaný tiež bez akýchkoľvek pochybností
vedel, že nepodal na príslušnom súde návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok dotknutého dlžníka a
toto opomenutie je prejavom jeho vôle. Tieto skutočnosti však nie je potrebné v opise skutku duplicitne
konštatovať štýlom „ako konateľ, ktorý vedel, že je konateľ“ alebo „nepodal návrh a vedel o tom“, tu už
prvky subjektívnej stránky vyplývajú zo samotného konštatovania rozhodujúcich skutočností.

Na základe vyššie uvedených argumentov konštatujem, že opis skutku, uvedený v obžalobnom návrhu,
je úplný a obsahuje všetky rozhodujúce skutočnosti, vrátane skutkových okolností, ktoré zakladajú
úmyselné zavinenie obžalovaného podľa § 15 písm. a) Trestného zákona.
Vo vzťahu k úvahám súdu o závažnosti žalovaného činu opakovane poukazujem, že následkom
včasného nezačatia konkurzného konania obžalovaný protiprávnym úkonom previedol celý majetok

dlžníka v úpadku na inú osobu a znemožnil tak uspokojenie dlžníkových veriteľov, t.j. nemohlo ísť
o skratové konanie, ako uvádza prvostupňový súd. Následky skutku tak presiahli minimálnu mieru,
požadovanú na trestnosť činu, došlo k úplnému zmareniu konkurzného konania, čo nemožno vyvážiť
poukazovaním na existenciu poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. j) Trestného zákona. Neobstojí
ani na poukazovanie na postavenie bývalej manželky ako konateľky predĺženej spoločnosti, lebo bolo

preukázané,žespoločnosťreálneprevádzkovalobžalovanýaE.B.odoprelposkytnúťúčtovnúevidenciu
spoločnosti.
Na základe horeuvedených skutočností navrhujem odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok zrušil a
vrátil vec súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.“

K odvolaniu prokurátora sa obžalovaný vyjadril prostredníctvom svojej obhajkyne F. A. G. písomným
podanímzodňa16.1.2024(č.l.624-630spisu),doručenýmOkresnémusúduNámestovodňa24.1.2024,
v ktorom uviedol, že napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa považuje v celom rozsahu za zákonné
a dôvodné. Obžalovaný sa podrobným spôsobom v predmetnom vyjadrení zaoberal skutkovými
okolnosťami prípadu, ako aj právnou analýzou svojho konania. Navrhol preto odvolanie prokurátora

zamietnuť ako nedôvodné.

Na verejnom zasadnutí konanom na krajskom súde prokurátorka krajskej prokuratúry uviedla, že sa
v celom rozsahu pridržiava písomného vyhotovenia podaného odvolania s tým, aby napadnutý rozsudok
bol zrušený podľa § 321 ods. 1 písm. b), c) Tr. por. a vec bola vrátená okresnému súdu na nové

rozhodnutie.

Obhajkyňaobžalovanéhouviedla,žesapridržiavasvojhovyjadreniakpodanémuodvolaniuprokurátora.
Odvolanie prokuratúry považuje za nedôvodné, napadnutý rozsudok okresného súdu za vecne správny
a zákonný. Navrhla preto, aby odvolanie prokuratúry bolo zamietnuté v zmysle ustanovenia § 319 Tr. por.

Obžalovaný uviedol, že sa v celom rozsahu pridržiava konečného návrhu svojej obhajkyne.Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, predtým, ako začal plniť svoju preskúmavaciu povinnosť podľa
§ 317 Tr. por., zistil, že odvolanie prokurátora bolo podané oprávnenou osobou a včas v lehote
stanovenej v § 309 Tr. por. V zmysle ustanovenia § 317 ods. 1 Tr. por. ak nezamietne odvolací súd

odvolanie podľa § 316 ods. 1 Tr. por. alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3 Tr. por., preskúma
zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie,
ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané,
prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por.

Po splnení preskúmavacej povinnosti v rozsahu § 317 ods. 1 Tr. por. odvolací súd zistil, že odvolanie
prokurátora nie je dôvodné.

Pokiaľ sa týka odvolania prokurátora, krajský súd v konaní o jeho odvolaní nezistil také skutočnosti,
ktoré by odôvodňovali pochybnosti o správnosti skutkových zistení uvedených v napadnutom rozsudku
súdu prvého stupňa. Zo strany krajského súdu je potrebné uviesť, že svoj právny názor v predmetnom

trestnom stíhaní podrobným spôsobom prezentoval vo svojom predchádzajúcom uznesení, sp.zn.
1To/108/2022 zo dňa 7.3.2023. V novom konaní na okresnom súde po zrušení napadnutého rozsudku
podľa § 321 ods. 1 písm. b), písm. c), ods. 3 Tr. por. nenastali také zmeny, ktoré by spochybnili právne
závery odvolacieho súdu uvedené v predchádzajúcom citovanom uznesení. Okresný súd bol v novom
konaní, výsledkom ktorého bol napadnutý rozsudok povinný rešpektovať vyslovený právny názor

krajského súdu, a preto správne aplikoval ustanovenia § 285 písm. b) Tr. por., ktorým obžalovaného
oslobodil spod obžaloby prokurátora, pretože skutok nie je trestným činom. Prvostupňový súd sa
zrozumiteľne vysporiadal s argumentáciou odôvodňujúcou postup pri oslobodení obžalovaného spod
podanej obžaloby a táto je súčasťou odôvodnenia napadnutého rozsudku. V predmetnom trestnom
stíhaní prokurátor z dôvodov uvedených v predchádzajúcom rozhodnutí krajského súdu neuniesol

dôkazné bremeno a z tohto dôvodu nebolo možné prijať zo strany súdov jednoznačný záver o spáchaní
žalovaného trestného činu. Prioritne treba zvýrazniť, že stíhaný trestný čin marenia konkurzného alebo
vyrovnávacieho konania podľa § 242 ods. 1 písm. a) Tr. zák. je úmyselným trestným činom, a preto je
potrebné, aby úmyselné konanie obžalovaného bolo jasne poňaté do skutku obžaloby, čo sa v tomto
prípade trestného stíhania nestalo. Samotné nepodanie dlžníckeho návrhu na vyhlásenie konkurzu bez

náležitého objasnenia dôvodov takéhoto konania nie je možné automaticky považovať za spáchanie
trestného činu, resp. naplnenie všetkých zákonných znakov skutkovej podstaty stíhaného trestného
činu. Pokiaľ sa týka ďalších dôvodov ohľadne viny obžalovaného, krajský súd v tejto časti odkazuje na
podrobné dôvody napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými sa v celom rozsahu stotožnil a tieto
si aj osvojil.

Pre uvedené dôvody v spojení s dôvodmi napadnutého rozsudku, ako aj dôvodmi predchádzajúceho
uznesenia krajského súdu, bolo potrebné rozhodnúť tak, že odvolanie prokurátora sa postupom podľa
§ 319 Tr. por. zamietlo ako nedôvodné.

Senát rozhodol pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.