Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 26. november 2024

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Co/50/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1220200932
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ondrej Krajčo

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:1220200932.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ondreja Krajča a členiek senátu

JUDr. Jany Vlčkovej a JUDr. Moniky Holickej v spore žalobcu: PAXTRAVEL, s. r. o., IČO: 31 340 571, so
sídlom: Pečnianska 23, 851 01 Bratislava, zastúpenému: MST PARTNERS, s.r.o., IČO: 36 861 545, so
sídlom: Laurinská 3, 811 01 Bratislava, proti žalovanému: Slovenská republika - v mene ktorej koná Úrad
pre verejné obstarávanie, IČO: 31 797 903, so sídlom: Ružová dolina 10, 821 09 Bratislava, o náhradu
škody a nemajetkovú ujmu s príslušenstvom podľa zákona č. 514/2003 Z.z., o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 12. decembra 2023, č.k. B2-7C/16/2020-1008, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom zamietol súd prvej inštancie žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia
náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom podľa zákona č. 514/2003 Z. z. vo výške
173 180,00 Eur s príslušenstvom a nemajetkovej ujmy vo výške 26 000,00 Eur a o trovách konania
rozhodol tak, že žalovanému náhradu trov konania nepriznal.

2. Vykonaným dokazovaním mal prvoinštančný súd preukázané, že žalobca sa zúčastňoval verejných

obstarávaní vyhlásených od 01.04.2015, že tieto boli uskutočňované prostredníctvom elektronického
kontraktačného systému (ďalej len "EKS"), ani to, že žalobca opakovane predkladal Úradu pre verejné
obstarávanie podnety, žiadosti o vykonanie kontroly a námietky proti výsledkom verejnej súťaže. Nebolo
sporné, že žalobca požiadal žalovaného o predbežné prerokovanie náhrady škody a nemajetkovej ujmy
listom zo dňa 20.05.2019. Spornou otázkou bol samotný nárok, či sa žalovaný dopustil nesprávneho
úradného postupu a či v príčinnej súvislosti s tým vznikla žalobcovi škoda a nemajetková ujma, ak
áno, v akej výške. Z vyjadrenia MV SR zo dňa 28.01.2016 vyplýva, že na obstaranie "ubytovania" so

súčasnýmobstaraním(aj)inýchslužiebsúvisiacichsubytovaním,akojeobstaraniestravy,bolopotrebné
živnostenské oprávnenie na vykonávanie regulovanej /viazanej) živnosti "prevádzkovanie cestovnej
kancelárie", ako ju obsahom a podmienkami vykonávania upravuje živnostenský zákon konformne
so zákonom č. 281/2001 Z. z., prípadne osoba, ktorá je oprávnená na ich (priame) poskytovanie,
rozumej osobu so živnostenským oprávnením na ubytovacie služby v ubytovacích zariadeniach s
prevádzkovaním pohostinských činnosti, ktoré majú charakter regulovanej (viazanej) živnosti. Na účely
obstarania uvedeného okruhu služieb uvedeným (vyhláseným) spôsobom nie je oprávnená osoba so

živnostenským oprávnením (iba) na vykonávanie sprostredkovateľskej činnosti, bez ohľadu na to, či
ide o sprostredkovanie v oblasti obchodu alebo služieb, ani osoba s iným živnostenským oprávnením,
ani s podnikateľským oprávnením podľa iného osobitného zákona. V námietke zo dňa 15.06.2015
proti výsledkom verejnej súťaže prostredníctvom EKS systému, zákazka č. Z201510276 na č. l. 58žalobca uviedol, že sa ako registrovaný podnikateľský subjekt zúčastnili verejnej súťaže a skončili
na treťom mieste. Podnikateľské subjekty na prvom a druhom mieste nemajú v predmete činnosti
oprávnenie na poskytovanie služieb, ktoré boli predmetom verejnej súťaže. Žiadal v nej vylúčiť uvedené

subjekty zo súťaže a za víťaza vyhlásiť subjekt, ktorý spĺňa všetky podmienky. Trenčianska univerzita
Alexandra Dubčeka v Trenčíne v odpovedi zo dňa 18.06.2015 uviedla, že námietky pri podlimitných
zákazkách podľa § 91 ods. 1 písm. a), pri ktorých verejný obstarávateľ postupoval podľa § 92-99
nemožno podať a námietku považoval za neopodstatnenú. Dňa 04.07.2022 žalobca na predbežnom
prejednaní sporu uviedol, že ani v jednej odpovedi žalovaného na ich podnety nie je uvedené, prečo je

podnet nedôvodný. Asi desať týchto odpovedí zo strany žalovaného poslali na MV SR - živnostenský
odbor a bolo im oznámené, že odbor kontroly úradu verejného obstarávania vo svojich stanoviskách
nepresne/zavádzajúco cituje a nesprávne aplikuje právne závery odboru živnostenského podnikania MV
SR poskytnuté ÚVO. Žalovaný sa asi trikrát obrátil na MV SR, ktoré mu aj zaslalo usmernenie a napriek
tomu ho žalovaný neakceptoval. Ďalej na pojednávaní dňa 05.12.2022 žalobca vysvetlil, že pokiaľ ide
o zoznam verejných obstarávaní založený v spise, uskutočnili sa v priebehu štyroch rokov, žalobca

realizuje bežne okolo 70 úspešných verejných obstarávaní ročne, takže by to preňho nebol problém
realizovať. Od začiatku sa snažil túto situáciu riešiť, upozorňoval na tento problém. Odpoveď bola veľmi
všeobecná, že treba robiť osvetu, samozrejme medzi verejnými obstarávateľmi. Žalobca podal vyše 100
podnetov, avšak všetky tie odpovede neboli v zmysle zákona a ÚVO v tejto veci nič neurobil.

3. Takto ustálený skutkový stav veci posúdil po právnej stránke podľa § 3 ods. 1 písm. d), § 4 ods. 1
písm. d), § 9 ods. 1, 4, § 15 ods. 1, § 16 ods. 4, § 17, § 19 ods. 1, ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, účinnom
v čase uskutočnenia verejných obstarávaní, ako aj podľa § 26 ods. 1 písm. f), § 32 ods. 1 písm. e), §
92 ods. 1, § 92 ods. 2 písm. j), § 112 písm. i) a j), § 147 písm. h) a i), § 146 ods. 1 a 4, § 146c ods. 1

písm. f), g), h), § 167 ods. 1 a § 147 zákona č. 25/2006 Z.z. v znení účinnom od 01.04.2015, § 13 ods.
1§ 13 ods. 2 písm. j) § 169 ods. 5 § 175 ods. 4 zák. č. 343/2015 Z. z., a dospel k záveru, že žaloba
nie je dôvodná. Poukázal na to, že podstatou procesného útoku žalobcu bolo, že žalovaný sa dopustil
nesprávneho úradného postupu tým, že hoci vo verejných obstarávaniach boli opakovane úspešní
súťažitelia, ktorí nespĺňali podmienku týkajúcu sa osobného postavenia, nevyužil nástroje, ktoré mu

zákon dáva na zabránenie zopakovania nežiaduceho stavu, v dôsledku čoho žalobcovi vznikla škoda.
Podstatou procesnej obrany žalovaného bolo, že nárok žalobcu je výlučne hypotetický. Žalobca sa v
rozhodnom období od mája 2015 do februára 2019 zúčastňoval verejných obstarávaní realizovaných
prostredníctvom Elektronického kontraktačného systému. Výsledkom takejto súťaže je zmluva, ktorá
je automaticky vygenerovaná. Ušlý zisk by mohol žalobcovi vzniknúť len v dôsledku toho, že by mal

verejný obstarávateľ jedinú zákonom stanovenú možnosť ďalšieho postupu, a to uzavrieť s ním zmluvu.
Žalobcaodvodzujenárokprávezhypotetickejdomnienky,žebyprávesnímverejnýobstarávateľuzavrel
zmluvu. Nárok, ktorého sa žalobca domáhal, je potrebné kvalifikovať podľa zák. č. 514/2003 Z. z. Okrem
všeobecných predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu, t.j. porušenia povinnosti (tu nesprávneho
úradného postupu), vzniku škody a príčinnej súvislosti medzi nimi, musí v zmysle zák. č. 514/2003 Z.

z. byť splnená aj požiadavka predbežného prerokovania príslušným orgánom. Zodpovednosť štátu za
škodu je vybudovaná na objektívnej zodpovednosti, preto prípadné zavinenie nie je potrebné skúmať.
Pokiaľ ktorýkoľvek z týchto predpokladov nie je naplnený, nemôže byť žalobca v spore úspešný. Pristúpil
preto k posúdeniu, či a ktoré z týchto štyroch predpokladov boli splnené, teda v konaní preukázané.
Mal preukázané, že z podmienok, ktoré musia byť každopádne splnené na vznik zodpovednosti za

škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, bola splnená len jedna; a síce to, že žalobca požiadal
žalovaného o predbežné prerokovanie v zmysle § 15 zák. č. 514/2003 Z. z. Jeho naplnenie nebolo
v konaní sporné, pričom je jednoznačne preukázané aj listinnými dôkazmi. Na žiadosť žalobcu o
predbežné prerokovanie žalovaný nereagoval, teda k prerokovaniu nároku de facto nedošlo, avšak
v tomto ohľade ide o porušenie povinnosti žalovaného, ktoré nemožno vykladať na ťarchu žalobcu.

NesprávnyúradnýpostupvidelžalobcanajmävnevydanímetodickéhousmerneniaÚVO.Vyslovilnázor,
že ide o jednu z kompetencií ÚVO, avšak jej nevyužitie nemožno označiť za také pochybenie, aby z
neho bolo možné vyvodiť nesprávny úradný postup ako jeden z predpokladov vzniku zodpovednosti za
škodu. Čo sa týka kontrolných právomocí z listinných dôkazov v spise je zrejmé, že ÚVO vybavoval
žiadosti a námietky žalobcu, či už sám alebo postúpením jednotlivým orgánom vnútornej kontroly a

na základe tejto činnosti aj došlo v niektorých prípadoch k odstúpeniu od zmluvy. Preto nemožno
dospieť k záveru o nesprávnom úradnom postupe žalovaného. Pokiaľ ide o škodu, ktorú si žalobca
v konaní uplatnil, charakter nároku považuje za škodu hypotetickú. U žalobcu nevznikla škoda, resp.
neušiel mu zisk, hoci žalobca tvrdil, že uňho nedošlo k rozmnoženiu majetkových hodnôt. Na podporusvojho tvrdenia o vzniku škody odkázal žalobca aj na rozhodnutie Všeobecného súdu Európskej únie
(ďalej "Všeobecný súd") sp. zn. T-292/15 zo dňa 28.02.2018. Konštatoval, že toto rozhodnutie je mu
známe už z predchádzajúcej činnosti, pričom v uvedenej právnej veci si žalobkyňa uplatnila náhradu

škody, ktorú, rovnako ako žalobca v konaní sp. zn. B2-7C/16/2020 odvodzovala z priebehu verejného
obstarávania. (žalobkyňa si v konaní uplatnila viacero nárokov, sčasti bola aj úspešná, avšak relevantné
je práve posúdenie Všeobecného súdu týkajúce sa ušlého zisku). Žalobca citoval časť rozhodnutia,
avšak vytrhol ho z kontextu a podľa jeho názoru je na prejednávaný spor potrebné aplikovať nasledovnú
časť odôvodnenia: "V tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že v prejednávanej veci, v rozpore s

požiadavkou pripomenutou v bode 65 vyššie, škoda vyplývajúca zo straty zisku alebo zo straty na
zárobku nie je skutočne existujúcou, ale budúcou a hypotetickou (rozsudok z 22. mája 2012, Evropaiki
Dynamiki/Komisia, T-17/09, neuverejnený, EU:T:2012:243, bod 123). Uvádzaná škoda na základe
ušlého zisku alebo straty na zárobku totiž predpokladá, že v prípade neexistencie protiprávneho postupu
vytýkaného Komisii by žalobkyňa, ktorej ponuka bola zamietnutá, mala nárok na získanie dotknutej
verejnej zákazky. Pritom aj za predpokladu, že by Komisia pre vyhodnotenie ponúk navrhla, aby jej bola

zadaná zákazka, verejný obstarávateľ nie je návrhom Komisie pre vyhodnotenie ponúk viazaný, ale
disponuje širokou mierou voľnej úvahy, pokiaľ ide o prvky, ktoré zohľadní na účely rozhodnutia o zadaní
zákazky (pozri rozsudok z 8. decembra 2011, Evropaiki Dynamiki/Komisia, T-39/08, neuverejnený,
EU:T:2011:721, bod 47 a citovanú judikatúru). Okrem toho z článku 101 nariadenia o rozpočtových
pravidlách vyplýva, že verejný obstarávateľ môže pred podpísaním zmluvy buď upustiť od zadania

verejnej zákazky, alebo zrušiť verejné obstarávanie, a to bez toho, aby záujemcovia alebo uchádzači
verejnej súťaže mali nárok žiadať akúkoľvek náhradu. Z toho vyplýva, že škoda uvádzaná žalobkyňou,
ktorá zodpovedá ušlému zisku alebo strate na zárobku z dôvodu zadania predmetnej zákazky inému
uchádzačovi, nie je skutočná a určitá, a preto musí byť návrh na náhradu škody v tejto súvislosti
zamietnutý." Na základe tohto rozhodnutia je nutné prijať záver, že aj Všeobecný súd dospel k záveru,

že nie je možné priznať žalobe úspech, nakoľko uplatnený nárok (aj v prípade splnenia ostatných
predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu) nie je skutočne existujúcou škodou, ale len hypotetickou.
Na podporu uvedeného odkázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej "NS SR")
sp. zn. 5Cdo/195/2015, podľa ktorého: "Aj existencia ušlého zisku musí byť vždy bezpečne preukázaná.
V prípade ušlého zisku nie je možné preukázať jeho reálnu existenciu, ale musia byť dokazované také

konkrétne skutkové okolnosti (tvrdené poškodeným), ktoré pri logickej úvahe povedú súd k záveru, že
ušlý zisk by skutočne vznikol nebyť protiprávnej udalosti, t.j. dokazuje sa pravdepodobnosť dosiahnutia
ušlého zisku u poškodeného v danom čase a podľa miery dokázanej pravdepodobnosti, je potom
možno urobiť záver o tom, či by za daných okolností bol žalovaný ušlý zisk aj reálnym. Nepreukázanie
existencie takýchto skutkových okolností, by potom mohlo viesť len k záveru, že ušlý zisk, ktorého sa

žalobca v konaní domáha, je skutočne iba "fikciou"." Ani podľa uznesenia Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. I. ÚS 478/2017-11 nepostačuje pravdepodobnosť zvýšenia majetkového stavu v
budúcnosti. Z týchto kritérií vychádza aj rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Cdo/319/2008: "nestačí pritom
iba pravdepodobnosť rozmnoženia majetku, lebo musí byť naisto postavené, že pri pravidelnom behu
vecí (nebyť protiprávneho konania škodcu alebo škodnej udalosti) mohol poškodený dôvodne očakávať

zväčšenie svojho majetku, ku ktorému nedošlo práve v dôsledku konania škodcu (škodnej udalosti)".
Nad rámec uvedeného poukázal na to, že žalobca si v konaní uplatnil škodu vo výške 173 180,00 Eur,
pričom malo ísť o 18 % zo sumy 962 113,00 Eur, ktoré by bol žalobca dosiahol v prípade, ak by nedošlo
k nesprávnemu úradnému postupu. Žalobca nevysvetlil, prečo si uplatnil práve 18 %, len spomenul, že
ide o obvyklú maržu, ale žiadnym spôsobom neodôvodnil, ani nepreukázal, prečo by malo ísť práve

o 18 % (prečo nie napríklad 15 % a pod.). Navyše je potrebné prisvedčiť argumentácii žalovaného,
že v uplatnenej výške škody sú zahrnuté aj tie zákazky, ktorých sa žalobca vôbec nezúčastnil a to
na základe svojho vlastného slobodného rozhodnutia, čo nemožno vykladať na ťarchu žalovaného.
Žalobcove tvrdenie, že týchto verejných obstarávaní sa nezúčastnil, lebo nemohol konkurovať cene
ponúknutej súťažiteľmi, ktorí neboli oprávnení vykonávať živnosť "prevádzkovanie cestovnej kancelárie

alebo cestovnej agentúry" nie je preskúmateľné, nakoľko z listinných dôkazov nevyplýva, prečo sa
niektorých verejných obstarávaní zúčastnil a iných nie. Žalobcova argumentácia spočívala aj v tom, že
vo verejných obstarávaniach boli úspešní uchádzači, ktorým vznikali nižšie náklady (z dôvodu absencie
vyššie špecifikovaného podnikateľského oprávnenia), napríklad preto, že nemuseli platiť poistné, a preto
si mohli dovoliť ponúknuť nižšiu cenu ako žalobca. Žalobca ale už neobjasnil, prečo sa niektorých

verejných obstarávaní zúčastnil, či v tých prípadoch cene konkurovať dokázal a na základe čoho si ich
"vybral". Ďalej poukázal na to, že podmienkou vzniku zodpovednosti štátu za škodu, ktorá v danej veci
nebola naplnená, je príčinná súvislosť. Žalobca tvrdí, že nebyť nesprávneho úradného postupu, nebola
by mu vznikla majetková škoda a že u žalobcu nedošlo v dôsledku škodnej udalosti - nesprávnehoúradného postupu k rozmnoženiu majetkových hodnôt, hoci sa to s ohľadom na splnenie podmienok
žalobcom pre účasť vo verejnej súťaži dalo očakávať. Verejné obstarávania však môžu skončiť mnohými
spôsobmiaúspechvoverejnomobstarávaníniejenárokovateľný.Jetiežzrejmé,ževprípadeniektorých

verejných obstarávaní došlo k odstúpeniu, prípadne k ukončeniu zmluvy dohodou (napr. Žiadosť o výkon
kontroly/námietky proti výsledkom verejnej súťaže - odpoveď zo dňa 29.03.2016 na č. l. 222, Žiadosť
o výkon kontroly/námietky proti výsledkom verejných súťaží - odpoveď zo dňa 31.03.2016 na č. l. 225,
Žiadosť o výkon kontroly/námietky proti výsledkom verejnej súťaže - odpoveď zo dňa 12.04.2016 na č.
l. 232) a to práve na základe vykonaných kontrolných právomocí žalovaného, resp. orgánu vnútornej

kontroly, pričom nemožno bez ďalšieho predpokladať, že v prípade uskutočnenia nových verejných
obstarávaní by bol žalobca úspešný. Na prejednávanú vec treba podľa prvoinštančného súdu aplikovať
aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/72/2017 zo dňa 26.04.2018, podľa
ktorého: "... z možnosti uchádzať sa o udelenie zákazky nevyplýva s istotou úspešnosť v predmetnom
verejnom obstarávaní. V tejto súvislosti dovolací súd uvádza, že Komisia sa môže rozhodnúť neuzavrieť
žiadnu zmluvu, a teda ani uchádzač / záujemca, ktorý predložil najvýhodnejšiu ponuku nemá záruku,

že s ním bude zmluva uzavretá. Každý musí kalkulovať s tým, že nemá vopred právny nárok na
uzavretie zmluvy". Skúmanie príčinnej súvislosti ako jednej z podmienok vzniku zodpovednosti za škodu
sa uskutočňuje na základe teórie "conditio sine qua non" alebo tiež tzv. "but for test". Práve príčinná
súvislosť (na rozdiel od porušenia povinnosti a škody, ktoré musia byť objektívne zistiteľné, hoci ušlý zisk
predstavuje určitú výnimku) pracuje s hypotézami a súd je povinný skúmať, či škoda, ktorú si žalobca

v konaní uplatňuje, bola následkom porušenia povinnosti (pokiaľ vôbec zistí porušenie povinnosti), či
porušenie povinnosti bolo jedinou príčinou vzniku škody a v neposlednom rade, či škoda vôbec vznikla a
či to bolo následkom porušenia povinnosti. To vyplýva podľa názoru súdu zo samotnej konštrukcie testu
"conditio sine qua non", teda súd si musí vyriešiť otázku, čo by sa stalo, nebyť úradného postupu, ktorý
žalobca považuje za nesprávny, zjednodušene povedané, čo by bolo, keby... Pokiaľ je hypotéz niekoľko,

za účelom posúdenia, či existuje príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti a škodou, je súd povinný
vyhodnotiť, ktorá z hypotéz je najpravdepodobnejšia a najviac sa blíži istote. Na tomto mieste je potrebné
súhlasiť so žalovaným, že jeho postup nemohol ovplyvniť výsledok verejného obstarávania takým
spôsobom, ako by si žalobca želal. Výsledkom jednotlivých kontrol by boli rozhodnutia alebo protokoly,
ktorými by sa deklarovalo porušenie jednotlivých ustanovení zákonov o verejnom obstarávaní a ktoré by

tvorili podklad pre vydanie rozhodnutia o uložení pokuty. V prípade odstúpenia od zmluvy s úspešným
uchádzačom a vyhlásení nového verejného obstarávania prostredníctvom EKS, vzhľadom na povahu
EKS nie je vonkoncom isté, či by sa v takýchto prípadoch stal žalobca úspešným uchádzačom, nakoľko
takéto verejné obstarávania by sa opätovne nachádzali v štádiu automatického vyhodnocovania ponúk
na základe najnižšej ceny a výsledok by teda závisel od prihlásených uchádzačov a ich cenových ponúk.

Príčinná súvislosť je definovaná napríklad v uznesení NS SR sp. zn. 5Cdo/24/2011 z 25. mája 2011:
"Existencia príčinnej súvislosti (vzťah príčiny a následku) medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom
škody je jedným z nevyhnutných predpokladov zodpovednosti za škodu. O vzťah príčinnej súvislosti
sa jedná, ak vznikla škoda následkom nezákonného rozhodnutia, teda ak je nezákonné rozhodnutie
a škoda vo vzájomnom pomere príčiny a následku. To znamená, že príčinná súvislosť medzi škodou

a nezákonným rozhodnutím je daná len vtedy, ak by škoda pri absencii nezákonného rozhodnutia
nevznikla, musí teda ísť o priamu (nie len sprostredkovanú) príčinu vzniku škody. Zároveň treba uviesť,
že otázka príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a konkrétnou škodou je síce v prvom rade
otázkou skutkovou, pričom súd zisťuje jej existenciu, avšak záver, či v konkrétnom prípade, je či nie je
daná príčinná súvislosť, je súčasne otázkou právnou, pretože súd tak robí záver o existencii jedného

z predpokladov zodpovednosti štátu za škodu, pričom tento právny záver je samozrejme závislý na
skutkovom zistení. Ak by príčinou vzniku škody bola iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastane.
Pritom nemusí ísť o príčinu jedinú, ale stačí, ak ide o jednu z príčin, ktorá sa podieľa na nepriaznivom
následku, o ktorého odškodnenie ide, a to o príčinu podstatnú." Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny
a následku a túto nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou

vzniku škody môže byť len také konanie (alebo opomenutie), bez ktorého by škodný následok nevznikol.
Musí byť teda doložené, že nebyť protiprávneho konania (opomenutia) škodcu, škodlivý následok by
nenastal. (Napr. uznesenie NS SR sp. zn. 6MCdo 16/2012 zo dňa 30. októbra 2013). V prejednávanej
veci nie je potom možné uzavrieť, že vydaním metodického usmernenia, prípadne vykonaním ďalších
opatrení, kontrol, zverejnením protokolov a pod., by sa stal žalobca úspešným uchádzačom vo verejných

obstarávaniach.Dospelpretokzáveru,ženiejemožnéustáliť,žezisk,ktorýžalobcovipodľajehonázoru
ušiel, by bol získal, nebyť úradného postupu, ktorý žalobca považuje za nesprávny. Poukázal v tejto
súvislosti aj na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky (ÚS SR) sp. zn. II. ÚS 507/2017-14
zo dňa 03.08.2017, podľa ktorého musí každý záujemca/uchádzač kalkulovať s tým, že nemá vopredprávny nárok na uzavretie zmluvy. Pokiaľ ide o uplatnenú nemajetkovú ujmu, vzhľadom k tomu, že neboli
preukázané predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu a náhrada nemajetkovej ujmy má subsidiárny
charakter,bolobynadbytočnésapodrobnejšiezaoberaťuplatnenounáhradounemajetkovejujmy,avšak

len pre úplnosť poukázal na to, že žalobca túto časť nároku odôvodnil len predpokladom o zvýšení jeho
referencií a dobrej povesti, ale vôbec neuviedol, prečo si ju uplatnil práve vo výške 26 000,00 Eur a
neuviedol ani žiadne zo skutkových tvrdení v zmysle § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z. Neuniesol teda ani
skutkové, ani dôkazné bremeno. K žalovaným uplatnenej námietke premlčania súd v stručnosti uviedol,
že nakoľko dospel k záveru o nesplnení predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu, žiadny

nárok žalobcovi nevznikol a z povahy veci nemôže byť ani premlčaný. S poukazom na vyššie uvedené
preto žalobu ako nedôvodnú zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p., avšak
úspešnému žalovanému náhradu trov konania nepriznal, nakoľko mu v konaní žiadne trovy nevznikli.

4. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý žiadal napadnutý
rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnil tým, že súd prvej inštancie

v rozsudku neposkytol odpoveď a nevysporiadal sa so všetkými podstatnými argumentmi žalobcu,
napadnutý rozsudok je preto nepreskúmateľný a konanie má z tohto dôvodu inú vadu, ktorá mohla
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ako aj tým, že súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a to z dôvodu že dôležitosť a
pravdivosť vybraných dôkazov bola vyhodnotená nesprávne a v rozpore s pravidlami formálnej logiky,

pričom rozsudok súdu prvej inštancie vychádza aj z nesprávneho právneho posúdenia veci, a to z
dôvodu, že súd prvej inštancie aplikoval správne normy, ale ich nesprávne interpretoval (§ 365 ods.
1 písm. h) C.s.p.). Uviedol, že nesúhlasí so záverom súdu prvej inštancie, že žaloba nie je dôvodná.
Zastáva totiž názor, že preukázal splnenie všetkých troch predpokladov na priznanie ušlého zisku,
vrátane nemajetkovej ujmy v zmysle ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z., t. j. nesprávny úradný

postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.
Žalobca sa nestotožňuje s názorom súdu o tom, že nedošlo zo strany Úradu pre verejné obstarávanie
k nesprávnemu úradnému postupu, keď nesúhlasí s konštatovaním, že nevydanie metodického
usmernenia nemožno označiť za také pochybenie, aby bolo možné z neho vyvodiť nesprávny úradný
postup a že čo sa týka kontrolných právomocí, Úrad pre verejné obstarávanie vybavoval jeho

žiadosti o vykonanie kontroly/námietky proti výsledkom verejných súťaží, či už sám alebo postúpením
jednotlivým orgánom vnútornej kontroly. Za nesprávny úradný postup považuje pasivitu Úradu pre
verejné obstarávanie v podobe neuskutočnenia riadnych a včasných úkonov potrebných na nápravu
zistených nedostatkov v procese verejného obstarávania /porušenie jednej zo základných podmienok
účasti subjektov vo verejnom obstarávaní týkajúcej sa osobného postavenia, t. j. "je oprávnený dodávať

tovar, uskutočňovať stavebné práce alebo poskytovať službu" podľa ust. § 26 ods. 1 písm. f) zákona
č. 25/2006 Z.z. o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od
01.04.2015 (ďalej len "zákon č. 25/2006 Z.z.") resp. ust. § 32 ods. 1 písm. e) zákona č. 343/2015 Z.z.
o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej
len "zákon č. 343/2015 Z.z."), ktoré malo svoj pôvod v nesprávnej interpretácii pojmu zájazd, v dôsledku

čohodošlokposkytovaniuzájazduajinýmipodnikateľskýmisubjektamiakojecestovnákanceláriaalebo
cestovná agentúra, ktoré sú jedinými oprávnený subjektami na organizovanie, ponuku alebo predaj
zájazdov/, ani na ich zamedzenie ich vzniku do budúcnosti. Zo strany Úradu pre verejné obstarávanie
došlo podľa neho k úplnému "odignorovaniu" jeho právomoci v oblasti dohľadu, jeho povinnosti konať
zákonom ustanoveným spôsobom a v medziach zákona ako ustanovuje Ústava Slovenskej republiky.

Takýto postoj Úradu pre verejné obstarávanie po jeho opakovaných a odôvodnených žiadostiach
podporených výkladom orgánov verejnej moci možno označiť za konanie v rozpore s princípmi právneho
štátu. Ako nástroje na odstránenie zistených nedostatkov, na čo poukázal v žalobe a vo svojich ďalších
podaniach v konaní pred súdom prvého stupňa, Úrad pre verejné obstarávanie mal k dispozícii: vydanie
všeobecného metodického usmernenia účastníkov procesu verejného obstarávania podľa ust. § 112

písm. i) zákona č. 25/2006 Z.z. alebo ust. § 147 písm. h) zákona č. 343/2015 Z.z.; vydanie rozhodnutia o
porušenípovinnostíobstarávateľovpriposudzovanísplneniapodmienokúčastijednotlivýchuchádzačov
vo verejnej súťaží v súlade s ust. § 146c ods. 1 zákona č. 25/2006 Z.z. alebo ust. § 175 ods. 4
zákona č. 343/2015 Z.z.; oprávnenie Úradu pre verejné obstarávanie podať na súd návrh na určenie
neplatnosti zmluvy. Súd prvej inštancie pokiaľ ide o nesprávny úradný postup sa však v odôvodnení

svojho rozsudku nezaoberal okrem vydania všeobecného metodického usmernenia už žiadnym iným
nástrojom. Nedostal odpoveď, či Úrad pre verejné obstarávanie v rámci svojich zákonných právomoci
mal vydať rozhodnutie o porušení povinností verejných obstarávateľov/obstarávateľov alebo podať
na súd návrh na určenie neplatnosti zmluvy. Uvedené nástroje sú súčasťou právomoci Úradu preverejné obstarávanie v oblasti dohľadu, pričom z formulácie právnej normy uvedenej v zákone č.
25/2006 Z.z. resp. zákone č. 343/2015 Z.z. "vykonáva dohľad nad verejným obstarávaním" vyplýva, že
vykonávanie dohľadu je každodennou povinnosť Úradu pre verejné obstarávanie a nie možnosťou ako

k nej pristupoval Úrad pre verejné obstarávanie po obdržaní žiadostí. Rozsudok súdu prvej inštancie je
preto podľa žalobcu v tomto smere nepreskúmateľný. Ďalej možno súdu prvej inštancie vytknúť, že na
základe skutkových okolností: doručenie vyše 100 Žiadosti od žalobcu, kde žalobca Úrad pre verejné
obstarávanie upozorňuje, že víťaz predmetnej zákazky nemá v predmete činnosti zapísané služby,
ktoré sú predmetom zákazky /nemá živnostenské oprávnenie na "prevádzkovanie cestovnej kancelárie"

vo význame viazanej živnosti alebo predmetné živnostenské oprávnenie v rozhodnom období je
pozastavené/ a víťaz zákazky nemal v čase vzniku zmluvného vzťahu uzatvorené zákonom predpísané
poistenie; predloženie výkladových stanovísk a vyjadrení relevantných právnych autorít - orgánov
verejnej moci, z ktorých vyplýva že ".... na obstaranie "ubytovania" so súčasným obstaraním (aj) iných
služieb súvisiacich s ubytovaním, ako je obstaranie stravy, bolo potrebné živnostenské oprávnenie na
vykonávanie regulovanej (viazanej) živnosti "prevádzkovanie cestovnej kancelárie"...." (napr. Vyjadrenie

Ministerstva vnútra SR k žiadostiam o stanovisko zo dňa 28.01.2016, Vyjadrenie k žiadosti o
zaujatie odborného stanoviska zo dňa 12.10.2016, Vyjadrenie Ministerstva vnútra SR k žiadosti
o zaujatie odborného stanoviska č. SVS-OZP-2016/032482-003 zo dňa 12.10.2016, Poskytnutie
informácie Ministerstvom vnútra SR č. SVS-OZP-2017/008601-002 zo dňa 03.02.2017); odpovede
Úradu pre verejné obstarávanie, kde bez podrobnejšieho odôvodnenia uvádza, že prehľadávaním

informácií v Živnostenskom registri SR, Obchodnom registri SR zistil, že úspešný uchádzač má
príslušné živnostenské oprávnenie na poskytovanie služieb, ktoré sú predmetom danej zákazky a v
nadväznosti na uvedené konštatuje, že z dôvodu, že v žiadostiach namietané skutočnosti sa nepotvrdili,
predmetnou vecou sa nebude ďalej zaoberať a doručením tejto odpovede považuje vec za vybavenú /
V prevažnej väčšine prípadov Úrad pre verejné obstarávanie uviedol, že činnosti uvedené v predmete

zákazky môže uchádzač vykonávať na základe živnosti "organizovanie spoločenských a kultúrnych
podujatí"alebo"sprostredkovateľskáčinnosťvrozsahuvoľnejživnosti"alebo"prevádzkovaniecestovnej
agentúry"./ dospel k nesprávnemu záveru, že zo strany Úradu pre verejné obstarávanie nedošlo k
nesprávnemu úradnému postupu. Súd prvej inštancie zobral do úvahy len skutočnosť, že Úrad pre
verejné obstarávanie reagoval na niektoré z jeho žiadostí a tým považoval úradný postup Úradu

pre verejné obstarávanie za správny a dostatočný. Vôbec súd prvej inštancie nezobral do úvahy, že
predmetný postup nebol dostatočný a v rozpore so zákonnými podmienkami vzhľadom na žalobcom
predložené dôkazy a obsah odpovedí Úradu pre verejné obstarávanie. Právne nesprávny je podľa
žalobcu názor súdu prvej inštancie o zanedbateľnom význame všeobecných metodických usmernení
ÚradupreverejnéobstarávanieažeÚradpreverejnéobstarávanievuvedenomprípadenepochybil,keď

nevydal všeobecné metodické usmernenie. Všeobecné metodické usmernenia, či konkrétne metodické
usmernenia na žiadosť majú váhu tak medzi verejnými obstarávateľmi/obstarávateľmi, uchádzačmi a
ďalšími účastníkmi procesov verejného obstarávania ako aj pred súdom. Napr. v Rozsudku Krajského
súdu Nitra sp. zn. 26Cob/51/2021 zo dňa 17.03.2022 súd metodické usmernenia vo všeobecnej rovine
pri rozhodovaní zohľadnil a k metodickým usmerneniam sa vyjadril nasledovne "S poukazom na

vykonané dokazovanie ako aj na metodické usmernenia Úradu pre verejné obstarávanie mal súd za
to, že zo strany žalovaného nedošlo k porušeniu princípov rovnakého zaobchádzania a nediskriminácie
uvedených v ust. § 117 ods. 1 zákona pri zadávaní predmetnej zákazky, a teda nárok žalobcu na
náhradu škody nie je dôvodný. Z legálneho pohľadu metodické usmernenie nie je formálnym prameňom
práva, a nie je tak právne záväzné. Ako iný prameň práva alebo soft law sú metodické usmernenia

používané v praxi, ako aj v rámci revíznych postupov podľa zákona. Vzhľadom na vyššie uvedené
metodické usmernenia predložené tak žalobcom ako aj žalovaným, poskytujú odpovede na položené
otázky len vo všeobecnej rovine, bez znalosti konkrétnych okolností verejného obstarávania a pod".
K nesprávnemu úradnému postupu ďalej uviedol, že v rámci predbežného prejednania sporu dňa
04.07.2021 a ďalšieho konania na Okresnom súde Bratislava II pred zákonným sudcom A.. T. E.,

predmetný zákonný sudca v rámci svojho predbežného právneho posúdenia mal za to, že vzhľadom
na vyššie uvedené skutkové okolnosti nesprávny úradný postup je daný. Zákonnému sudcovi nebolo
zrejmé, prečo napriek toľkým žiadostiam žalobcu nedošlo k odstráneniu nezákonného stavu. Neskôr v
konaní po zmene zákonného sudcu bez náležitého odôvodnenia, v rozpore s princípom právnej istoty/
legitímnymi očakávaniami/ došlo k prezentovaniu opačného názoru, že nesprávny úradný postup nie

je daný. Aj v samotnom odôvodnení rozsudku v súvislosti s úvahami o vzniku škody zákonný sudca
naznačuje aký by mal byť správny postup Úradu pre verejné obstarávanie. K otázke vzniku škody
namietol, že zo strany súdu prvej inštancie došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu skutočnosti,
či nesprávnym úradným postupom Úradu pre verejné obstarávanie mohla žalobcovi vzniknúť škoda vpodobe ušlého zisku. Takisto je potrebné odmietnuť záver súdu o hypotetickom ušlom zisku. Celkom
nelogicky podľa žalobcu súd prvej inštancie v rámci svojich úvah o vzniku škody sa opakovane vracia
do stavu zákazky po jej zrušení, aký by bol scenár po zrušení zákazky a jej následnom opakovaní,

či by bol žalobca úspešný. Uvedené úvahy súdu prvej inštancie nie sú právne relevantné. Kebyže
akceptujeme takéto úvahy súdu, tak by za žiadnych okolností nebol žiaden ušlý zisk nárokovateľný.
Podľa názoru žalobcu kebyže Úrad pre verejné obstarávanie postupoval právne správne a plnil si v
danom čase správne svoje úlohy zverené mu zákonom č. 25/2006 Z.z. resp. zákonom č. 343/2015
Z.z., nedochádzalo by opakovane k situáciám, že vo verejných obstarávaniach sa zúčastnia subjekty

bez potrebného podnikateľského oprávnenia na výkon predmetu zákazky. Verejný obstarávatelia by na
základe metodického usmernenia alebo príslušného rozhodnutia o porušení ustanovení zákona č. č.
25/2006 Z.z. resp. zákona č. 343/2015 Z.z. nastavili právne správne podmienky osobného postavenia
vo svojich zákazkách a došlo by k vylúčeniu uchádzačov s nedostatkom predmetu podnikania vo vzťahu
k predmetu zákazky. On by bol bez pochýb v predmetných zákazkách úspešný, keďže prevažná väčšina
uchádzačov, ktorí sa zúčastnili zákaziek v rozhodujúcom čase nemala podnikateľské oprávnenie na

"prevádzkovanie cestovnej kancelárie", čo vyplýva aj z ním predloženého dôkazu - Zoznam jednotlivých
zákaziek a výpisy z príslušného obchodného registra a živnostenského registra ohľadne uchádzačov,
ktorí sa zúčastnili predmetných zákaziek. Zdôraznil, že k uvedenému nežiadúcemu, protiprávnemu
stavu, dochádzalo opakovane, čím škoda v podobe ušlého zisku dosiahla čiastku uplatnenú žalobou.
Nejedná sa o hypotetický ušlý zisk, ale o reálny ušlý zisk, ktorý má konkrétny preukázateľný základ

v neplnení si úloh a právomoci Úradu pre verejné obstarávanie zverených mu zákonom č. 25/2006
Z.z. resp. zákonom č. 343/2015 Z.z., čo viedlo k nesprávnemu postupu a nedostatkom v činnosti
obstarávateľov pri vyhodnocovaní splnenia podmienky osobného postavenia u subjektov zúčastnených
v konkrétnych verejných obstarávaniach. Uvedený sled skutočností bez akéhokoľvek prerušenia inou
príčinou smeruje a nasvedčuje tomu, že by bol v predmetných zákazkách úspešný. Nemožno podľa

žalobcu súhlasiť ani s tvrdením súdu prvej inštancie ohľadne jeho nesprávneho výkladu Rozsudku
Všeobecného súdu vo veci T-292/15, Vakakis kai Synergates - Symvouloi gia Agrotiki Anaptixi AE
Meleton, anciennement Vakakis International - Symvouloi gia Agrotiki Anaptixi AE v. Európska komisia.
zo dňa 28.02.2018. Práve predmetné rozhodnutie totiž podľa žalobcu podporuje jeho argumentáciu o
reálnom nie hypotetickom ušlom zisku ako nesprávne uvádza súd prvej inštancie. Navyše predmetné

rozhodnutie popiera súdom prezentovaný názor ohľadne toho, že žiaden uchádzač sa nemôže spoliehať
na uzavretie zmluvy, keďže existuje možnosť obstarávateľa rozhodnúť sa neuzavrieť zmluvu s víťazným
uchádzačom. Aj proces zrušenia zákazky resp. neuzatvorenia zmluvy s víťazným uchádzačom má svoje
pravidlá a verejný obstarávateľ /obstarávateľ musí postupovať v súlade s uvedenými pravidlami. Nemá
možnosť súťaže svojvoľne rušiť, rovnako tak ani svojvoľne neuzavrieť zmluvu s víťazným uchádzačom.

Pokiaľ ide o vyčíslenie ušlého zisku s odkazom na použitie 18 % obvyklej marže, žalobca má za to
že uniesol v tomto smere bremeno tvrdenia. Pri určení výšky obvyklej marže vychádzal z údajov o
dosiahnutom zisku za predchádzajúce obdobia jeho účasti vo verejných obstarávaniach. Zo strany
žalovaného nedošlo v predmetnom konaní v žiadnom rozsahu k popretiu, prečo nie je možné použiť
18 %-nú maržu, čo súd prvej inštancie vôbec nezobral do úvahy. V priebehu konania pred súdom

prvej inštancie uvedená skutočnosť ani zo strany súdu prvej inštancie nebola spochybňovaná, a tým
nebola spornou. Ak mal súd prvej inštancie v tejto súvislosti nejaké pochybnosti o správnosti výške
predmetnej marže, mal na spornosť výšky uplatnenej škody upozorniť v súlade s § 171 ods. 1,
resp. 181 ods. 2 C.s.p., resp. v súlade s ust. § 150 ods. 2 C.s.p. mohol žalobcu požiadať o ďalšie
skutkové tvrdenia. Preto podľa názoru žalobcu súd prvej inštancie nesprávne "naložil" s nepopretým

skutkovým tvrdením žalobcu o obvyklej marži - zákonným dôsledkom takéhoto stavu je nespornosť
skutkového tvrdenia v zmysle ust. § 151 C.s.p., čo znamená, že táto tvrdená skutočnosť nemala byť
osobitne predmetom dokazovania. Navyše aj keď súd uviedol, že 18 %-ná marža nie je akceptovateľná,
prečo nie 15 %-ná marža, má platiť, že v určitom rozsahu súd prvej inštancie akceptoval predmetný
výpočet výšky ušlého zisku s použitím obvyklej marže. Aj pokiaľ ide o príčinnú súvislosť medzi

nesprávnym úradným postupom a vznikom škody žalobcovi, žalobca nesúhlasí s právnym posúdením
súdu prvej inštancie, že k naplneniu uvedeného predpokladu nedošlo. Žalobca odmieta názor súdu prvej
inštancie "čo by sa stalo, nebyť úradného postupu, ktorý žalobca považuje za nesprávny, zjednodušene
povedané, čo by bolo, keby. Podľa jeho názoru mu vznikla konkrétna majetková ujma v podobe straty
očakávaného prínosu (výnosu) následkom konkrétneho nesprávneho úradného postupu /nesprávny

úradný postup z hľadiska posúdenia jeho žiadostí /, a teda následok a príčina sú vo vzájomnom
pomere a bez nesprávneho postupu žalovaného by škodný následok nenastal. Pri pravidelnom behu
vecí /nebyť protiprávneho konania - nesprávneho úradného postupu Úradu pre verejné obstarávanie/
mohol dôvodne očakávať zväčšenie svojho majetku. Keby Úrad pre verejné obstarávanie na začiatkuzakročil, metodicky usmernil uchádzačov alebo rozhodol o porušení zákona č. 25/2006 Z.z. resp. zákona
č. 343/2015 Z.z. verejným obstarávateľom/obstarávateľom, nedošlo by k opakovanému pochybeniu/
porušeniu a podmienka osobného postavenia by bola nastavená tak, že je zrejmé vzhľadom na

absenciu podnikateľského oprávnenia u víťazov a uchádzačov v poradí pred ním, že by bol úspešný
a došlo by k rozmnoženiu jeho majetkových hodnôt. Keby Úrad pre verejné obstarávanie dohliadol na
rešpektovanie zásady rovnocennosti podmienok jednotlivých uchádzačov v rámci procesu verejného
obstarávania /jeho postavenie bolo sťažené oproti iných uchádzačom vzhľadom na skutočnosť, že v
rámci svojej cenovej ponuky musel zohľadniť povinné zákonné poistenie svojej živnosti "prevádzkovanie

cestovnej kancelárie"/ a prijal rozhodnutie v rámci výkonu dohľadu a/alebo metodicky usmernil verejných
obstarávateľov/obstarávateľov, k škodlivému následku v podobe straty zákazky by nedošlo, takýto stav
by sa neopakoval pravidelne / vzhľadom na nedostatok príslušného podnikateľského oprávnenia u
ostatnýchuchádzačov,vrátanevíťazabybolúspešnývuvedenýchzákazkách/.Nesúhlasilanisprávnym
názorom súdu prvej inštancie, že vo vzťahu k uplatnenej nemajetkovej ujme vo výške 26.000,- EUR
neuniesol skutkové, ani dôkazné bremeno. Už v jeho žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie

nárokov na náhradu škody a nemajetkovej ujmy zo dňa 20.05.2019 odôvodnil okrem nesprávneho
úradného postupu vznik nemajetkovej ujmy, a to s poukazom na zásah do žalobcovho práva podnikať a
do jeho dobrej povesti v zmysle ust. § 19b zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších
predpisov.Ďalejuviedol,ženedošlokpropagáciijehopodnikateľskejčinnostiresp.dobrejpovestivdanej
oblasti poskytovania služieb, t.j. služieb cestovného ruchu, organizovania kongresov a iných kultúrnych

a spoločenských podujatí, keďže neuspel v predmetných zákazkách v dôsledku nesprávneho úradného
postupu Úradu pre verejné obstarávanie. Žalovaný nepoprel ním uplatnenú výšku nemajetkovej ujmy.
Vo svojom podaní zo dňa 03.07.2020 uviedol argumenty ohľadom právneho základu uplatnenej
nemajetkovej ujmy a zároveň naznačil za akých okolností prichádza nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy do úvahy. Suma náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá vzhľadom na jej nepopretie žalovaným

sa tak považuje za nespornú, zodpovedá skutočnostiam, že opakovane dochádzalo k uvedenému
nežiadúcemu stavu - nesprávnemu úradnému postupu Úradu pre verejné obstarávanie. Vzhľadom
na imateriálny a abstraktný charakter práva na ochranu dobrej povesti právnickej osoby /nesprávnym
úradným postupom došlo k zásahu do jeho dobrej povesti/, vznik skutočnej ujmy v drvivej väčšine
prípadov nie je objektívne možné preukázať. Je preto toho názoru, že právna úprava ochrany dobrej

povesti právnickej osoby nie je postavená na vzniku skutočnej ujmy a následkoch neoprávneného
zásahu, ale na objektívnej spôsobilosti neoprávneného zásahu privodiť ujmu, resp. negatívne zasiahnuť
do dobrej povesti právnickej osoby v rovine ohrozenia tejto dobrej povesti. S poukazom na uvedené
žiadal odvolaniu vyhovieť.

5. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žiadal napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. V
nadväznosti na odvolacie námietky žalobcu týkajúce sa nesprávneho úradného postupu, ktoré považuje
za výsledok kreatívneho ponímaniu nesprávneho úradného postupu, zdôraznil, že súd sa v bode 45
rozsudku správne vysporiadal s posúdením činností, ktoré žalovaný vykonáva vo svetle nemožnosti
ich namietania ako nesprávneho úradného postupu. Súd správne právne posúdil, že vydávanie

všeobecných metodických usmernení je len jednou z jeho kompetencií, nie jeho automatickou
povinnosťou v prípade ich vyžiadania žalobcom. Navyše, aj v prípade ich vydania, nejde o všeobecne
záväzný právny predpis, ktorý by boli povinní verejní obstarávatelia dodržiavať, aj keď samozrejme,
všeobecné metodické usmernenia by nemali ostať v rámci zadávania zákaziek verejnými obstarávateľmi
bez povšimnutia. Uvedené v zásade potvrdil samotný žalobca, keď v bode 18 odvolania citoval z

rozsudku Krajského súdu v Nitre sp. zn. 26Cob/51/2021 zo dňa 17. 03. 2022. Nevydanie všeobecného
metodického usmernenia podľa predstáv a "na pokyn" žalobcu však nemalo a nemohlo mať akýkoľvek
vplyv na získanie či nezískanie zákaziek, z ktorých si žalobca nárokuje hypotetickú náhradu škody a
nemajetkovej ujmy, t. j. neexistovala tu akákoľvek príčinná súvislosť. Čo sa týka žalobcovho tvrdenia,
že žalovanému je možné pripísať nesprávny úradný postup aj tým, že nevydal rozhodnutia resp.

protokoly ako výsledky administratívnych konaní o porušení zákona č. 343/2015 Z. z., a preto žalobca
nezískal ním označené zákazky, žalovaný uviedol, že už samotná nadväznosť takýchto úkonov znie
absurdne.Akbytotižajvyhodnotilpodnetyžalobcuakoopodstatnenéaviedolbykonanieopreskúmanie
úkonovkontrolovaného,takvýsledkomjednotlivýchkonaníopreskúmanieúkonovkontrolovaného,resp.
kontrol, by boli rozhodnutia (v zmysle zákona č. 343/2015 Z. z.) či protokoly (podľa zákona č. 25/2006 Z.

z.), ktorými by sa len deklarovalo porušenie jednotlivých ustanovení zákona o verejnom obstarávaní, a
ktoré by tvorili podklad pre vydanie rozhodnutia o uložení pokuty samotnému verejnému obstarávateľovi
alebo obstarávateľovi v správnom konaní. Zmluvy, z ktorých žalobca žiada nahradiť škodu a ktoré
boli uzatvorené automatizovaným spôsobom prostredníctvom Elektronického kontraktačného systému(ďalej len "EKS"), by boli realizované a k plneniu by aj napriek takýmto jeho rozhodnutiam došlo.
Hypoteticky by mohol verejný obstarávateľ odstúpiť od uzatvorenej zmluvy s úspešným uchádzačom,
ktorý nespĺňal podmienku účasti vo verejnom obstarávaní a vyhlásiť nové verejné obstarávanie

prostredníctvom EKS, ale vzhľadom na povahu EKS nie je rovnako isté, aké subjekty by sa nového
postupu zadávania zákazky zúčastnili, či by sa jej zúčastnil samotný žalobca a napokon, či by sa stal
úspešným uchádzačom, nakoľko prípadné následné verejné obstarávania by sa opätovne nachádzali
v štádiu automatického vyhodnocovania ponúk na základe najnižšej ceny. V tejto súvislosti dodal,
že i keď "vykonávanie dohľadu je jeho každodennou povinnosťou", aj samotný výkon dohľadu nad

verejným obstarávaním má svoje pravidlá, postupy a medze s tým, že jeho postup neurčuje žalobca,
ale príslušný právny predpis, a to zákon o verejnom obstarávaní. V nadväznosti na uvedené preto
pripomenul, že v prípade zákaziek s nízkou hodnotou svoju "každodennú povinnosť" vykonávania
dohľadu realizovať ani nemohol, nakoľko mu § 169 ods. 5 zákona o verejnom obstarávaní resp. v §
147 zákona č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní, ukladal povinnosť postúpiť podnety žalobcu na
orgán vnútornej kontroly kontrolovaných so žiadosťou o zaslanie výsledku uskutočnenej kontroly. V

postúpených prípadoch orgány vnútornej kontroly kontrolovaných nekonštatovali porušenie jednotlivých
ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov upravujúcich proces verejného obstarávania,
preto nie je možné pripísať zodpovednosť za výsledok vnútornej kontroly jemu. V ďalších podnetoch,
ktorými sa zaoberal, nakoľko išlo o podlimitné zákazky, na základe právnej úpravy podmienok účasti
subjektov vo verejnom obstarávaní, ako aj na základe stanovísk kompetentných orgánov, vyhodnotil

podnety ako nedôvodné, a preto nezačal konania o preskúmanie úkonov toho-ktorého verejného
obstarávateľa. Ak by však aj vydal rozhodnutia o porušení zákona o verejnom obstarávaní, nijakým
spôsobom by takéto výsledky kontroly neovplyvňovali už uzatvorený postup zadávania napadnutých
zákaziek žalobcom a uvedené by nemalo akýkoľvek vplyv ani na získanie akýchsi hypotetických novo
vyhlásených zákaziek, či vôbec na žalobcovu potenciálnu účasť v ich postupe zadávania. Uviedol

tiež, že mu nedá nevyjadriť k žalobcovým scenárom ohľadne povinnosti podať návrh na určenie
neplatnosti tých-ktorých zmlúv na príslušný súd. Inštitút domáhania sa neplatnosti zmluvy podľa §
180 zákona o verejnom obstarávaní bol a aj je inštitútom výnimočným a žalovaný ho aplikoval len pri
prípadoch významného a hrubého porušenia zákona o verejnom obstarávaní, za ktoré však zákazky
vo finančných limitoch maximálne podlimitných, s trvaním doslova pár dní, považovať nie je možné.

Zároveň upriamuje pozornosť na znenie § 180 zákona o verejnom obstarávaní účinného v rozhodnom
čase, ktorý zakotvoval, že ak úrad pri výkone dohľadu nad verejným obstarávaním zistí, že verejný
obstarávateľ, obstarávateľ alebo osoba podľa § 8 v rozpore s týmto zákonom uzavrie zmluvu, koncesnú
zmluvu, rámcovú dohodu alebo dodatok k zmluve, koncesnej zmluve alebo rámcovej dohode, v lehote
jedného roka odo dňa jej uzavretia podá návrh na určenie jej neplatnosti súdom. Z dikcie § 180 Zákona

o verejnom obstarávaní je tak zrejmé, že prvou základnou požiadavkou na pristúpenie k domáhaniu
sa určenia neplatnosti je výkon dohľadu nad dotknutými verejnými obstarávaniami, ktoré však, na
základe jednotlivých podnetov žalobcu, žalovaný v prípadoch, kedy na to bol oprávnený, vyhodnotil tak,
že nezačne konanie o preskúmanie úkonov kontrolovaného, čo v jednotlivých odpovediach žalobcovi
patrične odôvodnil. Zároveň dal do pozornosti ďalšiu kľúčovú skutočnosť, a to, že zmluvy, ku ktorým

žalobca viaže ním nesprávne tvrdený a neexistujúci nesprávny úradný postup žalovaného, vzhľadom na
ich obsah a charakter plnenia, boli uzatvárane väčšinou na niekoľko dní či týždňov. Nie je preto sporné,
že od neho nebolo možné objektívne žiadať a očakávať, aby podával na príslušný súd návrhy na určenie
neplatnosti zmlúv, z ktorých sa už plnilo a predmet bol v celom rozsahu splnený. Napokon, k obdobnému
dospel aj následný vývoj právnej úpravy s tým, že v aktuálne platnom zákone o verejnom obstarávaní

ustanovenie § 180 vyslovene stanovuje jednu z podmienok, a to, že návrh na určenie neplatnosti
zmluvy je zo strany úradu možné podať voči takej zmluve, ktorá, okrem iného, ešte nie je splnená. Z
uvedených dôvodov preto žalobcom tvrdený nesprávny úradný postup spočívajúci v nepodaní návrhov
na určenie neplatnosti dávno neplatných zmlúv, v žiadnom prípade neobstojí. Pokiaľ žalobca poukazuje
na predbežné právne posúdenie uskutočnené súdom prvej inštancie v obsadení zákonnou sudkyňou

A.. T. E., zdôraznil, že na predbežnom prejednaní sporu ozrejmil, akým spôsobom a z akých dôvodov
vybavil podnety žalobcu tak, pričom ku konštatovaniu, že porušil akýkoľvek úradný postup, nedošlo.
Na predbežnom prejednaní sporu ani na ktoromkoľvek ďalšom ústnom pojednávaní sa však ani jeden
zákonný sudca nevyjadril tak, že by žalobcovi čo i len predbežne prislúchala akákoľvek náhrada škody, a
najmä, že by žalobca preukázal akúkoľvek príčinnú súvislosť. Naopak, obaja zákonní sudcovia sa počas

ústnych pojednávaní vyjadrili, že nárok žalobcu nie je preukázaný a že absentuje príčinná súvislosť.
Zároveň žalovaný upozorňuje, že žalobca svoje odvolanie opiera o dezinterpretované výroky súdu
uvedené v začiatočnom štádiu pojednávaní v danej veci, akým je predbežné prejednanie sporu, pričom
zjavne ignoruje závery uvedené v rozsudku ako výsledku rozhodnutia vo veci samej. Práve rozsudokodzrkadľuje právne posúdenie veci súdom, v ktorom sa súd vysporiadal aj s otázkou (ne)existencie
nesprávnehoúradnéhopostupužalovaného,pričomsúdnažiadnommiestevrozsudkuneprijalzáver,že
by sa dopustil nesprávneho úradného postupu. V nadväznosti na argumenty žalobcu v odvolaní, v rámci

ktorých namieta závery súdu prvej inštancie o jeho ušlom zisku ako hypotetickom poukázal na to, že
žalobcom v rámci danej argumentácie predostreté scenáre sú hypotetické, čo uznal aj súd v rozsudku.
Je pritom podľa žalovaného celkom logické, že sa súd v rozsudku zaoberal ďalšími potenciálnymi krokmi
pri prípadnom zrušení určitých zákaziek v EKS, nakoľko práve ďalšie nasledujúce prípadne kroky v
právnom slova zmysle sú relevantné pre posúdenie, či by vôbec k škode proklamovanej žalobcom mohlo

dôjsť. V prejednávanom prípade nebolo možné, aby žalobcovi vznikla akákoľvek škoda, nakoľko aj v
prípade, ak by vôbec došlo k zrušeniu tej-ktorej zákazky, a ak vôbec by ten-ktorý verejný obstarávateľ
vyhlásil súťaž nanovo, ďalší sled udalostí v rámci zadávania zákazky nie je v žiadnom prípade možné
predpokladať. Je značne pochybné, či by bol žalobca v predmetných zákazkách pred ich uzatvorením
úspešný, keď v zákazkách, v ktorých žiada škodu nahradiť, by úspešný už nikdy nebol, nakoľko zákazka
bola vždy ukončená automatizovaným systémom uzatvorenia zmluvy. V hypotetickom prípade zriadenia

novej zákazky v EKS je opäť v rovine domnienky predpokladať, ktoré hospodárskej subjekty by sa
zúčastnili, či by sa zúčastnil žalobca a kto by sa stal úspešným uchádzačom. V kontexte uvedeného tak
súd správne poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 507/2017-14
zo dňa 03. 08. 2017, podľa ktorého musí každý záujemca/uchádzač kalkulovať s tým, že nemá vopred
právny nárok na uzavretie zmluvy. Skutočnosť, že sa žalobca s názorom súdu nestotožňuje, nemôže

sama o sebe viesť k záveru o porušení jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy(napríkladII.ÚS87/07-10).Vzhľadomnavyššieuvedenéjeabsolútnevylúčenýzáveržalobcu,že
sa v danom prípade nejedná o hypotetický ušlý zisk, ale o reálny ušlý zisk. Pokiaľ ide o námietky žalobcu
týkajúce sa preukázania výšky ušlého zisku, konštatoval, že ide o skutočne pozoruhodnú interpretáciu
zákona Civilného sporového poriadku, keďže žalobca, ako v zásade aj žalovaná strana, pokiaľ niečo

tvrdí, musí predmetné aj dokázať. Uvedené patrí k základným zásadám civilného sporového konania,
premietnutédočlánku8C.s.p.,podľaktoréhosústranysporupovinnéoznačiťskutkovétvrdeniadôležité
pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti
a podľa pokynov súdu. "Nedodržanie dôkaznej povinnosti a následne neunesenie dôkazného bremena
vedie v prípade žalovaného k procesnej pasivite, ktorá je rovnako sankcionovaná stratou sporu. Vo

všeobecnosti preto platí, že dôkaznú povinnosť a s ňou súvisiace dôkazné bremeno má v spore
každý, kto dostojí svojej procesnej povinnosti tvrdiť. Ak sa žalobca snaží svoje banálne pochybenie pri
unesení dôkazného bremena obhájiť tým, že on a ani súd údajne výšku marže ako takú nespochybnili,
predostretá myšlienková línia žalobcu je prinajmenšom v hrubom rozpore s elementárnou znalosťou
civilného sporového konania ako takého. Súd z povahy civilného sporového konania nie je stranou

sporu, aby tvrdenia žalobcu popieral, a tak sa stali nespornými, ako sa mylne domnieva žalobca. Taktiež
je nesprávne predostierať, že by žalovaný nepoprel žalobcom tvrdený ušlý zisk vo výške 18% marže.
Poprel totiž celý žalobcom tvrdený nárok, bez ohľadu na spôsob jeho výpočtu. Súd nie je povinný a
ani oprávnený pripomínať strane sporu jej vlastné povinnosti, a to potrebu preukázať svoje tvrdenia,
pričom zároveň v zmysle § 150 ods. 2 C.s.p. súd môže požiadať strany sporu o ďalšie skutkové tvrdenia,

nie o dôkazné prostriedky. Žalobca si tak evidentne pletie bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno.
Svoje základné pochybenie spočívajúce v neunesení dôkazného bremena sa žalobca napokon pokúsil
zhojiť tvrdením, že aj keď súd uviedol, že 18%-ná marža nie je akceptovateľná, prečo nie 15 %-ná
marža, údajne tak v určitom rozsahu akceptoval predmetný výpočet výšky ušlého zisku s použitím
obvyklej marže. To však nezodpovedá obsahu napadnutého rozsudku. V súvislosti s argumentáciou

žalobcu v odvolaní ohľadne ním tvrdenej príčinnej súvislosti, o ktorej existencii je presvedčený, opätovne
žalovaný s odkazom na všetky svoje doterajšie vyjadrenia zdôraznil, že v danom prípade nielenže
neexistuje akýkoľvek jeho postup, ktorý je možné označiť za nesprávny úradný postup, neexistuje ani
akákoľvek príčinná súvislosť medzi jeho konaním a žalobcom tvrdeným vznikom škody (pričom tvrdí,
že žalobcovi nevznikla akákoľvek škoda, ako ďalší zo zákonných predpokladov pre jej priznanie). Jeho

postup žalovaného nijako nemohol ovplyvniť automatizovaný proces uzatvorenia zmlúv s úspešnými
uchádzačmi v predmetných verejných obstarávaniach zadávaných prostredníctvom EKS. Domnienky
žalobcu o tom, čo by eventuálne nastalo, ak by žalovaný vydal nezáväzné všeobecné metodické
usmernenie podľa ním želaného znenia, resp. vydal protokoly alebo rozhodnutia prípadne konštatujúce
porušenie zákona o verejnom obstarávaní, pričom následne by pravdepodobne boli vyhlásené nové

súťaže v EKS (a rovnako pravdepodobne by aj nemuseli byť vyhlásené), následne by sa možno žalobca
zúčastnil spolu s ďalšími uchádzačmi, ktorých účasť sa nedá predvídať, pričom výsledkom by bol akýsi
neurčitý hospodársky subjekt, sú v maximálne možnej miere hypotetické a absurdné. Rovnaké právne
a skutkové posúdenie zaujal aj súd v rozsudku, keď v bode 53 jasne uviedol, že v prípade vydaniavšeobecného metodického usmernenia, prípadne vykonaním kontrol, vydaním protokol či rozhodnutí
a pod., nie je možné uzavrieť, že by sa žalobca automaticky stal úspešným uchádzačom. Napokon
vo vzťahu k argumentácii žalobcu v odvolaní ohľadne fiktívnej nemajetkovej ujme konštatoval, že pri

nej žalobca neuniesol ani len bremeno tvrdenia, nehovoriac o dôkaznom bremene, čo v bode 56
rozsudku uznal aj samotný súd. V konaní poprel vznik škody v podobe ušlého zisku ako takého, čiže
logicky, keďže nemajetková ujma vznikne subsidiárne po vzniku práva na náhradu škody, poprel aj vznik
nemajetkovej ujmy. Už vo svojom vyjadrení zo dňa 03. 07. 2020 v bode II Nemajetková ujmy vyčerpajúco
vysvetlil, prečo je žalobcom uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy hypotetický a nereálny v

koreláciisabsurdnosťouaneexistenciounárokunanáhraduškodyakotakej.Následnejepretopotrebné
odmietnuť účelové a mylné tézy žalobcu v bode 42 odvolania. Nijakým spôsobom nenaznačil, za akých
okolností by mal žalobca nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Nakoľko žalobca vytrháva jeho vety z
kontextu, z predmetného vyjadrenia odcitoval celú časť, z ktorej žalobca úmyselne vybral len jednu tézu
a následne účelovo zmenil jej význam. Nemajetková ujma by mohla žalobcovi vzniknúť len v dôsledku
toho, že by mal verejný obstarávateľ jedinú zákonom stanovenú možnosť ďalšieho postupu, a to uzavrieť

s ním zmluvu. Verejný obstarávateľ však nemusel so žalobcom uzavrieť zmluvu. Z uvedeného dôvodu
sa javí tvrdenie žalobcu, že mu vznikla nemajetková ujma a v dôsledku nesprávneho úradného postupu,
ktorý mal za následok neodstúpenie verejných obstarávateľov/ obstarávateľov od uzatvorených zmlúv,
ako neopodstatnené. Žalobca v danom prípade nemôže preukázať existenciu právneho nároku na
uzavretie zmluvy ako základného predpokladu pre uplatnenie náhrady nemajetkovej ujmy, ktorý žalobca

rovnako odvodzuje práve z hypotetickej domnienky, že by s ním verejný obstarávateľ uzavrel zmluvu.
Vo väzbe na uvedené žalovaný poukazuje na skutočnosť, že v danom prípade nemožno preukázať
priamu príčinnú súvislosť medzi nemajetkovou ujmou a nesprávnym úradným postupom. Nakoľko v
prípade nedostatku ktoréhokoľvek zo zodpovednostných predpokladov je vylúčená možnosť náhrady
nemajetkovej ujmy, tak žalobca nemôže byť v tomto spore úspešný. Záverom zdôraznil, že nie je

vadou rozsudku, pokiaľ nevyhovuje očakávaniam jednej strany sporu. V posudzovanej veci zostáva
presvedčený, že prvostupňový súd rozhodol správne, pričom jeho rozsudok je dostatočne odôvodnený
a jasne a zrozumiteľne uvádza, na základe akých skutočností súd dospel k presvedčeniu, že žaloba
nie je dôvodná. Rozsudok súdu je podľa jeho názoru potrebné potvrdiť ako správny z hľadiska vecného
i právneho. Žalobca nepreukázal naplnenie kumulatívne vyžadovaných predpokladov pre priznanie

náhrady škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., a teda neuniesol dôkazné bremeno, ktorého ťarcha je
aj podľa názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky práve na tej strane sporu, ktorá sa určitého práva
domáha. Po zhodnotení zistených skutočností má za to, že žalobca nepreukázal naplnenie základných
atribútov práva na náhradu škody v časti o zaplatenie ušlého zisku, ako ani ním požadovanú výšku
nemajetkovejujmy,pričomzároveňneuniesoltakbremenotvrdenia,akoanidôkaznébremenovovzťahu

k ním požadovanej náhrade ušlého zisku a nemajetkovej ujmy. Na základe uvedených skutočností
navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť v celom rozsahu.

6. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach dôvodov podaného
odvolania podľa § 380 C.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 C.s.p. a podľa §

378 ods. 1 C.s.p., a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie je vecne správne a odvolanie žalobcu
je nedôvodné.

7. Žalobca v preskúmavanej veci uplatnil nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom vo výške 173 180,00 Eur s príslušenstvom a náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 26

000,00 Eur podľa zákona č. 514/2003 Z. z., pričom nesprávny úradný postup, od ktorého odvodzuje
uplatnené nároky, mal podľa neho spočívať v tom, že Úrad pre verejné obstarávanie napriek tomu, že
vo verejných obstarávaniach, ktorých sa žalobca zúčastnil, boli opakovane úspešní súťažitelia, ktorí
nespĺňali podmienku týkajúcu sa osobného postavenia, nevyužil nástroje, ktoré mu zákon dáva na
zabránenie zopakovania nežiaduceho stavu.

8. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil so všetkými skutkovými závermi súdu prvej inštancie
obsiahnutými v odôvodnení napadnutého rozsudku. Súd prvej inštancie vykonal všetky dôkazy potrebné
na ustálenie skutkového stavu, ktorý bol významný pre rozhodnutie vzhľadom právne posúdenie veci,
pričomskutkovýstavustálilsprávneavdostatočnomrozsahu.Skutočnostizistenésúdomprvejinštancie

na jednej strane majú oporu v obsahu vykonaných dôkazov a na strane druhej bez akýchkoľvek
pochybností poskytujú dostatočný skutkový základ pre rozhodnutie v spore. To platí vo vzťahu k
okolnostiam týkajúcim rozsahu a okolností týkajúcich sa jednotlivých verejných obstarávaní, v súvislosti
s ktorými žalobca podanou žalobou uplatnil svoje nároky, ako i k vzniku majetkovej škody v podobetvrdeného ušlého zisku a nemajetkovej ujmy. Nedôvodne tak žalobca v odvolaní (formálne) vytýka súdu
prvejinštancienesprávneustálenieskutkovéhostavuveci,keďnaviacžiadnykonkrétny(rýdzo)skutkový
záver súdu prvej inštancie ani nespochybňuje.

9. Pokiaľ ide o odvolacie námietky žalobcu, podľa ktorých zo strany žalovaného nedošlo v konaní
v žiadnom rozsahu k popretiu, prečo nie je možné na výšku škody použiť 18 %-nú maržu, čo súd
prvej inštancie vôbec nezobral do úvahy a nedošlo ani k popretiu vzniku nemajetkovej ujmy na strane
žalovaného, táto účelová argumentácia žalobcu nemôže obstáť. Žalovaný totiž, ako na to správne

poukazuje aj vo vyjadrení k odvolaniu, poprel vznik nároku na akýkoľvek ušlý zisk a tiež, že by v
dôsledku jeho postupu žalobcovi vznikla tvrdená nemajetková ujma, na ktorej náhradu by mal nárok.
Za tohto stavu, v spojitosti so záverom, že v prípade majetkovej škody ide iba o hypotetický ušlý zisk,
sú správne aj závery súdu prvej inštancie, podľa ktorých žalobca nepreukázal vznik škody, avšak ani
nemajetkovej ujmy, keď v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno; v prípade nemajetkovej ujmy naviac
ani povinnosť tvrdenia. Na tom nič nemení ani argumentácia žalobcu v odvolaní, v rámci ktorej žalobca

neprípustne a účelovo vytrháva z kontextu vyjadrenia žalovaného prezentované v priebehu konania a
tiež obsah odôvodnenia napadnutého rozsudku a interpretuje ich bez ohľadu na ich skutočný význam
a zároveň v rozpore s podstatou, účelom a zmyslom jednotlivých prostriedkov procesného útoku a
obrany, ako sú upravené v Civilnom sporovom poriadku. Pokiaľ v tejto súvislosti žalobca v odvolaní v
súvislosti s preukazovaním vzniku nemajetkovej ujmy namieta, že vzhľadom na imateriálny a abstraktný

charakter práva na ochranu dobrej povesti právnickej osoby (nesprávnym úradným postupom došlo
k zásahu do jeho dobrej povesti), vznik skutočnej ujmy v drvivej väčšine prípadov nie je objektívne
možné preukázať, a preto ho v tomto smere ani nezaťažuje dôkazné bremeno, odvolací súd považuje
za potrebné zdôrazniť, že hoci je pravdou, že samotnú ujmu (vzhľadom na jej nemateriálnu povahu)
nie je možné priamo preukázať, predmetom dokazovania môžu a aj majú byť skutočnosti, z ktorých

vznik takejto ujmy vyplýva. Nepochybne pritom nemožno akceptovať účelový a zjednodušujúci výklad
žalobcu, že ak došlo k porušeniu práva, ktoré by sa potenciálne mohlo dotknúť dobrej povesti právnickej
osoby, nie je pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy (peňažného zadosťučinenia) potrebné preukázať
žiadne skutočnosti, z ktorých by bolo možné prijať záver o reálnom zásahu do povesti. Tieto námietky
žalobcu v odvolaní preto odvolací súd vyhodnotil ako neopodstatnené.

10. Na základe dostatočne a správne ustáleného skutkového stavu veci súd prvej inštancie posúdil
spor správne i po právnej stránke, keď na zistený skutkový stav aplikoval správne právne predpisy,
ktoré správne interpretoval, pričom dospel k správnemu záveru, že v preskúmavanej veci neboli
splnené hmotnoprávne predpoklady pre vznik práva žalobcu na náhradu škody a nemajetkovej ujmy

uplatnenej podanou žalobou. Ani námietka žalobcu v odvolaní týkajúca sa nesprávneho právneho
posúdenia veci tak nemôže obstáť. Prvoinštančný súd totiž správne dospel k záveru, že Úrad pre verejné
obstarávanie sa nedopustil žiadneho nesprávneho úradného postupu, ktorý by mohol viesť k vzniku
škody alebo nemajetkovej ujmy tvrdených žalobcom, keď okrem toho, že o nesprávny úradný postup
nešlo, žalobca v danej veci uplatnil iba hypotetický ušlý zisk, no najmä, že medzi postupom Úradu pre

verejné obstarávanie, od ktorého žalobca odvodzuje uplatnené nároky, a tvrdeným vznikom škody a
nemajetkovejujmynemôžeexistovaťaanineexistujepríčinnásúvislosť.Súdprvejinštancievšetkysvoje
úvahy vedúce k uvedeným záverom podrobne, zrozumiteľne, logicky a vnútorne konzistentne vysvetlil
v odôvodnení svojho rozsudku a nakoľko sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje so všetkými jeho
právnymizávermi,ohľadneuvedenýchotázokvpodrobnostiachnaneodkazujestým,žeďalejsavyjadrí

k jednotlivým otázkam v nadväznosti na posúdenie opodstatnenosti odvolacích námietok žalobcu.

11. Pokiaľ žalobca v odvolaní namieta správnosť záveru súdu prvej inštancie, podľa ktorého nedošlo
zo strany Úradu pre verejné obstarávanie k nesprávnemu úradnému postupu, ktorý by zakladal
zodpovednosť žalovaného za tvrdenú škodu a nemajetkovú ujmu, keď nesúhlasí s konštatovaním, že

nevydanie metodického usmernenia nemožno označiť za také pochybenie, aby bolo možné z neho
vyvodiť nesprávny úradný postup a že čo sa týka kontrolných právomocí, Úrad pre verejné obstarávanie
vybavoval jeho žiadosti o vykonanie kontroly/námietky proti výsledkom verejných súťaží, či už sám
alebo postúpením jednotlivým orgánom vnútornej kontroly, odvolací súd poukazuje na to, že predmetný
záver prvoinštančného súdu je správny. Je síce pravdou, že za nesprávny úradný postup možno v

určitých prípadoch považovať aj nekonanie orgánu verejnej moci, avšak treba zdôrazniť, že okrem
toho, že tvrdenie žalobcu podľa ktorého zo strany Úradu pre verejné obstarávanie došlo k úplnému
"odignorovaniu" jeho právomoci v oblasti dohľadu nezodpovedá skutočnosti (žalobca nepopiera, že
Úrad jeho žiadosti vybavoval, hoci nie k jeho spokojnosti), je z hľadiska splnenia predpokladov prevznik zodpovednosti za škodu a prípadnú nemajetkovú ujmu kľúčové, že ak by aj Úrad postupoval
pasívne, nemalo by to žiadny vplyv na postavanie žalobcu. Úrad totiž na základe žiadostí žalobcu
nerozhodoval o jeho právach a povinnostiach a (ako na to žalovaný správne poukazuje aj vo vyjadrení

k odvolaniu) ak by aj Úrad konal podľa predstáv žalobcu a vyhodnotil jeho podnety ako opodstatnené,
výsledkom jednotlivých konaní o preskúmanie úkonov kontrolovaného, resp. kontrol, by mohli byť iba
rozhodnutia alebo protokoly, ktorými by sa len deklarovalo porušenie zákona o verejnom obstarávaní,
tvoriace podklad pre vydanie rozhodnutia o uložení pokuty samotnému verejnému obstarávateľovi
alebo obstarávateľovi v správnom konaní, pričom uvedené nepochybne nemohlo mať bez ďalšieho za

následok, že žalobca by bol danú zákazku získal; a to aj z dôvodu, že zmluvy v prípade obstarávaní, na
ktoré poukazuje žalobca, boli uzatvorené automatizovaným spôsobom prostredníctvom Elektronického
kontraktačného systému, boli už realizované a na ich základe došlo k plneniu skôr, než by sa prípadne
zistilo, že niektorá zo žiadostí žalobcu je opodstatnená. Ani táto odvolacia námietka žalobcu preto nie
je opodstatnená, pričom pokiaľ žalobca v odvolaní vytýka súdu prvej inštancie, že sa v odôvodnení
svojho rozsudku okrem vydania všeobecného metodického usmernenia nezaoberal už žiadnym iným

nástrojom, a preto nedostal odpoveď, či Úrad pre verejné obstarávanie v rámci svojich zákonných
právomoci mal vydať rozhodnutie o porušení povinností verejných obstarávateľov/obstarávateľov alebo
podať na súd návrh na určenie neplatnosti zmluvy, odvolací súd poukazuje na to, že vyššie uvedení
platí vo vzťahu ku všetkým nástrojom, ktorými Úrad v danom prípade disponoval, a preto je nerozhodné,
či sa prvoinštančný súd vysporiadal výslovne so všetkými námietkami a rozsiahlou argumentáciou,

ktorú i odvolací súd považuje za účelovú a nesprávnu. Kľúčový je jeho správny záver, že Úrad pre
verejné obstarávanie sa nedopustil nesprávneho úradného postupu, ktorý by zakladal zodpovednosť
žalovaného za škodu a nemajetkovú ujmu uplatnenú podanou žalobou v tomto konaní, pričom bez
právneho významu je aj argumentácia a všeobecné úvahy žalobcu o tom, ako by Úrad mal vždy v
súvislosti s verejným obstarávaním postupovať vzhľadom na jeho kontrolné právomoci a úlohy v celom

procese verejného obstarávania. Ani odvolacia námietka nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku
preto nemôže obstáť.

12. Bez významu a neopodstatnená je tiež námietka žalobcu v odvolaní, podľa ktorej je nesprávny
názor súdu prvej inštancie o zanedbateľnom význame všeobecných metodických usmernení Úradu pre

verejné obstarávanie a že Úrad pre verejné obstarávanie v uvedenom prípade nepochybil, keď nevydal
všeobecné metodické usmernenie. Hoci odvolací súd, čiastočne zhodne s názorom vyplývajúcim
z rozsudku Krajského súdu Nitra sp. zn. 26Cob/51/2021 zo dňa 17.03.2022, na ktorý odkazuje
žalobca, súhlasí s tým, že metodické usmernenia vo všeobecnej rovine vo verejnom obstarávaní
majú svoj nepopierateľný význam, kľúčová je skutočnosť, že nie sú formálnym prameňom práva,

nie sú pre jednotlivých súťažiteľov právne záväzné, a preto obstojí aj konštatovanie prvoinštančného
súdu, že ich význam je zanedbateľný; napr. v porovnaní s pravidlami vyplývajúcimi pre súťažiteľa
zo všeobecne záväzných právnych predpisov. Bez ohľadu na význam predmetných všeobecných
metodických usmernení Úradu je však vo vzťahu k preskúmavanej veci podstatné najmä to, že ani
nevydanie metodického usmernenia podľa predstáv žalobcu nemohlo vzhľadom na proces obstarávania

vo veciach namietaných žalobcom, založiť zodpovednosť za škodu a nemajetkovú ujmu uplatnenú
podanou žalobou; a preto ani táto námietka žalobcu nemá z hľadiska správnosti žiadnu relevanciu.

13. Pokiaľ žalobca v odvolaní poukazuje na to, že pôvodný zákonný sudca v rámci svojho predbežného
právneho posúdenia mal za to, že vzhľadom na vyššie uvedené skutkové okolnosti nesprávny

úradný postup je daný, keď mu nebolo zrejmé, prečo napriek toľkým žiadostiam žalobcu nedošlo
k odstráneniu nezákonného stavu a neskôr v konaní po zmene zákonného sudcu bez náležitého
odôvodnenia, v rozpore s princípom právnej istoty/legitímnymi očakávaniami/ došlo k prezentovaniu
opačného názoru, že nesprávny úradný postup nie je daný, táto námietka je rovnako neopodstatnená.
Okrem toho, že otázka existencie nesprávneho úradného postupu je iba parciálnou a navyše nie

najdôležitejšou v danej veci, treba zdôrazniť, že súd svojim predbežným právnym posúdením veci
nie je viazaný, nič mu nebráni ho neskôr prehodnotiť a prijať pre účely rozhodnutia v spore hoci aj
opačný záver. Naviac, námietky žalobcu sú v tomto smere účelové a zavádzajúce, keď hoci žalobca
osobitne zdôrazňuje predbežné posúdenie existencie nesprávneho úradného postupu v jeho prospech,
zamlčiava počiatočné predbežné posúdenie ďalších predpokladov vzniku zodpovednosti, ktoré sú v

jeho neprospech. Táto odvolacia námietka žalobcu, v rámci ktorej žalobca nepriamo naznačuje neférové
vedenieprocesu,potomrovnakonemôžeobstáť,keďanivtomtosmereneboliporušenéprocesnépráva
žalobcu a nedošlo k zásahu do jeho práva na spravodlivý proces.14. Odvolací súd sa nestotožnil ani s argumentáciou žalobcu, v rámci ktorej odmieta záver súdu o
hypotetickom ušlom zisku, pretože celkom nelogicky sa podľa neho súd prvej inštancie v rámci svojich
úvah o vzniku škody sa opakovane vracia do stavu zákazky po jej zrušení, aký by bol scenár po

zrušení zákazky a jej následnom opakovaní, či by bol úspešný. Predmetný záver súdu prvej inštancie
je totiž celkom správny. Ak by totiž aj došlo k uplatneniu natoľko extrémneho nástroja kontroly, akým je
podanie žaloby o neplatnosť zmluvy uzavretej vo verejnom obstarávaní (čo v prípadoch namietaných
žalobcom ani nebolo možné, ako na to správne poukazuje aj žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu),
stále by to malo za následok iba vznik potreby vyhlásenia nových súťaží a v takomto prípade by

bolo skutočne výsostne v rovine hypotéz a špekulácii, či by žalobca (ako suverénne vyhlasuje) bol
predmetné zákazky získal. Nejde totiž o situáciu, kedy by žalobca automaticky, ak by nedošlo k zrušeniu
súťaže, nastúpil na miesto pôvodného víťaza obstarávania, teda nejde v jeho prípade ani o tzv. stratu
príležitosti, ktorú považuje za základ pre vznik škody Súdny dvor v rozsudku Všeobecného súdu vo veci
T-292/15, Vakakis kai Synergates - Symvouloi gia Agrotiki Anaptixi AE Meleton, anciennement Vakakis
International - Symvouloi gia Agrotiki Anaptixi AE v. Európska komisia. zo dňa 28.02.2018, na ktorý

žalobca účelovo odkazuje v odvolaní. Na rozdiel od toho súd prvej inštancie v tomto smere priliehavo
odkazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/195/2015, uznesenie
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 478/2017-11 i rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 4Cdo/319/2008, ktorých práve závery je aj podľa odvolacieho súdu na mieste aplikovať v
preskúmavanej veci. Nemožno preto súhlasiť s argumentáciou žalobcu, že v jeho prípade nejde o

hypotetický ušlý zisk, ale o reálny ušlý zisk, ktorý má konkrétny preukázateľný základ v neplnení si úloh
a právomoci Úradu pre verejné obstarávanie zverených mu zákonom č. 25/2006 Z.z. resp. zákonom č.
343/2015 Z.z., pričom v tejto súvislosti neušlo pozornosti odvolacieho súdu, že hoci žalobca opakovane
zdôrazňuje svoje stanovisko o reálnosti ušlého zisku vychádzajúce z ním prezentovanej istoty, že
by získal zákazky, v ktorých sa dožadoval nápravy, podnikateľským oprávnením na "prevádzkovanie

cestovnej kancelárie" podľa jeho vlastného tvrdenia v rozhodujúcom čase nedisponovala "prevažná
väčšina uchádzačov", teda nie všetci, ktorí sa zúčastnili zákaziek, pričom žalobca na inom mieste sám
uvádza, že ním tvrdený sled skutočností bez akéhokoľvek prerušenia inou príčinou iba nasvedčuje tomu,
že by bol v predmetných zákazkách úspešný.

15. Napokon, neopodstatnene žalobca v odvolaní namieta aj správnosť záveru súdu prvej inštancie,
že nie je daná príčinná súvislosť medzi tvrdeným nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.
Správne totiž súd prvej inštancie, s priliehavým odkazom na ustálenú judikatúru najvyšších súdnych
autorít, vychádzal z toho, že nebolo preukázané, že by vydanie metodického usmernenia ani vykonania
iných opatrení, kontrol, zverejnením protokolov a pod., viedlo k tomu, že žalobca by sa stal úspešným

uchádzačom vo verejných obstarávaniach, a preto nie je možné ustáliť, že zisk, ktorý žalobcovi podľa
jeho názoru ušiel, by bol získal, nebyť úradného postupu, ktorý považuje za nesprávny. Ani v tomto
smere preto odvolacie námietky žalobcu nemôžu obstáť a nemôžu viesť k pre neho priaznivejšiemu
posúdenie otázky príčinnej súvislosti, ktorej absencia sama o sebe bráni vzniku zodpovednosti za škodu,
teda i vzniku všetkých nárokov uplatnených podanou žalobou v tomto spore.

16. Na základe vyššie uvedeného možno zhrnúť, že súd prvej inštancie z dostatočne a správne
ustáleného skutkového stavu veci vyvodil správny právny záver, že v danej veci nie sú splnené
podmienky pre vyhovenie podanej žalobe, keď žalobcovi nárok na náhradu škody (hypotetického ušlého
zisku) ani nemajetkovej ujmy nevznikol, a preto správne rozhodol, keď podanú žalobu v celom rozsahu

ako nedôvodnú zamietol. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny potvrdil (§ 387 ods. 1,2 C.s.p.).

17. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 2 C.s.p.
v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 C.s.p., avšak úspešnému žalovanému nepriznal náhradu trov

odvolacieho konania, keď mu v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli.

18. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval
ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v

plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už
prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca
alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom

plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok
odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok
minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo
pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen
a)ab).Naurčenievýškyminimálnejmzdyvprípadochuvedenýchvodseku1jerozhodujúcideňpodania

žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom
fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická
osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto
zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou

na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo
odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).