Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 23. október 2024

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4Co/119/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6119462100
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 10. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ingrid Degmová Pospíšilová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:6119462100.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej

a sudcov JUDr. Valérie Kleinovej st. a JUDr. Anny Kašajovej v právnom spore žalobcu: O. G., nar.
21.07.1968, bytom A. S. Č.. XXX M., N., zastúpeného advokátom: JUDr. Andrej Gara, Štefánikova č.
14, Bratislava, proti žalovanej: L.. L. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. S. Č.. XXX M., N., zastúpenej
advokátkou: JUDr. Lucia Danišovičová, Drieňová č. 1/D, Bratislava, o vrátenie daru v sume 85.423,59 €
s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 18. októbra
2022 č.k. 62C/33/2020-331 v spojení s opravným uznesením Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 06.
septembra 2023 sp. zn.: B3-62C/33/2020-400 takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením súdu prvej
inštancie zo dňa 06.09.2023 č.k. B3-62C/33/2020-400 p o t v r d z u j e .

II. Žalovanej p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom v spojení s opravným uznesením súd prvej inštancie zamietol žalobu
žalobcu, ktorou sa proti žalovanej domáhal zaplatenia istiny v sume 85.423,59 € spolu s úrokom z
omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 85.423,59 € od 04.12.2019 do zaplatenia titulom vrátenia daru
a žalovanej priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

2. Vychádzal zo žaloby skutkovo odôvodnenej tým, že procesné strany, ktoré sú bývalými partnermi,
nežijú v spoločnej domácnosti od 15.05.2017 a z ich vzťahu pochádza maloleté dieťa - U. O., nar.
XX.XX.XXXX. Dňa 18.12.2012 uzatvorili zmluvu o prevode vlastníctva bytu, nebytového priestoru a
vonkajšieho parkovacieho státia (ktoré nehnuteľnosti sú špecifikované v žalobe a zapísané na listoch
vlastníctva LV č. XXXXX, č. XXXXX a č. XXXXX pre katastrálne územie F.) a nehnuteľnosti nadobudli
do podielového spoluvlastníctva, každý v podiele 1/2 k celku a teda žalobca aj žalovaná sa podieľali

na obstarávacej cene nehnuteľností, ktorá predstavovala celkom sumu 170.847,17 € (obstarávacia
cena nehnuteľnosti v stave holobytu v sume 159.672,24 € + cena dokončenia nehnuteľnosti v sume
11.174,93 €), každý v pomere jednej polovice, t. j. sumou 85.423,59 €. V čase uzatvorenia kúpnej zmluvy
na nehnuteľnosť strany spoločne hospodárili a bežné potreby domácnosti uhrádzali z prostriedkov
kumulovaných na jednom bankovom účte, ktorý bol vo vlastníctve žalovanej, pričom žalobca na tento
účet presmeroval celý svoj príjem z pracovného pomeru aj svoje vlastné úspory s tým, že príjem žalobcu
pred kúpou, v čase kúpy i po zakúpení nehnuteľnosti predstavoval približne 27.900,- € netto ročne

(priemer za roky 2011 a 2012) a nakoľko strany nikdy manželstvo neuzavreli, finančné prostriedky boli
napriek ich umiestneniu na bankovom účte žalovanej výlučným vlastníctvom žalobcu. Na tento účet
prispievala žalovaná svojím príjmom v sume približne 2.940,- € netto ročne (priemer za roky 2011 a
2012) a teda tieto finančné prostriedky boli vo výlučnom vlastníctve žalovanej. Kúpnou zmluvou zodňa 18.02.2011 žalobca predal svoj byt v H. a časť kúpnej ceny v celkovej sume 75.000,- € prijala
žalovaná v mesiaci február 2011 na svoj bankový účet. Vzhľadom na to, že žalovaná zo svojho
príjmu v čase uzatvorenia zmluvy o prevode nehnuteľností nachádzajúcich sa na ulici A. S. S. N.

nedokázala mať vytvorené žiadne úspory a ani by jej nebol poskytnutý žiadny úver od banky, žalobca
ako prejav absolútnej dôvery a v tom čase lásky daroval žalovanej zo svojich výlučných prostriedkov
sumu predstavujúcu obstarávacej ceny nehnuteľnosti v sume 85.423,59 € a to na úhradu kúpnej ceny
za spoluvlastnícky podiel vo výške 1 k celku kupovanej nehnuteľnosti a dokončenie nehnuteľnosti s
tým, že obstarávacia cena nehnuteľností bola približne v sume 140.000,- € uhradená z finančných

prostriedkov patriacich žalobcovi a vo zvyšnej časti (v sume 30.000,- €) bola dofinancovaná na základe
zmluvy o hypotekárnom úvere č. XXXXX zo dňa 21.12.2012, z ktorej výlučným dlžníkom je žalobca.
Od 15.05.2017, kedy žalovaná spolu s maloletou sa odsťahovala zo spoločného bytu bez akejkoľvek
dohody a predchádzajúceho oznámenia, je žalobcovi bránené v riadnom výkone rodičovských práv a
povinností k maloletej. V tejto súvislosti poukázal na dlhodobo pretrvávajúce diskreditačné a na pravde
sa nezakladajúce vyjadrenia žalovanej, ktorými napriek dňa 31.07.2017 právoplatne zastavenému

trestnémustíhaniuvočižalobcoviprezločinsexuálnehozneužívaniamaloletejdcéryzdôvodu,žeskutok
sa nestal, naďalej diskredituje žalobcu a prezentuje ho v negatívnom svetle v spojitosti so sexuálnym
zneužívaním maloletej dcéry pred dotknutými orgánmi, súdmi (vyjadrenie žalovanej zo dňa 13.09.2017
v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 38P/115/2017, vyjadrenia žalovanej
zo dňa 11.09.2018, 17.01.2019 a 19.02.2019 v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava III pod

sp. zn. 37P/212/2017), pedagógmi v škole maloletej, psychológmi pracujúcimi s maloletou, pediatričkou
aj ďalšími lekármi - špecialistami a konanie žalovanej, ktoré žalobca považuje za veľmi nevhodne
zvolenú formu procesnej taktiky žalovanej v konaní o ÚPP k maloletej, označil za konanie, ktoré svojím
charakterom, intenzitou a tiež dĺžkou, pri zohľadnení vzájomného konania účastníkov, napĺňa znaky
konania v hrubom rozpore s dobrými mravmi a preto žalobca dňa 26.11.2019 zaslal žalovanej výzvu na

vrátenie daru - darovaných finančných prostriedkov poskytnutých za účelom úhrady podielu žalovanej
na obstarávacej cene nehnuteľností. Nakoľko žalovaná na výzvu nijakým spôsobom nereagovala a
dar v určenej lehote žalobcovi nevrátila, dňom 28.11.2019 (dňom prevzatia výzvy žalovanou) došlo k
splneniu zákonných podmienok pre zrušenie darovacej zmluvy a obnoveniu vlastníckeho práva žalobcu
s účinkami ex nunc. Od tejto doby dochádza k bezdôvodnému obohateniu žalovanej a táto je povinná

darované finančné prostriedky žalobcovi vrátiť. Príslušenstvo pohľadávky v podobe zákonných úrokov z
omeškania si žalobca uplatnil odo dňa nasledujúceho po márnom uplynutí ním stanovenej sedemdňovej
lehoty na vrátenie finančných prostriedkov. Žalobca podporil svoje skutkové tvrdenia dôkazne listinami
označenými v zozname príloh žaloby (č. l. 1g súdneho spisu).

3. Okresný súd Banská Bystrica ako upomínací súd vydal vo veci platobný rozkaz sp. zn.
22Up/1911/2019 zo dňa 29.01.2020, proti ktorému žalovaná podala včas odpor, navrhujúc žalobu v
celom rozsahu zamietnuť. V dôvodoch svojho odporu uviedla, že kúpnu cenu nehnuteľností uhradili
strany sporu ako podieloví spoluvlastníci z vlastných zdrojov - z predaja bytu v H. a zo spoločných
úspor, popierajúc tvrdenie žalobcu, že by išlo len o vlastné peňažné prostriedky žalobcu s tým, že i

časť kúpnej ceny uhradenú z hypotekárneho úveru, ktorý bol čerpaný výlučne žalobcom, splácali obe
strany. Žalovaná zdôraznila, že nemá žiadnu vedomosť o tom, že by medzi ňou a žalobcom malo
dôjsť k darovaniu sumy 85.423,59 €, resp. akejkoľvek sumy alebo veci (mimo príležitostí životných
jubileí), preto poprela vznik akéhokoľvek právneho úkonu v zmysle ust. § 34 OZ, ktorým by strany
sledovali úmysel bezodplatne previesť sumu 85.423,59 €, prípadne inú sumu na žalovanú, pričom

o uzatvorení darovacej zmluvy strany nikdy ani len nediskutovali s tým, že sám žalobca vo svojom
návrhu ani len neuvádza, kedy a ako malo k právnemu úkonu darovania - k uzatvoreniu prípadnej
ústnejdarovacejzmluvy(žiadnupísomnúdarovaciuzmluvunepredložil)dôjsť.Považovalazanesprávnu
domnienku žalobcu, že keď strany nadobudli nehnuteľnosť do podielového spoluvlastníctva - každý v
1/2, tak každý sa musel v polovici podieľať aj na úhrade obstarávacej ceny za nehnuteľnosť, majúc

za to, že ide o dva oddelené vzťahy, nakoľko pomer výšky spoluvlastníckych podielov na veci vzniká
vzájomnou dohodou spoluvlastníkov, ktorá nie je závislá na pomere, akým spoluvlastníci prispeli na
obstarávaciu cenu veci. Žalovaná uviedla, že rozhodnutie nadobudnúť nehnuteľnosť na ulici A. S. v
N. do ich podielového spoluvlastníctva bolo ich spoločným rozhodnutím, založeným na ich 25 ročnom
spolužití a bezvýhradnom spoločnom hospodárení - aj úver čerpaný na zakúpenie bytu v meste H., v

ktorom strany tiež spolu bývali (hoci byt bol vo výlučnom vlastníctve žalobcu), platili preukázateľne obe
strany spoločne, na jeho kúpu prispela peňažným obnosom tiež matka žalovanej, náklady za užívanie
bytu v H. - jeho opravy a údržbu realizovali spoločne zo spoločných úspor. Poukázala na citáciu v závete
žalobcu zo dňa 14.12.1997, ktorým odkázal všetok svoj majetok žalovanej s tým, že „ho nadobudli počasspoločného života a pokladá ho za spoločný“. Na podporu svojho názoru žalovaná vyzdvihla, že sám
žalobca v žalobe potvrdil, že hospodárili spoločne a bežné potreby domácnosti uhrádzali z prostriedkov
kumulovaných na jednom bankovom účte. Keďže v danom prípade chýba základný predpoklad k

uplatneniu nárokov na vrátenie daru a to samotný dar a právny úkon darovania, žalovaná považovala
nárok žalobcu za nenáležitý a odmietla ho. Rovnako odmietla i argument žalobcu, že sa chovala,
resp. chová voči nemu v rozpore s dobrými mravmi a na ozrejmenie uviedla, že dôvodom opustenia
spoločnej domácnosti bolo žalobcovo dlhodobé, mimoriadne zvláštne správanie sa voči maloletému
dieťaťu a nakoniec aj k žalovanej s tým, že je nekorektné tvrdenie žalobcu, že prostredníctvom

občianskeho združenia podala na neho trestné oznámenie žalovaná, nakoľko ňou oslovené občianske
združenie Brána do života vyhodnotilo toto správanie žalobcu tak, že podalo trestné oznámenie pre
podozrenie zo sexuálneho zneužívania, pričom trestné konanie bolo vyšetrovateľom PZ zastavené až
po začatí trestného stíhania a po zaobstaraní príslušných znaleckých posudkov v trestnom konaní, tzn.
že vykonanie týchto trestných úkonov bolo odôvodnené určitou mierou pravdepodobnosti spáchania
skutku s tým, že zastavenie trestného stíhania znamená len to, že konanie žalobcu nepostačovalo

na naplnenie skutkovej podstaty príslušného trestného činu a nijako nezakladá záver, že by tvrdenia
žalovanej o nevhodnom a značne neštandardnom správaní žalobcu voči dcére U. boli nepravdivé.
Dodala, že v trestnej veci týrania blízkej a zverenej osoby (žalovanej) bol žalobca dokonca obvinený.
Naďalej si stála za svojimi tvrdeniami deklarovanými v poručenských súdnych konaniach a zdôraznila,
že v poručenských sporoch produkovala len tie tvrdenia týkajúce sa správania žalobcu, ktorého bola

sama svedkom, prípadne ktoré jej maloletá dcéra sama uviedla a ktoré ju vedú k presvedčeniu, že
výchovný vplyv žalobcu na maloletú bol škodlivý, preto produkovanie úplných a pravdivých tvrdení
nemôže byť považované za konanie rozporné s dobrými mravmi a to ani za okolnosti, že žalobca tieto
tvrdenia žalovanej popiera. Vzhľadom na uvedené žalovaná nevzhliadla naplnenie hmotnoprávneho
predpokladu na vrátenie daru - hrubé porušovanie dobrých mravov - a teda nárok žalobcu nevznikol

a nie je preukázaný, pričom túto skutočnosť žalovaná prezentovala aj v žalobcom prevzatej odpovedi
na vrátenie daru zo dňa 09.12.2019, preto aj jeho tvrdenie o nereagovaní na výzvu na vrátenie daru
je tiež nepravdivé.

4. K odporu žalovanej sa písomne (v replike) vyjadril žalobca, zotrvávajúc na svojom názore, že

žalovaná na úhradu svojej časti nadobúdacej ceny nehnuteľností použila finančné prostriedky získané
od žalobcu, nakoľko nepoprela skutkové tvrdenia žalobcu ohľadom príjmových pomerov strán, preto
logicky nesedí to, z akých zdrojov by žalovaná vlastnými finančnými prostriedkami na investíciu do
nehnuteľnosti disponovala. Označil za zásadne nepravdivé tvrdenie žalovanej, že žalobcom čerpaný
úver na dofinancovanie nehnuteľnosti je splácaný oboma sporovými stranami, nakoľko úver po celý

čas jeho čerpania riadne hradí výlučne žalobca, o čom priložil výpisy z úverového účtu a zároveň
považoval za nepravdivé a v rozpore s vyjadrením žalovanej jej tvrdenie, že peňažné prostriedky v sume
85.423,59 €, resp. akúkoľvek inú sumu od žalobcu bezodplatne neprijala, nakoľko sama potvrdila prijatie
peňažných prostriedkov od L.. U. A. na svoj bankový účet v sume 20.000,- € dňa 21.01.2011 a v sume
55.000,-€dňa24.02.2011zpredajanehnuteľnostivovýlučnomvlastníctvežalobcu(pozn.súdu:žalobca

mienil predaj bytu v H.). Poukázal na nesporné skutočnosti, že na úhrade kúpnej ceny nehnuteľnosti
(pozn. súdu: žalobca mal na mysli nehnuteľnosť na ulici A. S. Č.. XXX/J S. N.) sa strany nepodieľali
rovnako a že náklady spojené s dokončením nehnuteľnosti boli v sume 11.174,93 €. Podčiarkol, že
žalovaná potvrdila pravidelné prijímanie finančných prostriedkov na svoj bankový účet od žalobcu,
zdôrazňujúc, že v danom prípade ide o reálny kontrakt, pri ktorom žalobca (sám a aj prostredníctvom

L.. U. A.) dobrovoľne a bezodplatne odovzdal žalovanej do dispozície svoje finančné prostriedky a
žalovaná tieto finančné prostriedky dobrovoľne a bezodplatne prevzala, pričom nikdy nedošlo k vráteniu
finančných prostriedkov žalobcovi, t. j. k odmietnutiu tohto daru. Žalobca namietol irelevantnosť ďalších
žalovanou uvádzaných skutočností, majúc za to, že nijakým spôsobom nepreukázala svoje tvrdenie,
že sa finančne podieľala na kúpe bytu vo výlučnom vlastníctve žalobcu v H. (z predaja ktorého bola

financovaná podstatná časť kúpnej ceny spoločnej nehnuteľnosti v N.), ako aj bezpredmetnosť tvrdenia,
že žalobca v závete zo dňa 14.12.1997 mal všetok svoj majetok odkázať žalovanej s poukazom na to,
že „ho nadobudli počas spoločného života a pokladám ho za náš spoločný“. K vznesenému obvineniu z
týrania žalovanej uviedol, že táto opomenula uviesť, že vzápätí na to bolo toto uznesenie prokurátorom
zrušené ako nezákonné, čo iba opätovne potvrdzuje, že žalovaná za každú cenu sa snaží kriminalizovať

osobu žalobcu, čo v konečnom dôsledku len zvyšuje intenzitu jej konania v rozpore s dobrými mravmi.
Dôrazne odmietol skutočnosť, že by ku dňu podania žaloby obdržal odpoveď žalovanej na výzvu na
vrátenie daru. K žalovanou namietanému zvyšku uplatňovanej sumy (po odpočítaní prijatých platieb
od L.. U. A.) uviedol, že presne vyčíslil aj preukázal, čo do zvyšku uplatňovanej sumy zahrnul s tým,že žalovaná navyše náklady na dokončenie nehnuteľnosti nesporovala. Žalobca sa nemohol ani v
rovine právnej argumentácie stotožniť s názorom žalovanej, že všetky finančné prostriedky, z ktorých
strany financovali predmetnú nehnuteľnosť, boli spoločné, nakoľko strany nikdy neuzatvorili manželstvo

a teda nevzniklo medzi nimi bezpodielové spoluvlastníctvo, pričom medzi nezosobášenými partnermi zo
zákona nevzniká majetok povahy obdobnej spoločnému majetku manželov a každý z nezosobášených
partnerov tak nadobúda veci do svojho výlučného vlastníctva, prípadne do podielového spoluvlastníctva,
ktoré sa však musí týkať konkrétne vymedzených vecí a nikdy nie celého majetkového súboru. S
poukazom na všetky okolnosti prípadu mal za to, že medzi stranami k vzniku reálnej darovacej zmluvy

došlo, nakoľko v prípade, že nezosobášení partneri sa rozhodnú pre formu tzv. „faktického spoločného
hospodárenia“ a kumulovania prostriedkov na jednom bankovom účte, ide vždy o výlučné vlastníctvo
toho z partnerov, na koho je bankový účet evidovaný a v prípade, že druhý z partnerov poukáže
finančné prostriedky zo svojho príjmu alebo akýchkoľvek iných vlastných zdrojov na účet inej osoby,
vždy ide o právnu skutočnosť, ktorá spôsobuje vznik, zmenu a zánik subjektívnych práv na strane oboch
subjektov právneho vzťahu. Čo sa týka právnej argumentácie žalovanej vo vzťahu ku konaniu v rozpore

s dobrými mravmi, žalobca odmietol, že nebol preukázaný nepoctivý úmysel, resp. účelové a krivé
obvinenie žalobcu žalovanou, dávajúc do pozornosti výsledky trestného stíhania a vyjadrenie OČTK,
ktoré po vykonaní dokazovania dospeli k záveru, že zo strany žalovanej išlo o účelový a tendenčný
krok s cieľom získať dcéru do svojej starostlivosti a dodal, že tvrdenia žalovanej sú v celom rozsahu
vyfabulované, pričom s týmto záverom to opakovane uzatvoril nielen vyšetrovateľ a prokuratúra, ale

tiež civilné a poručenské súdy oboch inštancií. K znaleckým dokazovaním v trestnej veci majúcim
preukazovať pravdepodobnosť spáchania skutku namietol, že uvedené nemožno hodnotiť v neprospech
žalobcu, zdôrazňujúc, že v tejto veci nebol orgánmi činnými v trestnom konaní ani len vyťažovaný a
pre úplnosť dodal, že pokiaľ by k skutku skutočne dôjsť malo, ale tento by nemal intenzitu trestného
činu, orgány činné v trestnom konaní by trestné stíhanie nezastavili, ale vec by postúpili na prejednanie

priestupku. Napokon s poukazom na veľký komentár k Civilnému sporovému poriadku mal za to, že
neobstojí, či je žalovaná skutočne subjektívne presvedčená o pravdivosti svojich tvrdení alebo vedome
klame, pretože obe situácie sú spojené s rovnakou procesnou sankciou vo forme straty sporu.

5. Žalovaná sa písomne (v duplike) vyjadrila k replike žalobcu tak, že uplatnený nárok nie je nijako

konkretizovaný, nie je podložený žiadnou relevantnou právnou argumentáciou, je len konštruktom
žalobcu, ktorý nemožno subsumovať pod ustanovenia hmotného práva týkajúce sa darovacej zmluvy
s tým, že žalobca nielenže nepreukázal žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali jeho nárok, ale tieto
ani zrozumiteľným spôsobom netvrdí a jeho podanie sa javí ako šikanózny výkon práva, keď z jedného
faktu doslovne vyfabuloval nároky, ktoré mu nepatria. Hoci žalovaná nie je účastníčkou kúpnej zmluvy

zo dňa 18.02.2011, ktorou žalobca (predávajúci) odpredal kupujúcej L.. U. A. nehnuteľnosť v kat. úz.
H., žalobca v kúpnej zmluve požadoval zaplatenie časti kúpnej ceny v sume 75.000,- € na bankový
účet zriadený na meno žalovanej, keď v čl. IV. ods. 5 kúpnej zmluvy výslovne uviedol, že ide o jeho
bankový účet, žalovaná tieto peňažné prostriedky na svoj bankový účet prijala a z tejto nespornej
skutočnosti žalobca doslovne vykonštruoval, že peňažné prostriedky v sume 75.000,- € boli žalovanej

zo strany žalobcu darované. V tejto súvislosti žalovaná uviedla, že darovanie je právny úkon, ktorý
predpokladá konkrétny prejav vôle oboch zmluvných strán smerujúci k darovaniu, avšak suma 75.000,-
€ bola prijatá na bankový účet žalovanej od L.. U. A. titulom úhrady kúpnej ceny za nehnuteľnosť
žalobcu; L.. U. A. plnila svoj záväzok z kúpnej zmluvy a nebola sprostredkovateľom akéhosi domnelého
darovania medzi procesnými stranami, pričom sama skutočnosť prijatia peňažných prostriedkov na

bankový účet nemusí predsa zakladať záväzkovoprávny vzťah výlučne len z darovacej zmluvy, ale
aj z iných zmluvných typov, prípadne môže ísť o plnenie bez právneho dôvodu. Ďalej namietla, že
žalobca absolútne opomína uviesť rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa ním tvrdeného darovania vo
vzťahu k zvyšnej sume 10.423,59 € a vzhľadom na časť kúpnej ceny za nehnuteľnosť v kat. úz. S.,
uhradenej z bankového účtu žalovanej nesporne v sume 135.000,- € považovala za nevysvetlený a

otázny charakter zvyšku peňazí (rozdielu medzi údajne darovanou sumu 85.423,59 € a zaplatenou
kúpnou cenou 135.000,- €), ktoré sa akumulovali na bankových účtoch žalovanej a boli tvorené aj zo
mzdy žalobcu, nakoľko žalobca mal darovať žalovanej len istú časť - 85.423,59 €, ktorá predstavuje
polovicu tvrdenej obstarávacej ceny nehnuteľnosti. Žalovaná deklarovala, že strany nikdy neuzatvorili
darovaciu zmluvu a ani nemali v úmysle ju uzatvoriť - od roku 1994 žili v spoločnej domácnosti, peňažné

prostriedky na bankovom účte vedenom na meno žalovanej boli kumuláciou peňažných prostriedkov
oboch strán ako životných partnerov a používali ich na úhradu svojich životných potrieb podľa ich
konkrétnej potreby a rozhodnutia, z čoho žalovaná dedukovala, že pojmový znak darovacej zmluvy -
(chýbajúcu) vôľu žalovanej a prejav jej vôle darovaciu zmluvu uzatvoriť - žalobca zohľadniť opomenul.Žalovaná zastávala názor, že pre vyvodenie záveru, že medzi stranami došlo k uzatvoreniu darovacej
zmluvy, rozhodne nepostačuje púhe tvrdenie ale ani samo preukázanie, že na bankový účet žalovanej
boli odoslané peňažné prostriedky predstavujúce kúpnu cenu za nehnuteľnosť vo vlastníctve žalobcu či

skutočnosť, že po dlhé roky spolužitia si žalobca nechával na účet žalovanej preposielať mzdu z jeho
pracovného pomeru. Navyše k bankovému účtu žalovanej mal žalobca dispozičné oprávnenie (výpis z
bankového účtu žalovanej, ktorý predložil spolu s návrhom, získal práve z dôvodu svojho dispozičného
oprávnenia k nemu) a peňažné prostriedky, ktoré mal údajne žalovanej darovať, zároveň používal aj
na úhradu svojich bežných potrieb či na plnenie svojej vyživovacej povinnosti k svojej dcére Miroslave,

ktorú mal zo svojho predchádzajúceho partnerského vzťahu.

6. Súd prvej inštancie prejednal mal medzi procesnými stranami za nesporné, že žalobca a žalovaná
žili ako životní partneri v spoločnej domácnosti od roku 1994; nehnuteľnosti na ulici A. S. v N. nadobudli
do podielového spoluvlastníctva kúpnou zmluvou (v znení jej dodatku) uzatvorenou dňa 18.12.2012
s predávajúcim - INTERCOM Development s.r.o. za kúpnu cenu 159.672,24 € s tým, že v časti

30.000,- € bola kúpna cena uhradená z hypotekárneho úveru čerpaného žalobcom a zvyšok kúpnej
ceny sporové strany hradili z vlastných zdrojov - z predaja bytu v H. a zo spoločných úspor, pričom
strany sa stali podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností o veľkosti 1 podielu k celku. V čase kúpy
nehnuteľností na ul. A. S. S. N. sporové strany spoločne hospodárili a všetky príjmy tak žalobcu ako
aj žalovanej kumulovali na jednom bankovom účte vedenom na meno žalovanej s tým, že k účtu mal

žalobca dispozičné právo. Žalovaná prijala na svoj bankový účet peňažné prostriedky od L.. U. A.
(kupujúcej) v sume 75.000,- € (20.000,- € dňa 21.02.2011 a 55.000,- € dňa 24.02.2011) z predaja bytu
v H., ktorý bol vo výlučnom vlastníctve žalobcu. Žalovaná nespochybnila výšku žalobcom tvrdených
nákladov na dokončenie nehnuteľnosti v N. v sume 11.174,93 € ani priemerné príjmové pomery každej
zo sporových strán za obdobie rokov 2011 a 2012. Za nesporný mal okamih opustenia spoločnej

domácnosti žalovanou spolu s maloletou dcérou strán (15.05.2017) a od tohto momentu nasledujúce
trestné konanie vedené voči žalobcovi pre trestný čin sexuálneho zneužívania maloletej dcéry U.,
ktoré bolo dňa 31.07.2017 zastavené, ako aj následné civilné poručenské súdne konania, ktorých
predmetom je úprava výkonu rodičovských práv a povinností k maloletej U., pričom žalovaná potvrdila
svoje žalobcom citované výroky - vyjadrenia v súvislosti s neštandardným správaním sa žalobcu ako

otca k maloletej dcére, majúcim nasvedčovať sexuálnu úchylku žalobcu, ktoré prezentovala v civilných
a poručenských konaniach vedených na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 12C/81/2017, sp. zn.
37P/212/2017 a sp. zn. 38P/115/2017 (citácie skutkových tvrdení žalovanej na stranách č. 8, 9, 11 a
č. 12 žaloby).

7. Konštatoval, že spornosť v skutkových tvrdeniach strán nastala v existencii právneho úkonu
darovania medzi žalobcom ako darcom a žalovanou ako obdarovanou, vo výške darovaných finančných
prostriedkov (vzhľadom na nekonkretizovanú sumu finančných prostriedkov, ktoré mal v rozhodnom
období kumulovať na spoločnom účte žalobca a ktoré z kumulovaných prostriedkov mali patriť
žalovanej), ako aj v kvalifikácii správania žalovanej voči žalobcovi, ktoré by napĺňalo znaky konania v

hrubom rozpore s dobrými mravmi.

8. Skutkový stav sporu súd prvej inštancie právne posúdil podľa § 34 Občianskeho zákonníka v znení
účinnom v čase kúpy, § 35 ods. 1, 3 OZ, § 37 ods. 1 OZ, § 628 ods. 1, 2 OZ a § 630 OZ.

9. Vychádzal z toho, že žalobca založil svoj procesný nárok na tom, že vzhľadom na nesporný nepomer
medzi príjmom žalobcu a príjmom žalovanej v období kúpy nehnuteľností na ulici A. S. v N., keď
žalovaná nebola finančne schopná kúpiť ani zafinancovať svoj spoluvlastnícky podiel k nehnuteľnosti
(bytu) o veľkosti 1/2 k celku, žalobca jej ako družke daroval peňažné prostriedky v sume 85.423,59 €,
čo predstavuje obstarávacej ceny nehnuteľností, a nakoľko žalovaná dlhodobo (od opustenia spoločnej

domácnosti dňa 15.05.2017) a intenzívne diskredituje žalobcu svojimi verbálnymi atakmi sexuálneho
charakteru pred orgánmi činnými v trestnom konaní, súdmi a ďalšími do pravidelného kontaktu s
maloletou dcérou U. prichádzajúcimi osobami, považoval jej konanie za hrubo sa priečiace dobrým
mravom a preto v posudzovanom spore sa domáha vrátenia darovaných finančných prostriedkov.

10. Súd prvej inštancie vyhodnotil, že žalobca nijakým spôsobom nepreukázal, ba dokonca ani
neuviedol, kedy mal peňažné prostriedky v sume 85.423,59 € odovzdať žalovanej a kedy táto mala
dar v uvedenej hodnote prijať, neopísal spôsob, ako mal konkrétnu finančnú čiastku (85.423,59 €)
prenechať žalovanej tak, aby bolo nad akúkoľvek pochybnosť zrejmé, že uvedené peňažné prostriedkychcel žalovanej darovať. Zároveň neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by čo i len nasvedčovali tomu,
že žalovaná vzhľadom na okolnosti, za ktorých jej žalobca mal prenechať peňažné prostriedky v
sume 85.423,59 €, vedela a bola uzrozumená s tým, že za účelom kúpy nehnuteľnosti v Bratislave

(spoluvlastníckeho podielu o veľkosti ^) jej žalobca peniaze daroval a že kúpna cena nehnuteľnosti
nebola uhradená zo spoločného rozpočtu sporových strán, ktorým disponovali obe strany počas celej
doby svojho dlhoročného spolužitia (od roku 1994). Žalobca tak podľa súdu prvej inštancie nepreukázal,
že v rozhodnom čase, t. j. pred, v čase alebo po kúpe nehnuteľnosti v Bratislave mal vôľu bezodplatne
prenechať žalovanej sumu 85.423,59 € a preto vzhľadom na v dôsledku neuneseného dôkazného

bremena absentujúcu vôľu žalobcu darovať určité (konkrétne vyčíslené) peňažné prostriedky žalovanej,
neprichádzadoúvahyaniexistenciaprejavuvôležalobcuspôsobom,ktorýbynevzbudzovalpochybnosť
otom,čochcelakoúčastníkprávnehoúkonuprejaviť,t.j.žesumu85.423,59€chcelžalovanejakosvojej
družke (hoci nevedno kedy ani prečo v tak špecifikovanej sume) darovať. Vzhľadom na to, že žalobca
si podľa súdu prvej inštancie nesplnil povinnosť tvrdenia v súvislosti s určením okamihu medzi stranami
údajne uzatvorenej ústnej darovacej zmluvy, nepovažoval za možné ustáliť ani moment odovzdania a

prevzatia daru a tým vyvodiť záver o zákonom vyžadovanej písomnej forme darovacej zmluvy v prípade,
ak darom je hnuteľná vec, ktorá nebola odovzdaná a súčasne prevzatá pri úkone darovania, pričom
nedodržanie obligatórnej písomnej formy právneho úkonu sa sankcionuje jeho absolútnou neplatnosťou
podľa ust. § 39 OZ.

11. Vychádzajúc z vyššie uvedenej konštatácie súd prvej inštancie zhodne s názorom žalovanej mal
za to, že žalobca vo svojom opise rozhodujúcich skutočností, od ktorých odvodil existenciu darovacej
zmluvy, žiadnym zrozumiteľným, určitým (konkrétnym), racionálnym a logickým spôsobom nevysvetlil
vecné a časové okolnosti, za ktorých mal bezodplatne prenechať žalovanej finančné prostriedky v
sume 85.423,59 € a že táto ich mala prijať s vedomím ich darovania. Žalobca odvodil vznik darovacej

zmluvy iba všeobecne zo spôsobu hospodárenia sporových strán počas ich spolužitia, keď všetky príjmy
a úspory žalobcu boli poukazované na bankový účet žalovanej a teda prevažnú časť kumulovaných
peňažných prostriedkov na jednom (spoločnom) účte predstavovali financie vo výlučnom vlastníctve
žalobcu, ktoré tak žalovaná bezodplatne prijala. So zreteľom na uvedenú žalobcom deklarovanú právnu
argumentáciu darovania nepovažoval za možné ani implicitne vyvodiť záver o darovaní práve uplatnenej

sumy peňazí, keď nešpecifikoval, aký obnos peňazí na spoločnom bankovom účte v rozhodnom čase
patril žalovanej a v akej výške finančných prostriedkov bol ich výlučným vlastníkom žalobca. Uviedol, že
žalobca nijakým spôsobom nepreukázal a ani netvrdil skutočnosť, že sporové strany by sa dohadovali
- komunikovali o účele darovania, ktorý mal spočívať v možnosti žalovanej zakúpiť si spoluvlastnícky
podiel o veľkosti k nehnuteľnosti v Bratislave, preto odhliadnuc od správnosti žalovanou uplatnenej

námietky,žepomernaspoluvlastníckychpodielochknehnuteľnostisanemusírovnaťpomeru,vakomsa
kupujúci(budúcispoluvlastníci)podieľajúnakúpnejcene,súdprvejinštancienevzhliadolanizámerstrán
podieľať sa na kúpe nehnuteľnosti rovnakým pomerom ku kúpnej cene v závislosti od svojich ideálnych
spoluvlastníckych podielov a teda žalobca nielenže nepreukázal uzatvorenie darovacej zmluvy, ale
nepreukázal ani opodstatnenosť a zmysluplnosť hodnoty daru. Žalobca čiastočne konkretizoval výšku

domáhaného sa údajného daru (žalovanej bezodplatne prenechaných finančných prostriedkov v sume
85.423,59 €) nespornou časťou kúpnej ceny (75.000,- €), za ktorú žalobca ako výlučný vlastník kúpnou
zmluvou zo dňa 18.02.2011 predal byt v H. L.. U. A. a kupujúca poukázala uvedenú časť kúpnej
ceny na bankový účet žalovanej, avšak zvyšnú časť údajne darovaných peňažných prostriedkov (v
sume 10.423,59 €) žalobca už logicky vysvetliť nevedel, keď nezmyselne argumentoval nákladmi na

dokončenie bytu v Bratislave napriek tomu, že ich výška namiesto zostávajúcej čiastky 10.423,59
€ predstavovala sumu 11.174,93 €. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie dospel k záveru, že
žalobcaibaúčelovošpecifikovalvýškudarovanýchpeňažnýchprostriedkovpolovicouobstarávacejceny
nehnuteľností v Bratislave napriek tomu, že logiku uzatvorenia darovacej zmluvy založil na všetkých
finančných prostriedkoch, ktoré počas 23 rokov spoločného spolužitia (1994 - 2017) prenechal žalovanej

tým, že všetky svoje príjmy a úspory presmeroval na bankový účet žalovanej, preto vzhľadom na
žalobcom prezentovanú právnu argumentáciu stranami uzatvorenej darovacej zmluvy sa súdu prvej
inštancie javila ako neodôvodnená jeho požiadavka na vrátenie daru v hodnote 85.423,59 €, ktorá
suma evidentne nie je súčtom všetkých žalobcom naakumulovaných príjmov a úspor na bankovom účte
žalovanej.

12. Súd prvej inštancie považoval za irelevantnú a zavádzajúcu argumentáciu žalobcu, ktorou
porovnával inštitút bezpodielového spoluvlastníctva manželov s inštitútom medzi sporovými
stranami existujúceho výlučného vlastníctva alebo podielového spoluvlastníctva, nakoľko predmetomposudzovaného sporu nie je vyporiadanie nezosobášených partnerov, ale nárok na vrátenie daru,
predpokladomktoréhoprocesnéhoúspechujeexistenciadarovacejzmluvyakodvojstrannéhoprávneho
úkonu vyžadujúceho jednak (určitý) prejav vôle darcu bezodplatne prenechať predmet darovania

obdarovanému a súčasne prejav vôle obdarovaného dar prijať. Vzhľadom na uvedené mal za bez
právneho významu deklarovať neexistenciu bezpodielového spoluvlastníctva sporových strán, nakoľko
keď žalovaná považovala všetky finančné prostriedky na svojom bankovom účte, ktoré strany usporili
za dobu svojho 18 ročného spolužitia (ku dňu kúpy nehnuteľností v Bratislave) za spoločné peňažné
prostriedky, nemienila tým nastoliť medzi stranami právny stav bezpodielového spoluvlastníctva, ale

správnou úvahou mala na mysli tú skutočnosť, že k žiadnej darovacej zmluve v čase, pred alebo
po kúpe nehnuteľnosti medzi nimi nedošlo, keďže hospodárili spoločne, všetky svoje životné potreby
(nielen bežné, nakoľko žalobca v konaní nepreukázal, že iné ako bežné veci hradili zo samostatných
- osobitných bankových účtov) uhrádzali z prostriedkov kumulovaných na bankovom účte vedenom
na meno žalovanej a z takto naakumulovaných peňažných prostriedkov čerpali a uspokojovali svoje
potreby obe procesné strany. Uviedol, že žalovaná v konaní nespochybňovala výlučné vlastníctvo alebo

podielové spoluvlastníctvo k veciam a majetkovým právam sporových strán, ale racionálne vyvrátila
teóriu, že iba na základe nespornej skutočnosti, že žalobca dosahoval neporovnateľne vyššie príjmy z
pracovného pomeru a mal viac úspor ako jeho životná partnerka (žalovaná) a tieto finančné prostriedky
sa nachádzali na účte žalovanej (ako jedinom bankovom účte partnerov), by bolo možné konštatovať
bezodplatné prenechanie finančných prostriedkov zo strany žalobcu a ich prijatie žalovanou z titulu

darovania. Vzhľadom na to, že zo samotného mechanizmu spoločného hospodárenia spolužijúcich
životných partnerov neposúdil ako možné bez ďalšieho uzavrieť existenciu darovacej zmluvy, mal za tiež
bez právneho významu procesný útok žalobcu, že hypotekárny úver splácal výlučne on a že žalovaná
sa nepodieľala na financovaní a nákladoch spojených s užívaním bytu v H.. Závetom zo dňa 14.12.1997
žalovaná chcela iba poukázať na to, že aj sám žalobca v čase spísania holografného závetu považoval

všetky hnuteľné i nehnuteľné veci vo svojom výlučnom vlastníctve za majetok spoločný a nevnímal
veci, ktoré boli v dispozícii žalovanej ako ním darované veci, preto podľa súdu prvej inštancie neobstojí
námietka žalobcu o irelevantnosti závetu, nakoľko ním žalovaná apelovala na vzájomne protichodné
tvrdenia žalobcu ohľadom právneho zhodnotenia spoločného hospodárenia sporových strán a účelovosť
jeho prostriedkov procesného útoku.

13. Pokiaľ ide o dispozíciu s peňažnými prostriedkami v sume 75.000,- €, ktoré L.. U. A. ako kupujúca
zaplatila žalobcovi ako predávajúcemu (výlučnému vlastníkovi bytu v H.) z titulu kúpnej ceny na účet
žalovanej, súd prvej inštancie sa nestotožnil s tvrdením žalobcu, že uvedená časť kúpnej ceny sa
dostala do dispozície žalovanej, nakoľko v kúpnej zmluve zo dňa 18.02.2011 žalobca explicitne označil

bankový účet vedený na meno žalovanej ako svoj vlastný účet, resp. neoznačil bankový účet ako účet
tretej osoby a teda bol uzrozumený s tým, že pripísaním peňažných prostriedkov na účet žalovanej
disponuje zaplatenou kúpnou cenou práve on, preto nemožno uvažovať o bezodplatnom prenechaní
finančných prostriedkov žalobcom prostredníctvom kupujúcej do dispozície žalovanej, keďže táto, resp.
jej bankový účet predstavoval iba peňažný ústav a suma 75.000,- € skončila de iure v dispozičnej

sfére žalobcu. Uvedená skutočnosť svedčí podľa súdu prvej inštancie o tendenčnosti argumentácie
žalobcu ohľadom darovania, nakoľko v zmysle elementárnej logiky mal za nepochybné, že kupujúca
(U. A.) plnila svoj záväzok z titulu kúpnej zmluvy v prospech predávajúceho (žalobcu), preto nemožno
dospieť k záveru, že poukázaním kúpnej ceny na účet žalovanej sa naplnila legálna definícia darovacej
zmluvy, nakoľko prejav vôle sporových strán smerujúcich k darovaniu v tomto prípade absolútne

absentuje. V tejto súvislosti žalovaná podľa súdu prvej inštancie výstižne skonštatovala, že sama
skutočnosť prijatia peňažných prostriedkov na bankový účet nemusí zakladať záväzkovoprávny vzťah
z darovacej zmluvy, ba dokonca ani z iných zmluvných typov a môže ísť o plnenie bez právneho
dôvodu,čovzhľadomnaspoločnéhospodáreniesporovýchstránakumulovanievšetkýchichpeňažných
prostriedkovnaspoločnomúčtejeiposudzovanýprípad,pretožalobcomtvrdenédarovanienenachádza

v súdenom spore žiadny skutkový základ subsumovateľný pod zákonné ustanovenia upravujúce
základné materiálne náležitosti právneho úkonu a už vôbec nemá právne opodstatnenie z hľadiska
naplnenia obsahu a významu darovacej zmluvy.

14. Pre úplnosť súd prvej inštancie uviedol, že i za predpokladu preukázanej skutočnosti uzatvorenia

darovacej zmluvy medzi sporovými stranami, vzhľadom na žalobcom označené konanie žalovanej
(pred súdmi a orgánmi činnými v trestnom konaní deklarované diskreditačné vyjadrenia žalovanej o
nevhodnom /sexuálnom/ správaní sa žalobcu k maloletej dcére), ktorým sa mala dopustiť správania
v hrubom rozpore s dobrými mravmi, nepovažoval konanie žalovanej za hrubo sa priečiace dobrýmmravom, nakoľko zo strany žalovanej išlo iba o uplatňovanie práva na súdnu ochranu, resp. ochranu
práv a oprávnených záujmov pred orgánmi činnými v trestnom konaní, preto obsah jej prostriedkov
procesnéhoútoku(hocajuplatnenýchbezprocesnéhoúspechu)nekládolnaťarchužalovanejzhľadiska

správania vykazujúceho znaky hrubo nemorálneho správania. Mal za irelevantnú a v danom prípade
neaplikovateľnú teóriu vyplývajúca z veľkého komentára k Civilnému sporovému poriadku, ktorá je
založená na tom, že objektívne nepravdivé skutkové tvrdenia procesnej strany spôsobujú jej neúspech
v súdnom spore bez ohľadu na jej subjektívne presvedčenie o pravdivosti svojich tvrdení, nakoľko
predmetom a skutkovo významnou otázkou posudzovaného sporu nie je polemika o vecnej správnosti

v neprospech žalovanej vydaných rozhodnutí štátnych orgánov, ale hodnotenie správania žalovanej
v rovine morálky a etických zásad, pričom posudzovanie správania človeka v kontexte morálnych
noriem nie je možné bez zreteľa na subjektívnu stránku - psychiku aktéra, jeho vlastné vnímanie,
presvedčenie, dobrú/zlú vieru a uzrozumenie s ním uvádzanými skutočnosťami. Uviedol, že žalovanej
nemožno optikou morálky vyčítať ani fakt, že napriek zastavenému trestnému stíhaniu voči žalobcovi pre
zločin sexuálneho zneužívania maloletej dcéry (žalobca ním avizované uznesenie o zastavení trestného

stíhania Č.: P.-XXX/X-S.-N.-XXXX zo dňa 31.07.2017 nepredložil a nijako nepreukázal ním tvrdenú
skutočnosť, že skutok sa nestal), naďalej prezentovala svoje vyjadrenia na adresu žalobcu týkajúce
sa jeho nevhodného fyzického kontaktu s maloletou U. v následne vedených civilných a poručenských
súdnych konaniach, nakoľko napriek kvalifikácii skutku v trestnoprávnej rovine žalovaná považovala za
náležité a podstatné uviesť v konaní o úpravu rodičovských práv a povinností tieto ňou pozorované alebo

maloletou dcérou oznámené skutočnosti, pričom ak súdy posúdili jej tvrdenia ako nezakladajúce sa na
pravde alebo nezodpovedajúce skutočnému stavu veci, sankciou pre žalovanú je strata sporu (procesný
neúspech), avšak nemožno konštatovať hrubý rozpor s dobrými mravmi v súvislosti s jej vyjadreniami,
ktoré deklarovala pred súdmi ako prostriedok procesného útoku/obrany a za ktorými si od počiatku až
doposiaľ stojí, keďže mala byť svedkom ňou opísaných situácií.

15. Napokon súd prvej inštancie nevzhliadol spôsobilosť podporiť tvrdenia žalobcu o hrubo nemorálnom
správaní žalovanej ani v jeho námietkach týkajúcich sa zastaveného trestného stíhania pre trestný
čin sexuálneho zneužívania, keď uviedol, že v trestnej veci vykonané znalecké dokazovanie majúce
preukazovať pravdepodobnosť spáchania skutku, nemožno hodnotiť v jeho neprospech a že orgánmi

činnými v trestnom konaní nebol ani len vyťažovaný, nakoľko opätovne poukázal na to, že predmetom
sporu nie je revízia, resp. preskúmavanie správnosti/zákonnosti vydaných rozhodnutí orgánov činných
v trestnom konaní a teda nie je pochybným spôsob rozhodnutia v podobe zastaveného trestného
stíhania, ale správanie žalovanej, preto ak táto na svoju obhajobu odkázala na určitý rozsah vykonaného
dokazovania v trestnej veci sexuálneho zneužívania, ktorú skutočnosť vyhotovenia znaleckého posudku

za účelom psychologického profilu žalobcu tento nijako nespochybnil, označil za správne tvrdenie
žalovanej o určitej miere pravdepodobnosti spáchania skutku, pričom žalobca dôkazom opaku nevyvrátil
ani jej citáciu z uznesenia o zastavení trestného stíhania, podľa ktorej „z vyššie uvedených skutočností je
možné abstrahovať, že skutok, pre ktorý sa vedie trestné stíhanie, sa stal, teoreticky je možné pripustiť,
že ho spáchal podozrivý p. G., avšak tento skutok nie je trestným činom“ (č. l. 34 súdneho spisu) a

teda nepreukázal, že trestné konanie bolo zastavené z dôvodu, že skutok sa nestal, preto zároveň
nepreukázal údajnú fabuláciu - vymyslené tvrdenia žalovanej, ktoré mali osobu žalobcu difamovať.
Vyhodnotil, že žalobca absolútne žiadnym spôsobom neuniesol dôkazné bremeno ani vo vzťahu k
osobám (pedagóg, psychológ, iní lekári), pred ktorými žalovaná mala žalobcu údajne tiež diskreditovať.
Naopak, v posudzovanom spore to bola práve žalovaná, ktorá oznámením zo dňa 09.12.2019 spolu

s poštovou pečiatkou (č. l. 105 a 106 súdneho spisu) preukázala nepravdivosť tvrdenia žalobcu, ktorý
ostentatívne zavádzal, že žalovaná na jeho výzvu na vrátenie daru nereagovala, čím zrejme mienil
vyvolať mylný dojem, že mlčaním svoj peňažný záväzok voči žalobcovi uznala, a bezdôvodne ho zaplatiť
odmietla, avšak z obsahu jej odpovede mal za zrejmé, že žalovaná vrátiť dar odmietla, považujúc výzvu
žalobcu za nejasnú a neurčitú, bez špecifikácie akejkoľvek darovacej zmluvy s tým, že žalovaná o

uzatvorení darovacej zmluvy medzi sporovými stranami žiadnu vedomosť nemá.

16. Z vyššie uvedených dôvodov, keď skutkové tvrdenia žalobcu, od ktorých odvodil svoj nárok
na vrátenie daru (darovaných finančných prostriedkov), nemal za spôsobilé založiť právny stav, že
žalobca ako darca uzatvoril so žalovanou ako obdarovanou darovaciu zmluvu a taktiež vzhľadom na

zrejmý rozpor medzi opisom skutkových tvrdení - úvahami žalobcu o mechanizme darovania čo do
výšky finančných prostriedkov v jeho výlučnom vlastníctve a žalobným petitom požadovanou výškou
pohľadávky, keď hodnota predmetu údajnej darovacej zmluvy je podľa súdu prvej inštancie zjavne
neurčitá a nelogická, súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca nepreukázal základný zákonnýpredpoklad v podobe uzatvorenia darovacej zmluvy a teda existenciu daru (darovaných finančných
prostriedkov v sume 85.423,59 €), ktorého vrátenia by sa mohol od žalovanej podľa ust. § 630 OZ
domáhať, ak by sa správala voči nemu v hrubom rozpore s dobrými mravmi (nehovoriac o tom, že

ani žalobcom označené správanie žalovanej nekvalifikoval ako správanie v hrubom rozpore s dobrými
mravmi) a preto žalobu ako vecne nedôvodnú zamietol.

17. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol postupom podľa ust. § 255 ods. 1 v spojení s § 262
ods. 1 CSP na základe zásady úspechu strán v konaní tak, že procesne úspešnej žalovanej priznal voči

neúspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

18. Proti tomuto rozsudku podal riadne a včas odvolanie žalobca majúc za to, že súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam podľa § 365 ods. 1 písm. f)
CSP a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa §
365 ods. 1 písm. h) CSP. Nestotožnil sa s rozhodnutím súdu prvej inštancie o zamietnutí žaloby v celom

rozsahu prihliadnuc na nasledovné:
Žalobca sa žalobou domáhal povinnosti žalovanej vrátiť dar v hodnote 85.423,59 Eur spolu s
príslušenstvom, pričom právny nárok spočíval v nároku na vrátenie daru v zmysle OZ, opierajúc sa o
hrubé porušenie dobrých mravov žalovanou. Mal za to, že predložil súdu dôkazy, na základe ktorých
bolo možné vec riadne posúdiť a dospieť k právnemu názoru v súlade s právnymi predpismi. Závery

prvoinštančného súdu uvedené v odôvodnení nepovažoval za závery v súlade s právnymi predpismi.
Uviedol, že daroval finančné prostriedky žalovanej v celkovej hodnote 85.423,59 Eur, pričom darovanie
riadne prvoinštančnému súdu preukázal. Pripomenul, že žalovaná nepoprela prijatie finančných čiastok
vo výške 75.000,- eur na svoj bankový účet. Súd prvej inštancie mal za nesporné, že suma poukázaná
na bankový účet žalovanej bola suma patriaca žalobcovi. Žalobca predal nehnuteľný majetok vo svojom

výlučnom vlastníctve, pričom polovicu z predaja poukázal prostredníctvom kupujúcej na bankový účet
žalovanej, kde jasným spôsobom prejavil vôľu darovať túto časť sumy žalovanej, čo podľa neho
potvrdzuje aj prijatie tejto finančnej čiastky na bankový účet žalovanej. Mal za irelevantné tvrdenie zo
strany žalovanej, že v zmluve o prevode vlastníctva uviedol pre kupujúcu informáciu, že bankový účet na
ktorý sa má poukázať druhá časť kúpnej ceny z tejto nehnuteľnosti, je bankový účet žalobcu. Žalovaná

bola uzrozumená, že sa uviedol jej účet, ako aj bola uzrozumená, že prijala finančné prostriedky na svoj
bankový účet. Argumentáciu súdu prvej inštancie a žalovanej, že nebolo preukázané darovanie sumy
na bankový účet žalovanej a tá neprejavila vôľu dar prijať, považoval za nepravdivé, na základe čoho
uviedol nasledovné:

1. Žalovaná vedela, že jej bola dňa 21.2.2011 na bankový účet vedený na jej meno pripísaná suma v
hodnote 20.000,- Eur.
2. Žalovaná vedela a bola uzrozumená, že jej bola dňa 24.02.2011 na bankový účet vedený na jej meno
pripísaná suma v hodnote 55.000,- Eur.
3. Žalobca si bol vedomý, a vedome daroval bezodplatne tieto finančné prostriedky na bankový účet

žalovanej.
4. Žalobca vedome rozdelil kúpnu cenu za jeho nehnuteľnosť na dva bankové účty.
5. Žalovaná mala vedomosť, že na jej bankový účet bola pripísaná polovica z ceny nehnuteľnosti vo
výlučnom vlastníctve žalobcu. Poznala pôvod finančných prostriedkov.
6. Žalovaná dňa 21.02.2011 prejavila prijatie daru.

7. Žalovaná dňa 21.2.2011 ani v iný deň nekonala tak, že by dar neprijala alebo ho vrátila ako mylnú
platbu prijatú na jej bankový účet.
8. Žalovaná dňa 24.2.2011 prejavila prijatie daru.
9. Žalovaná dňa 24.2.2011 ani v iný deň nekonala tak, že by dar neprijala alebo ho vrátila ako mylnú
platbu prijatú na jej bankový účet.

10. Žalovaná finančné prostriedky nadobudnuté prijatím daru od žalobcu v hodnote 75.000,- Eur
investovala do nadobudnutia spoluvlastníckeho podielu % na nehnuteľnosti od obchodnej spoločnosti
INTERCOM Development, s.r.o.

Z uvedeného žalobca jednoznačne určil, že ide o nesporné konanie zo strany žalobcu, že svojim

konaním daroval tieto finančné prostriedky žalovanej a ide o nesporné, ba dokonca nevzbudzujúce
pochybnosti prijatie tohto daru žalovanou, ak sa nijakým spôsobom nepokúšala vrátiť sumu 75.000,-
Eur na bankový účet pôvodcu. Žalovaná si vedome ponechala túto sumu, pričom mala vedomosť,
že suma jej bola darovaná práve žalobcom. Preukázanie úmyslu prijatia daru žalovanej potvrdzujepodľa neho aj fakt, že okrem toho, že sa nesnažila sumu nijako vrátiť na bankový účet pôvodcu, túto
sumu investovala do kúpy nehnuteľnosti, kde nadobudla spoluvlastnícky podiel 1 na nehnuteľnosť
v Bratislave, t. j. stala sa spolumajiteľkou bytu. Z dokazovania na prvoinštančnom súde vyvodil, že

žalovaná nemala financie na to, aby sama dokázala nadobudnúť spoluvlastnícky podiel k nehnuteľnosti.
Pripomenul, že súd prvej inštancie mal za preukázané, že žalovaná pravidelne dostávala peňažné
prostriedkyodžalobcunasvojbankovýúčet.Nemalzasporné,žežalovanáinvestovaladonehnuteľnosti
od obchodnej spoločnosti INTERCOM Development, s.r.o., kde jej žalobca daroval aj zvyšnú časť na
pokrytie kúpnej ceny pre nadobudnutie spoluvlastníckeho podielu vo výške 1/2 k bytu, ako aj zavŕšenia

jeho rekonštrukcie, čím boli žalovanej darované peňažné prostriedky v celkovej hodnote 85.423,59 Eur.
Namietal, že ani de jure peňažné prostriedky neskončili v dispozičnej sfére žalobcu, keďže žalovaná
nepoprela ich prijatie a zároveň nepoprela ich investíciu do novej nehnuteľnosti na nadobudnutie svojho
spoluvlastníckeho podielu k inej nehnuteľnosti. Toto konanie žalovanej podľa neho vyvracia akékoľvek
tvrdenie prvoinštančného súdu, že boli financie v dispozičnej sfére žalobcu. Zároveň vyvracia tvrdenie
prvoinštančnéhosúduoabsenciivôledarovaťtútočasťpeňažnýchprostriedkovžalovanej,pretožeakby

tomu tak bolo, tak by uviedol na celú kúpnu cenu svojej nehnuteľnosti výlučne účet na meno žalovanej,
a čerpali by peniaze spoločne. Zo svojho konania mal za nepochybné, že polovica z kúpnej ceny išla
na jeho vlastný bankový účet a druhá polovica z kúpnej ceny išla na výlučný bankový účet žalovanej
ako obdarovanej. Pokiaľ si žalovaná ponechala finančné prostriedky na svojom účte, ktorý mala vedený
výlučne na svoje meno, nesúhlasil s názorom prvoinštančného súdu, že žalovaná nevykonala určite a

zrozumiteľneprávnyúkon,ktorýmbyprijaladar.Akponechaniesifinančnejčiastkynasvojombankovom
účte bez snahy vrátiť sumu nepreukazuje vôľu prijať a predovšetkým ponechať si dar, tak v danom
prípade nemal za jasné, čo ešte mala žalovaná urobiť, aby prijala financie, keď ich fakticky prijala a
ešte aj investovala do nadobudnutia nehnuteľného majetku na svoje meno. Dal do pozornosti, že jasne
vo svojej žalobe uvádzal, kedy sumu daroval žalovanej (uvedeným bankového účtu žalovanej v kúpnej

zmluve s vôľou darovať jej financie) a kedy žalovaná prijala túto sumu (dňa 21.2.2011 a dňa 24.2.2011
prijala finančnú čiastku na svoj bankový účet). Z tohto dôvodu mal za nesprávne tvrdenie súdu prvej
inštancie, ak tvrdí:
„Súd uvádza, že žalobca nijakým spôsobom nepreukázal, ba dokonca ani neuviedol kedy mal peňažné
prostriedky v sume 85.423,59 Eur odovzdať žalovanej a kedy táto mala dar v uvedenej hodnote prijať,

neopísal spôsob, ako mal konkrétnu finančnú čiastku prenechať Žalovanej tak, aby bolo nad akúkoľvek
pochybnosť zrejmé, že uvedené peňažné prostriedky chcel žalovanej darovať.“
Žalobca mal za to, že zrozumiteľne opísal, v akej hodnote chcel darovať peniaze žalovanej, akým
spôsobom to vykonal, kedy tak urobil a kedy žalovaná dar prijala. Tvrdenie žalovanej, že bankový
účet, ktorý bol na jej meno, slúžil na spoločné hospodárenie počas ich partnerského vzťahu, mal

za irelevantné. Z vykonaného dokazovanie vyvodil, že žalovaná obdržala sumu 75.000,- Eur na svoj
bankový účet a následne túto sumu investovala do novej nehnuteľnosti, na základe čoho je evidovaná
v katastri nehnuteľností ako vlastník nehnuteľnosti, čo podľa neho vyvracia teóriu, že tieto peniaze
mohli byť použité na spoločné hospodárenie. Zároveň žalobca a žalovaná neboli v manželskom zväzku
a z tohto dôvodu mal toto tvrdenie za bezpredmetné. Žalobca bol toho názoru, že prvoinštančný súd

vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia, keď mal za sporné nepreukázania ústnej darovacej
zmluvy. Uviedol, že žalobcom uvedená hodnota darovania bola prvoinštančnému súdu zdokladovaná, t.
j.zakaždýmbolipreukázanérealizácietransakciínabankovýúčetžalovanej,ktorýbolvedenývýlučnena
jej meno, keď naopak žalovaná žiadnym spôsobom nedokázala poprieť, že tieto peňažné prostriedky na
účte mala a že ich skutočne investovala do novej nehnuteľnosti a na jej rekonštrukciu. Žalovaná nijakým

spôsobom nerozporovala ani žalobcom vyčíslené náklady na rekonštrukciu nehnuteľnosti. Ak žalovaná
nemala pohnútku financie nijako vrátiť, dá sa podľa neho konkludentne uviesť, že išlo o jednoznačné
prijatie daru v deň obdržania peňažných prostriedkov na bankovom účte, keďže v prípade darovania
hnuteľných vecí sa nevyžaduje písomná forma darovacej zmluvy. Žalovaná bola uzrozumená s každým
darom od žalobcu, aj v podobe dokončenia nehnuteľnosti, kde bola žalovaná 1/2 vlastníčkou, pričom

zrozumiteľne jasne a slobodne prejavila vôľu prijať tento dar. Žalobca a žalovaná neboli manželia a tak
sa na nich nevzťahujú ustanovenia o bezpodielovom spoluvlastníctve manželov.

19.Pokiaľideohrubéporušeniedobrýchmravovžalovanousažalobcavodvolanínestotožnilsnázorom
prvoinštančného súdu, že žalovaná sa nedopustila hrubého porušenia dobrých mravov, nakoľko len

uplatňovala svoje právo na súdnu ochranu. Poukázal na podľa neho vážny rozpor s platnými právnymi
predpismi a právami žalobcu. V danom prípade sa môže jednať až o závažný zásah do práv žalobcu aj
zo strany prvoinštančného súdu nerešpektujúc právoplatne skončené trestné konania, ktoré boli vedené
na jeho osobu skrz šikanózneho niekoľkoročného konania zo strany žalovanej. Rok po darovaní aprijatí daru žalovanej nastalo neštandardné správanie žalovanej smerom k žalobcovi. Žalovaná začala
smerovať útočné konanie voči žalobcovi, keď ho začala obviňovať zo sexuálneho zneužívania maloletej
dcéry. Viedlo sa niekoľko trestných konaní. Žalovaná si niekoľko rokov vymýšľala veci, len aby spôsobila

psychickú ujmu žalobcovi a privodila mu trestné stíhanie. Opakovane iniciovala trestné oznámenia a
zároveň konala tak, aby sa otec s dcérou odcudzil a de facto sa znemožnil otcovi pokus čo i len priblížiť
k svojej dcére. Na základe oznámenia žalovanej bolo na Okresnom riaditeľstve PZ BA III, UJKP vo
veci vedené trestné stíhanie pod Č.: P.-XXX/X-S.-N.-XXXX pre zločin sexuálneho zneužívania podľa
§ 201 ods. 1, 2 písm. b) Trestného zákona maloletej dcéry U. O.. Ako podozrivú osobu zo spáchania

oznámeného skutku v tejto súvislosti vyšetrovali Žalobcu. Na základe vykonaného dokazovania, ako
aj výsledkov nariadeného znaleckého dokazovania, vyšetrovateľ PZ vydal dňa 31.7.2017 uznesenie,
Č.: P.-XXX/X-S.-N.-XXXX, ktorým podľa § 215 ods. 1 písm. a) s poukazom na § 215 ods. 4 Trestného
poriadku trestné stíhanie zastavil, nakoľko mal za nepochybné, že skutok, pre ktorý sa viedlo trestné
stíhanie sa nestal. Ide o právoplatné skončenú vec. Z vyššie uvedeného rozhodnutia v trestnom konaní
jednoznačne vyvodil, že žalovaná účelovo konala proti žalobcovi, keď ho obviňovala, vymýšľala si skutok

a zámerne robila všetko pre to, aby mu ničila život a znemožňovala budovať si kvalitný vzťah s maloletou
dcérou. Žalovaná iniciovala niekoľko trestných konaní, z tohto dôvodu si vyšetrovateľ dovolil zhodnotiť,
že ide až o tendenčnosť zo strany žalovanej. Aj toto tvrdenie vyšetrovateľa má podľa neho vplyv na
posúdenie, že žalovaná opakovane konala v hrubom rozpore s dobrými mravmi, klamala pre získanie
vlastného prospechu, čo nie je možné opomenúť, ba dokonca ospravedlňovať. Žalobca bol správaním

matky/žalovanej dlhé roky označovaný za páchateľa, ktorý pácha sexuálne zneužívanie na svojej mal.
dcéry. Išlo o tak závažne tvrdenie zo strany žalovanej, že žalobcovi trvalo poškodila kvalitu života a
vážnym spôsobom zasiahla do jeho práv. Upozornil, že toto konanie žalovanej nastalo výlučne až
po darovaní, t.j. rok po darovaní. Prvoinštančnému súdu vytkol, že hoci bol odkázaný na vykonanie
dokazovania pribratím trestných spisov týkajúcich sa tejto trestnej veci, nepovažoval to za potrebné.

Vyjadril značný nesúhlas, ak krivé obvinenie zo sexuálneho zneužívania vlastnej dcéry, skrz toho
iniciovanie zo strany žalovanej niekoľko civilnoprávnych a trestnoprávnych konaní, kde ho očierňuje, nie
je hrubým porušením dobrých mravov. Žalovaná zavŕšila tento niekoľkoročný hnusný a života obťažujúci
proces úkonov na zásah do osobných práv žalobcu, čím mu značne znížila kvalitu života. Namietal, že
vôbec sa prvoinštančný súd nevysporiadal ani s tým, že skrz týchto krivých obvinení zo strany žalovanej

nemohol žalobca niekoľko mesiacov/rokov vidieť svoju maloletú dcéru. Ak ani toto neposudzoval
prvoinštančný za predmetné, považoval až za zarážajúce, ako hodnotí hrubé porušenie dobrých mravov
súd prvej inštancie. Mal za to, že prvoinštančný súd vyslovil právne závery, avšak nevysporiadal sa so
skutočnosťami, zohľadnenie ktorých mal žalobca za nevyhnutné pre právne posúdenie veci a rozhodol
podľa jeho názoru na základe nepodloženej právnej konštrukcie. Pritom porušenie právnych noriem

v dôsledku svojvôle (napr. nerešpektovaním kogentnej normy) alebo v dôsledku interpretácie, ktorá
je v zjavnom rozpore s princípom spravodlivosti, potom zakladá porušenie základných práv a slobôd.
Uviedol, že si svoj nárok uplatnil na základe relevantných dôkazov preukazujúcich vznik darovacej
zmluvy ako aj preukazujúcich hrubé porušenie dobrých mravov zo strany žalovanej voči žalobcovi.
Napadnutý rozsudok žiadal v celom rozsahu zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie

a nové rozhodnutie.
20. Žalovaná prostredníctvom svojej odvolacej repliky vyjadrila názor, že napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie je dôsledne odôvodnený; súd prvej inštancie podľa nej poskytol stranám sporu odpovede
na všetky otázky, ktoré v predmetnom konaní nastolili ako sporné. Z rozhodnutia súdu prvej inštancie
vyčítala celý jeho myšlienkový proces vedúci k jeho záveru, ktorý sa jej javí ako ucelený a logický.

S rozsudkom súdu prvej inštancie a s jeho právnym posúdením žalovaná v plnom rozsahu súhlasila.
Naopak, s odvolacími argumentmi žalovaného sa nestotožnila. Mala za to, že žalobcom popísaný chod
udalostí v nijakom prípade nepodporuje jeho tvrdenie o vzniku darovacej zmluvy. Naopak, žalobca
výslovne popiera hmotnoprávne ustanovenia OZa to dokonca aj tie, ktoré sú notoricky známe. Súd prvej
inštancie podľa nej správne citoval v odôvodnení svojho rozhodnutia ust. § 35 a 37 ods. 1 OZ, z ktorých

vyvodila, že právny úkon je vedomým konaním. Ani konanie samotného žalobcu (nie to ešte žalovanej)
nenasvedčovalo o tom, že by strany sporu uzatvorili alebo vôbec chceli uzatvoriť darovaciu zmluvu - zo
samotného uvedenia bankového účtu tretej osoby ako miesta plnenia nároku veriteľa predsa nemôže
vyplývať prejav vôle uzavrieť darovaciu zmluvu medzi veriteľom a majiteľom bankového účtu. Žalobca
v žiadnom zo svojich podaní neuvádza žiadne okolnosti, za ktorých strany sporu ako údajní účastníci

záväzkovoprávneho vzťahu dojednávali náležitosti právneho úkonu darovacej zmluvy, kedy, kde a ako
sa na darovaní dohodli, v dôsledku čoho by mohol dôvodiť, že uvedenie bankového účtu bolo logickým
následkom ich predchádzajúcich dojednaní. Ak žalobca tvrdí, že žalovaná nevrátila peňažné prostriedky
pripísané na účet vedený na jej meno ako mylnú platbu, z čoho žalobca vyvodzuje, že žalovaná darprijala, takúto konštrukciu podľa nej popiera ust. § 44 ods. 1 OZ, podľa ktorého mlčanie alebo nečinnosť
samy o sebe neznamenajú prijatie návrhu na uzavretie zmluvy. Mala za to, že tieto skutočnosti súd prvej
inštancie riadne žalobcovi odôvodnil v napadnutom rozsudku. Žalobca vo svojom odvolaní vyjadruje

počudovanie nad týmto hodnotením súdu prvej inštancie s tým, že mu nie je jasné ako inak než prijatím
daru možno posúdiť pasivitu žalovanej - odpoveď na jeho otázku mu však súd prvej inštancie poskytol,
že môže ísť o „iné zmluvné typy či plnenie bez právneho dôvodu“. Žalovaná pripomenula, že v konaní
systematicky namietala uzatvorenie darovacej zmluvy - nemá vedomosť o tom, že by sa o darovacej
zmluve strany sporu niekedy bavili, zamýšľali ju, alebo ju prípadne aj dojednali. Žalobca si je tejto

námietky žalovanej vedomý. V konaní mal opakovane príležitosť na uvedenie rozhodujúcich skutočností
kedy, ako a za akých okolností malo dôjsť k uzatvoreniu darovacej zmluvy, mal možnosť reagovať na
námietkyžalovanejinakakoneustálympoužívanímrovnakýchfloskúl.Tejtootázkesazasesystematicky
on vo svojich vyjadreniach, či neúčasťou na pojednávaniach vyhýbal. Jeho tvrdenia boli podľa nej tak
stručné, že nebolo možné ani ustáliť, či malo dôjsť k uzatvoreniu reálnej alebo konsenzuálnej darovacej
zmluvy, čo má význam pre otázku formy právneho úkonu. Žalovaná súhlasila s názorom súdu prvej

inštancie, že s ohľadom na absenciu uvedenia rozhodujúcich skutočností zo strany žalobcu nie je možné
ustáliť ani moment odovzdania a prevzatia daru a tým vyvodiť záver o zákonom vyžadovanej písomnej
forme darovacej zmluvy. K tomuto žalovaná uviedla, že žalobca trvá na tom, že išlo o reálnu darovaciu
zmluvu (napr. str. 5 návrhu žalobcu na pokračovanie v konaní zo dňa 30.03.2020), teda o takú zmluvu,
kde k uzatvoreniu a k odovzdaniu daru musí prísť v tom istom okamihu. Reálnosť darovacej zmluvy mala

však v danom prípade z povahy veci po právnej stránke za vylúčenú. Z vykonaného dokazovania mala
za nesporné, že suma 20.000 a 55.000 Eur bola odoslaná na bankový účet vedený na meno žalovanej
bezhotovostne - prevodom z bankového účtu L.. U. A., kupujúcej bytu. V zásade platí, že „peňažné
prostriedky na bežnom účte vedenom bankou na základe zmluvy o bežnom účte, nie sú vlastníctvom
majiteľa účtu a ani inej osoby, ktorej peňažné prostriedky boli vložené či poukázané na účet. Tieto

peňažné prostriedky patria výlučne banke.“ (In. Patakyová, M. a kol. Obchodný zákonník. Komentár. 5.
vydanie. Praha: C. H. Beck, 2016, str. 1576, obdobne ako rozhodnutie NS ČR sp. zn. 29 Cdo 1622/2009,
33 Cdo 702/2010, 33 Cdo 5578/2016). V okamihu ako sa peňažné prostriedky v sume 75.000 Eur
vložia na bankový účet, stávajú sa vlastníctvom banky a nie vlastníctvom majiteľa účtu. Majiteľovi účtu
zároveň vzniká právo na vyplatenie pohľadávky (peňažných prostriedkov) voči banke. Majiteľ účtu preto

už nedisponuje s peniazmi - s hotovosťou, ale „len“ s pohľadávkou na vyplatenie peňazí voči banke. Ak
by teda chcel žalobca peňažné prostriedky vo výške 75.000 Eur nachádzajúce sa na bankovom účte
(či už vedenom na meno L.. A., alebo na meno žalovanej) darovať, mohol tak urobiť len konsenzuálnou
zmluvou, keďže hotovosťou, ktorú možno odovzdať reálne, reálne už nedisponoval (resp. v tomto
prípade žalobca nikdy nedisponoval hotovosťou z kúpnej ceny). Konsenzuálny typ darovacej zmluvy

však vyžaduje obligatórne písomnú formu (ust. § 628 ods. 1 OZ). Reálna darovacia zmluva, so zákonom
prípustnou ústnou formou uzatvorenia, je možná „len v prípade ak darca pri uzatvorení ústne dojednanej
zmluvy, vydá obdarovanému do rúk prevodný príkaz, t. j. príkaz k prevodu alebo k výplate peňazí z
bankového účtu“ (uznesenie Krajského súdu v Praze 6 Co 45/77, Výber/1977 zverejnené v Štenglová,
I. Přehled judikatury ve věcech občanskoprávních závazkových vztahú. Praha: Wolters Kluwer, 2010,

rozhodnutie č. 605). Žalobca nikdy reálne nedisponoval hotovosťou predstavujúcou kúpnu cenu za byt
(nedržal peniaze vo svojich rukách), preto ani len z tohto dôvodu nemohol uzatvoriť reálnu darovaciu
zmluvu; vždy len konsenzuálnu s obligatórnou písomnou formou. Tá v danom prípade absentuje. Bez
ohľadu na túto argumentáciu považovala žalovaná za potrebné uviesť, že žalobca trvajúci na tom, že
došlo k uzatvoreniu reálnej darovacej zmluvy, toto svoje tvrdenie vo svojom odvolaní fakticky popiera,

nakoľko v ňom uvádza, že „sumu daroval žalovanej (uvedením bankového účtu žalovanej v kúpnej
zmluve s vôľou darovať jej financie) a kedy žalovaná prijala túto sumu (dňa 21.02.2011 a 24.02.2011
prijala finančnú čiastku na svoj bankový účet.)“ Z vykonaného dokazovania mala za zrejmé, že kúpna
zmluva, na ktorej bol uvedený bankový účet žalovanej, bola žalobcom uzatvorená dňa 18.02.2011.
Ak teda žalobca prejavil vôľu darovať peňažné prostriedky žalovanej dňa 18.02.2011 a žalovaná mala

údajne prejaviť vôľu tieto peňažné prostriedky prijať až 21.02.2011 a 24.02.2011, rozptyl 3 a 6 dní nad
akékoľvek pochybnosti vylučuje možné uzatvorenie reálnej darovacej zmluvy, teda darovacej zmluvy s
možnou ústnou formou. Písomná forma darovacej zmluvy v konaní nebola žalobcom tvrdená. Uviedla,
že svojimi vyjadreniami teda žalobca sám, zrejme nevedome, priznáva, že k uzatvoreniu darovacej
zmluvy nedošlo. Z vykonaného dokazovania žalovaná vyvodila, že žalobca sústredil svoju argumentáciu

do tvrdenia (ani nie do preukazovania) v súvislosti s údajným darom 75.000 Eur, avšak zvyšok údajne
darovanej sumy - 10.423,59 Eur ponecháva stranou. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobca túto sumu
logicky vysvetliť nevedel. Obdobnú pasivitu možno podľa žalovanej vnímať aj z odvolania žalobcu,
keď tento len sucho konštatuje, že žalobca žalovanej daroval aj túto časť na pokrytie kúpnej ceny prenadobudnutiespoluvlastníckehopodielu.Zcelejzabezpečenejspisovejmatériesanemožnodopracovať
k žiadnym záverom o tom, kedy a za akých skutkových okolností mala byť medzi stranami sporu
uzatvorená darovacia zmluva, alebo viac darovacích zmlúv na sumu 10.423,59 Eur. Namietala, že

žalobca neuniesol svoje dôkazné bremeno, resp. v konaní sa o to v zásade ani nesnažil, keď zotrval
na opakovaní svojich hodnotení a tvrdeniu skutkových okolností za účelom, aby si hodnotenia mohol
vytvoriť súd, zostal pasívny. Pokiaľ ide o odvolaciu argumentáciu žalobcu ohľadne porušenia dobrých
mravov, považovala za zrejmé, že táto je len opakovaním už dovtedajších jeho tvrdení. K nim sa
žalovaná vyjadrovala, rovnako rozsudok súdu prvej inštancie sa s týmito tvrdeniami žalobcu podľa nej

riadne vysporiadal. Žalovaná poukázala na nepravdivosť (nového) tvrdenia žalobcu o tom, že „nemohol
niekoľko mesiacov/rokov vidieť svoju maloletú dcéru.“ Žalobca nerealizoval styk s maloletou dcérou
približne 6 týždňov krátko po rozpade spoločnej domácnosti strán sporu, maloletú však aj v tomto období
videlniekoľkokrátdotýždňa,keďžejudennečakávalpredbytovýmdomomžalovanej.Absenciukontaktu
žalobcu s dieťaťom po obdobie mesiacov či rokov označila za vylúčenú. Žalovaná navrhla rozsudok
Okresného súdu Bratislava III č.k. 62C/33/2020-331 zo dňa 18.10.2022 v oboch napadnutých výrokoch

potvrdiť. Zároveň si uplatnila trovy odvolacieho konania.

21. Žalobca sa v následnej odvolacej replike v celom rozsahu pridržal svojich vyjadrení a opätovne
poukázal na účelovosť tvrdení žalovanej, ktorým účelom je vyhnúť sa vráteniu. V prvom rade poukázal
na skutočnosť, že žalobca a žalovaná boli druh a družka, t. j. v žiadnom prípade nešlo o cudzie osoby.

Poukázal na nespornosť pripísania finančných prostriedkov na bankovom účte žalovanej, dokazovaním
pred prvoinštančným súdom mal za riadne preukázaný dôvod ich pripísania na tento bankový účet a
vo zvyšnej časti finančných prostriedkov mal súdu prvej inštancie za riadne zdokladované. Uviedol,
že žalovaná svoju argumentáciu o neplatnosť darovacej zmluvy odvodzuje od judikátu z roku 1977
(uznesenie Krajského súdu v Praze 6 Co 45/77) čo už samo o sebe podľa neho naznačuje, že dané

súdne rozhodnutie nemôže reflektovať na súčasnú dobu, obzvlášť v čase, kedy sú finančné transakcie
realizované v prevažnej časti prevodom na bankový účet, pričom sa samotná hotovosť postupom
času vytráca a mal za nesporné, že v aktuálnom čase je gro finančných prostriedkov v digitálnej
podobe. Žiadal odvolací súd o zohľadnenie tohto nesporného faktu. Žalovaná ďalej argumentuje, že
žalobca nikdy reálne nedisponoval hotovosťou, „nedržal peniaze vo svojich rukách“, preto ani z tohto

dôvodu nemohol uzatvoriť reálnu darovaciu zmluvu. S poukazom na vyššie uvedené tvrdenia žalovanej
poukázal na Rozsudok Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 25Co/92/2019, zo dňa 17.09.2019, ktorý
podporuje argumentáciu žalobcu vo svojom odvolaní a žalobnom návrhu, keď sa domáha vrátenia daru
finančných prostriedkov poukázaných na bankový účet. „Súd prvej inštancie bol pritom v súlade so
súdnou praxou jednoznačne toho názoru, že zadaním príkazu darcom na prevod sumy 20.000,- Eur

na účet žalovanej išlo o reálne uzavretú darovaciu zmluvu. Darovacia zmluva predstavuje jednostranne
zaväzujúcu zmluvu, na základe ktorej jedna strana (darca) odovzdáva na úkor svojho majetku druhej
strane (obdarovanému) bezodplatne a bez právnej povinnosti majetkové hodnoty s úmyslom rozmnožiť
jej majetok a druhá strana prijíma takéto plnenie bezodplatne. Uviedol, že v praxi je úplne bežným
spôsobom darovania finančných prostriedkov prevod či vklad na účet obdarovaného, a to najmä pokiaľ

ide o blízke osoby a bolo by podľa neho prílišným formalizmom vyžadovať pri takýchto prevodoch
aj písomne uzavretú darovaciu zmluvu.“ ďalej: „Je pritom potrebné uviesť, že v prípade žalovanej
sa jednalo o blízku osobu poručiteľa - družku, s ktorou žil v spoločnej domácnosti a spoločne sa
podieľali na úhrade potrieb domácnosti. Nejednalo sa o neznámu osobu, pri ktorej by bolo možné mať
pochybnosti, že pri zadávaní príkazu na prevod žalovanej sumy mohlo dôjsť zo strany poručiteľa k

omylu. Je len logické, že chcel poručiteľ nejakú peňažnú sumu žalovanej darovať...“ Podľa Krajského
súdu v Trnave „Na základe vyššie uvedeného súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že žalobný
nárok z titulu bezdôvodného obohatenia nie je daný, pretože plnenie sumy 20.000.- Eur bolo poskytnuté
žalovanej z právneho dôvodu, a to titulom darovacej zmluvy medzi poručiteľom a žalovanou,...“ Bod
23 predmetného citovaného rozsudku KS TT: „Vychádzajúc z výsledkov dokazovania vykonaného pred

súdom prvej inštancie odvolací súd sa zhodol s názorom prvoinštančného súdu, že v danom prípade
prevodom sumy 20.000,- Eur z účtu darcu na účet žalovanej ako jeho dlhoročnej životnej partnerky,
krátko predtým ako spáchal samovraždu, došlo k reálnemu darovaniu v zmysle § 628 OZ, na základe
ktorého právneho úkonu nebohý ako darca bezplatne prenechal žalovanej ako obdarovanej dar v
podobe pohľadávky voči peňažnému ústavu, pričom žalovaná tento dar po oboznámení sa s ním prijala.

Podľa väčšiny autorov právnej teórie pritom predmetom darovania môžu byť aj pohľadávky, v danom
prípade teda aj pohľadávka nebohého voči peňažnému ústavu z titulu vkladu na účet, teda pohľadávka
z účtu v peňažnom ústave.“ S vyššie uvedenou citáciou súdneho rozhodnutia sa plne stotožnil s
týmto právnym názorom Krajského súdu v Trnave a poukázal, že aj v jeho prípade je nesporným, žedarovanie nastalo medzi blízkymi osobami, že vzhľadom na prax je viac než pravdepodobné darovanie
financií prevodom na účet a je irelevantné a priam až šikanózne žiadať písomnú formu darovacej
zmluvy, pričom konanie darcu a obdarovaného je s ohľadom na logický záver preukázaným darovaním.

Pôvod financií bol dokazovaním riadne preukázaný, vlastníctvo týchto financií taktiež ako aj pripísanie
financií na bankový účet žalovanej. Ba dokonca žalovaná nepoprela zhodnotenie týchto darovaných
financií, a to ich investovania do kúpy nehnuteľnosti. Žalobca mal za to, že žalobca daroval finančné
prostriedky žalovanej v celkovej hodnote 85.423,59 Eur, pričom darovanie riadne prvoinštančnému súdu
preukázal. Žalovaná nijakým spôsobom nerozporovala ani žalobcom vyčíslené náklady na rekonštrukciu

nehnuteľnosti. V prípade darovania hnuteľných vecí sa nevyžaduje písomná forma darovacej zmluvy.
Žalovaná bola uzrozumená s každým darom od žalobcu, aj v podobe dokončenia nehnuteľnosti, kde
bola žalovaná 1/2 vlastníčkou, pričom zrozumiteľne jasne a slobodne prejavila vôľu prijať tento dar.
Žalobca bol toho názoru, že prvoinštančný súd disponoval v čase rozhodnutia s dôkazmi preukazujúcimi
vyčíslenú sumu, ktorej sa domáhal ako vrátenia daru, pričom v tejto časti žalobca odkázal na svoje
predošlépísomnévyjadrenia.Ohľadomargumentáciežalovanej,žejejšikanóznekonanie,keďiniciovala

trestné konania na osobu žalobcu, nemali vplyv na vzťah žalobcu s maloletou dcérou, t.j. aj v podobe
trávenia spoločného času, označil za zavádzajúce. Samotné šikanózne a účelové konanie zo strany
žalovanej bolo riadne skonštatované príslušnými OČTK, kde bolo okrem iného skonštatované, že
žalovaná koná vedome s dosiahnutím účelu zlepšenia svojej pozície v rodinnoprávnych súdnych
konaniach - konanie o úpp. Z odborného konštatovania vyvodil logický záver, že tvrdenie žalovanej

o kontakte žalobcu ako otca s maloletou, s jeho dcérou bolo v pravidelnom a bežnom režime, teda
že samotné trestné konania (tak závažné krivé obvinenia na osobu žalobcu) nemali žiadny vplyv na
styk s maloletou, sú aj po tých rokoch tak odvážne a až sebecké tvrdenia zo strany žalovanej s
poukazom na opätovnú citáciu už predloženého uznesenia zo dňa 31.07.2017, Č.: P.-XXX/X-S.-N.-
XXXX, ktorým podľa § 215 ods. 1 písm. a) s poukazom na § 215 ods. 4 Trestného poriadku trestné

stíhanie zastavil, nakoľko mal za nepochybné, že skutok pre ktorý sa viedlo trestné stíhanie sa nestal. V
odôvodnení uznesenia je o. i. uvedené, že: „Vyšetrovateľ dospel k názoru, že z vykonaného dokazovania
jednoznačne vyplynulo, že otec svoju dcéru sexuálne nezneužíva, nakoľko v žiadnom prípade nedošlo
ani k naplneniu skutkovej podstaty predmetného trestného činu, čoho dôkazom sú aj výpovede svedkýň
a výsledky znaleckého dokazovania. Samotné podanie trestného oznámenia hoci zo strany krízového

centra sa javí ako účelový krok práve od matky, ktorá sama potvrdila, že centrum navštívila prioritne
preto, aby zistila, koho si maloletá vyberie z rodičov a u koho bude žiť v prípade ich rozchodu. Z
uvedených dôvodov má vyšetrovateľ za to, že samotné podozrenie zo sexuálneho zneužívania zo strany
matky je účelovým a tendenčným vyústením jediného zámeru a to odchodu od partnera a získania
ich spoločnej dcéry do vlastnej starostlivosti.“ Trval na preskúmaní trestných konaní odvolacím súdom,

majúc za to, že jednoznačne preukazujú hrubé porušenie dobrých mravov zo strany žalovanej. Ide o
dôkaz, ktorý preukazuje, že hrubé správanie žalovanej voči žalobcovi nastalo až po darovaní, trvalo
dlhodobo, a vážne zasiahlo do osobných práv žalobcu, čím mu výrazne spôsobovalo psychickú ujmu
po dlhý čas s trvalými následkami. Vo zvyšných častiach odkázal na naše predošle písomné a ústne
vyjadrenia v súdnom spise. Opäť žiadal, aby odvolací súd Rozsudok Okresného súdu Bratislava III

zo dňa 18.10.2022, sp. zn.: 62C/33/2020-331, v celom rozsahu zrušil a vec vrátil Okresnému súdu
Bratislava III na ďalšie konanie, event. aby odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil
tak, že podanej žalobe žalobcu vyhovie v celom rozsahu a žalobcovi prizná proti žalovanej náhradu trov
konania v rozsahu 100 %.
22. V odvolacej duplike žalovaná vyjadrila názor, že žalobcovi sa v jeho vyjadrení nepodarilo spochybniť

vyjadrenia žalovanej, ktorými popierala svoju vôľu, prejav vôle a vôbec vedomosť svojho konania
uzatvoriť so žalobcom darovaciu zmluvu. Žalobca v tejto súvislosti poukázal na rozsudok Krajského
súdu v Trnave, č.k. 25Co/92/2019, v zmysle ktorého (skrátene) bol prevod sumy z bankového účtu
darcu na bankový účet obdarovanej reálnym darovaním. Po preštudovaní citovaného rozsudku mala
za zrejmé, že skutkové okolnosti veci 25Co/92/2019 sú tak diametrálne odlišné, že právne závery tohto

rozsudku sa nemôžu nijako dotýkať preskúmavanej právnej veci. Vo veci 25Co/92/2019 obdarovaná
ako osoba, na ktorej bankový účet boli peňažné prostriedky pripísané, výslovne potvrdzovala, že
došlo k uzatvoreniu darovacej zmluvy s darcom, t.č. už nebohým, keď darovanie spochybňovala
dedička darcu. Darca pritom peňažné prostriedky previedol na obdarovanú priamym zadaním príkazu
na úhradu zo svojho bankového účtu. V prejednávanej veci B3-62C/33/2020 údajný darca údajne

daroval peňažné prostriedky tak, že v zmluve, ktorou predával nehnuteľnosť, označil ako bankový
účet na výplatu kúpnej ceny, bankový účet vedený na meno žalovanej; pričom žalovaná darovanie od
počiatku spochybňuje. Rozporuplne sa javia podľa žalovanej aj nové tvrdenia žalobcu, keď vo svojom
poslednom vyjadrení tvrdí, že žalovanej mal darovať hnuteľné veci, hoci doposiaľ tvrdil, že žalovanej maldarovať finančné prostriedky na zhodnotenie spoločnej nehnuteľnosti (zabudované vybavenie bytu zo
štádia holobytu). Namietala prekrúcanie jej tvrdení žalobcom, nakoľko rozhodne neprodukovala žiadnu
„argumentáciu o neplatnosť darovacej zmluvy“. Žalovaná od počiatku konzistentne popiera, že by k

vzniku darovacej zmluvy niekedy došlo - a neexistencia zmluvy pojmovo vylučuje jej neplatnosť. To,
že pri tejto svojej argumentácii žalovaná odkazuje na judikatúru z 1977 roku nenaznačuje, že ide o
judikatúru prekonanú ako tvrdí žalobca, ale naopak, naznačuje to to, že ide o konštantnú judikatúru,
dlhodobo prijímanú, známu a nespochybňovanú. Vo vzťahu k údajnému porušeniu dobrých mravov
žalobca cituje z uznesenia vyšetrovateľa OR PZ zo dňa 31.07.2017 Č.: P.-XXX/X-S.-N.-XXXX. Žalovaná

savšakknemuakznehoúdajnecitovanýchnázorovvyšetrovateľa,vyjadriťnevie-tentodôkazvkonaní
vykonaný nebol a nie je súčasťou spisového materiálu. Absenciu jeho predloženia zo strany žalobcu
pripomenul žalobcovi súd prvej inštancie už v odôvodnení svojho rozsudku. Názor vyšetrovateľa v danej
trestnej veci, voči ktorému sa žalovaná ani nevedela brániť (nemala procesné postavenie v trestnom
konaní, nebola ani oznamovateľka, ani poškodená, poškodenú maloletú zastupoval súdom ustanovený
opatrovník; žalovaná dodnes nevie aké dôkazy boli do trestného konania zabezpečené), je podľa nej

pre prejednávanú právnu vec absolútne irelevantný.

23. Ďalšie vyjadrenia strany sporu v rámci odvolacieho konania nepodali.

24. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec viazaný rozsahom a dôvodmi

odvolania podľa § 378 ods. 1, § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez pojednávania s poukazom na ust. §
385 ods. 1 CSP a postupom podľa § 219 ods. 3 v spojení s § 378 ods. 1 CSP. Dospel k záveru, že
odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal
dokazovanie správnym smerom a v rozsahu potrebnom pre posúdenie opodstatnenosti žaloby a
výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil. Svoje skutkové a právne závery v napadnutom

rozhodnutí aj náležite a dostatočne odôvodnil (§ 220 ods. 2 CSP). Odvolací súd sa s jeho právnym
záverom o nedôvodnosti žalobou uplatneného nároku žalobcu proti žalovanej na zaplatenie sumy
85.423,59 € s príslušenstvom titulom vrátenia daru z podľa neho platne uzavretej darovacej zmluvy
z dôvodu správania sa žalovanej voči žalobcovi v hrubom rozpore s dobrými mravmi stotožňuje a
konštatujesprávnosťjehodôvodov(§387ods.2CSP).Vodvolaníuvádzanéargumentyniesúspôsobilé

privodiť iný než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver o nedôvodnosti tejto ním zvolenej
žaloby, keď v odvolaní uvádzané argumenty nepredstavujú také, s ktorými by sa súd prvej inštancie
v rámci odôvodnenia napadnutého rozsudku nevysporiadal alebo by im nevenoval náležitú pozornosť.
Odôvodnenie napadnutého rozsudku je dostatočne vyčerpávajúce a nie je preto potrebné ani jeho
dôvody dopĺňať, nakoľko by išlo len o opakovanie právnych záverov súdu prvej inštancie. Práve z titulu

aplikácie ust. § 387 ods. 2 CSP nie je žiaduce, aby v odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu boli
zopakované tie závery a zhodnotenia, ktoré už odzneli v odôvodnení prvoinštančného rozhodnutia.
Je postačujúce, pokiaľ sa len k vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia, vo väzbe k odvolacím
dôvodom, zvýraznia právne významné, prípadne skutkovo rozhodné okolnosti. Tento postoj odvolacieho
súdu je aj v súlade s uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 z 08.10.2009, v zmysle

ktorého ....“ odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať
izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok
(II.ÚUS 78/05, III.ÚS 264/08, IV.ÚS 372/08). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného
posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov vydaných v priebehu príslušného súdneho
konania“. I v zmysle rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo170/2005 „pokiaľ v odvolacom konaní

dôjde k potvrdeniu rozhodnutia súdu prvej inštancie, tak odvolací súd sa v zásade môže obmedziť
na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu“. Možno konštatovať, že v danej veci súd prvej inštancie dal
zrozumiteľnú a presvedčivú odpoveď na podstatné argumenty strán sporu v snahe garantovať im právo
na spravodlivé súdne konanie. Skutočnosť, že neboli naplnené očakávania žalobcu a že súd prvej
inštancienerozhodolvsúladesjehoprávnyminázormi,neznamenáporušeniejehoprávanaspravodlivé

súdne konanie. Ochranu poskytol stranám v požadovanej kvalite. V záujme zachovania práva strán
sporu na spravodlivý súdny proces sa odvolací súd teda vyjadruje stručne k odvolacím námietkam
žalobcu.

25. Predmetom odvolacieho prieskumu bolo vyhodnotiť správnosť a zákonnnosť hodnotenia

vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie a jeho právne posúdenie výsledkov vykonaného
dokazovania v dvoch smeroch, a to jednak či došlo preukázaniu uzatvorenia platnej darovacej zmluvy
medzi stranami sporu žalobcom nesúcim v spore dôkaznú povinnosť a potom či došlo k preukázaniu
konania žalovanej vo vzťahu k žalobcovi v hrubom rozpore s dobrými mravmi determinujúceho nárok navrátenie daru žalobcovi žalovanou v prípade preukázania uzavretia darovacej zmluvy medzi nimi pred
takýmto jej konaním.

26. Podľa § 191 ods. 1 CSP dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a
všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania
najavo, keď v zmysle ods. 2 tohto ustanovenia vierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže byť
spochybnená, ak zákon neustanovuje inak.

27. Podľa čl. 15 základných princípov CSP dôkazy a tvrdenia strán sporu hodnotí súd podľa svojej úvahy
v súlade s princípmi, na ktorých spočíva tento zákon, pričom žiadny dôkaz nemá predpísanú zákonnú
silu.

28. Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska
ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Hodnotenie dôkazov môže robiť len súd, ktorý ich

vykonal. Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti či
nepravdivosti tvrdených skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou
vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Medzi skutočnosťami, ktoré boli
tvrdené a boli predmetom ktoré boli tvrdené a boli predmetom dokazovania, sudca rozlišuje tie, ktoré sú
pre spor rozhodné. Zákon nepredpisuje pravidlá, z ktorých by malo vychádzať hodnotenie jednotlivých

dôkazov a ich hodnotenie vo vzájomnej súvislosti. Hodnotenie dôkazov je zložitý myšlienkový proces,
ktorého podstatou sú čiastkové i komplexné závery sudcu o výsledkoch vykonaného dokazovania.

29. Základom hodnotiaceho princípu súdu by okrem ľudských a odborných skúseností mali byť pravidlá
logického myslenia, ktoré tradičná logika formuluje do základných logických zásad. Vierohodnosť

určitého poznatku získaného vykonaním konkrétneho dôkazu a teda aj jeho význam z hľadiska dôkazu
pravdivosti či nepravdivosti skutkových tvrdení súd hodnotí jednak izolovane, jednak v porovnaní s
poznatkami získanými vykonaním všetkých zostávajúcich dôkazov. Získané poznatky potom porovná s
poznatkamizískanýmihodnotenímostatnýchdôkazovauváži,doakejmierysútietopoznatkysúladnéči
protichodné, vzájomne sa doplňujúce a pod. Výsledkom celkového hodnotenia dôkazných prostriedkov

je záver o pravdivosti tvrdených skutočností, ktorý je podkladom pre záver o tom, či a do akej miery
účastník splnil svoju povinnosť preukázať skutkové tvrdenie. Také hodnotenie dôkazov, ktoré vyznie v
záver, že pravdivosť skutkových tvrdení nemožno potvrdiť ani vylúčiť, povedie k tomu, že rozhodnutie
súdu vyznie nepriaznivo pre účastníka, ktorého pravdivosť tvrdení mala byť preukázaná.

30. Zo zásady voľného hodnotenia dôkazov vyplýva, že nesprávnosť tohto hodnotenia možno vyčítať,
len ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá pravidlám logického myslenia. Nemožno potom ani
polemizovať so skutkovými závermi súdu a namietať, čomu uveril a čomu nie, že niektorý dôkaz nemal
za pre skutkový stav dôležitý alebo naopak (6MCdo 1/2010).

31. Konanie o nároku žalobcu, ktorý tvorí predmet preskúmavaného konania, je civilným sporovým
konaním ovládaným zásadou prejednacou, ktorá spočíva v tom, že tvrdenie skutočností a navrhovanie
dôkazov k nim je zásadne vecou strán sporu. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov teda leží zásadne
na nich a ukladá im povinnosť označiť dôkazy k preukázaniu tvrdenia. Strana sporu má teda povinnosť
tvrdenia a povinnosť unesenia dôkazného bremena o svojom tvrdení. K splneniu tejto povinnosti je

zaviazaná každá strana sporu, pričom rozsah a konkrétnu podobu dôkazného bremena určuje práve
hmotnoprávna norma, ktorá má byť na daný spor aplikovaná. Dôkazné bremeno ohľadom všetkých
tvrdení, ktorými odôvodňuje svoj nárok, má žalobca, keď dôkaznú povinnosť má síce i žalovaný, pokiaľ
ide o tvrdenia opačného obsahu a významu, avšak jeho dôkazná povinnosť sa odvíja len od úrovne
splnenia dôkaznej povinnosti žalobcom.

32. Dôkazným bremenom sa rozumie teda procesná zodpovednosť strany sporu za to, že za konania
neboli preukázané jeho tvrdenia, že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho
neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých
prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci nebola alebo

nemohla byť preukázaná a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o
pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá ( pozri uznesenie
Najvyššieho súdu SR z 24.6.2010, sp.zn. 5Obo 52/2010).33.Súduprvejinštancienemožnovytknúťnelogickosťnímvykonanéhohodnoteniavykonanýchdôkazov
ako jediné zákonné kritérium hodnotenia dôkazov súdom, keď správne skutkovo ustálil, že žalobca a
žalovaná žili ako životní partneri v spoločnej domácnosti od roku 1994; nehnuteľnosti na ulici A. S. v

N. nadobudli do podielového spoluvlastníctva kúpnou zmluvou (v znení jej dodatku) uzatvorenou dňa
18.12.2012 s predávajúcim - INTERCOM Development, s.r.o. za kúpnu cenu 159.672,24 € s tým, že
v časti 30.000,- € bola kúpna cena uhradená z hypotekárneho úveru čerpaného žalobcom a zvyšok
kúpnej ceny sporové strany hradili z vlastných zdrojov - z predaja bytu v Trnave a zo spoločných
úspor, pričom strany sa stali podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností o veľkosti 1 podielu k celku.

V čase kúpy nehnuteľností na ul. A. S. v N. sporové strany spoločne hospodárili a všetky príjmy tak
žalobcu ako aj žalovanej kumulovali na jednom bankovom účte vedenom na meno žalovanej s tým, že
k účtu mal žalobca dispozičné právo. Žalovaná prijala na svoj bankový účet peňažné prostriedky od
L.. U. A.F. (kupujúcej) v sume 75.000,- € (20.000,- € dňa 21.02.2011 a 55.000,- € dňa 24.02.2011) z
predaja bytu v Trnave, ktorý bol vo výlučnom vlastníctve žalobcu. Výška žalobcom vložených nákladov
na dokončenie nehnuteľnosti v Bratislave bola v sume 11.174,93 € a priemerné príjmové pomery

každej zo sporových strán za obdobie rokov 2011 a 2012 boli rozdielne. Žalovaná opustila spoločnú
domácnosť spolu s maloletou dcérou strán dňa15.05.2017 a od tohto momentu iniciovala a viedla
trestné konanie voči žalobcovi pre trestný čin sexuálneho zneužívania maloletej dcéry U., ktoré bolo dňa
31.07.2017 zastavené, ako aj následné civilné a poručenské súdne konania, ktorých predmetom bola
úprava výkonu rodičovských práv a povinností k maloletej U., pričom žalovaná potvrdila svoje žalobcom

citované výroky - vyjadrenia v súvislosti s neštandardným správaním sa žalobcu ako otca k maloletej
dcére, majúcim nasvedčovať sexuálnu úchylku žalobcu, ktoré prezentovala v civilných a poručenských
konaniach vedených na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 12C/81/2017, sp. zn. 37P/212/2017
a sp. zn. 38P/115/2017.

34. Právnym posúdením veci je činnosť súdu, ktorou zistený skutkový stav subsumuje pod skutkové
podstaty určitých právnych noriem hmotnoprávneho charakteru, na základe čoho dospieva k záveru,
či právo prizná alebo neprizná, resp. v danom prípade v akom rozsahu. Právne posúdenie veci je
nesprávne, ak súd skutkový stav subsumuje pod nesprávnu normu, alebo ak správne aplikovanú právnu
normu nesprávne interpretuje. Nesprávnym právnym posúdením sa teda rozumie omyl pri aplikácii

práva.

35. Vo vzťahu k právnemu posúdeniu výsledkov vykonaného dokazovania ohľadom uzatvorenia
darovacej zmluvy medzi stranami sporu odvolací súd uvádza, že darovacia zmluva je právny úkon.
Právny úkon je prejav vôle k tomu, aby vznikol ( prípadne sa zmenil alebo zanikol) určitý právny vzťah a z

neho vyplývajúce práva a povinnosti. Táto vôľa sa môže prejaviť konaním alebo opomenutím, výslovne
alebo aj iným spôsobom, ktorý však pre založenie platného právneho úkonu nemôže vzbudzovať žiadne
pochybnosti o tom, čo ( teda aký právny úkon ) chcel účastník zmluvného vzťahu urobiť. Pri právnych
úkonoch urobených inak než písomne alebo slovami sa prihliada jednak na vôľu toho, kto právny úkon
urobil , ale aj na dobromyseľnosť toho, komu bol právny úkon určený. Ak súd posudzuje platnosť

právneho úkonu, jeho účinky, dôsledky a pod., kľúčovým významom je vyriešenie základnej otázky, či
vôbec došlo k urobeniu právneho úkonu. Ak nedošlo k preukázaniu urobenia právneho úkonu, ktorý
je charakterizovaný svojím obsahom, teda pri dvojstrannom právnom úkone splnením obsahových
náležitostí uzavretej dohody medzi účastníkmi dvojstranného právneho úkonu, nemožno usudzovať ani
o dôsledkoch tohto právneho úkonu, ktoré inak objektívne právo s takýmto úkonom spája. Na existenciu

právneho úkonu musí existovať jednota vôle a prejavu, a to pri dvojstranných právnych úkonoch u
oboch jeho subjektov. Vôľa sa spravidla nedokazuje, avšak dokazuje sa v konkrétnych individuálnych
prípadoch, ak vzniknú pochybnosti, ako je tomu v preskúmavanom prípade. Prejav vôle je akákoľvek
forma jej manifestovania, musí však byť poznateľná aj inými osobami. Ak prejav vôle nespĺňa náležitosti,
niet právneho úkonu, resp. niet aspoň platného právneho úkonu. Mlčanie môže byť prejavom vôle len

vtedy, ak z neho možno vyvodiť záver, že ide o prejav vôle určitého konkrétneho obsahu. Ak nemožno
z mlčania zistiť prejav vôle určitého konkrétneho obsahu, nejde o právny úkon. Pri konkludentných
právnych úkonoch, a to dvojstranných, obsah právneho úkonu treba vykladať pomocou troch kritérií, a
to obvyklého chápania spôsobu ich vyjadrenia, vôle toho, kto právny úkon urobil , ale aj dobromyseľnosti
adresáta právneho úkonu, ktorého ochrana sa preferuje so zreteľom na spôsob vyjadrenia právneho

úkonu. Podmienkou platnosti právneho úkonu je taktiež určitosť a zrozumiteľnosť. Dostatočná určitosť
je podmienkou aj návrhu na uzavretie zmluvy, keď účastníci zmluvných vzťahov sú povinní dbať aj na
to, aby sa pri uzatváraní právnych vzťahov odstránilo všetko, čo by mohlo viesť k vzniku rozporov.36. Podľa § 628 ods. 1 OZ darovacou zmluvou darca niečo bezplatne prenecháva alebo sľubuje
obdarovanému a ten dar alebo sľub prijíma.
Podľa § 628 ods. 2 OZ darovacia zmluva musí byť písomná, ak je predmetom daru nehnuteľnosť, a pri

hnuteľnej veci, ak nedôjde k odovzdaniu a prevzatiu veci pri darovaní.

37. Podstatnými náležitosťami platnej darovacej zmluvy je teda vzájomná dohoda zmluvných strán o
predmete daru a aj ich vzájomná dohoda o jeho bezodplatnosti. Darovaciu zmluvu charakterizuje hlavne
jej bezodplatnosť, t. j. že za poskytnuté alebo sľúbené plnenie obdarovaný nie je povinný poskytnúť

darcovi nejaké iné protiplnenie.

38. V spore bolo nepochybne preukázané, že na peňažný účet žalovanej, na ktorý boli poukázané
peniaze kupcu bytu žalobcu nachádzajúceho sa v H. vo výške 1 kúpnej ceny, bol uvedený samotným
žalobcom v kúpnej zmluve ako jeho vlastný účet, ako miesto plnenia vyplývajúceho z kúpnej zmluvy
k tomuto predávanému bytu žalobcu a že išlo o účet žalovanej, na ktorý však obe sporové strany

poukazovali dlhodobo všetky svoje peňažné prostriedky. Všetky peniaze kumulované na tomto účte
užívali obe strany sporu ako svoje vlastné a hradili z nich jednak svoje osobné výdavky, ako aj výdavky
spoločné spojené s dlhoročným vedením spoločnej domácnosti bez ohľadu na pomer ich vkladov
na tento účet. Keďže nebolo v konaní sporné, že všetky peňažné prostriedky na tomto účte užívali
obe strany sporu spoločne, žalobca nepreukázal, že práve peňažné prostriedky v žalovanej sume

spočívajúce v sume , ktorá tvorila polovicu kúpnej ceny bytu v Bratislave, ktorý zakúpili strany sporu
následne do podielového spoluvlastníctva, a prostriedky na rekonštrukciu tohto spoluzakúpeného bytu,
sú výlučne žalovanej, a to titulom darovacej zmluvy v rámci tohto špecifického záväzkového zmluvného
vzťahu strán sporu, aj keď boli použité na kúpu podielu spoločnej nehnuteľnosti, nakoľko vôľa účastníkov
právneho úkonu pri uzatváraní právneho úkonu sa posudzuje podľa vôle v čase urobenia právneho

úkonu, keď uzavretie darovacej zmluvy so žalovanou v žalovanej výške žalobca nepreukázal, nakoľko
nepreukázal vôľu žalovanej, a to vôľu určitého a zrozumiteľného obsahu, darovaciu zmluvu s takýmto
obsahom uzavrieť. Sám žalobca tvrdil, že kúpna cena bytu v Bratislave bola 159.672,24 €, s tým, že
jej časť bola hradená hypotekárnym úverom, časť žalovanou, podľa žalobcu darovanou sumou, a časť
zo spoločných finančných prostriedkov, ktoré boli kumulované na relevantnom účte žalovanej, pričom

i podľa samotného žalobcu vzhľadom na rozdielne príjmy strán sporu i táto časť kúpnej ceny nebola
tvorená rovnakými podielmi strán sporu, pričom je potom nepochopiteľné, rozporuplné a nekonzistentné,
že k tejto časti kúpnej ceny už žalobca darovanie rozdielu finančných prostriedkov netvrdí. Prípadný
obsah návrhu žalobcu takéhoto právneho úkonu bol úplne neurčitý, ako aj obsah samotného právneho
úkonu, čím žalobca porušil prevenčnú povinnosť pri uzatváraní právnych úkonov. Mlčanie žalovanej

po prijatí peňažných prostriedkov na jej účet v žalovanom rozsahu vzbudzovalo pochybnosti, či chápe
obsah tohto neurčitého právneho úkonu ako darovanie, nakoľko rovnako boli na jej účet poukazované
žalobcomvšetkyjehoostatnépeňažnéprostriedkyzaúčelomhradeniaspoločnýchiosobnýchvýdavkov.
Najdôležitejšou okolnosťou je navyše to, že žalobca v spore nepreukázal bezodplatnosť tohto tvrdeného
právneho úkonu ako podstatnej náležitosti tvrdenej darovacej zmluvy, lebo odplatou za tento tvrdený

dar mohli byť peňažné prostriedky žalovanej použité z tohto spoločného účtu na iné spoločné potreby
spoločnej domácnosti, prípadne na osobné potreby žalobcu, alebo dlhoročná starostlivosť žalovanej o
spoločnú domácnosť a starostlivosť o potreby spoločnej dcéru strán sporu, atď. Žalobca nepreukázal
bezodplatné darovanie žalovanej sumy žalovanej ako podstatnú náležitosť tohto tvrdeného právneho
úkonu a ani prijatie práve tejto sumy peňazí od neho žalovanou titulom bezodplatného daru na základe

jej vôle určitého a zrozumiteľného obsahu.

39. Keďže pri právnom posudzovaní veci nie je možná kumulácia dôvodov pre vyhovenie, ale najmä pre
zamietnutie žaloby, odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie správne právne posúdil neexistenciu
platne uzavretej darovacej zmluvy medzi stranami sporu , nakoľko žalobca nesúci v spore dôkazné

bremeno nepreukázal súčasnú určitú a zrozumiteľnú vôľu oboch účastníkov tohto ním tvrdeného
dvojstranného zmluvného vzťahu pri jeho vzniku uzavrieť takúto bezodplatnú zmluvu s jej konkrétnym
a i pre iné subjekty jednoznančým obsahom, čo je samo o sebe primárnym a zároveň už dostačujúcim
dôvodom vyhodnotenia nedôvodnosti žaloby o vrátenie daru, ktorý nárok je možné úspešne žalovať len
v prípade preukázania platného uzavretia darovacej zmluvy, keďže vrátenie daru predstavuje osobitný

spôsob zániku platne uzavretého právneho vzťahu, čo sa v preskúmavanom spore nestalo.

40. Odvolací súd však uvádza, že sa napokon stotožnil aj s právnymi závermi súdu prvej inštancie, ku
ktorým dospel v rámci hodnotenia dokazovania ohľadom konania žalovanej vo vzťahu k žalobcovi, ktoréuvádzal ako skutkové tvrdenia opodstatňujúce jeho nárok na vrátenie ním poskytnutého daru žalovanej.
Konanie žalovanej v hrubom rozpore s dobrými mravmi videl v tom, že iniciovala vo vzťahu k nemu
trestné, civilné a poručenské konania, v ktorých tvrdila skutočnosti o jeho sexuálnom zneužívaní ich

spoločnej maloletej dcéry, v ktorých konaniach bola žalovaná neúspešná, nepreukázala v nich svoje
tvrdenia (trestné konanie bolo zastavené s domnienkou vyšetrovateľa, že trestné konanie žalovaná
iniciovala so zámienkou výhody v poručenskom konaní), v dôsledku čoho nemohlo dôjsť k rozvoju
jeho kvalitného vzťahu s maloletou dcérou. Odvolací súd sa stotožnil s právnym záverom súdu prvej
inštancie, že v spore nedošlo k preukázaniu iných skutočností, okrem tých, že žalovaná tieto skutočnosti

o žalobcovi tvrdila a dokazovala len v súdnych konaniach a v rámci vyšetrovania pred orgánmi činnými v
trestnom konaní, nedifamovala žalobcu verejne na iných miestach a pred inými subjektmi. Preto dospel
k záveru, že prístup k súdnej ochrane a snahu o unesenie dôkazného bremena v rámci súdnych konaní
a snaha o ochranu orgánov činných v trestnom konaní je právnym poriadkom Slovenskej republiky
garantovaným právom každej fyzickej osoby. V spore nedošlo k preukázaniu spáchania úmyselného
trestného činu krivého obvinenia žalovanou vo vzťahu k žalobcovi, preto nemožno toto jej konanie

v rámci súdnych konaní kvalifikovať ani ako konanie v rozpore s právom a potom už vôbec nie ako
konanie v hrubom rozpore s dobrými mravmi, ktoré nie sú právnym poriadkom normatívne určené,
ale sú merítkom etického hodnotenia konkrétnych situácií zodpovedajúcim všeobecne uznávaným
pravidlám slušnosti, poctivého správania a pod. Dobré mravy sú vykladané ako súhrn spoločenských,
kultúrnych a mravných noriem, ktoré v historickom vývoji osvedčujú istú nemennosť vystihujú podstatné

historické tendencie, sú zdieľané rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu noriem základných.
Teória a súdna prax však zhodne považujú dobré mravy za všeobecne uznávané pravidlá morálky,
ktoré predstavujú fundamentálny hodnotový poriadok spoločnosti a zákonodarca ich považuje za tak
významné, že ich pomocou odkazu v právnej norme včleňuje do občianskeho práva. Z toho vyplýva,
že tieto morálne pravidlá majú objektívnu povahu, a preto akékoľvek súhlasné, a teda subjektívne

motivované vyhlásenie zmluvných strán, nie je smerodajné v tom, či nimi uzavretá zmluva je v súlade s
dobrými mravmi, alebo nie (rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 28. augusta 2008, sp.
zn. 16Co/152/2008), keď subjektívny pocit vyšetrovateľa je pre právne závery preskúmavaného konania
irelevantný.

41. Na základe uvedeného vyhodnotil odvolací súd odvolacie námietky žalobcu za nedôvodné a
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

42. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle zásady úspešnosti v
konaní podľa ust. § 255 ods. 1 CSP v spojení s ust § 378 ods. 1 CSP vzhľadom na plný úspech žalovanej

v odvolacom konaní.

43. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie od doručenia opravného
uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).