Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 12. december 2024

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 12CoCsp/29/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8120212007
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 12. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2024:8120212007.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členov

senátu JUDr. Andreja Radomského a JUDr. Romana Lajoša v spore žalobkyne A. B., nar. XX. XX.
XXXX, bytom C. XX, XXX XX D., právne zastúpená JUDr. Igor Šafranko, advokát, so sídlom Sovietskych
hrdinov č. 163/66, 089 01 Svidník, proti žalovanej: Prvá stavebná sporiteľňa, a.s., Bajkalská 30, 829 48
Bratislava, IČO: 31 335 004, právne zastúpenej Advokátska kancelária JUDr. Marián Kurhajec, s. r. o.,
so sídlom Bajkalská 13, 821 02 Bratislava, IČO: 36 860 662, o vydanie bezdôvodného obohatenia
2 631,91 eur, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Prešov
č. k. 8Csp/176/2020 - 69 z 24. 03. 2021, takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok v jeho napadnutej časti, t.j. vo výrokoch I. a III.
s upresnením, že o výške trov prvoinštančného konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

II. Žalobkyni voči žalovanej p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu,
o výške ktorého rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktorý vydá súdny úradník.

III. Žalovanej voči žalobkyni nárok na náhradu trov dovolacieho konania
n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť vydať žalobkyni bezdôvodné
obohatenie vo výške 2 631,91 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 2 631,91 eur
od 30. 10. 2020 do zaplatenia, to všetko v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej
časti žalobu zamietol. Žalovanú zaviazal nahradiť žalobkyni trovy konania v rozsahu 100 %. Rozhodol
tak o žalobe, ktorou sa žalobkyňa voči žalovanej domáhala vydania bezdôvodného obohatenia vo
výške 2 631,91 eur s tomu prislúchajúcim úrokom z omeškania. Nárok odôvodňovala tým, že so

žalovanou uzavrela dňa 12. 08. 2004 Zmluvu o medziúvere č. XXXXXXX X XX a stavebnom úvere
č. XXXXXXX X XX, na základe ktorej jej žalovaná poskytla medziúver vo výške 4 862,91 eur. Zmluva
zanikla odstúpením žalovanej od nej listom z 21. 07. 2009. Žalobkyňa vyplatila žalovanej úver vo výške
4 862,91 eur, na účet medziúveru uhradila žalovanej sumu 6 638,31 eur a na účet stavebného sporenia
sumu856,51eur,celkomtedazaplatila7494,82eur.Pretosažalovanáosumu2631,91eurbezdôvodne
obohatila. Súčasne tvrdila, že o skutočnosti, že sa žalovaná na úkor žalobkyne bezdôvodne obohatila,
sa žalobkyňa dozvedela od Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS. Žalovaná vo svojom

vyjadrenížiadalažalobuvcelomrozsahuzamietnuťavznieslanámietkupremlčania.Žalovanátvrdila,že
k odstúpeniu od úverovej zmluvy pristúpila listom zo dňa 21. 07. 2009 z dôvodu porušovania podmienok
dohodnutých v zmluve. Účinky odstúpenia od zmluvy začali plynúť jeho doručením žalobkyni dňa 27.07. 2009. Žalobkyňa pohľadávku uhradila, posledná úhrada bola pripísaná dňa 28. 10. 2013, pričom
žalovaná o splatení pohľadávky informovala žalobkyňu listom
z 25. 06. 2014. Vzhľadom na to objektívna premlčacia doba uplynula najneskôr dňa

25. 06. 2017, na základe čoho považovala nárok žalobkyne v celom rozsahu za premlčaný. Žalobkyňa v
replike uviedla, že žalovaná má pri odstúpení od zmluvy nárok len na vrátenie reálne poskytnutej sumy.
O skutkových okolnostiach bezdôvodného obohatenia sa dozvedela od Združenia, preto má za to, že
žalobu podala včas.

2. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní citujúc ust. § 497 a § 499 zákona č. 513/1991 Zb.
Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „ObZ“), § 23a ods. 1, 2 zákona č. 634/1992
Zb. o ochrane spotrebiteľa, § 48 ods. 2, § 52 ods. 1-3, § 53 ods. 1 a 4, § 54 ods. 1 a 2, § 100 ods. 1,
2, § 101, § 107 ods. 1 a 2, § 451 ods. 1 a 2, § 457, § 517 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky
zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ“) účinného v čase uzatvorenia zmluvy o úvere
a § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho

zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len „nariadenie vlády č. 87/1995 Z. z.“) skonštatoval,
že medzi žalobkyňou a ďalšími osobami ako dlžníkmi a žalovanou ako veriteľom bola dňa 12.08.2004
uzavretá Zmluva o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere, na základe ktorej bol žalobkyni
poskytnutý mimoriadny medziúver vo výške 150 000,- Sk (4 846,31 eur) s tým, že po pridelení cieľovej
sumy zmluvy o stavebnom sporení a pri dodržaní zmluvných podmienok sa mimoriadny medziúver

zmení na stavebný úver vo výške 97 000,- Sk (2 987,45 eur), s úrokovou sadzbou medziúveru 7,79 %
p.a. a úrokmi stavebného úveru 4,70 % p.a. Presná výška stavebného úveru sa rovná rozdielu cieľovej
sumy a nasporenej sumy pri pridelení cieľovej sumy zmluvy o stavebnom sporení. V zmysle čl. VII. bod
1. Zmluvy - Odstúpenie od zmluvy - veriteľ má právo od zmluvy odstúpiť a požadovať okamžité splatenie
medziúveru a stavebného úveru vrátane príslušenstva, ak nastane niektorá zo skutočností uvedených v

čl.XIX.Všeobecnýchpodmienok.Listomz21.07.2009žalovanáoznámilažalobkyni,žetýmtovsúlades
článkom VI. a VII. úverovej zmluvy odstupuje od zmluvy o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere,
a zároveň požaduje okamžité vrátenie poskytnutých úverových prostriedkov vo výške 4 233,04 eur. Z
predložených výpisov z účtu stavebného sporenia a výpisu z účtu odstúpeného medziúveru žalobkyne,
ako aj príkazov na úhradu, mal súd za preukázaný pohyb finančných prostriedkov. Z Prehlásenia

Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS z 06. 10. 2020 súd zistil, že dňa 09. 01. 2020 mu
žalobkyňa predložila Zmluvu o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere z 12. 08. 2004, prehľady
účtov medziúveru a stavebného sporenia a doklady o platbách na medziúver a na stavebné sporenie a
list - odstúpenie od zmluvy a že po posúdení zmluvy ju informovali, že podľa ich názoru ide o zmluvu
spotrebiteľskú, ktorá obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky, a keďže sporiteľňa odstúpila od zmluvy,

ona je povinná vrátiť toľko, koľko jej sporiteľňa poskytla. Informovali ju, že ak jej sporiteľňa poskytla úver
vo výške 4 862,91 eur a uhradila sporiteľni 7 494,82 eur, čiže vyššiu sumu, ako je bola poskytnutá, došlo
k bezdôvodnému obohatenia na strane sporiteľne.

3. Prvoinštančný súd právne skonštatoval, že v prejednávanom prípade žalovaná poskytla dočasne

voľné zdroje fondu stavebného sporenia dlžníkom, medzi ktorých patrí aj žalobkyňa, za účasti ručiteľa
ako úver za komerčných podmienok a preto ide medzi nimi o úverový právny vzťah, a teda absolútny
obchod. Na predmetný vzťah sa z tohto dôvodu aplikujú ustanovenia Obchodného zákonníka, zároveň
je potrebné aplikovať aj ustanovenia Občianskeho zákonníka, pretože v prejednávanom prípade
ide jednoznačne o spotrebiteľskú zmluvu uzatvorenú podľa ust. § 23a zák. č. 634/1992 Zb. o

ochrane spotrebiteľa (účinného v čase uzatvorenia zmluvy), nakoľko sa jedná o zmluvu uzatváranú vo
viacerých prípadoch a dlžníci nemohli jej obsah podstatným spôsobom zmeniť. V konaní nebola sporná
skutočnosť, že žalovaná odstúpila od zmluvy o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere v zmysle
čl. VI. a VII. úverovej zmluvy z dôvodu porušenia povinností dlžníkmi, ktorí sa dostali do omeškania s viac
ako dvoma vkladmi na účte stavebného sporenia po dobu dlhšiu ako dva mesiace. Žalovaná ako veriteľ

požadovala od žalobkyne okamžité vrátenie poskytnutých úverových prostriedkov. Dlžnú sumu ku dňu
21. 07. 2009 vyčíslila vo výške 4 233,04 eur. V konaní nebolo sporné, že žalovaná poskytla na základe
zmluvy peňažné prostriedky vo výške 4 862,91 eur. Odstúpením od zmluvy má tak žalovaná nárok
na vrátenie uvedenej sumy. Nakoľko odstúpením od uvedenej zmluvy nastupuje režim bezdôvodného
obohatenia, upravený Občianskym zákonníkom (s poukazom na rozsudok NS SR z 21. 04. 2015, sp.

zn. 3MCdo/14/2014), súd vyčíslil bezdôvodné obohatenie na strane žalovanej tak, že od súčtu súm
poskytnutých plnení žalobkyňou odpočítal sumy plnení poskytnutých žalovanou. Uvedený rozdiel je tak
žalovaná suma predstavujúca bezdôvodné obohatenie vzniknuté na strane žalovanej po odstúpení od
uvedenej zmluvy, ktoré bezdôvodné obohatenie je táto žalobkyňa povinná vydať. Nebolo sporné, žežalobkyňa uhradila žalovanej sumu v celkovej výške 7 494,82 eur, a teda výška sumy bezdôvodného
obohatenia činí 2 631,91 eur.

4. Vo vzťahu k námietke premlčania súd prvej inštancie uviedol, že pri práve na vydanie plnenia
z bezdôvodného obohatenia je ustanovená dvojitá kombinovaná premlčacia doba, a to subjektívna,
ktorá je dvojročná, a objektívna trojročná, resp. desaťročná v prípade úmyselného bezdôvodného
obohatenia. Okamihom, od ktorého sa začiatok plynutia objektívnej premlčacej doby odvíja, je okamih
vzniku zodpovednostného vzťahu z bezdôvodného obohatenia, a to bez ohľadu na to, či oprávnený

subjekt o svojom práve na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia vedel, alebo nie. Pre začiatok
plynutia dvojročnej subjektívnej premlčacej doby je rozhodujúci deň, keď sa oprávnený dozvedel, že
na jeho úkor došlo k bezdôvodnému obohateniu, a kto bezdôvodné obohatenie získal. Subjektívna
doba nemôže presiahnuť dobu objektívnu, to znamená, že aj keď bolo právo uplatnené v subjektívnej
dvojročnej dobe, táto nemôže presiahnuť objektívnu trojročnú, resp. desaťročnú dobu, ktorá začína
dňom, kedy došlo k bezdôvodnému obohateniu. Ak sa povinný subjekt premlčania dovolá, nemožno

oprávnenému právo na vydanie získaného bezdôvodného obohatenia priznať, ak márne uplynula aspoň
jedna z uvedených lehôt. Pokiaľ ide o objektívnu premlčaciu dobu, žalovaná ako osoba podnikajúca
na trhu poskytovateľov stavebného sporenia, ktoré predstavuje bankovú činnosť, má odbornú prevahu
nad spotrebiteľom, ktorému poskytuje svoje služby, a preto možno od nej očakávať, že vo vzťahu k
nemu sa bude správať poctivo. V predmete činnosti má okrem iného i poskytovanie úverov, vrátane

súvisiaceho poradenstva, a teda jej povinnosťou bolo poznať a dodržiavať právne predpisy vzťahujúce
sa na poskytovanie stavebných úverov. Žalovaná ako subjekt pôsobiaci dlhoročne na finančnom trhu
mala vedomosť o nárokoch, ktoré si uplatňovala v rozpore so zákonom, napriek tomu tak postupovala v
množstváchďalšíchzmlúvajejkonaniepretonemožnohodnotiťinak,akokonaniezameranénazískanie
bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu, minimálne s nepriamym úmyslom získať majetkový

prospech. Súd prvej inštancie vzhľadom na uvedené preto vychádzal z desaťročnej premlčacej doby
na uplatnenie práva pri úmyselnom bezdôvodnom obohatení. Z uvedeného vyvodil, že ani objektívna
premlčacia doba neuplynula.

5. K námietke premlčania vznesenej žalovanou súd prvej inštancie uviedol, že uvedenú námietku

považuje za nedôvodnú. Dňa 25. 10. 2011 prvýkrát vznikol preplatok na strane žalovanej, resp.
bezdôvodné obohatenie, a od uvedenej doby začala plynúť desaťročná objektívna premlčacia lehota,
ktorá vzhľadom na podanú žalobu dňa 20. 10. 2020 neuplynula. Nakoľko žalobkyňa dlh uhrádzala
aj po uvedenom dátume, o bezdôvodnom obohatení v danom čase nevedela, preto nemohla začať
plynúť subjektívna premlčacia lehota. Žalobkyňa sa preukázateľne o bezdôvodnom obohatení podľa

názoru súdu dozvedela od občianskeho združenia, a teda subjektívna premlčacia lehota, ktorá plynie
v rámci lehoty objektívnej mohla začať plynúť odo dňa 06. 10. 2020. Z uvedeného potom vyplýva, že k
premlčaniu žalobou uplatnenej pohľadávky nedošlo, a teda žaloba bola podaná včas.

6. Žalobkyňa si uplatnila úroky z omeškania odo dňa 29. 10. 2020 (odo dňa nasledujúceho po dni

doručenia žaloby žalovanej) a vo výške nepresahujúcej limit v zmysle citovaného nariadenia vlády SR č.
87/1995 Z.z. Dlh vzniknutý bezdôvodným obohatením je dlhom, ktorého zročnosť nie je určená právnym
predpisom, alebo rozhodnutím súdu alebo nevyplýva z dohody účastníkov, a preto je dlžník podľa §
563 Občianskeho zákonníka povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho veriteľ o plnenie požiadal. Za
prvú výzvu na vydanie bezdôvodného obohatenia súd považoval doručenie žaloby žalovanej, ktorá bola

povinná plniť nasledujúci deň, a preto sa do omeškania dostala dňa 30. 10. 2020. Súd preto žalobu v
časti úroku z omeškania za deň 29. 10. 2020 zamietol.

7. Výrok o trovách konania odôvodnil ust. § 255 ods. 1 CSP s tým, že žalobkyni priznal náhradu
trov konania v plnom rozsahu, keďže bola v konaní úspešná v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov

konania bude v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

8. Proti výrokom I. a III. označeného rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaná
a to z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP. Uviedla, že súd prvej inštancie sa

svojím rozhodnutím odklonil od rozhodovacej praxe a ustálenej judikatúry v danej veci, čím došlo k
porušeniu právnej istoty a predvídateľnosti súdneho rozhodnutia. Tvrdenia žalobkyne o tom, že sa
o bezdôvodnom obohatení dozvedela až od Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS dňa
06. 10. 2020 označila za účelové, pretože reálne sa o bezdôvodnom obohatení mohla dozvedieťuž dňom, kedy zaplatila sumu prevyšujúcu istinu. K úhrade pohľadávky došlo dňa 28. 10. 2013. O
splatení pohľadávky bola žalobkyňa informovaná listom z 25. 06. 2014. Žalovaná preto mala za to, že
k uplynutiu subjektívnej premlčacej lehoty došlo najneskôr dňa 25. 06. 2016 a k uplynutiu objektívnej

lehoty najneskôr dňa 25. 06. 2017. Určenie desaťročnej objektívnej premlčacej lehoty na vydanie
bezdôvodnéhoobohateniaprávneneobstojízdôvodu,žeúdajnemaloísťoúmyselnékonaniežalovanej.
Na plynutie objektívnej lehoty sa majú aplikovať ustanovenia o plynutí trojročnej objektívnej lehoty, na
podporu čoho poukázala na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/67/2011, 5Cdo/121/2009
a 3Cdo/169/2017. V ďalšom uviedla, že aplikácia Obchodného zákonníka na právny vzťah založený

zmluvou o úvere vyplýva priamo zo zákona bez ohľadu na povahu účastníkov právneho vzťahu. Právny
vzťahzaloženýpredmetnouzmluvoujepotrebnéposudzovaťpodľaustanoveníObchodnéhozákonníka,
nakoľko žiadne z ustanovení Občianskeho zákonníka túto aplikáciu nevylučuje. Aplikáciou nesprávneho
právneho predpisu žalobkyňa nesprávne posúdila nároky vzniknuté z odstúpenia od zmluvy o úvere.
Účinky odstúpenia od zmluvy a zánik zmluvy nastáva ex nunc, nie od počiatku, ako je to v prípade
občianskoprávnej úpravy, ktorú bola nesprávne aplikovaná. Na základe toho navrhla, aby odvolací

súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

9. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k odvolaniu z 31. 05. 2021 uviedla, že námietky žalovanej nemajú
oporu v teórii práva ani v aplikácii spotrebiteľského práva a s podobnými námietkami sa už všeobecné

súdy vysporiadali. S uplatnením Obchodného zákonníka sú spojené viaceré inštitúty, ktoré zhoršujú
postavenie spotrebiteľa v porovnaní s Občianskym zákonníkom, ako je to aj v prípade odstúpenia od
zmluvy. V čase odstúpenia od zmluvy listom z 21. 07. 2009 platná a účinná právna úprava zakotvovala
povinnosť aplikácie ustanovení Občianskeho zákonníka, ak je to na prospech spotrebiteľa. Už v čase
uzatvoreniaspotrebiteľskejzmluvysavprípadepochybnostíoobsahuspotrebiteľskýchzmlúvmalpoužiť

výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Teória absolútneho obchodu pri posudzovaní úverových
vzťahovmusíustúpiťšpeciálnejzáväznejspotrebiteľskejprávnejúprave,ktorámásvojzákladvSmernici
93/13/EHSonekalýchpodmienkachvspotrebiteľskýchzmluvách,ktorejvýkladvosvojichrozhodnutiach
prináša a upresňuje Európsky súdny dvor. Dňom
01. 05. 2004, teda vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie, sa stali na území SR záväznými

právne akty EÚ, vrátane zmienenej smernice. Použitie Obchodného zákonníka ako podpornej právnej
úpravy pri spotrebiteľských vzťahoch je jednoznačne pre spotrebiteľa znevýhodňujúce, a naopak
dodávateľa dostáva do ešte výhodnejšieho postavenia. Predmetný záväzok spĺňa kritériá spotrebiteľskej
zmluvy, a preto je ho nutné posudzovať podľa ustanovení Občianskeho zákonníka. K začatiu plynutia
subjektívnej premlčacej doby poukázala na konkrétne rozhodnutia odvolacieho súdu. Žalovaná ako

profesionál v oblasti poskytovania úverov musí vedieť, že odstúpením od zmluvy sa zmluva od začiatku
zrušujeamánárokibanato,čoplnila.Poukázalaajnavývojposudzovaniapremlčaniavspotrebiteľskom
práve v rozhodovacej činnosti Súdneho dvora EÚ, a to rozsudok vo veci C-698/18 a C-699/18 z
09. 07. 2020 a rozsudok vo veci C-485/19 z 22. 04. 2020. Vo vzťahu k vnútroštátnej rozhodovacej
praxi v prípade plynutia objektívnej a subjektívnej doby uviedla, že nastupuje tendencia subjektivizácie

objektívnej premlčacej doby. Navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti
ako vecne správy potvrdil.

10. Žalovaná v replike zo 14. 06. 2021 v podstatnom zopakovala argumentáciu uvedenú vo svojom
odvolaní, ktorou vyslovila názor o premlčaní nároku žalobkyne a nesprávnom právnom posúdení veci

vo vzťahu k desaťročnej premlčacej dobe.

11. Žalobkyňa v duplike z 21. 06. 2021 poukazujúc na rozsudky Súdneho dvora EÚ vo veci C-485/19
a v spojených veciach C-698/18 a C-699/18 trvala na svojom závere o včasnosti podanej žaloby a
uplatneného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia v tomto konaní.

12. O žalovanou podanom odvolaní bolo prvý krát rozhodnuté rozsudkom Krajského súdu v Prešove
sp. zn. 19CoCsp/20/2021 - 147 zo 16. 12. 2021 tak, že ním bol potvrdený rozsudok súdu prvej
inštancie v jeho napadnutej časti, t.j. vo výroku o I. a III. s upresnením, že o výške trov prvoinštančného
konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydal súdny úradník a žalobkyni

priznaný nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanej v plnom rozsahu s tým, že o výške
tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydal súdny úradník. Toto
rozhodnutie odvolacieho súdu bolo zrušené uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
6Cdo/70/2022 zo 17. 07. 2024 a vec vrátená odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Dôvodom vydaniazrušujúceho uznesenia dovolacieho súdu bolo, že odvolací súd sa vo svojom rozhodnutí vydanom
v odvolacom konaní nevysporiadal aj s odvolacou argumentáciou žalovanej vo vzťahu k námietke
uplynutia subjektívnej premlčacej doby, keď k tejto otázke urobenej súčasťou odvolania žalovanej

nezaujal žiadne konkrétne stanovisko, čo vylučovalo akýkoľvek iný záver dovolacieho súdu než ten,
že v tomto prípade došlo k zaťaženiu konania pred odvolacím súdom vadou zmätočnosti v zmysle § 420
písm. f) CSP.

13. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací, v rámci kompetencií vyplývajúcich z § 34 CSP, po zistení,

že odvolanie žalobkyne bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP) a oprávnenou
osobou (§ 359 CSP), opätovne preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z § 378 a nasl. CSP bez toho, aby nariadil odvolacie
pojednávanie podľa § 385 CSP (a contrario) a na tomto pojednávaní zopakoval, či doplnil dokazovanie
vykonané prvoinštančným súdom. Právnym dôsledkom takéhoto postupu odvolacieho súdu je jeho
viazanosť skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 382, § 385 CSP). Pri preskúmavaní

napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaných odvolaní do tej miery, že napadnutý
rozsudok nebol oprávnený preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené v podaných
odvolaniach. Výnimkou by mohli byť len vady konania týkajúce sa procesných podmienok, aj keď
v odvolacích dôvodoch neboli uplatnené (§ 380 ods. 1, 2 CSP). Pretože rozsudok vo veci samej musí
byť vyhlásený verejne, odvolací súd uverejnil v zákonom stanovenej lehote miesto a čas verejného

vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského súdu v Prešove (§ 378 ods.
2, § 219 ods. 1, 3 CSP).

14. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie

odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov nastal pri rozhodnutí súdu prvej inštancie
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

15. S ohľadom na rozsah podaného odvolania preskúmal odvolací súd oprávnenosť odvolania proti

I. a III. výroku rozsudku súdu prvej inštancie, t. j. výroku, ktorým zaviazal žalovanú vydať žalobkyni
bezdôvodné obohatenie vo výške 2 631,91 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne
od 30. 10. 2020 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku a výroku o trovách
konania. Súčasne, keďže odvolanie nebolo podané proti výroku II. rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým
bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá, tento výrok v zmysle ust. § 367 ods. 2 CSP, nadobudol

právoplatnosť.

16. Odvolací súd posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov, osobitne v kontexte s
nesprávnym zistením skutkového stavu a nesprávnym právnym posúdením, teda či súd prvej inštancie
na zistený skutkový stav správne a v úplnosti aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje

rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť
daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).

17. Súd prvej inštancie zistil vo veci skutkový stav v dostatočnom rozsahu a zo zistených skutočností

prijal správne právne závery relevantné pre prijatie vecne správneho rozhodnutia. Keďže ani v priebehu
odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si
osvojil odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, s ktorým sa stotožňuje a v ďalšom na nich
poukazuje (§ 387 ods. 2 CSP). Skutočnosť, že odvolací súd sa tiež v zásade môže obmedziť na
prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu vyplýva z rozsudku ESĽP vo veci Helle v. Fínsko z 19. 12. 1997,

č. 20772/92. Z uvedených dôvodov odvolací súd preberá skutkový stav ustálený vo veci súdom prvej
inštancie, v celom rozsahu sa s ním stotožňuje a v tomto smere poukazuje hlavne na body 6. až 11.
odôvodnenia napadnutého rozsudku. Vo vzťahu právnemu posúdeniu žalovanou vznesenej námietky
premlčania nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia odvolací súd ďalej poukazuje na body 22. až
24. odôvodnenie napadnutého rozsudku a k otázke právneho posúdenia účinkov odstúpenia od zmluvy

podľa ustanovení Občianskeho zákonníka spochybňované žalovanou v odvolaní sa odvolací súd
stotožňuje predovšetkým s bodmi 15. až 21. odôvodnenia napadnutého rozsudku. Na zvýraznenie
presvedčivosti napadnutého rozsudku a žalovanou predložené odvolacie námietky odvolací súd uvádza
nasledovné.18. Kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je
majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu

alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých
zdrojov(§451ods.1,2z.č.40/1964Zb.Občianskehozákonníka,ďalejlenOZ).Predmetbezdôvodného
obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal. Ak toho, na úkor koho sa získal nemožno zistiť,
musí sa vydať štátu (§ 456 OZ).

19. Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení
úroky z omeškania, ak nie je podľa toho zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z
omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis (§ 517 ods. 2 OZ).

20. Bezdôvodné obohatenie je v právnej civilnej teórii vymedzené na jednej strane ako záväzok,
obsahom ktorého je povinnosť subjektu, ktorý sa na úkor iného bezdôvodne obohatil, takéto obohatenie

vydať, a na druhej strane ako právo toho, na úkor tohto bezdôvodné obohatenie vzniklo na jeho vydanie.
V ust. § 451 ods. 2 OZ sú upravené okolnosti, za ktorých tá - ktorá forma bezdôvodného obohatenia
vzniká. Úlohou súdu preto je zisťovať, či objektívne došlo k niektorej zo skutočností vymedzených v
§ 451 ods. 2 OZ a či ten, kto sa domáha nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia má aktívnu
vecnú legitimáciu na uplatnenie tohto práva. V súvislosti s posúdením uplatneného práva na vrátenie

bezdôvodného obohatenia v prípade plnenia bez právneho dôvodu, je nevyhnutné vymedziť, či došlo
k plneniu bez právneho dôvodu, čo súd prvej inštancie aj správne ustálil, že v danej veci na strane
žalovanej nebol právny dôvod na prijatie plnenia od žalobkyne nad sumu poskytnutého úveru. Z dôvodu,
že žalovaná odstúpila od zmluvy o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere, správne súd prvej
inštancie vyhodnotil v zmysle § 48 ods. 2 a § 457 OZ, že predmetná zmluva sa zrušuje od začiatku a

žalovaná má nárok na vrátenie len sumy, ktorú poskytla žalobkyni a tiež aj skutočnosť, že na strane
žalovanej došlo k bezdôvodnému obohateniu na úkor žalobkyne.

21. Právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej
(§ 101 - § 110). Na premlčacie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá,

nemožno premlčané právo veriteľovi priznať (§ 100 ods. 1 OZ).

22. Právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa
oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Najneskôr
sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné

bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo (§ 107 ods. 1, 2 OZ).

23. Z vyššie uvedeného vyplýva, že právo na vydanie bezdôvodného obohatenia sa môže premlčať tak v
subjektívnej lehote (§ 107 ods. 1 OZ), ako aj v objektívnej lehote (§ 107 ods. 2 OZ). Ak sa povinný subjekt
premlčania dovolá, nemožno oprávnenému právo na vydanie získaného bezdôvodného obohatenia

priznať, ak márne uplynula aspoň jedna z uvedených lehôt.

24. Jedna z hlavných odvolacích námietok žalovanej smerovala k posúdeniu vznesenej námietky
premlčania súdom prvej inštancie, ktorý podľa názoru odvolateľky nemohol mať úmyselné konanie
žalovanej za preukázané, keďže žalovaná nemala vedomosť, že sa bezdôvodne obohacuje. Podľa

odvolateľky bola preto v prejednávanom prípade nesprávne aplikovaná desaťročná premlčacia doba.

25. Odvolací súd nepopiera, že niektoré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR spochybňujú desaťročnú
objektívnu premlčaciu lehotu konštatovanú súdmi nižšieho stupňa. V tejto súvislosti odvolací súd
poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ (prvá komora)

z 22. 04. 2021 vo veci C-485/19, v ktorej bol návrh na začatie prejudicionálneho konania podaný
Krajským súdom v Prešove dňa 12. 06. 2019 a doručený Súdnemu dvoru
25. 06. 2019, kde žalovaným bol Profi Credit Slovakia, s.r.o. a v ktorom súdny dvor EÚ (prvá komora)
rozhodol takto: 1. Zásada efektivity sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej
úprave, ktorá stanovuje, že na žalobu podanú spotrebiteľom o vrátenie súm neoprávnene zaplatených

v rámci plnenia zmluvy o úvere na základe nekalých podmienok v zmysle Smernice Rady 93/13/EHS
z 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách alebo na základe podmienok,
ktoré sú v rozpore s požiadavkami Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. 04.
2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení Smernice Rady 87/102/EHS, sa vzťahujetrojročná premlčacia lehota, ktorá začína plynúť odo dňa, keď došlo k bezdôvodnému obohateniu.
Okrem toho z bodu 73. odôvodnenia označeného rozsudku Súdneho dvora EÚ vyplýva, že hoc je táto
povinnosť konformného výkladu obmedzená všeobecnými právnymi zásadami, a to osobitne zásadou

právnej istoty v tom zmysle, že nemôže slúžiť ako základ pre výklad vnútroštátneho práva contra
legem, vnútroštátne súdy vrátane tých, ktoré rozhodujú v poslednom stupni, musia v prípade potreby
zmeniť ustálenú vnútroštátnu judikatúru, pokiaľ táto judikatúra vychádza z výkladu vnútroštátneho práva
nezlučiteľného s cieľmi smernice (pozri v tomto zmysle aj rozsudky z 05. 09. 2019, Pohotovosť, C-331/18
EU:C:2019-665, bod 56, ako aj z 05. 03. 2020, Opr - Finance, C-679/18, EU: C: 2020: 167, body 43 a 45).

26. Odvolací súd zároveň poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. 02.
2022, sp. zn. 7Cdo 268/2021, ktoré sa publikovaním v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky pod č. R 15/2022 medzičasom stalo súčasťou ustálenej súdnej praxe,
v ktorom bol vychádzajúc z vyššie označeného rozsudku Súdneho dvora EÚ prijatý záver, že analogická
aplikácia 10-ročnej objektívnej premlčacej doby súdmi Slovenskej republiky pri práve spotrebiteľa na

vydanie bezdôvodného obohatenia (§ 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka) získaného plnením na
základe spotrebiteľskej úverovej zmluvy, je právnym dôsledkom prednosti rozsudku Súdneho dvora
Európskej únie C-485/19 z 22. apríla 2021 v právnom poriadku Slovenskej republiky. Články VI. ods.
1 a článok VII. ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS z 05. 04. 1993 sa vo svetle zásady efektivity majú
vykladať tak, že im odporuje taká vnútroštátna právna úprava, v zmysle ktorej spotrebiteľ, ktorý uplatňuje

svoj nárok na vrátenie plnenia bezdôvodného obohatenia vzniknutého na základe plnenia spotrebiteľa
z nekalej zmluvnej podmienky má pre uplatnenie desaťročnej objektívnej premlčacej doby povinnosť
dokázať,ževeriteľúmyselneporušilprávaspotrebiteľa.Uvedenéznamená,ževotázkedĺžkyobjektívnej
premlčacej doby nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia je v tomto type prípadov potrebné
vychádzať z predpokladu úmyselného zavinenia veriteľa na vzniku tohto bezdôvodného obohatenia.

27. Súd prvej inštancie, teda v súlade so záverom Súdneho dvora EÚ, tak ako ho uviedol odvolací
súd vyššie, dospel k správnemu právnemu názoru, že žalobkyňa podala žalobu v priebehu plynutia
objektívnej premlčacej lehoty. Tá podľa názoru odvolacieho súdu začala plynúť dňom poslednej úhrady
žalobkyne žalovanému, t. j. 28. 10. 2013 (k tomu porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. 5XObdo/99/2019
z 24. 05. 2022). Odvolacia námietka zo strany žalovanej, že nárok je premlčaný, lebo nebola dodržaná
objektívna lehota na podanie žaloby tak nie je dôvodná.

28. Zmysluplný a pravidlám formálnej logiky zodpovedajúci je aj právny záver súdu prvej inštancie, že

pokiaľ žalobkyňa uhrádzala žalovanou tvrdený dlh aj potom ako prvýkrát vznikol preplatok (25. 10. 2011)
a tým bezdôvodné obohatenie žalovanej, v danom čase žalobkyňa nemohla vedieť o bezdôvodnom
obohatení žalovanej a preto jej týmto dňom ani nemohla začať plynúť subjektívna premlčacia lehota.
Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
5 Cdo/29/2021

z 28. 09. 2021 (publikované pod R 14/2022), ako aj na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. I. ÚS 430/2018 z 05. 12. 2018, v zmysle ktorých je pre určenie začiatku plynutia subjektívnej
premlčacej doby v prípade bezdôvodného obohatenia získaného plnením na základe spotrebiteľskej
úverovej zmluvy, ktorá je bezúročná a bez poplatkov, podstatná skutočná vedomosť spotrebiteľa o
tom, že nemá (nemal) plniť splátky spotrebiteľského úveru vo výške dohodnutej v úverovej zmluve.

Táto vedomosť vzniká v momente, v ktorom sa spotrebiteľ dozvie o rozpore konkrétnych dojednaní
zmluvy so zákonnou úpravou. Pokiaľ súd prvej inštancie konštatoval, že žalobkyňa bola dňa 6.10.2020
Združením na ochranu občana spotrebiteľa HOOS informovaná o bezúročnosti a bezpoplatkovosti
úveru, a tiež o vzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalovanej, potom je správny právny názor
súdu prvej inštancie, že nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia bol žalobkyňu uplatnený v rámci

dvojročnej subjektívnej premlčacej doby predpokladanej v § 107 ods. 1 OZ. Preto je aj námietka
žalovanej o uplynutí subjektívnej premlčacej lehoty žalobkyne nedôvodnou a súdy konajúce vo veci
nemohli z dôvodu jej vznesenia žalovanou nárok uplatnený žalobou zamietnuť.

29.Jednýmzďalšíchpodstatnýchodvolacíchargumentovžalovanejbolotvrdenie,žesúdprvejinštancie

vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ sudca CSP), keď na
predmetný právny vzťah aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka, nie ustanovenia Obchodného
zákonníka.30. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je
omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide

vtedy,aksúdnepoužilsprávnyprávnypredpisaleboaksíceaplikovalsprávnyprávnypredpis,nesprávne
ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (viď
uznesenie Najvyššieho súdu SR z 27. 07. 2011, sp. zn. 7Cdo/7/2010).

31. Je nutné zdôrazniť, že odvolací súd nepopiera aplikáciu ustanovení Obchodného zákonníka

na úverové vzťahy ako také. Predmetná vec sa však týka záväzkovo-právneho vzťahu založeného
spotrebiteľskou zmluvou, ktorá je regulovaná osobitnou právnou úpravou obsiahnutou v OZ (§ 52 a
nasl.). Ide o vzťah medzi obchodníkom a spotrebiteľom, teda o občianskoprávny vzťah, preto niet
dôvodu, aby žalobkyni nebola ako spotrebiteľke poskytnutá právna ochrana v zmysle právnych noriem
upravených v § 52 a nasl. OZ.

32. Žalovaná v danom prípade namietala nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie,
spočívajúce v tom, že odstúpenie od zmluvy, ako aj nároky z neho odvodené a tiež vyhodnotenie
námietky premlčania boli súdom prvej inštancie nesprávne posudzované podľa ustanovení OZ. V tomto
smere v podstatnom namietala, že na následky ňou učineného odstúpenia od zmluvy o medziúvere je
nutnéaplikovaťprávnuúpravuvyplývajúcuzObchodnéhozákonníka,pretožeažsúčinnosťouod01.01.

2008boldo§52OZzavedenýajods.2vznení:„Ustanoveniaospotrebiteľskýchzmluvách,akoajvšetky
iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to
na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých
obsahomaleboúčelomjeobchádzanietohtoustanovenia,súneplatné.“.Uvedenánámietkažalovanejje
však podľa názoru odvolacieho súdu nedôvodná, pretože podľa zistených skutkových okolností prípadu

k odstúpeniu od zmluvy došlo až listom
z 21. 07. 2009, t.j. až po nadobudnutí účinnosti uvedeného ustanovenia OZ. Preto pokiaľ právne účinky
odstúpenia od zmluvy posudzoval súd prvej inštancie podľa zákona účinného v čase kedy k tomuto
odstúpeniu od zmluvy došlo, postupoval vecne správne a žalobou uplatnený nárok správne právne
posúdil. Súd prvej inštancie preto na zistený skutkový stav správne aplikoval príslušné právne normy

a jeho právne posúdenie je správne.

33. Odvolací súd záverom konštatuje, že súd prvej inštancie v prejednávanom spore na základe
vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a prejednávaný spor aj správne
právne posúdil. Vo veci tak neboli naplnené odvolacie dôvody v zmysle § 365 ods. 1 písm. f)

a písm. h) CSP. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva vzťah medzi skutkovými
zisteniami a úvahami súdu pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi súdu na
strane druhej. V priebehu odvolacieho konania žalovaná nepredostrela taký relevantný argument majúci
súvis s prejednávanou vecou, ktorý by bol spôsobilý priniesť pre odvolateľku priaznivejšie rozhodnutie.
Odvolateľka v podanom odvolaní tiež bližšie nekonkretizovala, v čom mala spočívať iná vada, ktorá

mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a takúto vadu ani súd odvolací súd v priebehu
odvolacieho konania nezistil, preto nebol naplnený ani odvolací dôvod v zmysle § 365 ods. 1 písm. d)
CSP.

34. Možno teda uzavrieť, že súd prvej inštancie dal vo svojom rozhodnutí zrozumiteľnú odpoveď na

podstatné argumenty strán sporu, pričom tak učinil v snahe garantovať stranám ich právo na spravodlivé
súdne konanie. Skutočnosť, že v tomto rozhodnutí neboli naplnené očakávania žalovanej, a že súd prvej
inštancie nerozhodol v súlade s jej právnymi názormi ešte neznamená, že došlo k porušeniu základného
práva na spravodlivé súdne konanie. Prvoinštančný súd postupoval v súlade so záväznými právnymi
predpismi majúc na pamäti základné právo strán konania na súdnu ochranu, túto stranám sporu poskytol

v požadovanej kvalite.

35. Odvolací súd ešte dodáva, že Ústavný súd Slovenskej republiky v zhode
s rozhodovacou praxou Európskeho súdu pre ľudské práva stabilne judikuje že povinnosť súdu
odôvodniť svoje rozhodnutie neznamená automaticky povinnosť poskytnúť podrobnú odpoveď na

každý nastolený argument. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. sp. zn. II.ÚS/44/03, III.ÚS/209/04,
I.ÚS/117/05, III.ÚS/191/2013). Rozsah povinností odôvodniť súdne rozhodnutie sa môže meniť podľapovahy rozhodnutia a musí byť analyzované s ohľadom na okolnosti každého prípadu (viď uznesenie NS
SR sp. zn. 4Cdo/163/2015 zo dňa 17. 04. 2016). Odvolací súd tak dospel k záveru, že v danom prípade
súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným

spôsobom opísal priebeh konania, stanovisko strán sporu k prejednávanej veci, výsledky vykonaného
dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje
právne závery, ktoré primerane vysvetlil. Z hľadiska logiky a argumentačnej súdržnosti nebolo možné
odôvodneniu napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie čo do veci samej vytknúť nedostatky. Do
práva na spravodlivý súdny proces nepatrí súčasne aj právo strany sporu, aby sa všeobecný súd

stotožnilsjehoprávnyminázormi,navrhovanímahodnotenímdôkazov(viďrozhodnutieÚstavnéhosúdu
SR sp. zn. IV.ÚS/252/04) a rovnako neznamená ani to, aby strana sporu bola pred všeobecným súdom
úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkou a právnymi názormi (viď rozhodnutie
ÚS SR sp. zn. I.ÚS/50/04).

36. Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka)

bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. 05. 1997,
sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-111; rozsudok Higginsová a ďalší proti
Francúzsku z 19. 02. 1998, sťažnosť č. 20124/92 Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-1: uznesenie
Ústavného súdu Slovenskej republiky
z 23. 06. 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04). Odvolací súd so zreteľom na vyššie uvedené má za to, že rozsudok

súdu prvej inštancie zodpovedá kritériám daných v ustanovení § 220 ods. 2 CSP. Z rovnakých dôvodov
nepovažoval za potrebné zaoberať sa ostatnými odvolacími námietkami.

37. So zreteľom na všetky tieto dôvody je rozhodnutie súdu prvej inštancie vecne správne, preto ho
odvolacísúdpostupompodľa§387ods.1a2CSPpotvrdil,stotožniacsapritomsdôvodminapadnutého

rozsudku súdu prvej inštancie vo veci samej týkajúcimi sa výroku I. Uvedené platí aj pokiaľ ide o výrok
III. o trovách konania, ktorý odvolací súd potvrdil s upresnením, že o ich výške rozhodne súd prvej
inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník v zmysle § 262 ods. 2 CSP (výrok I.).

38. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 a 2 v spojení s § 255 ods.

1 CSP. Žalobkyňa bola v odvolacom konaní ako celku úspešná, preto jej v zmysle ust. § 255 ods. 1 CSP
patrí nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanej v plnom rozsahu s tým, že aj o výške
týchto trov rozhodne súdny úradník súdu prvej inštancie (výrok II.).

39. O trovách tomuto rozsudku predchádzajúceho dovolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa

ust. § 453 ods. 1 a 3 CSP, v spojení s § 257 CSP. Dovolacie konanie síce predstavuje samostatnú, od
ostatného konania nezávislú časť konania, čo zakladá súdu možnosť nezávisle od celkového výsledku
sporu rozhodnúť len o trovách dovolacieho konania, s prihliadnutím na úspech sporovej strany v
dovolacom konaní, bez ohľadu na definitívny výsledok sporu (k tomu porovnaj uznesenie Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 453/2019 z 19. 11. 2019), avšak vždy je potrebné prihliadať

na všetky okolnosti prípadu, v danom prípade na osobitosť procesnej situácie, v rámci ktorej hlavným
dôvodom zrušenia v poradí prvého rozsudku odvolacieho súdu bola vada zmätočnosti spôsobená
explicitnýmnevyjadrenímsaodvolaciehosúduknámietkepremlčaniauplatnenéhonárokuvsubjektívnej
premlčacej lehote zákone zakotvenej pre nároky z bezdôvodného obohatenia, nie jednoznačne
nesprávne právne posúdenie uplatneného nároku odvolacím súdom. Odvolací súd v uvedenom vidí

dôvod pre aplikáciu právnej normy obsiahnutej v § 257 CSP, ktorá inak predstavuje odchýlku od
zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP) ako aj od zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256
ods. 1 CSP). K dôvodom hodným osobitného zreteľa totiž môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom
konania alebo určitej procesnej situácii, kde sa tieto často vyskytujú, pričom tento dôvod je daný
charakterom tohto konania alebo charakterom procesnej situácie. Vzhľadom na uvedené odvolací súd

v dovolacom konaní úspešnej žalovanej voči žalobkyni nárok na náhradu trov dovolacieho konania
nepriznal. Záverom odvolací súd poznamenáva, že keďže rozhodovanie o náhrade trov konania je
druhotným aspektom konania, pri ktorom z pohľadu ústavnoprávnej udržateľnosti rozhodnutia nie je
nevyhnutné, aby všeobecný súd poskytol stranám v konaní za každých okolností priestor na vyjadrenie
sa k aplikácii označenej právnej normy (por. rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS 113/2019),

a v danom prípade spočívali dôvody hodné osobitného zreteľa len v predchádzajúcom procesnom
postupe odvolacieho súdu, vo vzťahu k rozhodnutiu o trovách dovolacieho konania odvolací súd
nepovažoval za nutné vyzvať strany konania na vyjadrenie sa k aplikácii § 257 CSP.40. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).

Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).