Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 28. november 2024

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5Co/21/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8323201802
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2024:8323201802.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členov

senátu JUDr. Jany Burešovej a JUDr. Andreja Radomského v právnej veci žalobcu: A. B. C., narodený
XX.XX.XXXX, trvale bytom C. D. XXX/XX, XXX XX E., právne zastúpený: Advokátska kancelária prof.
JUDr. Ján Klučka, CSc, s.r.o., so sídlom Ku Potoku č. 4, 040 16 Košice, IČO: 54 725 542, proti
žalovanému: E. F., v mene ktorej koná G. H. E., E. E. I. D. X, XXX XX J., K.: XX XXX XXX, v konaní
o zaplatenie nemajetkovej ujmy v peniazoch za porušenie práva žalovaného podľa práva Európskej
únie Slovenskou republikou, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Humenné č.k.
13C/40/2023-90 zo dňa 10.01.2024 takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok v napadnutej časti t.j. okrem výroku II. o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti.

II. Priznáva žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v plnom rozsahu s
tým, že o ich výške rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol tak, že:

„I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 4.000,00 Eur v lehote do 15 dní od
právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Súd žalobu v prevyšujúcej časti z a m i e t a.

III. Súd žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania vo vzťahu k žalovanému v rozsahu 100%
z prisúdenej sumy s tým, že o samotnej výške trov bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozsudku
samostatným uznesením súdneho úradníka.“

2. Právne odôvodnil svoje rozhodnutie súd prvej inštancie druhou a treťou vetou čl.7, čl. 144 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky; čl. 1 ods. 1, čl. 1 bod 2 písm. a) a c), čl. 1 bod 3, čl. 2 ods. 1, čl. 2 ods.
9, čl. 6 písm. a) a b), čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES Európskeho parlamentu a Rady zo dňa 04.
novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej len „Smernica“); § 1 ods.
2, § 85 ods. 1 a 2, § 86 ods. 1 a 2, § 91 ods. 1 až 3, § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. o hasičskom
a záchrannom zbore v znení účinnom v rozhodnom období (ďalej len „zákon č. 315/2001 Z. z.“); § 11,
§ 13 ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka; § 1 písm. a), § 4 ods. 1 písm. e) zákona č. 514/2003 Z. z. o

zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len
„zákon č. 514/2003 Z. z.“), čl. 24 Všeobecnej deklarácie ľudských práv.
3. Súd prvej inštancie konštatoval, že predmetom žaloby je nárok žalobcu na zaplatenie nemajetkovej
ujmyvočižalovanémuzdôvodu,žežalovanýnesprávnetransponovalSmernicuEurópskehoparlamentua Rady č. 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore, v dôsledku
čoho predmetný zákon neobsahuje maximálne vymedzenie týždenného pracovného času v rozsahu
48 hodín, ktoré nemôže byť prekročené. Z tvrdení žalobcu v jeho písomných podaniach, ktoré neboli

žalovaným spochybnené, je zrejmé, že jeho týždenný pracovný čas sa počas rokov 2019-2021 skladal
zosedemnásť(17),odroku2022zošestnásť(16)hodinovýchpracovnýchzmien,poktorýchnasledovala
osem (8), resp. od roku 2022 sedem (7) hodinová pohotovosť, počas ktorej bol žalobca v mieste
výkonu štátnej služby k dispozícii zamestnávateľovi pripravený na prípadný zásah, pričom však súhrn
takto uvedených zmien v rámci týždenného pracovného času pravidelne prekračoval 48 hodín. U

žalobcu došlo v priebehu 3 rokov, t. j. 11.06.2020 do 10.06.2023 tridsaťsedemkrát k prekročeniu
týždenného pracovného času nad 48 hodín. Žalovaný žalobcom predložený rozpis pracovného času
nerozporoval, teda nespochybňoval, že by sa jednalo o nepravdivé informácie, preto súd z týchto údajov
pri rozhodovaní vychádzal.

4. Následne súd prvej inštancie konštatoval, že právo na náhradu škody spôsobenú porušením práva

Únie patrí medzi všeobecné zásady komunitárneho práva, vyplývajúce priamo z judikatúry SD EÚ bez
ohľadu na vnútroštátnu právnu úpravu, a odráža základné vlastnosti komunitárneho práva - zásadu
prednosti a priameho účinku, ako aj povinnosť vnútroštátnych orgánov aplikovať normy komunitárneho
práva ex officio. Uvedené vyplýva aj z právneho poriadku Slovenskej republiky, keďže čl. 7 ods. 2, 5 a
čl. 144 Ústavy SR ustanovuje zásadu prednosti a priameho účinku komunitárneho práva pred právom

vnútroštátnym. V zmysle uvedeného je súd viazaný medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej
republiky,ktorémajúprednosťpredzákonom,judikatúrouEurópskehosúdupreľudsképrávaaSúdneho
dvora Európskej únie. V tejto súvislosti je potrebné odkázať na judikatúru Súdneho dvora Európskej
únie, ktorá vo veci zodpovednosti členských štátov za porušenie práva Únie je založená na čl. 10
Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, podľa ktorého sú členské štáty povinné prijať všetky

opatrenia potrebné na zabezpečenie plnenia záväzkov vyplývajúcich im zo Zmluvy alebo z činnosti
Spoločenstva, a zdržať sa akýchkoľvek opatrení, ktoré by mohli ohroziť dosiahnutie cieľov Zmluvy, alebo
ohroziť reálny účinok komunitárneho práva. Porušenia úniového práva sa môže dopustiť každý orgán,
ktorý koná v mene členského štátu. Predpoklady zodpovednosti za vzniknutú škodu v zmysle judikatúry
Súdneho dvora Európskej únie vychádzajú z absolútnej objektívnej zodpovednosti členského štátu za

takto vzniknutú škodu, ktorá sa vzťahuje na prípady: ad 1/ porušenia práva únie členským štátom pre
absentujúcu alebo nesprávnu transpozíciu smerníc (prípad C 6/90 a 9/90 Francovich, C- 178,179 a
188 až 190/94 Dillenkofer), ad 2/ aplikáciu ustanovení vnútroštátneho právneho poriadku odporujúcu
úniovému právu (ČEZ C-115/08, Simmenthal II C 106/77), ad 3/ vydanie súdneho alebo správneho
rozhodnutia, ktoré je v rozpore s právom Únie (C 2/06 Kempter, vec C 453/00 Kühnne a Heitz), ad

4/ na prijatie alebo ponechanie v platnosti legislatívy, ktorá je v rozpore s právom Únie (C 46 a 48/93
BrasserieduPěcheuraFactortame).Zodpovednosťčlenskéhoštátuzavzniknutúškodupodľajudikatúry
Súdneho dvora Európskej únie nastáva, ak sú splnené tri predpoklady (bod 20 rozhodnutia C 445/06
Danske Slagterier, bod 51 rozhodnutia C 224/01 Köbler, bod 51 rozhodnutia C 46 a 48/93 Brasserie
du Pěcheur a Factortame, bod 40 rozhodnutia C 6/90 a 9/90 Francovich): 1/ porušená úniová norma

priznáva právo fyzickým alebo právnickým osobám alebo zakladá povinnosti pre členský štát (napr.
C 524/04 Test Claimants Thin Cap), 2/ porušenie úniového práva je dostatočné závažné a 3/ medzi
porušením úniového práva členským štátom a škodou spôsobenou fyzickým a právnickým osobám
existuje príčinná súvislosť. O výške náhrady škody vždy rozhoduje vnútroštátny súd (viď bod 26 a 27
rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 9Co/66/2022 z 19.07.2023).

Vzhľadom na uvedené pre vznik nároku žalobcu na náhradu škody sa vyžaduje splnenie vyššie
vymienených troch podmienok, pričom tunajší súd po preskúmaní okolností daného prípadu a s
prihliadnutím na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie má za to, že tieto podmienky sú v danej
právnej veci splnené, a teda nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy je daný.

5. K námietke nedostatku pasívnej vecnej legitimácie vznesenú žalovaným v konaní, ktorú odôvodňoval
tým, že podľa jeho názoru žalobu pre netransponovanie respektíve nesprávnu transpozíciu smernice
do právneho poriadku môže podať Európska komisia na Európsky súdny dvor alebo fyzická/právnická
osoba, ktorá bola priamo dotknutá na vnútroštátny súd členského štátu s tým, že žalobca mal žalovať
svojho zamestnávateľa súd prvej inštancie uviedol, že keďže vnútroštátna právna úprava Slovenskej

republiky neobsahuje špeciálne ustanovenia o konaní o náhradu škody v dôsledku nesprávnej
transpozície smernice, teda práva EÚ do právneho poriadku SR, v dôsledku uvedeného je nevyhnutné
navecaplikovaťpodľazásadyanalógieprávnuúpravu,ktoráupravujeprávnevzťahyobsahomaúčelom
najbližšie. Otázku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci upravuje zákonč. 514/2003 Z.z., kde je v § 4 písm. e) označený ako orgán, ktorý koná v mene SR v prípade vzniku
škody v dôsledku nesprávnej transpozície smernice, príslušné ministerstvo či iný ústredný orgán štátnej
správy, do pôsobnosti ktorého patrí výkon verejnej moci v danej oblasti. Keďže predmetný zákon na vec

nie je možné aplikovať z dôvodu, že do pôsobnosti tohto zákona patria iba právne vzťahy založené na
nesprávnom úradnom postupe alebo nezákonnom rozhodnutí štátu alebo orgánu územnej samosprávy,
pričom výslovne v § 9 zákona č. 514/2003 Z.z. je vylúčená zodpovednosť štátu v dôsledku nesprávneho
zákonodarného a legislatívne procesu, tunajší súd analogicky na vec aplikoval iba ustanovenie § 4
písm. e) zákona č. 513/2003 Z.z., ktoré upravuje okruh štátnych orgánov, ktoré sú oprávnené konať

v mene SR pri vzniku zodpovednosti za škodu, a to poukazujúc na povinnosť vnútroštátneho súdu
rešpektovať princípy rovnocennosti a účinnosti. V danej právnej veci je nevyhnutné konštatovať, že z
judikatúry Súdneho dvora EÚ ako aj z princípov, na ktorých je založené právo EÚ vyplýva, že členský štát
zodpovedá za nesprávnu transpozíciu smernice do jeho vnútroštátneho práva, a preto pasívna vecná
legitimácia vyplývajúca z hmotného práva svedčí v danej právnej veci práve Slovenskej republike ako
členskému štátu, ktorý porušil povinnosti vyplývajúce z práva EÚ. V mene štátu je oprávnené v danej

veci konať Ministerstvo vnútra SR ako orgán, do pôsobnosti ktorého spadá aj Hasičský a záchranný
zbor SR, ktoré bolo garantom právnej úpravy vykonanej zákonom č. 315/2001 Z.z..

6. K námietke žalovaného spočívajúcej v tom, že na štátnu službu hasičov sa predmetná smernica
nevzťahuje, pretože činnosti, ktoré vykonávajú príslušníci hasičského a záchranného zboru je možné

subsumovať pod negatívne vymedzenie pôsobnosti smernice v článku 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS
poukázal súd prvej inštancie na judikatúru Súdneho dvora, ktorý sa predmetnou otázkou zaoberal v
rozhodnutiach vo veciach Fuß (C-429/09), Pfeiffer (C-397/01 až C-403/01), Personalrat der Feuerwehr
Hamburg (C-52/04). V tejto súvislosti upriamil súd prvej inštancie pozornosť na znenie čl. 1 ods. 3
Smernice 2003/88/ES, ktorý definuje rozsah pôsobnosti predmetnej smernice tak, že táto smernica sa

vzťahuje na všetky odvetvia činností, verejné a súkromné v zmysle článku 2 smernice 89/391/EHS bez
toho, aby boli dotknuté články 14, 17, 18 a 19 tejto smernice. Smernica 89/391/EHS upravuje svoju
pôsobnosť v ustanovení čl. 2 ods. 1 tak, že sa uplatňuje na všetky odvetvia činností, a to verejné aj
súkromné (priemysel, poľnohospodárstvo, obchod, administratíva, služby, vzdelávanie, kultúra, voľný
čas atď.), pričom ods. 2, prvá veta smernice 89/391/EHS ustanovuje, že predmetná smernica sa

neuplatňuje tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti
verejných služieb, napr. v oblasti služieb civilnej ochrany. Poukazujúc na zámer predmetnej smernice
89/391/EHS je nevyhnutné konštatovať, že táto nevylučuje z pôsobnosti všetky služby civilnej ochrany,
ale len „určité osobitné činnosti“ týchto služieb, ako uviedol aj žalobca vo svojom vyjadrení, a teda sa
neuplatní len v prípadoch, ak nastane určitá vážna - kritická situácia, pri ktorej sa vyžaduje zabezpečiť

ochranu zdravia, verejnej bezpečnosti, a ak by za takejto situácie uplatňovaním všetkých povinností,
vyplývajúcich zo smernice, došlo k obmedzeniu alebo ohrozeniu možnosti zabezpečiť uvedené činnosti.
Jedná sa však o výnimočné situácie, a teda nejde o automatické vylúčenie všetkých vzťahov v rámci
civilnej ochrany, ktoré majú byť chránené predmetnou smernicou, a v rámci ktorých taktiež má dôjsť k
ochrane zdravia zamestnancov. Služobná činnosť žalobcu ako hasiča tak na základe vyššie uvedených

záverov patrí do pôsobnosti Smernice. Nemenej významnou skutočnosťou v predmetnej veci je to, že
Súdny dvor Európskej únie už vo vzťahu k tejto problematike zaujal stanovisko v rozhodnutí G. Fuß, kde
výslovne uviedol, že z rozsahu úpravy tejto smernice nie sú vyňatí ani hasiči. V bode 33 predmetného
rozsudkuSúdnydvorkonštatuje,žečlánok6písm.b)Smernice2003/88predstavujepravidlosociálneho
práva Únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou

požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom
povinnosť stanoviť 48-hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je
výslovne stanovené, že zahŕňa nadčasy, a od ktorej sa v prípade neprebratia článku 22 ods. 1 tejto
smernice do vnútroštátneho práva nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti ako
je činnosť hasičov, o ktorú ide v prejednávanej veci, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu

dotknutého pracovníka (rozsudky z 5. októbra 2004, Pfeifferai., C-397/01, body 98 a 100, ako aj G. Fuß,
C-429/09, body 33 - 35 a 38). Otázku, či do rozsahu pracovného času možno zaradiť aj stav pracovnej
pohotovosti pracovníkov (lekárov, hasičov) taktiež zodpovedal Súdny dvor v rozsudku G. Fuß (C-429/09
týkajúci sa hasičov), J. Vorel (C-437/05 týkajúci sa lekárov) a Pfeiffer (C-397/01 týkajúci sa lekárskych
záchranárov), pričom dospel k záveru, že pracovná pohotovosť tvoriaca súčasť týždenného pracovného

času v spojení s ďalším "riadnym" pracovným časom nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný
čas, a rovnako túto pracovnú pohotovosť je nevyhnutné považovať za pracovný čas, ak je zamestnanec
povinný byť na pracovisku. Súdny dvor EÚ v rozhodnutí G. Fuß taktiež konštatoval, že právo Únie bráni
vnútroštátnej právnej úprave stanovujúcej priemerný pracovný čas, ktorý vzhľadom na to, že zahŕňaobdobia pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby prekračuje týždennú hranicu upravenú v čl. 6
písm. b) uvedenej smernice (bod 25 rozsudku G. Fuß C-429/09). Zároveň vyslovil aj to, že členské štáty
nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES tak, že uplatnenie

tohto nároku pracovníkov na to, aby priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval túto maximálnu
hranicu, budú viazať na nejakú podmienku, alebo ho určitým spôsobom obmedzia. Vyslovil, že čl. 6
písm. b) smernice 2003/88/ES má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo
uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi (rozsudky Pfeiffera a i., už citovaný, body 103 až 106, ako
aj Fuß, body 56 až 59). V bode 38 je uvedené, že za týchto podmienok má pracovník, ako je G. Fuß,

ktorého v zásahovej službe zamestnáva Stadt Halle, právo sa priamo dovolávať ustanovení čl. 6 písm.
b) smernice 2003/88/ES voči takému verejnoprávnemu zamestnávateľovi na účely dodržania práva na
priemerný pracovný čas neprekračujúci 48 hodín, ktoré vyplýva z tohto ustanovenia.

7. K námietke žalovaného, že žalobca nevykonal úkony, ktorými by upozornil zamestnávateľa na
porušenie práva, resp. úkony, ktorými by namietal rozvrhnutie pracovného času, súd konštatuje,

že judikatúra Súdneho dvora EÚ, konkrétne rozsudky (C-429/09, C-445/06) takéto podmienky
neustanovujú, preto by bolo v rozpore so zásadou efektivity, aby žalovaný bol zvýhodnený oproti
žalobcovi, ktorého práva boli porušené. Nemožno ochraňovať žalovaného, ktorý porušil svoje povinnosti
vyplývajúce z komunitárneho práva, a prenášať zodpovednosť na žalobcu, aby sa tento domáhal
odstránenia protiprávneho stavu najprv u zamestnávateľa, nakoľko uvedeným postupom nie je

podmieňované vyvodzovanie zodpovednosti fyzickej osoby voči členskému štátu za nesprávne
transponovanie smernice, ktoré priamo upravuje práva pre tieto fyzické osoby.

8. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že žalobca v priebehu takmer troch rokov, za ktoré si uplatnil
nárok na náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy, odpracoval 37-krát vyšší počet hodín v rámci

týždenného pracovného času ako bol maximálny týždenný pracovný čas podľa čl. 6 písm. b) Smernice
2003/88/ES, bol žalobca z uvedeného dôvodu ukrátený v nemajetkovej sfére o čas odpočinku, ktorý
mohol stráviť s blízkymi, resp. fyzicky a psychicky regenerovať. V súlade s princípom rovnocennosti
komunitárneho a vnútroštátneho práva, súd aplikoval ustanovenia o nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy, priznávanej fyzickým osobám v prípade zásahu do ich osobnostných práv v zmysle § 13 v spojení s

§ 11 Občianskeho zákonníka, keďže v dôsledku konania, resp. nekonania žalovaného došlo k porušeniu
práva žalobcu na súkromný a rodinný život, práva na odpočinok, aj do práva na ochranu jeho zdravia,
a teda za tento zásah mu patrí nárok na primerané odškodnenie, pričom pri stanovení konkrétnej výšky
náhrady súd prihliadal na kritéria stanovené zákonom a rozhodovacou činnosťou súdov.

9. Vzhľadom na formu zásahu, ktorá sa považuje v zmysle judikatúry Súdneho dvora za závažný
zásah do práv, keď ide o nevratný stav straty niekoľkých stoviek hodín voľného času a času
potrebného na regeneráciu fyzických síl, len samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným
zadosťučinením, a práve peňažná náhrada predstavuje spôsobilé odškodnenie takto vzniknutej ujmy
(rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2Co/1/2020 zo dňa 19.11.2020). Bolo na rozhodnutí

žalobcu, aké právne prostriedky ochrany osobnosti použije, či mu postačí konštatovanie porušenia
jeho práv, alebo sa bude domáhať stanovenia dodatočného náhradného voľna, prípadne náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch. Z podanej žaloby mal súd za jednoznačne preukázané, že žalobca sa
domáhal náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 5.000,00 Eur.

10. Následne súd prvej inštancie konštatoval, že zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
je zmierniť nepriaznivý následok neoprávneného zásahu. Náhrada nemajetkovej ujmy poskytuje
najúčinnejšiu občianskoprávnu ochranu osobnosti fyzickej osoby. Súčasťou práva na ochranu osobnosti
je právo na súkromie a rodinný život. Posúdenie výšky nemateriálnej ujmy je závislé od úvahy súdu.
Súd vo svojom rozhodnutí musí uviesť dôvody, pre ktoré bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy

v konkrétnej výške. I keď výška nemateriálnej ujmy je predmetom voľnej úvahy súdu, táto úvaha sa
musí opierať o preskúmateľné hľadiská. Výška náhrady nemajetkovej ujmy je určovaná základnými
zákonnými kritériami, a to predovšetkým závažnosťou vzniknutej ujmy a okolnosťami za ktorých k
porušeniu práva došlo. Za závažnú ujmu treba považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na
okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky

považuje za ujmu značnú, pritom nie sú rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda
to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase vnímala aj každá iná fyzická osoba. Samotná
závažnosť ujmy v dôsledku neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti nie je jediným
a výlučným kritériom pre určenie výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch, súd musí prihliadnuť aj naokolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je
zmierniť nepriaznivý následok neoprávneného zásahu, pričom samotná výška závisí od úvahy súdu a
od posúdenia závažnosti vzniknutej ujmy, dĺžky času, po ktorú dochádzalo k protiprávnemu konaniu,

intenzity zásahu, vniknutých dôsledkov ako aj od posúdenia špecifických okolnosti konkrétneho prípadu.

11. Zároveň konštatoval, že v predmetnej právnej veci z výsluchu žalobcu vyplynulo, že tento
vykonáva namáhavú pracovnú činnosť, ktorá si vyžaduje plne sústredenie ako aj využívanie fyzických
a psychických síl, v dôsledku čoho potrebuje dostatočný čas na regeneráciu fyzických i psychických

síl, pričom tento čas je dlhodobo okliešťovaný, nakoľko žalobcovi je nariaďovaný výkon služobných
povinnosti nad maximálny, smernicou povolený limit týždenného pracovného času v trvaní 48 hodín. Z
predloženého výpisu z dochádzkového systému vyplýva, že za necelé 3 roky došlo u žalobcu 37-krát k
prekročeniu týždenného pracovného času počas celkovo 20 mesiacov zo žalobou uplatneného obdobia.
Z výsluchu žalobcu taktiež vyplývalo, že uvedené má vplyv aj na možnosť plánovať si voľnočasové
aktivity, nakoľko nie vždy má dostatok času načerpať nové sily a budovať rodinné väzby. V žalovanom

období mal žalobca dve maloleté deti, pričom jeho dcéra v tom čase utrpela vážny úraz dolnej končatiny
s trvalými následkami (amputácia), kedy prítomnosť žalobcu ako otca a manžela v rodine bola viac ako
žiaduca, avšak čo mu práve s ohľadom na spôsob nariaďovania služobných povinností bolo značne
znemožnené a sťažené. Zároveň žalobca poskytuje pomoc a opateru aj svojim rodičom vo vyššom
veku. Vzhľadom na žalobcovu pracovnú vyťaženosť je skĺbenie práce, osobného a rodinného života i

voľného času prakticky veľmi ťažko plánovateľné, čo má v konečnom dôsledku dopad aj na jeho fyzickú
a psychickú kondíciu.

12. V závere súd prvej inštancie poukázal na uvedené okolnosti prejednávanej veci a prípadu, na
dlhodobé porušovanie práva žalobcu na dostatočný oddych, rozsah v akom dochádzalo k prekračovaniu

maximálneho týždenného pracovného času (37 x počas 20 mesiacov za žalobcom uplatnené obdobie
takmer 3 rokov), ako aj na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá je priznávaná všeobecnými súdmi v iných
prípadoch, keď súdy aplikujú ustanovenie § 13 Občianskeho zákonníka, z uvedených dôvodov súd prvej
inštancie dospel k záveru, že žalobca má nárok na primeranú finančnú náhradu v sume 4.000,00 Eur,
nakoľko porušením práva Únie bolo skutočne do jeho osobnostnej sféry zasiahnuté. V prevyšujúcej časti

súd prvej inštancie žalobu zamietol zohľadňujúc aj skutočnosť, v akom rozsahu je priznávaná výška
nemajetkovej ujmy žalobcom v obdobných súdnych sporoch v rámci SR.
Ako už bolo konštatované, práca žalobcu ako hasiča je nielen náročná a riziková, ale aj veľmi
dôležitá, nakoľko v súčasnosti okrem požiarov zasahujú hasiči aj pri dopravných nehodách, hromadných
haváriách, živelných pohromách, úniku nebezpečných, rádioaktívnych látok, množstve rôznych

technických zásahov a rôznych záchranných prácach, pričom nezanedbateľná je aj ich osvetová činnosť
ohľadom poučenia obyvateľstva a kontroly požiarneho zabezpečenia budov. O to viac sa javí potreba,
aby žalobca ako hasič mal dostatok času na odpočinok, regeneráciu, súkromie, rodinný život, aby sa
mohol venovať svojim záľubám, príp. aj aktivitám, ktoré priamo či nepriamo súvisia s výkonom jeho
povolania(vsúvislostisuvedenýmporovnajrozsudokOkresnýsúdSpišskáNováVessp.zn.5C/49/2018

z 15.10.2019).

13. Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvej inštancie právne podľa ust. § 255 ods. 1 a 2 a § 262
ods. 1 a 2 CSP. Použil základné princípy článku 4 CSP a princíp racionálneho zákonodarcu o náhrade
trov konania, rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom. Úvaha súdu

sa týka skutkových okolností, ktoré sú podstatné pre rozhodnutie o výške priznaného plnenia, niečo do
základu uplatneného nároku, preto priznal žalobcovi ako úspešnej strane nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100% z prisúdenej sumy s tým, že o výške trov konania rozhodne súd prvej inštancie po
právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením súdneho úradníka.

14. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalovaný, a to proti výrokom I. a III., proti výroku II.,
ktorým súd prvej inštancie v prevyšujúcej časti žalobu zamietol odvolanie nepodal, teda v tejto časti
nadobudol rozsudok právoplatnosť. Právne odôvodnil svoje odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods.
1 písm. d/, f/ a h/ CSP, a teda, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym

skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci.
15.Namietal,že,abymoholsúdprvejinštanciekonštatovať,žedošlokporušeniuprávaúnieSlovenskou
republikou, musel by najskôr rozhodnúť, že zákon č. 315/2001 Z. z. nesprávne prebral Smernicu2003/88/ES do slovenského právneho poriadku. Žalovaný dáva do pozornosti odvolacieho súdu, že
uvedené nie je v medziach právomocí vnútroštátnych súdov, a to ani pre individuálne posúdenie prípadu.
Súd prvej inštancie sa v tomto súdnom konaní vôbec nezaoberal otázkou, či do jeho právomoci vôbec

patrí posudzovanie takto nastolenej otázky.
16. Čo do nedostatku pasívnej vecnej legitimácie a jeho námietke žalovaný uviedol, že súd prvej
inštancie nevzal do úvahy potrebu rozlišovania medzi „prebratím smernice“ a „aplikáciou smernice“ a
následnenesprávnymprávnymposúdenímaplikovaltentozávernavznikzodpovednostikompetentných
orgánov za porušenie predpisov v procese preberania a následnej aplikácie smernice. K prebratiu

smernice žalovaný uviedol, že na to, aby bolo možné konštatovať, že Smernica 2003/88/ES bola
prebratá nesprávne, musí dôjsť k porovnaniu zákona č. 315/2001 Z. z. v jeho znení pred účinnosťou
ako aj po účinnosti (t. j. po prebratí) Smernice 2003/88/ES. Len takouto konfrontáciou by bolo možné
zaoberať sa správnosťou alebo nesprávnosťou prebratia Smernice 2003/88/ES. V súvislosti s aplikáciou
smernice žalovaný uviedol, že žalobca namietal nesprávne prebratie Smernice 2003/88/ES, nie však
jej aplikáciu v individuálnom prípade žalobcu. Slovenská republika teda nemôže niesť zodpovednosť

za prípadnú nesprávnu aplikáciu Smernice 2003/88/ES na pracovnoprávny vzťah žalobcu u jeho
zamestnávateľa. Žalovaným je v tomto súdnom konaní Slovenská republika, ktorá má podľa žalobcu
zodpovedať za škodu, ktorá mala vzniknúť nesprávnym prebratím (nie aplikáciou) Smernice 2003/88/
ES. Slovenská republika však nie je zamestnávateľom žalobcu a nie je ani orgánom, ktorá by sa na
aplikácii Smernice 2003/88/ES podieľal. Ak by aj súd prvej inštancie konštatoval, že aplikácia smernice

na služobný pomer žalobcu bola nesprávna, nijako táto skutočnosť nesúvisí so zodpovednosťou
žalovaného za správnosť prebratia smernice do právneho poriadku Slovenskej republiky. S ohľadom na
zamieňanie Slovenskej republiky a Ministerstva vnútra Slovenskej republiky ako dvoch samostatných
subjektov pristupuje ďalší dôvod nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného. Podľa žalovaného
súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil otázku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v tomto

konaní ako jednu z rozhodujúcich skutočností, čo bez ďalšieho predstavuje odvolací dôvod v zmysle §
365 ods. 1 písm. h/ CSP.
17. Žalovaný mal za to, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil aj pôsobnosť Smernice
2003/88/ES, ktorá sa na služobný pomer príslušníkov L. M. N. N., vzhľadom na charakter vykonávaných
činností a s tým spojený rozvrh služobného času, nevzťahuje v plnom rozsahu. Rozsah pôsobnosti

Smernice 2003/88/ES je pozitívne vymedzený v článku 2 ods. 1 Smernice 89/391/EHS, ako aj negatívne
vymedzený v článku 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS. Podľa žalovaného Smernica 2003/88/ES sa
neuplatňuje na odvetvia činností, ktoré zahŕňajú určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany. Štátnu
službu príslušníkov L. M. N. N. vykonávajúcich zásahovú činnosť (ktorá je špecifická nerovnomerným
rozvrhnutím služobného času, na ktorý priamo nadväzuje určená služobná pohotovosť) možno

jednoznačne subsumovať pod negatívne vymedzenie pôsobnosti Smernice 89/391/EHS v článku 2 ods.
2 Smernice 89/391/EHS. Podľa žalovaného rozhodnutie vo veci V-429/09 G. Fuss sa týka „mestského
hasiča“ - zamestnanca StadtHalle, preto ho nie je možné považovať za smerodajné, nakoľko režim
výkonu hasičských činností v takomto zriadení a štruktúre mestských hasičov sú absolútne odlišné od
režimu, v akom fungujú príslušníci L. M. N. N. H. E. F., ktorého zriaďovateľom je štát (nie obec) a sú

im poskytnuté rôzne osobitné výhody od „definitívy“ až po systém sociálneho zabezpečenia, tak ako v
prípade príslušníkov I. N.. Nakoľko Smernica 2003/88/ES sa na príslušníkov Hasičského a záchranného
zboru v prípade služobného času ako aj ich odmeňovania nevzťahuje, je táto oblasť v plnej miere v
pôsobnosti vnútroštátnej právnej úpravy. Vzhľadom na uvedené sa príslušné ustanovenia Smernice
2003/88/ES na prípad žalobcu nemôžu aplikovať, preto žalobcovi v zmysle žaloby nemohla vzniknúť

žiadna škoda.
18. Zároveň žalovaný namietal, že žalobca veľmi nejasným spôsobom stanovil „škodu“, ktorá mu mala
vzniknúť tým, že vykonával nariadenú služobnú pohotovosť, za ktorú bol žalobca v zmysle platnej
legislatívy odmeňovaný. Pokiaľ súd prvej inštancie dospel k záveru, že služobná pohotovosť, ktorú
vykonáva žalobca, a za ktorú je riadne odmeňovaný, je pracovným časom, a teda má sa zarátavať

do pracovného fondu, samo o sebe to ešte nie je dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody. V
zmysle rozhodnutia Súdneho dvora C- 46/93 Brasserie du Pecheur (bod 84) by mal teda vnútroštátny
súd preveriť, či poškodená osoba prejavila primeranú snahu s cieľom odvrátiť škodu alebo obmedziť
jej rozsah a či včas využila všetky dostupné prostriedky na právnu ochranu. Žalobca nevyvinul snahu
na to, aby vzniku škody (ujmy) predišiel. Žalobca nepreukázal, že oznámil svojmu zamestnávateľovi, že

odmieta vykonávať služobnú pohotovosť, resp. do dňa podania žaloby zamestnávateľ žalobcu nemal
vedomosť o tom, že výkon služobnej pohotovosti (za ktorú každý mesiac žalobca dostáva odmenu),
považuje resp. pociťuje ako výraznú ujmu. Poškodená osoba pod hrozbou toho, že sama bude musieťznášať škodu, musí vyvinúť primerané úsilie, aby obmedzila rozsah škody (rozsudky G. a i /Rada a
komisia, C-104/89 a C-37/90).
19. Žalovaný vyslovil názor, že žalobca nepreukázal, že pracoval nad limit 48 - hodinového týždenného

pracovného času za rozhodné obdobie. Takisto bolo potrebné zohľadniť nerovnomerné rozvrhnutie
služobného času u hasičov v referenčnom období 6 mesiacov, čím sa súd prvej inštancie v napadnutom
rozsudku nezaoberal. Žalovaný má za to, že tabuľky priložené k žalobe, nemožno považovať za dôkaz,
ktorý by preukazoval výšku ujmy, ktorú žalobca požaduje. Žalovaný má za to, že žalobca nepreukázal
a ani riadne neodôvodnil výšku ujmy, ktorá mu mala byť spôsobená. Výšku náhrady nemajetkovej

ujmy, ktorú súd vo svojom rozhodnutí žalobcovi priznal, žalovaný považuje za neprimeranú, a to aj s
porovnaním výšky náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov, ktorých ujma je v porovnaní s
údajnou ujmou žalobcu podstatne vyššia. Žalovaný argumentoval aj tým, že Európsky súd pre ľudské
práva zdôrazňuje, že pri určovaní výšky „náhrady za porušenie osobnostných práv musí byť zohľadnená
výška náhrady, ktorá je priznávaná za telesné zranenia alebo ktorá je priznávaná obetiam násilných
činov, pričom náhrada za porušenie iných osobnostných práv by nemala bez existencie závažných

a dostatočných dôvodov prevyšovať maximálnu výšku náhrady priznávanú za telesné zranenia alebo
násilné činy“ (napr. Iltalehti a Karhuvaara v. Fínsko). Podľa žalovaného žalobca nepreukázal zásah
do súkromného a rodinného života, či neoprávnený zásah, ktorý by sa odrazil napr. v medziľudských
vzťahoch, či nepriaznivosť zdravotného stavu v príčinnej súvislosti s výkonom povolania v takej značnej
miere, ktorá by odôvodňovala výšku priznanej sumy súdom prvej inštancie. Zo strany žalobcu nebolo

žiadnymspôsobompreukázané,žebyutrpelujmu,ktorábyvznačnejmiereznížilajehodôstojnosť,resp.
vážnosť v spoločnosti. Žalovaný súčasne poukázal na to, že žalobca sa žalobou nedomáha upustenia
od neoprávneného zásahu do práva na ochranu jeho osobnosti, ani aby sa odstránili následky takéhoto
zásahu, ale domáha sa náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Podaná žaloba tak vôbec nerieši
(údajný protiprávny) stav do budúcnosti, ale naopak vytvára priestor pre opätovné čiastkové žaloby.

20. Žalovaný mal za to, že v tomto súdnom konaní nebolo ani na základe výpovede žalobcu ani iným
dôkazným prostriedkom preukázané ako súčasný stav zasahuje do osobnostnej sféry žalobcu ako
základný predpoklad pre vznik nemajetkovej ujmy. Z obsahu podanej žaloby vyplýva skutočnosť, že
žalobca vidí problém vo svojom (nedostatočnom) finančnom ohodnotení počas služobnej pohotovosti,
keď sa žalobou domáha len (sekundárneho) finančného plnenia od Slovenskej republiky. Otáznym

zostáva, akú inú činnosť by chcel žalobca vykonávať v čase služobnej pohotovosti, kedy musí byť
prítomný na pracovisku, keď tento čas pripadá na nočné hodiny, ktoré každá fyzická osoba využíva na
spanie a je objektívne (takmer) vylúčené, aby sa tento čas mohol využívať nejakou inou zmysluplnou
činnosťou, prípadne ho plnohodnotne tráviť s rodinou. V zmysle zásady kontradiktórnosti je však
povinnosťou žalobcu preukázať vznik ako aj intenzitu zásahu do jeho osobnostných práv, ak takýto

zásah na strane žalobcu existuje. Žalovaný mal teda za to, že uvedené riadne preukázané nebolo.

21. Ak by v dôsledku nesprávneho prebratia Smernice neoprávnený zásah do práv žalobcu skutočne
existoval, tak tento zásah by v súčasnosti stále pretrvával, potom by bolo celkom prirodzené, aby sa
žalobca v prvom rade domáhal upustenia od takéhoto zásahu u svojho zamestnávateľa v zmysle § 13

ods. 1 Občianskeho zákonníka, čo však žalobca vo svojej žalobe nežiada, ale naopak sa domáha len
finančnéhoplnenia,ktorémáslúžiťlenakoakásikompenzácia,beztohoabyboltentoúdajnýprotiprávny
stav do budúcna napravený. Aj z tohto dôvodu nemožno hovoriť o vzniku škody, či nemajetkovej ujmy,
ktorá má byť kompenzovaná v peniazoch.

22. Vzhľadom na uvedené sú úvahy súdu prvej inštancie o porušení práva žalobcu na primeraný
odpočinok a z toho vyplývajúceho zásahu do jeho osobnostných práv celkom bezpredmetné,
nakoľko žalobca podanou žalobou nechce dosiahnuť zlepšenia, či úpravy svojej pracovnej pozície u
zamestnávateľa.

23. Ak by aj súd prvej inštancie po vyhodnotení všetkých námietok žalovaného predsa len dospel
k záveru, že Smernica bola žalovaným (resp. zamestnávateľom žalobcu) uplatňovaná nesprávne,
nemožno na strane žalobcu hovoriť o vzniku akejkoľvek škody, resp. nemajetkovej ujmy, (keď žalobca
nepreukázal, že by ujma bola dostatočne závažná), čo je bez ďalšieho dôvodom na zamietnutie žaloby.

24.ŽalovanýodvolanímnapadolajIII.výrokrozsudku,ktorýmsúdprvejinštanciepriznalžalobcovinárok
na náhradu trov konania voči žalovanému v plnom rozsahu z prisúdenej sumy. Žalovaný sa s týmto
názorom súdu prvej inštancie nestotožnil a mal za to, že nárok bol žalobcom nesprávne uplatnený, a
teda aj v tejto súvislosti ide o nesprávne právne posúdenie veci.25. Na základe uvedených skutočností žalovaný navrhol, aby odvolací súd rozsudok v napadnutej časti
zmenil tak, že žalobu zamietne a prizná mu nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
26. Žalobca vo vyjadrení k podanému odvolaniu, konkrétne k námietke žalovaného o nedostatku

právomoci súdu rozhodovať o predmete sporu, poukázal na ust. § 3 CSP. Spor o náhradu škody
spôsobenej jednotlivcovi porušením práva Únie v dôsledku nesprávnej transpozície smernice do
vnútroštátneho právneho poriadku, možno zaradiť medzi súkromnoprávne spory. Taktiež z judikatúry
Súdneho dvora EÚ vyplýva, že spory o náhradu škody spôsobenej porušením práva Európskej únie
medzi jednotlivcom a štátom majú rozhodovať príslušné vnútroštátne súdy. Každý vnútroštátny súd

členského štátu EÚ je v rámci svojich právomocí a voľnej úvahy, ktorú mu priznáva vnútroštátne právo,
povinný vykladať vnútroštátne ustanovenia čo najviac v súlade s právom únie. Ak takáto interpretácia
nie je možná, súd je povinný bezodkladne neaplikovať nezlučiteľné vnútroštátne ustanovenie bez toho,
aby požiadal alebo vyčkal na predchádzajúcu legislatívnu úpravu ktorou by sa mala uviesť vnútroštátna
právna norma do súladu s úniovým právom (C-231-233/06,C-128- 131/07).
27. K námietke o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalobca uviedol, že za Slovenskú republiku,

ktorá je vecne pasívne legitimovaným subjektom v konaní o náhradu škody pre nesprávnu transpozíciu
smernice EÚ, v konaní koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky ako ústredný orgán štátnej správy
pre L. M. N. N. v zmysle ust. § 11 písm. c) zákona č. 575/2001 Z.z. o organizácii činnosti vlády a
organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov, a ktoré bolo garantom právnej úpravy
podľa zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov. Preto

námietka nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného nie je dôvodná. Navyše žalobca poukázal
na to, že rozhodovacia prax všeobecných súdov túto otázku už riešila, pričom argumentoval rozsudkom
Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 11Co/90/2022 zo dňa 31.05.2023.
28. V súvislosti s námietkou žalovaného týkajúcou sa pôsobnosti smernice 2003/88/ES žalobca
poukázal o. i. na rozhodnutie ESD vo veci C-518/15, F. G., v ktorej súd takisto rozhodol, že : „Smernica

2003/88/ES sa má uplatniť na činnosti hasičského zboru, aj keď sú vykonávané zásahovými silami
v teréne a nezáleží na tom, že sú zamerané na boj proti požiarom alebo poskytnutie pomoci iným
spôsobom, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním zvereným príslušnej službe,
a to aj vtedy, keď zásahy, ku ktorým môžu tieto činnosti viesť, sú svojim charakterom nepredvídateľné
a môžu vystaviť pracovníkov, ktorí ich vykonávajú, určitým rizikám, pokiaľ ide o ich bezpečnosť a/alebo

zdravie“ (C-518/15, bod 27). Tieto závery sú potvrdené aj samotnou Smernicou 2003/88/ES, ktorá v
Článku 17 ods. 3 bode iii) výslovne uvádza aj protipožiarne služby a služby civilnej ochrany. Je treba
pripomenúť, že takáto úprava by nemala žiadny zmysel, ak by bola takáto činnosť ako celok vylúčená
zo smernice 89/391/EHS, nakoľko v takomto prípade by sa na ňu nevzťahovala ani Smernica 2003/88/
ES. Z uvedených dôvodov nie je možné súhlasiť s tvrdením žalovaného, že Smernica 2003/88/ES sa

nevzťahuje na protipožiarne služby a služby civilnej ochrany vykonávané Hasičským a záchranným
zborom SR a aj pre výkon týchto služieb garantuje 48-hodinový priemerný týždenný pracovný čas podľa
Čl. 6 písmeno b) Smernice 2003/88/ES.
29. K odvolacej námietke žalovaného o odpočinku počas pohotovosti žalobca uviedol, že pokiaľ ide
o čas pracovnej pohotovosti, z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že čas, v rámci ktorého pracovník

skutočne nevykonáva žiadnu činnosť v prospech svojho zamestnávateľa, nepredstavuje nevyhnutne
„čas odpočinku“ na účely uplatnenia smernice 2003/88/ES (rozsudok C-514/20 bod 32). Súdny dvor
dospel k záveru, že v rámci tohto času pracovnej pohotovosti sa pracovník, ktorý je povinný zdržiavať
sa na svojom pracovisku a byť okamžite k dispozícii svojmu zamestnávateľovi, musí zdržiavať mimo
svojho rodinného a sociálneho prostredia a má len malý priestor organizovať si čas, v rámci ktorého sa

od neho výkon práce nepožaduje. Celú túto dobu treba preto kvalifikovať ako „pracovný čas“ v zmysle
smernice 2003/88 bez ohľadu na pracovnú činnosť skutočne vykonávanú pracovníkom počas uvedenej
doby (rozsudky Jaeger, C-151/02, EU:C:2003:437, bod 65; Pfeiffer a i., C-397/01 až C-403/01, bod
93, ako aj Dellas a i., C-14/04, body 46 a 58). Pod pojem „pracovný čas“ v zmysle smernice 2003/88
spadajú všetky časy pracovnej pohotovosti vrátane tých, ktoré boli zabezpečované vo forme nepretržitej

dostupnosti, v rámci ktorých majú obmedzenia uložené pracovníkovi takú povahu, že objektívne a veľmi
významne ovplyvňujú možnosť tohto pracovníka slobodne nakladať počas týchto období s časom, v
ktorom sa od neho výkon práce nepožaduje, a venovať tento čas svojim vlastným záujmom (rozsudok
C-514/20, bod 37). Ustanovenia smernice 2003/88 nemožno vykladať reštriktívne v neprospech práv,
ktoré pracovníkovi vyplývajú z tejto smernice (rozsudok zo 14. mája 2019, CCOO, C-55/18, body 30 až

32).Vtejtosúvislostižalobcapoukázalo.i.narozsudokKrajskéhosúduvKošiciachsp.zn.11Co/90/2022
zo dňa 31.05.2023 a sp.zn. 2Co/20/2023 zo dňa 30.03.2023, v ktorom o.i. vyslovil: „Osobitne v prípade
hasičov Súdny dvor túto otázku riešil v rozhodnutí C-429/09 G. Fufi keď potvrdil, že pracovný čas
zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby, počas ktorých je dotknutý pracovníkfyzickyprítomnýnapracovisku,jesúčasťoupojmupracovnýčasanesmieprekročiťmaximálnytýždenný
pracovný čas ustanovený Smernicou. Nie je tak podstatné, akým spôsobom žalobca vykonáva služobnú
pohotovosť, či je alebo nie je povinný byť bdelý a aktívny počas trvania služobnej pohotovosti, pokiaľ

musí byť po stanovený čas k dispozícii zamestnávateľovi. Bez vplyvu na porušenie Článku 6 písm. b)
Smernice je preto aj skutočnosť, že za pracovnú pohotovosť je vyplácaná odmena“.
30. Žalobca považoval za neopodstatnenú aj námietku žalovaného o tom, že „tabuľky priložené k žalobe
nemožno považovať za dôkaz...“. V tejto súvislosti uviedol, že z predloženého výpisu z dochádzkového
systému SAP, je zjavné, že evidencia pracovného času žalobcu obsahuje plánované hodiny (skratka

“PH”) ako aj skutočne odpracované hodiny (bez času služobnej pohotovosti - skratka “OH“). Výpis
z dochádzkového systému SAP predložený súdu zo strany žalobcu za ten-ktorý mesiac prestal byť
plánovaným rozvrhom služobného času hneď po ukončení daného mesiaca, keď nadriadený žalobcu
potvrdil do evidencie softvéru SAP skutočne odpracované hodiny žalobcu za daný mesiac (bez času
služobnej pohotovosti). Údaj o rozdiele medzi plánovaným a skutočne odpracovaným časom (skratka
“RO”), ktorý je uvedený v predloženom výpise za každý mesiac odpracovaný žalobcom, potvrdzuje

jeho reálne odpracované hodiny (bez času služobnej pohotovosti), a teda neopodstatnenosť námietky
žalovaného. Údaje zo softvéru SAP, t.j. údaje z dochádzkového systému používaného zamestnávateľom
žalobcu, žalovaný zavádzajúco označuje len za „tabuľky priložené k žalobe“, a to napriek tomu, že práve
na základe týchto údajov z predmetného softvéru SAP sa u príslušníkov HaZZ SR vypočítava každý
mesiac jeho služobný príjem.

31. Žalobca súčasne uviedol, že peňažná satisfakcia podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka
prichádza do úvahy tam, kde by sa satisfakcia podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka nejavila
ako postačujúca. Vychádzajúc z povahy porušeného práva a okolností, za ktorých k porušeniu došlo
(t.j. žalovaný ako členský štát Únie neprijal opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby
nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času podľa článku 6 písm.

b) smernice 2003/88/ES), je dôvodný záver, že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu, ani
žaloba na odstránenie trvajúcich následkov, nie je na mieste vzhľadom na subjekt zodpovednosti za
neoprávnený zásah (štát). Rovnako neprichádza do úvahy ani morálna satisfakcia, ktorou sa podľa
súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie, odvolanie výrokov a podobne. Aj z formulácie § 13
ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že zníženie dôstojnosti a vážnosti fyzickej osoby v spoločnosti

je len príkladom, kedy fyzickej osobe môže vzniknúť právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
32. K námietkam žalovaného k výške škody a náhrade nemajetkovej ujmy žalobca uviedol, že na
jeho postavenie ako príslušníka L. M. N. N. sa vzťahuje judikatúra SD EÚ (C-429/09 a C-445/06),
z ktorej vyplýva, že by bolo v rozpore so zásadou efektivity uložiť poškodeným osobám povinnosť
systematicky využívať všetky právne prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, keď by to spôsobilo nadmerné

ťažkosti alebo by to od nich nebolo možné rozumne vyžadovať. Podľa názoru SD EÚ by bol výkon práv
priznaných jednotlivcom priamo uplatniteľnými ustanoveniami práva Únie znemožnený alebo nadmerne
sťažený, ak by sa od žalobcov ako slabšej strany v pracovnoprávnych vzťahoch vyžadovalo najprv
uplatniť svoje práva voči zamestnávateľovi. Znamenalo by to aj spochybnenie práva na náhradu škody,
ktoré má základ v právnom poriadku Únie a povinnosti členských štátov zabezpečiť jeho dodržiavanie.

Článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES teda nevyžaduje, aby dotknutí pracovníci požiadali svojho
zamestnávateľa o dodržiavanie minimálnych požiadaviek upravených týmto ustanovením. Predpoklady
zodpovednosti žalovaného za škodu vzniknutú žalobcovi, boli splnené. Žalobca v tejto súvislosti
poukázal na ustálenú rozhodovaciu prax Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktorý k stanoveniu výšky
nemajetkovej ujmy v skutkovo obdobných veciach vo svojich rozsudkoch uvádza, že: „vzhľadom na

špecifickosť zásahu do osobnosti žalobcu v dôsledku porušenia práva únie a trvanie zásahu nie je
dobre možné porovnanie s inými obdobnými prípadmi zásahov (napr. v prípade zásahov do osobnosti
neoprávnenou kritikou, resp. usmrtením člena rodiny ide o rozdielne skutkové okolnosti)“ - bod 6.11
rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 17Co/71/2022 z 26.10.2022, bod 24. rozsudku
Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 17Co/78/2022 z 23.11.2022, bod 24. rozsudku Krajského

súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 17Co/77/2022 zo dňa 23.11.2022.
33. Na základe uvedeného žalobca žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne
správny a priznal mu náhradu trov odvolacieho konania.
34. K vyjadreniu žalobcu k odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalovaný. Uviedol, že žalobca vo svojom
vyjadrení k odvolaniu žalovaného uznal za vhodné reagovať na niektoré právne aspekty namietané

žalovaným. Obsahom tohto vyjadrenia je len konštatovanie, že žalovaný v odvolaní poukazuje na svoju
predchádzajúcu argumentáciu, a žalobca zároveň poukázal na svoju argumentáciu a predchádzajúce
tvrdenia. Žalovaný v uvedenej veci zdôraznil, že predmetom sporu je právne posúdenie skutočností
uvádzaných stranami sporu, pričom prvoinštančný rozsudok žalovaný nepovažuje za správny, a teda sas ním nestotožňuje. Nakoľko rozsiahla právna argumentácia prezentovaná žalovaným v konaní nebola
podľa názoru žalovaného zo strany súdu správne aplikovaná, žalovaný sa v plnom rozsahu pridržiaval
svojho odvolania a taktiež všetkých svojich predchádzajúcich vyjadrení a podaní. Vzhľadom na vyššie

uvedené, ako aj s poukazom na právny názor žalovaného v jeho všetkých doterajších písomných
vyjadreniach, najmä vo vyjadrení k žalobe a v odvolaní žalovaného, preto navrhol zmeniť rozsudok
a žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietnuť a žalovanému priznať nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100%.

35. Žalobca v podaní po doručení vyjadrenia žalovaného oznámil konajúcemu súdu, že zotrváva na
doterajších podaniach a vyjadreniach.

36. Ďalšie vyjadrenia do spisu predložené neboli.

37. Odvolací súd na základe podaného odvolania preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v jeho

napadnutej časti t.j. vo výrokoch I. a III. v zmysle zásad uvedených v ustanovení § 379 a nasledujúcich
CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ust. § 385 CSP a contrario s tým, že miesto
a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa
22.11.2024 a zistil, že odvolanie žalovaného v napadnutej časti t.j. okrem výroku II. nie je dôvodné.

38. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

39. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav,
zo zistených skutočností vyvodil správny právny záver a svoje rozhodnutie zdôvodnil v rozsahu, ktorý
obstojí v konfrontácii s požiadavkami kladenými na kvalitu súdnych rozhodnutí. Z napadnutého rozsudku
ani konania mu predchádzajúceho súd neidentifikoval takú vadu, ktorá by mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na skutkových a právnych

zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité odôvodnenie súdu prvej inštancie. Vzhľadom
k tomu, že odôvodnenia rozhodnutí súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu nemožno posudzovať
izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvoinštančné konanie a odvolacie
konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok, odvolací súd v plnom rozsahu odkazuje na
odôvodnenie napadnutého rozsudku a len na zdôraznenie dodáva:

40. Predmetom tohto sporu je nárok žalobcu na zaplatenie nemajetkovej ujmy titulom zodpovednosti
štátu pri prebratí smernice 2003/88/ES, konkrétne čl. 6 písm. b) o priemernom 48-hodinovom týždennom
pracovnom čase do vnútroštátneho právneho poriadku SR vo svetle zákona č. 315/2001 Z.z., v dôsledku
čohodošloužalobcuakopríslušníkaL.M.N.N.za3roky,t.j.od11.06.2020do10.06.2023kprekročeniu
týždenného pracovného času počas nad 48 hodín.

41. Žalovaný namietal nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie v súvislosti s vyriešením
otázky, či prejednanie danej žaloby patrí do právomoci súdov SR. Žalovaný súčasne namietal, že
súd prvej inštancie na uvedenú otázku nereflektoval. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na
odôvodnenie napadnutého rozsudku v bode 9., keď súd prvej inštancie s poukazom na rozsudok
Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 9Co/66/2022 zo dňa 19.07.2023 konštatoval, že o danom nároku

rozhoduje vnútroštátny súd.
42. Odvolací súd k vyššie uvedenej námietke považuje za potrebné dodať, že podľa ust. § 3 ods. 1
CSP súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak ich podľa
zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány. Spor o náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi
porušením práva únie v dôsledku nesprávneho prebratia - transpozície smernice Európskej únie do

vnútroštátneho právneho poriadku, je potrebné zaradiť medzi súkromnoprávne spory, pričom odvolací
súd poukazuje na to, že z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že spory o náhradu škody spôsobenej
porušením práva únie medzi jednotlivcom a štátom majú rozhodovať príslušné vnútroštátne súdy. Súd
prvej inštancie bol v rámci svojej právomoci v prejednávanom spore oprávnený a povinný skúmať,
či zo strany žalovaného došlo k tvrdenému porušeniu práva únie pri preberaní Smernice 2003/88/ES

do právneho poriadku Slovenskej republiky, a to konkrétne vo vzťahu k zákonu č. 315/2001 Z. z., čo
znamená, že v jednotlivostiach bol oprávnený a povinný skúmať, či zák. č. 315/2001 Z. z. zodpovedá
cieľom čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES. Na základe toho odvolací súd námietku žalovaného o
nedostatku právomoci všeobecného súdu prejednať a rozhodnúť daný spor, vyhodnotil ako nedôvodnú.43. K námietke nesprávneho právneho posúdenia veci žalovaným, čo do pasívnej vecnej legitimácie,
ktorá podľa jeho názoru nie je daná odvolací súd uvádza, že sa stotožňuje so závermi súdu prvej
inštancie obsiahnutými v bode 10. napadnutého rozsudku. Odvolací súd súhlasí s názorom súdu prvej

inštancie, že článok 6 písm. b/ Smernice 2003/88 má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom
práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Zodpovednosť za nesprávnu
transpozíciu smernice do vnútroštátneho právneho poriadku znáša členský štát, v danom prípade
Slovenská republika. V mene Slovenskej republiky nepochybne koná orgán štátu, do ktorého pôsobnosti
patrí Hasičský a záchranný zbor SR [§ 11 písm. c) zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti

vlády a organizácii ústrednej štátnej správy] a ktorý bol garantom právnej úpravy vykonanej zákonom č.
315/2001 Z. z. Týmto orgánom štátu je Ministerstvo vnútra SR, t. j. žalovaný. Bez právneho významu
je v tejto súvislosti aj odvolacia argumentácia žalovaného spočívajúca v poukazovaní na rozdiel medzi
prebratím a aplikáciou smernice č. 2003/88/ES. Hoci sa žalovaný na aplikácií smernice č. 2003/88/
ES, resp. zákona č. 315/2001 Z.z. voči žalobcovi priamo nepodieľa, daná skutočnosť je z hľadiska
prejednávaného sporu bez právneho významu. Predpoklady zodpovednosti za škodu vychádzajú z

objektívnej zodpovednosti členského štátu za takto vzniknutú škodu. V zmysle čl. 29 smernice č.
2003/88/ES je táto adresovaná členským štátom; žalovaný ako členský štát Európskej únie, a teda
adresát smernice, bol povinný prijať opatrenia za účelom dosiahnutia smernicou sledovaného cieľa, t.j.
bol povinný zabezpečiť jednotlivcovi smernicou priznané právo na bezpečnosť a ochranu zdravia pri
organizácií pracovného času.

44. K ďalšej námietke žalovaného týkajúcej sa nesprávneho právneho posúdenia veci čo do pôsobnosti
Smernice 2003/88/ES odvolací súd uvádza, že touto otázkou sa dôsledne zaoberal súd prvej inštancie
v bodoch 11 až 13 odôvodnenia rozsudku. Článok 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES predstavuje pravidlo
sociálneho práva Únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže
je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá

členským štátom povinnosť stanoviť 48- hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v
súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa tak nadčasy, ako aj pracovnú pohotovosť, a od ktorej
sa nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť L., hoci by k tomu došlo
len prostredníctvom súhlasu dotknutého pracovníka. Súdny dvor vo svojich rozhodnutiach konštatoval,
že členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b) Smernice 2003/88

tak, že uplatnenie tohto nároku pracovníkov na to, aby priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval
túto maximálnu hranicu, budú viazať na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom obmedzia. Tu
je potrebné upriamiť pozornosť na to, že vnútroštátna právna úprava v zmysle zákona č. 315/2001
Z. z. umožňuje zamestnávateľovi, resp. služobnému úradu rozvrhnúť príslušníkovi zboru služobný
čas tak, že tento presiahne maximálnu hranicu, stanovenú v čl. 6 písm. b/ cit. Smernice Európskeho

parlamentu a rady 2003/88/ES. Povinnosťou členských štátov vyplývajúcou zo smernice je dosiahnuť
výsledok stanovený smernicou, ako aj ich povinnosť prijať všetky opatrenia všeobecnej alebo osobitnej
povahy na zabezpečenie splnenia tejto povinnosti. Vzťahuje sa to na všetky orgány členských štátov.
Zákon č. 315/2001 Z. z. v § 85 až § 94 upravuje podmienky výkonu štátnej služby so zameraním na
pojmy týždenný služobný čas, nerovnomerné rozvrhnutie služobného času, prestávky v štátnej službe,

nepretržitý odpočinok medzi služobnými dňami, dĺžka nepretržitého odpočinku v týždni, dni služobného
pokoja, štátna služba nadčas, služobná pohotovosť a dovolenka. Podľa prílohy č. 4 bod 6 cit. zákona
bola do jeho znenia prebratá Smernica č. 2003/88/ES. Napriek zdaniu, že vnútroštátna právna úprava
je v súlade s právom Únie, z ustanovenia citovaného zákona nevyplýva, že by služobná pohotovosť
hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného času, v čom spočíva rozpor s

právomÚnie.Súdnydvoropakovanekonštatoval,žepojem„pracovnýčas“uvedenývSmernici2003/88/
ES je autonómnym pojmom práva EÚ, ktorý treba definovať podľa objektívnych vlastností s odkazom
na systém a účel tejto smernice, ktorým je zlepšenie životných a pracovných podmienok pracovníkov.
Čl. 2 ods. 1 a 2 Smernice 2003/88/ES vymedzuje „pracovný čas“ ako „akýkoľvek čas, počas ktorého
pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti…“ a „čas

odpočinku“ ako „akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom“. Súdny dvor v rozsudku vo veci C-518/15
VilledeNivelles/RudyMatzakzdôraznil,žečlenskéštátysanemôžu,pokiaľideourčitékategóriehasičov
prijatých do verejných hasičských služieb, odchýliť od súboru povinností vyplývajúcich z ustanovení
smernice vrátane pojmov „pracovný čas“ a „čas odpočinku“. Smernica neumožňuje ani to, aby členské
štáty ponechali v platnosti alebo prijali inú definíciu pojmu „pracovný čas“, ako je definícia uvedená v tejto

smernici. To potvrdzuje aj účel tejto smernice, ktorým je neprekročenie maximálnej hranice priemerného
týždenného pracovného času, stanovenej v čl. 6 písm. b/ cit. Smernice.
45. Odvolací súd poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci D. J. proti Radiotelevizija Slovenija,
sp.zn. C-344/19 z 9.3.2021, článok 2 bod 1 Smernice 2003/88 sa má vykladať v tom zmysle, žečas pracovnej pohotovosti vo forme nepretržitej dostupnosti, počas ktorého musí byť pracovník len
telefonicky zastihnuteľný a ak je to potrebné, dostaviť sa na pracovisko v lehote jednej hodiny, pričom
môže bývať v služobnom byte, ktorý mu dal k dispozícii jeho zamestnávateľ v mieste tohto pracoviska,

ale nemusí sa v ňom zdržiavať, predstavuje v celom rozsahu pracovný čas v zmysle tohto ustanovenia,
len pokiaľ z celkového posúdenia všetkých okolností veci, predovšetkým z dôsledkov takej lehoty, a
prípadne z priemernej pravidelnosti zásahov počas tejto doby, vyplýva, že obmedzenia uložené tomuto
pracovníkovipočasuvedenejdobysútakejpovahy,žeobjektívneaveľmivýznamneovplyvňujúmožnosť
tohto pracovníka slobodne nakladať v tejto dobe s časom, v rámci ktorého sa od neho výkon práce

nepožaduje, a venovať tento čas svojim vlastným záujmom. Slabá dostupnosť voľnočasových aktivít v
najbližšom okolí predmetného miesta nie je na účely takéhoto posúdenia relevantná. Zároveň poukazuje
na závery uznesenia Súdneho dvora vo veci C-52/04 Personalrat der Feuerwehr Hamburg vyplýva,
že článok 2 smernice Rady 89/391/EHS o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a
ochrany zdravia pracovníkov pri práci, ako aj článok 1 ods. 3 Smernice Rady 2003/88/ ES o niektorých
aspektoch organizácie pracovného času, sa majú vykladať v tom zmysle, že činnosti vykonávané

zásahovými silami takej verejnej požiarnej služby, ako je verejná služba, o ktorú ide v konaní vo veci
samej, obvykle patria do pôsobnosti uvedených smerníc, takže článok 6 bod 2 Smernice 2003/88/ES
v zásade bráni prekročeniu maximálnej hranice 48 hodín určenej ako maximálny týždenný pracovný
čas, vzťahujúci sa aj na služby hliadky. Jeho prekročenie je však možné v prípade výnimočných
okolností takej závažnosti a rozsahu, ktoré dočasne prevážia cieľ smerujúci k zabezpečeniu riadneho

fungovania služieb nevyhnutných pre ochranu takých verejných záujmov, ako sú verejný poriadok,
zdravie, bezpečnosť, nad cieľom spočívajúcim v zabezpečení bezpečnosti a zdravia pracovníkov
pridelených do zásahových a záchranných jednotiek; aj v takejto výnimočnej situácii však musia byť v čo
najväčšom rozsahu zachované ciele Smernice 89/391. Čl. 1 ods. 3 Smernice 2003/88/EHS definuje svoj
rozsah pôsobnosti na všetky odvetvia činností, verejné i súkromné, pričom výslovne odkazuje na článok

2 Smernice 89/391/EHS. Smernica 89/391 sa v zmysle čl. 2 ods. 1 uplatňuje „na všetky odvetvia činnosti
a to verejné aj súkromné“, ku ktorým okrem iného patria všeobecne uvedené činnosti služieb (priemysel,
poľnohospodárstvo, obchod, administratíva, služby, vzdelávanie, kultúra, voľný čas, atď.) Ako vyplýva z
ods. 2 prvého pododseku, neuplatňuje sa uvedená smernica tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore
charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, napríklad v oblasti služieb civilnej

ochrany.
46. Odvolací súd v zhode s názorom súdu prvej inštancie má za to, že v prejednávanom spore sa
na činnosť, vykonávanú žalobcom v rámci služobného pomeru, táto výnimka nevzťahuje. Je potrebné
poukázať na cieľ smernice 89/391, ktorý je zameraný na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany
zdravia pracovníkov pri práci. Rovnako aj zo znenia jeho čl. 2 ods.1 vyplýva, že rozsah jej pôsobnosti

je nutné chápať širšie. Z toho vyplýva, že výnimky z pôsobnosti uvedené v čl. 2 ods. 2 v prvom
pododseku, je potrebné vykladať zužujúco. Čl. 2 ods. 2 prvý pododsek Smernice 89/391 nevylučuje z
pôsobnosti smernice služby civilnej ochrany ako také, ale len „určité osobitné činnosti“ týchto služieb,
ak charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti odporujú použitiu ustanovení tejto smernice. Táto
výnimka zo široko vymedzeného rozsahu pôsobnosti Smernice 89/391 sa musí vykladať tak, že jej

rozsah pôsobnosti sa obmedzuje na prípady nevyhnutnej ochrany záujmov, ktoré dovoľuje smernica
členským štátom chrániť. Z tohto hľadiska bola výnimka uvedená v čl. 2 ods. 2 prvom pododseku
Smernice 89/391 prijatá len na účel zabezpečiť riadne fungovanie služieb nevyhnutných na ochranu
verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku, ak nastane osobitne vážna situácia alebo situácia osobitného
rozsahu - napríklad katastrofa - pre ktorú je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný čas pre

zásahové a záchranné tímy. Takto popísaná služba civilnej ochrany v užšom zmysle slova, na ktorú sa
vzťahuje uvedené ustanovenie, sa jasne odlišuje od štandardnej, základnej obsahovej náplne činnosti
a plnenia úloh žalobcu ako príslušníka N. M. L. N.. Služobná činnosť žalobcu teda patrí do pôsobnosti
Smernice 2003/88/ES.
47. Žalobca ako L. zamestnaný v rámci zásahovej služby spadajúcej do verejného sektora, odpracoval

priemerný týždenný pracovný čas presahujúci priemerný týždenný pracovný čas stanovený v článku
6 písm. b) Smernice 2003/88. Preto sa môže dovolávať práva Únie na vyvodenie zodpovednosti
orgánov dotknutého členského štátu s cieľom získať náhradu škody vzniknutej v dôsledku porušenia
tohto ustanovenia. Zodpovednosť členského štátu nastupuje v prípade splnenia troch predpokladov,
ktorými sú: 1. Došlo k porušeniu úniovej normy, ktorá priznáva fyzickým alebo právnickým osobám právo

alebo zakladá povinnosti pre členský štát. 2. Ide o dostatočnú závažnosť porušenia úniového práva.
3. Je daná príčinná súvislosť medzi porušením úniového práva členským štátom únie a škodou, ktorá
bola spôsobená fyzickej alebo právnickej osobe. Pokiaľ ide o prvú z uvedených podmienok, táto je
naplnená, keďže ako už odvolací súd uviedol, čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES ukladá členskýmštátom povinnosť stanoviť 48- hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas zahŕňajúci aj
nadčasy a tiež pracovnú pohotovosť. Vo vzťahu k druhej podmienke je potrebné uviesť, že porušenie
úniového práva je dostatočne závažné, ak je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora v danej

oblasti. V danom prípade z predloženého výpisu z dochádzkového systému vyplýva, že za 3 roky došlo
u žalobcu 37-krát k prekročeniu týždenného pracovného času. V súvislosti s treťou podmienkou je
potrebné konštatovať, že príčinná súvislosť medzi (ne)konaním štátu zabezpečiť transpozíciu smernice
do právneho poriadku SR a následkom na osobnostných právach žalobcu je daná, pretože v dôsledku
toho u žalobcu došlo k prekročeniu týždenného pracovného času, čím utrpel jeho súkromný a rodinný

život.
48. K argumentom žalovaného vo vzťahu k rozsudkom G. a i/Rada a komisia, C-104/89 a C-37/90, keď
namietal, že poškodená osoba pod hrozbou toho, že sama bude musieť znášať škodu, musí vyvinúť
primerané úsilie, aby obmedzila rozsah škody, čo žalobca podľa názoru žalovaného nepreukázal teda,
aby vyvinul úsilie a predišiel následku na svojich osobnostných právach odvolací súd poukazuje na
neskoršiu judikatúru Súdneho dvora, predovšetkým na rozsudok vo veci G. Fuß v spojení s rozsudkom

C-445/06 vo veci Danske Slagterier. Bolo by v rozpore so zásadou efektivity uložiť poškodeným osobám
povinnosť systematicky využívať všetky právne prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, aj keď by to
spôsobilo nadmerné ťažkosti alebo by to od nich nebolo možné rozumne vyžadovať. Súdny dvor
už teda rozhodol, že výkon práv priznaných jednotlivcom priamo uplatniteľnými ustanoveniami práva
Únie by bol znemožnený alebo nadmerne sťažený, ak by ich návrhy na náhradu škody založené na

porušení práva Únie, museli byť zamietnuté alebo čiastočne zamietnuté iba z toho dôvodu, že sa
jednotlivci nedomáhali práva, ktoré im priznáva právo Únie a ktoré im vnútroštátny zákon odoprel.
Pracovník sa má považovať za slabšiu stranu v rámci pracovnoprávneho vzťahu, takže je nutné
zabrániť tomu, aby ho mal zamestnávateľ možnosť v jeho právach obmedzovať. Článok 6 písm. b)
Smernice 2003/88 nevyžaduje, aby dotknutí pracovníci požiadali svojho zamestnávateľa o dodržovanie

minimálnych požiadaviek upravených týmto ustanovením, ale naopak, zamestnávateľovi nariaďuje, aby
v prípade, ak je do vnútroštátneho práva prebratá výnimka upravená v článku 22 tej istej smernice,
získal osobný, výslovný a slobodne vyjadrený súhlas uvedeného pracovníka s tým, že sa vzdáva práv
priznaných týmto článkom 6 písm. b), čo v danom prípade preukázané nebolo.
49. K námietke, že bolo potrebné zohľadniť nerovnomerné rozvrhnutie služobného času L.

v referenčnom období 6 mesiacov odvolací súd uvádza, že vo vzťahu k námietke žalovaného, v ktorej
poukazuje na čl. 16 písm. b/ Smernice 2003/88/ ES, považuje za potrebné konštatovať, že smernica
umožňuje členským štátom ustanoviť pre uplatňovanie článku 6 (maximálny týždenný pracovný čas)
referenčné obdobie, nepresahujúce štyri mesiace. V tejto súvislosti je nevyhnutné si uvedomiť, že na
to, aby sa takéto ustanovenie mohlo uplatňovať, bolo nevyhnutné, aby bolo prevzaté do právneho

poriadku Slovenskej republiky. Zo zákona č. 315/2001 Z.z. nevyplýva, aby Slovenská republika uvedené
ustanovenie, ako aj ustanovenie čl. 6 písm. b) Smernice prevzala do vnútroštátneho poriadku, a teda že
by maximálny týždenný pracovný čas bolo možné dodržiavať a skúmať v rámci referenčného obdobia 4
mesiacov, resp. za splnenia smernicou stanovených podmienok, aj v dlhšom období. Keďže Slovenská
republika neprevzala v zákone č. 315/2001 Z. z. a ani v inom zákone, upravujúcom právne postavenie

príslušníkov Hasičského a záchranného zboru, články smernice o stanovení maximálneho týždenného
pracovného času, nemožno konštatovať ani to, že by prevzala, resp. že by do právneho poriadku
Slovenskej republiky boli transponované ustanovenia smernice o možnosti určenia referenčného
obdobia, v ktorom by sa maximálny týždenný pracovný čas posudzoval. Ustanovenia § 86 zákona
č. 315/2001 Z.z. sa týkajú nerovnomerného rozvrhnutia služobného času, avšak uvedené nesúvisí

s maximálnym obmedzením týždenného pracovného času podľa smernice. Vzhľadom na uvedené
námietka žalovaného o zisťovaní splnenia podmienok v rámci referenčného obdobia bola nedôvodná,
nakoľkoustanovenieoreferenčnomobdobí,súvisiacomsmaximálnouvýmeroutýždennéhopracovného
času, taktiež nebolo do právneho poriadku Slovenskej republiky riadne prevzaté, a preto sa žalovaný
nemôže dovolávať jeho aplikácie.

50. V zhode s názorom súdu prvej inštancie má odvolací súd za to, že žalobcovi vznikla nemajetková
ujma spočívajúca v porušení práva na súkromný a rodinný život, práva na ochranu zdravia, telesnej
a psychickej integrity, keďže právo na primeranú dobu odpočinku bolo porušené. Nakoľko slovenský
právny poriadok neobsahuje úpravu ohľadom práva jednotlivca na náhradu škody proti štátu spôsobenej
porušením práva únie, ujma žalobcu má najbližšie k zásahu do osobnostných práv, a preto súd

prvej inštancie správne analogicky aplikoval § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka. Nemožno sa
stotožniť s argumentáciou žalovaného, že nebola splnená podmienka pre uplatnenie nároku na
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, že v zmysle
uvedeného ustanovenia je možné žiadať peňažné odškodnenie len vtedy, ak nie je postačujúcezadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 a že neoprávneným zásahom bola v značnej miere znížená
dôstojnosť, resp. vážnosť žalobcu v spoločnosti. Keďže členský štát Únie neprijal opatrenia nevyhnutné
na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného

pracovného času, resp. prijala vnútroštátnu právnu úpravu v zmysle zákona č. 315/2001 Z.z., ktorý
umožňuje zamestnávateľovi resp. služobnému úradu rozvrhnúť príslušníkovi zboru služobný čas tak, že
tento presiahne maximálnu hranicu, stanovenú v článku 6 písm. b/ Smernice Európskeho parlamentu
a rady 2003/88/ES, neprichádza do úvahy morálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe rozumie
predovšetkým ospravedlnenie, odvolanie difamujúcich výrokov a pod. Prostriedky nápravy podľa § 13

ods.1 Občianskeho zákonníka (popri morálnej satisfakcii požiadavka, aby sa upustilo od neoprávnených
zásahovdoprávanaochranuosobnosti,abysaodstránilinásledkytýchtozásahov)zatakýchtookolností
strácajú svoju účinnosť a funkčnosť a v takomto prípade súdna prax nevylučuje možnosť bez ďalšieho
uplatniť finančné zadosťučinenie.
51. K námietke žalovaného, že žalobca nepreukázal zásah do svojho súkromného a rodinného života,
nepreukázal výšku škody v súvislosti s nepreskúmateľnosťou rozsudku odvolací súd poukazuje na

neopodstatnenosť týchto námietok žalovaného, pričom súd prvej inštancie uvedené odôvodnil v bodoch
14 až 16 svojho rozsudku. Výšku peňažného zadosťučinenia súd určuje na základe voľnej úvahy, ktorá
nesmie byť arbitrárna, preto je potrebné zdôrazniť, že právo na odpočinok u žalobcu bolo dlhšiu dobu
porušené, keď za 3 roky došlo uňho k prekročeniu týždenného pracovného času počas celkovo 20
mesiacov zo žalobou uplatneného obdobia. Odvolací súd súhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že

práca žalobcu je veľmi zodpovedná. Skutočnosť, že u žalobcu došlo k 37-násobnému prekročeniu
limitu týždenného pracovného času počas 20 mesiacov žalovaného obdobia znamená, že žalobca
tento čas nemohol venovať odpočinku, načerpaniu energie, udržaniu kondície, svojim záľubám, rodine
a pomoci najbližším. Tak ako konštatoval súd prvej inštancie v bode 15 svojho odôvodnenia žalobca mal
vžalovanomobdobí2maloletédeti.Jehodcéravtomčaseutrpelavážnyúrazdolnejkončatinystrvalými

následkami (amputácia), kedy prítomnosť žalobcu ako otca a manžela v rodine bola viac ako žiadúca.
Práve s ohľadom na spôsob nariaďovania služobných povinností bolo značne znemožnené a sťažené
poskytovanie pomoci žalobcu svojej vlastnej dcére. Zároveň žalobca poskytoval pomoc a opateru aj
svojim rodičom vo vyššom veku. Možno súhlasiť s názorom súdu prvej inštancie, že vzhľadom na
žalobcovu pracovnú vyťaženosť bolo skĺbenie práce, osobného a rodinného života i voľného času

prakticky veľmi ťažko plánovateľné, čo malo v konečnom dôsledku dopad aj na jeho fyzickú a psychickú
kondíciu. Žalovaný namietal, že žalobca nepreukázal, že daný čas mohol tráviť aj naznačeným
spôsobom a že nekonkretizoval skutkové okolnosti tvoriace obsah iného ako pracovného využitia času.
V tejto súvislosti odvolací súd vyslovuje názor, že všeobecnejšie popísanie istých skutočností samo
o sebe neznamená nekvalitu súdneho rozhodnutia. Skutkové okolnosti uvedené súdom prvej inštancie

sú dostatočne zrozumiteľné a určité a nepotrebujú bližšiu interpretáciu. S poukazom na uvedené
odvolací súd zdieľa názor súdu prvej inštancie, že priznaná nemajetková ujma 4.000,- eur vychádzajúc
najmä z dĺžky obdobia nežiadúceho stavu a zníženia kvality života v dôsledku zásahu do osobnostných
práv žalobcu vyššie popísaných podrobnejšie je primeraná.
52. K námietke žalovaného, keď spochybňoval dôkazy preukazujúce prekročenie maximálneho

prípustného týždenného pracovného času žalobcu, ktoré označil ako „tabuľky“, odvolací súd uvádza,
že ide o výpis zo systému slúžiaceho pre riadenie ľudských zdrojov a evidenciu dochádzky. Zároveň
sa z neho vychádza pri výpočte mesačného služobného príjmu žalobcu. Ide o relevantný dôkaz, ktorý
v naznačených súvislostiach nevyvoláva pochybnosti o jeho hodnovernosti. Preto aj táto námietka
žalovaného nie je dôvodná.

53. Odvolací súd poukazuje na princíp právnej istoty a predvídateľnosti súdnych rozhodnutí spočívajúci
v tom, aby v skutkovo obdobných veciach súdy rozhodovali rovnako, odvolací súd poukazuje na
obsiahlu rozhodovaciu činnosť odvolacích súdov, ktoré prijali obdobné závery, ako v tejto veci (napr.
rozsudky Krajského súdu v Prešove sp. zn. 10Co/11/2024 zo dňa 28.03.2024, 1Co/11/2024 zo dňa
18.06.2024, 11Co/19/2024 zo dňa 27.06.2024, 14Co/6/2024 zo dňa 27.06.2024, 9Co/20/2024 zo dňa

04.07.2024 a sp. zn. 2Co/23/2024 zo dňa 14.08.2024, rozsudky Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.
zn. 13Co/62/2023 zo dňa 31.07.2024, 15Co/130/2023 zo dňa 14.08.2024, rozsudok Krajského súdu v
Košiciach sp. zn. 2Co/53/2024 zo dňa 18.07.2024 a ďalšie).
54. K odvolacej námietke žalobcu čo do nesprávneho právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie
vo vzťahu k trovám konania odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že civilný sporový proces je

v otázke náhrady trov konania ovládaný zásadou zodpovednosti za úspech v spore. Ak žalobca podal
dôvodnú žalobu a bol úspešný v základe nároku, má nárok na náhradu trov konania. Pri rozhodovaní o
náhrade trov konania je potrebné rozlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje
rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté, výška ujmy je potom druhotná a nadväzujúca.Súd prvej inštancie rozhodol správne, keďže žalobca bol úspešný v základe nároku, a preto správne v
zhode so zásadou zodpovednosti za úspech v spore aplikoval § 255 ods. 1 CSP.
55. Preto odvolací súd z dôvodov, ktoré podrobne vyššie popísal rozsudok v napadnutej časti t.j. okrem

výroku II. o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti potvrdil ako vecne správny postupom podľa ust. §
387 CSP.
56. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255
ods. 1 CSP. Na základe toho úspešnému žalobcovi priznal voči neúspešnému žalovanému náhradu
trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Výšku týchto trov ustáli postupom podľa ust. § 262 ods. 2

CSPsúdprvejinštanciepoprávoplatnostitohtorozhodnutiaodvolaciehosúdusamostatnýmuznesením,
ktoré vydá súdny úradník.
57. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.)

v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 C.s.p.).

Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).