Uznesenie ,
Odmietajúce podanie Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 19. november 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 3Cdo/29/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3520202936
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 11. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Renáta Gavalcová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:3520202936.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu V. V., narodeného U., zastúpeného advokátom
JUDr. Jánom Legerským, Trenčín, Nám. sv. Anny 15/25, proti žalovanému Obec Priepasné, Priepasné
109, IČO: 00309851, zastúpenému spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. Slávik a partneri, s.r.o.,
Topoľčany, nám. M. R. Štefánika 3, IČO: 36861375, o odstránenie neoprávnenej stavby, vedenom na
Okresnom súde Trenčín (predtým Okresný súd Nové Mesto nad Váhom) pod sp. zn. NM-11C/69/2020,

o dovolaní žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 20. apríla 2023 sp. zn. 17Co/26/2023,
takto

r o z h o d o l :

I. Dovolanie o d m i e t a.

II. Žalovaný má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Nové Mesto nad Váhom (teraz Okresný súd Trenčín) (ďalej aj ako „súd prvej inštancie“
alebo „okresný súd“) uznesením z 23. septembra 2022 č. k. 11C/69/2020-109 výrokom I. zastavil
konanie; a výrokom II. žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania proti žalobcovi v rozsahu 100
%, o výške ktorých bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením vydaným súdnym
úradníkom po právoplatnosti rozsudku.
1.1. Súd prvej inštancie rozhodoval na základe žaloby, ktorou sa žalobca domáhal, aby súd uložil

žalovanému povinnosť odstrániť stavbu - betónovú cestu s asfaltovým povrchom - v časti, v ktorej
je umiestnená na pozemkoch vytvorených geometrickým plánom č. XXX-XXX/XX, úradne overeným
dňa 29. 4. 2011 pod č. 100/11 ako parc. č. 15308/14 - zastavaná plocha a nádvorie vo výmere 43
m2, odčlenením tohto pozemku z EKN parc. č. XXXXX zapísanej na liste vlastníctva č. XXXX pre kat.
úz. W. a ako parc. č. 15315/16 - zastavaná plocha a nádvorie vo výmere 350 m2, odčlenením tohto
pozemku z CKN parc. č. 15315/3 zapísanej na liste vlastníctva č. XXXX pre kat. úz. W.. V žalobe uviedol,

že je vlastníkom pozemkov, na ktorých je umiestnená časť betónovej cesty s asfaltovým povrchom
a žalovaný je vlastníkom tejto stavby. Žalobca tvrdil, že cesta bola zriadená na pozemkoch, ktoré sú
teraz vo vlastníctve žalobcu bez akéhokoľvek zákonného oprávnenia alebo dohody medzi stavebníkom
takejto stavby a vlastníkom pozemkov, na ktorých je táto umiestnená, a že tak ide o neoprávnenú stavbu.
Na usporiadanie právnych vzťahov medzi vlastníkom takejto stavby zriadenej na cudzom pozemku je
potrebné podľa žalobcu aplikovať § 135c Občianskeho zákonníka.

1.2. Súd prvej inštancie konštatoval, že v minulosti prebiehalo konanie vedené na súde prvej inštancie
pod sp. zn. 3C/20/2015 (ďalej ako „konanie pod sp. zn. 3C/20/2015“), v ktorom sa totožný žalobca
voči totožnému žalovanému domáhal vyporiadania neoprávnenej stavby, betónovej cesty s asfaltovým
povrchom (totožnej ako v tomto konaní), prikázaním do jeho vlastníctva za náhradu podľa § 135c ods.
2 Občianskeho zákonníka. Súd rozhodol tak, že žalobu žalobcu zamietol ako nedôvodnú, keďže v
konaní nebolo preukázané, že stavba je neoprávnená. Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 9.

7. 2018 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. 4Co/262/2017-349 zo 16. mája 2018,
ktorý napadnutý rozsudok po odvolaní žalobcu potvrdil. V oboch konaniach sa žalobca domáha protižalovanému vyporiadania neoprávnenej stavby, betónovej cesty s asfaltovým povrchom, nachádzajúcej
sa sčasti na pozemkoch vo výlučnom vlastníctve žalobcu, a to postupom podľa § 135c Občianskeho
zákonníka. Pri vyporiadaní neoprávnenej stavby v zmysle § 135c Občianskeho zákonníka súd nie je

viazaný žalobným petitom (§ 216 ods. 2 CSP) a môže rozhodnúť buď o odstránení neoprávnenej
stavby (podľa ods. 1), alebo so súhlasom vlastníka pozemku zastavaného neoprávnenou stavbou o
prikázaní neoprávnenej stavby do jeho vlastníctva, ak by sa ukázalo, že odstránenie stavby nie je účelné
(podľa ods. 2), alebo môže usporiadať pomery medzi vlastníkom pozemku a vlastníkom stavby aj inak,
najmä zriadiť za náhradu vecné bremeno, ktoré je nevyhnutné na výkon vlastníckeho práva k stavbe

(podľa ods. 3). Poradie spôsobov vyrovnania právnych vzťahov medzi neoprávneným stavebníkom
a vlastníkom pozemku určuje zákon. Až potom, ako súd dospeje k záveru, že ide o neoprávnenú
stavbu (žalovaného) na cudzom pozemku (žalobcu), musí rozhodnúť v zmysle § 135c Občianskeho
zákonníka. Súd prvej inštancie skonštatoval, že v konaní pod sp. zn. 3C/20/2015 súd žalobu žalobcu
o vyporiadanie neoprávnenej stavby prikázaním do jeho vlastníctva posúdil ako nedôvodnú, nakoľko
vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že sa nejedná o neoprávnenú stavbu. Dôkazné bremeno

ohľadneneoprávnenostistavbyspočívalonažalobcovi,pričomžalobcanijakonepreukázal,žebystavba
cesty bola neoprávnená. Rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo potvrdené tiež odvolacím súdom. S
námietkami žalobcu v rámci dovolacieho konania v tom smere, že závery súdu o oprávnenej stavbe
neboli založené na žiadnom riadnom skutkovom zistení, ktoré by vyplynulo z vykonaného dokazovania,
sa nestotožnil ani dovolací súd. Keďže žalovaný už vo svojom prvom vyjadrení k podanej žalobe (č.

l. 23) poukázal na to, že stavbu postavil predchádzajúci vlastník Roľnícke družstvo W. na pozemkoch
ním užívaných v čase účinnosti zákona č. 49/1959 Zb. o jednotných roľníckych družstvách a tento
predpis umožňoval užívateľovi pozemkov na nich vybudovať stavbu aj bez súhlasu vtedajších vlastníkov
pozemkov, nemohlo ísť o neoprávnenú stavbu. Vzhľadom na to súd prvej inštancie konštatoval, že
vec bola meritórne prejednaná, skutkové zistenia ohľadne oprávnenosti stavby na základe tvrdení

žalovaného neboli žalobcom nijako spochybnené. V oboch konaniach preto podľa súdu prvej inštancie
ide medzi tými istými stranami o rovnakú vec, žalobca žiadal vyporiadať neoprávnenú stavbu, cestu
žalovaného. Súd prvej inštancie preto konanie pre prekážku právoplatne rozhodnutej veci zastavil podľa
§ 230 CSP.

2. Krajský súd v Trenčíne (ďalej aj ako „odvolací súd“ alebo „krajský súd“) na odvolanie žalobcu,
uznesením z 20. apríla 2023 sp. zn. 17Co/26/2023 uznesenie súdu prvej inštancie potvrdil a žalovanému
priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
2.1. Odvolací súd vo svojom rozhodnutí dôvodil, že skutkový stav v konaní pod sp. zn. 3C/20/2015
bol zistený postupom podľa CSP, a to ohľadom tvrdenia, že stavba nie je neoprávnená, nesporným

skutkovým tvrdením podľa § 151 ods. 1 CSP. Žalobca pritom mal možnosť tento následok zvrátiť a
dosiahnuť o tejto otázke riadne dokazovanie. Preto je právne irelevantné, že v konaní pod sp. zn.
3C/20/2015 sa zistilo, že stavba nie je neoprávnená, nesporným skutkovým tvrdením. Rovnako by bolo
neopodstatnené tvrdiť, že dokazovanie ohľadom tejto skutočnosti nebolo vykonané dostatočne. Bolo
správne konštatovanie, že rozhodnutie z konania pod sp. zn. 3C/20/2015 tvorí pre toto konanie prekážku

veci právoplatne rozhodnutej. Pritom trefne upozornil súd prvej inštancie, že konanie podľa § 135c
Občianskeho zákonníka o vyporiadaní neoprávnenej stavby je konaním, v ktorom z právneho predpisu
vyplýva určitý spôsob vyporiadania vzťahu a súd nie je viazaný návrhmi sporových strán, pričom ak
sa jedná o neoprávnenú stavbu, tak súd nemôže žalobu na jej vyporiadanie zamietnuť (rozsudok
Najvyššieho súdu ČR z 5. 10. 2004, sp. zn. 22Cdo/1342/2004). Preto ak sa znova žalobca domáha

vyporiadania neoprávnenej stavby (lež iným spôsobom - vtedy prikázaním, teraz odstránením), tak je
daná prekážka veci právoplatne rozhodnutej, lebo pre aplikáciu § 135c Občianskeho zákonníka je nutné
prejudiciálnevyriešenie,čiideoneoprávnenústavbu.Tátoskutočnosťbolaužrazprávoplatnevyriešená
súdom v konaní pod sp. zn. 3C/20/2015. Preto súd znova o tom istom konať nemôže. Žalobca namietal,
že aj keby bolo preukázané, že v čase vzniku stavby patrilo družstvu právo družstevného užívania, tak by

to neznamenalo, že by malo trvať ďalšie umiestnenie stavby na pozemku žalobcu aj po zániku inštitútu
združených pozemkov, pričom súd prvej inštancie mal ochranu žalobcovi poskytnúť prostredníctvom §
126 Občianskeho zákonníka. Ani s týmto názorom žalobcu sa odvolací súd nestotožňuje. Podstatné
je, že žalobca sa domáha odstránenia stavby prostredníctvom § 135c Občianskeho zákonníka, čo
výslovne akcentoval aj v podanej žalobe (priamo odkazujúc na toto ustanovenie). V tomto prípade

ani niet pochýb o tom, že ide o žalobu na odstránenie stavby podľa § 135c Občianskeho zákonníka,
nakoľko je označená aj v geometrickom pláne. Zároveň je podstatné i to, že „ak ide o objekt, ktorý
má povahu stavby ako veci v právnom slova zmysle, a ide o tzv. neoprávnenú stavbu, postavenú na
pozemku žalobcu, môže žalobca dosiahnuť svoj cieľ žalobou na odstránenie stavby, a nie žalobou navypratanie pozemku“ (rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 9. decembra 1999, sp. zn. 22Cdo/456/98).
Pritom „ustanovenie § 135c Občianskeho zákonníka je špeciálnym ustanovením vo vzťahu k § 126 ods.
1 Občianskeho zákonníka [...]. Zákonodarca už tým, že vyňal režim neoprávnenej stavby z dosahu § 126

ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorý by neoprávnené zriadenie stavby na cudzom pozemku umožňoval
riešiťlenžalobounaodstráneniestavby,deklarovalnevyhnutnosťprihliadnuťvodôvodnenýchprípadoch
aj na oprávnené záujmy vlastníka neoprávnenej stavby a tiež na všeobecný záujem na tom, aby
právny vzťah medzi vlastníkom pozemku a vlastníkom neoprávnenej stavby boli postavené na pevnom
základe. V občianskom práve sa tradične uplatňuje aj snaha o to, aby nákladné investície neboli

zbytočne zmarené (v prípade neoprávnenej stavby, pochopiteľne, za predpokladu, že vzhľadom na
okolnosti konkrétneho prípadu možno takýto postup spravodlivo požadovať)“, (rozsudok Najvyššieho
súdu ČR zo 6. 12. 2001, sp. zn. 22Cdo/1090/2000). Aplikácia týchto záverov tak vylučuje správnosť
odvolacej námietky žalobcu, nakoľko v tomto prípade niet pochýb, že žalobca žiada odstránenie stavby
v právnom zmysle slove (k čomu dospeli súdy v konaní pod sp. zn. 3C/20/2015), čo je možné iba
postupom podľa § 135c Občianskeho zákonníka. Ďalej žalobca postupom súdu prvej inštancie prišiel o

možnosť prezentovať svoj postoj k prípadnému zastaveniu konania z dôvodu prekážky veci právoplatne
rozhodnutej. O túto možnosť však neprišiel žalobca v odvolacom konaní, kde mohol svoju argumentáciu
k prekážke veci právoplatne rozhodnutej plne rozvinúť, čo sa napokon aj stalo. Tento nedostatok v
postupe súdu prvej inštancie bol preto napraviteľný v odvolacom konaní (inými slovami, žalobca mohol
zvrátiť zastavenie konanie odvolaním, o čo sa i pokúsil). Súd prvej inštancie preto podľa odvolacieho

súdu správne dospel k záveru, že konanie je potrebné z dôvodu prekážky právoplatne rozhodnutej veci
zastaviť (§ 230 CSP). Preto odvolací súd napadnuté uznesenie z dôvodu vecnej správnosti potvrdil (§
387 ods. 1 CSP).
2.2. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v
spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti

žalobcovi, keďže bol v odvolacom konaní plne úspešný. V zmysle § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady
trov bude rozhodovať súd prvej inštancie.

3. Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca (ďalej aj „dovolateľ“), jeho
prípustnosť odôvodnil § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. b) CSP.

3.1. Pokiaľ ide o prvý z uplatnených dôvodov dovolania podľa 420 písm. f) CSP, k tomuto žalobca
uvádza, že podľa jeho názoru odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia o zastavení konania
vôbec žiadnym dostatočným a zrozumiteľným spôsobom nereagoval na odvolacie argumenty žalobcu
týkajúce sa poskytnutia ochrany vlastníckemu právu žalobcu podľa § 126 ods. 1 Obč. zák. a nevysvetlil
svoj záver o nemožnosti poskytnutia ochrany žalobcovi prostredníctvom tohto zákonného ustanovenia.

Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu vo vzťahu k žalobcom v odvolaní nastolenej otázke
možnosti aplikácie § 126 ods. 1 Obč. zák., (pre prípad záveru o tom, že posudzovaná stavba nie
je neoprávnenou stavbou, kedy po zmene právnej úpravy vlastník stavby už nemá žiaden právny
titul na užívanie pozemku, na ktorom je stavba umiestnená), je podľa žalobcu celkom nedostatočné.
Protirečivosť odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu k tejto otázke vyplýva predovšetkým z bodu

34. odôvodnenia. V konečnom dôsledku to znamená, že odvolací súd považoval za vecne správne
rozhodnutie súdu prvej inštancie o zastavení konania založené na závere o totožnosti uplatneného
nároku s nárokom, o ktorom bolo už právoplatne rozhodnuté vo veci 3C/20/2015, a v ktorom bol prijatý
záver o tom, že sa nejedná o neoprávnenú stavbu a na druhej strane odvolaciu argumentáciu žalobcu o
tom, že ak teda nejde o neoprávnenú stavbu a vlastník takejto stavby v súčasnosti nedisponuje žiadnym

právnym titulom na užívanie pozemku, na ktorom je takáto stavba umiestnená, tak žalobca sa môže
domáhať ochrany vlastníckeho práva prostredníctvom § 126 ods. 1 Obč. zák. považoval za nesprávnu z
dôvodu,žeprineoprávnenejstavbesamožnodomáhaťochranypodľa§135cObč.zák.akošpeciálneho
ustanovenia, ktoré má pred ustanovením § 126 ods. 1 Obč. zák. prednosť.
3.2. Pokiaľ ide o druhý z uplatnených dôvodov dovolania podľa 421 ods. 1 písm. b) CSP, k tomuto

žalobca uvádza, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, či v prípade
stavby umiestnenej na cudzom pozemku, ktorá podľa právnych predpisov platných v čase jej vzniku
nebola neoprávnenou stavbou, avšak po zmene právnej úpravy vlastník takejto stavby nemá už žiaden
právny titul na užívanie pozemku, na ktorom je takáto stavba umiestnená, môže vlastník pozemku
uplatniť právo na ochranu vlastníckeho práva postupom podľa § 126 ods. 1 Obč. zák.. Odvolací súd

uzavrel, že posudzovaná stavba nie je neoprávnenou stavbou (čo samo o sebe postup podľa § 135c
Obč. zák. vylučuje).3.3. Dovolateľ navrhuje, aby dovolací súd po preskúmaní veci napadnuté uznesenie odvolacieho
súdu ako aj jemu predchádzajúce uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré bolo napadnutým uznesením
odvolacieho súdu potvrdené, zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

4. Žalovaný vo svojom vyjadrení k dovolaniu uviedol, že odvolací súd zdôvodnil svoje rozhodnutie v
dostatočnom rozsahu, takže tento dôvod prípustnosti dovolania nie je daný. V tomto smere poukazuje
na body 24. až 34. odôvodnenia uznesenia odvolacieho súdu. Podľa názoru žalovaného ustanovenie §
126 obč. zák. možno vztiahnuť na prípad, keď neoprávnenosť zásahu do vlastníckeho práva je založená

na tom, že stavba bola zriadená ako dočasná (a uplynula doba, na ktorú mala byt' zriadená), prípadne
došlo k zániku obligačného titulu, na základe ktorého bola stavba zriadená (dočasný zmluvný vzťah),
keďže vtedy vlastník takejto stavby s týmto stavom (možnosťou) musel byť uzrozumený. Nemožno ho
však vztiahnuť na prípad, keď k takej zmene došlo výlučne na základe zmeny právnej úpravy, ako to
je v tomto prípade. Žalovaný navrhuje dovolanie žalobcu zamietnuť a zaviazať dovolateľa na náhradu
trov dovolacieho konania.

5. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP), po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§
427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo
napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru,
že dovolanie treba odmietnuť. Na odôvodnenie uvedeného záveru dovolací súd uvádza nasledovné:

6. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné sú vymenované v § 420 a § 421 CSP.

7. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť

vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v
konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou
dovolateľa vysvetliť, z čoho konkrétne vyvodzuje prípustnosť dovolania a v spojitosti s tým označiť v
dovolaní náležitým spôsobom tiež dovolací dôvod. V dôsledku spomenutej viazanosti neskúma dovolací
súd správnosť napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v

dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

8. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu uvedenú

v § 420 písm. f) CSP sú zásah súdu do práva na spravodlivý proces a nesprávny procesný postup
súdu znemožňujúci procesnej strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia v takej miere
(intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
8.1. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nezávislom a nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty

a záruky poskytované právnym poriadkom; jeho integrálnou súčasťou je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce súdne konanie. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti jeho strán,
právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo
na predvídateľnosť rozhodnutia a na jeho riadne odôvodnenie, zachovanie rovnosti strán v konaní, na
relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae

(odmietnutie spravodlivosti).
8.2. Porušením práva na spravodlivý proces v zmysle uvedeného ustanovenia zákona treba rozumieť
nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré zároveň
znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva.

9. Pretože dovolateľ namietal arbitrárnosť a nedostatočné odôvodnenie uznesenia odvolacieho
súdu, dovolací súd pristúpil k posúdeniu argumentačnej udržateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu
z pohľadu, či napĺňa záruky garantujúce, že výkon spravodlivosti v danom prípade nie je arbitrárny
(svojvoľný), a či je zachované právo dovolateľa na riadne odôvodnenie rozhodnutia.

10. Ústavný súd Slovenskej republiky vo viacerých svojich rozhodnutiach, aktuálne napr. v uznesení
sp. zn. III. ÚS 44/2022 z 27. januára 2022 uviedol, že arbitrárnosť sa v zásade môže prejavovať
vo dvoch podobách. Procesná arbitrárnosť je hrubým alebo opakovaným porušením zásadnýchustanovení právnych predpisov upravujúcich postup orgánu verejnej moci, hmotnoprávna (meritórna)
arbitrárnosť sa prejavuje ako extrémny nesúlad medzi právnym základom pre rozhodovanie veci a
závermi orgánu verejnej moci, ktoré sú vo vzťahu k tomuto právnemu základu neobhájiteľné všeobecne

akceptovateľnými výkladovými postupmi (II. ÚS 576/2012). Z judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že
arbitrárnosť (i zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí) všeobecných súdov je najčastejšie daná rozporom
súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností prejednávaných prípadov s pravidlami
formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti

takému uplatneniu (napr. IV. ÚS 115/03). Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieru ústavnej
relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v čl. 127 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“). O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho
rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak sa zistí taká interpretácia a aplikácia právnej normy zo strany súdu,
ktorázásadnepopieraúčelavýznamaplikovanejprávnejnormy,aleboakdôvody,naktorýchjezaložené
súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky,

prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III.
ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

11. K námietkam dovolateľa týkajúcim sa nedostatkov odôvodnenia dovolaním napadnutého uznesenia
odvolacieho súdu treba uviesť, že právo na istú kvalitu súdneho konania, ktorého súčasťou je aj

právo strany sporu na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva
na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva aj z rozhodnutí Ústavného
súdu Slovenskej republiky vyplýva, že základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj právo podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v sebe zahŕňajú aj právo na
riadne odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/2006). Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať

vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi
závermi na strane druhej. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať
sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi strán významnými pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS
76/07, obdobne Kraska c/a Švajčiarsko z 29. apríla 1993, Séria A, č. 254-B, str. 49, § 30). Judikatúra
Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je

pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument
pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c.
Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A , s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra
1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára
1998).

12. Z obsahu dovolania vyplýva, že žalobca namietal nedostatočnosť dôvodov odvolacieho rozhodnutia,
pričom najmä poukazoval na to, že dostatočným spôsobom nereagoval na odvolacie argumenty žalobcu
týkajúce sa poskytnutia ochrany vlastníckemu právu žalobcu podľa § 126 ods. 1 Obč. zák. a nevysvetlil
svoj záver o nemožnosti poskytnutia ochrany žalobcovi prostredníctvom tohto zákonného ustanovenia.

13. V posudzovanom prípade obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie
odôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP.
Prvoinštančné a odvolacie konanie tvoria z hľadiska jeho predmetu jeden celok (m. m. IV. ÚS 372/08,
IV. ÚS 350/09). Podľa názoru dovolacieho súdu odôvodnenie uznesenia odvolacieho súdu v spojení s

odôvodnením uznesenia súdu prvej inštancie spĺňa kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle §
393 ods. 2 CSP a § 220 ods. 2 CSP z hľadiska formálnej štruktúry a obsahuje aj zdôvodnenie všetkých
pre vec podstatných skutkových a právnych otázok. Z odôvodnení oboch rozhodnutí sú zrejmé právne
úvahy odvolacieho aj okresného súdu, ktoré viedli k prijatiu konečného záveru. Súd prvej inštancie spolu
s odvolacím súdom uviedli, čo je predmetom konania, aké skutočnosti tvrdili sporové strany, z ktorých

vykonaných dôkazov vychádzali, ako ich vyhodnotili, jasne a zrozumiteľne vysvetlili, ktoré skutočnosti
vzalizapreukázané,tedazakéhoskutkovéhostavuvecivychádzali,ktoréustanoveniazákonaaplikovali
a ako vec právne posúdili, a zároveň sa vysporiadali s podstatnými vyjadreniami a námietkami strán
konania.
13.1. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na to, že o nároku žalobcu

na vyporiadanie neoprávnenej stavby podľa § 135c Občianskeho zákonníka už bolo právoplatne
rozhodnuté zamietnutím žaloby, a to rozsudkom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo 16.
februára 2017, sp. zn. 3C/20/2015, v spojení s rozsudkami Krajského súdu v Trenčíne zo 16. mája 2018,
sp. zn. 4Co/262/2017 a Najvyššieho súdu SR z 31. mája 2021, sp. zn. 5Cdo/231/2018. V tomto konanísa prejudiciálne vyriešilo, že stavba nie je neoprávnená. Dovolací súd už vtedy upozornil, že skutkové
tvrdenie, že stavba nie je neoprávnená, bolo nesporným skutkovým tvrdením podľa § 151 ods. 1 CSP, a
preto z neho súd prvej inštancie a odvolací súd aj správne vychádzali. Preto odvolací súd vychádzal zo

záveru, že ak sa znova žalobca domáha vyporiadania neoprávnenej stavby (lež iným spôsobom - vtedy
prikázaním, teraz odstránením), tak je daná prekážka veci právoplatne rozhodnutej, lebo pre aplikáciu
§ 135c Občianskeho zákonníka je nutné prejudiciálne vyriešenie, či ide o neoprávnenú stavbu. Táto
skutočnosť bola už raz právoplatne vyriešená súdom v konaní pod sp. zn. 3C/20/2015. Preto súd znova
o tom istom konať nemôže. Súd prvej inštancie preto podľa odvolacieho súdu správne dospel k záveru,

že konanie je potrebné z dôvodu prekážky právoplatne rozhodnutej veci zastaviť (§ 230 CSP).
13.2. V reakcii na dovolacie argumenty žalobcu dovolací súd uvádza, že za procesnú vadu konania
podľa § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že odvolací súd svoje rozhodnutie neodôvodnil podľa
predstáv dovolateľa, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom, čo nie je tento
prípad. Žalobca preto neopodstatnene namieta, že mu odvolací súd nedostatočným a nepresvedčivým
odôvodnením rozhodnutia znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že

došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. V tejto súvislosti považuje dovolací súd za potrebné
poznamenať,žeodvolacísúdvodôvodnenísvojhorozhodnutianemusídaťodpoveďnavšetkyodvolacie
námietky uvedené v odvolaní, ale len na tie, ktoré majú pre rozhodnutie o odvolaní podstatný význam,
ktoré zostali sporné, alebo na ktoré považuje odvolací súd za nevyhnutné dať odpoveď z hľadiska
doplnenia dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie (II. ÚS 78/05).

13.3. Skutočnosť, že dovolateľ sa s názorom súdov nižšej inštancie nestotožnil, nepostačuje sama
osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia
odvolacieho súdu. Za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f) CSP tak nemožno považovať to, že
súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa. Žalobca preto neopodstatnene namietal
existenciu tejto vady v zmysle § 420 písm. f) CSP.

14. Dovolateľ vyvodzuje prípustnosť jeho dovolania aj z ust. § 421 ods. 1 písm. b) CSP, v zmysle ktorého
dôvod prípustnosti predpokladá, že právnu otázku kľúčovú pre rozhodnutie vo veci samej dovolací súd
dosiaľ neriešil a je tu daná potreba, aby dovolací súd ako najvyššia súdna autorita túto otázku vyriešil.

15. Podľa § 421 ods. 2 CSP dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací
súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

16. Dovolací súd poukazuje na skutočnosť, že medzi uznesenia, voči ktorým nie je prípustné dovolanie z
dôvodu podľa § 421 ods. 1 CSP patrí okrem iného i uznesenie o zastavení konania /§ 357 písm. a) CSP/.

17. Na základe vyše uvedeného dovolací súd konštatuje, že dovolanie dovolateľa, týkajúce sa
ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b) CSP v danom prípade prípustné nie je, preto ho dovolací súd
tiež odmietol podľa § 447 písm. c) CSP ako dovolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému
dovolanie nie je prípustné.

18. Výrok o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta
druhá CSP).

19. Toto uznesenie bolo prijaté senátom najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.