Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 7. november 2024

Súd: Správny súd v Banskej Bystrici
Spisová značka: 1Sf/12/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0824100121
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Antalová

ECLI: ECLI:SK:SpSBB:2024:0824100121.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Antalovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a členov senátu JUDr. Dariny Štoffovej a Mgr. Mariána Štulajtera v právnej
veci žalobcu: PROPER Service SK, s.r.o., so sídlom Pezinská 37, 907 01 Malacky, IČO: 45418756,
zastúpeného: Advokátska kancelária LUKAJKA & PARTNERS s.r.o., so sídlom Jesenského 7713/12,
911 01 Trenčín, IČO: 52471420, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná
63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100018114/2024
zo dňa 03.01.2024, takto

r o z h o d o l :

Žalobu z a m i e t a.

Žalobcovi právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Daňový úrad Trenčín, pobočka Partizánske ako správca dane (ďalej len „správca dane“ alebo
„prvostupňový orgán verejnej správy“) vykonal u žalobcu daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty
(ďalej len „DPH“) za zdaňovacie obdobie november 2021. Daňová kontrola bola začatá dňa 06.04.2022.
O výsledku daňovej kontroly správca dane vyhotovil Protokol č. 100702201/2023 zo dňa 02.03.2023
(ďalej len „Protokol“), ktorého súčasťou bola výzva správcu dane na vyjadrenie k zisteniam uvedeným
v Protokole v zmysle § 46 ods. 8 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“), ktorý bol
žalobcovi doručený dňa12-03.2023. Žalobca sa k Protokolu vyjadril podaním doručeným správcovi dane
12.04.2023. Prerokovanie pripomienok a dôkazov predložených žalobcom k Protokolu sa uskutočnilo
dňa 06.07.2023, o čom bola spísaná Zápisnica o ústnom pojednávaní č. 101693380/2023.

2. Správca dane následne dňa 24.07.2023 vydal Rozhodnutie č. 101854271/2023, ktorým žalobcovi
vyrubil rozdiel dane v sume 11 143,20 eur za zdaňovacie obdobie november 2021, daň vyrubená

daňovým priznaním doručeným dňa 27.12.2021 vo výške 16 169,20 eur, daň zistená správcom dane vo
vyrubovacom konaní vo výške 27 312,40 eur a rozdiel dane v sume 11 143,20 eur (ďalej aj „rozhodnutie
správcu dane“). Správca dane v odôvodnení uviedol, že žalobca si v kontrolovanom zdaňovacom období
november 2021 odpočítal DPH z nasledovných faktúr od dodávateľa Manit trade s.r.o., Bratislava (ďalej
len „Manit trade s.r.o.“ alebo „dodávateľ“):
-faktúra č. 211100006 zo dňa 24.11.2021 v celkovej výške 11 958,- eur, z toho DPH 1 993,- eur, predmet:
„administratívne práce v období 11.mes.2021“, dátum dodania 22.11.2021;

-faktúra č. 211100007 zo dňa 24.11.2021 v celkovej výške 11 980,80 eur, z toho DPH 1 996,80
eur, predmet: „administratívne práce v období 11.mes.2021“, dátum dodania 22.11.2021;
-faktúra č. 211100008 zo dňa 24.11.2021 v celkovej výške 11 746,80 eur, z toho DPH 1 957,80
eur, predmet: „administratívne práce v období 11.mes.2021“, dátum dodania 22.11.2021;-faktúra č. 211100012 zo dňa 30.11.2021 v celkovej výške 6 660,- eur, z toho DPH 1 110,- eur, predmet:
„administratívne práce v období 11.mes.2021“, dátum dodania 29.11.2021;
-faktúra č. 211100013 zo dňa 30.11.2021 v celkovej výške 7 860,- eur, z toho DPH 1 310,- eur, predmet:

„administratívne práce v období 11.mes.2021“, dátum dodania 29.11.2021;
-faktúra č. 211100014 zo dňa 30.11.2021 v celkovej výške 5 580,- eur, z toho DPH 930,- eur , predmet:
„administratívne práce v období 11.mes.2021“, dátum dodania 29.11.2021;
-faktúra č. 211100015 zo dňa 30.11.2021 v celkovej výške 5 100,- eur, z toho DPH 850,- eur, predmet:
„administratívne práce v období 11.mes.2021“, dátum dodania 29.11.2021 a

-faktúra č. 21100021 zo dňa 30.11.2021 celkovej výške 5 973,60 eur, z toho DPH 995,60 eur, predmet:
„administratívne práce v období 11.mes.2021“, dátum dodania 30.11.2021 (ďalej len „faktúry “).
Správca dane uviedol, že žalobca má s dodávateľom Manit trade s.r.o. uzatvorenú Zmluvu o poskytovaní
služieb zo dňa 01.05.2021 (ďalej aj „Zmluva), podľa ktorej bolo predmetom spolupráce poskytovanie
administratívnych služieb v rozsahu, ktorý správca dane s poukazom na text Zmluvy špecifikoval s tým,
že objednávateľ (žalobca) sa zaviazal zaplatiť poskytovateľovi (Manit trade s.r.o.) za vykonávanie

predmetu Zmluvy dohodnutú hodinovú odmenu vo výške 80,- eur (bez DPH), pričom poskytovateľ
sa zaviazal poskytovať objednávateľovi mesačný prehľad poskytnutých administratívnych služieb
s jasne zadefinovaným počtom hodín, vynaložených na poskytnutie dohodnutých administratívnych
služieb, pričom tento prehľad bol povinný poskytovateľ zasielať e-mailovou formou na odsúhlasenie
a po odsúhlasení bol poskytovateľ oprávnený vyúčtovať objednávateľovi dohodnutú odmenu. Správca

dane konštatoval, že z predložených faktúr nie je zrejmý rozsah poskytnutých služieb, predmet plnenia
je na faktúrach uvedený len všeobecne, a preto faktúry neobsahujú náležitosti podľa § 74 ods. 1 písm. f)
zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty znení účinnom k 30.11.2021 (ďalej len „Zákon
o DPH“), podľa ktorého faktúra musí obsahovať množstvo a druh dodávaného tovaru alebo rozsah
a druh dodanej služby. Ani z predloženej Zmluvy nie je zrejmý rozsah poskytnutých služieb. Žalobca

teda nepredložil také dôkazy, ktoré by jednoznačne preukázali druh a rozsah dodaných služieb.

3. Správca dane poukázal na priebeh daňovej kontroly, pričom popísal jednotlivé úkony vykonané
správcom dane, ktorými preveroval oprávnenosť odpočítania dane z faktúr od deklarovaného
dodávateľa. Správca dane poukázal na vyjadrenie konateľa žalobcu (A. B.) na pojednávaní dňa

06.04.2022, ktorý sa vyjadril k predmetu svojej podnikateľskej činnosti a predložil záznamy DPH
za november 2021 spolu s kontrolným výkazom, zoznamom vydaných a prijatých faktúr, inventúrny
súpis majetku za rok 2021 a USB kľúč s ďalšími dokladmi, ktorých obsah správca dane zhodnotil
ako nedostačujúci na preukázanie oprávnenosti uplatneného odpočítania dane. Správca dane vyzval
žalobcuVýzvouzodňa18.05.2022,abypredložildokladypreukazujúcehospodárskeoperácieaúčtovné

prípady, i na predloženie Zmluvy s dodávateľom Manit trade s.r.o. Žalobca požadované doklady doplnil
len čiastočne, Zmluvu s dodávateľom Manit trade s.r.o. nepredložil a túto si správca dane zadovážil
zo spisu z daňovej kontroly žalobcu za zdaňovacie obdobie jún 2021. Následne správca dane Výzvou
z 29.07.2022 požiadal dodávateľa Manit trade s.r.o. za účelom preverenia služieb deklarovaných
v uvedených faktúrach o zaslanie písomností a informácií týkajúcich sa týchto obchodných transakcií

v zdaňovacom období november 2021. Dodávateľ nepredložil správcovi dane žiadne doklady,
na výzvu nereagoval. Správca dane konštatoval, že účtovníctvo dodávateľa je pre správcu dane
nedostupné a dodávateľ mu neumožnil vykonať zistenia smerujúce k potvrdeniu tvrdení žalobcu,
že služby uvedené na faktúrach dodal žalobcovi deklarovaný dodávateľ a že mu pri dodávke vznikla
daňová povinnosť v zmysle § 19 Zákona o DPH. Nebolo možné overiť doklady predložené žalobcom,

tieto doklady preto správca dane považoval za také, ktoré nepreukazujú, aké konkrétne administratívne
služby mal dodávateľ žalobcovi dodať. Správca dane prostredníctvom výzvy adresovanej Sociálnej
poisťovni zistil, že spoločnosť Manit trade s.r.o. bola evidovaná v období od 23.08.2021 do 28.02.2022
ako zamestnávateľ a mala evidovaných celkom 11 zamestnancov. Správca dane Výzvou zo 04.10.2022
vyzval žalobcu na predloženie dôkazov preukazujúcich prijatie dodania administratívnych prác

od dodávateľa a to za každú prijatú faktúru v zdaňovacom období november 2021 samostatne. Žalobca
zaslal správcovi dane odpoveď, ktorej prílohu tvorili súbory s názvami: Cleaningplan SUMMER S/D 2021
(24.07. 2021 - 08.08.2021), Poskytnutie podklady MANITZ - Dochádzka Turnikety 11 2021, Podklady
odstávka(CleaningplanZimnáodstávka2021,Zoznampracovníkov),VýstupyodMANIT–Cleaningplan
- Zimná odstávka 2021 - Lakovňa KaSK posledná verzia, Dochádzka KIA 112021, Dochádzka PROPER

SERVICE SK november 2021, Cleaningplan WINTER S/D 2021 (23.12.2021 - 02.01.2022), zoznamy
z turniketov - odchody a príchody zamestnancov kontrolovaného DS v priestoroch KIA Slovakia s.r.o.
v dňoch 01.11.2021 -30.11.2021, Zoznam pracovníkov za november 2021, kópia 2. strany výzvy, na
ktorej boli rukou dopísané údaje. Správca dane predložené doklady vyhodnotil s tým, že za kontrolovanýdaňový subjekt (žalobcu) dodal podklady výlučne A. B., konateľ žalobcu. Požadované predloženie
všetkých podkladov poskytnutých žalobcom dodávateľovi nebolo zrealizované, bolo len všeobecne
uvedené, že to malo byť formou USB, „výtlače“ a osobne, pričom nebol predložený obsah USB,

„výtlače“, ani žiadne zápisy z obsahu odovzdávaných podkladov, e-mailová alebo iná korešpondencia.
Predložené dochádzkové turnikety sú zo spoločnosti KIA Slovakia, tieto potvrdzujú len príchody/
odchody zamestnancov žalobcu na pracoviskách KIA Slovakia. Rovnako nebolo nijako preukázané,
že plán čistiacich prác zrealizoval dodávateľ. Spôsob vyúčtovania prijatých administratívnych prác
(počet hodín vynaložených na poskytnutie prác, hodinová odmena, odsúhlasovanie prehľadu ...)

k jednotlivým faktúram nebol doložený vôbec. Predložené dôkazy podľa správcu dane nepreukazujú
dodanie fakturovaných služieb. Správca dane ďalej v odôvodnení uviedol, že preveril bankové účty
dodávateľa, pričom zistil že všetky platby za faktúry vystavené dodávateľom za november 2021 boli
prijaté na účet dodávateľa Manit trade s.r.o. vedený v ČSOB a.s. v období od 08.12.2021 do 22.12.2021,
následne v období od 09.12.2021 do 30.12.2021 bolo vykonaných 5 výberov v hotovosti vtedajšou
konateľkou dodávateľa C. D. v celkovej výške 44 642,- eur a v období od 09.12.2021 do 30.12.2021 bolo

vykonaných 10 bezhotovostných prevodov z účtu dodávateľa na jej osobný účet vedený v ČSOB a.s.
v celkovej výške 54 000,67 eur. Následne v období od 09.12.2021 do 30.12.2021 boli z osobného účtu
konateľky C. D. realizované výbery v hotovosti v celkovej výške 38 108,- eur. Správca dane konštatoval,
že skutočnosť, že došlo k úhrade dodávateľských faktúr nepreukazuje, že došlo k reálnemu dodaniu
fakturovaných administratívnych prác.

4. Správca dane predvolal na výsluch C. D., ktorá bola v období od 01.04.2021 do 23.03.2022
konateľkou dodávateľa Manit trade s.r.o. (ďalej aj „konateľka dodávateľa“ alebo „svedkyňa“), ktorá
dňa 28.09.2022 v neprítomnosti zástupcu žalobcu, (ktorý bol o termíne výsluchu upovedomený)
podala svedeckú výpoveď, o čom bola spísaná Zápisnica o ústnom pojednávaní. Svedkyňa uviedla,

že hlavným predmetom ekonomickej činnosti boli administratívne práce, v novembri 2021 nemali
žiadnych veľkých dodávateľov, za svojho odberateľa označila žalobcu, pričom pre iného odberateľa
a administratívne práce nevykonávali. V novembri 2021 mali 6 zamestnancov na dohodu v oblasti
cateringu – kuchári, čašníci, zamestnanci v gastro odvetví, zmluvy nevedela predložiť, mali byť
odovzdané novému konateľovi. Konateľka pracovala z miesta svojho trvalého bydliska a na adresu sídla

dodávateľa chodila len pošta, spoločnosť nemala žiadny majetok, na výkon činnosti používala súkromné
zariadenia. Uviedla, že za žalobcu jednal konateľ A. B. a spolupráca trvala od mája 2021 do decembra
2021. Predmetom fakturácie boli administratívne práce - riešenie dochádzky zamestnancov-turnikety,
zostavy o pohybe zamestnancov, ktorí sa snímajú čipovými kartami a prípravné práce k odstávkam
z dôvodu komplexných upratovacích a čistiacich prác v spoločnosti KIA Žilina. Zamestnanci boli

brigádnici žalobcu, svedkyňa spracovávala dochádzku na základe ich čipových kariet, faktúry boli
vystavené ňou osobne a vystavenie ôsmich faktúr v mesiaci novembri 2021 namiesto jednej faktúry
vysvetlilatým,žeprípravnéprácesúdlhodobýniekoľkomesačnýprocespredvykonanímdanejodstávky,
ktorá prebehla v mesiaci december 2021. Uviedla, že obsahom vykonaných administratívnych prác v
novembri 2021 boli prípravné práce na odstávku, jej úlohou bolo pripraviť daný koncept, aby sa vedelo,

aký počet ľudí bude potrebný na konkrétne dni, resp. obdobia, je to v podstate plán prípravy odstávky.
Podklady k vykonaniu fakturovaných administratívnych prác preberala od p. B., dal jej osobne predošlé
výstupy ako prebiehala príprava na odstávku, ktoré aktualizovala na konkrétne osoby, mali o tom
sedenie s konateľom žalobcu v kaviarni. Údaje z predložených podkladov spracovávala prostredníctvom
excelovských tabuliek, predbežný plán prípravných prác na schválenie odovzdávala osobne. Svedkyňa

uviedla, že fakturované administratívne práce v mesiaci november 2021 vykonávala iba ona a tieto
sa realizovali v súlade so Zmluvou o poskytovaní služieb z 01.05.2021. Nesúlad medzi dohodnutou
odmenouvZmluveasumoufakturovanouvysvetlilatým,žeprípravnéodstávkovéprácebolifakturované
na základe ústnej dohody z dôvodu náročnosti, preto sa ceny líšili. Prípravné práce pre odstávku sa robili
v novembri 2021, tieto boli odsúhlasované ústne (osobne alebo telefonicky), e-mailová komunikácia

nebola predložená. Ku všetkým faktúram svedkyňa uviedla, že išlo o prípravné práce na odstávku,
rozpis prác v tabuľkovej forme má konateľ žalobcu. Všetky faktúry boli uhradené bezhotovostne na účet
dodávateľa, nevedela či bola odvedená DPH za november 2021 u dodávateľa, dokumenty nevedela
predložiť, pretože boli odovzdané novému konateľovi. Svedkyňa predložila následne Rozhodnutie
spoločníka o jej odvolaní z funkcie konateľa, o menovaní E. F., občana ČR do funkcie konateľa

a o prevode obchodného podielu na nadobúdateľa E. E., občana ČR, ako aj Preberací protokol
bez uvedenia dátumu. Správca dane v rámci vyhodnotenia jej výpovede konštatoval, že dodávateľ mal
síce zamestnancov, ale všetko z oblasti gastro a podľa vyjadrenia svedkyne uvedené administratívne
práce mala vykonávať sama na súkromných zariadeniach, keďže dodávateľ nevlastnil žiadny majetok.Z výpovede vyplýva, že dodanie služieb nebolo vôbec v súlade s uzavretou Zmluvou o poskytovaní
služieb zo dňa 01.05.2021. Vo výpovedi svedkyňa uviedla, že všetky práce realizovala výlučne
sama, avšak neuviedla, aké konkrétne práce vykonávala, čo všetko poskytnuté administratívne práce

zahŕňali. Celková výška fakturovaných administratívnych prác bola v mesiaci november vo výške
55 716,- eur bez DPH, čo by v zmysle uvedenej Zmluvy (pri dohodnutej hodinovej odmene 80,- eur
bez DPH) malo predstavovať 696,45 hodín poskytovania dohodnutej služby. Mesiac november 2021
mal 30 kalendárnych dní, a tak na 1 kalendárny deň pripadá 23,22 hodín poskytovania prác. Podľa
vyjadrenia svedkyne obsahom vykonaných administratívnych prác v novembri 2021 boli prípravné

práce na odstávku, jej úlohou malo byť pripraviť daný koncept, aby sa vedelo, aký počet ľudí bude
potrebný na konkrétne dni - Plán prípravy odstávky. Preto podkladom na jeho vypracovanie nemohli
byť dochádzkové turnikety zo spoločnosti KIA Slovakia s.r.o., ktoré zachytávajú dochádzku - príchody/
odchody zamestnancov žalobcu na pracoviskách KIA Slovakia v reálnom čase. V zmysle uvedeného
správca dane konštatoval, že nebolo vierohodne preukázané, že osoba, ktorá je na daňových dokladoch
uvedená ako dodávateľ služieb, deklarované služby žalobcovi skutočne aj dodala a že jej z tohto

titulu vznikla daňová povinnosť v zmysle § 19 ods. 2 Zákona o DPH, čo je základná zákonná
podmienka pre odpočítanie dane ustanovená v § 49 ods. 1 Zákona o DPH. Účtovníctvo dodávateľa je
pre správcu dane nedostupné, dodávateľ neumožnil vykonať zistenia smerujúce k potvrdeniu tvrdení
žalobcu, že služby uvedené na faktúrach dodal žalobcovi dodávateľ a že mu pri tejto dodávke vznikla
daňová povinnosť v zmysle § 19 Zákona o DPH. Doklad, ktorý nie je možné preveriť, sám osebe

nepreukazuje, že sa deklarovaný obchod uskutočnil, resp. že sa uskutočnil tak, ako je v doklade
uvedené alebo že doklad daňový subjekt vôbec vystavil.

5. Vzhľadom na to, že žalobca nepredložil dôkazy preukazujúce použitie dodávok služieb obstaraných
kontrolovanými faktúrami (administratívne práce), t. j. ktoré by preukazovali ich použitie žalobcom

na plnenie podliehajúce DPH, a teda splnenie zákonom stanovenej podmienky na uplatnenie práva
odpočítať daň uvedenej v § 49 ods. 2 Zákona o DPH, správca dane Výzvou z 05.10.2022 vyzval
odberateľskú spoločnosť žalobcu KIA Slovakia s.r.o. na poskytnutie súčinnosti a žiadal o predloženie
dokladov týkajúcich sa obchodnej spolupráce so žalobcom v období november 2021. Z dokladov
predložených od spoločnosti KIA Slovakia s.r.o. vyplýva, že táto spoločnosť potvrdila dodanie plnení

žalobcom, avšak predmetom dodávok fakturovaných žalobcom uvedenej spoločnosti boli upratovacie
a čistiace práce, ktoré boli vykonané zamestnancami kontrolovaného daňového subjektu. Správca
dane uviedol, že požiadal o údaje z kontrolného výkazu dodávateľa za zdaňovacie obdobie november
2021, z ktorého zistil, že dodávateľ uviedol v kontrolnom výkaze kontrolované dodávateľské faktúry,
avšak uvedené údaje sú bez riadneho preukázania prostredníctvom účtovných dokladov a ďalších

dôkazov len formálnymi údajmi a uvedenie faktúry do kontrolného výkazu nie je dôkazom o reálnom
uskutoční plnenia na nej deklarovaného. Správca dane poukázal na to, že na základe vykonaného
dokazovania oboznámil žalobcu so vzniknutými pochybnosťami o pravdivosti údajov uvedených
v dokladoch predložených ku kontrole DPH za zdaňovacie obdobie november 2021 a vyzval žalobcu
(Výzvou zo dňa 25.01.2023, doručenou žalobcovi 26.01.2023), aby sa v stanovenej lehote vyjadril

k zisteným skutočnostiam a vzniknutým pochybnostiam, najmä, aby neúplné údaje doplnil, nejasnosti
vysvetlil a nepravdivé údaje opravil alebo pravdivosť údajov riadne preukázal. Žalobca sa k vzniknutým
pochybnostiam správcu dane nevyjadril a žiadne nové dôkazy nepredložil. Správca dane konštatoval,
že žalobca v priebehu daňovej kontroly nepreukázal, nepredložil a nenavrhol také dôkazy, ktoré
by spôsobom vylučujúcim akékoľvek pochybnosti preukazovali uskutočnenie zdaniteľného plnenia,

pričom bolo na žalobcovi, akým spôsobom si zaistí dôkazy preukazujúce dodanie vyfakturovaných
služieb dodávateľom uvedeným na faktúre a súčasne nepredložil ani vysvetlenia a informácie, ktoré
by potvrdzovali reálnosť uvedených výdavkov. Žalobca neposkytol mesačný prehľad poskytnutých
a odsúhlasených administratívnych služieb tak, ako bolo dohodnuté v Zmluve a nepreukázal, aké
služby a v akom rozsahu mu deklarovaný dodávateľ mal dodať. Správca dane poukázal na to, že u

priameho dodávateľa žalobcu došlo k zmene konateľa spoločníka pred začatím daňovej kontroly
za november 2021, od 23.03.2022 sa stal novým konateľom dodávateľa p. E. F., občan ČR. Bývalá
konateľka C. D. správcovi dane predložila Preberací protokol o odovzdaní účtovnej dokumentácie, v
ktorom nebolo uvedené miesto a dátum vyhotovenia, dokumenty boli v ňom uvedené len všeobecne,
bez čísiel dokladov a dátumov. Správca dane konštatoval že na základe vykonaného dokazovania

nebolo vierohodne preukázané, že osoba, ktorá je na daňových dokladoch uvedená ako dodávateľ
služieb, deklarované služby žalobcovi skutočne aj dodala a že jej z tohto titulu vznikla daňová povinnosť
v zmysle § 19 ods. 2 Zákona o DPH, čo je základná zákonná podmienka pre odpočítanie dane
ustanovená v § 49 ods. 1 Zákona o DPH.6. Správca dane ďalej v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia poukázal na ustanovenia § 49 ods. 1
a ods. 2 Zákona o DPH, ktoré bol žalobca povinný splniť, inak odpočítanie dane nemal právo realizovať.

Pri odpočítaní dane z kontrolovaných faktúr vystavených dodávateľom Manit trade s.r.o. nebola splnená
zákonná podmienka na odpočítanie dane uvedená v § 49 ods. 1 Zákona o DPH, ani podľa § 49
ods. 2 Zákona o DPH, pričom správca dane nemá za preukázané, že žalobca služby, z ktorých si
uplatnil odpočítanie dane v zmysle dodávateľských faktúr od dodávateľa použil na dodávky tovarov
a služieb a že by mu priniesli ekonomický úžitok, nakoľko relevantné doklady a dôkazy preukazujúce

reálneho uskutočnenia administratívnych prác, ktoré boli predmetom kontrolovaných faktúr a ich použitie
na vlastné zdaniteľné plnenia žalôb žalobca nepredložil. Ďalej správca dane poukázal na podmienky
vyplývajúce z platnej Smernice upravujúcej spoločný systém fungovania DPH, ako aj z rozhodovacej
praxe Súdneho dvora EÚ, z ktorých vyplýva, že právo na odpočítanie dane môže byť daňovému subjektu
priznané iba ak sú zároveň splnené formálne aj vecné podmienky, pričom pojmy formálne podmienky
avecnépodmienkyvysvetlil.Poukázaltiežnato,žedôkaznébremenotýkajúcesapreukázaniareálneho

dodania tovaru a služieb zaťažuje platiteľa, ktorý zodpovedá aj za to, že vo svojom účtovníctve má
doklady vystavené v súlade s § 71 ods. 1 a 2 Zákona o DPH a ktoré reálne zobrazujú na faktúrach
zachytený stav tak, aby sa mohol úspešne dožadovať uplatneného nároku na vrátenie DPH. V tejto
súvislosti poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR. Vykonaným šetrením
v súvislosti so zdaniteľnými obchodmi podľa správcu dane nebolo vierohodne preukázané, že osoba,

ktorá je na daňových dokladoch uvedená ako dodávateľ prác, deklarované práce vykonala a žalobcovi
dodala a že jej vznikla daňová povinnosť v zmysle § 19 ods. 2 Zákona o DPH, čo je základná
zákonná podmienka pre odpočítanie dane ustanovená v § 49 ods. 1 Zákona o DPH a že tieto
plnenia žalobca použil na svoje vlastné zdaniteľné plnenia. Žalobca dodanie fakturovaných služieb
preukazoval správcovi dane predložením formálnych dôkazov. Uskutočnenie zdaniteľných obchodov

či oprávnenosť nároku na odpočítanie dane musí preukázať žalobca a nie správca dane. Nepostačuje
len všeobecné tvrdenie, ale musí ísť o objektivizované preukázanie. Odpočítaním dane z kontrolovaných
faktúr od dodávateľa Manit trade s.r.o. žalobca porušil ustanovenia § 49 ods. 1 a ods. 2 v nadväznosti
na § 51 ods. 1 Zákona o DPH, a preto správca dane žalobcovi nepriznal právo na odpočítanie dane
v celkovej výške 11 143,20 eur v kontrolovanom zdaňovacom období november 2021.

7. Správca dane sa napokon v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia vyjadril podrobne
k pripomienkam a námietkam žalobcu k zisteniam správcu dane uvedeným v Protokole z daňovej
kontroly a vo vyrubovacom konaní, ktoré boli uvedené vo vyjadrení zo dňa 02.03.2023, pričom
konštatoval, že predložené faktúry neobsahujú podrobný položkovitý opis druhu a ceny služby,

ani zo Zmluvy nevyplýva, ktoré z uvedených služieb mali byť dodané v kontrolovanom zdaňovacom
období, žalobca tak nepreukázal splnenie formálnej podmienky odpočítania DPH a zároveň nepreukázal
reálne dodanie služieb dodávateľom. Na základe predložených dokladov a dôkazov, ktoré mal správca
dane k dispozícii ,nebolo možné jednoznačne potvrdiť, že žalobca disponoval existenciou materiálneho
plnenia a nebolo preukázané splnenie hmotnoprávnych podmienok na uplatnenie práva na odpočet

DPH. V tejto súvislosti správca dane poukázal aj na judikatúru Najvyššieho súdu SR týkajúcu sa
dôkazného bremena na preukázanie skutočností osvedčujúcich splnenie podmienok pre odpočet DPH
s tým, že materiálnu existenciu plnenia musí preukazovať daňový subjekt a správca dane následne
overuje daňovým subjektom tvrdené skutočnosti.

8. O podanom odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu správcu dane rozhodol žalovaný Rozhodnutím č.
100018114/2024 zo dňa 03.01.2024 (ďalej len „rozhodnutie žalovaného“) tak, že rozhodnutie správcu
dane potvrdil. V odôvodnení rozhodnutia žalovaný uviedol dôvody podaného odvolania a následne
zopakoval zistenia správcu dane počas daňovej kontroly i vyrubovacieho konania, ako aj dôvody
rozhodnutia správcu dane tak, ako sú uvedené v odôvodnení rozhodnutia správcu dane (ako aj

v bodoch 2 – 7 tohto rozsudku). Žalovaný sa následne v odôvodnení rozhodnutia vyjadril k jednotlivým
odvolacím námietkam žalobcu a konštatoval, že správca dane preveroval primárne splnenie podmienok
práva na odpočítanie dane platiteľom, ktorý odpočítanie dane deklaroval, uplatnil si ho a inicioval.
Poukázal na to, že podmienky pre vznik práva na odpočítanie dane upravené v § 49 – 51 Zákona
o DPH musia byť splnené kumulatívne, pričom z rozhodnutia správcu dane je zrejmé, že platiteľ

(žalobca) nepreukázal splnenie podmienok pre uplatnenie práva na odpočítanie dane. Správca dane pri
posudzovaní opodstatnenosti uplatnených nárokov na odpočítanie dane nevychádzal len z daňových
dokladov predložených žalobcom (faktúry, Zmluva o poskytovaní služieb z 01.05.2021, súbory uvedené
v rozhodnutí správcu dane), ale za týmto účelom vykonal rozsiahle dokazovanie na zistenie, čipredloženým dokladom neabsentuje materiálny podklad. Pokiaľ žalobca v odvolaní poukázal na
rozsudky Najvyššieho súdu SR pojednávajúce o dôkaznom bremene a na Rozsudok Súdneho dvora EÚ
C-80/11 Mahagében Kft. a C -142/11 Péter Dávid, žalovaný uviedol, že nie je dôvodné, aby správca dane

vykonal dokazovanie o tom, či platiteľ vedel alebo mohol vedieť, že prijatím a poskytnutím plnenia sa
bude podieľať na plnení, ktoré je spojené s daňovým únikom, pretože v tomto prípade žalobca neuniesol
dôkazné bremeno, nepreniesol teda dôkazné bremeno na správcu dane a nepreukázal, že splnil
hmotnoprávne podmienky nároku na odpočítanie dane. Na základe predložených dokladov a dôkazov
nebolo možné jednoznačne potvrdiť, že platiteľ (žalobca) disponoval existenciou materiálneho plnenia,

pričom doklady a dôkazy nepreukazovali splnenie hmotnoprávnych podmienok na uplatnenie práva na
odpočítanie dane platiteľom, a to napriek tomu, že boli splnené formálne podmienky. Žalovaný poukázal
v tejto súvislosti na Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 377/2018, v ktorom sa konštatuje,
že daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti, povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje
tvrdenie dokázať. Platiteľ nemusí primárne preukazovať obsah daňových dokladov, pokiaľ nenastane
situácia, že správca dane dokazovaním hodnoverne spochybní reálnosť predložených dokladov, pričom

v tejto súvislosti žalovaný poukázal na Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžf/97/2009 zo
06.07.2010. Žalovaný vo vzťahu k dôkaznej povinnosti platiteľa, k rozloženiu dôkazného bremena medzi
platiteľom a správcom dane, ktorú vyhodnotil správca dane v prvostupňovom rozhodnutí, poukázal
príkladmo aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu SR (napr. rozhodnutia sp. zn. 10Sžfk/36/2016
z 25.09.2019, sp. zn. 3Sžf/26/2016 z 18.10.2017). K námietke žalobcu, že doložil relevantné listiny

adôkazyanapriektomusprávcadanetvrdí,žeplatiteľnepredložilžiadnedôkazypreukazujúcesúvislosť
prijatých a uskutočnených zdaniteľných plnení uviedol, že správca dane relevantne spochybnil doklady
predložené platiteľom, čím sa dôkazné bremeno presunulo na platiteľa, ktorý tým, že nepredložil také
dôkazy, ani nenavrhol vykonanie takých dôkazov, ktoré by mohli prispieť k objasneniu a preukázaniu
materiálnej stránky formálne zdokladovaných obchodov a tým naplniť všetky podmienky splnenia

zákonných podmienok odpočítania dane v zmysle § 49 ods. 1 a 2 v spojení s § 51 ods. 1 písm. a/
Zákona o DPH, svoje dôkazné bremeno neuniesol. Je vecou podnikateľského subjektu, aby v záujme
minimalizácie podnikateľského rizika prispôsobil svoju obchodnú činnosť konkrétnym podmienkam a pre
dojednávanie obchodných kontaktov sa v rámci možností snažil dbať na bezproblémovosť svojich
obchodných partnerov, aby pri realizácii svojej podnikateľskej činnosti dbal na určitú mieru obozretnosti,

riadne si preveroval svojich obchodných partnerov, mal by byť dostatočne predvídavý a obozretný, aby
reálny obsah faktúr mohol preukázať aj inými dôkazmi pred daňovými orgánmi. V danom prípade daňový
subjekt (žalobca) toto dostatočne nepreukázal.

9. K námietke žalobcu, že svedeckou výpoveďou C. D. bolo preukázané dodanie plnenia v zmysle

Zmluvy žalovaný uviedol, že s týmto tvrdením nesúhlasí, pretože svedkyňa k sporným faktúram
uviedla len veľmi všeobecné informácie, konkrétnu špecifikáciu prác neuviedla, aj keď, ako tvrdila,
mala tieto práce vykonávať osobne a malo sa jednať o prípravné práce na odstávku realizovanú
v KIA Slovakia s.r.o. (odstávka bola od 27.12.2021 do 02.01.2022), pričom vykonanie takýchto prác
nebolo predmetom Zmluvy o poskytovaní služieb uzatvorenej so žalobcom. Z administratívneho

spisu vyplynulo, že spornými faktúrami od dodávateľa Manit trade s.r.o. mali byť žalobcovi dodané
administratívne práce v období 11.mes. 2021. Z vyjadrenia spoločnosti KIA Slovakia s.r.o. predloženého,
žesprávcovidaneohľadomprácnaodstávkesplatiteľomvyplýva,žežalobcazabezpečovalnaodstávke
len fyzicky čistiace práce, nepodieľal sa na logistickom zabezpečení tejto odstávky, ktorá bola
v kompetencii spoločnosti KIA Slovakia s.r.o. a úlohou žalobcu bolo len fyzicky zabezpečiť pracovníkov

vykonávajúcich čistiace práce, pričom žalobca už aj v minulosti zabezpečoval čistiace práce na odstávke
a už na základe predchádzajúcich skúseností s odstávkou (z radov zamestnancov žalobcu) mohla
byť relevantne zabezpečená aktualizácia plánu prípravy odstávky v réžii platiteľa, ktorý disponoval
zamestnancami v počte 100 až 200 zamestnancov, pričom sa nejednalo o takú službu, ktorá by
si vyžadovala špecifické kvalifikačné predpoklady osoby, ktorá by takúto aktualizáciu plánu prípravy

vykonala. Žalovaný poukázal na to, že žalobca predložil aj výstupy dochádzky svojich zamestnancov
sturniketovzamesiacnovember2021spríslušnýmiúdajmiopríchodochaodchodochzpráce,zktorých
vyplýva, že zamestnanci žalobcu v jednotlivých prevádzkach odberateľských spoločnosti využívali
dochádzkové karty na evidenciu príchodov a odchodov pri vykonávaní prác, pričom boli v systéme
evidovaní ako majiteľ karty - externý personál za spoločnosť platiteľa (žalobcu). Žalovaný poukázal

na to, že žalobca predložil Vyúčtovanie administratívnych prác november 2021 za KIA Žilina lakovňa
v konečnej sume 55 716,- eur (bez DPH). Svedkyňa C. D. neuviedla, že súčasťou preverovaných
zdaniteľných plnení malo byť aj spracovanie dochádzky zamestnancov, z čoho logicky vyplýva, že
táto služba v kontrolovanom zdaňovacom období spoločnosťou Manit trade s.r.o. nebola vykonaná,(a teda nemala byť fakturovaná) a jednak ani ona a ani žalobca neuviedli, že súčasťou ceny malo
byť aj vyplatenie jednorazovej odmeny vo výške 35 000,- eur, pričom obidve zložky boli uvedené vo
vyúčtovaní administratívnych prác, kedy celková suma sa zhoduje so sumárnou cenou fakturovanou

na sporných faktúrach. Žalovaný konštatoval, že pochybnosti správcu dane boli oprávnené a tým,
že prijaté administratívne práce neboli zo strany žalobcu reálne preukázané, nebola reálne preukázaná
ani priama súvislosť medzi prijatými administratívnymi prácami a fakturovanými zdaniteľnými plneniami
platiteľa, pričom fakturované sumy predstavovali zdaniteľné plnenie vo výsledne výslednej sume vysokej
hodnoty, kedy aj preukázanie a rozsah administratívnych prác zo strany žalobcu a jednak aj dodávateľa

prác by mal byť jednoznačný, pretože na poskytnutie odmeny za vykonané práce musí byť schopný
žalobca aj reálne zarobiť, teda tieto práce dodať odberateľovi, inak takáto ekonomická podstata
transakcie sa javí ako účelová a nereálna. Žalovaný konštatoval, že žalobca nepreukázal, že disponoval
existenciou materiálneho plnenia, resp. nedisponuje materiálnou existenciu plnenia (od deklarovaného
dodávateľa), nie je ani preukázané, že deklarovanému dodávateľovi vznikla daňová povinnosť podľa
§ 19 Zákona o DPH s následnou možnosťou žalobcu uplatniť si právo na odpočet DPH zo sporných

faktúr. Vykonaným dokazovaním podľa žalovaného sa nepreukázalo, že došlo k dodaniu služieb
dodávateľom, uvedeným na faktúre, aj keď v prípade žalobcu svedok potvrdil uskutočnenie zdaniteľných
obchodov, neboli však predložené doklady, ktoré by preukázali reálne uskutočnenie zdaniteľných
obchodov. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 241/07
a Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 5Sžfk/47/2020 zo dňa 21.09.2022 (body 44, 45

a 47). Žalovaný konštatoval, že preukázanie materiálnej existencie zdaniteľného plnenia a jeho použitie
platiteľom dane na uskutočňovanie zdaniteľných plnení je esenciálnou podmienkou pre odpočítanie
dane. Pri preukazovaní je významný aj charakter zdaniteľného plnenia. Podmienky pre vznik práva na
odpočítanie dane sú uvedené v §§ 49 až 51 Zákona o DPH, pričom tieto podmienky musia byť splnené
kumulatívne, t. j. v prípade nesplnenia ktorejkoľvek z nich právo na odpočítanie dane nevzniká. Žalovaný

vyslovilsúhlassvyjadrenímsprávcudane,ževykonanímšetrenímvsúvislostisozdaniteľnýmiobchodmi
nebolo vierohodne preukázané, že osoba, ktorá je na daňových dokladoch uvedená ako dodávateľ prác,
deklarované práce aj vykonala a žalobcovi dodala a že jej vznikla daňová povinnosť v zmysle § 19
ods. 2 Zákona o DPH, čo je základná zákonná podmienka pre odpočítanie dane ustanovená v §49
ods. 1 Zákona o DPH a že tieto plnenia žalobca použil na svoje vlastné zdaniteľné plnenia v zmysle

§ 49 ods. 2 Zákona o DPH. Námietky žalobcu uvedené v odvolaní podľa žalovaného nie sú dôvodné.
Správca dane postupoval v zmysle § 24 Daňového poriadku, vykonal dokazovanie, zistil skutkový stav
dostatočne, kontrolné zistenia aj námietky platiteľa uviedol v odôvodnení rozhodnutia, vyhodnotil ich
v súlade s § 3 ods. 3 a 6 Daňového poriadku. Počas výkonu daňovej kontroly správca dane postupoval
v úzkej súčinnosti s platiteľom a inými osobami (§ 3 ods. 2 Daňového poriadku), platiteľ bol riadne

oboznámený a vyrozumený so zistenými skutočnosťami správcu dane pri daňovej kontrole, bolo mu
umožnené vyjadrovať sa k nim (§ 43 ods. 1 písm. f/ Daňového poriadku), správca dane pochybnosti o
správnosti, pravdivosti alebo úplnosti predložených dokladov platiteľom alebo pravdivosti údajov v nich
uvedených žalobcovi oznámil a vyzval ho, aby sa k nim vyjadril (§ 46 ods. 5 Daňového poriadku). Podľa
žalovaného v rozhodnutí správcu dane sú dostatočne uvedené dôvody, na ktorých sa výrok rozhodnutia

zakladá, správca dane riadne zistil skutkový stav potrebný na rozhodnutie vo veci, kontrolné zistenia
detailne popísal, všetky získané dôkazy vyhodnotil jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti, uviedol použitie
právnych predpisov podľa ktorých rozhodoval. Odôvodnenie rozhodnutia správcu dane je zrozumiteľné
a je súladné s § 63 ods. 5 Daňového poriadku. Záver správcu dane vychádza podľa žalovaného zo
spoľahlivo zisteného skutkového stavu, na základe ktorého prijal záver o nepriznaní platiteľom uplatnené

odpočítania dane zo sporných faktúr z dôvodu porušenia § 49 ods. 1 a 2 v nadväznosti na § 51 Zákona
o DPH.

Žaloba

10. Žalobca sa správnou žalobou podanou v zákonnej lehote domáhal preskúmania napadnutého
rozhodnutia žalovaného v spojení s rozhodnutím správcu dane a tvrdil, že tieto rozhodnutia sú
nezákonné, arbitrárne, zmätočné, nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, vecne
a právne nesprávne a žiadal, aby správny súd rozhodnutie žalovaného i rozhodnutie správcu dane zrušil
a vec vrátil na ďalšie konania. V správnej žalobe žalobca poukázal na konanie pred orgánmi verejnej

správy a na vydané rozhodnutia, odcitoval relevantnú právnu úpravu a zosumarizoval podmienky na
odpočítanie dane z pridanej hodnoty upravené v Smernici Rady 2006/112/PS z 28.11.2006 o spoločnom
systéme DPH (ďalej len „Smernica“) a v Zákone o DPH. Žalobca tvrdil, že splnil svoju povinnosť predložiť
všetky doklady a dôkazy preukazujúce skutočnosti vymedzené v § 49 ods. 1 a 2 a § 51 ods. 1 písm.a/ Zákona o DPH. Z týchto ustanovení však nemožno vyvodiť dôkazné bremeno daňového subjektu
(žalobcu) na právne vzťahy týkajúce sa jeho dodávateľov a žalobca nemôže znášať dôkaznú núdzu
z týchto skutočností. Žalobca v správnej žalobe poukázal na to, že správca dane vo svojom rozhodnutí

uvádza viacero vzájomne si odporujúcich záverov. Zásadnou otázkou, v ktorej si správca dane
odporuje, je podľa žalobcu záver o existencii materiálneho plnenia, resp. existencii služieb dodaných
dodávateľom žalobcu - spoločnosťou Manit trade s.r.o. kontrolovanými faktúrami, keď v rozhodnutí
uviedol, že žalobca nepredložil doklady, ktorými by jednoznačne preukázal druh a rozsah dodaných
služieb, ďalej, že predložené doklady ani nepreukazujú, aké konkrétne administratívne služby mal

dodávateľ dodať a tiež, že doklady predložené žalobcom nepreukazujú dodanie fakturovaných služieb.
Z uvedených záverov podľa žalobcu vyplýva, že správca dane nemal jednoznačne za preukázanú
existenciu materiálneho plnenia - služieb, ktoré dodávateľ fakturoval žalobcovi. Napriek spochybneniu
existencie materiálneho plnenia správca dane následne v rozhodnutí uviedol, že nebolo preukázané,
že osoba uvedená na faktúrach ako dodávateľ tento tovar aj skutočne dodala, resp. že žalobca
nepredložil dôkazy, ktoré by preukazovali použitie dodávok služieb obstarávaných faktúrami dodávateľa

žalobcom na plnenia podliehajúce DPH. Uvedené závery správcu dane žalobca považuje za nelogické
a nekonzistentné. Podľa žalobcu záver, že nebolo preukázané, že osoba deklarovaného dodávateľa
služby uvedené na faktúrach skutočne dodala predpokladá, že služby skutočne existovali. Pokiaľ
správca dane nemal za preukázané, že dodávky fakturovaných služieb boli realizované, podľa žalobcu
nemalo význam zaoberať sa ani tým, či boli alebo neboli použité žalobcom na plnenie podliehajúce

DPH. Z uvedených záverov mal žalobca za to, že správca dane nemal náležite ustálený skutkový stav.
Samotná táto skutočnosť by bola podľa názoru žalobcu dostatočným dôvodom pre záver o nezákonnosti
rozhodnutia žalovaného pre jeho nepreskúmateľnosť. Žalobca odmietol závery orgánov verejnej správy
spochybňujúce reálnosť fakturovaných služieb a tvrdil, že doložil relevantné listiny a doklady, ktoré boli
následne skontrolované spolu s evidenciou DPH. Mal za to, že svoje dôkazné bremeno uniesol, nakoľko

vo vzťahu k uplatnenému nároku na odpočet DPH predložil faktúry s prílohami, ako aj ďalšie listinné
dôkazy, dodávateľ prostredníctvom vtedajšej konateľky potvrdil dodanie predmetných služieb, služby
boli reálne vykonané, faktúry uhradené a dodávateľ mal postavenie zdaniteľnej osoby. Vystavením
faktúry vzniká dodávateľovi povinnosť uhradiť daň. Žalobcovi však odpočet nebol uznaný. S poukazom
na výpoveď svedkyne C. D. konštatoval, že táto vo svojej výpovede vysvetlila, čo bolo predmetom

dodávaných služieb a predložila početné doklady, predmet dodávaných služieb slúžil žalobcovi vo
vzťahu k jeho dodávateľovi KIA Žilina a z toho podľa žalobcu možno konštatovať, že svedkyňa potvrdila
obchodnú spoluprácu žalobcu a dodávateľa v mesiaci november 2021, a teda aj to, že dodávateľ
Manit trade s.r.o. faktúrami deklarované služby žalobcovi skutočne dodal. Svedeckou výpoveďou bolo
podľa žalobcu preukázané dodanie plnenia v zmysle Zmluvy, čím žalobca uniesol svoje dôkazné

bremeno. Pokiaľ správca dane spochybnil tvrdenie konateľky dodávateľa, nemal na to žiadny relevantný
dôkaz. Žalobca zdôraznil, že predložil relevantný dôkazný materiál, čím preukázal, že došlo k reálnemu
uskutočneniu zdaniteľného obchodu, ktorým mu vznikol nárok na odpočítanie DPH. Výsluch svedkyne
C. D. a ním predložené listiny preukázali a potvrdili tvrdenia, ktoré žalobca tvrdil počas daňovej kontroly
a vyrubovacieho konania.

11. Žalobca ďalej uviedol, že sa nestotožňuje so závermi správcu dane, že spoločnosť Manit
trade s.r.o. mala síce v rozhodnom období zamestnancov, ale všetkých v oblasti gastrosektora,
čo znamená, že nemala personálne zabezpečenie na to, aby mohla dodať žalobcovi požadované
služby. Služby podľa žalobcu boli dodané a vyfakturované, o čom svedčia predložené faktúry a dôkazy

predkladané v priebehu daňového konania, pričom uskutočnenie zdaniteľných obchodov potvrdili
i konatelia dotknutých spoločností dodávateľsko - odberateľského vzťahu a k uskutočneniu zdaniteľného
obchodu spojeného s nárokom na odpočet DPH došlo tak, ako je uvedené v príslušných účtovných
dokladoch. Otázka právneho posúdenia zdaniteľného plnenia, ktoré bolo preukázané, že existuje,
ale dodávateľ nemá personálne alebo materiálne kapacity na jeho uskutočnenie, nemôže byť na ťarchu

žalobcu a prenesenie dôkazného bremena na žalobcu tak nemá oporu v Daňovom poriadku. Žalobca
ďalej poukázal na to, že spoločnosť KIA Slovakia s.r.o. potvrdila dodanie plnení zo strany žalobcu
za kontrolované zdaňovacie obdobie a mal za to, že správca dane zistené skutkové okolnosti nesprávne
vyhodnotil a nezohľadnil všetky skutočnosti, ktoré vyšli najavo v priebehu konania. Správca dane
sa však v rozpore so zásadami hodnotenia dôkazov podľa žalobcu účelovo zameral na skutočnosť,

že dodávateľ bol v priebehu daňovej kontroly nekontaktný, z čoho vyvodil z nesprávny záver, že žalobca
nepreukázal správcovi dane dodanie služieb od deklarovaného dodávateľa. V tejto súvislosti žalobca
poukázalnarozsudokNajvyššiehosúduSRsp.zn.1Sžfk/16/2018.Poukázalnato,žedôkaznébremeno
daňového subjektu nemožno vyvodiť na právne vzťahy týkajúce sa jeho dodávateľa. tvrdil, že výpoveďbývalej konateľky dodávateľa správca Dane ani žalovaný nevyhodnotili v súlade so základnými
zásadami upravujúcimi hodnotenie dôkazov, túto označili za nedostatočnú bez toho, aby takýto záver
riadne zdôvodnili.

12. Žalobca v správnej žalobe posudzujúc splnenie hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie
dane v predmetnom prípade uviedol, že dodanie služby - plnenie bolo preukázané a orgány
finančnej správy spochybňujú reálne uskutočnenie zdaniteľného plnenia deklarovaným subjektom
označeným na vystavených faktúrach, t. j. kto fakturované služby reálne vykonal, keďže deklarovaný

dodávateľ nemá personálne vybavenie na realizáciu dohodnutých administratívnych a podporných
prác. Primárnym dôvodom, pre ktorý správca dane neuznal odpočet dane bola podľa tvrdenia žalobcu
absencia personálnych a materiálnych kapacít na strane dodávateľa, nestotožnenie osôb, ktoré práce
fakticky vykonali. Tieto skutkové okolnosti však môžu byť relevantným dôvodom pre odopretie práva
na odpočet DPH len za podmienky, že správca dane preukáže, že žalobca sa podieľal na daňovom
podvode alebo že vedel či vedieť mal a mohol, že sa daňového podvodu zúčastňuje. Toto dôkazné

bremeno zaťažuje správcu dane. V tejto súvislosti žalobca poukázal na rozhodnutia Súdneho dvora EÚ
vo veci C - 610/19 Vikingo, C - 18/13 Maks Pen a C - 277/14 PPUH Stehcemp. Správca dane však
účasť, resp. vedomosť žalobcu na daňovom podvode vôbec neposudzoval. Keďže správca dane podľa
žalobcu zrozumiteľne a dostatočne neuviedol svoje úvahy pri rozhodovaní o vyrubení rozdielu dane
žalobcovi, jeho rozhodnutie je nezákonné. Žalobca tiež poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ

vo veci C - 430/19 - SC C.F. SRL a na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 259/2022. Pochybnosti
správcu dane podľa žalobcu preukázateľne nespochybňujú uskutočnenie zdaniteľných plnení. Žalobca
v správnej žalobe opakovane tvrdil, že svoje dôkazné bremeno uniesol a zo strany orgánov verejnej
správy došlo k neprípustnému rozširovaniu dôkazného bremena na žalobcu, v dôsledku čoho považoval
rozhodnutie správcu dane za nezákonné. K problematike rozloženia dôkazného bremena žalobca

poukázal na Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžf/31/2016 a k problematike presúvania
dôkazného bremena na Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 377/2018. Žalobca
vyjadril presvedčenie, že svoje dôkazné bremeno uniesol a v otázke rozloženia dôkazného bremena
orgány finančnej správy vec nesprávne právne posúdili, „keď skonštatovali nepreukázanie dodania
deklarovaného tovaru od dodávateľa.“ Podľa žalobcu orgány verejnej správy nesprávne právne posúdili

otázku rozloženia dôkazného bremena a nesprávne interpretovali § 24 ods. 1 Daňového poriadku.

13. Žalobca ďalej v správnej žalobe namietal, že rozhodnutie správcu dane vychádza z nedostatočne
a nesprávne zisteného skutkového stavu a že žalovaný sa s námietkami žalobcu prezentovanými
v odvolaní vysporiadal povrchne a nevzal do úvahy judikatúru, na ktorú žalobca poukazoval.

Odôvodnenia rozhodnutí orgánov verejnej správy sú podľa žalobcu nedostatočné, vykazujúce znaky
arbitrárnosti.

14. Žalobca v správnej žalobe tiež namietal, že v dôsledku nedostatkov v postupe a rozhodnutiach
orgánov finančnej správy bolo porušené právo žalobcu na súdnu (a inú právnu) ochranu podľa čl. 46

ods. 1 Ústavy SR i čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a tiež právo žalobcu na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„Dohovor“). V tejto súvislosti žalobca poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu SR (napr. rozsudky sp.
zn. 6Sžf/79/2013, sp. zn. 7Sž/102 - 105/2002, sp. zn. 3Sžfk/64/2017 a sp. zn. 8Sžf/8/2015).

Vyjadrenie žalovaného

15. Žalovaný vo vyjadrení uviedol, že trvá na záveroch uvedených v napadnutom rozhodnutí a má za
to, že rozhodnutie žalovaného i rozhodnutie správcu dane boli vydané v súlade so zákonom. Poukázal
na skutočnosť, že nárok na odpočítanie dane vzniká príjemcovi plnenia (platiteľovi) za predpokladu

kumulatívneho splnenia hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane vyplývajúcich z čl. 168
písm. a) Smernice Rady 2006/112/ES z 28.11.2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty
(ďalej len „Smernica“) a jej transpozície do právneho poriadku Slovenskej republiky. Hmotnoprávnymi
podmienkami na odpočítanie dane sú, že (1) poskytovateľom plnenia (dodávateľom) je iná osoba
registrovaná pre daň (t. j. status osoby deklarovaného dodávateľa), že (2) predmetné plnenie fakticky

existuje a nejde o fiktívne plnenie (t. j. materiálna existencia plnenia) a že (3) prijaté plnenie je
príjemcom použité v rámci jeho ekonomickej činnosti. Pokiaľ vyššie uvedené hmotnoprávne podmienky
na odpočítanie dane nie sú splnené, pričom dôkazné bremeno je na osobe, ktorá si právo na odpočítanie
dane uplatňuje, právo na odpočítanie dane môže byť odopreté. Žalovaný poukázal na možnostiodopretia nároku na odpočítanie DPH (nesplnenie hmotnoprávnych podmienok, daňový podvod
alebo zneužitie práva), pričom zdôraznil, že ide o zásadne odlišné prípady, pri ktorých je rozdielny
obsah a rozsah dôkazného bremena daňového subjektu a správcu dane. Existenciu materiálneho

plnenia žalovaný považuje za najpodstatnejšiu hmotnoprávnu podmienku, pričom dôkazné bremeno na
preukázanie reálneho dodania tovaru alebo služby je na osobe, ktorá si odpočítanie dane uplatňuje.
Pri daňovom podvode je základnou podmienkou pri posúdení, či ide o daňový podvod, chýbajúca
daň, pričom v tomto prípade sú spravidla splnené hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane.
Žalovaný poukázal na Rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu SR č. k. 5Sžfk/47/2020, z ktorého

okrem iného vyplýva, že je dlhodobo ustálenou praxou, že nepreukázanie poskytnutia zdaniteľného
plnenia, resp. nepreukázanie toho, že tento obchod realizoval subjekt, ktorý ho fakturoval, zaťažuje
osobu, ktorá si odpočet DPH uplatňuje (t. j. žalobcu) a neunesenie dôkazného bremena vedie k záveru,
žehmotnoprávnepodmienkypreodpočetDPHnebolisplnené.Zatakýchtookolnostíniejedôvodné,aby
orgány verejnej správy preukazovali žalobcovi podvodné konanie, resp. že bol súčasťou podvodného
reťazca o čom vedel alebo mal vedieť. Žalovaný poukázal na Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I.

ÚS 377/2018, nález ÚS SR sp. zn. I. ÚS 241/07 a na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu SR týkajúcu
sa otázok dôkazného bremena a jeho prenosu, ako aj na judikatúru Súdneho dvora EÚ (napr. SGI a
Váleriane C - 459/17 a C - 460/17). Tiež poukázal na jednotlivé zistenia vyplývajúce z administratívneho
spisu vo vzťahu k uplatnenému odpočtu z faktúr od dodávateľa Manit trade s.r.o. a konštatoval,
že žalobca nepreukázal, že disponoval existenciou materiálneho plnenia, respektíve nepreukázal

existenciu materiálneho plnenia od deklarovaného dodávateľa a súčasne nebolo preukázané, že prijaté
plnenia boli žalobcom použité v rámci jeho podnikateľskej činnosti. K žalobným námietkam žalobcu
uviedol, že tak správca dane ako i žalovaný, svoje rozhodnutia, ktorými odopreli žalobcovi právo
na odpočet dane založili na tom, že žalobcom nebolo preukázané splnenie hmotnoprávnych podmienok
odpočtu DPH s odôvodnením, že žalobca nepreukázal ani existenciu materiálneho plnenia, t. j.

nepreukázal, že deklarované plnenia, (ktoré boli vyfakturované faktúrami od dodávateľa) boli dodané,
a teda nebolo preukázané ani to, že dodávateľ deklarované plnenie žalobcovi dodal a ďalej tým,
že žalobca nepreukázal ani splnenie podmienok podľa § 49 ods. 2 Zákona o DPH, keďže nepredložil
dôkazy, ktoré by preukázali, že deklarované služby od dodávateľa použil na dodávky služieb ako platiteľ.
Podľa žalovaného správca dane svoje dôkazné bremeno uniesol, keďže identifikoval konkrétne

skutočnosti, ktoré vzbudzovali pochybnosti o tvrdeniach žalobcu a v takomto prípade je opäť povinnosť
preukazovať svoje tvrdenia na žalobcovi. Žalovaný zdôraznil, že preukázanie materiálnej existencie
zdaniteľného plnenia a jeho použitie daňovým subjektom na uskutočnenie zdaniteľných plnení je
esenciálnou podmienkou pre odpočítanie dane. Žalovaný konštatoval, že správca dane postupoval
v zmysle § 24 Daňového poriadku, vykonal dokazovanie a zistil skutkový stav dostatočne, kontrolné

zistenia i námietky žalobcu uviedol v odôvodnení rozhodnutia a vyhodnotil ich v súlade s Daňovým
poriadkom.Vrozhodnutiachorgányverejnejsprávyuvádzajúdôvody,naktorýchbolizaložené.Žalovaný
navrhol, aby správny súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.

Replika žalobcu

16. Žalobca v replike k vyjadreniu žalovaného zotrval na argumentácii uvedenej v správnej žalobe,
na ktorú v plnom rozsahu odkázal a zotrval na svojom tvrdení, že dôkazné bremeno uniesol, nakoľko
predložil všetky potrebné relevantné listinné doklady preukazujúce, že k predmetným plneniam reálne
došlo a tieto skutočnosti podporil aj predložením či označením ďalších dôkazov. Orgány finančnej správy

podľa žalobcu svoje dôkazné bremeno neuniesli. Navrhol, aby správny súd preskúmavané rozhodnutie
žalovaného i rozhodnutie správcu dane zrušil.

Duplika žalovaného

17. Žalovaný v duplike zotrval na skutočnostiach a právnych záveroch uvedených v rozhodnutí
žalovaného i správcu dane, mal za to, že v posudzovanom prípade ide o rigorózne nesplnenie
hmotnoprávnych podmienok podľa Zákona o DPH, čo bolo dôvodom pre neuznanie uplatneného nároku
na odpočítanie DPH. Navrhol správnu žalobu zamietnuť.

Posúdenie podstatných skutkových zistení a právnych argumentov

18. Správny súd v Banskej Bystrici ako správny súd vecne príslušný podľa § 10 zákona č. 162/2016 Z.
z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) a miestne príslušný podľa §13 ods. 1 SSP vec prejednal na nariadenom pojednávaní a po preskúmaní napadnutého rozhodnutia
žalovaného v spojení s rozhodnutím správcu dane a konania, ktoré ich vydaniu predchádzalo, z dôvodov
uplatnených v správnej žalobe dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.

19. Právna zástupkyňa žalobcu sa na pojednávaní pridržiavala dôvodov nezákonnosti rozhodnutia
žalovaného uvedených v správnej žalobe. Mala zato, že rozhodnutie je vnútorne rozporné
a nekonzistentné, pretože správca dane nedospel k jednoznačnému záveru, či bola alebo nebola
existencia materiálneho plnenia preukázaná. Rozhodnutia žalovaného i správcu dane považuje

žalovaná za nezákonné, nesprávne, a preto ich navrhla zrušiť a uplatnila si právo na náhradu trov
konania.

20. Podľa § 2 ods. 1, 2 SSP (1) V správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo
právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v
ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

(2) Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté
rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej
správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto
zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

21. Podľa § 134 ods. 1 SSP správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej
ustanovené inak.

22. Podľa § 182 ods. 1 písm. e/ SSP v správnej žalobe sa musí okrem všeobecných náležitostí podania
podľa § 57 uviesť dôvody žaloby, z ktorých musí byť zrejmé, z akých konkrétnych skutkových a právnych

dôvodov žalobca považuje napadnuté výroky rozhodnutia alebo opatrenia za nezákonné (ďalej len
„žalobné body“).

23. Podľa § 190 SSP ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje
k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.

24. Podľa § 19 ods. 1, 2 zák. č. 222/2004 Z. z. v znení úč. k 31.12.2021 (ďalej len „Zákon o DPH“) (1)
Daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne
právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania
deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k

nehnuteľnostidokatastranehnuteľností.Pridodanístavbynazákladezmluvyodieloaleboinejobdobnej
zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c) je dňom
dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi.
(2) Daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.

25. Podľa § 49 ods. 1, 2 písm. a/ Zákona o DPH (1) Právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká
platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
(2) Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na
dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň,
ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť

platiteľovi dodané.

26. Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ Zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ
uplatniť, ak
a/ pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 7.

27. Podľa § 74 ods. 1 písm. f) Zákona o DPH faktúra vyhotovená osobou podľa § 72 musí obsahovať
množstvo a druh dodaného tovaru alebo rozsah a druh dodanej služby.

28. Podľa § 3 ods. 2, 3, 6 Daňového poriadku (2) Správca dane postupuje pri správe daní v úzkej

súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a
povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá
je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie
prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.(3) Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich
vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.
(6) Pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho

úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny
úkon, viacero právnych úkonov alebo iné skutočnosti uskutočnené bez riadneho podnikateľského
dôvodu alebo iného dôvodu, ktorý odráža ekonomickú realitu, a ktorých najmenej jedným z účelov je
obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol
daňový subjekt oprávnený, sa pri správe daní neprihliada.

29. Podľa § 24 ods. 1, 2, 3, 4 Daňového poriadku (1) Daňový subjekt preukazuje
a/ skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v
daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,
b/ skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane pri správe daní,
c/ vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

(2) Správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli
zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
(3) Správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú
rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo
známe správcovi dane z jeho činnosti.

(4) Ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich
pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi.
Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny,
protokoly o daňových kontrolách, protokoly o určení dane podľa pomôcok, zápisnice o miestnom
zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

30. Podľa § 44 ods. 1 Daňového poriadku daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje
skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov.
Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.

31. Podľa § 45 ods. 2 písm. e/ Daňového poriadku kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu
k zamestnancovi správcu dane tieto povinnosti: predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy
preukazujúce jeho tvrdenia.

32. Podľa § 46 ods. 5 Daňového poriadku, ak vzniknú pochybnosti

o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti dokladov predložených kontrolovaným daňovým
subjektom alebo o pravdivosti údajov v nich uvedených, oznámi správca Dane tieto pochybnosti
kontrolovanému daňovému subjektu a vyzve ho, aby sa k nim vyjadril, najmä, aby neúplné údaje doplnil,
nejasnosti vysvetlil a nepravdivé údaje opravil alebo pravdivosť údajov riadne preukázal.

33. Podľa § 63 ods. 1, 2, 3, 5 Daňového poriadku (1) Ukladať povinnosti alebo priznávať práva podľa
tohto zákona alebo osobitného predpisu možno len rozhodnutím, ktoré musí byť doručené podľa tohto
zákona, ak tento zákon neustanovuje inak.
(2) Rozhodnutie musí vychádzať zo stavu veci zisteného v daňovom konaní, musí obsahovať náležitosti
ustanovené týmto zákonom a musí byť vydané príslušným orgánom, ak tento zákon alebo osobitný

predpis neustanovuje inak.
(3) Ak tento zákon alebo osobitné predpisy neustanovujú inak, rozhodnutie musí obsahovať
a/ označenie orgánu, ktorý rozhodnutie vydal,
b/ číslo a dátum rozhodnutia,
c/ meno, priezvisko, adresu trvalého pobytu fyzickej osoby, o ktorej právach a povinnostiach sa

rozhodovalo, alebo obchodné meno a sídlo právnickej osoby, o ktorej právach a povinnostiach sa
rozhodovalo, identifikačné číslo organizácie a identifikačné číslo daňového subjektu, ak mu bolo
pridelené pri registrácii, alebo iný identifikátor pridelený správcom dane, ak fyzická osoba nemá
povinnosť registrácie alebo nemá povinnosť evidencie podľa osobitného predpisu;33) ak ide o
zahraničnú fyzickú osobu dátum narodenia alebo iný údaj identifikujúci túto osobu a ak ide o zahraničnú

právnickú osobu, ktorá nemá identifikačné číslo organizácie, použije sa iný údaj identifikujúci túto
právnickú osobu,
d/ výrok, ktorý obsahuje údaje podľa písmena c), rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho
predpisu, podľa ktorého sa rozhodovalo, lehotu plnenia, ak sa ukladá povinnosť plniť, rozhodnutie onáhrade nákladov správy daní podľa § 12, a ak ide o peňažné plnenie, aj sumu a číslo účtu, na ktorý
má byť suma zaplatená,
e/ poučenie o mieste, lehote a forme podania odvolania s upozornením na prípadné vylúčenie

odkladného účinku,
f/ vlastnoručný podpis oprávnenej osoby s uvedením jej mena, priezviska a funkcie a odtlačok úradnej
pečiatky; ak sa rozhodnutie vyhotovuje v elektronickej podobe, neobsahuje vlastnoručný podpis a
odtlačok úradnej pečiatky, ale sa autorizuje podľa osobitného predpisu.
(5) Rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tento zákon neustanovuje inak. V odôvodnení sa uvedie,

ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového
subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa
rozhodovalo.

34. Predmetom preskúmavacieho konania je rozhodnutie žalovaného, ktorým bolo potvrdené
rozhodnutiesprávcudane,ktorýmbolžalobcovivyrubenýrozdielDPHzazdaňovacieobdobienovember

2021. Správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie správcu dane
a postup, ktorý ich vydaniu predchádzal, pričom rozsah prieskumu bol stanovený dôvodmi nezákonnosti
uplatnenými žalobcom v správnej žalobe.

35. Správny súd v správnom súdnictve poskytuje ochranu právam alebo právom chráneným záujmom

fyzickej osoby alebo právnickej osoby v oblasti verejnej správy (§ 2 ods. 1 SSP). Právo domáhať sa
ochrany svojich práv má každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli rozhodnutím
alebo nečinnosťou orgánu verejnej správy porušené alebo priamo dotknuté, a to za podmienok
stanovených Správnym súdnym poriadkom. Správny súdny poriadok v § 182 ods. 1 písm. e/ ustanovil,
že žalobca musí v žalobe uviesť dôvody, z ktorých musí byť zrejmé, z akých konkrétnych skutkových

a právnych dôvodov žalobca považuje napadnuté výroky rozhodnutia alebo opatrenia za nezákonné
(„žalobné body“). Je teda na každom žalobcovi, ako svoje právo na súdnu ochranu pred nezákonnosťou
postupu alebo rozhodnutia orgánov verejnej správy využije. Žalobca v časti III. správnej žaloby (body
16 až 20) formuloval žalobné body takým spôsobom, že vo všeobecnosti ozrejmoval právnu úpravu,
resp. právny rámec nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty v zmysle Smernice Rady 2006/112/

ES a Zákona o DPH (§ 49 ods. 1 a 2, § 51 ods. 1 písm. a/), ako aj Daňového poriadku a poukázal na
niektoré rozsudky Súdneho dvora EÚ, ktoré sa zaoberali otázkou práva na odpočet dane, avšak bez
konkretizácie, ako sa tieto rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vzťahujú k preskúmavanému prípadu, pričom
konštatoval, že splnil svoju povinnosť predložiť všetky doklady preukazujúce skutočnosti vymedzené
v § 49 ods. 1 a 2 a v § 51 ods. 1 písm. a) Zákona o DPH. Úlohou žalobcu je konkrétne skutkovo

a právne vymedziť správnu žalobu v súlade s požiadavkami podľa § 134 ods. 1 SSP v nadväznosti
na § 182 ods. 1 písm. e/ SSP. V tejto časti správnej žaloby konkrétne skutkové a právne tvrdenia
žalobcu vzťahujúce sa k prejednávanej veci chýbajú. Správny súd nepredstavuje ďalšiu inštanciu
v administratívnom konaní, t. j. konanie pred správnym súdom nie je pokračovaním administratívneho
konania. Správny súd je v zmysle ustanovení SSP viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby (§ 134 ods.

1 SSP), pričom na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase vyhlásenia alebo vydania
rozhodnutia orgánu verejnej správy (§ 135 ods. 1 SSP). Súdny prieskum zákonnosti administratívneho
rozhodnutia orgánu verejnej správy je ovládaný dispozičnou zásadou. Rozsah súdneho prieskumu
zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy je podľa § 134 ods. 1 SSP striktne daný žalobnými
dôvodmi nezákonnosti (s výnimkou prípadov uvedených v § 134 ods. 2 SSP, o ktorý prípad sa však

v preskúmavanej veci nejedná). Úlohou správneho súdu nie je nezákonnosť preskúmavaných aktov
alebo rozhodnutí orgánov verejnej správy a postupov orgánov verejnej správy vyhľadávať, všeobecné,
odkazovacie a konštatačné námietky žalobcu špecifikovať na konkrétny prípad, ani ich nedostatočne
vyjadrený obsah nahrádzať porovnávaním obsahu rozhodnutí s administratívnym spisom. Správny
súd nemá oprávnenie za žalobcu dôvody nezákonnosti napadnutého rozhodnutia vyhľadávať, ani

v žalobe všeobecne uplatnené a konštatačné dôvody nezákonnosti podľa obsahu administratívneho
spisu za žalobcu konkretizovať. Všeobecne uplatnené námietky v rámci žalobných bodov správnej
žaloby neumožňujú správnemu súdu uskutočniť prieskum zákonnosti preskúmavaného rozhodnutia,
pretože práve rozsahom a dôvodmi žaloby je správny súd pri prieskume limitovaný a súčasne aj
vedený. Žalobcom v správnej žalobe všeobecné formulované a nekonkrétne žalobné námietky, ktoré

z tohto dôvodu možno považovať len za vyjadrenie všeobecného nesúhlasu žalobcu s postupom, resp.
rozhodnutím správcu dane i žalovaného, ako aj s hodnotením veci správcom dane i žalovaným, bránia
tomu, aby správny súd (viazaný žalobnými bodmi v zmysle § 134 ods. 1 SSP), mohol na ich základe
dospieť k záveru o nezákonnosti napadnutého rozhodnutia.36. Pokiaľ žalobca v správnej žalobe konštatoval, že splnil svoju povinnosť predložiť všetky
doklady preukazujúce skutočnosti vymedzené v § 49 Zákona o DPH, takéto všeobecné konštatovanie

predstavuje len vlastné vyhodnotenie otázky splnenia podmienok pre priznanie odpočtu dane bez
akejkoľvek konkretizácie na preskúmavaný prípad s tým, že tiež len všeobecne konštatoval, že „dôkazné
bremeno žalobcu sa nevzťahuje na preukazovanie právnych vzťahov týkajúcich sa jeho dodávateľov“.
V tejto súvislosti správny súd konštatuje, že rozhodnutie žalovaného ani rozhodnutie správcu dane
nie sú založené na tom, resp. odpočet dane nebol žalobcovi upretý z dôvodu, že by nepreukázal

skutočnosti týkajúce sa jeho deklarovaných dodávateľov, resp. že by neuniesol dôkazné bremeno vo
vzťahukpreukázaniutakýchtoskutočností.Správnysúdnezistilanineprípustnérozširovaniedôkazného
bremena na žalobcu. Takto formulované žalobné body neumožňujú správnemu súdu vykonať súdny
prieskum. Obdobne, pokiaľ žalobca vo všeobecnosti v správnej žalobe poukazuje na rozhodnutia
Súdneho dvora EÚ týkajúce sa otázky dôkazného bremena bez toho, aby konkrétne uviedol, či sa
jedná o obdobný alebo zhodný prípad s preskúmavanou vecou a to skutkovo alebo právne, správny

súd s poukazom na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu SR i Najvyššieho správneho súdu SR
konštatuje, že z takto formulovaných žalobných bodov nemožno bez ďalšieho vyvodiť nezákonnosť
preskúmavaného rozhodnutia.

37. Žalobca v správnej žalobe tvrdil, že správca dane vo svojom rozhodnutí uvádza vzájomne si

odporujúce závery, z ktorých vyplýva, že žalobca nepreukázal existenciu materiálneho plnenia, resp.
existenciu služieb dodaných dodávateľom žalobcu (pričom uviedol, že žalobca nepredložil doklady,
ktorými by jednoznačne preukázal druh a rozsah dodaných služieb, resp. že predložené doklady
ani nepreukazujú, aké konkrétne služby mal dodávateľ dodať), z čoho vyplýva, že správca dane
nemal jednoznačne preukázanú existenciu materiálneho plnenia – služieb, ktoré dodávateľ fakturoval

žalobcovi, avšak napriek spochybneniu existencie materiálneho plnenia uviedol, že nebolo preukázané,
že osoba, ktorá je ako dodávateľ uvedená na faktúrach ako dodávateľ, tento tovar aj skutočne dodala
a následne, že žalobca nepredložil dôkazy, ktoré by preukazovali použitie dodávok služieb obstaraných
faktúrami dodávateľa žalobcom na plnenia podliehajúce DPH. Žalobca argumentoval, že pokiaľ správca
dane nemal za preukázané, že služby boli skutočne dodané, nemalo význam zaoberať sa stotožnením

dodávateľa, ani tým či boli alebo neboli použité žalobcom na plnenia podliehajúce DPH. Pokiaľ žalovaný
vo svojom rozhodnutí uviedol totožné závery ako správca dane, táto skutočnosť je podľa žalobcu
dôvodom pre vyslovenie nezákonnosti rozhodnutia pre jeho nepreskúmateľnosť. Takéto všeobecné
formulácie žalobcu uvedené v správnej žalobe podľa správneho súdu predstavujú len polemiku
žalobcu so závermi uvedenými v rozhodnutí správcu dane (i žalovaného), resp. vyjadrenie nesúhlasu

so závermi správcu dane (i žalovaného). Napriek všeobecnosti uvedenej námietky správny súd uvádza,
že v preskúmavanom prípade vzhľadom na orgánmi verejnej správy zistené skutkové okolnosti (vo
vzťahu k deklarovanému dodaniu služieb deklarovaným dodávateľom), ktoré sú podrobne popísané
v odôvodnení rozhodnutia žalovaného i rozhodnutia správcu dane, tak správca dane ako i žalovaný
dôvodne konštatovali, že neboli splnené hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane, pričom je

nesporné (a vyplýva to aj z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR, Najvyššieho správneho súdu SR
i Súdneho dvora EÚ), že splnenie hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane vo všeobecnosti
preukazuje osoba, ktorá si toto právo uplatňuje, t. j. v preskúmavanom prípade žalobca. Primárne je
teda povinnosťou žalobcu preukázať, že nárok na odpočet DPH si uplatňuje odôvodnene a za zákonom
stanovených podmienok. Následne je správca dane oprávnený a zároveň povinný (s využitím inštitútu

daňovej kontroly a iných procesných postupov) zisťovať a preverovať skutočnosti rozhodné pre overenie
splnenia podmienok na uplatnenie nároku na odpočet dane. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži
na verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných žalobcom. Pre účely § 49 ods. 1 a 2 Zákona o DPH
je nevyhnutné kumulatívne splnenie všetkých zákonom definovaných podmienok, pričom už nesplnenie
jednej z nich neumožňuje správcovi dane uplatnený nárok na odpočet dane žalobcovi priznať. Postup

správcu dane, ktorým preveroval splnenie každej zo zákonom stanovených hmotnoprávnych podmienok
pre uplatnenie odpočtu DPH a následne výsledok tohto preverenia uviedol v odôvodnení rozhodnutia,
bol súladný so zákonom a nemožno mu nič vytknúť.

38. V zmysle judikatórnych záverov Súdneho dvora EÚ hmotnoprávnymi podmienkami na odpočítanie

dane sú 1/ že poskytovateľom plnenia (deklarovaným dodávateľom) je iná osoba registrovaná pre daň
(t. j. status osoby deklarovaného dodávateľa), 2/ že predmetné plnenie fakticky existuje a nejde o fiktívne
plnenie(t.j.materiálnaexistenciaplnenia)a3/žeprijatéplneniejepríjemcom(žalobcom)použitévrámci
jeho ekonomickej činnosti. Pokiaľ vyššie uvedené hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane niesú splnené, pričom dôkazné bremeno je na osobe, ktorá si právo na odpočítanie dane uplatňuje, právo
na odpočítanie dane môže byť odopreté.

39. V preskúmavanom prípade správca dane (i žalovaný) založili svoje rozhodnutie o nepriznaní
uplatneného odpočtu dane žalobcovi na závere, že nebola preukázaná existencia materiálneho plnenia,
resp. že žalobca nepreukázal existenciu materiálneho plnenia od deklarovaného dodávateľa a súčasne
na závere, že nebolo preukázané, že prijaté plnenie bolo žalobcom použité v rámci jeho podnikateľskej
činnosti. Zároveň správca dane i žalovaný konštatovali, že žalobcom predložené faktúry (z ktorých

si žalobca uplatnil odpočet dane) neobsahovali všetky formálne náležitosti podľa § 74 ods. 1 písm.
f/ Zákona o DPH (absentovala špecifikácia druhu a rozsahu dodanej služby). V tejto súvislosti
správny súd poukazuje na judikatúru Súdneho dvora EÚ (napr. Rozsudok v spojených veciach SGI a
Valériane C-459/17 a C-460/17). Na zamietnutie práva zdaniteľnej osobe, ktorá je príjemcom faktúry
na odpočítanie dane uvedenej na faktúre postačuje, aby správca dane preukázal, že zdaniteľná
osoba nedisponuje existenciou materiálneho plnenia od deklarovaného dodávateľa (dodávateľov),

pričom správca dane nie je v takomto prípade povinný skúmať vedomostnú stránku zdaniteľnej osoby
onezákonnomkonaníinéhosubjektu,pretožedobrávieraalebojejabsencianastranezdaniteľnejosoby
nemá žiadny vplyv na otázku, či sa dodanie uskutočnilo. Ak zo zistení a následných záverov správcu
dane i žalovaného uvedených v preskúmavaných rozhodnutiach vyplýva, že žalobca nepreukázal,
že disponuje existenciou materiálneho plnenia, resp. že žalobca nedisponuje materiálnou existenciou

plnenia (od deklarovaného dodávateľa), nie je ani preukázané, že deklarovanému dodávateľovi vznikla
daňová povinnosť podľa § 19 Zákona o DPH s následnou možnosťou žalobcu uplatniť si právo na
odpočet DPH.

40. Pokiaľ žalobca v správnej žalobe argumentuje, že „doložil relevantné listiny a doklady, ktoré

preukazujú všetky fázy obchodného vzťahu medzi žalobcom a jeho dodávateľom, a teda uniesol
svoje dôkazné bremeno“, správny súd uvádza, že takéto všeobecné konštatácie predstavujú len
prezentovanie vlastného hodnotenia dôkazov žalobcom, resp. jeho nesúhlas s hodnotením dôkazov
vykonaných správcom dane i žalovaným. Žalobca totiž neuvádza, ktoré konkrétne dôkazy správca
dane vyhodnotil nesprávne a prečo, a preto takto formulované žalobné body neumožňujú prijať

záver o nezákonnosti rozhodnutia žalovaného, resp. rozhodnutia správcu dane. Žalobca zároveň
v správnej žalobe uvádza tvrdenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, ani v odôvodnení
preskúmavaných rozhodnutí a ani v administratívnom spise. Žalobca v správnej žalobe tvrdil, že
svedkyňa C. D. potvrdila obchodnú spoluprácu žalobcu a dodávateľa Manit trade s.r.o. v mesiaci
november 2021 a teda aj to, že dodávateľ faktúrami deklarované služby žalobcovi aj skutočne dodal,

z čoho vyvodil, že aj svedeckou výpoveďou bolo preukázané dodanie plnenia v zmysle Zmluvy. Takéto
tvrdenie žalobcu správny súd považuje len za prezentáciu vlastného hodnotenia uvedeného dôkazu
(výpovede svedkyne), keďže v správnej žalobe neuviedol žiadnu argumentáciu k hodnoteniu tejto
výpovede správcom dane a žalovaným, nekonkretizoval ani, z akého dôvodu a v čom sa správca
dane i žalovaný mýlia, ak vyhodnotili túto výpoveď ako neosvedčujúcu vykonanie fakturovaných

služieb. Tvrdenie žalobcu, že výpoveď svedkyne nebola vyhodnotená v súlade so zásadami hodnotenia
dôkazov, okrem toho, že je len vo všeobecnej rovine, nemá oporu v odôvodnení preskúmavaných
rozhodnutí. Správca dane i žalovaný vyhodnotili výpoveď svedkyne v súlade s jej obsahom, v súlade
so zásadami logického uvažovania a aj vo vzájomnej súvislosti s iným dôkazmi. V tomto prípade
konateľka dodávateľa vo svojej výpovedi len formálne potvrdila vykonanie deklarovaných služieb,

pričom napriek tomu, že uviedla, že všetky práce realizovala ona sama, nešpecifikovala, aké konkrétne
práce vykonávala, t. j. čo všetko poskytnuté práce zahŕňali, podľa jej vyjadrenia sa v mesiaci
november 2021 malo jednať o prípravné práce na odstávku realizovanú v KIA Slovakia s.r.o. (ktorá
bola v dňoch 27.12.2021 - 02.01.2022) a jej úlohou malo byť pripraviť koncept týchto prác, aby
„odstávka bola bez zádrheľov“, konateľ žalobcu jej mal dať výstupy z predošlej odstávky, ktoré mala

aktualizovať. Z obsahu administratívneho spisu, zo žalobcom predložených dokladov a z výpovede
konateľa žalobcu však vyplýva, že spornými faktúrami mali byť fakturované administratívne práce
v období november 2021 podľa Zmluvy. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že podkladom pre
Plán odstávky nemohli byť dochádzkové turnikety zo spoločnosti KIA Slovakia s.r.o. zachytávajúce
dochádzku zamestnancov žalobcu v novembri 2021 v reálnom čase, fakturované prípravné práce na

odstávku výroby v KIA Slovakia s.r.o. neboli predmetom uzavretej Zmluvy, žalobca zabezpečoval počas
odstávky len čistiace práce, nepodieľal sa na logistickom zabezpečení odstávky. Žalobca predložil
Vyúčtovanie administratívnych prác november 2021 za KIA Žilina – lakovňa s údajmi: počet hodín
turnikety 140 a odstávka plánovanie 118 hodín, spolu odpracované 258 hodín, s cenou za odpracovanýfond 20 640,- eur, iné náklady 78,- eur, jednorazová odmena 35 000,- eur, vyúčtovanie v celkovej
sume 55 716,- eur. Svedkyňa vo výpovedi neuviedla, že by súčasťou preverovaných zdaniteľných
plnení v mesiaci november 2021 malo byť aj spracovanie dochádzky zamestnancov, t. j. nepotvrdila

vykonanie a dodanie vyúčtovania, vyfakturovania a vyplatenia jednorazovej odmeny vo výške 35 000,-
eur. Uviedla, že v mesiaci november 2021 boli obsahom administratívnych prác prípravné práce na
odstávku v KIA Slovakia, ktorá mala byť v decembri 2021. Z vyhodnotenia výpovede svedkyne správcom
dane vyplýva, že hoci podľa jej tvrdenia všetky práce realizovala výlučne sama, neuviedla presnú
špecifikáciu, aké konkrétne práce vykonávala a z obsahu jej výpovede vyplýva, že dodanie služieb

nebolo vôbec realizované súlade s uzavretou Zmluvou o poskytovaní služieb zo dňa 01.05. 2021.
Celková výška fakturovaných administratívnych prác za mesiac november 2021 bola vo výške 55 716,-
eur bez DPH, čo by v zmysle vyššie uvedenej Zmluvy pri dohodnutej hodinovej odmene 80,- eur
bez DPH malo predstavovať 696,45 hodín poskytovania dohodnutej služby. Mesiac november 2021
mal 30 kalendárnych dní a tak na 1 kalendárny deň by pripadalo 23,22 hodín poskytovania prác. Je
potrebné tiež poukázať na to, že v predmetnej Zmluve sa dodávateľ zaviazal poskytovať mesačný

prehľad poskytnutých administratívnych služieb s jasne zadefinovaným počtom hodín vynaložených
na poskytovanie jednotlivých dohodnutých administratívnych služieb. Takto vyhotovený mesačný
prehľad poskytnutých administratívnych služieb mal zasielať žalobcovi na odsúhlasenie e-mailovou
formou a žalobca mal zaujať stanovisko k mesačnému prehľadu obratom, najneskôr však nasledujúci
pracovnýdeňpodoručenídotknutéhoe-mailu.Ažnazákladetaktoodsúhlasenéhomesačnéhoprehľadu

poskytnutýchadministratívnychslužiebboldodávateľoprávnenývyúčtovaťdohodnutúodmenu.Žalobca
a ani dodávateľ (resp. konateľka dodávateľa) mesačný prehľad poskytnutých a odsúhlasených
administratívnych služieb v zmysle Zmluvy nepredložili, ani žalobca ani konateľka dodávateľa tak
nepreukázali, aké služby a v akom rozsahu mali byť žalobcovi dodané. Taktiež tvrdenie žalobcu, že
bolo preukázané, že zdaniteľné plnenie existuje a dodanie služieb bolo preukázané, je v priamom

rozpore s odôvodnením rozhodnutia správcu dane, kde tento uvádza konkrétne dôvody, pre ktoré
dospelkzáveru,žeexistenciamateriálnehoplnenianebolapreukázaná.Navyše,správcadanenezaložil
(výlučne) svoj záver, že deklarované služby neboli dodané, na tom, že existovali, resp. boli zistené
personálne a materiálne nedostatky na strane dodávateľov (správca dane skutočnosť, že dodávateľ mal
zamestnancov len v oblasti gastrosektoru, pričom samotná konateľka uviedla, že deklarované služby

vykonávala ona sama, uviedol v odôvodnení len vo vzťahu k vyhodnoteniu dôkazov, ktoré boli počas
daňovej kontroly vykonané). Oporu v odôvodnení rozhodnutia správcu dane nemá ani tvrdenie žalobcu,
že správca dane vyvodzuje nereálnosť zdaniteľných plnení (výlučne) zo skutočnosti, že dodávateľ je
nekontaktný.

41. Je nesporné, že dôkazné bremeno na preukázanie skutočností, či platiteľ, ktorý si uplatňuje odpočet
dane, vedel alebo mohol vedieť, že sa prijatím plnenia môže podieľať na plnení, ktoré vykazuje známky
podvodu (alebo zneužitia práva) má správca dane, avšak preskúmavané rozhodnutia neboli založené
na závere, že žalobca vedel alebo mohol vedieť, že sa prijatím alebo uskutočnením zdaniteľného plnenia
(prijatím deklarovaných služieb) zúčastňuje na konaní poznačenom podvodom. V preskúmavanom

prípade orgány verejnej správy neodopreli žalobcovi právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty
len (výlučne) z dôvodu absencie materiálneho a personálneho vybavenia dodávateľov žalobcu, keďže
v priebehu daňovej kontroly i vyrubovacieho konania preverovaním predložených dokladov a tvrdení
žalobcubolospochybnenéuskutočneniedeklarovanýchzdaniteľnýchplnení(dodanieslužieb),ktoréboli
fakturované deklarovaným dodávateľom. Preto podľa správneho súdu pre daný prípad neprichádza do

úvahy aplikácia žalobcom označenej judikatúry Súdneho dvora EÚ (vo veci C-610/19 Vikingo, C - 18/13
Maks Pen, C - 277/14 PPUH Stehcemp) a správca dane sa teda nemusel zaoberať vedomosťou žalobcu
o jeho účasti na podvode.

42. Správny súd poukazuje na to, že z judikatúry Najvyššieho súdu SR, resp. Najvyššieho správneho

súdu SR týkajúcej sa otázky dôkazného bremena a jeho rozloženia, resp. jeho prenosu (na ktorú
judikatúru poukazuje aj samotný žalobca v správnej žalobe, aj keď len vo všeobecnosti), subjekt,
ktorý si chce odpočítať DPH má dve povinnosti a to povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenie
dokázať. Povinnosť tvrdiť spočíva v samotnom uplatnení práva na odpočet DPH za splnenia zákonom
stanovených podmienok a následne povinnosť dokázať svoje tvrdenie vyjadruje dôkazné bremeno

daňového subjektu. Úlohou správcu dane je následne verifikovať skutočnosti, ktoré daňový subjekt
dokladuje. Výsledok verifikácie musí byť dostatočne podložený zisteniami správcu dane, to znamená,
že by nepostačovalo len odôvodnenie správcu dane, že daňový subjekt neuniesol dôkazné bremeno,
pokiaľ by zmysluplne a logicky nespochybnil žalobcom predložené tvrdenia a dôkazy. V preskúmavanomprípade podľa správneho súdu správca dane dôkazné bremeno uniesol, pretože kvalifikovane
a dostatočne spochybnil tvrdenia žalobcu, identifikoval konkrétne skutočnosti, ktoré vzbudzujú jeho
pochybnosti o pravdivosti tvrdení žalobcu, tieto relevantným a zákonným spôsobom v súlade s §

46 ods. 5 Daňového poriadku oznámil žalobcovi a umožnil mu v stanovenej lehote sa k týmto
pochybnostiam vyjadriť a predložiť dôkazy, resp. neúplné údaje doplniť, nejasnosti vysvetliť a nepravdivé
údaje opraviť alebo pravdivosť údajov riadne preukázať. V takomto prípade opäť prešlo dôkazné
bremeno na žalobcu a mal povinnosť preukázať svoje tvrdenia (v tejto súvislosti správny súd poukazuje
na Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 377/2018 a na Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR

sp. zn. 8Sžfk/14/2021). Žalobca toto dôkazné bremeno neuniesol, dôkazy nepredložil. Je pritom na
žalobcovi, aby relevantným spôsobom (nielen formálnymi dokladmi) preukázal reálne dodanie služieb
od dodávateľov uvedených na faktúrach (alebo od inej zdaniteľnej osoby) a teda preukázal splnenie
podmienok na odpočet DPH. V tomto prípade uvedené žalobca nevykonal, a preto sa správny súd
stotožnil s právnym posúdením veci vykonaným správcom dane a žalovaným, ktoré považoval za
správne.

43. Žalobca v správnej žalobe poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sfžk/16/2018 zo
dňa 13.09.2019 a konštatoval, že predloženými dokladmi jednoznačne preukázal skutočne realizované
plnenia od dodávateľa, čím splnil podmienky na uplatnenie odpočtu DPH. Takéto všeobecné tvrdenie
opäťpredstavujelenvlastnéhodnoteniepredloženýchdokladovsamotnýmžalobcom,ktoréneumožňuje

prijať záver o nezákonnosti preskúmavaných rozhodnutí. Správny súd uvádza, že tvrdenie žalobcu
o preukázaní splnenia formálnych i hmotnoprávnych podmienok na priznanie odpočtu dane nemá
oporu ani v odôvodnení preskúmavaných rozhodnutí žalovaného i správcu dane, ani v obsahu
administratívneho spisu, z ktorých jednoznačne vyplýva, že predovšetkým bola sporná existencia
materiálneho plnenia, keď správca dane i žalovaný v odôvodneniach svojich rozhodnutí výslovne

konštatovali, že nebola preukázaná existencia materiálneho plnenia, s uvedením konkrétnych dôkazov a
skutočností, z ktorých tento záver orgány verejnej správy vyvodili. Rovnako bolo spochybnené splnenie
podmienky podľa § 49 ods. 2 Zákona o DPH a zároveň žalobcom predložené faktúry neobsahovali
zákonom stanovené náležitosti (§ 74 ods. 1 písm. f) Zákona o DPH – rozsah a druh dodanej služby).
Pokiaľ žalobca v správnej žalobe namietal závery správcu dane i žalovaného, ktorými spochybnili

reálnosť fakturovaných služieb a tvrdil, že uniesol dôkazné bremeno, nakoľko „predložil faktúry
sprílohami,dodávateľprostredníctvomvtedajšejkonateľkypotvrdildodaniepredmetnýchslužieb,služby
boli reálne vykonané, faktúry boli uhradené a dodávateľ mal postavenie zdaniteľnej osoby“, tieto tvrdenia
boli opäť len vo všeobecnej rovine, mali konštatačný charakter a predstavujú len vlastné hodnotenie
predložených dokladov žalobcom, resp. vyslovenie nesúhlasu so závermi správcu dane i žalovaného,

čo samé osebe nepostačuje na vyslovenie nezákonnosti preskúmavaných rozhodnutí. Takéto tvrdenie
žalobcu nemá oporu v odôvodnení rozhodnutí ani vo vykonanom dokazovaní. Len pre úplnosť správny
súd uvádza, že samotné zaplatenie faktúr ani nepredstavuje zákonnú podmienkou pre uznanie nároku
žalobcu na odpočet dane, ani nie je dôkazom o dodaní deklarovaných fakturovaných služieb. Správca
dane i žalovaný vyhodnotili všetky žalobcom predložené dôkazy, ako aj dôkazy vykonané v priebehu

výkonudaňovejkontrolyivyrubovaciehokonania,vyhodnotiliichjednotlivoivovzájomnýchsúvislostiach
v súlade s obsahom dôkazov a v súlade so zásadami logického uvažovania, t. j. správca dane i žalovaný
kvalifikovane spochybnili dôkazy žalobcu, a preto došlo k prenosu dôkazného bremena späť zo správcu
danenažalobcu.UvedenýpostojbolsúladnýsustálenoujudikatúrouNajvyššiehosúduSRiNajvyššieho
správneho súdu SR.

44. Tak, ako bolo vyššie uvedené, správca dane i žalovaný svoje rozhodnutia, ktorými odopreli žalobcovi
právo na odpočet dane založili na tom, že žalobcom nebolo preukázané splnenie hmotnoprávnych
podmienok odpočtu DPH s odôvodnením, že žalobca nepreukázal existenciu materiálneho plnenia,
t. j. nepreukázal, že deklarované plnenia, (ktoré boli vyfakturované faktúrami od dodávateľa Manit

trade s.r.o.) boli dodané, a teda nebolo preukázané ani to, že dodávateľ deklarované plnenia (služby)
žalobcovi dodal, ďalej tým, že žalobca nepreukázal ani splnenie podmienok podľa § 49 ods. 2 Zákona
o DPH (keďže žalobca nepredložil dôkazy osvedčujúce, že deklarované služby od dodávateľa použil na
dodávky služieb ako platiteľ) a tiež s odôvodnením, že žalobcom predložené faktúry nemali ani formálne
náležitosti (podľa § 74 ods. 1 písm. f/ Zákona o DPH), pretože neobsahovali rozsah a druh dodanej

služby. Správca dane podľa správneho súdu svoje dôkazné bremeno uniesol, keďže identifikoval
konkrétne skutočnosti, ktoré vzbudzovali jeho pochybnosti o tvrdeniach daňového subjektu a v takomto
prípade (keď správca dane unesie svoje dôkazné bremeno) je opäť povinnosť preukazovať svoje
tvrdenia (resp. ich korigovať) na strane daňového subjektu, pričom spravidla využíva iné dôkazy nežtie, ktoré už správca dane vierohodne spochybnil (viď Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS
377/2018). V tejto súvislosti správny súd poukazuje na Rozsudok Najvyššieho súdu SR vo veci sp.
zn. 2Sžf/4/2009 z 23.06.2010 v spojení s Rozhodnutím Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 78/2011

z 23.02.2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že : „Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte –
žalobcovi...Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu – žalobcu,
ktorý disponuje svojím právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok
na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si
aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za

zákonom stanovených podmienok“. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že odpočítanie dane
si môže uplatniť v zásade len platiteľ dane. Právo odpočítať daň vzniká v deň, keď pri tomto tovare
alebo službe vznikla daňová povinnosť (§ 49 ods. 1 Zákona o DPH). Základnou podmienkou pre vznik
práva na odpočítanie dane je, že dodávateľovi vznikla daňová povinnosť (§ 19 až § 21 Zákona o DPH).
Ak nedôjde k vzniku daňovej povinnosti dodávateľa, nevzniká ani právo na odpočítanie dane. Pokiaľ
hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane nie sú splnené, právo na odpočítanie DPH môže byť

odopreté a dôkazné bremeno je na osobe, ktorá si právo na odpočítanie DPH uplatňuje. Správca dane
relevantným spôsobom spochybnil pravdivosť a úplnosť dôkazov predložených žalobcom (tak, ako to
vyplýva z odôvodnenia preskúmavaných rozhodnutí), pričom následne bolo (z dôvodu mechanizmu
presúvania dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom) na žalobcovi, aby
relevantným spôsobom (nielen formálnymi dokladmi) preukázal, že v príslušnom zdaňovacom období

došlo k reálnemu dodaniu služieb od dodávateľa uvedeného na faktúrach, prípadne od inej zdaniteľnej
osoby, a teda, že v prípade posudzovaných zdaniteľných plnení boli splnené podmienky na odpočítanie
dane v zmysle § 49 ods. 1 v nadväznosti na § 19 ods. 1 a ods. 2, § 49 ods. 2 a § 51 Zákona
o DPH. Žalobca toto dôkazné bremeno neuniesol. Tvrdenie žalobcu v správnej žalobe, že „primárnym
dôvodom, pre ktorý správca dane neuznal žalobcovi odpočet dane, bola absencia personálnych

a materiálnych kapacít na strane dodávateľa, nestotožnenie osôb, ktoré práce fakticky vykonali“ nemá
oporu v odôvodnení preskúmavaných rozhodnutí. Pokiaľ žalobca poukazoval na konštatovanie správcu
dane, že deklarovaný dodávateľ žalobcu mal v rozhodnom období zamestnancov, ale všetkých v oblasti
gastrosektora, a teda nemal zamestnancov, ktorí by mohli poskytnúť žalobcovi administratívne služby,
správny súd uvádza, že toto správca dane v odôvodnení rozhodnutia uviedol v rámci vyhodnotenia

dôkazov vykonaných počas daňovej kontroly, pričom z vyhodnotenia výpovede svedkyne C. D. uvedenej
v odôvodnení rozhodnutia vyplýva, že táto uviedla, že služby deklarované faktúrami vykonávala ona
sama, avšak správca dane jej výpoveď relevantne spochybnil (viď bod 40 tohto rozsudku). Vo vzťahu
k vyhodnoteniu výpovede C. D. žalobca uviedol len svoje vlastné hodnotenie jej výpovede bez toho, aby
relevantne spochybnil vyhodnotenie tejto výpovede správcom dane (uvedením konkrétnych dôvodov,

pre ktoré považuje toto vyhodnotenie za rozporné s obsahom výpovede alebo so zásadami logického
uvažovania). Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti správny súd uvedené námietky vyhodnotil ako
nedôvodné.

45. Pokiaľ žalobca v žalobe namietal nedostatočne a nesprávne zistený skutkový stav, uvedená

námietka bola uplatnená opäť len všeobecne, keď žalobca nekonkretizoval, ktoré konkrétne dôkazy
vykonané správcom dane boli vyhodnotené nesprávne a prečo, resp. ktoré dôkazy boli vyhodnotené
v rozpore s ich obsahom alebo so zásadami logického uvažovania a neuviedol ani aký konkrétny dopad
má táto skutočnosť na zákonnosť preskúmavaných rozhodnutí. Pre vyvodenie záveru o nezákonnosti
preskúmavaných rozhodnutí nepostačuje len všeobecné tvrdenie žalobcu, že „výpoveď konateľky

nebola vyhodnotená v súlade so základnými zásadami upravujúcimi hodnotenie dôkazov“.

46. Poukaz žalobcu na zásady správy daní a tvrdenie o porušení princípu práva na spravodlivé súdne
a iné konanie je rovnako všeobecný, má konštatačný charakter, bez konkretizácie na preskúmavaný
prípad. K žalobcom namietanému porušeniu čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd správny súd uvádza, že na daňové spory čl. 6 Dohovoru nie je aplikovateľný (napr. rozhodnutie
ESĽP vo veci Ferraziny v. Taliansko zo dňa 12.07.2001). Rovnako poukaz na rozsudky Najvyššieho
súdu SR, bez toho, aby žalobca konkretizoval ich vplyv na preskúmavaný prípad (obdobné skutkové
okolnosti alebo právne závery) nepostačuje na vyvodenie záverov o nezákonnosti preskúmavaných
rozhodnutí.

47. Žalobca v podanej správnej žalobe opakovane poukazoval na jednotlivé rozhodnutia Najvyššieho
súdu SR, vrátane citácie častí z ich odôvodneniach, ako aj na rozsudky Súdneho dvora EÚ,
rovnako vrátane citácií častí z ich odôvodnenia, ktoré rozhodnutia sa týkajú problematiky uplatňovaniaodpočítania DPH, resp. podmienok zamietnutia alebo nepriznania uplatneného odpočítania dane, ako aj
problematikyrozloženiadôkaznéhobremena.Vtejtosúvislostijemožnépoukázaťnaustálenújudikatúru
Najvyššieho súdu SR, v zmysle ktorej je nepochybné, že rozhodovacia činnosť Súdneho dvora je pre

oblasť dane z pridanej hodnoty mimoriadne rozsiahla. Pre správne posúdenie preskúmavanej veci
však nie je podstatné „množstvo“ judikátov, ktoré ten ktorý účastník cituje, ale rozhodujúce je to, čo
z týchto rozhodnutí Súdneho dvora je možno aplikovať na preskúmavanú vec, teda k akým právnym
záverom s ohľadom na obdobné skutkové okolnosti prípadu a relevantnú právnu úpravu správny
súd v riešenom prípade dospel a ako následne tieto právne závery dopadajú aj na preskúmavanú

vec. Práve konkretizácia dopadov záverov rozsudkov Súdneho dvora EÚ na zákonnosť napadnutého
rozhodnutia v správnej žalobe absentuje. Nepostačovalo tak na rozsudky Súdneho dvora EÚ poukázať,
stotožniť sa s nimi, resp. konštatovať ich relevanciu na prejednávanú vec. Na ich účinné použitie je
potrebné, aby žalobca najprv ozrejmil ich právny a skutkový základ, najmä jeho blízkosť s prejednávanou
vecou, predmet, sporné ustanovenia zákona alebo právne záväzných aktov EÚ, relevantné právne
závery, s analýzou dopadov na skutkové a právne okolnosti dané predmetom prieskumu – napadnutým

rozhodnutím, (ktoré v zásade nikdy nemôže byť úplne zhodné) a konkrétne dôsledky ich vplyvu
na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Výňatky odôvodnení z rozsudkov a konštatácie názorov
žalobcu k nim takého kritéria nespĺňajú. Takto formulované námietky (vo forme polemiky) správny
súd považuje len za vyjadrenie nesúhlasu žalobcu s hodnotením správcu dane, ktoré samé o sebe
(bez tvrdenia, aký má táto skutočnosť vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí) nemá vplyv na

zákonnosťpreskúmavanýchrozhodnutí.Keďžežalobcavžalobnýchbodochsprávnejžalobydostatočne
nekonkretizoval, v čom sa správca dane alebo žalovaný mýlili, alebo v čom sú ich úvahy v rozpore so
zákonom alebo so zásadami logického uvažovania, resp. konštatoval skutočnosti, na ktorých napadnuté
rozhodnutia založené neboli, v rámci preskúmania napadnutého rozhodnutia žalovaného (v spojení
s rozhodnutím správcu dane) v rozsahu a z dôvodov uvedených v správnej žalobe tak, ako bola

žalobcom formulovaná, nebolo možné týmto žalobným bodom vyhovieť.

48. Žalobca v správnej žalobe napokon namietal, že rozhodnutia žalovaného i správcu dane sú
nepreskúmateľné, pretože „žalovaný sa s námietkami žalobcu prezentovanými v odvolaní vysporiadal
maximálne povrchne“. Uvedenú námietku správny súd vyhodnotil ako nedôvodnú a to jednak z dôvodu,

že námietka je nekonkrétna, keď žalobca nekonkretizoval, s ktorými konkrétnymi odvolacími námietkami
žalobcu sa žalovaný nevysporiadal (a správny súd nie je oprávnený vyhľadávať alebo konkretizovať tieto
námietky za žalobcu) a jednak z dôvodu, že táto námietka nemá oporu v odôvodnení preskúmavaného
rozhodnutia (vo vzťahu ku konkrétnej námietke, že žalovaný sa nevysporiadal s námietkou týkajúcou
sa aplikácie žalobcom označenou judikatúrou). Z odôvodnenia rozhodnutia správcu dane je zrejmé, že

tento sa vyjadril k aplikovanej judikatúre a uviedol, z akého dôvodu žalobcom označené rozhodnutia
nepovažoval za také, ktoré by boli aplikovateľné na preskúmavaný prípad. Rovnako žalovaný sa
v odôvodnení rozhodnutia vyjadril k žalobcom označenej judikatúre na str. 14 - 15 preskúmavaného
rozhodnutia. Napadnuté rozhodnutie žalovaného i rozhodnutie správcu dane obsahujú všetky zákonom
stanovené náležitosti v zmysle § 63 ods. 5 Daňového poriadku a v ich odôvodnení je uvedené,

ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami žalobcu
vznesenými v priebehu daňovej kontroly, vo vyrubovacom konaní ako i v odvolacom konaní, orgány
verejnej správy uviedli, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa
ktorých rozhodovali. Správca dane v odôvodnení rozhodnutia uviedol priebeh daňovej kontroly, priebeh
daňového konania, vrátane vyrubovacieho konania, uviedol, ktoré dôkazy a aké úkony boli správcom

dane vykonané, vo svojom rozhodnutí vyhodnotil dôkazy jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach,
uviedol konkrétne aké zistenia z jednotlivých dôkazov boli správcom dane zistené a ako boli tieto
dôkazy vyhodnotené. Po vyhodnotení uvedených dôkazov jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach
správca dane uviedol svoje závery, ku ktorým dospel a to, že nebolo preukázané zo strany žalobu
splnenie hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane, keďže nebola žalobcom preukázaná

existencia materiálneho plnenia, nebolo preukázané splnenie podmienok podľa § 49 ods. 1 a ods.
2 Zákona o DPH, a teda že žalobca neuniesol svoje dôkazné bremeno. Správca dane zároveň
poukázal na to, že žalobcom predložené faktúry nespĺňali ani formálne náležitosti stanovené Zákonom
o DPH. Zároveň poukázal (a to vrátane poukazu na relevantnú judikatúru) na to, že správca dane
v takomto prípade je oprávnený verifikovať aj realitu tvrdeného dodania služieb (administratívnych

služieb), následne po vyhodnotení jednotlivých dôkazov dospel k záveru, že deklarované služby tak,
ako vyplývajú z formálne žalobcom predložených dokladov neboli uskutočnené (s odôvodnením tak
ako je uvedené v bodoch 2 -7 tohto rozsudku) a tieto skutočnosti označil za také, ktoré u neho
vzbudzujú odôvodnené pochybnosti, že deklarované plnenia prebehli tak, ako je uvedené na žalobcompredložených dokladoch. Zároveň o týchto pochybnostiach (a to v konkrétnostiach) oboznámil žalobcu
v písomnej výzve zo dňa 25.01.2023, ktorá mu bola preukázateľne doručená dňa 26.01.2023, pričom
konkrétne jednotlivé pochybnosti, vrátane odôvodnenia, z ktorých konkrétnych dôkazov uvedené

pochybnosti nadobudol, oznámil žalobcovi a v súlade s § 46 ods. 5 Daňového poriadku ho vyzval na
odstránenie uvedených pochybností a na predloženie dôkazov, ktoré by osvedčovali, že k reálnemu
plneniu (dodaniu služieb) došlo tak, ako to deklaruje žalobca. Žalobca však na základe predmetnej
výzvy žiadne doklady nepredložil, čím došlo k prenosu dôkazného bremena zo správcu dane na žalobcu
a žalobca toto dôkazné bremeno neuniesol. Uvedená úvaha je obsiahnutá v odôvodnení rozhodnutia

správcu dane. Tak správca dane ako aj žalovaný sa v odôvodnení preskúmavaných rozhodnutí
vyjadrili ku všetkým námietkam a stanoviskám žalobcu. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na
odôvodnenie Rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžf/1/2009, v ktorom sa tento zaoberal
otázkou nepreskúmateľnosti administratívneho rozhodnutia, pričom dospel k nasledovnému: „Za
nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť podľa názoru Najvyššieho súdu SR považovať také rozhodnutie
správneho orgánu, z ktorého výroku nemožno zistiť, ako vlastne správny orgán vo veci rozhodol,

prípadnevýrokktoréhojevnútornerozporuplný.Podpojemspadajúprípady,keďsanedározoznať,čoje
výrok, čo odôvodnenie, kto je účastníkom konania a kto bol rozhodnutím zaviazaný. Medzi ďalšie dôvody
nezrozumiteľnosti rozhodnutia správneho orgánu patrí rozpornosť výroku z odôvodnením, absencia
právnych záverov vyplývajúcich z rozhodujúcich skutkových okolností, ako aj ich nejednoznačnosť.“ ...
„Nedostatok dôvodov znamená jednak absolútny nedostatok odôvodnenia, ale i to, že v rozhodnutí

absentujú skutočnosti, ktoré viedli správny orgán k rozhodnutiu. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre
nedostatok dôvodov je založená na nedostatku dôvodov skutkových zistení, o ktoré sa opierajú
rozhodovacie dôvody. Za takéto vady možno považovať prípady, keď je rozhodnutie založené na
skutočnostiach v konaní nezisťovaných, prípadne na dôkazoch získaných v rozpore so zákonom alebo
prípady, keď nie je zrejmé, či nejaké dôkazy boli v konaní vykonané“. Preskúmavané rozhodnutia

správcu dane i žalovaného takýmito vadami netrpia. Žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí v celom
rozsahu stotožnil s argumentáciou správcu dane uvedenou v prvostupňovom rozhodnutí, pričom
rozhodnutie správcu dane vyhodnotil ako vecne správne. Napadnuté rozhodnutia obsahujú vo svojich
odôvodneniach všetky skutkové zistenia, o ktoré boli opreté rozhodovacie dôvody. Boli opísané
a vyhodnotené dôkazy vykonané počas daňovej kontroly a daňového konania, pričom z vyhodnotenia

dôkazov predložených žalobcom žalovaný vyvodil skutkový záver, že žalobcom predloženými dôkazmi
nebola preukázaná existencia materiálneho plnenia a nebolo preukázané splnenie podmienok pre
odpočítanie dane podľa § 49 ods. 1 a ods. 2 Zákona o DPH. Tento skutkový záver bol právne
posúdený tak, že platiteľovi nemohla vzniknúť daňová povinnosť podľa § 19 ods. 2 Zákona o DPH,
z uvedeného dôvodu nedošlo k vzniku daňovej povinnosti u dodávateľa a z dôvodov zistených

správcom dane žalobcovi nevzniklo právo odpočítať daň v zmysle ustanovení Zákona o DPH na
základefaktúrvystavenýchdodávateľom.Rozhodnutiesprávcudaneirozhodnutiežalovanéhoobsahujú
podstatné námietky žalobcu a aj to, ako sa s nimi správca dane i žalovaný vysporiadali. Nesúhlas
žalobcu s argumentáciou žalovaného uvedenou v odôvodnení napadnutého rozhodnutia týkajúceho
sa posúdenia splnenia podmienok pre odpočítanie DPH v zmysle § 49 Zákona o DPH nespôsobuje

nezákonnosť napadnutého rozhodnutia z dôvodu jeho nezrozumiteľnosti, ani pre nedostatok dôvodov.

49. Správny súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovaného, v spojení s rozhodnutím
správcu dane, z dôvodov nezákonnosti uplatnených žalobcom v podanej správnej žalobe, vzhľadom na
predchádzajúce časti tohto rozsudku dospel k záveru, že správna žaloba nebola dôvodná. Správny súd

preto správnu žalobu podľa § 190 SSP zamietol.

50. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP a contrario, podľa ktorého má
právo na náhradu trov konania v správnom súdnictve len taký žalobca, ktorý bol v konaní celkom alebo
sčasti úspešný. V tomto prípade žalobca nebol v konaní úspešný, a preto mu správny súd právo na

náhradu trov konania nepriznal. Správny súd nezistil podmienky pre rozhodnutie o náhrade trov konania
žalovaného podľa § 168 SSP.

51. Toto rozhodnutie prijal senát správneho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Toto rozhodnutie prijal senát správneho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:Doručený rozsudok je právoplatný (§ 145 ods. 1 SSP)
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú môže podať účastník konania, ak bolo
rozhodnuté v jeho neprospech (§ 442 ods. 1 SSP).

Kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia Správneho
súdu v Banskej Bystrici oprávnenému subjektu (§ 443 ods. 1 SSP).
Kasačná sťažnosť sa podáva na správnom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal (§ 444 ods. 1 SSP).
Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil
zákon tým, že

a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd,

f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo

j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvodkasačnejsťažnostiuvedenývyššiepodpísm.g)aži)savymedzítak,žesťažovateľuvedieprávne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania
pred správnym súdom.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť:
a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"),

d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom(§ 449 ods. 1 SSP).
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosti podľa ods. 1
neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho

na kasačnom súde koná, alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§
449 ods. 2 písm. a) SSP).