Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 24. október 2024

Súd: Správny súd v Bratislave
Spisová značka: BA-5S/264/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1019201607
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 10. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dana Jelinková Dudzíková

ECLI: ECLI:SK:SpSBA:2024:1019201607.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dany Jelinkovej Dudzíkovej,

LLM., a z členky a člena senátu JUDr. Ingridy Hudecovej a JUDr. Lukáša Galla (sudca spravodajca), vo
veci žalobcu: DC Agency s. r. o., so sídlom Miletičova 550/1, 821 08 Bratislava - mestská časť Ružinov,
IČO: 35 892 226, zastúpený: Benkóczki, Baláž - advokáti, s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom 29.
augusta36A,81109Bratislava-mestskáčasťStaréMesto,IČO:35917148,protižalovanému:Finančné
riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42499500, o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 102214021/2019 zo dňa 23. 09. 2019, takto

r o z h o d o l :

I. Správny súd v Bratislave žalobu zamieta.

II. Žalovanému súd nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Priebeh administratívneho konania a rozhodnutia orgánov verejnej správy

1. Daňový úrad Bratislava (ďalej len „prvostupňový orgán“) vydal dňa 05. 06. 2018 oznámenie o daňovej
kontrole za účelom určenia začiatku výkonu daňovej kontroly u žalobcu dňa 09. 07. 2018 za zdaňovacie
obdobie január 2018 (ďalej len „daňová kontrola“).

2. Z daňovej kontroly prvostupňový orgán vyhotovil dňa 15.04.2019 protokol č. 100883018/2019, ktorý
bol žalobcovi doručený dňa 18.04.2019 (ďalej len „protokol“), čím bola daňová kontrola podľa § 46 ods.
9 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“) ukončená.

3. Rozhodnutím prvostupňového orgánu č. 101432276/2019 zo dňa 11.06.2019 bola žalobcovi vyrubená

daň z pridanej hodnoty v sume 4 916,- Eur za zdaňovacie obdobie január 2018 z dôvodu, že
prvostupňový orgán neuznal odpočet dane z pridanej hodnoty z faktúr N 088-10-2017 zo dňa 02.10.2017
a N-089-10.2017 zo dňa 04.10.2017 (ďalej len „“faktúry) od spoločnosti GEE Holding, a. s., Legionárska
43, 911 01 Trenčín, IČO: 44873212 (ďalej len „dodávateľ“), ktorých predmetom bola príprava a realizácia
prieskumu trhu spojená s uplatnením obchodných aktivít a prezentácia spoločnosti, integrácia nových
aktivít žalobcu. V odôvodnení svojho rozhodnutia prvostupňový orgán uviedol, že žalobca síce predložil
formálne správne vystavené faktúry, ktoré ale nepostačovali na preukázanie reálnosti deklarovaného

zdaniteľného plnenia, pretože deklarované služby na faktúrach neuskutočnil dodávateľ. Prvostupňový
orgán najskôr poukázal na miestne zisťovanie vykonané v sídle dodávateľa, z ktorého vyplynulo,
že dodávateľ na predmetnej adrese nemal umiestnené žiadne označenie, nemal zriadenú poštovú
schránku a v okolitých prevádzkach nikto dodávateľa nepoznal. Prvostupňový orgán ďalej uviedol, žekonateľkažalobcumalakomunikovaťspredsedompredstavenstvadodávateľap.A.(ďalejlen„predseda
predstavenstva“), z výsluchu ktorého vyplynulo, že nepozná žalobcu, nemá vedomosť o žiadnych
uskutočnených obchodoch so žalobcom, nevedel uviesť žiadne bližšie informácie k fakturovaným

službám a ani kto mal faktúry vystaviť, pričom dodal, že podpis na faktúrach nie je jeho. Prvostupňový
orgán ďalej zobral na zreteľ skutočnosť, že zo znaleckého posudku ohľadne duševného stavu
predsedu predstavenstva vyplynuli závery o jeho mentálnej retardácii a silnej demencii, kedy nemohol
vykonávať podnikateľskú činnosť, jednať s odberateľmi, vystavovať faktúry a uskutočňovať platby. Na
základe týchto skutočností prvostupňový orgán prijal stanovisko, že nebolo vierohodným a preukazným

spôsobom potvrdené dodanie fakturovaných služieb, následne k vzniku daňovej povinnosti a tým
žalobcovi z faktúr nevznikol nárok na odpočítanie dane.

4. Na základe podaného odvolania žalobcu zo dňa 08. 07. 2019 žalovaný svojim rozhodnutím č.
102214021/2019 zo dňa 23. 09. 2019 (ďalej len „rozhodnutie žalovaného“) odvolanie žalobcu zamietol
apotvrdilrozhodnutieprvostupňovéhoorgánu.Žalovanývodôvodnenírozhodnutiakonštatovalformálnu

správnosť predložených faktúr za predmetné zdaňovacie obdobie. Za podstatné pre danú vec bolo
podľa žalovaného to, že osoba, ktorá mala faktúry vystaviť ich nevystavila a podpis na nich neuznala
za svoj. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že predseda predstavenstva dodávateľa vystavenie faktúr
poprel. K samotnému predsedovi predstavenstva žalovaný uviedol, že evidentne nemá minimálne
ekonomické a právne povedomie a podľa všetkého bol zneužitý neznámymi osobami. Žalovaný prijal

stanovisko, že žalobca ako kontrolovaný daňový subjekt nepredložil počas daňovej kontroly žiaden
dôkaz o uskutočnení deklarovaného zdaniteľného plnenia dodávateľom. Po skončení daňovej kontroly
žalobca podľa žalovaného predložil v následnom vyrubovacom konaní dňa 05.06.2019 materiál, ktorý
mal preukázať dodanie deklarovaných služieb. Predložený materiál, v rozsahu niekoľko sto strán
s názvom „Integrácia nových obchodných aktivít spoločnosti PRAGOLAB s. r. o. v segmente kontroly

životného prostredia“ a „Integrácia nových obchodných aktivít spoločnosti PRAGOLAB s. r. o. - príprava
a realizácia prieskumu trhu s uplatnením obchodných aktivít spoločnosti v segmente zdravotníctva
so zameraním na diagnostiku vzácnych ochorení spojených s poruchami metabolizmu“ (ďalej len
„dokumenty“) podľa žalovaného nepreukazoval, že ich vypracoval dodávateľ. Dokumenty obsahovali
podľa žalovaného len názvy spoločností žalobcu a spoločnosti PRAGOLAB s. r. o. s pripojením

neidentifikovateľného podpisu. Žalovaný ďalej konštatoval, že dodávateľ nemal žiadnych zamestnancov
a upriamil pozornosť na fakt, že daňové priznania, kontrolné výkazy a iné podania elektronicky realizoval
predchádzajúci predseda predstavenstva žalobcu za obdobie od 10. 10. 2011 do 26. 01. 2016 p. B. A.
(ďalej len „bývalý predseda predstavenstva“), ktorý až do 08.07.2019 bol za dodávateľa osobou určenou
pre elektronickú komunikáciu. S poukazom na uvedené skutočnosti preto žalovaný prijal záver, že

žalobca neuniesol dôkazné bremeno, keď nepreukázal, že vo faktúrach deklarované obchody uskutočnil
dodávateľ.

II.
Žaloba

5.ŽaloboudoručenoupôvodnenaKrajskýsúdvBratislavedňa25.11.2019sažalobcadomáhalzrušenia
rozhodnutia žalovaného spolu s prvostupňovým rozhodnutím a vrátenia veci prvostupňovému orgánu
na ďalšie konanie. Rozhodnutie žalovaného bolo podľa žalobcu nezákonné z dôvodov podľa § 191 ods.
1 písm. c), d), e) a f) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov

(ďalej len „SSP“).

6. Žalobca v dôvodoch žaloby uviedol, že rozhodnutie žalovaného je založené na dôkazoch, ktoré
boli vykonané v rozpore s právnymi predpismi. Existencia samotného plnenia nebola podľa žalobcu
žalovaným a ani prvostupňovým orgánom spochybnená a pochybnosti nastali len ohľadne subjektu,

ktorý mal fakturované služby dodať. Ťažiskovým argumentom žalovaného bolo podľa žalobcu len to, že
dodávateľ neposkytol fakturovanú službu, resp. že poskytnutie tejto služby nepreukázal a svoje závery
postavil iba na pochybnostiach, špekuláciách a chybných záveroch z vykonaného dokazovania. Žalobca
mal za to, že existenciu zdaniteľného plnenia preukázal prostredníctvom dokumentov a žalovaný
neuniesol dôkazné bremeno.

7. Závery vyplývajúce z výsluchu predsedu predstavenstva ako svedka sú podľa žalobcu nepoužiteľné
pre procesné pochybenia a tiež z dôvodu, že výsluch bol uskutočnený v rámci inej daňovej kontroly.
Žalobca videl nezákonnosť výsluchu predsedu predstavenstva aj v tom, že k výsluchu bola pripustená p.C., ktorá nebola oprávnenou osobou podľa § 11 ods. 4 Daňového poriadku. Rovnako žalobca tvrdil, že
žalovaný pri výkone dokazovania použil poznatky a informácie získané v súvislosti s iným konaním, a to
o poznatky z iných daňových kontrol dodávateľa. Uvedené skutočnosti zakladajú nezákonnosť protokolu

ako aj samotného postupu prvostupňového orgánu, pričom sa odvolal na rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžf/28/2011 zo dňa 03. 07. 2012.

8. Výsledky zistení z kontrolných výkazov za obdobie 10/2018 a 01/2019 považoval žalobca za
irelevantné, pretože predmetom kontroly bolo obdobie mesiaca január 2018.

III.
Vyjadrenie k žalobe

9. Podaním doručeným dňa 30.01.2020 sa k žalobe vyjadril žalovaný. K tvrdeniam žalobcu uviedol,
že v konaní nebolo spochybnené, že žalobca predložil formálne správne vystavené faktúry, ktorých

vystavenie inak dodávateľ poprel a podpis na nich neuznal za svoj. Žalobca síce predložil ako
dôkaz o uskutočnených obchodoch dokumenty, tieto ale podľa žalovaného žiadnym spôsobom
nepreukazujú, že boli žalobcovi dodané zo strany dodávateľa. Povinnosť preukázať uskutočnenie
obchodov v deklarovaných faktúrach je podľa žalovaného základnou povinnosťou daňového subjektu
vyplývajúcou z § 24 ods. 1 Daňového poriadku. Ak si žalobca ako daňový subjekt uplatňoval nárok

na odpočítanie dane z faktúr dodávateľa, mal byť podľa žalovaného schopný preukázať, že zdaniteľné
obchody boli aj reálne uskutočnené spoločnosťou uvedenou na faktúre. Žalovaný mal za to, že
fakturované plnenia nemohol dodávateľ dodať aj vzhľadom na zdravotný stav predsedu predstavenstva.

10. Žalovaný ďalej uviedol, že na základe vykonanej daňovej kontroly u dodávateľa bolo zistené, že

predseda predstavenstva bol v danom čase na invalidnom dôchodku a nevedel odpovedať na žiadnu
otázku týkajúcu sa obchodov so žalobcom a ani ohľadne výkonu činnosti dodávateľa. Ohľadne vzniku
funkcie predsedu predstavenstva podľa žalovaného uviedol, že po oslovení jeho známym (ktorého si
už nevedel vybaviť) podpísal za odplatu 20,- Eur nejaké papiere, z ktorých si nič nenechal. Výsluch
predsedu predstavenstva sa podľa žalovaného nekonal za účasti p. C. (jeho príbuznej, s ktorou býva

v spoločnej domácnosti ), ktorá ho pri výsluchu len sprevádzala, keďže na výsluch bol predseda
predstavenstva predvedený políciou. Pani Králiková správcovi dane podľa žalovaného len uviedla, že
predseda predstavenstva je mentálne retardovaný, trpí silnou demenciou. Žalovaný odmietol, že by
výsluch predsedu predstavenstva bol v rozpore so zákonom a predmetný rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, na ktorý žalobca odkazoval, nie je možné podľa neho aplikovať. Prvostupňový

orgán zaslal dožiadanie Daňovému úradu Trenčín, ktorý v tom istom období vykonával daňovú kontrolu
u dodávateľa. O plánovanom vypočutí predsedu predstavenstva bol podľa žalovaného žalobca riadne
upovedomený, čo potvrdzuje aj Zápisnica o ústnom pojednávaní č. 102016269/2018 zo dňa 10. 10.
2018, z ktorej vyplýva, že na pojednávanie sa žalobca nedostavil, napriek doručenému upovedomeniu,
na ktorom mohol vzájomnou konfrontáciou preukázať, že dodávateľ reálne deklarované plnenia aj dodal.

Z uvedeného dňa bola vyhotovená aj ďalšia zápisnica č. 102016103/2018, ktorá sa týkala výpovede
predsedu predstavenstva ohľadne poskytnutia informácii o prebiehajúcej daňovej kontrole za obdobie
december 2017 u dodávateľa. Obe tieto zápisnice boli podľa žalovaného získané v súlade so všeobecne
záväznými právnymi predpismi a sú použiteľné ako dôkaz.

11. Za relevantné žalovaný považoval aj skutočnosti uvedené v jeho rozhodnutí, ktoré sa týkali
preverovania kontrolných výkazov dodávateľa, ktoré mal za obdobie 10/2017 – 01/2018 podať bývalý
predseda predstavenstva, ktorému skončila funkcia dňa 26.01.2016 a ktorý napriek tomu podával
daňové priznania a kontrolné výkazy za dodávateľa až do dňa 08.07.2019. Podľa žalovaného kontrolné
výkazy žiadal preveriť sám žalobca vo svojom odvolaní. Žalovaný dodal, že pre posúdenie veci nie

je relevantné, či dodávateľ uviedol v kontrolnom výkaze preverované zdaniteľné plnenie, pretože jeho
číselné vyplnenie ešte neznamená, že k jeho realizácii došlo. Žalovaný tiež dodal, že v napadnutom
rozhodnutí ide o zrejmý omyl v písaní príslušného roku „10/2018 – 01/2019“ namiesto správneho
uvedenia „10/2017 – 01/2018“, keďže preverované faktúry dodávateľa boli vystavené v októbri 2017
a nie v októbri 2018.

12. K tvrdeniam žalobcu ohľadne rozširovania dôkazného bremena žalovaný uviedol, že on sám
požadoval od žalobcu preukázanie skutočností, ktoré žalobca mal vedieť zo svojej pozície preukázať
a to, či služby boli poskytnuté tak, ako boli fakturované. Týmto podľa žalovaného nemohlodôjsť k neúmernému rozširovaniu dôkazného bremena. Základnou povinnosťou žalobcu bolo podľa
žalovaného preveriť si totožnosť dodávateľa. Z uvedeného je podľa žalovaného zrejmé, že konateľka
žalobcu si buď neoverila totožnosť dodávateľa a nebol to p. A. alebo s ním komunikovala, kedy by jej bolo

ihneď zrejmé, že menovaný dokumenty dodať nemôže. Týmto podľa žalovaného žalobca nedodržal ani
minimálny štandard obchodnej opatrnosti. K okolnostiam samotného predsedu predstavenstva žalovaný
odkázal na znalecký posudok. S poukazom na uvedené skutočnosti žalovaný navrhol žalobu zamietnuť.

IV.

Replika žalobcu, duplika žalovaného

13. K vyjadreniu žalovaného k žalobe sa podaním doručeným dňa 26.02.2020 vyjadril žalobca (ďalej
len „replika“). K tvrdeniam žalovaného vo vyjadrení k žalobe uviedol, že žalovaný pre účely vlastného
dokazovania použil poznatky a informácie získané v súvislosti s iným konaním, čo žalobca považuje
za nezákonné a spôsobujúce nezákonnosť protokolu a napadnutého rozhodnutia. Z rovnakého dôvodu

žalobca považoval za nezákonný aj výsluch predsedu predstavenstva, počas ktorého neboli dodržané
zásady daňového tajomstva z dôvodu účasti sprevádzajúcej osoby. Výsledky zistení z kontrolných
výkazov nemajú podľa žalobcu žiadnu relevanciu, keďže žalovaný nepreverili kontrolné výkazy
dodávateľa zo správneho obdobia. Žalobca podľa svojho názoru preukázal dodanie služieb zo strany
dodávateľa na základe faktúr a písomných materiálov, s dodávateľom jednal ako so spoločnosťou „sui

generis,“ a preto je podľa neho irelevantné spochybňovanie dodania plnenia len na základe osoby
predsedu predstavenstva, ktorého vyjadrenia a výsluch sú pre konštatované procesné pochybenia
nepoužiteľné.

14. Žalobca uviedol, že sa s predsedom predstavenstva nikdy nestretol, komunikoval len telefonicky

s osobou, ktorá sa za p. A. prezentovala. Žalovaný si podľa žalobcu zamieňa dodávateľa s predsedom
predstavenstva, pričom tieto dva subjekty majú osobitný právny rámec. Súčasne žalobca dodal, že
žalovaný všemožne zľahčuje a bagatelizuje procesné pochybenia prvostupňového orgánu, pričom sa
jedná o tak závažné vady, ktoré nie je možné nijak dodatočne konvalidovať. Záverom svojho vyjadrenia
žalobca odkázal na tvrdenia, ktoré uviedol v žalobe.

15. K replike žalobcu sa podaním doručeným dňa 16.03.2020 vyjadril žalovaný (ďalej len „duplika“).
V duplike žalovaný uviedol, že predsedu predstavenstva, ktorého zdravotná anamnéza bola zachytená
v znaleckom posudku, hrubo zneužili osoby konajúce v pozadí celého prípadu. Tvrdenia žalobcu
ohľadne komunikácie s predsedom predstavenstva považoval žalovaný za nové tvrdenie, ktoré

nemá oporu v spise. Konateľka žalobcu vo svojej výpovedi podľa žalovaného nikdy netvrdila, že sa
s predsedom predstavenstva nestretla, príp. že spolu nekomunikovali. Konateľka žalobcu mala podľa
žalovaného len uviesť, že komunikovala s pánom, ktorý sa predstavil ako pán A., pričom jeho zdravotný
stav absolútne vylučuje, aby konateľka s ním komunikovala osobne, písomne alebo telefonicky ohľadne
dodania plnenia s názvom, aký obsahovali dokumenty.

16. Žalovaný ďalej dodal, že predseda predstavenstva bol jediným štatutárnym zástupcom v čase
deklarovaných obchodov v mesiaci január 2018, kedy jeho výpoveď je nezastupiteľná a neexistuje
dôvod, prečo by nemala byť použitá ako dôkaz. Žalovaný opätovne poukázal na skutočnosť, že
dodávateľ nemal žiadnych zamestnancov. Ohľadne tvrdení žalobcu týkajúcich sa kontrolných výkazov

žalovaný uviedol, že sa jedná o zrejmý omyl v písaní, kedy v napadnutom rozhodnutí bol nesprávne
uvedený rok týkajúci sa podaných výkazov. Údaje v nich uvedené označil žalovaný rovnako, ako vo
svojom vyjadrení k žalobe, za irelevantné. V závere žalovaný dodal, že v predmetnej veci neexistujú
žiadne pochybenia a ani vady konania, ktoré by sám bagatelizoval a všetky žalobné námietky týkajúce
sa umelo vykonštruovaných procesných pochybení sú podľa žalovaného irelevantné.

V.
Relevantná právna úprava

17. Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon o DPH“) daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je
deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo prechode
nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň skorší ako
deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základezmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri dodaní tovaru
podľa § 8 ods. 1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi.

18. Podľa § 19 ods. 2 zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.

19. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v
deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

20. Podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z
tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3
a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň
a)vočinemuuplatnenáinýmplatiteľomvtuzemskuztovarovaslužieb,ktorésúalebomajúbyťplatiteľovi
dodané,
b) ním uplatnená z tovarov a služieb, pri ktorých je povinný platiť daň podľa § 69 ods. 2 až 4, 7 a 9 až 12,,

c) ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11 a § 11a,
d) zaplatená správcovi dane v tuzemsku pri dovoze tovaru.

21. Podľa § 51 ods. 1 zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak
a) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71,

b) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. b) je daň uvedená v záznamoch podľa § 70,
c) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. c) má faktúru od dodávateľa z iného členského štátu,
d) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. d) má dovozný doklad potvrdený colným orgánom, v
ktorom je platiteľ uvedený ako príjemca alebo dovozca.

22. Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku daňový subjekt preukazuje

a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v
daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,
b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane pri správe daní,

c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

23. Podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti
nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi
daňových subjektov.

24. Podľa § 24 ods. 3 prvá veta Daňového poriadku správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch
vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane.

25. Podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu

a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so
všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké
výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, protokoly o určení dane
podľa pomôcok, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené
daňovými subjektmi a doklady k nim.

26.Podľa§46ods.5Daňovéhoporiadkuakvzniknúpochybnostiosprávnosti,pravdivostialeboúplnosti
dokladovpredloženýchkontrolovanýmdaňovýmsubjektomaleboopravdivostiúdajovvnichuvedených,
oznámi správca dane tieto pochybnosti kontrolovanému daňovému subjektu a vyzve ho, aby sa k nim
vyjadril,najmäabyneúplnéúdajedoplnil,nejasnostivysvetlilanepravdivéúdajeopravilalebopravdivosť

údajov riadne preukázal.

27. Podľa § 493e SSP konania začaté a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona
v znení účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté.

VI.
Rozhodnutie o správnej žalobe28. Podľa § 3 ods. 1 a ods. 3 písm. b) zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a
doplnení niektorých zákonov, začal s účinnosťou od 1. júna 2023 vykonávať svoju činnosť Správny súd
v Bratislave, na ktorý prešiel od 1. júna 2023 výkon súdnictva v správnej agende vo všetkých veciach z

Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Trnave a Krajského súdu v Nitre. Pred Správnym súdom
v Bratislave (ďalej len „správny súd“) je prejednávaná vec vedená pod sp. zn. BA-5S/264/2019. V súlade
s platným a účinným rozvrhom práce správneho súdu bola vec v zmysle § 51 ods. 1 zákona č. 757/2004
Z. z. o súdoch v znení neskorších predpisov náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a
programových prostriedkov schválených Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky pridelená do

senátu 5S správneho súdu.

29. Správny súd rozhodol o žalobe na pojednávaní dňa 24. októbra 2024, ktoré bolo nariadené na
základe žiadosti žalobcu uvedenej v žalobe. Na pojednávanie bol žalobca predvolaný dňa 26.09.2024
a žalovaný dňa 11.09.2024. Súd konštatoval zachovanie lehoty na prípravu podľa § 108 ods. 2 SSP.

30. Správny súd zo žalobných bodov vyvodil podstatu argumentácie žalobcu proti žalobou napadnutému
rozhodnutiu žalovaného. Táto spočívala v poukaze na a) nezákonnosť niektorých vykonaných dôkazov
počas daňovej kontroly, ktoré tvorili podklad obidvoch rozhodnutí, na b) skutočnosť, že žalovaný
nespochybnil samotné plnenie ale spochybnil len subjekt, ktorý mu mal fakturované služby dodať, c) bol
zaťažený neúmerným dôkazným bremenom, pričom mal za to, že si svoju dôkaznú povinnosť splnil a

sám žalovaný neuniesol svoje dôkazné bremeno.

31. Za nezákonne vykonaný dôkaz označil žalobca výsluch predsedu predstavenstva ako svedka,
ktorý bol podľa neho vykonaný v inej daňovej kontrole a ku ktorému bola pripustená sprevádzajúca
osoba. Správny súd z administratívneho spisu, konkrétne z poštovej doručenky zistil, že žalobcovi

bolo dožiadaným daňovým orgánom (Daňovým úradom Trenčín) doručené upovedomenie zo dňa
25.09.2018 o ústnom pojednávaní s predsedom predstavenstva ako svedkom, ktoré bolo naplánované
na deň 10.10.2018 o 08:00 hod. Z upovedomenia tiež vyplýva, že ústne pojednávanie sa malo
uskutočniť v súvislosti s vykonávanou daňovou kontrolou u žalobcu. Zo zápisnice o ústnom pojednávaní
č. 102016269/2018 zo dňa 10.10.2018 (ďalej len „zápisnica“) okrem neúčasti žalobcu na výsluchu

vyplynulo, že výsluch bol vykonaný v súvislosti so zdaňovacím obdobím mesiaca január 2018, čo je
predmet súčasného súdneho prieskumu.

32. Rozhodovacia činnosť najvyšších súdov v Slovenskej republiky uvádza, že listiny, obsahom ktorých
je výpoveď z iných konaní môžu byť po splnení určitých podmienok taktiež podkladom pre vydanie

rozhodnutia správcu dane. V prvom rade musí ísť o dôkazy získané nezávisle na príslušnom daňovom
konaní, t. j. nesmú byť účelovo získané preto, aby sa správca dane vyhol povinnosti umožniť daňovému
subjektu byť prítomný na výsluchu svedka a klásť mu otázky. Ďalej je potrebné, aby boli dôkazy získané
v súlade so zákonom. Taktiež je nutné, aby boli daňovému subjektu tieto dôkazy sprístupnené, aby sa
mohol oboznámiť s ich obsahom a prípadne navrhnúť ďalšie dôkazy, ktoré by zistenia vyplývajúce z

týchto listín upresnili, korigovali, či vyvrátili. V prípade, že výpoveď svedka zaznamenaná v listinách je
v rozpore s ďalšími dôkazmi vykonanými v daňovom konaní, je potrebné tieto rozpory odstrániť, pričom
najvhodnejším spôsobom bude jeho výsluch, pri ktorom mu budú kladené otázky za účelom odstránenia
nejasností. Svedka je však potrebné vypočuť vždy, ak to požaduje daňový subjekt, okrem prípadu ak
ide o požiadavku vedenú snahou mariť či účelovo predlžovať daňové konanie (rozsudky Najvyššieho

správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžfk/101/2020 zo dňa 26. 4. 2022, bod 57 a sp. zn.
2Sžfk/47/2018zodňa27.10.2021,bod37,obdobneajrozsudokNajvyššiehosúduSlovenskejrepubliky
sp. zn. 3Sžfk/29/2019 zo dňa 16. 12. 2020, body 19-25).

33. Pokiaľ ide o žalobcom uvádzaný rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

3Sžf/28/2011 zo dňa 03.07.2012 tento vzhľadom na skutkový stav v posudzovanej veci nijak nebráni
použitiu výpovede predsedu predstavenstva ako dôkazu v rámci predmetnej daňovej kontroly. Výsluch
predsedu predstavenstva sa týkal vykonávanej daňovej kontroly u žalobcu za preskúmavané daňové
obdobie a skutočnosti z neho vyplývajúce boli zahrnuté do protokolu s právom žalobcu sa k nim
vyjadriť. Týmto postupom došlo k naplneniu kritérií stanovených citovanou judikatúrou najvyšších súdov

Slovenskej republiky a obsah výpovede bol spôsobilý tvoriť podklad pre vydanie prvostupňového
rozhodnutia ako aj rozhodnutia žalovaného.34. K námietke žalobcu, ktorá sa týkala pripustenia účasti sprevádzajúcej osoby p. C. v rámci výsluchu
predsedu predstavenstva, správny súd uvádza, že povinnosť zachovávania daňového tajomstva je
hlavne zákonnou povinnosťou, ktorá vzniká každému, kto sa akokoľvek dozvie informáciu tvoriacu

daňové tajomstvo (§ 11 ods. 2 Daňového poriadku). Orgánom štátnej správy v oblasti daní vyplýva
poučovacia povinnosť zachovávať daňové tajomstvo o právnych dôsledkoch porušenia tejto povinnosti
voči dotknutým osobám. Tak tomu bolo aj v posudzovanom prípade, kedy dožiadaný daňový orgán
v predmetnej zápisnici o ústnom pojednávaní poučil všetky zúčastnené osoby o povinnosti zachovávať
mlčanlivosť a o právnych následkoch porušenia tejto povinnosti. Podľa samotnej dôvodovej správy

k § 11 Daňového poriadku sa za daňové tajomstvo považuje „...konkrétna informácia o konkrétnom
daňovom subjekte, napríklad informácia o osobných pomeroch daňového subjektu, informácie súvisiace
s jeho podnikaním (informácia o terajších, prípadne dohodnutých budúcich zákazkách a objednávkach,
o finančnej situácii daňového subjektu, o bankových úveroch a pod.)". Zo zápisnice je zrejmé,
že výsluch predsedu predstavenstva bol vedený k objasneniu činnosti dodávateľa, ktorého bol
predseda predstavenstva štatutárom, jeho predmetu činnosti, ním vystavených faktúr a ich účtovania.

Z uvedeného preto vyplýva, že ani predsedovi predstavenstva a ani jeho sprevádzajúcej osobe
nebolo sprístupnené žiadne daňové tajomstvo týkajúce sa žalobcu. V tejto súvislosti považoval za
potrebné správny súd poukázať aj na okolnosti účasti sprevádzajúcej osoby, ktorá sa dostavila na
dožiadaný daňový úrad z dôvodu predvedenia predsedu predstavenstva príslušníkmi Policajného zboru.
Sprevádzajúca osoba podľa zápisnice predložila Znalecký posudok č. 3/2018 zo dňa 29.12.2018

vypracovaný súdnym znalcom MUDr. Svetozárom Drobom, podľa ktorého predseda predstavenstva
trpí závažnou duševnou poruchou, pre ktorú bolo týmto znalcom odporúčané podanie návrhu na
obmedzenie spôsobilosti na právne úkony. Z posudku vyplývalo, že predseda predstavenstva už 4
roky býva u sprevádzajúcej osoby a jej partnera, ktorý je vzdialenejším bratrancom. V závere tejto
časti argumentácie je potrebné zo strany správneho súdu dodať, že žalobca sám bližšie neuviedol, čo

mal namysli pri tvrdení, že neboli dodržané zásady o ochrane daňového tajomstva, pričom sám mal
možnosť účasti na tomto výsluchu, ktorú nevyužil. So zreteľom na uvedené skutočnosti preto správny
súd nepovažoval námietku žalobcu o nedodržaní zásad o ochrane daňového tajomstva za dôvodnú.

35.Správnysúdsaďalejzaoberalzvyšnýminámietkamioneúmernomdôkaznombremeneaonámietke

splnenia svojej dôkaznej povinnosti.

36. Dokazovanie v daňovom konaní a aj prenos dôkazného bremena medzi daňovým subjektom a
správcom dane má svoje pravidlá. Daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti:
povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak,

že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním
predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná
povinnosť). Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú.
Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných podkladov preukázateľne spochybní
vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno

konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť a v takom prípade je opäť len na daňovom
subjekte, či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných
dôkazov správcom dane. Týmto spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k
presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické
vyjadrenie kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady prejednacej. Nepostačuje preto

len predložiť faktúru či dodacie listy, ak správca dane nadobudne na základe vykonaných dôkazov
dôvodnú pochybnosť o uskutočnení deklarovaného zdaniteľného plnenia, vyzýva daňový subjekt na
predloženie ďalších dôkazov (§ 46 ods. 5 Daňového poriadku) a týmto naň prenáša dôkazné bremeno
za účelom rozptýlenia identifikovaných pochybností správcu. Dôvodom na prenos dôkazného bremena
opäť na daňový subjekt nie je akákoľvek pochybnosť správcu dane o pravdivosti a hodnovernosti

predložených listinných dokladov, ale len pochybnosť dôvodná, t. j. ktorá má oporu v správcom dane
zistených skutočnostiach obsiahnutých v administratívnom spise a je naozaj spôsobilá objektívne
vyvolať pochybnosti o splnení podmienok pre priznanie práva na odpočet dane. Hoci je to práve
správca dane, ktorý vedie dokazovanie v daňovom konaní, pričom hodnotenie získaných dôkazov
podlieha jeho voľnej úvahe (zásada voľného hodnotenia dôkazov), neznamená to, že môže jednotlivé

dôkazy vyhodnocovať svojvoľne. Práve naopak, musí posudzovať získané dôkazy jednotlivo ako aj vo
vzájomných súvislostiach, pričom je povinný aj prihliadať na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo
(§ 3 ods. 3 Daňového poriadku). Určenie presnej hranice, po ktorú je dôkazná povinnosť na daňovom
subjekte a hranicu, od ktorej ho už dôkazné bremeno nezaťažuje, býva častokrát náročné a pomernenejednoznačné. V zásade je však treba pripomenúť, že daňový subjekt ako podnikateľ koná vo vlastnom
mene a na vlastnú zodpovednosť. Ak má teda preukázať zodpovedný prístup, mal by sa snažiť vo
vlastnom záujme, v reálnom čase uskutočňovania obchodu získavať dôkazy o tom, že bol uskutočnený

(obdobne aj rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28. 11. 2022, sp. zn.
6Sžfk/61/2020, body 35 a 36).

37. Daň a nárok na odpočítanie dane, nemajú základ vo formálnom doklade, ale v existencii
konkrétnej dodávky tovaru alebo služby. Zákon o DPH nestojí len na formálnom, ale aj na reálnom

preukázaní dodania tovaru resp. služby. Právo na odpočet DPH sa viaže na splnenie jednak
procesnoprávnych podmienok zakotvených v daňovom poriadku ako aj na splnenie hmotnoprávnych
podmienok stanovených v zákone o DPH. Zákon o DPH vyžaduje, aby zdaniteľný obchod reálne
prebehol. Povinnosť preukázania reálneho uskutočnenia dodávky tovaru alebo služieb vyplýva z
daňového poriadku ako procesného predpisu upravujúceho daňové konanie. Pre možnosť uplatnenia
si odpočtu dane z pridanej hodnoty zo zdaniteľných plnení nie je podstatné len ich reálne uskutočnenie

a daňový doklad od dodávateľa, resp. dodávateľov, ale aj skutočnosť, aby k uskutočneniu dodávky
tovaru a služieb aj skutočne došlo od dodávateľov, ktorí majú postavenie zdaniteľných osôb. Základnou
povinnosťou daňového subjektu bolo preukázať, že na uplatnenie práva na odpočet DPH má právny
nárok. Následne je správca dane oprávnený a zároveň i povinný s využitím inštitútu daňovej kontroly
zisťovať a preverovať základ dane alebo iné skutočnosti pre správne určenie dane alebo nároku

na uplatnený odpočet DPH. Ak správca dane vykonaným preverovaním preukázateľne spochybnil
deklarovaný zdaniteľný obchod, bolo na daňovom subjekte, aby túto pochybnosť odstránil (vyvrátil), inak
nie je možné priznať nárok na odpočítanie dane (obdobne aj rozsudok Najvyššieho správneho súdu
Slovenskej republiky zo dňa 31. 1. 2023, sp. zn. 1Sfk/13/2021, bod 36).

38. Súd poznamenáva, že žalovaný vo svojom rozhodnutí konštatoval formálnu správnosť žalobcom
predložených faktúr spĺňajúcich zákonné náležitosti podľa príslušných ustanovení zákona o DPH.
Žalovaný ale zároveň uviedol, že žalobcom predložené listinné dôkazy nepreukazujú reálne
uskutočnenie zdaniteľného plnenia, čím nemohlo dôjsť k dodaniu fakturovanej služby a tým ani k
vzniku nároku na odpočet DPH z faktúr. Predmetné závery žalovaný odôvodnil s odkazom na vykonané

dôkazy. Z výpovede predsedu predstavenstva vyplynulo, že žalobcu nepozná, faktúry nevystavil, podpis
na nich neuznal za svoj a sám nemal ani nemal vedomosť o tom, že zastáva funkciu štatutárneho
orgánu dodávateľa. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na výpoveď konateľky žalobcu, ktorá uviedla,
že pri dojednávaní obchodného vzťahu s dodávateľom mala komunikovať s osobou pod menom a
priezviskom ako je práve predseda predstavenstva. Žalovaný sa ďalej odvolal na závery predloženého

znaleckého posudku, ktoré konštatovali, že predseda predstavenstva trpí závažnou duševnou poruchou
s odporúčaním iniciovať v jeho prípade konanie o obmedzení spôsobilosti na právne úkony. Súčasne
žalovaný poukázal na skutočnosti vyplývajúce z informačného systému finančnej správy, kedy daňové
priznania, kontrolné výkazy a ďalšie podania mal uskutočňovať bývalý predseda predstavenstva, a to
práve v období od zániku svojej funkcie dňa 26.01.2016 až do podania žiadosti o zrušenie prístupu jeho

osoby na elektronickú komunikáciu v mene dodávateľa dňa 08.07.2019. Žalovaný následne konštatoval,
že dodávateľ nemal žiadnych zamestnancov a že z miestneho zisťovania vyplynulo, že dodávateľ sa
ako obchodná spoločnosť na svojom sídle nenachádzal. Žalobcom predložené dokumenty žalovaný
vyhodnotil tak, že tieto nepreukazujú, že boli vypracované dodávateľom.

39. V kontexte žalobcom prednesených žalobných bodov správny súd uvádza, že žalobca voči
popísaným záverom žalovaného namietal len nezákonnosť výsluchu predsedu predstavenstva
a závery ohľadne kontrolných výkazov v rozsahu, ktoré nepovažoval za relevantné. K ostatným
záverom žalovaného nepredniesol žalobca žiadnu argumentáciu, ktorou by obsah týchto zistení sám
spochybňoval.Nemožnopretoprisvedčiťžalobnejnámietkežalobcu,ževdaňovomkonanísisplnilsvoju

dôkaznú povinnosť a že preukázal dodanie deklarovaných služieb, keď v kontraste tohto všeobecného
tvrdenia sú k dispozícii zo strany žalovaného konkrétne závery založené na skutkových zisteniach
z daňovej kontroly, ktoré nie je možné charakterizovať ako domnienky prevzaté od daňového úradu,
príp. špekulácie alebo chybné závery. Ak žalobca považoval závery žalovaného za chybné, bolo
potrebné z jeho strany konkretizovať fakty namiesto všeobecných tvrdení o splnení si svojich zákonných

povinností. Správny súd len pripomína, že od miery precizovania žalobných bodov závisí, akej ochrany
sa žalobcovi zo strany správneho súdu dostane (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.
zn. 5Sžfk/47/2019, zo dňa 25. 01. 2021, ods. 35). Žalobca je povinný vymedziť, akých konkrétnych
nezákonných krokov, postupov, úkonov, úvah, hodnotení či záverov sa mal orgán verejnej správy vočinemudopustiťvprocesevydanianapadnutéhorozhodnutiačipriamorozhodnutímsamotným,arovnako
je povinný ozrejmiť svoj právny náhľad na to, prečo sa má jednať o nezákonnosti. Ohľadom právnej
argumentácie sa žalobca nemôže uspokojiť len so všeobecným odkazom na určité ustanovenia zákona

bez súvislosti so skutkovými námietkami (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27.
5. 2021, sp. zn. 5Sžfk/40/2019, body 28 - 30).

40. Námietky ohľadne nezákonnosti výsluchu predsedu predstavenstva už správny súd
v predchádzajúcich odsekoch rozsudku vyhodnotil ako nedôvodné. K námietke žalobcu ohľadne

relevancie kontrolných výkazov správny súd poznamenáva, že nehľadiac na to, či v danom prípade
(ako uviedol vo svojom vyjadrení žalovaný) ide o chybu v písaní alebo nie, tak žalobca žiadnou
argumentáciou nespochybnil, že bývalý predseda predstavenstva po tom, ako mu zanikla u dodávateľa
funkcia štatutárneho orgánu, bol ešte ďalšie 3 roky určenou osobou pre elektronickú komunikáciu za
dodávateľa a že práve on aj realizoval elektronické podania s daňovými orgánmi.

41. Z popísaných skutočností je preto zrejmé, že žalovaný relevantným spôsobom podľa § 46 ods. 5
Daňového poriadku spochybnil vierohodnosť a úplnosť dôkazov (dokladov) predložených žalobcom.
Udialo sa tak na ústnom pojednávaní dňa 04. 04. 2019, na ktorom bol žalobca oboznámený o zistených
skutočnostiach pri výkone daňovej kontroly za predmetné zdaňovacie obdobie. V kontexte nastolených
žalobných bodov správny súd prijal záver, že žalobca pochybnosti nastolené žalovaným spolu s

prvostupňovým orgánom nevyvrátil. Žalobca všeobecným spôsobom označil spochybnenie dôkazov
žalovaným za neúmerné dôkazné bremeno, kedy opätovne nešpecifikoval, v čom považuje prenos
dôkazného bremena za neúmerný. Správny súd je naopak toho názoru, že prvotné spochybnenie
žalobcom predložených dôkazov sa zo strany žalovaného udialo prostredníctvom štandardných
procesných úkonov, ako je výsluch štatutárnych orgánov, preverenie informačných systémov, miestne

zisťovania a vyhodnotenia listín. Správny súd preto aj poslednú námietku žalobcu o neúmernom
prenesení dôkazného bremena vyhodnotil ako nedôvodnú.

42. Na základe uvedených skutočností preto správny súd žalobu v súlade s § 190 SSP zamietol .

43. Správny súd nepriznal žalovanému nárok na náhradu trov konania napriek jeho úspechu v konaní,
pretože nezistil také skutočnosti, na základe ktorých by žalovaný mohol náhradu trov konania od žalobcu
spravodlivo požadovať (§ 168 SSP).

44. Rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú môže podať oprávnený subjekt (§ 442 SSP),
a to v lehote 30 dní od jeho doručenia na Správny súde v Bratislave. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť
(§ 443 ods. 5 SSP).

V kasačnej sťažnosti sa musí popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie
napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie
rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa
podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno
meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

V kasačnej sťažnosti nemožno uplatňovať nové skutočnosti a dôkazy okrem skutočností a dôkazov na
preukázanie prípustnosti a včasnosti podanej kasačnej sťažnosti (§ 441 SSP).

Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440 SSP, ak sa opiera

o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred správnym súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté
rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol, alebo ak smeruje len proti dôvodom rozhodnutia správneho súdu
(§ 439 ods. 3 SSP).

V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449

ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutéhosťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa
nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za
neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa;

b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej
pomoci.