Uznesenie – Majetok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 16. december 2024

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 4To/100/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7724010589
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 12. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. František Ševčovič
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2024:7724010589.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Františka Ševčoviča a sudcov
JUDr. Miroslava Osifa a JUDr. Stanislava Sojku, PhD., v trestnej veci obvineného A. B., pre prečin
podvodu podľa § 221 ods.1 Tr. zák., na neverejnom zasadnutí konanom dňa 16. decembra 2024,
o sťažnosti okresného prokurátora proti uzneseniu Okresného súdu Michalovce zo dňa 12.11.2024, sp.
zn. 7T/58/2024 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 193 ods.1 písm. c) Tr. por. z a m i e t a sťažnosť okresného prokurátora.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd podľa § 241 ods. 1 písm. c) Tr. por. s poukazom na § 215 ods. 1
písm. b) Tr. por. zastavil trestné stíhanie obvineného A. B., pre skutok právne kvalifikovaný ako prečin
podvodu podľa § 221 ods. 1 Tr. zák., ktorý mal spáchať na tom skutkovom základe, že

odo dňa 7.11.2023 do dňa 12.11.2023 sa ubytoval v C. D. na ul. B. A. E. XXXX, XXX XX F., okr. F.,
v ktorom využil päť prenocovaní v hotelovej izbe, ako aj ďalšie reštauračné a iné služby poskytované
uvedeným hotelom, pričom dňa 12.11.2023 v čase o 02.22 h odišiel z uvedeného hotela bez zaplatenia,
čím týmto svojím konaním obchodnú spoločnosť G. H. G. G., G. sídlom C. XX, XXX XX I. I., IČO: XX
XXX XXX, zapísaná v Obchodnom registri Okresného súdu Banská Bystrica , odd. Sro, vložka č. 39529/
S, ktorá hotel prevádzkuje, uviedol do omylu tak, že nemal v úmysle za poskytnuté vyššie uvedené

hotelové služby zaplatiť, pričom týmto konaním spôsobil obchodnej spoločnosti G. H. G. G., škodu v
celkovej výške 942,75 €,

pretože skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci.

Proti tomuto uzneseniu v zákonom stanovenej lehote podal sťažnosť okresný prokurátor, ktorú

následne písomne odôvodnil tým, že s tvrdeniami uvedenými v odôvodnení napadnutého uznesenia sa
nestotožňuje, pričom je toho názoru, že existuje dostatočné množstvo priamych a nepriamych dôkazov
na vyvodenie trestnej zodpovednosti voči obvinenému A. B., ktoré tvoria ucelenú sústavu a jednotlivé
články tejto sústavy do seba zapadajú.
Priame úmyselné konanie obvineného A. B. podľa § 15 písm. a) Tr. zák. spočívajúce v nezaplatení
poškodenému za poskytnuté ubytovanie a služby možno odvodiť z jeho správania už na začiatku skutku

07.11.2023, kedy si pri objednávaní ubytovania na recepcii prezistil, akým spôsobom sa za využitie
služieb platí, a keď mu bolo oznámené, že postačí predloženie občianskeho preukazu a telefónneho
čísla, ubytovanie v hoteli D. si zarezervoval na 6 nocí, pričom z toho využil 5 nocí a v skorých ranných
hodinách (o 02:30 h dňa 12.11.2023) pred poslednou objednanou nocou z hotela odišiel bez vyplatenia
poskytnutých služieb.
Uvedené úmyselné konanie rovnako podporuje aj ďalšie následné konanie, resp. nekonanie

obvineného, ktorý sa s hotelom, jeho zamestnancami žiadnym spôsobom nekontaktoval, nesnažil sa
vzniknutú situáciu urovnať, vysporiadať, či vysvetliť. Aj napriek skutočnosti, že obvinený nie je povinnýpreukazovať svoju nevinu, či akokoľvek participovať na dokazovaní viny, v prípade, ak vo svojej výpovedi
zo dňa 26.09.2024 tvrdí, že sa s hotelom prostredníctvom SMS a telefonicky kontaktoval, avšak mu
nebolo odpovedané, uvedené skutočnosti mohol rovnako v zmysle § 2 ods. 10 tretia alinea ako strana

obstarať a predložiť dôkaz na svoju obhajobu.
Poškodený bol v dobrej viere presvedčený, že predmetné ubytovanie a využité služby budú pri odchode
uhradené. V danom prípade však obvinený takýmto spôsobom nepostupoval, odvolávajúc sa len na
skutočnosť, že požadoval vystavenie faktúry, a z tohto dôvodu svoj dlh neuhradil. Toto tvrdenie však
poškodený popiera, nakoľko takýto postup musí byť vopred písomne dohodnutý.

Nedodržanie povinností zistiť pred podaním obžaloby skutkový stav bez dôvodných pochybností nie
sú pre súd dôvodom na zastavenie trestného stíhania, avšak tieto nejasnosti a rozpory je možné
odstrániť práve pred nezávislým a nestranným súdom na hlavnom pojednávaní, aj vykonaním novo
navrhnutýchdôkazov.Prípadnádôkaznánúdzazostranyobžalobymôžeažnáslednevyústiťdovydania
oslobodzujúceho rozsudku súdu.
Prokurátor je presvedčený, že postup súdu po podaní obžaloby by podľa § 241 ods. 1 písm. j) Tr. por., alt.

podľa § 241 ods. 1 písm. l) Tr. por. bol v súlade so zákonom a vydanie uznesenia o zastavení trestného
stíhania podľa § 241 ods. 1 písm. c) Tr. por. v spojení s § 215 ods. 1 písm. b) Tr. por. považuje v danom
prípade za predčasné a nezákonné.
S poukazom na vyššie uvedené navrhol, aby Krajský súd v Košiciach podľa § 194 ods. 1 písm. b) Tr.
por. napadnuté uznesenie Okresného súdu Michalovce sp. zn. 7T/58/2024 zo dňa 12.11.2024 zrušil a

vec vrátil súdu prvého stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie.

Krajský súd na podklade takto podanej sťažnosti podľa § 192 ods. 1 Tr. por. preskúmal správnosť výroku
napadnutého uznesenia, proti ktorému sťažovateľ podal sťažnosť a konanie predchádzajúce tomuto
výroku napadnutého uznesenia a zistil, že sťažnosť okresného prokurátora nie je dôvodná.

Krajský súd po preskúmaní spisu zistil, že prokurátor podal prvostupňovému súdu obžalobu na
obvineného pre prečin podvodu podľa § 221 ods. 1 Tr. zák. na tom skutkovom základe, ako je to uvedené
vo výroku napadnutého uznesenia.

Trestné stíhanie v predmetnej veci bolo začaté na základe trestného oznámenia konateľa spoločnosti
G. H. G. G.. F. I., ktorý vo svojom trestnom oznámení uviedol, že A. B. sa dňa 7.11.2023 ubytoval v C.
D. na J. B. A. E. XXXX s tým, že následne dňa 12.11.2023 opustil predmetný hotel bez toho, aby za
poskytnuté služby zaplatil, čím tak spôsobil poškodenej spoločnosti škodu v sume 942,75 €.

V rámci prípravného konania bol vypočutý obvinený, ktorý vo svojej výpovedi uviedol, že žiadneho
protiprávneho konania sa nedopustil s tým, že pri ubytovaní dňa 7.11.2023 v C. D. sa pýtal recepčnej, či
je potrebné zaplatiť nejakú zálohovú platbu. Povedala mu, že nie je potrebné zaplatiť žiadnu zálohovú
platbu, dohodol sa na pobyte 7 dní s tým, že pri ubytovaní mu stačilo predložiť občiansky preukaz,
telefónne číslo, ktoré aj predložil. Dňa 13.11.2023 v ranných hodinách mu bolo telefonované z C. D. s

tým, že volajúca pani na neho začala kričať do telefónu, prečo odišiel v skorých ranných hodinách, prečo
tam nemá veci, kedy príde. Z jeho strany nedošlo k žiadnemu trestnému činu, nakoľko predložil svoj
občiansky preukaz, svoje telefónne číslo, pohyboval sa v priestoroch, ktoré boli vybavené kamerovým
systémom, teda nemal žiadny dôvod na podvod. Doba ubytovania mala trvať do 13.11.2023, kde ráno
po tejto skôr uvedenej komunikácii 13.11.2023 mu v hoteli nedvíhali telefón, neodpovedali na SMS, preto

žiadal konfrontáciu s touto osobou, taktiež žiadal konfrontáciu s recepčnou, ktorá ho ubytovala a žiadal
konfrontáciu s manažérom. Ďalej s hotelom komunikovala jeho družka K. A. štyri-päťkrát, kde nevedeli
dať číslo účtu a sumu, ktorú treba uhradiť.

Za poškodeného bol v prípravnom konaní vypočutý svedok F. I., ako konateľ spoločnosti G. H. G.

G., ktorý okrem iného uviedol, že A. B. si po príchode do hotela rezervoval izbu na šesť nocí, t.j. od
7.11.2023 do 13.11.2023. Celková nevyplatená suma z jeho strany za pobyt predstavovala čiastku
942,75 €. Spôsobená škoda v sume 942,75 € bola zo strany obvineného plne uhradená. Ku plateniu
faktúrou uviedol, že zaplatenie faktúrou je potrebné nahlásiť vopred, je to interné pravidlo, avšak nie je
to zverejnené v obchodných podmienkach.

Krajský súd (rovnako ako prvostupňový súd) zistil, že zo spisu nevyplýva, aby bol ku skutku, ktorý je
predmetom obžaloby, vypočutý za poškodenú stranu okrem konateľa spoločnosti, ktorý je nepriamym
svedkom aj nejaký priamy svedok.Krajský súd po preskúmaní spisu považuje v prvom rade za potrebné uviesť, že prokurátor podal
obžalobu na obvineného pre zločin podvodu podľa § 221 ods.1 Tr. zák.

Trestného činu podvodu podľa § 221 ods. 1 Tr. zák. sa dopustí ten, kto na škodu cudzieho majetku seba
alebo iného obohatí tým, že uvedie niekoho do omylu alebo využije niečí omyl a spôsobí tak na cudzom
majetku malú škodu.
Podstatným znakom skutkovej podstaty trestného činu podvodu podľa § 221 Tr. zák. nie len spôsobenie
škody, ale je nevyhnutné preukázať úmyselné konanie, ako formu zavinenia podľa § 15 písm. a),b) Tr.

zák.
Zavinenie páchateľa musí byť vždy preukázané výsledkami dokazovania. To znamená, že v uvedenom
prípade musí byť preukázaný podvodný úmysel zo strany obvineného už v čase ubytovania sa. Takýto
záver však na základe doposiaľ vykonaných dôkazov nie je možné prijať, a ak takýto záver prijal
prokurátor, tak je predčasný. Takýto záver je predčasný z dôvodu, že v prípravnom konaní vôbec nebola
preverovaná obrana obvineného ohľadne ním uvádzaných skutočností žiadnym priamym svedkom.

Krajský súd poukazuje na tú skutočnosť, že podstatou skutkovej vety je neuhradenie finančnej čiastky za
pobyt v hotovosti, alebo prostredníctvom bankovej karty obvineným v dôsledku jeho skoršieho odchodu
z hotela, na základe čoho sa mal obvinený dopustiť trestného činu podvodu podľa § 221 ods. 1 Tr.zák.
Orgány činné v trestnom konaní sa následne rozhodli riešiť neuhradenie platby za pobyt v hoteli

prostredníctvom trestného konania.

Krajský súd po preskúmaní spisu považuje za potrebné uviesť, že trestné právo predstavuje vždy
posledný prostriedok, ktorý je možné použiť len vtedy, ak použitie iných prostriedkov právneho poriadku
neprichádza do úvahy, alebo je zjavne neúčelné. Trestné právo a trestnoprávna kvalifikácia určitého

konania (ktoré má súkromnoprávny základ), ako trestného činu je potrebné považovať za ultima ratio,
teda za krajný právny prostriedok, ktorý má význam predovšetkým celospoločenský, t.j. z hľadiska
ochrany základných spoločenských hodnôt.
Je neprijateľné, aby túto ochranu aktívne preberali orgány činné v trestnom konaní, resp. dokonca
trestné súdy, ktorých úlohou je ochrana prevažne celospoločenských hodnôt a nie priamo konkrétnych

subjektívnych práv jednotlivca, ktoré svojou povahou spočívajú v súkromnoprávnej sfére.
V právnom štáte je podľa krajského súdu neprípustné, aby prostriedky trestnej represie slúžili k
uspokojovaniu subjektívnych práv súkromnoprávnej povahy, keď nie sú popritom splnené všetky
predpoklady vzniku trestnoprávnej zodpovednosti. Trestné stíhanie nie je namieste, keď sa konanie
podozrivého pohybovalo výhradne v rovine civilnoprávnych.

Krajskýsúdpovažujezapotrebnézdôrazniť,žeúlohouorgánovčinnýchvtrestnomkonaníanáslednena
to ani trestných súdov nie je riešiť civilnoprávne problémy a už vôbec nie je ich úlohou nahrádzať činnosť
súdov v rámci dokazovania v civilnoprávnom a obchodnoprávnom konaní, pretože takáto právomoc pre
nich nevyplýva zo žiadneho zákona.
Krajský súd zastáva názor, že trestné právo má miesto len tam kde sú iné prostriedky ochrany práv

fyzických a právnických osôb vyčerpané, neúčinné, alebo nevhodné, pričom štát tieto prostriedky
(trestného práva) môže uplatňovať len na báze zdržanlivosti, t.j. tam kde iné nástroje práva zlyhali
alebo sú neefektívne a neadekvátne (krajskému súdu z vykonaného dokazovania nie je zrejmé, aby si
poškodená strana uplatňovala nejakú náhradu škody v civilnom konaní. Naopak práve prostredníctvom
podaniatrestnéhooznámeniaorgánomčinnýmvtrestnomkonanísimohlazvoliťľahšiucestukunáhrade

škody prostredníctvom trestného konania, resp. si mohla pripravovať podklady pre prípadné uplatnenie
si nároku na náhradu škody po rozhodnutí v trestnom konaní).

V konkrétnych prípadoch je preto mimoriadne dôležité zohľadniť mimotrestné právne normy a
skutočnosti, že posudzované konkrétne prípady sa môžu dotýkať zmluvných vzťahov a to najmä

obchodných, resp. civilnoprávnych medzi subjektami súkromného práva, charakterizovaných vysokým
stupňom uplatnenia autonómie vôle zmluvných strán.

Krajský súd taktiež považuje za potrebné zdôrazniť, že orgány činné v trestnom konaní nemôžu
prehliadnuť zjavnú skutočnosť, že nástroje, pomocou ktorých sa realizuje trestnoprávna ochrana,

obmedzujú základné práva a slobody a len dôsledné rešpektovanie princípu ultima ratio zaručuje, že
takéto obmedzenia bude možné ešte považovať za proporcionálne s účelom sledovaným trestným
konaním. Jednotlivé zložky proporcionality pritom sú spôsobilosť, nevyhnutnosť a adekvátnosť použitia
trestnoprávneho prostriedku ochrany a vyjadrujú nutnosť zodpovedania otázky či neexistuje alternatívneriešenie v mimotrestnej oblasti, ktoré by predstavovalo menšie obmedzenie základných práv konkrétnej
osoby.
Z princípu nevyhnutnosti vyplýva, že možnosť využiť trestnoprávny prostriedok nesmie byť natoľko

jednoduchá a bežná, aby pre oprávnené subjekty bolo najvýhodnejšie celkom rezignovať na aktívnu
ochranu ich práv a záujmov v takej miere, ktorú od nich treba rozumne vyžadovať. Takýto stav by totiž
odporoval zásade ultima ratio. ale aj zásade vigilantibus iura (právo pomáha bdelým).

Podľa krajského súdu v nadväznosti na už uvedené skutok sa nestáva automaticky trestným činom

len preto, že ho za trestný čin označí oznamovateľ - poškodený v podanom trestnom oznámení, resp.
v zápisnici o podaní trestného oznámenia. Oznamovateľ, resp. poškodený má síce právo na podanie
trestného oznámenia a následne orgány činné v trestnom konaní majú povinnosť sa ním zaoberať
a rozhodnúť o ňom, avšak konečné posúdenie, či skutok napĺňa znaky konkrétnej skutkovej podstaty
trestného činu je plne v kompetencii orgánov činných v trestnom konaní a nie oznamovateľa, resp.
poškodeného.

Je pravdou, že každý má síce zákonný nárok na to, aby sa jeho podaniami kompetentné orgány
zaoberali, a aby ich vybavili, avšak nikto nemá nárok na to, aby výsledok tohto vybavenia zodpovedal
jeho predstave.

Krajský súd taktiež poukazuje na tú skutočnosť, že aby bolo možné kvalifikovať nejaké konanie ako

trestnýčin,takktomujepotrebné,abybolinaplnenéjehomateriálneajformálneznaky,pričomzatrestný
čin je možné označiť len konanie nebezpečné pre spoločnosť, ktoré je zároveň aj protiprávnym konaním,
t.j. vykazuje znaky niektorej skutkovej podstaty trestného činu uvedenej v osobitnej časti Trestného
zákona, pričom k naplneniu pojmových znakov skutkovej podstaty trestného činu je zároveň potrebné,
aby boli naplnené všetky znaky súčasne. Ak tieto znaky nie sú naplnené súčasne, tak sa nemôže jednať

o trestný čin.

Krajský súd už vyššie uviedol, že podstatným znakom skutkovej podstaty trestného činu podvodu podľa
§ 221 Tr. zák. je nielen spôsobenie škody, ale je nevyhnutné preukázať úmyselné konanie, pričom
v tomto prípade by musel byť preukázaný podvodný úmysel zo strany obvineného už v čase ubytovania

sa. To znamená, že už v čase ubytovania obvinený vedel, že za ubytovanie nezaplatí. Obvinený
však jednoznačne poprel podvodný úmysel. Na svoju obranu uviedol konkrétne skutočnosti, ktoré sa
rozhodli orgány činné v trestnom konaní vôbec nepreverovať vykonaním výsluchov priamych svedkov,
a to napriek tomu, že obvinený prostredníctvom obhajcu navrhol doplniť dokazovanie vypočutím
svedka-recepčného/recepčnej, s osobou ktorou komunikoval po príchode do hotela ohľadne ubytovania

a spôsobe platby za ubytovanie.

Krajský súd poukazuje na ustanovenie § 2 ods.10 Tr. por., podľa ktorého orgány činné v trestnom konaní
postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu
nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy

majú aj strany. Orgány činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace
protiobvinenému,akoajokolnosti,ktorésvedčiavjehoprospech,avobochsmerochvykonávajúdôkazy
tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie.

Krajský súd konštatuje, že orgány činné v trestnom konaní nepostupovali v rámci prípravného konania

dôsledne v zmysle tohto ustanovenia, keď neobjasňovali s rovnakou starostlivosťou okolnosti, svedčiace
v prospech obvineného. Orgány činné v trestnom konaní odmietli preveriť obranu obvineného vypočutím
priamych svedkov aj napriek písomnému návrhu zo strany obvineného prostredníctvom obhajcu
a následne aj napriek jeho opakovanému návrhu pri preštudovaní vyšetrovacieho spisu v súvislosti
s oboznamovaním sa s výsledkami vyšetrovania.

Týmto nevyhovením návrhu orgány činné v trestnom konaní odmietli skúmať v prípravnom konaní
subjektívnu stránku konania obvineného, ktorá má samozrejme vplyv na celkové vyhodnotenie konania
obvineného, či sa vôbec jedná v jeho konaní o trestný čin, alebo sa jedná len o civilnoprávny vzťah.

Ak nie je žiadnym priamym dôkazom skúmané, resp. preukázané u obvineného naplnenie subjektívnej

stránky jeho konania, tak potom nemôžu byť v uvedenom prípade splnené zákonné podmienky
na podanie obžaloby v zmysle ustanovenia § 234 Tr. por. Ak napriek tomu prokurátor obžalobu
podal, tak postupoval v rozpore s týmto ustanovením. V takomto prípade totiž výsledky vyšetrovanianeodôvodňovali postavenie obvineného pred súd, pretože sa jedná o civilnoprávny vzťah a prokurátor
mal trestné stíhanie zastaviť.
Ak prokurátor v sťažnosti v súvislosti s obranou obvineného o telefonickom kontaktovaní hotela po jeho

odchode za účelom platby poukazuje na tú skutočnosť, že o tom nepredložil žiadny dôkaz, tak krajský
súd k tomu považuje za potrebné dodať, že obvinený nie je povinný preukazovať svoju nevinu, ale
orgány činné v trestnom konaní, vrátane prokurátora sú povinné preukázať obvinenému vinu. Obvinený
môže predložiť takéto dôkazy, ale nie je to jeho povinnosť. Orgány činné v trestnom konaní sú práve
na základe už skôr uvedeného ustanovenia § 2 ods.10 Tr. por. povinné s rovnakou starostlivosťou

objasňovať okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech.

Ak prokurátor nedodržanie povinností zistiť pred podaním obžaloby skutkový stav bez dôvodných
pochybností nepovažuje za dôvod na zastavenie trestného stíhania, pretože tieto nejasnosti a rozpory je
možné odstrániť pred nezávislým a nestranným súdom na hlavnom pojednávaní, tak k tomu krajský súd
dodáva, že nie je povinnosťou súdu nahrádzať činnosť orgánov činných v trestnom konaní v prípravnom

konaní, ktorá im priamo vyplýva z citovaného ustanovenia Trestného poriadku. Nie je možnosťou, ale
je zákonnou povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní v každej jednej trestnej veci postupovať
v zmysle tohto ustanovenia. Je zákonnou povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní skúmať
v prípravnom konaní popri objektívnej stránke aj naplnenie znakov skutkovej podstaty trestného činu
zo strany obvineného aj po subjektívnej stránke. Ak túto stránku v prípravnom konaní neskúmajú, a to

napriekdvojnásobnémunávrhuzostranyobhajcunavypočutiepriamychsvedkov,takpotomdobrovoľne
sa vzdávajú preukázania subjektívnej stránky v konaní obvineného. Ak sa však z prípravného konania
nejaví naplnenie subjektívnej stránky v konaní obvineného, tak potom nemôže byť na obvineného
podaná obžaloba.

Prokurátor predsa nemôže podať silou mocou na niekoho obžalobu bez splnenia zákonných podmienok
na takýto postup s tým, aby potom súd o tejto obžalobe nejakým spôsobom rozhodol. Súd nie je
pomocníkom prokurátora a prokurátor nemôže prenášať na súd svoje povinnosti z prípravného konania,
ktoré nevykonal. O podaní obžaloby na súd nemôže rozhodovať svojvoľný postup prokurátora, ale len
vykonané dôkazy, ktoré dostatočne odôvodňujú postavenie obvineného pred súd.

V tomto prípade takéto dôkazy zo spisu nevyplývajú, a preto prvostupňový súd postupoval správne, ak
zastavil trestné stíhanie, pretože skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci.

S poukázaním na vyššie uvedené krajský súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto

rozhodnutia.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.