Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. november 2024

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 15Co/4/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6121422970
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Mészárosová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:6121422970.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Mészárosovej a členov

senátu JUDr. Silvie Walterovej a Mgr. Zity Leimbergerovej, v právnej veci žalobcu: P. C. H. Y. Ň.
E. , A. T. X.X.XXXX, S. W. Q., P.Á. Č.. XXX/XXX, zastúpený RASLEGAL, s. r. o., IČO: 36 855 561,
Bratislava, Mostová č. 2, za ktorú koná JUDr. Slavomír Rabatin, proti žalovanej: elan 1 s.r.o., IČO: 35
840 901, Vinosady, Modranská č. 496/156, o zaplatenie 16.100,- €, na odvolanie žalobcu a žalovanej
proti rozsudku Okresného súdu Pezinok zo dňa 13. júla 2022, č. k. 8 C 43/2021-118, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Pezinok zo dňa 13. júla 2022, č. k. 8 C 43/2021-118, vo výrokoch II., III.,
IV. a V., p o t v r d z u j e.

II. Žiadna zo strán n e m á na náhradu trov odvolacieho konania právo.

o d ô v o d n e n i e :

1.1.1. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 13.7.2022, č. k. 8 C 43/2021-118, vzájomnú žalobu
žalovanej o zaplatenie sumy 17.809,- € zastavil (výrok I.), z konania o vzájomnej žalobe priznal žalobcovi
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok II.), čiastočne vyhovel
žalobe žalobcu a žalovanú zaviazal povinnosťou zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 15.100,- €, do 3
dní od právoplatnosti rozsudku (výrok III.), vo zvyšku žalobu zamietol (výrok IV.), z konania o žalobe
priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 88 % (výrok V.). Rozhodnutie právne

odôvodnil ustanoveniami čl. 8, § 137 písm. a), § 144, § 145 ods. 1, § 146 ods. 1, § 149, § 150 ods.
1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“), § 657 zákona č. 40/1964 Zb.
Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“) a vecne tým, že žalobca sa žalobou podanou na Okresný súd
Banská Bystrica domáhal od žalovanej zaplatenia sumy 16.100,- € titulom nesplatenej pôžičky, ako aj
trov konania. Dôvodil, že dňa 4.6.2019 žalovanej poskytol pôžičku vo výške 7.500,- €, dňa 8.7.2019
ďalšiu pôžičku vo výške 7.600,- € a dňa 24.7.2019 pôžičku vo výške 1.000,- €. Všetky pôžičky boli
realizované prostredníctvom bezhotovostného prevodu finančných prostriedkov z jeho súkromného účtu

na účet žalovanej č. IBAN: X XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX, pričom lehota splatnosti predmetných
pôžičiek nebola medzi zmluvnými stranami vopred nijako dohodnutá. Celkovo teda žalovanej poskytol
tri pôžičky spolu vo výške 16.100,- €. Poskytnuté finančné prostriedky žalobcovi žalovaná nevrátila,
a to ani čiastočne. Spolu so žalobou predložil súdu výpis zo svojho účtu (č. l. 11). Upomínací súd
vydal platobný rozkaz, proti ktorému žalovaná podala v zákonnej lehote odpor. V odôvodnení odporu
uviedla, že tieto sumy boli naozaj poukázané na jej účet, ale bola pri nich uvedená poznámka vklad, nie
pôžička. Takisto absentuje ústna alebo písomná dohoda, že malo ísť o pôžičku. Sám žalobca vo svojom

návrhu na vydanie platobného rozkazu potvrdil, že nebolo dohodnuté so žalovanou vrátenie vkladov.
Jediným vlastníkom aj konateľom žalovanej je bývalá manželka žalobcu. Počas spoločného spolužitia
podnikala so žalobcom. Žalobca mal počas spoločného spolužitia s konateľkou a vlastníčkou prístup do
tejto spoločnosti, ktorá je žalovanou. Konateľka žalovanej a zároveň vtedy manželka žalobcu na jar vroku 2020 začala postupne prichádzať na účtovné nezrovnalosti vo svojej spoločnosti. Výsledkom toho
bolo, že žalovaná má voči žalobcovi tiež pohľadávky v celkovej výške 17.809,- €, ktoré sa žalovaná ako
jediný spoločník rozhodla započítať so svojim záväzkom voči žalobcovi vo výške 16.100,- €.

1.1.2. Žalobca v replike uviedol, že obranu obsiahnutú v odpore považuje za špekulatívnu, v snahe
vyhnúť sa plneniu povinností. Poukázal na to, že žalovaná nepopiera jeho nárok, práve naopak, voči
týmto jeho nárokom sa bráni námietkou započítania (z čoho vyplýva, že jeho nároky sú oprávnené
a dôvodné); nijakým spôsobom nepreukázala svoje tvrdenia uvedené v odpore (neuniesla dôkazné
bremeno), keď dôkazy na preukázanie jej tvrdení buď úplne absentujú alebo nekorešpondujú s jeho

tvrdeniami, a teda sú z hľadiska ňou tvrdenej obrany irelevantné. Obranu žalovanej v podobe námietky
započítania považuje za neúčinnú, nakoľko nie sú splnené ani len základné predpoklady započítania, a
to stret spôsobilých pohľadávok. Žalobca tvrdené pohľadávky považoval za účelovo vykonštruované ex
post a navyše nepreukázané. Žalovaná nepoprela poukázanie finančných prostriedkov
na jej účet. Z dôkazného a skutkového stavu nevyplýva, že by sa z jeho strany malo
jednať o akési vklady a nie o pôžičky. Poukázal na potvrdenia o zaplatení, ktoré priložil k podanej žalobe,

z ktorých je zrejmé, že tieto boli označené ako pôžička. To znamená, že jeho voľou bolo poskytnúť
žalovanej tieto finančné prostriedky ako pôžičku. Žalovaná použila prostriedky na svoju podnikateľskú
činnosť, čím potvrdila ich zmluvný vzťah založený zmluvou o pôžičke. Uviedol, že nie je a ani nikdy
nebol spoločníkom žalovanej a z tohto dôvodu sú vylúčené akékoľvek úvahy o tom, že by poskytnuté
finančné prostriedky mali predstavovať akýkoľvek vklad. Ako vyplýva z Obchodného zákonníka, vklad

môže spoločnosti poskytnúť jedine jej spoločník, ktorým nikdy nebol. Pokiaľ žalovaná v odpore odkazuje
na jeho údajné tvrdenie v žalobe, podľa ktorého nebolo dohodnuté vrátenie vkladov žalovanej, uviedol,
že takéto konštatovanie sa v podanej žalobe nenachádza. V podanej žalobe uviedol,
že medzi zmluvnými stranami nebola dohodnutá lehota splatnosti. To však neznamená, že žalovaná
nebola povinná poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť. Práve naopak, v takom prípade sa uplatní § 563

Občianskeho zákonníka a žalovaná bola povinná požičané prostriedky vrátiť na jeho požiadanie, za
ktoré možno považovať v tomto prípade samotnú žalobu. Na pokus žalovanej započítať jeho pohľadávku
voči jej neexistujúcim pohľadávkam je nutné prihliadať ako na uznanie jeho pohľadávky čo do dôvodu
aj výšky. Obranu žalovanej spočívajúcu v pokuse o započítanie jeho pohľadávok považuje za neplatnú
a neúčinnú.

1.1.3. Žalovaná v duplike zotrvala na svojom stanovisku uvedenom v odpore. Tvrdenia žalobcu
považuje za príliš všeobecné, žalobca nepreukázal, že „pôžičku“ poskytol výlučne zo svojich finančných
prostriedkov a nie z prostriedkov patriacich do BSM, nakoľko žalobcom deklarované „pôžičky“ boli
realizované v čase, keď žalobca a konateľka a jediná vlastníčka žalovanej boli manželmi. Žalobca
nepreukázal, že išlo naozaj o pôžičku. Neexistuje žiadna písomná zmluva, žalovaná existenciu ústnej

zmluvy o pôžičke zásadne popiera. Sumy, ktoré poukazoval žalobca na účet sú označené ako vklady,
nie ako pôžička. To, že tieto sumy boli nesprávne zaúčtované, sa v súčasnosti rieši s novou účtovnou
spoločnosťou. Bol to žalobca, ktorý mal celú dobu prístup a komunikoval s pôvodnými účtovníkmi
žalovanej a mal celú dobu vplyv a kontrolu nad účtovnými operáciami žalovanej. Žalobca síce hovorí o
svojejvôli,alezmluvajedvojstrannýprávnyúkonasjehovôľoubymalasúhlasiťžalovaná,čosanestalo.

1.2.1. Súd prvej inštancie v odôvodnení konštatoval, že žalovaná po otvorení pojednávania vzala
vzájomnú žalobu v celom rozsahu späť, bez uvedenia dôvodu a žiadala konanie zastaviť. Vzhľadom na
to, že v prejednávanej veci vzala žalovaná vzájomnú žalobu v celom rozsahu späť, súd prvej
inštancie konanie s poukazom na § 144, § 145 ods. 1, § 146 ods. 1 C.s.p. zastavil. Súhlas žalobcu bol
potrebný, nakoľko k späťvzatiu vzájomnej žaloby došlo až po otvorení pojednávania.

1.2.2. Súd prvej inštancie v odôvodnení uviedol, že zmluva o pôžičke má charakter reálnej (nielen
konsenzuálnej) zmluvy. To znamená, že k vzniku právneho vzťahu z pôžičky je potrebné odovzdanie
veci dlžníkovi. Ak sa tak nestane, medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne (napr.
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.6.2010, sp. zn. 3 Cdo 325/2009), a to aj
keby všetky náležitosti tohto právneho úkonu (vrátane náležitostí vôle) boli dané. V prejednávanej veci

bolo preto pre posúdenie otázky platnosti zmluvy o pôžičke nevyhnutné zistiť, či došlo k jej poskytnutiu
- odovzdaniu peňazí. Dôkazné bremeno spočívalo na veriteľovi. V spore o vrátenie požičanej sumy má
teda veriteľ bremeno tvrdenia, že so žalovanou, dlžníkom uzavrel zmluvu o pôžičke, žalovanej poskytol
finančné prostriedky a žalovaná nezaplatila dlh riadne a včas. Žalobca sa žalobou domáhal uloženia
povinnosti žalovanej zaplatiť mu sumu 16.100,- € titulom pôžičky. Odôvodnil to tým, že žalovanej požičal

finančné prostriedky v žalovanej výške, a to bezhotovostným prevodom na účet žalovanej.
1.2.3. Súd prvej inštancie konštatoval, že v konaní nebolo sporné tvrdenie žalobcu, že poukázal na účet
žalovanej dňa 4.6.2019 sumu 7.500,- €, s doplňujúcou informáciou „krátkodobá pôžička“ a dňa 8.7.2019
ďalšiu sumu vo výške 7.600,- €, s doplňujúcou informáciou „pôžička C. P.“, dňa 24.7.2019 sumu 1.000,-€ bez doplňujúcej informácie. Žalovaná prijatie týchto súm od žalobcu nepopierala. Sporný bol právny
dôvodprijatýchplnení,pretozatýmtoúčelomsúdprvejinštancievkonanívykonaldokazovanie.Uviedol,
že z výpovedí strán sporu, z predložených dôkazných listín, predovšetkým z výpisu z osobného

účtu žalobcu, mal nárok žalobcu za čiastočne dôvodný. Mal za preukázané, že medzi žalobcom a
žalovanou došlo k ústnemu uzavretiu zmlúv o pôžičke dňa 4.6.2019 v sume 7.500,-€, dňa 8.7.2019
v sume 7.600,- €, ktorej predmetom bolo odovzdanie finančných prostriedkov žalovanej ako dlžníkovi
zo strany žalobcu ako veriteľa, a to bez dohody o zmluvnom úroku
a splatnosti pôžičky. Relevantným dôkazom poskytnutia pôžičky je výpis z osobného účtu žalobcu

preukazujúcitransakciu,ktorábolaprevedenáplatobnýmpríkazomdňa4.6.2019vsume7.500,-€zúčtu
žalobcu, kde bola uvedená poznámka pre príjemcu „krátkodobá pôžička“ a dňa 8.7.2019 v sume 7.600,-
€ z účtu žalobcu, kde bola uvedená poznámka pre príjemcu „pôžička od C. P.“. Súd prvej inštancie
z tohto dôkazu a z výpovede žalobcu mal za jednoznačne preukázané,
že žalobca poskytol žalovanej pôžičky v tam uvedenej sume spolu 15.100,- €. Mal za preukázané,
že žalobca poskytol žalovanej veci určené podľa druhu, t. j. peniaze, a to bezhotovostnými bankovými

prevodmi na účet žalovanej. Pre uzavretie zmluvy o pôžičke sa nevyžaduje písomná forma a môže byť
uzavretá i ústne alebo konkludentným spôsobom. Podstatnou náležitosťou obsahu takejto zmluvy je
okrem označenia zmluvných strán (za označenie zmluvných strán je v tomto prípade nutné považovať
poskytnutie finančných prostriedkov z osobného účtu žalobcu na účet žalovanej), predovšetkým určenie
predmetu pôžičky (finančné prostriedky), z obsahu zmluvy musí vyplynúť i povinnosť dlžníka vrátiť veci

rovnakého druhu (peňazí). Všetky náležitosti boli splnené. Keďže zmluva je reálnym kontraktom, k
uzavretiu zákon vyžaduje i skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi (v tomto prípade
sa jedná o bankový prevod z účtu žalobcu na účet žalovanej). Bolo preukázané, že došlo k splneniu tejto
podstatnej náležitosti. Ďalším znakom pôžičky je jej dočasnosť. Jej nevyhnutnou náležitosťou však nie je
stanovenie doby vrátenia. Čo sa týka zvyšnej časti žalobného návrhu, a to sumy 1.000,- €, ktorá mala byť

poskytnutá žalovanej dňa 24.7.2019, súd prvej inštancie vychádzal z písomného dôkazu predloženého
žalobcom, z ktorého vyplýva, že peniaze, ktoré boli prevedené na účet žalovanej v uvedenom dátume,
boli prevádzané bez konkrétnej špecifikácie. Z uvedeného písomného dôkazu nie je zrejmé a nemožno
dedukovať, o akú transakciu sa jednalo, resp. nie je zrejmé a nemožno dedukovať, že aj táto transakcia
bola pôžičkou, ktorú poskytol žalobca z osobného účtu žalovanej. Súd preto žalobu v časti

o zaplatenie zvyšnej sumy 1.000,- € zamietol ako nedôvodnú.
1.2.4. Pokiaľ sa týka údajného nepreukázania lehoty návratnosti požičaných finančných prostriedkov
súd prvej inštancie zdôraznil, že zákonná úprava nevyžaduje, aby si zmluvné strany pri dohode o obsahu
zmluvy (či už v ústnej alebo písomnej forme) dohodli lehotu navrátenia pôžičky. Občiansky zákonník
reagujenaabsenciutakejtodohody,kedyvustanovení§563stanovuje,žepokiaľniejemedzizmluvnými

stranami dohodnutý čas splnenia záväzku, je dlžník povinný plniť prvého dňa po tom, ako ho o plnenie
požiadal veriteľ. Je preto irelevantné a pre posúdenie právneho základu nepodstatné, či došlo alebo
nedošlo k dohode o dobe navrátenia peňazí zo strany žalovanej, kedy bola v zmysle
citovaného ustanovenia § 563 OZ žalovaná ako dlžník povinná plniť prvý deň po tom, ako ju o plnenie
požiadal žalobca ako veriteľ. V konkrétnom prípade uviedol žalobca, že navrátenie pôžičky ponechal

na moment, kedy sa žalovanej rozbehne podnikanie a bude vytvárať zisk. Pri určovaní lehoty vzniku
povinnosti plnenia žalovanej voči žalobcovi súd prvej inštancie postupoval v zmysle ustanovenia § 563
OZ, nakoľko deň splatnosti nebol zmluvnými stranami dohodnutý, a preto za kvalifikovanú výzvu na
plnenie súd považoval doručenie žaloby.
1.2.5. Argumentáciu žalovanej, že dávala žalobcovi finančné prostriedky, ktoré mal vkladať na jej účet,

považoval súd prvej inštancie za zavádzajúcu, keďže žalobca nikdy nebol konateľom, ani spoločníkom
žalovanej spoločnosti. Žalovaná žiadnym relevantným spôsobom nepreukázala, že sa jednalo o vklady v
prospech spoločnosti bez akéhokoľvek právneho dôvodu. Obrana žalovanej, v ktorej uvádza, že malo ísť
o vklad v prospech spoločnosti, nebola v konaní žalovanou žiadnymi relevantnými dôkazmi preukázaná.
Žalovaná na pojednávaní sama uviedla, že prijaté platby použila na zaplatenie prvej splátky na leasing

motorového vozidla, resp. na akontáciu. Vo vzťahu k procesnej aktivite strán sporu súd uviedol, že
žalovaná mala povinnosť využiť prostriedky procesnej obrany, aby vyvrátila tvrdenia žalobcu v konaní.
Procesnú aktivitu žalovanej nemožno nahrádzať postupom súdu, pričom ak žalovaná tvrdenia žalobcu
nevyvrátila, tieto musí súd považovať za nesporné a preukázané a nemôže ich vyvracať v prospech
žalovanej.

1.2.6. Žalovaná v konaní dôvodila, že finančné operácie z účtu žalobcu na jej účet prebiehali, keď bol
žalobca manželom spoločníčky a konateľky žalovanej, nemali zrušené bezpodielové spoluvlastníctvo
manželov. Zároveň uviedla, že žalobca nepreukázal, že žalovaná suma išla z jeho výlučných
prostriedkov. Súd konštatoval, že medzi stranami nebolo sporné, že zmluvy o pôžičke boli uzavretéza trvania manželstva žalobcu t. j. za trvania BSM, argumentácia žalovanej neobstojí, nakoľko súd
nemal za preukázané, že by sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu dotknutá osoba dovolala, a preto
právny úkon považuje za platný. Taktiež argumentácia žalovanej, že nebolo zrušené bezpodielové

spoluvlastníctvo manželov, je neúčelná, nakoľko bezpodielové spoluvlastníctvo manželov ani nemohlo
byť zrušené, pretože neboli splnené podmienky podľa § 148a ods. 2 OZ.

1.2.7. Súd zamietol návrh žalovanej na vykonanie dokazovania výpismi z účtu sociálnej poisťovne a
zdravotnej poisťovne Dôvera za roky 2018, 2019, 2020, že žalobca mal v časovom období minimálnu

mzdu a iný prijem nemal, súd mal za to, že ak by aj tieto listinné dôkazy boli zabezpečené, tak by
nepreukázali skutočnosti relevantné pre toto konanie. Listinné dôkazy o tom, či žalobca v období mal
minimálnumzduavakejvýškebynemaliprerozhodnutievovecisamejpodstatnývýznam.Súdzamietol
návrh na vykonanie dôkazu, a to predloženie výpisu z účtu žalovanej za celý rok 2019, keďže toto
považoval za nadbytočné, medzi stranami nebolo sporné, že finančné prostriedky boli poukázané na
účet žalovanej.

1.3. O nároku na náhradu trov konania v časti vzájomnej žaloby rozhodol súd podľa § 255
ods. 1 C.s.p., keďže žalovaná podala vzájomnú žalobu, ktorú na pojednávaní dňa 13.6.2022 zobrala
späť, a preto žalobca v časti späťvzatia vzájomnej žaloby bol úspešný, súd mu priznal nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100 %. Žalobca si v konaní uplatnil nárok na zaplatenie sumy 16.100,- €, bol
úspešný v sume 15.100,- €, v prevyšujúcej časti, teda v časti o zaplatenie 1.000,- € bol neúspešný,

preto o trovách konania súd rozhodol tak, že úspešnejšiemu žalobcovi priznal voči žalovanej pomerný
nárok na náhradu trov konania. Úspech žalobcu v konaní je v rozsahu 94 % a jeho neúspech 6 %. Čistý
úspech žalobcu tak predstavuje 88 %.

2.1.Protirozsudkusúduprvejinštancie,jehovýrokomIV.aV.,podalvzákonnejlehoteodvolaniežalobca

dôvodiac tým, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§
365 ods. 1 písm. d/ C.s.p.), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.), rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.). Pokiaľ ide o zamietnutie žaloby v časti
uplatnenej pohľadávky vo výške 1.000,- € vytýkal súdu prvej inštancie, že bez ďalšieho dospel k záveru,

že sa nejednalo o pôžičku poskytnutú žalovanej (s ktorým záverom sa odvolateľ
nestotožňuje), pričom ďalší charakter a účel spornej platby (či napr. nešlo o bezdôvodné obohatenie)
však už neskúmal a tento nepomenoval ani v odôvodnení rozsudku. Podľa odvolateľa sa tak
súd prvej inštancie dopustil niekoľkých vád, a to vád riadneho zistenia skutkového stavu, vád právneho
posúdenia a vád zmätočnosti, keď svoje rozhodnutie zaťažil arbitrárnosťou. Odvolaciemu súdu navrhol,

aby rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutej časti zmenil, jeho žalobe vyhovel aj v časti o
zaplatenie 1.000,- € a priznal mu nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, alebo aby rozsudok
zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
2.2. Odvolateľ vytýkal súdu prvej inštancie, že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam. Poukázal na to, že na zistenie účelu jednotlivých platieb, ktoré boli poukázané

na účet žalovanej, súd nevykonal len dokazovanie na základe listinných dôkazov - výpisu z jeho
účtu, ale vykonal aj výsluch sporových strán. Namietal, že žalovaná nevyvrátila účel pôžičky vo výške
1.000,- € kvalifikovaným spôsobom, keď nestačí len jednoducho poprieť, že sa nejednalo o pôžičku.
Na kvalifikované popretie jeho skutkových tvrdení musela žalovaná aj uviesť, o aký účel platby sa
jednalo, ak teda žalovaná poprela, že sa jednalo o pôžičky. Toto však žalovaná neurobila a k účelu

platby sa v priebehu konania ani na výslovnú otázku nevyjadrila. Zároveň poukázal na svoju výpoveď,
v ktorej uviedol, že pri pôžičke vo výške 1.000,- € ho žalovaná požiadala a súrnu finančnú výpomoc a
on na základe toho promptne reagoval a túto jej poskytol. Pritom však v popise platby opomenul uviesť
označenie, resp. účel spornej platby. To však neznamená, že sa nejednalo o pôžičku a že túto žalovaná
nie je povinná mu vrátiť. Rovnako súdu vysvetlil, že toto opomenutie nevnímal ako problém, nakoľko

nemá právne vzdelanie, nevnímal rozdiely v právnej terminológii a nevedel, že neoznačenie platby,
prípadne jej označenie iným právnym termínom, môže v budúcnosti vyvolať pochybnosť. Odvolateľ
namietal, že s dôkazom vo forme jeho výpovede a nekvalifikovaným popretím
zo strany žalovanej sa súd prvej inštancie nevysporiadal dostatočne, resp. vôbec, keď v odôvodnení
rozsudku nevysvetlil, (i) z akých dôvodov na jeho tvrdenia neprihliadal, (ii) prečo sa priklonil výlučne

k písomným dôkazom založeným v súdnom spise (aj tie podľa odvolateľa
vyhodnotil nesprávne), (iii) ako hodnotil vykonané dôkazy, (iv) v akých súvislostiach a prečo prihliadol na
popretie jeho nároku žalovanou, keď toto nebolo urobené kvalifikovane. Rozsudok súdu je tak arbitrárnya nedostatočne odôvodnený z dôvodu, že súd prvej inštancie nedal v odôvodnení odpovede na všetky
nastolené otázky a najmä sa nevysporiadal so všetkými dôkazmi, ktoré v konaní vykonal.
2.3. Pokiaľ ide o vady právneho posúdenia podľa odvolateľa mal súd prvej inštancie v súlade

so zásadou, že právne posúdenie nároku je ponechané na úvahe súdu, nárok posúdiť sekundárne
ako bezdôvodné obohatenie na strane žalovanej, ktoré je povinná vydať. Ak na strane žalovanej
neexistoval dôvod prijatia peňazí z titulu poskytnutej pôžičky, pričom žalovaná sa k titulu prijatia peňazí
nevyjadrila, neexistoval žiadny právny dôvod/titul, na základe ktorého by žalovaná bola oprávnená
finančné prostriedky (i) prijať a (ii) si ich ponechať. Z toho vyplýva, že pokiaľ nebola platne uzatvorená

zmluva o pôžičke, neexistoval ani žiadny dôvod plnenia, čiže išlo o plnenie bez právneho dôvodu, ktoré
je jednou zo skutkových podstát bezdôvodného obohatenia v zmysle § 451 ods. 2 OZ. K záveru, že
žalovaná nepreukázala žiadny dôvod/titul, na základe ktorého by bola oprávnená si finančné prostriedky
ponechať, dospel aj súd prvej inštancie, ako to vyplýva z bodu 27 odôvodnenia rozsudku. Poukázal
na to, že žalovaná sa bránila tvrdením, že všetky poskytnuté finančné prostriedky mali predstavovať
akýsi jej vklad, realizovaný prostredníctvom žalobcu. Tvrdila, že najprv uskutočnila výber prostriedkov z

bankomatu a následne poverila žalobcu ich vložením späť na účet spoločnosti. Súd prvej inštancie sa s
takoutoobranoužalovanejvysporiadal,keď vodôvodnenírozsudkuskonštatoval,žeobrana
žalovanejjenelogickáažalovanásvojetvrdeniaaninepreukázala.Pokiaľsažalovanárovnakouobranou
bránila vo vzťahu ku všetkým trom platbám, je podľa žalobcu zrejmé, že závery súdu sa nevyhnutne
musia tiež aplikovať na všetky tri platby, a teda aj pôžičku v sume 1.000,- €. Odvolateľ vytýkal súdu prvej

inštancie, že neskúmal, či v prípade neuzatvorenia zmluvy o pôžičke nejde o bezdôvodné obohatenie
na strane žalovanej (rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 23 Cdo 1366/2010, zo dňa
31.5.2012). Na právnu kvalifikáciu nároku žalobca poukázal aj v záverečnej reči. Podľa žalobcu, pokiaľ
medzi sporovými stranami nebolo sporné, že finančné prostriedky boli žalovanej poskytnuté a že tieto
žalovaná nevrátila, žalovaná bola povinná preukázať, že je oprávnená si tieto ponechať a na základe

akého právneho titulu/dôvodu. Ide o teóriu obráteného dôkazného bremena. Pokiaľ tak neurobila, bola
povinná tieto vydať v zmysle § 451 ods. 1 OZ.

3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie, jeho výrokom II. a III. (posudzujúc odvolanie podľa obsahu v
súlade s § 124 ods. 1 C.s.p.), podala v zákonnej lehote odvolanie žalovaná. Namietala, že súd prvej

inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a súd nevykonal navrhnuté
dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Dôvodila, že medzi žalobcom a žalovanou
absentuje ústna alebo písomná dohoda, že malo ísť o pôžičku. Sám žalovaný v návrhu na vydanie
platobného rozkazu potvrdil, že nebolo dohodnuté so žalovanou vrátenie vkladov. Uviedla, že účtovná

spoločnosť zaevidovala finančné transakcie ako pôžičku, ale na účte, ktorý sa nazýva krátkodobá
finančná výpomoc, kde zákon o účtovníctve vyžaduje, aby existovala písomná zmluva o pôžičke. Na toto
vo svojej výpovedi upozorňovala, súd to však pri svojom rozhodovaní nevzal do úvahy. Napriek popretiu
zo strany žalovanej, že išlo o pôžičky, súd sa stotožnil s tvrdením žalobcu, že išlo o pôžičku, aj keď
žalobca ako veriteľ neuniesol dôkazné bremeno. Poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej

republiky sp. zn. 25 Cdo 98/200, ZSR ČR č. 946/13. Žalobca ako dlžník vo svojej výpovedi uviedol, že
nebola dohodnutá splatnosť pôžičky, ani výšky splátok, svoje tvrdenie, že išlo o ústne uzavretú zmluvu o
pôžičke nijakým spôsobom nepreukázal. Vytýkala súdu, že nezisťoval, na základe akého titulu sa plnilo.
Ďalej súdu vytýkala, že odmietol vykonať dopyty do sociálnej poisťovne a zdravotnej poisťovne, ktoré
mali preukázať, či žalobca v danom období, keď mal údajne požičať finančné prostriedky žalovanej,

vôbec mohol takou finančnou sumou disponovať. Žalovaná tak mohla preukázať, že žalobca konal
v rozpore s dobrými mravmi a konanie v rozpore s dobrými mravmi nemôže mať právnu ochranu.
Nesúhlasila s tvrdením súdu, že neodôvodnila späťvzatie vzájomnej žaloby. Na pojednávaní uviedla, že
ešte nie je dokončená rekonštrukcia účtovníctva, preto nedisponuje relevantnými dôkazmi. Zároveň, ak
žalovaná podala trestné oznámenie na spreneveru na OČTK, kým konanie nie je skončené, nemôže

podať návrh na náhradu škody v civilnom konaní. Dôvodila, že vzájomná žaloba bola podaná iba
formálne, do zápisnice, žalobcovi tak nevznikli žiadne trovy, preto rozhodnutie súdu prvej inštancie aj
v tejto časti považuje za nesprávne. Odvolaciemu súdu navrhla, aby rozhodnutie súdu prvej inštancie
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

4. K odvolaniu žalovanej sa vyjadril žalobca. Poukázal na to, že odvolanie žalovanej nespĺňa základné
procesné náležitosti odvolania, ktoré právny predpis vyžaduje. Nie je z neho zrejmé, proti ktorému
rozhodnutiu odvolanie smeruje a nie je zrejmý ani rozsah, v akom žalovaná rozhodnutie napáda. Žiadal
preto, aby odvolací súd odvolanie žalovanej odmietol pre absenciu základných náležitostí. Pre prípadneodmietnutia odvolania odvolacím súdom uviedol, že žalovaná neuniesla v konaní pred súdom prvej
inštancie svoje dôkazné bremeno (čo konštatoval aj súd prvej inštancie), a preto sa tento procesný
nedostatok snaží sanovať v odvolacom konaní, avšak s využitím identickej

argumentácie, ktorú uvádzala doteraz, žiadne nové, či iné skutočnosti (čo by bolo aj neprípustné), ktoré
by mohli zmeniť závery súdu prvej inštancie, žalovaná v odvolaní neuvádza. Poprel tvrdenie žalovanej,
že pri jednotlivých platbách, ktoré poskytol na jej účet, bola uvedená poznámka „vklad“ a nie pôžička. V
konaní pred súdom prvej inštancie bola listinným dôkazom (výpismi z účtu) preukázaná pravdivosť jeho
tvrdení. Poukázal na to, že od podania žaloby opakovane tvrdil, že medzi sporovými stranami nebola

dohodnutá lehota splatnosti pôžičiek, ktorá však nie je podstatnou obsahovou náležitosťou zmluvy o
pôžičke, to však neznamená, že žalovaná tieto finančné prostriedky nebola povinná vrátiť. V takom
prípade sa uplatní ustanovenie § 563 OZ. Žalovaná teda účelovo interpretuje tvrdenie žalobcu, že
medzi stranami nebola dohodnutá lehota splatnosti pôžičiek tak, že nemalo byť dohodnuté vrátenie
pôžičiek. Podľa žalobcu je zavádzajúce aj tvrdenie žalovanej, že táto evidovala finančné transakcie ako
„krátkodobá finančná výpomoc“, a teda zmluva musela byť uzatvorená písomne. Takáto skutočnosť zo

zákona o účtovníctve nevyplýva. Žalobca dôvodil, že pokiaľ žalovaná evidovala finančné operácie ako
krátkodobé finančné výpomoci, de facto tým potvrdila, že sa jednalo o pôžičky (ktoré dokonca podľa
spôsobu účtovania mala vrátiť do jedného roka). To platí aj vo vzťahu k pohľadávke vo výške 1.000,-
€, ktorú súd prvej inštancie (podľa žalobcu nesprávne) posúdil tak, že sa nejednalo o pôžičku. Žiadal
odvolací súd, aby na túto skutočnosť prihliadal aj pri posudzovaní jeho odvolania. Podľa žalobcu pokiaľ

žalovaná popierala uzatvorenie zmluvy o pôžičke, mala sama tvrdiť a preukázať titul, na základe ktorého
by bola oprávnená si poskytnuté finančné prostriedky ponechať. Tvrdenie a preukázanie právneho
titulu nespadá do roviny právneho posúdenia, ktoré je povinný vykonať súd, ale do roviny skutkových
tvrdení, kde leží bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno jednoznačne na pleciach sporovej strany. Pokiaľ
žalovaná vo svojom odvolaní poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky, žalobca

uviedol, že toto rozhodnutie sa zakladalo na diametrálne odlišných skutkových okolnostiach (otázka
komparácie preukazovania pravosti súkromnej a verejnej listiny s ohľadom na dôkazné bremeno) a je v
prejednávanej veci neaplikovateľné. K námietke žalovanej, týkajúcej sa nevykonania ňou navrhnutého
dokazovania súdom prvej inštancie žalobca uviedol, že vykonanie takýchto dôkazov nemalo pre toto
konanie žiadny význam (bod. 28). Pre rozhodnutie súdu nebolo totiž smerodajné, odkiaľ pochádzali

prostriedky, ktoré žalobca poukázal v prospech žalovanej, ale že tieto boli v jej prospech poukázané
(čo bola nesporná skutočnosť). K tvrdeniu žalovanej o formálnom podaní vzájomnej žaloby žalobca
poukázalnašpekulatívnosťobranyžalovanej,uviedol,žepokiaľbyžalovanávzájomnúžalobunepodala,
z procesného hľadiska preto nemala dôvod túto brať späť. Žalobca ďalej poukázal na to, že z tvrdení
žalovanej, týkajúcich sa vzájomnej žaloby (nebola dokončená rekonštrukcia účtovníctva spoločnosti,

nebolo ukončené akési trestné konanie) je zrejmé, že vzájomnú žalobu podala nedôvodne. Žalobca
odvolaciemu súdu navrhol, aby odvolanie žalovanej odmietol, alebo aby rozsudok súdu prvej inštancie
v odvolaním napadnutej časti (výroky II. a III.) potvrdil.

5. Ďalšie vyjadrenia do spisu doložené neboli.

6. Odvolací súd preskúmal vec, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§
379, § 380 ods. 1 C.s.p.), túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné
podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to
dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolania žalobcu a žalovanej nie

sú dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 27. novembra 2024;
o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu upovedomené zákonným spôsobom (§ 378
ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny
potvrdil (387 ods. l C.s.p.).

7. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

8. Podľa § 387 ods. 2 C.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s
odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie

správnostidôvodovnapadnutéhorozhodnutia,prípadnedoplniťnazdôrazneniesprávnostinapadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody.9. S poukazom na vyššie citované ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p., prihliadajúc na obsah súdneho spisu
a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd, nezistiac v procesnom postupe súdu prvej inštancie
žiadne vady, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi jeho rozsudku,

ktorým žalobe žalobcu čiastočne vyhovel a zaviazal žalovanú povinnosťou zaplatiť mu 15.100,- €. Súd
prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, ktorého výsledky aj náležite v súlade s § 191
C.s.p. zhodnotil, na skutkové zistenia aplikoval správne právne predpisy, z vykonaného dokazovania
vyvodil správny právny záver a svoje rozhodnutie aj podrobne a náležite v súlade s § 220 ods. 2
C.s.p. odôvodnil. V odôvodnení svojho rozsudku sa súd prvej inštancie

vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie a ktoré boli pre posúdenie
veci a rozhodnutie podstatné. Zaoberal sa podstatnými tvrdeniami sporových strán, vyhodnotil, ktoré
nimi tvrdené skutočnosti mal za preukázané a ktoré nie, pričom všetky svoje závery riadne zdôvodnil.
Zodôvodneniarozhodnutiavyplývavzťahmedziskutkovýmizisteniamiaúvahamiprihodnotenídôkazov
na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil ani právo sporových
strán na spravodlivý proces, keďže v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná

skutočnosť alebo okolnosť, naopak súd prvej inštancie ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a
aj podrobne vyhodnotil. Vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia bol
presvedčivý, jeho rozhodnutie je konzistentné a jeho argumenty podporujú príslušný záver o čiastočnom
vyhovení žalobe. S odôvodnením rozhodnutia súdom prvej inštancie sa odvolací súd v celom rozsahu
stotožňuje a konštatuje jeho správnosť (§ 387 ods. 2 C.s.p.). Keďže v takomto prípade nie je potrebné

dôvody už vyslovené opakovať, v ďalšom na ne iba poukazuje a vyjadrí sa len k odvolacím námietkam
žalobcu a žalovanej.

10.1. Proti výrokom IV. a V. rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca. V odvolaní namietal
zamietnutie žaloby v časti o zaplatenie 1.000,- €. Vytýkal súdu prvej inštancie, že bez ďalšieho dospel

k záveru, že sa nejednalo o pôžičku poskytnutú žalovanej, pričom ďalší charakter a účel spornej platby
(či napr. nešlo o bezdôvodné obohatenie) však už neskúmal a tento nepomenoval ani v odôvodnení
rozsudku. Odvolací súd v tejto súvislosti považuje za potrebné poukázať na to, že sporové konanie
je ovládané prejednávacou zásadou, ktorá je tradične historicky chápaná tak, že tvrdiť skutočnosti a
navrhovať na ich preukázanie dôkazy je vecou strán sporu. To znamená, že iniciatíva pri zhromažďovaní

dôkazov zaťažuje zásadne strany sporu a ukladá im povinnosť označiť dôkazy na preukázanie ich
tvrdení. Strana sporu má preto povinnosť tvrdenia a povinnosť dôkaznú. Následky spojené s nesplnením
týchto povinností v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie tá strana sporu, ktorá tieto povinnosti
nesplnila. Medzi povinnosťou tvrdenia a medzi povinnosťou označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je
vzájomná väzba. Pokiaľ strana nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže splniť povinnosť označiť na svoje

tvrdenia dôkazy. Dôkazné bremeno ako procesný inštitút v sporovom občianskom súdnom
konaní spočíva v zodpovednosti strany za to, že v konaní budú preukázané tie rozhodné skutočnosti,
ku ktorým sa dôkazné bremeno viaže. Ak neboli preukázané tvrdenia strany, táto dôkazné bremeno
neuniesla, čoho následkom je rozhodnutie súdu vo veci samej v jej neprospech. Odvolací súd sa zhoduje
so záverom súdu prvej inštancie, že žalobca v konaní nad všetky pochybnosti, a teda jednoznačne

nepreukázal, že finančné prostriedky vo výške 1.000,- zaslal na účet žalovanej titulom pôžičky. Uvedenú
skutočnosť síce žalobca v konaní tvrdil, nepredložil však o nej žiadny dôkaz. Žalobca vytýkal súdu prvej
inštancie, že neskúmal ďalší účel platby a neskúmal, či nešlo o bezdôvodné obohatenie. Pokiaľ žalobca
v žalobe uviedol, že žalovanej poskytol pôžičku vo výške 1.000,- €, jedná sa o
rozhodujúce tvrdenie strany sporu zásadným spôsobom determinujúce uplatnený nárok. Súd prvej

inštancie nepochybil, ak takto uplatnený nárok neposudzoval ako bezdôvodné obohatenie vzniknuté
plnením bez právneho dôvodu. Rozhodujúce skutočnosti žaloby totiž nezneli tak, že žalobca bez toho,
aby na to mal dôvod, poukázal na účet žalovanej finančné prostriedky. Záver súdu prvej inštancie o
nepreukázaní existencie zmluvy o pôžičke vo výške 1.000,- € nemôže mať za následok také právne
posúdenie uplatneného nároku, ktoré by bolo v rozpore s rozhodujúcimi skutočnosťami

tvrdenými v žalobe. Súd prvej inštancie preto nemohol žalobe v tejto časti vyhovieť a nepreukázanú
pôžičku priznať žalobcovi titulom bezdôvodného obohatenia. Nemožno zamieňať existenciu plnenia bez
právneho dôvodu so situáciou, kedy sa žalobcom tvrdený právny dôvod (skutkovo popísaný právny
vzťah)nepodarížalobcovipreukázať.Inýmislovami,nepreukázanietvrdenéhoprávnehodôvoduplnenia
a preukázanie plnenia bez právneho dôvodu nemožno stotožniť. Uvedený záver je, podľa názoru

odvolacieho súdu, v súlade s rozhodnutím Najvyššieho súdu Českej republiky sp. n. 23 Cdo 1366/2010,
na ktoré v odvolaní poukazoval žalobca.
10.2. Odvolateľ v odvolaní vytýkal súdu prvej inštancie, že na základe vykonaných dôkazov dospel
k nesprávnym skutkovým zisteniam. Poukázal na to, že na zistenie účelu jednotlivých platieb, ktoréboli poukázané na účet žalovanej, súd nevykonal len dokazovanie na základe listinných dôkazov -
výpisu z jeho účtu, ale vykonal aj výsluch sporových strán. Namietal, že žalovaná nevyvrátila účel
pôžičky vo výške 1.000,- € kvalifikovaným spôsobom, keď nestačí len jednoducho poprieť, že sa

nejednaloopôžičku.Odvolacísúdvtejtosúvislostipovažujezapotrebnépoukázaťnato,žepodstatnými
náležitosťami zmluvy o pôžičke je prenechanie veci veriteľom dlžníkovi a povinnosť dlžníka vrátiť veci
rovnakého druhu, vymedzenie požičiavaných vecí a dočasnosť zmluvy, pričom hlavnou podstatnou
náležitosťou zmluvy o pôžičke je, aby došlo ku konsenzu zmluvných strán a k reálnemu úkonu
odovzdaniu druhovo určených vecí dlžníkovi. Žalobca vo vzťahu k sume 1.000,- € v konaní nepreukázal

konsenzus zmluvných strán ohľadne uzavretia zmluvy o pôžičke. Aj keď zákon pre uzavretie zmluvy o
pôžičke nevyžaduje písomnú formu, k podstatnej náležitosti zmluvy patrí dohoda o pôžičke,
a práve existenciu tejto dohody žalobca v konaní nepreukázal. Samotné odovzdanie veci, resp. peňazí
alebo prevod peňazí z jedného bankového účtu na druhý bankový účet, ešte neznamená, že došlo k
uzavretiu zmluvy o pôžičke. Ako vyplýva z predloženého spisu, žalovaná namietala v konaní tak dohodu
strán o uzavretí zmluvy o pôžičke, ako aj skutočnosť, že zo strany žalobcu jej boli poskytnuté finančné

prostriedky titulom pôžičky. Vo vzťahu k sume 1.000,- € žalobca tak nepreukázal, že so žalovanou
uzatvoril dohodu o pôžičke (ústnu alebo písomnú) a nepreukázal ani, že finančné prostriedky v uvedenej
výške zaslal žalovanej titulom pôžičky.
10.3. Pokiaľ ide o výrok o nároku na náhradu trov konania, ktorým súd prvej inštancie priznal žalobcovi
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 88 %, tento odvolací súd potvrdil ako vecne a právne správny.

Podľa § 255 ods. 2 C.s.p., ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Žalobca si v
konaní uplatnil pohľadávku vo výške 16.100,- €. V konaní bol úspešný v sume 15.100,- € (čo predstavuje
94 %), súd žalobu zamietol v sume 1.000,- €, v tejto časti tak bola úspešná žalovaná (6 %). Čistý úspech
žalobcu tak predstavuje 88 % (94-6). Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie o nároku žalobcu na náhradu

trov konania riadne odôvodnil, uviedol aj matematický výpočet nároku, preto odvolací súd rozhodnutie
súdu prvej inštancie vo výroku V. potvrdil.

11.1. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala v zákonnej lehote odvolanie žalovaná. Žalobca vo
vyjadrení k jej odvolaniu navrhol, aby odvolací súd odvolanie žalovanej odmietol pre nedostatok

náležitostí. Namietal, že z odvolania nie je zrejmé, proti ktorému rozhodnutiu smeruje a nie je zrejmý
rozsah odvolania. Odvolací súd z predloženého spisu zistil, že žalovaná vo svojom podaní na č. l. 147
a nasl. označila rozhodnutie, proti ktorému jej odvolanie smeruje (č. k. 8 C 43/2021-118), označila súd,
ktorý rozhodnutie vydal, aj z obsahu jej odvolania (§ 124 ods. 1 C.s.p.) bolo zrejmé, ktoré rozhodnutie
odvolaním napáda a v akom rozsahu (výroky II. a III.).

11.2.1. Odvolateľka namietala, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam, keď prijal záver, že medzi ňou a žalobcom došlo k uzatvorenie
zmluvy o pôžičke. Ako odvolací súd uviedol v bode 10.2. odôvodnenia tohto rozhodnutia podstatnými
náležitosťami zmluvy o pôžičke je prenechanie veci veriteľom dlžníkovi a povinnosť dlžníka vrátiť veci
rovnakého druhu, vymedzenie požičiavaných vecí a dočasnosť zmluvy, pričom hlavnou

podstatnou náležitosťou zmluvy o pôžičke je, aby došlo ku konsenzu zmluvných strán a k reálnemu
úkonu - odovzdaniu druhovo určených vecí dlžníkovi. Ako vyplýva z vykonaného dokazovania, výsluchu
žalobcualistinnéhodôkazuzaloženéhodospisužalobcom,žalobcauzatvorilsožalovanouústnezmluvy
o pôžičke, na základe ktorých jej poskytol finančné prostriedky vo výške 7.500,- €, ktoré jej reálne
odovzdal dňa 4.6.2019 (listinný dôkaz na č. l. spisu 11 - export pohybov na bankovom účte s poznámkou

krátkodobá pôžička) a vo výške 7.600,- €, ktoré jej reálne odovzdal dňa 8.7.2019 (listinný dôkaz na č.
l. spisu 11 - export pohybov na bankovom účte s poznámkou pôžička od frano michal). Hodnotením
uvedených dôkazov jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti, v súlade s § 191 ods. 1 C.s.p., dospel súd
prvej inštancie k správnemu záveru, podľa ktorého došlo medzi žalobcom a žalovanou k uzatvoreniu
ústnych zmlúv o pôžičke, predmetom ktorých bolo poskytnutie finančných prostriedkov vo výške 7.500,-

€ a 7.600,- €.
11.2.2. Ďalej odvolateľka dôvodila, že zákon o účtovníctve vyžaduje, aby existovala písomná zmluva
o pôžičke. Žalobca poskytol žalovanej pôžičku ako fyzická osoba, správne preto postupoval súd prvej
inštancie, keď zmluvu o pôžičke posudzoval podľa Občianskeho zákonníka, ustanovenia § 657, z
ktorého nevyplýva povinnosť uzatvoriť zmluvu o pôžičke v písomnej forme.

11.2.3. Odvolateľka vytýkala súdu prvej inštancie, že nevykonal dokazovanie dožiadaním do sociálnej
poisťovne a zdravotnej poisťovne, ktoré mali preukázať, či žalobca v danom období, keď
mal údajne požičať finančné prostriedky žalovanej, vôbec mohol takou finančnou sumou disponovať.
Odvolací súd poukazuje na bod 29 odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie, v ktorom súdodôvodnil zamietnutie návrhov žalovanej na vykonanie dokazovania. Aj podľa názoru odvolacieho súdu
prípadné dôkazy o poberaní minimálnej mzdy nepreukazujú, že medzi žalobcom a žalovanou nedošlo
k uzatvoreniu zmluvy o pôžičke.

11.3. Odvolateľka podala odvolanie aj proti výroku II. rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým tento z
konania o vzájomnej žalobe priznal žalobcovi voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100 %. Nesúhlasila s tvrdením súdu, že neodôvodnila späťvzatie vzájomnej žaloby. Na pojednávaní
uviedla, že ešte nie je dokončená rekonštrukcia účtovníctva a preto nedisponuje relevantnými dôkazmi,
podala trestné oznámenie pre spreneveru, ktoré tiež nie je skončené, preto nemôže podať návrh na

náhradu škody v civilnom konaní. Dôvodila, že vzájomná žaloba bola podaná iba formálne, do zápisnice,
žalobcovi tak nevznikli žiadne trovy. Odvolací súd k tomu uvádza, že ak bola žalovaná v súvislosti so
vzájomnou žalobou v dôkaznej núdzi a z toho dôvodu zobrala vzájomnú žalobu späť, procesne zavinila
zastavenie konania. Žalovaná, súc zastúpená v konaní advokátkou, si musela byť vedomá existencie
dôkazného bremena preukázania nároku, uplatneného vzájomnou žalobou. Správne preto postupoval
súd prvej inštancie, keď podľa § 256 ods. 1 C.s.p. priznal nárok na náhradu trov zastaveného konania

strane žalobcu.

12. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. l, § 255 ods.
1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. Ani žalobca, ani žalovaná nemali v odvolacom konaní úspech, preto
ani jednej zo strán sporu odvolací súd nepriznal nárok na náhradu trov konania.

13. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 10 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o
zmene a doplnení niektorých zákonov; § 393 ods. 2 C.s.p.).

P o u č e n i e: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,c)jepredmetomdovolaciehokonanialenpríslušenstvopohľadávkyavýška príslušenstvavčasezačatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania

žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobouzaloženoualebozriadenounaochranu spotrebiteľa,osobouoprávnenounazastupovaniepodľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435
C.s.p.).