Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. október 2024

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 10Co/45/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1117201475
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Frimmelová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:1117201475.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a

členov senátu JUDr. Zuzany Kučerovej a Mgr. Jany Janics Bajánkovej v právnej veci žalobcu: T..
N.. Y. U., B.. XX.XX.XXXX, X. I. X, I., proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Račianska 71, Bratislava, o zaplatenie
náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 105.000 eur, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Mestského súdu
Bratislava IV zo dňa 26. januára 2024, č.k. B1-17C/4/2017-301, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v časti zamietnutia žaloby o zaplatenie náhrady
za nemajetkovú ujmu vo výške 5.000 eur p o t v r d z u j e .

Vo zvyšnej časti napadnutý rozsudok z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca od žalovaného
domáhal zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 5.000 eur, po jej rozšírení 105.000 eur, ktorá
mu mala vzniknúť nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Bratislava I, spočívajúcom v tom,
že v dôsledku jeho nezákonného trestného stíhania (vedeného Okresným súdom Bratislava I pod sp.
zn. 5T/52/2009) bol od 12.04.2014 do 15.01.2015 vo väzbe, počas trvania ktorej požiadala zákonná

sudkyňa v konaní sp. zn. 20Cb/161/2003 vedenom Okresným súdom Bratislava V o jeho predvedenie na
pojednávanie konané dňa 27.11.2014, pričom v súvislosti s jeho predvedením na uvedené pojednávanie
bol hrubo, kruto, neľudsky, ponižujúco, krajne nehumánne a bez možnosti brániť sa putami spútaný, bez
riadneho oblečenia naložený do auta, prevezený z väznice na Okresný súd Bratislava V, udržiavaný v
zamrežovanej cele za sústavného pokrikovania policajtami a vyhrážania sa násilnosťami a následne
pred očami verejnosti a známymi spoluobčanmi bol policajtami predvedený spútaný ako zviera na
pojednávanie, čo mu spôsobilo doposiaľ pretrvávajúcu traumu. Svoje rozhodnutie odôvodnil súd prvej

inštancie právne ust. § 3 ods. 1 písm. d), § 15 ods. 1 a 2, § 16 ods. 4, § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003
Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov a
§ 47 ods. 2 vyhl. MS SR č. 543/2005 Z.z. v znení účinnom k 27.11.2014, a vecne tým, že žalobca
nepreukázal splnenie zákonných predpokladov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom, v časti nepreukázal ani predbežné prerokovanie nároku, ktorý však naviac uplatnil
po uplynutí premlčacej doby, a preto žalobu v celom rozsahu zamietol. Žalovanému nepriznal nárok na
náhradu trov konania.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca dôvodil v žalobe o zaplatenie nemajetkovej
ujmy vo výške 5.000 eur tým, že nebyť nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Bratislava
I počas vedenia trestného konania voči nemu a nezákonného rozhodnutia o väzbe, ktoré bolo prenezákonnosť zrušené a následne bol spod obžaloby oslobodený, nebol by predvádzaný príslušníkmi
ÚVV a ÚVTOS na pojednávanie vedené Okresným súdom Bratislava V v konaní sp. zn. 20Cb/161/2003.
Sudca v konaní sp. zn. 5T/52/2009 Y.. T. nebol oprávnený vydať súhlas na jeho predvedenie v putách

na predmetné pojednávanie konané dňa 27.11.2014, keďže nešlo o neodkladný úkon a väzobné
stíhanie sa ukázalo ako nezákonné. Žalobca tvrdil, že v dôsledku nesprávneho úradného postupu
Okresného súdu Bratislava I došlo k zásahu do jeho integrity, do jeho práva na súkromie, do práva
na česť a dôstojnosť, do práva na osobnú slobodu a bezpečnosť, keďže v daný deň 27.11.2014
sa musel proti svojej vôli podrobiť opakovanému oňuchávaniu strážnym psom vlčiakom, takzvanému

filcungu, vyzliekaniu donaha, prehliadkam zo strany príslušníkov ZVJS ÚVV a ÚVTOS Bratislava (tieto
podrobne opísal), spútavaniu do železných pút, vláčeniu po chodbách väznice, z väznice do budovy
Okresného súdu Bratislava V a následnému vláčeniu po chodbách Okresného súdu Bratislava V. Tvrdil,
že jeho predvádzanie na pojednávanie a účasť na ňom mali za následok útrapy, psychické strádanie,
pretrvávajúce pocity bezmocnosti a beznádeje, a že sa v noci budí a vynárajú sa mu spomienky
na neľudské, nehumánne a ponižujúce zaobchádzanie s ním. Žalobca považoval sumu nemajetkovej

ujmy vo výške 5.000 eur (za ním prežité utrpenie) za primeranú a spravodlivú. Žalovaného požiadal
o predbežné prerokovanie jeho nároku žiadosťou zo dňa 02.03.2015, doplnenou dňa 22.04.2015, ale
žalovaný jeho žiadosti nevyhovel. Súd prvej inštancie zhrnul aj vyjadrenie žalovaného, ktorý žiadal
žalobu zamietnuť. Žalovaný mal za to, že toto konanie malo byť spojené s konaniami sp. zn. 6C/3/2017,
7C/1/2017, 17C/4/2017, 17C/8/2017 a 10C/5/2017, nakoľko ide o konania vedené na základe žalôb

totožného žalobcu proti totožnému žalovanému z rovnakých skutkových dôvodov, ktoré sa líšia výlučne
tým, že v každom ide o predvedenie žalobcu na iné súdne pojednávania počas trvania jeho väzby. Podľa
žalovaného žalobca nepreukázal splnenie podmienok pre zodpovednosť štátu za škodu podľa zákona
č. 514/2003 Z.z..

3. Súd prvej inštancie konštatoval, že uznesením č.k. 17C/4/2017-92 zo dňa 03.10.2017 návrh
žalovaného na spojenie vyššie uvedených konaní zamietol. Poukázal tiež na to, že žalobca doručil
súdu dňa 18.09.2019 podanie zo dňa 15.09.2019, a to rozšírenie žaloby o sumu 100.000 eur titulom
ublíženia mu na zdraví s trvalými následkami v dôsledku predvedenia na pojednávanie dňa 27.11.2014,
na ktorom však na pojednávaní dňa 09.11.2021 už netrval a na priamu otázku akej výšky nemajetkovej

ujmy sa domáha uviedol, že „zostáva pri sume 5.000 eur“ (č.l. 189). Následne na pojednávaní
dňa 23.11.2022 (č.l. 223) žalobca uviedol, že žiada, aby súd jeho podanie z 15.09.2019 postúpil
žalovanému na predbežné prerokovanie nároku v zmysle § 15 zákona č. 514/2003 Z.z., s čím
žalovaný nesúhlasil, keď uviedol, že by išlo o obchádzanie zákona. Podaním zo dňa 03.02.2023 žalobca
opätovne navrhol rozšírenie žaloby na 105.000 eur tvrdiac, že v dôsledku toho, že po 02.09.2014

bolo porušované jeho právo na osobnú slobodu a bezpečnosť, čo žalobca ťažko psychicky znášal
a strádal z jeho opakovaného znásilnenia obuškom do konečníka za asistencie vlčiaka ako súčasti
krutého a hrubého neľudského a ponižujúceho invazívneho zaobchádzania dňa 27.11.2014, čo malo za
následok opakované infarkty a tri operácie srdca, prežitú traumu, pričom ku dnešnému dňu je žalobca
v liečení. Žalovaný vzniesol voči rozšírenej žalobe námietku premlčania, argumentujúc, že ak bol daný

návrh na rozšírenie žaloby dňa 15.09.2019, tento bol vzatý späť vyjadrením žalobcu na pojednávaní
dňa 09.11.2022. Žalobca svoj nárok rozšíril až podaním zo dňa 03.02.2023, a keďže ho odvíja od
predvedenia na pojednávanie dňa 27.11.2014, uplynula 3-ročná subjektívna premlčacia doba podľa §
19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. dňa 27.11.2017, a teda nárok žalobcu bol v čase podania návrhu na
rozšírenie žaloby premlčaný (a to aj v prípade, ak by bol vznesený už podaním zo dňa 15.09.2019).

Súd prvej inštancie konštatoval, že uznesením vyhláseným na pojednávaní dňa 26.01.2024 zmenu
žalobného návrhu pripustil s odôvodnením, že žalobca zmenou žaloby zmenil len výšku žalovaného
nároku a výsledky doterajšieho konania tak mohli byť podkladom na konanie o zmenenej žalobe.

4. Z vykonaného dokazovania (žalobcom predloženými listinnými dôkazmi) a z tvrdení strán ustálil

za nesporné, že žalobca bol odo dňa 02.09.2014 do 15.01.2015 vo väzbe, a že dňa 27.11.2014 bol
žalobca pracovníkmi Zboru väzenskej a justičnej stráže predvedený na pojednávanie v konaní sp. zn.
20Cb/161/2003 vedenom na vtedajšom Okresnom súde Bratislava V. Vyhodnotil za sporné, či bolo toto
predvedenie realizované zákonným spôsobom a či pri ňom žalobca utrpel tvrdenú nemajetkovú ujmu.

5. Vec posúdil právne podľa ust. § 3 ods. 1 písm. d), § 15 ods. 1 a 2, § 16 ods. 4, § 19 ods. 1
zák. č. 514/2003 Z.z. a § 47 ods. 2 vyhl. MS SR č. 543/2005 Z.z. v znení účinnom k 27.11.2014
a dospel k záveru, že nárok žalobcu nie je dôvodný, a preto žalobu v celom rozsahu zamietol.
Pokiaľ ide o časť žalobného návrhu v sume 100.000 eur, tento nárok vyhodnotil za nedôvodný,nakoľko žalobca nesplnil svoju povinnosť podľa § 15 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. a svoj nárok
vopred predbežne neprerokoval s príslušným orgánom. I keď žalobca preukázal, že podaniami zo
dňa 02.03.2015 a 22.04.2015 požiadal žalovaného o predbežné prerokovanie nároku na zaplatenie

nemajetkovej ujmy, a toto sa vzťahovalo na žalobcom tvrdené dôvody nároku (neľudské zaobchádzanie
pri predvedení na pojednávanie dňa 27.11.2014), predmetom tejto žiadosti žalobcu bola len pôvodne
žalovaná nemajetková ujma vo výške 5.000 eur. Vysvetlil, že podľa § 16 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z.z. je
podanie žiadosti o predbežné prerokovanie nevyhnutnou podmienkou možnosti poškodeného domáhať
sa nároku na súde, pričom pri podaní žiadosti je nevyhnutné zachovať totožnosť tak predmetu nároku,

ako aj jeho výšky. Žalobca preukázal predbežné prerokovanie nároku, ktorý si uplatnil vo výške 5.000
eur, nie však neskôr žalovaného nároku vo výške 100.000 eur. Nepreukázal tak splnenie obligatórnej
podmienky úspešnosti žaloby o náhradu škody spôsobenej štátom v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z..
Súd prvej inštancie uviedol, že preto musel v tomto rozsahu žalobu zamietnuť. Nestotožnil sa s právnym
názorom žalovaného, že nesplnenie podmienky predbežného prerokovania je procesnou podmienkou
a súd by mal v takom prípade konanie v zmysle § 161 ods. 2 C.s.p. zastaviť, keď vyjadril názor, že ide

o takú podmienku, ktorej nesplnenie je dôvodom na zamietnutie žaloby. Vo vzťahu k na pojednávaní
dňa 23.11.2022 prednesenej žiadosti žalobcu, aby súd jeho podanie z 15.09.2019 týkajúce sa žalovanej
sumy100.000eurpostúpilMinisterstvuspravodlivostiSRnapredbežnéprerokovanienároku,uviedol,že
súd nemá povinnosť postupovať podania strán konania tretím subjektom. Dodal, že ak by žalobu v tejto
časti nezamietol z vyššie uvedeného dôvodu, zamietol by ju na základe námietky premlčania uplatnenej

žalovaným.Uviedoltiež,žežalobuvtejtočastijevšakzároveňdôvodnézamietnuťzidentickýchdôvodov
uvedených nižšie, pre ktoré zamietol aj pôvodný žalobný nárok vo výške 5.000 eur.

6.Nároknazaplatenienemajetkovejujmyvovýške5.000eurzamietolzdôvodu,žežalobcanepreukázal
splnenie ani základnej podmienky pre jeho priznanie, a to nesprávny úradný postup, ktorý by mohol viesť

k nároku na náhradu škody. Z obsahu žaloby ustálil, že žalobca za nesprávny úradný postup pokladal
postup pri vykonaní predvedenia na civilné pojednávanie dňa 27.11.2014, ktoré sa uskutočnilo počas
jeho väzby. Vyvodil, že akýkoľvek prípadný nesprávny úradný postup v trestnom konaní vedúci k väzbe
žalobcu, nemohol byť v priamej príčinnej súvislosti so žalobcom tvrdenou nemajetkovou ujmou. Pokiaľ
ide o samotné predvedenie na pojednávanie v konaní sp. zn. 20Cb/161/2003 vedenom na Okresnom

súde Bratislava V dňa 27.11.2014, vyhodnotil, že nemôže ísť o nesprávny úradný postup. V konaní bolo
nesporné, že žalobca bol v čase tohto predvedenia vo väzbe v ÚVV Bratislava, a preto nebolo možné v
zmysle § 47 ods. 2 vyhl. Ministerstva spravodlivosti SR č. 543/2005 Z.z. v znení účinnom k 27.11.2014
jeho prítomnosť na pojednávaní zabezpečiť inak, ako jeho predvedením. Žalobca v konaní žiadnym
spôsobom nespochybnil potrebu svojej účasti na pojednávaní vo veci sp. zn. 20Cb/161/2003. V takom

prípade nemôže byť jeho predvedenie nesprávnym úradným postupom, nakoľko išlo o štandardnú a
jedinú zákonnú možnosť ako zabezpečiť jeho fyzickú prítomnosť na pojednávaní. Súd prvej inštancie
z dôvodu, že žalobca v konaní nepreukázal existenciu nesprávneho úradného postupu, ktorý by mohol
byť v príčinnej súvislosti so žalovanou nemajetkovou ujmou, žalobu zamietol.

7. Pre úplnosť uviedol, že žalobca nepreukázal ani vznik nemajetkovej ujmy. Ak tvrdil, že nemajetková
ujma mu vznikla ako dôsledok ním tvrdeného neľudského a krutého zaobchádzania, očuchávania
vlčiakom,spútaním,fyzickýmtýranímapod.,prijalsúdprvejinštanciezáver,žetietoskutočnostižiadnym
spôsobom neosvedčil. Uviedol, že žalobca v žalobe a neskôr (najmä v podaní zo dňa 03.02.2023)
tvrdil, že bol pri eskorte opakovane znásilnený obuškom do konečníka (č.l. 248), resp. s ním bolo

rôznymi inými spôsobmi kruto a neľudsky zaobchádzané. Takéto konanie by sa podľa názoru súdu
prvej inštancie muselo nevyhnutne bezprostredne prejaviť na zdravotnom stave žalobcu. V zdravotnej
dokumentácii žalobcu vyžiadanej z ÚVV Bratislava práve na žiadosť žalobcu sa však nenachádzajú
žiadne relevantné zmienky o násilí páchanom na žalobcovi a o akýchkoľvek zdravotných problémoch
súvisiacich s predvedením. Zo zdravotnej dokumentácie vyplýva, že dňa 27.11.2014, teda v deň

predvedenia, bol žalobca vyšetrený internistom, pričom v zázname je uvedené „Pobolievanie chrbáta
inak dobre“. Z takéhoto záznamu nemal za preukázané žiadne zdravotné dôsledky predvedenia na
žalobcu. Zároveň zo zdravotnej dokumentácie zistil, že žalobca mal subjektívne bolesti chrbta dlhodobo,
a to tak pred predvedením (napr. záznam zo 04.11.2014), ako aj po ňom (záznam z 11.12.2014). Z
dôkazu navrhnutého samotným žalobcom tak neboli preukázané žiadne zdravotné následky údajného

neľudského správania pracovníkov ZVJS. Žalobca po doručení zdravotnej dokumentácie do spisu
neuviedol žiadny konkrétny záznam, ktorý by mal preukazovať ním tvrdené skutočnosti. Dospel tiež k
záveru, že žalobca žiadnym hodnoverným spôsobom neosvedčil ani ostatné ním tvrdené skutočnosti.
Vyjadril názor, že v prípade, ak by s ním bolo zaobchádzané tak kruto a neľudsky ako žalobca tvrdív žalobe, bolo by logickým dôsledkom, že žalobca na takéto kruté a neľudské zaobchádzanie podá
vedeniu ÚVV Bratislava alebo na iné príslušné orgány sťažnosť, čo však žalobca nepreukázal a
ani netvrdil. Konštatoval, že žalobca na preukázanie svojich tvrdení týkajúcich sa podstaty žaloby,

t.j. neľudského a krutého zaobchádzania, z ktorého mala vychádzať utrpená ujma a nárok na jej
náhradu, nenavrhol v žalobe žiadne dôkazy a k vykonaniu predvedenia až v podaní zo dňa 03.02.2023
navrhol ako dôkaz výsluch pracovníkov ZVJS realizujúcich predvedenie. Súd prvej inštancie tento dôkaz
nevykonal s odôvodnením, že bol nehospodárny, keďže nie je predpoklad, že by pracovníci ZVJS
preukazovali neľudské a kruté zaobchádzanie so žalobcom z ich strany, a bez existencie akéhokoľvek

iného dôkazu preukazujúceho nezákonné zaobchádzanie so žalobcom počas jeho predvedenia nemal
takýto výsluch žiadny význam. Uzavrel, že žalobca nepredložil žiadne dôkazy preukazujúce ním tvrdené
kruté a neľudské zaobchádzanie v súvislosti s predvedením na pojednávanie dňa 27.11.2014. Dodal,
že vzhľadom na väčší počet žalôb, ktoré žalobca podal na základe rovnakých skutkových tvrdení, len
vo vzťahu k predvedeniam na pojednávania konané v iné dni, by takéto správanie voči nemu malo byť
podľa žalobcu zo strany pracovníkov ZVJS štandardom, a preto nepokladal za reálne, že by sa žalobca

na takýto postup štátnych orgánov dlhodobo formálne nesťažoval.

8. Nakoľko žalobca neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k nesprávnemu úradnému postupu a
spôsobenej nemajetkovej ujme, súd prvej inštancie žalobu zamietol a ostatnými jeho tvrdeniami,
ani výškou žalobcom požadovanej nemajetkovej ujmy sa už nezaoberal. Vzhľadom na tieto závery

nevykonal ďalšie dôkazy navrhované žalobcom. Nepripojil trestný spis Okresného súdu Bratislava I sp.
zn. 5T/52/2009, nakoľko o nesprávnosti úradného postupu sudcu v tomto trestnom konaní nemal na
základe žalobcom predloženého uznesenia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1Tos/1/2015 zo dňa
15.01.2015 pochybnosti; zároveň ale táto okolnosť nebola v konaní podstatná. Z rovnakého dôvodu
nevykonalvýsluchžalobcomnavrhnutýchsvedkovkokolnostiamkonaniasudcuvtomtotrestnomkonaní

(Y.. K., Y.. T., Y.. S., Y.. K., N.. T.). Spis Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 20Cb/161/2003 nepripojil,
pretože nebolo sporné, že v tomto konaní bol žalobca predvolaný na pojednávanie a iné skutočnosti
z tohto spisu neboli pre konanie relevantné; z rovnakého dôvodu nevypočul ani svedkov navrhnutých
vo vzťahu k tomuto konaniu (U. Y.. O., N.. V.). Nevypočul ako svedkov rodinných príslušníkov žalobcu,
nakoľko žalobca ich žiadal vypočuť k následkom údajného konania pracovníkov ZVJS na žalobcu a k

nemajetkovej ujme, ktorá z toho žalobcovi vznikla, avšak samotné konanie pracovníkov ZVJS nebolo
v konaní preukázané. Znalca z odboru zdravotníctvo do konania nepribral, pretože to nepovažoval
za potrebné s poukazom na to, že do konania boli pripojené zdravotné záznamy z ÚVV Bratislava
z rokov 2014 a 2015, ktoré sú pre konanie dostatočné a tvrdenia žalobcu nimi neboli preukázané.
Záverom uviedol, že nevykonal ani dokazovanie fotografiami predloženými žalobcom na pojednávaní

dňa 26.01.2024, ktoré mali preukazovať štandardný spôsob osobnej prehliadky väzňov pod dohľadom
Červeného kríža, nakoľko v konaní nebolo sporné, že ak by pracovníci ZVJS postupovali vo vzťahu k
žalobcovi tak, ako tvrdil, išlo by o nehumánne správanie, resp. postup v rozpore s väzenskými predpismi.

9. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. a v konaní úspešnému

žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal, keďže mu žiadne trovy nevznikli.

10. Proti tomuto rozsudku podal žalobca včas odvolanie a žiadal ho zrušiť, vec vrátiť na ďalšie konanie
a zrušiť aj arbitrárne uznesenie č.k. 17C/4/2017-92 zo dňa 03.10.2017, prípadne napadnutý rozsudok
zmeniťazaviazaťžalovanéhonazaplateniemuodškodnéhovovýške105.000eur.Napadnutýrozsudok

považoval za svojvoľný, arbitrárny, nepresvedčivo a nedostatočne odôvodnený, ako aj za nesprávny.
Namietal, že vo veci konal a rozhodoval nie nezaujatý U. T.. P. U., ktorý sa vydaním rozsudku a jeho
arbitrárnym odôvodnením neakceptovateľne pokúsil pretvárať právo, pričom tvrdeniami v bodoch 19. a
nasl. napadnutého rozsudku mal za osvedčené, že sudca nerešpektoval ustálenú rozhodovaciu prax.
Malzato,žedošlokporušeniujehoprávanazákonnéhosudcu.Vyjadrilnázor,žeMestskýsúdBratislava

IV nie je od 03.10.2017 garantom spravodlivého konania a rozhodnutia, keďže Y.. T. porušil jeho právo
rovnosti a právo na kontradiktórne konanie a rozhodol svojvoľne uznesením sp. zn. 17C/4/2017 zo dňa
03.10.2017. Namietal porušenie jeho práva oboznámiť sa s návrhom protistrany na spojenie veci zo
dňa 01.06.2017 a vyjadriť sa k nemu do rozhodnutia súdu uznesením zo dňa 03.10.2017. Mal za to, že
sudca konal vydaním tohto uznesenia, v ktorom nepripustil opravný prostriedok, vedome a úmyselne v

rozpore s č.l. 6 ods. 1 Dohovoru a v rozpore s rozhodovacou praxou NS SR a ESĽP, a porušil princíp
právnej istoty a legitímneho očakávania v jeho neprospech. Z tohto dôvodu žiadal okrem zrušenia
napadnutého rozsudku aj zrušenie uvedeného uznesenia, s tým, aby vo veci už nekonal a nerozhodoval
zaujatý U. T.. U., majúci iný záujem na veci ako zákonný. Namietal, že tento sudca mu znemožnilrealizáciu jeho procesných práv, keď po podaní jeho návrhu na rozšírenie žaloby o sumu 100.000 eur
odškodnenianemajetkovejujmynerozhodoloprerušeníkonanianapredbežnéprejednanietohtonároku
na Ministerstve spravodlivosti SR, teda nedal spis na lehotu, hoci bol k tomu povinný, s tým, že v konaní

o tomto nároku mohol pokračovať až po jeho prerokovaní ministerstvom. Tvrdil, že podmienky konania
o odškodnení nemajetkovej ujmy 105.000 eur neboli splnené, pričom súd svoj nezákonný postup vadne
odôvodnil a procesnoprávne pochybil. Žalobca mal za to, že týmto postupom došlo k odňatiu mu
možnosti konať pred súdom o ním uplatnenom nároku na odškodné 105.000 eur a k porušeniu jeho
práva na zákonného sudcu a spravodlivé súdne konanie. Za porušenie jeho práva na spravodlivé súdne

konanie považoval aj nemožnosť vyjadriť sa k návrhu žalovaného na spojenie vecí. Vyjadril názor, že
od okamihu vydania uznesenia o zamietnutí návrhu žalovaného na spojenie vecí (a to bez vyčkania
súdu na jeho vyjadrenie k tomuto návrhu) bolo konanie nespravodlivé, nezákonné, porušuje jeho právnu
istotu a legitímne očakávania a je výsledkom ohýbania práva. Vyjadril podozrenie aj z neprípustného
a úmyselného konania „zákonnej sudkyne“ prekrúcaním práva, marením práva rovnosti a ďalších jeho
práv, keďže súd ho s návrhom žalovaného na spojenie veci zo dňa 01.06.2017 oboznámil až po tom, ako

o ňom rozhodol vyššie uvedeným uznesením, ktorým tento návrh zamietol, hoci on by bol v rozhodnom
čase dal súhlas na spojenie vecí. Tvrdil, že do pojednávania dňa 26.01.2024 nemal súd splnené
podmienky na rozhodnutie veci rozsudkom, keďže nemal riadne ustálený predmet konania a neboli
splnené procesné podmienky na konanie a rozhodnutie o jeho nároku na zaplatenie sumy 105.000 eur.
Vo vzťahu k napadnutému rozsudku namietal, že nie je riadne odôvodnený, je výsledkom nedostatočne

zisteného skutkového stavu a vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súdu prvej inštancie
vytkol, že odmietol objektivizovať skutkový stav vypočutím ním navrhnutých U. X. U., Y.. Q. W., Z. U.,
Z., Y.. J. T., T.. K. T., T.. Ľ. T., T.. T. P., T.. J. G. a odmietol vykonať test proporcionality. Zotrval na tvrdení,
že v konaní preukázal nesprávny úradný postup aj kumulatívne splnenie všetkých troch podmienok k
priznaniu mu odškodnenia nemajetkovej ujmy a zopakoval svoje argumenty prednesené už v základnom

konaní. Nepovažoval za správne špekulácie súdu prvej inštancie, že nepreukázal nesprávny úradný
postup v súvislosti s jeho násilným, neľudským a ponižujúcim zaobchádzaním, invazívnymi prehliadkami
filcungom, očuchávaním vlčiakom a predvádzaním na pojednávanie dňa 27.11.2014 vo veci sp. zn.
20Cb/161/2003 na Okresnom súde Bratislava V, a to o to viac, ak vo veci nebolo začaté účinné
vyšetrovanie. Zopakoval, že všetky podmienky zákona pre úspešnosť žaloby splnil, jasne preukázal

nesprávny úradný postup príslušníkov ÚVV a ÚVTOS pri jeho predvádzaní na pojednávanie dňa
27.11.2014, preukázal vznik nemajetkovej ujmy keď popísal udalosti tak, ako ich dňa 27.11.2014 vnímal
vlastnými očami a preukázal aj príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom trestného
súdu, príslušníkov ZVJS a vznikom nemajetkovej ujmy. Tvrdil, že dôkazné bremeno bolo na žalovanom,
pretože vo veci nebolo ex offo začaté účinné vyšetrovanie a podľa zdravotnej dokumentácie sa po

predvádzaní 27.11.2014 sťažoval na bolesti chrbtice v dôsledku jeho silného spútania rukami vzad
železnýmiputamiavláčenímhoneľudskyakozvieraadožadovalsaodbornéhovyšetrenianeurológoma
liečby, čo mu bolo odmietnuté. Tvrdenie súdu prvej inštancie, že v konaní nepreukázal nesprávny úradný
postup policajtov ZVJS dňa 27.11.2014 považoval za zlomyseľne účelové, pretože nebolo vykonané
riadne dokazovanie a na situáciu nebol aplikovaný princíp obráteného dôkazného bremena, keďže súd

od neho nemohol požadovať nesplniteľné dôkazné bremeno. Naopak, štát mal súd presvedčiť, že s ním
špatne nezaobchádzal. Nemajetková ujma mu vznikla samotným porušením jeho základných práv a
slobôd, nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, k čomu v danom prípade aj
došlo keďže aj podľa názoru Ústavného súdu SR sp. zn. II ÚS 244/2015 zo dňa 02.07.2015 bolo od
08.08.2014 flagrantne porušované jeho právo na osobnú slobodu, čo okresný súd nezohľadnil. Poukázal

aj na to, že Ministerstvo spravodlivosti dňa 21.06.2022 priznalo nehumánne zaobchádzanie s väzňami
v slovenských väzniciach v predchádzajúcom období (tu citoval z tlačových správ vzťahujúcich sa k
predstaveniu novely zákona o výkone väzby). Ďalej sa vyjadroval k jeho samotnému trestnému stíhaniu,
v ktorom bol spod obžaloby oslobodený a poukazoval na to, že Y.. T. nemohol dať súhlas na jeho
predvedenie. Zopakoval, že zákonný sudca bol zaujatý a od počiatku mal záujem na nezákonnom

konaní a svojvoľnom rozhodovaní, keď nárok na odškodnenie v sume 100.000 eur po infarkte žalobcu
nebol predbežne prerokovaný, napriek tomu súd konanie pripustil (bez toho, aby vytvoril priestor na
predbežné prejednanie nároku ministerstvom), hoci tu bola prekážka brániaca súdu konať a rozhodnúť
o odškodnení 105.000 eur ako celku. Opätovne obšírne zopakoval akým spôsobom bol podľa jeho
vnímania ponížený a vláčený v putách vo väznici a po chodbách súdu ako zviera dňa 27.11.2014,

kedy bol vytiahnutý z cely proti jeho vôli a nehumánne a ponižujúco eskortovaný, pripútaný k radiátoru,
filcovaný, vyzlečený donaha a znásilnený do konečníka, so záverom, že sa stal obeťou zverstva proti
ľudskosti, napáchaného na ňom bezcitne a agresívne policajtami ZVJS. Mal za to, že nakoľko súd prvej
inštancie nevykonal riadne dokazovanie a jeho žalobu zamietol, zlegalizoval tieto zverstvá proti ľudskostinapáchané voči nemu štátom. Súdu prvej inštancie tiež vytkol, že postupoval až príliš formalisticky,
tendenčne a chránil záujmy žalovaného, čím porušil atribúty spravodlivého procesu.

11. Žalovaný žiadal vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu napadnutý rozsudok ako vecne správny
potvrdiť,keďzotrvalnasvojichvyjadreniachprednesenýchvkonaní.Poukázalajnarozhodnutia,ktorými
bolo o nárokoch žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch na základe totožných skutkových
a právnych tvrdení právoplatne rozhodnuté, že žalobca nepreukázal existenciu nesprávneho úradného
postupu a jeho žaloby v obdobných veciach boli právoplatne zamietnuté (tu aj konkretizoval jednotlivé

rozhodnutia súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu uvedením spisových značiek konaní). S odvolacími
námietkami žalobcu nesúhlasil a poukázal na to, že žalobca dostatočne neidentifikoval ním uvedené
odvolacie dôvody. Mal za to, že jeho odvolacie námietky smerujú voči nevyhoveniu návrhu žalovaného
na spojenie vecí, nevykonanému dokazovaniu, nevysporiadaniu sa súdu prvej inštancie s tvrdeniami
žalobcu a námietky voči postupu súdu. Ak žalobca navrhoval zrušiť aj uznesenie sp. zn. 17C/4/2017
zo dňa 03.10.2017, čo odôvodňoval tým, že až do rozhodnutia súdu nemal možnosť sa oboznámiť

s návrhom žalovanej a ani sa k nemu vyjadriť, mal za to, že tento argument nemôže obstáť. Citoval
znenie ust. § 166 ods. 1, § 355 ods. 2 a § 357 C.s.p. so záverom, že odvolanie voči uzneseniu súdu
prvej inštancie, ktorým zamietol jeho návrh na spojenie vecí nie je prípustné. Odvolanie žalobcu v tejto
časti považoval za nedôvodné a účelové, keď dal do pozornosti, že žalobca mal o návrhu na spojenie
vecí vedomosť, pretože tento návrh bol súčasťou vyjadrenia žalovaného k žalobe zo dňa 29.05.2017.

Ak žalobca namietal nevykonanie ním navrhovaných dôkazov, poukázal na ust. § 185 ods. 1 a § 196
ods. 1 C.s.p., ktoré stanovujú výlučnú právomoc súdu rozhodnúť o tom, ktorý z navrhnutých dôkazov
vykoná, resp. oprávnenie súdu nevykonať navrhnuté dôkazy. Vyjadril názor, že súd prvej inštancie vzal
do úvahy všetky podstatné skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov a prednesov sporových strán
počas konania vyplynuli, tieto vyhodnotil v súlade s čl. 15 C.s.p. podľa svojej úvahy, pričom v jeho

hodnotení nie je logický rozpor. Vo svojom rozhodnutí jasne uviedol, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých
dôkazov vychádzal, ako ich vyhodnotil a tiež, ktoré žalobcom navrhované dôkazy nevykonal a prečo.
Dokazovanie vo vzťahu k žalobcom spomínanému poškodeniu zdravia (keďže žalobca tvrdil, že výkon
eskorty mal dopad na jeho psychické i fyzické zdravie) považoval za neúčelné, pretože žalobcom
uplatnená náhrada nemajetkovej ujmy nie je nástrojom na odškodnenie prípadnej ujmy na zdraví,

ktorej odškodnenie si neuplatnil. Odmietol námietku žalobcu, ktorý domáhajúc sa princípu obráteného
dôkazného bremena tvrdil, že štát musí presvedčiť súd, že sa s ním nezaobchádzalo „špatne”, keď
mal za to, že práve žalobca nesie v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003
Z.z. v súdnom konaní dôkazné bremeno. Tu poukázal na to, že žalobca ako nositeľ bremena tvrdenia
počas celého základného konania nepredložil ani jeden relevantný dôkaz, ktorý by preukazoval ním

tvrdený nesprávny úradný postup a vznik nemajetkovej ujmy, keď len popisoval svoje subjektívne pocity
vo vzťahu k ním tvrdenému, no ničím nepodloženému nesprávnemu úradnému postupu pri výkone
eskorty. Súd prvej inštancie vyhodnotil žalobcom tvrdené skutočnosti správne a prijal správny záver, že
podmienky pre vznik zodpovednosti štátu za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. nie sú kumulatívne
splnené, pričom odôvodnenie napadnutého rozhodnutia spĺňa všetky predpoklady ustanovenia § 220

ods. 2 C.s.p.. Ak sa žalobca v odvolaní domáhal uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť mu nárok
na náhradu nemajetkovej ujmy v celkovej výške 105.000 eur, zdôraznil, že takýto nárok žalobcu je
premlčaný a naviac nie je v súlade s § 16 ods. 4 druhá veta zák. č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého môže
poškodený pri uplatnení nároku na súde požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne
prerokovaný, a z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Tu poukázal na to, že vo vzťahu k žalobcovi

došlo k prerokovaniu nároku len vo výške 5.000 eur.

12. Žalobca v reakcii na vyjadrenie žalovaného zotrval na svojom odvolaní.

13. Ďalšie vyjadrenia neboli podané.

14. Nakoľko žalobca žiadal o oznámenie termínu verejného vyhlásenia rozsudku, oznámil mu odvolací
súdtermínverejnéhovyhláseniarozhodnutiaodvolaciehosúdu,stanovenýnadeň30.10.2024,e-mailom
dňa 24.10.2024 na ním oznámenú H. T..U..S.. Na úradnej tabuli súdu a webovom sídle súdu bolo
zverejnené oznámenie o verejnom vyhlásení rozsudku dňa 24.10.2024. Na oznámenie o mieste a čase

verejného vyhlásenia rozsudku odvolacím súdom reagoval žalobca e-mailom zo dňa 25.10.2024, ktorým
žiadal oznámiť zloženie senátu Krajského súdu v Bratislave, na čo mu bolo taktiež e-mailom zo dňa
29.10.2024 (o 08:51 hod) oznámené zloženie senátu vo veci sp. zn. 10Co/45/2024 - JUDr. Frimmelová,
JUDr. Kučerová a Mgr. Jana Janics Bajánková.15. Žalobca nevyčkajúc oznámenie o zložení senátu odvolacieho súdu vo veci sp. zn. 10Co/45/2024
doručil do podateľne Krajského súdu v Bratislave dňa 29.10.2024 o 01:47 hod e-mailové podanie

s predmetom cit. „KS BA - 10Co/45/2024 + KS BA - 10Co/57/2024“, v úvode ktorého poukázal na
aktuálne rozhodnutie ESĽP zo dňa 13.06.2024 vo veci Cviková proti Slovensku a uviedol cit. „Vzhľadom
na informácie z prostredia krajského súdu obdržané 28.10.2024 osobou blízkou sudcom oboch
odvolacích senátov sa v súvislosti s verejnými vyhláseniami rozsudkov v oboch veciach 30.10.2024
namieta nestrannosť sudcov týchto senátov netajaciami sa zlým úmyslom rozhodnúť nesúladne s

rozhodovacou praxou ESĽP a vedomým porušením práva na Fair trial - v úmysle privodiť neoprávnenú
výhodu žalovanej bez objektivizácie skutkového stavu veci vypočutím svedkov a ošetrujúcich lekárov,
nekonaním dľa tzv. Perna tes - tu a to všetko v dôsledku nenáležitej (re)in-terpretácie a naoktrojovania;
tichej dohody so žalovanou. Došlo k porušeniu sudcovskej etiky a zdržanlivosti zákonného sudcu.“ Toto
podanie doručil na odvolací súd dňa 29.10.2024 aj osobne. Verejného vyhlásenia rozsudku sa žalobca
nezúčastnil.

16. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (ust. § 379 a § 380 C.s.p.), preskúmal
napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania, a dospel k záveru,
že odvolanie žalobcu je dôvodné len z časti. Podľa ust. § 219 ods. 3 C.s.p. verejne vyhlásil rozsudok,
ktorým napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v časti zamietnutia žaloby o zaplatenie náhrady za

nemajetkovú ujmu vo výške 5.000 eur ako vecne správny potvrdil a vo zvyšku, teda v časti zamietnutia
žaloby žalobcu o zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 100.000 eur (a v závislej časti o
trovách konania), napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie, pretože pre zamietnutie žaloby v tejto časti neboli splnené procesné podmienky.

17. Napadnutý rozsudok v časti zamietnutia žaloby o zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy vo výške
5.000 eur potvrdil, pretože je vo výroku vecne správny.

18. Podľa ust. § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

19. S poukazom na vyššie citované ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p., prihliadajúc na obsah súdneho
spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvej inštancie z

hľadiska procesnoprávneho žiadne vady, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje
s dôvodmi, týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku v tejto časti, na základe ktorých súd prvej
inštancie žalobu žalobcu v časti, ktorou sa od žalovaného domáhal náhrady nemajetkovej ujmy vo výške
5.000 eur, ktorá mu mala byť podľa jeho tvrdení spôsobená v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným
postupom Okresného súdu Bratislava I pri jeho predvádzaní z väzby na pojednávanie nariadené na

27.11.2014 v civilnom spore, vedenom na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. 20Cb/161/2003,
zamietol.

20. Po oboznámení sa s obsahom spisu dospel totiž k záveru, že súd prvej inštancie vykonal vo veci
dostatočné dokazovanie z hľadiska tohto žalobcom uplatneného nároku a jeho výsledky aj náležite

v súlade s ust. § 191 C.s.p. zhodnotil, na skutkové zistenia aplikoval správne právne predpisy a z
vykonaného dokazovania vyvodil správny právny záver o nedôvodnosti žaloby. Dokazovanie vykonané
súdom prvej inštancie úplne postačovalo na zistenie pre rozhodnutie relevantných skutočností ako
aj pre samotné rozhodnutie, takže ďalšie dokazovanie, a to ani výsluchom žalobcom navrhovaných
svedkov nebolo potrebné a ani hospodárne. Je namieste zdôrazniť, že v posudzovanej veci nebola

splnená už prvá podmienka zodpovednosti žalovaného za údajnú nemajetkovú ujmu žalobcu v zmysle
zákona č. 514/2003 Z.z., keď žalobca nesprávny úradný postup nepreukázal a súd prvej inštancie ani
žiadny nesprávny úradný postup nezistil, s čím sa odvolací súd plne stotožňuje. Preto, ak súd prvej
inštancie za situácie pre rozhodnutie dostatočne zisteného skutkového stavu už ďalšie dokazovanie
nevykonal, postupoval správne, keďže výsluch žalobcom navrhnutých svedkov by bol nadbytočný a

nehospodárny. Nakoľko žiadny z týchto navrhnutých svedkov nebol prítomný pri výkone eskorty žalobcu
na predmetné pojednávanie, nemohli potvrdiť alebo vyvrátiť ani to, či pri nej došlo k vzniku nemajetkovej
ujmy žalobcu (a majetková škoda, prípadne škoda na zdraví nebola predmetom tejto časti žaloby).
Možno však uzavrieť, že súd prvej inštancie postupoval v súlade so zásadou hospodárnosti konaniaa nevykonaním výsluchu žalobcom navrhovaných svedkov (dôvody uviedol v odôvodnení rozsudku)
žiadne práva žalobcu neporušil.

21. Vec v tejto časti aj správne právne posúdil, keď aplikoval ust. ust. § 3 ods. 1 písm. d), § 15 ods. 1 a 2, §
16 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z.z. a § 47 ods. 2 vyhl. MS SR č. 543/2005 Z.z. v znení účinnom k 27.11.2014,
pričom tieto ustanovenia, týkajúce sa žalobcom uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy vo
výške 5.000 eur, aj správne vyložil a vysvetlil. I keď žalobca v odvolaní namietal, že napadnutý rozsudok
je založený na nesprávnom právnom posúdení veci, žiadnu relevantnú argumentáciu, spôsobilú

spochybniť správnosť odvolaním napadnutého rozhodnutia v tejto časti, neuviedol. V tejto súvislosti
považuje odvolací súd za potrebné zdôrazniť, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie a dôvody
vedúce k zamietnutiu žaloby v tejto časti náležitým spôsobom odôvodnil tak, ako to má na mysli ust.
§ 220 ods. 2 C.s.p., keď sa v odôvodnení svojho rozsudku vysporiadal so všetkými okolnosťami, na
ktorých založil svoje rozhodnutie, a ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné, preto ani
odvolacie námietky žalobcu, ktorý tvrdil arbitrárnosť, svojvoľnosť a nepresvedčivosť záverov súdu prvej

inštancie v napadnutom rozsudku, nemohli obstáť. Súd prvej inštancie podrobne vysvetlil podmienky,
ktorých súčasné splnenie musí žalobca preukázať na to, aby bolo možné konštatovať objektívnu
zodpovednosť štátu za jeho nemajetkovú ujmu. V tejto súvislosti sa zaoberal všetkými relevantnými
listinnými dôkazmi, ktoré boli v konaní predložené, ako aj tvrdeniami strán, pričom zdôraznil, že pri
žalobeonáhradunemajetkovejujmyspôsobenejnesprávnymúradnýmpostupommusížalobcavkonaní

preukázať existenciu nesprávneho úradného postupu, vznik nemajetkovej ujmy, a príčinnú súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom a jeho nemajetkovou ujmou, a vyvodil aj správny záver, že
kumulatívne splnenie týchto podmienok nebolo v konaní preukázané. Ak potom žalobu žalobcu v časti o
zaplatenie 5.000 eur zamietol, rozhodol správne a odvolací súd s jeho rozhodnutím súhlasí. Nič na tom
nemení ani presvedčenie žalobcu, že všetky podmienky zákona pre úspešnosť žaloby splnil. V konaní

nebol preukázaný už nesprávny úradný postup a to ani zo strany Okresného súdu Bratislava I, či už v
trestnom konaní, alebo v civilnom sporovom konaní, a ani pri výkone eskorty. Okresný súd Bratislava
V považoval v konaní sp. zn. 20Cb/161/2003 za potrebné žalobcu na pojednávaní, ktoré nariadil na
27.11.2014, vypočuť. Keďže žalobca bol v tom čase vo väzbe, okresný súd požiadal zákonného sudcu
v trestnom konaní o súhlas s predvedením žalobcu na predmetné pojednávanie (jeho prítomnosť na

pojednávaní nebolo možné zabezpečiť inak). Zákonný sudca súhlas s predvedením žalobcu udelil a
žalobca bol príslušníkmi ÚVV a ÚVTOS na pojednávanie eskortovaný. Okresný súd postupoval v
konaní sp. zn. 20Cb/161/2003 správne, štandardne, legitímne a v súlade s príslušnými ustanoveniami
v tom čase účinného Občianskeho súdneho poriadku. Ak žalobca v odvolaní namietal, že Y.. T. (ako
sudca v trestnom konaní, vedenom proti žalobcovi pod sp. zn. 5T/52/2009) nemohol udeliť súhlas

s jeho predvedením na pojednávanie konané dňa 27.11.2014 na Okresnom súde Bratislava V pod
sp. zn. 20Cb/161/2003, pretože voči nemu vzniesol námietku zaujatosti, o ktorej nebolo v tom čase
rozhodnuté, odvolací súd nesúhlasí a v udelení súhlasu trestným sudcom s predvedením žalobcu z
väzby na pojednávanie, ktoré bolo nariadené v civilnom spore, žiadny nesprávny úradný postup nezistil.
Navysvetlenieuvádza,žesudca,vočiktorémujevtrestnomkonanívznesenánámietkazaujatosti,môže

po jej vznesení vykonať iba také úkony, ktoré neznesú odklad, ktoré by neskôr nemohli byť zopakované,
a tým by sa zmaril účel trestného konania, z čoho je zrejmé, že takýto namietaný sudca je limitovaný
výlučne v úkonoch konkrétneho prebiehajúceho trestného konania, medzi ktoré však udelenie súhlasu
s predvedením žalobcu z väzby na pojednávanie v úplne inej (civilnej) veci nespadá. Ak potom v konaní
sp. zn. 5T/52/2009 namietaný sudca Y.. T. dal súhlas k predvedeniu žalobcu z väzby na pojednávanie

konané dňa 27.11.2014 na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. 20Cb/161/2003, nevykonal žiadny
úkon v trestnom konaní sp. zn. 5T/52/2009, ale úkon smerujúci k zabezpečeniu úkonu na inom súde,
teda v úplne inej veci. O žiadny nesprávny úradný postup Okresného súdu Bratislava I v trestnom konaní
preto nešlo. Keďže súhlas s predvedením žalobcu z väzby na pojednávanie bol udelený, žalobca bol
dňa 27.11.2014 na pojednávanie vo veci sp. zn. 20Cb/161/2003 štandardne eskortovaný príslušníkmi

ÚVV a ÚVTOS. Žalobca ničím nepreukázal, že by pri výkone jeho predvedenia došlo k nesprávnemu
úradnému postupu, teda k nejakému konkrétnemu konaniu príslušníkov ÚVV a ÚVTOS v rozpore s
právnymi predpismi. Naviac, žalobca žiadny konkrétny nesprávny úradný postup ani netvrdil a neoznačil,
len veľmi expresívne a s dôrazom na jeho pocity opisoval samotný výkon eskorty (vnímal ho ako
neľudský, nehumánny a ponižujúci), ktorý pociťoval ako zásah do svojich základných ľudských práv, čo

však nesprávnosť úradného postupu nezakladá. Ak potom súd prvej inštancie prijal záver, že žalobca
nepreukázalnesprávnyúradnýpostup,odktoréhoodvodzovalsvojnároknanáhradunemajetkovejujmy
vo výške 5.000 eur, nie je možné mu nič vytknúť, keďže tento záver je správny.22. Súd prvej inštancie všetky svoje závery aj riadne zdôvodnil. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia
vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a
právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil ani právo žalobcu na spravodlivý

súdny proces, nakoľko v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo
okolnosť, naopak súd prvej inštancie ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj riadne
vyhodnotil. Vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia bol dôsledný a
jeho argumenty podporujú príslušný záver o nedôvodnosti tohto nároku žalobcu. Rozhodnutie je tiež
v tejto časti presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako aj závery, ku ktorým súd prvej

inštancie na základe týchto premís dospel, sú pre právnickú ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne,
a aj spravodlivé. S odôvodnením rozhodnutia súdom prvej inštancie sa odvolací súd v celom rozsahu
stotožňuje a konštatuje jeho správnosť (§ 387 ods. 2 C.s.p.). Keďže v takomto prípade nie je potrebné
dôvodyužvyslovenéopakovať,poukazujenaneavyjadrísalenkďalšímodvolacímnámietkamžalobcu.

23. Žalobca v odvolaní tvrdil, že súd prvej inštancie (predchádzajúci zákonný sudca) porušil princíp

právnej istoty a legitímneho očakávania v jeho neprospech tým, že ho neoboznámil s návrhom
žalovaného na spojenie vecí (zo dňa 01.06.2017), ku ktorému sa nemohol vyjadriť, a ktorý uznesením
zo dňa 03.10.2017 zamietol a nepripustil opravný prostriedok. Žalobca tiež tvrdil, že by so spojením vecí
súhlasil. Odvolací súd dáva do pozornosti, že ust. § 157 ods. 2 C.s.p. stanovuje, že ak súd vyzve stranu,
aby sa vyjadrila o určitom návrhu, ktorý sa týka postupu a vedenia konania, môže pripojiť doložku, že ak

sa strana v určitej lehote nevyjadrí, bude sa predpokladať, že nemá námietky. Z uvedeného znenia ust. §
157 ods. 2 C.s.p. je nepochybné, že súd prvej inštancie nemal povinnosť vyzývať žalobcu na vyjadrenie
sa k návrhu žalovaného, ktorý sa týkal postupu v konaní, konkrétne k návrhu na spojenie vecí, a preto
svojím postupom, keď o návrhu žalovaného (bez toho, aby ho predtým doručoval žalobcovi) rozhodol,
žiadne práva žalobcu neporušil. Ak žalobca v odvolaní tvrdil, že by so spojením vecí súhlasil, odvolací

súd považuje za potrebné poukázať na to, že predsa sám žalobca podal množstvo samostatných žalôb,
pričom každou z nich si uplatňoval nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala vzniknúť v
súvislosti s jeho predvedením z väzby na konkrétne pojednávanie v občiansko-právnom spore. Ak by
mal záujem, aby boli všetky jeho žaloby prejednané v jednom konaní, nepodal by vo vzťahu ku každému
jehopredvedeniusamostatnúžalobu,alelenjednužalobu,čovšakneurobil(aspojeniejehovecíanisám

nenavrhol), preto sa už jeho tvrdenie v odvolaní, že by so spojením vecí súhlasil, javí odvolaciemu súdu
ako účelové. Aké legitímne očakávania žalobcu mali byť postupom súdu prvej inštancie porušené v jeho
neprospech, odvolací súd nedokázal ustáliť. Ak malo byť legitímnym očakávaním žalobcu spojenie vecí,
odvolací súd opakuje, že mohol predsa podať ohľadom všetkých predvádzaní na rôzne pojednávania
jednu žalobu, a ak tak neurobil, bolo zrejme jeho legitímnym očakávaním prejednanie každej jeho žaloby

v samostatnom konaní a toto jeho očakávanie aj bolo v posudzovanej veci splnené. Uvedené však nič
nemení na závere, že súd prvej inštancie nebol povinný mu doručiť na vyjadrenie návrh žalovaného
na spojenie vecí, keď naviac, spojenie vecí na spoločné konanie závisí od posúdenia súdu (§ 166
C.s.p.), pričom návrh na takýto postup ani súhlas s návrhom nie je relevantný. Súd naviac nie je povinný
doručovať protistrane akékoľvek podanie druhej strany, ale len také podania, ktorých doručenie má

nejaký význam pre samotné konanie (obsahuje relevantné nové argumenty, skutočnosti alebo dôkazy,
na ktoré by mohla protistrana zareagovať novou argumentáciou). Ako už uviedol Ústavný súd SR v
rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 327/2021 zo dňa 16.06.2021, k dodržaniu princípu kontradiktórnosti nemožno
pristupovať schematicky a formalisticky, ale je potrebné sa zaoberať potenciálom vyjadrení, ktoré neboli
doručované. Napokon, návrh žalovaného na spojenie vecí bol súčasťou vyjadrenia žalovaného k žalobe

a bol žalobcovi následne súdom prvej inštancie doručený. Túto odvolaciu námietku žalobcu vyhodnotil
odvolací súd za nedôvodnú.

24. Odvolaciu námietku žalobcu, v ktorej tvrdil, že vo veci konal a rozhodoval nie nezaujatý sudca T..
P.Í. U., ktorý sa vydaním rozsudku a jeho arbitrárnym odôvodnením neakceptovateľne pokúsil pretvárať

právo, že mal od počiatku záujem na nezákonnom konaní a svojvoľnom rozhodovaní, vyhodnotil
odvolací súd za nedôvodnú. I keď by odvolací súd tieto tvrdenia žalobcu posúdil ako námietku zaujatosti,
nemohol na ňu prihliadnuť, pretože je zrejmé, že nebola podaná do siedmich dní, odkedy sa žalobca
dozvedel o dôvode, pre ktorý je sudca vylúčený (§ 53 ods. 1 C.s.p.), keď aj podľa jeho vyjadrenia
v odvolaní mal mať zákonný sudca záujem na nezákonnom konaní už od počiatku, neobsahovala

náležitosti riadnej námietky zaujatosti (§ 52 ods. 2 C.s.p.) a celkom zjavne sa týkala len okolností,
ktoré spočívajú v procesnom postupe sudcu alebo jeho rozhodovacej činnosti (§ 53 ods. 3 C.s.p.),
keďže na to, že zákonný sudca údajne nie je nestranný, začal žalobca poukazovať až v odvolaní
proti rozsudku, teda až po tom, ako sudca rozhodol v jeho neprospech. Odvolací súd uvádza, žežalobca predsa (majúc vedomosť o ním uvádzaných skutočnostiach) mohol voči sudcovi T.. U. v konaní
vzniesť námietku zaujatosti, čo neurobil. Naviac, ním uvádzané skutočnosti z predloženého spisu ani
nevyplývajú a žalobca ich ani ničím nepreukázal. Ani námietka žalobcu, že žalovaný bol ten, ktorý mal

dokazovať, že postupoval úradne správne a nespôsobil mu nemajetkovú ujmu, a nie on ako žalobca,
nie je dôvodná. Bol to predsa práve žalobca, kto podal žalobu a domáhal sa od žalovaného náhrady
nemajetkovej ujmy, tvrdiac, že táto mu vznikla v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom
Okresného súdu Bratislava I pri jeho predvádzaní z väzby na pojednávanie nariadené na 27.11.2014
v civilnom spore, vedenom pod sp. zn. 20Cb/161/2003. Je potom zrejmé, že žalobca, ktorý sa na

základe žaloby domáhal odškodnenia podľa zákona č. 514/2003 Z.z., bol povinný tvrdiť a preukázať
nesprávny úradný postup, vznik jeho nemajetkovej ujmy a príčinnú súvislosť medzi nimi. Odvolací
súd nezistil žiadny dôvod, pre ktorý by mal byť žalobca dôkazného bremena zbavený a žalovaného
by mala zaťažovať absurdná povinnosť preukazovať, že žalobcovi nespôsobil nejakým nesprávnym
úradným postupom nemajetkovú ujmu, a to dokonca za stavu, kedy žalobca žiadny konkrétny nesprávny
úradný postup ani len nešpecifikoval, keď len opisoval svoje negatívne pocity z eskorty na pojednávanie.

Napokon, Ústavný súd SR v náleze sp. zn. I. ÚS 24/2019 zo dňa 09.06.2020, zverejnenom v Zbierke
nálezov a uznesení ÚS SR pod č. 20/2020, zaujal jednoznačný právny názor, keď uviedol, že cit.
„civilné sporové konanie je ovládané prejednacou zásadou, v súlade s ktorou je úspech procesnej strany
definovanýjejpovinnosťoutvrdeniaanaňounadväzujúcoudôkaznoupovinnosťouaimzodpovedajúcim
korelátom v podobe bremena tvrdenia a dôkazného bremena. Z prejednacej zásady potom následne

vyplýva základné procesné pravidlo, podľa ktorého každá strana je povinná dokazovať skutočnosti
zodpovedajúce znakom právnej normy, ktorá je pre ňu priaznivá a ktorej sa domáha. Strana domáhajúca
sa týchto právnych následkov ponesie aj nepriaznivé dôsledky stavu non liquet (neobjasneného určitého
skutkového stavu, resp. určitej relevantnej skutočnosti), teda procesných následkov toho, ako keby bolo
zistené, že k naplneniu skutkových predpokladov hypotézy právnej normy, ktorej účinkov sa domáhala,

nedošlo.“. Aj z uvedeného je zrejmé, že žalobca bol povinný preukazovať skutočnosti podporujúce
ním uplatnený nárok a žalovaný zase skutočnosti, ktoré žalobcom uplatnený nárok vylučujú. Dôkazné
bremeno by mohlo na žalovaného prejsť len za stavu, ak by žalobca svojimi tvrdeniami a produkovanými
dôkazmi v sporovom konaní v danom čase preukázal svoj nárok s vysokou pravdepodobnosťou.
Potom by bolo na žalovanom preukázať, že nárok žalobcu neobstojí. Ak však žalobca v konaní žiadne

relevantné dôkazy na svoje tvrdenia neprodukoval, je vylúčené, aby došlo k presunutiu dôkazného
bremena na žalovaného. Odvolací súd uzatvára, že odvolacie námietky žalobcu neboli dôvodné.

25. So závermi, ku ktorým súd prvej inštancie vo svojom rozsudku v časti o zamietnutí žaloby o
zaplatenie 5.000 eur dospel, sa stotožnil a ako už uviedol vyššie, jeho rozhodnutie považuje v tejto

časti za zákonné, presvedčivé, zrozumiteľné a pochopiteľné (aj pre laika). V tejto súvislosti považuje za
potrebné zdôrazniť, že rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami
a predstavami sporových strán, v tomto prípade žalobcu, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať
parametre zákonného, a teda riadne odôvodneného rozhodnutia, pričom sporovým stranám musí
dať odpoveď na podstatné otázky a skutočnosti, čím sa súd prvej inštancie aj riadil, a ako už bolo

uvedené vyššie, svoje rozhodnutie v tejto časti dostatočne odôvodnil. Odvolací súd nemá o správnosti
jeho záverov pochybnosti, nakoľko sú zdôvodnené, logické, založené na správnom vyhodnotení
produkovaných dôkazov a správnom právnom posúdení, a preto ani nepovažuje za potrebné ich
opakovať.

26. Vo vzťahu k žalobcom žalovanému nároku na zaplatenie náhrady za nemajetkovú ujmu vo výške
100.000 eur titulom nesprávneho úradného postupu, o ktorý žalobca svoju žalobu počas konania
návrhom rozšíril a súd prvej inštancie zmenu žaloby pripustil, odvolací súd zhodne so súdom prvej
inštancie ustálil, že tento nárok žalobcu nebol pred podaním návrhu na zmenu žaloby jej rozšírením
predbežne prerokovaný s príslušným orgánom, teda s Ministerstvom spravodlivosti SR. Odvolací súd

rovnako súhlasí so súdom prvej inštancie, že žalobca tým, že nepreukázal predbežné prerokovanie
nároku na zaplatenie náhrady za nemajetkovú ujmu vo výške 100.000 eur, ktorá mu mala vzniknúť
v súvislosti s nesprávnym úradným postupom pôvodného Okresného súdu Bratislava I, nepreukázal
splnenie obligatórnej podmienky podania žaloby o náhradu škody spôsobenej štátom v zmysle zákona
č. 514/2003 Z.z.. Nestotožnil sa však s jeho záverom, že absencia splnenia podmienky predbežného

prerokovania by mala viesť k zamietnutiu žaloby žalobcu v tejto časti bez jej prejednania práve z tohto
dôvodu.27. Podľa ust. § 15 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. je potrebné nárok na náhradu škody spôsobenej
nezákonnýmrozhodnutím,nezákonnýmzatknutím,zadržanímaleboinýmpozbavenímosobnejslobody,
rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody

spôsobenejnesprávnymúradnýmpostupomvopredpredbežneprerokovaťnazákladepísomnejžiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným orgánom podľa
§ 4 a 11 .
Podľa ust. § 16 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. musí byť zo žiadosti musí zrejmé, kto náhradu škody

žiada, ktorej veci sa týka, titul, z ktorého sa nároku na náhradu škody domáha, akým spôsobom škoda
vznikla a čoho sa poškodený domáha. V žiadosti a pri uplatnení nároku na náhradu škody na súde je
poškodený povinný uviesť požadovanú výšku náhrady škody a označiť orgán verejnej moci, ktorý mu
škodu spôsobil.
Podľa ust. § 16 ods. 4 veta prvá a druhá zák. č. 514/2003 Z.z., ak príslušný orgán neuspokojí nárok
na náhradu škody alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak

príslušný orgán písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa
poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku
na súde môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný,
a z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný.
Podľaust.§161ods.1C.s.p.,aktentozákonneustanovujeinak,súdkedykoľvekpočaskonaniaprihliada

na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť (ďalej len „procesné podmienky“).
Podľa ust. § 161 ods. 2 C.s.p., ak ide o nedostatok procesnej podmienky, ktorý nemožno odstrániť, súd
konanie zastaví.
Podľa ust. § 161 ods. 3 C.s.p., ak ide o nedostatok procesnej podmienky, ktorý možno odstrániť, súd
urobí vhodné opatrenia na jeho odstránenie. Pritom spravidla môže pokračovať v konaní, ale nesmie

vydať rozhodnutie, ktorým sa konanie končí. Ak sa nepodarí nedostatok procesnej podmienky odstrániť,
súd konanie zastaví.

28. Podľa dôvodovej správy k zákonu č. 514/2003 Z.z., „v snahe zabrániť zbytočným súdnym sporom
sa ponecháva v zákone inštitút predbežného prerokovania nároku. Zákon stanovuje obligatórne

prejednanie nároku na náhradu škody v prípadoch, keď k škode došlo protiprávnym rozhodnutím,
rozhodnutím o väzbe, treste alebo ochrannom opatrení, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom. Z praxe súdov vyplýva, že sa poškodení spravidla obracajú na súd
s nárokom na náhradu škody iba vtedy, ak príslušný orgán v zákonom stanovenej lehote ich nárok
celkom alebo sčasti neuspokojil. Zmyslom predbežného prejednania nároku je využitie zákonných

možností na to, aby k náprave narušených vzťahov došlo jednaním medzi poškodenými a orgánmi
oprávnenými konať za štát resp. územnú samosprávu a aby sa v týchto prípadoch pokiaľ možno predišlo
súdnemu konaniu. Poškodený sa obracia na súd až vtedy, ak predbežné prerokovanie nároku neviedlo
k uspokojeniu nároku na náhradu škody. Toto prerokovanie by malo prispieť k objasneniu veci a vytvoriť
tak podmienky pre uzavretie mimosúdnej dohody o uspokojení nároku. Iba vtedy, ak by sa účastníci

nedohodli, malo by nasledovať súdne konanie. Predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody je
zákonom stanovená podmienka, preto musí byť splnená, aby tento nárok mohol byť prejednaný v
občianskom súdnom konaní. Ak poškodený uplatní nárok na súde bez predchádzajúceho predbežného
prerokovania, nemôže súd návrh zamietnuť, ani bez ďalšieho konanie zastaviť, ale má poškodeného
vyzvať na odstránenie nedostatku tejto podmienky so stanovením primeranej lehoty. V prípade, ak

by napriek tomu nebol odstránený nedostatok uvedenej podmienky, ktorý treba hodnotiť ako obdobu
nedostatku procesnej podmienky, mal by súd postupovať podľa úpravy Občianskeho súdneho poriadku
o zastavení konania. Orgán príslušný na predbežné prejednanie nároku neprejednáva nárok v rámci
správneho poriadku a nevydáva o tom rozhodnutie, ale v stanovenej lehote nárok buď uspokojí alebo
neuspokojí.“

29. Z uvedených ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z., z dôvodovej správy zákonodarcu, ako i z ustálenej
súdnej praxe vyplýva, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá mala žalobcovi vzniknúť v dôsledku
nesprávneho úradného postupu, je potrebné pred podaním žaloby na súd prejednať s príslušným
orgánom, a že ide o obligatórnu procesnú podmienku, ktorá musí byť pred podaním žaloby na súd

splnená. Podmienka predbežného prerokovania nároku v zmysle § 15 a § 16 zákona č. 514/2003 Z.z.
je splnená vtedy, ak si poškodený uplatňuje nárok v rovnakom rozsahu a z rovnakého titulu ako bol
pred podaním žaloby prerokovaný. Odvolací súd súhlasí so súdom prvej inštancie, že ak právna úprava
požaduje, aby poškodený predbežne prerokoval nárok, táto podmienka nemôže byť riadne splnená, akpoškodený požaduje iný rozsah nároku v žiadosti o predbežné prejednanie voči príslušnému orgánu
a iný rozsah nároku si uplatňuje v konaní na súde. Pri uplatnení nároku na súde môže poškodený
požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný a z titulu, ktorý bol predbežne

prerokovaný; vychádza sa tu z opisu rozhodujúcich skutočností v žiadosti o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody. Žalobca sa teda nemôže domáhať na súde uspokojenia iného, nového
nároku, ktorý v predbežnom prejednaní neuplatnil. Takáto situácia nastala aj v prejednávanej veci, v
ktorej si žalobca uplatnil žalobou na súde pôvodne nárok vo výške 5.000 eur, ktorý bol predbežne
prerokovaný, pričom v priebehu konania žiadal priznať náhradu nemajetkovej umy vo výške 105.000

eur bez toho, aby bol tento nový ním uplatnený nárok vo výške 100.000 eur (nad rámec predbežne
prejednaného nároku vo výške 5.000 eur), predbežne prerokovaný. Je potom namieste dospieť k
záveru, že procesná podmienka predbežného prerokovania nároku žalobcu na zaplatenie náhrady
nemajetkovej ujmy vo výške 100.000 eur nebola splnená, a preto nemohol súd prvej inštancie o tomto
žalobcom uplatnenom nároku konať a rozhodnúť (a zamietnuť ho práve pre nesplnenie podmienky
jeho predbežného prerokovania). Keďže ide o nedostatok procesnej podmienky, ktorý je odstrániteľný

(§ 161 ods. 3 C.s.p.), mal súd prvej inštancie žalobcu vyzvať na odstránenie nedostatku podmienky
predbežného prerokovania so stanovením primeranej lehoty. V prípade, ak by žalobca nedostatok
procesnej podmienky neodstránil, bolo by nevyhnutné konanie o zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy
vo výške 100.000 eur zastaviť. Ak by naopak žalobca nedostatok procesnej podmienky odstránil, mohol
by súd prvej inštancie o tomto nároku žalobcu konať, prejednať ho a rozhodnúť o ňom. Ak súd prvej

inštancie takto nepostupoval a žalobu žalobcu v časti o zaplatenie 100.000 eur bez jej prejednania
zamietol, rozhodol o tomto nároku napriek tomu, že na konanie a rozhodovanie o ňom neboli splnené
procesné podmienky. Preto odvolací súd v tejto časti napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie
konanie, v ktorom bude súd prvej inštancie postupovať v naznačenom smere.

30. Záverom už len uvádza, že na podanie žalobcu obsahujúce námietku údajnej nestrannosti sudcov
odvolacieho senátu (bod 17.) neprihliadal, pretože jednak nespĺňalo náležitosti riadnej námietky
zaujatosti podľa ust. § 52 ods. 2 C.s.p. a zároveň sa týkalo okolností, ktoré spočívajú v procesnom
postupe a rozhodovacej činnosti senátu.

31. Podľa ust. § 49 ods. 1 C.s.p. je sudca je vylúčený z prejednávania a rozhodovania sporu, ak so
zreteľomnajehopomerksporu,kstranám,ichzástupcomaleboosobámzúčastnenýmnakonanímožno
mať odôvodnené pochybnosti o jeho nezaujatosti.
Podľa ust. § 52 ods. 2 C.s.p. musí byť v námietke zaujatosti okrem všeobecných náležitostí podania
uvedené, proti komu smeruje, dôvod, pre ktorý má byť sudca vylúčený, kedy sa strana uplatňujúca si

námietku o dôvode vylúčenia dozvedela a dôkazy na preukázanie svojho tvrdenia, ktorých povaha to
pripúšťa, okrem tých, ktoré nemôže bez svojej viny pripojiť. Na podanie, ktoré nespĺňa náležitosti podľa
prvej vety, súd neprihliada; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá. Ustanovenia o
odstraňovaní vád podania sa nepoužijú.
Podľa ust. § 53 ods. 3 C.s.p. platí, že ak sa námietka zaujatosti týka len okolností, ktoré spočívajú v

procesnom postupe sudcu alebo jeho rozhodovacej činnosti, súd na námietku zaujatosti neprihliada; v
tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá.

32. Podanie žalobcu, ktoré doručil odvolaciemu súdu v deň pred termínom verejného vyhlásenia
rozsudku (obsah je uvedený v bode 17.), nespĺňa zákonom predpísané náležitosti riadnej námietky

zaujatosti, keď neobsahuje ani označenie sudcov, ktorých nestrannosť žalobca namieta, ani konkrétne
skutočnosti, z ktorých vyvodzuje nedostatok ich nestrannosti, ani žiadne dôkazy na preukázanie
nedostatku ich nestrannosti. V predmetnom podaní naviac žalobca namieta len procesný postup zvolený
odvolacím súdom, ktorý určil termín verejného vyhlásenia rozsudku, s čím žalobca vyjadruje nesúhlas
a tvrdí, že týmto postupom mieni odvolací súd rozhodnúť bez objektivizácie skutkového stavu veci

vypočutím svedkov a ošetrujúcich lekárov a opomenúť dôkazy. Na takúto námietku odvolací súd
neprihliadal. Naviac, ak žalobca v predmetnom podaní len nekonkrétne a bez dôkazov uvádza, že takýto
procesný postup odvolací súd zvolil v dôsledku tichej dohody so žalovaným, odvolací súd pripomína,
že žalovaným je štát - Slovenská republika. Z týchto dôvodov odvolací súd na predmetné zmätočné
podanie žalobcu neprihliadal a nadriadenému súdu ho nepredkladal.

33. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v časti
zamietnutia žaloby o zaplatenie náhrady za nemajetkovú ujmu vo výške 5.000 eur podľa ust. § 387
ods. 1 a 2 C.s.p. ako vecne správny potvrdil a vo zvyšku, teda v časti zamietnutia žaloby žalobcuo zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 100.000 eur a v závislej časti o trovách konania,
napadnutý rozsudok podľa ust. § 389 ods. 1 písm. a) b) C.s.p. zrušil a vec podľa ust. § 391 ods. 1 C.s.p.
vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

34. O náhrade trov konania (aj odvolacieho) rozhodne súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci
(§ 262 ods. 1 a § 396 ods. 3 C.s.p.).

35. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní

proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania

žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 C. s. p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada
(§ 431 C. s. p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania
(§ 434 C. s. p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.
s. p.).