Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 24. október 2024

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 12Co/21/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8720202085
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 10. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2024:8720202085.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a

sudcov JUDr. Andreja Radomského a JUDr. Romana Lajoša, v sporovej veci žalobcu: A. B. C., nar.
XX.XX.XXXX, bytom D. XXXX/XX, XXX XX E., právne zastúpený JUDr. KAROL PLANK Advokátska
kancelária, s.r.o. so sídlom Štúrova 13, 814 74 Bratislava, IČO: 51 289 610, proti žalovaným: 1/. F.
G., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. F. XXXXX, XXX XX H. D., 2/. A. I. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. F.
XXXXX, XXX XX H. D., žalovaní v 1./ a 2./ právne zastúpení Advokátskou kanceláriou ZVONČEKOVÁ &
PARTNERS, s.r.o., so sídlom Miletičova 16, 821 08 Bratislava, IČO: 51 268 663, o určenie vlastníckeho
práva,oodvolanížalobcuprotirozsudkuOkresnéhosúduPopradsp.zn.17C/25/2020-413z29.11.2023,

jednohlasne takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok.

II. Žalovaným 1/ a 2/ voči žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100%, o výške ktorého rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“) hore označeným rozsudkom (ďalej len
„napadnutý rozsudok“) rozhodol takto, cit:

„I. Žalobu zamieta.

II. Priznáva žalovaným v 1./ a 2./ rade voči žalobcovi právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu,
o výške ktorých rozhodne súd uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.“
2. Rozhodol tak v poradí druhým rozsudkom v konaní vedenom o žalobe doručenej 10.07.2020, ktorou
sa žalobca domáhal určenia, že žalovaný 2/ je výlučným vlastníkom stavby rekreačnej chaty súp. č.

XXXXX postavenej na pozemku CKN parc. č. XXXX/XXX, zastavané plochy a nádvoria o výmere 94 m2,
pozemku CKN parc. č. XXXX/XXX, zastavané plochy a nádvoria o výmere 94 m2 a pozemku CKN č.
XXXX/XXX, zastavané plochy a nádvoria o výmere 112 m2, všetko k.ú. D. F., obec H. D., J. E., vedených
na liste vlastníctva č. XXX (ďalej len „predmetné nehnuteľnosti“) a náhrady trov konania.

3. Vec právne posúdil podľa § 137 písm. c) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „CSP“).

4. Na základe vykonaného dokazovania ustálil, že podľa zápisu na liste vlastníctva č. XXX vedeného
pre k.ú. D. F. je vlastníkom predmetných nehnuteľností žalovaný 1/ a vlastníkom pozemkov CKN parc.
č. XXXX/XX – ostatné plochy o výmere 2 002 m2, parc. č. XXXX/X – ostatné plochy o výmere 5 218m2, parc. č. XXXX/XX – zastavané plochy a nádvoria o výmere 86 m2, parc. č. XXXX/XXX – zastavané
plochy a nádvoria o výmere 58 m2, parc. č. XXXX/XXX – zastavané plochy a nádvoria o výmere 1 000
m2, parc. č. XXXX/XX – zastavané plochy a nádvoria o výmere 241 m2, parc. č. XXX/X – zastavané

plochy a nádvoria o výmere 21 m2 a garáže súp. č. XXX je podľa zápisu na listoch vlastníctva č. XXX,
XXX K. XX, k.ú. D. F. I. G.. Zistil, že žalobca ako veriteľ a žalovaný 2/ a L. F. ako dlžníci uzavreli
14.08.2007 zmluvu o pôžičke vo výške 12 000.000,- Sk, ktorú sa dlžníci zaviazali vrátiť veriteľovi s
úrokom z omeškania 13 % p. a. najneskôr do 31.12.2008, že toho istého dňa (14.08.2007) bola medzi
nimi uzatvorená aj zmluva o zabezpečení záväzku prevodom vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam na

zabezpečenie záväzku zo zmluvy o pôžičke, predmetom ktorej boli pozemky C KN parc. č. XXXX/XX
– ostatné plochy o výmere 1962 m2, parc. č. XXXX/XXX – zastavané plochy a nádvoria o výmere 69
m2, parc. č. XXXX/XXX – zastavané plochy a nádvoria o výmere 61 m2, parc. č. XXXX/XX – ostatné
plochy o výmere 700 m2, parc. č. XXXX/XX – ostatné plochy o výmere 887 m2, parc. č. XXXX/XX –
ostatné plochy o výmere 808 m2, parc. č. XXXX/XX – zastavané plochy a nádvoria o výmere 154 m2,
parc. č. XXX/X – zastavané plochy a nádvoria o výmere 21 m2, stavba súp. č. 14599 na parcele č.

XXXX/XXX – rekreačná chata, stavba súp. č. 14575 na parcele č. XXXX/XX – penzión, stavba súp. č.
XXX na parcele č. XXX/X – garáž, na parcele č. XXXX/XXX – grilovacia terasa, na parcele č. XXXX/
XXX – rekreačná chata s garážou. Vo vzťahu k zmluve o zabezpečovacom prevode práva nebolo
medzi stranami sporné, že zmluva o zabezpečení záväzku prevodom vlastníckeho práva vkladovaná
nebola. Vychádzal zo zistenia, že dňa 31.05.2010 žalobca a žalovaný 2/ potvrdili uznanie dlhu dlžníka

– žalovaného 2/ titulom zmluvy o pôžičke zo 14.08.2007 a že rozsudkom sp. zn. Ro 30016/13 z
23.10.2013 vydaným Rozhodcovským súdom zriadeným pri Slovenskej hospodárskej komore (ďalej len
„rozhodcovský rozsudok“) bol žalovaný 2/ zaviazaný zaplatiť žalobcovi sumu 271.443,- eur, zmluvnú
pokutu vo výške 1 % za každý začatý mesiac omeškania zo sumy 271.443,- eur od 01.08.2010 do
zaplatenia,akoajúrokzomeškaniavovýške9%ročnezosumy271.443,-eurzaobdobieod01.08.2010

do zaplatenia, to všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku a uhradiť trovy konania vo výške
20 574,44 eur na účet jeho právneho zástupcu. Súčasne skutkovo uzavrel, že žalobca a I. G. uzatvorili
za účelom zabezpečenia pohľadávky z pôžičky dňa 12.12.2011 zmluvu o zriadení záložného práva
k nehnuteľnostiam v k. ú. D. F. zapísaným na LV č. XXX - pozemkom C KN parc. č. XXXX/XX - ostatné
plochy o výmere 2 002 m2, a parc. č. XXXX/X - ostatné plochy o výmere 5 218 m2 v hodnote 597.491,-

eur, ktorej vklad bol povolený pod č. XXXX/XX dňa 02.01.2012, s tým že založené nehnuteľnosti boli za
účelom úhrady pohľadávky žalobcu k 30.06.2014 vo výške 515.340,65 eur speňažené na dobrovoľnej
dražbe realizovanej 05.02.2015 a to na návrh žalobcu ako záložného veriteľa za cenu 225.500,- eur,
s nákladmi dražby a odmenou dražobníka celkovo v sume 5.305,60 eur. Z výťažku dražby bolo podľa
správy obchodnej spoločnosti E. M. N. N. odovzdaná suma 220.194,40 eur. Okrem toho, zo správy

súdneho exekútora O. O. E. P. vyplýva, že v exekúcii vedenej Okresným súdom Banská Bystrica
pod sp. zn. 89Ex199/2022 v prospech oprávneného žalobcu proti povinnému žalovanému 2/ nebola k
05.08.2023 vymožená žiadna suma.

5. Právne uzavrel, že rozsudok o určenie, že žalovaný 2/ je vlastníkom nehnuteľností, odstraňuje spor o

vlastníctvo medzi žalobcom a žalovanými 1/ a 2/, neodstraňuje však právnu neistotu žalobcu v súvislosti
s právom, ktoré mu bolo právoplatne priznané v rozhodcovskom konaní. Naliehavý právny záujem
má preventívny charakter, nie je daný v prípade, ak bola podaná žaloba o plnenie, žalobca bol v
konaní o nej úspešný a naliehavý právny záujem teraz odôvodňuje exekučným konaním z dôvodu,
že v prípade kladného rozhodnutia súdu bude uspokojený v exekučnom konaní, nakoľko prebiehajúce

exekučné konanie vedené na podklade návrh podaného až po podaní žaloby dňa 27.09.2021 samo
o sebe naliehavý právny záujem na určovacej žalobe žalobcu nepreukazuje. Podľa názoru súdu
prvej inštancie sa žalobou o určenie vlastníckeho práva, založenou na prejudiciálnom riešení otázky
neplatnosti právneho úkonu z 13.03.2009, ktorú žalobca podal 10.07.2020 neodstráni stav právnej
neistoty, na čom nič nemení ani skutočnosť, že predchádzajúce konania o neúčinnosť právneho úkonu

sp.zn.13C/81/2013,sp.zn.21C/161/2013,sp.zn.7C/160/2011saskončilizastavením.Keďževýkonom
záložného práva žalobca uspokojoval pohľadávku zo zmluvy o pôžičke zo 14.08.2007 a uznania dlhu
z 31.05.2010 voči obidvom dlžníkom, súd prvej inštancie sa vychádzajúc z obsahu listín o dražbe
nestotožnil s tvrdením žalobcu, že výkonom záložného práva sa uspokojoval len voči dlžníkovi L. F..
Keďže žalobca bol jednak v pozícii záložného veriteľa, tak aj v pozícii vydražiteľa, s poukazom na dobré

mravy uzavrel, že žalobca bol v dražbe uspokojený nie v rozsahu výťažku dražby t. j. sumy 220.194,40
eur, ale v rozsahu hodnoty vydražených nehnuteľností, v súvislosti so záverom ktorým poukázal na
svoje všeobecné znalosti ohľadne ceny vydražených nehnuteľností, ktorá „minimálne dosahuje, ba skôr
prevyšuje hodnotu priznanej pohľadávky v rozhodcovskom rozsudku“. Zohľadňujúc uvedené ako ajskutočnosť, že exekučné konanie na návrh žalobcu začalo 27.09.2021, t. j. po skoro ôsmich rokoch
od vydania rozhodcovského rozsudku tak podľa súdu prvej inštancie neobstojí tvrdenie žalobcu o
naliehavom právnom záujme z dôvodu neuspokojenia žalobcu na podklade rozhodcovského rozsudku

ako exekučného titulu.

6. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého úspešným žalovaným 1/ a
2/ priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu.

7. Voči napadnutému rozsudku podal v celom rozsahu z odvolacích dôvodov uvedených v § 365 písm.
b), d), e), f) a h) CSP odvolanie žalobca. Namietal v ňom, že naliehavý právny záujem žalobcu podanej
žaloby vyplýva z prebiehajúceho exekučného konania vedeného pred Okresným súdom v Banskej
Bystrici pod sp. zn. 33Ek/3357/2021 na podklade rozhodcovského rozsudku, v ktorom od žalovaného 2/
ako povinného nebola doposiaľ vymožená žiadna finančná čiastka, a rovnako tak aj z priebehu konania
o odporovacej žalobe žalobcu proti žalovanému 1/, z ktorého vyplynuli skutočnosti spochybňujúce

spôsobilosť žalovaného 1/ na právne úkony, na podklade ktorých navrhoval pred súdom prvej inštancie
vypracovanie znaleckého posudku k otázke spôsobilosti žalovaného 1/ na právne úkony, návrh ktorý bol
súdom prvej inštancie zamietnutý z dôvodu nadbytočnosti, hoci otázka spôsobilosti žalovaného
1/ na právne úkony v konaní nebola overená ani vyvrátená. Nevykonaním tohto navrhovaného
dokazovania tak bol podľa odvolateľa naplnený odvolací dôvod v zmysle § 365 ods. 1 písm. e) CSP.

Naliehavý právny záujem na požadovanom určení ďalej odôvodňoval zmluvou o zabezpečovacom
prevode vlastníckeho práva zo 14.08.2007, v ktorej predmetné nehnuteľnosti mali tvoriť zabezpečenie
záväzku zo zmluvy o pôžičke, keď ich prevodom sa právo žalobcu ako veriteľa na uspokojenie svojej
pohľadávky stalo ohrozené a tým neisté aj jeho postavenie ako nadobúdateľa nehnuteľnosti, ktorou
bol tento záväzok zabezpečený. V tejto súvislosti namietal, že predmetné nehnuteľnosti tvoria podľa

žalobcu jedinú majetkovú podstatu žalovaného 2/, z ktorej by bolo možné aspoň čiastočne uspokojiť
súdne priznanú pohľadávku žalobcu, vo vzťahu ku ktorým by v prípade úspechu v tomto konaní bol
oprávnený podať katastrálnemu odboru návrh vyplývajúci zo zmluvy o zabezpečovacom prevode práva.
Argumentáciu súdu prvej inštancie o nedostatku naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení
z dôvodu, že žalobca inicioval vyššie označené exekučné konanie až v priebehu tohto súdneho konania

namietal ako rozpornú s platnou právnou úpravou, podľa ktorej je pre rozhodnutie súdu relevantný
stav ku dňu vydania rozhodnutia. Súčasne zotrval na názore uvádzanom už v konaní pred súdom
prvej inštancie, že neplatnosť právneho úkonu o prevode predmetných nehnuteľností zo žalovaného 2/
na žalovaného 1/ vyplýva z nespôsobilosti žalovaného 1/ na právne úkony, resp. v prípade, že by
žalovaný 1/ bol odborne posúdený ako spôsobilý na právne úkony tak z rozporu tohto právneho

úkonu s dobrými mravmi, ktorý spočíva práve v prevode predmetných nehnuteľností na žalovaného 1/
ako syna žalovaného 2/ napriek tomu, že tieto boli poskytnuté ako zabezpečenie pohľadávky žalobcu
voči žalovanému 2/; na podporu tohto záveru poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn.
30Cdo/2684/2007. Rovnako odkazoval na rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo/1685/2004,
22Cdo/196/2002, 26Cdo/360/2008, Ústavného súdu SR sp. zn. IV.ÚS/745/2013 a iné, pričom k otázke

naliehavého právneho záujmu veriteľa na určení vlastníctva v prospech svojho dlžníka namietal,
že z pohľadu ustálenej rozhodovacej praxe žalobca spĺňa všetky predpoklady pre osvedčenie takéhoto
naliehavého právneho záujmu; na podporu tohto záveru ďalej citoval z rozsudku Najvyššieho súdu
ČR sp. zn. 22Cdo/1377/2001, podľa ktorého žalobca môže mať naliehavý právny záujem na určení,
že vlastníkom určitej nehnuteľnosti je jeho dlžník, ktorý ju neplatne previedol na inú osobu, ak týmto

určením získa doklad nevyhnutný pre nariadenie výkonu rozhodnutia predajom nehnuteľnosti a odkázal
na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo/1943/2004 ako aj rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 8Cdo/302/2019. V tomto kontexte mal za to, že napriek uzavretiu zmluvy
o zabezpečovacom prevode práva sa vo vzťahu k predmetným nehnuteľnostiam nemohol domáhať
určeniavlastníctva,nakoľkoanizjednejzmluvnejstranynedošlokpodaniunávrhunavkladvlastníckeho

práva podľa tejto zmluvy (k tomu poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 22Cdo/1876/2001)
namietajúc tiež zmätočnosť bodu 48. odôvodnenia napadnutého rozsudku. Zo strany súdu prvej
inštanciepretopodľaodvolateľadošloajknesprávnemuprávnemuposúdeniuvecivotázkenaliehavého
právneho záujmu u žalobcu ako veriteľa na určenie vlastníckeho práva žalovaného ako dlžníka, čím bol
daný odvolací dôvod v zmysle § 365 ods. 1 písm. h) CSP.

8. Okrem vyššie uvedeného žalobca namietal záver súdu prvej inštancie, že judikovaná pohľadávka
žalobcu bola uspokojená prostredníctvom výkonu záložného práva dobrovoľnou dražbou pozemkov
nachádzajúcich sa v k.ú. D. F., keď celkový výťažok dobrovoľnej dražby predstavuje sumu220.194,40 eur a len v rozsahu tejto sumy mohlo dôjsť k zániku pohľadávky veriteľa, k čomu poukázal
na znenie § 21 ods. 2 a § 27 ods. 1 zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení
zákona Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v

znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 527/2002 Z. z.“) a tiež na uznesenie Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 3Cdo/186/2010 zo 16.12.2010, podľa ktorého otázku neplatnosti dobrovoľnej dražby nemôže
súd posudzovať v inom konaní, než v konaní podľa ustanovení zákona o dobrovoľných dražbách, a to
ani ako otázku prejudiciálnu. Vzhľadom na to, že v súčasnosti je vylúčené napadnutie danej dobrovoľnej
dražby z dôvodu uplynutia lehoty 3 mesiacov od udelenia príklepu, dosiahnutý výťažok dražby je

pri posúdení otázky rozsahu uspokojenia veriteľa záväzný. Súd prvej inštancie preto v rozpore s § 27
ods. 1 zákona č. 527/2002 Z. z. dospel vo veci k nesprávnemu záveru, že bez ohľadu na výšku výťažku
dobrovoľnej dražby bola judikovaná pohľadávka žalobcu v celom rozsahu uspokojená, čím mali byť
naplnené odvolacie dôvody v zmysle § 365 ods. 1 písm. f) a písm. h) CSP. Pokiaľ ide o konštatáciu
súdu prvej inštancie k hodnote vydražených pozemkov, mal za to, že ide o otázku odbornú, ktorú súd
nie je oprávnený riešiť sám. Voči napadnutému rozsudku namietal aj vadu nepreskúmateľnosti, keďže

súd prvej inštancie v ňom opätovne nedáva odpoveď na ním predloženú relevantnú argumentáciu,
pričom viaceré časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia sú totožné s odôvodnením v poradí prvého
rozhodnutia označeného súdu, zrušeného v predchádzajúcom odvolacom konaní. V tomto smere
žalobca namietal reštriktívne a formalistické posudzovanie otázky existencie naliehavého právneho
záujmu na požadovanom určení zo strany žalobcu, čím malo byť zasiahnuté do práv žalobcu na prístup

súdu v miere nezodpovedajúcej legitímnemu cieľu sledovanému zákonom, čo predstavuje odňatie
možnosti konať pred súdom.

9. Žalovaní 1/ a 2/ vo vyjadrení k odvolaniu zo 16.02.2024 nesúhlasili s odvolacou argumentáciou
žalobcu majúc za to, že napadnutý rozsudok je v celom rozsahu legálny, spravodlivý a presvedčivý,

vychádza z náležite zisteného skutkového stavu a správneho právneho posúdenia veci. S ohľadom
na to, že podané odvolanie považovali za zopakovanie už v konaní pred súdom prvej inštancie
prednesenej právnej argumentácie, poukázali na svoje doterajšie písomné stanoviská z 26.08.2020,
18.12.2020, 03.11.2021, 06.01.2022, 07.04.2022, 20.11.2023 ako aj ich prednesy na vykonaných
súdnych pojednávaniach, napadnutý rozsudok navrhli ako vecne správny potvrdiť a v zmysle § 387

ods. 1 CSP a žalovaným 1/ a 2/ priznať nárok na náhradu trov konania.

10. Sporové strany v odvolacom konaní ďalšie prostriedky procesného útoku, resp. procesnej obrany
nevyužili.

11. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací, v rámci kompetencií vyplývajúcich z § 34 CSP, po
zistení, že odvolanie žalobcu bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP) a
oprávnenou osobou (§ 359 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, ako aj konanie
mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 378 a nasl. CSP bez toho, aby nariadil
odvolacie pojednávanie podľa § 385 CSP (a contrario) a na tomto pojednávaní zopakoval, či doplnil

dokazovanie vykonané prvoinštančným súdom. Právnym dôsledkom takéhoto postupu odvolacieho
súdu je jeho viazanosť skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 382, § 385 CSP). Pri
preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej
miery, že napadnutý rozsudok nebol oprávnený preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne
uvedené v podaných odvolaniach. Výnimkou by mohli byť len vady konania, ktoré sa týkajú procesných

podmienok, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (§ 380 ods. 1, 2 CSP). Pretože rozsudok vo
veci samej musí byť verejne vyhlásený, odvolací súd uverejnil v zákonom stanovenej lehote miesto a
čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského súdu v Prešove
(§ 378 ods. 2, § 219 ods. 1, 3 CSP).

12. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

13. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť odvolateľmi vznesených odvolacích dôvodov
ako aj či súd prvej inštancie riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v
odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnomprostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd
Slovenskej republiky II.ÚS 78/05) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

14. K odvolaciemu dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP, t. j. že súd prvej inštancie svojím
nesprávnym procesným postupom znemožnil odvolateľovi uskutočnenie procesných práv v takej miere,
že došlo k porušeniu práva odvolateľa na spravodlivý proces, odvolací súd uvádza, že medzi zložky
práva na spravodlivý proces (right to fair trial) možno zaradiť predovšetkým právo na prístup k súdu,
právo na súd zriadený zákonom, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu,

právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na riadne poučenie o procesných právach
a povinnostiach, právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosť
konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo na vyporiadanie sa
so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu, právo na riadne odôvodnenie
rozhodnutia, právo na preskúmanie rozhodnutia. Porušenie ktoréhokoľvek čiastkového práva strany
sporu postupom súdu síce predstavuje pochybenie súdu, avšak o naplnenie odvolacieho dôvodu

v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP pôjde iba vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci
realizáciu práv strany sporu, dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie
sa javí ako nespravodlivé. Konkrétne pochybenie súdu preto musí byť hodnotené v kontexte celého
konania.

15. K odvolaciemu dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. d) CSP, t. j. že konanie má inú vadu,
ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci odvolací súd uvádza, že tento dôvod
dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné
odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
(napr. nesprávne realizovanie manudukačnej povinnosti súdu, vykonanie nezákonne získaného dôkazu,

porušenie povinnosti viazanosti súdu iným rozhodnutím), pričom jej dôsledkom je vecná nesprávnosť,
nie zmätočnosť súdneho rozhodnutia.

16. K odvolaciemu dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. e) CSP, t. j. že vo veci neboli súdom prvej
inštancie vykonané navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie skutkového stavu odvolací súd uvádza,

že vyhodnotenie potenciálnej relevancie navrhovaného dôkazu, ako aj prípustnosti jeho vykonania je
úlohou súdu. Nevyhovenie dôkaznému návrhu strany sporu možno založiť len tromi dôvodmi. Prvým
je argument, podľa ktorého tvrdená skutočnosť, ku ktorej overeniu alebo vyvráteniu je navrhnutý dôkaz
bez relevantnej súvislosti s predmetom konania; ďalším je argument, podľa ktorého dôkaz neoverí/
nevyvráti tvrdenú skutočnosť, čiže vo väzbe na toto tvrdenie nedisponuje vypovedacou potenciou.

Nakoniec tretím je nadbytočnosť dôkazu, t. j. argument, podľa ktorého určité tvrdenie, ku ktorému
overeniualebovyvráteniujedôkaznavrhovaný,bolouždoterajšímkonanímbezdôvodnýchpochybností
overené alebo vyvrátené. Problematika tzv. „opomenutých dôkazov“ v zásade zahŕňa aj takú procesnú
situáciu, keď niektorá zo strán sporu navrhne vykonanie dôkazného prostriedku, ktorý je zamietnutý bez
vecného zdôvodnenia obsiahnutého v odôvodnení konečného rozhodnutia a zodpovedajúceho povahe

a závažnosti veci, prípadne je celkom opomenutý.

17. K odvolaciemu dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 CSP písm. f) CSP, t.j. že súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam odvolací súd uvádza,
že dokazovanie je procesný postup, založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov

súdom a ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania spočíva v získavaní dôležitých poznatkov na
základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci a z ktorého potom vychádza a na ktorý
následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenie skutkového
stavu, ktoré objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci sporového
konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový

stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného
bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane rozsudok
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). K nesprávnym skutkovým zisteniam z vykonaných
dôkazov súd dospeje nesprávnym vyhodnotením dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov, alebo porušením
pravidiel formálnej logiky.

18. K odvolaciemu dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 CSP písm. h) CSP, t.j. že napadnuté rozhodnutie súdu
prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci odvolací súd uvádza, že právnym
posúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávnezáveryaaplikujekonkrétnuprávnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii
práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak
síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových

záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7Cdo/7/2010). Vo vzťahu
k aplikácii práva všeobecnými súdmi odvolací súd uvádza, že výklad a aplikácia zákonných predpisov
zo strany všeobecných súdov (v danom prípade súd prvej inštancie) musí byť preto v súlade s účelom
základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby
bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov strán sporu. Aplikáciou a výkladom

týchto ustanovení právnych noriem, tak ako ich v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol súd prvej
inštancie, obmedzil toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom (IV.ÚS/77/02, IV.ÚS
214/04, II.ÚS 249/2011, IV.ÚS 295/2012).

19. V predmetnej veci bola súdom prvej inštancie žaloba zamietnutá pre nepreukázanie naliehavého
právneho záujmu na podanej žalobe, ktorého existencia je podmienkou vecného prejednania tzv.

určovacej žaloby, t. j. žaloby o určenie, či tu právo je, alebo nie je, vychádzajúc z § 137 písm. c) CSP.
Posudzujúc v konaní obsah podaného odvolania a v rámci konania sporovými stranami uplatnenej
argumentácie, ako aj medzi stranami nespornej skutočnosti, že na podklade rozhodcovského rozsudku
voči žalovanému 2/ bolo v čase vydania napadnutého rozhodnutia vedené na návrh žalobcu voči
žalovanému 2/ exekučné konanie o vymoženie pohľadávky, v ktorom nebola vymožená doposiaľ žiadna

suma, odvolací súd konštatuje vecnú nesprávnosť záveru súdu prvej inštancie o nedostatku naliehavého
právneho záujmu žalobcom podanej žaloby, na ktorého základe založil svoje rozhodnutie vo veci samej.
Odvolateľ v tomto smere priliehavo opiera dôvody podaného odvolania o závery uvedené v uznesení
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/302/2019 z 31.3.2020 (citujúceho z rozhodnutia Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 1VCdo/1/2017), ktoré aj odvolací súd považuje v súdenej veci za použiteľné.

20. Vo vyššie označenom uznesení Najvyšší súd SR podrobne zhrnul všeobecne uznávané východiská
súdnej praxe k otázke existencie naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení nasledovne:
„(1)naliehavýprávnyzáujemsaviaženakonkrétnyurčovacípetit(to,čohosažalobcavkonanídomáhal)
a súvisí s vyriešením otázky, či sa žalobou s daným petitom môže dosiahnuť odstránenie spornosti práva

aleboprávnejneistoty,(2)tentozáujemjedanývtedy,pokiaľbybezsúdomvyslovenéhourčeniabolobuď
ohrozené právo žalobcu alebo by sa jeho právne postavenie stalo neisté, (3) záver súdu o (ne)existencii
naliehavého právneho záujmu žalobcu predpokladá posúdenie, či podaná určovacia žaloba je vhodný
(správne zvolený a prípustný) procesný nástroj ochrany jeho práva, (4) naliehavý právny záujem je
daný tiež vtedy, ak sa určovacou žalobou vytvorí pevný právny základ pre vzťahy účastníkov a predíde

prípadným ďalším sporom, (5) naliehavý právny záujem je spravidla daný všade tam, kde rozhodnutie
súdu bude podkladom pre zápis do katastra nehnuteľností, (6) naliehavý právny záujem na určení, či
tu právny vzťah alebo právo je, či nie je, môže mať aj tretia osoba (na samom úkone alebo právnom
vzťahu bezprostredne nezúčastnená), pokiaľ preukáže, že požadovaným určením sa priaznivo ovplyvní
(zlepší) jej právne postavenie“.

21. Medzi sporovými stranami nebolo sporné, že v čase vydania napadnutého rozhodnutia bolo
na podklade konkrétneho exekučného titulu priznávajúceho žalobcovi právo na zaplatenie peňažnej
sumy 271.443,- eur s príslušenstvom vedené voči žalovanému 2/ exekučné konanie, ďalej že v prospech
žalobcu ako oprávneného z tohto exekučného titulu nebola vymožená žiadna suma a že pri dobrovoľnej

dražbe uskutočnenej 25.07.2014 bola vydražením dosiahnutá suma 225.500,- eur a veriteľovi ako
výťažok dražby odovzdaná suma 220.194,40 eur. Za týchto okolností, vychádzajúc z uvedenej súdnej
praxe, nemožno pri žalovanými 1/ a 2/ nepopretom skutkovom tvrdení žalobcu, že žalovaný 2/
nedisponuje žiadnymi majetkovými právami, z ktorých by bolo možné túto pohľadávku uspokojiť (por.
časť IV. žaloby) súhlasiť s právnym záverom súdu prvej inštancie o nedostatku naliehavého právneho

záujmu na žalobe žalobcu o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam označeným v petite žaloby,
ktorémalibyťkúpnouzmluvouz13.03.2009prevedenéžalovaným2/nažalovaného1/,nakoľkožalobou
požadované určenie má reálny potenciál zlepšiť právne postavenie žalobcu vo vyššie špecifikovanom
exekučnom konaní a dosiahnuť aspoň čiastočné uspokojenie ním vymáhanej pohľadávky. Na tento
záver nemôže mať vplyv skutočnosť, že predmetné exekučné konanie začalo až po podaní žaloby, ani

skutočnosť, že do začatia exekučného konania uplynulo od vydania rozhodcovského rozsudku skoro
8 rokov, rovnako ako ani vecne nesprávny názor súdu prvej inštancie, že rozhodcovským rozsudkom
judikovaná pohľadávka žalobcu bola v celom rozsahu uspokojená bez ohľadu na výšku výťažku
dobrovoľnej dražby a ani nekonkretizovaná úvaha súdu prvej inštancie vyslovená bez akéhokoľvekpodkladu vo vykonanom dokazovaní, že cena vydražených nehnuteľností v kat. úz. D. F. „dosahuje,
ba skôr prevyšuje hodnotu priznanej pohľadávky v rozhodcovskom rozsudku“. Otázka existencie
naliehavého právneho záujmu u žalobcu ako veriteľa pohľadávky voči žalovanému 2/ bola súdom

prvej inštancie nesprávne právne posúdená, z dôvodu ktorého možno v tejto časti nielen považovať
za naplnený odvolací dôvod v zmysle § 365 ods. 1 písm. h) CSP, ale aj vec samu ako nesprávne (a
nedostatočne) právne posúdenú, keďže táto napriek vykonanému dokazovaniu nebola súdom prvej
inštancie preskúmaná z hľadiska obsahu hmotnoprávnych ustanovení, ktorých použitia na prípad sa
žalobca v priebehu konania domáhal.

22. V danom prípade je žalobou uplatnený nárok založený na prejudiciálnom posúdení neplatnosti
kúpnej zmluvy z 13.03.2009 uzavretej medzi žalovaným 2/ ako predávajúcim a žalovaným 1/
ako kupujúcim, ktorej predmetom bol prevod vlastníckeho práva k stavbe rekreačnej chaty, súp. č.
XXXXX, stojacej na pozemku C KN parc. č. XXXX/XXX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 63 m2,
pozemku C KN parc. č. XXXX/XXX, zastavané plochy a nádvoria o výmere 63 m2 a parc. č. XXXX/

XXX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 143 m2, ktoré boli zapísané na liste vlastníctva č. XXX,
vedenom pre k.ú. D. F. a to z dôvodu naplnenia podmienok upravených v § 38 ods. 2 OZ a v prípade
záveru a o ich nenaplnení, z dôvodu jeho rozporu s dobrými mravmi v zmysle § 39 OZ.

23. Z obsahu spisu je tiež zrejmé, že v priebehu konania nebol medzi stranami sporný obsah zmluvy

o pôžičke zo 14.08.2007, uzavretej medzi žalobcom ako veriteľom a žalovaným 2/ a L. F. ako dlžníkmi,
konkrétne že si na základe nej dlžníci od veriteľa požičali sumu 12.000.000 miliónov Sk, ktorú sa
zaviazali vrátiť do 31.12.2008 s úrokom z omeškania 13 % ročne, ako aj že veriteľ sa zaviazal v prípade
možnosti pôžičku prolongovať o 1 rok, t.j do 31.12.2009, a že súčasne s touto zmluvou bola toho
istého dňa na zabezpečenie záväzku zo zmluvy o pôžičke uzavretá aj zmluva o zabezpečení záväzku

prevodom vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. V priebehu konania taktiež nebol sporovými stranami
rozporovaný obsah zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, z
ktorej aj súd prvej inštancie zistil, že jej predmetom boli nehnuteľnosti vedené na listoch vlastníctva č.
XXX K. XX, k.ú. D. F., konkrétne pozemky CKN parc. č. XXXX/XX – ostatné plochy o výmere 1962 m2,
parc. č. XXXX/XXX – zastavané plochy a nádvoria o výmere 69 m2, parc. č. XXXX/XXX – zastavané

plochy a nádvoria o výmere 61 m2, parc. č. XXXX/XX – ostatné plochy o výmere 700 m2, parc. č.
XXXX/XX – ostatné plochy o výmere 887 m2, parc. č. XXXX/XX – ostatné plochy o výmere 808 m2,
parc. č. XXXX/XX – zastavané plochy a nádvoria o výmere 154 m2, parc. č. XXX/X – zastavané plochy
a nádvoria o výmere 21 m2, stavba súp. č. XXXXX na parcele č. XXXX/XXX – rekreačná chata, stavba
súp. č. XXXXX na parcele č. XXXX/XX – penzión, stavba súp. č. XXX na parcele č. XXX/X – garáž, na

parcele č. XXXX/XXX – grilovacia terasa, na parcele č. XXXX/XXX – rekreačná chata s garážou, pričom
žalobcomnepopretýmboloajskutkovétvrdeniežalovaných1/a2/otrhovejhodnotenehnuteľností,ktoré
boli predmetom zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom vlastníckeho práva vo výške 27 442 535,- Sk
uvedenej aj v tejto zmluve. Obsahu spisového materiálu zodpovedajú aj skutkové zistenia súdu prvej
inštancie opísané v bodoch 20. až 30. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, stručne opísané aj v bode

4. odôvodnenia tohto rozhodnutia, na ktoré odvolací súd prihliadajúc na zásadu hospodárnosti konania
v ďalšom len poukazuje.

24. Podľa § 38 ods. 1 a 2 OZ, neplatný je právny úkon, pokiaľ ten, kto ho urobil, nemá spôsobilosť
na právne úkony. Takisto je neplatný právny úkon osoby konajúcej v duševnej poruche, ktorá ju robí

na tento právny úkon neschopnou.

25.Medzináležitostiprávnehoúkonupatriaajnáležitostitýkajúcesaosoby,ktoráprávnyúkonvykonáva.
Spôsobilosť na právne úkony vymedzuje OZ všeobecne pre fyzické osoby v § 8 – 10 a pre právnické
osobyv§18a19a.Osoba,ktoráprávnyúkonvykonáva,musíbyťspôsobilánavykonanietohoprávneho

úkonu, ktorý robí, inak musí konať prostredníctvom svojho zástupcu (zákonného zástupcu, poručníka,
opatrovníka). Spôsobilosť na právne úkony v prípade fyzickej osoby vzniká v súlade s § 8 OZ v plnom
rozsahu plnoletosťou, ktorá sa nadobúda buď dosiahnutím 18 rokov veku, alebo uzavretím manželstva
pred dosiahnutím tohto veku. Úplnú spôsobilosť na právne úkony sa nepriznáva bezvýnimočne všetkým
plnoletým fyzickým osobám, keď § 10 OZ umožňuje obmedzenie spôsobilosti na právne úkony (malo by

sa týkať osoby, ktorá nie je schopná robiť niektoré právne úkony z dôvodu duševnej choroby, ktorá nie
je len prechodná, alebo nadmerného požívania alkoholických nápojov, omamných prostriedkov alebo
jedov), alebo prípadne aj pozbavenie spôsobilosť fyzickej osoby na právne úkony (malo by sa týkať
osoby, ktorá trpí trvalou duševnou chorobou, ktorá ju robí nespôsobilou robiť akékoľvek právne úkonya spôsobuje nespôsobilosť na protiprávne úkony). Na to, aby bola osoba v spôsobilosti na právne úkony
obmedzená (pozbavená) sa vyžaduje rozhodnutie súdu, ktoré pôsobí konštitutívne, má vždy účinky odo
dňa právoplatnosti rozhodnutia (ex nunc) a možno ho zmeniť alebo zrušiť len v prípade, ak sa zmenia

okolnosti, v dôsledku ktorých došlo k rozhodnutiu súdu o obmedzení spôsobilosti.

26. Okrem obmedzení, ktoré majú trvalý charakter, zakladajúcich neplatnosť právneho úkonu v zmysle
§ 38 ods. 1 OZ, ustanovuje OZ v § 38 ods. 2 OZ neplatnosť právneho úkonu aj v prípade, ak bol
uskutočnený v duševnej poruche bez toho, aby bola osoba, ktorá úkon urobila pozbavená spôsobilosti

na právne úkony konštitutívnym rozhodnutím súdu. V tomto prípade ide o obmedzenie spôsobilosti na
právne úkony, ktoré trvá po obmedzený čas v prípade, ak osoba vykoná úkon v stave, kedy nie je
schopná posúdiť následky svojho konania alebo ovládať svoje konanie. Skutočnosť, či osoba konala
v stave duševnej poruchy, sa skúma vždy pri každom posudzovanom úkone (alebo navzájom súvisiacich
súboroch úkonov). Čas preskúmania duševnej poruchy sa musí viazať na čas vykonania právneho
úkonu, pričom potrebné je aj skúmanie, či osoba náhodou nekonala v tzv. jasnom okamihu (lucida

intervalla).

27. Súčasne platí, že neplatnosť právneho úkonu podľa § 38 ods. 2 OZ si vyžaduje bezpečné
zistenie, že účastník právneho úkonu nedokáže posúdiť následky svojho konania alebo svoje konanie
ovládnuť (R 4/71), pričom súčasne je vylúčené urobiť záver o neplatnosti právneho úkonu z dôvodu,

že konajúca osoba ho urobila v duševnej poruche, ktorá ju robila na tento právny úkon neschopnou
iba na základe pravdepodobnosti (rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo/3614/2009). Nie
každá duševná porucha fyzickej osoby, ktorá robí právny úkon, vedie k jeho absolútnej neplatnosti,
ale iba tá duševná porucha, ktorá konajúcu osobu robí k tomuto právnemu úkonu neschopnou z dôvodu,
že nemôže posúdiť následky svojho úkonu alebo svoje konanie ovládnuť (rozhodnutie Najvyššieho súd

ČR, sp. zn. 30Cdo/1560/2011). K neplatnosti právneho úkonu vedie iba taká duševná porucha, ktorá
konajúcu osobu robí k tomuto právnemu úkonu neschopnou, pretože nemôže posúdiť následky svojho
úkonu alebo ovládnuť svoje konanie (rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 30Cdo/971/2012).

28. Vychádzajúc z uvedených princípov právnej doktríny a súdnej praxe odvolací súd súhlasí

s argumentáciou žalovaného, že otázka posúdenia spôsobilosti žalovaného 1/ na právny úkon – kúpnu
zmluvu z 13.03.2009, tzn. či v čase jeho urobenia bol žalovaný 1/ schopný posúdiť následky svojho
konania, a toto konanie ovládať je otázkou odbornou, na posúdenie ktorej sú potrebné odborné znalosti
presahujúce rámec všeobecných znalostí a všeobecných skúseností súdu. Odvolací súd súhlasí s
názorom žalobcu, že ním v konaní pred súdom prvej inštancie navrhnutý dôkazný prostriedok - znalecké

dokazovanie na vyriešenie tejto odbornej otázky nemožno považovať za nadbytočný, keď o nadbytočný
dôkaz ide vtedy, ak určité tvrdenie, ku ktorému overeniu alebo vyvráteniu je dôkaz navrhovaný, bolo
už doterajším konaním bez dôvodných pochybností overené alebo vyvrátené (porov. rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/107/2019). Súčasne platí, že uvedenú vadu konania pred súdom
prvej inštancie možno napraviť aj v odvolacom konaní doplnením dokazovania za splnenia podmienok

upravených v § 384 ods. 2 CSP, podľa ktorého môže odvolací súd doplniť dokazovanie vykonaním
ďalších dôkazov navrhnutých stranou, ak ich nevykonal súd prvej inštancie, hoci ich strana navrhla.
Aby teda odvolací súd mohol doplniť dokazovanie, musia byť splnené tri zákonné podmienky: a) strana
navrhla v konaní pred súdom prvej inštancie vykonanie určitého dôkazného prostriedku, b) súd prvej
inštancienavrhnutýdôkaznýprostriedoknevykonal,c)strananavrhujevykonanietohoistéhodôkazného

prostriedku aj v rámci odvolacieho konania. Zároveň v zmysle § 215 v spojení s § 378 ods. 1 CSP platí,
že musí ísť o dôkazy relevantné, ktorých vykonanie sa javí ako potrebné pre zistenie skutkového stavu
veci (porovnaj Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a
kol., Civilný sporový poriadok, Komentár, Praha: C. H. Beck, 2022, s. 1436-1446). Aj keď splnenie prvých
dvoch podmienok pre nariadenie doplnenia dokazovania v odvolacom konaní zo spisového materiálu

vyplýva, žalobcom podané odvolanie neobsahuje návrh na vykonanie tohto dôkazného prostriedku
ajvrámciodvolaciehokonania.Súčasnejenepochybné,ževsúdenejvecinejdeoprípad,vktorommôžu
byť súdom vykonané aj dôkazy, ktoré neboli stranou navrhnuté (napr. § 295 CSP) a nejde ani o dôkaz,
ktorý môže súd vykonať aj bez návrhu (§ 185 ods. 2 CSP). Z uvedených dôvodov tak nebolo možné
v odvolacom konaní doplniť dokazovanie za účelom preukázania skutkovej okolnosti, či pri uzavretí

kúpnej zmluvy z 13.03.2009 žalovaný 1/ nekonal v duševnej poruche, ktorá ho robila na takýto právny
úkon neschopným a následne právne posúdiť otázku platnosti alebo neplatnosti tejto zmluvy z tohto
dôvodu.29. Ustálená rozhodovacia prax najvyšších súdnych autorít niekoľkokrát judikovala, že civilné sporové
konanie je ovládané prejednacou zásadou, v súlade s ktorou je úspech procesnej strany definovaný
jej povinnosťou tvrdenia a na ňou nadväzujúcou dôkaznou povinnosťou a im zodpovedajúcim

korelátom v podobe bremena tvrdenia a dôkazného bremena. Z prejednacej zásady nadväzne vyplýva
základné procesné pravidlo, podľa ktorého je každá procesná strana povinná dokazovať skutočnosti
zodpovedajúce znakom právnej normy, ktorá je pre ňu priaznivá a ktorej sa domáha. Strana domáhajúca
sa týchto právnych následkov ponesie aj nepriaznivé dôsledky stavu non liquet (neobjasneného určitého
skutkového stavu, resp. určitej relevantnej skutočnosti), teda procesných následkov toho, ako keby bolo

zistené, že k naplneniu skutkových predpokladov hypotézy právnej normy, ktorej účinkov sa domáhala,
nedošlo (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. I. ÚS 24/2019 z 9. júna 2020).

30. Dôkazné bremeno (resp. subjektívne dôkazné bremeno) možno charakterizovať ako procesnú
zodpovednosť účastníka za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania.
V rámci dokazovania platí zásada, že každý účastník musí uniesť dôkazné bremeno ohľadom svojho

tvrdenia (§ 132 v spojení s § 185 ods. 1 CSP). „Dôkazné bremeno týkajúce sa skutočností leží na tom
účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé dôsledky, ide
teda o toho účastníka, ktorý existenciu takýchto skutočností tvrdí.“ (II. ÚS 38/2015). V tomto zmysle
ide o zodpovednosť (ťarchu) strany za preukázanie tvrdených skutočností s tým, že pokiaľ ich strana
nepreukáže, bude musieť niesť negatívne následky, t. j. na tvrdené skutočnosti súd bude hľadieť ako

na nepreukázané. Uvedené môže znamenať aj prehru v spore. Rozhodnutie súdu sa v takomto prípade
nezakladá na voľnom hodnotení dôkazov, ale na pravidlách dôkazného bremena. Objektívne dôkazné
bremeno sa uplatňuje až potom, ako bolo vykonané dokazovanie, ďalšie dôkazy vykonať nemožno
a súd napriek hodnoteniu dôkazov nebol schopný dospieť k vnútornému presvedčeniu o pravdivosti
alebo nepravdivosti skutkového prednesu. Objektívne dôkazné bremeno tak nastupuje až po samotnom

dokazovaní a je reakciou na jeho bezvýslednosť (porovnaj Števček, M., Ficová, S., Baricová, J.,
Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol., Civilný sporový poriadok, Komentár, Praha: C.
H. Beck, 2022, s. 742-766).

31. Pokiaľ v okolnostiach súdeného prípadu žalobca tvrdil, že žalovaný 1/ nebol spôsobilý na právny

úkon, od ktorého neplatnosti odvodzoval žalobou uplatnený nárok, bolo na ňom, aby v konaní ako
celku (a osobitne aj v štádiu odvolacieho konania) navrhoval vykonanie dôkazných prostriedkov, ktorými
by dostatočne túto skutkovú okolnosť preukázal. Je vylúčené urobiť záver o neplatnosti právneho
úkonu z dôvodu, že konajúca osoba ho urobila v duševnej poruche, ktorá ju robila na tento právny
úkon neschopnou iba na základe pravdepodobnosti, či pochybností vyplývajúcich zo skutočností

známych súdu z jeho predchádzajúcej činnosti, ktoré majú vyplývať z priebehu iného konania vedeného
v minulosti pred súdom prvej inštancie pod sp. zn. 7C/160/2013 o určenie neúčinnosti právneho úkonu.
Totiž nie každá duševná porucha fyzickej osoby, ktorá robí právny úkon, vedie k jeho absolútnej
neplatnosti;takýtonásledokmôžeprivodiťibatakáduševnáporucha,ktorákonajúcuosoburobíktomuto
právnemu úkonu neschopnou z dôvodu, že nemôže posúdiť následky svojho úkonu alebo ovládnuť

svoje konanie. Záver o neplatnosti právneho úkonu z dôvodu, že ho učinila osoba konajúca v duševnej
poruche, ktorá ju robila pre tento úkon neschopnou musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového
stavu, čo spravidla vyžaduje kombináciu vykonania viacerých dôkazných prostriedkov, hodnotenie
výsledkov ktorých vo vzájomnej súvislosti povedie k jasnému záveru ohľadne tejto relevantnej otázky.
Na podklade dôkazov vykonaných v konaní pred prvoinštančným súdom, bez možnosti ich doplnenia

v odvolacom konaní (pre nesplnenie procesných podmienok vyplývajúcich z § 384 ods. 2 CSP) však
odvolací súd takýto záver v súdenej veci nemohol zaujať.

32. Okrem nedostatku spôsobilosti žalovaného 1/ na právne úkony žalobca v konaní pred súdom prvej
inštancie, rovnako ako v podanom odvolaní, namietal rozpor kúpnej zmluvy z 13.03.2009 uzavretej

medzi žalovaným 1/ ako kupujúcim a žalovaným 2/ ako predávajúcim s dobrými mravmi a v dôsledku
toho jej neplatnosť.

33. Podľa § 39 OZ, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje
zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

34. Pojem „dobré mravy“ OZ nedefinuje, v súvislosti s nimi však možno vo všeobecnosti hovoriť
o pravidlách morálneho charakteru všeobecne platných v spoločnosti, v ktorej sa uplatňuje a presadzuje
vzájomná slušnosť, ohľaduplnosť a vzájomné rešpektovanie. Ide o uznávané pravidlo slušnosti apoctivého správania. Dobré mravy sú vykladané ako súhrn spoločenských, kultúrnych a mravných
noriem, ktoré v historickom vývoji osvedčujú istú nemennosť vystihujú podstatné historické tendencie,
sú uznávané rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu noriem základných.

35. Za právny úkon priečiaci sa dobrým mravom v zmysle § 3 ods. 1 OZ treba považovať úkon, ktorý
je všeobecne neakceptovateľný z hľadiska v spoločnosti prevládajúcich mravných zásad a princípov
vzájomných vzťahov medzi ľuďmi (ZSP, 2004, č. 62). Aby výkon určitého práva alebo povinnosti bol
v rozpore s dobrými mravmi, musí nadobudnúť takú intenzitu, pri ktorej nastupuje zákonná sankcia,

ktorá má za následok neplatnosť právneho úkonu (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 1Cdo/57/2005). Konštatovanie, že slobodne, vážne a určito urobený právny úkon je z dôvodu
nedovolenosti absolútne neplatný, je vo svojej podstate hrubým zásahom do zmluvnej autonómie
strán. Podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu ČR je autonómia vôle a slobodného individuálneho
konania garantovaná na ústavnej úrovni čl. 2 ods. 3 Listiny (napr. I. ÚS 564/04, I. ÚS 43/04, I. ÚS 167/04,
I. ÚS 557/05, I. ÚS 670/02, I. ÚS 190/15, III. ÚS 882/16, III.ÚS 798/15, III.ÚS 3033/17, I. ÚS 34/17,

II. ÚS 658/18). Identický záver možno postulovať podľa čl. 2 ods. 3 Ústavy SR. Zásah do zmluvnej
autonómie je preto potrebné vykladať reštriktívne a ústavne konformne. Súčasne je potrebné zdôrazniť,
že neplatnosť právneho úkonu podľa § 39 možno posudzovať len vzhľadom na okolnosti, ktoré existovali
v čase jeho vzniku (ZSP, 2004, č. 62).

36. Žalobca namietal rozpor kúpnej zmluvy z 13.03.2009 s dobrými mravmi z dôvodu, že predmetom
tohto úkonu bol prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré žalovaný 2/ predtým poskytol
na zabezpečenie pohľadávky žalobcu voči žalovanému 2/ a súčasne s poukazom na rozsudok
Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo/2684/2007, v prípade ktorom mal byť neplatnosťou v zmysle § 39
OZ sankcionovaný právny úkon dlžníka s treťou osobou uzavretý u oboch týchto subjektov s úmyslom

zmariť uspokojenie pohľadávky veriteľa, ak zároveň nebolo možné splniť podmienky neúčinnosti tohto
právneho úkonu podľa § 42a OZ, ktorá predpokladá iba úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa za podmienky,
že druhá strana tohto právneho úkonu o tomto zámere vedela alebo musela vedieť.

37. Z dôkazov vykonaných v súdenej veci, konkrétne z oboznámenej zmluvy o zabezpečení záväzku

prevodom vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zo 14.08.2007 uzavretej medzi žalobcom a žalovaným
2/ a L. F. a kúpnej zmluvy z 13.03.2009 uzavretej medzi žalovaným 2/ ako predávajúcim a žalovaným
1/ ako kupujúcim je zrejmé, že predmetom prevodu (v prvom prípade však len zabezpečovacieho,
majúceho dočasný charakter) boli s výnimkou stavby rekreačnej chaty, súp. č. XXXXX, stojacej
na pozemku G. P. parc. č. XXXX/XXX odlišné nehnuteľnosti (pozemky, resp. stavby nachádzajúce sa

v k. ú. D. F.), pričom súčasne bolo medzi stranami nesporné, že trhová hodnota spolu 13 nehnuteľností,
ku ktorým bol zmluvou zo 14.08.2007 zriadený zabezpečovací prevod vlastníckeho práva činila sumu
27.442.535,- Sk konštatovanú aj v tejto zmluve. Vzhľadom na okolnosti existujúce v čase uzavretia
predmetného právneho úkonu, najmä že kúpnou zmluvou z 13.03.2009 došlo k prevodu len jednej z
trinástich nehnuteľností, ku ktorým bol zriadený zabezpečovací prevod práva, a že ďalších nehnuteľností

sa týkali až s časovým odstupom realizované právne úkony, navyše potom, ako žalovaný 2/ a L. F.
dňa 31.05.2010 svoj dlh voči žalobcovi písomne uznali, resp. potom, ako bolo zmluvou z 12.12.2011
zriadené záložné právo v prospech žalobcu, ktoré tento realizoval cestou dobrovoľnej dražby, nemôže
obstáť argumentácia žalobcu, že jediným zmyslom a účelom prevodu predmetných nehnuteľností na
žalovaného1/bolozmariťzabezpečeniežalobcovejpohľadávky,obzvlášťakžalobcavkonanínenavrhol

žiaden dôkaz, na podklade ktorého by bolo možné považovať za preukázané, že zabezpečovací prevod
vlastníckeho práva k zvyšným dvanástim nehnuteľnostiam v čase urobenia sporného úkonu dostatočne
nezabezpečoval pohľadávku, vyplývajúcu zo zmluvy o pôžičke zo 14.08.2007, ktorá s ohľadom na
záväzok žalobcu na prolongáciu nebola v čase uzavretia kúpnej zmluvy splatná. Hoci rozsudok
Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo/2684/2007 nepredstavuje ustálenú súdnu prax dovolacieho súdu,

vzhľadom na predchádzajúcu totožnosť právnej úpravy možno aj s odkazom na neho k argumentácii
žalobcu uviesť, že z jeho strany neboli v konaní navrhnuté žiadne konkrétne dôkazy, ktorými by boli
preukázané skutkové okolnosti svedčiace o tom, že obidvaja žalovaní mali pri uzavretí kúpnej zmluvy
z 13.03.2009 úmysel zmariť uspokojenie pohľadávky žalobcu ako veriteľa.

38. Rozpor právneho úkonu s dobrými mravmi nemôže byť predmetom dokazovania ako právny inštitút.
Skutkový stav, ktorý je výsledkom dokazovania, až následne po svojom ustálení môže byť právne
vyhodnotený tak, že skutková podstata neplatnosti právneho úkonu pre rozpor s dobrými mravmi
bola naplnená; takýto záver je len výsledkom právneho hodnotenia ustáleného skutkového stavu (peranalogiam uznesenie Ústavného súdu SR zo 07.06.2016, č. k. III.ÚS 357/2016-16). Inými slovami
povedané, to či právny úkon je v rozpore s dobrými mravmi a následkom toho aj neplatný je právnym
posúdením skutkových okolností vyhodnotených na podklade vykonaného dokazovania. Aj v tomto

prípade však vzhľadom na nepreukázanie skutočností, z ktorých by bolo možné vyvodiť dostatočne
odôvodnený záver o rozpore kúpnej zmluvy z 13.03.2009 s dobrými mravmi, je potrebné zopakovať,
že neunesenie zodpovednosti strany za preukázanie ňou tvrdených skutočností vedie k negatívnym
následkom spočívajúcim v ich nepreukázaní, s tým že rozhodnutie súdu sa v takomto prípade nezakladá
na voľnom hodnotení dôkazov, ale na pravidlách dôkazného bremena.

39. Ako obiter dictum odvolací súd poznamenáva, že pokiaľ by úmysel ukrátiť veriteľa bol len na strane
dlžníka, a právny úkon by napĺňal znaky odporovateľného právneho úkonu v zmysle § 42a a nasl. OZ,
následkom tejto skutočnosti by žalobcovi vznikla len možnosť právnemu úkonu odporovať (tejto
možnosti sa však žalobca vzdal späťvzatím žaloby vo veci vedenej pred súdom prvej inštancie pod
sp. zn. 7C/160/2013); táto vada však nespôsobuje neplatnosť takéhoto právneho úkonu podľa § 39

OZ (okrem prípadu existencie ďalšej vady, ktorá by zakladala neplatnosť právneho úkonu v prípade, v
ktorom by bol právny úkon neplatný bez možnosti mu odporovať). Obdobne, ak právny úkon vykazuje
vady zakladajúce relatívnu neplatnosť na základe omylu (vrátane úmyselného uvedenia druhej zmluvnej
strany do omylu), aplikoval by sa § 49a OZ, tzn. táto vada by nespôsobovala neplatnosť právneho úkonu
podľa§39OZ.Sohľadomnapredmettohtokonania,ktorýmjeurčenievlastníckehoprávakpredmetným

nehnuteľnostiam, skúmanie splnenia podmienok odporovateľnosti právneho úkonu, ktorý medzi sebou
uzatvorili žalovaný 1/ a 2/ preto už nebolo pre posúdenie veci právne relevantné.

40.Nazákladevyššierozvedenéhoodvolacísúdzáveromkonštatuje,žesúdprvejinštancienapodklade
vykonaných dôkazov prípad nesprávne právne vyhodnotil, vadu ktorú bolo potrebné v odvolacom

konaní napraviť. Pri rešpektovaní limitov vyplývajúcich z § 390 CSP preto odvolací súd uplatnený
nárok hmotnoprávne posúdil podľa do úvahy pripadajúcich relevantných noriem (§ 38 ods. 2, §
39 OZ), o ktoré žalobca vo svojej argumentácii prednesenej už pred súdom prvej inštancie svoj
nárok opieral, k čomu mala možnosť vyjadriť sa aj protistrana, to všetko na podklade skutkových
zistení opísaných v napadnutom rozsudku a medzi stranami nesporných skutkových tvrdení, ktoré

nepodliehali vykonanému dokazovaniu, pri súčasnej absencii návrhov odvolateľa na doplnenie
vykonaného dokazovania v odvolacom konaní. Napriek nesprávnemu právnemu posúdeniu súdom prvej
inštancie je však nutné napadnuté rozhodnutie (t. j. jeho výrokovú časť) považovať za vecne správne,
keďže žalobcovi sa v konaní nepodarilo preukázať podmienky použitia relevantných hmotnoprávnych
noriem, na podklade ktorých by bol odôvodnený záver o neplatnosti kúpnej zmluvy z 13.03.2009

z dôvodu nespôsobilosti žalovaného 1/ na daný právny úkon, ako aj z dôvodu nepreukázania
takých skutkových okolností, ktoré by svojou intenzitou odôvodňovali záver o rozpore označeného
právneho úkonu s dobrými mravmi. Neboli tak dané podmienky pre zmenu záveru súdu prvej inštancie
onedôvodnostižalobouuplatnenéhonárokunaurčenievlastníckehoprávažalovaného2/kpredmetným
nehnuteľnostiam.

41. Vecne správnemu výroku o merite veci zodpovedá aj vecne správny súvisiaci výrok o náhrade trov
konania opierajúci sa o § 255 ods. 1 CSP.

42. Z už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných, súdov vyplýva, že súd nemusí

dať v konaní odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať
odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku strany sporu, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné,
aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty strán (napr. rozhodnutia ÚS SR sp. zn. II.ÚS

251/04, II.ÚS 200/09 a i.).

43. V tejto súvislosti odvolací súd pripomína, že odôvodnenie tohto rozhodnutia je potrebné posudzovať
v jednote s napadnutým rozhodnutím, s výhradou tých časti jeho odôvodnenia, ktoré sú v rozpore s
právnymi úvahami odvolacieho súdu majúcimi pred právnymi závermi súdu prvej inštancie prednosť. Na

ďalšiu irelevantnú argumentáciu žalobcu zachádzajúcu tak do nadbytočných podrobností, nespôsobilú
už privodiť úspech odvolaniu, odvolací súd už nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou
odpoveďou.44. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd v zmysle § 387 ods. 1 CSP rozsudok súdu prvej inštancie
ako vecne správny potvrdil.

45. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 255 ods. 1 v spojení
s § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 CSP. Žalovaným 1/ a 2/ odvolací súd priznal nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v plnom rozsahu, keďže v odvolacom konaní boli plne úspešní. Žiadne dôvody
hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by nebolo dôvodné žalovaným 1/ a 2/ priznať náhradu odvolacích
trov neboli v okolnostiach prípadu vzhliadnuté.

46. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady všetkých priznaných trov konania rozhodne súd prvej
inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.

47. Toto rozhodnutie bolo senátom odvolacieho súdu prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného

predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).