Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. september 2024

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26Co/87/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2211215439
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 09. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jozef Mačej

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2024:2211215439.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Jozefa Mačeja a sudcov JUDr.

Ľuboslavy Vankovej a Mgr. Matúša Staríčka v spore žalobkyne: A. B., nar. X.X.XXXX, bytom C. B. D.
XXXX/XX, E. F., zast. advokátom: JUDr. Peter Harkály, Mlynská 28, Košice, proti žalovanej: Generali
česká pojišťovna a.s., Spálená 75/16, Nové Město - Praha, Česká republika, IČO: 45 272 956, konajúcej
prostredníctvom Generali Poisťovňa, pobočky poisťovne z iného členského štátu, Lamačská cesta 3/
A, Bratislava, IČO: 54 228 573, zast. splnomocnenkyňou: MST Partners, s.r.o., Laurinská 3, Bratislava,
o náhradu škody na zdraví a iné, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda
č. k. 12C/226/2011-280 z 11. februára 2019, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. p o t v r d z u j e a vo výroku II. m e n í tak, že
žalovanej p r i z n á v a voči žalobkyni nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 25 %.

II. Žalovanej sa p r i z n á v a voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 25 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom č. k. 12C/226/2011-280 z 11.2.2019 napadnutým v celom rozsahu odvolaním žalobkyne,
súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa domáhala voči žalovanej náhrady škody na zdraví a iné
( výrok I. ) a žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % ( výrok II. ).

2. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil poukazom na ust. § 420 ods. 1, § 427 ods. 1, § 428, § 441 O.
z. ( zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej len „O.z.“ ) a
§ 262 ods. 1, 2 C. s. p. ( zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení účinnom od 1. júla
2016, ďalej len „C. s. p.“ ).

3. Vecne dôvodil tým, že žalobkyňa pri dopravnej nehode dňa 5.12.2008 utrpela ako chodkyňa
ťažké ublíženie na zdraví, keď došlo k jej stretu s osobným motorovým vozidlom, na vodiča ktorého

bola dňa 3.5.2012 podaná na Okresný súd Dunajská Streda obžaloba. Vodič motorového vozidla
bol v trestnom konaní spod obžaloby oslobodený, pretože nebolo možné bezpečne preukázať, že
obžalovaný ( vodič motorového vozidla ) žalobkyni z nedbanlivosti spôsobil ťažkú ujmu na zdraví
a taký čin spáchal závažnejším spôsobom konania – porušením dôležitej povinnosti uloženej mu
podľa zákona. V trestnom konaní mal súd s poukazom na závery znaleckých posudkov z odboru
dopravy preukázané, že žalobkyňa vytvorila vodičovi náhlu prekážku, pričom vodič zrážke nemohol
zabrániť. Znaleckým dokazovaním nebola preukázaná zlá technika jazdy vodiča, ani technická závada

vozidla, práve naopak, znaleckým dokazovaním bolo preukázané zavinenie poškodenej ( žalobkyne ),
ktorá mala možnosť v oboch znalcom skúmaných alternatívach priebehu nehody zabrániť. Zavinenie
poškodenej potvrdzovali aj výpovede v trestnom konaní, keď dvaja svedkovia vypovedali o tom, že
žalobkyňa prechádzala cez cestu mimo vyznačený priechod pre chodcov. Sama žalobkyňa potvrdila,že pri prechádzaní cez cestu na postavila na delený ostrovček, avšak priechod pre chodcov deleným
ostrovčekom nie je. Žalobkyňa vytvorila vodičovi náhlu prekážku, ktorej vodič ani pri náležitej opatrnosti
nevedel zabrániť. Nebolo zistené a preukázané porušenie právnej povinnosti vodiča, preto mu nebolo

možné pričítať žiadnu mieru zodpovednosti za spôsobenú škodu a preto nebolo dôvodné zaviazať
žalovanú na peňažné plnenie titulom náhrady škody v zmysle žalobného nároku žalobkyne.

4.Onárokunanáhradutrovkonaniasúdprvejinštancierozhodolpodľaustanovenia§262ods.1a2C.s.
p., keď podľa výsledku konania bola žalovaná v spore v celom rozsahu úspešná, preto jej voči žalobkyni

priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorej rozhodne po právoplatnosti
rozhodnutia vo veci samej súd prvej inštancie uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.

5.Proti rozsudkusúduprvejinštanciepodalažalobkyňaodvolaniesnávrhomnajehozrušenieavrátenie
veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Uviedla, že súd prvej inštancie opätovne
nesprávne aplikoval ustanovenie § 427 a nasl. O.z. na zistený skutkový stav a jeho rozhodnutie

vychádza z nesprávneho pochopenia zmyslu a účelu úpravy osobitnej objektívnej zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, keď jej existenciu odvodzuje len z prípadnej zlej
techniky jazdy vodiča, alebo prípadnej technickej závady motorového vozidla. V prvom rade mal skúmať,
či sa v danom prípade jedná o škodu vyvolanú osobitnou povahou prevádzky vozidla ( čo je v danom
prípade celkom zjavné ) a následne mal skúmať, či bola škoda spôsobená okolnosťami majúcimi

pôvod v prevádzke motorového vozidla, a či je vôbec možná liberácia spod tejto zodpovednosti. Ak
škoda nebola spôsobená okolnosťami, ktoré majú pôvod v prevádzke motorového vozidla, potom
mal súd skúmať, či boli zo strany žalovaného preukázané dôvody čiastočnej alebo úplnej liberácie
pre zbavenie sa zodpovednosti. Objektívny charakter tohto osobitného druhu zodpovednosti jasne
naznačuje, že pre založenie zodpovednosti nie je podstatné zavinené porušenie zo strany vodiča

motorového vozidla. Ustanovenie § 427 O. z. ani ďalšie ustanovenia neuvádzajú zavinené porušenie
povinnosti zo strany vodiča motorového vozidla ako nutný predpoklad založenia tejto zodpovednosti
a k takému záveru nie je možné dospieť ani výkladom týchto ustanovení. V danom prípade bola
zrazená pohybujúcim sa vozidlom, ktoré do nej narazilo a pri fyzickom strete s jej telom spôsobilo
poškodenie zdravia. Je teda bez akýchkoľvek pochybností zrejmé, že škoda na zdraví bola vyvolaná

osobitnou povahou prevádzky vozidla a je v danom prípad nevyhnutné aplikovať ustanovenie § 427 O.
z. Škoda na zdraví jej spôsobená ako chodkyni bola vyvolaná osobitnou prevádzkou vozidla, nemajú
žiaden vplyv na skutočnosť, či prechádzala cez prechod pre chodcov alebo až za prechodom pre
chodcov. V danej veci nemá vplyv ani to, či vodič motorového vozidla porušil právnu povinnosť alebo
nie. Pre aplikáciu ustanovenia § 427 O. z. je podstatné len to, či škoda bola vyvolaná niektorým

z charakteristických prejavov povahy prevádzky motorového vozidla. Náraz pohybujúceho sa vozidla do
chodca prechádzajúceho cestu je typickým príkladom vyvolania škody osobitnou povahou prevádzky
motorového vozidla. Ak by sa v takýchto prípadoch nemalo takéto ustanovenia aplikovať, znamenalo
by to popretie zmyslu a účelu § 427 O. z. a vôbec celej koncepcie objektívnej zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. V danom prípade mal súd prvej inštancie nepochybne

posúdiť skutkový stav podľa § 427 O. z., nakoľko boli na to splnené všetky obligatórne predpoklady tejto
objektívnej zodpovednosti. Skutočnosť, že prechádzala cez cestu mimo priechodu pre chodcov, resp.
že vytvorila vodičovi motorového vozidla náhlu prekážku je možné posudzovať len v rámci možnosti
liberácie spod predmetnej objektívnej zodpovednosti v zmysle § 428 O. z. V trestnom konaní boli
v samotných výpovediach vodiča motorového vozidla rozpory, čo naznačuje účelovosť jeho výpovedí.

Vodič pred dopravnou nehodou ju nevidel, čo sám uviedol pri vyšetrovaní. Svedok, na ktorého poukázal
súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku nevidel ako ju zrazilo vozidlo a nemohol
vidieť či k zrážke došlo na priechode pre chodcov alebo mimo neho. Teda priamo v čase zrážky sa
nepozeral, kde došlo k dopravnej nehode. Z pohľadu prípadnej občianskoprávnej zodpovednosti za
spôsobenú škodu je nesporné, že znalecký posudok vypracovaný v trestnom konaní v žiadnom prípade

nepotvrdil, že vodič motorového vozidla nemohol dopravnej nehode zabrániť. Vodič motorového vozidla
bol spod obžaloby oslobodený len z dôvodu uplatnenia zásady in dubio pro reo. V trestnom konaní
nebolo zistené, že by vodič motorového vozidla neniesol za vznik dopravnej nehody zodpovednosť,
ale existovali o tom len pochybnosti, ktoré nebolo možné ani potvrdiť ani vyvrátiť. Nepochybne je daná
objektívna zodpovednosť prevádzateľa motorového vozidla za spôsobenú škodu v zmysle § 427 O. z.

O okolnosti majúce pôvod v prevádzke ide vždy v prípade spôsobenia škody v dôsledku zlyhania alebo
nedostatku činnosti organizmu osôb použitých v prevádzke. Je potrebné brať na zreteľ, že miesto zrážky
sa nachádzalo z hľadiska výskytu chodcov na mimoriadne frekventovanom mieste medzi nákupnými
centrami na prechode pre chodcov prípadne tesne za prechodom pre chodcov. Tejto skutočnosti malvodič vozidla prispôsobiť svoju jazdu motorovým vozidlom, a to obzvlášť s ohľadom na mimoriadne
nepriaznivé počasie. Vodič motorového vozidla mal pri náležitej opatrnosti a povinnej predvídavosti
predvídať, že vzhľadom na nepriaznivé počasie a problémy s dáždnikom môže vstúpiť do jazdnej dráhy.

Už pred príchodom k priechodom pre chodcov na mimoriadne frekventovanom mieste si vyžadovalo,
aby vodič dostatočným spôsobom znížil rýchlosť vozidla tak, aby v prípade potreby mohol pri priechode
pre chodcov zastať. Vodič nezachoval dostatočnú mieru opatrnosti voči chodcom, nešiel primeranou
rýchlosťou vzhľadom na poveternostné podmienky, nedal jej prednosť na prechode pre chodcov. Túto
skutočnosť je potrebné považovať za okolnosť majúcu pôvod v prevádzke motorového vozidla, ktorým

bola spôsobená škoda. V prípade, ak by mal súd za to, že škoda nebola spôsobená prevádzkou
motorového vozidla mal skúmať či prevádzkovateľ motorového vozidla mohol zabrániť škode pri
vynaložení všetkého úsilia, ktoré od neho možno požadovať. Neunesenie tohto dôkazného bremena
zo strany prevádzkovateľa vozidla v tomto smere má jednoznačne za následok to, že prevádzateľ
sa nezbaví zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou predmetného motorového vozidla. Táto
skutočnosť musí byť pri tom preukázaná bez akýchkoľvek pochybností. Je nepochybné, že zo strany

prevádzateľa ako ani žalovanej nebola táto skutočnosť preukázaná a jej preukázanie nevyplýva ani
z obsahu trestného spisu. Škoda bola spôsobená nedostatkami na strane vodiča, ktorý nezachoval
náležitú opatrnosť voči chodcom a rýchlosťou, ktorou viedol motorové vozidlo nemožno považovať
za primeranú vzhľadom na poveternostné podmienky. Spoluzavinenie jej nebolo nijakým spôsobom
preukázané. Úplné zbavenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla

v zmysle § 427 O. z. prichádza do úvahy len celkom výnimočne, a to spravidla pri úmyselnom zavinení.
Bola v postavení chodca, čo znamená, že bola priamo vystavená nepriaznivým poveternostným
podmienkam a nepriaznivému počasiu, ktoré podstatne znižovalo jej možnosť a schopnosť zachovať
náležitú opatrnosť. Za takýchto okolností bola oslabená jej pozornosť inými objektívnymi činiteľmi, ktoré
nemohla ovplyvniť. Vodič vozidla mal zachovanú oveľa väčšiu možnosť a schopnosť zachovať náležitú

opatrnosť a pozornosť. Ako chodkyňa bola vo výrazne slabšou účastníčkou cestnej premávky oproti
vodičovi. Za nesprávne považuje aj rozhodnutie pokiaľ ide o priznanie náhrady trov konania. V danom
prípade boli splnené podmienky pre aplikáciu § 257 C. s. p. Povinnosť uhradiť trovy konania by malo
na ňu mimoriadne negatívny vplyv a to vzhľadom na výšku vyčíslených trov, jej osobné a majetkové
pomery, plnú invaliditu.

6. K odvolaniu žalobkyne sa vyjadrila žalovaná s návrhom na potvrdenia napadnutého rozsudku v celom
rozsahu z dôvodu jeho vecnej správnosti. Z rozsudku, ktorým bol obžalovaný oslobodený spod obžaloby
jednoznačne vyplýva, že nemohol zrážke zabrániť, nakoľko nemohol vedieť, že poškodená stojaca na
okraji cesty začne prechádzať cez cestu v tesnej blízkosti vozidla a svojim pohybom vytvorila náhlu

prekážku. Zo znaleckého posudku jednoznačne vyplýva, že v oboch posudzovaných prípadoch mohla
nehode zabrániť. V trestnom konaní sa nepreukázalo, že za nehodu je zodpovedný vodič motorového
vozidla G. D.. Žalobkyňa v konaní nepreukázala, že škoda na jej zdraví bola vyvolaná pôsobením
charakteristických a typických znakov prevádzky motorového vozidla. V danom prípade nie sú splnené
základnépredpokladyvznikuzodpovednostizaškodupodľa§427O.z.Kuškodedošloprávezavinením

poškodenej, škoda nebola spôsobená osobitnou povahou prevádzky dopravných prostriedkov ako sa
nesprávne domnieva žalobkyňa. V súdnom konaní nebola preukázaná ani zlá technika jazdy vodiča,
ani technická závada vozidla. Poveternostná situácia si vyžadovala zvýšenú mieru opatrnosti nielen zo
strany vodiča, ale aj zo strany chodca. Poukázala zároveň na uplynutie premlčacej doby pri škode na
zdraví, pri ktorej je rozhodujúca okolnosť, kedy sa ustálil zdravotný stav žalobkyne. Znalecký posudok

znalca MUDr. Suchého bol vypracovaný dňa 9.7.2009, preto od tohto okamihu začala plynúť premlčacia
doba, ktorá uplynula dňa 10.7.2011. Nárok žalobkyne je tak premlčaný. V danej veci nie je splnená
podmienka pre nepriznanie náhrady trov konania v zmysle § 257 C. s. p., pretože sa v konaní len bránila
uplatnenému nároku žalobkyne, ktorá zotrvala na žalobe aj po predbežnom právnom posúdení súdom
prvej inštancie.

7. Žalobkyňa v replike zopakovala argumenty uvedené v odvolaní.

8. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací ( § 34 C. s. p. ), po zistení, že odvolanie bolo podané včas ( §
362 ods. 1 C. s. p. ), oprávneným subjektom – stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané

( § 359 C. s. p. ), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa ( § 355
ods. 1 C. s. p. ), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti ( § 365 C. s. p. ) a že
odvolateľka použila zákonom prípustné odvolacie dôvody ( § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ C. s. p. ), preskúmal
napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom ( § 379 C. s. p. ) a dôvodmi odvolania ( § 380 ods.1 C. s. p. ), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil ( §
380 ods. 2 C. s. p. ), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez
potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie ( § 383 C. s. p. ), postupom bez nariadenia odvolacieho

pojednávania ( § 385 ods. 1 C. s. p. a contrario ), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo
oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením ( § 219
ods. 3 C. s. p. ) a dospel k záveru, že boli splnené podmienky na jeho potvrdenie vo výroku I. v zmysle
§ 387 ods. 1 a 2 C. s. p. a vo výroku II. bolo potrebné rozsudok zmeniť v zmysle § 388 C. s. p.
9. Predmetom konania vedeného na Okresnom súde Dunajská Streda pod sp.zn. 12C/226/2011

je žaloba, ktorou sa žalobkyňa po zmene žaloby zo dňa 7.12.2011 domáhala voči žalovanej
ako poskytovateľovi poistného plnenia zaplatenia 64.064,65 eur titulom náhrady škody na zdraví
spočívajúcej v náhrade bolestného, náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia a náhrady mzdy
počas práceneschopnosti. Súd prvej inštancie žalobu zamietol dôvodiac nepreukázaním splnenia
predpokladov uplatnenia zodpovednosti v zmysle § 427 O. z. ( výrok I. ) a zároveň žalovanej priznal
oproti žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % ( výrok II. ). S prihliadnutím

na obsah podaného odvolania, predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnenú
odvolaciu argumentáciu žalobkyne bolo posúdiť, či súd prvej inštancie vec správne právne posúdil, keď
konštatoval, že v danom prípade neboli naplnené všetky podmienky vyplývajúce z ust. § 427 O. z. na
uplatnenie zodpovednosti za škodu vyvolanú osobitnou prevádzkou motorového vozidla.

10. Podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 C. s. p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo
výroku vecne správne (1). Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (2).

11.Odvolacísúd,naprieknálezuÚstavnéhosúduSlovenskejrepublikyIII.ÚS184/2023zodňa7.9.2023,
ktorým zrušil rozsudok Krajského súdu v Trnave č.k. 26Co/87/2019-340 z 31.3.2020 nemal dôvod,
pre ktorý by nemal súhlasiť s podstatou argumentácie použitej súdom prvej inštancie na podporu ním
zvoleného postupu.

12. K ústavným súdom konštatovanému nenapraveniu pochybenia okresného súdu krajským súdom,
že nedal sťažovateľke odpoveď na všetky podstatné otázky týkajúce sa skutkových záverov, ktoré boli
pre rozhodnutie vo veci sťažovateľky podstatné a to hlavne: ,, nevyrovnaniu sa súdu so záverom
doplnku č.2 k znaleckému posudku k nenaplneniu náhlej prekážky zo strany sťažovateľky “ je potrebné
uviesť, že žalobkyňa v zmysle § 149 C.s.p. nenavrhla na súde prvej inštancie vykonanie tohto listinného

dôkazu ( viď unesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.z. 5 Cdo 206/2012 ,, Ak je súdu v
konaní predložený posudok, ktorý síce vypracovala osoba zapísaná v zozname znalcov, avšak jeho
vypracovanie nenariadil súd / napr. posudok bol vypracovaný na základe požiadania účastníka konania,
prípadne v trestnom konaní /, nejde o znalecký posudok v zmysle § 127 O.s.p. Aj takýmto „posudkom“
možno však vykonať dôkaz, ale iba ako listinou /viď R 22/1979, R 31/1993/“ ) do vyhlásenia uznesenia,

ktorým sa dokazovanie končí ( § 154 C. s. p. ). Súd prvej inštancie nemal vo vzťahu k vyššie citovaným
zákonným ust. ani všeobecnú poučovaciu povinnosť v zmysle § 160 ods.1 C. s. p., pretože žalobkyňa
bola zastúpená advokátom ( § 160 ods.3 písm. b/ C. s. p. ).

13. Vzhľadom k tomu, že úprava Civilného sporového poriadku vychádza z princípu kontradiktórnosti

civilného sporového konania, v ktorom je dôkazná iniciatíva viazaná na jednotlivé sporové strany, kedy
súd zisťuje skutkový stav vykonávaním dôkazov, ktoré sú stranami v konaní navrhnuté, nemal súd
prvej inštancie možnosť vykonať uvedený listinný dôkaz, ktorého vykonanie v rámci procesného útoku
žalobkyňa nenavrhla vykonať napriek tomu, že tu neexistovala žiadna okolnosť, ktorá by jej bránila
navrhnúť vykonanie uvedeného dôkazu ( viď I. ÚS 368/2019 ,,súd v civilnom sporovom konaní nemôže

nahrádzať úkony sporových strán, ktoré zaťažuje povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť / § 150 C.
s. p. /, pretože sú to predovšetkým sporové strany, ktoré sú zodpovedné za výsledok sporu“), pretože
sporové konanie je konaním kontradiktórnym, čo znamená, že tá strana sporu, ktorá z určitej skutočnosti
vyvodzuje právne následky, musí tvrdiť skutočnosti a k tvrdeným skutočnostiam predložiť alebo označiť
dôkazné prostriedky, inak úspešnou byť nemôže ( viď I. ÚS 246/2019 ). Tu treba uviesť, že súčasťou

koncepcie spravodlivého súdneho konania je aj princíp rovnosti zbraní, ktorý vyžaduje, aby každá
sporová strana mala primeranú možnosť predložiť svoje návrhy, uplatňujúc svoje práva za podmienok,
ktoré nie sú podstatne nevýhodnejšie než podmienky, za ktorých touto možnosťou disponuje protistrana.
Zásada rovnosti strán v súdnom procese sa prejavuje vytváraním rovnakých procesných podmienoksubjektov, o ktorých právach a povinnostiach súd rozhoduje ( PL. ÚS 43/95, II. ÚS 121/02 ). Pod
rovnakým postavením strán možno rozumieť iba také procesné postavenie, ktoré zabezpečí spravodlivý
proces. Požiadavka spravodlivého procesu v sebe obsahuje zásadu zaručujúcu pre každú stranu v

procese mať rovnakú možnosť obhajovať svoje záujmy a zároveň vylučujúcu mať možnosť podstatnej
výhody voči protistrane. Obsah práva rovnosti ako jedného z určujúcich ústavnoprávnych princípov
súdneho konania spočíva v tom, že všetky strany sporu majú rovnaké procesné práva a povinnosti, ktoré
uplatňujú a plnia za rovnakých procesných podmienok bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej
z procesných strán. Nerozhoduje procesné postavenie alebo procesná pozícia, nie je podstatné ani to,

ktorá zo strán sa stane žalobcom a ktorá žalovaným ( viď II. ÚS 35/02 ). Zásada vyjadrujúca „ právo na
spravodlivý súdny proces “ je spojená s nutnosťou rovnakých „ pravidiel hry “, ale tiež aj s princípom
„ rovnosti zbraní “ pre všetky strany súdneho konania. Súdy sú preto povinné túto zásadu aplikovať vo
vzťahu ku všetkým stranám, tzn. bez ohľadu, aké majú procesné postavenie, a to nielen proti sporovej
strane, ktorá podala odvolanie, ale aj vo vzťahu k protistrane.

14. Listinný dôkaz - doplnenie č. 2 znaleckého posudku s ohľadom na ustanovenie § 366 C.s.p.
nemohol vykonať a následne naňho prihliadať ani odvolací súd, pretože sa nejednalo o novotu. Uvedený
prostriedok procesného útoku mohla odvolateľka uplatniť v konaní na súde prvej inštancie, keďže tak
neurobila, listinný dôkaz - doplnenie č. 2 k znaleckému posudku už nemožno vykonať, ako dôkaz a
skutočnosti v ňom uvedené posudzovať ako skutočnosti zistené súdom v tomto konaní.

15. Ústavný súd v bode 54 odôvodnenia svojho nálezu uviedol: ,, Okresný súd v prvom rade
nevysvetlil, prečo do úvahy nezobral záver znalca podľa doplnenia č. 2 k znaleckému posudku, v zmysle
ktorého ak k dopravnej nehode došlo mimo priechodu pre chodcov, potom sťažovateľka nevytvorila pre
vodiča motorového vozidla náhlu prekážku. Uvedené bolo vo veci sťažovateľky podstatné, pretože z

rozsudku okresného súdu je zrejmé, že práve skutočnosť, že sťažovateľka mala vodičovi motorového
vozidla vytvoriť „náhlu prekážku“, bola rozhodujúca pre zistenie, že vodič motorového vozidla za škodu
vôbec nezodpovedá, resp. že za dopravnú nehodu zodpovedá výlučne sťažovateľka. Vyplýva to z
konštatovania okresného súdu citovaného v bode 49 odôvodnenia tohto nálezu.“ K uvedenej námietke
je potrebné uviesť, že pripojenie spisu z iného konania v inej právnej veci samo o sebe nepredstavuje

dôkazný prostriedok preukazujúci tvrdenie tu žalobkyne, že nevytvorila pre vodiča motorového vozidla
náhlu prekážku, nakoľko obsahom každého súdneho spisu, zachyteného v písomnej forme, je celý
súhrn procesných úkonov súdu a strán sporu, zápisníc o obsahu pojednávania, znaleckých posudkov
a pod., ktoré ako celok nie je možné a ani efektívne vykonať, ako dôkaz na pojednávaní súdu v inej veci,
ale je možné vykonať dôkaz listinami ( verejnými alebo súkromnými ), ktoré sú obsahom spisu, avšak

vykonanie dôkazu listinou ako aj to, aká okolnosť má byť ňou preukázaná musí navrhnúť strana sporu.
Súd prvej inštancie a odvolací súd už vôbec nemohli nahradiť procesnú aktivitu žalobkyne, ktorá znáša
dôkaznú povinnosť, ktorá zahrňuje povinnosť tvrdenia a povinnosť predložiť dôkazy na preukázanie
svojhotvrdenia.Pokiaľžalobkyňachcela,abybolivykonanédôkazykotázkenehodovéhodejat.j,,,akby
bola bývala prechádzala cez cestu mimo priechod pre chodcov, nevytvorila by tým vodičovi motorového

vozidla náhlu prekážku“, bolo z jej strany potrebné takýto dôkaz predložiť alebo označiť na súde prvej
inštancie, a to do vyhlásenia uznesenia o vyhlásení dokazovania za skončené, k čomu však neprišlo.

16. S vyššie uvedeným súvisí aj vytknutie súdu prvej inštancie v bode 58 odôvodnenia nálezu, že
sa: ,,vôbec nevenoval ďalšej podstatnej okolnosti, ktorou bolo miesto dopravnej nehody v blízkosti

priechodu pre chodcov, teda či rýchlosť motorového vozidla bola vo vzťahu k tomuto miestu primeraná
“. K uvedenému je potrebné uviesť, že súd prvej inštancie tu vychádzal z listinného dôkazu, znaleckého
posudku č. 31/2009, ktorý bol vyhotovený pre účely konania v trestnej veci ( uznesenie ČVS: ORP-21/
OEK-DS-2009 OR PZ v Dunajskej Strede zo dňa 27.3.2009 ). Prvoinštančný súd tu práve vychádzal
z uvedeného dôkazu, ktorý dával odpovede na uvedené otázky, ako to vyplýva už ,, z úlohy znalca

“, ktorú mu zadal orgán činný v trestnom konaní. Zo strany žalobkyne v uvedenom smere neboli
produkované žiadne návrhy na vykonanie dokazovania, ktoré by závery znalca v ňom vyhotovenom
znaleckom posudku spochybňovali resp. vylučovali. Obrana žalobkyne spočívala len v tom, že je
tu objektívna zodpovednosť prevádzkovateľa motorového vozidla, ktorým jej bola škoda na zdraví
spôsobená. Opakovane treba pripomenúť, že toto konanie je kontradiktórne, kde súd je v pozícii

nestranného rozhodcu, ktorý rieši spor medzi stranami, ktoré sú zodpovedné za predloženie dôkazov
a argumentov na podporu svojich tvrdení pričom súd vychádza z dôkazov, ktoré mu strany predložia.
Snaží sa zistiť ,, formálnu pravdu “, t.j. pravdu, ktorá vyplynie z predložených dôkazov a argumentov.
Nemusítobyťnevyhnutneobjektívnapravda,alepravda,ktorájepreukázanávkonaní.Naopak,konaniena základe ,, materiálnej pravdy “ je konaním, kde súd aktívne vyhľadáva dôkazy a zisťuje skutkový
stav, aby sa čo najviac priblížil objektívnej pravde, preto vykonáva dôkazy aj bez návrhu strán ( napr.
vypočúva svedkov, nariaďuje znalecké posudky a pod. ), keďže jeho cieľom je zistiť ,, materiálnu pravdu

“ t.j. skutočný stav veci, ktorý sa stal.

17. Odvolateľkou namietané právne posúdenie zo strany súdu prvej inštancie, s ktorým sa v celom
rozsahu stotožnil aj odvolací súd vo svojom ostatnom rozhodnutí a s ktorým sa naďalej stotožňuje,
odobril v odôvodnení nálezu aj Ústavný súd Slovenskej republiky, ako to vyplýva z bodu 36 odôvodnenia

nálezu: ,, Okresný súd teda z hľadiska právneho posúdenia veci poskytol vo svojom rozhodnutí ústavne
konformný výklad, ktorý je v súlade s textom a účelom príslušných právnych noriem, dáva odpoveď
na všetky podstatné právne otázky a nie je svojvoľný. Vzhľadom na uvedené okresný súd právnym
posúdením veci neporušil ústavné práva sťažovateľky / pozri k tomu napr. IV. ÚS 226/2022, bod 53
odôvodnenia /“.

18. Odvolací súd poukazuje na to, že skutkové závery súdu prvej inštancie nie sú arbitrárne ( že by boli
mimo rámca vykonaných dôkazov ), vychádzali z dôkazov, ktoré v konaní vykonal na základe návrhu
strán sporu. Ak by mali všeobecné súdy vykonať dôkazy, ktoré v rámci tohto kontradiktórneho konania
strany nenavrhli a skĺzli by na zisťovanie materiálnej pravdy, došlo by tu k porušeniu práva na prístup
k súdu, v princípe rovností zbraní a práve na kontradiktórne konanie.

19. K rozhodnutiam NS ČR, sp. zn.: 7Tdo/1145/2011 a ÚS ČR, sp. zn.: IV. ÚS 2922/17, na ktoré odkázal
ústavný súd v bode 70 odôvodnenia nálezu, ktorými sa mal prípadne pri rozhodovaní inšpirovať krajský
súd je potrebné uviesť, že tieto sa týkajú odlišného skutkového deja, ako aj odlišného právneho stavu.
V obidvoch prípadoch bol súhrn skutkových okolností a udalostí iný, ako v danej veci, keď v oboch

prípadoch došlo k usmrteniu cyklistu, kde príčinou bolo nereagovanie vodiča na jeho prítomnosť na
ceste. Uvedené skutkové okolnosti nemožno porovnať s vytvorením vodičovi náhlej prekážky ,,vstupu
chodca na vozovku , ako keď sa po vozovke súbežne pohybujú dvaja účastníci cestnej premávky ( vodič
a cyklista ). V prejednávanej veci treba poznamenať, že všeobecné súdy nedospeli ( na rozdiel od
rozhodnutí NS ČR a ÚS ČR, ktoré konštatovali, že vodič porušil svoje povinnosti) k záveru, že by vodič

pri strete so žalobkyňou porušil svoje povinnosti.

20. Odvolací súd, ani po zrušení jeho ostatného rozsudku ( č. k. 26Co/87/2019-340 z 31.3.2020 )
nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III.ÚS 184/2023 zo dňa 7.9.2023 nenachádza
dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov prvoinštančného súdu pokiaľ ide o jeho argumentáciu vo vzťahu

k výroku I. napadnutého rozsudku odchýliť a keďže nezistil ani žiadne nedostatky v postupe súdu prvej
inštancie, na ktoré by mal prihliadnuť z úradnej povinnosti ( § 380 ods. 1 C. s. p.), napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie vo výroku I. z dôvodu vecnej správnosti podľa § 387 ods. 1 C. s. p. potvrdil.

21. Pokiaľ ide o napadnutý výrok II., ktorým súd prvej inštancie rozhodol o nároku na náhradu trov

konania, v tomto smere považuje naďalej odvolanie žalobkyne za dôvodné. Súd prvej inštancie svoje
rozhodnutie v tejto časti odôvodnil výlučne poukazom na zákonné ustanovenia § 255 ods. 1 a § 262 ods.
1 a 2 C. s. p., keď stručne poukázal na úspech žalovanej v konaní, v dôsledku čoho jej potom vznikol
nárok na náhradu trov konania.

22. Podľa § 255 ods. 1 C. s. p. súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

23. Podľa § 257 C. s. p. výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

24. Podľa § 262 ods. 1 C. s. p. o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

25. Každá strana znáša trovy spojené s jej účasťou v spore, kým nie je spor skončený ( § 252
C. s. p. ). Ak bude rozhodnutím súdu vyslovené, ktorá strana je v práve, nadobudne táto strana nárok

na náhradu trov konania, ktoré na dosiahnutie tohto rozhodnutia vynaložila. Právnym dôvodom tohto
nároku je to, že strany, ktoré viedli spor konajú „na vlastné nebezpečenstvo“ a nesú tak zodpovednosť
za výsledok sporu. Kým povinnosť znášať trovy konania je primárnou a všeobecnou nákladovou
povinnosťou, povinnosť nahradiť trovy je obmedzená na prípady, keď boli splnené určité, zákonomvymedzené okolností. Náhrada trov konania je nerozlučne spojená so sporovým konaním a vyplýva
z jeho povahy, keď strany sporu stoja proti sebe a je namieste, aby strana, ktorá v spore so svojím
nárokom zvíťazila, dostala ňou vynaložené trovy nahradené od protistrany. Úspech vo veci, ktorá je

predmetom sporu, je teda okolnosťou, ktorá určuje nárok na náhradu trov. Porazenej strane takto potom
zásadne vzniká povinnosť nahradiť trovy konania víťaznej strane. Zásada úspechu v spore sa premieta
v ustanovení § 255 ako základné kritérium priznania náhrady trov konania. Úspech vo veci súd vždy
skúma čo do právneho základu veci a čo do výšky priznaného nároku. Zásada úspechu sa vzťahuje
aj na konania, kde súd rozhoduje o zrušení práva spoločného nájmu družstevného bytu a to najmä, ak

strana v spore neúspešná mohla súdnemu konaniu predísť tým, že by sa sama dohodla na zrušení tohto
práva. Ak dohodu odmietne, potom bude škodná tým, že trvala na tom, aby vo veci rozhodol súd, čím
nielen sebe, ale protistrane spôsobila súdne trovy. Procesný úspech sa určuje vo vzťahu k predmetu
sporu úspechom v spore. Plný úspech v spore sa zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti ( petitu ) a výroku,
ktorým sa rozhodlo vo veci samej. U žalobcu ide o plný úspech vo veci vtedy, ak sa výrok meritórneho
rozhodnutia zhoduje so žalobným petitom, ktorý bol naposledy urobený vo veci samej, t. j. ak sa jeho

žalobe vyhovie v celom rozsahu.

26. Odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok ( § 255 C. s. p. ) predstavuje ustanovenie §
257 C. s. p., zmysle ktorého súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak sú tu dôvody hodné
osobitného zreteľa. Znamená to, že súd nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu na náhradu trov

konania, respektíve nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojím zavinením, aby tieto trovy
nahradila protistrane. V takomto prípade zákon vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch podmienok, a to
existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa a výnimočnosť okolností. Dôvody hodné osobitného
zreteľa, ani výnimočné okolnosti zákon bližšie nešpecifikuje. Súd je povinný skúmať, či v prejednávanej
vecineexistujúzvláštneokolnostihodnéosobitnéhozreteľa,naktoréjepotrebnépristanovenípovinnosti

nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Strane, ktorá mala vo veci úspech, nemožno nepriznať
náhradu trov podľa výnimočného ustanovenia len na základe všeobecného záveru hodnotiaceho dopad
rozhodnutia o určitom druhu nároku. Predmetné ustanovenie slúži predovšetkým na riešenie situácie,
v ktorej je nespravodlivé, aby ten, kto dôvodne bránil svoje porušené alebo ohrozené práva alebo
právom chránené záujmy dostal náhradu trov, ktoré pri tejto činnosti účelne vynaložil. Predmetné

ustanovenie neslúži na zmierňovanie alebo odstraňovanie majetkových rozdielov medzi stranami,
prípadne sankcionovanie tej ktorej sporovej strany za jej minulé správanie sa nesúvisiace s predmetom
konania ( ako to navrhovala žalovaná v prejednávanej veci ). Medzi dôvody hodné osobitného zreteľa
možno zahrnúť najmä neprimeranú tvrdosť, podiel oboch strán na vzniku a priebehu sporu, povaha
a okolnosti sporu, zložitosť doposiaľ neriešenej právnej problematiky, zložitosť prípadov výkladom

medzinárodnej zmluvy, osobné pomery strany sporu, nízky príjem a podobne. V prípade, že sa súd
rozhodne pre jeho aplikáciu na prejednávanú vec, výnimočnosť použitia tohto ustanovenia, ako aj to,
v čom súd videl, že išlo o prípad hodný osobitného zreteľa, musí náležite odôvodniť. Právo na riadne
odôvodnenie súdneho rozhodnutia totiž patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu,
čo jednoznačne vyplýva z judikatúry ESĽP. Vzhľadom na samotné znenie predmetného ustanovenia,

musí ísť o celkom výnimočný prípad. Nepriznanie náhrady trov konania musí zodpovedať zvláštnym
okolnostiam konkrétneho prípadu a jedným z rozhodujúcich hľadísk je aj to, aby sa takéto rozhodnutie
nejaviloakoneprimeranátvrdosťvočisporovejstraneaabyneodporovalodobrýmmravom.Úvahasúdu,
že ide o výnimočný prípad a či sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa musí vychádzať z posúdenia
všetkých okolností konkrétnej veci.

27. Odvolací súd zastáva názor, že v tomto konaní bolo potrebné nevyhnutne prihliadnuť na povahu
sporu, ako aj titul, od ktorého žalobkyňa svoje právo odvodzuje. Je pravdou, že žalobkyňa dôvodnosť
nároku nepreukázala, resp. žalovanej nevznikla povinnosť na náhradu škody, teda v konaní bola
neúspešná, nemožno však opomínať skutočnosť, že k dopravnej nehode, pri ktorej utrpela ťažkú

ujmu na zdraví došlo. V podstate od momentu, kedy sa dopravná nehoda stala ( t. j. 5.12.2008 )
žalobkyňastratilamožnosťaschopnosťzaradiťsadopracovnéhoprocesu,čímdefactoprišlaomožnosť
dosahovať akékoľvek príjmy. Žalobkyňa bola v dôsledku dopravnej nehody uznaná za plne invalidnú so
stratou schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť v rozsahu viac ako 80 %, je poberateľkou invalidného
dôchodku, mesačne v sume 280 eur, iný príjem nemá, osamelou matkou, čiastočne odkázaná na pomoc

druhej osoby. Osobné a majetkové pomery v porovnaní s pomermi žalovanej ako právnickej osoby
dosahujúcej zisky v podstate nepretržite by došlo k ďalšiemu nepriaznivému zásahu do majetkovej ako
aj osobnej sféry žalobkyne, eventuálne by žalobkyni ako plne invalidnej osobe hrozil výkon rozhodnutiaexekúciou. Práve preto odvolací súd rozhodol vo vzťahu k výroku II. napadnutého rozsudku tak,
žalovanej priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 25 %.

28. V odvolacom plne úspešnej žalovanej vznikol zásadne nárok na náhradu trov odvolacieho konania
(v zmysle § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 C. s. p. v spojení s ust. § 396 ods. 1 C. s. p.). Nakoľko tu však boli
dané dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle § 257 C. s. p., odvolací súd priznal žalovanej oproti
žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 25 %. O výške náhrady trov konania v

takom prípade v zmysle § 262 ods. 2 C. s. p. rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

29. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že v jeho ostatnom rozsudku zrušenom ústavným súdom
na strane žalovaného vystupovala Generali Poisťovňa, a. s., so sídlom: Lamačská cesta 3/A, 841 04
Bratislava,IČO:35709332.Nazákladezmluvyopredajipodnikuzodňa17.decembra2021uzatvorenej

medzi Generali Poisťovňa, a. s., so sídlom: Lamačská cesta 3/A, 841 04 Bratislava, IČO: 35 709 332,
zápis v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I, oddiel: Sa, vložka č.: 1325/B ako predávajúcim
a Generali Česká pojišťovna a.s., so sídlom: Spálená 75/16, Nové Město, 110 00 Praha 1, IČ: 45272956,
zápis v Obchodnom registri Mestského súdu v Prahe, sp. zn. B 1464 ako kupujúcim došlo k právnemu
nástupníctvuspoločnostiGeneraličeskápojišťovna a.s.,sosídlomvPrahe,Spálená75/16,NovéMěsto,

Česká republika, IČO: 45 272 956 po Generali Poisťovňa, a. s., so sídlom: Lamačská cesta 3/A, 841
04 Bratislava, IČO: 35 709 332. Terajšia žalovaná v predmetnom konaní koná prostredníctvom Generali
Poisťovňa, pobočka poisťovne z iného členského štátu, so sídlom v Bratislave, Lamačská cesta 3/A,
IČO: 54 228 573.

30. Senát krajského súdu prijal rozhodnutie pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je podľa § 421 C.s.p. prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri, ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo, ak do konania vstúpil (§
426 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

C.s.p.).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1C.s.p. ).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435

C.s.p.).