Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. november 2024

Súd: Správny súd v Banskej Bystrici
Spisová značka: 6Sf/3/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0824100015
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Andrej Maukš

ECLI: ECLI:SK:SpSBB:2024:0824100015.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Andreja Maukša a členov

senátu JUDr. Kataríny Kochan Morovej a JUDr. Aleny Majerovej vo veci žalobcu PROVYM, spol. s r.
o., Priemyselná 5, 071 01 Michalovce, IČO: 36 179 574, zast. JUDr. Miroslavom Katunským, Floriánska
č. 16, 040 01 Košice, proti žalovanému Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01
BanskáBystrica,IČO:42499500,opreskúmaniezákonnostirozhodnutížalovanéhoč.102408670/2019
zo dňa 21. 10. 2019, č. 102409003/2019 zo dňa 21. 10. 2019 a č. 102408525/2019 zo dňa 21. 10. 2019,
takto

r o z h o d o l :

I. Správnu žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 102408525/2019 zo dňa 21.

10. 2019 z a m i e t a .

II. Správnu žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 102408670/2019 zo dňa 21.
10. 2019 z a m i e t a .

III. Správnu žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 102409003/2019 zo dňa 21.
10. 2019 z a m i e t a .

IV. Žalobcovi ani žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Administratívne konanie

1. Daňový úrad Banská Bystrica (ďalej len „správca dane“) vykonal u žalobcu daňovú kontrolu na dani z
pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) za zdaňovacie obdobia február, apríl a jún 2017. O výsledku daňovej
kontroly vypracoval protokol č. 100863322/2019 z 11. 04. 2019.

2. V rámci svojich zistení správca dane uviedol, že konanie dodávateľa žalobcu media force s.r.o.
spoločne s konaním žalobcu, vykazuje známky podvodného konania. Z vykonaného dokazovania
vyplynulo, že dodávateľ media force s.r.o. neuviedol v daňovom priznaní DPH z nadobudnutia tovaru
a daň do štátneho rozpočtu neodviedol. Dodávateľ media force s.r.o. žalobcovi fakturoval dodanie
tovaru (polystyrén), čo sa však správcovi dane nepodarilo overiť v jeho účtovníctve, keďže mu nebolo
predložené. Vedomosť žalobcu o tom, že sa zúčastňuje na daňovom podvode, je podľa správcu
dane založená na tom, že: (I) žalobca uviedol, že dodávateľa media force s.r.o. si zvolil len z

dôvodu prefinancovania svojich nákupov, čo dodávateľ media force s.r.o. potvrdil, (II) objednávky
tovaru zo zahraničia vykonával dodávateľ media force s.r.o. len na základe odsúhlasenia žalobcom,
(III) v obchodnej spolupráci s nemeckým dodávateľom, spoločnosťou RP COMPOUNDS GmbH, mal za
dodávateľa media force s.r.o. vystupovať p. A. B. zo spoločnosti IZO 4, s.r.o. (v súčasnosti PROVYMs.r.o. – žalobca), (IV) žalobca nakupoval tovar v iných zdaňovacích obdobiach aj priamo od dodávateľov
z iných členských štátov, ktorí deklarovali dodanie tovaru dodávateľovi media force s.r.o., (V) žalobca
v minulých obdobiach využil na prefinancovanie nákupov tovaru aj iné spoločnosti, ktoré následne

zanikli, (VI) tovar od zahraničných dodávateľov bol prepravovaný priamo do skladu žalobcu, ktorý
mal bezodplatne prenajatý dodávateľ media force s.r.o., (VII) žalobca neoprávnene získal daňové
zvýhodnenie.

3. Správca dane preveroval aj obchody žalobcu s dodávateľom RKI média, s.r.o. týkajúce sa dodania

reklamných služieb. Bývalý konateľ dodávateľa RKI média, s.r.o. sa vo svojej výpovedi nevedel vyjadriť,
kto bol vlastníkom LED obrazovky, na ktorej sa mala reklama vysielať. Vyjadril sa, že vysielací čas
nakupoval od dodávateľa media force s.r.o., ktorému dával doklady a ktorý vyrábal spoty. Dodávateľ RKI
média, s.r.o. nevedel preukázať svoje obchodné aktivity žiadnymi účtovnými ani daňovými dokladmi.
Správca dane nadobudol podozrenie, že žalobca, spoločnosti RKI, spol. s r. o., RKI média, s.r.o. a media
force s.r.o. účelovo vytvorili reťazec bez riadneho podnikateľského dôvodu. Dôkazom je aj vyjadrenie

bývalého konateľa dodávateľa media force s.r.o., podľa ktorého mal bývalý konateľ dodávateľa RKI
média, s.r.o. dohodnúť obchodnú spoluprácu. Znaky úmyselného a koordinovaného postupu preukazuje
aj postupný zánik a následné zlučovanie dodávateľa RKI média, s.r.o. a dodávateľa RKI, spol. s r. o.
Nepredložením daňových a účtovných dokladov týchto spoločností nebolo možné overiť, či daň, ktorú si
žalobca uplatnil v rámci odpočtu, bola priznaná a uhradená. Na základe vyššie uvedených skutočností

dospel správca dane k záveru, že dodanie služby dodávateľom RKI média, s.r.o. a dodávateľom
RKI, spol. s r. o. nebolo preukázané, týmto spoločnostiam nevznikla daňová povinnosť a žalobcovi
nevzniklo právo na odpočet DPH.

4. Správca dane rozhodnutím č. 101749298/2019 zo dňa 17. 07. 2019 (ďalej len „prvostupňové

rozhodnutie 1“) podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“)
vyrubil žalobcovi rozdiel DPH v sume 32.861,60 eur za zdaňovacie obdobie február 2017. Na základe
odvolania žalobcu žalovaný prvostupňové rozhodnutie 1 rozhodnutím č. 102408525/2019 zo dňa 21.
10. 2019 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie 1“) potvrdil. K námietkam žalobcu uviedol, že (I) dĺžka

daňovej kontroly, jej prerušenie a následné pokračovanie v daňovej kontrole po prijatí odpovede na
žiadosť o MVI boli zákonné, (II) v Zápisnici o začatí daňovej kontroly bol ako dôvod kontroly uvedený
§ 46 ods. 3 Daňového poriadku, (III) žalobca síce splnil formálne požiadavky pre odpočítanie dane
od dodávateľa media force s.r.o., napriek tomu na základe zistení správcu dane jej odpočet nemožno
priznať, keďže sa stal účastníkom daňového podvodu, (IV) pri faktúrach od dodávateľa RKI média, s.r.o.

si žalobca odpočítal DPH zo služby, pri ktorej nevznikla daňová povinnosť z titulu reálneho dodania,
(V) správca dane vo vyrubovacom konaní nevykonal ďalšie dokazovanie a jeho závery sú totožné
so závermi uvedenými v Protokole, (VI) správca dane mal právo preverovať celý reťazec dodaní a
mohol konštatovať, že dodávateľ media force s.r.o. sa dopustil podvodného konania, (VII) správca
dane zistil, že žalobca využíval na prefinancovanie svojich nákupov viaceré spoločnosti, ktoré postupne

zanikli, čo vyhodnotil ako neobvyklú obchodnú stratégiu, (VIII) dodávateľ media force s.r.o. tým, že
neuviedol v daňovom priznaní DPH z nadobudnutia tovaru, neodviedol daň do štátneho rozpočtu,
(IX) dodávateľ media force s.r.o. žalobcovi fakturoval dodanie tovaru, avšak podľa údajov v daňovom
priznaní a z dôvodu nepredloženia účtovníctva nemal správca dane za preukázané, že DPH bola
odvedená, (X) žalobca sa priamo podieľal na podvodnom konaní, čo správca dane založil na tom,

že a) si odpočítal DPH, ktorá nebola odvedená do štátneho rozpočtu, b) priamo sa zúčastňoval na
konaní dodávateľa media force s.r.o., c) konanie bývalého konateľa dodávateľa media force s.r.o. svedčí
ovopreddohodnutomkonaní,ktorébolokoordinovanéžalobcom,d)žalobcasámuviedol,žedodávateľa
media force s.r.o. si zvolil len z dôvodu prefinancovania svojich nákupov, čo potvrdil aj bývalý konateľ
tohto dodávateľa, e) žalobca v iných obdobiach nakupoval tovar aj priamo od zahraničných dodávateľov,

f) tovar bol priamo prepravený do skladu žalobcu, ktorý bezodplatne prenajímal dodávateľovi media
force s.r.o. a g) žalobca získal neoprávnené daňové zvýhodnenie, (XI) reťazec dodaní poznačený
podvodom začínal u dodávateľa media force s.r.o. a končil u žalobcu, a preto správca dane DPH,
ktorú žalobca uviedol vo svojich odberateľských faktúrach, posúdil ako oprávnenú, pretože jeho
odberatelia neboli zapojení do podvodu, (XII) dodanie služby – odvysielanie reklamného spotu nebolo

preukázané a predmetnému dodávateľovi RKI média, s.r.o. nemohla vzniknúť daňová povinnosť. Taktiež
nebolo preukázané, že uvedený dodávateľ zabezpečil zhotovenie reklamných spotov a predložená
videonahrávka nepreukazuje odvysielanie spotu.5. Správca dane rozhodnutím č. 101749868/2019 zo dňa 17. 07. 2019 (ďalej len „prvostupňové
rozhodnutie 2“) podľa § 68 ods. 5 daňového poriadku vyrubil žalobcovi rozdiel DPH v sume 30.875 eur
za zdaňovacie obdobie apríl 2017. Na základe odvolania žalobcu žalovaný prvostupňové rozhodnutie 2

rozhodnutím č. 102408670/2019 zo dňa 21. 10. 2019 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie 2“) potvrdil. K
námietkam žalobcu uviedol, že (I) správca dane nemal možnosť uviesť vyjadrenia žalobcu zo dňa 24.
04. 2019 v zaslanom protokole, keďže tento mu bol zaslaný dňa 12. 04. 2019, (II) daňová kontrola bola
začatá, prerušená a ukončená v zmysle zákona, (III) konanie dodávateľa media force s.r.o. vykazovalo
znaky podvodu, o čom žalobca mal vedomosť, (IV) nebolo preukázané, že reklamný spot, ktorý mal byť

žalobcovi dodaný, bol skutočne odvysielaný.

6. Správca dane rozhodnutím č. 101750130/2019 zo dňa 17. 07. 2019 (ďalej len „prvostupňové
rozhodnutie 3“) podľa § 68 ods. 5 daňového poriadku vyrubil žalobcovi rozdiel DPH v sume 27.594,80
eur za zdaňovacie obdobie jún 2017. Na základe odvolania žalobcu žalovaný prvostupňové rozhodnutie
3 rozhodnutím č. 102409003/2019 zo dňa 21. 10. 2019 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie 3“) potvrdil.

S námietkami žalobcu sa vysporiadal rovnako ako v napadnutých rozhodnutiach 1 a 2.

Správne žaloby

7. Troma správnymi žalobami podanými Krajskému súdu v Banskej Bystrici ako správnemu súdu

v zákonnej lehote navrhol žalobca všetky napadnuté aj prvostupňové rozhodnutia zrušiť a veci vrátiť
správcovi dane na ďalšie konanie, pretože vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia veci, sú
nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov a skutkový stav, ktorý bol základom
pre ich vydanie, nemá oporu v administratívnom spise. Žalobca sa domáhal prieskumu napadnutého
rozhodnutia 1 pod sp. zn. 24S/259/2019, napadnutého rozhodnutia 2 pod sp. zn. 24S/260/2019 a

napadnutého rozhodnutia 3 pod sp. zn. 24S/261/2019. Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č.
k. 24S/260/2019-125 zo dňa 11. 02. 2021 spojil vyššie uvedené veci na spoločné konanie pod sp. zn.
24S/260/2019. Všetky správne žaloby obsahovali nasledovné totožné žalobné body:

8. Žalovaný vec nesprávne právne posúdil, keď mal za to, že z čl. 10 nariadenia Rady EÚ č. 904/2010

(ďalej len „Nariadenie“) nevyplýva, že primeranou lehotou na prerušenie konania sú 3 mesiace od prijatia
žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií (ďalej len „MVI“). Daňová kontrola začala dňa 21. 11. 2017
a protokol bol žalobcovi doručený až dňa 30. 04. 2019, teda po viac ako roku. Správca dane daňovú
kontrolu v jej priebehu prerušil z dôvodu podania žiadosti o MVI, čo trvalo 5 a pol mesiaca. V súlade
s eurokonformným výkladom je potrebné § 61 ods. 4 daňového poriadku v spojení s čl. 10 Nariadenia

vykladať tak, že pominutie dôvodov, pre ktoré bola daňová kontrola prerušená, je ohraničené lehotou 3
mesiacov, a preto mala byť daňová kontrola ukončená najneskôr 21. 02. 2019. Správca dane k tomu
uviedol, že v kontrole bolo možné pokračovať v súlade s čl. 11 a 12 Nariadenia. Podľa čl. 11 si možno
v osobitných kategóriách prípadov dohodnúť iné lehoty, správca dane ani žalovaný však nevysvetlili,
o aké prípady ide. Žalovaný len uviedol, že žiadosť o MVI nebola vybavená v lehote pre prebiehajúcu

kontrolu daňového subjektu nemeckým správcom dane. Podľa čl. 12 Nariadenia je žiadaný orgán
povinný okamžite písomne informovať žiadajúci orgán a uviesť lehotu, v ktorej bude môcť odpovedať.
Správca dane zasielal žiadanému orgánu urgencie až po 4 mesiacoch od podania žiadosti a až následne
nemecká daňová správa informovala o prebiehajúcej daňovej kontrole a uviedla predpokladaný termín
zaslania odpovede. Z uvedeného je zrejmé, že k dohode medzi žiadajúcim a žiadaným orgánom podľa

čl. 11 Nariadenia nikdy nedošlo.

9. Žalobca tiež namietal nezákonnosť začatia daňovej kontroly, pretože správca dane v zápisnici o začatí
daňovej kontroly v rozpore s § 46 ods. 3 daňového poriadku neuviedol dôvod začatia daňovej kontroly.
Žalovaný vec nesprávne právne posúdil, ak uviedol, že daňový poriadok bližšie nešpecifikuje, čo musí

odôvodnenie zápisnice o začatí daňovej kontroly obsahovať. Zápisnica o začatí daňovej kontroly musí
obsahovať dôvod začatia daňovej kontroly, nielen odkaz na § 46 ods. 3 daňového poriadku, pretože
tento obsahuje viacero dôvodov, kedy je možné začať daňovú kontrolu bez oznámenia.

10. Správca dane vyjadril v protokole pochybnosti v súvislosti s nákupom tovaru (granulátu na výrobu

polystyrénu). K týmto pochybnostiam žalobca uviedol, že uniesol svoje dôkazné bremeno a vykonaným
dokazovaním bolo preukázané, že dodávateľ media force, s.r.o. dodal žalobcovi tovar, čo riadne
fakturoval a žalobca faktúry uhradil. Aj správca dane potvrdil existenciu tovaru. Správca dane počas
daňovej kontroly spochybňoval uskutočnenie zdaniteľných plnení a až po skončení daňovej kontrolyzačal tvrdiť, že žalobca splnil formálne podmienky na odpočítanie DPH, ale stal sa účastníkom
daňového podvodu. Správca dane nie oprávnený rozhodnúť o tom, či došlo k spáchaniu trestného
činu podvodu. Takýto postup je nezákonný, pretože ak záver o účasti žalobcu na podvode nebol

učinený v protokole, nemôže ho správca dane použiť v rozhodnutí, pretože dôjde k odňatiu možnosti
žalobcu účinne sa brániť proti tomuto záveru a k porušeniu § 45 ods. 1 písm. f) daňového poriadku.
Závery v protokole sú pre správcu dane záväzné a môžu byť upravené len v prospech žalobcu.
Správca dane nemôže vo vyrubovacom konaní vykonávať dôkazy, ktoré nestihol vykonať počas daňovej
kontroly, ale len dôkazy navrhnuté žalobcom vo vyjadrení k protokolu na preukázanie jeho tvrdení.

Žalovaný k tomu uviedol, že správca dane už v protokole (strana 18-20) uviedol, že ide o reťazec
plnení poznačený podvodom začínajúci u dodávateľa media force, s.r.o. a končiaci u žalobcu. Toto
tvrdenie nemá oporu v administratívnom spise, pretože v protokole je uvedené, že konanie dodávateľa
media force, s.r.o. vykazuje znaky podvodu, do ktorého zapojil aj žalobcu. Dôvodom dorubu DPH je
tak podvod na strane dodávateľa media force, s.r.o., u ktorého však nebola vykonaná daňová kontrola,
nemôže sa voči tomuto obvineniu brániť, a preto nemôže byť učinený záver, že sa dopustil daňového

podvodu. Žalovaný tiež v napadnutých rozhodnutiach uvádza, že nie je možné zistiť, či dodávateľ
media force, s.r.o. daň skutočne odviedol. Dodávateľ media force, s.r.o. mal riadny podnikateľský dôvod
na nakupovanie tovaru, aby ho následne so ziskom predal žalobcovi. Žalobca od tohto dodávateľa
nakupoval pre dlhšiu dobu splatnosti, keďže iní dodávatelia žiadali platbu vopred. Dodávateľ media
force, s.r.o. mal finančné prostriedky na nákup tovaru, čo žalobca nemal. Správca dane a žalovaný záver

o podvodnom konaní dodávateľa media force, s.r.o. založili na tom, že tento nepredložil správcovi dane
účtovníctvo za rok 2017, čím neumožnil správcovi dane preveriť správnu výšku odvedenej DPH. Z toho
je zrejmé, že správca dane nedisponuje žiadnym dôkazom o podvodnom konaní dodávateľa media
force, s.r.o. Tiež nie je preukázané, že žalobca mal o podvodnom konaní vedomosť. V tejto súvislosti
žalobca poukázal na rozsudky Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžf/117/2015, 6Sžf/10/2012, 3Sžf/1/2011,

2Sžf/94/2013,3Sžf/1/2010a4Sžf/16/2010aSúdnehodvoraEÚvspojenýchveciachC-80/11aC-142/11
(Mahagében kft.), ktoré citoval. Žalobcovi nebolo v konaní preukázané, že sa úmyselne zapojil do
podvodného reťazca, ale správca dane preukazoval, že žalobca vedel, resp. mal vedieť, že sa zapája
do reťazca spojeného s daňovým podvodom. V konaní chýba vysvetlenie podvodného mechanizmu
v posudzovaných obchodoch.

11. Žalobca následne vymenoval dôkazy správcu dane o jeho vedomosti, že sa zúčastňuje podvodného
konania (uvedené v odseku 2. tohto rozsudku pod bodmi I. a II. a IV. až VII.), s ktorými sa stotožnil
aj žalovaný. Z preskúmavaných rozhodnutí nie je zrejmé, ako malo konanie žalobcu preukazovať
vedomosť o daňovom podvode. Správca dane neuniesol svoje dôkazné bremeno a ide len o jeho

tvrdenia, resp. dohady. Tvrdené skutočnosti preukazujú reálnosť zdaniteľného plnenia medzi žalobcom
a dodávateľom media force, s.r.o. Tiež je zrejmé, že žalobca riadne podniká a nakupuje granulát na
výrobu polystyrénu, ktorý predáva. K jednotlivým dôkazom správcu dane žalobca uviedol, že
- nie je zrejmé, ako skutočnosť, že žalobca od dodávateľa media force, s.r.o. kupoval tovar z dôvodu
dlhšej doby splatnosti (ostatní dodávatelia žiadali platbu vopred), preukazuje vedomosť žalobcu

o podvodnom konaní tohto dodávateľa,
- nie je zrejmé, ako skutočnosť, že objednávky tovaru od zahraničného dodávateľa dodávateľ
media force, s.r.o. vyhotovoval len na základe odsúhlasenia žalobcu, preukazuje vedomosť žalobcu
o podvodnom konaní tohto dodávateľa. Je bežná prax, že dodávatelia objednajú tovar pre klienta až
po jeho odsúhlasení,

- nie je zrejmé, ako skutočnosť, že v iných obdobiach nakupoval žalobca tovar priamo od dodávateľov
zinýchčlenskýchštátovEÚ,ktorídeklarovalidodanietovarudodávateľovimediaforce,s.r.o.,preukazuje
vedomosť žalobcu o podvodnom konaní tohto dodávateľa. Žalobca uviedol správcovi dane, že jeho
finančná situácia mu v niektorých obdobiach neumožňovala za tovar vopred zaplatiť a v niektorých
obdobiach bola jeho finančná situácia taká, že mu umožňovala nakúpiť tovar aj od dodávateľa, ktorý

požadoval úhradu vopred,
- k tomu, že žalobca v minulých obdobiach využil na prefinancovanie nákupu tovarov aj iné spoločnosti,
ktoré zanikli, žalobca uviedol, že tovar nakupoval podľa svojich aktuálnych finančných schopností.
V prípade zlej finančnej schopnosti sa snažil nájsť dodávateľa, ktorý nepožaduje úhradu ihneď. Ak bola
jeho situácia dostačujúca, snažil sa tovar nakúpiť za najlepšiu cenu. Zánik časti dodávateľov v priebehu

rokov nepreukazuje vedomosť žalobcu o účasti na podvodnom konaní dodávateľa media force, s.r.o.,
- k tomu, že tovar od zahraničného dodávateľa bol prepravovaný priamo do skladu žalobcu, ktorý
mal bezodplatne prenajatý dodávateľ media force, s.r.o., žalobca uviedol, že tovar bol dopravovaný
do skladu dodávateľa media force, s.r.o., kde bol prevzatý jeho dodávateľom, o čom sú dôkazyv administratívnom spise. Následne bol tento tovar postupne rozpredaný žalobcovi. Skladové priestory
prenajal dodávateľovi media force, s.r.o. žalobca s tým, že nájom bude bezodplatný, ak bude tovar
predávať výlučne žalobcovi. Žalobcovi nie je zrejmé, ako táto skutočnosť preukazuje jeho vedomosť

o daňovom podvode,
- k tomu, že žalobca získal neoprávnené daňové zvýhodnenie tým, že odpočítal daň z dodávateľských
faktúr vystavených dodávateľom media force, s.r.o, ktorý na predchádzajúcom stupni daň neodviedol do
štátneho rozpočtu, žalobca uviedol, že správca dane a žalovaný uviedli, že nevedia, či daň bola alebo
nebola riadne odvedená do štátneho rozpočtu, pretože nedisponujú účtovníctvom dodávateľa media

force, s.r.o., a preto tvrdenie o daňovom zvýhodnení žalobcu nemá oporu v dôkazoch nachádzajúcich
sa v administratívnych spisoch. Ak by táto skutočnosť bola preukázaná, sama osebe nepreukazuje
vedomosť žalobcu o zapojení sa do daňového podvodu.

12. Správca dane v protokole vyjadril aj pochybnosti v súvislosti s výdavkami na reklamu. K týmto
pochybnostiam žalobca uviedol, že preukázal reálnosť zdaniteľného obchodu – dodanie služby

spočívajúce v odvysielaní reklamného spotu dodávateľom RKI, spol. s r.o. v jednotlivých zdaňovacích
obdobiach. V konaní bolo preukázané, že spoločnosť RKI, spol. s r. o. a RKI média, s. r. o. zabezpečili
zhotovenie reklamných spotov, ktoré žalobca správcovi dane predložil, tieto boli preukázateľne vyrobené
pre žalobcu a odvysielané na veľkoplošnej LED obrazovke, o čom žalobca predložil správcovi dane
fotodokumentáciu.

Vyjadrenia účastníkov

13. Vo vyjadreniach k správnym žalobám žalovaný zopakoval svoju argumentáciu obsiahnutú
v napadnutých rozhodnutiach. Žalobné námietky nepovažoval za dôvodné, a preto navrhol všetky

správne žaloby žalobcu zamietnuť.

14. Žalobca v replikách vyjadril nesúhlas s vyjadreniami žalovaného a zotrval na svojich argumentoch
ohľadom nezákonnosti prerušenia daňovej kontroly; náležitostí zápisnice o začatí daňovej kontroly;
nemožnosti zistiť, či sa dodávateľ media force, s.r.o. dopustil daňového podvodu pre nemožnosť

zistenia, či odviedol daň. Vo vzťahu k dodaniu reklamných služieb doplnil, že súčasťou faktúr bol aj
takzvaný playlist, v ktorom bolo presne uvedené kedy a koľkokrát bol reklamný spot odvysielaný, a preto
podľa žalobcu ním predložená dokumentácia dostatočným spôsobom preukázala reálne uskutočnenie
zdaniteľného obchodu a neobstojí tvrdenie žalovaného, že z predložených dôkazov nie je preukázané
skutočné odvysielanie reklamných spotov (kedy a koľkokrát) v jednotlivých zdaňovacích obdobiach.

Žalovaný dupliky nepodal.

Pôvodné rozhodnutie správneho súdu a kasačná sťažnosť

15. Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom č. k. 24S/260/2019-144 zo dňa 18. 02. 2021 napadnuté

rozhodnutia 1, 2 a 3 v spojení s prvostupňovými rozhodnutiami 1, 2, a 3 zrušil a veci vrátil správcovi
dane na ďalšie konanie. Za dôvodný považoval žalobný bod, že správca dane nepreukázal podvodné
konanie dodávateľa media force, s.r.o., pretože nedisponoval dôkazmi o neodvedení DPH uvedenej
v preverovaných dodávateľských faktúrach do štátneho rozpočtu. Nepredloženie účtovných a daňových
dokladov, v dôsledku ktorého nebolo možné zistiť, či deklarovaný dodávateľ odviedol z preverovaných

zdaniteľných plnení splatnú daň, a to aj v správnej výške, nie je dôkazom o tom, že ju neodviedol. Ani
ďalšie správcom dane uvádzané skutočnosti neboli spôsobilé preukázať podvodné konanie dodávateľa
media force, s.r.o. Išlo o skutočnosti, ktoré mohli u správcu dane vyvolať pochybnosti, nesvedčili však
o tom, že preverované plnenia boli poznačené podvodom. Ostatné žalobné body považoval súd za
nedôvodné.

16. Na základe kasačnej sťažnosti podanej žalovaným Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej
len „kasačný súd“) rozsudkom sp. zn. 3Sfk/46/2021 zo dňa 23. 11. 2023 rozsudok Krajského súdu
vBanskejBystricizrušilavecvrátilnaďalšiekonaniesprávnemusúdu,naktorývzmysle§3ods.3písm.
a) zákona č. 151/2022 Z. z. prešiel výkon súdnictva. Kasačný súd sa nestotožnil so záverom krajského

súdu, podľa ktorého správca dane nedisponoval dôkazmi o nepodaní daňového priznania a neodvedení
dane. Tieto tvrdenia správca dane a žalovaný založili aj na tom, že samotný konateľ dodávateľa
media force, s.r.o. a žalobca túto skutočnosť potvrdili vo svojich výpovediach, pričom následne konateľ
dodávateľa media force, s.r.o. podal dodatočné daňové priznanie, hoci už na to nebol oprávnený(spoločnosť zanikla zlúčením). Pokiaľ daný obchod nebol v daňovom priznaní dodávateľa media force,
s.r.o. zahrnutý, čo de facto aj sám konateľ priznal, nemožno od správcu dane a žalovaného očakávať,
že budú vyhľadávať ďalšie dôkazy, ktoré vo svojej podstate neexistujú. Kasačný súd súhlasil s tým, že

nepredloženieúčtovnýchadaňovýchdokladovniejedôkazomoneodvedeníDPH(spoukazomnanález
ÚstavnéhosúduSRč.k.I.ÚS259/2022z12.10.2022)ažezodpovednosťzanepredloženieúčtovníctva
adaňovýchdokladovdodávateľommediaforce,s.r.o.nemožnoautomatickypričítaťžalobcovi.Nadruhej
strane, ak správca dane disponuje daňovým priznaním dodávateľa, z ktorého nevyplýva, že by v ňom
boli zahrnuté údaje o posudzovanom zdaniteľnom obchode a správca dane túto skutočnosť notifikuje

kontrolovanému daňovému subjektu, ktorý preukázateľne o tom upovedomí svojho dodávateľa, ktorý
už ako neoprávnená osoba podá dodatočné daňové priznanie, je zrejmé, že daň nebola priznaná a
ani odvedená. Ide o jeden z predpokladov skúmania možnej účasti daňového subjektu na daňovom
podvode, ktorý musí byť v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ založený aj na ďalších skutočnostiach.
Kasačný súd poukázal na viaceré rozsudky Súdneho dvora EÚ (C-354/03, C-355/03 a C-484/03
Optigen; C-439/04 a C-440/04 Axel Kittel a Recolta Recycling; C-80/11 a C-142/11 Mahagében a

Dávid), ktoré za podvod na DPH označujú situácie, v ktorých jeden z účastníkov reťazca neodvedie
daň a ďalší si ju odpočíta, a to za účelom získania zvýhodnenia, ktoré je v rozpore s účelom smernice
Rady 2006/112/ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty. Daňové orgány pri posudzovaní
jednotlivých prípadov musia zrozumiteľne a presne popísať všetky skutočnosti, ktoré svedčia o tom, že
došlo k podvodnému konaniu daňového subjektu. Pokiaľ správca dane preukáže objektívne skutočnosti

o tom, že daňový podvod nastal, pristúpi k skúmaniu subjektívnej stránky účasti daňového subjektu na
podvode. Pri posudzovaní subjektívnej stránky správca dane vyhodnotí aj to, či daňový subjekt prijal
primerané opatrenia na to, aby zaistil, že jeho plnenie nebude súčasťou podvodného reťazca. V tejto
súvislosti kasačný súd citoval svoje rozhodnutie sp. zn. 6Sžfk/76/2020 zo dňa 26. 10. 2022. Pokiaľ ide
o rozsudok Súdneho dvora vo veci C-576/15 z 5. októbra 2016 Maja Marinova ET, na ktorý sťažovateľ

poukázal, závery v ňom uvedené je potrebné vykladať v širších súvislostiach. Uvedené rozhodnutie síce
hovorí o tom, že chýbajúce vedenie účtovníctva, ktoré by umožnilo uplatnenie DPH a jeho kontrolu zo
strany finančnej správy a nezaúčtovanie vystavených a zaplatených faktúr môžu zamedziť správnemu
výberu tejto dane a v dôsledku toho narušiť riadne fungovanie spoločného systému DPH. Právo Únie
preto nebráni členským štátom, aby takéto neplnenie povinností považovali za daňový podvod. V

tejto súvislosti, zohľadňujúc celý text rozhodnutia, je treba uviesť, že nepredloženie účtovníctva môžu
daňové orgány v zmysle objektívneho testu (Axel Kittel) v rámci celého reťazca považovať za jeden
z dôkazov, avšak nie za jediný. Na základe vyššie uvedeného bude úlohou správneho súdu aby v
kontexte žalobcovej argumentácie preskúmal, či zistenia správcu dane zodpovedajú požiadavke Axel
Kittel testu.

Posúdenie veci správnym súdom

17. Po zrušení rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici bola vec vrátená správnemu súdu, ktorý
ju vedie pod sp. zn. 6Sf/3/2024. Správny súd viazaný právnym názorom kasačného súdu vysloveným

v jeho rozhodnutí (§ 469 SSP) opätovne posúdil žalobné body obsiahnuté v správnych žalobách.
Správny súd rozhodol vo veci bez nariadenia pojednávania a rozsudok verejne vyhlásil dňa 27. 11. 2024
postupom podľa § 137 ods. 3 SSP vyvesením skráteného písomného vyhotovenia bez odôvodnenia
na úradnej tabuli súdu, keďže účastníci súhlasili s rozhodnutím vo veci bez nariadenia pojednávania (v
podaniachnachádzajúcichsavspiseKrajskéhosúduvBanskejBystricisp.zn.24S/260/2019nač.l.116

a č. l. 121) ani správny súd nevzhliadol iný dôvod na nariadenie pojednávania podľa § 107 ods. 1 SSP.

18. Žalobca nedôvodne namietal nezákonnú dĺžku prerušenia daňovej kontroly. Podľa § 46 ods. 10
daňového poriadku je lehota na vykonanie daňovej kontroly jeden rok, pričom na jej prerušenie sa
primerane použije § 61 daňového poriadku. Podľa § 61 ods. 1 písm. b) daňového poriadku možno

konanie prerušiť aj ak je potrebné získať informácie podľa osobitného predpisu. Týmto osobitným
predpisom je Nariadenie a dôvodom prerušenia je podanie žiadosti o MVI. Podľa § 61 ods. 3
daňového poriadku je konanie (a primerane aj daňová kontrola) prerušené dňom uvedeným v rozhodnutí
o prerušení, pričom podľa § 61 ods. 4 daňového poriadku správca dane v konaní (v daňovej kontrole)
pokračuje ak pominuli dôvody prerušenia, čo písomne oznámi účastníkom konania. Podľa § 61 ods. 5

daňového poriadku, ak je konanie prerušené, lehoty podľa tohto zákona neplynú. Podľa čl. 10 až 12
Nariadenia, žiadaný orgán poskytuje informácie tak rýchlo ako je to možné, najneskôr 3 mesiace po
dni prijatia žiadosti a ak už žiadané informácie má, táto lehota sa znižuje na 1 mesiac. Podľa čl. 11
si v niektorých osobitných kategóriách prípadov žiadaný a žiadajúci orgán môžu navzájom dohodnúťiné lehoty na poskytnutie žiadaných informácií. Postup pri nemožnosti zaslania odpovede v stanovenej
lehote je upravený v čl. 12 Nariadenia tak, že žiadaný orgán okamžite písomne informuje žiadajúci orgán
o dôvodoch a uvedie, kedy bude pravdepodobne schopný odpovedať.

19. Nariadením stanovená trojmesačná lehota predstavuje podľa správneho súdu poriadkovú lehotu.
Túto lehotu možno totiž po dohode žiadajúceho a žiadaného orgánu predĺžiť a sám žiadaný orgán
môže uviesť, že stanovenú lehotu nemôže dodržať. Zároveň s porušením stanovenej lehoty Nariadenie
ani daňový poriadok nespájajú žiadne právne následky. Nesplnenie uvedenej lehoty tak nemôže

samo osebe spôsobiť nezákonnosť poskytnutej žiadanej informácie v rámci MVI a už vôbec nie
nezákonnosť prerušenej daňovej kontroly, v rámci ktorej sa informácia žiada. Ani daňový poriadok
neviaže lehotu prerušenia daňovej kontroly na lehoty určené Nariadením, ale v § 61 ods. 4 ustanovuje,
že správca dane v daňovej kontrole pokračuje, ak pominuli dôvody, pre ktoré sa konanie prerušilo, čo
znamená, že pokračovať v daňovej kontrole môže až vtedy, keď sa získajú žiadané informácie. Navyše
lehoty na poskytnutie odpovede v rámci MVI sú určené len pre žiadaný orgán, a nie pre žiadajúci

orgán, t. j. tunajšieho správcu dane, ktorý nemôže niesť zodpovednosť za konanie iného subjektu.
Preto správny súd uzatvára, že prerušenie daňovej kontroly nie je ohraničené lehotou 3 mesiacov
a nedodržanie trojmesačnej lehoty uvedenej v Nariadení, neexistencia dohody o jej predĺžení, či
nedodržanie postupu podľa čl. 12 Nariadenia nespôsobujú nezákonnosť daňovej kontroly. K obdobnému
záveru dospel aj Súdny dvor EÚ v rozsudku C-186/20 zo dňa 30. 09. 2021, ktorý rozhodol tak, že

čl. 10 Nariadenia v spojení s jeho odôvodnením 25 sa má vykladať v tom zmysle, že nestanovuje
lehoty, ktorých prekročenie môže ovplyvniť zákonnosť prerušenia daňovej kontroly stanoveného právom
žiadajúceho členského štátu dovtedy, kým žiadaný členský štát neposkytne informácie požadované
v rámci mechanizmu administratívnej spolupráce stanoveného týmto nariadením.

20. Z obsahu administratívnych spisov správny súd zistil, že správca dane rozhodnutím č.
101789862/2018 zo dňa 12. 09. 2018 prerušil daňovú kontrolu v predmetnej veci dňom 14. 09. 2018
z dôvodu získania informácií z daňovej správy iného členského štátu EÚ potrebných na správne určenie
dane. Správca dane zaslal žiadosť o MVI (okrem iného) vo vzťahu k spoločnosti RP COMPOUNDS
GmbH dňa 15. 02. 2018, pričom odpoveď mu bola doručená po urgenciách zo dňa 19. 06. 2018, 17.

10. 2018 a 17. 01. 2019 dňa 25. 02. 2019. Dňa 14. 03. 2019 správca dane žalobcovi doručil Oznámenie
o pominutí dôvodov, pre ktoré sa daňová kontrola prerušila a pokračoval v daňovej kontrole, ktorú ukončil
vydaním protokolu zo dňa 11. 04. 2019, ktorý doručil žalobcovi dňa 30. 04. 2019. Lehota daňovej kontroly
po odpočítaní doby prerušenia trvala 362 dní, teda nepresiahla jeden rok. Správny súd nespochybňuje,
že aj dĺžka prerušenia daňovej kontroly má svoje hranice z hľadiska jej primeranosti a proporcionality,

v rámci ktorých sa posudzuje účel, vhodnosť a dĺžka prerušenia s ohľadom na relevanciu, obsah, rozsah
a možnosti získania žiadaných informácií. V predmetnej veci však bol postup správcu dane v súlade
s vyššie uvedeným, keďže dôvodom prerušenia daňovej kontroly bolo získanie informácií z daňovej
správy iného členského štátu EÚ potrebných na správne určenie dane (informácie o zahraničných
dodávateľoch tovaru). Keď správca dane nedostal v trojmesačnej lehote odpoveď, žiadaný orgán

viackrát urgoval, teda sa snažil o čo najrýchlejšie pokračovanie v daňovej kontrole. Prerušenie daňovej
kontroly trvalo spolu 164 dní, čo je primeraná doba. Preto správny súd nezistil v postupe správcu dane
pri výkone daňovej kontroly z hľadiska jej dĺžky žiadnu nezákonnosť.

21. Správny súd považoval za nedôvodnú aj námietku nezákonnosti začatia daňovej kontroly pre

neuvedenie dôvodu jej začatia v zápisnici o začatí daňovej kontroly. Daňová kontrola sa podľa § 46 ods.
1 daňového poriadku začína dňom určeným v oznámení správcu dane o daňovej kontrole. Okrem toho
možno podľa § 46 ods. 3 daňového poriadku začať daňovú kontrolu aj bez oznámenia podľa odseku 1,
ak to ustanovuje osobitný predpis, ak o vykonanie daňovej kontroly požiadajú orgány činné v trestnom
konaní alebo ak je dôvodné podozrenie, že účtovné alebo iné doklady budú pozmenené, znehodnotené

alebo zničené. V týchto prípadoch v deň začatia daňovej kontroly zamestnanec správcu dane spíše
zápisnicu o začatí daňovej kontroly, ktorá okrem iného v súlade s § 46 ods. 3 daňového poriadku (v znení
účinnom v čase začatia daňovej kontroly v predmetnej veci) obsahuje aj dôvod začatia daňovej kontroly.
Možno prisvedčiť žalobcovi v tom, že v prípade daňovej kontroly začatej bez oznámenia, musí byť
v zápisnici o jej začatí uvedený konkrétny dôvod, keďže § 46 ods. 3 daňového poriadku obsahuje viacero

dôvodov pre začatie daňovej kontroly týmto spôsobom. Z obsahu administratívnych spisov správny súd
zistil,žedaňovákontrolabolazačatá21.11.2017,očombolaspísanázápisnicač.102420744/2017,kde
bol ako dôvod začatia daňovej kontroly uvedený § 46 ods. 3 daňového poriadku bez bližšej špecifikácie.
Takéto vymedzenie dôvodu považuje správny súd za neúplné. Zároveň však správny súd nepovažujez tohto dôvodu daňovú kontrolu ako takú za nezákonnú. K výkonu nezákonnej daňovej kontroly by mohlo
dôjsť jedine v prípade, ak by (materiálne) žiaden z dôvodov na jej začatie bez oznámenia podľa § 46
ods. 3 daňového poriadku neexistoval. Nezákonnosť daňovej kontroly však nemôže spôsobiť neúplnosť

zápisniceojejzačatí(jednachýbajúcanáležitosť),tedačistoformálnynedostatok.Ksamotnémudôvodu
začatia daňovej kontroly bez oznámenia žalovaný v napadnutých rozhodnutiach uviedol, že začatiu
daňovejkontrolyvpredmetnejvecipredchádzalovykonávaniedaňovejkontrolyužalobcuzazdaňovacie
obdobie marec 2017, počas ktorej boli zistené také skutočnosti, z ktorých vzniklo správcovi dane
dôvodné podozrenie, že účtovné alebo iné doklady budú pozmenené, znehodnotené alebo zničené, čo

bolo dôvodom na začatie daňovej kontroly v preverovaných zdaňovacích obdobiach v zmysle § 46 ods.
3 daňového poriadku. Tieto skutočnosti zodpovedajú dôvodom na začatie daňovej kontroly podľa § 46
ods. 3 daňového poriadku, pričom ich žalobca nerozporoval, a preto nie je sporné, že dôvody na začatie
daňovej kontroly podľa § 46 ods. 3 daňového poriadku (materiálne) existovali.

22. Správny súd ďalej uvádza, že predmetom prieskumu sú napadnuté rozhodnutia 1, 2 a 3. Daňová

kontrola predstavuje konanie, ktoré ich vydaniu predchádzalo. Nedostatok vedenia konania môže byť
dôvodom na zrušenie preskúmavaného rozhodnutia len za podmienok podľa § 191 ods. 1 písm. g) SSP,
teda ak došlo k porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré musí byť podstatné
a mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej. Žalobca v správnych
žalobách neuviedol v čom, resp. akým spôsobom ovplyvnilo neúplné uvedenie jednej z náležitostí

zápisnice o začatí daňovej kontroly zákonnosť preskúmavaných rozhodnutí. V súlade s § 182 ods. 1
písm. f) SSP musí žalobca v správnej žalobe uviesť žalobné body, z ktorých musí byť zrejmé, z akých
konkrétnych skutkových a právnych dôvodov považuje napadnuté rozhodnutie za nezákonné. Správny
súd nie je oprávnený za žalobcu všeobecne uplatnené dôvody nezákonnosti rozhodnutia dopĺňať.
Ani správny súd nevidí súvislosť medzi chýbajúcou náležitosťou zápisnice o začatí daňovej kontroly

a zákonnosťou napadnutých rozhodnutí. Preto vyhodnotil aj tento žalobný bod ako nedôvodný.

23. Žalobca ďalej rozporoval posúdenie zdaniteľných obchodov s dodávateľom media force, s.r.o. ako
daňového podvodu. Správny súd k tomu uvádza, že právo na odpočet DPH môže byť v súlade so
zákonom o DPH, do ktorého je transponovaná smernica Rady 2006/112/ES z 28. 11. 2006 o spoločnom

systéme dane z pridanej hodnoty a súvisiacou judikatúrou Súdneho dvora EÚ, obmedzené len vtedy,
ak 1) zdaniteľná osoba nesplní hmotnoprávne podmienky na odpočítanie DPH, 2) došlo k daňovému
podvodu alebo 3) došlo k zneužitiu práva. Tieto podmienky sú navzájom nezlučiteľné a nemožno ich
kumulovať. Pokiaľ ide o plnenia od dodávateľa media force, s.r.o., z napadnutých rozhodnutí je zrejmé,
že právo na odpočet DPH bolo žalobcovi odopreté z dôvodu daňového podvodu. V tomto prípade nejde

o skonštatovanie viny z trestného činu podvodu v zmysle Trestného zákona, ako to namieta žalobca,
ale o samostatný inštitút DPH vyjadrený v rozhodnutiach Súdneho dvora EÚ, ktorý je založený na tom,
že daňový subjekt sa nemôže podvodne dovolávať noriem práva EÚ. Tieto skutočnosti je správca dane
oprávnený vyhodnocovať pri preverovaní odpočtu DPH. Preto žalobca nedôvodne namieta, že len súdy
môžu rozhodnúť o tom, či bol spáchaný trestný čin a že nemožno skonštatovať, že došlo k daňovému

podvodu bez výkonu daňovej kontroly u dodávateľa media force, s.r.o., ktorý sa nemohol proti tomuto
„obvineniu“ brániť. Pokiaľ žalobca v správnych žalobách tvrdil, že preukázal, že k obchodu medzi ním
adodávateľommediaforce,s.r.o.došloažedodanéplnenieexistuje,tietookolnostipredstavujúsplnenie
hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie DPH (existencia materiálneho plnenia), čo však správcom
dane a žalovaným nebolo rozporované. Preto uvádzanie týchto skutočností nemá vplyv na rozhodnutie

vo veci.

24. Správny súd vyhodnotil ako nepravdivé tvrdenie žalobcu, že správca dane počas daňovej kontroly
a v protokole spochybňoval uskutočnenie zdaniteľných plnení a až po skončení daňovej kontroly začal
tvrdiť, že žalobca sa stal účastníkom daňového podvodu, a preto to nemôže použiť v rozhodnutí. Žalobca

v tomto smere v správnych žalobách neúplne parafrázuje obsah protokolu, keď uvádza, že konanie
spoločnosti media force s.r.o. vykazuje znaky daňového podvodu, do ktorého svojím konaním zapojila
aj žalobcu. Z protokolu totiž vyplýva, že správca dane na základe výsledkov dokazovania v daňovej
kontrole zistil, že konanie dodávateľa media force s.r.o. vykazuje znaky daňového podvodu, do ktorého
sa svojím konaním zapojil aj žalobca tým, že si odpočítal daň, u ktorej nebolo preukázané jej odvedenie

do štátneho rozpočtu. Správca dane v protokole ďalej konštatoval, že zdaniteľný obchod žalobcu je
priamo spojený s podvodným konaním a že žalobca vedel, že sa zúčastňuje podvodného konania
(strany 18 až 20 protokolu), v podstate na rovnakých záveroch, aké sú uvedené v prvostupňových
a napadnutých rozhodnutiach, čo správny súd zhrnul v odseku 2. tohto rozsudku. To znamená, žezávery prvostupňových rozhodnutí a závery uvedené v protokole neboli odlišné, a preto nemohlo
dôjsť k porušeniu práva žalobcu v zmysle § 45 ods. 1, písm. f) daňového poriadku. Žalobca už pri
doručení protokolu vedel, z akých dôvodov mu správca dane mieni nepriznať uplatnený odpočet DPH

a mohol sa voči tomu účinne brániť ešte pred vydaním prvostupňových rozhodnutí. Pre úplnosť správny
súd dodáva, že žalobca sa mýli vo svojich tvrdeniach o záväznosti skutkových zistení obsiahnutých
v protokole a o možnosti ich zmeny len v prospech daňového subjektu a zároveň o nemožnosti
vykonávať vo vyrubovacom konaní iné, než žalobcom navrhnuté dôkazy. Z ustanovenia § 68 ods. 3
daňového poriadku nevyplýva, že vo vyrubovacom konaní môže správca dane vykonať len také dôkazy,

ktoré navrhol daňový subjekt, ale, že môže vykonať ďalšie dokazovanie, ak to považuje vzhľadom na
vyjadrenia daňového subjektu za potrebné. Riadne zistenie skutkového stavu veci, t. j čo najúplnejšie
zistenie rozhodujúcich skutočností pre správne určenie dane je základným predpokladom pre vydanie
zákonného rozhodnutia v daňovom konaní. Možnosťou vykonania ďalších dôkazov je vyvrátené tvrdenie
žalobcu, že skutkové závery obsiahnuté v protokole sú pre správcu dane a vydanie jeho rozhodnutí
záväzné. Správca dane vyhodnocuje protokol v následnom vyrubovacom konaní ako jeden z dôkazov.

25. Žalobca ďalej rozporoval samotné závery správcu dane a žalovaného o daňovom podvode. Správny
súd všeobecne k daňovému podvodu uvádza, že tento inštitút bol zavedený judikatúrou Súdneho dvora
EÚ vyslovenou napr. v rozhodnutí vo veci Axel Kittel a Recolta Recycling č. C-439/04 a C-440/04, podľa
ktoréhopreodopretieodpočtuDPHzdôvodudaňovéhopodvodujepotrebnévykonaťtzv.AxelKitteltest.

Tento test pozostáva z (1) preukázania existencie podvodu na DPH (chýbajúca daň), a to v ktoromkoľvek
predchádzajúcom článku reťazca (objektívny test v rámci celého reťazca), (2) preukázania objektívnych
skutkových okolností svedčiacich tomu, že kontrolovaný daňový subjekt o podvode na predchádzajúcom
článku reťazca vedel alebo mohol vedieť, pričom stačí nevedomá nedbanlivosť a nemusí ísť o úmysel
(vedomostný test konkrétneho subjektu) a (3) posúdenia, či kontrolovaný daňový subjekt prijal opatrenia,

ktoré je od neho možné rozumne vyžadovať, aby zistil, či prijaté plnenie nebude viesť k jeho účasti na
daňovom podvode (due diligence vedomostný test konkrétneho subjektu).

26. Žalobca v správnych žalobách namietal splnenie prvej podmienky testu, a to existenciu daňového
podvodu, pretože v zmysle preskúmavaných rozhodnutí nebolo preukázané, či dodávateľ media force,

s.r.o. daň neodviedol a tento záver bol založený len na tom, že tento dodávateľ nepredložil správcovi
dane účtovníctvo za rok 2017. S touto otázkou sa zaoberal kasačný súd, podľa ktorého je zrejmé,
že daň nebola priznaná a ani odvedená vzhľadom na vykonané dokazovanie (výpovede konateľov
dodávateľa media force, s.r.o. a žalobcu, daňové priznanie dodávateľa media force, s.r.o.), ako správny
súd zhrnul v odseku 16. tohto rozsudku. Týmto záverom je správny súd viazaný, a preto má za to, že

v predmetnej veci je splnená podmienka chýbajúcej dane, ktorú dodávateľ media force, s.r.o. neuviedol
v daňovom priznaní a neodviedol do štátneho rozpočtu. V tejto súvislosti správny súd dodáva, že nie sú
pravdivé tvrdenia žalobcu, že v konaní chýba vysvetlenie mechanizmu podvodného konania. Podvodné
konanie malo spočívať práve v tom, že dodávateľ media force, s.r.o. DPH neodviedol a žalobca si
túto daň odpočítal, čo bolo podrobne popísané v prvostupňových (strany 3 až 6) aj napadnutých

rozhodnutiach (strany 31 a 32). Tým bol zdaniteľný obchod žalobcu priamo spojený s podvodným
konaním dodávateľa media force, s.r.o. Ide presne o mechanizmus, ktorý možno považovať za podvod
na DPH podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ, na ktorú poukázal aj kasačný súd (rozsudky vo veciach
C-354/03, C-355/03 a C-484/03 Optigen; C-439/04 a C-440/04 Kittel a Recolta Recycling, C-80/11 a
C-142/11 Mahagében a Dávid). Preto má správny súd za to, že správca dane a žalovaný riadne vykonali

objektívny test a skonštatovali, že k daňovému podvodu v rámci obchodov, z ktorých si žalobca uplatnil
odpočet DPH, došlo.

27. Žalobca ďalej rozporoval subjektívnu stránku, teda vedomostný test s tým, že tvrdil, že nebolo
preukázané, že mal o podvodnom konaní vedomosť. Aj s touto otázkou sa správca dane a žalovaný

riadne zaoberali, a to na stranách 6 až 8 prvostupňových a stranách 32 až 35 napadnutých rozhodnutí,
kde uviedli z akých skutočností vyvodili vedomosť žalobcu o účasti na daňovom podvode. Tieto
dôvody sú zhrnuté v odsekoch 2. a 4. tohto rozsudku, na ktoré správny súd odkazuje. Vzhľadom
na preukázanú vedomosť žalobcu o daňovom podvode (na rozdiel od nedbanlivosti) nebolo potrebné
pristúpiť k vykonaniu tzv. due dilligence vedomostného testu žalobcu, teda zisťovať, či žalobca prijal

dostatočné opatrenia na zamedzenie jeho prípadnej účasti na daňovom podvode prijatím plnenia od
dodávateľa media force s.r.o.28. Pokiaľ žalobca v správnych žalobách rozporuje jednotlivé dôkazy uvedené správcom dane
a žalovaným a uvádza, že nie je zrejmé, ako preukazujú jeho vedomosť o daňovom podvode, správny
súd konštatuje, že ani jeden z uvedených dôvodov samostatne nepostačuje na preukázanie vedomosti

žalobcu o daňovom podvode. V súhrne však tieto skutočnosti danú skutočnosť preukazujú. Skutočnosti,
že objednávky tovaru vykonal dodávateľ media force s.r.o. len na základe odsúhlasenia žalobcom, že
žalobca v iných zdaňovacích obdobiach nakupoval tovar priamo od zahraničných dodávateľov, ktorí
deklarovali dodanie tovaru dodávateľovi media force s.r.o. a že tovar od zahraničných dodávateľov
bol prepravovaný priamo do skladu žalobcu, ktorý mal bezodplatne prenajatý dodávateľ media force

s.r.o. v súhrne dostatočne preukazujú, že medzi žalobcom a dodávateľom media force, s.r.o. došlo
ku koordinovanému postupu s účelovým zapojením dodávateľa media force, s.r.o. do obchodného
reťazca s tým, že bez spolupráce so žalobcom by dodávateľ media force, s.r.o obchody so zahraničnými
dodávateľmi neuskutočňoval. Tento záver podporne preukazuje aj skutočnosť, že žalobca v minulých
obdobiach využil na prefinancovanie nákupov tovaru aj iné spoločnosti, ktoré následne zanikli, teda
využil obdobný podvodný mechanizmus s účelovým zapojením aj iných dodávateľov.

29. Žalobca k jednotlivým skutočnostiam preukazujúcim jeho vedomosť o daňovom podvode opakovane
uviedol, že jeho finančná situácia mu v niektorých obdobiach neumožňovala za tovar vopred zaplatiť
a dodávateľa media force, s.r.o. využil, pretože nepožadoval platbu vopred. Správny súd uvádza, že
táto skutočnosť by teoreticky mohla odôvodňovať ekonomické opodstatnenie posudzovaných obchodov

so zapojením dodávateľa media force, s.r.o., čo by vylučovalo vedomosť žalobcu o daňovom podvode.
S touto obranou žalobcu sa však správca dane riadne vysporiadal na strane 4 prvostupňových
rozhodnutí,kdeuviedol,žežalobcuvyzvalnapreukázaniejehoplatobnejneschopnostivkontrolovaných
zdaňovacích obdobiach relevantnými dôkazmi, na čo žalobca uviedol, že nevie, ako by sa to dalo
preukázať a že keby nerobil nákup cez slovenskú firmu dostal by sa do platobnej neschopnosti.

Z uvedeného vyplýva, že správca dane dal v priebehu daňového konania žalobcovi možnosť jeho
tvrdenia o platobnej neschopnosti preukázať, čo však žalobca neurobil (napr. predložením účtovníctva
alebo iných obdobných dokladov za jednotlivé kontrolované mesiace, čo by preukazovalo jeho platobnú
ne/schopnosť). Rovnako ani v správnych žalobách žalobca nekonkretizuje, aká bola jeho finančná
situáciavjednotlivýchzdaňovacíchobdobiachaneuvádzaanižiadnedôkazynajejpreukázanie.Obrana

žalovaného tak ostala len v rovine jeho tvrdení, a preto nie je dôvodná.

30. K vysvetleniu žalobcu, že svoje skladové priestory prenajal dodávateľovi media force, s.r.o.
bezodplatne za podmienky, ak bude tovar predávať výlučne žalobcovi, správny súd uvádza, že toto
potvrdzuje koordinovaný účelový postup žalobcu a dodávateľa media force, s.r.o. S takto nastavenými

podmienkamijezrejmé,žedodávateľmediaforce,s.r.o.bybezasistenciežalobcusámnevykonalžiaden
obchod so zahraničnými dodávateľmi (keďže by nemal tovar kde skladovať), a zároveň, že nemal dôvod
dodávať tovar žiadnemu inému odberateľovi okrem žalobcu.

31. Pokiaľ žalobca v správnych žalobách poukázal na rozsudky Najvyššieho súdu SR sp. zn.

1Sžf/117/2015, 6Sžf/10/2012, 3Sžf/1/2011, 2Sžf/94/2013, 3Sžf/1/2010 a 4Sžf/16/2010 a Súdneho dvora
EÚ v spojených veciach C-80/11 a C-142/11 Mahagében kft., správny súd uvádza, že správca dane
a žalovaný postupovali v zmysle vyššie uvedenej rozhodovacej činnosti, keď pri preukázanej existencii
materiálneho plnenia z preverovaných obchodov odopreli žalobcovi právo na odpočet DPH pre jeho
vedomosť o zapojení sa do daňového podvodu, pričom tieto skutočnosti zistili sami vykonaným

dokazovaním a nezaťažovali dôkazným bremenom žalobcu.

32. Žalobca okrem vyššie uvedeného rozporoval aj neuznanie odpočtu DPH za dodanie reklamných
služieb. Námietky vznesené žalobcom k odopretiu odpočtu DPH v tejto časti považoval správny súd za
nekonkrétne. V súlade s § 182 ods. 1 písm. f) SSP musí žalobca v správnej žalobe uviesť žalobné body,

z ktorých musí byť zrejmé, z akých konkrétnych skutkových a právnych dôvodov považuje napadnuté
rozhodnutie za nezákonné, pričom správny súd nie je oprávnený za žalobcu všeobecne uplatnené
dôvody nezákonnosti rozhodnutia dopĺňať. Žalobca v správnych žalobách len prezentoval tvrdenie, že
preukázal reálnosť zdaniteľného obchodu spočívajúceho v odvysielaní reklamného spotu dodávateľom
RKI, spol. s r.o. v jednotlivých zdaňovacích obdobiach, že spoločnosť RKI, spol. s r. o. a RKI média,

s. r. o. zabezpečili zhotovenie reklamných spotov, ktoré žalobca správcovi dane predložil, že tieto boli
preukázateľne vyrobené pre žalobcu a odvysielané na veľkoplošnej LED obrazovke, o čom žalobca
predložil správcovi dane fotodokumentáciu. Žalobca však v správnej žalobe neuviedol ako tieto dôkazy
vyhodnotil správca dane a žalovaný a v čom je ich vyhodnotenie nesprávne, nezákonné alebo v rozpores logikou, a preto je jeho námietka neúplná a neumožňujúca súdny prieskum napadnutých rozhodnutí.
Z prvostupňových (strany 8 až 12) aj napadnutých rozhodnutí (strany 35 a 36) vyplýva, že správca
dane aj žalovaný sa vyhodnotením žalobcom predložených dôkazov (vrátane fotodokumentácie, na

ktorú odkazuje v správnych žalobách) riadne zaoberali a uviedli, že žalobcom predložené dôkazy
nepreukazujú, že reklamný spot bol odvysielaný práve v jednotlivých zdaňovacích obdobiach a vo
fakturovanom počte 6.250-krát, keďže z videonahrávky a fotodokumentácie LED obrazovky nie je
zrejmé, v ktorom čase a koľkokrát bol reklamný spot reálne odvysielaný resp., či nebol odvysielaný
v predchádzajúcom období. Takéto vyhodnotenie dokazovania považuje správny súd za logické

a dostatočne odôvodňujúce záver správcu dane a žalovaného o nepreukázaní existencie materiálneho
plnenia.

33. Pokiaľ žalobca v replike poukázal na dôkaz preukazujúci reálne dodanie deklarovaných reklamných
služieb – prílohy dodávateľských faktúr, tzv. playlist, správny súd uvádza, že túto skutočnosť žalobca
namietal až po lehote na rozšírenie žalobných bodov, ktorá je v zmysle § 181 ods. 1 SSP v spojení s

§ 183 SSP totožná s lehotou na podanie správnej žaloby, teda 2 mesiace od oznámenia napadnutého
rozhodnutia.Žalobcovibolivšetkytrinapadnutérozhodnutiadoručenédňa24.10.2019,atedalehotana
podaniesprávnejžalobyajrozšíreniežalobnýchbodovuplynuladňa27.12.2019,akonajbližšípracovný
deň po sviatku dňa 24. 12. 2022. Žalobca podal repliky vo všetkých troch spojených veciach až po tomto
dátume, dňa 19. 01. 2020. V predmetnej veci je správny súd viazaný žalobnými bodmi, nakoľko nejde

o žiaden z prípadov vymenovaných v § 134 ods. 2 SSP, a preto na uvedenú argumentáciu neprihliadal.

34. Keďže žalobca nebol v konaní úspešný, nakoľko všetky jeho tri správne žaloby boli v celom rozsahu
zamietnuté, správny súd mu podľa § 167 ods. 1 SSP a contrario nepriznal náhradu trov konania. Správny
súd nepriznal náhradu trov ani vo veci úspešnému žalovanému, pretože v súlade s § 168 SSP nezistil

v predmetnej veci také dôvody, pre ktoré by to bolo možné spravodlivo požadovať.

35. Toto rozhodnutie prijal senát správneho súdu pomerom hlasov 3:0.
Toto rozhodnutie prijal senát správneho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

ProtitomutorozhodnutiujeprípustnákasačnásťažnosťnaSprávnysúdvBanskejBystricivlehote30dní
od doručenia rozhodnutia. O kasačnej sťažnosti rozhoduje Najvyšší správny súd Slovenskej republiky.
Kasačná sťažnosť podaná v listinnej podobe musí byť podaná v potrebnom počte vyhotovení (§ 56 ods.
3 SSP).

Podľa § 445 ods. 1, 2 SSP, (1) V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania
podľa § 57 uviesť
a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440

sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
(2) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Podľa § 449 ods. 1, 2 SSP, (1) Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej

sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého
sťažovateľa musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosti podľa odseku 1 neplatia, ak
a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na
kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d),
c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.