Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 17. december 2024

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 28Co/69/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2221204354
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 12. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Lucia Mizerová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2024:2221204354.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: Mgr. Lucia Mizerová a sudcov:

JUDr. Erika Tischlerová a JUDr. Peter Duman, v právnej veci žalobcu: A. A. B., nar. XX.XX.XXXX, št.
prísl. Maďarskej republiky, adresa C. D. XX, XXXX B., Maďarská republika, zastúpeného advokátom:
JUDr. Ladislav Török, so sídlom Šafárikova 8, Rožňava, proti žalovanej: Slovenská republika, konajúca
prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti SR, so sídlom Račianska 71, Bratislava, o náhradu škody,
na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č. k. 21C/54/2021-80 zo dňa 10.
mája 2023, t a k t o

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovanej p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

- 19 -
28Co/69/2024
28Co/69/2024-
2221204354
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol a žalovanému priznal voči
žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Rozhodnutie súd odôvodnil právne aplikáciou ust. § 15, § 19 ods. 1, 2, 3 zák. č. 514/2003 Z. z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov, ako aj ust. § 3 ods. 1 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“).

3. Vecne súd prvej inštancie argumentoval tým, že žalobca sa voči žalovanému domáhal náhrady škody
celkomvovýške17.437,06eur -ztoho13.991,35eurtitulomškodyvzniknutejnezákonnýmrozhodnutím

a 3.445,71 eur titulom vzniknutých trov právneho zastúpenia, spôsobenej mu nezákonným rozhodnutím
Okresného súdu Dunajská Streda, a to jeho uznesením zo dňa 13.8.2012 sp. zn. 1T/189/2011 v spojení
s doplňujúcim uznesením zo dňa 16.12.2014 sp. zn. 1T/189/2011. V trestnej veci sp. zn. 1T/189/2011 bol
obžalovaný rozsudkom zo dňa 12.9.2012 uznaný vinným zo spáchania zločinu podvodu a bol odsúdený,
zároveň súd rozhodol o povinnosti obžalovaného nahradiť žalobcovi a ďalšiemu poškodenému škodu
vo výške 50.808,65 eura. Pretože sa v trestnom konaní podarilo zaistiť časť finančných prostriedkov v
sume 13.991,35 eura na účte obžalovaného, predmetným uznesením zo dňa 13.8.2012 súd s odkazom

na § 97 ods. 1 Trestného poriadku rozhodol, že suma 13.991,35 eura sa z účtu obžalovaného vracia
svedkovi (žalobcovi). Doplňujúcim uznesením zo dňa 16.12.2014 potom súd s odkazom na § 174
ods. 1 Trestného poriadku rozhodol opäť o vrátení uvedenej sumy z účtu obžalovaného žalobcovi a
zároveň určil povinnosť banke vykonať prevod sumy. Toto doplňujúce uznesenie však bolo uznesenímKrajského súdu v Trnave zo dňa 26.3.2015 zrušené pre nezákonnosť s tým, že súd nesprávne aplikoval
ustanovenie § 97 ods. 1 Trestného poriadku, na základe ktorého nemožno peňažné prostriedky zaistené
na účte v banke vydať a súd mal postupovať podľa § 95 Trestného poriadku. Avšak procesno-

právna vada, pre ktorú bolo doplňujúce uznesenie zrušené, je obsiahnutá aj v pôvodnom uznesení
zo dňa 13.8.2012, teda pôvodné uznesenie okresného súdu je rovnako nezákonné z toho istého
dôvodu, ako doplňujúce uznesenie. Žalobca z objektívnych príčin nemohol uplatniť opravný prostriedok,
ktorý by viedol k zrušeniu sporného uznesenia. Súd následne dňa 12.8.2015 vydal príkaz, ktorým
v zmysle § 95 ods. 5 Trestného poriadku zaistenie peňažných prostriedkov na účte obžalovaného

v banke zrušil, čím mu umožnil predmetné peňažné prostriedky si z účtu vybrať a žalobcovi tým úplne
znemožnil možnosť domáhať sa vydania predmetnej sumy. Žalobca inicioval exekúciu na základe
uznesenia okresného súdu zo dňa 13.8.2012, pre nedostatky exekučného titulu bolo exekučné konanie
zastavené. Zo strany súdu došlo k aplikácii nesprávneho ustanovenia a nakoľko rozsudok zo dňa
12.9.2013 nadobudol právoplatnosť, žalobca sa márne po dobu viac ako ôsmych rokov domáha svojich
opodstatnených nárokov. Žalobcovi bola odsúdeným spôsobená škoda vo výške 64.800 eur, pričom

odsudzujúci rozsudok znel na sumu 50.808,65 eura práve preto, že súd od celkovej sumy spôsobenej
škody odrátal sumu zaistenej čiastky. Žalobca bol teda nezákonným rozhodnutím súdu fakticky ukrátený
o možnosť akokoľvek sa domáhať sumy 13.991,35 eura, keďže nie je obsiahnutá v odsudzujúcom
rozsudku. Žalobca poukazoval tiež na to, že po celý čas trvania súdneho konania mu rozhodnutia súdu
neboli doručované v jeho materinskom jazyku – maďarskom, v rozpore s ust. § 28 ods. 2 Trestného

poriadku. Žalobca dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.
vidí práve v tom, že nebol zabezpečený preklad rozhodnutí a pokiaľ žalobca neurobil vyhlásenie o
tom, že neovláda slovenský jazyk, tak táto skutočnosť bola vo veci konajúcemu súdu viac než zrejmá,
nakoľko žalobca je maďarským štátnym občanom. Bolo zrejmé, že poškodený slovenský jazyk neovláda
a napriek tomu ho súd nepoučil o možnosti urobiť vyhlásenie, ani sám proaktívne nezabezpečil preklad

súdnych rozhodnutí, čím súd fakticky zbavil žalobcu možnosti hájiť svoje práva. Advokát zastupuje
žalobcu od mája 2018 v súvislosti s podaním ústavnej sťažnosti, do toho času žalobca nebol právne
zastúpený a zároveň neovládal slovenský jazyk. Napriek tomu žalobca súdu adresoval rôzne podania s
cieľom domôcť sa svojich peňazí. Protiprávnosť konania trestného súdu žalobca nevidí iba v samotnom
pochybení pri zaistení peňazí, resp. pri ich nevydaní, ale aj v tom, že žalobcovi neboli doručované súdne

listiny spolu s ich prekladom. Súd teda svojim nezákonným rozhodnutím spôsobil žalobcovi škodu vo
výške minimálne 17.437,06 eura, pričom žalobca si uplatnil aj úrok z omeškania odo dňa doručenia
oznámenia výsledku predbežného prerokovania nároku na náhradu škody. Príčinná súvislosť medzi
vznikom trov na právnych službách a konaním žalovanej je daná, pretože žalobcu prinútila nechať
sa zastúpiť v trestnom konaní práve skutočnosť, že vo veci konajúci súd mu po piatich rokoch nebol

schopný vrátiť zaistené peňažné prostriedky na účte obžalovaného, trovy právneho zastúpenia nevznikli
v dôsledku spáchania trestného činu obžalovaným, ale vydaním nezákonných rozhodnutí. Pokiaľ by
súd pripustil žalovanou vznesenú námietku premlčania, došlo by nielen k aprobovaniu a konvalidovaniu
amorálnych nezákonných rozhodnutí zo strany zodpovedného orgánu SR, ale aj k porušeniu § 3 ods. 1
OZ a čl. 5 Civilného sporového poriadku. Najvyššie súdne autority ČR a SR judikovali, že na námietku

premlčania vznesenú oprávneným subjektom nemožno prihliadať, ak by sa priečila dobrým mravom,
pritom práve štát by mal byť vzorom pre ostatné subjekty práva pri dodržiavaní právneho poriadku, ktorý
vytvoril.

4. Obrana žalovanej v spore spočívala v tom, že v zmysle § 5 ods. 1 a § 6 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003

Z. z. nie je možné uznesenie zo dňa 13.8.2012 označiť ako nezákonné rozhodnutie pre potreby
priznania nároku na náhradu škody, keďže doposiaľ nebolo zmenené ani zrušené pre nezákonnosť.
Krajský súd v Trnave zrušil iba doplňujúce uznesenie zo dňa 16.11.2014 ako nezákonné, avšak ani
v tom prípade nie sú splnené podmienky uvedené v § 6 ods. 1 uvedeného zákona, nakoľko nebolo
zrušené po jeho právoplatnosti a navyše, sťažnosť proti doplňujúcemu uzneseniu nepodal žalobca, ale

banka. Žalobca požiadal o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, v ktorej žiadosti výslovne uviedol iba uznesenie zo dňa 13.8.2012 a uplatnený nárok
bol predbežne prerokovaný iba z pohľadu na takto označený titul. Žalovaná sa tiež bránila tým, že
žalobou uplatnený nárok je premlčaný v znení § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., pretože doplňujúce
uznesenie zo dňa 16.12.2014 bolo zrušené uznesením Krajského súdu v Trnave zo dňa 26.3.2015,

žalobcovi bolo rozhodnutie doručené 28.5.2015, teda subjektívna premlčacia doba na uplatnenie nároku
uplynula dňa 28.5.2018. Aj v prípade, že by sa žalobca o vzniku škody dozvedel až vydaním príkazu
okresného súdu zo dňa 12.8.2015, ktorý bol doručený žalobcovi 9.9.2015, subjektívna premlčacia
lehota by uplynula 9.9.2018. Žalovaná poukazovala na to, že žalobca počas trestného konania nikdynevyhlásil, že slovenský jazyk neovláda a nijakým spôsobom nenamietal skutočnosť, že sa s ním
ako poškodeným v trestnom konaní konalo bez tlmočníka. Naopak, počas celej doby podával žiadosti
a návrhy v slovenskom jazyku, rovnako v slovenskom jazyku hájil svoje práva, keď podal sťažnosť

pre porušenie svojich práv na Ústavný súd SR. Preto je táto námietka žalovaného účelová a mala
byť uplatnená v prebiehajúcom trestnom konaní, žalobca mohol požiadať o tlmočníka, príp. preklad
rozhodnutí kedykoľvek. Žalobca splnomocnenie udelil svojmu právnemu zástupcovi už 9.5.2018, t.
j. v čase, keď žalovaný nárok premlčaný nebol, teda mohol účinne uplatniť svoje právo podaním
žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody pred uplynutím premlčacej doby. Ďalej

žalovaná dôvodila tým, že škoda 64.800 eur vznikla žalobcovi výlučne konaním odsúdeného a nie
konaním, príp. nekonaním okresného súdu a štát nezodpovedá za škodu, ktorá nepochybne vznikla zo
zodpovednostného vzťahu medzi žalobcom a osobou odsúdenou v trestnom konaní. Poukazovala na
uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 3.12.2019, ktorým bola odmietnutá sťažnosť žalobcu ako zjavne
neopodstatnená, a tiež ním bolo konštatované, že medzi namietaným porušením označených práv
sťažovateľa,kuktorémumalodôjsťvsúvislostisuspokojenímjehonárokunanáhraduškodyapostupom

okresného súdu v konaní, v ktorom mu bol právoplatným rozsudkom nárok na náhradu škody priznaný,
avšak v ktorom v rámci zákonných možností nemôže dosiahnuť uspokojenie svojho nároku, neexistuje
žiadna súvislosť. K nároku žalobcu na náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 3.445,71 eura
žalovaná uviedla, že vyčíslené trovy právneho zastúpenia zahŕňajú úkony právnej služby za obdobie od
9.5.2018, pričom žalobcom označené rozhodnutia boli vydané viac ako 5 rokov pred prevzatím právneho

zastupovania. Trovy právneho zastúpenia od mája 2018 a neskôr nemohli vzniknúť v príčinnej súvislosti
s vyššie uvedenými rozhodnutiami, a teda žalobca v tejto časti nároku nepreukázal splnenie jednej z
troch podmienok, s ktorými zákon spája vznik zodpovednosti za škodu spôsobenú výkonom verejnej
moci, a to príčinnú súvislosť medzi označenými nezákonnými rozhodnutiami a vznikom škody. Navyše
advokát v predloženom vyčíslení odmeny za poskytnuté právne služby nesprávne aplikoval vyhlášku č.

655/2014 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb.

5. Súd prvej inštancie sa v prvom rade zaoberal žalovanou vznesenou námietkou premlčania. Vychádzal
zo zistení, že žalobca si uplatnil nárok na náhradu škody, ktorá mu mala vzniknúť nemožnosťou získať
sumu13.991,35eurazúčtuobžalovaného(medzičasomodsúdeného)nasvojúčetaktorásumamubola

priznaná spornými rozhodnutiami okresného súdu - uznesením zo dňa 13.8.2012 a tiež doplňujúcim
uznesením zo dňa 16.12.2014. Listom zo dňa 18.5.2021 žalobca adresoval žalovanej žiadosť o
predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, v žiadosti
ako nezákonné rozhodnutie označil uznesenie zo dňa 13.8.2012, ktorým mu okresný súd znemožnil
ako poškodenému akokoľvek vymáhať sumu 13.991,35 eura, nakoľko odsudzujúci rozsudok zaväzoval

odsúdeného k náhrade škody len vo výške 50.808,65 eura, pričom škoda, ktorú odsúdený spôsobil,
predstavovala sumu 64.800 eur. Súd uzavrel, že nakoľko uplatnenie nároku na súde je podmienené
predbežným prerokovaním nároku na dotknutom orgáne na základe žiadosti poškodeného, ktorú
podmienku ustanovuje § 15 zákona č. 514/2003 Z. z., nemohlo byť doplňujúce uznesenie, vzhľadom na
to, že nebolo predmetom žiadosti žalobcu o predbežné prerokovanie nároku, ani predmetom posúdenia

v tomto konaní. Trestné konanie, v ktorom boli vydané sporné rozhodnutia, bolo právoplatne ukončené
dňa 12.9.2013. Okresný súd v priebehu tohto konania vydal uznesenie č. k. 1T/189/2011-207 zo
dňa 13.8.2012, následne neskôr doplňujúce uznesenie č. k. 1T/189/2011 zo dňa 16.12.2014, ktorými
žalobcovi určil k vráteniu sumu 13.991,35 eura zaistenú na účte obžalovaného. Súd mal za to, že
skutočnosťohľadnenemožnostivyplateniaurčenejsumyžalobcoviprenezákonnosťrozhodnutia,ateda

možného vzniku škody, žalobca mohol zistiť po tom, keď bolo doplňujúce uznesenie zo dňa 16.12.2014
zrušené krajským súdom, keďže ide o totožný výrok podľa pôvodného uznesenia zo dňa 13.8.2012
vo vzťahu k “vráteniu sumy žalobcovi z účtu obžalovaného podľa § 97 ods. 1 TP“, ktoré rozhodnutie
krajského súdu bolo žalobcovi doručené dňa 28.5.2015. Premlčacia lehota na uplatnenie nároku tak
uplynuladňa28.5.2018.Keďžežalobcapodalžalobuaždňa22.12.2021,námietkapremlčaniavznesená

zo strany žalovanej bola podaná dôvodne a súd preto žalobu bez vecného posúdenia uplatneného
nároku zamietol.

6. Pokiaľ sa žalobca bránil vznesenej námietke premlčania s poukazom na § 3 ods. 1 OZ a žiadal,
aby súd túto námietku nepripustil pre rozpor s dobrými mravmi, súd prvej inštancie uviedol, že inštitút

premlčania je inštitútom zákonným, a teda použiteľným vo vzťahu k akémukoľvek právu, ktoré sa podľa
zákona premlčiava. Uplatnenie námietky premlčania je vo všeobecnosti potrebné považovať za výkon
práva v súlade s dobrými mravmi, na druhej strane však nie je vylúčené, aby vznesenie námietky
premlčania žalovaným mohlo byť považované za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, pretoževýkon žiadneho práva nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. O takýto prípad však môže ísť iba
výnimočne. V rozpore s dobrými mravmi môže byť len taký výkon práva účastníkov v občianskom
súdnom konaní, ktorý je výrazom zneužitia tohto práva na úkor druhého účastníka konania, pričom vo

vzťahu k vznesenej námietke premlčania môže o takýto prípad ísť len vtedy, ak druhý účastník konania
márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči nemu by za tejto situácie priznanie účinkov premlčania
bolo neprimerane tvrdým postihom. Samotná dôvodnosť vznesenej námietky premlčania však rozpor s
dobrými mravmi nezakladá. Aplikácia tohto inštitútu by mala byť len výnimočná a nemala by zhojovať
neznalosť zákona - t. j. neznalosť plynutia premlčacích dôb. V tomto smere je potrebné poukázať aj na

jednu zo základných zásad súkromného práva, že právo patrí bdelým. Preto je potrebné pri skúmaní
otázky, či je vznesenie námietky premlčania v rozpore s dobrými mravmi skúmať, či strana konania,
ktorá sa dovoláva rozporu s dobrými mravmi v súlade s § 3 ods. 1 OZ, postupovala s dostatočnou
mierou starostlivosti a opatrnosti práve v súlade so zásadou vigilantibus iura, ktorá predpokladá, že
každý zodpovedá za náležitú mieru predvídavosti a opatrnosti nielen pri vzniku právneho vzťahu, ale
aj pri uplatňovaní svojich práv a výkone svojich práv a povinností z neho vyplývajúcich. So zreteľom

na konkrétnu situáciu na oboch stranách sporu, s prihliadnutím na všetky rozhodujúce okolnosti, ktoré
vyšli najavo v priebehu dokazovania, dospel súd k záveru, že v danom prípade vznesenie námietky
premlčania žalovanou nie je možné považovať za výkon práva v rozpore s dobrými mravmi. Žalovaná
nezavinila svojím konaním uplynutie premlčacej doby, na ťarchu žalobcu možno pričítať jeho neefektívny
postup pri domáhaní sa náhrady škody od odsúdeného a s tým súvisiacich podaní voči okresnému súdu,

nemožno prihliadať ani na jeho (ním tvrdenú) neznalosť úradného jazyka, nakoľko v žiadnom štádiu
nežiadal o vyhotovenie prekladov, nevyhľadal právnu pomoc pre neznalosť práva skôr.

7. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok (ďalej len „CSP“) tak, že žalovanej ako úspešnej strane sporu priznal nárok na náhradu trov

konania v plnom rozsahu.

8. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca prostredníctvom svojho právneho
zastúpenia odvolanie. Poukázal na odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f), g) a h)
CSP. Uvádzal, že zásadnou v danom prípade je nezákonnosť postupu Okresného súdu Dunajská

Streda v konaní vedenom pod sp. zn. 1T/189/2011 spočívajúca v tom, že trestný súd rezignoval na
poučenie poškodeného - žalobcu o jeho právach, najmä o práve na tlmočníka, na možnosť požiadať
o preklad rozhodnutí, resp. že súd nepristúpil proaktívne k zabezpečeniu prekladu súdnych rozhodnutí
žalobcovi, nakoľko vedel, že žalobca je občanom Maďarskej republiky neovládajúcim slovenský
jazyk. Následne aj civilný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 21C/54/2021 rovnako uprel žalobcovi

možnosť konať v materinskom jazyku a napriek tomu, že to žalobca opakovane zdôrazňoval vo svojich
podaniach aj pred prvoinštančným súdom, že je občanom Maďarskej republiky neovládajúcim slovenský
jazyk, nezabezpečil na pojednávanie konané dňa 10.5.2013 prítomnosť tlmočníka zo slovenského do
maďarského jazyka. Ust. § 155 ods. 1 CSP pritom uvádza, že strany sporu majú právo konať vo
svojom materinskom jazyku alebo v jazyku, ktorému rozumejú. Žalobca preto nevedel, čo bolo na

pojednávaní prednesené, nakoľko vyjadreniam predneseným na pojednávaní nerozumel. Žalobcovi
teda bolo znemožnené oboznámiť sa s vyjadreniami súdu a protistrany prednesenými na pojednávaní
dňa 10.5.2023 a následne na ne relevantne reagovať, čím súd nesprávnym postupom znemožnil
žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva
na spravodlivý proces.

9. Ďalej žalobca namietal zmätočnosť postupu súdu prvej inštancie, ktorá vyplýva zo zápisnice
o pojednávaní zo dňa 10.5.2023, v ktorej súd uvádza uznesenie, ktoré na pojednávaní dňa 10.5.2023
nevydal. Zápisnica zo dňa 10.5.2023 na svojom konci pod podpismi sudkyne a asistentky obsahuje
uznesenie o tom, že súd odročuje pojednávanie na neurčito s odôvodnením, že v dôsledku zmeny

rozvrhu práce na rok 2023, dodatku č. 6, bude vec pridelená novému zákonnému sudcovi. Takéto
uznesenie súd nielen že na pojednávaní dňa 10.5.2023 nevydal, ale ani na jeho vydanie nemal dôvod,
ak žalobu na tom istom pojednávaní zamietol a vo veci rozhodol, teda vec meritórne na prvom stupni
ukončil bez potreby nariaďovania ďalšieho pojednávania.

10. Žalobca dôvodil, že súd sa nezaoberal osobitosťami prípadu, a to, že rozhodujúce nezákonné
rozhodnutia, ktoré mu spôsobili škodu a týkali sa nahradenia škody spôsobenej odsúdeným, mu neboli
zo strany trestného súdu prekladané do maďarského jazyka. Pritom zmysel participácie poškodeného
v trestnom konaní tkvie práve v zabezpečení satisfakcie za ujmu spôsobenú trestným činom. Žalobcanenašiel v rozsudku odpoveď na otázku, ako má cudzí štátny občan, neznalý slovenského jazyka,
úspešne uplatniť svoje nároky, ak mu štát, ktorý má neprávosť na ňom spáchanú trestným činom
potrestať a zaistiť čo možno najdôslednejšie odstránenie následkov trestného činu, mu nielen že

v rozpore s ustanoveniami Trestného poriadku (§ 20 ods. 2 a § 28 ods. 6, 7) nepreloží písomnosti
nevyhnutné k riadnemu uplatneniu práv, ale aj spôsobí škodu vydaním nezákonných rozhodnutí.
Za situácie, kedy žalobca nemal možnosť oboznámiť sa s obsahom rozhodnutí trestného súdu
zásadnými pre uspokojenie jeho nároku na náhradu škody, je potom vytýkaná nedostatočná bdelosť
žalobcu iba iluzórna. Záver súdu o „údajnej“ neznalosti slovenského jazyka žalobcom, nemá oporu vo

vykonanomdokazovaní.Žalovanápočasceléhokonanianepredložilajedinýdôkaz,ktorýbypreukazoval
skutočnosť, že žalobca ovláda slovenský jazyk, žalobca si pritom nedokáže predstaviť, ako má súdu
túto neznalosť preukazovať, pričom v tomto smere poukazuje na tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, podľa
ktorej sa neexistencia niečoho nepreukazuje, nakoľko ju objektívne nemožno preukázať.

11. Žalobca očakával, že sa súd kriticky vyjadrí k nezákonnému postupu a rozhodnutiam svojho kolegu

z trestnoprávneho grémia Okresného súdu Dunajská Streda, ktorý spôsobil to, že sa žalobca musí
domáhať svojho nároku v tomto konaní. Právna úprava v § 17 CSP vytvára predpoklady pre uplatnenie
falošnej kolegiality, ak o nároku na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci rozhoduje ten
istý súd, ktorý škodu spôsobil. Je úplne prirodzené, že sudcovia toho istého súdu majú medzi sebou
kolegiálny, priateľský vzťah. Z pohľadu žalobcu však nie je normálne, že jeho vec, v ktorej pochybil

sudca, má byť posúdená jeho kolegom, s vysokou pravdepodobnosťou priateľom, pričom tento vzťah
prirodzenesudcuzvádzakbagatelizovaniupochybeniakoleguavkonečnomdôsledkuajkneschopnosti
objektívneho posúdenia veci. Žalobca vznáša kritiku aj k zákonu č. 514/2003 Z. z., z ktorého má pocit,
že nebol prijatý za účelom zjednodušenia domáhania sa náhrady škody spôsobenej zo strany štátu,
ale za účelom všemožného znemožnenia domáhania sa tohto nároku a prístupu k súdu. Okrem toho,

že táto defektná právna úprava neupravuje napr. náhradu škody nezákonne trestne stíhaných osôb,
obsahuje ustanovenia, ktoré napr. nútia poškodeného pred podaním žaloby prerokovávať nárok so
štátom, pričom rokovanie v drvivej väčšine prípadov nevedie k uspokojeniu nároku poškodeného a ide
pritom o podmienku pre úspešné uplatnenie žaloby. Poškodený okrem peripetií spôsobovaných štátom
pri domáhaní sa svojho nároku musí znášať v zmysle § 18 ods. 3 tohto zákona aj náklady na predbežné

prerokovanie nároku na náhradu škody pred príslušným orgánom, ktoré bolo zbytočné a ak si dovolí
túto nezmyselnú, k ničomu nevedúcu časť domáhania sa svojho nároku preskočiť, resp. predbežne
prejedná so štátom nárok na náhradu škody z nesprávneho dôvodu, môže vedieť, že jeho žaloba bude
zamietnutá. Žalobca tým zdôrazňuje absurdnosť niektorých právnych reálií na Slovensku.

12. K výčitke súdu, že doplňujúce uznesenie nebolo predmetom posúdenia v žiadosti o predbežné
prerokovanie nároku žalobca uviedol, že toto doplňujúce uznesenie zo dňa 16.12.2014 implikuje v sebe
nezákonnosť pôvodného uznesenia Okresného súdu Dunajská Streda zo dňa 13.8.2012. Doplňujúce
uznesenie zrušené z dôvodu nezákonnosti uznesením krajského súdu obsahuje rovnakú výrokovú časť,
ktorá je doplnená iba o povinnosť banky vykonať prevod zaistených finančných prostriedkov na účet

žalobcu. Teda procesnoprávna vada, pre ktorú bolo doplňujúce uznesenie zrušené, je obsiahnutá aj
v pôvodnom uznesení zo dňa 13.8.2012, v ktorom smere žalobca poukazuje na uznesenie Krajského
súdu v Trnave zo dňa 26.3.2015 sp. zn. 6Tos/19/2015-289. Z tohto uznesenia krajského súdu je zrejmé,
že pôvodné uznesenie zo dňa 13.8.2012 sp. zn. 1T/189/2011 je rovnako nezákonné, z toho istého
dôvodu, ako doplňujúce uznesenie, pretože súd zaistenú čiastku peňazí na účte obžalovaného vracal

žalobcovi na základe príslušných ustanovení Trestného poriadku. Žalobca zdôrazňoval, že pôvodné
uznesenie a doplňujúce uznesenie tvoria jeden celok, pričom jedno rozhodnutie bez druhého stráca
svoj zmysel, a preto sa aj interpretujú, vykonávajú, prípadne rušia spoločne. Súd pri posúdení toho,
čo bolo obsahom predbežného prerokovania uplatnil na vzťah pôvodné – doplňujúce uznesenie upjatý
formalizmus, priečiaci sa právnej teórii, pričom sa vôbec nevysporiadal s argumentáciou žalobcu v tomto

smere. Preto je rozsudok v tejto časti nepreskúmateľný.

13. Žalobca má za to, že uplatnením námietky premlčania žalovanej, došlo zo strany súdu k aprobovaniu
a konvalidovaniu amorálnych nezákonných rozhodnutí zo strany zodpovedného orgánu Slovenskej
republiky a porušeniu § 3 ods. 1 OZ a čl. 5 CSP. Najvyššie súdne autority ČR a SR pritom judikovali, že

na námietku premlčania vznesenú oprávneným subjektom nemožno prihliadať, ak by sa priečila dobrým
mravom. V prípade, ak ide o oprávneného, ktorým je štát, je potrebné uplatnenie námietky premlčania
posudzovať s ohľadom na ust. § 3 ods. 1 OZ ešte prísnejšie, nakoľko práve štát by mal byť vzorom
pre ostatné subjekty práva pri dodržiavaní právneho poriadku, ktorý vytvoril. Žalovaná odmietanímniesť zodpovednosť za svoj orgán, nemorálnym uplatňovaním svojich práv, sekundárne viktimizuje
žalobcu, kedy žalobca ako obeť trestného činu je následne obeťou pochybení orgánu Slovenskej
republiky, za ktoré táto odmieta prevziať zodpovednosť. Na tomto mieste žalobca poukazoval na nález

Ústavného súdu Českej republiky zo dňa 14.11.2017 sp. zn. I. ÚS ČR 3391/15, nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky zo dňa 21.11.2017 sp. zn. III. ÚS 44/2017, rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR
sp. zn. 25Cdo/539/2008 a sp. zn. 33Cdo/1416/2013, ako aj rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa
26.2.2012 sp. zn. 9Co/459/2011. Žalobca uvádzal, že v čase, kedy ešte nebol právne zastúpený, ho
trestný súd neustále chlácholil tvrdeniami, že peniaze dostane a ide iba o otázku času a pár procesných

úkonov a tým ho fakticky uviedol do omylu a obral o možnosť uplatniť svoj nárok z titulu vzniknutej
škody spôsobenej pri výkone verejnej moci voči Slovenskej republike v premlčacej lehote. Súd ešte
dňa 16.1.2019 vyznačoval žalobcovi právoplatnosť na exekučnom titule na 13.991,35 eura, ktorý bol
medzičasom nadriadeným súdom zrušený. Pre žalobcu je nepochopiteľné, ak za vyššie uvedených
skutkových okolností (neprekladanie rozhodujúcich písomností pre žalobcu a z toho vyplývajúca
nemožnosť oboznámiť sa s ich obsahom a adekvátne na ne právne zareagovať, zavádzanie zo strany

súdu ubezpečovaním, že peniaze žalobca dostane) súd uvedie, že druhý účastník konania márne
uplynutie premlčacej doby nezavinil. Súd sa ani v tejto časti nevysporiadal s argumentáciou žalobcu, čo
činí rozsudok nepreskúmateľným. Na základe uvedeného žalobca žiadal, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a priznal mu
plnú náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania.

14. Žalovaná samostatný odvolací návrh nepodala. K doručenému odvolaniu žalobcu podala písomné
vyjadrenie v ktorom uviedla, že sa plne stotožňuje so zamietnutím žaloby súdom prvej inštancie ako
i s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, pričom súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné
dokazovanie, výsledkom ktorého bol riadne zistený skutkový stav odôvodňujúci zamietnutie žaloby

z dôvodu, že nárok žalobcu je premlčaný v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Rozsudok obsahuje vyčerpávajúce odôvodnenie a nemožno
ho považovať za nepreskúmateľný či nedostatočne odôvodnený. Hoci žalobca vymenúva takmer
všetky odvolacie dôvody, ktoré následne, s výnimkou § 365 ods. 1 písm. b) CSP, nijako relevantne
neodôvodňuje, t. j. v akom konkrétnom nedostatku napadnutého rozhodnutia vzhliadol vymenúvané

odvolacie dôvody v zmysle § 365 ods. 1 CSP. Preto je žalovanej prakticky znemožnené vecne
argumentovať k vymenovaným dôvodom odvolania, ktoré žalobca nijakým spôsobom neodôvodnil.
Pokiaľ žalobca argumentuje tým, že na pojednávaní dňa 10.5.2023 nerozumel prednesom protistrany
a súdu, a preto na tieto prednesy nemohol relevantne reagovať, v zmysle čoho má byť naplnený
odvolací dôvod § 365 ods. 1 písm. b) CSP, tak uvedené tvrdenia žalobcu, resp. jeho právneho

zástupcu sa nezakladajú na pravde. Na predmetnom pojednávaní sa nezúčastnil iba žalobca, ale aj
jeho právny zástupca, ktorý slovenskému jazyku rozumel, a ako aj vyplýva zo zápisnice z predmetného
pojednávania, právny zástupca žalobcu reagoval na vyzvanie súdu, a rovnako tak reagoval na
prednesenú argumentáciu žalovanej. Okrem toho, hoci to nevyplýva zo zápisnice, právny zástupca
žalobcovi celý priebeh pojednávania prekladal do maďarského jazyka, a tým ho oboznamoval s

priebehom predmetného pojednávania a rovnako tak súd ponúkol právnemu zástupcovi možnosť
zabezpečenia tlmočníka pre žalobcu, ktorého však odmietli, nakoľko to nepovažovali za nevyhnutné.
Ak sa žalobca napriek týmto skutočnostiam cítil ukrátený na svojich právach v priebehu predmetného
pojednávania, mohol svojmu právnemu zástupcovi oznámiť, že trvá na prítomnosti tlmočníka a súd by
tejto požiadavke vyhovel, čo však žalobca neurobil. Preto argumentácia žalobcu ktorou odôvodňuje

naplnenosť odvolacieho dôvodu § 365 ods. 1 písm. b) CSP sa nezakladá na pravde a je prezentovaná
účelovo. Vo vzťahu k nedostatkom zápisnice z predmetného pojednávania, žalovaná konštatuje, že
síce žalobcom popísaná časť tejto zápisnice je nadbytočná a nerelevantná, avšak uvedený nedostatok
sa nijako nepreniesol do napadnutého rozhodnutia, a preto je táto argumentácia irelevantná. Žalobca
ďalej v odvolaní replikuje svoje tvrdenia, ktoré už predniesol pred súdom prvej inštancie a ku ktorým sa

žalovaná už náležite vyjadrila (vyjadrenie k žalobe zo dňa 28.04.2022). Žalovaná opätovne poukazuje
na to, že žalobca počas trestného konania nikdy nevyhlásil, že neovláda slovenský jazyk a nijakým
spôsobom nenamietal skutočnosť, že sa s ním ako poškodeným v trestnom konaní konalo bez tlmočníka
(paradoxne rovnako ako v tomto konaní). Naopak, počas celej doby podával žiadosti a návrhy v
slovenskom jazyku. Rovnako v slovenskom jazyku hájil svoje práva, keď podal na Ústavný súd SR

sťažnosť pre porušenie svojich práv. Námietku týkajúcu sa ovládania štátneho jazyka preto považuje
žalovaná za účelovú a v prípade jej opodstatnenosti, mala byť uplatnená v predmetnom trestnom
konaní. Rovnako ako v tomto konaní aj v danom trestnom konaní mohol žalobca kedykoľvek požiadať
o tlmočníka, resp. požiadať o preklad rozhodnutí do maďarského jazyka, čo nikdy neurobil, pričom vtrestnom konaní sp. zn. 1T/189/2011, bolo vydaných viacero rozhodnutí, s ktorými bol ako poškodený
oboznámený. Žalovaná má za to, že súd v súdnom konaní o náhradu škody spôsobenú výkonom
verejnejmocinemáprávomocposudzovaťapreskúmavaťpostupsúduvtrestnomkonaní,aužvôbecnie

právo konštatovať, že došlo na strane žalobcu k faktickému znemožneniu hájiť jeho práva. Žalobca udelil
svojmu právnemu zástupcovi plnomocenstvo v súvislosti s vrátením zaistenej sumy vo výške 13.991,35
eura už dňa 9.5.2018, t. j. v čase keď žalovaný nárok premlčaný nebol a žalobca mohol účinne uplatniť
svoje právo podaním žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody pred uplynutím
premlčacejdoby.VpredposlednejčastisvojhoodvolaniažalobcakonšpirujeoobsadeníOkresnéhosúdu

Dunajská Streda, a taktiež prezentuje svoju kritiku vo vzťahu k zneniu zák. č. 514/2003 Z. z., k čomu
nie je potrebné sa vyjadrovať, nakoľko uvedené s napadnutým rozhodnutím nijako nesúvisí. V závere
svojho odvolania sa žalobca napokon venuje tomu, na základe čoho, bola jeho žaloba zamietnutá, t.
j. premlčaniu, avšak aj to len okrajovo, pričom neprináša žiadnu relevantnú argumentáciu, prečo by
napadnuté rozhodnutie malo byť v tejto časti nesprávne a aj keď označuje napadnuté rozhodnutie za
nepreskúmateľné z dôvodu nevysporiadania sa s argumentáciu žalobcu, žalobca nešpecifikuje, ako sa

toto nevysporiadanie malo pretaviť do nesprávneho posúdenia otázky premlčania žalobcovho nároku.
Žalovanápretokonštatuje,žesúdsasnámietkoupremlčaniavysporiadalsprávneazákonneanavrhuje,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil.

15. K vyjadreniu žalovanej podal žalobca písomné vyjadrenie (replika) v ktorom uviedol, že žalovaná

vo vyjadrení rezignovala na právnu polemiku s argumentáciou žalobcu. Pokiaľ ide o skutkové tvrdenia
žalovanej, tak nie je pravdivé, že právny zástupca žalobcu tomuto priebeh pojednávania tlmočil.
Uvedené tvrdenie je fabuláciou žalovanej a navyše, ak by aj bolo pravdivé, nezhojuje porušenie práva
žalobcu na spravodlivý proces. Právny zástupca žalobcu nie je tlmočníkom zapísaným v zozname
tlmočníkov, ktorého preklad by mohol zodpovedať tlmočníckej úrovni. Žalovaná zľahčuje porušenie

procesných práv žalobcu na tlmočenie do jeho rodného jazyka tým, že bol v konaní zastúpený
advokátom, ktorý rozumie slovenskému jazyku. To však nevylučuje právo žalobcu poznať obsah
pojednávania a na základe tohto poznania aj na jednotlivé prednesy na pojednávaní náležite
osobne reagovať a vyjadriť sa. Nakoľko žalobca nerozumel jednotlivým prednesom, ktoré odzneli na
pojednávaniach,prirodzenenanichnemoholanináležitereagovaťatýmtopostupommusúduprelprávo

na spravodlivý proces. Žalobca tiež dal do pozornosti správanie sa žalovanej hraničiace s pohŕdaním
súdu, kedy žalovaná na odvolanie žalobcu zo dňa 19.6.2023, ktoré jej bolo doručené dňa 26.6.2023,
reagovala až po uplynutí skoro 10 mesiacov. Takéto nekonanie štátneho orgánu je nepochopiteľné o to
viac, že sa do danej situácie žalobca dostal práve kvôli chybe a nečinnosti Okresného súdu Dunajská
Streda, ktorý by mal práva žalobcu ako poškodenej strany účinne brániť a snažiť sa o zjednanie nápravy

v čo najkratšom čase a nie ho ešte viac sankcionovať v podobe predlžovania právnej neistoty žalobcu,
v dôsledku ktorej stratil posledné kvapky nádeje na spravodlivosť na Slovensku.

16. K vyjadreniu žalobcu podala žalovaná písomné vyjadrenie (duplika), v ktorom uviedla, že sa
nestotožňuje s tvrdením žalobcu, že by vo svojom vyjadrení k odvolaniu rezignovala na právnu polemiku

s jeho argumentáciou, nakoľko z obsahu vyjadrenia jednoznačne vyplýva, že žalovaná sa podrobne
vyjadrila k relevantným odvolacím námietkam a tvrdeniam žalobcu, ktoré prezentoval v podanom
odvolaní. Žalovaná zdôrazňuje, že nárok žalobcu na náhradu škody je premlčaný. Súd vec správne
právne posúdil, keď vyhodnotil námietku žalovanej, že nárok na náhradu škody bol žalobcom uplatnený
po uplynutí 3-ročnej subjektívnej premlčacej lehoty v zmysle § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.

z. za dôvodnú, v dôsledku čoho súd žalobu v celom rozsahu zamietol. Súd sa pritom vysporiadal
aj s tvrdením žalobcu, že vznesená námietka žalovanej je v rozpore s dobrými mravmi. Žalobca
žiadnym relevantným spôsobom nepreukázal porušenie jeho procesných práv na tlmočenie do jeho
rodného jazyka. Žalobca v priebehu konania, ani v písomných podaniach, ani na pojednávaní konanom
dňa 10.5.2023 neuviedol, že nerozumie jednotlivým prednesom, resp. neovláda slovenský jazyk, v

dôsledku čoho žiada o ustanovenie tlmočníka. Žalovaná preto naďalej považuje tieto tvrdenia žalobcu
za účelové. Právna úprava § 155 CSP neukladá súdu povinnosť priberať do konania tlmočníka. Je to
v prvom rade právom strany sporu požiadať súd o pribratie tlmočníka, pričom s ohľadom na zásadu
hospodárnosti a rýchlosti konania, by tak mala urobiť v dostatočnom časovom predstihu pred úkonom,
v rámci ktorého má byť tlmočník pribratý. K takémuto postupu zo strany žalobcu nedošlo. Napokon

či sa do konania tlmočník priberie, rozhodne súd na základe povahy a okolností veci, t. z. CSP
prezumuje situácie, kedy pribratie tlmočníka, hoc by aj bolo namieste, nie je potrebné, napr. ak sa dá
rozhodnúť na základe predložených listín. Posúdenie vznesenej námietky premlčania je nepochybne
takou skutočnosťou, pre ktorú ustanovenie tlmočníka nie je potrebné (už vôbec nie hospodárne).Rovnako žalobca ani počas trestného konania nikdy nevyhlásil, že neovláda slovenský jazyk a žiadnym
spôsobomnenamietalskutočnosť,žesasnímakopoškodenýmvtrestnomkonaníkonalobeztlmočníka,
resp. nepožiadal o žiadne preklady. Zároveň súd v konaní o náhradu škody nemá právomoc posudzovať

a preskúmavať postup súdu v trestnom konaní, a už vôbec nie právo konštatovať, že došlo na strane
žalobcu k faktickému znemožneniu hájiť jeho práva. K tvrdeniu žalobcu, že žalovaná na odvolanie
žalobcu reagovala až po uplynutí čoskoro 10 mesiacov žalovaná uvádza, že na odvolanie žalobcu
reagovala v lehote 10 dní stanovenej vo výzve súdu, pričom jej vyjadrenie k odvolaniu žalobcu bolo
súdu doručené dňa 6.7.2023. Toto vyjadrenie žalobcu je tak nepravdivé a podporuje argumentáciu

žalovanej o zavadzajúcich a účelových tvrdeniach žalobcu prezentovaných v konaní. Žalovaná sa plne
stotožňuje s napadnutým rozsudkom, považuje ho za vecne správny, rozsudok obsahuje vyčerpávajúce
odôvodnenie tak vo vzťahu k zistenému skutkovému stavu, ako aj vo vzťahu k právnemu posúdeniu
tohto stavu súdom, vedúcemu súd prvej inštancie k zamietnutiu žaloby a nemožno ho považovať za
nepreskúmateľný, či nedostatočne odôvodnený. Zároveň považuje žalovaná odvolanie žalobcu, ako aj
jeho vyjadrenie za nedôvodné a bez uvedenia akýchkoľvek zásadných argumentov, ktoré by mali viesť

k zrušeniu napadnutého rozsudku, preto navrhovala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne
správny potvrdil.

17. Ďalšie vyjadrenia strany v odvolacom konaní nepodali.

18.KrajskýsúdvTrnaveakosúdodvolací(§34CSP),pozistení,žeodvolaniežalobcubolopodanévčas
(§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom – zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie
vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§
355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a
že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b/, d/, e/, f/, g/ a h/ CSP),

preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania
(§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré
nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie
bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo

oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219
ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné priznať úspech, pretože rozsudok
súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho
potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 CSP.

19. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na obsah napadnutého rozhodnutia a
uplatnenú odvolaciu argumentáciu žalobcu bolo posúdiť, či súd prvej inštancie na základe vykonaného
dokazovania a realizovaného právneho posúdenia veci rozhodol vecne správne, pokiaľ žalobu žalobcu
o náhradu škody majúcej mu byť spôsobenej nezákonnými rozhodnutiami Okresného súdu Dunajská
Streda, a to uznesením sp. zn. 1T/189/2011 zo dňa 13.8.2012 a doplňujúcim uznesením sp. zn.

1T/189/2011 zo dňa 16.12.2014 zamietol, keď jednak dospel k záveru, že doplňujúce uznesenie sp. zn.
1T/189/2011 zo dňa 16.12.2014 nebolo predmetom predbežného prerokovania nároku žalobcu podľa §
15 zák. č. 514/2003 Z. z., preto ani nemohlo byť predmetom posúdenia v tomto konaní, ako aj vzhľadom
na záver o premlčaní nároku žalobcu na náhradu škody majúcej mu byť spôsobenej nezákonnými
rozhodnutiami súdu, keď súd prvej inštancie zároveň vyhodnotil, že námietka premlčania vznesená

žalovanou nebola v tomto prípade uplatnená v rozpore s dobrými mravmi so zreteľom na ust. § 3 ods. 1
OZ, pretože žalovaná svojim konaním uplynutie premlčacej doby nezavinila, pričom na ťarchu žalobcu
dopadá jeho neefektívny postup pri domáhaní sa náhrady škody od odsúdeného a s tým súvisiacich
podanívočiokresnémusúdu,pričomnemožnoprihliadaťaninajehoneznalosťúradnéhojazyka,pretože
v žiadnom štádiu trestného konania nežiadal o vyhotovenie prekladov, ani nevyhľadal právnu pomoc

pre neznalosť práva skôr.

20. Žalobca v odvolaní namietal jednak voči procesným pochybeniam súdu, keď mu súd v civilnom
konaní sp. zn. 21C/54/2021 uprel možnosť konať v materinskom jazyku (žalobca je občanom Maďarskej
republiky), napriek tomu, že vo svojich podaniach opakovane zdôrazňoval, že neovláda slovenský jazyk

a na pojednávanie dňa 10.5.2023 mu súd nezabezpečil tlmočníka. Žalobca teda nerozumel, čo bolo
na pojednávaní súdom a protistranou prednesené a nemohol na tieto prednesy reagovať, čím súd
žalobcovi znemožnil uskutočňovať jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces. Tiež zápisnica z pojednávania dňa 10.5.2023 obsahuje vo svojom záverepod podpismi sudkyne a asistentky uznesenie o odročení pojednávania na neurčito, pričom takéto
uznesenie súd prvej inštancie na pojednávaní nevydal. Ďalej žalobca namietal, že súd nezohľadnil
osobitnosti daného prípadu, keď predmetné nezákonné rozhodnutia neboli poškodenému preložené

do maďarského jazyka, teda sa s obsahom týchto rozhodnutí nemohol oboznámiť a úspešne uplatniť
svoje práva, preto mu súd nesprávne vytýkal bdelosť v trestnom konaní a tiež spochybňoval jeho
neznalosť slovenského jazyka, ktorú žalobca v zmysle tzv. negatívnej dôkaznej teórie nepreukazuje.
Vyjadril sa kriticky k úprave miestnej príslušnosti súdu pri žalobe smerovanej voči štátu podľa § 17
CSP, ako aj k nedostatkom právnej úpravy zákona č. 514/2003 Z. z. najmä v súvislosti s povinnosťou

predbežného prerokovania nároku so štátom. Nesúhlasil so záverom súdu, že doplňujúce uznesenie zo
dňa 16.12.2014 nebolo predmetom predbežného prerokovania, keď mal za to, že predmetné doplňujúce
uznesenie zo dňa 16.12.2014 v sebe implikuje nezákonnosť pôvodného uznesenia zo dňa 13.8.2012,
pričom doplňujúce uznesenie bolo z dôvodu nezákonnosti zrušené rozhodnutím krajského súdu zo
dňa 26.3.2015, pričom toto doplňujúce uznesenie obsahuje rovnakú výrokovú časť ako uznesenie
zo dňa 13.8.2012, ktorá je doplnená iba o povinnosť banky vykonať prevod zaistených finančných

prostriedkov na účet žalobcu, teda procesnoprávna vada, pre ktorú bolo doplňujúce uznesenie zrušené,
je obsiahnutá aj v pôvodnom uznesení zo dňa 13.8.2012. Pôvodné uznesenie zo dňa 13.8.2012
je teda nezákonné z toho istého dôvodu ako doplňujúce uznesenie zo dňa 16.12.2014. Pôvodné
a doplňujúce uznesenie tvoria jeden celok, preto sa interpretujú, vykonávajú a rušia spoločne, preto
súd na posúdenie toho, čo bolo obsahom predbežného prerokovania uplatnil prílišný formalizmus

a ani sa nevysporiadal s argumentáciou žalobcu v tomto smere, preto je v tejto časti rozsudok súdu
prvej inštancie nepreskúmateľný. Zásadný odvolací argument žalobcu v odvolaní spočíval v tom, že
súd neprávne pripustil námietku premlčania zo strany žalovanej, čím aproboval nezákonné rozhodnutia
zodpovedného orgánu Slovenskej republiky. Mal za to, že námietka premlčania vznesená žalovanou sa
prieči dobrým mravom, pretože štát by mal byť vzorom pre ostatné subjekty pri dodržiavaní právneho

poriadku, pričom žalobca ako obeť trestného činu je následne obeťou pochybení orgánu Slovenskej
republiky, za ktoré táto odmieta prevziať zodpovednosť. Súd ho pritom v trestnom konaní uviedol do
omylu, keď ho chlácholil tvrdeniami, že peniaze dostane, čím ho obral o možnosť uplatniť svoj nárok
v premlčacej lehote. Žalovaný opakovane poukazoval na to, že nepreložením rozhodujúcich písomností
mu bolo znemožnené oboznámiť sa s ich obsahom a adekvátne na ne reagovať. Preto nesúhlasil so

záverom súdu, že druhý účastník sporu márne uplynutie premlčacej doby nezavinil. Mal tiež za to, že
v tejto časti sa súd prvej inštancie s argumentáciou žalobcu dostatočne nevysporiadal, čím je jeho
rozhodnutie nepreskúmateľné.

21. Pokiaľ ide o odvolaciu námietku žalobcu, že sa súd prvej inštancie dopustil procesného pochybenia,

keď v civilnom konaní sp. zn. 21C/54/2021 neustanovil pre žalobcu tlmočníka, čím mu znemožnil na
pojednávanídňa10.5.2023reagovať,atedaporušiljehoprávonaspravodlivýproces,jepotrebnéuviesť,
že právo konať pred súdom v jazyku, ktorému osoba rozumie upravené v § 155 CSP, obsahuje najmä
právo na zabezpečenie tlmočníka počas súdnych pojednávaní, prípadne úkonov, ktoré dotknutá osoba
realizuje. Ak teda strana nerozumie jazyku, v ktorom konanie prebieha, mala by požiadať súd o pribratie

tlmočníka. Súd tak môže urobiť aj sám s prihliadnutím na okolnosti veci, pričom za účelom zistenia
okolností rozhodujúcich pre pribratie tlmočníka, môže stranu vyzvať, na oznámenie rozhodujúcich
skutočností.

22. Z obsahu spisu v danej veci vyplýva, že žalobca je v spore od začiatku konania zastúpený

advokátom a všetky svoje podania adresuje súdu v slovenskom jazyku. V žiadnom zo svojich písomných
podaní žalobca, ktorý je občanom Maďarskej republiky, o ustanovenie tlmočníka v civilnej veci sp.
zn. 21C/54/2021 nepožiadal. Súd vo veci určil termín pojednávania na deň 10.5.2023, na ktoré
predvolal iba právneho zástupcu žalobcu a žalovanú. Žalobca na pojednávanie predvolaný nebol,
pričom v žalobe ani vo vyjadrení žalobca nenavrhoval vykonanie dokazovania jeho výsluchom. Na

pojednávanie dňa 10.5.2023 sa však okrem žalovanej a právneho zástupcu žalobcu dostavil aj žalobca
osobne. Hoci to nie je uvedené v zápisnici o pojednávaní zo dňa 10.5.2023 (č. l. 78 spisu), zo zvukovej
nahrávky tohto pojednávania uloženej v elektronickom súdnom spise vyplýva, že sudkyňa sa po zistení
prítomnosti žalobcu na pojednávaní tohto výslovne opýtala, či je potrebné žalobcovi prednesy a priebeh
pojednávania pretlmočiť, alebo či stačí, že bude žalobcovi tlmočiť jeho prítomný advokát (časová stopa

7:38 nahrávky pojednávania), na čo právny zástupca žalobcu po porade s ním v maďarskom jazyku,
súdu za žalobcu odpovedal, že stačí, keď advokát žalobcovi zhrnie priebeh pojednávania na záver
(časová stopa 8:10 nahrávky pojednávania). Súd teda strane – žalobcovi, ktorý ani nebol predvolaný na
pojednávanie, umožnil po zistení jeho prítomnosti, aby požiadal o ustanovenie tlmočníka v danej veci.Žalobca však túto možnosť nevyužil. Preto je odvolacia námietka žalobcu, že súd mu neustanovením
tlmočníkaznemožnil,abyuskutočňovaljemupatriaceprocesnéprávavtakejmiere,žedošlokporušeniu
práva na spravodlivý proces v danej veci nedôvodná.

23. Účelom základného práva na tlmočníka, aj so zreteľom na čl. 47 ods. 4 Ústavy SR, je umožniť
oprávnenej osobe, ktorá neovláda jazyk, v ktorom sa konanie vedie, aby úkony, ktoré v konaní pred
súdom robí, mohla urobiť prostredníctvom tlmočníka. V danej veci však žalobca o ustanovenie tlmočníka
ani nepožiadal a na výslovnú výzvu súdu na pojednávaní, či mu má byť tlmočník ustanovený, tlmočníka

odmietol. Dokazovanie výsluchom žalobcu pritom v spore vykonávané nebolo. Za týchto okolností má
odvolací súd za to, že žalobcovi ako občanovi Maďarskej republiky neboli v tomto civilnom konaní
znemožnené jeho procesné práva. Žalobca je v spore odborne právne zastúpený advokátom zo
Slovenska. V tomto smere odvolací súd podporne poukazuje tiež na závery rozhodnutia Ústavného
súdu SR sp. zn. II. ÚS 731/2017 zo dňa 20.12.2017 a rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva
v prípade Kamasinski v. Rakúsko zo dňa 19.12.1989 (sťažnosť č. 9783/82) z ktorých vyplýva, že za

dostatočné zachovanie práva na tlmočníka sa považuje skutočnosť, ak obhajca obvineného bol schopný
komunikovať aj v jazyku sťažovateľa, aj v jazyku konajúceho súdu.

24. Pokiaľ ide o námietku zmätočnosti postupu súdu prvej inštancie, ktorý v závere zápisnice
o pojednávaní zo dňa 10.5.2023 nesprávne po rozhodnutí vo veci samej uvádza, uznesenie o odročení

pojednávania na neurčito, ktoré na tomto pojednávaní vyhlásené nebolo, tak odvolací súd z obsahu
zápisnice súdu prvej inštancie zo dňa 10.5.2023 na č. l. 78 spisu zistil, že skutočne v závere tejto
zápisnice, po vyhlásení rozsudku vo veci samej a ukončení zápisnice podpismi sudkyne a asistentky,
sa uvádza uznesenie o odročení pojednávania na neurčito. Ide pritom o zrejmú nesprávnosť, pretože
pojednávanie bolo skončené vyhlásením rozsudku vo veci samej, za ktorým sa aj nachádza údaj

o skončení zápisnice, preto nemohlo následne ani dôjsť k odročeniu pojednávania, ktoré uznesenie na
danom pojednávaní podľa obsahu zvukovej nahrávky z pojednávania vyhlásené nebolo. Vzhľadom na
uvedenésudkyňanáslednevykonalaajopravutejtočastizápisnicevjejpísomnomvyhotoveníuloženom
v súdnom spise, pričom v pripojenom úradnom zázname sa uvádza, že uvedené uznesenie bolo omylom
nevymazané zo zápisnice z iného pojednávania. Je však nesporné, že vo veci bolo vykonané jediné

pojednávanie dňa 10.5.2023, toto pojednávanie nebolo odročené, ale sa skončilo vyhlásením rozsudku
vo veci samej. Preto uvedená zrejmá nesprávnosť v zápisnici o pojednávaní dňa 10.5.2023 nemala
žiadny vplyv na vecnú správnosť rozhodovania súdu prvej inštancie, či jeho procesný postup v danom
sporovom konaní.

25. Žalobca ďalej v podanom odvolaní namietal proti záverom súdu prvej inštancie, že doplňujúce
uznesenie zo dňa 16.12.2014 sp. zn. 1T/189/2011 nebolo predmetom žiadosti žalobcu o predbežné
prerokovanie nároku keď dôvodil, že procesnoprávna vada, pre ktorú bolo doplňujúce uznesenie
zrušené, je obsiahnutá aj v pôvodnom uznesení zo dňa 13.8.2012. Doplňujúce uznesenie bolo z dôvodu
nezákonnosti zrušené rozhodnutím krajského súdu zo dňa 26.3.2015, pričom toto doplňujúce uznesenie

obsahuje rovnakú výrokovú časť ako uznesenie zo dňa 13.8.2012, ktorá je doplnená iba o povinnosť
banky vykonať prevod zaistených finančných prostriedkov na účet žalobcu. Žalobca teda dôvodil, že
pôvodné uznesenie zo dňa 13.8.2012 je nezákonné z toho istého dôvodu ako doplňujúce uznesenie zo
dňa 16.12.2014, obe uznesenia tvoria jeden celok, preto sa interpretujú, vykonávajú a rušia spoločne,
preto súd na posúdenie toho, čo bolo obsahom predbežného prerokovania uplatnil prílišný formalizmus

a nevysporiadal sa s argumentáciou žalobcu v tomto smere, preto je v tejto časti rozsudok súdu prvej
inštancie nepreskúmateľný.

26. K tomuto odvolaciemu argumentu žalobcu je potrebné uviesť, že v zmysle platnej právnej úpravy ust.
§ 16 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z. z., pri uplatnení nároku na súde, môže poškodený požadovať úhradu len

v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný a z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný, pričom
sa tu vychádza z opisu rozhodujúcich skutočností uvedených v žiadosti o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody, nie je teda podstatné to, ako poškodený, resp. žiadateľ o náhradu škody
právne kvalifikuje svoj uplatnený nárok v tejto žiadosti. Účelom ustanovenia § 15 zák. č. 514/2003 Z.
z. je pritom predchádzať zbytočným súdnym sporom. V danom prípade adresoval žalobca žalovanej

žiadosť zo dňa 18.5.2021 o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím (č. l. 23 spisu), z ktorej obsahu vyplýva opis skutkových okolností v podstate tak, ako ich
žalobca opísal v podanej žalobe, pričom v žiadosti o predbežné prerokovanie nároku zo dňa 18.5.2021
ako titul nároku na náhradu škody, žalobca zmätočne uvádza, jednak nezákonné rozhodnutie, ktorýmbolo odsúdenému umožnené vybrať zo zaisteného účtu zaistené peňažné prostriedky (čl. VII. žiadosti),
ako aj nezákonné rozhodnutie zo dňa 13.8.2012, ktorým, malo byť žalovanému znemožnené akokoľvek
si vymáhať zaistenú sumu 13.991,35 eura od odsúdeného, pričom v žiadosti žalobca poukazuje aj na

doplňujúce uznesenie zo dňa 16.12.2014. Žalobca tiež uvádza, že škoda mu mala vzniknúť tým, že
mu neboli vydané zaistené peňažné prostriedky na úhradu časti škody spôsobenej trestným činom
odsúdeného.

27. Podľa názoru odvolacieho súdu, žalobca v žiadosti o predbežné prerokovanie nároku zo dňa

18.5.2021 neuviedol jednoznačnú právnu kvalifikáciu uplatneného nároku na náhradu škody, keď sa
domáha náhrady škody jednak majúcej mu byť spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu v trestnej
veci sp. zn. 1T/189/2011 umožňujúcim odsúdenému vybrať zo zaisteného účtu v banke zaistené
peňažné prostriedky vo výške 13.991,35 eura (čo by bol skôr príkaz súdu na zrušenie zaistenia
peňažných prostriedkov zo dňa 12.8.2015 – č. l. 12 spisu), ako aj na rozhodnutie, ktorým žalobcovi
neboli vydané zaistené peňažné prostriedky (čo by mohlo byť tak uznesenie zo dňa 13.8.2012, ako aj

doplňujúce uznesenie zo dňa 16.12.2014). V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že pre súd je záväzné
len skutkové vymedzenie nároku zo strany žalobcu, avšak správna právna kvalifikácia opísaného
skutkového stavu je vecou súdu. Súd teda ani zmätočne vymedzenou právnou kvalifikáciou žalobcu
uvedenou v žiadosti o predbežné prerokovanie nároku, alebo v podanej žalobe nie je viazaný.

28. V tomto smere však súd prvej inštancie postupoval správne, pretože napriek tomu, že v ods. 4
odôvodnenia uvádza, že doplňujúce uznesenie zo dňa 16.12.2014 nebolo predmetom predbežného
prerokovania nároku (čo bola obrana žalovanej v spore, pričom pre súd nie je záväzné ani to, ako
žalovaná v rámci predbežného prerokovania kvalifikovala nárok žalobcu), napriek tomu v ods. 6
odôvodnenia, v rámci posudzovania relevantnosti námietky premlčania vznesenej žalovanou, súd prvej

inštancie posúdil uplynutie premlčacej doby aj so zreteľom na doplňujúce uznesenie zo dňa 16.12.2014,
keď uzavrel, že skutočnosť ohľadne nemožnosti vyplatenia určenej sumy žalobcovi pre nezákonnosť
rozhodnutia, a teda možného vzniku škody, mohol žalobca zistiť po tom, keď bolo doplňujúce uznesenie
sp. zn. 1T/189/2011 zo dňa 16.12.2014 zrušené uznesením krajského súdu, ktoré bolo žalobcovi
doručené dňa 28.5.2015, teda trojročná premlčacia doba žalobcovi uplynula dňa 28.5.2018, preto ak

žalobu podal až dňa 22.12.2021, bola námietka premlčania žalovanou vznesená dôvodne. Posúdenie
plynutia premlčacej doby teda súd prvej inštancie vykonal v prospech žalobcu nielen so zreteľom na
uznesenie zo dňa 13.8.2012, ale so zreteľom práve aj na uznesenie zo dňa 16.12.2014 a dôvod zrušenia
tohto uznesenia krajským súdom.

29. Súd prvej inštancie sa v danej veci vzhľadom na obranu žalovanej v prvom rade vysporiadaval
s otázkou premlčania nároku žalobcu na náhradu škody, pričom dospel k záveru, že tento je premlčaný,
preto žalobu v celom rozsahu zamietol. Tento postup súdu prvej inštancie bol správny, pretože
súd nemusí pristúpiť ku skúmaniu naplnenia jednotlivých podmienok vzniku zodpovednosti za škodu
spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom

(t. j. skúmanie kumulatívneho splnenia podmienok existencie 1. nezákonného rozhodnutia orgánu
verejnej moci alebo jeho nesprávneho úradného postupu, 2. existencie škody a 3. príčinnej súvislosti
medzi nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom) ak
dospeje k záveru, že aj keby boli preukázané podmienky vzniku tejto zodpovednosti, právo na náhradu
škody by bolo premlčané. Je totiž v súlade so zásadou hospodárnosti konania, aby súd v prípade

premlčania nároku, žalobu na náhradu škody tento zamietol bez toho, aby bola naisto vyriešená otázka
splnenia podmienok zodpovednosti za škodu, či preukázaná výška škody.

30. Žalobca potom v podanom odvolaní nenamietal proti posúdeniu otázky premlčania jeho nároku na
náhradu škody súdom prvej inštancie, nevznášal obranu, že jeho nárok premlčaný nie je, alebo že by

otázka začatia, plynutia a skončenia premlčacej doby bola súdom prvej inštancie posúdená nesprávne.
Vzhľadom na to, keďže je odvolací súd v zmysle § 380 ods. 1 CSP viazaný odvolacími dôvodmi, a teda
prihliada len na tie dôvody, z akých odvolateľ žiada o preskúmanie napadnutého rozhodnutia, neboli
tieto otázky ani predmetom prieskumu odvolacieho súdu.

31. Vo vzťahu k premlčaniu žalobca v podanom odvolaní dôvodil len tým, že vznesenie námietky
premlčania žalovanou bolo v danom prípade výkonom práva v rozpore s dobrými mravmi - § 3 ods. 1
OZ, pričom poukazoval na judikatúru súdov v tejto oblasti. Rozpor s dobrými mravmi žalobca videl v tom,
že nemal možnosť sa oboznámiť s rozhodujúcimi nezákonnými rozhodnutiami trestného súdu, ktorému spôsobili škodu a týkali sa nahradenia škody spôsobenej odsúdeným, pretože mu tieto v rozpore
s ustanoveniami Trestného poriadku (§ 20 ods. 2 a § 28 ods. 6, 7) neboli zo strany trestného súdu
prekladané do maďarského jazyka. Preto neznalý slovenského jazyka, nemohol úspešne uplatniť svoje

nároky. V odvolaní uvádzal, že v konaní vedenom pod sp. zn. 1T/189/2011 trestný súd rezignoval na
poučenie poškodeného - žalobcu o jeho právach, najmä o práve na tlmočníka, na možnosť požiadať
o preklad rozhodnutí, resp. súd nepristúpil proaktívne k zabezpečeniu prekladu súdnych rozhodnutí
žalobcovi, nakoľko vedel, že žalobca je občanom Maďarskej republiky neovládajúcim slovenský jazyk.
Žalobca mal tiež za to, že v prípade, ak je zodpovedným štát, malo by sa uplatnenie námietky premlčania

posudzovať s ohľadom na ust. § 3 ods. 1 OZ ešte prísnejšie, nakoľko štát by mal byť vzorom pri
dodržiavaní právneho poriadku, ktorý vytvoril a dôvodil, že žalovaná nemorálnym uplatňovaním svojich
práv, sekundárne viktimizuje žalobcu, ktorý ako obeť trestného činu je následne obeťou pochybení
orgánu Slovenskej republiky, za ktoré táto odmieta prevziať zodpovednosť.

32. Súd prvej inštancie sa v napadnutom rozhodnutí otázkou súladu vznesenia námietky premlčania

žalovaniu s ust. § 3 ods. 1 OZ zaoberal, kedy uviedol, že vznesenie námietky premlčania žalovaným by
vo výnimočných prípadoch mohlo byť považované za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, a to
najmä vtedy, ak by išlo o zneužitie tohto práva na úkor druhého účastníka konania, ak druhý účastník
konania márne uplynutie premlčacej doby nezavinil, za tej situácie by bolo priznanie účinkov premlčania
neprimerane tvrdým postihom. Súd tiež poukázal na to, že aplikácia tohto inštitútu by nemala zhojovať

neznalosť zákona – plynutia premlčacích dôb a mal za dôvodné tiež prihliadať na bdelosť, starostlivosť
a opatrnosť strany pri uplatňovaní svojich práv, v súlade so zásadou súkromného práva - právo patrí
bdelým. Po posúdení okolností danej veci, dospel súd k záveru, že vznesenie námietky premlčania
žalovaným v danom prípade nie je možné považovať za výkon práva v rozpore s dobrými mravmi,
keďže žalovaná uplynutie premlčacej doby svojim konaním nezavinila, pričom na ťarchu žalobcu pričítal

okolnosť jeho neefektívneho postupu pri domáhaní sa náhrady škody od odsúdeného a s tým súvisiacich
podaní voči okresnému súdu a pokiaľ ide o neznalosť úradného jazyka žalobcom, súd poukázal na to, že
žalobca nežiadal o vyhotovenie prekladov a ani nevyhľadal právnu pomoc pre neznalosť zákona skôr.

33. V ust. § 2 ods. 20 Trestného poriadku je upravené právo používať v trestnom konaní jazyk, ktorému

dotknutá osoba rozumie. Toto právo sa vzťahuje na obvineného, jeho zákonného zástupcu, podozrivú
osobu, poškodeného, zúčastnenú osobu a svedka a vychádza z úpravy uvedenej v čl. 47 ods. 4
Ústavy SR a čl. 37 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd. Ide o subjektívne právo oprávnenej osoby,
aby sa mohla vyjadrovať v materinskom jazyku. Základným predpokladom na vznik tohto práva je
vyhlásenie oprávnených subjektov, že neovládajú jazyk, v ktorom sa konanie vedie. Ak taká osoba

vyhlási, že neovláda slovenský jazyk, priberá sa tlmočník, resp. na preloženie písomností prekladateľ.
Okruh písomností, ktoré sa prekladajú poškodenému v trestnom konaní na riadne uplatnenie jeho práv,
upravuje ust. § 28 ods. 6 a 7 Trestného poriadku.

34. V trestnom konaní má preto v zásade každý, kto o to požiada, právo na tlmočníka. Žalobca však

(vtomtocivilnomkonaní)nepreukázalaaninetvrdil,žebyvtrestnomkonanísp.zn.1T/189/2011vyhlásil,
žeslovenskýjazykneovládaažebyotlmočníka(čiprekladateľa)požiadal.Natútookolnosťpoukazovala
vo svojej obrane aj žalovaná, ako tiež aj na to, že žalobca počas celej doby podával v trestnom konaní
žiadosti a návrhy v slovenskom jazyku. Odvolací súd k tomu uvádza, že je prirodzené, ak má súd za
to, že ustanovenie tlmočníka, či prekladateľa nie je potrebné, ak subjekt trestného konania reaguje

na úkony súdu v slovenčine. Žalobca pritom sám v odvolaní uvádzal, že trestný súd ho „chlácholil“
tvrdeniami, že peniaze dostane, z čoho vyplýva, že s komunikáciou so súdom problém nemal. Ak teda
žalobca o ustanovenie tlmočníka, či prekladateľa v trestnom konaní nepožiadal a ani neuniesol dôkazné
bremeno, pokiaľ ide o porušenie jeho práva na tlmočníka (či prekladateľa) v trestnom konaní, keďže ide
len o jeho skutkové tvrdenia žiadnymi dôkazmi v tomto civilnom konaní nepreukázané, neobstojí ani jeho

následná obrana v konaní o náhradu škody majúcej mu byť spôsobenej nezákonnými rozhodnutiami
súdu v trestnom konaní sp. zn. 1T/189/2011, že nemohol uplatňovať včas svoje práva, pre nepreloženie
mu relevantných rozhodnutí.

35. Navyše z obsahu spisu vyplýva, že žalobca si v súvislosti s vrátením zaistenej sumy 13.991,35 eur

zvolil právneho zástupcu už dňa 9.5.2018 (plnomocenstvo na č. l. 125 spisu), teda ešte počas plynutia
lehoty na uplatnenie nároku na náhradu škody v zmysle zák. č. 514/2003 Z. z. Počas plynutia premlčacej
doby pritom stačilo podať najskôr aj len neformálnu žiadosť o predbežné prerokovanie nároku, počasktorého konania v zmysle § 19 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z. premlčacia doba neplynie, a to najdlhšie
počas šiestich mesiacov, čím si tiež žalobca mohol plynutie premlčacej doby o ďalšieho pol roka predĺžiť.

36. Pokiaľ ide o bdelosť a včasnosť konania žalobcu, je tiež potrebné poukázať na to, že k spisu je tiež
pripojený spis predchádzajúceho konania sp. zn. 15C/22/2020, v ktorom sa žalobca rovnako žalobou zo
dňa 27.3.2020 domáhal voči žalovanej nároku na náhradu škody voči štátu v zmysle zák. č. 514/2003
Z. z. a to najskôr titulom nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Dunajská Streda vo veci sp.
zn. 1T/189/2011 rovnako z dôvodu, že žalobcovi neboli v trestnom konaní vydané zaistené peňažné

prostriedky vo výške 13.991,35 eura a trov 3.445, 71 eura, teda spolu rovnako sumy 17.437,06 eura ako
v tomto konaní. Neskôr v tom konaní (sp. zn. 15C/22/2020) žalobca vykonal zmenu žaloby a domáhal
sa daného nároku titulom nezákonného rozhodnutia vydaného v trestnom konaní sp. zn. 1T/189/2011,
pričom táto jeho žaloba bola rozsudkom č. k. 15C/22/2020-157 zo dňa 13.5.2021 zamietnutá, pretože
nebola splnená podmienka predbežného prerokovania nároku žalobcu na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej správy, nakoľko predmetom žiadosti zo dňa 16.10.2019

o predbežné prerokovanie nároku žalobcu bol nesprávny úradný postup a nie nezákonné rozhodnutie.
Voči uvedenému rozsudku sa žalobca neodvolal, rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 13.5.2021.
Následne podal žalobca dňa 18.5.2021 žalovanej žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, ktorá predchádzala žalobe zo dňa 21.12.2021 podanej
v tomto konaní.

37. Z uvedeného postupcu žalobcu, resp. jeho právneho zástupcu je zrejmé, že si nebol istý správnou
právnou kvalifikáciou uplatneného nároku, a to nielen v rámci jeho predbežného prerokovania, ale ani
pokiaľideouvedenieprávnehotitulujehožalobypodanejnasúd(najskôrsavsporesp.zn.15C/22/2020
domáhal náhrady škody titulom nesprávneho úradného postupu, potom titulom nešpecifikovaného

nezákonného rozhodnutia, a následne opakovane aj v tomto konaní sp. zn. 21C/54/2021 sa jej domáha
titulomnezákonnéhorozhodnutia).Priuplatňovanínárokunanáhraduškodymajúcejmubyťspôsobenej
orgánom verejnej moci v trestnom konaní sp. zn. 1T/189/2011, teda nepostupoval ani už počas svojho
právneho zastúpenia s potrebnou mierou bdelosti a opatrnosti.

38. Súd prvej inštancie konštatoval uplynutie premlčacej doby na uplatnenie nároku dňom 28.5.2018.
Žalobca v tomto konaní (sp. zn. 21C/54/2021) podal žalobu na súd až dňa 21.12.2021, t. j. až po troch
rokoch od uplynutia trojročnej premlčacej doby (aj po zohľadnení prípadnej maximálnej šesťmesačnej
lehoty spočívania premlčacej doby počas predbežného prerokovania nároku podľa § 19 ods. 3 zák.
č. 514/2003 Z. z.), preto ani z tohto hľadiska nie je možné považovať vznesenie námietky premlčania

žalovanou za výkon práva v rozpore s dobrými mravmi, vzhľadom na uplynutie doby až šiestich rokov,
odkedy sa žalobca dozvedel o dôvodoch tvrdenej nezákonnosti daných uznesení v trestnom konaní,
kým podal žalobu na súd.

39. Odvolací súd súhlasí s argumentáciou žalobcu v odvolaní, že uplatnenie námietky premlčania zo

strany štátu môže byť v niektorých prípadoch posúdené v zmysle § 3 ods. 1 OZ ako výkon práva
v rozpore s dobrými mravmi. Hľadiská, ktoré súd v tomto smere skúma, správne uviedol už súd prvej
inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia. Je však tiež potrebné uviesť, že normám dobrých mravov
v zásade neodporuje, ak niekto namietne premlčanie práva voči nemu, pretože inštitút premlčania má
predovšetkým prispievať k istote v právnych vzťahoch, je inštitútom zákonným, a teda použiteľným

vo vzťahu k akémukoľvek právu, ktoré sa podľa zákona premlčiava. Uplatnenie námietky premlčania
by sa priečilo dobrým mravom a zakladalo by dôvod na postup súdu podľa § 3 ods. 1 OZ len
v tých výnimočných prípadoch, kedy by bolo výrazom zneužitia tohto práva na úkor účastníka, ktorý
márne uplynutie premlčacej doby ničím nezavinil a voči ktorému by za takejto situácie zánik nároku
v dôsledku premlčania bol neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom ním

uplatňovaného práva s dôvodmi, pre ktoré svoje právo včas neuplatnil. Tieto okolnosti by pritom museli
byť naplnené v natoľko výnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený tak významný zásah do princípu
právnej istoty, akým je odopretie práva uplatniť námietku premlčania.

40. Tieto dôvody, pre odopretie práva uplatniť námietku premlčania posudzuje súd individuálne a s

prihliadnutím ku všetkým okolnostiam daného prípadu, najmä k charakteru uplatneného nároku, jeho
podstate, priebehu udalostí pred uplatnením nároku a dôvodom, prečo uplynula niektorá z premlčacích
dôb. Odvolací súd nepovažuje za správny argument žalobcu v odvolaní spočívajúci v podstate
v automatickom rozpore námietky premlčania s dobrými mravmi v prípade, že je vznesená štátom, ktorýmá byť vzorom pre ostatné subjekty v dodržiavaní jeho právneho poriadku a mal by niesť zodpovednosť
za svoje orgány, ktoré vydali nezákonné rozhodnutia. V tom prípade by totiž zákonodarca premlčanie
nárokov na náhradu škody voči štátu v zákone č. 514/2003 Z. z. neupravil.

41. Korektív dobrých mravov je možné uplatniť tam, kde by strata nároku bola príliš citeľnou ujmou
v porovnaní s následkami, ktoré mali byť odstránené a s postupom poškodeného pri ich uplatňovaní.
V tomto prípade sa však odvolací súd stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že žalobca
pri uplatňovaní svojho nároku nepostupoval dostatočne bdelo a ostražito, keď žalobu podal až

s neprimeraným časovým odstupom troch rokov po uplynutí zákonom stanovenej trojročnej subjektívnej
premlčacej doby a šiestich mesiacov na predbežné prerokovanie nároku. Žalobca dokonca už
predtým raz tento svoj nárok v dôsledku jeho nesprávnej kvalifikácie a predchádzajúceho neúspešného
prerokovania nároku na súde neúspešne uplatňoval. Správny bol preto záver súdu prvej inštancie, že
žalovaná svojim konaním uplynutie premlčacej doby nezavinila, na ťarchu žalobcu je potrebné pripísať
jeho neefektívny postup pri domáhaní sa nároku na náhradu škody tiež voči odsúdenému a s tým

súvisiacich podaní voči okresnému súdu, pričom mu nič nebránilo požiadať o preklad príslušných
dokumentov a resp. skôr vyhľadať potrebnú právnu pomoc. Odvolací súd preto uzatvára, že vznesenie
námietky premlčania žalovanou v danom prípade nie je možné považovať za zneužitie tohto práva na
úkor žalobcu.

42. Odvolaciemu súdu sa v rámci posudzovania mravnosti vznesenej námietky premlčania prihliadajúc
na podstatu uplatneného nároku a okolnosti daného prípadu žiada tiež stručne dodať, že žalobca
vôbec svoj nárok na náhradu škody uplatňoval v danej veci nesprávne, keď mal za to, že nezákonným
rozhodnutím, ktorým mu mala byť spôsobená škoda bolo jednak uznesenie Okresného súdu Dunajská
Streda zo dňa 13.8.2012 sp. zn. 1T/189/2011 v spojení s dopĺňacím uznesením zo dňa 16.12.2014 sp.

zn. 1T/189/2011. Týmito rozhodnutiami bolo, hoci nesprávne, podľa § 97 ods. 1 Trestného poriadku
rozhodnuté o vrátení peňažných prostriedkov v sume 13.991,35 eura z účtu obžalovaného žalobcovi.
Uvedenými rozhodnutiami však konkrétne žalobcovi nebola spôsobená škoda, táto mu bola primárne
spôsobená odsúdeným v danom trestnom konaní. Týmito uzneseniami ani nebolo priamo zasiahnuté
do práv žalobcu, neboli mu nimi ani uložené žiadne povinnosti, naopak tieto rozhodnutia smerovali

voči v tom čase obžalovanému, resp. smerom k banke. Krajský súd uznesením sp. zn. 6Tos/19/2015
zo dňa 26.3.2015 (č. l. 49 spisu) predmetné doplňujúce uznesenie na základe sťažnosti banky zrušil,
keď uviedol, že súd prvej inštancie postupoval v danej veci zjavne procesne nekonformným spôsobom,
nakoľko predmetná peňažná suma na účte obžalovaného nebola podľa § 89 Trestného poriadku odňatá,
ani podľa § 92 Trestného poriadku prevzatá, uvedené peňažné prostriedky ani nie sú vecou v zmysle

Trestného poriadku (sú pohľadávkou majiteľa účtu voči banke), preto nebolo možné rozhodnúť o ich
vrátení podľa § 97 ods. 1 Trestného poriadku z účtu obžalovaného na účet poškodeného. To, že
uvedené uznesenie bolo odvolacím súdom zrušené ako vecne nesprávne však ešte neznamená, že
sa tým zároveň zakladá nárok žalobcu na náhradu škody voči štátu z titulu nezákonného rozhodnutia.
Okolnosť, že v trestnej veci nedošlo na základe procesne nesprávne vydaného rozhodnutia, k vyplateniu

zaistených peňažných prostriedkov z účtu obžalovaného poškodenému, ktorý postup v danej trestnej
veci bol navyše odvolacím súdom jednoznačne vyhodnotený ako „procesne neštandardný“, nemá
za následok takú nezákonnosť rozhodnutia, ktorá by bola titulom na uplatnenie nároku žalobcu na
náhradu škody voči štátu podľa zák. č. 514/2003 Z. z. Tiež z rozhodnutia Ústavného súdu SR sp.
zn. I. ÚS 494/2019-16 zo dňa 3.12.2019, rozhodujúceho o podanej ústavnej sťažnosti žalobcu vo

veci namietaného porušenia jeho práv postupom Okresného súdu Dunajská Streda v konaní sp. zn.
1T/189/2011 vyplýva (ods. 18 – 19), že ústavný súd mal za zrejmé, že krajský súd svojim uznesením
zrušil nezákonné uznesenie, v ktorom okresný súd nesprávne vyložil pojem „právo na vec“ použitý v §
97 Trestného poriadku, pod ktorým zákonodarca nemyslel nárok na náhradu škody priznaný v trestnom
konaní, pričom ústavný súd poukázal na ustálenú judikatúru (a uznesenie Najvyššieho súdu Českej

socialistickej republiky sp. zn. 7 To 32/1974 z 8.11.1974), podľa ktorej vec, ktorá bola v trestnom konaní
odňatá obvinenému a patrí do jeho vlastníctva, nemožno automaticky vydať poškodenému podľa § 97
ods. 1 Trestného poriadku na uspokojenie priznaných nárokov na náhradu škody, ale poškodený si môže
svoj nárok na náhradu škody uplatniť v civilnom sporovom konaní, resp. exekučnom konaní. Ústavný
súd SR tiež konštatoval, že medzi namietaným porušením práv sťažovateľa, ku ktorému malo dôjsť

vsúvislostisuspokojenímjehonárokunanáhraduškodyapostupomokresnéhosúduvkonanívedenom
pod sp. zn. 1T/189/2011, v ktorom mu bol právoplatným rozsudkom priznaný nárok na náhradu škody,
avšak v ktorom v rámci zákonných možností nemôže dosiahnuť uspokojenie jeho nároku na náhradu
škody, neexistuje žiadna príčinná súvislosť.43. V trestnom konaní sa o nároku poškodeného na náhradu škody rozhoduje spravidla v odsudzujúcom
rozsudku (§ 287, § 288 Trestného poriadku). V trestnej veci sp. zn. 1T/189/2011, bolo rozsudkom

č. k. 1T/189/2011-203 zo dňa 12.9.2012, právoplatným dňa 12.9.2013, rozhodnuté o nároku žalobcu
na náhradu škody voči tam odsúdenému vo výške 50.808,65 eura, keď v zmysle odôvodnenia tohto
trestného rozsudku súd prvej inštancie odpočítal z výšky škody spôsobenej mu trestným činom 64.800
eur práve sumu 13.991,35 eura, ktorá bola v trestnom konaní zaistená na účte obžalovaného a o ktorej
vrátení poškodenému rozhodol trestný súd uznesením zo dňa 13.8.2012. Z výroku odsudzujúceho

rozsudku trestného súdu č. k. 1T/189/2011-203 zo dňa 12.9.2012 (č. l. 14 spisu) - jeho skutkovej vety
- však jednoznačne vyplýva záver súdu o tom, že trestným činom obžalovaného bola poškodeným
spôsobená škoda vo výške 64.800 eur. Preto ak sa žalobca domohol v trestnom konaní náhrady škody
voči odsúdenému len vo výške 50.808,65 eura, žalobcovi, navyše odborne právne zastúpenému, nič
nebránilo, aby si svoj zvyšný nárok na náhradu škody, v rozsahu, v akom o ňom nebolo v trestnom
konaní rozhodnuté, uplatnil voči odsúdenému následne v civilnom sporovom konaní (§ 193 CSP),

najmä ak z výroku o vine odsúdeného, jeho skutkovej časti, jednoznačne vyplýva výška trestným činom
spôsobenej škody 64.800 eur (R 27/1977, R 22/1979). Preto je nedôvodné tvrdenie žalobcu v tomto
konaní, že uvedenými nezákonnými rozhodnutiami mu malo byť absolútne znemožnené domôcť sa
svojho nároku na náhradu škody. Navyše v zmysle ustálenej rozhodovacej praxe platí, že nárok na
náhradu škody voči štátu na základe zák. č. 514/2003 Z. z. možno úspešne uplatniť len vtedy, ak

oprávnenáosobanemôžedosiahnuťuspokojeniesvojejpohľadávkyzprvotnéhozáväzkovéhoprávneho
vzťahu (tu z nároku na náhradu škody voči odsúdenému). Aj s prihliadnutím na uvedené skutočnosti
týkajúce sa podstaty uplatneného nároku, preto v danej právnej veci nemožno dovodzovať, že by
námietka premlčania vznesená žalovanou mala zneužívajúci charakter, poškodzovala žalobcu, alebo
bola iným spôsobom nelegitímna.

44. Za irelevantné považuje odvolací súd vyjadrenia žalobcu v podanom odvolaní ohľadom zákonnej
úpravy príslušnosti súdu v danej právnej veci podľa § 17 CSP, resp. jeho nespokojnosť vyjadrenú
s právnou úpravou zák. č. 514/2003 Z. z., najmä pokiaľ ide o povinnosť predbežného prerokovania
nároku na náhradu škody s príslušným orgánom, pretože tieto jeho výhrady nemajú vplyv na vecnú

správnosť napadnutého rozhodnutia.

45. Napokon odvolací súd k žalobcom formálne uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa § 365
ods. 1 písm. e) CSP, teda že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutoční, uvádza, že hoci žalobca v úvode svojho odvolania uviedol odkaz na toto

ustanovenie CSP, v podanom odvolaní neuviedol žiadne konkrétne odvolacie dôvody v zmysle tohto
ustanovenia. Odvolanie pritom musí byť niektorou (prípadne viacerými) z vád – nedostatkov rozhodnutia
súdu prvej inštancie podľa § 365 ods. 1 CSP aj odôvodnené (§ 363 CSP), čo znamená, že nestačí iba
formálne citovať v zákone uvedený dôvod, ale je potrebné ho identifikovať, t. j. konkrétne uviesť, v akom
pochybení (vade, skutočnosti) odvolateľ vidí naplnenie uvádzaného odvolacieho dôvodu. Povinnosť

uviesť v odvolaní dôvody, z akých odvolateľ považuje napádané rozhodnutie za nesprávne, je pritom
modifikáciou povinnosti tvrdenia pre odvolacie konanie. Dôvodmi odvolania, ktoré odvolateľ uviedol
v odvolaní do uplynutia lehoty na podanie odvolania je totiž odvolací súd viazaný (§ 380 ods. 1 CSP), čo
znamená,žeprítomnosťinýchodvolacíchdôvodov,nežktoréodvolateľuviedolanáležiteichidentifikoval
– substancoval, odvolací súd pri prieskume rozhodnutia a postupu súdu prvej inštancie nezisťuje a ak

by aj v odvolacom konaní vyšli najavo, neprihliada na ne (s výnimkou vád procesných podmienok § 380
ods. 2 CSP). Preto vzhľadom na to, že k dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP absentujú v odvolaní
konkrétne námietky žalobcu, absentoval aj predmet prieskumu odvolacieho súdu v zmysle uvedeného
ustanovenia.

46. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, po vyčerpaní uplatnených odvolacích dôvodov,
odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku ako vecne správny, vrátane vecne správneho
závislého výroku o trovách konania, odvolaním žiadnej zo sporových strán osobitnými odvolacími
dôvodmi nenapadnutého, s použitím § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

47. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.48. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci,
ods. 2 ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne
vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

49. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí, podľa ods. 2 o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

50.Onáhradetrovtohtoodvolaciehokonania,spoužitím§262ods.1CSPvzmysle§396CSP,rozhodol
odvolací súd ex offo podľa § 255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešnej žalovanej
priznal plnú náhradu trov tohto odvolacieho konania proti neúspešnému žalobcovi. O výške náhrady
trov odvolacieho konania v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie skončí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

51. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

- 2 -
28Co/69/2024

28Co/69/2024-
2221204354
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).