Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 28. november 2024

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/109/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4310205001
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Andrea Szombathová Poláková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2024:4310205001.15

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej

a členiek senátu Mgr. Ingrid Vallovej a JUDr. Kataríny Marčekovej, v spore žalobcu: A. B., nar. XX. XX.
XXXX, bytom B., C. XXXX/XX, zastúpený Mgr. Róbertom Kučerom, advokátom, so sídlom Žilina, Veľká
Okružná 39, IČO: 42 070 309, proti žalovaným: 1. D. E. F., nar. XX. XX. XXXX, bytom G., F. XXXXX/X,
2. G. E., nar. XX. XX. XXXX, bytom H., I. XXX, 3. J. K., nar. XX. XX. XXXX, bytom C., J. XXX/X, za účasti
intervenienta na strane žalovaných: L. E., nar. XX. XX. XXXX, bytom H., M. XXXX/XX, žalovaní v 1 až
3. rade a intervenient na strane žalovaných zastúpení HHB advokátska kancelária s. r. o., so sídlom
Martin, Andreja Kmeťa 13, IČO: 52 274 896, o určenie neúčinnosti právnych úkonov, o odvolaní žalobcu

proti rozsudku Okresného súdu Levice zo dňa 30. júna 2023 č. k. 6C/112/2010-1195 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutom zamietajúcom výroku (I.), vo výroku
o zrušení uznesenia o nariadenie neodkladného opatrenia (III.) a vo výroku o náhrade trov konania (IV.)
p o t v r d z u j e .

Žalovaným v 1., 2., 3. rade a intervenientovi na strane žalovaných priznáva voči žalobcovi nárok na
náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) súd prvej inštancie žalobu zamietol (I.). Návrh

na prerušenie konania zamietol (II.). Zrušil uznesenie o nariadení neodkladného opatrenia sp. zn.
6C/112/2010-39 zo dňa 28. 04. 2010 v spojení s uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn.
25Co/108/2010-123 zo dňa 30. 06. 2010 (III.). O trovách konania rozhodol tak, že žalovaným v 1., 2.,
3. rade a intervenientovi priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho
konania v rozsahu 100% s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po
právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník (IV.). Rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ustanoveniami § 42a ods. 1, 2, § 42b ods. 1,

2, 4, § 116 Občianskeho zákonníka, § 162 ods. 1 písm. a/, b/, c/ a § 335 ods. 1 CSP. Uviedol, že
žalobca podanou žalobou, doručenou súdu dňa 26. 04. 2010 žiadal, aby súd po vykonanom dokazovaní
určil, že kúpne zmluvy uzatvorené medzi dlžníkom L. E. a žalovaným v 1. - 3. rade sú voči žalobcovi
právne neúčinné. V žalobe uviedol, že dlžník L. E. dňa 27. 07. 2005 vystavil navrhovateľovi zmenku
na sumu 1.228.162,76 eura s príslušenstvom. Vo veci vedenej na Okresnom súde v Žiline pod sp.
zn. 11CbZm/1/2009 sa žalobca domáha zaplatenia zmenkovej sumy 1.228.162,76 eura. Dlžník L. E.
previedol kúpnymi zmluvami zo dňa 11. 12. 2009 na žalovaných v 1. - 3. rade nehnuteľnosti tak, ako sú

špecifikované v žalobe, pričom konaním dlžníka došlo k skomplikovaniu právneho postavenia a situácie
žalobcu, ktorý sa návrhom vo veci samej domáha zaplatenia zmenkovej sumy a následného prípadného
výkonu rozhodnutia, ktorý môže byť zmarený práve skutočnosťou, že dlžník sa zbavil svojho majetku v
úmysle vyhnúť sa plneniu z prípadného exekučného titulu.1.2. Súd prvej inštancie uviedol, že na základe vykonaného, doplneného dokazovania, v zmysle
pokynov odvolacieho súdu zistil nasledovný skutkový a právny stav: Dlžník L. E. - intervenient vystavil

žalobcovi zmenku na sumu 1.228.162,76 eura s príslušenstvom. V právnej veci žalobcu A. B. proti
žalovanému - intervenientovi vedenej na Okresnom súde v Žiline pod sp. zn. 11CbZm/1/2009 sa
žalobca domáhal zaplatenia zmenkovej sumy 1.228,162,76 eura, pričom Okresný súd Žilina rozsudkom
č. k. 11CbZm/1/2009 - 497 rozhodol, že súd zmenkový platobný rozkaz Okresného súdu Žilina č. k.
11Zm/ 25/2009-13 zo dňa 24. 08. 2009 ponecháva v platnosti. Krajský súd v Žiline rozsudkom č. k.

14CoZm/2/2012 zo dňa 21. 03. 2013 rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. 11CbZm/1/2009-497 zo dňa
02. 12. 2011 potvrdil. Voči rozsudku Krajského súdu v Žiline bolo podané dovolanie, pričom Najvyšší
súd SR uznesením sp. zn. 5Obdo/96/2018 zo dňa 25. 09. 2019 dovolanie žalovaného odmietol. Dlžník
L. E. uzatvoril so žalovanými kúpne zmluvy, a to so žalovaným v l. rade kúpnu zmluvu, ktorej predmetom
boli nehnuteľnosti vedené na liste vlastníctva č. XXXX okres H., obec H., kat. územie H., špecifikované
v článku I. bod l. a 2. predmetnej zmluvy za kúpnu cenu 1.200.000 eur, pričom podľa článku III. sa

zmluvné strany dohodli, že kupujúci dohodnutú kúpnu cenu uhradí predávajúcemu v hotovosti pred
podpisom tejto zmluvy. Kúpnu cenu 1.200.000 eur kupujúci zaplatil predávajúcemu pred podpísaním
tejto zmluvy, pričom predávajúci túto skutočnosť potvrdzuje svojím podpisom na tejto zmluve. Podľa
obsahu uvedenej zmluvy, kúpna zmluva bola datovaná dňa 09. 11. 2009 s dátumom overenia podpisov
kupujúceho a manželky kupujúceho dňa 10. 11. 2009 a predávajúceho dňa 12. 11. 2009, pričom vklad

bol povolený Správou katastra Levice rozhodnutím zo dňa 11. 12. 2009. Dlžník L. E. ako predávajúci
uzatvoril so žalovanou v 2. rade kúpnu zmluvu, ktorej predmetom bola nehnuteľnosť špecifikovaná v
článku I. za dohodnutú kúpnu cenu 25.000 eur. Podľa článku III. predmetnej zmluvy sa zmluvné strany
dohodli, že kupujúci dohodnutú kúpnu cenu uhradí predávajúcemu v hotovosti pred podpisom tejto
zmluvy. Kúpnu cenu 25.000 eur kupujúci zaplatil predávajúcemu pred podpisom tejto zmluvy, pričom

predávajúci túto skutočnosť potvrdzuje svojím podpisom na tejto zmluve. Podľa obsahu zmluvy je kúpna
zmluva datovaná dňom 09. 11. 2009, pričom podpis predávajúceho bol overený dňa 12. 11. 2009 a vklad
vlastníckeho práva bol povolený Správou katastra Levice rozhodnutím č. vkladu V 4517/09 zo dňa 11.
12. 2009. Dlžník L. E. ako predávajúci uzatvoril so žalovanou v 3. rade ako kupujúcou kúpnu zmluvu
datovanú dňom 09. 11. 2009, ktorej predmetom sú nehnuteľnosti špecifikované v článku I. predmetnej

kúpnej zmluvy. Podľa článku III. kúpna cena za predmetné nehnuteľnosti bola dohodou zmluvných
strán stanovená na celkovú sumu 16.000 eur. Zmluvné strany sa dohodli, že kupujúci dohodnutú kúpnu
cenu uhradí predávajúcemu v hotovosti pred podpisom tejto zmluvy. Kúpnu cenu 16.000 eur kupujúci
zaplatil predávajúcemu pred podpisom tejto zmluvy, pričom predávajúci túto skutočnosť potvrdil svojím
podpisom na zmluve. Zo spisu Okresného súdu Levice 3T/179/2016 bolo zistené, že v predmetnom

trestnom konaní vedenom proti L. E. pre zločin poškodzovania veriteľa podľa § 239 ods. 1 písm. a/
ods. 5 písm. a/ Tr. zákona boli v predmetnom trestnom konaní vypracované znalecké posudky na
stanovenie ceny nehnuteľností, ktoré znalecké posudky vypracovával znalec Ing. Éder, a to konkrétne
znalecký posudok č. 12/2011, v ktorom znaleckom posudku znalec stanovil všeobecnú hodnotu bytu
č. 1 na prízemí a podiel priestoru na spoločných častiach a zariadeniach bytového domu s. č. 2970 a

spoluvlastnícky podiel na pozemku parc. č. 3669 k. ú. H. (kúpna zmluva uzatvorená so žalovanou v
2. rade) vo výške 33.300 eur ku dňu 09. 11. 2009. V znaleckom posudku č. 13/2011 znalec stanovil
všeobecnú hodnotu nehnuteľnosti - pozemku parc. č. 6540 vo výške 940 eur a znaleckom posudku
č. 5/2012 stanovil všeobecnú hodnotu nehnuteľností vedených na LV č. XXX kat. úz. N. ku dňu 09.
11. 2009 vo výške 29.400 eur (ku kúpnej zmluve uzatvorenej so žalovanou v 3. rade). V znaleckom

posudku č. 15/2011 znalec stanovil všeobecnú hodnotu rodinného domu s. č. 5550 s príslušenstvom
a pozemkami ku dňu 09. 11. 2009 v sume 983.000 eur. Predmetné nehnuteľnosti v zmysle kúpnych
zmlúv, uzatvorené medzi dlžníkom a žalovanými v 1. - 3. rade, tak boli ocenené ku dňu uzatvorenia
všetkých kúpnych zmlúv. Právny zástupca žalobcu žiadal v civilnom konaní pribrať do konania znalca
na určenie všeobecnej hodnoty nehnuteľností, ku dňu uzatvorenia kúpnych zmlúv, ktorý navrhnutý

dôkaz súd považoval za nadbytočný, vzhľadom na vypracované znalecké posudky v trestnom konaní,
ktorými znaleckými posudkami bola stanovená všeobecná hodnota nehnuteľností ku dňu uzatvorenia
kúpnych zmlúv.

1.3. V zmysle vykonaného a doplneného dokazovania súd prvej inštancie opätovne posudzoval

ekvivalentnosť právnych úkonov, ako neekvivalentnosť právnych úkonov, ako jednu z podmienok na
úspech žalobcu v predmetnom konaní. Z predložených listinných dôkazov a obsahu kúpnych zmlúv
vyplýva, že zo strany kupujúcich došlo k úhrade kúpnych cien za nehnuteľnosti prevádzané dlžníkom,
čo bolo aj písomne potvrdené samotným predávajúcim, ako vyplýva z článku III. predmetných zmlúv.Uvedená skutočnosť bola potvrdená v rámci výpovede žalovaných v civilnom konaní, ako aj v trestnom
konaní, kde žalovaní vystupovali v procesnom postavení svedkov. Uvedená skutočnosť, t.j. vyplatenie
kúpnych cien zo strany kupujúcich priamo vyplýva aj z konečného rozhodnutia v trestnom konaní, v

ktorom trestnom konaní dlžník ako obžalovaný bol rozsudkom Okresného súdu Levice uznaný vinným
na skutkovom základe, že dňa 27. 07. 2005 uzatvoril zmluvu o pôžičke s veriteľom A. B., predmetom
ktorej bolo požičanie sumy 37.000.000,-Sk, ktorú sa predmetnou zmluvou zaviazal vrátiť do 02. 02.
2009 a na zabezpečenie vrátenia pôžičky vystavil rovnakého dňa dlžník veriteľovi zabezpečovaciu
zmenku na sumu 37.000.000,-Sk, avšak nakoľko nedošlo k vráteniu pôžičky na základe návrhu A. B.

bol vydaný Okresným súdom Žilina dňa 24. 08. 2009 zmenkový platobný rozkaz č. k. 11Zm/25/2009-13
na zaplatenie zmenkovej sumy 1.228.162,76 eura s príslušenstvom, po ktorého doručení L. E. dňa 09.
11. 2009 uzatvoril tri kúpne zmluvy s G. E., J. K. a D. E. F., na základe ktorých im predal svoj nehnuteľný
majetok za sumu 1.241.000 eur, ktorá mu bola kupujúcimi pri podpise zmlúv odovzdaná v hotovosti
(úsek odôvodnenia rozsudku Okresného súdu Levice č. k. 3T/179/2016-444 zo dňa 14. 06. 2022).
Z uvedeného trestného rozsudku tak jednoznačne vyplýva, že kúpne ceny zo strany kupujúcich boli

vyplatené priamo predávajúcemu, za ktorý skutok bol dlžník L. E. uznaný vinným, nakoľko z uvedeného
rozsudku vyplýva, že dlžník kúpnu cenu prevzal, avšak finančné prostriedky z predaja nehnuteľností
nepoužil na úhradu pohľadávky A. B., ale naložil s nimi neznámym spôsobom. Rozsudok nadobudol
právoplatnosť dňa 14. 06. 2022. Súd prvej inštancie sa stotožnil s vyjadrením právneho zástupcu
žalobcu, ktorý poukázal na rozsudok súdu sp. zn. 13C/47/2012 (konanie o pôžičke) medzi žalobcom

a žalovaným - intervenientom, v ktorom konaní si žalobca uplatnil svoj nárok zo zmluvy o pôžičke voči
intervenientovi, ktorý bol zabezpečený práve zmenkou riešenou v konaní na Okresnom súde Žilina
pod sp. zn. 11CbZm/1/2009. S poukazom na uvedené konanie žalobca v konaní o pôžičke bol povinný
preukázať, že pôžičku intervenientovi skutočne poskytol, pričom v uvedenom konaní sa intervenient
bránil, že žiadne peniaze od žalobcu nedostal, v tomto konaní tiež žalobca nedokázal, že sumou

37.000.000,-Sk reálne disponoval, tiež nepreukázal, že by tieto finančné prostriedky aj intervenientovi
poskytol. Odvolací súd po odvolaní voči predmetnému rozsudku uviedol, že v prípade, ak zmluva
o pôžičke obsahuje vyhlásenie dlžníka, že prevzatie pôžičky od veriteľa podpisuje svojím podpisom
na zmluve, odporuje pravidlám logického myslenia uveriť bez ďalšieho obrane dlžníka, že predmet
pôžičky od veriteľa neprevzal, resp. vyvodzovať, že zmluva o pôžičke nie je dostatočným dôkazom na

preukázanie opaku. S poukazom k uvedenému, mal súd prvej inštancie za to, že aj v danom prípade,
keď kúpne zmluvy jednoznačne udávajú (článok III. zmlúv), že kúpna cena bola zo stany kupujúcich
uhradená a finančné prostriedky, teda kúpnu cenu predávajúci prevzal, je tak absolútne logické, že
aj v uvedenom konaní je nadbytočné preukazovať opak, t. j. preukázanie, že kúpne ceny vyplatené
neboli, resp. že kupujúci finančnými prostriedkami tvoriacich kúpnu cenu nedisponovali, nakoľko ani

v konaní vedenom pod sp. zn. 13C/47/2012 nebolo preukazované, že veriteľ disponoval finančnými
prostriedkami, ktoré mal zapožičať dlžníkovi, resp. nebolo preukazované, že predmet pôžičky bol
aj reálne odovzdaný. Z tohto dôvodu, tak ako konštatoval aj právny zástupca žalovaných, by bolo
nespravodlivé, ak by v predmetnom konaní súd postupoval inak, a to aj z dôvodu právnej istoty. V danom
prípade tak súd vyhodnotil, že predmetné právne úkony sú ekvivalentnými právnymi úkonmi, pričom aj

čo sa týka kúpnej ceny, ktorá bola vyplatená kupujúcimi, v každom jednom prípade súd vyhodnotil, berúc
do úvahy aj princíp zmluvnej voľnosti, že kúpna cena nebola podhodnotená, keďže súd zohľadnil jednak
znalecké posudky, ktorými bola určená všeobecná hodnota nehnuteľností ku dňu uzatvorenia kúpnych
zmlúv, zároveň zohľadnil, ktorá skutočnosť nebola sporná, že žalovaná v 2. rade - bývalá manželka
intervenienta investovala finančné prostriedky do nehnuteľnosti, ktorá tvorila predmet kúpnej zmluvy, a

to ešte pred uzatvorením kúpnej zmluvy, takže suma stanovená v kúpnej zmluve medzi intervenientom
a kupujúcou v 2. rade je absolútne primeraná a tiež súd vyhodnotil za primeranú aj kúpnu cenu v zmysle
kúpnych zmlúv uzatvorených medzi kupujúcim v l. rade a kupujúcou v 3. rade. Žalobca poukazoval, že
predmetné kúpne ceny sú neprimerané, vzhľadom na trhovú hodnotu nehnuteľností v čase uzatvorenia
kúpnych zmlúv, avšak žiaden dôkaz o tom, že by tieto kúpne ceny boli podhodnotené, nepredložil, žiadal

síce vypracovanie znaleckých posudkov, avšak všeobecná hodnota nehnuteľností bola vyhodnotená v
rámci trestného konania, ktoré znalecké posudky súd vyhodnotil ako dôkazy listinou a vychádzal z nich.
Z dôvodu, že bolo preukázané, že v danom prípade všetky kúpne zmluvy sú ekvivalentnými právnymi
úkonmi, už z tohto dôvodu považoval súd žalobu za nedôvodnú, nakoľko žalobca mohol úspešne
odporovať len neekvivalentným právnym úkonom.

1.4. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že sa zaoberal aj postavením žalovaných v 1.-3. rade, pričom
opätovne sa zaoberal tým, či sú žalovaní v 1.-3. rade osobami blízkymi intervenientovi, s poukazom
na ustanovenie § 116 Občianskeho zákonníka. Z vykonaného dokazovania svedeckých výpovedí všaknemal preukázané, že žalovaní v 1. - 3. rade sú osobami blízkymi, pričom tento vzťah nebol preukázaný
aninastranejednéhozožalovaných. Súdpoukázalnato,žejepotrebnéuvedenúskutočnosťvyhodnotiť
ku dňu uzatvorenia právnych úkonov, teda v čase uzatvorenia kúpnych zmlúv. Ani z jedného dôkazu,

ktorý bol predložený a vykonaný po rozhodnutí odvolacieho súdu však uvedené preukázané nebolo.
Svedkovia, ktorí boli v konaní vypočutí, uvádzali síce určitý vzťah medzi intervenientom a žalovaným v l.
rade, intervenientom a žalovanou v 2. rade - bývalou manželkou a intervenientom a žalovanou v 3. rade,
ako matkou spoločného mal. dieťaťa a priateľkou, resp. družkou intervenienta. Z výpovedí svedkov síce
vyplynuli určité vzťahy priateľské, kolegiálne medzi intervenientom a všetkými troma žalovanými, avšak

ani z jedného dôkazu nebolo preukázané, že by intervenient a žalovaní boli osobami blízkymi v čase
uzatvorenia kúpnych zmlúv. V prípade, že by bolo vyhodnotené, že sú žalovaní v 1 .- 3. rade osobami
blízkymi, bolo povinnosťou žalovaných preukazovať, že úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa nemohli aj pri
náležitej starostlivosti poznať, teda v tomto prípade by dôkazné bremeno bolo na strane žalovaných.
V prípade, že by žalovaní neboli osobami blízkymi, čo aj súd vyhodnotil, bolo dôkazné bremeno na
strane žalobcu, ktoré dôkazné bremeno žalobca neuniesol. V danom prípade, tak ako už súd prvej

inštancie uviedol, vyhodnotil všetky tri kúpne zmluvy uzatvorené medzi intervenientom a žalovanými
ako ekvivalentné právne úkony, nakoľko intervenient získal z predaja nehnuteľností v jeho výlučnom
vlastníctve primeranú kúpnu cenu, ktorá bola vyplatená kupujúcimi, takže v tomto prípade nedošlo k
zmenšeniu majetku dlžníka a podľa názoru súdu je irelevantné a nemôže v tomto prípade súd brať zreteľ
na to, akým spôsobom s týmito finančnými prostriedkami intervenient naložil, a už v žiadnom prípade

táto skutočnosť nemôže byť na ťarchu žalovaných, teda kupujúcich. Súd prvej inštancie tak mal za to, že
žaloba nie je dôvodná, nakoľko všetky tri právne úkony, uzatvorené medzi intervenientom a žalovanými,
sú ekvivalentnými právnymi úkonmi, ktorým nemožno úspešne odporovať, čo bolo preukázané z
výpovedí žalovaných v tomto konaní, ako aj v trestnom konaní, čo bolo vyhodnotené aj v rozsudku
Okresného súdu Levice sp. zn. 3T/179/2016, ako aj zo znaleckých posudkov nariadených v predmetnom

trestnom konaní. Nakoľko tak neboli splnené podmienky, za ktorých veriteľ môže právnym úkonom
dlžníka odporovať, s poukazom na ustanovenie § 42a/ ods. 2 Občianskeho zákonníka, súd žalobe ako
nedôvodne podanej po doplnenom dokazovaní nevyhovel a žalobu v celom rozsahu zamietol.

1.5. Žalobca v priebehu konania podal návrh na prerušenie konania do právoplatného skončenia

konania o zrušenie oddlženia pre nepoctivý zámer vedeného na OS Nitra pod sp. zn. 32Odi/2/2023,
s poukazom na ustanovenie § 166e/ ods. 2 zákona č. 7/2005 Z. z. a § 166 h/ ods. 1 uvedeného
zákona, ktorý návrh žalobca odôvodňoval tým, že pre jeho úspech v žalobe v tomto konaní je jednou z
podstatných náležitostí, aby jeho pohľadávka voči intervenientovi mala atribút vymáhateľnosti, a keďže
došlo k oddlženiu intervenienta, jeho pohľadávka - atribút vymáhateľnosti stratila, čo podľa názoru

žalobcu ohrozuje jeho úspešný výsledok v tomto spore. Súd prvej inštancie mal za to, že predmetný
návrh na prerušenie konania je absolútne nedôvodný a súd konštatoval, že samotné ustanovenie § 166
h/ ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. vyjadruje podľa znenia tohto ustanovenia zámer neodňať veriteľovi
postavenie už raz získané atribútom vymáhateľnosti jeho pohľadávky pre potreby vedenia sporov, a
preto žalobcova obava zo straty atribútu vymáhateľnosti jeho pohľadávky vo vzťahu k tomuto konaniu je

iba iluzórna a hypotetická. Súd mal za to, že v danom prípade návrh na prerušenie konanie je nedôvodný
a tento zamietol. Súd žalobu zamietol a v zmysle ustanovenia § 335 ods. 1 CSP zrušil i neodkladné
opatrenie nariadené v tejto veci súdom tak, ako je uvedené vo výroku III. rozsudku. O nároku na náhradu
trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2 CSP. Žalovaní v 1.-
3. rade a intervenient boli procesne úspešní v celom rozsahu, súd im tak priznal nárok na náhradu

trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100 %, o ktorej výške náhrady trov konania
rozhodne súd po právoplatnosti rozsudku vo veci samej.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, v rozsahu jeho výrokov I.,
III a IV. Namietal, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby

uskutoeoovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces, konanie má inú vadu, ktorá mohla ma? za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd
prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho
rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Rozhodnutie súdu prvej inštancie
považuje za nesprávne, neodôvodnené, prekvapivé a porušujúce právo na spravodlivý proces.

Odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vykazuje znaky nepreskúmate3nosti (neureitosti,
nezrozumite3nosti), svojvôle a arbitrárnosti. Vytkol súdu prvej inštancie, že z výroku I. napadnutého
rozsudku nie je zrejmé, voei ktorému žalovanému súd žalobu zamietol, keiže sa jednalo o samostatné
žaloby voei jednotlivým žalovaným. Rozhodnutie súdu je ve3mi prekvapivé, keiže prvým rozsudkomsúd žalobe v celom rozsahu vyhovel, úspešnos? odporovacej žaloby sa snažil patriene odôvodni?, mal
za preukázanú tak neekvivalentnos? kúpnych zmlúv, ako aj blízky vz?ah žalovaných s intervenientom,
avšak týmto druhým rozsudkom rozhodol úplne odlišne, bez náležitého odôvodnenia, vyhodnotenia

dôkazov a rozhodujúcich skutoeností, a najmä bez logického vysvetlenia, preeo dospel k úplne odlišným
záverom ako v prípade prvého rozsudku. Má za to, že súd prvej inštancie nepostupoval v intenciách
odvolacieho súdu, nako3ko v žiadnom prípade nemožno dospie? k záveru, že by sa súd prvej inštancie v
odôvodnení svojho rozhodnutia vyrovnal so všetkými rozhodujúcimi skutoenos?ami a svoj myšlienkový
postup v odôvodnení dostatoene vysvetlil nielen s poukazom na všetky skutoenosti zistené vykonaným

dokazovaním, ale tiež s poukazom na prijaté právne závery. Považuje za nesprávne, že súd prvej
inštancie v tomto konaní porovnáva dva rozdielne právne úkony a dve rozdielne konania. Na jednej
strane porovnáva zmluvu o pôžieke ako reálny kontrakt (uzatvorenú medzi verite3om a dlžníkom) na
ktorej popiera dlžník svoje vyhlásenie o prevzatí pôžieky v konaní o zaplatenie pôžieky, a na strane
druhej kúpne zmluvy (uzatvorené medzi dlžníkom – intervenientom a žalovanými), kde žalobca popiera
pravdivos? vyhlásení uvedených v kúpnych zmluvách (a to na základe iných dôkazov vykonaných

v konaní najmä výsluchov úeastníkov svedkov, žalovaných a intervenienta), ktoré boli napadnuté
odporovacou žalobou. Súdu prvej inštancie uniklo pozornosti, že v rozhodnutí Krajského súdu v Nitre
(v konaní o pôžieke) je po texte „odporuje pravidlám logického myslenia“ v bezprostrednej nadväznosti
uvedené slovné spojenie „uveri? bez ialšieho“. Slovné spojenie „bez ialšieho“ má podstatný význam vo
veci vo vz?ahu k ialším skutoenostiam, ktoré vyšli v konaní najavo a ktoré treba posúdi? vo vzájomných

súvislostiach. A nie iba formálne a bez vyhodnotenia ialších dôkazov a súvislosti prebra? tvrdenia
krajského súdu v inom konaní, ktoré nemožno porovnáva? s odporovacím konaním. Súd nemôže svoje
rozhodnutie o zaplatení kúpnych cien založi? výluene na znení jedného elánku kúpnej zmluvy, kei
ostatné vykonané dôkazy – rozporné výpovede žalovaných a intervenienta a výpovede svedkov svedeia
práve o opaku – nezaplateniu kúpnych zmlúv. Ialej uviedol, že súd prvej inštancie žiadnym spôsobom

bližšie nevysvetlil, v eom spoeíva údajná ekvivalentnos? a na základe akých skutoeností k takémuto
záveru prišiel. Žalobca má za to, že súd z vykonaných dôkazov vyvodil nesprávne skutkové zistenia, na
základe ktorých dospel k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Súd prvej inštancie ekvivalentnos?
odvodil výluene z jediného dôkazu, a to zo znaleckých posudkov, vypracovaných pre úeely trestného
konania, a nie pre úeely predmetného sporu. Súd sa pritom vôbec nevysporiadal so skutoenos?ami

tvrdenými žalobcom, ako aj skutoenos?ami, ktoré v konaní vyšli najavo. Z výsluchu žalovaného v 1.
rade vyplynulo, že predmetná nehnute3nos? (dom) sa prostredníctvom realitnej kancelárie ponúkala za
asi 55 mil. Sk (t. j. 1.825.665,54 eura), žalovanému v 1. rade bol však dom s pozemkami odpredaný
za 1.200.000 eura, t. z. kúpna cena nebola ekvivalentná. Zaplatenie kúpnej ceny nebolo v konaní
preukázané, nako3ko nebol predložený žiadny doklad o jej zaplatení, eo je vzh3adom aj na výšku kúpnej

ceny ve3mi neobvyklé. Žalovaný v 1. rade namiesto splnenia súdom uloženej povinnosti – predloženia
výpisu z jeho úetu za obdobie predchádzajúce uzatvoreniu kúpnej zmluvy, úeelovo súdu predložil
iba Detaily pohybov na úete, z ktorých vyplývajú výbery rôznych neidentifikovate3ných peoažných
súm. Súd prvej inštancie sa s týmito skutoenos?ami vo svojom rozhodnutí vôbec nevysporiadal (vo
svojich zisteniach ich súd ani len nespomenul) a formálne stroho vychádzal iba zo všeobecnej hodnoty

nehnute3ností ureenej znaleckým posudkom. Tiež mu nie je absolútne zrejmé, aké úvahy viedli súd k
zdôvodneniu ekvivalentnosti kúpnej zmluvy uzavretej so žalovanou v 2. rade, keiže všeobecná hodnota
nehnute3ností prevedených na žalovanú v 2. rade bola ureená znaleckým posudkom vo výške 33.300
eur oproti dojednanej kúpnej cene vo výške 25.000 eur v zmysle kúpnej zmluvy a žalovaná v 2. rade ani
jediným dôkazom nepreukázala investície, ktoré vložila do nehnute3ností pred ich kúpou. Rozdiel medzi

sumou uvedenou v kúpnej zmluve – 25.000 eur a cenou ureenou znaleckým posudkom – 33.300 eur je
evidentný,anepredstavujerozdielnepatrnejhodnoty.Mátiežzato,ževkladaniefinanenýchprostriedkov
titulom rekonštrukených prác nemôže ovplyvni? výšku kúpnej ceny a ekvivalentnos? právneho úkonu.
Tiež poukázal na výrazné rozpory vo výpovediach žalovanej v 2. rade oh3adne zaplatenia kúpnej
ceny nehnute3nosti. Uviedol ialej, že mu nie je absolútne zrejmé, aké úvahy viedli súd k právnemu

záveru o ekvivalentnosti kúpnej zmluvy, keiže všeobecná hodnota nehnute3ností prevedených na
žalovanú v 3. rade bola ureená znaleckým posudkom vo výške 29.400 eur oproti dojednanej kúpnej
cene vo výške 16.000 eur v zmysle kúpnej zmluvy, a teda rozdiel medzi sumou uvedenou v kúpnej
zmluve a hodnotou ureenou znaleckým posudkom je evidentný, a nepredstavuje rozdiel nepatrnej
hodnoty. Súd prvej inštancie tak z vykonaných dôkazov vyvodzuje nesprávne skutkové zistenia, ktoré

sa následne premietli do nesprávneho právneho posúdenia ekvivalentnosti kúpnej zmluvy uzatvorenej
so žalovanou v 3 rade. Súd prvej inštancie aj vo vz?ahu k posúdeniu postavenia žalovaných ako
osôb blízkych intervenientovi nevyhodnotil vykonané dôkazy jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach.
Súd prvej inštancie prekvapivo a diametrálne odlišne a bez akéhoko3vek zdôvodnenia posúdil vz?ah intervenienta a žalovaných oproti svojmu prvému rozsudku e. k. 6C/112/2010–578 zo doa 05.
05. 2017, v ktorom mal na základe tých istých vykonaných dôkazov za preukázaný blízky vz?ah
žalovaných a intervenienta, a v predmetnom rozsudku tento blízky vz?ah za preukázaný nemal. Trvá

na tom, že blízky vz?ah žalovaného v 1. rade a intervenienta okrem iného preukazuje spoloené
dlhoroené podnikanie, a teda spoloené majetkové záujmy. Rovnako trvá na tom, že súd prvej inštancie
nevyhodnotil blízky vz?ah žalovanej v 2. rade s intervenientom v súlade s vykonanými dôkazmi,
ktorý vyplýva jednak zo statusu bývalých manželov, starostlivosti o spoloené deti (ktorá starostlivos?
nebola upravená súdnym rozhodnutím) a zo skutoenosti, že žalovaná v 2. rade investovala vlastné

finanené prostriedky do nehnute3nosti intervenienta. Rovnako súd prvej inštancie nevyhodnotil blízky
vz?ah žalovanej v 3. rade s intervenientom v súlade s vykonanými dôkazmi. Tento blízky vz?ah
vyplýva jednak zo statusu družky, spoloeného die?a?a s intervenientom (výkon rodieovských práv a
povinností nebol upravený súdnym rozhodnutím), a z tvrdení samotnej žalovanej v 3. rade. Súd prvej
inštancie sa takisto nevysporiadal so skutoenos?ou, a to, že prinajmenšom v prípade žalovaného v 1.
rade (vysokoškolsky vzdelaný, dlhoroený spolupodnikate3 s intervenientom) a žalovanej v 2. rade

(nieko3koroená prax na riadiacich, vedúcich a manažérskych zamestnaneckých pozíciách, a dokonca,
vykonávaných aj pre intervenienta) je potrebné pri posudzovaní ich vedomostí o úmysle dlžníka ukráti?
verite3a prihliada? aj na dosiahnuté vysokoškolské vzdelanie a profesionálne skúsenosti, vzh3adom ku
ktorým títo žalovaní vedia vyhodnoti? konanie osoby, s ktorou uzatvárajú právny úkon (t. j. dlžníka) a
jeho skutoený úmysel (prípadne motiváciu). Trvá na tom, že žalovaní ako blízke osoby nepreukázali,

že vyvinuli náležitú starostlivos?, aby sa o ukracujúcom úmysle dlžníka – intervenienta dozvedeli. Súd
prvej inštancie v odôvodnení rozsudku uvádza, že pod3a jeho názoru je irelevantné a súd nemôže v
tomto prípade bra? zrete3 na to, akým spôsobom s týmito finanenými prostriedkami intervenient naložil
a už v žiadnom prípade táto skutoenos? nemôže by? na ?archu žalovaných, teda kupujúcich. Uvedené
konštatovanie súdu považuje za nesprávne, nespravodlivé s poukazom na vykonané dokazovanie a

skutoenosti, ktoré z dokazovania vyšli najavo, a takýmto postupom súd prvej inštancie spôsobil, že
právna ochrana, ktorá je verite3ovi poskytnutá, je iba iluzórna a hypotetická, bez možnosti reálneho
prístupu k tejto ochrane. Trvá na tom, že vykonaným dokazovaním a preukázanými skutoenos?ami
je potrebné dospie? k záveru, že intervenient a žalovaní boli spolu vopred dohodnutí na „formálnych
prevodoch“ nehnute3ností a o dlžníkovom úmysle poškodi? verite3a vedeli, resp. mali a mohli vedie?.

Uviedol, že zásadu – nikto nemôže ma? prospech z vlastného protiprávneho konania, je spravodlivé a
dôvodnéaplikova?ajnapredmetnýsportak,abyžalovanívpredmetnomsporene?ažilivosvojprospech
a prospech intervenienta, a to práve z protiprávneho konania intervenienta–spáchania trestného einu,
v tom zmysle, že právoplatným odsudzujúcim trestným rozsudkom bolo vyslovené, že kúpne ceny za
prevod nehnute3ností boli intervenientovi na strane žalovaných žalovanými odovzdané v hotovosti pri

podpise kúpnych zmlúv. Zo skutkových okolností predmetného civilného sporu vyplynulo, že aj ialšie
osoby – žalovaní sa podie3ali svojím konaním na vzniku verite3ovej ujmy (škody), s úmyslom pomôc?
intervenientovi ochráni? jeho majetok (pred verite3om – žalobcom) s ním uzavreli kúpne zmluvy „naoko“,
vedeli o úmysle intervenienta poškodi? verite3a, napomáhali intervenientovi oh3adom prevodov jeho
majetku...,atedavtomtoprípadecivilnýsúdniejepriskúmaníspoluzavineniatakýchtoosôb(ichpodielu

na vzniku škody a protiprávnom konaní) viazaný výrokom o vine obvineného – intervenienta. Je pre
neho zarážajúce, že súd prvej inštancie v tomto prípade chráni osoby (žalovaných), napriek rozsiahlemu
dokazovaniu, ktoré nadobudli vlastnícke právo k nehnute3nostiam (predmet kúpnych zmlúv) v súvislosti
s trestným einom poškodzovania verite3a, ktorý má súdom riadne priznanú právoplatnú a vykonate3nú
poh3adávku voei intervenientovi. Vo vz?ahu k neodkladnému opatreniu uviedol, že dôvody, pre ktoré

boloneodkladnéopatrenievydané,stáletrvajú,ajeobava,žežalovanív1.,2.a3.radebynehnute3nosti
previedlinatretieosoby,abytakskomplikovaliprávnepostaveniežalobcuazmarilisúdnerozhodnutievo
veci samotnej. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zmenil
a žalobe vyhovel.

3. K odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadrili žalovaní v 1. až 3. rade a intervenient na strane žalovaných,
udávajúc, že sa plne stotožoujú s vydaným rozsudkom, toto rozhodnutie považujú za plne v súlade s
príslušnými ustanoveniami CSP, ako aj s ialšími právnymi predpismi Slovenskej republiky a zároveo
aj s procesným postupom súdu, ktorý viedol k jeho vydaniu. Argumenty žalobcu prezentované v
jeho odvolaní možno považova? za de facto totožné ako tie, ktoré žalobca prezentoval poeas celého

konania. Hoci žalobca v odvolaní stále tvrdí, že žalovaní reálne neuhradili intervenientovi kúpne ceny,
toto svoje tvrdenie vôbec nieím nepreukázal, práve naopak, v konaní bolo prezentovaných množstvo
dôkazov preukazujúcich úhradu kúpnej zmluvy (elánok III. kúpnych zmlúv, svedecké výpovede, výsluchy
strán sporu, rozsudok v trestnom konaní, ktorého skutkovou eas?ou je civilný súd viazaný), na eorozsudoksprávnepoukázal.Vodôvodnenírozsudkusúexplicitnevyjadrenéskutoenosti,dôkazy,právne
úvahy a závery, ktoré viedli súd prvej inštancie k posúdeniu ekvivalentnosti kúpnej zmluvy uzatvorenej
medzi žalovaným v 1. rade a intervenientom a je možné bez akýchko3vek pochybností dementova?

argumentáciu žalobcu o tom, že súd prvej inštancie v tomto smere vychádzal výluene zo znaleckého
posudku e. 15/2011. Odôvodnenie rozsudku v otázke ekvivalentnosti žalobcom napádaného právneho
úkonu poskytuje dostatoené a vyeerpávajúce vysvetlenie toho, z ktorých dôkazov súd prvej inštancie
pri rozhodovaní vychádzal, právnych úvah, ktoré súd prvej inštancie viedli k predmetným záverom, a
dokonca aj toho, preeo nevykonal ialšie dôkazy. Súd prvej inštancie v rámci odôvodnenia rozsudku

postupoval plne v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP, ako aj s ialšími ustanoveniami CSP a
so základnými zásadami civilného sporového konania. Obdobný záver možno potom prija? aj vo vz?
ahu k súdom prvej inštancie posudzovanej ekvivalentnosti kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi žalovanou
v 2. rade a intervenientom a taktiež aj vo vz?ahu k ekvivalentnosti kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi
žalovanou v 3. rade a intervenientom. Významnou eas?ou odôvodnenia rozsudku je aj objasnenie
myšlienkových pochodov súdu prvej inštancie pri meritórnom rozhodovaní, a to konkrétne zmienka

o konaní o pôžieke. Súd prvej inštancie sa v rámci hodnotenia vykonaného dokazovania v súlade
so zásadou právnej istoty stotožnil s argumentáciou súdov v konaní o pôžieke, v rámci ktorej tieto
súdy posúdili vyhlásenie dlžníka o prevzatí zmluvného plnenia v samotnej zmluve, ktoré dlžník potvrdil
podpisom danej zmluvy, ako dôkaz o tom, že toto plnenie v skutoenosti bolo poskytnuté. Súd prvej
inštancie preto obdobne (logicky a správne) zdôvodnil aj svoj rozsudok, a najmä jeho eas? týkajúcu

sa ekvivalentnosti napádaných právnych úkonov, prieom aj na základe tejto úvahy dospel v kontexte
elánku III. tej-ktorej žalobcom napádanej kúpnej zmluvy k správnemu skutkovému záveru, a to, že
vo všetkých troch napádaných právnych úkonov skutoene došlo k zaplateniu dohodnutej kúpnej
ceny. Napriek tomu, že súd prvej inštancie považoval žalobný návrh za nedôvodný už vzh3adom ku
konštatovanej ekvivalentnosti žalobcom napádaných právnych úkonov, sa súd prvej inštancie správne

a plne v súlade s pokynmi odvolacieho súdu obsiahnutými v uznesení spis. zn. 9Co/400/2017 zo
doa 14. 02. 2019 zaoberal aj postavením žalovaných a intervenienta, teda, ei možno žalovaných a
intervenientapovažova?vzmysleustanovenia§116Obeianskehozákonníkazablízkeosoby.Nemožno
hovori? ani o prekvapivosti rozsudku, lebo ten bol vydaný v súlade s právnymi názormi vyjadrenými v
uznesení odvolacieho súdu. Z odôvodnenia rozsudku jednoznaene vyplýva, z akých dôkazov dospel

súd prvej inštancie k svojmu záveru o neexistencii blízkeho vz?ahu žalovaných a intervenienta v
zmysle ustanovenia § 116 Obeianskeho zákonníka, konkrétne najmä zo svedeckých výpovedí. Súd
prvej inštancie teda podrobne preskúmal svedecké výpovede vykonané v tomto konaní, prieom v
odôvodnení rozsudku explicitne uviedol, že „Ani z jedného dôkazu, ktorý bol predložený a vykonaný
po vydaní rozhodnutia odvolacieho súdu však uvedené preukázané nebolo“. Popierajú tak úeelovú

argumentáciu žalobcu o tom, že súd prvej inštancie dospel na základe tých istých vykonaných dôkazov k
odlišnému právnemu záveru v tejto otázke. Súd prvej inštancie správne uviedol, že z výpovedí svedkov
síce vyplynulo, že medzi žalovanými a intervenientom v ease uzatvorenia žalobcom napádaných
kúpnych zmlúv skutoene existovali ureité priate3ské, prípadne kolegiálne vz?ahy, avšak ani z jedného
vykonaného dôkazu nebolo preukázané, že by tieto vz?ahy medzi žalovanými a intervenientom dosiahli

úroveo vz?ahov medzi blízkymi osobami v zmysle ustanovenia § 116 Obeianskeho zákonníka. Z
vykonaného dokazovania vyplýva, že intervenient nemal úmysel ukráti? žalobcu, pretože v ease
uzavretia kúpnych zmlúv vôbec nepovažoval žalobcu za svojho oprávneného verite3a, eo dokazuje aj
jeho rozsiahla a vytrvalá procesná obrana proti poh3adávkam žalobcu. Odsudzujúci verdikt v trestnom
konaní netrestá intervenienta za spáchanie trestného einu poškodzovanie verite3a, a to konaním

spoeívajúcim v úmyselnom a neekvivalentnom predaji svojho majetku žalovaným, ale za to, že
intervenient s týmito peoažnými prostriedkami naložil neznámym spôsobom a že tieto pred žalobcom
zatajil. Žalobcom zmienený úmysel intervenienta ukráti? uzavretím napádaných kúpnych zmlúv žalobcu
a zmienená vedomos? žalovaných o tomto úmysle intervenienta, sú výluene subjektívnou predstavou
vnímania vykonaného dokazovania žalobcom a tieto nemajú absolútne žiadnu oporu vo vykonanom

dokazovaní. Žiadnym dôkazom v konaní sa nepreukázalo, že žalovaní mali alebo museli ma? vedomos?
o úmysle intervenienta ukráti? uzavretím napádaných kúpnych zmlúv žalobcu. Žalovaní boli v rámci
trestného konania viackrát vypoeúvaní, prieom ani z ich výsluchov a ani z iných dôkazov vykonaných v
trestnom konaní nemali príslušné OETK ani len eiastoené podozrenie o akejko3vek úeasti žalovaných
na protiprávnom konaní intervenienta. Keiže však táto skutoenos? vychádza výluene z iluzórnej a

znaene absurdnej subjektívnej predstavy žalobcu prameniacej z jeho animozity voei intervenientovi,
prieom táto navyše nemá absolútne žiadnu oporu v žiadnom objektívnom dôkaze, ei už vykonanom
v rámci tohto konania, alebo v rámci trestného konania, je potrebné aj samotné odvolanie žalobcu v
tomto smere považova? za bezpredmetné. Žalobca tiež nikdy nedefinoval, v eom pod3a jeho názorumala spoeíva? náležitá starostlivos? žalovaných pri kúpe nehnute3ností od intervenienta, ktorú pod3a
neho nedodržali. Sú toho názoru, že túto náležitú starostlivos? dozvedie? sa o (prípadnom) úmysle
intervenienta prevodom nehnute3ností poškodi? žalobcu v plnej miere vyhlásením intervenienta v druhej

odrážke elánku IV. napádaných kúpnych zmlúv dodržali. Z ich strany nebolo objektívne možné v roku
2009 za týmto úeelom urobi? viac. Tiež uviedli, že keiže súd prvej inštancie rozsudkom žalobu žalobcu
zamietol, nevidia dôvod, preeo by nemohol nariadené predbežné opatrenie zruši?. Jeho ialšia existencia
nemá opodstatnenie. Navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil.

4. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu (§
379 a § 380 ods. 1 CSP) prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania a po prejednaní veci
dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutom rozsahu (výrokoch I., III. a IV.) je
potrebné ako vecne správny, v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1 CSP potvrdi?.

5. Z obsahu spisu v prejednávanej veci vyplýva, že žalobca sa žalobou dorueenou súdu prvej

inštancie doa 26. 04. 2010 domáhal, aby súd vyslovil, že kúpne zmluvy (v žalobe špecifikované), ktorými
dlžník žalobcu L. E. (intervenient na strane žalovaných) previedol vlastnícke právo k nehnute3nostiam
na žalovaných v 1. až 3. rade, sú voei nemu právne neúeinné, a to na tom základe, že žalobca
ako verite3 disponuje voei intervenientovi vymáhate3nou poh3adávkou vo výške 1.228.162,76 eura
s príslušenstvom, prieom interventient tým, že previedol vlastnícke právo k nehnute3nostiam na

žalovaných v 1. až 3. rade a tým sa zbavil svojho majetku, ukracuje uspokojenie jeho vymáhate3nej
poh3adávky.

6. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí, ktorým žalobu vo veci samej zamietol, primárne
posudzoval to, ei napádané právne úkony intervenienta na strane žalovaných nie sú tzv. ekvivalentnými

právnymi úkonmi, a v tomto oh3ade primárne to, ei na základe prejednávaných kúpnych zmlúv došlo
k vyplateniu kúpnej ceny žalovanými v 1. až 3. rade intervenientovi a ei intervenient ako dlžník žalobcu
nadobudol za prevedené veci primeranú (rovnocennú) náhradu. Posúdenie uvedeného bolo v danej veci
zásadné s oh3adom na to, že v prípade, že ide o tzv. ekvivalentný právny úkon, nejedná sa o ukracujúci
právny úkon v zmysle § 42a Obeianskeho zákonníka.

7. Záver súdu prvej inštancie, že prejednávané právne úkony sú ekvivalentnými právnymi úkonmi,
ktorým nie je možné úspešne odporova?, považuje odvolací súd za správny. Tak, ako už odvolací súd
uviedol vyššie, v kontexte uvedeného bolo zásadné posúdenie toho, ei intervenient na základe žalobcom
odporovaných právnych úkonov obdržal plnenie, ktoré predstavuje ekvivalent k ním prevedeného

majetku a jeho transformáciu do peoažnej formy.

8. Ikeisúdprvejinštanciepoukázalnaznenieel.IIIkúpnychzmlúv,vzmyslektoréhosazmluvnéstrany
dohodli, že kupujúci kúpnu cenu uhradí predávajúcemu v hotovosti pred podpisom zmluvy a kúpnu cenu
kupujúci zaplatil predávajúcemu pred podpisom zmluvy, prieom predávajúci túto skutoenos? potvrdil

svojim podpisom na zmluve, je potrebné uvies?, že záver o tom, že napádaný právny úkon je úkonom
ekvivalentným, musí by? preukázaný, a to nie poukazom na jeho znenie, ale zistením, že za hodnotu,
ktorú ním dlžník stratil, reálne nadobudol iné plnenie ekvivalentnej povahy.

9. Vo vyššie uvedenom oh3ade súd prvej inštancie ve3mi správne poukázal na závery trestného

konania vedeného pred Okresným súdom Levice v konaní pod sp. zn. 3T 179/2016 a na právoplatný
rozsudok v tejto veci a správne upriamil pozornos? na fakt, že skutoenos? vyplatenia kúpnych
cien zo strany kupujúcich priamo vyplýva z koneeného rozhodnutia v trestnom konaní. Je potrebné
uvies?, že tento právoplatný odcudzujúci rozsudok v trestnom konaní, jeho výrok o vine ako celok,
jeho právna i skutková eas?, je pre súd v tejto veci záväzný. Práve zo skutkovej easti výroku

o vine, ktorá rieši naplnenie znakov skutkovej podstaty trestného einu konkrétnym konaním páchate3a
(intervenienta) jednoznaene vyplýva, že kúpna cena za nehnute3ný majetok spolu v sume 1.241.000 eur
bola obžalovanému (intervenientovi na strane žalovaných) kupujúcimi pri podpise zmluvy odovzdaná
v hotovosti, ako i to, že obžalovaný získané finanené prostriedky z predaja nehnute3ností nepoužil na
úhradu poh3adávky A. B., ale naložil s nimi neznámym spôsobom. Zo skutkovej podstaty intervenientom

spáchaného zloeinu tak jednoznaene vyplýva, že tento za prevádzané nehnute3nosti obdržal ich
peoažný ekvivalent vo výške 1.241.000 eur, prieom tento znak skutkovej podstaty spáchaného zloeinu
je významnou okolnos?ou pre rozhodnutie v tejto veci. V tomto oh3ade potom už niet žiadneho
dôvodu nastoli? akúko3vek polemiku o tom, ei boli finanené prostriedky predstavujúce kúpnu cenu zaprevádzané nehnute3nosti vyplatené, kei táto okolnos? priamo vyplýva zo skutkovej podstaty zloeinu
spáchaného intervenientom v zmysle právoplatného odcudzujúceho rozhodnutia súdu, ktorým je súd
v tomto konaní viazaný. Na doplnenie je potrebné uvies?, že z h3adiska prejednávania tejto veci nie je

zásadné už to, akým spôsobom následne intervenient s finanenou hotovos?ou naložil, kei platí, že ak by
dlžník cenu za prevedené veci použil na iný úeel, než na uspokojenie poh3adávky verite3a, nedošlo by
k ukráteniu verite3ovej poh3adávky v dôsledku právneho úkonu, na ktorého základe túto cenu dostal,
ale v dôsledku následného konania dlžníka, ktoré nadobúdate3 veci spravidla nemôže nijako ovplyvni?
a za ktoré preto nemôže nies? následky v podobe neúeinnosti právneho úkonu urobeného medzi ním

a dlžníkom voei verite3ovi. Skutoenos?, že so získanými finanenými prostriedkami naložil intervenient
neznámym spôsobom, mala práve význam z h3adiska naplnenia všetkých znakov skutkovej podstaty
zloeinu poškodzovania verite3a a uznania intervenienta vinným za spáchaný zloein. Na doplnenie ialej
odvolací súd udáva i to, že viazanos? týmto rozhodnutím v trestnom konaní sa i z h3adiska ústavno-
konformnej interpretácie uplatouje práve vo vz?ahu k osobám, ktoré vystupovali i v trestnom konaní,
v ktorom mali možnos? skutkovo i právne argumentova?, eo je práve prípad všetkých strán tohto sporu,

a predovšetkým žalobcu, na základe ktorého oznámenia trestné konanie zaealo, a pokia3 sú v trestnom
konaní tvrdené a preukázané rozhodujúce skutoenosti, procesný útok žalobcu v tomto konaní už nie je
spôsobilý privodi? mu priaznivejšie rozhodnutie, práve pre viazanos? trestným rozsudkom. V oh3ade
vyššie konštatovaného, potom už nie je dôvodné h3ada? a zaobera? sa akouko3vek komparáciou
preukázaných rozhodujúcich skutoeností s iným konaním, v danom prípade s konaním o zaplatenie

dlžnej sumy titulom zmluvy o pôžieke, vedeným na Krajskom súde v Nitre pod sp. zn. 7Co/378/2017, kei
uvedené úvahy na rozhodnutie súdu nemajú vplyv. Úvahy žalobcu v podanom odvolaní aplikovate3né
pod3a neho i na prejednávaný prípad, a síce, že nikto nemôže ma? prospech z vlastného protiprávneho
konania, pod3a názoru odvolacieho súdu na daný prípad aplikovate3né nie sú, kei za protiprávne
konanie intervenienta bol intervenient trestne stíhaný a odsúdený, ktorú skutoenos? nie je možné

vníma? ako jeho osobný prospech. Pokia3 ialej žalobca argumentuje tým, že pri skúmaní spoluzavinenia
žalovaných, ktorí sa pod3a jeho názoru podie3ali na vzniku škody, civilný súd nie je viazaný výrokom
o vine intervenienta, takáto argumentácia žalobcu nie je namieste, pretože predmetom tomto konania
nie je uplatnený nárok žalobcu na náhradu škody, v prípade ktorého nároku by bolo možné sa zaobera?
otázkou prípadného spoluzavinenia.

10. Oh3adne žalobcom namietaného, že súd prvej inštancie ekvivalentnos? právnych úkonov
odvodzoval výluene zo znaleckých posudkov vypracovaných pre úeely trestného konania, a nie pre
úeely predmetného sporu, odvolací súd udáva, že ani táto argumentácia žalobcu nie je namieste.
Pod3a názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie zvolil správny, logický a hospodárny postup ako

vyhodnoti?, ei kúpna cena v zmysle napádaných kúpnych zmlúv je cenou primeranou a predstavuje
ekvivalent peoažnej náhrady prevádzaných nehnute3ností. Niet opodstatneného dôvodu namieta?,
že znalecké posudky síce vypracované v trestnom konaní, avšak ureujúce všeobecnú hodnotu
nehnute3ností ku dou ich prevodu, nie sú dôkazom uplatnite3ným v celom rozsahu i v tomto konaní.
Z jednotlivých znaleckých posudkov vyplýva všeobecná hodnota nehnute3ností ku dou ich prevodu,

ktorá tak jednotlivo, ako i v súhrne dáva súdu jasný obraz o tom, že kúpna cena prevádzaných
nehnute3ností predstavuje ich primeranú finanenú náhradu. Vo vz?ahu k rozdielom v stanovení
všeobecnej hodnoty prevádzaných nehnute3ností a ich kúpnou cenou v zmysle napádaných kúpnych
zmlúv odvolací súd udáva, že ureenie vyššej, resp. nižšej kúpnej ceny ako je cena obvyklá, nie je
vrámcizmluvnejvo3nostiapriabsenciicenovejregulácienievýnimoené,jednásaobežnúkontraktaenú

prax, prieom v danom prípade nie je možné súhlasi? s tvrdením žalobcu, že sa jedná o nesprávne
právne posúdenie súdom prvej inštancie, pokia3 tento považoval jednotlivé kúpne ceny za primerané.
Pokia3 zo znaleckého posudku vyplýva všeobecná hodnota nehnute3ností prevádzaných kúpnou
zmluvou žalovanému v 1. rade vo výške 983.000 eur a ich dojednaná kúpna cena bola v kúpnej
zmluve vo výške 1.200.000 eur, je možné konštatova? len to, že sa jedná o cenu primeranú, navyše

vyššiu, ako je ich všeobecná hodnota. V tomto oh3ade je úplne bez významu žalobcom namietaný
fakt, za akú cenu boli tieto nehnute3nosti ponúkané na predaj prostredníctvom realitnej kancelárie,
kei je jednoznaené, že kúpna cena stanovená v kúpnej zmluve medzi intervenientom a žalovaným
v 1. rade je cenou primeranou. Vo vz?ahu ku kúpnej cene nehnute3ností predaných intervenientom
na strane žalovaných žalovanej v 2. rade 25.000 eur a ich všeobecnou hodnotou vyplývajúcou zo

znaleckého posudku vo výške 33.300 eur, treba prija? totožný záver ako vyššie, a síce, že sa jedná
o cenu primeranú, prieom i s oh3adom na vyššie konštatovanú zmluvnú vo3nos? strán ani cenový
rozdiel 8.300 eur (medzi hodnotou stanovenou znaleckým posudkom a kúpnou cenou) nie je možné
vníma? ako predstavujúci výrazný nepomer medzi porovnávanými hodnotami. Pokia3 ide o kúpnu cenunehnute3ností, ktoré intervenient na strane žalovaných odpredal žalovanej v 3. rade za sumu 16.000
eur a ich hodnotu stanovenú znaleckým posudkom vo výške 29.400 eur, možno súhlasi? so žalobcom
že sa nejedná o rozdiel nepatrný, avšak ani takto stanovenú kúpnu cenu v rámci kontraktaenej vo3nosti

zmluvných strán nemožno definova? ako príliš nízko ureenú a ani takú, ktorá by mohla ma? dopad
na posúdenie primeranosti ceny prevádzaných nehnute3ností v celkovej výške 1.241.000 eur, pretože
takto nadobudnutú kúpnu cenu nehnute3ností nemožno v žiadnom prípade považova? za takú, ktorá by
predstavovala kvalifikované zmenšenie majetku dlžníka. V danom prípade intervenient za prevádzané
nehnute3nosti nadobudol ich finanený ekvivalent vo výške 1.241.000 eur, ktorý v plnej miere postaeoval

na úhradu verite3ovej (žalobcovej) poh3adávky. Takýmto ekvivalentným právnym úkonom pod3a názoru
odvolacieho súdu, zhodne so súdom prvej inštancie, nebolo možné úspešne odporova?, eo súd prvej
inštancie správne viedlo k zamietnutiu žaloby vo veci samej.

11. V kontexte vyššie konštatovaného, a teda prijatého záveru, že v danom prípade žalobca za
prevádzané nehnute3nosti nadobudol ich finanený ekvivalent a nedošlo k objektívnemu zmenšeniu

majetku dlžníka, ktoré by bránilo dosiahnu? uspokojenie poh3adávky verite3a, právne úkony dlžníka
(intervenienta) nemožno považova? za úkony odporovate3né. V tomto oh3ade, kei takýmto právnym
úkonom nebolo možné úspešne odporova?, je už bez vplyvu na výsledok tohto sporu skúmanie
toho, ei sa medzi intervenientom a žalovanými jednalo o osoby blízke, a to v kontexte následného
posúdenia vedomosti o úmysle dlžníka ukráti? verite3a. V tomto oh3ade nie je potom ani dôvodné

sa vyjadrova? k odvolacím námietkam žalobcu týkajúcim sa posúdenia charakteru vz?ahu medzi
intervenientom a žalovanými, pretože akéko3vek posúdenie uvedeného a následne prijaté právne
závery by na rozhodnutie súdu nemali žiadny vplyv, kei konštatovanie nemožnosti úspešne odporova?
ekvivalentným právnym úkonom samo o sebe predstavuje dôvod na prijatie záveru o neopodstatnenosti
žaloby a potrebe jej zamietnutia, bez toho, že by bolo hospodárne a potrebné posúdi? ialšie predpoklady

úspešného odporovania právneho úkonu.

12. Pokia3 žalobca namietal, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je nepreskúmate3né, ani s takouto
odvolacou argumentáciou sa odvolací súd nestotožouje. Napriek uvedenému, avšak bez vplyvu na
nižšie prijaté závery, odvolací súd považuje za potrebné uvies? to, že súd prvej inštancie nadbytoene

pojal do svojho rozhodnutia doslovné znenia vyjadrení strán sporu, v rozsahu vyše 20 strán odôvodnenia
rozhodnutia, eo pod3a názoru odvolacieho súdu rozhodne nezodpovedá tomu, eo ustanovenie § 220
ods. 2 CSP vyžaduje z h3adiska uvedenia vyjadrení strán sporu a v danom prípade to malo za následok
to, že napádané rozhodnutie má rozsah 43 strán, eo možno vyhodnoti? ako neúeelný postup súdu prvej
inštancie z h3adiska vyhotovovania rozhodnutia. I napriek uvedenému však primárne treba uvies? to,

že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie, nie je rozhodnutím nepreskúmate3ným. Rozhodnutie
súdu ako orgánu verejnej moci nemusí by? totožné s oeakávaniami, a predstavami strany sporu, ale
z h3adiska odôvodnenia musí spaoa? parametre zákonného rozhodnutia. Zákonné ustanovenie § 220
ods. 2 CSP sa totiž chápe aj z h3adiska práv strany sporu na súdnu ochranu pod3a el. 46 ods. 1 ústavy,
ktorého súeas?ou je aj právo na súdne konanie spaoajúce garancie spravodlivosti, a toto ustanovenie

treba vyklada? a uplatoova? aj s oh3adom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre 3udské práva
(napr. rozsudok vo veci C. A. proti O. z 21. januára 1999, s?ažnos? e. 30544/96, Zbierka rozsudkov a
rozhodnutí 1999-I) tak, že rozhodnutie súdu musí uvies? presvedeivé a dostatoené dôvody, na základe
ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meni? pod3a povahy rozhodnutia a musí sa
posúdi? vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ES1P teda nevyžaduje, aby na každý argument

strany bola daná odpovei v odôvodnení rozhodnutia. Prihliadajúc na uvedené, odvolací súd dospel
k záveru, že odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie zodpovedá základnej štruktúre odôvodnenia
rozhodnutia,súslednostijednotlivýcheastíodôvodnenia,aleajichobsahovej(materiálnej)náplni,eímsa
napaoajú najmä kritéria ureitosti, zrozumite3nosti a presvedeivosti rozhodnutia. Napadnuté rozhodnutie
súdu prvej inštancie tak nie je arbitrárne, nie je výsledkom svojvôle súdu a nie je nepreskúmate3né.

13. Pokia3 žalobca považoval rozhodnutie súdu prvej inštancie za prekvapivé, a to v tom kontexte, že
súd prvej inštancie svojim prvým rozsudkom v tejto veci žalobe vyhovel, prieom napádaným rozsudkom
rozhodol úplne odlišne, táto argumentácia žalobcu nie je dôvodná. Predovšetkým je potrebné uvies?,
že prvé rozhodnutie súdu prvej inštancie v tejto veci bolo odvolacím súdom zrušené, kei odvolací

súd nepovažoval toto rozhodnutie za správne, prieom následne súd prvej inštancie, viazaný právnym
názorom odvolacieho súdu, doplnil vo veci dokazovanie a na základe zisteného skutkového stavu
prijal právne závery, ktoré boli síce odlišné ako ním prijaté závery v rozhodnutí zo doa 5. mája 2017
e. k. 6C/112/2010-578, avšak vzh3adom na výsledky vykonaného dokazovania nebolo možné totorozhodnutie považova? za neeakané. Napokon, pokia3 žalobca namietal, že z výroku rozhodnutia nie
je zrejmé, vo vz?ahu ku ktorému z viacerých žalovaných súd žalobu zamietol, je potrebné k uvedenému
poveda?, že pokia3 súd prvej inštancie v konaní, v ktorom na strane žalovaných vystupujú viacerí

žalovaní,rozhodoltak,žežalobuzamieta,zlogikyvecinemôževyplýva?inýzáverakoten,žetentovýrok
rozhodnutia súdu sa vz?ahuje na všetkých žalovaných a súd prvej inštancie svojim výrokom o zamietnutí
žaloby rozhodol o nároku žalobcu vo vz?ahu ku všetkým žalovaným v tomto konaní.

14. Súeas?ou potvrdzujúceho výroku rozhodnutia súdu prvej inštancie je i žalobcom napadnutý výrok

o zrušení uznesenia o neodkladnom opatrení, majúc za to, že súd prvej inštancie rozhodol správne
a v zmysle ustanovenia § 335 ods. 1 CSP, a pokia3 bolo neodkladné opatrenie súdom nariadené do
doby právoplatného skoneenia konania o neúeinnosti právnych úkonov na základe žaloby žalobcu voei
žalovaným, postup súdu, ktorý žalobu vo veci samej zamietol, bol v zmysle ustanovenia § 335 ods. 1
CSP správny a akáko3vek argumentácia žalobcu o pretrvávajúcich dôvodoch nariadenia neodkladného
opatrenia v stave zamietnutia jeho žaloby nie je opodstatnená. S oh3adom na všetky vyššie uvedené

dôvody odvolací súd podané odvolanie žalobcu prejednal tak, že rozsudok súdu prvej inštancie v jeho
napadnutom zamietajúcom výroku (I.), vo výroku o zrušení uznesenia o nariadenie neodkladného
opatrenia (III.) a vo výroku o náhrade trov konania (IV.) ako vecne správny, v zmysle ustanovenia § 387
ods. 1 CSP potvrdil.

15. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 255 ods. 1, CSP tak,
že v odvolacom konaní úspešným žalovaným v 1. až 3. rade a intervenientovi na strane žalovaných
priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v rozsahu 100%.

Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§
419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu
na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od
doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).