Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 28. november 2024

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 9Co/26/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1718201286
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Floreková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:1718201286.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Magdalény Florekovej a členov
senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci žalobcov : 1. H. Š., nar. XX.
X. XXXX, bytom Podhorská 570/1, Modra, 2. Y. Y. Š., nar. XX. X. XXXX, bytom T. XXX/X, Y., zastúpený
zákonnou zástupkyňou matkou Dominikou Šebovou, žalobcovia 1, 2 zastúpení Mgr. Roman Toman,
PhD., advokát, Rudnayovo nám. 1, Bratislava, proti žalovanému : 1. Y. V., nar. X. XX. XXXX, bytom

V. X, XXX XX V., zastúpený Advokátska kancelária Ivan Syrový, s.r.o., Kadnárová 83, Bratislava, 2.
KOOPERATIVA poisťovňa, a.s., Vienna Insurance Group, IČO : 00 585 441, Štefanovičova 4, Bratislava,
zastúpený JUDr. Baltazár Mucska, advokát, Vajnorská 55, Bratislava, o náhradu škody, nemajetkovej
ujmy v peniazoch a pozostalostnej úrazovej renty, na odvolanie žalovaného 2 proti rozsudku Okresného
súdu Pezinok zo dňa 12. 9. 2022 č.k. 43C/45/2018 - 327, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach p o t v r d z u j e.
Žalobcom 1, 2 p r i z n á v a voči žalovaným 1, 2 nárok na náhradu trov odvolacieho konania

v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1/ Uvedeným rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol, že žalovaní 1, 2 sú povinní spoločne a
nerozdielne uhradiť žalobkyni 1 titulom nemajetkovej ujmy sumu 9.112,50 € do troch dní odo dňa
právoplatnosti tohto rozsudku; s tým, že splnením povinností jedného povinného dlh zanikne ( výrok
I ). Ďalej rozhodol, že žalovaní 1, 2 sú povinní spoločne a nerozdielne uhradiť žalobcovi 2 titulom
nemajetkovej ujmy sumu 9.112,50 € do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku, s tým, že

splnením povinností jedného povinného dlh zanikne ( výrok II ). Ďalej rozhodol, že žalovaní 1, 2 sú
povinní spoločne a nerozdielne uhradiť žalobkyni 1 titulom náhrady škody sumu 1.435,60 € do troch dní
odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku; s tým, že splnením povinností jedného povinného dlh zanikne
( výrok III ). Vo zvyšku súd žalobu zamietol ( výrok IV ). O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie
tak, že žiadna zo strán sporu nemá nárok na náhradu trov konania ( výrok V ).

2/ V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobcovia 1, 2 sa žalobou zo dňa

18.06.2018domáhaliodžalovaných 1,2 (poostatnejzmenežaloby)spoločneanerozdielnezaplatenia
sumyvovýške65.000€titulomnáhradynemajetkovejujmy(žalobkyňa1)asumy35.000€(žalobca2);
ďalej sumy vo výške 1.595,12 € titulom nákladov spojených s pohrebom, sumy vo výške 300 € mesačne
od smrti Y. Š. do dňa, kedy by dovŕšil dôchodkový vek v prospech žalobkyne 1 titulom pozostalostnej
úrazovejrenty;sumyvovýške150€mesačneodsmrtinebohéhododňa,kedybybol žalobca 2schopný
sámsaživiťvprospechžalobcu2 titulompozostalostnejúrazovejrentyanapokonnáhradytrovsúdneho

konania. Žalobcovia žalobu odôvodnili tým, že rozsudkom Okresného súdu Pezinok sp. zn. 1T/47/2017
z 19.01.2018 bol žalovaný 1 uznaný za vineného z prečinu usmrtenia Y. Š. ( manžela žalobkyne 1 a otca
žalobcu 2 ) na tom skutkovom základe. že dňa 13.06.2016 v čase asi o 17.50 h viedol osobné motorovévozidlo zn. Š. I. EČV : L.-XXXDK po cestnej komunikácii č. 11/ 502 v obci Y. v smere od centra mesta do
Y. - V., pričom na 27 km v križovatke, kde chcel odbočiť z hlavnej cesty doľava na vedľajšiu cestu č. 111/
1093. smerujúcu do Y. - Q., nedal prednosť oproti idúcemu motocyklu zn. Q. Z.,I., EČV : T.-XXXAF, ktorý

viedol nebohý Y. Š., ktorý v dôsledku vzniknutej situácie z motocykla spadol a následne narazil telom
a hlavou do pravého zadného kolesa a pravej zadnej časti motorového vozidla Š. I. a pri tomto náraze
utrpel okrem drobných poranení aj zlomeninu lebečnej klenby a lebečnej spodiny, zakrvácanie pod tvrdú
a mäkké pleny mozgu, pomliaždenie mozgového kmeňa s rozvojom opuchu mozgu ťažkého stupňa,
rozvoľnenie väzivového spojenia medzi prvým a druhým krčným stavcom s krvným výronom v okolí,

zlomeninu pravej lopatky a pravej kľúčnej kosti pomliaždenie a trhlinu pravých pľúc so zakrvácaním do
pohrudnicovej dutiny vpravo, trhliny pečene a menšiu trhlinu pravej obličky a krvným výronom v okolí,
ktorým Y. Š. namieste podľahol; čím žalovaný 1 porušil dôležitú povinnosť uloženú mu podľa zákona o
cestnej premávke, za čo bol okrem iného odsúdený k trestu odňatia slobody v trvaní 3 roky s odkladom
výkonu trestu odňatia slobody s uložením probačného dohľadu nad jeho správaním v skúšobnej dobe,
so skúšobnou dobou v trvaní 5 rokov. Žalovaný 1 je prevádzateľom motorového vozidla, pričom povinné

zmluvné poistenie ma uzatvorené u žalovaného 2. Nebohý bol manželom žalobkyne 1 a otcom žalobcu
2.

2/ Nebohý zomrel týždeň pred plánovaným cisárskym rezom u žalobkyne 1, pričom tá sa o nehode
dozvedela najprv z internetu a následne od strýka nebohého, ktorý bol na mieste nehody. Žalobkyni

1 sa zrútil celý svet; kvôli jej zlému psychickému stavu posunuli jej pôrod, pričom žalobca 2 sa
narodil 2 týždne po nehode. Po nehode sa vzhľadom na ťažkú životnú situáciu a stres zhoršil aj
fyzický zdravotný stav žalobkyne 1, zatiaľ čo pred tehotenstvom bol tento stabilizovaný. Žalobkyňa
1 po nehode začala navštevovať aj psychiatrickú ambulanciu. Žalobkyňa 1 je invalidná, trpí stredne
ťažkou formou roztrúsenej mozgovomiechovej sklerózy s poruchou motoriky a zníženou výkonnosťou

organizmu a adaptačnou depresívnou poruchou. Od 01.01.2016 poberá invalidný dôchodok v sume
115,30 € mesačne; od 08.05.2016 jej bolo priznané materské v sume 10,12627 € za deň. V súčasnosti
poberá rodičovský príspevok vo výške 214.70 € mesačne. Mesačné náklady na bývanie má žalobkyňa
l vo výške 112 € (voda. kúrenie. fond opráv), 30 € (elektrina), 10 € (plyn). Ďalšie pravidelné mesačné
výdavky žalobkyne 1 sú 30 € (TV a internet), 32 € (mobil), 250 € (strava), 50 - 70 € (tankovanie), 30

€ (kultúrne vyžitie), 50 € (oblečenie a kozmetika). Keďže kvôli zlému zdravotnému stavu žalobkyňa 1
nemohla dojčiť žalobcu 2, musela kupovať umelé mlieko, čo bolo cca 100 € mesačne. Aktuálne, keď'
už sa žalobca 2 stravuje normálne a nepotrebuje toľko mlieka, sú náklady na jeho stravu cca 200 €
mesačne. Žalobca 2 často býval chorý, takže žalobkyňa 1 mala aj zvýšené náklady na lieky cca 20 €
mesačne. Žalobcovia si uplatňujú nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá im vznikla

v dôsledku trestného činu žalovaného 1. Ak v dôsledku trestného činu alebo iného neoprávneného
zásahu došlo k usmrteniu osoby. majú osoby uvedené v § 15 Obč. zák. možnosť požadovať náhradu za
nemajetkovú ujmu z titulu neoprávneného zásahu do života, telesnej integrity ich blízkej osoby. Takýmto
neoprávneným zásahom došlo k neoprávnenému zásahu do ich súkromného a rodinného života, a preto
môžu požadovať aj náhradu za utrpenú nemajetkovú ujmu do svojich osobnostných práv. Následky tohto

činu sú trvalé, neodstrániteľné, keď ochudobnenie v citovej oblasti je nenapraviteľné. Rovnako smrť'
má vplyv na ekonomické fungovanie rodiny s možnými ďalšími dôsledkami do budúcnosti. Žalobcovia
k žalobe priložili, okrem iného, sobášny list, rodný list žalobcu 2, lekárske správy a prepúšťacie správy
žalobkyne 1, faktúru č. XXXXXXX za pohrebné služby s potvrdením o úhrade, objednávku č. 8/2016 za
vyhotovenie a osadenie pomníka s potvrdením o úhrade, potvrdenia o úhrade za vence a rozhodnutie

Sociálnej poisťovne č. 200-005342-CA04/2016 o priznaní nároku na materské.

3/ Žalovaný 2 uplatnený nárok neuznával, tento považoval za nedôvodný a premlčaný. V konaní
namietol svoju pasívnu vecnú legitimáciu, pričom tvrdil, že v praxi často aplikovaný eurokonformný
výklad tohto inštitútu je nesprávny a odporuje právnemu poriadku Slovenskej republiky. Ustanovenia

zákona č. 381/2001 Zb. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla dávajú jednoznačnú odpoveď na to, čo je kryté povinným zmluvným poistením
vo svojom taxatívnom ustanovení, pričom tam náhrada nemajetkovej ujmy cez ustanovenia ZoPZP
nespadá. Žalovaný 2 poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8 Cdo 219/2016 zo dňa
15.05.2017 a na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/234/2017 zo dňa 17.04.2018. Zároveň

konštatoval, že v predmetnej otázke absentuje rozhodnutie Veľkého senátu Najvyššieho súdu SR.
Nemajetková ujma tak nie je obsahom tohto zákona, a tak má za to, že nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy v prípade usmrtenia dopravnej nehody nie je predmetom náhrady prostredníctvom ZoPZP - v
predmetnomkonanítakabsentujejehopasívnavecnálegitimácia.Žalovaný 2ďalejnamietolpremlčanieuplatnenýchnárokov,poukazujúcnato,žekpremlčaniunárokunanáhraduškodydochádzavdvojročnej
subjektívnej premlčacej dobe voči žalovanému 2. ZoPZP v ust. § 15 ods. 2 zák. o PZP ustanovuje, že
na premlčanie nároku na náhradu škody proti poisťovateľovi platí rovnaká úprava ako na premlčanie

nároku proti osobe, ktorá škodu spôsobila. V predmetnom prípade sa musí aplikovať § 106 ods. 1 Obč.
zák. Z judikatúry vyplýva, že poškodený sa dozvie o tom, kto za škodu zodpovedá (§ 106 ods. 1 Obč.
zák.), v okamihu preukázateľného získania informácie o skutkových okolnostiach, na základe ktorých si
môže urobiť dostatočný úsudok o tom, konkrétne ktorá fyzická osoba alebo právnická osoba za škodu
zodpovedá; v uvedenom okamihu nemusí byť daná z rozhodnutia súdu vyplývajúca nespochybniteľná

istota poškodeného o zodpovednom subjekte a o jeho zodpovednosti (R 16/2014). K dopravnej nehode
došlo dňa 13.06.2016. žaloba bola konajúcemu súdu doručená až dňa 19.06.2019, teda po uplynutí
dvojročnejsubjektívnejpremlčacejdoby.Rovnakojepremlčanýajnároknapozostalostnúúrazovúrentu.
Žalovaný 2 taktiež uviedol, že základným princípom nemajetkovej ujmy a jej odškodnenia v peniazoch je
princíp primeranosti náhrady nemajetkovej ujmy. Finančná náhrada je až posledným spôsobom náhrady
v prípadoch, ak nepostačuje morálne zadosťučinenie, ktorým je najmä ospravedlnenie alebo samotné

prejednanie veci a odsúdenie osoby, ktorá zásah spôsobila. Žalobca 2 sa narodil po úmrtí nebohého,
a teda citová väzba medzi nimi nebola vytvorená, preto považuje za neprimerané, ak žalobcovia s
poukazom na uplatnenú výšku náhrady nemajetkovej ujmy ohodnotili tieto vzťahy ako rovnaké. Pre
priznanie výšky nemajetkovej ujmy nie je rozhodné to, aké sú majetkové pomery žalovaného 2, pretože
nárok sa odvodzuje len a iba od toho kto do práv zasiahol, t.j. od žalovaného 1.

4/ Žalovaný 1 rovnako s nárokmi žalobcov nesúhlasil. V trestnom konaní bol vykonaný znalecký
posudok, na základe ktorého súd konštatoval mieru spoluviny nebohého. Žalovaný 1 bezprostredne po
nehode otočil vozidlo, to zaparkoval a odišiel po tom, ako sa okolo idúce vozidlá pristavili pri nebohom
a ich posádky začali s poskytovaním prvej pomoci. Požadovaná suma 100.000 € je neprimeraná

okolnostiam nehody, spoluvine nebohého a bola by likvidačná pre žalovaného 1, keďže je otcom
dieťaťa, ktorému zabezpečuje výživu. Zároveň poukázal na analogicky podobné prípady a na výšku
priznávaných súm (rozsudok KS Trnava sp. zn. 9Co/130/2017 zo dňa 24.04.2018, rozsudok KS Nitra
sp. zn. 7Co/286/2017 zo dňa 21.06.2018, rozsudok OS Nitra sp. zn. 8C/41/2012 zo dňa 15.04.2013).
Vo veci nároku na pozostalostnú úrazovú rentu pre žalobcov a ich výšky, s tou žalovaný 1 nesúhlasí

najmä z dôvodu spoluviny, pre neuvedenie výpočtu, akým mali žalobcovia dospieť k žalovaným sumám,
ale aj pre spornosť dĺžky vyplácania tejto renty. Priznanie pozostalostnej renty je v rozpore s § 448
Obč. zák., keďže nebola splnená podmienka mať v čase úmrtia vyživovaciu povinnosť určenú súdom.
Čo sa týka nároku žalobcu 2 na pozostalostnú úrazovú rentu, je tento nárok sporný s poukazom
na dikciu § 488 Obč. zák., keďže v čase úmrtia nebohý nemal vyživovaciu povinnosť voči

žalobcovi 2, nakoľko nebol v čase úmrtia narodený. Pri úhrade nákladov spojených s pohrebom je
nutné zobrať do úvahy aj spoluvinu nebohého. Pojem škoda je podľa ZoPZP ustálenou judikatúrou
interpretovaný extenzívne, pričom zahŕňa aj nemajetkovú ujmu (napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 6MCdo/1/2016 zo dňa 31.07.2017 s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
4Cod/168/2009 zo dňa 20.04.2011). Žalovaný 1 navrhol návrh v namietanej časti zamietnuť. Žalovaný

1 nesúhlasil s argumentáciou žalovaného 2, o absencii jeho pasívnej vecnej legitimácie, keď poukázal
na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6MCdo/1/2016 zo dňa 31.07.2017 a uznesenie Ústavného
súdu SR sp. zn. III. ÚS 666/2016 zo dňa 11.10.2016. Naopak, stotožnil sa s námietkou premlčania,
vznesenou žalovaným 2, s tým, že je nutné analogicky rozšíriť výklad tak, že sa nemajetková ujma bude
spravovať ustanovením § 106 Obč. zák. Žalovaný 1 taktiež vzniesol námietku premlčania voči nárokom

žalobcov 1, 2.

5/ Žalobcovia 1, 2 reagovali na námietky žalovaných 1, 2 stanoviskom, v ktorom uviedli, že u žalovaného
2 je daná pasívna vecná legitimácia vo vzťahu k náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch, pričom
argumentovali najmä závermi v uznesení Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 666/2016 zo dňa

11.10.2016. K námietke premlčania nároku žalobcov na náhradu škody, nemajetkovej ujmy v peniazoch
a pozostalostnej úrazovej renty žalobcovia 1, 2 uviedli, že pri práve na náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch ide o právo majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje. Žaloba bola podaná na súd v elektronickej
podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu dňa 18.06.2018 o 21:56 a dodatočne osobne
doručená v listinnej podobe dňa 21.06.2018. Pokiaľ ide o náklady spojené s pohrebom uplatnené

žalobkyňou 1, o ich výške sa žalobkyňa 1 dozvedala postupne, počnúc dňom 20.06.2016. Žalobcovia
uviedli, že trestné stíhanie pre prečin usmrtenia nebohého bolo začaté uznesením vyšetrovateľa dňa
13.06.2016 pod ČVS : ORP-211/1-VYS-PK-2016. Dňa 16.06.2016 bolo žalovanému 1 uznesením
vznesené obvinenie pre prečin usmrtenia. O tom, že práve žalovaný 1 zodpovedá za škodu, sažalobkyňa 1 dozvedela dňa 12.07.2016, kedy do vyšetrovacieho spisu nahliadol jej splnomocnenec
Mgr. Roman Toman, PhD., advokát. Bez poznania identity žalovaného 1 žalobcovia nemohli ustáliť
subjekt, s ktorým mal v čase dopravnej nehody žalovaný 1 uzavretú poistnú zmluvu - povinné zmluvné

poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Preto nie je premlčaný
nárok žalobkyne 1 na náhradu nákladov spojených s pohrebom, ani nárok žalobcov na pozostalostnú
úrazovú rentu. V prípade nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, tieto sa premlčujú vo
všeobecnej trojročnej premlčacej dobe podľa § 101 Obč. zák. Extenzívny (eurokonformný) výklad pojmu
„škoda" použitého v ZoPZP, pod ktorý je možné subsumovať aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch,

nemení nič na charaktere náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle Obč.zák., na ktorý odkazuje
ZoPZP v ustanovení § 1 ods. 2, vrátane premlčacej doby ohľadne tohto nároku. Je tomu tak okrem iného
aj preto, že podľa Obč. zák. náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch nie je škodou.

6/ K zavineniu za dopravnú nehodu žalobcovia 1, 2 uviedli, že hlavnou a najvýznamnejšou príčinou
vzniku škody v danej veci je porušenie § 19 ods. 4 zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke žalovaným

1, keď pri odbočovaní vľavo nedal prednosť protiidúcemu poškodenému a ani sa nepresvedčil, že
pri odbočovaní doľava neohrozí žiadneho protiidúceho vodiča. Prekročenie povolenej rýchlosti v obci
poškodeným o 8,5 km/h, ako uvádza Ing. Anton Guštara, znalec v odbore doprava cestná v znaleckom
posudku č. 31/2016, rozhodne nemožno považovať za priamu a podstatnú príčinu vzniku škody.
Rovnako nemožno pričítať poškodenému zlú techniku jazdy položením motocykla ako reakciu na

vzniknutú nebezpečnú situáciu spôsobenú žalovaným 1. Nemožno ani opomenúť, že z objektívneho
hľadiska, t.j. akým spôsobom by sa za daných okolností zachoval priemerne starostlivý motocyklista,
resp. aké správanie by sa spravidla od každého konajúceho v danom prípade dalo očakávať v reakčnom
čase 0,8 sekundy, nemožno na „zlú" techniku reakcie poškodeného pri svojom ohrození prihliadať.
7/ Následne žalovaný 2 doručil súdu vyjadrenie, v ktorom uviedol, že žalobcovia nemôžu považovať

náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch uhrádzanú z povinného zmluvného poistenia za škodu
len vtedy, keď im to vyhovuje - pasívna legitimácia žalovaného 2 v konaní, a pri premlčaní potom
následne zastávať opačný názor. Pokiaľ žalobcovia zastávajú názor, že náhrada nemajetkovej ujmy v
peniazoch je škodou, ktorá je uhrádzaná v zmysle ZoPZP, musí sa ako škoda premlčiavať v dvojročnej
subjektívnej premlčacej lehote v súlade s ustanovením § 106 Obč. zák. Taktiež vo vyjadrení žalobcovia

uviedli len spodnú hranicu ( 58,5 km/h ), o ktorú mal nebohý prekročiť maximálnu povolenú rýchlosť,
avšak opomenuli uviesť hornú hranicu odhadovanej rýchlosti jazdy nebohého - 65,7 km/h. Prekročenie
maximálnej povolenej rýchlosti zo strany nebohého samozrejme má zásadný vplyv pre posúdenie
spoluzodpovednosti vzniku dopravnej nehody a výšky samotného uplatneného nároku v konaní. Nárok
uplatnený žalobcom 2 je nedôvodný v celom rozsahu, nakoľko v čase škodovej udalosti nemohol nastať

zásah do jeho osobnostných práv, keďže s nebohým zatiaľ nemal rozvinutý žiaden vzťah, a taktiež
mu nevznikol nárok na pozostalostnú úrazovú rentu. Možno pripustiť, že nebohý mal v čase škodovej
udalosti vyživovaciu povinnosť k svojej tehotnej manželke - žalobkyni 1, nikdy nie však k nasciturovi.
Solidárna zodpovednosť žalovaných nevyplýva zo žiadneho právneho predpisu, preto nemôžu byť na
plnenie zaviazaní „spoločne a nerozdielne“.

8/ V rámci dokazovania súd prvej inštancie vypočul žalobkyňu 1, ktorá uviedla, že po smrti manžela
stratila životnú oporu, pričom stratu pociťuje takmer vo všetkých oblastiach života. Žalobca 2 sa pýtal
na otca, ale v 4 rokoch sa mu nedá vysvetliť, čo sa stalo; z dôvodu, že trpí na bronchiálnu astmu,
nemôže chodiť do škôlky a preto sa žalobkyňa 1 nemôže zamestnať. Po smrti manžela jej pomáhala

rodina a aj svokor. Súd následne vykonal výsluch svedkyne I. Š. (matky nebohého), ktorá uviedla, že
sa snažia pomáhať po všetkých stránkach, žalobcom platia bývanie, pomáhali s výchovou vnuka a to či
už osobne alebo materiálnym zabezpečením, vždy podľa možností. Žalobkyni 1 pomáhajú aj nebohého
kamaráti, motorkári. Súd vykonal výsluch aj svedka Y. Š. (otca nebohého), ktorý okrem iného uviedol, že
je dôchodca, zároveň pracuje ako manažér v Technickom a skúšobnom ústave stavebnom. Svedok N. L.

(strýko nebohého) vypovedal, že bol pri nehode ako prvý náhodou, lebo išiel do Q.. Keď videl nehodu na
ceste, zbadal motorku, prilbu, o ktorej vedel, že je nebohého, veľa krvi, a zároveň videl záchranárov, ktorí
nebohého oživovali. Jedine koho tam nevidel, bol ten, ktorý nehodu spôsobil, lebo z miesta činu utiekol.
Svedok s manželkou vybavovali celý proces, políciu, pohreb, prispievali žalobkyni 1 finančne. Vysokú
finančnú sumu poskytli aj nebohého kamaráti - motorkári cca 9 - 10.000 €. Svedkyňa Y. U. uviedla,

že žalobkyňa 1 stratila živiteľa rodiny a sama nie je schopná vykonávať prácu. Z peňazí kamarátov sa
kúpilo auto, aby bola žalobkyňa 1 mobilná. Svedok N. U. (krstný otec žalobcu 2), uviedol, že žalobkyni
1 sa zrútil svet, zomrel človek, ktorý sa mal o ňu starať, ekonomicky zabezpečovať, vychovávať dieťa a
pomáhať v chorobe. Všetci svedkovia zhodne uviedli, že vzťah žalobkyne 1 a nebohého bol harmonický.Žalobcovia následne predložili Prepúšťaciu správu 6/2020, Posudok o dlhodobo nepriaznivom stave
žalobcu 2, Rozhodnutie SP o invalidnom a vdovskom dôchodku, Rozhodnutie SP o sirotskom dôchodku,
Výpis z účtu žalobkyne 1, kde suma 403,60 € prestavuje prídavok na dieťa a rodičovský príspevok.

Taktiež vyčíslili náklady na život a bývanie žalobcov.

9/ Svedok H. V. (kamarát žalobkyne 1) uviedol, že nehoda sa stala tak, že žalovaný 1 nedal prednosť
nebohému a on sa snažil zrážke zabrániť tým, že položil motorku, avšak zachytil sa o zadné koleso
hlavou a došlo k zrážke. Žalovaný 1 na mieste nehody nebol a bolo mu povedané, že z miesta nehody

ušiel. Svedok v ten deň komunikoval s nebohým a hovoril, že si musí dávať pozor, lebo nebol zvyknutý
na motorku, musí dodržiavať predpisy. Nebohý mal skúsenosti s vedením motocykla. Žalobkyňa 1 má
partnera. Myslí, že nejaký rok, možno viac, nedávno sa im narodila dcéra L.. Pravdepodobne spolu
žijú v spoločnej domácnosti. Svedok Y. V. (kamarát žalobkyne 1) uviedol, že položenie motocykla z
dôvodu, aby sa takto jazdec vyhol stretu s motorovým vozidlom, je to normálna vec, jazdil na motorke,
pár pádov zažil a motorku tiež položil s tým, aby sa vyhol nárazu do stĺpu, auta alebo zvodidiel. Po smrti

nebohého prebral zodpovednosť za firmu, v ktorej bol konateľom, kde s nebohým spolupracoval. Založili
s kamarátmi fond pre syna nebohého, kde mesačne prispievajú. K majetkovým pomerom nebohého
sa vyjadril tak, že zárobky boli dobré, keďže vykonávali rizikovú prácu. Išlo o výškové práce, montáž
reklamných bannerov za pomoci horolezeckej technicky, mesačné fakturácie okolo 2.000 € a viac na
každého. Nebohý bol veľmi opatrný motorkár, uvedomoval si riziká, jazdil predpisovo, nikdy neriskoval.

Pri motorke je dosť ťažké usúdiť, či zareagovať maximálnym brzdením alebo položením motorky. Keď
využijete plnú brzdnú silu predného kolesa motorky, tak vás to vymrští z motorky. Plná brzdná sila sa
nevyužíva, učili ich pribrzdiť a snažiť sa vyhnúť. Ak to nie je možné, tak radšej položiť motorku na zem.
Ak motorkár usúdi, že nie je možné sa vyhnúť, tak radšej položiť motorku na zem. Keďže boli konatelia
firiem, tak odvody do sociálnej poisťovne neodvádzali. S nebohým jazdievali na motorkách často, mali

dosť najazdených kilometrov. Bolo to asi dvakrát - trikrát týždenne v letnom období. Mesačne cca 2000
km. Svedok M. R. (kamarát žalobkyne 1) uviedol, že žalobkyňa 1 bola pred nehodou šťastná, čakajúca
prvorodička, bolo to v podstate prvé dieťa v partii, tak sa tešili. Potom to bola katastrofa. Snažili sa jej
pomôcť. V súčasnosti vie, že má nový vzťah, ale nevie ako dlho trvá.

10/ Žalobkyňa 1 vo svojom výsluchu doplnila, že má momentálne priateľa, majú spolu dieťa, dcéru. Čo
satýkajejsociálnejaosobnejsituácievovzťahukžalobcovi 2,tázostalanateraznezmenená,vzhľadom
na to, že jej priateľ sa stará a prispieva na ich spoločnú dcéru, avšak vo vzťahu k jej synovi jeho výchovu
a materiálne zabezpečenie znáša sama. Priateľa si našla po uplynutí 3,5 roka od nehody nebohého.
Momentálne zdieľajú spoločnú domácnosť, po pôrode dcéry mala zdravotné problémy a začali spolu

bývať. Priateľ je nezamestnaný a jej zdravotný stav sa zhoršuje.

11/ Žalovaný 2 dňa 25.04.2022 doručil súdu záverečné zhrnutie, v ktorom zotrval na všetkých v
konaní prezentovaných vyjadreniach a skutkových tvrdeniach. Trval aj na vznesenej námietke absencie
pasívnejvecnejlegitimáciežalovaného2anavznesenejnámietkepremlčania.Ďalejuviedol,žeKúmrtiu

nebohého došlo dňa 13.06.2016, kedy tento moment je potrebné považovať za vedomosť o výške škody
a o tom, kto ju spôsobil. K riadnemu uplatneniu nároku voči Žalovanému 2 došlo dňa 19.06.2018, teda
po uplynutí dvojročnej subjektívnej doby, ktorá uplynula dňa 13.06.2018. Súdna prax prijala zásadné
kritéria, ktoré sú rozhodujúce pre určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy. Tieto kritéria sa rozdeľujú
na kritéria na strane Žalobcov (tých, do ktorých práv sa zasiahlo), kedy ide najmä o Ad1/ intenzitu

vzťahu žalobcov so zomrelým; Ad2/ vek zomrelého a pozostalých; Ad3/ morálne zadosťučinenie, a na
strane vodiča (osoby, ktorá do práv zasiahla) kedy je potrebné zohľadniť najmä Ad1/ postoj vodiča
(ľútosť, náhradu škody, ospravedlnenie); Ad2/ dopad udalosti do sféry pôvodcu; Ad3/ majetkové pomery
vodiča a nie poisťovateľa či prevádzkovateľa vozidla, pretože len on zasiahol do ich práv a len on je
nositeľom povinnosti, kedy v prípade jej priznania tú uhradí poisťovateľ ako škodu na účely ZoPZP.

Preto vždy je potrebné skúmať a vychádzať z majetkových a spoločenských pomerov Žalovaného
1. Ďalej je potrebné vychádzať aj zo spoluzavinenia nebohého. Aj vzhľadom na postoj Žalovaného
1, ktorý sa opakovane viackrát Žalobcom ospravedlnil a vyjadril im ľútosť, je potrebné prijať záver,
že uplatňovaná výška nemajetkovej ujmy je neprimerane vysoká. V konaní neboli preukázané také
skutočnosti a splnené zákonné predpoklady, ktoré by odôvodňovali priznanie nároku na pozostalostnú

úrazovú rentu. V uvedenom prípade je zásadná spoluvina nebohého, a preto má za to, že v predmetnom
prípade postačuje pre Žalobcov aj morálne zadosťučinenie.12/ Súdu prvej inštancie boli predložené informácie o zmenách stavu individuálneho účtu za kalendárne
roky2010až2014nebohéhozoSociálnejpoisťovne,akoajdokladyoúhradách, vykonanýchnebohému
zo strany spoločností Výškový servis s.r.o., a HeightService s.r.o. od 15.06.2015 do 13.06.2016, za

posledný rok pred smrťou. Žalovaný 1 uviedol, že pozostalostná renta sa vypočítava z vymeriavacieho
základu pre odvod do Sociálnej poisťovne za posledných 90 dní, preto akékoľvek doručenie faktúr je
v tomto konaní bezpredmetné.

13/ Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie oprel o ust. § 11, § 13 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 15, § 16, §

100 ods. 1, ods. 2, § 101, § 106 ods. 1, ods. 2, § 427 ods. 1, ods. 2, § 429, § 442 ods. 1, § 448, § 449
ods. 2 Obč. zák., ďalej o ust. § 92 ods. 1, ods. 2, § 93 ods. 1, § 89 ods. 1, ods. 2, § 84 ods. 2 zák. č.
461/2003 Z.z. o sociálnom poistení, § 62 ods. 1, ods. 2, § 71 ods. 1 Zák. o rodine, ako aj o ust. § 4
ods. 1, ods. 2, ods. 4, § 15 ods. 1, ods. 2 zákona o povinnom zmluvnom poistení, ďalej o ust. § 5 ods.
1 druhá a tretia veta zákona č. 215/2006 Z.z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými
činmi, § 6, § 7 zák. č. 215/2006 Z.z.

14/ Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie za preukázané, že dňa 13.06.2016 došlo k
dopravnej nehode, tak, ako bola opísaná v žalobe, pri ktorej zahynul nebohý. Dopravnú nehodu spôsobil
žalovaný 1, ako to vyplynulo Rozsudku a z trestného spisu, pričom v dôsledku spáchania trestného činu
žalovaného 1 došlo k zásahu do osobnostných práv (život a telesná integrita blízkej osoby žalobcov,

ich súkromný a rodinný život) a majetkových práv žalobcov (náklady spojené s pohrebom nebohého).
Spornými otázkami boli aktívna vecná legitimácia žalobcu 2 vo veci priznania pozostalostnej úrazovej
renty,pasívnavecnálegitimáciažalovaného 2vovecinárokunanáhradunemajetkovejujmy,premlčanie
nároku žalobcov a výška požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy. Sporným v konaní zostala aj otázka
spoluviny nebohého na dopravnej nehode.

15/ Dospel k záveru, že vo veci náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je daná aktívna vecná
legitimácia žalobkyne 1 ako aj žalobcu 2, keďže žalobkyňa 1 bola manželkou nebohého a žalobca
2 dieťaťom nebohého, čím im vzniklo právo domáhať sa ochrany osobnosti podľa § 15 Obč. zák. Na
uvedené nemá vplyv skutočnosť, že sa žalobca 2 narodil až po smrti nebohého. Rovnako je daná aj

pasívna vecná legitimácia žalovaných vo veci náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Žalovaný 1 je
osobou, ktorá svojim konaním priamo zasiahla do ochrany osobnosti nebohého, čo vyplýva z § 11 -
16 Obč. zák.

16/ Vo veci pozostalostnej úrazovej renty je daná aktívna vecná legitimácia žalobkyne 1 podľa §

448 Obč. zák., § 71 ods. 1 zákona o rodine v spojení s § 92 ods. 1 a ods. 2 a s § 93 ods. 1 zákona o
sociálnom poistení, keďže žalobkyňa bola manželkou nebohého a vzťahovalo sa na ňu výživné medzi
manželmi. Vo veci náhrady nákladov spojených s pohrebom je daná aktívna vecná legitimácia žalobkyne
1 ako osoby, ktorá uhradila náklady spojené s pohrebom nebohého a tým jej vznikla škoda na majetku.
Pasívna vecná legitimácia žalovaných, ako zodpovednostných subjektov, je daná podľa § 16 Obč. zák.

a podľa § 449 ods. 2 Obč. zák. v spojení s § 4 ods. 2 písm. a) zákona o povinnom zmluvnom poistení.

17/ Súd prvej inštancie dospel k záveru, že v konaní absentuje aktívna vecná legitimácia žalobcu 2
vo veci priznania pozostalostnej úrazovej renty. Žalovaní správne poukázali na skutočnosť, že žalobca
2 nemôže požadovať priznanie pozostalostnej úrazovej renty, keďže mu na ňu nevznikol nárok v

zmysle § 448 Obč. zák. Podľa jednoznačnej dikcie predmetného ustanovenia v čase zásahu do
osobnostných práv, nárok na pozostalostnú úrazovú rentu má fyzická osoba, voči ktorej mal zomretý
v čase svojho úmrtia vyživovaciu povinnosť. Nebohý však v čase svojej smrti (13.06.2016) nemal
vyživovaciupovinnosťvočižalobcovi 2,keďžetensanarodilažodvatýždneneskôr(27.06.2016).Zákon
nepriznáva právo na pozostalostnú úrazovú rentu pre nascitura a je viazaný na vyživovaciu povinnosť,

ktorá však v čase smrti nebohého neexistovala. Súd prvej inštancie preto žalobu v tejto časti zamietol.

18/ „Škodou pre účely zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších zmien a doplnení je aj nemajetková ujma spočívajúca v zásahu do osobnostných práv

pozostalých obete dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla. V spore o náhradu
takejto ujmy je poisťovňa pasívne legitimovaná.“ (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 31. júla 2017 sp. zn.
6 MCdo 1/2016, publikovaný v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR pod č. 61/2018).19/ „V spore o náhradu škody podľa zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších zmien a doplnení sú pasívne legitimovaní poistený škodca aj poistiteľ.

Poškodený má možnosť voľby, či bude žalovať poisteného škodcu, alebo iba poistiteľa, či poisteného
škodcu a poistiteľa súčasne.“ (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 21. októbra 2020, sp. zn. 4 Cdo 5/2020,
publikovaný v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR pod č. 85/2021).

20/ V prípade vecnej pasívnej legitimácie žalovaného 2 vo veci nároku na náhradu nemajetkovej ujmy

súd po preskúmaní vyjadrení sporových strán, doposiaľ vydanej judikatúry najvyšších súdnych autorít
a taktiež ustanovení ZoPZP, použijúc ich eurokonformný výklad, dospel k záveru, že žalovaný v 2.
rade má pasívnu vecnú legitimáciu v spore. Žalovaný 2 v spore vystupuje ako poisťovňa, s ktorou
mal žalovaný 1, v čase nehody, uzatvorené poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla. Podľa eurokonformného výkladu § 4 ods. 2 ZoPZP je potrebné pojem škoda
definovať extenzívne, a to tak, že zahŕňa aj nemajetkovú ujmu spočívajúcu v zásahu do osobnostných

práv pozostalých obete dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla. Súd prvej
inštancie sa tak plne stotožnil s rozhodnutiami Najvyššieho súdu SR publikovanými pod č. 61/2018 a č.
85/2021, a na ich odôvodnenie v tejto veci odkázal. Tvrdenie o nejednoznačnosti judikatúry a absencii
rozhodnutí, ktoré by pripúšťali takýto extenzívny výklad § 4 ods. 2 ZoPZP, je nesprávne a v súčasnosti
prekonané.

21/ Žalovaný 2 v podaní zo dňa 09.05.2019 uviedol, že v predmetnej otázke absentuje rozhodnutie
Veľkého senátu Najvyššieho súdu SR, ktoré jediné môže byť smerodajné pre rozhodovanie súdov
nižších súdov. K uvedenému je nutné uviesť, že táto otázka bola predmetom konania pred Veľkým
senátom Najvyššieho súdu SR (sp. zn. 1VCdo/3/2018), avšak bol to práve žalovaný 2, kto po postúpení

veci Veľkému senátu Najvyššieho súdu SR zobral dovolanie späť podaním zo dňa 14.08.2018, čím
zamedzil vyriešeniu tejto otázky Veľkým senátom Najvyššieho súdu SR. Jeho procesnú obranu preto
súd prvej inštancie vyhodnotil ako účelovú a zavádzajúcu.

22/ V prípade vznesenej námietky premlčania práva na náhradu nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie

svoje závery podporil poukazom na ustálenú judikatúru : „Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch, je právom majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje.“ (Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky 27. novembra 2012 sp.zn. 2 Cdo 194/2011, publikovaný v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí
súdov SR pod č. 58/2014).

23/ „Správne prvoinštančný súd vychádzal z toho, že žalobcami uplatnené práva sa premlčujú vo
všeobecnej trojročnej premlčacej dobe v zmysle ust. podľa § 101 Obč. zák., ktorá začína plynúť
dňom, kedy došlo k zásahu do osobnostných práv, v danej veci momentom smrti ich syna a brata
04.02.2013, a preto ich nároky nie sú premlčané. Ani v tomto smere odvolacia argumentácia žalovaného
nemôže obstáť, keď (ako na to správne s odkazom na rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave zo dňa

08.02.2018, sp. zn. 10Co/10/2018 a Krajského súdu v Prešove zo dňa 21.06.2017, sp. zn. 2Co/123/2016
poukázali aj žalobcovia vo vyjadrení k odvolaniu) aj náhrada za nemateriálnu ujmu spôsobenú pri
dopravnej nehode sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe podľa § 101 Obč. zák. Nejde
pritom, ako sa to snaží účelovo interpretovať žalovaný v odvolaní, o nárok na náhradu škody, ako
ho má na mysli ust. § 106 Obč. zák. Je pravdou, že pre účely posúdenia pasívnej vecnej legitimácie

žalovanéhoakopoisťovateľaustálenájudikatúrapracujespojmomškodyapodtentopojempodraďujeaj
nemajetkovú ujmu z porušenia osobnostných práv, ku ktorému došlo smrťou blízkej osoby pri dopravnej
nehode.JudikatúravšaktakútonemajetkovúujmupodpojemškodyvpodmienkachSlovenskejrepubliky
zahŕňa iba pre účely posúdenia pasívnej vecnej legitimácie. Uvedené nič nemení na obsahu a podstate
daného nároku, ktorý má v Slovenskej republike právny základ v ustanoveniach § 11 a nasl. Obč.

zák., a práve preto sa v tomto prípade podľa názoru odvolacieho súdu nemôže uplatniť premlčacia
doba v zmysle ust. § 106 Obč. zák., ale rovnako ako v prípade ktoréhokoľvek iného nároku (práva) na
náhradunemajetkovejujmy,bezohľadunaskutkovýzákladjehovzniku,všeobecnátrojročnápremlčacia
doba. Bolo by totiž neudržateľné, aby sa na totožné právo (na náhradu nemajetkovej ujmy z porušenia
osobnostných práv) uplatňovala rozdielna premlčacia doba iba v závislosti od toho, či vzniklo v dôsledku

usmrtenia pri dopravnej nehode a či má ten, do koho práv bolo zasiahnuté, možnosť uplatniť svoje právo
aj proti poisťovateľovi, ktorého povinnosť plniť náhradu tu existuje iba vzhľadom na potrebu uľahčenia
postavenia osôb, ktorým vznikla ujma pri prevádzke motorového vozidla.“ (Rozsudok Krajského súdu
Bratislava sp. zn. 8CoCsp/25/2020 zo dňa 29.06.2021, odsek 12 odôvodnenia).24/ Uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch pozostalých obete dopravnej nehody
spôsobenej prevádzkou motorového vozidla je osobným právom majetkovej povahy, ktorý je krytý z

povinného zmluvného poistenia motorových vozidiel, na uplatnenie ktorého sa vzťahuje premlčacia
doba vyplývajúca z ust. § 101 Obč. zák. Neexistuje žiadny dôvod, aby dlhodobo jednotná súdna prax v
otázke doby premlčania práva na náhradu nemajetkovej ujmy (podľa § 101 Obč. zák.) bola dotknutá len
zadefinovanímextenzívnehovýkladupojmuškodapreúčelykrytianáhradyškody(ajnemajetkovejujmy)
povinným zmluvným poistením. Súd prvej inštancie preto, aj vzhľadom na vyššie citované rozhodnutia,

konštatoval, že v tomto prípade nedošlo k premlčaniu nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. K momentu
smrti nebohého, zapríčinenému dopravnou nehodou, a tým aj k zásahu do osobnostných práv žalobcov
došlodňa13.06.2016.Žalobaboladoručenásúdudňa18.06.2018o21:56(dodatočneosobnedoručená
v listinnej podobe dňa 21.06.2018). Z uvedeného je zrejmé, že žaloba bola podaná včas, pred uplynutím
3 ročnej premlčacej doby podľa § 101 Obč. zák. Súd dodal, že ak by sa v konaní uplatnil výklad
priaznivejší pre žalovaných (avšak nesprávny), t.j. že premlčanie sa spravuje podľa § 106 Obč. zák.,

dvojročná subjektívna premlčacia lehota by plynula odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o
tom kto za ňu zodpovedá, k čomu došlo najskôr dňa 12.07.2016 (nahliadnutím do trestného spisu
advokátom žalobkyne 1), kedy sa žalobcovia dozvedeli, kto je osobou zodpovednou za škodu. Z
uvedeného vyplýva, že námietka premlčania žalovaných bola účelová a k premlčaniu nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy nedošlo.

25/ Námietka žalovaného 2, že až na pojednávaní dňa 05.10.2019 došlo k správnemu uvedeniu
žalobného petitu a tým aj k premlčaniu nároku, nie je správna. Žaloba sa úpravou petitu žiadnym
zásadným spôsobom nezmenila, keďže sa iba bližšie špecifikovala výška, ktorú žalobcovia jednotlivo
požadovali. Zároveň je nutné konštatovať, že o skutočnej výške náhrady nemajetkovej ujmy rozhoduje

súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, preto rozdelenie pôvodne žalovanej sumy 100.000 € pre
oboch žalobcov na 65.000 € pre žalobkyňu 1 a 35.000 € pre žalobcu 2, nemá vplyv na plynutie
premlčania.

26/ Keďže je v prípade nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, zrejmý a správne určený

okruh aktívne vecne legitimovaných subjektov (obaja žalobcovia) a pasívne vecne legitimovaných
subjektov (obaja žalovaní), je nepochybné, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je
dôvodný. Súd preto posudzoval výšku náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch s prihliadnutím na
závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k zásahu do osobnostných práv došlo. Usmrtením
nebohého došlo k absolútnemu a nenapraviteľnému zásahu do telesnej integrity a života nebohého, ako

aj do osobnostných práv žalobcov, predovšetkým do ich súkromného a rodinného života. Žalobkyňa 1
stratila manžela a otca ich nenarodeného dieťaťa, pričom z výpovedí svedkov je možné konštatovať, že
ich manželstvo bolo harmonické. V prípade žalobcu 2 ide o sekundárnu obeť, teda o dieťa, ktoré sa
narodilo po smrti otca, a ktoré nemalo možnosť vybudovať si vzťahy s otcom. Ujmou, ktorá sa priznaním
morálnej satisfakcie nahrádza je, že konaním žalovaného 1 došlo k odňatiu možnosti dieťaťa spoznať

svojho otca. K zásahu do osobnostných práv došlo zavineným konaním žalovaného 1, keď porušil
dôležitú povinnosť uloženú mu podľa zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke. Súd taktiež prihliadol
na pomery žalovaného 1, predovšetkým na skutočnosť, že žalovaný 1 je sám otcom maloletého dieťaťa.

27/ Zákon presne nedefinuje, v akej výške by mala byť nemajetková ujma priznaná a musí sa vychádzať

z individuálnych okolností prejednávanej veci. Ako pomocné kritérium môžu však pomôcť iné právne
predpisy, ktoré upravujú odškodňovanie osôb. Takým predpisom môže byť zákon o odškodňovaní, ktorý
v § 5 až 7 stanovuje maximálne limity výšky nemajetkovej ujmy, ak bola trestným činom spôsobená smrť.
Súd v tomto konaní analogicky použil ustanovenia zákona o odškodňovaní, pričom dospel k záveru, že
vzhľadomnazávažnosťvzniknutejujmyanaokolnosti,zaktorýchkzásahudoosobnostnýchprávdošlo,

je spravodlivé priznanie nemajetkovej ujmy vo výške podľa § 5 ods. 1 druhej a tretej vety, t.j. vo výške
50 násobku minimálnej mzdy určenej ku dňu úmrtia nebohého (405,- € v roku 2016). Súd tak určil výšku
nemajetkovej ujmy na 20.250 €. Keďže právo na odškodnenie majú ako žalobkyňa 1 tak aj žalobca 2,
súd prvej inštancie rozdelil uvedenú sumu medzi nich rovnakým dielom, t.j. každému po 10.125 €.

28/ Ďalšou otázkou, ktorá mala zásadný vplyv na určenie výšky nemajetkovej ujmy je spoluúčasť
nebohého na dopravnej nehode. Pri jej posudzovaní, súd vychádzal predovšetkým zo Znaleckého
posudku. Znalec konštatoval, že nebohý sa dopustil nesprávnej techniky jazdy motocyklu, ktorá
spočívala v tom, že v danom úseku jazdil rýchlosťou vyššou ako dovolenou, z ktorej by zabránil nehodezastavením pred koridorom pohybu odbočujúceho vozidla a nesprávnej techniky jazdy motocyklu, ktorá
spočívala taktiež v tom, že reagoval na nedanie prednosti v jazde protiidúcim doľava odbočujúcim
vozidlom tak, že „položil“ motocykel, čo mu znemožnilo zabrániť nehode aj v okamžitej jeho rýchlosti

časovo tak, že by po reakčnom čase brzdil maximálnym brzdným spomalením a prešiel by s motocyklom
poza vozidlo, ktoré by opustilo koridor pohybu motocykla. Nebohý mal na danom úseku jazdiť rýchlosťou
vyššou ako dovolenou (od 58,5 km/h až 65,7 km/h), pretože v obci bola povolená rýchlosť 50 km/h.
Ako však vyplýva zo Znaleckého posudku, nebohý nemusel v čase začiatku svojej reakcie rozpoznať,
ako bude reagovať žalovaný 1, ktorý mohol aj zastaviť v koridore pohybu nebohého, kedy by nebohý

nezabránil nehode žiadnym spôsobom z rýchlosti svojej jazdy. Súd sa stotožňuje so záverom znalca,
podľa ktorého nebohý nemusel v čase začiatku svojej reakcie rozpoznať reakciu žalovaného 1, preto
nie je možné jednoznačne uviesť, že „položenie“ motocykla bolo v danej situácii nesprávnou technikou
jazdy, predovšetkým pri zohľadnení času, ktorý mal nebohý na rozhodnutie, či bude brzdiť alebo „položí“
motocykel. Reakčný čas bol podľa znaleckého posudku 0,8 sekundy. Ide o čas, počas ktorého mal
nebohý zareagovať na nebezpečenstvo, vyhodnotiť situáciu a urobiť správne rozhodnutie, aby sa vyhol

dopravnej nehode. Súd preto nevzhliadol spoluvinu nebohého pri nesprávnej technike jazdy „položením“
motocykla.

29/ Inak je tomu ale v prípade vyššej než dovolenej rýchlosti nebohého (od 58,5 km/h až 65,7 km/h),
čím jednak sám porušil predpisy o cestnej premávke a v nezanedbateľnej miere prispel k dopravnej

nehode. Nebohý by mohol zabrániť nehode priestorovo zastavením do miesta zrážky, ak by v mieste
začiatku reakcie jazdil rýchlosťou do 51,8 km/h. Súd preto porovnal mieru zavinenia žalovaného 1
(porušenie dopravných predpisov nedaním prednosti v jazde nebohému, ktorého ohrozil) a nebohého
(porušenie dopravných predpisov prekročením maximálnej povolenej rýchlosti), pričom dospel k záveru,
že porušenie dopravných predpisov žalovaného 1 bolo hlavným faktorom pre vznik dopravnej nehody.

Súdu sa preto spoluzavinenie nebohého v rozsahu 10 % zdá spravodlivým a postačujúcim vzhľadom
na priebeh dopravnej nehody a mieru účasti nebohého a žalovaného 1 na dopravnej nehode. Súd prvej
inštancie preto znížil výšku nemajetkovej ujmy o 10 %, t.j. na výšku 18.225 € a tú rozdelil rovnakým
dielom vo výške 9.112,50 € pre žalobkyňu 1 a vo výške 9.112,50 € pre žalobcu 2.

30/ Vo veci náhrady nákladov spojených s pohrebom, tie súd považoval za dôvodné, preukázané a
správne vyčíslené. Právnym základom týchto nákladov je § 449 ods. 2 Obč. zák. a ich vznik ako škody
na majetku, ku ktorej došlo v súvislosti s dopravnou nehodou, kvôli porušeniu právnej povinnosti na
úseku cestnej dopravy žalovaným 1. Žalovaný 2 je pasívne vecne legitimovaný v zmysle § 4 ods. 2 písm.
a) ZoPZP. Žalobkyňa 1 si náklady spojené s pohrebom vyčíslila na sumu 1.595,12 €, pričom k žalobe

priložila doklady preukazujúce ich úhradu (Faktúra č. XXXXXXX dodávateľa Y. T. - V. vo výške 910,12
€ s dokladom o zaplatení, Objednávka č. X/XXXX dodávateľa R. T. - kamenárstvo vo výške 115,- € s
dokladom o zaplatení a Doklady o zaplatení vencov dodávateľa R. V. MOON FLOWER vo výške 570,-
€). Súd, rovnako ako náhradu nemajetkovej ujmy, znížil výšku náhrady nákladov spojených s pohrebom
v zmysle § 441 Obč. zák. o spoluzavinenie nebohého (10 %), t.j. na sumu 1.435,60 €. Takto určená

výška nákladov spojených s pohrebom je primeraná a nárok na náhradu škody nebol premlčaný podľa §
106 Obč. zák., keďže k zaplateniu úhrady prvej z citovaných položiek došlo dňa 20.06.2016 a k určeniu
zodpovedného subjektu došlo najskôr dňa 12.07.2016. Keďže žaloba bola podaná dňa 18.06.2018, k
premlčaniu tohto nároku nedošlo.

31/ Povinnosť žalovaného 2 zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy a náhradu škody spoločne a
nerozdielne so žalovaným v 1. rade vyplýva z ustanovenia § 15 ods. 1 ZoPZP. Z citovaného ustanovenia
vyplýva všeobecný priamy nárok poškodeného na náhradu škody proti poisťovateľovi zodpovednej
osoby, preto v prípade škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla si poškodený môže vybrať, či
nároknanáhraduškodyuplatnívočiškodcovi(poistenému)alebovočipoisťovateľovialebovočiobidvom

súčasne (solidárne). Obdobne aj vyššie citované rozhodnutie Najvyššieho súdu SR publikované pod č.
85/2021.

32/ V prípade pozostalostnej úrazovej renty žalobkyni 1, súd vychádzal z § 448 Obč. zák., podľa ktorého
žalobkyni 1 vznikol nárok na priznanie pozostalostnej úrazovej renty, keďže nebohý mal v čase jeho

úmrtia voči žalobkyni 1 vyživovaciu povinnosť medzi manželmi podľa § 71 ods. 1 zákona o rodine.
Výšku pozostalostnej úrazovej renty súd skúmal podľa predpisov o sociálnom poistení, predovšetkým
§ 92 - 93 ZoSP a § 89 ZoSP. Podľa § 93 ods. 1 ZoSP sa určí výška pozostalostnej úrazovej renty vo
výške výživného, ktoré bol nebohý povinný platiť ku dňu svojej smrti. Nebohý však ku dňu smrti nemalurčenú výšku výživného, ktoré mal platiť v rámci vyživovacej povinnosti medzi manželmi. Vykonaným
dokazovaním sa zároveň nepodarilo zistiť výšku mzdy, odvodov do sociálnej poisťovne alebo iného
príjmu nebohého v čase smrti. Súd preto vychádzal z posledného dostupného vymeriavacieho základu

Sociálnej poisťovne za rok 2014, ktorý bol vo výške 402,50 €. Pri výpočte sumy úrazovej renty súd
postupoval podľa § 89 ZoSP, pričom pri vymeriavacom základe 402,50 € je pravdepodobný denný
vymeriavací základ vo výške 13,4166 €, z toho je suma zodpovedajúca 80 % denného vymeriavacieho
základu vo výške 10,7333 €, čo po súčine 30,4167-násobku tejto sumy predstavuje úrazovú rentu vo
výške 326,47 €. K uvedenej sume je nutné pripočítať aj spoluzavinenie nebohého v rozsahu 10 %,

čo tvorí pozostalostnú úrazovú rentu vo výške 293,82 € (402,50 / 30 = 13,4166 x 0,8 = 10,7333 x
30,4167 = 326,47 x 0,9 = 293,82 €). Žalobkyňa 1 žiada pozostalostnú úrazovú rentu vo výške 300 €
mesačne, pričom z rozhodnutia Sociálnej poisťovne poberá dávku vo výške cca 325 € mesačne. Takto
vypočítaná výška pozostalostnej úrazovej renty je nižšia ako pozostalostná úrazová renta určená zo
Sociálnej poisťovne, ktorá tak v plnom rozsahu plní funkciu náhrady vyživovacej povinnosti nebohého,
vo výške v akej si ju žalobkyňa 1 uplatnila. Súd prvej inštancie preto žalobu v tejto časti zamietol.

33/ O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 257 CSP, a to tak, že ich nepriznal
žiadnej zo strán sporu. V tomto konaní bolo viacero predmetov konania, pričom ich výška a úspech
sporových strán boli rôzne. Žalobcovia 1, 2 boli úspešní v časti, ktorá sa týkala náhrady nemajetkovej
ujmy a náhrady nákladov spojených s pohrebom a to v rozsahu 90 %, vzhľadom na spoluzavinenie

nebohého. Úspech žalovaných 1, 2 spočíval predovšetkým v zamietnutí nároku na pozostalostnú
úrazovú rentu žalobkyne 1 a žalobcu 2, a taktiež v náhrade nemajetkovej ujmy a náhrade nákladov
spojených s pohrebom v rozsahu 10 %, vzhľadom na spoluzavinenie nebohého. Je pravdou, že
žalobcovia sa domáhali náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 65.000 € pre žalobkyňu 1 a 35.000 € pre
žalobcu 2, avšak v konaní o ochranu osobnosti sa podľa § 13 ods. 3 Obč. zák. určuje výška náhrady

nemajetkovej ujmy až rozhodnutím súdu s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti,
za ktorých k porušeniu práva došlo. Na rozdiel od žalôb na splnenie povinnosti (napr. zaplatenie dlžnej
sumy), kde je predmet konania presne špecifikovaný a jednoznačný už pri podaní žaloby, v prípade
náhrady nemajetkovej ujmy pri zásahu do osobnostných práv sa výška nemajetkovej ujmy špecifikuje
v priebehu celého konania a ustáli sa až súdnym rozhodnutím, čo je výslovným oprávnením súdu. Na

základe uvedeného je zrejmé, že žalovaných nemožno považovať za úspešných v časti, v ktorej sa
náhrada nemajetkovej ujmy nepriznala. V ostatnej časti, v ktorej boli žalobcovia a žalovaní úspešní,
je možné konštatovať, že ich úspech bol porovnateľný, ak nie rovnaký. Súdu sa zároveň nepriznanie
náhradytrovkonaniažiadnejzostránsporujavíakonajspravodlivejšievzhľadomnaosobnéamajetkové
pomery oboch sporových strán.

34/ Uvedený rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalovaný 2 ( s účinkom aj pre žalovaného
1 ); jeho odvolanie smerovalo proti výrokom I, II a III, ktorými súd prvej inštancie žalobe žalobcov 1, 2
vyhovel, ako aj proti výroku V, ktorým súd prvej inštancie rozhodol o trovách prvoinštančného konania.
Odvolanie podal žalovaný 2 podľa § 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP, t.j. že konanie má inú vadu,

ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ďalej, žesúd prvej inštancie na základe
vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a tiež, že rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný 2 zotrval na všetkých svojich
predošlých tvrdeniach. Súd prvej inštancie sa nevysporiadal s jeho námietkami, nezohľadnil dostatočne
všetky skutočnosti rozhodujúce pre uplatnený nárok. Konajúci súd sa nedostatočne vysporiadal s ním

vznesenou námietkou premlčania. Zo strany súdu nedošlo k rozlíšeniu osoby, ktorá do práv zasiahla -
vodič, ktorý zodpovedá na základe Občianskeho zákonníka a poisťovateľ, ktorý môže zodpovedať len
cez ustanovenia zákona o PZP.
35/Jepravdou,žesúduužvminulostiprijalizáver,že právonanáhradunemajetkovejujmysapremlčuje
vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe. Toto tvrdenie je pravdivé, pokiaľ ide o uplatnenie nároku

voči osobe, ktorá do práv zasiahla. Táto interpretácia ale nie je možná podľa názoru žalovaného 2 pri
uplatňovaní náhrady nemajetkovej ujmy ako škody cez ustanovenia zákona o PZP voči žalovanému 2.
V právnom štáte je takéto konanie neudržateľné, nie je možné aplikovanie zákona o PZP a zároveň
ustanovenia tohto zákona vo vzťahu k premlčaniu ignorovať. Zákon o PZP síce v ustanovení § 15
ods. 2 ustanovuje, že na premlčanie nároku na náhradu škody proti poisťovateľovi platí rovnaká úprava

ako na premlčanie nároku proti osobe, ktorá škodu spôsobila. Primárne toto ustanovenie hovorí o
škode a nie o náhrade nemajetkovej ujmy, a preto nemožno aplikovať inštitút premlčania nemajetkovej
ujmy na premlčanie nemajetkovej ujmy, ktorá je pri takomto posúdení vyhodnotená ako škoda na účely
zákona o PZP. Zákon o PZP nepozná náhradu nemajetkovej ujmy, ale len inštitút náhrady škody apresne ustanovuje v § 4 čo sa nahrádza prostredníctvom jeho ustanovení. Ak súd prijal záver, že
nemajetkovú ujmu, resp. jej náhradu je možné subsumovať pod túto škodu, tak je jediný možný a logický
záver, že premlčanie bude v intenciách ostatných škôd nahrádzaných z povinného zmluvného poistenia

motorového vozidla, a to ako dvojročná doba subjektívna, tak aj trojročná doba objektívna. Pre plynutie
premlčacej doby čo do jej začatia a dĺžky je rozhodujúci § 106 ods. 1 a ods. 2 Obč. zák. Žalovaný 2 nijako
nezasiahol do práv žalobcov, na rozdiel od žalovaného 1, a jeho zodpovednosť tak môže byť teoreticky
súdom priznaná len cez ustanovenia zákona o PZP, preto aj uplatňovaný inštitút premlčania musí byť
v súlade s týmto záverom. Uplatňovaný nárok žalobcov 1, 2 je tak voči žalovanému 2 premlčaný; k

dopravnej nehode došlo dňa 13. 6. 2016. Žaloba bola konajúcemu súdu doručená dňa 18. 6. 2018,
teda po uplynutí dvojročnej subjektívnej premlčacej doby - tá začala plynúť v súlade s ust. § 106 ods.
1 Obč. zák. v deň nehody/úmrtia 13. 6. 2016 a uplynula dňa 13. 6. 2018.
36/ Je ďalej nesporné, že súd pri náhrade nemajetkovej ujmy prihliada aj na to, či pozostalí neboli
morálne uspokojení v podobe odsúdenia páchateľa za trestný čin alebo poskytnutím ospravedlnenia.
Z ust, § 13 ods. 1, ods. 2 Obč. zák. plynie, že finančná náhrada je až posledným spôsobom náhrady

v prípadoch, ak nepostačuje morálne zadosťučinenie, ktorým je najmä ospravedlnenie alebo samotné
prejednanie veci a odsúdenie osoby, ktorá zásah spôsobila. Podľa právnej teórie nemožno zamieňať
nárok na náhradu nemajetkovej ujmy s finančnou odkázanosťou na nebohého. Účelom inštitútu náhrady
nemajetkovej ujmy je poskytnutie morálnej satisfakcie, priznanie primeraného zadosťučinenia, ak
nepostačuje morálne odškodnenie. Preto bolo potrebné v konaní skúmať rozhodujúce skutočnosti, a to

najmä, aké silné boli citové väzby medzi žalobcom 1 a nebohým a akou intenzitou sa do nich zasiahlo.
37/ Znalec v trestnom konaní konštatoval, že nebohý sa dopustil nesprávnej techniky jazdy motocyklu,
ktorá spočívala v tom, že v danom úseku jazdil rýchlosťou vyššou ako dovolenou, z ktorej by
zabránil nehode zastavením pred koridorom pohybu odbočujúceho vozidla a nesprávnej techniky jazdy
motocyklu, ktorá spočívala tiež v tom, že reagoval na nedanie prednosti v jazde protiidúcim doľava

odbočujúcim vozidlom tak, že „položil“ motocykel, čo mu znemožnilo zabrániť nehode aj v okamžitej
jeho rýchlosti časovo tak, že by po reakčnom čase brzdil maximálnym brzdným spomalením a prešiel
by s motocyklom poza vozidlo, ktoré by opustilo koridor pohybu motocykla. Súd uznal spoluvinu v
rozsahu 10 % vo vzťahu k rýchlosti jazdy. Uvedené zníženie nezodpovedá podľa nášho názoru rozsahu
spoluzavinenia,keďžerýchlosťbolaprimárnoupríčinounehody. Rovnakosamotnénesprávnepoloženie

motocykla malo priamy súvis s rýchlosťou vozidla. Vzhľadom na závery súdu ohľadom techniky jazdy
motocykla je nutné konštatovať, že to bola práve rýchlosť, ktorá mala priamy vplyv na tragické následky
a rovnako znížila reakčný vzťah.
38/ Žalovaný 2 mal tiež za to, že konanie má i inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, a to odňatie súdu prvej inštancie konať pred súdom a nedostatočné a chybné

odôvodnenie rozhodnutia. Odôvodnenie rozsudku je dôležitým predpokladom jeho preskúmateľnosti,
čomu prikladá veľký význam v mnohých svojich rozhodnutiach Ústavný súd Slovenskej republiky ( II.
ÚS 410/06, IV. ÚS 115/03, III. ÚS119/03, III. ÚS 209/04 ). Podľa názoru žalovaného 2 sa súd prvej
inštancie nevysporiadal s jeho argumentáciou, nedostatočne zohľadnil spoluzavinenie nebohého. Súd
prvej inštancie v rozpore s § 220 ods. 2 CSP neuviedol, aké skutočnosti považoval za preukázané, ktoré

za preukázané nepovažoval, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov
riadil. Odôvodnenie rozhodnutia považuje žalovaný 2 za nepreskúmateľné. Vada konania spočívajúca
v nedostatočnom odôvodnení rozsudku je v zmysle ustálenej judikatúry porušením základného práva
účastníkanaspravodlivýproces,ktoréprávozaručujúvpodmienkachSR okremzákonovajčl.46anasl.
Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Žalovaný 2 navrhoval

odvolaciemu súdu rozsudok súdu prvej inštancie v ním napadnutých častiach zmeniť tak, že žalobu v
celom rozsahu zamietne a prizná mu náhradu trov konania v rozsahu 100 %, alebo v napadnutých
častiach rozsudok súdu prvej inštancie zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie.
39/ Na odvolanie žalovaného 2 podali žalobcovia 1, 2 písomné vyjadrenie, v ktorom navrhli v
napadnutých častiach rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť a priznať im náhradu trov konania 100 %.

Podané odvolanie označili za nedôvodné. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dôkladné dokazovanie,
správne ustálil skutkový stav, vec správne právne posúdil a svoje rozhodnutie aj vyčerpávajúco a
podrobne odôvodnil, a to ako v prípade otázky premlčania, tak aj ustálenia priznanej výšky náhrady
nemajetkovej ujmy a rovnako tak aj v prípade stanovenia spoluzavinenia zomrelého v rozsahu 10
%. Žalobcovia 1, 2 vo svojom vyjadrení zdôraznili, že hlavnou a najvýznamnejšou príčinou vzniku

dopravnej nehody ako škodovej udalosti v danej veci bolo porušenie § 19 ods. 4 zák. č. 8/2009
Z.z. o cestnej premávke, v znení účinnom ku dňu 13. 6. 2016 žalovaným 1, keď pri odbočovaní
vľavo nedal prednosť protiidúcemu nebohému Y. Š. a ani sa nepresvedčil, že pri odbočovaní vľavo
neohrozí žiadneho protiidúceho vodiča. Prekročenie povolenej rýchlosti v obci nebohým o 8,5 km/hod.,ako uvádza Ing. Anton Guštara znalec v odbore cestná doprava v znaleckom posudku č. 31/2016
rozhodne nemožno považovať za priamu a podstatnú príčinu vzniku dopravnej nehody, ako sa to snaží
interpretovať žalovaný 2. Navyše zo strany žalovaného 1 išlo o porušenie pravidiel cestnej premávky

závažným spôsobom. Okrem uvedeného nemožno opomenúť ani tú skutočnosť, že k dopravnej nehode
a prekročeniu rýchlosti nebohým Y. Š. došlo blízko po vjazde do mesta Y. v jeho nezastavanej časti a
zo smeru jazdy nebohého v klesaní vozovky.
40/ Na vyjadrenie žalobcov 1, 2 podal žalovaný 2 odvolaciu repliku ( č.l. 383, 384 spisu ), v ktorej
zotrval na všetkých svojich doterajších vyjadreniach a písomných podaniach, uvedených v konaní pred

súdom prvej inštancie. Žalobcovia 1, 2 neuvádzajú žiadne nové skutočnosti, ale obmedzujú sa len na
konštatovanie rovnakých už skôr prezentovaných právnych názorov. Žalobcovia 1, 2 na jednej strane
tvrdia, že zákon o PZP zahŕňa aj odškodnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy avšak na druhej
strane uvádzajú, že sa na tento inštitút vzťahujú pravidlá premlčania podľa § 101 Obč. zák., pretože
náhrada nemajetkovej ujmy podľa Občianskeho zákonníka nie je škodou. Eurokonformný výklad pojmu
„škoda“ na účely zákona o PZP znamená, že škodou na účely tohto zákona je aj náhrada nemajetkovej

ujmy; uvedené však neznamená, že by zákon o PZP preberal inštitúty Občianskeho zákonníka
zohľadňujúc ďalšie svoje ustanovenia. Ak má teda žalovaný 2 odškodniť ako škodu aj náhradu
nemajetkovej ujmy, musia sa na tento nárok vzťahovať aj ďalšie ustanovenia zákona o PZP. Jeho
ustanoveniapritompoznajúleninštitútnáhradyškody. Všetkyrozsudky,ktorýmisaargumentujepasívna
vecná legitimácia poisťovateľov vozidiel pri náhrade nemajetkovej ujmy uvádzajú, že nemajetková

ujma je škodou na účely zákona o PZP. Zákon o PZP nepozná inú formu odškodnenia, resp. plnenia
ale len náhradu škody. Preto je aj jasne definovaná subjektívna premlčacia doba ako dvojročná. Vo
vzťahu k žalovanému 2 nie je možné aplikovanie zákona o PZP a zároveň ustanovenia tohto zákona
vo vzťahu k premlčaniu ignorovať, pretože už to nie je pre žalobcov vyhovujúce. Žalovaný 2 trval aj na
tom, že rozhodujúci bol aj spôsob jazdy nebohého. Nemožno zľahčovať, že k prekročeniu rýchlosti zo

strany nebohého došlo tesne po vstupe do mesta, v jeho nezastavanej časti a pri klesajúcej vozovke.
Nie je pravdou, že nebohý prekročil rýchlosť o 8,5 km/hod., nakoľko v napádanom rozsudku aj vo
vypracovanom znaleckom posudku sa uvádza odhad rýchlosti motocykla nebohého 58,5 - 65,7 km/
hod. Prekročením povolenej rýchlosti sa nebohý dopustil porušenia pravidiel cestnej premávky, pričom
v prípade jazdy povolenou rýchlosťou mohol zvýšiť reakčný čas a vzdialenosť od vozidla žalovaného 1 a

tak mať možnosť vyriešiť situáciu iným spôsobom ako „položením motocykla“, ktoré malo pre nebohého
tragické následky. Na základe uvedeného preto súdom uznaná spoluvina nebohého vo výške 10 %
nezodpovedá rozsahu jeho spoluzavinenia. Žalovaný 2 navrhoval rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutých častiach buď zmeniť tak, že odvolací súd žalobu v celom rozsahu zamietne, alebo ho zruší
a vráti súdu prvej inštancii na ďalšie konanie.

41/ Ďalšie vyjadrenia strany sporu súdu nedoručili.
42/ Odvolací súd preskúmal a prejednal vec v rozsahu podaného odvolania ( t.j. vo vyhovujúcich
výrokoch a vo výroku o trovách konania ) v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 CSP, bez nariadenia odvolacieho
pojednávania(rozsudokbolodvolacímsúdomverejnevyhlásenýpodľa§378ods.1a§219ods.3CSP)
a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného 2 ( s účinkami aj pre žalovaného 1, ktorý sám odvolanie

nepodal ) nie je dôvodné.

43/ Podľa § 13 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 OZ, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od
neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov
a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa

odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť
v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Výšku náhrady
podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k
porušeniu práva došlo.

44/ Podľa § 100 ods. 1 a ods. 2 OZ, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone
ustanovenej ( § 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník
premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. Premlčujú sa všetky majetkové práva
s výnimkou vlastníckeho práva. Tým nie je dotknuté ustanovenie § 105. Záložné práva sa nepremlčujú
skôr, než zabezpečená pohľadávka.

45/ Podľa § 101 OZ, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná
a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.46/ Podľa § 106 ods. 1 a ods. 2 OZ, právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa
poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Najneskoršie sa právo na náhradu škody
premlčí za tri roky, a ak ide o škodu spôsobenú úmyselne, za desať rokov odo dňa, keď došlo k udalosti,

z ktorej škoda vznikla; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví.

47/ Podľa § 427 ods. 1 a ods. 2 OZ, fyzické a právnické osoby vykonávajúce dopravu zodpovedajú za
škodu vyvolanú osobitnou povahou tejto prevádzky. Rovnako zodpovedá aj iný prevádzateľ motorového
vozidla, motorového plavidla, ako aj prevádzateľ lietadla.

48/ Podľa § 4 ods. 1 ZoPZP, poistenie zodpovednosti sa vzťahuje na každého, kto zodpovedá za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla uvedeného v poistnej zmluve.

49/ Podľa § 4 ods. 2 ZoPZP, poistený má z poistenia zodpovednosti právo, aby poisťovateľ za neho
nahradil poškodenému uplatnené preukázané nároky na náhradu a) škody na zdraví a nákladov

pri usmrtení, b) škody vzniknutej poškodením, zničením, odcudzením alebo stratou veci, c) účelne
vynaložených nákladov spojených s právnym zastúpením pri uplatňovaní nárokov podľa písmen a), b)
a d), ak poisťovateľ nesplnil povinnosti uvedené v § 11 ods. 6 písm. a) alebo písm. b) alebo poisťovateľ
neoprávnene odmietol poskytnúť poistné plnenie, alebo neoprávnene krátil poskytnuté poistné plnenie,
d) ušlého zisku.

50/ Podľa § 4 ods. 4 ZoPZP, poistený má právo, aby poisťovateľ za neho poskytol poškodenému poistné
plnenie v rozsahu podľa odseku 2, ak ku škodovej udalosti, pri ktorej táto škoda vznikla a za ktorú
poistený zodpovedá, došlo v čase trvania poistenia zodpovednosti, ak tento zákon neustanovuje inak.

51/ Podľa § 15 ods. 1 a ods. 2 ZoPZP, náhradu škody uhrádza poisťovateľ poškodenému. Poškodený
je oprávnený uplatniť svoj nárok na náhradu škody priamo proti poisťovateľovi a je povinný tento nárok
preukázať. Na premlčanie nároku na náhradu škody proti poisťovateľovi platí rovnaká úprava ako na
premlčanie nároku proti osobe, ktorá škodu spôsobila.

52/ Predmetom odvolacieho konania v predmetnej právnej veci zostal už len nárok žalobcov 1, 2 v
súlade s ust. § 15 Obč. zák. ako pozostalých blízkych osôb ( pozostalá manželka a syn ) po zomrelej
obeti dopravnej nehody náhrady nemajetkovej ujmy v dôsledku zásahu do osobnostných práv voči
žalovanému 1 ( ako vodičovi motorového vozidla ) a tiež žalovanému 2 ( poisťovni, v ktorej mal žalovaný
1 uzatvorenú zmluvu o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú pri prevádzke

motorového vozidla ); ako aj nárok žalobkyne 1 na náhradu nákladov spojených s pohrebom. Súd prvej
inštancie žalobcom priznaný nárok posudzoval v zmysle ustálenej súdnej rozhodovacej praxe v súlade
s ust. § 11 a § 13 Obč. zák., v dôsledku dotknutého práva na súkromný a rodinný život žalobcov 1, 2
spôsobený úmrtím blízkeho člena rodiny ( v prípade nároku na náhradu nemajetkovej ujmy ) a podľa §
449 ods. 2 a § 441 Obč. zák. v spojení s § 4 ods. 2 písm. a/ zák. o povinnom zmluvnom poistení ( v

prípade nároku na náhradu nákladov spojených s pohrebom ).

53/ Otázka, či možno v rámci náhrady škody, ktorej vznik bol dôsledkom prevádzky motorového
vozidla, odškodniť aj nemajetkovú ujmu spôsobenú pozostalým po obetiach dopravnej nehody, prešla
v slovenskej súdnej praxi určitým vývojom, tento je však v ostatnom období jednoznačný a ustálený,

s pozitívnym záverom, t.j., že náhrada nemajetkovej ujmy spadá pod ust. § 4 ods. 2 zákona č.
381/2001 Z.z. Súdna prax vychádza z názoru, že v širšom ponímaní treba považovať za škodu na
zdraví podľa § 4 ods. 2 písm. a/ zákona o PZP aj nemajetkovú ujmu spôsobenú pozostalým osobám
po obetiach dopravných nehôd. Ako na to už poukázal súd prvej inštancie tento záver vychádza z
uznesenia Ústavného súdu SR III.ÚS 666/2016 zo dňa 11. 10. 2016. Rovnaký záver prijal ústavný

súd aj v rozhodnutí I.ÚS 474/2016, v rámci ktorého podrobil prieskumu aj otázku vecnej pasívnej
legitimácie poistiteľa ( poistiteľ v konaní vystupoval ako žalovaný ). K rovnakým záverom dospel aj
Najvyšší súd SR v rozhodnutí 6MCdo/1/2016 zo dňa 31. 7. 2017. Všetky vyššie označené rozhodnutia
predstavujú ustálenú súdnu prax v sporoch o náhradu nemajetkovej ujmy pozostalých blízkych osôb
obetí dopravných nehôd, pričom v predmetnom konaní nebola zistená dokazovaním žiadna taká

okolnosť, ktorá by odôvodňovala odchýlenie sa od vyššie uvedenej ustálenej rozhodovacej praxe súdov.
54/ Navyše, ako na to rovnako poukázal už súd prvej inštancie, žalovaným 2 napadnuté rozhodnutie
predstavuje také riešenie danej problematiky, ktoré je v súlade s eurokonformným výkladom ust. § 4
ods. 2 zákona o povinnom zmluvnom poistení. Slovenské súdy, ako orgány aplikujúce právo musiav rámci svojho rozhodovania zisťovať nielen vôľu slovenského zákonodarcu, ale keďže Slovenská
republika je tiež člen Európskej únie, musia skúmať aj vôľu únijného tvorcu pri právnej regulácii, ktorá je z
hľadiska právnej relevancie úpravy v právnych vzťahoch postavená na roveň slovenského zákonodarcu,

resp. niekedy aj nad vôľu slovenského zákonodarcu. Uvedená požiadavka vyplýva z Ústavy SR,
jej čl. 144 ods. 1, ktorá sudcom nepredpisuje len viazanosť zákonom ako výsledkom vnútroštátnej
zákonodarnej moci, ale aj viazanosť ústavou i samotnou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2
ústavy ( porovnaj rozhodnutie III.ÚS 666/2016 zo dňa 11. 10. 2016 ). Pojem „škoda“ je v unijnom práve
interpretovaný extenzívne, tak, že zahŕňa nielen vecnú škodu, ale aj náhradu nemajetkovej ujmy z titulu

občianskoprávnej zodpovednosti za zásah do osobnostných práv pozostalých, spočívajúci v zásahu
do práva na súkromný a rodinný život, spôsobený usmrtením blízkej osoby pri prevádzke dopravných
prostriedkov.

55/ Zákonodarca v ust. § 4 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z. z. expressis verbis nerozlišuje medzi pojmami
škoda na majetku, škoda na zdraví a nemajetková ujma, ku ktorej jednoznačne patrí aj nemateriálna

nemajetková ujma, čo však nemôže byť vykladané v neprospech žalobcov. V tejto súvislosti súd
poukazuje na nález Ústavného súdu SR, č. k. III. ÚS 341/07-38 z 01.07.2008, podľa ktorého pri výklade
a aplikácii ustanovení právnych predpisov je nepochybne potrebné vychádzať prvotne z ich doslovného
znenia. Súd však nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, ba
dokoncasamusí,oddoslovnéhozneniaprávnehotextuodchýliťvprípade,keďtozozávažnýchdôvodov

vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov
a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov ( čl. 152 ods. 4 Ústavy ). Súd sa v takýchto
prípadoch musí zároveň vyvarovať svojvôle ( arbitrárnosti ) a svoju interpretáciu právnej normy musí
založiť na racionálnej argumentácii. V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia
právneho predpisu ( ktorý napr. umožňuje viac verzií interpretácie ) alebo v prípade rozporu tohto znenia

so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno
uprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým ( jazykovým ) výkladom. Viazanosť
štátnych orgánov zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú
nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie čl.
2 ods. 2 Ústavy nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona.

56/ Potom pre účely zákona č. 381/2001 Z. z. treba pojem škoda vykladať extenzívne v tom zmysle, že
tento pojem zahŕňa aj náhradu nemajetkovej ujmy z titulu občianskoprávnej zodpovednosti za zásah do
osobnostných práv pozostalých, spočívajúci v zásahu do práva na súkromný a rodinný život spôsobený
usmrtením blízkej osoby pri prevádzke dopravných prostriedkov, a že aj táto náhrada je predmetom

poistného krytia. Účelom poistenia za škody spôsobené prevádzkou dopravných prostriedkov je zmierniť
dôsledky škôd, ku ktorým došlo v súvislosti s touto prevádzkou. Aj podľa dôvodovej správy k uvedenému
zákonu je usmrtenie pri dopravnej nehode najzávažnejším dôsledkom tejto udalosti. Pokiaľ podľa súdnej
praxe usmrtenie pri dopravnej nehode vyvoláva nielen občianskoprávnu zodpovednosť za škodu, ale
aj občianskoprávnu zodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnostných práv, musí byť aj táto

zodpovednosť predmetom poistného krytia. Pri výklade pojmu škoda pre účely zákona č. 381/2001 Z.
z. treba vychádzať z chápania tohto pojmu v komunitárnom práve. Predmetný zákon bol totiž výsledkom
transpozície smerníc Európskej únie, ktoré boli nahradené teraz platnou Smernicou Európskeho
parlamentu a Rady 2009/103/ES zo 16. septembra 2009 o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorových vozidiel a o kontrole plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti. Táto

smernica síce nedefinuje pojem škoda, ale z jej textu je zrejmé, že pod týmto pojmom rozumie osobnú
ujmu („personal injury") a škodu na majetku.

57/ Námietku nedostatku vecnej pasívnej legitimácie žalovaného 2 ( poisťovne ) v konaní vyhodnotil
súd prvej inštancie správne ako nedôvodnú. Žalovaný 2 je poisťovňou, v ktorej bolo povinne zmluvne

poistené osobné motorové vozidlo žalovaného 1, ( táto skutočnosť medzi stranami sporu nebola
sporná ); v dôsledku prevádzky tohto motorového vozidla došlo k usmrteniu manžela žalobkyne 1 a
otca žalobcu 2. Pasívna vecná legitimácia žalovaného 2 vyplýva z ust. § 4 ods. 2 písm. a/ v spojení
s § 15 zákona č. 381/2001 Z. z.; je tak vnímaná aj ustálenou rozhodovacou praxou slovenských
súdov. V rozhodnutí zo dňa 30.9.2020, sp. zn. 1Cdo/214/2019, Najvyšší súd SR odmietol dovolanie

žalovaného 2/ v skutkovo obdobnej veci so záverom, že namietaná právna otázka pasívnej legitimácie
poisťovne v spore o náhradu nemajetkovej ujmy nie je po prijatí záväzného stanoviska rozhodovaná
dovolacím súdom rozdielne. Najvyšší súd v rozhodnutí zopakoval, že pre posúdenie otázky pasívnej
legitimácie poisťovne je rozhodujúce riešenie otázky, čo treba rozumieť pod pojmom škoda ( použitýmv PZP ), so záverom, že pre účely tohto zákona treba pojem škoda vykladať extenzívne v tom zmysle,
že tento pojem zahŕňa aj nemajetkovú ujmu, ktorej náhrada patrí pozostalým ( po blízkej osobe,
usmrtenej pri dopravnej nehode v súvislosti s prevádzkou motorového vozidla ) z titulu občianskoprávnej

zodpovednostizazásahdoosobnostnýchpráv,spočívajúcivzásahudoichprávanasúkromnýarodinný
život. Účelom poistenia za škody spôsobené prevádzkou motorových vozidiel je zmierniť dôsledky
škôd, ku ktorým došlo v súvislosti s touto prevádzkou. Aj podľa dôvodovej správy k zodpovednostnému
zákonu je usmrtenie pri dopravnej nehode najzávažnejším dôsledkom tejto udalosti. Pokiaľ podľa
súdnej praxe usmrtenie pri dopravnej nehode vyvoláva nielen občianskoprávnu zodpovednosť za

škodu, ale aj občianskoprávnu zodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnostných práv, musí byť
aj táto zodpovednosť predmetom poistného krytia. Podľa najvyššieho súdu, ak by mal platiť výklad
pojmu škoda vychádzajúci z textu PZP ( gramatický výklad ), resp. výklad vychádzajúci výlučne z
ustanovení Občianskeho zákonníka o zodpovednosti za škodu, teda ak by náhrada nemajetkovej ujmy
pozostalých nemala byť predmetom poistného krytia, prinášalo by to značné majetkové riziko subjektov
zodpovedajúcich za takúto nemajetkovú ujmu, ktoré by v individuálnych prípadoch mohlo viesť aj k ich

bankrotu. Zároveň by to však mohlo znamenať aj neistotu pozostalých v tom smere, či im prisúdená
náhrada bude aj skutočne poskytnutá, resp. riziko, že v prípadoch insolvencie ( platobnej neschopnosti )
zodpovedného subjektu táto nebude vymožiteľná. Neprijateľnosť týchto dôsledkov vyžaduje extenzívnu
interpretáciu pojmu škoda pre účely povinného zmluvného poistenia tak, že doň patrí aj náhrada
nemajetkovej ujmy za zásah do osobnostných práv pozostalých, a teda že aj táto náhrada je predmetom

poistného krytia. Pri výklade a aplikácii právnych predpisov totiž nemožno opomínať ich účel a zmysel,
pričom platí, že súd nie je absolútne viazaný doslovným znením zákona, ale sa od neho smie ( a dokonca
musí ) odchýliť, ak to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť a pod.

58/ Pri výške nemajetkovej ujmy v prejednávanom prípade súd musí prihliadať na všetky okolnosti

prípadu, vrátane vážnosti, trvania a následkov takejto traumy. Z vykonaného dokazovania vyplynulo že
konaním žalovaného 1 došlo k neoprávnenému zásahu do života telesnej integrity nebohého Y. Š..
Protiprávne konanie žalovaného 1 malo závažný negatívny a nenapraviteľný dopad na osobu žalobkyne
1 ako aj žalobcu 2. Je zrejmé, že smrť manžela poznamenala trvalo negatívne život žalobkyne 1,
ktorá v dôsledku dopravnej nehody utrpela ujmu na svojich osobnostných právach stratou manžela,

znásobenou skutočnosťou, že sa tak stalo krátko pred narodením ich spoločného dieťaťa, žalobcu 2.
Bolo dotknuté právo oboch žalobcov 1, 2 na rodinný život a súkromie; žalobcovia 1, 2 stratili možnosť
viesť rodinný a súkromný život so zomrelým ako manželom a otcom rodiny, prežívať s ním pozitívne aj
prípadné negatívne stránky života, poskytovať si vzájomnú pomoc a podporu. Ide o nenávratnú ujmu;
trauma zo straty manžela a otca dieťaťa je pre žalobcov 1, 2 neodstrániteľná. Zásah do ich osobnostných

práv spôsobil vinník dopravnej nehody žalovaný 1, s motorovým vozidlom, ktoré bolo povinne zmluvne
poistené u žalovaného 2.

59/ Pri rozhodovaní o výške náhrady samotnej nemajetkovej ujmy vychádzal súd prvej inštancie z
ustanovení Občianskeho zákonníka a tiež z ustálenej rozhodovacej praxe. Svoje rozhodnutie oprel

o ust. § 11 a § 13 ods. 1 a 3 Obč. zák. Vychádzajúc zo zistených skutočností a s prihliadnutím
na rozhodovaciu prax, len samotné konštatovanie porušenia práva žalobcu nebolo možné považovať
za dostatočné zadosťučinenie; a to osobitne s prihliadnutím na skutočnosť, že usmrtenie manžela a
budúceho otca rodiny je nenávratnou ujmou. Iný spôsob ako náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch
nebolo možné ani podľa odvolacieho súdu poskytnúť žalobcom dostatočné zadosťučinenie. Otázka

zásahu do osobnostných práv žalobcu sa skúma z objektívneho hľadiska, nie iba zo subjektívnych
pocitov a vnímaní žalobcov 1, 2. Podľa rozhodovacej praxe súd musí vychádzať z toho, či zásah bol
za daných okolností objektívne spôsobilý dotknúť sa chránených práv fyzickej osoby, to znamená,
ako by zásah pociťoval každý človek, ktorý by sa ocitol v rovnakej situácii ako žalobcovia 1, 2. V
rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa uplatňuje jednotný názor, v zmysle

ktorého súčasťou práva na ochranu súkromia chráneného ustanovením § 11 Obč. zák. je aj rodinný
život, spočívajúci v udržiavaní a rozvíjaní vzájomných citových, morálnych a sociálnych väzieb medzi
najbližšími osobami, a konanie, ktoré spôsobilo násilné pretrhnutie týchto väzieb stratou člena rodiny,
je konaním nesúcim znaky neoprávneného zásahu ( rozsudok NS SR sp. zn. 3 Cdo 228/2012 zo
dňa 26.9.2013 ). Zásah do emocionálnej sféry fyzickej osoby, spôsobený protiprávnym konaním tretej

osoby, následkom ktorého je úmrtie blízkej osoby, zakladá právo domáhať sa ochrany osobnosti podľa
ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti ( rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa
17.2.2011,sp.zn.5Cdo/265/2009).Žalobkyňa1smrťoumanžela stratilasvojunajbližšiuosobu,sktorou
mala najintenzívnejšiu citovú väzbu, spájala s ním svoju budúcnosť a založenie rodiny. V konaní nebolpredložený žiadny dôkaz, ani nevyšla najavo žiadna skutočnosť, ktorá by tento záver spochybňovala.
Uvedené závery platia nielen vo vzťahu k žalobkyni 1, ale aj žalobcovi 2, hoci sa tento narodil až po
smrti svojho otca. Jeho usmrtením bola zmarená možnosť žalobcu 2 prežívať s ním priamo vzťah otec

- syn; okolnosť, že sa žalobca 2 narodil až po smrti svojho otca neznamená, že si k nemu nevybudoval
žiaden citový vzťah, ktorý sa ale nemohol naplno rozvinúť.

60/ Žalovaný 2 osobitne nesúhlasil s tým, že súd prvej inštancie ustálil spoluzavinenie nebohého na
dopravnej nehode len v rozsahu 10 %. Pri stanovení rozsahu spoluzodpovednosti nebohého vzal súd

do úvahy závery znalca Ing. Antona Guštaru, ku ktorým dospel v znaleckom posudku č. 31/2016.
Podľa nich sa nebohý ako vodič motocykla dopustil nesprávnej techniky jazdy, ktorá spočívala v tom,
že v danom úseku jazdil vyššou než na danom úseku dovolenou rýchlosťou 50 km/hod., a síce jeho
rýchlosť sa pohybovala v rozmedzí od 58,5 km/hod, po 65,7 km/hod. Tým nebohý sám porušil predpisy o
cestnej premávke a prispel k vzniku dopravnej nehody. Pokiaľ by nebohý jazdil v mieste začiatku reakcie
rýchlosťou nie vyššou než 51,8 km/hod., tak by mohol zabrániť nehode priestorovo zastavením do

miesta zrážky. Znalec ďalej zistil, že nesprávna technika jazdy motocykla spočívala aj v tom, že reagoval
na nedanie prednosti v jazde protiidúcim vozidlom ( doľava odbočujúcim ) tak, že „položil“ motocykel, čo
mu znemožnilo zabrániť nehode aj v okamžitej jeho rýchlosti časovo tak, že by po reakčnom čase brzdil
maximálnym brzdným spomalením a prešiel by s motocyklom poza vozidlo, ktoré by opustilo koridor
pohybu motocykla. Znalec tiež uviedol, že nebohý nemusel v čase začiatku svojej reakcie rozpoznať

reakciu žalovaného 1, preto nemožno jednoznačne uviesť, že „položenie“ motocykla bolo v danej situácii
nesprávnou technikou jazdy, o to viac, keď sa vezme do úvahy, že nebohý mal na rozhodnutie, či
bude brzdiť alebo či „položí“ motocykel k dispozícii reakčný čas 0,8 sekundy ( ide o čas, počas ktorého
mal nebohý zareagovať na nebezpečenstvo, situáciu vyhodnotiť a urobiť správne rozhodnutie tak, aby
sa vyhol dopravnej nehode ). Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie ustálil spoluvinu nebohého

za vznik dopravnej nehody za porušenie dopravných predpisov v súvislosti s prekročením dovolenej
rýchlosti, nie však za nesprávnu techniku jazdy „položením“ motocykla. Hoci žalovaný 2 s uvedeným
záverom nesúhlasil, neuviedol žiadne také argumenty, ktoré by uvedený záver súdu prvej inštancie
významne spochybnili. Ako vyplýva zo znaleckého posudku, nebohý mal k dispozícii len minimum času
na vyhodnotenie vzniknutej situácie, na rozhodnutie mal len 0,8 sekundy. Žalovaný 1 bol povinný dať

nebohému ako vodičovi protiidúceho motocykla prednosť, keďže to bol on, kto so svojím vozidlom
odbočovaldoľava,ktorúpovinnosťporušil.Pokiaľbyžalovaný1priodbočovanívľavoneporušildopravné
predpisy, a teda by protiidúcemu motocyklu bol dal prednosť v jazde, ku kolízii nemuselo dôjsť. Odvolací
súd sa tak stotožnil so stanovením spoluzavinenia nebohého na dopravnej nehode v rozsahu 10 %
súdom prvej inštancie.

61/ Napokon v súvislosti s uplatneným nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy žalovaný 2 vzniesol
námietku premlčania, keď nesúhlasil s právnym názorom súdu prvej inštancie, že náhrada nemajetkovej
ujmy sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe ( § 101 Obč. zík. ), keď mal za to, že
uplatnený nárok je premlčaný, nakoľko ho žalobcovia 1, 2 neuplatnili na súde v subjektívnej dvojročnej

premlčacej dobe podľa § 106 ods. 1, ods. 2 Obč. zák.

62/ Ako na to poukázal aj súd prvej inštancie, v prípade premlčania práva na náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch, ustálená súdna prax zastáva názor, že ide o právo majetkovej povahy, ktorá sa premlčuje
vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe ( rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Co/278/2007 ). Pri

úvahe o premlčateľnosti tohto práva súdna prax vychádza z názoru, že právo na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch má charakter práva majetkovej povahy. Počiatok plynutia všeobecnej trojročnej
premlčacej doby za nemajetkovú ujmu je podľa § 101 Obč. zák. viazaný na okamih, kedy došlo k
neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilého porušiť zákon alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej
osoby. Premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu

do osobnostných práv. Z uvedeného právneho záveru vychádzal Najvyšší súd SR napr. vo svojich
rozhodnutiach sp. zn. 2Cdo/194/2011 zo dňa 27. 11. 2012, tiež sp. zn. 5Cdo/ 265/2009 zo dňa 17. 2.
2011, ako aj sp.zn.
8Cdo/24/2017 zo dňa 29. 11. 2017, rovnako uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV.ÚS542/2013 zo
dňa 23. 9. 2013. Spomínaná ustálená súdna prax vychádza zo skutočnosti, že hoci v prípade práva

na náhradu nemajetkovej ujmy ide o satisfakciu v oblasti nemateriálnych osobnostných práv, to, že je
vyjadrené v peniazoch má za následok, že ide o osobné právo majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje
vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe ( § 101 Obč. zák. ). Súd prvej inštancie správne uzavrel, že v
súdnej právnej veci začala všeobecná trojročná premlčacia doba plynúť dňa 14. 6. 2016 ( k usmrteniuMareka Šeba došlo pri dopravnej nehode dňa 13. 6. 2016 ) a uplynula s dňom 13. 6. 2019. Keďže
žalobcovia 1, 2 podali žalobu na súde dňa 18. 6. 2018, svoje právo na náhradu nemajetkovej ujmy
uplatnili včas.

63/ Podľa § 449 ods. 2 OZ, pri usmrtení sa uhradzujú aj primerané náklady spojené s pohrebom, pokiaľ
neboli uhradené pohrebným poskytnutým podľa predpisov o nemocenskom poistení.

64/ V prípade žaloby o zaplatenie nákladov spojených s pohrebom žalobkyňa 1 produkovala dostatok

dôkazov o ich dôvodnosti ( faktúra č. XXXXXXX vo výške 910,12 € s dokladom o úhrade, objednávka č.
8/2016 v kamenárstve vo výške 115 € s dokladom o úhrade a doklady o úhrade ceny vencov vo výške
570 € ). Súd prvej inštancie ich výšku uplatňovanú žalobkyňou 1 v sume 1.595,12 € znížil o ním ustálené
spoluzavinenie nebohého na vzniku dopravnej nehody o 10 %, t.j. na sumu 1.435,60 €, na základe §
441 v spojení s § 449 ods. 2 Obč. zák.

65/ Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, vec správne právne posúdil
a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodnil. S jeho závermi sa odvolací súd stotožňuje a v podrobnostiach
odkazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutých výrokoch ako vecne správny potvrdil ( § 387 ods. 1, ods. 2 CSP ).

66/ O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s
§ 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní v plnom rozsahu úspešným žalobcom 1, 2 priznal
voči neúspešným žalovaným 1, 2 nárok na náhradu trov odvolacieho konania 100 %.

67/ Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0 ( § 3 ods. 9

zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov,
§ 393 ods. 2 CSP ).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/jepredmetomdovolaciehokonanialenpríslušenstvopohľadávkyavýškapríslušenstva včasezačatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods.1 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta CSP).Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods.2 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods.2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods.1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods.2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolacídôvodsavymedzítak,že dovolateľuvedieprávneposúdenieveci,ktorépokladázanesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods.2 CSP).