Rozsudok – Ostatné ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. november 2024

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7Co/110/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1318201175
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Nina Dubovská

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:1318201175.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Niny Dubovskej a členiek senátu

Mgr. Adely Unčovskej a JUDr. Mariany Harvancovej, v spore žalobcu: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytom D., D. XX/XX, právne zast. Advokátska kancelária MAXIMA, s.r.o., so sídlom Zelená 2, Bratislava,
IČO: 55 061 141, v mene ktorej koná JUDr. Veronika Slašťanová, PhD., advokátka, proti žalovanej: Prvá
stavebná sporiteľňa, a.s., so sídlom Bajkalská 30, Bratislava, IČO: 31 335 004, právne zast. Advokátska
kancelária JUDr. Marián Kurhajec s.r.o., so sídlom Bajkalská 13, Bratislava, IČO: 36 860 662, v mene
ktorej koná JUDr. Marián Kurhajec s.r.o., advokát, o náhradu škody v sume 53.335,90 eur istiny s
príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku bývalého Okresného súdu Bratislava III zo dňa

25.07.2022, č.k. 7C/22/2018 - 272, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa m e n í tak, že žaloba sa zamieta.

II. Žalovaná m á proti žalobcovi n á r o k na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 53.335,90
eurspolusúrokomzomeškaniavovýške5%ročnezosumy53.335,90eurod15.02.2018dozaplatenia,
všetkodotrochdníodprávoplatnostirozsudku(výrokI.),vozvyškužalobuzamietol(výrokII.)ažalobcovi
priznal voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok III.).

2. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 2 ods. 1 až 3 zákona č. 310/1992 Zb.
o stavebnom sporení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o stavebnom sporení“), ust. § 27a
ods.1a2,§89ods.2a3,§91ods.1zákonač.483/2001Z.z.obankáchaozmeneadoplneníniektorých
zákonov (ďalej len „zákon o bankách“), nariadením Európskeho parlamentu a rady (EÚ) 2016/679 z
27.04.2016 o ochrane fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov a voľnom pohybe takýchto údajov,
ktorým sa zrušuje smernica 95/ 46/ES, ust. § 19 zákona č. 122/2013 Z.z. o ochrane osobných údajov

a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ochrane osobných údajov“), § 10 zákona
č. 52/1998 Z.z. o ochrane osobných údajov v informačných systémoch účinného v čase uzatvorenia
Zmluvy o stavebnom sporení (ďalej len „pôvodný zákon o ochrane osobných údajov“), § 31 ods. 1 a 2
zákona č. 186/2009 Z.z. o finančnom sprostredkovaní a finančnom poradenstve a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (ďalej len „zákon o finančnom sprostredkovaní“), ust. § 52 ods. 1 až 4, § 100 ods. 1
a 2, § 101, § 106 ods. 1 a 2, § 112, § 415, § 420 ods. 1 až 3, § 442 ods. 1 a 2, § 517 ods. 2 zákona č.
40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“) a vecne tým, že právny vzťah medzi

žalobcom a žalovanou (zodpovednosť žalovanej za škodu) posudzoval podľa ustanovení Občianskeho
zákonníka, nakoľko mal za to že Zmluva o stavebnom sporení zo dňa 18.09.2000 v znení neskorších
zmien a dodatkov (ďalej len „Zmluva o stavebnom sporení“) uzavretá medzi stranami sporu mala
charakter spotrebiteľskej zmluvy a v prvom rade sa súd prvej inštancie zaoberal námietkou premlčaniauplatneného nároku vznesenou žalovanou. Posúdením námietky premlčania (§ 106, § 112 Občianskeho
zákonníka) z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca si uplatnil nárok na náhradu škody v rámci
trestného konania (v adhéznom konaní ako vyplynulo z predloženého uznesenia o začatí trestného

stíhania zo dňa 01.04.2016 a zápisnice o trestnom oznámení zo dňa 15.02.2016), pričom deň, keď došlo
k udalosti, z ktorej škoda vznikla bol 30.12.2013, kedy bola nasporená suma vo výške 53.335,90 eur
žalovanou poukázaná na účet vedený mBank. Dovodil, že žalobca si nárok na náhradu škody riadne
uplatnil u orgánu činného v trestnom konaní (ďalej aj len „OČTK“) dňa 15.02.2016 (t.j. v rámci trojročnej
objektívnej premlčacej doby so začiatkom dňa 30.12.2013) s tým, že od tohto dátumu premlčacia

doba v zmysle ust. § 112 Občianskeho zákonníka spočívala, a to až do 24.09.2020, kedy nadobudol
právoplatnosť rozsudok Okresného súdu v Banskej Bystrici č.k. 4T/8/2019-1693 zo dňa 05.06.2020
v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 4To/62/2020 zo dňa 24.09.2020.
Súd prvej inštancie mal za to, že žalobca si riadne uplatnil nárok na náhradu škody v trestnom
konaní, pričom v trestnej veci konajúci súd rozhodol rozsudkom Okresného súdu v Banskej Bystrici č.k.
4T/8/2019-1693 zo dňa 05.06.2020 (právoplatným 24.09.2020 v spojení s uznesením Krajského súdu v

Banskej Bystrici sp. zn. 4To/62/2020 zo dňa 24.09.2020) tak, že žalobcu ako poškodeného s nárokom
na náhradu škody odkázal na civilný proces; v prípade žalobcu tak došlo k spočívaniu premlčacej doby
po dobu trvania trestného konania od 15.02.2016 do 24.09.2020. Žaloba bola podaná na súd dňa
15.02.2018, teda nárok bol uplatnený žalobcom včas, a to v dobe, keď premlčacia lehota spočívala. S
poukazom na základné predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu podľa Občianskeho zákonníka (§

420 Občianskeho zákonníka) - porušenie právnej povinnosti, existencia škody, príčinná súvislosť medzi
porušením právnej povinnosti a škodou a zavinenie, uviedol súd prvej inštancie ich legálne definície (že
k porušeniu právnej povinnosti môže dôjsť len vtedy, ak škodca protiprávne koná alebo opomenie to,
čo malo byť v súlade s právom vykonané, ktorým protiprávnym konaním je aj neplnenie si všeobecnej
prevenčnejpovinnostivzmysleust.§415Občianskehozákonníka,žepodpojmomškodatrebarozumieť

ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a ktorá je objektívne vyjadriteľná peniazmi, že
skutočnou škodou na veci je ujma, ktorá znamená zmenšenie majetkového stavu poškodeného oproti
stavu pred škodnou udalosťou a predstavuje majetkové hodnoty, ktoré je potrebné vynaložiť na uvedenie
veci do predošlého stavu, že príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a vzniknutou škodou musí
byť v každom konkrétnom prípade bezprostredná, bezpečne preukázaná, že zavinenie má subjektívny

charakter a znamená psychický vzťah škodcu k protiprávnemu úkonu a ku škode; môže byť úmyselné
a nedbanlivostné, pričom sa vychádza zo znenia príslušných ust. § 4 a § 5 Trestného zákona, ktoré
rozlišujú úmysel priamy a nepriamy a zavinenie úmyselné a nedbanlivostné). S poukazom na ust. § 420
ods. 2 Občianskeho zákonníka (že škoda je spôsobená právnickou osobou alebo fyzickou osobou, keď
bola spôsobená pri činnosti tými, ktorých na túto činnosť použili) poukázal súd prvej inštancie na to, že

tieto osoby samy za škodu takto spôsobenú nezodpovedajú (ich zodpovednosť podľa pracovnoprávnych
predpisov nie je tým dotknutá) a že judikatúra dospela k záverom, že zodpovednosť právnickej či fyzickej
osoby sa uplatní nielen v prípadoch, kedy škoda bola spôsobená ich zamestnancom, ale aj vtedy, ak
bola spôsobená inými osobami, ktoré podnikateľský subjekt použil na svoju činnosť; podmienkou nie
je priamy (zmluvný) vzťah toho, kto škodu spôsobil voči podnikateľovi, tzv. osoba použitá na činnosť

nevykonáva prácu vo vlastnom mene a na vlastné riziko, ale pre právnickú osobu, podľa príkazov,
pokynov, popr. v jej záujme a podstatné je, či v konaní toho, kto škodu spôsobil, nechýbal miestny,
časový a vecný vzťah k plneniu úloh podnikateľa v rámci jeho činnosti a že priama zodpovednosť toho,
kto škodu spôsobil nastáva len v prípade, že jeho konanie, ktorým bola spôsobená škoda, nespadá do
rámca činnosti podnikateľa, pre ktorého prácu vykonával (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky

(ďalej len „NS ČR“) sp. zn. 25Cdo 1855/2012). Súd prvej inštancie zhrnul, že v konaní medzi stranami
sporu neboli sporné skutočnosti o existencii Zmluvy o stavebnom sporení, o výške nasporenej sumy ku
dňu žiadosti o jej zrušenie/výpoveď dňa 23.12.2001, ktorú sumu žalovaná dňa 30.12.2013 poukázala
na bankový účet v B. (vo výške 53.335,90 na účet číslo XXXXXXXXXX/XXXX) a skonštatoval, že medzi
stranami nebola sporná výška škody. Žalovaná v konaní popierala porušenie právnej povinnosti ako

predpokladu jej zodpovednosti za škodu vo vzťahu k ukončeniu Zmluvy o stavebnom sporení výpoveďou
a poukázaním nasporenej sumy na bankový účet označený osobou, ktorá uvedené úkony realizovala u
žalovanej. Žalovaná mala podľa súdu prvej inštancie nedostatočne zabezpečený systém KWERIA, do
ktorého mali prístup osoby na základe znalostí čísla zmluvy, resp. rodného čísla, čo podľa názoru súdu
prvejinštancieumožňovalonahliadaťdosystémovneprimeraneveľkémuokruhuosôb,ktorésatakmohli

oboznámiť s výškou vkladu na stavebnom sporení a so všetkými osobnými údajmi klienta. Svedkovia
potvrdili, že fotokópia občianskeho preukazu sa v tom čase nezhotovovala, finanční agenti nemali
povinnosť ani overovať totožnosť klienta prostredníctvom podpisového vzoru a takýto systém umožnil
v prípade žalobcu zneužitie, ako to konštatovali prvostupňový aj odvolací súd v trestnom konaní, keďuviedli, že bolo preukázané, že samotný systém pri uzatváraní resp. pri ukončovaní zmlúv a možnosť
vstupovať do celého zabezpečovacieho systému žalovanej bol nastavený absolútne zle, bolo možné
bez väčších problémov sa dostať k údajom ktorejkoľvek osoby, čo bolo preukázané správou žalovanej,

kto, kedy a koľkokrát nazeral do systému KWERIA a prezeral si zmluvy klientov žalovaného (do Zmluvy
o stavebnom sporení nahliadali cez systém KWERIA dňa 12.09.2013 a 18.09.2013 - E. F., obchodný
zástupca žalovanej, 10.07.2013 a 15.02.2016 - B. G. B., obchodný zástupca žalovanej, 04.10.2013 -
B. H., 13.03.2014, 10.09.2014 a 17.12.2015 - A. I., 09.02.2015 - C. J., 07.11.2013 - I. B., obchodný
zástupca žalovanej), a to bez preukázateľného dôvodu; uvedené potvrdili všetci pracovníci žalovanej,

ktorí boli v konaní vypočutí ako svedkovia, takže nebol problém, na požiadanie kolegu do systému
vstúpiť a vyhnúť sa podozreniu. V odôvodnení uznesenia Krajského súdu Banskej Bystrici 4To/62/2020
zo dňa 24.09.2020 konajúci odvolací súd konštatoval, že bolo dokazovaním preukázané, že sporiaci
systém žalovanej nebol dostatočne zabezpečený a bez toho, aby došlo k overeniu viacerých údajov,
do sporiaceho systému mohol vstúpiť ktokoľvek po zadaní údajov, ktoré neboli nijakým spôsobom
zabezpečené a boli viac-menej voľne dostupné, že bolo nepochybné, že k trestnej činnosti nemohlo

dôjsť bez aktívnej pomoci pracovníkov žalovanej (na pobočke v Banskej Bystrici alebo vo Zvolene), že
niekto musel zabezpečiť falošný občiansky preukaz podľa údajov založených v Zmluve o stavebnom
sporení (poškodený žalobca potvrdil, že občiansky preukaz nestratil, nikomu ho nepožičal a celý čas
ho mal u seba, takže kópiu tohto občianskeho preukazu, ktorú predložila pracovníčka mBanky, musel
vyhotoviť niekto, kto poznal originál dokladu). Konajúci krajský súd v trestnej veci dal v celom rozsahu

za pravdu prvostupňovému súdu, že nebolo možné jednoznačne urobiť záver, že obžalovaný sa trestnej
činnosti dopustil, práve naopak sa javilo ako vysoko pravdepodobné, že tejto trestnej činnosti sa dopustili
samotní pracovníci žalovanej, ktorí využili to, že poškodený dlhší čas nemanipuloval so svojim účtom,
nevkladal ani nevyberal z neho peniaze a týmto spôsobom sa zrejme iný páchateľ dopustil trestnej
činnosti a nie obžalovaný. Súd prvej inštancie uviedol, že na takéto závažné zistenia súdov trestnom

konaní bol povinný v civilnom konaní prihliadnuť v spojení so zistením, že v podstate pokiaľ prišla
osoba s občianskym preukazom s údajmi žalobcu a fotografia na občianskom preukaze sa zhodovala
s osobou, ktorá ho predložila, finančný agent nijakým spôsobom nepreveril, či podpis tejto osoby je
zhodný s podpisovým vzorom (taká povinnosť finančným agentom nevyplývala) a ani nemal k dispozícii
fotokópiu občianskeho preukazu (ten sa pri zakladaní zmluvy nevyhotovoval). Svedok A. K. E. (viazaný

finančný agent) vo svojej výpovedi potvrdil, že klienta identifikoval len sa na základe občianskeho
preukazu (vizuálne porovnal fotografiu s uvedenou osobou, ktorá ho predložila), podpisové vzory neboli
k dispozícii, teda podpis klienta neskúmal a ak finančný agent klienta osobne nepoznal, nebolo možné
overiť skutočnú totožnosť klienta. Súd prvej inštancie dovodil, že pokiaľ žalovaná považovala za spornú
skutočnosť, že pri žiadosti o výpoveď Zmluvy o stavebnom sporení bol predložený falošný občiansky

preukaz (vzhľadom na to, že A. E. potvrdil, že v tom čase sa nevyhotovovali scany preukazov totožnosti),
sama žalovaná znemožnila svojimi pravidlami preukázanie tejto skutočnosti v rámci trestného konania.
Súd prvej inštancie poukázal na zákonné oprávnenie viazaného finančného agenta v zmysle ust. §
31 ods. 2 zákona o finančnom sprostredkovaní vyhotovovať scany preukazu totožnosti aj bez súhlasu
dotknutej osoby. V trestnom konaní bolo preukázané, že občiansky preukaz, ktorý predložila osoba pri

založení účtu v B. bol sfalšovaný. Žalovaná podľa súdu prvej inštancie zmätočne argumentovala, že
na jednej strane u nej neexistoval formulár podpisových vzorov klientov, na druhej strane poukazovala
na to, že po vstupe do systému KWERIA na základe rodného čísla klienta alebo kmeňového čísla
zmluvy, finanční agenti nemali prístup k podpisového vzoru, preto nebolo zrejmé k akému, keď žalovaná
opakovane tvrdila, že podpisové vzory sa nerobili, čo vyplynulo aj z výsluchu svedkov A. I. (obchodný

zástupca) a A. E.. Skutočnosť, že došlo k zneužitiu osobných údajov žalobcu vyplývala aj z toho, že
svedok A. E., ktorý u žalovanej realizoval žiadosť o výpoveď Zmluvy o stavebnom sporení žalobcu, v
trestnom aj v tomto konaní uviedol, že žalobcu videl až v čase, keď zistil, že na účte nemá peniaze.
Doplnil, že na tak závažný úkon, ako je výpoveď zo zmluvy o stavebnom sporení a prevod nasporených
finančných prostriedkov, žalovaná nepožadovala napr. predloženie ďalšieho dokladu, tak ako to vyplýva

z článku IV bod 2.5 Zmluvy o obchodnom zastúpení a výkone činnosti finančného sprostredkovania
stavebného sporenia žalovanej obchodným zástupcom A. E. zo dňa 30.01.2012, podľa ktorého pri
vybraných podkladoch súvisiacich so zákonom o stavebnom sporení a súlade s článkom XIV platných
všeobecných podmienok pre zmluvy o stavebnom sporení, v zmysle rozhodnutia žalovanej sa totožnosť
klienta preukazovala okrem občianskeho preukazu aj ďalším dokladom (cestovným pasom, vodičským

preukazom alebo rodným listom). Zo znenia všeobecných podmienok pre stavebné sporenie pre fyzické
osoby, ktoré boli platné u žalovaného od 7/2012 (teda v čase žiadosti o výpoveď Zmluvy o stavebnom
sporení) sa totožnosť klienta u žalovanej okrem občianskeho preukazu overovala aj predložením
ďalšieho dokladu v prípade poskytovania stavebného úveru/medziúveru. Z uvedeného podľa súduprvej inštancie vyplynulo, že takýmto spôsobom sa žalovaná chránila, pokiaľ mala poskytnúť úverové
prostriedky klientom, na druhej strane takýmto jednoduchým opatrením nechránila svojho klienta pred
prípadným zneužitím pri žiadosti o výpoveď zmluvy o stavebnom sporení a o prevod finančných

prostriedkov. Súd prvej inštancie tak mal za to, že takýto postup žalovanej možno považovať za
protiprávne konanie žalovanej (žalovaná si nesplnila všeobecnú prevenčnú povinnosť podľa ust. § 415
Občianskeho zákonníka) a dospel k záveru, že žalobca v konaní preukázal porušenie právnej povinnosti
žalovanou, príčinnú súvislosť medzi porušeniami zo strany žalovanej a vznikom škody, keď v dôsledku
nedostatočných opatrení vo vzťahu k overeniu totožnosti klienta pri žiadosti o výpoveď zo Zmluvy

o stavebnom sporení žalovaná umožnila tretej osobe, aby nasporené prostriedky žalobcu podvodne
nadobudla, čo skonštatovali aj súdy v rámci trestného konania. Pri skúmaní zavinenia žalovanej ako
právnickej osoby (za ktoré sa považuje zavinené konanie štatutárnych orgánov, zákonných zástupcov a
pracovníkov alebo členov), spôsobenie škody a protiprávne zavinené konanie týchto osôb sa považuje
za škodu spôsobenú zavineným protiprávnym konaním samotnej právnickej osoby. Výška škody v
podobe žalobcom nasporených finančných prostriedkov na sporiacom účte u žalovanej v čase podania

výpovede zo Zmluvy o stavebnom sporení nebola medzi stranami sporná a vyplývala z listinných
dôkazov v trestnom spise. Žalobca tak podľa súdu prvej inštancie v konaní preukázal všetky predpoklady
zodpovednosti žalovanej za škodu, preto považoval žalobu za dôvodnú a žalobe výrokom I. vyhovel,
žalobu zamietol žalobu len v časti výšky žalobcom žiadaného úroku z omeškania - žalobca sa domáhal
zaplatenia úroku z omeškania vo výške 9 % ročne podľa ustanovení obchodného práva, ale keďže

išlo o občianskoprávny vzťah (spotrebiteľský), súd prvej inštancie priznal žalobcovi úrok z omeškania
podľa ust. Občianskeho zákonníka v zákonnej výške 5 % ročne (§ 3 ods. 1 Nariadenia vlády SR č.
87/1995 Zb.) a v časti (do 9 % ročne) žalobu zamietol výrokom II. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi
úrok z omeškania podľa ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka počnúc od 15.02.2018 podľa návrhu
žalobcu, ktorý si uplatnil úrok z omeškania od podania žaloby, keď predtým výzvou zo dňa 10.03.2016

vyzval žalovanú na vrátenie žalovanej sumy. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie
rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 a čl. 4 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len
„CSP“) a úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu voči neúspešnej
žalovanej, nakoľko neúspech mal žalobca len v nepatrnej časti (výška úroku z omeškania nad 5 %
ročne).

3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala v zákonnej lehote odvolanie žalovaná z dôvodov podľa ust.
§ 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP, t.j. že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil
strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym

skutkovým zisteniam, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci a žiadala, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zmenil a žalobu v celom rozsahu
zamietol alebo aby napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie. Žalovaná k posúdeniu námietky premlčania uviedla, že túto súd prvej inštancie
nesprávne právne posúdil, nakoľko žalobca si v trestnom konaní uplatňoval náhradu škody voči osobe

- B. L., t.j. inej osobe ako je žalovaná, preto premlčacia doba vo vzťahu k nároku na náhradu škody
žalobcu voči žalovanej nespočívala (dňa 01.04.2016 bolo začaté trestné stíhanie vo veci voči B. L.,
žalobca si uplatnil nárok na náhradu škody v trestnom konaní dňa 15.02.2016, od 01.04.2016 premlčacia
doba musela plynúť ďalej, nakoľko žalobca mal vedomosť o osobe p. L., voči ktorému si uplatňoval
náhradu škody). Súd prvej inštancie podľa žalobcu nesprávne posúdil premlčanie nároku, premlčacia

doba neplynula len od 15.02.2016 do 01.04.2016 (t.j. 45 dní po obvinenie p. L.), žaloba voči žalovanej tak
bola podaná po uplynutí 3-ročnej objektívnej premlčacej doby, kedy táto začala plynúť dňa 30.12.2013
a uplynula dňa 14.02.2017 (po započítaní spočívania premlčacej doby 45 dní), teda nárok žalobcu voči
žalovanej je premlčaný. Súd prvej inštancie sa k predmetnej námietke žalovanej žiadnym spôsobom v
priebehu konania nevyjadril, až v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že od dátumu 30.12.2013 premlčacia

dobavzmysleust.§112Občianskehozákonníkaspočívalaaždo24.09.2020,nazákladečohožalovaná
nemala možnosť sa k uvedenému riadne vyjadriť. Pokiaľ súd prvej inštancie dospel k tomu, že žalovaná
mala nedostatočne zabezpečený systém KWERIA, do ktorého mali prístup osoby na základe znalosti
čísla zmluvy, resp. rodného čísla, čo podľa názoru súdu umožňovalo nahliadať do systému neprimerane
veľkému okruhu osôb, považovala žalovaná za nesprávny postup súdu prvej inštancie, ktorý prihliadol

na zistenia súdov v trestnom konaní (trestné súdy uviedli, že nebolo možné jednoznačne urobiť záver,
že obžalovaný sa trestnej činnosti dopustil, že sa javí ako vysoko pravdepodobné, že tejto činnosti sa
dopustili pracovníci žalovanej). Podľa žalovanej nešlo o preukázané tvrdenia, v trestnom konaní súdy
nedokazovali skutočnosť, že žalovaná banka preukázateľne porušila svoje povinnosti, zamerali na to, čitrestný čin spáchal obžalovaný p. L. a skutočnosti, ktoré sa súdu javili ako pravdepodobné, neznamená,
že sú preukázané. S poukazom na ust. § 89 ods. 2 a 3 zákona o bankách bola žalovaná toho názoru,
že v danom prípade postupovala v súlade s citovanými ustanoveniami zákona o bankách a totožnosť

klienta zisťovala podľa predloženého dokladu totožnosti, vyhotovovanie scanov preukazu totožnosti aj
bez súhlasu dotknutej osoby je len oprávnenie finančného agenta, nie jeho povinnosť. Na vyhotovovanie
fotokópie preukazu totožnosti nezaväzoval Ing. Stredáka žiaden právny predpis, žalovaná tak danú
povinnosť neporušila, pri výpovedi Zmluvy o stavebnom sporení bol A. E. predložený pravý občiansky
preukaz, poukázal aj na to, že žalovaná má systém, v ktorom vie rozoznať, či je preukaz totožnosti

stratený, odcudzený, resp. falošný a v danom prípade pri výpovedi Zmluvy o stavebnom sporení
systém nevyhodnotil žiadnu z týchto možností. Vo vzťahu k znaleckému posudku vypracovanému v
trestnom konaní žalovaná poukazovala na závery znalca, že ťažšia skúmateľnosť sporného podpisu
(jednoduchosť jeho vyhotovenia), množstvo a identifikačná hodnota zistených rozdielnych znakov, mu
neumožňovala stanovenie jednoznačného záveru skúmania, že znalecký posudok ako sporný materiál
neskúmal podpis žalobcu na výpovedi Zmluvy o stavebnom sporení, ale na zmluve o stavebnom sporení

zo dňa 23.12.2013, súd prvej inštancie tak nesprávne právne posúdil, že žalobca v konaní preukázal
všetky predpoklady zodpovednosti žalovanej za škodu, keď ani v trestnom konaní nebola preukázaná
škoda zo strany žalovanej. Žalovaná poukázala na tvrdenie žalobcu, že žalovaná si pri výpovedi Zmluvy
o stavebnom sporení nepreverila pravosť podpisu žalobcu, že je evidentné, že podpisový vzor nesúhlasí
s podpisom na výpovedi Zmluvy o stavebnom sporení, kde žalovaná namietala, že sa u nej nenachádzal

žiaden podpisový vzor žalobcu ako klienta, nakoľko vedenie podpisového vzoru nepredpisuje banke
právny predpis. A. E. neuviedol, že žalobcu videl až v čase, keď zistil, že na účte nemá peňažné
prostriedky, ale že za ním prišiel klient, pričom nevie či išlo o žalobcu, nevedel teda jednoznačne
uviesť, či predtým žalobcu videl alebo nie. Žalovaná namietala aj to, že žalobca v priebehu konania
netvrdil, že mala porušiť všeobecnú prevenčnú povinnosť, preto žalovaná takéto skutkové tvrdenie ani

nepoprela a súd prvej inštancie v danom prípade postupoval v rozpore s ust. § 181 ods. 2 a 3 CSP,
čím bolo žalovanej znemožnené v konaní navrhovať dôkazy jednoznačne preukazujúce, že na jej strane
nebola porušená žiadna všeobecná prevenčná povinnosť. K žalobcom tvrdeným porušeniam právnej
povinnosti žalovanou sa žalovaná vyjadrila v priebehu konania a tieto vyvrátila, žalobca neuvádzal,
že by žalovaná porušila všeobecnú prevenčnú povinnosť. Bez ohľadu na to, povinnosť preverovať

totožnosť klienta u žalovanej okrem občianskeho preukazu predložením ďalšieho dokladu nevyplývala
nielen z všeobecných podmienok pre stavebné sporenie, ani zo zmluvného dojednania žalobcu so
žalovanou a právneho predpisu. Túto povinnosť mali medzi sebou dohodnutú len žalovaná (banka) a
jej finanční agenti (A. E.) pre určité typy právnych úkonov. Žalovaná mala za to, že v konaní nebolo
preukázané porušenie žiadnej právnej povinnosti z jej strany, ktoré tvrdil žalobca v konaní. Žalovaná

vo vzťahu k argumentácii žalobcu v konaní pred súdom prvej inštancie namietala, že pri identifikácii
klienta, zachovávaní bankového tajomstva a pri výpovedi Zmluvy o stavebnom sporení postupovala v
súlade so zákonom o bankách a na finančné sprostredkovanie využila viazaného finančného agenta
A. E.. V tomto smere žalovaná poukázala na ust. § 2 ods. 1 zákona o finančnom sprostredkovaní.
Žalovaná poukázala na svedecké výpovede svedkov (p. B., p. B., p. J., p. I., K. H. a p. E.), z ktorých

vyplynulo, že do systému mohol vstúpiť len finančný agent, na bankovom počítači pod menom a
heslom so znalosťou buď rodného čísla klienta alebo čísla zmluvy o stavebnom sporení. Žalobca
nepreukázal porušenie akejkoľvek povinnosti (či už zmluvnej alebo zákonnej) na strane žalovanej
pri výpovedi Zmluvy o stavebnom sporení dňa 23.12.2013, naopak žalobca po výpovedi Zmluvy o
stavebnom sporení dňa 23.12.2013 nekonal v súlade s prevenčnou povinnosťou, konal podľa žalovanej

neštandardne a poukázal na zásadné rozpory vo výpovediach žalobcu. Súd prvej inštancie dospel podľa
žalovanej na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, že žalobca v konaní
preukázal všetky predpoklady zodpovednosti žalovanej za škodu, nakoľko žalovaná neporušila žiadnu
z povinností, ktoré jej zákon platný v čase výpovede Zmluvy o stavebnom sporení, resp. iné právne
predpisyukladali,nesprávneprocesnepostupoval,keďdospelkzáveru,žežalovanáporušilavšeobecnú

prevenčnú povinnosť, hoci túto skutočnosť žalobca v konaní netvrdil a za týmto účelom sa nevykonávalo
ani dokazovanie, že sa odvolával na odôvodnenia rozsudkov v trestnej veci, ktoré určité skutočnosti
skonštatovali s mierou určitej pravdepodobnosti, preto je podľa nej napadnutý rozsudok nezákonný a
nepreskúmateľný.

4. K odvolaniu žalovanej sa žalobca vyjadril v podaní zo dňa 07.11.2022, v ktorom uviedol, že má za
to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam,
zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré žalobe vyhovel a že vec správne právne posúdil,
preto odvolaciemu súdu navrhol, aby rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods.1 CSP). Súd prvej inštancie rozhodol v medziach a na základe zákona, v rámci žalobného petitu a
skutočnosť,ženapadnutérozhodnutievyznievavneprospechžalovanejnemáautomatickyzanásledok,
že je nesprávne. Dodal, že žalovaná okrem popierania tvrdení žalobcu v priebehu konania nepredložila

žiaden dôkaz na preukázanie svojich tvrdení, pričom samotné odlišné tvrdenie na preukázanie opaku
nestačí. Odvolacie námietky žalovanej nie sú podľa názoru žalobcu spôsobilé spochybniť správnosť
rozsudku súdu prvej inštancie. K námietke premlčania, ktorú súd prvej inštancie posudzoval, žalobca
uviedol, že si svoj nárok na náhradu škody riadne uplatnil v trestnom konaní, počas ktorého premlčacia
doba spočívala a že je absurdné, aby žalovaná iracionálnym spôsobom spochybňovala plynutie

alebo spočívanie premlčacej doby, keď bolo nesporné, že žalobca si nárok uplatnil včas, a to v
dobe, keď premlčacia lehota spočívala. K námietkam žalovanej v odvolaní ohľadne zabezpečenia
systému KWERIA podľa žalobcu z vykonaného dokazovania vyplynulo, že systém zabezpečený nebol
dostatočne, de facto že bolo v tomto prípade aj náročné hovoriť o zabezpečení, čo potvrdzovalo fakt, že
do systému mali prístup všetky osoby, ktoré mali vedomosť o čísle zmluvy alebo rodnom čísle klienta.
Podľa žalobcu bolo nevyhnutné, aby takýto systém bol zabezpečený spôsobom, ktorý zabráni vstupu

tretím osobám, resp. osobám bez preukázateľného dôvodu na vstup do uvedeného systému. Žalovaná
okrem popierania tvrdení žalobcu a záverov súdu prvej inštancie v priebehu konania nepredložila žiaden
dôkaz na preukázanie svojich tvrdení. Podľa žalobcu je legitímne, ak súd prvej inštancie v konaní o
nároku na náhradu škody v civilnom procese po právoplatnom skončení trestného konania prihliadol
na relevantné skutkové zistenia súdov v trestnom konaní, kde bolo skonštatované, že vykonaným

dokazovaním bolo preukázané, že samotný systém pri uzatváraní resp. pri ukončovaní zmlúv a možnosť
vstupovať do celého zabezpečovacieho systému PSS, a.s. bol nastavený absolútne zle, že bolo možné
bez väčších problémov sa dostať k údajom ktorejkoľvek osoby, čo bolo preukázané správou žalovanej,
kto, kedy a koľkokrát nazeral so systému KWERIA a prezeral si zmluvy jej klientov, ktorí boli v trestnom
konaní vypočutí ako svedkovia, teda, že nebol problém na požiadanie kolegu do systému vstúpiť a

vyhnúť sa podozreniu. Uvedené a aj ďalšie konštatovania trestného súdu v predchádzajúcom trestnom
konaní nie sú založené na vyhodnotení určitej skutočnosti ako možnej, ako tvrdí žalovaná, ale sú
nespochybniteľné a pravdivé, podložené relevantnými dôkazmi, a tak úplne legitímne. Žalobca poukázal
na to, že objektívna zodpovednosť žalovanej (bez ohľadu na zavinenie), ktorej sa nemôže zbaviť, je
založená na kumulatívnom splnení troch predpokladov (činnosť súvisiaca s bankovou činnosťou, vznik

škody a príčinná súvislosť medzi činnosťou banky a vznikom škody), splnenie ktorých bolo v priebehu
konania jednoznačne preukázané. Žalovaná sa v súdnom konaní svojej objektívnej zodpovednosti
za vzniknutú škodu nedokázala zbaviť, nepreukázala také okolnosti, ktoré by svojou povahou mohli
zakladať okolnosti vylučujúce jej zodpovednosť, nepostačovalo tvrdenie žalovanej, ktoré hodnoverným
spôsobom nepreukázala. Žalobca považoval za preukázané, že za vzniknutú škodu je zodpovedná

výlučne žalovaná, ktorá nepostupovala s odbornou starostlivosťou tak, ako jej to ustanovuje zákon,
tejto objektívnej zodpovednosti sa nezbavila, ale naopak preukázala, že v čase uzatvorenia Zmluvy o
stavebnom sporení so žalobcom nemala o.i. adekvátnym spôsobom zabezpečený jej vnútorný systém,
nedostatočne overovala totožnosť klienta a prihlasovacie údaje pre zamestnancov žalovanej nebolo
možné z bezpečnostných dôvodov meniť. K odvolacím námietkam žalovanej nesprávnym procesným

postupom, žalobca uviedol, že ich nepovažuje za dôvodné, keď konajúci súd posudzuje právnu
kvalifikáciu uplatneného nároku, že súd nie je viazaný právnou kvalifikáciou určenou stranou sporu
a ak konajúci súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že sa žalovaná dopustila
porušenia všeobecnej prevenčnej povinnosti v zmysle ust. § 415 Občianskeho zákonníka, len zdôraznil
správnosť záveru o zodpovednosti žalovanej za vzniknutú škodu. Odôvodnenie rozsudku tak podľa

žalobcu nie je prekvapivé, keď konajúci súd posudzoval nárok žalobcu na náhradu škody a je bežnou
praxou všeobecných súdov Slovenskej republiky, že podrobne vyhodnocujú zistený skutkový stav tak,
že poukážu na ďalšie porušenia zákona v zmysle vykonaného dokazovania. Žalobca dal do pozornosti
konajúcemu súdu otázku, či odvolanie bolo podané žalovanou v zákonom stanovenej lehote.

5. K vyjadreniu žalobcu sa žalovaná vyjadrila v podaní zo dňa 23.02.2023, v ktorom v zásade zopakovala
svoju odvolaciu argumentáciu, doplnila odvolávku na ust. § 193 CSP o viazanosti civilného súdu
rozhodnutím trestného súdu, o ktorý prípad v prejednávanej veci nešlo, že žalovaná nebola účastníkom
trestného konania, v ktorom by mohla popierať tvrdenia a zistené skutočnosti a túto možnosť mala len v
civilnom konaní, preto konajúci súd nebol viazaný odôvodnením rozhodnutia trestného súdu a nemohol

tak dospieť k záveru o tom, že systém nastavený v banke nebol dostatočne zabezpečený.

6. K vyjadreniu žalovanej sa žalobca vyjadril v podaní zo dňa 27.04.2023 a doplnil, že si uplatňoval
náhradu škody spôsobenú trestným činom v trestnom konaní bez ohľadu na skutočnosť, voči komusa trestné konanie viedlo, ktorá osoba bola obvinená a ktorá bola páchateľom trestnej činnosti v
predmetnej veci, následkom ktorej vznikla žalobcovi škoda a že žalovaná ako banka si bola vedomá
toho, že pokiaľ sa v trestnom konaní nepodarí preukázať vinu konkrétnemu páchateľovi, bude žalobca

vystavený možnosti uplatňovať svoj nárok v civilnom konaní priamo a výlučne voči nej. Skutočnosť, že
v trestnom konaní nebol rozsudkom uznaný za vinného žiaden páchateľ, samo o sebe neznamená, že
nebol spáchaný trestný čin, bolo evidentné, že žalobcovi vznikla škoda na finančných prostriedkoch,
ktoré spravovala žalovaná, preto žalobca legitímne vyvodzuje zodpovednosť (objektívnu) za vzniknutú
škodu voči žalovanej a skutočnosť, či žalovaná vyvodí zodpovednosť voči svojim zamestnancom (alebo

iným pracovníkom/osobám) je pre účely tohto konania úplne irelevantné. Žalobca v konaní poukazoval
na viaceré porušenia relevantných ustanovení právnych predpisov a porušenie zmluvnej povinnosti
voči žalobcovi a z vykonaného dokazovania bolo možné vyvodiť, že žalovaná nekonala s náležitou
opatrnosťou, keď nebola pripravená a zabezpečená na to, že môže existovať snaha neoprávnenej
osoby predložiť falošný príkaz na úhradu alebo presun finančných prostriedkov na iný účet, mal tak za
objektívne preukázané, že za vzniknutú škodu je zodpovedná výlučne žalovaná, ktorá nepostupovala

s odbornou starostlivosťou tak, ako je to ustanovuje zákon a žalovaná sa objektívnej zodpovednosti
nezbavila.

7. Strany sporu ďalšie vyjadrenia v konaní neprodukovali.

8. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a §
378 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP), keďže sa nejednalo
o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si
nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej je dôvodné.

9. Po oboznámení sa s obsahom spisu odvolací súd, nezistil v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska
procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

10. Z napadnutého rozhodnutia a obsahu spisu vyplýva, že žalobca sa žalobou domáhal titulom

zodpovednosti žalovanej za škodu, porušením (najmä) povinností žalovanej vyplývajúcich zo zákona o
bankách, náhrady škody v žalovanej výške. Skutkovo žalobu odôvodnil tým, že so žalovanou uzavrel
Zmluvu o stavebnom sporení, kde bol jedinou oprávnenou osobou na disponovanie s účtom, na ktorom
si sporil a v sporení pokračoval aj v roku 2013. Dňa 15.02.2016 sa žalobca dozvedel od zamestnankyne
žalovaného, že má na účte 5,50 eur a že dňa 30.12.2013 bola nasporená suma vo výške 53.335,90 eur

poukázaná na jeho účet vedený mBank, pričom žalobca takýto účet nemal nikdy vedený, že žalobca mal
vypovedať Zmluvu o stavebnom sporení a zadať príkaz na prevod nasporenej sumy na účet vedený v
mBank. Žalobca dňa 15.02.2016 podal trestné oznámenie, vyšetrovanie nebolo v čase podania žaloby
ukončené a neusvedčilo žiadneho páchateľa. Žalobca tvrdil, že k zneužitiu jeho údajov neznámou
osobou mohlo dôjsť výlučne v dôsledku neobozretného a hrubo nedbanlivého konania zamestnancov

žalovanej, ktorí nedostatočne preverili osobné údaje týkajúce sa jeho osoby a nedodržali pravidlá pri
nakladaní s finančnými prostriedkami, ktoré im ukladá zákon o bankách (nepreverili správnosť podpisu
podľa podpisového vzoru žalobcu pri výpovedi zmluvného vzťahu, pri zadávaní prevodného príkazu
neznámou osobou vydávajúcou sa za žalobcu) a že bez údajov získaných z bankového informačného
systému žalovanej, by žiadna tretia osoba nevedela tieto údaje použiť, najmä čo sa týka podpisového

vzoru, čísla jeho už neplatného občianskeho preukazu).

11. Žalovaná namietala, že neuznáva pohľadávku žalobcu z dôvodu, že z listín predložených k žalobe
nevyplýva, že by žalovaná porušila akúkoľvek zmluvnú alebo zákonnú povinnosť tvrdenú žalobcom.
Žalovaná vzniesla námietku premlčania nároku žalobcu vzhľadom na to, že peniaze boli z účtu žalobcu

vybraté a poukázané do B. dňa 30.12.2013, pričom žaloba bola podaná 15.02.2018, teda po uplynutí
subjektívnej aj objektívnej premlčacej lehoty, ktorá je 2 ročná, resp. 3 ročná podľa Občianskeho
zákonníka.

12. Podľa ust. § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu

na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

13. Podľa ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj
všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, akje to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody,
ktorýchobsahomaleboúčelomjeobchádzanietohtoustanovenia,súneplatné.Navšetkyprávnevzťahy,
ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj

keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.

14. Podľa ust. § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

15. Podľa ust. § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní
a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej
podnikateľskej činnosti.

16. Podľa ust. § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto
zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník

premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

17. Podľa ust. § 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka, premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou
vlastníckeho práva. Tým nie je dotknuté ustanovenie § 105. Záložné práva sa nepremlčujú skôr, než
zabezpečená pohľadávka.

18. Podľa ust. § 101 Občianskeho zákonníka, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak,
premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

19. Podľa ust. § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo na náhradu škody sa premlčí za 2 roky odo

dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá.

20. Podľa ust. § 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka, najneskoršie sa právo na náhradu škody premlčí
za 3 roky a ak ide o škodu spôsobenú úmyselne, za 10 rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej
škoda vznikla; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví.

21. Podľa ust. § 112 Občianskeho zákonníka, ak veriteľ v premlčacej dobe uplatní právo na súde alebo
u iného príslušného orgánu a v začatom konaní riadne pokračuje, premlčacia doba od tohto uplatnenia
po dobu konania neplynie. To platí aj o práve, ktoré bolo právoplatne priznané a, pre ktoré bol na súde
alebo u iného príslušného orgánu navrhnutý výkon rozhodnutia.

22. Podľa ust. § 415 Občianskeho zákonníka, každý povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku
škodám na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí.

23. Podľa ust. § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil

porušením právnej povinnosti.

24. Podľa ust. § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka, škoda je spôsobená právnickou osobou alebo
fyzickou osobou, keď bola spôsobená pri ich činnosti tými, ktorých na túto činnosť použili. Tieto
osoby sami za škodu takto spôsobenú podľa tohto zákona nezodpovedajú; ich zodpovednosť podľa

pracovnoprávnych predpisov nie je tým dotknutá.

25. Podľa ust. § 420 ods. 3 Občianskeho zákonníka, zodpovednosti sa zbaví ten, kto preukáže, že škodu
nezavinil.

26. Podľa ust. § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému
ušlo (ušlý zisk).

27. Podľa ust. § 442 ods. 2 Občianskeho zákonníka, škoda sa uhrádza v peniazoch; ak však o to
poškodený požiada a ak je to možné a účelné, uhrádza sa škoda uvedením do predošlého stavu.

28. Vo vzťahu k odvolateľom uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b)
CSP (súd prvej inštancie mu nesprávnym procesným postupom znemožnil uskutočňovať jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces), tento odvolací dôvodje úzko prepojený s porušením práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „Ústava“) a s porušením práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) a k jeho naplneniu by došlo, ak by

súd prvej inštancie zasiahol do Ústavou, resp. Dohovorom garantovaných práv odvolateľa, čím by mu
bolo znemožnené domáhať sa práva na súdnu ochranu prostriedkami, ktoré mu zákon (CSP) priznáva.
Obsah práva na súdnu a inú právnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1 Ústavy nespočíva len v tom, že
osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom
je i zákonom relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Každé konanie súdu alebo

inéhoorgánu,ktoréjevrozporesozákonom,jeporušenímÚstavouzaručenéhoprávanasúdnuochranu
alebo inú právnu ochranu (I. ÚS 26/1994). Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých
rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“) tak, že sa ním rozumie len
faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama
procedúraprejednaniaveci(toakosúdviedolspor)znemožňujúcastranesporurealizáciujejprocesných
oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj R 129/1999 a 1 Cdo 6/2014, 3

Cdo 38/2015, 5 Cdo 201/2011, 6 Cdo 90/2012). Pod nesprávnym procesným postupom súdu treba
rozumieť taký postup súdu, ktorým sa znemožnila strane realizácia tých procesných práv, ktoré majú
slúžiť na ochranu a obranu jej práv a záujmov v tom - ktorom konkrétnom konaní, pričom miera tohto
porušenia bude znamenať nespravodlivý súdny proces. Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho
vzťahovanímajnafaktickúmeritórnurozhodovaciučinnosťsúdu.„Postupomsúdu“možnotedarozumieť

iba samotný priebeh konania, nie však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou
uplatneného nároku. V danej veci nebola odvolacím súdom zistená v postupe súdu prvej inštancie pri
prejednaní veci žiadna vada, ktorá by znemožnila odvolateľovi realizáciu jeho procesných práv a ktorá
by mu zmarila možnosť aktívnej účasti na konaní.

29. Princípu práva na spravodlivý proces zodpovedá právo účastníka na určitú kvalitu súdneho
rozhodnutia a povinnosť súdu svoje rozhodnutie riadne odôvodniť. Súd sa teda musí zaoberať
účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre
rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý proces CSP
môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013,

III. ÚS 47/2019, IV. ÚS 372/2020, 1 Cdo 213/2019, 2 Cdo 190/2019, 3 Cdo 168/2018, 4 Cdo 3/2019,
5 Cdo 57/2019, 6 Cdo 33/2020, 7 Cdo 308/2019, 8 Cdo 152/2018. V posudzovanom prípade obsah
spisu nedáva podklad pre záver, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil spôsobom, ktorým
by založil procesnú vadu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP.

30. K odvolateľom uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP (t.j. že súd
prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) odvolací
súd konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové
zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie spor posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú
v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným

dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 191 CSP, a to vzhľadom na to, že
súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli,
ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými
dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo.

31. K námietkam odvolateľa, týkajúcim sa nesprávne súdom prvej inštancie posúdeného premlčania
uplatneného nároku (ak dovodil, že deň, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla bol 30.12.2013,
kedy bola nasporená suma vo výške 53.335,90 eur žalovanou poukázaná na účet vedený mBank a
že žalobca si uplatnil nárok na náhradu škody v rámci trestného konania u OČTK dňa 15.02.2016 (t.j.
v rámci trojročnej objektívnej premlčacej doby so začiatkom dňa 30.12.2013) a že od 15.02.2016 do

právoplatnosti rozhodnutia dňa 24.09.2020 v trestnej veci vedenej proti obžalovanému B. L. premlčacia
doba v zmysle ust. § 112 Občianskeho zákonníka spočívala, teda že pokiaľ si žalobca riadne uplatnil
nárok na náhradu škody v trestnom konaní, v ktorom ho konajúci trestný súd ako poškodeného s
nárokom na náhradu škody odkázal na civilný proces a podal žalobu voči žalovanej dňa 15.02.2018,
nárok si uplatnil včas v dobe, keď premlčacia doba spočívala), ktoré námietky odvolateľa spadajú pod

nesprávne právne posúdenie veci podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP treba uviesť, že právnym
posúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávnezáveryaaplikujekonkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii
práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužilsprávny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval
alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

32. V prejednávanej veci súd prvej inštancie správne právne kvalifikoval nárok žalobcu podľa ust. §
420 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd dopĺňa, že banková činnosť (bankové operácie) spadá pod
všeobecnúúpravuzodpovednostizaškoduanenesieznakyprevádzkovejčinnosti(§420aObčianskeho
zákonníka): „Bankovní činnost nenese znaky provozní činnosti ve smyslu ustanovení § 420a obč.
zák., neboť i když provedení bankovních operací může mít vliv na majetkový stav zúčastněných osob,

nejde o činnost, která by navenek vykazovala nepříznivé jevy, způsobilé jako vedlejší produkt přivodit
majetkovou újmu na zákonem chráněných hodnotách. Odpovědnost za škodu způsobenou provedením
(nesprávným či zákonu či smluvním podmínkám neodpovídajícím) bankovních operací se proto řídí
obecnou úpravou odpovědnosti za škodu, tedy v daném případě ustanovením § 420 obč. zák. I zde je
ovšem nezbytnou podmínkou, aby mezi vznikem škody a porušením právní povinnosti byl vztah příčinné
souvislosti...“ (uznesenie NS ČR sp. zn. 25 Cdo 1408/2005 zo dňa 27.06.2007).

33. Premlčanie je kvalifikované uplynutie času, v dôsledku ktorého súdnu vymáhateľnosť možno odvrátiť
námietkou. Zmyslom tohto inštitútu je zvýšenie istoty v právnych vzťahoch. Premlčaním právo nezaniká,
iba sa závažne oslabuje. Uplatnenie námietky premlčania spôsobuje zánik súdnej vymáhateľnosti, v
dôsledku čoho súd premlčané právo nemôže priznať. Základným účelom inštitútu premlčania je pôsobiť

na subjekty občianskoprávnych vzťahov, aby v primeraných dobách uplatnili svoje práva (nároky) a
zároveň aj zabrániť tomu, aby povinné osoby neboli po časovo neprimeranej dobe nútené plniť svoje
povinnosti. Zásada hospodárnosti konania vedie konajúci súd k tomu, aby prednostne posúdil v konaní
vznesenú námietku premlčania vzhľadom na to, že v prípade jej oprávnenosti takýto postup vedie k
rýchlemu vydaniu rozhodnutia vo veci samej, bez potreby vykonávania ďalších dôkazov (viď R 29/1983

a rozhodnutia NS SR sp. zn. 1 Cdo 82/2009, 1 Cdo 43/2009, 2 Cdo 194/2011, 3 Cdo 231/2009, 3 Cdo
187/2013, 7 Cdo 305/2014).

34. Odvolací súd na prvom mieste konštatuje, že prvoinštančný súd postupoval pri rozhodovaní vo
veci správne, keď prioritne posudzoval žalovanou vznesenú námietku premlčania aplikáciou ust. § 106

Občianskeho zákonníka, nesprávne však prihliadol na spočívanie premlčacej doby podľa ust. § 112
Občianskeho zákonníka.

35. Inštitútom spočívania (prerušenia) premlčacej doby sa zabezpečuje nemožnosť premlčania práva
počas doby, v ktorej sa účastník právneho vzťahu domáha svojho práva na súde (príp. u iného

príslušného orgánu), t.j. počas doby súdneho (príp. iného) konania. Ak v tomto konaní účastník riadne
pokračuje, neplynie premlčacia doba vo vzťahu k právu uplatnenému v tomto konaní. Zastavenie
(spočívanie) plynutia premlčacej doby počas súdneho konania sa týka aj lehôt, ktorých začiatok je
stanovený objektívne. Občiansky zákonník v ust. § 112 upravuje dva osobitné prípady, keď dochádza
k spočívaniu premlčacej doby: (i) ak veriteľ uplatnil v premlčacej dobe právo na súde alebo u iného

príslušného orgánu a v začatom konaní riadne pokračuje, (ii) ak ide o právo, ktoré bolo právoplatne
priznané a na súde alebo inom príslušnom orgáne bolo navrhnuté začatie výkonu exekúcie.

36. Cieľom úpravy obsiahnutej v ust. § 112 Občianskeho zákonníka je ochrana poškodeného v prípade,
ak uplatneniu nároku na náhradu škody predchádzalo iné konanie proti tomu, kto spôsobil škodu. Pod

uplatnením práva na účely ust. § 112 Občianskeho zákonníka možno rozumieť taký úkon oprávneného,
ktorý smeruje k tomu, aby o jeho práve bolo rozhodnuté a rozumie sa ním uplatnenie práva na
súde v civilnom, trestnom, priestupkovom alebo v obdobnom konaní, ku ktorému uplatneniu práva v
týchto prípadoch musí dôjsť v rámci plynutia premlčacej doby. K uplatneniu práva na súde tak môže
dôjsť aj uplatnením práva poškodeného na náhradu škody v rámci trestného konania za podmienok

ustanovených v ust. § 46 a nasl. Trestného poriadku (tzv. adhézne konanie) (pozri R III/1967, R 29/1985,
R 31/1974).

37. V prípade námietky premlčania je teda v konaní o náhradu škody, ktorému predchádzalo adhézne
konanie, nutné posúdiť, či bol nárok na náhradu škody v trestnom konaní uplatnený, či bol uplatnený

riadne a či poškodený v adhéznom konaní riadne pokračoval. Poškodený v začatom konaní riadne
pokračuje vtedy, ak po skončení iného (trestného) konania v primeranej lehote pokračuje v konaní
podaním návrhu (žaloby) na uspokojenie rovnakého nároku v občianskom súdnom konaní (rozsudok
NS ČR z 13.11.2008, sp. zn. 21 Cdo 2958/2007). Pokiaľ poškodený podá návrh v období, ktoré pripúšťaTrestný poriadok, je riadne podaný z hľadiska doby podania návrhu; aby však takýto návrh spĺňal
náležitosti riadneho návrhu poškodeného na náhradu škody v adhéznom konaní a mal za dôsledok
spočívanie plynutia premlčacej doby, musí z neho byť zrejmé, z akých dôvodov, v akej výške a voči komu

sa uplatňuje. Za riadne uplatnenie nároku preto súdna prax nepovažuje napr. vyjadrenie poškodeného
v tom smere, že sa pripája k trestného konaniu s požiadavkou na náhradu škody, ako bude orgánmi
činnými v trestnom konaní zistená. Obdobne je treba uviesť, že riadnym uplatnením nároku na náhradu
škody v adhéznom konaní nie je samotné podanie trestného oznámenia, ak neobsahuje požiadavku,
aby konkrétnej osobe bola uložená povinnosť na náhradu škody v určitej výške (uznesenie NS ČR z

24.05.2006, sp. zn. 25 Cdo 2478/2004). Riadne uplatnenie nároku vyžaduje, aby poškodený uviedol,
že uplatňuje nárok voči konkrétnej osobe. Musí uviesť z akých dôvodov si uplatňuje náhradu škody.
Zároveň musí špecifikovať minimálnu výšku uplatneného nároku. Ak v trestnom konaní nedošlo k
uloženiu povinnosti nahradiť poškodenému uplatnenú náhradu škody, má poškodený možnosť uplatniť
nárok na náhradu škody v civilnom súdnom konaní v premlčacej dobe, ktorej plynutie pokračovalo po
skončení trestného konania (R 31/1974). Odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie NS ČR sp. zn.

25 Cdo 129/1999 zo dňa 20.04.1999, podľa ktorého uplatnenie práva na súde v zmysle ust. § 112
Občianskeho zákonníka prináša dôsledok v podobe spočívania plynutia premlčacej doby len vo vzťahu
k tomu nároku, prípadne jeho časti, o ktorej sa konanie vedie a rovnako len vo vzťahu k osobe, voči
ktorej sa toto konanie vedie, a nie vo vzťahu k akémukoľvek inému subjektu, proti ktorému síce napríklad
môže prichádzať do úvahy uplatnenie toho istého práva, avšak konanie nebolo doposiaľ začaté.

38. Aplikujúc vyššie nastolené východiská a predpoklady, za splnenie ktorých dôjde k spočívaniu
premlčacejdobypočasvedenéhotrestnéhokonania,naprejednávanúvec,jepotrebnédospieťkzáveru,
že k spočívaniu premlčacej doby nedošlo. Žalobca si v trestnom konaní síce uplatnil nárok na náhradu
škodyvlehotáchpodľaTrestnéhoporiadku,alezrejmeušlopozornostižalobcuasúduprvejinštancie,že

trestné stíhanie bolo vedené voči obvinenému/obžalovanému B. L., teda že voči nemu si žalobca uplatnil
nárok na náhradu škody v trestnom konaní. Podľa judikatúry aplikovateľnej aj na prejednávanú vec,
spočívanie (dočasné zastavenie) plynutia premlčacej doby nenastane, ak si poškodená fyzická osoba
uplatní v trestnom konaní nárok na náhradu škody proti obžalovanému pracovníkovi (pozn. odvolacieho
súdu: alebo proti osobe, ktorú na túto činnosť právnická osoba použila - § 420 ods. 2 Občianskeho

zákonníka), ktorý škodu spôsobil zavineným porušením povinnosti pri plnení pracovných úloh alebo v
priamej súvislosti s ním a zodpovedným subjektom bola právnická osoba, ktorej úlohy obžalovaný plnil
(pozri Z IV, s. 637). Z uvedeného je potrebné dovodiť, že uplatnenie nároku na náhradu škody v trestnom
konaní proti inej osobe (Matej Löbb) ako žalovanej, nepredstavuje riadne uplatnenie nároku na náhradu
škody v adhéznom konaní t.j. voči konkrétnej osobe, vo vzťahu ku ktorej (rovnakej konkrétnej osobe) si

poškodený neskôr uplatňuje svoj nárok v civilnom konaní. Inak povedané podanie žaloby v tejto veci voči
označenému žalovanému nie pokračovaním v konaní na uspokojenie rovnakého nároku voči rovnakému
subjektu, v ktorom konaní by sa zohľadnilo spočívanie premlčacej doby počas vedeného (a skončeného)
trestného konania voči B. L..

39. Odvolací súd osobitne poukazuje na to, že zo žaloby a obsahu spisu vyplýva, že žalobca listom zo
dňa 10.03.2016 (pozn. odvolacieho súdu: list je chybou v písaní datovaný „10.03.2015“) adresovaným
žalovanej vyzval žalovanú na vrátenie neoprávnene vyplatenej sumy 53.335,90 eur vyvodzujúc jej
zodpovednosť za škodu. Nie je zrejmé, prečo následne žalobca tak, ako avizoval vo výzve, nepostupoval
v súlade s právnym poriadkom a neuplatnil si svoj nárok žalobou priamo voči žalovanej v rámci plynutia

premlčacej doby (t.j. do 30.12.2016).

40. Odvolací súd na okraj poukazuje na ustálenú rozhodovaciu prax (aj keď týkajúcu sa zákona č.
381/2001Z.z.),podľaktorejikeďnapremlčanienárokunanáhraduškodyplatírovnakáprávnaúpravavo
vzťahu k osobe, ktorá škodu spôsobila (škodcovi) i vo vzťahu v tom prípade k poisťovateľovi (poisťovni),

uvedené nemožno interpretovať tak, že napr. eventuálne spočívanie plynutia premlčacej doby týkajúce
sa jedného subjektu predstavuje automaticky spočívanie plynutia premlčacej doby týkajúce sa druhého
subjektu, že objektívne môže nastať situácia, keď si poškodený uplatnil nárok v trestnom konaní voči
osobe, ktorá škodu spôsobila, a teda v takom prípade logicky dôjde k spočívaniu premlčacej doby (len)
vo vzťahu k tejto osobe (uznesenie NS SR z 31.03.2022, sp. zn. 7 Cdo 252/2021, R 3/2022).

41. Na základe uvedeného, ak žalobca podal žalobu na súd dňa 15.02.2018, svoj nárok voči žalovanej
na náhradu škody si uplatnil po uplynutí objektívnej premlčacej doby, ktorá uplynula 30.12.2016 (§ 106ods. 3 Občianskeho zákonníka), a teda v tomto rozsahu bol nárok žalobcu súdom prvej inštancie právne
posúdený nesprávne.

42. Vo vzťahu k námietke premlčania vznesenej opakovane žalovanou pred súdom prvej inštancie (na
pojednávaní dňa 26.01.2022 a 14.03.2022, v neskoršom vyjadrení aj v záverečnej reči), že žaloba bola
podaná po uplynutí objektívnej 3-ročnej premlčacej doby počítanej od 30.12.2013, kedy boli peniaze
poukázané na účet v mBank, reagoval žalobca len tým, že túto považuje za nedôvodnú, nakoľko o
vzniku škody sa žalobca dozvedel dňa 15.02.2016 a žaloba bola podaná 13.02.2018. K odvolacej

argumentácii žalovanej ohľadne nesprávneho právneho posúdenia spočívania premlčacej doby, že
žalobca si v trestnom konaní uplatňoval náhradu škody voči B. L., t.j. inej osobe ako je žalovaná, preto
premlčacia doba vo vzťahu k nároku na náhradu škody žalobcu voči žalovanej nespočívala (alebo že
spočívala najviac 45 dní), uviedol žalobca len paušálne, že si svoj nárok na náhradu škody riadne
uplatnil v trestnom konaní bez ohľadu na skutočnosť, voči komu sa trestne konanie viedlo, počas ktorého
premlčacia doba spočívala, že je absurdné spochybňovanie plynutia alebo spočívania premlčacej doby

žalovanou a že žalovaná ako banka si bola vedomá toho, že pokiaľ sa v trestnom konaní nepodarí
preukázať vinu konkrétnemu páchateľovi, bude žalobca vystavený možnosti uplatňovať svoj nárok v
civilnom konaní priamo a výlučne voči nej.

43. Reflektujúc predmet konania, odvolací súd považuje za osobitne potrebné poukázať na to, že

žalobca pred súdom prvej inštancie ani v odvolacom konaní vo vyjadreniach k odvolaniu žalovanej
nenamietal rozpor vznesenej námietky premlčania s dobrými mravmi podľa ust. § 3 ods. 1 Občianskeho
zákonníka ako obranu proti žalovanou vznesenej námietke premlčania, a teda logicky ani netvrdil
(neposkytol substancované skutkové tvrdenia) ani nepreukazoval také okolnosti, ktoré by tento rozpor
odôvodňovali. Uplatnenie námietky premlčania je potrebné vo všeobecnosti považovať za výkon práva

v súlade s dobrými mravmi a len ak účastník konania, voči ktorému sa táto námietka uplatnila, chce
vylúčiť účinky tejto námietky pre rozpor s dobrými mravmi, mal by v zásade tento rozpor v konaní uplatniť
a tento rozpor aj náležite preukázať (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ÚS
SR“), sp. zn. IV. ÚS 542/2013 z 23.09.2013). Bolo potrebné prihliadnuť na to, že námietka premlčania
je hmotnoprávnou námietkou (§ 152 CSP) a zároveň prostriedok procesnej obrany (§ 149 CSP), preto

aj namietanie príp. rozporu uplatnenia námietky s dobrými mravmi (ako prostriedok procesnej obrany
alebo útoku) je hmotnoprávnou námietkou v konaní. Odvolací súd poukazuje aj na to, že súd v konaní
neposkytuje poučenia o hmotnom práve (také poučenie by presiahlo poučovaciu povinnosť súdu a bolo
by v rozpore so zásadou rovnosti strán konania). Ako bolo uvedené vyššie, z podaní žalobcu nie možné
dospieť k inému konštatovaniu, ako k tomu, že v žiadnom z vyjadrení, ale ani v inom prípade, žalobca

v konaní pred súdom prvej inštancie ani odvolacím súdom nenamietal (neuplatnil námietku) rozpor
uplatnenia námietky premlčania s dobrými mravmi, preto za týchto okolností nebol možný iný postup, iba
na žalovanou vznesenú námietku premlčania prihliadať bez toho, aby bol odvolací súd povinný osobitne
sa zaoberať tým, či je námietka premlčania vznesená žalovanou v rozpore s dobrými mravmi.

44. Vzhľadom na konštatovanie premlčania nároku žalobcu, ďalšie odvolacie argumenty odvolateľa
odvolací súd pre rozhodnutie vo veci považoval už za pre konanie nepodstatné, bez potreby sa
nimi osobitne vysporiadavať. Podľa konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne
objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov

sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú
jednu námietku účastníka konania. Je však nevyhnutné, aby súd reagoval na podstatné a relevantné
argumenty účastníkov konania (rozhodnutia ÚS SR sp. zn. II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09
a podobne). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu odvolateľa už nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie,
odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

45. Na základe uvedeného, zohľadňujúc rozsah argumentácie žalobcu v prvoinštančnom ako aj
odvolacom konaní, odvolaciemu súdu neostávalo nič iné, ako rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa
ust. § 388 CSP zmeniť a žalobu žalobcu zamietnuť.
46. O celkových trovách konania t.j. prvoinštančného aj odvolacieho konania, odvolací súd rozhodol

v súlade s ust. § 255 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 262 ods. 1, 2 CSP a ust. § 396 ods. 1, 2 CSP.
Vychádzajúc z toho, že žalovaná bola v konaní plne úspešná, odvolací súd rozhodol tak, že žalovaná
má nárok na náhradu trov konania od žalobcu v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania v zmysleust. § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

47. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.
2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).