Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 13. november 2024

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2CoCsp/19/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1322200518
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivana Jahnová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:1322200518.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvBratislavevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.IvanyJahnovejačlenieksenátu

JUDr. Michaely Královej a JUDr. Nadeždy Wallnerovej v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o. so
sídlomPrievozskáč.2,Bratislava-mestskáčasťRužinov,IČO:35724803,zastúpenýRemediumLegal,
s.r.o. so sídlom Prievozská č. 2, Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 53 255 739, proti žalovanej: H.
A., nar. XX.XX.XXXX, hlásená k pobytu obec U., o zaplatenie 2.263,40 eur s príslušenstvom, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV, č.k. B3-62Csp/10/2022-90, zo dňa 08.02.2024,
takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok Mestského súdu Bratislava IV č. k. B3-62Csp/10/2022-90 zo dňa

08.02.2024, p o t v r d z u j e.

II. Žalovanej náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Bratislava IV rozsudkom č.k. B3-62Csp/10/2022-90, zo dňa 08.02.2024, žalobu zamietol
a zároveň žalovanej priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

2. Žalobou, doručenou bývalému Okresnému súdu Bratislava III ako vecne a miestne príslušnému

súdu dňa 04.02.2022, sa žalobca domáhal voči žalovanej zaplatenia sumy 2.366,09 eur (úverovej
istiny v sume 2.263,40 eur, riadneho úroku v sume 99,15 eur a úroku z omeškania v sume 3,54 eur)
spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 2.263,40 eur odo dňa 10.11.2021 do
zaplatenia titulom zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Žalobu odôvodnil vecne tým, že postupca W. U.,
G..Y.. Y. Y. F. Q. Č.. X, U., Z.: XX XXX XXX na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa
09.11.2021 postúpil na žalobcu pohľadávku voči žalovanej, ktorá napriek písomnej výzve postupcu bola
v čase postúpenia pohľadávky v nepretržitom omeškaní so splnením čo i len časti svojho peňažného

záväzku po dobu dlhšiu ako 90 kalendárnych dní. Postupca dňa 22.08.2016 uzatvoril so žalovanou
zmluvu č. XXXXXXXXXX, ktorej súčasťou sú Všeobecné obchodné podmienky postupcu a na základe,
ktorej poskytol žalovanej peňažné prostriedky, zastávajúc názor, že zmluva obsahuje všetky podstatné
náležitosti zmluvy o úvere. Žalovaná napriek opakovaným výzvam postupcu, v ktorých ju upozorňoval v
lehote nie kratšej ako 15 dní na možnosť uplatnenia práva na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru,
neplnila v stanovených termínoch splátky, čím porušila svoju povinnosť podľa zmluvy, a tak postupca
s ohľadom na omeškanie žalovanej so splácaním úveru po dobu dlhšiu ako tri mesiace podaním zo

dňa 18.01.2019 vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru a vyzval žalovanú na úhradu dlžnej sumy. Popri
peňažnomnárokupozostávajúcomkudňupostúpeniapohľadávkyzistinyvsume2.263,40eur,riadneho
úroku v sume 99,15 eur a úroku z omeškania v sume 3,54 eur si žalobca uplatnil aj zákonné úroky z
omeškania,počnúcdňomnasledujúcimpodniúčinnostipostúpeniapohľadávky.Žalobcazastávalnázor,že v danom prípade je zachovaná premlčacia doba na uplatnenie pohľadávky, nakoľko s prihliadnutím
na ust. § 1 písm. a) v spojení s ust. § 8 písm. a) zákona o mimoriadnych opatreniach v súvislosti
s COVID 19 premlčacia doba v období od 27.03.2020 do 30.04.2020 a v období od 19.01.2021 do

28.02.2021 neplynula, čo predstavuje predĺženie premlčacej doby o 76 dní, preto keď v spornom prípade
mala premlčacia doba uplynúť najskôr dňa 20.12.2021, s ohľadom na spočívanie premlčacích dôb
uplynula až dňa 06.03.2022. Žalobca svoje skutkové tvrdenia podporil dôkazne zmluvou o poskytnutí
spotrebiteľského úveru s poistením pre fyzické osoby č. XXXXXXXXXX, ktorej neoddeliteľnou súčasťou
sú Obchodné podmienky pre poskytovanie bezúčelových spotrebiteľských úverov pre fyzické osoby a

Všeobecné poistné podmienky pre poistenie k spotrebiteľskému úveru - 2004/1 účinné od 01.01.2010,
výzvou pred mimoriadnou splatnosťou zo dňa 19.12.2018, oznámením o vyhlásení splatnosti a výzvou
na zaplatenie zo dňa 18.01.2019, zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 09.11.2021 s prílohou,
oznámením o postúpení pohľadávky zo dňa 12.11.2021 a pokusom žalobcu o zmier zo dňa 07.12.2021.

3. Súd prvej inštancie právne vec posúdil podľa ustanovenia § 53 ods. 9, § 54a, § 101, § 103, § 565,

§ 879 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej aj „OZ“), § 1 písm. a), § 8 písm. a) zákona
č. 62/2020 Z.z. o niektorých mimoriadnych opatreniach v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej
ľudskej choroby COVID-19 a v justícii, a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení účinnom od
27.03.2020 do 18.01.2021 (ďalej aj „zákon č. 62/2020 Z.z.“). Súd prvej inštancie uviedol, že predmetom
posudzovaného sporu je peňažná pohľadávka (majetkové právo) žalobcu vyplývajúca zo zmluvy o

spotrebiteľskom úvere, uzatvorenej na diaľku dňa 22.08.2016 medzi právnym predchodcom žalobcu
ako pôvodným veriteľom v hmotnoprávnom postavení dodávateľa a žalovanou ako spotrebiteľom, ktorý
neplatil predpísané splátky úveru riadne a včas, pričom svoj dlh nesplnil ani po vyhlásení mimoriadnej
splatnosti úveru, kedy bol povinný zaplatiť veriteľovi celú pohľadávku naraz. Vzhľadom na to, že súdne
konanie začalo za účinnosti ustanovenia § 54a v spojení s prechodným ustanovením § 879 OZ, súd prvej

inštancie sa zaoberal právnou otázkou prípadného premlčania žalobcom uplatneného nároku ex offo (z
úradnej povinnosti), ale včasnosť uplatneného peňažného nároku posudzoval aj z dôvodu žalovanou
vznesenej námietky premlčania. Nakoľko veriteľ z dôvodu žalovanou porušenej platobnej disciplíny
vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru a teda použil svoje zmluvne dojednané právo na zaplatenie celej
pohľadávky naraz, za aplikácie ust. § 103 veta druhá OZ plynie všeobecná trojročná premlčacia doba

odo dňa zročnosti splátky, pre ktorej nesplnenie sa stal zročným celý dlh. Veriteľ vyhlásil mimoriadnu
splatnosť úveru nesporne podaním zo dňa 18.01.2019, preto bolo zrejmé, že za splátku, pre ktorej
nesplnenie sa stal zročným celý dlh, sa považuje neuhradená splátka, ktorej zročnosť nastala dňa
20.09.2018, nakoľko až po viac ako trojmesačnom omeškaní s plnením tejto splátky (ust. § 53 ods. 9
OZ), t.j. dňa 22.12.2018 mohol veriteľ prvý raz použiť svoje právo na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti

úveru a toto mohol použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky (ust. § 565 veta
druhá Občianskeho zákonníka), t.j. najneskôr do 20.01.2019. Konštatujúc včas a účinne uplatnené
právo na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru pre nesplnenú splátku zročnú dňa 20.09.2018, keď
zároveň upozornil žalovanú na možnosť uplatnenia práva na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru
v lehote nie kratšej ako 15 dní (podaním zo dňa 19.12.2018), súd prvej inštancie však neustálil

začiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby k dátumu splatnosti uvedenej splátky tak, ako
to vo všeobecnosti vyplýva z ust. § 103 vety druhej OZ, nakoľko v prípade spotrebiteľského sporu
platí osobitný právny režim, ktorý obmedzuje dodávateľa (veriteľa) v práve na vyhlásenie mimoriadnej
splatnosti úveru, pretože dodávateľ nemôže požadovať zaplatenie celej pohľadávky naraz skôr, než
spotrebiteľ sa dostane do omeškania s plnením splátky viac ako tri mesiace a preto ani nemohol vykonať

svoje právo prvý raz v deň nasledujúci po dni splatnosti splátky, pre ktorej nesplnenie sa stal zročným
celý dlh, ale až o tri mesiace neskôr. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie skonštatoval, že zákonná
premlčacia doba začala veriteľovi plynúť až od 22.12.2018 a márne uplynula dňa 22.12.2021. Sám
žalobca bez zreteľa na zákonné spočívanie premlčacej doby počas mimoriadnych opatrení v súvislosti
so šírením choroby COVID-19 určil, že koniec premlčacej doby pripadol na dátum 20.12.2021 a teda

bez prihliadnutia na inú mimoriadnu skutočnosť uznal, že vzhľadom na nesporný dátum doručenia
žaloby na súd (04.02.2022) žalobca uplatnil svoje majetkové právo na súde oneskorene. Súd prvej
inštancie uviedol, že žalobca odôvodňoval včasnosť uplatnenia ním žalovanej pohľadávky zákonom
č. 62/2020 Z.z., keďže počas 76 dní (od 27.03.2020 do 30.04.2020 a od 19.01.2021 do 28.02.2021)
premlčacia doba spočívala - neplynula, a preto inak márne uplynutá premlčacia doba dňa 20.12.2021,

resp. 22.12.2021 podľa názoru žalobcu uplynula až 06.03.2022. Podľa dôvodovej správy k § 1 a §
8 zákona č. 62/2020 Z.z., navrhované opatrenie má za cieľ v písmene a) dočasne zabezpečiť to, že
premlčacie a prekluzívne lehoty nebudú do konca apríla 2020 a následne v období od 19.01.2021
do 28.02.2021 plynúť, t.j. v čase od vyhlásenia mimoriadnej situácie na území Slovenskej republikypodľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 42/1994 Z.z. o civilnej ochrane obyvateľstva v
znení neskorších predpisov, pričom predkladateľ má za to, že toto opatrenie môže prispieť k tomu,
aby občania a podnikatelia nemuseli nevyhnutne vykonávať úkony potrebné pre uplatňovanie ich práv

v súkromnoprávnych vzťahoch v čase pandémie bez obavy, že by prišli o svoje práva v dôsledku
premlčania alebo preklúzie. V posudzovanom prípade však podľa súdu prvej inštancie nespadal koniec
všeobecnej premlčacej doby do časového intervalu, kedy podľa zákona č. 62/2020 Z.z. premlčacie
doby neplynuli, t.j. žalobcovi neuplynula premlčacia doba v čase od 27.03.2020 do 30.04.2020 ani v
čase od 19.01.2021 do 28.02.2021, teda v daných časových horizontoch nemusel nevyhnutne podať

žalobu, aby uplatnil svoje majetkové právo voči žalovanej včas a preto sa na žalobcu nevzťahoval
ani dočasný inštitút neplynutia - spočívania lehôt, nakoľko žalobcovi nebránili žiadne mimoriadne
opatrenia prijaté v súvislosti so šírením choroby COVID-19, aby uplatnil svoju pohľadávku zo zmluvy o
spotrebiteľskom úvere po dátume 28.02.2021, keďže zákonná trojročná premlčacia doba mu uplynula
až dňa 29.12.2021, ergo takmer desať mesiacov po uplynutí obdobia, počas ktorého premlčacie doby
v súkromnoprávnych vzťahoch ex lege neplynuli. Vzhľadom na uvedené vyznieva podľa názoru súdu

prvej inštancie nelogicky úvaha žalobcu, na základe ktorej by sa premlčacia doba mala v prospech
žalobcu o 76 dní predĺžiť, nakoľko ku dňu 22.12.2021 (ani po dobu desiatich mesiacov predtým),
kedy uplynula žalobcovi zákonná premlčacia doba na uplatnenie jeho majetkového práva, nepožíval
žalobca žiadnu zákonnú ochranu čo do spočívania hmotnoprávnych lehôt a teda nebránila mu žiadna
mimoriadna situácia na území Slovenskej republiky v tom, aby najneskôr do 22.12.2021 žalobu na

súd podal, čo však neurobil. Z uvedeného dôvodu bolo zrejmé, že žalobca nebol vystavený obave,
že z dôvodu pandémie a v jej súvislosti prijatých mimoriadnych opatrení, by bol stratil svoje právo
z občianskoprávneho vzťahu v dôsledku premlčania, nakoľko zákonom vymedzená ochranná doba
(27.03.2020 - 30.04.2020 a 19.01.2021 - 28.02.2021) nemala v posudzovanom spore žiadnu súvislosť
s plynutím, resp. uplynutím premlčacej doby, počas ktorej mohol žalobca svoje majetkové právo na

súde uplatniť, preto súd prvej inštancie sa nestotožnil s názorom žalobcu, že z dôvodu neplynutia lehôt
pre COVID-19 bol posledným dňom na uplatnenie jeho práva na súde až 06. marec 2022 (20.12.2021
+ 76 dní spočívania lehoty) a dospel k záveru, že žalobcovi uplynula premlčacia doba na uplatnenie
majetkovéhoprávazobčianskoprávnehovzťahumárnedňa22.12.2021asvojejpohľadávkysadomáhal
na súde oneskorene, v dôsledku čoho súd prvej inštancie nemohol priznať žalobcovmu nároku procesný

úspech a žalobu z dôvodu premlčania uplatnenej pohľadávky spolu s príslušenstvom zamietol.

4. Pre úplnosť súd prvej inštancie dodal, že hmotnoprávne námietky žalovanej, ktoré v súdnom konaní
uplatnila v rámci svojej procesnej obrany, súd prvej inštancie považoval za vecne neopodstatnené
z nasledovných dôvodov: Pokiaľ ide o spochybnenú platnosť Oznámenia o vyhlásení (mimoriadnej)

splatnosti pohľadávky zo dňa 18.01.2019 pre jeho neurčitosť z dôvodu nemožnosti určenia počiatku
plynutia premlčacej doby, nakoľko veriteľ v uvedenom právnom úkone nešpecifikoval splátku, pre ktorú
sa stala celá pohľadávka z úveru predčasne splatnou, súd prvej inštancie uviedol, že absencia daného
údaju neeliminuje možnosť určiť splátku, pre ktorej nesplnenie sa stal zročným celý dlh naraz, nakoľko
vzhľadom na zrejmý dátum oznámenia o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru, s použitím ust. §

53 ods. 9 v spojení s § 565 OZ je možné termín splatnosti splátky, pre ktorej nesplnenie veriteľ
vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru, jednoznačne ustáliť a teda neuvedenie tejto splátky v samotnom
oznámení o predčasnej splatnosti pohľadávky nezakladá prekážku, ktorá by diskvalifikovala kohokoľvek
v určení zročnosti splátky, od ktorej začína veriteľovi plynúť premlčacia doba na včasné uplatnenie
svojej peňažnej pohľadávky, preto absencia žalovanou namietanej splátky nečiní predmetné Oznámenie

zo dňa 18.01.2019 neplatným právnym úkonom. Napokon súd je povinný určiť okamih splatnosti
nesplnenej splátky, pre ktorú sa stal zročným celý dlh jednorazovo aj v prípade nemožnosti/neschopnosti
žalovaného (spotrebiteľa) túto skutočnosť ustáliť, keďže prípadné premlčanie dodávateľom uplatnenej
pohľadávky vzhľadom na spotrebiteľský charakter sporu posudzuje súd z úradnej povinnosti - ex
offo, t.j. aj bez žalovanou uplatnenej námietky premlčania. V posudzovanom spore pripadol termín

splatnosti splátky, pre ktorej nesplnenie sa stal predčasne zročným celý úver na dátum 20.09.2018,
pričom žalovaná nenamietla nesplnenie tejto splátky tak voči pôvodnému veriteľovi, žalobcovi a ani v
súdnomkonaníneargumentovalatým,žebysplátkuzročnúdňa20.09.2018riadneavčasuhradila,preto
absencia špecifikácie uvedenej splátky v Oznámení o vyhlásení mimoriadnej splatnosti pohľadávky,
ktorá je riadne určiteľná, nečiní daný právny úkon neplatným a zároveň je potrebné zhodne s tvrdením

žalobcu konštatovať, že ust. § 53 ods. 9 v spojení s § 565 OZ exaktne vymedzuje podmienky pre použitie
práva veriteľa na zaplatenie celej pohľadávky naraz a neustanovuje povinnosti čo do obsahových
náležitostí Oznámenia o vyhlásení mimoriadnej splatnosti pohľadávky. So zreteľom na vyššie uvedené
preto nemôže obstáť ani záver žalovanej, že z dôvodu neplatného predčasného zosplatnenia úverunemôže byť platným ani postúpenie mimoriadne zosplatnenej pohľadávky na žalobcu a tento nie
je aktívne vecne legitimovaným v spore. V súvislosti s námietkou žalovanej, že v zmysle úverovej
zmluvy nemala možnosť odmietnuť poistenie úveru, považujúc túto skutočnosť za neprijateľnú zmluvnú

podmienku, súd prvej inštancie uviedol, že do úvahy prichádzajúce zákonné ustanovenia pojednávajúce
o neprijateľných zmluvných podmienkach sú ust. § 53 ods. 4 písm. a), v) OZ, účinného v čase
uzatvorenia posudzovanej spotrebiteľskej zmluvy. Vychádzajúc zo zákonných ustanovení súd prvej
inštancie mal nad akúkoľvek pochybnosť preukázané, že Všeobecné poistné podmienky pre poistenie k
predmetnému spotrebiteľskému úveru sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere, typ

kontrahentmi dojednaného poistenia a výška mesačného poistného vyplýva z prvej strany posudzovanej
zmluvy o spotrebiteľskom úvere a konkrétne práva a povinnosti zmluvných strán z poistnej zmluvy
uzatvorenej medzi UNIQA poisťovňou, a.s. ako poistiteľom v zastúpení veriteľa a žalovanou ako
poistníkom a súčasne poisteným sú upravené vo Všeobecných poistných podmienkach, ktoré sú
zároveň poistnou zmluvou, preto bolo zrejmé, že žalovaná pred uzavretím zmluvy mala možnosť
oboznámiť sa s ustanoveniami o poistení spotrebiteľského úveru pre prípad smrti, úplnej invalidity,

pracovnej neschopnosti a straty zamestnania, preukázateľne bola informovaná o úhrade poistného v
sume 3,23 eur mesačne, nakoľko ide o základnú podmienku poskytnutia spotrebiteľského úveru, ktorá
bola upravená v čl. I Zmluvy a napokon nemožno uvažovať ani o absencii dohodnutého protiplnenia
zo strany dodávateľa, nakoľko poistná udalosť v danom prípade na strane spotrebiteľa (žalovanej)
nenastala, preto poistiteľovi v zastúpení veriteľa nevznikla povinnosť výplaty poistného plnenia. Na

základe takto zistených skutočností súd prvej inštancie nevzhliadol neprijateľnosť zmluvnej podmienky
upravujúcej poistenie spotrebiteľského úveru, pričom žalovanou namietaná skutočnosť, že nemohla
zmluvné ustanovenia o poistení úveru odmietnuť a tým ovplyvniť ich obsah, nezakladá neprijateľnosť
zmluvnej podmienky podľa ust. § 53 ods. 4 OZ, ale iba vylučuje možnosť kvalifikovania danej zmluvnej
podmienky ako individuálne dojednaného zmluvného ustanovenia podľa ust. § 53 ods. 2 OZ. Vzhľadom

na uvedené súd prvej inštancie dospel k záveru, že poistenie spotrebiteľského úveru prostredníctvom
poistnej zmluvy ako obligatórneho právneho úkonu pre získanie spotrebiteľského úveru za ponúkaných
podmienok, ktorú spotrebiteľ musí uzavrieť, nezakladá premisu neprijateľnej zmluvnej podmienky,
ktorá by spôsobovala neplatnosť zmluvy o spotrebiteľskom úveru a tento záver podporuje aj legálna
definícia celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom, medzi ktoré patrí najmä

poistné, ak spotrebiteľ musí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby získal
spotrebiteľský úver alebo aby ho získal za ponúkaných podmienok (ust. § 2 písm. g/ zákona č. 129/2010
Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení účinnom v čase vzniku posudzovaného záväzkového vzťahu /ďalej len
„zákon o spotrebiteľských úveroch“), nakoľko zákonodarca v prípade spotrebiteľských úverov počíta aj

s obligatórnou povinnosťou uzatvorenia poistnej zmluvy ako doplnkovej služby súvisiacej so zmluvou o
spotrebiteľskom úvere a táto sa premieta v celkových nákladoch spojených so spotrebiteľským úverom.
Zaoberajúc sa námietkou žalovanej, že pôvodný veriteľ nekonal v súlade s požiadavkou odbornej
starostlivosti pri skúmaní schopnosti spotrebiteľa splácať úver a bonitu žalovanej nepreveroval, keď
údajný čistý mesačný príjem v sume 1.455,66 eur žalovaná v rozhodnom čase nedosahovala, súd

prvej inštancie uviedol, že žalovaná síce protistranou deklarovanú a Osvedčením verifikovania bonity
a možnosti splácania úveru preukázanú výšku čistého príjmu dlžníka (žalovanej) v sume 1.455,66 eur
síce predloženou pracovnou zmluvou zo dňa 14.06.2013 spochybnila, ale nepreukázala skutočnosť,
že v rozhodnom období (ku dňu uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere) dosahovala pravidelný
príjem v tak nízkej sume, ktorý by jej s ohľadom aj na iné úverové zaťaženie a náklady na základné

životné potreby neumožňoval splácať zmluvne dojednané splátky úveru v sume 50,51 eur mesačne, čím
súčasne nepreukázala ani ňou tvrdenú skutočnosť, že veriteľ nekonal pri posudzovaní jej schopnosti
splácať úver s odbornou starostlivosťou. Žalobca totiž naproti tomu v súlade s ust. § 7 ods. 1, 2 zákona o
spotrebiteľských úveroch podľa súdu prvej inštancie preukázal, že bonitu žalovanej skúmal na základe
údajov z bankového/úverového registra, keďže z ním doloženého Osvedčenia verifikovania bonity a

možnosti splácania úveru vyplynulo, že ku dňu poskytnutia bankového produktu (posudzovaného úveru)
žalovanú nesporne zaťažovala splátka iného úveru v sume 509,52 eur, z interných zdrojov (výpisu z účtu
žalovanej) zistil, že čistý príjem žalovanej v zmysle pravidelných kreditných obratov v bezprostredne
predchádzajúcom období činil priemerne 1.455,66 eur mesačne, preto vzhľadom na vypočítanú výšku
splátky poskytovaného úveru v relatívne nízkej sume 50,51 eur mesačne veriteľ dospel k správnemu a

rozumnému záveru, že žalovaná po zohľadnení už existujúceho jej úverového zaťaženia a nákladov na
základnéživotnépotrebyvzmyslesumyživotnéhominima,budeschopnápredmetnýspotrebiteľskýúver
v pravidelných splátkach splácať, čo napokon verifikovala nepriamo aj žalovaná svojím plnením od roku
2016 do nesplnenej splátky v roku 2018, a preto je nepochybné, že právny predchodca žalobcu (banka)konal pri posudzovaní schopnosti žalovanej splácať úver s odbornou starostlivosťou a nekonal v rozpore
sožiadnymzákonnýmustanovením,akpríjemžalovanejzisťovalzosvojichinternýchzdrojovnazáklade
výpisu žalovanej z bankového účtu a nežiadal od spotrebiteľa, aby oznámil výšku príjmu v zmysle jeho

pracovnej zmluvy, nakoľko z ustanovenia § 7 ods. 1. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch nevyplýva
povinnosťveriteľaposudzovaťpríjemspotrebiteľavýlučnealennazákladeOznámeniaovýškeazložení
funkčného platu spotrebiteľa alebo aktuálnej pracovnej zmluvy, keďže právo veriteľa využívať informácie
o spotrebiteľovi z príslušnej databázy nie je dotknuté ani v prípade, ak by si bol vyžiadal od spotrebiteľa
úplné, presné a pravdivé údaje potrebné na posúdenie schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský

úver (ust. § 7 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch účinného v čase vzniku záväzkového vzťahu).
Vzhľadom na to, že veriteľ konal pri posudzovaní schopnosti žalovanej splácať spotrebiteľský úver s
odbornou starostlivosťou, mal právo vyžadovať od spotrebiteľa splatenie úveru jednorazovo, nehovoriac
o jeho práve požadovať príslušenstvo pohľadávky v podobe zmluvných úrokov a poplatkov, keďže bonitu
žalovanejneposudzovalbezakýchkoľvekrelevantnýchúdajovospotrebiteľovi,pretonámietkažalovanej
založená na citovaní ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch, ktorá právna

norma upravuje podmienky, za ktorých sa spotrebiteľský úver považuje za bezúročný a bez poplatkov,
sa stala počas konania bezpredmetnou.

5. Súd prvej inštancie odôvodnil, že so zreteľom na dikciu ustanovenia § 11 ods. 2 zákona o
spotrebiteľských úveroch je evidentné, že aj za predpokladu porušenia povinnosti veriteľa konať

v súlade s požiadavkou odbornej starostlivosti pri posudzovaní schopnosti spotrebiteľa splácať
spotrebiteľský úver, nie je možné dospieť k právnemu záveru, že veriteľ konal v rozpore s dobrými
mravmi a tým je zmluva o spotrebiteľskom úvere podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatná,
pretože zákonodarca ustanovil jasné právne konzekvencie v prípadoch nedodržania zásady odbornej
starostlivosti pri posudzovaní bonity - platobnej schopnosti spotrebiteľa a to v podobe neúročenia a

nespoplatnenia úveru, prípadne straty zmluvného práva na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru,
avšak nesankcionuje veriteľa neplatnosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere pre rozpor s dobrými
mravmi. Súd prvej inštancie nepovažoval za správne tvrdenie žalovanej, že v zmluve o spotrebiteľskom
úvere chýba dátum konečnej splatnosti úveru, nakoľko podľa čl. I. Zmluvy je konečná splatnosť úveru
určená uplynutím 84 mesiacov od splatnosti prvej mesačnej anuitnej splátky, pričom termín splatnosti

prvej predpísanej mesačnej splátky bol v zmysle článku III. bodu 4. Zmluvy stanovený k najbližšiemu
termínu splatnosti splátky po poskytnutí úveru, preto ak v zmysle Základných podmienok zmluvy
o spotrebiteľskom úvere si zmluvné strany dohodli dátum poskytnutia úveru okamihom uzatvorenia
Zmluvy (22.08.2016) a termín splatnosti splátky 20. dňa príslušného mesiaca, je zrejmé, že konečná
splatnosť úveru bola dojednaná 84 mesiacov od 20.09.2016. Na základe takto určito a zrozumiteľne

stanovenej konečnej splatnosti úveru je potrebné skonštatovať, že posudzovaná zmluva neodporuje
ustanoveniu § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch. Napokon súd prvej inštancie
poukázal na to, že aj z rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, na ktorú poukázal
žalobca, vyplýva, že v zmluvách o spotrebiteľských úveroch uzatváraných podľa zákona č. 129/2010
Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a

doplnení niektorých zákonov v znení účinnom do 30. apríla 2018 nie je potrebné uvádzať presný
termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, nakoľko náležitosti uvedené v ustanovení § 9
ods. 2 písm. f) citovaného zákona sú splnené, ak zmluva obsahuje dĺžku či dobu trvania zmluvy o
spotrebiteľskom úvere a údaje, z ktorých možno určiť, dokedy povinnosť platiť úver s príslušenstvom trvá
(uznesenie NS SR z 30. novembra 2021, sp.zn. 2Cdo/69/20220 a uznesenie NS SR z 21. apríla 2022,

sp.zn. 7Cdo/277/2021). Vzhľadom na koncipovanie konečnej splatnosti úveru v spojení s jednoznačne
stanoveným termínom splatnosti prvej splátky a dátumom poskytnutia úveru v posudzovanej zmluve
žalovanej muselo byť zrejmé, dokedy jej platobná povinnosť z úverovej zmluvy trvá a zároveň i za
predpokladuodôvodnenostitejtonámietkyžalovanej,nebolopodľasúduprvejinštanciemožnévprípade
absencie termínu konečnej splatnosti úveru vyvodiť právny záver o neprijateľnosti zmluvnej podmienky

a jej následnej neplatnosti, nakoľko v zmysle ust. § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských
úveroch sankciou veriteľa za nedodržanie taxatívne stanovených obsahových náležitostí zmluvy o
spotrebiteľskom úvere je neúročenie a nespoplatnenie ním poskytnutého úveru, preto aj právne závery,
ktoré žalovaná z údajnej absencie termínu konečnej splatnosti úveru v zmluve vyvodila, nie sú
správne. Súd prvej inštancie vyhodnotil ako nedôvodnú tiež námietku žalovanej týkajúcu sa poplatkov,

ktoré mali zakladať značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa, nakoľko žalovaná si jednak riadne nesplnila svoju povinnosť tvrdenia, keď iba s odkazom
na právnu vetu upravenú v ustanovení § 53 ods. 1 OZ označila zmluvné ustanovenia o poplatkoch za
neprijateľné zmluvné podmienky, ale vecne neuviedla medzi akými merateľnými veličinami (plneniami)nastala značná nerovnováha v neprospech žalovanej ani neupriamila svoju pozornosť na konkrétnu
jej poplatkovú povinnosť, ktorá by mala vykazovať značnú neprimeranosť vo vzťahu k povinnostiam
veriteľa. Zároveň za podrobenia obsahu zmluvy o spotrebiteľskom úvere testu proporcionality, pokiaľ

ide o pomer veriteľom poskytnutého plnenia a poplatkov spojených s úverom, súd prvej inštancie zistil,
že poplatok za úver bol dohodnutý v sume 58,- eur, poplatok za predčasné splatenie úveru do sumy
10.000,- eur činil 0,- eur (žalovaná však úver predčasne nesplatila v žiadnej čiastke) a náklady spojené
s vymáhaním pohľadávky v prípade omeškania splátky mali zodpovedať skutočným zúčtovaným
nákladom. Vzhľadom na bankou poskytnutý úver v sume 2.900,- eur a vyššie špecifikované poplatky

súd prvej inštancie nemal žiadnu pochybnosť o tom, že žiadna nerovnováha v právach a povinnosti
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, pokiaľ ide o výšku poplatkov, nevznikla, preto zmluvné
ustanovenia o poplatkoch nie sú neprijateľnými zmluvnými podmienkami. Ďalej súd prvej inštancie
uviedol, že žalovaná vychádzajúc z ustanovenia § 53 ods. 4 písm. l) OZ nadobudla presvedčenie,
že v zmluve zakotveným vyhlásením spotrebiteľa, že sa oboznámil s úverovými podmienkami, veriteľ
prenáša na spotrebiteľa dôkazné bremeno. Súd prvej inštancie však zastal názor, že ustanovenie

§ 53 ods. 4 písm. l) OZ nemožno aplikovať na uvedené zmluvné vyhlásenie, nakoľko predmetným
zmluvným ustanovením sa neukladá žalovanej ako spotrebiteľovi žiadna povinnosť niesť dôkazné
bremeno tak, ako to ustanovuje citovaná právna norma, pričom vyhlásenie dlžníka, že sa oboznámil so
zmluvnými podmienkami spotrebiteľského úveru preukazuje iba skutočnosť, že dlžník mal vedomosť o
podmienkach, právach a povinnostiach, za ktorých návrh zmluvy o spotrebiteľskom úvere akceptoval, a

tedanasvedčujevážnejvôlispotrebiteľaúverovúzmluvuzastanovenýchpodmienokuzavrieťapolemika
o neplatnosti tohto zmluvného vyhlásenia ako neprijateľnej zmluvnej podmienky vôbec neprichádza do
úvahy. Napokon súd prvej inštancie uviedol, že je zavádzajúcim tvrdenie žalovanej, že posudzovaná
zmluva o spotrebiteľskom úvere sa riadila výlučne Obchodným zákonníkom, nakoľko aj v samotnom
označení zmluvy sa deklaruje, že „zmluva o poskytnutí spotrebiteľského úveru s poistením pre fyzické

osoby je uzatvorená v zmysle § 497 až § 507 Obchodného zákonníka v znení neskorších predpisov
a príslušných ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch v znení neskorších predpisov“..., preto
žalovanej muselo byť zrejmé, že veriteľ konal pri uzatváraní a plnení predmetnej úverovej zmluvy nielen
podľa obchodnoprávneho kódexu, v ktorom je zmluva o úvere ako zmluvný typ predstavujúci absolútny
obchodnoprávny kontrakt explicitne upravená, ale mal na zreteli a zohľadnil aj príslušné ustanovenia

osobitného právne predpisu - zákona o spotrebiteľských úveroch, keďže vzhľadom na postavenie
zmluvných strán (dodávateľ vs. spotrebiteľ) je použitie uvedeného zákona nevyhnutné a súčasne aj súd
posudzoval hmotnoprávne námietky žalovanej podľa právnych noriem občianskoprávnych predpisov,
preto námietka žalovanej týkajúca sa právneho režimu zmluvy o spotrebiteľskom úvere je irelevantná
a nie je spôsobilá vecne oslabiť procesný nárok žalobcu. Napriek uvedeným dôvodom, pre ktoré súd

prvej inštancie považoval žalovanou uplatnené prostriedky procesnej obrany za vecne neopodstatnené
alebo bezpredmetné a konštatácii súdu prvej inštancie, že nárok žalobu je vecne a právne dôvodný,
riadne preukázaný a uplatnený v správnej (medzi stranami nespornej) výške, vzhľadom na skutočnosť,
že žalobca uplatnil svoj peňažný nárok na súde oneskorene (po uplynutí všeobecnej premlčacej doby),
súd prvej inštancie žalobu zamietol. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol postupom podľa

ust. § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP na základe zásady pomeru úspechu sporových strán tak,
že procesne úspešnej žalovanej priznal voči neúspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov konania
v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa končí konanie, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník (ust. § 262 ods. 2 CSP).

6. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca v zákonnom stanovenej lehote odvolanie, a
to z dôvodov uvedených v ustanovení § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP. Žalobca mal za to, že
nemožno považovať uplatnený nárok za premlčaný, pretože dňa 25.03.2020 bol s účinnosťou od
27.03.2020 prijatý zákon o mimoriadnych opatreniach, v zmysle ktorého lehoty v súkromnoprávnych

vzťahoch na uplatňovanie alebo bránenie práva v období od účinnosti tohto zákona do 30.04.2020
neplynú. Zároveň uviedol, že dňa 14.01.2021 bol schválený zákon č. 9/2021 Z.z. ktorým sa menia a
dopĺňajú niektoré zákony v súvislosti s druhou vlnou pandémie ochorenia COVID-19 s účinnosťou od
19.01.2021. Argumentoval, že v zmysle ustanovení § 1 a § 8 zák. č. 62/2020 Z.z. tak premlčacia doba
neplynula v období od: a) 27.03.2020 do 30.04.2020, t.j. spolu 35 dní; b) 19.01.2021 do 28.02.2021, t.j.

spolu 41 dní. Podľa názoru žalobcu, prijatím absurdného výkladu ustanovení zákona o mimoriadnych
opatreniach, ktorý vo veci poskytol súd prvej inštancie, by bolo možné právne uzavrieť, že v rozpore s
účelom zákona o mimoriadnych opatreniach ako aj vôľou zákonodarcu by sa neposkytla ochrana pred
plynutím premlčacích lehôt všetkým subjektom súkromnoprávnych vzťahov, ktorým by mala premlčaciadoba uplynúť, ale len tým, ktorým by premlčacia doba mala uplynúť počas obdobia 27.03.2020 až
30.04.2020, resp. 19.01.2021 až 28.02.2021. Žalobca uvedené pretavil do modelového prípadu -
ak subjektu súkromnoprávnych vzťahov mala uplynúť premlčacia lehota napr. dňa 01.05.2020, teda

hneď nasledujúci deň po rozhodnom období, potom by podľa záverov okresného súdu premlčacia
doba mala naozaj uplynúť už 01.05.2020 a napriek jednoznačnému zneniu zákona o mimoriadnych
opatreniach (a teda spočívaniu premlčacej doby z vôle zákonodarcu vo všetkých prípadoch) by súd na
spočívanie premlčania ex lege bezdôvodne neprihliadal. Ak by však mala takémuto subjektu uplynúť
premlčacia doba len o jeden deň skôr - 30.04.2020 - potom by už aj podľa záverov okresného súdu

došlo k spočívaniu premlčacej doby (v modelovom príklade o 35 dní) a nárok by sa tak nepremlčal
30.04.2020, ale až 04.06.2020. Prijatím výkladu zákona o mimoriadnych opatreniach, aký prezentoval
vo svojom napadnutom rozhodnutí okresný súd by podľa názoru žalobcu došlo k rozsiahlej diskriminácii
účastníkov súkromnoprávnych vzťahov, ktorých by sa podľa názoru okresného súdu netýkala ochrana
pred šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19 oproti tým, ktorým by mala premlčacia
doba uplynúť napr. dňa 30.04.2020 a u ktorých by aj podľa záverov okresného súdu došlo k spočívaniu

(teda predĺženiu) premlčacej doby o príslušné kalendárne dni (v modelovom príklade o 35 dní, ak by
koniec premlčacej doby pripadol na 30.04.2020). S ohľadom na uvedené je podľa žalobcu zrejmé, že
rozsudok súdu prvej inštancie vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci - nakoľko odmietol
aplikovať vyššie uvedené ustanovenia zákona o mimoriadnych opatreniach. Ak by súd prvej inštancie
uvedené ustanovenia správne aplikoval, musel by s ohľadom na spočívanie premlčacej doby v období

od 27.03.2020 do 30.04.2020 a od 19.01.2021 do 28.02.2021 dospieť k záveru o včasnom podaní žaloby
(pred uplynutím premlčacej doby), nakoľko premlčacia doba začala plynúť od 20.12.2018 a žaloba bola
podaná na súde dňa 04.02.2022 - t.j. s prihliadnutím k dobe spočívania premlčacej doby je zrejmé, že
bola podaná včas, nakoľko aplikujúc vyššie uvedené ustanovenia by premlčacia doba uplynula až dňa
06.03.2022 (20.12.2021 + 76 dní). Uvedený právny názor je podľa žalobcu zároveň v súlade s aktuálnou

rozhodovacou praxou vyšších súdnych autorít, z ktorej žalobca poukázal na uznesenie Krajského súdu
v Trenčíne, sp.zn. 19CoCsp/28/2022 zo dňa 07.12.2022, uznesenie Krajského súdu v Prešove, sp.zn.
5CoCsp/23/2022 zo dňa 23.02.2023, uznesenie Krajského súdu v Prešove, sp.zn. 13CoCsp/31/2022
zo dňa 06.12.2022. Žalobca navrhol, aby odvolací súd predmetný rozsudok v zmysle ust. § 388 CSP
zmenil tak, že vyhovie žalobe a prizná žalobcovi voči žalovanej nárok na náhradu trov prvoinštančného

a odvolacieho konania v plnom rozsahu, resp. v zmysle ustanovenia § 389 ods. 1 CSP ho zrušil a vrátil
vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

7. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu v stanovenej lehote nevyjadrila.

8. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) preskúmal a prejednal vec v zmysle § 379, §
380 ods. 1 CSP, vo veci nariadil pojednávanie, postupoval podľa § 382 CSP a dospel k záveru, že nemá
splnené podmienky ani pre zmenu a ani pre zrušenie rozsudku súdu prvej inštancie v danej veci.

9. Súd prvej inštancie správne s ohľadom na účastníkov a dobu uzavretia úverovej zmluvy posúdil

prejednávaný právny vzťah podľa zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v spojení
so zákonom č. 40/1964 Zb. - Občianskym zákonníkom, ktorého použitie podmieňuje spotrebiteľské
postavenie žalovanej ako úverového dlžníka a to bez ohľadu na to, že úverová zmluva ako absolútny
obchodnoprávny vzťah je upravená zákonom č. 513/1991 Zb. - Obchodný zákonník.

10. Odvolací súd z hľadiska skutkového stavu veci vychádzal zo zistení súdu prvej inštancie, podľa
ktorých bola dňa 22.08.2016 uzavretá zmluva o poskytnutí spotrebiteľského úveru pre fyzické osoby
č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej právny predchodca žalobcu, Tatra banka, a. s. poskytol žalovanej
na účet spotrebiteľský úver vo výške 2.900,- eur. Žalovaná sa zaviazala poskytnutý úver a úrok za
poskytnutie úveru dojednaný v zmluve vo výške 11,40 % ročne splácať v mesačných splátkach po

50,51 eur, splatných vždy k 20. dňu každého kalendárneho mesiaca, prvým mesiacom po poskytnutí
úveru. Žalovaná úverové splátky riadne neplatila. Listom zo dňa 19.12.2018 vyzval veriteľ žalovanú
na zaplatenie omeškaných dlhov z úverových produktov s poučením, že v opačnom prípade pristúpi k
vyhláseniu ich mimoriadnej splatnosti. Veriteľ úverový dlh žalovanej z označeného zmluvného vzťahu
vyčíslený ku dňu 17.01.2019 výškou istiny 2.358,68 eur s príslušenstvom listom zo dňa 18.01.2019

zosplatnil, vyhlásil jeho mimoriadnu splatnosť a žalovanú vyzval na jeho zaplatenie. Veriteľ Tatra banka,
a. s. postúpil úverovú pohľadávku vo výške 2.366,09 eur a príslušenstvo pohľadávky voči žalovanej
zmluvou zo dňa 09.11.2021 žalobcovi.11. Podľa § 1 zákona č. 62/2020 Z.z. lehoty ustanovené právnymi predpismi v súkromnoprávnych
vzťahoch na uplatňovanie alebo bránenie práv na súde, uplynutím ktorých by došlo k premlčaniu alebo
k zániku práva,

a) v čase odo dňa účinnosti tohto zákona (poznámka odvolacieho súdu: 27. marca 2020) do 30. apríla
2020 neplynú,
b) ktoré uplynuli po 12. marci 2020 do dňa účinnosti tohto zákona, sa neskončia skôr ako za 30 dní po
nadobudnutí účinnosti tohto zákona.

12. Podľa § 8 zákona č. 62/2020 Z.z. v znení zákona č. 9/2021 Z.z. lehoty ustanovené právnymi
predpismi v súkromnoprávnych vzťahoch na uplatňovanie alebo bránenie práv na súde, uplynutím
ktorých by došlo k premlčaniu alebo k zániku práva,
a) v čase odo dňa účinnosti tohto zákona (poznámka odvolacieho súdu: 19. januára 2021) do 28.
februára 2021 neplynú,
b) ktoré uplynuli po 31. decembri 2020 do dňa účinnosti tohto zákona, sa neskončia skôr ako za 30 dní

po nadobudnutí účinnosti tohto zákona.

13. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že ak dlžnou splátkou, pre ktorú
v okolnostiach tejto veci mal byť úver zosplatnený, bola neuhradená splátka za mesiac september
2018 (splátka neuhradená v plnej výške, žalovaná splátku 50,51 eur zaplatila len vo výške 7,96 eur -

č.l. spisu 30), premlčacia doba by nezačala plynúť odo dňa splatnosti tejto splátky, ale pri zohľadnení
osobitnej právnej úpravy podľa § 53 odsek 9 OZ až po následnom uplynutí troch mesiacov, teda odo
dňa 22.12.2018 a márne by uplynula dňa 22.12.2021. Odvolacia námietka žalobcu, že vo vzťahu k
uplynutiu premlčacej doby súd prvej inštancie nesprávne aplikoval zákon č. 62/2020 Z.z., pretože v
zmysle § 1 a § 8 tohto zákona nezohľadnil jej predĺženie o 76 dní, nie je dôvodná. Zámerom zákona č.

62/2020 Z.z. totiž nebolo, aby v čase od 27.03.2020 do 30.04.2020, resp. od 19.01.2021 do 28.02.2021
neplynuli všetky premlčacie lehoty. Zámerom bolo, aby neplynuli iba tie premlčacie lehoty, ktorých koniec
by uplynul v čase od 27.03.2020 do 30.04.2020, resp. od 19.01.2021 do 28.02.2021, a to z dôvodu
prijatých opatrení pred ochorením COVID-19. Z dôvodovej správy k označenému zákonu je zrejmé, že
účelomzákonodarcubolaochranaosôbvobdobíčasovodefinovanýchv§1a§8zákonač.62/2020Z.z.

o niektorých mimoriadnych opatreniach pred premlčaním alebo zánikom práv v dôsledku obmedzení
súvisiacich s ochorením COVID-19, ktoré by mohli zabrániť uplatňovaniu alebo bráneniu ich práv na
súde, z dôvodu vo verejnom záujme obmedzeného pohybu osôb. Odvolací súd zhodne so súdom prvej
inštancie poukazuje na to, že citované ustanovenia upravujú spočívanie iba takých lehôt, ktoré by v
označenom časovom období uplynuli a po odpadnutí prekážky (zákonom definované časové obdobie),

ich plynutie pokračuje. Ustanovenia § 1 a § 8 zákona č. 62/2020 Z.z. nie je možné vykladať tak, že v
označenom časovom období neplynú (spočívajú) všetky premlčacie doby, ktoré plynuli počas obdobia
vymedzeného v týchto ustanoveniach. Uvedené podporuje aj znenia ustanovenia § 1 zák. č. 62/2020
„uplynutím ktorých by došlo k premlčaniu alebo zániku práva“ ako aj znenie § 1 písm. b/ zák. č. 62/2020
Z.z., ktoré upravuje, že lehoty ktoré uplynuli po 12. marci do dňa účinnosti tohto zákona (t.j. ktoré by

uplynuli medzi 12. marcom a 27. marcom 2020) sa neskončia skôr ako za 30 dní po nadobudnutí
účinnosti tohto zákona. Na základe uvedeného potom nie je relevantná odvolacia argumentácia žalobcu,
že v zákonom vymedzenom časovom období (od 27.03.2020 do 30.04.2020 a od 19.01.2021 do
28.02.2021) sa zo zákona pozastavili všetky (paušálne) premlčacie lehoty, ktoré bežali počas trvania
platnosti a účinnosti zákona, pretože uvedená úprava sa vzťahuje len na tie prekluzívne a premlčacie

doby, ktoré by vo vymedzenom období uplynuli. Argumentácia žalobcu modelovým prípadom, podľa
ktorého by bol diskriminovaný nositeľ práva, ktorého premlčanie by malo uplynúť dňa 01.05.2020, oproti
nositeľovi práva, ktorého premlčanie by malo uplynúť dňa 30.04.2020 nie je opodstatnená, pretože
tento príklad je hraničným prípadom. Zmyslu predmetnej úpravy by nezodpovedal ani, z námietky
žalobcu vyplývajúci záver, že by sa o príslušnú lehotu podľa § 1 a § 8 zákona č. 62/2020 Z.z. mala

predĺžiť premlčacia doba, ktorá len začala plynúť v období od 27.03.2020 do 30.04.2020, respektíve od
19.01.2021 do 28.02.2021. Žalobca preto nesprávne tvrdí, že premlčacia doba (36 mesiacov), ktorá v
danom prípade by mala uplynúť dňa 22.12.2021, teda mimo obdobia definovaného v ustanoveniach §
1 a § 8 zákona č. 62/ 2020 Z.z. sa predĺžila o dobu 76 dní. Rozhodnutia inštančne rovnocenných súdov,
na ktoré poukázal žalobca, nie sú pre iné, podobné prípady prejednávané odvolacími súdmi, záväzné.

14. V okolnostiach tejto veci žaloba žalobcu neobstojí však už aj pre nedostatok aktívnej vecnej
legitimácie žalobcu.15. Podľa § 524 ods. 1 Občianskeho zákonníka veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka
postúpiť písomnou zmluvou inému.

16. Podľa § 524 ods. 2 Občianskeho zákonníka s postúpenou pohľadávkou prechádza aj jej
príslušenstvo a všetky práva s ňou spojené.

17. Podľa § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka, nemožno postúpiť pohľadávku, ak by postúpenie
odporovalo zákonu alebo dohode s dlžníkom.

18. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a
pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov účinného v čase uzavretia
zmluvy o postúpení pohľadávky (ďalej len „zákona č. 129/2010 Z.z.“), práva vyplývajúce zo zmluvy
o spotrebiteľskom úvere neprechádzajú a veriteľ ich nemôže previesť na tretiu osobu; to neplatí, ak
prechádzaalebosapostupujepohľadávkasovšetkýmiprávamisňouspojenýmiaa)ideoprechodalebo

postúpenie z veriteľa oprávneného poskytovať spotrebiteľský úver podľa tohto zákona alebo osobitného
predpisu na veriteľa podľa § 20 ods. 1 písm. a), banku, zahraničnú banku alebo pobočku zahraničnej
banky, a b) prechádza alebo postupuje sa pohľadávka po konečnom termíne splatnosti spotrebiteľského
úveru alebo pohľadávka, ktorá sa stala splatnou pred termínom konečnej splatnosti spotrebiteľského
úveru.

19. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom
odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

20. Podľa § 37 Občianskeho zákonníka sa musí právny úkon urobiť slobodne a vážne, určite a

zrozumiteľne; inak je neplatný.

21. Podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa
má vykonať v splátkach, môže dodávateľ uplatniť právo podľa § 565 najskôr po uplynutí troch mesiacov
od omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15

dní na uplatnenie tohto práva.

22. Súd je pri rozhodovaní o akejkoľvek žalobe, je vždy aj bez návrhu povinný skúmať aktívnu a
pasívnu vecnú legitimáciu strán sporu (žalobcu a žalovaného), a to aj vtedy, ak jej nedostatok v
konaní nikto nenamieta. To rovnako platí pre súd prvej inštancie a aj pre súd odvolací. Preskúmanie

vecnej legitimácie je imanentnou súčasťou každého súdneho konania. V danej veci žalobca svoju
legitimáciu v spore odvodzoval od postúpenia pohľadávky veriteľom Tatra banka, a. s. Postúpenie
pohľadávky znamená, že do existujúceho záväzku namiesto doterajšieho veriteľa vstúpi nový veriteľ.
Táto zmena sa nedotýka práv ani povinnosti dlžníka vyplývajúcich pre neho zo záväzku a preto sa
na platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky nevyžaduje súhlas dlžníka. Ide o významnú zmenu v

osobe veriteľa, pre ktorú Občiansky zákonník vyžaduje písomnú formu zmluvy o postúpení, pričom
zároveň ustanovuje aj ktoré pohľadávky nie sú spôsobilé byť predmetom postúpenia. Osobitné predpisy
môžu upravovať podmienky postúpenia pohľadávok v špecifických prípadoch postúpenia pohľadávok
odlišne, respektíve môžu upravovať aj špecifické podmienky, ktorých splnenie je potrebné pre platné
postúpenie pohľadávky. V prípade postúpenia pohľadávky zo spotrebiteľského úveru poskytnutého

bankou upravuje špecifické podmienky postúpenia takejto pohľadávky zákon č. 129/2010 Z.z. vo vyššie
citovanom ustanovení § 17 odsek 1, ktoré v podstate zakazuje postúpenie pohľadávky zo zmluvy
o spotrebiteľskom úvere, ktorý nie je po konečnej splatnosti, resp. ak pohľadávka nie je predčasne
splatná v dôsledku vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru. Keďže v prejednávanom spore ide o
spotrebiteľskú zmluvu (zmluvu o spotrebiteľskom úvere), pre účel posúdenia platnosti postúpenia

spornej pohľadávky bolo nevyhnutné skúmať splnenie zákonných podmienok vyhlásenia mimoriadnej
splatnosti úveru zo strany právneho predchodcu žalobcu podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka
v spojení s § 565 Občianskeho zákonníka. Žalobca tvrdil, že vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru
žalovanej realizoval jeho právny predchodca listom zo dňa 18.01.2019 po predchádzajúcom upozornení
listom zo dňa 19.12.2018. Z ustanovenia § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka vyplýva, že upozornenie

veriteľa vo vzťahu ku spotrebiteľovi (v stanovenej lehote) na uplatnenie práva podľa § 565 Občianskeho
zákonníka je podmienkou pre výkon tohto práva. K vyhláseniu mimoriadnej (predčasnej) splatnosti úveru
(pohľadávky) podľa § 565 druhá veta Občianskeho zákonníka možno v spotrebiteľskom spore zo strany
veriteľa pristúpiť v prípade, že v čase výkonu (uplatnenia) práva na vyhlásenie mimoriadnej (predčasnej)splatnosti úveru (pohľadávky) je dlžník (spotrebiteľ) v omeškaní aspoň s jednou splátkou úveru dlhšie
ako tri mesiace, keď predtým veriteľ splnil svoju povinnosť a upozornil dlžníka (spotrebiteľa) na možnosť
uplatnenia práva podľa § 565 Občianskeho zákonníka aspoň 15 dní pred skutočným uplatnením práva

na vyhlásenie mimoriadnej (predčasnej) splatnosti úveru, pričom toto právo veriteľa trvá až do splatnosti
najbližšie nasledujúcej splátky (v okamihu splatnosti tejto splátky, t.j. splatnosťou štvrtej splátky v prípade
mesačných splátok právo veriteľa na vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru kvôli predchádzajúcej
splátke zaniká). Rozhodujúce je, či na vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru sú splnené zákonné
podmienky (t.j. či má veriteľ na tento postup právo). Ustanovenie § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka

zakotvuje akúsi notifikačnú povinnosť (upozornenie) veriteľa smerom k spotrebiteľovi v omeškaní, že
môže pristúpiť k využitiu svojho práva podľa § 565 Občianskeho zákonníka na vyhlásenie predčasnej
splatnosti úveru v prípade kvalifikovaného omeškania dlžníka (spotrebiteľa), t.j. omeškania dlhšieho ako
tri mesiace od splatnosti splátky. Z predloženej výzvy zo dňa 19.12.2018 (ani z oznámenia o vyhlásení
mimoriadnej splatnosti zo dňa 18.01.2019) nevyplýva identifikácia splátky, s ktorou mali byť spojené
účinky vzniku práva veriteľa na zosplatnenie pohľadávky. Listom zo dňa 19.12.2018 veriteľ vyzval

žalovanú na úhradu záväzkov z 10 úverových resp. finančných produktov označených len interným
identifikačným číslom veriteľa, z ktorej výzvy zrozumiteľne nevyplýva, s akým právnym vzťahom má byť
spojený vyčíslený omeškaný záväzok, ktorú splátku veriteľ eviduje už ako omeškanú, respektíve teda
s ktorou splátkou, pri dodržaní zákonných podmienok podľa § 53 odsek 9 OZ (omeškanie 3 mesiace,
lehota do najbližšej zročnej splátky) mieni využiť právo na zaplatenie celej pohľadávky pre omeškanie s

plnením. Aj keď § 53 ods. 9, a ani § 565 Občianskeho zákonníka neustanovuje ako náležitosť výzvy na
zaplatenie alebo oznámenia o vyhlásení predčasnej splatnosti úveru označenie splátky, pre ktorú veriteľ
zosplatnil dlh, v okolnostiach tejto veci nie je možné neprihliadnuť na ustanovenia § 37 Občianskeho
zákonníka o právnych úkonoch; teda, že právny úkon sa musí urobiť určite, inak je neplatný. Odvolací
súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Cdo/197/2022 zo dňa

26.06.2024, v ktorom v súvislosti s úpravou režimu straty výhody splátok uviedol, „že účinnosť uplatnenia
práva veriteľa podľa § 565 OZ je s poukazom na § 53 ods. 9 OZ podmienená tým, že veriteľ pred
uplatnením práva požadovať splnenie celého dlhu upozornil dlžníka v lehote nie kratšej ako 15 dní na to,
že toto právo využije; bez takéhoto včasného upozornenia je uplatnenie uvedeného práva neúčinné. Z
druhej vety ustanovenia § 565 OZ vyplýva, že veriteľ môže žiadosť o jednorazové vrátenie nesplatenej

dlžnej sumy využiť najneskôr do splatnosti najbližšej nasledujúcej splátky, a to až po uplynutí troch
mesiacov od omeškania so zaplatením zmeškanej splátky (§ 53 ods. 9 OZ). Ak zo strany veriteľa dôjde
k vyhláseniu úveru za predčasne splatný v súlade s ustanovením § 565 OZ a § 53 ods. 9 OZ, pre platný
úkon zosplatnenia je zo strany veriteľa nevyhnutné, aby už v tejto výzve (upozornení spotrebiteľa v
lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva) presne špecifikoval konkrétnu splátku, pre ktorú

môže jednorazovo a predčasne zosplatniť celý dlh. Ak veriteľ oznámi iba dlžnú sumu s upozornením na
možnosť zosplatnenia celého úveru, môže byť spotrebiteľ pomýlený a v dôsledku informačnej asymetrie
poškodený.“ Na tento záver upozornil Najvyšší súd SR aj v rozhodnutí sp.zn. 5Cdo/188/2023 zo dňa
31.07.2024.

23. Označenie splátky, pre ktorú veriteľ pristúpil k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru, vyplýva
z požiadavky ochrany spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany. Takýto postup vylučuje dotváranie
skutkového stavu spôsobom, aby bolo možné polemizovať, pre ktorú omeškanú splátku vyhlásil veriteľ
predčasnú splatnosť úverového dlhu. Predmetná situácia nastala aj v danej veci, kedy žalobca za
splátku, pre ktorú mal byť úver zosplatnený, označil splátku zročnú dňa 20.12.2018 (podanie žalobcu

zo dňa 01.06.2022 - č.l. spisu 36), vo vzťahu ku ktorej by ale neboli splnené podmienky zosplatnenia.

24. Právnym následkom neurčitosti výzvy na zaplatenie zo dňa 19.12.2018 („výzvy pred mimoriadnou
splatnosťou“)jejejneplatnosť,ktorejnásledkomjeneplatnosťzosplatneniapreskúmavanéhoúverového
dlhu žalovanej podľa zmluvy č. XXXXXXXXXX zo dňa 22.08.2016. Keďže termín konečnej splatnosti

úveru bol v septembri 2023, potom na žalobcu nebola zmluvou zo dňa 09.11.2021 postúpená splatná
úverová pohľadávka, čo je podmienkou platnosti postúpenia pohľadávky zo spotrebiteľského úveru
podľa § 17 odsek 1 zákona č. 129/2010 Z.z. a žalobca sa platne nestal veriteľom tejto pohľadávky.
Uvedené pre danú vec znamená, že na strane žalobcu pre dané konanie absentuje aktívna vecná
legitimácia.

25. Podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o
postúpení pohľadávok (ďalej len „zákon o bankách“), ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky
zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čolen časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo
pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť
písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez

súhlasu klienta; týmto nie sú dotknuté pravidlá pre postupovanie pohľadávok zo zmlúv o spotrebiteľskom
úvere podľa osobitného predpisu ani pravidlá pre postupovanie pohľadávok zo zmlúv o úveroch na
bývanie podľa osobitného predpisu. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže
uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky
omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých

omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke
zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej
banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe
vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť
informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky
a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.

26. Právny stav nedostatku vecnej aktívnej legitimácie žalobcu by však v podmienkach tejto veci nastal
aj v prípade účinného zosplatnenia. Právna úprava v ustanovení § 92 odsek 8 zákon č. 483/2001 Z.z.
o bankách (v znení účinnom ku dňu pre platné postúpenie pohľadávky banky) totiž vyžaduje pre platné
postúpeniepohľadávkyešteajsúčasnésplnenieďalšíchdvochpodmienok,ktorýmisúosobitnápísomná

výzva banky klientovi a relevantná doba omeškania dlžníka aj napriek písomnej výzve banky. Uvedené
podmienkysútiežzákonnýmipredpokladmipreplatnépostúpeniepohľadávkyvzmyslehmotnéhopráva
a musia byť splnené už v čase postúpenia pohľadávky. Stanovuje ich priamo zákon o bankách. Tento
výklad ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách zodpovedá judikatúre Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, ktorý v rozhodnutí sp.zn. 1Cdo 147/2017 zo dňa 24. apríla 2018 konštatoval, že ustanovenie §

92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách upravuje tiež ochranu práv klienta v súvislosti s postúpením
pohľadávky. Postúpenie pohľadávky, ku ktorému došlo v rozpore s týmto ustanovením, je neplatný
právny úkon. Zhodný názor predniesol Najvyšší súd SR aj v rozhodnutí sp.zn. 7Cdo 26/2017 zo dňa 16.
júla 2018. S ohľadom na popísaný skutkový stav veci a výsledky dokazovania odvolací súd konštatuje,
že v danom prípade nie je možné ako splnenú vyhodnotiť už prvú z dvoch kumulatívnych podmienok

pre platné postúpenie pohľadávky bankou a to, vyzvanie žalovaného, pred postúpením pohľadávky,
na zaplatenie omeškaného dlhu v stave aktuálnom k postúpeniu pohľadávky, keď tejto požiadavke
nezodpovedá k žalobe pripojená listina „oznámenie o vyhlásení splatnosti a výzva na zaplatenie“ zo
dňa 18.01.2019, ktoré právny predchodca žalobcu vystavil v spojení s vymáhaním omeškaného dlhu,
respektívevýkonomsvojhoprávapodľaustanovenia§53odsek9Občianskehozákonníka.Najvyššísúd

SR v rozhodnutiach sp.zn. 2Cdo/266/2020 zo dňa 31.03.2022 a sp.zn. 4Cdo/75/2020 zo dňa 27.10.2022
konštatoval, že ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách predpokladá „výlučnú a samostatnú písomnú
výzvu banky“, odlišnú od výzvy realizovanej podľa ustanovenia § 53 ods.9 Občianskeho zákonníka či
oznámenia o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru; ktorá sa zároveň musí dostať do dispozičnej sféry
adresáta. Pokiaľ sa žalobca dovolával ku v spore uplatnenej pohľadávky aktívnej vecnej legitimácie, bol

povinný svoje postavenie nositeľa uplatneného práva preukázať aj voči týmto označeným podmienkam
ustanovenia § 92 odsek 8 zákona o bankách. Vo vzťahu k splneniu podmienok podľa § 92 odsek 8
zákona o bankách žalobca v žalobe tvrdenie nepredniesol. Tým, že predmetný spor je vzhľadom na
spotrebiteľské postavenie žalovanej sporom s ochranou slabšej strany, súd je povinný ex offo prihliadať
na to, či podnikateľská zmluvná protistrana žalovanej, ako poskytovateľ plnenia splnila svoje zákonné

a procesné povinnosti, a či nenastali zákonné dôsledky ich porušenia. Bolo na žalobcovi, na jeho
procesnej aktivite a procesnej zodpovednosti za výsledok sporu a svoj úspech v spore, aby svoje právo
domáhať sa uplatneného nároku a aktívnu legitimáciu aj spoľahlivo v konaní preukázal, ktorú povinnosť
si žalobca riadne nesplnil, v dôsledku čoho by aj v prípade, že by predmetom postúpenia bol účinne
platne zosplatnený úverový dlh, nebolo by možné v tejto veci prijať právny záver o platnosti postúpenia

uplatnenej pohľadávky v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách na žalobcu.

27. Preto zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
vo výroku ako vecne správny potvrdil (§ 387 odsek 1 CSP).

28. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 odsek 1 v spojení
s § 262 odsek 1 CSP. Úspešnej žalovanej náhradu týchto trov odvolací súd nepriznal, pretože jej
v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli. Ak strane podľa obsahu spisu žiadne trovy nevznikli, je
v súlade s článkom 17 základných zásad Civilného sporového poriadku, ktorý upravuje procesnúekonómiusúdnehokonania,rozhodnúťpriamotak,žesajejnáhradatrovkonanianepriznáva(uznesenie
Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 7Cdo/14/2018).

29. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov,
§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP).

(1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).