Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 26. november 2024

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 2Svk/28/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5020200221
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marián Trenčan

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2024:5020200221.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána

Trenčana a členov senátu JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD., a prof. JUDr. Juraja Vačoka, PhD., v
právnej veci žalobcu (v kasačnom konaní sťažovateľ): Združenie domových samospráv o. z. so
sídlom Rovniankova 1667/14, 851 02 Bratislava, IČO: 31 820 174, právne zastúpeného: Advokátska
kancelária Tkáč & Partners, s.r.o., so sídlom Hrnčiarska 29, 040 01 Košice, IČO: 53 929 691, proti
žalovanému: Okresný úrad Žilina, odbor opravných prostriedkov, za účasti: 1/ ELASTORSA SLOVAKIA,
s.r.o., so sídlom Robotnícka 36, 036 01 Martin, IČO: 36 289 361, právne zastúpeného: KATONA
LEGAL, s.r.o., so sídlom G. Czuczora 4, 940 0l Nové Zámky, IČO: 53 098 684, 2/ Y. U., narodený

XX.XX.XXXX, trvale pobytom N. XXXX/XX, XXX XX I., 3/ Mesto Martin, o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutiažalovanéhoč.OU-ZA-OOP3-2020/010806-003zodňa21.apríla2020,okasačnejsťažnosti
žalobcu proti právoplatnému rozsudku Krajského súdu v Žiline, č. k. 30S/96/2022 z 03. apríla 2023,
ECLI:SK:KSZA:2023:5020200221.2,vzneníopravnéhouzneseniasp.zn.30S/96/2022z09.mája2023,
takto

r o z h o d o l :

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta.

II. Účastníkom konania sa právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I. Konanie pred orgánmi verejnej správy
1. Okresný úrad Martin, odbor starostlivosti o životné prostredie (ďalej aj ako „prvostupňový správny
orgán“ alebo „správny orgán prvého stupňa“) rozhodnutím č. OU-MT-OSZP-2019/016589-025 z
09.12.2019 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) rozhodol o návrhu ďalšieho účastníka konania v
1. rade na zmenu navrhovanej činnosti „Elastorsa Martin - Rozšírenie výroby, linka L3“ po ukončení
zisťovacieho konania podľa § 29 ods. 2 zákona č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné
prostredie (ďalej aj ako „zákon o posudzovaní vplyvov“ alebo „zákon EIA“) tak, že navrhovaná zmena

činnosti sa nebude posudzovať podľa onoho zákona a pre uvedenú činnosť je preto možné požiadať o
povolenie podľa osobitných predpisov.
2. Predmetom navrhovanej zmeny bola výstavba novej výrobnej haly v existujúcom areáli a osadenie
novej technologickej linky L3 na výrobu elastomérov, obdobnej ako dve už v tom čase existujúce
linky. Z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia vyplýva, že výrobná hala má byť situovaná vedľa
už existujúcej haly, s ktorou bude prepojená technologicky. V dôsledku jej výstavby dôjde k presunu
dvoch filtračných zariadení a chladiacich veží, ako aj prekládke elektrického vedenia, odstráneniu časti

existujúcej dažďovej kanalizácie a odkopu zeminy zo svahu severnej strany areálu v objeme cca 2.000
m3. Správny orgán prvého stupňa vyzdvihol skutočnosť, že navrhovaná činnosť je koncentrovaná
v katastrálnom území S., mimo obytných zón (vzdialenosť cez 1.300 m), pričom sú známe vplyvy
doterajšej činnosti na životné prostredie v danom území.3. Prvostupňový správny orgán na základe komplexných výsledkov zisťovacieho konania, po prihliadnutí
na kritériá stanovené zákonom, na doručené stanoviská a doplňujúce informácie dospel k záveru, že
nie je predpoklad priamych alebo nepriamych environmentálnych vplyvov činností takého významu, aby

bolo potrebné ich podrobnejšie analyzovať a spracovať správu o hodnotení za predpokladu dodržiavania
všeobecne závažných právnych predpisov.
4. Žalovaný rozhodnutím č. OU-ZA-OOP3-2020/010806-003 z 21.04.2020 (ďalej „preskúmavané
rozhodnutie“ alebo „napadnuté rozhodnutie“) odvolanie žalobcu zamietol, pričom sa stotožnil so
všetkými skutkovými aj právnymi závermi prvostupňového správneho orgánu.

5. Mal za to, že v rámci oznámenia o zmene navrhovanej činnosti boli podrobne zdokumentované vstupy
a výstupy a predpokladané vplyvy zmeny navrhovanej činnosti zodpovedajúce stupňu prípravy tejto
činnosti. Zmena navrhovanej činnosti nevyvolá nové významné vplyvy. Uvedená skutočnosť sa podľa
žalovaného prejavila v súhlasných stanoviskách od dotknutých subjektov, ktoré nepožadovali ďalšie
posudzovanie zmeny navrhovanej činnosti. V tejto súvislosti zároveň objasnil, že písomné stanoviská
od subjektov, ktoré ich nedoručili v termíne podľa § 29 ods. 9 zákona EIA, sa považovali automaticky

za súhlasné.
6. V súvislosti s charakterom a obsahom odvolacích námietok zdôraznil, že z ustanovenia § 29 ods.
3 vyplýva povinnosť správneho orgánu pri rozhodovaní vychádzať primerane z kritérií podľa prílohy č.
10 zákona EIA a prihliadať aj na doručené stanoviská podľa § 23 ods. 4 zákona EIA, nie priorizovať
dotknutou verejnosťou navrhované podmienky, ako tvrdí žalobca.

7. Stanovenie jednotlivých podmienok na elimináciu, príp. zmiernenie vplyvov na životné prostredie je v
dispozícii správneho orgánu, pričom na doručené stanoviská a podmienky v nich určené prihliada najmä
vo vzťahu k ich vykonateľnosti, účelnosti a relevantnosti pre konkrétny prípad. Žalovaný mal za to, že
prvostupňový správny orgán sa z vecného hľadiska dostatočne zaoberal navrhovanými podmienkami
dotknutej verejnosti, pričom pri ich posudzovaní vychádzal aj zo stanovísk dotknutých orgánov. Niektoré

podmienky, ktoré vyplynuli z doručených stanovísk, boli zahrnuté vo výrokovej časti napadnutého
rozhodnutia, ďalšie, týkajúce sa povinností navrhovateľa (ďalšieho účastníka konania v 1. rade),
vyplývajú z ustanovení všeobecne záväzných predpisov. Tieto nemohli byť predmetom rozhodovania
príslušného orgánu, avšak následne budú predmetom nadväzujúcich povoľovacích procesov.
8. K námietke žalobcu o porušení práva na informácie uviedol, že v ustanovení § 24 ods. 1 zákona

EIA (ako lex specialis vo vzťahu k ustanoveniu § 3 ods. 6 Správneho poriadku) je taxatívny výpočet
informácií, ktoré správny orgán bezodkladne zverejní na webovom sídle, príp. aj na svojej úradnej tabuli.
Podľa žalovaného si prvostupňový správny orgán túto povinnosť splnil a všetky zákonom vymedzené
informácie adekvátne zverejnil. Námietku žalobcu, že v zmysle ustanovenia § 24 ods. 1 písm. i) zákona
EIA je nevyhnutné zverejniť celý obsah spisového materiálu, vyhodnotil ako neopodstatnenú dôvodiac

pritom tým, že ak by mal zákonodarca prijatím ustanovenia § 24 ods. 1 zákona EIA v úmysle zverejňovať
celý spisový materiál, neuvádzal by jednotlivo, ktoré informácie je správny orgán v priebehu konania
povinný zverejňovať.
9. K námietke napádajúcej neumožnenie účasti žalobcu na konzultácii podľa § 63 zákona o posudzovaní
vplyvov žalovaný uviedol, že tieto sú v dispozícii konajúceho správneho orgánu, ktorý v konkrétnom

prípade na základe voľnej úvahy zváži vhodnosť ich vykonania. Z dotknutého ustanovenia zákona
EIA nevyplýva povinnosť správneho orgánu vykonať konzultácie na žiadosť dotknutej verejnosti,
ale právo dotknutej verejnosti zúčastniť sa konzultácií v prípade, že správny orgán rozhodne o ich
vykonaní. Žalovaný sa stotožnil so záverom prvostupňového správneho orgánu, že vzhľadom na úroveň
spracovania oznámenia o zmene činnosti s prihliadnutím na doručené stanoviská dotknutých subjektov

nepovažoval vykonanie konzultácií v zmysle ustanovenia § 63 zákona EIA za nevyhnutné.

II. Konanie pred správnym súdom

10. Proti preskúmavanému rozhodnutiu podal žalobca v zákonnej lehote správnu žalobu na Krajský súd

v Žiline (ďalej „správny súd“ alebo „krajský súd“) a navrhol jeho zrušenie v spojení s prvostupňovým
rozhodnutím a vrátenie veci žalovanému na ďalšie konanie. Tvrdil, že napadnutým rozhodnutím
bol porušený verejný záujem v oblasti životného prostredia. Namietal nezákonnosť napadnutého
rozhodnutia pre jeho nepreskúmateľnosť. Ďalej tvrdil, že skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy
za základ napadnutého rozhodnutia, je v rozpore s administratívnymi spismi, resp. v nich nemá oporu

a že v konaní došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré
mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia.
11. Krajský súd správnu žalobu zamietol ako nedôvodnú. V prvom rade konštatoval, že predpokladaný
zámer navrhovanej činnosti podáva základnú charakteristiku navrhovanej činnosti, základné údajeo súčasnom stave životného prostredia a o predpokladaných vplyvoch na životné prostredie. Z
administratívneho spisu mal správny súd preukázané, že k onomu zámeru sa vyjadrili dotknuté orgány
a ich prípadné pripomienky boli riadne vyhodnotené v rámci odôvodnenia rozhodnutia, pričom všetky

dotknuté orgány vyjadrili záver, že posudzovanie zámeru je potrebné ukončiť v zisťovacom konaní.
Rovnako tak boli predmetom skúmania aj pripomienky žalobcu ako zástupcu dotknutej verejnosti, tieto
prvostupňový správny orgán vyhodnotil a jednotlivo sa k nim vyjadril aj navrhovateľ (ďalší účastník
konania v 1. rade).
12. Správny súd akcentoval skutočnosť, že zo zhodnotenia predpokladaných vplyvov navrhovanej

činnosti vykonaného v etape vypracovania zámeru k navrhovanej činnosti vyplýva, že sa
nepredpokladajú také negatívne vplyvy, ktoré by mali za následok významné zhoršenie stavu životného
prostredia a zdravia obyvateľov v záujmovom území oproti existujúcemu stavu, ktoré by bolo potrebné
ďalej posudzovať podľa zákona EIA. Z výsledkov zisťovacieho konania a po zohľadnení stanovísk
doručených k zámeru pre navrhovanú činnosť vyplynuli konkrétne požiadavky vo vzťahu k navrhovanej
činnosti, ktoré bolo potrebné následne zohľadniť v procese konania o povolení navrhovanej činnosti

podľa osobitných predpisov.
13. Z obsahu jednotlivých pripomienok vznesených žalobcom ako zainteresovanou verejnosťou podľa
správneho súdu skutočne nevyplývajú žiadne konkrétne negatívne vplyvy, ktoré by vznikli v procese
navrhovanej činnosti pri realizácii zámeru, a teda žalobca v konaní neuviedol žiadne konkrétne dôvody,
ktoré by zakladali negatívne ovplyvnenie životného prostredia v danej lokalite v dôsledku realizácie

navrhovanej činnosti. Správny súd súčasne poznamenal, že žalobca sa stavia do pozície osoby,
ktorá háji záujmy verejnosti na úseku ochrany životného prostredia, keď pri rozličných investičných
zámeroch podáva obsahovo obdobné námietky a žaloby, nereagujúce na špecifiká jednotlivých
investičných zámerov a špecifiká oblastí, v ktorých sa majú tieto realizovať. Správny súd neupiera
právo žalobcu ako právo dotknutej verejnosti vplývať a svojimi námietkami regulovať nepriaznivé

vplyvy navrhovanej investičnej činnosti na životné prostredie, avšak námietky konštantne ním vznášané
vzbudzujú pochybnosti o tom, že ide o námietky presadzované práve vo verejnom záujme.
14. K námietke nepreskúmateľnosti a nedostatočného odôvodnenia napadnutého, ako aj
prvostupňového rozhodnutia uviedol, že výroky oboch rozhodnutí obsahujú všetky podstatné náležitosti
uvedené v § 29 ods. 3 a § 29 ods. 13 zákona EIA a navyše jednou z podmienok, ktorú určil prvostupňový

správnyorgánatútoakceptovalajžalovaný,jepodmienka,žedotknutáverejnosťuvedenáv§24zákona
EIA disponuje právami definovanými v § 24 ods. 2 a že ďalší účastník konania v 1. rade sa musí zaoberať
podmienkami dotknutej verejnosti a požiadavky zohľadniť v dokumentácii stavby pre územné konanie a
pri povoľovaní činnosti podľa osobitných predpisov. Z uvedeného teda vyplýva, že správny orgán určil,
že dotknutá verejnosť, teda aj žalobca má právo zasahovať svojimi pripomienkami do konania tým,

že nimi môže určovať podmienky (vypracovať hydrogeologický posudok, resp. plán zelených striech s
ktorým počítal už zámer), ktoré bude ďalší účastník konania v 1. rade povinný akceptovať pri územnom
konaní a pri získavaní ďalších povolení podľa osobitných predpisov a že týmito sa jednotlivé správne
orgány budú v dostatočnej miere zaoberať a budú ich vyhodnocovať. Správny súd preto uzavrel, že v
danom prípade zo strany správnych orgánov nedošlo k porušeniu vyššie uvedených ustanovení, keďže

správny orgán navrhovateľovi jednoznačne určil podmienky, ktoré je povinný rešpektovať pri spracovaní
ďalšieho stupňa dokumentácie stavby.
15. Zároveň správny súd skonštatoval, že dotknuté rozhodnutia spĺňajú náležitosti rozhodnutí v zmysle
Správneho poriadku a že tieto sú dostatočne odôvodnené a poskytujú dostatočný záver o tom, že
v rámci zisťovacieho konania bola navrhovaná činnosť z hľadiska jej povahy a rozsahu, miesta jej

vykonávania a očakávaných vplyvov na životné prostredie a zdravie obyvateľov, možnosti realizácie
opatrení navrhnutých v zámere na odstránenie a zmiernenie nepriaznivých dopadov navrhovanej
činnosti na životné prostredie a zdravie obyvateľov, dostatočne vyhodnotená prvostupňovým správnym
orgánom a že táto nemá negatívny vplyv na životné prostredie v danej lokalite.
16. Správny súd konštatoval, že zo strany správnych orgánov nedošlo ani k porušeniu Aarhuského

dohovoru, keď prvostupňový správny orgán sprístupnil verejnosti informácie o životnom prostredí, ako
aj zámer o navrhovanej činnosti a toto sprístupnenie bolo vykonané pre dnešnú dobu štandardným
spôsobom, a to zverejnením na webovej stránke prvostupňového správneho orgánu, resp. Ministerstva
životného prostredia SR. Pokiaľ ide o námietku žalobcu, že mu nebolo umožnené zúčastniť sa
konzultácií počas celého procesu EIA v zmysle § 63 zákona EIA, tak správny súd sa stotožnil so

záverom žalovaného, že konzultácie v zmysle ustanovenia § 63 zákona EIA sú v dispozícii konajúceho
správneho orgánu, ktorý v konkrétnom prípade na základe voľnej úvahy zváži vhodnosť ich vykonania.
Z onoho ustanovenia zákona EIA nevyplýva povinnosť správneho orgánu vykonať konzultácie na
žiadosť dotknutej verejnosti, ale právo dotknutej verejnosti zúčastniť sa konzultácií v prípade, že správnyorgán na základe vlastného uváženia rozhodne o ich vykonaní (ak si to vyžaduje povaha veci alebo
objasnenie určitých náležitostí, ktoré sú predmetom posudzovacej činnosti). V danom prípade správny
orgán nepovažoval za potrebné takéto ústne pojednávanie uskutočniť, pretože vyhodnotil podklady

zhromaždené v rámci vykonaného dokazovania za dostatočné.
17. K námietke neposkytnutia spisu v elektronickej podobe krajský súd podotkol, že je na úvahe
správneho orgánu, či takýto postup zvolí a či zašle listiny na žiadosť účastníkovi konania. Pokiaľ však k
danej požiadavke zaujme negatívne stanovisko, nejde o skutočnosť majúcu za následok nezákonnosť
postupu správneho orgánu, keďže žalobca ako účastník konania mal právo zabezpečiť si požadované

listinyajinýmspôsobom,atonahliadnutímdospisovéhomateriáluazabezpečenímsikópiízdotknutého
spisu. Pokiaľ sa žalobca v tejto súvislosti odvoláva na Aarhuský dohovor, správny súd zdôrazňuje,
že jeho cieľom je umožniť účastníkom za podmienok určených vnútroštátnym právom prístup k
informáciám, avšak nie tým spôsobom, že na požiadanie žalobcu bude správny orgán sprístupňovať
a zasielať spisové materiály účastníkom konania. K porušeniu tohto dohovoru by došlo iba v prípade,
ak by správny orgán akýmkoľvek spôsobom zamedzil účastníkovi konania prístup k spisu, nahliadnutie,

zabezpečenie si fotokópie a pod. K tomu však v uvedenom prípade nedošlo.
18. Na záver krajský súd uviedol, že poskytnutie súdnej ochrany je na mieste tam, kde správny súd na
základežalobcomtvrdenýchskutkovýchaprávnychdôvodovzistínežiaducizásahdoprávanapriaznivé
životné prostredie či negatívny vplyv predmetu posudzovaného zámeru (zmeny navrhovanej činnosti na
životné prostredie), nie tam, kde by k nemu mohlo len hypoteticky dôjsť. Mal za to, že v žalobe chýba

náležitá vecná argumentácia žalobcu pre súdny prieskum a ide len o nekonkrétne, všeobecné námietky,
ktoré sú v zásade len prejavom nesúhlasu s postupom prvostupňového správneho orgánu. Zdôraznil,
že úlohou správneho súdu nie je vyhľadávať za žalobcu konkrétne dôvody nezákonnosti.

II. Kasačná sťažnosť žalobcu, stanovisko účastníkov

A/
19. Žalobca (sťažovateľ) podal proti rozsudku v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť, a to z dôvodu, že
správny súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g) SSP).
Navrhuje, aby kasačný súd rozsudok správneho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
20. Zo sťažovateľových (zväčša) všeobecných a nekonkrétnych vyjadrení obsiahnutých v kasačnej

sťažnosti kasačný súd vyabstrahoval nasledovné kasačné námietky:
- správny súd nesprávne právne posúdil vyhodnotenie správneho orgánu, keď prevzal konštatovanie, že
zámer nespôsobuje žiadne významné vplyvy. Uvedený záver nie je v zmysle obsahu administratívneho
spisu podložený celkovým zaťažením územia ani vplyvmi na jednotlivé prahové hodnoty zložiek
životného prostredia podľa osobitného predpisu. Tento nedostatok zakladá nepreskúmateľnosť

rozhodnutia. Nároky riadneho odôvodnenia nespĺňa podľa sťažovateľa ani posúdenie odôvodnenosti
jeho pripomienok,
- uvádza, že hoci ekologickým spolkom zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva právny nárok, aby ich
pripomienkam podávaným v procese EIA bolo vyhovené, majú právny nárok na to, aby sa hodnotiaci
proces viedol v odbornej rovine vzhľadom na cieľ procesov EIA v zmysle § 2 zákona EIA. Ním uplatnené

pripomienky, ako aj odvolacie námietky boli relevantné a správny orgán bol povinný sa s nimi vecne
vysporiadať a náležite odôvodniť, z akého dôvodu niektoré pripomienky neboli akceptované,
- namieta, že došlo k porušeniu Aarhuského dohovoru tým, že mu bolo znemožnené vykonať konzultácie
podľa § 63 zákona EIA, čím konanie podľa tohto zákona bolo nezákonné, čo v ďalšom kroku
spôsobilo nezákonnosť samotného rozhodnutia zo zisťovacieho konania. V tomto smere uvádza, že účel

konzultácií slúži na zabezpečenie odbornej diskusie a ak si verejnosť konzultáciu uplatní, správny orgán
má úradnú povinnosť konzultáciu zvolať. Nesúhlasí, že zaslaním odborného vyjadrenia alebo vyjadrenia
sakpodkladomrozhodnutiasanaplnilapodstatakonzultácie,nakoľkoideoosobitnýinštitútsosobitnými
náležitosťami, pričom písomné konzultácie sa vykonávajú výlučne vo výnimočných prípadoch (napr.
počas mimoriadnej situácie),

- zdôrazňuje, že správny orgán je povinný zverejniť všetky informácie dôležité pre vydanie akéhokoľvek
rozhodnutia podľa zákona EIA, teda okrem samotného zámeru s prílohami aj vyjadrenia dotknutých
orgánov, vyjadrenia verejnosti a doplňujúce informácie, pretože iba takýmto spôsobom sa môže reálne
skonzumovať právo na informácie zo strany najširšej verejnosti. V konaní o posudzovaní vplyvov však
neboli zverejnené predpísané informácie v zmysle § 24 ods. 1 písm. i) zákona EIA, pričom správny

súd nesprávne právne posúdil povinnosť zverejňovania podkladov v zmysle onoho ustanovenia, keď
mal za postačujúce zverejnenie len oznámenia o samotnom zámere. Uvedeným spôsobom došlo k
porušeniuAarhuskéhodohovoruzostranyprvostupňovéhosprávnehoorgánu,atovčastizverejňovania
informácií, ktoré sú podstatné pre rozhodovanie vo veci,- vyjadruje nesúhlas so záverom krajského súdu ohľadom ním uvádzaného dostatočného odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia. Má za to, že správna úvaha orgánov verejnej správy neobsahovala
obe zákonom predpokladané zložky, a to vecné vyhodnotenie a právne posúdenie. Odôvodnenie

napadnutého rozhodnutia, ako aj prvostupňového rozhodnutia obsahovali iba vecné vyhodnotenie bez
právneho posúdenia, čo spôsobilo stav, kedy sťažovateľ správnu žalobu nemohol založiť na konkrétnych
porušeniach hmotnoprávnych predpisov,
- správny súd nesprávne právne posúdil neposkytnutie kópií administratívneho spisu sťažovateľovi na
základe jeho žiadosti. Sťažovateľ poukazuje na obligatórnosť dikcie ustanovenia § 23 ods. 4 Správneho

poriadku („správny orgán poskytuje kópie spisov“). Ak správny orgán disponuje elektronickým spisom,
mázato,ževdobeelektronickejkomunikácieježiaduceaočakávané,abyobsahspisuposkytolsprávny
orgán účastníkovi konania elektronicky, so zanedbateľným časovým a nulovým finančným zaťažením.
Nahrádzanie uvedeného možnosťou nahliadnuť do spisu je podľa sťažovateľa uľahčovaním prístupu k
informáciám o životnom prostredí, čo je porušením záväzku SR podľa čl. 3 Aarhuského dohovoru,
-uvádzatiež,žesúčasťouprávanaprístupkspravodlivostijeajpodávaniesprávnychžalôbakasačných

sťažností, z ktorého dôvodu nie je možné činnosť ekologických spolkov ani len teoreticky považovať za
šikanóznu.Žalobcapodávasprávnužalobuvýlučnezaúčelomobhajobyverejnýchzáujmov,ktorémuide
predovšetkýmoenvironmentálneaekologickéverejnézáujmycestoubudovaniamateriálnehoprávneho
štátu a nie subjektívne, parciálne, vlastné záujmy a pohnútky,
- na záver kasačnej sťažnosti sťažovateľ opätovne akcentuje potrebu eurokonformného výkladu, ktorý

podľanehonebolvkonanídodržaný.Vyjadrujepresvedčenie,žeabsentujújasnépravidláprivykonávaní
práv verejnosti, a preto je nutná korekcia vo forme rozhodovacej praxe súdov, ktorá musí byť rozšírená v
oblastiochranyživotnéhoprostrediatak,abysaurčilrozsahprávapovinnostízainteresovanejverejnosti.
Navrhuje, aby sa kasačný súd obrátil?na?Súdny dvor Európskej únie s nasledovnými otázkami:
- i. či samotná podobnosť jednotlivých podaní a žalôb sťažovateľa je zneužívaním práva, ktoré priznáva

Smernica EIA verejnosti
- ii. či výklad práva, ktorý aplikujú správne orgány vo vzťahu ku konzultáciám, je v súlade so Smernicou
EIA
- iii. či výklad práva, ktorý aplikujú správne orgány vo vzťahu k nutnosti zverejňovania informácií pre
verejnosť, sú v súlade so Smernicou EIA

- iv. či neaplikácia prevzatých právne záväzných aktov Európskej únie vo veci posudzovania vplyvov na
životné prostredie je v súlade s právom Európskej únie
- v. či nedostatočne eurokonformný výklad jednotlivých inštitútov je v súlade s právom Európskej únie
- vi. či domáhanie sa priamej účinnosti Smernice EIA v konaniach o posudzovaní vplyvov na životné
prostredie, ak výklad práva orgánmi verejnej moci nie je eurokonformný, je v súlade s právom Európskej

únie.
B/
21. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti nevyjadril.
C/
22. Ďalší účastník konania v 1. rade vo svojom vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uvádza, že napadnutý

rozsudok považuje za zákonný a správny a stotožňuje sa so závermi v ňom formulovanými.
III. Právne posúdenie veci kasačným súdom
23. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (ďalej aj „kasačný súd“) preskúmal
napadnutý rozsudok v medziach sťažnostných bodov (§ 438 ods. 2, § 445 ods. 1 písm. c), ods. 2 SSP),
pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods.

1, § 443 ods. 1 SSP) a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods.
1 SSP), zohľadniac § 455 SSP nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu jednomyseľne
dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná, a preto ju podľa § 461 SSP zamietol týmto
rozsudkom, ktorý po predchádzajúcom zverejnení termínu verejne vyhlásil dňa 26. novembra 2024.
24. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky primárne v medziach kasačnej sťažnosti ako kasačný

súd preskúmal rozsudok krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, najmä z toho pohľadu,
či kasačné námietky sťažovateľa sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku
krajského súdu.
25. Kasačný súd vzhľadom na rozsiahlosť a nesystematickosť podanej kasačnej sťažnosti kategorizoval
námietky sťažovateľa z hľadiska ich charakteru do jednotlivých skupín, pričom v rámci týchto ich

vyhodnotil a posúdil nasledovne:IV.i. K námietke nezohľadnenia pripomienok sťažovateľa týkajúcich sa možných negatívnych vplyvov
navrhovanej činnosti na životné prostredie a nepreskúmateľnosti rozhodnutí správnych orgánov v tejto
súvislosti

26. Kasačný súd konštatuje, že v odôvodneniach preskúmavaných rozhodnutí boli pripomienky
sťažovateľa explicitne uvedené, a zároveň aj to, ako sa s nimi v podstatnom správne orgány
vysporiadali (str. 12 až 16 prvostupňového rozhodnutia, str. 15 až 17 rozhodnutia žalovaného). Nemožno
preto prisvedčiť námietke sťažovateľa, že posúdenie odôvodnenosti jeho pripomienok nespĺňa nároky

riadneho odôvodnenia. Z prvostupňového rozhodnutia mal kasačný súd zároveň preukázané, že
prvostupňovýsprávnyorgánzohľadnilnajmäpovahuarozsahnavrhovanejčinnosti,opísalsúčasnýstav,
jej technické parametre, vyhodnotil jej vplyvy na životné prostredie počas jej výstavby, ako aj prevádzky
a stanovil opatrenia na zmiernenie nepriaznivých vplyvov (str. 1 až 2 prvostupňového rozhodnutia).
27. Ak sťažovateľ naznačuje, že prvostupňové rozhodnutie vydané v zisťovacom konaní neobsahuje
také podmienky stanovené v § 29 ods. 13 zákona EIA, ktoré on sám navrhoval, tak v kasačnej sťažnosti

nekonkretizuje, aké podmienky podľa neho malo rozhodnutie obsahovať. V tejto súvislosti kasačný súd
poukazuje na svoju rozhodovaciu činnosť, v zmysle ktorej ustanovenie § 29 ods. 13 zákona EIA, ale
ani iné ustanovenia neurčujú, o aké podmienky má ísť, a ich určenie je tak prenechané samotnému
posudzujúcemu orgánu. Ide teda o jeden z prípadov, kedy zákon priznáva tomuto orgánu správne
uváženie, ktoré správne súdy podľa § 27 ods. 2 SSP môžu preskúmať len do tej miery, či nevybočilo z

medzí a hľadísk určených zákonom. Správny ani kasačný súd teda nemôžu hodnotiť samotné opatrenia,
len to, či správna úvaha, ktorá viedla správny orgán k ich uloženiu, nevybočuje zo zákonných medzí
(napr. rozhodnutie sp. zn. 7Svk/19/2021, sp. zn. 2Svk/5/2022).
28. Vzhľadom na to, že sťažovateľ svoju námietku bližšie nekonkretizoval, kasačný súd mohol len
konštatovať, že prvostupňové rozhodnutie obsahuje podmienky podľa § 29 ods. 13 zákona EIA (napr.

použiť také technické postupy, riešenia, materiály a výrobky, aby sa zamedzilo prípadnému úniku
ropných látok zo strojných mechanizmov a aby sa zabezpečila ochrana životného prostredia s dôrazom
na úsek ochrany vôd; rešpektovať skutočnosť, že ide o ochranné pásmo II. stupňa prírodných liečivých
zdrojov; ako následný užívateľ chemických látok pri prevádzkovaní činnosti plniť požiadavky zákona č.
67/2010 Z. z. o podmienkach uvedenia chemických látok a chemických zmesí na trh), a teda správny

orgánvtuposudzovanejvecisplnilsvojuzákonnúpovinnosťvrozhodnutízozisťovaciehokonaniauviesť
aj podmienky, ktoré eliminujú alebo zmierňujú vplyv na životné prostredie.
29. K odkazu žalobcu na § 11 a § 12 zákona č. 17/1992 Zb. (ďalej len „zákon o životnom prostredí“)
kasačný súd uvádza, že ide o všeobecné východiská („Územie nesmie byť zaťažované ľudskou
činnosťou nad mieru únosného zaťaženia.“; a „Prípustnú mieru znečisťovania životného prostredia

určujú medzné hodnoty ustanovené osobitnými predpismi; tieto hodnoty sa určia v súlade s dosiahnutým
stavom poznania tak, aby sa neohrozovalo zdravie ľudí a aby sa neohrozovali ďalšie živé organizmy a
ostatné zložky životného prostredia.“), ktoré rovnako ako § 17 a § 18 zákona o životnom prostredí vo
svojej samotnej podstate v sebe zahŕňajú princíp únosnej záťaže, princíp uvážlivého hospodárenia s
prírodnými zdrojmi, princíp prevencie, princíp obozretnosti, princíp minimalizácie zásahov do životného

prostredia, princíp priamej zodpovednosti, princíp sanácie a obnovy.
30. Tieto východiská je však nevyhnutné vnímať vo väzbe na konkrétnu realizovanú činnosť a jej možné
dopady na stav životného prostredia. V tomto smere zásadnú úlohu plnia dotknuté orgány, ktoré sa
v rámci svojej pôsobnosti vyjadrujú ku konkrétnemu zámeru a jeho možným dopadom na jednotlivé
zložky životného prostredia, ktoré tieto orgány štátnej správy zastupujú a chránia. Sťažovateľ nesúhlasí

so záverom správneho súdu, že zámer podľa spoľahlivo zisteného skutkového stavu nespôsobí
žiadne významné negatívne vplyvy na životné prostredie, avšak neponúka na podporu svojich tvrdení
zrozumiteľnú argumentáciu. Kasačný súd sa so záverom správneho súdu stotožnil, pričom akcentuje
skutočnosť, že zámer zmeny navrhovanej činnosti spočíva vo výstavbe novej výrobnej haly v už
existujúcom areáli nachádzajúcom sa mimo obytnej zóny s už známymi vplyvmi dotknutého územia

na životné prostredie. Dotknuté orgány vo svojich súhlasných stanoviskách uviedli, že navrhovaná
zmena činnosti nie je v rozpore so záujmami ochrany, ktoré tieto dotknuté orgány chránia, primárne vo
vzťahu k ochrane vzduchu, vody a zdravia obyvateľov. Pokiaľ sa aj navrhovaná zmena už jestvujúcej
činnosti dotýkala určitého záujmu chráneného osobitným právnym predpisom (napríklad na úseku
ochrany prírodných minerálnych zdrojov), potom príslušný dotknutý orgán vo svojom stanovisku pripojil

isté požiadavky, na ktorých rešpektovaní trval, a ktoré následne boli aj zo strany prvostupňového
správneho orgánu v súlade s § 29 ods. 13 zákona EIA začlenené do rozhodnutia v podobe podmienok
na eliminovanie alebo zmiernenie vplyvu zmeny navrhovanej činnosti na životné prostredie.IV.ii. K námietke nezákonnosti prvostupňového rozhodnutia z dôvodu nevykonania konzultácií podľa §
63 zákona EIA

31. Jednou z kľúčových námietok sťažovateľa bolo aj nevykonanie konzultácií podľa § 63 zákona
EIA, o ktoré žiadal v rámci zaslania pripomienok v zisťovacom konaní. Podľa § 63 ods. 1 zákona
EIA príslušný orgán pri posudzovaní vplyvov strategických dokumentov alebo navrhovaných činností
alebo ich zmien zabezpečí vykonanie konzultácií s povoľujúcim orgánom alebo schvaľujúcim orgánom,

rezortným orgánom, dotknutým orgánom, dotknutou obcou a dotknutou verejnosťou, ktorá má možnosť
zúčastniť sa konzultácií počas celého procesu posudzovania vplyvov. Vychádzajúc z vlastného znenia
citovaného ustanovenia, zákon EIA inštitút tzv. konzultácií spája až so samotným posudzovaním vplyvov
navrhovaných činností alebo ich zmien na životné prostredie. Uvedené korešponduje aj so Smernicou
EIA, ktorá rovnako tento inštitút spája až s konaním o posudzovaní vplyvov na životné prostredie.
V zmysle čl. 2 písm. g) Smernice EIA sú konzultácie zaradené do procesu posudzovania vplyvov

na životné prostredie a rovnako sú systematicky následne zaradené pod čl. 5 Smernice EIA, ktorý
upravuje vykonanie posudzovania vplyvov na životné prostredie, a nie zisťovacie konanie, ktoré je
upravené v čl. 4 smernice. Vzhľadom na to, že zákon EIA a ani Smernica EIA v zisťovacom konaní
výslovnenepredpokladajúvykonaniekonzultácií,ktorésúažinštitútomposudzovaniavplyvovnaživotné
prostredie, v prípade, že príslušný orgán tieto v zisťovacom konaní nevykonal, nemožno uvedené

považovať za nezákonný postup. Námietku sťažovateľa v tomto smere preto kasačný súd rovnako
vyhodnotil ako nedôvodnú, pričom sa stotožnil so závermi správneho súdu. Uvedený záver však
nevylučuje, aby príslušné orgány vykonali konzultácie aj v rámci zisťovacieho konania, ak ich vykonanie
môže byť prínosné pre dôkladné posúdenie veci. Ich nevykonanie však nemôže byť vyhodnotené ako
nezákonný postup.

32. Na tomto mieste však kasačný súd dáva sťažovateľovi za pravdu, že inštitút tzv. konzultácií podľa
zákona EIA nemožno spájať len s vykonaním ústneho pojednávania v zmysle § 21 Správneho poriadku.
Inštitút konzultácií je pojem širší, ktorý zahŕňa aj napr. písomné podania alebo verejnú anketu (čl. 6
ods. 5 Smernice EIA) a je potrebné ho vnímať ako dialóg medzi developerom, príslušným orgánom a
ostatnými účastníkmi, teda aj zainteresovanou verejnosťou. V rámci konania o posudzovaní vplyvov

na životné prostredie ide o významný inštitút, ktorý môže zásadným spôsobom ovplyvniť celý proces
posudzovania, pričom zákon EIA, ako aj Smernica EIA jeho vykonanie predpokladajú. Uvedený záver
kasačného súdu však nič nemení na tom, že v posudzovanom prípade, kde išlo o zisťovacie konanie,
zákon s konzultáciami nepočíta a nemožno ich nevykonanie preto považovať za porušenie zákona v
postupe príslušného orgánu, ktorý by mal za následok nezákonnosť posudzovaných rozhodnutí.

IV.iii. K námietke nezverejnenia informácií podľa § 24 ods. 1 písm. i) zákona EIA

33. Ak sťažovateľ namietal, že nezverejnením stanovísk dotknutých orgánov a vyjadrení verejnosti bol
porušený zákon vo vzťahu k právu verejnosti na informácie o životnom prostredí, a teda rozhodnutiu

správneho orgánu predchádzal nezákonný postup, kasačný súd v tomto smere uvádza, že § 24 ods.
1 zákona EIA jasne a explicitne ustanovuje, aké skutočnosti zverejňuje príslušný orgán verejnosti
na svojom webovom sídle, prípadne aj na svojej úradnej tabuli. Z obsahu administratívneho spisu
vyplýva, že tento postup bol plne dodržaný. Žiadne ustanovenie zákona EIA nestanovuje povinnosť
príslušného orgánu zverejňovať stanoviská dotknutých orgánov, z toho dôvodu kasačný súd vyhodnotil

závery správneho súdu ako adekvátne a postup príslušného orgánu považuje za zákonný. Ak
sťažovateľ odkazuje na ustanovenie § 24 ods. 1 písm. i) zákona EIA, podľa ktorého príslušné správne
orgány zverejňujú aj iné informácie dôležité na vydanie záverečného stanoviska alebo povolenia, toto
ustanovenie je podľa kasačného súdu potrebné vykladať tak, že neupravuje povinnosť sprístupňovať
iné dokumenty ako sú uvedené v danom ustanovení (tieto zákonodarca presne určil), ale týka sa

informácií nezachytených v dokumente. Navyše, ak toto ustanovenie odkazuje na „povolenie“, toto treba
vykladať v súlade s definíciou tohto pojmu stanovenou v § 3 zákona EIA, pričom ide o rozhodnutie
v nasledujúcom povoľovacom konaní a nie o rozhodnutie vydané v zisťovacom v konaní, ktoré je
predmetom posudzovanej veci. Rovnako ani Smernica EIA, ktorá v čl. 6 ods. 2 upravuje zverejňovanie
informácií o navrhovanej činnosti, nestanovuje povinnosť aktívne zverejňovať vyjadrenia dotknutých

orgánov či verejnosti. V čl. 6 ods. 2 Smernice EIA je stanovená povinnosť zverejniť výslovne žiadosť
o povolenie a následne povinnosť pre členské štáty zverejniť informácie o konaní, medzi ktoré patrí aj
informovanie o dostupnosti relevantných informácií a o možnostiach získania týchto informácií (čl. 6 ods.
2 písm. f) Smernice EIA).34. Pokiaľ sťažovateľ v tejto súvislosti zároveň namietal, že správny orgán obmedzil verejnosti, ktorá
nie je účastníkom konania, znalosti o predmetnom zámere do takej miery, že jej zmaril možnosť
podať odvolanie podľa § 24 ods. 4 zákona EIA, kasačný súd zdôrazňuje, že sťažovateľ v správnom

konaní majúci postavenie dotknutej verejnosti podľa § 24 ods. 2 onoho zákona sa predmetného
konania zúčastnil, správne orgány s ním riadne konali a boli mu zabezpečené všetky s tým súvisiace
procesné práva, primárne bol oboznámený s podkladmi rozhodnutia, mal možnosť nahliadnuť do
administratívneho spisu, mal možnosť podať odvolanie voči prvostupňovému správnemu rozhodnutiu,
čo napokon aj využil. V tomto smere kasačný súd nezistil nedostatky v právnom posúdení zo strany

správneho súdu.

IV.iv. K námietke nezákonnosti postupu prvostupňového orgánu z dôvodu neposkytnutia elektronickej
kópie administratívneho spisu

35. Námietku nezaslania elektronickej kópie spisu na požiadanie sťažovateľa kasačný súd vyhodnotil

ako nedôvodnú. V tomto ohľade sa plne stotožňuje s právnym posúdením správneho súdu.
36. Kasačný súd na tomto mieste pre objasnenie dodáva, že pri výklade ustanovenia § 23 ods. 1
Správneho poriadku je nutné rozlišovať i) právo nahliadnuť do spisu a pritom si z neho robiť výpisy,
odpisy a dostať kópie spisov za prítomnosti administratívneho pracovníka správneho orgánu a ii) právo
dostať informáciu zo spisov. Rozdielom teda je, že nazerať do spisov, robiť si výpisy, odpisy a kópie

možno zásadne iba v prítomnosti zamestnanca správneho orgánu. Uvedené je podľa kasačného súdu
determinované najmä tým, aby nedochádzalo k nežiaducej manipulácii so spisom zo strany osôb
nazerajúcich do spisu. Naproti tomu možnosť dostať informáciu zo spisu nie je podmienená fyzickým
nahliadnutím do spisu, resp. v dnešnej dobe možným nahliadnutím do elektronického spisu. Rovnako k
predmetnej otázke pristupuje odborná literatúra, v ktorej sa uvádza: V ustanovení § 23 ods. 1 Správneho

poriadku sa v súvislosti s nazeraním do spisu definuje aj právo účastníka konania, resp. zúčastnenej
osoby „alebo dostať informáciu zo spisov s výnimkou zápisníc o hlasovaní iným spôsobom“. Zastávame
názor, že dostať informáciu iným spôsobom predstavuje vo svojej podstate také úkony, pri ktorých sa
účastník konania alebo zúčastnená osoba dostáva k skutočnostiam obsiahnutým v spise bez toho, aby
do spisu priamo nahliadla. (POTÁSCH, Peter, HAŠANOVÁ, Janka, VALLOVÁ, Jana, MILUČKÝ, Jozef,

MEDŽOVÁ, Daniela. § 23 [Nazeranie do spisov]. In: POTÁSCH, Peter, HAŠANOVÁ, Janka, VALLOVÁ,
Jana, MILUČKÝ, Jozef, MEDŽOVÁ, Daniela. Správny poriadok. 4. vydání. Praha: C. H. Beck, 2022, s.
222.) Za takúto informáciu však je možné považovať napríklad informáciu o tom, či bolo do spisu niečo
doručené, alebo inú čiastkovú informáciu, nie však zaslanie kópie celého spisu, resp. podkladov pre
rozhodnutie.

37. Pokiaľ mal sťažovateľ záujem získať kópie všetkých podkladov pre rozhodnutie, mohol využiť svoje
právo nahliadnuť do spisu pred správnym orgánom, robiť si zo spisu výpisy, odpisy, ako aj dostať kópie
spisov a ich častí, čo nevyužil. Kasačný súd zároveň upozorňuje, že ani v prípade nahliadnutia do
spisu nie je za každých okolností možné vyžadovať kópie v elektronickej podobe, ako žiadal sťažovateľ.
Opäť je potrebné poukázať na odbornú literatúru, podľa ktorej: Poskytnutie podkladov v elektronickej/

digitalizovanej podobe podľa predchádzajúcej vety je opodstatnené najmä v prípadoch, ak spis, príp.
jeho časť je už v čase požiadavky poskytnutia kópie v elektronickej, resp. digitalizovanej podobe.
Máme za to, že od správnych orgánov nie je možné spravodlivo očakávať poskytnutie podkladov z
administratívneho spisu v inej ako listinnej podobe, ak sa v takejto podobe už podklady a priori v spise
nenachádzajú. (POTÁSCH, Peter, HAŠANOVÁ, Janka, VALLOVÁ, Jana, MILUČKÝ, Jozef, MEDŽOVÁ,

Daniela. § 23 [Nazeranie do spisov]. In: POTÁSCH, Peter, HAŠANOVÁ, Janka, VALLOVÁ, Jana,
MILUČKÝ, Jozef, MEDŽOVÁ, Daniela. Správny poriadok. 4. vydání. Praha: C. H. Beck, 2022, s. 222.).
38. Vzhľadom na uvedené vyššie a skutočnosť, že sťažovateľ nevyužil svoje právo nahliadnuť do spisu,
ale prvostupňový správny orgán len požiadal o zaslanie kópie spisu v elektronickej podobe, nie je možné
konštatovať porušenie jeho práva na oboznámenie sa s podkladmi, na základe ktorých bolo vydané

prvostupňové rozhodnutie. Kasačný súd zároveň podotýka, že žalobca bol pritom na možnosť vyjadriť
sa k podkladom rozhodnutia, prípadne navrhnúť ich doplnenie preukázateľne vyzvaný listom č. OU-MT-
OSZP-2019/016589-Ha z 02.10.2019. Na tento reagoval žiadosťou o zaslanie elektronického spisu a
uskutočnenie ústneho pojednávania za účelom vykonania konzultácie podľa § 63 zákona EIA.
IV.v. K námietke vyhodnotenia konania sťažovateľa správnym súdom ako šikanózneho

39. Pokiaľ sťažovateľ namietal, že krajský súd neoprávnene vyhodnotil jeho postup ako šikanózny, tento
záver nemá oporu v napadnutom rozsudku. Krajský súd síce v odôvodnení v bode 53 kriticky zhodnotil
nekonkrétnosť a možnú účelovosť opakovane vznášaných námietok, avšak rozhodnutie žalovanéhovecne preskúmal a vo veci meritórne napadnutým rozsudkom rozhodol. Ak by totiž krajský súd dospel
k záveru, že podaná žaloba má v zmysle § 28 SSP zjavne šikanózny charakter alebo sa ňou sleduje
zneužitie práva či jeho bezúspešné uplatňovanie, uznesením by rozhodol o odmietnutí žaloby podľa §

98 ods. 1 písm. h) SSP, k čomu v danom prípade nedošlo.
40. Rovnako je možné uvedenú námietku vyhodnotiť ako nedôvodnú aj vo väzbe na dikciu ustanovenia
§ 439 ods. 3 písm. c) SSP, v zmysle ktorého kasačná sťažnosť nemôže smerovať len proti dôvodom
rozhodnutia správneho súdu. Kasačnou sťažnosťou možno teda napadnúť len výrok rozhodnutia.
Zásadnou (z hľadiska dôvodnosti vznesenej námietky) je v tomto prípade preto skutočnosť, že

pre rozhodnutie nepodstatná konštatácia správneho súdu o možnom zneužívaní práva zo strany
sťažovateľa vo výsledku nesmerovala k výroku rozhodnutia o odmietnutí správnej žaloby.
IV.vi. K iniciovaniu obrátenia sa kasačného súdu na Súdny dvor EÚ s prejudiciálnymi otázkami

41. Záverom kasačnej sťažnosti sťažovateľ namietal, že celková úvaha správneho súdu je nesprávna
v tom, že nereaguje na potrebu eurokonformného výkladu. Kasačný súd aj túto námietku vyhodnotil

ako nedôvodnú. Eurokonformný výklad sa spája s nepriamym účinkom smerníc. Z nepriameho účinku
smernice plynie právo účastníka žiadať, aby súd v konkrétnom prípade uplatnil tzv. eurokonformný
výklad vnútroštátneho predpisu v súlade s príslušným ustanovením smernice a jeho účelom. Sťažovateľ
však nepoukázal na nijaké ustanovenie smernice, ktoré bolo podľa jeho názoru vyložené v rozpore s
právom únie a prečo. Tvrdenie, že celá úvaha správneho súdu postráda eurokonformný výklad, je príliš

všeobecné, aby sa ním mohol súd zaoberať, a nasvedčuje skôr nepochopeniu pôsobenia práva EÚ vo
vnútroštátnom kontexte zo strany sťažovateľa.
42. V tu prerokúvanej veci sťažovateľ opakovane namietal iba to, že vec má „európsky rozmer“ a že
konkrétna aplikácia nie je v súlade s právom Európskej únie, pričom často poukazoval na ustanovenia,
z ktorých nevyplývalo to, čo tvrdil. Sťažovateľ nekonkretizoval, na výklad akých ustanovení by sa mal

kasačný súd na Súdnom dvore EÚ dopytovať, formuloval len veľmi všeobecné otázky (špecifikované v
bode 20 tohto odôvodnenia), resp. otázky, na ktoré kasačný súd už opakovane vyjadril svoj konštantný
právny názor bez potreby predloženia prejudiciálnej otázky v tomto smere.
43. Kasačný súd má na pamäti, že predmetom prejudiciálnej otázky podľa čl. 267 ZF EÚ nemôže byť
otázka, či bolo správne aplikované právo Európskej únie v konkrétnej veci. Kasačný súd preto napriek

snahe neidentifikoval v danom obsahu nijakú otázku, ktorej položenie Súdnemu dvoru Európskej únie
by malo význam pre rozhodnutie v prejednávanej veci.
44. Poukazujúc aj na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci Consorzio Italian Management,
Catania Multiservizi SpA zo 6. októbra 2021, C-561/19, v zmysle ktorého: článok 267 ZFEÚ sa
má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorého rozhodnutia nemožno napadnúť súdnym

prostriedkom nápravy podľa vnútroštátneho práva, je povinný predložiť Súdnemu dvoru otázku týkajúcu
sa výkladu práva Únie, ktorá bola pred ním nastolená, pokiaľ nekonštatuje, že táto otázka nie je
relevantná alebo že predmetné ustanovenie práva Únie už bolo predmetom výkladu zo strany Súdneho
dvora, alebo že správny výklad práva Únie je taký jasný, že nie je priestor na žiadne dôvodné
pochybnosti, kasačný súd v prejednávanom prípade nepredložil Súdnemu dvoru Európskej únie

prejudiciálnu otázku.
45. Kasačný súd po vyhodnotení žalobcom v kasačnej sťažnosti uplatnených dôvodov vo vzťahu k
napadnutému rozsudku krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho
spisu konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa v zásade odchýlil od argumentov a relevantných
právnych záverov vo veci samej, spolu s poukazom na právnu úpravu vzťahujúcu sa k predmetu

konania uvedenú v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné
právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Senát najvyššieho správneho súdu
považuje právne posúdenie preskúmavanej veci krajským súdom za správne a súladné so zákonom.
46. Na základe uvedených zistení a úvah kasačný súd nepovažuje sťažnostné body kasačnej sťažnosti
za opodstatnené a preto rozhodol podľa § 461 SSP o zamietnutí kasačnej sťažnosti.

47. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd s poukazom na § 467 ods. 1 SSP v spojení s
§ 167 ods. 1 a § 168 SSP tak, že žalobcovi nárok na náhradu trov kasačného konania nebol priznaný
z dôvodu jeho neúspechu v kasačnom konaní a žalovanému nárok na náhradu trov konania vrátane
kasačného zo zákona nevyplýva. Ďalším účastníkom konania kasačný súd náhradu trov kasačného
konania podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 169 SSP nepriznal, nakoľko im v kasačnom konaní

nebola uložená povinnosť, s plnením ktorej by im trovy kasačného konania vznikli a nevzhliadol dôvody
osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali priznanie náhrady trov konania.
48. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
0 (§ 139 ods. 4 prvá veta SSP).Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný.