Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 14. november 2024

Súd: Správny súd v Bratislave
Spisová značka: BA-6S/49/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1019200340
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dana Jelinková Dudzíková, LL.M.

ECLI: ECLI:SK:SpSBA:2024:1019200340.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

22 BA-6S/49/2019

Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dany Jelinkovej Dudzíkovej,
LLM., a z členky a člena senátu JUDr. Ingridy Hudecovej a JUDr. Lukáša Galla (sudca spravodajca),
vo veci žalobcu: 1) FaxCopy a. s., so sídlom Domkárska 15, 821 05 Bratislava, IČO: 35 729 040, 2)
FaxCopy Pro s. r. o., so sídlom Domkárska 15, 821 05 Bratislava, IČO: 47 076 178, 3) Copygraf, s.
r. o., so sídlom Domkárska 15, 821 05 Bratislava, IČO: 46 140 565, 4) CBC Slovakia s.r.o., so sídlom

Galvaniho 7/B, 821 04 Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 44 773 293, zastúpení: hbr advokáti s.
r. o., advokátska kancelária, so sídlom Kalinčiakova 33, 831 04 Bratislava - mestská časť Nové Mesto,
IČO: 47239310 (ďalej aj ako „žalobca“), proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky,
Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42499500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného
č. 100065290/2019 zo dňa 08.01.2019, č. 100066839/2019 zo dňa 08.01.2019, č. 100068768/2019
zo dňa 08.01.2019, č. 100069904/2019 zo dňa 08.01.2019, č. 100070912/2019 zo dňa 08.01.2019,
č. 100073623/2019 zo dňa 08.01.2019, č. 100074134/2019 zo dňa 08.01.2019, č. 100074676/2019

zo dňa 08.01.2019, č. 100075273/2019 zo dňa 08.01.2019, č. 100076053/2019 zo dňa 08.01.2019, č.
100076924/2019 zo dňa 08.01.2019, č. 100077679/2019 zo dňa 08.01.2019, takto

r o z h o d o l :

I. Správny súd v Bratislave rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č.
100065290/2019 zo dňa 08.01.2019 z r u š u j e a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.

II. Správny súd v Bratislave rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č.
100066839/2019 zo dňa 08.01.2019 z r u š u j e a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.

III. Správny súd v Bratislave rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č.
100068768/2019 zo dňa 08.01.2019 z r u š u j e a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.

IV. Správny súd v Bratislave rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č.
100069904/2019 zo dňa 08.01.2019 z r u š u j e a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.

V. Správny súd v Bratislave rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č.

100070912/2019 zo dňa 08.01.2019 z r u š u j e a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.

VI. Správny súd v Bratislave rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č.
100073623/2019 zo dňa 08.01.2019 z r u š u j e a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.

VII. Správny súd v Bratislave rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č.
100074134/2019 zo dňa 08.01.2019 z r u š u j e a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.VIII. Správny súd v Bratislave rozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č.
100074676/2019 zo dňa 08.01.2019 z r u š u j e a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.

IX. Správny súd v Bratislave rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č.
100075273/2019 zo dňa 08.01.2019 z r u š u j e a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.

X. Správny súd v Bratislave rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č.
100076053/2019 zo dňa 08.01.2019 z r u š u j e a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.

XI. Správny súd v Bratislave rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č.
100076924/2019 zo dňa 08.01.2019 z r u š u j e a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.

XII. Správny súd v Bratislave rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č.
100077679/2019 zo dňa 08.01.2019 z r u š u j e a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.

XIII. Žalobcovi súd p r i z n á v a voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Priebeh administratívneho konania

1. Daňový úrad Bratislava (ďalej len „prvostupňový orgán“) začal u žalobcu ako zdaniteľných osôb, ktoré
sú vzájomne finančne, ekonomicky a organizačne prepojené a tvoria skupinu podľa § 4a zákona č.
222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „skupina“) (ďalej len
„zákon o DPH“), dňa 27. 10. 2016 daňovú kontrolu bez jej predošlého oznámenia za zdaňovacie obdobia

január 2014 až december 2014. O tomto úkone prvostupňový orgán spísal v rovnaký deň zápisnicu č.
104185703/2016 (ďalej len „zápisnica“).

2. Prvostupňový orgán vyhotovil z daňovej kontroly dňa 03. 10. 2017 protokol č. 102086711/2017 (ďalej
len „protokol“), ktorý bol žalobcovi doručený dňa 05. 10. 2017, čím došlo v súlade s § 46 ods. 9 písm.

a) zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(ďalej len „daňový poriadok“) k ukončeniu daňovej kontroly. Výsledkom daňovej kontroly bol zistený
celkový rozdiel dane z pridanej hodnoty v sume 22 027,67 Eur pozostávajúci z jednotlivých zdaňovacích
období, konkrétne za zdaňovacie obdobie január 2014 vo výške 200,- Eur, za zdaňovacie obdobie
február 2014 vo výške 200,- Eur, za zdaňovacie obdobie marec 2014 vo výške 200,- Eur, za zdaňovacie

obdobie apríl 2014 vo výške 6 200,- Eur, za zdaňovacie obdobie máj 2014 vo výške 200,- Eur, za
zdaňovacie obdobie jún 2014 vo výške 200,- Eur, za zdaňovacie obdobie júl 2014 vo výške 5000,- Eur,
za zdaňovacie obdobie august 2014 vo výške 200,- Eur, za zdaňovacie obdobie september 2014 vo
výške 200,- Eur, za zdaňovacie obdobie október 2014 vo výške 3027,67 Eur, za zdaňovacie obdobie
november 2014 vo výške 6200,- Eur a za zdaňovacie obdobie december 2014 vo výške 200,- Eur.

3. Rozhodnutím prvostupňového orgánu č. 1018122298 zo dňa 14.09.2018 (ďalej len „rozhodnutie
p01“) došlo voči žalobcovi k vyrubeniu rozdielu dane v sume 200,- Eur na dani z pridanej hodnoty
za zdaňovacie obdobie január 2014. Rozhodnutím žalovaného č. 100065290/2019 zo dňa 08.01.2019
(ďalej len „rozhodnutie od01“) došlo na základe podaného odvolania žalobcu k potvrdeniu rozhodnutia

p01. Žalovaný poukázal na zistenia a závery prvostupňového orgánu uvedené v protokole, že skupina
DPH získala neoprávnenú daňovú výhodu z odpočítania dane vo výške 200,- Eur zo spornej faktúry
č. 14/01/01 vystavenej dodávateľom FENICIA LLC., organizačná zložka, so sídlom Ružová dolina 6,
821 08 Bratislava, IČO: 46227130 (ďalej len „dodávateľ“), kedy skupina vedela, resp. mohla vedieť,
že je zapojená do reťazca, ktorého účelom bolo získať daňové zvýhodnenie a jediným cieľom celej

transakcie bolo získať daňové zvýhodnenie. V odôvodnení žalovaný uviedol, že zo skutočností zistených
prvostupňovým orgánom vyplýva, že nedošlo k preukázaniu zdaniteľného plnenia, t. j. reálneho dodania
prenájmu reklamnej plochy za obdobie 01. 01. 2014 – 31. 01. 2014 v Laugarício Combat Clube
Trenčín zo strany dodávateľa. Dôkazné bremeno o reálnosti uskutočnenia zdaniteľného obchodu podľa
žalovaného znáša žalobca a dodal, že v konaní absolútne absentoval dôkaz o tom, že by deklarované

služby dodal dodávateľ a preto sporné faktúry nepredstavujú zákonný podklad na odpočet DPH.Žalovaný ďalej uviedol, že s poukazom na obsah faktúr by skupina nemala mať núdzu predložiť dostatok
relevantných dôkazov, ako napr. e-mailovú komunikáciu s konateľom dodávateľa Petrom Ferenčíkom
(ďalej len „konateľ“), ktorá je veľmi častým prostriedkom u podnikateľských subjektov k zasielaniu návrhu

zmlúv, reklamy, ponúk, objednávok, či faktúr a ktorá môže poslúžiť ako hodnoverný dôkaz a ktorý je
bežne dostupný pre kontrolovaný daňový subjekt a nezaťažujúci ho doložiť správcovi dane.

4. Rozhodnutím prvostupňového orgánu č. 101813590/2018 zo dňa 14.09.2018 (ďalej len „rozhodnutie
p02“) došlo voči žalobcovi k vyrubeniu rozdielu dane v sume 200,- Eur na dani z pridanej hodnoty za

zdaňovacie obdobie február 2014. Rozhodnutím žalovaného č. 100066839/2019 zo dňa 08.01.2019
(ďalej len „rozhodnutie žalovaného od02“) došlo na základe podaného odvolania žalobcu k potvrdeniu
rozhodnutia p02. Žalovaný poukázal na zistenia a závery prvostupňového orgánu uvedené v protokole,
že došlo k neoprávnenému odpočtu dane z tovarov a služieb nakúpených v tuzemsku z faktúry
vystavenej dodávateľom č. 14/02/07, ktorej predmetom bol prenájom reklamnej plochy za obdobie
01.02.2014–28.02.2014vLaugarícioCombatClubeTrenčín.Žalovanýpoukázalnazisteniavprotokole,

z ktorých podľa neho vyplýva, že skupina získala neoprávnenú daňovú výhodu z odpočítania dane
vo výške 200,- Eur z predmetnej faktúry vystavenej dodávateľom. Skupina preto podľa žalovaného
vedela, resp. mohla vedieť, že je zapojená do reťazca, ktorého účelom bolo získať daňové zvýhodnenie.
Dôkazné bremeno o reálnosti uskutočnenia zdaniteľného obchodu podľa žalovaného znáša žalobca,
pričom dodal, že v konaní absolútne absentoval dôkaz o tom, že by deklarované služby dodal dodávateľ

a preto sporné faktúry nepredstavujú zákonný podklad na odpočet DPH. Žalovaný ďalej uviedol, že
s poukazom na obsah faktúr by skupina nemala mať núdzu predložiť dostatok relevantných dôkazov,
ako napr. e-mailovú komunikáciu s konateľom dodávateľa, ktorá je veľmi častým prostriedkom u
podnikateľských subjektov k zasielaniu návrhu zmlúv, reklamy, ponúk, objednávok, či faktúr a ktorá
môže poslúžiť ako hodnoverný dôkaz a ktorý je bežne dostupný pre kontrolovaný daňový subjekt a

nezaťažujúci ho doložiť správcovi dane. Prvostupňový orgán podľa žalovaného dostatočne spochybnil,
že deklarované prijaté zdaniteľné plnenia od dodávateľa sa uskutočnili tak, ako je uvedené na faktúrach.

5. Rozhodnutím prvostupňového orgánu č. 10181519712018 zo dňa 14. 09. 2018 (ďalej len „rozhodnutie
p03“) došlo voči žalobcovi k vyrubeniu rozdielu dane v sume 200,- Eur na dani z pridanej hodnoty za

zdaňovacie obdobie marec 2014. Rozhodnutím žalovaného č. 10006876812019 zo dňa 08.01.2019
(ďalej len „rozhodnutie žalovaného od03“) došlo na základe podaného odvolania žalobcu k potvrdeniu
rozhodnutiap03. Žalovaný poukázal na zistenia a závery prvostupňového orgánu uvedené v protokole,
že došlo k neoprávnenému odpočtu dane z tovarov a služieb nakúpených v tuzemsku z faktúry
vystavenej dodávateľom č. 14/03/04, ktorej predmetom bol prenájom reklamnej plochy za obdobie

01.03.2014 – 31.03.2014 v Laugarício Combat Clube Trenčín. Žalovaný poukázal na ďalšie zistenia
vprotokole,zktorýchpodľanehovyplýva,žeskupinazískalaneoprávnenúdaňovúvýhoduzodpočítania
dane vo výške 200,- Eur z predmetnej faktúry vystavenej dodávateľom. Skupina preto podľa žalovaného
vedela, resp. mohla vedieť, že je zapojená do reťazca, ktorého účelom bolo získať daňové zvýhodnenie.
Dôkazné bremeno o reálnosti uskutočnenia zdaniteľného obchodu podľa žalovaného znáša žalobca

pričom dodal, že v konaní absolútne absentoval dôkaz o tom, že by deklarované služby dodal dodávateľ
a preto sporné faktúry nepredstavujú zákonný podklad na odpočet DPH. Žalovaný ďalej uviedol, že
s poukazom na obsah faktúr by skupina nemala mať núdzu predložiť dostatok relevantných dôkazov,
ako napr. e-mailovú komunikáciu s konateľom dodávateľa, ktorá je veľmi častým prostriedkom u
podnikateľských subjektov k zasielaniu návrhu zmlúv, reklamy, ponúk, objednávok, či faktúr a ktorá

môže poslúžiť ako hodnoverný dôkaz a ktorý je bežne dostupný pre kontrolovaný daňový subjekt a
nezaťažujúci ho doložiť správcovi dane. Prvostupňový orgán podľa žalovaného dostatočne spochybnil,
že deklarované prijaté zdaniteľné plnenia od dodávateľa sa uskutočnili tak, ako je uvedené na faktúrach.

6. Rozhodnutím prvostupňového orgánu č. 10183183412018 zo dňa 18. 09. 2018 (ďalej len „rozhodnutie

p04“) došlo voči žalobcovi k vyrubeniu rozdielu dane v sume 6 200,- Eur na dani z pridanej hodnoty
za zdaňovacie obdobie apríl 2014. Rozhodnutím žalovaného č. 100069904/2019 zo dňa 08. 01. 2019
(ďalej len „rozhodnutie žalovaného od04“) došlo na základe podaného odvolania žalobcu k potvrdeniu
rozhodnutiap04. V odôvodnení žalovaný poukázal na závery prvostupňového orgánu, ktorý ohľadne
spornej faktúry č. 14/04/29 od dodávateľa uviedol, že v preverovanom prípade ide o sponzoring a nie

o reklamu a súčasne, že sponzorský príspevok nebol v čase realizácie reklamných služieb daňovo
uznateľný výdavok (náklad) a tiež nebol predmetom dane z pridanej hodnoty. Týmto podľa citovaných
záverov daňové subjekty predstierali poskytnutie reklamných služieb, pričom išlo o sponzoring a skupina
získala neoprávnenú daňovú výhodu z odpočítania dane v predmetnej sume. Skupina tak podľažalovaného vedela, resp. mohla vedieť, že je zapojená do reťazca, ktorého účelom bolo získať daňové
zvýhodnenie. Žalovaný okrem faktúry týkajúcej sa sponzoringu odkázal na zistenia uvedené v protokole,
kedy konštatoval neoprávnený odpočet dane z tovarov a služieb v sume 200,- Eur z faktúry č. 14/04/04

týkajúcej sa prenájmu reklamnej plochy za obdobie od 01.04.2014 – 30.04.2014. Žalovaný tiež uviedol,
že prvostupňový orgán dostatočne spochybnil, že deklarované prijaté zdaniteľné plnenia od dodávateľa
sa uskutočnili tak, ako je uvedené na faktúrach. Žalovaný ďalej uviedol, že s poukazom na obsah
faktúr by skupina nemala mať núdzu predložiť dostatok relevantných dôkazov, ako napr. e-mailovú
komunikáciu s konateľom dodávateľa, ktorá je veľmi častým prostriedkom u podnikateľských subjektov

k zasielaniu návrhu zmlúv, reklamy, ponúk, objednávok, či faktúr a ktorá môže poslúžiť ako hodnoverný
dôkaz a ktorý je bežne dostupný pre kontrolovaný daňový subjekt a nezaťažujúci ho doložiť správcovi
dane.

7. Rozhodnutím prvostupňového orgánu č. 101822005/2018 zo dňa 17. 09. 2018 (ďalej len „rozhodnutie
p05“) došlo voči žalobcovi k vyrubeniu rozdielu dane v sume 200,- Eur na dani z pridanej hodnoty

za zdaňovacie obdobie máj 2014. Rozhodnutím žalovaného č. 100070912/2019 zo dňa 08. 01.
2019 (ďalej len „rozhodnutie žalovaného od05“) došlo na základe podaného odvolania žalobcu k
potvrdeniu rozhodnutiap05. Žalovaný poukázal na zistenia uvedené v protokole ohľadne skupinou
neoprávneného odpočtu dane z tovarov a služieb z faktúry vystavenej dodávateľom č. 14/05/07, ktorej
predmetom bol prenájom reklamnej plochy za obdobie 01. 05. 2014 – 31.05.2014 v Laugaricio Combat

Clube Trenčín. Žalovaný poukázal na zistenia v protokole, z ktorých podľa neho vyplýva, že skupina
získala neoprávnenú daňovú výhodu z odpočítania dane vo výške 200,- Eur z predmetnej faktúry
vystavenej dodávateľom. Skupina preto podľa žalovaného vedela, resp. mohla vedieť, že je zapojená do
reťazca, ktorého účelom bolo získať daňové zvýhodnenie. Dôkazné bremeno o reálnosti uskutočnenia
zdaniteľného obchodu podľa žalovaného znáša žalobca pričom dodal, že v konaní absolútne absentoval

dôkaz o tom, že by deklarované služby dodal dodávateľ a preto sporné faktúry nepredstavujú zákonný
podklad na odpočet DPH. Žalovaný ďalej uviedol, že s poukazom na obsah faktúr by skupina nemala
mať núdzu predložiť dostatok relevantných dôkazov, ako napr. e-mailovú komunikáciu s konateľom
dodávateľa, ktorá je veľmi častým prostriedkom u podnikateľských subjektov k zasielaniu návrhu zmlúv,
reklamy, ponúk, objednávok, či faktúr a ktorá môže poslúžiť ako hodnoverný dôkaz a ktorý je bežne

dostupný pre kontrolovaný daňový subjekt a nezaťažujúci ho doložiť správcovi dane. Prvostupňový
orgánpodľažalovanéhodostatočnespochybnil,žedeklarovanéprijatézdaniteľnéplneniaoddodávateľa
sa uskutočnili tak, ako je uvedené na faktúrach.

8. Rozhodnutím prvostupňového orgánu č. 101825030/2018 zo dňa 17.09.2018 (ďalej len „rozhodnutie

p06“) došlo voči žalobcovi k vyrubeniu rozdielu dane v sume 200,- Eur na dani z pridanej hodnoty
za zdaňovacie obdobie jún 2014. Rozhodnutím žalovaného č. 100073623/2019 zo dňa 08. 01. 2019
(ďalej len „rozhodnutie žalovaného od06“) došlo na základe podaného odvolania žalobcu k potvrdeniu
rozhodnutia p06. Žalovaný poukázal na zistenia uvedené v protokole ohľadne skupinou neoprávneného
odpočtu dane z tovarov a služieb z faktúry vystavenej dodávateľom č. 14/06/07, ktorej predmetom

bol prenájom reklamnej plochy za obdobie 01. 06. 2014 – 31.06.2014 v Laugaricio Combat Clube
Trenčín. Žalovaný poukázal na zistenia v protokole, z ktorých podľa neho vyplýva, že skupina získala
neoprávnenú daňovú výhodu z odpočítania dane vo výške 200,- Eur z predmetnej faktúry vystavenej
dodávateľom. Skupina podľa žalovaného vedela, resp. mohla vedieť, že je zapojená do reťazca, ktorého
účelom bolo získať daňové zvýhodnenie. Dôkazné bremeno o reálnosti uskutočnenia zdaniteľného

obchodu podľa žalovaného znáša žalobca pričom dodal, že v konaní absolútne absentoval dôkaz
o tom, že by deklarované služby dodal dodávateľ a preto sporné faktúry nepredstavujú zákonný
podklad na odpočet DPH. Žalovaný ďalej uviedol, že s poukazom na obsah faktúr by skupina nemala
mať núdzu predložiť dostatok relevantných dôkazov, ako napr. e-mailovú komunikáciu s konateľom
dodávateľa, ktorá je veľmi častým prostriedkom u podnikateľských subjektov k zasielaniu návrhu zmlúv,

reklamy, ponúk, objednávok, či faktúr a ktorá môže poslúžiť ako hodnoverný dôkaz a ktorý je bežne
dostupný pre kontrolovaný daňový subjekt a nezaťažujúci ho doložiť správcovi dane. Prvostupňový
orgánpodľažalovanéhodostatočnespochybnil,žedeklarovanéprijatézdaniteľnéplneniaoddodávateľa
sa uskutočnili tak, ako je uvedené na faktúrach.

9. Rozhodnutím prvostupňového orgánu č. 101841336/2018 zo dňa 19.09.2018 (ďalej len „rozhodnutie
p07“) došlo voči žalobcovi k vyrubeniu rozdielu dane v sume 5000,- Eur na dani z pridanej hodnoty
za zdaňovacie obdobie júl 2014. Rozhodnutím žalovaného č. 100074134/2019 zo dňa 08. 01. 2019
(ďalej len „rozhodnutie žalovaného od07“) došlo na základe podaného odvolania žalobcu k potvrdeniurozhodnutia p07. Žalovaný poukázal na zistenia uvedené v protokole ohľadne skupinou neoprávneného
odpočtu dane z tovarov a služieb z faktúry vystavenej dodávateľom č. 14/07/07, ktorej predmetom bol
prenájom reklamnej plochy za obdobie 01. 07. 2014 – 31.07.2014 v Laugaricio Combat Clube Trenčín

ako aj neoprávneného odpočtu dane z tovarov a služieb nakúpených v tuzemsku podľa zmluvy a jej
dodatku o prenájme reklamnej plochy č. 35729040 uzatvorenej medzi žalobcom a dodávateľom, pri
ktorej DPH predstavovala sumu 4800,- Eur. Žalovaný ďalej uviedol, že prvostupňový orgán umožnil
skupine predloženie relevantných dôkazov reálnosti uskutočnených služieb. Z fotografií predložených
skupinou podľa žalovaného nie je jednoznačne zrejmé, že predmetné služby boli uskutočnené v

príslušných zdaňovacích obdobiach. Za najdôležitejšie považoval žalovaný skutočnosť, že v konaní
absolútne absentoval dôkaz o tom, že by deklarované služby dodal dodávateľ. Sporné faktúry preto
podľa žalovaného nepredstavujú zákonný podklad na odpočet DPH. Žalovaný ďalej uviedol, že s
poukazom na obsah faktúr by skupina nemala mať núdzu predložiť dostatok relevantných dôkazov,
ako napr. e-mailovú komunikáciu s konateľom dodávateľa, ktorá je veľmi častým prostriedkom u
podnikateľských subjektov k zasielaniu návrhu zmlúv, reklamy, ponúk, objednávok, či faktúr a ktorá

môže poslúžiť ako hodnoverný dôkaz a ktorý je bežne dostupný pre kontrolovaný daňový subjekt a
nezaťažujúci ho doložiť správcovi dane. Prvostupňový orgán podľa žalovaného dostatočne spochybnil,
že deklarované prijaté zdaniteľné plnenia od dodávateľa sa uskutočnili tak, ako je uvedené na
faktúrach. Zároveň žalovaný vo svojom rozhodnutí poukázal na závery prvostupňového orgánu uvedené
v protokole, že skupina získala z odpočítania dane v predmetnej výške neoprávnenú daňovú výhodu,

kedy vedela, resp. mohla vedieť, že je zapojená do reťazca, ktorého účelom bolo získať daňové
zvýhodnenie.

10. Rozhodnutím prvostupňového orgánu č. 101833941/2018 zo dňa 18. 09. 2018 (ďalej len
„rozhodnutie p08“) došlo voči žalobcovi k vyrubeniu rozdielu dane v sume 200,- Eur na dani z pridanej

hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2014. Rozhodnutím žalovaného č. 100074676/2019 zo dňa
08. 01. 2019 (ďalej len „rozhodnutie žalovaného od08“) došlo na základe podaného odvolania žalobcu
k potvrdeniu rozhodnutia p08. Žalovaný poukázal na zistenia uvedené v protokole ohľadne skupinou
neoprávneného odpočtu dane z tovarov a služieb z faktúry vystavenej dodávateľom č. 14/08/07, ktorej
predmetom bol prenájom reklamnej plochy za obdobie 01. 08. 2014 – 31.08.2014 v Laugaricio Combat

Clube Trenčín. Žalovaný poukázal na zistenia v protokole, z ktorých podľa neho vyplýva, že skupina
získala neoprávnenú daňovú výhodu z odpočítania dane vo výške 200,- Eur z predmetnej faktúry
vystavenej dodávateľom. Skupina podľa žalovaného vedela, resp. mohla vedieť, že je zapojená do
reťazca, ktorého účelom bolo získať daňové zvýhodnenie. Dôkazné bremeno o reálnosti uskutočnenia
zdaniteľného obchodu podľa žalovaného znáša žalobca pričom dodal, že v konaní absolútne absentoval

dôkaz o tom, že by deklarované služby dodal dodávateľ a preto sporné faktúry nepredstavujú zákonný
podklad na odpočet DPH. Žalovaný ďalej uviedol, že s poukazom na obsah faktúr by skupina nemala
mať núdzu predložiť dostatok relevantných dôkazov, ako napr. e-mailovú komunikáciu s konateľom
dodávateľa, ktorá je veľmi častým prostriedkom u podnikateľských subjektov k zasielaniu návrhu zmlúv,
reklamy, ponúk, objednávok, či faktúr a ktorá môže poslúžiť ako hodnoverný dôkaz a ktorý je bežne

dostupný pre kontrolovaný daňový subjekt a nezaťažujúci ho doložiť správcovi dane. Prvostupňový
orgánpodľažalovanéhodostatočnespochybnil,žedeklarovanéprijatézdaniteľnéplneniaoddodávateľa
sa uskutočnili tak, ako je uvedené na faktúrach.

11.Rozhodnutímprvostupňovéhoorgánuč.101835616/2018zodňa18.09.2018(ďalejlen„rozhodnutie

p09“) došlo voči žalobcovi k vyrubeniu rozdielu dane v sume 200,- Eur na dani z pridanej hodnoty
za zdaňovacie obdobie september 2014. Rozhodnutím žalovaného č. 100075273/2019 zo dňa 08.
01. 2019 (ďalej len „rozhodnutie žalovaného od09“) došlo na základe podaného odvolania žalobcu
k potvrdeniu rozhodnutia p09. Žalovaný poukázal na zistenia uvedené v protokole ohľadne skupinou
neoprávneného odpočtu dane z tovarov a služieb z faktúry vystavenej dodávateľom č. 14/09/07, ktorej

predmetom bol prenájom reklamnej plochy za obdobie 01. 09. 2014 – 30.09.2014 v Laugaricio Combat
Clube Trenčín. Žalovaný poukázal na zistenia v protokole, z ktorých podľa neho vyplýva, že skupina
získala neoprávnenú daňovú výhodu z odpočítania dane vo výške 200,- Eur z predmetnej faktúry
vystavenej dodávateľom. Skupina podľa žalovaného vedela, resp. mohla vedieť, že je zapojená do
reťazca, ktorého účelom bolo získať daňové zvýhodnenie. Dôkazné bremeno o reálnosti uskutočnenia

zdaniteľného obchodu podľa žalovaného znáša žalobca pričom dodal, že v konaní absolútne absentoval
dôkaz o tom, že by deklarované služby dodal dodávateľ a preto sporné faktúry nepredstavujú zákonný
podklad na odpočet DPH. Žalovaný ďalej uviedol, že s poukazom na obsah faktúr by skupina nemala
mať núdzu predložiť dostatok relevantných dôkazov, ako napr. e-mailovú komunikáciu s konateľomdodávateľa, ktorá je veľmi častým prostriedkom u podnikateľských subjektov k zasielaniu návrhu zmlúv,
reklamy, ponúk, objednávok, či faktúr a ktorá môže poslúžiť ako hodnoverný dôkaz a ktorý je bežne
dostupný pre kontrolovaný daňový subjekt a nezaťažujúci ho doložiť správcovi dane. Prvostupňový

orgánpodľažalovanéhodostatočnespochybnil,žedeklarovanéprijatézdaniteľnéplneniaoddodávateľa
sa uskutočnili tak, ako je uvedené na faktúrach.

12. Rozhodnutím prvostupňového orgánu č. 101856092/2018 zo dňa 20.09.2018 (ďalej len „rozhodnutie
p10“) došlo voči žalobcovi k vyrubeniu rozdielu dane v sume 3 027,67 Eur na dani z pridanej hodnoty

za zdaňovacie obdobie október 2014. Rozhodnutím žalovaného č. 100076053/2019 zo dňa 08. 01.
2019 (ďalej len „rozhodnutie žalovaného od10“) došlo na základe podaného odvolania žalobcu k
potvrdeniu rozhodnutia p10. Žalovaný poukázal na zistenia uvedené v protokole ohľadne skupinou
neoprávneného odpočtu dane z tovarov a služieb z faktúry vystavenej dodávateľom č. 14/10/05, ktorej
predmetom bola zálohová platba v súvislosti so zmluvou o dielo uzatvorenou s dodávateľom, pri
ktorej DPH predstavovala sumu vo výške 1 979,37 Eur a z faktúry č. 14/10/63, ktorej predmetom

bola zmluva o dielo uzatvorená s dodávateľom , ktorej DPH predstavovala sumu vo výške 848,30
Eur. Žalovaný poukázal na závery prvostupňového orgánu, ktorý konštatoval vedomosť skupiny o jej
zapojení do daňového podvodu s účelom získania daňového zvýhodnenia. Žalovaný ďalej konštatoval,
že z fotografií predložených skupinou podľa žalovaného nie je jednoznačne zrejmé, že predmetné
služby boli uskutočnené v príslušných zdaňovacích obdobiach. Za najdôležitejšie považoval žalovaný

skutočnosť, že v konaní absolútne absentoval dôkaz o tom, že by deklarované služby dodal dodávateľ.
Žalovaný ďalej uviedol, že s poukazom na obsah faktúr by skupina nemala mať núdzu predložiť dostatok
relevantných dôkazov, ako napr. e-mailovú komunikáciu s konateľom dodávateľa, ktorá je veľmi častým
prostriedkom u podnikateľských subjektov k zasielaniu návrhu zmlúv, reklamy, ponúk, objednávok, či
faktúr a ktorá môže poslúžiť ako hodnoverný dôkaz a ktorý je bežne dostupný pre kontrolovaný daňový

subjekt a nezaťažujúci ho doložiť správcovi dane. Prvostupňový orgán podľa žalovaného dostatočne
spochybnil, že deklarované prijaté zdaniteľné plnenia od dodávateľa sa uskutočnili tak, ako je uvedené
na faktúrach.

13. Rozhodnutím prvostupňového orgánu č. 101848562/2018 zo dňa 19.09.2018 (ďalej len „rozhodnutie

p11“) došlo voči skupine k vyrubeniu rozdielu dane v sume 6200,- Eur na dani z pridanej hodnoty za
zdaňovacie obdobie november 2014. Rozhodnutím žalovaného č. 100076924/2019 zo dňa 08. 01. 2019
(ďalej len „rozhodnutie žalovaného od11“) došlo na základe odvolania žalobcu k potvrdeniu rozhodnutia
p11. V odôvodnení žalovaný poukázal na závery prvostupňového orgánu, ktorý ohľadne spornej faktúry
č. 14/11/04 od dodávateľa uviedol, že v preverovanom prípade ide o sponzoring a nie o reklamu

a súčasne, že sponzorský príspevok nebol v čase realizácie reklamných služieb daňovo uznateľný
výdavok (náklad) a tiež nebol predmetom dane z pridanej hodnoty. Týmto podľa citovaných záverov
daňové subjekty predstierali poskytnutie reklamných služieb, pričom išlo o sponzoring a skupina získala
neoprávnenú daňovú výhodu z odpočítania dane v predmetnej sume. Žalovaný okrem faktúry týkajúcej
sa sponzoringu odkázal na zistenia uvedené v protokole, kedy konštatoval neoprávnený odpočet dane

z tovarov a služieb v sume 200,- Eur z faktúry č. 14/11/58 týkajúcej sa prenájmu reklamnej plochy za
obdobie od 01. 11. 2014 – 30.11.2014 z dôvodu, že nebolo preukázané dodanie prenájmu reklamnej
plochy dodal skupine deklarovaný dodávateľ. Žalovaný ďalej uviedol, že prvostupňový orgán dostatočne
spochybnil, že deklarované prijaté zdaniteľné plnenia od dodávateľa sa uskutočnili tak, ako je uvedené
na faktúrach. Žalovaný súčasne uviedol, že s poukazom na obsah faktúr by skupina nemala mať núdzu

predložiť dostatok relevantných dôkazov, ako napr. e-mailovú komunikáciu s konateľom dodávateľa,
ktorá je veľmi častým prostriedkom u podnikateľských subjektov k zasielaniu návrhu zmlúv, reklamy,
ponúk, objednávok, či faktúr a ktorá môže poslúžiť ako hodnoverný dôkaz a ktorý je bežne dostupný
pre kontrolovaný daňový subjekt a nezaťažujúci ho doložiť správcovi dane. Zároveň žalovaný poukázal
na závery prvostupňového orgánu o vedomej účasti skupiny do reťazca, ktorého účelom bolo získať

daňové zvýhodnenie.

14. Rozhodnutím prvostupňového orgánu č. 101843637/2018 zo dňa 19. 09. 2018 (ďalej len
„rozhodnutie p12“) došlo voči skupine k vyrubeniu rozdielu dane v sume 200,- Eur na dani z pridanej
hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2014. Rozhodnutím žalovaného č. 100077679/2019 zo

dňa 08. 01. 2019 (ďalej len „rozhodnutie žalovaného od12“) došlo na základe odvolania žalobcu
k potvrdeniu rozhodnutia p12. Žalovaný poukázal na zistenia uvedené v protokole ohľadne skupinou
neoprávneného odpočtu dane z tovarov a služieb z faktúry vystavenej dodávateľom č. 14/12/13, ktorej
predmetom bol prenájom reklamnej plochy za obdobie 01. 12. 2014 – 31. 12. 2014 v Laugaricio CombatClube Trenčín. Žalovaný poukázal na zistenia v protokole, z ktorých podľa neho vyplýva, že skupina
získala neoprávnenú daňovú výhodu z odpočítania dane vo výške 200,- Eur z predmetnej faktúry
vystavenej dodávateľom. Skupina podľa žalovaného vedela, resp. mohla vedieť, že je zapojená do

reťazca, ktorého účelom bolo získať daňové zvýhodnenie. Dôkazné bremeno o reálnosti uskutočnenia
zdaniteľného obchodu podľa žalovaného znáša žalobca pričom dodal, že v konaní absolútne absentoval
dôkaz o tom, že by deklarované služby dodal dodávateľ a preto sporné faktúry nepredstavujú zákonný
podklad na odpočet DPH. Žalovaný ďalej uviedol, že s poukazom na obsah faktúr by skupina nemala
mať núdzu predložiť dostatok relevantných dôkazov, ako napr. e-mailovú komunikáciu s konateľom

dodávateľa, ktorá je veľmi častým prostriedkom u podnikateľských subjektov k zasielaniu návrhu zmlúv,
reklamy, ponúk, objednávok, či faktúr a ktorá môže poslúžiť ako hodnoverný dôkaz a ktorý je bežne
dostupný pre kontrolovaný daňový subjekt a nezaťažujúci ho doložiť správcovi dane. Prvostupňový
orgánpodľažalovanéhodostatočnespochybnil,žedeklarovanéprijatézdaniteľnéplneniaoddodávateľa
sa uskutočnili tak, ako je uvedené na faktúrach.

II.
Žaloba

15. Rozhodnutia žalovaného od01 až od12 napadol žalobca v celom rozsahu správnou žalobou
doručenou pôvodne Krajskému súdu v Bratislave dňa 11. 03. 2019 (ďalej len „žaloba“ alebo „správna

žaloba“).

16.Žalobcanamietal,ževýsluchkonateľadodávateľabolvykonanýbezvčasnéhovyrozumeniažalobcu,
pričom konateľ sa vyjadroval ku skutočnostiam a otázkam prvostupňového orgánu, ktoré súviseli
s daňovou kontrolou u žalobcu a ktoré sa stali podkladom pre vydanie rozhodnutí prvostupňového

orgánu. V dôsledku takéhoto nezákonného postupu došlo podľa žalobcu k ukráteniu na jeho procesných
právach, k nedostatočnému zisteniu skutkového stavu a k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci.
Žalobca prezentoval stanovisko, že o tomto úkone mal byť upovedomený, mala mu byť daná možnosť
zúčastniť sa výsluchu svedka a klásť mu otázky. Na výpoveď konateľa dodávateľa podľa žalobcu nie je
možné prihliadať, pretože ide podľa neho o dôkaz získaný v rozpore so všeobecne záväznými právnymi

predpismi.

17. So zreteľom na skutočnosť, že prvostupňový orgán nebol viazaný len návrhmi žalobcu, tento
podľa žalobcu neviedol dokazovanie za účelom najúplnejšieho zistenia skutočného stavu veci. Za
ďalšie pochybenie žalobca považoval nevykonanie dokazovania prvostupňového orgánu, ktoré by bolo

zamerané na celý reťazec obchodných vzťahov medzi dodávateľom a jeho subdodávateľmi, na čo
poukázalvosvojejvýpovediajkonateľdodávateľa.Vkontextežalobcompredloženýchzmlúvoprenájme
reklamnej plochy spolu s príslušnou fotodokumentáciou a uvedeného tvrdenia konateľa dodávateľa mal
prvostupňový orgán podľa žalobcu vykonať miestne zisťovanie v športovisku Laugaricio Combat Club.
Dodávateľ podľa žalobcu nebol organizátorom podujatí. Jeho záväzok spočíval v zabezpečení štatútu

generálneho sponzora pre žalobcu a k tomu prislúchajúcu formu prezentácie loga a názvu spoločnosti.
Dodávateľ vystupoval podľa žalobcu v predmetnom obchodnom reťazci ako medzičlánok, teda nie
ako konečný príjemca peňažného plnenia od žalobcu a nie ako priamy dodávateľ predmetu zmlúv.
Žalobca považoval nevykonanie dokazovania ohľadne jednotlivých článkov reťazca medzi žalobcom
a dodávateľom za závažné procesné pochybenie, ktoré má za následok nezákonnosť následne

vydaných rozhodnutí. Vyhodnotenie všetkých dôkazov, teda aj tých, ktoré predložil žalobca, bolo podľa
jeho názoru uskutočnené neobjektívne, čím došlo k podstatnému porušeniu práva na spravodlivé súdne
konanie.

18. Závery prvostupňového orgánu spolu so závermi žalovaného vychádzajú podľa názoru žalobcu

z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci, keďže za kľúčový je nutné považovať právny vzťah
medzi dodávateľom a občianskym združením LAUGARICIO COMBAT CLUB (ďalej len „LAUGARICIO
o. z.“). LAUGARICIO o. z. vystupoval podľa žalobcu ako sprostredkovateľ a zaviazal sa poskytnúť
záujemcovi províziu vo výške 80 % z ceny prenájmu bez DPH najneskôr do 30 dní od vystavenia
faktúry pre každú tretiu stranu (objednávateľa) a to vo forme sponzorského daru. K poskytnutiu plnenia

medzi dodávateľom a LAUGARICIO o. z. došlo podľa žalobcu v kontrolovanom období na základe
ústne uzatvorenej zmluvy, ktorá bola právnym základom záväzku dodávateľa voči žalobcovi na plnenie
uzatvorené podľa zmluvy o prenájme reklamných plôch.19. Závery prvostupňového orgánu a žalovaného o nepreukázaní reálneho dodania služieb sú
podľa žalobcu dôsledkom absencie miestneho zisťovania, nesprávneho a jednostranného hodnotenia
žalobcom predložených dôkazov, čo sa premietlo do neúplnosti zisteného skutkového stavu veci.

Žalobca namietal, že prvostupňový orgán nezisťoval reálne dodanie služieb v posudzovanom období
u vlastníka reklamných plôch v športovom klube. Žalobca konštatoval, že vzhľadom na charakter
poskytovaných služieb predložil prvostupňovému orgánu v rámci daňovej kontroly všetky dôkazy
ktoré mal a mohol mať k dispozícií. Prvostupňový orgán podľa názoru žalobcu ho neprimerane
zaťažoval požiadavkami na ďalšie doplnenie dôkazov za účelom preukázania reálnosti dodania

reklamných služieb. Z odôvodnenia napadnutých rozhodnutí podľa žalobcu nevyplýva jasný dôvod pre
neakceptovanie fotografií ako dôkazu o tom, že k reálnemu dodaniu reklamných služieb došlo. Závery
žalovaného sú preto podľa žalobcu nezrozumiteľné a nepreskúmateľné, ak uvádzajú, že predložená
fotodokumentácia je neadresná, pretože nie je štandardné, aby reklamný nosič oslovoval konkrétneho
adresáta. Žalobca tiež namietal, že nie je jasné, prečo žalovaný ním predloženú demonštratívnu
fotodokumentáciu neakceptoval.

20. Žalobca upozornil na skutočnosť, že zo žiadneho zmluvného záväzku nevyplýva pre dodávateľa
zabezpečovanie fotodokumentácie, príp. iné dôkazy preukazujúce splnenie predmetu zmlúv.
Prvostupňový orgán sa podľa žalobcu tiež nezaoberal skutkovou otázkou týkajúcou sa samotného
vlastníctva reklamnej plochy a v tejto veci nebolo podľa žalobcu vykonané žiadne dokazovanie.

Žalobca súčasne nesúhlasil so skutkovými závermi prvostupňového orgánu vyplývajúcimi z výpovede
konateľa dodávateľa o neuskutočnených zdaniteľných obchodoch pre žalobcu, keď podľa žalobcu z tejto
výpovede vyplýva, že služby boli dodané žalobcovi subdodávateľsky. Žalobca sa zároveň nestotožnil so
závermi prvostupňového orgánu a žalovaného o účasti žalobcu v reťazci, ktorého účelom bolo získať
daňové zvýhodnenie.

21. Podľa žalobcu prvostupňový orgán nesprávne právne posúdil povahu plnenia, keď konštatoval,
že nejde o reklamu ale o sponzoring. Právny vzťah dodávateľa a LAUGARICIA nie je podľa žalobcu
možné vyhodnotiť ako vzťah sponzorovaného a sponzora, keďže dodávateľ vystupoval v reťazci
obchodov len ako medzičlánok a nie ako konečný príjemca plnenia zo strany žalobcu a nie ako priamy

dodávateľ predmetu zmlúv. Navyše žalobca vyslovil polemiku, či v danom prípade peňažné plnenie
poskytnuté žalobcom na základe zmluvy o prenájme reklamných plôch zo dňa 03.11.2014 a zo dňa
15.03.2014 dodávateľovi je reklamou alebo darom, pričom žalobca vyslovil záver, že ide jednoznačne
o reklamu. O sponzorský dar išlo podľa žalobcu až po uzatvorení dodatkov k uvedeným zmluvám, ktoré
výslovne upravili plnenie ako sponzorský dar. Za poskytnutie príspevku na podujatie dostal žalobca ako

protihodnotureklamnéslužby,zaktorépodľajehotvrdeníajriadnezaplatil.Tietoslužbysúpodľažalobcu
jedným z marketingových nástrojov, ktoré použil na dosiahnutie a udržanie svojich príjmov. V rámci
marketingových nástrojov sa podľa žalobcu používajú aj rôzne slovné „presmyčky“, a preto použitie
slovného spojenia „generálny sponzor“ je irelevantné, keďže išlo o zaplatenú propagáciu žalobcu.

22.Žalobcapoukázalnanesprávneprávneposúdeniedôkaznéhobremena,kedyuviedol,žeskutočnosti
týkajúce sa vzťahu medzi dodávateľom a jeho subdodávateľmi nemôžu tvoriť dôkazné bremeno, pričom
svoju argumentáciu oprel o rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžf/1/2011 z 15.
marca 2011, ako aj na rozhodovaciu činnosť Súdneho dvora Európskej únie (spojené prípady C-354/03/
Optigen, C-355/03/Fulcrum Elektronics/ a C-484/03/Bonthaus ).

23. V rámci záverečného návrhu žalobca uviedol, že z dôvodu nezákonnosti napadnutých rozhodnutí,
procesného pochybenia žalovaného, z dôvodu, že došlo k podstatným porušeniam ustanovení
o konaní pred správcom dane ako aj pred žalovaným, ďalej z dôvodu, že zistenie skutkového
stavu bolo nedostačujúce na riadne právne posúdenie veci a z dôvodu, že rozhodnutia žalovaného

sú nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov navrhuje, aby správny súd zrušil
rozhodnutia žalovaného od01 až od 12 spolu s rozhodnutiami prvostupňového orgánu p01 až p12, vrátil
vec na ďalšie konanie a priznal mu voči žalovanému náhradu trov konania v celom rozsahu.

III.

Vyjadrenie k žalobe

24. Podaním doručeným súdu dňa 06. 09. 2019 sa k žalobe vyjadril žalovaný. Poukázal na skutočnosť,
že žalobca k sporným faktúram predložil prvostupňovému orgánu rôzny druh dokladov, pričomale nedošlo zo strany žalobcu k predloženiu žiadneho relevantného dôkazu o tom, že by služby
v subdodávke zabezpečil dodávateľ spolu s konateľom. Prvostupňový orgán podľa žalovaného získal
informácie z vyjadrení konateľa dodávateľa ako svedka, ktorý podal vysvetlenia okrem dodávateľa aj

za spoločnosti DREVOSTYL, s. r. o., MODIFIN STAVBY, s. r. o. Žalovaný uviedol, že o zisteniach
vyplývajúcich z výpovede konateľa dodávateľa informoval žalobcu v procese daňovej kontroly v rámci
oboznámenia žalobcu a následne v protokole a v rozhodnutiach. Žalovaný v tejto súvislosti uviedol, že
žalobca mohol k týmto skutočnostiam uviesť vlastné tvrdenia, pričom toto svoje právo nevyužil.

25. Žalovaný uviedol, že prvostupňový orgán vykonávajúci daňovú kontrolu u žalobcu nevykonal
vypočutie konateľa dodávateľa ako svedka, ale iba využil inštitút nahliadnutia do spisu iného správcu
dane. Osobu konateľa dodávateľa žalovaný označil za nedôveryhodnú, neuskutočňujúcu žiadne
zdaniteľné plnenia a nevykonávajúcu žiadnu podnikateľskú činnosť ani prostredníctvom subdodávok,
čo vyplýva podľa žalovaného z viacerých zápisníc o ústnom pojednávaní ale aj z rozhodnutí vo veciach
iných daňových subjektov, ktoré deklarovali zdaniteľné plnenia so spoločnosťami, ktoré zastupuje/

zastupoval konateľ dodávateľa. V súvislosti s touto osobou žalovaný poukázal na viaceré súvisiace
rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp. zn. 4Sžfk/38/2017 zo dňa 12.06.2018, sp.
zn. 6Sžfk/12/2017 zo dňa 18.05.2018), príp. Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 11S/76/2016 zo dňa
22.11.2016, Krajského súdu v Nitre sp. zn. 11S/353/2013 zo dňa 19.02.2014, Krajského súdu v Nitre sp.
zn. 11S/361/2013 zo dňa 19.02.2014, Krajského súdu v Nitre sp. zn. 11S/360/2013 zo dňa 19.02.2014,

v ktorých bolo konštatované nepreukázanie reálneho uskutočnenia zdaniteľných plnení tak, ako o tom
pojednávajú faktúry. Z tohto dôvodu preto podľa žalovaného bolo možné oprávnene predpokladať,
že miestne zisťovanie u dodávateľa nebude možné riadne vykonať a preveriť na základe fyzicky
predložených dokladov a listín.

26. Z predložených dôkazov žalobcu nebolo podľa žalovaného zrejmé a preukázané, že by
zabezpečenie reklamných služieb v subdodávkach vykonal dodávateľ. Žalovaný odkázal na svoje
závery v napadnutých rozhodnutiach, ktoré sa týkali možnosti žalobcu predložiť e-mailovú komunikáciu
s konateľom dodávateľa z predmetného obdobia, z ktorej by bolo zrejmé, že dodávateľ subdodávateľsky
zabezpečoval reklamné služby, pričom vzhľadom na objem deklarovaných poskytnutých služieb by to

nemal byť pre žalobcu problém a nepredstavovalo by to pre žalobcu ani nadmernú záťaž. Podľa názoru
žalovaného dôkazné bremeno o uskutočnení zdaniteľného obchodu znáša platiteľ dane a je len v jeho
záujme, aby si zaobstaral potrebné dôkazy.

27. K námietkam žalobcu ohľadne odopretiu účasti na vypočutí svedka žalovaný uviedol, že žalobca

počasceléhodaňovéhokonanianetrvalnaopätovnomvýsluchutohtosvedkaaaninevzniesolnámietku,
že by chcel svedkovi klásť otázky. Opakovaným výsluchom by sa podľa žalovaného iba formálne
potvrdilo „svedkom uskutočnenie zdaniteľných plnení pre žalobcu“. Žalovaný poukázal na rozpor
v argumentácii žalobcu, kedy v administratívnom konaní považoval výsluch svedka za dôkaz rovnakej
právnej sily, pričom v žalobe už výpoveď svedka vyhodnocuje ako hrubé procesné porušenie majúce

za následok nezákonnosť rozhodnutí prvostupňového orgánu. Podľa žalovaného by žalobca neuniesol
dôkazné bremeno ani vtedy, keby výpoveď konateľa dodávateľa bola súdom vyhodnotená ako dôkaz
získaný v rozpore so zákonom.

28. Voči žalobným námietkam týkajúcim sa nevykonania dokazovania na celý reťazec obchodných

vzťahov žalovaný poukazoval na výpoveď samotného žalobcu zo dňa 30.05.2019 v rámci daňovej
kontroly za zdaňovacie obdobia január až december roku 2015. Podľa žalovaného žalobca takéto
vedomosti o obchodnom reťazci mal, ale neuviedol ich v procese daňovej kontroly. Dodávateľ bol podľa
žalovaného iba vsunutým, resp. umelým článkom medzi žalobcom a LAUGARICIO o. z. , o čom žalobca
vedel a ktorého účelom bolo získať daňové zvýhodnenie. K rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. 4Sžfk/38/2017 žalovaný upriamil pozornosť na citáciu z rozsudku o tom, že nárok
na odpočet DPH nemôže byť dotknutý skutočnosťou, ak v rámci reťazca je istá transakcia zaťažená
daňovým podvodom, pričom zdôraznil časť vety - o ktorom platca dane nevie alebo nemohol vedieť.

29. Podľa žalovaného nie správca dane, ale žalobca ako platiteľ dane z pridanej hodnoty musí vedieť

predložiť dôkazy na preukázanie svojich zdaniteľných obchodov. Správca dane podľa žalovaného takéto
dôkazy len vykonáva, uplatňuje zásadu voľného hodnotenia dôkazov spolu so zásadou objektívnej
pravdy, pričom uvedené neznamená, že dokazovanie má byť vedené dovtedy, dokým sa bez pochýbnepreukážu tvrdenia daňového subjektu. Žalovaný v závere žiadal žalobu zamietnuť a zároveň žiadal
nepriznať žalobcovi trovy konania.

IV.
Replika žalobcu

30. Voči vyjadreniu žalovaného sa žalobca vyjadril podaním doručeným na súd dňa 26.09.2019. Žalobca
zotrval na žalobnej argumentácii týkajúcej sa neupovedomenia žalobcu o výsluchu konateľa dodávateľa,

o porušení práva byť prítomný na tomto výsluchu a klásť svedkovi otázky, nedostatočne zisteného
skutkového stavu v súvislosti s novými skutočnosťami ohľadne osoby konateľa dodávateľa, preukázania
reálnosti fakturovaných plnení a závažného procesného pochybenia prvostupňového orgánu v súvislosti
s nevykonaním dokazovania v rámci celého obchodného reťazca. Zároveň žalobca skonštatoval,
že žalovaný úspešne nespochybnil existenciu predmetu zdaniteľného obchodu a nevyvrátil dôvody
nezákonnostirozhodnutí.Žalobcavzáverevyjadreniaopätovneuviedolzáverečnýnávrhnarozhodnutie

o žalobe, kedy žiadal zrušiť všetky žalobou napadnuté rozhodnutia žalovaného spolu s nadväzujúcimi
rozhodnutiami prvostupňového orgánu, vrátiť vec na ďalšie konanie a priznať nárok na náhradu trov
konania voči žalovanému v celom rozsahu.

V.

Relevantná právna úprava

31. Podľa § 19 ods. 1 č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o DPH“) daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď
kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti

je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň skorší ako deň zápisu
vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe zmluvy o
dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri dodaní tovaru podľa § 8
ods. 1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi.

32. Podľa § 19 ods. 2 zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.

33. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v
deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

34. Podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z
tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3
a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň

a)vočinemuuplatnenáinýmplatiteľomvtuzemskuztovarovaslužieb,ktorésúalebomajúbyťplatiteľovi

dodané,
b) ním uplatnená z tovarov a služieb, pri ktorých je povinný platiť daň podľa § 69 ods. 2 až 4, 7 a 9 až 12,
c) ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11 a
§ 11a,
d) zaplatená správcovi dane v tuzemsku pri dovoze tovaru.

35. Podľa § 51 ods. 1 zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak
a) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71,
b) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. b) je daň uvedená v záznamoch podľa § 70,
c) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. c) má faktúru od dodávateľa z iného členského štátu,

d) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. d) má dovozný doklad potvrdený colným orgánom, v
ktorom je platiteľ uvedený ako príjemca alebo dovozca.

36. Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku daňový subjekt preukazuje

a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v
daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,
b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo
daňového konania,c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

37. Podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti

nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi
daňových subjektov.

38. Podľa § 24 ods. 3 prvá veta Daňového poriadku správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch
vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane.

39.Podľa§46ods.5Daňovéhoporiadkuakvzniknúpochybnostiosprávnosti,pravdivostialeboúplnosti
dokladovpredloženýchkontrolovanýmdaňovýmsubjektomaleboopravdivostiúdajovvnichuvedených,
oznámi správca dane tieto pochybnosti kontrolovanému daňovému subjektu a vyzve ho, aby sa k nim
vyjadril,najmäabyneúplnéúdajedoplnil,nejasnostivysvetlilanepravdivéúdajeopravilalebopravdivosť
údajov riadne preukázal.

40. Podľa § 63 ods. 1 Daňového poriadku ukladať povinnosti alebo priznávať práva podľa tohto zákona
alebo osobitného predpisu2) možno len rozhodnutím, ktoré musí byť doručené podľa tohto zákona, ak
tento zákon neustanovuje inak.

41. Podľa § 63 ods. 2 Daňového poriadku rozhodnutie musí vychádzať zo stavu veci zisteného v
daňovom konaní, musí obsahovať náležitosti ustanovené týmto zákonom a musí byť vydané príslušným
orgánom, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak.

42. Podľa § 63 ods. 5 Daňového poriadku rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tento zákon

neustanovuje inak. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia,
vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov
a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo.

43. Podľa § 493e zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej

len „SSP“) konania začaté a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona v znení
účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté.

VI.
Rozhodnutie o správnej žalobe

44. Podľa § 3 ods. 1 a ods. 3 písm. b) zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a
doplnení niektorých zákonov, začal s účinnosťou od 1. júna 2023 vykonávať svoju činnosť Správny súd
v Bratislave, na ktorý prešiel od 1. júna 2023 výkon súdnictva v správnej agende vo všetkých veciach
z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Trnave a Krajského súdu v Nitre. Pred Správnym

súdom v Bratislave (ďalej len „správny súd“) je prejednávaná vec vedená pod sp. zn. BA-6S/49/2019,
ktorá bola pôvodne vedená pred Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 6S/49/2019. V súlade s
platným a účinným rozvrhom práce správneho súdu bola vec v zmysle § 51 ods. 1 zákona č. 757/2004
Z. z. o súdoch v znení neskorších predpisov náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a
programových prostriedkov schválených Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky pridelená do

senátu 5S správneho súdu.

45. Správny súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci podľa § 10, § 13
ods. 1 SSP a podľa § 3 ods. 3 písm. b) zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene
a doplnení niektorých zákonov preskúmal v rámci žalobných bodov napadnuté rozhodnutie žalovaného,

vrátane konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná.

46. Správny súd rozhodol o žalobe na pojednávaní dňa 14. novembra 2024.

47. Podstata žalobných námietok smerovala voči nevykonaniu relevantného dokazovania ohľadne

celého reťazca obchodných vzťahov medzi dodávateľom a jeho subdodávateľmi, jednostrannému
hodnoteniu dôkazov, neprimeranému zaťažovaniu žalobcu dôkazným bremenom, nezrozumiteľnosti
a nepreskúmateľnosti záverov žalovaného ohľadne neakceptovania fotodokumentácie preukazujúcej
reálnosť deklarovaného zdaniteľného plnenia, nesprávnosti záverov žalovaného o účasti žalobcu vreťazci, ktorého účelom bolo získať daňové zvýhodnenie a nesprávneho právneho posúdenia reklamy
ako sponzoringu.

48. Správny súd prvotne pristúpil k vyhodnoteniu žalobných námietok vo vzťahu k nepreskúmateľnosti
záverov žalovaného týkajúcich sa preukázania zdaniteľného plnenia ako aj námietok proti záverom
žalovaného o získaní daňového zvýhodnenia, ktoré sú spôsobilé mať vplyv na ďalší súdny prieskum
rozhodnutí žalovaného.

49.Správnysúdpoukazujenafakt,ževovšetkýchžalobcomnapadnutýchrozhodnutiachdošlozostrany
žalovaného ku konštatovaniu neoprávneného odpočtu DPH z faktúr vystavených dodávateľom, ktoré
sa týkali zmluvy o prenájme reklamnej plochy č. 3/2013 uzatvorenej dodávateľom a žalobcom 4) ako
nájomcom dňa 01. 11. 2013. Predmetom tejto zmluvy bol prenájom reklamnej plochy o veľkosti 70 x
90 cm v termíne od 01. 11. 2013 – 01. 11. 2014. Všetky faktúry súvisiace s predmetnou zmluvou za
zdaniteľné obdobia január 2014 až december 2014 boli dodávateľom vystavené v sume základu dane

1000,- Eur a 20 % DPH vo výške sumy 200,- Eur. Táto suma predstavovala nepriznaný nárok na odpočet
DPH a bola predmetom vyrubenia rozdielu dane v každom napadnutom rozhodnutí.

50. Žalovaný v súvislosti s uvedeným vyrubením rozdielu DPH v sume 200,- Eur, ktorý súvisel so
zmluvou o prenájme reklamnej plochy č. 3/2013, rovnako vo všetkých napadnutých rozhodnutiach na

jednej strane uviedol, že v konaní absolútne absentoval dôkaz o tom, že by deklarované služby dodal
dodávateľ a preto sporné faktúry nepredstavujú zákonný podklad na odpočet DPH. Žalovaný zároveň
v týchto rozhodnutiach poukazoval na závery prvostupňového orgánu, ktoré uvádzali, že skupina získala
neoprávnenú daňovú výhodu z odpočítania dane, pričom skupina vedela, príp. musela vedieť, že je
zapojená do reťazca, ktorého účelom bolo získať daňové zvýhodnenie.

51.Správnysúdokremspornýchfaktúr,ktorésúviselisozmluvouoprenájmereklamnejplochyč.3/2013,
vykonal súčasne prieskum dôvodov nepriznania nároku na odpočet DPH, ktoré mali základ v dodatku
tejto zmluvy č. 35729040, so základom dane 24 000,- Eur a DPH v sume 4 800,00 Eur (rozhodnutie
žalovaného od 07, bod 9. rozsudku), a ďalej v sporných faktúrach č. 14/10/05 (zálohová platba v zmysle

zmluvy o dielo so základom dane 9896,83 Eur, 20 % DPH v sume 1979,37 Eur) a č. 14/10/63 (platba
podľa zmluvy o dielo so základom dane 4251,50 Eur, 20 % DPH 848,30 Eur), ktoré boli predmetom
rozhodnutia žalovaného od10 (bod 12. rozsudku). Žalovaný v týchto rozhodnutiach obdobne konštatoval
závery o nepreukázaní reálnosti zdaniteľného plnenia (absencia dôkazov o dodaní služieb zo strany
dodávateľa) ako aj uvádzal závery prvostupňového orgánu o tom, že skupina získala neoprávnenú

daňovú výhodu.

52. Správny súd uvádza, že v rámci daňového konania je potrebné rozlišovať medzi požiadavkou
na preukázanie (i) hmotnoprávnych podmienok priznania práva na odpočítanie DPH (alternatívne
oslobodenia od dane), (ii) formálnych podmienok priznania práva na odpočítanie, (iii) odopretím nároku

na odpočítanie DPH alebo oslobodenie od dane z dôvodu daňového podvodu a (iv) odopretím nároku na
odpočítanie DPH alebo oslobodenia od dane z dôvodu zneužitia práva. Hmotnoprávnymi podmienkami
pre priznanie práva na odpočítanie dane v zmysle čl. 168 písm. a) Smernice Rady 2006/112/ES
z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (Ú. v. EÚ L 347, 2006, s.
1) (ďalej „Smernica 2006/112/ES“) sú (1) že poskytovateľom plnenia (deklarovaným dodávateľom)

je iná osoba registrovaná pre daň (t. j. status osoby deklarovaného dodávateľa), (2) že predmetné
plnenie fakticky existuje a nejde o fiktívne plnenie (t. j. materiálna existencia plnenia), a (3) že prijaté
plnenie je príjemcom (sťažovateľom) použité v rámci jeho ekonomickej činnosti. Pokiaľ vyššie uvedené
hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane nie sú splnené, pričom dôkazné bremeno je na osobe,
ktorá si právo na odpočítanie dane uplatňuje (sťažovateľovi), právo na odpočítanie dane môže byť

odopreté. Odpočítanie dane môže byť aj v zmysle uvedených judikatórnych záverov Súdneho dvora EÚ
obmedzené najmä v prípadoch, ak zdaniteľná osoba nesplní hmotnoprávne podmienky na odpočítanie
dane, ak došlo k daňovému podvodu alebo k prípadu zneužitia práva. V súvislosti s preukázaním
daňového podvodu je potrebné poukázať na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie, vo veci Axel
Kittel (C-439/04) zo dňa 6. júla 2006 a v ňom obsiahnutý tzv. Axel Kittel test, predstavujúci kritériá pre

posúdenie účasti daňového subjektu na daňovom podvode. Pre odopretie nároku na odpočítanie dane
z pridanej hodnoty z titulu účasti na daňovom podvode, musia byť kladne zodpovedané nasledujúce
otázky:a)vznikolzposudzovanýchzdaniteľnýchobchodovdaňovýúnik?,b)akáno,jetentodaňovýúnik
dôsledkom podvodného konania?, c) ak áno, boli posudzované zdaniteľné obchody s týmto konanímspojené?, d) ak áno, vedel o tom alebo mohol a mal vedieť daňový subjekt? Dôkazné bremeno
pritom zaťažuje správcu dane (rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.
4Sfk/81/2022, zo dňa 20. 9. 2023).

53. Obdobné závery je možné vyvodiť aj z judikatúry Najvyššieho správneho súdu Českej republiky,
ktorá uvádza, že aby bolo možné uvažovať o odopretí nároku na odpočet DPH musí tento nárok najskôr
vzniknúť (musí dôjsť ku zdaniteľnému plneniu), ktoré si môže daňový subjekt od ním odvádzanej DPH
odpočítať. Otázkou zneužívajúceho, príp. podvodného správania je preto možné sa zaoberať až potom,

pokiaľsaspoľahlivopreukáže,žekuzdaniteľnémuplneniu,zktoréhosidaňovýsubjektnárokujeodpočet
DPH, skutočne došlo spôsobom uvedeným daňovým subjektom. Pokiaľ daňový subjekt nepreukázal
nárok na odpočet ako taký, nie je možné posudzovať, či predmetné plnenie predstavuje zneužitie práva
alebo podvod. Prípadná neúčasť na daňovom podvode je sekundárnou podmienkou nároku na odpočet
dane. Pokiaľ je plnenie zasiahnuté daňovým podvodom a povinná osoba k dani je účastníkom takéhoto
podvodu (ak vedela, alebo vedieť o tom mohla) neprináleží jej nárok na odpočet dane.

54. Nejedná sa pri tom o formalitu, pretože takéto rozlišovanie sa premieta aj do rozloženia dôkazného
bremena v daňovom konaní. Zatiaľ čo dôkazné bremeno na preukázaní splnenia hmotnoprávnych
podmienok práva na odpočet ťaží primárne daňový subjekt, resp. zdaniteľnú osobu uplatňujúcu si toto
právo (vo veci Kemwater ProChemie s. r. o., C-154/20 zo dňa 9. decembra 2021, bod 34), v prípade

preukazovania daňového podvodu/zneužitia práva je dôkazné bremeno prenesené najmä na daňový
orgán, ktorý existenciu takéhoto konania musí dostatočne preukázať inak než len na základe domnienok
(rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci Ferimet SL, C-281/20 zo dňa 11. novembra 2021,
bod 54; vo veci Crewprint Kft, C-611/19 zo dňa 3. septembra 2020, body 37, 43) (obdobne aj rozsudok
Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sfk/27/2021 zo dňa 30. 11. 2022, body

33 a 39.) Vo fáze daňového konania, v ktorom sa má dokázať zneužívajúce uplatnenie nároku na
odpočet DPH môže daňový subjekt zostať v pasívnej pozícii, nakoľko jeho dôkazná povinnosť o prijatí
zdaniteľného plnenia bola splnená (obdobne aj rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky
sp. zn. 1 Afs 47/2018, zo dňa 19.07.2018, bod 16).

55. Daňové orgány nemajú povinnosť preukázať, akým spôsobom a ktorým konkrétnym dodávateľom
v reťazci bol spáchaný daňový podvod, ale musia vysvetliť v čom tkvela podstata daňového podvodu.
Z rozhodnutia daňových orgánov musí byť zrejmé, že došlo k narušeniu daňovej neutrality, t. j. že
nebola odvedená daň jedným zo subjektu v reťazci, zatiaľ čo iný subjekt si daň odpočítal za účelom
daňového zvýhodnenia (obdobne aj rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky, sp. zn. 4

Afs 247/2021, zo dňa 22. 02. 2022, bod 28).

56. V kontexte citovaných rozhodnutí bolo preto nutné zo strany správneho súdu konštatovať
protirečivosť citovaných záverov žalovaného spolu s prvostupňovým orgánom, ktoré boli dôvodom na
odopretie priznania nároku na odpočet DPH (body 49 až 51 rozsudku), pričom je potrebné dodať, že

tieto dôvody nemôžu popri sebe obstáť. Ak na jednej strane žalovaný uvádza závery o nedostatku
dôkazov o reálnom dodaní služieb zo strany dodávateľa, t. j. konštatuje nesplnenie hmotnoprávnych
podmienok na priznanie práva na odpočítanie DPH, tak zároveň nemôže uviesť, že skupina získala
neoprávnenú daňovú výhodu, resp. že bola vedome účastná v reťazci, ktorého účelom bolo získať
neoprávnenú daňovú výhodu. Uvedenie dvoch vzájomne vylučujúcich dôvodov na nepriznanie nároku

na odpočet DPH je nezrozumiteľné čo spôsobuje nepreskúmateľnosť napadnutých rozhodnutí, keďže
žalovaný neuviedol a nerozvinul konkrétne dôvody týkajúce sa unesenia dôkazného bremena ohľadne
preukázania účasti žalobcu na daňovom podvode. Tým podľa správneho súdu nebola zodpovedaná
základná otázka, ktorú procesnú stranu zaťažovalo dôkazné bremeno a či daný subjekt toto dôkazné
bremeno aj uniesol.

57. Žalobné námietky týkajúce sa nepreskúmateľnosti záverov rozhodnutí žalovaného ohľadne
preukázania zdaniteľného plnenia a námietky žalobcu voči záverom o získaní daňového zvýhodnenia
preto správny súd považoval za dôvodné. Dôvodnosť žalobných námietok sa týmto dotýka všetkých
napadnutých rozhodnutí žalovaného, keďže stoja na rovnakých skutkových a právnych záveroch.

58. Správny súd nad rámec vyššie uvedeného upriamuje pozornosť na judikatúru týkajúcu sa
sponzoringu vo vzťahu k rozhodnutia žalovaného od04 a od11, ktoré už okrem súdom spomínaných
dôvodov (bod 49 a bod 50 rozsudku) nepriznali právo na odpočet dane v sume 6000,- Eur (bod 6 a bod13 rozsudku) z dôvodu, že v daných prípadoch ide o sponzoring, ktorý v čase realizácie reklamných
služieb nebol daňovo uznateľný výdavok a nebol predmetom dane z pridanej hodnoty. Týmto postupom
mala skupina podľa žalovaného získať neoprávnenú daňovú výhodu.

59. Z rozsudku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžfk 31/2019 z 31. januára
2022, uverejnený v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky
č. 2/2022 vyplýva, že odplatné zabezpečenie mediálneho priestoru platiteľom dane pre žalobcu ako
reklamného partnera podujatia a prezentácie jeho loga a predmetu jeho činnosti na propagačných

materiáloch a podujatiach je na účely zákona o DPH bezpochyby ekonomickou činnosťou (podnikaním),
z ktorej bol dosiahnutý príjem. Bez ohľadu na to, či je toto plnenie s ohľadom na svoje špecifiká reklamou,
sponzoringom, alebo ním zmluvné strany sledovali iný účel, pri uplatnení režimu DPH mohlo ísť len
o dodanie služby, pri ktorej vznikla daňová povinnosť, pretože služba bola poskytnutá sťažovateľovi za
protihodnotu v tuzemsku zdaniteľnou osobou, ktorá konala v postavení zdaniteľnej osoby. Sponzoring
je taktiež spojený s mediálnou prezentáciou sponzora napĺňajúcou znaky reklamy, hoci primárnym

cieľom sponzorovania je podpora sponzorovanej aktivity, zatiaľ čo ekonomickým cieľom reklamy je
umiestňovanie produktov na trhu.

60. Z ďalších rozhodnutí Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky rovnako vyplýva, že
rozlišovanie medzi pomenovaním plnenia ako sponzoring alebo ako reklamné služby nie je pre odpočet

DPH relevantné. Pre odpočet DPH je podstatné splnenie a preukázanie materiálnych a formálnych
podmienok pre odpočet DPH. To, či v danom prípade ide o reklamu alebo sponzoring nie je samé
o sebe kritériom, ktoré by žalobcu automaticky diskvalifikovalo v použití tohto daňového výdavku v
rámci dane na vstupe pri dani z pridanej hodnoty. Primárnym cieľom je preto posúdenie, či predmetný
daňovývýdavokvpodobereklamnýchslužiebjeoprávnenýmdaňovýmvýdavkomvsúvislostisvýkonom

podnikateľskej činnosti žalobcu (rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
2Sfk/48/2022 zo dňa 26. 10. 2023, body 39 a 45, príp. sp. zn. 3Sfk/103/2022, zo dňa 31.01.2024,
bod 26.) Zákon o DPH na účely odpočítania dane z prijatých služieb nerobí rozdiel medzi reklamou a
sponzoringomvtomzmysle,žebybolislužbyspojenézozabezpečenímsponzorskéhoodkazuzákonom
explicitne vylúčené zo všeobecného režimu DPH. Podľa zákona o reklame sa reklamou rozumie

predvedenie, prezentácia alebo iné oznámenie v každej podobe súvisiace s obchodnou, podnikateľskou
alebo inou zárobkovou činnosťou s cieľom uplatniť produkty na trhu, pričom za produkt sa považuje aj
obchodné meno podnikateľa. Pojem sponzoring definuje zákon o vysielaní a retransmisii ako plnenie
určené na priame alebo nepriame financovanie programu, programovej služby alebo audiovizuálnej
mediálnej služby na požiadanie s cieľom propagovať názov alebo obchodné meno, ochrannú známku,

dobrú povesť, tovary alebo aktivity právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ktorá také plnenie poskytla.
Pre záver o zákonnosti odpočítania dane z prijatej služby dodávateľa nie je rozhodujúce, či išlo o reklamu
alebo sponzoring, pretože aj sponzorský odkaz je formou reklamy, hoci protihodnota zaň plní aj iné
funkcie. Rozhodujúcim prvkom je kladné zodpovedanie otázky, či ide o službu, ktorú sťažovateľovi
poskytol platiteľ dane a či ju sťažovateľ použil alebo použije na svoje zdaniteľné plnenia, na dodávky

tovarov a služieb ako platiteľ tak, ako to predpokladá ustanovenie § 49 zákona o DPH (obdobne aj
rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sfk/20/2021 zo dňa 27. 07. 2023
body24 až 26).

61. Pre úplnosť argumentácie považoval správny súd za potrebné sa vysporiadať aj so žalobnou

námietkou týkajúcou sa prípustnosti dôkazu – výsluchu konateľa dodávateľa.

62. Judikatúra najvyšších súdov uvádza, že listiny, obsahom ktorých je výpoveď z iných konaní môžu byť
po splnení určitých podmienok taktiež podkladom pre vydanie rozhodnutia správcu dane. V prvom rade
musí ísť o dôkazy získané nezávisle na príslušnom daňovom konaní, t. j. nesmú byť účelovo získané

preto, aby sa správca dane vyhol povinnosti umožniť daňovému subjektu byť prítomný na výsluchu
svedka a klásť mu otázky. Ďalej je potrebné, aby boli dôkazy získané v súlade so zákonom. Taktiež je
nutné, aby boli daňovému subjektu tieto dôkazy sprístupnené, aby sa mohol oboznámiť s ich obsahom
a prípadne navrhnúť ďalšie dôkazy, ktoré by zistenia vyplývajúce z týchto listín upresnili, korigovali,
či vyvrátili. V prípade, že výpoveď svedka zaznamenaná v listinách je v rozpore s ďalšími dôkazmi

vykonanými v daňovom konaní, je potrebné tieto rozpory odstrániť, pričom najvhodnejším spôsobom
bude jeho výsluch, pri ktorom mu budú kladené otázky za účelom odstránenia nejasností. Svedka je
však potrebné vypočuť vždy, ak to požaduje daňový subjekt, okrem prípadu ak ide o požiadavku vedenú
snahou mariť či účelovo predlžovať daňové konanie. (rozsudky Najvyššieho správneho súdu Slovenskejrepubliky sp. zn. 1Sžfk/101/2020 zo dňa 26. 4. 2022, bod 57 a sp. zn. 2Sžfk/47/2018 zo dňa 27. 10.
2021, bod 37, obdobne aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžfk/29/2019 zo
dňa 16. 12. 2020, body 19-25).

63. Z administratívneho spisu vyplýva, že výpoveď konateľa dodávateľa bola ako dôkaz získaná
z daňovej kontroly subjektu DREVOSTYL, s. r. o., vo forme zápisnice o ústnom pojednávaní zo dňa 28.
03. 2017, č. 100536051/2017/9104406/Hruz, s poučením o možnosti odopretia výpovede, o povinnosti
zachovávať daňové tajomstvo a o možnosti podávať k obsahu zápisnice návrhy na jej doplnenie

a námietky proti jej obsahu. Zápisnica obsahovala podpisy k menu a priezvisku konateľa dodávateľa
a zamestnancov správcu dane. Táto zápisnica bola ako skutkové zistenie obsiahnutá v zápisnici
o ústnom pojednávaní zo dňa 20.09.2017, č. 101997634/2017, ktorej predmetom bolo poskytnutie
právaskupinevyjadrovaťsavpriebehudaňovejkontrolyzazdaňovacieobdobiajanuár2014–december
2014. Skupina vo svojom stanovisku uviedla, že k predmetným skutočnostiam sa vyjadrí po doručení
protokolu. Skupina vo vyjadrení k protokolu zo dňa 24. 10. 2017 voči obsahu predmetnému výsluchu,

príp. jeho prípustnosti ako dôkazu neuviedla žiadne námietky obsah výsluchu konateľa dodávateľa
v predmetnej zápisnici nenamietala. Správny súd preto prisvedčil vyjadreniu žalovaného o tom, že
v danom prípade nešlo o vypočutie konateľa dodávateľa ako svedka prvostupňovým orgánom, ale
o prevzatie jeho výpovede z iného daňového konania. Súčasne správny súd prisvedčil vyjadreniu
žalovaného aj v tom, že žalobca sám nevyužil svoje právo vyjadriť sa k samotnému obsahu výpovede

tohto svedka a ani navrhnúť jeho prepočutie. Listina obsahujúca výpoveď konateľa dodávateľa ako
svedka je preto aj v kontexte citovanej rozhodovacej činnosti prípustným dôkazom v rámci vedeného
administratívneho konania a mohla tvoriť podklad pre vydanie rozhodnutí prvostupňového orgánu ako
aj rozhodnutí žalovaného.

64. Nakoľko správny súd prijal závery o nezrozumiteľnosti dôvodov rozhodnutí žalovaného na
nepriznanie nároku žalobcu na odpočet DPH, súd sa okrem judikatúry týkajúcej sa sponzoringu (bod
59 a 60 odôvodnenia rozsudku ) a prípustnosti dôkazu výpovede konateľa dodávateľa (bod 61 až
63 odôvodnenia rozsudku) následne nezaoberal ďalšími žalobnými námietkami, keďže tieto nie je
možné posúdiť, kým nebude daňovými orgánmi ustálené, či žalobca splnil alebo nesplnil hmotnoprávne

podmienky na odpočet DPH alebo či došlo zo strany daňových orgánov k preukázaniu účasti žalobcu
na daňovom podvode, príp. k zneužitiu práva.

65. Správny súd s poukazom na uvedené skutočnosti a konštatovanú dôvodnosť žalobných námietok
prijal záver, že rozhodnutia žalovaného je potrebné zrušiť podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP a vrátiť

žalovanému vec na ďalšie konanie.

66. V ďalšom konaní bude potrebné zo strany žalovaného vydať rozhodnutie, ktoré nebude len
odkazovať na zistenia a závery prvostupňového orgánu, bude obsahovať vlastnú argumentáciu
žalovaného, sled úvah, záverov a hodnotení a na základe aplikácie v tomto rozsudku uvádzaných

stanovísk opätovne rozhodne o odvolaniach žalobcu a vysporiada sa s podstatou jeho odvolacích
námietok, pričom jednoznačne ustáli, či dôvodom pre vydanie rozhodnutí bolo nesplnenie
hmotnoprávnych podmienok alebo daňový podvod, príp. zneužitie práva a vo vzťahu k tomuto záveru
sa riadne vysporiada aj s otázkou dôkazného bremena. Súčasne žalovaný opätovne posúdi aj nároky
žalobcu na odpočet DPH týkajúce sa ním konštatovaného sponzoringu a aplikuje právne závery

správneho súdu na daný skutkový stav.

67. Podľa § 191 ods. 6 SSP, právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je
orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný. Ak orgán verejnej správy v ďalšom konaní nepostupoval
v súlade s právnym názorom správneho súdu a správny súd opätovne zrušil rozhodnutie orgánu verejnej

správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy z tých istých dôvodov, môže správny súd i bez návrhu v
zrušujúcom rozsudku uložiť orgánu verejnej správy pokutu.

68. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP a priznal úspešnému žalobcovi
voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, o ktorej výške rozhodne

správny súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením podľa § 175 ods. 2 SSP.

69. Toto rozhodnutie senát Správneho súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú môže podať oprávnený subjekt (§ 442 SSP),
a to v lehote 30 dní od jeho doručenia na Správny súd v Bratislave. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť

(§ 443 ods. 5 SSP).
V kasačnej sťažnosti sa musí popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie
napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie
rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa
podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno
meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

V kasačnej sťažnosti nemožno uplatňovať nové skutočnosti a dôkazy okrem skutočností a dôkazov na
preukázanie prípustnosti a včasnosti podanej kasačnej sťažnosti (§ 441 SSP).

Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440 SSP, ak sa opiera

o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred správnym súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté
rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol, alebo ak smeruje len proti dôvodom rozhodnutia správneho súdu
(§ 439 ods. 3 SSP).

V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449

ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého
sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa
nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za
neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa;
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej

pomoci.