Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 11. december 2024

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 9Co/39/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7823200787
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 12. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dana Popovičová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2024:7823200787.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dany Popovičovej a členiek

senátu JUDr. Aleny Mikovej a JUDr. Slávky Zborovjanovej v spore žalobcu: A. B., nar. X.X.XXXX,
bytom v C., D. XXX/XX, zastúpeného JUDr. Jánom Klučkom, CSc., advokátom so sídlom v Košiciach,
Ku Potoku 4 proti žalovanej: E. F., G. H. I. I. H. G. E., E. E. G. A., J. X, v konaní o zaplatenie
nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Rožňava zo dňa 17.10.2023,
č.k. 6C/35/2023-107 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok vo vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách konania.

Žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanej v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Rožňava (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom uvedenom v záhlaví tohto
rozhodnutia zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi 2.000 eur do 15 dní od právoplatnosti rozsudku
a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Priznal žalobcovi náhradu trov konania voči žalovanej v rozsahu
100%.

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal voči žalovanej zaplatenia 10.000 eur za porušenie

práva Európskej únie z dôvodu, že žalobca pracoval u žalovanej nad zákonom povolený limit pracovnej
doby stanovenej v Článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES Európskeho parlamentu a rady zo 4.
novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času.

3. Súd prvej inštancie vychádzal zo zistenia, že žalobca je príslušníkom Hasičského a záchranného
zboru Slovenskej republiky, vykonáva stálu štátnu službu vo funkcii veliteľa družstva. Z tabuľkového
prehľadu s uvedením rokov 2020-2023 a určitých súm pri každom mesiaci v tom ktorom mesiaci od

04/2020 do 02/2023 súd zistil, že žalobca v sledovanom období pravidelne odpracoval nad povolený
limit práva EÚ hodiny služobnej pohotovosti nezapočítané do fondu pracovného času ( minimálne počas
20 mesiacov v sledovanom období a to v piatich 4. mesačných referenčných obdobiach a troch 6.
mesačných referenčných obdobiach). Žalobca minimálne od apríla 2020 do februára 2023 pracoval na
zmeny,tedavykonávalslužbudo17,resp.16hodinyanáslednenatonadväzovalapracovnápohotovosť
vtrvaní7,resp.8hodín,počasktorejbolvmiestevýkonuslužbykdispozíciizamestnávateľovipripravený
na prípadný zásah. Celkový čas, počas ktorého bol žalobca k dispozícii počas jednej zmeny vrátane

služobnej pohotovosti, bol 24 hodín.

4. Po právnom posúdení veci v zmysle článku 7, druhá, tretia veta, článku 144 ods. 1 Ústavy SR, článku
1 bod 2, bod 3 článku 2 ods. 1, článku 6 písm. b), článku 16 písm. b) Smernice Európskeho parlamentua rady 2003/88/ES zo dňa 4.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, § 85 ods. 1,
2, § 86 ods. 1, 2, § 91 ods. 1, 3, § 92 ods. 1 a § 97 ods. 1 písm. h) zák. č. 315/2001 Z.z., § 11, § 13 ods.
1 až 3 Občianskeho zákonníka dospel k záveru, že žaloba je opodstatnená čo do zaplatenia 2.000 eur,

preto jej v tejto časti vyhovel a v zostávajúcej časti žalobu zamietol.

5. V odôvodnení rozsudku uviedol, že v prvom rade sa zaoberal obranou žalovanej spočívajúcej
v námietke miestnej nepríslušnosti, pasívnej vecnej legitimácie a nesplnenia procesných podmienok
konania a dospel k záveru, že tieto námietky nie sú opodstatnené.

6. Námietku miestnej nepríslušnosti Okresného súdu Rožňava vznesenú žalovanou (nakoľko
skutočnosťou, ktorá zakladá uplatnené právo je podľa žalobcu nesprávna transpozícia a aplikácia
smernice, ktorá patrí do pôsobnosti Ministerstva vnútra a preto je miestne príslušný okresný súd,
v obvode ktorého má ústredný orgán štátnej správy zodpovedný za transpozíciou svoje sídlo), súd
vyhodnotil ako nedôvodnú, s poukazom na znenie §19 písm. b) C.s.p. a teda mal za to, že sa jedná o

osobitnú miestnu príslušnosť, kedy popri všeobecnom súde žalovaného je na konanie miestne príslušný
aj súd, v ktorého obvode nastala skutočnosť, ktorá zakladá právo na náhradu škody, nakoľko si žalobca
v predmetnom konaní uplatňuje nárok na náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy, preto je miestne
príslušným súdom na konanie o náhradu takto spôsobenej škody popri všeobecnom súde žalovaného
aj súd podľa miesta vzniku škody, t.j. výkonu služobnej činnosti žalobcu. Súd preto ako miestne príslušný

vo veci konal.

7. Dospel k záveru, že žalovaná je v spore pasívne vecne legitimovaná. Žalobca nárok na náhradu
škody odvodzuje z porušenia úniového práva a nie z dôvodu, že Smernica č. 2003/88/ES nebola v jeho
prípade správne použitá. Porušenia úniového práva sa môže dopustiť každý orgán, ktorý koná v mene

členského štátu. Preto ustálil v zhode s rozhodnutím Súdneho dvora Európskej únie, že spomínaná
smernica sa má uplatniť aj na činnosť hasičského zboru, aj keď tento je zameraný na vykonávanie
zásahovými silami v teréne, pričom nezáleží na tom, či činnosť je zameraná na boj proti požiarom alebo
na poskytnutie pomoci iným osobám, ak je vykonávaná za obvyklých podmienok v súlade s poslaním
im zvereným a to aj vtedy, keď zásahy, ku ktorým môžu tieto činnosti viesť sú svojim charakterom

nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov určitým rizikám (bod 33 až 35 vo veci C 429/09 G.
Fuß). V otázkach neupravených normami komunitárneho práva, resp. judikatúrou SDEÚ v sporoch
o nárokoch na náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi porušením práva Únie členským štátom, sa
subsidiárne použije vnútroštátne právo pri zachovaní princípu rovnocennosti (ekvivalencie) a účinnosti
(efektivity). Zásada rovnocennosti znamená, že vnútroštátny súd nemôže v prípade konania s úniovým

prvkom aplikovať prísnejšie procesnoprávne alebo hmotnoprávne pravidlá ako tie, ktoré by aplikoval
v konaniach bez úniového prvku s podobným predmetom, čo znamená, že dotknutý subjekt musí
mať možnosť uplatniť si nárok, ktorý mu vyplýva z úniovej právnej normy za takých podmienok, za
akých by si mohol nárok uplatniť založený na podobnej vnútroštátnej právnej norme bez úniového
prvku. Zásada účinnosti - efektivity znamená, že procesné predpisy, ktoré platia vo vnútroštátnych

konaniach určených na zabezpečenie ochrany práv, ktoré zakladá úniové právo v prospech právnych
subjektov, nemôže byť upravené takým spôsobom, ktorý by výkon práv priznávaných úniovým právnym
poriadkom prakticky znemožňoval alebo nadmerne sťažoval. Z vyššie uvedeného plynie, že pokiaľ pre
takto vymedzenú oblasť zodpovednosti štátu neexistuje špecializovaná vnútroštátna právna úprava,
je namieste využitie právnej úpravy obsahom a účelom najbližšej v zmysle zásad analógie iuris a

analogie legis rešpektujúc princípy úniového práva. Vo všeobecnosti otázku zodpovednosti štátu za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci upravuje zákon č. 514/03 Z.z., ktorý v § 4 písm. e/ vymedzuje
ako za škodu zodpovedný orgán konajúci v mene štátu ministerstvo, či iný ústredný orgán štátnej správy,
ak v dôsledku nesprávneho prebratia smernice EÚ alebo v dôsledku nedodržania lehoty určenej na
prebratie, vznikla škoda pri výkone verejnej moci v oblasti štátnej správy, ktorá patrí do pôsobnosti tohto

ministerstva alebo tohto ústredného orgánu štátnej správy. Zodpovednosť štátu, za ktorý koná zákonom
označený orgán je však daná len v prípade, ak existuje nezákonné rozhodnutie, či nesprávny úradný
postup, v príčinnej súvislosti s ktorými vznikla škoda. Sporová vec sa týka porušenia práva Únie pre
absentujúcu, resp. nesprávnu transpozíciu Smernice do zákona č. 315/01 Z.z., pretože do pracovného
času hasiča sa nezarátava aj jeho pracovná pohotovosť na pracovisku počas jej neaktívnej časti (§ 12

ods. 6 v spojení s § 193 zákona č. 315/01 Z.z vylúčil aplikáciu § 96 ods. 2 Zákonníka práce na služobné
pomery hasičov). Absentujúca alebo nesprávna transpozícia Smernice EÚ do noriem vnútroštátneho
práva je výsledkom zákonodarného a legislatívneho procesu, ktorý je v zmysle § 9 vylúčený z pôsobnosti
zákona č. 514/03 Z.z., keďže za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo výsledok postupuNárodnej rady SR pri výkone jej pôsobnosti podľa Článku 86 písm. a/, d/ Ústavy SR a postup alebo
výsledok postupu vlády SR pri výkone jej pôsobnosti podľa Článku 119 písm. b/ Ústavy SR. Zohľadňujúc
existujúcu vnútroštátnu právnu úpravu pri rešpektovaní princípov ekvivalencie a efektivity niet však

prekážok, aby pasívne vecne legitimovaným subjektom v konaní o nároku na náhradu škody voči štátu
bola Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra SR ako orgán do pôsobnosti ktorého
spadá aj Hasičský a záchranný zbor SR, ktorý orgán bol tiež garantom právnej úpravy vykonanej
zákonom č. 315/01 Z.z.. Na takomto závere o pasívnej vecnej legitimácie žalovanej v konaní nič nemení
ani to, ak by základ zodpovednosti štátu spočíval v nesprávnej aplikácii ustanovení vnútroštátneho

právneho poriadku, ktorý prípad porušenia práva Únie rovnako zakladá priamu zodpovednosť členského
štátu. Táto objektívna zodpovednosť štátu tu existuje bez ohľadu na to, ktorý verejný orgán sa porušenia
práva únie dopustil, resp. ktorý z orgánov by mal povinnosť škodu podľa vnútroštátnych noriem nahradiť
(napr, C 429/09 G. Fuß bod 46).( rozsudok KS Košice sp.zn. 2Co/1/2020 zo dňa 19. 11. 2020).

8. Námietka žalovanej, aby sa na daný prípad neaplikovala Smernica tiež nebola súdom zohľadnená,

pretože ESD v Rozsudku Fus uviedol, že z rozsahu úpravy tejto smernice nie sú vyňatí ani hasiči.
V bode 33 konštatuje, že článok 6 písm. b) Smernice 2003/88 predstavuje pravidlo sociálneho práva
Únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou
požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom
povinnosť stanoviť 48 hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je

výslovne stanovené, že zahŕňa nadčasy, a od ktorej sa v prípade neprebratia článku 22 ods. 1 tejto
smernice do vnútroštátneho práva nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti,
ako je činnosť hasičov, o ktorú ide vo veci samej, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu
dotknutého pracovníka (rozsudky z 5. októbra 2004, Pfeifferai. C-397/01 až 103/01, s. I-8835, body 98
a100, ako aj Fuß, už citovaný, body 33 až 35 a 38). Otázku, či do rozsahu pracovného času možno

zaradiť aj stav pracovnej pohotovosti pracovníkov (lekárov, hasičov) riešil Súdny dvor EU (ďalej len
ESD) vo svojom rozsudku ESD C-429/09 z 25.11.2010 G. Fus tým, že potvrdil, že pracovná pohotovosť
tvoriacasúčasťichtýždennéhopracovnéhočasuvspojenísďalším"riadnym"pracovnýmčasomnesmie
prekročiť maximálny týždenný pracovný čas. Vo veci C-429/09 G.Fus týkajúcej sa pracovnej doby a
právnehorežimupohotovostiunemeckýchhasičovESDďalejuviedol,že:"pracovnýčaszodpovedajúci

pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na
pracovisku, je súčasťou pojmu "pracovný čas" v zmysle Smernice 2003/88/ES". V dôsledku toho právo
Únie bráni vnútroštátnej právnej úprave stanovujúcej priemerný pracovný čas, ktorý vzhľadom na to, že
zahŕňa obdobia pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby prekračuje týždennú hranicu upravenú v
čl. 6 písm. b) uvedenej smernice (bod 25 Rozsudku ESD C-429/09 z 25.11.2010). Vo veci C-437/05 J.

Vorel týkajúcej sa pracovnej pohotovosti lekárov na pracovisku Súdny dvor rovnako uviedol, že pracovná
pohotovosť, ktorú pracovník vykonáva v režime fyzickej prítomnosti v zariadení zamestnávateľa sa
musí považovať ako celok za "pracovný čas" v zmysle smernice 93/104/ES nezávisle od toho akú
prácu dotknutá osoba skutočne vykonávala v priebehu pracovnej pohotovosti"(bod 27 Rozsudku ESD
vo veci 437/05 z 11.1.2007). Vo veci týkajúcej sa právneho posúdenia režimu pohotovosti lekárskych

záchranárov (C-397/01, Pfeiffer) ESD uviedol, že " ...časy pracovnej pohotovosti na pracovisku treba
v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času" (bod
95 Rozsudku ESD C-397/02 z 5.10.2004). V dôsledku takého prístupu je zrejmé, že podľa ESD je
rozhodujúcim faktorom pre posúdenie či sú naplnené charakteristické znaky pojmu pracovný čas v
pohotovostnej službe, ktorú pracovník skutočne vykonáva na svojom pracovisku, skutočnosť, že je

povinný byť fyzicky prítomný na mieste určenom zamestnávateľom a byť mu k dispozícii, aby v prípade
potreby mohol okamžite poskytnúť primerané služby. Bez vplyvu na porušenie Článku 6 písm. b/
Smernice je preto aj skutočnosť, že za pracovnú pohotovosť je vyplácaná odmena. Preto je tieto
povinnosti potrebné považovať za výkon pracovnej činnosti pracovníka (Rozsudok ESD C-14/04, Dellas.
bod 48, 58). Ďalej v bode 35 Rozsudku ESD C-429/09 konštatuje, že Súdny dvor už rozhodol, že

členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b) smernice 2003/88 tak,
že uplatnenie tohto nároku pracovníkov na to, aby priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval túto
maximálnu hranicu, budú viazať na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom obmedzia (pozri
rozsudky Pfeiffer a i., už citovaný bod 99, ako aj Fus už citovaný bod 52). Okrem toho Súdny dvor
tiež rozhodol, že článok 6 písm. b) smernice 2003/88 má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom

práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi (rozsudky Pfeiffera a i., už
citovaný, body 103 až 106, ako aj Fuß, body 56 až 59). V bode 38 Rozsudku ESD C-429/09 Súdny
dvor konštatuje, že za týchto podmienok má pracovník, ako je G. Fus, ktorého v zásahovej službe
zamestnáva Stadt Halle, právo sa priamo dovolávať ustanovení článku 6 písm. b) smernice 2003/88voči takému verejnoprávnemu zamestnávateľovi na účely dodržania práva na priemerný pracovný
čas neprekračujúci 48 hodín, ktoré vyplýva z tohto ustanovenia (rozsudok Fus, bod 60). ( rozsudok
Okresného súdu Spišská Nová Ves sp. zn. 5C/49/2018 zo dňa 5.10.2019).

9. Súd po vykonanom dokazovaní dospel k názoru, že služobná pohotovosť, ktorú žalobca vykonáva nie
je výkonom štátnej služby, nakoľko odráža len stav pripravenosti pracovníka na eventuálne vykonanie
štátnej služby v prípade, že k nej bude povolaný. Ustanovenie § 122 zákona č. 315/2001 Z. z. potom
upresňuje, že ak počas doby trvania služobnej pohotovosti došlo k vykonaniu štátnej služby, "takéto

vykonávanie štátnej služby je štátnou službou nadčas" (ods. 2) a § 91 ods. 1 zákona tiež uvádza, že
"štátnou službou nadčas je aj služba, ktorú príslušník vykonáva počas určenej služobnej pohotovosti
podľa § 92 ods. 2". Existujúca právna kvalifikácia služobnej pohotovosti sa premieta aj do spôsobu jej
finančnéhoodmeňovania,ktorýnemápovahuslužobnéhoplatu.Ustanovenie§103zákonaohasičskom
zbore výslovne uvádza, že zatiaľ čo služobný plat tvoria zložky služobného príjmu uvedené v jeho
odseku 1 (vrátane tarifného platu a jeho príplatkov), za výkon služobnej pohotovosti patrí hasičovi

peňažná náhrada v štátnej službe (ods. 5 ustanovenia § 103 v spojení s ustanovením § 122 ods. 1
zákona č. 315/2001 Z. z.). V konaní pritom nebolo sporné, že žalobca v posudzovanom období po
zohľadnení služobného pracovného času a nariadenej služobnej pohotovosti pracoval nad rámec 48
hodinového pracovného týždňa určeného Čl. 6 písm. b/ Smernice, čím dochádza k porušeniu práva
Únie a toto porušenie je dostatočne závažné, pokiaľ je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho

dvora v danej oblasti. Z judikatúry Súdneho dvora totiž jasne vyplýva, že pracovný čas zodpovedajúci
pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný
na pracovisku, je súčasťou pojmu "pracovný čas" v zmysle Smernice. Otázka súvisiaca s pojmom
"pracovný čas" v zmysle Smernice neponecháva priestor na akékoľvek pochybnosti o tom, že žalobca
pracoval nad stanovený limit v zmysle čl. 6 písm. b) Smernice a že medzi porušením článku 6 písm.

b) Smernice a ujmou, ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku straty času, na ktorý by mal žalobca nárok
(ak by bol maximálny týždenný pracovný čas upravený týmto ustanovením dodržaný) a ktorý by
mohol využiť podľa vlastnej vôle, existuje príčinná súvislosť. Ak žalovaný tvrdil, že žalobca nevyvinul
žiadnu snahu, aby vzniku ujmy predišiel, pretože neoznámil zamestnávateľovi, že odmieta vykonávať
služobnú pohotovosť, a že to považuje za ujmu na svojich právach, je opätovne nutné poukázať na

ustálenú judikatúru SDEÚ, ktorá takúto požiadavku nepredpokladá, a ani z predpisov komunitárneho
práva nevyvodzuje. Aj keď Súdny dvor rešpektuje zásadu spoločnú právnym systémom členských
štátov, že poškodená osoba pod hrozbou toho, že sama bude musieť znášať škodu, musí tiež vyvinúť
primerané úsilie, aby obmedzila výšku škody (rozsudky C-104/89 a C-37/90 Mulder, C-46/93 a 48/93
Brasserie duPécheur Factortame), súčasne berie na zreteľ, že výkon práv na náhradu škody priznaných

jednotlivcom ustanoveniami práva Únie by bol znemožnený alebo sťažený, ak by ich návrhy na náhradu
škody museli byť čo i len čiastočne zamietnuté z dôvodu, že nevyužili všetky právne prostriedky, ktoré
sú im k dispozícii, aj keby to spôsobilo nadmerné ťažkosti, alebo by to nebolo od nich možné rozumne
vyžadovať (rozsudok C-445/06 Danske Slagterier). SDEÚ vo veci C-429/09 Fuß prihliadajúc na to,
že Čl. 6 písm. b/ Smernice je pravidlom sociálneho práva s osobitným významom, od ktorého sa

nemôže odchýliť žiadny zamestnávateľ vo vzťahu k pracovníkovi ako je Fuß (hasič), zohľadňujúc tiež,
že pracovník je slabšou stranou v rámci pracovnoprávneho vzťahu, preto je nutné zabrániť tomu, aby
mal zamestnávateľ možnosť ho v jeho právach obmedzovať, dospel k záveru, že nemožno považovať
za primerané žiadať od takého pracovníka, aby na účely uplatnenia nároku na získanie náhrady škody,
najprv podával žiadosť zamestnávateľovi, ktorá požiadavka by bola v rozpore so zásadou efektivity (bod

76 až 87 C-429/09 Fuß). Z uvedených dôvodov nemožno preto v (ne)konaní žalobcu nachádzať žiadny
podiel zodpovednosti na vzniku ujmy spôsobenej mu žalovaným pri implementácii noriem práva Únie.
Nachádzanie akejkoľvek možnosti zavinenia na strane zamestnanca, ktorý pred uplatnením nároku na
súde nepožiadal zamestnávateľa o „dodržiavanie noriem komunitárneho práva“, by bolo len prenášaním
zodpovednosti členských štátov za dodržiavanie práva Únie na jednotlivcov, a umožňovalo by v prípade

nesplnenia tejto podmienky vyňať ich nároky z uplatňovania v konaní pred súdom, čo odporuje zásadám
úniového práva (bod 83 C-429/09 Fuß). ( rozsudok KS Košice sp.zn. 2Co/1/2020 zo dňa 19. 11. 2020).
Žalobca bol ukrátený v nemajetkovej sfére o čas odpočinku, ktorý mohol stráviť s blízkymi, fyzicky i
psychicky regenerovať. V súlade s princípom rovnocennosti komunitárneho a vnútroštátneho práva, súd
aplikoval ustanovenia o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy priznávanej fyzickým osobám v prípade

zásahu do ich osobnostných práv v zmysle § 13 v spojení s § 11 Občianskeho zákonníka zohľadniac pri
určení výšky náhrady kritéria stanovené zákonom a vyplývajúce z judikatúrnej praxe.10. Pokiaľ ide o výšku náhrady za nemajetkovú ujmu vychádzal z toho, že žalobca v dôsledku rozvrhu
pracovného času, ktorý bol stanovený v rozpore s právom únie, prišiel o voľný čas, ktorý by inak venoval
rozvíjaniu osobných, rodinných, priateľských vzťahov, fyzickej a psychickej relaxácii. Nerešpektovaním

článku 6 písm. b) Smernice došlo zo strany žalovanej k zásahu do práv žalobcu na vedenie súkromného,
rodinného života i do práva na ochranu jeho zdravia, za ktorý zásah mu patrí nárok na primerané
odškodnenie. Tento zásah považoval za závažný, keďže ide o nezvratný stav straty niekoľkých stoviek
hodín voľného času a času potrebného na regeneráciu pracovných síl. Len samotné konštatovanie
porušenia práva nie je podľa názoru súdu dostatočné, preto ustálil, že žalobca má nárok na primeranú

finančnú náhradu vo výške 2.000 eur.

11. Pri týchto úvahách vychádzal tiež zo zistenia, že žalobca do súčasnej doby vykonáva náročnú prácu
na čas povolený právom únie, ktorá vyžaduje aby bol nepretržite dostupný a plne k dispozícii svojmu
zamestnávateľovi. Tým dochádza k zásahu do jeho práva na súkromie, ktorého súčasťou je aj právo na
rodinný život, teda právo utvárať, udržiavať a rozvíjať vzťahy medzi členmi rodiny založené na silných

citových väzbách. Žalobca sa objektívne nemôže venovať rodine v rozsahu v akom by chcel, ale najmä
nemôže zo svojim časom voľne nakladať, nemôže sa venovať svojim záľubám. Pre nedostatok času
nemôže ani oddychovať, hoci relax je vzhľadom na rizikovosť jeho práce nesmierne potrebný. Právo na
odpočinok je u žalobcu permanentne niekoľko rokov porušované, napriek tomu, že plní v spoločnosti
veľmi zodpovedné úlohy, ktoré neraz vyžadujú aj nasadenie vlastného života. Súd považuje pracovnú

pozíciužalobcuzavysokozodpovednú,rizikovúafyzickyajpsychickynáročnú.Pristanovenínáhradyza
zásahy žalovaného do nemajetkovej sféry žalobcu - práva na odpočinok, súkromie a rodinný život, súd
prihliadalnakritériauvedenévbode95RozsudkuFus,anazávažnosťujmy,ktorámutakým(dostatočne
závažným) zásahom vznikla, na následky takým zásahom vyvolané, okolnosti zásahu a v neposlednom
rade aj na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá je priznávaná všeobecnými súdmi v iných prípadoch, keď

súdy aplikujú ustanovenie § 13 Občianskeho zákonníka. ( rozsudok Okresného súdu Spišská Nová Ves
sp. zn. 5C/49/2018 zo dňa 15.10.2019).

12. Na základe týchto úvah v zostávajúcej časti žalobu zamietol.

13. O trovách konania rozhodol v zmysle § 255 ods. 1, 2 C.s.p. aplikujúc článok 4 ods. 2 základných
princípov C.s.p. a žalobcovi priznal plnú náhradu trov konania z priznanej sumy 2.000 eur, keďže výška
náhrady nemajetkovej ujmy závisela od úvahy súdu. Žalobcu nemožno podľa názoru súdu zaťažiť

procesnou zodpovednosťou za (ne)predvídanie výsledku na základe úvahy súdu. Aj keď teda žalobca
nebol v plnom rozsahu úspešný priznal mu plnú náhradu trov konania voči žalovanej.

14. Proti tomuto rozsudku, a to proti vyhovujúcemu výroku a výroku o trovách konania v zákonnej
lehote podala odvolanie žalovaná z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ C.s.p. a odvolaciemu

súdu navrhla, aby rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne. Uplatnila náhradu trov konania v celom
rozsahu. Vytkla súdu prvej inštancie, že právo posudzovať, že zákon č. 315/2001 Z.z. prebral Smernicu
2003/88/ES nesprávne, nespadá do kompetencie súdu, resp. do kompetencie iného všeobecného
súdu členského štátu Európskej únie. Súd totiž nemá zverenú právomoc na porovnanie súladu,
resp. k právne záväznému vysloveniu nesúladu zákona so Smernicou vo všeobecnosti, ale ani v

konkrétnom prípade. Súd si nemohol takýto záver osvojiť ako predbežnú právnu otázku, nakoľko
dôsledky a aplikácia takéhoto konštatovania by presiahli predmet súdneho sporu, kde sa posudzuje
len individuálny nárok na náhradu škody či nemajetkovej ujmy. Súd sa nezaoberal otázkou, či do jeho
právomoci patrí posudzovanie takto nastolenej otázky, preto rozsudok vykazuje znaky arbitrárnosti. Súd
sa nesprávne vyporiadal s námietkou nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovanej. Je potrebné

rozlišovať medzi E. F. K. H. G. E. F. ako dvomi samostatnými subjektmi, ktorých postavenie v
súdnom konaní ani v pracovnoprávnych vzťahoch nemožno zamieňať. Súd nevzal do úvahy potrebu
rozlišovania medzi „prebratím Smernice“ a „aplikáciou Smernice“ a preto nesprávne vyvodil záver
o zodpovednosti kompetentných orgánov za porušenie predpisov v procese preberania a následnej
aplikácie Smernice. Prebratie Smernice sa premieta do podoby a textu právneho predpisu, ktoré musia

byť s obsahom alebo znením Smernice v súlade. Pokiaľ sa teda žalobca domnieva, že Slovenská
republika v pôsobnosti H. G. E. nesprávne prebrala Smernicu do zákona, musel to žalobca preukázať. V
takom prípade by muselo dôjsť k porovnaniu zákona so Smernicou. Žalobca uvádza, že zákon výslovne
neustanovuje, že služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby je považovaná za súčasť ichslužobného času, ani neobsahuje ustanovenie stanovujúce dĺžku týždenného pracovného času na 48
hodín. Táto skutočnosť však podľa žalovanej neznamená, že by Smernica nebola do zákona prebratá
správne. Aplikácia Smernice znamená použitie konkrétnych článkov Smernice na konkrétny prípad.

Porušenie Smernice môže byť spôsobené až aplikáciou jednotlivých ustanovení, ak si adresát účinkov
Smernice (zamestnávateľ) vyloží jej ustanovenia v rozpore s jej obsahom. Až nesprávna aplikácia
Smernice by mohla v konečnom dôsledku založiť prípadný nárok na náhradu škody. Súd prvej inštancie
si neuvedomil, že žalovaná pri preberaní Smernice neporušila žiadne predpisy, preto pri absencii
protiprávneho konania nemohla vzniknúť žiadna škoda a tým ani zodpovednosť žalovanej za uplatnené

nároky. Slovenská republika nemôže niesť zodpovednosť za prípadnú nesprávnu aplikáciu Smernice
na pracovnoprávny vzťah žalobcu u jeho zamestnávateľa. Nie je prípustné, aby sa zodpovednosť
Slovenskej republiky odvodzovala od individuálneho prístupu inej osoby k pracovnoprávnym vzťahom
konkrétneho zamestnanca. S poukazom na čl. 1 ods. 2 Smernice má odvolateľ za to, že z neho vyplýva
vecná pôsobnosť Smernice, ktorá sa definuje ako okruh vzťahov, na ktoré sa má Smernica aplikovať.
Otázka osobnej pôsobnosti, t.j. určenia jednotlivých odvetví činností, na ktoré sa má Smernica vzťahovať

je upravená v čl. 1 ods. 3, 4 Smernice. Vychádzajúc z čl. 2 ods. 1, 2 Smernice, ktoré obsahujú negatívne
vymedzenú otázku osobnej pôsobnosti a je možné vyvodiť, že táto Smernica sa neuplatňuje na odvetvia
činnosti, ktoré zahŕňajú osobitné činnosti služieb civilnej ochrany. Preto sa na žalovaného táto Smernica
nevzťahuje. Vyplýva to z § 12 zák. č. 42/1994 Z.z., § 3 ods. 1, 2 zák. č. 315/2001 Z.z., § 8 ods. 1, § 12
ods. 1 zák. č. 129/2010 Z.z. Hasičský a záchranný zbor v zmysle týchto právnych predpisov, resp. jeho

príslušníci vykonávajúci zásahovú činnosť plnia okrem úloh na úseku ochrany pred požiarmi aj úlohy na
úseku civilnej ochrany obyvateľstva, predovšetkým v oblasti priameho výkonu záchranárskych činností.
V tej súvislosti poukázala na rozhodnutie vo veci C-429/09 BG. Fuss. Pokiaľ ide o nárok na náhradu
škody má za to, že žalobca neosvedčil, že by mu vznikol takýto nárok. Sám žalobca veľmi nejasným
spôsobom stanovil výšku škody, ktorá mu mala vzniknúť. Pokiaľ nie je nariadený služobný zásah,

žalobca môže odpočívať alebo sa venovať inej činnosti. V čase služobnej pohotovosti sa od žalobcu
nevyžaduje „aktívna činnosť“, môže odpočívať alebo sa venovať inej činnosti. Žalobca nemusí byť
bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti. V tej súvislosti poukázala na rozsudok
Súdneho dvora EÚ C- 46/93 a 48/93. Žalovaná má za to, že tabuľky predložené k žalobe nemožno
považovať za dôkaz, ktorý by preukazoval výšku ujmy. Dôkazné bremeno pritom zaťažuje žalobcu. Súd

nedostatočneodôvodnilvýškupriznanejsumy.Vdanomprípadenebolapreukázanáexistenciazávažnej
ujmy. Žalobca sa v danom prípade nedomáha ani, aby sa „upustilo od neoprávneného zásahu“. Žalobca
nepreukázal ako súčasný stav zasahuje do jeho osobnostnej sféry, čo je základným predpokladom
vzniku nemajetkovej ujmy. Nestotožnila sa ani s výškou priznaných trov konania.

15. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu navrhol potvrdiť rozsudok ako vecne správny. Stotožnil sa so
skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie, ktoré považuje za správne. Súd prvej inštancie
sa správne vyporiadal s otázkou jeho právomoci, námietkou nedostatku pasívnej vecnej legitimácie
žalovanej, s pôsobnosťou Smernice s poukazom na konkrétne prípady, transpozíciou relevantných

článkov Smernice a správne stanovil aj výšku vzniknutej škody. Náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch
predstavuje sekundárnu kompenzáciu žalobcu a je priznaná správne v zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho
zákonníka. Tvrdenia žalovanej o odpočinku žalobcu počas pohotovosti je potrebné považovať za
účelové. Z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že čas, v rámci ktorého pracovník skutočne nevykonáva
žiadnu činnosť v prospech svojho zamestnávateľa, nepredstavuje nevyhnutne „čas odpočinku“ na účely

uplatnenia Smernice. V rámci času pracovnej pohotovosti sa pracovník, ktorý je povinný zdržiavať sa na
pracovisku a byť okamžite k dispozícii svojmu zamestnávateľovi, musí zdržiavať mimo svojho rodinného
a sociálneho prostredia a má len malý priestor zorganizovať si čas. Ustanovenia Smernice nemožno
vykladať reštriktívne v neprospech práv, ktoré pracovníkovi vyplývajú z tejto Smernice.

16. Žalovaná v reakcii na vyjadrenie žalobcu zotrvala na svojej odvolacej argumentácii.

17.KrajskýsúdvKošiciachakosúdodvolacíprejednalodvolaniežalovanejbeznariadeniapojednávania
v zmysle ust. § 385 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) v rozsahu

danom v ust. § 379 a § 380 C.s.p., z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že
odvolanie nie je opodstatnené.18. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 11.12.2024 o 9,30 hod. v
pojednávacej miestnosti č. dv. 210/II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia
boli zverejnené dňa 5.12.2024 na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Košiciach v zmysle

ust. § 219 ods. 3 C.s.p.

19. Žalovaná uvádza odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ C.s.p., teda že konanie má
inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

20. Odvolací súd po preskúmaní odvolania dospel k záveru, že žalovanou namietané odvolacie dôvody
nie sú naplnené.

21. Odvolací súd je toho názoru, že súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní dospel k správnym

skutkovým záverom, z ktorých vyvodil, že žalobcovi vznikla škoda v dôsledku porušenia únijového práva
nedostatočnou transpozíciou Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/88/ES zo dňa 4.11.2002
do slovenského právneho poriadku a vec aj správne právne posúdil, pokiaľ dospel k záveru o povinnosti
žalovanej nahradiť žalobcovi vzniknutú škodu v podobe nemajetkovej ujmy. Konanie netrpí vadou, ktorá
by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

22. Na zdôraznenie správnosti rozsudku v napadnutej časti, ktorým bolo čiastočne čo do zaplatenia
sumy 2.000,00 eur vyhovené návrhu žalobcu a k odvolacím námietkam žalovanej odvolací súd dopĺňa
nasledovné:

23. Pokiaľ žalovaná namieta nedostatok vecnej pasívnej legitimácie, k tomu je potrebné uviesť, že z
judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva, že článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES má priamy účinok,
keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi.
Za splnenia zákonných predpokladov štát musí s výhradou nároku na náhradu škody, ktorá má základ
priamo v práve únie, napraviť následky spôsobenej škody podľa vnútroštátneho práva upravujúceho

zodpovednosť za spôsobenú škodu, pričom podmienky náhrady škody sú stanovené vo vnútroštátnych
právnych úpravách a nemôžu byť menej výhodné ako podmienky týkajúce sa obdobných vnútroštátnych
prostriedkov nápravy.

24. Pokiaľ teda žalobca odpracoval priemerný týždenný pracovný čas presahujúci priemerný týždenný

pracovný čas stanovený v článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES, môže sa dovolávať zodpovednosti
orgánov dotknutého členského štátu za škodu mu spôsobenú.

25. V danom prípade nebolo sporné, že žalobcovi boli rozvrhované služby takým spôsobom, že na
16,5 hodinovú riadnu službu služobného dňa nadväzovala určená 7-8 hodinová služobná pohotovosť

na pracovisku v jednej 24-hodinovej zmene. Služobné povinnosti mu boli určované aj na čas nočných
hodín v prípade, že počas služobnej pohotovosti bol vyhlásený poplach a bol vyslaný na zásah, kedy
sa služobná pohotovosť zmenila na prácu nadčas a žalobca strávil na pracovisku počas jednej zmeny
minimálne 24 hodín. Z dôkazov predložených žalobcom, obsiahnutých v spise a na ktoré poukázal aj súd
prvej inštancie v napadnutom rozsudku vyplýva, že žalobca odpracoval za obdobie, za ktoré nemožno

nárok žalobcu považovať za premlčaný od 4/20 do 2/23 viac ako je týždenný limit dovolený právom únie,
vykonávaním služobnej pohotovosti na pracovisku.

26. Zákon č. 315/2001 Z.z. o hasičskom a záchrannom zbore v ustanovení § 85 až 94 upravuje
podmienky výkonu štátnej služby so zameraním na povinný: týždenný služobný čas, nerovnomerné

rozvrhnutie služobného času, prestávky v štátnej službe, nepretržitý odpočinok medzi služobnými
dňami, dĺžku nepretržitého odpočinku v týždni, dni služobného pokoja, štátnu službu nadčas, služobnú
pohotovosť a dovolenku. Podľa prílohy č. 4 bod 6 zákona do jeho znenia bola prebratá smernica
Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/88/ES o niektorých aspektoch organizácie pracovného času.

27. Javí sa teda, že vnútroštátna právna úprava je v súlade s právom únie, avšak z výkladu pojmu
„pracovný čas“ nevyplýva, aby služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná
za súčasť ich služobného času, a práve v tom spočíva rozpor s právom Únie.28. Článok 2 ods. 1 a 2 Smernice 2003/88/ES vymedzuje „pracovný čas“ ako „akýkoľvek čas, počas
ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti...“
a „čas odpočinku“ ako „akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom“. Rozlišovanie je podľa toho, či

sa jedná o čas, ktorý je pracovným časom alebo čas, ktorý nie je pracovným časom. Normotvorca teda
nestanovil žiadnu ďalšiu kategóriu pomocou ktorej by umožnil určité rozlišovanie. Súdny dvor vo svojom
rozsudku vo veci C-518/15 uviedol, že členské štáty sa nemôžu, pokiaľ ide o určité kategórie hasičov
prijatých do verejných hasičských služieb, odchýliť od súboru povinností vyplývajúcich z ustanovení
smernice vrátane pojmov „pracovný čas“ a „čas odpočinku“. Smernica síce určuje možnosť členských

štátov uplatňovať alebo prijímať ustanovenia, ktoré sú priaznivejšie pre ochranu bezpečnosti a zdravia
pracovníkov, ale táto možnosť sa neuplatňuje na definíciu pojmov „pracovný čas“. Účelom smernice je
zabezpečiť, aby sa definície v nej uvedené nemohli vykladať rôzne v závislosti od vnútroštátneho práva.

29. Vnútroštátna úprava v zákone č. 315/2001 Z.z. umožňuje zamestnávateľovi rozvrhnúť príslušníkovi
zboru služobný (pracovný) čas tak, že tento presiahne maximálnu hranicu stanovenú v článku 6 písm. b/

Smernice 2003/88/ES. Treba preto konštatovať, že žalovaná ako členský štát Európskej únie v súlade s
potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov, konkrétne príslušníkov Hasičského a záchranného
zboru, neprijala opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna
hranica priemerného týždenného pracovného času stanovenej v článku 6 písm. b/ smernice.

30. Vo vzťahu k pôsobnosti smernice na hasičov, teda aj na žalobcu, resp. príslušníkov Hasičského a
záchranného zboru, odvolací súd poukazuje na výklad uvedený v rozsudku Súdneho dvora v spojených
veciach C-397/01 až C-403/01 z 5.10.2004 Pheiffer a iní.

31. Článok 1 ods. 3 smernice definuje svoj rozsah pôsobnosti na všetky odvetvia činnosti, verejné

i súkromné, pričom výslovne odkazuje na článok 2 Smernice 89/391/EHS. Smernica 89/391/EHS
sa v zmysle článku 2 ods. 1 uplatňuje na „všetky odvetvia činnosti a to verejné aj súkromné“, ku
ktorým okrem iného patria všeobecné uvedené činnosti služieb (priemysel, poľnohospodárstvo, obchod,
administratíva, služby, vzdelávanie, kultúra, voľný čas atď.). Ako vyplýva z odseku 2 prvého pododseku
tohto článku neuplatňuje sa uvedená smernica tam, kde sú s ňou nevyhnutné v rozpore charakteristicky

vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, napr. v oblasti civilnej ochrany.

32. Na činnosť vykonávanú žalobcom v rámci služobného pomeru sa táto výnimka nevzťahuje. Cieľom
smernice je zlepšiť bezpečnosť a ochranu zdravia pracovníkov pri práci. Výnimky z pôsobnosti uvedené
v článku 2 ods. 2 v prvom pododseku je potrebné vykladať zužujúco. Okrem iného článok 2 ods. 2 prvý

pododsek Smernice 89/391/EHS nevylučuje z pôsobnosti smernice služby civilnej ochrany ako také,
ale len „určité osobitné činnosti“ týchto služieb, a charakteristicky vlastné pre určité osobitné činnosti
odporujú použitiu ustanovení tejto smernice. Uvedená výnimka bola prijatá len na účel zabezpečiť riadne
fungovanie služieb nevyhnutných na ochranu verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku. Ak nastane
osobitne vážna situácia alebo situácia osobitného rozsahu - napr. katastrofa, pre ktorú je typické, že nie

je možné rozvrhnúť pracovný čas pre zásahové a záchranné tímy. Niet preto pochybností, že služobná
činnosť žalobcu patrí do pôsobnosti Smernice 2003/88/ES.

33. Za nesprávny je preto potrebné považovať názor žalovanej, že na hasičov, ktorí sa podieľajú aj
na civilnej ochrane obyvateľstva sa Smernica nemôže vzťahovať, a preto žalobcovi nemohla vzniknúť

škoda. Významom a výkladom článku 2 ods. 2 Smernice 89/391/ES sa zaoberali viaceré rozsudku
ESD, z ktorých vyplynulo, že spomínaný článok 2 ods. 2 Smernice 89/391 nevylučuje z jej pôsobnosti
služby civilnej ochrany ako také, ale len „určité osobitné činnosti“, ak charakteristiky vlastné pre
určité osobitné činnosti odporujú použitiu ustanovení Smernice“ (C-397/01). Činnosti, vykonávané
zásahovými službami verejnej hasičskej služby (okrem prípadov výnimočných okolností) patria do

rozsahu pôsobnosti Smernice 2003/88/ES, takže článok 6 písm. b) tejto Smernice bráni prekročeniu 48
hodinovej hranice stanovenej pre maximálny týždenný pracovný čas vrátane zásahových služieb.

34. Správne súd prvej inštancie dospel k záveru, že v prejednávanej veci vznikla žalobcovi nemajetková
ujma, ktorú je možné posúdiť podľa zásad upravených v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka.

35. Jedným z najvýznamnejších osobnostných práv je právo na ochranu zdravia, ktoré v článku 40
Ústavy SR zaväzuje štát zabezpečiť jeho realizáciu predovšetkým prostredníctvom právnej úpravy
materiálnych a inštitucionálnych predpokladov nevyhnutných na jeho efektívny výkon.36. Každý má právo na odpočinok a zotavenie vrátane rozumného vymedzenia pracovného času a
pravidelnej platenej dovolenky (článok 24 Všeobecnej deklarácie ľudských práv).

37. Je preto potrebné sa stotožniť so záverom súdu prvej inštancie, že žalobcovi nepochybne vznikla
nemajetková ujma spočívajúca v porušení jeho základného osobnostného práva - práva na ochranu
zdravia, telesnej a psychickej integrity a súkromia spočívajúca v porušení práva na primeranú dobu
odpočinku.

38. S prihliadnutím na to, že právo na odpočinok žalobcu bolo permanentne za požadované obdobie
spätne porušované a žalobca plní v spoločnosti zodpovedné úlohy, ktoré vyžadujú nasadenie vlastného
života, je o to viac dôležitejšie, aby mal možnosť po práci si odpočinúť, venovať sa svojim záľubám,
súkromiu, rodine, resp. vykonávaniu aktivít, ktoré nemusia súvisieť ani s výkonom jeho povolania.
Vychádzajúc z toho, že za uplatnené obdobie bol permanentne prekračovaný týždenný limit dovolený

právom únie, je náhrada nemajetkovej ujmy predstavujúca sumu 2.000,00 eur aj podľa názoru
odvolacieho súdu primeraná.

39. V danom prípade bol žalobca úspešný čo do základu uplatneného nároku, pričom výška súdom
priznaného plnenia závisela len od úvahy súdu, preto možno konštatovať, že žalobca bol v konaní

úspešným. Žalobcovi preto patrí plná náhrada trov konania vo vzťahu k neúspešnej žalovanej z
prisúdenej sumy.

40. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd potvrdil rozsudok v jeho napadnutej vyhovujúcej časti
vrátane výroku o trovách konania podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny.

41. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255
ods. 1 C.s.p. a úspešnému žalobcovi priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania voči neúspešnej
žalovanej.

42. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).