Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 22. február 2024

Súd: Mestský súd Košice
Spisová značka: K2-24C/42/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7222211150
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 02. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Adrián Pažúr

ECLI: ECLI:SK:MSKE:2024:7222211150.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Mestský súd Košice sudcom JUDr. Adriánom Pažúrom v právnej veci žalobcu: A. B. C., nar. XX.X.XXXX,

D. XX, E., právne zastúpený: JUDr. Tatiana Vorobelová, advokátka, Bajzova 2, Košice, proti žalovaným:
1. A. F. E., nar. XX.XX.XXXX, G. XXXX/X, E., 2. A. H. I., nar. X.X.XXXX, B. XXX/X, E., obaja právne
zastúpení: GRABAN, TORMA & PARTNERS s.r.o., Kováčska 53, Košice, IČO: 36 730 564, v konaní
o určenie, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva

r o z h o d o l :

I. Súd určuje, že do dedičstva po neb. B. H. F. J., zomrelej 18.9.2007 patria nehnuteľnosť vedená na
liste vlastníctva č. XXX, obec E. - K., kat. územie K., a to parc. č. 258/1 orná pôda vo výmere 4320 m2
pod B1 a B2 v celosti a nehnuteľnosť vedená na liste vlastníctva č. XXX, obec E. - K., kat. územie K., a

to par. č. 258/7 orná pôda vo výmere 732 m2 pod B1 a B7 v podiele 14/24 z celku.

II. Žalobu o určenie, že žalovaní A. F. E., nar. XX.XX.XXXX a A. H. I. nie sú vlastníkmi nehnuteľností
vedených v Okresnom úrade Košice, katastrálny odbor na liste vlastníctva č. XXX ako parcela č. 258/1 -
orná pôda vo výmere 4.320 m2 a na liste vlastníctva č. XXX ako parcela č. 258/7 - orná pôda vo výmere
723 m2 v katastrálnom území K., zamieta.

III. Stranám nepriznáva náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Pôvodná žalobkyňa B. H. F. J. žalobou podanou 20.3.2000 pôvodne na Okresnom súde Košice II
navrhovala, aby súd určil, že je výlučnou vlastníčkou nehnuteľnosti vedenej na liste vlastníctva č. XXX,
obec E. - K., kat. územie K., a to parc. č. 258/1 orná pôda vo výmere 4320 m2 pod B1 a B2 v celosti
a nehnuteľnosť vedená na liste vlastníctva č. XXX, obec E. - K., kat. územie K., a to par. č. 258/7orná
pôda vo výmere 732 m2 pod B1 a B7 v podiele 14/24 z celku.

2. Okresný súd Košice II rozsudkom č.k. 27 C 190/2000-182 z 30. októbra 2006 žalobu pôvodnej

žalobkyne B. H. zamietol a účastníkom nepriznal náhradu trov konania.

3.Súdprvéhostupňaprirozhodnutívychádzalztoho,žepôvodnážalobkyňaB.H.nehnuteľnostipredala
kúpnou zmluvou z 3. novembra 1999 žalovanej 1/ L. D. a B. M.; táto zmluva je ale neplatná pre rozpor
so zákonom a dobrými mravmi. Na základe tohto neplatného právneho úkonu nemohla žalovaná 1/
nadobudnúť vlastníctvo, preto ho nemohla ani ďalej previesť na žalovaných 2/ a 3/ F. E. a H. I. kúpnou
zmluvou z 29.10.2004. Pôvodná žalobkyňa B. H. F. J. nemôže mať ale za daného stavu naliehavý právny

záujem na požadovanom určení (§ 80 písm. c) O.s.p.), lebo určovacia žaloba je vhodným prostriedkom
ochrany len v stave hroziaceho zásahu do práv fyzickej alebo právnickej osoby. V danom prípade už
ale do práv pôvodnej žalobkyne B. H. bolo zasiahnuté, a preto sa ochrany môže domáhať len podaním
žaloby na plnenie. Iba takouto žalobou sa dosiahne to, čo v konaní sleduje (aby jej bola zaplatená kúpnacena v skutočne dohodnutej výške, a nie iba vo výške uvedenej v kúpnej zmluve). Určovacou žalobou
pôvodnej žalobkyne sa nemôže predísť ani ďalšiemu súdnemu sporu medzi účastníkmi konania, lebo
žalovaná 1/ L. D. voči pôvodnej žalobkyni B. H. F. J. a žalovaní 2/ a 3/ F. E. a H. I. voči žalovanej 1/ L.

D. sa môžu v súdnom konaní domáhať vrátenia plnenia prijatého na základe neplatnej kúpnej zmluvy
(§ 457 Občianskeho zákonníka).

4. Proti rozsudku podala pôvodná žalobkyňa B. H. v zákonnej lehote odvolanie.

5. V priebehu odvolacieho konania, podaním z 15.1.2008 (doručeným odvolaciemu súdu 16.1.2008),
oznámili dedič zo závetu B. C. a dcéry poručiteľky B. C. a C. F. prostredníctvom svojej zástupkyne,
že pôvodná žalobkyňa (poručiteľka) B. H. F. J. zomrela XX.X.XXXX, na základe čoho vstupujú ako jej
právni nástupcovia do konania, zároveň navrhli aby súd pripustil zmenu žaloby.

6.KrajskýsúdvKošiciachakoodvolacísúdpripustilzmenužalobynapojednávaní4.6.2008,aoodvolaní

rozhodol rozsudkom č.k. 5 Co 177/2007-255 z 4. júna 2008, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu
Košice II č.k. 27 C 190/2000-182 z 30.októbra 2006.

7. V odôvodnení rozhodnutia odvolací súd uviedol, že pôvodná žalobkyňa B. H. F. J. zomrela XX.
XXXXXXXXX XXXX. Ako dedičia prichádzali do úvahy dedičia zo zákona - dcéry B. C. a C. F. a závetný

dedič B. C.. Odvolací súd so zreteľom na obsah a právne dôsledky závetu B. H. a výsledky konania
o dedičstve po nej (konanie vedené na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 24 D 676/2007 bolo
zastavené, lebo poručiteľka nezanechala majetok) považoval B. C. za univerzálneho dediča a jediného
nástupcu po zomrelej žalobkyni. Odvolací súd vyhovel návrhu tohto žalobcu a pripustil zmenu žaloby,
v dôsledku čoho išlo v odvolacom konaní o určenie, že predmetné nehnuteľnosti patria do dedičstva

po pôvodnej žalobkyni B. H. F. J.. Podľa názoru odvolacieho súdu sa existencia naliehavého právneho
záujmu posudzuje podľa rovnakých hľadísk - či už ide o žalobu pôvodnej žalobkyne domáhajúcej sa
určenia jej vlastníctva (spoluvlastníctva), alebo žalobu jej právneho nástupcu o určenie, že nehnuteľnosti
patria do dedičstva po pôvodnej žalobkyni. Po prejednaní odvolania dospel k záveru, že pokiaľ súd
prvého stupňa žalobu zamietol z dôvodu, že na jej podaní nie je naliehavý právny záujem (§ 80 písm. c/

O.s.p.), rozhodol vecne správne. Nie je pritom významné, že súd prvého stupňa nedostatok naliehavého
právneho záujmu vyvodil z toho, z čoho tento nedostatok vyvodený nemal byť (že vhodným a procesne
prípustným prostriedkom ochrany práv bola v danom prípade iba žaloba na plnenie – zaplatenie kúpnej
ceny v dohodnutej výške), a nie z toho, z čoho mal byť vyvodený (že B. H. ako predávajúca nevrátila jej
vyplatenú kúpnu cenu – odvolací súd sa riadil názorom, že domáhať sa určenia vlastníctva v prípade

absolútne neplatnej kúpnej zmluvy môže iba ten, kto sám vrátil plnenie prijaté na základe neplatnej
kúpnej zmluvy).

8. Proti rozsudku podali B. C. a B. C. v zákonnej lehote dovolanie.

9. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd o dovolaní rozhodol uznesením č.k. 3 Cdo
74/2009 z 7. októbra 2009, ktorým rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 4. júna 2008 sp. zn. 5 Co
177/2007 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

10. Dovolací súd v odôvodnení zdôraznil, že základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

Ústavy Slovenskej republiky zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne
Slovenskej republiky, že zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu
a ak osoba (právnická alebo fyzická) splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umožniť
stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú

(II. ÚS/14/2001, II. ÚS/132/02, III. ÚS/171/06), že z § 107 ods. 1, 3 O.s.p. (ktorého znenie citoval)
vyplýva, že ak stratí účastník spôsobilosť byť účastníkom konania, súd najskôr podľa (hmotnoprávnej)
povahy prejednávanej veci posúdi, či táto okolnosť sama osebe bráni ďalšiemu pokračovaniu v konaní,
že procesné nástupníctvo sa odvíja od hmotnoprávneho nástupníctva, že právnym nástupcom zomrelej
fyzickej osoby (poručiteľa) sú spravidla jej dedičia, že úvaha súdu o tom, či môže v konaní pokračovať,

závisí od povahy predmetu konania, od osoby, ktorá stratila spôsobilosť byť účastníkom konania a
tiež od stavu konania, v ktorom sa zisťujú jej právni nástupcovia a že i keď sa dedičstvo podľa § 460
Občianskeho zákonníka nadobúda smrťou, nie je vo väčšine prípadov v čase smrti poručiteľa známy
okruh jeho dedičov. Uviedol ďalej, že v danom prípade B. C. a C. F. (dcéry poručiteľky - dedičky zozákona) a B. C. (vnuk poručiteľky - dedič zo závetu) podaním z 15.1.2008 oznámili odvolaciemu súdu,
že pôvodná žalobkyňa B. H. zomrela, sú jej právnymi nástupcami a v konaní budú vystupovať ako
žalobcovia 1/ - 3/, že odvolací súd správne konštatoval, že úmrtie pôvodnej žalobkyne nie je v tomto

prípade dôvodom pre zastavenie konania a správne tiež pristúpil k posúdeniu otázky, kto je v tomto
konaní jej právnym nástupcom, ale dostatočne si neuvedomil, že priebeh a výsledky konania o dedičstve
nedávajú podklad pre záver, že iba závetný dedič je právnym nástupcom pôvodnej žalobkyne B. H.
[konanie o dedičstve bolo zastavené z dôvodu, že poručiteľka nezanechala majetok (§ 175h O. s. p.),
takže ani nedošlo k prejednaniu dedičstva (§ 175i a n. O.s.p.)], že zrejme akcentoval obsah závetu

pôvodnej žalobkyne B. H., prehliadol pri tom ale, že § 479 Občianskeho zákonníka obmedzuje voľnosť
poručiteľa pri zriaďovaní závetu a určovaní, kto a v akom rozsahu bude po ňom dediť. Poukázal na to,
že obsah spisu svedčí o tom, že B. C. je tzv. neopomenuteľnou dedičkou podľa § 479 Občianskeho
zákonníka, ktorej sa musí dostať aspoň toľko, koľko robí 1/2 jej dedičského podielu zo zákona a pokiaľ
tomu závet pôvodnej žalobkyne B. H. odporuje, je v tejto časti neplatný (ak nedošlo k vydedeniu tzv.
neopomenuteľného dediča), že pokiaľ by bol závet pôvodnej žalobkyne B. H. sčasti neplatný preto, lebo

nespĺňa podmienky § 479 Občianskeho zákonníka, šlo by o tzv. relatívnu neplatnosť a v takomto prípade
by sa závet považoval za platný, iba ak by sa dedič dotknutý týmto závetom jeho neplatnosti nedovolal.
Záver, ku ktorému dospel odvolací súd, že B. C. je jediným právnym nástupcom zomretej žalobkyne
B. H., označil za predčasný, nepodložený obsahom spisu a že pokiaľ odvolací súd s B. C., napriek
tomu, ako s účastníčkou konania v prejednávanej veci nekonal a nepriznával jej procesné oprávnenia

účastníka občianskeho súdneho konania, odňal tejto účastníčke konania možnosť pred súdom konať [§
237 písm. f) O.s.p.], preto so zreteľom na uvedené zrušil bez ďalšieho napadnutý rozsudok a vec vrátil
odvolaciemu súdu na ďalšie konanie (§ 243b O.s.p.), pričom sa nezaoberal okolnosťami, z ktorých obaja
dovolatelia obsahovo zhodne vyvodzovali existenciu tzv. inej procesnej vady konania [§ 241 ods. 2 písm.
b) O.s.p.] a z ktorých dôvodili, že napadnuté rozhodnutie v otázke existencie naliehavého právneho

záujmu na žalobou požadovanom určení spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci [§ 241 ods.2
písm. c) O.s.p.].

11. Krajský súd v Košiciach uznesením č.k. 5 Co 413/2009-336 z 25. februára 2010 zrušil rozsudok
Okresného súdu Košice II č.k. 27 C 190/2000-182 z 30. októbra 2006 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

12. Odvolací súd v odôvodnení uviedol, že pôvodná žalobkyňa B. H. F. J. zomrela XX.X.XXXX a
tým stratila spôsobilosť mať práva a povinnosti (tzv. právnu subjektivitu) i spôsobilosť byť účastníkom
konania(procesnúspôsobilosť).ZodpisuzávetuN119/2007,NZ30155/2007,NCRza3663/2007NCRls
30016/2007 spísaného 1.8.2007 bolo zistené, že B. C. (ako vnuk žalobkyne) bol ustanovený za jej

univerzálneho dediča a zdedil v celosti všetok jej hnuteľný a nehnuteľný majetok vrátane nehnuteľností,
ktoré sú predmetom tohto konania a z uznesenia Okresného súdu Košice I č.k. 24D/676/2007-15 z
11.4.2008 bolo zistené, že dedičské konanie bolo zastavené podľa § 175h ods. 1 O.s.p., lebo poručiteľka
nezanechala žiadny hnuteľný a nehnuteľný majetok, ktorý by mohol predmetom prejednania dedičstva.
Vzhľadom na to, že priebeh a výsledky konania o dedičstve nedávajú podklad pre jednoznačný záver,

kto je právnym nástupcom pôvodnej žalobkyne B. H., bude povinnosťou súdu v ďalšom konaní zistiť,
či nedošlo k vydedeniu B. C., ako tzv. neopomenuteľnej dedičky, a ak sa tak nestalo zistiť, či - ako
dedič dotknutý závetom - sa dovolala jeho tzv. relatívnej neplatnosti a podľa toho posúdiť, či je alebo
nie je účastníčkou konania a teda či s ňou bude alebo nebude pokračovať v ďalšom konaní. Súd dospel
k správnemu právnemu záveru, že tak zmluva o prevode predmetných nehnuteľností zo žalobkyne na

žalovanú 1/ L. D. a B. M., ako aj zmluva o pôžičke a napokon i zmluva o prevode nehnuteľností zo
žalovanej1/L.D.nažalovaných2/a3/F.E.aH.I.súabsolútneneplatnéprávneúkonyapretonásledne
správne skúmal, či pôvodná žalobkyňa B. H. F. J. mala naliehavý právny záujem na požadovanom
určení, že je vlastníčkou predmetných nehnuteľností a jeho právny záver, že ho nemala, pretože sa
mohla domáhať zaplatenia kúpnej ceny, nie je správny, lebo predávajúci sa od kupujúceho môže

domáhať zaplatenia kúpnej ceny iba na základe platnej kúpnej zmluvy. So zreteľom na to, že žalobca sa
domáha určenia, že predmetné nehnuteľnosti patria do dedičstva po žalobkyni na rovnakom skutkovom
základe, ako sa ona domáhala určenia svojho vlastníckeho práva, aj existencia naliehavého právneho
záujmu na jeho strane musí byť zisťovaná podľa rovnakých hľadísk. Povinnosťou súdu v ďalšom konaní
bude preto opätovne posúdiť existenciu naliehavého právneho záujmu na určovacej žalobe, pričom

vezme do úvahy aj závery súdnej praxe, vyjadrené v rozhodnutiach, na ktoré sa poukazuje v dovolaní
zo 6.8.2008.13. Okresný súd Košice II vo veci rozhodol rozsudkom č.k. 27C/190/2000-369 z 5. mája 2011, ktorým
žalobu žalobcu B. C. voči žalovaným 1/ L. D., 2/ F. E., X/ H. I., 4/ C. F., zamietol.

14. Súd prvého stupňa pri rozhodnutí vychádzal z toho, že zo strany pôvodnej žalobkyne B. H. F.
J. nedošlo k vydedeniu žalobkyne 2/ B. C. a žalovanej 4/ C. F. (obe dcéry poručiteľky - dedičky
zo zákona), preto z uvedeného dôvodu je závet pôvodnej žalobkyne N119/2007, NZ30155/2007,
NCRza3663/2007NCRls30016/2007, spísaný 1.8.2007, sčasti neplatný, lebo nespĺňa podmienky § 479
Občianskeho zákonníka, že v tomto prípade však ide o tzv. relatívnu neplatnosť, pretože z vykonaného

dokazovania (svojho zistenia a vyjadrení) mal zároveň preukázané, že žalobkyňa 2/ a žalovaná 4/
(dcéry poručiteľky - dedičky zo zákona) sa ako dedičia dotknutí závetom nedovolali neplatnosti závetu
v premlčacej lehote troch rokov (podľa § 40a a § 101 Občianskeho zákonníka), na základe čoho
pokračoval v konaní iba so žalobcom B. C., ako závetným dedičom B. H.. Vzhľadom na uvedené (v
súlade s právnym názorom odvolacieho súdu) dospel k právnemu záveru, že kúpna zmluva z 3.11.1999
o prevode nehnuteľností z pôvodnej žalobkyne na žalovanú 1/ L. D. a B. M. a zmluva o pôžičke na sumu

1.100.000,- Sk medzi pôvodnou žalobkyňou, ako veriteľkou, a žalovanou 1/ L. D. a B. M., ako dlžníkmi,
je neplatná pre rozpor so zákonom a dobrými mravmi a že na základe neplatného právneho úkonu -
kúpnej zmluvy z 3.11.1999 o prevode nehnuteľností - nemohla žalovaná 1/ L. D. nadobudnúť vlastníctvo,
a nemohla ho ani ďalej previesť na žalovaných 2/ a 3/ F. E. a H. I. kúpnou zmluvou z 29.10.2004.
Pokladal za potrebné uviesť, čo je jeho primárnou povinnosťou, ako všeobecného súdu (v tejto súvislosti

citoval z nálezu II. ÚS 382/2010 Ústavného súdu SR), že v tomto prípade, keďže zmluva o prevode
nehnuteľnostizpôvodnejžalobkyneB.H.nažalovanú1/L.D.aB.M.,akoajzmluvaopôžičkeanapokon
i zmluva o prevode nehnuteľnosti zo žalovanej 1/ L. D. na žalovaných 2/ a 3/ F. E. a H. I., sú absolútne
neplatné právne úkony, skúmal či žalobca B. C. - ako právny nástupca pôvodnej žalobkyne B. H. F. J.,
ktorý sa už v konaní domáha určenia, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po pôvodnej žalobkyni na

rovnakom skutkovom základe, ako sa ona domáhala určenia svojho vlastníckeho práva, má naliehavý
právny záujem na požadovanom určení. Poukázal na to, že v súdnej praxi je zastavaný názor, že keď
predávajúci podá proti kupujúcemu žalobu o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti z dôvodu, že
kúpna zmluva je absolútne neplatná, bude mať naliehavý právny záujem na určení, že je vlastníkom
nehnuteľností len vtedy, ak sám plnenie, ktoré z tejto zmluvy dostal t.j. kúpnu cenu vrátil, príp. ak so

žalobou o určenie podá súčasne i žalobu o vypratanie kupujúceho z nehnuteľností oproti vráteniu kúpnej
ceny. V súlade s právnym názorom odvolacieho súdu, kedy zobral do úvahy aj závery súdnej praxe,
vyjadrené v rozhodnutiach, na ktoré sa poukazuje v dovolaní zo 6.8.2008 (ktoré - podľa jeho názoru -
nie sú použiteľné v tomto prípade, keďže sa týkajú právnych vzťahov po odstúpení od zmluvy medzi
kupujúcimapredávajúcim),uviedol,žeexistencianaliehavéhoprávnehozáujmunastranežalobcu,ktorý

saakoprávnynástupcapôvodnejžalobkynedomáhaurčenia,ženehnuteľnostipatriadodedičstva,musí
byťzisťovanápodľauvedenýchrovnakýchhľadísk.Vzhľadomnato,žepôvodnážalobkyňaaanižalobca
v konaní nepreukázali, že kúpnu cenu vrátili kupujúcim, žalobu voči žalovaným zamietol, pretože na jeho
strane nie je naliehavý právny záujem na požadovanom určení, že nehnuteľnosti patria do dedičstva,
keďže povinnosť vrátiť poskytnuté plnenia vo výroku rozsudku (napriek tomu, že žalobca menil svoj

petit a zmena bola pripustená odvolacím súdom na pojednávaní 15.1.2008) absentuje. Vo vzťahu k
žalovaným v 2/ a 3/ F. E. a H. I., videl nedostatok naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení
zo strany žalobcu B. C. aj v tom, že u žalovaných 2/ a 3/ F. E. a H. I., ktorí nadobudli nehnuteľnosti od
žalovanej 1/ L. D., by mohlo dôjsť k narušeniu princípu právnej istoty a ochrany dobrej viery účastníkov
právnych úkonov. Zároveň uviedol, že voči žalovaným 1/ L. D., 2/ F. E., X/ H. I., 4/ C. F. je potrebné

žalobu zamietnuť aj z dôvodu nedostatku pasívnej legitimácie v konaní (vecnú legitimáciu v konaní o
určenie, či tu právny vzťah, alebo právo je, alebo nie je, má ten, kto je účastný na právnom vzťahu
alebo práve, o ktoré v konaní ide), lebo žalovaná 1/ L. D. nie je vlastník nehnuteľností, u ktorých sa
žalobca domáha určenia, že patria do dedičstva po pôvodnej žalobkyni, čím nie sú splnené podmienky
vyžadované § 80 písm. c) O.s.p. vo vzťahu k určovacej žalobe a žalovaná 4/ C. F. nie je a nikdy nebola

vlastníkom nehnuteľností, u ktorých sa žalobca domáha určenia, že patria do dedičstva po pôvodnej
žalobkyni,zároveňsaakodedičdotknutýzávetomnedovolalaneplatnostizávetu,čímtiežniesúsplnené
podmienky vyžadované § 80 písm. c) O. s. p. vo vzťahu k určovacej žalobe.

15. Proti rozsudku podal žalobca B. C. a B. C. odvolanie.

16. Krajský súd v Košiciach rozsudkom č.k. 5Co/272/2011-533 z 30. mája 2013 potvrdil rozsudok súdu
prvého stupňa, pokiaľ ním bola zamietnutá žaloba žalobcu 1/ B. C. voči žalovaným 1/ L. D. a 4/ C.F. a žaloba žalobkyne 2/ B. C. voči všetkým žalovaným, v ostatnej časti zrušil rozsudok a v rozsahu
zrušenia vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

17. Odvolací súd v odôvodnení zdôraznil, že vo vzťahu k potvrdenej časti rozsudku nie je daný ani
jeden zo žalobcami uplatnených dôvodov, že súd prvého stupňa vzal do úvahy iba skutočnosti, ktoré
boli vykonanými dôkazmi preukázané, že použil správny právny predpis, ale sčasti ho nesprávne vyložil
a na daný skutkový stav ho sčasti nesprávne aplikoval, t.zn. z podradenia skutkového stavu pod právnu
normu nevyvodil správne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania. Zaver súdu, týkajúci sa

naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, že nehnuteľnosti patria do dedičstva je správny
iba sčasti, ale nie z dôvodov, ktoré uviedol. Predovšetkým právny názor súdu, že závery súdnej praxe,
vyjadrené v rozhodnutiach, na ktoré sa poukazuje v dovolaní zo 6.8.2008, nie sú použiteľné v tomto
prípade, keďže sa týkajú právnych vzťahov po odstúpení od zmluvy medzi kupujúcim a predávajúcim,
nie je správny, lebo v § 457 Občianskeho zákonníka sa nerozlišuje, či, povinnosť každého z účastníkov
vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal, vznikla z dôvodu, že zmluva je neplatná alebo z dôvodu,

že bola zrušená odstúpením podľa § 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Preto skutočnosť, že pôvodná
žalobkyňa a ani žalobcovia v konaní nepreukázali, že kúpnu cenu vrátili kupujúcim, už nemôže byť
podkladom pre záver, že na strane žalobcov nie je naliehavý právny záujem na požadovanom určení,
že nehnuteľnosti patria do dedičstva. Okolnosť, že u žalovaných 2/ F. E., 3/ H. I., ktorí nadobudli
nehnuteľnosti od žalovanej 1/ L. D., by mohlo dôjsť k narušeniu princípu právnej istoty a ochrany dobrej

viery účastníkov právnych úkonov a v tom, vo vzťahu k žalovaným 2/ F. E., X/ H. I., videl nedostatok
naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení zo strany žalobcov, nemá pre posudzovanie
existencie naliehavého právneho záujmu na strane žalobcov nijaký právny význam, ale je - ako na
to bude poukázané ďalej - dôležitá z iného dôvodu. Úvahy súdu o nedostatku naliehavého právneho
záujmu vo vzťahu k žalovaným 1/ L. D. a 4/ C. F. sú nadbytočné, lebo voči ním bola žaloba správne

zamietnutá pre nedostatok ich pasívnej vecnej legitimácie (aj samotní žalobcovia výslovne uznávajú, že
žalovaná 1/ L. D. nie je vlastníčkou predmetných nehnuteľností a nie je v spore pasívne legitimovaná).
Žalobkyňa 2/ B. C. tým, že sa v zákonnej lehote nedovolala neplatnosti závetu, stratila postavenie
dedičky zo zákona a tak sa na jej právnom postavení už nemôže nič zmeniť, či už bude žalobe vyhovené
alebo bude zamietnutá. Odvolací súd v odôvodnení ďalej zdôraznil, že v prejednávanej veci sa však

účastníkom konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Odňatím možnosti konať pred
súdom sa rozumie procesný postup alebo aj rozhodnutie súdu, v dôsledku ktorého účastník nemôže
uplatniť konkrétne procesné práva priznané mu O.s.p. Súd prvého stupňa je povinný v odôvodnení
uviesť, ktoré skutočnosti (skutkové zistenia) boli dokazovaním, zhodnými tvrdeniami účastníkov alebo
iným zákonom predpísaným spôsobom - podľa jeho názoru - preukázané a ktoré nie, príp. tiež, ktoré

z nich sú pre rozhodnutie veci bezvýznamné. Pri každej jednotlivej, preukázanej i nepreukázanej,
skutočnosti (skutkovom zistení) musí stručne a jasne uviesť, ako k tomuto záveru dospel, teda z
akých dôkazov - podľa jeho názoru - záver vyplýva, ako tieto dôkazy podľa § 132 - § 135 O.s.p.
hodnotil, a to najmä vtedy, ak šlo o dôkazy protichodné, a prečo nevyhovel všetkým návrhom účastníkov
na vykonanie dôkazov, pričom svoj výklad musí prispôsobiť konkrétnym okolnostiam prejednávanej

veci, najmä rozsahu dokazovania, zložitosti zisťovania skutkového stavu veci, množstvu návrhov
účastníkov na vykonanie dôkazov a p. a uviesť ho tak, aby jeho závery o rozhodujúcich skutočnostiach
(skutkových zisteniach) neboli pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov nepreskúmateľné.
Jednotlivé preukázané skutočnosti (skutkové zistenia) je potrebné premietnuť do záverov o skutkovom
stave veci (do tzv. skutkovej vety), ktorý stručne a výstižne vyjadruje skutkový stav veci (§ 153 ods. 1

O.s.p.) a ktorý je rozhodujúci pre právne posúdenie. Posúdením veci po právnej stránke treba pritom
rozumieť výklad o tom, z ktorých ustanovení zákona alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo
pod tieto ustanovenia podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú
účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ustanovení vo vzťahu k predmetu konania
práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá. Preto ak je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné, lebo

obsahuje iba nedostatočné dôvody, prichádza do úvahy len zrušenie rozhodnutia a vrátenie veci súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie. Napadnutý rozsudok, pokiaľ v ňom súd konštatuje, že u žalovaných
2/ F. E., X/ H. I., ktorí nadobudli nehnuteľnosti od žalovanej 1/ L. D., by mohlo dôjsť k narušeniu
princípu právnej istoty a ochrany dobrej viery účastníkov právnych úkonov, nezodpovedá požiadavkám
vyplývajúcim z § 157 ods. 2 O.s.p. a zásadám súdnej praxe, lebo súd nijako bližšie tento svoj právny

názor nevysvetľuje, preto je rozsudok nepreskúmateľný, z toho dôvodu musel byť zrušený a vec musela
byť vrátená súdu na ďalšie konanie. Žalovaní 2/ F. E., 3/ H. I., nadobudli vlastníctvo na základe kúpnej
zmluvy, na ktorú sa vzťahuje jedna zo základných zásad súkromného práva, a to „nemo plus iuris
ad alium transferre potest, quam ipse habet“ (nikto nemôže na iného previesť viac práva, než másám), chrániaca vlastnícke právo skutočného („pravého“) vlastníka a jej uplatnenie znamená, že platne
nemôže nadobudnúť vlastnícke právo právny nástupca, ak subjekt, od ktorého odvodzuje (derivatívne)
svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti, toto právo nikdy nenadobudol, a teda ho ani nemohol ďalej

platne previesť (uznesenie I. ÚS 50/10 z 10.2.2010 Ústavného súdu SR). Súdna prax (napr. uznesenie
6Cdo71/2011 z 27.2.2013 NS SR) však začala pripúšťať, že aj keď dôsledkom vyplývajúcim z uvedenej
zásady je nemožnosť nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti od nevlastníka, nemožno vylúčiť
situáciu, keď proti princípu ochrany práva pôvodného vlastníka bude pôsobiť princíp ochrany dobrej
viery nového nadobúdateľa. V súvislosti s posudzovaním kolízie týchto princípov sa v súdnej praxi

začal zastavať názor, že ochranu skutočného vlastníka, zaručovanú spomenutou zásadou, možno -
celkom výnimočne - prelomiť ochranou dobrej viery nadobúdateľa, pokiaľ je nad akúkoľvek pochybnosť
zrejmé, že nadobúdateľ je dobromyseľný, že vec riadne podľa práva nadobudol (aj Nález I. ÚS3314/11 z
2.10.2012ÚstavnéhosúduČR),pričomvšakdobrávieramusíbyťhodnotenáveľmiprísne,aposkytnutie
ochrany dobromyseľnému nadobúdateľovi sa s prihliadnutím na individuálne okolnosti posudzovanej
veci musí javiť ako spravodlivé. Poskytnutie tejto ochrany sa vo svojich dôsledkoch prejaví ako možnosť

dobromyseľného nadobúdateľa pokračovať v oprávnenej držbe. O dobrú vieru ide vtedy, ak nadobúdateľ
nehnuteľnosti ani pri vynaložení potrebnej opatrnosti, ktorú možno od neho, s ohľadom na okolnosti
a povahu prípadu, požadovať, nemal, príp. nemohol mať (z hľadiska kritéria priemerne obozretného
jedinca) dôvodné pochybnosti o tom, že v skutočnosti subjektu, ktorý je ako nositeľ určitého práva
zapísaný v katastri (evidencii) nehnuteľností, takéto právo nesvedčí. V ďalšom konaní bude preto

povinnosťou súdu uplatnený nárok opätovne - aj podľa uvedených zásad najnovšej súdnej praxe -
posúdiť, o ňom rozhodnúť a rozhodnutie odôvodniť tak, aby bolo preskúmateľné.

18. Proti rozsudku podali žalobca 1/ B. C. a žalobkyňa 2/ B. C. v zákonnej lehote dovolanie.

19. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd o dovolaní rozhodol uznesením č.k. 3 Cdo
208/2014 z 23. júla 2015, ktorým dovolanie žalobcu 1/ B. C. a žalobkyne 2/ B. C. odmietol.

20. Okresný súd Košice II vo veci rozhodol rozsudkom č.k. 27C/190/2000-972 z 23. júna 2016, ktorým
žalobu žalobca B. C. voči žalovaným 1/ B. E. a 2/ H. I. zamietol.

21. Vo svojom rozhodnutí, v súlade s právnym názorom odvolacieho súdu (v kontexte jeho záverov
uvedených v rozhodnutí sp. zn. 5Co272/2011 z 30. mája 2013, že súdna prax - napr. uznesenie
6Cdo71/2011 z 27.2.2013 NS SR - však začala pripúšťať, že nemožno vylúčiť situáciu, keď proti princípu
ochrany práva pôvodného vlastníka bude pôsobiť princíp ochrany dobrej viery nového nadobúdateľa)

pre rozhodnutie vo veci posudzoval kolíziu princípov ochrany dobrej viery nadobúdateľa a nemožnosti
nadobudnúť vlastnícke právo nehnuteľnosti od nevlastníka, a v tomto smere aj vykonal doplnené
dokazovanie za účelom opätovného posúdenia nároku žalobcu - situácie, keď proti princípom ochrany
práva pôvodného vlastníka je potrebné posúdiť princíp ochrany dobrej viery nadobúdateľa, podľa zásad
najnovšej súdnej praxe, súd poukázal na právny názor obsiahnutý v Náleze Ústavného súdu Slovenskej

republiky sp. zn. I. ÚS 549/2015-33 z 16. marca 2016 „Aj keď Občiansky zákonník explicitne neupravuje
všeobecný spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam od nevlastníka iba na základe
dobrej viery nadobúdateľa, s výnimkou vydržania nemožno bezvýnimočne tvrdiť - ako to konštatovali
všeobecné súdy - že samotná absencia vlastníckeho práva prevodcu (dominum auctoris) povedie
automaticky k neplatnosti zmluvy o prevode vlastníckeho práva. V tomto smere musí dôjsť aj k určitému

posunu v doterajšej judikatúre ústavného súdu v riešení otázky „nemo plus iuris“ (I. ÚS 50/2010)
o nové interpretačné závery či vývoj sociálnej reality najmä v zmysle zásadnej ochrany tej osoby, ktorá
robila právny úkon s dôverou v určitý - jej druhou stranou prezentovaný skutkový stav. Navyše, ak bol
potvrdený údajmi z verejnej štátom vedenej evidencie a najmä, keď ho potom aprobuje aj príslušný
orgán verejnej moci (kataster nehnuteľností, súd a pod.). Princíp dobrej viery chrániaci účastníkov

súkromnoprávnych vzťahov je jedným z kľúčových prejavov princípu právnej istoty odvíjajúceho sa
od princípu právneho štátu. Nadobúdateľovi vlastníckeho práva, pokiaľ toto právo nadobudol v dobrej
viere, musí byť poskytovaná široká ochrana, pretože v opačnom prípade by si nikdy nemohol byť
istým svojim vlastníctvom, čo by bolo v rozpore s poňatím materiálneho právneho štátu (porovnaj aj
R 14/2009). Otázkou dobrej viery takého nadobúdateľa vlastníckeho práva sa tak všeobecné súdy

musia vždy riadne zaoberať pri jeho spochybňovaní treťou osobou. Ústavný súd z hľadiska poskytnutia
ústavnoprávnej ochrany musí tak postaviť na rovnakú úroveň vlastnícke právo pôvodného vlastníka
a nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti novým nadobúdateľom na základe jeho dobrej viery.
Tým sa dostávajú do vzájomnej kolízie obidve ústavné hodnoty – princíp ochrany dobrej viery ďalšiehonadobúdateľa (princíp dobrej viery, dôvery v akty štátu a právnej istoty v demokratickom právnom štáte)
a princíp ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka (princíp nemo plus iuris ad alium transfere
potest quam ipse habet, t. j. nikto nemôže previesť na iného viac práv, než koľko sám má). Pokiaľ

však nemožno zachovať maximum z obidvoch základných práv (čo platí aj pre tento prípad), treba
prihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti, keď je nutné zvažovať všeobecné súvislosti tohto
typu kolízie základných práv, ako aj individuálne okolnosti konkrétneho rozhodovaného prípadu. Vyššie
riziko má niesť nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej viere, pretože tento nie je schopný sa nijako
dozvedieť o tom, ako vec opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na list vlastníctva prevodcu po zákonom

určenom správnom (katastrálnom) konaní. K rovnakým záverom došla aj naša predvojnová judikatúra
či neskoršia jurisprudencia (rozhodnutie č. 10750 – „poctivé nadobudnutie nahradzuje len nedostatok
vlastníctva predchodcu, nie však ostatné podmienky platnej zmluvy...“, či rozhodnutie č. 9836 alebo
Luby, Š. Nadobudnutie vlastníctva od nevlastníka. Výber z diela a myšlienok, Bratislava: Iura edition,
1998, s. 449), ako aj zahraničná právna úprava (napr. čl. 1153 talianskeho Codice civile, maďarský
občiansky zákonník, 5. Kniha, 2. Časť, titul V, kapitola IX, čl. 5:39, alebo komentár k čl. 169 civilného

kódexu Poľskej republiky, C. H. Beck 2014, s. 366, či k § 367 rakúskeho občianskeho práva, Springer
Verlag,2010Wien,sj.133,aleboTégl,P.:Niektoréteoreticképroblémynadobúdaniaodneoprávneného,
Právní rozhledy č. 10/2009, s. 344, či „Spôsob, akým vec opustila sféru vplyvu vlastníka, ako kritérium
dôležité pre ochranu nadobúdateľa pri nadobúdaní od neoprávneného“, Právní rozhledy č. 4/2016, s.
120n a pod), preto ústavný súd nevidí dôvod sa k nim opäť neprihlásiť a prevziať ich tak, že ak sťažovateľ

pri nadobudnutí nehnuteľností evidovaných v katastri nehnuteľností konal v dobrej viere v konštitutívny
akt štátu (v tomto prípade dvojnásobný – opatrenie konkurzného súdu a rozhodnutie o povolení vkladu),
malbypoužívaťústavnúochranu.ObdobnouproblematikousazaoberalajÚstavnýsúdČeskejrepubliky
(napr. III. ÚS 415/15 op.) a v ostatnom náleze sp. zn. III. ÚS 247/14 z 28. januára 2016 zhrnul
svoju doterajšiu judikatúru s jasným záverom o originárnom spôsobe nadobudnutia vlastníckeho práva

dobromyseľným nadobúdateľom, ktorému treba poskytnúť ústavnoprávnu ochranu, ak odvodzoval svoje
vlastnícke právo k nehnuteľnostiam evidovaným v katastri nehnuteľností od právneho úkonu, ktorý by
bol neskôr posúdený hoci aj absolútne neplatným. Nevyhnutným predpokladom pre tento originárny
spôsobnadobudnutiavlastníckehoprávajedobrávieranadobúdateľa,ktorúsúvšeobecnésúdypovinné
dôsledne posúdiť s ohľadom na individuálne okolnosti každého prípadu. Potom už zistenie, že osoba

bola v dobrej viere, zakladá poskytnutie ochrany jej vlastníckemu právu. Ústavný súd sa domnieva,
že toto pravidlo možno použiť aj pre riešenie skutkovo podobných prípadov na území Slovenska, lebo
nám dáva rozumný zmysel na usporiadanie celej matérie, pri rovnakom právnom základe (č. 40/1964
Zb. Občiansky zákonník v platnom znení).“ V kontexte takto uvedených skutočností mal súd za to, že
vtomtoprípadejevcelomrozsahumožnépoukázaťnavyššieuvedenézáveryvNálezeÚstavnéhosúdu

Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 549/2015-33 z 16. marca 2016 (citovaný nález rozsiahlym spôsobom
rozvádza princíp ochrany dobrej viery nadobúdateľa z hľadiska posunu v doterajšej judikatúre – najmä
v kontexte právnych názorov žalobcu týkajúcich sa nálezu I. ÚS 50/2010), v zmysle ktorých, v zhode
s právnym názorom ústavného súdu konajúci súd uviedol, že nevyhnutným predpokladom pre originárny
spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva je dobrá viera nadobúdateľa, ktorú je súd povinný dôsledne

posúdiťsohľadomnaindividuálneokolnostikaždéhoprípaduapotomužzistenie,žeosobabolavdobrej
viere, zakladá poskytnutie ochrany jej vlastníckemu právu t.j. dobromyseľnému nadobúdateľovi treba
poskytnúťústavnoprávnuochranu,akodvodzovalsvojevlastníckeprávoknehnuteľnostiamevidovaným
v katastri nehnuteľností od právneho úkonu, ktorý by bol neskôr posúdený hoci aj absolútne neplatným.
V kontexte tohto právneho názoru (s ktorým korešponduje aj právny názor odvolacieho súdu) súd

vykonal doplnené dokazovanie zamerané na zistenie, či žalovaní v 1/ a 2/ B. E. a H. I. boli pri nadobúdaní
vlastníckeho práva dobromyseľní, t.j. zisťoval, či boli nejakým spôsobom schopní dozvedieť sa, ako
vec opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na list vlastníctva prevodcu po zákonom určenom správnom
(katastrálnom) konaní. Na základe vykonaného dokazovania, potom ako súd posúdil každý dôkaz
jednotlivo a všetky v ich vzájomnej súvislosti mal preukázané, že žalovaní v 1/ a 2/ B. E. a H. I. nemali

vedomosť o existujúcom súdnom spore, nemali vedomosť o právnych vadách nehnuteľnosti, keďže
ako nadobúdatelia nehnuteľnosti ani pri vynaložení potrebnej opatrnosti, ktorú bolo možné od nich
požadovať,nemohlimať(zhľadiskakritériapriemerneobozretnéhojedinca)dôvodnépochybnostiotom,
že subjektu, ktorý je ako nositeľ určitého práva zapísaný v katastri (evidencii) nehnuteľností, takéto právo
nesvedčí. Tieto skutočnosti mal súd preukázané z vykonaného dokazovania výpoveďou žalovaného v 1/

a 2/ B. E. a H. I., výpoveďou svedkov L. D. a B. M., oboznámením s listinnými dôkazmi, najmä LV č.
XXX C. M. XXX, ktorý bol vyhotovený 18.8.2004 (t.j. pred uzatvorením kúpnej zmluvy), kúpnou zmluvou
uzatvorenou medzi predávajúcou L. D. a kupujúcimi žalovanými v 1. a 2. rade dňa 29.10.2014, ktorej
vklad bol povolený 02.11.2004, znaleckým posudkom č. XXX/XXXX znalca A. N. E. zo dňa 19.8.2004za účelom určenia hodnoty predmetných nehnuteľností. Z uvedeného dôvodu súd následne vyvodil, že
vlastnícke právo nadobúdateľa konajúceho v dobrej viere v skutočnosti prezentované pred uzatvorením
zmluvy a potvrdené evidenciou vlastníkov vedeným štátom v katastri nehnuteľnosti má byť chránené

a v tomto kontexte aj by malo byť aplikované z dôvodu dobromyseľnosti nadobúdateľov. Poukázal na
to, že žalovaní mali k dispozícii a predložili súdu znalecký posudok, kúpnu zmluvu z ktorých vyplýva, že
zaplatili kúpnu cenu vyššiu ako stanovenú znaleckým posudkom, pritom samotní žalovaní po existencii
zistenia súdneho sporu vedeného na tomto súde nepreviedli nehnuteľnosť, ktorá je predmetom tohto
konania na inú osobu, platili daň z nehnuteľnosti a pravidelne sa o ňu starali, že predávajúca L. D.

výslovne uviedla, že jej nie sú známe vady predmetu konania, na ktoré by mali byť kupujúci osobitne
upozornení, vrátane toho, že na nehnuteľnostiach neviaznu žiadne dlhy, vecné bremená a iné ťarchy.
Zároveň súd v odôvodnení uzavrel, pokiaľ žalobca navrhol doplniť dokazovanie vypočutím svedkov (B.
C., matky žalobcu a dcéry poručiteľky, právnej nástupkyne pôvodnej žalobkyne, ktorá bola aj žalobkyňou
v 2. rade v konaní a ktorá mala byť zamestnankyňou B. M., v súvislosti so stretnutím žalovaných u B.
M.), že výpoveď B. C. v roku 2016 k udalostiam roku 2004, s poukazom na jej vzťah k žalobcovi

a jej predchádzajúcu a súčasnú procesnú pozíciu by mohla byť účelová. Navyše vo svojej výpovedi
v procesnej pozícii svedkyne na pojednávaní dňa 23.5.2002 uviedla, že pracovala u B. M. t.j. nie je
zrejmé akým spôsobom by sa mohla vyjadrovať k udalostiam r. 2004, keď už zamestnankyňou B. M.
nebola. Bez ohľadu na to, jej výpoveď by ale žiadnym spôsobom neriešila otázku dobromyseľnosti,
alebo nedobromyseľnosti žalovaných, a teda nadobúdateľov pozemku, keďže sa nijakým spôsobom

nezúčastňovala na rokovaní o predaji nehnuteľností medzi L. D. a žalovanými. Navyše, návrh žalobcu
na doplnenie dokazovania týmto smerom vykazuje istú dávku účelovosti, keďže B. C., či už v procesnej
pozícii žalobkyne alebo svedkyne (a ani samotný žalobca v priebehu celého konania) túto skutočnosť
žiadnym spôsobom nespájali s predmetom konania, išlo o známu skutočnosť (zamestnanie u B.
M.), ktorá nebola v priebehu konania spochybňovaná. Z uvedených dôvodov súd pokladal žalobcom

navrhnuté vykonanie dokazovania v tomto smere za nadbytočné a žiadnym spôsobom nemeniace
podstatu v spore t.j. dobromyseľnosť žalovaných pri nadobúdaní nehnuteľnosti. Na základe uvedeného,
v zmysle zásady ochrany tej osoby, ktorá robila právny úkon s dôverou v určitý - jej druhou stranou
prezentovaný skutkový stav, ktorý bol potvrdený údajmi z verejnej štátom vedenej evidencie potom, ako
ho aproboval kataster nehnuteľností, musí byť podľa názoru súdu nadobúdateľovi vlastníckeho práva,

pokiaľ toto právo nadobudol v dobrej viere, poskytovaná ochrana, pretože v opačnom prípade by si nikdy
nemohol byť istým svojim vlastníctvom, čo by bolo v rozpore s poňatím materiálneho právneho štátu.
V prípade vzájomnej kolízie ústavných hodnôt - princíp ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa
(princíp dobrej viery, dôvery v akty štátu a právnej istoty v demokratickom právnom štáte) a princíp
ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka (princíp nemo plus iuris ad alium transfere potest quam

ipsehabet,keďženemožnozachovaťmaximumzobidvochzákladnýchpráv(čoplatíajpretentoprípad),
treba prihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti, a chrániť, s ohľadom na okolnosti rozhodovaného
prípadu, vlastnícke právo nadobúdateľa konajúceho v dobrej viere.

22. Proti rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie.

23. Krajský súd v Košiciach rozsudkom č.k. 5Co/492/2016-847 z 25. mája 2017 potvrdil rozsudok
a stranám sporu nepriznal náhradu trov konania.

24. Odvolací súd v odôvodnení zdôraznil, že bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods.1 CSP - na

prejednanie odvolania nariadi odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť
dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z §
379 CSP, a rozsudok potvrdil podľa § 387 ods.1 CSP, lebo je vecne správny, aj jeho dôvody sú správne,
preto sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, na čom nič nemení ani
odvolanie, v ktorom sa iba opakujú skutočnosti tvrdené už počas konania na súde prvej inštancie, s

ktorými sa súd výstižné a presvedčivo vyporiadal. Uviedol, že žalobcom uplatnené odvolacie dôvody
nie sú dané. Neúplnosť zistenia skutkového stavu [§ 205 ods.2 písm. c) O. s. p., teraz § 365 ods.1
písm. e) CSP] je v sporovom konaní odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných
skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvej inštancie nevykonal stranou sporu navrhnutý dôkaz,
spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť (napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci

pre vec), avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal dôkazy stranami sporu navrhnuté, nemôže byť
v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy veci vyplýva, že strana sporu, ktorá v
odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, musí súčasne označiť dôkaz, ktorý - hoci bol navrhovaný - nebol
vykonaný a uviesť právne významné skutočnosti, ktoré, hoci boli tvrdené, súd prvej inštancie nezisťoval,najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že vždy musí ísť len o skutočnosti a
dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom prvej inštancie. Súd správne nevykonal dôkaz výsluchom
svedkyne B. C. a to aj z dôvodov, na ktoré poukazujú žalovaní vo vyjadrení k odvolaniu. Odvolací dôvod

podľa § 205 ods.2 písm. d) O. s. p. [teraz § 365 ods.1 písm. f) CSP] sa týka chyby v zisťovaní skutkového
stavu veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre
jeho rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil
po právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní,
pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť,

keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny
názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny
význam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie
je v súlade s § 132 O. s. p. (Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a
všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania
najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.), teraz § 191 ods.1 CSP (Dôkazy súd hodnotí podľa svojej

úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada
na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.) a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti,
ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania
najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo
vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení

dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými
skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu alebo, ktoré vyšli najavo inak,
z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti alebo, keď výsledok
hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 132 - § 135
O. s. p. (teraz § 185 - § 211 CSP). Pri hodnotení dôkazov je potrebné zohľadniť aj iné okolnosti, ako sú

vzájomná nadväznosť, súlad alebo rozpor medzi skutočnosťami, ktoré z vykonaného dôkazu vyplývajú
a p. Skutkové zistenie ako výsledok hodnotenia dôkazov nemôže byť zásadne správne, ak hodnotenie
dôkazov súdom prvej inštancie nezodpovedá § 132 (teraz § 191 ods.1 CSP), lebo hodnotil každý
dôkaz len jednotlivo a nie aj v ich vzájomnej súvislosti. Skutkové zistenie nie je správne ani vtedy, ak
medzi vykonaným dôkazom (jeho obsahom) a z neho vyvodeným (čiastkovým) skutkovým záverom, je

zrejmý nesúlad. Všetky skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej
stránke sú správne, lebo majú oporu vo vykonanom dokazovaní. Právnym posúdením je činnosť súdu
prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje
zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a
nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové

zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal
správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav
inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne
záveryoprávachapovinnostiachúčastníkovkonania)apoužitiesprávnehoustanovenianeznamenáiba
opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo inak vyjadrené

posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad o tom, z ktorých ustanovení zákona alebo
iného právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ustanovenia podradil zistený skutkový stav) a ako
ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto
ustanovení vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá. Súd
prvej inštancie použil správny právny predpis, správne ho aj vyložil a na daný skutkový stav ho i správne

aplikoval, t. zn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a
povinnostiach strán sporu. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd doplnil (§
387 ods.3 CSP), že napadnutý rozsudok vychádza dôsledne z právneho názoru vysloveného v Náleze
ÚS SR I.ÚS 549/2015-33 zo 16.3.2016. Pre úplnosť dodal, že aj podľa rozhodnutia Veľkého senátu
občianskoprávneho a obchodného kolégia NS ČR 31Cdo 353/2016 z 9.3.2016, v zhode s judikatúrou

ÚS ČR, je možné nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnostiam evidovaným v KN na základe dobrej
viery v zápis v KN.

25. Proti rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote dovolanie.

26. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č.k. 3 Cdo 235/2017-900 z 8. februára 2018 dovolanie
odmietol.27. Na základe sťažnosti žalobcu Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) nálezom z
13. marca 2020 č.k. IV. ÚS 113/2019-64 rozhodol, že najvyšší súd uznesením z 8. februára 2018 sp. zn.
3Cdo/235/2017 porušil základné právo žalobcu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej

republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd, uznesenie najvyššieho súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

28. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č.k. 7 Cdo 77/2020-938 z 24. augusta 2022 rozsudok
Krajského súdu v Košiciach z 25. mája 2017 sp. zn. 5Co/429/2016 a rozsudok Okresného súdu Košice

II z 23. júna 2016 sp. zn. 27 C 190/2000 zrušil a vec vrátil Okresnému súdu Košice II na ďalšie konanie.

29. Najvyšší súd Slovenskej republiky v odôvodnení uviedol, že Okresný súd Košice II rozsudkom
z 23. júna 2016 č. k. 27C/190/2000-791 zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal určenia, že do
dedičstva po nebohej B. H. F. J., zomr. XX. XXXXXXXXX XXXX patria nehnuteľnosti: 1. nehnuteľnosť v
katastrálnom území K. vedená na liste vlastníctva č. XXX ako parcela č. 258/1 - orná pôda vo výmere 4

320 m2 v celosti, 2/ nehnuteľnosť v katastrálnom území K. vedená na liste vlastníctva č. XXX ako parcela
č. 258/7 - orná pôda vo výmere 723 m2 v podiele 14/24 z celku; stranám sporu nepriznal náhradu trov
konania. V odôvodnení uviedol, že vykonaným dokazovaním za účelom zisťovania, či žalovaní boli pri
nadobúdaní vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam dobromyseľní, mal preukázané, že žalovaní nemali
vedomosť o súdnom spore ohľadom vlastníctva nehnuteľností a o právnych vadách nehnuteľností,

keďže ako nadobúdatelia nehnuteľností ani pri vynaložení potrebnej opatrnosti, ktorú bolo možné od
nich požadovať, nemohli mať dôvodné pochybnosti o tom, že subjektu, ktorý je nositeľom určitého práva
zapísaný v katastri nehnuteľností (pôvodná žalovaná 1/ L. D.), takéto právo nesvedčí. Žalovaní konali v
dobrej viere, čo zakladá poskytnutie ochrany ich vlastníckemu právu, aj keď odvodzujú svoje vlastnícke
právo k nehnuteľnostiam evidovaným v katastri nehnuteľnosti od právneho úkonu, ktorý bol posúdený

ako absolútne neplatný. Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 25.05.2017 sp. zn. 5Co/492/2016
rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a stranám sporu nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.
Stotožnil sa so skutkovými zisteniami súdu prvej inštancie ako i s jeho právnym posúdením veci,
pričom na zdôraznenie správnosti uviedol, že rozsudok súdu prvej inštancie vychádzal z právneho
názoru vysloveného v Náleze ÚS SR. I. ÚS 549/2015-33 z 16.03.2016. Žalobca proti uvedenému

rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie s tým, že dovolanie je prípustné podľa ustanovení § 420
písm. f) a § 421 ods. 1 písm. a) Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). V dovolaní uviedol,
že odvolací súd porušil jeho právo na spravodlivé súdne konanie tým, že nevykonal ním navrhnutý
dôkaz, a to výsluch svedkyne B. C., ktorý mal rozhodujúci význam pre posúdenie dobromyseľnosti
žalovaných, odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu nie je dostatočné. Ďalej uviedol, že rozsudok

odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci a odvolací súd sa odklonil od
ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v otázke posudzovania nadobudnutia vlastníckeho
práva od nevlastníka. V tomto smere poukázal na rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/96/1995,
sp. zn. 3Cdo/144/2010, sp. zn. 3Cdo/223/2016, sp. zn. 5MCdo/12/2011 a sp. zn. 2MCdo/20/2011. Žiadal
rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky

uznesením z 08.02.2018 sp. zn. 3Cdo/235/2017 dovolanie žalobcu odmietol a žalovaným priznal
nárok na náhradu trov dovolacieho konania. Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí skúmal prípustnosť
dovolania žalobcu len podľa § 420 písm. f) CSP, nakoľko vychádzal z uznesenia z 19.04.2017 sp.
zn. 1Vcdo/2/2017 Veľkého senátu občianskoprávneho kolégia, v zmysle ktorého kumulácia dôvodov
prípustnosti dovolania v zmysle § 420 a § 421 CSP je neprípustná a ak sú v dovolaní súbežne uplatnené

dôvody prípustnosti podľa uvedených ustanovení, dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti dovolania
obmedzí len na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska § 420 CSP. Podľa najvyššieho súdu
dôvodom znemožňujúcim realizáciu procesných oprávnení žalobcu nebolo nevykonanie navrhovaných
dôkazov, alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu. Najvyšší súd poukázal na zjednocujúce
stanovisko R 2/2016, v zmysle ktorého ,,Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v

zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie
rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o
skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho
poriadku“. Zmeny v právnej úprave dovolania a dovolacieho konania, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla
2016, sa podstaty a zmyslu tohto stanoviska nedotkli, preto ho treba považovať aj naďalej za aktuálne.

Podľa dovolacieho súdu obsah spisu nedával podklad pre uplatnenie druhej vety stanoviska R 2/2016,
ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých prípadov, ktoré
majú znaky relevantné aj podľa judikatúry ESĽP. Za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f) CSP
nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa. Napodklade vyššie uvedeného preto najvyšší súd dospel k záveru, že dovolanie žalobcu nie je podľa §
420 písm. f) CSP prípustné.

30. Najvyšší súd Slovenskej republiky v odôvodnení ďalej uviedol, že na základe sťažnosti žalobcu
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) nálezom z 13. marca 2020 č. k. IV. ÚS
113/2019-64 rozhodol, že najvyšší súd uznesením z 8. februára 2018 sp. zn. 3Cdo/235/2017 porušil
základné právo žalobcu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd. Uznesenie najvyššieho súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Žalobcovi priznal úhradu
trov právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom. Predmetom posúdenia zo strany ústavného
súdu bolo skúmanie prípustnosti kumulácie dovolacích dôvodov v zmysle § 420 a § 421 CSP a
skúmanie nevykonania navrhovaného dôkazu, ktorý mal podľa sťažovateľa zásadný vplyv na posúdenie
skutkového stavu a teda zakladal prípustnosť dovolacieho dôvodu v zmysle § 420 písm. f) CSP.
Vo vzťahu ku kumulácii dovolacích dôvodov ústavný súd poukázal na zjednocujúce stanovisko ÚS

1/2018 v zmysle ktorého ,,Pokiaľ sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti dovolania podľa
ustanovenia § 420 Civilného sporového poriadku, ako aj § 421 Civilného sporového poriadku a Najvyšší
súd Slovenskej republiky sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí len na posúdenie prípustnosti
dovolania z hľadiska § 420 Civilného sporového poriadku, poruší tým právo na prístup k súdu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Rovnako, pokiaľ sú v dovolaní uplatnené viaceré vady

zmätočnosti uvedené v § 420 písm. a) až f) Civilného sporového poriadku a Najvyšší súd Slovenskej
republiky sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí výlučne na skúmanie prípustnosti dovolania z
hľadiska existencie tej procesnej vady zmätočnosti, ktorá je v tomto ustanovení uvedená na prednejšom
mieste, poruší tým právo na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.“ Podľa
ústavného súdu z právnej úpravy Civilného sporového poriadku nevyplýva povinnosť dovolateľa podať

dovolanie len z jedného dôvodu prípustnosti, ale naopak dovolateľ môže podať dovolanie kumulatívne
z oboch dôvodov prípustnosti (§ 420 a § 421 CSP). Ak veľký senát Najvyššieho súdu zúžil viaceré
uplatnené dôvody prípustnosti dovolania len na jeden z nich, a to ten, ktorý je v zákone uvedený na
prednejšom mieste, jeho výklad protirečí nie len samotnému textu zákona, ale súčasne aj základnému
princípu, na ktorom Civilný sporový poriadok spočíva ( čl. 3 ods. 2 CSP). Ústavný súd vo svojom

náleze zároveň uviedol, že najvyšší súd na úrovni Veľkého senátu sa opätovne zaoberal zákazom
kumulácie a v uznesení z 21. marca 2018 sp. zn. 1VCdo/1/2018 zmenil svoj pôvodný názor a výrokom
rozhodol, že ,,Kumulácia dovolacích dôvodov podľa § 420 C.s.p. a § 421 C.s.p. je prípustná.“ Vo
vzťahu k namietanému nevykonaniu navrhovaného dôkazu (výsluch svedka) ústavný súd uviedol, že
ak všeobecný súd nevykoná dôkaz navrhovaný stranou konania, hoci tento má preukazovať takú medzi

stranami spornú skutkovú okolnosť, ktorá je pre meritórne posúdenie žalobného nároku významná, či
dokonca rozhodujúca, a to bez toho, aby taký svoj postup náležite odôvodnil, znemožní tým strane
konania uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere, že dôjde k porušeniu jej práva na
spravodlivý proces. Konštatoval, že najvyšší súd sa nevysporiadal s otázkou, prečo dôkaz označený
sťažovateľomnepovažovalzadôkaz,ktorýbymoholmaťzásadnývplyvnaposúdenieskutkovéhostavu,

ktorýzdoterazvykonanýchdôkazovnemožnobezpečneustáliť.Riešenietejtootázkyjerozhodujúcepre
určenie, či ide o vadu zakladajúcu prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP. Ústavný súd dospel
k záveru, že odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania proti
napadnutému rozsudku Krajského súdu vo vzťahu k sťažovateľom uplatnenému dovolaciemu dôvodu
podľa § 420 písm. f) CSP nespĺňa kritéria ústavnej akceptovateľnosti zodpovedajúce základnému právu

na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právu na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.
1 dohovoru.

31. Najvyšší súd Slovenskej republiky, viazaný právnym názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky,
ktorý vyslovil v náleze z 13. marca 2020 sp. zn. IV. ÚS 113/2019 (§ 56 ods. 6 zákona č. 38/1993 Z.z.

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov) ako
súd dovolací (§ 35 CSP), po zistení, že dovolanie podala včas strana sporu, v ktorej neprospech bolo
rozhodnutie vydané (§ 427 ods. 1 CSP), zastúpená advokátom (§ 429 ods. 1CSP), bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP) viazaný právnym názorom ústavného súdu, ktorý vyslovil v
náleze (§ 134 ods. 2 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a

doplneníniektorýchzákonovvznenízákonač.413/2019Z.z.)dospelkzáveru,žedovolaniejedôvodné.

32. Vo vzťahu k dovolaniu podľa § 420 písm. f) CSP najvyšší súd uviedol, že žalobca v podanom
dovolaní vyvodzujúc z ustanovenia § 420 písm. f) CSP, namietal nevykonanie ním navrhovaného dôkazu- výsluch svedkyne B. C., ktorý mal podľa žalobcu rozhodujúci význam pre posúdenie dobromyseľnosti
žalovaných. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa
účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre

rozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý
proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého
rozhodnutia odvolacieho súdu (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, či 4Cdo/3/2019, 8Cdo/152/2018,
bod 26, 5Cdo/57/2019, bod 9, 10) alebo prekvapivosťou rozhodnutia vtedy, keď odvolací súd vydá
rozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci predvídať, čím bola

účastníkovi odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke, ktorá sa s ohľadom na
právnynázorodvolaciehosúdujavilaakovýznamnáprejehorozhodnutie,čirôznymizávažnýmideficitmi
v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia
dôkazov a pod.). Ak všeobecný súd nevykoná dôkaz navrhovaný stranou konania, hoci tento má
preukazovať takú, medzi stranami konania spornú skutkovú okolnosť, ktorá je pre meritórne posúdenie
žalobného nároku významná, či dokonca rozhodujúca, znemožní tým strane konania uskutočňovať jej

patriace procesné práva v takej miere, že dôjde k porušeniu práva na spravodlivý proces. Znamená
to vo svojich dôsledkoch aj porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
(II. ÚS 168/2019). Aj najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach viackrát dospel k právnemu záveru, že
nevykonanie navrhovaného dôkazu, ktorý by mohol mať vplyv na posúdenie skutkového stavu, ktorý
z doteraz vykonaných dôkazov nemožno bezpečne ustáliť, možno kvalifikovať ako porušenie práva na

spravodlivé súdne konanie (napr. sp. zn. 4Cdo/100/2018, 5Cdo/202/2018). Vzhľadom na viazanosť
najvyššieho súdu právnym názorom ústavného súdu, ktorý vyslovil v náleze (§ 134 ods. 2 zákona
č. 314/2018 Z. z.) najvyšší súd konštatuje, že nepovažoval dôkaz označený dovolateľom (výsluch
svedkyne B. C.) za dôkaz, ktorý by mal zásadný vplyv na posúdenie skutkového stavu, ktorý z doteraz
vykonaných dôkazov nemožno bezpečne ustáliť. Najvyšší súd uvádza, že s odôvodnením nevykonania

navrhovaných dôkazov sa náležite vysporiadali súdy nižších inštancií. Súd prvej inštancie uviedol, že
výpoveď B. C. v roku 2016 k udalostiam roku 2004, s poukazom na jej vzťah k žalobcovi (matka žalobcu)
a jej predchádzajúcu a súčasnú procesnú pozíciu by mohla byť účelová. Navyše vo svojej výpovedi
v procesnej pozícii svedkyne na pojednávaní dňa 23.5.2002 uviedla, že pracovala u B. M. t.j. nie je
zrejmé akým spôsobom by sa mohla vyjadrovať k udalostiam r. 2004, keď už zamestnankyňou B. M.

nebola. Bez ohľadu na to, jej výpoveď by ale žiadnym spôsobom neriešila otázku dobromyseľnosti,
alebo nedobromyseľnosti žalovaných, a teda nadobúdateľov pozemku, keďže sa nijakým spôsobom
nezúčastňovala na rokovaní o predaji nehnuteľností medzi L. D. a žalovanými. Odvolací súd sa vo
svojom rozhodnutí tiež stotožnil s názorom súdu prvej inštancie a nedoplnil navrhované dokazovanie.
Najvyšší súd dospel k záveru, že predmetná svedecká výpoveď nebola spôsobilá v akomkoľvek

smere prispieť k objasneniu dobromyseľnosti, či nedobromyseľnosti žalovaných, keď táto svedkyňa sa
rokovaní o kúpnej zmluve medzi nimi a L. D. v r. 2004 preukázateľne nezúčastňovala. Najvyšší súd
na základe vyššie uvedeného sa stotožnil s názorom súdov nižších inštancií, že navrhnuté vykonanie
dokazovania v tomto smere považoval za nadbytočné a žiadnym spôsobom nemeniace podstatu v spore
t.j. dobromyseľnosť žalovaných pri nadobúdaní nehnuteľnosti. Najvyšší súd dospel k záveru, že výsluch

svedkyne B. C. nepreukazoval medzi stranami sporu takú spornú skutkovú okolnosť, ktorá bola pre
meritórne posúdenie žalobného nároku významná, čím nebolo žalobcovi znemožnené uskutočňovať
jeho procesné práva, v takej miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. V súvislosti
s namietaným porušením zásady nevykonania navrhovaného dôkazu dovolací súd, uvádza, že súd
v konaní nie je viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovania. Súd hodnotí predložené dôkazy,

resp. vykonáva dokazovanie aj inými dôkazmi, než predložia strany a následne ich hodnotí podľa
svojho uváženia v zmysle zákona. Zákon vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov a táto
zásada znamená, že záver, ktorý si sudca urobí o vykonaných dôkazoch z hľadiska ich pravdivosti a
dôležitosti pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového
postupu, pričom hodnotiaca úvaha súdu musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu veci a výsledok

hodnotenia dôkazov majú byť súčasťou rozsudku. Vzhľadom na uvedené najvyšší súd dospel k
záveru, že žalobca neopodstatnene namieta, že súd prvej inštancie v spojení s odvolacím súdom mu
nesprávnym procesným postupom znemožnili uskutočňovať jeho patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f) CSP). Prípustnosť jeho dovolania z
tohto ustanovenia preto nevyplýva.

33. Vo vzťahu k dovolaniu podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP najvyšší súd uviedol, že dovolateľ zároveň
namietal, že rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci a odvolací
súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Dovolateľom nastolenú právnuotázku, od ktorej sa odklonil odvolací súd možno formulovať podľa obsahu dovolania tak ,,či je možné
platne nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti od jej nevlastníka iba na základe dobromyseľnosti
nadobúdateľa, teda otázka, či jedna zo základných zásad súkromného práva „nemo plus iuris ad

alium transferre potest quam ipse habet“, chrániaca vlastnícke právo skutočného (pravého) vlastníka,
môže byť prelomená dobrou vierou nadobúdateľa.“ Dovolateľ mal za to, že argumentácia odvolacieho
súdu vo vzťahu k zásade dobromyseľnosti pri nadobudnutí vlastníckeho práva od nevlastníka nie je
správna a odvolací súd sa touto právnou argumentáciou odchýlil od ustálenej rozhodovacej praxe. V
tomto smere poukázal na rozhodnutia dovolacieho súdu sp. zn. 1Cdo/96/1995, sp. zn. 3Cdo/144/2010,

sp. zn. 3Cdo/223/2016, sp. zn. 5MCdo/12/2011 a sp. zn. 2MCdo/20/2011, pričom konštatoval, že
odvolací súd uvedenú otázku posúdil nesprávne, keď založil svoje rozhodnutie na náleze ústavného
súdu I. ÚS 549/2015. Dovolateľ uviedol, že uvedená otázka mala byť posúdená tak, že iba samotná
dobromyseľnosť nadobúdateľa nehnuteľnosti nemôže mať za následok nadobudnutie vlastníckeho
práva od jej nevlastníka. Najvyšší súd poukázal na to, že z odôvodnenia rozhodnutia súdu nevyplýva,
prečo odvolací súd a súd prvej inštancie v občianskoprávnom spore o určenie, že vec patrí do dedičstva

vychádzali z nálezu Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS 549/2015 zo dňa 16.03.2016, ktorý sa vzťahuje
na vylúčenie veci z konkurznej podstaty a nie z uznesenia Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS 239/2016
zo dňa 20.04.2016, v ktorom ústavný súd odmietol sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú a konštatoval
ústavnú konformnosť právneho názoru okresného a krajského súdu v občianskoprávnom spore o
určenie vlastníckeho práva, kde súdy uviedli, že, ,,právna zásada nemo plus iuris ad alium transferre

potest quam ipse habet sa dá vyjadriť aj slovami „z nepráva nemôže vzniknúť právo“, a teda žalovaná
v rade 2/, podobne ako žalovaný v rade 1/ nemohli platne nadobudnúť vlastnícke právo z dôvodu, že
ani ich právni predchodcovia, teda subjekt, od ktorého svoje vlastnícke právo odvodzovali, toto právo
k predmetným nehnuteľnostiam nikdy nenadobudli, teda ho nemohli na žalovaných ani platne previesť.
Dobrá viera žalovanej v rade 2/ je rozhodná iba potiaľ, že jej možno priznať všetky práva a povinnosti

oprávneného držiteľa tak, ako vyplývajú z ust. § 129 a nasl. Občianskeho zákonníka. Dobrá viera
nie je takej intenzity, aby zabránila vlastníkovi nehnuteľnosti účinne uplatňovať svoje absolútne právo.
Inak povedané, pokiaľ zápis v katastri nehnuteľností nezodpovedá skutočnosti, má táto prevahu nad
katastrom, čo je vyjadrené tým, že údaje zapísané v katastri nehnuteľností sa považujú za platné, len
pokiaľ sa nepreukáže opak.“ K uvedenému nálezu ústavného súdu, z ktorého vychádzali súdy nižšej

inštancie najvyšší súd poukazuje na to, že nálezom sp. zn. I. ÚS 549/2015 zo dňa 16.03.2016 ústavný
súd rozhodol, že bolo porušené základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a právo na spravodlivé súdne konanie sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 21CoKR/3/2013 z 29.
októbra 2013 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Obdo/24/2014 z

30. apríla 2014. Podstatou konania pred všeobecnými súdmi bola žaloba sťažovateľa, ktorou sa podľa
§ 78 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov domáhal vylúčenia nehnuteľností z konkurznej podstaty zapísaných pre
katastrálne územie mesta 2 ako kultúrny dom súp. č. 2270, o výmere 1750 m2 a zast. plocha o výmere
1051 m2, ktoré nadobudol na základe kúpnej zmluvy z 15. februára 2000 od predávajúceho úpadcu,

v zastúpení správcom konkurznej podstaty a súhlasu príslušného konkurzného súdu opatrením zo 14.
decembra 1999 za kúpnu cenu 33.193,92 €, ale ktoré žalovaný správca konkurznej podstaty úpadcu
v konkurze, 29. októbra 2007 zapísal do konkurznej podstaty úpadcu. Z bodu 13 nálezu vyplýva,
že skutkovo išlo o situáciu keď privatizovaný majetok od štátu získala spoločnosť, ktorá ju v rámci
speňažovania svojho majetku v zastúpení správcom konkurznej podstaty a so súhlasom konkurzného

súdu previedla kúpnou zmluvou z roku 2000 s povoleným vkladom vlastníckeho práva 9. marca
2000 do príslušného katastra nehnuteľností na sťažovateľa. Najvyšší súd konštatuje, že Ústavný súd
SR nerozhodoval o porušení článku 20 ods. 1 Ústavy SR (právo vlastniť majetok) ani o porušení
čl.1 (Ochrana majetku) Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, ku ktorým judikatúra je pre všeobecné súdy rozhodujúca v občianskoprávnom konaní o určenie

vlastníckeho interpretačne záväzná v zmysle čl. 152 ods. 4 Ústavy SR pri hmotnoprávnej interpretácií
ustanovenia § 126 ods. 1 OZ. Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd nerozhodol, že došlo k porušeniu
práva na ochranu majetku sťažovateľa ako dobromyseľného nadobúdateľa, ale vrátil vec súdu na ďalšie
konanie porušenie práva na súdnu ochranu za účelom opätovného právneho posúdenia a vecného
odôvodnenia nového rozhodnutia. Táto skutočnosť následne umožnila, aby právne otázky nadobúdania

vlastníckeho práva boli predmetom ďalšieho skúmania, ktoré bolo uzavreté v rámci všeobecných súdov
rozhodnutím veľkého senátu Obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 1VObdo/2/2020 zo dňa 27. apríla 2021. Najvyšší súd pri posudzovaní prípustnosti dovolania nie je
viazaný (a zároveň obmedzený) rozhodnutiami najvyššieho súdu, ktoré v dovolaní označil dovolateľ (viďrozhodnutie veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia sp. zn. 1VObdo/2/2020). V otázke prelomenia
zásady nemo plus iuris a s tým súvisiaceho nadobudnutia vlastníckeho práva od nevlastníka na základe
dobrej viery nadobúdateľa, došlo v čase po podaní predmetného dovolania k ustáleniu rozhodovacej

praxe dovolacieho súdu a to prostredníctvom uznesenia veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia
(ďalej len „veľký senát“) z 27. apríla 2021 sp. zn. 1VObdo/2/2020. K retrospektívnym účinkom zmenenej
judikatúry dovolací súd vyjadruje vo svojich rozhodnutiach (sp. zn. 8MCdo/4/2014, 3Cdo/223/2016,
3Cdo/198/2017, 9Cdo/67/2020, 7Cdo/20/2021) priebežne stabilný názor, že pokiaľ dôjde k zmene
judikatúry bez zmeny právnej normy, nejde o zmenu právneho pravidla; ide o tú istú normu a iba

je nanovo vyjadrený jej obsah. Z toho vyplýva, že účinky zmeny judikatúry nemožno obmedziť len
do budúcnosti, ale nový právny názor je potrebné aplikovať aj na všetky už prebiehajúce konania.
Vychádza sa z prevažujúceho prístupu, že súd právo netvorí, ale iba nachádza. V predmetnom
rozhodnutí veľký senát vo vzťahu k nastolenej právnej otázke okrem iného uviedol, že slovenská
právna úprava nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka vo všeobecnosti neupravuje, keďže
vlastnícke právo možno nadobudnúť len zákonom predpísaným spôsobom. To platí tak v prípade

derivatívneho nadobúdania vlastníckeho práva, ako aj v prípade originárneho nadobúdania vlastníckeho
práva. Nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka právna úprava umožňuje len v zákonom
upravených prípadoch, predstavujúcich výnimku zo zásady, že vlastnícke právo možno nadobudnúť len
od vlastníka, a len v týchto prípadoch zákon uprednostňuje ochranu dobromyseľného nadobúdateľa veci
a umožňuje prelomenie zásady nemo plus iuris. Veľký senát dodal, že z predmetného konštatovania

vyplýva, že neprichádza do úvahy, aby súdy bez toho, aby existoval zákonný podklad, rozširujúco
vyvodzovali možnosť ochrany dobromyseľného nadobúdateľa tým spôsobom, že samotná dobrá viera
nadobúdateľa postačuje na priznanie jej vlastníckeho práva, t. j. že by nadobudnutie vlastníckeho
práva od nevlastníka bolo prípustné vo všeobecnosti. Uvedené platí bez ohľadu na to, že zotrvanie
na zásade nemo plus iuris môže pôsobiť v subjektívnej rovine nespravodlivo voči nadobúdateľovi

veci. Zároveň uviedol, že nadobudnutie veci v dobrej viere od nevlastníka vo všeobecnosti (t. j.
okrem prípadov výslovne predpokladaných zákonom) nie je možné zaradiť ani medzi iné skutočnosti
ustanovené zákonom, na základe ktorých možno nadobudnúť vlastnícke právo k veci (podľa § 132
ods. 1 Občianskeho zákonníka). V rozhodnutí tiež poukázal na výnimky zo zásady nemo plus
iuris, uprednostňujúce ochranu dobromyseľného nadobúdateľa, ktoré sú taxatívne upravené naprieč

jednotlivýmiprávnymipredpismi.Medzitietovýnimkyzaradilustanovenia§486Občianskehozákonníka,
§ 446 Obchodného zákonníka, § 93 ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, § 19 ods. 3 zákona
o cenných papieroch a § 61 Exekučného poriadku (v znení účinnom do 31. marca 2017), (resp. §
140 ods. 2 písm. l/ v spojení s § 150 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01. apríla
2017), pričom uviedol, že v iných prípadoch má dobrá viera nadobúdateľa význam len pri nárokoch

podľa ustanovenia § 126 ods. 2 v spojení s § 129 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorých sa však
nadobúdateľ v dobrej viere - ktorý sa nestal vlastníkom veci s poukazom na zásadu nemo plus iuris
- nemôže domáhať voči skutočnému vlastníkovi veci. Ďalej konštatoval, že pri posudzovaní zásady
nemo plus iuris (resp. ochrany dobromyseľného nadobúdateľa) je potrebné rozlišovať situácie, kedy
došlo po uzatvorení kúpnej zmluvy k zrušeniu nadobúdacieho titulu predávajúceho od situácie, kedy

sa predávajúci vôbec nestal vlastníkom prevádzanej nehnuteľnosti, napríklad z dôvodu (absolútnej)
neplatnosti zmluvy ako nadobúdacieho titulu na strane predávajúceho. Dodal, že v prípade neplatnej
zmluvy o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam nedochádza k právnym následkom ňou
predkladaným. Uvedené okrem iného znamená, že ňou nedochádza k prevodu vlastníckeho práva z
prevodcu na nadobúdateľa a keďže nadobúdateľ vlastnícke právo k nehnuteľnostiam nenadobudol,

nemôže s danými nehnuteľnosťami nakladať, čo okrem iného znamená, že nadobúdateľ ich nemôže
ďalej previesť na ďalší subjekt (ktorý sa v takom prípade taktiež nemôže stať ich vlastníkom). Vyslovil
tiež záver, že je potrebné naďalej zotrvať na právnom závere vyslovenom najvyšším súdom už v
rozsudku sp. zn. 1Cdo/96/1995 (publikovanom v časopise Zo súdnej praxe pod č. 39/1998), v zmysle
ktorého „absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva bez ďalšieho priamo zo zákona a hľadí sa

naň, ako by nebol urobený; táto neplatnosť nemôže byť zhojená dodatočným schválením a nemôže
sa konvalidovať ani dodatočným odpadnutím dôvodu neplatnosti. Absolútne neplatný právny úkon
nespôsobí právne následky ani v prípade, že na jeho základe už bolo kladne rozhodnuté o vklade
vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností.“ Možnosť prelomenia zásady nemo plus iuris - okrem
zákonom predvídaných výnimiek - nie je podľa veľkého senátu možné odvodiť ani zo znenia ustanovenia

§ 70 ods. 1 katastrálneho zákona, a to ani s odkazom na článok 1 ods. 1 ústavy, z ktorého ako
takého tiež nie je možné odvodiť uprednostnenie ochrany dobrej viery nadobúdateľa nehnuteľnosti
pred ochranou jej vlastníka alebo aspoň pomerovanie medzi ochranou vlastníka veci a dobrou vierou
ďalšieho nadobúdateľa. Dospel k záveru, že dobrá viera nadobúdateľa nehnuteľnosti v správnosťzapísaného údaja v katastri nehnuteľností o jej (predchádzajúcom) vlastníkovi nepostačuje pre záver
súdu o tom, že mohol nadobudnúť vlastnícke právo (a pre poskytnutie ochrany tomuto právu), ak sa
preukáže, že táto zapísaná osoba v skutočnosti v čase uzavretia kúpnej zmluvy nebola vlastníkom

prevádzanej nehnuteľnosti, napríklad z dôvodu, že predchádzajúca zmluva o prevode nehnuteľnosti
predstavovala absolútne neplatný právny úkon. Z dôvodu absolútnej neplatnosti zmluvy predávajúci
nemohol nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti a rovnako tak nemohol „neexistujúce“ vlastnícke
právo previesť na ďalšiu osobu, hoci konajúcu v dobrej viere. Naďalej tak je potrebné zotrvať na
právnom závere, že absolútne neplatný právny úkon nespôsobí právne následky ani v prípade, ak

na jeho základe už bolo kladne rozhodnuté o vklade vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností.
Vzhľadom na rozhodnutie veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia, najvyšší súd pristúpil k posúdeniu
dovolateľomnastolenejotázkyvzmysle§421ods.1písm.a)CSP.Najvyššísúduvádza,žeprávnyzáver
vyjadrený v rozhodnutí veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia je aktuálny a berie naň zreteľ v tomto
preskúmavanom prípade, nakoľko oba súdy ako rozhodujúcu právnu otázku riešili práve kolíziu týchto
dvoch ústavných princípov, a to princípu ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa a princípu ochrany

vlastníckeho práva pôvodného vlastníka. Súdy konštatovali, že kúpna zmluva z 03.11.1999 o prevode
nehnuteľností z pôvodnej žalobkyne na pôvodných žalovaných (L. D. a B. M.) a zmluva o pôžičke na
sumu 1.100.000,- Sk medzi pôvodnou žalobkyňou ako veriteľkou a pôvodnými žalovanými ako dlžníkmi,
je absolútne neplatná pre rozpor so zákonom a dobrými mravmi a, že na základe neplatného právneho
úkonu nemohla pôvodná žalovaná L. D. nadobudnúť vlastníctvo a ďalej ho previesť na žalovaných

1/ a 2/ kúpnou zmluvou zo dňa 29.10.2004. Súd prvej inštancie v rozsudku z 23.06.2016 sp. zn.
27C/190/2000 však uviedol, že v zmysle zásady ochrany tej osoby, ktorá robila právny úkon s dôverou
v určitý - jej stranou prezentovaný skutkový stav, ktorý bol potvrdený údajmi z verejnej štátom vedenej
evidencie potom, ako ho aproboval kataster nehnuteľností, musí byť nadobúdateľovi vlastníckeho práva
(žalovaní 1/ a 2/), pokiaľ toto právo nadobudol v dobrej viere, poskytovaná ochrana, pretože v opačnom

prípade by si nikdy nemohol byť istý svojim vlastníctvom, čo by bolo v rozpore s poňatím materiálneho
právnehoštátu.Vprípadevzájomnejkolízieústavnýchhodnôtatoprincípuochranydobrejvieryďalšieho
nadobúdateľa a princípu ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka, treba prihliadnuť na princíp
všeobecnej spravodlivosti a chrániť s ohľadom na okolnosti rozhodovaného prípadu, vlastnícke právo
nadobúdateľa konajúceho v dobrej viere. Keďže súd prvej inštancie mal za preukázané, že žalovaní

1/ a 2/ konali v dobrej viere, čo zakladá poskytnutie ochrany ich vlastníckemu právu, aj keď odvodzujú
svoje vlastnícke právo k nehnuteľnostiam evidovaným v katastri nehnuteľností od právneho úkonu,
ktorý bol posúdený ako absolútne neplatný, žalobu zamietol. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu
prvej inštancie a potvrdil napadnutý rozsudok. Vec prejednávajúci senát, súc viazaný právnymi závermi
vyslovenými veľkým senátom v uznesení z 27. apríla 2021 sp. zn. 1VObdo/2/2020, vychádzajúc z

ustanovenia § 48 ods. 3 veta prvá CSP, dospel v preskúmavanom prípade k záveru, že pokiaľ súd prvej
inštancievspojenísodvolacímsúdomzaložilsvojerozhodnutievdovolateľomnastolenejprávnejotázke
na právnom názore, podľa ktorého ochrana pôvodnej žalobkyne B. H. ako pôvodnej vlastníčky spornej
nehnuteľnosti zaručovaná zásadou „nikto nemôže previesť viac práv, než má sám“ bola v predmetnej
veci prelomená ochranou dobrej viery žalovaných ako nadobúdateľov tejto nehnuteľností (za situácie,

keď nešlo ani o jeden z taxatívne vymedzených prípadov, ktoré zákon v súvislosti s nadobudnutím
vlastníckeho práva s poukazom na dobrú vieru ich nadobúdateľa výslovne upravuje), treba mať za to,
že ich rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Vzhľadom na to dospel dovolací
súd k záveru, že dovolanie žalobcu je nielen prípustné podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP, ale aj dôvodné
(§ 432 ods. 2 CSP). Ak je dovolanie dôvodné, dovolací súd napadnuté rozhodnutie zruší (§ 449 ods. 1

CSP). Ak dovolací súd zruší napadnuté rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec odvolaciemu
súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, zastaviť konanie, prípadne postúpiť vec orgánu, do
ktorého právomoci patrí (§ 450 CSP). Najvyšší súd v súlade s týmito ustanoveniami zrušil rozhodnutie
odvolacieho súdu, keďže nápravu nemožno dosiahnuť iba zrušením rozhodnutia odvolacieho súdu,
dovolací súd zrušil aj rozhodnutie súdu prvej inštancie (§ 449 ods. 2 CSP) a vec mu vrátil na ďalšie

konanie (§ 450 CSP).

34. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej
inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu. [§ 455 CSP]

35. Na základe citovaného ustanovenia zákona súd prvej inštancie, viazaný právnym názorom
dovolacieho súdu, ktorý vo vzťahu k dovolaniu podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP dospel k záveru, že
dovolanie žalobcu je nielen prípustné podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP, ale aj dôvodné (§ 432 ods. 2
CSP) posúdil vec v intenciách právneho názoru najvyššieho súdu.36. Základom rozhodnutia súdu prvej inštancie je v tomto štádiu už len posúdenie právnej otázky,
či je možné platne nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti od jej nevlastníka iba na základe

dobromyseľnosti nadobúdateľa, či jedna zo základných zásad súkromného práva „nemo plus iuris ad
alium transferre potest quam ipse habet“, chrániaca vlastnícke právo skutočného (pravého) vlastníka,
môže byť prelomená dobrou vierou nadobúdateľa.

37. Súd prvej inštancie, v súlade s právnym názorom najvyššieho súdu, ktorý skutkový stav posúdil

v zmysle rozhodnutí súdu prvého stupňa (v tom čase) a odvolacieho súdu („súdy konštatovali, že kúpna
zmluva z 3.11.1999 o prevode nehnuteľností z pôvodnej žalobkyne na pôvodných žalovaných L. D.
a B. M. a zmluva o pôžičke na sumu 1.100.000,- Sk medzi pôvodnou žalobkyňou ako veriteľkou a
pôvodnými žalovanými ako dlžníkmi, je absolútne neplatná pre rozpor so zákonom a dobrými mravmi,
že na základe neplatného právneho úkonu nemohla pôvodná žalovaná L. D. nadobudnúť vlastníctvo a
ďalej ho previesť na žalovaných 1/ a 2/ kúpnou zmluvou zo dňa 29.10.2004“), po vykonanom dokazovaní

majúc preukázané, že kúpna zmluva z 3.11.1999 o prevode nehnuteľností z pôvodnej žalobkyne B. H. F.
J.naL.D.aB.M.azmluvaopôžičkenasumu1.100.000,-SkmedzipôvodnoužalobkyňouB.H.F.J.,ako
veriteľkou, a žalovanou L. D. a B. M., ako dlžníkmi, je neplatná pre rozpor so zákonom a dobrými mravmi,
a teda že na základe neplatného právneho úkonu - kúpnej zmluvy z 3.11.1999 o prevode nehnuteľností
- nemohla L. D. nadobudnúť vlastníctvo, a nemohla ho teda ani platne ďalej previesť na žalovaných

v 1/ a 2/ kúpnou zmluvou z 29.10.2004. Súd mal ďalej z vykonaného dokazovania preukázané, že
žalovaní 1/ a 2/ B. E. a H. I. boli dobromyseľní pri uzatváraní kúpnej zmluvy dňa 29.10.2004 (nemali
vedomosť o existujúcom súdnom spore, nemali vedomosť o právnych vadách nehnuteľnosti, keďže
ako nadobúdatelia nehnuteľnosti ani pri vynaložení potrebnej opatrnosti, ktorú bolo možné od nich
požadovať, nemohli mať - z hľadiska kritéria priemerne obozretného jedinca - dôvodné pochybnosti o

tom, že subjektu, ktorý je ako nositeľ určitého práva zapísaný v katastri nehnuteľností, takéto právo
nesvedčí), majúc tieto skutočnosti preukázané z vykonaného dokazovania výpoveďou žalovaného 1/
a 2/ B. E. a H. I., výpoveďou svedkov L. D. a B. M., oboznámením s listinnými dôkazmi, najmä LV č.
XXX C. M. XXX, ktorý bol vyhotovený 18.8.2004, t.j. pred uzatvorením kúpnej zmluvy, kúpnou zmluvou
uzatvorenou medzi predávajúcou L. D. a kupujúcimi žalovanými 1/ a 2/ dňa 29.10.2014, ktorej vklad bol

povolený 02.11.2004, znaleckým posudkom č. XXX/XXXX znalca A. N. E. zo dňa 19.8.2004 za účelom
určenia hodnoty predmetných nehnuteľností.

38. Na základe vyššie uvedeného vykonaného dokazovania dospel súd k právnemu záveru, keďže
zapísaná osoba (L. D.) v čase uzavretia kúpnej zmluvy nebola vlastníkom prevádzanej nehnuteľnosti

(z dôvodu, že zmluva o prevode nehnuteľnosti predstavovala absolútne neplatný právny úkon), že
predávajúca L. D. nemohlo nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti a rovnako tak nemohla
„neexistujúce“ vlastnícke právo previesť na ďalšie osoby (žalovaní 1/ a 2/) hoci konajúce v dobrej viere.

39. Vyššie uvedené skutkové a právne závery žiadnym spôsobom, podľa súdu prvej inštancie,

nevyvrátilo ani doplnené dokazovanie výpoveďou svedkyne B. C. (nevyhodnotenie ktorého zo strany
najvyššieho súdu bolo dôvodom pre zrušenie rozhodnutia zo strany ústavného súdu), ani výpoveď
žalobcu. Súd prvej inštancie opakovane uvádza, že aj napriek vykonania výsluchu B. C., jej výpoveď
žiadnym spôsobom nespochybnila otázku dobromyseľnosti, alebo nedobromyseľnosti žalovaných 1/
a 2/, keďže sa nijakým spôsobom nezúčastňovala na rokovaní o predaji nehnuteľností medzi L. D.

a žalovanými 1/ a 2/.

40.Súdprvejinštancie,povykonanomdokazovaní,vsúladesprávnymnázoromdovolaciehosúdupreto
uvádza, že „slovenská právna úprava nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka vo všeobecnosti
neupravuje, keďže vlastnícke právo možno nadobudnúť len zákonom predpísaným spôsobom. To platí

takvprípadederivatívnehonadobúdaniavlastníckehopráva,akoajvprípadeoriginárnehonadobúdania
vlastníckeho práva. Nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka právna úprava umožňuje len
v zákonom upravených prípadoch, predstavujúcich výnimku zo zásady, že vlastnícke právo možno
nadobudnúť len od vlastníka, a len v týchto prípadoch zákon uprednostňuje ochranu dobromyseľného
nadobúdateľa veci a umožňuje prelomenie zásady nemo plus iuris. Z predmetného konštatovania

vyplýva, že neprichádza do úvahy, aby súdy bez toho, aby existoval zákonný podklad, rozširujúco
vyvodzovali možnosť ochrany dobromyseľného nadobúdateľa tým spôsobom, že samotná dobrá viera
nadobúdateľa postačuje na priznanie jej vlastníckeho práva, t.j. že by nadobudnutie vlastníckeho
práva od nevlastníka bolo prípustné vo všeobecnosti. Uvedené platí bez ohľadu na to, že zotrvaniena zásade nemo plus iuris môže pôsobiť v subjektívnej rovine nespravodlivo voči nadobúdateľovi
veci. Nadobudnutie veci v dobrej viere od nevlastníka vo všeobecnosti (t. j. okrem prípadov výslovne
predpokladaných zákonom) nie je možné zaradiť ani medzi iné skutočnosti ustanovené zákonom,

na základe ktorých možno nadobudnúť vlastnícke právo k veci (podľa § 132 ods. 1 Občianskeho
zákonníka). Výnimky zo zásady nemo plus iuris, uprednostňujúce ochranu dobromyseľného
nadobúdateľa, sú taxatívne upravené naprieč jednotlivými právnymi predpismi. Medzi tieto výnimky
patria ustanovenia § 486 Občianskeho zákonníka, § 446 Obchodného zákonníka, § 93 ods. 3 zákona
o konkurze a reštrukturalizácii, § 19 ods. 3 zákona o cenných papieroch a § 61 Exekučného poriadku

(v znení účinnom do 31. marca 2017), (resp. § 140 ods. 2 písm. l/ v spojení s § 150 ods. 2 Exekučného
poriadku v znení účinnom od 1. apríla 2017), v iných prípadoch má dobrá viera nadobúdateľa význam
len pri nárokoch podľa ustanovenia § 126 ods. 2 v spojení s § 129 ods. 1 Občianskeho zákonníka,
ktorýchsavšaknadobúdateľvdobrejviere-ktorýsanestalvlastníkomvecispoukazomnazásadunemo
plus iuris - nemôže domáhať voči skutočnému vlastníkovi veci. Pri posudzovaní zásady nemo plus iuris
(resp. ochrany dobromyseľného nadobúdateľa) je potrebné rozlišovať situácie, kedy došlo po uzatvorení

kúpnej zmluvy k zrušeniu nadobúdacieho titulu predávajúceho od situácie, kedy sa predávajúci vôbec
nestal vlastníkom prevádzanej nehnuteľnosti, napríklad z dôvodu (absolútnej) neplatnosti zmluvy ako
nadobúdacieho titulu na strane predávajúceho. V prípade neplatnej zmluvy o prevode vlastníckeho
práva k nehnuteľnostiam nedochádza k právnym následkom ňou predkladaným, čo okrem iného
znamená, že ňou nedochádza k prevodu vlastníckeho práva z prevodcu na nadobúdateľa a keďže

nadobúdateľ vlastnícke právo k nehnuteľnostiam nenadobudol, nemôže s danými nehnuteľnosťami
nakladať, nadobúdateľ ich nemôže ďalej previesť na ďalší subjekt (ktorý sa v takom prípade taktiež
nemôže stať ich vlastníkom). Absolútne neplatný právny úkon nespôsobí právne následky ani v prípade,
že na jeho základe už bolo kladne rozhodnuté o vklade vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností.
Možnosť prelomenia zásady nemo plus iuris - okrem zákonom predvídaných výnimiek - nie je možné

odvodiť ani zo znenia ustanovenia § 70 ods. 1 katastrálneho zákona, a to ani s odkazom na článok
1 ods. 1 ústavy, z ktorého ako takého tiež nie je možné odvodiť uprednostnenie ochrany dobrej viery
nadobúdateľa nehnuteľnosti pred ochranou jej vlastníka alebo aspoň pomerovanie medzi ochranou
vlastníka veci a dobrou vierou ďalšieho nadobúdateľa. Dobrá viera nadobúdateľa nehnuteľnosti v
správnosť zapísaného údaja v katastri nehnuteľností o jej (predchádzajúcom) vlastníkovi nepostačuje

pre záver súdu o tom, že mohol nadobudnúť vlastnícke právo (a pre poskytnutie ochrany tomuto právu),
ak sa preukáže, že táto zapísaná osoba v skutočnosti v čase uzavretia kúpnej zmluvy nebola vlastníkom
prevádzanej nehnuteľnosti, napríklad z dôvodu, že predchádzajúca zmluva o prevode nehnuteľnosti
predstavovala absolútne neplatný právny úkon. Z dôvodu absolútnej neplatnosti zmluvy predávajúci
nemohol nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti a rovnako tak nemohol „neexistujúce“ vlastnícke

právo previesť na ďalšiu osobu, hoci konajúcu v dobrej viere. Naďalej tak je potrebné zotrvať na právnom
závere, že absolútne neplatný právny úkon nespôsobí právne následky ani v prípade, ak na jeho základe
už bolo kladne rozhodnuté o vklade vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností.“ (citujúc uznesenie
veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia z 27. apríla 2021 sp. zn. 1VObdo/2/2020).

41. V tomto prípade, v čase po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia, z dôvodu dovolania, v otázke
prelomenia zásady nemo plus iuris a s tým súvisiaceho nadobudnutia vlastníckeho práva od nevlastníka
na základe dobrej viery nadobúdateľa, došlo k ustáleniu rozhodovacej praxe a to prostredníctvom
uznesenia veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia z 27. apríla 2021 sp. zn. 1VObdo/2/2020, na
základe čoho súd prvej inštancie v zhode s právnym názorom dovolacieho súdu uvádza, že pokiaľ dôjde

k zmene judikatúry bez zmeny právnej normy, nejde o zmenu právneho pravidla; ide o tú istú normu
a iba je nanovo vyjadrený jej obsah, na základe čoho účinky zmeny judikatúry nemožno obmedziť len
do budúcnosti, ale nový právny názor je potrebné aplikovať aj na všetky už prebiehajúce konania. Súd
prvej inštancie zároveň uvádza, že výsluch svedkyne B. C. nepreukázal medzi stranami sporu ani takú
spornú skutkovú okolnosť, ktorá bola pre meritórne posúdenie žalobného nároku významná, pretože

súd prvej inštancie vec právne posudzoval z dôvodu zmeny judikatúry bez zmeny právnej normy, čím
nejde o zmenu právneho pravidla.

42. Vzhľadom na vyššie uvedené, pretože nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka právna
úprava umožňuje len v zákonom upravených prípadoch, predstavujúcich výnimku zo zásady, že

vlastnícke právo možno nadobudnúť len od vlastníka (právny vzťah medzi žalobcom resp. jej právnou
predchodkyňou a žalovanými 1/ a 2/ však medzi tieto nepatrí), a len v týchto prípadoch zákon
uprednostňuje ochranu dobromyseľného nadobúdateľa veci a umožňuje prelomenie zásady nemo plus
iuris, neprichádza do úvahy, aby súd bez toho, aby existoval zákonný podklad, rozširujúco vyvodzovalmožnosť ochrany dobromyseľného nadobúdateľa tým spôsobom, že samotná dobrá viera nadobúdateľa
postačuje na priznanie vlastníckeho práva od nevlastníka (bez ohľadu na to, že zotrvanie na zásade
nemo plus iuris môže pôsobiť v subjektívnej rovine nespravodlivo voči nadobúdateľovi veci), súd vyhovel

žalobe žalobcu a určil, že do dedičstva po neb. B. H. F. J., zomrelej 18.9.2007 patria nehnuteľnosť
vedená na liste vlastníctva č. XXX, obec E. - K., kat. územie K., a to parc. č. 258/1 orná pôda vo výmere
4320 m2 pod B1 a B2 v celosti a nehnuteľnosť vedená na liste vlastníctva č. XXX, obec E. - K., kat.
územie K., a to par. č. 258/7orná pôda vo výmere 732 m2 pod B1 a B7 v podiele 14/24 z celku.

43.Súdzároveňžalobuourčenie,žežalovaníA.F.E.,aA.H.I.niesúvlastníkminehnuteľnostívedených
v Okresnom úrade Košice, katastrálny odbor na liste vlastníctva č. XXX ako parcela č. 258/1 - orná pôda
vo výmere 4.320 m2 a na liste vlastníctva č. XXX ako parcela č. 258/7 - orná pôda vo výmere 723 m2
v katastrálnom území K., zamietol.

44. Pri určovacej žalobe znie žalobný návrh na určenie či tu právo je (pozitívna určovacia žaloba)

alebo či tu právo nie je (negatívna určovacia žaloba). Ak žalobca v určovacej žalobe tvrdí existenciu
alebo neexistenciu určitého práva, znamená to, že vyhovujúci rozsudok vydaný na jej základe bude mať
deklaratórne účinky. Uvedené platí aj pri žalobách dedičov, ktorým žiadajú o určenie, že určitá vec patrí
do dedičstva.

45. „Petit“ je nevyhnutnou obsahovou súčasťou žaloby, v ktorej žalobca vyjadruje to, čo žiada (aké
rozhodnutie požaduje od súdu). Žalobný petit môže obsahovať aj niekoľko požiadaviek, ako má súd
rozhodnúť; petit žaloby sa môže týkať aj viacerých nárokov. Žalobca môže v žalobe formulovať aj
tzv. eventuálny petit. Žalobou s eventuálnym petitom sa žalobca domáha, aby súd vyhovel jeho
požiadavke (primárnemu petitu), a pre prípad, že primárnemu petitu súd nevyhovie, aby vyhovel jeho

ďalšej požiadavke (eventuálnemu petitu). Eventuálnym petitom žaloby sa uplatňuje jeden nárok, pričom
jeden petit vylučuje druhý petit (súd napríklad nemôže žalovanému uložiť povinnosť vydať vec a zároveň
aj povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu za vec). Ak súd rozhodne podľa prvého (primárneho) petitu,
o druhom petite už nerozhoduje. Ak rozhoduje podľa druhého (subsidiárneho) petitu, prvý petit zamietne.
Vzájomný vzťah oboch petitov je teda daný tým, že súd sa môže zaoberať a rozhodovať o druhom

(eventuálnom) petite až potom, kedy je zistená a preukázaná neodôvodnenosť alebo neopodstatnenosť
plnenia v zmysle prvého petitu.

46. Žalobca v spore žiada určiť, že do dedičstva po neb. B. H. F. J., patria nehnuteľnosti a súčasne
(„eventuálne“)žežalovaní1/a2/niesúvlastníkminehnuteľnosti.Vtomtoprípadesaalenejednáotakýto

(eventuálny) petit, keďže podstatou eventuality nie je objektívna nemožnosť vyhovenia prvému petitu.
Je faktom, že cieľom žalobcu je, aby neb. B. H. F. J. nikdy nestratila svoje vlastníctvo a žalovaný 1/
a 2/ ho nikdy nenadobudli, avšak z formálnoprocesného hľadiska bolo vecou žalobcu, akým spôsobom
tento cieľ dosiahne, t.j. buď určením, že sporná nehnuteľnosť patrí do dedičstva po neb. B. H. F. J., alebo
určením, že žalovaní 1/ a 2/ nie sú vlastníkmi spornej nehnuteľnosti. Pokiaľ je teda žalobou súčasne

žalované určenie, že žalovaní 1/ a 2/ nie sú vlastníkmi určitej veci (teda určenie negatívne), ako i určenie,
že žalobca (ako dedič, ktorý žiada o určenie, že určitá vec patrí do dedičstva) je vlastníkom tej istej veci
(teda určenie pozitívne), navrhované pozitívne určenie v sebe zahrňuje i navrhované určenie negatívne.
Súduprvejinštancietakzadanejprocesnejsituácieneostávaloničiné,akojedenzdvochpožadovaných
žalobných návrhov (negatívne určenie) zamietnuť.

XX. Vo vzťahu k tvrdeniam žalobcu, že žalovaní 1/ a 2/ nehnuteľnosť vydržali súd prvej inštancie uvádza,
že uvedené skutkové a právne tvrdenia nemal preukázané.

48. Vydržanie je osobitný originálny spôsob nadobudnutia vlastníctva. K tomu, aby bolo možné

nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním musia byť splnené súčasne zákonné predpoklady a to, že
držba veci musí byť oprávnená po celú vydržaciu dobu, že musí ísť o neprerušovaný stav užívania
predmetu vydržania počas zákonom ustanovenej doby a že musí ísť o spôsobilý predmet vydržania.
Predpokladom vydržania je skutočnosť, že držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že
mu vec alebo právo patrí. Posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný,

že mu vec patrí, nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa. Dobromyseľnosť
držiteľa musí byť posudzovaná aj z hľadiska, či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno
s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte požadovať, mal alebo mohol mať
pochybnosti, že užíva nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo nenadobudol. Pri posudzovaní oprávnenostidržby treba teda vychádzať zo zásady, že jej predpokladom je presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná
bezprávne, ak si určitú vec prisvojuje. Vo všeobecnosti platí, že dobromyseľnosť zaniká v okamihu,
kedy sa držiteľ zoznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne museli vyvolať pochybnosti o tom, že mu

vec právom patrí alebo že je subjektom práva, ktorého obsah vykonáva. Pre zánik dobromyseľnosti a
následné prerušenie vydržacej doby je teda rozhodujúca vedomosť držiteľa o takýchto skutočnostiach.
Takýto okamžik nastáva napr. doručením návrhu na začatie konania, v ktorom iná osoba uplatňuje
svoje právo k veci. Samotné uzavretie kúpnej zmluvy inou osobou (jej registrácia, resp. vklad
vlastníckeho práva), prípadne uzavretie zmluvy o dočasnom užívaní nehnuteľnosti, bez ďalšieho

nespôsobuje prerušenie dobromyseľnosti skoršieho kupujúceho, ak tento užíval nehnuteľnosť aj naďalej
nerušene bez toho, aby sa dozvedel o tom, že vlastníctvo k nej nadobudol na základe neskoršej zmluvy
niekto iný.

49. Oprávnená držba teda predpokladá, že držiteľ je v dobrej viere, že mu vec (alebo právo) patrí a že je
v dobrej viere so zreteľom ku všetkým okolnostiam (§ 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Posúdenie,

či je držiteľ v dobrej viere je potrebné hodnotiť vždy objektívne, nikdy nie zo subjektívneho hľadiska (z
hľadiska osobného presvedčenia) samotného držiteľa. O dobrej viere možno teda uvažovať tam, kde
držiteľ vec nadobúda v omyle, že mu vec patrí a ide o omyl ospravedlniteľný, teda taký, ku ktorému
došlo napriek tomu, že postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti
a povahu konkrétneho prípadu od kohokoľvek požadovať. Je preto nevyhnutné vždy vziať do úvahy, či

držiteľ nemal resp. či nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodne pochybnosti o tom, že vec právne
patrí. Rovnako je nutné nazerať na zánik dobrej viery. Tá zaniká okamžikom, kedy sa držiteľ zoznámil so
skutočnosťami, ktoré objektívne museli vyvolať pochybnosti o tom, že mu vec patrí, a na tom nič nemení
skutočnosť, že držiteľ bude subjektívne i naďalej v dobrej viere. Je bez významu, akým spôsobom
bude držiteľ s týmito skutočnosťami oboznámený, podstatné je to, že budú takého charakteru, aby boli

schopné (pri postupe s obvyklou mierou opatrnosti) u každého vyvolať pochybnosti o vlastníctve veci.

50. V tomto prípade je zrejmé, že žalovaní 1/ a 2/ ako vlastníci nadobudli vedomosť, že kupovali
nehnuteľnosť od subjektu, ktorý nebol ich vlastníkom a že môže byť kúpna zmluva z 29.10.2004
neplatná najneskôr 23.5.2005 resp. 24.6.2005 (po doručení uznesenia o pristúpení do konania

žalovaný 1/ dňa 6.5.2005, žalovaný 2/ dňa 24.6.2005) t.j. vtedy došlo k zániku ich dobromyseľnosti
(dobromyseľnosť zaniká v okamihu, kedy sa držiteľ zoznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne museli
vyvolať pochybnosti o tom, že mu vec právom patrí) a i keby boli subjektívne presvedčení o tom, že
sú vlastníkmi spornej nehnuteľnosti (na základe rozhodnutí súdu, ktoré boli v ich prospech) uvedené
(subjektívne) presvedčenie nestačí. Objektívne presvedčenie mohli opätovne získať najskôr 4.7.2017

(právoplatnosťou rozhodnutia), dobrá viera im ale následne (objektívne) zanikla najneskôr 20.10.2022
(kedy právnemu zástupcovi žalovaných 1/ a 2/ bolo doručené uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky č.k. 7 Cdo 77/2020-938 z 24. augusta 2022 ktorým rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 25.
mája 2017 sp. zn. 5Co/429/2016 a rozsudok Okresného súdu Košice II z 23. júna 2016 sp. zn. 27 C
190/2000 zrušil a vec vrátil Okresnému súdu Košice II na ďalšie konanie).

51. Z uvedeného dôvodu nemohli splniť podmienku oprávnenej držby počas celej dĺžky vydržacej doby,
pretože došlo k jej prerušeniu, ktoré sa neobnovilo ani pri novom vzniku a začala im plynúť nová
vydržacia doba, u ktorej nešlo o neprerušovaný stav užívania predmetu vydržania počas zákonom
ustanovenej desaťročnej doby.

52. Ak dôjde k prerušeniu vydržacej doby v dôsledku toho, že držiteľ prestal byť dobromyseľný v tom, že
mu vec patrí, plynutie takto prerušenej vydržacej doby sa neobnovuje ani pri novom vzniku oprávnenej
držby tej istej veci; v takom prípade začína plynúť nová vydržacia doba. (Uznesenie Najvyššieho súdu
SR, sp. zn. 2Cdo 196/2008).

53. Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania. [§
453 ods. 3 CSP]

54. Výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. [§ 257
ods. 3 CSP]

55. O trovách tohto a dovolacieho konania súd rozhodol v zmysle citovaného ustanovenia zákona.56. Žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný, patrí vo všeobecnosti náhrada trov konania.

57. V tomto prípade súd ale žalobcovi náhradu trov konania nepriznal, pretože sú tu dôvody hodné
osobitného zreteľa, ktoré spočívajú v okolnostiach na strane žalovaných 1/ a 2/. Súd prihliadol na
neúspech žalovaných 1/ a 2/ voči žalobcovi z dôvodu ochrany ich dobrej viery ako nadobúdateľov pri
nadobudnutí vlastníckeho práva. K ich neúspechu v spore došlo na základe ustálenia rozhodovacej
praxe v otázke prelomenia zásady nemo plus iuris a s tým súvisiaceho nadobudnutia vlastníckeho práva

od nevlastníka na základe dobrej viery nadobúdateľa, kedy účinky zmeny judikatúry (bez zmeny právnej
normy nejde o zmenu právneho pravidla; ide o tú istú normu a iba je nanovo vyjadrený jej obsah)
nemožno obmedziť len do budúcnosti, ale nový právny názor je potrebné aplikovať aj na všetky už
prebiehajúce konania.

Poučenie:

Odvolanie sa podáva v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na Mestskom súde Košice. [§ 362 ods.

1 CSP].

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom
rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho
sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). [§ 363 CSP)].

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania. [§ 364 CSP].

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že:

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. [§ 365 ods. 1

CSP].

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov.