Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. november 2024

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/151/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7222211150
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Angelika Sopoligová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2024:7222211150.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Angeliky Sopoligovej a členiek

senátu JUDr. Jarmily Čabaiovej a JUDr. Adriany Murínovej v spore žalobcu: A. B. C., nar. XX.X.XXXX,
bytomvD.,E.XX,zastúpenéhoJUDr.TatianouVorobelovou,advokátkousosídlomvKošiciach,Bajzova
2, proti žalovaným: 1. A. F. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom v D., G. XXXX/X, 2. A. H. I., nar. X.X.XXXX,
bytom v D., B. XXX/X, obom zastúpeným Advokátskou kanceláriou GRABAN, TORMA & PARTNERS
s.r.o., so sídlom v Košiciach, Kováčska 53, IČO: 36 730 564, o určenie, že nehnuteľnosť patrí do
dedičstva, o odvolaní strán sporu proti rozsudku Mestského súdu Košice č.k. K2-24C/42/2022-1063 zo
dňa 22. februára 2024

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j rozsudok vo výroku pod č. I.

II. M e n í rozsudok vo výroku pod č. III. tak, že priznáva žalobcovi proti žalovaným 100% nárok na
náhradu trov konania na súde prvej inštancie.

III. P r i z n á v a žalobcovi proti žalovaným 100% nárok na náhradu trov odvolacieho konania ako
aj dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Košice (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) rozsudkom označeným v záhlaví

tohto rozhodnutia rozhodol v tomto znení:
I. Súd určuje, že do dedičstva po neb. B. H. F. J., zomrelej XX.X.XXXX patria nehnuteľnosť vedená na
liste vlastníctva č. XXX, obec D. - K., kat. územie K., a to parc. č. 258/1 orná pôda vo výmere 4320 m2
pod B1 a B2 v celosti a nehnuteľnosť vedená na liste vlastníctva č. XXX, obec D. - K., kat. územie K., a
to par. č. 258/7 orná pôda vo výmere 732 m2 pod B1 a B7 v podiele 14/24 z celku.
II. Žalobu o určenie, že žalovaní A. F. D., nar. XX.XX.XXXX a A. H. I. nie sú vlastníkmi nehnuteľností
vedených v Okresnom úrade Košice, katastrálny odbor na liste vlastníctva č. XXX ako parcela č. 258/1 -

orná pôda vo výmere 4.320 m2 a na liste vlastníctva č. XXX ako parcela č. 258/7 - orná pôda vo výmere
723 m2 v katastrálnom území K., zamieta.
III. Stranám nepriznáva náhradu trov konania.

2. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol o žalobe žalobcu na určenie, že nehnuteľnosť
patrí do dedičstva podanou pôvodnou žalobkyňou B. H., F. J., na súd prvej inštancie dňa 20.3.2000,
ktorou sa žalobkyňa domáhala, aby súd určil, že je výlučnou vlastníčkou nehnuteľnosti vedenej na LV č.

XXX, obec D. – K., kat. úz. K. a to parcely č. 258/1 orná pôda o výmere 4320 m2 pod B1 a B2 v celosti
a nehnuteľnosť vedená na LV č. XXX, obec D., kat. úz. K., parcela č. 258/7 orná pôda o výmere 732
m2 pod B1 a B7 v podiele 14/24 k celku.3. V spore súd prvej inštancie už rozhodol viackrát a to rozsudkom č.k. 27C/190/2000-182 zo dňa 20.
októbra 2006, ktorou žalobu žalobkyne zamietol a účastníkom náhradu trov konania nepriznal s tým,
že Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd pripustil zmenu žaloby na pojednávaní zo dňa 4.6.2008

a potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie svojim rozsudkom č.k. 5Co/177/2007-255 zo dňa 4.
júna 2008 a to po pripustení právnych nástupcov po žalobkyni v znení pripustenia zmeny žaloby, keďže
mal za to, že domáhať sa určenia vlastníckeho práva v prípade absolútne neplatnej kúpnej zmluvy môže
iba ten, kto sám vrátil plnenie prijaté na základe neplatnej kúpnej zmluvy. Najvyšší súd SR uznesením
č.k. 3Cdo 74/2009 zo dňa 7.10.2009 zrušil tento rozsudok Krajského súdu v Košiciach a vec mu vrátil

na ďalšie konanie s poukazom na to, že záver súdu je predčasný, nepodložený obsahom spisu, keďže
B. C. je tzv. neopomenuteľná dedička podľa § 479 Občianskeho zákonníka, ktorej sa musí dostať aspoň
toľko, koľko robí polovica jej dedičského podielu zo zákona a pokiaľ k tomu závet pôvodnej žalobkyne
B. H. odporuje, je v tejto časti neplatný preto, lebo nespĺňa podmienky § 479 OZ a ide o tzv. relatívnu
neplatnosť a v takomto prípade by sa závet považoval za platný, iba ak by sa dedič dotknutý týmto
závetom neplatnosti nedovolal a preto záver odvolacieho súdu, že B. C. je jediným právnym nástupcom

zomrelej žalobkyne B. H. je predčasný a nepodložený obsahom spisu.

4. Následne Krajský súd v Košiciach č.k. 5Co/413/2009-336 uznesením z 25. februára 2010 zrušil
rozsudok Okresného súdu Košice II č.k. 27C/190/2000-182 z 30. októbra 2006 a vec mu vrátil na ďalšie
konanie, pričom povinnosťou súdu v ďalšom konaní bude posúdiť existenciu naliehavého právneho

záujmu na určovacej žalobe. V rozhodnutí súd prvej inštancie rozsudkom č.k. 27C/190/2000-369 z 5.
mája 2011, ktorým žalobu žalobcu B. C. voči žalovaným 1/ L. E., 2/ F. D., X/ H. I., 4/ C. F., zamietol,
vychádzal zo skutočnosti, že vo veci nie je daný naliehavý právny záujem. V konaní následne súd už
pokračoval iba so zástupcom B. C. ako závetným dedičom B. H., keďže dospel k záveru, že kúpna
zmluva zo dňa 3.11.1999 o prevode nehnuteľností z pôvodnej žalobkyne na žalovanú v 1. rade L. E.

a B. M. a zmluva o pôžičke na sumu 1.100.000,00 Sk medzi pôvodnou žalobkyňou ako veriteľkou
a žalovanými ako dlžníkmi je neplatná pre rozpore so zákonom a dobrými mravmi a že na základe
neplatného právneho úkonu kúpnej zmluvy zo dňa 3.11.1999 o prevode nehnuteľností, tak nemohla
žalovaná v 1. rade L. E. nadobudnúť vlastníctvo a nemohla ho ani ďalej previesť na žalovaných v 2.
a 3. rade kúpnou zmluvou zo dňa 29.10.2004. Preto sú tieto úkony absolútne neplatné právny úkony,

vychádzajúc aj z intencií súdnej praxe, a keďže pôvodná žalobkyňa ani žalobca v konaní nepreukázali,
že kúpnu cenu vrátili kupujúcim, súd žalobu voči žalovaným zamietol z dôvodu neexistencie naliehavého
právneho záujmu na požadovanom určení zo strany žalobcu B. C. s tým, že Krajský súd v Košiciach
rozsudkom č.k. 5Co/272/2011-533 zo dňa 30.mája 2013 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie, pokiaľ
ním bola zamietnutá žaloba žalobcu B. C. voči žalovaným L. E. a C. F., ako žalovaným v 1. a 4. rade

a žalobu žalobkyne v 2. rade B. C. voči všetkým žalovaným v ostatnej časti zrušil rozsudok a v rozsahu
zrušenia vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, keďže neodôvodnil úvahu
súdu o nedostatku naliehavého právneho záujmu vo vzťahu k žalovaným v 1. a v 4. rade s odkazom na
nepreskúmateľnosť rozsudku. Najvyšší súd SR uznesením sp.zn. 3Cdo 208/2014 zo dňa 23. júla 2015
odmietol dovolanie žalobcov B. C. a B. C..

5. Okresný súd Košice II rozsudkom č.k. 27C/190/2000-972 zo dňa 23.6.2016 žalobu žalobcu B. C. voči
žalovaným B. D. a H. I. zamietol, vychádzajúc z princípu ochrany dobrej viery nadobúdateľa v znení
zásad najnovšej súdnej praxe obsiahnutej v náleze Ústavného súdu SR č.k. I.ÚS 549/2015-33 zo dňa
16. marca 2016, keďže mal za preukázané, že žalovaní v 1. rade a v 2. rade B. D. a H. I. nemali

vedomosť o existujúcom súdnom spore a ani nemali vedomosť o právnych vadách nehnuteľností, keďže
ako nadobúdatelia nehnuteľností ani pri vynaložení potrebnej opatrnosti, ktorú bolo možné od nich
požadovať, nemohli mať z hľadiska kritéria priemerného obozretného jedinca dôvodné pochybnosti
o tom, že subjektu, ktorý je ako nositeľ určitého práva zapísaný v katastri v evidencii nehnuteľností
takéto právo nesvedčí. Krajský súd v Košiciach rozsudkom č.k. 5Co/492/2016-847 zo dňa 25. mája

2017 potvrdil tento rozsudok a stranám sporu nepriznal náhradu trov konania, vychádzajúc z právneho
názoru vysloveného v náleze ÚS SR I.ÚS 549/2015-33 zo dňa 16.3.2016, ako aj rozhodnutia Veľkého
senátu občianskoprávneho a obchodného kolégia NS ČR 31Cdo 353/2016 zo dňa 9.3.2016 v zhode
s judikatúrou ÚS ČR, keďže je možné nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnostiam evidovaným
v KN na základe dobrej viery v zápis KN. Z dôvodu podaného dovolania zo strany žalobcu Najvyšší

súd SR uznesením č.k. 3Cdo 235/2017-900 zo dňa 8. februára 2018 dovolanie odmietol, pričom ma
základe sťažnosti žalobcu Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) nálezom z 13.
marca 2020 č.k. IV.ÚS 113/2019-64 rozhodol, že Najvyšší súd SR uznesením z 8. februára 2018 sp. zn.
3Cdo/235/2017 porušil základné právo žalobcu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd, preto uznesenie najvyššieho súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

6. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č.k. 7Cdo 77/2020-938 z 24. augusta 2022 rozsudok
Krajského súdu v Košiciach z 25. mája 2017 sp. zn. 5Co/429/2016 a rozsudok Okresného súdu Košice
II z 23. júna 2016 sp. zn. 27 C 190/2000 zrušil a vec vrátil Okresnému súdu Košice II na ďalšie konanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky v odôvodnení uviedol, že Okresný súd Košice II rozsudkom z 23. júna
2016 č. k. 27C/190/2000-791 zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal určenia, že do dedičstva po

nebohej B. H. F. J., zomr. XX. XXXXXXXXX XXXX patria nehnuteľnosti: 1. nehnuteľnosť v katastrálnom
území K. vedená na liste vlastníctva č. XXX ako parcela č. 258/1 - orná pôda vo výmere 4 320 m2
v celosti, 2/ nehnuteľnosť v katastrálnom území K. vedená na liste vlastníctva č. XXX ako parcela č.
258/7 - orná pôda vo výmere 723 m2 v podiele 14/24 z celku; stranám sporu nepriznal náhradu trov
konania. V odôvodnení uviedol, že vykonaným dokazovaním za účelom zisťovania, či žalovaní boli pri
nadobúdaní vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam dobromyseľní, mal preukázané, že žalovaní nemali

vedomosť o súdnom spore ohľadom vlastníctva nehnuteľností a o právnych vadách nehnuteľností,
keďže ako nadobúdatelia nehnuteľností ani pri vynaložení potrebnej opatrnosti, ktorú bolo možné od
nich požadovať, nemohli mať dôvodné pochybnosti o tom, že subjektu, ktorý je nositeľom určitého práva
zapísaný v katastri nehnuteľností (pôvodná žalovaná 1/ L. E.), takéto právo nesvedčí. Žalovaní konali v
dobrej viere, čo zakladá poskytnutie ochrany ich vlastníckemu právu, aj keď odvodzujú svoje vlastnícke

právo k nehnuteľnostiam evidovaným v katastri nehnuteľnosti od právneho úkonu, ktorý bol posúdený
ako absolútne neplatný. Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 25.05.2017 sp. zn. 5Co/492/2016
rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a stranám sporu nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.
Stotožnil sa so skutkovými zisteniami súdu prvej inštancie ako i s jeho právnym posúdením veci, pričom
na zdôraznenie správnosti uviedol, že rozsudok súdu prvej inštancie vychádzal z právneho názoru

vysloveného v Náleze ÚS SR. I. ÚS 549/2015-33 z 16.03.2016. Žalobca proti uvedenému rozsudku
odvolacieho súdu podal dovolanie s tým, že dovolanie je prípustné podľa ustanovení § 420 písm. f) a §
421 ods. 1 písm. a) Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). V dovolaní uviedol, že odvolací súd
porušil jeho právo na spravodlivé súdne konanie tým, že nevykonal ním navrhnutý dôkaz, a to výsluch
svedkyneB.C.,ktorýmalrozhodujúcivýznampreposúdeniedobromyseľnostižalovaných,odôvodnenie

rozsudku odvolacieho súdu nie je dostatočné. Ďalej uviedol, že rozsudok odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci a odvolací súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu v otázke posudzovania nadobudnutia vlastníckeho práva od nevlastníka. V tomto
smere poukázal na rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/96/1995, sp. zn. 3Cdo/144/2010, sp. zn.
3Cdo/223/2016, sp. zn. 5MCdo/12/2011 a sp. zn. 2MCdo/20/2011. Žiadal rozsudok odvolacieho súdu

zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

7. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 08.02.2018 sp. zn. 3Cdo/235/2017 dovolanie žalobcu
odmietol a žalovaným priznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania. Najvyšší súd vo svojom
rozhodnutí skúmal prípustnosť dovolania žalobcu len podľa § 420 písm. f) CSP, nakoľko vychádzal z

uznesenia z 19.04.2017 sp. zn. 1Vcdo/2/2017 Veľkého senátu občianskoprávneho kolégia, v zmysle
ktorého kumulácia dôvodov prípustnosti dovolania v zmysle § 420 a § 421 CSP je neprípustná a ak
sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti podľa uvedených ustanovení, dovolací súd sa pri
skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí len na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska § 420 CSP.
Podľa najvyššieho súdu dôvodom znemožňujúcim realizáciu procesných oprávnení žalobcu nebolo

nevykonanie navrhovaných dôkazov, alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu. Najvyšší súd
poukázal na zjednocujúce stanovisko R 2/2016, v zmysle ktorého ,,Nepreskúmateľnosť rozhodnutia
zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne,
keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre
rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm.

f/ Občianskeho súdneho poriadku“. Zmeny v právnej úprave dovolania a dovolacieho konania, ktoré
nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa podstaty a zmyslu tohto stanoviska nedotkli, preto ho treba
považovať aj naďalej za aktuálne. Podľa dovolacieho súdu obsah spisu nedával podklad pre uplatnenie
druhej vety stanoviska R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len
celkom ojedinelých prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry ESĽP. Za procesnú vadu

konaniapodľa§420písm.f)CSPnemožnopovažovaťto,žeodvolacísúdneodôvodnilsvojerozhodnutie
podľa predstáv dovolateľa. Na podklade vyššie uvedeného preto najvyšší súd dospel k záveru, že
dovolanie žalobcu nie je podľa § 420 písm. f) CSP prípustné.8. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) Nálezom z 13. marca 2020 č. k. IV.
ÚS 113/2019-64 rozhodol, že najvyšší súd uznesením z 8. februára 2018 sp. zn. 3Cdo/235/2017
porušil základné právo žalobcu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd. Uznesenie najvyššieho súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Žalobcovi priznal
úhradu trov právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom. Predmetom posúdenia zo strany
ústavného súdu bolo skúmanie prípustnosti kumulácie dovolacích dôvodov v zmysle § 420 a § 421
CSP a skúmanie nevykonania navrhovaného dôkazu, ktorý mal podľa sťažovateľa zásadný vplyv na

posúdenie skutkového stavu a teda zakladal prípustnosť dovolacieho dôvodu v zmysle § 420 písm. f/
CSP. Vo vzťahu ku kumulácii dovolacích dôvodov ústavný súd poukázal na zjednocujúce stanovisko
ÚS 1/2018 v zmysle ktorého ,,Pokiaľ sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti dovolania
podľa ustanovenia § 420 Civilného sporového poriadku, ako aj § 421 Civilného sporového poriadku
a Najvyšší súd Slovenskej republiky sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí len na posúdenie
prípustnostidovolaniazhľadiska§420Civilnéhosporovéhoporiadku,porušítýmprávonaprístupksúdu

podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Rovnako, pokiaľ sú v dovolaní uplatnené viaceré vady
zmätočnosti uvedené v § 420 písm. a) až f) Civilného sporového poriadku a Najvyšší súd Slovenskej
republiky sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí výlučne na skúmanie prípustnosti dovolania z
hľadiska existencie tej procesnej vady zmätočnosti, ktorá je v tomto ustanovení uvedená na prednejšom
mieste, poruší tým právo na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.“ Podľa

ústavného súdu z právnej úpravy Civilného sporového poriadku nevyplýva povinnosť dovolateľa podať
dovolanie len z jedného dôvodu prípustnosti, ale naopak dovolateľ môže podať dovolanie kumulatívne
z oboch dôvodov prípustnosti (§ 420 a § 421 CSP). Ak veľký senát Najvyššieho súdu zúžil viaceré
uplatnené dôvody prípustnosti dovolania len na jeden z nich, a to ten, ktorý je v zákone uvedený na
prednejšom mieste, jeho výklad protirečí nie len samotnému textu zákona, ale súčasne aj základnému

princípu, na ktorom Civilný sporový poriadok spočíva (čl. 3 ods. 2 CSP). Ústavný súd vo svojom
náleze zároveň uviedol, že najvyšší súd na úrovni Veľkého senátu sa opätovne zaoberal zákazom
kumulácie a v uznesení z 21. marca 2018 sp. zn. 1VCdo/1/2018 zmenil svoj pôvodný názor a výrokom
rozhodol, že ,,Kumulácia dovolacích dôvodov podľa § 420 C.s.p. a § 421 C.s.p. je prípustná.“ Vo
vzťahu k namietanému nevykonaniu navrhovaného dôkazu (výsluch svedka) ústavný súd uviedol, že

ak všeobecný súd nevykoná dôkaz navrhovaný stranou konania, hoci tento má preukazovať takú medzi
stranami spornú skutkovú okolnosť, ktorá je pre meritórne posúdenie žalobného nároku významná, či
dokonca rozhodujúca, a to bez toho, aby taký svoj postup náležite odôvodnil, znemožní tým strane
konania uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere, že dôjde k porušeniu jej práva na
spravodlivý proces. Konštatoval, že najvyšší súd sa nevysporiadal s otázkou, prečo dôkaz označený

sťažovateľomnepovažovalzadôkaz,ktorýbymoholmaťzásadnývplyvnaposúdenieskutkovéhostavu,
ktorýzdoterazvykonanýchdôkazovnemožnobezpečneustáliť.Riešenietejtootázkyjerozhodujúcepre
určenie, či ide o vadu zakladajúcu prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP. Ústavný súd dospel
k záveru, že odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania proti
napadnutému rozsudku Krajského súdu vo vzťahu k sťažovateľom uplatnenému dovolaciemu dôvodu

podľa § 420 písm. f) CSP nespĺňa kritéria ústavnej akceptovateľnosti zodpovedajúce základnému právu
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právu na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.
1 dohovoru.

9. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp.zn. 7Cdo 77/2020 z 24.8.2022, viazaný právnym

názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý vyslovil v Náleze z 13. marca 2020 sp. zn. IV.
ÚS 113/2019 (§ 56 ods. 6 zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov) ako súd dovolací (§ 35 CSP), po zistení, že dovolanie
podala včas strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 427 ods. 1 CSP), zastúpená
advokátom (§ 429 ods. 1CSP), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP) viazaný právnym

názorom ústavného súdu, ktorý vyslovil v náleze (§ 134 ods. 2 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom
súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019
Z. z.) dospel k záveru, že dovolanie je dôvodné. Rovnako dodal, že nepovažoval dôkaz označený
dovolateľom za dôkaz, ktorý by mal zásadný vplyv na posúdenie skutkového stavu, ktorý z doteraz
vykonaných dôkazov nemožno bezpečne ustáliť, pričom s odôvodnením nevykonania navrhnutých

dôkazov sa náležite vysporiadali súdy vyšších stupňov a to berúc zreteľ na výsluchy svedkyne B. C.,
keďže so zreteľom na jej procesnú pozíciu by jej výpoveď mohla byť účelová. Vo vzťahu k dovolaniu
podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP najvyšší súd uviedol, že dovolateľ zároveň namietal, že rozsudok
odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci a odvolací súd sa odklonil odustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Dovolateľom nastolenú právnu otázku, od ktorej sa
odklonil odvolací súd možno formulovať podľa obsahu dovolania tak ,,či je možné platne nadobudnúť
vlastnícke právo k nehnuteľnosti od jej nevlastníka iba na základe dobromyseľnosti nadobúdateľa, teda

otázka, či jedna zo základných zásad súkromného práva „nemo plus iuris ad alium transferre potest
quam ipse habet“, chrániaca vlastnícke právo skutočného (pravého) vlastníka, môže byť prelomená
dobrou vierou nadobúdateľa.“ Dovolateľ mal za to, že argumentácia odvolacieho súdu vo vzťahu k
zásade dobromyseľnosti pri nadobudnutí vlastníckeho práva od nevlastníka nie je správna a odvolací
súd sa touto právnou argumentáciou odchýlil od ustálenej rozhodovacej praxe. V tomto smere poukázal

na rozhodnutia dovolacieho súdu sp. zn. 1Cdo/96/1995, sp. zn. 3Cdo/144/2010, sp. zn. 3Cdo/223/2016,
sp. zn. 5MCdo/12/2011 a sp. zn. 2MCdo/20/2011, pričom konštatoval, že odvolací súd uvedenú otázku
posúdil nesprávne, keď založil svoje rozhodnutie na náleze ústavného súdu I. ÚS 549/2015. Dovolateľ
uviedol, že uvedená otázka mala byť posúdená tak, že iba samotná dobromyseľnosť nadobúdateľa
nehnuteľnosti nemôže mať za následok nadobudnutie vlastníckeho práva od jej nevlastníka. Najvyšší
súd poukázal na to, že z odôvodnenia rozhodnutia súdu nevyplýva, prečo odvolací súd a súd prvej

inštancie v občianskoprávnom spore o určenie, že vec patrí do dedičstva vychádzali z nálezu Ústavného
súdu SR sp.zn. I. ÚS 549/2015 zo dňa 16.03.2016, ktorý sa vzťahuje na vylúčenie veci z konkurznej
podstaty a nie z uznesenia Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS 239/2016 zo dňa 20.04.2016, v ktorom
ústavnýsúdodmietolsťažnosťakozjavneneopodstatnenúakonštatovalústavnúkonformnosťprávneho
názoru okresného a krajského súdu v občianskoprávnom spore o určenie vlastníckeho práva, kde súdy

uviedli, že, ,,právna zásada nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet sa dá vyjadriť
aj slovami „z nepráva nemôže vzniknúť právo“, a teda žalovaná v rade 2/, podobne ako žalovaný v
rade 1/ nemohli platne nadobudnúť vlastnícke právo z dôvodu, že ani ich právni predchodcovia, teda
subjekt, od ktorého svoje vlastnícke právo odvodzovali, toto právo k predmetným nehnuteľnostiam
nikdy nenadobudli, teda ho nemohli na žalovaných ani platne previesť. Dobrá viera žalovanej v rade

2/ je rozhodná iba potiaľ, že jej možno priznať všetky práva a povinnosti oprávneného držiteľa tak,
ako vyplývajú z ust. § 129 a nasl. Občianskeho zákonníka. Dobrá viera nie je takej intenzity, aby
zabránila vlastníkovi nehnuteľnosti účinne uplatňovať svoje absolútne právo. Inak povedané, pokiaľ
zápis v katastri nehnuteľností nezodpovedá skutočnosti, má táto prevahu nad katastrom, čo je vyjadrené
tým, že údaje zapísané v katastri nehnuteľností sa považujú za platné, len pokiaľ sa nepreukáže

opak.“ K uvedenému nálezu ústavného súdu, z ktorého vychádzali súdy nižšej inštancie najvyšší súd
poukazuje na to, že nálezom sp.zn. I.ÚS 549/2015 zo dňa 16.3.2016 ústavný súd rozhodol, že bolo
porušené základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo
na spravodlivé súdne konanie sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp.zn. 21CoKR/3/2013 z 29. októbra 2013

v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4Obdo/24/2014 z 30. apríla
2014. Podstatou konania pred všeobecnými súdmi bola žaloba sťažovateľa, ktorou sa podľa § 78
zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v
znení neskorších predpisov domáhal vylúčenia nehnuteľností z konkurznej podstaty zapísaných pre
katastrálne územie mesta 2 ako kultúrny dom súp. č. 2270, o výmere 1750 m2 a zast. plocha o výmere

1051 m2, ktoré nadobudol na základe kúpnej zmluvy z 15. februára 2000 od predávajúceho úpadcu,
v zastúpení správcom konkurznej podstaty a súhlasu príslušného konkurzného súdu opatrením zo 14.
decembra 1999 za kúpnu cenu 33.193,92 eur, ale ktoré žalovaný správca konkurznej podstaty úpadcu
v konkurze, 29. októbra 2007 zapísal do konkurznej podstaty úpadcu. Z bodu 13 nálezu vyplýva,
že skutkovo išlo o situáciu keď privatizovaný majetok od štátu získala spoločnosť, ktorá ju v rámci

speňažovania svojho majetku v zastúpení správcom konkurznej podstaty a so súhlasom konkurzného
súdu previedla kúpnou zmluvou z roku 2000 s povoleným vkladom vlastníckeho práva 9. marca
2000 do príslušného katastra nehnuteľností na sťažovateľa. Najvyšší súd konštatuje, že Ústavný súd
SR nerozhodoval o porušení článku 20 ods. 1 Ústavy SR (právo vlastniť majetok) ani o porušení
čl.1 (Ochrana majetku) Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, ku ktorým judikatúra je pre všeobecné súdy rozhodujúca v občianskoprávnom konaní o určenie
vlastníckeho interpretačne záväzná v zmysle čl. 152 ods. 4 Ústavy SR pri hmotnoprávnej interpretácií
ustanovenia § 126 ods. 1 OZ. Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd nerozhodol, že došlo k porušeniu
práva na ochranu majetku sťažovateľa ako dobromyseľného nadobúdateľa, ale vrátil vec súdu na ďalšie
konanie porušenie práva na súdnu ochranu za účelom opätovného právneho posúdenia a vecného

odôvodnenia nového rozhodnutia. Táto skutočnosť následne umožnila, aby právne otázky nadobúdania
vlastníckeho práva boli predmetom ďalšieho skúmania, ktoré bolo uzavreté v rámci všeobecných súdov
rozhodnutím veľkého senátu Obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 1VObdo/2/2020 zo dňa 27. apríla 2021. Najvyšší súd pri posudzovaní prípustnosti dovolania nie jeviazaný (a zároveň obmedzený) rozhodnutiami najvyššieho súdu, ktoré v dovolaní označil dovolateľ (viď
rozhodnutie veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia sp. zn. 1VObdo/2/2020). V otázke prelomenia
zásady nemo plus iuris a s tým súvisiaceho nadobudnutia vlastníckeho práva od nevlastníka na základe

dobrej viery nadobúdateľa, došlo v čase po podaní predmetného dovolania k ustáleniu rozhodovacej
praxe dovolacieho súdu a to prostredníctvom uznesenia veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia
(ďalej len „veľký senát“) z 27. apríla 2021 sp.zn. 1VObdo/2/2020. K retrospektívnym účinkom zmenenej
judikatúry dovolací súd vyjadruje vo svojich rozhodnutiach (sp.zn. 8MCdo/4/2014, 3Cdo/223/2016,
3Cdo/198/2017, 9Cdo/67/2020, 7Cdo/20/2021) priebežne stabilný názor, že pokiaľ dôjde k zmene

judikatúry bez zmeny právnej normy, nejde o zmenu právneho pravidla; ide o tú istú normu a iba
je nanovo vyjadrený jej obsah. Z toho vyplýva, že účinky zmeny judikatúry nemožno obmedziť len
do budúcnosti, ale nový právny názor je potrebné aplikovať aj na všetky už prebiehajúce konania.
Vychádza sa z prevažujúceho prístupu, že súd právo netvorí, ale iba nachádza. V predmetnom
rozhodnutí veľký senát vo vzťahu k nastolenej právnej otázke okrem iného uviedol, že slovenská
právna úprava nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka vo všeobecnosti neupravuje, keďže

vlastnícke právo možno nadobudnúť len zákonom predpísaným spôsobom. To platí tak v prípade
derivatívneho nadobúdania vlastníckeho práva, ako aj v prípade originárneho nadobúdania vlastníckeho
práva. Nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka právna úprava umožňuje len v zákonom
upravených prípadoch, predstavujúcich výnimku zo zásady, že vlastnícke právo možno nadobudnúť len
od vlastníka, a len v týchto prípadoch zákon uprednostňuje ochranu dobromyseľného nadobúdateľa veci

a umožňuje prelomenie zásady nemo plus iuris. Veľký senát dodal, že z predmetného konštatovania
vyplýva, že neprichádza do úvahy, aby súdy bez toho, aby existoval zákonný podklad, rozširujúco
vyvodzovali možnosť ochrany dobromyseľného nadobúdateľa tým spôsobom, že samotná dobrá viera
nadobúdateľa postačuje na priznanie jej vlastníckeho práva, t.j. že by nadobudnutie vlastníckeho
práva od nevlastníka bolo prípustné vo všeobecnosti. Uvedené platí bez ohľadu na to, že zotrvanie

na zásade nemo plus iuris môže pôsobiť v subjektívnej rovine nespravodlivo voči nadobúdateľovi
veci. Zároveň uviedol, že nadobudnutie veci v dobrej viere od nevlastníka vo všeobecnosti (t.j.
okrem prípadov výslovne predpokladaných zákonom) nie je možné zaradiť ani medzi iné skutočnosti
ustanovené zákonom, na základe ktorých možno nadobudnúť vlastnícke právo k veci (podľa § 132
ods. 1 Občianskeho zákonníka). V rozhodnutí tiež poukázal na výnimky zo zásady nemo plus

iuris, uprednostňujúce ochranu dobromyseľného nadobúdateľa, ktoré sú taxatívne upravené naprieč
jednotlivýmiprávnymipredpismi.Medzitietovýnimkyzaradilustanovenia§486Občianskehozákonníka,
§ 446 Obchodného zákonníka, § 93 ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, § 19 ods. 3 zákona
o cenných papieroch a § 61 Exekučného poriadku (v znení účinnom do 31. marca 2017), (resp. §
140 ods. 2 písm. l/ v spojení s § 150 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 1. apríla

2017), pričom uviedol, že v iných prípadoch má dobrá viera nadobúdateľa význam len pri nárokoch
podľa ustanovenia § 126 ods. 2 v spojení s § 129 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorých sa však
nadobúdateľ v dobrej viere - ktorý sa nestal vlastníkom veci s poukazom na zásadu nemo plus iuris
- nemôže domáhať voči skutočnému vlastníkovi veci. Ďalej konštatoval, že pri posudzovaní zásady
nemo plus iuris (resp. ochrany dobromyseľného nadobúdateľa) je potrebné rozlišovať situácie, kedy

došlo po uzatvorení kúpnej zmluvy k zrušeniu nadobúdacieho titulu predávajúceho od situácie, kedy
sa predávajúci vôbec nestal vlastníkom prevádzanej nehnuteľnosti, napríklad z dôvodu (absolútnej)
neplatnosti zmluvy ako nadobúdacieho titulu na strane predávajúceho. Dodal, že v prípade neplatnej
zmluvy o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam nedochádza k právnym následkom ňou
predkladaným. Uvedené okrem iného znamená, že ňou nedochádza k prevodu vlastníckeho práva z

prevodcu na nadobúdateľa a keďže nadobúdateľ vlastnícke právo k nehnuteľnostiam nenadobudol,
nemôže s danými nehnuteľnosťami nakladať, čo okrem iného znamená, že nadobúdateľ ich nemôže
ďalej previesť na ďalší subjekt (ktorý sa v takom prípade taktiež nemôže stať ich vlastníkom). Vyslovil
tiež záver, že je potrebné naďalej zotrvať na právnom závere vyslovenom najvyšším súdom už v
rozsudku sp. zn. 1Cdo/96/1995 (publikovanom v časopise Zo súdnej praxe pod č. 39/1998), v zmysle

ktorého „absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva bez ďalšieho priamo zo zákona a hľadí sa
naň, ako by nebol urobený; táto neplatnosť nemôže byť zhojená dodatočným schválením a nemôže
sa konvalidovať ani dodatočným odpadnutím dôvodu neplatnosti. Absolútne neplatný právny úkon
nespôsobí právne následky ani v prípade, že na jeho základe už bolo kladne rozhodnuté o vklade
vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností.“ Možnosť prelomenia zásady nemo plus iuris - okrem

zákonom predvídaných výnimiek - nie je podľa veľkého senátu možné odvodiť ani zo znenia ustanovenia
§ 70 ods. 1 katastrálneho zákona, a to ani s odkazom na článok 1 ods. 1 ústavy, z ktorého ako
takého tiež nie je možné odvodiť uprednostnenie ochrany dobrej viery nadobúdateľa nehnuteľnosti
pred ochranou jej vlastníka alebo aspoň pomerovanie medzi ochranou vlastníka veci a dobrou vierouďalšieho nadobúdateľa. Dospel k záveru, že dobrá viera nadobúdateľa nehnuteľnosti v správnosť
zapísaného údaja v katastri nehnuteľností o jej (predchádzajúcom) vlastníkovi nepostačuje pre záver
súdu o tom, že mohol nadobudnúť vlastnícke právo (a pre poskytnutie ochrany tomuto právu), ak sa

preukáže, že táto zapísaná osoba v skutočnosti v čase uzavretia kúpnej zmluvy nebola vlastníkom
prevádzanej nehnuteľnosti, napríklad z dôvodu, že predchádzajúca zmluva o prevode nehnuteľnosti
predstavovala absolútne neplatný právny úkon. Z dôvodu absolútnej neplatnosti zmluvy predávajúci
nemohol nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti a rovnako tak nemohol „neexistujúce“ vlastnícke
právo previesť na ďalšiu osobu, hoci konajúcu v dobrej viere. Naďalej tak je potrebné zotrvať na

právnom závere, že absolútne neplatný právny úkon nespôsobí právne následky ani v prípade, ak
na jeho základe už bolo kladne rozhodnuté o vklade vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností.
Vzhľadom na rozhodnutie veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia, najvyšší súd pristúpil k posúdeniu
dovolateľomnastolenejotázkyvzmysle§421ods.1písm.a)CSP.Najvyššísúduviedol,žeprávnyzáver
vyjadrený v rozhodnutí veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia je aktuálny a berie naň zreteľ v tomto
preskúmavanom prípade, nakoľko oba súdy ako rozhodujúcu právnu otázku riešili práve kolíziu týchto

dvoch ústavných princípov, a to princípu ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa a princípu ochrany
vlastníckeho práva pôvodného vlastníka. Súdy konštatovali, že kúpna zmluva z 3.11.1999 o prevode
nehnuteľností z pôvodnej žalobkyne na pôvodných žalovaných (L. E. a B. M.) a zmluva o pôžičke
na sumu 1.100.000,00 Sk medzi pôvodnou žalobkyňou ako veriteľkou a pôvodnými žalovanými ako
dlžníkmi, je absolútne neplatná pre rozpor so zákonom a dobrými mravmi a, že na základe neplatného

právneho úkonu nemohla pôvodná žalovaná L. E. nadobudnúť vlastníctvo a ďalej ho previesť na
žalovaných 1/ a 2/ kúpnou zmluvou zo dňa 29.10.2004. Súd prvej inštancie v rozsudku z 23.6.2016 sp.
zn.27C/190/2000všakuviedol,ževzmyslezásadyochranytejosoby,ktorárobilaprávnyúkonsdôverou
v určitý - jej stranou prezentovaný skutkový stav, ktorý bol potvrdený údajmi z verejnej štátom vedenej
evidencie potom, ako ho aproboval kataster nehnuteľností, musí byť nadobúdateľovi vlastníckeho práva

(žalovaní 1/ a 2/), pokiaľ toto právo nadobudol v dobrej viere, poskytovaná ochrana, pretože v opačnom
prípade by si nikdy nemohol byť istý svojim vlastníctvom, čo by bolo v rozpore s poňatím materiálneho
právnehoštátu.Vprípadevzájomnejkolízieústavnýchhodnôtatoprincípuochranydobrejvieryďalšieho
nadobúdateľa a princípu ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka, treba prihliadnuť na princíp
všeobecnej spravodlivosti a chrániť s ohľadom na okolnosti rozhodovaného prípadu, vlastnícke právo

nadobúdateľa konajúceho v dobrej viere. Keďže súd prvej inštancie mal za preukázané, že žalovaní
1/ a 2/ konali v dobrej viere, čo zakladá poskytnutie ochrany ich vlastníckemu právu, aj keď odvodzujú
svoje vlastnícke právo k nehnuteľnostiam evidovaným v katastri nehnuteľností od právneho úkonu,
ktorý bol posúdený ako absolútne neplatný, žalobu zamietol. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu
prvej inštancie a potvrdil napadnutý rozsudok. Vec prejednávajúci senát, súc viazaný právnymi závermi

vyslovenými veľkým senátom v uznesení z 27. apríla 2021 sp. zn. 1VObdo/2/2020, vychádzajúc z
ustanovenia § 48 ods. 3 veta prvá CSP, dospel v preskúmavanom prípade k záveru, že pokiaľ súd prvej
inštancievspojenísodvolacímsúdomzaložilsvojerozhodnutievdovolateľomnastolenejprávnejotázke
na právnom názore, podľa ktorého ochrana pôvodnej žalobkyne B. H. ako pôvodnej vlastníčky spornej
nehnuteľnosti zaručovaná zásadou „nikto nemôže previesť viac práv, než má sám“ bola v predmetnej

veci prelomená ochranou dobrej viery žalovaných ako nadobúdateľov tejto nehnuteľností (za situácie,
keď nešlo ani o jeden z taxatívne vymedzených prípadov, ktoré zákon v súvislosti s nadobudnutím
vlastníckeho práva s poukazom na dobrú vieru ich nadobúdateľa výslovne upravuje), treba mať za to,
že ich rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Vzhľadom na to dospel dovolací
súd k záveru, že dovolanie žalobcu je nielen prípustné podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP, ale aj dôvodné

(§ 432 ods. 2 CSP). Ak je dovolanie dôvodné, dovolací súd napadnuté rozhodnutie zruší (§ 449 ods. 1
CSP). Ak dovolací súd zruší napadnuté rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec odvolaciemu
súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, zastaviť konanie, prípadne postúpiť vec orgánu, do
ktorého právomoci patrí (§ 450 CSP). Najvyšší súd v súlade s týmito ustanoveniami zrušil rozhodnutie
odvolacieho súdu, keďže nápravu nemožno dosiahnuť iba zrušením rozhodnutia odvolacieho súdu,

dovolací súd zrušil aj rozhodnutie súdu prvej inštancie (§ 449 ods. 2 CSP) a vec mu vrátil na ďalšie
konanie (§ 450 CSP).

10. V napadnutom rozhodnutí preto súd prvej inštancie už vychádzal z hore citovaného rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR zo dňa 24.8.2022 sp.zn. 7Cdo 77/2020, ktoré vychádza z hore citovaného Nálezu

Ústavného súdu SR z 13.3.2020 č.k. IV.ÚS 113/2019-64 a preto vec posúdil v intenciách právneho
názoru Najvyššieho súdu SR, či je možné platne nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti od jej
nevlastníka, iba na základe dobromyseľnosti nadobúdateľa, či jedna zo základných zásad súkromného
práva „nemo plus iuris ad alium trasferre potest quam ipse habet“, chrániaca vlastnícke právoskutočného (pravého) vlastníka, môže byť prelomená dobrou vierou nadobúdateľa a dospel k záveru,
vychádzajúc z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, ktorý skutkový stav posúdil v zmysle rozhodnutí súdu
prvej inštancie a odvolacieho súdu, že kúpna zmluva z 3.11.1999 o prevode nehnuteľností z pôvodnej

žalobkyne na pôvodných žalovaných L. E. a B. M. a zmluva o pôžičke na sumu 1.100.000,00 Sk
medzipôvodnoužalobkyňouakoveriteľkouapôvodnýmižalovanýmiakodlžníkmi,jeabsolútneneplatná
pre rozpor so zákonom a dobrými mravmi a že na základe neplatného právneho úkonu nemohla
pôvodná žalovaná L. E. nadobudnúť vlastníctvo a ďalej ho previesť na žalovaných v 1. a 2. rade kúpnou
zmluvou zo dňa 29.10.2004, keďže kúpna zmluva zo dňa 3.11.1997 o prevode nehnuteľností z pôvodnej

žalobkyne B. H., F. J. na L. E. a B. M. a zmluva o pôžičke na sumu 1.000.000,00 Sk medzi pôvodnou
žalobkyňou B. H., F. J. ako veriteľkou a žalovanou L. E. a B. M. ako dlžníkmi je neplatná pre rozpor
so zákonom a dobrými mravmi a teda, že na základe neplatného právneho úkonu kúpne zmluvy zo
dňa 3.11.1999 o prevode nehnuteľností tak nemohla L. E. nadobudnúť vlastníctvo a nemohla ho teda
ani ďalej platne previesť na žalovaných v 1. a 2. rade kúpnou zmluvou zo dňa 29.10.2004. Aj keď bolo
preukázané, že žalovaní v 1. a 2. rade B. D. a H. I. boli dobromyseľní pri uzatváraní kúpnej zmluvy,

nemali vedomosť o existujúcom súdnom spore, nemali vedomosť o právnych vadách nehnuteľnosti,
keďže ako nadobúdatelia nehnuteľností ani pri vynaložení potrebnej opatrnosti, ktorú bolo možné od
nich požadovať, nemohli mať z hľadiska kritéria priemerného obozretného jedinca dôvodné pochybnosti
o tom, že subjektu, ktorý je ako nositeľ určitého práva zapísaný v katastri nehnuteľností, takéto právo
nesvedčí, majúc tieto skutočnosti preukázané z výpovede žalovaných v 1. a 2. rade, svedkov L. E.

a B. M. a oboznámením LV č. XXX C. XXX, vyhotovenými pred uzatvorením kúpnej zmluvy, ako aj
znaleckým posudkom A. N. D. zo dňa 19.8.2004 za účelom určenia hodnoty predmetných nehnuteľností
a dospel k záveru, že nakoľko zapísaná osoba (L. E.) v čase uzavretia kúpnej zmluvy nebola vlastníkom
prevádzanej nehnuteľnosti (z dôvodu, že zmluva o prevode nehnuteľnosti predstavovala absolútne
neplatný právny úkon), že predávajúca L. E. nemohlo nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti

a rovnako tak nemohla „neexistujúce“ vlastnícke právo previesť na ďalšie osoby (žalovaní 1/ a 2/)
hoci konajúce v dobrej viere. Vyššie uvedené skutkové a právne závery žiadnym spôsobom, podľa
súdu prvej inštancie, nevyvrátilo ani doplnené dokazovanie výpoveďou svedkyne B. C. (nevyhodnotenie
ktorého zo strany najvyššieho súdu bolo dôvodom pre zrušenie rozhodnutia zo strany ústavného súdu),
ani výpoveď žalobcu. Súd prvej inštancie opakovane uvádza, že aj napriek vykonania výsluchu B.

C., jej výpoveď žiadnym spôsobom nespochybnila otázku dobromyseľnosti, alebo nedobromyseľnosti
žalovaných 1/ a 2/, keďže sa nijakým spôsobom nezúčastňovala na rokovaní o predaji nehnuteľností
medzi L. E. a žalovanými 1/ a 2/. Vychádzajúc z uznesenia Veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia
zo dňa 27.4.2021 sp.zn. 1VObdo 2/2020, že absolútne neplatný právny úkon nemôže spôsobiť právne
následky ani v prípade, ak na jeho základe už bolo platne rozhodnuté o vklade vlastníckeho práva do

katastra nehnuteľností, tak došlo k nadobudnutiu vlastníckeho práva od nevlastníka, aj keď na základe
dobrej viery nadobúdateľa a vzhľadom na vyššie uvedené, keďže samotná dobrá viera nadobúdateľa
nepostačuje na priznanie vlastníckeho práva od nevlastníka, súd tak vyhovel žalobe žalobcu a určil, že
do dedičstva po neb. B. H., F. J., zomr. XX.X.XXXX patria nehnuteľnosti špecifikované vo výrokovej časti
uvedenej v napadnutom rozhodnutí.

11. Súd prvej inštancie zároveň určil že žalovaní A. F. D., a A. H. I. nie sú vlastníkmi nehnuteľností
vedených v Okresnom úrade Košice, katastrálny odbor na liste vlastníctva č. XXX ako parcela č. 258/1 -
orná pôda vo výmere 4.320 m2 a na liste vlastníctva č. XXX ako parcela č. 258/7 - orná pôda vo výmere
723 m2 v katastrálnom území K.,a preto ich žalobu zamietol. Vychádzal v tomto smere zo skutočnosti, že

vo vzťahu k tvrdeniam žalobcu, že žalovaní v 1. a 2. rade vydržali predmetné nehnuteľnosti konštatoval,
že uvedené skutkové a právne tvrdenia ale v konaní neboli preukázané, nakoľko samotné uzavretie
kúpnou zmluvou inou osobou, prípadne uzavretie zmluvy o dočasnom užívaní nehnuteľností samo
o sebe bez ďalšieho nespôsobuje prerušenie dobromyseľnosti skoršieho kupujúceho, pričom žalovaní
v 1. a 2. rade ako vlastníci nadobudli vedomosť, že kupovali nehnuteľnosť od subjektu, ktorý nebol ich

vlastníkom a že môže byť kúpna zmluva z 29.10.2004 neplatná najneskôr 23.5.2005 resp. 24.6.2005 (po
doručení uznesenia o pristúpení do konania žalovaný 1/ dňa 6.5.2005, žalovaný 2/ dňa 24.6.2005) t.j.
vtedy došlo k zániku ich dobromyseľnosti (dobromyseľnosť zaniká v okamihu, kedy sa držiteľ zoznámil
so skutočnosťami, ktoré objektívne museli vyvolať pochybnosti o tom, že mu vec právom patrí) a i
keby boli subjektívne presvedčení o tom, že sú vlastníkmi spornej nehnuteľnosti (na základe rozhodnutí

súdu, ktoré boli v ich prospech) uvedené (subjektívne) presvedčenie nestačí. Objektívne presvedčenie
mohli opätovne získať najskôr 4.7.2017 (právoplatnosťou rozhodnutia), dobrá viera im ale následne
(objektívne) zanikla najneskôr 20.10.2022 (kedy právnemu zástupcovi žalovaných 1/ a 2/ bolo doručené
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 7Cdo 77/2020-938 z 24. augusta 2022 ktorýmrozsudok Krajského súdu v Košiciach z 25. mája 2017 sp. zn. 5Co/429/2016 a rozsudok Okresného
súdu Košice II z 23. júna 2016 sp. zn. 27C/ 190/2000 zrušil a vec vrátil Okresnému súdu Košice II na
ďalšie konanie). Preto nemohli splniť podmienku oprávnenej držby počas celej dĺžky vydržacej doby,

pretože došlo k jej prerušeniu, ktoré sa neobnovilo ani pri novom vzniku a začala im plynúť nová
vydržacia doba, u ktorej nešlo o neprerušovaný stav užívania predmetu vydržania počas zákonom
ustanovenej desaťročnej doby. Ak dôjde k prerušeniu vydržacej doby v dôsledku toho, že držiteľ prestal
byť dobromyseľný v tom, že mu vec patrí, plynutie takto prerušenej vydržacej doby sa neobnovuje ani
pri novom vzniku oprávnenej držby tej istej veci; v takom prípade začína plynúť nová vydržacia doba.

(Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2Cdo 196/2008).

12. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ust. § 257 CSP a to
s prihliadnutím na dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré spočívajú v okolnostiach na strane
žalovaných 1/ a 2/. Súd prihliadol na neúspech žalovaných 1/ a 2/ voči žalobcovi z dôvodu ochrany ich
dobrej viery ako nadobúdateľov pri nadobudnutí vlastníckeho práva. K ich neúspechu v spore došlo na

základe ustálenia rozhodovacej praxe v otázke prelomenia zásady „nemo plus iuris“ a s tým súvisiaceho
nadobudnutia vlastníckeho práva od nevlastníka na základe dobrej viery nadobúdateľa, kedy účinky
zmeny judikatúry (bez zmeny právnej normy nejde o zmenu právneho pravidla; ide o tú istú normu a iba
je nanovo vyjadrený jej obsah) nemožno obmedziť len do budúcnosti, ale nový právny názor je potrebné
aplikovať aj na všetky už prebiehajúce konania.

13. Proti výrokom rozsudku pod č. I. a III. podali odvolanie žalovaní. Uplatnili odvolacie dôvody podľa
§ 365 ods. 1 písm. b/, d/ a h/ CSP, t.j. že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces; konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie

súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

14. Poukazovali na to, že žalobca bol v konaní úspešný len vďaka tomu, že konanie trvalo vyše 20
rokov a počas tejto doby došlo k absolútnej a retroaktívnej zmene judikatúry, ktorú žalovaní nemohli
predvídať a preto sa aj dovolací súd odchýlil od právneho názoru odvolacieho súdu, ktorý vo svojom

rozhodnutí vychádzal z nálezu Ústavného súdu SR zo dňa 16.3.2016 sp.zn. I.ÚS 549/2015, v ktorom
ústavný súd priznal princípu ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa väčšiu váhu než princípu
ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka, dávajúc do pozornosti vydané rozhodnutia v tomto
konaní, ako aj z tej skutočnosti, že neplatnosť prvotnej kúpnej zmluvy zapríčinila pôvodná žalobkyňa
B. H., ktorá sa chcela vyhnúť svojim daňovým povinnostiam a obísť tak platenie dane z prevodu

nehnuteľností. Daňovníkom dane z prevodu a prechodu nehnuteľností bol v tom čase prevodca, teda
pôvodná žalobkyňa. Pôvodná žalobkyňa jasne, slobodne, určite a zrozumiteľne a v písomnej forme
s úradne osvedčeným podpisom prejavila svoju vôľu previesť svoje vlastnícke právo k pozemkom,
na základe čoho došlo k zápisu vlastníckeho práva kupujúcich a k vykonaniu zmeny vlastníkov na
príslušnom liste vlastníctva z pôvodnej žalobkyne na pôvodných žalovaných. Pôvodná žalobkyňa konala

úmyselne v rozpore s v tom čase platnými právnymi normami (zákon SNR č. 318/1992 Zb. o dani
z dedičstva, darovania a dani z prevodu a prechodu nehnuteľností v znení neskorších predpisov)
a chcela sa vyhnúť svojim daňovým povinnostiam, t.j. plateniu dane z prevodu nehnuteľností. Táto
žalobkyňa v konaní úmyselne predstierala, že „nevedela čo podpisuje“ a že „nebola spôsobilá na
právne úkony“, aj keď podľa znaleckého posudku č. 73/2006, vyhotoveného znalcom O. B. A. O., H.

bola spôsobilá na právne úkony a vedela, čo podpisuje. Napokon je nevyhnutné dodať, že pôvodná
žalobkyňa nikdy nevrátila plnenia, ktoré prijala v súvislosti s prevodom vlastníckeho práva k pozemkom
na pôvodných žalovaných. Je absurdné, aby súd poskytol ochranu takémuto účastníkovi súdneho
konania. Preto treba v konaní vychádzať zo zásady istoty právnych vzťahov, zásady dobrej viery
a dobrých mravov, ako aj zo zásady spravodlivého usporiadania pomerov a zo skutočnosti nepoctivého

konania pôvodnej žalobkyne, keďže nikto sa nemôže dovolávať vlastnej poctivosti z nepoctivosti
konania pôvodnej žalobkyne a z toho prejudikovať absolútnu neplatnosť kúpnej zmluvy, keďže pôvodná
žalobkyňa chcela obísť svoje daňové povinnosti poukazujúc aj na rozsudok NS ČR zo dňa 27.10.2005
sp.zn. 22Cdo 2342/2004 a neplatnosť dohody pre obchádzanie zákona a preto mal súd rozhodnúť
tak, že žalobu mal zamietnuť, keďže žalovaní nadobudli pozemky v dobrej viere, údaje v katastri

nehnuteľností s poukazom na § 70 ods. 1 Katastrálneho zákona sú údaje katastra hodnoverné, ak
sa nepreukáže opak a tento sa preukázal až po 20 rokoch, na liste vlastníctva neboli informatívne či
obmedzujúce poznámky, pričom žalovaní sa o nehnuteľnosti riadne starajú a platia dane z pozemkov,
sú súčasťou tohto sporu skoro 20 rokov a súd prvej inštancie po 20 rokoch zvrátil doteraz platnýprávny stav, čím postupoval formalisticky s tým, že podľa čl. 2 ods. 1 CSP platí, že ochrana ohrozených
alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná so zohľadnením
osobitostí daného prípadu, že daňové normy a povinnosti v oblasti dane z prevodu nehnuteľností

v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy pôvodnou žalobkyňou, snaha o obídenie daňových právnych noriem
pôvodnou žalobkyňou, úmysel pôvodnej žalobkyne previesť svoje vlastnícke právo, skutočnosť, že
pôvodná žalobkyňa nebola dotknutá na svojich právach, nebola poškodená v tejto veci, prijatie plnení
žalobkyňou, žalovaní nadobudli pozemky v dobrej viere, žalovaní sa o nehnuteľnosti riadne starajú
a platia dane z pozemkov, v právnom štáte neakceptovateľná dĺžka súdneho konania, keďže tento spor

trvá už dve dekády, rozsiahle právne následky napádaného rozsudku, ktorý má po 20 rokoch zvrátiť
doteraz platný právny stav, absenciu synalagmatického záväzku v prospech žalovaných na vrátenie
zaplatenej kúpnej ceny a odchýliť sa od rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1VObdo 2/2020,
keďže v kontexte vyššie uvedených skutočností nie je spravodlivé, aby súd len formalisticky poukázal
na závery najvyššieho súdu a rozhodol v ich intenciách bez toho, aby vzhliadol na vyššie zhrnuté
špecifiká tohto prípadu so zohľadňujúcim zreteľom individuálnych osobitostí prvkov každého sporu.

Keďže súd neprihliadal na vyššie uvedené špecifiká tohto prípadu, v kontexte ktorých nie je spravodlivé
trvať na aplikácii záverov rozhodnutia Najvyššieho súdu SR 1VObdo 2/2020, tak súd prvej inštancie
dospel k nesprávnym právnym záverom, čo zakladá odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP.
Právoplatné súdne rozhodnutie v prospech žalovaných tak objektivizuje dĺžka plynutia vydržacej doby,
ktorá odstraňuje akékoľvek pochybnosti o vlastníckom práve žalovaných odo dňa jeho nadobudnutia

a to so zreteľom aj na doplnenie podaného odvolania, keďže žalovaní riadne zaplatili kúpnu cenu, majú
platný nadobúdací titul, čo bolo v konaní preukázané, o čom svedčí aj ich dobromyseľnosť, čím splnili
všetkypodmienkyprevydržanievlastníckehoprávavkontexteodôvodneniarozhodnutiaVeľkéhosenátu
NS SR zo dňa 13.5.2024 sp.zn. 1VCdo 1/2024 v tom znení, že držiteľ je teda dobromyseľný o tom, že
mu vec patrí vtedy, keď je poctivý, čestný o tom, že svojou držbou vykonáva vlastné právo, a teda svojou

držbou nerobí inému zle, že nezasahuje do práva iného, že nekoná bezprávne. Pri vydržaní nejde o to,
či je držiteľ dobromyseľný s ohľadom na právny poriadok ako taký, ale či ho môžeme považovať za
nedobromyseľného vo vzťahu k vlastníkovi, ktorý má stratiť svoje vlastníctvo, teda či na jeho správaní
k vlastníkovi je niečo odsúdeniahodného, čo spôsobuje, že spoločnosť nechce poskytnúť ochranu jeho
dlhodobejavlastníkomnerušenejdržbe.Súdsavrámciskúmaniaotázkydobromyseľnostizameriavana

skúmanie poctivosti konania držiteľa z objektívneho hľadiska a nie na skúmanie (ne)existencie právneho
titulu. Poctivosť konajúceho účastníka občianskoprávneho vzťahu má pri skúmaní dobromyseľnosti
držiteľa nepochybne zásadnejší význam, ako (ne)existencia právneho titulu, ktorý právny predpoklad
vydržania zákon de lege lata nestanovuje. Žalovaní boli v každom doterajšom súdnom rozhodnutí
považovaní za dobromyseľných. Keďže v čase podpisu kúpnej zmluvy neboli na liste vlastníctva

zapísané žiadne poznámky, žalovaní neboli oprávnení nahliadnuť do evidencia katastra a kúpna cena
prevyšovala trhovú cenu stanovenú znaleckým posudkom, žalovaných rozhodne nemožno považovať
za nedobromyseľných nadobúdateľov. Akúkoľvek nedobromyseľnosť na strane žalovaných neuvádza
ani konajúci súd v napadnutom rozsudku. Naopak, v konaní bolo nepochybne preukázané, že žalovaní
nadobudli nehnuteľnosti dobromyseľne. Zároveň sú ich dobromyseľnými vlastníkmi viac ako 20 rokov,

pričom na vydržanie postačuje lehota 10 rokov. Ak dnes pre vydržanie postačuje aj neplatný právny
titul, čo je významný zásah do podmienok vydržania, je potrebné primerane pristupovať aj k ostatným
predpokladom vydržania. Žalovaní však majú za to, že splnili všetky podmienky vydržania, aj to aj bez
podmienky vydržania „zjemňujúceho“ rozhodnutia Veľkého senátu. Majú platný právny titul pre držbu
(vlastnícke právo), zaplatili kúpnu cenu, sú dobromyseľní čas, a to od uzatvorenia kúpnej zmluvy, teda

viac ako 20 rokov. Všetky aspekty vydržania svedčia v ich prospech. Žalovaní žiadajú odvolací súd, aby
sa vydržaním vlastníckeho práva podrobne zaoberal a v rozhodnutí o odvolaní za všetkých okolností
podrobne a vyčerpávajúco vysvetlil aplikáciu tohto inštitútu v tomto prípade, a to aj s prihliadnutím
na závery vyplývajúce z rozhodnutia Veľkého senátu NS SR z 13.5.2024 sp.zn. 1VCdo 1/2024, ktoré
potvrdzujú žalovanými tvrdené skutočnosti. Navrhovali, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej

inštancietak,žežalobuzamietneazaviažežalobcuna100%náhradutrovkonaniažalovaných,prípadne
zruší rozsudok a vec vráti súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

15. Žalobca podal odvolanie voči výroku pod č. III napadnutého rozhodnutia, čo sa týka nepriznania
nároku na náhradu trov konania z dôvodu aplikácie dôvodov hodných osobitného zreteľa v zmysle

§ 257 CSP, keďže použitie ust. § 257 CSP negatívne dopadlo na žalobcu. Mal za to, že v danom
prípade neboli splnené zákonné predpoklady pre jeho aplikáciu, nakoľko toto konanie sa začalo
podaním žaloby pôvodnej žalobkyne B. H. proti pôvodným žalovaným L. E. a B. M., o určenie
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam špecifikovaným v žalobnom návrhu zo dňa 20.3.2000, od ktoréhouž uplynulo 24 rokov, pričom doposiaľ nebol spochybnený všeobecnými súdmi skutkový i právny
záver vyslovený rozsudkom súdu prvej inštancie sp.zn. 27C/190/2000 z 30.10.2006, že kúpna zmluva
uzavretá medzi pôvodnou žalobkyňou a pôvodnými žalovanými dňa 3.11.1999 kúpnou cenou 20.000,00

Sk ako simulovaný úkon, predstieraný, je absolútne neplatným právnym úkonom pre vadu vôle
v zmysle § 37 OZ a kúpna zmluva z 3.11.1999 s kúpnou cenou 1.100.000,00 Sk je takisto neplatným
právnym úkonom, pretože tomuto zastretému právnemu úkonu chýba zákonná náležitosť pre zmluvy
oprevodenehnuteľnosti,konkrétnenáležitosťpísomnejformyvyžadovanejust.§46ods.1Občianskeho
zákonníka, pričom absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva priamo zo zákona a hľadí sa na takýto

úkon akoby urobený nebol, teda nespôsobuje právne následky, čo dokazuje aj uznesenie súdu prvej
inštancie zo dňa 1.10.2004, ktorým zamietol návrh na vydanie predbežného opatrenia podaný pôvodnou
žalobkyňou, v ktorom súd uviedol, že „prevodom nehnuteľností zo strany odporkyne na tretie osoby
však nemôže dôjsť k ohrozeniu práv žalobkyne, pretože v prípade, ak bude navrhovateľka úspešná
v konaní o určenie vlastníckeho práva, takéto určenie práva pôsobí voči všetkým, teda aj proti prípadným
tretím osobám, ktoré by sa stali vlastníkmi nehnuteľnosti“. Aj keď rozsudok súdu prvej inštancie zo

dňa 30.10.2006 sa nezaoberal platnosťou a účinnosťou v poradí druhej kúpnej zmluvy uzatvorenej
v priebehu tohto konania dňa 2.11.2004, medzi pôvodnou žalovanou L. E. a žalovaným v 1. rade A. F.
D. a v 2. rade A. I., tak žalovaná L. E. k nehnuteľnostiam nemala vlastnícke práva, pretože v našom
právnom poriadku platí, že „nik nemôže preniesť na iného viac práv ako má“. Tento právny záver súdu
prvej inštancie obsiahnutý v rozsudku zo dňa 30.10.2006 o absolútnej neplatnosti právneho úkonu a to

kúpnej zmluvy uzatvorenej dňa 3.11.1999 medzi účastníkmi konania uvedenými v ods. 9 bol potvrdený
odvolacím súdom v rozsudku zo dňa 30.5.2013 sp.zn. 5Co/272/2011 a tento rozsudok Krajského súdu
v Košiciach bol doplnený v odôvodnení na strane 17 o posúdenie kúpnej zmluvy uzatvorenej dňa
2.11.2004 medzi vtedy ešte žalovanou v 1. rade L. E. a žalovaným v 2. a 3. rade A. F. D. a A. H. I.
ako absolútne neplatný právny úkon, keďže žalovaní v druhom a treťom rade nadobudli vlastníctvo

na základe kúpnej zmluvy, na ktorú sa vzťahuje jedna zo základných zásad súkromného práva a to
„nemo plus iuris ad alium trasnferre potest, guam ipse habe“ (t.j. nikto nemôže na iného previesť
viac práv, než má sám)“, chrániaca vlastnícke právo skutočného (pravého) vlastníka a jej uplatnenie
znamená, že platne nemôže nadobudnúť vlastnícke právo právny nástupca, ak subjekt, od ktorého
odvodzuje (derivatívne) svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti, toto právo nikdy nenadobudol a teda ho

ani nemohol ďalej platne previesť. Tento záver súdu obsiahnutý v rozsudku zo dňa 30.5.2013 je v súlade
s ustálenou súdnou praxou o nemožnosti nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti od nevlastníka
argumentujúc aj uznesením ÚS/I/50/10 z 10.2.2010, ako aj v citovaných rozhodnutiach Najvyššieho
súduSR.Keďženadobúdateľvlastníckehoprávakpredmetnýmnehnuteľnostiamnenadobudol,nemôže
ani s danými nehnuteľnosťami nakladať, teda nemôže ich prevádzať absolútne právnym úkonom na

ďalšie subjekty, aj keď v rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Co/429/2016, ktorý bol zrušený
Najvyšším súdom SR uznesením sp. zn. 7Cdo/77/2020 sa už odvolací súd odklonil od predchádzajúcej
judikatúry, keďže vychádzal z dobromyseľnosti nadobúdateľa a z vtedy platného právneho názoru
vzniknutého na základe rozhodnutia ÚS SR č. I.ÚS/549/2015, aj keď svoj názor citoval netransparentne
bez racionálneho odôvodnenia, keďže dobrá vôľa žalovaných správneho zápisu o vklade vlastníckeho

práva do katastra nehnuteľností nemôže uprednostniť dobrú vieru nadobúdateľa nehnuteľnosti pred
ochranou jeho skutočného vlastníka, nie je okolnosťou aplikácie ust. § 257 pri nadobudnutí vlastníckeho
práva od nevlastníka s tým, že práve výpoveďou svedkyne B. C. chcel preukázať nedobromyseľnosť
žalovaných v 1. a 2. rade pri nadobudnutí svojho vlastníckeho práva k predmetným parcelám. Navrhoval
zrušiť rozsudok vo výroku pod č. III a v tejto časti vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové

rozhodnutie.

16. Žalovaní vo vyjadrení k podanému odvolaniu sa nestotožnili s tvrdením žalobcu, keďže v bode
21. súd prvej inštancie opísal vyvíjajúcu sa rozhodovaciu prax, ktorá postupom času začala
pripúšťať možnosť poskytnutia ochrany dobromyseľnému nadobúdateľovi, ktorými sú aj žalovaní,

čomu nasvedčuje aj samotné prijatie rozhodnutia NS SR sp. zn. 1VObdo/2/2020 vo veľkom senáte,
ktorým došlo k zjednoteniu dovtedajšej rozhodovacej praxe, aj keď ochrana dobromyseľnému
nadobúdateľovi bola poskytovaná vychádzajúc zo skutočnosti, že pôvodná žalobkyňa jasne, slobodne,
určite a zrozumiteľne a v písomnej forme z úradne osvedčeným podpisom prejavila svoju vôľu previesť
svoje vlastnícke právo k pozemkom. V konaní nebolo preukázané žiadne nátlakové konanie voči

pôvodnej žalobkyne zo strany pôvodných žalovaných, mohla odmietnuť uzavretie zmluvy, k čomu však
nedošlo, v čase prevodu vlastníckeho práva neboli na liste vlastníctva zapísané žiadne informatívne
alebo obmedzujúce poznatky, žalovaní mohli vychádzať len z údajov uvedených na liste vlastníctva
a to, že kúpna cena prevyšovala trhovú cenu stanovenú znaleckým posudkom, nemožno považovaťtak žalovaných za nedobromyseľných nadobúdateľov, pričom žalovaný predmetné nehnuteľnosti
nadobúdali na stavbu svojich rodinných domov, išlo o zarastený pozemok, pričom skutočnosť, že
žalovaní sa poznali a mali vedomosť o tom, že na súde prebieha súdny spor o vlastnícke právo

k sporným nehnuteľnostiam v konaní preukázané nebolo, ako aj to, že žalovaní nenadobudli predmetné
nehnuteľnosti dobrovoľne a rovnako, že kúpna cena za prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam
nebola žalovanými uhradená, keďže písomným potvrdením L. E. bola preukázaná úhrada kúpnej ceny,
pričom do vydania uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 24.8.2022 sp. zn. 7Cdo/77/2020 nebolo ich
vlastnícke právo zo strany súdov spochybnené, čo sa týka úhrady kúpnej ceny a preto nemožno hovoriť

ani o žiadnej škode a resp. bezdôvodnom obohatení, pričom žalovaným aj riadne svedčilo ich vlastnícke
právo a preto žalovaní zotrvali na odvolacom návrhu.

17. Ďalšie vyjadrenia strán sporu v spore podané neboli.

18. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku účinného od 1.7.2016,

ďalej len „CSP“) prejednal odvolanie žalovaných ako odvolanie podané včas a oprávnenými osobami
proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania v zmysle § 385 ods.
1CSP,vrozsahuvyplývajúcomz§379CSPa§380ods.1,2CSPatozhľadiskauplatnenýchodvolacích
dôvodov v zmysle § 365 ods. 1 písm. b/, d/, h/ a f/ CSP, ktorý z obsahu odvolania je rovnako zrejmý,
t.j., že odvolanie možno odôvodniť len tým, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,

aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces; konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a dospel k záveru o nedôvodnosti
odvolania žalovaných.

19. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 27.11.2024 o 10.10. hod.,
v pojednávacej miestnosti č.dv. 215, trakt D, druhé poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia
rozhodnutia bolo zverejnené dňa 16.10.2024 na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu
v Košiciach v zmysle ust. 219 ods. 1,3 CSP a § 378 ods. 1 CSP.

20. V zmysle § 365 ods. 1 písm. b/ CSP pod porušením práva na spravodlivý proces treba rozumieť
nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká zákonnému ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu, a ktoré tak
znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s uplatnením súdnej ochrany

práva. Ide napr. o právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na predvídateľnosť
rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom
svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio
iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).

21. Postup súdu, ktorým znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, zakladá porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl.
46 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (napr. III.ÚS 156/06, III.ÚS 331/04, II.ÚS 174/04).

22. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne
Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivé konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať
sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán s výhradou, že majú význam pre
rozhodnutie (I.ÚS 46/05).

23. Podľa čl. 48 Ústavy SR má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných
prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

24.Aksúdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,abyuskutočňovalajejpatriaceprocesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, je táto skutočnosť dôvodom,
pre ktorý odvolací súd napadnuté rozhodnutie musí zrušiť, pretože rozhodnutie vydané v konaní
postihnutom takouto závažnou procesnou vadou, nemôže byť považované za správne (pozri napr.uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1MCdo 6/2010 z 26.3.2012, 3Cdo 158/2012 zo 14.11.2012,
4Cdo 108/2012 z 26.2.2013).

25. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d/ CSP, t.j. že konanie má inú vadu, ktorá mohla
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, je vymedzený inou procesnou vadou konania danou
aj nepreskúmateľnosťou napadnutého rozsudku, čo konštatoval aj Najvyšší súd SR v Stanovisku
občianskoprávneho kolégia zo dňa 3.12.2015 uverejnenom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR
a súdov Slovenskej republiky 1/2016.

26. Podľa § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté

dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

27. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu
veci súdom, spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je

nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového
zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (v
zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého súd
zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam.

28. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v
súlade s § 191 ods. 1 CSP (dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a
všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pričom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania
najavo) a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo
prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce

skutočnosti,ktorébolivykonanýmidôkazmipreukázanéalebovyšlipočaskonanianajavo.Nesprávnesú
itakéskutkovézistenia,ktorézaložilnachybnomhodnotenídôkazov.Ideosituáciu,keďjelogickýrozpor
v hodnotení dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli
z prednesov strán sporu alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti,
pravdivosti, event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo

byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 185 - § 211 CSP. Pri hodnotení dôkazov je potrebné zohľadniť aj
inéokolnostiakosúvzájomnánadväznosť,súladaleborozpormedziskutočnosťami,ktorézvykonaného
dôkazu vyplývajú a pod. Skutkové zistenie ako výsledok hodnotenia dôkazov nemôže byť zásadne
správne, ak hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie nezodpovedá § 191 ods. 1 CSP, lebo hodnotil
každý dôkaz len jednotlivo a nie aj v ich vzájomnej súvislosti. Skutkové zistenie nie je správne ani vtedy,

ak medzi vykonaným dôkazom (jeho obsahom) a z neho vyvodeným (čiastkovým) skutkovým záverom,
je zrejmý nesúlad.

29. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP odvolací súd uvádza, že právnym
posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený

skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou
práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

30. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

31. Odvolací súd konštatuje nedôvodnosť uplatnených odvolacích dôvodov, keďže súd prvej inštancie

konal v intenciách posledného zrušujúceho uznesenia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 7Cdo 77/2020
z 24.8.2022, ktorý reflektuje na závery Ústavného súdu SR vyjadrené v Náleze z 13.3.2020 č.k. IV.ÚS
113/2019-64, a preto vecne správne vyhodnotil vykonané dôkazy v spore v zmysle § 191 a nasl.
CSP a vec právne správne posúdil a nakoľko je rozhodnutie riadne preskúmateľné v zmysle § 220ods. 2 CSP, súd prvej inštancie stranám sporu neodňal právo na spravodlivý proces svojím konaním,
keďže správne súd prvej inštancie vychádzal zo záverov Veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia
vyjadreného v uznesení zo dňa 27. apríla 2021 sp. zn. 1VObdo/2/2020, kedy z dôvodu absolútnej

neplatnosti zmluvy predávajúci nemohol nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti a rovnako tak
nemohol neexistujúce vlastnícke právo previezť na ďalšiu osobu, hoc konajúcu v dobrej viere s tým,
že absolútne neplatný právny úkon nespôsobí právne následky ani v prípade, ak na jeho základe už
bolo kladne rozhodnuté o vklade vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností s tým, že v napadnutom
rozhodnutí rovnako sa súd prvej inštancie vysporiadal aj so skutočnosťou, že žalovaný v 1. a 2.

rade ako vlastníci zapísaní v katastri nehnuteľnosti nemohli byť dobromyseľní počas nepretržitého
plynutia celej 10-ročnej vydržacej lehoty, keďže kupovali nehnuteľnosť od subjektu, ktorý nebol ich
vlastníkom, nimi určený prevod pramení z absolútne neplatného právneho úkonu, čo je a aj bolo
zrejmé už z rozsudku súdu prvej inštancie zo dňa 30.10.2006 č.k. 27C/190/2000 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Košiciach zo dňa 30.5.2013 č.k. 5Co/272/2011, nakoľko toto konanie sa začalo
podaním žaloby pôvodnej žalobkyne B. H. proti pôvodným žalovaným L. E. a B. M., o určenie

vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam špecifikovaným v žalobnom návrhu zo dňa 20.3.2000, od ktorého
už uplynulo 24 rokov, pričom doposiaľ nebol spochybnený všeobecnými súdmi skutkový i právny záver
vyslovenýrozsudkomsúduprvejinštanciesp.zn.27C/190/2000z30.10.2006,žekúpnazmluvauzavretá
medzi pôvodnou žalobkyňou a pôvodnými žalovanými dňa 3.11.1999 kúpnou cenou 20.000,00 Sk ako
simulovaný úkon, predstieraný, je absolútne neplatným právnym úkonom v zmysle § 37 OZ, § 39

OZ, pre rozpor so zákonom, pričom sa prieči dobrým mravom a kúpna zmluva z 3.11.1999 s kúpnou
cenou 1.100.000,00 Sk je takisto neplatným právnym úkonom, pretože tomuto zastretému právnemu
úkonu chýba zákonná náležitosť pre zmluvy o prevode nehnuteľnosti, konkrétne náležitosť písomnej
formy vyžadovanej ust. § 46 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pričom absolútna neplatnosť právneho
úkonu nastáva priamo zo zákona a hľadí sa na takýto úkon akoby urobený nebol, teda nespôsobuje

právne následky, čo dokazuje aj uznesenie súdu prvej inštancie zo dňa 1.10.2004, ktorým súd zamietol
návrh na vydanie predbežného opatrenia podaný pôvodnou žalobkyňou, v ktorom súd uviedol, že
„prevodom nehnuteľností zo strany odporkyne na tretie osoby však nemôže dôjsť k ohrozeniu práv
žalobkyne, pretože v prípade, ak bude navrhovateľka úspešná v konaní o určenie vlastníckeho práva,
takéto určenie práva pôsobí voči všetkým, teda aj proti prípadným tretím osobám, ktoré by sa stali

vlastníkmi nehnuteľnosti“. Aj keď rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 30.10.2006 sa nezaoberal
platnosťou a účinnosťou v poradí druhej kúpnej zmluvy uzatvorenej v priebehu tohto konania dňa
2.11.2004, medzi pôvodnou žalovanou L. E. a žalovaným v 1. rade A. F. D. a v 2. rade A. I., tak
žalovaná L. E. k nehnuteľnostiam nemala vlastnícke práva, pretože v našom právnom poriadku platí, že
„nik nemôže preniesť na iného viac práv ako má“. Tento právny záver súdu prvej inštancie obsiahnutý

v rozsudku zo dňa 30.10.2006 o absolútnej neplatnosti právneho úkonu a to kúpnej zmluvy uzatvorenej
dňa3.11.1999medziúčastníkmikonaniauvedenýmivods.9bolpotvrdenýodvolacímsúdomvrozsudku
zo dňa 30.5.2013 sp.zn. 5Co/272/2011 a tento rozsudok Krajského súdu v Košiciach bol doplnený
v odôvodnení na strane 17 o posúdenie kúpnej zmluvy uzatvorenej dňa 2.11.2004 medzi vtedy ešte
žalovanou v 1. rade L. E. a žalovaným v 2. a 3. rade A. F. D. a A. H. I. ako absolútne neplatný

právny úkon, keďže žalovaní v druhom a treťom rade nadobudli vlastníctvo na základe kúpnej zmluvy,
na ktorú sa vzťahuje jedna zo základných zásad súkromného práva a to „nemo plus iuris ad alium
trasnferre potest, guam ipse habe“ (t.j. nikto nemôže na iného previesť viac práv, než má sám)“,
chrániaca vlastnícke právo skutočného (pravého) vlastníka a jej uplatnenie znamená, že platne nemôže
nadobudnúť vlastnícke právo právny nástupca, ak subjekt, od ktorého odvodzuje (derivatívne) svoje

vlastnícke právo k nehnuteľnosti, toto právo nikdy nenadobudol a teda ho ani nemohol ďalej platne
previesť. Tento záver súdu obsiahnutý v rozsudku zo dňa 30.5.2013 je v súlade s ustálenou súdnou
praxou o nemožnosti nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti od nevlastníka argumentujúc aj
uznesením ÚS/I/50/10 z 10.2.2010, ako aj v citovaných rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR. Keďže
nadobúdateľ vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam nenadobudol, nemôže ani s danými

nehnuteľnosťami nakladať, teda nemôže ich prevádzať absolútne platným právnym úkonom na ďalšie
subjekty.

32. V tomto prípade je zrejmé, že žalovaní 1/ a 2/ ako vlastníci nadobudli vedomosť, že kupovali
nehnuteľnosť od subjektu, ktorý nebol ich vlastníkom a že môže byť kúpna zmluva z 29.10.2004

neplatná najneskôr 23.5.2005 resp. 24.6.2005 (po doručení uznesenia o pristúpení do konania
žalovaný 1/ dňa 6.5.2005, žalovaný 2/ dňa 24.6.2005) t.j. vtedy došlo k zániku ich dobromyseľnosti
(dobromyseľnosť zaniká v okamihu, kedy sa držiteľ zoznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne museli
vyvolať pochybnosti o tom, že mu vec právom patrí) a i keby boli subjektívne presvedčení o tom, žesú vlastníkmi spornej nehnuteľnosti (na základe rozhodnutí súdu, ktoré boli v ich prospech) uvedené
(subjektívne) presvedčenie nestačí. Objektívne presvedčenie mohli opätovne získať najskôr 4.7.2017
(právoplatnosťou rozhodnutia), dobrá viera im ale následne (objektívne) zanikla najneskôr 20.10.2022

(kedy právnemu zástupcovi žalovaných 1/ a 2/ bolo doručené uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky č.k. 7 Cdo 77/2020-938 z 24. augusta 2022 ktorým rozsudok Krajského súdu v Košiciach z
25. mája 2017 sp. zn. 5Co/429/2016 a rozsudok Okresného súdu Košice II z 23. júna 2016 sp. zn. 27
C 190/2000 zrušil a vec vrátil Okresnému súdu Košice II na ďalšie konanie). Preto aj podľa odvolacieho
súdu nemohli splniť podmienku oprávnenej držby počas celej dĺžky vydržacej doby, pretože došlo k jej

prerušeniu, ktoré sa neobnovilo ani pri novom vzniku a začala im plynúť nová vydržacia doba, u ktorej
nešlo o neprerušovaný stav užívania predmetu vydržania počas zákonom ustanovenej desaťročnej
doby s apelom na uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2Cdo 196/2008 v tom znení, že „ak dôjde
k prerušeniu vydržacej doby v dôsledku toho, že držiteľ prestal byť dobromyseľný v tom, že mu vec
patrí, plynutie takto prerušenej vydržacej doby sa neobnovuje ani pri novom vzniku oprávnenej držby
tej istej veci; v takom prípade začína plynúť nová vydržacia doba (uznesenie Najvyššieho súdu SR,

sp. zn. 2Cdo 196/2008)“ a rovnako s poukazom aj na ničím nepreukázané tvrdenie žalovaných o tom,
že pôvodná predávajúca sa chcela vyhnúť plateniu dane z prevodu nehnuteľnosti, berúc do úvahy aj
nízku kúpnu cenu uvedenú v kúpnej zmluve, čo bolo aj v konaní preukázané, v porovnaní v tom čase
stanovenejtrhovejcenezaprevodspornýchpozemkov,čopodľaodvolaciehosúduužmohlovzbudzovať
pochybnosti, ako aj na ďalšie neplatné právne úkony z tohto absolútne neplatného právneho úkonu

vyplývajúce.

33. Odvolací súd uvádza, že s poukazom na hore uvedené konštatovanie súdu prvej inštancie, sa v
danom prípade vecne správne súd prvej inštancie vysporiadal so skutočnosťou tvrdenou žalovanými
v 1. a 2. rade o nevydržaní predmetných nehnuteľností a preto odvolací súd len dodáva, že v danom

prípade nemožno na danú vec aplikovať ani rozhodnutie Veľkého senátu NS SR zo dňa 13.5.2024
sp. zn. 1VCdo/1/2024, z ktorého bodu 14 vyplýva, že „držiteľ je teda dobromyseľný o tom, že mu vec
patrí vtedy, keď je poctivý čestný o tom že svojou držbou vykonáva vlastné právo a teda že svojou
držbou nerobí inému zle, že nezasahuje do práva iného. že nekoná bezprávne. Pri vydržaní nejde o
to, či je držiteľ dobromyseľný s ohľadom na právny poriadok ako taký, ale či ho môžeme považovať za

nedobromyseľného vo vzťahu k vlastníkovi. ktorý má stratiť svoje vlastníctvo, teda či na jeho správaní k
vlastníkovi je niečo odsúdeniahodného, čo spôsobuje, že spoločnosť nechce poskytnúť ochranu u jeho
dlhodobejavlastníkomnerušenejdržbe.Súdsavrámciskúmaniaotázkydobromyseľnostizameriavana
skúmanie poctivosti konania držiteľa z objektívneho hľadiska a nie na skúmanie (ne)existencie právneho
titulu. (. . .) Poctivosť konajúceho účastníka občianskoprávneho vzťahu má pri skúmaní dobromyseľnosti

držiteľa nepochybne zásadnejší význam, ako (ne)existencia právneho titulu, ktorý právny predpoklad
vydržania zákon de lege lata nestanovuje. "

34. Vzhľadom k tomu sú skutočnosti uvádzané žalovanými v podanom odvolaní o ich dobromyseľnosti
počas nepretržitého plynutia celej 10-ročnej vydržacej lehoty nenáležité s tým, že odvolací súd v danom

prípade rovnako ako aj žalobcovia v podanom odvolaní proti III. výroku napadnutého rozhodnutia
poukazuje na tú skutočnosť, že už v rozhodnutí súdu prvej inštancie sp.zn. 27C/190/2000 z 30.10.2006
v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 5Co/272/2011 z 30.5.2013 je zrejmé, že
z doposiaľ vykonaného dokazovania bolo nesporne preukázané, že kúpna zmluva uzatvorená dňa
3.11.1999 s kúpnou cenou 20.000,00 Sk je simulovaný úkon, predstieraný a je absolútne neplatným

právnym úkonom pre vadu v zmysle § 37 OZ, ako aj § 39 OZ a kúpna zmluva z 3.11.1999 s
kúpnou cenou 1.100.000,00 mil. Sk je takisto neplatným právnym úkonom pretože tomuto zastretému
právnemu úkonu chýba zákonná náležitosť pre zmluvy o prevode nehnuteľnosti, konkrétne náležitosť
písomnej formy vyžadovanej ust. § 46 ods. l OZ. Vzhľadom na to, že ide o absolútne neplatné právne
úkony, ich neplatnosť nastáva priamo zo zákona a hľadí sa na nich ako by neboli urobené. Pre vady

spojené s absolútnou neplatnosťou, nevznikajú pre účastníkov ani ďalšie osoby žiadne právne následky,
subjektívne práva, právny úkon teda nenadobúda účinnosť a to ani v prípade, že bolo kladne rozhodnuté
o jeho vklade do katastra nehnuteľnosti. Preto kúpna zmluva 2.11.2004 medzi žalovanou v prvom rade
a žalovanými v 2. a 3. rade je absolútne neplatným právnym úkonom, pretože nik nemôže previesť na
iného viac práv ako má (viď aj uznesenie NS SR sp.zn.7Cdo/77/2020 z 24.8.2022.

35. Žalovaní v 1. a 2. rade tvrdili, že pôvodná žalobkyňa B. H. sledovala vyhotovením kúpnej zmluvy
a zároveň aj zmluvou o pôžičke poňatej do notárskej zápisnice obísť daňové predpisy, a preto sa nemôže
dovolávať absolútnej neplatnosti právneho úkonu, pretože ho sama spôsobila. Vykonané dokazovaniev spore ale tomu nenasvedčuje, pričom z vykonaného dokazovania vyplýva, že pôvodná žalobkyňa sa
sožalovanýmidohodlanakúpnejceny1.100.000,00Skstým,ženakaždéhopripadázaplatiťpopolovici
uvedenej sumy, čo pôvodní žalovaní nepopierali. K uzatváraniu kúpnej zmluvy došlo v podvečerných

hodinách v byte pôvodnej žalobkyne, do ktorého prišli pôvodní žalovaní s pracovníčkou notárskeho
úradu O. B. B.. Pôvodná žalobkyňa uvádzala v súdnom konaní, že na ňu naliehali, aby podpísala
dokumenty,najmäpôvodnežalovanýB.M.stým,žejevšetkovporiadku.Ažnáslednezistila,ževkúpnej
zmluve oproti dohovoru je uvedená kúpna cena 20.000,00 Sk a že okrem kúpnej zmluvy podpísala aj
zmluvu o pôžičke, podľa ktorej .... požičala pôvodne žalovaným sumu 1.100.000,00 Sk a tiež podpísala

notárskuzápisnicu,osvedčujúcuvyhláseniežalovanýchakopovinnýchosôbpodľa§41zák.č.233/1995
Z.z. (v znení platnom do 9.11.1999) a § 247 písm. e/ OSP o uznaní dlhu podľa § 558 OZ. Žalobkyňa
B. H. preukázala súdu, že v súvislosti s utrpeným úrazom pri dopravnej nehode trpí ľahkou kognitívnou
poruchou mozgu, a je v stálej psychiatrickej ambulantnej starostlivosti (dôkaz – znalecký posudok B. O.),
aj zdravotným stavom preukázala konania B. H.. Vyhotovenie zmluvy o pôžičke vo výške 1.100.000,00
Sk, s uznaním dlhu pojatého do notárskej zápisnice so súhlasom, aby táto notárska zápisnica bola

vykonateľná, boli vyhotovené sedem dní pred nadobudnutím účinnosti novely Exekučného poriadku,
v ktorej dôsledku došlo k zmene zákonov, pričom notárska zápisnica už nebude priamo vykonateľná.
To, že bude zmena Exekučného poriadku bolo v čase uzatvárania zmluvy o pôžičke všeobecne známe.
Vyššie opísané konanie pôvodných žalovaných vybočuje z medzí dobrých mravov a vyvracia tvrdenie
žalovaných, že pôvodná žalobkyňa B. H. mala v úmysle obísť daňovú povinnosť. Preto uvádzané súdne

rozhodnutia žalovaných v odvolaní v konkrétnych prípadoch nie sú aplikovateľné na vyššie uvedenú
situáciu, pretože nie sú obdobné.

36. Vychádzajúc zo záverov Krajského súdu v Košiciach 5Co/429/2016, z ktorého mohli vychádzať
aj žalovaní a z ktorého je zrejmé, že kúpna zmluva zo dňa 3.11.2019 o prevode nehnuteľností

pôvodnej žalobkyne na pôvodných žalovaných a zmluva o pôžičke sú absolútne neplatné pre rozpor
so zákonom a dobrými mravmi a že na základe neplatného právneho úkonu nemohla pôvodná
žalovaná L. E. nadobudnúť vlastnícke právo a ďalej ho previesť na žalovaných v 1. a 2. rade kúpnou
zmluvou zo dňa 29.4.2004, čo spochybňuje jednoznačne predpoklady vydržania, dobrú vieru ako
aj dobromyseľnosť žalovaných pri nadobudnutí vlastníckeho práva, na čo nemá vplyv jednoznačne

ani zmena právnych záverov, čo sa týka posudzovania dobromyseľnosti, nakoľko všetky citované
rozhodnutia v napadnutom rozhodnutí vždy dávali súdu posúdiť, ktorý predpoklad bude prioritný so
zreteľom na konkrétne skutočnosti daného sporu a teda, čo sa týka nadobudnutia vlastníckeho práva
v kontexte posudzovania dobromyseľnosti nadobúdateľa vlastníckeho práva a zachovania princípu
vlastníckeho práva pôvodného vlastníka, ktorý jednoznačne dôsledkom neplatného právneho úkonu od

začiatku nemôže mať za následok, aby ďalší vlastníci platne nadobudli vlastnícke právo a to v prípade,
ak v danom prípade nemožno ani hovoriť o ich dobromyseľnosti, čím nie je náležitá v danej veci
aplikácia rozhodnutia veľkého senátu NS SR zo dňa 13. mája 2024 sp. zn. 1VCdo/1/2024 so zreteľom
na konkrétne skutočnosti vyplývajúce z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia (viď body 47. až 52.
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia).

37. Vzhľadom k horeuvedeným skutočnostiam preto odvolací súd v zmysle § 387 ods. 1 CSP s odkazom
na ust. aj § 387 ods. 2 CSP potvrdil napadnutý rozsudok vo výroku pod č. I. ako vecne správny.

38. Odvolací súd zmenil výrok pod č. III. napadnutého rozhodnutia z dôvodu, že v danom prípade

nemožno dôvody hodné osobitného zreteľa spočívať v okolnostiach na strane žalovaných z dôvodu
ochrany ich dobrej viery ako nadobúdateľov pri nadobudnutí vlastníckeho práva, keďže neúspechu
v spore došlo na základe ustálenia rozhodovacej praxe v otázke prelomenia zásady „nemo plus
iuris“ a s tým súvisiaceho nadobudnutia vlastníckeho práva od nevlastníka na základe dobrej viery
nadobúdateľa, kedy účinky zmeny judikatúry nemožno obmedziť len do budúcnosti, ale nový právny

názor je potrebné aplikovať aj na všetky už prebiehajúce konania.

39. Odvolací súd uvádza, že táto skutočnosť nemôže byť dôvodom hodným osobitného zreteľa pre
nepriznanie nároku na náhradu trov konania v danom prípade plne úspešnému žalobcovi, ktorý sa po
24 rokoch dočkal vo svoj prospech rozhodnutia v spore a to titulom, že žalovaní nadobudli vlastnícke

právo k predmetným nehnuteľnostiam od nevlastníka titulom absolútne neplatného právneho úkonu,
z čoho vychádza aj uznesenie Veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia zo dňa 27. apríla 2021 sp.
zn. 1VObdo/2/2020, keďže skutočnosť, že kupujú nehnuteľnosť od subjektu, ktorý nebol ich vlastníkom
a že môže byť kúpna zmluva z 29.10.2024 neplatná sa dozvedeli najneskôr po doručení uzneseniaopristúpenídokonaniadňa23.5.2005,resp.24.6.2005,čímdošlokzánikuichdobromyseľnosti,nakoľko
im vtedy boli objektívne známe skutočnosti vyvolávajúce pochybnosti o tom, že vec môže patriť aj
niekomu inému, citujúc aj rozhodnutia, ktoré boli vydané v ich neprospech, kedy právnemu zástupcovi

žalovaných bolo doručené uznesenie NS SR 7Cdo/77/2020-938 zo dňa 24.8.2022, ktorým rozsudok
Krajského súdu v Košiciach zo dňa 25. mája 2017 sp. zn. 5Co/429/2016 a rozsudok Okresného súdu
Košice II zo dňa 23. júna 2016 sp. zn. 27C/190/2000 zrušil a vec vrátil Okresnému súdu Košice II na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie, dávajúc zreteľ aj na dobu podania predmetnej žaloby, ktorou sa
pôvodná žalobkyňa B. H. F. J. dňa 20.3.2000 dovolávala svojho nároku na Okresnom súde Košice II

a to titulom absolútne neplatného právneho úkonu, keďže tvrdila, že jej vôľa nesmerovala k uzavretiu
napádaných právnych úkonov v dojednanom znení, z čoho jednoznačne je zrejmá absolútne neplatnosť
právneho úkonu s odkazom na ust. § 37 OZ, § 39 OZ.

40. Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

41. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

42. Odvolací súd uvádza, že ustanovenie § 257 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej
aj „CSP“) umožňuje súdu vždy zvážiť všetky okolnosti každého jednotlivého prípadu, zobrať do úvahy

dôvody hodné osobitné zreteľa a výnimočne nepriznať nárok na náhradu trov súdneho konania tej strane
sporu, ktorá by inak na náhradu takýchto trov konania mala v zmysle príslušných zákonných ustanovení
právny nárok. Predmetné procesné ustanovenie preto predstavuje výnimku zo zásady zodpovednosti za
výsledok a zásady zodpovednosti za zavinenie. Podľa týchto zásad jednak platí, že neúspešná strana
sporu je povinná nahradiť úspešnej strane sporu trovy konania, ktoré úspešnej strane v spore vznikli,

pričom zároveň tiež platí, že súdy sú povinné zaviazať sporovú stranu, ktorá svojím zavinením vznik
trov spôsobila, aby tieto trovy protistrane nahradila. Zákonodarca v dotknutom ustanovení Civilného
sporového poriadku nielen že nevymenúva či bližšie nešpecifikuje, aké všetky prípady možno považovať
za prípady osobitého zreteľa oprávňujúce súd nepriznať nárok na náhradu trov konania, ale na rozdiel
od predchádzajúcej právnej úpravy dokonca neuvádza ani jediné kritérium, z ktorého by bolo možné pri

interpretácii obsahu pojmu „dôvody hodné osobitného zreteľa“ vychádzať. Táto skutočnosť samozrejme
nie je bezúčelová, ale je naopak založená na úplne legitímnom a správnom predpoklade, že dopredu
ani nie je možné presne určiť všetky okolnosti, za ktorých nebude spravodlivé zaviazať neúspešnú
stranupovinnosťounahradiťtrovysúdnehokonania,respektíveokolnosti,zaktorýchnebudespravodlivé
zaviazať stranu, ktorá svojím zavinením vznik trov spôsobila, aby tieto trovy protistrane nahradila.

Výkladformulácie„dôvodyhodnéosobitnéhozreteľa“rovnakoakoindividualizáciaakonkretizáciatýchto
dôvodov je výlučnou úlohou súdov a súdnej praxe. Ani takáto voľná úvaha súdov pri napĺňaní obsahu
pojmu „dôvody hodné osobitného zreteľa“ rozhodne nie je neobmedzená a je naopak nepochybne
rámcovaná nielen účelom ustanovenia § 257 CSP a účelom právnej úpravy náhrady trov konania
ako celku, ale aj požiadavkami kladenými na všetky súdne rozhodnutia ako také (zrozumiteľnosť,

predvídateľnosť, presvedčivosť, nearbitrárnosť a zákaz svojvôle). V prvom rade platí, že skutočnosť,
či v danom sporovom konaní existujú dôvody hodné osobitného zreteľa oprávňujúce súd pristúpiť k
aplikácii ustanovenia § 257 CSP skúma súd vždy z úradnej povinnosti. Nie je samozrejme vylúčené, aby
nepriznanie nároku na náhradu trov konania úspešnej (oprávnenej) strane navrhovali aj strany sporu,
prípadne, aby strany sporu z vlastnej iniciatívy uvádzali skutočnosti hodné osobitného zreteľa, ktorým by

svoj návrh podporili. Každé rozhodnutie súdu, ktorým súd neprizná náhradu trov konania, musí byť zo
svojej podstaty výnimočným rozhodnutím, prijatým na základe riadneho zváženia všetkých relevantných
okolností konkrétneho prípadu a na základe prísne reštriktívneho výkladu ustanovenia § 257 CSP
a v ňom obsiahnutej formulácie „dôvody hodné osobitného zreteľa“. Takýto záver možno nakoniec
odvodiť aj z dôvodovej správy k zákonu č. 160/2015 Z. z. (Civilný sporový poriadok), ktorá v rámci

osobitnej časti vo vzťahu k dotknutému ustanoveniu konštatuje: „Navrhovaná právna úprava ponecháva
osobitné kritérium na nepriznanie náhrady trov konania podľa predošlých zásad. Keďže uplatnenie
tejto konštrukcie prichádza do úvahy len výnimočne, osobitné kritérium dôvodov hodných osobitného
zreteľasamávykladaťprísnereštriktívne.“Obsahformulácie(pojmu)„dôvodyhodnéosobitnéhozreteľa“
je nutné vykladať najmä vo väzbe na zmysel a účel ustanovenia § 257 CSP. Spomenutým účelom

tohto ustanovenia je primárne umožniť súdu zamedziť vzhľadom na celkové okolnosti prejednávaného
prípadu síce zákonným, no „pritvrdým“ rozhodnutiam, respektíve takým rozhodnutiam, (ktoré by napriek
svojej formálnej zákonnosti mohli vykazovať rozpor s dobrými mravmi. Testovať jednotlivé okolnosti
prípadu (dôvody hodné osobitného zreteľa) kritériom súladu prípadného rozhodnutia o (ne)priznanínároku na náhradu trov súdneho konania s dobrými mravmi prichádza do úvahy najmä vtedy, keď by
priznanie nároku na náhradu trov súdneho konania úspešnej sporovej strane zakladalo u tejto strany
sporu (a to najmä vzhľadom na to, ako si táto strana plnila svoje procesné povinnosti) neprimeraný

(nezaslúžený) prospech (napr. úspešná strana sporu neuviedla skutočnosti a dôkazy už pri prvom
úkone, ktorý jej patril, hoci tak urobiť mohla). V naznačenej súvislosti preto nemusia byť bez právneho
významu napríklad ani okolnosti, ktoré viedli stranu sporu k uplatneniu jej nároku na súde a jej postoj
v konaní. Inými slovami, súd si je v rámci rozhodovania o priznaní nároku na náhradu trov súdneho
konania vždy povinný klásť otázku, či by vzhľadom na okolnosti prípadu bolo ich priznanie jednej zo

strán sporu v súlade s dobými mravmi (resp. či by bolo príkro nespravodlivé). O potrebe odstraňovať
tvrdosť prípadného rozhodnutia súdu ukladajúceho povinnosť nahradiť trovy konania možno hovoriť pri
aplikácii ustanovenia § 257 CSP aj zo sociálnych dôvodov. Hoci spomenuté ustanovenie nemá a ani
nemôže slúžiť ako nástroj sociálnej politiky a jeho prostredníctvom sa súd nemôže snažiť zmierňovať
alebo odstraňovať majetkové rozdiely medzi stranami (nález Ústavného súdu ČR sp. zn. I. ÚS 2862/07).
Napriek tomu je zrejmé, že v rámci posudzovania dôvodov hodných osobitného zreteľa je súd povinný

vždy prihliadnuť aj na majetkové, sociálne, rodinné, osobné či iné pomery strán sporu (v zmysle
uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 158/2015 platná právna úprava umožňuje súdu ako dôvody
hodné osobitného zreteľa brať do úvahy aj vzájomné vzťahy medzi sporovými stranami, či vzťahy medzi
príbuznými strán sporu). Následne v prípade, že súd u neúspešnej strany identifikuje napríklad obzvlášť
nepriaznivú majetkovú situáciu (nízky príjem, vyživovacia povinnosť,...) je jednoznačne oprávnený

aplikovať ustanovenie § 257 CSP. V naznačenej súvislosti je však dôležité zdôrazniť, že súd pri skúmaní
existencie sociálnych dôvod ako dôvodov hodných osobitného zreteľa je povinný vždy zohľadniť nielen
sociálnu situácie strany, ktorej má byť uložená povinnosť nahradiť trovy súdneho konania, ale aj sociálnu
situáciu sporovej strany (úspešnej strany sporu), ktorej by sa malo z titulu priznania nároku na náhradu
trov súdneho konania plniť. Len tak je totiž možné naozaj zohľadniť všetky dôvody hodné osobitného

zreteľa a dospieť k preskúmateľnému a spravodlivému rozhodnutiu. Napriek tomu, že ako judikatúra
súdov tak aj právna doktrína sa zhodnú, že dôvody hodné osobitné zreteľa nemožno dopredu stanoviť
vyčerpávajúcim spôsobom, je možné uviesť aspoň výpočet dôvodov hodných osobitného zreteľa:
a) neprimeraná tvrdosť, b) podiel oboch strán na vzniku a priebehu sporu, c) povaha a okolnosti sporu,
d) zložitosť doposiaľ neriešenej právnej problematiky, e) zložitosť prípadov výkladu medzinárodnej

zmluvy, f) osobné pomery strany sporu, g) nízky príjem. Existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa
musí súd vo svojom rozhodnutí riadne a presvedčivo odôvodniť.

43. Odvolací súd apeluje na to, že rozhodnúť podľa § 257 CSP a nepriznať náhradu trov súdneho
konania nemožno výlučne na základe akéhosi všeobecného záveru, ktorým súd bez ďalšieho len

zhodnotí (odhadne) dopad rozhodnutia, ktorým by sa náhrada trov súdneho konania priznala niektorej
zo strán sporu. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu, ktorým súd nepriznal strane sporu nárok na náhradu
trov konania musí byť vždy možné jednoznačne zistiť, z akých dôkazných prostriedkov čerpal súd
svoje zistenia, na ktorých základe nakoniec ustálil záver, že daný posudzovaný prípad spĺňa podmienky
uvedené v § 257 CSP. Nerešpektovanie vyššie načrtnutých požiadaviek zakladá nepreskúmateľnosť

rozhodnutia súdu o nepriznaní trov súdneho konania, pričom zmena judikatúry bez zreteľa na osobitosti
každého sporu nemôže sama o sebe byť dôvodom osobitného zreteľa v zmysle ust. § 257 CSP.

44. Vzhľadom k horeuvedeným skutočnostiam preto v danom prípade nie sú naplnené dôvody hodné
osobitného zreteľa v zmysle § 257 CSP a preto v zmysle § 388 CSP odvolací súd zmenil napadnutý

výrok pod č. III. tak, že priznáva žalobcovi proti žalovaným 100 % nárok na náhradu trov celého konania,
t.j. konania na súde prvej inštancie ako aj v odvolacom a dovolacom konaní v zmysle § 396 ods. 2 CSP, §
262 ods. 1 CSP, § 453 ods. 3 CSP a v zmysle § 255 ods. 1 CSP vychádzajúc z plného úspechu žalobcu
proti žalovaným v konaní na súde prvej inštancie, v odvolacom konaní, ako aj pre žalobcu v úspešných
dovolacích konaniach s tým, že v zmysle § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov týchto konaní rozhodne

súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením,
ktoré vydá súdny úradník.

45. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná
veta CSP).

Poučenie:Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou aak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).