Uznesenie – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 26. november 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 6Cdo/74/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1306225257
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 11. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Klenková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:1306225257.3

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkýň 1/ B. Š., narodenej X. I. XXXX, O., T. XXX/XX, 2/
K. T., narodenej XX. D. XXXX, Č. O., G. XX, D. XX, zastúpených spoločnosťou Advokátska kancelária
MARCEL BIZNÁR, s. r. o. Bratislava, Bajkalská 31, IČO: 36 868 221 proti žalovaným 1/. W.. J.. I. D.,
narodenému X. L. XXXX, B., B. XXX/ X, 2/ J. D., narodenej X. M. XXXX, B., B. XXX/X, o neplatnosť
kúpnej zmluvy a o vzájomnej žalobe o zaplatenie peňažnej sumy, vedenom na Okresnom súde Nové

Zámky pod sp. zn. 9C/23/2007, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 13. júla 2022
sp. zn. 25Co/53/2021, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.
Žalovaným 1/ a 2/ p r i z n á v a nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Nové Zámky (ďalej len ,,súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. 9C/23/2007-970 zo 14.

januára 2015 žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal určenia neplatnosti kúpnej zmluvy z 18. apríla 2005
uzavretej medzi stranami sporu, týkajúcej sa prevodu kaštieľa súpisného č. XX, zapísaného na liste
vlastníctva (ďalej len ,,LV“) č. XXX vedenom Správou katastra Nové Zámky, pre k. ú. a obec C. L. Ž.,
ktorej vklad bol povolený Správou katastra Nové Zámky dňa 10. októbra 2005 pod V 5293/05 zamietol;
protinávrh žalovaných 1/ 2/ o zaplatenie 4 000 eur s príslušenstvom zamietol; náhradu trov konania
žalobcovi, ani žalovaným 1/ a 2/ nepriznal.

1.1.1. V odôvodnení poukázal na výsledky vykonaného dokazovania, zistený skutkový stav a uviedol,
že žalobca ako predávajúci a žalovaní 1/ a 2/ ako kupujúci uzavreli dňa 18. apríla 2005 kúpnu zmluvu,
predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho práva ku kaštieľu súpisného č. 67 a pozemku registra „C“
parcelného č. XXX/X - zastavané plochy a nádvoria o výmere 9 676 m2, zapísaných na LV č. XXX pre
k. ú. MW. L.S. Ž., za kúpnu cenu 3 200 000 Sk, ktorá mala byť zaplatená v hotovosti v dvoch splátkach,

a to v prvej splátke vo výške 5 % dohodnutej kúpnej ceny v sume 160 000 Sk splatnej v deň podpisu
kúpnej zmluvy a v druhej splátke vo výške 95 % dohodnutej kúpnej ceny v sume 3 040 000 Sk, splatnej
do 30. novembra 2005. Prvá splátka kúpnej ceny bola žalobcovi zo strany žalovaných riadne uhradená,
zaplatenie jej druhej splátky bolo medzi stranami sporné. O jej zaplatení bolo žalobcom vystavené
potvrdenie zo 6. októbra 2005, avšak žalobca tvrdil, že ho vystavil žalovanému 1/ v dobrej viere bez
reálneho odovzdania zvyšnej časti kúpnej ceny, a to na žiadosť žalovaného 1/, ktorý ho potreboval

pre potreby čerpania úveru. Žalovaný 1/ mu však zvyšnú časť kúpnej ceny i napriek opakovaným
ubezpečeniam o jej úhrade doposiaľ nezaplatil. Z tohto dôvodu žalobca tvrdil, že bol žalovaným 1/
uvedený do omylu, v dôsledku ktorého považoval kúpnu zmluvu za neplatnú podľa § 49a Občianskeho
zákonníka. Zároveň dodal, že ak by sa súd s touto argumentáciou nestotožnil, ďalej dôvodil, že kúpnu
zmluvu treba považovať za neplatnú v dôsledku splnenia rozväzovacej podmienky dohodnutej v článku
IV. bodu 3 kúpnej zmluvy z ktorého vyplýva, že nezaplatením druhej časti (splátky) kúpnej ceny v lehote

splatnosti zmluva stráca platnosť.1.2. Podľa názoru súdu prvej inštancie žalobe žalobcu nebolo možné vyhovieť, pretože nebol zistený
žiadny dôvod, ktorý by mal za následok absolútnu či relatívnu neplatnosť kúpnej zmluvy. Konštatoval,
že splnenie rozväzovacej podmienky uvedenej v článku IV. bodu 3 kúpnej zmluvy tým, že druhá splátka

kúpnej ceny nebola žalobcovi riadne a včas uhradená, nespôsobuje neplatnosť právneho úkonu. V
konaní ďalej nebolo zistené, že by predmetná kúpna zmluva zanikla z dôvodu odstúpenia niektorej
zmluvnej strany. Napokon kúpnu zmluvu nebolo možné uznať za neplatnú ani v dôsledku omylu žalobcu
podľa § 49a v spojení s § 40a Občianskeho zákonníka, ktorý mal byť podľa tvrdenia žalobcu úmyselne
vyvolaný ľsťou žalovaného 1/ spočívajúcej vo výslovnom, avšak vedome nepravdivom ubezpečení o

úhrade druhej splátky kúpnej ceny, pretože v konaní nebolo preukázané, že by tento zvyšok kúpnej
ceny zaplatený bol, ale takisto nebolo preukázané, že by tento zvyšok kúpnej ceny zaplatený nebol. Z
uvedených dôvodov žalobu ako nedôvodnú zamietol.

1.3. Súd prvej inštancie zamietol protinávrh žalovaných 1/ a 2/, ktorým sa domáhali zaplatenia 4 000 Sk
istiny s príslušenstvom z dôvodu úhrady správneho poplatku na príslušnej správe katastra žalovanými

vo výške 8 000 Sk. V spore bolo preukázané, že žalovaní 1/ a 2/ bez súhlasu žalobcu vykonali návrh
na povolenie vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľnosti, neupovedomili žalobcu o tom, že
takýto návrh podávajú a ani ho nevyzvali na úhradu polovice správneho poplatku vo výške 4 000 Sk. Z
týchtodôvodovpretosúdprvejinštancienepovažovaljehodôvodnosťzapreukázanú.Otrováchkonania
rozhodol podľa § 142 ods.1 Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30. júna 2016.

2. Krajský súd v Nitre (ďalej len ,,odvolací súd“) v poradí druhým rozsudkom z 13. júla 2022 sp. zn.
25Co/53/2021 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti týkajúcej sa zamietnutia žaloby;
zmenil výrok o trovách konania vo vzťahu k žalobe tak, že žalovaným 1/ a 2/ nárok na náhradu trov
konania voči žalobcovi nepriznal; vyslovil, že žalovaní 1/ a 2/ majú nárok na náhradu trov odvolacieho

a dovolacieho konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %.
2.1. Odvolací súd po zrekapitulovaní zisteného skutkového stavu súdom prvej inštancie, zopakovaním
dokazovania oboznámením sa s obsahom kúpnej zmluvy z 18. apríla 2005, príjmovým pokladničným
dokladom z 18. apríla 2005, zo 6. októbra 2005, návrhom na povolenie vkladu vlastníckeho práva
do katastra nehnuteľností z 18. apríla 2005, príjmovým pokladničným dokladom z 8. októbra 2005,

výsluchom svedkov C.. C. J., G. Š. ustálil, že žalobca ako predávajúci a žalovaní 1/ a 2/ ako kupujúci,
uzavreli dňa 18. apríla 2005 kúpnu zmluvu, predmetom ktorej bol predaj nehnuteľností - kaštieľa
súpisného č. XX na pozemku parcelného č. XXX/X a pozemku parcelného č. XXX/X o výmere 9 676 m2
zastavané plochy a nádvoria, zapísaných na LV č. XXX, k. ú. C. L. Ž., obec C. L. Ž., okres Nové Zámky.
Kúpna cena bola dohodnutá vo výške 3 200 000 Sk so splatnosťou v dvoch častiach, a to ako záloha

vo výške 5 % z kúpnej ceny v sume 160 000 Sk v hotovosti v deň podpisu kúpnej zmluvy, a zvyšok vo
výške 95 % z kúpnej ceny v sume 3 040 000 Sk v hotovosti do 30. novembra 2005. Podľa čl. IV. bod 3.
posledná veta kúpnej zmluvy sa účastníci zmluvy dohodli, že nezaplatením zvyšných 95 % kúpnej ceny
v stanovenej lehote stráca zmluva platnosť a zložená záloha prepadá v prospech predávajúceho. Podľa
čl. V. kúpnej zmluvy sa zmluvné strany dohodli, že návrh na vklad do katastra nehnuteľností podajú

spoločne v deň úplného zaplatenia kúpnej ceny. Podľa príjmového pokladničného dokladu vystaveného
dňa 18. apríla 2005 prijal žalobca od žalovanej 2/ sumu 160 000 Sk ako zálohu za predaj kaštieľa. Podľa
príjmového pokladničného dokladu vystaveného dňa 6. októbra 2005 prijal žalobca od žalovaného 1/
sumu 3 040 000 Sk ako doplatok kúpnej ceny za kaštieľ. Dňa 18. apríla 2005 účastníci kúpnej zmluvy
podpísali návrh na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností, ktorý bol dňa 7. októbra 2005

podaný Správe katastra Nové Zámky. Podľa príjmového pokladničného dokladu z 8. októbra 2005 prijal
žalovaný 1/ od žalobcu sumu 3 040 000 Sk ako pôžičku. Zmluvou o postúpení pohľadávky z 24.
septembra 2008 uzavretou medzi žalobcom ako postupcom a spoločnosťou PRONTO CAR, s. r. o. ako
postupníkom, žalobca postúpil pohľadávku voči žalovanému 1/ v sume 3 040 000 Sk z titulu pôžičky
uzatvorenej dňa 8. októbra 2005, na postupníka, ktorú skutočnosť oznámil žalovanému 1/ listom z 24.

septembra 2008.

2.2. Po právnom posúdení v súlade s ustanoveniami § 137 písm. c) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného
sporového poriadku v znení neskorších prepisov (ďalej len ,,CSP“), § 34 ods. 2 zákona č.162/1995 Z. z. o
katastrinehnuteľnostíaozápisevlastníckychainýchprávknehnuteľnostiam(katastrálnyzákon)vznení

neskorších prepisov (ďalej len ,,Katastrálny zákon“), odvolací súd uviedol, že pokiaľ žalobca v spore
preukáže splnenie dohodnutej rozväzovacej podmienky, na základe rozhodnutia súdu o neplatnosť
kúpnej zmluvy, príslušný okresný úrad postupom podľa § 34 ods. 2 Katastrálneho zákona vyznačí
v katastri nehnuteľnosti stav pred uvedeným právnym úkonom, preto skonštatoval, že žalobca mánaliehavý právny záujem na požadovanom určení neplatnosti kúpnej zmluvy, s odkazom na rozhodnutie
zverejnené pod č. 8/1997 Sbírky rozhodnutí.

2.3. Následne citujúc ustanovenia § 36 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, ako aj právny záver
vyplývajúci z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25. marca 2015 sp. zn. 4Cdo/84/2014
podľa ktorého ,,Rozväzovacia podmienka je taká podmienka, kedy jej splnením už medzičasom
existujúce právne účinky právneho úkonu (práva a povinnosti) zaniknú. Do splnenia alebo zmarenia
takejto podmienky existuje neistota, či právny úkon, ktorý je platný, záväzný a účinný, nestratí už právne

účinky, ktoré nastali. Splnením rozväzovacej podmienky už existujúce právne účinky právneho úkonu
zaniknú a právny úkon stráca ex nunc právne účinky a odpadá právny dôvod na plnenie. Pri uzatváraní
konkrétnej zmluvy môžu byť medzi účastníkmi také okolnosti, že už v čase uzatvárania zmluvy bude
aspoň jeden zmluvný partner vedieť, že v prípade nesplnenia dojednaných zmluvných záväzkov
druhou zmluvnou stranou, nebude mať záujem na ďalšom trvaní zmluvy. Pre takýto prípad si môžu
zmluvné strany dojednať rozväzovaciu podmienku. Pokiaľ jedným z hlavných záväzkov kúpnej zmluve

je zaplatenie kúpnej ceny, nič nebráni tomu, aby v zmluve nebola dohodnutá rozväzovacia podmienka
spočívajúca v nezaplatení kúpnej ceny kupujúcim. Voľbu automatického zániku zmluvy vyvolaného
naplnením rozväzovacej podmienky v takom prípade je potrebné považovať za prípustnú a logickú z
dôvodu, pretože v takom prípade nie je potrebné voči zmluvnému partnerovi uplatňovať odstúpenie od
zmluvy, prípadne oznamovať, že právne účinky zmluvy pominuli. Nesplnenie rozväzovacej podmienky

naopak znamená, že právne účinky právneho úkonu trvajú a prestali byť podmienené“. V zmysle
uvedeného odvolací súd posudzujúc dojednanie uvedené v čl. IV. bod 3 kúpnej zmluvy dospel k záveru,
že uvedené dojednanie je potrebné považovať za rozväzovaciu podmienku.

2.4.Zopakovanýmdokazovanímodvolacísúdzistil,žežalobca akopredávajúci ažalovaníakokupujúci,

uzatvorili kúpnu zmluvu, predmetom ktorej bol prevod vlastníctva k nehnuteľnosti - kaštieľu v obci Michal
nad Žitavou. Podľa dohody účastníkov zmluvy mala byť kúpna cena zaplatená v dvoch častiach, záloha
5 % pri podpise zmluvy a zvyšok 95 % do 30. novembra 2005. Zmluva bola podpísaná dňa 18. apríla
2005. Záloha na kúpnu cenu v sume 160 000 Sk bola zaplatená žalovanou 2/ pri podpise zmluvy dňa 18.
apríla 2005, čo vyplýva z príjmového pokladničného dokladu podpísaného žalobcom. Podľa príjmového

pokladničného dokladu vystaveného dňa 6. októbra 2005 prijal žalobca od žalovaného 1/ sumu 3 040
000 Sk ako doplatok kúpnej ceny za kaštieľ. Ďalej odvolací súd zopakovaným dokazovaním zistil, že v
zmluve sa zmluvné strany dohodli, že návrh na vklad do katastra nehnuteľností podajú spoločne v deň
úplného zaplatenia kúpnej ceny, pričom návrh bol podaný Správe katastra Nové Zámky, nasledujúci
deň po vystavení príjmového pokladničného dokladu na doplatok kúpnej ceny vo výške 3 040 000 Sk,

dňa 7. októbra 2005. V kontexte uvedeného odvolací súd nepovažoval za sporné zaplatenie zálohy vo
výške 160 000 Sk žalovanou 2/ žalobcovi dňa 18. apríla 2005. Sporné bolo zaplatenie druhej splátky
kúpnej ceny, ktoré žalovaní preukazovali príjmovým pokladničným dokladom vystaveným žalobcom
dňa 6. októbra 2005, ktorý svojím podpisom potvrdil, že od žalovaného 1/ prijal sumu 3 040 000 Sk
ako doplatok kúpnej ceny za kaštieľ. Žalobca vystavenie a podpísanie uvedeného príjmového dokladu

nepopieral, tvrdil však, že išlo o formálny doklad, ktorý vystavil žalovaný 1/ z dôvodu potreby získania
úveru na zaplatenie zvyšku kúpnej ceny. Zároveň tvrdil, že príjmový pokladničný doklad podpísal, lebo
žalovanému dôveroval, ale k plneniu zvyšku kúpnej ceny reálne nedošlo. Dôkazom tohto tvrdenia mal
byť príjmový pokladničný doklad z rovnakého dátumu zo 6. októbra 2005, v zmysle ktorého požičal
žalovanému 1/ rovnakú sumu ako mala byť uhradená za prevod nehnuteľností, teda sumu 3 040 000 Sk.

Z uvedeného príjmového pokladničného dokladu však vyplýva, že bol vystavený dva dni po zaplatení
zvyšku kúpnej ceny dňa 8. októbra 2005. Navyše žalobca pohľadávku voči žalovanému 1/ z uvedenej
pôžičky postúpil zmluvou o postúpení pohľadávky z 24. septembra 2008 na spoločnosť PRONTO CAR,
s. r. o., čo podľa tvrdenia svedka G. Š. (zaťa žalobcu) je spoločnosť jeho a jeho manželky, žalobcovej
dcéry. Postúpenie pohľadávky bolo oznámené žalovanému 1/ listom z 24. septembra 2008. Hoci v

oznámení o postúpení pohľadávky je uvedený nesprávny rok uzatvorenia pôžičky ako rok 2008, v
zmluve o postúpení pohľadávky je dátum uzatvorenia pôžičky uvedený správne dňa 8. októbra 2005,
čo zodpovedá dátumu na príjmovom pokladničnom doklade. Z uvedených dôvodov preto neobstojí
tvrdenie žalobcu, že príjmový pokladničný doklad, podľa ktorého požičal žalovanému 1/ sumu 3 040 000
Sk a bol vystavený v rovnaký deň, ako príjmový pokladničný doklad preukazujúci zaplatenie doplatku

kúpnej ceny. Z rovnakých dôvodov neobstojí ani tvrdenie žalobcu vo vyjadrení z 20. júna 2022, podľa
ktorého nemohol vzniknúť záväzok z titulu pôžičky, keďže predmet pôžičky nebol reálne odovzdaný
dlžníkovi, keďže žalobca s pohľadávkou z predmetnej pôžičky obchodoval, previedol ju na spoločnosť
PRONTO CAR, s. r. o., ktorá patrí jeho zaťovi a dcére, pričom táto spoločnosť uvedenú pohľadávku zpôžičky vo výške 3 040 000 Sk od žalovaného 1/ vymáhala v súdnom konaní. K vystaveniu príjmového
pokladničného dokladu žalobcom o potvrdení prijatia zvyšku kúpnej ceny v sume 3 040 000 Sk, odvolací
súd vypočul svedka C.. C. J., v tom čase advokátskeho koncipienta a teraz spoločníka a konateľa

spoločnosti, ktorá zastupuje žalobcu v tomto konaní, ktorý pred odvolacím súdom svoju prítomnosť pri
vystaveníspornéhopríjmovéhopokladničnéhodokladunepotvrdil.KvýpovedisvedkaPavluŠkodu,zaťa
žalobcu, ktorý na odvolacom pojednávaní dosvedčil svoju prítomnosť pri vystavení sporného príjmového
pokladničného dokladu na zvyšok kúpnej ceny v sume 3 040 000 Sk, odvolací súd zdôraznil, že v
tejto časti bola výpoveď svedka G. Š. v rozpore s jeho výpoveďou pred súdom prvej inštancie na

pojednávaní konanom dňa 7. júla 2010. Svedok síce pred súdom prvej inštancie potvrdil, že niekedy
na jeseň 2005 bol prítomný v dome žalobcu, keď prišiel za ním žalovaný 1/, ktorého sa mal žalobca
opýtať, či prišiel zaplatiť zvyšok kúpnej ceny, a žalovaný 1/ odpovedal nie. Svedok si však nepamätal, či
to bolo vtedy, keď bol vystavený príjmový doklad zo 6. októbra 2005 na sumu 3 040 000 Sk. Z uvedeného
dôvodu odvolací súd považoval výpoveď svedka Pavla Škodu na odvolacom pojednávaní, týkajúcu
sa tvrdenia o jeho prítomnosti pri vypisovaní príjmovho pokladničného dokladu za nedôveryhodnú.

Pokiaľ si svedok na okolnosti vystavenia príjmového pokladničného dokladu presne nepamätal v roku
2010, je nepravdepodobné, že by si na tieto okolnosti presne pamätal v roku 2022. Navyše svedok G.
Š. je v príbuzenskom pomere so žalobcom, je manželom jeho dcéry, býva so žalobcom na rovnakej
adrese, čo dôveryhodnosť jeho svedeckej výpovede značne spochybňuje. Nadväzujúc na uvedené
odvolací súd akcentoval, že žalobca nepreukázal tvrdenie, podľa ktorého kúpna zmluva z 18. apríla

2005 stratila platnosť podľa čl. IV. bod 3 kúpnej zmluvy, keďže žalovaní 1/ a 2/ nesplnili záväzok zaplatiť
zvyšnú časť kúpnej ceny. Zaplatenie kúpnej ceny v celom rozsahu a v dohodnutej lehote bolo v spore
preukázané príjmovými pokladničnými dokladmi z 18. apríla 2005, ktorým žalobca potvrdil prijatie sumy
160 000 Sk od žalovanej 2/ ako zálohu za predaj kaštieľa, a zo 6. októbra 2005, ktorým žalobca
potvrdil prijatie sumy 3 040 000 Sk od žalovaného 1/ ako doplatok kúpnej ceny. Uvedené listinné dôkazy

neboli vyvrátené tvrdeniami žalobcu, ním produkovanými listinnými dôkazmi, ani výpoveďou svedkov.
Odvolací súd teda uzavrel, že v konaní nebolo preukázané, že došlo k splneniu rozväzovacej podmienky
dohodnutejvčl.IV.bod 3poslednávetakúpnejzmluvyz18.apríla2005,podľaktorejsaúčastnícizmluvy
dohodli, že ,,nezaplatením zvyšných 95 % kúpnej ceny v stanovenej lehote stráca zmluva platnosť a
zložená záloha prepadá v prospech predávajúceho“. Preto právne účinky kúpnej zmluvy naďalej trvajú

a predmetný právny úkon sa stal nepodmieneným.
2.5. Odvolací súd návrh žalovaných 1/ a 2/ na doplnenie dokazovania vykonaním znaleckého
dokazovania znalcom z odboru grafológie, uznesením vyhláseným na pojednávaní konanom dňa 13.
júla 2022 zamietol z dôvodu, že žalobca nepopieral skutočnosť, že príjmový pokladničný doklad zo 6.
októbra 2005 na sumu 3 040 000 Sk ako doplatok kúpnej ceny, vlastnoručne podpísal. Keďže uvedená

skutočnosť nebola sporná, nebolo potrebné na jej preukázanie vykonávať ďalšie dokazovanie.
2.6. Napokon na záver odvolací súd dodal, že v súlade s § 387 ods. 3 CSP sa zaoberal s podstatnými
námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní. Žalobca opakovane tvrdil, že k zaplateniu zvyšku kúpnej
ceny reálne nedošlo, lebo žalovaný 1/ ho pod sofistikovaným nátlakom prinútil podpísať príjmový doklad
ozaplatenízvyškukúpnejceny.Uvedenúnámietkunepovažovalzadôvodnú.Jepriamnepredstaviteľné,

žeby žalobca, ktorý má právnické vzdelanie a v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy vykonával povolanie
advokáta, podpísal doklad o prevzatí sumy 3 040 000 Sk bez toho, aby mu boli odovzdané peniaze.
Takéto neopatrné správanie nesvedčí konaniu osoby v postavení žalobcu, navyše za okolností, keď
priamo v zmluve bola dohodnutá rozväzovacia podmienka pre prípad nezaplatenia kúpnej ceny, ktorej
zaplatením sa právny úkon stal nepodmieneným. Zároveň bolo nesporné, že kúpnu zmluvu pripravovala

advokátska kancelária žalobcu. Rovnako považoval odvolací súd za nedôvodnú aj námietku žalobcu,
týkajúcu sa tvrdeného nekalého konania žalovaného 1/. Z obsahu spisu vyplýva, že títo vedú spolu na
rôznych súdoch viacero súdnych sporov, bez konkrétneho vzťahu s predmetným konaním. Tvrdenie
žalobcu, že súd prvej inštancie vyslovil úvahu o premlčaní nároku, odvolací súd nepovažoval za
pravdivé. V bode 18. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie je uvedené, že žalobca sa neplatnosti

právneho úkonu dovolal v trojročnej premlčacej lehote, ktorá začala plynúť dňa 30. novembra 2005 a
žaloba bola podaná dňa 5. decembra 2006, čiže táto podmienka bola splnená. Na základe uvedených
dôvodov odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok v zamietavom výroku ako vecne správny v súlade
s § 387 ods. 1 CSP.
2.7. Výrok o trovách konania vo vzťahu k žalobe zmenil v súlade s § 388 CSP z dôvodu, že žalovaní

1/ a 2/ v súlade s § 151 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase rozhodnutia v zákonnej
lehote 3 dní a ku dňu vyhlásenia rozhodnutia trovy konania neuplatnili, ani im z obsahu spisu iné trovy
konania nevyplývajú. Na základe uvedených dôvodov preto žalovaným 1/ a 2/ náhradu trov konania
nepriznal. O nároku na náhradu trov odvolacieho a trov dovolacieho konania odvolací súd rozhodol vsúlade s § 396 ods. 1 a § 453 ods. 5 CSP, v súlade so zásadou úspechu žalovaných 1/ a 2/, ktorým
priznal nárok na ich náhradu v súlade s § 255 v spojení s § 262 ods. 1 CSP.
3. Proti uvedenému rozhodnutiu odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca (ďalej len ,,dovolateľ“),

ktorého prípustnosť vyvodzoval z ustanovenia § 420 písm. f) CSP a z § 421 ods. 1 písm. b) CSP.
V súvislosti s namietaným porušením jeho procesných práv tvrdil, že odvolací súd sa odklonil od
svojich skorších rozhodnutí, v ktorých akceptoval skutkové zistenia súdu prvej inštancie o tom, že
nebolo preukázané skutočné odovzdanie zvyšku kúpnej ceny žalobcovi. Podľa názoru dovolateľa mal
odvolací súd odklon náležite odôvodniť. Poukázal na právny záver vyplývajúci z nálezu Ústavného

súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) č. k. I. ÚS 540/2012-34 z 24. apríla 2013, v zmysle
ktorého je ústavne neudržateľná diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej
právnejotázkezarovnakejaleboanalogickejskutkovejsituácie,pokiaľjunemožnoobjektívnearozumne
odôvodniť.Vtejtosúvislostidovolateľpodotkol,žesenátodvolaciehosúdu25Copritotožnomskutkovom
a právnom stave v rovnakom zložení, dvakrát prijal rozhodnutie, v ktorom vychádzal zo skutkového
stavu, že v konaní nebolo preukázané skutočné odovzdanie zvyšku kúpnej ceny žalobcovi a raz prijal

rozhodnutie, v ktorom vychádzal zo skutkového zistenia, že skutočné odovzdanie zvyšku kúpnej ceny
preukázané bolo. Dovolateľ preto legitímne očakával, že odvolací súd bude opätovne vychádzať zo
skutkovéhozisteniaonepreukázaníreálnehoodovzdaniazvyškukúpnejceny.Vtejtosúvislostidovolateľ
poukázal na predvídateľnosť súdneho rozhodnutia, ako aj na skutočnosť, že súdy nižšej inštancie
sa nezaoberali jeho tvrdením o uvedení do omylu podľa § 49a Občianskeho zákonníka. Napadnutý

rozsudok preto považoval za arbitrárny a nepresvedčivý. Zopakoval skutkové okolnosti vyplývajúce z
obsahu spisu a podotkol, že nie je možné žiadnym racionálnym spôsobom vysvetliť, prečo by kupujúci,
ktorý zaplatí kúpnu cenu, mal mať bezprostredne po zaplatení kúpnej ceny potrebu požičať si peňažné
prostriedky, ktoré práve zaplatil z titulu kúpnej ceny. Podľa názoru dovolateľa, odvolací súd porušil
jeho právo na spravodlivý proces aj tým, že v rozpore s tzv. negatívnou dôkaznou teóriou od neho

vyžadoval, aby preukázal neexistenciu objektívnej skutočnosti o zaplatení zvyšku kúpnej ceny. Dôkazné
bremeno je potrebné preniesť na žalovaných, pričom s otázkou dôkazného bremena sa odvolací súd
nezaoberal. Vysporiadanie s existenciou dvoch príjmových pokladničných dokladov odvolacím súdom
uvedenévbode33.napadnutéhorozhodnutiapovažovalzastrohé,sktorým nesúhlasil.Vtejtosúvislosti
dovolateľ prezentoval názor, podľa ktorého v prípade simulovanej zmluvy o pôžičke a simulovaných

dokladov o prevzatí a odovzdaní sumy 3 040 000 Sk, ide o nedostatok vážnosti vôle. Skutočnej vôli
totiž zodpovedala iba ústna dohoda o dodatku ku kúpnej zmluve, týkajúcej sa platobných podmienok.
Poukazujúc na právny záver vyplývajúci z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. marca
2011 sp. zn. 3Cdo/144/2010 dodal, že žalovaní nemali úmysel zaplatiť žalobcovi zvyšok kúpnej ceny
a neplánovali získať na jeho úhradu úver. Sporné nehnuteľnosti chceli získať bez zaplatenia zvyšku

kúpnej ceny. Zo strany žalovaného 1/ išlo iba o zámienku, pod ktorou dosiahol, že žalobca súhlasil s
disimuláciou pomocou príjmových pokladničných dokladov a s prevodom vlastníckeho práva k sporným
nehnuteľnostiam ešte pred zaplatením zvyšku kúpnej ceny. Dovolateľ ďalej namietal hodnotenie
svedeckejvýpovedePavlaŠkoduodvolacímsúdomzdôvodu,žeakbolizistenérozporyvjehovýpovedi,
mal odvolací súd svedka konfrontovať s jeho výpoveďou a umožniť mu sa k rozporom vyjadriť. Pokiaľ

tak odvolací súd nepostupoval, porušil právo na spravodlivý proces, lebo vybočil z rámca voľného
hodnotenia dôkazov, nezohľadnil svedecké výpovede a za smerodajné bez ďalšieho považoval jedine
príjmový pokladničný doklad. Zároveň ani neuvažoval, či druhý príjmový pokladničný doklad na rovnakú
sumuvystavenýztituluúdajnejpôžičkynezakrývaskutočnosť,ženeboladoplatenákúpnacenavzmysle
písomne vyhotovenej kúpnej zmluvy. K uvedenému poukázal na nález ústavného súdu č. k. III. ÚS

86/2020-105 z 8. februára 2020. Ďalej namietal vypočutie právneho zástupcu ako svedka, čo považoval
za rozporné s právnym záverom vyplývajúcim z uznesenia ústavného súdu č. k. II. ÚS 58/2017-10 z
19. januára 2017. Dovolateľ tvrdil, že bol postupom odvolacieho súdu zbavený právneho zastúpenia
advokátom počas jeho výsluchu ako svedka. Z uvedených dôvodov dovolateľ považoval napadnuté
rozhodnutie za arbitrárne, krajne nespravodlivé, založené na svojvoľných záveroch odvolacieho súdu,

ktorý nerešpektoval základné zásady formálnej logiky, zásadu voľného hodnotenia dôkazov, tzv.
negatívnu dôkaznú teóriu v procese dokazovania. Dovolateľ zároveň nepovažoval za správny výrok o
priznaní nároku na náhradu trov odvolacieho konania v konaniach vedených pod sp. zn. 25Co/161/2011
a sp. zn. 25Co/162/2011 žalovaným 1/ a 2/ z dôvodu, že jedno z týchto konaní sa týkalo konania o
protinávrhu žalovaných na zaplatenie sumy 4 000 Sk s príslušenstvom, ktorý bol rozsudkom súdu prvej

inštancie č. k. 9C/23/2007-970 zo 14. januára 2015 zamietnutý, proti ktorému žalovaní 1/ a 2/ nepodali
odvolanie.
3.1. K namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP,
dovolateľ namietal záver odvolacieho súdu týkajúci hodnotenia konania žalobcu ako osoby s právnickýmvzdelaním, ktorý v čase uzatvárania kúpnej zmluvy pôsobil ako advokát, ktorý mal podľa názoru
odvolacieho súdu podpísať doklad bez toho, aby mu boli odovzdané peniaze. Podľa názoru dovolateľa,
odvolací súd zrejme vychádzal z čl. 11 ods. 3 Základných princípov CSP, i napriek tomu, že uvedený

článok necitoval. V danom prípade nejde o ustanovenie, pomocou ktorého by súd mohol prelomiť tzv.
negatívnu dôkaznú teóriu a ani nejde o ustanovenie, ktoré by zakladalo právne domnienky o tom,
že aj keď je niekto advokátom, tak nemôže z dôvodu svojej dôverčivosti k druhej zmluvnej strane
pochybiť, konať neopatrne a stať sa obeťou podvodu a zneužitia svojej dôverčivosti v súvislosti s
prevodom nehnuteľnosti. Čl. 11 ods. 3 Základných princípov CSP nezodpovedá postupu odvolacieho

súdu, kedy žalobcovi ako sankciu za jeho neopatrnosť pri prevode sporných nehnuteľností, ktorá
nezodpovedá správaniu sa advokáta, prakticky odňal vlastnícke právo k sporných nehnuteľnostiam.
V kontexte uvedeného dôvodil, že v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola riešená otázka
interpretácie čl. 11 ods. 3 Základných princípov CSP z hľadiska voľného hodnotenia dôkazov a vzťahu
tejto interpretačnej zásady k tzv. negatívnej dôkaznej teórii, čo zakladá dovolací dôvod podľa § 421 ods.
1 písm. b) CSP. Navrhol zmenil zamietavý výrok a žalobe vyhovieť alebo zrušiť napadnuté rozhodnutie

a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Uplatnil si nárok na náhradu trov konania.
4. Žalovaní vo vyjadrení k dovolaniu uviedli, že podanú žalobu považujú za nedobromyseľnú šikanu
organizovanú žalobcom, jeho právnym zástupcom a G. Š., ktorá je zneužitím práva v úmysle obohatiť
sa na škodu majetkových práv žalovaných, je porušením dobrým mravov. Odvolací súd spoľahlivo a
presvedčivo ustálil skutkový stav, pričom in concreto odhalil, že výpovede svedkov Škodu a advokáta

C.. C.. J., ako aj samotného žalobcu sa nezakladajú na pravde. Svedok Škoda bol na odvolacom
pojednávaní konanom dňa 13. júla 2022 konfrontovaný odvolacím súdom k rozporom uvedeným v jeho
výpovedi, o čom svedčí zvukový záznam vyhotovený z pojednávania. V tejto súvislosti poukázal na to, že
po skončení pojednávania pred odvolacím súdom sa svedok Škoda pohádal so žalobcom a advokátom,
ktorým vytýkal, že ho ,,zle“ pripravili na nepravdivú výpoveď a za to, že ho sudkyne odvolacieho súdu

odhalili. Podľa tvrdenia žalovaných, mal svedok Škoda žalobcovi ostro vytknúť, že bol zatiahnutý do
daňovej kauzy a obvinený spolu s ním a s ďalšími aktérmi a že predstieral spolu s advokátom demenciu
a že už má toho dosť. K veci podotkol, že žalobca vyšetrovateľom Okresného riaditeľstva Policajného
zboru Bratislava II v konaní vedenom pod ČVS:ORP-563/OEK-B2-200 Kk potvrdil, že mu kúpna cena
za kaštieľ vo výške 3 200 000 Sk bola žalovanými 1/ a 2/ zaplatená riadne a včas v hotovosti, čo

vyšetrovateľovi osvedčil aj príjmovými dokladmi na sumu 160 000 Sk z 18. apríla 2005 a na sumu 3 040
000 Sk zo 6. októbra 2005, ním vlastnoručne vypísanými a podpísanými, na čo však nedobromyseľný
a nečestne konajúci advokát C.. C.. J., porušujúci § 18 ods. 3 zákona o advokácii v ním podanom
dovolaní ,,akosi“ pozabudol. Z uvedených dôvodov považovali podané dovolanie za zneužitie práva,
preto ho navrhli odmietnuť. Uplatnili si nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

5. Žalobca v priebehu dovolacieho konania dňa 14. marca 2024 zomrel. Najvyšší súd Slovenskej
republikyuznesenímz13.augusta2024sp.zn.6Cdo/74/2023správoplatnosťouod10.septembra2024
rozhodol o pokračovaní v spore s právnymi nástupcami žalobcu a to žalobkyňou 1/ B. Š., narodenou X.
I. XXXX, O., T. XXX/XX a žalobkyňou 2/ K. T., narodenou XX. D. XXXX, Č. O., G. XX, D. XX. Právne
nástupkyne po nebohom I.. C. T. trvali na podanom dovolaní.

6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len ,,dovolací súd“) príslušný na rozhodnutie o dovolaní
(§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, v
neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§
443 CSP) po preskúmaní, či dovolanie obsahuje zákonom predpísané náležitosti (§ 428 CSP) a či sú

splnené podmienky podľa § 429 CSP, dospel k záveru, že dovolanie je potrebné odmietnuť.
7. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
8. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné sú vymenované v § 420 a § 421
CSP. Z citovaného ustanovenia expressis verbis vyplýva, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie
je proti tomu ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, tak takéto rozhodnutie nemožno úspešne

napadnúť dovolaním.
9. Podľa § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci
samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť
samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný

opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces.10. Podľa § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k
vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva
táto vada.

11. Podľa § 440 CSP dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný.

12. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP sú zásah súdu
do práva strany sporu a nesprávny procesný postup súdu reprezentujúci takýto zásah znemožňujúci

procesnej strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia v takej miere (intenzite), v
dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstata práva na spravodlivý súdny
proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v
konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou
súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov
Slovenskej republiky a ich spravodlivé rozhodnutie (I. ÚS 26/94).

13. Ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania v tých
prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva na
spravodlivý proces. V zmysle uvedeného ustanovenia treba za nesprávny procesný postup považovať
postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré

sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnoprávnemu rámcu, a tak zároveň znamená aj porušenie
ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné
prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo
nazastúpeniezvolenýmzástupcom,právonapredvídateľnosťrozhodnutia,nazachovanierovnostistrán
v konaní, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom

svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).

14. Pod porušením práva na spravodlivý proces (vo všeobecnosti) treba rozumieť taký postup súdu,
ktorým sa účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava
priznáva za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov v tom

- ktorom konkrétnom konaní, pričom miera tohto porušenia znamená porušenie práva na spravodlivý
proces; jeho súčasťou je aj náležité odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 559/2018, III. ÚS 47/2019).

15. Podstata dovolacej argumentácie vo vzťahu k uplatneného dovolaciemu dôvodu v zmysle §
420 písm. f) CSP spočívala v namietaní nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, v

nevysporiadaní sa s podstatnými námietkami žalobcu odvolacím súdom vo vzťahu k jeho tvrdeniu o
uvedení do omylu podľa § 49a Občianskeho zákonníka, v nesúhlase dovolateľa s hodnotením dôkazov
a tzv. negatívnou teóriou dôkazu, ako aj v arbitrárnosti a v predvídateľnosti napadnutého rozhodnutia.

16. Z okolností preskúmavanej veci vyplýva, že odvolací súd v poradí druhým rozsudkom v intenciách

právneho záveru vyplývajúceho z uznesenia najvyššieho súdu z 27. mája 2021 sp. zn. 4Cdo/98/2020 (v
spise na č. l. 1159) prioritne skúmal existenciu naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení
neplatnosti právneho úkonu v zmysle § 137 písm. c) CSP v spojení s § 43 ods. 2 Katastrálneho zákona,
ako aj s obsahom žaloby a tvrdenými skutkovými okolnosťami uvedenými v bode II. žaloby, z ktorého
vyplýva, že v dôsledku rozväzovacej podmienky dojednanej kúpnej zmluvy z 18. apríla 2005, jej čl. IV.

bodu 3, v znení ,,nezaplatením druhej časti (splátky) kúpnej ceny v lehote splatnosti (do 30. novembra
2005), zmluva stráca platnosť“. Odvolací súd po zopakovaní dokazovania v potrebnom rozsahu na
nariadenom pojednávaní v súlade s § 384 a § 385 CSP, a právnom posúdení dojednanej zmluvnej
podmienky v súlade s § 36 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka dospel k záveru, že žalobca má na
požadovanom určení neplatnosti kúpnej zmluvy naliehavý právny záujem. V prípade rozhodnutia súdu

o určení neplatnosti kúpnej zmluvy by príslušný okresný úrad postupom podľa § 34 ods. 2 Katastrálneho
zákona v katastri nehnuteľnosti vyznačil stav pred uvedeným právnym úkonom. K veci samej následne
po zhrnutí ustáleného skutkového stavu dospel k záveru, že dojednanie uvedené v čl. IV. bod 3 kúpnej
zmluvy je potrebné považovať za rozväzovaciu podmienku. Keďže žalobca v konaní tvrdil, že zvyšnú
časť kúpnej ceny vo výške 3 040 000 Sk mu žalovaní 1/ a 2/ nezaplatili, preto v dôsledku čl. IV bodu

3 kúpnej zmluvy, kúpna zmluva stratila platnosť, odvolací súd sa ďalej zaoberal tým, či v danom
prípade došlo k splneniu uvedenej rozväzovanej podmienky. V relevantnej časti k uvedenému uviedol,
že ,,že žalobca ako predávajúci a žalovaní ako kupujúci, uzatvorili kúpnu zmluvu, predmetom ktorej
bol prevod vlastníctva k nehnuteľnosti - kaštieľu v obci Michal nad Žitavou. Podľa dohody účastníkovzmluvy mala byť kúpna cena zaplatená v dvoch častiach, záloha 5 % pri podpise zmluvy a zvyšok
95 % do 30. novembra 2005. Zmluva bola podpísaná dňa 18.apríla 2005. Záloha na kúpnu cenu v
sume 160 000 Sk bola zaplatená žalovanou 2/ pri podpise zmluvy dňa 18. apríla 2005, čo vyplýva z

príjmového pokladničného dokladu podpísaného žalobcom. Podľa príjmového pokladničného dokladu
vystaveného dňa 6. októbra 2005 prijal žalobca od žalovaného 1/ sumu 3 040 000 Sk ako doplatok
kúpnej ceny za kaštieľ. Ďalej odvolací súd zopakovaným dokazovaním zistil, že v zmluve sa zmluvné
strany dohodli, že návrh na vklad do katastra nehnuteľností podajú spoločne v deň úplného zaplatenia
kúpnej ceny, pričom návrh bol podaný na Správu katastra Nové Zámky, nasledujúci deň po vystavení

príjmového pokladničného dokladu na doplatok kúpnej ceny vo výške 3 040 000 Sk, dňa 7. októbra
2005. V kontexte uvedeného odvolací súd nepovažoval za sporné zaplatenie zálohy vo výške 160
000 Sk žalovanou 2/ žalobcovi dňa 18. apríla 2005. Sporné bolo zaplatenie druhej splátky kúpnej
ceny, ktoré žalovaní preukazovali príjmovým pokladničným dokladom vystaveným dňa 6. októbra 2005,
ktorý vystavil žalobca, na ktorom svojím podpisom potvrdil, že od žalovaného 1/ prijal sumu 3 040
000 Sk ako doplatok kúpnej ceny za kaštieľ. Žalobca vystavenie a podpísanie uvedeného príjmového

dokladu nepopieral, tvrdil však, že išlo o formálny doklad, ktorý vystavil žalovaný 1/ z dôvodu potreby
získania úveru na zaplatenie zvyšku kúpnej ceny. Tvrdil, že príjmový pokladničný doklad podpísal, lebo
žalovanému dôveroval, ale k plneniu zvyšku kúpnej ceny reálne nedošlo. Dôkazom tohto tvrdenia mal
byť príjmový pokladničný doklad z rovnakého dátumu zo 6. októbra 2005, v zmysle ktorého požičal
žalovanému 1/ rovnakú sumu, ako mala byť uhradená za prevod nehnuteľností, teda sumu 3 040

000 Sk. Z uvedeného príjmového pokladničného dokladu však vyplýva, že bol vystavený dva dni
po zaplatení zvyšku kúpnej ceny dňa 8. októbra 2005“. K tvrdeniu žalobcu, že príjmový pokladničný
doklad o požičaní sumy 3 040 000 SK, odvolací súd poukázal na zmluvu o postúpení pohľadávky
z 24. septembra 2008 na spoločnosť PRONTO CAR, s. r. o., (spoločnosť zaťa a dcéry žalobcu), v
ktorej je uvedený dátum uzatvorenia pôžičky dňa 8. októbra 2005, t. j. dva dni po zaplatení zvyšku

kúpnej ceny. V tejto súvislosti dodal, že nepovažoval za pravdivé tvrdenie žalobcu, že reálne nedošlo k
odovzdaniu predmetu pôžičky. Žalobca previedol uvedenú pohľadávku z pôžičky vo výške 3 040 000 Sk
na spoločnosť PRONTO CAR, s. r. o., ktorá uvedenú pohľadávku vymáha od žalovaného 1/ v súdnom
konaní. Napokon k preukázaniu tvrdenia o prijatí zvyšku kúpnej ceny v sume 3 040 000 Sk žalobcom,
odvolací súd zopakoval dokazovanie vypočutím svedkov C.. C.. J., ktorý prítomnosť pri vystavení

spornéhopríjmovéhopokladničnéhodokladunazvyšokkúpnejcenynepotvrdil.SvedeckúvýpoveďG.Š.
(zaťa žalobcu) odvolací súd vyhodnotil ako nedôveryhodnú z dôvodu rozporov v jeho výpovedi v konaní
pred súdom prvej inštancie a následne v odvolacom konaní. Dôvodil, že pokiaľ si svedok nepamätal
presne na okolnosti vystavenia príjmového pokladničného dokladu v roku 2010, je nepravdepodobné,
že by si na tieto okolnosti presne pamätal v roku 2022. Zároveň zohľadnil jeho príbuzenský pomer

k žalobcovi, s ktorým býva na rovnakej adrese, je jeho zaťom a manželom žalobkyne 1/. V kontexte
uvedených dôvodov odvolací súd v závere skonštatoval, že nedošlo k splneniu rozväzovacej podmienky
dohodnutejvčl.IV.bod 3poslednávetakúpnejzmluvyz18.apríla2005,podľaktorejsaúčastnícizmluvy
dohodli, že ,,nezaplatením zvyšných 95 % kúpnej ceny v stanovenej lehote stráca zmluva platnosť a
zložená záloha prepadá v prospech predávajúceho“. Preto právne účinky kúpnej zmluvy naďalej trvajú

a predmetný právny úkon sa stal nepodmieneným (bod 27.1. až 35. odôvodnenia).
17. Nadväzujúc na uvedené dovolací súd uvádza, že uvedené odôvodnenie napadnutého rozhodnutia
v spojení s odôvodnením uvedeným súdom prvej inštancie v celom jeho rozsahu spĺňa náležitosti
odôvodnenia vyplývajúce z § 220 ods. 2 v spojení s § 393 ods. 2 CSP, lebo zodpovedá
základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Súslednosti jednotlivých častí odôvodnenia

a ich obsahové (materiálne) náplne zakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť aj všeobecnú interpretačnú
presvedčivosť. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami, aj úvahami pri
hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. V hodnotení skutkových
zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Argumentácia odvolacieho súdu je
koherentná a jeho rozhodnutie konzistentné, logické a presvedčivé, premisy v ňom zvolené aj závery,

ku ktorým na ich základe dospel, sú prijateľné pre právnickú aj laickú verejnosť.
17.1. Vysporiadanie sa s uplatnenými podstatnými odvolacími námietkami, odvolacím súdom možno
považovať za dostatočné aj v zmysle § 387 ods. 3 CSP, lebo odvolací súd v bode 38. odôvodnenia
vyhodnotil jednotlivé námietky žalobcu, ktoré námietky považoval za dôvodné. Zároveň zdôraznil, že
považoval za priam nepredstaviteľné, žeby žalobca s právnickým vzdelaním a v čase uzavretia kúpnej

zmluvy, pôsobil ako advokát, by podpísal doklad o prevzatí sumy 3 040 000 Sk bez toho, aby mu
boli odovzdané finančné prostriedky. Uvedené správanie považoval za neopatrné, s prihliadnutím aj
k dojednanej rozväzovacej podmienky pre prípad nezaplatenia kúpnej ceny a zaplatením kúpnej ceny,
kedy sa právny úkon stal nepodmieneným. Za nedôvodnú považoval odvolací súd aj námietku týkajúcusa tvrdeného nekalého konania žalovaného 1/ v iných súdnych konaniach na rôznych súdoch, ktoré sú
bez konkrétneho vzťahu s predmetným konaním. Napokon odvolací súd poprel aj tvrdenia žalobcu o
úvahesúduprvejinštancieopremlčanínároku.Zodôvodneniarozsudkusúduprvejinštancieuvedeného

v bode 18. vyplýva, že žalobca sa neplatnosti právneho úkonu dovolal v trojročnej premlčacej lehote,
ktorá začala plynúť dňa 30. novembra 2005 a návrh bol podaný na súde dňa 5. decembra 2006.
17.2. Rovnako za nepravdivé považoval dovolací súd aj tvrdenie dovolateľa o nevysporiadaní sa s
námietkou týkajúcou uvedenia do omylu v zmysle § 49a Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie
uviedol, že kúpnu zmluvu nebolo možné uznať za neplatnú ani v dôsledku omylu žalobcu podľa § 49a

v spojení s § 40a Občianskeho zákonníka, ktorý mal byť podľa tvrdenia žalobcu úmyselne vyvolaný
ľsťou žalovaného 1/ spočívajúcej vo výslovnom, avšak vedome nepravdivom ubezpečení o úhrade
druhej splátky kúpnej ceny, pretože v konaní nebolo preukázané, že by tento zvyšok kúpnej ceny
zaplatený bol, ale takisto nebolo preukázané, že by tento zvyšok kúpnej ceny zaplatený nebol. Zdôraznil,
pokiaľ predávajúci vedel, že kúpna zmluva je viazaná na rozväzovaciu podmienku, že stráca platnosť
nezaplatených zvyšných 95 % kúpnej ceny v stanovenej lehote, teda do 30. novembra 2005, nemal

vopred vystaviť žalovanému 1/ príjmový pokladničný doklad o zaplatení doplatku 95 % kúpnej ceny.
Žalobca sa dovolal neplatnosti právneho úkonu, avšak bezpochyby nepreukázal, že žalovaní mu zvyšok
kúpnej ceny nezaplatili, rovnako ako aj žalovaní, ktorí podľa názoru súdu prvej inštancie hodnoverne
preukázali zaplatenie zvyšku kúpnej ceny.
18. Z ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu vyplýva, že prípadný nedostatok riadneho

odôvodneniadovolanímnapadnutéhorozhodnutia,nedostatočnezistenýskutkovýstavalebonesprávne
právne posúdenie veci v zásade nezakladá vadu konania podľa § 420 písm. f) CSP (R 24/2017).
Do úvahy preto neprichádza ani relevantnosť námietky, že odvolací súd nedostatočným odôvodnením
rozhodnutia dovolateľovi znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že
došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. V tejto súvislosti považuje dovolací súd za potrebné

poznamenať,žeodvolacísúdvodôvodnenísvojhorozhodnutianemusídaťodpoveďnavšetkyodvolacie
námietky uvedené v odvolaní, ale len na tie, ktoré majú pre rozhodnutie o odvolaní podstatný význam,
ktoré zostali sporné, alebo na ktoré považuje odvolací súd za nevyhnutné dať odpoveď z hľadiska
doplnenia dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie (II. ÚS 78/05). Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného
súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom odvolacieho súdu nestotožňuje, nemôže

viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho rozhodnutia (napr. I. ÚS 188/06).
Odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizovateľné základné právo strany sporu na
súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).

19. Rovnako Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len ,,ESĽP“) stabilne judikuje, že súdne rozhodnutia
musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, zároveň však nevyžaduje, aby na každý argument strany
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie
rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija proti Španielsku z
9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A , s. 12, § 29, Hiro Balani proti Španielsku z 9. decembra 1994,

séria A, č. 303 - B, Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, Higgins proti Francúzsku z 19. februára
1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami,
argumentmianávrhminavykonaniedôkazovstránsvýhradou,žemajúvýznamprerozhodnutie(Kraska
proti Španielsku z 29. apríla 1993, II. ÚS 410/06, I. ÚS 736/2016).

20. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa súd stotožnil s jeho
právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Neznamená ani právo na to, aby bol účastník
konania úspešný, teda, aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi. Nie
je porušením práva na spravodlivý proces iné hodnotenie vykonaných dôkazov, skutkových tvrdení
účastníkov, ako aj iný právny názor súdu na dôvodnosť podaného nároku, resp. uplatnených námietok.

Právo na súdnu ochranu nemožno stotožňovať s procesným úspechom účastníka, z čoho vyplýva, že
všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania,
vrátane ich dôvodov a námietok (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010). Je však povinný na
zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne
akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom (II. ÚS 675/2014, IV. ÚS

252/04, IV. ÚS 329/04, III. ÚS 32/07).

21. Dovolateľ v súvislosti s namietaním splnenia dôkaznej povinnosti vychádzal z tzv. negatívnej
dôkaznej teórie, podľa ktorej žalovaní nepreukázali, že zaplatili zvyšok kúpnej ceny, ale napriek tomu imodvolací súd ,,prisúdil“ vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam, keďže od žalobcu požadoval, aby
preukázal negatívne skutkové tvrdenie, pričom v jeho neprospech hodnotil všetky ním navrhnuté dôkazy,
zatiaľ čo dôkazy žalovaných preferoval bez ich konfrontácie s ostatnými dôkazmi v konaní. Vo vzťahu k

uvedenému dovolací súd uvádza, že uplatňovanie tzv. negatívnej dôkaznej teórie nemôže byť bezbrehé,
pretože pri preukazovaní negatívnej skutočnosti nie vždy dôkazné bremeno prechádza na protistranu.
Pri dôslednom uplatňovaní tejto teórie je nositeľom dôkazného bremena vždy tá procesná strana,
ktorá tvrdí pozitívne skutočnosti. Nie každá negatívna skutočnosť teda spôsobuje obrátenie dôkazného
bremena, ale iba taká, ktorá nie je len negatívnym gramatickým vyjadrením, ale faktickou neexistenciou,

ktorú nemožno preukázať ani tvrdením inej, pozitívnej skutočnosti. V okolnostiach konkrétneho prípadu
je preto potrebné dôkladne posúdiť, čo je po materiálnej (nie formálnej) stránke skutočným obsahom
tvrdenie strany sporu. Z tohto dôvodu sa v každom jednotlivom prípade musí skúmať, či určitú negatívnu
skutočnosť je možné preukázať prostredníctvom dôkazov preukazujúcich iné pozitívne skutočnosti,
ktoré by v konečnom dôsledku potvrdzovali (preukazovali) neexistenciu určitej skutočnosti.
22. Dokazovanie je časť civilného súdneho konania, v rámci ktorej si súd vytvára poznatky potrebné

na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc
posúdiť, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí
dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). V dokazovaní sa súd obmedzuje len na zisťovanie poznatkov
o skutkových okolnostiach, ktoré zakladajú a odôvodňujú uplatnený nárok. Hodnotenie dôkazov je
činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie.

Aktuálna procesná právna úprava vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, majúcej základ
v ústavnom princípe nezávislosti súdov. Táto zásada vyplývajúca z čl. 15 Základných princípov CSP,
normatívne vyjadrená v § 191 ods. 1 CSP znamená, že záver, ktorý si sudca z vykonaných dôkazov
robí, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Postup sudcu
ale neznamená, že sudca nie je viazaný ústavnými princípmi predvídateľnosti a zákonnosti rozhodnutia.

Naopak, konečné meritórne rozhodnutie musí vykazovať logickú, funkčnú a teleologickú zhodu s
priebehom konania (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič,
M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, 729 s.).
23. Hodnotenie dôkazov úvahou súdu však neznamená ľubovôľu, lebo hodnotiaca úvaha musí vždy
zodpovedať zásadám formálnej logiky, musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu veci a vykazovať

funkčnú a teleologickú zhodu s priebehom konania. Výsledky hodnotenia dôkazov sú súčasťou
odôvodneniarozhodnutia,vktoromsúdstručne,jasneavýstižnevysvetľuje,ktoréskutočnostipovažoval
zapreukázanéaktorénie,zktorýchdôkazovvychádzalaakýmiúvahamisaprihodnotenídôkazovriadil,
prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a pod. Hodnotiaca úvaha súdov v danom prípade zodpovedá
zásadám formálnej logiky, vychádza zo zisteného skutkového stavu veci a z odôvodnenia rozhodnutia

vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov a právnym posúdením.
24. V okolnostiach danej veci odvolací súd dospel k záveru, že ,, žalobca nepreukázal svoje tvrdenie
v žalobe, podľa ktorého kúpna zmluva z 18. apríla 2005 stratila platnosť podľa čl. IV. bod 3 zmluvy,
keďže žalovaní v 1/ a 2/ nesplnili svoj záväzok zaplatiť zvyšnú časť kúpnej ceny. Zaplatenie kúpnej ceny
v celom rozsahu a v dohodnutej lehote bolo v spore preukázané príjmovými pokladničnými dokladmi z

18. apríla 2005, ktorým žalobca potvrdil prijatie sumy 160 000 Sk od žalovanej 2/ ako zálohu za predaj
kaštieľa, a zo 6. októbra 2005, ktorým žalobca potvrdil prijatie sumy 3 040 000 Sk od žalovaného 1/
ako doplatok kúpnej ceny za kaštieľ. Uvedené listinné dôkazy neboli vyvrátené tvrdeniami žalobcu, ním
produkovanými listinnými dôkazmi, ani výpoveďami svedkov. Z uvedených dôvodov odvolací súd dospel
k záveru, že nedošlo k splneniu rozväzovacej podmienky dohodnutej v čl. IV. bod 3. posledná veta

kúpnej zmluvy z 18. apríla 2005, podľa ktorej sa účastníci zmluvy dohodli, že nezaplatením zvyšných
95 % kúpnej ceny v stanovenej lehote stráca zmluva platnosť a zložená záloha prepadá v prospech
predávajúceho. Preto právne účinky kúpnej zmluvy naďalej trvajú a predmetný právny úkon sa stal
nepodmieneným“.

25. Podľa konštantnej judikatúry najvyššieho súdu nie je dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania
v zmysle § 420 písm. f) CSP paušálne tvrdenie o nedostatočne zistenom skutkovom stave, nevykonanie
všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu (3Cdo/26/2017,
4Cdo/56/2017, 5Cdo/90/2017, 8Cdo/187/2017). Súlad tohto právneho názoru s ústavou posudzoval
ústavný súd napríklad v uznesení sp. zn. II. ÚS 465/2017, pričom nedospel k záveru o jeho ústavnej

neudržateľnosti. Na druhej strane ústavný súd vo svojich rozhodnutiach vyslovil názor, že nevykonanie
navrhovaného dôkazu, ktorý by mohol mať vplyv na posúdenie skutkového stavu, ktorý z doteraz
vykonaných dôkazov nemožno bezpečne ustáliť, možno kvalifikovať ako porušenie práva na spravodlivé
súdne konanie v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy (III. ÚS 332/09). Zásadám spravodlivého procesu v zmyslečl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len ,,Dohovor“) totiž zodpovedá požiadavka, aby súdmi urobené skutkové zistenia a prijaté právne
závery boli riadne (dostatočne) a zrozumiteľne (logicky) odôvodnené. V práve na spravodlivý proces je

obsiahnutáajďalšiaústavnázásada(čl.47ods.3ústavyačl.6ZákladnýchprincípovCSP),ato„rovnosť
zbraní“vcivilnomkonaní,ktorávšeobecnezahŕňatiežrovnosťbremien,ktorésúnastranysporukladené
a ktoré nesmú byť neprimerané (IV. ÚS 468/2018). V súlade s vyššie uvedenou judikatúrou ústavného
súdu najvyšší súd v rozhodnutiach napr. sp. zn. 4Cdo/100/2018, 5Cdo/202/2018, 5Cdo/138/2018,
5Cdo/122/2019 vyslovil, že procesnému právu strany sporu navrhovať dôkazy zodpovedá povinnosť

súdu nielen o vznesených návrhoch (a dôkazoch) rozhodnúť, ale tiež, pokiaľ im nevyhovie, vo svojom
rozhodnutí odôvodniť, prečo, z akých dôvodov tak neurobil. Nevyhovenie dôkaznému návrhu strany
sporu možno odôvodniť len tromi dôvodmi. Prvým je argument, podľa ktorého tvrdená skutočnosť, k
overeniu alebo vyvráteniu ktorej je navrhnutý dôkaz, je bez relevantnej súvislosti s predmetom konania;
ďalším je argument, podľa ktorého dôkaz neoverí/nevyvráti tvrdenú skutočnosť, čiže vo väzbe na toto
tvrdenie nedisponuje vypovedacou potenciou. Tretím je nadbytočnosť dôkazu, t. j. argument, podľa

ktorého určité tvrdenie, ku ktorého overeniu alebo vyvráteniu je dôkaz navrhovaný, už bolo doterajším
konaním bez dôvodných pochybností overené alebo vyvrátené. Ak tieto dôvody zistené neboli, súd
postupuje v rozpore s čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, garantujúcimi strane sporu právo na spravodlivý
proces, čiže táto dôkazná vada (tzv. opomenuté dôkazy) takmer vždy založí nielen nepreskúmateľnosť
vydaného rozhodnutia pre nedostatok dôvodov, ale súčasne tiež jeho protiústavnosť. V preskúmavanej

veci však o takýto prípad nejde, preto uplatnenú námietku nepovažoval za opodstatnenú.

26. Dovolací súd len poznamenáva, že dovolanie nepredstavuje opravný prostriedok, ktorý by mal
slúžiť na odstránenie nedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci. Dovolací súd nemôže v dovolacom
konaní formulovať nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť

skutkových zistení už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože
na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu, v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať
dokazovanie. Dovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených
súdmi nižšej inštancie, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Inými slovami, na hodnotenie
skutkových okolností a zisťovanie skutkového stavu sú teda povolané súdy prvej inštancie a druhej

inštancie ako skutkové súdy, a nie dovolací súd, ktorý je v zmysle § 442 CSP viazaný skutkovým
stavom, tak ako ho zistil odvolací súd, a jeho prieskum skutkových zistení nespočíva v prehodnocovaní
skutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho zisťovania (I. ÚS 6/2018).
27. K namietanému odklonu od skutkových záverov a vysloveného právneho záveru odvolacím súdom
v skorších rozhodnutiach dovolací súd len dodáva, že odvolací súd nie je viazaný vlastným právnym

názorom (m. m. III. ÚS 46/2013). Navyše žalobca mal vysokoškolské právnické vzdelanie, preto
je námietku týkajúcu sa konania pred odvolacím súdom bez právneho zástupcu počas vykonanie
svedeckej výpovede, nemožno považovať za relevantnú. Podľa názoru dovolacieho súdu dovolateľ
nevytýka žiadne nedostatky v procesnom postupe odvolacieho súdu, jeho nesúhlas s právnym
posúdením odvolacieho súdu, nepredstavuje vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP (R 54/2012,

sp. zn. 1Cdo/62/2010, 2Cdo/97/2010, 3Cdo/53/2011, 4Cdo/68/2011, 5Cdo/44/2011, 6Cdo/41/2011,
7Cdo/26/2010 a 8ECdo/170/2014). Skutočnosť, že dovolateľ má odlišný právny názor než odvolací súd,
bez ďalšieho nezakladá a nedokazuje ním tvrdenú vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP.

28. K arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia dovolací súd uvádza, že arbitrárnosť môže mať v súdnych

rozhodnutiach rôznu podobu. Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu o arbitrárne rozhodnutie
ide najmä vtedy, ak je svojvoľné. Môže tiež ísť o extrémny nesúlad právnych záverov s vykonaným
dokazovaním alebo môže ísť o taký výklad zákona, ktorý nemá oporu v medziach rozumného a
prípustného výkladu zákona. Arbitrárnosť môže tiež spočívať v takom hodnotení dôkazov, ktoré je
vykonané bez akéhokoľvek akceptovateľného racionálneho základu tak, že z nich pri žiadnej možnej

interpretácii nevyplývajú prijaté skutkové základy. Arbitrárnosť teda znamená interpretačný exces.
Arbitrárne rozhodnutie je spravidla spojené s nedostatočným odôvodnením, avšak nemusí to tak byť
nevyhnutne. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné
uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by
zásadne poprel ich účel a význam (III. ÚS 264/05). Ústavný súd považuje za protiústavné a arbitrárne

tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so
zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06, I. ÚS 200/2012). V
danom prípade však napadnuté rozhodnutie nevykazuje znaky arbitrárnosti v zmysle záverov ústavného
súdu, preto ani túto námietku dovolací súd nepovažoval za dôvodnú.29. Nadväzujúc na uvedené dovolací súd z obsahu spisu a ani z procesného postupu odvolacieho súdu
nezistil, že by konanie bolo zaťažené vadou zmätočnosti, ktorá by mala mať za následok porušenie
procesných práv dovolateľa a s tým spojeného jeho práva na spravodlivý proces zaručeného čl. 6 ods.

1 Dohovoru, preto prípustnosť a ani dôvodnosť dovolania uplatneného v zmysle § 420 písm. f) CSP
nie je daná.
30. Podľa § 421 ods.1 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky, a) pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe

dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je
dovolacím súdom, rozhodovaná rozdielne.
31. Podľa § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva
v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia.

32. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na
zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide
vtedy,aksúdnepoužilsprávnyprávnypredpisaleboaksíceaplikovalsprávnyprávnypredpis,nesprávne
ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
33. Otázkou relevantnou podľa § 421 ods. 1 CSP môže byť len otázka právna (nie skutková). Môže

ísť tak o otázku hmotnoprávnu, ako aj o otázku procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii
a interpretácii procesných ustanovení). Na to, aby na základe dovolania podaného podľa uvedeného
ustanovenia mohlo byť rozhodnutie odvolacieho súdu podrobené meritórnemu dovolaciemu prieskumu
z hľadiska namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 432 ods. 1 CSP), musia byť (najskôr)
splnené predpoklady prípustnosti (vecnej prejednateľnosti) dovolania, zodpovedajúce niektorému zo

spôsobov riešenia tej právnej otázky, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a
tiež podmienky dovolacieho konania, medzi ktoré okrem iného patrí riadne odôvodnenie dovolania
prípustnými dovolacími dôvodmi a spôsobom vymedzeným v ustanoveniach § 431 až § 435 CSP. K
posúdeniu dôvodnosti dovolania a teda vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia, či dovolateľom
napadnuté rozhodnutie skutočne spočíva na nesprávnom právnom posúdení, môže dovolací súd

pristúpiť len po prijatí záveru o prípustnosti dovolania.

34. Dovolací súd posudzujúc prípustnosť dovolacieho dôvodu uplatneného podľa § 421 ods.1 CSP
v súlade s § 432 CSP v spojení s § 124 CSP (I. ÚS 51/2020), v snahe autenticky porozumieť textu
dovolania (IV. ÚS 15/2021, I. ÚS 115/2020, I. ÚS 336/2019) dospel k záveru, že dovolateľ nevymedzil

uplatnený dovolací dôvod v súlade s náležitosťami vyplývajúcimi z § 431 až § 435 CSP. Jeho nesúhlas
s hodnotením konania žalobcu v rámci vysporiadania sa s opakovanými jeho námietkami uvedeným v
bode 38 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, nemožno považovať za otázku, od posúdenia ktorej by
záviselo rozhodnutie vo veci. Odvolací súd zaujal stanovisko len k tvrdeniu žalobcu ohľadne vystavenia
dokladu o prevzatí sumy 3 040 000 Sk bez toho, aby mu boli údajne peniaze aj reálne odovzdané.

Neaplikoval čl. 11 ods. 3 Základných princípov CSP v súvislosti s posúdením konania žalobcu ako
neopatrného. Podľa názoru dovolateľa nebola v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu riešená otázka
interpretácie čl. 11 ods. 3 Základných princípov CSP z hľadiska voľného hodnotenia dôkazov a vzťahu
tejto interpretačnej zásady k tzv. negatívnej dôkaznej teórii, čo zakladá dovolací dôvod podľa § 421 ods.
1 písm. b) CSP.

35. Z rozhodovacej praxe dovolacieho súdu vyplýva, že otázkou tzv. negatívnej dôkaznej teórie
sa dovolací súd zaoberal napríklad v uzneseniach sp. zn. 6Cdo/81/2010 z 31. mája 2010, sp.
zn. 4Cdo/13/2009 z 24. februára 2010, sp. zn. 6MCdo/17/2010 z 28. marca 2012. Z ich obsahu je
nepochybné okrem toho, že sa týkali iných skutkových okolností (určenia dedičského práva, vrátenia
pôžičky a určenia vlastníckeho práva), že posúdenie splnenia dôkaznej povinnosti strán v spore a teda

unesenia dôkazného bremena je závislé od skutkových okolností konkrétneho prípadu, teda výsledkom
vykonanéhodokazovaniaaichvyhodnoteniasúdom.Vtejtosúvislostidovolacísúdpoukazujenadôvody
uvedené v bode 21 tohto uznesenia z ktorého vyplýva, že podstatou tzv. negatívnej dôkaznej teórie je to,
žeprocesnástrananepreukazujenegatívneskutočnosti, t.j.nepreukazujeneexistenciuurčitejokolnosti,
ktorásanestala.Tútoteóriunemožnoprijímaťvšeobecne,lebonievždydôkaznébremenoprechádzana

protistranu. Nadväzujúc na uvedené, preto dovolací súd konštatuje, že dovolateľ nevymedzil relevantnú
právnu otázku, od riešenia ktorej by záviselo rozhodnutie vo veci samej, preto dovolanie v zmysle § 421
ods. 1 CSP nie je prípustné.36. Vzhľadom na uvedené dôvody dovolací súd dovolanie žalobcu (resp. jeho právnych nástupcov)
odmietol ako neprípustné v súlade s § 447 písm. c) CSP vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu uplatnenému
podľa § 420 písm. f) CSP a z dôvodu nevymedzenia dovolacieho dôvodu v súlade s náležitosťami

vyplývajúcimi z ustanovenia § 431 až 435 CSP, dovolací súd dovolanie vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu
uplatnenému podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP odmietol v súlade s § 447 písm. f) CSP.

37. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol v súlade s § 453 ods. 1 v
spojení s § 262 ods. 1 CSP a zásadou úspechu žalovaných 1/ a 2/ v dovolacom konaní, ktorým priznal

nárok na ich náhradu proti žalovaným 1/ a 2/ v plnom rozsahu v súlade s § 255 ods. 1 CSP. O výške
náhrady rozhodne súd prvej inštancie v súlade s § 262 ods. 2 CSP.

38. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.