Rozsudok – Pracovné právo ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 16. december 2024

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7Co/75/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6120345008
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 12. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Nina Dubovská

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:6120345008.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Niny Dubovskej a členiek

senátu Mgr. Adely Unčovskej a JUDr. Mariany Harvancovej, v spore žalobkyne: A. B., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom C. XXXX/X, D. E., právne zast. JUDr. Antonom Tabačákom, PhD., advokátom so sídlom
Hlavná 82, Oravský Biely Potok, IČO: 42 221 919, proti žalovanému: PARTHENON, s.r.o., IČO: 50
559 311, so sídlom Bratislavská 57, Senec, právne zast. Advokátska kancelária JUDr. Peter Bartoš,
s.r.o., IČO: 52 262 821, so sídlom Martina Granca 3618/44, Bratislava, o zaplatenie 930,30 eur
s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa
24.01.2024, č.k. B3-63C/45/2020-171, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutej časti výroku I. a závislého výroku III. o trovách konania
p o t v r d z u j e.

II. Žalobkyňa m á proti žalovanému n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu
mzdy v sume 485 eur v hrubom a mzdu v sume 101,85 eur v hrubom, všetko v lehote do troch dní odo
dňa právoplatnosti rozsudku (výrok I.), žalobu žalobkyne vo zvyšnej časti zamietol (výrok II.) a priznal
žalobkyni nárok na náhradu trov konania od žalovaného v rozsahu 26,16 % (výrok III.).

2. Rozhodnutie vo veci samej súd prvej inštancie právne odôvodnil ust. § 60, § 109 ods. 3, § 111
ods. 1, § 116 a § 121 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce (ďalej len „Zákonník práce“) a vecne s
poukazom na predpoklady skončenia pracovného pomeru dohodou a jej náležitosti tým, že žalobkyňa
tvrdila, že jej žiadosť o skončenie pracovného pomeru dohodou bola žalovaným akceptovaná, a teda
že došlo k skončeniu pracovného pomeru založeného Pracovnou zmluvou zo dňa 01.07.2018 (ďalej
len „Pracovná zmluva“) dohodou ku dňu 01.01.2019, ktoré tvrdenie žalobkyne ale nebolo žiadnymi

dôkaznými prostriedkami preukázané, práve naopak vykonaným dokazovaním došlo podľa súdu prvej
inštancie k vyvráteniu tohto tvrdenia - žalobkyňa dôvodila, že jej žiadosť o skončenie pracovného
pomeru dohodou zo dňa 26.10.2018 prevzala p. F. (čo súd prvej inštancie považoval za nesporné a
preukázané aj výsluchom p. F.), avšak z tohto úkonu nemohol súd prvej inštancie vyvodiť akceptáciu
žiadosti žalobkyne o skončenie pracovného pomeru dohodou žalovaným (prevzatie žiadosti p. F. a
potvrdenie jej prevzatia podpisom na žiadosti žalobkyne nebolo možné podľa obsahu posúdiť ako
súhlasný prejav vôle žalovaného skončiť pracovný pomer žalobkyne dohodou k 01.01.2019), a to aj z

dôvodu,žep.F.nebolaoprávnenouosobouužalovanéhonariešeniepersonálnejagendy,pričomnebolo
tvrdené a ani preukázané, že by bola oprávnená konať za žalovaného ako zamestnávateľa, naviac
z následnej SMS komunikácie žalobkyne a vedúceho prevádzky (t.j. konateľa žalovaného) vyplývalo,
že vôľa žalovaného skončiť pracovný pomer so žalobkyňou v zmysle jej žiadosti dohodou ku dňu01.01.2019 nebola daná a nepreukazovalo ju ani to, že na žiadosť žalobkyne neodpovedal žalovaný v
lehote 7 dní, keďže podľa ust. § 44 ods. 1 druhej vety Občianskeho zákonníka mlčanie alebo nečinnosť
samy o sebe neznamenajú prijatie návrhu. Na základe uvedeného súd prvej inštancie dospel k záveru,

že ku skončeniu pracovného pomeru ku dňu 01.01.2019 dohodou nedošlo a pracovný pomer skončil
až uzatvorením dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa 21.01.2019 k 21.01.2019, do kedy bola
žalobkyňa povinná vykonávať prácu u žalovaného v zmysle Pracovnej zmluvy a žalovaný jej bol povinný
prideľovať prácu. Vo vzťahu k nároku žalobkyne na náhradu mzdy za 12,5 dní dovolenky súd prvej
inštancie uviedol, že pri nároku na náhradu mzdy v súvislosti s dovolenkou podľa ust. § 116 Zákonníka

práce treba rozlíšiť, či tento nárok vznikol v dôsledku vyčerpanej dovolenky (t.j. za dobu odpočinku
zamestnanca, za ktorú mu patrí náhrada mzdy v sume jeho priemerného zárobku podľa ust. § 134
Zákonníka práce) alebo v dôsledku nevyčerpanej dovolenky (pri ktorej platí, že ju možno vyplatiť len
v dvoch prípadoch, a to ak ide o časť dovolenky, ktorá presahuje základnú výmeru dovolenky štyri
týždne a zamestnanec ju nemohol vyčerpať ani do konca nasledujúceho kalendárneho roka alebo ak ju
zamestnanec nemohol vyčerpať z dôvodu skončenia pracovného pomeru). Súd prvej inštancie mal za

nesporné a preukázané (výplatnými páskami a komunikáciou žalobkyne a A. G.), že ku dňu 01.12.2018
žalobkyňa disponovala 12,5 dňami dovolenky a že žalobkyňa mala vôľu túto dovolenku v celom rozsahu
vyčerpať v 12/2018 (v súvislosti s ňou domnelým skončením pracovného pomeru), sporným ale bolo,
či žalobkyňa požiadala o dovolenku a či žalovaný určil žalobkyni čerpanie tejto dovolenky. Súd prvej
inštancie poukázal na právnu úpravu čerpania dovolenky, na chýbajúci plán dovoleniek a na určenie

čerpania dovolenky (ktorým je úkon, pokyn, príkaz alebo súhlas zamestnávateľa, aby zamestnanec
čerpal dovolenku v určitý čas, v súvislosti s ktorým Zákonník práce nevymedzuje formu určenia čerpania
dovolenky (písomná, elektronická), pričom dôležité je preukázanie určenia čerpania dovolenky napr. aj
formou sms komunikácie so súhlasom zamestnávateľa, kedy podpísanie dovolenkového lístka má už
len deklaratórnu a administratívnu povahu a súhlas na čerpanie dovolenky môže nadriadený vedúci

zamestnanec dať nielen písomne, ale aj ústne alebo iným spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti). Zo
súdom prvej inštancie vykonaného dokazovania vyplynulo, že u žalovaného ako zamestnávateľa nebol
vypracovaný plán dovoleniek, čo nebolo podstatné pre vznik nároku na náhradu mzdy podľa ust. § 116
Zákonníka práce a že zamestnanci žalovaného žiadali o čerpanie dovolenky formou tzv. dovolenkových
lístkov. Nesporným bolo aj to, že žalobkyňa nedisponovala dovolenkovým lístkom, teda že o dovolenku

v 12/2018 nežiadala touto formou, čo ale neznamenalo, že dovolenka nemohla byť žalobkyni určená
aj iným spôsobom (postačoval súhlas zo strany zamestnávateľa resp. oprávneného zamestnanca na
čerpanie dovolenky, a to bez ohľadu na formu, resp. zaužívaný postup). Súd prvej inštancie uzavrel, že
keďže z výsluchu konateľa žalovaného vyplývalo, že oprávnenou osobou u žalovaného na schvaľovanie
dovoleniek bola A. G., postačovalo, aby žalobkyňa preukázala, že práve táto osoba jej schválila čerpanie

dovolenky v rozsahu 12,5 dňa v 12/2018, vo vzťahu k čomu žalobkyňa predložila v konaní pred súdom
prvej inštancie textovú komunikáciu z 12/2018, o ktorej tvrdila, že ide o komunikáciu s A. G., čo žalovaný
spochybnil tým, že A. G. mala v tom čase k dispozícii na pracovnú komunikáciu služobný mobil,
prostredníctvom ktorého správy ohľadom určenia dovolenky žalobkyne v 12/2018 neposielala. Súd
prvej inštancie mal napriek tomu za to, že toto tvrdenie žalovaný nepreukázal a relevantným spôsobom

nespochybnil tvrdenie žalobkyne, že išlo o komunikáciu žalobkyne a A. G., pretože aj napriek tomu,
že A. G. mala k dispozícii služobný mobil (ako tvrdil žalovaný), neznamenalo to, že so žalobkyňou
nemohla komunikovať aj prostredníctvom súkromného mobilu príp. iným spôsobom (napr. aj ústne) a
takýmto iným spôsobom aj schváliť žalobkyni čerpanie dovolenky; nebolo podstatným, akým spôsobom
komunikácia medzi žalobkyňou a A. G. prebehla (ústne, písomne alebo elektronicky), dôležité bolo, či

z takto zachytenej komunikácie vyplýval súhlas A. G. so schválením dovolenky žalobkyni. Z uvedeného
súd prvej inštancie vyvodil, že z predloženej elektronickej komunikácie jednoznačne vyplývalo, že A.
G. žalobkyni potvrdila, že v 12/2018 odrobila dva dni a že disponuje 12,5 dňami dovolenky a 21
hodinami nadčasov s tým, že do práce už nemusí prísť, na základe čoho mal súd prvej inštancie za
to, že žalovaný prostredníctvom na to oprávnenej osoby A. G. určil žalobkyni čerpanie dovolenky v

rozsahu 12,5 dňa podľa ust. § 116 ods. 1 Zákonníka práce. Hoci žalovaný argumentoval aj tým, že A.
G. dňa 09.01.2019 emailom potvrdila, že žalobkyni žiadny dovolenkový lístok nepodpísala, súd prvej
inštanciejehoargumentáciuvšakpovažovalzanedôvodnú,keďževkonanínebolosporné,žežalobkyňa
nepožiadala o dovolenku dovolenkovým lístkom a predmetný email nevyvracal skutočnosť, že A. G.
v 12/2018 žalobkyni určila čerpanie dovolenky. Vo vzťahu k uvedenému súd prvej inštancie uviedol,

že žalobkyni podľa ust. § 116 ods. 1 Zákonníka práce vznikol nárok na náhradu mzdy v súvislosti
s vyčerpanou dovolenkou v rozsahu 12,5 dňa (resp. 100 hod.), čo predstavovalo sumu 485 eur. Ak
žalovaný argumentoval aj tým, že žalobkyni predmetný nárok nepatrí z dôvodu, že uvedenú dovolenku
jej žalovaný podľa ust. § 109 ods. 3 Zákonníka práce krátil z dôvodu neospravedlnene zmeškanýchzmien (pracovných dní) v období od 10.12.2018 do 31.12.2018, súd prvej inštancie doplnil, že dovolenku
za príslušný kalendárny rok možno krátiť len z dôvodov, ktoré vznikli v tom istom kalendárnom roku,
ktorým je aj neospravedlnené zmeškanie pracovnej zmeny (pracovného dňa) s tým, že o tom, či je

pracovnázmena(pracovnýdeň)neospravedlnenezmeškaná,rozhodujezamestnávateľ(poprerokovaní
so zástupcami zamestnancov, ak takých má). Nakoľko žalovaný určil žalobkyni dovolenku v trvaní 12,5
dňa a žalobkyňa túto dovolenku aj čerpala, nebolo možné zo strany žalovaného pristúpiť k jej kráteniu
dovolenky, ak bol tento jej nárok už bol skonzumovaný (vyčerpaný), naviac žalovaný opomenul tvrdiť a
preukázať, ktoré konkrétne pracovné zmeny (pracovné dni) žalobkyňa mala zmeškať; ak mal žalovaný

v úmysle žalobkyni krátiť dovolenku za rok 2018 za absenciu v dňoch 10.- 31.12.2018, mal preukázať,
že tieto dni boli žalobkyni určené pracovné zmeny (pracovné dni), ktoré žalobkyňa neospravedlnene
zameškala, čo sa však nestalo. Ohľadom krátenia dovolenky v 01/2019 potom platilo, že ak by aj
žalovaný pristúpil ku kráteniu dovolenky žalobkyne za neospravedlnene zmeškané pracovné zmeny
žalobkyňou v 01/2019, mohol by krátiť len nárok žalobkyne na dovolenku, ktorý jej vznikol v roku 2019, a
teda nemohol by použiť neospravedlnene zmeškané pracovné zmeny v 01/2019 ako dôvod na krátenie

nároku na dovolenku, ktorý vznikol v roku 2018. Súd prvej inštancie uzavrel, že žalovaný mal za 12/2018
vyplatiť žalobkyni nárok na náhradu mzdy v súvislosti s vyčerpanou dovolenkou v rozsahu 12,5 dňa,
teda v sume 485 eur v hrubom, ktorú sumu žalovaný žalobkyni podľa výplatnej pásky za 12/2018
nevyplatil (priznal jej len mzdu za 44 odpracovaných hodín), preto súd prvej inštancie nárok žalobkyne
na zaplatenie sumy 485 eur z titulu nároku na náhradu mzdy za vyčerpanú dovolenku považoval za

dôvodný. Žalobkyňa si tiež uplatnila nárok na mzdu za prácu nadčas v celkovej sume 400 eur, pričom
s poukazom na charakter práce nadčas a názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS
SR“) vyslovený v rozhodnutí č. R 82/2021, na právo zamestnanca na mzdu a v stanovených prípadoch
aj na mzdové zvýhodnenie za vykonanú prácu (čl. 3, § 118 a nasl. Zákonníka práce), podľa súdu
prvej inštancie v danom prípade z dochádzok a výplatných pások vyplývalo, že za mesiace 07-10/2018

žalovaný neposkytol žalobkyni mzdu za 96 hodín práce nadčas a mzdové zvýhodnenie za 48 hodín
práce nadčas. Z komunikácie žalobkyne a A. G. z 12/2018 vyplývalo, že žalobkyňa disponovala len 21
hodinami nadčasov, ktorú skutočnosť žalobkyňa žiadnym relevantným spôsobom v rozhodnom čase
nenamietala, preto mal súd prvej inštancie za to, že v 12/2018 evidovala žalobkyňa len 21 hod. práce
nadčas a z obsahu elektronickej komunikácie dovodil dohodu žalobkyne a žalovaného (prostredníctvom

A. G.) o čerpaní náhradného voľna za prácu nadčas v rozsahu 21 hodín, pričom v konaní nebolo
sporným, že žalobkyňa toto náhradné voľno za prácu nadčas v rozsahu 21 hodín aj vyčerpala. Žalovaný
tak mal za 12/2018 vyplatiť žalobkyni aj mzdu za čerpané náhradné voľno za prácu nadčas v rozsahu 21
hod., čo predstavovalo sumu 101,85 eur v hrubom, vyplatenie ktorej sumy z výplatnej pásky za 12/2018
nevyplývalo. Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie považoval nárok žalobkyne na zaplatenie sumy

400 eur z titulu nároku na mzdu za prácu nadčas za dôvodný len v časti sumy 101,85 eur, preto
v prevyšujúcej časti tohto nároku žalobu žalobkyne zamietol ako nedôvodnú. Nárok žalobkyne na
zaplatenie sumy 45,30 eur, ktorú uhradila Všeobecnej zdravotnej poisťovni za obdobie 10.12.2018 až
31.12.2018, kedy bola evidovaná ako samoplatiteľ, súd prvej inštancie rovnako považoval za nedôvodný
a v tejto časti žalobu zamietol, a to s poukazom na to, že verejné zdravotné poistenie má verejnoprávny

charakter, a preto aj všetky právne vzťahy, ktoré vznikajú na jeho základe, vrátane z toho plynúcich práv
a povinností ich subjektov, sú verejnoprávnymi (stanovisko NS SR z 26.04.2016, sp. zn. Snj 39/2014),
preto na nárok žalobkyne nebolo možné aplikovať právny režim vydania bezdôvodného obohatenia
podľa ust. § 454 Občianskeho zákonníka. Sumárne tak súd prvej inštancie zaviazal žalovaného na
zaplatenie sumy 485 eur z titulu náhrady mzdy za vyčerpanú dovolenku podľa ust. § 116 ods. 1

Zákonníka práce v 12/2018 v rozsahu 12,5 dňa a sumy 101,85 eur z titulu mzdy za náhradné voľno
čerpané v 12/2018 za prácu nadčas v rozsahu 21 hodín žalobkyni, a to všetko v hrubom. Súd prvej
inštancie s poukazom na ust. § 185 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“)
doplnil, že hoci žalobkyňa navrhla aj výsluch svedkyne A. G., jej účasť na pojednávaní nevedela ani
jednazostránsporuzabezpečiť,pričomjejúčasťnapojednávanísanepodarilozabezpečiťanipostupom

podľa ust. § 197 ods. 2 CSP, preto súd prvej inštancie navrhnutý výsluch nevykonal, nevykonal tiež
dôkazy, ktoré žalobkyňa požadovala predložiť od žalovaného, a to potvrdenia o hrubej mzde za 3Q/2018
a registračného listu fyzickej osoby, ktorý bol žalovaný povinný odoslať do sociálnej poisťovne, keďže
neboli potrebné pre zistenie skutkového stavu rozhodného pre právne posúdenie veci. O nároku na
náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie v súlade s ust. § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobkyni

ako úspešnej strane sporu priznal podľa ust. § 262 ods. 1 CSP nárok na náhradu trov konania v rozsahu
26,16 %, čo korešpondovalo s pomerom jej úspechu v konaní (neúspech predstavoval 36,92 %, ktorý
odpočítal od jej úspechu v rozsahu 63,08 %), pričom o samotnej výške tohto nároku rozhodne súd prvejinštancie podľa ust. § 262 ods. 1 CSP samostatným rozhodnutím vydaným vyšším súdnym úradník po
právoplatnosti rozsudku.

3. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo výroku I. a III. podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie
z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP, t.j.
že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, že súd prvej inštancie dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu prvej

inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný žiadal napadnutý rozsudok
zmeniť, žalobu zamietnuť a priznať žalovanému voči žalobkyni náhradu trov konania vo výške 100
%, alt. rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie. Žalovaný
mal za to, že súd prvej inštancie zásadne pochybil pri vyporiadaní sa so skutkovým stavom, teda
že rozsudok vychádza z nesprávnych skutkových zistení, že súd prvej inštancie porušil jeho právo
na spravodlivý proces tým, že riadne neodôvodnil svoje rozhodnutie, že sa riadne nevysporiadal so

všetkými relevantnými skutočnosťami, ktoré počas konania vyvstali a že ignoroval podstatné skutočnosti
namietané žalovaným (napr. absenciu dovolenkového lístku ako dokladu preukazujúceho zaužívanú
prax žalovaného pri nariadení čerpania dovolenky) a nekriticky prijal nepreukázané tvrdenia žalobkyne,
predovšetkým v časti, že z výpisu správ z aplikácie Messenger ide o komunikáciu s p. G., a to aj
napriek tomu, že žalovaný tieto kvalifikovane poprel a žalobkyňa opak v konaní nepreukázala. Podľa

žalovanéhožalobkyňavkonanínepredložilažiadneďalšiedôkazy,ktorýmibypreukazovalaoprávnenosť
nástupu na dovolenku a závery súdu prvej inštancie, že žalovaný relevantným spôsobom nespochybnil
tvrdenie žalobkyne a že išlo o komunikáciu žalobkyne a A. G., považoval za neakceptovateľné, namietal,
že nie sú založené na pravde a sú v rozpore so samotnou podstatou inštitútu popretia skutkových
tvrdení a negatívnej dôkaznej teórie. Žalovaný uviedol, že v konaní od počiatku spochybňoval

oprávnenosť čerpania dovolenky žalobkyňou, poukazoval na absenciu podpísaného dovolenkového
listu ako jediného zaužívaného spôsobu nariaďovania dovoleniek, spochybňoval pravosť predloženého
výpisu elektronickej komunikácie s bližšie neurčenou a neidentifikovateľnou osobou ako žalobkyňou
jediného predloženého dôkazu a obsah komunikácie a zároveň predložil e-mailovú komunikáciu s p. G.,
z ktorej jasne vyplýva, že táto žalobkyni dovolenku nenariadila ani neschválila. Podľa žalovaného bolo

zjavné, že objektívne nemohol spochybniť jediný dôkaz predložený žalobkyňou inak, ako poukazovaním
na znaky jeho nepravosti, ktorým žalobkyňa následne nijako neoponovala, preto požiadavka kladená
na žalovaného preukazovať nepravosť komunikácie žalobkyne a A. G. je v priamom rozpore s tzv.
negatívnoudôkaznouteóriou.Bolatototižžalobkyňa,ktorápokvalifikovanompopretískutkovýchtvrdení
žalovaným musela uviesť ďalšie skutočnosti a dôkazy na preukázanie pravosti predloženej elektronickej

komunikácie, resp. nariadenia čerpania dovolenky, žalobkyňa ale toto bremeno neuniesla a v konaní
žiadnym spôsobom vierohodne nepreukázala, že osoba, s ktorou cez Messenger komunikovala,
bola A. G. (naviac, mohla trvať na výsluchu p. G. ako svedkyne, aby túto komunikáciu potvrdila
alebo zabezpečiť jej prítomnosť, príp. použiť ďalšie prostriedky na preukázanie svojich tvrdení). S
poukazom na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ÚS SR“) sp. zn. II. ÚS

38/2015 a uznesenie NS SR z 31.05.2010, sp. zn. 6Cdo 81/2010 namietal žalovaný, že napriek
popretiu a predloženiu všetkých argumentov a dôkazov, ktorými žalovaný mohol disponovať, súd prvej
inštancie si bez ďalšieho osvojil žalovaným popreté tvrdenia žalobkyne a argumentáciu žalovaného a
predloženú e-mailovú komunikáciu s pani G. vyvracajúcu tvrdenia žalobkyne posúdil ako nepostačujúcu,
formalisticky pristúpil k posúdeniu vyjadrenia p. G. ako právneho laika v emailovej komunikácii s

konateľom žalovaného, keď podľa žalovaného z odpovede p. G. jednoznačne vyplýva, že podpísaním
dovolenky sa rozumie jej schválenie, ako vyplývalo z preukázanej internej praxe a spôsobu žiadania
a schvaľovania dovoleniek u žalovaného a že z kontextu a dátumov komunikácie je zrejmé, že dopyt
a odpoveď smerovali k zisteniu ospravedlniteľnosti absencií žalobkyne, preto iný záver a výklad by
logicky nebol ani možný, keďže nariaďovanie čerpania dovolenky u žalovaného prebiehalo výlučne touto

formou. V súvislosti so zisťovaním skutkového stavu podľa žalovaného absentuje aj riadne odôvodnenie
súdu prvej inštancie vo vzťahu k hodnoteniu zásadných dôkazov - nevyjadril sa ku skutočnosti, že
ani z takto predloženej komunikácie nevyplýva nariadenie čerpania dovolenky, dojednanie o dátume
nástupu na dovolenku či rozsahu čerpania dovolenky a v konečnom dôsledku ani súhlas s čerpaním
dovolenky v rozsahu 12,5 dňa v 12/2018. Podľa názoru žalovaného súd prvej inštancie nezohľadnil

ani jednoznačnú tendenčnosť skutkových tvrdení žalobkyne, kedy nenastúpenie do práce v 12/2018
odôvodňovala zaslaním žiadosti o ukončenie pracovného pomeru dohodou a následne dovolenkou,
ktorú údajne dostala od žalovaného.4. Žalobkyňa sa k odvolaniu žalovaného vyjadrila v podaní zo dňa 26.04.2024 a navrhla, aby odvolací
súd napadnutý rozsudok potvrdil. Žalobkyňa mala za to, že postup žalovaného bol s poukazom na
porušenie zákonných postupov vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov nezákonný, že žalobkyňa

postupom času prestala byť spokojná s pracovnými podmienkami a prácou pre žalovaného, preto
dňa 03.11.2018 odovzdala svoju žiadosť o skončenie pracovného pomeru priamo osobe, ktorá
vykonávala personálnu agendu a prevzatie uvedeného dokumentu odobrila svojím podpisom (teda
bola splnomocnená na všetky úkony, ku ktorým pri tejto činnosti obvykle dochádza a jej konanie
zamestnávateľa zaväzuje s poukazom na rozhodnutie NS SR č. R 32/1980). Poukázala na to, že žiadala

o skončenie pracovného pomeru písomne v dostatočnom predstihu a spôsobom, ktorý jej predpisuje
Zákonník práce, že dostatočný počet pracovníkov vždy zabezpečovala výlučne prevádzkarka a bola
zodpovedná za to, aby bol na pracovisku personál v dostatočnom počte a na rôznych pozíciách, preto
ona jediná mala vedomosť aj o tom, kto mal koľko odpracovaných dní alebo hodín. K jej žiadosti
sa v lehote 7dní nikto nevyjadril, preto aj s poukazom na to, že žalobkyňa bola zamestnávateľom
odkázaná na doriešenie dočerpania dovolenky a náhradného voľna na prevádzkarku, mala za to, že zo

strany žalovaného bola jej žiadosť akceptovaná a ku dňu 01.01.2019 bude ukončený pracovný pomer.
Prevádzkarka p. G. potvrdila žalobkyni, že už v mesiaci 12/2018 nemusí ísť do práce, že má dovolenku
a dočerpá náhradné voľno, pričom ona jediná vždy dávala žalobkyni vedieť telefonicky alebo cez
Messenger,kedymáprísťdopráce,naviacžalobkyňupocelýčasniktonevyzvalnanástupdopráceaod
03.12.2018 nastúpila za ňu nová pracovná sila. Dňa 15.01.2019 bola žalobkyni poukázaná nepomerne

nízka mzda, dňa 18.01.2019 jej bolo doručené porušenie pracovnej disciplíny so stanoviskom, aby
sa dostavila do práce, preto obratom kontaktovala prevádzkarku, ktorá nevedela o aký nástup do
práce má záujem, keďže mala za to, že pracovný pomer skončil. Žalobkyňu od odovzdania žiadosti o
skončenie pracovného pomeru od 03.11.2018 do 18.01.2019 nikto nekontaktoval ohľadom nástupu do
práce. Vykonaná kontrola inšpektorátom práce zistila mnohé pochybenia, medzi nimi aj absenciu plánu

dovoleniek, ktorá v prípade žalobkyne nebola preplatená, ale vymazaná z výplatných pások, a že zo
zmenoviek bolo preukázané, že sa bežne pracovalo dlhšie ako 12 hodín cez týždeň, avšak príplatky
vyplácané neboli. Ak žalovaný ako zamestnávateľ evidoval neprítomnosť žalobkyne ako absenciu,
bolo jeho povinnosť odoslať do sociálnej poisťovne registračný list fyzickej osoby v lehote do 8 dní,
odkedy nastala absencia (t.j. najneskôr do 18.12.2018), čo ale žalovaný napriek výzvam nepredložil,

preto mala žalobkyňa za to, že účelovo a bez právneho dôvodu krátil výplatu za vykonanú prácu
žalobkyne. Z komunikácie bolo preukázané, že priama nadriadená žalobkyne, prevádzkarka p. G.,
potvrdila skutočnosť, že žalobkyňa má 12,5 dňa nevyčerpanej dovolenky a 21 hodín nadčasov a že
do práce už nastúpiť nemusela (ani ju nikto do práce nevolal a nekontaktoval). Poukázala aj na ust. §
111 ods. 1 Zákonníka práce, v rozpore s ktorým nie je prax zamestnávateľa, podľa ktorej zamestnanec

požiada o udelenie dovolenky a jeho nadriadený (do právomoci ktorého patrí taký úkon) mu dá súhlas na
čerpanie dovolenky, z ktorého dôvodu bolo udelenie dovolenky cez aplikáciu Messenger pani G. bežnou
praxou u zamestnávateľa. Žalovaný žalobkyni v rozpore s Pracovnou zmluvou a Zákonníkom práce
nevyplatil dovolenku v trvaní 12,5 dňa, odvody na sociálne a zdravotné poistenie a finančné prostriedky
za prácu nadčas. Žalobkyňa sa napriek skutočnosti, že súd prvej inštancie žalobe nevyhovel v celom

rozsahu, s napadnutým rozhodnutím stotožnila, mala za to, že súd prvej inštancie postupoval správne
podľa procesných predpisov, vykonal k veci dostatočne podrobné a obsiahle dokazovanie a na základe
vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zistenia a správne zistený skutkový stav aj
právne posúdil.

5. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobkyne viac nevyjadril.

6. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a §
378 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP), keďže sa nejednalo
o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania

si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného nie je možné
priznať úspech.

7. V súvislosti s opravným prostriedkom podaným žalovaným odvolací súd upozorňuje, že rozsah
prieskumu vykonaného v rámci odvolacieho konania je zásadne daný odvolaním (§

380 ods. 1 CSP), podľa ktorého je odvolací súd viazaný návrhom odvolateľa, ktorý zahrňuje v sebe
jednak kvalitatívnu ako i kvantitatívnu stránku a sám odvolateľ si spravidla určuje rozsah, v akom má
byť napadnuté rozhodnutie odvolacím súdom preskúmané a dôvody, z ktorých má byť preskúmané.8. Odvolací súd považuje za potrebné v prvom rade zdôrazniť, že pri viazanosti uplatnenými dôvodmi
odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), sa v rámci odvolacieho prieskumu zaoberal iba tými odvolacími dôvodmi
a ich obsahovým vymedzením, ktoré žalovaný výslovne uviedol a skutkovo vymedzil v odvolaní; pri

viazanosti dôvodmi odvolania pritom neprichádza do úvahy vyhľadávanie konkrétnych skutočností v
napadnutom rozhodnutí súdu prvej inštancie a jeho postupe, ktoré by bolo možné prípadne podradiť pod
niektorý zo zákonných dôvodov odvolania, pretože je neprípustné, aby odvolací súd sám vyhľadával
konkrétne vady rozhodnutia alebo postupu súdu prvej inštancie v neprospech strany, ktorá odvolanie
nepodala a v prospech ktorej napadnuté rozhodnutie vyznelo. Z uvedeného potom vyplýva požiadavka

aj na kvalitatívne vymedzenie odvolacieho dôvodu z hľadiska skutkovej a právnej argumentácie,
nachádzajúca svoj základ v tom, že strana sporu je zodpovedná za to, že bude účinne uplatňovať svoje
procesné práva aj v odvolacom konaní.

9. Po oboznámení sa s obsahom spisu, odvolací súd nezistil v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska
procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a konštatuje,

že súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie z hľadiska žalobkyňou uplatnených
nárokov a jeho výsledky aj náležite zhodnotil. Na skutkové zistenia aplikoval správne právne predpisy,
z vykonaného dokazovania vyvodil správny právny záver a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodil. V
odôvodnení rozsudku sa súd prvej inštancie vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil
svoje rozhodnutie a ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné. V rozhodnutí sa zaoberal

tvrdeniami sporových strán, vyhodnotil, ktoré nimi tvrdené skutočnosti mal za preukázané, a ktoré
nie, pričom všetky svoje závery riadne zdôvodnil. Súd prvej inštancie neporušil ani právo sporových
strán na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná
skutočnosť alebo okolnosť, naopak súd prvej inštancie ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil
a aj dostatočne vyhodnotil. Rozhodnutie je tiež presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako

aj závery, ku ktorým súd prvej inštancie na základe týchto premís dospel, sú pre právnickú ale i laickú
verejnosť prijateľné, racionálne, a aj spravodlivé. S odôvodnením napadnutého rozhodnutia súdu prvej
inštancie sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a konštatuje jeho správnosť (§ 387 ods. 2 CSP).
Keďže v takomto prípade nie je potrebné dôvody už vyslovené opakovať, v ďalšom na ne poukazuje a v
záujme dôsledného vyporiadania sa s odvolacími námietkami vyjadruje sa len k odvolacím námietkam

žalovaného.

10. Podľa ust. § 109 ods. 3 Zákonníka práce, za každú neospravedlnene zameškanú zmenu (pracovný
deň) môže zamestnávateľ krátiť zamestnancovi dovolenku o jeden až dva dni. Neospravedlnené
zameškania kratších častí jednotlivých zmien sa sčítajú.

11. Podľa ust. § 111 ods. 1 Zákonníka práce, čerpanie dovolenky určuje zamestnávateľ po
prerokovaní so zamestnancom podľa plánu dovoleniek určeného s predchádzajúcim súhlasom
zástupcov zamestnancov tak, aby si zamestnanec mohol dovolenku vyčerpať spravidla vcelku a do
konca kalendárneho roka. Pri určovaní dovolenky je potrebné prihliadať na úlohy zamestnávateľa a na

oprávnenézáujmyzamestnanca.Zamestnávateľjepovinnýurčiťzamestnancovičerpanieaspoňštyroch
týždňov dovolenky v kalendárnom roku, ak má na ne nárok, a ak určeniu čerpania dovolenky nebránia
prekážky v práci na strane zamestnanca.

12. Podľa ust. § 116 ods. 1 Zákonníka práce, zamestnancovi patrí za vyčerpanú dovolenku náhrada

mzdy v sume jeho priemerného zárobku.

13. Podľa ust. § 121 ods. 1 a 3 Zákonníka práce, (1) Za prácu nadčas patrí zamestnancovi dosiahnutá
mzda a mzdové zvýhodnenie najmenej v sume 25% jeho priemerného zárobku. Zamestnancovi, ktorý
vykonáva rizikové práce, patrí za prácu nadčas dosiahnutá mzda a mzdové zvýhodnenie najmenej v

sume 35% jeho priemerného zárobku. (3) Zamestnávateľ môže so zamestnancom dohodnúť čerpanie
náhradného voľna za prácu nadčas. Zamestnancovi patrí náhradné voľno v rozsahu, v ktorom práca
nadčas trvala; v tom prípade zamestnancovi mzdové zvýhodnenie podľa odseku 1 nepatrí.

14. Žalobkyňa sa podanou žalobou voči žalovanému domáhala zaplatenia sumy 485 eur v hrubom z

titulu náhrady mzdy za vyčerpanú dovolenku v rozsahu 12,5 dňa v 12/2018, sumy 400 eur v hrubom
titulom nároku na mzdu za prácu nadčas a sumy 45,30 eur ako peňažného plnenia z titulu doplatenia
odvodov na sociálne a zdravotné poistenie za obdobie 12/2018. Odvolaním žalobkyne nebol napadnutý
zamietajúcivýrokII.napadnutéhorozsudku(t.j.časťzamietnutéhonárokužalobkynenazaplateniesumyprevyšujúcej priznanú mzdu za prácu nadčas v sume 101,80 eur a na zaplatenie sumy 45,30 eur titulom
doplatenia odvodov), preto v tejto časti odvolací súd nepodrobil rozsudok odvolaciemu prieskumu.

15. Vo vzťahu k odvolateľom uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b)
CSP (súd prvej inštancie mu nesprávnym procesným postupom znemožnil uskutočňovať jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces), tento odvolací dôvod
je úzko prepojený s porušením práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „Ústava“) a s porušením práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) a k jeho naplneniu by došlo, ak by
súd prvej inštancie zasiahol do Ústavou, resp. Dohovorom garantovaných práv odvolateľa, čím by mu
bolo znemožnené domáhať sa práva na súdnu ochranu prostriedkami, ktoré mu zákon (CSP) priznáva.
Obsah práva na súdnu a inú právnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1 Ústavy nespočíva len v tom, že
osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom
je i zákonom relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Každé konanie súdu

alebo iného orgánu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením Ústavou zaručeného práva na súdnu
ochranu alebo inú právnu ochranu (I. ÚS 26/1994). Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo
viacerých rozhodnutiach NS SR tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia
predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to ako súd
viedol spor) znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej

aktívnej účasti na konaní (porovnaj R 129/1999 a 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 38/2015, 5 Cdo 201/2011, 6
Cdo 90/2012). Pod nesprávnym procesným postupom súdu treba rozumieť taký postup súdu, ktorým
sa znemožnila strane realizácia tých procesných práv, ktoré majú slúžiť na ochranu a obranu jej práv a
záujmov v tom - ktorom konkrétnom konaní, pričom miera tohto porušenia bude znamenať nespravodlivý
súdny proces. Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu

rozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie
však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku. V danej veci
nebola odvolacím súdom zistená v postupe súdu prvej inštancie pri prejednaní veci žiadna vada, ktorá
by znemožnila odvolateľovi realizáciu jeho procesných práv a ktorá by mu zmarila možnosť aktívnej
účasti na konaní.

16. Princípu práva na spravodlivý proces zodpovedá právo účastníka na určitú kvalitu súdneho
rozhodnutia a povinnosť súdu svoje rozhodnutie riadne odôvodniť. Súd sa teda musí zaoberať
účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre
rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý proces

môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013,
III. ÚS 47/2019, IV. ÚS 372/2020, 1 Cdo 213/2019, 2 Cdo 190/2019, 3 Cdo 168/2018, 4 Cdo 3/2019,
5 Cdo 57/2019, 6 Cdo 33/2020, 7 Cdo 308/2019, 8 Cdo 152/2018). V posudzovanom prípade obsah
spisu nedáva podklad pre záver, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil spôsobom, ktorým
by založil procesnú vadu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP.

17. K odvolateľom uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP (t.j. že súd
prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) odvolací
súd konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové
zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie spor posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú

v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným
dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 191 CSP, a to vzhľadom na to, že
súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli,
ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými
dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo.

18. K námietkam odvolateľa nesprávnym právnym posúdením veci podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP
treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne
závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením
veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov

ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis,
nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne
závery.19. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie v posudzovanej veci nemožno vytknúť, že by vzal do úvahy
skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli
za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi

preukázané,žebyvjehohodnotenídôkazovbollogickýrozpor,prípadnežebyvýsledokjehohodnotenia
dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené, alebo že by uplatnený nárok nesprávne právne
posúdil.

20. Podstatná časť odvolacej argumentácie žalovaného smerovala k tomu, že súd prvej inštancie

nesprávne skutkovo vyhodnotil určenie čerpania dovolenky žalobkyni zamestnancom žalovaného
(zamestnávateľa) A. G. ak dovodil, že táto určila (odsúhlasila) čerpanie dovolenky žalobkyni s poukazom
na vykonané dokazovanie (že komunikácia prostredníctvom Messengeru, teda prostredníctvom iného
ako pracovného mobilu so žalobkyňou, preukazovala súhlas so schválením dovolenky žalobkyni v trvaní
12,5 dňa s tým, že žalobkyňa u žalovaného odrobila 2 dni a disponuje 21 hod. nadčasov, teda že už
do práce nemusí prísť).

21. Odvolací súd sa v uvedenom rozsahu v plnom rozsahu stotožňuje so záverom súdu prvej
inštancie, že žalovaný prostredníctvom súhlasu prevádzkarky A. G. ako osoby na to u žalovaného
oprávnenejschválilžalobkyničerpaniedovolenkyvrozsahu12,5dňav12/2018aženebolopodstatným,
akým spôsobom komunikácia medzi žalobkyňou a A. G. prebehla, ak je z nej zrejmý súhlas A. G.

so schválením dovolenky žalobkyni (napriek tomu, že nebol vyhotovený dovolenkový lístok a že o
dovolenku v 12/2018 nežiadala žalobkyňa touto, u žalovaného zaužívanou, formou).

22. V prejednávanej veci žalobkyňa tvrdila aj preukazovala (komunikáciou s A. G. prostredníctvom
aplikácie Messenger zo dňa 07.12.2018), že táto jej určila (schválila) čerpanie dovolenky tak, že

po zohľadnení odpracovaného času dvoch dní a nadčasov 21 hod. už (od 07.12.2018) do konca
12/2018 nemusí ísť do práce. Žalovaný v odvolaní namietal, že účinne poprel tvrdenia žalobkyne v
časti, že z výpisu správ z aplikácie Messenger ide o komunikáciu s p. G. a že žalobkyňa opak v
konaní nepreukázala. Ak teda žalovaný tvrdil, že nejde o komunikáciu s p. G. (pretože mala pracovný
mobil, v ktorom podľa žalovaného žiadne správy ohľadom určenia dovolenky žalobkyne na mesiac

12/2018 neboli), žalovaného zaťažovalo dôkazné bremeno vo vzťahu k týmto tvrdeniam, ktoré zakladali
z hľadiska hmotného práva jeho obranu k uplatnenému žalobnému nároku (žalovaný obsah správ v
pracovnom mobile p. G. nijak nepreukazoval, nenavrhoval v tomto smere žiadne dokazovanie). Súd
prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku náležite zdôvodnil svoj záver, že žalovaný neuniesol
dôkazné bremeno v tvrdení, že nešlo o komunikáciu medzi žalobkyňou a A. G. a správne sa vysporiadal

s argumentáciou žalovaného, že aj napriek tomu, že táto mala k dispozícii pracovný mobil, neznamenalo
to automaticky, že so žalobkyňou nemohla komunikovať inak napr. prostredníctvom súkromného mobilu
a aplikácie Messenger a že nebolo podstatným, akým spôsobom komunikácia medzi žalobkyňou a A.
G. prebehla. Súd prvej inštancie správne vyvodil, že hoci žalovaný argumentoval tým, že A. G. dňa
09.01.2019 emailom potvrdila, že žalobkyni žiadny dovolenkový lístok nepodpísala (naviac skutočnosť,

že žalobkyňa nepožiadala o dovolenku dovolenkovým lístkom, nebola v konaní sporná), uvedené účinne
nevyvracalo skutočnosť, že A. G. v 12/2018 žalobkyni určila čerpanie dovolenky inak.

23. Vo vzťahu k námietkam žalovaného, že žalobkyňa v konaní neuniesla dôkazné bremeno, odvolací
súd dáva do pozornosti, že v sporovom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada. Účastník má jednak

povinnosť tvrdenia, jednak dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne
nepriaznivého rozhodnutia nesie ten účastník (strana) konania, ktorý tieto povinnosti nesplnil. Medzi
povinnosťou tvrdenia a povinnosťou označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ
účastník konania nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže splniť ani povinnosť označiť na svoje tvrdenia
dôkazy. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že v

konaní neboli preukázané jeho tvrdenia a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v
jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej aj v takých
prípadoch, kedy neboli preukázané určité skutočnosti významné podľa hmotného práva pre rozhodnutie
o veci (či už z dôvodu nečinnosti účastníka, ktorý nesplnil povinnosť označiť dôkazy na preukázanie
svojich tvrdení, alebo preto, že takáto skutočnosť nemohla byť preukázaná vôbec). Okruh rozhodujúcich

skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný
hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov konania. Táto norma
zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané), ako aj
nositeľa dôkazného bremena. Na povinnosť tvrdenia nadväzuje povinnosť označiť dôkazy preukazujúcetvrdené skutočnosti; napr. žalobcu zaťažuje dôkazné bremeno preukázať uzavretie zmluvy a poskytnutie
plnenia podľa nej. Pokiaľ sú tieto skutočnosti preukázané, žalobca uniesol tak bremeno tvrdenia, ako
aj bremeno dôkazu. Žalovaný (dlžník) nie je procesným subjektom, ktorého by sa vyššie spomenuté

procesné povinnosti netýkali; pokiaľ sa chce v konaní úspešne brániť, musí napr. tvrdiť, že za poskytnuté
plnenie zaplatil a na svoje tvrdenie musí označiť dôkazy. Teória v tejto súvislosti hovorí o tzv. presúvaní
dôkazného bremena. Ide tu o rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkov
konania v závislosti na aktuálnom stave (priebehu) konania a na tom, ako právna norma vymedzuje
práva a povinnosti účastníkov hmotnoprávneho vzťahu.

24. V rozhodnutí NS SR sp. zn. 6Cdo/81/2010 z 31.05.2010 NS SR súd dospel k záveru, „že samotná
skutočnosť, či účastník konania vystupuje na strane žalobcu alebo žalovaného, nemá priamy vplyv
na jeho povinnosť tvrdiť rozhodujúce skutočnosti a predložiť alebo označiť dôkazy na svoje tvrdenia.
Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkmi v spore závisí na tom, ako
vymedzuje právna norma práva a povinnosti účastníkov. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce

žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného.
Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V
priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Pri posudzovaní
dôkazného bremena na strane toho - ktorého účastníka treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu,
t. j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje. Na nikom

totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti“.

25. Podľa odvolacieho súdu sa súd prvej inštancie sa v napadnutom rozhodnutí pri riešení otázky
presunu dôkazného bremena neodklonil od ustálenej rozhodovacej praxe NS SR ako dovolacieho súdu,
keď dospel k záveru, že žalovaný účinne nespochybnil tvrdenie žalobkyne o tom, že išlo o komunikáciu

žalobkyne a A. G., pričom nebolo dôvodným prenesenie dôkazného bremena na žalobkyňu. Súd
prvej inštancie správne vychádzal v komunikácie medzi žalobkyňou a A. G. z 12/2018, skutočnosti z
ktorej vyplývali a potvrdzovali aj ďalšie vykonané dôkazy v konaní (z výsluchu konateľa žalovaného
vyplývalo, že dovolenky odsúhlasovala A. G., z výplatných pások vyplývalo, že ku dňu 01.12.2018
žalobkyňa disponovala 12,5 dňami dovolenky), vo vzťahu k čomu žalobkyňa predložila v konaní pred

súdom prvej inštancie textovú komunikáciu z aplikácie Messenger z 12/2018 (07.12.2018), o ktorej
tvrdila, že ide o komunikáciu s A. G., čo žalovaný spochybnil len tým tvrdením, že A. G. mala v tom
čase k dispozícii na pracovnú komunikáciu pracovný mobil, prostredníctvom ktorého správy ohľadom
určenia dovolenky žalobkyne v 12/2018 neposielala. Súd prvej inštancie mal napriek tomu správne za
to, že toto tvrdenie žalovaný nepreukázal a relevantným spôsobom nespochybnil tvrdenie žalobkyne,

že išlo o komunikáciu žalobkyne a A. G.. Z uvedeného súd prvej inštancie rovnako správne vyvodil,
že z predloženej elektronickej komunikácie jednoznačne vyplývalo, že A. G. žalobkyni potvrdila, že v
12/2018 odrobila 2 dni, že disponuje 12,5 dňami dovolenky a 21 hod. nadčasov s tým, že do práce už
nemusí prísť. Pri hodnotení vykonaných dôkazov nemožno súdu prvej inštancie vyčítať pochybenia, a
preto ani nemožno polemizovať s jeho závermi, ktoré žalovaný namieta v odvolaní, čo malo v danej veci

za následok vyhovenie žalobe v tejto časti žalovaného nároku.

26. Odvolaním žalovaného (konkrétnymi odvolacími námietkami, skutkovou a právnou argumentáciou)
závery súdu prvej inštancie, ktorými odôvodnil čiastočné vyhovenie žalobe žalobkyne z titulu mzdy
za náhradné voľno čerpané v 12/2018 (za prácu nadčas v rozsahu 21 hodín v sume 101,85 eur

brutto), vrátane odôvodnenia priznania nároku žalobkyni na náhradu trov konania voči žalovanému
v rozsahu 26,16 %, rozporované neboli. Z uvedeného dôvodu odvolací súd nepodrobil napadnutý
rozsudok prieskumu v tejto časti a konštatovanie uvedeného vedie k záveru o správnosti posúdenia
nároku žalobkyne v uvedenom rozsahu ako dôvodného tak, ako to vyvodil súd prvej inštancie.

27. Vo vzťahu k ostatným námietkam odvolateľa odvolací súd uvádza, že podľa už konštantnej judikatúry
súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak
nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil.

Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania
(porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a pod.). Preto
na zostávajúcu odvolaciu argumentáciu odvolateľa odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať
špecifickou odpoveďou.28. Na základe všetkého zhora uvedeného, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v odvolaním
napadnutej časti výroku I. a závislého výroku III. o trovách konania podľa ust. § 387 ods. 1 CSP ako

vecne správne potvrdil.

29. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust.
§ 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. Vzhľadom k výsledku tohto odvolacieho konania bolo zrejmé, že
plne úspešnou stranou odvolacieho konania bola žalobkyňa, ktorej odvolací súd priznal nárok na ich

náhradu voči neúspešnému žalovanému. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
podľa ust. § 262 ods. 2 CSP v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

30. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.
2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).