Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 9. október 2024

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11CoPr/5/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7615204951
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 10. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Boris Brondoš

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2024:7615204951.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Borisa Brondoša a členov senátu

JUDr. Jarmily Čabaiovej a JUDr. Martina Kolesára v spore žalobcu: A. B. C., nar. X.XX.XXXX, bytom D.
E. XX, F. G. H., zastúpený: JUDr. Gabriela Jablonská, advokátka, Letná 47, Košice, proti žalovanému:
Spišská katolícka charita, Slovenská 30, Spišská Nová Ves, IČO: 35 514 221, zastúpená: Advokátska
kancelária Steiner & Associetes s.r.o., Plávková 2, Košice, IČO: 36 864 081, o doplatenie mzdy, náhrady
mzdy, náhrady cestovných nákladov a náhrady za stratu času s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves, sp. zn. 4CPr/1/2015-946 z 21. apríla 2022

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok v napadnutých zamietavých výrokoch II. IV. a V. a v súvisiacich výrokoch VII.,

VIII. a IX. o trovách konania.

II. Odmieta odvolanie žalobcu proti vyhovujúcemu výroku III.

III. Žalobca je povinný nahradiť žalovanému 100% trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“)
napadnutým rozsudkom zastavil konanie čiastočne čo do uplatnených úrokov z omeškania vo výške
8,05% zo sumy 1.430,- Eur od 31.03.2015 do 01.04.2015, zo sumy 1.430,- Eur od 30.04.2015 do

01.05.2015, zo sumy 1.430,- Eur od 31.05.2015 do 01.06.2015, zo sumy 1.430,- Eur od 30.06.2015
do 01.07.2015, zo sumy 1.430,- Eur od 31.07.2015 do 01.08.2015, zo sumy 1.430,- Eur od 31.08.2015
do 01.09.2015, zo sumy 1.430,- Eur od 30.09.2015 do 01.10.2015, zo sumy 1.430,- Eur od 31.10.2015
do 01.11.2015, zo sumy 1.430,- Eur od 30.11.2015 do 01.12.2015, zo sumy 1.430,- Eur od 31.12.2015
do 01.01.2016, zo sumy 1.430,- Eur od 31.01.2016 do 01.02.2016, zo sumy 1.430,- Eur od 28.02.2016
do 01.03.2016, zo sumy 1.430,- Eur od 31.03.2016 do 01.04.2016, zo sumy 1.430,- Eur od 30.04.2016
do 01.05.2016, zo sumy 1.430,- Eur od 31.05.2016 do 01.06.2016, zo sumy 1.430,- Eur od 30.06.2016

do 01.07.2016, zo sumy 1.430,- Eur od 31.07.2016 do 01.08.2016, zo sumy 1.430,- Eur od 31.08.2016
do 01.09.2016, zo sumy 1.430,- Eur od 30.09.2016 do 01.10.2016, zo sumy 1.430,- Eur od 31.10.2016
do 01.11.2016, zo sumy 1.430,- Eur od 30.11.2016 do 01.12.2016, zo sumy 1.430,- Eur od 31.12.2016
do 01.01.2017, zo sumy 1.430,- Eur od 31.01.2017 do 01.02.2017, zo sumy 1.430,- Eur od 29.02.2017
do 01.03.2017, zo sumy 1.430,- Eur od 31.03.2017 do 01.04.2017, zo sumy 1.430,- Eur od 30.04.2017
do 01.05.2017, zo sumy 1.430,- Eur od 31.05.2017 do 01.06.2017, zo sumy 1.430,- Eur od 30.06.2017
do 01.07.2017, zo sumy 1.430,- Eur od 31.07.2017 do 01.08.2017, zo sumy 1.430,- Eur od 31.08.2017

do 01.09.2017, zo sumy 1.430,- Eur od 30.09.2017 do 01.10.2017, zo sumy 1.430,- Eur od 31.10.2017
do 01.11.2017, zo sumy 1.430,- Eur od 30.11.2017 do 01.12.2017, zo sumy 1.430,- Eur od 31.12.2017
do 01.01.2018, zo sumy 1.430,- Eur od 31.01.2018 do 01.02.2018, zo sumy 1.430,- Eur od 28.02.2018
do 01.03.2018, zo sumy 1.430,- Eur od 31.03.2018 do 01.04.2018, zo sumy 1.430,- Eur od 30.04.2018do 01.05.2018, zo sumy 1.430,- Eur od 31.05.2018 do 01.06.2018, zo sumy 1.430,- Eur od 30.06.2018
do 01.07.2018, zo sumy 1.430,- Eur od 31.07.2018 do 01.08.2018, zo sumy 1.430,- Eur od 31.08.2018
do 01.09.2018, zo sumy 1.430,- Eur od 30.09.2018 do 01.10.2018, zo sumy 1.430,- Eur od 31.10.2018

do 01.11.2018, zo sumy 1.430,- Eur od 30.11.2018 do 01.12.2018, zo sumy 1.430,- Eur od 31.12.2018
do 01.01.2019, zo sumy 1.430,- Eur od 31.01.2019 do 01.02.2019, zo sumy 1.430,- Eur od 28.02.2019
do 01.03.2019, zo sumy 1.430,- Eur od 31.03.2019 do 01.04.2019, zo sumy 1.430,- Eur od 30.04.2019
do 01.05.2019, zo sumy 1.430,- Eur od 31.05.2019 do 01.06.2019, zo sumy 1.430,- Eur od 30.06.2019
do 01.07.2019, zo sumy 1.430,- Eur od 31.07.2019 do 01.08.2019, zo sumy 1.430,- Eur od 31.08.2019

do 01.09.2019, zo sumy 1.430,- Eur od 30.09.2019 do 01.10.2019, zo sumy 1.430,- Eur od 31.10.2019
do 01.11.2019, zo sumy 1.430,- Eur od 30.11.2019 do 01.12.2019, zo sumy 1.430,- Eur od 31.12.2019
do 01.01.2020, zo sumy 1.430,- Eur od 31.01.2020 do 01.02.2020, zo sumy 1.430,- Eur od 29.02.2020
do 01.03.2020, zo sumy 1.430,- Eur od 31.03.2020 do 01.04.2020, zo sumy 1.430,- Eur od 30.04.2020
do 01.05.2020 a zo sumy 1.001,- Eur od 01.06.2020 do zaplatenia (I.), zamietol žalobu vo výroku na
doplatenie mzdy za obdobie od 01.11.2014 do 31.01.2015 (II.), uložil žalovanému povinnosť zaplatiť

žalobcovi náhradu mzdy za obdobie od 1.2.2015 do 31.1.2016 v sume 6.834,13 Eur brutto s úrokmi
z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 525,70 Eur brutto od 01.04.2015 do zaplatenia, vo výške
5,05 % ročne zo sumy 578,27 Eur brutto od 01.05.2015 do zaplatenia, vo výške 5,05 % ročne zo sumy
578,27 Eur brutto od 01.06.2015 do zaplatenia, vo výške 5,05 % ročne zo sumy 551,99 Eur brutto
od 01.07.2015 do zaplatenia, vo výške 5,05 % ročne zo sumy 578,27 Eur brutto od 01.08.2015 do

zaplatenia,vovýške5,05%ročnezosumy604,56Eurbruttood01.09.2015dozaplatenia,vovýške5,05
% ročne zo sumy 551,99 Eur brutto od 01.10.2015 do zaplatenia, vo výške 5,05 % ročne zo sumy 578,27
Eur brutto od 01.11.2015 do zaplatenia, vo výške 5,05 % ročne zo sumy 578,27 Eur brutto od 01.12.2015
do zaplatenia, vo výške 5,05 % ročne zo sumy 551,99 Eur brutto od 01.01.2016 do zaplatenia, vo výške
5,05 % ročne zo sumy 604,56 Eur brutto od 01.02.2016 do zaplatenia a vo výške 5,05 % ročne zo sumy

551,99 Eur brutto od 01.03.2016 do zaplatenia a to všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku
(III.), zamietol žalobu v prevyšujúcej časti uplatnenej náhrady mzdy s príslušenstvom za obdobie od
01.02.2015 do 21.04.2020 (IV.), zamietol žalobu o zaplatenie cestovných náhrad a náhrady za stratu
času s príslušenstvom (V.), priznal žalobcovi proti žalovanému nárok na plnú náhradu trov konania o
výroku o určení neplatnosti výpovede (VI.), priznal žalovanému proti žalobcovi nárok na plnú náhradu

trov konania o výroku na doplatenie mzdy s príslušenstvom za obdobie od 01.11.2014 do 31.01.2015
(VII.), priznal žalovanému proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania o zaplatenie náhrady mzdy s
príslušenstvom za obdobie od 01.02.2015 do 21.04.2020 v rozsahu 85% (VIII.) a priznal žalovanému
proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania o výroku na zaplatenie cestovných náhrad a náhrady za
stratu času s príslušenstvom (IX.).

2. Rozhodol takto o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal proti žalovanému doplatenia mzdy v priebehu
výpovednej doby, náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, náhrady cestovných
nákladov a náhrady za stratu času. Skutkovým základom takto uplatnených nárokov bola súdom
právoplatne určená neplatnosť skončenia pracovného pomeru žalobcu výpoveďou zo dňa 2.10.2014 zo

strany žalovaného. Podľa nasledovnej argumentácie žalobcu tento listom zo dňa 28.10.2014 oznámil
žalovanému, že trvá na tom, aby bol aj naďalej zamestnávaný podľa pracovnej zmluve uzatvorenej na
dobu neurčitú. K prvému mzdovému nároku uviedol, že podľa dodatku č. 2 k pracovnej zmluve mohol
zamestnávateľ poskytnúť zamestnancovi i vyššiu mzdu a to vo výške 1.430,- eur, ktorú takto zvýšenú
mzdu mu žalovaný za obdobie plynutia výpovednej lehoty neposkytol, a preto sa domáha jej doplatenia,

pričom vychádzal z toho, že jeho priemerná mzda činí 1.430,- eur brutto mesačne. Ušlý zárobok od
1.11.2014 do uplynutia výpovednej doby dňa 31.1.2015 uplatnil ako rozdiel medzi poskytnutou mzdou
v tomto období a rozhodným priemerným zárobkom 3.163,72 eura brutto. K druhému mzdovému nároku
uviedol, že od ukončenia pracovného pomeru, t.j. od 1.2.2015 mu žalovaný prácu neprideľoval, a preto je
povinný poskytnúť mu náhradu mzdy vo výške 1.430,- eur brutto mesačne spolu s príslušenstvom podľa

§ 134 Zákonníka práce za obdobie od 1.2.2015 do 21.4.2020, kedy súd určil, že pracovný pomer bol zo
strany žalovaného ukončený neplatne. V ďalšej časti žalobca požadoval „titulom náhrady cestovných
nákladov za obdobie mesiacov marec, apríl, máj, jún, júl, august, september, október 2015 mesačne
108,00 eur, celkom ku dňu podania tohto návrhu 864,03 eur a ďalej mesačne do budúcna po 108,00 eur
(resp. vo výške ako budú tieto mesačne preukázateľne uplatňované navrhovateľom do právoplatnosti

rozsudku), splatných vždy najneskôr do 15-teho dňa nasledujúceho mesiaca za mesiac predchádzajúci,
pre prípad omeškania so splnením tejto povinnosti s úrokom 8,05 % p.a. až do právoplatnosti a
vykonateľnosti rozsudku, a to:a) za mesiac marec 2015 v sume 112,48 Eur splatnej 15.04.2015 s úrokom 8,05 % p.a. od 16.04.2015
do zaplatenia,
b) za mesiac apríl 2015 v sume 102,25 Eur splatnej 15.05.2015 s úrokom 8,05 % p.a. od 16.05.2015

do zaplatenia,
c) za mesiac máj 2015 v sume 97,14 Eur splatnej 15.06.2015 s úrokom 8,05 % p.a. od 16.06.2015 do
zaplatenia,
d) za mesiac jún 2015 v sume 112,48 Eur splatnej 15.07.2015 s úrokom 8,05 % p.a. od 16.07.2015
do zaplatenia,

e) za mesiac júl 2015 v sume 117,59 Eur splatnej 15.08.2015 s úrokom 8,05 % p.a. od 16.08.2015 do
zaplatenia,
f) za mesiac august 2015 v sume 107,36 Eur splatnej 15.09.2015 s úrokom 8,05 % p.a. od 16.09.2015
do zaplatenia,
g) za mesiac september 2015 v sume 102,25 Eur splatnej 15.10.2015 s úrokom 8,05 % p.a. od
16.10.2015 do zaplatenia,

h) za mesiac október 2015 v sume 112,48 Eur splatnej 15.11.2015 s úrokom 8,05 % p.a. od 16.11.2015
do zaplatenia,
i) a ďalej mesačne do budúcna po 108,00 Eur (resp. vo výške ako budú tieto mesačne preukázateľne
uplatňované navrhovateľom do právoplatnosti rozsudku), splatných vždy najneskôr do 15-teho dňa
nasledujúceho mesiaca za mesiac predchádzajúci, pre prípad omeškania so splnením tejto povinnosti

s úrokom 8,05 % p.a. až do právoplatnosti a vykonateľnosti rozsudku. Titulom náhrady straty času za
dobu spojenú s dochádzkou do zamestnania za každú hodinu 4,94 Eur, za dobu odpracovaných dní
13,04 pracovného dňa v bežnom mesiaci, za dobu marec, apríl, máj, jún, júl, august, september, október
2015, t. j. 8 x 84,79 hodín straty času, celkom 678,29 x 4,94 = 3.350,75 Eur a ďalej mesačne do budúcna
vo výške súčinu mesačnej straty času 84,79 hodiny a priemernej hodinovej hrubej mzdy v národnom

hospodárstve ako bude táto ustálená Štatistickým úradom Slovenskej republiky pre dané obdobie a ako
budú tieto mesačne preukázateľne uplatňované navrhovateľom do právoplatnosti rozsudku, splatných
vždynajneskôrdo15-tehodňanasledujúcehomesiacazamesiacpredchádzajúci,preprípadomeškania
so splnením tejto povinnosti s úrokom 8,05 % p.a. až do právoplatnosti a vykonateľnosti rozsudku, a to:
a) za mesiac marec 2015 v sume 88,30 Eur splatnej 15.04.2015 s úrokom 8,05 % p.a. od 16.04.2015

do zaplatenia,
b) za mesiac apríl 2015 v sume 80,27 Eur splatnej 15.05.2015 s úrokom 8,05 % p.a. od 16.05.2015
do zaplatenia,
c) za mesiac máj 2015 v sume 76,26 Eur splatnej 15.06.2015 s úrokom 8,05 % p.a. od 16.06.2015 do
zaplatenia,

d) za mesiac jún 2015 v sume 88,30 Eur splatnej 15.07.2015 s úrokom 8,05 % p.a. od 16.07.2015 do
zaplatenia,
e) za mesiac júl 2015 v sume 92,31 Eur splatnej 15.08.2015 s úrokom 8,05 % p.a. od 16.08.2015 do
zaplatenia,
f) za mesiac august 2015 v sume 84,28 Eur splatnej 15.09.2015 s úrokom 8,05 % p.a. od 16.09.2015

do zaplatenia,
g) za mesiac september2015 v sume 80,27 Eur splatnej15.10.2015 s úrokom 8,05 % p.a. od 16.10.2015
do zaplatenia,
h) za mesiac október 2015 v sume 88,30 Eur splatnej 15.11.2015 s úrokom 8,05 % p.a. od 16.11.2015
do zaplatenia,

i) a ďalej mesačne do budúcna vo výške súčinu mesačnej straty času 84,79 hodiny a priemernej
hodinovej hrubej mzdy v národnom hospodárstve ako bude táto ustálená Štatistickým úradom
Slovenskej republiky pre dané obdobie a ako budú tieto mesačne preukázateľne uplatňované
navrhovateľom do právoplatnosti rozsudku, splatných vždy najneskôr do 15-teho dňa nasledujúceho
mesiaca za mesiac predchádzajúci, pre prípad omeškania so splnením tejto povinnosti s úrokom 8,05 %

p.a. až do právoplatnosti a vykonateľnosti rozsudku. Titulom ušlého zárobku za dobu marec, apríl, máj,
jún, júl, august, september 2015, spolu 5.150,20 Eur brutto a ďalej do budúcna pravidelne mesačne do
právoplatnosti a vykonateľnosti rozsudku po 716,20 Eur brutto v lehotách vždy najneskôr do 15-teho dňa
v nasledujúcom mesiaci za kalendárny mesiac predchádzajúci a pre prípad omeškania s touto platbou
s úrokom 8,05 % p. a, a to:

a) za mesiac marec 2015 v sume 739,00 Eur brutto, splatný 02.04.2015 s úrokom 8,05 % p.a. od
03.04.2015 do zaplatenia,
b) za mesiac apríl 2015 v sume 739,00 Eur brutto, splatný 06.05.2015 s úrokom 8,05 % p.a. od
07.05.2015 do zaplatenia,c)zamesiacmáj2015vsume739,00Eurbrutto,splatný08.06.2015súrokom8,05%p.a.od09.06.2015
do zaplatenia,
d) za mesiac jún 2015 v sume 739,00 Eur brutto, splatný 07.07.2015 s úrokom 8,05 % p.a. od 08.07.2015

do zaplatenia,
e) za mesiac júl 2015 v sume 739,00 Eur brutto, splatný 05.08.2015 s úrokom 8,05 % p.a. od 06.08.2015
do zaplatenia,
f) za mesiac august 2015 v sume 739,00 Eur brutto, splatný 04.09.2015 s úrokom 8,05 % p.a. od
05.09.2015 do zaplatenia,

g) za mesiac september 2015 v sume 716,20 Eur brutto, splatný 06.10.2015 s úrokom 8,05 % p.a. od
07.10.2015 do zaplatenia,
h) a ďalej do budúcna pravidelne mesačne do právoplatnosti a vykonateľnosti rozsudku po 716,20
Eur brutto v lehotách vždy najneskôr do 15-teho dňa v nasledujúcom mesiaci za kalendárny mesiac
predchádzajúci a pre prípad omeškania s touto platbou s úrokom 8,05 % p.a., a to všetko do troch dní
od právoplatnosti rozsudku pod následkom výkonu rozhodnutia.“

3. Na zistený skutkový stav súd prvej inštancie aplikoval ustanovenia § 1 ods. 4, § 42 ods. 1, § 79
ods. 1 a 2, § 118 ods. 1 a 2, § 119 ods. 1 až 3, § 134 ods. 1, 2, 4 a 5 Zákonníka práce, § 101,
§ 110 ods. 3, § 420 ods. 1, § 442 ods. 1 a § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“)
a § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho

zákonníka, z ktorých, po zastavení konania v časti požadovaného príslušenstva z náhrady mzdy,
vyvodil záver o dôvodnosti žaloby v časti nároku na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného
pomeru výpoveďou, keď pred posúdením naplnenia podmienok pre jej priznanie, sa vysporiadal s
dôvodnosťou námietky premlčania uplatneného nároku na náhradu mzdy a kompenzačnej námietky.
V tomto myšlienkovom postupe vyšiel z toho, že námietka premlčania je dôvodná v časti nároku

žalobcu na náhradu mzdy, ktorého nároku sa mohol domáhať najskôr dňom nasledujúcim po uplynutí
výpovednej doby (1.2.2015) s tým, že si nároky z neplatného skončenia pracovného pomeru neuplatnil
v žalobe o určenie neplatnosti výpovede zo dňa 30.3.2015, ale až následne rozšírením žaloby zo dňa
2.11.2015, pripusteným uznesením tunajšieho súdu zo dňa 13.1.2016, pričom ďalšiu zmenu žaloby
vykonal podaním doručeným súdu dňa 1.7.2021, ktorá bola pripustená uznesením zo dňa 9.9.2021.

Práve nároky plynúce z tejto zmeny žaloby, v ktorej si žalobca uplatnil vyššiu náhradu mzdy za to
isté obdobie ako v pôvodnej žalobe, resp. jej zmene, považoval súd prvej inštancie za čiastočne
premlčané. V konkrétnostiach uviedol, že zmena žaloby, ktorým bola žalovaná náhrada mzdy navýšená
na sumu 1.430,- eur, bola súdu doručená až dňa 1.7.2021, pričom trojročná premlčacia lehota začala
plynúť u každého mzdového nároku odo dňa nasledujúceho po jeho splatnosti, teda kedy sa právo

mohlo vykonať po prvý raz, t.j. vznesenú námietku premlčania považoval za dôvodnú u nárokov
predchádzajúcich dátumu 1.7.2018 a nad čiastku 739,- eur za mesiace 3 až 8/2015 a nad čiastku
716,20 eura za mesiace od septembra 2015 do konca roka 2015, za celý rok 2016 a 2017, a za rok
2018 od jeho začiatku do mája 2018. Vo vzťahu k argumentácii žalobcu odkazujúcu na ust. § 216
ods. 2 Civilného sporového poriadku uviedol, že žaloba na plnenie v zmysle ust. § 137 písm. a)

C.s.p. (v tomto prípade uplatnená náhrada mzdy a náhrada škody) nepatrí medzi konania, v ktorých
súd môže prekročiť žalobný návrh, ako je tomu u niektorých žalôb podaných podľa ust. § 137 písm.
b) C.s.p., spotrebiteľských sporov a pod.. Následne súd prvej inštancie posudzoval otázku ustálenia
priemerného zárobku žalobcu na pracovnoprávne účely. Vo vzťahu k prvému nároku na doplatenie mzdy
s príslušnými úrokmi z omeškania za dobu plynutia výpovednej doby vo výške rozdielu medzi vyplatenou

mzdou a priemerným brutto zárobkom prioritne vychádzal z obsahu pracovnej zmluvy zo dňa 16.6.2008,
vrátane jej dodatku č. 2 z 1.5.2009, podľa ktorých mala mzda zamestnanca dve zložky, a to základnú
nárokovateľnú zložku mzdy dojednanú v sume 12.960,- Sk (430,19 eura), zodpovedajúcu náročnosti
práce podľa minimálnych mzdových nárokov zamestnanca zaradeného do 4. stupňa, a nenárokovateľnú
zložku mzdy vo výške 30.000,- Sk (995,81 eura) upravenú v bode 5.2. pracovnej zmluvy, ktorú mohol

zamestnávateľ poskytnúť zamestnancovi podľa platnej smernice a podľa svojich možností, množstva
práce a po vykonaní kvalitne vykonaných prác, ktorý bod bol zmenený dodatkom č. 2 k pracovnej
zmluve s tým, že upravoval možnosť zamestnávateľa poskytnúť zamestnancovi i vyššiu mzdu, a to vo
výške 1.430,- eur. Nenárokovateľnosť tejto zložky mzdy podľa neho vyplynula „zo samotnej formulácie
použitím slovného spojenia "môže poskytnúť zamestnancovi i vyššiu mzdu“ a to navyše až po splnení

konkrétnych podmienok (na základe finančných možností zamestnávateľa a zhodnotenia výsledkov
resp. alebo prínosov individuálnej práce zamestnanca). Prihliadol na to, že žalovaný listom zo dňa
7.8.2012 označeným ako „zníženie mzdy“ počnúc od 1.7.2012 pozastavil vyplácanie nenárokovateľnej
- motivačnej zložky mzdy (PM 2) dohodnutej v pracovnej zmluve resp. jej dodatku zo dňa 1.5.2009.Uzavrel, že žalobca nemal nárok na túto fakultatívnu zložku mzdy až do výšky 1.430,- eur, a dlhodobo
dostával dohodnutú základnú zložku mzdy zodpovedajúcu minimálnemu mzdovému nároku pre 4.
stupeň náročnosti práce, t.j. minimálnu mzdu vynásobenú koeficientom 1,6, ktorú skutočnosť mal

súd prvej inštancie preukázanú výplatnými páskami žalobcu. V tejto časti preto žalobu zamietol. Pri
určení priemerného zárobku žalobcu, pokiaľ ide o jeho nárok na náhradu mzdy, ktorého obsah je
daný ustanovením § 79 ods. 1 Zákonníka práce, vychádzal z hrubej mzdy zúčtovanej na výplatu v
rozhodujúcom období a z odpracovaného obdobia v rozhodujúcom období, za ktoré považoval posledný
štvrťrok roku 2014. Pri jeho výpočte vychádzal z hrubej mzdy a odpracovaných hodín uvedených vo

výplatných páskach žalobcu za mesiace október 2014 až december 2014 a stanovil priemerný hodinový
zárobok žalobcu v rozhodnom období, ktorý parameter spolu s údajmi z pracovnej zmluvy zamestnanca
a s údajmi o fonde pracovného času na Slovensku v rokoch 2015 a 2016, na základe ktorých stanovil
celkový počet odpracovaných pracovných hodín v období 12 mesiacov odo dňa nasledujúceho po
neplatnom skončení pracovného pomeru, teda od 1.2.2015 do 31.1.2016, použil pri výpočte výšky
náhrady mzdy za 12 mesiacov, ktorá podľa jeho záveru činila 6.834,13 eura brutto. Vzhľadom na celkový

čas, za ktorý žalobca uplatnil náhradu mzdy, t.j. od 1.2.2015 do 21.4.2020, t.j. do právoplatnosti rozsudku
o určenie neplatnosti výpovede, teda za obdobie takmer 63 mesiacov, sa prvoinštančný súd zaoberal
žiadosťou žalovaného o jej nepriznanie nad čas presahujúci 12 mesiacov so záverom, že náhrada
mzdy za obdobie 12 mesiacov je dostatočnou a primeranou satisfakciou pre žalobcu. Prihliadol pri
tom na skutočnosť, že žalobca poberal odo dňa 1.3.2015 príjem z dvoch pracovných pomerov vysoko

prevyšujúci príjem u žalovaného, od 1.2.2015 uzatvoril pracovný pomer so zamestnávateľom C. H. -
VYDAVATEĽSTVO Prešov, kde mal priemerný mesačný príjem v roku 2015 vo výške 605,35 Eur brutto,
v roku 2016 vo výške 647,01 Eur brutto, v roku 2017 vo výške 696,76 Eur brutto a v roku 2018 pri úväzku
22,5 hod. týždenne 441,50 Eur brutto a dňa 1.3.2015 uzavrel pracovný pomer so ZŠ a MŠ Lomnička,
ktorý trval do 31.12.2017 a kde mal priemerný mesačný príjem v roku 2015 vo výške 770,13 eur brutto,

v roku 2016 vo výške 827,14 eur brutto a v roku 2017 vo výške 730,08 eur brutto, kým pred ukončením
pracovného pomeru zarábal žalobca u žalovaného cca 567,- eur mesačne brutto (priemer za rok 2014),
teda po skončení pracovného pomeru v dôsledku rozviazania pracovného vzťahu zarábal žalobca u
dvoch zamestnávateľov spolu v roku 2015 sumu cca 1.375,- eur mesačne brutto (770,- eur + 605,- eur),
v roku 2016 sumu cca 1.474,- eur mesačne brutto (827,- eur + 647,- eur), v roku 2017 sumu cca 1.426,-

eur mesačne brutto (730,- eur + 696,- eur). Následne sa od 1.1.2018 žalobca zamestnal v Strednej
priemyselnej škole technickej v Sp. Novej Vsi s príjmom 1.104,- eur mesačne brutto, pričom i naďalej má
príjem od zamestnávateľa C. H. - VYDAVATEĽSTVO, Prešov. Uzavrel, že v majetkovej sfére žalobcu
tak v období presahujúcom 12 mesiacov nevznikla žiadna ujma, naopak jeho príjem bol minimálne
2-krát vyšší ako pôvodne, nepočítajúc niekoľko uzavretých dohôd o vykonaní práce, prostredníctvom

ktorých si opakovane privyrábal. Zároveň poukázal na to, že žalobca v žalobe tým, že požadoval
náhradu mzdy za obdobie presahujúce 36 mesiacov, pretože žiadal túto priznať do právoplatnosti
rozhodnutia o neplatnom skončení pracovného pomeru, t.j. za obdobie takmer 63 mesiacov, spojil dva
úplne rozdielne inštitúty a to nárok na náhradu mzdy a nárok na náhradu škody. Uviedol, že „Priznanie
náhrady mzdy titulom náhrady škody vo výške vypočítanej postupom § 134 a nasl. Zákonníka práce

nad zákonom stanovenú maximálnu hranicu 36 mesiacov považoval za nárok uplatnený v rozpore
s hmotným právom, ktorého priznanie žalobcovi by predstavovalo nedôvodné obchádzanie platného
práva....“, navyše za situácie, keď „v konaní nebolo preukázané, že by k ujme v majetkovej sfére na
strane zamestnanca skutočne došlo.“ Posledným uplatneným nárokom bol nárok na náhradu škody vo
výške 17.912,75 eur s príslušenstvom, pozostávajúci z náhrady cestovných nákladov vo výške 3.672,-

eur a náhrady za stratu času za dobu spojenú s dochádzkou do zamestnania (ZŠ a MŠ Lomnička)
vo výške 14.240,75 eur, a úrokov z omeškania od 6.11.2015. Základ tohto nároku žalobcu považoval
súd prvej inštancie za nedôvodný a jeho výšku za nepreukázanú. Nakoniec sa súd prvej inštancie
zaoberalžalovanýmuplatnenoukompenzačnounámietkouvrozsahusumy2.225,40eurtitulomvrátenia
odstupného, ktorú považoval za nedôvodnú, pretože nárok oprávneného z pracovnoprávnych vzťahov

nemôže zaniknúť započítaním. Za omeškanie žalovaného s plnením dlhu súd prvej inštancie s použitím
ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka priznal žalobcovi úroky z omeškania z priznanej náhrady mzdy
v percentuálnej výške vyplývajúcej z ust. § 3 ods. 1 vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú
niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka s tým, že žalovaný sa dostal do omeškania s vyplatením
jednotlivých mesačných náhrad mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru márnym uplynutím

výplatného termínu v nasledujúcom kalendárnom mesiaci. Rozhodnutie o trovách konania súd prvej
inštancie odôvodnil u každého z nárokov osobitne podľa § 255 ods. 1 a 2 C.s.p..4. Proti tomuto rozsudku podal žalobca odvolanie s návrhom, aby ho odvolací súd zrušil a vec vrátil súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie. V odvolaní v podstatnom namietal nepreskúmateľnosť napadnutého
rozsudku, nesprávnosti skutkových záverov a následného právneho posúdenia veci súdom prvej

inštancie v otázkach premlčania časti nároku na náhradu mzdy, ustálenia výšky dohodnutej mzdy
a následne výšky náhrady mzdy a zníženia náhrady mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov. Mal za
to, že súd prvej inštancie nesprávne hodnotil dôkazy, ktoré by preukazovali porušovanie pracovných
povinností žalobcom. Uviedol, že žalovaným nebol predložený dôkaz o neplnení niektorej úlohy, resp.
dôkaz, že žalovaný nemal dostatok finančných prostriedkov na výplatu pre zamestnancov, z čoho

vyvodil, že mu mala byť vyplatená plná mzda počas výpovednej lehoty a nie vo výške ustálenej súdom
prvej inštancie. Nesúhlasil so záverom prvoinštančného súdu o dvojzložkovosti mzdy. Podal svoj výklad
dodatku č. 2 k pracovnej zmluve so záverom, že neurčitosť, či všeobecnosť dojednania zo strany
zamestnávateľa nemôže zjavne viesť k tomu, aby sa zamestnávateľ vyplateniu časti mzdy vyhol. Svoj
nárok na poskytovanie plnej mzdy vo výpovednej dobe odôvodnil aj tým, že neexistovali žiadne prekážky
na strane zamestnávateľa, pre ktoré mu nemohol prideľovať prácu, z ktorého dôvodu mal nárok na plnú

náhradu mzdy počas trvania výpovednej lehoty vo výške 1.430,- eur mesačne a jeho požiadavka na
doplatenie mzdy vo výške 3.163,72 eur s príslušenstvom, je oprávnená. Vyslovil názor, že žalovaným
mu vyplatená mimoriadna odmena musí byť zohľadnená aj pri výpočte priemernej mzdy, čo sa však
nestalo a zároveň ale dokazuje, že si riadne plnil svoje povinnosti a jeho mzda bola vo výške 1.430,- eur,
z ktorého dôvodu sa mu napadnuté rozhodnutie pri výpočte priemernej mzdy javí ako nepreskúmateľné.

Pokiaľ ide o jeho nasledovné pracovné pomery, poukázal na to, že nevykonával rovnakú prácu ako
u žalovaného a zároveň nedosahoval ani taký príjem, pričom ďalšie náklady mu vznikli dochádzaním
do práce mimo miesta jeho bydliska. V ďalšom sa vyjadroval k otázke premlčania časti jeho nároku na
náhradumzdy,pričompoukázalnato,žesináhradumzdyvovšeobecnejrovineuplatnilvčasužpodaním
zo dňa 2.11.2015 do budúcna. Rozsudok považuje za nesprávny aj z dôvodu, že súd prvej inštancie

nevychádzal pri stanovení jeho priemerného mesačného zárobku potrebného pre účely výpočtu náhrady
mzdy z jeho dohodnutej mzdy vo výške 1.430,- eur. K vyhoveniu žiadosti zamestnávateľa o zníženie
času, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy presahujúca 12 mesiacov, ktorá
bola založená na dôvode, že rozviazaním pracovného pomeru mu vznikol majetkový prospech vyšší,
ako ho dosahoval u žalovaného, a dokonca si vraj prilepšil, odvolateľ uviedol, že bol zamestnaný v

dvoch pracovných pomeroch a jeho úhrnný príjem bol menší ako 1.430,- eur u žalovaného. Poukázal
na to, keďže sa ani po vykonaní veľkej aktivity nevedel zamestnať v oblasti projektového a investičného
manažmentu, že „v dôchodkovom veku 54 rokov a samoživiteľ, prepustený žalovaným necitlivo, hrubo,
špekulatívneanadovšetkoprotiprávneanedôstojneapojehotakmer24ročnejpráciprežalovaného,bol
nútený si nájsť prácu na čiastočné úväzky v rizikových a závažných epidemiologických podmienkach a

vypätiach, aby sa nedostal absolútne do príjmovej chudoby a splácal finančné záväzky...“, a že „cestoval
na veľké vzdialenosti rôznymi spôsobmi dopravy a pešo a pracoval aj v rizikovej a epidemiologicky
závažnej oblasti neprospievajúcej jeho zdraviu, a to konkrétne v rómskej škole a obci Lomnička...“, čím
„totálne ponížil svoj status z projektového a investičného riaditeľa na status sociálneho pedagóga bez
príslušného pedagogického vzdelania a s povinnosťou ukončiť do dvoch rokov od prijatia, príslušné

pedagogické vzdelanie.“ Tieto skutočnosti podľa neho odôvodňovali priznanie náhrady mzdy za čas 36
mesiacov vo výške 34.320,- eur. Svoj nárok na náhradu mzdy nad 36 mesiacov (právne) uplatnil titulom
náhrady škody „ako výraz satisfakcie a sociálnej ochrannej funkcie zamestnanca pred šikanovaním
zamestnávateľom.“ Vytkol súdu prvej inštancie, že ak nezdieľal jeho právny názor v tejto časti jeho
nároku, „mal možnosť priznať ju titulom nemajetkovej ujmy, nakoľko bolo dostatočne preukázané, že

počas rokov 2012 až 01/2015 dochádzalo k jeho neustálemu ponižovaniu a šikanovaniu.“ Následne
sa vyjadril k dokazovaniu v časti preukázania jeho cestovných výdavkov. Uviedol, že „Ak by aj mal
uchovávať cestovné lístky za každú jednotlivú dopravu a denne, ktorá povinnosť je napokon irelevantná,
čo by bolo mimochodom asi 6 dokladov denne, bolo by to pre neho jednak neúnosné a takisto tieto
lístky na fotocitlivom papieri by za tento čas k predloženiu na súd dávno exspirovali...“, pričom si „súd

mohol objektívne zistiť aké náklady na cestovanie verejnou dopravou či iné relevantné a objektívne do
zamestnania zo F. G. H. na ZŠsMŠ v Lomničke sú a tiež aká je minimálna doba s prestupmi a čakaním.“
Doplnil, že „Dĺžka cestovania bola z jeho strany preukázaná, preto vznikol aj nárok na stratu času, ktorý
mohol využiť iným spôsobom...“, pričom podľa neho „ani samotný žalovaný nenamietal nárok na stratu
času,namietallenvýpočetstratyčasu.“Svojimiodvolacíminámietkamipoukazujúciminato,žesúdprvej

inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, že súd prvej inštancie dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a vytýkajúcimi nesprávne právne
posúdenie veci, žalobca podľa posúdenia odvolacieho súdu uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. § 365ods. 1 písm. b), f) a h) C.s.p.. V odvolaní odvolateľom formálne označený odvolací dôvod podľa ust.
§ 365 ods. 1 písm. d) C.s.p. nebol podopretý konkrétnymi odvolacími námietkami a výhradami, ktoré
by poukazovali na prítomnosť inej vady, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

a tak podľa posúdenia odvolacieho súdu nebol tento ďalší odvolací dôvod odvolateľom materiálne, a
preto ani procesne účinne uplatnený. Odvolací súd pre úplnosť poznamenáva, že v zmysle ust. § 380
ods. 2 C.s.p. na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok, musí prihliadať, aj keď neboli v odvolacích
dôvodochuplatnené.Naprotitomu,vovzťahukostatnýmodvolacímdôvodom,jeodvolacísúdpodľaust.
§ 380 ods. 1 C.s.p. viazaný ich vymedzením v odvolaní, a preto na iné pochybenia súdu prvej inštancie,

ktoré by mohli byť v súlade s ust. § 365 C.s.p. dôvodom na podanie odvolania, odvolací súd pri svojom
rozhodnutí o odvolaní prihliadať nemôže, aj keby takéto porušenia zistil (por. Števček, M., Ficová, S.,
Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár.
Praha: C.H.Beck, 2016, 1269s).

5. Žalovaný sa vo vyjadrení k odvolaniu stotožnil s napadnutým rozsudkom, ktorý považuje za vecne

správny. Vyjadril sa aj k otázke premlčania časti nároku žalobcu poukázaním na to, že žalobca podaním
zo dňa 2.11.2015 presne a jasne vyčíslil svoje nároky, k čomu aj bola súdom pripustená zmena
žalobného petitu v januári 2016, pričom obe nasledovné podania žalobcu, tak z 30.4.2020, ako aj
30.6.2021, obsahujú podstatné (mnohonásobné) rozšírenie výšky nárokov žalobcu oproti tým, ktoré
si uplatnil pôvodným podaním z 2.11.2015, z ktorého dôvodu predstavovali zmenu žaloby a aj s tým

spojené konzekvencie (prerušenie plynutia premlčacej doby až uplatnením zmeny žaloby a pod.).
Poukázal na to, že Zákonník práce neukladá zamestnávateľovi povinnosť vyhotoviť pracovnú náplň k
pracovnej pozícii, ktorej obsah navyše vyplýval z popisu pracovného miesta uvedeného v pracovnej
zmluve. Pokiaľ ide o spornú výšku dohodnutej mzdy uviedol, že medzi stranami v roku 2012 prebehla
listinná výmena názorov k výsledkom práce žalobcu, v dôsledku čoho prestal vyplácať žalobcovi

nenárokovateľnú zložku mzdy. Poukázal na nesporný fakt, že žalobca prestal od tohto momentu
vykonávať prácu, hoci naďalej poberal základnú zložku mzdy vo výške minimálneho mzdového nároku
zodpovedajúceho 4. stupňu náročnosti práce. Vyjadril sa k nenárokovateľnej zložke mzdy vo výške
1.430,- eur a k problematike nepriznania náhrady mzdy nad 12 mesiacov, ktorá má podľa neho 2 roviny,
a to finančnú a „pracovného statusu“. Mal za to, že súd prvej inštancie postupoval správne, keď vypočítal

výšku náhrady mzdy iba zo sumy reálne vyplatenej žalobcovi v rozhodnom období a že podmienka
zapojenia sa zamestnanca do práce za rovnakých mzdových podmienok bola jednoznačne naplnená.
K pracovnému statusu žalobcu poukázal na to, že tento zostal zachovaný, keď z pracovnej zmluvy s
C. H. – Vydavateľstvo vyplýva, že vykonával prácu z domu, t.j. nemal žiadne náklady na cestovanie a
teda mal porovnateľné pracovné podmienky ako u neho (kde tiež necestoval). Vo vzťahu k pracovnej

pozícii (pracovnému statusu) namietal dôkaz doložený žalobcom ako prílohu k odvolaniu, a to dohodu
medzi žalobcom a C. H. - Vydavateľstvo zo dňa 1. marca 2015, ktorou malo dôjsť k zmene pracovnej
pozície žalobcu z finančného riaditeľa na pomocnú administratívnu silu, ktorá pracovná pozícia bola
pôvodne dohodnutá v pracovnej zmluve medzi žalobcom a C. H. – Vydavateľstvo. K nároku žalobcu na
náhradu škody titulom cestovných náhrad, náhrad za stratu času a pod. uviedol, že ho vždy rozporoval

(napr. už v prvom vyjadrení žalovaného v tejto veci z 28.5.2021, bod 4). Doplnil, že „V právnej praxi
súdov SR neexistuje rozhodnutie súdu, ktorým by súd priznával zamestnancovi náhradu škody titulom
náhrady za stratu času, cestovných výdavkov a pod. v súvislosti s inou prácou. Ide o pojmy z vyhlášky o
odmenách advokátov, podľa ktorých sa rozhodne nemôže určovať výška náhrady škody u zamestnanca.
Žalobca pripomína, že prvým predpokladom na vznik nároku na náhradu škody je existencia škody

(úbytok v majetkovej sfére žalobcu). Žalobca však vďaka neplatnému skončeniu pracovného pomeru
získal príbytok vo svojej majetkovej sfére, a nepreukázal opak. Tiež nebola preukázaná ani príčinná
súvislosť škody (úbytku na majetku) najmä vo vzťahu k výkonu práce u vydavateľstva C. H., ktorú
vykonával z domu.“

6. Žalobca v odvolacej replike zotrval na svojej odvolacej argumentácii a v podstatnom zopakoval svoje
tvrdenia uvedené v odvolaní.

7. Žalovaný v odvolacej duplike zotrval na svojej argumentácii v odvolacom konaní.

8. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas
(§ 362 C.s.p.), oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 C.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné
(§§ 355 až 358 C.s.p.), bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario C.s.p.), v rozsahu
vyplývajúcom z ust. § 379 C.s.p. a z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov podľa ust. § 365 ods.1 písm. b), f) a h) C.s.p. a dospel k záveru, že nie je (odvolanie) dôvodné. Tento rozsudok bol verejne
vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 9.10.2024 po predchádzajúcom oznámení miesta a času
tohto procesného úkonu na úradnej tabuli a na webovej stránke tunajšieho súdu, pri zachovaní lehoty

podľa ust. § 219 ods. 3 C.s.p..

9. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozsudku, a preto v súlade s ust. § 387
ods.2C.s.p.vodôvodneníťažiskovokonštatuje,žedôvody,naktorýchpodľaodôvodnenianapadnutého
rozsudku spočíva rozhodnutie súdu prvej inštancie, považuje za vecne správne (§ 387 ods. 1 C.s.p.)

a tiež úplné z hľadiska všetkých kľúčových otázok nastolených v priebehu konania pred súdom prvej
inštancie oboma procesnými stranami (§ 387 ods. 3 veta prvá C.s.p.). Len na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia, reagujúc tým zároveň na podstatné argumenty žalobcu v odvolaní (§ 387
ods. 3 veta druhá C.s.p.), odvolací súd dodáva:

10. Žalobca svojimi odvolacími námietkami, v intenciách uplatneného odvolacieho dôvodu podľa ust

§ 365 ods. 1 písm. b) C.s.p., nastolil predmetom odvolacieho prieskumu (tiež) správnosť procesného
postupu prvoinštančného súdu z hľadiska rešpektovania jeho práva na riadne odôvodnenie rozhodnutia.

11. Podľa ust. § 220 ods. 2 C.s.p., v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal,
aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci

vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil
podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a
ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal
ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax.
Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

12. Odôvodnenie je tou časťou rozsudku, v ktorej súd vysvetľuje, akým spôsobom a z akých dôvodov
dospel ku konkrétnemu rozhodnutiu. Preto zákon v citovanom ustanovení určuje konkrétne zákonné
požiadavky na obsah odôvodnenia rozsudku tak, aby z neho bola zrejmá jeho opodstatnenosť,
zákonnosť a spravodlivosť. Zákon vyžaduje, aby súd v odôvodnení rozhodnutia vymedzil tiež, ktoré

skutočnosti boli pre jeho rozhodnutie zásadné, ktoré z nich boli medzi stranami nesporné a aké skutkové
závery a na podklade ktorých dôkazov urobil vo vzťahu k skutočnostiam sporným. V odôvodnení
rozsudku súd ďalej vysvetlí, aké skutkové zistenie odôvodnilo aplikáciu zvolenej právnej normy, podá
jej interpretáciu na konkrétne okolnosti prípadu a vyvodí z nej závery o spornom práve či povinnosti.
Povinnosťousúdujevodôvodnenísavysporiadaťtiežsrozhodujúcimiargumentmistrán;zodôvodnenia

má pritom podľa právnej praxe vyplývať dôvod, pre ktorý súd prijal či odmietol rozhodujúce argumenty,
pričom len konštatovanie nesprávnosti či irelevantnosti argumentácie bez náležitého zdôvodnenia,
požiadavku riadneho odôvodnenia nespĺňa.

13. Už skoršia judikatúra Najvyššieho súdu SR (R111/1998) zastávala názor, že nepreskúmateľnosť

rozhodnutia nezakladá zmätočnosť a prípustnosť dovolania; nepreskúmateľnosť bola považovaná len
za vlastnosť (vyjadrujúcu stupeň kvality) rozhodnutia súdu, v ktorej sa navonok prejavila tzv. iná vada
konania majúca za následok nesprávne rozhodnutie veci (viď § 241 ods. 2 písm. b) O.s.p.). S tým
názorom sa stotožnil aj Ústavný súd SR (por. rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015,
III. ÚS 288/2015 a I. ÚS 547/2016). Na zásade, podľa ktorej nepreskúmateľnosť zakladá (len) „inú

vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“, zotrvalo aj zjednocujúce stanovisko R 2/2016,
právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241
ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia
neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť,
ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. Zmeny

v procesnej úprave, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa podstaty a zmyslu tohto stanoviska
nedotkli, preto ho treba považovať aj naďalej za aktuálne. I naďalej teda z pohľadu odvolacích dôvodov
nepreskúmateľnosť rozhodnutia predstavuje nesprávnosť postupu súdu, ktorým sa odníma strane sporu
možnosť uskutočňovať jej procesné práva v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p. (z hľadiska
podmienok prípustnosti dovolania v zmysle ust. § 420 písm. f) C.s.p., do 30.6.2016 ust. § 237 ods. 1

písm. f) O.s.p.) len v celkom ojedinelých (extrémnych) prípadoch, ktoré majú znaky relevantné aj podľa
judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie
súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti
pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vadetak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003). Za
procesnú vadu konania podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p (§ 205 ods. 2 písm. a) v spojení s ust.
§ 221 ods. 1 písm. f) O.s.p.) teda nemožno považovať to, že súd prvej inštancie neodôvodnil svoje

rozhodnutiepodľapredstávodvolateľa(por.uznesenieNSSRsp.zn.5Cdo/84/2017zodňa25.10.2017).
I Ústavný súd SR v zmysle svojej judikatúry považuje za protiústavné a aj arbitrárne tie rozhodnutia,
ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na
preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06). V otázke, za akých okolností je
možné považovať rozhodnutie za nepreskúmateľné sa výstižne vyjadril tiež Najvyšší súd ČR vo svojom

rozsudku sp. zn. 29 Cdo 2543/2011 z 25. júna 2013, publikovanom v Zbierke súdnych rozhodnutí a
stanovísk pod číslom 100/2013. Prezentoval v ňom názor, že merítkom toho, či rozhodnutie súdu prvej
inštancie je alebo nie je preskúmateľné, nie sú požiadavky odvolacieho súdu na náležitosti odôvodnenia
rozhodnutia prvoinštančného súdu, ale predovšetkým záujem strán sporu na tom, aby mohli v odvolaní
náležite použiť proti tomuto rozhodnutiu odvolacie dôvody. Aj keď rozhodnutie súdu prvej inštancie
nevyhovuje všetkým požiadavkám na jeho odôvodnenie, nie je spravidla nepreskúmateľné, pokiaľ

prípadné nedostatky odôvodnenia neboli podľa obsahu odvolania na ujmu uplatnenia práv odvolateľa.

14. Súd prvej inštancie podľa zistenia odvolacieho súdu v odôvodnení napadnutého rozsudku, uviedol
čoho sa žalobca domáhal i aké bolo procesné stanovisko žalovaného k žalobe; z ich tvrdení a
argumentácie vyselektoval podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty a vo vzťahu k rozhodujúcim

sporným skutočnostiam podrobne ozrejmil tiež, aké zistenia vyplynuli z toho - ktorého z vykonaných
dôkazov. Zistené skutočnosti následne zrozumiteľne a v súlade so zásadami formálnej logiky premietol
do rozhodujúcich skutkových záverov a z nich právnymi úvahami zdôvodnil výber právnych noriem,
ktoré aplikoval, a tiež aj konkrétne následky, ktoré z nich za daného skutkového stavu vyvodil. Vo
svetle východísk uvedených v predchádzajúcom bode, podľa posúdenia odvolacieho súdu nemožno

odôvodnenie napadnutého rozsudku v žiadnom prípade považovať ani za arbitrárne a ani za extrémne
nelogické, a preto odvolaciu námietku žalobcu proti odôvodneniu napadnutého rozsudku, odvolací súd
posúdil len ako nespokojnosť odvolateľa so závermi prezentovanými v odôvodnení, ktorá, ako už bolo
zmienené, nezakladá nesprávnosť postupu súdu odnímajúceho strane sporu možnosť uskutočňovať jej
procesné práva, a teda dôvodnosť odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p.. Odvolací

súd uzatvára, že rozsudok v časti nároku na doplatenie mzdy, v časti výpočtu priemernej mzdy a ani
v ďalších častiach nie je nepreskúmateľný z dôvodov uvedených žalobcom v odvolaní, ktoré odvolacie
námietky svojim obsahom len vyjadrujú nespokojnosť odvolateľa so závermi súdu prvej inštancie.

15. Navyše z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na zachovanie práva

účastníka na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, nie je súd povinný dať podrobnú odpoveď na
všetkyotázky,ktorévyšlivpriebehusporunajavo.Povinnosťousúdujevyhodnotiťibatiespornétvrdenia
a skutočnosti, ktoré súd pre meritórne rozhodnutie súdu postačujúce. Ostatné sporné skutočnosti nie
sú takého charakteru, ktoré by mali vplyv na meritórne rozhodnutie súdu a jeho odôvodnenie (rozsudok
Európskeho súdu pre ľudské práva z 25.9.2012 - sťažnosť č. 59102/08, nález Ústavného súdu SR zo

14.9.2011, sp. zn. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 16.09.2009 sp. zn. 5MCdo
8/2008).

16. Žalobca svojimi odvolacími námietkami v intenciách uplatnených odvolacích dôvodov podľa ust. §
365ods.1písm.f)ah)C.s.p.nastolilpredmetomodvolaciehoprieskumu správnosťprávnehoposúdenia

súdom prvej inštancie otázok dôvodnosti uplatnených nárokov, premlčania časti nároku na náhradu
mzdy, ustálenia výšky dohodnutej mzdy, zisteného priemerného zárobku žalobcu v rozhodujúcom
období a zníženia náhrady mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov, a to v častiach, v ktorých sa s nimi
súd prvej inštancie vysporiadal v jeho neprospech.

17. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) C.s.p. je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť
o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a
ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú
vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 C.s.p. a to vzhľadom
na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov sporových strán

nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo ak súd opomenul rozhodujúce skutočnosti,
ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také
skutkovézistenia,ktorésúdprvejinštanciezaložilnachybnomhodnotenídôkazov.Typovoideosituáciu,
kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynulo z prednesom stránsporu alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti, dôležitosti, zákonnosti, pravdivosti, eventuálne
vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom
vyplývajúcim z ust. § 192 a nasl. C.s.p..

18. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p. odvolací súd uvádza, že vo všeobecnosti
právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikáciou konkrétnej právnej normy na zistený skutkový
stav vyvodzuje zo skutkových zistení, aké práva a povinnosti majú subjekty konania podľa hmotného
práva. Nesprávnym právnym posúdením je potom potrebné rozumieť omyl v tomto postupe, a teda

nesprávnosť pri aplikácii práva na skutkové zistenia. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak súd
neaplikoval právnu normu vôbec, alebo ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť,
alebo ak aj aplikoval správny predpis, ktorý si nesprávne vyložil alebo napokon ak aplikoval správny
predpis,ktorýtiežsprávneinterpretoval,avšakprávnunormu nesprávnenazistenýskutkovýstavpoužil,
v skutkových okolnostiach teda z právnej normy vyvodil nesprávne závery o právach a povinnostiach
strán.

19.Odvolacísúdpopreskúmaníobsahuspisuanapadnutéhorozsudkukonštatuje,žeanitietožalobcom
uplatnené odvolacie dôvody nie sú naplnené.

20. Súd prvej inštancie v tejto časti vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre posúdenie

a zodpovedanie otázok uvedených v bode 16. tohto odôvodnenia, dostatočne zistil skutkový stav,
vykonané dôkazy vyhodnotil podľa § 191 C.s.p., z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým
zisteniam a správne rozhodol, ak žalobe vyhovel iba čiastočne. Odvolacie námietky spochybňujúce
správnosť zamietavých výrokov rozsudku a skutočnosti uvedené žalobcom v odvolaní nie sú spôsobilé
spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku, v odôvodnení ktorého sa súd dostatočne

vysporiadal s argumentáciou strán, zhodnotil podstatné dôkazy predložené na podporu tvrdení žalobcu,
uviedol, ktoré skutočnosti považoval za preukázané, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a z
akých právnych noriem pri rozhodnutí vychádzal, pričom stranám vytvoril všetky procesné podmienky,
aby v priebehu sporu uplatnili a realizovali svoje procesné práva. Súd prvej inštancie pri svojom
rozhodovaní rešpektoval klauzuly určujúce minimálnu mieru racionality a konzistencie skutkovej a

právnej argumentácie a pri výklade a aplikácii zákonných predpisov sa podľa názoru odvolacieho súdu
neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam.

21. Súd prvej inštancie sa v bodoch 53 a 54 dostatočne a presvedčivo vysporiadal s otázkou premlčania
časti nároku žalobcu na náhradu mzdy, s akcentom na to, že žalobca si nároky z neplatného skončenia

pracovného pomeru uplatnil až rozšírením žaloby zo dňa 2.11.2015, ktorá je svojim obsahom žalobou na
plnenie, a v ktorej neuviedol len všeobecnú formuláciu, že si uplatňuje aj nárok na náhradu mzdy titulom
neplatného skončenia pracovného pomeru, ale ho aj vyčíslil (konkretizoval), čím vymedzil jeho rozsah.
Ďalšiu relevantnú zmenu (podstatné rozšírenie) tohto svojho nároku, ktorá bola pripustená súdom,
vykonal až podaním doručeným súdu dňa 1.7.2021. Odvolací súd súhlasí s názorom žalovaného, že

nároknanáhradumzdyjepeňažnýnárokakokaždýiný,apretosapredmetomsporustávaibavrozsahu,
v akom ho určí žalobca ako dominus litis. Správna je preto úvaha súdu prvej inštancie o premlčaní časti
nároku na náhradu mzdy uplatneného až v podaní doručenom súdu dňa 1.7.2021. Odvolací súd na tieto
závery uvedené v bodoch 53 a 54, ktoré majú logickú postupnosť, poukazuje a v celom rozsahu sa s
nimi stotožňuje.

22. Odvolací súd súhlasí aj s postupom súdu prvej inštancie pri zisťovaní priemerného zárobku
žalobcu. Súd prvej inštancie pri jeho určení správne vychádzal z hrubej mzdy skutočne zúčtovanej
žalobcovi na výplatu v rozhodujúcom období posledného štvrťroka roku 2014 a z odpracovaného času v
rozhodujúcom období, a nie zo mzdy, ktorá mu mohla byť teoreticky poskytnutá, ak by boli na to splnené

podmienky. Súd prvej inštancie v bodoch 66 a 67 podľa názoru odvolacieho súdu správne vyložil bod
5.2 dodatku č. 2 k pracovnej zmluve, so záverom, že táto zložka mzdy je nenároková.

23. Určenie momentu nárokovateľnosti alebo nenárokovateľnosti variabilných zložiek mzdy nie je
upravené v zákone, t. j. rozhodujúci právny výklad v tomto ohľadne poskytuje súdna prax. Zákonník

práce upravuje len nárok na základnú zložku mzdy, ktorá je nárokovateľná zväčša po odpracovaní
určitého časového úseku. Podľa § 118 ods. 2 Zákonníka práce mzda patrí za prácu a podľa § 119 ods.
3 Zákonníka práce základnou zložkou mzdy je zložka poskytovaná podľa odpracovaného času alebo
dosiahnutého výkonu.24. Podľa Najvyššieho súdu SR v sporoch o zaplatenie mzdy (alebo jej časti) je rozhodujúce, či sú
splnené predpoklady pre vznik nároku na ňu vyplývajúce zo mzdového predpisu alebo kolektívnej

zmluvy alebo pracovnej či inej zmluvy. Treba skúmať, či je žalobným návrhom uplatnená zložka
mzdy, ktorú je zamestnávateľ povinný zamestnancovi poskytovať (ide vtedy o nárokovú zložku mzdy)
alebo zložka mzdy, na ktorú vzniká nárok až na základe osobitného rozhodnutia zamestnávateľa
o jej priznaní (v takom prípade ide o nenárokovú zložku mzdy). Pre nenárokovú zložku mzdy je
charakteristická jej fakultatívna povaha, ktorú táto zložka stráca až rozhodnutím zamestnávateľa o

jej priznaní zamestnancovi. V uvedenom prípade má také rozhodnutie zamestnávateľa konštitutívny
účinok. Či zamestnávateľ uvedené rozhodnutie prijme alebo neprijme a aký bude mať prípadné
rozhodnutie obsah, záleží v prípade fakultatívnej zložky mzdy výlučne na úvahe zamestnávateľa
(rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.5.2010, sp.zn. 3 Cdo 31/2009).

25. Odvolací súd je toho názoru, že súd prvej inštancie správne posúdil obsah zmluvného dojednania

týkajúceho sa zložky mzdy upravenej v bode 5.2 dodatku č. 2 k pracovnej zmluve, pretože toto
dojednanie neumožňuje urobiť záver, že ide o zložku mzdy, na ktorú vzniká bez ďalšieho nárok pri
splnení stanovených predpokladov, pretože dohodnuté kritérium podmieňujúce vznik tohto nároku
jednak splnením plánovaných hospodárskych výsledkov žalovaného a množstva a kvality práce žalobcu
je zároveň viazané na oprávnenie žalovaného poskytnúť túto vyššiu mzdu. Štatutári žalovaného sa však

rozhodli žalobcovi zvýšenú (motivačnú) mzdu neposkytovať v rámci ich oprávnenia. Keďže uvedené
oprávnenie žalovaného v danom prípade rozhodovať o úprave (znížení), resp. neposkytnutí tejto časti
mzdy vyplýva z ich kompetencie, odvolací súd uzatvára, že nie je oprávnený preskúmavať v tomto
smere oprávnenie žalovaného (jeho štatutárov) pri rozhodovaní o výške poskytnutej nenárokovej mzdy
vyplývajúce z podmienok dohodnutých stranami v pracovnej zmluve, resp. jej dodatku. Za daného

stavu bol žalovaný oprávnený „upraviť“ poskytovanú mzdu hore aj dole, čo znamená, že mal oprávnenie
zvýšenú mzdu neposkytnúť. Postupom, pri ktorom žalobcovi nebola poskytnutá takto zvýšená mzda,
nebolo porušené žiadne z ustanovení pracovnej zmluvy.

26. Súd prvej inštancie sa takisto v bodoch 78 až 81 odôvodnenia správne vysporiadal aj s otázkou

zníženia náhrady mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov.

27. Náhrada mzdy je najčastejším, najviac žiadaným a súčasne najviac priznávaným nárokom
zamestnanca v súvislosti s neplatným skončením pracovného pomeru, na čo poukazuje aj konštantná
rozhodovacia činnosť súdov. Základným predpokladom vzniku nároku na náhradu mzdy je právoplatné

rozhodnutie súdu ako jedna z hmotnoprávnych podmienok, ktorým súd určil, že skončenie pracovného
pomeru dané zamestnancovi je neplatné, a súčasne platí, že nárok na náhradu mzdy nemôže vzniknúť
skôr ako zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával (druhá
hmotnoprávna podmienka priznania nároku na náhradu mzdy). V prípade, ak zamestnanec neadresoval
zamestnávateľovi oznámenie, že trvá na ďalšom zamestnávaní, a považuje skončenie pracovného

pomeru za neplatné, resp. mu to neoznámil žiadnou inou formou, avšak podal žalobu o určenie
neplatného skončenia pracovného pomeru, nárok na náhradu mzdy mu vzniká najskôr odo dňa
doručeniatejtožalobyzamestnávateľovi.Akzamestnávateľsozamestnancomskončilpracovnýpomera
ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný
pomer sa nekončí a zamestnávateľ je povinný mu prideľovať prácu dohodnutú v jeho pracovnej zmluve.

Uvedený jav je viac ako zriedkavý najmä z obavy, že zamestnávaním zamestnanca po doručení jeho
oznámenia o tom, že trvá na ďalšom zamestnávaní, sa bude toto konanie zamestnávateľa považovať
za súhlas s názorom zamestnanca o neplatnosti skončenia jeho pracovného pomeru. Z tohto dôvodu
sa náhrada mzdy zamestnancom priznáva až po právoplatnom skončení pracovného pomeru buď
na základe žaloby o určenie neplatného skončenia pracovného pomeru (ako jeden z výrokov súdu),

alebo na základe samostatnej žaloby o náhradu mzdu, ktorú zamestnanec môže podať aj neskôr
ako žalobu o určenie neplatného skončenia pracovného pomeru. Odhliadnuc od aplikačnej praxe ZP
definuje,žezamestnávateľjepovinnýzamestnancoviposkytnúťnáhradumzdyvsumejehopriemerného
zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď
mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru.

Náhrada mzdy sa poskytuje vo výške priemerného zárobku, ktorého výpočet je upravený v § 134
Zákonníka práce.28. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní o tom, či na žiadosť zamestnávateľa zníži, poprípade neprizná
zamestnancovi náhradu mzdy za dobu presahujúcu dvanásť mesiacov, správne prihliadol na to, že sa
žalobca zamestnal ihneď po (neplatnom) skončení pracovného pomeru u žalovaného (od 1.2.2015), na

výšku jeho príjmu a miesto výkonu práce v novom zamestnaní, ktoré je možné z hľadiska daného účelu
považovať za rovnocenné miestu dohodnutému pre výkon práce.

29. Podľa posúdenia odvolacieho súdu, nárok žalobcu na náhradu mzdy za čas presahujúci 36
mesiacov, ktorú považoval za škodu, a nároky na náhradu cestovných nákladov a náhradu za stratu

času, nemajú hmotnoprávny základ v Zákonníku práce v časti nárokov zamestnanca z neplatného
skončenia pracovného pomeru, inými slovami, aby súd mohol rozhodnutím priznať tieto nároky, musela
by k tomu jestvovať konkrétna hmotnoprávna úprava; takáto úprava však nejestvuje. Navyše žalobca
jednoznačným a nespochybniteľným spôsobom nepreukázal ani výšku týchto svojich nárokov.

30. Odvolací súd z týchto dôvodov s použitím ust. § 387 ods. 1 C.s.p ako vecne správny potvrdil

napadnutýrozsudokvjehozamietavýchvýrokoch,atiežvsnimisúvisiacich výrokochotrováchkonania,
majúcich správny základ v procesnom úspechu žalovaného v spore.

31. Žalobca podal odvolanie aj proti vyhovujúcemu výroku III. rozsudku.

32. Podľa ust. § 386 písm. b) C.s.p. odvolací súd odmietne odvolanie, ak bolo podané neoprávnenou
osobou.

33. Osobou oprávnenou podať odvolanie je v prvom rade tá strana sporu, v ktorej neprospech
bolo rozhodnutie vydané. Ak odvolanie podala sporová strana, z hľadiska jeho procesnej

prípustnosti je povinnosťou odvolacieho súdu skúmať, či napadnutým rozhodnutím bolo rozhodnuté
v jej neprospech. Podmienkou subjektívnej prípustnosti odvolania je existencia ujmy spôsobenej
napadnutým rozhodnutím. Túto ujmu je potrebné posudzovať výlučne z hľadiska procesného, pričom
sa vychádza z výroku rozhodnutia napadnutého odvolaním. Ujma môže mať podobu formálnu, ktorá sa
navonok prejavuje v nezhode meritórneho výroku rozhodnutia a návrhu sporovej strany vo veci samej,

o ktorom súd konal. Ak súd žalobe v celom rozsahu vyhovel, nemôže úspešnej strane vzniknúť formálna
ujma. Tá naopak vzniká v plnom rozsahu žalovanej strane. Formálna ujma vznikne vždy vtedy, ak súd
žalobe alebo návrhu čo len sčasti nevyhovel, ak súd prekročil žalobný návrh v neprospech odvolateľa
alebo prisúdil niečo iné, než čoho sa strana domáhala. Ujma môže mať aj povahu materiálnu, a to
vtedy, ak rozhodnutie znevýhodňuje odvolateľa alebo zhoršuje jeho právne postavenie. Ak odvolací

súd dospeje k záveru, že takáto ujma sporovej strane nevznikla, odvolanie odmietne (por. Števček, M.,
Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok.
Komentár. Praha: C.H.Beck, 2022, 1452s).

34. Nakoľko rozsudkom v napadnutom čiastočne vyhovujúcom výroku III, nemôže úspešnému žalobcovi

vzniknúť formálna ujma, tento nebol oprávnený podať v tejto časti odvolanie, z ktorého dôvodu ho
odvolací súd postupom podľa ust. § 386 písm. b) C.s.p. odmietol.

35. Podľa ust. § 396 C.s.p., ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.

36. Podľa ust. § 255 ods. 1 C.s.p. súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu
vo veci.

37. V súlade s citovanými ustanoveniami zákona, odvolací súd priznal v odvolacom konaní plne

procesne úspešnému žalovanému nárok na náhradu 100% trov odvolacieho konania.

38. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné (§ 355 C.s.p.).

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať

pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je
prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.

2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania

len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v
ktorejneprospechbolorozhodnutievydané(§424C.s.p.).Dovolaniesapodávavlehotedvochmesiacov

od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej
inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia
len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na
príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných
náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie

napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ
domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Táto povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak
je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b)

dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej
hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa,
osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred
diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má

vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem
skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.)