Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 9. december 2024

Súd: Okresný súd Bardejov
Spisová značka: 6Csp/12/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8224200468
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 12. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Majerník, PhD.

ECLI: ECLI:SK:OSBJ:2024:8224200468.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bardejov sudcom JUDr. Milanom Majerníkom, PhD. v spore žalobcu: Československá

obchodní banka, a.s, Radlická 333/150, IČ: 000 01 350, 150 57 Praha 5, Česká republika, zastúpený:
Mgr. Lenka Heřmánková, usadený euroadvokát, Košická 56, 821 08 Bratislava, IČO: 50239406, proti
žalovanému: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D. XXX/XX, XXX XX E., t.č. v F. G. F. C., o zaplatenie
17.276,12 Kč s príslušenstvom , takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je p o v i n n zaplatiť žalobcovi sumu 17.276,12 Kč do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a.

III. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 70 %, o
výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou doručenou Okresnému súdu Bardejov dňa 15.2.2024 domáhal, aby súd uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť mu sumu vo výške 17 276,12 Kč s kapitalizovaným zmluvným úrokom vo
výške 1 594,74 Kč od 04.05.2022 do 08.02.2024, so zmluvným úrokom vo výške 8,05 % p. a. zo sumy
17 276,12 Kč od 09.02.2024 do zaplatenia, s kapitalizovaným úrokom z omeškania vo výške 1

551,79 Kč od 15.02.2023 do 08.02.2024 a s úrokom z omeškania v zákonnej výške 8,05 % p. a. zo sumy
17 276,12 Kč od 09.02.2024 do zaplatenia, to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a zároveň
nahradil mu trovy konania.

2. Žalobu odôvodnil tým, že dňa „XX.XX.XXXX uzavrel žalobca so žalovaným Zmluvu o úvere ku
kreditnej karte reg. č. XXXXXXXXXX (ďalej len „Zmluva“). Zmluva bola uzavretá doručením oznámenia
o poskytnutí úveru ku kreditnej karte k predchádzajúcej žiadosti žalovaného. Na základe žiadosti

žalovaného poskytol žalobca žalovanému úver, a to až do výšky stanoveného úverového limitu.
Vzhľadom k tomu, že sa žalovaný dostal do omeškania s úhradou pravidelných splátok, bol zo strany
žalobcu opakovane vyzvaný k úhrade splatných dlžných splátok vrátane príslušenstva a poplatkov.
Pretože ani potom žalovaný dlžnú sumu neuhradil, prehlásil žalobca podľa čl. 9.3. Podmienok všetky
pohľadávky súvisiace s poskytnutým úverom ku dňu 14.02.2023 za splatné. Žalobca žiada úhradu
úroku z omeškania vo výške stanovenej všeobecne záväznými právnymi predpismi (zákonný úrok
z omeškania) od dátumu omeškania. Dlžná suma k 08.02.2024 predstavuje 20.422,65 Kč, a to v

nasledujúcom členení: - istina 17 276,12 Kč, z tejto položky je v súlade s ust. § 7 zák. č. 71/1992
Zb. o súdnych poplatkoch vypočítaná výška súdneho poplatku - zmluvný úrok 1 594,74 Kč, - úrok z
omeškania 1 551,79 Kč. V záujme mimosúdneho riešenia veci žalobca žalovaného prostredníctvomprávneho zástupcu vyzval k úhrade dlžnej sumy listom zo dňa 01.02.2024. Žalovaný cez túto výzvu
svoju povinnosť nesplnil a dlžná suma nebola k dátumu tohto podania uhradená.“

3. Žalovanému bola žaloba doručená dňa 13.5.2024, avšak k tejto sa nevyjadril.

4. Výzvou zo dňa 2.10.2024 súd vyzval žalobcu, aby preukázal postup s odbornou starostlivosťou pri
posudzovaní spôsobilosti žalovaného splácať žiadaný úver pred jeho poskytnutím (tzv. posudzovanie
bonity klienta), ako aj na uvedenie, akú celkovú sumu doteraz žalovaný žalobcovi zaplatil.

5. Žalobca v podaní doručenom súdu dňa 31.10.2024 uviedol, že so žalovaným uzavrel dňa
XX.XX.XXXX Zmluvu o úvere k H. I. I. č. XXXXXXXXXX, ktorej neoddeliteľnou súčasťou boli aj
Obchodné podmienky pre H. I. I. v platnom znení. Na základe Zmluvy sa žalobca zaviazal poskytnúť
žalovanému peňažné prostriedky formou úveru ku kreditnej karte až do maximálneho úverového limitu
vo výške 16.000,00 Kč a súčasne vydal žalovanému kreditnú kartu, ktorá slúži ako platobný inštrument,

pomocou ktorého mohol žalovaný úver čerpať. Úver mohol byť čerpaný počnúc dátumom XX.XX.XXXX,
teda dňom uzavretia Zmluvy, a to prostredníctvom vydanej kreditnej karty a tiež bezhotovostným
prevodom peňažných prostriedkov na bežný osobný účet žalovaného vedený u žalobcu prostredníctvom
služieb elektronického bankovníctva. Žalovaný sa na základe čl. 5.1. Podmienok v spojení s čl. II – bod
„Základni parametry Uveru“ Zmluvy zaviazal splácať žalobcovi čerpaný úver v pravidelných mesačných

splátkach v minimálnej výške 5 % z vyčerpanej sumy úveru splatných vždy k 14. dňu v mesiaci,
minimálne však vo výške 500,00 Kč. Podľa čl. 4.1. Podmienok bol vyčerpaný a nesplatený úver úročený
úrokovou sadzbou, ktorej výška bola dohodnutá pri uzavretí zmluvného vzťahu t.j. 19,90 % p.a., ako
vyplýva z čl. II. – bod „Základní parametry Úvěru“ Zmluvy. Splatnosť úrokov u čerpaných peňažných
prostriedkov bola podľa Zmluvy dojednaná vždy k 14. dňu v mesiaci. Úroky, s platením ktorých bol

žalovaný v omeškaní, sa podľa čl. 4.3. Podmienok stali dňom nasledujúcim po dni ich splatnosti, tj k
15. dňu v mesiaci, pokiaľ nedošlo k ich riadnej úhrade, súčasťou vyčerpanej istiny. Žalobca bol ďalej
podľa čl. 4.4. Podmienok oprávnený účtovať žalovanému za služby spojené s poskytnutým úverom
poplatky dojednané v čl. V Zmluvy, a to vo výške podľa platného Sadzobníka poplatkov (ďalej len
„Sadzobník“).TietopoplatkysapodľauvedenéhočlánkuPodmienokokamihompripísanianaúčetstávali

súčasťou vyčerpanej istiny. Podľa čl. 5.5. Podmienok bol žalovaný povinný zabezpečiť ku dňu splatnosti
mesačných splátok úveru dostatok peňažných prostriedkov na svojom bežnom osobnom účte, z ktorých
by mohli byť tieto záväzky hradené. V súlade s článkom V. – bod „Splácanie úveru“ Zmluvy bol žalobca
oprávnený inkasovať všetky splatné splátky ku dňu ich splatnosti priamo z bežného osobného účtu
žalovaného Pokiaľ žalovaný neplnil riadne a včas svoje peňažné záväzky zo Zmluvy, bol žalobca podľa

čl.4.Zmluvyoprávnenýúčtovaťžalovanémuzosúmposplatnostiajúrokyzomeškaniavzákonnejvýške
vyplývajúce z nařízení vlády ČR č. 351/2013 Sb. Keďže sa žalovaný dostal do omeškania s úhradou
splatných splátok, keď nehradil riadne a včas splátky počnúc splátkou splatnou ku dňu 15.08.2022, a
to ani napriek upomienke a následnej opakovanej výzvy na úhradu splátok zo strany žalobcu, vyhlásil
žalobca podľa čl. IV Zmluvy všetky pohľadávky súvisiace s poskytnutým úverom ku dňu 14.02.2023

za splatné. Žalobca ďalej uvádza, že žalovanú sumu vo výške 20.422,65 Kč tvorí istina vo výške
17.276,12 Kč, zmluvný úrok vo výške 1.594,74 Kč a úrok z omeškania vo výške 1.551,79 Kč. Žalovaný
mohol čerpať poskytnutý úver počnúc dňom XX.XX.XXXX. Žalobca predkladá na dôkaz Historický výpis
z úverového účtu (ďalej len „HV“) ktorý je radený z dolu na hor a z ktorého vyplýva, ako boli sumy
žalovaným čerpané, pričom čerpanie peňažných prostriedkov je v HV označené transakčným kódom

J., J. G. J. (J.+). Žalovaný prvýkrát čerpal peňažné prostriedky dňa XX.XX.XXXX v sume 16.000,00 Kč.
Žalovaný potom čerpané peňažné prostriedky nepravidelne splácal, pričom splátka je v HV uvedená
pod transakčným kódom J. (J.+) G. K.. Celková výška vyčerpanej istiny je vždy zobrazená v stĺpci E..
Pokiaľ ide o sumu dlžných úrokov vo výške 1.594,74 Kč, uvádza žalobca nasledujúce. Žalobca spolu
s podanou žalobou zaslal súdu Výpis z úverového účtu o čerpaní úveru, v ktorom je okrem iného

uvedená položka, z ktorej rast úrokov vyplýva. Ako uviedol žalobca vyššie, podľa čl. 4.3. Podmienok sa
vyúčtované úroky stávali vždy, pokiaľ nedošlo k ich úhrade, dňom nasledujúcim po dni ich splatnosti, t.j.
15. dňom v mesiaci, súčasťou vyčerpanej istiny. Žalobca (veriteľ) pred uzavretím zmluvy, ktorú dojednal
spotrebiteľský úver, s odbornou starostlivosťou posúdil úverovú schopnosť žalovanej strany na základe
nevyhnutných, spoľahlivých, dostatočných a primeraných informácií získaných o žalovanej strane, ako

aj nahliadnutím do informačných databáz o bonite a dôveryhodnosti spotrebiteľa podľa § 20z a.n. zákona
č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa. Pri posudzovaní bonity a úveruschopnosti žalovaného (teda
počas procesu schvaľovania úveru) posudzoval najmä: 1. Finančná situácia:- predschválený limit žalovaného bol generovaný na základe dlhodobého vyhodnotenia kreditných a
debetných obratov na b.ú. (a sporiacom.ú.) klienta, v rámci ktorého bol stanovený:
I. príjem: - príjem na základe transakcií na BÚ, ktorý vstupoval do výpočtu platobnej kapacity -

XX.XXX,XXKč;Príjembolnapočítanýakomedián5MnaBÚvmesiacoch:december2021–XX.XXX,XX
Kč; január 2022 – XX.XXX,XX Kč; február 2022 – XX.XXX,XX Kč; marec 2022 – XX.XXX,XX Kč; apríl
2022 – XX.XXX,XX Kč
II. výdavky, ktoré vstupovali do výpočtu platobnej kapacity - 10.494,00 Kč; Výpočet výdavkov: 1)
Životné náklady; Pravidelné výdavky (priemer 5 mesiacov), ktoré zahŕňajú: - Inkaso, - SIPO, - Trvalé

príkazy, - Pravidelné jednorazové príkazy (rovnaký účet, každý mesiac, podobná čiastka +/- 10%);
Nepravidelné výdavky (medián 5 mesiacov), ktoré zahŕňajú: - Transakcia debetnou kartou vrátane
výberov z bankomatu, - Nepravidelné výdavky sú ponižované koeficientom podľa veľkosti príjmu; 2)
Náklady na úverové služby • Interné (H. + K.) informácie o splátkach a limitoch čerpáme z interných
systémov. Ostatné úvery zisťujeme z CB registrov • Do mesačných nákladov zahŕňame splátku pri
splátkových službách a 5% z úverového rámca pri nesplátkových službách2) Zadlženosť žalovaného

III. platobná kapacita vypočítaná systémom - 12.938,00 Kč; - platobná kapacita pre splátku vo
výške 800,00 Kč je teda dostatočná; Všeobecný výpočet predschváleného limitu: - Platobná kapacita
(disponibilné zdroje); Príjmy, sleduje pravidelné aj nepravidelné príjmy na účtoch klienta zohľadňuje
overený príjem z historických žiadostí, ak existujú (H. / K.) zároveň prebieha kontrola na zdroje príjmov
a ich vzájomný pomer (napr. klienti s vysokým podielom sociálnych transferov - dôchodky, dávky

(v nezamestnanosti, na bývanie a pod.) atď. – sú vyradení). Príjmy musia byť vo väčšine prípadov
pravidelné a v dostatočnej výške; Výpočet výdavkov sleduje pravidelné aj nepravidelné výdavky na
účtoch klienta • platby kartou, trvalé príkazy, SIPO, inkaso, jednorazové platby, výbery hotovosti
zahŕňa výdavky na splátky úverov a porovnáva • transakcie na účtoch klienta • dáta H. (aktuálne
splátky on-us) • dáta HB (aktuálne splátky hypoték) • dáta E.; zohľadňuje overenú platobnú kapacitu

z historických žiadostí, pokiaľ existujú (H. / K.) 2. Zadlženosť klienta: - zisťovaná z transakcií klienta +
J., bez negatívnych informácií; 3. Rizikovosť klienta: - na základe aplikačného skóre bola stanovená
rizikovosť klienta (pravdepodobnosť defaultu): K. (L. D. / D. / K. / L. K.) - A. (afterbooking) na základe
platenej úverovej správy z J. bolo 3%
4. Risk KO kritériá: Kontrola Interných E., M., A.. Kontrola DB neplatných dokladov, Insolvencií, apod.

Ďalej bolo overené, že klientov b.ú. (s.ú.) nevykazuje neštandardné transakcie, ktoré indikujú zvýšené
rizikomožnostinedostaťsvojimzáväzkom(napr.zdôvodunedostatočnýchvlastnýchfinančnýchzdrojov,
možnosti rýchleho predĺženia a pod.).

6. Na nariadených pojednávaniach sa súd oboznámil s podaniami strán sporu a postupujúc podľa § 204

CSP vykonal dokazovanie podaniami strán sporu a listinnými dôkazmi tvoriacimi obsah spisu a zistil
nasledovné:

7. Žalovaný dňa X.X.XXXX požiadal žalobcu o poskytnutie úveru do výšky úverového limitu 16.000 Kč
s výškou splátky 5% bez automatickej plnej splátky s dátumom splácania 14. deň v mesiaci. V žiadosti

je ďalej uvedené, že žalovaný poberá čistý príjem vo výške XX XXX Kč mesačne. Jeho pravidelné
mesačné výdavky v zmysle žiadosti predstavujú sumu 10000 Kč. Žalovaný nevynakladal na splátky
úverov bez kreditných kariet a kontokorentov žiadnu sumu. Žiadne ďalšie príjmy a výdavky v žiadosti
neboli uvedené.

8. Dňa X.X.XXXX uzavrel žalobca ako banka so žalovaným ako klientom zmluvu o úvere ku kreditnej
karte č. XXXXXXXXXX. V zmysle zmluvy banka poskytne klientovi peňažné prostriedky do výšky
dojednaného úverového limitu a klient sa zaväzuje peňažné prostriedky v dojednanom termíne vrátiť
a uhradiť úroky a poplatky. V bode II.1. Zmluvy je uvedené, že výška úverového limitu je 16.000
Kč, zároveň je klient povinný splácať splátku v minimálnej výške 5 % z vyčerpanej čiastky ku dňu

vystavenia výpisu, vždy aspoň 500 Kč; ak nie je ku dňu vystavenia výpisu vyčerpaných aspoň 500 Kč,
tak vyčerpaná čiastka. Splatnosť mesačných splátok bola určená na 14. deň v mesiaci podľa podmienok,
celková čiastka, ktorú má klient zaplatiť 18.116,36 Kč, RPSN 27,03 % (s tým, že sa jedná o modelový
výpočet),pohybliváúrokovásadzbapodľaoznámeniakudňuuzavretiazmluvy19,90%ročne.Základné
parametre kreditnej karty boli stanovené nasledovne: týždenný limit pre bankomaty a obchodníkov

16000 Kč, platby na N. transakcie ANO, týždenný limit pre platby na N. transakcie 16000 Kč.9. Podľa bodu V. 1, 2 zmluvy klient sa zaväzuje zaplatiť H. poplatky za služby súvisiace s úverom
a kreditnou kartou v súlade so sadzobníkom. H. môže poplatky, ich výšku a splatnosť meniť
prostredníctvom zmeny Sadzobníka.

10. Podľa bodu 4.2 obchodných podmienok ČSOB pre kreditnú kartu z čiastok, s ktorých platením je
klient v omeškaní, je ČSOB oprávnená účtovať klientovi úrok z omeškania a zmluvnú pokutu dohodnuté
v zmluve.

11. Podľa bodu 4.4 veta prvá obchodných podmienok pre kreditnú kartu je ČSOB oprávnená za
poskytnuté bankové služby účtovať Klientovi poplatky podľa Sadzobníka ČSOB pre fyzické osoby –
občanov, platného v deň zúčtovania poplatku a Klient je povinný tieto poplatky platiť.

12. Podľa bodu VIII.2 zmluvy ČSOB je oprávnená v prípade omeškania klienta s platením zasielať
najprv upomienky a následne výzvy a klient je povinný uhradiť ČSOB za ich zaslanie poplatky. Tieto

poplatky v sebe zahŕňajú účelne vynaložené náklady spojené so zasielaním upomienok a výziev a
zmluvnú pokutu.

13. Podľa bodu VIII.3 veta prvá zmluvy ČSOB je oprávnená zosplatniť úver, neumožniť čerpanie úveru,
znížiť úverový limit, blokovať účty klienta, zmeniť poradie splácania, použiť zostatky účtov a došlé úhrady

na splatenie splatných záväzkov klienta, pokiaľ nastane skutočnosť, ktorá môže ohroziť splácanie úveru.

14. Podľa bodu VIII. 1 veta prvá zmluvy pokiaľ klient nesplní riadne a včas svoje peňažné záväzky zo
zmluvy, je mu ČSOB oprávnená účtovať z čiastok po splatnosti úroky z omeškania v zákonnej výške
podľa nariadenia vlády č. 351/2013 ZB. (ku dňu uzavretia zmluvy 3,75 % + 8 % ročne) a zmluvnú pokutu

vo výške 0,10 %.

15.Žalobcasúdupredložilsúdutzv.poslednúvýzvunazaplateniedlhuzodňa20.10.2022,vktorejvyzval
žalovaného na úhradu dlžnej čiastky úveru evidovanú k 19.10.2022 vo výške 2790,45 Kč (predstavujúcu
splátku vrátane úrokov, úrokov z omeškania) s upozornením, že úver zosplatní, ak ho nezaplatí do

19.11.2022.

16. Podaním zo dňa 16.2.2023 oznámil žalobca žalovanému, že je aj naďalej v omeškaní, preto využíva
svoje právo a úver prehlasuje k 14.2.2023 za splatný a vyzval žalovaného na zaplatenie dlhu vo výške
17.665,49 Kč (vrátane úrokov , úrokov z omeškania a poplatkov) do 23.2.2023. Oznámenie sa vrátilo

žalobcovi ako nedoručené dňa 8.3.2023.

17. Z výpisu informácií z J. E. vyplýva, že žalovaný má evidovaných celkom 6 kontraktov. Evidované sú
2 ukončené/zosplatnené/splatené predčasne (UP) splátkové kontrakty a hypotéky. Evidovaný je ďalej 1
kreditná úverová karta a stavebné sporenie v celkovej výške limitov 40 000 a 1 ukončený nesplátkový

kontrakt a debet na BÚ.

18. Z dát o žiadosti zo dňa X.X.XXXX súd zistil, že žalovaný žiada o typ produktu – kreditnú
kartu s požadovanou čiastkou 16.000 Eur. Dokument ďalej obsahuje parametre žiadaného produktu,
vyhodnotenie systémom a schválenie čiastky 16.000 Kč. Ohľadom žalovaného predmetný dokument

uvádza, že nebolo nutné doloženie príjmu, pričom ďalej však uvádza čistý mesačný príjem XX.XXX eur,
ďalej je uvedené, že je O. a zároveň, že jeho rodinný stav z S-Cube nie je známý. Ďalej z vyjadrenia
žalobcu, ako aj zo žiadosti neplynú skutočnosti, v akom počte členov domácnosti žalovaný žije, či
má vyživovaciu povinnosť, či má iné výdavky. Zároveň žalobca nepredložil žiadne ďalšie dôkazy na
preukázanie zisťovania predmetných skutočností, odkázal len na výpis z bežného účtu žalovaného,

z ktorého podľa jeho skutkových tvrdení vychádzal aj predschválený limit žalovaného.

19. Podľa čl. 18 ods. 1, 2 nariadenia EP a Rady ES č. 1215/2012 o právomoci a o uznávaní a
výkonerozsudkovvobčianskychaobchodnýchveciach(prepracovanéznenie)spotrebiteľmôžežalovať
druhého účastníka zmluvy buď na súdoch členského štátu, v ktorom má tento účastník bydlisko, alebo

- bez ohľadu na bydlisko druhého účastníka - na súdoch podľa miesta bydliska spotrebiteľa. Druhý
účastník zmluvy môže žalovať spotrebiteľa len na súdoch členského štátu, v ktorom má spotrebiteľ
bydlisko.20. Z výsledkov lustrácie žalovaného v registri obyvateľov mal súd preukázané, že v čase začatia
konania a v jeho priebehu žalovaný (ktorý má v predmetnom konaní postavenie spotrebiteľa, nakoľko
sa jedná o nárok vyplývajúci zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere) ma evidovaný trvalý pobyt na území O.

P., kde mu bola aj doručená žaloba do vlastných rúk. Na základe uvedeného mal súd za to, že žalovaný
mal v čase začatia konania a aj v jeho ďalšom priebehu má bydlisko v O. P.. Nebolo preukázané, že
by mal žalovaný bydlisko v inom štáte. Preto mal súd za to, že je daná právomoc slovenského súdu
rozhodovať v predmetnej veci.

21. Podľa čl. 6 ods. 1, 2 nariadenia EP a Rady ES č. 593/2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky
(Rím I) bez toho, aby boli dotknuté články 5 a 7, zmluva uzavretá fyzickou osobou na účel, ktorý sa
môže považovať za patriaci do oblasti mimo jej predmetu činnosti alebo výkonu povolania (ďalej len
„spotrebiteľ“), s inou osobou, ktorá koná v rámci svojho predmetu činnosti alebo výkonu povolania (ďalej
len „podnikateľ“), sa spravuje právnym poriadkom krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa za predpokladu,
že podnikateľ: a) vykonáva svoju obchodnú alebo podnikateľskú činnosť v krajine obvyklého pobytu

spotrebiteľa alebo b) akýmkoľvek spôsobom smeruje takú činnosť na túto krajinu alebo niekoľko krajín
vrátane tejto krajiny a zmluva patrí do rozsahu tejto činnosti. Bez ohľadu na odsek 1 si strany môžu v
súlade s článkom 3 zvoliť rozhodné právo pre zmluvu, ktorá spĺňa požiadavky odseku 1. Takáto voľba
rozhodného práva však nesmie zbaviť spotrebiteľa ochrany, ktorú mu poskytujú také ustanovenia, od
ktorých sa nemožno odchýliť dohodou podľa práva, ktoré by v prípade absencie voľby bolo na základe

odseku 1 rozhodným.

22. Žalovaný v žiadosti o poskytnutie úveru uviedol ako adresu pobytu Q. XXXX, XXXXX E..-O.. E., H.
P., pričom zmluva bola uzavretá v C. X.X.XXXX. Z uvedeného súd vyvodil, že v čase uzavretia zmluvy
mal žalovaný spotrebiteľ obvyklý pobyt v H. P.. Zároveň zmluva bola uzavretá podľa českého práva -

podľa zákona Českej republiky č. 89/2012 Sb. Občanský zákonník, čím si zmluvné strany zvolili české
právo ako rozhodné právo, ktorým sa bude predmetná zmluva riadiť. Vzhľadom na uvedené má súd
zato, že predmetná zmluva sa spravuje právnym poriadkom Českej republiky, t.j. právnym poriadok štátu
obvyklého pobytu žalovaného spotrebiteľa v čase uzavretia zmluvy, v ktorom veriteľ vykonával svoju
podnikateľskú činnosť i právnym poriadkom, ktorý si za rozhodný zvolili zmluvné strany.

23. Podľa § 2395 zákona Českej republiky č. 89/2012 Sb. Občanský zákonník v platnom znení (ďalej len
Občiansky zákonník ČR) smlouvou o úvěru se úvěrující zavazuje, že úvěrovanému poskytne na jeho
požádání a v jeho prospěch peněžní prostředky do určité částky, a úvěrovaný se zavazuje poskytnuté
peněžní prostředky vrátit a zaplatit úroky.

24. Podľa § 1802 a § 1805 ods. 2 Občianskeho zákonníka ČR mají-li být plněny úroky a není-li jejich výše
ujednána, platí dlužník úroky ve výši stanovené právním předpisem. Nejsou-li úroky takto stanoveny,
platí dlužník obvyklé úroky požadované za úvěry, které poskytují banky v místě bydliště nebo sídla
dlužníka v době uzavření smlouvy. Není-li doba placení úroků ujednána, platí se úroky s jistinou, a je-li

jistina splatná později než za rok, platí se úroky ročně pozadu.

25. Podľa § 1931 Občianskeho zákonníka ČR bylo-li ujednáno plnění ve splátkách a nesplnil-li dlužník
některou splátku, má věřitel právo na vyrovnání celé pohledávky, pokud si to strany ujednaly. Toto právo
může věřitel uplatnit nejpozději do splatnosti nejblíže příští splátky.

26. Podľa § 1970 Občianskeho zákonníka ČR po dlužníkovi, který je v prodlení se splácením peněžitého
dluhu, může věřitel, který řádně splnil své smluvní a zákonné povinnosti, požadovat zaplacení úroku z
prodlení, ledaže dlužník není za prodlení odpovědný. Výši úroku z prodlení stanoví vláda nařízením;
neujednají-li strany výši úroku z prodlení, považuje se za ujednanou výše takto stanovená.

27. Podľa § 2991 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka ČR kdo se na úkor jiného bez spravedlivého
důvodu obohatí, musí ochuzenému vydat, oč se obohatil. Bezdůvodně se obohatí zvláště ten, kdo
získá majetkový prospěch plněním bez právního důvodu, plněním z právního důvodu, který odpadl,
protiprávním užitím cizí hodnoty nebo tím, že za něho bylo plněno, co měl po právu plnit sám.

28. Podľa § 2993 Občianskeho zákonníka ČR plnila-li strana, aniž tu byl platný závazek, má právo na
vrácení toho, co plnila. Plnily-li obě strany, může každá ze stran požadovat, aby jí druhá strana vydala,co získala; právo druhé strany namítnout vzájemné plnění tím není dotčeno. To platí i v případě, byl-
li závazek zrušen.

29. Podľa § 419 Občianskeho zákonníka ČR spotřebitelem je každý člověk, který mimo rámec své
podnikatelské činnosti nebo mimo rámec samostatného výkonu svého povolání uzavírá smlouvu s
podnikatelem nebo s ním jinak jedná.

30. Podľa § 580 ods. 1 Občianskeho zákonníka ČR neplatné je právní jednání, které se příčí dobrým

mravům, jakož i právní jednání, které odporuje zákonu, pokud to smysl a účel zákona vyžaduje.

31. Podľa § 588 Občianskeho zákonníka ČR soud přihlédne i bez návrhu k neplatnosti právního jednání,
které se zjevně příčí dobrým mravům, anebo které odporuje zákonu a zjevně narušuje veřejný pořádek.
To platí i v případě, že právní jednání zavazuje k plnění od počátku nemožnému.
32. Podľa § 3016 Občianskeho zákonníka ČR ustanoveními tohoto zákona nejsou dotčena ustanovení

jiných právních předpisů o ochraně spotřebitele.

33. Podľa § 2 ods. 1 zákona Českej republiky č. 257/2016 Sb. o spotřebitelském úvěru (ďalej len ZoSÚ)
spotřebitelským úvěrem je odložená platba, peněžitá zápůjčka, úvěr nebo obdobná finanční služba
poskytovaná nebo zprostředkovaná spotřebiteli.

34. Podľa § 2 odst. 1 ZoSÚ spotřebitelským úvěrem je odložená platba, peněžitá zápůjčka, úvěr nebo
obdobná finanční služba poskytovaná nebo zprostředkovaná spotřebiteli.

35. Podľa § 3 ods. 1 písm. d) ZoSÚ poskytovatelem ten, kdo jako podnikatel poskytuje spotřebitelský

úvěr.

36. Podľa § 86 ods. 1 ZoSÚ poskytovatel před uzavřením smlouvy o spotřebitelském úvěru nebo
změnou závazku z takové smlouvy spočívající ve významném navýšení celkové výše spotřebitelského
úvěru důkladně posoudí úvěruschopnost spotřebitele na základě informací nezbytných, spolehlivých,

dostatečných a přiměřených k povaze, délce, výši a rizikovosti úvěru pro spotřebitele, získaných
z relevantních vnitřních nebo vnějších zdrojů, včetně spotřebitele, a pokud je to nezbytné, z
databáze umožňující posouzení úvěruschopnosti spotřebitele. Poskytovatel poskytne spotřebitelský
úvěr jen tehdy, pokud z výsledku posouzení úvěruschopnosti spotřebitele vyplývá, že nejsou důvodné
pochybnosti o schopnosti spotřebitele spotřebitelský úvěr splácet.

37. Podľa § 86 ods. 2 ZoSÚ poskytovatel při posouzení úvěruschopnosti spotřebitele posuzuje
schopnost spotřebitele plnit povinnosti sjednané ve smlouvě, zejména splácet sjednané splátky
spotřebitelského úvěru, a to na základě porovnání příjmů a výdajů a dalších údajů o finanční a
ekonomické situaci spotřebitele, jako jsou údaje o jeho majetku a závazcích a o způsobu plnění

dosavadních dluhů. Hodnotu majetku přitom zohledňuje tehdy, jestliže ze smlouvy o spotřebitelském
úvěru vyplývá, že spotřebitelský úvěr má být částečně nebo úplně splacen výnosem z prodeje majetku
spotřebitele, nikoli pravidelnými splátkami, nebo jestliže z finanční situace spotřebitele vyplývá, že bude
schopen splácet spotřebitelský úvěr bez ohledu na své příjmy.

38. Podľa § 87 ods. 1 až 3 ZoSÚ poskytne-li poskytovatel spotřebiteli spotřebitelský úvěr v rozporu s
§ 86 odst. 1 větou druhou, je smlouva neplatná. Soud k neplatnosti přihlédne i bez návrhu. Spotřebitel
je povinen vrátit poskytnutou jistinu spotřebitelského úvěru v době přiměřené jeho možnostem. Je-li
spor o to, jaká je doba odpovídající možnostem spotřebitele podle odstavce 1, určí tuto dobu na návrh
některé ze smluvních stran soud podle možností spotřebitele a v zájmu spravedlivého uspořádání práv a

povinností smluvních stran s přihlédnutím k příjmu spotřebitele a jeho celkovým sociálním a majetkovým
poměrům. Změní-li se možnosti spotřebitele, může soud na návrh některé ze smluvních stran sjednanou
dobu nebo dobu určenou rozhodnutím změnit.

39. Podľa § 124 ZoSÚ stane-li se spotřebitelský úvěr v důsledku prodlení spotřebitele splatným,

týká se tato splatnost pouze nesplacené jistiny spotřebitelského úvěru, nikoli i budoucích nákladů
spotřebitelského úvěru. Věřitel spotřebitele před tím, než se úvěr stane v důsledku prodlení spotřebitele
splatným, vyzve k uhrazení dlužné splátky a poskytne mu k tomu lhůtu alespoň 30 dnů.40. Podľa § 1958 ods. 2 Občianskeho zákonníka ČR neujednají-li strany, kdy má dlužník splnit dluh,
může věřitel požadovat plnění ihned a dlužník je poté povinen splnit bez zbytečného odkladu.

41. Podľa § 1968 Občianskeho zákonníka ČR dlužník, který svůj dluh řádně a včas neplní, je v prodlení.
Dlužník není za prodlení odpovědný, nemůže-li plnit v důsledku prodlení věřitele.

42. Podľa § 1970 Občianskeho zákonníka ČR po dlužníkovi, který je v prodlení se splácením peněžitého
dluhu, může věřitel, který řádně splnil své smluvní a zákonné povinnosti, požadovat zaplacení úroku z

prodlení, ledaže dlužník není za prodlení odpovědný. Výši úroku z prodlení stanoví vláda nařízením;
neujednají-li strany výši úroku z prodlení, považuje se za ujednanou výše takto stanovená.

43. Podľa § 2 nariadenia vlády ČR č. 351/2013 Sb. kterým se určuje výše úroků z prodlení a nákladů
spojených s uplatněním pohledávky, určuje odměna likvidátora, likvidačního správce a člena orgánu
právnické osoby jmenovaného soudem a upravují některé otázky Obchodního věstníku, veřejných

rejstříků právnických a fyzických osob a evidence svěřenských fondů a evidence údajů o skutečných
majitelích výše úroku z prodlení odpovídá ročně výši repo sazby stanovené Českou národní bankou pro
první den kalendářního pololetí, v němž došlo k prodlení, zvýšené o 8 procentních bodů.

44. Podľa § 132 ods. 1 – 3 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“)

v žalobe sa okrem všeobecných náležitostí podania uvedie označenie strán, pravdivé a úplné
opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie a žalobný návrh. Opísanie
rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy. Žalobca k žalobe pripojí
dôkazy, ktorých povaha to pripúšťa, okrem tých, ktoré nemôže bez svojej viny pripojiť.

45. Pri právnom hodnotení prejednávanej veci vychádzal súd z povahy práv a povinností, utvárajúcich
v súhrne záväzok, dojednaný medzi žalobcom ako dodávateľom a žalovaným ako spotrebiteľom.
Obsahom predmetného záväzku bola predovšetkým povinnosť žalobcu poskytnúť na podklade zmluvy
o úvere ku kreditnej karte č. XXXXXXXXXX úročené finančné plnenie v podobe dohodnutého úverového
rámca. Tejto povinnosti žalobcu korešpondovala povinnosť žalovaného splatiť poskytnuté plnenie,

navýšené o úročenie aj o súvisiace poplatky. Predmetný záväzok tak súd právne kvalifikoval ako
spotrebiteľský úver, v zmysle § 2395 Občianskeho zákonníka ČR v spojení s § 2 ods. 1 ZoSÚ. V tomto
smere zobral súd do úvahy, že žalobca, subjekt bankovej povahy, poskytujúci úročené finančné plnenie
za účelom dosiahnutia zisku, predmetný záväzok dojednal v rámci svojej podnikateľskej činnosti, ako
poskytovateľ, v zmysle § 3 ods. 1 písm. d) ZoSÚ a žalovaný naopak ako spotrebiteľ, v zmysle § 419

Občianskeho zákonníka ČR, teda mimo rámca podnikateľskej činnosti.

46. S ohľadom na právnu povahu dohodnutej pôžičky tak postupcovi v priebehu kontraktačného
procesu, predchádzajúceho dojednaniu záväzku zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle §
86 ods. 1 a ods. 2 ZoSÚ vznikla poskytovateľovi úveru povinnosť posúdiť tzv. úveruschopnosť

žalovaného. Splnenie tejto predzmluvnej povinnosti žalobcom predstavovalo nevyhnutnú podmienku
poskytnutia spotrebiteľského úveru, pričom jej nesplnenie príslušná právna úprava, v zmysle § 87
ods. 1 ZoSÚ sankcionuje neplatnosťou. Charakter takto stanovenej povinnosti totiž svojím významom
presahuje rovinu dvojstranného, ??súkromnoprávneho pomeru a ako taký odráža aj verejný záujem
na zabezpečení spoločensky akceptovateľnej výmeny majetkových hodnôt tak, aby táto vo svojom

dôsledku nezaťažovala verejné sociálne systémy. Prenesene povedané teda povinnosť skúmať tzv.
úveruschopnosť prispieva k udržiavaniu verejného poriadku, pretože predchádza negatívnym sociálnym
dôsledkom predĺženia a insolvencie v podobe úpadku spotrebiteľa a osôb na ňom závislých do verejnej
sociálnej siete, narušeniu rodinných a sociálnych vzťahov atď. V neposlednom rade chrání aj poziciu
veriteľov samých, pretože odborné posúdenie úveruschopnosti spotrebiteľa pri žiadosti o ďalší úver

znižuje riziko veriteľov, ktorí tomuto spotrebiteľovi poskytli úvery či iné služby už skôr (porovnaj rozsudok
Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33 Cdo 2178/2018 zo dňa 25.07.2018).

47. Zisťovanie úveruschopnosti/bonity je podporené aj judikatúrou najvyšších súdnych autorít v Českej
republike „Nedostatečné zjištění poměrů dlužníka má i veřejnoprávní souvislosti. Nejvyšší správní soud

posuzoval kasační stížnost obchodní společnosti [srov. jeho rozsudek z 1. 4. 2015 č. j. 1 As 30/2015-39]
poskytující spotřebitelské úvěry a při výkladu § 9 zákona č. 145/2010 Sb., o spotřebitelském úvěru a
o změně některých zákonů, účinného do 30. 11. 2016 (když obsahově obdobná úprava je zakotvena
i v § 86 zákona č. 257/2016 Sb., o spotřebitelském úvěru, ve znění pozdějších předpisů, tedy proúčely tohoto výkladu lze vycházet z toho, že se právní úprava nezměnila) dovodil, že součástí odborné
péče poskytovatele úvěru je i taková obezřetnost, že poskytovatel nespoléhá na údaje o schopnosti
splácet úvěr tvrzené samotným žadatelem, ale sám tyto údaje prověří (případně si je nechá od žadatele

doložit). Pokud takto poskytovatel úvěru nepostupuje, dopouští se správního deliktu, za což mu může
podle Nejvyššího správního soudu Česká obchodní inspekce v souladu se zákonem uložit pokutu.
Výklad přijatý Nejvyšším správním soudem přitom konvenuje interpretaci zaujaté Soudním dvorem
Evropské unie (dále jen „Soudní dvůr“) v rozsudku ze dne 18. 12. 2014 ve věci C-449/13 (CA J. M. O.
v. N. E. a další). V citovaném rozsudku Soudní dvůr vyložil čl. 8 směrnice 2008/48/ES, o smlouvách

o spotřebitelském úvěru a o zrušení směrnice Rady 87/102/EHS (dále jen „směrnice“), a bod 26 její
preambule tak, že poskytovatel úvěru má povinnost (nese v tomto ohledu důkazní břemeno – v orig. „the
burden of proving“) posoudit úvěryschopnost dlužníka (spotřebitele) na základě dostatečných informací
(na informace podané jen spotřebitelem může poskytovatel úvěru spoléhat jen tehdy, jsou-li dostatečné
a podložené doklady); tím má být podle Soudního dvora zabráněno, aby věřitelé neposkytovali úvěry
nezodpovědně. Informace o spotřebiteli by si věřitelé měli ověřovat i za trvání obchodního vztahu. V

rozsudku ze dne 21. 4. 2016 ve věci C-377/14 (Ernst R. P. G. K. P. L. M. G.) se k předběžné otázce
Krajského soudu v Praze Soudní dvůr vyjádřil tak, že i v rámci insolvenčního řízení musí insolvenční
soud zohlednit porušení ustanovení zakotvených ve směrnici majících chránit spotřebitele, a to tak,
aby spotřebiteli poskytl účinnou ochranu. Podle Ústavního soudu lze na základě výše uvedeného učinit
dílčí závěr, že poskytovatel úvěru, kdy dlužník je v postavení spotřebitele, má jednoznačnou povinnost

prověřit spotřebitelovu schopnost plánovaný úvěr splatit. Uložením a řádným splněním této povinnosti
přitom není chráněn – jak plyne z výše uvedené judikatury – jen samotný dlužník (spotřebitel) a věřitel
jako poskytovatel úvěru, ale také v širším pojetí sama společnost jako taková. Oklikou se tak v rámci
těchto úvah dostává znovu do popředí myšlenka formulovaná nálezem sp. zn. I. ÚS 199/11; totiž
proč by měla státní moc poskytovat ochranu právům v podobě vykonávacího řízení subjektu, který

nejenže neprověřil finanční možnosti toho, komu půjčil své peníze, ale také toho, kdo úvěr neposkytl s
odůvodněnoudůvěrouvto,žebudeřádněsplacen,nýbržspíšescílemdosažení(většího)ziskurealizací
mnohdy násobného zajištění původního dluhu, k němuž žadatel úvěrů – dlužník, ať už z nevědomosti, z
bezvýchodnosti aktuální životní situace nebo i z vlastní nezodpovědnosti a lhostejnosti přistoupil (srov.
k tomu výslovně též sněmovní tisk číslo 679/0, důvodová zpráva k zákonu č. 257/2016 Sb., zvláštní

část – k § 86; 7. volební období Poslanecké sněmovny Parlamentu, 2013 – 2017). Přitom například
právě Nejvyšší soud ve svém usnesení sp. zn. 20 Cdo 3324/2017 formuloval jeho odůvodnění i výrok
v situaci – odkázal na nálezy Ústavního soudu sp. zn. I. ÚS 199/11 a sp. zn. III. 4084/12 – když zde ze
„strany povinného byla naprostá pasivita jak v rámci řízení rozhodčího tak v rámci řízení exekučního“.
Zjevně III. ÚS 4129/18 7 tak ani pro Nejvyšší soud nebyla určujícím kritériem skutečnost, zda si dlužník

zvýšenou ochranu „zaslouží“ či nikoliv, ale zda může být tehdy posuzovaná úvěrová smlouva hodnocena
jako rozporná s dobrými mravy [a proto by byla neplatná i na ni navazující rozhodčí smlouva a nebyla
by dána pravomoc rozhodce a byl by tu dán důvod pro zastavení exekuce podle § 268 odst. 1 písm.
h) o. s. ř.]. Z výše uvedeného nutno podle Ústavního soudu dovodit, že posouzení rozpornosti úvěrové
smlouvy s dobrými mravy (a na ni navazující eventuální rozhodnutí soudu o zastavení exekuce) nemůže

vycházet jen z „objektivizovaného“ hodnocení jednotlivých parametrů takové úvěrové smlouvy, byť k
tomuto úkolu přistoupil krajský soud v nyní posuzované věci důsledně a referenčním kritériem mu bylo
zejména odůvodnění nálezu sp. zn. I. ÚS 199/11 (budiž přitom poznamenáno, že odůvodnění obou
nálezů pro přesné poměřování parametrů úvěru, jak je krajský soud v napadeném usnesení provedl,
nebylo už z povahy věci příliš vhodné; ve starším z obou citovaných nálezů se Ústavní soud dané

problematiky jen dotkl mimo jeho nosné důvody a ani v navazujícím nálezu své úvahy příliš nerozvedl
– už tedy proto bylo poněkud problematické, kdyby sloužily oba nálezy krajskému soudu jako prubířský
kámen pro posouzení jemu předložené úvěrové smlouvy). Naopak obecné soudy – a tedy i krajský
soud v nyní posuzované věci – by měly poskytovatele úvěrů vést (i třeba cestou případného zastavení
exekuce k návrhu povinného) k přesvědčivému zkoumání toho, zda (budoucí) dlužník nebude mít

zjevný problém svůj úvěr splatit. Přitom nejde podle Ústavního soudu o žádný zvlášť přísný či dokonce
nepřiměřený požadavek; to, zda je reálné splacení dluhu je přece celkem výchozí zásada, kterou by jako
obecný princip měly soudy vzít v úvahu bez ohledu na to, zda je v nějakém zákoně výslovně zakotven,
anebo nikoli. Krajský soud se však v ústavní stížností napadeném usnesení tím, zda a jak si vedlejší
účastniceposoudila–řečenoslovyjudikaturySoudníhodvora–úvěryschopnoststěžovatele,dostatečně

nezabývá.“ (viď napríklad nález Ústavného súdu ČR sp. zn. III. ÚS 4129/18 zo dňa 26.2.2019)

48. To, že skúmaním bonity bolo potrebné sa zaoberať dokonca pred účinnosťou zákona č. 257/2016
Sb., dokonca aj zákona č. 145/2010 Sb., napriek tomu, že neboli platné a účinné ustanovenia právnehoporiadku týkajúce sa zákonnej povinnosti veriteľa skúmať pred uzavretím zmluvy o úvere schopnosť
dlžníka splácať úver. „V době uzavření této smlouvy nebyl platný a účinný zákon č. 145/2010 Sb., o
spotřebitelském úvěru, který ve svém § 9 odst. 1 poprvé (s účinností od 1. 1. 2011) zavedl zákonnou

povinnost věřitele zkoumat před uzavřením smlouvy o úvěru schopnost dlužníka úvěr splácet. Nicméně
odvolací soud má za to, že i za účinnosti zákona 5 15 Co 257/2022 Shodu s prvopisem potvrzuje B. L..
č. 321/2001 Sb., o některých podmínkách sjednávání spotřebitelského úvěru, který povinnost zkoumat
úvěruschopnost dlužníka nijak nestanovil, bylo nutno se posouzením této otázky zabývat. Nelze totiž
přehlédnout judikaturu Ústavního soudu (zejména nález ze dne 26. 2. 2019, sp. zn. III. ÚS 4129/18,

který byl publikován ve Sbírce nálezů a usnesení Ústavního soudu pod č. 32/2019, a na něj navazující
nálezy ze dne 3. 11. 2020, sp. zn. IV. ÚS 702/20, či ze dne 6. 4. 2021, sp. zn. I. ÚS 3962/18), podle
nichž by soudy měly vést poskytovatele úvěrů k přesvědčivému zkoumání toho, zda budoucí dlužník
nebude mít zjevný problém svůj úvěr splatit. Přitom nejde podle Ústavního soudu o žádný zvlášť přísný či
dokonce nepřiměřený požadavek, neboť to, zda je reálné splacení dluhu, je nutno považovat za výchozí
zásadu, kterou by jako obecný princip měly soudy vzít v úvahu bez ohledu na to, zda je v nějakém

zákoně výslovně zakotven, anebo nikoli. Tímto požadavkem totiž není chráněn jen samotný dlužník
(spotřebitel) a věřitel jako poskytovatel úvěru, ale také v širším pojetí sama společnost jako taková, a
to před vznikem neúměrného zadlužování jejích členů.“ (viď napr. rozsudok Krajského súdu v Ostrave
č. j. 15 Co 257/2022 zo dňa 21.3.2023).
49. Veriteľ je pri posúdení úverovej schopnosti klienta povinný brať na zreteľ ako existujúcu situáciu

klienta, najmä jeho príjmy a výdavky, tak i skutočnosti, ktoré možno na základe informácií dostupných
pred uzavretím zmluvy s vysokou mierou pravdepodobnosti očakávať. Dôraz pri posúdení úverovej
schopnosti je pritom kladený na pomer medzi príjmami a výdavkami spotrebiteľa a posúdenie toho,
či spotrebiteľovi zostane po vynaložení bežných výdavkov mesačne taká čiastka, aká bude potrebná
na splácanie úveru. Pri posudzovaní budúcej schopnosti spotrebiteľa splácať úver sa vychádza z

existujúceho stavu a prezumpcie jeho zachovania do budúcna. Nejde pritom o získanie 100 % istoty,
že úver bude v budúcnosti splatený, pretože nie je možné s istotou vylúčiť, že spotrebiteľ napr.
dostane výpoveď z pracovného pomeru alebo dlhodobo ochorie. Pri získavaní relevantných informácií
za účelom posúdenia úverovej schopnosti spotrebiteľa tak veriteľ vychádza ako z informácie dodaných
spotrebiteľom a samozrejme ním aj preukázaných, tak z informácií, ktoré získava z iných dostupných

zdrojov. Je povinnosťou veriteľa takto získané informácie zhromaždiť, vyhodnotiť ich dostatočnosť
a rozhodnúť, či a ktoré informácie je nevyhnutné ďalej overovať. Za dostatočné sa považujú iba
také informácie o príjmoch a výdavkoch, z ktorých je schopný získať objektívny obraz o žiadateľovej
finančnej situácii. Spotrebiteľ je povinný poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé
údaje. Táto povinnosť však nezbavuje veriteľa konať s odbornou starostlivosťou, teda vyžiadať si od

spotrebiteľa potrebné informácie, aktívne si zabezpečovať ďalšie primerané a objektívne zistiteľné
informácie o spotrebiteľovi a takto získané informácie riadne vyhodnotiť. Schopnosť spotrebiteľa splácať
spotrebiteľský úver tak treba chápať ako situáciu, keď v závislosti na frekvencii splácania zostane
spotrebiteľovi v jeho osobnom a domácom rozpočte dostatok finančných prostriedkov, aby mohol bez
akýchkoľvek problémov a obmedzení splácať splátku v predpokladanej výške. Preto dodávateľ musí

okrem iného analyzovať spotrebiteľov osobný a domáci rozpočet, a to ako stranu príjmov, tak stranu
výdavkov, a to vždy vo vzťahu ku konkrétnemu žiadateľovi o úver. Analýza iba niektorej zo strán rozpočtu
sama o sebe k posúdeniu úverovej schopnosti nepostačuje.

50. V nadväznosti na vyššie uvedené skutkové zistenia súd konštatuje, že žalobca ako poskytovateľ

spotrebiteľského úveru (dodávateľ) tzv. úveruschopnosť žalovaného so zodpovedajúcou mierou
starostlivosti, v rozpore s § 75 ZoSÚ v spojení s § 86 ods. 1 a 2 ZoSÚ neskúmal a nevyhodnotil prípadné
riziká. V tomto ohľade pozornosti súdu neušlo to, že žalobca pri overovaní majetkových pomerov
žalovaného prevažujúcou mierou vychádzal iba z jeho oznámenia bez toho, aby si tieto oznámenia overil
z objektívnych zdrojov (v rozpore so štandardmi vymedzenými napr. v už vyššie uvádzanom rozsudku

Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33 Cdo 2178/2018 zo dňa 25.07.2018).

51. Žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno, ktorým by preukázal splnenie povinnosti overenia
úveruschopnosti žalovaného pred uzatvorením zmluvy o spotrebiteľskom úvere so žalovaným. Žalobca
reagoval na výzvu súdu, avšak z predložených dôkazov nevyplýva dodržanie postupu podľa § 86

ods. 1 a 2 ZoSÚ. K zisťovaniu majetkových pomerov žalobca nedoložil ani lustrácie vykonané v
úverových registroch, z ktorých by vyplynula aktuálna úverová zaťaženosť žalovaného, keď len poukázal
na výpisy z účtu žalovaného. Z vykonaného dokazovania nebolo vôbec preukázané, aby si banka
preverovala výšku skutočného príjmu žalovaného. Súdu nebol predložený ani jediný dôkaz, ktorým byžalobca preukazoval reálne preverenie výšky príjmu a zamestnania žalovaného. Zároveň z dokazovania
nevyplynulo, aby banka žiadala od žalovaného poskytnutie úplných, presných a pravdivých údajov
potrebných na posúdenie schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Súčasne žalobca ani len

netvrdil a ani nepreukázal, aby zisťoval výšku výdavkov žalovaného a osôb, s ktorými žije v spoločnej
domácnosti a vplyv týchto výdavkov na posúdenie jeho schopnosti splácať poskytnutý úver. Z ním
predloženej žiadosti plynie, že žalovaný je S. a zároveň v dátach žiadosti je uvedená zas iná skutočnosť,
že je O.. (pozn. uvedené bolo obdobne konštatované aj v konaní totožných strán sporu vedenom
Okresným súdom Bardejov pod sp. zn. 1Csp/1/2024)

52. Dôraz pri posúdení úverovej schopnosti je kladený na pomer medzi príjmami a výdavkami
spotrebiteľa a posúdenia toho, či spotrebiteľovi zostane po vynaložení bežných mesačných výdavkov
taká čiastka, aká bude potrebná na splácanie úveru. Za dostatočné sa považujú iba také informácie o
príjmoch a výdavkoch spotrebiteľa, z ktorých je veriteľ schopný získať objektívny obraz o žiadateľovej
finančnej situácii. Schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver tak treba chápať ako situáciu,

keď v závislosti na frekvencii splácania zostane spotrebiteľovi v jeho osobnom a domácom rozpočte
dostatok finančných prostriedkov, aby mohol bez akýchkoľvek problémov a obmedzení splácať splátku
v predpokladanej výške. Preto veriteľ ako dodávateľ musí okrem iného analyzovať spotrebiteľov osobný
a domáci rozpočet, a to ako stranu príjmov, tak stranu výdavkov, a to vždy vo vzťahu ku konkrétnemu
žiadateľovi o úver. Analýza iba niektorej zo strán rozpočtu sama o sebe k posúdeniu úverovej schopnosti

nepostačuje. Žalobca vykonaným dokazovaním nepreukázal, že žalovaný pred uzatvorením zmluvy o
spotrebiteľskom úvere pôvodnému veriteľovi deklaroval príjem, ďalej že tento bol overovaný z verejne
dostupných registrov, vrátane informácií o jeho rodinnom živote, počte vyživovacích povinností a najmä
výške výdavkov.

53. Jednou zo zložiek, ku ktorej sa viaže povinnosť skúmania s odbornou starostlivosťou sú výdavky
spotrebiteľa, pričom nie je možné vychádzať len z tvrdení, či čestného prehlásenia spotrebiteľa, ak tieto
nie sú podopreté konkrétnymi podkladmi a nestačí mať preukázaný len príjem spotrebiteľa, lebo zákon
jasne hovorí o preverení údajov nielen o príjme, ale aj o výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa,
čo tu žalobca nepreukázal, že náležite preveril. Žalobcom nebol produkovaný ani jediný dôkaz o tom,

že by preveril aj ďalšiu povinnú zložku, t.j. výdavky žalovaného, najmä výdavky na živobytie. Žalobca
deklaroval že výdavky žalovaného pozostávali zo sumy 10.494 Kč, ku ktorej dospel na základe výpočtu,
ku ktorému neuviedol jeho vstupy, na základe ktorých by bolo možné jeho tvrdenie považovať za
pravdivé a ani nepredložil dôkazy o takomto zisťovaní.

54. Postup žalobcu a výpočet výdavkov žalovaného súd nepovažuje za správne. Zistené údaje sú zjavne
nesprávne(nereálne),čovyvraciamožnosťpostupuveriteľasodbornoustarostlivosťou.Vtejtosúvislosti
súd poukazuje prinajmenšom na tú skutočnosť, že žalovaný v zmysle údajov v žiadosti o poskytnutie
úveru uviedol, že jeho bežné výdavky predstavujú 10000 Kč mesačne, pričom žalobca vôbec neuviedol,
ako s týmto údajom v rámci výpočtu celkových výdavkov žalovaného naložil.

55. Nemôže tak byť pochýb o porušení zákonnej povinnosti veriteľa skúmať s odbornou starostlivosťou
výdavky žalovaného, ak ten pri poskytnutí úveru vychádza z nulových finančných výdavkov žalovaného
na bežné potreby. Veriteľ teda nezohľadňoval, neposúdil a nepreveril reálne príjmovú a výdavkovú
zložku žalovaného, pokiaľ ide o ekonomický status žalovaného, preto žalobca nemôže úspešne tvrdiť,

že konal s odbornou starostlivosťou. Žalobca absolútne ničím nepreukázal nielen skúmanie príjmov ale
ani skúmanie výdavkov žalovaného (minimálne na bývanie, stravu, lieky, bývanie). Nejedná sa preto o
konanie s odbornou starostlivosťou v prípade, ak veriteľ si tieto rozhodujúce skutočnosti vôbec nezistil a
neoveril. Bez zohľadnenia príjmov a rovnako aj výdavkov podľa názoru súdu veriteľ nemohol objektívne
posudzovaťcelkovúsociálno-ekonomickúsituáciužalovaného.Ibaichvzájomnýmporovnanímjemožné

vyhodnotiť, či spotrebiteľ je dostatočne solventný a či pravdepodobne v budúcnosti (minimálne v období,
na ktoré sa zmluva uzatvára) bude schopný plniť svoje záväzky. Skúmanie bonity žalovaného zo strany
veriteľa je potrebné považovať za nepreukázané a úplne formalistické. Opak žalobca nepreukázal,
nehovoriac o skutočnosti, že žalobca s povinnosťou postupovať s odbornou starostlivosťou si musel byť
vedomý tohto nedostatku.

56. V nadväznosti na uvedené skutkové zistenia súd konštatuje, že žalobca úveruschopnosť žalovaného
so zodpovedajúcou mierou starostlivosti, v rozpore s § 75 ZoSÚ v spojení s § 86 ods. 1 a 2 ZoSÚ
neskúmal a nevyhodnotil prípadné riziká. V tomto ohľade súd neopomenul, že žalobca pri overovanímajetkových pomerov žalovaného prevažujúcou mierou vychádzal iba z jeho oznámenia bez toho, aby
si tieto oznámenia overil z objektívnych zdrojov (v rozpore so štandardmi vymedzenými napr. v rozsudku
Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33 Cdo 2178/2018 zo dňa 25.07.2018).

57. Žalobca nesplnil svoju povinnosť skúmať úveruschopnosť žalovaného s náležitou starostlivosťou, v
zmysle § 75 ZoSÚ a záväzok zo spotrebiteľského úveru, založeného zo Zmluvy č. XXXXXXXXXX tak
súd kvalifikoval ako absolútne neplatný v zmysle § 588 Občianskeho zákonníka ČR v spojení s § 87
ods. 1 ZoSÚ. Konkrétne pre porušenie zákona (o spotrebiteľskom úvere) a súvisiace zjavné narušenie

verejného poriadku. Pričom „zjavnosť“ narušenia verejného poriadku, v zmysle jeho jednoznačnosti
a nepochybnosti (pozri rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 31 ICdo 36/2020 zo dňa 10.06.2020,
publikovaný v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk ČR ako R 104/20), je tu daná predovšetkým
s ohľadom na nedbalý prístup žalobcu, ktorý, hoci mal povedomie o rizikovosti vykonanej transakcie
(rizikovosť klienta: K. /K., teda vysoká/), poskytol spotrebiteľský úver bez vyhodnotenia všetkých rizík.
Záväzok zo zmluvy z úradnej povinnosti súd posúdil ako neplatný, teda stratil právne účinky od samého

začiatku (pozri napr. rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30 Cdo 4635/2007 zo dňa 29.10.2008), a
plnenia poskytnuté z jeho titulu bolo potrebné v predmetnej veci právne kvalifikovať iba ako tzv. kvázi
záväzok z bezdôvodného obohatenia, v zmysle § 2991 ods. 2 Občianskeho zákonníka ČR, založený
fakticky, vyplatením finančných prostriedkov.

58. Žalovaný nerozporoval sumu žalovanej istiny úveru vo výške 17.276,12 Kč, preto titulom
bezdôvodného obohatenia, ktoré doteraz nebolo splatené súd uplatnený nárok akceptoval čo do istiny
titulom peňažných prostriedkov poskytnutých na základe neplatného právneho úkonu, zodpovedajúci
sume nesplatenej úverovej istiny. Nakoľko žalovaný bol v konaní pasívny, súd určil lehotu na plnenie v

súlade s § 232 ods. 3 CSP.

59. Čo sa týka otázky omeškania s úhradou sumy bezdôvodného obohatenia, súd odkazuje na
vyššie citovaný § 87 ods. 1 ZoSÚ. Toto ustanovenie oproti všeobecnej úprave splatnosti plnenia z
bezdôvodného obohatenia strán (splatného k výzve osoby, na úkor ktorej došlo k vzniku bezdôvodného

obohatenia), splatenia istiny z absolútne neplatného spotrebiteľského úveru, poskytnutého bez
náležitého preskúmania úveruschopnosti, konštruuje stav, kedy sa toto plnenie stáva splatným až na
základe rozhodnutia súdu, v ním určenej primeranej lehote, prípadne v lehote dodatočne dojednanej
priamo stranami. Do omeškania s plnením sumy poskytnutej istiny, v zmysle § 1968 Občianskeho
zákonníka ČR, sa tak osoba, ktorej bola istina absolútne neplatného spotrebiteľského úveru vyplatená,

môže dostať najskôr k okamihu, keď uplynie súdom stanovená, prípadne účastníkmi dohodnutá
dodatočná lehota (obdobne pozri rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33 Cdo 3675/2021 zo dňa
20.04.2022).

60. S prihliadnutím na uvedený záver teda možno uzavrieť, že sa žalovaný za podmienok prejednávanej

veci doteraz, v rozpore s § 1968 Občianskeho zákonníka ČR, neocitol v omeškaní, a žalobcovi teda,
v zmysle § 1970 Občianskeho zákonníka ČR, platne nevznikol nárok na zákonný úrok z omeškania
(kapitalizovaný aj nekapitalizovaný), ktorý preto súd, v rámci výroku II. tohto rozsudku, zamietol.

61. Vo zvyšku, teda čo do (i.) plnenia prevyšujúcu sumu bezdôvodného obohatenia vo výške 17.276,12

Kč a (ii.) všetkých pohľadávok z tvrdeného zmluvného úročenia, kapitalizovaného i nekapitalizovaného,
súd uplatnený nárok výrokom II. tohto rozsudku, obdobne ako nároky zo zákonného úročenia, zamietol,
a to vzhľadom na skutočnosť, že tu vymedzené plnenia boli odvodené z právneho pomeru, ktorý mal byť
založený záväzkom zo Zmluvy č. XXXXXXXXXX, ktorý, ako bolo uvedené vyššie, z dôvodu absolútnej
neplatnosti od samého začiatku nevyvolával žiadne právne účinky.

62.Podľa§262ods.1C.s.p.,onárokunanáhradutrovkonaniarozhodneajbeznávrhusúdvrozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

63. Podľa § 255 ods.1 C.s.p., súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

64. Podľa § 255 ods. 2 C.s.p., ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.65. Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

66.Žalobcasavpredmetnomkonanídomáhalzaplateniasumy20.422,65Kč,pričomúspešnýbolvčasti
o zaplatenie 17.276,12 Kč (85 %) a vo zvyšnej prevažnej časti bola žaloba zamietnutá (15 %), preto mu
patrí podľa § 255 ods. 1 CSP nárok na náhradu trov konania v rozsahu 70 %. Súd nevzhliadol žiadne
dôvody hodné osobitného zreteľa podľa § 257 CSP, pre ktorý by súd žalobcovi náhradu trov konania v
tomto rozsahu nemal priznať a ani ich nikto netvrdil, a preto rozhodol, že má proti žalovanému nárok na

náhradu trov konania v uvedenom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti
tohto rozsudku podľa § 262 ods. 2 CSP vyšší súdny úradník.

Poučenie:

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní od doručenia jeho
písomného vyhotovenia na Okresný súd Bardejov.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 C.s.p.) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie
dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

odvolania (§ 364 C.s.p.).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods.
1 C.s.p.).

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 C.s.p.).

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na

podanie odvolania (§ 365 ods. 3 C.s.p.).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.