Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 21. november 2024

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16Co/112/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6916202868
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Hanusková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2024:6916202868.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a

sudcov Mgr. Štefana Baláža a JUDr. Alexandra Mojša v právnej veci žalobcu A., B. C., IČO: XX XXX
XXX, so sídlom v D., E. X, právne zastúpeného F. G. H., advokátkou, Advokátska kancelária so sídlom
v D., I. D. H. X proti žalovanému B., C., IČO: XX XXX XXX, so sídlom v J. C., I. K. E. G. XXX, právne
zastúpeného spoločnosťou L. & M. C., so sídlom v D., K. XX, IČO: XX XXX XXX, o zaplatenie 1 716 € s
prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota č. k. 14C 79/2016-208
zo dňa 28. 09. 2017, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1

716 € s príslušenstvom (výrok IV.) a vo výroku o náhrade trov konania (výrok V.); p o t v r d z u j e.

II. Vo zvyšku zostáva rozsudok okresného súdu n e d o t k n u t ý.

III. Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania v rozsahu 100 %, o výške ktorých
rozhodne po právoplatnosti tohto konania súd prvej inštancie samostatným uznesením.

IV. Žalobca je povinný nahradiť žalovanému trovy dovolacieho konania v rozsahu 100%, o výške ktorých
rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia súd prvej inštancie samostatným uznesením.
V. Návrh žalovaného zo dňa 23. 11. 2017 na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. c) CSP z a m
i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

1. . B. D. I. J. Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi
sumu vo výške 1 716 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 1 716 €, a to
od 14. 03. 2016 do zaplatenia, všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku titulom vydania
bezdôvodného obohatenia.

2. Okresný súd na základe vykonaného dokazovania skutkovo a právne posúdil vec nasledovne:

3. Žalobca preukázal, že má aktívnu vecnú legitimáciu v konaní, a považoval za nesporné, že žalobca je
organizáciou kolektívnej správy, ktorá na základe Oprávnenia č. 2/2004 zo dňa 11. 05. 2010 vykonáva
kolektívnu správu majetkových práv autorov a iných nositeľov práv k literárnym, dramatickým, hudobno-
dramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia,

architektonickým dielam, alebo dielam úžitkového umenia (ďalej v texte len „predmety ochrany“), ktoré
oprávnene bolo žalobcovi udelené E. H. C. J. (ďalej v texte „ministerstvo“), a to v zmysle § 78 a nasl.
zákona č. 618/2003 Z. z. o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom (ďalej v texte
aj „AZ“ alebo „Autorský zákon“ ), a to na dobu neurčitú. Keďže žalobca je povinný vykonávať kolektívnusprávu riadne, s náležitou odbornou starostlivosťou a v rozsahu udeleného oprávnenia, pričom je
povinný zastupovať nositeľov práv, s používateľmi predmetov ochrany uzatvárať licenčné zmluvy, resp.
hromadnélicenčnézmluvyzarovnakýchpodmienok,dohodnúťsnimilicenčnúodmenuatútoajvyberať,

má preto podľa okresného súdu priamy nárok domáhať sa voči žalovanému v postavení neoprávneného
používateľa predmetov ochrany vydania bezdôvodného obohatenia. Žalobcovi je ustanovením § 81
ods. 1 písm. i) AZ uložená dokonca povinnosť domáhať sa predmetného nároku vo vlastnom mene v
prospech nositeľov práv.

4. Žalobca podľa okresného súdu preukázal aj to, že žalovaný v roku 2015 používal predmety
ochrany formou ďalšieho verejného prenosu vo svojom ubytovacom zariadení, a to v hoteli, bez
predchádzajúceho súhlasu nositeľov práv a bez uzavretej licenčnej zmluvy, čím neoprávnene zasahoval
do výhradných autorských práv. Z webovej stránky N. okresný súd zistil, že hotel O. D. patriaci do
kategórie *** nachádzajúci sa v J. C. propaguje ubytovanie v uvedenom hoteli s uvedením, že má k
dispozícií 26 izieb „standard“, 5 izieb „business“, 1 apartmán „classik“ a 1 apartmán „exclusive“ (spolu

33 ubytovacích jednotiek), pričom súčasťou vybavenia každej izby, či apartmánu je SAT/TV .

5. Okresný súd na základe vykonaného dokazovania uzavrel, že hotelové zariadenie, teda žalovaný
poskytuje prostredníctvom TV prijímačov umiestnených v hotelových izbách svojim ubytovaným
klientom signál, v dôsledku čoho ide o verejný prenos bez toho, aby bolo potrebné skúmať aká technika

prenosu signálu sa použila. Žalovaný ako hotelové zariadenie tak sprostredkúva svojim klientom prístup
k predmetom ochrany, pričom súkromná povaha hotelových izieb nebráni tomu, aby sa prenos signálu
považovalzaverejnýprenos.Naviac,okresnýsúddoplnil,žezhodnýmtvrdenímstránsporusapotvrdilo,
že medzi žalobcom a O. N. B. J. C. ( ďalej v texte „ZHR SR alebo „zväz“), ktorého členom je aj žalovaný,
nedošlo k uzavretiu hromadnej licenčnej zmluvy, nakoľko nedošlo k dohode o výške licenčnej odmeny.

Keďže žalovaný zjavne disponoval vo svojom hoteli 33 TV prijímačmi, ktoré už vo svojej praktickej
a funkčnej podstate umožňujú a primárne slúžia na zabezpečovanie verejného prenosu autorských
diel, vrátane diel, ku ktorým práva spravuje žalobca, a v rozhodnej dobe nemal so žalobcom uzavretú
hromadnú licenčnú zmluvu, zo strany žalovaného tým podľa okresného súdu dochádzalo v rozhodnom
období k realizácii majetkovej podstaty autorských práv spravovaných nositeľov práv bez toho, aby

im za to bola poskytnutá odmena, t. j. dochádzalo k porušovaniu ich autorských práv v dôsledku
neoprávneného používania predmetov ochrany zo strany žalovaného.

6. K argumentácii žalovaného o tom, že žalobca nepreukázal, koho v rozhodujúcom období zastupoval a
v akom rozsahu, a ku ktorým konkrétnym dielam vykonával v tomto období správu, okresný súd uviedol,

že Autorský zákon nevyžaduje špecifikáciu konkrétnych diel, ale umožňuje udeliť hromadnou licenčnou
zmluvou súhlas na použitie všetkých diel, ktoré spravuje daná organizácia kolektívnej správy alebo
niektorých z nich. Žalobca na svojej webovej stránke uverejnil zoznam nositeľov práv, ktorých zastupuje,
pričom aj v konaní predložil zoznam týchto nositeľov práv a súčasne predložil zoznam partnerských
organizácií kolektívnej správy, ktorým prezentoval okruh obdobných organizácii, s ktorými realizuje

recipročné zastupovanie.

7. Žalobca tak podľa okresného súdu preukázal, že výška uplatneného bezdôvodného obohatenia
zodpovedá aj ust. § 56 ods. 1 písm. g) AZ, keďže predstavuje dvojnásobok obvyklej licenčnej
odmeny uvedenej v sadzobníku žalobcu platného v rozhodnom období. Nárok žalobcu bo správne

vypočítaný, ako dvojnásobok následku licenčnej odmeny a počtu izieb/apartmánov v tomto hoteli, teda
u žalovaného. Okresný súd považoval žalobcom určenú licenčnú odmenu za obvyklú vzhľadom na to,
že žalobca poskytoval za rovnakú odmenu, za rovnaných podmienok a v rovnakom období licencie
iným používateľom predmetom ochrany, ktorí takúto výšku odmeny akceptovali. Žalobca zároveň
predložil okresnému súdu svoj sadzobník autorských odmien za použitie literárnych, dramatických,

hudobnodramatických, choreografických a audiovizuálnych diel, účinný od 01. 01. 2015, z ktorého zistil,
že výška sadzby licenčnej odmeny za použitie diel verejným prenosom je 26 €. Konkrétne predložením
218 hromadných licenčných zmlúv tak žalobca podľa okresného súdu preukázal, že v roku 2015 uzavrel
s 218 prevádzkovateľmi ubytovacích zariadení zmluvy za rovnakých podmienok, pričom vo všetkých
zmluvách bola akceptovaná výška licenčných odmien určená sadzobníkom žalobcu. Nadôvažok v tejto

súvislosti okresný súd doplnil, že ak žalovaný nesúhlasil s výškou licenčných odmien a zároveň tvrdil, že
lentátoskutočnosťboladôvodomneuzavretiahromadnejlicenčnej zmluvy,taksinaobranusvojichpráv,
resp. obhajovanie svojho nesúhlasu s výškou odmien, mal zvoliť zákonný postup, a to podanie žaloby na
súd o určenie obsahu hromadnej licenčnej zmluvy. Otázka výšky licenčnej odmeny, skúmanie určenejvýšky licenčnej odmeny v sadzobníku a určovanie primeranej výšky takejto odmeny, môže byť jedine
predmetom konania o určenie obsahu hromadnej licenčnej zmluvy podľa § 82 AZ, ktoré však žalovaný
doposiaľ neinicioval. Okresný súd pri svojom rozhodovaní prihliadal aj na stanovisko ministerstva k

problematike sadzobníkov odmien a primeraných odmien zo dňa 20. 05. 2015.

8. Vo vzťahu k uplatňovaniu rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci C - 306/05 SGAE versus
Rafael Hotels SA, ktorého sa ZHR SR dovoláva vo vzťahu ku sadzobníkom odmien, okresný
súd konštatoval, že v danom rozsudku súd judikoval, že: „Samotné poskytovanie signálu hotelovým

zariadením prostredníctvom televíznych prijímačov klientom, ktorí sú ubytovaní v izbách tohto
zariadenia, predstavuje, nezávisle od používanej techniky prenosu signálu, verejný prenos." Ak teda
hotelové zariadenie umiestnením televíznych prijímačov v izbách umožňuje ubytovaným klientom
prístup ku chránenému obsahu, uskutočňuje tým podľa okresného súdu verejný prenos. Nie je preto
zrejmé,akýmspôsobombymalbyťdanýrozsudokzohľadňovanývsadzobníkochorganizáciíkolektívnej
správy.

9. Vzhľadom na vyššie uvedené okresný súd považoval nárok žalobcu za daný titulom vydania
bezdôvodného obohatenia vrátane správnosti jeho výšky, žalobcovi nárok v plnom rozsahu priznal
vrátane úroku z omeškania v súlade s § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. v spojení s §
517 ods. 2 Občianskeho zákonníka.

10. Pokiaľ išlo o návrhy žalovaného zo dňa 23. 05. 2017 na prerušenie konania podľa § 162 ods.1 písm.
a), b), c) CSP, okresný súd všetky návrhy na prerušenie konania zamietol, nakoľko v predmetnom
konaní dospel k záveru, že nie je daná prekážka pre rozhodnutie vo veci v podobe otázky, ktorú by
nebol oprávnený riešiť v tomto konaní a zároveň v predmetnom konaní nemal pochybnosti o súlade

uvedeného zákonného ustanovenia (AZ) s Ústavou Slovenskej republiky a nezistil dôvod pre podanie
návrhu na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom EÚ.

11. O náhrade trov konania rozhodol okresný súd podľa § 255 ods. 1 CSP.

12. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, a to proti výrokom IV. a V. z
dôvodu, že nebola žalobcom dostatočne tvrdená a už vôbec nie preukázaná aktívna vecná legitimácia
tak, ako ju predpokladá hmotno-právny predpis, a to ust. § 56 ods. 1 písm. g) AZ v spojení s §§
451 a nasl. Občianskeho zákonníka, a ani to, že došlo k neoprávnenému použitiu práve tých diel, ku
ktorým na základe dohody a v dohodnutom rozsahu vykonáva práva nositeľov práv audiovizuálnych

diel práve žalobca, a to ani len tzv. skutkovou domnienkou ustálenou súdom na základe vykonania
dôkazov z „relevantnej, reprezentatívnej vzorky“, ak by malo byť dokazovanie v celom rozsahu obtiažne
alebo takmer nemožné. Napriek tomu, že návrhom na procesný postup podľa § 150 ods. 2 CSP riadne
navrhoval doplnenie podstatných skutočností zo strany žalobcu, ktorých vnesenie do konania bolo
predpokladom riadneho dokazovania vychádzajúceho z relevantných a riadne žalobcom tvrdených

skutočností, okresný súd na to nereagoval. Okresný súd sa v odôvodnení rozhodnutia v dostatočnom
rozsahu, resp. vôbec nevysporiadal s jeho argumentáciou.

13. V konaní taktiež podľa žalovaného nebolo preukázané, že vykonáva „verejný prenos“ a zároveň
namietal, že žalobou uplatňovaný údajný nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia je výkonom práv

v rozpore s § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, v dôsledku čoho nesmie požívať právnu ochranu. V tejto
súvislosti poukázal na to, že výšku licenčnej odmeny si kreoval sám žalobca v monopolnom postavení
na trhu licenčných služieb nositeľov práv audiovizuálnych diel, čo predstavuje zneužitie dominantného
postavenia na trhu uplatňovaním neprimeraných cien.

14. Následne žalovaný v odvolaní namietal zmätočnosť rozhodnutia a nedostatok alebo v mnohých
prípadoch nezrozumiteľnosť dôvodov, v dôsledku čoho je pre neho obtiažne vecne argumentovať k
jednotlivým rozhodujúcim skutkovým a právnym otázkam.

15. Napriek tomu žalovaný v jeho obsiahlom odvolaní, vytýkal, že okresný súd rozhodol predčasne,

nesprávne právne posúdil aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu a nedostatočným spôsobom, resp. vôbec
sa nevysporiadal s námietkami žalovaného k absencii aktívnej vecnej legitimácie. Zotrval na tom, že ust.
§ 81 ods. 1, písm. i) AZ upravuje len nepriame zákonné zastúpenie organizácie kolektívnej správy práv,
čo je úplne iná právna „kategória“, ako aktívna vecná legitimácia.16. Žalovaný okresnému súdu v odvolaní vytýkal, že ak aj žalobca v konaní predložil zoznam predmetov
ochrany vo vzťahu k trom žalobcom vybraných nositeľom práv, medzi zoznamom autorov a štatistikou

vysielania, ktoré predložil do konania žalobca nie je žiadna spojitosť. Z väčšiny tvrdení žalobcu
podľa neho nebolo možné zistiť rozhodujúcu skutočnosť, a to, kto je podľa tvrdení žalobcu nositeľom
majetkových práv ku audiovizuálnym dielam a súčasne potom nebolo možné zo strany žalovaného
účinne konfrontovať žalobcove tvrdenia týkajúce sa zoznamu ním zastúpených autorov. Ak aj sám v
konaní navrhol vykonanie dokazovania za účelom zistenia, kto je nositeľom týchto majetkových práv,

okresný súd ním navrhnuté dokazovanie nevykonal, okresný súd tak konal tendenčne a jednostranne,
keď a priori vychádzal z predpokladu, že žalovanému nemožno poskytnúť ochranu. Okresný súd
sa však nevysporiadal s jeho tvrdením, že v prípade audiovizuálnych diel zaradených do vysielania
nevykonávajú majetkové práva k audiovizuálnemu dielu samotní autori, ale naopak producenti, ktorým
autori nimi vytvorené „čiastkové diela“ dodali „do audiovizuálneho diela ako celku“, na základe medzi
nimi uzatvorených zmlúv, a za ktoré im bola producentmi riadne vyplatená odmena a z uvedeného

dôvodu žalobca uplatňuje v tomto konaní nárok, ktorý mu nepatrí. Ak teda okresný súd nevykonal
dokazovanie na jeho návrh, a to zmluvami uzatvorenými medzi žalobcom a vysielateľmi, resp. medzi
údajnými nositeľmi práv a producentskými spoločnosťami, ktoré autorské diela pre vysielateľov vyrábali,
zabránil zisteniu skutočností, ktoré mohli mať pre základ sporu významný vplyv. K uvedenému zároveň
dodal, že v zmysle záverov prezentovaných v rozhodnutí Súdneho dvora EÚ C-301/15 je prezumovanie

alebo implikovanie súhlasu nositeľov práv s výkonom ich výlučných práv organizáciou kolektívnej správy
bez ich vedomia zákonným predpisom v rozpore s právom EÚ.

17. Žalovaný tiež v odvolaní namietal, že okresný súd sa nevysporiadal v rozhodnutí s jeho
argumentáciou ani k interpretácii § 84 ods. 1 AZ odkazujúcim práve na uvedené rozhodnutie Súdnej

dvora EÚ, ako aj stanovisko ministerstva. V prípade dôkazu porovnávacia štúdia - analýza licenčných
platieb v hotelových a reštauračných zariadeniach kolektívnym správcom vo vybratých krajinách Európy
zo dňa 12. 09. 2016, okresný súd neuviedol ako vyhodnotil skutkové závery, ku ktorým dospel
vykonaním tohto dôkazu a aký vplyv mali tieto skutkové závery na rozhodnutie vo veci samej.

18. Na záver žalovaný v odvolaní namietal, že rozhodnutia o zamietnutí jeho návrhov na prerušenia
konania považuje za nedostatočné a vychádzajúce z nesprávneho posúdenia veci. Navrhol preto,
aby odvolací súd, keďže k tomu okresný súd nepristúpil, predložil prejudiciálnu otázku, či bráni právo
EÚ tomu, aby každý používateľ predmetu ochrany chráneného autorským právom bol povinný plniť
svoje povinnosti v súvislosti s použitím predmetu ochrany organizácii kolektívnej správy bez ohľadu

na skutočnosť, či táto organizácia kolektívnej správy disponuje súhlasom nositeľa práv alebo či tento
nositeľ práv má vedomosť o skutočnosti, že ho pri výkone jeho výlučných práv zastupuje organizácia
kolektívnej správy.

19. Pokiaľ ide o výroky I. až III. napadnutého rozhodnutia žalovaný mal za to, že uvedené výroky

sú takisto vecne nesprávne, pričom táto ich nesprávnosť mala vplyv aj na nesprávnosti napádaného
rozsudkuvčastiach,vktorýchnímokresnýsúdrozhodolvovecisamej.Žalovanýtakodôvodnilodvolanie
aj zmysle ustanovenia § 365 ods. 2 CSP, nakoľko výroky rozsudku I. až III., ktorých sa rovnako týkajú
odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 CSP sú právoplatné z dôvodu, že voči nim nie je prípustné
odvolanie. Navrhol preto, aby odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil na

ďalšie konanie a priznal mu náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

20.Žalobcavpísomnomvyjadreníkodvolaniuuznal,žežalovanýokresnémusúduponúkalsvojuprávnu
interpretáciu jednotlivých ustanovení Autorského zákona, ako aj svoje interpretácie judikatúry Súdneho
dvoraEÚ,avšaktentopohľadpovažujezaneeurokomformný apopierajúciprávaautorov,na čodetailne

v konaní poukazoval aj doposiaľ. Trvá na tom, že okresnému súdu riadne preukázal aktívnu vecnú
legitimáciu, ktorú opiera najmä o Oprávnenie na výkon kolektívnej správy práv č. 2/2004 v znení podľa
rozhodnutia ministerstva zo dňa 11. 05. 2010, zmluvy o zastupovaní so slovenskými nositeľmi práv
a vzájomnej zmluvy a poverenia so zahraničnými partnermi o zastupovaní nositeľov práv, na základe
ktorých uzatváral hromadné licenčné zmluvy, a teda poskytoval licencie používateľom, pričom zoznamy

nositeľov práv SR a zahraničných partnerov boli a sú verejne dostupné na webovej stránke žalobcu
P. a žalobca zoznamy navyše založil do spisu. Poukázal na príslušné ustanovenia Autorského
zákona, v zmysle ktorých sú používatelia povinní plniť si svoje povinnosti z použitia predmetov ochrany
organizácii kolektívnej správy a organizácia kolektívnej správy je oprávnená a povinná domáhať savydania bezdôvodného obohatenia. Preukazovanie aktívnej vecnej legitimácie ponímané žalovaným
je však v hlbokom rozpore so základnými princípmi kolektívnej ochrany autorských práv a v hlbokom
rozpore s inštitútom kolektívnej správy práv, ktorý je zavedený práve na ochranu práv autorov. Opätovne

žalobca poukázal na to, že výška bezdôvodného obohatenia, ktorej sa v konaní domáha je podľa
§ 56 ods. 1 písm. g) AZ stanovená ako dvojnásobok odmeny, ktorá je obvyklá za získanie licencie
pri obdobných zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu do tohto práva. Postup aký
zvolil je jediný možný a celosvetovo používaný a akceptovaný. V nadväznosti na uvedené poukázal
aj na rozsudok Súdneho dvora EÚ v právnej veci Stowarzyszenie „Olawska Telewizja Kablowa“ sp. zn.

C-367/2015 zo dňa 27. 01. 2017. Zdôraznil, že je notoricky známou skutočnosťou, že súčasťou každého
verejného prenosu v roku 2015 nevyhnutne boli a museli byť diela literárne, dramatické, hudobno-
dramatické choreografické, audiovizuálne, fotografické, výtvarného umenia architektonické a úžitkového
umenia. Vychádzajúc z inštitútu kolektívnej správy a ustálenej judikatúry pre vznik nároku organizácie
kolektívnej správy na domáhanie sa vydania bezdôvodného obohatenia, je potrebné podľa neho
preukázanie povinnosti používateľa mať uzatvorenú hromadnú licenčnú zmluvu, pričom je postačujúce,

keď organizácia kolektívnej správy preukáže aspoň druhovo akých nositeľov práv zastupuje a že
dochádzalo,aleboaspoňspravdepodobnosťouhraničiacousistotoudochádzalokprodukciidielautorov
zastupovaných danou organizáciou kolektívnej správy. Má za to, že takéto predpoklady v konaní
preukázané boli.

21. Výška bezdôvodného obohatenia, ktorej sa v konaní domáha, bola podľa žalobcu vo vyjadrení
k odvolaniu, stanovená v súlade so zákonom, pričom takto vyberaná suma sa v zmysle rozúčtovacieho
poriadku rozdeľuje medzi všetkých autorov a nositeľov práv, ktorých diela boli súčasťou verejného
prenosu.

22. Na záver žalobca vo vyjadrení zdôraznil, že má v zmysle preukázaného oprávnenia ministerstva
postavenie organizácie kolektívnej správy, ktorá na základe priameho mandátu vyplývajúceho z
oprávnenia vykonáva dobrovoľnú kolektívnu správu práv autorov, ktorí sú pôvodnými nositeľmi
práv k audiovizuálnemu dielu. Ako organizácia kolektívnej správy s priamym mandátom pôvodných
nositeľov práv je preto primárne a priamo legitimovaný na uzatváranie hromadných licenčných zmlúv s

používateľmi a aktívne legitimovaný pri súdnom uplatňovaní majetkových práv autorov a iných nositeľov
práv. K výkladu ust. § 84 AZ doplnil, že tento treba vidieť vo všetkých súvislostiach vyplývajúcich z
Autorského zákona, najmä však s ustanoveniami §§ 78 až 85 AZ, ako aj účelu kolektívnej správy
autorských a s autorským právom súvisiacich práv. Účel kolektívnej správy podľa neho spočíva najmä
v efektívnom výkone majetkových práv autorov a nositeľov práv súvisiacich s autorským právom t. j.

umožniť uvádzanie predmetov ochrany na verejnosti, ale tiež uplatňovať účinnú ochranu týchto práv.
V tejto súvislosti poukázal aj na viaceré rozhodnutia Súdneho dvora EÚ a navrhol, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok potvrdil.

23. Krajský súd ako súd odvolací v poradí prvým rozsudkom č. k. 16Co/56/2018-248 zo dňa 27. 06.

2018 rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
1 716 € s príslušenstvom (výrok IV.) a vo výroku o náhrade trov konania (výrok V.) potvrdil. Vo zvyšku
zostal rozsudok okresného súdu nedotknutý a zároveň bola žalovanému uložená povinnosť nahradiť
žalobcovi trovy odvolacieho konania.

24. Proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 16Co/56/2018 - 248 zo dňa 27. 06. 2018
podal žalovaný dovolanie, o ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej v texte len „Najvyšší súd“)
rozhodol uznesením č. k. 1Cdo 19/2019 - 317 zo dňa 28. apríla 2021, ktorým dovolanie žalovaného
odmietol. Najvyšší súd v uznesení, ktorým dovolanie žalovaného proti v poradí prvému rozsudku
krajského súdu odmietol poukázal na to, že dovolateľ, teda žalovaný nepreukázal nesprávny procesný

postup súdu, ktorým by bol vylúčený z uskutočňovania jemu patriacich procesných práv v takej miere,
že by došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces s tým, že pokiaľ ide o vadu v zmysle § 420
písm. e) CSP, existenciu takejto vady nezistil.

25. Následne sa žalovaný obrátil na Ústavný súd Slovenskej republiky ( ďalej v texte len „Ústavný

súd“) a ústavnou sťažnosťou sa domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu
ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ( ďalej len „ústava“ ), základného práva na
rovnosť účastníkov konania podľa článku 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ( ďalej v texte „dohovor“ ) apráva na účinný prostriedok nápravy podľa článku 13 dohovoru rozhodnutiami všeobecných súdov, a
to rozhodnutím Najvyššieho súdu a Krajského súdu v Banskej Bystrici. Ústavný súd nálezom č. k. I.ÚS
116/2023 - 56 zo dňa 20. apríla 2023 konštatoval, že uznesením Najvyššieho súdu č. k. 1Cdo 19/2019

zo dňa 28. apríla 2021 bolo porušené základné právo žalovaného ako sťažovateľa na súdnu ochranu
podľa článku 46 ods. 1 ústavy a jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 dohovoru.
Na základe tohto skutkového a právneho záveru následne Ústavný súd uznesenie Najvyššieho súdu
č. k. 1Cdo 19/2019 zo dňa 28. apríla 2021 zrušil a vec vrátil Najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Vo
zvyšnej časti ústavnej sťažnosti nevyhovel.

26. Najvyšší súd viazaný právnym záverom Ústavného súdu uznesením č. k. 1Cdo 67/2023 zo dňa 25.
októbra 2023 zrušil v poradí prvý rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 16Co/56/2018 - 248
zo dňa 27. júna 2018 a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

27. Najvyšší súd v odôvodnení zrušujúceho uznesenia, ktorým došlo k zrušeniu v poradí prvého

rozsudku krajského súdu konštatoval, že podstatou ústavnej sťažnosti je najmä presvedčenie
žalovaného ako sťažovateľa o arbitrárnosti napadnutého rozsudku krajského súdu v dôsledku
nepreskúmania I. až III. výroku rozsudku okresného súdu, arbitrárnosti hodnotenia dôkazov v kontexte
selektívnosti a jednostrannosti, ako aj presvedčenie o nerešpektovaní relevantnej právnej úpravy z
oblasti hospodárskej súťaže. Dovolací súd s poukazom na názor Ústavného súdu a viazanosť týmto

rozhodnutím konštatoval, že vrátením veci na ďalšie konanie pred odvolacím súdom otvára priestor na
to, aby sa všeobecný súd v ďalšom konaní sám vysporiadal s ochranou uvedených práv podoprených
ústavnými princípmi, ktoré sú imanentnou súčasťou základných práv a slobôd.

28. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP) viazaný závermi Ústavného súdu a Najvyššieho

súdu opakovane prejednal odvolanie žalovaného viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania v zmysle
ustanovenia § 379 a § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania na prejednanie odvolania (§ 385 ods. 1
a contrario CSP) rozsudok okresného súdu v napadnutých výrokoch IV. a V. podľa § 387 ods. 1, 2 CSP
ako vecne správny potvrdil v celom rozsahu.

29. Podľa § 387 ods. 1, 2 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo
výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

30. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozhodnutia. Okresný súd
pri rozhodovaní vychádzal z dostatočne zisteného skutkového stavu veci, z ktorého vyvodil aj správne
právne závery. Rozsudok okresného súdu je dostatočne odôvodnený a zrozumiteľný tak odbornej ako
aj laickej verejnosti, okresný súd v rozsudku dal odpovede na zásadné a pre rozhodnutie zásadné
sporné otázky medzi stranami sporu a je vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého

rozhodnutia koherentný, jeho rozhodnutie je konzistentné a jeho argumenty podporujú príslušný záver
o dôvodnom nároku žalobcu.

31. Okresný súd neporušil právo strany sporu na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení skutkových
zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak, okresný súd ich náležitým

spôsobom v celom súhrne posúdil a aj náležite vyhodnotil. Právne normy, pod ktoré súd podriadil
prejednávaný prípad v odôvodnení rozhodnutia konkretizoval, zreteľne označil právny predpis, z
ktoréhovychádzalapodalstručnývýkladobsahupoužiteľnéhoprávnehopredpisu(normy),keďsúčasne
adekvátne vysvetlil prečo to-ktoré ustanovenie zákona použil, z akého dôvodu použil relevantnú
judikatúru Súdneho dvora EÚ a aké na vec sa vzťahujúce závery z aplikovaných ustanovení vyvodil.

Odôvodnenie rozhodnutia, ktoré obsahuje zrozumiteľné vyloženie právnej kvalifikácie veci vysvetľuje,
ktorý predpis a z akého dôvodu súd aplikoval, ako ho vyložil a k akým záverom pritom dospel, teda je v
celom rozsahu preskúmateľné a obsahujúce dostatočné dôvody. Dostatočnosť a relevantnosť dôvodov
rozsudku okresného súdu sa týka tak skutkovej ako aj právnej stránky veci.

32. Odvolací súd v súlade so skutkovými a právnymi závermi Ústavného súdu ako aj Najvyššieho súdu
konštatuje, že nezistil v rozhodnutí okresného súdu arbitrárnosť hodnotenia dôkazov v kontexte jeho
selektívnosti a jednostrannosti, nakoľko okresný súd rešpektoval relevantnú právnu úpravu a zároveňsa vecne správne vysporiadal s otázkou (ne) prerušenia konania v zmysle § 162 ods. 1 písm. a) až
c) CSP.

33. Pokiaľ ide o výroky I až III., ktorými okresný súd zamietol návrh žalovaného na prerušenie konania
podľa § 162 ods. 1 písm. a) až c) CSP, k tomu odvolací súd uvádza nasledovné :

34. Žalovaný tvrdil, že výroky I. až III. preskúmavaného rozsudku okresného súdu majúce povahu
uznesenia o zamietnutí návrhu žalovaného na prerušenie konania má vadu, ktorá mala vplyv na

rozhodnutie vo veci samej, čo zakladá odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365 ods. 2 CSP. K
uvedenej odvolacej argumentácii odvolací súd uvádza, že nie každá vada právoplatného uznesenia
okresného súdu predchádzajúceho rozhodnutiu vo veci samej je relevantná v zmysle tohto ustanovenia
v spojení s § 389 ods. 2 CSP. Relevantnou je totiž iba taká vada, ktorá mala vplyv na rozhodnutie
vo veci samej v tom zmysle, že v dôsledku tejto vady rozhodnutie vo veci samej je vecne nesprávne.
Odvolací súd po preskúmaní veci i z tohto pohľadu a po oboznámení sa s obsahom odôvodnenia

rozsudku okresného súdu v časti, v ktorej vysvetľuje dôvody pre zamietnutie návrhov žalovaného na
prerušenie konania (body 28. až 30. odôvodnenia rozsudku okresného súdu), nedospel k záveru, že
by toto uznesenie/uznesenia boli svojvoľné, nezákonné, nepreskúmateľné a arbitrárne, a naopak ich
považuje za zrozumiteľné, s jasne objasnením skutkovým a právnym základom a plne sa s dôvodmi tam
uvedenými stotožňuje, a to bez potreby ich opakovať. Pokiaľ žalovaný v priebehu konania podal návrhy

na prerušenie konania a okresný súd tieto návrhy zamietol, neopodstatňuje to záver, že tento procesný
postup zavŕšený zamietnutím návrhu žalovaného na prerušenie konania mal akýkoľvek vplyv na vecnú
správnosť preskúmavaného rozsudku, a to aj s ohľadom na to, že viaceré dôvody na prerušenie konania
sú už tohto času pre ich vyriešenie neaktuálne. Odvolacia námietka v tomto smere nie je opodstatná.

35. Z ust. § 365 ods. 2 CSP totiž vyplýva, že sa týka právoplatných uznesení okresného súdu,
ktoré okresný súd vecne správne odôvodnil, pričom dôvod odvolania sám osebe nemôže spočívať
len na tej skutočnosti, že odôvodnenie okresného súdu nezodpovedalo predstavám žalovaného.
V konkrétnostiach treba doplniť, že začatie správneho konania pred Protimonopolným úradom
Slovenskej republiky automaticky neznamená, že tvrdenia žalovaného sú dôvodné, ani to, že žalobca

zneužil dominantné postavenie a dopustil sa správneho deliktu. Začatie správneho konania nemôže
tieto skutočnosti prejudikovať. Licenčné odmeny tak ako vyplývajú v rozhodnom období z predložených
licenčných zmlúv sú zvyčajnými odmenami, nakoľko za zvyčajné licenčné odmeny možno považovať
len také licenčné odmeny, za aké boli v relevantnom období skutočne udeľované licencie používateľom
predmetov ochrany. Nakoľko Protimonopolný úrad Slovenskej republiky nie je cenovým orgánom, ktorý

určí aké licenčné odmeny sú primerané alebo zvyčajné, výsledkom konania pred Protimonopolným
úradom Slovenskej republiky bude len rozhodnutie o tom, či sa žalobca dopustil správneho deliktu, ergo,
výsledok správneho konania nemá žiadnu relevanciu pre toto súdne konanie. Ani odvolací súd nemal
pochybnosti o súlade zákonného ust. § 56 ods. 1 písm. g) AZ s ústavou, preto aj v tomto smere okresný
súd postupoval správne, ak návrh na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) CSP zamietol.

Nebolo ani osvedčené, že prebieha iné konanie, v ktorom by bola riešená otázka , ktorú by v tomto
konaní nebol súd oprávnený riešiť.

36. K dôvodu podľa § 162 ods. 1 písm. b) CSP, podľa ktorého by bolo dôvodným prerušiť konanie,
ak sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov, odvolací súd dopĺňa, že nedospel

k záveru, že by ust. § 56 ods. 1 písm. g ) AZ bolo v rozpore s ústavou. Naopak výklad žalovaného
oohrozeníjehoprávavlastniťmajetok jelenvýkladom,ktorýnegujeskutočnosť,žeautorskýmprávomje
autorom a iným nositeľom práv poskytnutá vysoká právna ochrana, v dôsledku čoho majú mať následky
za porušovanie týchto práv odrádzajúci účinok. Výklad § 56 ods. 1 písm. g) AZ je potrebné vykladať
v súlade so Smernicou Európskeho parlamentu a Rady 200/29/ES zo dňa 22. mája 2001.

37. Pokiaľ ide o návrh žalovaného na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. c) CSP, v tomto
prípade okresný súd konštatoval, že pri prejednávaní predmetnej veci nezistil dôvod pre podanie návrhu
na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom EÚ. Aj s týmto záverom sa odvolací súd
stotožňuje a rovnako rozhodol o tomto návrhu aj v rámci odvolacieho konania, keď návrh na prerušenie

konania podľa § 162 ods. 1 písm. c) CSP zamietol (výrokom V.) a dopĺňa, že v danom prípade
nezodpovedá, že by výklad komunitárneho práva EÚ bol nevyhnutným predpokladom pre rozhodnutie
danej veci. Vo veci konajúce súdy posudzovali splnenie podmienok na priznanie nároku podľa § 56
ods. 1 písm. g) AZ, na vec teda aplikovali ustanovenia Autorského zákona. Pri posudzovaní otázkyaktívnej vecnej legitimácie, keď v tomto spore súdy vychádzali z ust. § 81 ods. 1 písm. i) AZ a zo
skutočností, že žalobca disponuje oprávnením na výkon kolektívnej správy od ministerstva, nebol výklad
komunitárneho práva nevyhnutným na rozhodnutie vo veci samej. Okresný a ani odvolací súd nepodáva

výklad komunitárneho práva EÚ, ale iba odkazuje na výklad komunitárneho práva, ktorý vyplýva z
judikatúry Súdneho dvora EÚ v konkrétnych rozhodnutia Súdneho dvora EÚ, na ktoré poukazovali počas
konania obe strany sporu.

38. Naformulovaná prejudiciálna otázka nesmeruje k posúdeniu súladu vnútroštátneho práva s právom

únie, ale k posúdeniu „praxe“ súdu Slovenskej republiky pri aplikácii platného vnútroštátneho práva na
prejednávanú vec. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť každému návrhu strany sporu na prerušenie
konania a postúpenie návrhu Súdnemu dvoru na vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Túto
povinnosť nemá ani vtedy, keď v prípade určitej veci aplikuje ustanovenie zákona platného v Slovenskej
republike, do ktorého bol prenesený obsah právnych noriem EÚ. Zmyslom riešenia predbežnej otázky
je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť spor, ktorý nemá žiadnu

komunitárnu relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny (R 61/2013). Odvolací súd
preto v tejto súvislosti zároveň konštatuje, že svojím posledným výrokom zamietol návrh žalovaného na
prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. c) CSP.

39. Odvolací súd preto podľa § 365 ods. 2 CSP konštatuje, že nezistil vadu v právoplatných rozhodnutia

okresnéhosúduoneprerušeníkonaniavzmysle§365ods.1CSP,ktorábymalavplyvnarozhodnutievo
veci samej. Odvolacia argumentácia preto neobstojí. Len pre úplnosť treba uviesť, že žalovaný podával
v obdobných konaniach totožné návrhy na prerušenie konania, keď v žiadnom konaní k takémuto
prerušeniu nedošlo.

40. Odvolací súd v zmysle ust. § 379 a § 380 CSP viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania sa plne
stotožnil s rozhodnutím okresného súdu, keďže jeho argumentácia bola vecne správna, objektívna,
presvedčivá a v neposlednom rade v súlade s judikatúrou Najvyššieho súdu, ako aj nálezmi Ústavného
súdu. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,

ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi
podaného odvolania.

41. Nakoľko odvolací súd preberá okresným súdom zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti

právne rozhodné pre posúdenie žalobcom tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu vykonal
dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, ak okresný súd výsledky dokazovania
jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil a dospel k správnym skutkovým
zisteniam, odvolací súd v celom rozsahu zdieľa aj právny záver okresného súdu vo veci. S poukazom na
ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd preto odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného

vyhotovenia preskúmavaného rozsudku a uvádza, že nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto
záverov okresného súdu odchýliť.

42. Na zdôraznenie správnosti záverov okresného súdu odvolací súd uvádza vo vzťahu k námietke
žalobcu o arbitrárnosti hodnotenia dôkazov v kontexte selektívnosti a jednostrannosti okresným súdom,

nasledovné:

43. Žalobca predložil v konaní ako dôkaz citované oprávnenie ministerstva, na podporu svojich
tvrdení doložil do spisu zoznam všetkých autorov, ktorých zastupuje. Zákon umožňuje organizácii
kolektívnej správy uzatvárať hromadné licenčné zmluvy, ktorými dáva nadobúdateľovi súhlas s použitím

diel, ku ktorým spravuje práva. Kolektívna správa sa vykonáva aj v rámci verejného prenosu pred
vedenímpredmetuochranyakýmikoľvektechnickýmiprostriedkami.Žalobcajevzmyslezákonapovinný
vykonávať kolektívnu správu riadne s náležitou odbornou starostlivosťou a v rozsahu uvedeného
oprávnenia, pričom je povinný zastupovať nositeľov práv, s používateľmi uzatvárať zmluvy za rovnakých
podmienok, dohodnúť s nimi odmenu a túto vyberať. K povinnostiam žalobcu preto patrí i domáhanie sa

vydaniabezdôvodnéhoobohateniazneoprávnenéhovýkonukolektívnespravovanéhoprávavprospech
nositeľov. Pokiaľ ide o dokazovanie, žalobca od podania žaloby opieral svoju aktívnu legitimáciu
o Oprávnenie na výkon kolektívnej správa práv č.2/2004 v znení podľa rozhodnutia ministerstva
č.k. MK-663/2010-70/6165 z 11. mája 2010, a o zmluvy o zastupovaní so slovenskými nositeľmipráv a vzájomné zmluvy a poverenia so zahraničnými partnermi o zastupovaní nositeľov práv, kedy
zoznamy nositeľov práv a zahraničných partnerov sú verejne dostupné na webovej stránke žalobcu
P. a zoznamy sú aj súčasťou spisu. Je nutné poukázať na ust. §-u 84 ods. 1 AZ, z ktorého vyplýva

povinnosť používateľa plniť svoje povinnosti vyplývajúce z použitia predmetov ochrany prostredníctvom
organizácie kolektívnej správy práv, ktorej bolo udelené oprávnenie na výkon kolektívnej správy vo
vymedzenom odbore použitia predmetov ochrany, a to pri splnení dvoch predpokladov, ak bolo udelené
oprávnenie podľa § 80 v odbore použitia predmetov ochrany a súčasne, ak používateľ nepreukáže, že
nositeľ práv výslovne vylúčil kolektívnu správu svojich práv.

44. Neobstojí námietka žalovaného, že na úrovni Európskej únie už bolo rozsudkom vo veci C-301/15
– Soulier a Doke rozhodnuté, že právna úprava obsiahnutá v § 84 ods. 1 AZ je v rozpore s právom EÚ.
Odvolacísúdvšakpopreskúmanípredmetnéhorozhodnutiadospelknázoru,ževuvedenomrozhodnutí
Súdny dvor EÚ prejednával otázku uplatňovania Smernice Európskeho parlamentu a rady číslo 2001/29/
ES zo dňa 26. 02. 2014, a riešil otázku online použitia obchodne nedostupný kníh, čo je skutkovo

a aj právne zásadne odlišné od verejného prenosu diel technickými zariadeniami, čo je predmetom
tohto konania. Po oboznámení sa s obsahom tohto rozsudku možno konštatovať, že Súdny dvor EÚ
rozhodol tak nie preto, že by organizácia kolektívnej správy vo Francúzsku nemohla vykonávať práva aj
za nositeľov právne zastupovaných na zmluvnom základe, teda formou rozšírenej licencie, ale preto, že
konkrétne podmienky právnej úpravy Q. v prípade obchodne nedostupných kníh pre daný výkon práv

považuje Súdny dvor EÚ za nesúladný so smernicou.

45. Odvolací súd sa tak nestotožňuje s argumentáciou žalovaného, že žalobca buď správu nevykonáva
alebo neexistuje dohoda s autorom, alebo, ak ju vykonáva v tomto prípade ju vykonáva neoprávnenie v
dôsledku neoprávneného postupu autora, ktorý žalobcovi zveril do správy dielo, ku ktorému nedisponuje

majetkovými právami z dôvodu, že nimi disponuje iný subjekt (producent, vysielateľ). Žalovaný totiž
ponúka výklad autorských práv taký, keď audiovizuálne dielo definuje ako spoločné dielo s tým, že je
v právnom režime zamestnaneckého diela. Audiovizuálne dielo však nie je spoločným dielom podľa
§ 10 AZ, ako to pod snahu uprieť autorom ich základné majetkové práva prezentuje žalovaný. V
prípade audiovizuálneho diela je potrebné rozlišovať majetkové práva autorov a iných nositeľov práv

k dielam podľa § 18 AZ a majetkové práva výrobcov zvukovo-obrazových záznamov a iných nositeľov
práv so zvukovo-obrazovým záznamom podľa § 66 AZ, majetkové práva vysielateľa podľa § 68 AZ.
Majetkové práva autorov audiovizuálneho diela, t. j. práva pôvodných nositeľov práv, vytvoreného po
01. 02. 2007 mohli podľa § 55 AZ vykonávať výrobcovia originálu audiovizuálneho diela, avšak len
za predpokladu kumulatívneho naplnenia osobitných podmienok. Žalobca má v zmysle preukázaného

oprávnenia ministerstva postavenie organizácie kolektívnej správy, ktorá na základe priameho mandátu
vyplývajúceho z oprávnenia vykonávať dobrovoľnú kolektívnu správu práv autorov, ktorí sú pôvodnými
nositeľmi práv k audiovizuálnemu dielu. Ako organizácia kolektívnej správy s priamym mandátom
pôvodných nositeľov práv je tak žalobca primárne a priamo legitimovaný na uzatváranie hromadných
licenčných zmlúv používateľmi a aktívne legitimovaný pri súdnom uplatňovaní majetkových práv autorov

a iných nositeľov práv.

46. Odvolací súd dodáva, že typickými znakmi kolektívnej správy sú hromadnosť a kolektívnosť, ktorými
sa v praxi rozumie, že žalobca svojimi zmluvami poskytuje licenciu užívateľom diel vo vzťahu k veľkému
počtu diel všetkých autorov alebo iných nositeľov práv „naraz“, teda prostredníctvom jednej zmluvy,

ktorá sa označuje ako hromadná. Okrem iného existujú hromadné zmluvy paušálne, na základe,
ktorých užívateľ diel zaplatí za určitú časovú jednotku určitú paušálnu čiastku, čím získa oprávnenie
používať všetky diela, ku ktorým príslušný kolektívny správca vykonáva kolektívnu správu práv bez
toho, aby musel nahlasovať, ktoré konkrétne diela boli použité. Tento režim sa uplatňuje, napríklad v
reštauráciách vo vzťahu k tam umiestneným rádioprijímačom, a tiež v hoteloch, vo vzťahu k televízorom

umiestneným na jednotlivých izbách (použitie diel verejným prenosom prostredníctvom zvukovo
obrazových zariadení). Prevádzkovateľ hotelového zariadenia, ktorý poskytuje v izbách svojich hostí
televízne alebo rozhlasové prijímače, do ktorých prenáša signál, je používateľom, ktorý uskutočňuje
verejný prenos a je preto povinný zaplatiť autorskú licenčnú odmenu.

47. V tejto súvislosti odvolací súd odmieta konštatovanie žalovaného v konaní nebolo preukázané, že
vykonáva „verejný prenos“. V konaní totiž žalovaný namietal, že nebolo riadne preukázané vykonanie
verejného prenosu z hľadiska početnosti neurčitej verejnosti vo vzťahu k obsadenosti žalovaného s
ohľadom na európsku judikatúru. Odvolací súd zistil, že okresný súd vychádzal z verejne dostupnýchúdajov a tiež z tvrdení žalobcu, ktoré žalovaný nijakým spôsobom ani nespochybnil, nerozporoval,
o tom, že ubytovacom zariadení sa v rozhodnom období nachádzalo v 33 ubytovacích jednotkách
33 TV prijímačov, keď z webovej stránky okresný súd zistil, že Hotel Zlatý býk patriaci do kategórie

troch hviezdičiek nachádzajúci sa v Rimavskej Sobote propaguje ubytovanie v uvedenom hoteli s
uvedením, že má k dispozícii 26 izieb spolu 33 ubytovacích jednotiek, pričom súčasťou vybavenia
každej izby či apartmánu je SAT/TV. Je preto potrebné poukázať na skutočnosť, že Súdny dvor
Eú vo veci Phonographic Performance (Ireland) limited proti Írsku : C 162/10 z 15. 03. 2012 pri
posudzovaní prejudiciálnej otázky konštatoval: „prevádzkovateľ hotelového zariadenia, ktorý poskytuje

v izbách svojich hostí televízne alebo rozhlasové prijímače, do ktorých prenáša signál, je používateľom,
ktorý uskutočňuje verejný prenos“. Na námietku žalovaného, že žalobca nepreukázal, že by došlo k
realizáciiďalšiehoverejnéhoprenosu,keďnapreukázanieprenosunepostačujedeklarovanáprítomnosť
televízneho prijímača bez toho, aby bola preukázaná spôsobilosť prijímačov sprostredkovať televízny
signál, odvolací súd upriamuje pozornosť aj na rozsudok Súdneho dvora zo dňa 07. 12. 2006 vo
veci SGAE proti Rafael hoteles sp. zn. C 306/05, v ktorom konaní španielsky vnútroštátny súd položil

Súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku za účelom zistenia, či súkromná povaha hotelových izieb zabraňuje
tomu, aby diela sprístupňované cez televízne prijímače v takýchto priestoroch predstavovali verejný
prenos v zmysle článku 3 ods. 1 smernice č. 2001/29/ES, z ktorého rozhodnutia vyplýva: „hoci samotné
zabezpečenie fyzických zariadení nepredstavuje ako také verejný prenos zmysle smernice Európskeho
parlamentu a rady 2001/29/ES z 22. 05. 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi

súvisiacich práv v informačnej spoločnosti, poskytovanie signálu hotelovým zariadením v izbách tohto
zariadeniapredstavujenezávisleodpoužívanejtechnikyprenosusignáluverejnýprenosvzmyslečlánku
3 ods. 1 tejto smernice...“, „... na účely verejného prenosu stačí, aby sa dielo sprístupnilo verejnosti tak,
aby osoby, ktoré ju tvoria, mali k nemu prístup“. Z uvedeného dôvodu je potom bezpredmetné vyžadovať
od žalobcu predloženie dôkazov, ktoré by preukazovali o akú verejnosť v jeho zariadení išlo, respektíve

či vôbec možno hovoriť o verejnosti a či uskutočňoval vo svojom ubytovacom zariadení verejný prenos
alebo len prenos, pretože je nepochybné, že žalovaný uskutočňoval verejný prenos, a to vytvorením
technických možností zabezpečením prístroja aj signálu na prístup hostí k možnosti prijímať a sledovať
prenos. V tejto súvislosti pozri aj rozhodnutie Súdneho dvora C 136/09 z 18. 03. 2010. Návrh žalovaného
na doplnenie dokazovania predložením Knihy hostí za rok 2015, ktorým mienil žalovaný preukázať, že

vjehoprípadenebolasplnenápodmienkaverejnosti,jatakvzhľadomnavyššieuvedené,bezpredmetné.

48. Ak teda žalovaný namietal, že by žalobca mal vedieť koho vo vzťahu k akému predmetu ochrany
zastupujeatietoinformáciebymalbyťschopnýskonfrontovaťsúdajmiuvedenýmivštatistikevysielania,
ktorú v konaní predložil, je nutné poukázať na zoznam zastupovaných autorov, ktorý je zverejnený

na webovej stránke žalobcu P. a táto informácia je dostupná komukoľvek. Oprávnenie žalobcu pri
zastupovaní autorov a iných oprávnených osôb vyplýva z oprávnenia udeleného ministerstvom, pričom
žalobca zároveň na podporu svojich tvrdení, a to že je organizáciou kolektívnej správy zastupujúcou
autorov, ktorí sú nositeľmi týchto práv, pripojil k spisu aj CD nosič, na ktorom je uvedený zoznam
všetkých autorov, ktorých zastupuje a súčasne aj zoznam partnerských organizácií kolektívnej správy

s recipročným zastupovaním a nachádzajú sa tam aj zmluvy o zastupovaní autorských práv rôznymi
autormi,vktorýchjevkaždejosobitneuvedenénadielaakéhocharakterusadanázmluvaozastupovaní
autorských práv vzťahuje, a teda, pri ktorom ďalšom použití určitého diela vzniká žalobcovi právo na
zastupovanie autora pri výkone jeho majetkových a autorských práv k dielam a ich rozmnoženinám, aj
recipročná zmluva so zahraničným partnerom a hromadné licenčné zmluvy o použití diel ich verejným

prenosom, teda i diel audiovizuálnych v období roka 2015. Žalovaný nepreukázal, že niektorý nositeľ
práv k uvedeným dielam výslovne vylúčil kolektívnu správu svojich práv a rovnako ani to, že uzatvoril
licenčnú zmluvu s inými subjektmi správy autorských práv pre používanie audiovizuálnych diel verejným
prenosom za obdobie roku 2015, a preto odvolaciu námietku týkajúcu sa tvrdeného nedostatku aktívnej
vecnej legitimácie žalobcu odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú, pretože v konaní pred okresným

súdom ako aj odvolacím bolo preukázané, že žalobca bol oprávnený na výkon kolektívnej správy práv
podľa autorského zákona.

49. Pokiaľ ide o odvolacie argumenty, že žalobca nepreukázal konkrétny rozsah, v akom došlo k
verejnému prenosu, v tomto smere odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť osobitný charakter

licencie. Licencia vo svojej podstate znamená udelenie práva na používanie predmetov ochrany, a to za
licenčnú odmenu. Licenčnou zmluvou vo všeobecnosti udeľuje autor používateľovi právo používať jeho
dielo. Žalobca ako organizácia kolektívnej správy udeľuje hromadnou licenčnou zmluvou používateľom
licenciu, t. j. právo do budúcna používať predmety ochrany, ktoré kolektívne spravuje. V akom rozsahupoužívateľ prijímal a sprostredkovával verejný prenos technickými zariadeniami, a či žalovaný mal pred
začatím poskytovania verejného prenosu uzatvorenú licenčnú zmluvu, je nepodstatné. Pokiaľ žalovaný
mal 33 televíznych prijímačov umiestnených v izbách svojho ubytovacieho zariadenia, čo nebolo sporné,

mal mať ešte pred ich použitím buď licenčnú zmluvu, alebo s organizáciou oprávnenou na výkon
kolektívnejsprávyprávhromadnúlicenčnúzmluvu,atoajnapriektomučiaudiovizuálnezariadeniabude
používať alebo nie. Podstatou licencie je právo používať predmety ochrany a nie povinnosť. Licenčná
odmena je odmena za získanie práva používať predmety ochrany a nie za reálne používanie predmetov
ochrany. Ak by aj nadobúdateľ licencie mal uzavretú zmluvu a platiť dohodnutú odmenu, nevyužívanie

licencie vôbec alebo sčasti nezakladá právo na vrátenie dohodnutej odmeny alebo jej časti, pokiaľ v
zmluve by nebolo dohodnuté inak.

50.Argumentáciažalovaného,žezväčšinytvrdenížalobcunebolomožnézistiťrozhodujúcuskutočnosť,
teda kto je podľa tvrdení žalobcu nositeľ majetkových práv k audiovizuálnym dielam, a súčasne
nebolo možné zo strany žalovaného účinne kontrolovať žalobcove tvrdenia týkajúce sa zoznamu ním

zastúpených autorov, preto vzhľadom na vyššie uvedené argumenty neobstojí. Nebolo preto potrebné,
aby okresný súd postupom podľa § 150 ods. 2 CSP vyzýval žalovaného na doplnenie podstatných
skutkových okolností veci. Okresný súd mal dostatočný skutkový a právny základ pre rozhodnutie
vo veci a nebol povinný prijať argumentáciu vo vzťahu k hodnoteniu dôkazov zo strany žalovaného.
Nelogicky preto vyplýva z odvolania žalovaného, že v spore pre neho nevyplýva povinnosť popierať

neexistujúce tvrdenia žalobcu, ak žalobca svoju aktívnu legitimáciu v konaní preukázal. Vo vzťahu k
obrane žalovaného, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno k preukázaniu všetkých subjektov, ktorých
zastupuje, ako aj vo vzťahu k rozsahu, resp. predmetu práv, v ktorých mu bol zverený výkon práv na
základe dohôd uzavretých s týmito subjektmi je nutné uviesť, že takúto povinnosť organizácia kolektívnej
správy nemá. V tejto súvislosti je nutné poukázať na to, že účelom kolektívnej správy práv je najmä

efektívny výkon uplatňovanie majetkových práv autorov a nositeľov práv súvisiacich s autorským právom
umožnenie uvádzania predmetov ochrany na verejnosti, ale tiež uplatňovanie ochrany týchto práv.
Aj zo znenia ust. § 79 ods. 1 a 2 a § 164 AZ vyplýva, že organizácia kolektívnej správy vykonáva
kolektívnu správu majetkových práv nositeľov práv, ktorých zastupuje jednak na zmluvnom základe
v písomne dohodnutom rozsahu predmetov ochrany, pričom nositeľ práv je oprávnený vylúčiť takúto

kolektívnu správu majetkových práv k všetkým alebo len niektorým predmetom ochrany. Pokiaľ tak však
neurobí má sa za to, že k vylúčeniu kolektívnej správy práv nedošlo a nositeľ práv je zastupovaný
organizáciou kolektívnej správy. Táto je v rámci výkonu kolektívnej správy oprávnená pri zistenom
porušení majetkových práv nositeľa práv domáhať sa nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia.
Totožný režim ochrany práv sa vzťahuje na nositeľov práv, ktorých organizácia kolektívnej správy

nezastupuje na zmluvnom základe, pokiaľ sa jedná o spôsob použitia predmetov ochrany, na ktoré sa
udeľuje licencia rozšírenou hromadnou licenčnou zmluvou

51. Pretože žalovaný bol v rozhodnom období používateľom audiovizuálnych diel, okresný súd dospel
k správnemu záveru, že bol povinný plniť svoje povinnosti vyplývajúce z použitia predmetu ochrany

prostredníctvom organizácie kolektívnej správy, ktorej bolo udelené oprávnenie na výkon kolektívnej
správy vo vymedzenom odbore použitia predmetu ochrany. Použitie diel z uvádzaných odborov bez
súhlasu nositeľov autorských práv k nim a bez uhradenia licenčnej odmeny predstavuje neoprávnený
zásah do práv ich nositeľov, autorov. Tento zásah na strane žalovaného zakladá majetkový prospech
a na strane autorov, ktorých práva sú kolektívne spravované žalobcom, právo na jeho vydanie, t. j. na

vydanie bezdôvodného obohatenia. Vzhľadom na toto právne východisko pre posúdenie dôvodnosti
žaloby nie je potrebné zisťovať konkrétnu obsadenosť ubytovacích zariadení v rozhodnom období.

52.Odvolacísúdzdôrazňujeatoajsprihliadnutímnaďalšiekonaniavedenénasúdochvočižalovanému
za iné obdobie ako rok 2015, taktiež prihliadajúc na konanie iných organizácií, že žalovaný dlhodobo

porušuje svoje povinnosti, ktoré mu vyplývajú z Autorského zákona. Bolo nepochybne preukázané,
že žalovaný na svojich izbách v ubytovacích zariadeniach má umiestnené televízne prijímače so
signálom.Vdanomprípadevšakbolopreukázané,žežalovanýposkytujesignálzabezpečujúcitelevízne
vysielanie. Je nevyhnutné zároveň doplniť, že v prípade, že sa používateľ s organizáciou kolektívnej
správy nedohodne na uzavretí príslušnej zmluvy alebo hromadnej licenčnej zmluvy, má možnosť obrátiť

sa na príslušný súd so žiadosťou o určenie obsahu licenčnej zmluvy v zmysle Autorského zákona. Ak
teda žalovaný nesúhlasil s cenotvorbou vytvorenou žalobcom, mal tak zákonným spôsobom umožnené
právo obrátiť sa na súd, čo zrejme nevyužil, na výzvy na uzavretie licenčných zmlúv nereagoval.
Žalovaný aj naďalej uskutočňoval vo svojom ubytovacom zariadení verejný prenos, preto bol žalobcapovinný žiadať o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške odmeny, ktorá je obvyklá za získanie
licencie pri obdobných zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu do tohto práva. Táto
povinnosť pre žalobcu vyplýva z Autorského zákona, v ktorom sú taxatívne vymedzené povinnosti

organizácie kolektívnej správy, medzi ktoré patrí aj domáhanie sa vydania bezdôvodného obohatenia,
a to vo vlastnom mene v prospech nositeľov práv, teda jednotlivých žalobcom zastúpených autorov. V
súvislosti s použitím taríf a sadzobníkov žalobcu, pri ustálení sumy bezdôvodného obohatenia, odvolací
súd poukazuje na závery vyplývajúce z rozhodnutia Ústavného súdu uznesenie č.k. II. ÚS 101/2011-7
zo dňa 24. 03. 2011 s tým, že analogicky vo vzťahu k obvyklej odmene je možné prihliadať na to, že

odmena za používanie autorských diel by mala byť určovaná podľa sadzobníka organizácie kolektívnej
správy. Okresný súd tak správne vychádzal z obsahu hromadných licenčných zmlúv uzavretých medzi
žalovaným ako organizáciou kolektívnej správy s ďalšími inými používateľmi, čo sa týka tých istých
diel, ktoré ako predmet ochrany užíval aj žalovaný, v žiadnom prípade nemožno v tomto postupe vidieť
známky arbitrárnosti. Daný postup zodpovedá vymedzenému kritériu „rovnaké a primerané podmienky“.

53. Zákonom stanovený spôsob na určenie výšky bezdôvodného obohatenia vo forme paušálnej
odmeny, ktorej rozúčtovanie podľa skutočne odvysielaných diel autorov v rozhodnom období pre
nositeľov práv je vecou organizácie kolektívnej správy. V tomto smere odvolací súd poukazuje na
rozhodnutie Súdneho dvora vo veci C - 367/15 zo dňa 25. 01. 2017, predmetom, ktorého bol výklad
článku 13 smernice Európskeho parlamentu a rady 2004/48/ES o vymožiteľnosti práv duševného

vlastníctva k otázke, či je potrebné zisťovať skutočnú výšku vzniknutej ujmy na strane autorov
neoprávneným použitím diel chránených Autorským zákonom, alebo je možné náhradu tejto sumy určiť
paušálnou sumou, prípadne aj vo forme sankčnej náhrady ujmy, podľa ktorého sa má tento článok
vykladať tak, že nebráni vnútroštátnej právnej úprave, akou je dotknutá právna úprava vo veci samej,
podľa ktorej môže majiteľ práv duševného vlastníctva, ktoré boli porušené, požadovať od porušovateľa

týchto práv buď náhradu spôsobenej ujmy so zohľadnením všetkých náležitých aspektov konkrétneho
prípadu, alebo zaplatenia sumy zodpovedajúcej dvojnásobku priemernej odmeny, ktorá by sa mala
zaplatiť z titulu oprávnenia používať dotknuté dielo bez toho, aby tento majiteľ práv musel preukázať
existenciu skutočnej ujmy.

54. Odvolací súd tak opakovane v prejednávanej veci konštatuje že rozhodnutie okresného súdu vrátane
jeho výrokov o zamietnutí návrhu na prerušenie konania, je vecne správny, nedošlo k arbitrárnemu,
selektívnemu, či jednostrannému hodnoteniu dôkazov, a ani k nerešpektovaniu relevantnej právnej
úpravy v oblasti hospodárskej súťaže. Ak teda žalobca plnil svoju povinnosť a uplatňoval nárok na
vydanie bezdôvodného obohatenia v súlade so zákonom, konkrétne Autorským zákonom, nemožno

konštatovať, že by z jeho strany došlo k výkonu práva v rozpore s § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka,
ktorý by nemal požívať právnu ochranu ako na to poukazuje žalovaný. Nemožno pristúpiť ani na jeho
argumentáciu, že v prípade, ak by aj žalobca zneužil dominantné postavenie na trhu, išlo by v prípade
zmlúv, ktoré predložil v konaní, o zmluvy absolútne neplatné, prípadne o nespôsobilý dôkaz. Ak teda
žalovaný nesúhlasil s cenotvorbou vytvorenou žalobcom, odvolací súd opakuje, že sa mal zákonným

spôsobom obrátiť sa na súd, čo zrejme nevyužil a na výzvy na uzavretie licenčných zmlúv nereagoval.

55. Keďže žalovaný bol v rozhodnom období používateľom audiovizuálnych diel bol povinný plniť svoje
povinnosti vyplývajúce z použitia predmetu ochrany prostredníctvom organizácie kolektívnej správy,
ktorej bolo udelené oprávnenie na výkon kolektívnej správy vo vymedzenom odbore použitia predmetov

ochrany. Použitie diel z uvádzaných odborov bez súhlasu nositeľov autorských práv k nim a bez
uhradenia licenčnej odmeny predstavuje neoprávnený zásah do práv nositeľov autorov. Tento zásah
zakladá na strane používateľa, v danom prípade žalovaného, neoprávnený majetkový prospech -
bezdôvodné obohatenie a na strane autorov, ktorých práva sú kolektívne spravované žalobcom, právo
na jeho vydanie.

56. Keďže žalovaný odvolaním napadol rozsudok v celom rozsahu, teda aj výrok o náhrade trov
prvoinštančného konania, odvolací súd preskúmal správnosť aj závislého výroku o trovách konania,
pričom konštatuje, že rozsudok okresného súdu je vecne správny aj v tejto časti. Keďže žalobca bol v
konaní pred okresným súdom úspešný v celom rozsahu, súd prvej inštancie pri rozhodovaní o trovách

konania správne postupoval podľa zásady zmysle § 255 ods. 1 CSP a určil, že žalobca má nárok na
náhradu trov konania v plnom rozsahu, t. j. 100 %.57. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 CSP v
spojení s § 396 ods. 1 CSP podľa pomeru úspechu strán v konaní a vyslovil, že žalobca ako procesne
neúspešná strana sporu, je povinný zaplatiť žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu

100 % v lehote troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške,
a to v súlade s § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným
uznesením.

58. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 453 ods. 3 CSP

v spojení s § 262 ods. 1 CSP, a to taktiež v zmysle § 255 CSP, teda podľa pomeru úspechu strán v
konaní. V tejto prejednávanej veci bol v poradí druhom dovolacom konaní úspešným žalovaný, ak po
tom ako Ústavný súd zrušil uznesenie Najvyššieho súdu č. k. 1 Cdo 19/2019 zo dňa 28. 04. 2021,
následne Najvyšší súd zrušil rozsudok Krajského súdu zo dňa 27. 06. 2018. Žalobca je povinný zaplatiť
žalobcovi náhradu trov v poradí druhého dovolacieho konania v rozsahu 100 % v lehote troch dní od
právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške v súlade s § 262 ods. 2 CSP

po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením.

59. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa
(§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces
(§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b)
(§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej

veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)
(§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).