Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 21. november 2024

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Co/145/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7218210990
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Matyiová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2024:7218210990.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Matyiovej a sudkýň

JUDr. Anny Slovinskej a JUDr. Oľgy Mičietovej v spore žalobkyne A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom C., D.
XX, zast. JUDr. Ladislavom Scholczom, advokátom, so sídlom Košice, Krmanova 16, proti žalovaným
1/ E. B., nar. XX.X.XXXX, bytom F. XXX/XX, G. H. I., zast. JUDr. Júliusom Bučekom, advokátom, so
sídlom Humenné, Štefánikova 18 a 2/ J. K. C., nar. XX.X.XXXX, bytom C., C. XXXX/XX, o určovacej
žalobe, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku 44C/36/2018-399 z 30.3.2023 Okresného súdu Košice II
(v súčasnosti Mestský súd Košice)

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

P r i z n á v ažalovanému 1/ náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

V právnom vzťahu medzi žalobkyňou a žalovaným 2/ stranám náhradu trov odvolacieho konania
nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie (ďalej aj „súd“) rozsudkom žalobu zamietol, ďalším výrokom rozhodol, že žalovaný
1/ má nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu a napokon posledným výrokom žalovanému 2/
náhradu trov konania nepriznal.

2.Rozhodoltaktoožalobe,ktorousažalobkyňadomáhala,abysúdvyslovil, ženiesú aneexistujú
práva a povinnosti zo Zmluvy o pôžičke uzatvorenej medzi žalovaným 1/ a žalovaným 2/ dňa
25.6.2010, z Dodatku č. 1 ku Zmluve o pôžičke uzatvoreného medzi žalovaným 1/ a žalovaným 2/ dňa
25.6.2010, z Dodatku č. 2 ku Zmluve o pôžičke uzatvoreného medzi žalovaným 1/ a žalovaným 2/ dňa
3.9.2010, z Dodatku č. 3 ku Zmluve o pôžičke uzatvoreného medzi žalovaným 1/ a žalovaným 2/ dňa
12.5.2011, z Dodatku č. 4 ku Zmluve o pôžičke uzatvoreného medzi žalovaným 1/ a žalovaným 2/ dňa

9.12.2011anapokon,žeprávaapovinnostizDohodyovysporiadanízáväzkuazvyhláseniažalovaného
1/ o uznaní dlhu podľa ust. § 558 Občianskeho zákonníka a súhlase s vykonateľnosťou a súhlase s
exekúciou podľa § 45 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z.z. v platnom znení, obsiahnuté v notárskej zápisnici N
54/2017 Nz 3397/2017 NCRIs 3458/2017 z 3.2.2017, spísanej na Notárskom úrade v Spišskej Novej
Vsi, JUDr. Ľubomírom Ondovom, notárom, nie sú a neexistujú.

3. Skutkovo žalobu odôvodnila tým, že na základe doručenia upovedomenia o začatí exekúcie predajom

nehnuteľností, spolu s upovedomením o začatí exekúcie zriadením exekučného záložného práva na
nehnuteľnosť, sa dozvedela o tom, že je vedené exekučné konanie na Exekútorskom úrade Košice,
JUDr. Ján Ondáš, súdny exekútor, sp. zn. EX 522/2017, oprávneného, ktorým je žalovaný 2/, proti
povinnému, ktorým je žalovaný 1/ začala sa exekúcia na nehnuteľnosť, ktorá patrí do bezpodielovéhospoluvlastníctva žalobkyne a žalovaného 1/, a to bytu č. 10, na 2. poschodí, bytového domu so súp.
L. XXX, H. D. M. N. N. L. XX, stojacom na pozemku parc. KN „C“ č. 7401 o výmere 198 m2, druh
pozemku: zastavané plochy a nádvoria (pozemok, na ktorom je postavený bytový dom je vedený na LV

č. XXXXX, pre kat. územie O. E.), podiel priestoru na spoločných častiach a spoločných zariadeniach
domuoveľkostispoluvlastníckehopodielu15/100kcelku,vedenéOkresnýmúradomKošice,katastrálny
odbor, na LV č. XXXXX, kat. územie O. E., pozemku parc. KN „C“ č. 7401 o výmere 198 m2, druh
pozemku: zastavané plochy a nádvoria, o veľkosti spoluvlastníckeho podielu 15/100 k celku, vedený
Okresným úradom Košice, katastrálny odbor, na LV č. XXXXX, kat. územie O. E.. Exekučným titulom, na

základe ktorého je vedená exekúcia, je notárska zápisnica N 54/2017 Nz 3397/2017 NCRIs 3458/2017
z 3.2.2017, spísaná na notárskom úrade v Spišskej Novej Vsi JUDr. Ľubomírom Ondovom, notárom,
ktorá je notárskou zápisnicou o právnom úkone, ktorým žalovaný 1/ uznáva svoj dlh zo zmlúv o pôžičke
voči žalovanému 2/ a zároveň vyhlasuje, že súhlasí s vykonateľnosťou notárskej zápisnice a exekúciou
podľa ust. § 45 ods. 2 Exekučného poriadku v platnom znení. Zmluvou o pôžičke z 25.6.2010, v
znení Dodatkov č. 1 - 4, si mal žalovaný 1/ požičať od žalovaného 2/ peňažné prostriedky v celkovej

výške 90.000 €; k pôžičke malo dôjsť v období od júna 2010 do decembra 2011; notárskou zápisnicou
uznal žalovaný 1/ dlh vo výške 90.000 € voči žalovanému 2/ a zároveň súhlasil s jej vykonateľnosťou
a exekúciou. Žalobkyňa a žalovaný 1/ boli v čase údajného poskytnutia pôžičky manželmi. Okrem
relatívnej neplatnosti mala žalobkyňa za to, že tieto právne úkony sú aj absolútne neplatné pre ich rozpor
s dobrými mravmi. Uvedenými právnymi úkonmi došlo k zjavnému poškodeniu žalobkyne, ide o tzv.

šikanóznyvýkonpráva.Žalovaný1/nedisponovaldostatočneveľkýmmajetkomvovýlučnomvlastníctve,
nebol schopný uhradiť tak vysokú pôžičku, a teda v rozhodnom čase musel vedieť, že v budúcnosti sa
bude môcť žalovaný 2/ uspokojiť z majetku patriaceho do bezpodielového spoluvlastníctva žalobkyne a
žalovaného 1/. Namietala aj to, že si vôbec žalovaný 1/ musel požičať takú obrovskú sumu peňazí, keď
táto suma sa neprejavila v majetkovej ani vo finančnej sfére žalobkyne a žalovaného 1/. Tvrdila, že má

naliehavý právny záujem na požadovanom určení, lebo bez tohto určenia môže prísť o majetok, ktorý
je v dôsledku protiprávneho konania žalovaných predmetom exekučného konania, t. j. jej postavenie
je neisté a vyhovujúcim určovacím rozsudkom bude táto neistota odstránená. Pokiaľ by súd dospel
k záveru, že právne úkony nie sú relatívne neplatné, sú neplatné aj pre rozpor s dobrými mravmi.
Súdna prax považuje za neplatné právne úkony (napr. aj zmluvy o pôžičke), ktoré neboli uzavreté za

účelom skutočného poskytnutia peňažných prostriedkov za zmluvne dohodnutých podmienok, ale s
cieľomuspokojeniapohľadávkyveriteľavrámcináslednéhoexekučnéhokonaniapostihujúcehomajetok
patriaci do BSM jedného z účastníkov zmluvy a jeho manžela, ktorý zmluvu neuzavrel. Uvedené je
presne týmto prípadom.

4. Súd prvej inštancie svojím prvším rozsudkom žalobe vyhovel. Po odvolaní sa žalovaného 1/ proti
rozsudku Okresného súdu Košice II sp. zn. 44C/36/20148-295 z 10.6.2021, Krajský súd v Košiciach
ako súd odvolací, zrušil rozsudok uznesením sp. zn. 2Co/173/2021-347 z 30.9.2022 a vrátil mu vec na
ďalšie konanie.

5. Vykonaným dokazovaním po vrátení veci súd ustálil, že žalovaný 1/ ako dlžník a žalovaný 2/ ako
veriteľuzatvorilidňa25.6.2010Zmluvuopôžičke,predmetomktorejboloposkytnutiebezúročnejpôžičky
žalovanému 1/ v celkovej sume 90.000 €, ktorá mu bola vyplácaná dňa 25.6.2010 v sume 30.000 € v
zmysle Dodatku č. 1, v sume 20.000 € na základe Dodatku č. 2 dňa 3.9.2010, v sume 25.000 € podľa
Dodatku č. 3 z 12.5.2011 a v sume 15.000 € na základe Dodatku č. 4 z 9.12.2011 v hotovosti. Žalovaný 1/

sa zaviazal poskytnutú pôžičku vrátiť do 31.12.2016. Účelom pôžičky bolo predovšetkým vysporiadanie
záväzku voči O. P., ktorý mal žalovanému 1/ požičať sumu 50.000 €. Pretože žalovaný 1/ nesplnil
svoj záväzok v stanovenej lehote žalovanému 2/ ako veriteľovi, žalovaní sa dohodli na vysporiadaní
záväzku formou notárskej zápisnice spísanej notárom JUDr. Ľubomírom Ondovom zn. N 54/2017, Nz
3397/2017, NCRls 3458/2017 z 3.2.2017 o zaplatení pôžičky do 15.2.2017, pričom si dohodli úroky

z omeškania vo výške 0,03 % za každý deň omeškania z dlžnej sumy od prvého dňa omeškania do
zaplatenia, a to v lehote piatich dní odo dňa jeho špecifikácie, uvedenej vo výzve veriteľa doručenej
dlžníkovi (čl. II dohody). Zároveň v tejto dohode žalovaný 1/ uznal predmetný dlh. V článku IV bod 6
notárskej zápisnice žalovaný 1/ vyhlásil, že v prípade nesplnenia záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o
pôžičke a Dohody o vysporiadaní záväzku súhlasí s vykonateľnosťou notárskej zápisnice a exekúciou

vedenou v zmysle Exekučného poriadku na základe tejto notárskej zápisnice ako exekučného titulu v
zmysle ust. § 45 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. Exekučného poriadku v znení neskorších predpisov na
všetok svoj hnuteľný a nehnuteľný majetok. Pre nesplnenie záväzku žalovaným 1/, po podaní návrhu
na začatie exekúcie zo strany oprávneného žalovaného 2/, bolo doručené Upovedomenie o začatíexekúcie zriadením exekučného záložného práva na nehnuteľnosť zapísanú v katastri nehnuteľností zo
dňa 3.11.2017 vedenej súdnym exekútorom JUDr. Jánom Ondášom pod sp. zn. Ex 522/2017- 31 OJ
k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. XXXXX, byt č. XX H. D. L. XX N. C.. Povinnému bolo zaslané

Upovedomenie o začatí exekúcie predajom nehnuteľnosti listom z 3.11.2017 sp. zn. Ex 522/2017-
32 OJ. Dňa 27.11.2017 bol vydaný exekučný príkaz na zriadenie exekučného záložného práva na
nehnuteľnosť zapísanú v katastri nehnuteľností pod sp. zn. Ex 522/2017- 34 OJ. V rovnaký deň bol
vydaný exekučný príkaz na vykonanie exekúcie predajom nehnuteľnosti sp. zn. Ex 522/2017- 33 OJ.
Listom z 29.11.2017 bol povinný upovedomený o čase a mieste oceňovania nehnuteľnosti na 7.12.2017

o13:00hod.Kuzatvoreniuprávnychúkonovdošlopočastrvaniamanželstvažalobkynesožalovaným1/,
ktorá na uvedené právne úkony nedala súhlas. Súd ďalej zistil, že manželstvo žalobkyne a žalovaného
1/ bolo rozvedené rozsudkom Okresného súdu Košice I sp. zn. 18P/23/2016 z 8.1.2018, právoplatným
23.2.2018. Konanie o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov je vedené pod sp. zn.
22C/5/2021 a doposiaľ nie je vo veci rozhodnuté. Nebolo sporné, že žalobkyňa a žalovaný 1/ si počas
trvania manželstva dňa 4.9.2010 kúpili byt č. 10 na Ďumbierskej č. 18 v Košiciach za kúpnu cenu 70.000

€, vklad kúpnej zmluvy do katastra nehnuteľností bol povolený rozhodnutím Okresného úradu Košice,
katastrálny odbor č. V-8182/10 z 13.10.2010 v.z. 2051/10. Z výpisu z účtu v O. O., Q. č. XXXXXXXXX/
XXXX za obdobie od 1.1.2005 do 31.12.2005 súd zistil, že dňa 16.3.2005 bola vložená suma 500 € a za
obdobie od 1.1.2006 do 31.12.2006 bola dňa 20.12.2006 bola vložená suma 7.800 €, dňa 20.4.2006
bol realizovaný vklad vo výške 5.800 € a dňa 11.7.2006 vo výške 5.000 €. Po odchode žalobkyne zo

spoločnej domácnosti v roku 2015, žalobkyňa vykonala jednotlivé výbery z účtu žalobcu, ku ktorému
mala dispozičné právo, celkovo vo výške 10.000 €, čo súd zistil z potvrdení o hotovostnom výbere zo
Slovenskej sporiteľne (dňa 16.9.2015 suma 3.000 €, dňa 49.11.2015 suma 5.000 €, dňa 4.12.2015 suma
2.000 €).

6. Na vec súd aplikoval ust. § 145, § 147, § 657 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“). Prednostne
súd riešil otázku naliehavého právneho záujmu žalobkyne na požadovanej žalobe, ktorú vyhodnotil tak,
žalobkyňa osvedčila naliehavý právny záujem na požadovanom určení, pretože neurčením neexistencie
práv a povinností z jednotlivých právnych úkonov by sa stalo jej právne postavenie neistým. Uviedol, že
na nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobkyne a žalovaného 1/ prebieha exekučné konanie, ktoré už bolo v

štádiu oceňovania nehnuteľnosti za účelom jej predaja a uspokojenia pohľadávky žalovaného 2/, teda
neplnenie zo zmluvy a jej dodatkov dosiahlo nepriaznivý vplyv na ich bezpodielové spoluvlastníctvo.
Za tejto situácie nemožno žalobkyni uprieť naliehavý právny záujem, lebo tento má priamy vplyv na jej
majetkové postavenie a neostávalo jej iné, než sa domáhať svojho práva podaním žaloby.

7. Ďalej riešil otázku, či na platnosť právnych úkonov, ktoré žalobkyňa namietala, bol potrebný jej súhlas,
resp. či v danom prípade ide o správu spoločných vecí. Vychádzajúc z ustálenej súdnej praxe dospel k
záveru, že v prípade zmluvy o pôžičke uzatvorenej len jedným z manželov nejde o správu spoločných
vecí, a preto na platnosť právnych úkonov nebol potrebný súhlas žalobkyne. Odkázal na konštantnú
judikatúru (napr. aktuálne rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/263/2019 z 23.9.2020, sp.

zn. 5Cdo 148/2017 z 23.4.2020), v zmysle ktorej ustanovenie § 145 OZ sa vzťahuje na právne úkony
týkajúce sa spoločných vecí, t.j. vecí, ktoré už sú súčasťou bezpodielového spoluvlastníctva. Právna
možnosť uzavierať zmluvy len jedným z manželov nie je existenciou bezpodielového spoluvlastníctva
nijako obmedzená. Tieto úkony sa priamo netýkajú už nadobudnutého majetku v BSM. Uzavretím
takýchto zmlúv len jedným z manželov teda nevzniká spoločný záväzok manželov, ale iba individuálny

záväzok toho manžela, ktorý zmluvu sám uzatvoril. V širšom kontexte existencie spoločného majetku
manželov sa však takáto pôžička, či úver dotýka spoločného majetku manželov, nakoľko podľa § 147
OZ platí, že pohľadávka veriteľa len jedného z manželov, ktorá vznikla za trvania manželstva, môže
byť pri výkone rozhodnutia uspokojená i z majetku patriaceho do bezpodielového spoluvlastníctva
manželov. Nepriaznivé dopady vyplývajúce z tohto ustanovenia pre toho manžela, voči ktorému veriteľ

nemá pohľadávku, sú dôsledkom existencie bezpodielového spoluvlastníctva, s ktorým je spätá nutnosť
vzájomného zdieľania majetkového osudu manželov do doby, pokiaľ ich bezpodielové spoluvlastníctvo
trvá. Opačný výklad by neodôvodnene znížil princíp ochrany tretích osôb (veriteľov) a dlžníkov by priamo
viedolktomu,akosavyhnúťplneniuzáväzkov.Vzhľadomnakonštrukciu,vznikarozsahbezpodielového
spoluvlastníctva manželov možno eliminovanie týchto nepriaznivých dopadov riešiť len zmenou rozsahu

bezpodielového spoluvlastníctva alebo jeho zánikom. Súdna prax dospela k záveru, že za právne
úkony týkajúce sa spoločných vecí sa nepovažujú napríklad zmluva o pôžičke uzavretá len s jedným
manželom (rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 21.12.1973 sp. zn. 3 CZ 57/73, publikovaný v Zborníku
stanovísk, správ a rozhodnutí súdov a súdnych rozhodnutí najvyšších súdov ČSSR, ČSR a SSR,vydanom Najvyšším súdom ČSSR, Praha 1986), ručiteľský záväzok jedného z manželov (R61/1973)
alebo zmluva o výpožičke uzavretá len jedným z manželov (R71/1994), vypožičanie auta len jedným z
manželov (R 71/1994), prevzatie ručenia (R 1/1998), ani pristúpenie k záväzku tretej osoby a ani súhlas

s vykonateľnosťou notárskej zápisnice (4 Cdo 234/2010).

8. Za udržateľný súd považoval iba taký výklad ust. § 145 OZ, podľa ktorého zmluva o pôžičke a ďalšie
právneúkonyuvedenévžalobeuzavretélenjednýmzmanželov,sabezprostrednenedotýkajúpredmetu
bezpodielového spoluvlastníctva manželov, nie sú preto právnymi úkonmi týkajúcimi sa spoločných vecí,

a aplikácia citovaného ustanovenia, resp. ochrana ním poskytovaná (možnosť dovolať sa relatívnej
neplatnosti), je v tomto prípade vylúčená. Aj v prípade, ak by sa žalobkyňa úspešne dovolala relatívnej
neplatnosti právnych úkonov, povinnosť vrátiť požičané peniaze by vyslovením relatívnej neplatnosti
nezanikla.Pôžičkabysa„zmenila“nabezdôvodnéobohatenie,ktoréjepovinnýdlžníkvrátiťveriteľoviav
prípade, ak na to nemá dostatočný oddelený majetok, veriteľ sa môže domáhať uspokojenia aj z majetku
spoločného (§ 147 OZ). Súd konštatoval, že na predmetný právny vzťah nie je možné aplikovať § 145

ods. 1 OZ. V súvislosti s tým nie je možné použiť ani ust. § 40a OZ a ustanovenia o premlčaní nároku.

9. Žalobkyňa podanou žalobou namietala tiež, že napadnuté právne úkony sú neplatné pre rozpor s
dobrými mravmi, keď zo strany žalovaného 1/ malo ísť o pomstu pre podanie návrhu žalobkyňou na
rozvod. Mali mu v tom pomôcť osoby, ktoré pozná. Namietala, že tvrdenia žalovaných o tom, že k

pôžičke došlo, sú len účelové a vykonštruované, žalovaní pôžičku len simulovali, t.j. právne úkony sú
neplatné pre nedostatok vôle. V rozhodnom období jún 2010 až december 2011 disponovali žalobkyňa a
žalovaný 1/ peňažnými prostriedkami, z ktorých realizovali kúpu bytu v cene 68.000 €. Neboli v situácii,
že by bola nutná pôžička, a už vôbec nie v takej výške. Súd konštatoval, že platná právna úprava
pripúšťa, aby ktorýkoľvek z manželov bol oprávnený vo sfére mimo spoločných vecí prevziať na seba

samostatné záväzky, t. j. zaväzovať sa v rámci občianskoprávnych alebo obchodnoprávnych vzťahov,
a to bez toho, aby takéto právne úkony bolo možné považovať za relatívne neplatné a tiež pre prípad
nedobrovoľného splnenia samostatného záväzku jedného z manželov možnosť uspokojenia i z majetku
patriaceho do BSM, ku ktorému má druhý manžel ideálny podiel, a to v závislosti od skutočnosti, či
výlučný majetok dlžníka bude postačujúci pre uspokojenie veriteľa. Nemožno preto len z dôvodu, že

manžel bez súhlasu manželky uzavrel zmluvu o pôžičke a nadväzujúce právne úkony, vyhlásiť tieto
právne úkony za absolútne neplatné. Citoval z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo 27/2017
z 27.5.2020, podľa ktorého „Ak právna úprava vo svojej podstate je neznesiteľná, nemožno sa od nej
odkláňať len preto, že v istej oblasti vyvoláva nespravodlivosť. Úprava bezpodielového spoluvlastníctva
manželov obsiahnutá v § 143 a nasl. OZ z hľadiska účelu zákona nesmeruje k ochrane spoločného

majetku pred sekundárnymi dopadmi úkonov jedného z manželov. Inak by zákonodarca nemohol v §
147 ods. 1 OZ zakotviť možnosť, aby sa pohľadávka veriteľa len jedného z manželov, mohla pri výkone
rozhodnutia uspokojiť z majetku patriaceho do bezpodielového spoluvlastníctva manželov; ak by snaha
o ochranu spoločného majetku napr. aj z dôvodu extrémnej nespravodlivosti existovala, § 147 ods. 1 by
ju znegoval. Inak povedané ustanovenie § 147 OZ priamo pamätá aj na pohľadávky len proti jednému

z manželov a pre tento prípad pripúšťa ich uspokojenie aj zo spoločného majetku“.

10.Ktvrdeniužalobkyne,žežalovaný1/konalvrozporesdobrýmimravmi,pričompoukazovalanato,že
žalovaný 1/ predal rodinný dom, ktorý mu bol darovaný rodičmi, svojmu bratovi, pričom nevedel uviesť,
akú cenu zaň utŕžil, súd uviedol, že rodinný dom nepatril do BSM, pretože bol darovaný žalovanému 1/

jeho rodičmi. Žalovaný 1/ tvrdil, že na základe dohody so svojou matkou, tento rodinný dom previedol na
brata, pričom z toho nemal žiadne peniaze. Súd uviedol, že skutočnosť, že v súčasnosti vlastní rodinný
dom dcéra žalobkyne a žalovaného 1/ nesvedčí o nepoctivom konaní žalovaného 1/, keďže tento dom
predal jeho brat, a uvedené bolo v prospech dcéry žalobkyne a žalovaného 1/. Žalobkyňa bola tou,
ktorá opustila spoločnú domácnosť a svoje deti z dôvodu mimomanželského vzťahu a podala žiadosť

o rozvod, následne vybrala sumu 10.000 € z účtu. Podľa názoru súdu v konaní žalovaných 1/ a 2/ pri
uzatváraní Zmluvy o pôžičke a ďalších právnych úkonov nedošlo k rozporu s dobrými mravmi.

11. Následne sa súd zaoberal tým, či bola vôbec uzatvorená zmluva o pôžičke a jednotlivé dodatky
k nej a či došlo ku skutočnému prevzatiu finančných prostriedkov, pričom na základe vykonaného

dokazovania uzavrel, že Zmluva o pôžičke bola uzatvorená a k prevzatiu finančných prostriedkov reálne
došlo. Vyšiel pritom zo zhodných výpovedí samotných účastníkov zmluvy žalovaného 1/ ako dlžníka
a žalovaného 2/ ako veriteľa ako aj z listinných dôkazov (Zmluvy o pôžičke zo dňa 25.6.2010, Dodatku
č. 1 zo dňa 25.6.2010, Dodatku č. 2 zo dňa 3.9.2010, Dodatku č. 3 zo dňa 25.6.2010 a Dodatku č.4 zo dňa 9.12.2011). Prevzatie finančných prostriedkov mal za preukázané z potvrdení podpísaných
vlastnoručným podpisom oboch žalovaných, ktoré korešpondovali s podpísanými dodatkami, ako aj
z okolností, ktoré vyplynuli najmä z výpovede žalovaného 1/, ktoré reprodukoval. Uviedol, že celkový

opis skutočností a okolností, ktoré predchádzali a viedli k uzatvoreniu zmluvy o pôžičke medzi
žalovanými, ktoré sa týkali pôžičky od kňaza O. P., boli logické a v časovej súvislosti. Žalovaný 1/
vypovedal,žeodišielzaprácoudoÍrskavroku2005,zozačiatkunemalprácu,pretosipeniazepožičiaval
od známych, čím si vytvoril dlh vo výške 5.000 - 6.000 €. Blízky priateľ O. P., rímskokatolícky kňaz,
ktorý poznal aj jeho brata kňaza A. B., mu pomohol tým, že mu požičal peniaze. Tieto najskôr použil na

zaplatenie dlhov, ktoré mu dovtedy vznikli. V roku 2005 mu mal poskytnúť sumu 25.000 €. Z požičaných
peňazí priniesol domov 2- krát hotovosť po 8.000 €, raz v lete a raz na Vianoce, čo žalobkyňa nepoprela.
Zároveň z týchto peňazí žil v Írsku. Zamestnal sa až v marci alebo v apríli r. 2006. Peňažné prostriedky,
ktoré zarobil, aj ktoré mal požičané od kňaza, vkladal na účet v O. O. (predložil výpisy z účtu za rok
2005 a rok 2006), aby rodina mala z čoho žiť, lebo bol jediným živiteľom rodiny, keďže žalobkyňa počas
manželstva nepracovala. Do roku 2010, t. j. za 5 rokov života žalovaného 1/ v Írsku si požičal od kňaza

sumu 50.000 € a do roku 2010 bol schopný poslať na účet peniaze vo výške 70.000 €. Z platu maliara
za roky 2006 až 2010 by inak nemohol posielať toľko peňazí, keďže jeho plat bol 2.500 € a náklady
predstavovali sumu 1.500 €. Pre chorobu ho kňaz O. P. v roku 2010 požiadal o vrátenie finančných
prostriedkov, zároveň povedal, že to nesúri, lebo vedel, že žalovaný 1/ chce kúpiť byt, tiež mu povedal,
či nemá niekoho, kto by mu požičal. Žalovaný 1/ sa cez svojho brata A. B. nakontaktoval na žalovaného

2/, ktorý mu postupne poskytoval bezúročné, preňho výhodné pôžičky. V roku 2010 mali síce žalobkyňa
a žalovaný 1/ na účte 70.000 €, tieto však použili v roku 2010 na kúpu bytu. Z prvých dvoch pôžičiek
žalovaný 1/ vrátil sumu 50.000 € O. P. do Írska, zvyšná suma 40.000 € pokrývala výdavky domácnosti,
rekonštrukciu bytu, čo žalobkyňa nepoprela a život žalovaného 1/ v Írsku. Financie mal žalovaný 1/
vrátiť žalovanému 2/ do 31.12.2016, avšak v tom čase už boli žalobkyňa a žalovaný 1/ v rozvodovom

konaní, keď žalobkyňa opustila v októbri 2015 spoločnú domácnosť a aj 2 maloleté deti. Z účtu postupne
vybrala sumu 10.000 €, keďže mala dispozičné právo k účtu. Žalovaný 1/ nemal ako pôžičku vrátiť,
preto požiadal žalovaného 2/ o predĺženie termínu splatnosti, ktorý splatnosť predĺžil do 15.2.2017 vo
forme notárskej zápisnice, v ktorej žalovaný 1/ uznal dlh. Žalovaný 1/ sa zamestnal až v polovici r.
2018, t. č. pôžičku nevracia, pretože jeho príjem je 550 € týždenne, avšak mesačné náklady na bývanie

má vo výške 1.000 €, z toho platí výživné aj na dcéru, platí jej aj vzdelanie. Súd nevzhliadol dôvod
alebo námietku žalobkyne, ktorá by uvedenému nezodpovedala. Žalobkyňa namietala, že kňaz O. P.
bol rehoľníkom, nemal finančné prostriedky, aby tieto požičiaval žalovanému 1/. Žalovaný 1/ sa bránil,
že kňaz pracoval ako psychológ v súkromnej nemocnici sv. Vincenta na plný úväzok 20 rokov, preto mal
k dispozícii finančné prostriedky a nebol odkázaný len na rehoľu.

12. Zo zhodných výpovedí žalovaných súd uzavrel, že došlo k prevzatiu finančných prostriedkov, že
zmluvy a dodatky pripravil žalovaný 2/ s tým, že mali byť uzatvárané za prítomnosti A. B.. Tohto
súd nevypočul, lebo jeho výsluch nebol znovu navrhnutý ako dôkaz a žalovaný 2/ potvrdil, že vedel
o okolnostiach týkajúcich sa pôžičky od kňaza O. P. pre žalovaného 1/ a aj o tom, prečo ju potreboval

urýchlene vrátiť.

13. Návrh na vykonanie dokazovania predložením výpisov z účtov, ktoré navrhla žalobkyňa, súd
zamietol, nakoľko v týchto výpisoch nebolo preukázané, že bola poskytnutá pôžička od žalovaného
2/ z dôvodu, že peniaze boli odovzdávané v hotovosti. Skutočnosť, že žalovaný 1/ mal k dispozícii

sumu 40.000 € nebola sporná, pretože to bolo uvedené okrem iného aj v konaní o výživnom sp. zn.
11P/78/2016 a tvrdil to aj žalovaný 1/ na pojednávaní. Tieto peniaze spotreboval žalovaný 1/ v Írsku
a peniaze posielal domov rodine, ktorú živil s tým, že rekonštruovali byt. Žalovaný 1/ uviedol tiež,
po odchode žalobkyne zo spoločnej domácnosti v roku 2015 prišiel o zamestnanie, keďže sa musel
starať o dve deti. Zostávajúce finančné prostriedky utratil v snahe vyrovnať sa s rozpadom manželstva

so žalobkyňou z dôvodu zlého psychického stavu. Žalovaný bol ten, kto vždy riešil všetky finančné
záležitosti v rodine.

14. Pokiaľ ide o výpisy, ktoré podľa žalobkyne mali preukazovať, že na účet v Írsku bol doručovaný
len plat, žalovaný 1/ tvrdil, že peniaze, ktoré mu požičal kňaz vkladal na účet v O. O. a nosil ich aj

domov v hotovosti a takisto z nich aj žil. Netvrdil, že na účet v Írsku posielal tie peniaze, resp. že by tam
uložil peniaze z pôžičky. Zároveň súd poukázal na sudcovskú koncentráciu konania, keď tieto výpisy
žalobkyňa mohla kedykoľvek predložiť a nie až pred záverečnými rečami na poslednom pojednávaní,
preto súd neprihliadol na tieto výpisy.15. Zistený skutkový stav súd vyhodnotil tak, že k poskytnutiu pôžičky reálne došlo. Zmluva o pôžičke
bola uzavretá len jedným manželom, netýka sa preto správy spoločných vecí v zmysle ust. § 145 ods.

1 Občianskeho zákonníka a súhlas žalobkyne nebol potrebný platnosť tohto právneho úkonu, ako aj
ďalších napadnutých právnych úkonov. Zároveň súd nezistil rozpor s dobrými mravmi, preto žalobu
zamietol.

16. O trovách konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 CSP a v konaní úspešnému žalovanému

1/ priznal plnú náhradu trov konania, vrátane predchádzajúceho odvolacieho konania. Žalovanému 2/
napriek tomu, že bol tiež úspešný v konaní, náhradu trov konania súd nepriznal, pretože mu žiadne
preukázateľne vynaložené trovy konania nevznikli.

17. Rozsudok napadla včas podaným odvolaním žalobkyňa z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1
písm. b/, e/, f/ a h/ CSP, t. j. súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala

jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, súd
prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zistenia a rozhodnutie súdu
prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhla, aby odvolací súd zmenil
rozsudok súdu prvej inštancie a žalobe vyhovel v celom rozsahu. Vyjadrila názor, že záver súdu prvej

inštancie v rozsudku nie je správny, lebo dôvod relatívnej neplatnosti predmetných právnych úkonov bol
a je daný. Vytkla súdu prvej inštancie, že odôvodnenie rozsudku uvedené v bode 60. je nepostačujúce,
vecne nesprávne, nekritické, nelogické a neberúce do úvahy všetky okolnosti prejednávanej veci
a z okolností uvedených v tomto bode nemožno dôjsť k záveru, že predmetné právne úkony nie sú
v rozpore s dobrými mravmi. Pokiaľ žalovaný 1/ previedol vlastnícke právo k domu v roku 2016, ktorým

moholzabezpečiťúdajnúpôžičkuanamiestotohovystavilexekúciijedinúnehnuteľnosť,ktorúžalobkyňa
a žalovaný 1/ vlastnili a kde vychovávali deti, pričom z predaja nemal finančné prostriedky na to, aby
aspoň čiastočne plnil svoj údajný dlh, takéto konanie podľa žalobkyne nie je konaním zadlženého
človeka, ktorý si je vedomý svojho dlhu a tento má v úmysle uhradiť. Uvedené vôbec neneguje existenciu
rozporu s dobrými mravmi na strane žalovaného 1/ ako uzavrel súd prvej inštancie, naopak dokazuje,

že ku pôžičke od žalovaného 2/ nedošlo. Rozpor s dobrými mravmi neneguje ani skutočnosť, že
v súčasnosti, od roku 2019, je vlastníčkou rodinného domu dcéra žalobkyne a žalovaného 1/ a v dome
má právo doživotného bývania žalovaný 1/ a jeho brat, syn žalovaného 1/ toto právo nemá. Skutočnosť,
že brat žalovaného 1/ sa rozhodol previesť vlastnícke právo na dcéru žalovaného 1/ neznamená, že
predmetné právne úkony neboli v rozpore s dobrými mravmi. Mala za to, že prevod vlastníckeho práva

k rodinnému domu sledoval jediný účel, a to, aby exekúcia bola vedená na jedinú nehnuteľnosť, ktorú
žalobkyňa a žalovaný 1/ vlastnili a to byt. Žalovaný 1/ má zabezpečené právo doživotného bývania
v rodinnom dome v Belej nad Cirochou, zatiaľ čo žalobkyňa takto zabezpečená nie je. Sumu 10.000
€, ktoré vybrala z účtu použila na investovanie do bytu a na potreby detí a chod domácnosti. Vytkla
súdu, že nebral do úvahy, čo uviedla vo vzťahu k rozvodu so žalovaným 1/, ktorý jej povedal, že nemá

morálne právo na byt a žiadal od nej, aby sa svojej časti zriekla. K bodu 61. odôvodnenia uviedla, že
tam uvedený názor súdu prvej inštancie nie je správny, pretože zmluva o pôžičke nie je konsenzuálnym
ale reálnym kontraktom, t. j. k jej uzavretiu dôjde len v prípade, že k odovzdaniu peňažných prostriedkov
skutočne došlo, ak tak nie je, zmluva nevznikla. Súd prvej inštancie mal dôsledne skúmať, či k reálnemu
prenechaniupeňažnýchprostriedkovskutočnedošlo,atonajmäzdôvodu,ževkonanínebolospoľahlivo

preukázané, kde, ako sa tieto peniaze prejavili v majetkovej sfére žalobkyne a žalovaného 1/ ako aj
z dôvodu, že v konaní nebolo preukázané, odkiaľ mal žalovaný 2/ peňažné prostriedky, či ich mal
k dispozícii a či ich reálne žalovanému 1/ prenechal. Žalovaný 2/ nepreukázal, že by disponoval čiastkou,
ktorú prenechal žalovanému 1/ a z dokazovania spoľahlivo nevyplynulo, že ku skutočnému odovzdaniu
peňažných prostriedkov došlo. Súd prvej inštancie založil svoj záver na zhodnom tvrdení žalovaných,

ktorých záujmy sú v tomto konaní súladné, a to zamietnutie žaloby a následné vedenie exekúcie na
byt žalobkyne a žalovaného 1/. Vytkla súdu, že preberá tvrdenia žalovaných bez toho, aby ich podrobil
kritike, ktorú by uviedol do odôvodnenia rozhodnutia a jej výpoveď bral za nič nepreukazujúcu a tiež,
že sa nepozastavil nad skutkovými okolnosťami zmluvy o pôžičke, a kedy malo dôjsť k odovzdaniu
peňažných prostriedkov (popísala to). Kauza údajnej pôžičky, ktorá je uvedená v písomnej zmluve

o pôžičke, je odlišná od toho, ako mal žalovaný 1/ skutočne peniaze použiť. Ak by bol súd pripustil
návrh na vykonanie dokazovania výpismi z účtu, ktoré žalobkyňa opakovane navrhovala, zistil by, že
v septembri 2010 mali žalobkyňa a žalovaný 1/ na bankovom účte 70.000 €, z ktorých ako investíciu
kúpili byt. Súd však uveril žalovanému 1/, že preniesol v lietadle do Írska sumu 50.000 € v hotovostiaby splatil svoj údajný dlh kňazovi. Žalobkyňa bola v ťažkej dôkaznej situácii, produkovala nepriame
dôkazy, z ktorých bolo možné vyvodiť, že tvrdenia žalovaných sa nezakladajú na pravde a žalovaný
1/ sleduje poškodenie žalobkyne. Pokiaľ ide o body 62., 63. a 65 odôvodnenia rozsudku žalobkyňa im

vytkla vecnú nesprávnosť (pôžička od O. P.), namietala, že súd nepodal žiadne vysvetlenie, z akého
dôvodu sa rozhodol plne stotožniť s nepreukázanými tvrdeniami žalovaného 1/, nepodal vysvetlenie,
z akého dôvodu nevzal do úvahy námietky žalobkyne, hoci dôvodne diskvalifikovali tvrdenia žalovaného
1/ a súd neuviedol, z akého dôvodu sa plne stotožnil s tvrdeniami žalovaného 1/, ktorý nijakým dôkazom
nepreukázal pravdivosť svojej výpovede a v odôvodnení chýba myšlienkový proces súdu, z akého

dôvodu sa rozhodol uveriť výpovedi žalovaného 1/. Nepreukázal, že si od O. P. požičal akúkoľvek sumu
peňazí. V čase odchodu do Írska v roku 2005 žalovaný 1/ už mal dohodnutú prácu, nezadlžoval sa
ako tvrdil. Súd nedôvodne nevykonal ňou navrhovaný dôkaz výpismi z účtov, z ktorých by vyplynulo, že
peňažné prostriedky prichádzali na bankový účet žalobkyne a žalovaného 1/ od jeho zamestnávateľov
v Írsku. Žalovaný 1/ si mal byť vedomý údajnej pôžičky od žalovaného 2/, na ktorú nerealizoval ani
jednu splátku, hoci v konaní bolo preukázané, že mal k dispozícii finančné prostriedky – v roku 2016

mal k dispozícii na účte 40.000 €, ktorými disponoval jedine žalovaný 1/, v roku 2016 kúpil dcére auto
v hodnote cca 7.700 €, zaplatil tri autoškoly. Ani jednu z týchto námietok súd prvej inštancie neskúmal.
Súd prvej inštancie nesplnil úlohu, ktorá mu bola uložená odvolacím súdom a v napadnutom rozhodnutí
tak absentuje dôsledné, logické a presvedčivé vysporiadanie sa so skutkovým stavom a právnymi
otázkami podstatnými pre rozhodnutie. V konaní nebol žalovanými produkovaný žiaden objektívny

dôkaz preukazujúci pravdivosť ich tvrdení. Takýmto spôsobom, t.j. písomnou zmluvou o pôžičke, ktorá
môže byť aj antidatovaná, s výhradne hotovostnými platbami, ktorých realizáciu nemožno objektívne
preukázať, možno niekoho spätne pripraviť o majetok. V tomto prípade sa jedná o účelové a tendenčné
správanie žalovaných 1/ a 2/, ktoré smeruje k poškodeniu žalobkyne.

18. Žalovaný 1/ vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedol, že sa stotožňuje s právnym názorom súdu
prvej inštancie, napádaný rozsudok je podľa neho vecne správny, dostatočne odôvodnený a žalobkyňa
neuviedla žiadne nové skutočnosti, ku ktorým by bolo potrebné osobitne sa vyjadriť. Uviedla len vlastné
právne posúdenie veci, s ktorým sa žalovaný 1/ nestotožňuje. Rozhodnutie sp. zn. 6Cdo/88/2011,
na ktoré poukazovala žalobkyňa počas konania, je rozhodnutím ojedinelým, netvoriacim ustálenú

rozhodovaciu prax. Pod pojem ustálenej súdnej praxe dovolacieho súdu v zmysle § 421 ods. 1 CSP
nemožno zahrnúť rozhodnutia ústavného súdu. Mal za to, že v konaní bolo preukázané, že zmluva
a pôžičke medzi ním a žalovaným 2/ bola skutočne uzavretá a že došlo k reálnemu odovzdaní peňazí,
vyplýva to z ich výpovedí a z podpísaných potvrdení o prevzatí peňazí. Žalobkyňa neprodukovala dôkaz,
ktorý by toto spochybňoval a žalobkyňa počas konania uzavretie zmluvy o pôžičke nespochybňovala,

domáhala sa len jej relatívnej neplatnosti z dôvodu absencie jej súhlasu a absolútnej neplatnosti pre
rozpor s dobrými mravmi. Uviedol, že v konaní sa žalobkyňa spočiatku bránila, či vôbec došlo k prevzatiu
pôžičky od žalovaného 2/, lebo podľa jej názoru nebolo potrebné, aby si žalovaný 1/ požičiaval peniaze.
Za tým účelom žalovaný 1/ navrhol vypočutie svojho brata A. B., ktorý mal byť prítomný pri prevzatí
peňazí, avšak v priebehu konania žalobkyňa upustila od tohto procesného útoku, preto súd nevykonal

dokazovanie výsluchom svedka a tento návrh na pojednávaní zamietol. Rovnako súd považoval za
nadbytočné vykonávať dokazovanie výpisom z účtu za účelom preukázania, že na účte bol dostatok
finančných prostriedkov, keď obaja žalovaní tvrdili, že k prevzatiu pôžičky došlo. Mal za to, že v konaní
neboli preukázané žiadne dôvody relatívnej a ani absolútnej neplatnosti právnych úkonov namietaných
žalobkyňou, preto žiadal, aby odvolací súd rozsudok ako vecne správny potvrdil a priznal mu trovy

konania.

19. V doplnení vyjadrenia na argumentáciu žalobkyne týkajúcu sa skutkových okolností veci uviedol,
že predať dom bratovi žalovaného 1/ bola vôľa ich už nebohej matky, ktorá na tom trvala, hneď ako
sa dozvedela o rozvode so žalobkyňou. Tvrdenie žalobkyne, že jej povedal, že nemá morálne právo

na byt, je jej výmyslom. K sume 10.000 € uviedol, že túto sumu žalobkyňa vybrala pred odchodom zo
spoločnej domácnosti pre svoje potreby. Nebolo to pre potreby detí a domácnosti ako tvrdí, nakoľko
na tento účel nechal žalovaný 1/ doma hotovosť. Uviedol, že žalobkyňa v tom období disponovala aj
ďalšími finančnými prostriedkami vo výške 10.000 €, čo uviedla v konaní 11P/78/2015, tieto peniaze
vybrala z účtu po odchode zo spoločnej domácnosti. Mal za to, že výpisy z jeho účtu vedeného v O.

O. Q. potvrdzujú, že si požičal od O. P. sumu 50.000 €, ktorú prinášal domov v hotovosti, hlavne v roku
2005, keď celý rok nepracoval. Z tejto hotovosti žila jeho rodina na Slovensku, teda aj žalobkyňa. Výpisy
preukazujú vklady žalovaného 1/ ale žiaden výber. Viac menej z tejto hotovosti žil aj on sám v Írsku. Keď
sa mu podarilo zamestnať v Írsku, bol schopný našetriť 70.000 €. Z jeho platu robotníka, popri všetkýchvýdavkoch pre rodinu na Slovensko a po výdavkoch spojených s jeho pobytom v Írsku, by to nebolo
možnébezpôžičkyodO.P..DruhoupôžičkouodJ.C.prekrylpôžičkuodO.P.,atakmohlisožalobkyňou
kúpiť byt, na kúpe ktorého trvala výlučne žalobkyňa. Ak by nezobral uvedenú pôžičku, tak by sa byt kúpiť

nemohol, lebo peniaze, ktoré poslal domov, by musel vrátiť O. P.. S ďalšou pôžičkou vo výške 40.000 €
žalovaný 1/ súhlasil, lebo nepracoval, nevedel kedy si robotu pre recesiu v Írsku nájde a ako jediný živiteľ
rodiny vedel, že potrebuje zabezpečiť finančné prostriedky pre rodinu aj pre seba. Z týchto požičaných
peňazí sa prerábal a zariadil spoločný byt. Mal za nelogické a špekulatívne tvrdenie žalobkyne, že aj
ona sa finančne podieľala na prerábaní bytu, keď počas takmer celého spolužitia nepracovala a toto

tvrdenie uvádza prvýkrát v spore.

20. Žalobkyňa reagovala vyjadrením, v ktorom uviedla, že má za to, že žalovaný 2/ ako
veriteľ hodnoverne nepreukázal, že k reálnemu odovzdaniu finančných prostriedkov došlo. Nebolo
dôveryhodne preukázané, odkiaľ mal finančné prostriedky, ani že finančné prostriedky, ktoré po častiach
prichádzali na účet žalobkyne a žalovaného 1/ skutočne pochádzali z pôžičky od žalovaného 2/.

Zopakovala, že zmluva o pôžičke je reálny kontrakt, teda preukázateľne musí dôjsť k odovzdaniu peňazí,
že žalovaný 1/ jej povedal, že nemá morálne právo na byt. Sumu 10.000 € vybrala z účtu z dôvodu, že
v domácnosti nebola žiadna hotovosť, použila ju na chod domácnosti, potreby jej členov a investovanie
do bytu. Ďalších 10.000 € mala darovaných od rodičov. V roku 2005 nedošlo z bankového účtu k žiadnym
výberom, lebo žalobkyňa mala peniaze zo stavebného sporenia, ktoré spoločne so žalovaným 1/ zrušili.

Zopakovala, že žalovaný 1/ nepreukázal pôžičku od O. P., ani že tieto peniaze vrátil. Pokiaľ žalovaný
1/ tvrdil, že on bol živiteľom rodiny, ona zase sa starala o výživu a výchovu detí a zabezpečovala chod
domácnosti, jednalo sa o dohodu medzi nimi. Navrhla vykonať dokazovanie výpismi z účtov, ktoré mali
žalobkyňa a žalovaný 1/ založené v O. O. Q. Q. R. G. Q., nakoľko nimi sa preukáže, že ku pôžičke
nedošlo a preukáže sa, odkiaľ pochádzali peňažné prostriedky na týchto účtoch.

21. Žalovaný 1/ v písomnom vyjadrení zopakoval skutočnosti uvedené vo svojom predchádzajúcom
vyjadrení. Uviedol, že počas obdobia, keď pracoval v Írsku, nechal doma hotovosť na zabezpečenie
potrieb rodiny, v období, keď nepracoval, finančné prostriedky čerpal z pôžičky od O. P., teda rodina
nežila z finančných prostriedkov zo stavebného sporenia. Spoločný byt sa nekupoval ako investícia ale

žalobkyňa sa chcela presťahovať z Belej nad Cirochou. Tvrdil, že nemal vedomosť o sume 10.000 €,
ktorú mali žalobkyni darovať jej rodičia. Pred odchodom zo spoločnej domácnosti žalobkyňa zobrala
sumu 10.000 € výlučne len pre seba.

22.KrajskýsúdvKošiciachakosúdodvolací(§34CSP)prejednalodvolaniežalobkyneakopodanévčas

(§ 362 CSP), oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie
prípustné (§§ 355 až 358 CSP), bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 a contrario
CSP, v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP, z hľadiska odvolaním uplatnených odvolacích dôvodov,
s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle ust. § 380 ods. 2
CSP a dospel k záveru, že odvolanie je nedôvodné. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde

v Košiciach dňa 21.11.2024 hod. o 10.15 hod. v pojednávacej miestnosti č. dverí 210, 2. poschodie,
pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené na úradnej tabuli Krajského súdu
v Košiciach v zmysle ustanovenia § 219 ods. 1, 3 CSP, § 378 ods. 1 CSP a § 385 ods. 1 CSP a contrario.

23. Žalobkyňa namietala odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b/, e/, f/ a h/ CSP.

24. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP je naplnený, ak súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces. Vo všeobecnosti ide o taký postup súdu, ktorým sa strane
sporu znemožní realizácia jej procesných práv, priznaných jej v súdnom konaní za účelom ochrany jej

práv a právom chránených záujmov. Medzi tieto procesné práva patria v zmysle judikatúry najvyššieho
súdu napr. právo vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom, právo nazerať do spisu
a robiť si z neho výpisky, právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom,
právo byť predvolaný na súdne pojednávanie, právo strany konať pred súdom vo svojom materinskom
jazyku, alebo v jazyku, ktorému rozumie, právo na to, aby bol strane rozsudok doručený do vlastných

rúk. O naplnenie tohto odvolacieho dôvodu ide vždy aj vtedy, ak je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné
pre nedostatok dôvodov alebo nezrozumiteľnosť, čo má za následok jeho nepresvedčivosť, t.j. keď
súd nedostatočne odôvodní svoje rozhodnutie (dôvody rozhodnutia nespĺňajú požiadavky kladené
ustanovením § 220 ods. 2, 3 CSP). Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základnéhopráva na súdnu ochranu a inú právnu ochranu vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a
zrozumiteľným spôsobom vysporiadal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú
pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (nález Ústavného súdu SR sp. zn. I.

ÚS 236/2006, II. ÚS 383/2006). Odôvodnenie má obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie má
byť zrozumiteľné. Súd je povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným
pravidlám logického, jasného vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické
hľadiská. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia musí teda vychádzať zo zisteného skutkového stavu,
pričom povinnosťou súdu je zistený skutkový stav podradiť pod príslušnú právnu normu a v odôvodnení

rozsudku vysvetliť, z akých dôvodov zistený právny vzťah (skutkový stav veci) podradil pod dané
zákonnéustanovenie,akototoustanovenieinterpretovalaaplikovalnaprávnyvzťah,ktorýjepredmetom
konania. Naopak medzi tieto práva nepatrí právo strany sporu na to, aby súd akceptoval jej procesné
návrhy, aby súd rozhodol v súlade s predstavami strany sporu, alebo aby súd odôvodnil svoje
rozhodnutie podľa predstáv strany sporu. Pri tomto odvolacom dôvode musí intenzita zásahu do
procesných práv strany sporu v dôsledku nesprávneho procesného postupu súdu dosahovať mieru

porušenia práva na spravodlivý proces.

25. Naplnenie odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. e/ CSP predpokladá, že strana
navrhla dôkaz, ktorý bol spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť pre rozhodnutie vo veci
samej a súd ho nevykonal. Je potrebné uviesť, že súd nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy

stranami sporu. Nevykoná najmä dôkazy na preukázanie skutočností, ktoré z hľadiska hmotného práva
nie sú významné a dôkazy nadbytočné, t.j. ku skutkovým okolnostiam, ktoré už boli preukázané iným
spôsobom alebo sú založené na zhodnom tvrdení strán. Tento odvolací dôvod súvisí s vyhodnotením
potenciálnej relevancie navrhovaného dôkazu, ako aj prípustnosti jeho vykonania. Neúplné zistenie
skutkového stavu je odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení

bola okolnosť, že súd prvej inštancie nevykonal stranou navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať právne
významnú skutočnosť, avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal dôkazy stranami navrhnuté, nemôže
byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom.

26. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť

o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke, a
ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú
vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 ods. 1 CSP a to vzhľadom
na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov účastníkov
nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli

vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové
zistenia, ktoré súd prvého stupňa založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde
je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov,
alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne
vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom

vyplývajúcim z ustanovení § 191 a nasl. CSP.

27.Kodvolaciemudôvodupodľa§365ods.1písm.h/CSPodvolacísúduvádza,žeprávnymposúdením
je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu
normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na

správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než
ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný
prípad.

28. Odvolací súd po preskúmaní rozsudku, konania jemu predchádzajúceho, ako aj celého obsahu

spisového materiálu v rozsahu odvolacích námietok (§ 379 ods. 1, § 380 ods. 1, 2 CSP) dospel k záveru,
že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe
vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, vec správne právne posúdil a uplatnené
odvolacie dôvody v prejednávanej veci nie sú preukázané.

29. Odvolací súd nezistil pochybenia v procesnom postupe súdu prvej inštancie porušujúce procesné
práva strán alebo právo na spravodlivý proces, príp. odnímajúce stranám sporu možnosť konať pred
súdom v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie.30. Súd prvej inštancie uviedol právne dôvody, pre ktoré žalobe nevyhovel, závery, ktoré prijal vysvetlil,
uviedol dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil ako po stránke skutkovej
tak aj po stránke právnej.

31. Odvolateľka neuviedla žiadne také vecné a právne relevantné dôvody, ktoré by pre ňu ako žalobkyňu
privodili iné rozhodnutie. Námietky uvedené v odvolaní nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť
napadnutého rozsudku z hľadiska zistených skutočností (skutkového stavu) a právneho posúdenia
veci. Odvolacie námietky boli už predmetom dokazovania pred súdom prvej inštancie, ktorý sa s nimi

vysporiadal pri rozhodovaní v danej veci.

32. Žalobkyňa v odvolaní spochybňuje a vytýka spôsob vyhodnotenia dôkazov súdom prvej inštancie.
Podrobne namieta závery vyplývajúce z jednotlivých bodov odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie
a spochybňuje vierohodnosť žalovaných, naznačuje vlastné hodnotenie vykonaného dokazovania na
ktorom založila svoj názor na právne posúdenie sporu smerujúce k jej úspechu v spore a tvrdí, že

k porušeniu práva na spravodlivý proces došlo nesprávnym vyhodnotením dokazovania, nesprávnym
zistením skutkového stavu a tým, že súd prvej inštancie nevzal do úvahy ňou namietané skutočnosti.
Treba si však uvedomiť, že sporové konanie je konaním, v ktorom vždy proti sebe stoja dve strany,
ktorých tvrdenia a záujmy sú v zásade protichodné, úloha súdu je práve v tom, aby na základe
vykonaného dokazovania dospel k záveru o (ne)preukázanosti tvrdení tej ktorej strany a prijal právne

závery tomu zodpovedajúce. Je teda zrejmé, že jedna strana v spore musí byť vždy tou neúspešnou.
Podstata odvolania a jeho dôvodov nemôže byť založená na samotnej skutočnosti neúspechu v konaní
a na argumentácii, že súdy mali považovať tvrdenia neúspešnej strany za pravdivé a relevantné.
33. Podľa názoru odvolacieho súdu námietky žalobkyne sú len polemikou so spôsobom vyhodnotenia
vykonaných dôkazov súdom prvej inštancie. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 204/2009 zo 14.9.2011, podľa ktorého ...„Dôkazy
hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej; pritom
starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (§
132 O.s.p.). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z
hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je

obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-
ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. Rozhodnutie súdu, ktorého
podkladom sú dôkazy nesprávne vyhodnotené, môže byť prípadne z tohto dôvodu vecne nesprávne,
avšak táto skutočnosť sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. Do obsahu
základného práva podľa čl. 46 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať
sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97). V prípade nesprávnosti hodnotenia dôkazov
nejde o dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť dovolania podľa § 237 O.s.p. (viď R 42/1993). O tom, ktoré
z označených dôkazov vykoná, rozhodne súd, ktorý nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie

dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie
dokazovania a rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu
a nie účastníkov konania (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. 5. 2009 sp.
zn. 3Co5/2009, 3Cdo 80/2009).
34. Hodnotením dôkazov z hľadiska ich pravdivosti potom súd dochádza k záveru, ktoré skutočnosti,

o ktorých dôkazy (pre rozhodnutie významné a zákonné) podávajú správu, je možné považovať za
pravdivé (dokázané) a ktoré nie. Pre hodnotenie dôkazov z hľadiska ich pravdivosti (vierohodnosti)
zákon nepredpisuje formálny postup a ani neurčuje váhu jednotlivých dôkazov tým, že by niektorým
dôkazompriznávalvyššiupravdivostnúhodnotualebonaopak,určitýmdôkaznýmprostriedkomdôkaznú
silu úplne alebo sčasti odopieral. Prisudzovanie hodnoty pravdivosti jednotlivým dôkazom sa deje ich

zhodnotením jednotlivo aj v ich vzájomnej súvislosti. Myšlienkové závery o pravdivosti či nepravdivosti
dôkazov, ku ktorým súd dospel, preto nepredstavujú akt ľubovôle súdu, a nie sú ani vecou púheho
osobného dojmu či všeobecnej úvahy. Vnútorné presvedčenie o ne/pravdivosti (ne/vieryhodnosti)
účastníckej alebo svedeckej výpovede je výsledkom logického myšlienkového postupu, vychádzajúceho
z posúdenia objektívnych skutočností vonkajšieho sveta (skutkových okolností), zistených v konkrétne

prejednávanej veci, ako napríklad z rozporov vo výpovedi strany, svedka, ako aj z rozporov medzi
výpoveďou strany, svedka (jej obsahom) a inými vykonanými dôkazmi, zo spôsobu jeho výpovede, z
jeho osobného (nie však z všeobecne postulovaného) vzťahu k veci alebo k osobám zúčastneným na
konaní a pod.35. V prejednávanej veci súd prvej inštancie vyhodnotil výsledky vykonaného dokazovania v neprospech
žalobkyne. Aj keď v odvolaní žalobkyňa rozporuje takéto vyhodnotenie dokazovania, podľa názoru

odvolacieho súdu v posudzovanej veci súd prvej inštancie pre svoje skutkové zistenia vzal do úvahy
iba skutočnosti, ktoré vyplynuli z vykonaných dôkazov a v jeho hodnotení dôkazov a poznatkov nie je
logický rozpor, jeho úvaha nebola svojvoľná či neprimeraná, ale mala racionálny podklad vychádzajúci
z predmetu sporu.

36. Žalobkyňa tvrdila, že právne úkony uzavreté medzi žalovanými sú absolútne neplatné pre rozpor
s dobrými mravmi.

37. Pojem „dobré mravy“ Občiansky zákonník nedefinuje, zrejme aj preto, že podliehajú spoločenskému
vývoju, ale tiež preto, že vo všetkých jednotlivostiach by bolo ťažké ich vystihnúť.

38. Dobré mravy možno stotožniť so všeobecne spoločensky uznávanými zásadami konania v právnom
styku (poctivosť, nezneužívanie výkonu práv, nešikanózny spôsob výkonu práva, rešpektovanie rovnosti
účastníkov občianskoprávnych vzťahov). Vo svojom rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 137/2003 (publikovanom
v časopise Zo súdnej praxe č. 62/2004) Najvyšší súd Slovenskej republiky už uviedol, že za právny úkon
priečiaci sa dobrým mravom v zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka treba považovať úkon, ktorý

je všeobecne neakceptovateľný z hľadiska v spoločnosti prevládajúcich mravných zásad a princípov
vzájomných vzťahov medzi ľuďmi. Súlad právneho úkonu s dobrými mravmi treba posudzovať vždy
komplexne so zreteľom na konkrétnu situáciu na oboch stranách sporu (nielen osoby vykonávajúcej
určité právo, ale aj osoby týmto úkonom dotknutej), s prihliadnutím na všetky rozhodujúce okolnosti
a nezávisle od vedomia a vôle (zavinenia) toho, kto právo alebo povinnosť vykonáva. Ustanovenie §

3 ods. 1 Občianskeho zákonníka nemá vlastnú priamu normotvornú platnosť - upravuje iba spôsob
aplikácie a interpretácie ustanovení, ktoré priamo upravujú právne vzťahy, a to na základe všeobecných
pravidielmorálnych,elementárnejslušnostiatolerancieamorálnehocharakterukonajúcich(rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 49/1996, publikované v časopise Zo súdnej praxe
č. 38/1997).

39. V súvislosti s odvolacou argumentáciou žalobkyne je potrebné poukázať na závery vyslovené v
uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/27/2017 z 27.5.2020, z odôvodnenia ktorého vyplýva:
„Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom
odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. Podľa § 145 ods. 1, 2 Občianskeho

zákonníka bežné veci týkajúce sa spoločných vecí môže vybavovať každý z manželov. V ostatných
veciach je potrebný súhlas oboch manželov; inak je právny úkon neplatný. Z právnych úkonov
týkajúcich sa spoločných vecí sú oprávnení a povinní obaja manželia spoločne a nerozdielne. Citované
ustanovenie Občianskeho zákonníka upravuje právny vzťah bezpodielových spoluvlastníkov k tretím
osobám, pokiaľ ide o spoločné veci. Podľa tohto ustanovenia môže bežné veci týkajúce sa spoločnej

veci vybavovať každý z manželov. V ostatných veciach je potrebný súhlas oboch manželov, inak je
právny úkon v zmysle ustanovenia § 40a neplatný, avšak za predpokladu, že druhý z manželov sa tejto
neplatnosti dovolá. Z právnych úkonov týkajúcich sa spoločných vecí sú voči tretím osobám oprávnení
a povinní obaja manželia solidárne. Pojem „bežná vec“ nie je v Občianskom zákonníku definovaný
a zákon neuvádza ani hľadiská rozhodujúce pre jeho odlíšenie od pojmu „ostatná vec“. Preto pri ich

posudzovaní treba vychádzať z okolností konkrétneho prípadu, s prihliadnutím na povahu a hodnotu
veci, na účel, na ktorý obvykle slúži, na zamýšľanú dispozíciu ňou a pod. Súdna prax je dlhodobo
ustálená v názore, podľa ktorého vybavovanie spoločných vecí manželov zahŕňa tak správu, ako aj
dispozíciu s majetkom, napr. dispozíciu s úsporami (R 46/1966, R 104/1967). Tento záver bol potvrdený
vysvetľujúcim rozborom Najvyššieho súdu ČSR (R 42/1972) a zosumarizovaný Najvyšším súdom SSR

(R 61/1973), ktorý jasne zadefinoval, že vybavovanie vecí týkajúcich sa spoločných vecí zahŕňa tak
dispozíciu spoločnými vecami, ako aj ich správu. Táto argumentácia viedla súdy k tomu, že ručiteľský
záväzok len jedného z manželov nepovažovali za vybavovanie veci týkajúcich sa spoločných vecí,
a teda, že k ručiteľskému záväzku jedného z manželov nie je potrebný súhlas druhého manžela.
Prevzatím ručiteľského záväzku jedným z manželov nevzniká spoločný ručiteľský záväzok obidvoch

manželov. Vychádzalo sa zo záveru, že prevzatie ručiteľského záväzku jedným z manželov nie je
právnym úkonom, ktorý by bolo možno charakterizovať ako dispozíciu so spoločnou vecou alebo
vykonávanie správy spoločný ch vecí oboch manželov, ale ide o úkon spadajúci do výlučnej dispozičnej
sféry každého z manželov osobitne. Týmto úkonom sa totiž nezakladajú druhému manželovi žiadnepráva ani povinnosti. Na tento judikát nadviazala súdna prax následne tak, že zmluvu o pôžičke
uzavretú len jedným z manželov (3 Cz 57/73) alebo uznanie dlhu len jedným z manželov (3 Cz 27/86)
nepovažovala za vybavovanie vecí týkajúcich sa spoločných vecí, keďže nejde ani o dispozíciu, ani

o správu spoločných vecí. Súhlas druhého z manželov tak nebol potrebný. Najvyšší súd Slovenskej
republiky aj v neskoršej rozhodovacej činnosti dospel k záveru, že medzi vybavovanie vecí týkajúcich
sa spoločných vecí nepatrí ani vypožičanie auta len jedným z manželov (R 71/1994), ani prevzatie
ručenia (R 1/1998), ani pristúpenie k záväzku tretej osoby a ani súhlas s vykonateľnosťou notárskej
zápisnice (4Cdo/123/2008, 4Cdo/234/2010). Právna teória je rovnako vzácne jednotná (už niekoľko

desaťročí) v tom, že § 145 Obč. zákonníka sa vzťahuje len na právne úkony týkajúce sa spoločných
vecí, t. j. vecí, ktoré už sú súčasťou bezpodielového spoluvlastníctva. Právna možnosť uzavierať zmluvy
len jedným z manželov nebola existenciou bezpodielového spoluvlastníctva nijako obmedzená. Druhý z
manželov je pritom - v zmysle § 147 Obč. zákonníka - povinný strpieť uspokojenie veriteľovej pohľadávky
aj z bezpodielového spoluvlastníctva. Opačný výklad by neodôvodnene znížil princíp ochrany tretích
osôb (veriteľov) a dlžníkov by priamo viedol k tomu, ako sa vyhnúť plneniu záväzkov. Opačný

názor na posudzovanú otázku zaujal Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí z 10. augusta
2011 sp. zn. 6Cdo/88/2011. V označenom rozhodnutí išlo o situáciu, keď bolo predmetom konania
určenie neplatnosti dohody o pristúpení k peňažnému záväzku iného dlžníka a tiež určenie neplatnosti
vyhlásenia žalovaného 2/ o súhlase s vykonateľnosťou notárskej zápisnice sp. zn. N 294/2004, Nz
62066/2004 z 2.8.2004 notárom S.. X. Q., N.. Týmto rozhodnutím sa najvyšší súd odklonil od právneho

názoru zastávaného doterajšou judikatúrou. Vyslovil záver, že „dohoda o pristúpení k záväzku, uzavretá
jedným z manželov, nie je právnym úkonom týkajúcim sa spoločných vecí, a preto aplikácia § 145
ods. 1 Obč. zákonníka neprichádza do úvahy v danej veci nebolo správne. Keďže použitie uvedeného
ustanovenia v prejednávanej veci bolo závislé od toho, či žalovaný 2/ ako manžel žalobkyne vlastnil
v čase uzavretia dohody o pristúpení k záväzku mimo masy BSM majetok relevantnej hodnoty, ktorý

by mohol byť predmetom exekučného uspokojenia jeho veriteľa, predpokladom správneho právneho
posúdenia veci bolo objasnenie tejto skutkovej okolnosti“. Tento záver vyslovil rešpektujúc právny
názor Ústavného súdu Slovenskej republiky vyslovený nálezom z 8. decembra 2010 sp. zn. I. ÚS
26/2010, v ktorom okrem iného ústavný súd rozhodol o tom, že rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 29. septembra 2009 sp. zn. 4Cdo/123/2008 sa zrušuje a vec sa vracia najvyššiemu súdu

na ďalšie konanie, pričom v závere odôvodnenia rozhodnutia konštatoval, že len ak nebudú splnené
podmienky pre záver o absolútnej neplatnosti právneho úkonu pre rozpor s dobrými mravmi, pristúpi
odvolací súd k posúdeniu jeho platnosti z hľadiska ustanovenia § 145 ods. 1 Obč. zákonníka. Najvyšší
súd v označenom rozhodnutí v časti svojho odôvodnenia taktiež uviedol „Vzhľadom na právny názor
ústavného súdu o nevyhnutnosti posúdiť označený právny úkon aj cez prizmu dobrých mravov, pretože

sa javí, že môže ísť o právny úkon priečiaci sa dobrým mravom, a teda neplatný v zmysle § 39 Obč.
zákonníka, bude potrebné, aby sa odvolací súd najprv zaoberal touto možnosťou. Neplatnosť právneho
úkonu pre rozpor s dobrými mravmi je absolútnou neplatnosťou. Z povahy absolútnej neplatnosti
právneho úkonu je zrejmé, že vylučuje zároveň jeho relatívnu neplatnosť. Keďže aj posúdenie platnosti
právneho úkonu z hľadiska dobrých mravov v predmetnej veci závisí v zmysle záverov ústavného súdu

odobjasneniaskutkovýchokolností,atočihlavnýdlžník(spoločnosťX.,vktorejbolžalovaný2/jednýmz
dvoch spoločníkov a konateľom) a pristupujúci dlžník (žalovaný 2/) mali vo svojom výlučnom vlastníctve
relevantný majetok postihnuteľný exekúciou a boli reálne schopní splniť záväzok (v sume 1 115 735,40
Sk s prísl.), resp. či cieľom konania žalovaných (ktorého prejavom bolo uzavretie dohody o pristúpení
k záväzku) bolo vytvorenie možnosti exekučného uspokojenia pohľadávky z vecí patriacich do BSM,

bude potrebné doplniť dokazovanie na ich riadne zistenie. V súvislosti s hlavným dlžníkom vyvoláva
totiž pochybnosti prednes samotného žalovaného 2/ na odvolacom pojednávaní, na ktorom uviedol, že
v čase uzavretia dohody o pristúpení k záväzku mali vo firme X. na sklade zásoby v hodnote 22 mil. Sk a
že bol presvedčený, že to bude na úhradu spornej pohľadávky stačiť. Len ak nebudú splnené podmienky
pre záver o absolútnej neplatnosti právneho úkonu pre rozpor s dobrými mravmi, pristúpi odvolací súd

k posúdeniu jeho platnosti z hľadiska ustanovenia § 145 ods. 1 Obč. zákonníka“.

40. Na toto rozhodnutie Najvyššieho súdu SR nadviazalo ďalšie uznesenie sp. zn. 8Cdo/263/2019
z 23.9.2020 podľa odôvodnenia ktorého vec prejednávajúci senát najvyššieho súdu v danej veci zdieľa
názor súladný s väčšinovým názorom súdnej praxe (R 71/2018) a právnej teórie. S názorom vyjadreným

v rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. 6Cdo/88/2011 sa senát nestotožňuje. V rozhodnutí je uvedené :
„Ústavný súd už v minulosti judikoval, že základom interpretácie a aplikácie každej právnej normy v
materiálnom právnom štáte je určenie účelu právnej úpravy, vymedzenie jej rozsahu a identifikácia
jej obsahu (m. m. II. ÚS 171/05). Podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu treba pri interpretáciiprávnych noriem v prvom rade vychádzať z jazykového výkladu, ktorý sa musí následne konfrontovať so
systematickými súvislosťami, účelom zákona a požiadavkou ústavne súladného výkladu. Až v prípade,
ak si to vyžaduje niektorá z týchto okolností, sa treba od znenia zákona odkloniť (napr. III. ÚS 341/07).

Ustanovenie § 145 Obč. zákonníka sa vzťahuje na právne úkony týkajúce sa spoločných vecí, t. j.
vecí, ktoré už sú súčasťou bezpodielového spoluvlastníctva. Právna možnosť uzavierať zmluvy len
jedným z manželov nie je existenciou bezpodielového spoluvlastníctva nijako obmedzená. Ustálená
prax dovolacieho súdu hovorí, že tieto úkony sa priamo netýkajú už nadobudnutého majetku v BSM.
Uzavretím takýchto zmlúv len jedným z manželov teda nevzniká spoločný záväzok manželov, ale

iba individuálny záväzok toho manžela, ktorý zmluvu sám uzatvoril. V širšom kontexte existencie
spoločného majetku manželov sa však takáto pôžička, či úver, dotýka spoločného majetku manželov,
nakoľko podľa § 147 Obč. zákonníka platí, že pohľadávka veriteľa len jedného z manželov, ktorá
vznikla za trvania manželstva, môže byť pri výkone rozhodnutia uspokojená i z majetku patriaceho
do bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Nepriaznivé dopady vyplývajúce z tohto ustanovenia
pre toho manžela, voči ktorému veriteľ nemá pohľadávku, sú dôsledkom existencie bezpodielového

spoluvlastníctva,sktorýmjespätánutnosťvzájomnéhozdieľaniamajetkovéhoosudumanželovdodoby,
pokiaľ ich bezpodielové spoluvlastníctvo trvá. Vzhľadom na konštrukciu, vznik a rozsah bezpodielového
spoluvlastníctva manželov možno eliminovanie týchto nepriaznivých dopadov riešiť len zmenou rozsahu
bezpodielového spoluvlastníctva alebo jeho zánikom. Vychádzajúc z obsahu ustanovenia § 145 Obč.
zákonníka a z ustálenej judikatúry a rozhodovacej praxe všeobecných súdov; ktorej zásadnú zmenu

v danej otázke neprinieslo ani rozhodnutie Ústavného súdu SR vo veci sp. zn. I. ÚS 26/2010,
ktorým nižšie súdy v danej veci argumentovali; dovolací súd za udržateľný považuje iba taký výklad
ustanovenia § 145 Obč. zákonníka, podľa ktorého zmluva o pristúpení k dlhu uzavretá len jedným
z manželov sa bezprostredne nedotýka predmetu bezpodielového spoluvlastníctva manželov, nie je
preto právnym úkonom týkajúcim sa spoločných vecí, a aplikácia citovaného ustanovenia je v tomto

prípade vylúčená. V tomto smere odkazuje na konštantnú judikatúru, od ktorej nemal dôvod sa
odkloniť, keďže pri nezmenenej právnej úprave je stále použiteľná; a zo záverov ktorej vyplýva, že
za právne úkony týkajúce sa spoločných vecí treba považovať tie, pri ktorých dochádza k dispozícii s
predmetom bezpodielového spoluvlastníctva alebo k výkonu jeho správy. Týmto predmetom podľa §
143 Obč. zákonníka môže byť len to, čo môže byť predmetom vlastníctva, teda iba veci v právnom

zmysle, t. j. ovládateľné hmotné predmety a ovládateľné prírodné sily, ktoré slúžia potrebám ľudí. Za
predmet vlastníctva; a teda ani bezpodielového spoluvlastníctva manželov; sa nepovažujú pohľadávky
a záväzky, ktoré sa riadia všeobecným právnym režimom záväzkových vzťahov. Na tomto závere nič
nemení to, že pri zániku bezpodielového spoluvlastníctva sa vykonáva aj vyporiadanie spoločných
pohľadávok a záväzkov manželov podľa zásad platných pre vyporiadanie tohto spoluvlastníctva - ide o

vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva v širšom zmysle. Na rozdiel od individuálnych okolností
prípadu prejednávaného Ústavným súdom v danom prípade bola vytvorená možnosť eliminovať a
vyhnúť sa nepriaznivému dopadu pre toho manžela, voči ktorému veriteľ nemá pohľadávku, zánikom
a vyporiadaním, bezpodielového spoluvlastníctva manželov dohodou, súdnym rozhodnutím alebo
fikciou vyporiadania podľa § 149 ods. 4 Obč. zákonníka. Účinky ručiteľského vyhlásenia jedného

z manželov sa tak nemuseli prejaviť vo sfére spoločných vecí, resp. vo sfére majetku patriaceho
do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, prevzatý záväzok by neviedol k likvidácii spoločného
majetku a súčasne by sa docielila spravodlivá rovnováha pri kolízii práv, a to práva žalobkyne ako
subjektu, ktorý neprevzal záväzok voči veriteľovi, ktorý by sa mohol v exekučnom konaní domáhať
uspokojenia svojej pohľadávky aj z majetku patriaceho do BSM a práva veriteľa na uspokojenie

pohľadávky zabezpečenej ručením. Len na základe tej skutočnosti, že žalovaný 1/ nemal výlučný
majetok, ktorým by uspokojil pohľadávku svojho veriteľa, nemožno v súvislosti s predmetným právnym
úkonom hodnotiť ako správanie v rozpore s dobrými mravmi. Výsledky vykonaného dokazovania
nepreukazujú, že v súvislosti s konaním žalovaných bolo predpokladaným cieľom ich konania vytvoriť
možnosť uspokojenia predmetnej pohľadávky z vecí patriacich do BSM.“

41. V predmetnom rozhodnutí najvyšší súd tiež konštatoval: „Názor zaujatý v rozhodnutí Ústavného
súdu SR vo veci sp. zn. I. ÚS 26/2010 v rozhodovacej činnosti dovolacieho súdu až na jednu výnimku
(rozhodnutie sp. zn. 6Cdo/88/2011 výraznejšie sa nepresadil (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu
SR z 23. apríla 2020 sp. zn. 5Cdo/148/2017). Súčasná platná právna úprava pripúšťa, že ktorýkoľvek

z manželov je oprávnený v sfére mimo spoločných vecí prevziať na seba samostatné záväzky, t.
j. zaväzovať sa v rámci občianskoprávnych alebo obchodnoprávnych vzťahov, a to bez toho, aby
takéto právne úkony bolo možné považovať za relatívne neplatné a tiež pre prípad nedobrovoľného
splnenia samostatného záväzku jedného z manželov možnosť uspokojenia i z majetku patriacehodo BSM, ku ktorému má druhý manžel ideálny podiel, a to v závislosti od skutočnosti, či výlučný
majetok dlžníka bude postačujúci pre uspokojenie veriteľa. Ak právna úprava vo svojej podstate je
neznesiteľná, nemožno sa od nej odkláňať len preto, že v istej oblasti vyvoláva nespravodlivosť. Úprava

bezpodielového spoluvlastníctva manželov obsiahnutá v § 143 a nasl. Obč. zákonníka z hľadiska
účelu zákona nesmeruje k ochrane spoločného majetku pred sekundárnymi dopadmi úkonov jedného
z manželov. Inak by zákonodarca nemohol v § 147 ods. 1 Obč. zákonníka zakotviť možnosť, aby
sa pohľadávka veriteľa len jedného z manželov mohla pri výkone rozhodnutia uspokojiť z majetku
patriaceho do bezpodielového spoluvlastníctva manželov; ak by snaha o ochranu spoločného majetku

napr. aj z dôvodu extrémnej nespravodlivosti existovala § 147 ods. 1 by ju znegoval. Inak povedané
ustanovenie § 147 Obč. zákonníka priamo pamätá aj na pohľadávky len proti jednému z manželov a pre
tento prípad pripúšťa ich uspokojenie aj zo spoločného majetku.“

42. Odvolací súd v súvislosti s odkazom na uvedené rozhodnutia poukazuje na to, že za ustálenú
rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, ako najvyššieho stupňa všeobecného súdnictva, treba považovať

predovšetkým rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky, vydávanej Najvyšším súdom Slovenskej republiky od 1.1.1993 pod
pôvodným názvom Zbierka rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky (pokiaľ neboli v
neskoršom období judikatórne prekonané), ako i rozhodnutia najvyššieho súdu, v ktorých bol opakovane
potvrdený určitý právny názor, alebo výnimočne aj jednotlivé rozhodnutie, pokiaľ neskôr vydané

rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v tomto rozhodnutí nespochybnili, prípadne ich
akceptovali a vecne na ne nadviazali (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 06. marca 2017, sp. zn. 3 Cdo
6/2017). Do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v zmysle § 421 ods. 1 CSP treba zahrnúť
aj naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia
a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávaných Najvyššími súdmi

ČSSR a ČSFR, v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho
súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené v
Zborníkoch najvyšších súdov č. I., II. a IV. vydaných SEVT Praha v rokoch 1974, 1980 a 1986 [uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. januára 2018 sp. zn. 6 Cdo 29/2017, publikované v Zbierke
stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (ďalej len „Zbierka“) ako judikát R

71/2018]. S prihliadnutím na čl. 3 CSP do pojmu ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu treba
zahrnúť aj rozhodnutia Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva, prípadne Súdneho
dvora Európskej únie. Rozhodnutia súdov iných štátov, a teda ani rozhodnutia Ústavného súdu ČR a
Najvyššieho súdu ČR pod tento pojem nespadajú (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 31. októbra 2017
sp. zn. 6 Cdo 129/2017).

43. V zmysle záverov citovaných aktuálnych rozhodnutí najvyššieho súdu tvoriacich ustálenú
rozhodovaciu prax súdov a na základe individuálnych okolností prejednávanej veci, podľa názoru
odvolacieho súdu možno vyvodiť, že napádané právne úkony nie sú relatívne neplatné, lebo súhlas
žalobkyne k nim nebol potrebný. Nie sú ani absolútne neplatné, pretože v konaní nebolo preukázané,

že sú len fingované a preukázaný nebol ani ich rozpor s dobrými mravmi, ktorý by spočíval v tom,
že žalovaní vedome, primárne s cieľom vytvoriť možnosť uspokojenia pohľadávky žalovaného 2/
nehnuteľnosťou patriacou do BSM žalobkyne a žalovaného 1/ uzatvárali sporné právne úkony
s úmyslom poškodiť žalobkyňu. Najmä žalovaný 2/ nemal žiaden logický a uveriteľný dôvod ju
poškodzovať, lebo ako vyplynulo z ich výpovedí, vzájomne sa nepoznali, nebol medzi nimi žiaden vzťah.

Žalovaný 2/ má len eminentný záujem na vrátení požičaných peňazí – je vysoko nepravdepodobné, že
by sa dal vtiahnuť do machinácií, ktoré (bez dôkazu) tvrdí žalobkyňa, len aby ju poškodil. Ani žalovaný
1/ a žalovaný 2/ sa pred uzavretím zmluvy o pôžičke nepoznali. Žalovaný 1/ uveriteľným spôsobom
opísal a odôvodnil, prečo potreboval väčšiu finančnú sumu nielen od samotného žalovaného 2/ ale aj
v predchádzajúcom období od O. P.. Takisto tvrdenie žalobkyne, že žalovaný previedol rodinný dom

na svojho brata len z dôvodu, aby sa zbavil svojho výlučného majetku, je len jej domnienkou, pričom
nemožno opomenúť, že tento rodinný dom sa stal vlastníctvom spoločnej dcéry žalobkyne a žalovaného
1/. Skutočnosti zistené v tejto konkrétnej veci pri uzatváraní namietaných právnych úkonov nemožno
hodnotiť ako také, že nimi boli porušené dobré mravy v takej intenzite tohto výkladového pravidla, že by
mali za následok neplatnosť sporných právnych úkonov.

44. Zmluva o pôžičke má reálny konsenzuálny charakter, tak ako to tvrdila žalobkyňa. Vznik právneho
vzťahu z pôžičky predpokladá teda nielen zmluvné dojednanie strán, ale aj skutočné odovzdanie
predmetu pôžičky, a to buď odovzdaním peňazí alebo bezhotovostným prevodom dohodnutej sumyna účet dlžníka. Predmetom tohto konania je určenie, že nie sú a neexistujú práva a povinnosti
zo Zmluvy o pôžičke uzatvorenej medzi žalovaným 1/ a žalovaným 2/ dňa 25.6.2010, z dodatkov 1
– 4 k nej a z Dohody o vysporiadaní záväzku a z vyhlásenia žalovaného 1/ o uznaní dlhu podľa

ust. § 558 Občianskeho zákonníka a súhlase s vykonateľnosťou a súhlase s exekúciou obsiahnuté v
notárskej zápisnici N 54/2017 Nz 3397/2017 NCRIs 3458/2017 z 3.2.2017, teda žalobkyňa ako tretia
strana, ktorá nebola účastná uvedených právnych úkonov, domáha sa určenia, že tieto dve osoby, aj
v prípade, keď by uzavreli predmetné úkony, nevyplývajú a neexistujú z nich pre ne žiadne práva a
povinnosti.Odvolacísúdvychádzajúczpredmetukonaniaapoukazujúcnaznenieúčastníckejvýpovede

žalovaného 2/ nemal dôvod túto negovať, resp. jej neuveriť, lebo jasne a zrozumiteľne opísal spôsob
ako bol oslovený, ako boli právne úkony realizované a tiež ako došlo k odovzdaniu peňazí v hotovosti
žalovanému 1/, pričom uviedol, že išlo o jeho úspory, ktoré nemal v peňažnom ústave, čo je takisto
tvrdenie uveriteľné. Ním opísané skutočnosti o odovzdaní a prevzatí peňazí potvrdil aj žalovaný 1/,
ktorý uveriteľne argumentoval, z akého dôvodu potreboval pôžičku. Nemožno neuveriť a spochybňovať
výpovede osôb, ktoré uzavierali právne úkony len z toho dôvodu, že v konaní vystupujú na tej istej

sporovej strane ako žalovaní a súhlasiť a stotožniť sa z tohto dôvodu s nepodloženou argumentáciou
žalobkyne o neexistencii pôžičky a neodovzdaní pôžičky a o úmysle žalovaných poškodiť ju. Dôkazné
bremeno je inštitútom procesného práva a má tiež jedine procesný účel. Jeho zmyslom je umožniť
súdu rozhodnúť o veci samej v takých prípadoch, kedy neboli preukázané určité skutočnosti významné
podľa hmotného práva pre rozhodnutie v spore (či už z dôvodu nečinnosti strany sporu, ktorý nesplnil

povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení stanovenú v § 157 a § 132 ods. 1 CSP) resp.
dostalsadosituáciedôkaznejnúdze,alebopreto,žetakátoskutočnosťnemohlabyťpreukázanávôbec).
Dôkazné bremeno je teda typicky inštitútom, ktorý súdu umožňuje rozhodnúť v tzv. dôkaznej núdzi. Súd
prvej inštancie sa pri hodnotení dôkazov priklonil na stranu žalovaných a odvolací súd vychádzajúc
z obsahu spisu nemá dôvod spochybňovať v odvolacom konaní toto jeho rozhodnutie a to ani na základe

odvolacích námietok žalobkyne.

45. Tvrdenie žalobkyne, že žalovaný 1/ jej povedal, že nemá morálne právo na sporný byt, čomu
pripisovala jeho následné kroky a fingovanie pôžičky, zostalo takisto nepreukázané (žalovaný 1/ to
popieral). K jej námietkam, že v rodinnom dome, ktorého je v súčasnosti vlastníčkou spoločná dcéra

žalobkyne a žalovaného 1/, nemá právo doživotného bývania na rozdiel od žalovaného 1/, treba uviesť,
že je len na ich spoločnej dcére, či bude súhlasiť s vecným bremenom aj v jej prospech. Z okolností veci
nevyplýva, že by žalobkyňa od opustenia spoločnej domácnosti nemala vyriešenú bytovú otázku a túto
by potrebovala nutne riešiť vecným bremenom k nehnuteľnosti vo vlastníctve dcéry, navyše predmetom
tohto konania nie je potreba zabezpečenia bytovej náhrady pre žalobkyňu, na ktorú podľa okolností

veci od opustenia spoločnej domácnosti ani nie je odkázaná. K argumentácii, že 10.000 € vybrala na
investovanie do spoločného bytu, na výživu detí a chod domácnosti, odvolací súd uvádza, že je vysoko
nepravdepodobné, aby investovala do bytu v čase, kedy už vedela, že na prelome rokov 2015 – 2016
opúšťa spoločnú domácnosť (peniaze z účtu vyberala v septembri, novembri, decembri 2015) a sumu
10.000 € použitú na ňou tvrdený chod domácnosti a výživu detí má odvolací súd za neprimerane

vysokú a nepreukázanú. Nevykonanie dôkazov, ktoré žalobkyňa navrhovala, súd prvej inštancie náležite
odôvodnil.

46. Obsah práva rovnosti ako jedného z určujúcich ústavno-právnych princípov občianskeho súdneho
procesu spočíva v tom, že všetci účastníci občianskeho súdneho konania (osobitne sporového konania),

ako aj iného civilného procesu, majú rovnaké procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za
rovnakých procesných podmienok, bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán.
Nerozhoduje procesné postavenie alebo procesná pozícia účastníka, nie je podstatné ani to, ktorý z
účastníkov sa stane žalobcom a ktorý z účastníkov je žalovaný (II. ÚS 35/02). Táto zásada, vyjadrujúca
„právonaspravodlivýproces“,nutnosťrovnakých„pravidielhry“,alebotiež„princíprovnosti“,sapremieta

predovšetkým v ustanoveniach, upravujúcich vedenie konania a priebeh dokazovania. Princíp rovnosti
zbraní, ako jeden zo znakov širšieho konceptu spravodlivého súdneho konania, vyžaduje, aby každej
procesnej strane bola daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju
nestavajú do podstatne nevýhodnejšej pozície vis - á - vis proti jej protistrane (pozri napr. Nideröst-
Huber proti Švajčiarsku, 18. februára 1997, ods. 23, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-I). Okrem tejto

požiadavky koncept spravodlivého súdneho konania v sebe implikuje právo na kontradiktórne konanie,
podľa ktorého procesné strany musia dostať príležitosť nielen predložiť všetky dôkazy potrebné na to,
aby ich návrh uspel, ale aj zoznámiť sa so všetkými dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predložené,
s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu a vyjadriť sa k nim (pozri Nideröst-Huber, citované vyššie, ods.24 uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. marca 2012, sp.zn. 5 Cdo 16/2012). Túto
príležitosť procesné strany v prejednávanej veci pred súdom prvej inštancie nepochybne dostali.

47. Ďalšou odvolacou námietkou je, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je nedostatočne odôvodnené.
Je potrebné uviesť, že právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo strany na
dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z
judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva ako aj z rozhodnutí Ústavného SR totiž vyplýva, že tak
základne právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, v sebe zahŕňajú

aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/2006);
právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho
procesu. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po
výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú
svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov; ktoré by popreli zmysel
a podstatu práva na spravodlivý proces. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 220 ods. 2 CSP)

musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane
a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v
odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami, na to, aby
premisy zvolené v rozhodnutí rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre
širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne ale v neposlednom rade aj spravodlivé a

presvedčivé. Všeobecný súd pritom musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby
bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (vid. IV. ÚS 1/2002,
II.ÚS 174/04, III. ÚS 117/07). Z práva na spravodlivé súdne konanie v tejto súvislosti vyplýva aj povinnosť
všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi strán (avšak) s výhradou,
že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07).

48. Odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie spĺňa vyššie uvedené kritéria
pre odôvodnenie rozhodnutí v zmysle ust. § 220 ods. 2 CSP, a preto ho nemožno považovať za
nepreskúmateľný. Odôvodnenie rozsudku zodpovedá základnej štruktúre odôvodnenia rozhodnutia.
Následnosti jednotlivých častí odôvodnenia a ich obsahové (materiálne) náplne zakladajú súhrnne

ich zrozumiteľnosť i všeobecnú interpretačnú presvedčivosť. Súd prvej inštancie jasne a dostatočne
vysvetlil právne dôvody, pre ktoré žalobe žalobkyne nevyhovel a závery, ktoré prijal, primerane
a zrozumiteľne vysvetlil. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká
aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
ich účelu, podstaty a zmyslu. Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy

Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že súd neodôvodnil svoje rozhodnutie
podľa predstáv žalobkyne. Súd vnútorne komplexne a zrozumiteľným spôsobom zdôvodnil svoj postup
a uviedol dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil, ako aj po stránke
skutkovej, tak aj po právnej stránke a jeho odôvodnenie tak považoval odvolací súd za dostatočný
podklad pre uskutočnenie prieskumu v odvolacom konaní.

49. Z uvedených dôvodov sa odvolací súd stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku, na ktoré v
odkazuje a rozsudok v napadnutých výrokoch ako vecne správny potvrdil podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP.

50. V sporovom konaní, o aké ide aj v prejednávanej veci, platí v súvislosti s náhradou trov konania
zásada úspechu vo veci, t.j. strany, ktoré viedli spor, konajú na „vlastné nebezpečenstvo“ a nesú tak
zodpovednosť za výsledok sporu. Úspech v konaní treba chápať v závislosti od výsledku súdneho
sporu, pričom pod úspechom treba rozumieť úspech v zmysle procesného výsledku. Zmyslom a účelom
náhrady trov konania v konaní pred súdom je poskytnúť úspešnej strane sporu alebo strane, ktorej

to priamo priznáva zákon, náhradu tých trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti s konaním
musela alebo bude musieť nepochybne zaplatiť, pričom by ich nemusela zaplatiť, ak by tu nebolo
konanie pred súdom. Táto zásada má význam okrem iného aj význam výchovný, a to, že zdržiava
strany od ľahkomyseľného vedenia, resp. vyvolania sporu. Vychádzajúc zo zásady úspechu v sporovom
konaní, je namieste, aby strana, ktoré v spore so svojím nárokom zvíťazila, dostala ňou vynaložené trovy

nahradené od protistrany. Odvolací súd preto v zmysle § 255 ods. 1 a § 396 ods. 1 CSP žalovanému 1/
priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania. V odvolacom konaní mal síce úspech aj žalovaný 2/, ale
v odvolacom konaní mu žiadne preukázateľné a účelne vynaložené trovy nevznikli, preto v súlade s ust.§ 396 ods. 1, § 255 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania tak, že stranám
sporu náhradu trov konania nepriznal.

51. V súvislosti s prejavom nespokojnosti odvolateľky s preskúmavaným rozsudkom odvolací súd
poukazuje na stabilnú rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR, podľa ktorej nemožno právo na súdnu
ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v
súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok (napr.
II. ÚS 4/97, II. ÚS 3/97). Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie

je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je,
aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo
možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti (napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS
162/05, I. ÚS 140/2017). Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené sporovou
stranou, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový
a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami

sporu. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového ale aj odvolacieho), ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto
aspektujeplnerealizovanézákladnéprávoúčastníkanaspravodlivýproces(uznesenieÚstavnéhosúdu
Slovenskej republiky z 3. júla 2003 sp. zn. IV. ÚS 115/2003).

52. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o
odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie
môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa

§ 77 (§ 425 CSP).Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).