Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 16. december 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4CdoPr/11/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1209200921
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 12. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Nora Halmová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:1209200921.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne B.. K. V.U., narodenej XX. C. XXXX, U. Q., F.. H.
XX, zastúpenej advokátkou Mgr. Elenou Szabóovou, Hurbanovo, Komárňanská 100, proti žalovanému
SLOVNAFT, a. s., Bratislava, Vlčie hrdlo 1, IČO: 31 322 832, o neplatnosť neplatnosti výpovede a iné,
vedenom (pôvodne na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 11C/28/2009), súčasne na Mestskom
súde Bratislava IV sp. zn. B2-11C/28/2009 o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v

Bratislave z 23. mája 2023, 14Co/147/2019-2119, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovanému p r i z n á v a náhradu trov dovolacieho konania voči žalobkyni v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Pôvodne Okresný súd Bratislava II rozsudkom z 8. marca 2019, č. k. 11C/28/2009-2012, v súčasnosti

Mestský súd Bratislava IV sp. zn. B2-11C/28/2009 (ďalej len ,,súd prvej inštancie“ alebo ,,prvoinštančný
súd“) v časti o zaplatenie sumy 11.175,69 eura konanie zastavil (výrok I.). Žalovaného zaviazal zaplatiť
žalobkyni titulom náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru sumu 9.648,99 eura s tým,
že rozsudok je v tejto časti vykonateľný doručením (výrok II.). V zostávajúcej časti žalobu zamietol (výrok
III.) a žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu trov konania (výrok IV.).

1.1. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že nie je možné
žalobkyni priznať náhradu mzdy za obdobie presahujúce 12 mesiacov, nakoľko mal za preukázané,
že i napriek ukončenej dočasnej pracovnej neschopnosti dňa 20. septembra 2009 žalobkyňa nebola
ochotná, pripravená a schopná vykonávať prácu pre žalobcu, pretože mala zdravotné problémy, ktoré
jej bránili zapojiť sa do pracovného procesu u žalovaného a preto priznal žalobkyni náhradu mzdy v
sume 9.648,99 eura ako rozdiel medzi sumou 20.824,68 eura, ktorá predstavuje 12-násobok náhrady

mzdy, ktorá žalovanej patrí titulom neplatného skončenia pracovného pomeru (12 x 1.735,39 eura)
a sumou 11.175,69 eura, ktorá jej bola žalovaným titulom náhrady mzdy vyplatená. Vo zvyšnej časti
uplatnenejnáhradymzdysúdžalobuzamietol.Včastičodoúrokuzomeškaniaznáhradymzdysúdprvej
inštancie žalobu zamietol. Súd prvej inštancie žalobu zamietol aj v časti diskriminácie a s tým súvisiacimi
uplatnenými nárokmi žalobkyne. Žalobkyňa v podanej žalobe a jej doplnení a tiež v priebehu celého
konaniapopisovalaspôsoby,ktorýmisamalzamestnávateľ(žalovaný)dopustiťvočinejdiskriminačného

konania. Samotné dôvody diskriminácie označila až v podaní zo dňa 14. júna 2016 a na pojednávaní dňa
15. júna 2016, kedy ako dôvod diskriminácie označila svoj zdravotný stav. Ďalším dôvodom (šikany) zo
strany žalovaného bol podľa žalobkyne aj postih za domáhanie sa právnej ochrany pred diskrimináciou
v rámci spoločnosti žalovaného, pričom v tomto ohľade mala byť naplnená aj definícia diskriminácie
vo forme neoprávneného postihu (viktimizácia). Napokon na pojednávaní dňa 03. marca 2017 právna
zástupkyňa žalobkyne uviedla, že diskriminačným dôvodom je iné postavenie žalobkyne a zároveň jej

postavenie sťažovateľa, ktorý sa sťažuje na postup zamestnávateľa, a teda zákonným spôsobom sa
domáha svojich práv a za toto konanie sa voči nemu vyvodzujú sankcie. Spresnila tiež, že v rámciiného postavenia okrem postavenia žalobkyne ako sťažovateľky je to postavenie žalobkyne ako osoby
so zhoršeným zdravotným stavom. Na zhoršený zdravotný stav žalobkyne však nepoukazovala ako
na prioritný diskriminačný dôvod, ale ako na sekundárny diskriminačný dôvod. Samotné zhoršenie

zdravotného stavu počas alebo po rozhodnom období, t. j. počas alebo po období kedy malo dôjsť k
namietanému konaniu žalovaného bez tvrdenia priamej príčinnej súvislosti, teda iba poukaz na to, že
vznikol ako následok nevhodného správania sa zamestnávateľa, je bez právneho významu. Z hľadiska
diskriminácie je totiž dôležité, že práve v dôsledku diskriminačného znaku, t. j. príčinnej súvislosti s
ním, malo dôjsť k diskriminačnému konaniu, a toto žalobkyňa netvrdila. K diskriminačnému dôvodu

inému postaveniu žalobkyne prvoinštančný súd uviedol, že postavenie žalobkyne ako sťažovateľky, nie
je ,,iným postavením“, pretože právo domáhať sa ochrany z dôvodu prenasledovania alebo postihu
za to, že niekto podá na zamestnávateľa sťažnosť vyplýva z ustanovenia § 13 ods. 3 Zákonníka
práce a je považované za konanie v rozpore s dobrými mravmi. Pokiaľ ide o tzv. ,,iné postavenie“,
tu treba vychádzať z podstaty diskriminácie, ktorou je hodnotenie ľudí nie podľa ich individuálnych
vlastností, ale podľa príslušnosti k určitej spoločenskej skupine. Z uvedeného je zrejmé, že žalobkyňou

namietaný dôvod nemôže predstavovať porušenie zákazu princípu rovnakého zaobchádzania, pretože
zakázané diskriminačné dôvody sú vždy nerozlučne späté s ľudskou jedinečnosťou, príp. sú spojení
s určitými spoločnými znakmi charakterizujúcimi určitú skupinu ľudí v rámci ich určitého osobitného
postavenia, či statusu, ktorý ich odlišuje od inej skupiny, ktorá nie je nositeľmi týchto znakov, t. j.
postavenie žalobkyne ako sťažovateľky, v rámci tzv. ,,iného postavenia“ nemôže byť diskriminačným

znakom, pretože ju ako sťažovateľku nezaraďuje do žiadnej skupiny nesúcej určité spoločné znaky. Súd
prvej inštancie teda konštatoval, že v danom prípade sa žalovaný žiadnym z konaní, ktoré žalobkyňa
opísala v žalobe a jej doplnení, voči nej nedopustil diskriminačného konania. Dôsledným si plnením
povinností vedúceho zamestnanca nemôže automaticky dochádzať k diskriminácii zamestnanca. Nie
každé obťažovanie, alebo šikanu na pracovisku, len na základe vlastného, subjektívneho vnímania,

možno považovať za diskrimináciu. V danom prípade nedošlo k takému (intenzívnemu) zásahu, aby sa
dalo hovoriť o diskriminácii v zmysle antidiskriminačného zákona, či Zákonníka práce. Na to, aby bolo
konanie považované za diskriminačné, je potrebné, aby existoval dôvod, z ktorého zákon diskrimináciu
zakazuje. Súd prvej inštancie bol názoru, že žalobkyňa v tomto konaní súdu neoznámila skutočnosti,
z ktorých by bolo možné dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo

(§ 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona), a preto žalovaný nemal povinnosť preukázať, že neporušil
zásadu rovnakého zaobchádzania (dôkazné bremeno). Prvoinštančný súd nemal za preukázané, že
by zo strany žalovaného opísaným konaním došlo k diskriminačnému konaniu voči žalobkyni, žalobu
v časti o určenie, že žalovaný sa voči žalobkyni dopustil porušenia zásady rovnakého zaobchádzania
podľa § 13 ods. 1 Zákonníka práce a § 9 ods. 2 antidiskriminačného zákona, v časti uloženia povinnosti

žalovanému zverejniť na svojej internetovej stránke písomné ospravedlnenie žalobkyni, v časti uloženia
povinnosti žalovanému zverejniť na svojej internetovej stránke tento rozsudok a v časti uloženia
povinnosti žalovanému zaplatiť žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 6.638,78 eura, zamietol.
O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 255 ods. 2 CSP. Každá zo
strán mala v konaní čiastočný úspech, žalobkyňa bola úspešná v časti o určenie neplatnosti skončenia

pracovného pomeru a tým čiastočne aj v časti o zaplatenie náhrady mzdy. V časti diskriminácie bol
úspešný žalovaný, keďže súd žalobu v tejto časti zamietol.

2. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj ,,odvolací súd“), na odvolanie žalobkyne rozsudkom z 23. mája
2023 sp. zn. 14Co/147/2019 rozhodnutie prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti týkajúcej sa

úrokov z omeškania zmenil tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni úroky z omeškania vo výške:
9 % ročne zo sumy 638,40 Eur od 12.10.2009 do zaplatenia,
9 % ročne zo sumy 1.735,39 Eur od 12.11.2009 do zaplatenia,
9 % ročne zo sumy 1.735,39 Eur od 12.12.2009 do zaplatenia,
9 % ročne zo sumy 1.735,39 Eur od 12.01.2010 do zaplatenia,

9 % ročne zo sumy 1.777,039 Eur od 12.02.2010 do zaplatenia,
9 % ročne zo sumy 1.777,039 Eur od 12.03.2010 do zaplatenia,
9 % ročne zo sumy 1.777,039 Eur od 12.04.2010 do zaplatenia,
9 % ročne zo sumy 1.777,039 Eur od 12.05.2010 do zaplatenia,
9 % ročne zo sumy 1.777,039 Eur od 12.06.2010 do zaplatenia,

9 % ročne zo sumy 1.777,039 Eur od 12.07.2010 do zaplatenia,
9 % ročne zo sumy 1.777,039 Eur od 12.08.2010 do zaplatenia,
9 % ročne zo sumy 1.777,039 Eur od 12.09.2010 do zaplatenia, vo zvyšnej napadnutej zamietajúcej
časti odvolací súd rozsudok potvrdil. Žiadnej zo strán sporu nepriznal nárok na náhradu trov konania.2.1. Odvolací súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že odvolanie je dôvodné v časti týkajúcej sa
zamietnutia žaloby súdom prvej inštancie týkajúcej sa úroku z omeškania, ktorého priznania sa

žalobkyňa v súdnom konaní taktiež domáhala. V ostatnej zamietajúcej časti napadnutého rozsudku
je rozhodnutie súdu prvej inštancie vecne a právne správne. Uviedol, že judikatúra súdov v otázke
priznávania úrokov z omeškania spolu s náhradou mzdy prešla vývojom, čo vyplýva napr. z uznesenia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/246/2010, v ktorom Najvyšší súd Slovenskej
republiky dospel k záveru, že k omeškaniu na strane zamestnávateľa s plnením náhrady mzdy

pri neplatnom skončení pracovného pomeru dochádza u jednotlivých náhrad mzdy spravidla za
ten ktorý mesiac podľa toho, kedy u nich nastala splatnosť a nie až právoplatnosťou rozsudku o
určení neplatnosti skončenia pracovného pomeru (NSSR sp. zn. 1Cdo/116/2008, 5Cdo/269/2007,
1Cdo/51/2017, uznesenie Ústavného súdu SR zo 4. júla 2017, sp. zn. III. ÚS 460/2017). Žalobkyni bola
zo strany žalovaného vyplatená suma vo výške 11.175,69 eura, ktorá predstavovala náhradu mzdy za
prvých sedem mesiacov neplatného skončenia pracovného pomeru, na základe predbežného opatrenia

uloženého žalovanému uznesením zo dňa 29. júla 2016 č. k. 11C/28/2009 807, avšak bez úrokov z
omeškania, na ktoré mala žalobkyňa vzhľadom na vyššie uvedené nárok, avšak v návrhu na nariadenie
predbežného opatrenia si ich neuplatnila. Žalobkyňa však po zaplatení danej sumy vo výške 11.175,69
eura zobrala žalobu späť len v tejto časti, t. j. nárok na zaplatenie úrokov z omeškania bol predmetnom
sporu aj naďalej. S poukazom na § 390 CSP preto odvolací súd v zmysle § 388 CSP zmenil zamietajúcu

časť tretieho výroku týkajúcu sa úrokov z omeškania tak, že žalobkyni tieto úroky z omeškania priznal
tak, ako je uvedené v prvom výroku predmetného rozhodnutia odvolacieho súdu.

2.2. Odvolací súd tiež uviedol, že porušením zásady rovnakého zaobchádzania je akékoľvek
konanie, ktorým narušiteľ práva porušuje zákaz diskriminácie, a to z konkrétnych zákonnými normami

predvídaných dôvodov. Pri sporoch vychádzajúcich z antidiskriminačného zákona sa súd primárne
musí zaoberať splnením podmienok uvedených v § 11 ods. 1, ods. 2 antidiskriminačného zákona.
Paragraf 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona je premietnutím smernice Rady EÚ 2000/43/EC z 29.
júna 2000 (Smernica Rady 2000/43/ES z 29. júna 2000) ktorou sa ustanovuje zásada rovnakého
zaobchádzania medzi osobami do občianskeho súdneho konania Slovenskej republiky ohľadne

dôkazného bremena v sporoch, kde osoby tvrdia, že voči nim došlo k priamej či nepriamej diskriminácii.
V prípade vnútroštátnych právnych úprav (bývalý § 13 ods. 7 Zákonníka práce a súčasný § 11 ods.
2 antidiskriminačného zákona) platí, že dôkazné bremeno neťaží len a výlučne žalovanú stranu, ale
ťaží aj žalobcu. Žalobca musí prioritne uniesť dôkazné bremeno ohľadne skutočností, z ktorých možno
odvodiť, že došlo k priamej alebo nepriamej diskriminácii, resp. zásady rovnakého zaobchádzania.

Žalobca musí tvrdiť a zároveň aj predložiť také dôkazy (uniesť dôkazné bremeno), z ktorých možno
dôvodne usúdiť, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo. Súčasne musí tvrdiť, že
pohnútkou diskriminačného konania je náboženské vyznanie alebo viera, rasa, príslušnosť k národnosti
alebo etnickej skupine, zdravotné postihnutie, vek, sexuálna orientácia, manželský stav a rodinný
stav, farba pleti, jazyk, politické alebo iné zmýšľanie, národný sociálny pôvod, majetok, rod alebo iné

postavenie alebo z dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti. Až následne
sa presúva dôkazné bremeno na žalovanú stranu ktorá má právo preukazovať svoje tvrdenia, že
neporušila zásadu rovnakého zaobchádzania. Uvedenú postupnosť prechodu dôkazného bremena
zo žalobcu na žalovaného je potrebné pokladať za zrejmú a nespornú. To, či žalobca v takomto
spore unesie svoje dôkazné bremeno záleží od výpovednej hodnoty ním predložených dôkazných

prostriedkov. Strana žalobcu je preto na prvom mieste povinná preukázať „zásah na prvý pohľad“ (prima
facie), nepostačuje iba samotné tvrdenie žalobcu, či jeho vnútorné presvedčenie alebo vlastný pocit
o takomto zásahu. Z uvedeného potom vyplýva, že predložené dôkazné prostriedky by mali mať takú
výpovednú hodnotu, aby preukazovali existujúce objektívne okolnosti daného prípadu, pri ktorých bude
možné už na prvý pohľad prijať záver o porušení zásady rovnakého zaobchádzania (t. j. o zásahu).

Zároveň musí žalobca tvrdiť, že k nerovnakému zaobchádzaniu došlo v dôsledku pohnútky žalovaného;
pohnútku (resp. motív) konania žalovaného žalobca nedokazuje. Ak žalobca nepreukáže, že s ním bolo
zaobchádzané neobvyklým spôsobom, teda znevýhodňujúcim spôsobom (t. j. diskriminačne), nemôže
byť v spore úspešný. Na základe vyššie uvedeného je predovšetkým potrebné vyrovnať sa s otázkou čo
jeporušenímzásadyrovnakéhozaobchádzania,tedačosarozumieznevýhodnenímvporovnanísinými

osobami. Podľa odvolacieho súdu vedľa skutočnosti samotného rozdielneho zaobchádzania je nutné,
aby takéto zaobchádzanie na prvý pohľad vyvolávalo dojem, že k odlišnému zaobchádzaniu došlo práve
z dôvodu zakázanej diskriminácie. Je názoru, že súd prvej inštancie rozhodol vecne a právne správne,
keď uviedol, že v konaní nebolo preukázané diskriminačné konanie zo strany žalovaného. Žalobkyňazaložila svoje tvrdenie o diskriminačnom správaní žalovaného na vlastných subjektívnych pocitoch,
bez opory v dokazovaní. To, že žalobkyňa tvrdí, že v súdnom konaní bolo preukázané, že zo strany
žalovaného, resp. jej nadriadenej dochádzalo k nerovnakému zaobchádzaniu, nemožno považovať za

dostatočný dôvod preukazujúci diskriminačné správanie žalovaného voči osobe žalobkyne z dôvodu
pohlavia, náboženského vyznania alebo viery, rasy, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine,
zdravotného postihnutia, veku, sexuálnej orientácie, manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti,
jazyka, politického alebo iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo
iného postavenia alebo z dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti. Navyše

údajné diskriminačné dôvody, na ktoré sa odvolávala žalobkyňa nemožno považovať za diskrimináciu.

2.3. Odvolací súd tiež poukázal, že žalobkyňa namietala diskrimináciu aj v podobe neoprávneného
postihu podľa § 2 ods. 1 v spojení s § 2a ods. 8 antidiskriminačného zákona a konštatoval, že dôsledným
si plnením povinností vedúceho zamestnanca automaticky nemohlo dochádzať k diskriminácii iného
zamestnanca. Nie každé konanie, ktoré môže zamestnanec subjektívne pociťovať (a spravidla aj

pociťuje) obťažovanie, alebo šikanu na pracovisku, len na základe vlastného subjektívneho vnímania
možno považovať za diskrimináciu. Neoprávnený postih je také konanie alebo opomenutie, ktoré je pre
osobu, ktorej sa týka, nepriaznivé a priamo súvisí s domáhaním sa právnej ochrany pred diskrimináciou
vo svojom mene alebo v mene inej osoby alebo s podaním svedeckej výpovede, vysvetlenia alebo
súvisí s inou účasťou tejto osoby v konaní vo veciach súvisiacich s porušením zásady rovnakého

zaobchádzania, so sťažnosťou namietajúcou porušenie zásady rovnakého zaobchádzania. Podľa
odvolacieho súdu ani v tomto smere nebol v konaní predložený taký dôkaz zo strany žalobkyne, ktorý
by nasvedčoval tomu, že táto mala byť diskriminovaná práve z dôvodu, že sa so svojimi sťažnosťami
na postup zamestnávateľa obracala na rôzne inštitúcie (Etická rada skupiny MOL a Slovenské národné
stredisko pre ľudské práva), teda, že by niečo nasvedčovalo tomu, že vo vzťahu k nej dochádzalo

zo strany žalovaného k diskriminácii v podobe tzv. neoprávneného postihu podľa § 2 ods. 1 v
spojení s § 2a ods. 8 antidiskriminačného zákona. Nebola tak osvedčená existencia príčinnej súvislosti
medzi postupom zamestnávateľa, ktoré žalobkyňa označovala za diskriminačné uplatňovaním si práva
žalobkyne obracať sa so svojimi nárokmi na rôzne inštitúcie. Nedošlo k takému intenzívnemu zásahu,
aby sa dalo hovoriť o diskriminácii v zmysle antidiskriminačného zákona, či Zákonníka práce. Odvolací

súd tiež bol názoru, že žalobkyňa v súdnom konaní nepreukázala, že bola značným spôsobom znížená
jej dôstojnosť, spoločenská vážnosť alebo spoločenské uplatnenie v miere, aby jej bol priznaný nárok
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

2.4. Tak isto žalobkyňa v podanom odvolaní skonštatovala, že je bez opory vo vykonanom dokazovaní,

v skutkovom stave, v skutočnom stave aj v rozpore s obsahom súdneho spisu nepriznanie jej náhrady
mzdyvsumepresahujúcej20.824,68eura(t.j.vsumenad12mesiacov),avšaktotosvojekonštatovanie
bližšie nenamietala, preto aj odvolací súd považoval túto námietku za nedôvodnú.

2.5. O trovách odvolacieho konania, odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, 2 CSP v spojení

s § 255 ods. 2 C SP tak, že žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov konania. Uviedol, že
každá zo strán mala v konaní úspech čiastočný, žalobkyňa bola úspešná v časti o určenie neplatnosti
skončeniapracovnéhopomeruavčastiozaplatenienáhradymzdy.Žalovanýbolúspešnývzamietajúcej
časti, týkajúcej sa údajnej diskriminácie. V odvolacom konaní mala žalobkyňa úspech len v časti úroku
z omeškania (úroky z omeškania sú príslušenstvom pohľadávky a znášajú osud hlavnej veci, preto

ak sú uplatnené spolu s istinou, netvoria osobitný predmet konania a nejde ani o spojenie dvoch
samostatných vecí, pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania súd vychádza len z uplatnenej
istiny a z uplatnenej istiny a z úspechu strán vo vzťahu k istine), v prevažnej časti teda bolo jej odvolanie
nedôvodné a žalovanému v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli a ani si ich náhradu neuplatňoval,
a preto odvolací súd rozhodol tak, že žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov konania.

3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa (ďalej aj ,,dovolateľka“) dovolanie, ktoré
odôvodnila s poukazom na ustanovenie § 420 písm. f) CSP, § 421 ods. 1 písm. a) CSP a § 421 ods.
1 písm. b) CSP.

3.1. Žalobkyňa vyvodzujúc prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP namietala
A. nedostatočné odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu na argumenty, ktoré sú pre rozhodnutie vo
veci podstatné a to:
a) z akého dôvodu nedošlo k prenosu dôkazného bremena na žalovaného ab) odpoveď na namietaný súboj konania žalovaného (ktorý odvolací súd označil ako ,,trvanie
nadriadeného na dôslednom si plnení povinností) a to, ako konanie jej priamej nadriadenej možno
hodnotiť ako správny, zákonný a ústavne konformný postup ,,trvania nadriadeného na riadnom plnení

úloh“.
B. Žalobkyňa nesúhlasí, že odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie posudzoval diskriminačnú
časť žaloby výhradne v kontexte antidiskrinimačného zákona, avšak zužujúco s odôvodnením, že ,,iné
postavenie“ vymedzila žalobkyňa. Dôsledkom takéhoto postupu bolo nesprávne právne posúdenie
žalobkyňou označeného a dokladovaného konania, ktoré evidentne porušuje zásadu rovnakého

zaobchádzania (poukázala na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 264/05).
C. Žalobkyňa namietala, že súdy oboch stupňov interpretovali zákonné ustanovenia príliš formalistickým
postupom, ktorý vedie k zjavnej nespravodlivosti. Je názoru, že všeobecný súd nie je absolútne viazaný
doslovným znením zákona, ale môže sa musí sa od neho odchýliť, ak to vyžaduje účel zákona
(poukázala na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 155/2017).
D. Žalobkyňa namietala, že súd trval nielen na vymedzení skutkových okolností, ale aj na právnej

kvalifikácii a jednoznačnému právnemu vymedzeniu iného dôvodu a jeho jednoznačnom preukázaní
- a to aj bez prenosu dôkazného bremena na žalovaného. Je názoru, že podľa § 1 ods. 2
antidiskriminačného zákona postačuje oznámiť konajúcemu súdu skutočnosti, z ktorých možno
usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo (poukázala na Nález Ústavného
súdu SR sp. zn. III. ÚS 90/2015).

E. Žalobkyňa je názoru (keďže zamestnanec má postavenie slabšej strany) že všeobecné súdy
majú povinnosť v týchto konaniach poskytnúť ochranu. Ochrana zamestnancov má navyše aj svoju
ústavnoprávnu dimenziu, ktorá vyplýva priamo z Ústavy Slovenskej republiky, a to konkrétne ochranu
proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania (poukázala na Nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. III. ÚS 86/2020).

3.2. V rámci dovolania v bode VI žalobkyňa namietala, že pokiaľ ide o zamietnutie nároku na náhradu
mzdy v časti prevyšujúcej 20.824,69 eura, tak rozhodnutie o zamietnutí nároku nemá oporu v obsahu
súdneho spisu. Odvolací súd sa týmto nárokom nezaoberal, a to napriek tomu, že ide o nárok podľa
§ 216 ods. 2, žalobkyňa svoj nárok v konaní pred súdom prvej inštancie riadne vyčíslila a zamietnutie

nároku v prevyšujúcej časti v odvolaní namietala ako nedôvodné.

3.3. V rámci dovolania v bode VII vo vzťahu k náhrade trov konania žalobkyňa namietala výrok
o nepriznaní nároku na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie, ktorým sa odvolací súd
nezaoberal vôbec - hoci žalobkyňa bola v konaní úspešná vo vzťahu k neplatnosti výpovede, náhrade

mzdy. Ani týmto odvolacím dôvodom sa súd nezaoberal, čo rovnako zakladá dovolací dôvod podľa §
420 písm. f) CSP, ako porušenie práva na spravodlivé súdne konanie, keďže na odvolací dôvod nebola
poskytnutá adresná odpoveď súdu.

4. Dovolateľka vyvodzovala prípustnosť dovolania aj podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP a položila právnu

otázku č. 1 a v podstate sa opýtala: ,,žalobkyňa nie je povinná uviesť právnu kvalifikáciu konania, ktoré
označuje za diskriminačné, a pokiaľ ho aj tak označí, nie je súd takouto kvalifikáciou viazaný. Pokiaľ
súdy oboch inštancií vychádzali z toho, že právna kvalifikácia vykonaná žalobkyňou je nepostačujúca
či nesprávna, bolo priamo ich povinnosťou, vykonať správnu právnu kvalifikáciu“. Dovolateľka videla
právnu otázku od ktorej riešenia sa mal odvolací súd odkloniť vyplývajúcu z rozhodnutia dovolacieho

súdu z 22. septembra 2010 sp. zn. 5Cdo/196/2009.

4.1. Dovolateľka sa v otázke č. 2 v podstate opýtala: ,,či mal súd prvej inštancie vykonať výklad
a aplikáciu zákona (antidiskriminačného, Zákonníka práce) v súlade s ústavou a medzinárodnými
dohovormi, ktoré majú prednosť pred zákonmi (čl. 152 ods. 4, čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky“

a mal vykonať „ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy“, keďže nárok žalobkyne hodnotil
izolovane, len podľa zákonníka práce a antidiskriminačného zákona“. Dovolateľka videla právnu otázku
od ktorej riešenia sa mal odvolací súd odkloniť vyplývajúcu z rozhodnutia dovolacieho súdu z 22.
februára 2012 sp. zn. 5Cdo/257/2010.

5. Žalobkyňa prípustnosť svojho dovolania vyvodzovala aj z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b) CSP,
a formulovala dovolacie otázky:5.1. Je možné vykladať ustanovenie § 2 ods. 1 antidiskriminačného zákona (dodržiavanie zásady
rovnakého zaobchádzania spočíva v zákaze diskriminácie z dôvodu pohlavia, náboženského vyznania
alebo viery, rasy, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného postihnutia, veku,

sexuálnej orientácie, manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo
iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia alebo
z dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti) vo vzťahu k inému postaveniu
alebo oznámeniu inej protispoločenskej činnosti tak, že sa ochrana podľa antidiskriminačného zákona
(ne)vzťahuje aj na ochranu zamestnanca, voči ktorému uplatňuje zamestnávateľ zjavne nerovnaké

zaobchádzanie a) z dôvodu, ktorý zamestnancovi nie je známy b) z dôvodu, že zamestnanec sa
domáha ochrany svojich práv na rovnaké zaobchádzanie alebo namieta neprijateľné konanie vedúceho
zamestnanca voči sebe, pred zamestnávateľom zriadenými orgánmi (napr. Etickou radou)?

5.2. Vzťahuje sa ochrana zamestnanca podľa antidiskriminačného zákona na ochranu pred všetkými
formami nerovnakého zaobchádzania na pracovisku?

5.3. Je súd povinný v sporoch podľa antidiskriminačného zákona po prednesení skutkových tvrdení
žalobcu, ktorý sa domáha súdnej ochrany pred nerovnakým zaobchádzaním ako zamestnanec, podľa
predmetného zákona vykonať vlastnú právnu kvalifikáciu (subsumáciu) nároku aj v rozpore s tým, ako
právnu kvalifikáciu vymedzí žalobca?

5.4. Je možné šikanu - mobbing, resp. jej podkategóriu bossing (šikanu zo strany služobne
nadriadeného voči služobne podriadenému) posudzovať podľa antidiskriminačného zákona obeť
takéhoto konania ako obeť diskriminácie z dôvodu iného postavenia, podľa § 2 ods. 1 v spojení s §
6 toho istého zákona? Je možné šikanu (mobbing, bossing) hodnotiť ako neprijateľné násilie, ako ho

pomenováva rozhodnutie NS SR sp. zn. 5MCdo/10/2012?

5.5. Je možné odoprieť súdnu ochranu zamestnancovi proti konaniu zamestnávateľa, ktorým
voči zamestnancovi postupuje výrazne odlišne, než voči ostatným zamestnancom v porovnateľnom
postavení?

5.6. Je mobbing a bossing, ako formy šikany zo strany zamestnávateľa voči zamestnancovi, prípustným
nerovnakým zaobchádzaním, ako ho definuje § 8 antidiskriminačného zákona ?

5.7. Je zjavne nerovnaké vytváranie podmienok zo strany zamestnávateľa na plnenie pracovných úloh

rovnakej kategórii zamestnancov na tom istom pracovisku prípustným nerovnakým zaobchádzaním, ako
ho definuje § 8 antidiskriminačného zákona ?

5.8. Dovolateľka navrhla, aby dovolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu
na ďalšie konanie.

6. Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu sa s tvrdeniami dovolateľky nestotožňuje, navrhol dovolanie
zamietnuť.

7. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „dovolací súd“ resp. ,,najvyšší súd“) príslušný na

rozhodnutie o dovolaní (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1
CSP)stranasporu,vktorejneprospechbolonapadnutérozhodnutievydané(§424CSP),beznariadenia
pojednávania (§ 443 CSP) po preskúmaní, či dovolanie obsahuje zákonom predpísané náležitosti (§
428 CSP) a či sú splnené podmienky podľa § 429 CSP v rámci dovolacieho prieskumu dospel k záveru,
že dovolanie je potrebné odmietnuť.

7.1. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

7.2. Podľa § 420 písm. f) CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo
veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.7.3. Podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo

od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu.

7.4. Podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo

od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.

7.5. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

7.6. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť
vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v
konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou
dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť

dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s §
431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva
dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

7.7. V hierarchii postupu dovolacieho prieskumu platí, že dovolací súd najprv skúma prípustnosť

dovolania z dôvodu zmätočnosti a až ak namietaný dôvod podľa § 420 CSP preukázaný nie je,
pristúpi subsidiárne dovolací súd k prieskumu dovolacieho dôvodu spočívajúceho v správnosti právneho
posúdenia veci (§ 421 CSP). Vychádzajúc z vyššie uvedeného dovolací súd prednostne pristúpil k
posúdeniu existencie namietanej vady podľa § 420 písm. f) CSP.

7.8. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu
spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je bezpochyby tiež právo
domôcťsanaopravnomsúdenápravychýbanedostatkovvkonaníarozhodovanísúdunižšiehostupňa,
sa v civilnoprávnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia
ktorých civilný súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane

dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011, 1Cdo/134/2018, 3Cdo/357/2015, 4Cdo/1176/2015, 5Cdo/255/2014,
8Cdo/400/2015). Dovolanie treba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme
opravných prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším
odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami ani samotným dovolacím súdom)
ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho

súdu. Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie
konanie, patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu (m. m. napr. IV. ÚS 35/02, II. ÚS 324/2010, III.
ÚS 550/2012).

8. Žalobkyňa vyvodzujúc prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP namietala A.

nedostatočné odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu na argumenty, ktoré sú pre rozhodnutie vo veci
podstatné a to:
a) z akého dôvodu nedošlo k prenosu dôkazného bremena na žalovaného a
b) odpoveď na namietaný súboj konania žalovaného (ktorý odvolací súd označil ako ,,trvanie
nadriadeného na dôslednom si plnení povinností) a to, ako konanie jej priamej nadriadenej možno

hodnotiť ako správny, zákonný a ústavne konformný postup ,,trvania nadriadeného na riadnom plnení
úloh“.
B. Žalobkyňa nesúhlasí, že odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie posudzoval diskriminačnú
časť žaloby výhradne v kontexte antidiskrinimačného zákona, avšak zužujúco s odôvodnením, že ,,iné
postavenie“ vymedzila žalobkyňa. Dôsledkom takéhoto postupu bolo nesprávne právne posúdenie

žalobkyňou označeného a dokladovaného konania, ktoré evidentne porušuje zásadu rovnakého
zaobchádzania (poukázala na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 264/05)
C. Žalobkyňa namietala, že súdy oboch stupňov interpretovali zákonné ustanovenia príliš formalistickým
postupom, ktorý vedie k zjavnej nespravodlivosti. Je názoru, že všeobecný súd nie je absolútne viazanýdoslovným znením zákona, ale môže sa musí sa od neho odchýliť, ak to vyžaduje účel zákona
(poukázala na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 155/2017).
D. Žalobkyňa namietala, že súd trval nielen na vymedzení skutkových okolností, ale aj na právnej

kvalifikácii a jednoznačnému právnemu vymedzeniu iného dôvodu a jeho jednoznačnom preukázaní
- a to aj bez prenosu dôkazného bremena na žalovaného. Je názoru, že podľa § 1 ods. 2
antidiskriminačného zákona postačuje oznámiť konajúcemu súdu skutočnosti, z ktorých možno
usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo (poukázala na Nález Ústavného
súdu SR sp. zn. III. ÚS 90/2015).

E. Žalobkyňa je názoru (keďže zamestnanec má postavenie slabšej strany) že všeobecné súdy
majú povinnosť v týchto konaniach poskytnúť ochranu. Ochrana zamestnancov má navyše aj svoju
ústavnoprávnu dimenziu, ktorá vyplýva priamo z Ústavy Slovenskej republiky, a to konkrétne ochranu
proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania (poukázala na Nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn.: III. ÚS 86/2020 ).

8.1. Dovolací súd uvádza, že podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a
právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky
právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na
relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v
ktorom sa uplatnia všetky zásady súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných

princípov. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť
nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré (porušenie)
tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou
práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa

ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť
rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom
svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio
iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).

8.2. Pokiaľ žalobkyňa podrobila kritike kvalitu odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu lebo ho
považovala za nepresvedčivo odôvodnené, hodno uviesť, že nič nenasvedčuje tomu, že by súdy nižších
inštancií svoje rozhodnutia odôvodnili spôsobom, ktorým by založili procesnú vadu zmätočnosti v zmysle
§ 420 písm. f) CSP. V predmetnej veci sú v dovolaním napadnutom rozhodnutí (obsah ktorého nemožno
posudzovať izolovane od rozsudku súdu prvej inštancie, lebo prvoinštančné a odvolacie konanie z

hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok - m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08) zreteľne
vysvetlené jeho podstatné dôvody, uvedené ustanovenia ktoré súd aplikoval a z ktorých vyvodil svoje
právne závery, ako i vysvetlené právne úvahy, ktorými sa pri rozhodovaní riadil.

8.3. Judikatúrou konkretizovaný obsah práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36

ods. 1 listiny) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je veľmi pestrý,
patrí k nemu i povinnosť súdu svoje rozhodnutie odôvodniť spôsobom zakotveným v § 220 ods. 2
a 3 CSP. Prihliadajúc na podstatné dôvody obsiahnuté v rozsudkoch prvoinštančného a odvolacieho
súdu z ktorých vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane
jednej a právnymi závermi na strane druhej, pričom právne závery obsiahnuté v napadnutom rozsudku

nie sú v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami a nie sú ani extrémne nelogické
so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti, sú podľa názoru dovolacieho súdu prijaté
právne závery odvolacieho súdu primerane odôvodnené spôsobom zodpovedajúcim § 393 ods. 2 CSP.
Za procesnú vadu konania v zmysle § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že odvolací súd
neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľky. Samotná skutočnosť, že dovolateľka sa s

právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti
alebo nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06).

8.4. Odvolací súd v dôvodoch napadnutého rozsudku (bod 20.-26.) odpovedal vyčerpávajúcim a
akceptovateľným spôsobom aj na východiskové námietky uplatnené v odvolaní žalobkyne; dovolací

súd sa preto v plnej miere stotožňuje s predmetným odôvodnením odvolacieho súdu. Pokiaľ žalobkyňa
namietala nesprávne skutkové zistenia nemajúce oporu vo vykonanom dokazovaní, dovolací súd
uvádza, že dovolanie nepredstavuje opravný prostriedok, ktorý by mal slúžiť na odstránenie nedostatkov
pri ustálení skutkového stavu veci. Dovolací súd nemôže v dovolacom konaní formulovať nové skutkovézávery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, už len z
toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od súdu prvej
inštancie a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie - porov.

ustanovenie § 442 CSP, v zmysle ktorého dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil
odvolací súd. Dovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených
súdmi prvej a druhej inštancie, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania.

8.5. Čo sa týka namietaného nedostatočného odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu Aa) z akého

dôvodu nedošlo k prenosu dôkazného bremena na žalovaného, dovolací súd poukazuje na body
20. - 23. rozsudku odvolacieho súdu, kde sa odvolací súd venuje záverom unesenia dôkazného
bremena, poukázal, že pri sporoch vychádzajúcich z antidiskriminačného zákona sa súd primárne
musí zaoberať splnením podmienok uvedených v § 11 ods. 1, ods. 2 antidiskriminačného zákona.
Paragraf 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona je premietnutím smernice Rady EÚ 2000/43/EC z 29.
júna 2000 (Smernica Rady 2000/43/ES z 29. júna 2000) ktorou sa ustanovuje zásada rovnakého

zaobchádzania medzi osobami do občianskeho súdneho konania Slovenskej republiky ohľadne
dôkazného bremena v sporoch, kde osoby tvrdia, že voči nim došlo k priamej či nepriamej diskriminácii.
V prípade vnútroštátnych právnych úprav (bývalý § 13 ods. 7 Zákonníka práce a súčasný § 11 ods.
2 antidiskriminačného zákona) platí, že dôkazné bremeno neťaží len a výlučne žalovanú stranu, ale
ťaží aj žalobcu. Žalobca musí prioritne uniesť dôkazné bremeno ohľadne skutočností, z ktorých možno

odvodiť, že došlo k priamej alebo nepriamej diskriminácii, resp. zásady rovnakého zaobchádzania.
Žalobca musí tvrdiť a zároveň aj predložiť také dôkazy (uniesť dôkazné bremeno), z ktorých možno
dôvodne usúdiť, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo. Súčasne musí tvrdiť, že
pohnútkou diskriminačného konania je náboženské vyznanie alebo viera, rasa, príslušnosť k národnosti
alebo etnickej skupine, zdravotné postihnutie, vek, sexuálna orientácia, manželský stav a rodinný

stav, farba pleti, jazyk, politické alebo iné zmýšľanie, národný sociálny pôvod, majetok, rod alebo iné
postavenie, alebo z dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti. Až následne
sa presúva dôkazné bremeno na žalovanú stranu, ktorá má právo preukazovať svoje tvrdenia, že
neporušila zásadu rovnakého zaobchádzania. Uvedenú postupnosť prechodu dôkazného bremena zo
žalobcu na žalovaného je potrebné pokladať za zrejmú a nespornú. To, či žalobca v takomto spore

unesie svoje dôkazné záleží od výpovednej hodnoty ním predložených dôkazných prostriedkov. Strana
žalobcu je preto na prvom mieste povinná preukázať „zásah na prvý pohľad“ (prima facie), nepostačuje
iba samotné tvrdenie žalobcu, či jeho vnútorné presvedčenie alebo vlastný pocit o takomto zásahu. Z
uvedenéhopotomvyplýva,žepredloženédôkaznéprostriedkybymalimaťtakúvýpovednúhodnotu,aby
preukazovali existujúce objektívne okolnosti daného prípadu, pri ktorých bude možné už na prvý pohľad

prijaťzáveroporušenízásadyrovnakéhozaobchádzania(t.j.ozásahu).Zároveňmusížalobcatvrdiť,že
k nerovnakému zaobchádzaniu došlo v dôsledku pohnútky žalovaného; pohnútku (resp. motív) konania
žalovaného žalobca nedokazuje. Ak žalobca nepreukáže, že s ním bolo zaobchádzané neobvyklým
spôsobom, teda znevýhodňujúcim spôsobom (t. j. diskriminačne), nemôže byť v spore úspešný. Na
základe vyššie uvedeného je predovšetkým potrebné vyrovnať sa s otázkou čo je porušením zásady

rovnakého zaobchádzania, teda čo sa rozumie znevýhodnením v porovnaní s inými osobami. Odvolací
súd ďalej uviedol, že vedľa skutočnosti samotného rozdielneho zaobchádzania je nutné, aby takéto
zaobchádzanie na prvý pohľad vyvolávalo dojem, že k odlišnému zaobchádzaniu došlo práve z dôvodu
zakázanej diskriminácie.

8.6. Dovolací súd dodáva, že pri namietanej diskriminácii dochádza k obráteniu dôkazného bremena,
to znamená, že ak zamestnanec tvrdí, že bol diskriminovaný, zamestnávateľ musí preukázať, že
nedošlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania, resp. že konanie nebolo diskriminačné. Inými
slovami, zamestnanec musí najskôr predložiť skutočnosti, z ktorých možno dôvodne predpokladať,
že k diskriminácii došlo. Následne je na zamestnávateľovi, aby preukázal, že k diskriminácii nedošlo,

alebo že existovali objektívne dôvody na dané konanie (napr. 5Cdo/91/2019). Žalobkyňa nepredložila
také dôkazné prostriedky, ktoré by mali takú výpovednú hodnotu, aby preukazovali existujúce
objektívne okolnosti daného prípadu, pri ktorých by bolo možné prijať záver o porušení zásady
rovnakého zaobchádzania. Odvolací súd sa vysporiadal s otázkou, čo je porušením zásady rovnakého
zaobchádzania, teda čo sa rozumie znevýhodnením v porovnaní s inými osobami. Súd posudzoval

tvrdené diskriminačné konanie z dôvodu postavenia a príslušnosti žalobkyne k určitej skupine (vek,
pohlavie, rasa...). Súd hodnotil, či bol v konaní predložený aj taký dôkaz zo strany žalobkyne, ktorý by
nasvedčoval tomu, že táto mala byť diskriminovaná práve z dôvodu, že sa so svojimi sťažnosťami na
postup zamestnávateľa obracala na rôzne inštitúcie (Etická rada skupiny MOL a slovenské národnéstredisko pre ľudské práva), teda, že by niečo nasvedčovalo tomu, že vo vzťahu k nej dochádzalo zo
strany žalovaného k diskriminácii v podobe tzv. neoprávneného postihu podľa § 2 ods. 1 v spojení s §
2a ods. 8 antidiskriminačného zákona.

8.7. Žalobkyňa vyvodzujúc prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP namietala
nedostatočné odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu a to, že nedostala odpoveď b) na namietaný
súboj konania žalovaného (ktorý odvolací súd označil ako ,,trvanie nadriadeného na dôslednom si
plnení povinností) a to, ako konanie jej priamej nadriadenej možno hodnotiť ako správny, zákonný

a ústavne konformný postup ,,trvania nadriadeného na riadnom plnení úloh“. Odvolací súd v bode
23. odôvodnenia rozsudku uviedol, že dôsledným si plnením povinností vedúceho zamestnanca
automaticky nemôže dochádzať diskriminácii iného zamestnanca, nie každé konanie, ktoré môže
zamestnanec subjektívne pociťovať (a spravidla aj pociťuje) obťažovanie, alebo šikana na pracovisku,
len na základe vlastného subjektívneho vnímania možno považovať za diskrimináciu. Neoprávnený
postih je také konanie alebo opomenutie, ktoré je pre osobu, ktorej sa týka, nepriaznivé a priamo súvisí

s domáhaním sa právnej ochrany pred diskrimináciou vo svojom mene alebo v mene inej osoby alebo s
podaním svedeckej výpovede, vysvetlenia alebo súvisí s inou účasťou tejto osoby v konaní vo veciach
súvisiacich s porušením zásady rovnakého zaobchádzania, so sťažnosťou namietajúcou porušenie
zásady rovnakého zaobchádzania. Podľa odvolacieho súdu v tomto smere nebol v konaní doložený taký
dôkaz zo strany žalobkyne, ktorý by nasvedčoval tomu, že táto mala byť diskriminovaná práve z dôvodu,

žesasosvojimisťažnosťaminapostupzamestnávateľaobracalanarôzneinštitúcie(Etickáradaskupiny
MOL a Slovenské národné stredisko pre ľudské práva), teda, že by niečo nasvedčovalo tomu, že vo
vzťahu k nej dochádzalo u žalovaného diskriminácii v podobe tzv. neoprávneného postihu podľa § 2
ods. 1 v spojení s § 2a ods. 8 antidiskriminačného zákona. Nebola tak osvedčená existencia príčinnej
súvislosti medzi postupom zamestnávateľa, ktoré žalobkyňa označovala za diskriminačné uplatňovaním

si práva žalobkyne obracať sa so svojimi nárokmi na rôzne inštitúcie. Ani konanie nadriadenej žalobkyne
nevykazovalo znaky diskriminácie, a preto v prípade ak žalobkyňa má subjektívny pocit, že by došlo zo
strany žalovaného k ujme na cti alebo ľudskej dôstojnosti je na mieste postup podľa iných zákonných
ustanovení.Vdanomprípadenedošloktakémuintenzívnemuzásahu,abysadalohovoriťodiskriminácii
v zmysle antidiskriminačného zákona, či Zákonníka práce.

B. Žalobkyňa nesúhlasí, že odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie posudzoval diskriminačnú
časť žaloby výhradne v kontexte antidiskrinimačného zákona, avšak zužujúco s odôvodnením, že ,,iné
postavenie“ vymedzila žalobkyňa. Dôsledkom takéhoto postupu bolo nesprávne právne posúdenie
žalobkyňou označeného a dokladovaného konania, ktoré evidentne porušuje zásadu rovnakého
zaobchádzania (poukázala na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 264/05). Dovolací súd je názoru,

že sa nejedná o procesnú otázku podľa § 420 CSP, ktorá sa týka procesných chýb konania alebo
nesprávneho procesného postupu. Námietka smeruje k tomu, ako súdy posúdili a interpretovali právne
predpisy, a nie k samotnému procesnému vedeniu sporu.
C. Žalobkyňa namietala, že súdy oboch stupňov interpretovali zákonné ustanovenia príliš formalistickým
postupom, ktorý vedie k zjavnej nespravodlivosti. Je názoru, že všeobecný súd nie je absolútne viazaný

doslovným znením zákona, ale môže sa od neho odchýliť, ak to vyžaduje účel zákona (poukázala na
Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 155/2017). Dovolací súd poukazuje, že žalobkyňa argumentuje,
že súd by mal zohľadniť zmysel a účel zákona právnych predpisov a že nemá sa riadiť výlučne ich
doslovným znením, ale má sa pri ich aplikácii odchýliť v prospech spravodlivosti. Táto námietka sa
týka spôsobu, akým súdy právne interpretovali a aplikovali predpisy, a nie procesných pochybení alebo

vedenia procesu. Preto ide o otázku nesprávneho právneho posúdenia veci, a nie procesnú chybu.

D. Žalobkyňa namietala, že súd trval nielen na vymedzení skutkových okolností, ale aj na právnej
kvalifikácii a jednoznačnému právnemu vymedzeniu iného dôvodu a jeho jednoznačnom preukázaní
- a to aj bez prenosu dôkazného bremena na žalovaného. Je názoru, že podľa § 1 ods. 2

antidiskriminačného zákona postačuje oznámiť konajúcemu súdu skutočnosti, z ktorých možno
usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo (poukázala na Nález Ústavného
súdu SR sp. zn. III. ÚS 90/2015). Dovolací súd k tejto námietke žalobkyne uvádza, že patrí do
námietky týkajúcej sa právneho posúdenia veci. Žalobkyňa sa v podstate domnieva, že podľa § 1 ods. 2
antidiskriminačného zákona je postačujúce predložiť skutočnosti, z ktorých možno usudzovať porušenie

zásadyrovnakéhozaobchádzania,pričompovinnosťdôkaznéhobremenamalabyťnásledneprenesená
na žalovaného. V podstate ide o argumentáciu vo vzťahu k aplikácii a výkladu práva, čo je vecou
právneho posúdenia, nie procesného postupu.E. Žalobkyňa je názoru (keďže zamestnanec má postavenie slabšej strany) že všeobecné súdy majú
povinnosť v týchto konaniach im poskytnúť ochranu. Ochrana zamestnancov má navyše aj svoju
ústavnoprávnu dimenziu, ktorá vyplýva priamo z Ústavy Slovenskej republiky, a to konkrétne ochranu

proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania (poukázala na Nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn.: III. ÚS 86/2020 ). Dovolací súd poukazuje, že tento argument žalobkyne sa
týka výkladu a aplikácie práva a poukazuje na širší kontext a význam ochrany zamestnancov v
súlade s ústavnými princípmi. Námietka sa nezaoberá procesným vedením sporu alebo procesnými
pochybeniami, ale zameriava sa na spôsob, akým súdy posúdili právnu otázku ochrany zamestnancov

a ich postavenia v rámci antidiskriminačného sporu. Preto táto otázka nastolená žalobkyňou patrí do
kategórie nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 421 CSP.

8.8. V rámci dovolania v bode VI žalobkyňa namietala, že pokiaľ ide o zamietnutie nároku na
náhradu mzdy v časti prevyšujúcej 20.824,69 eura, tak rozhodnutie o zamietnutí nároku nemá oporu
v obsahu súdneho spisu. Odvolací súd sa týmto nárokom nezaoberal, a to napriek tomu, že ide o

nárok podľa § 216 ods. 2, žalobkyňa svoj nárok v konaní pred súdom prvej inštancie riadne vyčíslila
a zamietnutie nároku v prevyšujúcej časti v odvolaní namietala ako nedôvodné. Dovolací súd na túto
argumentáciu žalobkyne uvádza, že toto svoje konštatovanie bližšie nenamietala v podanom odvolaní
proti prvoinštančnému rozsudku, preto odvolací súd považoval túto námietku za nedôvodnú. Dovolací
súd posudzuje dôvodnosť dovolania na základe predchádzajúcich procesných úkonov, najmä toho,

čo bolo namietané v odvolaní. Ak žalobkyňa zákonným spôsobom v predchádzajúcom štádiu konania
zanedbala svoje právo vzniesť a odôvodniť konkrétnu námietku riadne, nemôže očakávať, že dovolací
súd bude túto námietku akceptovať.

8.9. V rámci dovolania v bode VII vo vzťahu k náhrade trov konania žalobkyňa namietala výrok

o nepriznaní nároku na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie, ktorým sa odvolací súd
nezaoberal vôbec - hoci žalobkyňa bola v konaní úspešná vo vzťahu k neplatnosti výpovede, náhrade
mzdy. Ani týmto odvolacím dôvodom sa súd nezaoberal, čo rovnako zakladá dovolací dôvod podľa
§ 420 písm. f) CSP, ako porušenie práva na spravodlivé súdne konanie, keďže na odvolací dôvod
nebola poskytnutá adresná odpoveď súdu. Dovolací súd poukazuje na skutočnosť, že odvolací súd v

bode 31. rozsudku zákonným spôsobom odôvodnil svoje rozhodnutie o trovách odvolacieho konania,
a poukázal ako rozhodol súd prvej inštancie: O trovách odvolacieho konania, odvolací súd rozhodol
podľa § 396 ods. 1, 2 CSP v spojení s § 255 ods. 2 CSP tak, že žiadnej zo strán nepriznal nárok na
náhradu trov konania. Tak, ako uviedol už súd prvej inštancie, každá zo strán mala v konaní úspech
čiastočný, žalobkyňa bola úspešná v časti o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru v časti

zaplatenie náhrady mzdy. Žalovaný bol úspešný v zamietajúcej časti, týkajúcej sa údajnej diskriminácie.
V odvolacom konaní mala žalobkyňa úspech len v časti úroku z omeškania (úroky z omeškania sú
príslušenstvom pohľadávky a znášajú osud hlavnej veci, preto ak sú uplatnené spolu s istinou, netvoria
osobitný predmet konania a nejde ani o spojenie dvoch samostatných vecí, pri rozhodovaní o nároku
na náhradu trov konania súd vychádza len z uplatnenej istiny a z úspechu strán vo vzťahu k istine),

v prevažnej časti teda bolo jej odvolanie nedôvodné a žalovanému v odvolacom konaní žiadne trovy
nevznikli a ani si ich náhradu neuplatňoval, a preto odvolací súd rozhodol tak, že žiadnej zo strán
nepriznal nárok na náhradu trov konania. Dovolací súd poukazuje, že dovolanie podľa § 420 písm. f)
CSP by bolo v tomto prípade prípustné, ak by žalobkyňa presvedčivo preukázala, že procesná vada
odvolacieho súdu týkajúca sa výroku o nepriznaní trov konania mala za následok nesprávne rozhodnutie

alebo porušenie jej procesných práv, čo sa ale v posudzovanom prípade nestalo.

8.10. Dovolací súd dospel k záveru, že procesný postup súdov, ktoré konali v zmysle ustanovení
a zásad Civilného sporového poriadku nemožno považovať za porušenie práva na spravodlivý
proces. Napadnuté rozhodnutie sa nevymyká nielen zo zákonného, ale ani z ústavnoprávneho rámca

a žalobkyňa neopodstatnene namietala, že odvolací súd (príp. súd prvej inštancie) nesprávnym
procesným postupom jej znemožnil uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f) CSP).

9. Dovolateľka vyvodzovala prípustnosť dovolania aj podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP. Pre právnu

otázku, ktorú má na mysli ustanovenie § 421 ods. 1 písm. a) CSP, je charakteristický „odklon“ jej
riešenia, ktorý zvolil odvolací súd, od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ide tu teda o
situáciu, v ktorej sa už rozhodovanie senátov dovolacieho súdu ustálilo na určitom riešení právnej
otázky, odvolací súd sa však svojím rozhodnutím odklonil od „ustálenej rozhodovacej praxe dovolaciehosúdu“.Pokiaľdovolateľneoznačíalebonesprávneoznačíustálenúrozhodovaciupraxdovolaciehosúdu,
od ktorej sa podľa jeho názoru odvolací súd odklonil, dovolací súd nemôže svoje rozhodnutie založiť
na domnienkach (predpokladoch) o tom, ktorú otázku a ktorý judikát, stanovisko alebo rozhodnutie

mal dovolateľ na mysli; v opačnom prípade by jeho rozhodnutie mohlo minúť zákonom určený cieľ. V
prípade nekonkretizovania podstaty odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu nemôže
najvyšší súd pristúpiť k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré
pred ním riešili prvoinštančný a odvolací súd; v opačnom prípade by uskutočnil procesne neprípustný
bezbrehý dovolací prieskum priečiaci sa nielen (všeobecne) novej koncepcii právnej úpravy dovolania

a dovolacieho konania zvolenej v CSP, ale aj (konkrétne) cieľu sledovanému ustanovením § 421 ods.
1 CSP (2Cdo/203/2016, 3Cdo/28/2017, 4Cdo/14/2017, 7Cdo/140/2017, 8Cdo/78/2017, 8Cdo/50/2017
a 8Cdo/141/2017).

9.1. Pri skúmaní, či je dovolanie prípustné podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP sa dovolací súd zameriava
na zistenie a posúdenie vzťahu medzi dovolateľom označeným existujúcim rozhodnutím dovolacieho

súdu (judikátom), ktoré tvorí súčasť jeho ustálenej rozhodovacej praxe, a novým prípadom. Vychádzajúc
z kontextu skoršieho rozhodnutia (judikátu) a jeho skutkového vymedzenia pritom za pomoci abstrakcie
interpretuje v judikáte vyjadrené právne pravidlo (ratio). Táto činnosť dovolacieho súdu je zameraná
na zistenie (prijatie záveru), či nový prípad je s ohľadom na jeho skutkový rámec v relevantných
otázkach (okolnostiach) podobný alebo odlišný od skoršieho prípadu. Pokiaľ dovolateľ nevysvetlí, ktoré

rozhodnutie treba považovať za „skorší prípad“, dovolací súd nemá podklad pre takéto posudzovanie
(nemôže posúdiť, či skutočne došlo k dovolateľom tvrdenému odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu), čo v konečnom dôsledku znamená, že nemôže prikročiť k meritórnemu dovolaciemu
prieskumu.

9.2. Pre procesnú situáciu, v ktorej § 421 ods. 1 CSP pripúšťa dovolanie, má mimoriadny význam
obsah pojmu „právna otázka“ a to, ako dovolateľ túto otázku zadefinuje a špecifikuje v dovolaní.
Otázkou relevantnou z hľadiska citovaného zákonného ustanovenia môže byť pritom len otázka
právna (teda v žiadnom prípade nie skutková otázka). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto
ustanovenia vyplýva, že môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad

Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj o otázku
procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Aby určitá
otázka spĺňala kritérium prípustnosti dovolania podlá § 421 ods. 1 CSP, musí ísť predovsˇetky´m o
otázku zásadného právneho významu (nie o otázku skutkovú), od ktorej vyriešenia záviselo rozhodnutie
odvolacieho súdu, ktorá je v dovolaní vymedzená jasným, určitým, zrozumiteľným spôsobom, ktorý

umožňuje posúdiť prípustnosť (pripadne aj dôvodnosť) dovolania. Pokiaľ nie je splnený niektorý z
týchto predpokladov prípustnosti, dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustne´. V
takomto prípade je tu bez dˇalsˇieho dôvod na odmietnutie dovolania a dovolací súd dˇalsˇie podmienky
prípustnosti dovolania neskúma. Pre posúdenie, či ide o právnu otázku kľúčovú pre rozhodnutie vo veci
samej, a pre posúdenie prípustnosti dovolania nie je rozhodujúci subjektívny názor strany sporu, že

daná právna otázka môže byť pre ňu rozhodujúca, ale významný je výlučne záver dovolacieho súdu
rozhodujúceho o jej dovolaní.

9.3. Vyššie uvedené znamená, že dovolací súd nemôže riešiť hypotetické otázky, ktoré nemajú, resp.
v ďalšom konaní nemôžu mať vplyv na meritórne rozhodnutie, a ani akademické otázky, ktoré nemajú

s rozhodovaným sporom vôbec súvis. Len polemika dovolateľa s právnymi názormi odvolacieho súdu,
prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k
riešeniu právnej otázky významovo nezodpovedajú kritériám uvedeným v § 421 ods. 1 CSP.

9.4. Pri skúmaní procesnej prípustnosti dovolania a náležitého vymedzenia dovolacieho dôvodu v

zmysle § 421 ods. 1 v spojení s § 432 CSP dovolací súd dospel k záveru, že dovolateľkou nastolená
právna otázka vyššie uvedené kritériá nespĺňa a jej formulácia opomína základné závery, na ktorých
založili svoje rozhodnutia súdy nižšieho stupňa.

9.5. Dovolací súd aplikujúc ustanovenie § 124 CSP posudzoval dovolanie podľa jeho obsahu a v

snahe autenticky porozumieť textu dovolania ako celku (viď nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. IV. ÚS 15/2021 z 25. mája 2021 alebo jeho nález sp. zn. I. ÚS 336/2019 z 09. júna 2020)
dospel k záveru, že žalobkyňa sa v otázke č. 1 v podstate opýtala: ,,žalobkyňa nie je povinná uviesť
právnu kvalifikáciu konania, ktoré označuje za diskriminačné, a pokiaľ ho aj tak označí, nie je súdtakouto kvalifikáciou viazaný. Pokiaľ súdy oboch inštancií vychádzali z toho, že právna kvalifikácia
vykonaná žalobkyňou je nepostačujúca či nesprávna, bolo priamo ich povinnosťou, vykonať správnu
právnu kvalifikáciu“. Dovolateľka videla právnu otázku od ktorej riešenia sa mal odvolací súd odkloniť

vyplývajúcu z rozhodnutia dovolacieho súdu z 22. septembra 2010 sp. zn. 5Cdo/196/2009. V tomto
rozhodnutí dovolací súd uviedol, že Občianske súdne konanie je ovládané zásadou iura novit curia
(práva pozná súd). Účastníci konania nie sú povinní uplatnený nárok, ani obranu proti nemu, právne
kvalifikovať, pretože právna kvalifikácia veci je vecou súdu. Musia ale uviesť rozhodné skutočnosti,
ktoré umožnia súdu, aby uplatnený nárok alebo obranu proti nemu právne kvalifikoval. Súd tak skúma,

či tvrdené skutočnosti možno podriadiť pod hypotézu niektorej právnej normy tak, aby z dispozície
tejto právnej normy bolo možné vyvodiť plnenie, prípadne určiť, či tu žalobcom požadovaný právny
vzťah alebo právo je alebo nie je alebo potvrdiť také skutočnosti, ktoré bránia tomu, aby bolo žalobe
vyhovené. Ak účastník uvedie rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vyvodzuje ním tvrdený nárok alebo
obranu proti nemu, ale s týmito skutočnosťami spája nesprávne právne následky, nie je súd viazaný
právnym názorom účastníka a je povinný posúdiť vec podľa tých právnych noriem, ktoré na tvrdený a

súdom zistený skutkový stav dopadajú.

9.6. Dovolací súd poukazuje na skutočnosť, že dovolateľka v dovolaní uviedla, že diskrimináciu, resp.
porušenie zásady rovnakého zaobchádzania namietala v rámci ,,iného postavenia“, čo je kategória
explicitne v diskriminačnom zákone nevymedzená. Je názoru, že súd prvej inštancie vyhodnotil skutkové

tvrdenia na základe právnej kvalifikácie, ktorú pomenovala žalobkyňa a to bez toho, aby sám čo i
len zvažoval posúdenie jej tvrdení podľa inej právnej normy, a už vôbec nie podľa zmyslu, ktorý sa
právnou normou sleduje (zákonník práce, antidiskriminačný zákon), bez posúdenia tohto vzťahu v
zmysle Ústavou a medzinárodnými zmluvami garantovaných práv. S týmto právnym posúdením sa
stotožnil aj súd odvolací.

9.7. Na túto dovolaciu námietku žalobkyne dovolací súd uvádza, že pokiaľ strana sporu prípadnú
nesprávnosť postupu súdu prvej inštancie a jej procesné dôsledky kvalifikovane nenamieta v rámci
konania o riadnom opravnom prostriedku (naviac v situácii, keď je zastúpená advokátom), nevníma túto
nesprávnosť, resp. jej dôsledky ako ujmu (podstatnú ujmu) na svojich procesných právach [k tomu viď

obdobne aj rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej tiež „ESĽP“) zo 14. decembra 2010
vo veci Holub proti Českej republike (sťažnosť č. 24880/05)], obdobne (9Cdo/255/20209, R 73/2019,
7Cdo/161/2019, 4Cdo/122/2020, 4Cdo/40/2019, 8Cdo/140/2018, 8Cdo/157/2018). Dovolateľka v bode
III. odvolania proti prvoinštančnému rozsudku len stroho uviedla, že ,,právne posúdenie, ak žalobca
jednoznačne označí skutkový stav je v plnej kompetencii súdu. Súd nie je viazaný právnym posúdením

žalobcu“. Prvoinštančný súd pritom uviedol....samotné dôvody diskriminácie označila žalobkyňa až v
podaní zo dňa 14. júna 2016 a na pojednávaní dňa 15. júna 2016, kedy ako dôvod diskriminácie
označila svoj zdravotný stav“...., Napokon na pojednávaní dňa 03. marca 2017 právna zástupkyňa
žalobkyne uviedla, že diskriminačným dôvodom je iné postavenie žalobkyne a zároveň jej postavenie
sťažovateľa, ktorý sa sťažuje na postup zamestnávateľa.... Dovolací súd poukazuje na skutočnosť, že

prvoinštančný súd nevytýkal, ako sa mylne domnieva žalobkyňa, že neoznačila dôvody diskriminácie.
Odvolanie žalobkyne proti rozsudku súdu prvej inštancie má 20 strán a konštatovanie žalobkyne, že súd
nie je viazaný právnym posúdením žalobcu, má strohé konštatovanie v jednej vete.

9.8. Dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok je vo vzťahu k odvolaniu ako riadnemu

opravnému prostriedku subsidiárny nielen z procesného hľadiska - teda že dovolanie možno podať
len proti rozhodnutiu vydanému v odvolacom konaní (čo znamená, že odvolacie konanie predchádza
dovolaciemu konaniu), ale aj z hmotnoprávneho hľadiska, ktoré zohľadňuje skutočnosť, že dovolateľka
môže v mimoriadnom opravnom prostriedku (úspešne) argumentovať len takými dôvodmi, ktoré
namietla už v rámci riadneho opravného prostriedku a ktoré boli meritórne posudzované odvolacím

súdom. V prípade, že takéto námietky v odvolacom konaní kvalifikovaným spôsobom neuplatnila, hoci
tak urobiť mohla a mala, tieto námietky ex post nemôžu byť spôsobilé založiť prípustnosť dovolania.

9.9. Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ dovolateľka namieta vo svojom mimoriadnom opravnom
prostriedku pochybenia súdu prvej inštancie (iura novit curia), tieto môžu byť predmetom dovolacieho

prieskumu jedine v situácii, ak ich výslovne vytýkala vo včas podanom odvolaní a odvolací súd vo
svojom rozhodnutí tieto pochybenia neodstránil. Pokiaľ určité nedostatky súdu prvej inštancie strana
kvalifikovane namietala prvýkrát až v podanom dovolaní, tieto nemožno preskúmavať v dovolacom
konaní, keďže odstraňovanie prípadných nedostatkov v postupe súdu prvej inštancie patrí do právomociodvolacieho (a nie dovolacieho) súdu. Rovnako tak je potrebné uviesť, že dovolanie ako mimoriadny
opravný prostriedok sa podáva proti rozhodnutiu odvolacieho súdu a ako nedostatok v postupe
odvolacieho súdu nemožno v dovolaní namietať niečo, čo nebolo predmetom odvolacieho konania

(prieskumu). Odvolací súd je pri svojom rozhodovaní viazaný odvolacími dôvodmi, ktoré boli uplatnené v
lehotenapodanieodvolania,aakovadukonaniapredodvolacímsúdomnemôžestranasporuvdovolaní
namietať niečo, čo nebolo predmetom odvolacieho prieskumu vzhľadom na obsahovú a kvalitatívnu
stránku jej odvolania proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie.

9.10. Pre právnu otázku, ktorú má na mysli ustanovenie § 421 ods. 1 písm. a) CSP, je charakteristický
„odklon“ jej riešenia, ktorý zvolil odvolací súd, od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ide tu
teda o situáciu, v ktorej sa už rozhodovanie senátov dovolacieho súdu ustálilo na určitom riešení právnej
otázky, odvolací súd sa však svojím rozhodnutím odklonil od „ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu“.

9.11. Pri skúmaní, či je dovolanie prípustné podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP sa dovolací súd zameriava
na zistenie a posúdenie vzťahu medzi dovolateľom označeným existujúcim rozhodnutím dovolacieho
súdu (judikátom), ktoré tvorí súčasť jeho ustálenej rozhodovacej praxe, a novým prípadom. Vychádzajúc
z kontextu skoršieho rozhodnutia (judikátu) a jeho skutkového vymedzenia pritom za pomoci abstrakcie
interpretuje v judikáte vyjadrené právne pravidlo (ratio). Táto činnosť dovolacieho súdu je zameraná na

zistenie (prijatie záveru), či nový prípad je s ohľadom na jeho skutkový rámec v relevantných otázkach
(okolnostiach) podobný alebo odlišný od skoršieho prípadu. Dovolací súd zdôrazňuje, že vo veci sp. zn.
5Cdo/196/2009 (na ktoré poukazuje žalobkyňa), zásada iura novit curia bola namietaná už v odvolaní
proti rozsudku prvoinštančného súdu a odvolací súd bol pri svojom rozhodovaní viazaný odvolacími
dôvodmi, ktoré boli uplatnené v lehote na podanie odvolania. V súdenej veci dovolateľka zásadu iura

novit curia kvalifikovane namietala prvýkrát až v podanom dovolaní, preto tieto nemožno preskúmavať
v dovolacom konaní, keďže odstraňovanie prípadných nedostatkov v postupe súdu prvej inštancie patrí
do právomoci odvolacieho (a nie dovolacieho) súdu.

9.12. Aj v druhej nastolenej otázke dovolací súd aplikujúc ustanovenie § 124 CSP posudzoval dovolanie

podľajehoobsahuavsnaheautentickyporozumieťtextudovolaniaakocelku(viďnálezÚstavnéhosúdu
Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 15/2021 z 25. mája 2021 alebo jeho nález sp. zn. I. ÚS 336/2019
z 09. júna 2020) dospel k záveru, že žalobkyňa sa v otázke č. 2 v podstate opýtala: ,,či mal súd prvej
inštancie vykonať výklad a aplikáciu zákona (antidiskriminačného, Zákonníka práce) v súlade s ústavou
a medzinárodnými dohovormi, ktoré majú prednosť pred zákonmi (čl. 152 ods. 4, čl. 7 ods. 5 Ústavy

Slovenskej republiky“ a mal vykonať „ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy“, keďže nárok
žalobkyne hodnotil izolovane, len podľa zákonníka práce a antidiskriminačného zákona“. Dovolateľka
videla právnu otázku od ktorej riešenia sa mal odvolací súd odkloniť vyplývajúcu z rozhodnutia
dovolacieho súdu z 22. februára 2012 sp. zn. 5Cdo/257/2010. Dovolací súd konštatuje, že predmetné
rozhodnutie od ktorého vidí žalobkyňa odklon, je na prejednávanú právnu vec neaplikovateľné. Zo

skutkových okolností rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/257/2010 vyplýva, že žalovaný 1/ -
mesto Sabinov ako prenajímateľ bytov v záujme vysťahovania obyvateľov rómskeho pôvodu z centrálnej
časti mesta porušil zásadu rovnakého zaobchádzania. Do oblasti tzv. Telek presťahoval len rómske
obyvateľstvo. Podľa vyjadrenia zástupcov mesta Sabinov, mesto chcelo dostať zo svojich objektov
rómske obyvateľstvo mimo centra mesta. Je pravdou, že v odôvodnení predmetného uznesenia najvyšší

súd poukázal na znenie čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého medzinárodné zmluvy
o ľudských právach a základných slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je
potrebný zákon a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb
alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú
prednosť pred zákonmi, ale najvyšší súd, na ktorý sa odvoláva žalobkyňa, rozsudok krajského súdu

zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pretože odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu nebol
dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní. V prípade, že rozhodnutie
nie je dostatočne odôvodnené, ide o procesne nesprávne rozhodnutie. Rozsudok odvolacieho súdu,
ktorý nemá náležitosti uvedené v § 157 ods. 2 O. s. p. je nepreskúmateľný a účastníkovi je takýmto
rozhodnutím odňatá možnosť konať pred súdom, nakoľko nemá možnosť v dovolacom konaní náležite

argumentovať a najvyšší súd ani nepristúpil k posúdeniu správnosti právnych záverov, na ktorých
spočíva rozsudok odvolacieho súdu.9.13. Dovolateľkou označené rozhodnutie najvyššieho súdu nepredstavuje ustálenú rozhodovaciu prax
pre prejednávaný prípad, nakoľko predmetné rozhodnutie, ktorú mal dovolací súd vo svojom rozhodnutí
riešiť,nebolo(kľúčové)prerozhodnutievovecisamej,t.j.nešloootázku,ktorúodvolacísúdriešilanajej

vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním. Najvyšší súd ani nepristúpil k posúdeniu správnosti
právnych záverov, na ktorých spočíva rozsudok odvolacieho súdu, pretože vec zrušil z dôvodu procesnej
vady konania.

9.14. Dovolacísúdpoukazuje,želenpolemikadovolateľkysprávnyminázormiodvolaciehosúdu,prosté

spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu
právnej otázky významovo nezodpovedajú kritériám uvedeným v § 421 ods. 1 písm. a) CSP. Relevanciu
podľa § 421 ods. 1 CSP má právna otázka na ktorej spočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu. Otázky
síce riešené súdmi v priebehu konania, avšak netvoriace základ ich rozhodnutí, nemajú relevanciu v
zmysle tohto ustanovenia.

10. Žalobkyňa prípustnosť svojho dovolania vyvodzovala aj z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b) CSP,
a formulovala dovolacie otázky:

10.1. Je možné vykladať ustanovenie § 2 ods. 1 antidiskriminačného zákona (dodržiavanie zásady
rovnakého zaobchádzania spočíva v zákaze diskriminácie z dôvodu pohlavia, náboženského vyznania

alebo viery, rasy, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného postihnutia, veku,
sexuálnej orientácie, manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo
iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia alebo
z dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti) vo vzťahu k inému postaveniu
alebo oznámeniu inej protispoločenskej činnosti tak, že sa ochrana podľa antidiskriminačného zákona

(ne)vzťahuje aj na ochranu zamestnanca, voči ktorému uplatňuje zamestnávateľ zjavne nerovnaké
zaobchádzanie a) z dôvodu, ktorý zamestnancovi nie je známy b) z dôvodu, že zamestnanec sa
domáha ochrany svojich práv na rovnaké zaobchádzanie alebo namieta neprijateľné konanie vedúceho
zamestnanca voči sebe, pred zamestnávateľom zriadenými orgánmi (napr. Etickou radou)?

10.2. Vzťahuje sa ochrana zamestnanca podľa antidiskriminačného zákona na ochranu pred všetkými
formami nerovnakého zaobchádzania na pracovisku?

10.3. Je súd povinný v sporoch podľa antidiskriminačného zákona po prednesení skutkových tvrdení
žalobcu, ktorý sa domáha súdnej ochrany pred nerovnakým zaobchádzaním ako zamestnanec, podľa

predmetného zákona vykonať vlastnú právnu kvalifikáciu (subsumáciu) nároku aj v rozpore s tým, ako
právnu kvalifikáciu vymedzí žalobca?

10.4. Je možné šikanu - mobbing, resp. jej podkategóriu bossing (šikanu zo strany služobne
nadriadeného voči služobne podriadenému) posudzovať podľa antidiskriminačného zákona obeť

takéhoto konania ako obeť diskriminácie z dôvodu iného postavenia, podľa § 2 ods. 1 v spojení s §
6 toho istého zákona? Je možné šikanu (mobbing, bossing) hodnotiť ako neprijateľné násilie, ako ho
pomenováva rozhodnutie NS SR sp. zn. 5MCdo 10/2012?

10.5. Je možné odoprieť súdnu ochranu zamestnancovi proti konaniu zamestnávateľa, ktorým

voči zamestnancovi postupuje výrazne odlišne, než voči ostatným zamestnancom v porovnateľnom
postavení?

10.6. Je mobbing a bossing, ako formy šikany zo strany zamestnávateľa voči zamestnancovi,
prípustným nerovnakým zaobchádzaním, ako ho definuje § 8 antidiskriminačného zákona ?

10.7. Je zjavne nerovnaké vytváranie podmienok zo strany zamestnávateľa na plnenie pracovných úloh
rovnakej kategórii zamestnancov na tom istom pracovisku prípustným nerovnakým zaobchádzaním, ako
ho definuje § 8 antidiskriminačného zákona ?

11. Dovolací súd poukazuje, že pre procesnú situáciu, v ktorej § 421 ods. 1 písm. b) CSP pripúšťa
dovolanie, má mimoriadny význam obsah pojmu „právna otázka“ a to, ako dovolateľ túto otázku
zadefinuje a špecifikuje v dovolaní. Otázkou relevantnou z hľadiska citovaného zákonného ustanovenia
môže byť pritom len otázka právna (teda v žiadnom prípade nie skutková otázka). Zo zákonodarcomzvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja
od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona
o rodine), ako aj o otázku procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných

ustanovení). Aby určitá otázka spĺňala kritérium prípustnosti dovolania podlá § 421 ods. 1 CSP, musí ísť
predovsˇetky´m o otázku zásadného právneho významu (nie o otázku skutkovú), od ktorej vyriešenia
záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorá je v dovolaní vymedzená jasným, určitým, zrozumiteľným
spôsobom, ktorý umožňuje posúdiť prípustnosť (pripadne aj dôvodnosť) dovolania. Pokiaľ nie je splnený
niektorý z týchto predpokladov prípustnosti, dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je

prípustne´.Vtakomtoprípadejetubezdˇalsˇiehodôvodnaodmietnutiedovolaniaadovolacísúddˇalsˇie
podmienky prípustnosti dovolania neskúma.

11.1. Pre posúdenie, či ide o právnu otázku kľúčovú pre rozhodnutie vo veci samej, a pre posúdenie
prípustnosti dovolania nie je rozhodujúci subjektívny názor strany sporu, že daná právna otázka môže
byť pre ňu rozhodujúca, ale významný je výlučne záver dovolacieho súdu rozhodujúceho o jej dovolaní.

11.2. Vyššie uvedené znamená, že dovolací súd nemôže riešiť hypotetické a ani akademické otázky.
Len polemika dovolateľa s právnymi názormi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti
jeho rozhodnutia alebo kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu právnej otázky významovo
nezodpovedajú kritériám uvedeným v § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Predložené dovolacie otázky

žalobkyňou sú otázky teoretické, no ich zodpovedanie nemá zásadný dosah na rozhodnutie veci,
pretože v priebehu súdneho konania nebolo preukázané, že by došlo k diskriminačnému konaniu voči
žalobkyni, žalovaný sa žiadnym z konaní, ktoré žalobkyňa v žalobe a jej doplnení voči nej, nedopustil
diskriminačného konania. Konajúce súdy v tomto spore, ktorý vychádza z antidiskriminačného zákona,
sa zaoberali splnením podmienok uvedených v § 11 ods. 1, 2 antidiskriminačného zákona a § 11 ods. 2

predmetného zákona, ktorý je premietnutím smernice Rady EÚ 2000/43/EC z 29. júna 2000 (Smernica
Rady 2000/43/ES z 29. júna 2000) a žiadne diskriminačné konanie nebolo preukázané, preto sa ustálili,
že žalovaný sa voči žalobkyni nedopustil porušenia zásady rovnakého zaobchádzania podľa § 13 ods.
1 Zákonníka práce a § 9 ods. 2 antidiskriminačného zákona.

11.3. Dovolací súd podčiarkuje, že v rámci dovolacieho konania je preto podstatné, aby otázka, ktorú
dovolateľ nastoľuje, nebola iba akademického charakteru, ale aby mala reálny dopad na rozhodnutie
vo veci. Dovolací súd uzatvára, že predmetné dovolacie otázky nastolené žalobkyňou sú akademické
a v tom prípade dovolací súd ich nemôže riešiť, pretože by sa tým zbytočne zaoberal právnym
problémom, ktorý nemá žiaden význam pre konkrétnu vec. Je pritom potrebné zdôrazniť, že cieľom

civilného sporového konania (aj pred dovolacím súdom) je poskytnúť reálnu ochranu právam, nie riešiť
teoretické či hypotetické otázky, ktorých výsledok sa nijako nepremietne do právnej sféry procesných
strán. Predložená dovolacia argumentácia tak nepredstavuje vymedzenie kardinálnej právnej otázky
spôsobom predpokladaným v § 421 ods. 1 písm. b) CSP v spojení s § 432 ods. 2 CSP.

12. So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie žalobkyne v časti, v ktorej namietala vadu
zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP, odmietol podľa § 447 písm. c) CSP ako dovolanie, ktoré smeruje
proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné a v časti, v ktorej namietala nesprávne právne
posúdenie veci podľa § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP, odmietol podľa § 447 písm. f) CSP ako dovolanie,
v ktorom dovolací dôvod nie je vymedzený spôsobom uvedeným v § 431 až § 435 CSP.

13. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods.
3 veta druhá CSP).

14. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.