Rozsudok ,
Zmenené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 15. január 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 11To/11/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8807010045
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 01. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lucia Bašistová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8807010045.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Lucie Bašistovej a sudcov JUDr.
Petra Tobiaša a JUDr. Gabriely Dubovej, PhD., na verejnom zasadnutí konanom dňa 15.01.2025, v
trestnej veci proti obžalovanému A. B. pre trestný čin skrátenia dane a poistného podľa § 148 ods. 1,
ods. 4 Tr. zákona účinného do 31.12.2005, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Vranov nad Topľou sp. zn. 10T/29/2007 zo dňa 03.08.2023, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. d), ods. 3 Tr. poriadku z r u š u j erozsudok Okresného súdu Vranov nad
Topľou sp. zn. 10T/29/2007 zo dňa 03.08.2023 v celom rozsahu.

Podľa § 322 ods. 3 Tr. poriadku

obžalovaného A. B., nar. XX.XX.XXXX vo C. D. E., trvale bytom C. D. E., F. G. B. XXXX/XXX,
u z n á v a z a v i n n é h o , ž e

1. ako konateľ spoločnosti s obchodným menom SDOS, s.r.o. Toplianska č. 1660, Vranov nad Topľou,
IČO: 36457124, skrátil daň z príjmov právnických osôb za zdaňovacie obdobie roka 2002 v sume
1.496.143,- Sk a daň z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia mesiacov január - apríl a jún - december
roka 2002 v sume 785.239,- Sk, čím takto celkom skrátil daň z príjmu právnických osôb a DPH za
rok 2002 v sume 2.281.382,- Sk/75.728,01 eur ku škode SR, zastúpenej Daňovým úradom Vranov

nad Topľou, tým, že si uplatnil výdavky na základe zjednodušených daňových dokladov, ktoré neboli
vyhotovené platiteľmi na ich uvedenými a zdaniteľné plnenia neboli uskutočnené,

3. ako konateľ spoločnosti s obchodným menom SDOS, s.r.o. Toplianska č. 1660, Vranov nad Topľou,
IČO: 36457124, skrátil daň z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie 3. štvrťrok 2004 v sume 467.139,-
Sk tým, že si uplatnil právo na odpočítanie dane zo zjednodušených daňových dokladov, ktoré neboli
vyhotovené platiteľom na ich uvedeným, keď si odpočítal od dane, ktorú bol povinný platiť, daň z tovarov,

ktorémunebolidodané,čímbolataktoSR,zastúpenejDaňovýmúradomVranovnadTopľou,spôsobená
škoda v sume 467.139,- Sk/ 15.506,17 eur,

t e d a
v bode 1/ rozsudku
- vo väčšom rozsahu skrátil daň,

v bode 3/ rozsudku
- v malom rozsahu skrátil daň,

č í m s p á c h a l
v bode 1/ rozsudku
-trestnýčinskráteniadaneapoistnéhopodľa§276ods.1,2písm.d)Tr.zákonaúčinnéhood06.08.2024
v bode 3/ rozsudku

- trestný čin skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 1 Tr. zákona účinného od 06.08.2024Z a t o s a o d s u d z u j e

Podľa § 276 ods. 2 Tr. zákona s použitím § 56 ods. 1 Tr. zákona, § 41 ods. 1 Tr. zákona ú h r n n ý
peňažný trest vo výške 300,- (tristo) eur.
Podľa § 57 ods. 3 Tr. zákona u s t a n o v u j e pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť
úmyselne zmarený, náhradný trest odňatia slobody vo výmere 3 (tri) mesiace.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Vranov nad Topľou sp. zn. 10T/29/2007 zo dňa 03.08.2023 bol obžalovaný

A. B. uznaný vinným v bode 1/ za trestný čin skrátenia dane a poistného podľa § 148 ods. 1, 4 Tr. zákona
účinného do 31.12.2005, v bode 2/ za trestný čin neodvedenia dane a poistného podľa § 148a ods. 1, 2
písm. a/ Tr. zákona účinného do 31.12.2005 a v bode 3/ za trestný čin skrátenia dane a poistného podľa
§ 148 ods. 1, 3 Tr. zákona účinného do 31.12.2005, na tom skutkovom základe, že

1/ ako konateľ spoločnosti s obchodným menom SDOS, s.r.o. Toplianska č. 1660, Vranov nad Topľou,
IČO: 36457124, skrátil daň z príjmov právnických osôb za zdaňovacie obdobie roka 2002 v sume
1.496.143,- Sk a daň z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia mesiacov január - apríl a jún - december
roka 2002 v sume 785.239,- Sk, čím takto celkom skrátil daň z príjmu právnických osôb a DPH za
rok 2002 v sume 2.281.382,- Sk/75.728,01 eur ku škode SR, zastúpenej Daňovým úradom Vranov

nad Topľou, tým, že si uplatnil výdavky na základe zjednoduše/ných daňových dokladov, ktoré neboli
vyhotovené platiteľmi na ich uvedenými a zdaniteľné plnenia neboli uskutočnené,

2/ ako konateľ spoločnosti s obchodným menom SDOS, s.r.o. Toplianska č. 1660, Vranov nad Topľou,
IČO: 36457124, si neoprávnene uplatnil nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie

obdobie mesiacov január - apríl a jún - december roku 2002 v sume 211.595,- Sk, keď si ako platiteľ
DPH uplatnil nárok na odpočet dane zo zjednodušených daňových dokladov, ktoré neboli vyhotovené
platiteľom na nich uvedeným, čím bola takto SR, zastúpenej Daňovým úradom Vranov nad Topľou,
spôsobená škoda v sume 211.595,- Sk/7.023,67 eur,

3/ ako konateľ spoločnosti s obchodným menom SDOS, s.r.o. Toplianska č. 1660, Vranov nad Topľou,
IČO: 36457124, skrátil daň z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie 3. štvrťrok 2004 v sume 467.139,-
Sk tým, že si uplatnil právo na odpočítanie dane zo zjednodušených daňových dokladov, ktoré neboli
vyhotovené platiteľom na ich uvedeným, keď si odpočítal od dane, ktorú bol povinný platiť, daň z tovarov,
ktorémunebolidodané,čímbolataktoSR,zastúpenejDaňovýmúradomVranovnadTopľou,spôsobená

škoda v sume 467.139,- Sk/ 15.506,17 eur.

Za to mu bol uložený podľa § 148 ods. 4 Tr. zákona účinného do 31.12.2005 v spojení s § 35 ods. 1 Tr.
zákona účinného do 31.12.2005 úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 3 (troch) rokov.

Podľa § 39a ods. 2 písm. a/ Tr. zákona účinného do 31.12.2005 bol na výkon trestu odňatia slobody
zaradený do prvej nápravnovýchovnej skupiny.

Podľa § 49 ods. 1 Tr. zákona účinného do 31.12.2005 mu bol uložený trest zákazu výkonu podnikateľskej
činnosti v trvaní 3 (troch) rokov.

Podľa § 53 ods. 1 Tr. zákona účinného do 31.12.2005 v nadväznosti na § 438b Trestného
zákona účinného od 1.1.2006 mu bol uložený peňažný trest vo výmere 79.532,64 Sk / 2.640,00
eur (sedemdesiatdeväťtisíc päťstotridsaťdva slovenských korún a šesťdesiatštyri halierov / dvetisíc
šesťstoštyridsať eur).

Podľa § 53 ods. 4 Tr. zákona účinného do 31.12.2005 v nadväznosti na § 438b Tr. zákona účinného
od 1.1.2006, okresný súd určil, že peňažný trest obžalovaný musí zaplatiť v mesačných splátkach
po 6.627,72 Sk / 220,00 eur (šesťtisíc šesťstodvadsať sedem slovenských korún a sedemdesiatdva
halierov); splatných do 30. dňa toho - ktorého mesiaca s tým, že prvá splátka sa stane splatnou mesiacnasledujúci po právoplatnosti rozsudku; a to v lehote 12 mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti tohto
rozsudku.

Podľa § 54 ods. 3 Tr. zákona účinného do 31.12.2005 pre prípad, že by výkon tohto trestu mohol byť
úmyselne zmarený, ustanovil okresný súd náhradný trest odňatia slobody v trvaní 6 (šiestich) mesiacov.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie obžalovaný, ktoré následne prostredníctvom
svojhoobhajcupísomneodôvodnilchybamikonania,najmäpreto,žeboliporušenéustanovenia,ktorými

samázabezpečiťobjasnenievecialeboprávoobhajoby,tiežtým,žesasúdnevysporiadalpresvedčivým
spôsobom s rozpormi v obsahu jednotlivých produkovaných dôkazov, ako aj s argumentáciou obhajoby,
ako aj tým, že trest je neprimerane prísny. Podľa § 244 ods. 1 písm. c/ Tr. poriadku, pri predbežnom
prejednaní obžaloby súd trestné stíhanie zastaví, ak sú tu okolnosti uvedené v § 215 ods. 1 Tr. poriadku.
Podľa § 215 ods. 1 písm. d/ Tr. poriadku, prokurátor zastaví trestné stíhanie, ak je trestné stíhanie
neprípustné podľa § 9. Podľa ustanovenia § 9 ods. 1 písm. g/ Tr. poriadku, trestné stíhanie nemožno

začať a ak už bolo začaté, nemožno v ňom pokračovať a musí byť zastavené, ak tak ustanovuje
medzinárodná zmluva. Odvolateľ má za to, že na základe výzvy podľa § 277 ods. 5 Tr. poriadku oznámil
súdu, že nesúhlasí so zmenou senátu, musí sa hlavné pojednávania vykonať znova a preto navrhol, aby
súd vec postupom podľa § 243 ods. 3 Tr. poriadku na neverejnom zasadnutí vec predbežne prejednal.
Odvolateľ ďalej dôvodil tým, že jednou zo základných multilaterálnych zmlúv, ktorou sa Slovenská

republika musí riadiť, je aj Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý bol prijatý
v roku 1950 (ďalej „Dohovor“), a ktorý sa stal súčasťou nášho právneho poriadku. Článok 6 ods.
1 Dohovoru stanovuje, že každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v
primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o
jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti

nemu. Z tohto článku teda vyplýva právo na konanie spravodlivé, verejné a právo na to, aby každá vec
bola prejednaná nezávislým a nestranným súdom v primeranej lehote. Dohovor exaktne nestanovuje,
koľko trestné stíhanie od jeho začatia až po jeho skončenie, môže najviac trvať. Judikatúra Súdu pre
ľudské práva, ktorý Dohovor v poslednej inštancii aplikuje, však v rámci viacerých rozhodnutí, ktoré
ešte budú spomenuté, dáva odpoveď na to, čo už prejednaním veci v primeranej lehote nie je. V tomto

prípade skutky sa mali stať pred viac dvadsiatimi rokmi (v roku 2002 a 2004). Trestné stíhanie bolo
začaté v roku 2005, obvinenie vznesené v roku 2006 a obžaloba podaná v roku 2007. Z textu článku
6 Dohovoru nevyplýva priama povinnosť zastaviť takto dlho trvajúce trestné stíhanie, avšak Dohovor
takúto možnosť nevylučuje, pričom v niektorých extrémnych prípadoch je možné dospieť k záveru, že
takto dlho trvajúci proces je priam nevyhnutné zastaviť, nakoľko v konečnom dôsledku dochádza k

porušeniu práva na spravodlivý proces. V prípade jeho trestnej veci nejde o relatívne komplikovanú
trestnú vec. Pri predbežnom prejednaní obžaloby je potrebné posúdiť, či po pätnástich rokoch stíhania,
je vôbec možné z hľadiska zásad práva na spravodlivý proces vo veci konať. To všetko je potrebné
posudzovať aj vzhľadom k očakávanému pomerne obsiahlemu dokazovaniu a predpokladanú časovú
náročnosť veci, ktorá konanie ešte viac predĺži. Odvolateľ poukázal na tom, že navrhol na preukázanie

svojich tvrdení vypočuť devätnástich svedkov (H. I., J. K., L. A. M., J. N., L. H. O., F. F. P., C. E., L. K.,
C. J., L. J. M., L. Q. R., F. O., J. J., J. M., L. A. A., F. F., J. F., S. R. a A. E.). Bez ohľadu na potrebu
vykonania ďalšieho dokazovanie je možné už teraz skonštatovať, že ide o extrémny prípad neprimerane
dlhého konania, u ktorého je potrebné trestné stíhanie zastaviť. Je tu potrebné brať do úvahy aj súvis s
predpokladaným konečným efektom trestného stíhania, teda predpokladaným rozsudkom vo veci, či už

pre prípad uznania alebo neuznania viny. V rovine rozumnej istoty je možné očakávať, že aj prípadný
výrok o vine a treste by bol v podstate len akademickým výrokom. Okolnosti mimoriadneho zníženia
trestu, resp. okolnosti vedúce k záveru o potrebe použitia ustanovenia o mimoriadnom znížení trestu, sú
totiž v tomto prípade naozaj jednoznačné. Aj keby ktokoľvek mal pochybnosti o nevyhnutnosti zastaviť
trestné stíhanie, nemôže mať pochybnosti o tom, že po viac ako 15 rokoch od spáchania trestného

činu akejkoľvek spoločenskej závažnosti, je možné ukladať trest odňatia slobody v rámci zákonom
stanovenej sadzby. Táto pre prípad uznania viny u obžalovaného sa pohybuje v rozmedzí od 3 do
10 rokov (§ 148 ods., 1, ods. 4 Tr. zákona účinného do 31.12.2005). Tento trest by v prípade jeho
mimoriadneho zníženia bolo možné znížiť až na jeden rok trestu odňatia slobody. Obžaloba na súd
napadla v roku 2007. Ak by súd obžalovanému uložil v roku 2007 maximálne možný trest v trvaní 10

rokov, obžalovaný by ho celý vykonal v roku 2017. Pri rozhodovaní o zastavení trestného stíhania je
potrebné posúdiť dôvody zavinení na neúmernej dĺžke trestného stíhania, pretože táto skutočnosť má
význam aj z hľadiska posúdenia práva na spravodlivý proces v primeranej lehote, nakoľko pokiaľ by
neprimeranosť dĺžky konania bola zapríčinená výlučne osobou, voči ktorej sa trestné stíhanie vedie,tak tento fakt výrazne umožňuje štátu viesť trestné stíhanie dlhšie. Inými slovami, pokiaľ sa obvinený
vyhýba trestnému stíhaniu a predovšetkým toto je dôvodom prestojov a prieťahov vo veci, prísnosť
postoja voči štátu sa výrazne znižuje. V tejto súvislosti odvolateľ konštatuje, že na dĺžke trestného

stíhania sa ani len sčasti nepodieľal. Využívanie procesných prostriedkov svojej obhajoby, ktoré sa
týkajú merita veci a navrhovanie svedkov, nemožno vyhodnotiť v jeho neprospech. Prieťahy v konaní
aj pri najreštriktívnejšom výklade voči nemu, neboli spôsobené ním pokiaľ ide o dĺžku konania. Počas
celého trestného stíhania bol k dispozícii orgánom činným v trestnom konaní a tieto orgány mohli
uplatňovať všetky zákonné kompetencie súvisiace s efektívnym vyšetrením a skončením trestnej veci.

V zásade možno konštatovať, že Európsky súd pre ľudské práva považuje za neúmerne dlhé konanie
už konanie, ktoré presahuje dobu 6 rokov. Svojimi dôsledkami v kontexte 15 rokov (v tomto prípade)
od spáchania obžalobného skutku môžu nadobudnúť charakter odopretia spravodlivosti (degeneratio
iustitiae). Nie je možné dať jednoznačnú odpoveď ohľadne stanovenia doby, nad ktorú trestné stíhanie
už nie je prípustné. Pri posudzovaní tejto otázky je potrebné brať do úvahy, ako je uvedené vyššie,
závažnosť protispoločenskej činnosti, náročnosť konania, mieru, akou sa na prieťahoch v konaní

podieľal samotný obvinený, i ďalšie okolnosti prípadu, ktoré nie je možné taxatívne vymenovať. Až
po posúdení všetkých týchto faktov v ich komplexnosti a príčinných súvislostiach, môže súd v tom
ktorom prípade dať odpoveď na to, či k prieťahom došlo alebo nie a následne či existencia takýchto
prieťahov mala za následok tak závažné porušenie práva na spravodlivý proces v primeranej dobe,
že je potrebné trestné stíhanie zastaviť. Ako príklad odvolateľ uviedol trestnú vec prejednávanú na

Špecializovanom trestnom súde, pracovisko Banská Bystrica vedenú pod sp. zn. BB-3T/29/2015, kedy
súd postupom podľa § 244 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku z dôvodov uvedených v § 215 ods.
1 písm. d/ Tr. poriadku s poukazom na § 9 ods. 1 písm. g/ Tr. poriadku zastavil trestné stíhanie
obvineného L. F. a spol., lebo od spáchania skutku uplynula doba 15 rokov, ako aj na vec prejednávanú
na Špecializovanom trestnom súde, pracovisko Banská Bystrica vedenú pod sp. zn. BB-3T 7/2016,

kedy súd tiež postupom podľa § 244 ods. 1 písm. c/ Tr. poriadku z dôvodov uvedených v § 215
ods. 1 písm. d/ Trestného poriadku s poukazom na § 9 ods. 1 písm. g/ Tr. poriadku zastavil trestné
stíhanie obvineného J. C. a spol. lebo od spáchania skutku uplynula doba 15 rokov. V jeho prípade
ide tiež o extrémny prípad - neobvyklú dĺžku konania, pretože od spáchania skutkov uplynula doba 20
rokov. Krajský súd v Prešove uznesením zo dňa 11.02.2009 č. k. 3To/106/07 podľa § 321 ods. 1 písm.

a/, b/, c/ Tr. poriadku zrušil rozsudok Okresného súdu Vranov nad Topľou sp. zn. 10T/29/07 zo dňa
08.11.2007 a vec vrátil súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.
V zrušujúcom uznesení krajský súd doslova uviedol: „Súd prvého stupňa v rámci nového konania
bude musieť podrobne vypočuť obžalovaného k podanej obžalobe na skutočnosti, ktoré už uvádzal
pri svojich výsluchoch v rámci prípravného konania. Nech obžalovaný vo svojich výpovediach uvedie

konkrétne stavby, na ktorých pracoval, na ktorých bol použitý materiál, ktorý je obsiahnutý v príslušných
účtovných dokladoch. Obžalovaný nech označí aj ďalšie dôkazy, na základe ktorých by mohol súd
prvého stupňa zistiť, či obžalovaný objektívne sa zúčastnil na vykonávaní stavebných prác na základe
zmlúv o dielo. Nech v tomto zmysle poukáže na príslušné listinné dôkazy, resp. nech označí svedkov,
ktorí môžu jeho obhajobu potvrdiť. Nech označí predovšetkým svedkov organizácií, ktorým obžalovaný

vykonával príslušné práce, pri ktorých došlo k zabudovaniu príslušného materiálu predovšetkým na
stavebných prácach. V prípade, že súd prvého stupňa bude mať dostatok listinných dôkazov, ako aj
dôkazov označených obžalovaným o vykonaní príslušných prác, je potrebné, aby sa zaoberal otázkou
hospodárskeho výsledku organizácie, v ktorej obžalovaný bol ako konateľ. Ak z výsledkov dokazovania
vyplyniepotrebaznaleckéhodokazovaniazaúčelomzisteniahospodárskehovýsledku,nechsúdprvého

stupňa prijme vo veci do konania znalca z odboru účtovníctva a v prípade potreby aj znalca z odboru
stavebníctva, pokiaľ bude potrebné preukazovať cenu materiálov, ktoré obžalovaný mal zabudovať do
príslušných stavebných akcií vykonávaných organizáciou obžalovaného. Ak takýmto postupom sa súd
prvého stupňa dopracuje ku inému hospodárskemu výsledku, inému základu dane, nech túto skutočnosť
polom premietne do trestnej činnosti obžalovaného, ktorá mala spočívať v skrátení dane z príjmov

právnických osôb, skrátení dane z pridanej hodnoty a v nezákonnom uplatnení nároku na odpočet
dane. Až po vykonaní dokazovania pri kontradiktornom hlavnom pojednávaní v naznačenom smere,
ako aj ďalšom, ak si to výsledky dokazovania vyžiadajú, bude môcť súd prvého stupňa sa dopracovať
ku zákonnému rozhodnutiu. Podľa názoru odvolateľa sa okresný súd vôbec neriadil takto vysloveným
názorom odvolacieho súdu a nevykonal úkony a dôkazy, ktorých vykonanie odvolací súd nariadil (§

327 ods. 1 Tr. poriadku). Odvolateľ má za to, že nebol dôvod odmietnuť jeho návrhy na doplnenie ním
navrhnutých svedkov. Až po vykonaní dokazovania pri kontradiktórnom hlavnom pojednávaní môže sa
súd dopracovať ku zákonnému rozhodnutiu. A to sa v tomto prípade nestalo. Právo na spravodlivý súdny
proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní.Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia
považovaný za rozhodujúci.“ (rozsudok vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko z 9. decembra 1994, Annuaire,
č. 303-B). Ústavný súd vo svojom rozhodnutí III. ÚS 209/04 vyslovil, že: „Súčasťou obsahu základného

práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka
konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na
všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkomkonania,alelennatie,ktorémajúprevecpodstatnývýznam,prípadnedostatočneobjasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia. V rámci svojej judikatúry ústavný súd taktiež vyslovil, že „ústavný
súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods.
1, čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ (IV.
ÚS 115/03). Po citácii § 125 Tr. poriadku a § 134 ods. 2 Tr. poriadku odvolateľ dôvodil tým, že

nepodmienečnýtrestodňatiaslobodyuloženýpo20rokochodspáchaniaskutkujeabsurdný.Pocitácii§
34 ods. 1, ods. 4 Tr. zákona, obžalovaný ohľadne primeranosti trestu citoval časť nálezu Ústavného súdu
sp. zn. PL. ÚS 106/2011 ... „Trest ako najzávažnejší zásah štátu do základných ľudských práv páchateľa
nesmie byť ukladaný mechanicky, bez zváženia všetkých okolností konkrétneho prípadu a pomerov
páchateľa. Z požiadavky primeranosti trestu jednoznačne vyplýva zákaz akéhokoľvek exemplárneho

trestania. Trestnú represiu je preto nutné uplatňovať len v nevyhnutne nutnej miere. Trest nesmie byť
prejavom neprimeraného inštitucionalizovaného násilia spoločnosti voči jednotlivcovi. Trest, ktorým štát
a spoločnosť reaguje na spáchaný trestný čin ako na nespravodlivé konanie, by mal nespravodlivosť
spôsobenú trestným činom napraviť, a nie ešte viac rozmnožiť. Neprimeraný trest nemožno považovať
za spravodlivý, spravodlivým je vždy len primeraný trest.“ Z uvedených dôvodov obžalovaný navrhol,

aby krajský súd napadnutý rozsudok podľa § 321 ods. 1 písm. a/, b/, e/ Tr. poriadku zrušil a podľa §
322 ods. 1 Tr. poriadku vec vrátil okresnému súdu na nové rozhodnutie.

Na základe podaného odvolania postupoval krajský súd v intenciách ustanovenia § 317 ods. 1 Tr.
poriadku, podľa ktorého, ak odvolací súd nezamietne odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší

rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku,
proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, pričom
na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania
podľa § 371 ods. 1 Tr. poriadok a zistil, že odvolanie obžalovaného je čiastočne dôvodné.

Úvodom krajský súd uvádza, že predmetná trestná vec už bola dvakrát prejednávaná krajským
súdom, ktorý svojím ostatným rozhodnutím zo dňa 26.07.2016 sp. zn. 1To/25/2015, na podklade
podaného odvolania zo strany okresného prokurátora a poškodeného, podľa § 321 ods.1 písm. a/, b/,
c/ Tr. poriadku zrušil napadnutý rozsudok v celom rozsahu a podľa § 322 ods. 1 Tr. poriadku vec vrátil
okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol a podľa § 316 ods.

1 Tr. poriadku odvolanie poškodeného zamietol. Úlohou okresného súdu po zrušení veci bolo v rámci
dokazovaniavyžiadaťsiaspoňpísomnéstanoviskáodsvedkovnavrhnutýchobžalovaným,čitítoevidujú
vykonanie nejakých prác zo strany firmy obžalovaného, v akom rozsahu, v ktorom období a v akej sume
a v závislosti na výsledku oznámenia potom rozhodnúť, či je návrhu na vykonanie dôkazov potrebné
vyhovieť, príp. v akom rozsahu alebo nie.

V tejto súvislosti krajský súd konštatuje, že okresný súd vykonal dôkazy potrebné na zistenie
skutkového stavu veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti aj v zmysle intencií zrušujúcich rozhodnutí
odvolacieho súdu, a to v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie, a tak krajský súd z doposiaľ vykonaného
dokazovania vychádzal.

Okresný súd vykonané dôkazy sám hodnotil a logickým postupom v súlade s ustanovením § 2
ods. 12 Tr. poriadku dospel k záveru o vine obžalovaného. Nemožno teda hodnoteniu dôkazov
okresným súdom nič vytknúť. Krajský súd nepovažuje právne závery napadnutého uznesenia krajského
súdu za nepreskúmateľné alebo arbitrárne, resp. vychádzajúce z nedostatočne zisteného skutkového

stavu, keďže z odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplýva dostatok právne relevantných argumentov
odôvodňujúcich ním prijaté rozhodnutie.Krajský súd ďalej poznamenáva, že pokiaľ sa skutkové závery prvostupňového súdu zakladajú na
vnútornom presvedčení, získanom po starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu a tieto závery
boli vyvodené na podklade úplného zistenia skutočného stavu veci a úvahám, ktorými sa k takýmto

záverom došlo, nemožno vytknúť nedôslednosť alebo vnútorné rozpory, nemožno im potom v prospech
obžalovaného úspešne odporovať odvolaním len preto, že súd mohol dospieť aj k iným záverom, keby
sa bol spravoval inými úvahami.

Súd prvého stupňa sa zaoberal a vysporiadal s návrhmi na dokazovanie, skutkovou a právnou

argumentáciou strán v konaní pri dodržaní princípov kontradiktórnosti konania. Skutočnosť, že odvolateľ
sa nestotožnil so skutkovými a právnymi názormi súdu prvého stupňa v napadnutom rozsudku, nemôže
sama osebe viesť odvolací súd k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti záverov
vyslovených súdom prvého stupňa. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II.
ÚS 3/97, II. ÚS 75/08) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať
s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým

a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane,
pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. (II. ÚS 78/05,
III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08)

Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku
alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie
o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia,
ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. (z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.

II. ÚS 78/05 zo 16. marca 2005)

Obžalovaný odvolanie založil aj na opakovaných dôvodoch svojej obhajoby použitej v konaní pred
súdomprvéhostupňa.Sjehonámietkami,skutkovýmiaprávnymi,saalesúdprvéhostupňavrozhodnutí
vysporiadal.

Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby všeobecný súd sa stotožnil s jeho
právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo
na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade
s jeho požiadavkami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva obžalovaného, ak si neosvojí ním

navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jeho výkladom všeobecne záväzných
právnych predpisov.

V súlade s ustanovením § 168 ods. 1 Tr. poriadku, okresný súd v odôvodnení precízne uviedol,
ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel a akými úvahami sa

spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä ak si navzájom odporovali. Neopomenul podať aj
právneúvahy,ktorýmisaspravoval,keďposudzovaldokázanéskutočnostipodľapríslušnýchustanovení
zákonavotázkevinyatrestu.Zodôvodnenianapadnutéhorozsudkuvyplývatedaajto,ktoréskutočnosti
vzal okresný súd do úvahy pri rozhodovaní o druhu a výmere trestu. Aj krajský súd pritom nezávisle
od okresného súdu zistil, že zákonným vykonaným dokazovaním zistené skutočnosti vedú k správnosti

výroku o vine obžalovaného zo skutkov v bodoch 1/ a 3/ rozsudku.

V tomto smere však krajský súd má za potrebné uviesť, že medzi rozhodnutím okresného súdu
a rozhodovaním krajského súdu o odvolaní obžalovaného však nadobudol účinnosť zákon č. 40/2024
Z. z. a č. 214/2024 Z. z. (dňa 06.08.2024), ktorými došlo k zásadnej zmene (nielen) v ustanoveniach

Trestného zákona.

Pokiaľ ide o právne posúdenie okresným súdom ustáleného konania obžalovaného, krajský súd
musel pri svojom rozhodovaní s poukazom na § 2 ods. 1 Tr. zákona zohľadniť Trestný zákon účinný
od 06.08.2024 v znení zák. č. 40/2024 Z. z. (ďalej aj „novela Trestného zákona“), teda objektívnu

skutočnosť, ktorá nastala po vyhlásení napadnutého rozsudku.

Podľa § 2 ods. 1 Tr. zákona, trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase,
keď bol čin spáchaný. Ak v čase medzi spáchaním činu a vynesením rozsudku nadobudnú účinnosťviaceré zákony, trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona, ktorý je pre páchateľa
priaznivejší.

Citované ustanovenie o časovej pôsobnosti upravuje možnú konkurenciu viacerých zákonov (rozumejú
sa ňou všetky zákony od času spáchania trestného činu dovtedy, keď sa o trestnom čine rozhoduje, a to
i na odvolacom súde) tak, že pri posudzovaní trestnosti činu a ukladaní trestu sa použije ten (Trestný)
zákon, ktorý je pre páchateľa priaznivejší.

Podľa § 125 ods. 1 Tr. zákona účinného od 06.08.2024, škodou malou sa rozumie škoda prevyšujúca
sumu 700,- eur. Škodou väčšou sa rozumie škoda prevyšujúca sumu 20.000,- eur. Značnou škodou sa
rozumieškodaprevyšujúcasumu250.000,-eur.Škodouveľkéhorozsahusarozumieškodaprevyšujúca
sumu 650.000,- eur. Tieto hľadiská sa použijú rovnako na určenie výšky prospechu, hodnoty veci
a rozsahu činu.

Podľa § 276 ods. 1 Tr. zákona, kto v malom rozsahu skráti daň, poistné na sociálne poistenie, verejné
zdravotné poistenie alebo príspevok na starobné dôchodkové sporenie, potrestá sa odňatím slobody
na šesť mesiacov až tri roky.

Podľa § 276 ods. 2 písm. d/ Tr. zákona odňatím slobody na jeden rok až päť rokov sa páchateľ potrestá,

ak spácha čin uvedený v odseku 1 vo väčšom rozsahu.

Podľa § 277a ods. 1 Tr. zákona, kto neoprávnene vo väčšom rozsahu uplatní nárok na vrátenie dane
z pridanej hodnoty alebo spotrebnej dane v úmysle zadovážiť sebe alebo inému neoprávnený prospech,
potrestá sa odňatím slobody na šesť mesiacov až tri roky.

Podľa § 84 ods. 1 Tr. zákona trestnosť činu, ktorý mal v čase spáchania znaky niektorého trestného
činu uvedeného v osobitnej časti tohto zákona, zaniká, ak neskorší zákon ustanoví, že tento čin nie je
trestným činom.

NovelaTrestnéhozákonabolapreobžalovanéhokonkrétnepriaznivejšiazhľadiskaposudzovaniaškody

ako kvalifikačného znaku (už nie je možné ním spáchaný trestný čin v bode 1/ rozsudku posúdiť ako
spáchaný v značnom rozsahu, ale „len“ vo väčšom rozsahu, a rovnako tak nie je možné ním spáchaný
trestný čin v bode 3/ rozsudku posúdiť ako spáchaný väčšom rozsahu, ale len v malom rozsahu) a
predovšetkým výrazného zmiernenia trestnej sadzby trestu odňatia slobody (za trestný čin v bode 1/
rozsudku jeden rok až päť rokov oproti tej predošlej v rozmedzí tri až desať rokov a za trestný čin v bode

3/ rozsudku v rozmedzí šesť mesiacov až jeden rok oproti predošlej v rozmedzí dva roky až osem rokov).

S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd musel posúdiť konanie obžalovaného po právnej stránke
miernejšie, ako tomu bolo v napadnutom rozsudku tak, že obžalovaný v bode 1/ rozsudku skrátil daň vo
väčšom rozsahu, čím spáchal pokračovací zločin skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 1, ods. 2

písm. d/ Tr. zákona, a v bode 3/ rozsudku skrátil daň v malom rozsahu, čím spáchal pokračovací zločin
skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 1 Tr. zákona.

Ku skutku v bode 2/ rozsudku krajský súd má za potrebné uviesť, že v prípade, ak páchateľ jedným
konaním alebo viacerými čiastkovými útokmi (t. j. vo viacerých zdaňovacích obdobiach) zároveň skráti

daň a navyše aj neoprávnene uplatní nárok na vrátenie DPH, pôjde o jednočinný súbeh týchto dvoch
trestných činov, pričom rozsah ich spôsobenia sa bude posudzovať samostatne.

Skutok v bode 1/ a v bode 2/ rozsudku bolo potrebné posudzovať ako trestný čin skrátenia dane
a poistného v jednočinnom súbehu s trestným činom daňového podvodu. Keďže vzhľadom na vyššie

cit. novelu Tr. zákona, podľa ktorej sa trestného činu daňového podvodu podľa § 277a ods. 1 Tr. zákona
dopustí ten, kto neoprávnene vo väčšom rozsahu uplatní nárok na vrátenie dane z pridanej hodnoty
alebo spotrebnej dane v úmysle zadovážiť sebe alebo inému neoprávnený prospech, rozsah skutku
v bode 2/ rozsudku nedosahuje hodnotu vyžadovanú Trestným zákonom, je potrebné konštatovať, že
neboli naplnené znaky skutkovej podstaty predmetného trestného činu. Z uvedeného dôvodu krajský

súd s poukazom na § 84 Tr. zákona, teda, že zanikla trestnosť činu, vypustil zo skutkovej vety skutok
pod bodom 2/ rozsudku.Vyššie uvedené zmeny nemohli byť, samozrejme, okresnému súdu v čase jeho rozhodovania známe,
no krajský súd na nich v dôsledku vyššie uvedeného prihliadal a musel konštatovať rozpor s Trestným
zákonom.

Ohľadom výroku o vine týkajúceho sa ostatných skutkov v bodoch 1/ a 3/ obžaloby, dospel krajský súd
k totožným záverom, ako okresný súd.

Ako to vyplýva z obsahu predloženého spisu, obžalovaný v prípravnom konaní, ako aj na hlavnom

pojednávaní (okrem hlavného pojednávania dňa 08.11.2007, kde urobil vyhlásenie o vine), popieral
spáchanie skutkov, ktoré sa mu kládli obžalobou za vinu, pričom svoju obranu založil na tvrdení, že
materiály uvedené v predložených účtovných dokladoch jednotlivých dodávateľov - spoločnosti STORK
s.r.o., J. M., H. Q.- Agropotreby, BAUMEKO s.r.o., H. R. - HIFRA, C. O. - SEŇOR, F. F. - L. a E. B. boli,
podľa jeho vyjadrenia, skutočne zakúpené a podložené vo fakturáciách za zhotovené diela. K tomu, že
doklady nevystavili vyššie uvedené firmy, pričom v mnohých prípadoch tieto obchodné spoločnosti ani

neobchodovali s týmto sortimentom tovaru, sa obžalovaný vyjadriť nevedel. Trval na tom, že určite tovar
odoberal od firiem uvedených v účtovných dokladoch, pričom osobne pri kontrole žiadal pracovníkov
daňového úradu, aby spolu s ním išli na stavbu, kde im chcel ukázať, kde je tento zakúpený materiál
zabudovaný. Materiál mu väčšinou priviezli z jednotlivých firiem sami, alebo ho kupoval osobne. Pokiaľ
ide o daň z príjmov právnických osôb za rok 2002, k zisteniam daňovej kontroly, že mal do nákladov

zúčtované účtovné doklady za nákup materiálu od dodávateľov ZVAREX s.r.o. Slovakia, F. K., Zvar
Wasch, L. S. E., J. F., F. C., L. T. U., E. B., V. P., J. M., Stork s.r.o., STAVECCO s.r.o., KOBRES s.r.o.,
StaviváKošiceš.p.,Kerkoa.s.,ATYPs.r.o.,J.I.,J.M.-firmaJH,K.A.–Brahama,obžalovanýuviedol,že
všetky materiály v týchto účtovných dokladoch boli skutočne zakúpené a sú podložené vo fakturáciách
za zhotovené diela. Osobne žiadal pri kontrole pracovníkov daňového úradu, aby spolu s ním išli na

stavbu, kde im chcel ukázať, kde je tento zakúpený materiál zabudovaný. K odpredaju spoločnosti
SDOS s.r.o. svedkovi I. T. uviedol, že menovaný svedok mal záujem o odkúpenie jeho spoločnosti,
účtovníctvo spoločnosti bolo odovzdané pri podpise zmluvy. O tom, že v prípade tohto svedka sa malo
jednať o bezdomovca, obžalovaný vedomosť nemal.

Vinu obžalovaného zo žalovaných trestných činoch v bode 1/ a 3/ obžaloby okresný súd založil na
výpovediach svedkýň vykonávajúcich v žalovanom období daňovú kontrolu v spoločnosti SDOS s.r.o.,
a to L. J. U., L. U. U., L. C. W., L. A. L..

Z výpovede svedkyne L. J. U. mal okresný súd zistené, že spoločne s L. X. vypracovala protokol o

daňovej kontrole dane z príjmov právnickej osoby SDOS s.r.o., vykonávanej v dňoch od 20.08.2004
do 21.01.2005 v spoločnosti SDOS s.r.o.. Výsledkom daňovej kontroly bol určený rozdiel na dani z
príjmov právnickej osoby v celkovej výške 2.022.200,- Sk za celé zdaňovacie obdobie roku 2002.
Na základe protokolu bol vydaný dodatočný platobný výmer. U daňového subjektu boli zistené
nedostatky, a to, že obžalovaný si do svojho účtovníctva zahrnul účtovné doklady vystavené jednotlivými

odberateľmi, pričom títo odberatelia uvedené účtovné doklady nevystavili. Pri miestnom zisťovaní
príslušnými daňovými úradmi u týchto odberateľov bolo zistené, že títo jednotliví dodávatelia buď
nemali registračnú pokladňu alebo neboli platcami DPH. Jednotliví dodávatelia nemali účtovné doklady,
že by obžalovanému ako daňovému subjektu predali takýto tovar, či poskytli takúto službu. Uvedení
dodávatelia väčšinou nevykonávali takýto druh práce alebo neobchodovali s takým druhom sortimentu,

ako bol uvedený na jednotlivých účtovných dokladoch. Dodávatelia pri miestnom zisťovaní príslušným
daňovým úradom oznámili, že takéto tovary nedodali, či neposkytli služby obžalovanému, pričom išlo
o dodávateľov: ZVAREX s.r.o. F. K., Zvar Wasch s.r.o., L. S. E., J. F., F. C., L. T. U., E. B., V. P., J.
M., STORK s.r.o., STAVECCO spol. s r.o., KOBRES s.r.o., Stavivá Košice š. p., KERKO a.s., ATYP
s.r.o., J. I., J. M. - Firma JH, K. A. - BRAHAMÁ. Z uvedeného dôvodu si obžalovaný ako daňový

subjekt neoprávnene zvýšil náklady v prípade týchto dodávateľov o sumu 5.983.879,- Sk. Okrem týchto
položiek si obžalovaný uplatnil položky zvyšujúce hospodársky výsledok, na ktoré obžalovaný nemal
oprávnenie, pričom išlo o zákonné poistenie uzavreté medzi poisťovňou a fyzickou osobou A. B. vo
výške 16.464,- Sk; o akontácie za stroje nezúčtované v roku 2001, ktoré si obžalovaný zaúčtoval do
roku 2002; o náklady z roku 2001, ako aj z roku 2003, ktoré si obžalovaný zaúčtoval do nákladov z

roku 2002. Z uvedeného dôvodu bolo potrebné náklady obžalovaného ako daňového subjektu znížiť
o sumu 170.465,15 Sk. Obžalovaný si takisto duplicitne zúčtoval tú istú faktúru na sumu 5.166,60
Sk. Obžalovaný v uvedenom zdaňovacom období takisto vykonal opravu kotolne, avšak, v zmysle
nájomnej zmluvy a ich zistení, nešlo o drobnú opravu v prenajatom nebytovom priestore, ale išlo o riadnuprestavbu a preto bolo potrebné náklady tejto prestavby vyfakturovať a zúčtovať v rámci účtovného
roku 2002. Takýmto spôsobom sa u daňového subjektu znížili daňové náklady o sumu 1.192.848,10 Sk.
Celkovo tak položka zvyšujúca základ dane, ktorú si obžalovaný neoprávnene uplatnil, predstavovala

sumu 1.905.696,20 Sk. Obžalovaný si takisto uplatnil výdavky, ktoré nie sú daňovými výdavkami a išlo
konkrétne o zaúčtovanie poistného bez predloženia poistnej zmluvy, nákup materiálu bez doloženia
prvotného dokladu, čím by sa znížili daňové výdavky o sumu 1.430,- Sk; zaúčtoval si do daňových
nákladov aj dary vo výške 1.000,- Sk, pričom dar musí byť v minimálne v hodnote 2.000,- Sk, čím
sa znížili daňové výdavky o sumu 1.000,- Sk. Obžalovaný si takisto zaúčtoval odpis pneumatického

kladiva vo výške 4.007,- Sk do daňových výdavkov, pričom toto kladivo bolo predané ešte v roku 2001. Z
uvedených dôvodov tak obžalovaným určený základ dane prestavoval sumu 54.178,- Sk, po odpočítaní
hodnoty daru vo výške 1.000,- Sk a po zaokrúhlení na celé tisíce, tak základ dane u obžalovaného
predstavoval sumu 53.000,-Sk. Daňový úrad po daňovej kontrole zistil, že základ dane mal predstavovať
sumu 8.142.286,- Sk a po zaokrúhlení na celé tisíce sumu 8.142.000,- Sk. Pri určenej sadzbe dane 25
% zo základu dane tak obžalovaný mal povinnosť zaplatiť daň z príjmov právnických osôb vo výške

2.035.500,- Sk. Celkový rozdiel na dani z príjmov za zdaňovacie obdobie roku 2002 tak predstavoval
sumu 2.022.200,- Sk.

Z výpovede svedkyne J. U. U. vyplýva, že spoločne s L. K., ešte ako zamestnankyňou Daňového úradu
Vranov n/T., vypracovala protokol o výsledku daňovej kontroly č. 744/320/6369/05 dňa 01.03.2005,

pričom tento bol prerokovaný s obžalovaným dňa 29.03.2005. Daňová kontrola sa týkala zdaňovacieho
obdobia dane z pridanej hodnoty za III. štvrťrok 2004. Pri tejto kontrole bolo zistené, že obžalovaný,
ako daňový subjekt, si neoprávnene uplatnil nárok na odpočet dane z daňových dokladov, ktoré neboli
vystavené príslušnými dodávateľmi, a to STORK s.r.o., J. M. - BAUMAKO, H. Q. - Agropotreby, H. R. -
HIFRA, C. O. - SEŇOR, F. F. - INGEMA a E. B. - KOVEX. Pri miestnom zisťovaní miestne príslušnými

daňovými úradmi bolo zistené, že preverované doklady neboli vydané jednotlivými dodávateľmi, v
mnohých prípadoch poradové čísla jednotlivých faktúr boli oveľa vyššie ako poradové čísla faktúr,
ktoré v daný deň jednotliví dodávatelia vydali. Daňové subjekty veľakrát nedodávali daný druh tovaru,
daný sortiment predávali pod iným názvom, mnohokrát aj v nižších cenách, ako bolo uvedené na
preverovaných faktúrach a ani neboli vystavené skladové karty na takýto druh tovaru. V prípade

spoločnosti STORK s.r.o. a BAUMAKO s.r.o. boli dokonca na príslušných dokladoch uvedené mená
zamestnancov, ktorí v uvedených spoločnostiach nepracovali. Mnohokrát nesúhlasili ani pečiatky
jednotlivých dodávateľov. Výsledkom týchto miestnych zisťovaní bolo, že takýto tovar dodávatelia
nedodali a nevyhotovili dané sporné doklady. Rozdiel na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie
III. štvrťroku 2004 predstavoval sumu 467.139,- Sk.

Z výpovede svedkyne L. C. W. mal okresný súd zistené, že spoločne so svedkom L. L. vykonávala
daňovú kontrolu so začiatkom jej výkonu dňa 03.11.2004, pričom protokol o výsledku tejto kontroly bol
vypracovaný dňa 08.04.2005. Poukázala na to, že pracuje na úseku dane z príjmov právnických osôb,
a teda neovláda terminológiu dane z pridanej hodnoty. Navrhla preto, aby vo veci bol vypočutý L. L..

Vyjadrila sa však, že celkový rozdiel na dani z pridanej hodnoty za kontrolované zdaňovacie obdobie od
januára 2002 až do apríla 2002 a od júna až do decembra 2002 predstavoval sumu 996.834,- Sk.

Obrana obžalovaného bola, podľa názoru okresného súdu, vyvrátená aj výpoveďami svedkov L. H. R.,
J. F., C. O., F. F., K. U., J. M., L. U., H. Q., J. F., S. A., L. I., F. K., L., S. P., J. I., W. F., J. M., V. P., A. P., H. Q.,

J. Q., F. E. O., C., U., I., N., ktorí popreli, aby sporné účtovné doklady vystavili, a zároveň uviedli, že tieto
doklady neevidujú ani v ich skladovej evidencii, ani v evidencii DPH, prípadne, že tam uvedený tovar
nepredávali, ako aj to, že so spoločnosťou SDOS s.r.o. neobchodovali, resp. že ju vôbec nepoznali.

Ďalším usvedčujúcim dôkazom sú aj závery znaleckého posudku, vypracovaného znalkyňou L. U.,

z ktorých vyplýva, že vyčíslená daň z pridanej hodnoty v jednotlivých mesiacoch v roku 2002 bola
vyčíslená matematicky správne. Z formálneho hľadiska tieto doklady spĺňajú predpísané náležitosti pre
uplatnenie odpočtu a z účtovného hľadiska nemožno posúdiť opodstatnenosť výdavkoch uvedených
na jednotlivých účtovných dokladoch. Z takto matematicky vypočítaných údajov možno konštatovať,
že daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty za rok 2012 bolo vyčíslené daňovým subjektom

správne. Zohľadniac však skutočnosti zistené správcom dane na základe miestneho zisťovania, ako
aj svedeckými výpoveďami, je potrebné matematické vyčíslenie daňovej povinnosti upraviť o zistené
informácie, a to tak, že doklady uvedené v prílohe č. 1 tohto posudku je potrebné vybrať z hodnoty dane
uplatnenej na vstupe v jednotlivých mesiacoch roku 2002. Je to z toho dôvodu, že „jednotliví dodávatelia“uvedení na dokladoch uviedli, že predmetné daňové doklady nevystavili a dodávky neuskutočnili. K
podobným zisteniam dospel i správca dane pri miestnych zisťovaniach u jednotlivých dodávateľov. V
súvislosti s touto skutočnosťou, hodnoty uvedené na jednotlivých dokladoch boli pri výpočte daňovej

povinnosti k dani z pridanej hodnoty neuplatnené vzhľadom k tomu, že k uskutočneniu zdaniteľného
plnenia na základe týchto dokladov nedošlo. Celkový rozdiel dane z pridanej hodnoty za jednotlivé
mesiace roku 2002 predstavoval sumu 996.834,- Sk. Z celkového rozdielu mal daňový subjekt odviesť
daň z pridanej hodnoty v čase jej splatnosti v celkovej výške 785.239,- Sk. Na základe protokolu
o výsledku zistenia z daňovej kontroly vykonanej u skúmaného daňového subjektu dane z pridanej

hodnoty za III. kvartál 2004 a na základe údajov uvedených v spisovom materiáli, znalkyňa preskúmala
vyčíslenie prijatých a uskutočnených zdaniteľných plnení za III. kvartál 2004 a posúdila vyčíslené
rozdiely.Znalkyňadospelakzáveru,žedaňnavstupenazákladeprvotnýchdokladovjepotrebnéupraviť
o výšku dane na vstupe, ktorá nesúvisí s uskutočnenými zdaniteľnými plneniami. Z matematického
hľadiska bola daň z pridanej hodnoty v III. štvrťroku 2004 vyčíslená správne. Z formálneho hľadiska
prvotné doklady spĺňajú predpísané náležitosti pre uplatnenie odpočtu a z účtovného hľadiska nemožno

posúdiť opodstatnenosť výdavkov uvedených na jednotlivých účtovných dokladoch. Z takto matematicky
vyčíslených údajov možno konštatovať, že daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty za III. štvrťrok
2004 bolo vyčíslené daňovým subjektom správne. Zohľadniac však skutočnosti zistené správcom dane
a na základe miestneho zisťovania, ako aj svedeckými výpoveďami, je potrebné matematické vyčíslenie
daňovej povinnosti upraviť o zistené informácie, a to tak, že doklady uvedené v prílohe č. 4 tohto posudku

je potrebné vybrať z hodnoty dane uplatnenej na vstupe v III. štvrťroku 2004. Je to z toho dôvodu, že
jednotliví dodávatelia uvedení na dokladoch uviedli, že predmetné daňové doklady nevystavili a dodávky
neuskutočnili. K podobným zisteniam dospel i správca dane pri miestnych zisťovaniach u jednotlivých
dodávateľov. S prihliadnutím na tieto skutočnosti je vyčíslená daň z pridanej hodnoty za III. štvrťrok
roku 2004 v hodnote + 474.309,- Sk. Z účtovného hľadiska nie je možné vyčísliť výsledok hospodárenia

daňového subjektu SDOS s.r.o.. V závere tohto znaleckého posudku bolo znalkyňou skonštatované,
že rozdiel dane na pridanej hodnote za zdaňovacie obdobie január až apríl a jún až december 2002,
predstavoval sumu 785.239,- Sk. Rozdiel vo vlastnej daňovej povinnosti za obdobie III. štvrťroka 2004
oproti vlastnej daňovej povinnosti vyčíslenej samotným daňovým subjektom bol v celkovej hodnote
467.139,-Sk.

Znalkyňa na záveroch ňou vypracovaného posudku zotrvala aj po doplnení dokazovania v intenciách
zrušujúceho uznesenia krajského súdu.

Obžalobu nespochybňujú ani výsledky a listiny z daňových konaní, čo vyplýva z protokolu Daňového

úradu Prešov, pobočka Vranov nad Topľou, týkajúceho sa daňovej kontroly na dani z príjmov právnickej
osoby vo vzťahu k zdaňovacieho obdobia roku 2002 č. 744/340/58216/04/Orsa, podľa ktorého, celkový
rozdiel na tomto druhu dane u preverovaného daňového subjektu predstavoval sumu 2.022.200,- Sk.
Podľa protokolu o výsledku zistenia z daňovej kontroly Daňového úradu Vranov nad Topľou týkajúceho
sa dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia januára až apríla 2002 a júna až decembra 2002 č.

744/320/10553/05/Est.,rozdielnadanizpridanejhodnotyzauvedenéobdobievspoločnostiSDOSs.r.o.
predstavovalo celkovo sumu 996.834,- Sk. Podľa protokolu o daňovej kontrole dane z pridanej hodnote
za III. štvrťrok 2004 č. 744/320/6369/05/Kašč rozdiel na tejto dani za uvedené obdobie v spoločnosti
SDOS s.r.o. predstavoval sumu 467.139,- Sk.

Podstatažalovanejtrestnejčinnostivbode1/rozsudkuspočívalavtom,žeobžalovaný,akozodpovedná
osoba v daňovom subjekte SDOS s.r.o., zúčtoval do účtovníctva účtovné doklady, ktoré neboli vystavené
tam uvedenými dodávateľmi, a to: L. S. E., J. F., F. C., KOBRES s.r.o., J. M., STAVIVÁ Košice š.p.,
STAVECCO spol. O., V. P., KERKO, ATYP, ZVAR WASCH s.r.o., L. U., E. B., STORK s.r.o.. Zároveň
obžalovaný, ako zodpovedná osoba v daňovom subjekte SDOS s.r.o., zahrnul do svojich nákladov aj

náklady v celkovej výške 5.983.879,30 Sk, ktoré, podľa zistení správcu dane na základe miestneho
zisťovania, jednotliví „dodávatelia“ uvedení na dokladoch nevystavili, dodávky neuskutočnili, pričom
išlo o dodávateľov J. I., J. M., K. A., ATYP s.r.o., KERKO a.s., STAVIVÁ š.p., KOBRES spol. s.r.o.,
STAVECCO s.r.o., STORK s.r.o., J. M., ZVAREX s.r.o., F. K., Zvar Wasch s.r.o., L. S. E., J. F., F. C., L.
T. U., E. B. a V. P.. V bode 3/ rozsudku žalovaná trestná činnosť obžalovaného spočívala v podstate

v tom, že obžalovaný, ako zodpovedná osoba v daňovom subjekte SDOS s.r.o., si v III. štvrťroku 2004
z daňových dokladov, ktoré neboli vystavené jednotlivými tam uvedenými dodávateľmi, neoprávnene
uplatnil nárok na odpočet na dani z pridanej hodnoty z dodaných tovarov, aj keď ku kúpe a dodaniu
tovarov od uvedených spoločností v skutočnosti nedošlo a tak išlo potom o fiktívne doklady, ktoré týmitospoločnosťami neboli vystavené, no tieto obžalovaný použil v rámci jeho snahy obohatiť sa, ako keby išlo
o doklady pravé, čím došlo ku skráteniu dane z príjmov právnických osôb a ku skráteniu dane z pridanej
hodnoty. Ako dlhoročný podnikateľ nepochybne vedel, že ako subjekt dane môže daňovému úradu

predkladať len pravé, korektné doklady, teda doklady, o ktorých vie a je opodstatnene presvedčený, že
sú pravé a bez fiktívnych údajov.

Krajský súd tak na základe prieskumnej povinnosti dospel k záveru, že skutky v bode 1/ a 3/ obžaloby
boli preukázané zákonne vykonaným dokazovaním a bolo dokázané, že ich spáchal obžalovaný, pričom

z hľadiska zavinenia konal v priamom úmysle.

Obžalovaného obrana spočívajúca v tvrdení, že tovar skutočne zakúpil a tento aj následne použil,
a že všetky zakúpené stavebné materiály sú podložené vo fakturáciách za zhotovené diela, bola
bez akýchkoľvek pochybností vyvrátená výpoveďami vo veci vypočutých svedkov, ako aj listinnými
dôkazmi a závermi znaleckého posudku. Na základe takto vykonaného dokazovania dospel krajský súd

k rovnakému záveru ako okresný súd, a teda, že osobný výsluch svedkov navrhnutých obžalovaným
za účelom preukázania pravdivosti jeho tvrdení, nebol potrebný, s poukazom práve na tú skutočnosť,
že svedkovia - zástupcovia jednotlivých spoločností, ktorých účtovné doklady obžalovaný zahrnul do
svojho účtovníctva, popreli, aby sporné účtovné doklady vystavili, aby predávali tovar tam uvedený
obžalovanému, alebo s ním akýmkoľvek spôsobom spolupracovali. V tomto smere je potrebné prisvedčiť

úvahe okresného súdu, že pokiaľ obžalovaný aj skutočne daný materiál dodal jednotlivým svedkom,
ktorých navrhol vypočuť, a pokiaľ tento materiál nemal zakúpený od dodávateľov, ktorí mu nevystavili
dané daňové doklady, tak nie je súdu zrejmé, aký konkrétny materiál a od akých konkrétnych osôb mal
tento tovar obžalovaný kúpiť a následne dodať ním navrhnutým svedkom, pokiaľ tento tovar nekúpil
od dodávateľov, ktorých uviedol vo svojom účtovníctve a ktoré mu sporné účtovné doklady ani nemali

vystaviť.

Vyššie uvedené skutočnosti sú len tie najdôležitejšie, ktoré považoval odvolací súd za potrebné
uviesť, vzhľadom na odvolaciu argumentáciu obžalovaného vo vzťahu ku skutkovým záverom súdu
prvého stupňa, pričom s podrobnejším odôvodnením v tomto smere odkazuje na písomné odôvodnenie

napadnutého rozsudku. Odvolací súd totiž poukazuje na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní,
rozhodnutia súdu prvého stupňa a súdu druhého stupňa tvoria jednotu.

Pokiaľ ide o odvolaciu námietku obžalovaného spočívajúcu v návrhu na zastavenie jeho trestného
stíhania, krajský súd uvádza nasledovné.

Nemožnosť zastaviť trestné stíhanie pre neprípustnosť v dôsledku časovo zdĺhavého vedenia trestného
konania (prieťahy v konaní) bádať aj v aktuálnej rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovesnej
republiky. Ako príklad možno uviesť rozhodnutie sp. zn. 4Tdo/41/2020 alebo rozhodnutie sp. zn.
1Tdo/41/2020.

V rozhodnutím sp. zn. 1Tdo/41/2020 Najvyšší súd Slovenskej republiky dokonca uvádza, že zastavenie
trestného stíhania pre neprípustnosť v dôsledku časovo zdĺhavého vedenia trestného konania je stabilne
vylúčené rozhodovacou praxou. Z uvedeného rozhodnutia konkrétne vyplýva, že „Je nesporné, že
v zmysle vyššie označeného článku Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd má

každý právo, aby bola jeho záležitosť spravodlivo prejednaná a rozhodnutá súdom v primeranej
lehote. Nijak však nemožno dospieť k právne udržateľnému záveru, podľa ktorého by bolo výslovne
priznané obvinenej osobe právo na to, aby v prípade existencie prieťahov (a to i extrémnych) bolo
potrebné jej trestné stíhanie zastaviť. Naopak, najvyšší súd vo svojej rozhodovacej činnosti stabilne
konštatuje, že zastavenie trestného stíhania obvineného pre prieťahy v konaní je bez ďalšieho

nezákonné a neprijateľné (viď napr.: uznesenie sp. zn. 4To/44/03 z 3. septembra 2003, uznesenie sp.
zn. 5To/3/2004 zo 17. februára 2004, rozsudok sp. zn. ITo/8/2012 z 10. decembra 2014, uznesenie sp.
zn. 2Tost/11/2014 z 27. mája 2014, uznesenie sp. zn. 4Tost/1/2013 z 22. januára 2013, rozsudok sp.
zn. 5To/14/2015 z 3. marca 2016, uznesenie sp. zn. 2Tost/37/2016 zo 6. decembra 2016, uznesenie sp.
zn. 1TdoV/14/2015 zo 14. decembra 2016)“.

Krajský súd, vzhľadom k vyššie uvedenému, v názorovej zhode s okresným súdom konštatuje, že návrh
obžalovaného na zastavenie trestného stíhania, z dôvodu neprimeranej dĺžky trestného konania, nie je
akceptovateľný.Pokiaľ ide o výroky o trestoch, odvolací súd aj v ich prípade konštatuje (opakuje), že novela Trestného
zákona je pre obžalovaného priaznivejšia, aj pokiaľ ide o ukladanie trestov, predovšetkým z pohľadu

spomenutého výrazného zmiernenia trestnej sadzby trestu odňatia slobody a zásad ukladania trestov
z pohľadu dlhšie trvajúcich trestných stíhaní.

V tejto súvislosti krajský súd prisvedčil odvolacím námietkam obžalovaného, že trest uložený okresným
súdom je vzhľadom na dĺžku konania neprimerane prísny.

Rozhodnutiesúdupo20rokochodspáchaniatrestnéhočinuvtomtoprípadevyvolávazásadnérozumné
pochybnosti o spoločenskej nebezpečnosti konania páchateľa.

Je nepochybné, že s predlžujúcou sa dĺžkou trestného stíhania sa vytráca základný vzťah medzi
trestným činom a ukladaným trestom. Doba medzi trestným konaním páchateľa a vynesením konečného

rozhodnutia má bezpochyby vplyv na účel trestu, ktorý má byť uložením konkrétneho trestu dosiahnutý.
So zväčšujúcim sa časovým odstupom od spáchania trestných činov sa oslabuje tak prvok individuálnej,
ako aj generálnej prevencie. Rovnako spôsobilosť trestu výchovne pôsobiť na spoločnosť je, po tak dlhej
dobe, výrazne znížená.

S prihliadnutím na okolnosti, ktoré ESĽP považuje za podstatné pri posudzovaní neprimeranej dĺžky
konania,poukazujekrajskýsúdajnaskutočnosť,žedĺžkadoterajšiehokonanianezodpovedánáročnosti
a zložitosti predmetnej trestnej veci. Po právnej stránke je potrebné skrátenie dane a poistného
považovať za štandardnú agendu súdov.

Treba mať na zreteli, že skutky, pre ktorý sa viedlo trestné stíhanie, boli spáchané v roku 2002 a v roku
2004. Prokurátor podal obžalobu na súde dňa 30.01.2007, teda po 3 rokoch. O podanej obžalobe
rozhodol v poradí tretíkrát okresný súd dňa 03.08.2023, a to napadnutým rozsudkom. Treba zdôrazniť,
že obžalovaný svoju neúčasť na hlavnom pojednávaní riadne a včas ospravedlnil a zároveň súhlasil
s tým, aby sa hlavné pojednávanie vykonalo v jeho neprítomnosti.

Podľa čl. 48 ods. 2 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pri rozhodovaní
o trestnom obvinení je každá dotknutá strana oprávnená na spravodlivé a verejné prerokovanie svojej
veci uskutočnené v primeranej lehote nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Podľa § 2 ods. 4 Tr. poriadku, ak tento zákon neustanovuje niečo iné, postupujú orgány činné v trestnom

konaní z úradnej povinnosti; musia trestné veci prejednávať čo najrýchlejšie a dôsledne zachovávať
občianske práva zaručené ústavou.

Porušenie práva na prejednanie veci v primeranej lehote je bezpochyby významným zásahom do
princípov zaručujúcich právo na spravodlivý proces. Neodôvodnené prieťahy a neprimeraná dĺžka

trestného konania sú závažným a nežiaducim javom, ktorý nielen odporuje zmyslu práva obžalovaného,
ale i poškodeného na spravodlivý proces, ale je i v rozpore so základnými zásadami trestného práva
a odporuje účelu trestného konania. Súčasne je však nutné konštatovať, že porušenie tohto práva samo
o sebe nezakladá neprípustnosť trestného stíhania.

Účelom trestného konania je predovšetkým to, aby trestné činy boli náležite zistené a ich páchatelia
podľa zákona spravodlivo potrestaní, pritom má pôsobiť na upevňovanie zákonnosti, na predchádzanie
a zamedzovanie trestnej činnosti, na výchovu občanov v duchu dôsledného zachovávania zákonov
a pravidiel občianskeho spolužitia i čestného plnenia povinností k štátu a spoločnosti (§ 1 ods. 1 Tr.
poriadku účinného do 1. januára 2006).

Krajský súd zdôrazňuje, že namietaný čl. 6 ods.1 Dohovoru vôbec nestanovuje žiadnu výslovnú sankciu,
ktorou by stíhal porušenie práva na spravodlivý proces, ktoré je v tomto článku zakotvené a pod ktorýmje uvedený celý rad čiastkových práv a slobôd, ktorého súčasťou je i právo na rozhodnutie v primeranej
lehote.

Akotoužbolovyššieuvedené,neprimeranádĺžkakonaniapredstavujeporušenieprávanaprerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov vyplývajúceho z Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, ako aj Čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, a aj keď Európsky súd pre ľudské práva
v takýchto prípadoch výslovne neukladá štátom automaticky trest znížiť, každopádne ale za určitú
akceptovateľnú formu odškodnenia obžalovaného považuje konštatovanie porušenia jeho práva na

prejednanie jeho veci bez zbytočných prieťahov a uloženie miernejšieho trestu, pričom, podľa názoru
krajského súdu, s ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti, toto zadosťučinenie by nebolo primerané,
pokiaľ by obžalovanému s odstupom už uvedeného časového obdobia, po viac ako šestnásťročnom
súdnom konaní, bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody.

Krajský súd dospel k záveru, že s prihliadnutím na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie,

pohnútku, priťažujúce a poľahčujúce okolnosti, na osobu obžalovaného, jeho pomery a možnosť jeho
nápravy, na jeho správanie po spáchaní trestného činu, ako aj na dobu, ktorá uplynula od spáchania
trestného činu, ako aj vychádzajúc z osobných a majetkových pomerov obžalovaného, ktoré podrobne
preskúmal okresný súd, ako aj s prihliadnutím taktiež na poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. p/
Tr. zákona, už bez akejkoľvek zákonom stanovenej úpravy sadzby trestu odňatia slobody, pri trestnej

sadzbe za najprísnejší trestný čin 1 rok až 5 rokov odňatia slobody, bude na splnenie účelu trestu
postačovať u obžalovaného uloženie alternatívneho trestu, a to úhrnného peňažného trestu vo výmere
300,- eur, pričom pre prípadné úmyselné zmarenie jeho výkonu krajský súd uložil obžalovanému
náhradný trest odňatia slobody vo výmere 3 mesiacov.

Vzhľadom na vyššie uvedené, krajský súd tak na podklade odvolania obžalovaného zrušil napadnutý
rozsudok v celom rozsahu a rozhodol tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozsudku.

Tento rozsudok bol prijatý jednomyseľne.
jednohlasne

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.