Uznesenie – Bezdôvodné obohatenie ,
Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 19. február 2024

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 11Co/12/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8721202056
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 02. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: doc. JUDr. Peter Molitoris, PhD.
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2024:8721202056.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu doc. JUDr. Petra Molitorisa, PhD. a členov
senátu JUDr. Branislava Brezu a JUDr. Milana Majerníka v spore žalobcu: A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom
B. XXX/XX, XXX XX C., právne zastúpeného: JUDr. Pavel Zavacký, advokát so sídlom Hradné námestie
29, 060 01 Kežmarok, IČO: 42029171, proti žalovanej: Slovenská republika, za ktorú koná Slovenská
správa ciest, so sídlom Dúbravská cesta 1152/3, 841 04 Bratislava – mestská časť Karlova Ves, IČO:

00003328,ovydaniebezdôvodnéhoobohatenia13.800,-eursprísl.,oodvolanížalovanejprotirozsudku
Okresného súdu Poprad, č. k. 11C/34/2021-423 zo dňa 15.5.2023, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

Zrušuje rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca si žalobou doručenou Okresnému súdu Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“) dňa 3.8.2021
uplatnil nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, ku ktorému malo dôjsť na strane žalovanej v

dôsledku jej neoprávneného užívania parcely žalobcu KN-E 3345/1 – zastavané plochy a nádvoria o
výmere 1.162 m2 evidovanej na katastrálnej mape ako parcela „E“ a zapísanej na LV č. XXXX pre
obec C., k. ú. D., tak, že na tomto pozemku má žalovaná umiestnenú stavbu vo svojom vlastníctve
(cestné teleso). Predmetné obdobie si žalobca uplatnil od podania žaloby za dva roky spätne, teda v
subjektívnej dvojročnej premlčacej dobe, odkedy sa žalobca mohol dozvedieť, že za dané obdobie došlo
k bezdôvodnému užívaniu zo strany žalovanej od mesiaca september 2018 do mesiaca február 2019.

Keďže žaloba bola podaná dňa 2.8.2021 nárok žalobcu nemohol byť premlčaný dva roky spätne odkedy
sa dozvedel o skutočnosti uplynutého 2-ročného obdobia, za ktorého dochádzalo k obohacovaniu sa
žalovanou, neplatením nájomného.

2. Súd prvej inštancie vo veci rozhodol napadnutým rozsudkom takto:

„I. Žalovaná je povinná vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie v sume 13.800,- eur s 5 % ročným
úrokom z omeškania z dlžnej sumy od 02.12.2021 do zaplatenia, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti
tohto rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti úroku z omeškania od 02.08.2021 do 01.12.2021 žalobu zamieta.

III. Žalobcovi priznáva voči žalovanej náhradu trov konania v plnom rozsahu s tým, že súd rozhodne o
trovách konania uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.“

3. Súd konštatoval, že na strane žalovanej došlo k bezdôvodnému obohateniu, ktoré spočíva vo
výkonoch, preto podľa § 458 ods. 1 OZ musí byť vlastníkovi pozemku poskytnutá peňažná náhrada
vo výške nájomného obvykle uhrádzaného v danom mieste a čase za užívanie obdobného predmetu

nájmu na základe nájomných zmlúv (rozsudok NS ČR 30Cdo/4713/2007). Túto výšku preukázal žalobca
predloženým súkromným Znalecký posudok č. 124/2021 vyhotoveným E. F., dňa 14.7.2021, z ktoréhovyplýva hodnota nájmu za parc. KN-E 3345/1 vo výmere 1.162 m2 ročne na sumu 6.939,46 eur, po
zaokrúhlení 6.900,- eur ročne, teda za dva roky 13.800,- eur. Znalecký posudok ako dôkaz, ani výška a
obdobie neboli namietané. Až na pojednávaní žalovaná namietla obdobie že znalecký posudok hodnotí

nájom iba k roku 2021 nie k roku 2019 a 2020. Keďže žalovaná túto skutočnosť nenamietla skôr, ale až
na pojednávaní dňa 13.4.2023 tzn. skoro dva roky po podaní žaloby po uplynutí sudcovskej koncentrácie
konania a na základe uvedenej námietky by bolo potrebné nariaďovať nové znalecké dokazovanie za
sporné obdobie a navyše ku dňu pojednávania žalovaná nepredložila iný dôkaz, ktorým by vyvrátila
hodnotu nájmu za roky 2019, 2020 výšku nájmu súd považoval za nespornú. Súd uplatnil sudcovskú

koncentráciu podľa § 153 CSP vo vzťahu k prostriedku procesnej obrany uplatnenej žalovanou až
na pojednávaní, kedy až na pojednávaní navrhla žalovaná ako dôkaz vykonať znalecké dokazovanie
na určenie výšky obvyklého nájomného, teda obvyklej úhrady za užívanie pri obdobnom pozemku za
obdobie rokov 2019, 2020. Nakoľko tento prostriedok procesnej obrany mohla už uplatniť skôr, ak by
konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania súd zamietol ďalšie dokazovanie.
Súčasne by prihliadnutie na takýto oneskorený prostriedok procesnej obrany vyžadoval odročenie a

nariadenie nového pojednávania a vykonanie ďalších úkonov ustanovením znalca.

4. Vo vzťahu k žalovanej konštatoval súd prvej inštancie neunesenie bremena tvrdenia a dôkazného
bremena vo vzťahu k relevantnej skutkovej okolnosti o existencii právneho titulu, ktorý by ju oprávňoval
na užívanie pozemku žalobcu. Nečinnosť žalovanej vo vzťahu k žalobcovi (keďže je evidentné z

listinných dôkazov, že žalovaná postupne vysporiadava svoje užívacie vzťahy k vlastníkom pozemkov)
podľa súdu zrejme vychádza z výhodnosti protiprávneho bezplatného užívania jeho pozemku a
spoliehania sa na to, že takýto stav pretrvá i naďalej. Žalovaná po nadobudnutí vlastníctva k ceste mala
zákonné prostriedky na vysporiadanie práva k pozemku vo vlastníctve žalobcu, vždy však za náhradu.
Žalovaná žiadne zo svojich oprávnení nevykonala, neiniciovala ani žiadne návrhy na usporiadanie

vzťahov. K námietke vydržania súd uviedol, že s ohľadom na pasivitu žalovanej vo vzťahu k žiadostiam
o vysporiadanie vzťahov sa v rozhodnom období nemohla žalovaná k predmetnej nehnuteľnosti správať
ako vlastník, t. j. nemohla ju riadne užívať a brať z nej úžitky. A nemohlo dôjsť k dobromyseľnému
vydržaniu, keďže na vstup do vydržania by musela preukázať právny titul, ktorý nepreukázala. Žalovaná
po nadobudnutí vlastníctva k ceste, mala zákonný prostriedok na to, aby vysporiadala práva k pozemku

vo vlastníctve žalobcu, resp. jeho právnych predchodcov. Neiniciovala ani vyvlastňovacie konanie,
ani žiadne návrhy na usporiadanie vzťahov s vlastníkmi pozemkov. Nečinnosť zrejme vychádzala z
výhodnosti protiprávneho bezplatného užívania pozemkov, pričom sa spoliehala, že takýto stav pretrvá
i naďalej.

5. K žalovanou vznesenej námietke rozporu uplatneného nároku žalobcu s dobrými mravmi súd prvej
inštancie uviedol, že pokiaľ existoval legálny postup, ktorým by bol zriadený právny titul na riadne
užívanie pozemku, ale žalovaná uvedené neakceptovala, tak dôsledkom toho sa vlastník pozemku má
možnosť na súde domáhať svojich zákonných práv žalobou na vydanie bezdôvodného obohatenia a
takéto konanie nemôže byť označené za konanie v rozpore s dobrými mravmi.

6. Súd ďalej poukázal na to, že aj podľa Stavebného zákona by vlastníkovi pozemku bola za obmedzenie
alebo pozbavenie vlastníckych práv priznaná náhrada podľa trhovej ceny určenej znaleckým posudkom,
preto akékoľvek obmedzenie výšky bezdôvodného obohatenia, oproti výške, ktorú žalobca žiada na
základe znaleckého posudku vypracovaného podľa rovnakých zásad, ako sa určujú náhrady podľa

§ 111 Stavebného zákona je v rozpore s Občianskym zákonníkom, Ústavou SR aj Dohovorom o
ochrane ľudských práv. Dôvodom vylúčenia povinnosti žalovanej vydať žalobou uplatnené bezdôvodné
obohatenie tiež nemôže byť výška kúpnej ceny, za ktorú žalobca pozemok nadobudol. Aj v prípade, ak
by nadobudol nehnuteľnosť darovaním, povinnosť žalovanej na vydanie plnenia z dôvodu bezplatného
užívania pozemku stavbou cesty, by nezanikla. Námietku, že cesta I/18 postavená na pozemku žalobcu

slúži na bezplatné uspokojovanie verejnej potreby súd do úvahy nevzal, nakoľko otázka nároku na
náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva vlastníka pozemku bez právneho dôvodu (právneho titulu
na riadne užívanie pozemku žalovanou), má nepochybne aj ústavnú relevanciu (ČI. 20 ods. 4 ústavy).

7. Súd poukázal na princíp proporcionality a rovnováhy verejného a súkromného záujmu, ktorý je

dôležitým kritériom na určenie primeranosti obmedzenia každého základného práva a slobody (II. ÚS
28/96). V tomto smere súd poukázal na konštantnú judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky
nadväzujúcu na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva a konštatuje, že Európsky súd pre ľudské
práva zdôraznil, napr. vo veci Agosi c. Taliansko (z 24. októbra 1986, Annuaire, č. 1087), že otázkaproporcionality vyžaduje určiť, či existoval rozumný vzťah medzi použitými prostriedkami a sledovaným
účelom,aleboinýmislovami,čiboladocielenáspravodlivárovnováhamedzipožiadavkamivšeobecného
záujmu a záujmami jednotlivca. V súdnej praxi sa uplatnil názor o konkurencii dvoch rovnocenných

vlastníckych práv v prípade, ak niekto staval na základe časovo neobmedzeného práva k cudziemu
pozemku, ktoré v dôsledku zmeny právnej úpravy zaniklo. V týchto prípadoch zostanú práva k stavbe
a pozemku rozdielne, vzájomný vzťah vlastníkov je nutné riešiť podľa ustanovenia o bezdôvodnom
obohatení (napr. rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 32Odo/823/2003, rozsudok
Vrchného súdu v Prahe sp. zn. 3Cdo/45/92, nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV.ÚS/94/2011-44).

Žalovaná ako vlastníčka stavby je obohatená o čiastku, ktorú by žalobca ako vlastník pozemku dosiahol
za prenájom pozemku zastavaného stavbou. Táto čiastka bola určená znaleckým posudkom E. G. H. č.
120/2011 a žalovaná znalcom zistenú výšku nároku nenamietal. Teda výška bezdôvodného obohatenia
sporná nebola, iba dôvody uplatnenia nároku. V rozhodnom období (od 2.8.2019 do 2.8.2021) zaberala
žalovaná pozemky vo vlastníctve žalobcu a s vlastníkom pozemku sa za sporné obdobie nijako právne
nevyrovnala. Súd prvej inštancie preto nezistil dôvod pre konštatovanie iného záveru ako toho, že

sa žalovaná bezdôvodne obohatila na úkor žalobcu. Len samotný fakt, že ide o využívanie pozemku
„pre všetkých“, teda na verejnoprospešný účel, nemôže vlastníka ukrátiť (porovnaj rozsudok Najvyššie
súdu SR vo veci 4Cdo/52/2009, nález Ústavného súdu SR vo veci III.ÚS/237/09). K tejto súvislosti súd
poukázal aj na konečné zjednocujúce stanovisko spoločného kolégia Krajského súdu v Prešove zo dňa
10.1.2013, na ktorom došlo k zjednoteniu postupu v prejednávanej problematike a nález Ústavného

súdu SR vo veci III.ÚS/237/2009. Uviedol, že chápe žalovanú, že v súvislosti s právnym vyrovnaním
pozemkovjeodkázanánaštátnyrozpočet,nietvšakinejmožnostinežtej,žepridôslednomrešpektovaní
princípov súkromného práva, najmä princípu rovnosti, právnej istoty a princípu proporcionality je
treba brať zreteľ na práva žalobcu ako vlastníka pozemkov, vrátane práva na vydanie bezdôvodného
obohatenia.

8. Pokiaľ ide o námietku žalovanej spočívajúcu v tom, že právne riešenie vzťahu medzi žalobcom a
žalovanou by malo vychádzať z aplikácie ust. § 135c OZ a vyriešiť problematiku stavby na cudzom
pozemku, je potrebné konštatovať, že takúto námietku nemožno akceptovať. Je skutočne len na
vlastníkovi pozemku, akým spôsobom bude riešiť svoje nároky vyplývajúce z vlastníckeho práva k

pozemku, pričom okolnosť, že požaduje vydanie bezdôvodného obohatenia rovnajúceho sa trhovému
nájomnému, ktoré by inak bolo potrebné zaplatiť, ak by bola uzavretá nájomná zmluva, je právom
žalobcu ako vlastníka pozemku v rozhodnom, žalovanom období.

9. Súd vyhovel žalobe v celom rozsahu okrem príslušenstva. Poukázal na znenie § 517 OZ, podľa

ktorého veriteľ má právo požadovať od dlžníka popri peňažnom plnení aj úrok z omeškania, výška
ktorého je stanovená ust. § 3 Nariadením vlády č. 87/1995 Z.z. (Výška úrokov z omeškania je o
8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k
prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.) Nepriaznivým právnym dôsledkom porušenia
povinnosti zaplatiť peňažný dlh podľa tejto úpravy je vznik omeškania v spojení s nárokom veriteľa

na úrok z omeškania. Rozhodujúce je teda, kedy nastala splatnosť dlhu. Osoba zodpovedná zo
zodpovednostnéhozáväzkovo-právnehovzťahusadostávadoomeškaniazásadnevtedy,akdlhnesplní
v deň nasledujúci po dni, kedy bola veriteľom o plnenia požiadaná a od toho dňa môže požadovať
úroky z omeškania. Pokiaľ ním nebol dlžník vyzvaný k plneniu skôr, za kvalifikovanú výzvu k plneniu
sa považuje žaloba. Omeškanie začína v prvý deň po tom, čo bola žaloba žalovanej doručená. Doba

splatnosti záväzku z bezdôvodného obohatenia nie je ustanovená právnym predpisom, ak nebolo ani
dohodnuté, platí podľa ust. § 563 OZ, že dlžník je povinný splniť dlh v prvý deň po tom, kedy bol o plnenie
veriteľom požiadaný. Keďže žalobca v konaní nepreukázal kvalifikovanú výzvu s doručením žalovanej
na plnenie peňažného záväzku, žalovaná sa tak mohla dostať do omeškania až nasledujúcim dňom po
doručení žaloby dňa 1.12.2021, kedy vznikla jej povinnosť riadne plniť záväzok voči žalobcovi. Preto v

časti úroku z omeškania od podania žaloby do 1.12.2021 zamietol žalobu ako nedôvodnú.

10. Proti rozsudku sa včas odvolala žalovaná. Uviedla, že súd prvej inštancie sa žiadnym spôsobom
nevysporiadal s právnym posúdením veci v kontexte európskej judikatúry a novej rozhodovacej praxe
súdov, na ktorú sa žalovaný odvolal vo svojom vyjadrení dňa 20.4.2023, a to konkrétne s rozhodnutím

Európskeho súdu pre ľudské práva, sp.zn. 4014/12 vo veci Jarkovský proti SR. Právne posúdenie
celej kauzy, s akcentom na občianskoprávnu zásadu zákazu konania v rozpore s dobrými mravmi, je
možné podľa žalovanej vykonať po doplnení dokazovania o kúpnu zmluvu, ktorou žalobca nadobudol
pozemok, výsluch pôvodných vlastníkov pozemkov v postavení predávajúcich, potvrdenie o vyrubenía zaplatení miestnej dane z nehnuteľností za obdobie od nadobudnutia vlastníctva pozemku žalobcom
doposiaľ a potvrdenie o podaní daňového priznania pre daň z príjmu zo strany predávajúcich. Ak
konanie síce vykazuje znaky konania dovoleného zákonom, avšak motív konania nie je súladný s cieľom

právnej normy, ide o konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Rozpor s dobrými mravmi vidíme
jednoznačne tam, kde nemožno konštatovať porušenie práva, avšak spôsob prípravy na takéto konanie
(skupovanie pozemkov vo vlastníctve SR a zastavaných verejnoprospešnými stavbami), početnosť
úkonov, vo svojom súčte sledujú porušenie legality a ústavnosti. Podľa názoru žalovanej súd rezignoval
na spravodlivosť.

11. K nesprávnemu vyhodnoteniu podmienok na vydanie bezdôvodného obohatenia žalovaná uviedla,
že na vznik osobitného záväzkovoprávneho vzťahu z bezdôvodného obohatenia sa vyžaduje
kumulatívne splnenie viacerých zákonných predpokladov. Žalovaná neuznáva právo žalobcu na
plnenie titulom bezdôvodného obohatenia, keďže nie sú splnené zákonné podmienky bezdôvodného
obohatenia (absencia majetkového prospechu na strane žalovanej). Žalovaná pri zabezpečovaní

správy a údržby cestnej komunikácie nezískava, ani v minulosti nezískala žiaden majetkový prospech.
Naopak, znáša náklady spojené so správou a údržbou ciest. Do pozornosti dala relevantnú judikatúru,
podľa ktorej „Za bezdôvodné obohatenie nemožno považovať akýkoľvek prospech, ktorý by vlastník
veci mohol teoreticky dosiahnuť, ale iba taký prospech, o ktorý obohatený na jeho úkor buď zvýšil
svoj majetkový stav, alebo o ktorý sa jeho majetkový stav nezmenšil, hoci by sa tak za bežných

okolností stalo.“ (Rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 20.3.2001, sp. zn. 25Cdo/845/1999). „Majetkový
prospech vzniká predovšetkým tak, že sa doterajší majetok obohateného rozmnoží o nové majetkové
hodnoty; môže však spočívať aj v tom, že sa jeho doterajší majetok nezmenšil, hoci by k tomu inak
došlo, keby obohatený plnil svoje povinnosti.“ (Rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 28.6.2001, sp. zn.
28Cdo/883/2001).

12. Z listov vlastníctva je zrejmé, že žalobca k predmetným pozemkom nadobudol vlastnícke právo
kúpnou zmluvou v roku 2010, kedy už boli zastavané stavbou cesty niekoľko desaťročí, teda mu
bolo známe, že ide o pozemky zastavané cestnou komunikáciou, a tým že bude na výkone svojho
vlastníckeho práva v tomto rozsahu obmedzený, teda ich nebude môcť užívať, resp. nakladať s nimi ako

s nezastavanými pozemkami. Žalobca tak urobil dobrovoľne, keď sa sám rozhodol získať pozemky, na
ktorýchjepostavenácestaI.triedy.Žalovanámázato,ženiejemožnénároknabezdôvodnéobohatenie
žalovať ako hodnotu všeobecného nájmu bez možnosti zohľadnenia ďalších okolností konkrétneho
prípadu. Pozemky žalobcu boli zastavané pred dátumom 24.6.1991 a pred zastavaním cestou tvorili
ornú pôdu. Žalobcom predložený znalecký posudok nezodpovedá skutočnosti a ním určená náhrada

nezodpovedá skutočnej náhrade vo vyrovnaní, ktorá by mala žalobcovi prináležať. Pomery medzi
stranami nemožno riešiť ani formou nájmu, pri ktorom je daná dočasnosť užívania. Existencia cestnej
komunikácie predstavuje trvalý stav, pričom žalovaná má zákonnú povinnosť spravovať cesty I. triedy.
Platením nájmu by mala mať žalovaná aj právo prislúchajúce nájomcovi, napríklad možnosť ukončiť
nájom.

13. K nesprávnemu posúdeniu súladu žalobného návrhu s dobrými mravmi žalovaná v odôvodnení
uviedla, že žalobca mal iné prostriedky ochrany svojich práv (napr. zriadenie vecného bremena za
náhradu), ktoré nevyužil, a preto má za to, že konanie žalobcu je v rozpore s dobrými mravmi. Konanie
žalobcu nemožno považovať za dobromyseľné; práve naopak, javí sa ako vypočítavé. Navrhla rozsudok

vo výroku I. a III. zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

14. K odvolaniu žalovanej sa podaním zo dňa 20.6.2023 vyjadril žalobca. Dôvody odvolania žalovanej
v celom rozsahu považuje za právne irelevantné. Bezdôvodné obohatenie je v Občianskom zákonníku
konštruované ako záväzkový právny vzťah medzi tým, kto sa na úkor iného obohatil a tým, na úkor

koho došlo k bezdôvodnému obohateniu. Zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie je objektívneho
charakteru a predpokladom jeho vzniku nie je protiprávny úkon obohateného ani jeho zavinenie,
podstatné je iba to, že stav obohatenia vznikol (rozsudok NS ČR č. 33 Odo 882/2006 z 24.6.2008).
Žalobca poukázal na podľa jeho názoru správne a dostatočne odôvodnené závery súdu prvej inštancie
vo vzťahu ku vzniku bezdôvodného obohatenia. Konštatoval, že súd sa zaoberal námietkami uvedenými

žalovaným v odvolaní už v rámci prvoinštančného konania, tieto relevantným spôsobom vyhodnotil a k
týmto zaujal právne záväzné stanovisko vychádzajúc z platnej právnej úpravy a ustálenej právnej praxe,
z ktorej je úplne a jasne zrejmá tá skutočnosť, že titul bezdôvodného obohatenia pre žalovanú vznikol,
tento bol riadne vyčíslený a súdom riadne priznaný. K rozporu nároku s dobrými mravmi žalobca uviedol,žejebežnoupraxoužalovanej,ževčasekedymudochádzajúargumentyvsporepoužijetzv,„záchrannú
námietku rozporu s dobrými mravmi“ a to bez ohľadu, či tento právny inštitút naplnený bol alebo nie. Túto
námietku žalovaná uvádza v každom svojom podaní v konaní, súd sa s ňou oboznámil a neexistenciu

tohto rozporu s dobrými mravmi správne a komplexne vyhodnotil v bode 44., 45., odôvodnenia rozsudku.
Vzmysleplatnejprávnejúpravyzaprávnyúkonpriečiacisadobrýmmravomtrebapovažovaťúkon,ktorý
je všeobecne neakceptovateľný z hľadiska v spoločnosti prevládajúcich mravných zásad a princípov
vzájomných vzťahov medzi ľuďmi. Súlad právneho úkonu s dobrými mravmi treba posudzovať vždy
komplexne so zreteľom na konkrétnu situáciu na oboch stranách sporu (nielen osoby vykonávajúcej

určité právo, ale aj osoby týmto úkonom dotknutej), s prihliadnutím na všetky rozhodujúce okolnosti a
nezávisleodvedomiaavôle(zavinenia)toho,ktoprávoalebopovinnosťvykonáva.Subjektvykonávajúci
právo musí jeho výkon realizovať v súlade so zákonom, jeho realizácia musí byť primeraná vzhľadom
na cieľ, ktorý má byť dosiahnutý (nesmie ísť o tzv. šikanózny výkon práva) a musí byť v súlade s dobrými
mravmi. Súlad právneho úkonu s dobrými mravmi treba posudzovať vždy komplexne so zreteľom na
konkrétnu situáciu na oboch stranách sporu (nielen osoby vykonávajúcej určité právo, ale aj osoby

týmto úkonom dotknutej), s prihliadnutím na všetky rozhodujúce okolnosti a nezávisle od vedomia a
vôle (zavinenia) toho, kto právo alebo povinnosť vykonáva. Zásada súladu výkonu práv s dobrými
mravmipredstavujevýznamnýprincíp,ktorývuvedenýchprípadochdovoľujezmierňovaťtvrdosťzákona
a dáva sudcovi priestor pre uplatnenie pravidiel slušnosti. Konanie proti dobrým mravom je konanie
protiprávnym (nález Ústavného súdu ČR z 21.10.2008, sp. zn. IV.ÚS/1735/07). Úlohou súdu je okrem

prejednania jednotlivých vecí aj nastavenie morálky a slušnosti v spoločnosti. Súd správne poukazuje
na skutočnosť, že žalobca sa od roku 2013 sa domáhal majetkoprávneho vyporiadania neoprávnenej
stavby, ktoré žalovaná v obdobných prípadoch riešila uzavretím kúpnej zmluvy. Žalovaná až do podania
žaloby nepristúpila k uzatvoreniu kúpnej zmluvy bez vážnych dôvodov, i keď od času prvej žiadosti
žalobcu zabezpečovaal finančné zdroje na vyporiadanie „starých stavieb“, napriek tomu, že žalobca v

konaní preukázal, že tieto alibistické tvrdenia sú nepravdivé. Do prevodu vlastníctva nehnuteľností na
žalobcu tomuto nič nebráni domáhať sa svojho práva na finančnú náhradu za užívanie pozemkov, čo
faktickyrealizovalsúdnoužalobou.Vychádzajúczvyššieuvedenéhokonaniastrán,atokonaniažalobcu
domáhajúceho sa peňažnej náhrady, resp. nekonania žalovanej od doby zriadenia stavby zabezpečiť
si právny titul na užívanie pozemkov pod stavbami zriadením vecného bremena súdom za náhradu,

prípadne uzavretím kúpnej zmluvy a.i. súd preto správne nevzhliadol výkon práva žalobcu domôcť sa
finančného plnenia za konanie v rozpore s dobrými mravmi. Bola to práve žalovaná, resp. jej právny
predchodca,ktosvojímkonanímužpostavbecestnéhotelesanesplnilzákladnépovinnostiuloženémuv
stavebnom konaní, a to v tom smere, že nevysporiadal vlastnícke vzťahy k pozemkom pod zastavanými
cestnými telesami, dlhodobo a nečinne zneužíval stav v tom smere, že využíval predmetné cesty a

spravoval cesty, ktoré boli postavené na pozemkoch vo vlastníctve úplne iných tretích osôb s tým, že
minulá politická situácia takýto stav užívania dovoľovala. Podľa žalobcu nie je možné, aby bol niekto
uprednostňovaný so svojimi záujmami len z dôvodu, že zastupuje štátne záujmy, rovnosť vlastníckych
vzťahov, rovnosť ochrany vlastníckeho práva pred zákonom, ako aj pred ostatnými účastníkmi je
garantovaná ústavou, ako aj listinami pre ochranu slobôd na základe rozhodnutí Európskeho súdu pre

ľudské práva, nie je možné akýmsi spôsobom navrhovateľa len pre to, že je fyzická osoba, dlhodobo
deklasovať, zneužívať a využívať jeho vlastníctvo v rozpore s jeho záujmami a bez ohľadu na jeho
záujem a uplatnenie jeho vlastníckych práv a nárokov.

15. Žalobca poukázal aj na to, že obsahom vlastníckeho práva je mimo iného aj právo s vecou nakladať,

teda napr. prenechať vec inému k užívaniu, a to už úplatné alebo bezplatne. Pokiaľ osoba odlišná od
vlastníka cudziu vec užíva bez súhlasu tohto vlastníka, nie je oprávnená tak konať bezplatne. Pokiaľ
výška úplaty nebola zjednaná formou nájomného, má vlastník v rámci svojho vlastníckeho práva mimo
iného nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniká užívateľovi tým, že užíva cudziu vec,
ktorej vlastníkom nie je. Odvolaním napadnutý rozsudok navrhol podľa § 387 CSP potvrdiť.

16. Žalovaná v replike z 30.6.2023 zotrvala v plnej miere na dôvodoch odvolania. Doplnila, že žalobca
sa v celom konaní nevyjadril k dôvodom, pre ktoré kúpil pozemky zastavané cestným telesom, teda
pozemky, ktoré nemohol reálne užívať. Neuviedol tiež kúpnu cenu, za ktorú pozemky nadobudol.
Súd k týmto skutočnostiam žiadne dokazovanie nevykonal, hoci majú význam pre posúdenie súladu

uplatneného nároku s dobrými mravmi.17. Žalobca v duplike zo 7.7.2023 uviedol, že žalovaná v žiadnom zo svojich písomných podaní súdu
ani v rámci prednesov na pojednávaní nenavrhol vykonať dôkazy, ktorých nevykonanie súdu vyčíta. Súd
by preto na tieto prostriedky procesnej obrany žalovanej nemal prihliadať.

18. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo
podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom (§ 359 CSP), proti
rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie ako
aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia

odvolacieho pojednávania (§ 385 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej je
dôvodné.

19. Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon)
Pozemné komunikácie sa rozdeľujú podľa dopravného významu, určenia a technického vybavenia na
a) diaľnice, b) cesty, c) miestne cesty, d) účelové cesty.

20. Podľa § 1 ods. 3 zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon)
pozemnú komunikáciu tvorí cestné teleso a jej súčasti. Cestné teleso je ohraničené vonkajšími hranami
priekop, rigolov, násypov a zárezov svahov, zárubných a obkladových múrov, pätou oporných
múrov a pri miestnych cestách pol metra za zvýšenými obrubami chodníkov alebo zelených pásov.

21. Podľa § 1 ods. 4 zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon)
súčasťou diaľnic, ciest a miestnych ciest sú všetky zariadenia, stavby, objekty a diela, ktoré
sú potrebné pre úplnosť, na zabezpečenie a ochranu diaľnic, ciest a miestnych ciest a na zaistenie
bezpečnej, rýchlej, plynulej a hospodárnej premávky na nich. Súčasťami diaľnic, ciest a miestnych ciest

nie sú zariadenia na elektronický výber mýta a kontrolu elektronického výberu mýta, najmä stavby,
portály, brány, stožiare ,technológie určené na elektronický výber mýta a kontrolu elektronického výberu
mýta

22. Podľa § 3d zákona č. 135/1961 Zb., diaľnice, cesty pre motorové vozidlá a cesty I. triedy vrátane

ich prejazdových úsekov cez colné priestory a obce sú vo vlastníctve štátu, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

23. Podľa § 1 ods. 3 zákona č. 135/1961 Zb., pozemnú komunikáciu tvorí cestné teleso a jej súčasti.

24.Podľa§3ods.1Občianskehozákonníkavýkonprávapovinnostívyplývajúcichzobčianskoprávnych
vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť
v rozpore s dobrými mravmi.

25. Podľa § 107 ods.1 Občianskeho zákonníka právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia

sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto
sa na jeho úkor obohatil.

26. Podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí
obohatenie vydať.

27. Podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka bezdôvodným obohatením je majetkový prospech
získanýplnenímbezprávnehodôvodu,plnenímzneplatnéhoprávnehoúkonualeboplnenímzprávneho
dôvodu, ktorý odpadol, ak je majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

28. Žalovaná v odvolaní namietala, že súd prvej inštancie v rámci právneho posúdenia veci vôbec
nereflektoval judikatúru ESĽP a na ňu nadväzujúcu rozhodovaciu prax súdov, na ktorú žalovaná
poukázala už vo svojom vyjadrení zo dňa 8.12.2021. V dôsledku toho súd prvej inštancie neposúdil
spornú vec z hľadiska rozporu konania žalobcu s dobrými mravmi a vôbec sa s touto otázkou
nevysporiadal.

29. Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu a obsahom odôvodnenia napadnutého rozsudku
konštatuje, že súd prvej inštancie skutočne nevenoval dostatočnú pozornosť pre vec podstatnej
námietke žalovanej ohľadne rozporu uplatneného nároku žalobcu s dobrými mravmi.30. K otázke rozporu uplatneného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia s dobrými mravmi
súd prvej inštancie v bodoch 44. a 45. odôvodnenia svojho rozhodnutia konštatoval, že žalovaná mala

zákonný prostriedok, ako vysporiadať práva k pozemku vo vlastníctve žalobcu, pričom však neiniciovala
ani vyvlastňovacie konanie, ani nereagovala na výzvy žalobcu na usporiadanie právnych vzťahov. Pokiaľ
existoval legálny postup, ktorým by bol zriadený právny titul na riadne užívanie pozemku žalovanou, ale
žalovaná ho neakcpetuje, má vlastník pozemku možnosť domáhať sa svojich práv žalobou o vydanie
bezdôvodného obohatenia a takéto konanie nemôže byť podľa súdu v rozpore s dobrými mravmi.

31. Takto koncipované závery súdu prvej inštancie k vznesenej námietke rozporu výkonu práva žalobcu
s dobrými mravmi sú príliš všeobecné, nezohľadňujúce stabilizovanú judikatúru súdov vyššieho stupňa,
ústavného súdu, či ESĽP a zároveň žiadnym spôsobom nereflektujú žalovaným namietané okolnosti
daného prípadu. Žalovaná totiž namietala rozpor s dobrými mravmi najmä s poukazom na to, že žalobca
konal špekulatívne už v čase nadobudnutia pozemkov, o ktorých vedel, že ich nemôže riadne užívať

z dôvodu, že sú zastavané cestným telesom štátnej cesty I/18 a 534 Poprad.

32. V súvislosti s vyššie uvedeným odvolací súd poukazuje najmä na uznesenie Ústavného súdu
Slovenskej republiky č.k. II.ÚS 389/09-20 zo dňa 26.11.2009, v ktorom ústavný súd v súvislosti s
korektívom dobrých mravov uviedol, že „ ... za podstatné v prejednávanom prípade považoval to,

že sťažovateľ v čase nadobudnutia pozemku vedel alebo mohol vedieť, že pozemok je zastavaný
stavboucesty.Uvedenúskutočnosťpotomsťažovateľzohľadnilalebomoholzohľadniťajpridojednávaní
podstatných náležitostí zmluvy, na základe ktorej pozemok nadobudol, resp. pri samotnom rozhodovaní
sa, či pozemok za daných podmienok má záujem nadobudnúť alebo nie. Ak sťažovateľ za týchto
okolností vlastníctvo k pozemku nadobudol, táto okolnosť nemohla ostať bez následkov ani vo vzťahu k

posudzovaniujehonárokuzhľadiskajehosúladu,resp.rozporusdobrýmimravmi.“Kontrolouústavnosti
v citovanom prípade teda prešiel postup súdu, ktorý nároky žalobcov, v súvislosti so stavbou zriadenou
na ich nehnuteľností preskúmal cez prizmu dobrých mravov, pričom ústavný súd sa stotožnil s názorom
všeobecných súdov v preskúmavanej veci, že vlastníci nehnuteľností, na ktorých bolo zriadené cestné
teleso,predtýmakotietonehnuteľnostinadobudlidovlastníctva,vedelioobmedzenísvojichvlastníckych

práv. V zhode s vysloveným právnym názorom nárok žalobcov na vydanie bezdôvodného obohatenia
bol v predmetnom prípade žiadaný v rozpore s dobrými mravmi.

33. Pokiaľ ide o argumentáciu žalovanej rozsudkom ESĽP Jarkovský proti Slovenskej republike,
sťažnosť č. 4014/12, rozhodnutie z 2.7.2019), odvolací súd poukazuje na to, že ESĽP v tomto rozhodnutí

argumentoval, že za okolnosti dobrovoľného nadobudnutia majetku s plným vedomím jeho stavu
a uplatňovania podobných nárokov v mnohých iných prípadoch bez skutočného úsilia o úpravu vzťahu
medzi vlastníctvom a užívaním nemožno tvrdiť, že sťažovateľ uplatňoval niečo iné než špekulatívny
občianskoprávny nárok bez legitímnej nádeje na úspech, a teda nemal „majetok“ chránený čl. 1
dodatkového protokolu. Nedošlo tak k porušeniu práva na pokojné užívanie majetku.

34. Na to, aby súd dospel k záveru o tom, či nároku uplatnenému v zmysle zákona poskytne
alebo neposkytne právnu ochranu s ohľadom na otázku dobrých mravov je nevyhnutné vykonať
a v odôvodnení rozhodnutia zosumarizovať dôslednú analýzu daného prípadu a vzájomných vzťahov
žalobcu a žalovanej. V predmetnej veci je dôležité, že žalobca je vlastníkom dotknutého pozemku od

roku 2011. Zo spisu a z LV č. XXXX, k. ú. C. vyplýva, že žalobca nadobudol pozemok kúpnou zmluvou
z roku 2010, pričom z rozhodnutia MS SSR č. I./XXXX zo dňa 1.12.1981 o usporiadaní cestnej siete
v okrese Poprad vyplýva, že pozemky žalobcu boli zastavané štátnou cestou pred 1.1.1992. Podľa §
151n ods. 2 Občianskeho zákonníka vecné bremená spojené s vlastníctvom nehnuteľnosti prechádzajú
s vlastníctvom veci na nadobúdateľa. Z uvedeného vyplýva, a sporové strany túto skutočnosť ani

nerozporujú, že žalobca v čase nadobudnutia nehnuteľnosti vedel o tom, že s pozemkom je spojené
vecné bremeno. Zároveň z obsahu spisu vyplýva ďalšia skutočnosť, ktorá je s ohľadom na citovanú
judikatúru významná, a to že žalobca po nadobudnutí vlastníckeho práva k pozemku zastavanému
cestným telesom opakovane vyzýval žalovanú ako vlastníka stavby na odkúpenie predmetnej parcely.

35. Z vyššie citovanej judikatúry a skutkového stavu súdenej veci vyplýva, že námietka rozporu
nároku žalobcu s dobrými mravmi z dôvodu čisto formálneho a špekulatívneho výkonu vlastníckeho
práva žalobcom výlučne so zámerom jeho profitu na porušení práv pôvodných vlastníkov, ktorú
v konaní opakovane vzniesla žalovaná, predstavuje významnú a potenciálne relevantnú procesnúobranužalovanej,sktorousamalkonajúcisúdvysporiadať,atovkontexteskutkovýchokolnostísúdenej
veci a v intenciách skutkovej a právnej argumentácie žalovanej.

36. Právo na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia je jednou zo súčastí základného práva
na spravodlivý proces, zaručeného Čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Toto právo je podľa judikatúry Ústavného
súdu SR implikované aj v Čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Odôvodnenie je tou časťou rozsudku, v ktorej
súd vysvetľuje, akým spôsobom a z akých dôvodov dospel ku konkrétnemu rozhodnutiu. Dostatočné
odôvodnenie je nevyhnutné aj z pohľadu práva neúspešnej strany namietať konkrétne skutkové alebo

právne závery súdu pri uplatňovaní prípadných opravných prostriedkov. Civilný sporový poriadok
upravuje v ustanovení § 220 ods. 2 základné obsahové náležitosti a kvalitatívne požiadavky na
odôvodnenie rozsudku tak, aby z neho bola zrejmá jeho opodstatnenosť, zákonnosť a spravodlivosť.

37. V zmysle ustanovenia § 220 ods. 2 CSP súd v odôvodnení rozsudku uvedie, čoho sa žalobca
domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa

vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí,
ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za
preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil,
prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú
rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Podľa odseku 3, ak sa súd

odkloní od ustálenej rozhodovacej praxe, odôvodnenie rozsudku obsahuje aj dôkladné odôvodnenie
tohto odklonu.

38. Treba vychádzať zo základného princípu voľného hodnotenia dôkazov v Čl. 15 základných princípov
CSP a v § 191 ods. 1 CSP, ktorý je limitovaný požiadavkou nadväznosti medzi skutkovými zisteniami

súdu získanými v procese dokazovania, úvahami súdu v procese hodnotenia dôkazov a jeho právnymi
závermi. Súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov. Je však
povinný v odôvodnení náležite vyhodnotiť dôkaznú situáciu. Hodnotiaca úvaha súdu nie je svojvoľná,
pretože súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd
rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah.

39. Povinnosťou súdu je vždy sa vyrovnať s argumentmi sporových strán, ktoré môžu mať vplyv
na rozhodnutie. Judikatúra ESĽP zdôrazňuje, že je potrebné podľa okolnosti veci dať odpoveď
na rozhodujúce argumenty. Z odôvodnenia sa teda strana má dozvedieť o dôvodoch prijatia,
či odmietnutia jej argumentu. Samotné konštatovanie že argument je irelevantný, nezodpovedá

požiadavke riadneho odôvodnenia. Preto nie je prípustný eklektický a neopodstatnený výber dôkazov
smerujúci k jednostranným záverom (nález Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS/114/2008).

40. Ak sa súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiada relevantným spôsobom so zásadnou
námietkou sporovej strany, treba absenciu argumentácie všeobecného súdu považovať za prejav

arbitrárnosti a porušenia základného práva podľa Čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (Ústavný súd SR, sp. zn.
II.ÚS/410/2006).

41. Odvolací súd v predmetnej sporovej veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie si svoju povinnosť
vyplývajúcu mu z ustanovení § 191 a § 220 ods. 2 CSP riadne nesplnil, výsledky vykonaného

dokazovania náležite nevyhodnotil a svoje rozhodnutie riadne a presvedčivo ohľadom neexistencie
rozporu uplatneného nároku s dobrými mravmi riadne a dostatočným spôsobom neodôvodnil.

42. Podľa Čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

43. Podľa Čl. 6 ods. 1 Dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a
v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne
o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

44. Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby
určenej v Čl. 46 ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou
zaručené právo na súdnu ochranu (I.ÚS/4/1994).45. Vady konania vymedzené v § 389 ods. 1 písm. a) až d) CSP sú porušením základného práva strany
sporunaspravodlivýproces,totoprávozaručujúvpodmienkachprávnehoporiadkuSlovenskejrepubliky

okrem zákonov aj cit. Čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz
Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/
a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález sp. zn. I.
ÚS 226/03), treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatok riadneho

a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

46. Súd sa teda v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi
skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s
poukazomnavýsledkyvykonanéhodokazovaniaazistenérozhodujúceskutočnosti,aletiežspoukazom
na ním prijaté právne závery. V odôvodnení rozhodnutia musí súd spôsobom logicky kompaktným a bez

rozporov a vnútorných protirečení vysvetliť, k akým skutkovým zisteniam dospel, ktorú právnu normu a
z akých dôvodov aplikoval a ako ju interpretoval. Účelom odôvodnenia je logicky, vnútorne kompaktne
a neprotirečivo vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Ak rozhodnutie súdu neobsahuje
náležitosti uvedené v § 220 ods. 2 CSP, je nepreskúmateľné.

47. Pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva strany na dostatočné a
presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada i so špecifickými námietkami
strany; porušením uvedeného práva strany a povinnosti súdu sa strane sporu (okrem upretia práva
dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo
aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky i s jeho dôvodmi) v rámci využitia

prípadne riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov.

48.Akpotomnedostatokriadnehoodôvodneniasúdnehorozhodnutiajeporušenímprávanaspravodlivé
súdne konanie, táto vada zakladá dôvodnosť podaného odvolania podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP v
závislosti od miery znemožnenia stranám realizovať ich právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia.

49. Nepreskúmateľnosť, či arbitrárnosť súdneho rozhodnutia musí byť napravená, pretože bráni jeho
vecnému preskúmaniu; konvalidácia tohto nedostatku súdom vyššieho stupňa neprichádza z logických
a systematických dôvodov do úvahy (tiež pre zachovanie princípu dvojinštančnosti). Tomu zodpovedá
aj znenie ust. § 388 CSP, ktoré odvolaciemu súdu umožňuje zmeniť rozhodnutie súdu prvej inštancie

len za predpokladu, že nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie. Pokiaľ teda
existujú dôvody pre zrušenie rozhodnutia, čo zároveň vylučuje, aby mohlo byť rozhodnutie potvrdené,
nemožno ho ani zmeniť (viď rozhodnutie NS SR 7Cdo/157/2011).

50. Keďže súd prvej inštancie predmetnú vec zo všetkých uvedených relevantných hľadísk nehodnotil,

a to napriek tomu, že námietku nesúladu s dobrými mravmi z dôvodu špekulatívnosti konania žalobcu
vzniesol žalovaný ako svoju procesnú obranu v priebehu konania opakovane, je možné závery
súdu prvej inštancie vyjadrené v bodoch 44. a 45. napadnutého rozsudku považovať v tomto smere
za nepreskúmateľné a nevýstižné, nevyjadrujúce skutočnú podstatu námietok vznesených žalovanou.

51. Keďže v danom prípade došlo nesprávnym procesným postupom súdu prvej inštancie
(neodôvodnením rozhodnutia v súlade so zákonnými požiadavkami) k znemožneniu stranám realizovať
ich procesné právo na vysvetlenie dôvodov rozhodnutia v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces, pričom s poukazom na mieru zlyhania súdu prvej inštancie, ktorý náležite nevysvetlil
prijaté skutkové a právne závery poukazom na vykonané dokazovanie, a ktorého medzery v odôvodnení

napadnutého rozhodnutia sú tak hlboké, že ich nie je možné napraviť v konaní pred odvolacím súdom,
odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie s použitím ust. § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil a
podľa § 391 ods. 1 CSP vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolací
súd zrušil popri odvolaním napadnutých výrokoch I. a III. rozsudku aj odvolaním nenapadnutý výrok II,
a to podľa § 379 písm. a) CSP.

52.Povinnosťousúduprvejinštancie,ktorýjeviazanývyššievyslovenýmiprávnyminázormiodvolacieho
súdu (§ 391 ods. 2 CSP), bude riadne v súlade s platnou procesnou normou (ust. § 185 a nasl.
CSP) a spôsobom stanoveným pre vykonávanie dôkazov vykonať pre vec relevantné dôkazy, skutkovýstav následne opätovne komplexne vyhodnotiť, na zistený skutkový stav aplikovať všetky náležité
hmotnoprávne ustanovenia, a predovšetkým pri opätovnom posúdení veci, sa náležite vysporiadať
so všetkými relevantnými argumentmi sporových strán, najmä sa vysporiadať s obranou žalovaného

týkajúcou možnosti odopretia ochrany výkonu práva žalobcu, keďže ide o zásah odporujúci svojou
intenzitou pravidlám spoločenskej morálky, pričom je potrebné zohľadniť konkrétne okolnosti daného
prípadu, potom vo veci opätovne rozhodnúť a rozhodnutie náležite v súlade s ust. § 220 ods. 2, 3, 4
CSP odôvodniť.

53. Prvoinštančný súd v novom rozhodnutí o veci rozhodne aj o trovách odvolacieho konania (§ 396
ods. 3 CSP).

54. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.

2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).