Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 9. december 2024

Súd: Mestský súd Bratislava IV
Spisová značka: B1-16C/41/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1119211621
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 12. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Marián Miškolci

ECLI: ECLI:SK:MSBA4:2024:1119211621.11

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

- 1 - B1-16C/41/2019

A.:B.:C.:XXXX:XXXXXXXXXX.XX
č. k.: 16C/41/2019-
IČS: XXXXXXXXXX

Mestský súd Bratislava IV sudcom Mgr. Mariánom Miškolcim v spore žalobcov: 1/ D. E. F., dátum
narodenia: XX.XX.XXXX, bytom: G. B. út 3. II. em 3., XXXX H. I., C., štátny občan Maďarska, 2/
Péter György Laky, dátum narodenia: XX.XX.XXXX, bytom: H. H. út. XX, J., XXXX H., C., štátny
občan Maďarska, 3/ C. G. K. E., dátum narodenia:XX.XX.XXXX, bytom: A. L. XX., XXXX C., C., štátny
občan Maďarska, všetci zastúpený: JUDr. Tünde Keszegh, Ph.D., advokátka, Jókaiho ul. 24, 945 01
Komárno, IČO: 42 155 932, proti žalovaným: 1/ Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava, sídlo:

Primaciálne námestie 1, 814 99 Bratislava, IČO: 00 603 481, 2/ Mestská časť Bratislava Staré Mesto,
sídlo: Vajanského nábrežie 3, 814 21 Bratislava, IČO: 00 603 147, o určenie predmetu dedičstva, takto

r o z h o d o l :

- 2 - B1-16C/41/2019

I. Súd žalobu zamieta.

II. Súd žalovanému 1/ a žalovanému 2/ priznáva voči žalobcovi 1/, žalobcovi 2/ a žalobcovi 3/ nárok na

náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

- 12 - B1-16C/41/2019

1. Žalobou doručenou súdu dňa 14.08.2019 sa žalobcovia domáhali určenia, že do dedičstva po
nebohom K. E. F., dátum narodenia: XX.XX.XXXX, dátum úmrtia: XX.XX.XXXX, naposledy bytom v
Budapešti, v Maďarsku, patrí spoluvlastnícky podiel vo výške 1/7 k celku, do dedičstva po nebohej K.

D. B., rodné meno a priezvisko: C. F., dátum narodenia: XX.XX.XXXX, dátum úmrtia: XX.XX.XXXX,
naposledy bytom v Budapešti, v Maďarsku, patrí spoluvlastnícky podiel vo výške 1/7 k celku, do
dedičstva po nebohej F. C., rodné meno a priezvisko: G. C. F., dátum narodenia: XX.XX.XXXX,
dátum úmrtia: XX.XX.XXXX, naposledy bytom v Budapešti, v Maďarsku, patrí spoluvlastnícky podielvo výške 1/7 k celku, do dedičstva po nebohej E. C. F., dátum narodenia: XX.XX.XXXX, dátum úmrtia:
XX.XX.XXXX, naposledy bytom v H., v Maďarsku patrí spoluvlastnícky podiel vo výške 1/7 k celku, a
to u každého z nebohých na nehnuteľnostiach vedených v katastri nehnuteľností Okresným úradom

Bratislava, katastrálnym odborom na liste vlastníctva číslo XXX pre katastrálne územie: B. C., obec: BA-
m.č. Staré Mesto, okres: H. E., ako pozemok parcela registra ,,C" evidovaný na katastrálnej mape pod
parcelným číslom XXXX, druh pozemku: ostatná plocha, výmera: 265 m2, pozemok parcela registra ,,C"
evidovaný na katastrálnej mape pod parcelným číslom XXXX, druh pozemku: zastavaná plocha a
nádvorie, výmera: 284 m2, stavba so súpisným číslom: 2470 postavená na pozemku parcelné číslo

XXXX, druh stavby: iná budova, popis stavby: stavba (ďalej len „predmet dedičstva“).

2. Žalobcovia uviedli, že žalovaný 1/ je evidovaný v katastri nehnuteľností ako podielový spoluvlastník
predmetu dedičstva v podiele 4/7 k celku (ďalej len „spoluvlastnícky podiel“). Predmet dedičstva
predstavuje dvojposchodový dom s piatimi bytmi a nachádza sa na D. L. XX a pred rokom 1989 sa
nachádzal na adrese L. M. G. XX. Žalovaný 2/ je správcom spoluvlastníckeho podielu v zmysle § 6

ods. 4 zákona č. 138/1991 Zb. Právny predchodcovia žalobcov K. N. F., K. D. B., F. C. a E. C. F. (ďalej
len „právny predchodcovia žalobcov“) boli súrodencami a boli spolu s ostatnými tromi súrodencami
Alžbetou, Charlotte a Magdalénou podielovými spoluvlastníkmi predmetu dedičstva, a to každý z nich
v podiele 1/7 k celku, ktoré nadobudli dedením po ich rodičoch E. F. a G. F.. Predmet dedičstva bol
pôvodne vedený v pozemnoknižnej vložke č. XXXX pre katastrálne územie Bratislava, kde právny

predchodcovia žalobcov sú zapísaní ako podieloví spoluvlastníci predmetu dedičstva. V roku 1965
rozhodnutím Mestského národného výboru, finančného odboru v Bratislave, zn. Fin-5610/1965-maj,
zo dňa 21.09.1965 (ďalej len „rozhodnutie národného výboru“), bolo určené, že predmet dedičstva má
charakter súkromného vlastníctva a nie je voľný v zmysle článku 5 ods. 2 Protokolu zo dňa 03.02.1964,
a preto bolo ustálené, že uvedený majetok sa stal vlastníctvom československého štátu v zmysle

ustanoveniačlánku5ods.3Protokolu.Rozhodnutienárodnéhovýborusavzťahovalonaspoluvlastnícke
podiely právnych predchodcov žalobcov vrátane C. F. s uvedením, že sa jedná o maďarských štátnych
príslušníkov bytom v Maďarsku na neznámom mieste. Po vydaní rozhodnutia národného výboru nebolo
vykonané pozemnoknižné usporiadanie, t.j. československý štát nebol zapísaný na základe rozhodnutia
národného výboru do pkn. vložky ako vlastník spoluvlastníckeho podielu k predmetu dedičstva. Zápis

štátu vo výške 5/7 k celku bol vykonaný pod položkou vykonaných zmien 389/81, avšak dokumenty
týkajúce sa položky 389/81 sa vzťahovali k inej nehnuteľnosti na K. XX. Na konanie, v ktorom
bolo vydané rozhodnutie národného výboru, sa vzťahovali ustanovenia vtedy platného správneho
poriadku, ktorým bolo vládne nariadenie číslo 91/1960 Zb. o správnom konaní. Skutočnosti uvedené
v rozhodnutí národného výboru, že právny predchodcovia žalobcov sú všetci maďarskí štátni príslušníci

a majú bydlisko v Maďarsku na neznámom mieste, sa nezakladajú na pravde. Je pravdou, že právny
predchodcovia žalobcov boli v čase vydania rozhodnutia národného výboru maďarskí štátni príslušníci
(K. N. F. už vtedy nežil, ale v čase jeho smrti bol maďarským štátnym príslušníkom), ale nie je pravdou,
že by bývali na neznámom mieste. Právny predchodcovia žalobcov bývali až do svojej smrti v Budapešti
a boli v pravidelnom kontakte jednak s ich sestrou N. N., O. F., ktorá zostala bývať v predmete dedičstva,

ako aj s jej manželom dr. P. N., ktorého tieto osoby poverili správou predmetu dedičstva, pričom medzi
ním a právnymi predchodcami žalobcov prebiehala komunikácia aj písomne. Prostredníctvom tejto
komunikácie aj príslušné úrady v tom čase vedeli, kde sa zdržujú právny predchodcovia žalobcov a ich
bydliská im boli známe. V liste zo dňa 30.11.1961 pán N. oznámil bývalému Národnému výboru obvodu
Bratislava – Nivy stanovisko právnych predchodcov k oprave predmetu dedičstva, pričom zároveň

uviedol, že majiteliek je sedem, z toho jedna je v Rumunsku, štyri sú v Budapešti, jedna je v Jasove
pri Košiciach a jedna je jeho manželka v Bratislave v dome. Uvedené preukazuje, že menované osoby
nebývali na neznámom mieste a československé úrady mali vedomosť o tom, kde sa zdržujú. Rovnako
tak listy preukazujú, že právny predchodcovia žalobcov nemali v úmysle vzdať sa svojich vlastníckych
práv v prospech štátu, ani v prospech inej osoby, čo aj dali jasne na vedomie pánovi N.. Príslušný

úrad nezistil presne a úplne stav veci a rozhodnutie národného výboru nevychádza zo spoľahlivo
zisteného stavu veci a bolo vydané v rozpore s § 8 a § 10 vládneho nariadenia 91/1960 Zb. Taktiež bolo
porušené ustanovenie § 12 ods. 1 a 3 nariadenia, nakoľko rozhodnutie národného výboru neobsahuje
riadne, ba žiadne poučenie o odvolaní. Podmienkou právoplatnosti správneho rozhodnutia, ktorým bolo
aj rozhodnutie národného výboru, bolo jeho riadne doručenie dotknutým osobám. Podľa § 14 ods. 1

vládneho nariadenia 91/1960 Zb. malo byť doručené do vlastných rúk právnych predchodcov žalobcov,
čo nebolo, napriek tomu, že na bývalom Mestskom národnom výbore mali vedomosť od pána N. o tom,
že štyri osoby sa zdržujú v Maďarsku a to na známom mieste. Bývalý Mestský národný výbor pri
vyznačení doložky právoplatnosti na rozhodnutí národného výboru aplikoval fikciu doručenia podľa §14 ods. 3 vládneho nariadenia 91/1960 Zb. bez splnenia zákonných podmienok a teda rozhodnutie
národného výboru ešte nenadobudlo právoplatnosť napriek jej vyznačeniu a jedná sa o nulitný akt (tzv.
paakt). Vzhľadom k tomu ani nedošlo k prechodu vlastníckeho práva na základe rozhodnutia národného

výboru na štát a spoluvlastnícky podiel patrí do dedičstva po právnych predchodcov žalobcov. V čase
vydania rozhodnutia národného výboru K. N. F. už nežil a zomrel dňa XX.XX.XXXX. O tejto skutočnosti
mali vedomosť pán N. a jeho manželka, ktorá bola sestrou N. F.. Prostredníctvom pána N., ktorý
s úradmi komunikoval vo veciach týkajúcich sa správy predmetu dedičstva, aj príslušné úrady museli
mať vedomosť o jeho úmrtí. Veď pán N. ohľadom správy predmetu dedičstva dopisoval s pozostalou

manželkou pána F. s pani K. E. F., dôkazom čoho je aj list pána N. zo dňa 12.11.1961 a odpoveď
Dr. Istvánné Laky zo dňa 22.11.1961. V čase vydania rozhodnutia národného výboru nemal K. N.
F. spôsobilosť mať práva a povinnosti, a teda úrad konal s niekým ako účastníkom konania, kto ani
nemal spôsobilosť, a aj preto je rozhodnutie nulitným aktom. V čase vydania rozhodnutia národného
výboru K. N. F. už nebol podielovým spoluvlastníkom predmetu dedičstva, a jeho podiel vo výške
1/7 prešiel na jeho deti. Títo dedičia neboli účastníkmi konania, pričom v čase vydania rozhodnutia

národného výboru boli vlastníkmi spoluvlastníckeho podielu na predmete dedičstva vo výške 1/7
k celku. Rozhodnutím národného výboru bolo určené, že predmet dedičstva má charakter súkromného
vlastníctva a nie je voľný v zmysle článku 5 ods. 2 Protokolu zo dňa 03.02.1964. Predmet dedičstva
predstavuje dvojposchodovú stavbu s piatimi trojizbovými bytmi spolu s priľahlými pozemkami patriacimi
k tejto stavbe. Predmet dedičstva však nemá charakter súkromného vlastníctva v zmysle Protokolu.

Vláda Maďarskej ľudovej republiky vydala na základe Protokolu vládne nariadenie číslo 17/1964 zo dňa
08.08.1964 o náhrade škody, ktorá patrila len pri splnení dvoch podmienok. Podielová spoluvlastníčka
E. C. F. podala žiadosť príslušným úradom v Maďarsku o odškodnenie ohľadom svojho podielu vo výške
1/7 k celku. Príslušný úrad v Maďarsku žiadosť zamietol s tým, že predmetná nehnuteľnosť má viac než
6 izieb a preto nie je možné túto nehnuteľnosť považovať za takú domovú nehnuteľnosť, ktorá spadá

medzi domové nehnuteľnosti patriace do osobného súkromného vlastníctva. Právny predchodcovia
žalobcov by nedostali od maďarského štátu žiadne odškodnenie, aj keby o neho požiadali. Z uvedeného
teda vyplýva, že predmet dedičstva nepatril medzi nehnuteľnosti, na ktoré sa vzťahoval Protokol, keďže
nemali charakter súkromného vlastníctva a bývalý Mestský národný výbor rozhodol nesprávne.

3. Žalovaný 1/ žiadal žalobu zamietnuť.

4. Žalovaný 1/ uviedol, že na základe Československo-maďarského protokolu zo dňa 03.02.1964 sa
vlastníkom sporného majetku nachádzajúceho sa na území Československej socialistickej republiky stal
štát, pričom novým vlastníkom sa s účinnosťou zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí od 01.05.1991

stal ex lege žalovaný 1/. Na základe uvedeného je nesporné, že žalovaný 1/ nadobudol predmet
dedičstva v dobrej viere, pričom jeho nerušené užívanie nebolo ničím dlhé roky rušené. Zmena nastala
až podaním žaloby C. F. v roku 1992 na Okresnom súde Bratislava I, sp.zn. 13C/87/1992. Po jej
úmrtí v konaní pokračovala jej dedička J. N., ktorej súd v časti žalobou uplatneného nároku vyhovel
a spoluvlastnícky podiel vo výške 2/7 priznal. Avšak v časti vydania spoluvlastníckeho podielu vo

veľkosti 5/7 na predmete dedičstva súd žalobu zamietol, nakoľko mal za to, že prechod vlastníckeho
práva na Československý štát na základe Československo-maďarského protokolu zo dňa 03.02.1964
bol rozhodnutý kompetentným orgánom v správnom konaní. Uvedené bolo následne potvrdené aj
Krajským súdom v Bratislave sp.zn. 31Co/211/1997, ktorý k podielu vo veľkosti 4/7 prislúchajúceho
k predmetu dedičstva potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie, nakoľko by vydanie podielov vo

veľkosti 4/7 právnym predchodcom žalobcov neprichádzalo do úvahy z dôvodu, že žili aj zomreli
v Maďarsku. Následne bola J. N. na Okresný súd Bratislava I v roku 2004 podaná ďalšia žaloba,
sp.zn. 14C/295/2004, ktorá bola súdom zamietnutá a uvedené bolo potvrdené Krajským súdom
v Bratislave, sp.zn. 14Co/339/2011. Odvolací súd v odôvodnení uviedol, že z vykonaného dokazovania
bolo nesporné, že predmet dedičstva sa stal na základe rozhodnutia národného výboru vlastníctvom

štátu, nakoľko toto rozhodnutie národného výboru bolo vydané v súlade s Československo-maďarským
protokolomzodňa03.02.1964.Vzhľadomkuvedenýmdvomprávoplatneukončenýmsúdnymkonaniam
žalovaný 1/ namietol prekážku rozhodnutej veci. Zároveň žalovaný 1/ vzniesol námietku vydržania vo
veľkosti 4/7 k predmetu dedičstva, keďže ho nadobudol dobromyseľne od štátu a užíval ho neprerušene
od 01.05.1991, pričom pred týmto dňom tak robil od roku 1965 právny predchodca žalovaného 1/.

Predmet dedičstva prešiel na štát vydaním rozhodnutia národného výboru, ktoré bolo možné na základe
vtedy platných právnych predpisov doručovať aj prostredníctvom verejnej vyhlášky, ktorého účinky
nastali 16. dňom po jeho vyvesení. Skutočnosť, že E. F. zomrel v roku 1956 ešte pred vydaním
rozhodnutia národného výboru nie je rozhodujúca, nakoľko E. F. zaniklo vlastnícke právo dňomopusteniavtedajšejČeskoslovenskejsocialistickejrepubliky,pričomtýmtookamihom,akoajsozreteľom
na skutočnosť, že išlo o občana Maďarskej ľudovej republiky, prešiel jeho majetok nachádzajúci sa
na území Československej socialistickej republiky dňom opustenia do vlastníctva štátu. Rozhodnutie

národnéhovýborumalolendeklaratórnyúčinok,ktorýmsalennáslednezdôvoduprávnejistotypotvrdila
určitá skutočnosť. Žalovaný 1/ tiež uviedol, že reparácia krívd spôsobených minulým komunistickým
režimom mala byť uplatnená v rámci reštitučných nárokov. Z ustálenej judikatúry pritom vyplýva, že
účastník sa mohol domáhať svojich nárokov v reštitučných konaniach, pričom ak tak neurobil, nemá
naliehavý právny záujem na určení vlastníctva, príp. na určení, že veci patria do dedičstva.

5. Žalovaný 2/ žiadal žalobu zamietnuť.

6. Žalovaný 2/ uviedol, že spoluvlastnícke podiely právnych predchodcov žalobcov prešli do vlastníctva
štátu rozhodnutím Mestského národného výboru Bratislava zn. Fin 5610/1965 z 21.09.1965 podľa
Maďarského protokolu z 03.02.1964, ktorý bol pod č. 18 uverejnený v čiastke 4 Zbierky inštrukcií

a oznámení Ministerstva spravodlivosti. Na základe tohto protokolu sa sporný majetok stal majetkom
Československej socialistickej republiky, keďže ležal na jeho území a nebol pôvodnými vlastníkmi,
občanmi druhého zmluvného štátu užívaný. Ako majetok štátu bol zapísaný na liste vlastníctva číslo
XX pre katastrálne územie Q. pod položkou výkazu zmien 54/66 a následne na liste vlastníctva číslo
XXX. S účinnosťou od 01.05.1991 sa Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava stalo ex lege

novým vlastníkom predmetu dedičstva. Poukázal na žalovaným 1/ uvedené súdne konania týkajúce
sa predmetu dedičstva, v ktorých prvoinštančné rozhodnutia boli potvrdené odvolacím súdom. Zároveň
uviedol, že došlo k vydržaniu vlastníckeho práva k predmetu dedičstva vzhľadom na dobromyseľnosť
žalovaného 1/, ktorý majetok držal a užíval od roku 1991 a predtým tak robil štát. Vlastnícke právo
nebolo rušené ani spochybnené a nič na tom nemení ani vznesený reštitučný nárok. Nikto z pôvodných

vlastníkov sa o predmet dedičstva nezaujímal, nedisponoval ním a nebolo preukázané, že by niekedy
namietal jeho nadobudnutie štátom.

7. Žalobcovia v replike uviedli, že s ohľadom na súdne konania sp.zn. 10C/87/1992 a sp.zn.
14C/295/2004 nejde o právoplatne rozhodnutú vec. Názor žalovaného 1/, že žalobcovia sa mohli

domáhať svojich nárokov v reštitučných konaniach, inak nemajú naliehavý právny záujem, už bol
prekonaný praxou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorí
uviedli, že reštitučné predpisy neboli vydané pre to, aby spôsobili zánik vlastníckeho práva oprávnených
osôb. K. E. F., dátum narodenia: XX.XX.XXXX, zomrel dňa XX.XX.XXXX bez zanechania závetu,
pričom mal manželku K. E. F., ktorá zomrela dňa XX.XX.XXXX a dvoch synov: D. E. F. a F. F., ktorí

neboli v roku 1991 štátnymi občanmi Československej federatívnej republiky a nemali trvalý pobyt
na jej území. V súvislosti s vydržaním predmetu dedičstva žalobcovia uviedli, že v danom prípade
chýba dobromyseľnosť československého štátu, ako právneho predchodcu žalovaného 1/. Práve štát
vydal prostredníctvom svojho orgánu Mestského národného výboru, rozhodnutie národného výboru,
ktorým určil, že vlastníkom predmetu dedičstva je štát. Pri vydaní rozhodnutia národného výboru

však boli porušené právne predpisy, pričom rozhodnutie nikdy nenadobudlo právoplatnosť. Keďže
štát sa nestal vlastníkom predmetu dedičstva, tak ho ani nemohol previesť ex lege do vlastníctva
žalovaného 1/. S ohľadom na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 50/2010
užalovaného1/chýbadobromyseľnosťvtom,žemuvlastníckeprávokpredmetusporupatrí.Ajkebyale
dobromyseľnosť žalovaného 1/ pôvodne v roku 1991 existovala, táto musela byť spochybnená súdnym

konaním sp.zn. 13C/87/1992 trvajúcim od 30.03.1992 do roku 1998 a súdnym konaním 14C/295/2004
trvajúcim od 01.03.2004 do 24.09.2014. Tvrdenie žalovaného 1/, že vlastnícke právo K. E. F. zaniklo
dňom opustenia vtedajšej Československej socialistickej republiky je účelové, keďže na jednej strane
žalovaný 1/ tvrdí, že toto zaniklo rozhodnutím národného výboru a na druhej strane zaniklo už podstatne
skôr opustením štátu, čo však nevyplýva zo žiadneho právneho predpisu.

8. Žalovaný 1/ v duplike uviedol, že Československá socialistická republika, ako aj samotný žalovaný
1/ boli a sú vlastníkom predmetu dedičstva. Súd nemôže v konaní preskúmavať platnosť rozhodnutia
národného výboru, nakoľko ide o rozhodnutie vydané iným orgánom a toto rozhodnutie nebolo
doposiaľ vyhlásené za neplatné, ani nebolo žiadnym spôsobom zrušené. Opätovne poukázal na súdne

rozhodnutie sp.zn. 13C/87/1992, potvrdené odvolacím súdom, v ktorom súd výslovne konštatoval,
že prechod vlastníckeho práva na štát na základe Protokolu bol rozhodnutý kompetentným orgánom
v správnom konaní. Vlastnícke právo K. E. F. zaniklo dňom opustenia československého štátu, pričom
tento okamih mal konštitutívny charakter a následné vydanie rozhodnutia národného výboru bolo už lendeklaratórnym úkonom, ktorý potvrdil skutočnosť, ktorá nastala, teda opustenie štátu a tým aj opustenie
majetku, ktorý následne prešiel do vlastníctva štátu a následne do vlastníctva žalovaného 1/.

9. Žalovaný 2/ v duplike uviedol, že žalobcovia sa mýlia, ak prechod vlastníctva spájajú s účinkami
rozhodnutia národného výboru. Toto rozhodnutie malo len deklaratórny charakter, pričom vlastníctvo
prešlo na štát už samotným československo-maďarským protokolom. Tento protokol rozlišoval majetok
osobný a ostatný (súkromný) a podľa spôsobu nakladania s ním majetok voľný (nachádzajúci sa
na území Československej socialistickej republiky a ku dňu podpisu Protokolu spravovaný fyzickou

osobou bývajúcou na území Československej socialistickej republiky v prospech maďarského vlastníka)
alebo majetok, ktorý voľný nebol. Predmet dedičstva nespĺňal kritériá osobného nehnuteľného majetku,
preto sa jej týkal oddiel III. Protokolu upravujúci ostatný nehnuteľný majetok. Ku dňu podpisu
Protokolu bol predmet dedičstva na základe rozhodnutia Obvodného národného výboru Bratislavy-Nivy
zn.: HP-328-564/1961 zo dňa 12.12.1961 pod národnou správou, a preto predmet dedičstva nebol
voľným nehnuteľným majetkom a podpísaním Protokolu sa považovala za vlastníctvo Československej

socialistickej republiky. Z vysvetliviek k Protokolu vyplýva, že sa vydá stručné rozhodnutie, ktorým sa
určí, že nehnuteľný majetok je vo vlastníctve československého štátu a príslušné zápisy v evidencii
nehnuteľností sa prevedú na základe rozhodnutia, ktoré sa bývalému vlastníkovi nedoručuje. Keďže
vlastníctvo prešlo na štát už na základe Protokolu, akékoľvek vady rozhodnutia národného výboru
sú vo vzťahu k nadobudnutiu vlastníctva štátom právne irelevantné. Rovnako je irelevantné, že

jednej podielovej spoluvlastníčke nebolo priznané odškodnenie maďarskými úradmi. Súdy v predošlých
konaniach síce meritórne nerozhodli o neúčinnosti rozhodnutia národného výboru, ale v konaní sp.zn.
13C/87/1992 sa museli vysporiadať s otázkou jej vlastníctva a túto posúdili tak, že vlastníkom predmetu
dedičstva bol štát. Otázka platnosti a účinkov Protokolu už bola predmetom ďalších súdnych konaní
(Krajský súd v Bratislave sp.zn. 8Co/22/2015, Najvyšší súd Slovenskej republiky sp.zn. 2Cdo/61/2016,

Ústavný súd Slovenskej republiky sp.zn. I.ÚS 389/2015, ako aj Krajský súd v Košiciach sp.zn.
1Co/147/2013, Najvyšší súd Slovenskej republiky sp.zn. 5Cdo/44/2015). Žalovaný 1/ predmet dedičstva
vydržal a bol dobromyseľný. Súd na základe reštitučných nárokov vydal len 3/7 predmetu dedičstva
a o zvyšných 4/7 rozhodol tak, že žalobu zamietol. Na základe toho sa žalovaný 1/ mohol oprávnene
považovať za vlastníka 4/7 predmetu dedičstva minimálne do doručenia žaloby v konaní 14C/295/2004

podanej dňa 01.04.2004.

10. Na pojednávaní dňa 02.10.2023 žalobcovia uviedli, že vysvetlivky k protokolu, na ktoré odkazuje
žalovaný, nie sú právnou normou a nie je jasné, akú právnu silu majú. Vládne nariadenie č. 91/1960 Zb.
má prednosť pred týmito vysvetlivkami. Aj z judikatúry z totalitného obdobia vyplýva, že musí byť vydané

správne rozhodnutie, ktoré spĺňa všetky podmienky vyžadované zákonom. Nesúhlasili s tvrdením, že
by vtedajšie právne predpisy nevyžadovali riadne doručenie rozhodnutia národného výboru. Svedkyňa
C. R. uviedla, že C. F. a jej mama boli spriaznené duše a veľakrát od nich počula o krivde, čo sa im
stala. Právny predchodcovia žalobcov sa nechceli vzdať nehnuteľnosti, chceli dom zveľadiť. Spolupráca
s mestom nie je dobrá, za 40 rokov na dome nič nespravili, dom je v dezolátnom stave.

11. Na pojednávaní dňa 09.02.2024 žalobcovia uviedli, že vtedajšie úrady mali vedomosť, kde právny
predchodcovia žalobcov bývali a napriek tomu s nimi nekonali. Rozhodnutie národného výboru im
nebolo doručované ani verejnou vyhláškou. Tieto osoby bývali v Maďarsku, kde aj zomreli. Úrady vedeli,
kde právny predchodcovia bývali, lebo pán N. im to oznámil. Vysvetlivky neboli súčasťou protokolu,

nie je ani známe, aké orgány ich vydali, akú právnu silu mali. Nariadenie po správnom konaní má
prednosť pred vysvetlivkami, o ktorých ani nie je zrejmé, akým právnym predpisom sú. Žalovaný
1/ uviedol, že protokol obsahuje jednotlivé články a za každým článkom sú vysvetlivky, ktoré boli
vydané príslušným orgánom, ktorý schvaľoval protokol. Žalovaný 2/ uviedol, že K. E. F. síce zomrel
už v roku 1954, ale zomrel v Maďarsku a teda účinky sa majú vzťahovať aj na dedičov. Vysvetlivky

k protokolu boli pripojené povereníctvom SNR pre financie, pričom účinky protokolu už boli posudzované
v iných súdnych konaniach. V rozhodnutiach pritom nebolo potrebné uvádzať vlastníkov nehnuteľností,
postačilo uviesť len majetok, o ktorý sa malo jednať. Nesúhlasil s tvrdením, že úrady vedeli o adresách
právnych predchodcov žalobcov, nakoľko list pána N. bol adresovaný Národnému výboru obvodu
Bratislava-Nivy a napadnuté rozhodnutie vydal Mestský národný výbor, finančný odbor Bratislava.

12. Podľa oddielu I Protokolu medzi vládou ČSSR a vládou MLR o úprave niektorých majetkoprávnych
otázok týkajúcich sa nehnuteľného majetku zo dňa 03. februára1964 a vysvetliviek k jeho jednotlivýmustanoveniam (ďalej len „Protokol“), sa Protokol vzťahuje na osobný nehnuteľný majetok maďarských
občanov bývajúcich v Maďarskej ľudovej republike, ktorý leží na československom území.

13. Podľa oddielu I článku 2 ods. 1 Protokolu, za voľný osobný nehnuteľný majetok (čl. 1) sa považuje
majetok, ktorý fyzická osoba bývajúca na území Československej socialistickej republiky ku dňu podpisu
tohto Protokolu na účet maďarského občana (vlastníka) spravuje alebo užíva.

14. Podľa oddielu I článku 3 ods. 1 Protokolu, Československá vláda zaplatí maďarskej vláde za osobný

nehnuteľný majetok maďarských občanov bývajúcich na území Maďarskej ľudovej republiky, ktorý ku
dňu podpisu tohto Protokolu nie je voľný v zmysle článku 2 (vrátane majetku pod národnou správou
alebovinejúradnejspráve)–pokiaľnejdeomajetok,ohľadnektoréhovlastníckeprávoboloužupravené
predchádzajúcimi dohodami obidvoch zmluvných strán – čiastku Kčs 20 000 000, slovom Kčs dvadsať
miliónov, ktorá bude zaplatená prostredníctvom účtu pre neobchodné platby. Zaplatením tejto sumy
budúusporiadanévšetkynárokymaďarskýchobčanovbývajúcichnaúzemíMaďarskejľudovejrepubliky

proti československému štátu a československým právnickým a fyzickým osobám, pokiaľ tieto nároky
sa týkajú takéhoto majetku. V súvislosti s takýmto majetkom nemôžu byť tiež uplatnené voči bývalým
maďarským vlastníkom žiadne nároky československého štátu alebo československých právnických
alebo fyzických osôb. Takýto majetok je československým vlastníctvom.

15. Podľa oddielu I článku 3 ods. 2, odškodnenie maďarských občanov bývajúcich na maďarskom území
uskutoční maďarská vláda.

16. Podľa oddielu III. Protokolu, sa Protokol vzťahuje na ostatný nehnuteľný majetok československých
občanov a maďarských občanov, ktorý leží na území druhej zmluvnej strany.

17. Podľa oddielu III. článku 5. ods. 1 Protokolu, pokiaľ ide o ostatný voľný nehnuteľný majetok ako je
uvedený v oddiele I. a II. ktorý občania jednej zmluvnej strany vlastnia na území druhej zmluvnej strany,
majú títo vlastníci ohľadne tohto majetku rovnaké právne postavenie ako vlastní občania a môžu s týmto
majetkom nakladať v rámci predpisov platných na území, na ktorom uvedený majetok leží.

18. Podľa oddielu III. článku 5. ods. 2 Protokolu, za voľný nehnuteľný majetok v zmysle odseku 1 sa
považuje majetok, ktorý fyzická osoba bývajúca na území štátu, kde majetok leží, ku dňu podpisu tohto
protokolu na účet občana (vlastníka) druhej zmluvnej strany spravuje alebo užíva.

19. Podľa oddielu III. článku 5. ods. 3 Protokolu, nehnuteľný majetok, ktorý nie je v zmysle odseku 2
voľný, sa považuje za vlastníctvo zmluvnej strany, na ktorej území majetok leží. To isté platí i o majetku,
ktorý spravuje alebo prevažne užíva socialistická organizácia štátu, na jeho území majetok leží.

20. Podľa článku 15 ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), žiaden dôkaz nemá

predpísanú zákonnú silu.

21. Podľa § 151 ods. 1 CSP, skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú
za nesporné.

22. Podľa § 191 ods. 1 CSP, dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.

23. Súd vykonal dokazovanie oboznámením s obsahom spisu, a to žaloba č.l.1-13, list vlastníctva
č.l.26-34, protokol č.l.37-40, dokument č.l.49-53, osvedčenie č.l.56, list vlastníctva č.l.59-65, žiadosť

č.l.68, dokumenty č.l.71-86, osvedčenie č.l.92-100, rozhodnutie č.l.104-109, uznesenie č.l.113-115,
osvedčenie č.l.184-194, rozhodnutie č.l.206-209, vyjadrenie žalovaného 2/ č.l.267-267, vyjadrenie
žalovaného 1/ č.l.269-272, list vlastníctva č.l.273-274, rozsudok č.l.277-281, dohoda č.l.282-283,
rozsudok č.l.284-286, replika č.l.293-368, duplika žalovaného 2/ č.l.407-411, rozhodnutie č.l.413,
protokol č.l.414-417, rozhodnutia č.l.418-479, duplika žalovaného 1/ č.l.484-487, úmrtný list č.l.558-561,

výsluch svedka č.l.642, rozsudok č.l.645-648, záverečná reč žalobcov č.l.650-652, záverečná reč
žalovaného 1/ č.l.656-658, záverečné vyjadrenie žalovaného 2/ č.l.662, pričom ustálil nasledovný
skutkový stav veci.24. Z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že pán P. N. listom zo dňa 30.11.1961 oznámil
Národnému výboru obvodu Bratislava-Nivy, že jeho manželka sa zriekne svojho spoluvlastníckeho
podielu o veľkosti 1/7 na predmete dedičstva a zároveň prosil, aby správa, údržba a oprava domu prešla

do verejného štátneho bytového fondu. N. N. sa zriekla svojho spoluvlastníckeho podielu tým, že ho
darovala československému štátu a súčasne s darovaním svojho podielu na základe darovacej listiny
zo dňa 04.12.1961 sa vzdala i správy predmetu dedičstva. Obvodný národný výbor Bratislava-Nivy
rozhodnutím zn.: HP-328-564/1961 zo dňa 12.12.1961 uvalil národnú správu na predmet dedičstva.
Nakoľko ostatní spoluvlastníci nebývali na území Československej socialistickej republiky, uvedené

rozhodnutie bolo doručené ostatným spoluvlastníkom jeho vyvesením na úradnej tabuli. Ku dňu podpisu
Protokolu dňa 03.02.1964 došlo k nadobudnutiu vlastníckeho práva štátom k predmetu dedičstva. Súd
s ohľadom na vyjadrenia žalobcov považoval za nesporné, že K. E. F. bol v čase vydania rozhodnutia
národného výboru už mŕtvy (zomrel dňa XX.XX.XXXX bez zanechania závetu), pričom jeho dedičmi boli
jeho manželka K. E. F., ktorá zomrela dňa XX.XX.XXXX a jeho dvaja synovia D. E. F. a F. F.. Všetky
tieto tri osoby neboli štátnymi občanmi Československej federatívnej republiky a nemali trvalý pobyt na

jej území.

25. Žalobcovia založili svoju argumentáciu na tom, že na podklade rozhodnutia Mestského národného
výboru, finančného odboru v Bratislave, zn. Fin-5610/1965-maj, zo dňa 21.09.1965, prišli ich právny
predchodcovia o svoje spoluvlastnícke podiely na predmete dedičstva. Z uvedeného dôvodu súd ako

prvú skúmal otázku, či vôbec a na základe čoho došlo k nadobudnutiu vlastníckeho práva štátu
k predmetu dedičstva, pričom dospel k záveru, že názor žalobcov je nesprávny, nakoľko k odňatiu
vlastníckehoprávakpredmetudedičstvadošloužnazákladeProtokoluarozhodnutienárodnéhovýboru
takýto stav len deklaratórne potvrdzoval.

26. S. P. N. listom zo dňa 30.11.1961 oznámil Národnému výboru obvodu Bratislava-Nivy, že jeho
manželka sa zriekne svojho spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 1/7 na predmete dedičstva a zároveň
prosil, aby správa, údržba a oprava domu prešla do verejného štátneho bytového fondu. Pán N.
sa tiež ospravedlnil, že za okolností popísaných ním v liste už nevládze sám predmet dedičstva
spravovať a niesť za to zodpovednosť, a preto prosil, aby na dom bola uvalená nútená správa a aby

on sám bol oslobodený od týchto ďalej neznesiteľných bremien. Obvodný národný výbor Bratislava-
Nivy rozhodnutím zn.: HP-328-564/1961 zo dňa 12.12.1961 uvalil národnú správu na predmet dedičstva
s odôvodnením, že predmet dedičstva je spoluvlastníctvom viacerých osôb, z ktorých iba jedna žije na
území Československej socialistickej republiky, a to N. N., ktorá sa ale zriekla svojho spoluvlastníckeho
podielu tým, že ho darovala československému štátu. Súčasne s darovaním svojho podielu na

základe darovacej listiny zo dňa 04.12.1961 sa vzdala i správy predmetu dedičstva. Nakoľko ostatní
spoluvlastníci nebývali na území Československej socialistickej republiky, uvedené rozhodnutie bolo
doručené ostatným spoluvlastníkom jeho vyvesením na úradnej tabuli. Vzhľadom k tomu, že pôvodný
správca pán N., resp. jeho manželka, sa vzdali funkcie správcu predmetu dedičstva a následne došlo
k uvaleniu národnej správy na predmet dedičstva, boli naplnené predpoklady stanovené Protokolom

a vlastnícke právo k predmetu dedičstva v zmysle článku 5 ods. 3 Protokolu prešlo na Československú
socialistickú republiku. Tento prechod nastal priamo na základe Protokolu, a to ku dňu jeho podpisu dňa
03.02.1964.

27. Podľa vysvetlivky k článku 2 Protokolu (totožné je aplikovateľné aj na článok 5 Protokolu z dôvodu

totožnej úpravy článku 2 ods. 1 s článkom 5 ods. 2) o tom, či sa má nehnuteľný majetok považovať
za voľný alebo nie, rozhoduje stav ku dňu podpisu Protokolu (03.02.1964). Uvedený deň musela
fyzická osoba bývajúca na území Československej socialistickej republiky spravovať alebo užívať
osobný nehnuteľný majetok na účet maďarského vlastníka, aby ho bolo možné považovať za voľný.
Ak fyzická osoba z nejakého dôvodu prestala spravovať alebo užívať osobný nehnuteľný majetok na

účet maďarského vlastníka pred 03.02.1964, nie je možné tento majetok v zmysle článku 2 považovať
za voľný. V zmysle bodu 7 písm. c) vysvetlivky k článku 2 Protokolu nie je voľným osobný nehnuteľný
majetok maďarských občanov, ktorý ku dňu 03.02.1964 najmä je pod národnou správou, pričom
nerozhoduje, či je národným správcom organizácia alebo fyzická osoba.

28. N. N. sa vzdala svojho spoluvlastníctva, ako aj správy predmetu dedičstva v prospech ostatných
podielových spoluvlastníkov, ktorí žili na území Maďarskej republiky a predmet dedičstva následne
prešiel pod národnú správu. Tým došlo k naplneniu článku 5 ods. 2 Protokolu a predmet dedičstva
prestal byť ostatným voľným nehnuteľným majetkom. Pokiaľ ide o pobyt ďalšieho spoluvlastníka naúzemí Československej socialistickej republiky (obec Jasov), keďže nie všetci spoluvlastníci bývali na
území Maďarska, táto skutočnosť je pre posúdenie irelevantná, nakoľko tento podielový spoluvlastník
v predmete dedičstva nebýval a ho neužíval a ani ho pre ostatných spoluvlastníkov nespravoval. Neboli

teda ani splnené základné predpoklady pre to, aby bolo možné konštatovať, že predmet dedičstva je
voľným osobným nehnuteľným majetkom podľa článku 2 Protokolu alebo ostatným voľným nehnuteľným
majetkom podľa článku 5 Protokolu.

29. Podľa vysvetlivky k článku 3 Protokolu (čo je v zmysle bodu 13. vysvetlivky k článku 5 Protokolu

priamo aplikovateľné aj na článok 5 Protokolu), všetok osobný nehnuteľný majetok, ktorý v zmysle
článku 2 nie je voľný (a teda aj všetok ostatný nehnuteľný majetok v zmysle článku 5), je majetkom
československého štátu a je potrebné s ním ako s národným majetkom urýchlene naložiť, pokiaľ
sa tak už nestalo (previesť do správy štátnej organizácie a pod.). Pokiaľ ohľadne tohto majetku bol
vydaný právoplatný konfiškačný výmer, uskutoční sa zápis do evidencie nehnuteľností podľa vyhlášky
č. 353/1952 Ú.v. s odvolaním na Protokol. Ak prešiel tento majetok do vlastníctva štátu právoplatným

rozhodnutím vydaným na základe iných predpisov než konfiškačných, uskutoční sa zápis do evidencie
nehnuteľností podľa príslušného právoplatného rozhodnutia s odvolaním sa na Protokol.

30. V ostatných prípadoch, a to je aj súdom posudzovaný prípad, vydá sa stručné rozhodnutie, ktorým
sa určí, že nehnuteľný majetok presne označený je v zmysle Protokolu vo vlastníctve československého

štátu a príslušné zápisy v evidencii nehnuteľností sa zapíšu na základe rozhodnutia, ktoré sa bývalému
vlastníkovi nedoručuje. Vzhľadom k uvedenému rozhodnutie muselo obsahovať presné označenie
nehnuteľného majetku, ktorý je v zmysle Protokolu vo vlastníctve štátu, pričom presné označenie
dovtedajších vlastníkov sa nevyžadovalo. Z uvedenej formulácie vysvetlivky k článku 3 je nepochybné,
že takéto rozhodnutie malo len deklaratórny charakter, ktorým nedošlo k vzniku vlastníckeho práva

štátu k nehnuteľnému majetku, keďže štát majetok, spĺňajúci kritéria stanovené Protokolom ohľadne
voľného majetku, nadobudol už samotným podpisom Protokolu. Napriek tomu takéto rozhodnutie
národného výboru je právoplatné a doposiaľ nebolo zrušené. Rozhodnutie, ktorým sa určoval takýto
konkrétny majetok, na ktorý sa Protokol vzťahoval, malo len deklaratórny charakter, pričom sa ani
nevyžadovalo, aby bolo doručené bývalým vlastníkom. Z obsahu rozhodnutia Mestského národného

výboru, finančný odbor v Bratislave zo dňa 21.09.1965, zn. Fin-5610/1965-maj. vyplýva, že národný
výbor postupoval v súlade s Protokolom, kedy vo svojom rozhodnutí jasne identifikoval predmetnú
nehnuteľnosť, ktorá dňom podpisu Protokolu prešla do vlastníctva štátu. Námietku žalobcov, že
rozhodnutie nebolo následne doručované pôvodným vlastníkom, súd s ohľadom na vysvetlivku číslo
10 k článku 3 Protokolu vyhodnotil ako nedôvodnú, keďže takéto rozhodnutie sa ani týmto bývalým

vlastníkom doručovať nemalo. Skutočnosť, že išlo o bývalých vlastníkov, ktorí o vlastníctvo prišli ešte
pred vydaním rozhodnutia, potvrdzovala aj formulácia prvej vety napádaného rozhodnutia národného
výboru, v ktorej sa uvádza, že menované osoby „vlastnili“ nehnuteľnosti na území Československej
socialistickej republiky, a nie že ich „vlastnia“. Už samotné rozhodnutie teda rozlišovalo, že v čase jeho
vydania menované osoby neboli vlastníkmi predmetu dedičstva. Vzhľadom na obsah Protokolu a jeho

vysvetlivky je nepochybné, že k zániku vlastníckeho práva týchto osôb došlo ku dňu podpisu Protokolu.

31.Jepritomúplneirelevantné,ktovčasepodpisuProtokolubolskutočnýmpodielovýmspoluvlastníkom
predmetu dedičstva, keďže okamihom podpisu Protokolu československý štát nadobudol vlastnícke
právo k nehnuteľnému majetku, ktorý nebol voľný. Podstatné a rozhodujúce bolo, či na takéhoto

podielového spoluvlastníka sa v čase podpisu Protokolu vzťahovali podmienky v ňom uvedené, teda či
takýto podielový spoluvlastník je maďarským občanom žijúcim na území Maďarskej ľudovej republiky.
Pokiaľ tieto podmienky boli splnené, nešlo o voľný nehnuteľný majetok, a preto tento dňom podpisu
Protokolu prešiel do vlastníctva štátu bez ohľadu na to, kto v čase jeho podpisu bol skutočným
podielovým spoluvlastníkom predmetu dedičstva a či ho štát vôbec poznal.

32.Aktedažalobcoviaargumentujú,žerozhodnutienárodnéhovýborujeničotné,resp.neplatné,anikdy
nenadobudlo právoplatnosť z dôvodu, že K. E. F. bol v čase vydania rozhodnutia národného výboru
už mŕtvy (zomrel dňa XX.XX.XXXX bez zanechania závetu), súd takúto námietku vzhľadom na vyššie
uvedenépovažujezairelevantnú.Zvyjadreniažalobcovnaviacvyplynulo,žededičompoK.E.F.samala

stať jeho manželka K. E. F., ktorá zomrela dňa XX.XX.XXXX, s ktorou úrady údajne aj mali komunikovať
(čo žalobcovia žiadnym spôsobom nepreukázali) a jeho dvaja synovia D. E. F. a F. F.. Všetky tieto
tri osoby neboli podľa vyjadrení žalobcov (č.l.296) štátnymi občanmi Československej federatívnej
republiky a nemali trvalý pobyt na jej území. Vzhľadom k tomu je nepochybné, že rozhodnutie národnéhovýboru, aj keď obsahuje označenie ich právneho predchodcu ako podielového spoluvlastníka, nie je
kvôli tomuto označeniu neplatné, osobitne vtedy, ak sa presné uvedenie pôvodných vlastníkov, na
rozdiel od presného uvedenia nehnuteľnosti v rozhodnutí ani nevyžadovalo. Nad rámec súd uvádza, že

žalobcovia žiadnym spôsobom vedomosť Mestského národného výboru o úmrtí K. E. F. nepreukázali.
Odvolávali sa len na komunikáciu pána N. s manželkou pána F., ktorú mal viesť po jeho úmrtí s tým, že aj
príslušné úrady teda museli mať vedomosť o jeho úmrtí. Vedomosť pána N. o úmrtí pána F. neznamená
automaticky aj vedomosť Mestského národného výboru. Pokiaľ pán N. komunikoval s manželkou pána
F. po jeho úmrtí, išlo o súkromnú korešpondenciu, o ktorej Mestský národný výbor nemal dôvod mať

vedomosť. Pokiaľ aj pán N. o takejto korešpondencii oboznámil Mestský národný výbor, resp. ho priamo
informoval o skutočnosti, že pán F. je mŕtvy a za neho koná s jeho manželkou, žalobcovia žiadnym
spôsobom uvedené nepreukázali.

33. Súd ako nepodstatnú vyhodnotil námietku žalobcov, že v rozhodnutí národného výboru sa pri
jednotlivých podielových spoluvlastníkoch uvádza, že išlo o maďarských štátnych príslušníkov bytom

v Maďarsku na neznámom mieste. Skutočné miesto pobytu je však s ohľadom na obsah Protokolu
a následky s ním spojené nepodstatné, a to osobitne z dôvodu, že rozhodnutie národného výboru
sa pôvodným vlastníkom ani nemalo doručovať. Zároveň zistenie skutočnej adresy pobytu nebolo
podmienkou vydania takéhoto rozhodnutia, podstatné len bolo, že dotknuté osoby sú maďarskými
občanmibývajúciminaúzemíMaďarskejľudovejrepublikyanienaúzemíČeskoslovenskejsocialistickej

republiky. Preto pokiaľ žalobcovia namietajú, že podieloví spoluvlastníci žili pre úrady na známych
adresách v Maďarsku, súd takúto námietku považoval za bezvýznamnú, nakoľko pre rozhodnutie
národného výboru nebola potrebná. Naviac žalobcovia v rozpore so svojimi tvrdeniami ani len
nepreukázali, že príslušný Mestský národný výbor, ktorý vydal napadnuté rozhodnutie, mal vôbec
informácie o ich aktuálnych adresách.

34. Súd vo vzťahu k námietkam žalobcov voči vysvetlivkám k Protokolu uvádza, že tieto vysvetlivky
boli súčasťou textu Protokolu, pričom sa jednalo o vysvetlivky zodpovedajúce právnemu stavu v dobe
podpisu protokolu, ktoré boli pripojené povereníctvom SNR pre financie. Z vyjadrenia žalobcov
vyplynulo, že v čase podania žaloby nemali k dispozícii slovenskú verziu (československú) protokolu

so zapracovanými vysvetlivkami, ktorá bola zároveň do súdneho spisu doložená žalovaným 2/ (č.l.414),
ale len maďarskú verziu protokolu bez obsahu uvedených vysvetliviek (č.l.89).

35. Vyššie uvedené skutočnosti súd pre posúdenie nároku žalobcov považoval za rozhodujúce
adostatočnéprerozhodnutieožalobe.Ostatnévýhradyanámietkyžalobcovsúdvcelejmierevyhodnotil

ako nedôvodné a nespôsobilé zmeniť súdne rozhodnutie a vyhovieť žalobnému návrhu žalobcov. Súd
nad rámec potrebného vzhľadom na argumentáciu žalobcov však uvádza aj nasledovné.

36. Námietka žalobcov, že po vydaní rozhodnutia národného výboru nebolo vykonané pozemnoknižné
usporiadanie, t.j. československý štát nebol zapísaný na základe rozhodnutia národného výboru do

pkn. vložky ako vlastník spoluvlastníckeho podielu k predmetu dedičstva, je irelevantná. Prípadná
neexistencia takéhoto zápisu, príp. pochybenie pri vykonaní zápisu, by nemala za následok obnovenie
vlastníckeho práva žalobcov k predmetu dedičstva v dôsledku takéhoto pochybenia. Naviac z vyjadrenia
žalovaného 2/ vyplynulo, že predmet dedičstva ako majetok štátu bol zapísaný na liste vlastníctva číslo
XX pre katastrálne územie Q. pod položkou výkazu zmien 54/66 a následne na liste vlastníctva číslo

XXX.Uvedenétiežvyplývazkópierozhodnutianárodnéhovýboruzaloženéhožalobcamivspise(č.l.46).

37. Námietka žalobcov, že na konanie, v ktorom bolo vydané rozhodnutie národného výboru, sa
vzťahovali ustanovenia vtedy platného správneho poriadku, ktorým bolo vládne nariadenie číslo
91/1960 Zb. o správnom konaní, je nepodstatná, nakoľko rozhodnutie národného výboru a jeho obsah

priamo vychádzalo z Protokolu a jeho vysvetliviek, ktoré určovali, čo má rozhodnutie obsahovať
a komu sa doručovať nemusí. Skutočná adresa pobytu tak, ako to prezentujú žalobcovia, pritom
ani nebola rozhodujúca, keďže podstatné bolo, že podieloví spoluvlastníci žili na území Maďarskej
ľudovej republiky. Naviac žalobcovia ani nepreukázali, že príslušný Mestský národný výbor, ktorý
vydal napadnuté rozhodnutie, mal vôbec vedomosť o ich aktuálnych adresách, keďže pán N.

s Mestským národným výborom vôbec nekomunikoval. Jeho korešpondencia, ktorú žalobcovia doložili,
bola adresovaná Národnému výboru obvodu Bratislava-Nivy, oddelenie pre domovú údržbu a správu,
a okrem opravy domu sa týkala žiadosti pána N. o zbavenie správy predmetu dedičstva spolu so
žiadosťou o darovanie podielu na predmete dedičstva štátu. Z obsahu tejto korešpondencie, ktorábola jediná zasielaná príslušnému orgánu pritom vôbec nevyplývajú adresy jednotlivých podielových
spoluvlastníkov, ale naopak, v liste sa len všeobecne uvádza, že majiteliek – dedičiek je sedem, pričom
jedna býva v Rumunsku v Ghioroo, štyri bývajú v Budapešti, jedna býva v P. S. T. a jedna je jeho

manželka. Žiadna konkrétna adresa pobytu v liste uvádzaná ani nie je. Žalobcami doložená ďalšia
vzájomná súkromná korešpondencia pána N. s podielovými spoluvlastníkmi nepreukazuje, že táto
korešpondencia bola Mestskému národnému výboru predložená a že ten by o ich aktuálnej adrese
pobytu mal vôbec vedomosť. Opätovne však súd uvádza, že aj takáto prípadná vedomosť vzhľadom
na neexistenciu požiadavky v Protokole doručovať takéto rozhodnutie národného výboru dotknutým

bývalým vlastníkom, ako aj na ich skutočný pobyt v C. U. O., je nepodstatná pre posúdenie účinkov
Protokolu a nadobudnutia vlastníckeho práva k predmetu dedičstva štátom.

38. Rovnako tak súd považuje za nedôvodnú námietku žalobcov, že Maďarská ľudová republika
zamietla žiadosť podielovej spoluvlastníčky Irena Mária Laky o odškodnenie z dôvodu, že predmetná
nehnuteľnosť má viac než 6 izieb a preto nie je možné túto nehnuteľnosť považovať za takú

domovú nehnuteľnosť, ktorá spadá medzi domové nehnuteľnosti patriace do osobného súkromného
vlastníctva. V tejto súvislosti súd poznamenáva, že v zmysle článku 3 Protokolu sa Československá
socialistická republika zaviazala zaplatiť Maďarskej ľudovej republike 20 000 000 Kčs na kompenzácie
spojené s Protokolom. Pokiaľ Maďarská ľudová republika si prijala vlastnú vnútroštátnu úpravu (vládne
nariadenie číslo 17/1964 zo dňa 08.08.1964 o náhrade škody), v dôsledku čoho následne tieto

kompenzácie dotknutým vlastníkom nevyplatila, takýto postup nemá pre posúdenie tohto konania vplyv
a bolo to výlučne záležitosťou dotknutých vlastníkov a Maďarskej ľudovej republiky. Nie je prípustné
takútocudziuprávnuúpravuvzťahovaťapodľanejposudzovaťnárokyuplatnenévtomtosúdnomkonaní
s odôvodnením, že podľa maďarskej právnej úpravy dotknuté osoby nič nedostali. Obsah tejto právnej
úpravy je irelevantný, pričom podľa toho, ako si maďarská strana sama posúdi uvedené skutočnosti,

nemožno posudzovať nároky žalobcov na území Slovenskej republiky.

39. Súd sa v plnej miere stotožnil s námietkou žalovaných, že zo strany žalovaného 1/ v prípade, že by sa
nestal vlastníkom predmetu dedičstva po jeho nadobudnutí od štátu, by došlo k vydržaniu vlastníckeho
práva k predmetu dedičstva. Pokiaľ teda žalobcovia argumentujú, že na základe Protokolu a následného

rozhodnutia národného výboru štát a následne žalovaný 1/ sa nemohli stať vlastníkmi predmetu
dedičstva z dôvodu, že neboli dobromyseľní, tak súd sa s takýmto záverom nestotožňuje. Žalobcovia
žiadnym spôsobom nepreukázali, že by žalovaný 1/ nadobudol predmet dedičstva nedobromyseľne,
resp. že by jeho dobromyseľnosť bola zo strany žalobcov alebo tretích osôb neskôr narušená.
Samotné uplatnenie reštitučných nárokov súd za takéto narušenie dobromyseľnosti nepovažuje, keďže

podmienkou pre uplatnenie nároku je skutočnosť, že predmet dedičstva prešiel do vlastníctva štátu.
Rovnako tak vedenie súdnych konaní súd nepovažuje za dôvod narušenia dobromyseľnosti žalovaného
1/, keďže tieto konania sa skončili v prospech žalovaného 1/. Narušením dobromyseľnosti nie je ani
to, že žalovanému 1/ bol zverený výkon právomoci štátu a výkon samosprávy. Nakoľko ale vlastnícke
právo k predmetu dedičstva bolo nadobudnuté právnym predchodcom žalovaného 1/ priamo na základe

Protokolu, a rozhodnutím národného výboru, ktoré naviac nebolo doposiaľ vyhlásené za neplatné a teda
nebolo predpísaným spôsobom zrušené, došlo k jeho deklarovaniu, je posúdenie otázky vydržania
vlastníckeho práva žalovaného 1/ pre účely tohto konania nadbytočné.

40. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že

rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu
bolvsúladesozákonom,abybolústavneakceptovateľnýaabyjehorozhodnutiebolomožnékvalifikovať
ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod
zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv (obdobne napr.
I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

41. Podľa konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu,
ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny
základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu.
Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, pripomienku strany

sporu, ktorá ju nastolila. Je ale nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty
strán sporu (napríklad rozhodnutia ÚS SR sp. zn. II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a pod.).
Vzhľadom na uvedené sa súd nezaoberal všetkými uvedenými tvrdeniami, keďže pre rozhodnutie súdu
o žalobe boli právne irelevantné. Z hľadiska časovej hospodárnosti, súd v rámci písomného vyhotoveniarozsudku neuviedol ďalšie písomné a ústne vyjadrenia strán, ktoré tvoria obsah súdneho spisu, nakoľko
ich uvedenie a právne vyhodnotenie by bolo nadbytočné, neefektívne a v rámci odôvodnenia tohto
rozsudku aj nepodstatné. Úlohou súdu je uviesť v odôvodnení rozsudku len tie tvrdenia a dôkazné

prostriedky, ktoré boli pre posúdenie sporu najpodstatnejšie a z ktorých súd vychádzal pri rozhodovaní
o opodstatnenosti žaloby a to tak, aby odôvodnenie súdu bolo presvedčivé a preskúmateľné.

42. Súd pre rozhodnutie vo veci samej považoval za postačujúce tie skutočnosti, ku ktorým sa vyjadril
v odôvodnení svojho rozsudku. Na základe uvedených skutočností súd dospel k záveru, ktorý je

obsiahnutý vo výroku tohto rozsudku. Ostatné skutočnosti tvrdené spornými stranami, ku ktorým sa súd
v odôvodnení rozsudku nevyjadroval, súd nepovažoval za potrebné pre účely posúdenia a rozhodnutia
vo veci samej, a preto sa v odôvodnení rozsudku týmto skutočnostiam v zmysle uvedenej konštantnej
judikatúry nevyjadruje.

43. Podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, súd prizná strane náhradu

trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

44. Podľa § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj
bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

45. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením
§ 262 ods. 1 CSP. Keďže súd žalobu v celom rozsahu zamietol, žalovaní mali v konaní úspech a preto
sú žalobcovia povinní nahradiť žalovaným trovy konania v celom rozsahu.

46. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti

rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Poučenie:

- 2 - B1-16C/41/2019
Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré je možné podať v lehote 15 dní odo dňa jeho
doručenia na Mestskom súde Bratislava IV.

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP). V odvolaní sa
poprivšeobecnýchnáležitostiachpodaniauvedie,protiktorémurozhodnutiusmeruje,vakomrozsahusa
napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ
domáha (odvolací návrh) (§ 363 CSP).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok).