Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 9. december 2024

Súd: Mestský súd Bratislava IV
Spisová značka: B5-71C/26/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1522203832
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 12. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michala Bašticová

ECLI: ECLI:SK:MSBA4:2024:1522203832.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Mestský súd Bratislava IV, v konaní vedenom sudkyňou JUDr. Michalou Bašticovou, v spore žalobcu:

Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, IČO: 00 151 866,
so sídlom Pribinova 2, Bratislava, proti žalovanej: D. I.Á., R.. XX.XX.XXXX, T. D. J. XX, XXX XX D., o
zaplatenie 161 eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu z a m i e t a .

II. Žalovanej súd nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou súdu dňa 30.05.2022 sa žalobca domáhal, aby súd žalovanú zaviazal na
zaplatenie sumy 161 eur s príslušenstvom. Žalovaná suma predstavuje vyfakturované náklady

za stravovanie počas nariadenej izolácie v karanténnom zariadení Vysokoškolský internát Družba,
Botanická 25, 842 14 Bratislava, za obdobie od 29.05.2020 do 10.06.2020. Svoj nárok odvodzoval
z ustanovenia § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia
(ďalej aj „zákon o ochrane verejného zdravia“). Predmetné ustanovenie umožňuje obmedziť vlastníctvo
fyzickej osoby v rozsahu nákladov, ktoré vzniknú pri plnení povinností uložených fyzickej osobe v
záujme ochrany verejného zdravia tým, že tieto náklady je povinná znášať. Táto povinnosť je podľa
Ústavného súdu SR v súlade s Ústavou SR v zmysle nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 4/2021.

Faktúrapredstavujeplnenievpodobepaušálnychnákladovzastravu,ktorábolažalovanejzabezpečená
počas doby nariadenej izolácie v karanténnom zariadení. Zastával názor, že žalovaná by si potrebovala
zabezpečiť stravu aj v prípade, ak by nebola umiestnená v karanténnom zariadení, a preto jej stravu
zabezpečil. Žalobca v žalobe uviedol, že je povinný využívať všetky právne prostriedky na ochranu
majetku štátu v súlade so zákonom č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu a zákona č. 374/2014 Z. z.
o pohľadávkach štátu. Žalobca k žalobe priložil faktúru č. XXXXXXXXXX a výzvy na úhradu pohľadávky
štátu.

2. Žalovanej súd žalobu vrátane príloh, poučenia pre stranu sporu a výzvy na vyjadrenie sa k žalobe
doručil zverejnením oznámenia na úradnej tabuli a webovej stránke súdu dňa 11.01.2023 v súlade s ust.
§ 116 ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), nakoľko sa mu nepodarilo zistiť skutočný
pobyt žalovanej. Žalovaná sa k podanej žalobe žiadnym spôsobom nevyjadrila.

3. Súd vo veci rozhodol podľa § 219 ods. 3 v spojení s § 177 ods. 2 písm. a) CSP bez nariadenia

pojednávania, nakoľko ide o otázku jednoduchého právneho posúdenia veci, skutkové tvrdenia strán nie
sú sporné a hodnota sporu bez príslušenstva neprevyšuje 2.000 eur. Oznámenie o verejnom vyhlásení
rozsudku bolo zverejnené na úradnej tabuli a webovej stránke tunajšieho súdu dňa 29.11.2024.4. Súd z listín založených v spise zistil nasledovný skutkový stav: žalobca vystavil žalovanej dňa
29.07.2020 faktúru č. XXXXXXXXXX na sumu 161 eur za náklady za stravu počas nariadenej izolácie
v karanténnom zariadení Vysokoškolský internát Družba, Botanická 25, 842 14 Bratislava, za obdobie

od 29.05.2020 do 10.06.2020. Žalobca výzvami vyzval žalovanú na úhradu fakturovanej sumy, ktorú
žalovaná neuhradila.

5. Ústavný súd v náleze PL. ÚS 4/2021-136 zo dňa 08.12.2021 (ktorým došlo k derogácii časti
predmetného ustanovenia zákona pre nesúlad s ústavou) v bode 109 a 110 nálezu uviedol: „Hoci

samotný § 12 ods. 2 písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia neustanovuje žiadne povinnosti ani
neumožňuje štátnym orgánom ukladanie opatrení, a teda sám osebe žiadnym spôsobom nezasahuje do
osobnej slobody jednotlivca, je potrebné ho posudzovať v spojení s § 5 ods. 4 písm. k) zákona o ochrane
verejného zdravia, ktorý zveruje úradu verejného zdravotníctva nariaďovanie opatrení na predchádzanie
ochoreniam podľa § 12, ak ich treba vykonať v rozsahu presahujúcom územnú pôsobnosť regionálneho
úradu verejného zdravotníctva, resp. s § 6 ods. 3 písm. e) zákona o ochrane verejného zdravia, ktorý

zveruje nariaďovanie rovnakých opatrení regionálnemu úradu verejného zdravotníctva v rámci jeho
územnej pôsobnosti. Rovnako je § 12 ods. 2 písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia aplikovateľný
aj v spojení s § 48 ods. 4, a to nielen z dôvodu formulácie § 5 ods. 4 písm. k) a § 6 ods. 3 písm. e), ktorá
zahŕňa odkaz na § 12, ako aj na § 48 ods. 4, ale aj výslovným prepojením § 48 ods. 4 písm. n) na § 12
ods.2 písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia či použitím identickej terminológie v § 48 ods. 4 písm.

u) a§ 12 ods. 2 písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia. Z tohto dôvodu a napriek tomu, že § 12 ods.
2písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia v časti o izolácii v zdravotníckom zariadení, prípadne inom
určenom zariadení, ako aj v časti o karanténnych opatreniach (tak ako je to ďalej odôvodnené) obsahuje
ibavymenovanieopatrenínapredchádzanieochoreniamasámosebenemápriameprávneúčinky,šírka
jeho formulácie spojená s absenciou legálnych definícií, ktoré by svojou presnosťou a ohraničenosťou

zohľadnili mieru obmedzenia osobnej slobody, vytvára pri využití kompetencie podľa § 5 ods. 4 a § 6
ods. 3 a nadväzne aj podľa § 48 ods. 4 zákona o ochrane verejného zdravia riziko zásahov do osobnej
slobody,ktorésasícemôžujaviťakoformálnesúladnésozákonom,novdôsledkupoužitianedostatočne
legálne definovaných, a tým neurčitých pojmov sa môžu stať nekontrolovateľnými. Navyše sa týmto
prístupom zákonodarca v prospech exekutívy významne zbavuje výlučného oprávnenia legalizovať i

legitimizovať vážne zásahy do ľudských práv v kontexte čl. 13 ods. 1 a 2 ústavy. Preto situácia, v ktorej
§ 5 ods. 4 zákona o ochrane verejného zdravia zahŕňa oprávnenie úradu nariadiť aj iné opatrenia podľa
§ 12 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia, vo vzťahu ku ktorým takéto pochybnosti v dôsledku ich
formulácie nevznikajú, dostatočne odôvodňuje postup navrhovateľky smerujúci k preskúmaniu ústavnej
súladnosti iba časti normy obsiahnutej v písmene f) predmetného ustanovenia. Problematickým sa v

tejto súvislosti ústavnému súdu nejaví zverenie kompetencie nariaďovať tieto opatrenia úradu verejného
zdravotníctva a regionálnym úradom verejného zdravotníctva (PL. ÚS 8/2021), ale ustanovenie limitov
tejto kompetencie zákonodarcom.“

6. Podľa § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia bolo účelom zákonodarcu, aby

osoby, ktoré sú povinné plniť povinnosti podľa zákona a ktoré im boli nariadené v rozhodnom čase
opatrením UVZ znášali náklady s tým spojené. Podľa názoru súdu (rovnako aj Ústavného súdu SR v
bode 157 nálezu PL. ÚS 4/2021) ide o jasnú zákonom ustanovenú povinnosť, ktorá zasahuje do práva
povinnej osoby vlastniť majetok podľa článku 20 Ústavy SR. Prípustnosť tohto zásahu do vlastníctva z
hľadiska rozsahu je obmedzená výškou nákladov spojených s plnením uložených povinností, ktoré je

fyzická osoba povinná znášať sama. Ide pritom o náklady plnenia akýchkoľvek (uložených) povinností,
nielen povinnosti podrobiť sa opatreniam obmedzujúcim jej osobnú slobodu - patrí sem napríklad aj
povinnosť znášať náklady spojené s používaním preventívnych a iných ochranných pomôcok, náklady
dezinfekcie, atď. (nález Ústavného súdu SR PL. ÚS 4/2021, bod 158). Aj z argumentácie Ústavného
súdu SR v plenárnom náleze vyplýva, že ustanovenie § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia

má výrazný súkromnoprávny presah, pretože stanovuje, že žalovaný nemá nárok na náhradu nákladov,
ktoré mu v súvislosti s plnením uložených povinností vznikli. Toto ustanovenie však a priori nezakladá
možnosť domáhať sa úhrady nákladov medzi „poskytovateľom služieb“ a jeho prijímateľom - osobou
povinnou plniť povinnosti podľa zákona o ochrane verejného zdravia. Uvedené ustanovenie § 58 ods.
2 zákona o ochrane verejného zdravia upravuje len vertikálne právne vzťahy medzi orgánom štátu,

ktorý tieto povinnosti fyzickej osobe (žalovanému) uložil a povinnostiach fyzickej osoby znášať náklady
s tým spojené. Uvedené ustanovenie dopadá na všetky náklady, ktoré povinnej osobe vznikli (kúpa
rúšok, respirátorov, dezinfekcie...). Povinnosť zaplatenia týchto nákladov vzniká v okamihu uzavretia
súkromnoprávneho vzťahu, ktorým prijímateľ ako povinná osoba realizuje povinnosti uložené muopatrením ÚVZ. To znamená, že v prípade povinnosti nosiť rúška vzniká povinnej osobe výdavok (podľa
§ 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia) okamihom zaplatenia kúpnej ceny od predávajúceho.
V prípade, ak by túto kúpnu cenu povinná osoba neuhradila, môže sa predávajúci domáhať zaplatenia

kúpnej ceny na súde podľa § 588 a nasl. Občianskeho zákonníka, nie na základe § 58 ods. 2 zákona o
ochrane verejného zdravia. To platí aj pre prípad poskytnutia stravy žalovanej, kde oprávnenie
domáhať sa zaplatenia pohľadávky patrí tomu, kto uvedenú službu dodal. Žalobca v konaní netvrdil a
ani nepreukázal, že bol poskytovateľom stravy pre žalovanú, resp. že bol prevádzkovateľom zariadenia,
ktoré stravu žalovanej poskytlo. Nepreukázal teda existenciu právneho vzťahu, na základe ktorého by

mu patrilo právo domáhať sa zaplatenia stravy za obdobie izolácie žalovanej. Netvrdil ani iné skutočnosti
preukazujúce oprávnenie domáhať sa plnenia žalovanej pohľadávky. Svoj nárok preukazoval len
vystavenou faktúrou, ktorá bez skutkových tvrdení a ďalších dôkazov sama o sebe nepreukazuje nárok
žalobcu voči žalovanej. Z dôvodu pasivity žalovanej sa síce na skutkové tvrdenia žalobcu nazerá ako na
nesporné, avšak pokiaľ tieto tvrdenia nepreukazujú žalobcov nárok uplatnený žalobou voči žalovanej,
tak súd má za to, že žalobca neuniesol bremeno tvrdenia. Preto súd žalobu zamietol.

7.Onáhradetrovkonaniasúdrozhodolpodľa§255ods.1CSP,podľaktoréhosúdpriznástranenáhradu
trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Žalovaná bola plne úspešnou stranou v konaní, avšak
žiadne trovy jej v konaní nevznikli, preto súd priamo rozhodol tak, že žalovanej nárok na náhradu trov
konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia na súde, proti ktorého
rozhodnutiu smeruje. (§ 362 ods. 1 CSP)

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 359 CSP)

Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné. (§ 358 CSP)

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)

a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). (§ 363 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania. (§ 364 CSP)

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
(§ 365 ods. 1 CSP)

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania. (§ 365 ods. 3 CSP)

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

(§ 366 CSP)

Exekúciu možno vykonať na návrh toho, kto je oprávnený požadovať splnenie nároku z exekučného
titulu preto, že povinný dobrovoľne nesplnil to, čo mu exekučný titul ukladá. (§ 48 ods. 2 veta prvá zákona
č. 233/1995 Z. z.)