Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 15. november 2023

Súd: Okresný súd Trnava
Spisová značka: 19C/24/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2118203141
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 11. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dana Macášková

ECLI: ECLI:SK:OSTT:2023:2118203141.14

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trnava, sudkyňou JUDr. Danou Macáškovou v právnej veci žalobkyne: I. S. W., E..

X.X.XXXX, I. W. XX -XX, K., X. X., zastúpená: Kolíková & Partners, s.r.o. so sídlom Radvanská
21, Bratislava, proti žalovanému: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom vnútra SR so sídlom
Pribinova 2, Bratislava, IČO: 00 151 866, o náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 22.163,71 eur s
príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 481,- eur, do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto
rozsudku.

II. Vo zvyšku súd žalobu zamieta.

III. Žalobkyňa má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % z priznanej sumy.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu dňa 9.4.2018 domáhala vydania rozhodnutia, ktorým by súd
uložil žalovanému zaplatiť sumu 11.074,80 eur s úrokom z omeškania vo výške vo výške 5,00 % zo
sumy 11.074,80 eur od 25.1.2018 do zaplatenia a náhradu trov konania.

2. Žalobkyňa žalobu odôvodnila tým, že podáva žalobu na náhradu škody, resp. nemajetkovej

ujmy spôsobenej žalobkyni nezákonným rozhodnutím Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru
Trnava č. Z.-G.-I.-XXX-XXX/XXXX-W. zo dňa 15.12.2015 o zaistení žalobkyne. Žalovaná zodpovedá
za vzniknutú nemajetkovú ujmu žalobkyni, ktorá bola žalobkyni spôsobená nezákonným rozhodnutím o
zaistení, na základe ktorého jej bola obmedzená osobná sloboda, resp. jej bola pozbavená.

Dňa 19.10.2015 vydal správny orgán rozhodnutie o administratívnom vyhostení žalobkyne č. Z.-G.-I.-
XXX-XXX/XXXX-W. a súčasne uložil žalobkyni zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky po dobu

2 rokov.
Dňa 19.10.2015 bola žalobkyňa prvýkrát zaistená podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm. d) zákona č.
404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte
cudzincov“) za účelom zabezpečenia jej vrátenia podľa medzinárodnej zmluvy rozhodnutím správneho
orgánu č. Z.-G.-I.-XXX-XXX/XXXX-W.
Dňa 15.12.2015 bola žalobkyňa príkazom Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov č. Z.-
G.-A.-XXX-XXX/XXXX-Q. prepustená zo zaistenia z dôvodu, že zanikol účel zaistenia (ustanovenie §

90 ods. 2 písm. b) bod 1 zákona o pobyte cudzincov;
Dňa 15.12.2015 správny orgán rozhodnutím o zaistení podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm. b) zákona
o pobyte cudzincov druhýkrát zaistil žalobkyňu z dôvodu výkonu rozhodnutia o administratívnomvyhostení. Túto žalobu na náhradu škody, resp. nemajetkovej ujmy spôsobenej žalobcovi odôvodňuje
práve týmto nezákonným rozhodnutím o zaistení.
Dňa 29.12.2015 podala žalobkyňa opravný prostriedok proti rozhodnutiu o zaistení zo dňa 15.12.2015.

Dňa 20.01.2016 Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 9Sp 1/2016-43 zrušil rozhodnutie o zaistení
navrhovateľky a vec vrátil správnemu orgánu na ďalšie konanie
Dňa 20.01.2016 správny orgán rozhodnutím č. Z.-G.-I.-XX-XXX/XXXX-W. podľa ustanovenia § 88 ods. 1
písm. b) zákona o pobyte cudzincov zaistil navrhovateľku po tretí krát, a to z dôvodu výkonu rozhodnutia
o administratívnom vyhostení.

Dňa25.02.2016KrajskýsúdvBratislaverozsudkomč.k.4Sp17/2016-103zrušilrozhodnutiesprávneho
orgánu č. Z.-G.-I.-XX-XXX/XXXX zo dňa 20.01.2016 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Dňa13.12.2017právnyzástupcažalobkynevmenežalobkynepodal„Žiadosťopredbežnéprerokovanie
nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím o zaistení“ v ktorom si žalobkyňa
uplatnila náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá jej vznikla v dôsledku nezákonného rozhodnutia o zaistení,
v celkovej výške 11 074,80 EUR.

Dňa 25.01.2018 bola právnemu zástupcovi žalobkyne doručená listina „Predbežné prerokovanie nároku
na náhradu škody - odpoveď“, v ktorej Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky uviedlo, že neuspokojí
nárok žalobkyne na náhradu škody-nemajetkovej ujmy.
V danej veci je nepochybné, že rozhodnutím o zaistení žalobkyne vznikla škoda - nemajetková ujma,
preto je povinnosťou štátu niesť za túto ujmu zodpovednosť.

Rozhodnutie o zaistení bolo zrušené ako nezákonné rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k.
9Sp 1/2016-43 zo dňa 20.01.2016, preto právo na náhradu škody v dôsledku rozhodnutia o zaistení
navrhovateľky nemôže byť premlčané skôr ako 20.01.2019. Súčasne poukazuje na fakt, že premlčacia
lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku na náhradu škody v zmysle ustanovenia § 19
ods. 3 zákona o zodpovednosti za škodu. V tejto súvislosti poukazuje na fakt, že dňa 21.12.2017 bola

MinisterstvuvnútraSlovenskejrepublikydoručenážiadosťopredbežnéprerokovanienárokunanáhradu
škody a vybavenie tejto žiadosti bolo právnemu zástupcovi žalobkyne doručené dňa 25.01.2018.
Rozhodnutie o zaistení bolo ako nezákonné zrušené rozsudkom Krajského súdu Slovenskej republiky
č. k. 9Sp 1/2016-43 zo dňa 20.01.2016 podľa ustanovenia § 250j ods. 2 písm. d) a e) zákona č. 99/1963
Zb. Občiansky súdny poriadok

Žalobkyňa si predmetnou žalobou uplatňuje voči žalovanému náhradu nemajetkovej ujmy v celkovej
výške 11.074,80 EUR (1.074,80 EUR ako minimálnu nemajetkovú ujmu vzniknutú v dôsledku
pozbavenia žalobcu osobnej slobody a 10.000,- EUR ako navýšenie minimálnej nemajetkovej ujmy v
súvislosti s ďalšími okolnosťami, na ktoré je pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy v predmetnom prípade
potrebné prihliadať), pričom túto výšku finančnej náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá jej vznikla v dôsledku

rozhodnutia o zaistení, odôvodňuje nasledujúcimi skutočnosťami:
- pozbavenie osobnej slobody
- osoba žalobkyne
- psychický stav žalobkyne
- podmienky a obdobie zaistenia

- excesívny a šikanózny postup správneho orgánu
Ujma spôsobená žalobkyni bola tak významná, že samotné konštatovanie porušenia práva nemožno
považovať za dostatočné zadosťučinenie a spôsobenú ujmu nie je možné uspokojiť inak. Je tomu tak
preto, že ujma bola spôsobená žalobkyni rozhodnutím o zaistení, teda obmedzením, resp. v tomto
prípade odňatím osobnej slobody. Rozhodnutím o zaistení bolo významným spôsobom zasiahnuté do

práva žalobkyne na osobnú slobodu, ako jedného z najvýznamnejších práv jednotlivca. Žalobkyňa bola
zaistená na základe rozhodnutia o zaistení 37 dní. Poukazuje na fakt, že žalobkyňa bola zaistená
v období Vianoc. Rozhodnutie bolo vydané v chaotickom konaní, pričom postup správneho orgánu
proti žalobkyni sa javí ako šikanózny (3 zaistenia na území Slovenskej republiky z toho 2 nezákonné).
Upriamuje pozornosť tiež na skutočnosť, že žalobkyňa je cudzinkou v zložitej životnej situácii, trpiaca

psychickými problémami, ktoré sa v dôsledku zaistenia zhoršovali. S ohľadom na vyššie uvedené je toho
názoru, že samotné konštatovanie porušenia práva nemožno považovať za dostatočné zadosťučinenie.
Obmedzenieprávanaosobnúslobodužalobkynerozhodnutímozaistenínadobudlotakúintenzitu,žesa
jedná už o pozbavenie osobnej slobody. Rozhodnutie o zaistení žalobkyne bolo vydané dňa 15.12.2015,
pričom rozhodnutie o zaistení bolo zrušené pre nezákonnosť rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

dňa 20.01.2016. Od 15.12.2015 do 20.01.2016 - t. j. 37 dní - bola žalobkyňa pozbavená osobnej slobody.
Zákon o zodpovednosti za škodu v aktuálnom znení neustanovuje žiadny vzorec, na základe ktorého
by bolo možné oceniť pozbavenie či obmedzenie osobnej slobody. Zákon o zodpovednosti za škodu
v znení účinnom pred 1. januárom 2013 takýto vzorec upravoval v ustanovení § 17 ods. 4, kde sauvádzalo: „Výška nemajetkovej ujmy spôsobenej rozhodnutiami uvedenými v § 7 a § 8 je najmenej jedna
tridsatina priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za
predchádzajúci kalendárny rok, a to za každý, aj začatý deň pozbavenia osobnej slobody."

Domnieva sa, že takto určený vzorec možno stále považovať za primeraný a vhodný prostriedok na
vyčíslenie primeranej hodnoty finančného odškodnenia za nemajetkovú ujmu spôsobenú pozbavením
osobnej slobody v závislosti od dĺžky jeho trvania. Je toho názoru, že tento vzorec možno aplikovať aj
na nemajetkovú ujmu súvisiacu s pozbavením osobnej slobody v dôsledku nezákonného rozhodnutia
o zaistení.

PriemernánominálnamesačnámzdazamestnancavhospodárstveSlovenskejrepublikydosiahlavroku
2014 výšku 858,- EUR a v roku 2015 výšku 883,- EUR. 1/30 z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca
v hospodárstve Slovenskej republiky v roku 2014 predstavuje 28,60 EUR a v roku 2015 predstavuje
29,43 EUR. Keďže žalobkyňa bola pozbavená osobnej slobody v dôsledku rozhodnutia o zaistení 37
dní (z toho 17 dní v roku 2015 a 20 dní v roku 2016), celková nemajetková ujma na práve žalobkyne na
osobnú slobodu by mala predstavovať minimálne 1.074,80 EUR {(17x28,60)+(20x29,43)}.

Žalobkyňa je utečenka unikajúca pred vojnou, ktorá zmieta jej domovskú krajinu Sýrsku arabskú
republiku. Tento konflikt si vyžiadal mnoho životov jej rodinných príslušníkov, medzi inými aj život jej
snúbenca. Pochádza z mesta W.. Žalobkyňa k tomu v opravnom prostriedku zo dňa 29.12.2015 proti
rozhodnutiu o zaistení uvádza: „Chcela by som uviesť, že ako osoba pochádzajúca zo Sýrie, konkrétne
z W., kde už piatym rokom nepretržite prebiehajú ozbrojené strety medzi povstaleckými skupinami a

sýrskou armádou za pravidelného používania barelových bômb, som bola v krajine pôvodu vystavená
opakovanému psychickému a fyzickému násiliu, čo sa prejavilo aj na mojom psychickom stave. Za
posledné roky som stratila veľa blízkych ľudí, s ktorých stratou sa neviem do dnešného dňa vyrovnať.“
Žalobkyňa bola na území Slovenskej republiky v obzvlášť zraniteľnom postavení cudzinca unikajúceho
zo závažných dôvodov z krajiny svojho pôvodu (ohrozenie života a zdravia) a nebola schopná sa

samostatne a účinne brániť. V tejto súvislosti sa javí nezákonné zaistenie žalobkyne zo strany správneho
orgánu ako obzvlášť nežiaduce a neprimerane zasahujúce do práv žalobkyne, najmä ak sa zohľadní
skutočnosť, že sa jedná už o druhé zaistenie žalobkyne v priebehu krátkeho času. S ohľadom na miesto,
z ktorého žalobkyňa utiekla ako aj s ohľadom na vysokú šancu udelenia azylu, ktorú u utečencov
v obdobnom postavení ako žalobkyňa deklaroval Najvyšší súd Slovenskej republiky, možno dospieť

k záveru, že rozhodnutie o zaistení žalobkyne bolo obzvlášť závažným a citeľným zásahom do jej
práv. Táto skutočnosť významným spôsobom ovplyvňuje aj nemajetkovú ujmu, ktorá bola žalobkyni
rozhodnutím o zaistení spôsobená.
Psychický stav žalobkyne považujú za osobitnú okolnosť ovplyvňujúcu nemajetkovú ujmu spôsobenú
rozhodnutím o zaistení žalobkyne. Žalobkyňa pochádza z krajiny, kde bola ona a jej rodina vystavená

vojnovému konfliktu a perzekúciám zo strany vládnej moci (členovia jej rodiny prišli o život). Vyššie
uvedené skutočnosti zanechali na žalobkyni psychické následky. Toto sa prejavovalo hladovkami
žalobkyne, zlými snami, pričom jej psychické problémy sa rozvíjali do post-traumatickej poruchy. Pobyt
v zaistení psychický stav žalobkyne zhoršoval. Vyššie uvedené potvrdili psychológovia zabezpečení
Útvarom policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, ako aj následné psychologické vyšetrenie po

prepustení žalobkyne zo zaistenia. Sama žalobkyňa k predmetnému uvádza v opravnom prostriedku
zo dňa 29.12.2015 proti rozhodnutiu o zaistení nasledovné: ,,V zaistení sa nachádzam nepretržite od
14.09.2015 (ako v Českej republike, tak neskôr v Slovenskej republike). Obmedzenie osobnej slobody
veľmi ťažko znášam. Obzvlášť je pre mňa náročné, že okrem osobnej slobody som obmedzená aj na
iných mojich základných právach...Počas môjho umiestnenia v zaistení som už z bezvýchodiskovosti

mojej situácie odmietla prijímať stravu po dobu 13 dní, čo je zaevidované aj v mojej zdravotnej
dokumentácii a odporcovi bola tiež táto skutočnosť známa v čase opätovného konania o zaistení.
Odvtedy sa mi objavili ďalšie zdravotné komplikácie, ktoré len sťažujú môj pobyt v zaistení...“
Nezákonné zaistenie osoby v zložitom psychickom rozpoložení, ak zaistenie zhoršuje psychický stav
žalobkyne, je neprijateľné a spôsobuje neúmerný zásah do práv žalobkyne. Tým došlo k zvýšeniu

nemajetkovej ujmy, ktorá bola žalobkyni spôsobená nezákonným zaistením.
Osobitnými skutočnosťami, na ktoré je pri vyčísľovaní nemajetkovej ujmy potrebné prihliadať, sú
podmienky zaistenia. Žalobkyňa, ako osoba v zraniteľnom postavení, majúca psychické problémy,
ktoré sa pod vplyvom zaistenia zhoršovali, veľmi negatívne vnímala ponižujúce podmienky v zaistení.
Žalobkyňa bola umiestnená v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov ako jediná žena

výlučne v spoločnosti mužov. Bola nútená si obliekať výlučne mužské rovnošaty. Nemohla žiadnym
spôsobom kontaktovať svoju rodinu, od ktorej bola dlhodobo odlúčená. Tiež zdravotná starostlivosť
nebola zabezpečená na adekvátnej úrovni. Pri predvedení na súd či príslušné oddelenie cudzineckej
polície bola vždy spútaná, a to napriek tomu, že nevykazovala žiadne známky agresivity či násilia.Vyššie uvedené podmienky zaistenia vnímala žalobkyňa veľmi negatívne a pôsobili aj na jej psychický
stav. Sú o to závažnejšie, že k ním došlo počas zaistenia žalobkyne v období sviatkov.
Pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy je potrebné zohľadniť celkový postup správnych orgánov vo

vzťahu k žalobkyni. Žalobkyňa bola na území Slovenskej republiky zaistená celkovo 3x za sebou a
z toho 2x nezákonne. Je zrejmé, že rozhodnutie o zaistení bolo výsledkom nezákonného procesu,
ako uvádza aj Krajský súd v Bratislave v rozsudku č. k. 9Sp 1/2016-43: „Vzhľadom na to, že odporca
neoznámil začatie konania (o jej zaistení), došlo v predmetnom konaní k vade, ktorá mohla mať vplyv na
zákonnosť napadnutého rozhodnutia, pretože odporca navrhovateľke de facto odňal možnosť navrhovať

vykonanie dôkazov prípadne svedčiacich v jej prospech, brániť sa, vyjadriť sa k samotnému konaniu,
teda realizovať súčinnosť v zmysle § 3 ods. 2 správneho poriadku.“
Žalobkyňa bola opakovane nezákonne prezaisťovaná bez toho, aby sa vôbec dostala na slobodu.
Zamestnanci správneho orgánu ju vždy čakali pred Útvarom policajného zaistenia pre cudzincov
Medveďov, kde ju po prepustení okamžite predviedli a začali proti nej ďalšie konanie o zaistení.
Rozhodnutie o zaistení (vo vzťahu ku ktorému si žalobkyňa uplatňuje náhradu nemajetkovej ujmy) trpí

aj ďalšími vadami. Správny orgán nezisťoval vyhostiteľnosť žalobkyne (či ju vôbec možno vydať do
inej krajiny), neuviedol, ktoré úkony je pri výkone rozhodnutia o administratívnom vyhostení žalobkyne
vykonať a nezisťoval ani, či je žalobkyňa zraniteľná osoba v zmysle ustanovenia § 2 ods. 7 zákona o
pobyte cudzincov.
S ohľadom na vyššie uvedené je zrejmé, že rozhodnutie o zaistení je nezákonné a excesívne. Proti

žalobkyni bolo bezprostredne po sebe vykonaných viacero nezákonných zaistení, čo sa javí ako
šikanózne správanie/postup správneho orgánu, ktorý sa bez zákonných dôvodov opakovane snažil o
udržanie žalobkyne v nezákonnom zaistení. Domnieva sa, že takýto postup správneho orgánu proti
osobe v postavení žalobkyne (aj s ohľadom na jej psychický stav) je neakceptovateľný a zvyšuje ujmu,
ktorá jej bola spôsobená, nakoľko predstavuje významný zásah do psychickej integrity človeka, pričom

spôsobuje značný stres a psychickú nepohodu.
Na základe vyššie uvedeného si žalobkyňa uplatňuje náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 11.074,80
EUR, z čoho 1.074,80 EUR predstavuje minimálnu náhradu nemajetkovej ujmy za pozbavenie osobnej
slobody a 10.000,- EUR predstavuje navýšenie minimálnej náhrady nemajetkovej ujmy s ohľadom na
konkrétne okolnosti prípadu

Príčinná súvislosť medzi rozhodnutím o zaistení a vzniknutou nemajetkovou ujmou žalobkyne je daná
už z povahy veci, keďže v prípade, ak by žalobkyňa nebola zaistená, nebola by pozbavená osobnej
slobody a nemusela by sa nútene nachádzať v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov.
Žalobkyňa si uplatňuje aj úrok z omeškania z nárokovanej čiastky vo výške 5% (podľa ustanovenia §
16 ods. 4 v spojení s ustanovením § 25 zákona o zodpovednosti za škodu v spojení s ustanovením §

517 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník a v spojení s ustanovením § 3 Nariadenia vlády
SlovenskejrepublikyktorýmsavykonávajúniektoréustanoveniaObčianskehozákonníka)od25.1.2018,
kedy bola odpoveď na predbežné prejednanie nároku žalobkyne na náhradu škody - nemajetkovej ujmy
doručená jej právnemu zástupcovi.

3. Dňa 11.10.2018 splnomocnený zástupca žalobcu doručil súdu návrh na spojenie vecí na spoločné
konania (konania vedeného pod sp.zn 19C/24/2018 a konania vedeného pod sp. zn. 13C/31/2018), keď
dňa 9.8.2018 bola tunajšiemu súdu doručená žaloba žalobkyne: I. S. W. proti žalovanému: Slovenská
republika, zastúpená Ministerstvom vnútra SR, o náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 11.088,91 eur s
príslušenstvom (vedená pod sp.zn. 13C/31/2018).

4. Uznesením č.k. 19C/24/2018-73 zo dňa 24.5.2019 súd spojil konanie vedené na Okresnom súde
Trnavapodsp.zn.19C/24/2018skonanímvedenýmnaOkresnomsúdeTrnavapodsp.zn.13C/31/2018
s tým, že sa budú viesť pod spoločnou spisovou značkou 19C/24/2018.

5. Žalobkyňa sa žalobou doručenou 9.8.2018 (pôvodne sp.zn. 13C/31/2018) domáhala vydania
rozhodnutia, ktorým súd uloží žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 11.088,91 eur, úrok z
omeškania vo výške vo výške 5,00 % zo sumy 11.088,91 eur od 29.11.2016 do zaplatenia a náhradu
trov konania.

6. Žalobkyňa žalobu odôvodnila tým, že v zmysle ustanovenia § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.
z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých predpisov
(ďalej len „zákon o zodpovednosti za škodu") podáva žalobu na náhradu škody, resp. nemajetkovej
ujmy spôsobenej žalobkyni nezákonným rozhodnutím Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboruTrnava č. Z.-G.-I.-XX-XXX/XXXX-W. zo dňa 20.1.2016 (ďalej len „rozhodnutie o zaistení“) o zaistení
žalobkyne.
Dňa20.januára2016vydaloOddeleniecudzineckejpolíciePolicajnéhozboruTrnava(ďalejlen„správny

orgán“) rozhodnutie o zaistení, ktorým zaistilo žalobkyňu podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm. b) zákona
č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom do
30. júna 2016 (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) na čas nevyhnutne potrebný, najdlhšie však do
19. apríla 2016.
Dňa 5. februára 2016 bol voči rozhodnutiu o zaistení žalobkyne podaný opravný prostriedok.

Dňa 25. februára 2016 bol vydaný rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 4Sp 17/2016-103, ktorým
zrušil rozhodnutie o zaistení pre nezákonnosť a vrátil vec správnemu orgánu na ďalšie konanie.
Dňa 20. októbra 2016 právny zástupca žalobkyne v mene žalobkyne podal „Žiadosť o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím o zaistení“ , v ktorom si
žalobkyňa uplatnila náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá jej vznikla v dôsledku nezákonného rozhodnutia
o zaistení, v celkovej výške 11 088,91 EUR.

Dňa 29. novembra 2016 bola právnemu zástupcovi žalobkyne doručená listina „Predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody - odpoveď“, v ktorej Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky uviedlo, že
neuspokojí nárok žalobkyne na náhradu škody.
Je nepochybné, že rozhodnutím o zaistení žalobkyni vznikla nemajetková ujma.
Nezákonné pozbavenie osobnej slobody rozhodnutím o zaistení bolo zrušené rozsudkom Krajského

súdu v Bratislave č. k. 4Sp/17/2016-103 v ktorom Krajský súd v Bratislave deklaroval, že neboli splnené
podmienky zaistenia podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, resp. že
nebolo preukázané riziko úteku a nebol dostatočne zistený skutkový stav ohľadom úkonov smerujúcich
k vyhosteniu.
Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 4Sp/17/2016-103, ktorým došlo k zrušeniu rozhodnutia o

zaistení pre nezákonnosť, bol právnemu zástupcovi žalobkyne doručený dňa 10. marca 2016, preto
právo na náhradu škody v dôsledku rozhodnutia o zaistení žalobkyne nemôže byť premlčané skôr ako
10. marca 2019. Premlčacia lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku na náhradu škody
v zmysle ustanovenia § 19 ods. 3 zákona o zodpovednosti za škodu. V tejto súvislosti poukazuje na fakt,
že dňa 21. októbra 2016 bola Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky doručená žiadosť o predbežné

prerokovanie nároku na náhradu škody a vybavenie tejto žiadosti bolo právnemu zástupcovi žalobkyne
doručené dňa 29. novembra 2016. Preto premlčacia lehota nemôže uplynúť skôr ako dňa 19. apríla
2019.
Rozhodnutie o zaistení bolo ako nezákonné zrušené rozsudkom Krajského súdu Slovenskej republiky
č. k. 4Sp/17/2016-103 zo dňa 25. februára 2016 podľa ustanovenia § 250j ods. 2 písm. d) zákona č.

99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (str. 13). Je tomu tak preto, že správny orgán nepreukázal a v
rozhodnutím neodôvodnil naplnenie zákonných podmienok na zaistenie žalobkyne.
Žalobkyňasipredmetnoužalobouuplatňujenáhradunemajetkovejujmyvcelkovejvýške11.088,91EUR
(1.088,91 EUR ako minimálnu nemajetkovú ujmu vzniknutú v dôsledku pozbavenia osobnej slobody a
10.000,- EUR ako navýšenie minimálnej nemajetkovej ujmy v súvislosti s ďalšími okolnosťami, na ktoré

je pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy v predmetnom prípade potrebné prihliadať), pričom túto výšku
finančnej náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá jej vznikla v dôsledku rozhodnutia o zaistení, odôvodňuje
nasledujúcimi skutočnosťami:
- pozbavenie osobnej
- opakované nezákonné zaistenie žalobkyne

- osoba žalobkyne
- psychický stav žalobkyne
Ujma spôsobená žalobkyni bola tak významná, že samotné konštatovanie porušenia práva nemožno
považovať za dostatočné zadosťučinenie a spôsobenú ujmu nie je možné uspokojiť inak (ustanovenie
§ 17 ods. 2 zákona o zodpovednosti za škodu). Je tomu tak preto, že ujma bola spôsobená

žalobkyni rozhodnutím o zaistení, teda obmedzením, resp. v tomto prípade odňatím osobnej slobody.
Rozhodnutím o zaistení bolo významným spôsobom zasiahnuté do práva žalobkyne na osobnú slobodu,
ako jedného z najvýznamnejších práv jednotlivca. Žalobkyňa bola zaistená na základe rozhodnutia o
zaistení 37 dní. Zároveň tiež poukazuje na skutočnosť, že sa jedná o druhé rozhodnutie o zaistení
žalobkyne, ktoré nasledovalo bezprostredne potom, ako bolo predchádzajúce rozhodnutie o zaistení

zrušené pre nezákonnosť. Upriamuje pozornosť tiež na skutočnosť, že žalobkyňa je cudzinka v zložitej
životnej situácii a trpiaca psychickými problémami, ktoré sa v dôsledku zaistenia zhoršovali. S ohľadom
na vyššie uvedené je toho názoru, že samotné konštatovanie porušenia práva nemožno v predmetnej
veci považovať za dostatočné zadosťučinenie.Rozhodnutie o zaistení žalobkyne bolo vydané dňa 20. januára 2016, pričom rozhodnutie o zaistení
bolo zrušené pre nezákonnosť rozsudkom Krajského súdu v Bratislave dňa 25. februára 2016. Od
20. januára 2016 do 25. februára 2016 - t. j. 37 dní - bola žalobkyňa pozbavená osobnej slobody.

Zákon o zodpovednosti za škodu v aktuálnom znení neustanovuje žiadny vzorec, na základe ktorého
by bolo možné oceniť pozbavenie či obmedzenie osobnej slobody. Zákon o zodpovednosti za škodu
v znení účinnom pred 1. januárom 2013 takýto vzorec upravoval v ustanovení § 17 ods. 4, kde sa
uvádzalo: „Výška nemajetkovej ujmy spôsobenej rozhodnutiami uvedenými v § 7 a 8 je najmenej jedna
tridsatina priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky

za predchádzajúci kalendárny rok, a to za každý, aj začatý deň pozbavenia osobnej slobody.“
Domnieva sa, že takto určený vzorec možno stále považovať za primeraný a vhodný prostriedok na
vyčíslenie primeranej výšky nemajetkovej ujmy spôsobenej pozbavením osobnej slobody v závislosti
od dĺžky jeho trvania. Tento vzorec možno aplikovať aj na nemajetkovú ujmu súvisiacu s pozbavením
osobnej slobody v dôsledku nezákonného rozhodnutia o zaistení. Priemerná nominálna mesačná mzda
zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky dosiahla v roku 2015 výšku 883,- EUR. 1/30 z

uvedenej priemernej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky predstavuje
29,43 EUR. Keďže žalobkyňa bola pozbavená osobnej slobody v dôsledku rozhodnutia o zaistení 37
dní, celková nemajetková ujma na práve žalobkyne na osobnú slobodu predstavuje minimálne 1.088,91
EUR.
Aspekt pozbavenia osobnej slobody plne nevyčerpáva všetky okolnosti, na ktoré je potrebné

v predmetnom prípade pri určovaní nemajetkovej ujmy prihliadať. Určuje len minimálnu výšku
nemajetkovej ujmy v súvislosti výlučne len s faktom pozbavenia, resp. obmedzenia osobnej slobody.
Preto uvádza ďalšie skutočnosti, na ktoré je potrebné prihliadať a ktoré odôvodňujú navýšenie
minimálnej nemajetkovej ujmy. Pri určovaní výšky nárokovanej nemajetkovej ujmy v súvislosti s
rozhodnutím o zaistení žalobkyne je potrebné brať do úvahy skutočnosti, za ktorých bolo vydávané

rozhodnutie o zaistení ako aj osobu žalobkyne, jej doterajší život (ustanovenie § 17 ods. 3 písm. a) a
b) zákona o zodpovednosti za škodu).
Dňa 15. decembra 2015 bola žalobkyňa prvý krát zaistená rozhodnutím správneho orgánu o zaistení
č. p. Z.-G.-I.-XXX-XXX/XXXX-W.. Po podaní opravného prostriedku bolo vyššie uvedené rozhodnutie
správneho orgánu zrušené pre nezákonnosť rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9Sp/1/2016

zo dňa 20. januára 2016 a bolo nariadené bezodkladné prepustenie žalobkyne zo zaistenia. Potom
ako bola dňa 20. januára 2016 žalobkyňa prepustená z Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov
Medveďovbolapredbránoutohtoústavuzadržanápracovníkmisprávnehoorgánu,predvedenáazačalo
voči nej ďalšie konanie o zaistení, na základe ktorého bolo dňa 20. januára 2016 vydané nezákonné
rozhodnutie o zaistení. V tejto súvislosti upozorňuje na skutočnosť, že v čase rozhodovania o zaistení

dňa 20. januára 2016 nebolo správnemu orgánu doručené písomné odôvodnenie zrušujúceho rozsudku
Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9Sp/1/2016, a teda správny orgán nebol oboznámený so všetkými
dôvodmizrušeniasvojhopredchádzajúcehorozhodnutia.Domnievasa,žepredmetnýpostupsprávneho
orgánu, keď opakovane nezákonne zaistí cudzinca, predstavuje významný zásah do jeho psychickej
integrity,pričomjeschopnýspôsobiťcudzincovistresaznačnúpsychickúnepohodu.Obzvlášťvprípade,

ak je psychický stav zaistenej osoby vážny. Tak tomu bolo aj v prípade žalobkyne. Žalobkyňa je utečenka
unikajúca pred vojnou, ktorá zmieta jej domovskú krajinu Sýrsku arabskú republiku. Tento konflikt
si vyžiadal mnoho životov jej rodinných príslušníkov, medzi inými aj život jej snúbenca. Pochádza z
mesta W.. Žalobkyňa bola na území Slovenskej republiky v obzvlášť zraniteľnom postavení cudzinca
unikajúceho zo závažných dôvodov z krajiny svojho pôvodu (ohrozenie života a zdravia) a nebola

schopná sa samostatne a účinne brániť. V tejto súvislosti sa javí nezákonné zaistenie žalobkyne zo
strany správneho orgánu ako obzvlášť nežiaduce a neprimerane zasahujúce do práv žalobkyne, najmä
ak sa jedná už o druhé nezákonné zaistenie žalobkyne v priebehu krátkeho času. S ohľadom na miesto,
z ktorého žalobkyňa utiekla ako aj s ohľadom na vysokú šancu udelenia azylu, ktorú u utečencov
v obdobnom postavení ako žalobkyňa deklaroval Najvyšší súd Slovenskej republiky, možno dospieť

k záveru, že rozhodnutie o zaistení žalobkyne bolo obzvlášť závažným a citeľným zásahom do jej
práv. Táto skutočnosť významným spôsobom ovplyvňuje aj nemajetkovú ujmu, ktorá bola žalobkyni
rozhodnutím o zaistení spôsobená.
Psychický stav žalobkyne považuje za osobitnú okolnosť ovplyvňujúcu nemajetkovú ujmu spôsobenú
rozhodnutím o zaistení žalobkyne. Žalobkyňa pochádza z krajiny, kde bola ona a jej rodina vystavená

vojnovému konfliktu a perzekúciám zo strany vládnej moci (členovia jej rodiny prišli o život). Vyššie
uvedené skutočnosti zanechali na žalobkyni psychické následky. V tejto súvislosti upriamuje pozornosť
súdu na skutočnosť, že žalobkyňa bola opakovane zaistená, pričom pobyt v zaistení zhoršoval jej
psychický stav. Toto sa prejavovalo hladovkami žalobkyne, zlými snami, pričom jej psychické problémysa rozvíjali do posttraumatickej poruchy. Vyššie uvedené potvrdili psychológovia zabezpečení tak
Útvarom policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, ako aj následné psychologické vyšetrenie po
prepustení žalobkyne zo zaistenia. Psychické problémy žalobkyne, zhoršené pod vplyvom zaistenia,

pretrvávajú aj po prepustení žalobkyne zo zaistenia a vyžadujú si naďalej odbornú pomoc. Podotýka,
že bolo opakovane odborne potvrdené, že žalobkyňa trpí posttraumatickou stresovou poruchou a
adaptačnou poruchou s rozvojom úzkostne depresívneho syndrómu. Nezákonné zaistenie osoby v
zložitom psychickom rozpoložení v čase, keď je preukázané, že zaistenie zhoršuje psychický stav tejto
osoby - žalobkyne, je neprijateľné a spôsobuje neúmerný zásah do práv žalobkyne. V dôsledku toho

došlo k zvýšeniu nemajetkovej ujmy, ktorá bola žalobkyni spôsobená.
Na základe vyššie uvedeného si žalobkyňa uplatňuje náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 11.088,91
EUR, z čoho 1.088,91 EUR predstavuje minimálnu náhradu nemajetkovej ujmy za pozbavenie osobnej
a 10.000,- EUR predstavuje navýšenie minimálnej náhrady nemajetkovej ujmy s ohľadom na konkrétne
okolnosti prípadu.
Príčinná súvislosť medzi rozhodnutím o zaistení a vzniknutou nemajetkovou ujmou žalobkyne je daná

už z povahy veci, keďže v prípade, ak by žalobkyňa nebola zaistená, nebola by pozbavená osobnej
slobody a nemusela by sa nútene nachádzať v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov.
Z vyššie uvedeného vyplýva, že žalobkyni bola v príčinnej súvislosti s rozhodnutím o zaistení (ktorého
nezákonnosťbolapotvrdenávzrušujúcomrozhodnutíKrajskéhosúduvBratislaveč.k.4Sp17/2016-103
zo dňa 25. februára 2016) spôsobená nemajetková ujma vo výške 11.088, 91 EUR (z čoho 1.088,91

EUR predstavuje minimálnu nemajetkovú ujmu spôsobenú pozbavením, resp. obmedzením osobnej
slobodya10.000,-EURpredstavujenavýšenietejtominimálnejnemajetkovejujmyokonkrétneokolnosti
prípadu - opakované zaistenie žalobkyne, osoba žalobkyne, psychický stav žalobkyne a žalovaná v
zastúpení Ministerstva vnútra Slovenskej republiky neuspokojila nárok žalobkyne na náhradu škody.
Žalobkyňa si preto pred súdom uplatňuje nielen túto čiastku (nemajetkovú umu), ale aj úrok z omeškania

nárokovanej čiastky vo výške 5% (podľa ustanovenia § 16 ods. 4 v spojení s ustanovením § 25 zákona
o zodpovednosti za škodu v spojení s ustanovením § 517 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky
zákonník a v spojení s ustanovením § 3 Nariadenia vlády Slovenskej republiky ktorým sa vykonávajú
niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka) od 29. novembra 2016, kedy bola odpoveď na predbežné
prejednanienárokužalobkynenanáhraduškody-nemajetkovejujmydoručenájejprávnemuzástupcovi.

7. Podaním doručeným súdu dňa 27.11.2018 sa žalovaný vyjadril k žalobe doručenej súdu dňa 9.8.2018
(pôvodne konanie 13C/31/2018) a podaním doručeným súdu dňa 25.10.2019 sa žalovaný vyjadril k
žalobe doručenej súdu dňa 9.4.2018 a uviedol, že nárok na náhradu škody z dôvodu nezákonného
rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu je možné posudzovať až po skončení konania, t.j.

má za to, že rozsudok súdu, ktorým je vec vrátená na ďalšie konanie nie je konečným rozhodnutím vo
veci. Takéto rozhodnutie teda nepovažuje za spôsobilé byť dôvodom na priznanie nároku na náhradu
škody. Zároveň poukazuje na skutočnosť, že rozhodnutie o zaistení žalobkyne nebolo zrušené z dôvodu
nezákonnosti tohto rozhodnutia. Z obsahu ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. vyplýva, že zákonodarca
za rozhodnutie, ktoré môže zakladať nárok na náhradu škody, považuje len také rozhodnutie, ktoré

bolo výslovne zrušené pre nezákonnosť. Na základe uvedeného je jednoznačné, že prvý dôvod vzniku
zodpovednosti za škodu nebol naplnený.
Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že žalobkyňa bola v zmysle readmisnej dohody prevzatá z
územia Českej republiky z dôvodu jej neoprávneného pobytu a na základe protokolu o vyhostení, pričom
na územie Slovenskej republiky mala vstúpiť nelegálne z územia Rakúskej republiky.

Nelegálna migrácia znamená neoprávnené prekročenie hranice krajiny bez platných cestovných
dokladov, víz a povolenia na pobyt, alebo neoprávnené zotrvávanie na území krajiny po skončení
platnosti dokladov, víz alebo povolenia na pobyt. Konanie o zaistení žalobkyne bolo začaté v dôsledku jej
vlastného, vedomého protiprávneho konania. V prípade, že by bola pricestovala na územie Slovenskej
republiky legálne, nebolo by ani konanie o zaistení začaté. Ako vyplýva z príloh k žalobe, žalobkyňa

mala nelegálne prechádzať krajinami Európy za pomoci prevádzačov. Z uvedeného dôvodu má za to, že
zo zákona nevzniká právo na náhradu škody, nakoľko si samotné konanie o zaistení zavinila žalobkyňa
sama svojím protiprávnym konaním.
Zmyslom a účelom zákona č. 514/2003 Z. z. nie je odškodňovanie nelegálnych migrantov, teda osôb,
ktoré si v dôsledku ich vlastného a vedomého protiprávneho konania privodili správne konanie. Vo veci

taktiež uvádza, že Krajský súd v Bratislave rozhodoval ako odvolací orgán, rozhodoval teda o riadnom
opravnom prostriedku. V tomto prípade Krajský súd v Bratislave teda nepreskúmaval zákonnosť už
právoplatného rozhodnutia tak, ako to výslovne vyžaduje zákon č. 514/2003 Z. z.Z vyššie uvedených ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. vyplýva, že podmienkou pre priznanie nároku
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, je zrušenie alebo zmena právoplatného
rozhodnutia na to príslušným orgánom. Táto podmienka však v tomto prípade splnená nebola.

Rozhodnutie o zaistení žalobcu bolo preskúmané v rámci odvolacieho konania Krajským súdom v
Bratislave. Predmetné rozhodnutia teda neboli po nadobudnutí právoplatnosti zrušené pre nezákonnosť.
Na margo veci žalovaný taktiež uvádza, že zo znenia § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.1 jasne vyplýva,
že v dôsledku zrušeného rozhodnutia musí súčasne aj poškodenému vzniknúť škoda, pretože v zmysle
uvedeného ustanovenia uplatnenie náhrady škody prichádza do úvahy len za podmienky, že v dôsledku

takto zrušeného či zmeneného právoplatného rozhodnutia došlo zároveň aj k vzniku škody (viď cit:
„....možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo...“), čo
však nie je tento prípad. V dôsledku zrušenia rozhodnutia o zaistení žalobkyni odvolacím orgánom,
žalobkyni žiadna škoda nevznikla.
Žalobkyňa si uplatnila náhradu nemajetkovej ujmy za pozbavenie osobnej slobody vo výške 1.088,91
eur a vo výške 1.074,80 eur vypočítanú podľa vzorca, ktorý bol upravený v zákone č. 514/2003 Z. z.

v znení účinnom do 31.12.2012. Tieto ustanovenia v súčasnosti nie sú platné a účinné a v žiadnom
prípade ich nemožno uplatniť ani na situáciu, ktorá vznikla niekoľko rokov po skončení ich platnosti a
účinnosti. Žalobkyňa túto uplatnenú náhradu nemajetkovej ujmy nepreukázala žiadnymi dôkazmi. Výšku
požadovanej nemajetkovej ujmy v tejto časti žalovaný považuje v celom rozsahu za nepreukázanú.
Žalobkyňa sa taktiež domáha náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 2 x 10.000,- eur. Žalobkyňa svoje

nároky odvodzuje výlučne od rozhodnutia o zaistení, ktoré má podľa jej názoru znaky svojvôle a bolo
podľa názoru žalobkyne vydané v rozpore so zákonom. Žalobný návrh neobsahuje žiadne vysvetlenie,
prečo práve suma 2 x 10.000,-eur by mala byť žalobkyni priznaná ako nemajetková ujma, žalobkyňa
nepreukázala taký zásah do svojich práv, ktorý by odôvodňoval priznanie akejkoľvek nemajetkovej ujmy.
Žalovaný tiež poukazuje na skutočnosť, že ustanovenie § 7 zákona č. 514/2003 Z. z. sa týka práva

na náhradu škody, nie však náhrady nemajetkovej ujmy tak, ako to požaduje žalobkyňa vo svojom
žalobnom návrhu. Z obsahu a účelu zákona č. 514/2003 Z. z. vyplýva, že zákonodarca rozlišuje medzi
náhradou škody a náhradou nemajetkovej ujmy. Z tohto dôvodu sú aj v texte predmetného zákona
použité rôzne pojmy odlišujúce nárok na náhradu škody od nároku na náhradu nemajetkovej ujmy.
Žalovaný tu poukazuje na analógiu obsiahnutú v Občianskom zákonníku: „Treba mať na zreteli to, že

režim ochrany osobnosti je postavený na princípe zodpovednosti pôvodcu zásahu za ujmu spôsobenú
na chránených osobnostných právach, ako aj to, že nároky vyplývajúce z neoprávnených zásahov do
práva na ochranu osobnosti sú podľa platnej právnej úpravy pojmovo odlišné od nárokov na náhradu
škody(natomničnemeníanizákonč.514/2003Z.z.,ktorýpredpokladá,žepriodškodňovanípodľajeho
ustanovení môže byť poskytnutá náhrada nielen za škodu a ušlý zisk, ale aj za spôsobenú nemajetkovú

ujmu - viď bližšie § 17 ods. 2 tohto zákona). Platná právna úprava dôsledne rozlišuje medzi právom
na ochranu osobnosti upraveným v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka a právom na náhradu škody.
Medzi týmito dvomi inštitútmi je pojmová a obsahová odlišnosť. Právo na ochranu osobnosti predstavuje
nemajetkové právo rýdzo osobnej povahy, ktoré je úzko späté s osobnosťou človeka a jej prejavmi. Na
rozdiel od toho, právo na náhradu škody je právo majetkovej povahy, ktoré môže patriť tak fyzickej ako

aj právnickej osobe a nemá absolútnu, ale len relatívnu povahu. Zásadný rozdiel je aj medzi nahradením
nemajetkovej ujmy v peniazoch a náhradou škody ako majetkovej ujmy - pri určení výšky náhrady
nemajetkovejujmyvpeniazochsavychádzaibazpredpokladu,akúujmumoholzásahvyvolať,vprípade
škody treba jej výšku vyčísliť a preukázať. Právo na náhradu škody a právo na ochranu osobnosti
fyzickej osoby podľa platnej právnej úpravy teda predstavujú dve celkom samostatné práva, ktoré sú

podmienené rôznou sférou ochrany zabezpečovanej Občianskym zákonníkom (rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky 3 Cdo 176/2012 zo dňa 26.09.2013).
Žalovaný má za to, že tak ako v prípade Občianskeho zákonníka, tak aj zákon 514/2003 Z. z. dôrazne
rozlišuje nárok na náhradu skutočnej škody (napr. náhrada trov právneho zastúpenia), a nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy, kde dôkazné bremeno leží na žalobcovi, pričom posudzovanie nároku na

náhradu nemajetkovej ujmy prichádza do úvahy až po tom, čo súd ustáli, že iba samotné konštatovanie
porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy je teda
subsidiárnym nárokom a prichádza do úvahy až po tom, ak je bezpečne a jednoznačne preukázané, že
samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením a prečo.
Žalobkyňa svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy odvodzuje od svojho psychického stavu, podľa jej

názoru neprijateľných podmienok v pobytovom tábore a zo skutočnosti, že žalobkyňa je podľa názoru
jej právneho zástupcu v zraniteľnom postavení cudzinca. Z obsahu žalobného návrhu je zrejmé, že
žalobkyňa pochádza z oblasti, v ktorej prebieha vojnový konflikt a z tohto dôvodu podľa priložených
lekárskych správ trpela lekársky diagnostikovanými psychickými problémami. Je teda nepochybné, žežalobkyňa trpela psychickými problémami, ktoré vyžadujú ďalšiu liečbu, avšak zo žiadnej z predložených
správ nevyplýva, že by jej psychické problémy akokoľvek súviseli s pobytom v útvare policajného
zaistenia pre cudzincov Medveďov ako takým. V tejto súvislosti dáva do pozornosti skutočnosť, že

všetky osoby v uvedenom tábore majú rovnaké podmienky pre život. Podotýka, že žalobkyňa mala
zabezpečené ubytovanie, oblečenie, stravu, lekársku starostlivosť... Zo zápisníc o podaní vyjadrenia
je taktiež zrejmé, že žalobkyňa mohla kedykoľvek požiadať o azyl, o lekársku starostlivosť alebo iné
potrebné veci.
Vtejtosúvislostitaktiežpovažujezapotrebnépoukázaťnaskutočnosť,žežalobkyňapodľapredložených

zápisníc nemala v úmysle požiadať o azyl alebo inú ochranu na území Slovenskej republiky. Zo zápisníc
je zrejmé, že jej cieľovou krajinou bola Spolková republika Nemecko, pričom počas cesty (až kým
nebola zadržaná na území Českej republiky) sa cielene vyhýbala akýmkoľvek kontrolám, nepotrebovala
tak lekársku, ako ani psychiatrickú pomoc. Má za to, že v prípade, ak by bola situácia žalobkyne tak
zlá, ako to tvrdí, požiadala by o azyl v prvej bezpečnej krajine, do ktorej by sa dostala, pričom by sa
nesnažila precestovať veľkú časť Európy len s cieľom požiadať o azyl v konkrétnej, ňou vytypovanej

krajine. O postavení žalobkyne ako zraniteľnej osoby sa výlučne vyjadrovala len jej právna zástupkyňa,
pričom tieto vyjadrenia nie sú podložené žiadnymi dôkazmi a do času, kedy začala právna zástupkyňa
zastupovať žalobkyňu, zo strany žalobkyne neboli v podobnom duchu uvádzané žiadne vyjadrenia.
Tieto teda žalovaný považuje v celom rozsahu za účelové. Zároveň poukazuje na to, že ani Krajský
súd v Bratislave sa v odôvodnení svojho rozhodnutia sp. zn. 4Sp/17/2016 nestotožnil s názorom

právnejzástupkynežalobkyneozraniteľnompostavenížalobkyneakocudzinca.KrajskýsúdvBratislave
taktiež dal za pravdu správnemu orgánu, že žalobkyňa nepreukázala zabezpečenie finančných
prostriedkov alebo ubytovania na území Slovenskej republiky. Žalobkyni jej právna zástupkyňa vybavila
konzultáciu u psychologičky v Rakúsku, avšak závery uvedeného psychologického vyšetrenia považuje
za spochybniteľné, a to vzhľadom na skutočnosť, že psychologička, ktorá vykonala šetrenie, nie je

zapísaná v zozname znalcov v odbore psychológia na území Slovenskej republiky.
Zo zápisníc o podaní vyjadrenia žalobkyne vyplýva, že žalobkyňa nemala na území Slovenskej republiky
pred jej protiprávnym vstupom udelený žiadny druh pobytu, a nikdy na území Slovenskej republiky
nebola zamestnaná. Ďalej žalovaný uvádza, že všetky konania ohľadom jej neoprávneného vstupu a
pobytu na území Slovenskej republiky boli voči žalobkyni začaté a vedené zákonným spôsobom. Právo

na azyl žalobkyni upreté nebolo, zo zápisníc o podaní vyjadrenia je zrejmé, že žalobkyňa opakovane
odpovedala na otázku, či chce požiadať o azyl. Podotýka, že v prípade ak utečenec na území Slovenskej
republiky požiada o azyl, ďalšie konanie o jeho osobe sa riadi príslušnými ustanoveniami všeobecne
záväzných právnych predpisov o azyle a súvisiacich ustanovení. Žalobkyňa sa vyjadrila, že nemá
dostatok finančných prostriedkov potrebných na pobyt na území Slovenskej republiky a v členských

štátoch Európskej únie. Taktiež uviedla, že nemá na území Slovenskej republiky a v členských krajinách
Európskej únie zabezpečené ubytovanie ani vybavené zamestnanie. Uvedené skutočnosti boli pred jej
zaistenímposudzovanézdôvodumožnéhouloženiapovinnostihláseniapobytualebouloženiapeňažnej
záruky bez obmedzenia osobnej slobody podľa ustanovenia § 89 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte
cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení niektorých predpisov.

Finančné náklady súvisiace s jej pobytom na území Slovenskej republiky zatiaľ znášal len štát, a
vzhľadom na možné uplatnenie nariadenia Rady (ES) č. 343/2003 z 18. februára 2003 ustanovujúce
kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o azyl podanej
v členskom štáte príslušníkom tretej krajiny (Ú. v. EÚ L 050, 25.2.2003) voči navrhovateľke, je tu reálny
predpoklad, že Slovenská republika bude aj v budúcnosti znášať aj naďalej finančné náklady súvisiace s

jej pobytom na území Slovenskej republiky. Preto žalovaný považuje žalobný návrh právneho zástupcu
žalobkyne o náhradu nemajetkovej ujmy v prípade jeho klientky v plnej miere za neopodstatnený.
S poukazom na vyššie uvedené je evidentné, že žalobkyňa žila (a je reálny predpoklad, že ak bude
na základe tzv. „Dublinského dohovoru“ vrátená späť na územie Slovenskej republiky ako žiadateľka o
udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany aj naďalej bude žiť) na trovy žalovaného.

Na základe vyššie uvedených skutočností možno podľa žalovaného konštatovať, že žalobkyni nemohla
vzniknúť akákoľvek majetková alebo nemajetková ujma a jej návrh podaný podľa § 17 zákona č.
514/2003 Z. z. je nedôvodný.
Predpokladom úspešnosti v konaní o náhradu škody je preukázanie vzniku škody, porušenia právnej
(zákonnej alebo zmluvnej) povinnosti a príčinnej súvislosti medzi porušením právnej povinnosti a

vznikomškody.Náhradanemajetkovejujmyjevzmyslezákonač.514/2003Z.z.jeviazanánašpecifické
podmienky a to:
- samotné konštatovanie práva nie je dostatočným zadosťučinením,
- nie je možné ju uspokojiť inak a súčasne,- preukázateľne došlo k závažnej ujme navrhovateľa a k následkom v jeho súkromnom živote a
spoločenskom uplatnení.
Žiadne z vyššie uvedených zákonom predpokladaných následkov však podľa žalovaného nenastali a

žalobkyňa ich ani nijakým spôsobom nepreukázala.
Ohľadom podmienky danej v § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 z. z. žalovaný záverom poukazuje na
uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6Co 209/2012 z 29.06.2012 v zmysle ktorého musí
súd prvého stupňa posúdiť, či vzhľadom na všetky okolnosti prípadu nie je už samotné konštatovanie
porušenia práva pre navrhovateľa dostatočným zadosťučinením.

Na vznik práva na náhradu škody musia byť splnené podmienky vyplývajúce z tzv. príčinnej súvislosti
(kauzálneho nexusu) medzi porušením povinnosti a vzniknutou škodou.
Podľa žalovaného k naplneniu hmotnoprávnych podmienok daných ustanovením § 17 ods. 1 zákona č.
514/2003 Z. z. nedošlo a ani neboli žalobkyňou preukázané.
Čo sa týka žalobkyňou uplatneného nároku na úrok z omeškania z uplatnenej sumy nemajetkovej ujmy,
tento považuje za rozporný tak so zákonom, ako aj ustálenou judikatúrou súdov Slovenskej republiky.

V prípade nemajetkovej ujmy vzniká povinnosť túto uhradiť až dňom právoplatného rozhodnutia
príslušného súdu, teda povinný sa môže dostať do omeškania až v prípade nesplnenia súdom uloženej
povinnosti.
Vzhľadom na uvedené má za to, že neboli naplnené podmienky pre priznanie nároku na náhradu škody
podľa zákona č. 514/2003 Z. z. a z tohto dôvodu je žalobný návrh v celom rozsahu nedôvodný.

8. Podaním doručeným súdu dňa 15.1.2020 sa žalobca vyjadril k vyjadreniam žalovaného, uviedol,
že žalovaná vo svojich vyjadreniach uvádza, že „Rozhodnutie o zaistení žalobkyne nebolo zrušené
z dôvodu nezákonnosti tohto rozhodnutia. Z obsahu ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. vyplýva,
že zákonodarca za rozhodnutie, ktoré môže zakladať nárok na náhradu škody, považuje len také

rozhodnutie, ktoré bolo výslovne zrušené pre nezákonnosť.“
S týmto tvrdením žalovanej nemožno súhlasiť. Na tomto mieste považuje za potrebné upriamiť
pozornosť na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4M Cdo 20/2009 zo dňa
30.05.2011: „Aj napriek tomu, že pojem nezákonné rozhodnutie nie je v zákone definovaný, je však
možné konštatovať, že pod nezákonným sa dá rozumieť akékoľvek rozhodnutie orgánu verejnej moci,

ktoré je v rozpore s právnym poriadkom Slovenskej republiky ... Pokiaľ súdy došli k opačnému záveru,
ich záver nie je správny. Právna úprava sa síce osobitne nezmieňuje o tom, či nezákonnosť rozhodnutia
musí byť konštatovaná priamo vo výroku zrušujúceho (zmeňujúceho) rozhodnutia, avšak podľa názoru
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, pokiaľ príslušný orgán určité rozhodnutie zrušil (zmenil) z
dôvodov uvedených v odôvodnení rozhodnutia, je možné uzavrieť, že sa tak mohlo stať jedine z dôvodu

jeho rozporu s platnými právnymi predpismi, a teda z dôvodu jeho nezákonnosti.“
V predmetnom prípade je zrušujúcim rozhodnutím rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa
20.01.2016 č. k. 9Sp/1/2016-43 ako aj rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 25.02.2016, č. k.
4Sp/17/2016-103.
Argumentácia žalovanej o zavinení žalobkyne neobstojí. Žalovaná totiž zavinenie žalobkyne vyvodzuje

z toho, že tá sa na území Slovenskej republiky nachádzala nelegálne v dôsledku čoho musela
byť nevyhnutne zaistená. Toto tvrdenie žalovanej však nemá oporu v právnom poriadku Slovenskej
republiky. V právnom poriadku Slovenskej republiky neexistuje žiadny právny predpis alebo právna
norma, ktorá by ako sankciu za nelegálny vstup na územie Slovenskej republiky ukladala trest vo
forme zaistenia. Vychádzajúc z ustanovenia § 77 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z. z. zákona o pobyte

cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) je sankciou
za neoprávnený vstup na územie Slovenskej republiky administratívne vyhostenie. Podmienky zaistenia
cudzinca vymedzuje zákon o pobyte cudzincov v ustanovení § 88 (ak nejde o žiadateľa o azyl) a
v ustanovení § 88a (ak ide o žiadateľa o azyl). Platí, že cudzinca možno zaistiť len vtedy, ak sú
splnené podmienky v týchto ustanoveniach uvedené. Neoprávnený pobyt cudzinca na území Slovenskej

republiky však nie je sám o sebe dôvodom zaistenia. Zjednodušujúc vyššie uvedené (v súlade so
zákonom o pobyte cudzincov a ustálenou judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veciach
zaistenia) platí, že nie každý, kto sa nachádza na území Slovenskej republiky neoprávnene môže byť aj
obmedzený na svojej osobnej slobode. Preto neobstojí argumentácia žalovanej, ak vyvodzuje zavinenie
žalobkyne na svojom zaistení z dôvodu, že sa na území Slovenskej republiky nachádzala neoprávnene.

Žalovaná tiež namieta, že rozhodnutie o zaistení bolo zrušené na základe podaného opravného
prostriedku, preto žalovanej nemohla vzniknúť zodpovednosť za škodu a nemajetkovú ujmu. Na tomto
mieste považuje za potrebné uviesť, že žalobkyňa si neuplatňuje svoj nárok ako nárok na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím podľa § 3 ods. 1 písm. a) v spojení s § 5 a nasl. zákonao zodpovednosti za škodu, ale titulom nároku podľa ustanovenia § 3 ods. 1 písm. b) v spojení s § 7
zákona o zodpovednosti za škodu a uplatňujúc priamo vykonateľné a explicitne zakotvené právo na
kompenzáciu podľa čl. 5 ods. 5 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Preto sa žalovanou citované obmedzenia podľa ustanovenia § 6 ods. 1 zákona o zodpovednosti za
škodu na prípad žalovanej nevzťahujú.
Žalovaná okrem iného spochybňuje aj žalobcom uplatnenú výšku finančnej náhrady uplatnenej
nemajetkovej ujmy. Ako aj samotný právny dôvod uplatňovania finančnej náhrady nemajetkovej ujmy. S
tvrdeniami žalovanej nesúhlasí. Na začiatok považuje za potrebné odmietnuť teoretizovanie žalovanej

o pojme škoda a nemajetková ujma. Rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, na ktoré
žalovaná poukazuje sú už dávno novšou judikatúrou prekonané.
Zdôrazňuje, že žalovaná sa žiadnym spôsobom neospravedlnila, neposkytla ani inú náhradu vzniknutej
nemajetkovej ujmy, a to ani po podaní žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Je
toho názoru, že príčinná súvislosť medzi nemajetkovou ujmou uplatňovanou žalobkyňou a nezákonným
zaistením je jednoznačne daná, čo vyplýva aj z dôkazov predložených žalobkyňou. Je totiž nesporným

faktom, že obmedzenie osobnej slobody (čo je dôvodom vzniku nemajetkovej ujmy žalobkyni), bolo
vykonané na základe rozhodnutia o zaistení (čo nesporuje ani žalovaná).
Žalovaná spochybňuje aj nárok žalobcu na úrok z omeškania z vyplatenia finančnej náhrady
nemajetkovej ujmy. Tvrdí pritom, že povinnosť vyplatiť nemajetkovú ujmu vzniká až právoplatnosťou
jej priznania. Túto argumentáciu je potrebné odmietnuť ako účelovú a nesprávnu. Podľa ustanovenia

§ 16 ods. 4 zákona o zodpovednosti za škodu: „Ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu
škody alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný
orgán písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený
domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde
môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z

titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj
úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že
neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania
nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.“ Z ustanovenia § 16 ods. 4 zákona o zodpovednosti
za škodu jednoznačne vyplýva, že žalovaná sa do omeškania vo vzťahu k uplatnenému nároku dostáva

už dňom doručenia oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody.

9. Zástupca žalobcu pred súdom uviedol, že sa pridržiava žalobných návrhov ako aj argumentácie
v žalobách. Nad rámec žaloby a vyjadrení uvádza, že žalobkyňa je jednou z obetí ktoré postihla
vojna v Sýrii, zo svojej krajiny bola nútená odísť za účelom zachránenia sa života, zachrániť život sa

nepodarilo niektorým členom jej rodiny ani jej snúbencovi. Toto sa prirodzene prejavilo na psychike
žalobkyne. Žalobkyňa v tejto súvislosti predložila dôkazy o absolvovaní psychiatr. a psychol. vyšetrení,
bola jej stanovená diagnóza posttraumatická stresová porucha, a adaptačná porucha s rozvojom
úzkostne depresívneho syndrómu. Namiesto toho, aby sa žalobkyňa mohla so svojimi zážitkami zo Sýrie
vyrovnávať ako bežný človek, bola nezákonne zaistená. Toto nezákonné zaistenie okrem iných vážnych

dôsledkov spôsobilo, že žalobkyňa sa so svojimi psychickými traumami nemohla zdravo vyrovnať.
Zaistenie resp. obmedzenie osobnej slobody nie je prostredím ktoré sa vyznačuje terapeutickým
účinkom na psychiku človeka. Práve naopak. Obmedzenie na osobnej slobode je režim nevyhnutne
spojený so zaistením, osamelosť a absencia osôb rovnakého pohlavia tento nepriaznivý vplyv na
psychiku človeka len zosilňuje. Takéto prostredie traumy človeka reaktivuje. Traumami poznačený

človek sa nachádza vo frustrujúcom väzenie pripomínajúcom zariadení. K vyrovnaniu sa s traumou
nepochybne neprispelo ani opakované tzv. predzaisťovanie žalobkyne, žalobkyňa bola príkazom
prepustená 15.12.2015, v ten istý deň bola opäť zaistená nezákonne. Následne bola zo zaistenia
tentokrát na príkaz súdu prepustená dňa 20.1.2016. v ten istý deň bola opäť zaistená nezákonne.
Žalobkyňa pobyt v zariadení Medveďov popisuje ako jeden z najhorších zážitkov v živote, je tak zrejmé,

že žalobkyňa prežila silné emocionálne utrpenie, ku ktorému nemuselo a vzhľadom na rozhodnutia
súdov v spise ani nemalo dôjsť. Nad rámec žaloby na podporu tvrdení o psychickom postavení
žalobkyne aj zraniteľnosti tiež odkazuje na odôvodnenie rozsudku NSSR zo dňa 25.10.2017, sp.zn.
10CŽak/16/2017 v ktorom sú rovnaké sporové strany ako v tomto konaní. NSSR rozhodujúc o kasačnej
sťažnosti vo vzťahu k žalobe proti rozhodnutiu o neudelení azylu konštatoval, že sťažovateľku je

potrebné považovať za zraniteľnú osobu a tiež že duševná porucha patrí medzi signifikantné znaky
zraniteľnej osoby. Aj z tejto skutočnosti je zrejmé, že na žalobkyňu je potrebné prizerať ako na zraniteľnú
osobu v zmysle zákona o pobyte cudzincov. Podľa spomenutého zhákona platilo, že zraniteľné osoby
možno zaistiť len v nevyhnutnom prípade a čo najkratší čas. Toto považuje tiež za dôležité vo vzťahuk neprimeranosti zásahu do práv a právom chránených záujmov žalobkyne. Pokiaľ by žalovaný dal
priestor žalobkyni na legalizáciu pobytu už skôr ako dňa 25.2.2016 kedy žalobkyňa požiadala o udelenie
tolerovaného pobytu nemuselo by dôjsť k opakovanej retraumatizácii žalobkyne a nadbytočnému

duševnému utrpeniu.
Žalovaná viackrát zdôrazňuje, že administratívne vyhostenie, ktoré bolo uložené žalobkyni bolo
legitímnymdôvodomnazaisteniežalobkyne.AdministratívnevyhostenámalabyťdoRakúskejrepubliky,
ale Rakúska republika neuznala za pravdivé tie tvrdenia ktoré tu prezentuje žalovaná, to znamená, že
žalobkyňa mala prechádzať okrem iných cez územie Rakúskej republiky.

Čo sa týka použitia pút, k tomuto uvádza, že samozrejme zaistenie má okrem iných aj dôsledok možnosti
alebo povinnosti použitia pút.

10. Žalobkyňa pred súdom uviedla: ,,Začalo to vtedy keď sme sa vrátili z ČR, česká polícia nás zadržala
a odovzdala nás slovenskej cudzineckej polícii v Trnave, CP v Trnave ma odfotila bez šatky napriek
tomu, že som to zamietla, ja nosím šatku pretože som moslimka a moje náboženstvo mi to káže a oni

nemajú právo mi kázať, aby som to dala dole, viem, že slovenský zákon zaručuje náboženskú slobodu,
lenže policajtka to nerešpektovala, myslím si že táto prvá fotka bola u nich použitá a až doteraz sa
používa. Potom začali nás vyšetrovať a zobrali nás do Medveďova, mali sme veľmi ťažké časy, ja som
bola psychicky unavená nakoľko som pricestovala zo Sýrie, ja som prišla do Európy aby som podala
žiadosť o azyl, lenže nás zadržali, ja som prišla z mesta W. v Sýrii v roku 2015 a Assadov režim bol

veľmi tvrdý na nás, tam sme často menili adresu svojho bydliska, zoznámila som sa s jedným chlapom,
s ktorým som sa zasnúbila a rozhodli sme sa uzavrieť manželstvo, a chceli sme ísť do Nórska žiť, lebo
on má povolený pobyt v Nórsku. A vzhľadom na to, že ma zadržali a odovzdali ma slovenskej CP vznikli
medzi nami určité problémy a tak sme sa rozišli a naše plány žiť v Nórsku boli zrušené. V W. v Sýrii
sme menili našu adresu často, nakoľko Assadov režim zabil môjho brata pomocou snipera. Mala som

dvoch bratov jeden zomrel a ešte jedného mám. Mala som 4 sestry, títo odcestovali do Turecka, oni
majú azyl v Turecku a jedna z tých sestier so svojim synom a dcérou boli zabití pri autonehode pričom
bola aj tehotná. A jedna z ostatných získala turecké občianstvo, druhá sestra teraz by mala získať tiež
turecké občianstvo a je vydatá za lekára, môj spomínaný brat momentálne žije v Holandsku. Viem že
to nesúvisí s prípadom, ale chcem aby ste vedeli, že som neprišla do Európy na výlet. V Medveďove

boli veľké problémy, väčšina policajtov sa zle ku mne správali, tam som strávila 5 mesiacov a veľa
udalostí sa stalo. Keď som tam prišla dali ma bývať s jednou pani, ktorá na druhý deň odišla a ostala
som sama, potom ku mne pridali dve ženy matku s dcérou, pochádzali z Kurdistanu, a sme si nemohli
vzájomne rozumieť čo sa týka jazyka. Boli so mnou krátko, ostala som sama ako väzenkyňa. Táto väzba
mi veľmi ublížila a nemohla som túto izbu opustiť, najjednoduchšie veci boli pre mňa nemožné, zobrali

mi telefón a zakázali mi aby som kontaktovala svoju rodinu. Moja rodina bola v W. a nemala som žiadny
kontakt s rodinou. Prepáčte som veľmi nervózna, smutná, keď si spomínam na tie veci, mám strach, aj
doteraz mám strach z polície, doteraz mám zlé sny. A keď som odišla z Medveďova prihlásila som sa na
psychologické liečenie. Veľa sa toho stalo, neviem čo mám spomenúť skôr, hlavne bolo zlé správanie a
rasistické správanie zo strany príslušníkov polície, ja som bola jediná žena v izbe a v ostatných izbách

boli len chlapi. Keď sme šli na obed, tak ma zobrali spolu s tými chlapmi na obed a vrátili ma späť po
obede. Mala som zakázané návštevy, nemohla som sa stretnúť s nikým a nikto sa nemohol stretnúť so
mnou. Tak ako som spomenula bola som sama na izbe, moje osobné veci zobrali, a ešte oblečenie ktoré
mi dali to bolo väzenské oblečenie a aj to bolo chlapčenské aj vnútorná bielizeň bola mužská. Nemohla
som si vybrať nič z mojich kufrov, dovolili mi zobrať pár vecí z mojich kufrov vtedy keď som sa rozhodla

držať hladovku. A keď nás zobrali na súd, tak mi dali putá na ruky a môjmu bratrancovi Mohamedovi
dali putá aj na nohy tiež. Ja som bola akože vo väzení tak nechápem prečo ma kontrolovali keď som
išla na súd a naspäť a prečo mi dali putá. Podľa informácie ktoré som získala od právnikov som zistila,
že je to v rozpore so zákonom, aby mi dali putá a môjho bratrancovi Mohamedovi putá na nohy nakoľko
my nepredstavujeme žiadne nebezpečenstvo pre okolie. Keď ma zobrali na súd na pojednávanie kde

sa malo rozhodnúť o mojom prepustení, vrátili nás potom naspäť na políciu v Trnave a tam mi kázali aby
som si vyzliekla šaty, ktoré mám na sebe a nechápem prečo. Ešte po návrate zo súdu ako si pamätám
keď nás zobrali naspäť na úrad CP jeden policajt ktorý sa volá B., priezvisko si nepamätám bol veľmi
nervózny a povedal mi, že chcete ísť do Nemecka len preto, aby ste získali peniaze. Aj keby som ho
videla teraz tak by som ho spoznala. Kričal na nás a povedal, že máme sa vrátiť do svojej krajiny, a

my nechceme ani moslimov ani azylantov. Ešte chcem uviesť, že na izbe voda z vodovodu tiekla veľmi
špinavá dva dni, nemohla som z tej vody piť, bacharovi som povedala, že potrebujem čistú vodu, aby
som sa napila, aby sa išiel pozrieť, nepovedal mi nič, len mi ukázal na vodovod aby som sa napila,
možno mi nerozumel, z prvého dňa na druhý som vodu ani nepila. Možno bola tam nejaká porucha.Keď sme sa najedli napríklad na obede sme mali zakázané vziať so sebou na izbu chleba, raz som sa
snažila zobrať kúsok chleba a bachar na mňa vykríkol. Raz na obede, ja jem pomaly a nie rýchlo, tak
mi to trošku dlhšie trvalo a bachar kričal na mňa, aby som ukončila jedlo a išla na izbu a okrem toho ja

som mala jedlo len to, čo nám dávali v jedálni, iné jedlo som nemala napriek tomu, že som bola v noci
hladná. Jedli sme denne trikrát, raňajky, obed, večere, a keď mi zakázali zobrať chleba na izbu, tak som
sa rozhodla držať hladovku a na základe toho mi začali nosiť jedlo na izbu. Keď som držala hladovku,
tak mi dovolili, aby som si zobrala vnútornú bielizeň z mojich kufrov, aj niektoré veci ,ktoré potrebujem.
Dvakrát som držala hladovku, prvýkrát to trvalo 10-13 dní a druhýkrát to trvalo až 23 dní. Ja som bola

psychicky na dne tak, že som sa rozhodla držať hladovku, aby som zomrela, nie aby som niečo vynútila.
Na druhej strane musím povedať, že nie všetci policajti boli takí, niektorí boli veľmi dobrí, chápaví, milí.
Keď som druhýkrát držala hladovku 23 dní bola som veľmi vyčerpaná psychicky aj telesne. Keď som
ukončila hladovku druhýkrát, som sa dozvedela, že mala som piť vodu so soľou, aby sa môj žalúdok
nepoškodil, túto informáciu som získala neskôr, ja som 23 dní držala hladovku, nič som si nedala, ani
tú soľ, len som vodu pila. Ja som zrušila hladovku a začala som jesť a do toho som zistila, že mali mi

dať hneď pri zrušení hladovky injekciu ako výživu cez žili, infúziu. Ja som mala zdravotné problémy a
preto som zrušila hladovku a mala som veľké bolesti v bruchu, išla som za doktorom a požiadala som
ho aby mi pomohol a dal mi nejaké lieky, pretože nemohla som chodiť ani na WC nakoľko som mala
veľmi silnú stolicu a bála som sa, že mám poškodené vnútornosti, odpovedal mi len toľko, že mi nič
nie je. Potom som požiadala advokátku A., aby mi priniesla nejaké lieky na stolicu. Tak A. mi priniesla

lieky, pretože doktor mi odmietol niečo dať. A všetko je zapísané, že som držala hladovku, zaevidované.
V posledných dňoch držania hladovky, sestrička chodila často mi merať tlak a cukor v krvi, nakoľko
som mala veľmi nízke hodnoty. Izba, v ktorej som bola, bola veľmi blízko k ambulancii, tak sestrička
veľmi často chodila a potom ma zobrali do inej budovy. V tej druhej budove bolo veľa prázdnych izieb,
suterén bol určený pre mužov a ostatné izby boli prázdne a bola som sama. Ten policajt B. mi povedal,

že musíme sa vrátiť do Sýrie, tak som mu povedala, do Sýrie sa nemôžem vrátiť, nakoľko som bola
aktivistkou proti Assadovému režimu a on mi povedal, že mi nedovolia ísť ďalej, že mi nedovolia aby
sme cestovali do Nemecka, pretože Nemecko nás nepotrebuje, on trval na tom, že do Nemecka chceme
ísť kvôli peniazom, keď som odišla z Medveďova hneď som podala žiadosť o azyl, doteraz mám preukaz
- povolenie k pobytu slovenský. Mimo väzenia som sa stretla s veľa dobrými ľuďmi, ktorí mi pomáhali,

teraz pohľad na ukrajinských utečencov je úplne iný ako vtedy pohľad na sýrskych utečencov. Ja som
strávila nejaký čas na Slovensku a tento čas ktorý som strávila v BA mi pomohol, aby som čiastočne
zabudla na to, čo som prežila v Medveďove. Ja už na Slovensku nebývam, som odišla do Viedne a môj
manžel podal žiadosť o rakúske občianstvo a mal by to občianstvo dostať. Som sa vydala za človeka z
Rakúska a mám s ním dve dcéry. Nechcem nič viac uviesť.“

Na otázku zástupcu žalobkyne, pani žalobkyňa čomu ste sa venovali v Sýrii? Žalobkyňa
uviedla: ,,Absolvovala som vysokú školu v odbore úprava zubov. Pracovala som v laboratóriu, kde sa
vyrábali umelé zuby. Pracovala som ešte aj s organizáciami, ktoré sa starajú o utečencov v Sýrii a o
siroty.“
Na otázku zástupcu žalobkyne, pani žalobkyňa koľkokrát ste boli zaistená na Slovensku? Žalobkyňa

uviedla: ,,To bolo len jeden jediný raz, súd nás mal prepustiť na slobodu, ale nás neprepustil. Ja som
nemala žiadne problémy so zákonom ani v Sýrii ani tu. Len to, že som utečenec a žiadam o azyl.“
Na otázku zástupcu žalobkyne, pani žalobkyňa čo sa udialo po tom, čo Krajský súd v Bratislave dňa
20.1.2016 nariadil vaše prepustenie na slobodu? Žalobkyňa uviedla: ,,Viem že na jednom pojednávaní
sa rozhodlo o mojom prepustení, že ma prepustia, ale nebola som na slobode, súd povedal, aby som šla

na slobodu, ale policajti ma neprepustili na slobodu, tak ma vrátili potom na políciu, kde ma vyšetrovali a
potommadalinaspäťdoMedveďova.Zapísalasazápisnica,žepoprepustenísombolaznovazadržaná.
V konečnom dôsledku som bola stále vo väzení, lebo ma neprepustili na slobodu.“
Na otázku zástupcu žalobkyne, pani žalobkyňa podľa mojich informácií ste boli trikrát zaistená cudz.
políciou v októbri 2015 a decembri 2015 a januári 2016, predmetom tohto konania sú tie dve posledné

zaistenia, viete s odstupom času, prečo ste nenamietali voči svojmu prvému zaisteniu? Žalobkyňa
uviedla:,,Prvýkrátkeďmazatkliprekladateľtlmočníknásneoboznámilstým,žemôžemepodaťsťažnosť
proti tomu zatknutiu, nebola som poučená o tom. Keby som bola vedela, že môžem podať sťažnosť
alebo odvolanie, tak by som to podala.“
Naotázkuzástupcužalobkyne,panižalobkyňapočasvášhozaisteniamohlistesivyberať,čímsabudete

stravovať? Žalobkyňa uviedla: ,,Nie nikdy. Čo dali to sme museli jesť. Vzhľadom na to, že som moslimka
a nemôžem jesť bravčové mäso a mäso, ktoré nie je zabité islamským spôsobom, ale oni nám dávali aj
bravčové mäso a iné druhy mäsa, ktoré sme odmietli a požiadali sme ich aby nám dávali vegetariánskustravu. Niekedy sme vôbec nič nejedli, lebo sme to odmietli, jedli sme len vtedy keď nám to chutilo a
bolo tam niečo vegetariánske.“
Na otázku zástupcu žalobcu, pani žalobkyňa, mohli ste si vybrať kedy chcete jesť? Žalobkyňa

uviedla: ,,Nie, z toho dôvodu, som si chcela zobrať pár kúskov chleba na izbu, ale toto nám zakázali,
napriek tomu, že išlo o suchú vec, ktorá nič nezašpiní. Po tom ako som sa rozhodla zrušiť hladovku
mi dovolili, aby som brávala chleba na izbu, alebo nejaké keksíky, alebo banán. To bolo v posledných
dňoch pred odchodom z väzenia, že nám dovolili si vziať jedlo.:
Naotázkuzástupcužalobcu,prečoboloproblematicképrevásstravovanievýlučnesmužmi?Žalobkyňa

uviedla: ,,Asi preto, že som bola sama žena. Ja som bola sama na izbe, chlapi sa medzi sebou aj
rozprávali, ja som sa s nikým nerozprávala.“
Na otázku zástupcu žalobcu, pani žalobkyňa v čom sa zdravotné ťažkosti prejavovali?
Žalobkyňa uviedla: ,,Ja som počas vojny v Sýrii prežívala psych. šok, nakoľko môj snúbenec zomrel v
Sýrii vo vojne pred mojimi očami a tiež pred mojimi očami zomreli aj niektorí kamaráti a vzhľadom na to,
že všade boli nasadení odstreľovači, tiež psycholog. trauma mala vyššiu intenzitu, mala som problémy

so spavosťou, tak som požiadala doktorku, aby mi dala tabletky na spanie, často som mávala nočné
mory. Po ukončení hladovky som mala veľké problémy so žalúdkom a tráviacimi orgánmi, dva týždne
som nemohla ísť na WC.“
Na otázku zástupcu žalobkyne, pani žalobkyňa pôsobilo na vás zaistenie terapeuticky?
Žalobkyňa uviedla: ,,Väčšinou som mala psychické a zdravotné problémy, ktoré sa prejavili aj po

ukončení hladovky. Psychických problémov bolo viac. Po ukončení hladovky som mala veľké bolesti
tak som klopala, klopala, aby prišiel niekto a pomohol mi priniesť tabletku proti bolesti, nikto sa nezval,
chcela som len tabletku Probin proti bolesti, ktoré mi pomôžu na žalúdok, potom prišla A. a priniesla
mi, čo potrebujem.“
Na otázku zástupcu žalobkyne, pani žalobkyňa aké spodné prádlo ste mali počas zaistenia? Žalobkyňa

uviedla: ,,Nič nebolo ženské, všetka bielizeň bola mužská, že toto čo máme, toto ti dávame. Ja som
ich požiadala, aby som mohla zobrať svoju bielizeň z kufrov, odmietli ma. Všetka bielizeň bola mužská
bielizeň. Boli to aj veľké čísla, ktoré mi stále padali, potom keď som ukončila hladovku, tak mi dovolili,
aby som si zobrala aj tieto veci z kufrov.“
Na otázku zástupcu žalovaného, ako by žalobkyňa opísala svoju cestu do Európy zo Sýrie? Žalobkyňa

uviedla: ,,Cesta bola veľmi ťažká, na Sýrsko Kurdských hraniciach som strávila 4 dni, situácia bola
taká, my to voláme „červená smrť“, z Turecka som cestovala do Grécka člnom, z Grécka až sem som
cestovala pešo a autom kombináciou, najťažšia situácia bola na hraniciach s Maďarskom, to bola veľmi
strašidelná noc a únavná, nedá sa ju opísať. Na hraniciach nad nami letela helikoptéra a my sme sa
museli plaziť, aby nás nevideli.“

Na otázku zástupcu žalovaného, mali ste povolenie na vstup do štátov Šenghenského priestoru?
Žalobkyňa uviedla: ,,Nie nemala som.“
Na otázku zástupcu žalovaného, mali ste na Slovensku rodinu alebo príbuzných? Žalobkyňa
uviedla: ,,Nie. Na Slovensku som nemala ani nemám žiadneho príbuzného, cestovala som s bratrancom
A. a spolu sme boli zadržaní.“

Naotázkuzástupcužalovaného,prečostenepožiadalioazylvprvejbezpečnejkrajinenaúzemíEurópy?
Žalobkyňa uviedla: ,,Pretože som chcela ísť k môjmu snúbencovi do Nórska. Mojim cieľom bolo dostať
sa k nemu.“
Na otázku zástupcu žalovaného, keď ste sa cítili ukrivdená a ohrozená, prečo ste nepožiadali o azyl na
Slovensku, keď sa vás na to správny orgán prvýkrát pýtal? Žalobkyňa uviedla: ,,Pretože mojim cieľom

bolo dostať sa k snúbencovi do Nórska. A nie je logické, aby mal môj snúbenec pobyt v Nórsku a ja na
Slovensku. A keď sme sa rozišli z dôvodu môjho zadržania tak som dala žiadosť o azyl. Mne nezáležalo
na tom, v ktorej krajine EÚ požiadam o azyl, záležalo mi aby som bola v bezpečí. Keď som bola vo
väzení, necítila som sa bezpečne a preto som nepožiadala o azyl vtedy a po mojom odchode, keď som
sa stretla s dobrými ľuďmi tak som podala žiadosť o azyl.

Na otázku zástupcu žalovaného, vo svojich podaniach napádate adekvátnu starostlivosť, čo konkrétne
znamená, že ste nedostali adekvátnu zdravotnú starostlivosť? Žalobkyňa uviedla: ,,Ja som chcela aspoň
tabletky na bolesť a tie tabletky som nedostala, to je minimum, čo som žiadala, veľké bolesti som mala,
klopala som, nikto sa mi neozval.“
Na otázku zástupcu žalovaného, čo znamená, že zdrav. starostlivosť vám nebola poskytovaná v

zariadení Medveďov? Žalobkyňa uviedla: ,,Keď som šla k lekárovi, keď som mala bolesti, nevyšetril ma,
napriek tomu povedal, že mi nič nie je, tak nie je niečo v poriadku. Nikto z tých čo tam sú nedostali
požadovanú zdrav. starostlivosť.“Na otázku zástupcu žalovaného, pri svojej výpovedi ste uviedli, že polícia v Medveďove sa rasisticky a
zle správala, chcem vedieť, čo to znamená? Žalobkyňa uviedla: ,,Tak ako som spomenula, nie všetci
boli zlí, väčšina bola zlá, napr. keď som bola na obede ako som uviedla, jedla som pomaly, nútili ma,

aby som dokončila jedlo čo najskôr. A to je ten istý človek, ktorý mi kázal, aby som sa vrátila do Sýrie.“
Na otázku zástupcu žalovaného, bol vám umožnený kontakt s rodinou alebo s príbuznými? Žalobkyňa
uviedla: ,,Nemohla som volať, lebo som nemala peniaze do automatu, nemala som finančné prostriedky
na to, moja rodina sa nachádza v W. a komunikácia v tej oblasti bola zrušená, čiže bez toho, aby som
bola vo väzení, bolo ťažké ich kontaktovať.“

Na otázku zástupcu žalovaného, návštevy v zariadení vám boli umožnené? Žalobkyňa uviedla: ,,Nie,
nemala som tam nikoho kto by ma navštívil a neviem ani či som mohla sa s niekým stretnúť. Pamätám si,
že som požiadala, aby som sa porozprávala s psychologičkou a moja žiadosť bola zamietnutá. Jediné čo
prišla jedna psychologička arabského pôvodu, prišla raz a potom sa neukázala, policajti na to povedali,
že ja nepotrebujem žiadnu pomoc a že ja sa len zabávam.“

11. Zástupkyňa žalovaného pred súdom uviedla, že sa pridržiava písomných vyjadrení k žalobe,
namieta všetky tvrdenia žalobcu, tak vo vzťahu k údajnému nezákonnému rozhodnutiu ako aj údajnému
nesprávnemu úradnému postupu, ktorý žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, máme za to, že
duševný stav žalobkyne je v priamej príčinnej súvislosti s bezpečnostnou situáciou v krajine pôvodu a
nie v priamej príčinnej súvislosti s jej zaistením ku ktorému došlo zákonným spôsobom a to v dôsledku

jej vedomého nelegálneho vstupu na územie SR. Dovoľuje si poukázať v súvislosti s tvrdeniami o
potrebe úteku z domovskej krajiny vzhľadom na situáciu ktorá tam je, že žalobkyňa nelegálne za pomoci
prevádzačov teda vedome vstupovala na územia rôznych bezpečných krajín kde mohla požiadať o azyl
prípadne doplnkovú ochranu čo však neurobila. Z obsahu jej výpovedí vyplýva, že prechádzala tak cez
územieMaďarska,Rakúska,ČRaviacerokrajín,vžiadnejznichonajvyššiuformuochranynepožiadala,

dokonca ani v SR o azyl nepožiadala, uvedené je preukázateľné zo zápisnice o výsluchu, k osobe
žalobkyne si dovoľuje poukázať k tvrdeniam, že mal byť zabitý jej snúbenec a jej príbuzní, dovoľuje si
odcitovať výpoveď žalobkyne po tom ako bola zadržaná v ČR, jedná sa o „Protokol o vyjádření účastníka
správneho řízení“:
Otázka znela „Jaký byl cíl vaší cesty ze Sýrie, kam jste chtěla docestovat? Odpoveď: „Ze Sýrie jsme

odešli z důvodu války, chci jet do Norska, protože tam žije můj snoubenec, ale nějakou dobu jsem chtěla
žíť s příbuznými v Německu“ Na otázku či si je vedomá toho, že je nelegálne na území ČR, žalobkyňa
uviedla:“ Áno, jsem si toho vědoma, že jsem zde ilegálne“.
Preto má za to, že tvrdenia žalobkyne uvedené v žalobe sú účelové pretože sú v rozpore aj s týmto
protokolom. K tvrdeniam, že k zaisteniu nemuselo dôjsť si dovoľuje žalovaný uviesť, že žalobkyňa

nežiadala o udelenie azylu ani o udelenie doplnkovej ochrany, okrem toho sa jednalo o nelegálneho
migranta, bol jej udelený zákaz vstupu - jednalo sa o rozhodnutie o administratívnom vyhostení, na účely
tohtoadministratívnehovyhosteniabolazistená,čižebolologické,žeaktumámeosobu,ktoránelegálne
sa zdržuje na území republiky, má právoplatné rozhodnutie o administratívnom vyhostení, následne
za účelom realizácie výkonu tohto administratívneho vyhostenia zákon umožňuje zaistenie tejto osoby.

K odkazom na rozhodnutie NSSR, na ktoré poukazuje žalobca uvádza, že toto sa týkalo azylového
konania nie konania o zaistení ani o administratívnom vyhostení to znamená že sa jednalo o úplne iné
administratívne konanie a preto tieto tvrdenia považuje za bezpredmetné v tejto prejednávanej veci.
Podľa informácií Migračného úradu a Úradu hraničnej a cudzineckej polície z februára 2020 mala
žalobkyňa platné povolenie na pobyt do 9.2.2020.

K použitiu pút, na čo poukazuje žalobkyňa vo svojich vyjadreniach uvádza, že tieto boli riaditeľom
OCP PZ Trnava vyhodnotené ako oprávnené, opodstatnené a zákonné, v tejto súvislosti poukazuje
na § 52 ods. 1 písm. c) Zákona o policajnom zbore, z tohto ustanovenia vyplýva, že použitie pút je
v odôvodnených prípadoch dôvodné, v danom prípade sa jednalo o takéto dôvodné použitie tohto
prostriedku.

Čo sa týka readmisie (vyhostenia) z územia SR, pokus o jej realizáciu bol uskutočnený na základe
jej vlastnej výpovede, keď sama uviedla, že sa nachádza na území Rakúskej republiky, na základe jej
výpovede sa realizovalo jej prevzatie rakúskymi orgánmi, bola podaná žiadosť rakúskym orgánom, ktoré
ale žiadosť neakceptovali, z dôvodu, že nebolo dostatočne preukázané, že by prekročila štátnu hranicu
z Rakúskej republiky na Slovensko, teda nejednalo sa o výmysel žalovanej v tom, že prišla z Rakúska.

12. Zástupca žalobkyne vo vyjadrení doručenom súdu 24.3.2022 uviedol, že žalobkyňa vo svojej
výpovedi podrobne opísala podmienky, ktoré musela strpieť počas svojho nezákonného zaistenia,
a ktoré žalobkyni spôsobili nemajetkovú ujmu, ktorú si svojimi žalobami uplatňuje. Nad rámec„štandardných“ podmienok zaistenia, ktorým je podrobená každá osoba v zaistení, a ktoré vyplývajú z
faktického stavu zariadenia a interných predpisov zariadenia, a ktoré možno nepochybne pripodobniť
väzeniu - ohradenie viacerými plotmi, vrátane ostnatého drôtu, neustály dohľad kamier, zamrežovanie

okien, voľný pohyb zaistených osôb iba v rámci vyhradeného priestoru, obmedzený pohyb na čerstvom
vzduchu, väčšinu času z dňa zaistené osoby trávia uzamknutí v ubytovacích priestoroch, odobratie
osobných vecí (vrátane telefónov a osobného oblečenia), obmedzený kontakt s vonkajším svetom,
časovýrozvrh,vktoromsúrozvrhnutévšetkyčinnostizaistenejosoby-boliprižalobkyniprítomnéďalšie,
zaistenie osobitne zhoršujúce podmienky.

Za osobitne zhoršujúce podmienky zaistenia vníma najmä osamotenie žalobkyne, pretože bola drvivú
väčšinu času v zaistení ako osamelá žena, pritom bolo zrejmé, že trpela traumou z prežitých udalostí a
napriek tomu bola terčom posmechu a rasistického správania sa príslušníkov PZ. Jeden deň bola síce
na izbe so ženou (toto sa týkalo obdobia prvého zaistenia, ktoré nie je predmetom žalôb) a následne
bola nakrátko umiestnená na izbe spolu so ženou a jej dcérou z Kurdistanu v severnom Iraku, avšak
pre jazykovú bariéru nemohli spolu viesť dialóg. Preto možno uzavrieť, že žalobkyňa bola väčšinu času

svojho zaistenia umiestnená objektívne na „samotke“ bez toho, aby o samotku požiadala alebo bez toho,
aby si žalobkyňa samotku svojím správaním zaslúžila (a bez toho, aby k tomu bol zákonný dôvod).
Ďalšie osobitne zhoršujúce podmienky sa týkali oblečenia žalobkyne. Žalobkyni bolo pridelená mužská
rovnošata a navyše, nemohla nosiť svoju ženskú spodnú bielizeň - bola jej pridelená mužská spodná
bielizeň s väčším číslom, a až skrze hladovku žalobkyne jej príslušníci PZ umožnili nosiť svoju vlastnú

spodnú bielizeň so zodpovedajúcou veľkosťou.
Nemenej podstatné osobitné zhoršujúce podmienky zaistenia súvisia s moslimským náboženským
vyznaním žalobkyne. Žalovaný do ľudskej dôstojnosti žalobkyne zasiahol aj tým, že zhotovil fotografiu
žalobkyne bez toho, aby jej umožnil mať oblečenú pokrievku hlavy - šatku (tzv. hidžab), ktorej nosenie
moslimské náboženstvo ženám prikazuje, pričom túto fotografiu používa žalovaný dodnes, čo samo o

sebevspojenísnáboženskýmvyznanímžalobkynepredstavujezásahdoľudskejdôstojnostižalobkyne.
Žalobkyni nebolo umožnené ani stravovať sa v súlade s jej náboženským vyznaním, keďže mala
konzumovať bravčové mäso alebo mäso, ktoré nebolo zabité islamským spôsobom, pričom stravovanie
prebiehalo výlučne s mužmi.
Žalobkyňa poukázala tiež na skutočnosť, že ako žena nemohla predstavovať žiadne nebezpečenstvo

pre okolie a bez toho, aby k takému záveru dala akúkoľvek zámienku, boli na žalobkyni vždy pri ceste
mimo zariadenia použité donucovacie prostriedky, a to konkrétne putá.
Za osobitne závažnú považuje tiež skutočnosť, že žalobkyňa nevnímala, že bola zaistená celkom tri krát
(19.10.2015-15.12.2015 /zaistenie v dôsledku nedostatku kvalifikovanej právnej pomoci a nesprávneho
tlmočenia nenapádané/; 15.12.2015-20.01.2016; 20.01.2016-25.02.2016), pretože v tomto období

nebola prepustená na slobodu, a to napriek príkazu Krajského súdu v Bratislave obsiahnutého v
rozsudkuzodňa20.01.2016,č.k.9Sp/1/2016-43,vktoromkrajskýsúdnariadilbezodkladnéprepustenie
žalobkyne zo zaistenia (žalobkyňa bola okamžite „prezaistená“ ďalším nezákonným rozhodnutím o
zaistení), čo znamená, že zaistenie žalobkyne (fakticky) trvalo ďalej.
Vprávnomštátejeneprípustné,abyžalobkyňabolapodmienkamiv(nezákonnom)zaistenídovedenáaž

do takej krajnej situácie, že sa rozhodla ako sama žalobkyňa uviedla: „držať hladovku, aby som zomrela,
nie aby som niečo vynútila.“.
O zaužívaných štandardoch zaobchádzania s osobami zaistenými v ÚPZC Medveďov predkladá
stanovisko amicus curiae mimovládnej organizácie Liga za ľudské práva zo dňa 17.03.2020 vo vzťahu
k väzeniu pripomínajúcim podmienkam ÚPZC Medveďov, k nadmernému používaniu donucovacích

prostriedkov, k neúctivému správaniu sa policajných príslušníkov v ÚPZC Medveďov, k podmienkam
„samotky“, nedostatku kontaktu s vonkajším svetom, k povinnosti nosiť odev a obuv ÚPZC Medveďov,
obmedzenie nákupu potravín, k jazykovej bariére, k zdravotnej starostlivosti, k obmedzeniu pohybu na
čerstvom vzduchu a k absencii dôvernosti medzi zaistenými osobami a ich právnymi zástupcami.
Z výsluchu žalobkyne s ohľadom na vyššie spomenuté osobitne zhoršujúce podmienky zaistenia

vyplynulo, že minimálna hranica náhrady nemajetkovej ujmy musí byť „posunutá“ vyššie v prospech
žalobkyne, a to aj s prihliadnutím na sumu, ktorá je štandardne priznávaná osobám, ktoré sa nachádzali
nezákonne vo väzbe (keďže také osoby majú priaznivejšie podmienky pozbavenia osobnej slobody
v porovnaní so žalobkyňou - osobná sloboda trestne stíhaných osôb je síce obmedzená ich celou,
v tejto cele sú však slobodní, majú právo napr. na televízny prijímač či rádioprijímač na cele, môžu

telefonovať, chodiť na vychádzky, venovať sa záujmovej činnosti, vzdelávaniu, sú v sociálnom kontakte
s inými osobami, majú poskytnutú riadnu zdravotnú starostlivosť a pod.), a ktorá sa pohybuje v rozmedzí
20 až 60 eur za deň. Avšak ani spomenutú hornú hranicu - 60 eur za deň obmedzenia osobnej
slobody - nemožno vnímať ako absolútnu. To, že určenie výšky nemajetkovej ujmy v hodnote 60 eur/deň nemôže slúžiť ako absolútna hranica pre určovanie náhrady nemajetkovej ujmy, dokumentuje
súdna prax Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR, v rámci ktorej možno nájsť aj rozhodnutia s
vyššou dennou sadzbou v prípadoch väzby (3Cdo/19/2018, IV. US 467/2021). Ak teda vrcholné súdne

inštitúcie Slovenskej republiky priznávajú v prípade nezákonnej väzby aj dvojnásobok sadzby, o to
skôr je opodstatnené nachádzať spravodlivú a primeranú satisfakciu pre osobu v zaistení s osobitne
zhoršujúcimi podmienkami a s vážnymi negatívnymi dôsledkami takéhoto zaistenia.
Rovnako v prípadoch odškodnenia na základe čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru je
povinnosťou štátu, poskytnúť spravodlivé či primerané odškodnenie, a napriek tomu, že každý štát v

danom ohľade má určitý priestor na uváženie, podstatný obsah práva na odškodnenie musí zostať
nedotknutý; pritom je treba brať ohľad aj na konkrétne okolnosti prípadu.
Osobitne tiež dáva do pozornosti názor Verejnej ochrankyne práv o tom, že skutočnosť, že ÚPZC
Medveďov koná vo vzťahu k cudzincovi, ktorý je obmedzený na osobnej slobode, zvyšuje požiadavky
na záruky zo strany štátu, že zabezpečí dodržiavanie jeho základných práv a slobôd k čomu v prípade
žalobkyne nedošlo.

Žalobkyňa bola utečenkyňou. Jednou z otázok, ktoré žalovaná žalobkyni položila bola, či mala povolenie
na vstup do štátov Schengenského priestoru, na čo žalobkyňa odpovedala, že nie.
V tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť, že Ženevský dohovor o právnom postavení utečencov z roku
1951 (ďalej len ako Ženevský dohovor) v Čl. 31 ods. 1 uvádza: “zmluvné štáty sa zaväzujú, že nebudú
trestne stíhať pre nezákonný vstup alebo pre prítomnosť utečencov, ktorí prichádzajú priamo z územia,

kde ich život alebo ich sloboda boli ohrozené podľa článku 1, vstúpia na ich územie alebo sa na ňom
nachádzajú bez povolenia, za predpokladu, že sa sami bezodkladne prihlásia a preukážu dostatočný
dôvod na svoj nezákonný vstup alebo prítomnosť.”
Agentúra OSN pre utečencov (UNHCR) k výkladu Čl. 31 ods. 1 Ženevského dohovoru poskytuje
nasledovný výklad: „Od utečencov sa nevyžaduje, aby prišli priamo zo svojej krajiny pôvodu. Účelom

článku 31 bolo, aby sa jeho výklad interpretoval tak, že sa uplatňuje na osoby, ktoré krátko prešli
inými krajinami, a ktoré neboli schopné nájsť ochranu pred prenasledovaním v prvej krajine alebo
krajinách, do ktorých utekajú, alebo na osoby, ktoré majú „dobrý dôvod“ pre neuplatnenie v tejto krajine
alebo krajinách. Samotná skutočnosť, že UNHCR pôsobí v určitej krajine, nemôže byť rozhodujúca,
pokiaľ ide o dostupnosť účinnej ochrany v tejto krajine. Skutočnou otázkou je, či má táto osoba

v tejto krajine k dispozícii účinnú ochranu. Autori zamýšľali, aby sa imunita nevzťahovala len na
utečencov, ktorí sa dočasne alebo natrvalo usadili v inej krajine.“ (bod 4) a „Ak štát ponecháva súlad s
medzinárodnými záväzkami v rámci výkonnej právomoci, politika a prax, ktoré nie sú v súlade s týmito
záväzkami, zahŕňajú medzinárodnú zodpovednosť štátu. Politika stíhania alebo iného postihovania
osôb, ktoré neoprávnene vstúpili, alebo sa nelegálne zdržiavajú na území, alebo tých, ktorí použijú

falošné cestovné doklady bez zohľadnenia okolností ich úteku v jednotlivých prípadoch a odmietnutia
zváženia opodstatnenosti žiadosti takéhoto žiadateľa, predstavuje porušenie záväzkov štátu podľa
medzinárodného práva.“
Vyššie uvedené pravidlo nepostihovania utečencov za neoprávnený vstup a/alebo pobyt bolo prijaté
práve s ohľadom na špecifickosť situácie, v ktorej sa utečenci nachádzajú. Často nemajú možnosť

v situácii, kedy im hrozí prenasledovanie, požiadať štandardnou cestou o vízum/pobyt. Je vysoká
pravdepodobnosť, že by žalobkyni bola žiadosť o vízum zamietnutá vzhľadom na to, že pochádza
z krajiny, ktorá v rozhodnom období produkovala veľký počet utečencov, u ktorých je veľká
pravdepodobnosť, že by po udelení víza požiadali na území Slovenskej republiky o azyl. Z tohto dôvodu
sú žiadosti štátnych príslušníkov Sýrie po väčšinou preventívne zamietané, pričom samotné víza za

účelom podania žiadosti o azyl právne neexistujú.
Vzhľadom na vyššie uvedené je potrebné dospieť k nasledovným záverom:
• Žalobkyňa bola utečenkyňou v zmysle Ženevského dohovoru už okamihom splnenia kritérií uvedených
v Ženevskom dohovore, t.j. momentom opustenia krajiny pôvodu z dôvodu opodstatnenej obavy pred
prenasledovaním zo strany sýrskych štátnych orgánov.

• Žalobkyňa bola utečenkyňou v zmysle Ženevského dohovoru už v čase vydania v poradí druhého
rozhodnutia o jej zaistení (nezákonné zaistenie na základe rozhodnutia pod Č.p.: Z.-G.-I.-XXX-XXX/
XXXX-W.), ktoré bolo pre nezákonnosť zrušené rozsudkom Krajského súdu v Bratislave.
• Žalobkyňa nemôže byť postihovaná za jej spočiatku neoprávnený vstup a pobyt na území Slovenskej
republiky v zmysle Čl. 31 ods. 1 Ženevského dohovoru a tieto jej ani nemôžu byť žalovanou vytýkané

a použité ako dôvod pre aprobovanie jej nezákonného zaistenia a nepriznanie nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy žalobkyni spôsobenej nezákonným zaistením. V opačnom prípade by bol takýto
postup v rozpore s medzinárodnými záväzkami Slovenskej republiky.13. Žalovaný vo vyjadrení doručenom dňa 21.4.2022 k vyjadreniu zástupcu žalobkyne uviedol, že
okolnosti, ktoré žalobca v žalobe a následných vyjadreniach popisuje ako okolnosti odôvodňujúce
navýšenieminimálnejvýškynemajetkovejujmy,považuježalovanýzasubjektívnevnímanieaprežívanie

žalobcu, ktoré v konaní neboli nijakým spôsobom preukázané. Žalovaný má za to, že nie každé
subjektívne vnímanie a pociťovanie určitých skutočností možno považovať za ujmu v morálnej sfére
jedinca, ktorej má automaticky zodpovedať právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Tvrdenia
žalobcu žalovaný v plnej miere rozporuje. Žalovaný je toho názoru, že žalobcom požadovaná suma
navýšenia minimálnej výšky nemajetkovej ujmy je neprimeraná vzhľadom na okolnosti, pričom jej výška

nie je žiadnym logickým alebo matematickým spôsobom odôvodnená.
Keďže policajné orgány v plnej miere rešpektovali vykonateľné rozhodnutie o zaistení žalobcu a
postupovali v súlade so zákonom č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (ďalej len „zákon č. 404/2011 Z. z.“) a zákonom NR SR č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 171/1993 Z. z.“), rozporuje v plnej miere dôvodnosť
okolností odôvodňujúce navýšenie minimálnej výšky nemajetkovej ujmy, ktoré uvádza žalobca.

Žalobca vo svojom vyjadrení zo dňa 24.03.2022 uvádza, že cit.: „ ... minimálna hranica náhrady
nemajetkovej ujmy musí byť „posunutá“ vyššie v prospech žalobkyne, a to aj s prihliadnutím na sumu,
ktorá je štandardne priznávaná osobám, ktoré sa nachádzali nezákonne vo väzbe ... a ktorá sa pohybuje
v rozmedzí 20 až 60 eur za deň. ... avšak ani spomenutú hornú hranicu - 60 eur za deň obmedzenia
osobnej slobody - nemožno vnímať ako absolútnu.“

Vo vzťahu k vyššie uvedenému tvrdeniu žalovaný uvádza, že sa zo strany žalobcu jedná o „novotu“,
ktorá je ním účelovo prezentovaná až teraz po druhom pojednávaní vo veci v roku 2022, teda v
značnom časovom odstupe od podania oboch žalôb. Žalobca pri novom navýšení výpočtu náhrady
nemajetkovej ujmy vychádza z predstavy, že Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov je
väzením,atedajenutnépovažovaťdeňzaisteniacudzincazadeňstráveniaosoby„voväzení.“Uvedené

účelové pripodobnenie žalovaný rozporuje s tým, že uvedené nie je pravdou, pričom žalovaný uvedenú
„analógiu“ v tomto smere odmieta. Žalobca sa vo väzení nenachádzal, jeho zaistenie v predmetnom
zariadení bolo realizované na základe vykonateľných rozhodnutí policajných orgánov o zaistení žalobcu,
ktoré takýto postup plne odôvodňovali.
Žalovaný nevidí dôvod na ďalšie navýšenie „navýšenia minimálnej náhrady nemajetkovej ujmy“ a

uvádzanie nových výpočtov jej celkovej, konečnej výšky, nakoľko ak žalobca údajnú ujmu utrpel a
podal žalobu o jej nahradenie, tak v rozhodnom čase vychádzal z pre neho relevantných okolností
odôvodňujúcichvýpočetprezentovanývžalobách.Takátopodstatnázmenavýpočtusumy,ktorúžalobca
od žalovaného v predmetnom konaní požaduje, ešte k tomu s odstupom štyroch rokov od podania
žaloby, výrazne spochybňuje tvrdenia žalobcu o utrpení akejkoľvek ujmy, keďže po štyroch rokoch

konania si uvedomil, že žalobami požaduje „príliš nízku sumu.“ Uvedený postup žalobcu žalovaný
odmieta a považuje ho za špekuláciu a účelové naťahovanie konania.
Žalovaný namieta, že „Stanovisko Ligy za ľudské práva k podmienkam v zaistení v Útvare policajného
zaistenia pre cudzincov v Medveďove zo dňa 17.3.2020“ spolu s prílohami je rozsiahlym vyjadrením
tretieho sektora, ktoré nie je právne záväzné, je účelovo vypracované a tvrdenia sa nezakladajú na

pravde a žalovaný tieto rozporuje v celom rozsahu. V zariadení Útvare policajného zaistenia pre
cudzincov Medveďov v rokoch 2015 a 2016 prebiehali na základe Dohody o spolupráci s mimovládnou
organizáciouLigazaľudsképráva,monitoringypreUNHCR,ktorýmisamonitorovalavšeobecnásituácia
v predmetnom zariadení, pričom prebiehali stretnutia so zaistenými cudzincami a stretnutia s vedením
zariadenia. Z každého monitoringu bola spracovaná „Správa z monitorovania pre UNHCR na základe

Dohody o spolupráci“
V období rokov 2015 a 2016 boli v predmetnom zariadení prijatí pracovníci Slovenskej humanitnej rady,
MARGINAL,UNHCR,IOM,CPPčiKancelárieverejnéhoochrancupráv.Zostranyžiadnejzmenovaných
inštitúcii neboli zaznamenané na adresu Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov žiadne
negatívne reakcie. V roku 2015 vykonávala mimovládna organizácia Liga za ľudské práva monitoring

žiadateľov o azyl umiestnených v útvare zaistenia pre UNHCR na základe Dohody o spolupráci. Z
jednotlivých správ cituje viackrát opakovanú prvú vetu v závere monitorovacej správy: „Vo všeobecnosti
hodnotíme situáciu v ÚPZC Medveďov ako dobrú, spĺňajúcu základné štandardy starostlivosti o
zaistených cudzincov, v niektorých otázkach plniac svoje úlohy iste aj nadštandardne.“
„Oznámenie o výsledku prieskumu zameraného na umiestňovanie zaistených príslušníkov tretích krajín

v priestoroch s oddeleným režimom zaistenia a návrh opatrení s výzvou na ich prijatie č. XXXX/
XXXX/VOP zo dňa 29.10.2015“ je žalobcom predloženým listinným dôkazom, ktorý má preukazovať
nehumánne podmienky v zariadení Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov. S uvedeným
oznámením sa žalovaný nestotožňuje a v ňom uvádzané tvrdenia nepovažuje za pravdivé. Predmetnéoznámenie rovnako neobsahuje a nepopisuje podmienky prípadu vo vzťahu k žalobcovi, t. j. žalobca
predkladá dôkaz, ktorý sa na jeho prípad nevzťahuje, a preto ho žalovaný považuje za nepoužiteľný a
účelový a dovoľujeme si navrhnúť súdu prvej inštancie, aby naň neprihliadal.

Žalobcom predkladané rozhodnutia, resp. ich časti Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré súdu
prvej inštancie a žalovanému neboli predložené v úradnom jazyku, sa právne ani skutkovo nepribližujú
k prípadu žalobcu a podľa žalovaného ich nie je možné na prípad žalobcu použiť, nakoľko sa naň
nevzťahujú, keďže vychádzajú z úplne odlišných právnych aj skutkových okolností. Zároveň je žalovaný
toho názoru, že len odkaz na rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva, navyše nesúvisiace s

prípadom žalobcu, automaticky bez ďalšieho nezakladá nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy
a tento nárok ani nepreukazuje.
Právny rámec vzťahujúci sa na žalobcu podliehal režimu zákona č. 404/2011 Z. z., v súlade s ktorým je
vydaný Vnútorný poriadok Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, ktorý bližšie upravuje
podmienky zariadenia a práva a povinnosti zaistených osôb. Predmetnému režimu bol podriadený aj
žalobca, čo je nesporný fakt.

Podľa § 96 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z. z., cit.: „Štátny príslušník tretej krajiny je povinný dodržiavať
vnútorný poriadok zariadenia, plniť príkazy a pokyny policajta.“
Podľa § 92 ods. 5 zákona č. 404/2011 Z. z., cit.: „Zariadenie prevádzkuje Policajný zbor. Riaditeľ
zariadenia vydá vnútorný poriadok, v ktorom upraví podrobnosti o právach a povinnostiach štátneho
príslušníka tretej krajiny umiestneného v zariadení.“

Postavenie žalobcu či jeho znevýhodnenie v súvislosti so samotou žalovaný odmieta a rozporuje.
Žalovaný uvádza, že žalobca bol umiestnený v hlavnej budove z dôvodu zohľadnenia ženského pohlavia
žalobcu, pričom izba bola oproti iným izbám väčšej rozlohy, bola nadštandardne zariadená, nakoľko
bola vybavená samostatným sociálnym zariadením (WC, umývadlo s pitnou vodou, sprcha). Uvedené je
možné považovať jednoznačne (v porovnaní s inými zaistenými osobami v rozhodnom čase) za výhodu.

Tvrdenie žalobcu o tom, že v zariadení mu bola pridelená mužská rovnošata spolu s mužskou spodnou
bielizňou príliš veľkej veľkosti sa nezakladá na pravde, ide o účelovo vymyslené tvrdenie, ktoré žalovaný
sporuje. Žalobcovi bolo v zariadení poskytnuté výlučne dámske oblečenie v adekvátnej veľkosti, a to
opakovane - dámska tepláková bunda, dámske teplákové nohavice, dámska pyžamová blúza, dámske
pyžamové nohavice, dámsky pulóver, papuče, dámska košeľa, dámske členkové ponožky (2 páry),

dámske zimné ponožky (2 páry), dámske tielko (3 kusy), dámske nohavičky (2 kusy), dámske zimné
spodky (2 kusy), uterák (2 kusy), utierka (1 kus), biela plachta, povlečenie na podhlavník, povlečenie
na prikrývku.
Taktiež žalobcovi boli opakovane poskytnuté hygienické potreby (zubná pasta a kefka, toaletný papier,
prací prášok, mydlo, dámske hygienické vložky). Každej požiadavke žalobcu smerujúcej k vydaniu vecí

(oblečenie, hygienické potreby) bolo bezodkladne vyhovené, a to opakovane, pričom žalobcovi bol
opakovane spravený nákup potrieb, ktoré žiadal.
Vyhotovenie fotografie žalobcu spolu s odobratím daktyloskopických odtlačkov je nevyhnutné pre
zadanie osoby do informačného systému. Vyhotovenie fotografie zakrývajúcej tvár bráni do budúcna
rozpoznaniu osoby, a teda by uvedené nemalo žiaden reálny zmysel. Žalovaný v maximálnej miere

rešpektuje a rešpektoval náboženské vyznanie žalobcu, fotografiu do predmetného informačného
systému zhotovila žena bez prítomnosti mužov, a teda je vylúčený akýkoľvek zásah do integrity žalobcu
a jeho ľudskej dôstojnosti.
Žalovaný rozporuje tvrdenia žalobcu ohľadom znemožnenia stravovania v súlade s jeho vierou a
náboženským presvedčením, nakoľko tvrdenia žalobcu sa nezakladajú na pravde v žiadnom ohľade.

Stravovanie príslušníkov tretích krajín je zabezpečené podľa miestnych podmienok v súlade so
zásadamisprávnejvýživyasprihliadnutímnavek,zdravotnýstavanáboženskévyznanie.Vzariadeníje
pri stravovaní rešpektovaný Ramadán a teda je vylúčené, že by bolo žalobcovi v zariadení poskytované
bravčové mäso.
Vo vzťahu k údajnej samote, izolácii žalobcu, odopieraní návštev a podobne žalovaný uvádza, že

uvedené nie je pravdou. Žalobcovi boli návštevy umožnené a sprostredkované vždy podľa jeho
požiadaviek, dokonca nadštandardne v porovnaní s inými osobami v rozhodnom čase. Žalobcovi boli
umožnené, a to opakovane, návštevy vtedajšieho právneho zástupcu, ako aj osoby, ktorú označil za
svojho bratranca (A. W.), pričom ich vzájomná návšteva bola umožnená v mesiacoch január a február
2016 sedemkrát.

Žalovaný namieta existenciu priameho a bezprostredného súvisu medzi psychickými problémami
žalobcu a pobytom v zariadení, uvedené žalobca nepreukázal. V konaní nebolo bez najmenších
pochybností preukázané, že psychické problémy žalobcu, resp. ich jedinou a výlučnou príčinou bol pobyt
v zariadení. Zo súvisiaceho spisového materiálu je zrejmé, že žalobca trpel psychickými problémami,avšak zo žiadnej z lekárskych správ nevyplýva, že by tieto súviseli s pobytom v zariadení. Ďalej je nutné
uviesť, že žalobca utekal z vojnou zmietanej krajiny, ako sám opakovane tvrdil, a teda žalovaný zastáva
názor, že prežité traumy a psychické problémy súvisia so stratami a útekom z domova ako takým, dlhou

cestou do bezpečnej krajiny prežitým stresom z uvedeného. Žalobcovi bola v zariadení poskytnutá aj
odborná pomoc, dokonca osobou ženského pohlavia a hovoriacou arabským jazykom, aby sa žalobcovi
čo najviac priblížila a poskytla adekvátnu pomoc.
Z lekárskych správ zariadenia je zrejmé, že žalobcovi bola poskytovaná nadštandardná zdravotná
starostlivosť. Žalovaný namieta tvrdenie žalobcu o tom, že mu zdravotná starostlivosť poskytnutá nebola

alebo že mu bola odopieraná, vplyvom čoho sa mu mal zhoršiť zdravotný stav. Uvedené je lož. Žalobca
dokonca lekársku pomoc niekoľkokrát sám odmietol, pričom z jednotlivých lekárskych záverov je zrejmé,
že žalobca vážnymi zdravotnými problémami netrpel. Žalobcu v zariadení dvakrát denne kontrolovali
zdravotné sestry aj všeobecný lekár pre dospelých. Uvedené je nesporným faktom.
Žalobca v zariadení držal hladovku celkovo dvakrát, a to od 23.11.2015 do 02.12.2015 a od 11.01.2016
do 02.02.2016, o čom bol vyrozumený aj dozorujúci prokurátor, pričom dôvodom bolo podľa vyhlásenia

žalobcu okamžité spojenie sa s rodinou cez internet, ďalej tiež nemožnosť zobrať si všetky veci a
pokračovanie v hladovke bolo zo strany žalobcu odôvodnené pobytom v zariadení. Počas hladoviek
bol žalobca taktiež pod dohľadom zdravotníckeho personálu zariadenia. Žalovaný žalobcu „nenechal
trpieť osamote“ ako sám uvádza, poskytoval mu zdravotnú starostlivosť tak, ako si to vyžadoval jeho
zdravotný stav. Žalovaný rozporuje tvrdenie žalobcu o akejsi súťaži na ukončenie hladovky žalobcu

údajne vyhlásenej medzi príslušníkmi v zariadení. Uvedené žalobca nijako nepreukázal.
Tvrdenie žalobcu, že počas eskorty mu boli založené putá a tým došlo k porušeniu jeho základných
ľudských práv až v takej miere, že uvedené napĺňa podmienky priznania nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch, nie je dôvodná. Žalobcovi boli založené putá pri vykonávaní eskorty,
pričom o založení pút rozhoduje vždy veliteľ eskorty v súlade s oprávnením policajta podľa zákona

č. 171/1993 Z. z, ktorý sa rozhoduje vždy vzhľadom na konkrétne okolnosti s poukazom na ochranu
verejného záujmu. Žalobca bol v zmysle vnútroštátnych právnych predpisov uvedené povinný strpieť.
Žalovaný podotýka, že na založenie pút žalobcovi existovali zákonné dôvody, pričom zákonné
oprávnenia zasahujúcimi policajtmi neboli prekročené. Policajti používajú donucovacie prostriedky
zákonným spôsobom a v nevyhnutnej miere v opodstatnených prípadoch. Policajt pri ich použití zvažuje

všetky okolnosti, aby nedošlo k zmareniu prebiehajúceho úkonu. V tejto súvislosti žalovaný dodáva, že
členom eskorty bola vždy aj policajtka - žena, čo vyvracia tvrdenia žalobcu o tom, že bol predvádzaný
výlučne mužmi, ktoré v ňom vzbudzovali obavy a strach.
Žalovanýtieždodáva,žežalobcapovstupenaúzemieEurópskejúnieprechádzalviacerýmibezpečnými
krajinami, ale v žiadnej nepožiadal o azyl a v žiadnej na svoje psychické problémy neupriamoval, vôbec

ich nespomínal. Žalobca dokonca odmietol požiadať o azyl aj na Slovensku, a to ani po opakovaných
otázkach zo strany správneho orgánu, čo žalovaný považuje za účelové predovšetkým s poukazom na
tvrdenie žalobcu o jeho zraniteľnom postavení, prežité útrapy a skutočnosť, ktorú žalobca opakovane
sám tvrdí - postavenie utečenca ohrozeného vojnou a hľadajúceho bezpečné útočisko.
Rozhodnutie správneho orgánu č. Z.-G.-I.-XX-XXX/XXXX-W. zo dňa 20.01.2016 o zaistení žalobcu

nebolo zrušené správnym súdom z dôvodu jeho nezákonnosti, nakoľko táto správnym súdom v
rámci správneho prieskumu rozhodnutia konštatovaná nebola. V tomto smere žalovaný poukazuje na
relevantné časti odôvodnenia rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 4Sp/17/2016-103 zo dňa
25.02.2016, cit.: „ ...neurčenie krajiny vyhostenia bolo zjavne dôvodným ...v čase vydania napadnutého
rozhodnutia nebolo možné považovať žalobcu za zraniteľnú osobu .... ani v jednej z výpovedí sa

žalobca nezmienil o tom, že by bol objektom dokonca opakovaného fyzického či psychického násilia ...v
žiadnom z vykonaných výsluchov sa žalobca nezmienil o akýchkoľvek zdravotných ťažkostiach ...
žalobca uviedol, že nemá žiadne zdravotné problémy a nepožaduje žiadne lekárske ošetrenie či
konzultáciu ... žalobca uviedol, že nemá žiadne finančné prostriedky, nemal zabezpečené žiadne
ubytovanie na Slovensku ... žalobca nikdy v konaní pred odporcom neprezentoval žiadne zdravotné a

teda ani psychické problémy.“

14. Súd vo veci rozhodol rozsudkom č.k. 19C/24/2018-273 zo dňa 25.5.2022 tak, že žalovanému uložil
povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 481,- eur, úrok z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 240,87 eur
od 25.1.2018 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 240,13 eur od 29.11.2016

do zaplatenia, vo zvyšku žalobu zamietol a žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100 % z priznanej sumy.15. Na základe odvolania strán sporu, odvolací súd uznesením č.k. 26Co/84/2022 - 388 zo dňa 6.6.2023
napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil na nové konanie a rozhodnutie.
Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že súd prvej inštancie nevyhotovil rozsudok v súlade s ustanovením

§ 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku. V odôvodnení rozsudku nie sú uvedené komplexne skutkové
zisteniavspojitostisčiastkovýmizisteniami,ktorébymalimaťlogickúnadväznosť,abyvsúhrneumožnili
vytvoriť záver o celkovom skutkovom stave.
Odvolací súd uviedol, že povinnosťou súdu prvej inštancie bude opätovne posúdiť žalobou uplatnenú
požiadavku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, dôsledne sa zaoberať splnením všetkých

predpokladov úspešného uplatnenia práva na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenú pri výkone
verejnejmoci,zaoberaťsanaplnením,resp.nenaplnenímkaždéhojednotlivéhožalobkyňouuvádzaného
dôvodu o opodstatnenosti tejto požiadavky, a to z hľadiska okolností uvádzaných v konaní pred súdom
prvej inštancie a zopakovaných v odvolacom konaní.

16. Na základe vykonaného dokazovania - výsluchu strán sporu, oboznámením sa s písomnými

vyjadreniami strán sporu, oboznámením sa s listinnými dôkazmi a to: Rozhodnutím Oddelenia
cudzineckej polície Policajného zboru Trnava č. Z.-G.-I.-XXX-XXX/XXXX-W. zo dňa 15.12.2015;
Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 9Sp/1/2016-43 zo dňa 20.1.2016; Rozhodnutím
oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Trnava č. Z.-G.-I.-XX-XXX/XXXX-W. zo dňa 20.1.2016;
Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 4Sp/17/2016-103 zo dňa 25. februára 2016; Zápisnicou o

vyjadrení účastníka konania zo dňa 19.10.2015 a dňa 20.1.2016; Stanoviskom Ligy za ľudské práva zo
dňa 17.3.2020; Oznámením verejnej ochrankyne práv zo dňa 29.10.2015; Záznamom zo psychologickej
intervencie zo dňa 31.5.2016; Správou zo psychologického vyšetrenia zo dňa 29.12.2016 a zo dňa
25.1.2017; Správou zo psychiatrického vyšetrenia zo dňa 30.12.2016 Psychologickou správou zo dňa
12.1.2016; Jedálnym lístkom pre cudzincov ZK ÚPZC Medveďov; Monitorovacími správami; Knihou

návštev a zistil nasledovný skutkový stav:
Dňa 19.10.2015 vydal správny orgán rozhodnutie o administratívnom vyhostení žalobkyne č. Z.-G.-I.-
XXX-XXX/XXXX-W. a súčasne uložil žalobkyni zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky po dobu
2 rokov.
Dňa 19.10.2015 bola žalobkyňa zaistená podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm. d) zákona č. 404/2011 Z.

z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov za účelom zabezpečenia jej vrátenia
podľa medzinárodnej zmluvy rozhodnutím správneho orgánu č. Z.-G.-I.-XXX-XXX/XXXX-W..
Dňa 15.12.2015 bola žalobkyňa príkazom Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov č. Z.-
G.-A.-XXX-XXX/XXXX-Q. prepustená zo zaistenia z dôvodu, že zanikol účel zaistenia .
Dňa 15.12.2015 vydal správny orgán - Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Trnava

rozhodnutie o zaistení žalobkyne č. Z.-G.-I.-XXX-XXX/XXXX-W. podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm. b)
zákona o pobyte cudzincov, teda z dôvodu výkonu rozhodnutia o administratívnom vyhostení, a to na
čas nevyhnutne potrebný, najdlhšie však do 19.4.2016. (čl. 41 spisu 19C/24/2018)
Dňa 20.1.2016 Krajský súd v Bratislave rozsudkom č.k. 9Sp/1/2016-43 zrušil rozhodnutie o zaistení
žalobkyne č. Z.-G.-I.-XXX-XXX/XXXX-W. a vec vrátil správnemu orgánu na ďalšie konanie. (čl. 45 spisu

19C/24/2018)
Dňa 20.1.2016 vydal správny orgán - Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Trnava
rozhodnutie o zaistení žalobkyne č. Z.-G.-I.-XX-XXX/XXXX-W. podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm. b)
zákona o pobyte cudzincov teda z dôvodu výkonu rozhodnutia o administratívnom vyhostení, a to na
čas nevyhnutne potrebný, najdlhšie však do 19.4.2016. (čl. 9 spisu 13C/31/2018)

Dňa 25.2.2016 Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 4Sp/17/2016-103 zrušil rozhodnutie správneho
orgánu č. Z.-G.-I.-XX-XXX/XXXX zo dňa 20.1.2016 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. (čl. 26 spisu
13C/31/2018)
Zaistenie žalobkyne na základe predmetných rozhodnutí o zaistení trvalo od 15.12.2015 do 20.1.2016,
t.j. 37 dní na základe rozhodnutia o zaistení zo dňa 15.12.2015 a následne od 20. januára 2016 do 25.

februára 2016 - t.j. 37 dní a to na základe rozhodnutia o zaistení zo dňa 20.1.2016 .

17. Predmetom konania bolo uplatnenie náhrady škody - nemajetkovej ujmy, ktorá mala žalobkyni
vzniknúť nezákonným Rozhodnutím o zaistení č. Z.-G.-I.-XXX-XXX/XXXX-W. vydaným dňa 15.12.2015
Oddelením cudzineckej polície Policajného zboru Trnava a nezákonným Rozhodnutím o zaistení č.

Z.-G.-I.-XX-XXX/XXXX-W. vydaným dňa 20.1.2016 Oddelením cudzineckej polície Policajného zboru
Trnava, ktorými jej bola obmedzená osobná sloboda, resp. jej bola pozbavená.
18. Skutkový stav tak ako je opísaný v bode 16 tohto rozsudku nebol medzi stranami sporný, medzi
stranami bolo sporné:- či predmetné rozhodnutia boli zrušené pre nezákonnosť
- vznik škody/ujmy
- príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody,

teda existencia základných predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu žalovaným tak, ako to
predpokladá Zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.
19. Podľa § 3 ods. 1 písm. b) Zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci v znení platnom do 28.2.2019, štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto
zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri

výkone verejnej moci nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody.

Podľa § 3 ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci v znení platnom do 28.2.2019, zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 7 Zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v

znení platnom do 28.2.2019, právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o zatknutí, zadržaním
alebo iným pozbavením osobnej slobody má ten, na kom bolo vykonané, ak bolo rozhodnutie zrušené
ako nezákonné alebo pri ňom došlo k nesprávnemu úradnému postupu.

Podľa § 15 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci v znení platnom do 28.2.2019, nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4

a 11.

Podľa§17ods.1Zákonač.514/2003Z.z.ozodpovednostizaškoduspôsobenúprivýkoneverejnejmoci
v znení platnom do 28.2.2019, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje
inak.

Podľa § 17 ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci v znení platnom do 28.2.2019, v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné

uspokojiť ju inak.

Podľa § 17 ods. 3 Zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci v znení platnom do 28.2.2019, výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje
s prihliadnutím najmä na

a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Podľa § 17 ods. 4 Zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci v znení platnom do 28.2.2019, výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná podľa odseku 2 nemôže
byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa
osobitného predpisu.

Podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (Rím, 4.XI.1950,
v znení platnom od 1.6.2010), každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno
pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane na základe postupu stanového
zákonom:
- zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na

územie štátu, alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní.

Podľa čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý, kto bol zatknutý alebo
pozbavený slobody v rozpore s ustanoveniami tohto článku, má nárok na odškodnenie.20. Súd po zistení, že bola splnená podmienka predbežného prerokovania nároku, na základe
vykonaného dokazovania dospel k záveru, že v danej veci boli splnené i všetky zákonné predpoklady

vzniku zodpovednosti žalovaného za škodu a to existencia nezákonného rozhodnutia, vznik škody a
príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody a to vzhľadom na nasledovné:

20.1. Nezákonné rozhodnutie
Vzhľadom na povahu uplatneného nároku - škoda, ktorá mala vzniknúť obmedzením/pozbavením

osobnej slobody žalobkyne na základe rozhodnutí o zaistení, súd na uplatnený nárok aplikoval
ustanovenie § 3 ods. 1 písm. b) Zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci v znení platnom do 28.2.2019 (,,štát zodpovedá za podmienok ustanovených
týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho
zákona, pri výkone verejnej moci nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej
slobody“) a naň nadväzujúce ustanovenie § 7 citovaného zákona (,,právo na náhradu škody spôsobenej

rozhodnutím o zatknutí, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody má ten, na kom bolo
vykonané, ak bolo rozhodnutie zrušené ako nezákonné alebo pri ňom došlo k nesprávnemu úradnému
postupu“).
Žalobkyňabolazaistenádňa15.12.2015rozhodnutímsprávnehoorgánu-Oddeleniecudzineckejpolície
Policajného zboru Trnava (č. Z.-G.-I.-XXX-XXX/XXXX-W.), ktoré bolo po podaní opravného prostriedku

žalobkyňou zrušené rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. č.k. 9Sp/1/2016-43 zo dňa 20.1.2016,
vec bola vrátená správnemu orgánu na ďalšie konanie a súčasne Krajský súd v Bratislave nariadil
bezodkladné prepustenie žalobkyne zo zaistenia. Dôvodmi zrušenia rozhodnutia bolo zistenie takej
vady, ktorá mala vplyv na jeho zákonnosť a jeho nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov.
Dňa 20.1.2016 bola žalobkyňa znova zaistená rozhodnutím správneho orgánu - Oddelenie cudzineckej

polície Policajného zboru Trnava (č. Z.-G.-I.-XX-XXX/XXXX-W.), ktoré bolo po podaní opravného
prostriedkužalobkyňouKrajskýmsúdomvBratislaverozsudkomč.k.4Sp/17/2016-103zodňa25.2.2016
zrušené a vrátené na ďalšie konanie, súčasne Krajský súd v Bratislave nariadil bezodkladné prepustenie
žalobkyne zo zaistenia. Súd dospel k názoru, že sú splnené podmienky pre zrušenie rozhodnutia z
dôvodov, že zistenie skutkového stavu veci je nedostatočné na posúdenie veci a že rozhodnutie je

nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.
Z uvedeného vyplýva, že obe predmetné rozhodnutia (Rozhodnutie o zaistení žalobkyne č. Z.-G.-I.-
XXX-XXX/XXXX-W. zo dňa 15.12.2015 a Rozhodnutie o zaistení žalobkyne č. Z.-G.-I.-XX-XXX/XXXX-
W. zo dňa 20.1.2016) boli zrušené pre nezákonnosť, keď podľa Uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 7 Cdo 27/2011 zo dňa 20.3.2012 ,,Zákonnosť či nezákonnosť rozhodnutia je vo

všeobecnosti otázkou súladu rozhodnutia s objektívnym právom. Teda aj napriek tomu, že zákon č.
514/2003 Z.z. nedefinuje, čo sa považuje za nezákonné rozhodnutie, je možné konštatovať, že pod
nezákonným rozhodnutím sa rozumie akékoľvek rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktoré je v rozpore s
právnym poriadkom Slovenskej republiky alebo záväzkami Slovenskej republiky, vyplývajúcimi z platnej
medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republiky viazaná. Právna úprava osobitne ani neupravuje,

či nezákonnosť rozhodnutia musí byť výslovne konštatovaná v zrušujúcom rozhodnutí (vo výroku
alebo jeho odôvodnení), ale podľa názoru dovolacieho súdu, pokiaľ príslušný orgán určité rozhodnutie
zrušil (zmenil) z dôvodov uvedených v odôvodnení rozhodnutia, možno uzavrieť, že sa tak mohlo
stať jedine z dôvodu jeho rozporu s platnými právnymi predpismi, teda z dôvodu jeho nezákonnosti.
Potom tak rozhodnutie, ktoré bolo zrušené z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci, z dôvodu

nesprávne alebo nedostatočne zisteného skutkového stavu ako i z dôvodu vady konania je nezákonné
a za splnenia ostatných zákonných podmienok môže zakladať zodpovednosť štátu za škodu, ktorá
prípadne z takéhoto rozhodnutia účastníkovi vznikla. Ak v preskúmavanej veci príslušný orgán, ktorým
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd nepochybne bol, zrušil právoplatné rozhodnutie z
dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci, možno dospieť k záveru, že ho zrušil z dôvodu jeho

nezákonnosti, pretože takéto rozhodnutie (ktoré vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci)
je v rozpore s objektívnym právom, s príslušnými právnymi predpismi, teda je nezákonné. Otázku
nezákonnosti súdy nemôžu (v konaní o náhradu škody uplatňovanú titulom nezákonného rozhodnutia)
riešiť ako otázku predbežnú, lebo ju už vyriešil orgán v zrušujúcom rozhodnutí, ktorého právny názor
musí rešpektovať tak súd, ktorému bola vec vrátená na ďalšie konanie, ako aj súd rozhodujúci o náhrade

škody.Presúd,rozhodujúcionáhradeškodyjepotomtakétorozhodnutiezáväznéasúdmusívychádzať
zo zistenej nezákonnosti príslušným orgánom (vyjadrenej tým, že rozhodnutie ruší alebo mení), v danej
veci zo zrušujúceho rozhodnutia z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci.“Napokon i odvolací súd v zrušujúcom rozhodnutí konštatoval, že v danom prípade nesporne prišlo k
vydaniu rozhodnutia o pozbavení osobnej slobody žalobkyne na základe rozhodnutí ktoré boli vykonané
a následne zrušené ako nezákonné.

20.2. Vznik škody
Nezákonným rozhodnutím o zaistení vznikla žalobkyni škoda - nemajetková ujma, keď žalobkyňa bola
pozbavená osobnej slobody od 15.12.2015 do 20.1.2016, t.j. 37 dní a následne od 20. januára 2016
do 25. februára 2016 - t.j. 37 dní (celkovo 74 dní), teda rozhodnutie bolo na žalobkyni vykonané (§

7 Zákona č. 514/2003 Z.z.). Pozbavením osobnej slobody došlo k zásahu do základného ľudského
práva žalobkyne deklarovaného Všeobecnou deklaráciou ľudských práv prijatou Valným zhromaždením
Organizácie spojených národov v roku 1948 - práva na slobodu (článok 3 Všeobecnej deklarácie
ľudských práv ,, Každý má právo na život, slobodu a osobnú bezpečnosť.“)
20.3. Príčinná súvislosť medzi nezákonnosťou rozhodnutia a vznikom škody.
Je nepochybné, že obmedzenie osobnej slobody žalobkyne bolo v priamej príčinnej súvislosti s

predmetnými rozhodnutiami o zaistení, keď tieto boli vykonateľné dňom vydania rozhodnutia, teda ich
účinky nastali dňom ich vydania, keď týmto dňom bola žalobkyňa zaistená a pozbavená osobnej slobody.
21. Nemajetková ujma

21.1.Prirozhodovaníonárokunanáhradunemajetkovejujmysúddospelkzáveru,ževzhľadomnaujmu

spôsobenú žalobkyni nezákonným rozhodnutím - pozbavenie osobnej slobody žalobkyne nepretržite v
trvaní 74 dní, nie je dostatočným zadosťučinením iba samotné konštatovanie porušenia práva, a to
vzhľadom na dĺžku trvania pozbavenia osobnej slobody žalobkyne a tiež z dôvodu, že bolo zasiahnuté
do základného ľudského práva - práva na slobodu, je dôvodné priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Pri určení výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch súd zohľadňoval v zmysle citovaného ustanovenia §

17 ods. 3 Zákona č. 514/2003 Z.z., osobu poškodenej a jej doterajší život; závažnosť vzniknutej ujmy
a okolnosti, za ktorých k nej došlo; závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenej v súkromnom život;
závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenej v spoločenskom uplatnení a dospel k záveru, že priznaná
výška nemajetkovej ujmy vyjadrená v peniazoch je primeraná a to vzhľadom na nasledovné skutočnosti:
Vykonaným dokazovaním mal súd preukázané, že žalobkyňa bola v zmysle readmisnej dohody prevzatá

z územia Českej republiky z dôvodu jej neoprávneného pobytu a na základe protokolu o vyhostení,
pričom na územie Slovenskej republiky mala vstúpiť nelegálne z územia Rakúskej republiky. Uvedené
nebolo v konaní sporné. Žalobkyňa teda i na územie Slovenskej republiky vstúpila bez akýchkoľvek
cestovných dokladov, teda nelegálne. Z jej konania je zrejmé, že ani nemala záujem požiadať o azyl,
nakoľko sa snažila dostať do Nemecka alebo do Nórska čo uviedla tak pri výsluchu dňa 20.1.2016

(Zápisnica o vyjadrení účastníka čl. 99 až 100 spisu) ako i pred súdom. Žalobkyňa na území Slovenskej
republiky nežiadala o azyl pričom o možnosti požiadať o azyl bola poučená už pri výsluchu dňa
19.10.2015 (Zápisnica z výsluchu čl. 92 až čl. 94 predmetného spisu). Žalobkyňa nevedela hodnoverne
na pojednávaní pred súdom vysvetliť, prečo o azyl nepožiadala, tvrdenie, že: ,,jej cieľom bolo dostať sa
k snúbencovi do Nórska, a nie je logické, aby snúbenec mal pobyt v Nórsku a ona na Slovensku, a o

azyl na Slovenku požiadala až po tom, čo sa s ňou snúbenec z dôvodu zadržania rozišiel“, podľa názoru
súdu neobstojí, keď následne aj sama žalobkyňa uviedla, že jej nezáležalo na tom, v ktorej krajine EÚ
požiada o azyl, záležalo jej aby bola v bezpečí. Ak by tomu tak skutočne bolo (že jej išlo o bezpečnosť),
požiadala by o azyl v prvej krajine, kde to bolo možné. Z výpovede žalobkyne na oddelení cudzineckej
polície OO PZ Trnava dňa 19.10.2015 (Zápisnica z výsluchu čl. 92 až čl. 94 predmetného spisu) vyplýva,

že zo Sýrie vycestovala do Turecka, kde strávila 10 dní, stretli sa s prevádzačom, ktorý ich mal dostať
do Európy, potom išli člnom do Grécka, odtiaľ do Macedónska, Srbska, Maďarska, Rakúska, Slovenska,
Česka, kde bola spolu s bratrancom zadržaná. Žalobkyňa, ak by jej skutočne išlo o to dostať sa do
bezpečia mala možnosť o azyl požiadať v prvej bezpečnej krajine.
Súd sa stotožňuje s názorom žalovaného, že konanie o zaistení žalobkyne bolo začaté výlučne v

dôsledku vlastného, vedomého konania žalobkyne, žalobkyňa si mala a musela byť vedomá, že ilegálny
vstup na územie ktoréhokoľvek štátu Európskej únie môže mať za následok sankcie podľa legislatívy
príslušného štátu. Na túto skutočnosť súd prihliadal ako na okolnosť za ktorej došlo k ujme a ktorú
zohľadňoval pri určení výšky škody v súlade s ustanovením § 17 ods. 3 Zákona č. 514/2003 Z.z..
V tejto súvislosti súd poukazuje i na to, že nemožno ani zohľadňovať skutočnosť na ktorú poukazoval

zástupca žalobkyne a to, že: ,,žalobkyňa bola v obzvlášť zraniteľnom postavení cudzinca unikajúceho
zo závažných dôvodov z krajiny svojho pôvodu - pochádza z vojnou zmietaného mesta W. v Sýrii“, keď
zo samotnej výpovede žalobkyne dňa 19.10.2015 na oddelení cudzineckej polície PZ Trnava vyplýva,
že žalobkyňa síce odišla zo Sýrie, avšak ani v Turecku a ani v Grécku, teda v prvej krajine Európskejúnie nepožiadala o štatút vojnového utečenca, resp. nepožiadala o začatie azylového konania. Z jej
výpovedí jednoznačne vyplýva, že cieľovou destináciou bolo v jej prípade Nemecko, kde mala v úmysle
študovať, prípadne krajiny severnej Európy kde sa mali nachádzať jej blízke osoby.

21.2. Výpočet výšky nemajetkovej ujmy
Žalobkyňa pri výpočte výšky nemajetkovej ujmy poukazovala na to, že zákon o zodpovednosti za škodu
v aktuálnom znení neustanovuje žiadny vzorec, na základe ktorého by bolo možné oceniť pozbavenie
či obmedzenie osobnej slobody, pričom zákon o zodpovednosti za škodu v znení účinnom pred 1.

januárom 2013 takýto vzorec upravoval v ustanovení § 17 ods. 4, kde sa uvádzalo: „Výška nemajetkovej
ujmy spôsobenej rozhodnutiami uvedenými v § 7 a § 8 je najmenej jedna tridsatina priemernej
nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci
kalendárny rok, a to za každý, aj začatý deň pozbavenia osobnej slobody." Žalobkyňa teda pri výpočte
výšky nemajetkovej ujmy vychádzala analogicky u uvedeného ustanovenia a výšku nemajetkovej ujmy
vypočítala nasledovne:

- Zaistenie od 15.12.2015 do 20.1.2016 (celkovo 37 dní) - priemerná nominálna mesačná mzda
zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky dosiahla v roku 2014 výšku 858,- eur a v roku 2015
výšku 883,- eur; 1/30 z uvedenej sumy v roku 2014 predstavuje 28,60 eur a v roku 2015 sumu 29,43
eur; žalobkyňa bola pozbavená osobnej slobody celkovo 37 dní, z toho 17 dní v roku 2015 a 20 dní v
roku 2016; celková nemajetková ujma je 1.074,80 eur (17 dní krát 28,60 eur + 20 dní krát 29,43 eur)

- Zaistenie od 16.1.2016 do 25.2.2016 (celkovo 37 dní) - priemerná nominálna mesačná mzda
zamestnancavhospodárstveSlovenskejrepublikydosiahlavroku2015výšku883,-eur;1/30zuvedenej
sumy predstavuje 29,43 eur; 29,43 eur krát 37 dní = 1.088,91 eur.
Vzhľadom na všetky v rozsudku uvedené skutočnosti z ktorých súd vychádzal pri rozhodovaní o nároku
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch sa súdu javilo spravodlivým, primeraným a opodstatneným

určiť výšku nemajetkovej ujmy zo sumy životného minima v čase kedy žalobkyňa bola pozbavená
osobnej slobody, keď výška nemajetkovej ujmy by mala korešpondovať aj zo životnou úrovňou
obyvateľstva v štáte, v ktorom sa náhrada priznáva. Súd zohľadnil tiež skutočnosť, že žalobkyňa nie je
štátnou príslušníčkou štátu v ktorom sa náhrada priznáva, preto vychádzal zo životného minima a nie
z priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky. (V rámci

predbežného právneho posúdenia boli strany sporu oboznámené s aplikáciou súm životného minima
pri rozhodovaní o nemajetkovej ujme v peniazoch).
Preto súd priznal žalobkyni nemajetkovú ujmu vo výške 481,- eur, ktorá bola určená nasledovne:
Z webovej stránky Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR súd zistil, že výška životného minima
na plnoletú fyzickú osobu bola v období od 1.7.2015 do 30.6.2016 198,09 eur .

Žalobkyňa bola zaistená v období od 15.12.2015 do 20.1.2016 a následne v období od 20.1.2016
do 25.2.2016, t.j. výška životného minima denne a celková výška škody za počet dní zaistenia bola
nasledovná:
· od 15.12.2015 do 20.1.2016 - suma 198,09 eur krát 12 mesiacov delene 365 dní v roku = 6,51 eur
denne krát 37 dní = 240,87 eur

· od 16.1.2016 do 25.2.2016 suma 198,09 eur krát 12 mesiacov delene 366 dní v roku (priestupný rok
- mesiac február mal 29 dní) = 6,49 eur denne krát 37 dní = 240,13 eur.

22. K požadovanému tzv. navýšeniu nemajetkovej ujmy žalobkyňou (pojmom ,,navýšenie“ nemajetkovej
ujmy žalobkyňa označila svoj nárok na finančné zadosťučinenie, ktoré požadovala vo výške 10.000,- eur

s poukazom na ďalšie okolnosti v súvislosti s pozbavením osobnej slobody), ktorý nárok súd posudzoval
podľa § 17 ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci, rovnako ako ujmu - pozbavenie osobnej slobody.

22.1. Čo sa týka nemajetkovej ujmy, ktorá mala žalobkyni vzniknúť s poukazom na okolnosti tvrdené

žalobkyňou (zaobchádzanie s ňou v zariadení; podmienky v zariadení; psychický stav žalobkyne),
ktorých následkom mala byť fyzická a psychická ujma žalobkyne, súd má za to, že v konaní nebolo
preukázané tak neprimerané správanie sa príslušníkov v zariadení ako ani také podmienky v zariadení,
ktoré by boli v rozpore s Vnútorným poriadkom Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov
(ďalej označované ako ,,zariadenie“), keď žalovaný sa vyjadril ku všetkým namietaným skutočnostiam

(uvedené v bode 13 tohto rozsudku), v konaní nebolo preukázané, že so žalobkyňou by bolo
zaobchádzané v rozpore s podmienkami a režimom v zariadení tak ako to upravoval Vnútorný poriadok
zariadenia. Samotné vnímanie obmedzujúcich opatrení upravených Vnútorným poriadkom zariadenia,
ktorý je vydaný na základe zákona č.404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov v znení neskorších predpisov,nie je možné považovať za porušenie týchto práv žalobkyne, keď žalobkyňa bola povinná ,,dodržiavať
vnútorný poriadok zariadenia, plniť príkazy a pokyny policajta“ (§ 96 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z.z. o
pobyte cudzincov).

22.2. Čo sa týka tvrdenia žalobkyne, že zaistenie zanechalo na nej psychické následky, uvedené
žalovaný poprel a súd dospel k záveru, že toto tvrdenie žalobkyne nebolo v konaní preukázané.
Žalobkyňa ako dôkaz predložila Záznam zo psychologickej intervencie vypracovaný PhDr. W. I.,
psychologičkouprojektuEÚzfondupreazyl,migráciuaintegráciuzodňa31.5.2016(čl.32predmetného

spisu); Správu zo psychologického vyšetrenia MUDr. I. K. zo dňa 29.12.2016 a zo dňa 25.1.2017 (čl.
33 a čl. 35 predmetného spisu); Správu zo psychiatrického vyšetrenia MUDr. A. L. zo dňa 30.12.2016
(čl. 34 predmetného spisu); Psychologickú správu Mgr. U. K., psychológa SHR zo dňa 12.1.2016 (čl.
48 spisu 13C/31/2018), z ktorých je zrejmé, že u žalobkyne bola zistená ataptačná porucha s rozvojom
úzkostne depresívneho syndrómu; postraumatická stresová porucha.
Z obsahu uvedených správ je zrejmé, že psychické problémy žalobkyne súvisia s jej zážitkami z

vojny ako i zo samotného úteku a tieto pretrvávajú, je nepochybné, že žalobkyňa trpela psychickými
problémami, ktoré vyžadujú ďalšiu liečbu, avšak súd sa stotožňuje s názorom žalovaného, že zo žiadnej
z predložených správ nevyplýva, že by jej psychické problémy akokoľvek súviseli s pobytom v útvare
policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov ako takým, že by jej zaistenie a pobyt v zariadení
zanechal na nej psychické následky.

Z psychologickej správy Mgr. U. K., psychológa SHR (Solidarita pri riadení migračných tokov) vyplýva,
že s klientkou bola uskutočnená psychologická konzultácia za účelom posúdenia psychického stavu;
zo záveru vyplýva, že psychológ doporučil psychologickú podporu od osoby ženského pohlavia
informovanej o práci s ľuďmi v kríze a s traumou v arabskom jazyku.
Z vyjadrenia žalovaného vyplýva, že žalobkyni bola v zariadení poskytnutá odborná pomoc osobou

ženského pohlavia a hovoriacou arabským jazykom, z čoho je zrejmé, že žalovaný sa snažil už existujúci
psychický stav žalobkyne zmierňovať a nie prispievať k zhoršovaniu jej psychického stavu.

22.3. Čo sa týka ďalších tvrdení žalobkyne o podmienkach v zariadení a to, že:
- bola ako jediná žena v spoločnosti mužov, čo vnímala negatívne - súd poukazuje na vyjadrenie

žalovaného k uvedenému, že žalobkyňa bola umiestnená v hlavnej budove oddelene z dôvodu
zohľadnenia ženského pohlavia, pričom izba bola oproti iným izbám väčšej rozlohy, bola nadštandardne
zariadená, nakoľko bola vybavená samostatným sociálnym zariadením (WC, umývadlo s pitnou vodou,
sprcha), čo je možné považovať v porovnaní s inými zaistenými osobami v rozhodnom čase za výhodu.
Vzhľadom na uvedené, súdu nie je zrejmé aký negatívny dopad mala mať na žalobkyňu skutočnosť, že

bola jediná žena v spoločnosti mužov, keď žalobkyňa vôbec neuviedla, aký negatívny dopad mala na ňu
táto skutočnosť, neopísala/neuviedla žiadne skutkové tvrdenia rozhodujúce pre posúdenie vzniku ujmy.
Skutočnosť, že bola ako jediná žena v spoločnosti mužov, čo vnímala negatívne, len skonštatovala.

- bola nútená obliekať si mužské rovnošaty spolu s mužskou spodnou bielizňou príliš veľkej veľkosti -

žalovaný k tomuto tvrdeniu uviedol, že sa nezakladá na pravde, žalobkyni bolo v zariadení poskytnuté
výlučne dámske oblečenie v adekvátnej veľkosti, a to opakovane - dámska tepláková bunda, dámske
teplákové nohavice, dámska pyžamová blúza, dámske pyžamové nohavice, dámsky pulóver, papuče,
dámska košeľa, dámske členkové ponožky (2 páry), dámske zimné ponožky (2 páry), dámske tielko
(3 kusy), dámske nohavičky (2 kusy), dámske zimné spodky (2 kusy), uterák (2 kusy), utierka (1 kus),

biela plachta, povlečenie na podhlavník, povlečenie na prikrývku. Taktiež jej boli opakovane poskytnuté
hygienické potreby (zubná pasta a kefka, toaletný papier, prací prášok, mydlo, dámske hygienické
vložky). Každej požiadavke žalobkyni smerujúcej k vydaniu vecí (oblečenie, hygienické potreby) bolo
bezodkladne vyhovené, a to opakovane.
Toto tvrdenie žalobkyne vzhľadom na uvedené súd nemal za preukázané.

- nebolo jej umožnené stravovať sa v súlade s jej náboženským vyznaním - žalovaný sa vyjadril, že
stravovaniepríslušníkovtretíchkrajínjezabezpečenépodľamiestnychpodmienokvsúladesozásadami
správnej výživy a s prihliadnutím na vek, zdravotný stav a náboženské vyznanie, v zariadení je pri
stravovaní rešpektovaný Ramadán a teda je vylúčené, že by bolo žalobkyni v zariadení poskytované

bravčové mäso.
Na preukázanie svojho tvrdenia žalovaný predložil jedálny lístok z obdobia kedy bola v zariadení
žalobkyňa, z ktorého vyplýva, že minimálne v období od 1.2.2016 do 21.2.2016 bolo pripravované apodávané jedlo výlučne z hovädzieho alebo hydinového mäsa (morčacie, kuracie), resp. bezmäsité
jedlo.
Požiadavku žalobkyne, aby ňou konzumované mäso pochádzalo zo zvierat zabitých islamským

spôsobom považuje súd za vysoko nadštandardnú požiadavku a to nielen s poukazom na charakter
zariadenia ale aj zvyklosti v Slovenskej republike.
I keď žalovaný nepredložil jedálny lístok za celé obdobie pobytu žalobkyne v zariadení, súd má za to,
že žalovaný preukázal svoje tvrdenie, že ,,stravovanie príslušníkov tretích krajín je zabezpečené podľa
miestnych podmienok v súlade so zásadami správnej výživy a s prihliadnutím na vek, zdravotný stav

a náboženské vyznanie, v zariadení je pri stravovaní rešpektovaný Ramadán a teda je vylúčené, že
by bolo žalobkyni v zariadení poskytované bravčové mäso“, naopak, žalobkyňa v konaní nepreukázala,
že jej nebolo umožnené stravovať sa v súlade s jej náboženským vyznaním, keď uviedla iba, že bolo
podávané bravčové mäso, neuviedla, kedy bola nútená jesť aké konkrétne jedlo. Žalovaný toto tvrdenie
žalobkyne poprel, preto uvedené zostalo len v rovine tvrdenia žalobkyne.
Na základe uvedeného súd nemal tvrdenie žalobkyne za preukázané.

- bola osamotená, izolovaná, boli jej odopreté návštevy, nemohla sa kontaktovať s príbuznými - žalovaný
uviedol, že to nie je pravdou, žalobkyni boli návštevy umožnené a sprostredkované vždy podľa jej
požiadaviek, dokonca nadštandardne v porovnaní s inými osobami v rozhodnom čase. Žalobkyni boli
umožnené, a to opakovane návštevy vtedajšieho právneho zástupcu, ako aj osoby, ktorú označila za

svojho bratranca (A. W.), pričom ich vzájomná návšteva bola umožnená v mesiacoch január a február
2016 sedemkrát.
Na preukázanie uvedeného žalovaný predložil Výpis z knihy návštev (čl. 266 spisu) z ktorej je zrejmé,
že žalobkyni boli umožnené stretnutia tak, ako to uviedol žalovaný.
Čo sa týka tvrdenia žalobkyne, že jej nebolo umožnené kontaktovať sa s príbuznými, súd poukazuje na

samotnú výpoveď žalobkyne pred súdom, keď uviedla: ,,,Nemohla som volať, lebo som nemala peniaze
do automatu, nemala som finančné prostriedky na to, moja rodina sa nachádza v W. a komunikácia v
tej oblasti bola zrušená, čiže bez toho, aby som bola vo väzení, bolo ťažké ich kontaktovať.“
Z výpovede žalobkyne teda vyplýva, že kontakt s príbuznými nebol možný z objektívnych príčin a nie
preto, že by jej to nebolo umožnené žalovaným.

Vzhľadom na uvedené, súd tvrdenie žalobkyne nemal preukázané.

- nebola jej poskytnutá riadna zdravotná starostlivosť vplyvom čoho sa jej mal zhoršiť zdravotný
stav - žalovaný sa vyjadril, že žalobkyni bola poskytovaná nadštandardná zdravotná starostlivosť,
žalobkyňa dokonca lekársku pomoc niekoľkokrát sama odmietla, pričom z jednotlivých lekárskych

záverov je zrejmé, že žalobkyňa vážnymi zdravotnými problémami netrpela. Žalobkyňu v zariadení
dvakrát denne kontrolovali zdravotné sestry aj všeobecný lekár pre dospelých. Žalobkyňa v zariadení
držala hladovku celkovo dvakrát, a to od 23.11.2015 do 2.12.2015 a od 11.1.2016 do 2.2.2016, o čom
bol vyrozumený aj dozorujúci prokurátor, pričom dôvodom bolo podľa vyhlásenia žalobkyne okamžité
spojenie sa s rodinou cez internet, ďalej tiež nemožnosť zobrať si všetky veci a pokračovanie v hladovke

bolo zo strany žalobkyne odôvodnené pobytom v zariadení. Počas hladoviek bola žalobkyňa pod
dohľadom zdravotníckeho personálu zariadenia. Žalovaný rozporoval tvrdenie žalobkyne o akejsi súťaži
na ukončenie hladovky údajne vyhlásenej medzi príslušníkmi v zariadení.
Vzhľadom na uvedené súd tvrdenie žalobkyne o neposkytovaní zdravotnej starostlivosti a z toho dôvodu
zhoršenie zdravotného stavu považoval za nepreukázané.

- pri predvádzaní boli použité putá, a tým došlo k porušeniu jej základných ľudských práv - žalovaný
uviedol, že žalobkyni boli založené putá pri vykonávaní eskorty, pričom o založení pút rozhoduje vždy
veliteľ eskorty v súlade s oprávnením policajta podľa zákona č. 171/1993 Z. z, ktorý sa rozhoduje
vždy vzhľadom na konkrétne okolnosti s poukazom na ochranu verejného záujmu. Žalobkyňa bola v

zmyslevnútroštátnychprávnychpredpisovuvedenépovinnástrpieť.Nazaloženiepútexistovalizákonné
dôvody, pričom zákonné oprávnenia zasahujúcimi policajtmi neboli prekročené. Policajti používajú
donucovacie prostriedky zákonným spôsobom a v nevyhnutnej miere v opodstatnených prípadoch.
Policajt pri ich použití zvažuje všetky okolnosti, aby nedošlo k zmareniu prebiehajúceho úkonu. V tejto
súvislosti dodáva, že členom eskorty bola vždy aj policajtka - žena, čo vyvracia tvrdenia žalobkyne o

tom, že bola predvádzaná výlučne mužmi, čo u nej vzbudzovalo obavu a strach.
K uvedenej námietke žalobkyne súd uvádza, že poukazuje na ustanovenie § 52 ods. 1 písm. c Zákona
č. 171/1993 Z.z. o policajnom zbore v znení neskorších predpisov na ktoré sa odvolával žalovaný ,,
Policajt je oprávnený použiť putá pri vykonávaní služobných zákrokov alebo procesných úkonov spredvedenými, zaistenými, zadržanými, zatknutými osobami alebo s osobami, ktoré sú vo väzbe alebo
vo výkone trestu odňatia slobody, ak je dôvodná obava, že sa pokúsia o útek“. Z citovaného ustanovenia
vyplýva, že policajt bol oprávnený pri predvádzaní žalobkyne pred súd, keďže sa jednalo o vykonávanie

procesného úkonu (predvedenie žalobkyne pred súd) použiť putá. Napokon takéto konanie príslušného
policajta nebolo jeho svojvoľným rozhodnutím, podľa vyjadrenia žalovaného o založení pút rozhodoval
vždy veliteľ eskorty, ktorá skutočnosť nebola v konaní spochybnená.
Vzhľadom na uvedené, súd nemal tvrdenie žalobkyne za preukázané.

- bola zhotovená jej fotografia bez pokrievky hlavy, čo považovala za zásah do ľudskej dôstojnosti, v
rozpore s jej náboženským vyznaním - žalovaný uviedol, že vyhotovenie fotografie žalobkyne spolu s
odobratím daktyloskopických odtlačkov je nevyhnutné pre zadanie osoby do informačného systému.
Vyhotovenie fotografie zakrývajúcej tvár/hlavu bráni do budúcna rozpoznaniu osoby, a teda by uvedené
nemalo žiaden reálny zmysel. Žalovaný v maximálnej miere rešpektuje a rešpektoval náboženské
vyznanie žalobkyne, fotografiu do predmetného informačného systému zhotovila žena bez prítomnosti

mužov, a teda je vylúčený akýkoľvek zásah do integrity žalobkyne a jej ľudskej dôstojnosti.
Súd je toho názoru, že žalobkyňa žiadnym spôsobom nezdôvodnila ako bolo týmto konaním zasiahnuté
do jej dôstojnosti, neuviedla, aké sú pravidlá jej náboženského vyznania v súvislosti s pokrievkou hlavy.
Žalovaný sa bránil tým, že fotografiu zhotovila žena bez prítomnosti mužov. Keďže žalobkyňa neuviedla
pravidlá náboženského vyznania súd ani nemohol posúdiť či a ako bolo zasiahnuté do jej dôstojnosti.

Vzhľadom na uvedené, súd nemal tvrdenie žalobkyne za preukázané.

22.4. Ani listinné dôkazy predložené žalobcom - Stanovisko Ligy za ľudské práva k podmienkam v
zaistení v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov v Medveďove zo dňa 17.3.2020 (čl. 208 - čl.
2012 spisu); Oznámenie verejnej ochrankyne práv o výsledku prieskumu zameraného na umiestňovanie

zaistených príslušníkov tretích krajín v priestoroch s oddeleným režimom zaistenia zo dňa 29.10.2015
(čl. 213 - čl. 218) nepreukazujú, že so žalobkyňou by sa zaobchádzalo v rozpore s Vnútorným poriadkom
zariadenia, keď z uvedených listín nevyplýva, že zistené a konštatované skutočnosti by sa týkali priamo
žalobkyne.Tietodokumentynepreukazujú,žesožalobkyňoubysazaobchádzalovrozporesVnútorným
poriadkom zariadenia. V týchto listinných dôkazoch sa všeobecne opisujú podmienky zaobchádzania s

cudzincami; nadmerné používanie donucovacích prostriedkov; používanie fyzickej sily proti zaisteným;
nedostatok kontaktu s vonkajším svetom; povinnosť zaistených nosiť odev a obuv poskytnutú v útvare;
zbytočné obmedzenie potravín; jazyková bariéra; nedostatočná zdravotná starostlivosť; obmedzený
pohyb na čerstvom vzduchu; nedostatok dôvernosti počas konzultácie klienta s právnym zástupcom;
porušenie práva na listové tajomstvo; prekážky v prístupe k právnej pomoci; právo na účinný opravný

prostriedok; právo byť informovaný o dátume a čase vyhostenia.
Rovnako správa verejnej ochrankyne práv zo dňa 29.10.2015 obsahuje správu o výsledku prieskumu
v zariadení, konštatovanie zistených nedostatkov i voči konkrétnym zaisteným osobám (žalobkyňa v
správe nie je uvedená), a tiež výzvu riaditeľovi zariadenia na prijatie konkrétnych opatrení. Teda rovnako,
ako Stanovisko Ligy za ľudské práva, ani tento listinný dôkaz nepreukazuje žiadne porušenie práv

žalobkyne počas jej zaistenia v zariadení.
Z hľadiska členenia týchto materiálov a opisov nedostatkov z pohľadu ich spracovateľov (Liga pre ľudské
práva; Verejná ochrankyňa práv) v komparácii so žalobou je zrejmé, že žalobkyňa v týchto materiáloch
uvedené nedostatky použila v žalobe, pričom však, ako už súd uviedol, ani jeden nedostatok sa netýkal
jej osoby. Len samotné stotožnenie sa s týmito materiálmi nie je možné považovať za objektívny dôkaz

- preukázanie takéhoto konania voči žalobkyni.
Z monitorovacích správ z obdobia rokov 2015 a 2016 (čl. 248 - čl. 264 spisu) predložených žalovaným
vyplýva, že v zariadení Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov v rokoch 2015 a
2016 prebiehali na základe Dohody o spolupráci s mimovládnou organizáciou Liga za ľudské práva,
monitoringy pre UNHCR, ktorými sa monitorovala všeobecná situácia v predmetnom zariadení, pričom

prebiehali stretnutia so zaistenými cudzincami a stretnutia s vedením zariadenia, v období rokov 2015
a 2016 boli v zariadení prijatí pracovníci Slovenskej humanitnej rady, MARGINAL, UNHCR, IOM, CPP
či Kancelárie verejného ochrancu práv. Zo správ vyplýva tvrdenie žalovaného, že zo strany žiadnej
z menovaných inštitúcii neboli zaznamenané na adresu Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov
Medveďov žiadne negatívne reakcie.

22.5. Ako dôvod na ,,zvýšenie“ (pojmom ,,zvýšenie“ nemajetkovej ujmy žalobkyňa označila svoj nárok
na finančné zadosťučinenie, ktoré požadovala vo výške 10.000,- eur s poukazom na ďalšie okolnosti v
súvislosti s pozbavením osobnej slobody) nemajetkovej ujmy žalobkyňa poukazovala tak na skutočnosť,že ,,rozhodnutie o zaistení bolo excesívnym, šikanóznym a svojvoľným rozhodnutím správneho orgánu
bez zákonného základu a je toho názoru, že svojvôľa a šikanózne správanie správneho orgánu má vplyv
na určenie výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch, nakoľko robí nezákonný zásah do práv žalobkyne a jej

vzniknutú ujmu na osobnej slobode závažnejšími...“ a poukazovala tiež na skutočnosť, že ,,žalobkyňa
bola opakovane a obratom po prepustení znova zaistená, čo možno tiež považovať za šikanovanie.“
Súd je toho názoru, že uvedené nie je dôvodom na zvýšenie nemajetkovej ujmy, keď uvedené -
nezákonné zatknutie, zadržanie alebo iné pozbavenie osobnej slobody je dôvodom na náhradu škody,
pričom v danom prípade, si žalobkyňa ako samostatný nárok uplatňuje i náhradu škody za rozhodnutie

o následnom zaistení dňa 20.1.2016. Preto nemožno ešte osobitne prihliadať na túto skutočnosť ako na
dôvod pre navýšenie odškodnenia. Žalobkyňa v tejto súvislosti poukazovala na traumu, ktorá jej bola
spôsobená, keď ihneď po prepustení ju znova zadržali. Žalobkyňa však v konaní vôbec nepreukázala,
že jej nejaká trauma v súvislosti s uvedením konaním vznikla. K psychickému stavu sa súd vyjadril v
bode 20.2. odôvodnenia.
Súd k údajnej traume, ktorá mala byť žalobkyni spôsobená ešte dodáva, že je pochopiteľné, že

samotné obmedzenie osobnej slobody je psychickou záťažou pre človeka všeobecne. Ako už súd ale
uviedol, žalobkyňa vzhľadom na okolnosti za ktorých sa dostala na územie SR si musela byť plne
vedomá neoprávnenosti prekročenia štátnej hranice Slovenskej republiky, a preto musela byť s určitým
obmedzením osobnej slobody uzrozumená a musela si byť vedomá, že v prípade zaistenia, môže nastať
takáto situácia. Už samotné konanie žalobkyne, že sa rozhodla bez dokladov - nelegálne prechádzať

cez územia iných štátov, muselo byť pre ňu veľmi stresujúce, nakoľko nevedela čo ju čaká, kde môže
byť zadržaná, aké budú následky tohto jej konania. Uvedené potvrdila samotná žalobkyňa pred súdom,
keď uviedla: ,,Cesta bola veľmi ťažká, na sýrsko - kurdských hraniciach som strávila 4 dni, situácia bola
taká, my to voláme „červená smrť“, z Turecka som cestovala do Grécka člnom, z Grécka až sem som
cestovala pešo a autom kombináciou, najťažšia situácia bola na hraniciach s Maďarskom, to bola veľmi

strašidelná noc a únavná, nedá sa ju opísať. Na hraniciach nad nami letela helikoptéra a my sme sa
museli plaziť, aby nás nevideli.“
Preto skutočnosť, že žalobkyňa bola umiestnená v zariadení, kde mala dokonca zabezpečené na
náklady štátu ubytovanie, stravovanie, vreckové, ošatenie, nemohla byť o nič viac pre žalobkyňu
stresujúca ako neistota, či sa dostane bez ujmy do krajiny do ktorej smerovala.

23. Vo zvyšku uplatneného nároku na náhradu škody spolu s príslušenstvom súd žalobu s poukazom
na dôvody uvedené v rozsudku ako nedôvodnú zamietol.
V časti uplatneného úroku z omeškania súd žalobu zamietol s poukazom na vyslovený právny názor
odvolacieho súdu, že povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na základe

súdneho rozhodnutia. Vzhľadom na uvedené sa žalobkyňa nemohla dostať do omeškania.

24. Podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku, súd prizná strane náhradu trov konania podľa
pomeru jej úspechu vo veci.
Podľa § 262 ods. 1,2 Civilného sporového poriadku, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez

návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.(ods. 1)
O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.(ods. 2)

25. V danej veci rozhodnutie o výške škody - nemajetkovej ujmy záviselo od úvahy súdu.

Z komentára k ustanoveniu § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku vyplýva, že zásadu úspechu
vo veci treba uplatniť aj na konania v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu alebo od znaleckého
posudku. V týchto prípadoch však nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň
časť žalobou uplatneného nároku. Nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou
za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti. (Doc. JUDr. Marek Števček,

PhD. a kolektív autorov, Civilný sporový poriadok, Veľké komentáre, C.H.BECK, str. 926)
Vzhľadomnauvedené,keďžežalobkyniboločiastočnevyhovené,patríjejnároknanáhradutrovkonania
v rozsahu 100%.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom

tunajšieho súdu na Krajský súd v Trnave.V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 127 Civilného sporového poriadku) uviesť, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu
považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.