Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 30. december 2024

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 13Co/22/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6623203017
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 12. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Katková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2024:6623203017.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Katkovej
a sudcov JUDr. Amy Odalošovej a Mgr Martina Štubniaka, v spore žalobcu A. B., narodeného X. XXXX
XXXX, Lučenec, C. D.. XXXX/X, zastúpeného advokátom Mgr. Ivanom Bugrim, Zvolen, Námestie SNP
23, proti žalovanému Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky,
so sídlom Pribinova 2, Bratislava, o náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 5.371,85 Eur, o odvolaní

žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Lučenec z 20. decembra 2023 č. k. 16C/54/2023-199, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Lučenec z 20. decembra 2023 č. k. 16C/54/2023-199 z r u š u j e a vec
mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Lučenec (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) odvolaním
napadnutým rozsudkom z 20. decembra 2023 č. k. 16C/54/2023-199 (ďalej len ,,rozsudok súdu prvej

inštancie“) uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 5.371,85 Eur, v lehote 3 dní od
právoplatnosti rozsudku (I. výrok). O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol tak,
že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, v lehote 3
dní od právoplatnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie o ich výške (II. výrok).
1.1. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že predmetom sporu je nárok žalobcu
ako príslušníka Hasičského a záchranného zboru (ďalej aj ,,HaZZ“) na náhradu nemajetkovej ujmy v

dôsledku nesprávnej transpozície smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra
2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej len „smernica 2003/88/ES“) do
vnútroštátneho právneho poriadku Slovenskej republiky.
1.1.1. Žalobca v rámci prostriedkov procesného útoku argumentoval, že služobný čas príslušníka HaZZ
je rozvrhnutý nerovnomerne, pričom pracovná zmena pozostáva z výkonu štátnej služby, na ktorú
nadväzuje služobná pohotovosť, ktorá sa do pracovného času nezapočítava. V rámci jednej pracovnej

zmeny žalobca odpracuje 24 hodín. Ak je počas pracovnej pohotovosti žalobca povolaný na výjazd,
mení sa služobná pohotovosť na prácu nadčas. Vychádzajúc z čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES
nesmie pracovný čas presiahnuť 48 hodín v rámci 7 dní. Podľa čl. 2 ods.1 smernice a judikatúry
Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len ,,SDEÚ“) je služobná pohotovosť na pracovisku považovaná
za pracovný čas. Tým, že zákon č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon č. 315/2001 Z.z.“ alebo „zákon o Hasičskom a záchrannom zbore“) pracovnú

pohotovosť nezarátava do pracovného času, je daný rozpor medzi vnútroštátnym právom a právom
Európskej únie (ďalej aj ,,právo Únie“ alebo ,,úniové právo“). Ak by žalovaný transponoval smernicu
správne, nedochádzalo by k porušeniu práv žalobcu a ani k strate odpočinku. Žalobca pri určení výšky
nemajetkovej ujmy analogicky vychádzal z ustanovenia § 122 ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z.z..
Za primeranú náhradu považoval rozdiel medzi peňažnou náhradou za určenú služobnú pohotovosť a
nariadenú služobnú pohotovosť za každú jednu odpracovanú hodinu služobnej pohotovosti za žalované

obdobie.1.2. Žalovaný, vychádzajúc z čl. 2 ods. 2 smernice 89/381/EHS, mal v rámci procesnej obrany za to,
že ustanovenia smernice 2003/88/ES sa na príslušníkov Hasičského a záchranného zboru nevzťahujú.
Namietol svoju pasívnu vecnú legitimáciu v spore ako aj spôsob výpočtu priemerného týždenného

pracovného času. Poukázal na 4 mesačné referenčné obdobie. Náhradu uplatnenej nemajetkovej ujmy
považoval za neprimeranú.
1.3. Zo zisteného skutkového stavu súd prvej inštancie zistil, že dňom, kedy nastúpil žalobca ako
hasič, začal vykonávať službu na popísané smeny, t. j. od 3. mája 2014 začal vykonávať služby v
rámci referenčného obdobia šiestich mesiacov (§ 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z.). Referenčné

obdobie šiestich mesiacov žalobcu sa tak aplikuje od 3. mája do 3. novembra a následne od 3.
novembra do 3. mája nasledujúceho roka. Deň začiatku a konca je totožný s poukazom na § 122 ods.
2 Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,OZ“ alebo ,,Občiansky zákonník“).
Súd prvej inštancie pri výpočte vychádzal zo súčtu fondu pracovného času na mesiac a doby strávenej
pohotovosťou na pracovisku z výplatných pások.
1.3.1. Súd prvej inštancie zistil, že na referenčné obdobie od 3. mája do 3. novembra 2020 dopadá

priemerne 26,29 týždňa. Z predložených výplatných pások za dané obdobie (ktoré žalobca označil ako
dôkaz až od júla 2020, nie od 3. mája 2020) súd prvej inštancie zistil, že žalobca za toto referenčné
obdobie odslúžil 930,77 hodín. Priemerne za týždeň, t. j. 930,77/ 26,29 týždňa tak žalobca odslúžil 35,40
hodiny.
Za referenčné obdobie od 3. novembra 2020 do 3. mája 2021, t. j. 25,86 týždňa odslúžil 1 334,30 hodín,

čo je v priemere na týždeň 51,60 hodín. Za dané obdobie tak v každom týždni odslúžil 3,6 hodín nad
48 hodín, čo je spolu 3,6 x 25,86 = 93,10 hodín.
Za referenčné obdobie od 5. mája 2021 do 3. novembra 2021, t .j. 26,29 týždňa odslúžil 1 350,56 hodín,
čo je v priemere na týždeň 51,37 hodín. Za dané obdobie tak v každom týždni odslúžil 3,37 hodín nad
48 hodín, čo je spolu 3,37 x 26,29 = 88,60 hodín.

Za referenčné obdobie od 3. novembra 2021 do 3. mája 2022, t. j. 25,86 týždňa odslúžil 1 285,42 hodín,
čo je v priemere na týždeň 49,71 hodín. Za dané obdobie tak v každom týždni odslúžil 1,71 hodín nad
48 hodín, čo je spolu 1,71 x 25,86 = 44,22 hodín.
Za referenčné obdobie od 3. mája 2022 do 3. novembra 2022, t. j. 26,29 týždňa odslúžil 1 357,79 hodín,
čo je v priemere na týždeň 51,65 hodín. Za dané obdobie tak v každom týždni odslúžil 3,65 hodín nad

48 hodín, čo je spolu 3,65 x 26,29 = 95,96 hodín.
Za referenčné obdobie od 3. novembra 2022 do 3. mája 2023, t. j. 25,86 týždňa odslúžil 1 275,68 hodín,
čo je v priemere na týždeň 49,33 hodín. Za dané obdobie tak v každom týždni odslúžil o 1,33 hodín nad
48 hodín, čo je spolu 1,33 x 25,86 = 34,39 hodín.
Za referenčné obdobie od 3. mája 2023 do 3. novembra 2023, t. j. 26,29 týždňa odslúžil 241,23 hodín,

čo je v priemere na týždeň 9,18 hodín.
Celkový počet odslúžených hodín (fondu pracovného času + pohotovosť na pracovisku) žalobcu
predstavovalozavšetkyuplatnenéreferenčnéobdobia356,27hodiny/24hodín=14,84dňa,teda15dní.
1.4. Súd prvej inštancie uviedol, že predmetom sporu bolo posúdenie zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú porušením práva Európskej únie, konkrétne v dôsledku nesprávnej implementácie smernice

do právneho poriadku Slovenskej republiky.
1.4.1. Súd prvej inštancie, vychádzajúc z rozhodnutia SDEÚ C-368/07 vo veci Komisia vs. Taliansko,
konštatoval,žečlenskéštátysúpovinnéprijaťvšetkyopatreniapotrebnénazabezpečenieplnéhoúčinku
smernice v súlade s cieľom, ktorý smernica sleduje. Ak je vnútroštátne právo v rozpore so smernicou,
má smernica prednosť (C-106/77 vo veci Simmenthal). Uviedol, že štát nesie zodpovednosť za škodu

v dôsledku porušenia práva Únie (C-46 až 48/93). Členské štáty sú preto povinné nahradiť fyzickým a
právnickým osobám škodu spôsobenú porušením úniového práva (C-231 až 233/06).
1.4.2. Na základe uvedeného súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaný ako štát je pasívne vecne
legitimovaný za porušenie práva Únie tvrdenou nesprávnou transpozíciou smernice, čo priamo definuje
aj judikatúra SDEÚ. Za správne považoval súd prvej inštancie aj žalobcom označený orgán, ktorý

koná v mene štátu. Na rozdiel od doterajšej judikatúry v obdobných veciach bol však toho názoru, že
na predmetný vzťah je potrebné primerane aplikovať zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti štátu za
škodu pri výkone verejnej moci (ďalej len ,,zákon č. 514/2003 Z. z.“), preto aplikoval jeho ustanovenie
§ 4 ods. 1 písm. e) zákona č. 514/2003 Z. z., zmysle ktorého koná za štát ministerstvo v prípade škody
vzniknutej nesprávnou transpozíciou smernice v oblasti štátnej správy, ktorá patrí do pôsobnosti tohto

ministerstva alebo iného ústredného orgánu. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky je ústredným
orgánom štátnej správy pre Hasičský a záchranný zbor. Aplikujúc ustanovenie § 19 písm. b) zákona č.
160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) mal súd prvejinštancie za to, že je príslušným na prejednanie sporu, pretože v obvode súdu prvej inštancie nastala
skutočnosť, ktorá založila právo na náhradu škody.
1.5.Vkontexteuvedenéhosúdprvejinštancieďalejkonštatoval,žekonkrétnepodmienkyzodpovednosti

štátu za škodu v dôsledku porušenia práva Únie vyplývajú z rozsudkov SDEÚ (vo veci C-6/90 a
9/90 Francovich a Bonifaci, C-46/93 a C-48/93 Brassierie, Factorame a C-224/01). Zároveň ustálil, že
smernica 2003/88/ES bola transponovaná do zákona o Hasičskom a záchrannom zbore, čo vyplýva
z jeho prílohy č. 4.
1.6. Súd prvej inštancie sa zameral aj na výklad pojmu pracovný čas. Poukázal na znenie čl. 2 ods. 1

smernice 2003/88/ES ako aj § 85 ods.1 zákona č. 315/2001 Z. z.. Vychádzajúc zo znenia § 86 ods. 2, §
92 ods. 1 a § 122 ods. 3 zákona o Hasičskom a záchrannom zbore vyvodil súd prvej inštancie záver, že
zákon výkon služobnej pohotovosti na pracovisku oddeľuje od výkonu štátnej služby. Uvedené vyplýva
z ustanovenia § 86 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z., v zmysle ktorého celková dĺžka vykonávania štátnej
služby (18 hodín) a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti nesmie byť viac
ako24hodínvslužobnomdni. Súdprvejinštancieustálil,žeprávnaúpravavzákoneodporuječl.6písm.

b)smernice 2003/88/ES,pretoženezapočítavadopracovnéhočasutrvanieslužobnejpohotovosti,ktorá
sa má považovať za pracovný čas podľa čl. 2 ods.1 smernice 2003/88/ES.
1.7. Podľa rozsudku SDEÚ C-429/09 z 25. novembra 2010 vo veci Fu? hasič v prípade porušenia čl.
6 písm. b) smernice 2003/88/ES má právo domáhať sa náhrady škody voči štátu. Štát zodpovedá za
škodu spôsobenú porušením práva Únie, ak: a) porušená norma práva Únie priznáva práva jednotlivcom

a zakladá povinnosti pre členský štát, b) porušenie práva Únie je dostatočne závažné, c) existencia
priamejpríčinnejsúvislostimedziporušenouúniovounormouaspôsobenouškodou,d)existenciaškody.
1.8. Súd prvej inštancie konštatoval, že cieľom čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES je zabezpečenie
pravidla sociálneho práva Únie, z ktorého má mať prospech každý pracovník. Daný článok smernice
má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu uplatniť priamo v konaní pred

vnútroštátnymi súdmi.
1.9. Pre posúdenie, či žalobcovi vznikla škoda vo forme nemajetkovej ujmy bolo podľa názoru súdu
prvej inštancie bolo potrebné zistiť, kedy a či vôbec došlo priamo voči žalobcovi k porušeniu čl. 6 písm.
b) smernice 2003/88/ES. Ak by bol žalobca v službe v príslušnom referenčnom období v priemere menej
ako 48 hodín za 7 dní, nemohlo by u neho dôjsť k zásahu do jeho práv.

1.10. V rámci vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil, že žalobca bol za žalované obdobie v
službe viac ako podľa smernice 2003/88/ES mal byť, a to celkovo o ,,13 dní“ s poukazom na referenčné
obdobie. Žalobca výšku svojho nároku neodvodzoval od hodín, ktoré strávil v práci naviac v rámci
referenčného obdobia. Výšku škody žalobca odvíjal od celkového počtu hodín určenej služobnej
pohotovosti za žalované obdobie, ktoré mali byť prvkom odškodnenia. Uvedené podľa názoru súdu prvej

inštancie nezohľadňovalo hypotézu čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES, pretože nie všetok čas určenej
služobnej pohotovosti predstavoval porušenie smernice 2003/88/ES. Súd prvej inštancie sa zároveň
nestotožnil so spôsobom vyčíslenia výšky nemajetkovej ujmy, pretože medzi namietaným porušením
práv žalobcu a žalobcovým určením odškodnenia nebol vecný súvis.
1.11. Keďže súd prvej inštancie nebol viazaný výpočtom žalobcu, ktorým dospel k požadovanej výške

nemajetkovej ujmy, preto na základe voľnej úvahy súd prvej inštancie ustálil, že žalobcovi vznikol nárok
na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej zásahom do jeho práv v rozsahu 15 dní za žalované obdobie.
Tým, že žalobca trávil v službe o 15 dní viac za žalované obdobie, objektívne to muselo mať vplyv
na jeho súkromný a rodinný život. Ďalej súd prvej inštancie poukázal na právo na uspokojivé pracovné
podmienky, na primeraný odpočinok po práci.

1.12. Žalobca bol za žalované obdobie v práci viac, ako to dovoľuje úniové právo, preto sa žalobca
nemôže plnohodnotne rozvíjať v súkromí, plnením si svojich domácich povinností, starostlivosťou o
svoj majetok, venovať sa záujmovým činnostiam, nadväzovať, uchovávať a prehlbovať svoje osobné
vzťahy, či už v rámci rodiny, ako aj v rámci spoločenského uplatnenia. Postavenie žalobcu v rodine
musí byť kompenzované často inými blízkymi osobami. Jeho deti v dôsledku jeho práce sa v prípade,

ak sa prelínajú ich krúžky, musia vzdať daný deň účasti na nich. Žalobca v dôsledku toho sa nemôže
venovať svojej blízkej rodine v takom rozsahu, ako by chcel, tráviť s nimi spoločný voľný čas, pomáhať
v domácnosti, a teda rozvíjať svoje rodinné vzťahy. Žalobca tiež nemá možnosť primeraného oddychu
(stanoveného maximom pracovného času podľa čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES) po službe, v
dôsledku toho si rozdeliť si svoj čas medzi prácu, rodinu, koníčky. Neprimerané zaťaženie žalobcu byť

v službe nad stanovený rámec objektívne zaťažuje jeho zdravie, neumožňuje mu znížiť riziko stresu z
práce, ktoré ako hasič má značné, pričom nedá žalobcovi priestor, aby ako hasič vstrebal psychické
vypätie zo zásahov, čím je ohrozené jeho duševné zdravie, aby napríklad zabránil vyhoreniu. Nadmerné
fyzické a psychické vypätie pri často náročných zásahoch bez primeraného oddychu môže spôsobiť,že bude dochádzať k pochybeniam pri služobnej činnosti žalobcu, nedostatočnému výkonu, ktorý však
spoločnosť v plnej miere potrebuje.
1.13. Zlou transpozíciou úniového práva dochádza k porušeniu pozitívneho záväzku štátu, aby prijal

opatrenia na ochranu súkromného a rodinného života žalobcu. Žalobca je tiež ukrátený na svojich
právach tým, že štát neprijal z hľadiska jeho pozitívneho záväzku právnu úpravu, ktorá práva žalobcu
má ochraňovať a boli prijaté na pôde Európskej únie. Žalobca tak stratil nádej na pozitívnu zmenu
právnej úpravy v prospech rešpektovania nielen záväzkov štátu voči Európskej únii, ale aj záväzkov
štátu voči nemu samému. Vzhľadom na uvedené dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalobcovi

vznikla nemajetková ujma na týchto právach, ktorá by mala byť odškodnená formou relutárnej náhrady
peňažného plnenia s poukazom na primeranú aplikáciu kritérií podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.
z.. Podľa názoru súdu prvej inštancie samotné konštatovanie porušenia práva nepostačuje (§ 17 ods.
2 zákona č. 514/2003 Z. z.). Nárok na finančné odškodnenie vyplýva aj z rozsudku SDEÚ C-429/09
vo veci Fu?, bez ohľadu na to, či žalobca uvedený postup namietal u svojho zamestnávateľa, resp.
či si daný stav sám zavinil. V zmysle judikatúry má byť odškodnenie fyzických a právnických osôb pri

porušení práva Únie primerané vzniknutej ujme (C-470/03).
1.14. Súd prvej inštancie bol toho názoru, že najbližším inštitútom, s ktorým je možné porovnať
protiprávne konanie v danej veci, je odškodnenie nezákonnej väzby fyzickej osoby, pri odškodnení
ktorej sa vychádza z rozsahu dní trvania nezákonnej väzby. Pri nezákonnej väzbe (obdobne ako v
prejednávanej veci) dochádza k obdobnému zásahu do práva na súkromný a rodinný život, poškodená

osobanemá možnosťnasebarealizáciu,vytváranie,udržiavaniearozvíjaniespoločenskýcharodinných
väzieb. Rozdiel je však v závažnosti zásahu do týchto práv (pri väzbe dochádza k podstatnému
obmedzeniu osobnej slobody s väčším dôsledkom na živote poškodeného), preto súd prvej inštancie
prihliadol na to, že žalobca nemôže byť za stratu svojho voľného času odškodnený v rovnakom rozsahu
ako nezákonne väznená osoba.

1.14.1. V súvislosti s odškodňovaním nemajetkovej ujmy za nezákonnú väzbu poukázal súd prvej
inštancie na rozhodnutia všeobecných súdov Slovenskej republiky, Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len ,,najvyšší súd“), Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“)
ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ,,ESĽP“), z ktorých vyvodil, že súdy v priemere za
jeden deň trvania nezákonnej väzby priznávajú sumu 31,50 Eur. Keďže väzba predstavuje podstatne

závažnejší zásah do práv poškodenej osoby, súd prvej inštancie považoval z hľadiska závažnosti
následkov u žalobcu za primerané odškodnenie za jeden deň, ktorý strávil v práci nad stanovený rámec,
sumu 15,- Eur/deň. Nemajetková ujma za čas, ktorý žalobca strávil v práci nad rámec upravený
smernicou 2003/88/ES, tak predstavovala sumu 225,- Eur (15 Eur x 15 dní).
1.14.2. Sumu nemajetkovej ujmy následne súd prvej inštancie posúdil z hľadiska judikatúry SDEÚ a

dospel k názoru, že žalobcovi nepatrí náhrada nemajetkovej ujmy len za čas, ktorý strávil v práci nad
stanovený rámec v dôsledku porušenia úniového práva, pretože tento nárok nepokrýva celý zásah do
práva žalobcu na súkromie a neodškodňuje aj legitímne očakávania žalobcu, že si štát voči nemu bude
plniť pozitívne záväzky z úniového práva. Súd prvej inštancie bol toho názoru, že štát úmyselne prijatou
právnou úpravou porušil úniové právo, pretože mal vedomosť o judikatúre SDEÚ v otázke aplikácie čl. 6

písm. b) a čl. 2 ods.1 smernice 2003/88/ES, avšak právnu úpravu nezmenil. Súd prvej inštancie mal za
to, že v dôsledku flagrantného správania sa žalovaného došlo u žalobcu k strate nádeje, že sa uvedený
právny stav v právnom poriadku niekedy zmení.
1.15. Na základe uvedeného súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca má nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy, ktorá má za individuálnych okolností prípadu plniť okrem reparačnej funkcie aj

funkciu preventívno-sankčnú. Výška náhrady ujmy musí štát odradiť od ďalšieho porušovania práv
žalobcu tolerovaním protiprávneho stavu. V prípade zlého úmyslu, o ktorom súd prvej inštancie
nadobudol presvedčenie, bolo potrebné navýšiť náhradu ujmy za každý mesiac výkonu služby žalobcu v
24 hodinových zmenách, a to bez ohľadu na to, či bolo v spore preukázané, že žalobca slúžil v práci viac
ako stanovujú normy úniového práva. Ide totiž o odškodnenie za trvanie nezákonnej právnej úpravy

a jej dopad na prežívanie žalobcu v spoločnosti. Žalobca začal slúžiť v 24 hodinových zmenách od
3. mája 2014, preto od tohto momentu mu vznikol nárok požadovať náhradu nemajetkovej ujmy. Z
hľadiska trvania protiprávneho stavu, závažnosti ujmy, ktorá žalobcovi vznikla a existencie zlého úmyslu
žalovaného, považoval súd prvej inštancie za spravodlivé a slušné, aby žalobcovi patrilo za každý
mesiac trvania protiprávneho stavu odškodnenie tejto zložky nemajetkovej ujmy v sume 500,- Eur. Túto

výšku nepovažoval za disproporčnú k ujmám, ktoré sú priznávané v iných prípadoch, napr. za trvanie
nezákonnej väzby (vážnejšieho následku) je primerané priznanie sumy 1.000,- Eur za mesiac jej trvania.
1.16. Pokiaľ ide o žalovaným vznesenú námietku premlčania nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, súd
prvej inštancie primerane aplikoval § 19 zákona č. 514/2003 Z. z., ktorý upravuje plynutie subjektívnej aobjektívnej premlčacej lehoty. Keďže nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za stratu nádeje na zmenu
legislatívysúd prvejinštancievymedzilzakaždýmesiacjejtrvania,považovalzapotrebnéprihliadnuťna
premlčanie tohto nároku za každý mesiac samostatne. Konštatoval, že súdu prvej inštancie bola žaloba

žalobcu doručená dňa 8. augusta 2023. Žalobca sa o škode dozvedel minimálne v okamihu podania
žaloby na súd prvej inštancie nevynímajúc skutočnosť, že v obdobných veciach už súdy ohľadne jeho
kolegov rozhodovali minimálne od roku 2018. Keďže sa nárok na náhradu ujmy za stratu nádeje za
každý mesiac premlčuje samostatne, počnúc od 3. júna 2014 (žalobca začal vykonávať služby od 3.
mája 2014), nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v tejto časti bol premlčaný za nároky do 3.

augusta 2020.
1.16.1. Podľa názoru súdu prvej inštancie nie je premlčaný nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za
čas, ktorý žalobca strávil v službe nad rámec stanovený smernicou 2003/88/ES. Žalobca s ohľadom
na plynutie referenčného obdobia bol spôsobilý dozvedieť sa o ujme podľa § 19 ods. 1 zákona č.
514/2003 Z. z. až po uplynutí príslušného referenčného obdobia, t. j. keď mu bola zamestnávateľom
vystavená posledná výplatná páska za 6. (posledný) mesiac. Až vtedy bol žalobca spôsobilý zistiť, či

v referenčnom období došlo k prekročeniu konkrétneho rámca. Preto námietku premlčania súd prvej
inštancie vyhodnotil ako nedôvodnú.
1.17. Vzhľadom na uvedené žalobcovi patrí nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za stratu nádeje na
zmenu legislatívy za mesiace od 3. augusta 2020 až do 3. decembra 2023 (pretože v čase vyhlásenia
rozsudku súdu prvej inštancie ešte mesiac december neuplynul), a to vo výške 19.500,- Eur (39

mesiacov x 500,- Eur). Žalobcovi patrí nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v 1. časti a v 2. časti v sume
19.725,-Eur.Keďže súdje vsporovomkonaníviazanýžalobnýmnávrhom(§216ods.1CSP)ažalobca
si uplatnil menej, ako bol súdom prvej inštancie zistený jeho nárok, súd prvej inštancie priznal žalobcovi
len sumu 5.371,85 Eur.
1.18. Súd prvej inštancie zároveň nevzhliadol dôvod na to, aby opakovane reagoval na procesnú obranu

žalovaného, na ktorú dali odpovede už iné súdy v právoplatných veciach, preto odkázal na rozhodnutia
Krajského súdu v Banskej Bystrici (sp. zn. 17Co/59/2022, 14Co/34/2022, 17Co/16/2022, 17Co/47/2022,
16Co/26/2022, 11Co/48/2022, 14Co/2/2023) a Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3Co/139/2021).
1.19. V závere konštatoval, že sa odchýlil od doterajšej súdnej praxe v obdobných veciach v otázke
6 mesačného referenčného obdobia, aplikácie zákona č. 514/2003 Z. z., rozsahu a spôsobu náhrady

nemajetkovej ujmy. Uviedol, z akého dôvodu nebolo možné vychádzať z priemeru hodín určených
žalobcom a na to nadväzujúcim výpočtom výšky ujmy formou nariadenej služobnej pohotovosti, čím
sledoval vyvolanie diskusie s vyššími súdmi.
1.20. Súd prvej inštancie nepredĺžil paričnú lehotu na plnenie, hoci s tým žalobca súhlasil. Mal za to, že
štát mal dostatok času mimosúdne odškodniť žalobcu.

1.21. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa pomeru úspechu vo veci
(§ 255 ods. 1 CSP) a uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100 %.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný včas odvolanie.

2.1. Odvolanie odôvodnil odvolacími dôvodmi podľa § 365 ods.1 písm. d), f), h) CSP.
2.2. V súvislosti s namietanou jeho pasívnou vecnou legitimáciou poukázal na nevyhnutnosť
rozlišovania medzi Slovenskou republikou a Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, ktoré sú dva
samostatné subjekty a ich postavenie v súdnom konaní ani v pracovnoprávnych vzťahoch nemožno
zamieňať.

2.2.1. Mal za to, že súd prvej inštancie nevzal do úvahy potrebu rozlišovania medzi „prebratím
smernice“ a „aplikáciou smernice.“ Prebratie smernice je premietnuté do textu právneho predpisu,
ktorý musí byť s obsahom a znením smernice v súlade. Ak sa žalobca domnieval, že Slovenská
republika v pôsobnosti Ministerstva vnútra Slovenskej republiky nesprávne prebrala smernicu 2003/88/
ES do zákona č. 315/2001 Z. z., musel preukázať, v čom dané pochybenie spočíva. Na konštatovanie

nesprávneho prebratia smernice 2003/88/ES bolo nevyhnutné vykonať porovnanie znenia zákona č.
315/2001 Z. z. pred a po účinnosti smernice 2003/88/ES.
2.2.2. K porušeniu smernice môže dôjsť až aplikáciou jej jednotlivých ustanovení, ak si adresát účinkov
smernice (napr. zamestnávateľ) vyložil ustanovenia v rozpore s jej obsahom. Prípadný nárok na náhradu
škody by tak mohla založiť len nesprávna aplikácia smernice.

2.2.3. Dodal, že Slovenská republika (žalovaný) pri preberaní smernice 2003/88/ES neporušila de facto
žiadnepredpisy,pretopriabsenciiprotiprávnehokonanianemohlavzniknúťžiadnaškoda,atýmani jeho
zodpovednosť za nároky, ktoré si žalobca v tomto konaní uplatnil. Navyše ide o nároky, ktoré vyplývajúz pracovnoprávneho vzťahu, pričom žalobca za nárok na náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy
skryl svoj mzdový nárok.
2.2.4. Podotkol, že žalobca namietal nesprávne prebratie smernice 2003/88/ES, nie jej aplikáciu v

individuálnom prípade. On nie je zamestnávateľom žalobcu a nie je ani orgánom, ktorá by sa na aplikácii
smernice 2003/88/ES podieľala.
2.2.5. Podľa jeho názoru sa miera zodpovednosti za prípadný vznik škody musí medzi dvomi
samostatnými subjektmi (Slovenskou republikou a Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, resp.
Hasičským a záchranným zborom) rozlišovať.

2.3. Mal za to, že sa smernica 2003/88/ES na služobný pomer príslušníkov HaZZ nevťahuje vzhľadom
na charakter vykonávaných činností a s tým spojený rozvrh služobného času.
2.3.1. Rozsah pôsobnosti smernice 2003/88/ES je pozitívne vymedzený v čl. 2 ods.1 smernice Smernica
Rady 89/391/EHS z 12. júna 1989 o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany
zdraviapracovníkovpripráci(ďalejlen,,smernica89/391/EHS“)anegatívnevymedzenývjejčl.2ods.2.
Smernica 2003/88/ES sa nevzťahuje na odvetvia činností, ktoré zahŕňajú určité osobitné činnosti služieb

civilnej ochrany. Úlohy, ktoré plnia príslušníci HaZZ, možno subsumovať pod pojem „osobitné činnosti
služieb civilnej ochrany“ v zmysle čl. 2 ods.2 smernice 89/391/EHS.
2.3.2. Rozhodnutie SDEÚ ,,V“-429/09 vo veci Fu? nepovažoval za relevantné, nakoľko sa týka
mestského hasiča, výkon činnosti ktorého je odlišný od režimu, v akom fungujú príslušníci HaZZ v
Slovenskej republike.

2.4. Čl. 17 ods.1 smernice 2003/88/ES, ktorý umožňuje členským štátom, aby sa odchýlili od
uplatňovania čl. 6 za predpokladu, že dodržujú všeobecnú zásadu ochrany bezpečnosti a zdravia
pracovníkov. Jedným z dôvodov neuplatnenia daného článku je situácia, že sa jedná o protipožiarne
služby a služby civilnej ochrany.
2.4.1. Poukázal na z judikatúry SDEÚ vyplývajúcu povinnosť kumulatívneho splnenia všeobecných

podmienok nevyhnutných na úspešné uplatnenie si nároku na náhradu škody za porušenie práva Únie.
2.4.2. Mal za to, že žalobca vznik nároku na náhradu škody žiadnym spôsobom neosvedčil. Jemu nebolo
zrejmé, ako mohla žalobcovi vzniknúť uplatnená škoda. Žalobca nejasným spôsobom stanovil škodu,
ktorá mu mala vzniknúť tým, že vykonával nariadenú služobnú pohotovosť, za ktorú bol žalobca v zmysle
platnej legislatívy odmeňovaný.

2.4.3. Zdôraznil, že v čase služobnej pohotovosti nie je od žalobcu vyžadovaná aktívna činnosť, a teda
môže odpočívať, alebo venovať sa inej činnosti. Skutočnosť, že služobná pohotovosť žalobcu, za ktorú
je odmeňovaný, je pracovným časom a má sa zarátavať do pracovného fondu, ešte samo osebe nie je
dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody.
2.5. Žalobca vo svojom písomnom vyjadrení z 10. novembra 2023 zdôraznil, že nežaluje nemajetkovú

ujmu vyčíslenú za presný počet hodín odpracovaných nad 48 hodín týždenne. 2.5.1. Podľa jeho názoru
pre účely tohto konania je právne irelevantné, koľko hodín služobnej pohotovosti žalobca odpracoval
(relevantné je iba to, či a v akej miere bol prekročený maximálny 48 hodinový pracovný čas), a preto
nemôže žalobca pri výpočte žalovanej sumy vychádzať z počtu hodín služobnej pohotovosti.
2.5.2. Zároveň mu nie je zrejmé, prečo si žalobca svoju údajnú nemajetkovú ujmu „ohodnotil“ sumou

2,57 Eur za každú hodinu, počas ktorej malo dochádzať k porušovaniu jeho práv. Konštatoval, že zásah
do osobnostných práv a rozsah nemajetkovej ujmy je u každého jednotlivca individuálny, posudzuje sa v
každom prípade osobitne, a to aj s ohľadom na preukázateľný zásah do súkromného života. Za žiadnych
okolností teda nemožno nemajetkovú ujmu vypočítať „tabuľkovo“ na základe akéhosi univerzálneho
vzorca, ktorý vo svojom výsledku zodpovedá mzdový nárokom.

2.6. Mal za to, že žalobca ,,vydávaním“ svojho nároku za nemajetkovú ujmu údajne vzniknutú porušením
smernice maskuje svoje mzdové nároky, preto nie je on pasívne vecne legitimovaný, keďže mzdových
nárokov je možné sa domáhať len od žalobcovho služobného úradu, a teda Ministerstva vnútra
Slovenskej republiky.
2.7. Namietol, že súd prvej inštancie v rámci dokazovania bral do úvahy žalobcom predložené výplatné

pásky, avšak nevzal do úvahy žalobcom predložený výpočet priemerne odpracovaného času za ním
stanovené referenčné obdobia. Súd prvej inštancie teda nepovažoval žalobcom predložené výpočty
za relevantné a namiesto toho si sám vypočítal priemerne odpracovaný čas žalobcu podľa vlastnej
metodiky, čím súd prvej inštancie porušil viaceré zásady, na ktorých je civilný sporový proces budovaný,
a to zásadu rovnosti strán sporu, keď aj pozitívny zásah do práv jednej strany sporu je porušením tejto

zásady. Ďalšou porušenou zásadou bola prejednacia zásada (zásada formálnej pravdy), keď súd skúma
len podklady predložené stranami sporu a sám si ďalšie podklady z vlastnej iniciatívy nezabezpečuje
a nevytvára.2.8. Pokiaľ ide o určenie prípadnej výšky nemajetkovej ujmy podľa § 11 až § 13 OZ, žalobcom uplatnená
suma je neprimeraná, a to aj s porovnaním výšky náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov.
2.8.1. V tejto súvislosti poukázal na judikatúru ESĽP (Público-Comunicacáo Social, S. A. v. Portugalsko,

Iltalehti a Karhuvaara v. Fínsko) a najvyššieho súdu (sp, zn. 4Cdo/171/2005, 4Cdo/19/2020).
2.9. Namietal súdom prvej inštancie vypočítanú výšku priznanej nemajetkovej ujmy v peniazoch,
kde súd prvej inštancie nad rámec žaloby vykonal výpočet. Považoval za neprijateľné prirovnávať
náhradu nemajetkovej ujmy za porušenie smernice Európskej únie členským štátom nesprávnou
transpozíciou smernice k náhrade nemajetkovej ujmy za nezákonnú väzbu a aplikovanie hoci len

niektorých ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z., pričom žalobca v konaní netvrdil, že svoju ujmu vidí
aj v „strate nádeje na zmenu legislatívy “, preto súd prvej inštancie rozhodol o náhrade nemajetkovej
ujmy nad rámec podanej žaloby.
2.9.1. Náhrada škody (ujmy) sleduje výlučne reparačnú funkciu, a tak úvahy o akejkoľvek aplikácii
preventívno-sankčnej povahy náhrady škody sú v tomto prípade vylúčené
2.10. Podľa jeho názoru žalobca nepreukázal zásah do súkromného, rodinného života, do

medziľudských vzťahoch či nepriaznivosť zdravotného stavu žalobcu v príčinnej súvislosti s výkonom
povolania v takej miere, ktorá by odôvodňovala výšku priznanej sumy súdom prvej inštancie.
Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (t. j. materiálnej satisfakcie) je vždy v
závislosti na individuálnych okolnostiach daného prípadu existencie závažnej ujmy, ktorú treba riadne a
konkrétne preukázať. Tabuľky priložené k žalobe nemožno považovať za dôkaz, ktorý by preukazoval

výšku ujmy, ktorú žalobca požaduje.
2.11. Keďže nárok žalobcu bol uplatnený nesprávne a súd prvej inštancie aj trovy konania nesprávne
právne posúdil, odvolaním napadol aj výrok o trovách konania (II. výrok).
2.12. Vzhľadom na uvedené navrhol, aby Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len ,,odvolací súd“
alebo ,,krajský súd“) rozsudok súdu prvej zmenil, žalobu zamietol a priznal mu nárok na náhradu trov

konania v rozsahu 100%.

3. Žalobca sa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že rozsudok súdu prvej inštancie považuje
za zákonný a vecne správny, pričom odvolanie žalovaného považoval v celom rozsahu nedôvodné a
neopodstatnené.

3.1. Vo vzťahu k námietke žalovaného, že súd prvej inštancie nemal právomoc posudzovať súlad
slovenských zákonov alebo iných všeobecne záväzných právnych predpisov so smernicou Európskej
únie, zdôraznil, že SDEÚ vo svojej konštantnej judikatúre výslovne vyžaduje od vnútroštátnych súdov,
aby správnosť prebratia smerníc kontrolovali. Vnútroštátny súd pri rozhodovaní o nároku jednotlivca
na náhradu škody vzniknutej porušením úniového práva má a musí mať právomoc posudzovať, či

vnútroštátna právna norma je v súlade s predpismi úniového práva, a teda posudzovať aj to, či konkrétna
smernica bola do vnútroštátnej právnej úpravy transponovaná správne (viď rozhodnutia SDEÚ C-106/89
z 13. novembra 1990, C-456/98 z 13. júla 2000, C-429/09 z 25. novembra 2010, C-243/09 zo 14. októbra
2010).
3.1.1. Na území Slovenskej republiky neexistuje iný orgán než všeobecný súd, ktorý by bol vzhľadom

na predmet podanej žaloby a jeho skutkový a právny základ oprávnený a súčasne povinný prejednať
a rozhodnúť daný spor.
3.2. Podľa jeho názoru sa súd prvej inštancie vyčerpávajúco vysporiadal i s námietkou pasívnej vecnej
legitimáciežalovaného,ktorývodvolaníneuviedolžiadnenovéskutkovoaprávnerelevantnéargumenty.
Pasívna vecná legitimácia žalovaného vyplýva z dlhoročnej konštantnej judikatúry SDEÚ.

3.3. Za právne nepochybné považoval to, že smernica 2003/88/ES sa v celom rozsahu a bez
obmedzenia vzťahuje na činnosť hasičov – príslušníkov HaZZ (teda i na neho), preto odvolaciu
námietku žalovaného ohľadom rozsahu pôsobnosti smernice 2003/88/ES považoval za nedôvodnú.
Právne posúdenie veci súdom prvej inštancie vyhodnotil ako správne a zákonné.
3.4. Na odvolaciu námietku, že v čase služobnej pohotovosti nie je od hasičov vyžadovaná aktívna

činnosť, a teda môžu odpočívať alebo sa venovať inej činnosti, uviedol, že ako hasič vykonáva určenú
služobnú pohotovosť (ktorá mu nie je započítavaná do fondu odpracovaného času a žalovaný ju
za pracovný čas nepovažuje) výlučne na pracovisku, ktoré nemôže opustiť, musí byť v pracovnej
pohotovosti v služobnej rovnošate pripravený v prípade potreby do jednej minúty opustiť stanicu a
vykonať služobný zákrok.

3.4.1.VzhľadomnajudikatúruSDEÚpovažovalzanepochybné,žeurčenúslužobnúpohotovosťhasičov
(atovrátanejej„neaktívnejčasti“)jenevyhnutnépovažovaťzapracovnýčastak,akotostanovuječlánok
2 ods. 1 smernice 2003/88/ES, pričom bez právneho významu je tá skutočnosť, že nie počas celej dĺžkytrvania určenej služobnej pohotovosti (ktorá je mu určená počas každej 24 hodinovej zmeny a aktuálne
prebieha v čase 22:00 – 06:00 hod.) vykonáva „aktívnu činnosť.“
3.5. Uviedol, že suma 2,75 Eur nikdy nebola základom pre výpočet ním žalovanej sumy, ale je

len výsledkom porovnania žalovanej sumy s počtom hodín ním odpracovanej určenej služobnej
pohotovosti, ktoré mu neboli započítané do pracovného času. Vzájomným porovnaním týchto súm
– t. j. vydelením žalovanej sumy (5.371,85 Eur) s celkovým počtom odpracovaných hodín určenej
služobnej pohotovosti(1.949,97 hodín) a následným porovnaním výslednej sumy 2,75 Eur so zákonnými
minimálnymi mzdovými nárokmi (priemerom minimálnych hodinových miezd za žalované obdobie pre

prvý (teda najľahší) stupeň náročnosti práce, ktorá suma predstavovala 3,66 Eur za hodinu je zrejmé,
že napadnutým rozsudkom priznaná suma náhrady škody v žiadnom prípade nemôže byť „neprimerane
vysoká“ tak, ako to namietal žalovaný.
3.6. V kontexte správnej transpozície smernice a jej reálneho dodržiavania zdôraznil, že transpozícia
smernice je súladná s právom Únie len vtedy, ak sa ňou reálne dosahuje výsledok smernicou sledovaný.
Vo vzťahu k smernici 2003/88/ES uviedol, že táto bola do právnej úpravy zákona č. 315/2001 Z. z.

transponovaná len formálne, pretože ciele ňou sledované nie sú a ani neboli dosiahnuté. Vnútroštátna
právna úprava zákona č. 315/2001 Z. z. ustanovenia smernice 2003/88/ES nerešpektuje.
3.7. V súvislosti so spochybňovaním vzniku ujmy v dôsledku porušovania smernice 2003/88/ES
opätovne poukázal na rozsudok SDEÚ C-243/09 zo 14. októbra 2010 vo veci Günter Fuß, podľa ktorého
už len samotná strata času odpočinku je sama o sebe bez ďalšieho dôvodom na priznanie nároku

na náhradu škody porušením článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES, a to bez toho, aby k tomuto
následku musel pristúpiť aj akýkoľvek ďalší prípadný následok na jeho osobnostných právach z hľadiska
vnútroštátneho práva (v tomto prípade následky demonštratívne uvedené v § 13 ods. 2 OZ). Zároveň
už len samotná strata času odpočinku znamená zásah a ujmu do základného práva na ochranu života
a zdravia opätovne bez potreby preukazovania akéhokoľvek iného (ďalšieho) následku v tomto smere.

3.7.1. V dôsledku dlhodobého a fakticky takmer sústavného prekračovania maximálneho týždenného
pracovného času stratil a stále stráca veľké množstvo času, ktorý by som mohol venovať aktivitám
nesúvisiacim s jeho pracovným zaradením. Sústavným prekračovaním maximálneho pracovného času
stratil čas, ktorý reálne mal byť jeho voľným časom, a ktorý by inak mohol venovať svojej rodine.
3.7.2. Svoj nárok (čo do rozhodujúcich skutkových tvrdení o rozsahu odpracovaného času a služobnej

pohotovosti, o následkoch na jeho osobnom živote) preukázal, a to s poukazom i na jeho výsluch.
3.8. Mal za to, že náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch plniť okrem satisfakčnej funkcie aj funkciu
preventívno-sankčnú, čo sa má prejaviť aj v samotnej výške relutárnej náhrady.
3.9. Pokiaľ ide o výšku nároku, táto musí byť primeraná. Súdom prvej inštancie priznaná náhrada škody
vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch bola podľa jeho názoru primeraná, zohľadňujúca následky

na jeho osobnom živote, závažnosť, intenzitu a dĺžku trvania zásahu do jeho základných práv.
3.10. Za zákonný a vecne správny považoval aj výrok rozsudku súdu prvej inštancie o trovách konania
(II. výrok).
3.11. Vzhľadom na uvedené navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny
potvrdil a priznal mu voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

4. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu uviedol, že ním v konaní prezentovaná argumentácia
nebola zo strany súdu prvej inštancie aplikovaná správne.
4.1. Zotrval na podanom odvolaní a svojich predchádzajúcich podaniach a vyjadreniach.

5. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací (podľa § 34 CSP), vec preskúmal v medziach
daných§379a380CSP, beznariadeniapojednávaniapodľa§385ods.1,2CSP acontrarioarozsudok
súdu prvej inštancie zrušil podľa § 389 ods. 1 písm. a), b) CSP a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP).

6. Podľa § 389 ods.1 písm. a),b) CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak
neboli splnené procesné podmienky; súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom.

7. Preskúmaním rozsudku súdu prvej inštancie a obsahu súdneho spisu odvolací súd zistil, že žalobca
sa podanou žalobou domáhal náhrady škody spôsobenej porušením práva Európskej únie, konkrétne
smernice 2003/88/ES a jej čl. 2 ods.1 a čl. 6 písm. b). Tvrdil a preukazoval, že žalovaný v dôsledku
nesprávnej transpozície smernice 2003/88/ES nerešpektoval smernicou garantovaný maximálny 48hodinový týždenný pracovný čas. Argumentoval, že nesprávnym transponovaním smernice 2003/88/ES
do zákona č. 315/2001 Z. z. sa do služobného času hasiča nezapočítava služobná pohotovosť (určená
ani nariadená). Nerešpektovaním smernice 2003/88/ES malo dôjsť k zásahu do osobnostných práv

žalobcu, preto svoj nárok analogicky uplatnil v zmysle ustanovení § 11 až § 13 Občianskeho zákonníka.

8. V konaní nebolo sporné, že žalobca bol v žalovanom období od júla 2020 do mája 2023 vrátane
príslušníkom Hasičského a záchranného zboru. Štátnu službu vykonával v služobnom pomere na
Okresnom riaditeľstve HaZZ, na Hasičskej stanici v Lučenci. Podanou žalobou sa žalobca domáhal

zaplatenia sumy 5.371,85 Eur. Žalobca výšku nemajetkovej ujmy určil ako súčin odpracovaných hodín
určenej služobnej pohotovosti v daný kalendárny mesiac a 35%, resp. 20% z príslušnej časti služobného
platu za každú odpracovanú hodinu služobnej pohotovosti v závislosti od toho, či hodiny služobnej
pohotovosti boli odpracované počas bežného služobného dňa alebo v deň pracovného pokoja.

9. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k názoru, že súd prvej inštancie sa správne vysporiadal s

námietkou žalovaného o nedostatku právomoci súdu prvej inštancie a pozornosť venoval aj pasívnej
vecnej legitimácii žalovaného. Pokiaľ konštatoval, že žalobcovi vznikol nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy spôsobenej zásahom do jeho práv, aj toto hodnotenie bolo správne. Nesprávny však bol postup
súdu prvej inštancie, ktorý žalobcom uplatnený nárok subsumoval pod ustanovenia zákona č. 514/2003
Z. z., ako aj postup, na základe ktorého sa súd prvej inštancie zaoberal iným plnením, za dlhšie časové

obdobie než aké bolo v žalobe uplatnené, čím porušil zásadu ne ultra petitum, ako aj právo žalovaného
na spravodlivý proces.

10.Jednouználežitostížalobyjepovinnosťžalobcupravdivoaúplneopísaťrozhodujúceskutočnosti,na
základe ktorých si v konaní uplatňuje svoje právo a ktoré mu zakladajú tvrdený nárok voči žalovanému.

Súd je predmetom sporu (skutkovým základom uplatneného nároku uvedeným v žalobe) viazaný. „V
súlade s autonómiou súkromnoprávnych vzťahov súdy neposkytujú ochranu právnemu vzťahu, právu
ani nároku na plnenie, o ochranu ktorého žalobca nežiadal.“ (pozri Civilný sporový poriadok, Komentár,
doc. JUDr. Marek Števček, PhD. a kolektív, str. 800).

11. Súd tak nie je v sporovom konaní oprávnený zaoberať sa s iným právnym vzťahom, iným právom
ani iným plnením čo do druhu a výšky, než aké boli vymedzené v žalobe a nemôže ani priznať iné
plnenie ako to, ktoré bolo v petite žiadané. Súd teda nemôže žalobcovi prisúdiť niečo iné, než žiadal.
Musí rešpektovať predmet konania vymedzený žalobným návrhom. Vyplýva to jednak z dispozičného
princípu sporového procesu ako aj z viazanosti súdu žalobným návrhom v zmysle ustanovenia § 216

CSP (zásada ne ultra petitum).

12. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na zásadu iura novit curia. Konštatoval,
že„stranysporusúpovinnévymedziťlenskutkovéokolnostiprípadu,otázkaprávnehoposúdenianároku
na náhradu nemajetkovej ujmy je vecou súdu“. S uvedeným sa odvolací súd stotožňuje. Zásada „súd

pozná právo“ znamená, že súd nevykonáva dokazovanie v otázkach právnych, ale iba v otázkach
skutkových. Súd musí pri rozhodovaní posúdiť vec sám. Strany sporu nie sú povinné uplatnený nárok
právne kvalifikovať.

13. Odvolací súd však konštatuje, že v posudzovanej veci nešlo o otázku iura novit curia, ale o otázku

skutkovú. Žalobca v žalobe uplatnený nárok skutkovo vymedzil tak, že si uplatňuje nárok, ktorý mu
vznikol v dôsledku dlhodobého zásahu do jeho osobnostných práv, pričom sa domáhal náhrady škody
vo forme nemajetkovej ujmy, ktorú vyčíslil podľa počtu hodín nariadenej služobnej pohotovosti, ktoré
reálne odslúžil a ktoré hodiny mu neboli v rozpore s čl. 2 ods. 1 a čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES
započítané do fondu pracovného času za časové obdobie od 3. augusta 2020 do 3. decembra 2023.

Žalobca sa nedomáhal nároku z dôvodu straty nádeje na zmenu legislatívy a rovnako sa nedomáhal
nemajetkovej ujmy za počet hodín odpracovaných nad smernicou 2003/88/ES stanovený limit 48 hodín
týždenne v rámci jednotlivých referenčných období.

14. Súd prvej inštancie, ktorý vlastným výpočtom určoval výšku náhrady nemajetkovej ujmy, za obdobie

od 3. augusta 2020 až do 3. decembra 2023, odôvodňujúc uvedené stratou nádeje na zmenu legislatívy,
svojímpostupomnahradilprocesnúaktivitužalobcuaporušiltýmzásaduneultrapetitumpredpokladanú
ustanovením § 216 CSP. Na uvedenom závere nič nemení ani skutočnosť, že súd prvej inštancie
v konečnom dôsledku priznal žalobcovi len ním uplatnené plnenie vo výške 5.371,85 Eur, keďže vodôvodnení napadnutého rozsudku (odsek 26.) konštatoval, že ... (,,) Žalobcovi preto patrí nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy za stratu nádeje na zmenu legislatívy za mesiace od 03. augusta 2020 až
do 03.12.2023, pretože v čase vyhlásenia rozsudku ešte mesiac december neuplynul. V celkovej sume

39 mesiacov x 500 Eur = 19.500,- Eur...(“)

15. Keďže v sporovom konaní je základnou povinnosťou žalobcu uviesť rozhodujúce skutkové tvrdenia
a predložiť dôkazy za účelom ich preukázania a žalobca svoj nárok v žalobe odôvodnil porušovaním
práva na ochranu súkromia a rodinného života, práva na ochranu zdravia a práva na spravodlivé a

uspokojujúce pracovné podmienky, nebol daný dôvod, aby súd prvej inštancie vytváral nový/iný právny
nárok a skutkovo ho inak odôvodňoval (výpočet, koľko hodín v každom referenčnom období žalobca
odpracoval nad smernicou stanovený limit; strata nádeje na zmenu legislatívy).

16. Zároveň platí, že súd má poznať svoju vlastnú judikatúru, t. j. rozhodnutia iných sudcov (resp.
senátu) toho istého súdu. Rozhodovacia prax Okresného súdu Lučenec (ako aj iných okresných súdov

v obvode pôsobnosti konajúceho krajského súdu) je jednotná v názore, že v obdobných veciach si
žalobcovia správne uplatňujú nárok na náhradu nemajetkovej ujmy s poukazom na ustanovenia § 11 až
§ 13 Občianskeho zákonníka, ktoré závery boli niekoľkokrát potvrdené odvolacím súdom. Predmetné
ustanovenia sú totiž obsahom aj účelom najbližšie náhrade škody spôsobenej jednotlivcovi porušením
práva Únie. Inštitútom najbližším posudzovanej veci tak nie je odškodnenie za nezákonnú väzbu, preto

konštatovanie súdu prvej inštancie v tomto smere nebolo správne.

17. Ako už odvolací súd uviedol, stotožniť sa nemohol ani s aplikáciou ustanovení zákona č. 514/2003
Z. z. na posudzovanú vec. Súd prvej inštancie síce správne konštatoval, že pokiaľ ide o otázku
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, túto vo všeobecnosti upravuje zákon

č. 514/2003 Z. z., ktorý v ustanovení § 4 písm. e) ako za škodu zodpovedný orgán verejnej moci
špecifikuje ministerstvo alebo iný ústredný orgán štátnej správy, ak v dôsledku nesprávneho prebratia
smernice Únie alebo ak v dôsledku nedodržania lehoty určenej na jej prebratie vznikla škoda pri výkone
verejnej moci v oblasti štátnej správy, ktorá patrí do pôsobnosti tohto ministerstva alebo tohto ústredného
orgánu štátnej správy. Predmetné ustanovenie však nie je možné aplikovať izolovane bez súčasnej

aplikácie ustanovenia § 3 v spojení s § 9 zákona č. 514/2003 Z. z..

18. Posudzovaná vec sa týka ujmy vzniknutej žalobcovi porušením práva Únie z dôvodu absentujúcej,
resp. nesprávnej transpozície smernice 2003/88/ES do zákona o Hasičskom a záchrannom zbore.
Absentujúca alebo nesprávna transpozícia smernice Únie do noriem vnútroštátneho práva je však

výsledkom zákonodarného a legislatívneho procesu, ktorý je v zmysle ustanovenia § 3 ods.1 písm. d) v
spojení s § 9 ods. 2 z pôsobnosti zákona č. 514/2003 Z. z. vylúčený, keďže za nesprávny úradný postup
nie je považovaný postup alebo výsledok postupu Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone jej
pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a d) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“) a postup alebo
výsledok postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl.119 písm. b) ústavy.

19. Na základe tejto skutočnosti nie je možné prisvedčiť súdu prvej inštancii, že príslušné ustanovenia
zákona č. 514/2003 Z. z. je možné na predmetný právny vzťah aplikovať a za primeranej aplikácie
ustanovenia § 17 zákona č. 514/2003 Z. z. priznať žalobcovi uplatnený nárok.

20. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie svojím postupom (aplikáciou ustanovení zákona
č. 514/2003 Z. z., odôvodňujúc priznanie uplatneného nároku stratou nádeje na zmenu legislatívy), a to
za súdom prvej inštancie určené obdobie prekročil rámec vymedzeného petitu tým, že žalobcovi priznal
plnenie z iného skutkového než v žalobe vymedzeného základu, tým porušil zásadu ne ultra petitum,
čím došlo porušeniu práva žalovaného na spravodlivý proces.

21. Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie postupom podľa § 389 ods.1
písm. a), b) CSP zrušil a v zmysle § 391 ods. 1 CSP mu vec vrátil na ďalšie konanie, v ktorom súd
prvej inštancie, vychádzajúc z obsahu žaloby a skutkových tvrdení strán sporu vec opätovne prejedná
a posúdi dôvodnosť uplatneného nároku.

22. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je súd
prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 CSP).23. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie i o náhrade trov celého, teda i odvolacieho konania
(§ 396 ods. 3 CSP).

24. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej

veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).

Ak má dovolanie vady podľa § 429 a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád
neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.

Podľa ustanovenia § 447 CSP dovolací súd odmietne dovolanie, ak a) bolo podané oneskorene, b) bolo

podané neoprávnenou osobou, c) smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné,
d) nemá náležitosti podľa § 428, e) neboli splnené podmienky podľa § 429 alebo f) nie je odôvodnené
prípustnými dovolacími dôvodmi alebo ak dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným
v § 431 až 435.

Odvolací súd poučuje strany v zmysle ustanovenia § 160 CSP o možnosti obrátiť sa na Centrum právnej
pomoci so žiadosťou a o možnosti požiadať Centrum právnej pomoci o predbežné poskytnutie právnej
pomoci v zmysle § 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z. o poskytnutí právnej pomoci osobám v materiálnej
núdzi a o zmene a doplnení ďalších zákonov.