Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 28. september 2023

Súd: Mestský súd Košice
Spisová značka: 34C/26/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7122205129
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 09. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lýdia Oros Nemešová
ECLI: ECLI:SK:MSKE:2023:7122205129.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Mestský súd Košice sudkyňou JUDr. Lýdiou Oros Nemešovou v právnom spore žalobcu: Mesto Košice,
so sídlom Trieda SNP 48/A, Košice, IČO: 00 691 135, proti žalovanej: A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom C.
D. E. XXX/XX, F. G. H., zastúpená JUDr. JCLic. I. C., G., J., so sídlom Južná trieda 28, Košice, IČO: 52
858 774, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, takto

r o z h o d o l :

I. Žalobu z a m i e t a.

II.Žalovanej priznáva vočižalobcovinároknanáhradutrovkonaniavrozsahu100%,ovýškektorých
bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

1.1 Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 3.6.2022 domáhal určenia, že je podielovým
spoluvlastníkom pozemku registra E-KN parc. č. 211 – orná pôda o výmere 12 624 m2, v katastrálnom
území K., obec K. – K., L. K. M., vo výške spoluvlastníckeho podielu 18/1536 zapísaného na Liste
vlastníctva č. XXXX v časti B pod por. č. 4 a že je podielovým spoluvlastníkom pozemku registra E-
KN parc. č. 332 – trvalý trávny porast o výmere 2492 m2, v katastrálnom území K., obec K. – K., L.

K. M., vo výške spoluvlastníckeho podielu 18/1536 zapísaného na Liste vlastníctva č. XXXX
v časti B pod por. č. 3.
1.2 Zároveň žalobca žiadal súd, aby mu priznal voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v plnom
rozsahu.

2.1 Žalobu žalobca odôvodnil tými skutkovými tvrdeniami, že žalovaná je v súčasnosti zapísaná ako

podielová spoluvlastníčka pozemku registra E-KN parc. č. 211 – orná pôda o výmere 12 624 m2,
vkatastrálnomúzemíK.,obecK.–K.,L. K.M.,vovýškespoluvlastníckehopodielu18/1536zapísaného
na Liste vlastníctva č. XXXX v časti B pod por. č. 4 a ako podielová spoluvlastníčka pozemku
registra E-KN parc. č. 332 – trvalý trávny porast o výmere 2492 m2, v katastrálnom území K., obec K.
– K., L. K. M., vo výške spoluvlastníckeho podielu 18/1536 zapísaného na Liste vlastníctva č. XXXX v
časti B pod por. č. 3. Žalobca ďalej uviedol, že vlastnícke právo k žalovaným pozemkom v žalovaných
podieloch žalovaná nadobudla titulom osvedčenia o dedičstve č. 24D/308/2015, pravdepodobne

ako dedič po niektorom z predošlých spoluvlastníkov evidovaných na pozemkovoknižnej vložke č. X.
V tejto súvislosti však žalobca poukázal na skutočnosť, že na základe jemu dostupných listín nedokáže
preukázať dedičskú postupnosť medzi žalovanou a konkrétnym podielovým spoluvlastníkom zapísaným
v pozemkovoknižnej vložke č. X, nakoľko nedisponuje príslušnými osvedčeniami o dedičstve, a z
dôvodu ochrany osobných údajov ich nevie zabezpečiť vlastnými prostriedkami. Žalobca v žalobe ďalej
argumentoval tým, že vyvlastňovacím rozhodnutím Obvodného národného výboru, odborom výstavby,

ÚPAaD č. Výst. 9860/2617/84-Go zo dňa 4.1.1985 s vyznačením dátumu právoplatnosti dňa 10.4.1985
boli žalované pozemky vyvlastnené pôvodným vlastníkom evidovaným na pozemkovoknižnej vložke č.
X (str. 7, 20 a 21 vyvlastňovacieho rozhodnutia), pričom súčet všetkých vyvlastnených spoluvlastníckychpodielovnadanýchpozemkochpredstavuje1440/1920.Kúpnouzmluvouzodňa19.7.1984uzatvorenou
medzi N. O., nar. XX.X.XXXX ako predávajúcim a československým štátom ako kupujúcim bol na
československý štát prevedený spoluvlastnícky podiel k sporným pozemkom vo veľkosti 120/480

(480/1920). Na základe vyššie uvedeného vyvlastňovacieho rozhodnutia a kúpnej zmluvy sa vlastníkom
žalovaných pozemkov vo vyvlastnených a vykúpených podieloch stal československý štát
zastúpený Zoologickou záhradou Košice, ktorej bol zriaďovateľom. Podľa ust. § 3 ods. 1 zákona č.
518/1990 Zb. o prechode zakladateľskej a zriaďovateľskej funkcie národných výborov na obce, ústredné
orgány štátnej správy a orgány miestnej štátnej správy v znení neskorších predpisov prešla na neho

zriaďovateľská funkcia k Zoologickej záhrade Košice a v súlade s ust. § 2 ods. 2 zákona č. 138/1991
Zb. o majetku obcí v znení neskorších predpisov veci prešlo na neho vlastnícke právo k žalovaným
pozemkom ku dňu účinnosti tohto zákona (išlo o prechod majetku štátu na obec ex lege), t.j. ku dňu
1.5.1991 nadobudol priamo zo zákona výlučné vlastnícke právo k žalovaným nehnuteľnostiam.
Žalobca poukázal, že podľa Protokolu č. 5 o prechode vlastníctva nehnuteľného majetku v zmysle
zákonač.138/91Zb.omajetkuobcí,uzatvorenéhomedziZoologickouzáhradouKošice–Kavečanyako

odovzdávajúcim a ním ako preberajúcim prešli žalované pozemky dňom 1.5.1991 do vlastníctva mesta
Košice, avšak tento podľa žalobcu mal už len deklaratórny charakter. Zhrnul tak svoju argumentáciu do
tvrdenia, že nadobudol vlastnícke právo k žalovaným pozemkom na základe ust. § 2 ods. 2 zákona č.
138/1991 Zb. o majetku obcí, a to dňom účinnosti tohto zákona t.j. dňom 1.5.1991.
2.2 Žalobca však uviedol, že v prípade, ak by sa súd nestotožnil s jeho právnym názorom, že

jeho právny predchodca (československý štát) nadobudol vlastnícke právo k žalovaným pozemkom
v žalovaných podieloch na základe vyvlastňovacieho rozhodnutia a kúpnej zmluvy, tieto podľa neho
alternatívne nadobudol vydržaním vlastníckeho práva k týmto pozemkom, keďže do dobromyseľnej
držby predmetných pozemkov vstúpil dňom nadobudnutia účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. o majetku
obcí, t.j. dňom 1.5.1991 a vydržacia doba tak uplynula dňom 1.5.2001.

2.3Kotázkenaliehavéhoprávnehozáujmužalobcauviedol,žetentojedanýzdôvodu,ženiejevkatastri
nehnuteľností zapísaný ako vlastník žalovaných pozemkov v žalovaných podieloch aj napriek tomu, že
by ním mal byť, a teda pokiaľ nebude súdom určené jeho vlastnícke právo, a pokiaľ nebude vykonaný
zápis vlastníckeho práva k žalovaným pozemkom do katastra nehnuteľností v jeho prospech, bude jeho
vlastnícke právo ohrozené, resp. bez určenia jeho vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam

je jeho právne postavenie neisté. Ako ďalší dôvod naliehavosti právneho záujmu žalobca označil
skutočnosť, že v konaní vedenom pred Okresným súdom Košice II (pozn. súdu v súčasnosti pred
Mestským súdom Košice) pod sp. zn. 41C/35/2021 sa žalovaná v procesnej pozícii žalobkyne domáha
od neho zaplatenia sumy 1.152,58 Eur s príslušenstvom ako náhrady za užívanie žalovaných pozemkov,
a teda v prípade jej úspechu v uvedenom súdnom konaní, by bol povinný poskytnúť jej náhradu za ich

užívanie aj napriek tomu, že je ich vlastníkom.
2.4 Žalobca v rámci prostriedkov procesného útoku do konania označil a predložil tieto listinné dôkazy:
Vyvlastňovacierozhodnutiezodňa4.1.1985,výpiszpozemkovejknihy č.3, kúpnuzmluvuuzavretúdňa
19.7.1984 medzi N. O., nar. XX.X.XXXX ako predávajúcim a Československým štátom ako kupujúcim,
Protokol č. 5 o prechode vlastníctva nehnuteľného majetku v zmysle zákona č. 138/1991 Zb. o majetku

obcí zo dňa 23.8.1993, Výpis z Listu vlastníctva č. XXXX, okres K. M., L. K. – K., katastrálne územie
K. zo dňa 2.6.2022, Výpis z Listu vlastníctva č. XXXX, okres K. M., L. K. – K., katastrálne územie
K. zo dňa 2.6.2022.

3.1 Žalovaná vo vyjadrení k žalobe zo dňa 14.3.2023 túto žiadala zamietnuť a priznať jej proti žalobcovi

nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Poprela tvrdenie žalobcu, že je vlastníkom sporných
nehnuteľnosti, rovnako poprela tvrdenia, že došlo k vyvlastneniu, odkúpeniu alebo vydržaniu týchto
nehnuteľností. K parcele č. 211 a č. 332 uviedla, že predmetné parcely boli predmetom dedičského
konania vedeného pod sp. zn. 24D/308/2015, Dnot 137/2015 po nebohej C. P., Q. H., ktorá sa narodila
v roku 1936 a zomrela dňa XX.X.XXXX, a táto dedila svoje spoluvlastnícke podiely po nebohom

N. H., ktorý sa narodil XX.X.XXXX a zomrel dňa XX.X.XXXX, teda v čase vydania vyvlastňovacieho
rozhodnutia v roku 1985 žil a zdržiaval sa na známom mieste na adrese L. XX, K. – K.. Žalovaná
zdôraznila, že v žiadnom prípade N. H. nebol vlastník zdržujúci sa na neznámom mieste, ako to uvádza
žalobca v žalobe, aj keď je uvedený na str. 21 vyvlastňovacieho rozhodnutia. Uviedla, že nemala,
a ani jej právni predchodcovia nemali žiadnu vedomosť o vyvlastňovacom rozhodnutí. Nikdy im toto

vyvlastňovacie rozhodnutie nebolo doručené, a ani im nebola zaplatená žiadna odplata za údajne
vyvlastnený pozemok. Z uvedeného dôvodu tak vyvlastňovacie rozhodnutie nemohlo nadobudnúť
právoplatnosť a vykonateľnosť, ako to už vyplýva z konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky a aj Ústavného súdu Slovenskej republiky. Naviac podľa žalovanej takéto rozhodnutie neboloprípustné doručovať verejnou vyhláškou. V tejto súvislosti žalovaná poukázala na skutočnosť, že
rozhodnutie o vyvlastnení je rozhodnutím, s ktorým sa spája prevod vlastníckeho práva, a preto ho
nebolo možné vydať vo forme verejnej vyhlášky a doručovať ho verejnou vyhláškou. Konštatovala, že

nemôže byť účinné rozhodnutie o vyvlastnení, keď sa konalo s mŕtvou osobou, alebo neznámymi
dedičmi, ktorí boli známi, alebo z osobou zdržujúcou sa na neznámom mieste, ktorá bola známa.
Úmyselne zlý postup bol v tom, že štátny orgán vychádzal z pozemkových kníh, kde zápisy skončili
v roku 1964. Naviac v pozemkových knihách bolo uvedené iba meno a priezvisko. Štátny orgán,
zneužívajúc svoje postavenie, nezisťoval skutočných vlastníkov, nezisťoval na štátnom notárstve či

osoba zomrela, či prebehlo dedičské konanie, nezisťoval pobyty cez políciu, alebo register obyvateľov.
Štátny orgán nezisťoval o koho ide, teda o akú osobu z pozemkovej knihy, len
zapísal, že je to osoba zdržujúca sa na neznámom mieste, pričom išlo o osobu, ktorá bola evidovaná
v evidencii obyvateľov a zdržovala sa na známom mieste. V súvislosti s doručovaním verejnou
vyhláškou žalovaná vyslovila pochybnosť, že vyvlastňovacie rozhodnutie bolo skutočne vyvesené na
úradnej tabuli, teda spôsobom v mieste obvyklým. Podľa žalovanej žalobca ani nepreukázal, že

doručovanie verejnou vyhláškou sa skutočne realizovalo, a že rozhodnutie bolo vyvesené, a rovnako
nepreukázal ani kde bolo vyvesené a po aký dlhý čas bolo vyvesené. Ku kúpnej zmluve uzavretej medzi
N. O. ako predávajúcim a československým štátom ako kupujúcim uviedla, že N. O. nie je jej príbuzným,
a ani jej právnym predchodcom. V neposlednom rade žalovaná namietala vadu vyvlastňovacieho
rozhodnutia v označení subjektu, v prospech ktorého boli nehnuteľnosti vyvlastnené, t.j. označenie štátu,

nakoľko v tom čase neexistoval subjekt s názvom čsl. štát, ale oficiálny názov štátu bol Československá
socialistická republika (skratka ČSSR).
3.2 K žalobcovi tvrdenému vydržaniu žalovaná uviedla, že s týmto tvrdením sa nemôže stotožniť
a poprela, že by žalobca nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnostiam vydržaním. Argumentovala, že
na základe absolútne neplatného právneho úkonu nie je možné nadobudnúť vlastnícke právo, a to ani

v prípade, že na jeho podklade bol uskutočnený vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností.
Poukázala na právnu zásadu, podľa ktorej nikto nemôže previesť na iného viac práv, ako sám má
(nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet), a preto nemôže platne previesť vlastnícke
právo k nehnuteľnosti na inú osobu ten, kto je na základe absolútne neplatného právneho úkonu
vedený v katastri nehnuteľností ako vlastník nehnuteľností. Uviedla, že žalobca nemohol nadobudnúť

vlastnícke právo vydržaním, lebo neboli splnenie podmienky vydržania, a to z dôvodov, že žalobca nebol
dobromyseľný, že mu vlastnícke právo patrí, a ani nenakladal s nehnuteľnosťou ako vlastník. Podľa
názoru žalovanej žalobca objektívne nemohol byť dobromyseľný, že je vlastníkom nehnuteľnosti, lebo
štát ani štátna organizácia nebola evidovaná ako vlastník sporných pozemkov v evidencii nehnuteľnosti,
a teda v čase nadobudnutia účinnosti zákona č. 138/1991 Zb., ani v čase podpísania delimitačného

protokolu vlastníctvo štátu nevyplývalo z evidencie nehnuteľností; žalobca taktiež nikdy nebol evidovaný
ako vlastník nehnuteľnosti a nikdy sa toho práva ani nedomáhal určovacou žalobou, alebo v ROEP, teda
za celých 30 rokov, práve naopak v evidencii nehnuteľnosti celých 32 rokov boli evidovaní ako vlastníci
žalovaná a jej právni predchodcovia; žalobca ani v Registri obnovenej evidencie pozemkov nebol
zapísaný ako vlastník, ani po schválení Registra obnovenej evidencie pozemkov nepodal určovaciu

žalobu napriek tomu, že vedel, že v nie je evidovaný ako vlastník. Žalovaná konštatovala, že žalobca
nepostupoval s obvyklou mierou opatrnosti, nakoľko z evidencie nehnuteľnosti vedel, že štát nie je
evidovaný ako vlastník sporných pozemkov, a že ako vlastníci sú evidované fyzické osoby, a napriek
tomu sa nedomáhal zápisu svojho vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností resp. sa nedomáhal
určenia vlastníckeho práva žalobou na súde celých 31 rokov. Dôležitým faktom podľa žalovanej, ktorý

svedčí o tom, že žalobca nebol dobromyseľný je skutočnosť, že Zoologická záhrada Košice platila
vlastníkom pozemkov v areáli Zoo nájomné za užívanie ich pozemkov. Preto má za to, že ak by sa
žalobca cítil ako vlastník, Zoologická záhrada Košice (mestská príspevková organizácia) by nájomné
zmluvy neuzatvárala a neplatila by nájomné. O tom, že mesto Košice nebolo v žiadnom prípade
dobromyseľné svedčí podľa žalovanej aj ďalšia skutočnosť, že Okresný úrad Košice, katastrálny odbor

vo svojom rozhodnutí pod sp. zn. C15/2014 zo dňa 4.2.2014 podľa zákona č. 180/1995 Z. z. o niektorých
opatreniachnausporiadanievlastníctva vpozemkomvplatnomzneníschválilRegisterobnovenej
evidencie pozemkov (ROEP) v katastrálnom území K., obec C. R. K. – K., a zároveň okresný úrad
zapísal údaje registra v zmysle ust. § 7 ods. 5 zákona č. 180/1995 Z. z. do katastra nehnuteľností. V tejto
súvislosti poukázala, že žalobca sa ani v rámci tohto konania nedomáhal svojho údajného vlastníckeho

práva, neuvádzal, že malo dôjsť k vydržaniu, neuvádzal, že bol dobromyseľný, a zároveň ani po vydaní
tohto rozhodnutia nepodával žaloby o určenie vlastníckeho práva na príslušné súdy. Uviedla, že žalobca
začal podávať žaloby o určenie vlastníckeho práva až ako reakciu na správanie vlastníkov, ktorí sa
začali domáhať vydania bezdôvodného obohatenia, resp. vydania odplaty za užívanie nehnuteľností.3.3 V rámci prostriedkov procesnej obrany žalovaná pripojila a predložila listinné dôkazy: Osvedčenie
o dedičstve po poručiteľovi N. H. sp.zn. 34D/576/94, Dnot 415/94 zo dňa 18.7.1997, Osvedčenie
o dedičstve po poručiteľovi N. H. sp.zn. 15D/462/2006, Dnot 160/2006 zo dňa 6.2.2009, zápisnicu

o pojednávaní uskutočnenom pred Okresným súdom Košice II zo dňa 2.2.2022 sp.zn. 29C/79/2020
vo veci žalobkyne F. E. proti Mesto Košice, nájomnú zmluvu uzavretú medzi prenajímateľom H. B.
a Zoologickou záhradou Košice ako nájomcom zo dňa 19.12.2007, nájomnú zmluvu uzavretú medzi
prenajímateľom P. Q. a Zoologickou záhradou Košice ako nájomcom zo dňa 20.11.2007 a zo dňa
28.9.2017, nájomnú zmluvu uzavretú medzi prenajímateľom C. S. a Zoologickou záhradou Košice ako

nájomcom zo dňa 19.12.2007, nájomnú zmluvu uzavretú medzi prenajímateľom P. S. a Zoologickou
záhradou Košice ako nájomcom zo dňa 19.12.2007, stanovisko žalobcu zo dňa 3.3.2009 k žiadosti
C. P. o majetkovoprávne vysporiadanie pozemkov, oznámenie žalobcu vo veci majetkovo právneho
vysporiadaniapozemkovzodňa30.4.2010adresovanéC.T.aL.I.,oznámeniežalobcuadresovanéT.M.
zo dňa 5.12.2016 o skutočnosti, že vyvlastňovacie rozhodnutie vydané Obvodným národným výborom
Košice I., odborom výstavby, ÚPaA č. Výst. 10863/2865/84/85 – Go zo dňa 5.2.1985 sa v archíve mesta

Košice vo fonde ObNV Košice I. nenachádza, rozhodnutie Okresného úradu Košice, katastrálneho
odboru zo dňa 4.2.2014 o schválení Registra obnovenej evidencie pozemkov v katastrálnom území K.,
žiadosť H. B., C. B. a P. S. o majetkovo právne vysporiadanie adresované žalobcovi zo dňa 23.5.2013,
žiadosť H. B., C. B. a P. S. o majetkovo právne vysporiadanie adresované Zoologickej záhrade Košice
zo dňa 19.6.2013, kúpnu zmluvu uzavretú medzi predávajúcou N. B. a žalobcom ako kupujúcim zo dňa

28.8.2009, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24.3.2010 vydané pod sp.zn. 5
Cdo 107/2008, uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 13.7.2021 vydané pod sp.zn. IV.
ÚS 372/2021, rozsudok Okresného súdu Bratislava II zo dňa 5.10.2021 vydaný pod sp.zn. 8C/213/2007
a zo dňa 14.2.2020 pod sp.zn. 60C/23/2018, rozsudok Okresného súdu Košice I zo dňa 31.5.2022
vydaný pod sp.zn. 35C/2/2021.

4.1 Žalobca v replike zo dňa 27.4.2023 zotrval na svojej skutkovej a právnej argumentácii. Doplnil, že
najneskôr od právoplatnosti vyvlastňovacieho rozhodnutia, t.j. odo dňa 10.4.1985 už sporné parcely
neužívali pôvodne evidovaní spoluvlastníci, ani ich právni nástupcovia, ale štát a následne on. Tento
stav trvá dodnes, pričom on s týmto majetkom nakladá a vykonáva jeho údržbu a opravy. Uviedol,
že spolu s delimitačným protokolom č. 5 zo dňa 23.8.1993 mu bolo odovzdané aj vyvlastňovacie

rozhodnutie Obvodného národného výboru, odbor výstavby, ÚPaA č. výst. 9860/2617/84-Go zo dňa
4.1.1985, z ktorého obsahu vyplýva, že ním došlo k vyvlastneniu sporných pozemkov aj vo vzťahu k
právnemu predchodcovi žalovanej N. H., ktorý je uvedený na str. 21 vyvlastňovacieho rozhodnutia.
Zdôraznil, že bez ohľadu na platnosť daného vyvlastňovacieho rozhodnutia sa ako dobromyseľný
držiteľ sporného pozemku na základe predložených dokumentov v dobrej viere domnieval, že jeho

právny predchodca (štát) sa stal vlastníkom predmetného pozemku v rozsahu jeho vyvlastnenia. Z
hľadiska vydržania považuje za rozhodujúce obdobie od 23.8.1993, kedy mu boli sporné pozemky
delimitačným protokolom odovzdané do 23.8.2003, kedy nadobudol sporné pozemky v žalovaných
podieloch do vlastníctva vydržaním. Žalobca uviedol, že počas celého rozhodného obdobia sporné
pozemky nerušene v dobrej viere užíval a nakladal s nimi ako s vlastnými. Za potrebné žalobca

považoval aj poukázať na skutočnosť, že dedičské konanie po nebohom N. H., ktorého predmetom
boli aj žalované podiely na sporných pozemkoch prebehlo v roku 2006, pričom osvedčenie o dedičstve
č. 15D/462/2006 bolo do katastra nehnuteľností zapísané až v roku 2009. Do vykonania zápisu
údajov vyplývajúcich z daného osvedčenia o dedičstve do príslušných listov vlastníctva sa na základe
vyvlastňovacieho rozhodnutia domnieval, že žalované podiely, pôvodne patriace N. H., boli riadne

vyvlastnené v prospech československého štátu. K tvrdeniu žalovanej, podľa ktorého nemohol byť
dobromyseľný, keďže Zoologická záhrada Košice po roku 1993 začala od niektorých vlastníkov
pozemkov v areáli ZOO odkupovať ich spoluvlastnícke podiely a niektorým platila aj nájom, uviedol,
že tieto skutočnosti nemohli mať vplyv na jeho dobromyseľnosť v rozhodnom období. Konštatoval, že
žalovanou predložená kúpna zmluva a nájomné zmluvy boli uzatvorené v neskoršom období, pričom

ani jedna z týchto zmlúv sa netýka žalovaných podielov na sporných pozemkoch. V tejto súvislosti tiež
uviedol, že v doterajšom priebehu konania ani netvrdil, že predmetným vyvlastňovacím rozhodnutím
došlo k vyvlastneniu všetkých spoluvlastníckych podielov na pozemkoch nachádzajúcich sa v areáli
ZOO. Práve z dôvodu, že zo strany československého štátu nedošlo v celom rozsahu k výkupu, resp.
vyvlastneniu všetkých pozemkov, ktoré mali tvoriť novovytvorenú parcelu č. 1660, nebolo možné túto

novú parcelu (vykúpené a vyvlastnené spoluvlastnícke podiely na pozemkoch v areáli ZOO) zapísať
v prospech štátu do príslušnej evidencie nehnuteľností, čo však nemalo vplyv na jeho dobrú vieru
spočívajúcu v jeho presvedčení, že spoluvlastnícke podiely na vyvlastňovaných pozemkoch uvedené vovyvlastňovacom rozhodnutí prešli do vlastníctva štátu a neskôr do jeho vlastníctva účinnosťou zákona
o majetku obcí.
4.2 K replike žalobca pripojil uznesenie Mestského národného výboru zo dňa 17.12.1980, návrh na

vyvlastnenie pozemkov zo dňa 30.10.1984, rozhodnutie o ustanovení opatrovníka zo dňa 10.11.1984,
pozvánku na ústne pojednávanie zo dňa 10.11.1984, doručenku k vyvlastňovaciemu rozhodnutiu,
zápisnicu z ústneho pojednávania zo dňa 20.12.1984.

5.1 Žalovaná v duplike zo dňa 28.4.2022 poukázala na svoje predchádzajúce vyjadrenie, podľa jej

názoru správny orgán mal povinnosť doručovať rozhodnutie jej právnemu predchodcovi do vlastných
rúk, a nie ho doručovať verejnou vyhláškou. Doplnila svoju argumentáciu aj tým, že z vyvlastňovacieho
rozhodnutia nevyplýva výplata náhrady za vyvlastnenie, pričom túto skutočnosť žalobca doposiaľ
nepreukázal.
5.2VrámciduplikyžalovanápoukázalanarozsudokOkresnéhosúduKošiceIzodňa20.11.2019vydaný
pod sp.zn. 10C/29/2012 a rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 16.6.2021 vydaný pod sp.zn.

11Co/126/2020.

6. Súd vykonal dokazovanie písomnými vyjadreniami strán sporu, listinnými dôkazmi predloženými
stranami sporu, pripojením si spisu Okresného súdu Košice II vedeného na súde pod sp.zn.
24D/308/2015 v dedičskej veci po poručiteľke C. P., Q. H. a zistil nasledovný skutkový stav veci:

7. Z Listu vlastníctva č. XXXX, okres K. M., L. K. – K., katastrálne územie K. vyplýva, že žalovaná
je aktuálne zapísaná ako podielová spoluvlastníčka pozemku registra E KN, parcelné číslo 211, druh
pozemku orná pôda o výmere 12 624 m2 vo výške spoluvlastníckeho podielu 18/1536, zapísaného
na liste vlastníctva v časti B pod poradovým číslom 4 a ako právny titul nadobudnutia je uvedené

osvedčenie o dedičstve sp.zn. 24D 308/2015.

8. Z Listu vlastníctva č. XXXX, okres K. M., L. K. – K., katastrálne územie K. vyplýva, že žalovaná
je aktuálne zapísaná ako podielová spoluvlastníčka pozemku registra E KN, parcelné číslo 332,
druh pozemku trvalý trávny porast o výmere 2492 m2 vo výške spoluvlastníckeho podielu 18/1536,

zapísaného na liste vlastníctva v časti B pod poradovým číslom 3 a ako právny titul nadobudnutia je
uvedené osvedčenie o dedičstve sp.zn. 24D 308/2015.

9.1 Pripojením spisu Okresného súdu Košice II v dedičskej veci vedenej na súde pod sp.zn.
24D/308/2015 je zrejmé, že vyššie uvedené parcely boli predmetom dedičského konania po poručiteľke

C. P., Q. H., nar. X.X.XXXX, naposledy bytom Q. XXXX/X a zomrelej dňa 20.4.2015.
9.2 Z Osvedčenia o dedičstve vydaného JUDr. Silviou Pršebice, notárkou ako súdnou komisárkou dňa
4.11.2015 pod sp.zn. 24D/308/2015, Dnot 137/2015 je preukázaná žalobkyňou tvrdená skutočnosť, že
nehnuteľnosť v katastrálnom území K. zapísaná na Liste vlastníctva č. XXXX ako parcela registra „E“
č. 332 – trvalý trávny porast o výmere 2492 m2 na mene poručiteľky pod B13 v 9/1536 – inách a pod

B3 v 9/1536 – inách a nehnuteľnosť v katastrálnom území K. zapísaná na Liste vlastníctva
č. XXXX ako parcela registra „E“ č. 211 – orná pôda o výmere 12 624 m2 na mene poručiteľky pod
B8 v 9/1536 – inách a pod B4 v 9/1536 – inách na základe súhlasného vyhlásenia a dohody dedičov
v dedičskom konaní nadobudla v celosti žalovaná.

10. Zo žalovanou predloženého Osvedčenia o dedičstve vydaného JUDr. Andrejom Kašperom,
notárom ako súdnym komisárom dňa 18.7.1997 pod sp.zn. 34D/576/94, Dnot 415/94 a
Osvedčenia o dedičstve vydaného JUDr. Ing. Andreou Kašperovou, notárkou ako súdnou komisárkou
dňa 6.2.2009 pod sp.zn. 15D/462/2006, Dnot 160/2006 (poznámka súdu – dedičské konanie
o dodatočnom novoobjavenom majetku, ktorý podľa ust. § 175x vtedy platného a účinného Občianskeho

súdneho poriadku v pôvodných dedičských konaniach vedených pod sp.zn. 34D/576/94, Dnot 415/94,
23D/866/99, Dnot 129/99 nebol pojatý do dedičstva) vyplýva, že C. P., Q. H., nar. X.X.XXXX, naposledy
bytom Q. XXXX/X a zomrelá dňa 20.4.2015 dedila svoje spoluvlastnícke podiely po poručiteľovi N. H.,
nar. XX.X.XXXX, naposledy bytom L. XX, K. K., zomrelom dňa 27.6.1994.

11. Z výpisu z pozemkovej knihy zo dňa 16.8.1984 súd zistil, že právny predchodca žalovanej N. H. bol
podielovým spoluvlastníkom parcely č. 211 Roľa Banisko a parcely č. 332 Lúka Hrabče v podiele 9/384
k celku titulom kúpy 11.2.1932 čd. 1623.12.1 Z návrhu Zoologickej záhrady Košice zo dňa 30.10.1984 na vyvlastnenie pozemkov adresovanom
Obvodnému národnému výboru, odboru výstavby, územného plánu a architektúry vyplýva, že táto
navrhla podľa vtedy platného a účinného ust. § 112 ods. 1 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní

a stavebnom poriadku a vyhlášky Federálneho ministerstva pre technický a investičný rozvoj č. 85/1976
Zb. o podrobnejšej úprave územného konania a stavebnom poriadku vyvlastniť v prospech čsl. štátu
v správe Národného výboru mesta Košice pre Zoologickú záhradu Košice pozemky v katastrálnom
území K. od vlastníkov uvedených a označených v návrhu. Na strane 17 návrhu je uvedený N. H. ako
osoba neznáma, pričom vyvlastnenie podľa návrhu sa v jeho prípade malo týkať pozemkov - parcely č.

211 „roľa“ a parcely č. 332 „lúka“.
12.2 Z odôvodnenia návrhu na vyvlastnenie pozemkov vyplýva, že nehnuteľnosti mali byť vyvlastnené
pre potrebu výstavby areálu ZOO v Košiciach v súlade s územným plánom mesta Košíc v zmysle
rozhodnutia MsNV – odboru VLHP v Košiciach číslo 7414/1980 zo dňa 18.11.1980 v znení rozhodnutia
o umiestnení stavby Mestského národného výboru, odboru územného plánovania a stavebného
poriadku v Košiciach číslo ÚPaSP 7297/1362/80 zo dňa 9.12.1980. Z odôvodnenia návrhu je zrejmé,

že nedošlo k dohode s vlastníkmi uvedenými v návrhu, nakoľko boli mŕtvi alebo sa mali zdržiavať
na neznámom mieste, pričom tým, ktorí sa zdržiavali na neznámom mieste, sa malo rozhodnutie
o vyvlastnení doručovať ustanovenému opatrovníkovi.

13. Obvodný národný výbor Košice I., odbor výstavby, územného plánovania a architektúry svojím

rozhodnutím zo dňa 10.11.1984 vydaným pod č. Výst. 9860/2617/84 – Go ustanovil účastníkom
vyvlastňovacieho konania - neznámym dedičom po vlastníkoch nehnuteľností (uvedení pod bodom 1.
až 169.) a účastníkom konania, ktorí sa zdržujú na neznámom mieste (uvedení pod bodom 1. až 180.)
opatrovníka v osobe M. P. C., bytom K. XX D. K.. Právny predchodca žalovanej je v rozhodnutí uvedený
na strane 5 ako účastník konania, ktorý sa zdržiava na neznámom mieste.

14. Zo zápisnice Obvodného národného výboru Košice I., odbor výstavby, územného plánovania
a architektúry, spísanej dňa 20.12.1984 vo veci vyvlastnenia nehnuteľností pre čsl. štát v zastúpení ZOO
Košice vyplýva, že za vlastníkov nehnuteľností mala na tomto ústnom pojednávaní konať opatrovníčka
M. P. C. ustanovená práve vyššie uvedeným rozhodnutím Obvodného národného výboru Košice I. zo

dňa 10.11.1984 vydaným pod č. Výst. 9860/2617/84 – Go, ktorá bola na ústnom pojednávaní zároveň
vyzvaná, aby námietky a požiadavky uplatnila na tomto ústnom pojednávaní, nakoľko po pojednávaní
sa na ďalšie pripomienky nebude prihliadať. Zo zápisnice je zrejmé, že ustanovená opatrovníčka M. P.
C. nevzniesla žiadne námietky a pripomienky na uskutočnenom ústnom pojednávaní.

15. Obvodný národný výbor Košice I., odbor výstavby, územného plánovania a architektúry zo dňa
4.1.1985 číslo Výst. 9860/2617/84 – Go po vykonanom ústnom pojednávaní dňa 20.12.1984 verejnou
vyhláškou vyvlastnil v prospech čsl. štátu v správe ZOO Košice, Alejová 2 nehnuteľnosti v katastrálnom
území K. – Kavečany od neznámych dedičov po vlastníkov vyvlastňovaných nehnuteľností a od
vlastníkov zdržujúcich sa na neznámom mieste. Z rozhodnutia je zrejmé, že predmetným rozhodnutím

bola vyvlastnená parcela č. 211 o výmere 12 624 m2 za náhradu vo výške 118,35 Kčs zapísaná
v pôvodnej pozemkovej knihe č. 3 a parcela č. 332 o výmere 2492 m2 za náhradu vo výške 23,40
Kčs zapísaná v pôvodnej pozemkovej knihe č. 3 a to voči vlastníkovi – právnemu predchodcovi
žalovanej N. H. (str. 21 vyvlastňovacieho rozhodnutia), ktorý sa mal zdržiavať na neznámom mieste.
O vydaní rozhodnutia bola upovedomená M. P. C., ktorej bolo rozhodnutie doručené dňa 11.3.1985,

ktorá skutočnosť vyplýva z doručenky nachádzajúcej sa na čl. 199 spisu.

16. Žalobca do konania predložil aj kúpnu zmluvu zo dňa 19.7.1984 uzatvorenú medzi N. O., nar.
XX.X.XXXX ako predávajúcim a československým štátom ako kupujúcim, ktorou bol na československý
štát prevedený okrem iného spoluvlastnícky podiel patriaci N. O. po jeho nebohej matke N. O.,

zomrelej dňa 25.11.1966 k pozemku – parcele č. 208 – roľa Kopanina, pozemku - roľa zvaná
„Daniska“ (poznámka súdu správne má byť Banisko) zapísanú ako parcela č. 211 a pozemku - lúka
„Hrubče“ (poznámka súdu správne má byť Hrabče), ktoré boli zapísané v pozemkovej knihe č. 3 pod
B22 a pod B52 b/ vo výmere 779,80 m2 a po nebohom otcovi C. O., zomrelom dňa 7.4.1963 druhú
polovicu označených nehnuteľností vo výmere 779,80 m2.

17. Žalovaná namietala v konaní, že N. O. nie je jej príbuzným resp. jej právnym predchodcom, a preto
v žiadnom prípade nemohlo dôjsť k vykúpeniu sporných parciel, ktoré boli vo vlastníctve jej právnych
predchodcov kúpnymi zmluvami.18. Súd posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právnu argumentáciu strán sporu, vykonal dokazovanie
vo vyššie naznačenom smere a vec právne posúdil nasledovne:

19. Podľa ust. § 137 písm. c) Civilného sporového poriadku žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo
najmä o určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny
záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu.
20. Podľa ust. § 1 ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí účelom tohto zákona je ustanoviť,
ktoré veci z majetku Slovenskej republiky prechádzajú do vlastníctva obcí, a upraviť majetkové

postavenie a hospodárenie obcí s ich majetkom.

21. Podľa ust. § 2 ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí do vlastníctva obcí prechádzajú z
majetku Slovenskej republiky veci, okrem hnuteľností patriacich orgánom miestnej štátnej správy, ku
ktorým patrilo ku dňu účinnosti osobitného predpisu právo hospodárenia národným výborom, na území
ktorých sa nachádzajú.

22. Podľa ust. § 2 ods. 2 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí veci, ku ktorým patrilo právo
hospodárenia štátnym podnikom, rozpočtovým, príspevkovým organizáciám a drobným prevádzkárňam
národných výborov, ku ktorým prešla zakladateľská alebo zriaďovateľská funkcia na obec podľa
osobitného predpisu, prechádzajú z majetku Slovenskej republiky do vlastníctva obce, na území ktorej

sa nachádzajú. Obce si vzájomné práva a povinnosti upravia zmluvne.

23. Podľa ust. § 2 ods. 3 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí veci, ku ktorým patrilo právo
hospodárenia štátnym podnikom, rozpočtovým a príspevkovým organizáciám a ku ktorým prešla
zakladateľská a zriaďovateľská funkcia na ústredný orgán štátnej správy alebo na príslušný orgán

miestnej štátnej správy, prechádzajú z majetku Slovenskej republiky do vlastníctva obce, na území ktorej
sa nachádzajú, ak ústredný orgán štátnej správy alebo príslušný orgán miestnej štátnej správy prenesie
svoju zakladateľskú alebo zriaďovateľskú funkciu na obec na základe dohody alebo ak tak ustanoví
osobitný predpis.

24. Podľa ust. § 2 ods. 5 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí nehnuteľnosti vo vlastníctve štátu, ku
ktorým patrilo ku dňu účinnosti osobitného predpisu právo hospodárenia Stavoinveste, bývalej Výstavbe
hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy a bývalým okresným národným výborom za účelom
zabezpečenia systému komplexnej bytovej výstavby, účelovej investičnej výstavby a individuálnej
bytovej výstavby, prechádzajú do vlastníctva obce, na území ktorej sa nachádzajú, okrem časti majetku,

ktorý sa podľa § 3 písm. e) a f) tohto zákona nestáva majetkom obce.

25. Podľa ust. § 2 ods. 7 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí veci a majetkové práva podľa odsekov
1, 2 a 5 nadobúda obec dňom účinnosti tohto zákona.

26. Podľa ust. § 14 ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí o prechode vlastníctva vecí, postúpení
majetkových práv a záväzkov sú povinné spísať odovzdávajúce a nadobúdajúce právnické
osobypísomnéprotokoly.Oprechodeprávahospodárenia kveciamapostúpenímajetkovýchpráv
a záväzkov do správy organizácií spíšu protokoly orgány miestnej štátnej správy, obecné zastupiteľstvá
a organizácie.

27. Podľa ust. § 14 ods. 4 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí obce, mestá, mestské časti a
organizácie založené alebo zriadené obcou sú povinné podať do 12 mesiacov od účinnosti tohto zákona
návrh na zápis do evidencie nehnuteľností. Ak sa nadobudnutie majetku viaže na ďalšie podmienky, sú
povinné podať návrh do 12 mesiacov od prevzatia majetku.

28. Podľa ust. § 34 Občianskeho zákonníka právny úkon je prejav vôle smerujúci najmä k vzniku,
zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú.

29. Podľa ust. § 37 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 Občianskeho zákonníka právny úkon sa musí urobiť slobodne

a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný. Právny úkon, ktorého predmetom je plnenie nemožné,
je neplatný. Právny úkon nie je neplatný pre chyby v písaní a počítaní, ak je jeho význam nepochybný.30.Podľaust.§39Občianskehozákonníkaneplatnýjeprávnyúkon,ktorýsvojímobsahomaleboúčelom
odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

31. Podľa ust. § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka ak právny úkon nebol urobený vo forme, ktorú
vyžaduje zákon alebo dohoda účastníkov, je neplatný.

32. Podľa ust. § 131 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 30.6.1988 vyvlastniť vec, ktorá
je v osobnom vlastníctve, možno len v dôležitom záujme spoločnosti, a to na základe zákona a za

náhradu. To isté platí, ak sa má osobné vlastníctvo k veci trvale obmedziť.

33. Podľa ust. § 132a ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.12.1991 kto s vecou
nakladá ako so svojou a so zreteľom na všetky okolnosti je dobromyseľný, že mu vec patrí, má – pokiaľ
nie je ustanovené inak – obdobné práva na ochranu, aké má vlastník veci.

34. Podľa ust. § 134 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.12.1991 ak sa nehnuteľná
vecprevádzanazákladezmluvy,nadobúdasavlastníctvoúčinnosťouzmluvy;najejúčinnosťjepotrebná
registrácia štátnym notárstvom, ak nejde o prevod do socialistického vlastníctva.

35. Podľa ust. § 135a ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.12.1991 vlastníkom veci,

ktorá môže byť predmetom osobného vlastníctva, sa stane občan, ktorý má nepretržite v držbe (§ 132a
ods. 1) hnuteľnú vec tri roky a nehnuteľnú vec desať rokov. Obdobne, pokiaľ nie je ustanovené inak,
nadobudne občan aj právo zodpovedajúce vecnému bremenu (§132a ods. 2).

36. Podľa ust. § 123 Občianskeho zákonníka vlastník je v medziach zákona oprávnený predmet svojho

vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním.

37. Podľa ust. § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do
jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje; najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu
ju neprávom zadržuje.

38. Podľa ust. § 129 ods. 1 Občianskeho zákonníka držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou
alebo kto vykonáva právo pre seba.

39. Podľa ust. § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti

dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa
predpokladá, že držba je oprávnená.

40. Podľa ust. § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak
ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o

nehnuteľnosť.

41. Podľa ust. § 134 ods. 2 Občianskeho zákonníka takto nemožno nadobudnúť vlastníctvo k veciam,
ktoré nemôžu byť predmetom vlastníctva, alebo k veciam, ktoré môžu byť len vo vlastníctve štátu alebo
zákonom určených právnických osôb (§ 125).

42. Podľa ust. § 134 ods. 3 Občianskeho zákonníka do doby podľa odseku 1 sa započíta aj doba, po
ktorú mal vec v oprávnenej držbe právny predchodca.

43. Podľa ust. § 134 ods. 4 Občianskeho zákonníka pre začiatok a trvanie doby podľa odseku 1 sa

použijú primerane ustanovenia o plynutí premlčacej doby.

44. Predmetom konania je určenie vlastníckeho práva, pričom žalobca odvodzuje vlastnícke právo
od svojho právneho predchodcu (československého štátu), ktorý mal nadobudnúť vlastnícke právo na
základe vyvlastňovacieho rozhodnutia Obvodného národného výboru, odboru výstavby, ÚPAaD č. Výst.

9860/2617/84 – Go zo dňa 4.1.1985 s vyznačením dátumu právoplatnosti dňa 10.4.1985 (poznámka
súdu - podľa žalobcu súčet všetkých vyvlastnených spoluvlastníckych podielov na daných pozemkoch
predstavuje 1440/1920) a kúpnej zmluvy zo dňa 19.7.1984 uzatvorenej medzi N. O., nar. XX.X.XXXX
ako predávajúcim a československým štátom ako kupujúcim, kedy bol podľa žalobcu na československýštát prevedený spoluvlastnícky podiel k sporným pozemkom vo veľkosti 120/480 (480/1920) a následne
malo dôjsť k prechodu vlastníckeho práva na žalobcu ex lege v súlade s ust. § 2 ods. 2 zákona 138/1991
Zb. ku dňu účinnosti tohto zákona (t.j. ku dňu 1.5.1991).

45. Základnou podmienkou úspešnosti určovacej žaloby podľa ust. § 137 písm. c) Civilného sporového
poriadku je preukázanie naliehavého právneho záujmu na určení, ktorého sa žalobca domáha, keďže
naliehavý právny záujem v prejednávanom spore nevyplýva zo žiadneho právneho predpisu.
46. Naliehavý právny záujem predstavuje podmienku úspešnosti žaloby v zmysle ust. § 137 písm.

c) Civilného sporového poriadku, pričom rozhodujúcim kritériom je skutočnosť, či prípadný vyhovujúci
rozsudok bude mať pre žalobcu právny význam a či sporové konanie bude užitočné, t.j. odstráni
spory medzi stranami. Súdna prax je dlhodobo jednotná v tom, že žalobca má naliehavý právny
záujem na určení svojho vlastníckeho práva, ak je ako vlastník nehnuteľnosti v katastri nehnuteľností
zapísaný žalovaný, pretože vyhovujúci rozsudok je podkladom pre vykonanie zmeny zápisu v katastri
nehnuteľností. Povinnosť preukázať existenciu naliehavého právneho záujmu na určení, či tu právo je

alebo nie je, v konaní zaťažuje žalobcu, pričom naliehavý právny záujem musí nutne existovať v čase
vyhlásenia rozhodnutia.
XX. Z uvedeného nepochybne vyplýva naliehavý právny záujem žalobcu na požadovanom určení,
pretože bez tohto určenia je jeho právo ohrozené resp. jeho právne postavenie neisté, pretože v katastri
nehnuteľností je na príslušných Listoch vlastníctva č. XXXX N. R. XXXX pre okres K. M., L. K. –

K., katastrálne územie K. ako podielová spoluvlastníčka sporných nehnuteľností evidovaná žalovaná,
pričom zmenu zápisu vlastníckeho práva bez rozhodnutia súdu nemožno vykonať.
48. Medzi stranami sporu je nesporné, že predmetom vyvlastňovacieho konania boli nehnuteľnosti
špecifikované v rozhodnutí, a ktoré sú aj predmetom tohto sporu.
49. Spornými sa stali otázky, či došlo k účinnému vyvlastneniu predmetných nehnuteľností, a ak nie, tak

čižalobcanadobudolvlastníckeprávovydržaním,tedačisúsplnenépodmienkyvydržania,čivšeobecný
súd okrem skúmania, či sa jedná o nulitný (ničotný) správny akt, môže preskúmavať aj to, či tento akt
nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť, či bolo možné právnemu predchodcovi žalovanej ustanoviť
vo vyvlastňovacom konaní opatrovníka, otázka riadneho doručenia vyvlastňovacieho rozhodnutia
a spornou v konaní strany sporu učinili aj otázku vedomosti resp. nevedomosti právneho predchodcu

žalovanej o vyvlastňovacom rozhodnutí a otázku vyplatenia náhrady za vyvlastnené nehnuteľnosti.
50. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalovaná je právnou nástupkyňou po poručiteľke C. P.,
Q. H., nar. X.X.XXXX, naposledy bytom Q. XXXX/X a zomrelej dňa 20.4.2015, ktorá dedila svoje
spoluvlastnícke podiely po poručiteľovi N. H., nar. XX.X.XXXX, naposledy bytom L. XX, K. K., zomrelom
dňa 27.6.1994.

51. Obvodný národný výbor Košice I., odbor výstavby, územného plánovania a architektúry svojím
rozhodnutím zo dňa 10.11.1984 vydaným pod č. Výst. 9860/2617/84 – Go ustanovil účastníkom
vyvlastňovacieho konania - neznámym dedičom po vlastníkoch nehnuteľností (uvedení pod bodom 1.
až 169.) a účastníkom konania, ktorí sa zdržujú na neznámom mieste (uvedení pod bodom 1. až 180.)

opatrovníka v osobe M. P. C., bytom K. XX D. K.. Právny predchodca žalovanej N. H. je v rozhodnutí
uvedený na strane 5 ako účastník konania, ktorý sa zdržiava na neznámom mieste, pričom existencia
takéhoto zápisu nebola medzi stranami sporná.

52. Nestalo sa v spore sporným, že Obvodný národný výbor Košice I., odbor výstavby, územného

plánovania a architektúry zo dňa 4.1.1985 číslo Výst. 9860/2617/84 – Go vyvlastnil v prospech čsl. štátu
v správe ZOO Košice, Alejová 2 nehnuteľnosti - parcelu č. 211 o výmere 12 624 m2 zapísanú
v pôvodnej pozemkovej knihe č. 3 a parcelu č. 332 o výmere 2492 m2 zapísanú v pôvodnej pozemkovej
knihe č. 3 a to voči vlastníkovi – právnemu predchodcovi žalovanej N. H. (str. 21 vyvlastňovacieho
rozhodnutia), ktorý sa mal zdržiavať na neznámom mieste. O vydaní rozhodnutia bola upovedomená

M. P. C., ktorej bolo rozhodnutie doručené dňa 11.3.1985.

53. Za nepochybnú tak súd prvej inštancie považuje skutočnosť, že právny predchodca žalovanej N.
H., zomrelý dňa 27.6.1994, v čase vydania vyvlastňovacieho rozhodnutia žil a zdržiaval sa v tom čase
na známom mieste – v mieste svojho bydliska na adrese L. XX, K. – K., a aj napriek tejto skutočnosti

mu správny orgán ustanovil v rámci vyvlastňovacieho konania opatrovníka ako osobe zdržujúcej sa na
neznámom mieste v osobe M. P. C..54. Dokazovaním v spore bolo zistené, že v správnom konaní, v ktorom bolo vydané predmetné
vyvlastňovacie rozhodnutie, správny orgán konal ako s účastníkmi – vlastníkmi vyvlastňovaných
pozemkov podľa údajov zistených z pozemkovej knihy, v ktorej sa zápisy prestali vykonávať už v roku

1964. Súd v tejto súvislosti dopĺňa, že v niektorých prípadoch úrad konal vo vyvlastňovacom konaní aj
s osobami, ktoré boli vedené v pozemkovej knihe ako vlastníci, ale v čase vydania vyvlastňovacieho
rozhodnutia boli mŕtvi, a teda správny orgán konal s osobami, ktoré v tom čase nemali spôsobilosť
mať práva a povinnosti, a teda aj nemali spôsobilosť byť účastníkmi takéhoto konania, resp. ustanovil
v konaní opatrovníka žijúcim osobám, ktorých pobyt bol známy.

55. V tejto súvislosti súd prvej inštancie zdôrazňuje, že opatrovníka bolo možné aj v čase
vyvlastňovacieho konania ustanoviť len účastníkovi konania, ktorého pobyt nie je známy; alebo ktorému
sa nepodarilo doručiť písomnosť na známu adresu v cudzine a ktorý si neustanovil zástupcu; ako aj
účastníkovi konania, ktorý je postihnutý duševnou alebo inou poruchou, pre ktorú nemôže konať, a nemá
zákonného zástupcu. Jeho ustanovenie tak nemohlo prichádzať do úvahy u fyzickej osoby, ktorá žila

a zdržiavala sa na známom mieste, tak ako to bolo aj v tomto prejednávanom prípade.

56. Súd tak dospel k záveru, že vyvlastňovacie rozhodnutie Obvodného národného výboru Košice
I., odboru výstavby, územného plánovania a architektúry zo dňa 4.1.1985 číslo Výst. 9860/2617/84
– Go nielenže nemohlo nadobudnúť právoplatnosť a vykonateľnosť, a to ani na základe doručenia

ustanovenej opatrovníčke, ale došlo k takej vade, ktorá je tak závažná, že vyvlastňovacie rozhodnutie
je potrebné považovať za nulitný akt a nemohlo nadobudnúť právne účinky. Právny predchodca
žalovanej N. H. totiž v čase vyvlastňovacieho konania žil, zdržiaval sa na známej adrese tak,
ako bol evidovaný v registri obyvateľov, keďže každý občan musel byť prihlásený na trvalý pobyt,
pričom nemal žiadnu vedomosť o vyvlastňovacom rozhodnutí, ani o konaní, ktoré mu predchádzalo,

nikdy mu nebolo vyvlastňovacie rozhodnutie doručené, a ani mu nebola vyplatená žiadna náhrada
za vyvlastnený pozemok. V rámci súdneho prieskumu správneho aktu platí, že ak správny orgán
nekonal s vlastníkom, ktorému nebolo ani doručené rozhodnutie o vyvlastnení, toto rozhodnutie nemohlo
nadobudnúť právoplatnosť, v dôsledku čoho nemohlo dôjsť v právom slova zmysle ani k vyvlastneniu
nehnuteľnosti.

57.1 V tejto súvislosti súd uvádza, že v zásade pre všetky správne rozhodnutia platí tzv. prezumpcia
správnosti. To znamená, že správne rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie, ktoré vyvolá právom
predpokladané účinky, pokiaľ sa zákonom stanoveným spôsobom nestane neplatným (je zrušené alebo
zmenené).

57.2 Súdna prax ale ustálila, že prezumpcia správnosti neplatí pre nulitné rozhodnutia, ktoré majú tak
závažné chyby, že to spôsobuje ich neexistenciu od samotného počiatku. Nulitné správne rozhodnutie
nemôže vyvolať žiadne právne účinky a nikoho žiadnym spôsobom nezaväzuje. Ak súd zistí, že správny
orgán vydal nulitný správny akt, teda paakt, čo je vlastne neexistujúce rozhodnutie, nezaoberá sa
prípadnými ďalšími námietkami, pretože možno skúmať len zákonnosť aktu, ktorý existuje. Neexistencia

rozhodnutia znamená, že rozhodnutie nebolo doteraz v zákonom ustanovenej forme vydané alebo, že
vydané bolo, ale trpí takými ťažkými vadami, ktoré mali za následok jeho ničotnosť. Nulita je dôsledok
takých závažných vád, ktoré spôsobujú, že o akte už vôbec nemožno hovoriť. V prípade nulity aktu
nemožno vôbec uvažovať o prezumpcii správnosti aktu.
57.3 Povaha účinkov správnych rozhodnutí (aktov) teda závisí od rozlišovania chybných (vadných)

a nulitných správnych aktov, hlavne s dôrazom na dôvody vedúce k nulite a na zásadu prezumpcie
správnosti správneho aktu. Pokiaľ pôjde o akt nulitný (ničotný alebo tzv. paakt), nevznikajú z neho žiadne
právne následky, na rozdiel od neplatného aktu, pri ktorom sa uplatní prezumpcia jeho správnosti, až
do doby zrušenia jeho účinkov.

58.Kďalšímspornýmotázkamsúduvádza,žesúdnapraxtiežustálila,ževšeobecnésúdysúoprávnené
skúmať, či správny akt nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť.

59. Za ustálenú súdnu prax vo vzťahu k posúdeniu spornej otázky možnosti (a povinnosti) všeobecných
súdov /okrem skúmania, či sa jedná o nulitný (ničotný) správny akt/ zároveň preskúmavať aj to, či tento

akt nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť, súd poukazuje na judikatúru:
60. R 220/1950 Zbierky rozhodnuti´ cˇeskoslovensky´ch su´dov, z ktore´ho vyply´va, zˇe „su´d nie je opra
´vneny´ sku´matˇ merito´rnu spra´vnostˇ spra´vneho aktu, ale z aktu same´ho sku´ma, cˇi ide o spra´vnyakt (na rozdiel od tzv. pseudoaktu), cˇi je vydany´ v medziach pra´vomoci dotycˇne´ho u´radu a cˇi je pra
´voplatny´ alebo vykonatelˇny´“.
61. Z rozsudku Najvysˇsˇieho su´du Slovenskej republiky sp.zn. 4Cdo/123/2003 vyplýva, že „Mimo

ra´mec spra´vneho su´dnictva vsˇeobecny´ su´d nie je opra´vneny´ sku´matˇ vecnu´ spra´vnostˇ spra
´vneho aktu; mo^zˇe ho presku´mavatˇ len so zretelˇom na to, cˇi ide o akt nulitny´ (nicˇotny´). Nulitny´m
aktom je spra´vny akt, vydany´ tzv. absolu´tne vecne nepri´slusˇny´m spra´vnym orga´nom, z ktore´ho
nevznikaju´ zˇiadne pra´vne na´sledky, na rozdiel od aktu neplatne´ho, pri ktorom sa uplatni´ prezumpcia
jeho spra´vnosti azˇ do doby zrusˇenia jeho u´cˇinkov (zrusˇeni´m alebo zmeneni´m. Okrem povinnostˇ

sku´matˇ, cˇi predpokladany´ spra´vny akt vo^bec je spra´vnym aktom (cˇi nie je paktom) a cˇi ide o
akt vydany´ v medziach pra´vomoci pri´slusˇne´ho orga´nu, su´ su´dy rovnako povinne´ zaoberatˇ sa ty
´m, cˇi spra´vny akt nadobudol pra´voplatnostˇ a cˇi je vykonatelˇny´ (R 220/1950 Zbierky rozhodnuti´
cˇeskoslovensky´ch su´dov)“.
62. V rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Cdo/3/2003 dovolaci´ su´d
konsˇtatoval, zˇe „vsˇeobecne´ su´dy su´ opra´vnene´ sku´matˇ, cˇi spra´vny akt je vo^bec spra´vnym

aktom, cˇi nejde o akt nicˇotny´, cˇi nadobudol pra´voplatnostˇ a cˇi je vykonatelˇny´. V ra´mci su
´dneho prieskumu spra´vneho aktu potom prirodzene plati´, zˇe ak sa nekonalo so skutocˇny´m vlastni
´kom a nebolo mu ani dorucˇene´ rozhodnutie o vyvlastneni´, toto rozhodnutie nemohlo nadobudnu
´tˇ pra´voplatnostˇ, v do^sledku cˇoho nemohlo do^jstˇ v pra´vnom slova zmysle ani k vyvlastneniu
nehnutelˇnosti. Iny´mi slovami povedane´, vlastni´k nemohol stratitˇ vlastni´ctvo k veci na za´klade

rozhodnutia vydane´ho v konani´, ktore´ho u´cˇastni´kom nebol“ (rozhodnutie bolo publikovane´ pod cˇ.
48/2003 ZSP).
63. Podobne Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp.zn. 5Cdo/157/2007 zo dnˇa 14.10.2008
okrem ine´ho vyslovil: „K presku´matelˇnosti spra´vnych aktov Najvysˇsˇi´ su´d Slovenskej republiky
povazˇuje za potrebne´, okrem do^vodov uva´dzany´ch odvolaci´m su´dom, uviestˇ, zˇe vsˇeobecne´ su

´dy nie su´ opra´vnene´ sku´matˇ ich platnostˇ cˇi za´konnostˇ (nejde totizˇ o pra´vny u´kon) mimo ra´mca
spra´vnehosu´dnictva,aleza´sadnelensozretelˇomnato,cˇiisˇlooaktynulitne´(nicˇotne´),tedaoakty,
ktory´ch vady su´ tak za´vazˇne´ (cˇo do za´pornej kvality vady), zˇe sa neuplatni´ prezumpcia ich spra
´vnosti. Take´ akty nevyzˇaduju´ zvla´sˇtny proces na odstra´nenie vady (alebo aktov samy´ch), ale nikto
ich nemusi´ resˇpektovatˇ a od zacˇiatku sa na ne hlˇadi´ ako na akty neexistuju´ce. Mimo povinnostˇ

sku´matˇ, cˇi predpokladany´ spra´vny akt vo^bec je spra´vnym aktom (cˇi nie je paaktom) a cˇi ide o akt
vydany´ v medziach pra´vomoci pri´slusˇne´ho orga´nu, su´ su´dy rovnako povinne´ zaoberatˇ sa ty´m,
cˇi spra´vny akt nadobudol pra´voplatnostˇ a cˇi je vykonatelˇny´. Pri katego´rii aktov, ktore´ su´ len vecne
chybne´ alebo neza´konne´ plati´ prezumpcia ich spra´vnosti, pokialˇ nie su´ vymedzeny´m postupom
opravene´ alebo zrusˇene´ a musia bytˇ povazˇovane´ za bezchybne´, maju´ pra´vne u´cˇinky a su´ pre

su´dy v zmysle § 135 ods. 2 O.s.p. za´va¨zne´.“
64.1 S poukazom na vyššie uvedené súd prvej inštancie dospel k záveru, že rozhodnutie o vyvlastnení
je ničotným (nulitným) aktom a aj po jeho vydaní zostalo zachované vlastnícke právo dedičov zomrelého
pôvodného vlastníka N. H..
64.2 Vo vzťahu ku kúpnej zmluve uzavretej dňa 19.7.1984 uzavretej medzi N. O., nar. XX.X.XXXX

ako predávajúcim a československým štátom ako kupujúcim, na ktorú odkazoval žalobca v žalobe,
súd uvádza, že zistenou dedičskou postupnosťou v konaní bolo jednoznačne preukázané, že N.
O. nie je príbuzným žalovanej resp. jej právnym predchodcom, a preto nemohlo dôjsť k odkúpeniu
spoluvlastníckych podielov k sporným parcelám, ktoré boli vo vlastníctve jej právnych predchodcov
uvedenou kúpnou zmluvou.

65.Vzhľadomnatentozáver,žečeskoslovenskýštátneúčinnevyvlastnilspornépozemkyavychádzajúc
zozásadynemoplusiurisadaliumtransferepotestquamipsehabet(zneprávanemôževzniknúťprávo),
ak štát riadne nenadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, ktoré sú predmetom tohto konania,
nemohlo dôjsť ani k platnému prevodu vlastníckeho práva na žalobcu s poukazom na ust. § 2 ods. 2

zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení neskorších zmien a doplnkov.

66. V tejto súvislosti súd prvej inštancie odkazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky
zo dňa 10.2.2010, sp.zn. I. ÚS 50/2010, ktorý v ňom poukázal na zásadu rímskeho práva (nemo plus
iuris ad alienum transferre potest, quam ispe habet), v zmysle ktorej z nepráva nemôže vzniknúť právo.

Zdôraznil, že platne nemôže nadobudnúť vlastnícke právo právny nástupca, ak subjekt, od ktorého
odvodzuje (derivatívne) svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti, toto právo nikdy nenadobudol, a teda
ho ani nemohol ďalej platne previesť.67. Súd ďalšiu argumentáciu žalobcu o nadobudnutí vlastníckeho práva vydržaním nepovažoval tiež
za dôvodnú. Žalobca uvádzal, že vlastníctvo nadobudol priamo zo zákona a nemusel mať ani
vedomosť o spôsobe nadobudnutia vlastníckeho práva svojho predchodcu - štátu, a teda ani o vadách

vyvlastňovacieho rozhodnutia. Pre účely posúdenia vydržania daného pozemku mal za to, že vstúpil do
dobromyseľnej držby na základe iných skutkových okolností než jeho právny predchodca (čsl. štát), a to
dňom nadobudnutia účinnosti zákona č. 138/1991 Zb., t.j. dňom 1.5.1991, kedy jeho dobromyseľnosť
je potrebné odvodzovať od citovaného zákona ako titulu vstupu do držby.

68. Podľa názoru súdu bolo potrebné v prvom rade posúdiť dobromyseľnosť žalobcu v čase vstupu
dodržby,tedačižalobcabolvovzťahukvšetkýmokolnostiampresvedčený ooprávnenostivstupudo
držby. Existencia alebo neexistencia dobromyseľnosti sa totiž odvíja od skutočností, na základe ktorých
sa strana sporu, ktorá sa domáha určenia vlastníckeho práva, získala vec do držby - svojej faktickej
moci, t.j. či sa žalobca so zreteľom na všetky okolnosti domnieval, že vec mu vlastnícky patrí a nakladal
s ňou ako s vecou vlastnou. Žalovaná namietala skutočnosť, že žalobca žiada určenie vlastníckeho

práva k sporným nehnuteľnostiam na základe domnelého titulu, ktorým bolo neúčinné vyvlastňovacie
rozhodnutie a tiež nedodržanie ust. § 2 a ust. § 14 ods. 4 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí. Žalobca
argumentoval tým, že s vecou nakladal ako s vlastnou, vynakladal na ňu náklady a nebol rušený v jej
užívaní.

69. Podľa názoru súdu žalobca si nemôže započítať držbu svojho právneho predchodcu, pretože ten
ako štát nebol dobromyseľný v čase vstupu do držby, keďže štát spôsobil nezákonnosť vyvlastňovacieho
rozhodnutia, nemožno toto rozhodnutie považovať za právne akceptovateľný titul vstupu do držby
(uvedené vyplýva aj z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5Cdo/107/2008).

70.1 Súd sa preto osobitne zaoberal, či bol žalobca dobromyseľný v čase vstupu do držby, a teda či
vstúpil do dobromyseľnej držby na základe iných skutkových okolností, než jeho právny predchodca (čsl.
štát), a to dňom nadobudnutia účinnosti zákona č. 138/1991 Zb., t.j. či dňom 1.5.1991 došlo k začatiu
plynutia vydržacej doby. Keďže štát nebol v čase nadobudnutia účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. o
majetku obcí vlastníkom uvedených parciel, nemohol ich ani žalobca podľa uvedeného zákona od neho,

ako nevlastníka, platne nadobudnúť.
70.2 Dôkazné bremeno o dobrej viere a že žalobcovi svedčí nadobúdací titul (a teda nadobudol
vlastnícke právo) v danom prípade zaťažovala žalobcu, ako osobu, ktorej je dobrá viera na prospech. Aj
odvolací Krajský súd v Košiciach v odôvodnení svojho rozhodnutia sp. zn. 6Co/165/2022 vychádzal
pri svojom rozhodovaní z úvahy, že vo všeobecnosti dobrá viera musí byť hodnotená veľmi prísne,

kedy poskytnutie ochrany dobromyseľnému nadobúdateľovi sa s prihliadnutím na individuálne okolnosti
posudzovanej veci musí javiť ako spravodlivé. V prípade, ak nadobudnutie vlastníckeho práva na
základe vydržania tvrdí štát (resp. orgán štátu), je nevyhnutné okolnosti vstupu do držby a dobrú
vieru posudzovať ešte prísnejšie. Súd poukazuje na odôvodnenie bodu 82 citovaného rozhodnutia
odvolacieho krajského súdu sp. zn. 6Co/165/2022, kde podľa odvolacieho súdu je potrebné pod

bežnú opatrnosť (ktorú bolo možné od žalobcu požadovať) zahrnúť požiadavku aktívneho zisťovania
konkrétnych skutočností, vedúcich (z hľadiska kritéria priemernej obozretnosti) k presvedčeniu,
že štát na neho platne previedol vlastnícke právo. Pre nadobudnutie takéhoto presvedčenia je pritom
nevyhnutné poznanie, či štát bol v čase nadobudnutia účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. o majetku
obcí vlastníkom sporných nehnuteľností a disponoval platným nadobúdacím vlastníckym titulom k

nehnuteľnostiam a zároveň či boli splnené všetky podmienky stanovené uvedeným zákonom. Z
uvedeného teda vyplýva, že žalobca tak nedisponuje právnym titulom na vstup do držby, na základe
ktorého by bolo možné ho považovať za dobromyseľného držiteľa.

71. Žalobca pri bežnej opatrnosti nemohol nadobudnúť presvedčenie, že štát v čase nadobudnutia

účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. bol vlastníkom nehnuteľností a že disponoval platným nadobúdacím
vlastníckym titulom k sporným nehnuteľnostiam, nemohol teda nadobudnúť presvedčenie, že na
neho prešlo ex lege vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam. Žalobca mohol mať aspoň
pochybnosti o nadobudnutí vlastníckeho práva, keďže osoby uvedené vo vyvlastňovacom rozhodnutí
neboli riadne identifikované, a niektoré osoby dokonca boli v tom čase mŕtve. Dobromyseľnosť žalobcu

tiež spochybňuje to, že sa nesprával ako vlastník nehnuteľnosti, a ani si nedal zapísať svoje vlastnícke
právo k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pokiaľ sa cítil žalobca ako vlastník,
uvedená povinnosť mu vyplývala aj z ust. § 14 ods. 4 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí. Z tohtodôvodu ani Protokol č. 5 o prechode vlastníctva nehnuteľného majetku v zmysle zákona č. 138/1991
Zb. o majetku obcí nemohol byť domnelým titulom pre vstup žalobcu do dobromyseľnej držby.

72. Vzhľadom na uvedené dôvody a citované zákonné ustanovenia súd právne uzavrel, že žalobca nie
je vlastníkom nehnuteľností, ktoré sú predmetom sporu a žalobu ako nedôvodnú zamietol.

73. Žalobca na pojednávaní súdu dňa 28.9.2023 predložil súdu úplný výpis Listu vlastníctva č. XXXX
a Listu vlastníctva č. XXXX, z ktorých malo podľa žalobcu vyplynúť, že nebohý N. H. nadobudol niektoré

zo spoluvlastníckych podielov k sporným pozemkom na základe kúpnej zmluvy z roku 1998, ktorú
žalobca žiadal v rámci svojho návrhu na vykonanie dokazovania vyžiadať si z katastra nehnuteľností.
Žalobca sa však nevedel vyjadriť ku skutočnosti, medzi kým mala byť táto kúpna zmluva uzavretá.

74. Podľa čl. 8 Základných princípov Civilného sporového poriadku strany sporu sú povinné označiť
skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s

princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu.
75. Podľa ust. § 153 ods. 1 Civilného sporového poriadku strany sú povinné uplatniť prostriedky
procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo
so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania.

76. Podľa ust. § 153 ods. 2 Civilného sporového poriadku na prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany, ak ich strana nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo
nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu.
77. Podľa ust. § 185 ods. 1 Civilného sporového poriadku súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov
vykoná.

78. Civilný sporový poriadok týmto ustanovením zaviedol princíp formálnej pravdy, čo znamená, že súd
pri rozhodovaní vychádza výlučne z dôkazov, ktoré mu navrhli strany sporu. Súd sa tak nemusí dostať k
úplnému zisteniu pravdy vzhľadom na to, že si o spore môže urobiť obraz iba v rozsahu, v akom mu ho
vykreslia strany sporu svojimi tvrdeniami a súvisiacimi dôkazmi. Dôraz sa kladie na procesnú diligenciu
stránsporu,čohodôsledkomjeobmedzeniedôkaznejiniciatívysúduajejpresuntakmerbezvýhradnena

strany sporu. Prioritu má procesná aktivita sporových strán, ktoré sú zásadne povinné tvrdiť rozhodujúce
skutočnosti a označiť dôkazné prostriedky na preukázanie svojich tvrdení.
79.1 Možnosť uvádzať skutkové tvrdenia a popierať skutkové tvrdenia je v súdnom procese časovo
obmedzená. Skutkové tvrdenia a popretie skutkových tvrdení sú prostriedkami procesného útoku a
procesnej obrany a ich predloženie podlieha zákonnej koncentrácii konania a sudcovskej koncentrácii

konania.
79.2 Uplatnenie sudcovskej koncentrácie konania je v právomoci súdu. Uplatnenie zákonnej
koncentrácie konania je obligatórne.
79.3 Zákonná koncentrácia konania znamená, že prostriedky procesného útoku a
prostriedkyprocesnejobranymožnouplatniťnajneskôrdovyhláseniauznesenia,ktorýmsadokazovanie

končí.Tátozákonnákoncentráciakonaniavšakneznamená,žestranysporumôžuprostriedkyprocesnej
obrany a prostriedky procesného útoku uplatňovať až do skončenia zákonnej koncentrácie konania,
pretože sudcovská koncentrácia konania znamená, že prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany treba uplatniť včas. Tieto prostriedky nie sú uplatnené včas, ak ich strana sporu mohla
predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Využívanie

prostriedkov procesnej obrany alebo prostriedkov procesného útoku nemôže viesť k prieťahom v
súdnom konaní, pretože práve sudcovská koncentrácia konania a zákonná koncentrácia konania má
prispieť k rýchlemu konaniu a má zabrániť zdržiavaniu konania niektorou zo strán sporu. 79.4 Účelom
sudcovskej koncentrácie konania podľa ust. § 153 Civilného sporového poriadku je zabrániť tomu, aby
strany zdržiavali spor niektorými procesnými úkonmi. Včasnosť predloženia prostriedkov procesného

útoku resp. procesnej obrany je na úvahe súdu. Súd musí starostlivo zvažovať práva a povinnosti jednej
aj druhej strany sporu, teda právo žalobcu na spravodlivý proces a na včasné rozhodnutie o žalobe a
právožalovaného,abymalmožnosťvčasuplatniťvšetko,čonamietaprotižalobcomuplatnenémuprávu.
80. Žalobca mal možnosť uviesť skutkové tvrdenia ohľadom kúpnej zmluvy uzavretej právnym
predchodcom žalovanej v žalobe, najneskôr v podanej replike. Žalobca však tieto skutkové tvrdenia

uviedol až na pojednávaní konanom dňa 28.9.2023 a z uvedených dôvodov súd na toto skutkové
tvrdenie neprihliadol, nakoľko tento prostriedok procesného útoku nebol uplatnený včas a vykonanie
dokazovania v tomto smere by bolo porušením zásady koncentrácie konania. Navyše žalobca uviedol,
že kúpna zmluva mala byť uzatvorená v roku 1998 právnym predchodcom žalovanej N. H., ktorýv tom čase bol mŕtvy, a tiež ani nevedel uviesť ďalšie okolnosti uzavretia zmluvy. Súd si tak nemohol
vyvodiť, k preukázaniu akých skutkových okolností by malo viesť vykonanie takéhoto dokazovania,
a jeho prípadné vykonanie tak považoval za nehospodárne, a preto tento návrh žalobcu na vykonanie

dokazovania zamietol.

81. Na tomto mieste súd pripomína, že nemusí dať odpoveď na všetky nastolené otázky stranami sporu,
ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny
základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu.

82. Podľa ust. § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku súd prizná strane náhradu trov konania podľa
pomeru jej úspechu vo veci.
83. Podľa ust. § 255 ods. 2 Civilného sporového poriadku ak mala strana vo veci úspech len čiastočný,
súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov
konania právo.

84. Podľa ust. § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku o nároku na náhradu trov konania rozhodne
aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
85. Podľa ust. § 263 ods. 1 Civilného sporového poriadku ak bola v konaní úspešná strana zastúpená
advokátom, súd uvedie v uznesení o výške náhrady trov konania ako prijímateľa náhrady trov konania
advokáta.

86. Zmyslom a účelom náhrady trov konania je poskytnúť úspešnej strane sporu, ktorej to priznáva
zákon, náhradu týchto trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti so sporom musela alebo bude
musieťnepochybnezaplatiť,pričombyichnemuselazaplatiť,akbytuneexistovalsporpredvšeobecným
súdom.
87. V danom prípade žalovanej ako úspešnej strane sporu prináleží v zmysle ust. § 255 ods. 1 Civilného

sporového poriadku náhrada trov konania v celom rozsahu, o výške ktorých bude rozhodnuté súdom
prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na tunajší súd v troch
písomných vyhotoveniach.

Podľa ust. § 359 Civilného sporového poriadku odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo
rozhodnutie vydané.
Podľa ust. § 363 Civilného sporového poriadku sa v odvolaní popri všeobecných náležitostiach podania
( ust. § 127 ods. 1 a ods. 2 Civilného sporového poriadku ) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)

a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Podľa ust. § 364 Civilného sporového poriadku rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Podľa ust. § 365 ods. 1 Civilného sporového poriadku odvolanie možno odôvodniť len tým, že:
a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa ust. § 365 ods. 2 Civilného sporového poriadku odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno

odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo
veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Podľa ust. § 365 ods. 3 Civilného sporového poriadku odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie
možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.Podľa ust. § 366 Civilného sporového poriadku prostriedky procesného útoku alebo prostriedky
procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť
len vtedy, ak

a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak žalovaný nesplní povinnosť uloženú týmto rozsudkom, môže žalobca podať návrh na vykonanie
exekúcie podľa Exekučného poriadku ( zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti).