Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 28. január 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6CoCsp/43/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7123220296
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Maruščák

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7123220296.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Maruščáka a sudkýň JUDr.

Andrey Galdunovej a JUDr. Moniky Koščovej v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XX, D.,
zast. JUDr. Andrejom Cifrom, advokátom, so sídlom Janka Kráľa 5/A, Lučenec, proti žalovanému: Home
Credit Slovakia, a.s., so sídlom Teplická 147, Piešťany, IČO: 36 234 176, zast. Advokátska kancelária
GOLIAŠOVÁ GABRIELA s. r. o., so sídlom 1. mája 11, Trenčín, IČO: 47 234 679, o zaplatenie 2.779,50
EUR s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Košice sp. zn. 51Csp/136/2023 zo
dňa 19.07.2024

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok Mestského súdu Košice č.k. 51Csp/136/2023-99 zo dňa 19.07.2024 vo výroku I.

opovinnostižalovanéhozaplatiťžalobcovisumuvovýške750,-EURdo3dníodprávoplatnostirozsudku
a vo výroku III. o náhrade trov konania.

Žalobca má proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Košice (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo len „súd“) zhora označeným rozsudkom
žalovanémuuložilpovinnosťzaplatiťžalobcovisumuvovýške750,-EURvlehote3dníodprávoplatnosti
rozsudku (I. výrok), v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (II. výrok) a žalobcovi priznal nárok na náhradu
trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 % (III. výrok).

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 2.779,50 EUR s príslušenstvom
titulom primeraného finančného zadosťučinenia na tom skutkovom základe, že ako spotrebiteľ
sa v pôvodnom konaní úspešne domohol uloženia povinnosti žalovanému vydať mu bezdôvodné
obohatenie vo výške 3.705,99 EUR s prísl. a určenia, že poskytnutý spotrebiteľský úver poskytnutý na
základe úverovej zmluvy medzi stranami sporu je bezúročný a bez poplatkov a zároveň určenia, že
osobný automobil, na ktorého financovanie bol úver poskytnutý je vo vlastníctve žalobcu. Primerané

finančnézadosťučineniežiadalvovýške2.779,50EUR,čozodpovedá75%sumy3.705,99EUR,oktorú
sa žalovaný chcel na úkor žalobcu bezdôvodne obohatiť.

3. Vykonaným dokazovaním vzal súd za preukázané, že strany sporu uzavreli dňa 02.04.2014
spotrebiteľskú zmluvu - zmluvu o úvere, podľa ktorej mal žalovaný poskytnúť žalobcovi sumu vo výške
5.389,70 EUR (doplatok kúpnej ceny na automobil, ktorý kúpil od predávajúceho Autocentrum AAA Auto
a.s.). Úver mal žalobca splatiť 84 mesačnými splátkami po 151,20 EUR, pričom celková výška úveru

bola v zmluve uvedená 6.172,70 EUR. V rovnaký deň strany sporu uzavreli ďalšiu úverovú zmluvu,
predmetom ktorej bolo financovanie motorového vozidla vrátane doplnkových služieb. Na tieto zmluvy
nadväzovala zmluva o zabezpečovacom prevode práva, ktorej súčasťou bolo zmluva o výpožičke.4. Súd ďalej zistil, že na základe žaloby žalobcu podanej dňa 27.12.2018 Okresný súd Košice II v
konaní vedenom pod sp. zn. 29Csp/299/2018 medzi stranami sporu v totožnom postavení, rozsudkom
z 22.09.2021, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach z 28.06.2023 právoplatne určil, že

osobný automobil Peugeot 407 SW, číslo karosérie (VIN): E. je vo vlastníctve žalobcu, ďalej zaviazal
žalovaného vydať žalobcovi titulom bezdôvodného obohatenia sumu 3.705,99 EUR s 5 % ročným
úrokom z omeškania zo sumy 3.705,99 EUR od 09.05.2019 do zaplatenia, a určil, že spotrebiteľský
úver poskytnutý na základe Úverovej zmluvy č. SUA 14/001179 zo dňa 02.04.2014 uzatvorenej medzi
žalobcom a žalovaným je bezúročný a bez poplatkov. Súd deklaroval, že žalobcovi bol poskytnutý

spotrebiteľský úver na základe úverovej zmluvy z 02.04.2014, v ktorej boli absentujúce, či nesprávne
uvedené náležitosti podľa § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Poskytnutý
úver bol preto bez úrokov a bez poplatkov, v dôsledku čoho na strane žalovaného vzniklo bezdôvodné
obohateniepodľa§451Občianskehozákonníka,ktorébolpovinnývydaťžalobcovi.Nedostatkyúverovej
zmluvy mali vplyv na závislú zmluvu o zabezpečovacom prevode práva, keďže bola uzavretá k úveru,
ktorý neexistoval, teda neplatne. Rozsah záväzku zo zmluvy o úvere bol už uspokojený, žalovanému

preto nesvedčalo vlastnícke právo k motorovému vozidlu, na účel kúpy, ktorého úver poskytoval. V
čase prebiehajúceho sporu na Okresnom súde Košice II mal žalobca dve maloleté deti, s ktorými
žil spolu s manželkou v spoločnej domácnosti. Motorové vozidlo, ktoré na úver od žalobcu kúpili, sa
pokazilo, nemohlo slúžiť ako zdroj príjmu pre rodinu. Opravili ho s finančnou pomocou rodiny. Manželka
žalobcu bola s motorovým vozidlom účastníčkou dopravnej nehody, ktorú nezapríčinila. Poistné plnenie

bolo poskytnuté žalovanému, pretože v minulosti žalobca meškal so splácaním úveru. Keďže nemal
deklarované vlastnícke právo k motorovému vozidlu, nemohol ho ani predať. Vlastníckeho práva sa
domohol až súdnou cestou, po viac ako 4 a pol roka trvajúcom spore so žalovaným.

5. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za to, že právny vzťah medzi stranami sporu je

potrebné posúdiť podľa Občianskeho zákonníka a zákona o ochrane spotrebiteľa.

6. Právne vec súd posúdil podľa § 52 Občianskeho zákonníka a § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z. z.
o ochrane spotrebiteľa a konštatoval, že žalobca si uplatňuje voči žalovanému nárok na zaplatenie
primeraného finančného zadosťučinenia, ktorý mu mal vzniknúť na základe toho, že v konaní vedenom

na Okresnom súde Košice II (neskôr Mestskom súde Košice) pod sp. zn. K2-29Csp/299/2018 bol v
pozícii žalobcu úspešný, keď sa domohol voči žalovanému určenia vlastníckeho práva k motorovému
vozidlu a určenia, že poskytnutý spotrebiteľský úver je bezúročný a bez poplatkov. Zároveň sa domohol
voči žalovanému vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 3.705,99 EUR s príslušným úrokom z
omeškania. Žalobca teda úspešne uplatnil porušenie svojho práva a povinnosti žalovaného ustanovenej

zákonom o ochrane spotrebiteľa a osobitným predpisom.

7. Vychádzajúc zo znenia § 3 ods. 5 tretia veta zákona o ochrane spotrebiteľa, ako aj rozhodovacej
praxe súdnych autorít (rozsudky Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/127/2017 z 30.01.2019, sp. zn.
6Cdo/389/2015z14.09.2016)súdkonštatoval,žeprimeranéfinančnézadosťučineniepodľaust.§3ods.

5 zákona o ochrane spotrebiteľa možno spotrebiteľovi priznať i bez toho, aby bola v konaní preukázaná
existencia a výška vzniknutej ujmy a bez toho, aby bol medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy.
Účelom finančného zadosťučinenia je dovŕšiť ochranu porušeného práva spotrebiteľa ako slabšej strany
v spotrebiteľských zmluvách. Primerané finančné zadosťučinenie má plniť jednak funkciu satisfakčnú a
jednak funkciu sankčnú. Jeho cieľom je predovšetkým odradiť dodávateľov od protiprávneho konania

voči spotrebiteľom.

8. Súd prvej inštancie bol názoru, že žalobca splnil všetky zákonné predpoklady vzniku nároku
na primerané finančné zadosťučinenie, ako základu predmetu sporu. Súd prvej inštancie mal za
preukázané, že v danom prípade bola otázka porušenia práva žalobcu ako spotrebiteľa a povinnosti

žalovaného ako dodávateľa, ako hmotnoprávny základ sporu o priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia, právoplatne, nezmeniteľne a pre strany sporu (s odkazom na ust. § 228 ods. 1 CSP)
záväzne vyriešená v súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Košice II (neskôr Mestskom súde
Košice) pod sp. zn. K2-29Csp/299/2018 v prospech žalobcu.

9. K obrane žalovaného, ktorý namietal splnenie podmienok na uplatnenie primeraného finančného
zadosťučinenia žalobcom, súd dal žalovanému do pozornosti, že s právoplatným rozsudkom v
uvedenom konaní je spojená otázka prejudiciality zakotvená v § 194 ods. 2 CSP, čo znamená, že v
tomto konaní súd ako predbežnú otázku nemôže znova riešiť to, o čom už bolo rozhodnuté v osobitnomspore strán, pričom vonkoncom nie je rozhodujúce (podstatné), či súd v právoplatne skončenom konaní
správne alebo nesprávne právne posúdil uplatnený nárok (rozsudok Krajského súdu v Košiciach, sp.
zn. 9Co/274/2019 zo dňa 23.10.2019). Žalovaný nesprávne uvádzal, že žalobca neuplatňoval ochranu

pred porušením práv alebo povinností zo strany žalovaného, ale len vydanie bezdôvodného obohatenia.
Neobstojí ani jeho námietka, že žalobcovi žiadna ujma nevznikla. Ako to uviedol Najvyšší súd SR v
rozsudku sp. zn. 6Cdo/127/2017, jediným predpokladom, ktorý ustanovenie § 3 ods. 5 zákona o ochrane
spotrebiteľa vyžaduje je, že spotrebiteľ na súde úspešne uplatní porušenia práva alebo povinnosti
ustanovenej zákonom o ochrane spotrebiteľa a osobitnými predpismi. Pod úspešným uplatnením

porušenia práva alebo povinnosti v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť, že súd judikuje v prospech
spotrebiteľa konkrétny nárok z porušenia práva alebo povinnosti, napr. nárok zo zodpovednosti za
škodu,zbezdôvodnéhoobohatenia,alebovovýrokurozsudkuurčíneprijateľnosťkonkrétnevymedzenej
zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej zmluve.

10. Súd prvej inštancie sa následne zaoberal rozsahom finančného zadosťučinenia. Keďže zákon

nestanovuje žiadne kritériá, ktoré by bolo potrebné pri určení výšky zadosťučinenia zohľadniť, len
primeranosť, je vždy na úvahe súdu, aby so zreteľom na všetky okolnosti jednotlivého prípadu
stanovil rozsah finančného zadosťučinenia (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 30.06.2022, sp. zn.
7Cdo/92/2021). Primerané zadosťučinenie môže tvoriť náhrada za prípadnú morálnu ujmu, náhrada
konkrétnych výdavkov spojených s reparáciou daného stavu a určitá satisfakcia za stav, ktorý musel

spotrebiteľ trpieť. Účelom a zmyslom citovaného zákonného ustanovenia je teda odškodniť spotrebiteľa
za diskomfort, ktorý nastal z dôvodu, že spotrebiteľ sa rozhodol uplatniť ochranu proti porušeniu práv
a povinností zo strany dodávateľa na súde a bol v tomto konaní úspešný (rozsudok Krajského súdu v
Košiciach z 25.09.2018, sp. zn. 6Co/75/2018).

11. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že suma 750,- EUR je, vzhľadom na okolnosti prejednávaného
sporu, s prihliadnutím na funkcie inštitútu primeraného finančného zadosťučinenia (sankčnú, satisfakčnú
a prevenčnú), ako aj na celkovú povahu, intenzitu, spôsob a trvanie zásahu do práv žalobcu, závažnosť
vzniknutej, aj hroziacej ujmy, primeraná. Zohľadnil pritom dĺžku sporu, ktorý trval viac ako 4 a pol roka,
počas ktorého bol žalobca v neistote, či bude v spore úspešný a či sa mu vrátia náklady spojené s

vedenímkonania.Jenesporné,žeprebiehajúcekonanieprežalovanéhoačlenovjehorodinyznamenalo
zvýšený stres. Súd zohľadnil aj priznanú výšku bezdôvodného obohatenia. Priznaná suma predstavuje
zhruba jej 20 %, čo je vzhľadom na rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov v obdobných prípadoch
primeraná suma (napr. rozsudky Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3CoCsp/86/2022 z 20.12.2023, sp.
zn. 6CoCsp/57/2021 z 07.12.2021 a sp. zn. 6CoCsp/40/2021 z 07.12.2021). Vo vzťahu k priznanej výške

finančného zadosťučinenia, ktorú súd považoval v danom prípade za primeranú uviedol, že priznaná
suma prestavuje dostatočné odškodnenie pre žalobcu za diskomfort, ktorý mu bol konaním žalovaného
spôsobený, zároveň dostatočne trestá žalovaného za vyššie opísané konanie a praktiky žalovaného a
pôsobí naň i prevenčne, keď ho odrádza od obdobného konania vo vzťahu k iným spotrebiteľom.

12. Na základe uvedeného skutkového stavu, právneho posúdenia a cit. zákonných ustanovení súd
rozhodol tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 750,- EUR do troch dní
od právoplatnosti rozsudku a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

13. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1

CSP tak, že výška primeraného finančného zadosťučinenia závisí v konečnom dôsledku od úvahy súdu.
V takom prípade možno mať za to, že nepriznanie primeraného finančného zadosťučinenia v celom
uplatnenom rozsahu nepredstavuje čiastočný neúspech žalobcu, a tak je namieste aplikovať § 255 ods.
1 CSP. Na základe uvedeného súd prvej inštancie priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania
v plnom rozsahu proti žalovanému. Súd v predmetnej veci zároveň nemal za preukázanú existenciu

dôvodov hodných osobitného zreteľa ani výnimočnosť okolností u strán sporu, a preto nevidel priestor
pre aplikáciu ust. § 257 CSP.

14. Proti tomuto rozsudku, a to proti výroku I. a III., podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie
žalovaný z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP a navrhol, aby odvolací súd rozsudok

vnapadnutejčastizrušilavecvrátilsúduprvejinštancienaďalšiekonanieapriznalžalovanémunáhradu
trov konania.14.1 Odvolateľ v úvode namietal správanie sa žalobcu v úverovom vzťahu a uviedol, že nešlo o žiadneho
poctivého spotrebiteľa, ktorý by si svedomito a zodpovedne plnil svoje záväzky z úverovej zmluvy, práve
naopak, od počiatku uzatvorenia zmluvného vzťahu svoje povinnosti z uzatvorenej zmluvy permanentne

porušoval.

14.2 Ďalej uviedol, že zákonné ust. § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa, o ktoré opiera žalobca
svoj nárok na priznanie finančného zadosťučinenia vyžaduje splnenie niekoľkých podmienok zo strany
žalobcu a to: 1. spotrebiteľ sa proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom môže proti

porušiteľovi domáhať ochrany svojho práva na súde, 2. spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní
porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, 3. primerané
finančné zadosťučinenie. K prvému bodu žalovaný uviedol, že predpokladom toho, aby súd mohol
priznať primerané finančné zadosťučinenie je, že spotrebiteľove práva a povinnosti sú porušené a sám
vyvíja iniciatívu ako túto situáciu odvrátiť a zabezpečiť si súdnym rozhodnutím ochranu. Spotrebiteľove
práva a povinnosti však úverovou zmluvou uzatvorenou so žalovaným neboli žiadnym spôsobom

poškodené, spotrebiteľ žiadne poškodenie práv neprezentoval. Predmetom konania vedeného pod sp.
zn. 29Csp/299/2018 bolo výlučne vydanie bezdôvodného obohatenia a určenie vlastníckeho práva k
motorovému vozidlu. K druhému bodu žalovaný doplnil, že ďalšou podmienkou, ktorú je potrebné v
zmysle zákonného ustanovenia § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa splniť je porušenie práva alebo
povinnostiustanovenejzákonomč.250/2007Z.z.oochranespotrebiteľaaosobitnýmipredpismi.Okrem

toho nestačí len samotné porušenie zákona č. 250/2007 Z. z., ale súčasne aj porušenie práv alebo
povinností ustanovených inými predpismi. Žalobca vo svojej žalobe neuviedol, akým spôsobom mal
žalovaný práva alebo povinnosti žalobcu ako spotrebiteľa poškodiť. Obmedzil sa len na konštatovanie,
že uzatvorená úverová zmluva nemá náležitosti podľa § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch, čo však nemožno považovať za porušenie práv a povinností, ktoré by mali za

následok poškodenia spotrebiteľa, nakoľko pre spotrebiteľa z toho vyplynula len výhoda, že poskytnutý
úver je pre neho bezúročný a bez poplatkov. Žalobcovi preto žiadna ujma vyplývajúca z uzatvorenej
úverovej zmluvy reálne nevznikla. Splácal len to, na čo sa zmluvným vzťahom vedome a dobrovoľne
zaviazal. Pokiaľ došlo následne k vyhláseniu úverovej zmluvy za bezúročnú a bez poplatkov a žalobcovi
sa uhradené úroky a poplatky vrátili, bola to pre neho výlučne výhoda, s ktorou ani hypoteticky pri

uzatváraní zmluvy nepočítal. K tretiemu bodu žalovaný uviedol, že zo samotného pojmu primeraného
finančného zadosťučinenia vyplýva nevyhnutnosť jeho primeranosti vo vzťahu k porušenej povinnosti.
Jeho cieľom má byť nastolenie akejsi rovnováhy v dôsledku porušenej povinnosti, ktorá spotrebiteľovi
mala spôsobiť škodu. Pokiaľ však súd vyhlási úverovú zmluvu za bezúročnú a bez poplatkov z dôvodu
chýbajúcichnáležitostí,žiadnaškodaspotrebiteľovinevznikla,právenaopak,získavýhodubezúročného

a bez poplatkového úveru, ktorý by mu neposkytla žiadna banka ani iná inštitúcia. Ak by na základe
takejto skutočnosti malo byť spotrebiteľovi priznané ešte aj primerané finančné zadosťučinenie, zastával
žalovaný názor, že výklad právnej normy § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. nie je správne aplikovaný.

14.3 Žalovaný bol názoru, že pokiaľ aj súd v predchádzajúcom rozsudku vyhodnotil úverovú zmluvu

za bezúročnú a bez poplatkov, žalobcovi mohla potenciálne vzniknúť len ujma za zaplatené úroky
(na ktoré sa však pri podpise úverovej zmluvy žalobca slobodne a vážne zaviazal). Táto „ujma“ mu
už bola nahradená plnením na základe rozsudku v konaní vedenom pod sp. zn. 29Csp/299/2018.
Iná ujma žalobcovi nevznikla, žalobca ju v žalobe neuviedol, ani inak nešpecifikoval. Je preto
nedôvodné a neadekvátne zamieňať inštitút bezdôvodného obohatenia s inštitútom primeraného

finančného zadosťučinenia. Pri priznaní ešte aj ďalšieho umelo navýšeného primeraného finančného
zadosťučinenia by sa z poskytovania úverov stala príjmová činnosť pre spotrebiteľov, ktorým by sa ešte
aj platilo za poskytnutie úveru.

14.4 Ďalej poukázal na to, že účelom a zmyslom ustanovenia § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa

je odškodniť spotrebiteľa za diskomfort, ktorý nastal z dôvodu, že spotrebiteľ sa rozhodol uplatniť
ochranu proti porušeniu práv a povinností zo strany dodávateľa na súde a v tomto konaní bol úspešný.
Nepostačuje však, že dodávateľ porušil svoje povinnosti. Primerané finančné zadosťučinenie nemôže
slúžiť neprimeranému finančnému obohacovaniu sa spotrebiteľov. V princípe by to znamenalo, že
za jedno nedodržanie náležitostí úverovej zmluvy by bol žalovaný postihnutý dvakrát – vydaním

bezdôvodného obohatenia a priznaním primeraného finančného zadosťučinenia, čo je v rozpore so
zásadou ne bis in idem. V súvislosti s inštitútom primeraného finančného zadosťučinenia, ktorý si
žalobca - spotrebiteľ uplatňuje z úverovej zmluvy je nevyhnutným uvedomiť si, že to bol práve
žalobca, ktorý o poskytnutie úveru žiadal, s výškou poskytnutého úveru bol oboznámený, taktiež si bolvedomý, že si berie spotrebiteľský úver, z ktorého si veriteľ uplatňuje úroky a poplatky. S celým týmto
procesom žalobca ako klient vedome a dobrovoľne súhlasil podpisom úverovej zmluvy. Následne je pre
žalovaného nepochopiteľné, aby výhodu v rýchlom získaní finančných prostriedkov, ktorú mu žalovaný

poskytol pretočil na „ujmu“, resp. „hrozbu ujmy“, za ktorú požaduje primerané finančné zadosťučinenie.
Žalovanému nebolo zrejmé, k akému poškodeniu práv spotrebiteľa vôbec dochádza v prípadoch, kedy
súdy vyhlásia poskytnutý úver za bezúročný a bez poplatkov, následkom čoho je, že žalobca ako
spotrebiteľ neplatí úroky a poplatky (s ktorými na základe podpísanej úverovej zmluvy počítal), ale len
samotnú istinu poskytnutého úveru. Predstavuje to pre neho výlučne výhodu a nie škodu. Jediným

poškodeným, ktorý po takomto rozhodnutí súdu zostane je samotný veriteľ. V danom prípade žalobcovi
žiadne, ani len potenciálne riziko ujmy nehrozilo, ale z celého zmluvného vzťahu so žalovaným sa snaží
len vyťažiť výhody a finančné prostriedky. Ani súdy by nemali spotrebiteľov zbavovať zodpovednosti
za svoje záväzky a následne im ešte priznať primerané finančné zadosťučinenie. Inštitút primeraného
finančného zadosťučinenia nemôže slúžiť na finančné obohatenie sa žalobcu resp. na kompenzáciu
jeho majetkovej škody, ale v danom prípade musí zostať na úrovni a vo funkcii účinného a odradzujúceho

prostriedku ochrany, ktorú žalovaný považuje za splnenú už ukrátením veriteľa o úroky a poplatky, v
prípade vyhlásenia úverovej zmluvy za bezúročnú a bez poplatkov.

14.5 Na záver žalovaný uviedol, že v konaní je nevyhnutným skúmať aj hľadisko primeranosti
uplatneného nároku. Žalobca sám dlhodobo a opakovane porušoval svoje zmluvné povinnosti, nie je

teda na mieste, aby si uplatňoval primerané finančné zadosťučinenie v horibilnej výške za svoje „poctivé
a zodpovedné správanie“ počas trvania zmluvného vzťahu. Pokiaľ žalobca prezentoval pred súdom
stres a obavy, mohol si za ne výlučne sám svojím nezodpovedným konaním a zanedbávaním povinností.
Účelom priznania primeraného finančného zadosťučinenia pri porušení práv nemá byť na jednej strane
len odradenie dodávateľa od nekalých praktík, ale na druhej strane nemá byť ani nástrojom obohatenia

sa pre druhú stranu sporu. Preto vyplatenie priznanej sumy vo výške 750,- EUR považoval žalovaný
za nedôvodné, nepreukázané a v rozpore s cieľom normy, ktorú zákonodarca primeraným finančným
zadosťučinením sledoval. Žalovaný počas celého trvania úverového zmluvného vzťahu od žalobcu
požadovallenplneniezmluvnýchpovinností,kuktorýmsaslobodneavážnezaviazalpripodpisezmluvy.
Takéto konanie jednoznačne nemožno vyhodnotiť ako porušenie práv a povinností žalobcu zo strany

žalovaného, ktoré by zakladalo nárok na vyplatenie primeraného finančného zadosťučinenia.

15. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že rozsudok súdu prvej inštancie považuje v napadnutej
časti za vecne správny a náležite odôvodnený. Žalovaný svojim konaním pri kontraktácii zmluvy
o úvere bez akýchkoľvek pochýb porušil zákon a získal bezdôvodné obohatenie na úkor žalobcu.

Žalovaný na svoju obranu vo väzbe na uplatnený nárok na primerané finančné zadosťučinenie fakticky
takmer nič neuvádza jeho tvrdenia polemizujú s právoplatne judikovaným porušením právnej povinnosti
žalovaného. Žalovaný má snahu vo svojom odvolaní navodiť dojem, že ním spôsobené porušenie
ustanovení spotrebiteľských právnych predpisov by malo byť spotrebiteľovi vlastne na prospech
aspotrebiteľovižiadnaškodanevzniklaasúčasnesažalovanýprezentujeako„obeť“,nakoľkobolzatoto

porušenie sankcionovaný uložením povinnosti vydať získané bezdôvodné obohatenie. Dôvody, ktoré
uvádzažalovanýsúnesprávnezdôvodu,žeopomína,žejedinoupríčinousúdnehosporuboloporušenie
jeho zákonnej povinnosti s následkom, že žalovaný sa bezdôvodne obohacoval na úkor žalobcu. Čo
sa týka úspešného uplatnenia porušenia práva alebo povinnosti, ako predpokladu pre priznanie práva
na primerané finančné zadosťučinenie, tento je naplnený aj vtedy, ak si spotrebiteľ uplatní porušenie

právaalebopovinnostižalobouprotidodávateľovi.Jepretozaloženánaprotiprávnomkonanídodávateľa
voči spotrebiteľovi. Výsledkom prijatým na základe takejto žaloby, sa deklaruje existencia protiprávneho
konania žalovaného ako dodávateľa. Účel ku ktorému má uvedená žaloba slúžiť je zabrániť takémuto
konaniu odporujúcemu zákonu, ktorý navyše poškodzuje práva spotrebiteľov (rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 6Cdo/127/2017 zo dňa 30.01.2019). Vzhľadom na všetky uvedené

skutočnosti žalobca navrhol rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu ako vecne správny
potvrdiť a priznať žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

16. Žalovaný v odvolacej replike doplnil, že v prejednávanom prípade jednoznačne absentuje
preukázanie úmyslu žalovaného bezdôvodne sa obohatiť. Žalovaný v rámci predmetu podnikania

poskytol žalobcovi úver, za ktorý požadoval na základe úverovej zmluvy od žalobcu zaplatiť úroky.
Aký by malo zmysel, aby žalovaný úmyselne nedodržal všetky zákonné náležitosti, za ktoré by bol
následne sankcionovaný výlučne on sám a nie žalobca ako klient. Naopak, bol to práve žalobca, ktorý
si nielenže neplnil svoje zmluvné povinnosti, čím poškodil žalovaného, ale ešte aj sám špekulatívnepožiadal o spotrebiteľský úver na automobil, ktorý mal v úmysle používať na podnikateľské účely, tzn.
na účely generovania zisku. Žalobca teda už od počiatku vstupoval do zmluvného vzťahu s klamlivým
úmyslom spôsobu využívania financovaného motorového vozidla, od počiatku neplnil svoje záväzky

riadne splácať dohodnuté splátky a v konečnom dôsledku ešte žiada zákonnú ochranu v podobe
finančného plnenia od žalovaného a to v absolútne neprimeranej a predimenzovanej sume.

16.1 Žalovaný poukázal na rozsiahlu judikatúru prvoinštančných aj odvolacích súdov, kedy súdy
uplatniac voľnú úvahu pri určovaní výšky primeraného finančného zadosťučinenia priznávajú sumy

vo výške 100,- EUR, resp. vo výške nepresahujúcej 300,- EUR. Bol názoru, že žalobca doposiaľ
neuviedol žiadne racionálne okolnosti, v zmysle ktorých by mu malo prináležať finančné zadosťučinenie
nielen vo výške požadovaných 2.779,50 EUR, ale ani súdom znížených 750,- EUR. Len na porovnanie
k odôvodnenosti sumy, ktorú žalobca považoval za primeranú, žalovaný poukázal na rozhodnutie
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 23CoCsp/7/2022 zo dňa 21.02.2023, ktorým súd priznal výšku
primeranéhofinančnéhozadosťučineniavovýške50,-EUR,rozhodnutieOkresnéhosúduPrešovsp.zn.

29Csp/112/2022 zo dňa 16.11.2022, ktorým súd priznal výšku primeraného finančného zadosťučinenia
vo výške 100,- EUR ako aj ďalšie rozhodnutia súdov. Vyplatením, či už súdom priznanej, resp.
žalobcom uplatňovanej výšky primeraného finančného zadosťučinenia, by prišlo k nedôvodnému a
nepreukázanému obohateniu sa žalobcu, čo určite nemá oporu v obsahu, cieľoch a úmysle zákonodarcu
platne prijatých noriem.

17. Ďalšie vyjadrenia v spore podané neboli.

18. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok,
ďalej len „CSP“) prejednal odvolanie žalovaného ako podané včas oprávnenou osobou proti výrokom

rozhodnutia, proti ktorým je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle ust.
§ 385 ods. 1 CSP a contrario, v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380 CSP a z hľadísk uplatnených
odvolacích dôvodov (§ 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP) a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného nie
je možné vyhovieť.

19. Rozsudok je vo výroku I., ktorým súd žalobe čiastočne vyhovel ako aj vo výroku III. o náhrade trov
konania vecne správny, preto ho odvolací súd v tomto rozsahu v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

20. Výrok II. rozsudku súdu prvej inštancie o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti nebol odvolaním
napadnutý, tento nadobudol právoplatnosť, preto nebol predmetom odvolacieho konania (§ 367 ods. 2

CSP).

21. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 28.1.2025 o 9.15 hod.
v pojednávacej miestnosti č. dverí 207, II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia
rozhodnutia boli zverejnené dňa 20.1.2025 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ust.

§ 219 ods. 1, 3 CSP.

22. Žalovaný v odvolaní uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP, t.j. súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (f/) a rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (h/).

23. Odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.

24. Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f) CSP sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu
veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho

rozhodnutie je nesprávne, tzn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej
stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi
chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou
nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku
ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam.

25. Právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na
zistený skutkový stav, tzn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci
podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikáciipráva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak
použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne
ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod

právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania).

26. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre náležité zistenie
skutkového stavu, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 191 a § 192 CSP, z týchto dôkazov dospel k
správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu

vyvodil správny právny záver v potvrdenej časti, pričom rozsudok aj náležite odôvodnil a nebolo zistené
žiadne porušenie procesných práv ani iná vada konania, ktoré by mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, preto odvolací súd rozsudok ako vecne správny v časti o priznanie primeraného
finančného zadosťučinenia v sume 750,- EUR podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

27. Správne, podrobné, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody rozsudku v tejto časti, s

ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP).

28. Súd svoje úvahy, ako dospel k vyššie uvedeným záverom, uviedol v odôvodnení napadnutého
rozsudkuspoukazomnazistenýskutkovýstavaprávnepredpisy,ktoréaplikoval,tietoúvahysúsprávne,
niet v nich žiadnych logických rozporov a odvolací súd sa s nimi v plnom rozsahu stotožňuje a na tomto

mieste ich neopakuje.

29. Žalovaný v prevažnej miere argumentuje skutočnosťami uvádzanými už v konaní pred súdom
prvej inštancie, s ktorými sa súd náležite a správne vyporiadal pri rozhodovaní daného sporu, preto
jeho odvolacie námietky nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozsudku v napadnutej časti

a neumožňujú prijať iné závery.

30. Odôvodnenie rozsudku dáva odpoveď na všetky podstatné otázky z hľadiska rozhodnutia vo veci.

31. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie o splnení všetkých zákonných

predpokladov pre priznanie primeraného finančného zadosťučinenia žalobcovi v zmysle § 3 ods. 5
zákona 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a zhodne so súdom prvej inštancie považuje priznané
finančné zadosťučinenie vo výške 750,- EUR za primerané s ohľadom na kritéria, ktoré súd zohľadnil
pri určovaní tejto výšky.

32. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva úvaha súdu, na základe ktorej dospel k
vyššie uvedeným záverom s poukazom na zistený skutkový stav a príslušné zákonné ustanovenia, ktoré
aplikoval v prejednávanej veci a odôvodnenie rozsudku dáva odpoveď na všetky odvolacie námietky
žalovaného, keďže tieto už boli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie.

33. Na zdôraznenie správnosti rozsudku v napadnutej časti a k odvolacím námietkam žalovaného
odvolací súd uvádza nasledovné:

34. Predmetom konania je nárok na primerané finančné zadosťučinenie, vyplývajúce z ust. § 3 ods.
5 zákona 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, ktorý vzniká, ak sú splnené podmienky stanovené

zákonom, a to: a) spotrebiteľ aktívne ako žalobca uplatní na súde porušenie práv alebo povinností
určených na jeho ochranu proti porušiteľovi, b) je úspešný.

35. V prejednávanej veci podstatou odvolacích námietok je tvrdenie žalovaného o nesplnení zákonných
podmienok pre priznanie finančného zadosťučinenia žalobcovi a neprimeranosť výšky priznaného

finančného zadosťučinenia.

36. Podľa § 3 ods. 5 poslednej vety zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, spotrebiteľ, ktorý
na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými
predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo

povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.37. Ako vyplýva z vyššie citovaného zákonného ustanovenia, jedinou podmienkou pre priznanie
finančného zadosťučinenia je, že spotrebiteľ na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti
ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi.

38. Otázku úspešného uplatnenia porušenia práva alebo povinnosti v zmysle vyššie citovaného
zákonného ustanovenia vysvetlil Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojich rozhodnutiach sp. zn.
6Cdo/389/2015 zo dňa 14.09.2016 a sp. zn. 6Cdo/127/2017 zo dňa 30.01.2019.

39. V rozhodnutí sp. zn. 6Cdo/389/2015 zo dňa 14.09.2016 najvyšší súd v súvislosti s ust. § 3 ods. 5
zákona 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa uviedol, že pod úspešným uplatnením porušenia práva
alebo povinnosti v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť úspešné uplatnenie konkrétneho nároku z
porušeniaprávaalebopovinnosti,napr.nárokunanáhraduškody,navydaniebezdôvodnéhoobohatenia
alebo aj určenie neprijateľnosti konkrétne vymedzenej zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej
zmluve.

40. V rozhodnutí sp. zn. 6Cdo/127/2017 zo dňa 30.01.2019 najvyšší súd nadviazal na vyššie uvedené
závery a zároveň sa zaoberal otázkou, či je možné priznať primerané finančné zadosťučinenie
spotrebiteľovi podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. bez toho, aby bola v konaní preukázaná
existencia a výška vzniknutej ujmy a bez toho, aby bol medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy.

Uviedol, že ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. má plniť jednak funkciu satisfakčnú a jednak
funkciu sankčnú. Jeho cieľom je predovšetkým odradiť dodávateľov od protiprávneho konania voči
spotrebiteľovi. Možno ho však chápať aj ako prostriedok na vyvolanie aktivity spotrebiteľov domáhať
sa ochrany svojich práv proti dodávateľom v prípadoch, kedy dodávatelia ich práva hrubým spôsobom
porušujú. Účelom finančného zadosťučinenia je dovŕšiť ochranu porušeného práva spotrebiteľa ako

slabšej strany v spotrebiteľských zmluvách spôsobom, ktorý práve z tohto dôvodu vyžaduje poskytnutie
vyššieho stupňa ochrany. Jediným predpokladom, ktorý citované ustanovenie zákona vyžaduje je, že
spotrebiteľ na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom
a osobitnými predpismi. Pod úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v zmysle tohto
ustanovenia treba rozumieť, že súd judikuje v prospech spotrebiteľa konkrétny nárok z porušenia práva

alebo povinnosti, napr. nárok zo zodpovednosti za škodu, z bezdôvodného obohatenia, alebo vo výroku
rozsudku určí neprijateľnosť konkrétne vymedzenej zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej
zmluve. Žiadnu inú podmienku, t.j. ani podmienku, aby bol medzi stranami spor zo spotrebiteľskej
zmluvy a aby spotrebiteľovi bola privodená konkrétna ujma, nevyžaduje. Zákonodarca pri uplatňovaní
tohto nároku uľahčil spotrebiteľom dôkaznú situáciu, keď na rozdiel od nároku na náhradu škody

(bezdôvodného obohatenia) je dôkazné bremeno na strane spotrebiteľa oveľa ľahšie, lebo odpadá
problematické preukazovanie či už výšky škody, ujmy, príčinnej súvislosti alebo majetkového prospechu
druhej strany. Preukazovanie skutočnej výšky utrpenej ujmy by bolo spravidla nereálne. Pokiaľ ide
o rozsah finančného zadosťučinenia, neustanovuje žiadne kritériá, ktoré by bolo potrebné pri určení
výšky zadosťučinenia zohľadniť. Jediným kritériom je primeranosť finančného zadosťučinenia. Je preto

vecou úvahy súdu, aby so zreteľom na všetky okolnosti každého jednotlivého prípadu stanovil rozsah
finančného zadosťučinenia.

41. Vychádzajúc z vyššie citovaných rozhodnutí najvyššieho súdu odvolací súd konštatuje, že možno
priznať primerané finančné zadosťučinenie spotrebiteľovi podľa § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z. z.

o ochrane spotrebiteľa bez toho, aby bola v konaní preukázaná konkrétna ujma, či už materiálna alebo
nemateriálna (morálna) a bez toho, aby spotrebiteľ musel preukazovať výšku vzniknutej ujmy.

42. Pre posúdenie základu predmetu sporu (priznanie primeraného finančného zadosťučinenia) bolo
preto podstatné, či sú splnené zákonné predpoklady pre požadované priznanie nároku, a to, či si

spotrebiteľ uplatnil porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom, a či bol úspešný.

43. Žalobca úspešné uplatnenie porušenia jeho práv a povinností žalovanému preukázal rozsudkom
Okresného súdu Košice II sp. zn. 29Csp/299/2018 zo dňa 22.09.2021 v spojení s rozsudkom Krajského
súdu v Košiciach sp. zn. 2CoCsp/99/2021 zo dňa 28.06.2023, ktoré nadobudli právoplatnosť dňa

10.08.2023 a ktorými súdy rozhodli, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi (titulom bezdôvodného
obohatenia) sumu 3.705,99 EUR spolu s 5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 3.705,99 EUR
od 09.05.2019 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, určili, že osobný automobil Peugeot
407 SW Diesel 1.6 HDI 16V Premium, číslo karosérie (VIN): E. je vo vlastníctve žalobcu a rozhodli,že spotrebiteľský úver poskytnutý na základe Úverovej zmluvy č. SUA 14/001179 zo dňa 02.04.2014
uzatvorenou medzi žalobcom a žalovaným je bezúročný a bez poplatkov. Žalobcovi bol tiež priznaný
proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Tým bolo preukázané porušenie práv

žalobcu ako spotrebiteľa a povinností žalovaného pri uzavieraní spotrebiteľských zmlúv so žalobcom.
Bola tak splnená zákonná podmienka pre vznik nároku žalobcu na primerané finančné zadosťučinenie
voči žalovanému v zmysle § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa.

44. Odvolací súd sa preto stotožnil so záverom súdu prvej inštancie o preukázaní podmienky úspešného

uplatnenia porušenia práva alebo povinnosti žalobcom predložením rozsudkov, v ktorých bolo okrem
iného rozhodnuté o nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia a ktorými bol judikovaný
konkrétny nárok z porušenia práva, ale aj so záverom súdu, že podmienkou úspešného uplatnenia
nároku na primerané finančné zadosťučinenie nie je preukázanie vzniku ujmy na strane žalobcu.

45.Odvolacísúdzastávanázor,žeprepriznanieprimeranéhofinančnéhozadosťučineniasanevyžaduje

vznik ujmy, či už materiálnej alebo nemateriálnej, postačuje hrozba vzniku ujmy a postačí, že spotrebiteľ
na podklade spotrebiteľskej zmluvy má plniť to, čo veriteľovi práve pre rozpor so zákonom nepatrí.

46. Odvolací súd poznamenáva, že v prejednávanej veci táto ujma preukázaná aj bola, a to nielen v
majetkovej sfére, ale aj v nemajetkovej sfére žalobcu, ktorý bol nútený domáhať sa svojho práva na

vydanie bezdôvodného obohatenia v súdnom konaní trvajúcom od roku 2018 až do roku 2023, ktoré
nepochybne predstavuje negatívny zásah do bežného života spotrebiteľa a je spôsobilý privodiť mu
ujmu v súkromnom živote vo forme strachu, nepríjemných pocitov, neistoty a podobne.

47. Odvolací súd má rovnako aj za to, že žalobcovi bola spôsobená aj majetková ujma. Žalobca bol

totiž povinný plniť viac, ako žalovanému v súlade so zákonom patrilo, a po dobu, dokiaľ nedošlo k
vydaniu bezdôvodného obohatenia žalovaným žalobcovi, vznikla žalobcovi škoda minimálne v rozsahu
možného zhodnotenia týchto finančných prostriedkov (vo výške minimálne 3.705,99 EUR), s ktorými
nemohol po dobu, po ktorú boli zadržiavané žalovaným, žiadnym spôsobom nakladať, či už ich použiť
na zabezpečenie vlastných potrieb, zhodnotenie svojho majetku alebo vytvoriť z nich úspory a tieto

zhodnotiť získaním úroku.

48. Pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia, zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa
nestanovuje žiadne kritériá, ktoré by bolo potrebné pri určení výšky zadosťučinenia zohľadniť, s
výnimkou, že toto musí byť primerané.

49. Určenie primeraného finančného zadosťučinenia je vecou úvahy súdu a súd určí, aká výška
finančného zadosťučinenia je primeraná vždy s ohľadom na okolnosti danej veci. Nemôže ísť teda o
úvahu svojvoľnú a túto musí súd v odôvodnení rozsudku vysvetliť tak, aby bolo zrejmé, prečo práve
priznanú sumu finančného zadosťučinenia považuje za primerané finančné zadosťučinenie v danej

konkrétnej veci.

50. Aj keď podmienkou priznania finančného zadosťučinenia nie je vznik ujmy ani hrozba ujmy
spotrebiteľovi v dôsledku porušenia jeho práva dodávateľom, existujúca alebo hroziaca ujma môže byť
jedným z kritérií pre posudzovanie primeranosti výšky finančného zadosťučinenia.

51. Súdna prax doposiaľ vychádzala pri posudzovaní primeranosti finančného zadosťučinenia z
nasledujúcich kritérií: 1. vzniknutá, resp. hroziaca ujma, 2. rozsah, v akom dodávateľ porušil svoje
povinnosti a výška majetkového plnenia, ktoré tým dodávateľ získal na úkor spotrebiteľa, 3. doba
trvania protiprávneho stavu, 4. nevyhnutnosť domáhania sa práv v súdnom konaní a tým spôsobený

zásah do súkromného života spotrebiteľa, 5. reparácia vzniknutej ujmy v majetkovej sfére spotrebiteľa,
t.j. súdy zohľadňujú, v akom rozsahu bolo spotrebiteľovi vrátené majetkové plnenie dodávateľom,
na ktoré dodávateľ nemal právny nárok, 6. odškodnenie v iných obdobných prípadoch porušenia
práv spotrebiteľa, 7. odškodnenie v iných situáciách a podľa iných zákonných ustanovení v oveľa
závažnejších prípadoch (náhrada za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, odškodňovanie obetí

trestných činov). Súd má teda k dispozícii širokú škálu hodnotiacich kritérií a okrem vyššie uvedených
kritérií to môžu byť aj iné okolnosti konkrétnej prejednávanej veci.52. Žalobca určil výšku primeraného finančného zadosťučinenia ako 75 % zo sumy 3.705,99 EUR,
o ktorú sa žalovaný chcel na úkor žalobcu bezdôvodne obohatiť, pričom ujma mu vznikla aj
v nemajetkovej sfére, keď sa musel domáhať ochrany svojich práv v súdnom konaní. Vzniku majetkovej

ujmy žalobca zabránil práve podaním žaloby vo veci samej (o vydanie bezdôvodného obohatenia,
o určenie vlastníckeho práva k hnuteľnej veci a o určenie, že poskytnutý úver je bezúročný a bez
poplatkov).

53. V tu prejednávanej veci súd pri určení výšky finančného zadosťučinenia vychádzal z kritérií, ako sú:

vzniknutá, resp. hroziaca ujma, rozsah, v akom dodávateľ porušil svoje povinnosti a výška majetkového
plnenia, ktoré tým dodávateľ získal (mohol získať) na úkor spotrebiteľa, nevyhnutnosť domáhania sa
práv v súdnom konaní a tým spôsobený zásah do súkromného života spotrebiteľa. Súd poukázal aj na
to, že žalobca sa úspešne domohol voči žalovanému vydania bezdôvodného obohatenia a prihliadol
na výšku sumy viac než 3.705,99 EUR, ktorú ak by žalobca plnil bezo zvyšku, zaplatil by ju tak nad
rámec istiny, teda uvedená suma predstavovala hroziacu ujmu na strane žalobcu ako aj na skutočnosť,

že žalobca bol nútený domáhať sa svojich práv v súdnom konaní, a tým bol spôsobený zásah do jeho
súkromného života.

54. Táto hroziaca majetková ujma je jedným z kritérií pre posudzovanie primeranosti výšky finančného
zadosťučinenia.

55. Úvaha súdu prvej inštancie o výške finančného zadosťučinenia preto nevybočila z medzí a hľadísk
ustanovených zákonom a nemožno dospieť k záveru, že v rozsahu, v akom bola priznaná, dôjde
k finančnému obohateniu sa žalobcu. Priznaná výška je primeraná okolnostiam prejednávanej veci.
Porušenie práv žalobcu žalovaným bolo spôsobilé privodiť ujmu žalobcovi (3.705,99 EUR - poznámka

odvolacieho súdu), spočívajúcu v nezákonnom preplatení úveru.

56. Odvolací súd iba dopĺňa, že výška primeraného finančného zadosťučinenia by sa mala posudzovať
resp. určovať (okrem iného) aj s prihliadnutím na dobu trvania protiprávneho stavu, ktorá v danom
prípade bola vyše 4 rokov. Zohľadniac všetky vyššie uvedené kritériá, ako boli vyhodnotené a

vychádzajúc aj z rozhodovacej praxe senátu v iných obdobných veciach (napr. sp. zn. 6Co/84/2021,
6CoCsp/49/2021, 6CoCsp/49/2022, 6Co/129/2020, 6Co/150/2021, 6CoCsp/68/2021, 6CoCsp/57/2021,
6CoCsp/40/2021, 6CoCsp/51/2022, 6CoCsp/12/2024 a ďalšie), považuje odvolací súd finančné
zadosťučinenie vo výške 750,- EUR za primerané a bude viesť žalovaného ako silnejšiu zmluvnú stranu
nezneužívať jeho dominantné postavenie v právnom vzťahu a k takému konaniu a správaniu, aby

nedochádzalo k porušovaniu práv spotrebiteľa. Takto priznané finančné zadosťučinenie plní tak funkciu
satisfakčnú, ako aj sankčnú.

57. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v časti priznanej
istiny ako vecne správny potvrdil podľa ust. § 387 ods. 1 CSP.

58. Vecne správne rozhodol súd prvej inštancie aj o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania,
keď priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 100 % vychádzajúc
zo záveru, že pokiaľ ide o základ nároku, žalobca bol v celom rozsahu úspešný a stanovenie výšky
primeraného finančného zadosťučinenia záviselo iba od úvahy súdu. Žalobca má tak nárok na plnú

náhradu trov konania zo sumy primeraného finančného zadosťučinenia priznanej súdom (750,- EUR).

59. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP
v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP. Žalobca bol v odvolacom konaní
plne úspešný, preto má nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči neúspešnému žalovanému v

plnom rozsahu. O výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP), zohľadňujúc ustanovenie §
251 CSP.

60.TotorozhodnutieprijalsenátKrajskéhosúduvKošiciachpomeromhlasov3:0(§393ods.2posledná

veta CSP).Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).