Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 22. január 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/92/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7823200807
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 01. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Čabaiová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7823200807.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Čabaiovej a sudkýň

JUDr. Adriany Murínovej a Mgr. Angeliky Sopoligovej v spore žalobcu: A. B. C., nar. X.X.XXXX, bytom
XXX XX D., A. XXXX/XX, zast. Advokátska kancelária prof. JUDr. Ján Kľučka, CSc., s.r.o., so sídlom
Košice, Ku Potoku 4, IČO: 54 725 542, proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava, Pribinova 2, IČO: 00151866, o zaplatenie
10.000,- €, o odvolaní žalovaného proti rozsudku 1C/38/2023-118 zo dňa 14.2.2024 Okresného súdu
Rožňava

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j rozsudok v napadnutom vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách konania.

Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Rožňava (ďalej „súd prvej inštancie“ alebo len „súd“) napadnutým rozsudkom uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.000,- € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (I.), v
prevyšujúcej časti žalobu zamietol (II.) a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v 100 %
rozsahu proti žalovanému (III.).

2. Súd prvej inštancie takto rozhodol o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal od žalovaného zaplatenia

náhrady škody (nemajetkovej ujmy) vo výške 10.000,- € za obdobie troch rokov pred podaním žaloby,
t.j. od 4.4.2020 do 3.4.2023, ktorá mu bola spôsobená žalovaným porušením práva Európskej únie
tvrdiac, že: (a) žalobca je príslušníkom Hasičského a záchranného zboru, vykonáva štátnu službu v
služobnom pomere v hodnosti nadpráporčík, vo funkcii technik - strojník na Okresnom riaditeľstve
HaZZ v Rožňave, Hasičská stanica v D., a jeho týždenný pracovný čas sa skladá zo 16,5 hodinových
pracovných zmien, po ktorých nasleduje 7,5 hodinová pohotovosť (t. j. 24 hodinové zmeny) v takom
rozsahu, že súhrn takto „naskladaného“ týždenného pracovného času pravidelne prekračuje 48 hodín,

čo je v rozpore s úpravou dovoleného rozsahu týždenného pracovného času zamestnancov (vrátane
hasičov) v Smernici 2003/88/ES o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, ktorej porušenie
členským štátom EÚ vyvoláva jeho zodpovednosť podľa práva EÚ a pre osoby postihnuté takýmto
porušením zakladá právo na náhradu spôsobenej ujmy pred vnútroštátnymi súdmi členského štátu, (b)
služobný (pracovný) čas príslušníka HaZZ je rozvrhnutý nerovnomerne a žalovaný neprijal opatrenia
nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného
týždenného pracovného času podľa článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES, (c) porušenie článku 6

písm. b) Smernice 2003/88/ES vo vzťahu k žalobcovi je dostatočne závažné, pretože ide o porušenie
jasnej a konkrétnej normy Únie, ktorá pokiaľ ide o hornú hranicu priemerného týždenného pracovného
času neponecháva členským štátom priestor na voľnú úvahu, a súčasne ide o porušenie práva Únie,ktoré je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie (napr. rozsudok vo veci
C-429/09).

3. V napadnutom rozsudku súd skutkovo vyšiel zo zistení zodpovedajúcich tvrdeniam žalobcu o spôsobe
rozvrhovania pracovného času jeho služobným úradom v rozhodnom čase a mal preukázané tiež, že
žalobca v stálej štátnej službe ako hasič v rámci zásahovej služby spadajúcej do verejného sektora, v
období apríl 2020 až február 2023 odpracoval týždenný pracovný čas presahujúci priemerný týždenný
pracovný čas stanovený v čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES, pričom služobná pohotovosť u žalobcu

nebola započítaná do fondu jeho pracovného času, a preto sa môže dovolávať práva Únie na vyvodenie
zodpovednosti orgánov žalovaného ako dotknutého členského štátu s cieľom získať náhradu škody
vzniknutej v dôsledku porušenia úniového práva. Služobný deň žalobcu sa skladá zo štátnej služby,
t.j. pracovnej zmeny v trvaní 16 hodín alebo 17 hodín a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej
služobnej pohotovosti na pracovisku (§ 92 zákona č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore
v znení neskorších zmien a doplnkov) v trvaní 7 alebo 8 hodín, pričom počas rokov 2019-2021 sa jednalo

o 17 hodinové pracovné zmeny, po ktorých bezprostredne nasledovala určená 7 hodinová služobná
pohotovosť na pracovisku, počas roku 2022 16 hodinové pracovné zmeny, po ktorých bezprostredne
nasledovala určená 8 hodinová služobná pohotovosť na pracovisku, pričom celkovo strávil žalobca na
pracovisku sústavne (minimálne) 24 hodín v jednom služobnom dni. Ide o nerovnomerné rozvrhnutie
služobného času - služobná pohotovosť je určovaná počas služobného dňa na čas nočných hodín

nasledovne: v rokoch 2019-2021 na čas od 22:30 hod. do 5:30 hod., t. j. 7 hodín (od 7:00 do 22:30 a
od 5:30 do 7:00 - štátna služba, t.j. pracovná zmena v trvaní 17 hodín) a v roku 2022 a 2023 na čas od
22:00 hod. do 6:00 hod., t.j. 8 hodín (od 7:00 do 22:00 a od 6:00 do 7:00 - štátna služba, t.j. pracovná
zmena v trvaní 16 hodín), pričom v prípade, že je počas služobnej pohotovosti vyhlásený poplach a
hasiči sú vyslaní na zásah, režim služobnej pohotovosti sa mení na prácu nadčas. Žalobca každý tretí

deň odslúži 24 hodín a následne má dva dni voľna, keďže v mieste výkonu služby žalobcu sa strieda
niekoľko hasičských zmien, každý tretí deň odslúži každá pracovná zmena 24 hodín a následne majú
príslušníci v tejto zmene dva dni voľna. Mesačne odslúži každá hasičská zmena 10 pracovných zmien,
pričom každý tretí mesiac je to až 11 zmien, čo je v priemere 10,4 zmeny mesačne a nakoľko na každú
zmenu bezprostredne nasleduje určená služobná pohotovosť, žalobca strávi na pracovisku bežne 240

až 264 hodín za mesiac, pričom do tohto rozsahu nie sú zahrnuté hodiny nadčasov, čas pracovnej
pohotovosti sa žalobcovi nezapočítava do fondu pracovného času, hoci počas služobnej pohotovosti
sa žalobca ako príslušník HaZZ musí zdržiavať na pracovisku, z ktorého sa nesmie vzdialiť, musí byť
počas celej doby pohotovosti pripravený na vykonanie zásahu a ak je vyhlásený výjazd, vykonáva sa
do 1 minúty od vyhlásenia, teda žalobca musí byť počas celej doby služobnej pohotovosti, ktorá je

nariaďovaná aj v noci, okamžite pripravený na vykonanie zásahu, a teda aj keď reálne v súvislosti
so služobnou činnosťou na pracovisku napr. v mesiaci september 2022 strávil žalobca 240 hodín, v
rámci fondu pracovného času mu bolo vykázaných len 160 hodín. Žalobca nemá dostatočný čas na
regeneráciu a odpočinok, lebo mu to neumožňuje určený čas služieb v jednotlivých týždňoch, čo je v
rozporesprávomEurópskejúnie,keďžežalobcavykonávaslužbunamiesteurčenomzamestnávateľom

(služobným úradom), musí tam byť fyzicky prítomný, musí byť plne k dispozícii a pripravený okamžite
plniť svoje povinnosti (výjazd do 1 minúty od nahlásenia), oddelený od svojho vlastného súkromného
sociálneho prostredia, rodinných a spoločenských väzieb a jeho možnosť venovať sa svojim vlastným
potrebám a organizovať si svoj súkromný čas a program je prakticky vylúčená. Žalobca plní v spoločnosti
veľmi zodpovedné úlohy a preto je dôležité, aby mal možnosť si po práci odpočinúť, no napriek tomu

bolo právo žalobcu na odpočinok ustavične niekoľko rokov porušované, a to práve výkonom služobnej
pohotovosti. V príčinnej súvislosti s porušením práva Únie zo strany žalovaného vznikla žalobcovi
škoda (nemajetková ujma) v dôsledku zásahu do jeho práva na ochranu zdravia, pretože účelom
stanovenia maximálneho týždenného pracovného času bolo podľa odôvodnenia smernice 2003/88/ES
zabezpečenie potreby odpočinku, aby pracovník v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného

rozvrhnutia práce nespôsobil úraz sebe ani spolupracovníkom alebo iným osobám a aby si krátkodobo
alebo dlhodobo nepoškodil zdravie, a súčasne došlo aj k zásahu do práva žalobcu na súkromie a rodinný
život, pretože žalobca musel reálne odpracovať viac ako bol povinný v zmysle Smernice 2003/88/ES,
na úkor svojich blízkych musel tráviť čas v práci a prichádzal o čas, ktorý by chcel a mohol venovať
svojim najbližším, rodine, priateľom, záľubám, resp. iným aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovným

zaradením. Súd poukázal i na obranu žalovaného, ktorý žiadal žalobu zamietnuť tvrdiac, že Smernica
2003/88/ES sa nevzťahuje na príslušníkov Hasičského a záchranného zboru v prípade služobného času
ako aj ich odmeňovania, a preto žalobcovi nemohla vzniknúť žiadna škoda a že žalovaný nie je vecne
pasívne legitimovaný. Vzhľadom na referenčné obdobia z hľadiska maximálneho priemerného počtuodslúžených hodín týždenne bola správne transponovaná Smernica 2003/88/ES, v zmysle článku 2
ods. 1 ktorej je pracovným (služobným) časom akýkoľvek čas, počas ktorého zamestnanec pracuje
podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade so vnútroštátnymi

právnymi predpismi, a preto do služobného času spadá samotný výkon pracovných úloh na pracovisku
nazákladepokynovzamestnávateľa,akoajzdržiavaniesanapracoviskukdispozíciizamestnávateľana
základe jeho nariadenia, napr. vo forme pracovnej pohotovosti. Na podporu svojich tvrdení o služobnom
čase žalovaný podporne poukázal na Kolektívne zmluvy vyššieho stupňa pre príslušníkov Hasičského
a záchranného zboru na roky 2019 - 2020, 2021 a 2022, ktoré rozvrhujú služobný čas na vykonávanie

štátnej služby a služobnú pohotovosť a z ktorých plynú pre žalobcu viaceré výhody, medzi ktoré
patrí aj zvýšenie dovolenky nad rozsah ustanovený Zákonníkom práce. Súd poukázal i na argument
žalovaného, že počas služobnej pohotovosti je pracovník povinný byť v zariadení zamestnávateľa
alebo mimo neho, pričom má byť pripravený na výkon práce na požiadanie svojho zamestnávateľa s
tým, že pokiaľ nie je zásah, v takom prípade žalobca môže odpočívať alebo sa venovať inej činnosti,
pričom aj v zmysle platnej legislatívy pri takto nariadenej služobnej pohotovosti je v mieste vykonávania

štátnej služby určený, resp. vymedzený priestor na odpočinok, čo znamená, že zamestnávateľ si je
vedomý a dokonca vytvára podmienky na oddych (spánok) zamestnanca (žalobcu), od ktorého sa v
čase služobnej pohotovosti nevyžaduje „aktívna činnosť“, a teda mimo času skutočného výkonu práce
môže žalobca odpočívať alebo sa venovať inej činnosti. Počas služobnej pohotovosti žalobca nemusí
uskutočňovať žiaden výkon práce z vlastnej iniciatívy, ale iba na základe pokynu svojho zamestnávateľa.

Pri rozhodovaní vychádzal súd z výpovede žalobcu i z tabuľkového prehľadu za obdobie od 01/2020
do 02/2023, z ktorého zistil, že žalobca ako príslušník Hasičského a záchranného zboru vykonávajúci
stálu štátnu službu Okresnom riaditeľstve HaZZ v Rožňave, Hasičskej stanici Dobšiná, v sledovanom
období pravidelne odpracoval nad povolený limit práva EÚ hodiny služobnej pohotovosti nezapočítané
do fondu pracovného času. Žalobca minimálne od apríla 2020 do februára 2023 pracoval na zmeny,

teda vykonával službu 16 hodín, resp. 16,5 hodiny a následne na to nadväzovala pracovná pohotovosť
v trvaní 7, resp. 7,5 hodiny, počas ktorej bol v mieste výkonu služby k dispozícii zamestnávateľovi
pripravený na prípadný zásah. Celkový čas, počas ktorého bol žalobca k dispozícii počas jednej zmeny
vrátane služobnej pohotovosti, bol 24 hodín v jednom služobnom dni.

4. Zistený skutkový stav súd prvej inštancie posúdil podľa článku 7 druhá a tretia veta a článku 144 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky, § 3, § 19 písm. b) CSP, článku 1 bod 2 a 3, článku 2 ods. 1, článku 6
písm. b), článku 16, písm. b) Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa 4.11.2003 o
niektorých aspektoch organizácie pracovného času, ako aj podľa ust. § 85 ods. l a 2, § 86 ods. 1 a 2,
§ 91 ods. 1 a 3, § 92 ods. 1, § 97 ods. l písm. h) zákona č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom

zbore v znení neskorších zmien a doplnkov (ďalej tiež len „zákon o HaZZ“), § 11, § 13 ods. 1, 2 a 3
Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“). Po vyhodnotení vykonaných dôkazov dospel k záveru, že
žalovaný vo vnútroštátnej úprave náležite nepremietol 48 hodinový limit týždenného pracovného času
vyplývajúci z čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES a že za škodu spôsobenú žalobcovi porušením tohto
práva EÚ zodpovedá žalovaný. Podľa názoru súdu služobná pohotovosť, ktorú žalobca vykonáva nie

je výkonom štátnej služby, nakoľko odráža len stav pripravenosti pracovníka na eventuálne vykonanie
štátnej služby v prípade, že k nej bude povolaný. Ust. § 122 zákona o HaZZ upresňuje, že ak počas
doby trvania služobnej pohotovosti došlo k vykonaniu štátnej služby, takéto vykonávanie štátnej služby
je štátnou službou nadčas (ods. 2) a § 91 ods. 1 zákona o HaZZ zákona tiež uvádza, že štátnou
službou nadčas je aj služba, ktorú príslušník vykonáva počas určenej služobnej pohotovosti podľa § 92

ods. 2. Existujúca právna kvalifikácia služobnej pohotovosti sa premieta aj do spôsobu jej finančného
odmeňovania, ktorý nemá povahu služobného platu. Ust. § 103 zákona o HaZZ výslovne uvádza, že
zatiaľ čo služobný plat tvoria zložky služobného príjmu uvedené v jeho odseku 1 (vrátane tarifného platu
a jeho príplatkov), za výkon služobnej pohotovosti patrí hasičovi peňažná náhrada v štátnej službe (§
103 ods. 5 v spojení s § 122 ods. 1 zákona o HaZZ). Uzavrel, že žalobca v posudzovanom období po

zohľadnení služobného pracovného času a nariadenej služobnej pohotovosti nesporne pracoval nad
rámec 48 hodinového pracovného týždňa určeného čl. 6 písm. b/ Smernice, čím došlo k porušeniu práva
Únie a toto porušenie je dostatočne závažné. Dôvodil, že ak žalovaný tvrdil, že žalobca nevyvinul žiadnu
snahu, aby vzniku ujmy predišiel, pretože neoznámil zamestnávateľovi, že odmieta vykonávať služobnú
pohotovosť a že to považuje za ujmu na svojich právach, ustálená judikatúra ESD takúto požiadavku

nepredpokladá, a ani z predpisov unijného práva nevyvodzuje. ESD vo veci C-429/09 Fuß prihliadajúc
na to, že čl. 6 písm. b/ Smernice je pravidlom sociálneho práva s osobitným významom, od ktorého
sa nemôže odchýliť žiadny zamestnávateľ vo vzťahu k pracovníkovi ako je Fuß (hasič), zohľadňujúc
tiež, že pracovník je slabšou stranou v rámci pracovnoprávneho vzťahu, preto je nutné zabrániť tomu,aby mal zamestnávateľ možnosť ho v jeho právach obmedzovať, vyslovil, že nemožno považovať za
primerané žiadať od takého pracovníka, aby na účely uplatnenia nároku na získanie náhrady škody
najprv podával žiadosť zamestnávateľovi, ktorá požiadavka by bola v rozpore so zásadou efektivity (bod

76 až 87 C-429/09 Fuß). Súd vyvodil, že z uvedených dôvodov nemožno preto v (ne)konaní žalobcu
nachádzať žiadny podiel zodpovednosti na vzniku ujmy spôsobenej mu žalovaným pri implementácii
noriem práva Únie. Nachádzanie akejkoľvek možnosti zavinenia na strane zamestnanca, ktorý pred
uplatnením nároku na súde nepožiadal zamestnávateľa o dodržiavanie noriem úniového práva, by
bolo len prenášaním zodpovednosti členských štátov za dodržiavanie práva Únie na jednotlivcov, a

umožňovalo by v prípade nesplnenia tejto podmienky vyňať ich nároky z uplatňovania v konaní pred
súdom, čo odporuje zásadám úniového práva (bod 83 C-429/09 Fuß). Vychádzajúc zo záveru, že
žalobca bol ukrátený v nemajetkovej sfére o čas odpočinku, ktorý mohol stráviť s blízkymi, fyzicky i
psychicky regenerovať a v súlade s princípom rovnocennosti uniového a vnútroštátneho práva, súd
aplikoval ustanovenia o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy priznávajúcej fyzickým osobám v prípade
zásahu do ich osobnostných práv v zmysle § 13 v spojení s § 11 OZ, pričom pri určení výšky náhrady

zohľadnil kritéria stanovené zákonom a vyplývajúce z judikatórnej praxe. Súd prihliadal na kritéria
uvedené v bode 95 rozsudku Fuß, na závažnosť ujmy, ktorá žalobcovi takým (dostatočne závažným)
zásahom vznikla, na následky takým zásahom vyvolané, okolnosti zásahu a aj na náhradu nemajetkovej
ujmy, ktorá je priznávaná všeobecnými súdmi v iných prípadoch, keď súdy aplikujú ustanovenie § 13 OZ
a rozhodol, že žalobca má na nárok primeranú finančnú náhradu v sume 2.000,- €. V prevyšujúcej časti

žalobu zamietol s odôvodnením, že žalobca nepreukázal, že by sa tento zásah negatívne odrazil napr.
v jeho medziľudských vzťahoch alebo že by mal dopad na jeho zdravotný stav. Zobral pritom do úvahy
i súdmi priznanú výšku nemajetkovej ujmy v obdobných súdnych sporoch (napr. rozhodnutia Krajského
súdu v Košiciach 9CoPr/1/2019, 6CoPr/2/2019, 3CoPr/229/2019 a 1CoPr/8/2019). O nároku na náhradu
trov konania súd rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 CSP tak, že priznal právo na náhradu trov konania

plne úspešnému žalobcovi v rozsahu 100 % (zo súdom priznanej sumy 2.000,- €), pretože stanovenie
výšky náhrady nemajetkovej ujmy záviselo od úvahy súdu, preto žalobcu nemožno zaťažiť procesnou
zodpovednosťou za (ne)predvídanie výsledku na základe úvahy súdu. V zmysle § 262 ods. 2 CSP o
výške náhrady trov konania si vymienil rozhodnúť po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí, samostatným uznesením.

5. Proti rozsudku v jeho vyhovujúcom výroku I. a výroku III. o trovách konania podal žalovaný
v zákonnej lehote odvolanie, odôvodniac ho odvolacími dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. d),
f) a h) CSP. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok v napadnutej časti zmenil a žalobu zamietol a
priznal mu nárok na plnú náhradu trov konania proti žalobcovi. V úvodnej časti odvolania žalovaný

namietal nedostatok právomoci súdu na prejednanie a rozhodnutie sporu zo zodpovednosti štátu
za nesprávnu transpozíciu smernice do jeho právneho poriadku. Zastával názor, že všeobecnému
súdu neprináleží posudzovať súlad vnútroštátneho poriadku so smernicami Európskej únie, preto
ani v prejednávanej veci súd prvej inštancie nemohol posudzovať konformitu zákona o HaZZ so
smernicou 2003/88/ES a cez to ani vyvodiť záver o transpozičnej nesprávnosti tejto vnútroštátnej

normy. Žalovaný v tejto súvislosti zároveň vytkol napadnutému rozsudku nedostatočné odôvodnenie
záveru o porušení práva Európskej únie. V ďalšej časti odvolania žalovaný namietal vecnú nesprávnosť
napadnutého rozsudku v niekoľkých argumentačných líniách. Prvou skupinou odvolacích námietok
polemizoval so záverom súdu prvej inštancie o jeho pasívnej vecnej legitimácii v spore. Argumentoval,
že pre rozhodnutie o uplatnenom nároku malo nezastupiteľný význam zodpovedanie otázky, či k

rozvrhnutiu pracovného času žalobcu spôsobom odporujúcim smernici 2003/88/ES došlo z dôvodu
jej nesprávneho prebratia do vnútroštátneho poriadku alebo nesprávnou aplikáciou vnútroštátnych
noriem, ktorými došlo k inak správnemu prebratiu tejto smernice. Akcentoval v tejto súvislosti, že
povinnosť transpozície smernice nespočíva v doslovnom prenesení jej ustanovení, alebo v nej použitých
formulácií. Podľa názoru žalovaného iba z dôvodu, že zákon o HaZZ neobsahoval ustanovenie

explicitne limitujúce dĺžku pracovného času na 48 hodín, nemožno vyvodiť, že čl. 6 písm. b) smernice
2003/88/ES bol do tohto predpisu prebratý nesprávne a nemožno v okolnostiach prípadu vylúčiť, že
k vzniku protiprávneho stavu viedol nesprávny výklad zákona o HaZZ zo strany zamestnávateľa, v
ktorom prípade by ale znášal zodpovednosť za prípadnú škodu zamestnávateľ, a nie štát. Ďalšou
skupinou odvolacích námietok žalovaný nesúhlasil s úvahami súdu prvej inštancie, na podklade

ktorých dospel k záveru o aplikovateľnosti smernice 2003/88/ES na organizáciu pracovného času
príslušníkov Hasičského a záchranného zboru Slovenskej republiky. Prezentoval vlastné nazeranie
na spôsob posúdenia pôsobnosti tejto smernice, podstata ktorého podľa žalovaného spočívala na
interpretácii čl. 2 ods. 2 Smernice Rady č. 89/391/EHS zo dňa 12.6.1989 o zavádzaní opatrení napodporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci (ďalej tiež len „smernica
89/391/EHS“), a to v tom zmysle, že podľa žalovaného je možné službu príslušníkov Hasičského a
záchranného zboru subsumovať pod osobitné činnosti služieb civilnej ochrany, ktoré sú podľa tohto

ustanovenia smernice 89/391/EHS z pôsobnosti smernice 2003/88/ES, v zmysle jej čl. 1 ods. 3, vyňaté.
V súvisiacej argumentácii žalovaný poukázal na zákonom stanovené úlohy Hasičského a záchranného
zboru SR na úseku civilnej ochrany, predovšetkým však v oblasti priameho výkonu záchranárskych
činností. Podľa žalovaného nie sú závery rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci C-429/09 Fuß pre
posúdenie pôsobnosti smernice 2003/88/ES na organizáciu pracovného času príslušníkov Hasičského

a záchranného použiteľné preto, že sťažovateľom v tejto porovnávanej veci bol mestský hasič, ktorého
pracovný režim je odlišný od výkonu prác príslušníkov Hasičského a záchranného zboru Slovenskej
republiky, ktorým sú naviac poskytované rôzne osobitné výhody - od definitívy až po systém sociálneho
zabezpečenia. Žalovaný v odvolaní spochybnil tiež záver súdu prvej inštancie o vzniku škody žalobcovi
ako jedného z predpokladov pre vznik jeho zodpovednosti. Argumentoval v tejto súvislosti, že sám
žalobca vymedzil ujmu, ktorá mu následkom porušením úniového práva vznikla, nejasne a zdôraznil,

že za čas pracovnej pohotovosti bol žalobca odmeňovaný a že počas jej výkonu, pokiaľ mu nebol
nariadený služobný zásah, mohol žalobca odpočívať alebo sa venovať inej činnosti; prakticky sa v tom
čase od neho žiaden pracovný výkon nežiadal. Odvolateľ v rámci ďalšieho odvolacieho argumentu
poukázal na záver formulovaný Súdneho dvora EÚ v rozhodnutí vo veci C-46/93 Brasserie du Pécheur
(bod 84), v zmysle ktorého by mal vnútroštátny súd preveriť, či poškodená osoba prejavila primeranú

snahu s cieľom odvrátiť škodu, alebo obmedziť jej rozsah a či včas využila všetky dostupné prostriedky
na právnu ochranu. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal na to, že žalobca snahu o zabránenie vzniku
škody nevyvinul; neoznámil svojmu zamestnávateľovi, že odmieta vykonávať služobnú pohotovosť
a nedal najavo, že jej výkonom uňho dochádza k vzniku morálnej ujmy. Preto podľa argumentácie
žalovaného zamestnávateľ ani nemohol prípadnému vzniku takejto ujmy zamedziť. Napokon žalovaný

nesúhlasil ani so spôsobom, akým sa súd prvej inštancie vysporiadal s otázkou formy a rozsahu
priznaného odškodnenia nemajetkovej ujmy. Akcentoval akcesorickú povahu peňažného odškodnenia,
ktoré nastupuje len vtedy, keď je nemajetková ujma tak závažná, že len morálne zadosťučinenie je pre
jej odškodnenie nepostačujúce. Podľa názoru žalovaného v okolnostiach prípadu nebol takýto závažný
následok preukázaný. Zdôraznil v tejto spojitosti, že o závažnosti dôsledkov prípadného porušenia práve

Európskej únie rozhodne nesvedčí už len tá skutočnosť, že žalobca sa nikdy nedomáhal, aby sa od
posudzovaného zásahu upustilo ani aby sa odstránili jeho následky. Podľa názoru žalovaného v tomto
konaní sa žalobca nedomáha nápravy vytýkaného (údajne protiprávneho) stavu do budúcna, žalobca
podanou žalobou nechce dosiahnuť zlepšenie, či úpravu svojej pracovnej pozície u zamestnávateľa,
ale naopak vytvoriť priestor pre opätovné čiastkové žaloby. Ak by aj súd po vyhodnotení všetkých

námietok žalovaného predsa len dospel k záveru, že smernica bola žalovaným, resp. zamestnávateľom
žalobcu uplatňovaná nesprávne, nemožno na strane žalobcu hovoriť o vzniku akejkoľvek škody,
resp. nemajetkovej ujmy (keď žalobca nepreukázal, že by ujma bola dostatočne závažná), čo podľa
žalovaného bez ďalšieho je dôvodom na zamietnutie žaloby. Žalovaný podaným odvolaním napadol
tiež rozhodnutie o trovách konania, zastávajúc názor, že v danom spore nie je možné použiť zásadu

určenia výšky plnenia súdom pri nemajetkovej ujme a priznať žalobcovi plný úspech vo veci. Podľa
názoru žalovaného súd prvej inštancie s použitím § 255 ods. 2 CSP mal priznať nárok na náhradu trov
konania jemu, keďže bol v spore úspešnejší, a to v rozsahu pomeru procesného úspechu a neúspechu
strán v spore.

6. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol potvrdiť rozsudok v jeho napadnutej vyhovujúcej
časti ako vecne správny a priznať mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania. K vznesenej námietke
nedostatku právomoci súdu opätovne zdôraznil, že každý vnútroštátny súd musí rešpektovať prednosť
úniového práva pred vnútroštátnym právom a nemôže sa zbaviť povinnosti uprednostniť úniovú normu
pred vnútroštátnou normou. K pôsobnosti Smernice 2003/88/ES a súvisiacej argumentácii žalovaného

poukázal na to, že významom a výkladom článku 2 ods. 2 smernice 89/391/ES sa zaoberali viaceré
rozsudky Súdneho dvora EÚ, výklad ktorých je všeobecne záväzný a s ktorým je tvrdenie žalovaného o
tom, že sa príslušné ustanovenia smernice na prípad žalobcu nemôžu aplikovať, v nesúlade. V prípade
Pfeiffer Súdny dvoru EÚ konštatoval, že „Čl. 2 ods. 2 Smernice 89/391/ES nevylučuje z jej pôsobnosti
služby civilnej ochrany ako také, ale len „určité osobitné činnosti“ týchto služieb, ak charakteristiky

vlastné pre určité osobitné činnosti odporujú použitiu ustanovení tejto smernice“ (C-397/01, bod 53).
V dôsledku toho výnimka uvedená v čl. 2 ods. 2 smernice 89/391/EHS bola prijatá len za účelom
zabezpečenia riadneho fungovania služieb nevyhnutných na ochranu verejnej bezpečnosti, zdravia a
poriadku, ak nastane osobitne vážna situácia alebo situácia osobitného rozsahu - napríklad katastrofa,pre ktorú je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný čas pre záchranné tímy (bod 55 rozsudku).
Rovnako aj uznesenie Súdneho dvora EÚ vo veci C-52/04 potvrdzuje, že na činnosti zásahových síl
verejnejhasičskejslužbysanevzťahujevýnimkauvedenávčl.2ods.2Smerniceč.89/131/EHS,aletieto

činnosti naopak patria do pôsobnosti tejto smernice, pokiaľ sú vykonávané za obvyklých podmienok (bod
57). Pokiaľ ide o novšiu judikatúru Súdneho dvora EÚ, žalobca spomenul vec B. A., v ktorej súd takisto
rozhodol, že „Smernica 2003/88/ES sa má uplatniť na činnosti hasičského zboru, aj keď sú vykonávané
zásahovými silami v teréne a nezáleží na tom, že sú zamerané na boj proti požiarom alebo poskytnutie
pomoci iným spôsobom, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním zvereným

príslušnej službe, a to aj vtedy, keď zásahy, ku ktorým môžu tieto činnosti viesť, sú svojim charakterom
nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov, ktorí ich vykonávajú, určitým rizikám, pokiaľ ide o ich
bezpečnosť a/alebo zdravie (C-518/15, bod 27). Tieto závery sú potvrdené aj Smernicou 2003/88/ES,
ktorá v čl. 17 ods. 3 bod iii/ výslovne uvádza aj protipožiarne služby a služby civilnej ochrany. Okrem
toho pripomenul, že takáto úprava by nemala žiadny zmysel, pokiaľ by bola takáto činnosť ako celok
vylúčená zo smernice 89/391/EHS, nakoľko v takomto prípade by sa na ňu nevzťahovala ani smernica

2003/88/ES. Z týchto dôvodov žalobca nesúhlasil s tvrdením žalovaného, že Smernica 2003/88/ES
sa nevzťahuje na protipožiarne služby a služby civilnej ochrany vykonávané hasičským a záchranným
zborom a aj pre výkon týchto služieb garantuje 48 hodinovú priemernú týždennú pracovnú dobu podľa čl.
6 ods. 2 písm. b) Smernice 2003/88/ES. K namietanému nesprávnemu prebratiu smernice 2003/88/ES
uviedol, že slovenský zákonodarca rozhodol, že smernica bude transponovaná do zákona č. 315/2001

Z.z., čo výslovne potvrdzuje jeho príloha č. 4 v bode 6. Zopakoval, že niektoré ustanovenia zákona
č. 315/2001 Z.z. sú v rozpore so smernicou, pretože ich uplatnením sa nedosahuje a negarantuje 48
hodinová pracovná doba pre hasičov. Týždenný súčet služobného času hasičov a nariadenej služobnej
pohotovosti prekračuje 48 hodín týždenne, čím dochádza k porušeniu čl. 6 písm. b) smernice na ujmu
žalobcu. Pre úplnosť dodal, že k žalobe priložil prehľady týždennej dochádzky, z ktorých vyplýva, že

súčet jeho služobného času nadobudnutého v dôsledku výkonu štátnej služby a nariadených služobných
pohotovostí pravidelne prekračuje 48 hodinový týždenný pracovný čas. Žalovaný toto tvrdenie nebol
schopný spochybniť, či dokonca vyvrátiť. Pokiaľ ide o otázku služobnej pohotovosti hasičov a otázku
služobnej doby uviedol, že žiadne ustanovenie zákona o HaZZ nestanovuje, že služobná pohotovosť
hasičov v mieste výkonu služby je považovaná za súčasť ich týždenného služobného času. V tomto

smere je zákon o HaZZ osobitným zákonom a ako osobitný zákon sa odlišuje od ust. § 96 Zákonníka
práce, ktorý zohľadňuje smernicu ES a na ňu nadväzujúci judikatúru Súdneho dvora EÚ. Zákonník
práce sa však v otázke právnej kvalifikácie pohotovosti na príslušníkov hasičského zboru nevzťahuje.
Skutočnosť, že podľa zákona o HaZZ pracovnú pohotovosť hasičov zákonodarca nekvalifikuje ako
súčasť ich služobného času, potvrdzujú tiež jeho viaceré ustanovenia - § 85, § 92, § 86 ods. 2

zákona o HaZZ, ktoré citoval. Služobná pohotovosť sa tak v zmysle týchto ustanovení zákona o HaZZ
nepovažuje za súčasť týždenného služobného času jeho príslušníkov, keďže bezprostredne nadväzuje
na vykonávanie štátnej služby a začína až po skončení výkonu štátnej služby v služobnom čase.
Nariadená služobná pohotovosť nie je výkonom štátnej služby, nakoľko odráža len stav pripravenosti
pracovníka na eventuálne vykonanie štátnej služby v prípade, že k nej bude povolaný. Ustanovenie

§ 122 zákona o HaZZ spresňuje, že ak počas doby trvania služobnej pohotovosti došlo k vykonaniu
štátnej služby, takéto vykonanie štátnej služby je štátnou službou načas (ods. 2) a § 91 ods. 1 tohto
zákona tiež uvádza, že štátnou službou načas je aj služba, ktorú príslušník vykonáva počas určenej
služobnej pohotovosti podľa § 92 ods. 2. V tejto súvislosti žalobca upozornil tiež na to, že smernica
neupravuje prechodnú kategóriu medzi pracovným časom a časom odpočinku ako zákon č. 315/2001

Z.z. vo forme služobnej pohotovosti hasiča na pracovisku. V dôsledku toho požiadavke smernice bolo
možné vyhovieť len vtedy, ak by sa pracovná pohotovosť hasiča na pracovisku považovala za súčasť
jeho pracovného času, čo však zákon nestanovuje. Po takto definovanom pracovnom čase má hasič
právo na odpočinok (čl. 2 ods. 1 a 2 Smernice 2003/88/ES). To, že pracovnú pohotovosť hasiča
na pracovisku je potrebné považovať za súčasť jeho pracovnej doby, potvrdzuje aj judikatúra ESD.

Žalovaným označené ustanovenia zákona č. 315/2001 Z.z. (§ 85 a nasl.) sa preto ocitli v rozpore aj s
definíciou pracovného času podľa čl. 2 ods. 1 smernice 2003/88/ES. Žalobca tvrdí, že nakoľko služobná
pohotovosť hasiča nie je považovaná za súčasť jeho služobného času spolu s rozvrhnutým týždenným
služobným časom pravidelne prekračuje dovolený limit 48 hodín požadovaný čl. 6 písm. b) Smernice
2003/88/ES. V súvislosti s odkazom na príslušnú judikatúru ESD, označil rozhodnutia vo veci C-429/09

G. Fuß, C-437/05 J. Vorel, vo veci lekárskych záchranárov rozsudok C-397/01 Pfeiffer, z ktorých citoval
právny názor. Poukázal na to, že vo všetkých prejednávaných prípadoch Súdny dvor EÚ považoval
pracovnú pohotovosť na pracovisku za súčasť pojmu pracovný čas. Na základe argumentácie žalobcu,
ako aj z vybranej judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva, že zákon o HaZZ nesprávne transponovalSmernicu 2003/88/ES, pretože za súčasť pracovnej služobnej doby hasičov zákon nepovažuje ich
pracovnú pohotovosť na pracovisku, čo je v rozpore s čl. 2 ods. 1 a 2 smernice. Na základe toho potom
súčetriadnejslužobnejdobyaslužobnejpohotovostiprekračujepožiadavku48hodinovéhopriemerného

pracovného času, ktorý požaduje čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES. Ide teda o porušenie úniového
práva,ktorézakladážalobcoviuplatnenýnárok.Kuplatnenejnáhradeškodypoukázalnato,ževprípade
neexistencie ustanovení práva Únie v danej oblasti je na vnútroštátnom práve dotknutého členského
štátu, aby pri rešpektovaní zásad rovnocennosti a efektivity určilo, či škoda vzniknutá pracovníkovi, ktorý
odpracoval priemerne týždenne pracovný čas presahujúci priemerný týždenný pracovný čas stanovený

v čl. 6 písm. b) smernice v dôsledku porušenia právnej normy Únie, mu bude uhradená ujma udelením
dostatočného náhradného voľna alebo finančným odškodnením a tiež, aby definovalo pravidlá týkajúce
sa spôsobu výšky tejto náhrady. Pokiaľ ide o rozsah náhrady tejto škody, táto má byť primeraná a
v tejto súvislosti odkázal tiež na rozsudky Súdneho dvora EÚ vo veci C-46/93 a C-524/04. Podľa
judikatúry Súdneho dvora EÚ týkajúcej sa priamo škôd vznikajúcim hasičom pre nerešpektovanie 48
hodinovej pracovnej doby podľa smernice, treba pod škodou rozumieť škodu, ktorá vznikla žalobcovi

v dôsledku straty času odpočinku, na ktorý by mal nárok, ak by bol maximálny týždenný pracovný čas
upravený čl. 6 písm. b) smernice rešpektovaný (bod 59 rozsudku C-429/09). V okolnostiach prípadu
žalobcu treba za primeraný odpočinok v zmysle smernice považovať taký, ktorý by mal nasledovať po
48 hodinovej týždennej pracovnej dobe zahrňujúcej jeho služobnú pohotovosť na pracovisku. Dlhodobé
nerešpektovanie takto určeného úniového týždenného pracovného času sa tiež môže prejaviť v rámci

osobnostnej sféry fyzických osôb, predovšetkým vo vzťahu k ochrane ich práva na zdravie a na celkovú
fyzickú alebo morálnu integritu. Preambula platnej smernice špecifikuje tiež, že dlhé doby nočnej práce
môžu poškodiť zdravie pracovníkov a ohroziť bezpečnosť na pracovisku a tiež, že treba obmedziť trvanie
nočnej práce, vrátane nadčasov. Odpočinok pracovníka by mal byť dostatočne dlhý a nepretržitý, aby
sa zabezpečilo, že v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobia

úraz ani sebe, ani spolupracovníkom, alebo iným osobám a ani krátkodobo ani dlhodobo nepoškodia
zdravie. V dobe, po ktorú je hasič z dôvodu pracovnej pohotovosti nútený stráviť čas na pracovisku
nad 48 hodinový týždenný pracovný čas, nemôže voľne disponovať so svojim časom, venovať sa sebe,
rodine, oddychovať, regenerovať svoje sily, atď., a teda nemôže využívať tento čas pre seba a reálne
napĺňať právo na odpočinok, zotavenie a nutnú regeneráciu. V dôsledku toho, berúc do úvahy tiež

judikatúru ESD, možno nárok na náhradu takto vzniknutej škody podľa úniového práva posúdiť ako
nemajetkovú ujmu v zmysle slovenského práva, k náhrade ktorej dochádza v peniazoch. Zákonnú
možnosť jej náhrady umožňuje § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pretože ju nepodmieňuje výlučne
situáciami zníženia dôstojnosti fyzickej osoby v značnej miere alebo jej vážnosti v spoločnosti („najmä“),
ale uvádza prípady, kedy je možné s ohľadom na intenzitu zásahu priznať náhradu nemajetkovej ujmy

v peniazoch len demonštratívne.

7. Rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcom rozsahu (II.) nebol odvolaním napadnutý, v
tejtočastirozsudoknadobudolprávoplatnosťvzmysle§367ods.2CSPanebolpredmetomodvolacieho
prieskumu.

8.Vovzťahukostatnýmčastiamrozsudku(napadnutémuvyhovujúcemuvýrokuI.a závislémuvýrokuIII.
o trovách konania) Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovaného
ako podané včas (§ 362 CSP) a oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 CSP), proti rozhodnutiu, proti
ktorému je prípustné (§§ 355 až 358 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario CSP),

v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP a z hľadiska odvolaním uplatnených odvolacích dôvodov podľa
ust. § 365 ods. 1 písm. a), d), f) a h) CSP a dospel k záveru, že procesné podmienky konania boli v
danom prípade splnené a že súd prvej inštancie vo svojom procesnom postupe nepochybil a správne
vec posúdil po skutkovej i právnej stránke; preto odvolanie žalovaného z hľadiska ním uplatnených
odvolacích dôvodov nemožno považovať za opodstatnené.

9. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku v súlade s § 387
ods. 2 CSP a dôvody, na ktorých podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku spočíva rozhodnutie súdu
prvej inštancie, považuje bez akýchkoľvek výhrad za vecne správne (§ 387 ods. 1 CSP) a tiež úplné z
hľadiska všetkých kľúčových otázok nastolených v priebehu konania pred súdom prvej inštancie oboma

procesnými stranami (§ 387 ods. 3 veta prvá CSP). Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého
rozhodnutia, reagujúc tým zároveň na podstatné argumenty žalovaného v odvolaní (§ 387 ods. 3 veta
druhá CSP), odvolací súd dodáva nasledovné:10. Žalovaný svojimi odvolacími námietkami, v intenciách uplatneného odvolacieho dôvodu podľa § 365
ods. 1 písm. b) CSP, nastolil predmetom odvolacieho prieskumu (tiež) správnosť procesného postupu
súdu prvej inštancie z hľadiska rešpektovania jeho práva na riadne odôvodnenie rozhodnutia. Odvolací

súd konštatuje, že žalovaný neopodstatnene v odôvodnení napadnutého rozsudku postrádal vysvetlenie
úvah,ktorýmisasúdprvejinštancieriadilpriposudzovanísvojejprávomocinaprejednaniearozhodnutie
tejtoveciavosvojichzáverochonesúladezákonaoHaZZsosmernicou2003/88/ES.Súdprvejinštancie
totiž podľa zistenia odvolacieho súdu v rozsiahlom odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, čoho
sa žalobca domáhal i aké bolo procesné stanovisko žalovaného k žalobe. Z tvrdení a argumentácie

sporových strán náležite vyselektoval podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty a vo vzťahu
k rozhodujúcim sporným skutočnostiam podrobne ozrejmil, aké zistenia vyplynuli z toho - ktorého z
vykonaných dôkazov. Zistené skutočnosti súd následne zrozumiteľne a v súlade so zásadami formálnej
logiky premietol do rozhodujúcich skutkových záverov a z nich právnymi úvahami zdôvodnil výber
právnych noriem, ktoré aplikoval, a tiež aj konkrétne následky, ktoré z nich za daného skutkového stavu
vyvodil. Podľa posúdenia odvolacieho súdu nemožno odôvodnenie napadnutého rozsudku v žiadnom

prípade považovať ani za arbitrárne ani za úplne odchylné od veci samej a ani za extrémne nelogické,
a preto odvolaciu námietku žalovaného smerujúcu proti odôvodneniu napadnutého rozsudku, odvolací
súd posúdil len ako nespokojnosť odvolateľa so závermi prezentovanými v odôvodnení, ktorá nezakladá
nesprávnosť postupu súdu, ktorým sa odníma strane sporu možnosť uskutočňovať jej procesné práva,
a teda dôvodnosť odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP.

11. Pokiaľ ide o žalovaným nastolenú otázku právomoci, súd prvej inštancie dal na ňu z hľadiska
uplatneného odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. a) CSP vecne správnu odpoveď v
bode 28 odôvodnenia rozsudku. Len na doplnenie jeho úvah v reakcii na odvolaciu argumentáciu
žalovaného, považuje odvolací súd za potrebné odmietnuť jeho názor, že vnútroštátnemu súdu

neprináleží prejudiciálne preskúmavať súlad vnútroštátneho práva s únijným právom. Práve naopak,
Súdny dvor EÚ vo svojej judikatúre (napr. v rozhodnutí vo veci C-456/98 Centrosteel) explicitne
požaduje od vnútroštátnych súdov, aby správnosť preberania smerníc kontrolovali, ktorá činnosť
napokon predstavuje základný kameň, na ktorom je vystavaná jeho doktrína priamej a nepriamej
aplikácie únijných smerníc vnútroštátnymi orgánmi. Na tomto mieste odvolací súd poukazuje i na záver

formulovanýÚstavnýmsúdomSRvjehorozhodnutízodňa11.10.2016sp.zn.III.ÚS666/2016,vzmysle
ktorého „...ak ide o sféru regulácie unijným normotvorcom, je potrebné túto konfrontovať s regulačnými
predstavami vnútroštátneho zákonodarcu a v prípade zistenia odchýlky vyvinúť maximálnu snahu o
uprednostnenie cieľa stelesneného v právne záväzných aktoch Európskej únie“. Inak sa k tejto otázke
nestavia ani právna teória, podľa ktorej „V prípade, že v konaní pred slovenským súdom alebo správnym

orgánom vyvstane otázka aplikácie smernice Únie, nevyhne sa tento orgán komparácii ustanovení
smernice s ustanoveniami slovenského predpisu, do ktorého bola smernica transponovaná..., aby zistil,
čimásmernicuaplikovaťnepriamymalebopriamymspôsobom.Natentoúčelbysasúdnyalebosprávny
orgán nemal uspokojiť iba s uvedením predmetnej smernice v prílohe slovenského transpozičného
predpisu... a považovať tým smernicu za správne transponovanú, ale mal by porovnať konkrétne znenia

ustanovení slovenského transpozičného predpisu so zneniami ustanovení transponovanej smernice“ (z
publikácie A. E., A. E.: Primárne právo Európskej únie, aplikácia a výklad práva Únie s judikatúrou, 3.
vydanie, 1097s, str. 181).

12. Podľa posúdenia odvolacieho súdu, súd prvej inštancie správne posúdil aj nastolenú otázku

súladu zákona o HaZZ so Smernicou 2003/88/ES a dospel k správnym záverom. V tomto smere
dôsledne ozrejmil, na základe akých úvah uzavrel, že čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES nebol do
transformačného zákona o HaZZ prebratý správne. Odvolací súd sa v tejto súvislosti plne stotožňuje
s názorom súdu prvej inštancie, že zákon o HaZZ svojou úpravou nielen že nereflektuje 48 hodinový
týždenný limit pracovného času, ale oddelením pracovnej služby od pracovnej pohotovosti a ich

usporiadaním vytvoril priestor pre jeho nerešpektovanie; dokonca možno smelo konštatovať, zvlášť so
zreteľom na spôsob, akým žalovaný aj v tomto konaní dotknuté ustanovenia zákona o HaZZ interpretuje,
že s prácou príslušníkov Hasičského a záchranného zboru SR nad tento rozsah sa v tejto úprave priamo
rátalo, spoliehajúc sa zrejme na to, že pracovná pohotovosť do Smernicou 2003/88/ES regulovaného
fondu práce nespadá, a tiež aj na to, že z jej pôsobnosti je táto kategória zamestnancov vyňatá.

13. Žalovaný svojimi odvolacími námietkami v intenciách uplatneného odvolacieho dôvodu podľa § 365
ods. 1 písm. h) CSP učinil predmetom odvolacieho prieskumu správnosť spôsobu právneho posúdenia
otázky jeho pasívnej vecnej legitimácie v spore. Súd prvej inštancie na túto žalovaným už v priebehuprvoinštančného konania nastolenú otázku správne odpovedal v jeho neprospech, a to vo svojej
podstate s vysvetlením, že z pohľadu judikatúry Súdneho dvora EÚ sa štát zodpovednosti za porušenie
úniového práva, ktorá zodpovednosť je objektívna a absolútna, nemôže za žiadnych okolností zbaviť,

ani sa z nej vyviniť, a to bez ohľadu na to, ktorý orgán konajúci v mene štátu škodu spôsobil a že
Súdny dvoru EÚ vo svojej rozhodovacej praxi pripúšťa zodpovednosť štátu aj v prípadoch porušenia
úniového práva zamestnávateľom, majúcim verejnoprávnu povahu. Na podporu tohto svojho názoru
súd prvej inštancie výstižne poukázal na závery vyplývajúce z rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo
veci C-429/09. Na margo argumentácie žalovaného v odvolacom konaní, majúcej za cieľ presvedčiť,

že porušenie limitu týždenného pracovného bolo spôsobené nesprávnou interpretáciou transpozičnej
normy zo strany zamestnávateľa, odvolací súd poznamenáva, že ustanovenia smernice musia byť
transponované do vnútroštátneho právneho poriadku s jednoznačnou záväznou právnou silou v podobe
všeobecne záväzného právneho predpisu a s presnosťou a jasnosťou požadovanou na účely splnenia
právnej istoty (por. napr. rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-475/07 Komisia proti Poľsku) a že ani
samotná súdna prax (už vôbec nie prax v rámci realizácie súkromnoprávnych vzťahov) interpretujúca

vnútroštátne právo v súlade s požiadavkami smernice bez náležitej transpozície nespĺňa požiadavky
jasnosti a presnosti (rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-292/07 Komisia proti Belgicku).

14. Odvolací súd ako správne vyhodnotil i úvahy súdu prvej inštancie, na podklade ktorých dospel k
záveru o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú žalobcovi porušením práva únie, ktorému niet čo

vytknúť. Odvolací súd sa v tomto smere stotožňuje s jeho názorom o aplikovateľnosti čl. 6 písm. b)
Smernice 2003/88/ES (tiež) na organizáciu pracovného času príslušníkov Hasičského a záchranného
zboru SR, ktorý plne zodpovedá interpretačnému záveru, ktorý v tejto otázke zaujal Súdny dvor EÚ v
rozhodnutívoveciC-429/09.Odvolacísúdnezdieľanázoržalovaného,želenpreto,žep.F.G.vykonával
práce hasiča v pracovnom pomere pre mesto Halle, a teda nie v štátnej službe, nemožno závery tohto

rozhodnutia vztiahnuť na príslušníkov Hasičského a záchranného zboru Slovenskej republiky. Podľa
názoru odvolacieho súdu Súdny dvor EÚ sa v tomto rozhodnutí jasne vyjadril k povahe práce hasičov
ako takých, bez náznaku rozlíšenia, či sú tieto práce vykonávané na celoštátnej alebo regionálnej úrovni
a či je zamestnávateľom štát alebo iný subjekt. Nemožno v tejto súvislosti prehliadať ani to, že v tomto
rozhodnutí Súdny dvor EÚ nadväzuje na svoju skoršiu judikatúru, v ktorej sa už kategoricky vyjadril

k spôsobu interpretácie slovného spojenia „určité osobitné činnosti verejných služieb“, použitého pri
negatívnom vymedzení pôsobnosti smernice 2003/88/ES. Súdny dvor EÚ v tomto smere vo svojom
rozhodnutí vo veci C-397/01 až C-403/01 Pfeiffer a iní uzavrel, že „...výnimka uvedená v článku 2
ods. 2 prvom pododseku smernice 89/391 (bola) prijatá len na účel zabezpečiť riadne fungovanie
služieb nevyhnutných na ochranu verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku, ak nastane osobitne vážna

situácia alebo situácia osobitného rozsahu - napríklad katastrofa - pre ktorú je typické, že nie je možné
rozvrhnúť pracovný čas pre zásahové a záchranné tímy“. Konštatoval zároveň, že „Takto popísaná
služba civilnej ochrany v užšom zmysle slova, na ktorú sa vzťahuje uvedené ustanovenie, sa jasne
odlišujeodzáchranyzranenýchachorých,ktorájepredmetomvnútroštátnehosporu“(pozn.odvolacieho
súdu: činnosť rýchlej zdravotnej služby vykonávaná v 24 hodinových pracovných zmenách s obdobným

rozvrhnutím, ako je tomu v prejednávanej veci). Podľa názoru Súdneho dvora EÚ „Aj keď služba, ako ju
popísal vnútroštátny súd, musí čeliť udalostiam, ktoré prirodzene nemožno predvídať, tak za obvyklých
podmienok činnosti s ňou spojené možno vopred plánovať vrátane pracovného času jej personálu v
súlade s úlohami, ktoré boli na ňu prenesené. Táto služba sa teda nevyznačuje žiadnymi osobitosťami,
ktoré by odporovali použitiu právnych noriem Spoločenstva v oblasti ochrany bezpečnosti a ochrany

zdravia zamestnancov, takže sa na ňu nevzťahuje vylúčenie z pôsobnosti uvedené v článku 2 ods.
2 prvom pododseku smernice 89/391, ale naopak sa na ňu použije táto smernica“. Súdny dvor EÚ v
skutkovo podobnom prípade C-429/09 G. Fuß zaujal stanovisko tiež v otázke potrebnosti preventívneho
pôsobenia zamestnancov uplatňujúcich unijné práva, vo svetle predpokladov pre vznik zodpovednosti
za škodu podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ. V rozhodnutí vo veci C-46/93 Brasserie du pecheur

a Factortame) vyjadril, že pracovník sa má považovať za slabšiu stranu v rámci pracovnoprávneho
vzťahu, takže je nutné zabrániť tomu, aby ho mal zamestnávateľ možnosť v jeho právach obmedzovať,
ako i že vzhľadom na toto slabšie postavenie môže byť totiž takýto pracovník odradený od otvoreného
uplatňovania svojich práv voči zamestnávateľovi, keďže uplatňovanie týchto práv ho môže vystaviť
opatreniam zamestnávateľa, ktoré môžu mať vplyv na pracovnoprávny vzťah v neprospech tohto

pracovníka.

15. Opodstatnenosť nemožno priznať ani odvolacím námietkam žalovaného spochybňujúcim skutkové
a právne závery súdu prvej inštancie o forme a rozsahu odškodnenia nemajetkovej ujmy žalobcu. Svojeúvahy aj v týchto otázkach súd prvej inštancie podrobne vysvetlil v odôvodnení rozsudku, náležite
zdôvodniac, aká ujma žalobcovi vznikla a prečo ju považoval za vážnu, pričom ozrejmil tiež dôvody, na
podklade ktorých dospel k záveru o primeranosti výšky priznaného peňažného odškodnenia. Odvolací

súd zhodne s názorom súdu prvej inštancie má za to, že všeobecné okolnosti, za ktorých k porušeniu
práva Európskej únie došlo, ktoré aj Súdny dvor EÚ v rozhodnutí vo veci C-429/09 považoval za
vážne, zakladajú v spojitosti s objektom zásahu (vnútorné prežívanie dôsledkov nerešpektovania limitu
pracovného času žalobcom), intenzitou porušenia (prekračovanie limitu pravidelne aj o viac ako 10
hodín týždenne) a jeho trvaním (len posudzovanom období 3 roky pred podaním žaloby), potrebu

odškodniť tým vzniknutú ujmu peňažnou náhradou. V posudzovanej veci súd prvej inštancie správne
posudzoval výšku priznanej nemajetkovej ujmy zároveň v kontexte hierarchie iných osobnostných
hodnôt a jeho záver o primeranosti odškodnenia je konzistentný s výškou náhrad, ktoré súdy
priznali v skutkovo a právne obdobných (kolegovia žalobcu) veciach (napr. rozhodnutia Krajského
súdu v Košiciach 9CoPr/1/2019, 6CoPr/2/2019, 3CoPr/229/2019, 11CoPr/4/2019, 5Co/163/2021,
11CoPr/4/2019, 11Co/59/2021, 11Co/38/2022 a 11Co/64/2024).

16. Žalovaný v odvolaní nedôvodne spochybnil tiež správnosť výroku o trovách konania. S názorom
žalovaného, že nevyhovenie žalobe o náhradu nemajetkovej ujmy v celom rozsahu, je potrebné z
hľadiska rozhodnutia o trovách konania v danom prípade posúdiť ako (pomerný) procesný neúspech
žalobcu, sa odvolací súd nemohol stotožniť. Pokiaľ je forma a rozsah ochrany pred porušením

práva Európskej únie štátom, včítane výšky relutárnej satisfakcie za spôsobenú nemajetkovú ujmu, v
konečnom dôsledku výsledkom úvahy súdu o primeranosti formy a výšky náhrady, možno mať za to, že
nepriznanie peňažnej náhrady v celom uplatnenom rozsahu nepredstavuje čiastočný neúspech žalobcu,
a tak je namieste v rozhodnutí o trovách konania aplikovať ust. § 255 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého súd
prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Z týchto dôvodov je rozhodnutie

súdu prvej inštancie, priznávajúce plne procesne úspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov konania
v celom rozsahu, vecne správne. Odvolací pre úplnosť dodáva, že pri rozhodovaní o výške trov konania
bude súd prvej inštancie vychádzať, pokiaľ ide o hodnotu sporu, z výšky priznanej náhrady nemajetkovej
ujmy.

17.Ztýchtodôvodovodvolacísúdspoužitímust.§387ods.1CSPpotvrdilrozsudokvjehonapadnutých
výrokoch I. a III. ako vecne správny.

18. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods.
1 CSP tak, že plne procesne úspešnému žalobcovi priznal nárok na 100 % náhradu trov odvolacieho

konania proti žalovanému, ktorý nemal úspech v odvolacom konaní.

19. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať

pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky: a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje

dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP). Dovolanie len proti
dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech

bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), a to v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa

rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)
(§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická

osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba
a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej

obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného odvolania (§
435 CSP).