Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Potvrdzujúce, Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 22. január 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 21CoCsp/11/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6122436300
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 01. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Bibiána Ťažiarová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:6122436300.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Bibiána Ťažiarová a členiek

senátu: JUDr. Zlatica Javorová a JUDr. Monika Vozárová, v právnej veci žalobcu: Intrum Slovakia s.r.o.,
IČO: 35 831 154, so sídlom Mýtna 48, Bratislava, zastúpeného advokátom: JUDr. Ján Šoltés, so sídlom
Mýtna 48, Bratislava, IČO: 37 927 795, proti žalovanej: A. B., nar. X.X.XXXX, bytom B. C. XXXX/X,
D., zastúpenej advokátom: JUDr. Tibor Sanák, so sídlom Nám. SNP 2, Trnava, IČO: 51 737 035, o
zaplatenie 6.813,89 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovanej a žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Trnava č. k. 20Csp/35/2022-146 zo dňa 18. októbra 2023, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý II. výrok rozsudku súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e, napadnutý III. výrok

r u š í a v zrušenom rozsahu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. výrokom konanie v časti 8.213,89 eur zastavil, II.
výrokom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.494,57 eur, a to v štyroch mesačných
splátkach splatných vždy k poslednému dňu kalendárneho mesiaca, počínajúc kalendárnym mesiacom
nasledujúcim po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia, pričom prvá, druhá a tretia mesačná splátka
bude vo výške 700,- eur a posledná splátka v sume 394,57 eur, a to všetko pod stratou výhody splátok,
ak žalovaná včas a riadne nezaplatí čo i len jednu splátku, III. výrokom rozhodol, že žiadna zo strán
nemá nárok na náhradu trov konania.

2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil ustanoveniami § 488, § 489, § 494, § 497, §
499, § 502 ods. 1 a 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v platnom znení (ďalej aj „Občiansky
zákonník“), s poukazom aj na procesné ustanovenia § 144, § 145 ods. 2, § 146 ods. 1, § 255 ods. 1, §
257, § 262 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej aj „CSP“).

3. Okresný súd vecne dôvodil, že podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 18.5.2023 (č.l. 104),
dňa 14.7.2023 (č. l. 117), dňa 12.10.2023 (č. l. 124 - 125) zobral žalobca žalobu späť v časti o zaplatenie
celkovo sumy 8.213,89 eur. Konanie v časti o zaplatenie sumy 8.213,89 eur okresný súd vo výroku I.
rozsudku zastavil, keďže v tejto časti zobral žalobca žalobu späť. Predmetom sporu zostala pohľadávka
žalobcu v celkovej výške 2.494,57 eur. Z vykonaného dokazovania zistil, že právny predchodca žalobcu
- Všeobecná úverová banka, a.s. ako veriteľ a žalovaná ako dlžník uzavreli dňa 20.6.2017 Zmluvu
o poskytnutí spotrebiteľského úveru „Flexipôžička“, na základe ktorej sa veriteľ zaviazal poskytnúť

dlžníkovi bezúčelový spotrebiteľský úver vo výške 8.603,89 eur. Žalovaná sa dostala so splácaním
úveru do omeškania. Dňa 12.2.2020 bola vyhlásená predčasná splatnosť úveru, dokument bol žalovanej
doručený dňa 10.3.2020. Omeškanie dlžníka nastalo dňom 18.3.2020. Dňa 9.3.2022 bola pohľadávka
voči žalovanej postúpená na spoločnosť žalobcu. Tieto tvrdenia neboli v konaní sporné. Žalovanáv konaní nerozporovala právny základ nároku žalobcu, nerozporovala ani výšku dlžnej sumy, na
pojednávaní uznala celý svoj záväzok voči žalobcovi. Okresný súd na základe takto zisteného skutkové
stavu priznal žalobcovi celú nespornú časť zostávajúceho nároku vo výške 2.494,57 eur. Vzhľadom

na skutočnosť, že žalobca súhlasil so splácaním dlhu v splátkach, pričom sa aj žalovaná domáhala
splácania zostatku dlhu v dohodnutých splátkach vo výške 700,- eur, okresný súd rozhodol priznal
žalobcovi celý uplatňovaný nárok, pričom umožnil žalovanej splácať dlžnú sumu v splátkach tak, ako
je uvedené vo výroku II. rozhodnutia.

4. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ustanovenia § 257 CSP, keď nepriznal
žiadnej zo strán sporu nárok na náhradu trov konania. Poukázal na to, Civilný sporový poriadok vyžaduje
pre realizáciu sudcovského moderačného práva, aby v danom prípade išlo o výnimočné okolnosti a
dôvody hodné osobitného zreteľa. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní o trovách konania vzal do úvahy
snahu žalovanej postupne splácať a aj postupne splatiť dlh žalobcovi, nakoľko žalovaná splácala dlh
už pred podaním žaloby. Postupné splácanie svojho dlhu síce žalovaná nepreukázala, avšak z podaní

žalobcu, v ktorých si uplatňoval úroky z omeškania z čiastkových plnení žalovanej, a aj z tvrdenia
žalobcu, že žalovaná splatila sumu 565,- eur mal preukázané postupné splácanie dlhu žalovanou (od
marca 2022 do septembra 2022). Okresný súd nepopiera, že žalobca má právo podať žalobu, aby sa
domohol svojej pohľadávky voči žalovanej. Naviac žalovaná pohľadávka nebola zo strany žalovanej
spochybňovaná,podpísalasúhlasspostupnýmsplatenímžalovanejpohľadávkyhneď,akojejtožalobca

umožnil a svoj dlh splácala v pomerne vysokých splátkach. Okresný súd je však názoru, že ak bola
žalovaná riadne aktívna už pred podaním žaloby a svoj dlh splácala, bolo možné pokúsiť sa uzatvoriť
dohodu o splátkach ešte pred podaním žaloby. Takýmto mimosúdnym riešením by došlo k ušetreniu trov
konania a trov právneho zastúpenia, ktoré museli obe strany vynaložiť.

5. Proti tomuto rozsudku podala odvolanie žalovaná výlučne proti II. a III. výroku, ktorým navrhla
zamietnutie žaloby a priznanie náhrady trov konania s poukazom na § 365 ods. 1 písm. f), h) CSP.
Argumentovala tým, že s právnym predchodcom žalobcu (VÚB a.s.) uzavrela dohodu o odklade splátok
na dobu polroka a neskôr po uplynutí polročného obdobia jej VÚB a.s. pobočka Trnava oznámila, že
môže splácať dlh v takej výške, koľko bude môcť. Už v tomto období vyslala signál pre VÚB a.s., a neskôr

aj pre právneho nástupcu Intrum Slovakia s.r.o., že napriek jej ťažkej finančnej situácii chce splácať svoj
dlh a má na to, aby ho mohla splatiť. Preto rešpektovala vôľu VÚB a.s. a začala splácať svoj dlh vo výške
cca 100,- eur/mesiac, niekedy viac, niekedy menej, podľa jej finančných možností. Už túto dohodu je
možné posúdiť ako nepísomnú dohodu podľa § 564 Občianskeho zákonníka, na základe ktorej bol čas
ponechaný na vôli dlžníka, presnejšie na jeho finančnej možnosti. Je nepochopiteľné, prečo VÚB a.s.

nepočkala na splatenie celej dlžnej sumy a svoju pohľadávku postúpila na spoločnosť Intrum Slovakia
s.r.o. Po postúpení pohľadávky na spoločnosť Intrum Slovakia s.r.o. pracovníci žalobcu na žalovanú
vyvíjalisústavnýtlak,abyzaplatilasvojdlhasplácalahovprospechIntrumSlovakias.r.o.včonajvyšších
splátkach. Vzhľadom k tomu, že sa u nej medzičasom zmenila finančná situácia, súhlasila, aby splácala
v prospech Intrum Slovakia s.r.o. sumu 700,- eur mesačne a to v období od 20.11.2022 až do 21.3.2024,

keď má byť zaplatená posledná splátka (§ 565 Občianskeho zákonníka). O dohode so žalobcom svedčí
súhlas s postupným splatením žalovanej pohľadávky zo dňa 8.11.2022, ktorú na okresný súd už priložila.
Argumentácia žalobcu, že súhlas s postupným splatením žalovanej pohľadávky, ktorý predložila, je
datovaný dňom 8.11.2022, čiže bol zaslaný žalovanej po vydaní platobného rozkazu v upomínacom
konaní, je veľmi sporná. Dlh splácala v prospech Intrum Slovakia s.r.o. už dávno pred 8.11.2022, resp.

pred vydaním platobného rozkazu v upomínacom konaní a to v čiastkach cca 50,- eur až 60,- eur
mesačne a tlačila na žalobcu, aby uzatvorili dohodu, resp. aby jej dali súhlas s postupným splatením
pohľadávky pre ňu v akceptovateľnej výške. Pracovníci žalobcu veľmi neserióznym konaním naťahovali
čas s vystavením súhlasu a tento vystavili až potom, keď už bola podaná žaloba a vydaný platobný
rozkaz. Naviac ju pracovníčka žalobcu pri splácaní mesačných súm 50,- eur až 60,- eur presvedčovala,

že nepotrebuje žiadnu dohodu na výšku splátky, pretože platí dohoda ustálená po telefóne. Takto to
fungovalo od začiatku po postúpení pohľadávky z VÚB a.s. na žalobcu. Zostáva nezodpovedaná otázka,
prečo žalobca vystavil súhlas s postupným splatením (žalovanej) pohľadávky až potom, keď podal návrh
na vydanie platobného rozkazu v upomínacom konaní. Ponúka sa len jedna možná odpoveď, že keď
žalobca videl, že má peniaze na splácanie dlhu, tak chcel na nej ešte neseriózne zarobiť v súdnom

konaní a zaťažiť ju ďalšími platobnými povinnosťami ako sú trovy konania, súdne poplatky, úroky z
omeškania. Je nepochybné, že takéto konania žalobcu voči nej je amorálne, predstavuje zjavné zneužite
práva silnej strany proti slabej strane, je v rozpore s ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a s čl.
5 základných princípov CSP. Predmetná žaloba nemá žiadne logické a právne opodstatnenie. Bolapodaná na okresný súd v čase, keď žalobca videl, že spláca svoj dlh a je ochotná splácať svoj dlh bez
podania žaloby. V konkrétnom prípade žalobcovo právo na splatenie spotrebného úveru nebolo žiadnym
spôsobom ohrozené, nebolo žiadnym spôsobom porušené, pretože už s pôvodným veriteľom VÚB a.s.

uzavrela ústnu dohodu o splácaní úveru a podľa tejto dohody aj splácala spotrebný úver. Ďalšiu dohodu
uzavrela so súčasným žalobcom na splácanie spotrebného úveru, a to najprv ústne, vo výške 60,- eur
až 80,- eur a každý mesiac bola táto suma na základe ústnej dohody upravovaná. Pracovníkom žalobcu
v mesiaci august 2022 oznámila, že sa zmenili jej možnosti, že chce splácať jej spotrebný úver vo
vyšších splátkach. Žalobca s týmto súhlasil, nepochopiteľne až potom čo podal žalobu na okresný súd

(8.11.2022). Žalobca konal v zjavnom rozpore s ust. § 565 Občianskeho zákonníka, keď voči žalobkyni
uplatnil zaplatenie celej pohľadávky, na čo nemal nárok. Okresný súd mal po vykonanom dokazovaní
žalobu žalobcu zamietnuť s tým, že bola podaná v rozpore so zákonom a teda neoprávnene. Správne
okresný súd rozhodol, že žalobcovi nepriznal trovy konania, pretože o to výlučne žalobcovi išlo. Pokiaľ
súd prvej inštancie rozhodol o jej povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 2.494,57 eur, upresnil tak celkovú
výšku jej dlhu z jej spotrebného úveru, čo jej umožnilo v krátkom čase zaplatiť celú dlžnú sumu zo

spotrebného úveru vo výške 2.494,57 eur, ktorú splatila ku dňu 13.11.2023, o čom pripája 3 doklady o
zaplatení. Takže k dnešnému dňu si svoj dlh splatila vo výške, tak ako bol ustálená v súdnom rozhodnutí.

6. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie (aj) žalobca výlučne proti III. výroku, ktorým navrhol priznanie
náhrady trov konania s poukazom na § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Argumentoval tým, že žalovaná

mimosúdne neuhradila žalovanú pohľadávku, za účelom nepremlčania jeho nároku, ktorého dôvodnosť
v celom rozsahu bola potvrdená napadnutým rozhodnutím, mu neostávalo nič iné, len si uplatniť právo
na zaplatenie peňažnej pohľadávky zákonným spôsobom v súdnom spore. Žalovaná sama svojim
správaním (nezaplatením dlžnej sumy aj napriek písomným výzvam) dala príčinu na podanie žaloby
voči nej, z uvedeného dôvodu v súlade so zásadou zodpovednosti za výsledok vrátane zodpovednosti

za zavinenie v zastavenej časti musí znášať následky svojho procesného neúspechu v tomto spore.
Pokiaľ okresný súd uvádza, že žalobca sa „mal pokúsiť o mimosúdnu dohodu so žalovanou“ ešte pred
podaním žaloby, poukazuje na skutočnosť, že žalovanú vyzval na zaplatenie pohľadávky predžalobnou
výzvou (spolu s ďalšími výzvami), na ktorú žalovaná nereagovala, dlžnú sumu neuhradila. Taktiež počas
konania žalovanej (zastúpenej právnym zástupcom), nič nebránilo pokúsiť sa o uzavretie súdneho

zmieru, čo sa však nestalo, naopak žalobca musel opakovane reagovať na podania žalovanej, čím
dochádzalo ešte k ďalšiemu k navyšovaniu trov konania. Nakoľko žalobca bol voči žalovanej v celej
časti úspešný, z tohto dôvodu považuje nepriznanie náhrady trov konania za nespravodlivé, minimálne,
čo do náhrady trov konania za zaplatený súdny poplatok, ktorý z dôvodu vzniku poplatkovej povinnosti
musel zaplatiť. „Účastníkovi, ktorý mal v konaní úspech, nemožno nepriznať náhradu trov konania len na

základe všeobecného záveru hodnotiaceho dopad rozhodovania v určitom druhu nároku. Jeho použitie
musí zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter
(judikát Najvyššieho súd SR, R 34/1982).“ Žalovaná je zamestnaná s pravidelným príjmom, nejde tak o
osobu v hmotnej núdzi, nie je daný výnimočný charakter pre nepriznanie náhrady trov konania a preto s
poukazom na vyššie uvedené skutočnosti, nebol daný dôvod na použitie ust. § 257 CSP pri rozhodovaní

o trovách konania. Je toho názoru, že správnym zhodnotením veci a správnou aplikáciou právnych
predpisov, by okresný súd musel dospieť k záveru, že žalobcovi ako plne úspešnej strane sporu vo
vzťahu k žalovanej prináleží náhrada trov konania a náhrada trov právneho zastúpenia na základe §
255 ods. 1 CSP, v spojení s ust. § 256 ods. 1 CSP v zastavenej časti.

7. K odvolaniu žalobcu sa vyjadrila žalovaná a uviedla, že žalobca vo svojom odvolaní tvrdí, že je
zamestnaná s pravidelným príjmom, nejde tak o osobu v hmotnej núdzi, nie je daný výnimočný charakter
pre nepriznanie náhrady trov konania a preto s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti nebol daný
dôvod na použitie ust. § 257 CSP pri rozhodovaní o trovách. Žalobca vedel o zmene jej situácie a od
augusta 2022 už vedel o tom, že má príjem zo zamestnania a chce splácať svoj dlh vo vyšších splátkach.

Užvtedyhožiadala,abysadohodlinasplátkovomkalendárnivovyššíchsumách,ktorýchvýškunavrhne
žalobca. Žalobcovi teda nič nebránilo uzavrieť s ňou splátkový kalendár na splácanie zvyšku jej dlžoby.
Žalobca namiesto uzavretia dohody o výške splátok uvažoval takým spôsobom, že najprv podá na ňu
žalobu a vzápätí na to uzavrie s ňou dohodu o splatení žalovanie pohľadávky. Predpokladá, že mu
išlo len o trovy. Ako vyplýva zo spisu, žaloba na ňu bola podaná na Okresný súd Banská Bystrica dňa

5.10.2022 v upomínacom konaní a súhlas s postupným splatením žalovanej pohľadávky bol vystavený
žalobcom dňa 8.11.2022. Takéto konanie zo strany žalobcu vníma ako neseriózne, ktoré v zmysle § 3
ods. 1 Občianskeho zákonníka nemôže požívať žiadnu ochranu, nakoľko je v rozpore s dobrými mravmi.Žaloba žalobcu bola zbytočná, celú dlžnú sumu z jej spotrebného úveru, tak ako ju ustálil okresný súd
vo výške 2.494,57 eur, už zaplatila ku dňu 13.11.2023.

8. K vyjadreniu žalovanej k odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalobca, keď uviedol argumenty uvedené už
v odvolaní.

9. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolania žalovanej a žalobcu boli
podanévčas(§362ods.1CSP),oprávnenýmsubjektom–stranou,vktorejneprospechbolorozhodnutie

vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa
(§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolania majú zákonné náležitosti (akt. § 127 a §
365 CSP) a že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal
napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1
CSP), s prihliadnutím ex offo na príp. vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods.
2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať

alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385
ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku boli oznámené na úradnej
tabuli a na webovej stránke odvolacieho súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP)
a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutom II. výroku vecne správny, preto
ho postupom podľa § 387 CSP potvrdil, napadnutý III. na odvolanie strán postupom podľa § 389 ods. 1

písm. b) CSP (v spojení s § 391 ods. 1 CSP) zrušil a vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

10.Žalobcasažaloboudomáhalzaplateniasumyistiny6.813,89eursúrokomzomeškania,vyčísleného
úroku 2.802,78 eur.

11. Výrok I. o zastavení konania v sume 8.213,89 eur (s poukazom na čiastočné späťvzatia žaloby zo
dňa 18.5.2023 (čl. 104), zo dňa 14.7.2023 (čl. 117), zo dňa 12.10.2023 (čl. 124-125), nebol napadnutý
odvolaním strán, preto nadobudol právoplatnosť.

12. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným rozsahom a dôvodmi odvolaní bolo posúdiť,

či súd prvej inštancie rozhodol vo veci správne, ak II. výrokom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu 2.494,57 eur (pozostávajúca zo sumy 1.402,78 eur ako zvyšok pôvodne žalovaného
úroku vo výške 2.802,78 eur a zo sumy žalobcom už vyčísleného úroku z omeškania vo výške 1.091,79
eur – pozn. odvolacieho súdu) a to v štyroch mesačných splátkach splatných vždy k poslednému dňu
kalendárneho mesiaca, počínajúc kalendárnym mesiacom nasledujúcim po nadobudnutí právoplatnosti

rozhodnutia, pričom prvá, druhá a tretia mesačná splátka bude vo výške 700,- eur a posledná splátka v
sume 394,57 eur, a to všetko pod stratou výhody splátok, ak žalovaná včas a riadne nezaplatí čo i len
jednu splátku, III. výrokom rozhodol, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania.

13. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti

právne rozhodné pre posúdenie žalobcom tvrdeného nároku, ktorý v potrebnom rozsahu vykonal
dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo
vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k
správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď vec
aj v napadnutom rozsahu i správne právne posúdil, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 OSP, odvolací súd

odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku
v napadnutom II. výroku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov súdu
prvej inštancie odchýliť a preto nemôže dať za pravdu odvolateľke (vo vzťahu k napadnutému II. výroku).

14. Vzhľadom na odvolaciu argumentáciu žalovanej vo vzťahu k napadnutému II. výroku, odvolací súd

považuje za podstatné uviesť nasledovné:

15. Prioritne odvolací súd zdôrazňuje, že v zmysle § 379, § 380 ods. 1 v spojení s § 365 ods.
3 CSP je viazaný nielen rozsahom, ale aj konkrétnymi dôvodmi odvolania, ktoré odvolávajúca sa
strana vymedzí v zákonom stanovenej lehote na podanie tohto opravného prostriedku. Preto odvolací

súd napadnuté rozhodnutie posudzoval takmer výlučne z hľadiska odvolacieho dôvodu označeného
odvolateľkou. V štandardnom sporovom konaní zodpovednosť za obsahové vymedzenie odvolania v
plnej miere zaťažuje odvolateľa (v prejednávanom spore žalovanú). Odvolací súd nemôže v sporovom/
kontradiktórnom konaní nahrádzať nevyhnutnú procesnú aktivitu odvolateľky a formulovať namiesto nejodvolacie dôvody, resp. preskúmavať rozhodnutie na základe iných, než stranou v odvolaní vznesených
konkrétnych námietok.

16. Žalovaná ako odvolateľka v posudzovanom prípade neuviedla žiadne konkrétne skutkové, či právne
dôvody, ktoré by mohli (čo i len teoreticky) spochybniť závery súdu prvej inštancie vo vzťahu k vyhoveniu
žaloby voči žalovanej (II. výrok). Je zjavné, že v odvolaní žalovanej absentuje akákoľvek úvaha/
protiargumentácia ohľadne individuálne konštatovaných vecných dôvodov, ktoré súd prvej inštancie
viedli k vyhoveniu žaloby II. výrok, pričom okresný súd v odseku 25 odôvodnenia napadnutého rozsudku

konštatoval,ževkonanínebolo sporné,žeprávnypredchodcažalobcu-Všeobecnáúverovábanka,a.s.
ako veriteľ a žalovaná ako dlžník uzavreli dňa 20.06.2017 Zmluvu o poskytnutí spotrebiteľského úveru
„Flexipôžička“, na základe ktorej sa veriteľ zaviazal poskytnúť dlžníkovi bezúčelový spotrebiteľský úver
vo výške 8.603,89 eura. Žalovaná sa dostala so splácaním úveru do omeškania. Dňa 12.02.2020 bola
vyhlásená predčasná splatnosť úveru, dokument bol žalovanej doručený dňa 10.03.2020. Omeškanie
dlžníka nastalo dňom 18.03.2020. Dňa 09.03.2022 bola pohľadávka voči žalovanej postúpená na

spoločnosť žalobcu. Tieto tvrdenia neboli v konaní sporné (uvedené nenamietala žalovaná ani
v odvolaní). Zároveň okresný súd konštatoval, že žalovaná v konaní neroporovala právny základ nároku
žalobcu, ani výšku dlžnej sumy, na pojednávaní uznala celý záväzok voči žalobcovi. Súd prvej inštancie
v odôvodnení svojho rozhodnutia náležite uviedol rozhodujúci skutkový stav (ktorý nebol sporný), na
ktorý vecne správne aplikoval hmotnoprávne i procesnoprávne predpisy, z ktorých vyvodil správne

právne závery. Súd prvej inštancie postupoval i v súlade s prejednacou zásadou a zásadami hodnotenia
dôkazov, adekvátne preukázanému skutkovému stavu, dôkaznej procesnej aktivite i ostražitosti strán
konania, predovšetkým dôkaznej iniciatíve a vyhodnoteniu dôkazného bremena. Žalovaná (ani žalobca)
nenapadla odvolacou argumentáciou rozhodnutie okresného súdu o povolení splácať dlžnú sumu
v splátkach (prvá až tretia vo výške 700,- eur, štvrtá vo výške 394,57 eur), preto odvolací sú nemal dôvod

spochybňovať uvedený postup okresného súdu a ani výšku splátok. S ohľadom na uvedené, podľa
odvolacieho súdu odvolanie žalovanej ohľadom výroku II. týkajúce sa vyhovenia (zvyšku) žaloby, nebolo
dôvodné, preto odvolací súd napadnutý II. výrok postupom podľa § 387 CSP ako vecne správny potvrdil.

17. Ohľadom napadnutého III. výroku rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd poukazuje na to,

že tento bol napadnutý odvolaním žalobcu ako aj žalovanej. Posúdiac odvolanie žalovanej podľa jeho
obsahu a v kontexte predmetnej veci je zjavné, že z neho možno vyvodiť i odvolací dôvod postup
súdu porušujúci právo odvolateľa na spravodlivý proces a v dôsledku toho nesprávne právne posúdenie
veci vo vzťahu k trovám konania, keďže žalovaná sa odvolaním domáhala zmeny zamietnutím žaloby
a zaviazaním žalobcu k úhrade všetkých trov v celom rozsahu (keď sa žalovaná stotožnila s nepriznaním

náhrady trov konania žalobcovi).

18. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl
súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide

vtedy,aksúdnepoužilsprávnyprávnypredpisaleboaksíceaplikovalsprávnyprávnypredpis,nesprávne
ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

19. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

20. Podľa § 255 ods. 2 CSP ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

21. Zmyslom a účelom náhrady trov konania v súdnom konaní je poskytnúť úspešnej strane náhradu
tých trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti s konaním, musela vynaložiť, pričom tieto by

nemusela zaplatiť, ak by tu nebolo konanie pred súdom. Obsahom základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1, 4 Ústavy Slovenskej republiky (ústavný zákon č. 460/1992 Zb. v znení neskorších
zmien a doplnení) je aj to, že strana konania, ktorá bola v konaní úspešná, má zásadne právo na to, aby
sa jej nahradili všetky trovy, ktoré zaplatila vo vecnej súvislosti s uplatnením tohto základného práva.
So zreteľom na rozmanitosť prípadov je však treba riešiť každú vec individuálne, s prihliadnutím na celý

priebeh konania a postup strán, ako aj vzhľadom na to, do akej miery sú jednotlivé strany dotknuté vo
svojich záujmoch vyhlásenými rozhodnutiami.22. Podľa § 256 ods. 1 CSP ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov
konania protistrane.

23. Pojem „procesné zavinenie“, sa posudzuje výlučne z procesného hľadiska. Zásada zodpovednosti
za zavinenie je inštitútom procesného práva, a preto rozhodujúcimi skutočnosťami na posúdenie tejto
zodpovednosti sú tie, ktoré vznikli po začatí konania. Zavinenie však nie je možné interpretovať
v doslovnom jazykovom zmysle, ale vo vzťahu príčinnej súvislosti, v ktorom príčinou je správanie sa
strany sporu (teda aj jej prejav vôle spočívajúci napr. v späťvzatí žaloby) a dôsledkom je vznik trov

protistrany. Prvkom zavinenia môže byť aj náhoda, napr. odpadnutie predmetu sporu, pretože nič z toho
nie je možné pripočítať na ťarchu toho, kto sa iba bránil. Pokiaľ jedna procesná strana zaviní, že konanie
muselo byť zastavené, pričom o veci nemôže byť meritórne rozhodnuté, a tým zistené, či bola žaloba
podaná dôvodne, vzniká jej zásadne povinnosť nahradiť druhej procesnej strane trovy konania.

24. Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné

osobitného zreteľa.

25. Pokiaľ ide o ustanovenie § 257 CSP odvolací súd konštatuje, že vzhľadom na konkrétne okolnosti
prípadu je potrebné zo strany súdu pri rozhodovaní o náhrade trov konania prihliadnuť aj na spravodlivé
riešenie vzťahov medzi účastníkmi, ktoré je neoddeliteľnou súčasťou materiálneho prístupu k výkonu

súdnictva (nález Ústavného súdu SR z 31.7.2008 sp. zn. IV. ÚS 147/08). Ústavný súd Českej republiky
judikoval, že pomerovať úspech a neúspech vo veci nemožno len tým, ako bolo o konkrétnom návrhu
rozhodnuté, ale treba ich posudzovať v širších súvislostiach. Rozhodovanie o trovách konania nesmie
byť len mechanickým posudzovaním výsledkov sporu bez komplexného zhodnotenia rozhodnutia
v merite veci. Rozhodnutie o náhrade trov konania má byť zrejmým a logickým ukončením celého

súdneho konania (nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 257/05). Požiadavky na právnu
argumentáciu vyplývajú aj z ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky a smerujú k tomu,
abyvýsledokrozhodovacejčinnostisúdovboljasný,zrozumiteľnýadostatočneodôvodnený.Všeobecný
súd vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia musí dbať tiež na jeho
celkovú presvedčivosť, aby jeho závery boli zrozumiteľné, spravodlivé a presvedčivé. Za arbitrárny,

resp. nedostatočne zdôvodnený treba považovať rozsudok súdu, ktorý svoj právny záver nezdôvodní zo
všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy (nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. I. ÚS 154/2005 z 28. februára 2006). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je
vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva
Georgiadis v. Grécko, z roku 1997), pričom stačí, aby súd reagoval na argumenty, ktoré sú z hľadiska

výsledku súdneho konania považované za rozhodujúce (napr. rozhodnutie Ruiz Torija v. Španielsko,
rozsudok z roku 1994, Kraska v. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, seria A č. 254-B, s. 49).

26. Citované zákonné ustanovenie v odseku 25 predstavuje odchýlku zo zásady zodpovednosti za
výsledok (§ 255 CSP) aj zo zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP). Súd podľa

neho nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu nahradiť trovy konania úspešnej strane, resp. nemusí
zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojím zavinením, aby tieto trovy nahradila protistrane.
Dôvody hodné osobitného zreteľa ani výnimočné okolnosti zákon neuvádza ani exemplifikatívne. Výklad
týchto podmienok ponecháva na súdnej praxi. To však neznamená, že tým vytvára priestor na celkom
voľnú úvahu súdu. V zmysle dnes už ustálenej judikatúry (napr. uznesenia Najvyššieho súdu SR sp.

zn. 2 MCdo 17/2009, sp. zn. 5Cdo 67/2010 či sp. zn. 3 MCdo 46/2012) ustanovenie § 257 CSP nie je
možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale
ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne
okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy
konania výnimočne prihliadnuť. Ustanovenie § 257 CSP preto nie je možné vykladať tak, že je naň

možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania. Strane,
ktorá mala vo veci úspech, nemožno nepriznať náhradu trov podľa výnimočného ustanovenia len na
základe všeobecného hodnotiaceho záveru. Hranice sudcovskej úvahy sú dané účelom právnej úpravy
náhrady trov konania, ktorá jej nepriznanie úspešnej strane pripúšťa len ako výnimku zo všeobecného
procesného princípu zodpovednosti za výsledok sporového konania (§ 255 ods. 1), resp. zodpovednosti

za zavinenie (256 ods. 1 CSP). Priamo z textu zákonného ustanovenia vyplýva, že súd by mal podľa
neho rozhodovať iba vo výnimočných prípadoch. Zmyslom predmetného zákonného ustanovenia je, že
ak súd zvolí postup podľa neho, nemôže žiadnej zo strán (ani úspešnej, ani neúspešnej) priznať náhradu
trov konania. Napriek doslovnému zneniu ustanovenia § 257 CSP nepriznanie sa môže týkať všetkýchtrovalebolenichčasti.Naúčelymoderácieniejerozhodujúce,nazákladeakejzásadybolitrovyuložené
a ktorá strana ich má platiť; moderovať možno aj trovy zastaveného konania. Ak má súd v úmysle použiť
moderačné právo alebo ak ho niektorá zo strán navrhne, musí súd umožniť protistrane, aby sa k tomu

vyjadrila (k zámeru aj k dôkazom). Nie je možné, aby súd dospel k vnútornému presvedčeniu, že je
potrebné aplikovať ustanovenie § 257 CSP a strane, ktorá by inak trovy získala, to neoznámil a táto by
sa to dozvedela až z rozhodnutia.

27. Pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa treba prihliadať na osobné, majetkové,

zárobkové a iné pomery všetkých strán, a tiež na okolnosti, ktoré viedli strany k uplatneniu práva na súde
a ich postoj v konaní (tu už s možnosťou zhodnotiť konkrétne správanie sa strán pred podaním žaloby na
súd, v priebehu konania). Nepriznanie náhrady trov konania musí zodpovedať zvláštnym okolnostiam
konkrétneho prípadu a jedným z rozhodujúcich hľadísk je aj to, aby sa takéto rozhodnutie nejavilo ako
neprimeraná tvrdosť voči strane, a aby neodporovalo dobrým mravom. V tomto ustanovení je zároveň
fixované moderačné právo súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich platenie a náhradu

trov konania. Je výrazom toho, že tam, kde zákon nemôže byť natoľko kauzistický, aby postihol
celú rozmanitosť života, dotvára sa právo sudcovským výkladom, pričom zákon stanovuje všeobecné
podmienky, za ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru, než by plynul z dispozície právnej
normy. Zákon vyžaduje na také rozhodnutie dve podmienky: musí ísť o dôvody hodné osobitného zreteľa
a o výnimočné okolnosti, pričom výklad týchto podmienok je ponechaný na súdnej praxi a je potom

vecou konkrétneho prípadu, či došlo k takým okolnostiam, ktoré môžu byť podkladom na rozhodnutie
o zmiernení účinkov právnych noriem, ktoré upravujú náhradu trov konania.

28. Súd v prípade použitia ustanovenia § 257 CSP je povinný „vytvoriť procesný priestor“ umožňujúci
stranámsporuvyjadriťsvojestanoviskokprípadnémupoužitiutohtoustanovenia[rozsudokESĽPČepek

proti Českej republike (sťažnosť č. 9815/10) ako aj nálezy Ústavného súdu ČR sp. zn. PL. ÚS 46/13 a
sp. zn. I. ÚS 1593/15]. Strana má teda právo byť explicitne vyzvaná, aby včas k prípadnej aplikácii § 257
CSP vyjadrila svoje stanovisko. Výrok rozhodnutia v prípade úplnej moderácie by mal znieť „stranám
sa nárok na náhradu trov konania nepriznáva“ resp. „súd stranám nárok na náhradu trov konania
nepriznáva“. Výrok, že „žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania“ už nemá v CSP oporu.

Existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa musí súd vo svojom rozhodnutí riadne a presvedčivo
odôvodniť, pretože v opačnom prípade by mohlo ísť o postup, ktorý by mohol mať znaky svojvôle. Nie je
prípustné odôvodnenie, z ktorého nie je možné zistiť z akých dôkazných prostriedkov súd čerpal svoje
zistenia pre následný záver o odôvodnenosti aplikovania § 257 CSP. Aj podľa ustálenej súdnej praxe
(napr. nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 119/03 či uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo

67/2010) výnimočnosť použitia ustanovenia § 257 CSP, ako aj to, v čom súd videl, že išlo o prípad hodný
osobitného zreteľa, musí byť náležite odôvodnené. (porovnaj Nález Ústavného súdu SR z 2.5.2018 č.
k. III. ÚS 98/2018 a komentár Števček, M.; Ficová, S.; Baricová, J.; Mesiarkinová, S.; Bajánková, J.;
Tomašovič, M.; a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016. s. 940 – 943).

29. Rovnako aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva, že súdne
rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c.
Španielsku z 21.1.1999). Judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná
odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,
vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins

c. Francúzsko z 19.2.1998). Z práva na spravodlivý súdny proces vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať
sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam
pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, II.ÚS 410/06).

30. Odvolací súd konštatuje, že z (III.) výroku ako ani z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia

súdu prvej inštancie nevyplýva, ako súd prvej inštancie posúdil rozsah nároku žalobcu na náhradu
trov konania, pričom žiadnym spôsobom ho nevyjadril (vo výroku ani v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia). V kontexte vyššie uvedeného je zrejmé, že súd prvej inštancie neprihliadol na všetky
rozhodujúce skutočnosti a relevantné okolnosti majúce vplyv na rozhodnutie o náhrade trov konania,
keď rozhodol o náhrade trov konania tak, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania,

pričom uvedený spôsob rozhodnutia ani nekorešponduje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia
vzhľadom na aplikáciu § 257 CSP, podľa ktorej výnimočne súd náhradu trov konania neprizná a
nevyplýva zo žiadneho procesného ustanovenia, na ktoré v napadnutom rozhodnutí poukázal (§ 255
ods. 1, § 262, § 257 CSP), keď uvedený spôsob rozhodnutia výslovne vyplýva z § 255 ods. 2 CSP,ktorý však prvoinštančný súd vôbec v napadnutom rozhodnutí neuviedol. Zároveň prvoinštačný súd
neuviedol, ktorá zo sporových strán bola v konaní ne/úspešná a v akom rozsahu (zodpovednosti za
výsledok sporového konania podľa § 255 ods. 1 CSP), a zároveň opomenul, že v predmetnej veci bolo

I. výrokom rozhodnuté aj o čiastočnom zastavení konania (zodpovednosť za zavinenie podľa § 256
ods. 1 CSP). Teda z uvedeného vyplýva aj to, že procesné zavinenie žalovanej (ohľadom čiastočného
zastavenia konania – I. výrok) vôbec neskúmal a vyššie uvedeným spôsobom ani nevyhodnotil, t. j. či
v posudzovanej veci došlo k späťvzatiu žaloby pre správanie žalovanej, ktorá po podaní žaloby žalovanú
sumu žalobcovi (čiastočne) zaplatila (v dôsledku čoho by jej bola vznikla povinnosť náhrady trov konania

protistrane). S ohľadom na uvedené okresný súd predčasne pristúpil k aplikácii § 257 CSP, ktorý je len
výnimkou zo všeobecného procesného princípu zodpovednosti za výsledok sporového konania (§ 255
ods. 1), resp. zodpovednosti za zavinenie (256 ods. 1 CSP), keď jeho aplikácia, resp. posudzovanie
splnenia predpokladov na jeho aplikáciu prichádza do úvahy až potom ako súd posúdi úspech/neúspech
tej/ktorej strany v konaní postupom podľa § 255 v spojení s § 256 ods. 1 CSP.

31. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca podal predmetnú žalobu na Okresný súd Banská Bystrica
(upomínací súd) dňa 5.10.2022, z ktorej okrem iného vyplýva, že oznámenie o vyhlásení predčasnej
splatnosti úveru bolo žalovanej doručené dňa 10.3.2020, a že po dátume vyčíslenia postúpenej
pohľadávky žalovaná zaplatila na úhradu svojho dlhu sumu 565,- eur. K návrhu na vydanie platobného
rozkazu okrem iného pripojil výzvu na zaplatenie pohľadávky (vo výške 11.462,71 eur) zo dňa 27.7.2022

adresovanú žalovanej, Oznámenie o postúpení pohľadávky zo dňa 14.3.2022 adresovanú žalovanej.
Dňa 19.10.2022 vydal Okresný súd Banská Bystrica platobný rozkaz č. k. 23Up/1343/2022-0, ktorým
vyhovel návrhu na vydanie platobné rozkazu v celom rozsahu. Dňa 6.12.2020 podala žalovaná vo
veci odpor, v ktorom okrem iného uviedla, že žaloba je predčasná vzhľadom na dohodu žalovanej
s veriteľom podľa § 564 OZ (s VÚB, a.s.) a § 565 (Intrum Slovakia, a.s.), keď pracovníci žalobcu na

žalovanú neustále vyvíjali nátlak, aby platila viac, a vzhľadom na zmenenú finančnú situáciu na jej
strane, nakoniec bolo dohodnuté splácanie na sumu 700,- eur od 21.11.2022 do 21.3.2024 kedy má byť
zaplatená posledná splátka (§ 565 OZ), dôkaz: Súhlas s postupným splatením žalovanej pohľadávky zo
dňa 8.11.2022. Žalobca sa k odporu žalovanej vyjadril tak, že tento považuje za neodôvodnený, nárok
považuje za dôvodný a preukázaný. V podaní zo dňa 24.2.2023 (čl. 92) žalovaná okrem iného uviedla,

že po súhlase s postupným splatením žalovanej pohľadávky zo dňa 8.11.2022 mal žalobca požiadať súd
o prerušenie konania, alebo mal zobrať žalobu späť (pripojila Súhlas s postupným splatením žalovanej
pohľadávky zo dňa 8.11.2022). Podaním zo dňa 18.5.2023 (čl.104) zobral žalobca čiastočne žalobu
späť v sume 4.280,- eur s prislúchajúcim úrokom z omeškania (žalovaná zaplatila dňa 17.10.2022
sumu 80,- eur, dňa 15.11.2022 sumu 700,- eur, dňa 20.12.2022 sumu 700,- eur, dňa 19.1.2023 sumu

700,- eur, dňa 16.2.2023 sumu 700,- eur, dňa 23.3.2023 sumu 700,- eur, dňa 24.4.2023 sumu 700,- eur.
Ďalej uviedol, že pred podaním žaloby k žiadnej mimosúdnej dohode medzi stranami nedošlo, platby
žalovanej boli dobrovoľným plnením, žaloba nebola podaná predčasne, keď podaním žaloby konal
hospodárne v snahe zabezpečiť vymožiteľnosť svojej pohľadávky, súhlas s postupným splatením, ktorý
predložilažalovaná,jedatovanýdňa8.11.2022,čižebolzaslanýžalovanejpovydaníplatobnéhorozkazu

v upomínacom konaní. Podaním zo dňa 6.6.2023 žalovaná okrem iného navrhla žalobu zamietnuť s tým,
že s právnym predchodcom žalobcu (VÚB a.s.) uzavrela dohodu o odklade splátok na dobu polroka a
neskôr po uplynutí polročného obdobia jej VÚB a.s. pobočka Trnava oznámila, že môže splácať dlh v
takej výške, koľko bude môcť. Už v tomto období vyslala signál pre VÚB a.s., a neskôr aj pre právneho
nástupcu Intrum Slovakia s.r.o., že napriek jej ťažkej finančnej situácii chce splácať svoj dlh a má na to,

aby ho mohla splatiť. Preto rešpektovala vôľu VÚB a.s. a začala splácať svoj dlh vo výške cca 100,- eur/
mesiac, niekedy viac, niekedy menej, podľa jej finančných možností. Už túto dohodu je možné posúdiť
ako nepísomnú dohodu podľa § 564 Občianskeho zákonníka, na základe ktorej bol čas ponechaný
na vôli dlžníka, presnejšie na jeho finančnej možnosti. Po postúpení pohľadávky na spoločnosť Intrum
Slovakia s.r.o. pracovníci žalobcu na žalovanú vyvíjali sústavný tlak, aby zaplatila svoj dlh a splácala ho

v prospech Intrum Slovakia s.r.o. v čo najvyšších splátkach. Vzhľadom k tomu, že sa u nej medzičasom
zmenila finančná situácia, súhlasila, aby splácala v prospech Intrum Slovakia s.r.o. sumu 700,- eur
mesačne a to v období od 20.11.2022 až do 21.3.2024, keď má byť zaplatená posledná splátka (§
565 Občianskeho zákonníka). O dohode so žalobcom svedčí súhlas s postupným splatením žalovanej
pohľadávky zo dňa 8.11.2022, ktorú na okresný súd už priložila. Dlh splácala v prospech Intrum Slovakia

s.r.o. už dávno pred 8.11.2022, resp. pred vydaním platobného rozkazu v upomínacom konaní a to
v čiastkach cca 50,- eur až 60,- eur mesačne a tlačila na žalobcu, aby uzatvorili dohodu, resp. aby
jej dali súhlas s postupným splatením pohľadávky pre ňu v akceptovateľnej výške. Pracovníci žalobcu
veľmi neserióznym konaním naťahovali čas s vystavením súhlasu a tento vystavili až potom, keď užbola podaná žaloba a vydaný platobný rozkaz. Naviac ju pracovníčka žalobcu pri splácaní mesačných
súm 50,- eur – 60,- eur presvedčovala, že nepotrebuje žiadnu dohodu na výšku splátky, pretože platí
dohoda ustálená po telefóne. Predmetná žaloba nemá žiadne logické a právne opodstatnenie. Bola

podaná na okresný súd v čase, keď žalobca videl, že spláca svoj dlh a je ochotná splácať svoj dlh
bez podania žaloby. Podaním zo dňa 14.7.2023 (na čl. 118) žalobca zobral žalobu v sume 2.533,89
eur s prislúchajúcim úrokom z omeškania späť (žalovaná uhradila dňa 23.5.2023 sumu 700,- eur, dňa
23.6.2023 sumu 700,- eur, dňa 26.6.2023 sumu 300,- eur, dňa 7.7.2023 sumu 833,89 eur), vo zvyšnej
časti trval na žalobe, súhlasil s možnosťou splácať dlžnú sumu v mesačných splátkach. Podaním zo

dňa 12.10.2023 (čl. 124-125) žalobca ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní, zároveň zobral žalobu
v sume 1.400,- eur späť (žalovaná uhradila dňa 25.8.2023 sumu 700,- eur, dňa 13.9.2023 sumu 700,-
eur) s tým, že je uhradená celá istina a časť úroku z úveru, neuhradený zostal úrok z úveru v sume
1.402,78 eur, úrok z omeškania (vyčíslený) 1.091,79 eur (úrok z omeškania 5 % ročne zo sumy 7.378,89
eur do 18.3.2020 do zaplatenia).

32. Aplikáciu ustanovenia § 257 CSP skúma súd vždy z úradnej povinnosti. Z odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýva, že prvoinštančný súd pristúpil k posúdeniu predpokladov
uplatnenia tohto moderačného práva, avšak už nevyplýva ako súd posúdil relevantné okolnosti
vyplývajúce z obsahu spisu s dôrazom na uvedený obsah v odseku 31, a ktoré z okolností napĺňajú
predpoklady (pri aplikácii § 257 CSP) konkretizované v odseku 27. Odvolaciemu súdu sa javí, že

prvoinštančný súd mal za to, že žalobcovi je na ťarchu okolnosť, že nepreferoval mimosúdne riešenie,
keď so žalovanou, ktorá bola riadne aktívna už pred podaním žaloby a svoj dlh splácala, sa nepokúsil
uzavrieť dohodu o splácaní pred podaním žaloby, avšak zároveň prisvedčil žalobcovi v tom, že mal
právo podať žalobu, aby sa domohol svojej pohľadávky voči žalovanej. Aj s ohľadom na uvedené je
zrejmé, že okresný súd neposúdil všetky relevantné okolnosti prípadu týkajúce sa oboch strán sporu,

keď mimosúdne riešenie sa týka aktivity oboch strán sporu, a nemožno uzavretie mimosúdnej dohody
viazaťibakjednejstranesporu.Vtejtosúvislostiodvolacísúddávadopozornosti,žeajpriaplikácii§257
CSP pri vyhodnotení všetkých relevantných okolností možno v konečnom dôsledku pristúpiť v záujme
spravodlivého vyriešenia k tomu, že nepriznanie náhrady trov konania sa môže týkať všetkých trov alebo
len ich časti.

33. Rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti nezodpovedá vyššie uvedeným požiadavkám
kladeným na súdne rozhodnutie. Okrem nekorešpondujúceho výroku s odôvodnením, odôvodnenie
rozhodnutia v posudzovanej veci postrádalo argumentačný základ, ktorý by mohol odvolací súd
preskúmať. Na rozhodnutie o náhrade trov konania sa tiež vzťahuje, že právo na riadne odôvodnenie

súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu (porov. uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/67/2010).

34. O nepreskúmateľné rozhodnutie ide vtedy, ak z neho nevyplýva vzťah medzi zisteniami a úvahami
súdu na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej (ako tomu bolo v danom prípade).

V odôvodnení rozhodnutia má súd náležite vysvetliť, ako sa vysporiadal s rozhodujúcimi skutočnosťami
a na akom základe prijal právne závery. Preto ak je rozhodnutie súdu prvej inštancie nepreskúmateľné,
lebo neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov, na základe ktorých súd rozhodol, prichádza do úvahy
iba zrušenie rozhodnutia a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie (porov. rozhodnutie
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 226/03).

35. Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. sp. zn. I. ÚS 265/05) pokiaľ súd
dospeje k rozhodnutiu bez toho, aby sa vo svojom rozhodnutí vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi
skutočnosťami tvoriacimi základ pre toto rozhodnutie, treba rozhodnutie súdu považovať za arbitrárne,
teda za rozporné s článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ústavný zákon č. 460/1992 Zb.

v znení neskorších ústavných zákonov) a článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach (oznámenie
FMZV č. 209/1992 Zb.). Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka
konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na
všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu (napríklad sp. zn. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03, III. ÚS

209/04).

36. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra
1994, séria A, č. 303-A) treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatokriadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Súd dbá na to, aby odôvodnenie
rozsudkubolopresvedčivé.Ústavnekonformnýmvýkladomustanovenia§220CSPpritomtrebadospieť
k záveru, že s požiadavkami v ňom uvedenými je v rozpore aj úplný či čiastočný nedostatok (absencia)

dôvodov rozhodnutia. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na
dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu.

37. Požiadavka riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia sa vzťahuje na každý výrok rozhodnutia,
teda okrem rozhodnutia vo veci samej aj na rozhodnutie o náhrade trov konania. Odôvodnenie

rozhodnutia musí byť zároveň dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu jeho správnosti v
konaní o riadnom či mimoriadnom opravnom prostriedku.

38. Odvolací súd po preskúmaní veci v napadnutej časti dospel k záveru, že uznesenie súdu prvej
inštancie v napadnutej časti trov konania nezodpovedá vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na
odôvodnenie rozhodnutia, preto uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutom III. výroku podľa § 389

ods. 1 písm. b) CSP zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (o
trovách konania). Nesprávnym procesným postupom totiž súd prvej inštancie znemožnil stranám, aby
uskutočnili ich procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a tento
nedostatok, vzhľadom na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, nebolo možné
napraviť v konaní pred odvolacím súdom (ktorý nemôže nahrádzať argumentačný základ odôvodňujúci

postup pri rozhodovaní o náhrade trov konania súdom prvej inštancie zo všetkých zákonných hľadísk).
39. Povinnosťou súdu prvej inštancie tak bude, v intenciách záverov odvolacieho súdu, v ďalšom konaní
rozhodnúťonáhradetrovkonania,zistiťavyhodnotiťskutočnostimajúcevplyvnarozhodnutieonáhrade
trov konania sporových strán (posúdiť zodpovednosť za výsledok sporového konania podľa § 255 ods.
1 CSP – II. výrok a zodpovednosť za zavinenie podľa § 256 ods. 1 CSP - I. výrok) a to z hľadiska vyššie

uvedených zákonných kritérií, posúdiac (odôvodniac) pritom prípadnú existenciu dôvodov hodných
osobitného zreteľa (§ 257 CSP), pričom rozhodnutie je potrebné náležite v súlade s ust. § 220 ods. 2
a 3 CSP odôvodniť.

40. Svoj právny záver súd zdôvodní zo zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzali do úvahy a

stranám konania poskytne odpoveď na podstatné a relevantné argumenty, aby riešenie konkrétneho
právneho problému bolo jasné a zreteľne dané (porov. rozhodnutia Ústavného súdu napr. sp. zn. II. ÚS
193/06, III. ÚS 198/07).

41.Pripísomnomvyhotovenísúdnehorozhodnutiapreskúmateľnýmspôsobomvyjadrískutkovézistenia

a právne závery, na základe ktorých vec posúdil a rozhodol.

42.Ipodľaužkonštantnejjudikatúrytaknárodných,akoajnadnárodnýchsúdovsúdnemusídaťodpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkmi konania (akt. stranami), ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak
nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania (akt. strany), ktorý
ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov
konania (akt. strán) (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09
a podobne). Na ďalšiu argumentáciu odvolateľov, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie rozsudku súdu

prvej inštancie, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.
43. Podľa § 396 ods. 3 CSP ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí vo veci.

44. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).