Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 18. december 2024

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 13Co/19/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6416200163
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 12. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Katková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2024:6416200163.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Katkovej
a sudcov JUDr. Amy Odalošovej a JUDr. Vladimíra Šalamúna, v spore žalobcov 1/ A. B. C., narodenej
XX. XXXXXXX XXXX, D., E. F. XX, 2/ G. C., narodeného XX. XXXXXXXX XXXX, D., E. F. XX, 3/ H. C.,
narodenejXX.XXXXXXXXXXX,D.,E.F.XX,zastúpenýchadvokátomJUDr.PetromHarakálym,Košice,
Mlynská 28, proti žalovaným 1/ C. I., narodenému X. XXXXXXXX XXXX, J., K. L. XX, zastúpenému

advokátom JUDr. Jánom Krnáčom, Zvolen, Nám. SNP č. 70/36, 2/ KOMUNÁLNA poisťovňa, a.s. Vienna
Insurance Group, Bratislava, Štefánikova 17, IČO: 31 595 545, zastúpenému Advokátska kancelária
Miroslav Maďar, s.r.o., Banská Bystrica, Horná 26, IČO: 36 868 299, za účasti intervenienta na strane
žalovaného 1/ (od 28. mája 2020) KOMUNÁLNA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, Bratislava,
Štefánikova 17, IČO: 31 595 545, zastúpenému Advokátska kancelária Miroslav Maďar, s.r.o., Banská
Bystrica, Horná 26, IČO: 36 868 299, o náhradu škody, o odvolaní žalobcov 1/-3/ a žalovaného 1/ proti
rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom zo 14. júna 2021 č. k. 5C/3/2016-379, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Žiar nad Hronom zo 14. júna 2021 č. k. 5C/3/2016-379 v časti výroku,
ktorým uložil žalovanému 1/ povinnosť zaplatiť žalobkyni 1/ sumu 1.930,56 Eur (časť prvého výroku) a
v časti výroku o trovách konania žalobkyne 1/ (časť tretieho výroku), p o t v r d z u j e a v časti výroku,
ktorým uložil žalovanému 1/ povinnosť zaplatiť žalobkyni úrok z omeškania vo výške 8,75% ročne zo
sumy 1.930,56 Eur od 16. februára 2016 do zaplatenia (časť prvého výroku), m e n í tak, že žalovaný 1/
je p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni 1/ úrok z omeškania vo výške 8,05% ročne zo sumy 1.930,56 Eur od

16. februára 2016 do zaplatenia a vo zvyšnej časti ohľadne úroku z omeškania vo výške 0,70 % ročne
zo sumy 1.930,56 Eur od 16. februára 2016 do zaplatenia, z a m i e t a.

II. Rozsudok Okresného súdu Žiar nad Hronom zo 14. júna 2021 č. k. 5C/3/2016-379 v časti výroku,
ktorým uložil žalovanému 1/ povinnosť zaplatiť žalobcovi 2/ sumu 10.773,75 Eur s úrokom z omeškania
vovýške8,75%ročneod16.februára2016dozaplatenia(časťprvéhovýroku) avčasti výrokuotrovách
konania žalobcu 2/ (časť tretieho výroku), m e n í tak, že žalovaný 1/ je povinný zaplatiť žalobcovi 2/

sumu 9.696,37 Eur s úrokom z omeškania vo výške 8,05% ročne zo sumy 9.696,37 Eur od 16. februára
2016 do zaplatenia a vo zvyšnej časti žalobu žalobcu 2/ ohľadne zaplatenia sumy 1.077,38 Eur s úrokom
z omeškania vo výške 8,75% ročne zo sumy 1.077,38 Eur od 16. februára 2016 do zaplatenia a úroku
z omeškania vo výške 0,70 % ročne zo sumy 9.696,37 Eur od 16. februára 2016 do zaplatenia, z a
m i e t a.
Žalovaný 1/ je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi 2/ náhradu trov konania v rozsahu 80 %, do troch dní od

právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania.

III. Rozsudok Okresného súdu Žiar nad Hronom zo 14. júna 2021 č. k. 5C/3/2016-379 v časti výroku,
ktorým uložil žalovanému 1/ povinnosť zaplatiť žalobkyni 3/ sumu 934,41 Eur s úrokom z omeškania vo
výške 8,75% ročne od 16. februára 2016 do zaplatenia (časť prvého výroku) a v časti výroku o trovách
konania žalobkyne 3/ (časť tretieho výroku), m e n í tak, že žalobu žalobkyne 3/ z a m i e t a.
Žalobkyňa 3/ je p o v i n n á zaplatiť žalovanému 1/ náhradu trov konania v rozsahu 100 %, do troch

dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania.IV. Rozsudok Okresného súdu Žiar nad Hronom zo 14. júna 2021 č. k. 5C/3/2016-379 vo výroku
o trovách konania žalovaného 2/ (piaty výrok) p o t v r d z u j e.

V. Žalovaný 1/ je povinný zaplatiť žalobkyni 1/ náhradu trov tohto odvolacieho konania v rozsahu 100
%, do troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania.

VI. Žalovaný 1/ je povinný zaplatiť žalobcovi 2/ náhradu trov tohto odvolacieho konania v rozsahu 80

%, do troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania.

VII. Žalobkyňa 3/ je povinná zaplatiť žalovanému 1/ náhradu trov tohto odvolacieho konania v rozsahu
100 %, do troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania.

VIII. Žalobcovia 1/, 2/, 3/ sú povinní zaplatiť žalovanému 2/ náhradu trov tohto odvolacieho konania

v súvislosti s podaním vyjadrenia žalovaného 2/ k odvolaniu žalobcov 1/-3/ (č. l. 445 spisu), každý v
rozsahu 100 %, do troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov
konania.

IX. Intervenientovi na strane žalovaného 1/ voči žalobkyni 3/ náhradu trov konania a náhradu trov

tohto odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Žiar nad Hronom (ďalej len ,,súd prvej inštancie“ alebo ,,prvoinštančný súd“) odvolaním
napadnutým rozsudkom zo 14. júna 2021 č.k. 5C/3/2016-379 (v poradí druhým rozsudkom súdu
prvej inštancie) uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 1/ sumu 1.930,56 Eur s úrokom z

omeškania vo výške 8,75% ročne od 16. februára 2016 do zaplatenia, žalobcovi 2/ sumu 10.773,75
Eur s úrokom z omeškania vo výške 8,75% ročne od 16. februára 2016 do zaplatenia, žalobkyni 3/
sumu 934,41 Eur s úrokom z omeškania vo výške 8,75% ročne od 16. februára 2016 do zaplatenia, v
lehote 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia (prvý výrok) a žalobu žalobcov 1/ až 3/ čo do zvyšku zamietol
(druhý výrok). O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalovaný 1/ je

povinný zaplatiť žalobcom 1/, 2/, 3/ náhradu trov konania, každému v rozsahu 100%, v lehote 3 dní od
právoplatnosti rozhodnutia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške (tretí výrok). Zároveň súd
prvej inštancie rozhodol, že tlmočníčke C. A. M., bytom N. N., O. XXXX/XX, priznáva tlmočné v rozsahu
100%, ktoré znáša štát (štvrtý výrok). Ďalej súd prvej inštancie uložil žalobcom 1/, 2/, 3/ povinnosť
zaplatiť žalovanému 2/ náhradu trov konania, každý v rozsahu 100%, v lehote 3 dní od právoplatnosti

rozhodnutia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške (piaty výrok).
1.1. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobcovia 1/-3/ sa žalobou voči
žalovaným 1/, 2/ domáhali zaplatenia spoločne a nerozdielne: žalobkyňa 1/ sumy 1.930,56 Eur, žalobca
2/ sumy 10.773,75 Eur a žalobkyňa 3/ sumy 934,41 Eur titulom náhrady za bolesť. Zároveň žiadali
priznať (každý zvlášť) aj úrok z omeškania vo výške 8,75 % ročne počítaný od 22. novembra 2012 do

zaplatenia zo žalovaných súm.
1.2. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 100 ods. 1, § 106 ods. 1, 2 § 112, § 420 ods.
1, 2, 3, § 441, § 444, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej
len ,,Občiansky zákonník“ alebo ,,OZ“), § 5 ods. 1, 2 zákona č. 437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť a za
sťaženie spoločenského uplatnenia v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon č. 437/2004 Z.z.“

alebo ,,zákon o BSSU“), § 3 ods. 1 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z., ktorým sa
vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31. januára 2013 (ďalej
len ,,nariadenie č. 87/1995 Z.z.“).
1.3. Súd prvej inštancie mal preukázané, že rozsudkom Okresného súdu Žiar nad Hronom z 5.
novembra 2015 sp.zn. ,,3T/118/2008“ (správne má byť 3T/113/2008 – poznámka odvolacieho súdu),

ktorý nadobudol právoplatnosť dňom 10. novembra 2015, bol žalovaný 1/ podľa § 285 písm. b)
Trestného poriadku oslobodený spod obžaloby pre skutok kvalifikovaný ako prečin ublíženia na zdraví
podľa § 157 ods. 1, 2 písm. a), § 138 písm. h) Trestného zákona, pretože skutok nebol trestným činom.
OkreminýchbolaA.B.C. (žalobkyňa1/)vzmysle§288od.3Trestnéhoporiadkusnárokomnanáhradu
škody odkázaná na občianskoprávne konanie, pričom v rozsudku bol konštatovaný skutkový stav: ,,C.

I. dňa 27. 05. 2007 v čase asi o 20.25 h viedol osobné motorové vozidlo značky H. H. s evidenčnýmčíslom M. XXX H. po ceste P. B. I. N.- J. Q. J. tým spôsobom, že v km 67,730 neskoro reagoval na
vzniknutú situáciu na vozovke- pred ním jazdiace vozidlo značky L. E. R. s evidenčným číslom S. XXX
H., ktoré viedol T. T., zabrzdilo, obžalovaný v snahe vyhnúť sa zrážke strhol riadenie doľava, pričom

pravou prednou stranou svojho vozidla narazil do zadnej ľavej časti pred ním jazdiaceho vozidla L. E.
R., prešiel do protismeru, kde narazil do ľavej bočnej strany oproti jazdiaceho osobného motorového
vozidla značky B. O. s evidenčným číslom I. XXX H., ktoré viedol P. U. L., následne prednou časťou
narazil do oproti jazdiaceho osobného motorového vozidla značky L. E. s evidenčným číslom S. XXX
H., ktorého vodič K. C. zrážke nedokázal zabrániť a vozidlo H. H. sa otočilo zadnou časťou do pravého

jazdného pruhu, kde došlo ku kontaktu s ľavou prednou časťou osobného motorového vozidla R. N.
s evidenčným číslom N. XXX R., ktoré viedol T. I. a pri nehode utrpeli zranenia (okrem iných) aj G.
C., nar. XX. XX. XXXX a to otras mozgu II. stupňa, krvácanie do mozgu, stlačenie hrudníka, otras a
pomliaždeninu srdca a iné, ktoré si vyžiadali dobu liečenia minimálne do 19. 10. 2007, B. C. nar. XX.
XX. XXXX utrpela otras mozgu II. stupňa, zlomeninu kľúčnej kosti s posunom úlomkov, pomliaždenie
ramena a iné, ktoré si vyžiadali dobu práceneschopnosti od 27. 05. 2007 do 17. 07. 2007.“

1.3.1. Z obsahu pripojeného trestného spisu súd prvej inštancie zistil, že pri dopravnej nehode bola
zranená aj žalobkyňa 3/.
1.4. Súd prvej inštancie konštatoval, že síce žalovaný 1/ bol oslobodený spod obžaloby, avšak
oslobodenie spod obžaloby neznamená, že sa skutok nestal, a teda že ním žalovaný 1/ nemohol
spôsobiť škodu, ktorej náhrady sa žalobcovia 1/-3/ domáhali [viď nález Ústavného súdu Slovenskej

republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) z 8. apríla 2015 č. k. I. ÚS 409/2014-31]. V občianskom konaní súd
nie je viazaný oslobodzujúcim rozsudkom vydaným v trestnom konaní (R 58/1966).
1.5. O. P. I., M. (ako prevádzkovateľ motorového vozidla H. H., ktorým bola spôsobená škoda) uzavrel
so žalovaným 2/ poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (poistka
číslo: X XXX XXX XXX) dňa 26. decembra 2005 s účinnosťou od 12. decembra 2005, na dobu neurčitú.

Uvedená skutočnosť medzi stranami sporu nebola sporná.
1.6. V súvislosti s námietkami žalovaného 1/ ohľadne nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie, keď
podľa žalovaného 1/ viedol motorové vozidlo dňa 27. mája 2007 v súvislosti s cestou, v rámci ktorej plnil
funkciu vyplývajúcu z postavenia konateľa spoločnosti, vrátane výkonu činností do skončenia tejto cesty
(§ 420 ods. 2 OZ), súd prvej inštancie uviedol, že bolo na žalovanom 1/, aby ním tvrdené skutočnosti

aj preukázal.
1.6.1. Žalovaný 1/ v zmysle Zmluvy o výkone správy uzavretej dňa 31. marca 2005 (ďalej len ,,zmluva
o výkone správy“) vykonával funkciu konateľa spoločnosti P. I. od 31. marca 2005 a v mene spoločnosti
mal oprávnenie konať ako štatutárny orgán samostatne.
1.6.2. Skutočnosť, že v čase dopravnej nehody viedol motorové vozidlo žalovaný 1/, a že motorové

vozidlo bolo vlastníctvom lízingovej spoločnosti N. H., N. a prenajímateľom (lízingovým nájomcom) bola
spoločnosť P. I., M., medzi stranami sporu sporné nebolo.
1.6.3. Žalovaný 1/ na preukázanie svojich tvrdení predložil listinu (č.l. 73 spisu), kde je uvedené
evidenčné číslo motorového vozidla M. XXXXX, 21. máj 2007 Lučenec, 22. máj 2007 R., 27. máj 2007
D. Q. J. a stavy počítadla a ubehnuté kilometre. Listina je opatrená pečiatkou P. I., M.. Z uvedenej listiny

však nevyplýva, že sa týka konkrétnej osoby žalovaného 1/ a ani účel cesty.
1.6.4. Žalovaný 1/ predložil na pojednávaní konanom na súde prvej inštancie dňa 14. júna 2021
listinu ,,Spoločné prehlásenie zamestnancov“ J. N., B. V. a P. H. O. z 11. júna 2021, ktoré obsahovalo
prehlásenie, že žalovaný 1/ bol od 21. mája 2007 do 27. mája 2007 na pracovnej ceste na služobnom
motorovom vozidle EČ: ,,M.“ XXXXX B. G. s tým, že konateľ cestoval do G. na pracovné cesty často.

1.6.5. Podľa názoru súdu prvej inštancie z uvedenej listiny ale nevyplývajú konkrétne skutočnosti
týkajúce sa prípadného časového harmonogramu cesty, pričom súd prvej inštancie považoval tvrdenia
zamestnancov za účelové, a to vzhľadom aj na odstup času (14 rokov), ktorý uplynul od dopravnej
nehody.
1.6.6. Žalovaný 1/ na pojednávaní dňa 14. júna 2021 okrem iného uviedol, že bol v G. kvôli obchodom,

zobrať kolekciu, chodieval tam každý mesiac. Poukázal na to, že spoločnosť vznikla v roku 1998 na I.,
on bol vlastník aj konateľ, založila ju G. firma, v ktorej on bol spoločníkom 50 %, pomerom si nebol istý.
I. firma pracovala pre G. firmu. K dopravnej nehode uviedol, že to bolo pre 13 rokmi, stalo sa to niekde
v D., on mal z toho aj depresie, presné miesto si už nepamätá, ani deň, kedy sa to stalo. Nehoda sa
stala okolo druhej. Toto auto nepoužíval na súkromné účely. V aute mal aj spolujazdkyňu. Skutočnosť,

že cestu vykonával pre inú osobu, uviedol aj na polícii, má to byť v zápisnici.
1.6.7. Súd tvrdeniam žalovaného 1/ ohľadne pracovnej cesty v čase dopravnej nehody neuveril,
pretože uvedené skutočnosti žalovaný 1/ neprezentoval v rámci trestného konania, ale až v priebehusporu, čo s odstupom času od dopravnej nehody vyznieva účelovo rovnako v kontexte s predloženou
listinu ,,Spoločné prehlásenie zamestnancov“.
1.6.8. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie bol toho názoru, že v prejednávanom spore je daná

pasívna legitimácia žalovaného 1/ v zmysle § 420 ods. 1 OZ, keďže ani žalobcom 1/ navrhnutým
dokazovaním nepreukázal skutočnosť, že dňa 27. mája 2007 viedol motorové vozidlo v súvislosti s jeho
cestou, v rámci ktorej plnil funkciu, ktorá pre neho vyplývala z postavenia konateľa spoločnosti.
1.7. Súd prvej inštancie poukázal na to, že v trestnom konaní bol vyhotovený znalecký posudok W. I. P.
D. X. B. D. (ďalej len „W.“ H. ,,W. I. P. D. X. B. D.“ ) č. XXX/XXXX.

1.7.1. V záveroch znaleckého posudku W. I. P. D. X. B. D. bolo okrem iného konštatované, že priebeh
dopravnej nehody z 27. mája 2007 bol vypracovaný v dvoch variantoch v závislosti od svedeckých
výpovedí. Prvý variant nehodového deja vychádzal z predpokladu, že nedošlo k prvotnému nárazu
vozidla R. do vozidla H. na začiatku nehodového deja a druhý variant nehodového deja vychádzal z
predpokladu, že došlo k prvotnému nárazu vozidla R. do vozidla H.. Technickou príčinou dopravnej
nehody boli tie prvky nehodového deja, ktoré vznikli v rozpore s technickým výkladom pravidiel cestnej

premávky, a ktoré buď vyvolali kolíznu situáciu, alebo znemožňovali zabrániť vzniku dopravnej nehode.
Prvotný náraz vozidla R. do vozidla H. bol technicky prijateľný napriek absencii viditeľných stôp po
kontakte. Technickou príčinou dopravnej nehody bola za predpokladu absencie prvotného nárazu
vozidla R. do zadnej časti vozidla H. nesprávna technika jazdy vodiča vozidla H., ktorá spočívala v
nedodržaní dostatočného pozdĺžneho odstupu vodiča H. od vozidla L. E.. Za predpokladu existencie

prvotného nárazu vozidla R. do zadnej časti vozidla H. (čo z technického hľadiska nebolo možné vylúčiť)
to bol nedostatočný pozdĺžny odstup vodiča vozidla R. od vozidla H. (nesprávna technika jazdy vodiča
vozidla R.) a zároveň nedodržaný bezpečný pozdĺžny odstup vodiča H. od pred ním idúceho vozidla L.
E. (nesprávna technika jazdy vodiča vozidla H.). Zo záveru znaleckého posudku vyplynulo, že technika
jazdy vodiča vozidla H. z hľadiska bezpečného pozdĺžneho odstupu bola v rámci variantu priebehu

dopravnej nehody bez prvotného nárazu vozidla R. do vozidla H. nesprávna, pričom aj technika jazdy
vodiča vozidla H. v rámci variantu dopravnej nehody s prvotným nárazom vozidla R. do vozidla H. bola
nesprávna.
1.7.2. V rámci trestného konania boli pred znaleckým posudkom W. I. P. D. X. B. D. vypracované aj
iné znalecké posudky, pričom posudok č. XX/XXXX ako aj jeho doplnok č.X vypracovaný znalcom P.

S. považoval W. I. P. D. X. B. D. za nekomplexný. K tvrdeniam uvedeným v znaleckom posudku č.XX/
XXXX, ktorý vypracoval znalec P. F. o nemožnosti vykonať objektívne a seriózne analýzu dopravnej
nehody, sa W. I. P. D. X. B. D. vyjadril tak, že sa nezakladajú na pravde. K tvrdeniam znalca P. O. v
znaleckom posudku č. XX/XXXX W. I. P. D. X. B. D. uviedol, že názor znalca je súladný s názorom
W. I. P. D. X. B. D..

1.7.3. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie preukázané, že žalovaný 1/ ako vodič
motorového vozidla spôsobil dopravnú nehodu dňa 27. mája 2007. Zo záveru znaleckého posudku
W. I. P. D. X. B. D. vyplynulo, že technika jazdy žalovaného 1/ z hľadiska bezpečného pozdĺžneho
odstupu bola v rámci variantu priebehu dopravnej nehody bez prvotného nárazu vozidla R. do vozidla
H. nesprávna, pričom aj technika jazdy žalovaného 1/ v rámci variantu dopravnej nehody s prvotným

nárazom vozidla R. do vozidla H. bola nesprávna.
1.7.4. V dôsledku dopravnej nehody došlo k poškodeniu zdravia žalobcov 1/-3/. U žalovaného 1/ ide o
všeobecnú zodpovednosť za škodu (§ 420 OZ), ktorú spôsobil žalobcom 1/-3/, pričom je daná príčinná
súvislosť medzi škodou a protiprávnym konaním žalovaného 1/. Žalovaný 1/ nepreukázal, že škodu
nezavinil.

1.8. V súvislosti s námietkou premlčania vznesenou žalovaným 1/ súd prvej inštancie uviedol, že právo
sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej. Na premlčanie súd prihliadne len na
námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.
1.8.1. Právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a
o tom, kto za ňu zodpovedá. Najneskoršie sa právo na náhradu škody premlčí za tri roky, a ak ide o

škodu spôsobenú úmyselne, za desať rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla; to
neplatí, ak ide o škodu na zdraví.
1.8.2. Pokiaľ ide o právo na náhradu škody spôsobenej na zdraví, platí len subjektívna premlčacia doba.
1.8.3.Námietkupremlčaniamožnouplatniťvprípade,keďpoškodenývpremlčacejdobenárokneuplatnil
na príslušnom orgáne, t. j. predovšetkým na súde. Riadne uplatnenie nároku v trestnom (adhéznom)

konaní predpokladá, že z návrhu je zrejmé, z akých dôvodov sa nárok uplatňuje (stačí spravidla tvrdenie,
že skutkom, za ktorý je páchateľ stíhaný, bola poškodenému spôsobená škoda), ale musí byť uvedená
aspoň minimálna suma (výška škody), ktorú poškodený žiada nahradiť. Návrh musí byť urobený v čase
od začatia trestného konania do začatia dokazovania na hlavnom pojednávaní.1.8.4. Dopravná nehoda sa stala dňa 27. mája 2007. Žalobkyňa 1/ si uplatnila náhradu škody za seba,
kde pri výsluchu, ktorý realizovalo V. C. O. B. D. Q. J. I. S.. Y.:V./V. B. N. N. dňa 5. júna 2007, uviedla
(po poučení o nároku na náhradu škody), že prehlasuje, že škodu si uplatňuje, jej výšku však zatiaľ

ešte nevie určiť, nakoľko sa stále lieči zo zranení. Pri svojom ďalšom výsluchu na polícii v Q. N. dňa 11.
júla 2007 zotrvala na svojej výpovedi zo dňa 5. júna 2007 a doplnila, že PN ukončila dňa 3. júla 2007,
naďalej však absolvuje rehabilitácie a kontroly na chirurgii v D. Q. J. a žiada nahradiť škodu vo výške
cca 20.000,- Sk, ktorej konečnú výšku škody bude vedieť vyčísliť až po skončení liečby.
1.8.5. Žalobkyňa 1/ pri svojom ďalšom výsluchu na polícii v D. Q. J. dňa 23. októbra 2007 sa vyjadrila

ako zákonná zástupkyňa v tom čase maloletého G. a maloletej H. (žalobcov 2/, 3/), ktorí boli účastníkmi
dopravnej nehody a uplatnila si ich náhradu škody.
1.8.6. Uviedla, že G. (žalobca 2/) utrpel zranenia, ktoré sú uvedené v lekárskej správe z 13. júna 2007
z oddelenia pediatrie Z. F. Z. N. N.. Bodové ohodnotenie jeho zranení predloží, pričom ostatné náklady
súvisiace s jeho liečbou boli vo výške 2.040,- Sk (jej pobyt v nemocnici počas hospitalizácie syna),
1.400,- Sk (pobyt syna G. v liečebnom ústave v F.), 400,- Sk (lieky pre syna), 540,- Sk ako náklady

spojené s cestovaním do N. N. trikrát tam a späť, suma 10.780,- Sk jej pobyt na F. ako doprovod syna.
1.8.7. Žalobkyňa 1/ si uplatnila škodu aj za maloletú dcéru H. (žalobkyňu 3/), ktorá s ňou bola
hospitalizovaná v Q. B. D. Q. J., pretože mala pri dopravnej nehode zranenia - otras mozgu a
pomliaždenie ľavého stehna. Zotrvala na to, že náhrady škody si uplatňuje (za seba aj deti).
1.8.8. Následne žalobkyňa 1/ predložila polícii bodové hodnotenie bolestného spolu s lekárskymi

správami, a to svoje a za žalobcov 2/, 3/ zo 16. novembra 2007.
1.8.9. Rozsudok Okresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn. 3T/118/2008 nadobudol právoplatnosť dňom
10. novembra 2015. Subjektívna premlčacia doba (pokiaľ sa týka žalobcov 1/-3/ voči žalovanému 1/)
plynula odo dňa 16. novembra 2007, kedy mali vedomosť nielen o tom, kto za škodu zodpovedá, ale aj v
akej výške im škoda vznikla, vzhľadom na vyhotovené bodové ohodnotenia bolestného. Uvedenú škodu

si žalobcovia 1/-3/ uplatnili (aj čo do výšky ) v trestnom konaní, pričom žalobkyňa 1/ (aj ako zákonná
zástupkyňa žalobcov 2/, 3/) bola odkázaná na náhradu škody na občianskoprávne konanie.
1.8.10. Žalobcovia 1/-3/ dňa 11. januára 2016 podali žalobu na náhradu škody na súd prvej inštancie,
kde sa domáhali plnenia titulom náhrady bolestného. Žalobcom 1/-3/ premlčacia doba spočívala od 16.
novembra 2007 (od času, keď mali vedomosť aj o výške škody na základe bodového ohodnotenia)

do 10. novembra 2015 (do právoplatného skončenia konania vedeného na Okresnom súde Žiar nad
Hronom pod sp. zn. ,,3T/118/2008“ – správne má byť 3T/113/2008 – poznámka odvolacieho súdu).
1.8.11. Súd prvej inštancie uviedol, že ak veriteľ v premlčacej dobe uplatní právo na súde alebo u
iného príslušného orgánu a v začatom konaní riadne pokračuje, premlčacia doba od tohto uplatnenia
po dobu konania neplynie (§ 112 OZ). Z uvedeného je zrejmé, že žalobcovia 1/-3/ podali žalobu voči

žalovanému 1/ v dvojročnej subjektívnej premlčacej dobe (objektívna lehota sa nevzťahuje), a preto
námietka premlčania vznesená žalovaným 1/ je nedôvodná.
1.9. Pri škode na zdraví sa jednorazovo odškodňujú bolesti poškodeného. Pri určení výšky náhrady za
bolesť sa vychádza z celkového počtu bodov, ktorým sa bolesť ohodnotila v lekárskom posudku.
1.9.1.Žalobcovia1/-3/predložilisúduprvejinštancie (založenéivtrestnomspise)lekárskesprávyakoaj

bodové hodnotenie bolestného zo 16. novembra 2007 vypracované A. I. L., v ktorých bolo konštatované
jeho vypracovanie v zmysle zákona č. 437/2004 Z.z..
1.9.1. Podľa žalovaného 1/ bodové ohodnotenie nespĺňa formálne a obsahové náležitosti. Konkrétne
výhrady voči bodovému hodnoteniu, a to voči uvedeným konkrétnym položkám poškodenia zdravia a
výške jednotlivého bodového ohodnotenia, žalovaný 1/ nevzniesol a ani k tomu nenavrhol vykonať

ďalšie dokazovanie.
1.9.2. Z lekárskych posudkov o bolestnom predložených žalobcami 1/-3/ vyplývajú náležitosti v zmysle
§ 8 ods.1 zákona č. 437/2004 Z. z., pričom z právnej úpravy nevyplýva povinnosť posudzujúceho
lekára vyznačiť v lekárskom posudku dátum ustálenia zdravotného stavu poškodeného. Lekárske
posudky obsahujú aj zdôvodnenie, keďže z nich vyplývajú zistené diagnózy z príslušných odborných

vyšetrení. Posudzujúcim lekárom nebol lekár zariadenia ústavnej starostlivosti, ale bol ním lekár
neštátnej chirurgickej ambulancie.
1.9.3. Bolestné u žalobkyne 1/ bolo ohodnotené A. I. L. na 155 bodov (navýšenie jednotlivých položiek
nebolo) a to za: ,,kod 223 otras mozgu stredne ťažk. st. II 60 bodov, kod 134c zlomenina kľúčnej kosti
s posunom úlomkov 35 bodov, kod 13a pomliaždenie ramena 15 bodov, kod 13e pomliaždenie lakťa

15 bodov, kod 160a pomliaždenie bedrového kĺbu 15 bodov a kod 160e pomliaždenie predkolenia 15
bodov“. U žalobcu 2/: kod 223 otras stredne ťažk.st. (II.st.) 60 bodov, kod 226 krvácanie do mozgu 340
bodov, kod 78 stlačenie hrudníka (UPV) 200 bodov, kod 79 otras a zmliaždenina srdca 200 bodov, kod
87 pomliaždenie brušnej steny ťaž.st. 30 bodov, kod 91 pomliaždenie obličky 25 bodov, kod 2 tržná ranana hlave vrat., oper. revisio a sutura 10 bodov, spolu 865 bodov“. U žalobkyne 3/: kod 223 otras mozgu
stredne ťažk. st.II st. 60 bodov, kod 160c pomliaždenie stehna št.st. 15 bodov, spolu 75 bodov.“
1.9.4. Výška náhrady za bolesť a výška náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia sa určuje

sumou 2% z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky zistenej
Štatistickým úradom Slovenskej republiky za kalendárny rok predchádzajúci roku, v ktorom vznikol nárok
na náhradu podľa odseku 1, za jeden bod a výsledná suma sa zaokrúhli na celé desiatky korún smerom
nahor. Ministerstvo zdravotníctva SR opatrením č. 11165/2007-OL stanovilo hodnotu bodu pre rok 2007
vo výške 375,22 Sk. Žalobkyni 1/ by tak prináležalo bolestné vo výške 1.930,56 Eur (155 bodov x 375,22

Sk/bod, po zaokrúhlení 58.160,-Sk delené 30,126), žalobcovi 2/ vo výške 10.773,75 Eur (865 bodov x
375,22 Sk/bod, po zaokrúhlení 324.570 Sk delené 30,126) a žalobkyni 3/ 934,41 Eur (75 bodov x 375,22
Sk/bod, po zaokrúhlení 28.150 Sk delené 30,126).
1.9.5. Žalobcovia 1/-3/ si plnenie bolestného uplatnili v správnej výške, ktorú im súd prvej inštancie
priznal.
1.10. Súd prvej inštancie sa zaoberal aj tým, či bola škoda spôsobená tiež alebo výlučne zavinením

poškodených (žalobcov 1/-3/). Žalobcovia 1/-3/ v spore namietali, že ku škode na zdraví by došlo v
rovnakom rozsahu aj v prípade zabezpečenia žalobcov 2/-3/ v detských zadržiavacích zariadeniach,
pričom žalovaný 1/ tvrdil, že žalobkyňa 1/ nebola pripútaná bezpečnostným pásom a v prípade
zabezpečenia žalobcov 2/, 3/ v detských zadržiavacích zariadeniach by došlo ku škode na zdraví v
menšom rozsahu.

1.10.1. Súd prvej inštancie poukázal na to, že absenciu pripútania žalobkyne 1/ bezpečnostným pásom
nebola zo stany žalovaného 1/ namietaná a žiadna zo strán nenavrhla vykonať dôkaz výsluchom
žalovanej 1/ k okolnostiam vzniku škody na jej zdraví, vrátane škody na zdraví žalobcov 2/, 3/ a
tiež žiadna zo strán sporu nepredložila súdu prvej inštancie dôkaz, z ktorého by bolo možné vyvodiť
iný rozsah poškodenia na zdraví u žalobcov 1/-3/, než aký vyplynul zo žalobcami 1/-3/ predložených

lekárskych posudkov, a to pre prípad zabezpečenia žalobcov 2/, 3/ v čase vzniku škody v detských
zadržiavacích zariadeniach. Žalovaný 1/ ani po odvolacom konaní nenavrhol v spore vykonať dôkaz na
preukázanie svojho tvrdenia (napríklad znaleckým dokazovaním), čiže nepreukázal skutočnosť, že by
škoda na zdraví žalobcov 1/-3/ bola spôsobená tiež alebo výlučne ich zavinením.
1.11. V konaní si žalobcovia 1/-3/ uplatnili aj úrok z omeškania od 22. novembra 2012 do zaplatenia

vo výške 8,75 % ročne.
1.11.1. V danej veci je nesporné, že žalobcovia 1/-3/ utrpeli škodu dňa 27. mája 2007. Žalobcovia 1/-3/
súdu prvej inštancie predložili jedine výzvu, ktorú doručili žalovanému 2/. Žalovanému 1/ bola doručená
žaloba dňa 15. februára 2016, a preto podľa názoru súdu prvej inštancie sa žalovaný 1/ mohol dostať
do omeškania najskôr dňa 16. februára 2016, a tak súd prvej inštancie žalobcom 1/-3/ priznal úrok z

omeškania až odo dňa 16. februára 2016 (§ 517 ods. 1, 2 OZ, § 3 nariadenia č. 87/1995 Z. z.) a čo
do zvyšku ich žalobu zamietol.
1.12. Pretože žalovaný 1/ je občanom G. C. a súd prvej inštancie pribral do konania tlmočníčku C.
A. M., trovy tlmočného v rozsahu 100 % znáša štát podľa § 155 ods. 2 Civilného sporového poriadku
v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,Civilný sporový poriadok“ alebo ,,CSP“).

1.12.1. O nároku na náhradu súd prvej rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP. Vo veci boli úspešnejší
žalobcovia 1/-3/ voči žalovanému 1/, neúspech mali len v nepatrnej časti úrokov z omeškania, ktorým
vzniklo právo na náhradu trov konania. Súd prvej inštancie im priznal nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100 %, každému zvlášť. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po
právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny

úradník (§ 262 ods. 2 CSP).
1.12.2. Keďže súd prvej inštancie žalobu žalobcov 1/-3/voči žalovanému 2/ zamietol poukazom na
dôvodne vznesenú námietku premlčania zo strany žalovaného 2/ [viď rozsudok súdu prvej inštancie
zo 7. decembra 2016 č. k. 5C/3/2016-88 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici
(ďalej len ,,odvolací súd“ alebo ,,krajský súd“) z 29. januára 2020 č. k. 12Co/19/2019-208 – poznámka

odvolacieho súdu], a teda voči žalovanému 2/ rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 11. apríla 2020.
Vzhľadom na uvedené žalovaný 2/ bol v spore úspešný
1.12.3. Žalobcovia 1/-3/ podali v spore dovolanie, a to v rozsahu potvrdzujúceho výroku odvolacieho
súdu. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len ,,najvyšší súd“) uznesením sp.zn. 4Cdo/146/2020
dovolanie odmietol a žalovanému 2/ priznal náhradu trov dovolacieho konania proti žalobcom 1/-3/.

1.12.4. Súd prvej inštancie uviedol, že Civilný sporový poriadok vyžaduje pre realizáciu sudcovského
moderačného práva v zmysle § 257 CSP, aby v danom prípade išlo o výnimočné okolnosti a dôvody
hodné osobitného zreteľa, ktorá prichádza do úvahy vtedy, keď povinná strana sporu nemôže uhradiť
náhradutrovkonaniazdôvodov,ktorésamanezavinila,aleboichmôžeuhradiťlensveľkýmiťažkosťami.V tomto prípade súd zohľadňuje pomery oboch strán sporu, prihliada na postoj strán sporu v konaní.
Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach strán sporu.
1.12.5. Podľa názoru súdu prvej inštancie v posudzovanej veci na strane povinnej strany (žalobcov

1/ - 3/) neexistujú zvláštne okolnosti osobitného zreteľa, na ktoré by bolo potrebné pri stanovení
povinnosti výnimočne prihliadnuť. Súd prvej inštancie poukázal na to, že žalobcovia 1/-3/ boli v spore
od začiatku zastúpení právnym zástupcom, pričom ich žaloba bola voči žalovanému 2/ zamietnutá z
dôvodu vznesenej námietky premlčania. Pri podaní žaloby bolo možné zo strany žalobcov 1/-3/ túto
skutočnosť zvážiť.

1.12.6. Súd prvej inštancie podotkol, že žalovanému 2/ priznal voči žalobcom 1/-3/ trovy konania aj
najvyšší súd tiež aplikujúc ustanovenie § 255 ods.1 CSP, t. j. zásadu úspechu žalovaného 2/.
1.12.7. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie priznal žalovanému 2/ (strane v spore úspešnej) nárok
na náhradu trov konania voči žalobcom 1/-3/, u každého zvlášť v rozsahu 100%. O výške náhrady
trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

2. Žalovaný 1/ podal včas formálne odvolanie proti celému rozsudku súdu prvej inštancie, pričom
z obsahu jeho odvolania vyplýva, že de facto podal odvolanie do výroku, ktorým mu súd prvej inštancie
uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni 1/ sumu 1.930,56 Eur s príslušenstvom; žalobcovi 2/ sumu 10.773,75
Eur s príslušenstvom, žalobkyni 3/ sumu 934,41 Eur s príslušenstvom (prvý výrok) a do závislého výroku

o trovách konania (tretí výrok).
2.1. Odvolanie odôvodnil odvolacími dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f), h) CSP.
2.2. Uviedol, že rozsudok súdu prvej inštancie bol doručený elektronicky jeho právnemu zástupcovi,
pričom neobsahoval autorizačnú doložku v zmysle § 61 ods. 2 zákona č. 543/2005 Z. z. o Spravovacom
a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špecializovaný trestný súd a vojenské súdy

v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len ,,zákon č. 543/2005 Z. z.“). Táto procesno-formálna
vada znamená, že rozsudok súdu prvej inštancie neobsahuje všetky predpísané náležitosti stanovené
pre danú formu súdneho rozhodnutia.
2.3. Nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie (viď odseky 37. a 38. odôvodnenia rozsudku súdu prvej
inštancie), že je pasívne vecne legitimovaný v spore.

2.3.1. Listinný dôkaz (č. l. 73) predstavuje výpis z knihy jázd osobného motorového vozidla H. H. M. XXX
H. užívaného v čase dopravnej nehody spoločnosťou P. I., so sídlom v M. (t.č. po zmene obchodného
mena spoločnosti H. I., I.), pričom z obsahu dôkazu je zrejmé uskutočnenie pracovnej cesty zo sídla
spoločnosti do G. v dobe od 21. mája 2007 do 27. mája 2007 až do okamihu dopravnej nehody na
komunikácii P. B. V. D. Q. J.. Výpis obsahuje aj údaje o ubehnutých kilometroch a stave počítadla

(tachografu), ktoré sú zhodné s údajmi vykazovanými samotným vozidlom v čase nehody, ktoré boli
verifikovateľné z obsahu trestného spisu vedeného Okresným súdom Žiar nad Hronom pod sp. zn.
3T/113/2008.
2.3.2. V spojení s ďalším dôkazom (zmluvou o výkone funkcie) vyplýva, že motorové vozidlo mal zverené
k užívaniu ako konateľ spoločnosti P. I..

2.3.3. Uvedený listinný dôkaz je potrebné posudzovať a hodnotiť aj v spojení a v kontexte s ostatnými
dôkazmi (§ 191 ods. 1 CSP), s ktorými je kompatibilný a koherentný a potvrdzuje skutočnosť, že v čase
dopravnej nehody vykonával pracovnú cestu v prospech spoločnosti P. I..
2.3.4. On od počiatku ohľadom dopravnej nehody, jej priebehu a okolností produkoval identické a
konzistentné skutočnosti a fakty, svoje tvrdenia a následné výpovede nemenil, keď

pred začatím trestného stíhania prezentoval skutočnosť, že v čase nehody vykonával pracovnú cestu,
a to návrat z pracovných rokovaní z G. R. N. Z. M..
2.3.5. Ak by vyšetrovateľ PZ pred začatím trestného stíhania vo veci, resp. pred vznesením obvinenia
mal podozrenie o protiprávnom druhu a účele jeho jazdy v čase dopravnej nehody, musel by pristúpiť
k začatiu trestného stíhania aj pre podozrenie z prečinu z neoprávneného používania cudzieho

motorového vozidla podľa § 216, resp. § 217 Trestného zákona.
2.3.6. V súvislosti s listinným dôkazom ,,Spoločné prehlásenie zamestnancov“ uviedol, že
zamestnankyne (dlhoročné zamestnankyne spoločnosti H. I., I., pôvodne P. I.) hodnoverne, logicky a
objektívne (nie účelovo ako to arbitrárne tvrdil prvoinštančný súd) opísali a potvrdili skutočnosť, že v
dobe od 21. mája do 27. mája 2007 (teda aj v čase dopravnej nehody) vykonával služobnú pracovnú

cestu v prospech spoločnosti P. I. Z. G. motorovým vozidlom H. H. M. XXX H., pričom ozrejmili aj účel
pracovnej cesty, ako aj vlastnú účasť na príprave predmetnej pracovnej cesty. Podotkol, že dopravná
nehoda nie je všednou udalosťou, ku ktorej dochádza bežne každý rok, naopak sa jedná o udalosť,
ktorej aspoň základné parametre zostávajú pamäťovo zachované po dlhú dobu.2.4. Nie je pravdou arbitrárne tvrdenie súdu prvej inštancie (odsek 40. odôvodnenia rozsudku súdu prvej
inštancie) o tom, že z vykonaného dokazovania malo byť preukázané, že on ako vodič motorového
vozidla spôsobil dopravnú nehodu dňa 27. mája 2007.

2.4.1. Vylúčenie jeho zodpovednosti v zmysle § 420 ods. 2 OZ v posudzovanej veci bolo preukázané
dôkazmi (jeho vyjadreniami a stanoviskami, lízingovou zmluvou č. XXXXXX uzavretou medzi spol. N.
H., I. I. B. N. H. P. I., I. I. B. M., zmluvou o výkone funkcie, výpisom z knihy jázd vozidla H. H. M. XXX
H., prehlásením dlhoročných zamestnancov H. I. I.).
2.5. Podľa názoru súdu prvej inštancie ako vodič motorového vozidla spôsobil dopravnú nehodu z 27.

mája 2007 vychádzajúc zo záveru znaleckého posudku W. I. P. D. X. B. D..
2.5.1. Súd prvej inštancie ale neodôvodnil, akú konkrétu právnu povinnosť mal v pozícii vodiča porušiť,
aké konkrétne ustanovenie konkrétnej právnej normy, aká konkrétna príčinná súvislosť je porušením
právnej povinnosti a škodou na zdraví žalobcov 1/-3/. Právne povinnosti vodiča motorového vozidla
v čase nehody upravoval zákon č. 315/1996 Z. z. o premávke na pozemných komunikáciách v znení
neskorších právnych predpisov (ďalej len ,,zákon č. 315/1996 Z. z.“). Z obsahu odôvodnenia rozsudku

prvoinštančného súdu nie je zrejmé, či porušil túto právnu normu, v akom konkrétnom ustanovení, akej
povinnosti uloženej týmto zákonom a podobne.
2.5.2. Zdôraznil, že bol rozsudkom Okresného súdu Žiar nad Hronom z 5. novembra 2015 č. k.
3T/113/2008-1016 podľa § 285 písm. b) Trestného poriadku spod obžaloby v celom rozsahu oslobodený,
pretože skutok nebol trestným činom a nebol dôvod na postúpenie veci.

2.5.3. Mal za to, že dopravná nehoda z 27. mája 2007 bola zo strany polície v D. Q. J. od samého
počiatku neprávne a nedôsledne objasnená a zadokumentovaná, pričom už v trestnom konaní
poukazoval na neobvyklé správanie dopravného policajta, ktorý na jednej strane mal blízko účastníkom
skupiny dopravných vozidiel zahrňujúcich aj vozidlo L. E. U.: S. XXX H. a na druhej strane sa
nepriateľsky a arogantne voči nemu.

2.5.4. Plánik z miesta dopravnej nehody a fotodokumentácia z miesta dopravnej nehody riešili skutočné,
konečné postavenie vozidiel bezprostredne po nehode odlišne a presná ponehodová pozícia všetky
na nehode zúčastnených vozidiel (ako základná otázka nevyhnutná pre posúdenie príčin a v priebehu
dopravnej nehody) nebola objasnená. Napríklad na fotodokumentácii na snímkach č. 8,9,11 bola
konečná ponehodová pozícia vozidla R. N. pri ľavej krajnici, pričom v plánku bolo vozidlo N. zakreslené

pri pravej krajnici, čo nekorešponduje z výpoveďami svedkov účastníkov dopravnej nehody.
2.5.5. K postaveniu motorových vozidiel po dopravnej nehode obšírnym spôsobom poukázal na
výpovede svedkov v trestnom konaní (napr. Q. L. F., Z., T. I., T. I., A. B., P. B., T. T.).
2.5.6. Okrem týchto dôkazov poukázal aj na závery znaleckých posudkov znalcov z odboru doprava
cestná P. Z. F. Y. XX/XXXX H. P. H. O. Y. XX/XXXX.

2.5.7. Podotkol, že posudok znalca P. H. O. v celom rozsahu akceptoval aj W. I. P. D. X. B. D. vo svojom
posudku. Znalec P. H. O. v rámci záverov svojho posudku konštatoval, že z technického hľadiska
je prijateľné, že vozidlo R. N. na začiatku nehodového deja ako prvé narazilo zozadu do pred ním
jazdiaceho intenzívne brzdeného vozidla H. H.. Pri takomto priebehu nehodového deja bola technickou
príčinou predmetnej dopravnej nehody nesprávna technika jazdy vodiča vozidla R. N., ktorý zozadu

narazil do zadnej časti pred ním jazdiaceho vozidla H..
2.5.8. W. I. P. D. X. B. D. označil úkony znalca P. S. ako nekomplexné a v záveroch posudku neustálil
jednoznačný priebeh nehodového deja, konštatoval dve možné varianty. Za technicky prijateľný označil
aj variant nehodového deja, v zmysle ktorého vodič vozidla R. svojou technikou jazdy z hľadiska
pozdĺžneho odstupu vytvoril kolíznu situáciu. Technika jazdy vodiča vozidla R. z hľadiska bezpečného

pozdĺžneho odstupu medzi vozidlami R. H. H. bola v rámci tohto variantu dohody nesprávna, pričom
vznik nedostatočného pozdĺžneho odstupu bol následok oneskorenej reakcie vodiča vozidla R..
2.5.9. Tento priebeh nehody bol preukázaný aj jeho výpoveďou, svedectvom M. Z., či objektívnymi
parametrami z miesta nehody.
2.5.10. I tieto dôkazy vyvracajú tvrdenia prvoinštančného súdu o tom, že ako vodič spôsobil dopravnú

nehodu, a že je pasívne legitimovaným.
2.5.11. Pokiaľ súd prvej inštancie tvrdil, že jeho technika jazdy ako vodiča nebola správna, potom súd
prvej inštancie skutkový stav neposúdil korektne a preskúmateľne a dôsledne a náležite sa nezaoberal
a nevyhodnotil posudok P. H. O., P. F. a posudok W. I. P. D. X. B. D.. Navyše je potrebné rozlišovať
technickú príčinu nehody a okolnosť umožňujúcu zabrániť nehode, a to aj vo vzťahu ku všetkým

podmienkam náhrady škody.
2.5.12. Posudok W. I. P. D. X. B. D. v rámci daného variantu nehody posudzoval okolnosť, či vozidlo
H. malo minimálny pozdĺžny odstup od vozidla L. E., a či takto nevytvoril situáciu znemožňujúcu mu
zabrániť nehode po náraze vozidlom R.. Posudok ako technickú príčinu nehody ustálil nesprávnutechniku jazdy vozidla R. N.. Posúdenie otázok následného zabránenia nehody ostatnými účastníkmi
nehody bolo determinované povahou vstupných údajov o nehode, ktoré mohli byť získané z výpovedí
účastníkov nehody, či zaistené na mieste nehody ohliadkou a inými prvotnými úkonmi.

2.5.13. Jeho výpovede a svedkyne M. Z. v celom trestnom konaní boli nemenné a konzistentné. Naproti
tomu výpovede osádky vozidla R. N. a taktiež aj výpovede policajta F. vykazovali známky rozporov
a protirečení. Tento stav prehĺbila aj skutočnosť, že policajt polohu vozidiel a stôp riadne nezabezpečil
a nezadokumentoval, naopak umožnil osádkam s vozidlami manipulovať a premiestňovať.
2.5.14. Vzniku samotnej nehody tesne predchádzal manéver na nehode nezúčastneného červeného

nestotožnenéhovozidla,pričompriebehtohtomanévrubolvodičomvozidlaL.E.(T.T.)avodičomvozidla
B. O. (P. L.) popisovaný rozdielne.
2.6. Povaha a okolnosti predmetnej nehody (jednalo sa o hromadnú zrážku za účasti až piatich osobných
motorových vozidiel) odôvodňovali právne posúdenie v zmysle § 431 a § 438 ods. 1 OZ.
2.7. Z vykonaného dokazovania v trestnom konaní vyplynulo, že vo vozidle L. E. cestovalo celkom 7
ľudí, teda viac ako 5 cestujúcich, čo jednoznačne bolo v rozpore so zákonom č. 315/1996 Z. z., pričom

nie všetci cestujúci boli pripútaní bezpečnostných pásom a detskou sedačkou (žalobcovia 2/ a 3/ sedeli
len na kolenách dospelých). Bolo zistené a preukázané, že pri vzniku škody na zdraví žalobcov 1/-3/
pôsobili aj viaceré príčiny a faktory majúce pôvod v prevádzke vozidla L. E..
2.7.1. Žalobca 2/ v dôsledku nezabezpečenia sedenia v detskej sedačke a nepripútania sa
bezpečnostným pásom preletel do stredu prednej časti vozidla L. E. medzi vodiča a vpredu sediaceho

spolujazdca.
2.7.2. Aj z opísaných zistení je evidentná príčinná súvislosť jednak medzi konaním vodiča vozidla L.
E. K. C. (umožnil ako vodič jazdu 7 osobám, umožnil jazdu deťom bez detskej sedačky a pripútania
sa bezpečnostným pásom), konaním žalobkyne 1/ (nedostatočný rodičovský dohľad nad deťmi
nezabezpečenie detí bezpečnostným pásom, resp. detskou sedačkou) a následkami u žalobcov 2/, 3/.

Navyše zodpovednosť medzi konaním žalobkyne 1/ a následkami na strane žalobkyne 3/ zvyšuje
okolnosť, že žalobkyňa 1/ držala žalobkyňu 3/ na kolenách a pri zrážke vozidiel vlastnou hmotnosťou
pritlačila žalobkyňu 3/ o sedačku. Vzhľadom na uvedené výraznú mieru a rozsah zodpovednosti za
škodu na zdraví nesú aj samotní žalobcovia 1/-3/.
2.7.3. Súd prvej inštancie nevzhliadol žiadnu spoluzavinenie na strane žalobcov 1/-3/, hoci v prvom

rozsudku ustálil spoluzavinenie žalobcov 2/, 3/ v rozsahu 10%.
2.8. Podľa jeho názoru doklady, na základe ktorých žalobcovia 1/-3/ preukazovali a uplatňovali bolestné,
nespĺňali ani formálne ani obsahové náležitosti predpísané zákonom č. 437/2004 Z. z..
2.8.1. Z odôvodnenia rozsudku prvoinštančného súdu nie je zrejmé, z akých lekárskych správ vychádzal
pri stanovení náhrady škody žalobcom 1/-3/. Ak súd prvej inštancie na mysli lekárske správy zo 16.

novembra 2007 nachádzajúce sa na č. l. 259 až 261 trestného spisu, tieto podľa jeho názoru nespĺňajú
základné ani osobitné požiadavky kladené zákonom na lekársky posudok o bolestnom.
2.8.2. Listiny nie sú na predpísanom tlačive, nie sú zdôvodnené jednotlivé položky a konkrétna výška
bodov, vyhodnotila ich jedna osoba, teda „zjavne osoba nie totožná s ust. § 7 ods. 1 zákona“, nie je
z nich zrejmý čas ustálenia zdravotného stavu poškodených, atď..

2.9. Poukázal na to, že súd v trestnom konaní odkázal na občianske súdne konanie výhradne žalobkyňu
1/ (nie žalobcov 2/, 3/), preto je možné usudzovať, že súd v trestnom konaní na strane žalobcov 2/, 3/
nevzhliadol regulárne uplatnenie žiadneho nároku na náhradu škody.
2.9.1. Vyhodnotenie výpovedí žalobkyne 1/ v trestnom konaní (v prípravnom konaní) pri uplatnení
náhrady škody zo strany súdu prvej inštancie nie je súladné s obsahom týchto úkonov, ani príslušnou

právnou úpravou týkajúcou sa so všeobecných požiadaviek.
2.9.2. Žalobkyňa 1/ vo výpovedi z 5. júna 2007 hovorila všeobecne o náhrade škody vo vzťahu k svojej
osobe bez akejkoľvek špecifikácie o druhu, rozsahu, či výške škody. Hovorila ,,o náhrade škody vo výške
cca 20 000,- Sk“ s uvedením, že „táto suma je vyčíslená bez náhrady škody, ktorá mi bola spôsobená
na zdraví.“

2.9.3. Vo výpovedi z 23. októbra 2007 žalobkyňa 1/ uviedla, že „žiada jej synovi G. priznať náhradu škody
vo výške 13 120,- Sk nahrňujúcu rôzne náklady liečenie a cestovanie vrátane nákladov za jej pobyt na
F.“ bez bodového hodnotenia zranení a náhradu škody vo výške 3 000,- Sk za nezdokladované náklady.
V súvislosti so žalobkyňou 3/ si žiadnu náhradu škody nevyčíslila a neuplatnila.
2.9.4. Z obsahu týchto výpovedí je zrejmé, že tieto úkony nie je možné považovať za relevantné

a kvalifikované uplatnenie nárokov na náhrady škody tvoriaci predmet žaloby.
2.9.5. Interpretácia výpovedí žalobkyne 1/ z prípravného konania z 5. júna 2007 a 23. októbra 2007 nie je
správna, prieči sa ich obsahu, zákonnej úprave a súdnej praxi týkajúcej sa kvalifikovaného uplatňovania
nárokov na náhradu škody. Predmetom uplatnenia v rámci označených úkonov boli nároky iné čo dodruhu i výšky než nároky tvoriace predmet žalobného návrhu (predmet žaloby tvorili výhradne nároky
titulom bolestného, ktoré v trestnom konaní neboli riadne a kvalifikovane uplatnené ).
2.9.6. Súd prvej inštancie ustálil, že žalobcom 1/-3/ premlčacia doba spočívala od 16. novembra 2007

do 10. novembra 2015. Deň 16. novembra 2007 bol podľa súdu prvej inštancie okamih, kedy poškodení
mali nadobudnúť vedomosť o zodpovednom subjekte, ako aj o výške škody. S daným názorom a
časovým vymedzením nemožno súhlasiť.
2.9.7. Možno konštatovať, že spočívať mohla a môže len premlčacia doba vo vzťahu k nárokom riadne,
kvalifikovane a preukázateľne uplatneným žalobcami 1/-3/ v prípravnom trestnom konaní (§ 46 ods. 3

Trestného poriadku). V posudzovanej veci došlo k oneskorenému uplatneniu nárokov žalobcov 1/-3/
s poukazom na žalobu z 11. januára 2016.
2.10. Vzhľadom na absenciu akejkoľvek zodpovednosti za škodu na jeho strane, sa nemohol dostať
do omeškania, a preto napadol odvolaním aj výrok týkajúci sa povinnosti zaplatiť úrok z omeškania od
16. februára 2016.
2.11. Podľa jeho názoru výrok o trovách konania (tretí výrok) nie je odôvodnený a je nepreskúmateľný

s poukazom na to, že išlo o hromadnú dopravnú nehodu a jej priebeh nebol spoľahlivo objasnený.
Do úvahy prichádza zodpovednosť viacerých subjektov vrátane samotných poškodených. On bol spod
obžaloby v celom rozsahu oslobodený a jeho občiansko-právnu zodpovednosť vylučuje § 420 ods. 2 OZ.
2.11.1. Súd prvej inštancie posúdenie otázky náhrady trov konania nezdôvodnil, keďže v ňom citoval
iba znenie ustanovenia § 255 ods. 1, 2 CSP a konštatoval úspech žalobcov 1/ - 3/ v konaní. Zároveň

poukázal aj na možnosť aplikácie § 257 CSP.
2.12. Podotkol, že si súd prvej inštancie riadne nesplnil povinnosť v zmysle § 181 ods. 1, 2 CSP,
keď v zápisnici o pojednávaní zo 14. júna 2021 je uvedené: ,,sudkyňa určila, ktoré skutkové tvrdenia
sú medzi stranami sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za sporné, ktoré dôkazy vykoná, ktoré
dôkazy nevykoná. Uviedla tiež predbežné právne posúdenie.“ Predbežné právne posúdenie podľa neho

zákonná sudkyňa neprezentovala a obmedzila sa len na označenie paragrafových ustanovení zákona.
2.13. Vzhľadom na uvedené navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých
výrokoch zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a prizná mu nárok na náhradu trov
prvoinštančného ako aj odvolacieho konania v rozsahu 100 %, alternatívne rozsudok súdu prvej
inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na nové prejednanie a rozhodnutie.

3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie, konkrétne do výroku o trovách konania žalovaného 2/ (piaty
výrok), žalobcovia 1/-3/ podali včas odvolanie.
3.1. Odvolanie odôvodnili odvolacím dôvodom podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP.
3.2. Podľa ich názoru súd prvej inštancie nesprávne posúdil otázku náhrady trov konania medzi

žalovaným 2/ a nimi, pričom nezohľadnil všetky okolnosti prípadu pre aplikáciu § 257 CSP.
3.3. Uviedli,žeustanovenie§257CSPdávasúduvovýnimočnýchprípadochmožnosť,abyzvážilvšetky
okolnosti danej veci, a pokiaľ v prípade sú dané dôvody, ktoré je možné označiť za hodné osobitného
zreteľa, potom súd neprizná náhradu trov konania strane, ktorej by inak táto náhrada trov konania patril.
3.3.1. Aplikácia ustanovenia § 257 Civilného sporového poriadku prichádza do úvahy v prípadoch,

keď sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dospeje k záveru,
že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov konania celkom alebo sčasti
neprizná. Musí však ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý je potrebné v rozhodnutí náležite odôvodniť.
Výnimočnosť môže spočívať v okolnostiach danej veci, ale aj v okolnostiach na strane strán sporu. Pri
skúmaní existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa prihliada súd jednak k majetkovým, osobným

a sociálnym pomerom strán sporu, ale rovnako je potrebné prihliadať aj k okolnostiam, ktoré viedli
k uplatneniu práva na súde a dôležitým je aj správanie strán sporu pred a po podaní žaloby. Pokiaľ
súd dospeje k záveru, že pri zohľadnení vyššie uvedených kritérií by sa javilo priznanie trov konania
ako neprimerane tvrdé, je namieste aplikácia ustanovenia o trovách konania podľa § 257 Civilného
sporového poriadku.

3.4. Z ich strany došlo k uplatneniu ich nárokov na náhradu škody voči žalovanému 1/ v trestnom konaní,
v dôsledku čoho došlo v zmysle § 112 OZ k spočívaniu premlčacej doby pre uplatnenie ich práva na
náhradu škody. V trestnom konaní si nemohli uplatniť právo na náhradu škody výslovne priamo voči
žalovanému 2/ ako poisťovateľovi, pretože tento nebol účastníkom trestného konania.
3.4.1. Žalovaný 2/ v dôsledku tohto včasného uplatnenia ich nárokov voči žalovanému 1/ tieto nároky

kryje a je povinný ich uspokojiť vzhľadom k poisteniu zodpovednosti žalovaného 1/ za škodu spôsobenú
im prevádzkou motorového vozidla.
3.4.2. Žalovaný 2/ má totiž voči žalovanému 1/ povinnosť zodpovedajúcu právu žalovaného 1/ podľa
§ 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti zaškodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon č. 381/2001 Z. z.“ alebo ,,ZoPZP“).
3.4.3. Síce došlo k premlčaniu ich priameho nároku voči žalovanému 2/, ktorý však ťarchu tohto nároku

bude aj napriek tomu znášať v dôsledku súdom uloženej povinnosti žalovanému 1/ nahradiť im škodu
spôsobenúprevádzkoumotorovéhovozidla.Zamietnutiežalobyvočižalovanému2/jetaklen,,formálne“
a prostredníctvom súdom uloženej povinnosti žalovanému 1/ plniť im náhradu škody, sa fakticky domohli
podanou žalobou aj povinnosti žalovaného 2/ plniť im požadovanú náhradu škody zo strany žalovaného
2/ z poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla.

3.4.4. Poukázali na to, že žalovaný 2/ pred začatím konania plnenie ich nárokov podmienil predložením
právoplatného trestného rozsudku, teda ich usmernil, aby s uplatnením nárokov počkali až do
právoplatného skončenia trestného konania. Následne po skončení trestného konania, keď si uplatnili
svoje nároky, vzniesol v konaní námietku premlčania, čo je vzhľadom ku skutočnosti, že sám
vyžadoval najprv právoplatné skončenie trestného konania, jasným prejavom zneužitia práva, a takéto
konanie žalovaného 2/ je jednoznačne špekulatívne a účelové, preto by bolo neprimerane prísne, aby

žalovanému 2/ bol priznaný nárok na náhradu trov konania voči nim.
3.5. Uviedli, že sú fyzickými osobami, žalobcovia 2/, 3/ boli v čase podania žaloby dokonca maloletými
deťmi, ktoré boli poškodené, pričom škoda im bola spôsobená na najcennejšej ľudskej hodnote, a to na
ich zdraví. Na druhej strane žalovaný 2/ je etablovanou obchodnou spoločnosťou dlhoročne pôsobiacou
na poistnom trhu, pričom prostriedky na vedenie súdnych konaní pri sporných nárokov z poistenia

zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla čerpá nie z prostriedkov vlastného
imania, ale z prostriedkov zhromaždených z poistného vyberaného okrem iného aj za účelom krytia
týchto nákladov.
3.6. Mali za to, že v danom prípade sú dané okolnosti a dôvody hodné osobitného zreteľa (§ 257 CSP).
3.7. Vzhľadom na uvedené navrhli, aby odvolací súd zmenil odvolaním napadnutý výrok rozsudku súdu

prvej inštancie o trovách konania žalovaného 2/ (piaty výrok) tak, že žalovaný 2/ nemá voči žalobcom
1/-3/ právo na náhradu trov konania s tým, že žalobcovia 1/-3/ majú voči žalovanému 2/ právo na
náhradu trov odvolacieho konania.

4. Žalobcovia 1/-3/ vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného 1/ proti rozsudku súdu prvej inštancie uviedli, že

žalovaný 1/ vo svojom vyjadrení k žalobe z 26. februára 2016 ani následne na pojednávaní dňa 18. mája
2016 neuvádzal to, že v čase dopravnej nehody vykonával činnosť pre obchodnú spoločnosť, v ktorej
vykonávalfunkciukonateľa.Vždysaobmedzovallennatvrdenia,žesvojímkonanímbezprostrednepred
vznikom dopravnej nehody neporušil žiadnu právnu povinnosť. Toto tvrdenie použil až na pojednávaní
dňa 16. novembra 2016.

4.1. Všetky dôkazy, ktoré žalovaný 1/ k tejto skutočnosti predložil, sú dôkazmi vyhotovenými v jeho
pôsobnosti ako konateľa spoločnosti a tieto dôkazy sú vyhotovené a pochádzajú z obdobia vedenia
súdneho sporu so značným časovým odstupom od dopravnej nehody. Žiaden z predložených dôkazov
relevantným a dôveryhodným spôsobom vzhľadom k ich vyhotoveniu s tak značným časovým odstupom
od dopravnej nehody nepreukazuje žalovaným 1/ tvrdenú skutočnosť, preto súd prvej inštancie správne

vyhodnotil tvrdenie žalovaného 1/ o pracovnej ceste ako účelové a dôkazy ním predložené ako
nedôveryhodné.
4.2. Skutočnosť, že žalovaný 1/ jazdil motorovým vozidlom obchodnej spoločnosti mimo pracovnej cesty
sama osebe ešte neznamená, že užíval motorové vozidlo neoprávnene, a že by mal byť stíhaný za
tomu zodpovedajúci trestný čin. Zvlášť to platí za situácie, kedy bol žalovaný 1/ nielen konateľom

ale aj spoločníkom spoločnosti P. I.. Je úplne bežnou praxou, že konateľom, resp. aj zamestnancom
obchodných spoločností je umožnené užívať služobné motorové vozidlo aj na súkromné účely, čo
sa následne považuje za určitú formu príjmu. Nestíhanie žalovaného za neoprávnené používanie
motorového vozidla v tejto súvislosti nič nepreukazuje.
4.3. V trestnom konaní sa zisťujú a skúmajú podmienky trestnej zodpovednosti, ktorá síce môže

znamenať aj existenciu zodpovednosti v občianskoprávnej. Avšak občianskoprávna zodpovednosť
môže byť daná aj v prípadoch, kedy je trestnoprávna zodpovednosť subjektu vylúčená. Trestnoprávna
a občianskoprávna zodpovednosť sa totiž odlišujú vo svojich predpokladoch a skutočnostiach. To,
že v danom prípade nedošlo k naplneniu potrebných predpokladov trestnoprávnej zodpovednosti
žalovaného 1/, ešte sama osebe neznamená, že nie sú naplnené predpoklady zodpovednosti

občianskoprávnej za spôsobenú škodu. V trestnom práve sa uplatňuje zásada in dubio pro reo (v
pochybnostiach v prospech obžalovaného), ktorá sa však neuplatňuje v podmienkach občianskoprávnej
zodpovednosti za škodu. Ak bol obžalovaný v trestnom konaní oslobodený spod obžaloby len z dôvodu
pochybností, že v jeho prípade došlo k naplneniu všetkých predpokladov trestnoprávnej zodpovednosti,neznamená to, že jeho prípadná iná zodpovednosť je z dôvodu týchto pochybností v trestnom konaní
vylúčená. Práve naopak, v občianskom súdnom konaní súd musí dospieť k záveru, či je alebo nie je
osoba za škodu zodpovedná a nemôže sa uspokojiť len so záverom, že o zodpovednosti konkrétnej

osobyzaspôsobenúškoduexistujúpochybnosti.Inýpostupbybolodopretímspravodlivosti,čojepostup
ústavne neprípustný.
4.3.1. V danom prípade v konaní bolo preukázané, že u žalovaného 1/ je daná zodpovednosť podľa
§ 420 ods. 1 OZ a táto zodpovednosť vyplýva zo samotných skutočností zistených v trestnom konaní.
Pokiaľ ide o samotné porušenie právnej povinnosti zo strany žalovaného 1/, tento porušil minimálne

právnu povinnosť uloženú vodičovi motorového vozidla v § 16 ods. 1 zákona č. 315/1996 Z. z., podľa
ktorého vodič je povinný za vozidlom idúcim pred ním dodržiavať takú vzdialenosť, aby mohol včas
znížiť rýchlosť, prípadne zastaviť vozidlo, ak vodič vozidla jazdiaceho pred ním zníži rýchlosť jazdy alebo
zastaví.
4.3.2. Podľa ich názoru žalovaný 1/ porušil minimálne túto právnu povinnosť, pretože ako vodič
motorového vozidla neznížil včas rýchlosť, resp. nezastavil včas za motorovým vozidlom L. E. R. U.:

S. XXX H., čo následne viedlo k vzniku kolíznej situácie a vyjdeniu žalovaného 1/ s jeho motorovým
vozidlom do protismeru.
4.3.3. V prospech uvedeného priebehu dopravnej nehody hovoria takmer všetky svedecké výpovede
vykonané v trestnom konaní, okrem svedeckej výpovede samotného žalovaného 1/ a jeho
spolujazdkyne, ktoré ako jediné nekorešpondujú s výpoveďami ostatných účastníkov dopravnej nehody.

Podľa viacerých svedkov si žalovaný 1/ bezprostredne po dopravnej nehode aj sám priznal vinu za vznik
dopravnej nehody, aj keď tento svoj postoj neskôr zmenil. Žalovaný 1/ neustále poukazuje na to, akým
spôsobom bola zaznamenaná poloha jednotlivých vozidiel pri dopravnej nehode, avšak z výpovede
jednotlivých svedkov o priebehu dopravnej nehody vyplýva, že prvotnou príčinou vzniku celej kolíznej
situácie a následnej dopravnej nehody bola práve jazda žalovaného 1/.

4.3.4. Ďalej žalovaný 1/ uvádzal nepodložené a zavádzajúce tvrdenia, že dopravný policajt šetriaci
dopravnú nehodu sa správal k nemu arogantne, nepriateľsky, dokonca sa mu mal vyhrážať a používať
verbálne hrozby. Tieto skutočnosti si nikto z iných účastníkov dopravnej nehody okrem žalovaného 1/
nevšimol a už tento samotný fakt svedčí o pochybnej hodnovernosti týchto tvrdení žalovaného 1/.
4.3.5. Znalecký posudok W. I. P. D. X. B. D. vyhotovený v trestnom konaní potvrdil, že žalovaný 1/ sa

bez ohľadu na ktorýkoľvek variant nesprávnou technikou jazdy podieľal na vzniku dopravnej nehody.
4.3.6. Podľa ich názoru v súvislosti s hodnotením svedeckých výpovedí ostatných účastníkov dopravnej
nehody o priebehu samotnej dopravnej nehody zaznamenaných v trestnom spise je možné dospieť
k záveru, že dopravnú nehodu zavinil výlučne žalovaný 1/ svojím konaním a svojou technicky
nesprávnou jazdou. K obdobnému záveru dospel aj súd prvej inštancie, pričom tento svoj záver

v rozsudku aj náležitým spôsobom zdôvodnil.
4.4. K argumentácii žalovaného 1/ ohľadne aplikácie § 431 OZ poukázali na to, že predmetné
ustanovenie je možné aplikovať len na prípad vysporiadania nárokov na náhradu škody medzi
jednotlivými prevádzateľmi zúčastnených motorových vozidiel navzájom. Ani jeden zo žalobcov 1/- 3/
prevádzateľom žiadneho zo zúčastnených motorových vozidiel nebol, a preto nie je dôvodná aplikácia

§ 431 OZ.
4.5. V súvislosti s ich prípadným spoluzavinením na vzniku škody (§ 441 OZ) uviedli, že v danom
prípade v konaní nebol preukázaný obligatórny predpoklad zodpovednosti na ich strane za vznik
škody, a to príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti byť zapnutý v detskom zabezpečovacom
zariadení a vznikom škody. Príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a vznikom škody sa

neprezumuje, ale musí byť vždy bezpečne preukázaná. V konaní nebol vykonaný žiaden dôkaz, ktorý
by príčinnú súvislosť medzi porušením ich povinnosti a vznikom samotnej škody preukázal. Pokiaľ teda
v konaní nebola bezpečne preukázaná príčinná súvislosť medzi porušením ich povinnosti a samotným
vznikom škody, nemôže sa prihliadať na spoluzavinenie škody z ich strany s ohľadom na porušenie
konkrétnej povinnosti.

4.6. Aj keď súd prvej inštancie vychádzal z bodových hodnotení bolestného, ktoré boli súčasťou
trestného spisu, a ktoré neboli vyhotovené na formálnom tlačive lekárskeho posudku, tieto listiny
obsahujú všetky náležitosti, ktoré má obsahovať samotný lekársky posudok, pričom bodové hodnotenie
je navyše podložené aj lekárskymi správami, preto táto námietka žalovaného 1/ je bez právneho
významu v samotnej veci.

4.7. Pokiaľ ide o posúdenie otázky možného premlčania ich nárokov, v plnom rozsahu sa stotožnili
s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie v tejto časti. Súd prvej inštancie vo svojom odôvodnení
poukázal na to, že s prihliadnutím na obsah trestného spisu je možné považovať právo na náhradu
škody za riadne uplatnené už v samotnom trestnom konaní, keďže žalobkyňa 1/ v trestnom konaníuplatnila svoje nároky aj nároky za žalobcov 2/, 3/ na náhradu škody, ktoré boli následne špecifikované
predložením bodového hodnotenia bolestného u každého z nich, v dôsledku čoho došlo k spočívaniu
premlčacej doby v súlade s § 112 OZ.

4.8. Ohľadne nároku na náhradu trov konania uviedli, že súd prvej inštancie vychádzal pri odôvodnení
rozhodnutia zo základného kritéria posudzovania práva na náhradu trov konania, ktorým je úspech
strany v konaní.

5. Žalovaný 2/ vo vyjadrení k odvolaniu žalobcov 1/-3/ proti výroku o trovách konania žalovaného 2/

(piaty výrok) uviedol, že odvolanie žalobcov 1/-3/ je nedôvodné.
5.1. Podľa jeho názoru v posudzovanej veci nie sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa pre aplikáciu
§ 257 CSP.
5.1.1. Zákon pre vydanie rozhodnutia o nepriznaní náhrady trov konania z dôvodov hodných osobitného
zreteľa vyžaduje splnenie dvoch podmienok, ktoré musia byť vždy splnené kumulatívne, a to: 1/
existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa, 2/ existencia výnimočných okolností.

5.1.2. Zdôraznil, že dôvodom, pre ktorý bola žaloba žalobcov 1/-3/ voči nemu zamietnutá, bolo
premlčanie uplatneného nároku. Žalobcovia 1/-3/ boli od samotného začiatku súdneho konania
zastúpení advokátom, teda osobou, ktorá disponuje kvalifikovaným právnym vzdelaním, a ktorá im mala
vysvetliť možné riziká uplatnenia premlčaného práva. Pokiaľ sa žalobcovia 1/-3/ aj napriek uvedenému
rozhodli podať na súd prvej inštancie žalobu, riskovali tým neúspech v spore v prípade vznesenej

námietky premlčania.
5.2. Nestotožnil sa, že vznesená námietka premlčania napĺňa znaky zneužitia práva. On v listoch
v súlade s § 15 ods. 1 ZoPZP žiadal žalobcov 1/-3/, aby nimi uplatnený nárok preukázali, pretože
nedisponoval žiadnymi relevantnými podkladmi, na základe ktorých by mohol pristúpiť k posúdeniu
nároku žalobcov 1/-3/ (nemal k dispozícii ani lekárske posudky; lekárske nálezy mu boli doručené

právnym zástupcov žalobcov 1/-3/ až dňa 10. júla 2014), čo rozhodne nemôže byť posudzované ako
nepoctivé konanie.
5.2.1. Právny zástupca žalobcov 1/-3/ prevzal ich právne zastúpenie dňa 11. apríla 2012 a následne
listom zo 6. augusta 2012 uplatnil nároky žalobcov 1/-3/ u neho. Vo vzťahu k nemu žalobcovia 1/-3/
nepostupovalisodbornoustarostlivosťou,pretožežalobunanáhraduškodypodalinasúdprvejinštancie

až dňa 11. januára 2016.
5.3. Podotkol, že žalobcovia 1/-3/ na základe rozhodnutia, ktorým bude zaviazaný na plnenie len
žalovaný 1/, nikdy nevymôžu plnenie od neho, pretože nebudú disponovať právoplatným exekučným
titulom, na základe ktorého by mohol začať výkon práva. Okrem toho rozsudok súdu prvej inštancie
nie je právoplatným.

5.4. Podľa jeho názoru súd prvej inštancie postupoval správne, keď žalobcom 1/-3/ uložil povinnosť
nahradiť mu trovy konania v rozsahu 100 %, pretože mal v predmetnom spore plný úspech.
5.5. Vzhľadom na uvedené navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a zároveň
uložil žalobcom 1/-3/ povinnosť zaplatiť žalovanému 2/ trovy odvolacieho konania v rozsahu 100%, do
troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich konkrétnej výške

6. Žalovaný 1/ vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného 2/ k odvolaniu žalobcov 1/-3/ uviedol, že žalovaný 2/
s podanou žalobou od začiatku nesúhlasil a žiadal ju zamietnuť, pričom vzniesol námietku premlčania.
6.1. Žalobcom nebránilo ani trestné konanie, ani žiadna iná prekážka v žalobnom uplatnení ich nárokov
voči žalovanému 2/ v zmysle § 15 zákona č. 381/2001 Z. z. v rámci civilného súdneho konania.

6.1.1. Pretože žalobcovia 1/-3/ voči žalovanému 2/ uplatňovali vlastným zavinením už premlčaný nárok
(hoci boli a sú právne zastúpení advokátom ), v konaní voči žalovanému 2/ neboli úspešní.
6.2. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o trovách konania žalovaného 2/
(piaty výrok) potvrdil a žalovanému 2/ priznal voči žalobcom 1/-3/ nárok na náhradu trov prvoinštančného
konania i odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

7. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal vec v medziach daných § 379
CSP a § 380 CSP, po nariadení pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP), rozsudok súdu prvej inštancie v časti
výroku, ktorým uložil žalovanému 1/ povinnosť zaplatiť žalobkyni 1/ sumu 1.930,56 Eur (časť prvého
výroku); v časti výroku o trovách konania žalobkyne 1/ (časť tretieho výroku) a vo výroku o trovách

žalovaného 2/ (piaty výrok), potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP). Zároveň rozsudok súdu prvej inštancie v časti
výroku, ktorým uložil žalovanému 1/ povinnosť zaplatiť žalobcovi 2/ sumu 10.773,75 Eur s úrokom z
omeškania vo výške 8,75% ročne od 16. februára 2016 do zaplatenia; žalobkyni 3/ sumu 934,41 Eur
s úrokom z omeškania vo výške 8,75% ročne od 16. februára 2016 do zaplatenia a žalobkyni 1/ úrokz omeškania vo výške 8,75% ročne zo sumy 1.930,56 Eur od 16. februára 2016 do zaplatenia (časť
prvého výroku) a v závislom výroku o trovách konania žalobcov 2/, 3/ (časť tretieho výroku) zmenil (§
388 CSP).

8. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že predmetom sporu bola náhrada za bolesť vzniknutá žalobcom
1/, 2/, 3/ v súvislosti s dopravnou nehodou z 27. mája 2007, ktorá vznikla prevádzkou motorového vozidla
továrenskej značky H. H., U.: M. XXX H..

9. Pokiaľ žalovaný 1/ namietal, že nie je pasívne legitimovaným spore, odvolací súd uvádza, že žalovaný
1/ nepreukázal, že zodpovednou osobou za spôsobenie škody na zdraví žalobcom 1/-3/ (poškodeným)
je právnická osoba P. I., E. R. XXX, M., P.: XX XXX XXX, aktuálne konajúca pod obchodným menom
H. I., I., a že spôsobená škoda bola spôsobená pri jej činnosti.
9.1. Odvolací súd konštatuje, že z listiny predloženej žalovaným 1/ (č.l. 73 spisu), opatrenej pečiatkou P.
I. C., M. (bez datovania), v ktorej je uvedené EČ motorového vozidla tov. zn. ,,H. H. M. XXX H., dátum

21. 05. 2007 M., stav počítadla XXXXXX, dňa 22. 05. 2007 R., stav počítadla XXXXXX, ubehnuté 1250,
dátum 27. 05. 2007 D. Q. J., ubehnuté 1253“, nevyplýva, že sa týka konkrétnej osoby žalovaného 1/,
ani účel cesty.
9.2. Z článku 6., bodu 1., veta prvá zmluvy o výkone funkcie (č. l. 71 spisu) vyplýva, že spoločnosť P.
I., M., E. R. XXX, dala žalovanému 1/ ako konateľovi spoločnosti na služobné a súkromné používanie

osobné motorové vozidlo značky H. H. X,X G. [., ŠPZ: M. XXX H., a teda tvrdenie žalovaného 1/
o používaní motorového vozidla jedine na služobné účely, je v rozpore so zmluvou o výkone funkcie.
9.3. Ak žalovaný 1/ predložil ,,Spoločné prehlásenie zamestnancov“ z 11. júna 2021 (č.l. 372) za účelom
preukázania charakteru jeho cesty dňa 27. mája 2007, odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie
správne poukázal na to, že z neho nevyplývajú konkrétne skutočnosti týkajúce sa prípadného časového

harmonogramu cesty, keďže žalovaný 1/ podľa tohto prehlásenia sa mal zdržovať v G. v období od
21. mája 2007 až do 27. mája 2007 (tzn. 6 dní), pričom skutočnosť, že žalovaný 1/ často cestoval
do G. za účelom dohodnutia nových zákaziek, skontrolovať kvalitu a fakturáciu, ešte neznamená, že
v inkriminovanom období (t.j. od 21. mája 2007 do 27. mája 2007) bola dôvodom cesty do G. činnosť
žalovaného 1/ vyplývajúca z výkonu jeho funkcie konateľa spoločnosti P. I., M..

9.4. Súd prvej inštancie s prihliadnutím na obsah pripojeného trestného spisu vedeného na Okresnom
súde Žiar nad Hronom pod sp. zn. 3T/113/2008 správne konštatoval, že žalovaný 1/ v rámci trestného
konania neuviedol, že dňa 27. mája 2007 sa vracal z G. Z. M. a ani pracovný účel cesty, keďže pri svojich
výsluchoch tvrdil, že sa vracal z N. so spolujazdkyňou Z. do M..
9.5. Pokiaľ žalovaný 1/ v trestnom konaní uvádzal ako prevádzateľa motorového vozidla spoločnosť

P. I., táto skutočnosť nepreukazuje, že dňa 27. mája 2007 (v nedeľu) pri vedení motorového vozidla
vykonával cestu pri plnení úloh právnickej osoby.
9.6. Odvolací súd dodáva, že vzhľadom na obsah zmluvy o výkone funkcie žalovaný 1/ mohol použiť
motorové vozidlo nielen na pracovné účely ale aj súkromné účely, preto je neopodstatnená odvolacia
námietka žalovaného 1/, že pokiaľ by nepoužil dňa 27. mája 2007 motorové vozidlo na pracovné účely,

bolo by začaté trestné stíhanie voči nemu aj pre podozrenie z prečinu z neoprávneného používania
cudzieho motorového vozidla podľa § 216, resp. § 217 Trestného zákona.
9.7. Z obsahu súdneho spisu ďalej vyplýva, že žalovaný 1/ prostriedok procesnej obrany (tvrdenie
o pracovnej ceste dňa 27. mája 2007) nepoužil pri svojom prvom procesnom úkone (t.j. vo vyjadrení
k žalobe z 26. februára 2016; č. l. 26-29 spisu), ale až na pojednávaní konanom na súde prvej inštancie

dňa 16. novembra 2016 (v poradí druhom pojednávaní).
9.8. Odvolací súd konštatuje, že žalovaný 1/ neuniesol dôkazné bremeno o zodpovednosti P. I., M. za
škodu na zdraví žalobcov 1/-3/ v zmysle ustanovenia § 420 ods. 2 OZ, t. j.: 1/ škoda bola protiprávne
spôsobená tými, ktorých právnická či fyzická osoba pri svojej činnosti použila, 2/ ku škode došlo pri
činnosti (plnení úloh) právnickej alebo fyzickej osoby, a teda že žalovaný 1/ (vodič) nezodpovedá za

škodu v zmysle § 420 ods. 1 OZ, ak za škodu zodpovedá jeho principál (§ 420 ods. 2 OZ).
9.8.1. Odvolací súd (zhodne s názorom súdu prvej inštancie) uvádza, že žalovaný 1/ nepreukázal, že
viedol dňa 27. mája 2007 motorové vozidlo EČ: M. XXX H. v súvislosti s jeho cestou, v rámci ktorej
plnil funkciu, ktorá pre neho vyplývala z postavenia konateľa spoločnosti, vrátane výkonu činností do
skončenia tejto cesty.

10. Pretože žalobcovia 1/-3/ žalobou uplatnili nárok na náhradu škody na zdraví spôsobenej im
protiprávnym konaním žalovaného 1/, súd prvej inštancie správne preskúmal základné predpokladyvzniku zodpovednosti za škodu v zmysle ustanovenia § 420 ods.1 OZ, z ktorého vyplýva, že každý
zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti.

11. Základnými predpokladmi vzniku zodpovednosti v zmysle ustanovenia § 420 ods. 1 OZ sú: a)
porušenie právnej povinnosti, b) existencia škody, c) príčinná súvislosť medzi porušením právnej
povinnosti a škodou, d) zavinenie.
11.1. Porušenie právnej povinnosti spočíva v existencii takého úkonu, ktorý je v rozpore s objektívnym
právom. K porušeniu právnej povinnosti môže dôjsť protiprávnym konaním alebo opomenutím

povinnosti, ktorá mala byť v súlade s právom vykonaná. Úkon je protiprávny vtedy, ak v súvislosti s ním
došlo k porušeniu právnej povinnosti vyplývajúcej zo všeobecných právnych predpisov a iných noriem,
zo zmlúv, resp. iných právnych úkonov i generálnej prevencie vyplývajúcu z ustanovenia § 415 OZ.
11.2. Škoda je ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného, a ktorá je objektívne vyjadriteľná
peniazmi ako všeobecným ekvivalentom.
11.3. Príčinná súvislosť znamená, že medzi protiprávnym úkonom a vzniknutou škodou musí byť vzťah

príčiny a následku, ktorá musí byť preukázaná, nemožno ju len predpokladať.
11.4. Zavinenie má subjektívny charakter, pretože ide o psychický vzťah škodcu k protiprávnemu úkonu
a ku škode. Zavinenie môže byť úmyselné alebo nedbanlivostné.

12. Súd prvej inštancie zistil, že rozsudkom Okresného súdu Žiar nad Hronom z 5. novembra 2015 sp.
zn. 3T/113/2008, ktorý nadobudol právoplatnosť dňom 10. novembra 2015, bol žalovaný 1/ podľa § 285
písm. b) Trestného poriadku oslobodený spod obžaloby pre skutok kvalifikovaný ako prečin ublíženia
na zdraví podľa § 157 ods. 1, 2 písm. a), § 138 písm. h) Trestného zákona, pretože skutok nebol
trestným činom.

13. Podľa § 193 CSP súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis nie je
v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavným zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je
Slovenská republika viazaná. Súd je tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu
pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd. Ďalej je súd viazaný rozhodnutím

príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný
podľa osobitného predpisu, a o tom, kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo
zániku spoločnosti.

14. Z citovaného ustanovenia § 193 CSP vyplýva, že súd je pri rozhodovaní viazaný iba výrokom

rozsudku, z ktorého vyplýva, že bol spáchaný trestný čin a o tom, kto je páchateľom trestného činu.
Oslobodzujúcim rozsudkom súd viazaný nie je.
14.1. Zároveň je potrebné uviesť, že žalovaný 1/ (ako obžalovaný) bol oslobodený spod obžaloby podľa
§ 285 písm. b) Trestného poriadku, teda preto, že skutok, pre ktorý bolo proti nemu vedené trestné
stíhanie, nie je trestným činom.

14.2. Oslobodenie spod obžaloby neznamená, že sa skutok nestal, a teda že ním obžalovaný (žalovaný
1/) nemohol spôsobiť škodu, náhrady ktorej sa poškodení (žalobcovia 1/-3/) v trestnom konaní domáhali,
a teda že v konečnom dôsledku nemajú nárok na náhradu škody.
14.3. Z uznesenia ústavného súdu z 9. marca 2010 sp. zn. III. ÚS 100/2010 vyplýva: ,,Oslobodením
obžalovaného sa rozhodovanie o uplatnenom nároku poškodeného na náhradu škody zo zákona

presúva do konania občianskoprávneho, v ktorom je príslušný súd oprávnený a zároveň povinný
poskytnúť ochranu základným právam poškodeného v prípade ich porušenia.“
14.4. Odvolací súd konštatuje, že v trestnom konaní platí zásada zásada in dubio pro reo (v
pochybnostiach v prospech obvineného), avšak v civilnom konaní vykonáva súd (zásadne na návrh
strán sporu) vlastné dokazovanie, ktoré je oprávnený (okrem rámca zákonom vymedzenej viazanosti)

hodnotiť nezávisle od výsledkov trestného alebo priestupkového konania, pričom dôkazné bremeno o
tom, že škodu nezavinil, má žalovaný (§ 420 ods. 3 OZ).
Zbavenie sa trestnoprávnej zodpovednosti za vzniknutú škodu samo osebe nespôsobuje zánik
občianskoprávnej zodpovednosti za vzniknutú škodu.

15. ,,Z citovaného zákonného ustanovenia § 135 OSP (aktuálne § 193 CSP – poznámka odvolacieho
súdu) jednoznačne vyplýva, že ako otázky predbežné, t.j. otázky, posúdenie ktorých môže byť
predmetom samostatného konania, nemôže súd v konaní riešiť len, ak sú uvedené v ustanovení §
135 ods. 1 OSP (aktuálne § 193 CSP – poznámka odvolacieho súdu). Ostatné otázky, o ktorých inakpatrí rozhodnúť inému orgánu včítane súdu v inom konaní, môže súd ako predbežnú otázku posúdiť
sám.“ (uznesenie najvyššieho súdu z 31. marca 2014 sp. zn. 5 Sžr 25/2014).

16. Civilný sporový poriadok v ustanovení § 194 stanovuje, že prejudiciálne otázky môže súd v civilnom
konaní posúdiť sám, bez ohľadu na to, či vec patrí alebo nepatrí do jeho právomoci a bez ohľadu
na otázku príslušnosti. Súd teda môže takto posudzovať aj také otázky, ktoré patria do právomoci iného
orgánu verejnej moci. Civilný sporový v ustanovení § 193 taxatívnym spôsobom vymedzuje prípady,
ktoré ako prejudiciálne v tomto režime riešiť nemôže, pretože riešenie týchto otázok je len v kompetencii

príslušných vnútroštátnych a medzinárodných súdov a ich rozhodnutiami je súd viazaný.

17. Pokiaľ súd prvej inštancie pri posúdení otázky zodpovednosti žalovaného 1/ za vzniknutú škodu
na zdraví žalobcov 1/-3/ vychádzal z obsahu trestného spisu vedeného Okresným súdom Žiarom nad
Hronom pod sp. zn. 3T/113/2008, keďže strany sporu v civilnom konaní nepredložili žiadne dôkazy
týkajúce sa príčin vzniku dopravnej nehody zo dňa 27. mája 2007, postupoval súd prvej inštancie

správne.
17.1. Súd prvej inštancie uviedol, že v rámci trestného konania boli pred znaleckým posudkom W. I. P.
D. X. B. D. vypracované aj iné znalecké posudky. W. I. P. D. X. B. D. posudok č. XX/XXXX ako aj jeho
doplnok č.X vypracovaný znalcom P. S. považoval za nekomplexný. K tvrdeniam uvedeným v znaleckom
posudku č.XX/XXXX, ktorý vypracoval znalec P. F., o nemožnosti vykonať objektívne a seriózne analýzu

dopravnej nehody, sa W. I. P. D. X. B. D. vyjadril tak, že sa nezakladajú na pravde. K tvrdeniam znalca
P. O. v znaleckom posudku č. XX/XXXX W. I. P. D. X. B. D. uviedol, že jeho názor je súladný s názorom
W. I. P. D. X. B. D..
17.2. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie znalecké posudky hodnotil voľne, v súvislosti
s ostatnými vykonanými dôkazmi z hľadiska ich vnútornej logiky. Súd síce nemôže hodnotiť správnosť

odbornýchzáverovvyjadrenýchznalcom,avšakmôževýsledkyznaleckéhodokazovaniahodnotiťvoľne,
t. j. vo vzťahu k skutkovým okolnostiam, ktoré vyplynuli z iných dôkazov.

18. I podľa názoru odvolacieho súdu závery znaleckého posudku W. I. P. D. X. B. D. Y.XXX/XXXX
(č. l. 795-971) sú náležitým spôsobom odôvodnené, sú podložené obsahom nálezu W. I. P. D. X.

B. D., ktorý prihliadol ku všetkým skutočnostiam, s ktorými bolo potrebné v posudzovanej veci sa
vysporiadať, pričom závery znaleckého posudku nie sú v rozpore s výsledkami ostatných dôkazov
a zároveň odôvodnenie znaleckého posudku zodpovedá pravidlám logického myslenia.
18.1. W. I. P. D. X. B. D. zodpovedal na všetky položené otázky určite a zrozumiteľne, znalecký posudok
netrpí rozpormi a má oporu v podkladových materiáloch.

18.2. Zo znaleckého posudku W. I. P. D. X. B. D. Y.XXX/XXXX (č.l. 795-971) vyplynulo, že technika jazdy
vodiča vozidla H. (žalovaného 1/) z hľadiska bezpečného pozdĺžneho odstupu bola v rámci variantu
priebehu dopravnej nehody bez prvotného nárazu vozidla R. do vozidla H. nesprávna. Vodič vozidla
H. sa vozidlom pohyboval rýchlosťou cca 80,3 km/h (čo bola menšia rýchlosť, ako najvyššia dovolená
rýchlosť v predmetnom úseku cesty v čase vzniku dopravnej nehody, t.j. 90 km/h). Vodič vozidla H. však

pri tejto rýchlosti jazdy začal reagovať brzdením za vozidlom L. E. až v okamihu, kedy bola vzájomná
pozdĺžna vzdialenosť medzi obomi vozidlami 14,4 m. Ak by vodič vozidla H. dodržal medzi svojim
vozidlom a vozidlom L. E. pozdĺžnu vzdialenosť o cca 3,8 m väčšiu (18,2 m), tak by pri rovnakej reakcii
dokázal zabrániť dopravnej nehode. Z výpočtu v kapitole X.X. vyplýva, že pri pozdĺžnom odstupe 18,2
m by vodič vozidla H. dokázal zabrániť intenzívnym brzdením so spomalením cca 8 m/s2. Je teda

zrejmé, že pri použití bežného, tzv. ,,nenáhleho“ brzdného spomalenia zo strany vodiča H. do polovičnej
hodnoty plného brzdného spomalenia (čo je z technického hľadiska hodnotené ako kriteriálna hodnota
ešte bezpečného brzdenia bez rizika vzniku šmyku), v tomto prípade teda 4m/s2 by tento pozdĺžny
odstup musel byť ešte väčší.
18.3. Taktiež technika jazdy vodiča vozidla H. v rámci variantu dopravnej nehody s prvotným nárazom

vozidla R. do vozidla H. bola nesprávna. Z vykonaných výpočtov (kapitola X.X.X a príslušné protokoly
výpočtov uvedené v prílohách znaleckého posudku) vyplýva, že ak by vodič vozidla H. (žalovaný 1/)
dodržal za volantom L. E. minimálny pozdĺžny odstup (cca 22,5 m), tak by aj napriek nárazu vozidla R.
do zadnej časti vozidla H. bol schopný spomaliť za vozidlom L. E. tak, aby sa rýchlosti vozidiel H. H. L.
E. vyrovnali. Ďalej by pri dodržaní bezpečného pozdĺžneho postupu mal vytvorené podmienky upraviť

smerové vedenie vozidla H. tak, aby sa s týmto vozidlom vrátil späť do svojho jazdného pruhu. Je teda
zrejmé, že vodič vozidla H. (žalovaný 1/) sa v rámci variantu priebehu dopravnej nehody s prvotným
nárazom R. do vozidla H. uviedol svojou technikou jazdy do situácie, v ktorej si znemožňoval zabrániť
dopravnej nehode.19. Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 315/1996 Z. z. v znení účinnom k 27. máju 2007 vodič je povinný za
vozidlom idúcim pred ním dodržiavať takú vzdialenosť, aby mohol včas znížiť rýchlosť jazdy, prípadne

zastaviť vozidlo, ak vodič vozidla jazdiaceho pred ním zníži rýchlosť jazdy alebo zastaví.

20. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalovaný 1/ spôsobom vedenia motorového vozidla porušil
ustanovenie § 16 ods. 1 zákona č. 315/1996 Z. z., t. j. povinnosť za vozidlom idúcim pred ním dodržiavať
takú vzdialenosť, aby mohol včas znížiť rýchlosť jazdy, prípadne zastaviť vozidlo, ak vodič vozidla

jazdiaceho pred ním zníži rýchlosť jazdy alebo zastaví, keďže W. I. P. D. X. B. D. v znaleckom posudku
č.XXX/XXXX ustálil, že z hľadiska bezpečného pozdĺžneho odstupu bola v rámci variantu priebehu
dopravnej nehody bez prvotného nárazu vozidla R. do vozidla H., eventuálne i s prvotným nárazom
vozidla R. do vozidla H., technika jazdy vodiča vozidla H., t. j. žalovaného 1/ nesprávna.
20.1. Ako už bolo uvedené, ak by žalovaný 1/ v prípade eventuálneho prvotného nárazu vozidla R. do
vozidla H. dodržal za pred ním idúcim motorovým vozidla L. E. minimálny pozdĺžny odstup (cca 22,5 m),

tak by aj napriek nárazu vozidla R. do zadnej časti vozidla H. bol schopný spomaliť za vozidlom L. E.
tak, aby sa rýchlosti vozidiel H. H. L. E. vyrovnali. Ďalej by pri dodržaní bezpečného pozdĺžneho postupu
mal vytvorené podmienky upraviť smerové vedenie vozidla H. tak, aby sa s týmto vozidlom vrátil späť
do svojho jazdného pruhu.
20.2. V súvislosti s odvolacími argumentami žalovaného 1/ odvolací súd dodáva, že príčinou vzniku

dopravnej nehody bolo porušenie ustanovenia § 16 ods. 1 zákona č. 315/1996 Z. z. žalovaným 1/ s tým,
že žalovaný 1/ vošiel do protismeru a zrazil sa s motorovým vozidlom L. E. EČ: S. XXX H. jazdiacim
vo svojom jazdnom pruhu, v ktorom sa viezli žalobcovia 1/-3/, pričom žalovaný 1/ v konaní pred súdom
prvej inštancie (ani v odvolacom konaní) netvrdil a ani nepredložil žiaden dôkaz o tom, že by prevádzateľ
motorového vozidla L. E. EČ: S. XXX H. mal objektívnu mieru účasti na vzniknutej na škode na zdraví

žalobcov 1/-3/, t. j. prípadné zavinené konanie alebo opomenutie prevádzateľa, ak ním bola založená
príčinná súvislosť vedúca k vzniku škody.
20.2.1. Zároveň odvolací súd podotýka, že predmetom konania je uplatnenie nároku na náhradu škody
na zdraví žalobcami 1/-3/ (poškodenými), ktorí neboli prevádzateľmi motorového vozidla L. E. EČ: S.
XXX H.. Eventuálne spoluzavinenie poškodených (žalobcov 1/-3) na vzniku škody na ich zdraví, ktorí

sa viezli v motorovom vozidle L. E. EČ: S. XXX H., súd prvej inštancie bol povinný skúmať v zmysle
§ 441 OZ a nie podľa § 431 OZ a § 438 ods.1 OZ.

21. Pokiaľ žalovaný 1/ v odvolaní analyzoval tvrdenia účastníkov nehody, rozpory a nezrovnalosti
v týchto tvrdeniach, rozpory a nezrovnalosti zadokumentovaných stopách, polohách, vzdialenostiach,

či v postupe dopravného policajta na mieste nehody, odvolací súd poukazuje na to, že ide o prostriedky
procesnej obrany, ktoré žalovaný 1/ objektívne mohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie
(avšak ich neuplatnil pred súdom prvej inštancie), a teda nespĺňajú procesné podmienky uvedené
v ustanovení § 366 CSP na to, aby mohli byť relevantným odvolacím dôvodom.
21.1.Zároveňodvolacísúdpodotýka,žežalovaný1/bolvzhľadomnakontradiktórnosťcivilnéhokonania

povinný predložiť dôkazy (napr. znalecký posudok), ktorými by preukázal, že v dôsledku nesprávneho
postupu dopravného policajta na mieste nehody, ktorý nesprávne zadokumentoval stopy, polohy,
vzdialenosti jednotlivých motorových vozidiel, k vzniku škody na zdraví žalobcov 1/-3/ došlo iným
spôsobom, než ako to vyplynulo z vykonaného dokazovania, vychádzajúc z obsahu trestného spisu,
a to s poukazom na závery znaleckého posudku W. I. P. D. X. B. D. Y.XXX/XXXX (č. l. 795-971).

22. Podľa § 444 OZ pri škode na zdraví sa jednorazove odškodňujú bolesti poškodeného a sťaženie
jeho spoločenského uplatnenia.
22.1. Podľa § 3 ods. 1, 2 ZoBSSU náhrada za bolesť sa poskytuje jednorazovo; musí byť primeraná
zistenému poškodeniu na zdraví, priebehu liečenia alebo odstraňovaniu jeho následkov. Náhrada za

bolesť sa poskytuje na základe lekárskeho posudku (§ 7 a 8). Sadzby bodového hodnotenia za bolesť
sú ustanovené v O. Y. X B. P. H. P.. časti.

23. Škoda ako kategória občianskeho práva sa chápe ako ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére
poškodeného a je objektívne vyjadriteľná peniazmi. Skutočnou škodou sa rozumie ujma spočívajúca v

zmenšení majetkového stavu poškodeného. Škoda môže byť spôsobená na veciach, ale aj na iných
majetkových právach poškodeného, alebo môže predstavovať ujmu, ktorú poškodený utrpel na zdraví,
resp. na živote. Ušlý zisk predstavuje to, čo poškodenému ušlo v dôsledku spôsobenia škody; inakpovedané, v dôsledku spôsobenia škody nedošlo k zväčšeniu (rozmnoženiu) majetku, hoci sa to pri
predpokladanej činnosti poškodeného dalo očakávať.
23.1. Náhrada za bolesť (v praxi sa bežne používa pojem „bolestné“) je čiastkovým nárokom

poškodeného, ktorý sa uplatňuje v rámci náhrady za škodu na zdraví. Vo všeobecnosti možno uviesť,
že uplatnenie nároku na náhradu za bolesť patrí spolu s uplatňovaním nároku na náhradu za sťaženie
spoločenského uplatnenia medzi najfrekventovanejšie uplatňované nároky vzniknuté zo škody na
zdraví.
23.2. Podľa § 444 OZ sa pri škode na zdraví jednorazovo odškodňujú bolesti poškodeného (náhrada

za bolesť) a sťaženie spoločenského uplatnenia poškodeného (náhrada za sťaženie spoločenského
uplatnenia).
23.2.1. Občiansky zákonník však právne nevymedzuje pojem bolestné ani pojem sťaženie
spoločenského uplatnenia a ani to, v akom rozsahu sa náhrada za tieto ujmy na zdraví odškodňuje.
23.2.2. Úprava bolestného je predmetom zákona o BSSU ako lex specialis. Náhradu za bolesť možno
považovaťzaosobitný,celkomsamostatnýnárokpoškodeného,ktorýjenezávislýodnárokunanáhradu

za sťaženie spoločenského uplatnenia.
23.2.3. Nárok na náhradu za bolesť má nehmotný základ, ktorým je poškodenie zdravia.
23.2.4. V rámci práva na náhradu za bolesť sa odškodňujú bolesti poškodeného. Bolesť poškodeného
môže byť tak fyzická, ako aj psychická.
23.2.5. Podľa zákona o BSSU sa pritom odškodňujú nielen tie bolesti poškodeného, ktoré vznikli priamo

pri škodovej udalosti (poškodení zdravia), ale aj tie bolesti, ktoré vznikli pri liečení a odstraňovaní
následkov poškodenia zdravia (napr. pri operáciách, následnej rehabilitácii a pod.).
23.3. S uplatnením náhrady za bolesť, ako aj vypracovaním lekárskeho posudku o bolestnom, úzko
súvisí moment ustálenia zdravotného stavu poškodeného. Týmto momentom totiž možno po prvýkrát
vyhotoviť lekársky posudok o bolestnom.

23.3.1. Pre vznik nároku na bolestné totiž nie je rozhodujúca len škodová udalosť (deň úrazu), ale tiež
okamih, keď sa poškodený dozvedel o škode (jej výške a kto za ňu zodpovedá). Táto býva poškodenému
zrejmá až po ustálení zdravotného stavu, ktorý umožňuje posúdiť mieru preukázateľných nepriaznivých
dôsledkov poškodenia zdravia na poškodeného, čo je východiskovou bázou pre ustanovenie výšky
náhrady za bolesť lekárskym posudkom. Týmto momentom – ustálením zdravotného stavu – a nie skôr,

možno vyhotoviť lekársky posudok o bodovom hodnotení bolestného.
23.3.2. Ako je teda zrejmé, ustálenie zdravotného stavu, vznik práva na bolestné a vznik možnosti
vyhotoviť lekársky posudok možno vnímať ako vzájomne previazané skutočnosti. 23.3.3. Subjektívna
vedomosť poškodeného o škode je podstatnou skutočnosťou pre začatie plynutia premlčacej doby
nároku na náhradu za bolesť. Od tohto okamihu totiž plynie subjektívna premlčacia doba čiastkového

nároku na náhradu škody na zdraví – bolestného. 23.3.4. Voči poškodenému by nebolo spravodlivé,
aby premlčacia doba začala plynúť už od okamihu vzniku samotnej škody na zdraví (teda od okamihu
škodovej udalosti), keďže k premlčaniu by tak mohlo dôjsť ešte pred tým, ako vôbec možno objektívne
posúdiť rozsah bolesti, t. j. ešte pred tým, ako možno po prvýkrát vyhotoviť lekársky posudok.
23.3.5. Rovnako by nebolo spravodlivé, pokiaľ by – hypoteticky – poškodenému uplynula premlčacia

doba na uplatnenie nároku na náhradu za bolesť ešte počas zotavovania sa z následkov škodovej
udalosti. V prípade škody na zdraví, a teda aj v prípade čiastkového nároku – bolestného, nie je
ustanovená objektívna premlčacia doba. Pri škode na zdraví sa preto uplatňuje výlučne subjektívna
premlčacia doba.

24. V posudzovanej veci žalobcovia 1/-3/ svoje nároky na náhradu za bolesť odvodzujú od ,,Lekárskych
nálezov“ A. I. L., chirurga so sídlom neštátnej chirurgickej ambulancie v D. Q. J. zo 16. novembra 2007.
24.1. Odvolacísúdvsúvislostisodvolacíminámietkamižalovaného1/týkajúcimisaabsencienáležitostí
posudkov o bolestnom uvádza, že podmienkou pri vyhotovení lekárskeho posudku je jeho písomná
forma. Vzor lekárskeho posudku je uvedený v O. Y. X zákona č. 437/2004 Z. z.. To však neznamená, že

lekársky posudok musí mať nevyhnutne formálnu úpravu obsiahnutú v O. Y. X zákona o BSSU. Možnosť
výberu je ponechaná na posudzujúceho lekára.
24.2. Z lekárskych posudkov o bolestnom predložených žalobcami 1/-3/ vyplývajú náležitosti v zmysle §
8 ods. 1 zákona o BSSU, pričom zo zákona o BSSU nevyplýva povinnosť posudzujúceho lekára vyznačiť
na lekárskom posudku dátum ustálenia zdravotného stavu poškodeného.

24.3. Lekárske posudky u žalobcov 1/-3/ obsahujú i zdôvodnenie, keďže z nich vyplývajú zistené
diagnózy z príslušných odborných vyšetrení s tým, že v posudzovanom prípade nedošlo k zvýšeniu
bodového hodnotenia bolestného podľa § 9 ods. 5, 6 zákona o BSSU.24.4. V posudzovanej veci posudzujúcim lekárom nebol lekár zariadenia ústavnej starostlivosti (jednalo
sa o lekára neštátnej chirurgickej ambulancie). Podľa § 7 ods. 1 veta druhá zákona o BSSU len
v prípadoch, ak je posudzujúcim lekárom lekár zariadenia ústavnej zdravotnej starostlivosti, lekársky

posudok posudzuje primár príslušného oddelenia alebo prednosta príslušnej kliniky zdravotníckeho
zariadenia alebo jeho zástupca, ak rozsah následkov presahuje 200 bodov.

25. Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný 1/ pred súdom prvej inštancie vzniesol námietku premlčania.
25.1. Pre správne vyporiadanie sa s námietkou premlčania vznesenou žalovaným 1/ je potrebné

náležitým spôsobom zistiť, či žalobcovia 1/-3/ v rámci adhézneho konania si riadne uplatnili nárok na
bolestné.
25.1.1. Pri riešení otázky premlčania nároku v konaní o náhradu škody, ktorému predchádzalo adhézne
konanie, je potrebné prihliadnuť i na tzv. spočívanie premlčania v súvislosti s uplatnením nároku na
náhradu škody v trestnom konaní.
25.1.2. Podľa ustanovenia § 112 OZ totiž premlčacia doba neplynie po dobu konania, v ktorom veriteľ

svoje právo uplatnil, pokiaľ v tomto konaní riadne pokračuje. Inštitút tzv. spočívania plynutia premlčacej
doby zabezpečuje nemožnosť premlčania práva počas doby, v ktorej sa účastník právneho vzťahu
svojho práva domáha i v rámci trestného konania.

26. Podľa § 46 ods. 3 Trestného poriadku poškodený, ktorý má podľa zákona proti obvinenému nárok

na náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená trestným činom, je tiež oprávnený navrhnúť, aby súd v
odsudzujúcom rozsudku uložil obžalovanému povinnosť nahradiť túto škodu; návrh musí poškodený
uplatniť najneskoršie do skončenia vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania. Z návrhu musí byť
zrejmé, z akých dôvodov a v akej výške sa nárok na náhradu škody uplatňuje.
26.1. Podľa § 256 ods. 2 Trestného poriadku poškodeného, ktorý si uplatňuje nárok na náhradu škody,

súd vyzve, aby sa vyjadril, či navrhuje, aby sa obžalovanému uložila povinnosť na náhradu škody a v
akom rozsahu. Ak sa poškodený alebo jeho splnomocnenec nedostavil na hlavné pojednávanie a jeho
návrh je už zaznamenaný v spise, predseda senátu tento návrh prečíta.

27. Pokiaľ poškodený podá návrh v období, ktoré pripúšťa Trestný poriadok, je riadne podaný z hľadiska

doby podania návrhu; aby však takýto návrh spĺňal náležitosti riadneho návrhu poškodeného na náhradu
škody v adhéznom konaní a mal za dôsledok spočívanie plynutia premlčacej doby, musí z neho byť
zrejmé, z akých dôvodov, v akej výške a voči komu sa uplatňuje.
27.1. Vo vzťahu k uplatneniu nároku na náhradu škody možno uviesť, že z rozhodovacej činnosti súdov
vyplýva, že súd v adhéznom konaní rozhoduje o náhrade škody iba v prípade, ak si poškodený nárok

na náhradu škody riadne a včas v rámci trestného konania uplatnil. To znamená, že súd nerozhoduje
o tejto otázke z vlastnej iniciatívy, z úradnej moci, bez návrhu oprávnenej osoby (R II/1962, R 11/1967,
R 5/1968). Poškodený musí uplatniť nárok na náhradu škody takou formou, z ktorej je takéto uplatnenie
zrejmé a zároveň musí požiadať, aby súd v odsudzujúcom rozsudku uložil obvinenému povinnosť
nahradiť škodu spôsobenú trestným činom.

27.1.1. Trestný poriadok definuje poškodeného v § 46 ods. 1 ako osobu, ktorej bolo trestným činom
ublížené na zdraví, spôsobená majetková, morálna alebo iná škoda, alebo boli porušené či ohrozené
jej iné zákonom chránené práva a slobody. Zároveň Trestný poriadok v § 46 ods. 3 výslovne upravuje,
že poškodený musí uplatniť nárok na náhradu škody najneskoršie do skončenia vyšetrovania alebo
skráteného vyšetrovania. Ak bol tento nárok uplatnený po uplynutí lehoty, nemožno naň prihliadnuť

v trestnom konaní.
27.1.2. Z rozhodovacej praxe súdov tiež vyplýva, že poškodený si musí uplatniť nárok na náhradu
škody voči konkrétnemu obvinenému. Bez splnenia tejto podmienky nemôže súd o náhrade škody (v
adhéznom konaní) rozhodovať (pozri R 5/1968). Ak škodu spôsobili viacerí obvinení, poškodený musí
svoj nárok uplatniť voči každému z nich. Ďalšou podmienkou na rozhodnutie o nároku poškodeného

v adhéznom konaní je označenie dôvodu, na základe ktorého si poškodený uplatňuje náhradu škody.
Táto podmienka je splnená, ak poškodený uvedie, že skutkom, za ktorý je obvinený stíhaný, mu bola
spôsobená škoda a zároveň požiada, aby súd o jeho nároku na náhradu škody rozhodol v adhéznom
konaní. Zároveň § 46 ods. 3 Trestného poriadku vyžaduje, aby poškodený uviedol výšku uplatneného
nároku na náhradu škody. Táto podmienka je splnená, ak poškodený uvedie aspoň minimálnu výšku

spôsobenej škody, prípadne uvedie údaje, z ktorých je výška nároku na náhradu škody zrejmá (R
53/1958, R II/1962, R III/1967, R 11/1967).27.1.3. Uplatnený nárok na náhradu škody v trestnom konaní je možné meniť na základe vykonaného
dokazovania a rovnako je možné ho spresňovať až do doby, kým sa súd neodoberie na záverečnú
poradu pred koncom hlavného pojednávania, prípadne verejného zasadnutia v konaní o odvolaní.

28. Podľa § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo
dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá.
28.1. Najneskoršie sa právo na náhradu škody premlčí za tri roky a ak ide o škodu spôsobenú úmyselne,
za desať rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví

(§ 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka).

29. Občiansky zákonník v ustanovení § 106 ods. 1 viaže premlčanie práva uplynutím subjektívnej
dvojročnej premlčacej doby na podmienku vedomosti poškodeného: a) o škode (nie iba o protiprávnom
úkone, či škodnej udalosti) ako o určitej majetkovej alebo nemajetkovej ujme určitého druhu a rozsahu,
ktorú možno objektívne vyčísliť v peniazoch do takej miery, aby poškodený mohol svoj nárok na náhradu

škody uplatniť na súde. Okamih vzniku škody, resp. vedomosť poškodeného o škode sa pritom nemusí
zhodovaťsokamihomškodovejudalosti,čiprotiprávnymkonaním;b)ktozavzniknutúškoduzodpovedá,
t.j. o zodpovedajúcom subjekte. Začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby môže byť teda rozdielny
vo vzťahu k vedomosti poškodeného o škodcovi a k jeho vedomosti o škode. Pri posudzovaní otázky,
kedy sa poškodený dozvedel o tom, kto za škodu zodpovedá, treba vychádzať z preukázanej skutočnej

vedomosti poškodeného o tomto prvku (nestačí teda len možnosť dozvedieť sa o tom). Poškodený sa
dozvie o tom, kto za škodu zodpovedá, v okamihu preukázateľného získania informácií o skutkových
okolnostiach, na základe ktorých si môže urobiť dostatočný úsudok o tom, ktorá určitá (konkrétna) osoba
za škodu zodpovedá. (rozsudok najvyššieho súdu z 28. mája 2010 sp. zn. 1Cdo/82/2009).

30. Z trestného spisu vedeného na Okresnom súde Žiar nad Hronom pod sp. zn. 3T/113/2008, a to
konkrétne zo Zápisnice o výsluchu svedka - poškodeného A. B. C. (žalobkyne 1/) z 5. júna 2007 (č.
l. 94-96) vyplýva, že dňa 27. mája 2007 v motorom vozidle, v ktorom sa viezli žalobcovia 1/-3/ bolo 7
osôb, 5 dospelých a 2 deti. Žalobkyňa 1/ sedela za šoférom (manželom) a držala na kolenách v tom
čase trojročnú dcéru H. (žalobkyňu 3/), v strede vedľa nej sedel T. A., ktorý držal na kolenách jej syna G.

(žalobcu 2/). Žalobkyňa 1/ uviedla, že bola poučená podľa § 46 Trestného poriadku o nároku na náhradu
škody, prehlásila, že si ju uplatňuje, jej výšku zatiaľ nevie určiť, nakoľko sa ešte stále lieči zo zranení.
30.1. V Zápisnici o výsluchu svedka - poškodeného A. B. C. (žalobkyne 1/) z 11. júla 2007 (č. l. 97-99)
žalobkyňa 1/ po poučení podľa § 46 Trestného poriadku o možnosti náhrady škody uviedla, že si ju
bude žiadať, ak bude niekto za tento trestný čin odsúdený, aby mu súd v odcudzujúcom rozsudku uložil

povinnosť nahradiť škodu vo výške cca 20.000,- Sk, pričom konečnú výšku škody bude vedieť vyčísliť
po skončení jej liečby. Táto suma je vyčíslená bez náhrady škody, ktorá jej bola spôsobená na zdraví.
30.2. Zo Zápisnice o výsluchu svedka - poškodeného A. B. C. (žalobkyne 1/) z 23. októbra 2007 (č.
l. 100-103) vyplýva, že bodové ohodnotenie spôsobených zranení G. (žalobcovi 2/) doloží žalobkyňa
1/ dodatočne vyšetrovateľke PZ. Čo sa týka ostatných nákladov súvisiacich s jeho liečbou, tieto boli vo

výške 2.040,- Sk (za pobyt v nemocnici), za pobyt žalobcu 2/ v liečebnom ústave na F. vo výške 1.400,-
Sk, za nákup liekov vo výške 400,- Sk, náklady žalobkyne 1/ spojené s cestovaním do N. N. S. D. za
žalobcom 2/ 3x 90,- Sk vo výške 540,- Sk, za pobyt žalobkyne na F. ako doprovod žalobcovi 2/ vo
výške 10.780,- Sk. Žalobkyňa 1/ uviedla: ,,To znamená, že celkove bez bodového ohodnotenia vznikla
môjmu synovi G. škoda vo výške 13.120,- Sk. Čo sa týka mojej dcéry H. C., tak táto bola spolu so mnou

hospitalizovaná v nemocnici v D. Q. J., tak táto mala pri tejto nehode spôsobené nasledovné zranenia
a to otras mozgu a pomliaždenie ľavého stehna. Iné náklady spojené s jej liečbou spojené neboli. Po
poučení podľa § 43 Trestného poriadku si žiadam náhradu škody, tak ako som už uviedla vyššie, a tiež
si žiadam náhradu škody, ktorú nie som schopná zdokladovať, nakoľko som v tej situácii neodkladala
všetky doklady spojené s nákladmi. (G. oblečenie, cestovné na F., lieky) vo výške 3000,- Sk.“

30.3. Žalobkyňa 1/ ďalej dňa 23. októbra 2007 uplatnila škodu, a to náklady vo výške 117,-Sk, náklady
na rehabilitáciu vo výške 270,- Sk, náklady na telefón za obdobie od 8. mája 2007 do 8. júna 2007
vo výške 1.444,- Sk a za mesiac jún 2007 vo výške 1.203,50 Sk (viď Zápisnica o výsluchu svedka -
poškodeného A. B. C. z 23. októbra 2007; č.l. 104-106).
30.4. V trestnom spise na č. l. 259, 260, 261 sú založené ,,Lekárske nálezy“ A. I. L., chirurga, zo 16.

novembra 2007, týkajúce sa hodnotenia bolestného žalobcov 1/-3/.
30.5. Žalobkyňa 1/ na pojednávaní konanom na Okresnom súde Žiar nad Hronom dňa 4. novembra
2008 po poučení podľa § 46 ods. 3 Trestného poriadku uviedla: ,,Konaním obžalovaného mi bola
spôsobená škoda spojená s liečbou syna G. a dcéry H. v sumách 2.040,- Sk, 1.400,- Sk, 400,- Sk,540,- Sk, 10.780,- Sk, teda celkove v sume 15.160,- Sk ako aj škoda vo výške 3.000,- Sk pozostávajúca
z ďalších nákladov súvisiacich s liečbou detí. Ďalej mi bola spôsobená škoda síce nepriama, ale túto
požadujem a to v súvislosti s výdavkami na mobilný telefón za mesiac máj 2007 vo výške 1444,-

Sk, jún 2007 vo výške 1.203,50 Sk, pričom mi vznikli aj ďalšie náklady na lieky vo výške 117,- Sk
a na rehabilitáciu vo výške 270,- Sk. Ďalej žiadam náhradu škody za priamu škody na zdraví môjmu
synovi a to podľa bodového ohodnotenia vypracovaného A. L., kedy zranenia predstavovali 865 bodov
a rovnako požadujem aj náhradu škody za zranenia spôsobené mojej osobe, ktoré podľa bodového
ohodnotenia A. L. predstavujú 155 bodov.“ (Zápisnica o hlavnom pojednávaní zo 4. novembra 2008;

č. l. 373-383).

31. Ako už bolo uvedené, v prípade náhrady za bolesť (§ 444 OZ) sa poškodený dozvie o škode
včase,kedymožnoobjektívnevykonaťbodovéohodnoteniebolesti;odtohtookamihuplyniesubjektívna
premlčacia doba. Výška bodového ohodnotenia bolestného vyplýva z lekárskeho posudku.

32. Podľa názoru odvolacieho súdu žalobkyňa 3/ (zastúpená v trestnom konaní zákonnou zástupkyňou,
t.j. žalobkyňou 1/) si riadne neuplatnila nárok na náhradu za bolesť v adhéznom konaní, keďže
najneskoršie do skončenia vyšetrovania v zmysle § 46 ods. 3 Trestného poriadku riadne a včas
neuplatnila nárok na náhradu škody na zdraví (náhradu za bolesť) ani v minimálnej výške a túto
nešpecifikovala ani do doby, kým sa trestný súd neodobral na záverečnú poradu pred koncom hlavného

pojednávania.
32.1. I zo Zápisnice o hlavnom pojednávaní konanom na Okresnom súde Žiar nad Hronom dňa 4.
novembra 2008 (č.l. 373-383), na ktorom žalobkyňa 1/ uplatnila náhradu za bolesť za seba v rozsahu
155 bodov a za žalobcu 2/ v rozsahu 865 bodov, vyplýva, že náhrada za bolesť žalobkyne 3/ nebola
uplatnená.

32.2. Odvolací súd ustálil začiatok plynutia premlčacej doby pre uplatnenie nárokov žalobkyne 3/
na náhradu škody na zdraví voči žalovanému 1/ najneskôr dňom 16. novembra 2007 (dňom
vyhotovenia ,,Lekárskeho nálezu“ A. I. L., chirurga so sídlom neštátnej chirurgickej ambulancie v D. Q.
J.), pričom tento deň považoval za deň, keď sa žalobkyňa 3/ v pozícii poškodenej najneskôr dozvedela
o škode, a to v čase, kedy bolo možno objektívne vykonať bodové ohodnotenie bolesti.

32.3. Žalobkyňa 3/ podala žalobu dňa 11. januára 2016, t. j. po márnom uplynutí premlčacej doby,
keďže posledným dňom uplatnenia práva žalobkyne 3/ na súde ohľadne náhrady za bolesť bol deň
16. novembra 2009.

33. Odvolací súd ďalej poukazuje na to, že otázka premlčania a dobrých mravov bola riešená dovolacím,

či ústavným súdom, pričom súdna prax ustálila, že v niektorých výnimočných prípadoch je výkonom
práva v rozpore s dobrými mravmi tiež vznesenie námietky premlčania.
33.1. Z uznesenia ústavného súdu z 20. apríla 2011 sp. zn. II. ÚS 176/2011 vyplýva: ,,Podľa názoru
ústavného súdu vo všeobecnosti nie je vylúčené, aby vznesenie námietky premlčania žalovaným mohlo
byť považované za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, pretože výkon žiadneho práva nesmie

byť v rozpore s dobrými mravmi. O takýto prípad však môže ísť iba výnimočne. V rozpore s dobrými
mravmi môže byť však len taký výkon práva účastníkom v občianskom súdnom konaní, ktorý je výrazom
zneužitia tohto práva na úkor druhého účastníka konania, pričom vo vzťahu k vznesenej námietke
premlčania môže o takýto prípad ísť len vtedy, ak druhý účastník konania márne uplynutie premlčacej
doby nezavinil a voči nemu by za tejto situácie priznanie účinkov premlčania bolo neprimerane tvrdým

postihom. Pre posúdenie tejto primeranosti je potrebné vychádzať z konkrétnych okolností prípadu,
najmä vziať do úvahy charakter uplatneného práva, jeho rozsah a dôvody, pre ktoré právo nebolo
uplatnené pred uplynutím premlčacej doby.“
33.2. ,,Premlčanie sa definuje ako uplynutie času stanoveného v zákone na vykonanie práva, ktorý
uplynul bez toho, že by právo bolo bývalo vykonané, v dôsledku čoho povinný subjekt môže čeliť

súdnemu uplatneniu práva námietkou premlčania. Hlavným, ba rozhodujúcim následkom premlčania
je vznik práva na námietku premlčania pre povinný subjekt, ktorý ju môže ale nemusí uplatniť.
Vznesenie námietky premlčania predstavuje výkon subjektívneho práva dlžníka, ktorý môže za určitých
špecifických okolností byť výkonom práva v rozpore s dobrými mravmi. Dobrým mravom zásadne
neodporuje, ak niekto namieta premlčanie práva uplatňovaného voči nemu, pretože inštitút premlčania

prispieva k istote v právnych vzťahoch. Uplatnenie námietky premlčania by sa priečilo dobrým mravom
len vo výnimočných prípadoch, kedy by bolo výrazom zneužitia tohto práva na úkor účastníka,
ktorý márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči ktorému by za tejto situácie zánik nárokuvymáhanej pohľadávky bol neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom ním
uplatňovaného práva a dôvody pre ktoré svoje právo včas neuplatnil.
Posúdenie dôvodnosti námietky premlčania zostáva na úvahe súdu, ktorý objektívne prihliada

predovšetkým na to, za akých okolností bola námietka premlčania vznesená, za akých okolností
k premlčaniu došlo (dôvody, pre ktoré nedošlo k uplatneniu práva) a prípadne samotnú ujmu,
ktorá veriteľovi v dôsledku účinkov premlčania hrozí. Úmysel poškodiť druhého účastníka námietkou
premlčania však nemožno vyvodiť z okolností a dôvodov, z ktorých je vznik uplatneného nároku
vyvodzovaný, ale z tých konkrétnych okolností, za ktorých bola námietka premlčania uplatnená.

Tieto okolnosti by pritom museli byť naplnené v natoľko výnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený
tak významný zásah do princípu právnej istoty, akým je odopretie práva uplatniť námietku
premlčania.“(rozsudok najvyššieho súdu z 9. decembra 2015 sp. zn. 5Cdo/151/2012)
33.3. Taktiež v uznesení z 30. júla 2015 sp. zn. 2 Cdo/249/2014 najvyšší súd uviedol: ,,Ustanovenie §
3 Občianskeho zákonníka je všeobecným ustanovením hmotnoprávnej povahy a dáva súdu možnosť
posúdiť, či výkon subjektívneho práva je v súlade s dobrými mravmi a v prípade, ak to tak nie je,

požadovanú ochranu odoprieť. Dobré mravy sú súhrnom spoločenských, kultúrnych a mravných noriem
základných, ktoré preukázali počas historického vývoja určitú mieru stálosti (nemennosti), vyjadrujú
podstatné historické tendencie a stotožňuje sa s nimi podstatná časť spoločnosti. Všeobecne možno
bezpochyby dôvodiť, že v konaní účastníkom konania opodstatnene vznesenú námietku premlčania
voči uplatňovanej pohľadávke, nemožno pokladať za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi,

pretože inštitút dobrých mravov je zákonným inštitútom a prispieva k istote v právnych vzťahoch. Za
špecifickýchokolnostívšakvýkonprávanamietaťpremlčanieuplatnenéhonárokubymohlobyťkonaním
umožňujúcim poškodiť druhého účastníka právneho vzťahu, ktorý márne uplynutie premlčacej doby
nezavinil a voči ktorému by zánik uplatňovaného nároku v dôsledku uplynutia premlčacej doby bol
neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom ním uplatňovaného práva a s

dôvodmi, pre ktoré svoje právo neuplatnil včas. Znaky konania vykazujúce priamy úmysel poškodiť
druhého účastníka je potrebné vyvodzovať z tých okolností, za ktorých bola námietka premlčania tohto
nároku uplatnená a nie z okolností a dôvodov, z ktorých je vznik uplatňovaného nároku odvodzovaný,
inými slovami, rozhodujúce (určujúce) pre odopretie účinkov námietky premlčania sú okolnosti, ktoré
existovali v čase uplatnenia námietky premlčania. Tieto okolnosti musia byť naplnené v natoľko

výnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený tak významný zásah do právnej istoty, akým je neumožnenie
práva uplatniť námietku premlčania.“
33.4. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že judikatúra najvyššieho súdu a ústavného súdu v otázke
premlčania a dobrých mravov je v zásade ustálená v tom, že nevylučuje, že vznesenie námietky
premlčania by mohlo byť v rozpore s dobrými mravmi, avšak vždy musí ísť o veľmi výnimočné prípady,

v ktorých je výrazom zneužitia tohto práva na úkor strany, ktorá márne uplynutie premlčacej doby
nezavinila. Postup podľa § 3 ods. 1 OZ má miesto iba v ojedinelých a vo výnimočných prípadoch,
keď voči strane konania by nepriznanie jej nároku súdom v dôsledku uplynutia premlčacej doby bolo
neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom uplatňovaného práva a dôvodmi,
pre ktoré svoje právo včas neuplatnil, prípadne kedy k výkonu práva založeného zákonom dochádza

z iných dôvodov, než je dosiahnutie hospodárskych cieľov, či uspokojenia iných potrieb, kedy hlavnou
alebo aspoň prevažujúcou motiváciou je úmysel poškodiť, či znevýhodniť povinnú osobu (tzv. šikanózny
výkon práva). Tieto okolnosti musia byť naplnené v takej výnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený tak
významný zásah do princípu právnej istoty, akým je odopretie práva uplatniť námietku premlčania.
33.5. Odvolací súd vychádzajúc z ustálenej judikatúry má za to, že v prejednávanom spore okolnosti

tohto prípadu nie sú takej výnimočnej povahy, kedy je možné dôjsť k záveru, že vznesenie námietky
premlčania žalovaným 1/ by bolo možné považovať za výkon práva v rozpore s dobrými mravmi.
33.6. Z vykonaného dokazovania nemožno vyvodiť záver o tom, že žalovaný 1/ zavinil márne uplynutie
premlčacejdoby,anizáverojehoúmyslepoškodiťžalobkyňu3/.Vdanomprípadenemožnokonštatovať,
že by došlo zo strany žalovaného 1/ k zneužitiu tohto práva na úkor strany, ktorá márne uplynutie

premlčacej doby nezavinila, najmä s poukazom na to, že žalobkyňa 3/ nepreukázala žiadne závažné
okolnosti, pre ktoré si nemohla uplatniť svoje právo včas. Naopak možno dospieť k záveru, že márne
uplynutie premlčacej doby zavinila práve žalobkyňa 3/ svojou nečinnosťou.
33.7. Vzhľadom na uvedené odvolaciemu súdu neostala iná možnosť ako rozsudok v časti výroku,
ktorým uložil žalovanému 1/ povinnosť zaplatiť žalobkyni 3/ sumu 934,41 Eur s úrokom z omeškania

vo výške 8,75% ročne od 16. februára 2016 do zaplatenia (časť prvého výroku) zmeniť (§ 388 CSP)
a žalobu žalobkyne 3/ zamietnuť.34. Odvolací súd vykonaným dokazovaním ďalej zistil, žalobkyňa 1/ a žalobca 2/ riadne a včas uplatnili
nárok na náhradu za bolesť v adhéznom konaní, keď žalobkyňa 1/ (i v pozícii zákonnej zástupkyne
žalobcu 2/) uplatnila náhradu za škody na zdraví v zmysle § 46 ods. 3 Trestného poriadku v minimálnej

výške [viď Zápisnica o výsluchu svedka - poškodeného A. B. C. (žalobkyne 1/) z 11. júla 2007 (č. l.
97-99); Zápisnica o výsluchu svedka - poškodeného A. B. C. (žalobkyne 1/) z 23. októbra 2007 (č. l.
100-103); Zápisnica o výsluchu svedka - poškodeného A. B. C. z 23. októbra 2007 (č. l. 104-106)],
pričom žalobkyňa 1/ uplatnila náhradu za bolesť za seba v rozsahu 155 bodov a za žalobcu 2/ v rozsahu
865 bodov na hlavnom pojednávaní konanom na Okresnom súde Žiar nad Hronom v trestnej veci sp.

zn. 3T/113/2008 dňa 4. novembra 2008 (viď Zápisnica o hlavnom pojednávaní č. l. 373-383).
34.1. Ako vyplýva z judikatúry (R 53/19958, R II/1962, R III/1967, R 11/1967) uplatnenie nároku na
náhradu škody (náhrady za bolesť) v rámci adhézneho konania vyčíslením bodového hodnotenia je
postačujúce a akceptovateľné a v zásade určité a konkrétne, pretože vychádzajúc zo zásady iura novit
curia (súd pozná právo) bolo možné súdom ustáliť presnú výšku uplatneného nároku.
34.2. Vzhľadom na to, že žalobcovia 1/, 2/ riadne a včas uplatnili nárok na náhradu za bolesť

v adhéznom konaní, pričom po oslobodení žalovaného 1/ spod obžaloby pre prečin ublíženia na
zdraví rozsudkom Okresného súdu Žiar nad Hronom z 5. novembra 2015 sp. zn. 3T/113/2008, ktorý
nadobudol právoplatnosť dňom 10. novembra 2015, podali žalobu na súde prvej inštancie dňa 11.
januára 2016, odvolací súd konštatuje, že nedošlo uplynutiu premlčacej doby na uplatnenie náhrady za
bolesť žalobcom 1/, 2/, keďže v rámci adhézneho konania došlo k spočívaniu premlčacej doby (§ 112

OZ) a žalobcovia 1/, 2/ v konaní riadne pokračovali.

35. Odvolací súd ďalej zistil, že žalobný nárok (nárok na náhradu za bolesť) žalobcovia 1/, 2/ uplatnili
v súlade so zákonom č. 437/2004 Z. z., pričom súd prvej inštancie správne vyčíslil náhradu za bolesť
u žalobkyne 1/ za 155 bodov vo výške 1.930,56 Eur a u žalobcu 2/ za 865 bodov vo výške 10.773,75

Eur. (865 bodov x 375,22 Sk/bod, po zaokrúhlení 324.570 Sk delené 30,126), vychádzajúc z Opatrenia
Ministerstva zdravotníctva SR č. 11165/2007-OL z 19. apríla 2007, ktorým sa ustanovuje výška náhrady
za bolesť a výška náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia na rok 2007.

36. Podľa § 441 Občianskeho zákonníka, ak bola škoda spôsobená aj zavinením poškodeného, znáša

škodu pomerne; ak bola škoda spôsobená výlučne jeho zavinením, znáša ju sám.
36.1. Podľa § 5 ods. 3, písm. f) zákona č. 315/1996 Z. z. v znení účinnom k 27. máju 2007 osoba sediaca
na sedadle vozidla povinne vybavenom bezpečnostným pásom je povinná byť počas jazdy týmto pásom
riadne pripútaná. To neplatí pre osobu s telesnou výškou menšou ako 150 cm s výnimkou vodiča, ktorý
je povinný používať schválený a preňho určený bezpečnostný systém.

36.2. Podľa § 4 ods. 1 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 554/2006 Z. z. o povinnom používaní
bezpečnostných pásov a detských zadržiavacích zariadení vo vozidlách určitých kategórií v znení
účinnom k 27. máju 2007 (ďalej len ,,nariadenie č. 554/2006 Z.z.“), ak sa na sedadle vozidla vybavenom
bezpečnostným pásom prepravuje dieťa s výškou menšou než 150 cm, musí byť toto sedadlo vybavené

detským zadržiavacím zariadením podľa § 3 ods. 2 vhodným pre deti podľa hmotnostných skupín
uvedených v § 3 ods. 1.

37. Ustanovenie § 441 OZ upravuje prípad, keď škodu síce spôsobila iná osoba (škodca
- zodpovednostný subjekt), ale súčasne bola spôsobená aj zavinením poškodeného. Kto bude

zodpovedný a v akom rozsahu bude znášať následky spôsobenia škody, závisí od toho, či škoda bola
spôsobená škodcom a aj zavinením poškodeného, alebo či škodu výlučne zavinil poškodený.
37.1. Súd je povinný v súlade s ustanovením § 441 OZ v sporoch o náhradu škody aj bez návrhu skúmať,
či sú dané dôvody pre obmedzenie zodpovednosti žalovaného v dôsledku spoluzavinenia poškodeného
(R 22/1979).

38. Z výsluchov svedkov K. C. (Zápisnica o výsluchu svedka poškodeného z 11. júla 2007; č. l. 63-66), H.
A. (Zápisnica o výsluchu svedka - poškodeného z 13. júna 2007; č. l. 67-69), A. A. (Zápisnica o výsluchu
svedka - poškodeného z 13. júna 2007; č. l. 73-75), T. A. (Zápisnica o výsluchu svedka - poškodeného
z 13. júna 2007; č. l. 79-81) a z výsluhu žalobkyne 1/ (Zápisnica o výsluchu svedka - poškodeného A.

B. C. (žalobkyne 1/) z 5. júna 2007 (č. l. 94-96) vyplýva, že v motorovom vozidle L. E. EČ: S. XXX H.
bolo 7 ľudí, z toho 2 maloleté deti (žalobcovia 2/, 3/), ktoré sedeli vzadu, a to žalobkyňa 3/ na kolenách
žalobkyne 1/ (v pozícii za šoférom) a žalobca 2/ v strede na kolenách T. A..38.1. T. A. pri svojom výsluchu dňa 13. júna 2007 uviedol: ... (,,)V nedeľu 27. 5. 2007 som sa vracal zo
D. Q. J. smerom na D. spolu so mnou v aute cestovali, moja matka A. A., ktorá sedela za spolujazdcom
vzadu, ja som sedel vedľa nej v strede a na rukách som držal G. C., vedľa mňa teda vľavo za vodičom

sedela B. C. a na rukách držala dcéru H.. B. bol K. C. a vedľa neho sedel môj brat H. A..(“)... ...(,,)Ja som
veľmi cestu nesledoval, nakoľko som mal na sebe malého G.. Počul som ako niekto vpredu, neviem či
to bol brat alebo K. povedal, že je zle, v tom K. začal prudko brzdiť a strhol riadenie do pravej strany ku
zvodidlám. V tom som počul náraz. Snažil som sa držať malého G., už po tom niekto vpredu povedal,
že je zle, pri náraze som si udrel hlavu a keď som prišiel k vedomiu, videl som malého G., že je vpredu

pri riadiacej páke.(“)...
38.2. Odvolací súd konštatuje, že v dôsledku nepripútania bezpečnostným pásom žalobcu 2/ (resp.
neumiestnenia žalobcu 2/ v detskom zadržiavacom zariadení, ak by výška žalobcu 2/ v čase dopravnej
nehody bola menšia ako 150 cm), sediaceho v strede na zadnom sedadle motorového vozidla na
kolenách dospelej osoby, došlo pri dopravnej nehode k vymršteniu tela žalobcu 2/ až k prednej časti
motorového vozidla, t. j. až k riadiacej páke, v dôsledku čoho došlo k vážnemu poškodeniu zdravia

u žalobcu 2/, t. j. k otrasu mozgu ťažkého stupňa, ku krvácaniu do mozgu, k stlačeniu hrudníka, k otrasu
a zmliaždeniu srdca, pomliaždeniu brušnej steny ťažkého stupňa, pomliaždeniu obličky a k tržnej rane
na hlave. Spôsob a mechanizmus vzniku zranení žalobcu 2/ zodpovedá tomu, že žalovaný 2/ nebol
pripútaný bezpečnostným pásom, resp. umiestnený v detskom zadržiavacom zariadení.
38.2.1. Nepripútaním žalobcu 2/ bezpečnostným pásom došlo k porušeniu ustanovenia § 5 ods. 3, písm.

f) zákona č. 315/1996 Z. z., resp. i k porušeniu ustanovenia § 4 ods. 1 nariadenia č. 554/2006 Z. z. (ak
by výška žalobcu 2/ v čase dopravnej nehody bola menšia ako 150 cm).
38.2.2. Odvolací súd konštatuje, že žalobca 2/ v konaní nepredložil žiaden dôkaz (napr. znalecký
posudok), že k rozsahu poškodenia zdravia by došlo i v prípade jeho pripútania bezpečnostným pásom
(resp. umiestnením v detskom zadržiavacom zariadení, ak by jeho výška v čase dopravnej nehody

bola menšia ako 150 cm) v totožnom rozsahu (t. j. náhrady za bolesť v rozsahu 865 bodov) ako pri
nepripútaní bezpečnostným pásom (resp. neumiestnením v detskom zadržiavacom zariadení), preto
odvolací súd určil spoluzavinenie žalobcu 2/ (poškodeného) v rozsahu 10% na vzniku škody na zdraví,
t. j. na náhrade za bolesť 10% z 10.773,75 Eur = 1.077,38 Eur.
38.2.3. Vzhľadom na uvedené žalobcovi 2/ po prihliadnutí na jeho spoluzavinenie v rozsahu 10%

vznikol nárok na náhradu za bolesť vo výške 9.696,37 Eur (10.773,75 Eur - 1.077,38 Eur).
38.3. Odvolací súd ďalej uvádza, že vykonaným dokazovaním u žalobkyne 1/ nebolo zistené, že by
v čase dopravnej nehody nebola pripútaná bezpečnostným pásom, preto nebol daný postup podľa §
441 OZ.
38.4. Vzhľadom na uvedené žalobkyni 1/ vznikol voči žalovanému 1/ nárok na zaplatenie náhrady za

bolesť vo výške 1.930,56 Eur a žalobcovi 2/ vznikol voči žalovanému 1/ nárok na zaplatenie náhrady
za bolesť vo výške 9.696,37 Eur.

39. Odvolací súd konštatuje, že dlžník je v omeškaní, ak svoj dlh riadne a včas nesplní (§ 517 ods. 1 OZ).
Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, veriteľ má právo požadovať úroky z omeškania, pokiaľ

nie je ustanovená povinnosť zaplatiť poplatok z omeškania (§ 517 ods. 2 OZ). Ak ide o výšku úrokov
z omeškania, Občiansky zákonník odkazuje na vykonávací predpis, ktorým je nariadenie č. 87/1995 Z.
z.. Úroky z omeškania sa platia až do zániku pohľadávky splnením (§ 559 OZ).
39.1. Odvolací súd konštatuje, že žalobcovia 1/, 2/ nepodali odvolanie voči výroku rozsudku súdu prvej
inštancie, ktorým súd prvej inštancie zamietol nárok na úrok z omeškania vo výške 8,75% dlžnej sumy

za obdobie od 22. novembra 2012 do 15. februára 2016 (druhý výrok), pričom súd prvej inštancie ustálil,
že k omeškaniu žalovaného 1/ s plnením peňažného dlhu (náhrady za bolesť) došlo najskôr dňa 16.
februára 2016 (po doručení žaloby žalovanému 1/).
39.2. Ak záväzkový vzťah vznikol pred 1. februárom 2013, výška úrokov z omeškania sa riadi podľa
predpisov účinných k 31. januáru 2013 aj za dobu omeškania po 31. januári 2013 (§ 10c nariadenia č.

87/1995 Z. z.).
39.2.1. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že v dôsledku protiprávneho konania žalovaného 1/ dňa 27.
mája 2007 došlo k vzniku škody na zdraví u žalobcov 1/, 2/, pričom po ustálení zdravia žalobcom 1/, 2/
vznikol nárok na náhradu za bolesť, a to najneskôr dňom 16. novembra 2007 (v deň vydania lekárskeho
posudku o ohodnotení bolestného), preto výška úrokov z omeškania sa podľa § 10c nariadenia č.

87/1995 Z.z. riadi podľa predpisov účinných k 31. januáru 2013 aj za dobu omeškania po 31. januári
2013. Sadzba úrokov z omeškania v právnych vzťahoch vzniknutých do 31. januára 2016 bola 8,05%
s poukazom na § 3 ods. 1 nariadenie č. 87/1995 Z. z. v znení účinnom do 31. januára 2013, podľaktorého výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba
Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

40. Odvolací súd konštatuje, že žalobkyni 1/ vznikol voči žalovanému 1/ nárok na náhradu za bolesť
vo výške 1.930,56 Eur s úrokom z omeškania vo výške 8,05% ročne zo sumy 1.930,56 Eur od 16.
februára 2016 do zaplatenia, preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v časti výroku, ktorým
uložil žalovanému 1/ povinnosť zaplatiť žalobkyni 1/ sumu 1.930,56 Eur (časť prvého výroku) potvrdil
(§ 387 ods. 1 CSP) a v časti výroku, ktorým uložil žalovanému 1/ povinnosť zaplatiť žalobkyni úrok z

omeškania vo výške 8,75% ročne zo sumy 1.930,56 Eur od 16. februára 2016 do zaplatenia (časť prvého
výroku) zmenil (§ 388 CSP) a uložil žalovanému 1/ povinnosť zaplatiť žalobkyni 1/ úrok z omeškania
vo výške 8,05% ročne zo sumy 1.930,56 Eur od 16. februára 2016 do zaplatenia a vo zvyšnej časti
ohľadne úroku z omeškania vo výške 0,70 % ročne (8,75% - 8,05% = 0,70%) zo sumy 1.930,56 Eur
od 16. februára 2016 do zaplatenia žalobu zamietol.

41. Žalobcovi 2/ vznikol voči žalovanému 1/ nárok na nárok na náhradu za bolesť vo výške 9.696,37
Eur (s prihliadnutím na spoluzavinenie žalobcu 2/ v rozsahu 10%, t. j. vo výške 1.077,38 Eur) s úrokom
z omeškania vo výške 8,05% ročne zo sumy 9.696,37 Eur od 16. februára 2016 do zaplatenia, preto
odvolacísúdrozsudoksúduprvejinštancievčastivýroku,ktorýmuložilžalovanému1/povinnosťzaplatiť
žalobcovi 2/ sumu 10.773,75 Eur s úrokom z omeškania vo výške 8,75% ročne od 16. februára 2016 do

zaplatenia (časť prvého výroku) zmenil (§ 388 CSP) a uložil žalovanému 1/ povinnosť zaplatiť žalobcovi
2/sumu9.696,37Eursúrokomzomeškaniavovýške8,05%ročnezosumy9.696,37Eurod16.februára
2016dozaplateniaavozvyšnejčastižalobužalobcu2/ohľadnezaplateniasumy1.077,38Eur súrokom
z omeškania vo výške 8,75% ročne zo sumy 1.077,38 Eur od 16. februára 2016 do zaplatenia a úroku
z omeškania vo výške 0,70 % ročne (8,75% - 8,05% = 0,70%) zo sumy 9.696,37 Eur od 16. februára

2016 do zaplatenia zamietol.

42. V súvislosti s odvolacími argumentami žalovaného 1/ ohľadne absencie podpisu zákonného sudcu
na rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd uvádza, že prvopis rozsudku súdu prvej inštancie je
opatrený vlastnoručným podpisom zákonnej sudkyne T. T. F. (č. l. 386 spisu), pričom v súdnom spise je

založená i doložka o autorizácii, z ktorej vyplýva, že elektronický prvopis rozsudku súdu prvej inštancie
dňa 14. júla 2021 o 9:18:53 autorizovala sudkyňa T. T. F. (č. l. 487 spisu), a to v súlade s § 61 ods. 1
zákona č. 543/2005 Z. z..

43. Pokiaľ žalovaný 1/ namietal, že súd prvej inštancie pri predbežnom právnom posúdení na

pojednávaní konanom dňa 14. júna 2021 uviedol len číselné označenie paragrafovaných znení
jednotlivých ustanovení právnych predpisov, odvolací súd konštatuje, že žalovaný 1/ je zastúpený
v konaní právnym zástupcom, ktorý je odborne erudovanou osobou, a teda znalosť právnych predpisov
sa u neho vyžaduje (nielen predpokladá). Zo žiadneho ustanovenia Civilného sporového poriadku
nevyplýva, že by súd prvej inštancie pri predbežnom právnom posúdení sporu podľa § 181 ods. 2 CSP

bol povinný citovať jednotlivé ustanovenia zákonov, ktoré pri rozhodovaní vo veci samej eventuálne
prichádzajú do úvahy.
43.1. Zároveň odvolací súd podotýka, že predbežné právne posúdenie sporu má byť uvedené na prvom
pojednávaní súdu po doručení žaloby na súd. To neplatí, ak súd tak už postupoval pri predbežnom
prejednaní sporu. Z obsahu spisu vyplýva, že pojednávanie konané na súde prvej inštancie dňa 14. júna

2021 nebolo prvým pojednávaním vo veci samej.

44. Ako už bolo uvedené, žalobcovia 1/-3/ odvolaním napadli výrok rozsudku súdu prvej inštancie
o trovách konania žalovaného 2/ (piaty výrok).
44.1. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní o trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, t. j. podľa

zásady úspechu, keďže neexistovali žiadne okolnosti osobitného zreteľa v zmysle § 257 CSP, na ktoré
by bolo potrebné pri stanovení povinnosti výnimočne prihliadnuť. Súd prvej inštancie poukázal na to,
že žalobcovia 1/-3/ boli v spore od začiatku zastúpení právnym zástupcom, pričom žalobcovia 1/-3/ už
pri podaní žaloby mali zvážiť existenciu premlčania nároku voči žalovanému 2/. Zároveň podotkol, že
i najvyšší súd pri rozhodovaní o trovách dovolacieho konania aplikoval § 255 ods.1 CSP, vychádzajúc

zo zásady úspechu žalovaného 2/.
44.2. Z obsahu spisu vyplýva, že rozsudkom súdu prvej inštancie zo 7. decembra 2016 č. k.
5C/3/2016-88 zo 7. decembra 2016 v spojení s rozsudkom odvolacieho súdu z 29. januára 2020 č.
k. 12Co/19/2019-208 bola žaloba žalobcov 1/, 2/, 3/ voči žalovanému 2/ KOMUNÁLNA poisťovňa,a.s. Vienna Insurance Group, Bratislava, Štefánikova 17, IČO: 31 595 545, zamietnutá z dôvodu, že
žalobcovia 1/-3/ uplatnili nárok voči žalovanému 2/ po márnom uplynutí dvojročnej subjektívnej doby,
pretože trestné konanie bolo vedené jedine proti žalovanému 1/ (vodičovi), pričom trestné konanie

vedené proti žalovanému 1/ nemalo vplyv na spočívanie plynutia premlčacej doby v zmysle ustanovenia
§ 112 OZ voči žalovanému 2/ vystupujúcemu v pozícii poisťovateľa.
44.2.1. Najvyšší súd uznesením z 21. októbra 2020 č. k. 4Cdo/146/2020-260 dovolanie žalobcov 1/-3/
voči rozsudku odvolacieho súdu z 29. januára 2020 č.k. 12Co/19/2019-208, konkrétne voči výroku
rozsudku odvolacieho súdu, ktorým potvrdil výrok rozsudku súdu prvej inštancie zo 7. decembra 2016

č. k. 5C/3/2016-88 o zamietnutí žaloby žalobcov 1/-3/ voči žalovanému 2/ (piaty výrok), odmietol
a žalovanému 2/ priznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania proti žalobcom 1/-3/.

45. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
45.1. Podľa § 257 CSP súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

46. Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný 2/ bol v konaní vo veci samej plne úspešný a naopak,
žalobcovia 1/, 2/, 3/ vo vzťahu k žalovanému 2/ boli v konaní vo veci samej plne neúspešní, a preto súd
prvej inštancie na rozhodnutie o trovách konania medzi stranami sporu správne aplikoval ustanovenie
§ 255 ods. 1 CSP.

46.1. Zároveň sa súd prvej inštancie v odôvodnení uznesenia správne vysporiadal i s možnosťou
aplikácie ustanovenia § 257 CSP, pričom dospel k záveru, že v danom prípade neexistujú dôvody hodné
osobitného zreteľa podmieňujúce použitie predmetného ustanovenia.

47. Odvolací súd zdôrazňuje, že ustanovenie § 257 CSP predstavuje výnimku, kedy sa úspešnej strane

sporu, náhrada trov konania na základe existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa neprizná.
Aplikácia uvedeného ustanovenia § 257 CSP prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú naplnené všetky
predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dospeje k záveru, že sú tu dôvody hodné
osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov konania celkom alebo sčasti neprizná. Musí však ísť o celkom
výnimočný prípad, ktorý je potrebné v rozhodnutí náležite odôvodniť. Výnimočnosť môže spočívať v

okolnostiach danej veci, ale aj v okolnostiach na strane strán sporu.

48. Podľa uznesenia najvyššieho súdu z 31. júla 2017 sp. zn. 2Cdo 102/2017 ...(,,) ustanovenie §
257 CSP (predtým § 150 ods. l O.s.p.) predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok
(§ 255 CSP) a od zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP). Súd výnimočne neprizná

náhradu trov konania, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa. Znamená to, že súd nemusí zaviazať
neúspešnú stranu sporu na náhradu trov konania, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik
trov svojím zavinením, aby tieto trovy nahradila protistrane. Použitie tohto ustanovenia preto negatívne
dopadá na stranu sporu, ktorá by inak mala právo na náhradu trov konania. Z tohto dôvodu musí
aplikáciadanéhoustanoveniazodpovedaťosobitnýmokolnostiamkonkrétnehoprípaduamusímaťvždy

výnimočný charakter (pozri napr. R 34/1982). Zákon pre rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania
podľa § 257 CSP vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch podmienok: dôvody hodné osobitného zreteľa a
výnimočné okolnosti. Dôvody hodné osobitného zreteľa, ani výnimočné okolnosti zákon nešpecifikuje.
Výklad týchto podmienok ponecháva na súdnu prax, dnes ustálenú (viď rozhodnutia najvyššieho súdu
sp.zn.2MCdo17/2009,5Cdo67/2010či3MCdo46/2012),podľaktorejnemožno§257CSPpovažovať

za ustanovenie, ktoré by zakladalo voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie,
podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné
osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne
prihliadnuť.Tútonormupretoniejemožnéinterpretovaťtak,žejeaplikovateľnákedykoľvekabezzreteľa
na základné zásady rozhodovania o trovách konania. K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže

dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo určitej procesnej situácii, kde sa tieto často vyskytujú,
a tento dôvod je daný charakterom tohto konania alebo charakterom procesnej situácie. Aj tu však
treba skúmať, či nejde o výnimku z výnimky, či teda na ponechanie účinkov právnej normy nie sú dané
dôvody. Nejde o automatické pravidlo, ktoré by sa uplatňovalo vo vzťahu k určitému typu konania (k
tomu napr. nálezy Ústavného súdu ČR, III. ÚS 292/07, či I. ÚS 303/12), ale ide o prvok individualizácie,

nie ľubovôle zo strany súdu (pozri nález Ústavného súdu ČR, III. ÚS 727/2000). Ustanovenie § 257
CSP neslúži na zmierňovanie alebo odstraňovanie majetkových rozdielov medzi stranami (pozri nález
Ústavného súdu ČR, I. ÚS 2862/07). Použitie § 257 CSP neodôvodňuje ani fakt, že strana nie solventná,
alebo, že zárobková a majetková situácia strany, ktorá v spore zvíťazila, je lepšia ako u jej protistrany.Toto ustanovenie má slúžiť na odstránenie neprimeranej tvrdosti, teda, inými slovami, na dosiahnutie
spravodlivosti pre strany sporu, pokiaľ ide o vedenie konania a jeho výsledok.“

49. Pokiaľ žalobcovia 1/-3/ v odvolaní ako dôvod hodný osobitného zreteľa v zmysle § 257 CSP
považovalivznesenie námietkypremlčaniazostranyžalovaného2/vrozporesdobrýmimravmi(§3ods.
1 OZ) a tzv. šikanózne konanie zo strany žalovaného 2/, ktorý od žalobcov 1/-3/ požadoval predloženie
trestného rozsudku, odvolací súd zdôrazňuje, že s argumentami žalobcov 1/-3/ ohľadne eventuálneho
konania žalovaného 2/ v rozpore s dobrými mravmi a eventuálneho šikanózneho konania žalovaného

2/ sa odvolací súd vysporiadal už v odôvodnení rozsudku z 29. januára 2020 č. k. 12Co/19/2019-208
(viď odseky 25. až 30.), keď uviedol, že vznesenie námietky premlčania zo strany žalovaného 2/ nie
je v posudzovanej veci v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 3 ods. 1 OZ, pričom odvolací súd
poukázal na uznesenie najvyššieho súdu z 1. mája 2005 sp. zn. 1Cdo/148/2004, z ktorého vyplýva, že
dôvodne vznesenú námietku premlčania voči uplatňovanej pohľadávke nemožno pokladať za konanie,
ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Podľa názoru odvolacieho súdu zo strany žalovaného 2/ voči

žalobcom1/-3/nedošloani ktzv.šikanóznemukonaniuzostranyžalovaného2/(ktorýodnichpožadoval
predloženie trestného rozsudku), pretože žalovaný 2/ konal v súlade s § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001
Z. z., keďže poškodení (žalobcovia 1/-3/) ex lege boli povinní nárok na náhradu škody preukázať a
z konkrétnych okolností, za ktorých bola námietka vznesená žalovaným 2/, nebolo možné vyvodiť, že
by konanie žalovaného 2/ vykazovalo znaky priameho úmyslu poškodiť žalobcov 1/-3/ a tieto okolnosti

by boli naplnené do takej výnimočnej intenzity, aby bol odôvodnený taký významný zásah do princípu
právnej istoty, akým je odopretie práva uplatniť námietku premlčania.
49.1. Odvolací súd konštatuje, že bolo výlučne na žalobcoch 1/-3/, ktorí boli zastúpení v konaní právnym
zástupcom, či si uplatnia na súde nárok na náhradu za bolesť nielen proti žalovanému 1/ (vodičovi) ale
priamo i voči žalovanému 2/ (poisťovni), pričom museli si byť vedomí, že trestné konanie vedené proti

žalovanému 1/ nemalo vplyv na spočívanie plynutia premlčacej doby v zmysle ustanovenia § 112 OZ
voči žalovanému 2/ vystupujúcemu v pozícii poisťovateľa.
49.1.1. Odvolací súd konštatuje, že hoci žalovaný 2/ pri prvom svojom procesnom úkone z 23. februára
2016, t. j. vo vyjadrení k žalobe (č. l. 14-16 spisu) vzniesol námietku premlčania, žalobcovia 1/-3/ trvali
na tom, že počas trestného konania neplynula premlčacia doba v zmysle § 112 OZ ani voči žalovanému

2/, zároveň voči rozsudku súdu prvej inštancie zo 7. decembra 2016 č. k. 5C/3/2016-88 podali odvolanie
a voči rozsudku odvolacieho súdu z 29. januára 2020 č. k. 12Co/19/2019-208 podali dovolanie,
namiesto toho, aby na vznesenú námietku premlčania reagovali dispozitívnym procesným úkonom, t.
j. späťvzatím žaloby voči žalovanému 2/.
49.1.2. To, že žalovaný 2/ podľa zákona č. 381/2001 Z. z. je povinný zaplatiť náhradu za bolesť

na základe súdneho rozhodnutia, nezakladá dôvod pre nepriznanie trov konania žalovanému 2/, ktorý
sa stal stranou v spore jedine na základe žaloby žalobcov 1/-3/ a ani k zamietnutiu žaloby voči
žalovanému 2/ nedošlo ,,len formálne“ (ako sa mylne domnievajú žalobcovia 1/-3/), ale na základe
dôvodne vznesenej námietke premlčania zo strany žalovaného 2/.
49.2. Podľa názoru odvolacieho súdu skutočnosť, že žalobcovia 1/-3/ sú fyzickými osobami, pričom

v čase dopravnej nehody žalobcovia 2/-3/ boli maloletými deťmi a bola im spôsobená škoda na zdraví
a na strane druhej žalovaný 2/ je etablovanou spoločnosťou v oblasti poisťovníctva, nie je dôvodom
pre nepriznanie trov konania žalovanému 2/ podľa § 257 CSP.
49.3. Vzhľadom na uvedené odvolací súd potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP výrok rozsudku súdu prvej
inštancie v časti výroku o trovách konania žalovaného 2/ (piaty výrok).

50. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní o trovách žalobkyne 1/ správne
aplikoval zásadu úspechu v zmysle § 255 ods. 1 CSP, keďže žalobkyňa 1/ bola v spore v celom rozsahu
úspešná.
50.1. Pre pomerné rozdelenie trov konania je rozhodujúci pomer úspechu a neúspechu v uplatnenej

istine bez príslušenstva, keďže príslušenstvo (úrok z omeškania) nebolo vyčíslené v žalobe (viď
uznesenie najvyššieho súdu z 27. novembra 2008 sp. zn. 6Obo/243/2007).
50.2. Vzhľadom na uvedené odvolací súd potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP výrok rozsudku súdu prvej
inštancie v časti výroku o trovách konania žalobkyne 1/ (časť tretieho výroku).

51. Keďže odvolací súd zmenil v zmysle § 388 CSP časť výroku, ktorým uložil žalovanému 1/ povinnosť
zaplatiť žalobcovi 2/ sumu 10.773,75 Eur s úrokom z omeškania vo výške 8,75% ročne od 16. februára
2016 do zaplatenia (časť prvého výroku) a časť výroku, ktorým uložil žalovanému 1/ povinnosť zaplatiť
žalobkyni 3/ sumu 934,41 Eur s úrokom z omeškania vo výške 8,75% ročne od 16. februára 2016 dozaplatenia (časť prvého výroku), odvolací súd zmenil i závislý výrok o trovách konania žalobcov 2/, 3/
(§ 388 CSP) s poukazom na § 396 ods. 2 CSP, z ktorého vyplýva, ak odvolací súd zmení rozhodnutie,
rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie.

52. Podľa § 255 ods. 2 CSP ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

53. Odvolací súd konštatuje, že v konaní bol žalobca 2/ úspešný v rozsahu 90 % a žalovaný 1/ v rozsahu

10% (100% x 9.696,37 Eur : 10.773,75 Eur = 89,99% zaokrúhlene 90%; 100% - 90% = 10%). Žalobca
2/ mal čistý úspech v spore 80% (90% - 10% = 80%), preto odvolací súd žalobcovi 2/ priznal voči
žalovanému 1/ podľa § 255 ods. 2 CSP náhradu trov konania v rozsahu 80%.

54. Odvolací súd pri rozhodovaní o trovách žalobkyne 3/ aplikoval zásadu úspechu v zmysle § 255
ods. 1 CSP, keďže žalovaný 1/ bol vo vzťahu k žalobkyni 3/ v celom rozsahu úspešný a žalobkyňa 3/

neúspešná, preto priznal žalovanému 1/ voči žalobkyni 3/ náhradu trov konania v rozsahu 100%.

55. Pri rozhodovaní o trovách tohto odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z § 396 ods. 1
v spojení s § 262 ods. 1 CSP, z ktorého vyplýva : „O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez
návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí“.

56. Odvolacísúdpri rozhodovaníotrováchtohtoodvolaciehokonaniavovzťahukžalobkyni1/ aplikoval
zásadu úspechu v zmysle § 255 ods. 1 CSP, ktorá bola v tomto odvolacom konaní v celom rozsahu
úspešná, preto uložil žalovanému 1/ povinnosť zaplatiť žalobkyni 1/ náhradu trov tohto odvolacieho
konania v rozsahu 100 %.

56.1.Odvolací súd opätovne uvádza, že pre pomerné rozdelenie trov konania je rozhodujúci
pomer úspechu a neúspechu v uplatnenej istine bez príslušenstva, keďže príslušenstvo (úrok z
omeškania) nebolo vyčíslené v žalobe (viď uznesenie najvyššieho súdu z 27. novembra 2008 sp.
zn. 6Obo/243/2007).

57. Odvolací súd pri rozhodovaní o trovách tohto odvolacieho konania vo vzťahu k žalobcovi 2/ prihliadol
na čiastočný úspech žalobcu 2/ v tomto odvolacom konaní, a to v rozsahu 90 %, pričom žalovaný
1/ mal úspech v odvolacom konaní v rozsahu 10% (100% x 9.696,37 Eur : 10.773,75 Eur = 89,99%
zaokrúhlene 90%; 100% - 90% = 10%). Žalobca 2/ mal v tomto odvolacom konaní čistý úspech 80%
(90% - 10% = 80%), preto odvolací súd podľa § 255 ods. 2 CSP uložil žalovanému 1/ povinnosť zaplatiť

žalobcovi 2/ náhradu trov tohto odvolacieho konania v rozsahu 80 %.

58. Odvolací súd pri rozhodovaní o trovách tohto odvolacieho konania vo vzťahu k žalobkyni 3/ aplikoval
zásadu úspechu v zmysle § 255 ods. 1 CSP. Žalovaný 1/ bol v tomto odvolacom konaní vo vzťahu
k žalobkyni 3/ v celom rozsahu úspešný, preto uložil žalobkyni 3/ povinnosť zaplatiť žalovanému 1/

náhradu trov tohto odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

59. Odvolací súd pri rozhodovaní o trovách tohto odvolacieho konania vo vzťahu k žalovanému 2/
aplikoval zásadu úspechu v zmysle § 255 ods. 1 CSP. Žalovaný 2/ bol v tomto odvolacom konaní vo
vzťahu k žalobcom 1/-3/ v celom rozsahu úspešný, preto uložil žalobcom 1/, 2/, 3/ povinnosť zaplatiť

žalovanému 2/ náhradu trov tohto odvolacieho konania v súvislosti s podaním vyjadrenia žalovaného 2/
k odvolaniu žalobcov 1/-3/ (č. l. 445 spisu), každému v rozsahu 100 %, nakoľko sa jedná o samostatné
spoločenstvo na strane žalobcov 1/-3/ podľa § 76 CSP.

60. Keďže odvolací súd žalobu žalobkyne 3/ zamietol, intervenientovi na strane žalovaného 1/ vznikol

eventuálny nárok na náhradu trov konania a náhradu tohto odvolacieho konania voči žalobkyni 3/ podľa
§ 255 ods. 1 CSP.
60.1. Z obsahu súdneho spisu odvolací súd nezistil, že by intervenientovi na strane žalovaného 1/
v konaní pred súdom prvej inštancie, resp. v odvolacom konaní vznikli nejaké účelne vynaložené trovy,
keďže sa nezúčastňoval po svojom vstupe do konania pojednávaní, nevykonal žiaden procesný úkon,

a to ani v odvolacom konaní, preto mu odvolací súd voči žalobkyni 3/ náhradu trov konania a náhradu
trov tohto odvolacieho konania nepriznal.61. Odvolací súd zdôrazňuje, že z obsahu spisu nevyplývajú žiadne dôvody hodné osobitné zreteľa
podľa § 257 CSP, ktoré by odôvodňovali nepriznanie nároku na náhradu trov konania vrátane tohto
odvolacieho konania žalobkyni 1/ a žalobcovi 2/ voči žalovanému 1/; nepriznanie nároku na náhradu

trov konania a tohto odvolacieho konania žalovanému 1/ voči žalobkyni 3/ a nepriznanie nároku na
náhradu trov tohto odvolacieho konania žalovanému 2/ voči žalobcom 1/-3/ .
61.1. Odvolací súd zdôrazňuje, že bolo na žalobcoch 1/- 3/ a žalovanom 1/, aby v konaní pred súdom
prvom inštancie, resp. v odvolaní, vo vyjadrení k odvolaniu, uviedli konkrétne okolnosti, ktoré podľa
nich zakladajú dôvody podľa § 257 CSP na nepriznanie náhrady trov konania a náhrady trov tohto

odvolacieho konania.
61.2. Samotná skutočnosť, že strany sporu (žalobcovia 1/-3/ a žalovaný 1/) sú fyzickými osobami
a žalovaný 2/ je právnickou osobou, ktorej predmetom podnikania je vykonávanie poisťovacej
činnosti (okrem iných i poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla);
predmetom konania bola náhrada škody na zdraví žalobcov 1/-3/; k zamietnutiu žaloby žalobkyne 3/
voči žalovanému 1/ a k zamietnutiu žaloby žalobcov 1/-3/ voči žalovanému 2/ došlo z dôvodu premlčania

žalobného nároku, nie sú dôvodmi pre aplikáciu ustanovenia § 257 CSP.
61.3. Odvolací súd zdôrazňuje, že odvolací súd nemohol sám vyhľadávať dôvody pre nepriznanie
náhrady trovkonaniaanáhradytrovtohtoodvolaciehokonania,resp.včomtietomôžuspočívať,pretože
v civilnom procese neplatí vyšetrovací (vyhľadávací) princíp (ktorý je typický pre mimosporové konanie)
a porušil by tým odvolací súd nielen princíp rovného postavenia oboch sporových strán podľa čl. 6 ods.

1 Základných princípov CSP, ale konal by súčasne aj proti zmyslu § 373 ods. 1 vety druhej CSP, podľa
ktorého nie je prípustné stranu vyzývať na doplnenie odvolacích dôvodov.

62. O výške náhrady trov konania (vrátane náhrady trov tohto odvolacieho konania) rozhodne súd prvej
inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným

uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

63. Odvolaním nenapadnuté výroky rozsudku súdu prvej inštancie (druhý a štvrtý výrok) zostali
nedotknuté (§ 367 ods. 2 CSP).

64. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, aka) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).

Ak má dovolanie vady podľa § 429 a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád
neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.

Podľa ustanovenia § 447 CSP dovolací súd odmietne dovolanie, ak a) bolo podané oneskorene, b) bolo
podané neoprávnenou osobou, c) smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné,
d) nemá náležitosti podľa § 428, e) neboli splnené podmienky podľa § 429 alebo f) nie je odôvodnené
prípustnými dovolacími dôvodmi alebo ak dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným
v § 431 až 435.

Odvolací súd poučuje strany v zmysle ustanovenia § 160 CSP o možnosti obrátiť sa na Centrum právnej
pomoci so žiadosťou a o možnosti požiadať Centrum právnej pomoci o predbežné poskytnutie právnej
pomoci v zmysle § 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z. o poskytnutí právnej pomoci osobám v materiálnej
núdzi a o zmene a doplnení ďalších zákonov.