Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. január 2025

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 14CoP/89/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6722200697
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Nemravová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2025:6722200697.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny

Nemravovej, členov senátu JUDr. Róberta Bebčáka a JUDr. Miroslavy Korbašovej, vo veci starostlivosti
súdu o maloleté dieťa: A. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom ako rodičia, zastúpené kolíznym opatrovníkom:
Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Zvolen, dieťa rodičov: matka B. C. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytom D. XXXX/XX, E., zastúpená: Advokátska kancelária JUDr. Gabriela Klátiková, PhD, s.r.o., so
sídlom Terézie Vansovej 446/8, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 53 796 306 a otec B. F. A., nar.
XX.XX.XXXX, trvale bytom G. A. XXXX/XX, E., zastúpený: JUDr. Ján Krnáč, advokát so sídlom Nám.
SNP 70/36, Zvolen, v konaní o návrhu matky na úpravu výkonu rodičovských práv a povinností,

o odvolaní matky proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 12P/7/2022-897 zo dňa 13. februára 2024,
takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Zvolen č. k. 12P/7/2022-897 zo dňa 13. februára 2024 p o t v r d z u j e .

Žiaden z účastníkov n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie (ďalej aj len „okresný súd“) výrokom I. maloletého zveril do striedavej osobnej
starostlivosti rodičov tak, že maloleté dieťa bude každý párny týždeň od nedele od 18:00 hod. do
nedele nasledujúcej do 18:00 hod. v osobnej starostlivosti matky a každý nepárny týždeň od nedele

od 18:00 hod. do nedele nasledujúcej do 18:00 hod. v osobnej starostlivosti otca; výrokom II. zaviazal
otca v stanovenom čase odovzdať a prevziať dieťa v bydlisku matky; výrokom III. výživné na maloletého
neurčil; výrokom IV. rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania; výrokom V.
konštatoval, že o trovách konania štátu rozhodne osobitným uznesením.

2. Okresný súd citujúc § 36 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o rodine“), § 62 ods. 6 zákona o rodine, článok 3 ods. 1, 2, 3 Dohovoru o právach dieťaťa

uviedol, že počas konania matka zotrvávala na zverení maloletého do jej osobnej starostlivosti, otec
navrhoval zveriť maloletého do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov. Čo sa týka maloletého,
tak matka ako aj otec majú pokrvné puto k maloletému dieťaťu. Tým, že súd rozhodne v zmysle
utajeného výsluchu maloletého, došlo k zachovaniu identity dieťaťa a jeho vzájomných väzieb v prípade
zverenia do striedavej starostlivosti obidvoch rodičov. Výsluch maloletého smeroval k tomu, že bude
zaručený bezproblémový vývoj a iné potreby tak v rodine matky ako aj v rodine otca. Okresný súd
poukázal na to, že dôležité je prianie maloletého dieťaťa. Striedavú osobnú starostlivosť vyhodnotil ako

v najlepšom záujme maloletého dieťaťa, keďže je zverené do starostlivosti obidvoch rodičov. Nesúhlas
matky so striedavou starostlivosťou nemôže byť prekážkou s modelom tejto starostlivosti. Matka je podľa
záverov okresného súdu konfliktná, bráni zvereniu maloletého do striedavej starostlivosti, naopak otec
prispôsobil svoje pracovné pomery tomu, aby mal priestor pre striedavú starostlivosť. Zamestnávateľ muodobril skrátený pracovný čas, čo otec preukázal vo vykonanom dokazovaní. Komunikácia maloletého
s jeho nevlastným bratom H. je na dobrej úrovni, bezproblémová. Matka podľa okresného súdu
nezabezpečuje voľnočasové aktivity pre maloletého, naopak otec preukázal, že zabezpečuje krúžky pre

maloletého ako sú korčuľovanie, lyžovanie, futbal. Za nevhodnú komunikáciu obidvoch rodičov je podľa
okresného súdu zodpovedná matka. Pokiaľ by okresný súd nezveril dieťa do striedavej starostlivosti,
pre otca by to znamenalo diskrimináciu v pôvodnom zamestnaní, je osobou v náročnej profesii, bol
by znevýhodnený oproti bežným zamestnaniam, avšak otec si u nového zamestnávateľa prispôsobil
pracovnú dobu tomu, aby mohlo byť rozhodnuté o striedavej starostlivosti. Maloletý od septembra

nastúpil do základnej školy, čím sa zmenili pomery, podmienky v škole, voľnočasové aktivity. Otec
preukázal, že maloletý má v škole najlepší stupeň hodnotenia, pochvalu zo všetkých predmetov. Nie je
v záujme maloletého, aby na základe rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici o neodkladnom
opatrení, mal nestabilný rozšírený styk, v ktorom sa maloletý neorientuje. Maloletý sa vyjadril, že chce
striedavú osobnú starostlivosť matky a otca. Tým, že finančné pomery obidvoch rodičov v priebehu
konania boli v zásade rovnaké, okresný súd sa s nimi oboznámil, považoval za neprijateľné stanovovať

výživné od podania návrhu vo výške 300 Eur mesačne na maloletého. Príjem otca sa zvýšil až po jeho
presune do Ozbrojených síl Slovenskej republiky. Mal za to, že tým, že rovnako budú zabezpečovať
týždennú starostlivosť o maloletého obaja rodičia, každý z nich bude mať výdavky na maloletého
zo svojich príjmov, a preto nie je potrebné určovať výživné. O trovách konania rozhodol v zmysle §
52 zákona č. 161/2015 Z.z. Civilného mimosporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej

len „CMP“). Okresný súd rovnako konštatoval, že o nedoplatku na znalečnom vo výške 248,56 Eur
a o trovách znalca za účasť na pojednávaní rozhodne osobitným uznesením po právoplatnosti vo veci
samej v zmysle § 58 ods. 1, 2 CMP.

3. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie podala odvolanie matka a navrhla, aby odvolací súd zmenil

rozsudok okresného súdu tak, že maloletý bude zverený do jej osobnej starostlivosti s právom
zastupovať a spravovať jeho majetok v bežných veciach; otec bude oprávnený stretávať sa s maloletým
každý párny týždeň od piatku od 14:00 hod., kedy ho prevezme zo školy do pondelka do 7:00 hod. ráno,
kedy otec maloletého do školy odovzdá; počas dní pracovného pokoja maloletého v deň, ktorý pripadne
na začiatok styku, o 7:00 hod. prevezme pred bytom matky a v deň predchádzajúci dňu pripadajúcemu

na koniec styku, teda v nedeľu o 19:00 hod. pred bytom matky odovzdá; každý nepárny týždeň v stredu
od 14:00 hod do 19:00 hod.; počas letných prázdnin od 01.07. od 18:00 hod. do 15.07. do 18:00 hod.
a od 31.07. od 18:00 hod do 15.08. do 18:00 hod. kalendárneho roka tak, že si maloletého prevezme a
odovzdá pred bytom matky; počas Veľkej noci každý párny rok od Veľkonočného piatku od 18:00 hod.
do Veľkonočného pondelka do 18:00 hod. tak, že si maloleté dieťa prevezme a odovzdá pred bytom

matky; počas jarných prázdnin každý nepárny rok od nedele od 18:00 hod. predchádzajúcej pondelku,
kedy sa začínajú jarné prázdniny do pondelka do 7:00 hod. nasledujúceho po nedeli, kedy sa končia
jarné prázdniny, kedy vlastne otec maloletého odovzdá do školy; otec je povinný prispievať na výživu
maloletého výživným vo výške 300 Eur mesačne, počnúc dňom právoplatnosti rozhodnutia. Eventuálne
navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie

konanie a nové rozhodnutie.

4. Odvolanie matka podala z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. f), g), h) zákona č. 160/2015 Z.z.
Civilnéhosporovéhoporiadkuvzneníneskoršíchpredpisov(ďalejlen„CSP“).Malazato,žeokresnýsúd
v napadnutom rozsudku vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, ako aj skutočnosti, že na

základedostupnýchdôkazovdospelknesprávnymskutkovýmzisteniam,pričomsútuprípustnéajďalšie
dôkaznéprostriedky,atovýsluchmaloletého,ktorýsúdnevykonal,pričomsariadilibasprávoukolízneho
opatrovníka, ktorá nebola bezprostredne vykonaná pred súdom. Okresný súd si nemohol urobiť obraz
sám prostredníctvom vykonaného výsluchu maloletého, ale jeho názor bol iba sprostredkovaný. Po
vykonanom znaleckom dokazovaní okresný súd vypočul znalca, ktorý jednoznačne striedavú osobnú

starostlivosť u maloletého neodporúčal, na čo okresný súd neprihliadal a rozhodol v rozpore s názorom
znalca a iba na základe rozhovoru kolízneho opatrovníka s maloletým, ktorý bol okresnému súdu iba
sprostredkovaný. Matka poukázala na znalecký posudok a závery súdneho znalca, podľa ktorého majú
rodičia maloletého značne odlišné predstavy o tom, akou formou by mala byť realizovaná starostlivosť
o maloletého, a teda aj o tom, čo je pre maloletého najlepšie. Spoločná komunikácia rodičov je značne

obmedzená len na zásadné otázky ohľadom starostlivosti a výchovy maloletého, pričom ani táto sa
nezaobíde bez hádok. Rodičia absolútne spolu nedokážu komunikovať ani na základnej úrovni, čo
vylučuje základný atribút striedavej starostlivosti, a to vzájomnú komunikáciu. Vzťahy medzi rodičmi
sú narušené výraznou, nedôverou, odcudzením ako aj neochotou o komunikáciu. Matka uviedla, žemaloletý od počiatku predmetného konania sám neustále uvádzal, že chce byť s ňou väčšinu času. Ani
v súčasnej dobe maloletému nevyhovuje striedavá starostlivosť, je z toho vystresovaný, odchádza od
nej s plačom, nechce ísť k otcovi na tak dlho, nechce byť tak dlho odlúčený od matky. Má za to, že

striedavá starostlivosť absolútne nie je v záujme maloletého. Je prekvapivé, že po takýchto vyjadreniach
a znaleckom posudku okresný súd sa sám neoboznámil s názorom maloletého a iba sa spoľahol na
to, čo obsahuje správa kolízneho opatrovníka. Znalec vo svojich záveroch vyjadril jednoznačný názor,
a to, že vzhľadom na vek maloletého, všetky ostatné okolnosti prípadu ako aj vzťahy medzi rodičmi
je vhodné, aby bol maloletý zverený do osobnej starostlivosti matky, nakoľko je tento na ňu značne

naviazaný. Niekoľkokrát znalec pri svojom výsluchu na pojednávaní naznačil oslabenú psychiku matky z
dôvodu spolužitia s otcom maloletého, jeho egocentrického správania voči nej, ktoré si naďalej uplatňuje
voči maloletému. Absolútne odmietla tvrdenie okresného súdu, že je konfliktná, a preto nie je možná
ani vzájomná komunikácia s ňou a otcom. Takáto konštatácia okresného súdu vyznieva doslova ako
jednostranne zameraná. Okresnému súdu predkladala komunikáciu s otcom, v ktorej sa je jasne vidieť
jeho snaha o manipuláciu, odmietanie akejkoľvek dohody, otec sa tvári na jednej strane ako obeť,

no na druhej strane je to práve on, s ktorým nie je možná žiadna komunikácia, dohoda a podobne.
Okresnýsúdtiežkonštatuje,žeotecpredkladalvýbornýprospechmaloletého,čímakobychcelnaznačiť,
že tento maloletý dosahuje iba vďaka otcovi. Poukázala na to, že v rámci realizovania starostlivosti
v zmysle poslednej dočasnej úpravy sa starali o maloletého obaja, aká je potom okresným súdom
vykresľovaná jednostranná starostlivosť o dieťa iba z otcovej strany? Rovnako okresný súd uviedol, že

u otca má dieťa mimo časové aktivity a z formulácie vyplýva, ako keby u nej nemal. Maloletý s ňou
chodí rovnako lyžovať ako s otcom, rovnako s ňou športuje ako s otcom, pláva, aj s ňou chodí na
výlety, čo je pochopiteľné a keďže má záujmové krúžky a tieto sa nekonajú iba v týždeň, kedy je
s otcom, ale každý týždeň. Nie je zrejmé, z akých vykonaných dôkazov okresný súd vychádzal pri
tejto svojej konštatácii. Okresný súd sa s pracovnou zmluvou a pracovným časom neoboznámil ani

napriek tomu, že konštatuje, že otec zmenil zamestnanie kvôli prispôsobeniu času striedavej osobnej
starostlivosti. Matka má tú vedomosť, že 8-hodinový pracovný čas otca je dočasný pre zaškolenie a
potom bude pracovný čas delený na 24 hodinové zmeny. V takomto prípade striedavá starostlivosť už
absolútne nebude prichádzať do úvahy, avšak okresný súd sa touto otázkou nezaoberal. Už od počiatku
predmetného konania bol maloletý neustále vystavovaný chaotickým rozhodnutiam, v zmysle ktorých

bol podrobený neustálym zmenám ohľadom jeho zverenia, pričom nastolená striedavá starostlivosť
sa ukázala ako neúčelná. Maloletý neustále poukazoval na to, že chce byť s ňou a otca navštevovať
počas určeného styku, jeho týždenná aktivita bola narušená a ako aj vyplýva zo znaleckého posudku,
tak súčasná úprava neprináša maloletému pokoj, harmóniu alebo stabilné prostredie. Otec sa počas
trvania striedavej osobnej starostlivosti častokrát rozhodoval iba na základe vlastného uváženia a iba

v medziach, ktoré boli jemu vlastné a aktuálne vhodné, pričom nehľadel na názory maloletého. Keď bol
maloletý u otca, nemohol jej telefonovať ani ju inak kontaktovať, pričom počas tohto obdobia otec jej
nedvíhal telefón a zabraňoval jej kontaktu s maloletým, v dôsledku čoho absolútne nevedela, čo je s
maloletým, alebo kde sa nachádza. Pre uvedené často medzi nimi s otcom dochádzalo k problémom,
nezhodám a neustálym bojom, ktoré škodili maloletému, pričom tento bol a stále je zo súčasnej situácie

vyčerpaný. Na tieto tvrdené skutočnosti okresný súd absolútne neprihliadal a prihliadal jednostranne len
na vyjadrenia otca, ktoré sú vágne, manipulatívne a zavádzajúce.

5.Otecvosvojomvyjadreníkodvolaniumatkynavrhol,abyodvolacísúdnapadnutýrozsudokokresného
súdu potvrdil ako vecne správny. S odvolaním matky nesúhlasí, tvrdenia v ňom obsiahnuté hodnotí

ako nekorektné, zavádzajúce a nezodpovedajúce skutkovému a právnemu stavu veci. K znaleckému
posudku vypracovanému ustanoveným súdnym znalcom sa podrobne vyjadril v rámci svojho vyjadrenia.
Otec odkázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 313/2012 z 28. novembra
2012, v ktorom ústavný súd konštatoval, že k znaleckým posudkom by súdy nemali pristupovať celkom
nekriticky, ale mali by ich hodnotiť vo vzájomnej súvislosti s ostatnými dôkazmi. Znalecké posudky

by mali byť vždy aktuálne, mali by čerpať z objektívnych faktov (nie hypotéz a dohadov a podobne)
a mali by byť formulované tak, aby neprekračovali medze odborného posúdenia. Zároveň poukázal
na nález Ústavného súdu Českej republiky (III. ÚS 299/06 ) „Ponechávat bez povšimnutí věcnou
správnost znaleckého posudku, slepě důvěřovat závěrům znalce by znamenalo ve svých důsledcích
popřít zásadu volného hodnocení důkazů soudem podle svého vnitřního přesvědčení, privilegovat

znalecký důkaz a přenášet odpovědnost za skutkovou správnost soudniho rozhodování na znalce;
takový postup nelze z ústavněprávních hledisek akceptovat“. Odhliadnuc od uvedeného aj súdny znalec
na pojednávaní dňa 13.02.2024 uviedol, že maloletý by vedel akceptovať striedavú starostlivosť; že
od stretnutia znalca s maloletým a rodičmi uplynulo viac ako 8 mesiacov a mohlo v rodine dôjsťk posunu (v pozitívnom alebo negatívnom zmysle), pričom tieto okolnosti, či väzby znalec
nemusí poznať; že striedavú starostlivosť do budúcna nevylučuje, ale skôr preferuje. Po vypočutí
a vyšetrení rodičov a maloletého znalcom vykonali príslušné orgány starostlivosti o maloletých a

sociálnoprávnej ochrany detí ďalšie šetrenie pomerov a situácie u rodičov a maloletého. Zo záverečnej
správy z poradensko-psychologického procesu zo dňa 05.02.2024 vyplýva, že maloletý sa v kontakte
so psychológom javil uvoľnený, komunikatívny i aktívny vo veciach zadávaných poradcom tak za
prítomnosti otca, ako aj matky. V rámci komunikácie s maloletým poradca uzavrel, že v poradni RPPS
maloletý neinklinoval výrokmi ani k jednému z rodičov viac a aj na základe toho, že toho času sa

uskutočňuje rovnakou mierou stretávanie s oboma rodičmi, nemožno badať preferenciu jedného z
rodičov. Správa súčasne konštatovala, že téma pravidiel nie je rovnako využívaná v čase, keď je dieťa
u matky, čo môže mať za následok nerovnosti vo vzťahu medzi rodičmi a rovnako potvrdila záujem
maloletého tráviť s otcom aj dovolenky, čo matka najskôr negovala. Psychológ tiež konštatoval, že
maloletý je vo veku, kedy potrebuje na isté veci viac vzťahovanie sa k otcovskej roly tak v rovnakej
miere ako zabezpečovanie starostlivosti od matky. Zo správy zo šetrenia rodinných pomerov u matky

a otca zo dňa 12.02.2024 je zrejmé, že ani v jednej domácnosti neboli zistené nedostatky týkajúce
sa starostlivosti o maloletého. Na základe požiadavky okresného súdu kolízny opatrovník vykonal
pohovor s maloletým, pričom maloletý mal požiadavku na utajený pohovor. Obsah utajeného pohovoru
okresnému súdu bol doručený v zapečatenej obálke a tento dôkaz v konaní náležite vykonal. Otec
poprel tvrdenia matky týkajúce sa vzťahov a pomerov v jeho rodine, vzťahu a správania sa jeho k svojim

rodičom, falšovaní podpisov pre potreby vyzdvihovania maloletého zo škôlky, o neprípustnosti, či jeho
neochote dohodnúť sa na otázkach týkajúcich sa starostlivosti o maloletého, či otázkach vyporiadania
podielového spoluvlastníctva, o údajnom strachu maloletého z neho, či neochote maloletého pri kontakte
s ním, o údajnom zlom vzťahu maloletého k synovi jeho partnerky, o údajnom zhoršení zdravotného
stavu maloletého v dôsledku zabezpečovania starostlivosti z jeho strany a podobne. Tieto nepravdivé

vyjadrenia vyvrátilo nielen vyšetrenie samotného maloletého, ale už predtým zadovážené potvrdenia
a správy z materskej školy, základnej školy a orgánov Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Zvolen,
jeho výpoveď, čestné potvrdenia svedkov, ako aj rozsiahla fotodokumentácia a listinné dôkazy ním
predložené a vykonané v rámci dokazovania vrátane neverbálnych prejavov samotného maloletého.

6. Otec zvýraznil úspešné etablovanie sa maloletého v prvej triede renomovanej základnej školy
a dosahovanie výborných školských výsledkov maloletým, čo považuje za zásluhu svoju aj matky.
Kolízny opatrovník odporučil na pojednávaní zveriť maloletého do striedavej osobnej starostlivosti oboch
rodičov.

7. Otec uviedol vo vyjadrení, že maloletý má rovnako blízky vzťah k nemu, ako aj k matke a má záujem
aj právo byť s nimi v rovnomernom kontakte, čo prejavoval a prejavuje trvalo a konzistentne, pokiaľ nie
je objektom nežiadúcej manipulácie. V priebehu celého konania rešpektoval a neupieral práva matky
vo vzťahu k maloletému, uznal, že matka bude vždy biologickou matkou maloletého a iba očakával,
že obdobné postoje a prejavy budú učinené aj zo strany matky smerom k jeho právam vo vzťahu

k maloletému. Maloletý v dobe, keď zabezpečuje o neho starostlivosť je vychovávaný v harmonickom
prostredí, v spoločnej domácnosti, ktorú tvorí spolu so svojou partnerkou a jej maloletým synom,
pričom obe maloleté deti majú vytvorený blízky, kamarátsky vzťah. Maloletý zdieľa spoločnú izbu
s maloletým synom jeho partnerky, má k dispozícii vlastnú postieľku, stôl, hračky ako aj ostatné veci,
ktoré potrebuje k svojmu životu, rastu a výchove. Počas stretávania s maloletým vykonávajú rôzne

aktivity vrátane návštev starých rodičov. Maloletý vyjadril pozitívny vzťah k jeho partnerke, jej syna vníma
ako nevlastného brata, má s ním blízky vzťah. Vo svojej domácnosti vedie maloletého aj k dobrému
vzťahu k matke. V procesnom postupe okresného súdu neboli prítomné žiadne pochybenia a ani
matka žiadne pochybenia okresného súdu počas konania až do vynesenia rozsudku nevzhliadala a k
účelovému produkovaniu tvrdenia o tom, že konanie malo od počiatku mnoho procesných pochybení,

pristúpila až potom, ako bol vyhlásený rozsudok, ktorý nebol v súlade s jej želaniami. Účastníkom
vrátane matky bol v konaní poskytnutý náležitý a dostatočný priestor na presadzovanie práv a záujmov
a uplatňovanie prostriedkov procesnej ochrany a obrany, prednesov a vyjadrení. Matka v konaní
nevzniesla žiadnu požiadavku, či námietku, v obsahu ktorej by poukazovala na nedostatočný priestor
poskytnutý okresným súdom na účel jej vyjadrenia. Matka počas celého konania nevytýkala okresnému

súdu nevykonanie dostatočného dokazovania. Na poslednom pojednávaní nemala žiadne návrhy na
doplnenie dokazovania. Nenavrhla ani vykonanie výsluchu maloletého súdom, naopak takýto úkon
odmietla a navrhovala nevykonať. Rovnako v rámci záverečného prednesu matka nevzniesla žiadne
výhrady voči postupu a dokazovaniu okresným súdom.8. Otec vo svojom ďalšom vyjadrení uviedol, že dňa 25.04.2024 bola medzi ním a matkou uzavretá
Dohoda o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva, pričom táto okolnosť predstavuje ďalšie

pozitívum v súvislosti so súdom nariadenou osobnou striedavou starostlivosťou k maloletému.

9. Matka vo svojej odvolacej replike uviedla, že v celom rozsahu zotrváva na svojom odvolaní.
Poprela tvrdenia otca, ktoré sú zavádzajúce a účelové. Niekoľkokrát v konaní poukazovala na
absolútne nulitnú komunikáciu s otcom, na neustále konflikty a nemožnosť a neschopnosť dospieť

k akejkoľvek komunikácii aspoň v minimálnej miere ohľadom maloletého. Poukázala na názor znalca,
ktorý jednoznačne striedavú osobnú starostlivosť u maloletého neodporúčal. Taktiež trvá na tom, že
okresný súd mal vypočuť maloletého v konaní. Nie je pravdou, že nenavrhovala vykonať žiadne iné
dôkazy, ako to tvrdí otec vo svojom vyjadrení, trvala na vypočutí maloletého, k čomu však okresný
súd nepristúpil. Otec neustále produkuje zavádzajúce argumenty v snahe vykresliť ju v zlom svetle,
nereflektuje na to, aby došlo k vzájomnému rešpektu voči nej ako k rodičovi a k zlepšeniu ich

komunikácie. Opätovne poukázala na všetky písomné vyjadrenia v prvostupňovom konaní, na otcom
predkladané čestné vyhlásenia, ktoré namietala ako dôkaz z dôvodu zaujatosti, na účelové postupy otca
a najmä na jeho absolútnu ignoráciu záujmu maloletého už od počiatku. S otcom nedokážu absolútne
spolu komunikovať ani len na základnej úrovni, čo vylučuje základný atribút striedavej starostlivosti, a
to vzájomnú komunikáciu. Vzťahy medzi rodičmi sú narušené výraznou nedôverou, odcudzením ako aj

neochotou o komunikáciu. Maloletý od počiatku predmetného konania sám neustále uvádzal, že chce
byť s matkou väčšinu času. Ani v súčasnej dobe maloletému nevyhovuje striedavá starostlivosť, je z toho
vystresovaný, odchádza od nej s plačom, nechce ísť k otcovi na tak dlho, nechce byť tak dlho odlúčený
od nej. Má za to, že striedavá starostlivosť absolútne nie je v záujme maloletého. Je pre ňu prekvapivé,
že po takýchto vyjadreniach a znaleckom posudku okresný súd sa neoboznámil s názorom maloletého

a iba sa spoľahol na to, čo obsahuje správa kolízneho opatrovníka. Názor maloletého okresný súd
neskúmal ani naň neprihliadal. Znalec vo svojich záveroch vyjadril jednoznačný názor, a to, že vzhľadom
na vek maloletého, všetky ostatné okolnosti prípadu ako aj vzťahy medzi rodičmi je vhodné, aby bol
maloletý zverený do osobnej starostlivosti matky, nakoľko tento je na ňu značne naviazaný. Navyše
pri jeho výsluchu na pojednávaní niekoľkokrát naznačil oslabenú psychiku matky z dôvodu spolužitia s

otcom maloletého, jeho egocentrického správania voči nej, ktoré si aj naďalej uplatňuje voči maloletému.
Opätovne poukázala na pracovný čas otca, pretože do dnešného dňa sa okresný súd neoboznámil s
pracovnou zmluvou a pracovným časom otca, aj naďalej zotrvala na tom, že otec bude pracovať na
24 hodinové zmeny. Okresný súd ohľadom pracovného času otca nevykonal dokazovanie a opäť sa
spoľaholnaústnyprejavotca,ktorýbolznačnezavádzajúci.PoukázalananálezÚstavnéhosúduČeskej

republiky z 19. apríla 2001, sp.zn. IV. ÚS 695/2000 „dominantným ustanovením Dohovoru o právach
dieťaťa je čl. 3, v ktorého odseku 1 sa konštatuje, že záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri
akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, či už ju uskutočňujú verejné alebo súkromné zariadenia sociálnej
starostlivosti, súdy, správne alebo zákonodarné orgány. Záujem dieťaťa ako prvoradé hľadisko pri
akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí Dohovor o právach dieťaťa v čl. 3 totiž reflektuje skutočnosť, že

akokoľvek možno považovať za prirodzené a žiaduce, aby dieťa bolo vychovávané svojimi rodičmi,
nemožno odhliadnuť od toho, že aj dieťa samé je bytosťou jedinečnou, obdarenou neodňateľnými,
nescudziteľnými, nepremlčateľnými a nezrušiteľnými základnými právami a slobodami, teda bytosťou,
ktorá by mala dostať počas svojho vývinu to najlepšie, totiž to, aby uvedené atribúty nezostali prázdnymi
slovami.“ Poukázala aj na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 10. júla 2013 sp.zn. II. ÚS

97/2013-67, „Z ustanovenia § 24 ods. 2 zákona o rodine, ktoré je hmotno-právnej povahy, vyplýva,
že na jeho základe možno rozhodnúť o zverení dieťaťa do striedavej osobnej starostlivosti obidvoch
rodičov, ak skutkové okolnosti prípadu možno subsumovať pod toto zákonné ustanovenie. V opačnom
prípade prichádza do úvahy právne posúdenie podľa § 24 ods. 1 zákona o rodine (ktoré je takisto
hmotno-právnej povahy), teda zverenie dieťaťa, resp. detí do výlučnej osobnej starostlivosti niektorého

z rodičov, prípadne inej osoby. Hoci základom pre hmotno-právne posúdenie otázky, či má byť dieťa
zverené do výlučnej starostlivosti jednej osoby (podľa § 24 ods. 1 zákona o rodine) alebo do striedavej
starostlivosti dvoch osôb (podľa § 24 ods. 2 zákona o rodine), sú spoľahlivé skutkové zistenia o tom, čo je
v záujme dieťaťa, samotný myšlienkový proces subsumovania zisteného skutkového stavu pod niektoré
z citovaných hmotno-právnych ustanovení treba považovať za právne posúdenie veci. Inými slovami,

vyvodenie záverov o tom, čo je na základe zistených podstatných skutočností v najlepšom záujme
dieťaťa, treba považovať za právne posúdenie veci. Súd je povinný v zmysle čl. 12 ods. 1 Dohovoru
o právach dieťaťa, § 43 ods. 1 zákona o rodine, resp. § 100 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku
v konaní o zverenie detí zisťovať, či deti boli s ohľadom na ich vek a rozumovú vyspelosť schopnévyjadriť samostatne svoj názor, či vôbec a v kladnom prípade z akých zdrojov ich názory zisťoval a či
a akým spôsobom prihliadol na ich prípadné názory.“ „Podľa Nálezu Ústavného súdu ČR z 27. januára
2005, sp. zn. I. ÚS 48/04, zverenie dieťaťa do striedavej výchovy rodičov nesmie byť ústupkom ich

vzájomnej rivalite, ale vyjadrením kvalitného a pozitívneho vzťahu rodičov k dieťaťu; to predpokladá
toleranciu,vyspelosťadobrúvôľuvšetkýchzúčastnených.Rozhodnutieostriedavejvýchovemaloletého
dieťaťabymalovychádzaťzichspoločnejvôleadohody,schopnostispolukomunikovaťaspolupracovať
a nezapájať dieťa do svojich vzájomných problémov.“ Už od začiatku konania je maloletý neustále
vystavovaný chaotickým rozhodnutiam, v zmysle ktorých bol podrobený neustálym zmenám ohľadom

svojho zverenia do starostlivosti, pričom nastolená striedavá starostlivosť sa ukázala ako neúčelná.
Maloletý neustále poukazoval na to, že chce byť s ňou a otca navštevovať počas určeného styku,
jeho týždenná aktivita bola narúšaná a ako aj vyplýva zo znaleckého posudku, tak súčasná úprava
neprináša maloletému pokoj, harmóniu alebo stabilné prostredie. Otec maloletého sa počas trvania
striedavej starostlivosti častokrát rozhodoval iba na základe vlastného uváženia a iba v medziach, ktoré
mu boli vlastné a aktuálne vhodné, nehľadel na názory maloletého. Keď je maloletý u otca, nemôže

matke telefonovať a ani ju inak kontaktovať, pričom počas tohto obdobia otec jej taktiež nedvíha telefón
a zabraňuje jej v kontakte s maloletým, čo je pri striedavej starostlivosti vylúčené. Okresný súd na
uvedené skutočnosti absolútne neprihliadal a prihliadal jednostranne na vyjadrenia otca, ktoré sú vágne,
manipulatívne a zavádzajúce.

10. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací po zistení, že odvolanie bolo podané včas
(§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti
ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má
zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 329 ods. 1 CSP) a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie vo je vecne správne,

preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

11. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku okresného súdu i konania, ktoré mu
predchádzalo, dospel k záveru, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci zistil skutočný stav v
dostatočnom rozsahu, na základe toho dospel ku správnym skutkovým zisteniam a tieto aj správne

právne posúdil. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri
hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil
právo účastníkov na spravodlivý proces, pretože v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna
relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Naopak, súd prvej inštancie ich náležitým spôsobom posúdil
súhrnne v celom rozsahu a aj ich náležite vyhodnotil (rešpektujúc zásady formálnej logiky). Súd prvej

inštancie vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozsudku je koherentný, jeho
rozhodnutie je konzistentné. Rozsudok súdu je presvedčivý, premisy zvolené v rozsudku, rovnako ako
aj závery, ku ktorým dospel, sú racionálne a aj spravodlivé. Odvolací súd konštatuje, že odôvodnenie
písomného vyhotovenia rozsudku je dostatočne vyčerpávajúce a zodpovedá kritériám uvedeným v §
220 ods. 2 CSP. Odvolací súd nezistil v tejto veci dôvod, pre ktorý by nemal súhlasiť s podstatou

argumentácie použitej súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného postupu. Práve pre správnosť
a objektívnu argumentačnú presvedčivosť takto súdom prvej inštancie predostretých dôvodov by tak
zásadne postačovalo v danej výrokovej časti rozhodnutia len konštatovanie správnosti dôvodov súdu
prvej inštancie odvolacím súdom odvolaním sa na ne (§ 387 ods. 2 CSP). Len na zdôraznenie
vecnej správnosti záverov súdu prvej inštancie, odvolací súd považuje za podstatné sa potom vyjadriť

osobitne len k niektorým odvolacím dôvodom matky, v ostatnom poukazuje na dostatočné odôvodnenie
rozhodnutia okresného súdu (§ 387 ods. 2 CSP).

12. Podľa § 24 ods. 1 zákona o rodine, v rozhodnutí, ktorým sa rozvádza manželstvo rodičov maloletého
dieťaťa, súd upraví výkon ich rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu na čas po rozvode,

najmä určí, či maloleté dieťa zverí do spoločnej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov, do striedavej
osobnej starostlivosti obidvoch rodičov alebo do osobnej starostlivosti jedného z rodičov, kto ho bude
zastupovať a spravovať jeho majetok. Súd súčasne určí, ako má rodič, ktorému nebolo maloleté dieťa
zverené do osobnej starostlivosti, prispievať na jeho výživu, alebo schváli dohodu rodičov o výške
výživného.

13. Podľa § 24 ods. 1 zákona o rodine, ak sú obidvaja rodičia spôsobilí dieťa vychovávať a ak majú o
osobnú starostlivosť o dieťa obidvaja rodičia záujem, tak súd môže zveriť dieťa do striedavej osobnej
starostlivosti obidvoch rodičov, ak je to v záujme dieťaťa a ak budú takto zaistené potreby dieťaťa. Akso striedavou osobnou starostlivosťou súhlasí aspoň jeden z rodičov dieťaťa, tak súd musí skúmať, či
bude striedavá osobná starostlivosť v záujme dieťaťa.

14. Podľa § 24 ods. 4 zákona o rodine, súd pri rozhodovaní o výkone rodičovských práv a povinností
alebo pri schvaľovaní dohody rodičov rešpektuje právo maloletého dieťaťa na zachovanie jeho vzťahu
k obidvom rodičom a vždy prihliadne na záujem maloletého dieťaťa, najmä na jeho citové väzby,
vývinové potreby, stabilitu budúceho výchovného prostredia a ku schopnosti rodiča dohodnúť sa na
výchove a starostlivosti o dieťa s druhým rodičom. Súd dbá, aby bolo rešpektované právo dieťaťa na

výchovu a starostlivosť zo strany obidvoch rodičov a aby bolo rešpektované právo dieťaťa na udržovanie
pravidelného, rovnocenného a rovnoprávneho osobného styku s obidvomi rodičmi

15. V zmysle čl. 5 zákona o rodine záujem maloletého dieťaťa je prvoradým hľadiskom pri rozhodovaní
vo všetkých veciach, ktoré sa ho týkajú. Pri posudzovaní záujmu maloletého dieťaťa sa zohľadňuje
najmä úroveň starostlivosti o dieťa, bezpečie dieťaťa, ako aj bezpečie a stabilita prostredia, v ktorom

sa dieťa zdržiava, ochrana dôstojnosti, ako aj duševného, telesného citového vývinu dieťaťa, okolnosti,
ktoré súvisia so zdravotným stavom dieťaťa alebo so zdravotným postihnutím dieťaťa, ohrozenie vývinu
dieťaťa zásahmi do jeho dôstojnosti a ohrozenie vývinu dieťaťa zásahmi do duševnej, telesnej a citovej
integrity osoby, ktorá je dieťaťu blízkou osobou, podmienky na zachovanie identity dieťaťa a na rozvoj
jeho schopností a vlôh, názor dieťaťa a jeho možné vystavenie konfliktu lojality a následnému pocitu

viny, podmienky na vytváranie a rozvoj vzťahových väzieb s obidvomi rodičmi, súrodencami a s inými
blízkymi osobami, využitie možných prostriedkov na zachovanie rodinného prostredia dieťaťa, ak sa
zvažuje zásah do rodičovských práv a povinností.

16. Matka sa podaným odvolaním domáhala zmeny, prípadne zrušenia rozsudku súdu prvej inštancie,

namietajúc nesprávnosť výroku I. okresného súdu, ktorým bol maloletý zverený do striedavej osobnej
starostlivosti oboch rodičov. Ako prvoradé zdôrazňuje odvolací súd, že úlohou súdov v konaniach vo
veciach starostlivosti súdu o maloleté dieťa je rozhodnúť v otázkach týkajúcich sa pomerov rodičov
k maloletému dieťaťu na podklade individuálneho, konkrétneho skutočného stavu veci v súlade s
najlepším záujmom maloletého dieťaťa (čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa). Ich úlohou zároveň je, aby na

základe uplatnenia zásady proporcionality našli riešenia, ktoré nebudú neprimerane obmedzovať právo
ani jedného z rodičov zaručené v čl. 32 ods.4 Listiny základných práv a slobôd. V praktickej rovine by
mali súdy vychádzať z premisy, že právom oboch rodičov je v zásade podieľať sa na starostlivosti o dieťa
rovnakou mierou a podieľať sa na jeho výchove, s čím korešponduje aj právo dieťaťa na starostlivosť
oboch rodičov. Ak je rozhodnutím súdu zverené maloleté dieťa do osobnej starostlivosti jedného z

rodičov, potom musí byť dieťaťu umožnené stýkať sa s druhým rodičom v takej miere, aby bol postulát
rovnej rodičovskej starostlivosti naplnený, s primeraným zohľadnením konkrétnych okolností každého
prípadu, veku, vývinových možností a potrieb, zdravotného stavu, citových väzieb a skutočností v akej
miere a akým spôsobom obaja rodičia doposiaľ zabezpečovali starostlivosť o maloleté dieťa. Takéto
usporiadanie je totiž spravidla v najlepšom záujme dieťaťa, pričom odchýlky musia byť odôvodnené

ochranou iného, dostatočne silného legitímneho záujmu.

17. Odvolací súd poznamenáva, že pokiaľ má rodič záujem rovnocenne sa podieľať na výchove dieťaťa
a nespráva sa spôsobom, ktorý by odôvodňoval zásah do výkonu rodičovských práv a povinností, potom
je súd povinný využiť všetky zákonné prostriedky na to, aby mu jeho právo priznal a zabezpečil jeho

riadnurealizáciu.Striedaváosobnástarostlivosťpredpokladázostranyrodičovpredovšetkýmtoleranciu,
spoločnú vôľu a schopnosť spolu komunikovať a spolupracovať a najmä nezapájať dieťa do svojich
vzájomných problémov. V tejto súvislosti je však treba zdôrazniť aj to, že ak je jedným z určujúcich
faktorov pri rozhodovaní o zverení dieťaťa do osobnej starostlivosti schopnosť rodiča spolupracovať s
druhým rodičom pri výchove dieťaťa v prípade, ak táto spolupráca a komunikácia nie je bez zjavného

dôvodu naplnená, je rodič výchovne nespôsobilý. Pri rozhodovaní musí súd prihliadať na záujem dieťaťa
najmä na jeho citové väzby, vývinové potreby a stabilitu výchovného prostredia, ako aj na jeho právo
na zachovanie jeho vzťahu k obidvom rodičom.

18. Ak matka v odvolacej námietke tvrdila, že súd prvej inštancie v rozpore so závermi znaleckého

posudku zveril maloletého do striedavej osobnej starostlivosti rodičov, tak odvolací súd dáva do
pozornosti, že otázka vhodnosti konkrétnej úpravy rodičovských práv a povinností nie je otázkou
odbornou, ale právnym posúdením veci a tieto skutočnosti súd hodnotí z hľadiska ostatných dôkazov,
teda zistených konkrétnych pomerov dieťaťa a jeho rodičov. Znalcovi zásadne nepatrí vyjadrovaťsa k prejednávanej veci, ani navrhovať konkrétnu úpravu práv a povinností rodičov vo vzťahu k
maloletému dieťaťu, pretože takéto závery znalca zasahujú do rozhodovacej právomoci súdu, či už v
rámci hodnotenia dôkazov alebo rozhodnutia vo veci. Je potrebné zdôrazniť, že znalecký posudok je

len jedným z dôkazných prostriedkov, ktorý má rovnakú dôkaznú silu ako ostatné dôkazy, nie je možné
ho priorizovať a ako každý dôkaz je potrebné hodnotiť ho v rámci voľnej úvahy (§ 191 CSP) jednotlivo,
ako aj v súvislosti s ďalšími dôkazmi. Zo záverov znaleckého posudku vyplýva, že znalcovi neboli
známe okolnosti, z ktorých by vyplývalo, že režim, činnosti a aktivity vykonávané v dobe, keď je maloletý
v starostlivosti matky a otca, by boli v neprospech maloletého (bod 8 znaleckého posudku, č.l. 664

spisu okresného súdu). Obaja rodičia boli znaleckým posudkom vyhodnotení ako spôsobilí poskytovať
osobnú starostlivosť o maloletého (bod 3., 5 znaleckého posudku, č.l. 661, 663 spisu okresného
súdu). Zo záverov znaleckého posudku rovnako vyplýva, že matka pre maloletého predstavuje osobu,
s ktorou má primárnu vzťahovú väzbu (bod 5 znaleckého posudku, č.l. 662), avšak „Názor na spolužitie
a starostlivosť maloletého A. u toho/ktorého rodiča však možno vnímať aj tak, že je pozitívna pre oboch
rodičov a maloletý A. nikoho nediskvalifikuje, nevylučuje a má oboch rodičov úprimne rád a vie si

predstaviť spolužitie s oboma rodičmi, avšak za aktuálnej situácie sa cíti bezpečnejšie v prítomnosti
matky.“ (bod 10 záver znaleckého posudku, č.l. 666 okresného súdu). Postupom okresného súdu
nedošlo k nerešpektovaniu znaleckého posudku a jeho záverov, naopak závery znaleckého posudku
ako aj výsledky ostatného dokazovania boli okresným súdom rešpektované.

19. Odvolací súd k odvolacej argumentácii matky o tom, že od počiatku predmetného konania bol
maloletý neustále vystavovaný chaotickým rozhodnutiam, v zmysle ktorých bol podrobený neustálym
zmenám ohľadom jeho zverenia, pričom nastolená striedavá starostlivosť sa ukázala ako neúčelná
uvádza, že uznesením Okresného súdu Zvolen č.k. 12P/7/2022-221 zo dňa 12.07.2022 v spojení
s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 11CoP/33/2022-356 zo dňa 19. októbra 2022 sa

styk maloletého s otcom realizuje v párny týždeň v pondelok, utorok, piatok, sobotu, nedeľu a v nepárny
týždeň v stredu a vo štvrtok a styk matky s maloletým sa realizuje v párny týždeň v stredu a štvrtok
a nepárny týždeň v pondelok, utorok, piatok, sobotu a nedeľu. Od nariadenia neodkladného opatrenia
uplynuli viac ako dva roky, preto sa nedá hovoriť o chaotickom rozhodovaní súdov v prejednávanej
veci. Pokiaľ ide o argumentáciu matky o tom, že maloletý neustále poukazoval na to, že chce byť

s ňou a otca navštevovať, odvolací súd nespochybňuje primárnu vzťahovú väzbu maloletého na matku,
ktorej definovanie bolo výsledkom znaleckého dokazovania, ani vyjadrenia maloletého. Pripomína
ale, že maloletý „Intenzívne vníma prejavy matky a otca voči tomu druhému, ako v spoločnosti,
tak i v rámci domácnosti, čo má na jeho vnímanie situácie a rozhodovacie schopnosti ohľadom
jeho želania byť v prítomnosti matky i otca v rámci starostlivosti zásadný vplyv. Je mu nevhodným

spôsobom, neadekvátne komunikované to, čo je jeho najlepším záujmom pre neho ako zo strany matky
i otca, čo má na neho významný vplyv. Má tendenciu komunikovať otvorene, avšak je rozdiel, ako
komunikuje súčasnú situáciu a svoje predstavy o budúcnosti na základe tohto, z akej domácnosti, akého
prostredia prichádza do rozhovoru.“ (Bod 1 záverov znaleckého posudku, č.l. 657). Pokiaľ súčasná
úprava výkonu rodičovských práv a povinností neprináša maloletému pokoj, harmóniu alebo stabilné

prostredie, odvolací súd konštatuje, že v konaní nebolo preukázané, že označené negatíva vznikajú
snariadenouformoustarostlivostiomaloletého.Dávadopozornostibod5znaleckéhoposudku(č.l.662)
„Obaja rodičia svojim dielom zodpovednosti a formy konania ohrozujú zdravý psychický a osobnostný
rozvoj maloletého dieťaťa, nakoľko ich znížená schopnosť kompromisného konania, nájdenia dohody
ohľadom maloletého A. vplýva na jeho pozitívny progres do budúcna ako po emočnej, tak aj psychickej

a osobnostnej stránke.“; bod 7 znaleckého posudku (č.l. 663 – 664) „U maloletého A. možno pozorovať,
že sa doteraz s danou situáciou nevysporiadal, nespracoval ju, jeho rodičia ho cez túto situáciu
nepreviedli tak, aby sa cítil bezpečne a necítil podporu z oboch strán tak, aby to bolo v prospech toho
druhého rodiča. Túto situáciu prežíva traumaticky, nemá vybudované podporné prostredie, ktoré by
ho motivovalo a podporovalo v tom, aby sa cítil bezpečne aj v komunikácii počas interakcie s oboma

rodičmi.“ Čiastočne je možné pripustiť, že v zmysle úpravy styku maloletého s rodičmi neodkladným
opatrením maloletý mohol mať chaos v dňoch striedania, ako aj narušenie jeho týždennej aktivity pre
častosť striedania starostlivosti otca a matky, avšak napadnutým rozsudkom okresného súdu boli určené
týždenné intervaly starostlivosti rodičov o maloletého, ktoré môžu prispieť k zmierneniu, resp. zániku
matkouvodvolaní(aleajotcom,viďSprávakolíznehoopatrovníkazošetreniarodinnýchpomerovzodňa

12.02.2024, č.l. 841 „Otec rovnako uviedol, že maloletý má často otázky k striedaniu v domácnostiach
rodičov. Veľakrát sa maloletý pýta, kedy bude u otca, dokedy a ťažšie sa mu tak orientuje v dňoch.“)
popisovaných, ničím však nepreukázaných negatív.20. V zmysle čl. 24 Charty základných práv Európskej únie, pri všetkých opatreniach prijatých orgánmi
verejnej moci alebo súkromnými inštitúciami, ktoré sa týkajú detí, sa musia v prvom rade brať do úvahy
najlepšie záujmy dieťaťa (ods. 2).

21. V zmysle čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri
akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami
sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi.

22. Podľa čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa, štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru,
zabezpečujú dieťaťu, ktoré je schopné formulovať svoje vlastné názory, právo tieto názory slobodne
vyjadrovať vo všetkých záležitostiach, ktoré sa ho dotýkajú, pričom sa názorom dieťaťa musí venovať
patričná pozornosť zodpovedajúca jeho veku a úrovni.

23. Podľa § 116 CMP, ak sa to neprieči účelu konania, súd je povinný informovať o prebiehajúcom konaní

maloletého, ktorý je s prihliadnutím na rozumovú a vôľovú vyspelosť schopný pochopiť jeho význam a
objasniť mu dôsledky súdneho rozhodnutia vo veci.

24. Podľa § 38 ods. 1, 2 CMP, ak je účastníkom maloletý, ktorý je schopný vyjadriť samostatne svoj
názor, súd na jeho názor prihliadne. Názor maloletého zisťuje súd spôsobom zodpovedajúcim jeho veku

a vyspelosti. Podľa povahy veci zisťuje súd názor maloletého bez prítomnosti iných osôb.

25. Dieťaťu sa poskytuje možnosť, aby bolo vypočuté v každom súdnom alebo správnom konaní, ktoré
sa ho týka, a to buď priamo, alebo prostredníctvom zástupcu alebo príslušného orgánu, pričom spôsob
vypočutia musí byť v súlade s procedurálnymi pravidlami vnútroštátneho zákonodarstva. Niet sporu

o tom, že maloleté dieťa má právo vyjadriť samostatne a slobodne svoj názor vo všetkých veciach,
ktoré sa ho týkajú. Akékoľvek rozhodnutie, ktoré nezohľadnilo názory dieťaťa alebo im nevenovalo
primeranú pozornosť zodpovedajúcu veku a úrovni dieťaťa, upiera dieťaťu možnosť ovplyvniť určenie
ich najlepšieho záujmu (viď uznesenie najvyššieho súdu z 22.júna 2016, sp.zn. 5 Cdo 492/2015).

26. Treba ale zdôrazniť, že nie je možné, aby všeobecné súdy stanovisko maloletého dieťaťa bez
ďalšieho prevzali a aby založili svoje rozhodnutia iba na jeho prianí a nie na starostlivom a komplexnom
posudzovaní jeho záujmov (rozsudok ESĽP vo veci C. proti Fínsku zo dňa 9. mája 2006 č. 18249/02,
body 57- 59). 24. Dieťa má právo byť informované o prebiehajúcom konaní a jeho dôsledkoch, pričom
zákon zdôrazňuje, že sa tak má stať v rozsahu a spôsobom, ktorý bude zodpovedať jeho veku ale

aj psychickej vyzretosti. Je výlučne na zvážení konajúceho súdu, v akom rozsahu a akým spôsobom
zabezpečí dieťaťu jeho právo vyplývajúce mu z ustanovenia § 116 CMP tak, aby to zodpovedalo
najlepšiemu záujmu dieťaťa. Nie je nevyhnutné, aby súd dieťa detailne oboznamoval so všetkými
aspektmi súdenej veci, ktorá sa ho týka, ale má mu vec objasniť do takej miery, aby to bolo pre dieťa
postačujúce na sformulovanie vlastného názoru. Súd musí vždy s ohľadom na okolnosti prípadu dbať

predovšetkým na to, aby jeho postupom pri zisťovaní názoru dieťaťa nedošlo k zbytočnému stretu a
psychickej záťaži dieťaťa, osobitne to platí u detí predškolského veku. Preto nie je vhodné prianie dieťaťa
zisťovať priamymi otázkami, ale posudzovať ho komplexne najmä formou nepriamych otázok.

27. Pokiaľ matka namietala, že pri rozhodovaní veci okresný súd neprihliadal na názor maloletého,

odvolací súd jej nedal za pravdu. Okresný súd v ods. 29 napadnutého rozsudku konštatuje, že
„Tým, že súd rozhodne v zmysle utajeného výsluchu maloletého, došlo k zachovaniu identity dieťaťa
a jeho vzájomných väzieb v prípade zverenia do striedavej starostlivosti obidvoch rodičov.“ I keď
rozhodnutie nekopíruje presne prianie maloletého vyjadrené v konaní, uvedená skutočnosť neznamená,
že rozhodnutie treba považovať za nesprávne. Hľadanie najlepšieho záujmu maloletého dieťaťa nemá

byť redukované len na samotné zistenie a kopírovanie vôle alebo predstavy maloletého, ale jeho
názor má byť zohľadnený ako jeden z relevantných faktorov pri rozhodovaní. Prianie dieťaťa totiž síce
treba považovať za zásadné vodítko pri hľadaní jeho najlepšieho záujmu za predpokladu, že je dieťa
dostatočne rozumovo a emocionálne vyspelé, avšak je potrebné zdôrazniť, že nie je možné, aby súd
prvej inštancie postoj maloletého dieťaťa bez ďalšieho prevzal a aby svoje rozhodnutie založil iba na jeho

želaní, nie na starostlivom a komplexnom posudzovaní jeho záujmov. Okresný súd v danom prípade
bral do úvahy všetky relevantné okolnosti, okrem iných i rozumovú a emocionálnu vyspelosť maloletého
dieťaťa, jeho vek či mieru objektivity jeho postoja a nezistil žiadne skutočnosti svedčiace proti striedavej
osobnej starostlivosti. Odvolací súd rovnako nevzhliadol pochybenie v postupe okresného súdu, ktorýna pojednávaní osobne nezisťoval názor maloletého dieťaťa. Názor maloletého dieťaťa bol v konaní
zisťovaný opakovane, kolíznym opatrovníkom (Utajený pohovor – mal. A. A., nar. XX.XX.XXXX zo dňa
12.02.2024, č.l. 840) a znaleckým dokazovaním. Maloletého participačné práva v konaní, teda právo

vyjadriť svoj názor, boli okresným súdom rešpektované a zachované, preto v kontexte vykonaného
dokazovania sa opakované zisťovanie názoru maloletého javilo aj odvolaciemu súdu ako nadbytočné.

28. Odvolací súd sa vysporiadal s argumentáciou matky smerujúcou k neoboznámeniu sa s pracovnou
zmluvou a pracovným časom otca okresným súdom, pričom uvádza, že nezistil žiadne pochybenie v

postupe okresného súdu v tejto veci. Nie je pravdou, že sa okresný súd uspokojil výlučne s ústnou
výpoveďou otca o prispôsobení jeho pracovného času. Z predložených písomných dokumentov (Žiadosť
o úpravu služobného času zo dňa 08.11.2023, č.l. 850 spisu okresného súdu, a Žiadosť o úpravu
určeného týždenného služobného času zo dňa 06.12.2023, č.l. 851) vyplýva, že otcovi bola odsúhlasená
zmena určeného týždenného služobného času na obdobie od 09.11.2023 do 31.12.2024. Pracovný čas
otca je v tomto období stanovený na pondelok až piatok od 07:00 do 15:30 hod., čo jednoznačne vyplýva

z písomnej dohody so zamestnávateľom. Odvolací súd preto považuje obsah pracovnej zmluvy otca za
irelevantný, keďže jeho aktuálny pracovný čas je upravený písomnou dohodou s jeho zamestnávateľom
a tieto dokumenty boli predložené okresnému súdu v rámci dokazovania. Súčasná úprava pracovného
času otca tak nie je v rozpore s jeho schopnosťou zabezpečiť starostlivosť o maloletého v rámci modelu
striedavej osobnej starostlivosti.

29. Odvolací súd nemá za to, že nie je možné nariadiť striedavú starostlivosť, ak komunikácia rodičov
je problematická, alebo ak prebieha výlučne formou správ ako v prejednávanom prípade. Komunikácia
rodičov je podľa odvolacieho súdu rovnako dôležitá, či ide o zverenie dieťaťa do striedavej starostlivosti,
alebo či je dieťa zverené jednému z rodičov s úpravou styku. Aj v prípade úpravy styku, je rovnako

pre dieťa zaťažujúce, keď dochádza pri jeho odovzdávaní ku konfliktu medzi rodičmi, rovnako vníma
negatívne, ak sa rodičia nepekne alebo vôbec spolu nerozprávajú a podobne. Na maloletého nevplýva
negatívne to, ako je starostlivosť pomenovaná, ale to, že je tu prítomná narušená komunikácia rodičov.
Odvolací súd nevidí rozdiel v danom prípade, ak by bol maloletý zverený do osobnej starostlivosti matky
so širšou úpravou styku s otcom (návrhom na začatie konania navrhovaná - každý nepárny týždeň

v čase od piatka od 16:00 hod. do nedele 16:00 hod. a každý párny týždeň od stredy od 16:00 hod.
do štvrtka do 08:00 hod., odvolaním navrhovaná - každý párny týždeň od piatku od 14:00 hod. do
pondelka do 7:00 hod., každý nepárny týždeň v stredu od 14:00 hod do 19:00 hod.). Pomenovanie
starostlivosti nemá vplyv na zlepšenie komunikácie rodičov. Rodičia by sa rovnako museli dohodnúť
a komunikovať o otázkach týkajúcich sa ich spoločného maloletého dieťaťa. Je určite nevyhnutné v

záujme maloletého, aby rodičia pracovali na odstránení ich vzájomného konfliktu/problému, k čomu však
podľaodvolaciehosúdunepomôžezmenapomenovaniastarostlivostiomaloletéhovodvolacomkonaní.
Z pohľadu odvolacieho súdu, je nepochybné/prirodzené, že k nezhodám rodičov dochádzalo a aj bude
dochádzať v prevažnej miere rovnako, či maloletý je zverený do osobnej starostlivosti jedného alebo
oboch rodičov, pretože ani zverením maloletého do osobnej starostlivosti matky/otca by druhý rodič

nebol žiadnym spôsobom obmedzený na výkone svojich rodičovských práv a povinností a mal by právo
sa rovnako vyjadrovať k otázkam spojeným s výkonom rodičovských práv a povinností k maloletému.

30. Odvolací súd na základe preskúmania rozsudku súdu prvej inštancie aj v napadnutom výroku
o určení výživného nezistil okolnosti, ktoré by viedli k záveru o nesprávnosti rozhodnutia okresného

súdu o neurčení výživného na maloletého počas realizácie striedavej osobnej starostlivosti. Súd prvej
inštancie rešpektoval zákonné kritéria rozhodujúce pre stanovenie rozsahu vyživovacej povinnosti a
správne pristúpil k neurčeniu vyživovaciu povinnosť. Zároveň súd prvej inštancie dostatočne zistil
skutočný stav, posúdil ho podľa správnych ustanovení zákona o rodine a zákonne vo veci rozhodol,
pričom odvolací súd v danej otázke poukazuje na odsek 29. napadnutého rozsudku, s ktorými dôvodmi

sa odvolací súd stotožňuje bez potreby ich opakovať. Odvolanie matky neobsahuje žiadnu skutkovú a
právnu argumentáciu viažucu sa vecne k napadnutému výroku okresného súdu o výživnom na maloleté
dieťa.

31. Odvolateľ je pritom povinný vymedziť, z akých konkrétnych nezákonných krokov, postupov,

úkonov, úvah, hodnotení či záverov sa mal súd prvej inštancie voči nemu dopustiť v procese vydania
napadnutého rozhodnutia, či priamo rozhodnutím samotným a rovnako je povinný ozrejmiť svoj právny
náhľad na to, prečo má ísť o nezákonnosti (tzv. odvolacie dôvody podľa § 365 – 366 CSP v spojení s
§ 62 – 63 CMP). Ohľadom právnej argumentácie sa odvolateľ nemôže uspokojiť len so všeobecnýmodkazom na určité ustanovenia zákona bez súvislosti s konkrétnymi skutkovými námietkami. Odvolateľ
musí uviesť, aké aspekty dejov či okolností uvedené v rámci skutkových tvrdení považuje za základ
ním tvrdenej nezákonnosti (obdobne rozsudok rozšíreného senátu Najvyššieho správneho súdu Českej

republiky sp. zn. 2 Azs 92/2005). Po vykonaní odvolacieho prieskumu potom odvolací súd konštatuje, že
v odvolaní manželky neboli uvedené žiadne skutočnosti, ktoré by mali za následok zmenu napadnutého
rozhodnutia v tejto časti.

32. Odvolací súd považuje na tomto mieste za podstatné uviesť, že pokiaľ na podporu svojich tvrdení

poukazoval primerane a podporne, z eurokonformného prístupu na judikatúru cudzieho štátu, tak
takýto postup nie je rozporný ani s judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky napr. so závermi
vyplývajúcimi z rozhodnutia sp. zn. III. ÚS 48/2018, v zmysle ktorých „....Aj keď judikatúra súdov iných
štátov je pre slovenské právne prostredie nepoužiteľná, ústavný súd poukázal na uvedené rozhodnutie
českého súdu preto, lebo sa s ním stotožňuje, preberá ho, a predovšetkým ho považuje za ústavne
konformný výklad ustanovenia.“

33. Z judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov vyplýva, že súd nemusí dať odpoveď na
všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do
všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať

odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však
nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj
napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu
irelevantnú argumentáciu zachádzajúcu podrobne do detailov, nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie vo
vyvolanom odvolacom konaní odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

34. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom
rozsahu potvrdil ako vecne správny cez úpravu v § 387 ods. 1 CSP v spojení s § 2 ods. 1 CMP
a v podrobnostiach odkazuje na dostatočné odôvodnenia rozhodnutí okresného súdu cez úpravu v §
387 ods. 2 CSP.

35. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 58 CMP s použitím § 52 CMP
v spojení s § 396 ods. 1 CSP tak, že vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá nárok na ich náhradu.

36. Toto rozhodnutie prijal odvolací súd v senáte hlasovaním pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.

Podľa § 430 CSP, rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty
na podanie dovolania.

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 431 CSP, dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade
uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto
vada.

Podľa § 421 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 432 CSP, dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva
v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia.

Podľa § 433 CSP, dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred
súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.

Podľa§434CSP,dovolaciedôvodymožnomeniťadopĺňaťlendouplynutialehotynapodaniedovolania.

Podľa § 435 CSP, v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného
dovolania.