Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. november 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5Obdo/33/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2319203609
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivana Nemčeková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:2319203609.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Ivany Nemčekovej a členiek senátu JUDr. Andrey Moravčíkovej, PhD.
a JUDr. Lenky Praženkovej, v spore žalobcu STAVIVÁ-Garaj, s.r.o., so sídlom
Zvolenská cesta 31, Banská Bystrica, IČO: 31 592 872, zastúpeného advokátom
JUDr. Jozefom Polákom, so sídlom Aleja Slobody 1890/50, Dolný Kubín, zapísaným v zozname

advokátov SAK pod č. 1245, proti žalovanému Lhosting, s.r.o., so sídlom
Pažitná 1017/37, Sereď, IČO: 44 484 968, zastúpenému HALADA advokátska kancelária s.r.o., so
sídlom Kapitulská 21, Trnava, IČO: 36 669 661, o vydanie dokladov, vedenom
na Okresnom súde Galanta pod sp. zn. 28Cb/18/2019, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského
súdu v Trnave č. k. 32Cob/58/2022 - 391 zo dňa 31. marca 2023, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 32Cob/58/2022 - 391 zo dňa 31. marca 2023 a rozsudok

Okresného súdu Galanta č. k. 28Cb/18/2019 - 294 zo dňa 10. marca 2022
z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

II. Uznesenie Okresného súdu Galanta č. k. 28Cb/18/2019 - 409 zo dňa 14. júna 2023 a uznesenie
Okresného súdu Galanta č. k. 28Cb/18/2019 - 572 zo dňa 6. októbra 2023

z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Galanta (ďalej tiež „súd prvej inštancie“) rozsudkom
č. k. 28Cb/18/2019 - 294 zo dňa 10. marca 2022 rozhodol tak, že žalobu zamietol a žalovanému priznal
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
2. Okresný súd Galanta uznesením č. k. 28Cb/18/2019 - 409 zo dňa 14. júna 2023 (rozhodujúc vyšším
súdnym úradníkom) priznal žalovanému trovy konania v sume 33 eur

za zaplatený súdny poplatok a v sume 878,52 eur ako náhradu trov právneho zastúpenia, s povinnosťou
ich zaplatiť na účet právneho zástupcu žalovaného do troch dní od právoplatnosti uznesenia a o
sťažnosti podanej žalobcom (rozhodujúc sudcom) rozhodol tak, že uznesením
č. k. 28Cb/18/2019 - 572 zo dňa 6. októbra 2023 sťažnosť zamietol.
3. V odôvodnení rozsudku poukázal na žalobu, ktorou sa žalobca domáhal,
aby súd žalovanému uložil povinnosť vydať žalobcovi v listinnej podobe a v konkretizovanej digitálnej

podobe doklady a zoznamy dokladov po jednotlivých evidenciách, špecifikovaných v žalobe. Súd prvej
inštancie s poukazom na vykonané dokazovanie, Zmluvu na poskytovanie elektronickej služby Data
Hosting, uzatvorenú medzi stranami sporu dňa 09.10.2017 (ďalej tiež „zmluva“ alebo „zmluva o Data
Hostingu“),
na ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka (zák. č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov; ďalej
tiež „OZ“), § 49a OZ a § 137 písm. a) zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších

predpisov (ďalej tiež „CSP“), dospel k záveru o nedôvodnosti žaloby.4. Súd prvej inštancie uviedol, že predmetom žaloby je „vydanie bezdôvodného obohatenia - dokladov,
položiek a ich obratov zaevidovaných a zaúčtovaných v programe žalovaného EIB a LARGO za
obdobie od 1.1.2018 do 31.5.2018 z dôvodu neplatnosti zmluvy ... a nesplnenia si povinnosti zo strany

žalovaného vyplývajúcej mu z čl. III bod 3,1
písm. c) zmluvy, t.j. 1x ročne dodať dátové médium nájomcovi - žalobcovi.
Žalobca tvrdil, že dáta na tom dátovom médiu, ktoré žalovaný žalobcovi zaslal, nebolo možné u žalobcu
relevantne zobraziť, nakoľko boli v digitálnom formáte, ktorý nie je možné otvoriť pomocou bežne
dostupných aplikácií. Bolo by to možné len za súčasného využitia programu dodávaného žalovaným

a LLARIK s.r.o.“
5. Ďalej uviedol, že sa prejudiciálne zaoberal platnosťou zmluvy o Data Hostingu, pričom ju považoval
za platnú vzhľadom na skôr prijaté závery v inom spore vedenom
na Okresnom súde Galanta medzi tými istými stranami v konaní sp. zn. 28Cb/20/2018, v ktorom sa súd
zaoberal obdobnou argumentáciou žalobcu o tom, že ho žalovaný
pri uzatváraní zmluvy uviedol do omylu, ako aj v súvislosti s tvrdením o prepojení a vzájomnej závislosti

dotknutej zmluvy s ďalšími dvoma súčasne uzatvorenými zmluvami so spoločnosťou LLARIK, s.r.o,
Pažitná 1017/37, Sereď, IČO: 36 243 701 (ďalej tiež „LLARIK s.r.o.“).
Súd prvej inštancie len odkázal na závery rozhodnutia sp. zn. 28Cb/20/2018 a uviedol,
že „nadobudlo právoplatnosť v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Trnave
sp. zn. 21Cob/65/2020 dňa 24.5.2021.“

6. Podľa súdu prvej inštancie z obsahu zmluvy o Data Hostingu nevyplýva povinnosť žalovaného
odovzdať žalobcovi dátové médium spolu s programom, resp. aplikáciou, pomocou ktorej by žalobca
vedel uložené dáta zobraziť, resp. povinnosť dodať žalobcovi uložené údaje v listinnej podobe alebo v
digitálnej podobe vo formáte „pdf, xlxs“. Povinnosť žalovaného v zmysle čl. III. bod 3.1 písm. c) zmluvy
o Data Hostingu považoval za splnenú tým,

že žalobcovi dňa 13.8.2018 listom, ktorý žalobca prevzal 16.8.2018, zaslal dátové médium s uloženými
dátami žalobcu. To, že si žalovaný odmietol zakúpiť počítačový program
na zobrazovanie dát uložených na tomto dátovom médiu (program Oracle 10 alebo EIB a LARGO
dodávaný spoločnosťou LLARIK s.r.o.), nezakladá podľa súdu právny dôvod
na podanie žaloby o vydanie v zmysle § 137 písm. a) CSP. Súd uzavrel, že ak žalobca nepreukázal,

že v súvislosti s plnením predmetu zmluvy o Data Hostingu poskytol žalovanému všetky dáta, ktoré
sú špecifikované v žalobe v listinnej podobe alebo elektronickej podobe v dotknutých formátoch, tak
neuniesol svoje dôkazné bremeno. Taktiež mal za to, že žalobca nepreukázal, že by mu žalovaný
uložené dáta neodovzdal v zmysle zmluvy, a preto žalobca nepreukázal dôvody v zmysle § 137 písm.
a) CSP na poskytnutie ochrany právu, ktoré bolo porušené. Podľa súdu prvej inštancie žalobcov nárok

nie je dôvodný, keďže predstavuje
nad rámec predmetu zmluvy o Data Hostingu ďalšiu službu, v zmysle ktorej by bol žalovaný povinný
konvertovať dáta uložené podľa zmluvy, do formátov požadovaných žalobcom a v takejto (žalovanej)
forme ich aj žalobcovi odovzdať.
7. Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Trnave (ďalej tiež „odvolací súd“) rozhodol rozsudkom č. k.

32Cob/58/2022 - 391 zo dňa 31. marca 2023 tak, že rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žalovanému
priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
8. Odvolací súd uviedol, že bol viazaný skutkovým stavom tak ako ho zistil súd prvej inštancie, pričom v
jeho postupe nezistil žalobcom namietané zmätočnostné vady a zhodne so súdom prvej inštancie dospel
k záveru o nedôvodnosti žaloby, preto prvoinštančné rozhodnutie ako vecne správne potvrdil podľa §

387 ods. 1 a 2 CSP.
9. Konštatoval, že nemal dôvod nesúhlasiť s podstatou argumentácie použitej súdom prvej inštancie
na podporu ním zvoleného postupu, „že Zmluva Data Hosting je platnou zmluvou, nakoľko žalobca
nepreukázal svoje skutkové tvrdenia, že pri jej uzatváraní bol žalovaným uvedený do omylu, že táto
zmluva, licenčná zmluva a zmluva o technickej podpore

nie sú vzájomne závislými zmluvami, že dáta na dátovom médiu, ktoré žalovaný žalobcovi zaslal, bolo
možné zobraziť len za využitia programu dodávaného žalovaným a spoločnosťou LLARIK, s.r.o., že z
obsahuZmluvyDataHostingnevyplývapovinnosťžalovanéhoodovzdaťžalobcovidátovémédiumspolu
s programom, resp. aplikáciou, pomocou ktorej by žalobca vedel uložené dáta zobraziť, resp. povinnosť
dodať žalobcovi dáta uložené v listinnej podobe alebo v digitálnej podobe vo formáte .pdf alebo .xlxs,

že žalobca nepreukázal, že v súvislosti s plnením predmetu Zmluvy Data Hosting poskytol žalovanému
dáta, ktoré sú špecifikované v žalobe v listinnej podobe alebo elektronickej podobe vo formáte .pdf
alebo .xlxs tak,ako to uvádza v žalobe, že žalovaný zaslal žalobcovi dátové médium v zmysle čl. III. bod 3.1 písm.
c) zmluvy, že dátové médium je možné prečítať napr. prostredníctvom počítačového programu Oracle
verzia 10 alebo počítačového programu dodávaného spoločnosťou LLARIK, s.r.o. (EIB a LARGO), ktoré

si však žalovaný odmietol zakúpiť a napokon, že medzi stranami sporu neexistovala dohoda o ďalšej
službe, v zmysle ktorej by bol žalovaný povinný konvertovať dáta uložené v rámci služby data hostingu
do formátov požadovaných žalobcom a v takejto forme ich aj žalobcovi odovzdať.“
10. Odvolací súd sa postupom podľa § 387 ods. 3 CSP vyjadril k odvolacím námietkam ďalej tak, že
žalobca nekonkretizoval odvolacie dôvody o nesplnení procesných podmienok konania. K námietke o

nesprávnej aplikácii § 126 ods. 1 OZ odvolací súd uviedol, že žalobca svoj nárok vyvodzoval z neplatnej
zmluvy, alternatívne z platnej zmluvy.
K prvej alternatíve odvolací súd citoval § 457 OZ a v súvislosti s neplatnosťou zmluvy poukázal na
úpravu obsiahnutú v § 194 ods. 1 a 2 CSP a na judikát R 40/1993, podľa ktorého pokiaľ už bola v
občianskoprávnom konaní právoplatne vyriešená otázka hmotnoprávneho vzťahu účastníkov, je súd
v inom konaní, v ktorom má tú istú otázku posúdiť ako prejudiciálnu, viazaný jej skorším posúdením,

pričom nie je podstatné, či bola zodpovedaná správne alebo nie. K tomu poukázal aj na ďalšie
rozhodnutia, predovšetkým Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej tiež „najvyšší súd“), sp. zn.
4Cdo/231/2013, 2MCdo/2/2014, 3Cdo/115/2016, 5Cdo/13/2020, 5Cdo/62/2020. Za súladný so závermi
týchto rozhodnutí k otázke prejudiciality odvolací súd považoval postup súdu prvej inštancie, ktorý pri
riešení otázky platnosti zmluvy vychádzal z právoplatného rozhodnutia Okresného súdu Galanta sp. zn.

28Cb/20/2018
(tu s upresnením, že predmetom konania s účasťou totožných strán sporu bol nárok žalobcu voči
žalovanému na vydanie bezdôvodného obohatenia plnením z neplatnej zmluvy).
11. Ďalšie odvolacie námietky súvisiace s tvrdením o nekalej obchodnej praktike žalovaného,
spočívajúcej vo vyžadovaní platieb za služby, ktoré nemali pre zmluvného partnera žiadnu hodnotu, v

jednostrannej zmene zmluvných podmienok a vo vyžadovaní platieb
za fiktívne služby, považoval odvolací súd za novoty, na ktoré nemohol pri rozhodovaní prihliadnuť.
12. Odvolací súd zvýraznil, že žalobca v žalobe pôvodne neuvádzal neskoršie tvrdenie,
že žalovanému odovzdal predmetné dáta vo forme, v ktorej ich požaduje od žalovaného vydať, a
pokiaľ takéto tvrdenie žalovaný v konaní účinne poprel, tak žalobca to dôkazne nevyvrátil. Podľa súdu

žalobca vo svojom vyjadrení z 13.1.2020 potvrdil skutkové tvrdenia žalovaného, že tento mu odovzdal
ekonomické dáta, ktoré žalobca poskytol podľa zmluvy o Data Hostingu, avšak odovzdal ich vo formáte,
v ktorom sa u žalobcu nedajú zobraziť.
Z vyjadrenia bolo možné dospieť k záveru, že „žalobca nespochybnil pravdivosť skutkového tvrdenia
žalovaného o tom, že žalovaný dáta, ktorých vydania sa žalobou domáha v listinnej podobe a v

elektronickej podobe vo formátoch .pdf alebo .xlxs, nemá v držbe a že žalobca
sa touto žalobou nedomáha vrátenia toho, čo žalovanému skutočne poskytol, ale sa domáha uloženia
povinnosti žalovanému spracovať dáta žalobcu poskytnuté žalovanému v programe EIB LLARIK do
listinnej podoby a zároveň do elektronickej podoby a takto vytvorené/spracované dáta odovzdať
žalobcovi, teda že sa domáha plnenia, ktoré nemá oporu nielen v zákone (OZ prípadne OBZ), ale ani

v Zmluve Data Hosting.“
Odvolací súd za neopodstatnenú považoval námietku žalobcu o svojvoľnosti a nezákonnosti
rozhodnutia, ktorým mu súd prvej inštancie neposkytol ochranu ako vlastníkovi dát/dokladov.
13. K druhej alternatíve spočívajúcej v plnení z platnej zmluvy, odvolací súd poukázal
na ust. § 488 OZ, § 489 OZ, § 494 OZ a čl. III. bod 3.1 písm. c) zmluvy o Data Hostingu, podľa ktorého

„prenajímateľ je povinný zálohovať dáta 1x denne na hardwarové zariadenie prenajímateľa, 1x týždenne
na dátové médium a 1x ročne dátové médium dodať nájomcovi“. Odvolací súd sa stotožnil so záverom
súdu prvej inštancie, že žalovanému vznikla povinnosť vydať žalobcovi dátové médium obsahujúce dáta
vytvorené v programe EIB LLARIK, ktoré
si žalobca na serveri žalovaného zálohoval, nie však dáta v žalovanej podobe a formátoch. Podľa

odvolacieho súdu skutkové tvrdenia, ktoré žalovaný k uvedenému v rámci svojej obrany produkoval v
prvoinštančnom konaní, žalobca účinne nepoprel. Dodal, že „(p)okiaľ žalobca
pri uzatváraní zmlúv neuvažoval o tom, že po ukončení spolupráce so žalovaným nastane situácia,
keď sa nebude môcť dostať ku svojim účtovným dokladom bez oprávnenia používať programy, ktoré
umožňujú predmetné databázy zobraziť, tak konal vedome nedbanlivo, ktorú nedbanlivosť nemožno

pričítavať na ťarchu žalovaného.“
14. Odvolací súd považoval za správne právne posúdenie veci v rozhodnutí súdu prvej inštancie. Za
nedôvodnú považoval námietku, podľa ktorej súd „aplikoval neprípustnú zásadu negatívnej dôkaznejteórie“ v tom, že by od žalobcu vyžadoval preukázanie negatívnej skutočnosti, a to, že doklady, ktorých
vydania sa domáha, mu žalovaným neboli vydané.
Súd prvej inštancie totiž požadoval od žalobcu, aby preukázal svoje skutkové tvrdenia,

že žalovanému v žalobe požadované doklady odovzdal. Pritom v konaní bolo nesporným,
že „žalovaný žalobcovi tieto doklady neodovzdal, nakoľko ich ani nedržal“ a „žalovaný nikdy
netvrdil, že médium obsahovalo to, čo žalobca žiada vydať“. Keďže žalobca nemôže splnenie
neexistujúcej povinnosti vymáhať súdnou cestou, nemohlo zamietnutím žaloby dôjsť k porušeniu
princípu spravodlivosti, princípu právnej istoty ani princípu zákonnosti.

15. Podľa odvolacieho súdu nedošlo postupom súdu prvej inštancie ani k porušeniu princípu rovnosti
zbraní a princípu legitímnych očakávaní tým, že súd nevykonal dokazovanie žalobcom predloženým
DVD nosičom. Uviedol, že žalovaný skutkové tvrdenia žalobcu,
vo vzťahu ku ktorým malo byť toto dokazovanie vykonané, nepoprel, preto z nich bolo vychádzané ako
z nesporných. Avšak to, že týmto spôsobom v konaní nebolo sporné,
že žalobcom (na DVD nosiči) predkladané doklady existujú v elektronickej podobe

vo formátoch .pdf a .xlxs, nič nemení na správnosti záveru, že žalobca nepreukázal svoje skutkové
tvrdenie, že predmetné dáta v takýchto formátoch odovzdal žalovanému
na ich uloženie a že tomuto vznikla povinnosť mu ich v takejto podobe vydať.
16. Odvolací súd za opodstatnenú nepovažoval ani námietku o riadnom neodôvodnení rozsudku súdom
prvej inštancie, v jeho procesnom postupe nezistil ani inú vadu, ktorá by mohla ovplyvniť správnosť

výroku rozhodnutia a ďalšími námietkami žalobcu ako pre vec nepodstatnými, sa nezaoberal.
17. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj „dovolateľ“) včas dovolanie, prípustnosť
ktorého vyvodzoval z ustanovení § 420 písm. e), f) CSP a § 421 ods. 1
písm. a), b) CSP. Dovolaciemu súdu navrhol, aby napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil
a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

18. Dovolateľ prípustnosť dovolania a vadu vyvodzovanú z ust. § 420 písm. f) CSP videl vo viacerých
dôvodoch, a to v tom, že: a/ rozsudok odvolacieho súdu je arbitrárny, nedostatočne odôvodnený,
nezrozumiteľný a nepreskúmateľný, keďže odvolací súd svoje rozhodnutie riadne neodôvodnil najmä vo
vzťahu k posúdeniu záväzkového vzťahu sporových strán, pričom rozhodnutie neposkytuje odpovede
na všetky relevantné a pre rozhodnutie významné otázky, b/ nebolo vykonané potrebné dokazovanie

a dôkazy, ktoré boli vykonané, neboli dostatočne vyhodnotené, resp. boli vyhodnotené jednostranne
v prospech žalovaného. Podľa dovolateľa c/ napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu je prekvapivé,
arbitrárne, a preto rozporné s ustálenou praxou dovolacieho súdu, ktorú predstavuje uznesenie
najvyššieho súdu sp. zn. 7Cdo/42/2010 zo 17.10.2011. Ďalej uviedol, že d/ súd prvej inštancie a odvolací
súd dospeli na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, pričom e/

pri právnom posúdení vôbec nevychádzali z vykonaného dôkazu - listiny „vypracovanej
zo strany žalovaného“, v ktorej „deklaroval a ubezpečil žalovaného, že jeho program bude spĺňať v nej
uvedené požiadavky. ... Napadnutým rozsudkom f/ bol porušený aj princíp spravodlivosti zakotvený v
článku 1 ods. 1 Ústavy SR.“ Dovolateľ uviedol, že g/ v konaní
na súde prvej inštancie išlo nie len o vecnú nesprávnosť, ale aj h/ o nedostatky v skutkových zisteniach,

pretože i/ v tomto konaní nebol riadne zistený skutkový stav, dokazovanie v podstatných smeroch nebolo
riadne vykonané, zistený skutkový stav „bol pri aplikácii práva ignorovaný a ignorované boli aj príslušné
ustanovenia Zákona o konkurze a reštrukturalizácii, Obchodného zákonníka a Civilného sporového
poriadku“, j/ nedošlo k odpovedi na otázku,
či konanie žalovaného pri vstupe do zmluvného vzťahu so žalobcom nie je len špekulatívnym konaním

s cieľom obohatiť sa na úkor žalobcu a ostatných obchodných spoločností.
k/ Súdy nižších inštancií v dotknutých rozhodnutiach nedali vôbec odpoveď na žalobcove oprávnené
otázky: (i) „Prečo žalovaný nechce vydať žalobcovi zadržiavané doklady v čitateľnej podobe? (ii) Prečo
žalovanýneponúkolžalobcovimožnosťstiahnutiedátnaverziuEIBLLARIKISlennaprehliadanie-stále
sa ohrádzajú, že to stojí peniaze, no žiadnu cenovú ponuku doposiaľ žalobcovi os (správne má byť od)

žalovaného neobdržal? (iii) Prečo sa žalovaný bránil tomu, aby súd vykonal dokazovanie oboznámením
predložených dokladov či dátovým médiom, ktoré sme predložili na podnet žalovaného ako dôkaz o
tom, že vlastnia doklady, ktoré nám nechcú vydať? (iv) Prečo žalobca potrebuje tieto dáta, ktoré sú
jeho vlastníctvom v čitateľnej podobe?“ l/ Súd prvej inštancie porušil princíp kontradiktórnosti konania,
keďže nedoručil žalobcovi vyjadrenie protistrany z 18.11.2021, pričom v ods. 20 svojho rozhodnutia

konštatoval, že sa stotožnil s vyjadreniami, ktoré kopírujú obsah dotknutého vyjadrenia žalovaného a
túto vadu konania neodstránil ani odvolací súd. m/ Súdy nižších inštancií nevykonali ústavne súladný
výklad aplikovanej právnej normy (§ 39, § § 49a, § 126 ods. 1,§ 451 ods. 1, 2 OZ) na zistený stav veci, čím „obmedzili základné práva žalobcu spôsobom zasahujúcim
do ich podstaty a zmyslu.“
19. Dovolateľ poukázal na viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu v súvislosti s namietaným

nedostatočným odôvodnením posúdenia záväzkového vzťahu medzi stranami sporu vo väzbe na
žalobou uplatnený nárok (sp. zn. 6Cdo/98/2017, 5Obo/48/2012) a k potrebe doručiť vyjadrenia
protistrany poukázal na niektoré rozhodnutia ústavného súdu a ESĽP.
20. Vo vzťahu k namietanej vade podľa § 420 písm. e) CSP dovolateľ uviedol, že žalobca pri uzatváraní
zmlúv v dôsledku konania žalovaného a spoločnosti LLARIK, s.r.o., nemohol ani len uvažovať o tom,

že po ukončení spolupráce sa nebude môcť dostať ku svojím účtovný dokladom. Uviedol, že „ako
de facto spotrebiteľ nemal a ani nemohol mať rovnakú úroveň informácií o podstate produktu čo
viedlo k nekalému správaniu žalovaného ako silnejšej strany voči žalobcovi ako slabšej protistrane.
Súd prvej inštancie však konanie žalovaného z hľadiska výkonu nekalých obchodných praktík vôbec
neposudzoval, čo viedlo k vydaniu napadnutého nezákonného rozhodnutia. Odvolací súd túto námietku
žalobcu nepovažoval za dôvodnú,

čo je v rozpore so zásadou iura novit kúria (správne má byť iura novit curia, pozn. najvyššieho súdu),
pretože pokiaľ zo žaloby vyplýva, že došlo k nekalosúťažnému konaniu potom vo veci rozhodol kauzálne
aj miestne nepríslušný súd...“
21. Dovolateľ ďalej (tu bez jednoznačného vymedzenia niektorého z dôvodov prípustnosti dovolania)
namietol, že súd prvej inštancie aplikoval „neprípustnú zásadu negatívnej dôkaznej teórie“, keď

vyžadoval od žalobcu preukázanie toho, že doklady, vydania ktorých sa domáha, mu žalovaným
vydané neboli. Pritom žalobca v konaní niekoľkokrát poprel tvrdenie žalovaného, že si splnil povinnosť
vyplývajúcu z čl. III. bod c) zmluvy o Data Hostingu. Žalovaný súdu nepredložil dátové médium,
ktoré malo podľa neho obsahovať doklady žiadané zo strany žalobcu. Nie je dôvodná ani námietka
žalovaného, že žalobca nepreukázal,

že by žalovanému zveril doklady, ktorých vydania sa domáha. Dôkazná povinnosť
k skutkovému tvrdeniu, že žalovaný si splnil povinnosť podľa čl. III. bod c) zmluvy o Data Hostingu a že
dátové médium, ktoré bolo priložené k preberaciemu protokolu
(ktorý žalobca odmietol podpísať z dôvodov uvedených pri svojom výsluchu), obsahovalo údaje, ktorých
sa žalobca domáha, je na žalovanom. Podľa dovolateľa v danom prípade

sa nejedná o klasickú rei vindikačnú žalobu, predmetom vydania nie sú hnuteľné alebo nehnuteľné
veci, ale „ide o účtovné doklady, databázy súvahy a iné informácie o stave a chode firmy žalobcu v
elektronickom formáte, ktoré boli žalovanému odovzdané práve v takom elektronickom formáte, v akom
sa domáha ich vydania.“ Žalovaný má všetky dáta a doklady k dispozícii, pretože disponuje minimálne
s dátovým nosičom, ktorý chcel protokolárne odovzdať žalobcovi, a je nesporné, že „žalovaný tieto dáta

je schopný pretaviť
do akejkoľvek podoby (vrátane formátu pdf a xcls).... žalobca zaplatil žalovanému a spoločnosti LARIK
s.r.o. za 4 mesiace trvania právneho vzťahu založeného spornými
3 zmluvami sumu viac (ako) 109.000 Eur.“ Zamietnutie žaloby nie je v súlade s princípom spravodlivosti,
pričom napadnutým rozsudkom ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, došlo k porušeniu

princípu zákazu denegatio iustitiae.
22. Dovolateľ taktiež namietol, že súd odôvodnil zamietnutie žaloby žalobcu neunesením jeho
dôkazného bremena, no na druhej strane zamietol všetky návrhy žalobcu na doplnenie dokazovania.
V konaní došlo k porušeniu princípu rovnosti zbraní v súvislosti s dokazovaním a jeho vyhodnotením a
tiež princípu legitímnych očakávaní, keďže postup súdu prvej inštancie nebol predvídateľný, ani súladný

s princípom právnej istoty. Toto videl dovolateľ v tom,
že podľa neho nie je z ústavného hľadiska akceptovateľné, aby súd rozhodujúci o žalobe
na vydanie účtovných dokladov, ktoré boli nesporne zverené do dispozície žalovaného,
na základe ničím nepodložených a fabulovaných tvrdení žalovaného a na základe aplikácie práva
v rozpore s jeho účelom a zmyslom a v rozpore s vykonaným dokazovaním, dospel k záveru o

nedôvodnosti a neprípustnosti podanej žaloby. Podľa dovolateľa pri aplikácii práva v konkrétnych
súvislostiach, logický výklad ak by aj bol formálne správny, musí ustúpiť hodnotovému výkladu, ktorý
umožní naplnenie príkazu pre sudcu rozhodovať v súlade s ekvitou, t.j. hľadať čo najspravodlivejšie
usporiadanie veci. Zvýraznil, že odvolací súd tým, že potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie o zamietnutí
žaloby ako procesne neprípustnej, porušil princíp spravodlivosti, pretože jeho dôsledkom je skutočnosť,

že žalovaný,
hoci mal za službu riadne a včas zaplatené, voči žalobcovi aj naďalej aplikuje nekalé obchodné praktiky
a žalobcovi odmieta doklady vydať „(hoci ich vydanie by na strane žalovaného nevyžadovalo takmer
žiadne náklady a čas).“23. Vo vzťahu k namietanej vade podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP dovolateľ uviedol,
že odvolací súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, nakoľko „v rozpore
s obsahom spisu a vykonaným dokazovaním založil svoje rozhodnutie na právnych záveroch, podľa

ktorých: a) Žalobca sa voči žalovanému domáhal vydania niečoho
čo mu neodovzdal, b) žalobca nepoprel skutkové tvrdenie žalovaného o splnení jeho povinnosti vydať
zálohu dát zo zmluvy o datahostingu a že žalovaný si túto povinnosť splnil zaslaním
dvd nosiča ktorého obsah súd prvej inštancie v rámci konania ani neskúmal a návrh
na vykonanie takéhoto kruciálneho dôkazu zamietol, c) nebolo povinnosťou všeobecných súdov skúmať

dôvod absolútnej neplatnosti zmluvy o datahostingu z dôvodu, že táto otázka už bola prejudiciálne
vyriešená v rámci konania vedeného na Okresnom súde Galanta
pod sp. zn. 8Cb/12/2019, d) žalobca v konaní netvrdil, že zo strany žalovaného
ide o nekalosúťažné konanie.“
24. V súvislosti s uvedenými otázkami dovolateľ uviedol vlastný náhľad na ich správne riešenie, pričom
namietané právne závery odvolacieho súdu označil za odkláňajúce

sa od rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. 4Obo/20/2007 z 29.01.2008, sp. zn. 2Obo/9/2011 z
21.04.2011, sp. zn. 5Cdo/208/2010 z 30.07.2012, sp. zn. 7MCdo/12/2011 z 20.06.2012. Dovolateľ
nepovažoval za správne, že oba súdy nižších inštancií absolútnu neplatnosť „predmetných zmlúv“ vôbec
neposudzovali s odôvodnením, že nemali takúto povinnosť. Pritom žalovaný už pri vstupe do zmluvného
vzťahu so žalobcom musel vedieť, že žalovaným deklarované a žalobcom očakávané vylepšenia oproti

programovému modulu IS KARAT, nebudú dodržané a vzhľadom na charakter ponúkaného programu
ani nemôžu byť naplnené
(o. i. aj z dôvodu, že samotný program fungoval na platforme databázového programu Oracle 10,
ktorý už v tom čase nebol zo strany výrobcu vôbec podporovaný). Toto žalovaný zamlčal a od žalobcu
za nefunkčný program zinkasoval sumu 99 434 eur. Konanie žalovaného nemožno považovať za

súladné so zásadami poctivého obchodného styku ani za konanie v súlade s dobrými mravmi. Bolo
povinnosťou oboch súdov nižších inštancií sa týmito otázkami zaoberať a dať odpoveď v súlade s
ustálenou judikatúrou dovolacieho súdu.
Správne mal odvolací súd na otázku neplatnosti zmluvy odpovedať tak, že zmluva o Data Hostingu zo
dňa 09.10.2017 je absolútne neplatným právnym úkonom podľa § 39 OZ.

V tejto súvislosti dovolateľ poukázal na uznesenie ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 55/2011 z 24.02.2011.
Konanie žalovaného pred vstupom do zmluvného vzťahu so žalobcom,
ale aj jeho následné konanie (konkretizované v dovolaní) zakladá podľa dovolateľa dôvod absolútnej
neplatnosti licenčnej zmluvy a zmluvy o technickej podpore z 09.07.2017 podľa
§ 39 OZ, pričom všetky tri uvedené zmluvy sú podľa dovolateľa vzájomne závislé; pri vstupe do

zmluvného vzťahu strán bol systém žalobcovi prezentovaný ako celok s tým, že môže fungovať len
na serveroch žalovaného. Dovolateľ argumentoval, že sa stal obeťou nekalých obchodných praktík
žalovaného a z jeho strany „bol uvedený do podstatného omylu.“
25. Vo vzťahu k namietanej vade podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP dovolateľ uviedol,
že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia tejto „kruciálnej“ právnej otázky:

„Či (l)istinný účtovný doklad, ktorý bol vystavený žalobcom alebo na meno žalobcu pretransformovaný
do elektronickej podoby skenovaním alebo iným spôsobom obsahovo a vizuálne zhodný s originálom
je/nie je hnuteľnou vecou vo vlastníctve žalobcu, pričom
je/nie je povinnosťou žalovaného ako uchovávateľa tejto hnuteľnej veci, ktorému bola hnuteľná vec zo
strany žalobcu dočasne zverená pri skončení zmluvného vzťahu so žalobcom túto hnuteľnú vec vydať

žalobcovi ako vlastníkovi v rovnakom stave v akom mu bola zverená.
Túto povinnosť musí/nemusí žalovaný splniť bez toho, aby musel žalobca na spätnú transformáciu
účtovného dokladu z elektronickej podoby do listinnej podoby využiť platené služby žalovaného alebo
tretej osoby.“ Podľa dovolateľa odvolací súd nesprávne vec právne posúdil, ak na túto otázku odpovedal
v neprospech žalujúcej strany, správne riešenie spočíva v opačnej odpovedi. Tu uviedol, že základnou

hospodárskou kauzou každej úschovy
je to, aby sa zložiteľovi pri skončení zmluvného vzťahu vrátila taká vec, akú do úschovy dal a ak
uschovávateľ v rámci svojich interných systémov takúto vec spracoval, je jeho povinnosťou pri skončení
zmluvného vzťahu odovzdať vec zložiteľovi obsahovo a vizuálne zhodnú s originálom („pre žalobcu
čitateľnú“). Transformácia listinného účtovného dokladu do elektronickej podoby skenovaním alebo iným

spôsobom je len zmena podoby účtovného dokladu pri spracovaní účtovného záznamu v účtovnej
jednotke, pričom neporušiteľnosť obsahu účtovného záznamu zostáva zachovaná. Podmieňovanie
zobrazenia dokladu po skončení zmluvného vzťahu, produktom alebo službou vlastnej alebo tretejosoby, je nekalosúťažným konaním v rozpore s poctivým obchodným stykom, ktoré nemôže požívať
súdnu ochranu.
26. Žalovaný sa k dovolaniu vyjadril tak, že ho označil za procesne neprípustné, prípadne nedôvodné

a navrhol ho odmietnuť, alternatívne zamietnuť. K námietke nedoručenia jeho vyjadrenia z 18.11.2021
žalobcovi uviedol, že obsahom vyjadrenia bola námietka relevantnosti novo doložených dôkazov a
záverečná reč žalovaného so zhrnutím procesnej obrany, vyjadrenia sa k uskutočnenému dokazovanou,
dôkaznému bremenu a k právnej stránke veci, pričom kontradiktórnosť konania má svoje hranice. V
danom prípade k porušeniu práva

na spravodlivé konanie nedošlo, keďže od 19.11.2021 mal žalobca možnosť sa s vyjadrením oboznámiť
nahliadnutím do elektronického spisu, čo je súčasťou procesnej aktivity strany v konaní, taktiež na
pojednávaní 10.03.2022, ktoré nežiadal odročiť. Vo vzťahu k dôvodom dovolania podľa § 421 ods. 1
písm. a) CSP žalovaný uviedol, že v rozpore s rozhodnutím
sp. zn. 5Obdo/75/2019 z 28.11.2019 dovolateľ nekonkretizoval konkrétnu právnu otázku, rozhodovaciu
prax súdov (judikatúru) ani právny názor, ktorým sa mal odvolací súd odkloniť od ustálenej rozhodovacej

praxe súdov. Dovolacia argumentácia sa však týka skutkových
a nie právnych záverov prijatých súdmi nižších inštancií. Právnou otázkou týkajúcou
sa povinnosti súdu skúmať absolútnu neplatnosť zmlúv, tak ako ju formuloval dovolateľ,
sa odvolací súd nezaoberal, bola dovolateľom vytrhnutá z kontextu. K platnosti Zmluvy o Data Hostingu,
predbežne vyriešenej v konaní pred Okresným súdom Galanta sp. zn. 28Cb/20/2018 žalovaný uviedol,

že síce v tomto konaní nebol súd týmto právnym názorom viazaný, avšak opak žalobca nepreukázal.
Podstatnou pre rozhodnutie vo veci nebola ani otázka vzájomnej podmienenosti uvedenej zmluvy s
ďalšími dvoma zmluvami uzavretými so spoločnosťou LLARIK, s.r.o. Zdôraznil, že účelom dovolacieho
konaniajeposudzovanieprávnychotázok,niesprávnostiaúplnostiskutkovéhostavu.Podľažalovaného
neprípustné je dovolanie

aj v časti dôvodov vyvodzovaných z § 421 ods. 1 písm. c) CSP (žalovaný zrejme mienil uviesť § 421 ods.
1 písm. b) CSP - pozn. najvyššieho súdu). Žalovaný ďalej rekapituloval skutkové okolnosti a zdôraznil,
že žalobca nemohol očakávať, že bez určitého softvéru,
či už poskytnutého žalovaným („prezerací prístup“) alebo treťou osobou, si dátové médium bude vedieť
prečítať (čo však predmetom konania nebolo) a uvedené svedčí o neodbornom konaní žalobcu, nie

o nekalých praktikách žalovaného. Súčasťou žalovaným poskytnutého serverového priestoru bol aj
prenájom databázy Oracle. Povinnosť podľa čl. III. bod 3.1
písm. c) zmluvy o Data Hostingu si žalovaný splnil, dáta, ktoré si žalobca zálohoval, boli vytvorené v
programe EIB LLARIK (v tom si žalobca vedel vytvoriť aj Pdf. Formát), avšak
nie je možné ich zálohovať vo formáte Pdf. či xlxs. Služba hosting tieto informácie spravuje, ukladá,

zálohuje. Počas trvania licencie k programu EIB LLARIK a trvania služby datahosting si mohol žalobca
zálohované dáta spracovať a vytlačiť do požadovaných formátov
(v systéme EIB LLARIK). Žalobca neukladal dáta vo formátoch pdf. resp. xlxs, ale vo forme dát, ktoré
bolo možné otvoriť (používať) prostredníctvo databázového systému Oracle, s ktorým pracoval program
EIB LLARIK. Žalovaný uviedol, že po skončení spolupráce odovzdal dáta, keďže mu (zo) zmluvy takáto

povinnosť vyplývala, „avšak logicky
nie databázu!“, pričom žalobcovi odovzdal presne to, čo si žalobca na serveroch žalovaného uložil - dáta
vytvorené programom EIB LLARIK, na otvorenie ktorých je potrebné použiť rovnaký, alebo iný obdobný
program používajúci databázový systém Oracle, „(p)oskytnutie žiadneho takého programu však nie
je bezplatné.“ Dokazovanie vo vzťahu k obsahu dátového média žalovaný označil za bezpredmetné,

nakoľko podľa neho odovzdané médium nemohlo nikdy obsahovať súbory, ktorých vydania sa žalobca
domáha.
27. Dovolateľ v dovolacej replike uviedol, že bolo povinnosťou žalovaného preukázať,
že jemu zverené účtovné doklady žalobcovi odovzdal, čo doteraz neurobil.
Pritom za „služby“ žalobca zaplatil žalovanému 109 000 eur. Predmetné účtovné doklady žalobcu

doteraz žalovaný neoprávnene zadržiava. Dovolateľ zopakoval svoj dovolací návrh.
28. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej tiež „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“)
ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podal včas žalobca, v ktorého neprospech
bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpený v súlade s ust. § 429 ods. 1 CSP, bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP veta pred bodkočiarkou), viazaný dovolacími dôvodmi (§ 440

CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu
ako aj konanie, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k záveru o čiastočnej prípustnosti dovolania
v zmysle ust. § 420 písm. f) CSP a v tejto časti aj o jeho dôvodnosti.29. Dovolací súd najskôr uvádza, že podané dovolanie bolo odôvodnené viacerými dôvodmi, pričom
dovolateľ (napriek zastúpeniu advokátom) nepatrične zmiešava a súbežne uvádza námietky voči
procesnému postupu oboch súdov, skutkovým zisteniam a právnemu posúdeniu veci. Z tohto

dôvodu je dovolanie pomerne neprehľadné, často bez vyjadrenia jednoznačnej koherencie dovolacej
argumentácie s ustanoveniami § 420 písm. f), e) CSP, § 421 ods. 1 písm. a), b) CSP, výslovne z ktorých
dovolateľ vyvodzuje prípustnosť ako aj dôvodnosť svojho dovolania. Dovolací súd preto pri posúdení a
dovolacom prieskume vychádzal z podstaty odôvodnenia dovolania tak ako vyplýva z kontextu celého
jeho obsahu

(čl. 11 ods. 1 základných princípov CSP). Napriek uvedenému dovolanie spĺňa základné kritériá podľa
§ 428 CSP (náležitosti dovolania).
K právnej úprave prípustnosti dovolania.

30.Podľaustanovenia§419CSP,protirozhodnutiuodvolaciehosúdujeprípustnédovolanie,aktozákon
pripúšťa. Prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, sú taxatívne

vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.
Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky prípustnosti dovolania, patrí
do výlučnej právomoci dovolacieho súdu.
31. Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto

v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne
konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal
za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo
alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený
súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace

procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

32. Podľa ustanovenia § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,
ktorým sa potvrdilo, alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu
záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej

rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola
vyriešená, alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

K prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP

33. Ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a súčasne dôvodnosť dovolania
v prípade, ak miera porušenia procesných práv strany ako dôsledok nesprávneho procesného postupu
súdu, nadobudla intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces.
Relevantnými znakmi, charakterizujúcimi procesnú vadu v zmysle tohto ustanovenia,
sú zásah súdu do práva na spravodlivý súdny proces a nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci

procesnej strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva.
Právo na spravodlivý súdny proces predstavuje možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa
svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva
je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov. Z práva na spravodlivý súdny proces ale

pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil
s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne
záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k
spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať
sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/ 04,

I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).
34. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne
námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre
rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí odpovedať
na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku,

ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní alebo
sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS
78/05).35. Dovolateľ ako dôvod, z ktorého vyvodzuje prípustnosť dovolania, uvádza ustanovenie § 420 písm.
f) CSP, s tým, že namieta vady odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku
ako aj ním potvrdeného rozsudku súdu prvej inštancie. Podľa dovolateľa mu ako žalujúcej strane mal

odvolací súd svojím nesprávnym procesným postupom znemožniť,
aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva
na spravodlivý proces. K tvrdenej vade predpokladanej ustanovením § 420 písm. f) CSP malo dôjsť v
dôsledku toho, že odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako aj rozsudku
súdu prvej inštancie nie je dostatočné, keďže neobsahuje jednoznačné konkretizované odpovede na

relevantné právne otázky, od vyriešenia ktorých záviselo rozhodnutie vo veci samej. V dôsledku toho sa
dovolateľovi javí rozsudok odvolacieho súdu ako „arbitrárny, nedostatočne odôvodnený, nezrozumiteľný
a nepreskúmateľný“.
36. Z uvedeného dôvodu sa dovolací súd v rámci svojho dovolacieho prieskumu primárne zaoberal
existenciou tzv. vady zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP.
Ak dovolanie z dovolacieho dôvodu uvedeného v § 420 (vady zmätočnosti) smeruje proti rozhodnutiu

odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí, potom existencia tohto dôvodu
neznamená len splnenie podmienky prípustnosti dovolania, ale zakladá aj jeho dôvodnosť. Preto
dovolací súd v intenciách dôvodov dovolania ako vyplynuli z jeho obsahu, preskúmal argumentačnú
udržateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu z toho hľadiska, či spĺňa záruky garantujúce, že výkon
spravodlivosti v danom prípade nie je arbitrárny (svojvoľný), teda takého práva strany sporu na

odôvodnenie rozhodnutia, ktoré je imanentnou súčasťou práva
na spravodlivý proces ako aj práva na súdnu ochranu.
37. Podľa ust. § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné

skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal
a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne
odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
38. Podľa ust. § 393 ods. 2 prvá veta CSP, v odôvodnení rozhodnutia odvolací súd uvedie stručný

obsah napadnutého rozhodnutia, podstatné zhrnutie skutkových tvrdení a právnych argumentov strán
v odvolacom konaní, prípadne ďalších subjektov, ktoré dôkazy v odvolacom konaní vykonal a ako ich
vyhodnotil, zistený skutkový stav a právne posúdenie veci, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu
prax; ustanovenia § 387 ods. 2 a 3 tým nie sú dotknuté.
39. Dovolací súd zdôrazňuje, že právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy

zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové
a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý
by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.
40. K zjavnej neodôvodnenosti (arbitrárnosti) rozhodnutí všeobecných súdov sa vyjadril
aj Ústavný súd Slovenskej republiky tak, že je najčastejšie daná rozporom súvislostí

ich právnych argumentov a skutkových okolností prerokúvaných prípadov s pravidlami formálnej logiky
alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieru ústavnej relevancie,
teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v čl. 127 ods. 1 ústavy (II. ÚS

302/2019-44
z 20. februára 2020, ods. 17). Práve o taký prípad ide v danej veci, keďže v odôvodnení napadnutého
rozsudku odvolacieho súdu, vo väzbe na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, nie sú
dostatočne vyjadrené dôvody vedúce k potvrdeniu rozsudku súdu prvej inštancie, pričom chýbajú jasné
a zrozumiteľné odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany (predmetom konania).
41. Dovolací súd pred prijatím vyššie uvedeného záveru preskúmal v rámci danom námietkami
dovolateľa tak odôvodnenie napadnutého rozsudku odvolacieho súdu,
ako aj rozhodnutie súdu prvej inštancie a v potrebnom rozsahu tiež postup oboch súdov nižších inštancií,
predchádzajúci vydaniu dotknutých rozhodnutí, aby mohol posúdiť, ktoré skutkové a právne otázky boli

relevantné pre rozhodnutie vo veci a či odpoveď na tieto otázky,
a to v zákonom vyžadovanej kvalite, sa premietli do napadnutého rozhodnutia.V tomto ohľade dospel k záveru, že odvolací súd v napadnutom rozhodnutí neposkytol primeranú
a dostatočnú odpoveď na relevantné námietky žalobcu vymedzené v jeho odvolaní podanom proti
rozsudku súdu prvej inštancie.

42. Podľa názoru dovolacieho súdu je z hľadiska preskúmateľnosti odôvodnenie rozsudku odvolacieho
súdu (ako aj súdu prvej inštancie) v časti ohľadom posúdenia právneho vzťahu medzi stranami sporu
neúplné a nepostačujúce. Ide pritom o kľúčovú prejudiciálnu otázku
vo vzťahu k žalobcom uplatnenému nároku (zjednodušene o vydanie dokladov), ktorý

sa primárne odvíja od tvrdenia o neplatnosti zmluvy o Data Hostingu z 09.10.2017 a sekundárne (in
eventum) od tvrdenia o nesplnení zmluvnej povinnosti žalovaného podľa
čl. III. bod 3.1 písm. c), to pre prípad, ak súd dôvody neplatnosti zmluvy nevzhliadne.
Žalobca v žalobe uviedol, že listom zo 16.04.2018 oznámil štatutárnej zástupkyni žalovaného, že
ukončuje práce v „IS EIB a Llar Go k 30.04.2018“ a dobiehajúce práce mesiaca apríl plánuje ukončiť
aj so zálohovaním a presunom dát na svoj server k 31.05.2018 a ďalej, že „v súvislosti s plnením

Zmluvy na poskytovanie elektronickej služby Data Hosting zo dňa 09.10.2017 v období od 01.01.2018
do 31.05.2018 poskytol žalovanému všetky dáta, ktoré
sú špecifikované v žalobnom návrhu, avšak žalovaný mu tieto dáta do dnešného
dňa neposkytol napriek ust. § 457 Obč. zák. a ust. článku III. bod c) zmluvy na poskytovanie elektronickej
služby Data Hosting zo dňa 09.10.2017.“

43. V prvom rade je potrebné aj vo všeobecnosti uviesť, že na to, aby bolo možné súdom prikročiť k
posúdeniu žalobou uplatneného nároku, tak z hľadiska tvrdených skutočností, o ktoré žalobca nárok
opiera, ako aj z hľadiska podradenia skutkového stavu zisteného v konaní pod hypotézu určitej súdom
aplikovanej právnej normy, je potrebné ustáliť predmet konania. Inak povedané, je potrebné zo strany
súdu jednoznačne identifikovať uplatnený nárok

ako predmet civilného sporu a vlastného meritórneho rozhodnutia. Len tak je možné zo strany súdu
správne zamerať dokazovanie a po jeho vyhodnotení, na zistený skutkový stav týkajúci
sa konkrétneho nároku žalobcu, aplikovať správne právne normy a tie aj správne interpretovať.
Takto súdom prijaté závery sa následne musia, spôsobom predpísaným zákonnou úpravou civilného
sporového konania, premietnuť do súdneho rozhodnutia a to tak do jeho výrokovej časti ako aj do jeho

odôvodnenia. Správne ustálenie (identifikovanie) predmetu konania
je tak určujúce nielen pre meritórne rozhodnutie civilného súdneho sporu, ale aj pre jeho odôvodnenie.
44. Najvyšší súd už predtým judikoval, že predmet konania (obsah žaloby) nie je tvorený výlučne
žalobným návrhom (petitom), ale aj rozhodujúcimi skutkovými tvrdeniami - opísaním skutkového deja
(causa petendi). Na základe žalobného návrhu a opísania skutkového deja možno individualizovať

predmet konania. Súd je viazaný petitom žaloby po obsahovej stránke a tento je potrebné vykladať v
súvislosti so skutkovými tvrdeniami žalobcov v spore.
Súd má skúmať celý obsah podanej žaloby, nielen samotný návrh (uznesenie najvyššieho súdu z 25.
novembra 2020, sp. zn. 7Cdo/268/2019, m. m. rozsudok z 22. apríla 2020,
sp. zn. 5Obo/10/2020).

45.Zobsahuspisukonkrétnevyplýva,žežalobcadňa13.08.2019doručilsúdužalobu,avjejrámcinávrh
na neodkladné opatrenie, ktorými sa domáhal voči žalovanému uloženia povinnosti vydať žalobcovi
v listinnej podobe a v konkretizovanej digitálnej podobe doklady a zoznamy dokladov po jednotlivých
evidenciách, špecifikovaných v žalobe.
Žalobca svoj návrh na neodkladné opatrenie ako aj žalobou uplatnený nárok

(s totožným petitom) opieral primárne o tvrdenie, že zmluva o Data Hostingu a ďalšie
dve zmluvy, uzavreté v rovnaký deň so spoločnosťou LLARIK, s.r.o., ako zmluvy vzájomne na sebe
závislé, sú neplatné. K tomu tvrdil, že bol uvedený do omylu v takých okolnostiach, ktoré boli pre neho,
pri vstupovaní do právneho vzťahu so žalovaným, ako aj so spoločnosťou LLARIK, s.r.o, podstatné,
pričom v mene žalovaného ako aj spoločnosti LLARIK, s.r.o., konala ako konateľka totožná osoba.

46. Súd prvej inštancie o nároku žalobcu vo veci samej, primárne založenom na tvrdení o neplatnosti
zmluvy o Data Hostingu, rozhodol tak, že žalobu zamietol.
K otázke neplatnosti zmluvy v odôvodnení svojho rozhodnutia (ods. 16) citoval ust. § 39 OZ
a § 49a OZ a deklaroval, že „sa zaoberal jej platnosťou v rámci predbežnej otázky“, avšak
ku svojmu záveru o platnosti zmluvy len odkázal na existenciu iného rozhodnutia súdu medzi totožnými

stranami, v ktorom malo dôjsť k vyriešeniu prejudiciálnej otázky neplatnosti zmluvy tvrdenej žalobcom
z obdobných dôvodov, a to v konaní Okresného súdu Galanta
sp. zn. 28Cb/20/2018. Po stručnej rekapitulácii záverov tohto rozhodnutia súd uviedol,
že „nadobudlo právoplatnosť v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Trnavesp. zn.: 21Cob/65/2020 dňa 24.5.2021.“ Ďalej sa súd prvej inštancie venoval posúdeniu sekundárneho
dôvodu žalovaného nároku, uplatňovanému in eventum na odlišnom skutkovom a právnom základe,
ktorý spočíval, pri závere o platnosti zmluvy, na tvrdení o nesplnení zmluvnej povinnosti žalovaného.

47. Podľa dovolacieho súdu dôvody, pre ktoré súd prvej inštancie zmluvu o Data Hostingu nepovažoval
za neplatnú, však v skutočnosti nie je možné preskúmať, keďže to neumožňuje strohý opis záverov
rozhodnutia vo veci sp. zn. 28Cb/20/2018 (súd prvej inštancie neuviedol ani len popis predmetu
uvedeného konania), no najmä tá okolnosť, že uvedený rozsudok,
ani potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu sp. zn. 21Cob/65/2020, nie sú súčasťou spisu predloženého

najvyššiemu súdu spolu s dovolaním žalobcu (ani spisu elektronického v rozsahu prístupnom
najvyššiemu súdu). Pritom dôvody rozhodnutia súdu v inej veci netvoria
tzv. notorietu a bez ďalšieho nie sú ani skutočnosťou známou súdu z jeho činnosti, ktorú netreba
dokazovať (§ 186 ods. 1 CSP). Z čl. 11 ods. 3 základných princípov CSP vyplýva,
že súd pri rozhodovaní berie do úvahy len skutočnosti, ktoré vyšli najavo v tomto konaní, ak nejde o
skutočnosti všeobecne známe alebo o skutočnosti ustanovené zákonom.

Odvolací súd napadnutým rozsudkom tento stav aproboval, keďže rozhodnutie súdu prvej inštancie
potvrdil za aplikácie § 387 ods. 1 a 2 CSP. K nároku na vrátenie plnenia z neplatnej zmluvy (§ 457 OZ)
v rámci odôvodnenia poukázal na § 194 ods. 1 a 2 CSP, na viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu k
otázke prejudiciality, avšak bez zodpovedajúceho vysvetlenia ich vzťahu k tu prejednávanej veci a v ods.
9.1.10 len doplnil, že v konaní Okresného súdu Galanta sp. zn. 28Cb/20/2018 „(...žalobca sa domáhal

vydania bezdôvodného obohatenia
sa žalovaného plnením z neplatnej zmluvy)“. Ďalej stručne uviedol, že pokiaľ súd prvej inštancie aj v
tomto konaní vychádzal zo záveru o platnosti spornej zmluvy o Data Hostingu, ako aj záveru, že uvedená
zmluva a licenčná zmluva a zmluva o technickej podpore
nie sú vzájomne závislými zmluvami, „pri riešení prejudiciality postupoval v súlade s ustálenou praxou

dovolacieho súdu“ (tu odvolací súd odkázal na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/62/2020).
48. Dovolací súd uvádza, že nemá ambíciu akokoľvek komentovať či spochybňovať závery prijaté k
otázke prejudiciality v skorších rozhodnutia najvyššieho súdu, príp. ústavného súdu v iných veciach,
na ktoré vo všeobecnosti v odôvodnení odkazovalo aj vyššie uvedené rozhodnutie najvyššieho súdu
(sp. zn. 5Cdo/62/2020) a ktoré uvádzal odvolací súd v napadnutom rozhodnutí (sp. zn. 1Cdo/44/2010

tiež ako judikát pod č. R 40/2013, 4Cdo/231/2013, 2MCdo/2/2014, 3Cdo/115/2016, 5Cdo/13/2020). V
odôvodnení rozhodnutia súdu prvej inštancie ako aj napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu však
absentuje náležité a vo vzťahu k tu prejednávanej veci konkretizované vysvetlenie dôvodov, pre ktoré
oba súdy nižších inštancií považovali za nevyhnutné vychádzať zo záverov prijatých v konaní
sp. zn. 28Cb/20/2018, tiež v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Trnave

sp. zn. 21Cob/65/2020. Podľa stavu spisu predloženého dovolaciemu súdu tieto rozhodnutia neboli
predmetom dokazovania v prvoinštančnom konaní.
49. Otázka prejudiciality je v Civilnom sporovom poriadku upravená v ustanovení § 194 ods. 1 a 2, podľa
ktorého otázku, o ktorej má právomoc rozhodnúť iný orgán verejnej moci
ako orgán podľa § 193, môže súd posúdiť sám, nemôže však o nej rozhodnúť. (2)

Ak bolo o otázke podľa odseku 1 rozhodnuté, súd na také rozhodnutie prihliadne a vysporiada sa s ním
v odôvodnení rozhodnutia.
50. Z hľadiska práva na spravodlivý proces dovolací súd zastáva názor, že ak iný orgán verejnej moci
(vrátane súdu v inej veci) už rozhodol o otázke, ktorá je pre meritórne posúdenie procesného nároku (t.
j. nároku uplatneného žalobou) relevantná ako otázka predbežná,

súd nie je týmto rozhodnutím viazaný a koná v plnej jurisdikcii. Z tohto všeobecného pravidla však
existujú výnimky, keď je súd v zákonom stanovených prípadoch rozhodnutím iného orgánu verejnej moci
viazaný. Ide o prípady prejudiciality v civilnom procese, kedy z povahy veci nedochádza k zásahu do
nezávislosti súdu. Prejudicialita v civilnom procese je daná
len vtedy, ak to vyplýva ex lege. Právnym základom pre prejudicialitu v civilnom procese

sú a) ustanovenia o záväznosti súdnych rozhodnutí (najmä § 228 CSP) a b) ustanovenie § 193 o
viazanosti súdu inými rozhodnutiami. Pominúc prípady podľa písm. b), ktoré
sa tu preskúmavanej veci netýkajú, je súd v prebiehajúcom spore viazaný výrokom právoplatného
rozhodnutia súdu, ktoré je záväzné pre všetky strany prebiehajúceho sporu. Takáto situácia nastáva
napríklad vtedy, ak sa v skončenom spore medzi určitými sporovými stranami rozhodlo v merite veci o

otázke, ktorá je v prebiehajúcom spore medzi rovnakými stranami otázkou predbežnou. To, že je súdne
rozhodnutie záväzné vo výroku, treba chápať tak, že sa tým rozumie skutkové a právne posúdenie
procesného nároku súdom.51.Subjektívnazáväznosťprávoplatnéhorozhodnutiaznamená,ženímustálenýsúkromnoprávnyvzťah
nemôže byť v inom spore medzi totožnými stranami vyriešený odlišne (res iudicatae). Podľa § 228 ods.
1 CSP (subjektívna záväznosť rozsudku), výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre strany a pre

tých, ktorí sa stali právnymi nástupcami strán
po právoplatnosti rozsudku, ak nie je stanovené inak. Z dikcie tohto zákonného ustanovenia vyplýva
záväznosť rozsudku (rovnako aj uznesenia vo väzbe na § 234 ods. 2 CSP) iba pre strany a ich právnych
nástupcov, avšak podľa názoru dovolacieho súdu, ide de iure o záväznosť
aj pre súd, ktorý v civilnom procese posudzuje rovnakú otázku súkromnoprávneho charakteru medzi

tými istými subjektmi, pre ktoré je rozsudok záväzný. Súd je v týchto prípadoch viazaný pri posúdení
prejudiciálnej otázky skorším (právoplatným) rozhodnutím.
Pokiaľ však ide o prípad, ak súd v prebiehajúcom konaní nie je skorším rozhodnutím orgánu verejnej
moci viazaný (§ 194 ods. 2 CSP), ani tak nemôže takéto rozhodnutie nechať nepovšimnuté, má naň
prihliadnuť a vysporiadať sa s ním v odôvodnení rozhodnutia.
Súd je v takom prípade povinný vysvetliť, že o predbežnej otázke už bolo rozhodnuté

a že niet dôvodov riešenie otázky prehodnotiť, prípadne uviesť dôvody, pre ktoré prijal
iný (skutkový a právny) záver. To, že súd nie je viazaný rozhodnutím súdu v inom
(skôr skončenom) spore, sa prejaví v tom, že strana má právo namietať, že skôr skončený spor bol
nesprávne vedený alebo nesprávne rozhodnutý (por. Tomašovič In: Števček, M., Ficová, S., Baricová,
J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. Civilný sporový poriadok. 2. vydanie. Komentár.

Praha: C. H. Beck, 2022, s. 793 - 795).
52. Dovolací súd v nadväznosti na vyššie uvedené konštatuje, že (odhliadnuc od okolnosti absencie
dotknutých skorších rozhodnutí v spise) v preskúmavanom prípade odvolací
súd ako ani súd prvej inštancie dostatočne neuviedli dôvody pre svoj záver o nevyhnutnosti vychádzania
zo skoršieho právoplatného súdneho rozhodnutia (sp. zn. 28Cb/20/2018),

keďže relevantne nevysvetlili konkrétne splnenie predpokladov jeho záväznosti pre daný spor. V tomto
smere nie je postačujúce len všeobecné uvedenie predchádzajúcej judikatúry súdov (najvyššieho,
ústavného). V tejto časti odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu v spojení s odôvodnením ním
potvrdeného rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré je potrebné považovať za organický celok (IV. ÚS
372/08, IV. ÚS 350/09), nie je možné považovať za preskúmateľné.

53. V ďalšej časti sa odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia zaoberal vecnou
správnosťou rozhodnutia súdu prvej inštancie z hľadiska sekundárnych, eventuálnych dôvodov
uplatnenia žalobcovho nároku, založených na posúdení zmluvy o Data Hostingu ako platného právneho
úkonu strán. Tu súd vychádzal výhradne z dojednania v čl. III. písm. c) zmluvy z hľadiska splnenia
zmluvnej povinnosti žalovaného. Pre náležité odôvodnenie všetkých

pre rozhodnutie vo veci podstatných skutkových a právnych otázok však v tejto časti absentuje úplné
vysvetlenie právneho režimu, ktorým sa spravuje predmetná zmluva (napr. vo vzťahu
k zák. č. 610/2003 Z. z. uvedenému pod nadpisom zmluvy, tiež k ObZ), čo bolo jej podstatou a zmyslom
a tiež, čo bolo obsahom žalobou dotknutých práv a povinností zmluvných strán. Dovolací súd už predtým
judikoval, že pri posúdení, či a aká zmluva vznikla, je nevyhnutné identifikovať a posúdiť splnenie

všetkých podstatných náležitostí toho ktorého zmluvného typu, pri inominátnych zmluvách je podstatné
zistenie a posúdenie dostatočne určeného predmetu záväzkov strán (m.m. 5Obdo/5/2023).
54. V súvislosti s tým z rozhodnutí oboch súdov nižších inštancií nie je možné vyrozumieť, že ak zmluvu
považovali za platnú, dokedy trval ňou založený záväzkový vzťah strán
a či povinnosť podľa čl. III. písm. c), splnenie ktorej považovali súdy taktiež za určujúce

pre zamietnutie žaloby, musela byť podľa zmluvy (posúdenej ako nezávislej a samostatnej) plnená len vo
formátoch, ako v obrane proti žalobe uvádzal žalovaný (Oracle, EIB LLARIK) a tiež, čo v tejto súvislosti
zahŕňala suma, ktorú dovolateľ žalovanému zaplatil
(podľa neho 109 000 eur). Podľa dovolacieho súdu predovšetkým absentoval výklad dotknutého
zmluvného dojednania vo väzbe na zvyšný obsah zmluvy a pri spornosti výkladu, za použitia

výkladových pravidiel podľa § 266 ObZ (por. uznesenie najvyššieho súdu
z 31. októbra 2022, sp. zn. 4Obdo/73/2021). Oba súdy nižších inštancií sa úzko zamerali
len na preukazovanie uloženia dát žalobcom vo forme, dátových formátoch vyjadrených v petite žaloby,
na spôsob (formu, dátové formáty) žalovaného plnenia, nie na samotnú podstatu žaloby - vydanie
(vrátenie) dát žalobcom dočasne uložených u žalovaného v rámci data hostingu, a to bez potrebnej

interpretácie zmluvných dojednaní. Uvedené rovnako vo svojom dôsledku znamená nepreskúmateľnosť
napadnutého rozhodnutia.
55. K ďalšej namietanej vade v procesnom postupe súdov, v súvislosti s nedoručením žalobcovi
vyjadrenia žalovaného z 18.11.2021 prvoinštančným súdom, dovolací súd uvádza, že samotná tátookolnosť by vo výsledku nemusela znamenať vadu zmätočnosti celého konania predchádzajúceho
napadnutému rozhodnutiu odvolacieho súdu, nebyť toho, že odvolací súd dodatočne toto vyjadrenie
žalobcovi sám doručil s výzvou, aby sa k nemu vyjadril v lehote

10 dní (pokyn na č. l. 387), čím de facto zdôraznil jeho obsahovú dôležitosť v konaní,
ako aj nevyhnutnosť jeho doručenia protistrane. Uvedený postup odvolacieho súdu pritom vyznieva
rozporuplne oproti tomu, že v odôvodnení svojho rozhodnutia ho nijako nevysvetlil, len konštatoval s tým
súvisiacu námietku žalobcu o porušení princípu kontradiktórnosti konania (ods. 2.2) a ďalej všeobecne
uviedol (ods. 17), že „nezistil v procesnom postupe okresného súdu žiadnu právne relevantnú vadu,

ktorá mohla ovplyvniť správnosť výroku rozsudku okresného súdu.“ Pokiaľ sa za aplikácie § 387 ods.
1 a 2 CSP stotožnil s dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie, potom celkom bez odpovede zostal
postup súdu prvej inštancie, ktorým vyjadrenie žalovaného z 18.11.2021, o.i. obsahujúce jeho záverečnú
reč, nedoručil protistrane, hoci žalobca na pojednávaní dňa 10.03.2022 vzniesol námietku, že mu toto
vyjadrenie doručené nebolo „a má právo sa s týmto vyjadrením v dostatočnej dobe oboznámiť“. V
súvislosti so záverom o nedostatočnom (žiadnom) odôvodení k tomuto postupu v rozhodnutí súdu prvej

inštancie ako ani v napadnutom rozhodnutí odvolacieho súdu, napriek odvolacej námietke, dovolací súd
uvádza, že na tento jeho záver nemá relevantný vplyv to,
že žalovaný na pojednávaní 10.03.2022 predniesol záverečnú reč, pričom uviedol, že prečíta svoje
vyjadrenie z 18.11.2021. Podstatné vo vzťahu k právu žalobcu na spravodlivý proces totiž bolo,
aby dostal v odôvodnení rozhodnutí oboch súdov nižších inštancií konkrétnu, riadne vysvetľujúcu

odpoveď na otázku, prečo súdy nedoručenie dotknutého vyjadrenia žalobcovi v prvinštančnom konaní
nepovažovali za porušenie princípu kontradiktórnosti konania a takú vadu konania, ktorá mala za
následok zmätočnosť konania. V tejto súvislosti nebol postačujúci ani všeobecný odkaz odvolacieho
súdu na judikatúru, podľa ktorej súd musí dať odpoveď
len na podstatné argumenty sporových strán.

56. Dovolací súd dodáva, že z článku 9 základných princípov civilného sporového poriadku vyplýva,
že strany sporu majú právo sa oboznámiť s vyjadreniami, návrhmi a dôkazmi protistrany a môžu k nim
vyjadriť svoje stanovisko v rozsahu, ktorý určí zákon.
Dovolateľ postupu súdu prvej inštancie v podstate vytýka nielen okolnosť samotného nedoručenia
vyjadrenia, ale aj s tým spojenú okolnosť, že sa nemohol na argumentáciu protistrany, zohľadnenej v

rozhodnutí o zamietnutí žaloby, v dostatočnej dobe
pred rozhodnutím súdu, argumentačne pripraviť. Tu primerane dovolací súd (a contrario) poukazuje na
skoršie rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/488/2015, ktorého závery
sú aj aktuálne platné, podľa ktorého „pri úvahe, či nedoručením vyjadrenia protistrany k odvolaniu bola
alebo nebolo odvolateľovi odňatá možnosť pred súdom konať, treba

mať na zreteli podstatu a obsah vyjadrenia k odvolaniu. Ak vyjadrenie k odvolaniu
niejeformulovanéakoskutkováaprávnaargumentácia,jehonedoručenieprotistranenemázanásledok
procesnú vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku“ (teraz § 420
písm. f/ CSP). Taktiež podľa ústavného súdu „(z)myslom a účelom princípu kontradiktórnosti je, aby
strana mala možnosť vyvrátiť, resp. spochybniť konkrétne vyjadrenie. Na druhej strane je však potrebné

konštatovať, že úlohou súdu je posúdiť a odôvodniť rozumnú hranicu konfrontácie a ukončenie cirkulácie
procesných podaní v určitom bode.“ (II. ÚS 83/2019). „Jednou z garancií obsiahnutých v práve na
spravodlivý proces je aj celkom nepochybné právo účastníka na riadne odôvodnenie rozhodnutia
(nielen na uvedenie „aspoň nejakých“ dôvodov, ale dostatočných argumentov reagujúcich
na relevantné námietky odvolateľa zrozumiteľným a presvedčivým spôsobom)

K naplneniu tohto dovolacieho dôvodu preto nedochádza len úplnou absenciou odôvodnenia, ale aj
jeho nedostatočnosťou alebo nezrozumiteľnosťou či svojvoľnosťou.“ (II. ÚS 45/2021). Tieto kautely,
vzhľadom na úplnú absenciu potrebného odôvodnenia k postupu oboch súdov voči žalobcovi v súvislosti
s vyjadrením žalovaného z 18.11.2021, neboli zo strany odvolacieho súdu, ako ani súdu prvej inštancie,
v ich rozhodnutiach dodržané.

Uvedená vada za opísaných okolností (dodatočné doručenie dotknutého vyjadrenia žalovaného v
odvolacom konaní), v spojení s už vyššie (v ods. 33 až 56) konštatovanou vadou nedostatočného
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu ako aj rozhodnutia súdu prvej inštancie k
podstatným skutkovým a právnym otázkam, spoluvytvárajú vadu procesného postupu súdu v intenzite,
ktorá napĺňa znaky zmätočnosti konania v zmysle § 420 písm. f) CSP, čo zakladá prípustnosť ako aj

dôvodnosť tejto časti dovolania a je dôvodom
pre zrušenie napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu.
57. Vzhľadom na vyššie prijatý záver dovolací súd k ďalším námietkam dovolateľa
už len stručne uvádza nasledovné:58. Pokiaľ dovolateľ argumentoval tým, že súdy nižších inštancií zasiahli do jeho práva
na spravodlivý proces aj tým, že rozhodli na základe nesprávneho výkladu aplikovaných právnych
noriem, tak dovolací súd uvádza, že zastáva už dlhodobo ustálený názor, že nesprávne právne

posúdenie veci ako ani z toho prameniace vecne nesprávne rozhodnutie nespadajú
pod dôvod prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP. Taktiež pokiaľ dovolateľ napádal
priamo rozhodnutie súdu prvej inštancie, toto nemôže byť predmetom dovolacieho prieskumu, keďže
dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
v danom prípade možno rozumieť výlučne rozhodnutie vydané krajským súdom v konaní o odvolaní

proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie.
59. K nevykonaniu dokazovania (najmä obsahom CD v obálke na č. l. 253 spisu) a k námietke voči
hodnoteniu vykonaného dokazovania a z neho vyvodeným záverom dovolací súd uvádza, že pri vyššie
prijatom závere o nepreskúmateľnosti podstatnej časti napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu ako
aj rozhodnutia súdu prvej inštancie, nie je možné
(ako predčasné) prijať jednoznačné resumé, že doterajším postupom v dokazovaní a jeho hodnotením

došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces.
60. Podľa konštantnej judikatúry najvyššieho súdu nie je dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania v
zmysle § 420 písm. f) CSP paušálne tvrdenie o nedostatočne zistenom skutkovom stave, nevykonanie
všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu (3Cdo/26/2017,
4Cdo/56/2017, 5Cdo/90/2017, 8Cdo/187/2017).

Súlad tohto právneho názoru s Ústavou Slovenskej republiky posudzoval ústavný súd napríklad v
uznesení sp. zn. II. ÚS 465/2017, nedospel však k záveru o jeho ústavnej neudržateľnosti.
Nadruhejstraneústavnýsúdvosvojichrozhodnutiachtiežvyslovilnázor,ženevykonanienavrhovaného
dôkazu, ktorý by mohol mať vplyv na posúdenie skutkového stavu, ktorý
z doteraz vykonaných dôkazov nemožno bezpečne ustáliť, možno kvalifikovať ako porušenie práva na

spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (III. ÚS 332/09).
Zásadám spravodlivého procesu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane základných ľudských práv a slobôd totiž zodpovedá požiadavka, aby súdmi konštatované
skutkové zistenia a prijaté právne závery boli riadne (dostatočne) a zrozumiteľne (logicky) odôvodnené.
V práve na spravodlivý proces je obsiahnutá aj ďalšia ústavná zásada (čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a čl. 6

Základných princípov CSP), a to „rovnosť zbraní“ v civilnom konaní, ktorá všeobecne zahŕňa tiež rovnosť
bremien, ktoré sú na strany sporu kladené a ktoré nesmie byť neprimerané (IV. ÚS 468/2018). Z práva
na spravodlivý súdny proces vyplýva
aj podľa Európske súdu pre ľudské práva povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi
a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam

pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, II. ÚS 410/06).
V zásade platí, že procesnému právu účastníka navrhovať dôkazy zodpovedá povinnosť súdu nielen o
vznesených návrhoch (a dôkazoch) rozhodnúť, ale tiež, pokiaľ im nevyhovie,
vo svojom rozhodnutí odôvodniť, prečo, z akých dôvodov tak neurobil.
Nevyhovenie dôkaznému návrhu strany sporu možno založiť len tromi dôvodmi.

Prvým je argument, podľa ktorého tvrdená skutočnosť, ktorú má navrhnutý dôkaz overiť alebo vyvrátiť,
je bez relevantnej súvislosti s predmetom konania. Ďalším je argument, podľa ktorého dôkaz neoverí/
nevyvráti tvrdenú skutočnosť, čiže vo väzbe na toto tvrdenie nedisponuje vypovedacou potenciou.
Nakoniec tretím argumentom je nadbytočnosť dôkazu, t.j. argument, podľa ktorého určité tvrdenie, ku
ktorému overeniu alebo vyvráteniu je dôkaz navrhovaný,

bolo už doterajším konaním bez dôvodných pochybností overené alebo vyvrátené.
Ak tieto dôvody zistené neboli, súd postupuje v rozpore s čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ktoré
garantujú pre stranu sporu ústavné právo na spravodlivý proces, čiže táto dôkazná vada (tzv. opomenuté
dôkazy) takmer vždy založí nielen nepreskúmateľnosť vydaného rozhodnutia pre nedostatok dôvodov,
ale súčasne tiež jeho protiústavnosť

(5Cdo/151/2019, 7Cdo/205/2019). Z týchto hľadísk súdy nižších inštancií zhodne považovali žalobcom
navrhnuté a nevykonané dôkazy za nadbytočné, čo zreteľne vyplýva
z ich rozhodnutí.
61. Dovolací súd ďalej uvádza, že nie je tzv. skutkovým súdom, súdmi prijaté skutkové zistenia a závery
nemôže prehodnocovať, „dovolanie nie je prostriedkom na revíziu skutkových tvrdení a tiež nie je určené

na prehodnotenie vykonaného dokazovania“ (1Cdo/145/2020).
Za nezrozumiteľnú považuje dovolací súd v tejto súvislosti nadväzujúcu argumentáciu dovolateľa, že
v tomto konaní nebol riadne zistený skutkový stav, dokazovanie v podstatných smeroch nebolo riadne
vykonané, zistený skutkový stav „bol pri aplikácii práva ignorovaný a ignorované boli aj príslušnéustanovenia Zákona o konkurze a reštrukturalizácii ..., pričom dovolateľ vôbec nevysvetlil dôvod pre
aplikáciu uvedeného zákona, keďže predmet sporu
sa konkurzu ani reštrukturalizácie netýka.

K prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. e) CSP
62. K námietke, že vo veci rozhodoval nesprávne obsadený súd, čo dovolateľ spájal s vyššie uvedeným
tvrdením, že „...pokiaľ zo žaloby vyplýva, že došlo k nekalosúťažnému konaniu, potom vo veci rozhodol
kauzálneajmiestnenepríslušnýsúd“,dovolacísúduvádza,žetútozmätočnostnúvadunezistil.Odvolací

súd v napadnutom rozhodnutí vymedzil,
čo bolo predmetom konania a jeho posúdenia, keď uviedol (v ods. 9.1), že „žalobca si v žalobe uplatnil
nárok na vydanie konkrétnych dát (špecifikovaných v petite žaloby) i) v digitálnej podobe v konkrétnych
formátoch .pdf a .xlxs, a to titulom nároku a) vrátenia plnenia z neplatnej zmluvy § 457 OZ alebo b)
titulom nároku na plnenie z obchodnej zmluvy č. III bod 3.1
písm. c) Zmluvy Data Hosting.“

63. Dovolací súd uvádza, že súd sa v civilnom sporovom konaní môže zaoberať
(formálne a vo výsledku) totožne znejúcim petitom, avšak (materiálne, obsahovo) z titulu viacerých,
popri sebe (alternatívne, eventuálne) tvrdených odlišných nárokov, ktoré takto uplatní buď už pri podaní
žaloby, alebo zmenou žaloby v priebehu konania.
64. V danom prípade to, že by si žalobca predmetný nárok voči žalovanému uplatňoval

ako nárok vyvodzovaný (aj) z práva nekalej súťaže (§ 44 a nasl. Obchodného zákonníka), z obsahu
spisu vyvodiť nemožno. Predovšetkým zo strany žalobcu absentuje relevantné a zreteľné vymedzenie
takého nároku, ktoré má určité špecifiká, v základe vychádzajúce
z tzv. generálnej klauzuly nekalej súťaže. Tu v žiadnom ohľade nebolo možné súdmi nižších inštancií
dovodiť, že by tvrdenia žalobcu o konaní žalovaného v rozpore s poctivým obchodným stykom (§ 265

ObZ), s dobrými mravmi (§ 3 OZ), uvedením žalobcu do omylu
pri uzatváraní zmluvného vzťahu (§ 49a OZ), prípadne namietaným následným správaním žalovaného
v právnom vzťahu so žalobcom (či už z neplatnej zmluvy alebo pri plnení platnej zmluvy), mali podradiť
(aj) pod právnu úpravu nekalej súťaže. Neobstojí preto námietka dovolateľa o porušení zásady iura novit
curiavoväzbenato,žeotakýchto(domnelých)nárokochmalrozhodovaťiný(kauzálne)príslušnýsúd(§

26CSP).Vžalobeakoanivpriebehuceléhokonaniapredsúdomprvejinštancietotižžalobcaneposkytol
ani len základné tvrdenie o tom, že medzi obchodnými spoločnosťami stojacimi na protichodných
stranách sporu, existuje súťažný vzťah (§ 44 ods. 1 Obchodného zákonníka). Nie je možné si zamieňať
nekalé konanie strany v hospodárskej súťaži a konanie v záväzkovom (zmluvnom či mimozmluvnom)
vzťahu strán, a to len z dôvodu, že žalobca označuje konanie protistrany ako nekalé,

resp. ako nekalú obchodnú praktiku.
65. Odhliadnuc od vyššie uvedeného, podstatné je, že námietku nesprávne obsadeného súdu, založenú
na domnelom nároku z nekalej súťaže, žalobca v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie nepodal,
túto použil až v dovolaní, pričom ide o neprípustnú novotu.
66. Odvolací súd sa v napadnutom rozhodnutí nezaoberal (pre absenciu takého odvolacieho dôvodu

ani nemohol zaoberať) vecou z hľadiska námietky nesprávne obsadeného súdu prvej inštancie v
súvislosti s jeho kauzálnou príslušnosťou. Tak isto sa odvolací súd v napadnutom rozhodnutí nezaoberal
posudzovaním nárokov žalobcu z titulu sporu z nekalej súťaže, preto uvedené nemôže byť riešené
ani dovolacím súdom. Dovolací súd len pripomína, že nie je treťou súdnou inštanciou, ktorá by
mala nahrádzať činnosť súdov nižšej inštancie a riešiť tie skutkové a právne otázky, ktorými sa súdy

nižších inštancií nezaoberali. Tu dovolací súd len pripomína, že účelom jeho prieskumnej právomoci v
dovolacom konaní je náprava zásadných justičných pochybení a nesprávneho výkonu spravodlivosti,
nie nové prejednanie veci.
Dovolací prieskum nemôže byť skrytým odvolaním, pričom ani možnosť dvoch právnych názorov na
predmet konania nie je dôvodom na uskutočnenie takého prieskumu

(pozri napr. rozsudok ESĽP vo veci Cornif v. Rumunsko, alebo rozsudok vo veci Sizintseva a ostatní
v. Rusko).
67. Dovolací súd uzatvára, že dovolateľom namietanú vadu zmätočnosti, ním vyvodzovanú z dôvodov
podľa § 420 písm. e) CSP, v konaní súdov nižších inštancií konštatovať nemožno.

68. Podľa ust. § 449 ods. 1 a 2 CSP, ak je dovolanie dôvodné, dovolací súd napadnuté rozhodnutie
zruší. (2) Dovolací súd zruší aj rozhodnutie súdu prvej inštancie, len ak nápravu nemožno dosiahnuť iba
zrušením rozhodnutia odvolacieho súdu.69. Vzhľadom na vyššie uvedené dospel dovolací súd v tejto časti k záveru o prípustnosti a tým
aj dôvodnosti dovolania z dôvodov v zmysle § 420 písm. f) CSP a pri zistení tak závažnej vady v
procesnom postupe súdov oboch nižších inštancií považoval za jediný prostriedok nápravy zrušenie ako

napadnutého rozsudku odvolacieho súdu tak aj rozsudku súdu prvej inštancie.
K prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP
70. Vzhľadom na vyššie konštatované dôvody pre zrušenie dovolaním napadnutého rozhodnutia
odvolacieho súdu v zmysle § 420 písm. f) CSP, dovolací súd ďalej len pre úplnosť stručne uvádza k
prípustnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1 CSP nasledovné.

71. Dovolateľ k dôvodu dovolania ním vyvodzovanému podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP nastolil štyri
otázky, pri riešení ktorých sa mal odvolací súd odkloniť od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu. Dovolací súd tu zdôrazňuje dlhodobo rešpektovaný názor, podľa ktorého: „(a)k bude dovolateľ
tvrdiť, že súdy z vykonaného dokazovania nezistili správne skutkový stav a nesprávne vec preto právne
posúdili, a to vo vzťahu k riešeniu niektorej právnej otázky, nepôjde o dôvod nesprávneho právneho
posúdenia veci, ale o napadnutie rozhodnutia odvolacieho súdu pre nedostatočné zistenie skutkového

stavu. Predložením vlastnej verzie skutkového stavu, ktorý považoval za dôležitý pre rozhodnutie,
dovolateľ nesmeruje proti právnemu posúdeniu veci, ale proti skutkovým zisteniam“ (Mesiarkinová, S.
In: Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. Civilný
sporový poriadok. 2. vydanie. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2022, s. 1606).
72.Vychádzajúczuvedeného,nastolenáprváotázka,resp.záverotom,že„žalobcasavočižalovanému

domáhal vydania niečoho čo mu neodovzdal“ sa podľa dovolacieho súdu netýka právneho posúdenia,
ale ide o zistenie skutkového stavu vo veci samej.
Druhá otázka, resp. záver o tom, že „žalobca nepoprel skutkové tvrdenie žalovaného o splnení jeho
povinnosti vydať zálohu dát zo zmluvy o datahostingu a že žalovaný si túto povinnosť splnil zaslaním
dvd nosiča ktorého obsah súd prvej inštancie v rámci konania ani neskúmal a návrh na vykonanie

takéhoto kruciálneho dôkazu zamietol“, rovnako netvorí právnu otázku s náležitosťami podľa § 432
ods. 1 a 2 CSP. Ide o námietku týkajúcu sa procesu dokazovania v prvoinštančnom konaní, jeho
hodnotenia súdmi nižších inštancií, a teda skutkových zistení a záverov týchto súdov, nie právneho
posúdenia veci. Ako tretia bola dovolateľom nastolená správnosť riešenia otázky, či „nebolo povinnosťou
všeobecných súdov skúmať dôvod absolútnej neplatnosti zmluvy o datahostingu z dôvodu, že táto

otázka už bola prejudiciálne vyriešená v rámci konania vedeného na Okresnom súde Galanta pod sp.
zn. 8Cb/12/2019“ (pozn. dovolacieho súdu - správne mala byť zrejme uvedená sp. zn. 28Cb/20/2018).
V tomto prípade ide o právnu otázku, na ktorú však dovolací súd nemohol dať relevantnú odpoveď pre jej
predčasnosť,vsúvislostisvyššiekonštatovanouzmätočnostnouvadoukonaniaanepreskúmateľnosťou
práve tej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, v spojení s odôvodnením

rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorá sa viaže k prejudiciálnemu vyriešeniu otázky platnosti zmluvy
o Data Hostingu v skoršom rozhodnutí Okresného súdu Galanta sp. zn. 28Cb/20/2018. Ako poslednú
dovolateľ žiadal odpoveď
na otázku, či „žalobca v konaní netvrdil, že zo strany žalovaného ide o nekalosúťažné konanie“. Dovolací
súd už vyššie (k dôvodom podľa § 420 písm. e/ CSP) konštatoval,

že zo strany dovolateľa ide o novotu, odvolací súd sa nezaoberal žiadnymi nárokmi žalobcu, ktoré by boli
ním vyvodzované z práva nekalej súťaže. Takáto otázka nemôže tvoriť relevantný dovolací prieskum,
keďže nezodpovedá základným kritériám prípustnosti dovolania podľa
§ 432 ods. 1 a 2 CSP vo väzbe na § 421 ods. 1 CSP. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje na
ods. 12.1 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, v ktorom sa odvolací súd zreteľne vyjadril k predmetu

konania a právnemu posúdeniu veci súdom prvej inštancie.
73. Dovolateľ ďalej formuloval otázku k ním vyvodzovanému dôvodu dovolania podľa
§ 421 ods. 1 písm. b) CSP - „či listinný účtovný doklad, ktorý bol vystavený žalobcom alebo
na meno žalobcu pretransformovaný do elektronickej podoby skenovaním alebo iným spôsobom
obsahovo a vizuálne zhodný s originálom je/nie je hnuteľnou vecou vo vlastníctve žalobcu, pričom je/

nie je povinnosťou žalovaného ako uchovávateľa tejto hnuteľnej veci, ktorému bola hnuteľná vec zo
strany žalobcu dočasne zverená pri skončení zmluvného vzťahu so žalobcom túto hnuteľnú vec vydať
žalobcovi ako vlastníkovi v rovnakom stave
v akom mu bola zverená. Túto povinnosť musí/nemusí žalovaný splniť bez toho, aby musel žalobca
na spätnú transformáciu účtovného dokladu z elektronickej podoby do listinnej podoby využiť platené

služby žalovaného alebo tretej osoby.“ Z napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu však vyplýva, že
nejde o otázku, ktorú odvolací súd riešil a od vyriešenia ktorej záviselo jeho rozhodnutie. Dovolateľ
tu argumentačne podsúva vlastný náhľad na skutkový stav veci a jeho právne riešenie, pričom svoju
argumentáciu zjavne modifikuje oproti konaniupred súdom prvej inštancie. Neboli preto splnené kritériá prípustnosti tejto časti dovolania stanovené v
§ 432 ods. 1 a 2 CSP vo väzbe na § 421 ods. 1 písm. b) CSP.
74. Dovolací súd napokon zdôrazňuje, že preskúmanie právneho posúdenia veci dovolacím súdom v

danom prípade nie je možné. Konštatované neúplné, nedostatočné,
a tým nepreskúmateľné odôvodnenie podstatnej časti rozhodnutia odvolacieho súdu, najmä k otázke
platnosti zmluvy o Data Hostingu, resp. jej výkladu vo vzťahu k uplatňovaným nárokom žalobcu, vylučuje
relevantný právny záver, ktorého správnosť alebo nesprávnosť
by mohol dovolací súd v tomto štádiu dovolacieho konania podrobiť dovolaciemu prieskumu z vecno-

právnych dôvodov. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje na už vyššie uvedené dôvody rozhodnutia
o dovolaní vzťahujúce sa k § 420 písm. f) CSP.
75. Podľa § 439 písm. a) CSP, dovolací súd je rozsahom dovolania viazaný okrem prípadov, ak od
rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý dovolaním nebol dotknutý.
76. Podľa § 450 CSP, ak dovolací súd zruší napadnuté rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec
odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, zastaviť konanie, prípadne postúpiť vec

orgánu, do ktorého právomoci patrí.
77. Dovolací súd vo výsledku, z dôvodov vyššie identifikovanej vady zmätočnosti v procesnom postupe
oboch súdov nižších inštancií, dospel k záveru o potrebe zrušiť dovolaním napadnutý rozsudok
odvolacieho súdu ako aj rozsudok súdu prvej inštancie a vrátiť mu vec na ďalšie konania a nové
rozhodnutie. Pri zrušení oboch meritórnych rozhodnutí súdov nižších inštancií, vrátane výrokov o

náhrade trov doterajšieho konania, bolo potrebné zrušiť
aj rozhodnutia súdu prvej inštancie týkajúce sa výšky priznaných trov konania.
Je tomu tak preto, že ide o závislé výroky od rozhodnutia vo veci samej, pri zrušení ktorého vrátane
rozhodnutia o náhrade trov konania, dotknuté uznesenia okresného súdu uvedené
vo výroku II. tohto rozhodnutia dovolacieho súdu, zostali bez základu.

V tejto súvislosti poukazuje dovolací súd aj na judikát č. R 73/2004, podľa ktorého závislým výrokom v
zmysle ustanovenia § 242 ods. 2 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku môže
byť nielen dovolaním nedotknutý výrok, tvoriaci súčasť napadnutého rozhodnutia, ale aj výrok, ktorý je
obsahom iného, samostatného rozhodnutia v danej veci (rozsudok NS SR
z 18. decembra 2002, sp. zn. M Cdo 262/02). Tieto závery sú rovnako použiteľné

aj po nadobudnutí účinnosti Civilného sporového poriadku od 1. júla 2016.
78. Záverom dovolací súd rekapituluje, že odvolací súd ako ani súd prvej inštancie neodôvodnili svoje
rozhodnutia tak, aby dávali odpoveď na všetky pre vec podstatné skutkové a právne otázky, súvisiace
s daným sporom. Doterajší záver súdov o platnosti zmluvy
o Data Hostingu nie je dovolacím súdom preskúmateľný, keďže ho nemožno dostatočne vyvodiť z

obsahu napadnutého rozhodnutia, spisu ani vykonaného dokazovania a k tomuto záveru viažuce sa
odôvodnenie dotknutých rozhodnutí súdov nižších inštancií je nedostatočné. Z týchto dôvodov, bolo
potrebné považovať odôvodnenie rozhodnutia tak odvolacieho súdu ako aj súdu prvej inštancie za
nepreskúmateľné v takej miere, že došlo k porušeniu práva strany na spravodlivý proces, čo samotné,
ako aj z ďalších vyššie uvedených dôvodov, predstavuje vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP.

Jedinýmmožnýmprostriedkomnápravyporušeniauvedenýchprávžalobcujetakzrušenienapadnutého
rozsudku, ako aj rozsudku súdu prvej inštancie a vrátenie veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie,
ktoré už bude zodpovedať požiadavkám spravodlivého súdneho procesu a bude obsahovať odpovede
na všetky
pre rozhodovaný spor podstatné (skutkové a právne) otázky. V ďalšom konaní bude úlohou súdu prvej

inštancie najmä ustáliť predmet konania, zabezpečiť rozhodnutie (spis)
Okresného súdu Galanta sp. zn. 28Cb/20/2018 a pri novom rozhodnutí vo veci sa s jeho závermi náležite
(preskúmateľne) vysporiadať. V prípade záveru o platnosti zmluvy o Data Hostingu súd prvej inštancie
v odôvodnení svojho rozhodnutia náležite vysvetlí jej právny režim, obsah záväzkov, a to aj za použitia
výkladových pravidiel (§ 266 ObZ, § 35 OZ), opätovne zváži vykonanie navrhovaného dokazovania k

posúdeniu otázky trvania zmluvy a splnenia práv a povinností zmluvných strán súvisiacich s predmetom
žalovaného nároku.
79. Dovolací súd zdôrazňuje, že samotné podanie procesnej žaloby na súd neznamená právo žalujúcej
strany na úspech v konaní, na strane druhej súd musí mať pri prejednávaní a rozhodovaní sporu na
pamäti preferenciu materiálneho poňatia ochrany subjektívnych práv, ako vyplývajú aj zo Základných

princípov Civilného sporového poriadku.
80. Dovolací súd len na okraj poznamenáva, že pokiaľ žalobca v konaní argumentoval závermi súdov
uvedenými v rozsudku Krajského súdu v Trnave zo 7. decembra 2021,sp. zn. 31Cob/26/2020 (medzi totožným žalobcom a spoločnosťou LLARIK, s.r.o), tento rozsudok je
aktuálne predmetom (opätovného) dovolacieho konania sp. zn. 3Obdo/24/2024,
po zrušení uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. februára 2023,

č. k. 3Obdo/31/2022-625, nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 16. mája 2024,
č. k. III. ÚS 39/2024-76.
81. O trovách pôvodného konania a dovolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie
(§ 453 ods. 3 CSP).

82. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.