Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 14. január 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 3To/156/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2324011079
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 01. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Rastislav Kresl
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2324011079.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Rastislava Kresla a sudcov JUDr.
Kataríny Stanislavskej a Mgr. Stanislava Kováča, v trestnej veci obžalovaného A. B., nar. XX.XX.XXXX
v C., pre prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. a), písm. b) Trestného
zákona s poukazom na § 138 písm. a), § 139 ods. 1 písm. c), písm. e) Trestného zákona, o odvolaní
obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Galanta, sp. zn. 33T/32/2024-151 zo dňa 23.10.2024, na

verejnom zasadnutí konanom dňa 14.01.2025, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolanie obžalovaného A. B., nar. XX.XX.XXXX v C., z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Galanta, sp. zn. 33T/32/2024-151 zo dňa 23.10.2024 bol
obžalovaný A. B., nar. XX.XX.XXXX v C., trvale bytom D. XXX/XX, E., okres Galanta, uznaný vinným zo
spáchania prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. a), písm. b) Trestného

zákona s poukazom na § 138 písm. a), § 139 ods. 1 písm. c), písm. e) Trestného zákona, ktorého sa
dopustil na tom skutkovom základe,
že

dňa 11.7.2024 v čase okolo 14.15 hod po príchode do bytového domu na adrese D. XXX/XX, E. po
predchádzajúcich výčitkách svojej matke F. B. (nar. XX.X.XXXX) a vulgárnom osočovaní, vytiahol na ňu

spoza chrbta kuchynský nôž 25-30 cm dlhý s čiernou rúčkou (dĺžkou čepele 15 cm), ktorý držal v ľavej
ruke a pohyboval ním smerom k telu poškodenej F. B. (nar. XX.XX.XXXX), pričom jej povedal, že ju
rozpára, následne zastrčil nôž za chrbát a pri odchode sa otočil a vyhrážal sa poškodenej, že ju zareže,
ktorým konaním vzbudil u poškodenej F. B. (nar. XX.XX.XXXX) dôvodnú obavu o jej život a zdravie,
pričom uvedeného skutku sa dopustil na svojej matke z dôvodu jej vysokého veku, pre ktorý ako i pre
príbuzenský pomer neočakával z jej strany žiaden odpor.

Za tento skutok okresný súd uložil obžalovanému podľa § 360 ods. 2 Trestného zákona, § 36 písm.
l) Trestného zákona, § 37 písm. m) Trestného zákona, § 38 ods. 2 Trestného zákona účinného od
06.08.2024, trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva) roky a 6 (šesť) mesiacov. Okresný súd zaradil
obžalovaného podľa § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona na výkon trestu od ústavu na výkon trestu
odňatia slobody so stredným stupňom stráženia.

Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil v rozsahu č. l. 151-153.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie čo do výroku o treste obžalovaný bezprostredne po vyhlásení
rozsudku na hlavnom pojednávaní, ktoré následne písomne odôvodnil na č. l. 155 prostredníctvom
svojho obhajcu.Obžalovaný v odvolaní namietal voči výške uloženého trestu odňatia slobody, poukázal na nepriaznivý
zdravotný stav svojho syna, ako aj starostlivosť oň poškodenou, ktorá poberá len dôchodok a príjmom
je odkázaná naň. Výpadok príjmu počas výkonu uloženého trestu odňatia slobody ohrozí starostlivosť

omaloletédieťaobžalovaného.Zuvedenédôvodunavrhol,abyodvolacísúdzmenilnapadnutýrozsudok
vo výroku o treste a uloží obžalovanému trest odňatia slobody na spodnej hranici trestnej sadzby.

Vyjadrenie k odvolaniu nebolo podané.

Krajský súd vo veci vykonal verejné zasadnutie dňa 14.01.2025 za prítomnosti zástupcu Krajskej
prokuratúry v Trnave, obžalovaného a jeho obhajcu. Obžalovaný zotrval na podanom odvolaní,
nepožiadal o zmenu dôvodov či jeho doplnenie. Odvolací súd oboznámil prítomných s napadnutým
rozsudkom, odvolaním obžalovaného, odpisom registra trestov na obžalovaného, relevantnými
lustráciami na osobu obžalovaného ako aj podstatným obsahom spisu. Strany nemali žiadne
pripomienky k oboznamovanému spisovému materiálu. Zástupca krajskej prokuratúry navrhol odvolanie

obžalovaného zamietnuť ako nedôvodné. Obhajca obžalovaného navrhol zmeniť napadnutý rozsudok
vo výroku o treste a uložiť obžalovanému miernejší trest na spodnej hranici trestnej sadzby. Obžalovaný
uviedol, že uložený trest považuje za vysoký a navrhol trest znížiť.

Podľa ustanovenia § 317 ods. 1 Trestného poriadku, ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316

ods. 1 Trestného poriadku, alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3 Trestného poriadku, preskúma
zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého výroku, event. napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým
odvolateľ podal odvolanie ako i správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Na chyby, ktoré
neboli odvolaním vytýkané prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods.
1 Trestného poriadku.

Po splnení prieskumnej povinnosti v rozsahu § 317 Trestného poriadku odvolací súd dospel k záveru, že
odvolanie obžalovaného nie je dôvodné, v dôsledku čoho sú splnené podmienky pre jeho zamietnutie
v zmysle § 319 Trestného poriadku.

Odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd zrozumiteľne a presvedčivo vysvetlil svoje úvahy
o primeranosti uloženého trestu, jeho zákonnosti a spravodlivosti vzhľadom na všetky okolnosti prípadu
a osobné pomery obžalovaného. Pokiaľ ide o odôvodnenie rozsudku, tento zodpovedá zákonným
požiadavkám vyplývajúcim z ust. § 168 Trestného poriadku a odvolací súd sa bez výhrad s týmto
odôvodnením stotožňuje a odkazuje naň. Na konštatovanie správnosti odvolací súd uvádza nasledovné:

Z obsahu podaného odvolania vyplýva, že obžalovaný na hlavnom pojednávaní dňa 23.10.2024 učinil
vyhlásenie v zmysle § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku o tom, že je vinný zo spáchania
skutku, ktorý sa mu kládol za vinu (svoju vinu počas konania nijako nepoprel), preto okresný súd so
súhlasom prokurátora vyhlásenie obžalovaného prijal. Pretože inštitút uznania viny svojou povahou

vylučuje preskúmavanie skutkového stavu konštatovaného výrokom obžaloby a obžalobou určenej
právnej kvalifikácie po prijatí vyhlásenia obžalovaného podľa § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku,
odvolací súd nemohol preskúmať tento výrok z hľadiska jeho zákonnosti a odôvodnenosti. Proti výroku o
vine v tomto prípade teda odvolanie ako opravný prostriedok nie je prípustné, tento výrok je právoplatný.
(porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu sp. zn. 2To/5/2011 zo 7. februára 2012)

Podstatu prieskumnej povinnosti krajského súdu, na podklade odvolania obžalovaného tvorilo
preskúmanie výroku o uloženom nepodmienečnom treste odňatia slobody vo výmere 2 roky a 6
mesiacov. Odvolací súd však, aj napriek námietke o neprimeranosti uloženého trestu, nezistil
pochybenie zo strany okresného súdu. Trest odňatia slobody uložený obžalovanému podľa trestnej

sadzby vyplývajúcej z § 360 ods. 2 Trestného zákona (6 mesiacov až 3 roky), v hornej polovici trestnej
sadzby vo výmere 2 roky a 6 mesiacov, za súčasného identifikovania jednej poľahčujúcej okolnosti podľa
§ 36 písm. l) a jednej priťažujúcej okolnosti podľa § 37 písm. m) Trestného zákona odvolací súd považuje
za trest zákonný, správny, zohľadňujúci pomer poľahčujúcich a priťažujúcich okolností (bez zmeny
trestnej sadzby), a najmä zodpovedajúci prvkom individuálnej ako aj generálnej prevencie. Zaradenie

obžalovaného do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným (prísnejším) stupňom stráženia
vyjadruje tiež dostatočné morálne odsúdenie protiprávneho konania obžalovaného spoločnosťou, a to
najmä vzhľadom na jeho trestnú minulosť a opakovaný výkon nepodmienečného trestu odňatia slobody.Pri úvahách o druhu a výmere trestu postupuje každý súd v zmysle zásad a kritérií rozhodných pre
ukladanie trestov uvedených v § 34 ods. 1, ods. 3 Trestného zákona, podľa ktorých trest má zabezpečiť
ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí

podmienkynajehovýchovuktomu,abyviedolriadnyživotasúčasneinýchodradíodpáchaniatrestných
činov, trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Trest má postihovať iba
páchateľa, tak aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby.

Trest ako taký je právnym následkom trestného činu a preto musí byť úmerný k spáchanému trestnému

činu (zásada proporcionálnosti trestu). Úmernosť trestu okrem iného určujú aj pohnútka páchateľa a
možnosti jeho nápravy. Úsudok o možnosti nápravy páchateľa si súd vytvára z veľkej časti už na základe
hodnotenia povahy a závažnosti spáchaného trestného činu (t. j. či ide o prečin, zločin, obzvlášť závažný
zločin) pri náležitom zhodnotení osoby páchateľa. Záver súdu o možnosti nápravy páchateľa musí byť
vždy v plnom súlade s ochranou, ktorú súd uloženým trestom poskytuje záujmom spoločnosti, štátu
a členom spoločnosti pred útokmi páchateľov trestných činov a výchovným pôsobením na ostatných

členov spoločnosti.

Pokiaľ ide o odvolaciu námietku obžalovaného, ktorou poukazuje na absenciu jeho príjmu, ktorý je
potrebný pre zabezpečenie výchovy a výživy jeho maloletého syna, o ktorého sa stará práve poškodená,
túto námietku odvolací súd vyhodnotil ako účelovú a nedôvodnú. Jednak, obžalovaný bol už v minulosti,

a to neraz, vo výkone trestu odňatia slobody, a jednak preto že vzhľadom na predchádzajúce odsúdenia
bezpochyby vedel o tom, aké následky predovšetkým pre jeho maloleté dieťa môže predstavovať
opakované spáchanie trestného činu a eventuálne odsúdenie. Obžalovaný dlhodobo páchal trestnú
činnosť ako otec maloletého dieťaťa, dopúšťal sa hrubého protiprávneho konania voči svojej poškodenej
ako svojej matke, pričom práve jeho matka prevzala starostlivosť o jeho dieťa. V prvom rade mal sám

korigovať svoje konanie tak, aby sa do výkonu trestu nedostal, o to viac, že jeho maloleté dieťa má
zhoršený zdravotný stav a vedel o potrebe finančnej pomoci poškodenej a svojej zákonnej povinnosti
vyživovať svoje dieťa. Neoddeliteľnou súčasťou slobody obžalovaného je aj povinnosť robiť rozhodnutia,
ktorými svoje deti nebude ohrozovať a ani ich riziku ohrozenia nevystaví, a napokon niesť negatívne
následky svojich vlastných rozhodnutí a činov. Znížením trestu obžalovanému by sa tak maloleté dieťa

obžalovaného stalo pomysleným „štítom“, ktorý by využíval a zjavne využíva ako nástroj ochrany
pre uložením spravodlivého trestu, čo v podmienkach trestného zákonodarstva nie je prípustné ani
spravodlivé. Súdny dvor EÚ totižto vo svojej judikatúre pojednávajúcej o faktore najlepšieho záujmu
dieťaťa pri ukladaní nepodmienečného trestu odňatia nestanovuje absolútnu prevahu najlepšieho
záujmu za každých okolností.

Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že o výmere trestu, teda aj o dĺžke pôsobenia výchovného
účinku tohto trestu na odsúdeného rozhoduje primárne súd, a to bez toho, aby zohľadňoval požiadavku
či názor samotného obžalovaného o tom, čo sa práve jemu javí ako trest primeraný. Trest pri, či
na hornej hranici trestnej sadzby by mal súd ukladať v prípade najškodlivejších trestných činov toho

ktorého druhu. Tresty pri, resp. na dolnej hranici trestnej sadzby je naopak potrebné ukladať za najmenej
škodlivé trestné činy. Miera, resp. stupeň škodlivosti konkrétneho trestného činu bude pritom vyplývať
z konkrétnych okolností, resp. zvláštností konkrétneho trestného činu.

U obžalovaného bolo nutné zohľadniť nielen počet jeho predchádzajúcich odsúdení, doposiaľ bol

jedenásťkrát súdne trestaný, popri tom dvadsaťosem-krát priestupkovo postihnutý, ale najmä povahu
spáchanéhotrestnéhočinu.Predchádzajúceodsúdeniabolimajetkovej,aleajnásilnejpovahy,pričomza
totožné konanie pre ktoré je trestne stíhaný v tejto trestnej veci už obžalovaný odsúdený bol. Voči svojej
matke sa opakovane dopustil protiprávneho konania, ba čo viac, aj v priestupkovej rovine, keď spáchal
celkom osem priestupkov práve voči svojej matke. Skutku sa dopustil závažnejším spôsobom konania,

a to so zbraňou v ruke, voči chránenej osobe, a to svojej matke, ktorá navyše prevzala povinnosť za
samotného obžalovaného a osobne sa starala o jeho maloleté dieťa. Obžalovaný sa vyhrážal smrťou
svojej matke, pričom aj napriek tomu, že sa ku skutku na hlavnom pojednávaní priznal, odvolací súd
považuje postoj odsúdeného k spáchanej trestnej činnosti za len čiastočne kritický, keď svoje konanie
síce priznáva, ale odôvodňuje ho vonkajšími okolnosťami. Takýto postoj odsúdeného nemôže byť

prejavom polepšenia, keď si svoje negatívne konanie a jeho dôsledky, ani po tom, čo už bol za takýto
trestný čin odsúdený, dostatočným spôsobom neuvedomuje. Pritom aj zmena nazerania na vlastnú
trestnú činnosť je jedným z výrazov polepšenia sa odsúdeného. S názorom obžalovaného o naplnení
účelu trestu uložením trestu kratšieho trvania tak odvolací súd nesúhlasí, práve naopak, nápravuodsúdeného považuje za sťaženú, nakoľko v prípade odsúdeného doteraz uložené a vykonané tresty
neviedli k náprave a vedeniu riadneho života na slobode, resp. nesplnili svoj zákonom predpokladaný
účel. Z hľadiska vyššie naznačenej trestnej minulosti obžalovaného je potom potrebné konštatovať,

že tento zjavne nie je schopný viesť na slobode riadny život, keďže trestnú činnosť ako aj priestupky
páchal opakovane po prepustení z výkonu predchádzajúcich trestov. Niet tak rozumného dôvodu pre
zmiernenie trestu, pričom okresný súd nakoniec neukladal obžalovanému trest ani na hornej hranici
trestnej sadzby. Osobu odsúdeného vzhľadom na tieto skutočnosti možno charakterizovať ako osobu
s výraznými sklonmi k páchaniu trestnej činnosti, pričom je zjavné, že z pohľadu predchádzajúcich

odsúdení mal dostatok možností preukázať snahu o vedenie riadneho života a zmenu svojho správania,
avšak tieto nevyužil. Odsúdený spôsobom svojho života teda preukázal, že „len hrozba“ výkonu trestu
odňatia slobody v podobe uloženie podmienečného trestu odňatia slobody, či trest odňatia slobody na
spodnej hranici skutočne nepostačuje na splnenie zákonom predpokladaného účelu trestu a je potrebné
na neho pôsobiť práve výkonom trestu odňatia slobody v takej výmere, akej rozhodol okresný súd, s čím
sa odvolací súd v plnej miere stotožňuje.

Na dôvažok sa odvolaciemu súdu žiada uviesť, že obžalovaný by si mal v danej súvislosti uvedomiť,
že pre trest je charakteristické, že je s ním spojené negatívne hodnotenie činu a osoby páchateľa, a
že sa ukladá nielen v závislosti od osobných pomerov obžalovaného osoby, ale i charakteru trestného
činu, ktoré sú rovnocennými právnymi skutočnosťami a tiež rozhodujúcimi kritériami pre stanovenie

druhu trestu a jeho výmery. K naplneniu účelu trestu tiež prispieva aj jeho preventívne pôsobenie,
keď hrozba trestu formulovaného v trestnom kódexe odrádza verejnosť od páchania trestnej činnosti,
pričom intenzita tejto prevencie rastie so zvyšovaním vedomia verejnosti o neodvratnosti a spravodlivosti
trestov, ktoré i reálne postihne osobu páchajúcu takýto druh trestnej činnosti.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd obžalovaného podľa § 319 Trestného poriadku
zamietol ako nedôvodné.

Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0, čiže jednomyseľne podľa § 163 ods. 4 Trestného
poriadku v spojení s § 170 ods. 6 Trestného poriadku.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu riadny opravný prostriedok nie je prípustný.