Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 23. január 2025

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 8Co/70/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4124200943
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 01. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lenka Konštiaková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2025:4124200943.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lenky Konštiakovej a členov

senátu JUDr. Vladimíra Novotného a JUDr. Adriany Kálmánovej, PhD., v spore žalobcu: A. B. C., nar.
XX.XX.XXXX, bytom D., kontaktná adresa: Sídl. E. XX, F., proti žalovanej: G. H., nar. XX.XX.XXXX,
bytom F. I. XXX/X, J., zastúpená JUDr. Viktorom Mlynekom, advokátom, IČO: 53 109 538, so sídlom
Štúrova 43, Nitra, o zaplatenie 2.400 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku
Okresného súdu Nitra č.k. 19C/6/2024-63 zo dňa 10. júla 2024, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobcovi p r i z n á v a proti žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%,
o výške ktorého nároku rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo
výške 2.400 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,5 % ročne zo sumy 2.400 eur od 01.12.2023
do zaplatenia, a to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. O trovách konania rozhodol
tak, že žalobcovi priznal voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorej
bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil
poukazom na § 3 ods. 1, § 451 ods. 1, 2, § 563, § 628 ods. 1, § 657 a § 517 ods. 1 prvej vety, § 517 ods.

2 Občianskeho zákonníka, ako aj § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z., ktorým sa
vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka.

2. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou Okresnému súdu Nitra dňa 24.01.2024
domáhal, aby súd zaviazal žalovanú povinnosťou zaplatiť mu sumu 2.400 eur spolu s úrokom z
omeškania vo výške 9,5 % ročne zo sumy 2.400 eur od 01.12.2023 do zaplatenia. Súčasne sa domáhal
priznania náhrady trov konania. Uviedol, že ako veriteľ poskytol žalovanej ako dlžníčke v období od

decembra 2022 do mája 2023 peňažnú pôžičku vo výške spolu 2.400 eur na preklenutie jej prechodných
finančných problémov, ktorú sa mu žalovaná zaviazala vrátiť. Žalobca poskytol žalovanej pôžičku v
niekoľkých platbách, ktoré jej posielal z jeho účtu na jej účet. Išlo o platbu zo dňa 09.12.2022 vo výške
500 eur, zo dňa 08.01.2023 vo výške 500 eur, zo dňa 06.02.2023 vo výške 500 eur, zo dňa 07.03.2023
vo výške 200 eur, zo dňa 04.04.2023 vo výške 200 eur, zo dňa 24.05.2023 vo výške 500 eur. V tom čase
mal so žalovanou blízky partnerský vzťah, preto zmluvu o pôžičke písomne neuzavreli a na všetkých
podstatných náležitostiach zmluvy o pôžičke sa dojednali ústne. Žalobca sa zaviazal žalovanej dočasne

prenechať peňažné prostriedky v sume 2.400 eur a žalovaná sa ako dlžníčka zaviazala žalobcovi
všetky peňažné prostriedky vrátiť. Bolo medzi nimi dojednané, že prostriedky prenecháva žalobca
žalovanej len dočasne za účelom preklenutia jej prechodných finančných problémov. Pretože v čase
dojednania zmluvy o pôžičke si žalobca a žalovaná nedojednali dobu vrátenia pôžičky, žalobca výzvouzo dňa 13.10.2023 žalovanú vyzval na jej vrátenie do 31.10.2023. Túto výzvu žalobca zaslal žalovanej
doporučenou poštou na adresu jej trvalého bydliska. Žalovaná si zásielku neprevzala v odbernej lehote,
zásielka sa však dostala do dispozície žalovanej už dňa 16.10.2023. Pretože žalovaná žalobcovi

peňažné prostriedky v sume 2.400 eur nevrátila, žalobca žiadal, aby ju k uvedenej povinnosti zaviazal
súd. Žalobca si uplatnil aj úroky z omeškania z dlžnej sumy s poukazom na § 517 ods. 2 Občianskeho
zákonníka a nariadenie vlády SR č. 87/1995 Z. z., a to v sadzbe 9,5 % ročne počnúc 01.12.2023 do
zaplatenia.

3. Súd prvej inštancie spor prejedanal na pojednávaní za účasti žalobcu, žalovanej a jej právneho
zástupcu. Na pojednávaní si vypočul prednes právneho zástupcu žalovanej a vykonal výsluch strán
sporu, ako aj vykonal dokazovanie listinami, nachádzajúcimi sa v súdnom spise podľa § 204 CSP a zistil
nasledovný skutkový stav:

3.1. Z potvrdení o zrealizovaní transakcie z účtu č. G. majiteľa B. C., H. H. XXXX/XX, XXXXX D. na

účet č. G. vyplývalo odoslanie peňažných súm nasledovne: dňa 09.12.2022 suma 500 eur s popisom
(informácia pre príjemcu) "Pomoc mojej laske milovanej"; dňa 08.01.2023 suma 500 eur s popisom
"Pomocmojejlaskemilovanej";dňa06.02.2022suma500eurspopisom"Pomocmojejlaskemilovanej";
dňa 07.03.2023 suma 200 eur s popisom "Pomoc mojej laske milovanej"; dňa 04.04.2023 suma 200
eur s popisom "Pomoc mojej laske milovanej"; dňa 24.05.2023 suma 500 eur s popisom "Peniaze na

dlazbu na terasu domceka".

3.2.Podľaďalšíchpotvrdeníozrealizovanítransakciezúčtuč.G.majiteľaB.C.,H.H.XXXX/XX,XXXXX
D.naúčetč.G.bolirealizovanénasledovnéprevody:dňa07.03.2023suma400eurspopisom"Najomne
mojej laske milovanej"; dňa 04.04.2023 suma 200 eur s popisom "Najomne mojej laske milovanej";

dňa 06.05.2023 suma 200 eur s popisom "Najomne mojej laske milovanej"; dňa 02.06.2023 suma 207
eur s popisom "Najomne mojej laske milovanej"; dňa 02.07.2023 suma 257 eur s popisom "Najomne
Simonke".

3.3. Z komunikácie medzi stranami sporu prostredníctvom aplikácie WhatsApp vyplývalo, že žalovaná

žalobcovi zaslala informácie o platbách, ktoré vykonáva. V screenshote zaslanom žalobcovi je uvedené:
06.12.2022 G. H. A. splátky úveru mínus 339,21 eura, 08.12.2022 ZSE Energia mínus 297,0 eura,
02.12.2022 home credit AUTOLEASING mínus 137,53 eura.

3.4. Z tejto komunikácie ďalej vyplývali nasledovné správy medzi žalobcom a žalovanou:

- Žalovaná: "Láska moja. Krásne ránko prajem. Vôbec som sa nevyspala, a dúfam, že dnes to nejako
zvládnem,somšťastnážeťamámB.môjasomveľmivďačnázatvojupomoc,mocmamrzítátosituácia,
keď budem v práci ti pošlem to číslo účtu "ešte raz ďakujem" Posielam najkrajšie pusinky

- Žalovaná: Láska posielam číslo účtu. G. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX

- Žalobca: Ok, Miláčik. Keď budem doma, hneď posielam.. Pohodu v práci prajem, Láska

- Žalovaná: Ďakujem láska moja, ja ti to všetko keď budem môcť určite vrátim Miláčik

- Žalobca: Láska, peniaze by si už mala maž na účte, keďže máme rovnakú banku

- Žalovaná: Láska teraz pozerám, peniažky mi nabehli, ďakujem

- Žalovaný: Tak to je super... Som rád, že som mohol pomôcť mojej láske, veď to bola moja povinnosť,
keďže si kvôli mne odmietla nájomníkov.. A s dobrým pocitom si môžem večer po plavke otvoriť
kalorické.. Hlavne to už dáko vydrž v práci a myslím, že si už večer môžeš spokojne ľahnúť..

- Žalovaná: Áno láska.. Si úžasný Teším sa a veľmi som ti zaviazaná, dneska to ubieha rýchlo mala som

nechtíky a teraz už len čakám kedy pôjdem domkov, určite sa mi bude lepšie zaspávať miláčik môj..
ešte keby si bol pri mne- Žalobca: Ešte raz s radosťou zopakujem, že si pre mňa všetko na svete a tým pádom tvoje starosti sú
už aj moje starosti a samozrejme si spoločne budeme užívať aj pekné chvíle a tešiť sa spoločne z toho
čo pekné nám život ešte ponúkne, Láska moja

-Žalovaná:Ďakujemláska,,tisikrásnenapísal..Mocsitovážimasomšťastná,žeťamám konečnesom
domka v pyžamke.. Zajtra sa nezastavím od rána do večera nechty a jedno líčenie.. Posielam veeeela
pusiniek. Dúfam, že si všetko zvládol v práci a zajtra budeš oddychovať. Krásne sníčky a dobrú nôcku

3.5. Z ďalšej komunikácie vyplývala nasledovná správa:

- Žalobca: Krásne ránko prajem Miláčik môj najkrajší Až mám obavu z toho ako si sa vyspinkala po tom
nervydrasajucom večere.. Ale ty sa naozaj nemusíš báť ničoho čo sa financií týka, keď som tu ja. Veď ja
mám na svedomí, že tam nemáš nájomníkov, inak by si nemusela riešiť takéto záležitosti. Ja ti budem
posielať každý mesiac tých 500 euro, kým nepredám byt, Zlatko moje milované Tak mi hlavne napíš to

číslo účtu a hlavne sa nepomýľ, aby tu to v pohode nabehlo... Luuuubim ťa nekonečne, Láska a prajem
vydržateľný deň v práci.

3.6. Z výzvy žalobcu na vrátenie peňazí zo dňa 06.10.2023 bolo preukázané, že žalobca vyzval žalovanú
na vrátenie požičanej peňažnej sumy vo výške 2.400 eur. Uviedol tu, že žalovanej v čase ich vzájomného

spoznávania požičal postupnými platbami zasielanými na účet žalovanej sumu celkom vo výške 2.400
eur. Uvedené peniaze žalovanej slúžili na splácanie vlastných úverov a prerábku domu v jej vlastníctve.
Keďže žalobca a žalovaná spolu tvorili pár, nedohodli sa na konkrétnom dátume splatenia pôžičky.
Žalobca bol zhovievavý a čakal na zlepšenie finančnej situácie žalovanej, resp. že uvedená suma bude
zohľadnená v budúcnosti v kúpnej cene hodnoty polovice rodinného domu. Pretože došlo k ukončeniu

ichvzťahu,žalobcažalovanúviackrátformouSMSamailovejkomunikácievyzvalnavráteniepôžičky,na
čo žalovaná nereagovala. Žalobca žalovanú vyzval na vrátenie sumy 2.400 eur v lehote do 31.10.2023
s tým, že v opačnom prípade pristúpi k vymáhaniu dlhu súdnou cestou.

3.7. Z informácie Slovenskej pošty, a.s. o sledovaní zásielky č. K. vyplývalo, že zásielka - doporučený

list 1. triedy bola podaná na pošte Vráble dňa 13.10.2023, dňa 16.10.2023 uložená na pošte Čechynce
- adresát nezastihnutý, dňa 06.11.2023 neprevzatá v odbernej lehote - odoslaná späť a dňa 15.11.2023
vrátená odosielateľovi.

3.8. Okresný súd Nitra uznesením č. k. 10C/80/2023 zo dňa 30.11.2023 v spore medzi totožnými

sporovými stranami ako v tomto konaní o zaplatenie sumy 2.400 eur s príslušenstvom konanie zastavil
(výrok I.) a žalovanej proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania nepriznal (II. výrok). Z odôvodnenia
uznesenia vyplývalo, že žalobca sa v predmetnom konaní dožadoval, aby súd rozhodol, že žalovaná
je povinná zaplatiť mu sumu 2.400 eur s úrokom z omeškania 5 % ročne z 2.400 eur od 20.04.2023
do zaplatenia. Žalobu odôvodnil tým, že od 12/2022 do 05/2023 poskytol žalovanej finančnú pomoc

vo výške 2.400 eur, z toho 1.900 eur na úhradu splátok úveru a 500 eur na úhradu dlažby na
terasu, pričom žalovaná dlžnú sumu napriek jeho výzvam nevrátila. Súd žalobcu vyzval na späťvzatie
žaloby podľa § 138 CSP, pretože po predbežnom právnom posúdení bolo zistené, že žaloba je zjavne
nedôvodná, pretože podľa súdu išlo o "pomoc" žalovanej a nie pôžičku. Žalobca vzal žalobu celkom späť
s odôvodnením, že ju považuje za dôvodnú, pretože žalovanej poskytol pôžičku, ale potrebuje využiť

služby právneho poradenstva na to, aby podal kvalifikovaný návrh.

4. Po vykonanom dokazovaní bol súd prvej inštancie toho názoru, že v súdenej veci nebolo sporným,
že žalobca počas trvania partnerského vzťahu so žalovanou v období od 09.12.2022 do 24.05.2023
poskytol žalovanej prevodom zo svojho účtu na účet žalovanej peňažné prostriedky v sume spolu

2.400 eur. Prevzatie týchto peňažných prostriedkov žalovaná nenamietala, medzi žalobcom a žalovanou
vznikol spor o tom, či je žalovaná povinná sumu vo výške 2.400 eur žalobcovi vrátiť a pokiaľ túto
povinnosť má, na základe akého právneho titulu je tak povinná urobiť. Následne súd prvej inštancie
uviedol, že nárok, ktorý si žalobca voči žalovanej v tomto konaní uplatnil, žalobca v žalobe odôvodnil
ako pôžičku. S týmto právnym posúdením sa stotožnil aj konajúci súd. Zmluvou o pôžičke vzniká

medzi veriteľom a dlžníkom právny vzťah, na základe ktorého prenecháva jedna strana (veriteľ) druhej
strane (dlžníkovi) veci určené podľa druhu, najmä peniaze a dlžník sa zaväzuje vrátiť mu do uplynutia
dohodnutej doby veci rovnakého (toho istého) druhu, pričom môže ísť o odplatný alebo bezodplatný
právny vzťah. Tento právny vzťah nevyžaduje osobitnú formu, preto zmluva o pôžičke môže byť uzavretáústne, konkludentne (mlčky) alebo v písomnej forme. Pojmovými znakmi zmluvy o pôžičke sú: a/
prenechanie veci veriteľom dlžníkovi, b/ vymedzenie požičiavaných vecí, c/ povinnosť dlžníka vrátiť
veci rovnakého druhu, d/ dočasnosť zmluvy. Zmluva o pôžičke je neformálnym právnym úkonom, čo

znamená, že pre jej vznik nie je potrebná písomná forma, pre platné uzavretie zmluvy sa však vyžaduje,
aby sa zmluvné strany dojednali na jej podstatných náležitostiach. Zmluva o pôžičke je reálnou zmluvou
(kontraktom),čoznamená,ženauzavretietakejtozmluvyjepotrebné,abybolpredmetpôžičkyveriteľom
dlžníkovi odovzdaný či už fyzickým odovzdaním alebo aj bezhotovostným spôsobom.

5. V súdenej veci z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca a žalovaná sa ústne dohodli na tom,
že žalobca žalovanej poskytne (prenechá na užívanie) peňažné prostriedky. Bolo ďalej preukázané,
že žalovaná sa zaviazala žalobcovi poskytnuté peniaze vrátiť. Z výsluchu žalobcu v tomto konaní
jednoznačne vyplynulo, že žalobca peniaze žalovanej poskytoval s tým, že jej chcel pomôcť, peniaze
jej však nemienil darovať a očakával ich vrátenie. Žalovaná síce svoj záväzok peniaze žalobcovi vrátiť
popierala, jej obrana bola však v rozpore z vykonaným dokazovaním. V správe, ktorú žalovaná žalobcovi

zaslala pred obdržaním prvej platby, kde uviedla, že žalobcovi všetko vráti, keď bude môcť, bola
podľa názoru súdu jednoznačne vyjadrená vôľa žalovanej prenechať si peniaze žalobcu len dočasne
a tieto mu neskôr (po tom, ako sa jej finančná situácia zlepší), vrátiť. Ak aj žalovaná argumentovala,
že žalobcovi mienila peniaze vrátiť tzv. iným spôsobom, teda nemienila mu vrátiť peniaze ako také,
tento úmysel vrátenia inak ako vrátením peňazí v konaní nepreukázala. Žalovaná vo výsluchu na

pojednávaní objasnila, že pod "vrátením všetkého, keď bude môcť" myslela, že žalobcovi sa revanšuje
tým, že mu dá lásku, uvarí mu, operie a ožehlí. Jej právny zástupca zasa uvádzal, že žalovaná sa mala
žalobcovi odvďačiť tým, čo k partnerskému vzťahu patrí, toto však bližšie nepopísal. Tvrdenia žalovanej
o vrátení všetkého v tzv. inej forme ako vrátením toho, čo jej žalobca poskytol, teda peňazí, ktoré si
od žalobcu žalovaná požičala, súd vyhodnotil ako účelové. "Vrátenie všetkého, keď bude môcť" podľa

správy žalovanej skôr korešponduje s tvrdeniami žalobcu o tom, že žalovaná mu mala peniaze vrátiť po
preklenutí jej prechodných finančných problémov. Vyhodnotenie tejto správy v zmysle "vrátim ti peniaze,
len čo mi to finančná situácia umožní", vyznieva podľa názoru súdu logickejšie a presvedčivejšie ako
vyhodnotenie tejto správy v zmysle "navarím, operiem či ožehlím ti, len čo budem môcť, len čo sa bude
dať". Pokiaľ žalovaná pod slovami, že žalobcovi mala dať lásku, mienila nejaké sexuálne praktiky, podľa

názoru súdu by skôr použila iné výrazy a neuvádzala by "keď bude môcť". Z vykonaného dokazovania
totiž vyplynulo, že strany sporu sa pravidelne stretávali, žalovaná sama uviedla, že žalobcovi dávala
lásku, varila mu, prala a žehlila, preto konštrukcia vrátenia "keď bude môcť", vyznieva nelogicky. Obrana
žalovanej spočívajúca v jej tvrdení o vrátení všetkého tzv. iným spôsobom ako vrátením toho, čo si
od žalobcu požičala, tak zostala zo strany žalovanej nepreukázaná. Súd prvej inštancie preto dospel k

záveru, že žalovaná sa žalobcovi na vrátenie poskytnutých peňazí zaviazala.

6. Vzhľadom na úmysel strán sporu prenechať peniaze žalovanej len dočasne, nebolo možné
poskytnutie žalovanej sumy definovať ako dar žalobcu žalovanej. Uzavretie darovacej zmluvy medzi
stranami sporu preukázané nebolo. Úmysel žalobcu žalovanej peniaze darovať nevyplýval ani z popisu

platieb "Pomoc mojej láske milovanej". To, že žalobca poskytnutím peňazí žalovanej mienil pomôcť
preklenúť jej finančné problémy absolútne neznamená, že sa nemienil dožadovať vrátenia tejto sumy.
Pomoc poskytnutím peňažných prostriedkov nemusí automaticky znamenať, že má ísť o dar. V danom
prípade žalobca žalovanej pomohol už tým, že jej poskytol peňažné prostriedky, ktoré žalovaná mohla
použiť na zaplatenie toho, čo práve potrebovala. Uzavretie zmluvy o pôžičke medzi stranami sporu

podľa názoru súdu nespochybňujú ani vyjadrenia žalobcu v komunikácii so žalovanou, kde uvádzal,
že sa cíti byť žalovanej zaviazaný, má povinnosť jej pomáhať a to, že jej pomohol, ho teší. Nebolo
predsa sporné, že žalobca a žalovaná boli partneri, čo by podľa názoru súdu pri fungujúcom vzťahu malo
znamenať, že si budú vzájomne pomáhať. Bolo tiež potrebné poukázať na tú skutočnosť, že žalobca
a žalovaná tvorili pár len od septembra 2022, preto súd nepovažoval za neobvyklé, pokiaľ žalobca

žalovanej poskytoval peniaze s tým, že ich od žalovanej bude žiadať naspäť v prípade, ak im vzťah
nevyjde. Z vykonaného dokazovania nebolo preukázané ani to tvrdenie žalovanej, že peniaze, ktoré od
nej žalobca na základe platieb vymedzených v žalobnom návrhu požaduje, mali predstavovať odplatu
za užívanie bytu žalobkyne žalovaným. Strany sporu zhodne uvádzali, že žalobca byt vo vlastníctve
žalovanej užíval. Žalobca však preukázal, že za toto užívanie bytu platil žalovanej ďalšie platby, ktoré

označoval ako nájomné, pričom vrátenia peňažných prostriedkov žalovanej takto poskytnutých sa od
žalovanej v tomto konaní nedomáha. Z dokazovania vykonaného v tomto konaní naviac vyplynulo, že
žalobca byt žalovanej užíval v období od 01.03.2023 do 15.07.2023, pričom značnú časť peňažných
prostriedkov, ktoré mali predstavovať pomoc žalovanej, jej žalobca poskytol ešte pred nasťahovaním sado jej bytu (prvá platba je z 09.12.2022). Aj obranu žalovanej spočívajúcu v tvrdení, že platby žalobcu
definované ako pomoc majú predstavovať pomoc z dôvodu, že žalovaná byt neprenajala iným osobám,
súd vyhodnotil ako účelovú a v rozpore so zisteným skutkovým stavom.

7. Podľa názoru súdu žalobca preukázal existenciu vyššie uvedených pojmových znakov zmluvy o
pôžičke (bod 28. odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie), teda prenechanie veci žalobcom ako
veriteľom žalovanej ako dlžníčke (písm. a/), vymedzenie požičiavaných vecí, ktorými boli peniaze (písm.
b/) ako aj záväzok žalovanej ako dlžníka vrátiť žalobcovi ako veriteľovi veci rovnakého druhu (písm. c/).

Ďalším pojmovým znakom zmluvy o pôžičke je dočasnosť poskytnutia predmetu pôžičky (písm. d/), čo
vyplýva z ust. § 657 Občianskeho zákonníka, kde je uvedené, že "...dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí
dohodnutej doby..." Z výkladu tohto ustanovenia vyplýva, že termín plnenia nemusí byť dohodnutý pri
uzatváraní zmluvy, ale môže byť dohodnutý aj neskôr, prípadne stačí, ak je dodatočne určiteľný alebo
ponechaný na vôli dlžníka. Ak čas plnenia nebol v zmluve dohodnutý, použije sa všeobecná úprava
splnenia dlhu (§ 563 Občianskeho zákonníka) a dlžník je povinný splniť dlh prvý deň po tom, čo ho o

plnenie požiadal veriteľ (Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M.
a kol. Občiansky zákonník II. § 451 ? 880. 2. vydanie. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2019). V súdenej
veci z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca a žalovaná sa presne nedojednali, dokedy má
žalovaná žalobcovi peniaze vrátiť. Presný časový okamih vymedzený napr. dátumom, z dojednaní medzi
stranami sporu nevyplýva, čo však nie je prekážkou pre vznik právneho úkonu zmluvy o pôžičke, pokiaľ

dočasnosť poskytnutia peňažných prostriedkov z vykonaného dokazovania vyplynula, čo súd v tomto
spore považoval za preukázané.

8. Súd prvej inštancie doplnil, že považoval za nesporne preukázané aj to, že k poskytnutiu peňažných
prostriedkov zo strany žalobcu žalovanej v sume 2.400 eur skutočne došlo, peniaze boli žalovanej

reálne odovzdané bezhotovostne, teda prevodom na jej účet. Podľa názoru súdu tak žalobca v konaní
preukázal, že so žalovanou ústne uzavrel zmluvu o pôžičke, na základe ktorej jej postupnými prevodmi z
jeho účtu na účet žalovanej poskytol sumu vo výške 2.400 eur. Túto sumu mu žalovaná ani napriek výzve
žalobcu nevrátila. Nárok žalobcu na vrátenie požičanej sumy 2.400 eur súd vyhodnotil ako dôvodný,
žalobe vyhovel a žalovanú na vrátenie tejto sumy zaviazal. Okrem toho nezistil žiaden dôvod, pre

ktorý by mal nárok žalobcu uplatňovaný voči žalovanej v tomto konaní posúdiť ako nárok v rozpore s
ustanovením § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Skutočnosť, že žalobca sa rozhodol uplatniť si voči
žalovanej nárok, ktorý mu patrí, nie je podľa názoru súdu možné vnímať ako pomstu. Hoci z vyjadrení
žalobcu súd vyvodil, že žalobca by si v prípade pokračovania vzťahu so žalovanou od nej vrátenie
poskytnutých peňazí nepýtal, to, že tak urobil nie je možné považovať za uplatnenie práva v rozpore s

dobrými mravmi. K tvrdeniam žalobcu o tom, že v súdenej veci išlo o bezdôvodné obohatenie, ako aj
k jeho ďalším tvrdeniam o tom, že nebola platne uzavretá zmluva o pôžičke, súd uviedol, že uvedené
tvrdenia žalobcu neboli v konaní preukázané. Žalobca si odporoval, keď na jednej strane uvádzal, že
so žalovanou uzavrel zmluvu o pôžičke, vzápätí tvrdil, že zmluva o pôžičke platne uzavretá nebola
a nárok od žalovanej požaduje titulom bezdôvodného obohatenia. Uvedené právne posúdenie podľa

názoru súdu nebolo prekážkou pre priznanie nároku, ktorého sa žalobca voči žalovanej domáhal. Hoci
žalobca, ako osoba, ktorá nemá právnické vzdelanie a nebola v konaní právne zastúpená, uvádzal rôzne
právne posúdenia jeho nároku, skutkové tvrdenia, na základe ktorých si voči žalovanej nárok uplatnil,
počas celého konania nemenil. V tejto súvislosti súd prvej inštancie s poukazom na platnú judikatúru v
zmysle zásady iura novit curia uvádza, že žalobca nie je povinný svoj nárok právne kvalifikovať, pretože

právna kvalifikácia je vecou súdu. Účastník konania má legitímne právo očakávať, že súd rozhodujúci
v jeho veci právo pozná a podľa práva rozhodne. Predmetom civilného procesu je nárok, ktorý je
tvorený predmetom nároku (petitom) a základom nároku, ktorý tvoria právne významné skutočnosti,
na základe ktorých žalobca zakladá žalobný návrh. Zásada iura novit curia predstavuje povinnosť
všeobecného súdu poskytnúť právnu kvalifikáciu skutkového stavu veci tak, ako ho označil účastník

konania a ako vyplýva z vykonaných dôkazov (ide teda o subsumpciu zisteného skutkového stavu pod
hypotézu príslušnej právnej normy) bez ohľadu na právne posúdenie poskytnuté účastníkom konania.
Po subsumpcii skutkového stavu pod hypotézu právnej normy dochádza k interpretácii a následnej
aplikácii príslušných právnych noriem, pri ktorej všeobecný súd uvedie, akým spôsobom skutkový stav
právne posúdil, ktorú právnu normu na daný stav aplikoval a ako ju v okolnostiach prípadu interpretoval

(uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 751/2015 z 11.11.2015, uznesenie Ústavného súdu SR sp.
zn.II.ÚS267/2015z23.4.2015,uznesenieNajvyššiehosúduSRsp.zn.4Cdo/35/2019zodňa16.5.2019
a mnohé ďalšie). Súd prvej inštancie mal z vykonaného dokazovania preukázané, že žalobca a žalovaná
sa na presnom dátume vrátenia pôžičky nedojednali. Bolo preukázané, že žalobca vyzval žalovanúna vrátenie pôžičky výzvou zo dňa 06.10.2023, ktorú preukázateľne zaslal žalovanej prostredníctvom
Slovenskej pošty a. s. dňa 13.10.2023. Aplikujúc na prejednávanú vec ustanovenie § 563 Občianskeho
zákonníka vznikla žalovanej povinnosť vrátiť žalobcovi sumu vo výške 2.400 eur v deň nasledujúci

po tom, ako ju žalobca na plnenie vyzval. Žalovanej síce nebola výzva na vrátenie pôžičky skutočne
doručená a zásielka obsahujúca výzvu sa žalobcovi vrátila ako neprevzatá v odbernej lehote, čo však nie
je prekážkou, pre ktorú by sa na túto výzvu neprihliadalo. Naopak, s poukazom na ustanovenie § 45 ods.
1 Občianskeho zákonníka a ustálenú hmotnoprávnu prax súd zdôrazňuje, že prejav vôle pôsobí voči
neprítomnej osobe od okamihu, keď jej dôjde, nevyžaduje sa skutočné doručenie a prevzatie písomnosti

zachytávajúcej právny úkon, adresát však musí mať objektívnu možnosť oboznámiť sa s obsahom
adresovaného právneho úkonu. Opačný výklad by viedol k neudržateľnému stavu, a síce, že adresát
by bezdôvodne (svojvoľne) odopieral prijatie (prevzatie) písomnosti, v dôsledku čoho by odosielateľ
nemal objektívnu možnosť doručiť takúto písomnosť adresátovi zásielky (rozhodnutie Najvyššieho súdu
SR, sp. zn. 5Cdo/129/2010 z 28.1.2011, rozsudok Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 26Cdo/268/2011 zo
dňa 8.6.2011). V danom prípade mala žalovaná objektívnu možnosť oboznámiť sa s obsahom zásielky

obsahujúcej výzvu žalobcu už jej uložením na pošte, t. j. dňa 16.10.2023. Povinnosť plniť jej vznikla
nasledujúcim dňom, t. j. 17.10.2023. Žalovaná si svoju povinnosť vrátiť žalobcovi pôžičku nesplnila, čím
sa dostala do omeškania a v súlade s ustanovením § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka jej vznikla
povinnosť zaplatiť žalobcovi aj úroky z omeškania. Žalobca si nárok na úroky z omeškania vyčíslil v
sadzbe vo výške 9,5 % ročne, t. j. v súlade so sadzbou stanovenou podľa nariadenia vlády č. 87/1995,

a to počnúc dňom 01.12.2023. Tento nárok súd prvej inštancie žalobcovi tiež priznal, dospejúc k záveru,
že k požadovanému dátumu 01.12.2023 sa žalovaná nachádzala v omeškaní s plnením svojej peňažnej
povinnosti voči žalobcovi.

9. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi,

ktorý bol plne úspešný, priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanej v celom rozsahu (100 %).
Dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie o trovách konania súd nezistil,
takéto žalovaná ani neuvádzala.

10. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podala odvolanie žalovaná, keďže ho považovala za

vecne nesprávny, nepresvedčivý, nepreskúmateľný a teda nezákonný a odvolanie odôvodnila v zmysle
§ 365 ods. 1 písm. f), g), h) CSP. Mala za to, že súd oprel svoju argumentáciu výlučne o jedinú
správu žalovanej, ktorú zaslala žalobcovi a to v znení: „Ďakujem láska moja, ja ti to všetko keď budem
môcť určite vrátim B..“ Z odôvodnenia rozsudku pritom nevyplýva žiadny iný relevantný dôkaz, ktorý
by skutočnosť o uzavretí zmluvy o pôžičke preukazoval, ba naopak všetky dôkazy vykonané v tomto

súdnom konaní evokujú viac to, že išlo výlučne o pomoc žalobcu ako vtedajšieho partnera žalovanej ako
jeho partnerke, v rámci čoho nebolo nikdy dohodnuté vrátenie zaslaných súm žalovanou, resp. takáto
okolnosť nevyplýva zo žiadneho iného dôkazu ako tvrdenia žalobcu, ktoré neoprel o iný dôležitý dôkaz.
Poukázala však na to, že podľa nej súd nesprávne vyhodnotil a interpretoval predmetnú správu a nebolo
vôbec zrejmé, z akého dôvodu si súd osvojil výlučne tvrdenia žalobcu o tom, že zaslané peniaze mali

tvoriť pôžičku pre žalovanú. Predsa takáto okolnosť nebola potvrdená žiadnou v tom čase komunikáciou
medzi sporovými stranami. Súd pri vyhodnocovaní dôkazov úplne opomenul tú skutočnosť, že túto
správu žalovaná zaslala žalobcovi dokonca ešte pred zaslaním prvej platby, čo znamená, že v tomto
čase ani nemohlo byť zrejmé, akú celkovú sumu žalobca žalovanej pošle v budúcnosti, čo o to viac
vylučuje uzavretie zmluvy o pôžičke, keďže tu tak nie je ani splnená jedna zo základných náležitostí

takejto zmluvy, teda jej predmet (plnenia), čím pôžičkový vzťah medzi sporovými stranami nemohol
ani vzniknúť. V tomto prípade by tak nikdy ani nemohlo dôjsť k platnému uzavretiu zmluvy o pôžičke,
keďže súd nemohol mať za preukázané, že by boli medzi sporovými stranami dojednané podstatné
náležitosti takejto zmluvy a to najmä vymedzenie presnej sumy, ktorá by mala byť požičaná. Žalovaná
tak namietala, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

čoho dôsledkom zároveň bolo to, že súd prejednávanú vec aj nesprávne právne posúdil. Poukázala
na ďalšie vyjadrenia žalobcu, ktoré okrem iného uviedol v konaní a to „žalobca žalovanú ľúbil, preto sa
jej rozhodol finančne pomôcť“, „po nasťahovaní žalobcu do podkrovného bytu jej posielal peniaze ako
pomoc a okrem toho jej posielal peniaze ako nájomné“, „dôvodom poskytnutia peňažných prostriedkov
zo strany žalobcu žalovanej bol ich partnerský vzťah a tento dôvod odpadol ukončením vzťahu“ a mala

za to, že v čase posielania peňazí nemohol mať súd za preukázané, že žalobca takto konal v úmysle, aby
mu boli niekedy v budúcnosti peniaze vrátené a zároveň ani žalovaná tieto peniaze neprijala s vnútorným
presvedčením,žebymuselatietopeniazeniekedyvrátiťžalobcovi.Opakpritomnebolničímrelevantným
v konaní dokázaný a to ani „žalovaná sa so slzami v očiach začala vyjadrovať o tom, ako ju ťažia dlžoby,nezvláda to a je pred zrútením“, „od začiatku ako sa začali o tom baviť, mu tvrdila, že peniaze mu vráti
sama od seba“, „nikde nebolo uvedené, že je to dar z lásky“ a naviac zo správy „ešte raz s radosťou
zopakujem, že si pre mňa všetko na svete a tým pádom tvoje starosti sú už aj moje starosti...“ vyplývalo,

že sa jednalo o finančnú pomoc pre žalovanú, čo potvrdil aj samotný žalobca. Zdôraznila, že žalobca
okrem v jeho tvrdeniach nijako inak nepreukázal, že by žalovaná mala mať vedomosť o tom, že zaslané
peniaze jej mal len požičať. Aj zo správ vyplývalo, že žalobca nikdy nespomenul, že by tieto peniaze,
ktoré žalovanej zasielal s poznámkou „pomoc mojej láske milovanej“ a teda nie napr. s poznámkou
„pôžička mojej láske milovanej“, mali predstavovať pôžičku, ktorú by žalovaná mala žalobcovi niekedy

vrátiť. Z tejto komunikácie medzi sporovými stranami tak bolo zrejmé, že žalobca chcel žalovanej v rámci
spoločného partnerského vzťahu pomôcť, pričom ak žalovaná uviedla ešte pred zaslaním prvej platby
pomoci, že to žalobcovi vráti, toto žalovaná nenapísala v pohnútke a v presvedčení, že by sa malo
jednať o pôžičku, ale že sa za to žalobcovi odvďačí iným spôsobom, teda všetkým, čo k partnerskému
vzťahu patrí. Žalovaná trvala na tom, že ide len o účelové tvrdenia žalobcu o nejakej údajnej pôžičke
po rozpade ich vzťahu a teda namietala postup súdu, ktorý takúto okolnosť vzal za pravdivú. Následne

predložila čestné prehlásenie matky a poukázala na to, že žalobca sa nasťahoval do podkrovného plne
zariadeného bytu žalovanej, ktorý je súčasťou jej rodinného domu a ktorý žalovaná pôvodne chcela
prenajať tretím osobám, o čom žalobca evidentne vedel, čo vyplýva z jeho správ a sám sa ponúkol, že
to žalovanej vykompenzuje finančnou pomocou, čo je tiež jednak uvedené pri jednotlivých platbách vo
výpisoch z účtu, ktoré predložil žalobca. Mala tiež za to, že v správe neuviedla, že mu všetky peniaze

vráti, a preto žalobca neuniesol dôkazné bremeno. Vzhľadom na uvedené sa žalovaná domáhala toho,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu žalobcu zamietne
v celom rozsahu a žalovanej prizná voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

11. Žalobca vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovanej uviedol, že rozsudok súdu prvej

inštancie je vecne správny. Odmietol, že by to bol dar. Keby chcel žalovanej peniaze darovať, tak by jej
ich odovzdal v hotovosti. Nemal úmysel žalovanej peniaze darovať a ona nemala úmysel peniaze prijať
ako dar, čo bolo zrejmé z jej správy zo dňa 09.12.2022 o 10.29, že mu to všetko, keď bude môcť, určite
vráti. Medzi ním a žalovanou žiadna darovacia zmluva ani len v ústnej forme nikdy uzavretá nebola.
Pojem pomoc nie je v Občianskom zákonníku definovaný a už vôbec tento pojem nemožno automaticky

považovať za dar. Pomoc môže mať rôzne formy a podoby, napr. pôžička, výpožička a iné.... Čo sa
týkalo čestného prehlásenia matky žalovanej, považoval ho za účelové. Navyše bolo predložené až po
koncentrácii konania, preto navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žalobcovi
priznal právo na náhradu trov odvolacieho konania.

12. Ďalšie písomné vyjadrenie podané nebolo.

13. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 CSP), posudzujúc odvolanie žalovanej, po zistení, že
v danom prípade boli splnené podmienky na podanie odvolania podľa § 361 ods. 1 CSP a po zistení,
že odvolanie spĺňa náležitosti podľa § 363 CSP, viazaný rozsahom odvolania a odvolacími dôvodmi

odvolania (§ 379 a § 380 CSP), rovnako tak viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej
inštancie (§ 383 CSP), prejednal odvolanie žalovanej bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385
ods. 1 CSP), pretože nepovažoval za potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nevyžadoval
si to dôležitý verejný záujem, s následným verejným vyhlásením rozhodnutia (§ 219 ods. 3 CSP), keď
dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné a napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je

potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť ako vecne správny.

14. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa § 387 ods. 3 CSP, odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami

strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení
rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými
tvrdeniami uvedenými v odvolaní.15. Predmetom konania je žaloba, ktorou sa žalobca domáhal od žalovanej zaplatenia sumy vo výške
2.400 eur s úrokmi z omeškania na tom skutkovom základe, že žalobca žalovanej poskytol v období
od decembra 2022 do mája 2023 finančnú pomoc vo výške 2.400 eur, viacerými platbami (09.12.2022

vo výške 500,- eur, 08.01.2023 vo výške 500,-eur, 06.02.2023 vo výške 500,- eur, 07.03.2023 vo výške
200,- eur, 04.04.2023 vo výške 200,- eur, 24.05.2023 vo výške 500,- eur) a žalovaná sa v správe
zaviazala všetko určite vrátiť, keď bude môcť. Právne žalobca najskôr vymedzil nárok ako pôžičku,
následne uvádzal, že by mohlo ísť aj o bezdôvodné obohatenie, avšak právne posúdenie ponechal
na súde (iura novit curia). Dôvod poskytnutia finančných prostriedkov uvádzal blízky partnerský vzťah.

Naproti tomu žalovaná sa bránila tým, že neprijala peniaze od žalobcu s tým, že by sa malo jednať
o pôžičku, ktorú by mu mala niekedy vrátiť, ale išlo o pomoc vo forme daru, ktorú jej žalobca poskytol
„z lásky a rád“. Pod výrazom „ja ti to všetko, keď budem môcť, určite vrátim“, mala žalovaná na mysli,
že sa mu bude revanšovať tým, že mu dá lásku, rada mu uvarí, operie, ožehlí, čo aj robila. Naproti
tomu tiež dodala, že aj žalobca pomáhal okolo domu. Súd prvej inštancie o spore rozhodol napadnutým
rozsudkom tak, že žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 2.400 eur spolu s úrokom

z omeškania vo výške 9,5% ročne zo sumy 2.400 eur od 01.12.2023 do zaplatenia, a to všetko do troch
dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Okrem toho žalobcovi voči žalovanej priznal nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100%, o výške ktorej bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným
uznesením. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podala odvolania žalovaná, namietajúc vecnú
nesprávnosť, nepresvedčivosť, nepreskúmateľnosť a nezákonnosť rozsudku súdu prvej inštancie.

Nesúhlasila s tým, že súd prvej inštancie oprel svoju argumentáciu na jedinej správe žalovanej, ktorú
zaslala žalobcovi a to v znení: Ďakujem láska moja, ja ti to všetko keď budem môcť určite vrátim B..
Z odôvodnenia pritom nevyplýval žiadny iný relevantný dôkaz, ktorý by preukazoval uzatvorenie zmluvy
o pôžičke, práve naopak, všetky dôkazy (poznámka odvolacieho súdu, nevymedzila ktoré dôkazy)
evokujú to, že išlo o pomoc žalobcu ako vtedajšieho partnera. Z komunikácie vyplýva, že žalobca jej

chcel pomôcť, išlo o nezištnú pomoc partnerke. Vytýkala, že žalobca nepredložil žiadnu komunikáciu,
z ktorej by vyplývalo, že sa malo jednať o požičanie peňazí. Okrem toho vytýkala, že žalobca na správu
žalovanej o vrátení nereagoval. Zároveň predložila čestné prehlásenie matky žalovanej. Nesúhlasila
s tým, že by žalobca niekedy počas ich partnerského vzťahu jej oznámil, že by malo ísť o pôžičky, ktoré
by mala žalovaná vrátiť.

16. Po prejednaní veci, v zmysle odvolacích dôvodov a argumentov, odvolací súd dospel k záveru, že
súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, správne zistil skutkový stav, vec správne
posúdil po právnej stránke, preto napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP).
Odvolací súd sa plne stotožňuje s dôvodmi súdu prvej inštancie uvedenými v napadnutom rozsudku, na

tieto poukazuje ako na správne a preto ich nebude duplicitne opakovať (§ 387 ods. 2 CSP). Rozhodnutie
súduprvejinštanciepovažujezasprávne,skutkovoaprávnezdôvodnenéstým,ženáslednesaodvolací
súd obmedzil už len na doplnenie dôvodov podporujúcich vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia,
zameriavajúc sa pritom na podstatnú odvolaciu argumentáciu žalovanej.

17. V prvom rade odvolací súd poukazuje na to, že predmetom konania bolo civilné sporové
konanie, ktoré je ovládané prejednacou zásadou, v súlade s ktorou je úspech procesnej strany
definovaný jej povinnosťou tvrdenia a na ňu nadväzujúcou dôkaznou povinnosťou a im zodpovedajúcim
korelátom v podobe bremena tvrdenia a dôkazného bremena. Z prejednacej zásady potom následne
vyplýva základné procesné pravidlo, podľa ktorého každá strana je povinná dokazovať skutočnosti

zodpovedajúce znakom právnej normy, ktorá je pre ňu priaznivá a ktorej sa domáha. Strana domáhajúca
sa týchto právnych následkov ponesie aj nepriaznivé dôsledky stavu non liquet (neobjasneného určitého
skutkového stavu, resp. určitej relevantnej skutočnosti), teda procesných následkov toho, ako keby bolo
zistené, že k naplneniu skutkových predpokladov hypotézy právnej normy, ktorej účinkov sa domáhala,
nedošlo (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. I. ÚS 24/2019 z 9. júna 2020). Vychádzajúc

z uvedeného aj podľa názoru odvolacieho súdu žalobca dôkazné bremeno ohľadom uzatvorenia zmluvy
o pôžičke uniesol, nakoľko preukázal reálne odovzdanie finančných prostriedkov žalovanej a záväzok
žalovanej, že všetko určite vráti, keď bude môcť. Naproti tomu žalovaná tvrdila, že išlo o poskytnutie
finančných prostriedkov z titulu daru, avšak k uvedenému žiadne dôkazné prostriedky neprodukovala.
Poukazovala len na komunikáciu strán sporu o tom, že žalobca jej rád a z lásky pomáhal, pretože ju

mal rád a plánoval s ňou spoločný život. Uvedené však ani podľa názoru odvolacieho súdu nesvedčí
darovaniu finančných prostriedkov, ale ide o finančnú pomoc formou pôžičky, ktorej splatnosť nie je
vopred dohodnutá. Sám žalobca uviedol, že ak by vzťah pretrvával, finančné prostriedky by nežiadal
späť, čo je žalobcovo právo, pretože veriteľ má právo rozhodnúť sa, či a kedy bude finančné prostriedkypožadovať späť, ak nie je dohodnutá lehota splatnosti. Dočasnosť poskytnutia finančných prostriedkov
však žalovaná uznala a teda na základe výzvy žalobcu jej vznikla povinnosť vrátiť požičané finančné
prostriedky. Samotná skutočnosť, že žalobca ako veriteľ začal s vymáhaním finančných prostriedkov

po ukončení partnerského vzťahu nie je možné považovať za konanie v rozpore s dobrými mravmi. Ide
o konanie v rámci ľudských vzťahov, pretože len na základe a z dôvodu partnerského vzťahu došlo
k poskytnutiu finančných prostriedkov (žalobca nie je subjektom, ktorý poskytuje finančné prostriedky),
čím pomohol žalovanej v jej ťaživej finančnej situácii a to nezištne, keďže bez úrokov a rád, lebo ich
poskytol dobrovoľne, a preto ani v rámci námietok žalovanej nie je možné vzhliadnuť preukázanie

darovania zo strany žalovaného. Rovnako tak nemožno viniť žalobcu z toho, že žalovaná odmietla
nájomníka, pretože toto rozhodnutie bolo žalovanej a ona musí niesť zaň aj zodpovednosť (ako sama
uviedla, chcela skúsiť bývať so žalobcom a ten jej platil nájomné, ktoré však predmetom sporu nie je). Čo
satýkaločestnéhoprehláseniamatkyžalovanej,predloženéhoažvrámciodvolaciehokonania,odvolací
súd dodáva, že koncepcia odvolacieho konania v civilnom spore vychádza z tzv. neúplného apelačného
systému. Neúplnosť apelácie znamená, že právo odvolateľa – v danom prípade žalovanej použiť

v odvolacom konaní prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré strana
neuplatnila v konaní pred súdom prvej inštancie, je obmedzené. Odvolacia argumentácia v podobe
nových skutočností a dôkazov (novoty, nóva) je prípustná len za splnenia zákonom stanovených
podmienok, ktoré sú vymedzené v § 366 CSP, avšak žalovaná žiadnu takúto prípustnú novotu ani
netvrdila, ako ani odvolací súd ju nevzhliadol, preto na žalovanou predložený nový dôkaz prihliadnuť

nemohol.

18. Odvolací súd tiež dodáva, že zmluvou o pôžičke veriteľ prenecháva dlžníkovi druhovo určené veci a
dlžník sa zaväzuje vrátiť veriteľovi veci rovnakého druhu. Zmluva o pôžičke je pritom reálnom zmluvou,
preto dodnes pretrváva jej neformálnosť. Pre vznik zmluvy nie je podstatné, či a kedy došlo k podpisu

písomnej zmluvy o pôžičke, ale to, kedy došlo k dohode zmluvných strán a k reálnemu odovzdaniu
vecí. Ak napríklad k odovzdaniu objektu zmluvy dôjde až po podpise zmluvy, zmluva je perfektná až v
okamihu odovzdania. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33 Cdo 472/2007 v spore o vrátenie
požičanej peňažnej čiastky má žalobca bremeno tvrdenia, že so žalovaným dlžníkom uzavrel zmluvu
o pôžičke, že mu poskytol finančné prostriedky a že žalovaný dlh riadne a včas nezaplatil. Ak sú tieto

skutočnosti preukázané, veriteľ uniesol dôkazné bremeno (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp.
zn.25Cdo98/2000,ZSRČRC946/13).Dôkaznébremenoohľadneexistencieprávnejskutočnosti,ktorá
mala za následok zánik dlhu, resp. neexistenciu dlhu, zaťažuje dlžníka, preto aj argumentácia žalovanej,
že žalobca preukázal uzatvorenie zmluvy o pôžičke len jednou správou, je irelevantná, pretože na
preukázanie tvrdenej skutočnosti je postačujúci aj len jediný dôkaz (zákon nepredpisuje počet dôkazov,

ale to, že dôkazy súd hodnotí jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti a starostlivo prihliada na všetko, čo
vyšlo za konania najavo). Bolo práve na žalovanej, aby preukázala, že žalobca jej finančné prostriedky
nepožičal, ale jej ich daroval v rámci pomoci, a teda že nie je povinná dlh vrátiť. V tejto súvislosti odvolací
súd dodáva, že žalovaná nepredložila žiadnu správu (ani tvrdenie) od žalobcu, v rámci ktorej by jej
žalobca uviedol, že finančné prostriedky mu vrátiť nemusí, že išlo z jeho strany o dar. Konverzácia,

týkajúca sa poskytnutia finančných prostriedkov, bola ukončená tým, že žalovaná sa zaviazala všetko
určite vrátiť, keď bude môcť. To, že žalovaná subjektívne nemala úmysel vrátiť finančné prostriedky
žalobcovi, nie je dôvodom na zamietnutie žaloby, nakoľko nesporné je, že vôľu všetko určite vrátiť,
keď bude môcť, riadne a zrozumiteľne prejavila a to bez ohľadu na to, že finančné prostriedky boli
poskytované postupne a v čiastočných plneniach. Totožnosť týchto čiastočných plnení je prejavená

informáciou na výpise a žalovaná nerozporovala, že od žalovaného prijala žalovanú sumu. V ďalšom
odvolací súd odkazuje na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie.

19.Záveromodvolacísúdkďalšímodvolacímdôvodomanámietkamdodáva,ževšeobecnýsúdnemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu. Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach uvedené
konštantne pripomína a odvolací súd sa s týmto v plnej miere stotožňuje, preto odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na
záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo strany sporu na spravodlivé súdne konanie

(napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, IV. ÚS 112/05). Naviac, z odôvodnenia
napadnutého rozsudku je zrejmé, že súd prvej inštancie jasne uviedol, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadrila
žalovaná a aké prostriedky procesnej obrany použila. Následne jasne a výstižne vysvetlil, ako posúdilpodstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považoval za preukázané
a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, a ako vec právne
posúdil, čím aj podľa názoru odvolacieho súdu naplnil všetky atribúty, aby jeho odôvodnenie bolo

presvedčivé. Odvolací súd teda dospel k záveru, že súd prvej inštancie odôvodnil svoje rozhodnutie
v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP, pričom dostatočným spôsobom a zároveň rozsiahlo
odôvodnil rozhodnutie, uviedol zásadné dôvody podstatné pre rozhodnutie súdu prvej inštancie, ako
aj myšlienkovú líniu, ktorou sa súd prvej inštancie riadil pri právnom posúdení veci. Odvolací súd je
tiež toho názoru, že odôvodnenie rozhodnutia obsahuje základné vysvetlenie dôvodov podstatných

pre rozhodnutie, spĺňa parametre zákonného odôvodnenia a za existujúci odvolací dôvod nemožno
považovať to, že súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv strany sporu, ale len to, že by
ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom, ktorá situácia v predmetnej veci však nenastala.
Samotná skutočnosť, že odôvodnenie nezodpovedá predstavám strany sporu, nezakladá vadu jeho
odôvodnenia.

20. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387
ods. 1, 2 a 3 CSP ako vecne správne potvrdil.

21. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle § 396 ods. 1 CSP
v súvislosti s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že v odvolacom konaní plne úspešnému žalobcovi

priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % voči neúspešnej žalovanej. O výške náhrady
trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia o odvolaní v zmysle § 262 ods.
2 samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

22. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).