Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 22. apríl 2024

Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14C/27/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6120288163
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 04. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Viktória Špyrková

ECLI: ECLI:SK:OSBB:2024:6120288163.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Banská Bystrica v konaní pred sudkyňou Mgr. Viktóriou Špyrkovou v spore žalobcov: 1/

A. B., nar. XX. XX. XXXX, a 2/ A. B., nar. XX. XX. XXXX, obaja trvale bytom C. D. XX, XXX XX C. D.,
obaja v konaní právne zastúpení: URBÁNI & Partners s.r.o. so sídlom Skuteckého 17, 974 01 Banská
Bystrica, IČO: 36 646 181, proti žalovanej: Slovenská republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti
Slovenskej republiky so sídlom Račianska ul. 71, 813 11 Bratislava, IČO: 00 166 073, o náhradu škody
a nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu zamieta.

II. Súd žalovanému náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Žalobcovia sa žalobou, doručenou súdu dňa 06.05.2020, domáhali zaplatenia škody a nemajetkovej
ujmy spôsobenej im nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci v zmysle § 3 ods. 1 písm. a) a písm.
c) zákona číslo 516/2003 Z.z. Žalobca 1/ si uplatnil škodu vo výške 150 000 eur a nemajetkovú ujmu
vo výške 20 000 eur a žalobkyňa 2/ si uplatnila škodu vo výške 7500 eur a nemajetkovú ujmu vo výške
10 000 eur. Žalobu odôvodnili tým, že boli uznesením sekcie kontroly a inšpekčnej služby Ministerstva
vnútra Slovenskej republiky E.:F./G. zo dňa 21.11.2011 obvinení z trestného činu porušovania predpisov
o štátnych technických opatreniach na označenie tovaru podľa § 279 Trestného zákona. Uznesením zo

dňa 28.11.2011 vzal Okresný súd Rimavská Sobota žalobcu 1/ do väzby. Rozsudkom spisová značka
2T/155/2012 v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 3 To/98/2016 oslobodil
Okresný súd Rimavská Sobota žalobcov spod obžaloby podanej v tejto veci. Rovnaký význam ako
zrušenie právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť má podľa žalobcov v tomto
zmysle tiež zastavenie trestného stíhania alebo oslobodenie spod obžaloby. Skutočnosť, že nedošlo k
zrušeniu rozhodnutia, ktorým sa začína trestné stíhanie, na tom nič nemení.

1.2. Žalobca 1/ si uplatnil náhradu škody vo výške 142 500 eur ako ušlý zisk v príčinnej súvislosti
s uznesením o vznesení obvinenia a následného prepustenia zo služobného pomeru v januári 2012
pri mesačnej mzde vo výške 1500 eur od novembra 2011 do októbra 2019. Ďalej si uplatnil škodu
spočívajúcu v trovách právneho zastúpenia v trestnom konaní vo výške 7500 eur. Nemajetkovú ujmu
vo výške 10 000 eur si uplatnil za poškodenie dobrého mena ako príslušníka Policajného zboru, pričom
náhrada škody nie je dostatočnou satisfakciou za ujmu, ktorá mu bola nezákonným rozhodnutím orgánu
verejnej moci spôsobená, a to poukazujúc aj na dĺžku trestného konania. Za nezákonnú väzbu si žalobca

1/ uplatnil nemajetkovú ujmu vo výške 10 000 eur. Žalobkyňa 2/ si uplatnila náhradu škody vo výške
7500 eur spočívajúcu v trovách právneho zastúpenia za obhajobu v trestnom konaní a nemajetkovú
ujmu vo výške 10 000 eur za narušenie súkromného života v dôsledku trestného stíhania.2.1. Žalovaný konajúci prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky vo svojom
vyjadrení zo dňa 24.07.2020 namietol premlčanie uplatneného nároku, keďže rozhodnutie Okresného
súdu Rimavská Sobota spisová značka 2T/155/2012, ktorým boli žalobcovia oslobodení spod obžaloby,

nadobudlo právoplatnosť dňa 28.09.2016, kedy Krajský súd v Banskej Bystrici na verejnom zasadnutí,
ktorého sa zúčastnili aj žalobcovia, zamietol odvolanie okresného prokurátora voči rozsudku. Deň
28.09.2016 je preto nutné považovať za deň, kedy bolo predmetné rozhodnutie oznámené žalobcom
a je začiatkom plynutia trojročnej premlčacej lehoty. Premlčacia doba uplynula najneskôr 28.09.2019,
pričom žalobcovia si uplatnili svoje nároky žiadosťou o predbežné prerokovanie nárokov podľa zákona

číslo 514/2003 Z. z. až dňa 28.10.2019. K podaniu žaloby zo strany žalobcov došlo až dňa 26.10.2019,
t. j. žalobcovia ju nepochybne podali po uplynutí premlčacej lehoty.

2.2. Pre prípad, že by sa súd nestotožnil s názorom o premlčaní uplatneného nároku, žalovaný uviedol,
že je nutné skúmať, či neexistuje skutočnosť vylučujúca vznik práva žalobcov na náhradu škody z
dôvodu, že si trestné stíhanie zavinili sami, či už úmyselne alebo z nedbanlivosti. Je nutné skúmať,

či žalobcovia nekonali tak (bez ohľadu na formu zavinenia), že ich konanie bolo dôvodom k začatiu
trestného konania voči nim, t.j., že k začatiu trestného konania prispeli svojím konaním. Žalovaný mal
za to, že takéto dôvody v čase vznesenia obvinenia existovali, a to aj s poukazom na odôvodnenie
rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota, podľa ktorého sa žalobca v prípravnom konaní ku konaniu,
ktoré malo napĺňať znaky skutkovej podstaty trestného činu, pred orgánmi činnými v trestnom konaní

priznal. Totožne možno konštatovať, že žalobca bol v čase začatia trestného stíhania vzatý do väzby
dôvodne, o čom svedčí nielen zamietnutie sťažnosti o prepustenie z väzby, ale aj skutočnosť, že v rámci
prípravného konania svedkovia vypovedali, že od žalobcu kupovali nelegálny tovar nielen oni, ale aj
ďalší ľudia z okolitých obcí, ale boja sa proti žalobcovi svedčiť, nakoľko je príslušníkom Policajného
zboru. Z vykonaného dokazovania vyplývalo, že žalobca sa mal dopúšťať trestnej činnosti minimálne od

roku 2006, čím hrozila dôvodná obava z toho, že bude pokračovať v trestnej činnosti.

2.3. Pokiaľ si žalobcovia uplatnili náhradu škody v podobe trov právneho zastúpenia v trestnom konaní,
každý vo výške 7500 eur, tieto náklady žalobcovia podľa žalovaného žiadnym spôsobom nepreukázali,
ani nenavrhli vykonať žiadny dôkaz. Rovnako žalobca 1/ nepreukázal výšku ušlého zisku, pričom v

žalobe absentuje výpočet požadovanej výšky náhrady ušlého zisku. Žalobca 1/ žiadal náhradu ušlého
zisku od novembra 2011 do októbra 2019, pričom k ukončeniu pracovného pomeru prišlo až v januári
roku 2012 a trestné stíhanie bolo ukončené uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa
28.09.2016. Žalovaný nevidí dôvod, pre ktorý by žalobcovi mala vzniknúť škoda vo forme ušlého
zisku za obdobie vyše troch rokoch po ukončení trestného stíhania. Žalobca pritom podľa žalovaného

nepreukázal, že bol s ním ukončený pracovný pomer práve v ním určenom období. Žalovaný poukázal
aj na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 296/2014 zo dňa 06.05.2015.

2.4. Žalobca 1/ podľa žalovaného odôvodňuje vznik nemajetkovej ujmy vo výške 20 000 eur a dôvodnosť
výšky požadovanej náhrady najmä radom skutočností, ktoré majú charakter všeobecných tvrdení o

dopade na žalobcov súkromný a najmä profesijný život. Žalobkyňa 2/ v žalobe vznik nemajetkovej ujmy
žiadnym spôsobom neodôvodňuje. Pre posúdenie oprávnenosti nároku na nemajetkovú ujmu je podľa
žalovaného nevyhnutné skúmať okolnosti uvedené v § 17 ods. 3 z. č. 514/2003 Z. z. na strane žalobcu
1/ aj žalobkyne 2/. Je pritom potrebné rozlišovať medzi tzv. objektívnym zásahom do práv jednotlivca
a subjektívne pociťovanou ujmou. Zo strany žalobcov však doposiaľ neboli prezentované žiadne

skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné vziať za preukázaný tak samotný vznik nemajetkovej
ujmy, ako ani opodstatnenosť požadovanej výšky náhrady. Žalovaný má za to, že suma, ktorú žalobcovia
požadujú titulom náhrady nemajetkovej ujmy je absolútne a celkom zjavne neprimeraná s poukazom
na ustanovenie § 17 ods. 4 z. č. 514/2003 Z. z., podľa ktorého výška náhrady nemajetkovej ujmy
nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi

podľa osobitného predpisu, ktorým je z. č. 274/2017 Z. z. Celková suma odškodnenia poskytnutá podľa
z. č. 274/2017 Z. z. nesmie presiahnuť 50-násobok minimálnej mzdy, ktorá v roku 2016 predstavoval 252
eur, t.j. v prípade žalobcov maximálnu sumu 12 600 eur. Žalobca 1/ si teda uplatňuje nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy, ktorý prevyšuje sumu odškodnenia poskytovaného, ak v dôsledku trestného činu
bola spôsobená smrť. Pri určovaní primeranosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy za zásah orgánu

štátu, ktorú by bolo možné považovať za rozumnú a spravodlivú, je tak potrebné vziať do úvahy nielen
samotné limity odškodnenia, ale uvedomiť si, že tieto limity majú byť viac na prípady zlyhania štátu s
najzávažnejšími dôsledkami na poškodeného. Väzbu v trvaní 112 dní a uznesenie o vznesení obvinenia
nemožno za žiadnych okolností vyhodnotiť ako zásah odôvodňujúci priznanie náhrady nemajetkovejujmy vo výške takmer jej rovnajúcej sa (a už vôbec nie presahujúcej) výšku odškodnenia obetí násilných
trestných činov v prípade najvážnejšieho následku, a to smrti.
2.5. Vo vzťahu k uplatnenej náhrade škody žalovaný rozporoval aj existenciu príčinnej súvislosti, pričom

žalobcovia k žalobe nepripojili ani nenavrhli vykonanie žiadneho dôkazu, ktorý by preukazoval škodu
vo forme trov právneho zastúpenia v trestnom konaní, nároku na náhradu ušlého zisku a náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch. Na základe uvedených skutočností mal žalovaný za to, že nie je daná
zodpovednosť žalovaného za škodu ani nemajetkovú ujmu žalobcov a žiadal žalobu v celom rozsahu
zamietnuť. K svojmu vyjadreniu predložil žalovaný zápisnicu o verejnom zasadnutí Krajského súdu v

Banskej Bystrici dňa 28.09.2016 v konaní 3 To/98/2016.

3.1.Napojednávanídňa25.03.2024žalobcovianapodanejžalobezotrvali.Uviedli,žesúsivedomí,žeaj
keď je tu oslobodzujúci rozsudok, náhrada škody spočívajúca v ušlom zisku žalobcu 1/ je nevymožiteľná,
nakoľko prepustenie z jeho pomeru príslušníka Policajného zboru nastalo v dôsledku personálneho
rozkazu. Napriek tomu na tejto sume zotrvali, keďže nebyť tohto stíhania a vzatia do väzby, nikdy by

personálny rozkaz ministra vnútra vydaný nebol. Zotrvali aj na nároku na nemajetkovú ujmu, nakoľko
žalovaný ani po žiadosti o prerokovanie nekompenzoval žalobcom ani časť tejto sumy ujmy. Do dňa
pojednávania sa žalobcom nikto ani len neospravedlnil za takéto nezákonné trestné stíhanie. Podľa
judikatúry aj právnych predpisov celé trestné stíhanie sa v kontexte jeho výsledku javí byť nezákonným.
Poukázali aj na morálny aspekt, keďže do dňa pojednávania napriek snahe žalobcu o jeho opätovné

prijatie do služobného pomeru Policajného zboru toto nebolo akceptované s odôvodnením, že prijatie
žalobcu 1/ do Policajného zboru napriek oslobodzujúcemu rozsudku by vrhlo zlé svetlo na záujmy
Policajnéhozboru.Knámietkepremlčaniažalobcoviauviedli,žeažpísomnýmvyhotovenímadoručením
rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici môže nastať tá skutočnosť, ktorá zakladá nezákonnosť
trestnej veci. Nárok žalobcov voči žalovanému bol riadne uplatnený dňa 28.10.2019, teda v trojročnej

lehote, pričom počas prerokovania nároku premlčacia lehota neplynie. Zároveň poukázali aj na zákon
číslo 62/2020, podľa ktorého od 12.03. až do 30.04.2020 premlčacie lehoty neplynuli. Navrhli pripojiť
trestný spis Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. 2T/155/2012.

3.2. Žalobca 1/ na pojednávaní uviedol, že to pre neho bolo ťažké obdobie. Jeho kolegovia nabehli

ku nim domov. Bolo to divadlo aj pre občanov, ktorí sa tam chodili pozerať. Keď bol dňa 28.11.2011
vzatý do väzby, mal obavy, že by ho mohol niekto fyzicky napadnúť, nakoľko sám bol vyšetrovateľom
v skrátenom konaní. Najväčšiu ujmu však pociťoval hlavne kvôli manželke, ktorá je psychicky chorá a
nemohol byť z dôvodu vzatia do väzby pri nej a pomáhať jej. Ako ujmu pociťuje aj to, že bol prepustený
namiesto postavenia mimo službu, a to napriek tomu, že nikdy nebol disciplinárne riešený a naopak bol

odmeňovaný. V danom období bol navyše aj poslancom obecného zastupiteľstva a predsedom komisie
pre verejný poriadok. Utrpelo tak jeho dobré meno, a to napriek tomu, že ľuďom vysvetľoval, že bol
spod obžaloby oslobodený. Trestné konanie trvalo veľmi dlho a napriek tomu, že požiadal o opätovné
prijatie do služobného pomeru, nebolo mu vyhovené z dôvodu ochrany povesti Policajného zboru. Na
jeho povesť však nikto neprihliadal. Tým, že ho prepustili, nemohol dosiahnuť dôchodok v takej výške,

v akej si plánoval. Z väzby ho prepustili až po štyroch mesiacoch po opätovnej žiadosti o prepustenie
z dôvodu nečinnosti inšpekcie.

3.3. Žalobkyňa 2 na pojednávaní uviedla, že súhlasí s tým čo povedal jej manžel. Je psychicky chorá a
na základe uvedených skutočností sa jej stav zhoršil po tom, čo k nim vtrhli kukláči. Bola vtedy dôsledku

toho aj hospitalizovaná. Od tohto obdobia zlé spáva. Vo zvýšenej miere berie lieky a pociťuje strach.

3.4. Súd na pojednávaní oboznámil s predloženými listinnými dôkazmi: uznesením Okresného súdu
Rimavská Sobota sp. zn. 0Tp/34/2011 zo dňa 28. 11. 2011, rozsudkom Okresného súdu Rimavská
Sobota sp. zn. 2T/155/2012 zo dňa 26. 04. 2016, Zápisnicou o verejnom zasadnutí Krajského súdu v

Banskej Bystrici sp. zn. 3To/98/2016 zo dňa 28. 09. 2016 a listinami z trestného spisu 2T/155/2012:
listinami potvrdzujúcimi doručenie uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 3To/98/2016-639 zo
dňa 28.09.2016 a prvopisom rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota č. k. 2T/155/2012-620 zo dňa
26.04.2016 s vyznačenou doložkou právoplatnosti. Z predložených listinných dôkazov mal preukázané
nasledovné.

4.1. Uznesením Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. 0Tp/34/2011 zo dňa 28. 11. 2011 bol
žalobca 1/ vzatý do väzby z dôvodu podozrenia zo spáchania prečinu porušovania predpisu o
štátnych technických opatreniach na označenie tovaru a z obavy možného ovplyvňovania svedkov apokračovania v trestnej činnosti. Podľa odôvodnenia tohto rozhodnutia trestné stíhanie bolo začaté
uznesením vyšetrovateľa Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, sekcie kontroly a inšpekčnej služby,
E.: F./G. zo dňa 23.11.2011.

4.2. Rozsudkom Okresného súdu Rimavská Sobota č. k. 2T/155/2012-620 zo dňa 26.04.2016
boli žalobcovia 1/ a 2/ oslobodení spod obžaloby podanej prokurátorom Okresnej prokuratúry v
Rimavskej Sobote. Podľa odôvodnenia tohto rozsudku u žalobcu 1/ nebolo preukázané, že žalovaný
skutok spáchal žalobca 1/, nakoľko svedkovia, ktorí žalobcu 1/ usvedčovali v prípravnom konaní, na

hlavnom pojednávaní podstatným spôsobom zmenili svoje výpovede v prospech žalobcu 1/, pričom pri
výsluchoch v prípravnom konaní nebol prítomný obhajca žalobcov. Ich výpovede v prípravnom konaní
považoval súd za nehodnoverné a nezákonné. U žalobkyne 2/ súd dospel k záveru, že žalobkyňa
2/ svojím konaním nenaplnila všetky zákonné znaky skutkovej podstaty uvedeného prečinu, pričom
dodatočne zaplatila daň aj pokutu uloženú jej v správnom konaní.

4.3. Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 3To/98/2016-639 zo dňa 28.09.2016 odvolací
súd odmietol odvolanie prokurátora Okresnej prokuratúry Rimavská Sobota proti vyššie uvedenému
rozsudku. Uznesenie bolo vyhlásené na verejnom zasadnutí konajúceho senátu dňa 28.09.2016. Na
verejnom zasadnutí boli prítomní osobne žalobca 1/ aj žalobkyňa 2/. Uznesenie im po jeho vypracovaní
bolo doručené dňa 27.10.2016. Ich obhajca si uznesenie neprevzal a zásielka sa vrátila súdu ako

nedoručená dňa 15.11.2016. Rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota č. k. 2T/155/2012-620 zo
dňa 26.04.2016 podľa doložky právoplatnosti nadobudol právoplatnosť dňa 28.09.2016.

5.1. Podľa § 151 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z. z., Civilného sporového poriadku v znení neskorších
predpisov (ďalej len ako „CSP“) sa skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela,

považujú za nesporné.

5.2. Podľa § 3 ods. 1 písm. a) zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto
zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri

výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím.
5.3. Podľa § 5 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto
konaní.

5.4. Podľa § 8 ods. 5 písm. b) zák. č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím
o väzbe má ten, kto bol vzatý do väzby, ak bol oslobodený spod obžaloby.

5.5. Podľa § 17 ods. 1 a 2 zák. č. 514/2003 Z. z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný
predpis neustanovuje inak. V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným

zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným
postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

5.6. Podľa § 18 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených
trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo

rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení
osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo
trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu.

5.7. Podľa § 19 ods. 1 a 3 zák. č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa,

keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie
alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia)
rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie. Lehota neplynie počas
predbežného prerokovania nároku podľa § 15 odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania,
najdlhšie však počas šiestich mesiacov.

6. Žalobcovia sa v tomto konaní domáhali náhrady škody a nemajetkovej ujmy, ktoré im mali byť
spôsobené nezákonným rozhodnutím Ministerstva vnútra Slovenskej republiky o vznesení obvinenia
E.: F./G. zo dňa 23.11.2011 a u žalobcu 1/ aj uznesením Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn.0Tp/34/2011 zo dňa 28. 11. 2011, ktorým bol žalobca 1/ vzatý do väzby, v ktorej sa nachádzal od
25.11.2011 do 04.04.2012. Štát zodpovedá za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci pri
výkone verejnej moci podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím má podľa § 5 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. účastník konania, ktorému vznikla škoda v
dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní. Okrem toho má právo na náhradu škody spôsobenej
rozhodnutím o väzbe aj ten, kto bol vzatý do väzby, ak bol oslobodený spod obžaloby (§ 8 ods. 5 písm.
b) zák. č. 514/2003 Z. z.).

7. Predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za nezákonné rozhodnutie orgánu verenej moci, a teda
aj predpokladom priznania nároku na náhradu škody či nemajetkovej ujmy, je existencia nezákonného
rozhodnutia, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a škodou. Žalovaný
v konaní nerozporoval žalobcami tvrdené skutočnosti u existencii uznesenia Ministerstva vnútra
Slovenskej republiky ČVS: SKIS-299/OISS-V-2011 zo dňa 23.11.2011, uznesenia Okresného súdu
Rimavská Sobota sp. zn. 0Tp/34/2011 zo dňa 28. 11. 2011, ani o existencii rozsudku Okresného súdu

Rimavská Sobota č. k. 2T/155/2012-620 zo dňa 26.04.2016 a uznesenia Krajského súdu v Banskej
Bystrici č. k. 3To/98/2016-639 zo dňa 28.09.2016. Naopak tieto súdu sám predložil na rozdiel od
žalobcov, ktorí v konaní nepredložili žiadne dôkazy.

8. Podľa ustálenej judikatúry (rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky R 35/1991, R 70/1994,

sp. zn. 4MCdo/15/2009, 7MCdo/27/2012, 6Cdo/75/2017 či 9Cdo/65/2020, ale aj nálezu Ústavného
súdu Slovenskej republiky I. ÚS 395/2016) rovnaký význam ako zrušenie právoplatného uznesenia o
vznesení obvinenia pre nezákonnosť má aj oslobodenie spod obžaloby. V zmysle tohto analogického
výkladu definície nezákonného rozhodnutia súd uznesenie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky
ČVS: SKIS-299/OISS-V-2011 zo dňa 23.11.2011 považoval za nezákonné. Pri väzbe nárok na náhradu

škody vzniká priamo zo zákona tomu, kto bol vzatý do väzby, ak bol oslobodený spod obžaloby (§ 8
ods. 5 písm. b) zák. č. 514/2003 Z. z.). Prvú podmienku vzniku nároku na náhradu škody mal preto súd
dostatočne preukázanú.

9. Pokiaľ žalovaný argumentoval potrebou skúmania skutočností vylučujúcich vznik nároku na náhradu

škody (§ 8 ods. 6 písm. a) zák. č. 514/2003 Z. z.), tu súd považuje za potrebné uviesť, že z odôvodnenia
uznesenia o vzatí do väzby vyplýva, že sudca vzal žalobcu 1/ do väzby na základe výpovedí svedkov
v prípravnom konaní, ktorí jednak vyjadrili obavy vypovedať z dôvodu postavenia žalobcu 1/ a jednak
vypovedali o pokračujúcej trestnej činnosti žalobcov. Rozhodnutie o vzatí do väzby nebolo založené na
výpovedi samotných žalobcov alebo na základe ich správania po vznesení obvinenia. Rovnako tak z

rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota č. k. 2T/155/2012-620 zo dňa 26.04.2016 nevyplýva, že
by tu boli niektoré zo skutočností vylučujúcich vznik nároku na náhradu škody podľa § 8 ods. 6 zák. č.
514/2003 Z. z. Naopak žalobcovia boli oslobodení spod obžaloby z dôvodu dôkaznej núdze na strane
obžaloby, keď nebolo preukázané, že boli naplnené znaky skutkovej podstaty trestného činu a že skutok,
ktorý bol kladený žalobcovi 1/ za vinu, spáchal on.

10. Žalobcovia sa domáhali náhrady skutočnej škody spočívajúcej v trovách právneho zastúpenia v
trestnom konaní, ktorú vyčíslili každý na 7.500 Eur. Túto škodu však, ako správne namietol žalovaný,
žiadnym spôsobom nepreukázali. Nebola predložená žiadna zmluva o zastupovaní, rozhodnutie o
zastupovaní ani doklad o úhrade takýchto trov. Žalobca dokonca ani neuviedol výpočet výšky trov

právneho zastúpenia v trestnom konaní, či išlo o hodinovú, paušálnu či tarifnú odmenu a za aké úkony.
Nárok na náhradu škody v tejto časti súd preto nemal preukázaný.

11. Žalobca 1/ sa ďalej domáhal náhrady škody spočívajúcej v ušlom zisku za obdobie od novembra
2011 do októbra 2019, pričom jeho ziskom mal byť plat vo výške 1.500 Eur mesačne. Spolu si tak uplatnil

náhradu platu za 95 mesiacov. Ani v tejto časti nemal súd nárok na náhradu škody preukázaný. Žalobca
1/ súdu nepredložil žiadny dôkaz k výške jeho mesačnej mzdy či platu, nepredložil ani rozhodnutie o
prepustení zo služobného pomeru, z ktorého by vyplývalo, že bol prepustený z dôvodu začatia trestného
stíhania voči nemu, a to napriek tomu, že to namietal aj žalovaný. Žalobca 1/ súdu ďalej nielen že
nepredložil dôkazy, ale ani len neuviedol, z akého dôvodu žiadal nahradiť mzdu za obdobie od novembra

2011 až do októbra 2019. Žalobca neuviedol žiadne dôvody, pre ktoré v období od prepustenia z väzby
alebo najneskôr odo dňa oslobodenia spod obžaloby nemohol mať žiadny alebo zodpovedajúci príjem.
Žalobca 1/ súdu nepredložil ani dôkaz o prepustení o služobného pomeru ani dôkaz o odpovedi nažiadosť o opätovné prijatie do služobného pomeru. Súd preto ďalej neskúmal príčinnú súvislosť medzi
prepustením (personálnym rozkazom, ktorý žalobca 1/ súdu nepredložil) a ušlým ziskom žalobcu 1/.

12. V neposlednom rade si žalobcovia uplatnili nárok na náhradu nemajetkovej ujmy (žalobca vo
výške 10.000 Eur za nezákonné trestné stíhanie a 10.000 Eur za nezákonnú väzbu a žalobkyňa 2/ za
nezákonné trestné stíhanie). Hoci im súd prisvedčil, že nezákonným trestným stíhaním vždy nejakým
spôsobom poškodenému vznikne nejaká nemajetková ujma, je potrebné skúmať, v akom rozsahu táto
ujma vznikla. Ujma v danom prípade mala spočívať v poškodení dobrého mena, narušení súkromia a

dokonca v narušení psychického prežívania žalobkyňou 2/. Súd sa však pred skúmaním primeranosti
navrhovanej výšky musel vysporiadať s námietkou premlčania tohto nároku vznesenou žalovaným.

13. Podľa § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky
odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu
škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia

(oznámenia) rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie. Zákon č.
514/2003 Z. z. upravuje vlastnú premlčaciu lehotu a aj okamih, od ktorého táto trojročná lehota začína
plynúť. V prípade, ak je podmienkou nároku na náhradu škody zrušenie nezákonného rozhodnutia
(analogicky, ako už bolo uvedené v bode 8, za takéto zrušenie možno považovať aj oslobodenie spod
obžaloby), premlčacia lehota začína plynúť odo dňa doručenia alebo oznámenia takéhoto právoplatného

rozhodnutia. Uznesenie o odmietnutí odvolania prokurátora bolo vyhlásené na verejnom zasadnutí dňa
28.09.2016, na ktorom boli prítomní obidvaja žalobcovia. Uznesenie sa podľa § 179 ods. 1 Trestného
poriadku oznamuje vyhlásením v prítomnosti toho, komu je treba uznesenie oznámiť. Uznesenie o
opravnom prostriedku je ale zároveň potrebné aj doručiť. To však nemení nič na skutočnosti, že
žalobcovia sa oboznámili s rozhodnutím Krajského súdu o odmietnutí odvolania preukázateľne už dňa

28.09.2016. Z tohto dôvodu bolo rozhodnutie súdu právoplatné už 28.09.2016. Zákon č. 514/2003 Z.
z. počíta plynutie premlčacej lehoty buď od doručenia alebo oznámenia relevantného rozhodnutia. To
znamená, že pokiaľ bolo takéto rozhodnutie oznámené jeho vyhlásením za prítomnosti dotknutých osôb,
tak začína plynúť jeho oznámením, a ak k takémuto oznámeniu nedošlo, tak jeho doručením. Súd
zastáva názor, že nie je možné vykladať toto ustanovenia rovnako v prípade procesných lehôt (napríklad

pri podaní sťažnosti proti uzneseniu podľa § 187 ods. 1 Trestného poriadku, kedy lehota začína plynúť
od najneskoršieho oznámenia), nakoľko v prípade premlčacej lehoty podľa § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003
Z. z. sa jedná o hmotnoprávnu lehotu. Súd navyše poukazuje na skutočnosť, že ak by zákonodarca
mienil počítať lehotu od doručenia poslednej osobe, neuvádzal by obe možnosti oboznámenia sa s
rozhodnutím, ale iba doručenie. Z tohto dôvodu súd dospel k záveru, že nárok žalobcov 1/ a 2/ na

náhradu nemajetkovej ujmy tak, ako si ju uplatnili, je premlčaný. Hoci súdu nebol predložený dôkaz o
podaní žiadosti o predbežné prerokovanie nároku podľa § 15 zák. č. 514/2003 Z. z., obe strany sporu
zhodne uviedli, že žiadosť bola podaná dňa 28.10.2019. Premlčacia lehota pritom začala plynúť dňa
29.09.2016 a uplynula dňom 28.09.2019. Z uvedených dôvodov preto súd žalobu v celom rozsahu
zamietol.

14. Keďže týmto rozhodnutím sa konanie končí, súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 CSP aj o trovách
konania. Hoci bol žalovaný v tomto konaní v celom rozsahu úspešný, v konaní si žiadne trovy neuplatnil
a ani zo súdneho spisu mu žiadne trovy konania nevyplývajú. Súd preto rozhodol, že mu náhradu trov
konania nepriznáva.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia
prostredníctvom Okresného súdu Banská Bystrica na Krajský súd v Banskej Bystrici.

V odvolaní musí byť uvedené, ktorému súdu je určené, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, kto ho robí

– odvolateľ, ktorej veci sa týka, v akom rozsahu odvolateľ napáda rozhodnutie, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody), čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh),
odvolanie musí byť podpísané (§ 363 v spojení s § 127 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda,
môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť (odvolacie dôvody) len tým, žea) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1
CSP).

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada

mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 CSP). 9 14C/27/2020

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred

súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo

d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.