Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 5. november 2024

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 6Co/36/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8723202208
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrej Radomský

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2024:8723202208.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Andreja Radomského a členov

senátu JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Romana Lajoša v spore žalobcu: A., B. C., C. C. D. X, XXX
XX E., F.: XX XXX XXX, právne zastúpený: JUDr. Dagmar Kubovičová, advokátka so sídlom Nám. Biely
kríž 3, P.O.BOX 39, 831 02 Bratislava, IČO: 30 853 290, proti žalovanému: G. H. C. B., C. C. H. C.
XX, XXX XX I. J., F.: XX XXX XXX, právne zastúpený: PETKOV & Co s.r.o., Advokátska kancelária so
sídlom Šoltésovej 14, 811 08 Bratislava, IČO: 50 430 742, o zaplatenie 8.730 eur s príslušenstvom,
o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Poprad č.k. 8C/2/2023-473 zo dňa 06.02.2023
jednohlasne takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok.

II. Žalovanému p r i z n á v a proti žalobcovi nárok na náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu
100% s tým, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.

III. Žalobcovi p r i z n á v a proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100% s tým, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom identifikovanom v záhlaví tohto

rozhodnutia rozhodol tak, že cit.:
„I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 8.730 eur s 5,05 % úrokom z omeškania
ročne od 14.3.2016 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

II. P r i z n á v a žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %, pričom o
výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením,
ktoré vydá súdny úradník.“

2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil ustanovením § 78 ods. 1, § 78 ods. 2, § 78
ods. 5, § 79 ods. 1, § 5 ods. 14, § 48 ods. 1, § 56 ods. 1 písm. g/, § 81 ods. 1 písm. h/, § 81 ods. 1 písm.
i/, § 84 ods. 1, § 18 ods. 2 písm. h/, § 40 ods. 1 Zákona č. 618/2003 Z.z. a ustanovenia § 121 ods. 1, §
517 ods. 1 a § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka ako aj ustanovenia § 3 Nariadenia vlády 87/1995 Z.z..

3. Súd prvej inštancie vec skutkovo odôvodnil tak, že žalobca sa svojim návrhom doručeným Okresnému

súdu Poprad dňa 16.3.2016 domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 8.730 eur spolu
s úrokmi z omeškania od 14.3.2016 do zaplatenia vo výške 5,05 % ročne z vymáhanej sumy ako
aj trovy konania. Svoj návrh odôvodnil tým, že nadobudol postavenie organizácie kolektívnej správy
podľa zákona č. 618/2003 Z. z. o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom nakoľkomu bolo udelené Oprávnenie na výkon kolektívnej správy práv č. 2/2004 Ministerstvom kultúry SR
dňa 11.5.2010 s tým, že výkon kolektívnej správy práv sa týkal majetkových práv autorov a iných
nositeľov práv k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym,

fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia.
Žalobca vykonáva kolektívnu správu za použitie diel ním zastúpených autorov, a to prostredníctvom tzv.
ďalšieho verejného prenosu vysielania prostredníctvom technických zariadení. Pri takýchto spôsoboch
použitia diel ide predovšetkým o použitie diel prostredníctvom zvukovoobrazových alebo zvukových
zariadení, ktoré sú umiestnené v izbách alebo v iných ubytovacích zariadeniach, prevádzkach ako

reštaurácie, kaviarne, bary a podobne. Podľa právnych predpisov, judikatúry, právnej teórie a praxe sa
poskytovanie signálu prostredníctvom technických zariadení pre klientov považuje za verejný prenos
diel. Žalovaný je prevádzkovateľom ubytovacích zariadení K. L., K. E. B. K. L. M., I. H. B. H. C.
XX, I. J.. Žalovaný v zariadeniach používal v roku 2015 predmety ochrany spravované žalobcom
do tzv. ďalšieho verejného prenosu vysielania (retransmisie) prostredníctvom technických zariadení.
Žalobca z webovej stránky žalovaného a z ďalších zdrojov, ktoré sú voľne prístupné na internete, má

vedomosť o tom, že v zariadeniach dochádza k verejnému prenosu v rozsahu 77 zvukovoobrazových
zariadení a 77 zvukových zariadení v izbách ubytovacieho zariadenia K. L., 21 zvukovoobrazových
zariadení a 21 zvukových zariadení v izbách ubytovacieho zariadenia K. E. a 19 zvukovoobrazových
zariadení v izbách ubytovacieho zariadenia K. L. M.. V zmysle zákona č. 618/2003 Z. z. je možné
použiť dielo autora výlučne na základe jeho súhlasu udeleného prostredníctvom licenčnej zmluvy, okrem

prípadov zákonných licencií. V danom prípade, nakoľko pri tomto spôsobe použitia diel ide o kolektívne
spravované diela, ktoré spravuje žalobca, sa vyžaduje súhlas vo forme hromadnej licenčnej zmluvy
uzatvorenej medzi žalobcom ako organizáciou kolektívnej správy a žalovaným ako používateľom diel.
Žalobca navrhol žalovanému uzatvorenie licenčnej zmluvy. Uvedený návrh bol však neúspešný. Podľa
§ 56 ods. 1 písm. g) zákona č. 618/2003 Z. z. autor, do ktorého práva sa neoprávnene zasiahlo

môže sa domáhať vydania bezdôvodného obohatenia vo výške dvojnásobku odmeny, ktorá je obvyklá
za získanie licencie pri obdobných zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu do tohto
práva. Podľa § 81 ods. 1 písm. i) tohto zákona je organizácia kolektívnej správy povinná domáhať
sa vo vlastnom mene v prospech nositeľov práv nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia z
neoprávneného výkonu kolektívne spravovaného práva. Žalobca upozornil žalovaného koncom roka

2015, že používa ním spravované predmety ochrany neoprávnene a vyzval ho k dobrovoľnému vydaniu
bezdôvodného obohatenia. Žalovaný do dnešného dňa bezdôvodné obohatenie žalobcovi nevydal.
Žalobca si nárok uplatňuje za obdobie od 1.1.2015 do 31.12.2015. Suma bezdôvodného obohatenia
je vo výške 8.730 eur. Podľa sadzobníka licenčných odmien za jeden rok pri ubytovacom zariadení
žalovaného, ktorým je hotel s J. hviezdičkami, je bezdôvodné obohatenie z neoprávneného výkonu

kolektívne spravovaného práva za zvukovoobrazové zariadenie v izbe 26 eur a za zvukové zariadenie v
izbe 13,50 eur. U žalovaného ide spolu o 117 zvukovoobrazových zariadení a 98 zvukových zariadení čo
po vynásobení sumou 26 eur, resp. sumou 13,50 eur predstavuje sumu 4.365 eur. Ide o obvyklú licenčnú
odmenu spolu za jeden rok. Z dôvodu, že ide o bezdôvodné obohatenie táto suma sa zdvojnásobí, čo
predstavuje 8.730 eur. Dvojnásobok je odvodený podľa § 56 ods. 1 písm. g) zákona č. 618/2003 Z. z.

Nakoľko žalovaný nevydal žalobcovi jemu patriace bezdôvodné obohatenie, žalobcovi vznikol aj nárok
na úrok z omeškania, ktorý si uplatňuje vo výške 5,05% ročne z dlžnej sumy od 14.3.2016. Žalovaný
v vyjadrení zo dňa 11.4.2016 namietal absenciu aktívnej vecnej legitimácie. Poukázal na to, že v roku
2015 rokoval prostredníctvom ZHR SR o uzavretí kolektívnej licenčnej zmluvy na použitie predmetov
ochrany, ku ktorým vykonáva správu v prospech nositeľov práv žalobca. K dohode však nedošlo a

to z dôvodu, že žalobca nepredložil zoznam ním zastúpených nositeľov práv a zoznamu predmetov
ochrany, ku ktorým vykonáva správu práv, aby bolo možné posúdiť, či na strane žalovaného môže vôbec
dôjsť k použitiu toho ktorého diela. Žalovaný sám nemal možnosť posúdiť, či je potrebné uzatvárať
licenčnú zmluvu práve so žalobcom a na jej základe potom platiť licenčnú odmenu za použitie nevedno
čoho. Žalobca žiadnym dôkazným prostriedkom nepodložil tvrdenie o existencii 117 zvukovoobrazových

zariadení a 98 zvukových zariadení. V priebehu konania žalovaný uviedol, že medzičasom sa stalo
právoplatným rozhodnutie Rady protimonopolného úradu č. 2023/DOZ/POK/R/30, ktorým bol rozklad
žalobcu zamietnutý a potvrdil rozhodnutie Protimonopolného úradu SR č. 2022/DOZ/POK/2/12 zo dňa
23.2.2022. V tomto rozhodnutí bolo konštatované, že v rokoch 2015, 2016, 2017, 2018 žalobca zneužil
dominantné postavenie a bola mu uložená pokuta. Preto je v danom prípade dôvodná aplikácia § 3

ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), keď žalobca realizuje výkon práva v rozpore s dobrými
mravmi. Žalovaný tvrdil, že súd je viazaný správnym rozhodnutím a preto žiadal žalobu zamietnuť.4. Vo veci rozhodol Okresný súd Poprad rozsudkom č. k. 10C/81/2016 – 302 dňa 11.2.2019. Zamietol
návrhy žalovaného na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. a), b), c) Civilného sporového
poriadku (ďalej len „CSP“). Žalobe v celom rozsahu vyhovel a priznal úspešnému žalobcovi nárok

na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Po podaní odvolania žalovaným Krajský súd v Prešove
rozsudkom sp. zn. 13Co/84/2019 zo dňa 9.1.2020 vyhovujúci výrok a výrok o trovách konania potvrdil
a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania. Rozsudok odvolacieho súdu bol podaním dovolania
napadnutý žalovanou. Dovolací Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 5Cdo/66/2020
rozsudok Krajského súdu v Prešove a prvoinštančný rozsudok v časti vyhovujúceho výroku čo do

sumy 8 730 eur s prísl. a výrok o nároku na náhradu škody zrušil a vec vrátil okresnému súdu
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Podľa § 455 CSP súd prvej inštancie je viazaný právnym
názorom dovolacieho súdu, keďže rozhodnutie odvolacieho i prvoinštančného súdu bolo zrušené a
vec vrátená na ďalšie konanie. Súd opätovne na základe vykonaného dokazovania výsluchom strán
sporu, z listinných dôkazov predložených stranami sporu zistil nasledovný skutkový stav: Na základe
Oprávnenia na výkon kolektívnej správy práv vydaného Ministerstvom kultúry Slovenskej republiky

dňa 11.5.2010 žalobca nadobudol právo na výkon kolektívnej správy práv autorov a iných nositeľov
práv k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým
dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam alebo dielam úžitkového umenia, ktoré je
ďalej špecifikované takto: kolektívna správa práv podľa § 78 ods. 3 zákona č. 618/2003 Z. z. o autorskom
práve a právach súvisiacich s autorským právom v znení neskorších predpisov. Žalobca vykonáva

kolektívnu správu použitia ním zastúpených autorov, diel prostredníctvom verejného prenosu vysielania
zvukovoobrazovými alebo zvukovými zariadeniami. Na použitie predmetov ochrany prostredníctvom
týchto zariadení v izbách, ubytovacích zariadeniach alebo aj v reštauračných, kaviarenských a iných
priestoroch uzatvára s prevádzkovateľmi hromadné licenčné zmluvy. Licenčná odmena vychádza potom
zo sadzobníka autorských odmien. Podľa Sadzobníka autorských odmien za použitie literárnych,

dramatických, hudobnodramatických, choreografických a audiovizuálnych diel v časti I. podľa bodu
7, v prípade, že používateľ použije dielo bez uzatvorenia licenčnej zmluvy, čím sa dopustí porušenia
autorských práv je povinný zaplatiť LITA náhradu ujmy podľa § 56 ods. 1 písm. f) až do výšky
200 % základnej sadzby uvedenej v časti II. Podľa časti II. písm. B bod 2, ďalší verejný prenos
vysielania prostredníctvom technických zariadení podľa bodu 2.1 základných sadzieb je v hoteli s tromi

hviezdičkami za zvukové zariadenie 13,50 eur a za zvukovoobrazové zariadenie 26 eur. Žalovaný
prevádzkuje K. L., H. C. XX, I. J., K. E., H. C. XX, I. J. B. K. L. M., H. C. XX, I. J., všetky v štandarde hotel
X*. U žalovaného dochádzalo v roku 2015 k verejnému prenosu 77 zvukovoobrazovým zariadeniami v
izbách K. L., 21 zvukovoobrazovými zariadeniami v izbách K. E. a 19 zvukovoobrazovými zariadeniami
v izbách K. L. M.. Žalobca navrhol žalovanému (zastúpenému na základe príkaznej zmluvy Zväzom

hotelov a reštaurácií SR) uzavretie hromadnej licenčnej zmluvy, k čomu nedošlo. Žalobca predložil súdu
zoznam autorov, ktorých zastupuje a zoznam partnerskýchorganizácií zo zahraničia. Žalovaný verejným
deklarovaním na svojej internetovej stránke o vybavenosti izieb zvukovoobrazovými a zvukovými
zariadeniami deklaroval verejný prenos predmetu ochrany. V priebehu konania zistené počty žalobcom
nenamietal. Súd ďalej zistil, že žalobca uzatváral v roku 2015 hromadné licenčné zmluvy s používateľmi

v súlade so Sadzobníkom a ani jednému neposkytol zľavu. Aktuálnym hmotnoprávnym predpisom
upravujúcim autorské práva je zák. č. 185/2015 Z. z. Podľa § 190 ods. 1 tohto zákona ustanoveniami
tohto zákona sa spravujú aj právne vzťahy, ktoré vznikli pred 1. januárom 2016, pričom vznik týchto
vzťahov, vrátane nárokov z nich vyplývajúcich, ako aj práva zo zodpovednosti za porušenie záväzkov z
nich vyplývajúcich sa posudzujú podľa predpisu účinného do 31. decembra 2015. Predmetom konania

je nárok žalobcu vzniknutý za rok 2015, ktorý má charakter bezdôvodného obohatenia (vznik v čase
od 1.1.2015 do 31.12.2015). Preto na tento právny vzťah je potrebné aplikovať zák. č. 618/2003 Z. z.
platný a účinný v roku 2015.

5. Súd prvej inštancie vec právne posúdil tak, že žalovaný namietal aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu,

avšak podľa § 84 ods. 1 autorského zákona nepreukázal, že nositeľ práv výslovne vylúčil kolektívnu
správu svojich práv. Keďže bolo v odbore použitia predmetov ochrany udelené oprávnenie na výkon
kolektívnej správy Ministerstvom kultúry Slovenskej republiky, žalovaný bol povinný plniť si svoje
povinnostivyplývajúcezpoužitiapredmetuochranyprostredníctvomorganizáciekolektívnejsprávy,teda
prostredníctvom žalobcu. Uvedený argument žalovaného považoval súd za nedôvodný, čo nakoniec

konštatoval aj Najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 5Cdo 66/2020 v bode 10. V priebehu konania po
zrušení veci dovolacím súdom žalovaný na preukázanie svojho argumentu nenavrhol žiaden dôkaz a
tak sa skutkovo situácia nezmenila. Preto nebol dôvod ani na zmenu doterajšieho právneho posúdenia,
ktoré v zrušujúcom uznesení uviedol dovolací súd. žalobca predložil súdu CD nosič, na ktorom jeuvedený zoznam všetkých autorov, ktorých zastupuje, ktorý je verejne prístupný na webovej stránke
žalobcu. Niet pochýb o tom, že žalobca v roku 2015 mal oprávnenie na výkon kolektívnej správy a je
daná jeho aktívna vecná legitimácia. V roku 2015 žalovaný vykonával verejný prenos, k čomu nemal

súhlas žalobcu alebo autorov diel, hoci sa o uzatvorenie takejto zmluvy žalobca snažil prostredníctvom
Zväzu hotelov a reštaurácii SR. Žalovaný sa v priebehu konania bránil tým, že žalobca nepreukázal
obsadenosť izieb a tým ani používanie zvukovoobrazových a zvukových zariadení. Pri posúdení, či
nárok žalobcu je nárokom „ z počtu vysielacích zariadení“ alebo nárokom „z počtu použitých vysielacích
zariadení“ súd poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 12.3.2012 sp. zn. C-162/10, podľa

ktorého ak prevádzkovateľ hotelového zariadenia, ktorý poskytuje v izbách svojich hostí televízne
alebo rozhlasové prijímače, do ktorých prenáša signál, je používateľom, ktorý uskutočňuje verejný
prenos. Obdobne zaujal Súdny dvor EÚ názor vo veci C-136/09 z 18.3.2010. Bez akýchkoľvek
pochýb odpoveď na námietku žalovaného však dáva rozsudok Súdneho dvora EÚ zo 7.12.2006 vo
veci sp. zn. C-306/05, podľa ktorého poskytovanie signálu hotelovým zariadením prostredníctvom
televíznych prijímačov klientom, ktorí sú ubytovaní v izbách tohto zariadenia, predstavuje nezávisle

od používanej techniky prenosu signálu, verejný prenos. Všetky rozhodnutia vychádzajú z čl. 3 ods.
1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady/2001/29/ES. Žalovaný vykonával preto verejný prenos
117 zariadeniami zvukovoobrazovými a 98 zariadeniami zvukovými v roku 2015, kedy nemal so
žalobcom uzavretú licenčnú zmluvu. Samotné umiestnenie funkčných zariadení v hotelových izbách a
možnosť ich využitia kedykoľvek predstavuje verejný prenos. Preto námietka žalovaného týkajúca sa

obsadenosti izieb a reálneho používania zariadení hotelovými hosťami je právne bezvýznamná. Žalobca
sa snažil uzavrieť so žalovaným hromadnú licenčnú zmluvu. Keďže v roku 2015 k tomu nedošlo, má
žalobca nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške dvojnásobku odmeny, ktorá je obvyklá
za získanie licencie pri obdobných zmluvných podmienkach v roku 2015. Za používanie literárnych,
dramatických, choreografických, audiovizuálnych, fotografických, architektonických diel, diel výtvarného

umenia a diel úžitkového umenia patrí podľa sadzobníka autorských odmien žalobcovi odmena. Pre rok
2015 (od 1.1.2015) Sadzobník určoval sadzby licenčných odmien za ďalší verejný prenos vysielania
prostredníctvom technických zariadení a kritériá pre ich výpočet. Sadzby sú určené podľa druhu
ubytovacieho zariadenia a druhu technického zariadenia, teda či ide o zvukovoobrazové alebo zvukové
zariadenie. U žalobcu ide o trojhviezdičkové hotely, kde odmena za zvukové zariadenie je 13,50 eur

a za zvukovoobrazové zariadenie 26 eur. Podľa bodu 2.2 Sadzobníka sadzby sú stanovené na jedno
technické zariadenie a rok. Na základe uvedeného žalobca uzatváral licenčné zmluvy (viď CD nosič
s 218 hromadnými licenčnými zmluvami) na rok 2015. Teda v roku 2015 žalobca pre trojhviezdičkové
hotely poskytoval licenčné zmluvy na televízne zariadenia 26 eur a na rádiá 13,50 eur. So všetkými
používateľmi uzatvoril žalobca licenčné zmluvy v súlade so sadzobníkom, teda v tom čase (rok 2015),

v súlade so sadzobníkom bola licenčná odmena obvyklá, ako bola uvedená v Sadzobníku na daný
predmet ochrany. Súd nezistil, že by žalobca poskytoval iným subjektom neoprávnené výhody pri
uzatváraní hromadných licenčných zmlúv. Je pravdou, že v bode 2.6 Sadzobníka žalobca poskytol
možnosť získať používateľom zľavu. Získanie zľavy podmienil kumulatívnym splnením podmienok. Súd
nemal preukázané, že by žalovaný alebo iní používatelia splnili podmienky na získanie zľavy. Žalovaný

ani nepreukázal, že by sa v priebehu roku 2015 zmenili podmienky v súlade so Sadzobníkom a žalovaný
by mohol získať výhodu úhrady len pomernej časti licenčnej odmeny. Keďže žalovaný realizoval vo
svojom zariadení verejný prenos technickými prostriedkami bez získania predchádzajúceho súhlasu
nositeľov práv, teda bez licencie, čím zasiahol neoprávnene do autorských práv a kedy výška
bezdôvodnéhoobohateniasaodvíjaodobvyklejlicenčnejodmeny,ktorúbyzazískanielicenciežalovaný

zaplatil, súd žalobe ako dôvodnej vyhovel a nariadil žalovanému vydať bezdôvodné obohatenie vo výške
dvojnásobku obvyklej odmeny za získanie licencie za každé zvukovo-obrazové a zvukové zariadenie
(117 + 98). Súd návrhy na doplnenie dokazovania zamietol. Všetky navrhnuté dôkazy by nemali vplyv
na rozhodnutie o veci a vykonávanie dôkazov by bolo nehospodárne. Čo sa týka úrokov z omeškania,
súd mal preukázané, že žalobca žalovaného vyzval o zaplatenie sumy, pričom tento ju riadne a včas

nezaplatil. Keďže žalovaný je s plnením peňažného dlhu v omeškaní, žalobca ako veriteľ má voči
žalovanému nárok na zákonné úroky z omeškania vyčíslené v súlade s nariadením vlády SR č. 87/1995
Z. z. Ku dňu omeškania bola výška úrokov z omeškania o 5 percentuálnych bodov vyššia ako základná
úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu,
t. j. vo výške 5,05 % p. a. Z tohto dôvodu súd priznal žalobcovi úrok z omeškania vo výške 5,05 % ročne

z dlžnej sumy 8.730 eur od 14.3.2016 do zaplatenia (žalovaný užíval diela v roku 2015, teda v omeškaní
s vydaním bezdôvodného obohatenia bol už dňa 1.1.2016, avšak žalobca si uplatnil úrok z omeškania
až od 14.3.2016). Vo vzťahu k námietke žalovaného o správnom konaní na Protimonopolnom úrade
SR, kde bolo konštatované zneužitie dominantného postavenia žalobcu, je potrebné uviesť, že konanieo určení zneužitia dominantného postavenia žalobcu v hospodárskom priestore a o uložení pokuty má
charakter verejného konania, kde sa chráni verejný záujem. Predmetom sporu je nárok na vydanie
bezdôvodnéhoobohateniažalovaného,ktorýnárokmácharaktersúkromnoprávny.Protimonopolnýúrad

SR neurčuje výpočet výšky primeranej či obvyklej licenčnej odmeny, ale len rozhodnutie, či sa žalobca
dopustil správneho deliktu. Žalobca si v tomto spore uplatňuje obvyklú licenčnú odmenu, teda odmenu
zaktorúpreukázateľneudeľovallicenciepoužívateľompredmetuochrany.Rozhodovaťovýškelicenčnej
odmeny nemá Protimonopolný úrad SR kompetenciu, nie je cenovým orgánom, a to ani za rok 2015.
Podľa žalovaného v danom prípade je namieste aplikovať § 3 ods. 1 OZ. Ustanovenie tohto zákonného

ustanovenia je výnimočné a jeho cieľom je odstrániť tvrdosť hmotného práva vo vzťahu ku povinnému
subjektu. Aplikácia tohto ustanovenia je natoľko výnimočná, že súd vo vzťahu k povinnému žalovanému
nezistil žiadne okolnosti na jeho použitie. Nie je možné považovať za spravodlivé usporiadanie vzťahov
použitie § 3 ods. 1 OZ voči žalovanému, keď žalovaný odmietol žalobcovi uhrádzať náhradu za licenciu,
avšak predmet licenčnej ochrany používal a svoje záväzky voči autorským dielam si preukázateľne
nevysporiadal. Takémuto konaniu súd nemohol poskytnúť potom „výhodu“ aplikácie § 3 ods. 1 OZ.

6. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ustanovenia § 255 ods. 1 Civilného sporového
poriadku, keď uviedol, že žalobca má nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu voči žalovanému
s tým, že v zmysle ustanovenia § 262 ods. 2 CSP o výške trov konania bude rozhodnuté samostatným
uznesením po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.

7. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, ktorý uviedol, že toto podáva z dôvodov
normovaných ustanovením § 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/ a h/ Civilného sporového poriadku. Mal za
to, že v konaní nebolo zo strany žalobcu riadne tvrdené a ani preukázané, že žalovaný v žalovanom
období vykonával verejný prenos a ani to v akom rozsahu ho vykonával. Zároveň v konaní nebola

žalobcom dostatočne tvrdená a už vôbec nie preukázaná aktívna vecná legitimácia žalobcu tak, ako
ju predpokladá hmotnoprávny predpis v zmysle Zákona č. 618/2003 Z.z. o autorskom práve. Taktiež
žalobou uplatnený údajný nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške dvojnásobku obvyklej
licenčnej odmeny predstavuje zneužitie dominantného postavenia na trhu uplatňovaním neprimeraných
cien, pričom sa zároveň súd prvej inštancie v odôvodnení napádaného rozsudku v dostatočnom

rozsahu vôbec nevysporiadal s podstatnou argumentáciou žalovaného. Zároveň namietal konanie na
Protimonopolnom úrade Slovenskej republiky z toho ohľadu, že súd prvej inštancie ho vyhodnotil
tak, že toto podľa súdu prvej inštancie nemalo vplyv na výsledok sporu, pričom žalovaný je práve
opačného názoru a má za to, že výsledky správneho konania na Protimonopolnom úrade majú
vplyv na predmetné súdne konanie. Podľa názoru odvolateľa tak súd prvej inštancie v tomto prípade

neaplikoval relevantné právne normy a nezohľadnil zásadu ochrany poctivej hospodárskej súťaže.
Taktiež poukázal na rozhodnutie Rady Protimonopolného úradu Slovenskej republiky sp.zn. 2023/DOZ/
POK/R/30 zo dňa 19.10.2023, právoplatné dňa 27.10.2023. Zároveň odvolateľ namietal, že k ustáleniu
skutkového stavu došlo na základe prima facie nespôsobilých dôkazov predložených žalobcom a z toho
vyplývajúcemu nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, keď súd prvej inštancie nezohľadnil, že žalobca

má povinnosť riadne tvrdiť všetky relevantné prvky, žalobca v spore vôbec netvrdil a nepreukázal
obsadenosť ubytovacieho zariadenia žalovaného, žalobca bol objektívne spôsobilý relevantné tvrdenia
do žaloby poňať a na ich preukázanie predložiť k samotnej žalobe aj relevantné listinné dôkazy,
napriek absentujúcim tvrdeniam a dôkazom o rozsahu obsadenosti ubytovacieho zariadenia, ktoré mal
a mohol žalobca do sporu niesť súd žalobcovi aj v stave absencie podstatných žalobných tvrdení z jeho

strany priznal žalobou uplatnený nárok v celom rozsahu, a to bez toho, aby boli zo strany žalobcu
adekvátne prednesené v konaní relevantné tvrdenia. Podľa názoru odvolateľa žalobca relevantným
spôsobom v konaní netvrdil a nepreukázal taktiež existenciu verejného prenosu. Taktiež poukázal
na rozhodnutia ESD č. C-306/05, C-162/10, C-325/14 ako aj na odôvodnenie rozhodnutia Úradu na
ochranu hospodárskej súťaže sp.zn. ÚHOSR0002/2020/HS, a to najmä na body 120, 129, 132, 134,

146,149a409jehoodôvodnenia.Zároveňkonštatoval,žepodľajehoprávnehonázorusúnevyhnutnými
a navyše kumualatívnymi prvkami verejného prenosu tak ako ich vykladá ESD skutočnosti, že došlo
k umiestneniu funkčného tv prijímača na izbu hotelového zariadenia, napojenie tv prijímača na televízny
signál a existencia novej verejnosti teda ubytovaných hostí na izbe. Podľa názoru odvolateľa tieto
tri prvky verejného prenosu musia byť za každých okolností naplnené kumulatívne. V tomto ohľade

žalobca relevantné dokazovanie ohľadne predloženia knihy ubytovaných hostí za žalované obdobie
smerujúce k preukázaniu skutočnej obsadenosti ubytovacích zariadení žalovaného v žalovanom období
nenavrhol a súd tento dôkaz ani nevykonával. Súd navyše poukázal aj na hromadné licenčné zmluvy,
pri ktorých vo všetkých prípadoch bola odmena dohodnutá podľa sadzobníka žalobcu, čím tieto dôkazyboli nespôsobilými na preukázanie obvyklosti výšky licenčnej odmeny a sadzby uvedené v sadzobníku
žalobcu sú neprimerane vysoké a ich uplatňovanie predstavuje výkon práva, ktorý je v rozpore s dobrými
mravmi (§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka) a z tohto titulu nesmú požívať právnu ochranu. Sadzby sú

žalobcom stanovené nielen jednostranne, ale aj netransparentne. Žalobca primeranosť výšky svojich
sadzobníkových odmien nielen že netvrdil, ale v konaní ani neposkytol žiaden dôkaz, z ktorého by bolo
možnétútoprimeranosťposúdiť,hocižalobcoviakoorganizáciíkolektívnejsprávytátopovinnosťvyplýva
z európskeho práva, čím poukázal odvolateľ aj na rozhodnutie ESD C-177/16. Na základe uvedeného
odvolateľ žiadal, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietne

a žiadal priznať náhradu trov celého konania voči žalobcovi v rozsahu 100%.

8. Voči odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že žalovaný v odvolaní uvádza, že
Rozsudok považuje v celom rozsahu za vecne nesprávny, nezákonný, vychádzajúci z nesprávneho
posúdenia skutkového stavu a z nesprávneho právneho posúdenia, nepreskúmateľný pre zmätočnosť
i nedostatkov dôvodov. Žalovaný uvádza, že výroky napadnuté odvolaním sú nezákonné a nesprávne

najmä preto, že : v konaní nebolo zo strany žalobcu riadne preukázané, že žalovaný vykonával verejný
prenos a ani to v akom rozsahu ho vykonával, v konaní nebola žalobcom dostatočne tvrdená a už vôbec
nie aj preukázaná aktívna vecná legitimácia žalobcu a nebolo preukázané, že došlo k neoprávnenému
použitiu (verejnému prenosu) práve tých diel, ku ktorým na základe dohody a v dohodnutom rozsahu
práva autorov vykonáva práve žalobca a to ani len tzv. skutkovou domnienkou, že „obvyklú odmenu“ si

kreoval sám žalobca v monopolnom postavení na trhu, čo znamená zneužitie dominantného postavenia,
že samotné hromadné licenčné zmluvy, ktoré žalobca predložil súdu, sú absolútne neplatné a teda
nemohli byť spôsobilým dôkazom o výške obvyklej odmeny, že súd sa nevysporiadal s podstatnou
argumentáciou žalovaného. Žalobca sa k všetkým námietkam, výhradám a právnym posúdeniam
žalovaného vznesenými v priebehu konania, a ktoré sú aj obsahom odvolania voči Rozsudku, postupne

v priebehu konania písomne a ústne vyjadril. Žalobca v plnom rozsahu trvá na svojich vyjadreniach a
k odvolaniu žalovaného dodáva nasledovné. Žalovaný na str. 3 až 9 odvolania opätovne poukazuje na
argumentáciu, ktorú vznášal v priebehu konania pred súdom prvej inštancie, kedy prezentuje právny
názor, podľa ktorého je správne konanie vedené na Protimonopolnom úrade SR (ďalej aj len „PMÚ
SR“) a rozhodnutie PMÚ SR o zneužití dominantného postavenia žalobcu, v tomto súdnom konaní

relevantné pre posúdenie nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia. Žalovaný v tejto časti
odvolania opätovne uvádza skutočnosti a argumentáciu, ktoré už v konaní pred súdom prvého stupňa
uviedol a ktoré sú takmer identické s argumentáciou žalovaného uvedenou v podaní žalovaného zo dňa
02.01.2024.Žalobcasaktejtoargumentáciižalovanéhovkonaníopakovanevyjadroval,kedypoukazuje
na svoje vyjadrenia a to osobitne na svoje písomné podanie zo dňa 15.01.2024, a dodáva, že sa plne

pridržiava svojich písomných podaní a prednesoch učinených na pojednávaniach v predmetnej veci.
Žalobca trvá na tom, že predmetom tohto súdneho konania je vydanie bezdôvodného obohatenia, na
ktoré vznikol žalobcovi nárok v dôsledku vedomého a úmyselného protiprávneho konania žalovaného,
ktorý neoprávnene používal predmety ochrany v správe žalobcu, že PMÚ SR svojimi rozhodnutiami
nemôže a ani nerozhodol o „obvyklej“ licenčnej odmene, ani o „primeranej“ licenčnej odmene a že

výsledok správneho konania pred PMÚ SR nemá a nemôže mať žiadnu relevanciu pre toto súdne
konanie. Žalobca poukázal na rozsiahlu rozhodovaciu prax súdov prvej inštancie, odvolacích súdov a
Najvyššieho súdu SR, doručených mu ku dňu vydania Rozsudku, kedy v skutkovo a právne obdobných
veciach súdy zhodne konštatujú, že rozhodnutie PMÚ SR o porušení zákazu zneužitia dominantného
postavenia na trhu je pre rozhodnutie súdu o vydaní bezdôvodného obohatenia irelevantné . Žalobca

poukazuje na ďalšie rozhodnutia odvolacích súdov v skutkovo a právne obdobných veciach doručených
žalobcovi po 06.02.2024 a to: rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp.zn. 19Co/154/2019 zo dňa
31.01.2024,kedysúdvbode36.odôvodneniauvádza:„SprávnekonaniepredProtimonopolnýmúradom
SR má za výsledok rozhodnutie o tom, že žalobca sa dopustil správneho deliktu, za čo mu bola
uložená pokuta. Licenčné odmeny tak, ako vyplývajú v relevantnom období z licenčných zmlúv, sú

zvyčajnými (obvyklými) odmenami, nakoľko za zvyčajné (obvyklé) licenčné odmeny možno považovať
len také licenčné odmeny, za aké boli v relevantnom období skutočne udeľované licencie používateľom
predmetov ochrany. Protimonopolný úrad nie je cenovým orgánom, ktorý určí, aké licenčné odmeny
sú primerané alebo zvyčajné (obvyklé), výsledkom konania pred Protimonopolným úradom SR je
len rozhodnutie o tom, či sa žalobca dopustil správneho deliktu, výsledok správneho konania preto

nemá žiadnu relevanciu pre toto súdne konanie, nakoľko rozhodnutie súdu v danej veci nezávisí
od otázky, ktorá by na základe podnetu žalovaného bola predmetom konania na Protimonopolnom
úrade SR, a to či zo strany žalobcu došlo k zneužívaniu dominantného postavenia podnikateľa pri
vydaní jeho sadzobníka. Pre posúdenie dôvodnosti žalobcom uplatneného nároku je rozhodujúcezistenie výšky obvyklej licenčnej odmeny, t. j. odmeny, za akú v rozhodnom období boli poskytované
licencie iným používateľom, a preto pokiaľ licenčná odmena vo výške podľa sadzobníka žalobcu
bola dohodnutá s inými používateľmi pri uzatváraní hromadných licenčných zmlúv, na ktoré žalobca

poukazuje, možno túto výšku považovať za odmenu obvyklú, výška ktorej je pre rozhodnutie vo veci
rozhodujúca (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/187/2021).“ rozsudok Krajského súdu
v Košiciach sp.zn. 9Co/136/2022 zo dňa 06.12.2023, kedy súd v bode 40. odôvodnenia rozsudku
uviedol : „Správne konanie vedené na Protimonopolnom úrade SR nemôže mať vplyv na určenie výšky
vzniknutého bezdôvodného obohatenia, ktorá sa odvíja od Sadzobníka odmien žalobcu. S poukazom

na uznesenie Ústavného súdu SR sp.zn. II.ÚS 101/2011 sa obvyklosť licenčnej odmeny posudzuje
podľa toho, za akú odmenu v čase neoprávneného zásahu do práv autorov orgán kolektívnej správy
obvykle poskytoval licenciu iným užívateľom, teda za akú uzatváral hromadné licenčné zmluvy. Túto
odmenu nemožno stanoviť iným spôsobom a to ani s poukazom na § 3 Občianskeho zákonníka, ako
uvádza žalovaný v odvolaní.“ Žalobca trvá na tom, že posúdenie otázky aká bola v roku 2015 obvyklá
licenčná odmena za používanie diel literárnych, dramatických, hudobnodramatických, choreografických,

audiovizuálnych,fotografických,dielvýtvarnéhoumenia,architektonickýchdieladielúžitkovéhoumenia,
formou verejného prenosu, teda rozhodujúcej otázky pre rozhodnutie vo veci samej, nie je závislé od
rozhodnutia o tom, či došlo alebo nedošlo zo strany žalobcu k zneužitiu dominantného postavenia, že
rozhodnutie súdu nie je závislé od výsledku konania na PMÚ SR a pokiaľ teda súd prvej inštancie
rozhodovalonárokužalobcupodľažalobcompreukázanejobvyklejodmeny,taknepochybnepostupoval

zákonne a nepochybil. Žalovaný sa v konaní a aj v odvolaní voči Rozsudku dovoláva právnej úpravy
obsiahnutej v § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a považuje za pochybenie zo strany súdu, keď poskytol
ochranu žalobcovi. Žalobca sa k aplikácii § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka v tejto prejednávanej veci
podrobne vyjadril vo svojom podaní zo dňa 15.01.2024, na ktorom v plnom rozsahu zotrváva. Žalobca
len zdôrazňuje, že je to právne samotný žalovaný, ktorý dlhodobo hrubým spôsobom porušuje dobré

mravy a vedome a úmyselne dlhodobo poškodzuje práva žalobcu a ním zastupovaných nositeľov práv.
Postup žalovaného teda zjavne smeruje k tomu, aby nebolo jeho protiprávne konanie postihované a aby
mohol bez akýchkoľvek následkov neoprávnene používať autorské diela, čiže žalovaný sleduje svojím
postupom zneužitie práva, čomu súd nepochybne nemôže poskytnúť ochranu. Súd svoje rozhodnutie
o aplikácii § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka riadne odôvodnil v bode 70. odôvodnenia Rozsudku keď

uviedol: „Aplikácia tohto ustanovenia je natoľko výnimočná, že súd vo vzťahu k povinnému žalovanému
nezistil žiadne okolnosti na jeho použitie. Nie je možné považovať za spravodlivé usporiadanie vzťahov
použitie § 3 ods. 1 OZ voči žalovanému, keď žalovaný odmietol žalobcovi uhrádzať náhradu za licenciu,
avšak predmet licenčnej ochrany používal a svoje záväzky voči autorským dielam si preukázateľne
nevysporiadal. Takémuto konaniu súd nemohol poskytnúť potom „výhodu“ aplikácie § 3 ods. 1 OZ.“

Žalobca má za to, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní o aplikácii § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka
postupoval zákonne a nepochybil. Žalobca trvá na tom, že súdu riadne preukázal aktívnu vecnú
legitimáciu, ktorú opiera najmä o: 1. oprávnenie na výkon kolektívnej správy práv č. 2/2004 v znení podľa
rozhodnutia Ministerstva kultúry SR č.k. MK-663/2010-70/6165 z 11. mája 2010 udeleným žalobcovi
podľa a v súlade s ustanovením § 80 AZ, v zmysle ktorého je okrem iného žalobca oprávnený vykonávať

dobrovoľnú kolektívnu správu práv v odbore retransmisia a verejný prenos prostredníctvom technických
zariadení, 2. zmluvy o zastupovaní so slovenskými nositeľmi práv a vzájomné zmluvy a poverenia so
zahraničnými partnermi o zastupovaní nositeľov práv, na základe ktorých uzatváral hromadné licenčné
zmluvy a teda poskytoval licencie používateľom, pričom zoznamy nositeľov práv v SR a zahraničných
partnerov boli a sú verejne dostupné na webovej stránke žalobcu N. a žalobca zoznamy navyše založil

do spisu, 3. o príslušné ustanovenia zákona č. 618/2003 Z.z. (ďalej AZ) – a to najmä o § 56 ods. 1 písm.
g), § 57 ods. 1, § 81 ods. 1 písm. i) a § 84 ods. 1, v zmysle ktorých sú používatelia povinní plniť svoje
povinnosti z použitia predmetov ochrany organizácii kolektívnej správy a organizácia kolektívnej správy
je oprávnená a povinná domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia. Žalobca opätovne uvádza,
že výška bezdôvodného obohatenia, ktorej sa v konaní domáha je podľa § 56 ods. 1 písm. g) AZ

stanovená ako dvojnásobok odmeny, ktorá je obvyklá za získanie licencie pri obdobných zmluvných
podmienkach v čase neoprávneného zásahu tohto práva. V prípade verejného prenosu technickými
zariadeniami – ako hromadného používania predmetov ochrany – sa licenčná odmena stanovuje
paušálnou sumou, kedy iný spôsob určenia výšky licenčnej odmeny ani objektívne nie je možný, a
to najmä s ohľadom na povahu a rozsah používania predmetov ochrany a nositeľov práv. Takýto

postup je ako jediný možný postup celosvetovo používaný a akceptovaný. V kontexte takto stanovenej
výšky bezdôvodného obohatenia je tak irelevantné, či bolo použitých 200.000 predmetov ochrany alebo
185.000 predmetov ochrany. Je takisto irelevantné či v priebehu roka 2015 pribudli alebo odbudli
nositelia práv a či pribudli alebo odbudli predmety ochrany, nakoľko licenčné odmeny sú stanovenépaušálnymi sumami. Žalovaný v odvolaní Rozsudku uvádza, že nevyhnutnými (esenciálnymi) a navyše
kumulatívnymi prvkami verejného prenosu, tak ako ho vykladá ESD, sú : umiestnenie funkčného TV
prijímača na izbu hotelového zariadenia, napojenie TV prijímača na televízny signál (prenášaný cez

kábel, satelit alebo inak) umožňujúci vnímať vysielanie a existencia novej verejnosti – t.j. ubytovaní
hostia na izbe. Žalovaný tvrdí, že sa žalobcovi sa nepodarilo preukázať tzv. novú verejnosť. Žalobca
už v žalobe uviedol, že žalovaný je prevádzkovateľ konkrétnych ubytovacích zariadení, že poskytoval
svojim zákazníkom ubytovacie služby a že realizoval v r. 2015 verejný prenos technickými zariadeniami.
Pokiaľ ide o ďalší verejný prenos a jeho ponímanie Súdnym dvorom EÚ, tak žalobca v konaní poukázal

na rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 07. decembra 2006 vo veci Sociedad General de Autores y
Editores De Espana (SGAE) c/a Rafael Hoteles SA, sp. zn. C-306/0, na rozsudok Súdneho dvora EÚ zo
dňa 12. marca 2012 vo veci Phonographic Performance (Ireland) limited protí Írsku, sp..zn. C-162/10 a
na Uznesenie Súdneho dvora EÚ C-136/09 z 18. marca 2010 vo veci Organismos Sillogikis Diacheirisis
Theatrikon kai Optikoakoustikon Ergon c/a Divani Akkropolis Anonimi Xenocheaki kai Touristiki Etairai.
Žalobca osobitne poukázal na Rozsudok sp.zn. EÚ C-162/10 vo veci Phonographic Performance

(Ireland) limited proti Írsku, v ktorom sa Súdny dvor EÚ opätovne sa zaoberá pojmom verejný a verejný
prenos, kedy jeho stanovisko je rovnaké ako v predchádzajúcich rozhodnutiach a v bode 42 koná záver :
Súdny dvor už rozhodol, že hostia hotelového zariadenia predstavujú celkom významný počet osôb,
takže sa musia považovať za verejnosť. V prípade zistenia neoprávneného zásahu do práv autora má
tento podľa § 56 ods. 1 písm. g) AZ nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške dvojnásobku

obvyklej licenčnej odmeny. Žalobca preukázal, že iní používatelia uzatvárali licenčné zmluvy, v ktorých
bola licenčná odmena dohodnutá podľa sadzobníka autorských odmien žalobcu za použitie literárnych,
dramatických, hudobnodramatických, choreografických a audiovizuálnych diel účinného od 01.01.2015
a že obsadenosť ubytovacieho zariadenia nebolo kritérium pre podľa sadzobníka dohodnutú licenčnú
odmenu, teda nebolo obvyklé takéto kritérium zohľadňovať. Obsadenosť ubytovacieho zariadenia

žalovaného v r. 2015 tak nemá právnu relevanciu pre určenie výšky nároku na vydanie bezdôvodného
obohatenia, ktorého sa žalobca v konaní domáha. Žalobca v tejto súvislosti opätovne poukazuje aj na
vyššieuvedenýrozsudokSDEÚsp.zn.C-67/2015z27.01.2017vprávnejveciStowarzyszenie„Oławska
Telewizja Kablowa“ proti Stowarzyszenie Filmowców Polskich. Žalobca tiež poukazuje na to, že žiadny z
rozsudkovSDEÚnepojednávaaneurčujepravidlastanoveniaspôsobuvýpočtuvýškylicenčnejodmeny

ako to v rozpore s jednotlivými rozhodnutiami SD EÚ žalovaný účelovo prezentuje. Pokiaľ sa teda
žalobca domáha vydania bezdôvodného obohatenia vo výške dvojnásobku licenčnej odmeny, za akú
v danom čase za dané použitie predmetoch ochrany získavali licenciu iní používatelia, tak sa domáha
nároku v súlade s aplikovateľnou právnou úpravou. Žalobca má za to, že v konaní preukázal aktívnu
vecnú legitimáciu, existenciu ďalšieho verejného prenosu v ubytovacom zariadení žalovaného ako aj

výšku obvyklej odmeny, od ktorej sa odvíja výška bezdôvodného obohatenia, teda všetky žalovaným
uvádzané dôvody odvolania. Žalobca má za to, že súd prvej inštancie správne vyhodnotil skutkový
stav a v odôvodnení Rozsudku dostatočne zrozumiteľne uviedol skutočnosti, na základe ktorých mal
za preukázanú existenciu vecnej aktívnej legitimácie žalobcu a existenciu jeho nároku uplatneného
žalobou. Žalobca má za to, že Rozsudok súdu prvej inštancie spĺňa všetky atribúty vyžadované pre

riadne odôvodnenie rozhodnutie súdu, že Rozsudok dáva odpoveď na otázku, akými právnymi úvahami
sa riadil súd a na základe akých úvah rozhodol a žalovanému tak nebola odňatá možnosť konať
pred súdom. V konaní bolo preukázané, že zo strany žalovaného dochádzalo v r. 2015 k vedomému
zásahudovýhradnýchautorskýchprávautorovanositeľovzastupovanýchžalobcom.Rovnakotakkonal
žalovanýajvr.2016,kedyžalobcatakistopodalvočižalovanémužalobu.Ajvr.2017žalovanýrovnakým

spôsobom zasahoval do práv autorov zastupovaných žalobcom, kedy však ako člen Asociácie hotelov a
reštaurácii Slovenska (pôvodne názvom ZHR SR), svoje povinnosti prostredníctvom Asociácie hotelov
a reštaurácii Slovenska vysporiadal a uzavrel so žalobcom dohodu o urovnaní.

9. Možno konštatovať, že tak žalobca ako ani žalovaný po podanom odvolaní a vyjadreniu k odvolaniu

následne odvolaciu repliku a dupliku v stanovenom rozsahu nevyužili, keď sa v zásade k vzájomným
vyjadreniam vyjadrili iba na úrovni recidívnej právnej a skutkovej argumentácie s tým, že poukazovali
následnenainérozhodnutiasúdovatietokusvojimkrátkympísomnýmvyjadreniamzároveňpredkladali.

10. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací, v rámci kompetencií vyplývajúcich z ust. § 34 CSP,

po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou
osobou (§ 359 CSP), prejednal odvolanie podané žalovaným a preskúmal rozhodnutie súdu prvej
inštancie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 378 a nasl. CSP
bez toho, aby nariadil odvolacie pojednávanie podľa § 385 CSP (a contrario) a na tomto pojednávanízopakoval, či doplnil dokazovanie vykonané prvoinštančným súdom. Právnym dôsledkom takéhoto
postupu odvolacieho súdu je jeho viazanosť skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 382,
§ 385 CSP). Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného

odvolania do tej miery, že nebol oprávnený tento rozsudok preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré
boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, ktoré sa týkajú
procesných podmienok, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (§ 380 ods. 1, 2 CSP). Pretože
rozsudok vo veci samej musí byť verejne vyhlásený, odvolací súd uverejnil v zákonom stanovenej lehote
miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského súdu

v Prešove (§ 378 ods. 2, § 219 ods. 1, 3 CSP) Po prieskume napadnutého rozhodnutia podľa vyššie
uvedených zásad (§ 379, § 380 ods. 1, 2 CSP) dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie podané
žalovaným nie je dôvodné.

11. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach,
v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej

inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

12.Odvolacísúdvodvolacomkonaníposúdilrelevantnosťodvolateľomvznesenýchodvolacíchdôvodov

ako aj či súd prvej inštancie riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v
odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom
prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd
Slovenskej republiky II. ÚS 78/05) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

13. Žalovaný v zásade uviedol odvolacie dôvody normované ust. § 365 písm. b), d), f), h) CSP, keď
namietal nedostatočné vysporiadanie sa s konaním pred Protimonopolným úradom SR a ustálenia
skutkového stavu na základe nespôsobilých dôkazov, ktoré malo spočívať v nevysporiadaní sa
sobsadenosťouhotela,nepreukázanejexistenciiverejnéhoprenosu,nevysporiadanísasrozhodnutiami
ESD a výškou samotnej odmeny.

14. K odvolaciemu dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP, t. j. že súd prvej inštancie svojím
nesprávnym procesným postupom znemožnil odvolateľovi uskutočnenie procesných práv v takej miere,
že došlo k porušeniu práva odvolateľa na spravodlivý proces, odvolací súd uvádza, že medzi zložky
práva na spravodlivý proces (right to fair trial) možno zaradiť predovšetkým právo na prístup k súdu,

právo na súd zriadený zákonom, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu,
právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na riadne poučenie o procesných právach a
povinnostiach, právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosť
konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo na vyporiadanie sa
so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu, právo na riadne odôvodnenie

rozhodnutia, právo na preskúmanie rozhodnutia. Porušenie ktoréhokoľvek čiastkového práva strany
sporu postupom súdu síce predstavuje pochybenie súdu, avšak o naplnenie odvolacieho dôvodu v
zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP pôjde iba vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci
realizáciu práv strany sporu, dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie
sa javí ako nespravodlivé. Konkrétne pochybenie súdu preto musí byť hodnotené v kontexte celého

konania. Táto odvolacia námietka naplnená nebola, keďže po preskúmaní celého konania pred súdom
prvej inštancie nebolo odvolacím súdom zistené porušenie žiadneho čiastkového procesného práva
odvolateľa, ktoré by odôvodňovalo záver o tom, že celé konanie sa javí ako nespravodlivé.

15.Kodvolacejnámietke,žerozsudoktrpínedostatkomriadnehoavyčerpávajúcehoodôvodneniapodľa

ust.§365ods.1CSPpísm.b),pričomjenedostatočneodôvodnený,nezrozumiteľnýanepreskúmateľný,
odvolací súd uvádza, že Civilný sporový poriadok určuje základné obsahové náležitosti a kvalitatívne
požiadavky na odôvodenie rozsudku, ktoré sú presne uvedené v ust. § 220 ods. 2 Civilného sporového
poriadku. Z tohto ustanovenia sa dá vyvodiť aj záväzná logická štruktúra odôvodnenia. Po preskúmaní
rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolacím súdom možno konštatovať, že tento súd vydal rozhodnutie,

ktoré spĺňa požiadavky na odôvodnenie rozsudku podľa § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku.
Z obsahu rozhodnutia súdu prvej inštancie mal odvolací súd za to, že k naplneniu tohto odvolacieho
dôvodu nedošlo. V prvom rade sa súd prvej inštancie riadne zaoberal tým, čoho sa strana žalobcu
domáhala, aké skutočnosti tvrdila, a aké dôkazné prostriedky označila, riadne sa zaoberal vyjadreniamižalovanej strany a prostriedkami jej procesnej obrany a taktiež komplexne posúdil čiastkové skutkové
tvrdenia strán a tieto aj riadne vyhodnotil. V odôvodnení taktiež uviedol, ktoré z rozhodných skutkových
okolnostípreukázanéboliaktorénie.Odvolacísúdvtomtopoukazujenaskutočnosť,žedoodôvodnenia

súduprvejinštanciejepotrebnézahrnúťibarozhodnéskutkovéokolnostitak,abyrozsudokneobsahoval
nadbytočné informácie. Súd prvej inštancie sa taktiež v odôvodnení zaoberal vyhodnotením dôkaznej
situácie a obsahom predmetného rozhodnutia je aj riadne hodnotenie dôkazov, ako aj riadne opísanie
úvahy súdu prvej inštancie pri ich hodnotení. Aj táto časť odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie
má logickú postupnosť. Taktiež možno konštatovať, že rozhodnutie súdu prvej inštancie má riadne

uvedené právne posúdenie veci, pričom pod právnym posúdením sa rozumie činnosť, pri ktorej súd
podriaďuje zistený skutkový stav pod príslušnú právnu normu. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd
prvej inštancie odcitoval právne normy a v ďalšej časti odôvodnenia vysvetlil, ktoré zo skutkových
zistení odôvodňujú aplikáciu práve týchto právnych noriem. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd
považoval predmetnú odvolaciu námietku za nedôvodnú.

16. K odvolaciemu dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. d) CSP, t. j. že konanie má inú vadu, ktorá mohla
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci odvolací súd poznamenáva, že tento odvolací dôvod
dopadá na také pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod zostávajúce
odvolacie dôvody. Takéto pochybenia sa stávajú relevantnými až za predpokladu, že mohli mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Takouto vadou môže byť napríklad nesprávne realizovaná

manudukčná povinnosť súdu, vykonanie nezákonne získaného dôkazu bez splnenia predpokladu
uvedeného v článku 16 ods. 2 CSP, porušenie viazanosti súdu inými rozhodnutiami v zmysle ust. § 193
CSP alebo napríklad posúdenie predbežnej otázky v rozpore s existujúcim rozhodnutím príslušného
orgánu v zmysle ust. § 194 ods. 2 CSP, alebo akékoľvek iné pochybenia v procesnom postupe
súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody a mali za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci. Táto odvolacia námietka naplnená nebola, keďže po preskúmaní celého konania
pred súdom prvej inštancie nebola odvolacím súdom zistená iná vada v konaní, ktorá by mohla mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci, pričom túto odvolateľ v podanom odvolaní ani nijako bližšie
nekonkretizoval. Zostala teda iba v podobe všeobecne formulovaného odvolacieho dôvodu, ktorý nebolo
možné bližšie odvolacím súdom preskúmať.

17. K odvolaciemu dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 CSP písm. f) CSP, t.j. že súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam odvolací súd uvádza,
že dokazovanie je procesný postup, založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov
súdom a ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania spočíva v získavaní dôležitých poznatkov,

na základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci a z ktorého potom vychádza a
na ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenie
skutkového stavu, ktoré objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci
sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Vyhodnotenie
vykonanýchdôkazovsúdmusíuviesťvodôvodnenírozsudkupodľa §220ods.2CSP.Voľnéhodnotenie

dôkazov súdom pritom neznamená ľubovôľu hodnotenia. Súd hodnotí jednotlivý dôkaz z hľadiska jeho
dôležitosti, zákonnosti a pravdivosti. Po individuálnej selekcii následne súd hodnotí všetky dôkazy
vo vzájomnej súvislosti. K nesprávnym skutkovým zisteniam z vykonaných dôkazov súd dospeje
nesprávnym vyhodnotením dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov, alebo porušením pravidiel formálnej
logiky. Ani táto odvolacia námietka však naplnená nebola, keďže súd prvej inštancie listinné dôkazy

nachádzajúce sa v spise vyhodnotil správne, pravdivosť vykonaných dôkazov sporovými stranami
napadnutá nebola a súd takto samotné listinné dôkazy ani nevyhodnocoval (nepravdivosť dôkazov)
a z odôvodnenia samotného rozsudku sa nejaví žiadne porušenie pravidiel formálnej logiky.

18. K odvolaciemu dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 CSP písm. h) CSP, t.j. že napadnuté rozhodnutie súdu

prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci odvolací súd uvádza, že právnym
posúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávnezáveryaaplikujekonkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii
práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak
síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových

záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 Cdo 7/2010). Vo vzťahu
k aplikácii práva všeobecnými súdmi odvolací súd uvádza, že výklad a aplikácia zákonných predpisov
zo strany všeobecných súdov (v danom prípade súd prvej inštancie) musí byť preto v súlade s účelom
základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti tak, abybola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov strán sporu. Aplikáciou a výkladom
týchto ustanovení právnych noriem, tak ako ich v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol súd prvej
inštancie, neobmedzil toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS

214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012). Predmetná odvolacia námietka tak nie je nedôvodná.

19.Súdprvejinštanciezistilvdanejveciskutkovýstavvdostatočnomrozsahuazozistenýchskutočností
prijal správne právne závery. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových
a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie

rozhodnutia súdu prvej inštancie uvedené, s ktorým sa stotožňuje a na ktoré v plnom rozsahu poukazuje
(§ 387 ods. 2 CSP). Teda podľa ods. 2 ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody. Skutočnosť, že odvolací súd sa tiež v zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia
nižšieho súdu vyplýva z rozsudku ESĽP vo veci Helle v. Fínsko z 19.12.1997, č. 20772/92. Napadnuté

rozhodnutie je konzistentné, jednoznačnými argumentmi podporuje skutkové a právne závery súdu,
ku ktorým v konaní dospel, pričom tieto sú pre nielen právnickú, ale aj laickú verejnosť prijateľné a
racionálne a zároveň aj spravodlivé a presvedčivé. Prijaté právne závery sú v súlade s vykonanými
skutkovými zisteniami a celkovo možno konštatovať, že napadnuté rozhodnutie, pokiaľ sa týka rozsahu
jeho odôvodnenia je v súlade s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ale aj čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

20. Nadväzne na uvedené odvolací súd na zvýraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku v
kontexte odvolacích námietok odvolateľa uvádza nasledovné.

21. Pri opätovnom posúdení žalobcom uplatneného nároku je potrebné z pohľadu odvolacieho súdu
reflektovať na odstavec číslo 11 a číslo 12 odôvodnenia zrušujúceho rozhodnutia NSSR sp. zn.
5Cdo/66/2020 zo dňa 27.210.2022 v ktorom súdom nižších inštancií (okresný a odvolací súd) bolo
uložené podať vysvetlenie prečo pre stanovenie rozsahu bezdôvodného obohatenia nie je významný
rozsah obsadenosti ubytovacieho zariadenia a doplniť absenciu zdôvodnenia preukázania ceny obvyklej

za získanie licencie, tak ako bola žalobcom uplatnená, aj s ohľadom na skutočnosť že podľa cenníkov
žalobcu aj v rozhodnom období poskytoval zľavy za sezónnosť, či pomerne upravoval licenčnú odmenu.

22. S ohľadom na inštruktívne odôvodnenie NSSR a vyššie uvedené odvolacie námietky žalovaného,
ako aj na komplexnosť a presvedčivosť svojho rozhodnutia, na rámec odôvodnenia súdu prvej inštancie

uvádza odvolací súd nasledovné.

23. Žalovaný pôvodne namietal aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu s poukazom na ust. § 175 ods. 1 písm.
a) autorského zákona (ďalej len „AZ“). V zrušujúcom rozhodnutí NSSR uvedenú skutočnosť posúdil
zhodne so súdom prvej inštancie a súdom odvolacím. V tomto ohľade odvolací súd naviac poukazuje

najmä na rozhodnutie NSSR sp. zn. 1Cdo/259/2021 zo dňa 28.02.2023, najmä v bode číslo 14 až
bod číslo 17, v ktorom bola posudzovaná aktívna vecná legitimácia v totožnom prípade. Naviac je to
práve žalovaný, ktorého podľa § 84 ods. 1 autorského zákona zaťažuje dôkazné bremeno ohľadom
preukázania skutočnosti, že ten-ktorý nositeľ práv výslovne vylúčil kolektívnu správu svojich práv.

24. Žalovaný v priebehu konania pred súdom prvej inštancie navrhoval prerušenie konania podľa §
162 ods. 1 písm. a) CSP z dôvodu, že na Protimonopolnom úrade SR prebieha konanie vo veci
podozrenia na možné zneužívanie dominantného postavenia žalobcu jeho činnosťou v hospodárskej
súťaži, pričom Protimonopolný úrad SR vydal 23. februára 2022 rozhodnutie, ktorým žalobcu uznal
vinným za zneužívanie dominantného postavenia na trhu. Zároveň v odvolacom konaní žalovaný

namietal nedostatočné vysporiadanie sa súdu prvej inštancie s konaním pred Protimonopolným úradom
SR. Súd prvej inštancie žalovanému uviedol dôvody, pre ktoré dospel k záveru, že v danom prípade nie
sú naplnené zákonné podmienky na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) CSP. Odvolací súd
sa s takýmto odôvodnením zamietnutia návrhu žalovaného na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1
písm. a) CSP stotožnil a zároveň naň odkazuje. Výsledky konania označeného žalovaným totiž nemôžu

žiadnym spôsobom ovplyvniť výsledok tohto sporu, keďže sa v ňom nerieši otázka, ktorá by mohla
mať význam pre rozhodnutie v spore. Prípadný výsledok správneho konania pred Protimonopolným
úradom SR nemôže mať žiadnu relevanciu pre predmetné súdne konanie, keďže rozhodnutie súdu v
prejednávanej veci nezávisí od otázky, ktorá by bola predmetom konania na Protimonopolnom úradeSR, a to či zo strany žalobcu došlo k zneužívaniu dominantného postavenia podnikateľa pri vydaní
jeho sadzobníka. Pre posúdenie dôvodnosti žalobcom uplatneného nároku je rozhodujúce zistenie
výšky obvyklej licenčnej odmeny. Keďže Protimonopolný úrad nie je cenovým orgánom, ktorý určuje

aké licenčné odmeny sú obvyklé, výsledkom konania pred Protimonopolným úradom SR bude len
rozhodnutie o tom, či sa žalobca dopustil správneho deliktu, preto výsledok správneho konania nemá
žiadnu relevanciu pre toto súdne konanie. Odvolací súd pre úplnosť naviac dodáva, že v danom prípade
nevzhliadol ani v súčasnosti dôvod na obligatórne prerušenie súdneho konania podľa § 162 ods. 1 písm.
a) CSP, kedy súd konanie preruší aj bez návrhu v zmysle § 162 ods. 2 CSP, nakoľko sa stotožnil s

právnym názorom súdu prvej inštancie, podľa ktorého konanie Protimonopolného úradu SR týkajúce
sa posúdenia, či zo strany žalobcu došlo k porušeniu zákazu zneužitia dominantného postavenia na
trhu, nemá vplyv na predmet tohto sporu. Vo vzťahu k obsahu Tlačovej správy Úradu pre ochranu
hospodárskej súťaže Českej republiky zo dňa 07.01.2020, na ktorú v odvolaní poukazoval žalovaný,
odvolací súd uvádza, že ide o rozhodnutie cudzieho štátu, ktoré je založené na právnom poriadku
Českej republiky, a teda nie je v tomto konaní právne relevantné. Čo sa týka možnosti prerušenia

konania podľa § 162 ods. 1 písm. c) CSP z dôvodu predloženia prejudiciálnej otázky SD EÚ podľa
čl. 267 Zmluvy o fungované EÚ je pri právnom posúdení veci potrebné vychádzať predovšetkým z
ustanovení autorského zákona a z procesného hľadiska z ustanovení CSP. Keďže súd vo vzťahu k
žalobou uplatnenému nároku neaplikoval žiadne z ustanovení, na ktoré by bolo možné aspoň podporne
aplikovať právo Európskej únie, z určujúceho hľadiska ide o aplikáciu a interpretáciu vnútroštátnych

právnych predpisov, preto výklad ustanovení smernice Súdnym dvorom by nemal vplyv na rozhodnutie
súdu v predmetnom spore. V prejednávanom spore tak podľa názoru odvolacieho súdu nevystala otázka
týkajúca sa únijného práva. Nakoľko teda Protimonopolný úrad SR nie je cenovým orgánom, ktorý určí,
aké licenčné odmeny sú primerané alebo zvyčajné, výsledkom konania pred Protimonopolným úradom
SR bude len rozhodnutie o tom, či sa žalobca dopustil správneho deliktu, ergo výsledok správneho

konania nemá žiadnu relevanciu pre toto súdne konanie. Možno tiež uviesť, že ak by aj výsledky konania
pred Protimonopolným úradom SR mohli mať pre rozhodnutie význam, nešlo by o riešenie závislých
otázok podľa § 162 ods. 1 písm. a) CSP zakladajúcich dôvod pre obligatórne prerušenie konania, CSP.
Ohľadne tohto právneho posúdenia odvolací súd poukazuje aj na názor NS SR prezentovaný už v
rozhodnutí sp. zn. 1 Cdo/259/2021 zo dňa 28. 2. 2023 a rozhodnutí NSSR 4Cdo/187/2021 zo dňa

20.07.2022. Z vyššie uvedených dôvodov nevidí odvolací súd taktiež priestor pre aplikáciu ustanovenia
§ 3 ods. 1 OZ, na ktoré poukazoval odvolateľ. V právnej a ani skutkovej argumentácii odvolateľa odvolací
súd nevzhliadol žiadne okolnosti pre aplikáciu tohto ustanovenia, ktorú s ohľadom na jeho úpravu
možno považovať za výnimočnú. Súd prvej inštancie tak správne uvedené ustanovenie OZ pri právnom
posúdení veci neaplikoval.

25. Žalovaný namietal zistenie skutkového stavu vo vzťahu k obsadenosti ubytovacieho zariadenia ktorá
nemusí byť konštantná a môže sa meniť a nepreukázania existencie verejného prenosu. Poukazoval
na to, že ak nebola dostatočne preukázaná existencia použitia diel na všetkých izbách ubytovacieho
zariadenia, nemožno tvrdiť, že bolo povinnosťou žalovaného mať uzavretú licenčnú zmluvu v rozsahu,

ktorý by predstavoval licenciu pre všetky izby, v ktorých sa TV prijímače nachádzali. Ten, kto dielo
nepoužíva, licenciu nepotrebuje. Odvolací súd sa stotožnil s vysloveným názorom súdu prvej inštancie,
keď dospel k záveru, že síce samotné umiestnenie zvukovo-obrazových zariadení, t. j. TV prijímačov v
izbách ubytovacieho zariadenia nepredstavuje verejný prenos, avšak poskytovanie signálu ubytovacím
zariadením prostredníctvom TV prístrojov klientom v zariadení predstavuje nezávisle od používania

techniky prenosu signálu verejný prenos v zmysle čl. 3 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu
a Rady 2001/2009-ES z 22.5.2011. Okresný súd mal preukázané, že žalovaný mal v ubytovacích
zariadeniach preukázateľne umiestnené TV prijímače vybavené signálom, ktorý umožňuje príjem
obrazovozvukových diel autorov, dochádzalo k ďalšiemu verejnému prenosu, keď v zmysle judikatúry
(rozsudky Súdneho dvora EÚ vo veciach C-162/10 a C-306/2005) je umiestnenie zvukovo obrazových

zariadení v izbách ubytovacieho zariadenia so signálom považované za ďalší verejný prenos. Pretože
žalovaný bol v rozhodnom období používateľom audiovizuálnych diel, súd prvej inštancie dospel k
správnemu záveru, že bol povinný plniť svoje povinnosti vyplývajúce z použitia predmetu ochrany
prostredníctvom organizácie kolektívnej správy, ktorej bolo udelené oprávnenie na výkon kolektívnej
správy vo vymedzenom odbore použitia predmetu ochrany, t. j. žalobcu. Použitie diel z uvádzaných

odborov bez súhlasu nositeľov autorských práv k nim a bez uhradenia licenčnej odmeny prestavuje
neoprávnený zásah do práv ich nositeľov, autorov. Tento zásah na strane žalovaného zakladá majetkový
prospech a na strane autorov, ktorých práva sú kolektívne spravované žalobcom, právo na jeho
vydanie, t. j. na vydanie bezdôvodného obohatenia. Vzhľadom na toto právne východisko pre posúdeniedôvodnosti žaloby nie je potrebné zisťovať konkrétnu obsadenosť ubytovacích zariadení v rozhodnom
období. Odvolací súd zdôrazňuje, a to aj s prihliadnutím na ďalšie konania vedené na súdoch voči
žalovanému za iné obdobie, taktiež prihliadajúc na konanie iných organizácií, medzi nimi tiež ďalších

kúpeľov, že žalovaný dlhodobo porušuje svoje povinnosti, ktoré mu vyplývajú z autorského zákona. Bolo
nepochybne preukázané, že žalovaný na svojich izbách v ubytovacích zariadeniach má umiestnené
televízne prijímače so signálom. Na svojich web stránkach práve túto skutočnosť uvádza ako bonus,
teda niečo, že zvyšuje kvalitu poskytovaných služieb a na čo spotrebiteľ aj pri výbere pobytu prihliada, čo
nesporne prináša pre žalovaného zvýšený ekonomický prínos. Je pravdou, že nie za každých okolností

musí dôjsť k verejnému prenosu, ako tomu mohlo byť v minulosti, napr. za situácie, kedy ubytovacie
zariadenie na umiestnených TV prijímačoch vysiela len reklamný spot o zariadení, službách, resp.
poskytuje informácie vnútorného organizačného charakteru a neposkytuje pripojenie k televíznemu,
či inému vysielaniu. V danom prípade však v súčasnosti bolo preukázané, že žalovaný poskytuje
signál zabezpečujúci televízne vysielanie. V súvislosti z uvedeným odvolací súd zdôrazňuje osobitný
charakter licencie (zákonnej alebo zmluvnej). Licencia vo svojej podstate znamená udelenie práva

na používanie predmetov ochrany, a to za licenčnú odmenu. Licenčnou zmluvou vo všeobecnosti
udeľuje autor používateľovi právo používať jeho dielo. Žalobca, ako organizácia kolektívnej správy,
udeľuje hromadnou licenčnou zmluvou používateľom licenciu, t. j. právo do budúcna používať predmety
ochrany, ktoré kolektívne spravuje. Odvolací súd zdôrazňuje, že používateľ si musí zabezpečiť licenciu
ešte pred použitím diel, teda vopred. Až uzavretím licenčnej zmluvy môže dôjsť k verejnému prenosu

chránených diel. V akom rozsahu používateľ prijímal a sprostredkovával verejný prenos technickými
zariadeniami a či mal žalovaný pred začatím poskytovania verejného prenosu uzatvorenú licenčnú
zmluvu, je nepodstatné. Pokiaľ žalovaný mal audio vizuálne zariadenia umiestnené v izbách svojho
ubytovacie zariadenia, mal mať ešte pred ich používaním buď licenčnú zmluvu alebo s organizáciou
oprávnenou na výkon kolektívnej správy práv hromadnú licenčnú zmluvu, a to i napriek tomu, či

audiovizuálne zariadenia bude využívať alebo nie. Podstatou licencie je právo používať predmety
ochrany a nie povinnosť. Licenčná odmena je odmena za získanie práva používať predmety ochrany
a nie za reálne používanie predmetov ochrany. Ak aj nadobúdateľ licencie mal uzavretú zmluvu a platil
dohodnutú odmenu, nevyužívanie licencie vôbec alebo sčasti nezakladá právo na vrátenie dohodnutej
odmeny alebo jej časti, pokiaľ v zmluve by nebolo dohodnuté inak. Podľa § 69 ods. 6 AZ v znení

do 24.3.2022 ak nadobúdateľ licenciu nevyužije vôbec alebo licenciu nevyužije sčasti, nemá právo
na vrátenie dohodnutej odmeny alebo jej časti, ak nie je dohodnuté inak. Vo vzťahu k uvedenému
odvolacie argumenty žalovaného, že žalobca nepreukázal, že počas rozhodného obdobia dochádzalo
vo všetkých izbách a v každom dni tohto obdobia k neoprávnenému používaniu diel formou verejného
prenosu, sú neudržateľné, neakceptovateľné a v rozpore so zmyslom a účelom autorského zákona.

Žalobca nemá reálnu možnosť monitorovať každý jeden prístroj umiestnený v izbách ubytovacieho
zariadenia žalovaného z hľadiska jeho používania, kedy, v akých časových intervaloch a v ktorých
dňoch došlo aj reálne k použitiu diel chránených zákonom. Zákon nepredpokladá, že by žalobca
bol povinný preukázať to, v akom rozsahu sú tie ktoré televízne prijímače na izbách ubytovacieho
zariadenia používané a kedy, aké diela sú sledované, pretože v takom prípade výkladom ad absurdum

by bolo potrebné dospieť k záveru, že žalobca by musel fyzickými kontrolami, či elektronicky sledovať
každý televízny prijímač na každej izbe 365 dní v roku a 24 hodín denne, aby bolo možné zistiť, či a
kedy bol televízny prijímač zapnutý alebo vypnutý a ako by malo dôjsť k preukázaniu takého postupu
pri sledovaní rôznych televíznych programov, a to i v krátkom časovom intervale. V tejto súvislosti
odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci Phonographic Performace Irone

Limited proti Írsku C 162/10 z 12. marca 2012, keď pri posúdení prejudiciálnej otázky konštatoval, že
prevádzkovateľ hotelového zariadenia, ktorý poskytuje v izbách svojich hostí televízny alebo rozhlasový
prijímač,doktorýchprenášasignál,jepoužívateľom,ktorýuskutočňujeverejnýprenos.Zároveňodvolací
súd odkazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 7. decembra 2006 vo veci SGAE proti Rafael
Hotels SA, sp. zn. C-306/05, v ktorom konaní španielsky vnútroštátny súd položil Súdnemu dvoru

prejudiciálnu otázku za účelom zistenia, či súkromná povaha hotelových izieb zabraňuje tomu, aby
diela sprístupňované cez televízne prijímače v takýchto priestoroch predstavovali verejný prenos podľa
čl. 3 ods. 1 Smernice č. 2001/29/ES, z ktorého rozhodnutia vyplýva, že hoci samotné zabezpečenie
fyzických zariadení nepredstavuje ako také verejný prenos v zmysle Smernice Európskeho parlamentu
a Rady 2001/29/ES z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi

súvisiacich práv v informačnej spoločnosti, poskytovanie signálu hotelovým zariadením v izbách tohto
zariadenia predstavuje nezávisle od používanej techniky prenosu signálu verejný prenos v zmysle čl.
3 ods. 1 tejto smernice … na účely verejného prenosu stačí, aby sa dielo sprístupnilo verejnosti tak,
aby osoby, ktoré ju tvoria, mali k nemu prístup. Z tohto dôvodu je potom bezpredmetné vyžadovať odžalovaného predloženie knihy hostí a zisťovať z nej, o akú verejnosť v jeho zariadení išlo, resp., či
vôbec možno hovoriť o verejnosti a či uskutočňoval vo svojom ubytovacom zariadení verejný prenos
alebo len prenos, pretože je nepochybné, že žalovaný uskutočňoval verejný prenos, a to vytvorením

technických možností, teda zabezpečením prístroja aj signálu na prístup hostí k možnosti prijímať a
sledovať prenos. Tento záver podporuje aj uznesenie Súdneho dvora C - 136/09 z 18. marca 2010
vo veci Organismos Sillogikis Diacheirisis Theatrikon kai Optikoakoustikon Ergon c/a Divani Akkropolis
Anonimi Xenocheaki kai Touristiki Etairai, podľa ktorého prevádzkovateľ hotela tým, že umiestni do izieb
svojho zariadenia televízory a napojí ich na centrálnu anténu, uskutočňuje na základe tejto samotnej

skutočnosti verejný prenos v zmysle čl. 3 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES z
22. mája 2001. Odvolací súd preto konštatuje, že samotné umiestnenie zvukovo-obrazových zariadení,
televíznych prijímačov, v izbách ubytovacieho zariadenia ako také síce nepredstavuje verejný prenos,
avšak poskytovanie signálu ubytovacím zariadením prostredníctvom televíznych prijímačov klientom
prestavuje nezávisle od faktického používania tohto prístroja prenosu signálu verejný prenos podľa čl.
3 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/290/ES z 22. mája 2011. Pretože žalovaný

mal v ubytovacom zariadení umiestnené televízne prijímače vybavené príjmom, ktorý umožňuje príjem
obrazovo-zvukových diel autorov, dochádzalo k tým k ďalšiemu verejnému prenosu.

26. Vo vzťahu k námietke o výške bezdôvodného obohatenia v nadväznosti na namietanú primeranosť
obvyklej licenčnej odmeny odvolací súd konštatuje, že výška zmluvných licenčných odmien a

primeraných odmien nepodlieha schvaľovaniu ministerstvom kultúry a teda je vo výlučnej kompetencii
organizácie kolektívnej správy. Podľa § 69 ods. 1 AZ dohodnutá odmena alebo spôsob jej určenia
musí zodpovedať jednotlivým spôsobom použitia diela dohodnutým podľa § 66. V prípade, že sa
používateľsorganizácioukolektívnejsprávynedohodnenauzavretiepríslušnejzmluvyalebohromadnej
licenčnej zmluvy, a možnosť obrátiť sa na príslušný súd so žiadosťou o určenie obsahu licenčnej zmluvy

podľa § 165 ods. 8 AZ. Podľa § 165 ods. 8 AZ ak sa organizácia kolektívnej správy nedohodne na
uzavretí zmluvy podľa odseku 1 alebo ak nepredloží používateľovi návrh zmluvy podľa odseku 4, môže
používateľ požadovať, aby obsah takejto zmluvy vrátane odmeny a nahradenia vôle uzavrieť takúto
zmluvu určil súd. Súd pri určení obsahu zmluvy podľa odseku 1 písm. a) až c) prihliada na druh
predmetu ochrany a kritériá podľa § 169 ods. 2. Ak žalovaný nesúhlasil s cenotvorbou vytvorenou

žalobcom, mal tak zákonným postupom umožnené právo obrátiť sa na súd, čo zrejme nevyužil, na výzvy
na uzavretie licenčných zmlúv nereagoval. Žalovaný aj naďalej uskutočňoval vo svojom ubytovacom
zariadení verejný prenos, preto bol žalobca povinný žiadať o vydanie bezdôvodného obohatenia vo
výške odmeny, ktorá je obvyklá za získanie licencie pri obdobných zmluvných podmienkach v čase
neoprávneného zásahu do tohto práva. Táto povinnosť pre žalobcu vyplýva z autorského zákona,

v ktorom sú taxatívne vymedzené povinnosti organizácie kolektívnej správy, medzi ktoré patrí aj
domáhanie sa vydania bezdôvodného obohatenia, a to vo vlastnom mene, v prospech nositeľov práv,
teda jednotlivých žalobcom zastúpených autorov. Odvolací súd zdôrazňuje, že zo strany žalovaného
mala byť uzavretá licenčná zmluva, ktorej uzavretie mal iniciovať práve žalovaný, ak chcel uskutočňovať
verejný prenos legálne, za ktorú by používateľ platil zvyčajnú licenčnú odmenu na základe sadzobníka

žalobcu. Ak si žalovaný túto povinnosť nesplnil a neuzatvoril licenčnú zmluvu, resp. hromadnú licenčnú
zmluvu, žalobca ako organizácia kolektívnej správy má nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia
vo výške odvodenej od zvyčajnej licenčnej odmeny. Pokiaľ však žalovaný opomenul svoje povinnosti,
či už vedome alebo z nedbanlivosti, či nedostatočnej znalosti právnej úpravy a počas prevádzky došlo
k používaniu a šíreniu diel chránených autorským zákonom, vznikla mu povinnosť zaplatiť za šírenie

diela odmenu v zmysle autorského zákona. V súvislosti s použitím taríf a sadzobníkov žalobcu pri
ustálení sumy bezdôvodného obohatenia odvolací súd poukazuje na závery vyplývajúce z rozhodnutia
Ústavného súdu SR uznesenie II. ÚS 101/2011-7 zo dňa 24. marca 2011 s tým, že analogicky vo
vzťahu k obvyklej odmene je možné prihliadať na to, že odmena za používanie autorských diel by mala
byť určovaná podľa sadzobníka organizácie kolektívnej správy. Okresný súd tak správne vychádzal

z obsahu hromadných licenčných zmlúv uzavretých medzi žalovaným ako organizáciou kolektívnej
správy s ďalšími inými používateľmi, čo sa týka tých istých diel, ktoré ako predmet ochrany užíval
aj žalovaný, v žiadnom prípade nemožno v tomto postupe vidieť znaky arbitrárnosti. Daný postup
zodpovedá vymedzenému kritériu „rovnaké a primerané podmienky“. Zároveň odvolací súd poukazuje
na to, že pri určení výšky bezdôvodného obohatenia pod pojmom zistenie neoprávneného použitia diel

bez licenčného oprávnenia nie je možné rozumieť fyzickú kontrolu, či niektorý z hostí žalovaného aj
reálne využil možnosť sledovať v ubytovacom zariadení verejné vysielanie a postačí zistenie, že takáto
možnosť zvukovo obrazovými zariadeniami inštalovanými žalovaným na izbách vytvorená bola. Ak
nemožno reálne zistiť, koľko zvukovo-obrazových zariadení bolo aj reálne a v akom rozsahu použitých,nie je možné ani nejakou konkrétnou sumou určiť výšku bezdôvodného obohatenia. Z tohto dôvodu
zákonom stanovený spôsob na určenie výšky bezdôvodného obohatenia vo forme paušálnej odmeny,
ktorej rozúčtovanie podľa skutočne odvysielaných diel autorov v rozhodnom období pre nositeľov

práv, je vecou organizácie kolektívnej správy. V tomto smere odvolací súd poukazuje na rozhodnutie
Súdneho dvora vo veci Stowarzyszenie Filmowców Polskich C-367/15 z 25. januára 2017, predmetom
ktorého bol výklad čl. 13 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/48/ES o vymoženosti práv
duševnéhovlastníctvakotázke,čijepotrebnézisťovaťskutočnúvýškuvzniknutejujmynastraneautorov
neoprávneným použitím diel chránených autorským zákonom alebo je možné náhradu tejto sumy určiť

paušálnou sumou, prípadne aj vo forme sankčnej náhrady ujmy, podľa ktorého sa má tento článok
vykladať tak, že nebráni vnútroštátnej právnej úprave, akou je dotknutá právna úprava vo veci samej,
podľa ktorej môže majiteľ práv duševného vlastníctva, ktoré boli porušené, požadovať od porušovateľa
týchto práv buď náhradu spôsobenej ujmy so zohľadnením všetkých náležitých aspektov konkrétneho
prípadu, alebo zaplatenie sumy zodpovedajúcej dvojnásobku priemernej odmeny, ktorá by sa mala
zaplatiť z titulu oprávnenia používať dotknuté dielo, bez toho, aby tento majiteľ práv musel preukázať

existenciu skutočnej ujmy.

27. K odvolacej argumentácii žalovaného, týkajúcej sa výšky uplatneného nároku tak odvolací súd
uzatvára, že sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku. Súd vysvetlil, na
akom základe vychádzal z toho, že výška bezdôvodného obohatenia predstavuje dvojnásobok odmeny,

ktorá je obvyklá za získanie licencie pri obdobných zmluvných podmienkach v čase neoprávneného
zásahu do tohto práva. Pre stanovenie výšky obvyklej odmeny pritom súd vychádzal zo sadzobníka
žalobcu pre posudzované obdobie, ktorý preukázal, že v rozhodnom období uzatvoril konkrétny počet
hromadných licenčných zmlúv za odmenu dohodnutú podľa jeho sadzobníka, čo ju robí odmenou
obvyklou, keďže v tomto období iná organizácia kolektívnej správy zastrešujúca autorov s obdobným

predmetom ochrany na území Slovenskej republiky nepôsobila. Zároveň odvolací súd poukazuje na
uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 24. marca 2011, sp. zn. II. ÚS 101/2011, z ktorého
vyplýva,žeobvyklosťlicenčnejodmenysaposudzujepodľatoho,zaakúodmenuvčaseneoprávneného
zásahu do práv žalobcu bola poskytovaná licencia iným užívateľom, teda za akú odmenu sa uzatvárali
hromadné licenčné zmluvy. Výška licenčných odmien nie je upravená žiadnym zákonom a nepodlieha

ani schvaľovaniu Ministerstva kultúry SR, a teda je vo výlučnej kompetencii organizácie kolektívnej
správy. Autorský zákon v ust. § 82 stanovil pre prípad, že sa používateľ s organizáciou nedohodnú na
uzavretí licenčnej zmluvy, možnosť obrátiť sa na príslušný súd so žiadosťou o určenie obsahu licenčnej
zmluvy. V prípade, že žalovaný nesúhlasil s cenotvorbou vytvorenou žalobcom, mal právo obrátiť sa
na súd, čo však neurobil. Okrem toho vo vzťahu k námietkam žalovaného v tomto smere súd dôvodne

uviedol, že primeranosť výšky licenčnej odmeny súd nie je oprávnený v tomto konaní skúmať, keďže
hodnotiacim kritériom podľa dotknutého ustanovenia je obvyklosť licenčnej odmeny, nie jej primeranosť.
Keďže predmetom konania nebolo stanovenie primeranej licenčnej odmeny, nebolo potrebné sa bližšie
zaoberať s analýzou predloženou žalovaným. Odvolací súd sa tak plne stotožňuje so záverom súdu
prvej inštancie v posúdení výšky bezdôvodného obohatenia, keď mal preukázaný počet televíznych

prijímačov v jednotlivých ubytovacích zariadeniach žalovaného, pričom vychádzal z minimálnej sadzby
a spôsobe jej určenia. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na Rozsudok Súdneho dvora zo 17.
marca 2016 vo veci C-99/15, Christian Liffers proti Producciones Mandarina SL a Mediaset Espana
Comunicación SA, podľa ktorého Článok 13 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/48/
ES z 29. apríla 2004 o vymožiteľnosti práv duševného vlastníctva sa má vykladať v tom zmysle, že

dovoľuje osobe poškodenej porušením jej práva duševného vlastníctva, ktorá sa domáha náhrady svojej
majetkovej ujmy vypočítanej v súlade s odsekom 1 druhý pododsek písm. b) tohto článku na základe
honorárov alebo poplatkov, na ktoré by mala nárok, ak by porušovateľ požiadal o oprávnenie na použitie
príslušného práva duševného vlastníctva, domáhať sa aj náhrady svojej nemajetkovej ujmy, ako je
ustanovené v odseku 1 druhý pododsek písm. a) uvedeného článku. Je nepochybné, že žalovaný sa

obohatil o to, čo mal uhradiť podľa licenčnej zmluvy. Výška priznaného bezdôvodného obohatenia je
zákonná a spravodlivá.

28. Rovnako pred súdom prvej inštancie žalovaný nepreukázal, predložením konkrétnych dôkazných
prostriedkov, že by spĺňal u žalobcu predpoklady na poskytnutie zľavy za sezónnosť, či predpoklady na

pomerné úpravy licenčnej odmeny. Takéto skutočnosti ohľadne výšky uplatneného nároku tak nebolo
možné v sporovom konaní pred súdom prvej inštancie a ani súdom odvolacím zohľadňovať.29. Vo vyššie uvedenom odôvodnení tak odvolací súd reflektoval najmä na odstavec číslo 11 a číslo 12
odôvodnenia zrušujúceho rozhodnutia NSSR sp. zn. 5Cdo/66/2020 zo dňa 27.210.2022 s tým ohľadom,
že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého

súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu však
nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná
odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Zodpovedané majú byť len tie otázky, ktoré majú pre vec zásadný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra

1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B;
Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998. Ústavný súd SR
vyslovil, že :“súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na
také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a
skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou
proti takému uplatneniu“. (porovnaj IV. ÚS 115/03). S poukazom na uvedené odvolací súd nepovažoval

za potrebné sa vyjadrovať k zostávajúcim dôvodom odvolania, nakoľko tieto sú pre rozhodnutie v merite
veci bez významu.

30. S poukazom na uvedené, pokiaľ súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalobe v celom rozsahu
vyhovel, rozhodol v prvom výroku vecne správne a preto odvolací súd s použitím ustanovenia § 387

ods. 1, § 390 CSP rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcej časti, vrátane vecne správneho
závislého druhého výroku o náhrade trov prvoinštančného konania (odvolacími dôvodmi osobitne
nespochybneného), potvrdil.

31. O trovách dovolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 453 ods. 3 v spojení s § 262 ods.

1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalovanému v dovolacom konaní priznal nárok na náhradu
trov dovolacieho konania proti neúspešnému žalobcovi v plnom rozsahu. O výške priznanej náhrady
trov dovolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením vydaným súdnym
úradníkom po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (§ 262 ods. 2 CSP). Odvolací súd
nezistil žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa na postup podľa § 257 CSP (ku tomu pozri ÚS SR,

sp. zn. I. ÚS 453/2019).

32. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa 396 ods. 1 CSP v spojení s § 262
ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že priznal úspešnému žalobcovi v odvolacom konaní nárok na
náhradu trov konania voči neúspešnému žalovanému v plnom rozsahu. O výške priznanej náhrady

trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením vydaným súdnym
úradníkom po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (§ 262 ods. 2 CSP). Odvolací súd
nezistil žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa na postup podľa § 257 CSP (ku tomu pozri ÚS SR,
sp. zn. I. ÚS 453/2019).

33. Senát krajského súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v

lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).