Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. november 2024

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 15Co/146/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1716200343
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Mészárosová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:1716200343.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Mészárosovej a členov
senátu JUDr. Silvie Walterovej a Mgr. Zity Leimbergerovej, v právnej veci žalobcu: Technologies, s.r.o.,
IČO: 35 710 675, Bratislava, Púpavová č. 75, zastúpený FAIRSQUARE advokátka kancelária s. r.
o., IČO: 47 232 544, Bratislava, Lazaretská č. 3/A, za ktorú konajú JUDr. Pavol Horňák a JUDr. Erik
Schwarcz,protižalovanému:P..J.T.L.T.F.Č.Í.A.,T.,E.,B.R..X.F.Č..XXX/XX,zaúčastiintervenienta

na strane žalovaného: Wüstenrot poisťovňa, a.s., IČO: 31 383 408, Bratislava, Einsteinova č. 21, Digital
Park I, zastúpený SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o., IČO: 36 853 186, Bratislava, Štefánikova č. 8, za
ktorú koná JUDr. František Sedlačko, o zaplatenie 50.290,81 € s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu,
žalovaného a intervenienta na strane žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Pezinok zo dňa 15.
mája 2023, č. k. 9 C 14/2016-400, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Pezinok. zo dňa 15. mája 2023, č. k. 9 C 14/2016-400,
- vo výroku, ktorým žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 32.158,92 €, do troch dní od

právoplatnosti tohto rozsudku a vo výroku, ktorým žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v
rozsahu 28 %, p o t v r d z u j e ,
- vo výroku, ktorým súd vo zvyšnej časti žalobu zamietol v časti úroku z omeškania m e n í tak, že
žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 32.158,92
€ od 29.9.2016 do zaplatenia a vo zvyšnej časti zamietnutého úroku z omeškania,
p o t v r d z u j e .

II.Žalobcovi priznáva vočižalovanémunárok nanáhradutrovtohtoapredchádzajúcehoodvolacieho
konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Rozsudkom zo dňa 13.11.2017, č. k. 9 C 14/2016-161 (v poradí prvým), súd prvej inštancie zamietol
žalobu žalobcu a žalovanému nepriznal náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie po právnej stránke
odôvodnil § 18 ods. 1, 2, § 26 ods. 1, 4 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a
o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení

neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o advokácii"). V odôvodnení uviedol, že žalobou doručenou súdu
dňa 20.1.2016 sa žalobca proti žalovanému domáhal náhrady škody spôsobenej výkonom advokácie.
Žalobu odôvodnil tým, že žalovaný ho na základe plnomocenstva zastupoval ako advokát v konaní
vedenom pred Okresným súdom Bratislava I sp. zn. 34 Cb 6/2010, proti žalovanému INTERMONT a.s.,
o zaplatenie pohľadávky 100.581,62 €, vzniknutej na základe zmluvy o dielo. Okresný súd Bratislava I vo
veci vydal platobný rozkaz, ktorým zaviazal žalovaného na zaplatenie žalovanej pohľadávky, žalovaný

podal proti platobnému rozkazu odpor. Súd platobný rozkaz zrušil a nariadil vo veci ústne pojednávanie.
Dňa 27.3.2013 súd uznesením č. k. 34 Cb 6/2010-219, konanie zastavil a žiadnemu z
účastníkov nepriznal náhradu trov. Z odôvodnenia uznesenia vyplynulo, že spoločnosti INTERMONTa.s. súd povolil reštrukturalizačný plán a skončil reštrukturalizáciu dlžníka. Tým, že žalobca neuplatnil
svoju pohľadávku prihláškou do reštrukturalizácie, zanikla možnosť ďalej pohľadávku vymáhať. Žalobca
podal proti uzneseniu o zastavení konania prostredníctvom žalovaného odvolanie, avšak Krajský súd

v Bratislave vo svojom rozhodnutí konštatoval, že k zastaveniu konania sp. zn. 34 Cb 6/2010 došlo
ex lege. Reštrukturalizačný plán počítal s upokojením nezabezpečených pohľadávok v rozsahu 50 %,
takže v prípade, že by žalobca včas prihlásil svoju pohľadávku do reštrukturalizácie, bola by uspokojená
vo výške 50 %. Žalobca dôvodil tým, že advokát je pri svojej činnosti povinný postupovať s odbornou
starostlivosťou a chrániť záujmy svojho klienta. Žalovaný túto povinnosť zanedbal a pri vymáhaní

pohľadávky žalobcu nepostupoval so všetkou odbornou starostlivosťou, čím spôsobil zánik možnosti
žalobcu pohľadávku voči svojmu dlžníkovi vymáhať. Týmto konaním žalovaného vznikla žalobcovi
škoda, ktorej výšku žalobca ustálil na 50 % pôvodnej pohľadávky voči spoločnosti , teda 50.290,81 €.
1.2. Žalovaný žalobný nárok žalobcu neuznal. Uviedol, že v apríli 2011 ho žalobca informoval, že v
roku 2010 podal žalobu voči spoločnosti INTERMONT a.s., o zaplatenie pohľadávky 100.000,- €, vo
veci bol podaný odpor. Žalovaný plnomocenstvom zo dňa 15.4.2011 prevzal zastupovanie žalobcu v

tomto súdnom spore. Po nahliadnutí do súdneho spisu vzťahujúceho sa k veci zistil, že pohľadávka je
medzi stranami sporná, keďže podľa spoločnosti žalobca neodovzdal dielo riadne, toto vykazuje vady
a nie je dokončené. Žalovaný preto odporučil žalobcovi uzavrieť tento spor mimosúdne alebo súdnym
zmierom. Žalobca s tým súhlasil a následne, i za účasti žalovaného, prebehlo
mimosúdne rokovanie. Pojednávanie, ktoré sa konalo dňa 15.11.2011, bolo odročené bez meritórneho

rozhodnutia s tým, že strany budú mimosúdne rokovať. Rokovanie sa uskutočnilo
dňa 18.11.2012 a bolo dohodnuté, že žalobca dielo dokončí, odstráni vady, dodá dokumentáciu a
žalovaný po častiach zaplatí faktúry žalobcu. Následne žalovaný pripravil návrh dohody o urovnaní
a poslal ho právnej zástupkyni protistrany. K dohode o urovnaní napokon nedošlo. Žalovaný dôvodil,
že ako advokát nedisponoval od žalobcu generálnym plnomocenstvom na vymáhanie pohľadávky od

spoločnosti INTERMONT a.s. Rozsah mandátu mal žalovaný vymedzený v plnomocenstve zo dňa
15.4.2011 a vzťahovalo sa výlučne na konanie vedené na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 34 Cb
6/2010. Žalovaný nemal povinnosť sledovať rozhodnutia v Obchodnom vestníku týkajúce sa spoločnosti
INTERMONT a.s. a nemal plnomocenstvo na podanie prihlášky do reštrukturalizácie. Pokiaľ ide o výšku
škody, nie je pravdepodobné, že by žalobca uspel v súdnom spore vedenom pod sp. zn. 34 Cb 6/2010 a

pohľadávka by mu bola priznaná. Podľa žalovaného absentuje i príčinná súvislosť medzi vznikom škody
a konaním žalovaného.
1.3. Podaním doručeným súdu dňa 24.10.2016 oznámil vstup do konania intervenient - poisťovňa
Wüstenrot a.s., so sídlom v Bratislave, Karadžičova č. 17.
1.4. Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie zistil, že na základe plnej moci udelenej žalobcom

žalovanému dňa 15.4.2011, prevzal žalovaný ako advokát právne zastupovanie žalobcu v konaní
vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 25 Rob 39/2010, vo veci
Technologies, s.r.o., c/a INTERMONT a.s. , o zaplatenie 100.581,62 € s príslušenstvom potom,
ako bol vo veci podaný odpor proti platobnému rozkazu. Vec bola následne zapísaná do oddelenia Cb,
kde bola vedená pod sp. zn. 34 Cb 6/2010. Pojednávanie vo veci bolo nariadené na deň 15.11.2011,

kde sa ako právny zástupca žalobcu zúčastnil i žalovaný, pojednávanie bolo odročené na 26.1.2012.
Žalovanýpožiadalozmenutermínupojednávania,zdôvoduprebiehajúcichmimosúdnychrokovaní.Dňa
26.1.2012 súd pojednávanie odročil na neurčito. Na výzvu súdu doručenú žalovanému dňa 25.5.2012
žalovaný reagoval tak, že výsledok rokovaní oznámi súdu najneskôr do 31.8.2012. Podaním doručeným
súdu dňa 2.11.2012 žalovaný súdu oznámil, že k mimosúdnej dohode nedošlo a požiadal súd,

aby pokračoval v konaní. Uznesením zo dňa 27.3.2013, č. k. 34 Cb 6/2010-219, súd konanie zastavil.
Dôvodom zastavenia bola skutočnosť, že Okresný súd Banská Bystrica uznesením zo dňa 17.7.2012,
sp. zn. 1 R 3/2012, povolil reštrukturalizáciu spoločnosti INTERMONT a.s. a vyzval veriteľov, aby
svoje pohľadávky prihlásili do reštrukturalizačného konania v stanovenej lehote. Uznesením Okresného
súdu Banská Bystrica zo dňa 21.1.2013 bola skončená reštrukturalizácia spoločnosti INTERMONT

a.s. Žalovaný podal proti uzneseniu o zastavení konania v zákonnej lehote odvolanie. Krajský súd v
Bratislave uznesením č. k. 2 Cob 162/2013-223, zo dňa 29.5.2014, v časti výroku o zastavení konania
rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil. Vo zvyšku uznesenie potvrdil. V odôvodnení uznesenia odvolací
súdkonštatoval,žezastaveniekonaniasp.zn.34Cb6/2010nastalozozákonač.7/2005Z.z.okonkurze
a reštrukturalizácii. Žalobca e-mailom adresovaným správkyni JUDr. Veronike Škodovej zisťoval, či bola

pohľadávka žalobcu voči spoločnosti INTERMONT a.s., prihlásená do reštrukturalizácie. Správkyňa
odpovedala, že reštrukturalizácia bola právoplatne ukončená a pohľadávka žalobcu do nej prihlásená
nebola. Na otázku, v akom rozsahu by bola pohľadávka žalobcu uspokojená v prípade, že by bolaprihlásená včas, odpovedala správkyňa e-mailom zo dňa 2.9.2015, že reštrukturalizačný plán, ktorý bol
potvrdený súdom, počítal s uspokojením nezabezpečených pohľadávok v rozsahu 50 %.
1.5.1. Súd prvej inštancie v odôvodnení konštatoval, že predmetom konania je náhrada škody

spôsobenej advokátom pri výkone svojej činnosti, resp. zodpovednosť advokáta za škodu podľa § 26
Zákona o advokácii. Zodpovednosť advokáta za škodu spôsobenú v súvislosti s výkonom
advokácie je založená na kumulatívnom splnení troch predpokladov: činnosť advokáta súvisiaca s
výkonom advokácie, vznik škody a príčinná súvislosť medzi činnosťou advokáta súvisiacou s výkonom
advokácie a vznikom škody. Ich splnenie preukazuje v konaní o náhradu škody žalobca.

1.5.2. Pokiaľ ide o činnosť advokáta súvisiacu s výkonom advokácie súd prvej inštancie uviedol, že
žalovaný prevzal právne zastupovanie žalobcu na základe plnomocenstva udeleného dňa 15.4.2011.
Udeleným plnomocenstvom bol žalovaný ako advokát splnomocnený na zastupovanie žalobcu v
súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I, vo veci žalobcu Technologies, s.r.o. proti
žalovanému INTERMONT a.s., o zaplatenie 100.581,62 € s príslušenstvom. Z obsahu
plnomocenstva vyplýva, že právne služby je žalovaný oprávnený poskytovať žalobcovi vo vymedzenom

rozsahu, teda iba v konaní vedenom pred Okresným súdom Bratislava I pod
sp. zn. 25 Rob 39/2010 (neskôr sp. zn. 34 Cb 6/2010). Išlo o špeciálne plnomocenstvo,
ktoré sa týkalo výlučne konkrétneho konania. Podľa súdu prvej inštancie od takéhoto plnomocenstva
je potrebné obsahovo odlíšiť plnomocenstvo všeobecné, resp. generálne. V prípade generálneho
plnomocenstvajezástupcaoprávnenývykonávaťvšetkyprávneúkonyvmenezastúpeného.Nazáklade

špeciálneho plnomocenstva nebol žalovaný povinný sledovať Obchodný vestník Slovenskej republiky a
zisťovať informácie o dlžníkovi žalobcu. Reštrukturalizačné konanie nie je totožné so súdnym konaním
o vymoženie pohľadávky a na právne úkony súvisiace s reštrukturalizáciou by bola potrebná osobitná
plná moc. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaný, ktorý disponoval špeciálnym plnomocenstvo
zužujúcim rozsah jeho zastúpenia iba na konanie sp. zn. 34 Cb 6/2010, nebol

povinný sledovať, či sa voči dlžníkovi žalobcu začalo reštrukturalizačné konanie a nemožno tvrdiť, že
ak tak nekonal, nepostupoval s odbornou starostlivosťou advokáta a porušil povinnosti vyplývajúce z §
18 Zákona o advokácii.
1.5.3. Pokiaľ ide o vznik škody súd prvej inštancie uviedol, že žalobca odvodzoval vznik škody od
skutočnosti, že neprihlásením pohľadávky v sume 100.581,62 € s príslušenstvom

do reštrukturalizácie, mu zanikla možnosť pohľadávku ďalej vymáhať. Výšku škody žalobca vyčíslil
na sumu 50.290,81 €, vychádzajúc z informácie správkyne JUDr. Ing. V. V., že reštrukturalizačný
plán počítal s uspokojením nezabezpečených pohľadávok vo výške 50 %. Súd prvej inštancie sa
nestotožnil s tvrdením žalobcu o vzniku škody vo výške predstavujúcej 50 % z pohľadávky uplatnenej
v súdnom konaní vedenom pod sp. zn. 34 Cb 6/2010, na Okresnom súde Bratislava I. Poukázal

na to, že pohľadávka žalobcu voči spoločnosti bola v konaní spornou, o čom svedčí odpor proti
platobnému rozkazu. Rovnako o spornosti pohľadávky svedčia mimosúdne rokovania prebiehajúce
už v rámci konania vedenom pod sp. zn. 34 Cb 6/2010. Pohľadávka žalobcu voči dlžníkovi uznaná
nebola a za uznanie dlhu nemožno považovať listinu na č. l. 85 nazvanú „Odsúhlasenie zostatkov" zo
dňa 25.3.2009. Ide o účtovný doklad pre potreby inventarizácie pohľadávok a záväzkov, ktorý nespĺňa

zákonné náležitosti uznania dlhu podľa § 558 Občianskeho zákonníka. Pohľadávka žalobcu nebola
judikovaná, teda priznaná právoplatným a vykonateľným rozsudkom súdu a výsledok
konania vedenom pod sp. zn. 34 Cb 6/2010 nie je možné vopred predpokladať. Je otázne, s akým
výsledkom by konanie skončilo a či by bol žalobca v tomto konaní plne úspešný. Reštrukturalizačné
konanie je samostatný proces. Cieľom reštrukturalizačného konania je pomôcť dlžníkovi, ktorému je

v tomto konaní poskytnutá ochrana pred veriteľmi, najmä prerušením exekučných konaní a zároveň
mu je počas prebiehajúceho reštrukturalizačného konania umožnené pokračovať v podnikateľskej
aktivite. Výsledkom reštrukturalizácie je čiastočné uspokojenie pohľadávok veriteľov, ktoré však musí
byť vyššie, aké by bolo v prípade vyhlásenia konkurzu na majetok dlžníka, pričom vo zvyšku pohľadávky
veriteľov prihlásené do reštrukturalizácie zanikajú. Dlžník po úspešnej reštrukturalizácií môže naďalej

vykonávať svoju podnikateľskú činnosť. Záverečným právnym aktom reštrukturalizačného konania je
reštrukturalizačný plán. Reštrukturalizačný plán je listina upravujúca vznik, zmenu a zánik záväzkov
osôb v nej uvedených. Je osobitným druhom zmluvy medzi dlžníkmi a veriteľmi, prípadne tretími
osobami, ktorých práva a povinnosti sú plánom dotknuté. Plán, ktorý vypracúva predkladateľ je preto
len návrhom zmluvy, ktorý musí byť schválený. Schvaľovací proces prebieha v dvojstupňovej forme,

keďže reštrukturalizačný plán najprv podlieha schváleniu veriteľmi a následne aj schváleniu súdom. Až
schválenie reštrukturalizačného plánu súdom potom spôsobuje právne účinky. Keďže výsledok konania
vedenom pod sp. zn. 34 Cb 6/2010 je otázny, je potom otázne i to, do akej miery by bola pohľadávkažalobcu uspokojená v reštrukturalizácii, pokiaľ by bola riadne prihlásená. Súd prvej inštancie preto
dospel k záveru, že žalobca nepreukázal vznik škody a ani jej výšku.
1.5.4. Pokiaľ ide o vzťah príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a výkonom advokácie súd

prvej inštancie uviedol, že tento je daný vtedy, ak možno hovoriť o vzniku škody ako následku
konania advokáta. Vzniknutá škoda musí byť priamym a bezprostredným pôsobením príčiny, tiež
bezprostredným následkom príčiny, ktorá škodu ako následok vyvolala. Keďže nebolo povinnosťou
advokáta v prípade špeciálneho plnomocenstva sledovať dlžníka inde ako v konaní sp. zn. 34 Cb
6/2010,nemohlanevedomosťžalovanéhoovstupedlžníkadoreštrukturalizáciebyťpriamymdôsledkom

vzniku škody na strane žalobcu. Medzi konaním žalovaného a vznikom škody preto neexistuje príčinná
súvislosť.
1.5.5. Podľa súdu prvej inštancie tak nebol splnený žiaden zo zákonných predpokladov vzniku
zodpovednosti advokáta za škodu, ktorých splnenie musí byť kumulatívne.
1.6. Rozhodnutie o náhrade trov konania súd prvej inštancie odôvodnil tým, že žalovaný si náhradu trov
konania neuplatnil.

2.1. Proti rozsudku súdu prvej inštancie, v celom jeho rozsahu, podal v zákonnej lehote odvolanie
žalobca. Dôvodil, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy na zistenie rozhodujúcich
skutočností (§ 365 ods. 1 písm. e/ C.s.p.) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.). K charakteristike nesprávneho právneho

posúdenia poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 M Cdo 4/2009.
Nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie videl žalobca v tom, že súd pri právnom
posúdení nesprávne aplikoval na zistený skutkový stav ustanovenia Zákona o advokácii. K dôvodom
súdu prvej inštancie, podľa ktorých, ak žalovaný disponoval špeciálnym plnomocenstvom zužujúcim
rozsah jeho zastúpenia iba na konanie vedené pod sp. zn. 34 Cb 6/2010, nebol povinný sledovať,

či sa voči dlžníkovi žalobcu začalo reštrukturalizačné konanie a nemožno tvrdiť, že ak tak nekonal,
nepostupoval s odbornou starostlivosťou advokáta a porušil povinnosti vyplývajúce z § 18 Zákona o
advokácii, žalobca poukázal na to, že advokát je povinný pri výkone svojej činnosti postupovať v súlade s
právnymi predpismi, a to najmä v súlade so Zákonom o advokácii a Advokátskym poriadkom.
Podľažalobcunesprávnyjezáversúduprvejinštancie,ženedošlokporušeniupovinnostíadvokáta,teda

žalovaného, ktoré mu vyplývajú z ustanovenia § 18 ods. 1 a ods. 2 Zákona o advokácii. Dôvodil,
že záujmom klienta, teda žalobcu, v konaní sp. zn. 34 Cb 6/2010, bol úspech vo veci. Žalovaný
svojim postupom s nedostatkom odbornej starostlivosti spôsobil, že konanie vedené pod sp. zn. 34
Cb 6/2010 bolo ex offo zastavené, čím súčasne (vzhľadom na reštrukturalizačné konanie žalovanej
spoločnosti INTERMONT a.s.) zanikla žalobcovi možnosť domáhať sa uspokojenia nároku. Žalovaný

nevyužil všetky dostupné prostriedky, ktoré by mohli priniesť eventuálny úspech žalobcovi. Podľa
žalobcu o nedostatočnej odbornej starostlivosti žalovaného svedčí tiež fakt, že voči rozhodnutiu
súdu o zastavení konania podal odvolanie, ktoré nemalo objektívne spôsobilosť zmeniť skutočnosť,
že došlo k zastaveniu predmetného konania. Takéto konanie bolo neúčelné a nehospodárne, pričom
žalobca na takýto úkon žalovanému pokyn nedal a o zastavení konania vedeného pod sp. zn. 34 Cb

6/2010, ako aj o reštrukturalizácii spol. INTERMONT a.s., sa dozvedel až z rozhodnutia
Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 Cob 162/2013-223. Podľa žalobcu zo zistených skutkových okolností
nesporne vyplýva, že žalovaný porušil povinnosti stanovené mu ustanovením § 18 ods. 1 a ods. 2
Zákona o advokácii v konaní vedenom pod sp. zn. 34 Cb 6/2010, keďže žalovaný mal
preukázateľne možnosť pri zachovaní potrebnej odbornej starostlivosti získať vedomosť o prebiehajúcej

reštrukturalizáciispoločnostiINTERMONTa.s.(informáciazverejnenávobchodnomvestníku,vsúdnom
spisesp.zn.34Cb6/2010, vobchodnomregistri,vneposlednomradejenepravdepodobné,že
by túto informáciu žalovaný nezískal ani priamo od spoločnosti INTERMONT a.s., vzhľadom na osobnú
známosť žalovaného s predsedom predstavenstva spol. INTERMONT a.s. a mimosúdne rokovania
žalovaného s touto spoločnosťou). Žalovaný počas konania pred súdom prvej inštancie neuviedol, že by

túto vedomosť o reštrukturalizácii spoločnosti INTERMONT a.s. nemal. Obrana žalovaného spočívala
výlučne v tom, že na základe udeleného plnomocenstva nemal povinnosť sledovať obchodný vestník ani
prihlásiť pohľadávku žalobcu do reštrukturalizácie spol. INTERMONT a.s., s čím sa súd prvej inštancie
nesprávne stotožnil. Podľa žalobcu začatie reštrukturalizačného konania, ako aj jeho ďalší priebeh,
priamo ovplyvnil výsledok sporu vedenom pod sp. zn. 34 Cb 6/2010, a teda aj možnosť žalobcu na

úspech v tomto konaní. V prípade akéhokoľvek splnomocnenia udeleného advokátovi na zastupovanie
klienta v súdnom konaní je jeho neodmysliteľnou súčasťou (a to aj v prípade,
ak to nie je výslovne napísané), vykonávať všetky súvisiace úkony, teda aj sledovať, či nedošlo k tak
zásadnejskutočnostinastranežalovaného,ktorámôžespôsobiťzánikžalovanéhonároku.Obmedzenieprocesného plnomocenstva udeleného advokátovi na zastupovanie klienta pred súdom iba na úkony
právnej služby vymedzené Vyhláškou o odmenách advokátov za poskytovanie právnych služieb by bolo
v rozpore s princípom poskytovania právnych služieb advokátom, ktorý je povinný v zmysle platných

právnych predpisov, ako aj advokátskej etiky, vykonať všetky zákonom dovolené úkony a činnosti tak,
aby došlo k úspešnému vybaveniu veci klienta, v ktorej ho zastupuje. Povinnosťou žalovaného ako
advokáta bolo o začatí reštrukturalizačného konania bezodkladne informovať klienta - žalobcu, ako aj
ho poučiť o tom, aké práva a povinnosti má ako veriteľ v súvislosti s reštrukturalizačným
konaním, rovnako aj o následkoch neprihlásenia pohľadávky do

reštrukturalizácie spoločnosti INTERMONT a.s. Odvolateľ poukázal na § 6 ods. 1 písm. a) Advokátskeho
poriadku, podľa ktorého: „Advokát je povinný riadne a včas písomne informovať klienta, ako postupuje
pri vybavovaní veci a posielať klientovi všetky písomnosti, z ktorých pre klienta
vyplývajú práva a povinnosti, ak sa s klientom písomne nedohodne inak". Žalovaný tak svojim konaním
porušil okrem iného aj ustanovenie § 6 ods. 1 písm. a) Advokátskeho poriadku, keď žalobcu riadne
neinformoval o tom, že spoločnosť INTERMONT a.s. vstúpila do reštrukturalizačného

konania, ani o povinnosti žalobcu prihlásiť si ako veriteľ svoju pohľadávku do
reštrukturalizačnéhokonania,prípadneonásledkochzmeškanialehotynaprihláseniesvojejpohľadávky
do reštrukturalizačného konania. Podľa žalobcu žalovaný pri jeho zastupovaní v konaní vedenom pod
sp. zn. 34 Cb 6/2010, teda pri výkone činnosti advokácie, porušil povinnosti stanovené mu Zákonom o
advokácii, ako aj Advokátskym poriadkom, čím je splnený základný predpoklad zodpovednosti advokáta

za škodu spôsobenú pri výkone advokácie.
2.2.Žalobcanesúhlasilsozáveromsúduprvejinštancie,ženepreukázalvznikškodyanijejvýšku.Výšku
škody preukázal predložením písomného vyjadrenia kancelárie správcu reštrukturalizácie spoločnosti
INTERMONT a.s. o tom, že veritelia boli uspokojovaní v rámci reštrukturalizačného konania vo výške
50 % svojich pohľadávok. Kancelária príslušného reštrukturalizačného správcu dostala pred podaním

vyjadrenia všetky potrebné informácie na to, aby mohla podať adekvátnu odpoveď na položenú otázku,
mala vedomosť o výške pohľadávky, ktorú by si prihlásil žalobca do reštrukturalizačného konania
spol. INTERMONT a.s. Žalobca ďalej dôvodil, že pokiaľ súd prvej inštancie nepovažoval výšku škody
za preukázanú, mal v rámci predmetného konania skúmať, či bol nárok žalobcu voči spoločnosti
INTERMONT a.s. dôvodný a v akej výške a následne skúmať, či by došlo k uspokojeniu žalobcu v

prípade včasného prihlásenia pohľadávky do reštrukturalizačného konania skutočne vo výške 50 %. Na
preukázanie výšky škody navrhoval žalobca vykonať ďalšie dokazovanie pripojením spisu sp. zn. 34 Cb
6/2010, výsluchom všetkých účastníkov a svedkov konania sp. zn. 34 Cb 6/2010, výsluchom
reštrukturalizačného správcu spoločnosti INTERMONT a.s., prípadne inej osoby, ktorá by vedela uviesť,
v akej výške by bol žalobca uspokojený, ak by si svoju pohľadávku prihlásil do reštrukturalizačného

konania riadne a včas. Žalobca preukázal vznik škody predložením a označením všetkých dôkazov, o
ktorých mal vedomosť, ktoré však súd všetky nevykonal.
2.3. Žalobca nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že medzi konaním žalovaného a vznikom
škody neexistuje príčinná súvislosť. Poukázal na to, že, súc bez právnického vzdelania, zveril vymoženie
pohľadávky advokátovi a nehľadal ďalšie spôsoby uspokojenia pohľadávky. Žalovaný ako advokát mal

s potrebnou odbornou starostlivosťou sledovať všetky okolnosti, ktoré by mohli zapríčiniť neúspech
žalobcu v konaní sp. zn. 34 Cb 6/2010 a v prípade, že by nejaká okolnosť
nastala, alebo by hrozilo, že nastane, bezodkladne o tom primeraným spôsobom informovať klienta
alebo vykonať neodkladný úkon v prospech svojho klienta, v zmysle platných právnych predpisov. Medzi
konaním žalovaného ako advokáta, bez odbornej starostlivosti a vznikom škody na strane žalobcu, je

daná príčinná súvislosť. Ak by žalovaný postupoval pri výkone činnosti advokácie s potrebnou odbornou
starostlivosťou, o vstupe spoločnosti INTERMONT a.s. do reštrukturalizačného konania by
mal vedomosť a po získaní tejto vedomosti by bezodkladne informoval žalobcu, aj s poučením
žalobcu o tom, aké práva a povinnosti v rámci reštrukturalizačného konania spol. INTERMONT a.s.
má žalobca ako veriteľ, škoda by mu nevznikla. Následne, pokiaľ by žalobca prihlásil pohľadávku do

reštrukturalizačného konania riadne a včas a spol. INTERMONT a.s. by považovala pohľadávku za
spornú, nedošlo by k zániku pohľadávky, ale prebehlo by konanie, v ktorom by sa preukázalo, či je alebo
nie je pohľadávka žalobcu oprávnená, prípadne v akej výške a následne by bola zahrnutá
do reštrukturalizačného plánu, v ktorom by bolo určené, v akej výške by bola uspokojená. Podľa žalobcu,
žalovanému ani súdu prvej inštancie neprináleží prejudikovanie výsledku konania vedeného pod sp. zn.

34 Cb 6/2010, alebo iného konania týkajúceho sa pohľadávky žalobcu, ak by bola riadne prihlásená do
reštrukturalizačného konania, keďže ani jedno z týchto konaní nebolo ukončené vydaním právoplatného
rozhodnutia vo veci samej. Nie je možné zbaviť zodpovednosti žalovaného za porušenie povinnosti pri
výkone činnosti advokácie iba na základe toho, že prebiehalo konanie sp. zn. 34 Cb 6/2016, alebože žalobca by v tomto konaní nebol úspešný, prípadne, že by v rámci reštrukturalizačného konania
nebol uspokojený ani z časti, keďže pravdepodobnosť, že by žalobca bol v týchto konaniach úspešný
v rozsahu 100 %, je rovnaká. Žalovaný existenciu reštrukturalizačného konania žalobcovi neoznámil,

sám nevykonal neodkladný úkon v prospech žalobcu, došlo k zániku pohľadávky,
žalobca tak stratil možnosť uspokojenia svojej pohľadávky čo i len z časti.
2.4. Odvolaciemu súdu žalobca navrhol rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie, žalobcovi priznať náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

3. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný. Dôvodil, že nemal právnu povinnosť, s
ohľadomnacharakterprocesnéhoplnomocenstva,sledovaťobchodnývestníkaanižiadneďalšiezdroje
o majetkových pomeroch žalovaného (napr. kataster nehnuteľností, či zbierku listín v obchodnom registri
na skúmanie účtovnej závierky žalovaného, alebo register účtovných závierok na www.registeruz.sk
vedený finančnou správou, alebo dokonca na www.finstat.sk, ktorý zverejňuje údaje o finančnom stave
obchodných spoločností a pod.). Taká povinnosť z procesného plnomocenstva, zastúpenia, nevyplýva.

Naopak, žalobca sa mal starať o svoje pohľadávky a sledovať majetkovú kondíciu svojich dlžníkov,
ako bežnú rutinnú prax. Podľa žalovaného, ak by sa mali vykladať povinnosti advokáta vyplývajúce z
ustanovenia § 18 ods. 1 a ods. 2 Zákona o advokácii tak extenzívne, museli by také procesné úkony
figurovat' v zozname úkonov právnej služby zakotvenom v ustanovení § 13a ods. 1 vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb, v znení neskorších zmien a doplnkov. Žalovaný
dôvodil, že pokiaľ' žalobca poukazuje na skutočnosť, že sa JUDr. J. T., advokát, so sídlom advokátskej
kancelárie na E. ul. X/A v Bratislave, zúčastňoval mimosúdnych rokovaní s protistranou, je potrebné
poukázať na to, že taký úkon právnej služby je označený v ustanovení § 13a ods. l písm. f) citovanej
vyhlášky. Žalovaný opätovne poukázal na judikatúru (rovnako ako na pojednávaní dňa 9.10.2017), a to

uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II ÚS 678/2015, zo dňa 22.10.2015, zverejnené
akojudikátpodč.70/2015auznesenieNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikysp.zn. 1Cdo
105/2012, zo dňa 1.7.2013, zverejnené ako judikát pod č. 13/2013. Podľa žalovaného súd prvej inštancie
správne dospel k právnemu posúdeniu veci, keď' sa s takým extenzívnym výkladom právnej normy
nestotožnil a v súlade so zásadou hospodárnosti konania dôkazy navrhované žalobcom nevykonal ako

nadbytočné. Žalovaný uviedol, že žalobca vedie spor s neexistentným subjektom
(non subject), keďže JUDr. J. T. vykonával advokáciu ako fyzická osoba do 30.10.2015 a do tohto času
vykonával advokáciu so sídlom advokátskej kancelárie na E. ul. X/A v Bratislave. Od l.11.2015 je v
zozname advokátov zapísaná obchodná spoločnosť JUDr. J. T., advokátska kancelária, s.r.o. so sídlom
na E. ul. X/A, 821 09 Bratislava, IČO: XX XXX XXX. V čase podania žaloby advokát JUDr. J. T., už vôbec

nie so sídlom advokátskej kancelárie na E. X/A v Bratislave, neexistoval. Nikdy neexistoval advokát
so sídlom advokátskej kancelárie na ul. E. č. XX v E.. Poukázal aj na to, že právny
zástupca žalobcu ako právnická osoba nepodal odvolanie v zákonom predpísanej forme elektronického
formulára, preto by malo byť odvolanie odmietnuté.

4.1. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca. K tvrdeniu žalovaného, že nemal právnu povinnosť,
vzhľadom na charakter procesného plnomocenstva, sledovať obchodný vestník a ani žiadne ďalšie
zdroje o majetkových pomeroch protistrany, keďže taká povinnosť z procesného plnomocenstva
nevyplývala, žalobca poukázal na to, že povinnosťou žalovaného ako advokáta žalobcu bolo v
predmetnom konaní voči protistrane postupovať s odbornou starostlivosťou tak, aby došlo k uspokojeniu

žalovanej pohľadávky žalobcu, teda najmä k úspechu žalobcu v konaní. Medzi
povinnosť postupovať s odbornou starostlivosťou v prospech klienta v zmysle
Zákona o advokácii je tak nevyhnutné zaradiť v takomto prípade aj sledovanie obchodného vestníka,
keďže to môže priamo ovplyvniť výsledok sporu. Žalobca zároveň konštatoval, že žalovaný porušil svoju
povinnosť poskytovania právnych služieb s odbornou starostlivosťou, keď žalobcu o

vstupe žalovaného (v spore sp. zn. 34 Cb 6/2016, poznámka odvolacieho súdu) do reštrukturalizácie
neinformoval, i keď sa ho vstup do reštrukturalizácie priamo týkal a ovplyvňoval výsledok sporu, v
ktorom žalovaný žalobcu zastupoval a žalovaný mal preukázateľne možnosť oboznámiť žalobcu s
takouto skutočnosťou. Konanie žalovaného ako advokáta je nevyhnutné považovať za hrubé porušenie
povinnosti, pričom vzhľadom na okolnosti prípadu nie je možné, podľa žalobcu vylúčiť, že žalovaný takto

postupoval účelovo.
4.2. K tvrdeniu žalovaného, že ak by sa mali vykladať povinnosti advokáta vyplývajúce z § 18 ods.
1, ods. 2 tak extenzívne, museli by také procesné úkony figurovať v zozname úkonov právnej služby
zakotvenom v § 13a ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, v znení neskorších zmien
a doplnkov. Žalobca uviedol, že úkony právnej služby menované v ustanovení § 13a ods. 1 vyhlášky
č. 655/2004 Z. z. nie sú definitívne, keďže je nevyhnutné prihliadať aj na ods. 5 ustanovenia § 13a

citovanej vyhlášky, podľa ktorého za úkony právnej služby, ktoré nie sú uvedené v ods. 1 a ods. 2,
patrí odmena ako za úkony, ktoré sú im svojou povahou a účelom najbližšie. Žalobca poukázal aj na
to, že nie je možné obmedzovať úkony advokáta poskytujúceho klientovi právne služby iba na úkony
menované vo vyhláške stanovujúcej advokátovi odmenu, ale predovšetkým je základnou povinnosťou
advokáta riadiť sa ustanoveniami Zákona o advokácii, ktorý v § 18 bližšie konkretizuje, čo sa myslí

odbornou starostlivosťou advokáta pri poskytovaní právnych služieb klientovi: „Advokát je povinný pri
výkoneadvokáciepostupovaťsodbornoustarostlivosťou,ktorousarozumie,žekonáčestne,svedomito,
primeraným spôsobom a dôsledne využíva všetky právne prostriedky a uplatňuje v záujme klienta
všetko, čo podľa svojho presvedčenia považuje za prospešné. Pritom dbá na účelnosť a hospodárnosť
poskytovaných právnych služieb."
4.3. K uzneseniam Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II ÚS 678/2015 a Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 105/2012, žalobca poukázal na svoje vyjadrenie zo dňa
6.11.2017, ako aj na to, že v konaní preukázal kumulatívne splnenie všetkých troch predpokladov vzniku
zodpovednosti advokáta za škodu spôsobenú klientovi v súvislosti s výkonom advokácie a že pri vzniku
škody pôsobila primárne jedna skutočnosť (konanie advokáta bez odbornej starostlivosti, v rozpore s
povinnosťami stanovenými advokátovi Zákonom o advokácii), ktorá bezprostredne viedla k vzniku škody

na strane žalobcu, bez ktorej by ku škodlivému následku nedošlo.
4.4. K tvrdeniu žalovaného, že súd prvej inštancie správne dospel k právnemu posúdeniu veci, keď
sa s takým extenzívnym výkladom právnej normy nestotožnil a v súlade so zásadou hospodárnosti
konania dôkazy navrhované žalobcom nevykonal, lebo to bolo nadbytočné, žalobca uviedol, že s ním
nesúhlasí, podľa názoru žalobcu nejde o extenzívny výklad právnej normy, ale o aplikáciu právnej normy

na konkrétny skutkový stav, pričom zákonodarca formuláciou právnej normy ponechal určitý priestor na
individuálne posúdenie konkrétnych okolností, ktoré nie je možné vždy unifikovať. Žalobca mal za to,
že vykonanie, v konaní žalobcom navrhovaného dokazovania, je nevyhnutné a účelné, predovšetkým
vzáujmeriadnehoprejednaniasporuataktiežjenevyhnutýmpredpokladomprespravodlivérozhodnutie
súdu v danej veci.

4.5. K tvrdeniu žalovaného, že žalobca vedie spor s neexistujúcim subjektom, keďže v čase podania
žaloby advokát JUDr. J. T., so sídlom AK na E. X/A, neexistoval, nikdy neexistoval advokát so sídlom
advokátskej kancelárie na ul. X. mája č. XX v E., žalobca uviedol, že žalovaného v žalobe označil
správne, keď uviedol z jemu dostupných zdrojov žalovanému pridelené číslo SAK, meno a priezvisko,
titul, štátnu príslušnosť a adresu trvalého pobytu. Žalobca neuvádzal sídlo advokátskej kancelárie

žalovaného, ako sa mylne žalovaný domnieva. Žalobca poukázal aj na to, že žalovaný sa pojednávaní
osobne zúčastňoval a nikdy svoju pozíciu v konaní nespochybnil, rovnako tak údaje o svojej osobe.
4.6. K tvrdeniu žalovaného, že odvolanie žalobcu nebolo podané v zákonom predpísanej forme
elektronického formulára, a preto by malo byť odmietnuté, žalobca poukázal na ustanovenie § 386
C.s.p., podľa ktorého odvolací súd odmietne odvolanie, ak a) bolo podané oneskorene, b) bolo

podané neoprávnenou osobou, c) smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné,
alebo d) nemá náležitosti podľa § 363, ak pre vady odvolania nemožno v odvolacom konaní pokračovať.
Nepodanie odvolania elektronickým formulárom nemá za následok odmietnutie odvolania. Odvolanie
bolovprejednávanomprípadepodanéoprávnenouosobouriadne,vzákonomstanovenejlehote,pričom
obsahuje všetky zákonom stanovené náležitosti. S poukazom na § 821 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z.

z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov a položku 20a zákona č. 71/1992 Zb.
o súdnych poplatkoch žalobca uviedol, že podal odvolanie dňa 21.12.2017 v listinnej
forme prostredníctvom pošty (teda nie elektronicky), toto porušenie povinnosti stanovenej v Zákone o
súdoch nie je sankcionované neplatnosťou podania ani inou sankciou. Od 1.1.2018 súdy môžu ukladať
v zmysle Zákona o súdnych poplatkoch poplatok vo výške 20,- € za spracovanie podania podaného v

listinnej forme (nie elektronicky). Žalovaný tak podľa žalobcu nesprávnym výkladom zákona dospel k
nesprávnym záverom, na ktoré nie je možné prihliadať.

5.1. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania [§ 470
ods. l, ods. 2, § 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku (zákon č.

160/2015 Z.z. účinný od 1.7.2016), ďalej len C.s.p.], túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže
neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať
dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniežalobcu je dôvodné a preto bolo potrebné rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 389 ods. 1 písm. c/ C.s.p.).
5.2.Odvolacísúdkonštatoval,žepredmetomsporuvprejednávanomprípadejezodpovednosťzaškodu

spôsobenú výkonom advokátskej činnosti. Podľa žalobcu boli splnené všetky zákonné predpoklady
zodpovednostižalovanéhozaškodu.Žalovanýnamietal,ževzhľadomnarozsahplnomocenstva,ktorým
ho žalobca poveril zastupovaním v spore so spoločnosťou INTERMONT a.s., nemal právnu povinnosť
sledovať obchodný vestník a ani žiadne ďalšie zdroje o majetkových pomeroch odporcu.
5.3. S poukazom na ustanovenia § 1 ods. 2, § 18 ods. 1, ods. 2, § 26 ods. 1, ods. 4 Zákona o advokácii

odvolací súd dôvodil, že zodpovednosť advokáta za škodu spôsobenú klientovi v súvislosti s výkonom
advokácie je založená na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch predpokladov: a) činnosť súvisiaca
s výkonom advokácie, b) vznik škody, c) príčinná súvislosť medzi činnosťou advokáta súvisiacou s
výkonom advokácie a vznikom škody. Splnenie uvedených predpokladov zodpovednosti musí byť v
konaní jednoznačne preukázané, dôkaznú povinnosť má v tomto smere poškodený. Zodpovednosť
advokáta nastupuje len vtedy, keď neúspech klienta je dôsledkom porušenia povinností advokáta v

súvislosti s výkonom advokácie.
5.4.1. Odvolací súd konštatoval, že z ustanovenia § 1 ods. 2 Zákona o advokácii vyplýva, že výkonom
advokácie je najmä zastupovanie klientov v konaní pred súdmi, orgánmi verejnej moci a inými právnymi
subjektmi, obhajoba v trestnom konaní, poskytovanie právnych rád, spisovanie listín o právnych
úkonoch, spracúvanie právnych rozborov, správa majetku klientov a ďalšie formy právneho poradenstva

a právnej pomoci. O výkon advokácie relevantný z hľadiska § 26 Zákona o advokácii ide bezpochyby
najmä v prípade výkonu advokácie, pri ktorom advokát porušuje povinnosti stanovené Zákonom o
advokácii. Advokát je povinný pri výkone svojej činnosti svedomito chrániť práva a oprávnené záujmy
klienta, dôsledne využívať všetky zákonné prostriedky, uplatňovať, čo podľa svojho presvedčenia
a príkazu klienta pokladá za prospešné a dbať o to, aby jeho právna pomoc bola účelná. Súčasťou

týchto povinností je bezpochyby tiež povinnosť advokáta riadne a včas (priebežne) informovať klienta
o postupe pri vybavovaní veci a o všetkých nových okolnostiach relevantných z hľadiska veci, v ktorej
ho zastupuje. Uvedené povinnosti má advokát počas celej existencie právneho vzťahu založeného
zmluvou o poskytnutí právnej pomoci. Odvolací súd uvádza, že svedomitým nie je taký výkon advokácie,
ktorý nesie znaky ľahostajnosti, nedôslednosti, nedostatočného záujmu o klienta a jeho vec, resp. ktorý

nezohľadňuje reálny stav vecí alebo tento stav nedoceňuje.
5.4.2. Škodou sa aj v prípade zodpovednosti advokáta v zmysle § 26 Zákona o advokácii
rozumie ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného (klienta), je objektívne vyjadriteľná v
peniazoch a je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým peňažného. Uhradzuje
sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk). Skutočnou škodou je ujma, ktorá

znamená zničenie, stratu, zmenšenie, zníženie či iné znehodnotenie existujúceho majetkového stavu
poškodeného oproti stavu pred škodnou udalosťou a ktorá predstavuje majetkové hodnoty, ktoré treba
vynaložiť pre uvedenie veci do predošlého stavu (pokiaľ nie je vylúčené). Ušlý zisk predstavuje zmarený
majetkový prospech (prekazené zväčšenie alebo budúce rozmnoženie majetku poškodeného), ktorý
bolo možné očakávať s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu, no nenastalo v dôsledku škodnej

udalosti.
5.4.3. O vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) ide pri priamej väzbe javov (objektívnych súvislostí),
v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). Vzťah príčinnej súvislosti medzi
výkonom advokácie a škodou spôsobenou klientovi je daný vtedy, ak je medzi výkonom advokácie a
škodou klienta vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť

advokáta nenastáva. Otázka príčinnej súvislosti môže byť vždy riešená len v konkrétnych súvislostiach.
Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba skúmať, konkrétne ktorá príčina škodu vyvolala. Pritom nie je
rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku. Atribútom príčinnej súvislosti
je „priamosť" pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza
následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený -

nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v
komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou
zákon spája zodpovednosť za škodu (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21.10.2010,
sp. zn. 3 M Cdo 18/2009; porovnaj tiež uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25.11.2010,
sp. zn. 4 Cdo 161/2009 ).

5.5. Pokiaľ ide o skutkový stav prejednávanej veci, zistený vykonaným dokazovaním pred súdom prvej
inštancie (predovšetkým pripojeným spisom Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 34 Cb
6/2010), nebolo sporné, že žalobca sa v konaní pred Okresným súdom Bratislava
I sp. zn. 25 Rob 39/2010 (neskôr sp. zn. 34 Cb 6/2010) domáhal voči spoločnosti INTERMONTa.s. ako žalovanému zaplatenia sumy 100.581,62 € s príslušenstvom, a to titulom zmluvy o dielo,
na základe ktorej žalobca vykonal pre žalovaného (INTERMONT a.s.) služby a práce v období od
decembra 2006 do marca 2008. Vo veci bol dňa 19.3.2010 vydaný platobný rozkaz č. k. 25 Rob

39/2010-22, ktorým súd zaviazal žalovaného (INTERMONT a.s.) povinnosťou zaplatiť žalobcovi sumu
100.581,62 € s príslušenstvom, ako aj trovy konania. Proti uvedenému platobnému rozkazu podal
žalovaný (INTERMONT a.s.) v zákonnej lehote odpor. Plnomocenstvom zo dňa 15.4.2011 žalobca
splnomocnil zastupovaním v predmetnom spore žalovaného (v tomto konaní), podľa plnomocenstva
bolo toto udelené pre celé konanie vedené na Okresnom súde Bratislava I sp. zn. 25 Rob 39/2010. Dňa

15.4.2011 sa žalovaný nahliadnutím do spisu sp. zn. 25 Rob 39/2010 oboznámil s celým jeho obsahom.
Pojednávanie vytýčené na termín 15.11.2011, ktorého sa zúčastnili právni zástupcovia strán sporu,
teda aj žalovaný, bolo odročené na termín 26.1.2012, a to na žiadosť žalovaného, resp. jeho právneho
zástupcu, odôvodnenú potrebou prípravy na pojednávanie a oboznámením sa s právnym stavom veci.
Pojednávanie vytýčené na termín 26.1.2012 navrhol žalobca, zastúpený žalovaným (v tomto konaní),
odročiť z dôvodu mimosúdnych rokovaní prebiehajúcich medzi stranami sporu. Žalobca mal požiadavku,

aby sa finalizácia rokovaní uskutočnila najneskôr do 29.2.2012, po tomto termíne mal súd informovať o
výsledkurokovaní.Oznámenímdoručenýmsúdudňa22.6.2012oznámilžalobca,zastúpenýžalovaným,
že rokovania o urovnaní medzi stranami neboli ukončené s tým, že správu o ich výsledku doručí
súdu do 31.8.2012. Podaním doručeným súdu dňa 2.11.2012 žalobca, zastúpený žalovaným oznámil,
že rokovania o urovnaní boli neúspešné, keďže žalovaný prestal so žalobcom komunikovať, zároveň

oznámil súdu zmenu sídla žalovaného (INTERMONT a.s.). Uznesením zo dňa 27.3.2013, č.
k. 34 Cb 6/2010-219, Okresný súdu Bratislava I konanie zastavil s odôvodnením, že Okresný súd
Banská Bystrica uznesením zo dňa 17.7.2012, sp. zn. 1 R 3/2012, povolil reštrukturalizáciu spoločnosti
INTERMONT a.s. a vyzval veriteľov, aby si svoje pohľadávky prihlásili do reštrukturalizačného konania
v lehote 30 dní od povolenia reštrukturalizácie. Proti uvedenému uzneseniu podal žalobca, zastúpený

žalovanýmodvolanie,vktoromnavrholuzneseniesúduprvejinštanciezrušiťpreneexistenciudôvoduna
zastavenie konania a žiadal pokračovať v súdom konaní. O odvolaní rozhodol odvolací súd uznesením
zo dňa 29.5.2014, č. k. 2 Cob 162/2013-223 tak, že uznesenie súdu prvej inštancie
vo výroku, ktorým konanie zastavil zrušil, vo zvyšnej časti uznesenie potvrdil. Zrušenie uznesenia v časti
výroku o zastavení konania odvolací súd odôvodnil tým, že zastavenie konania nastalo zo zákona. Z

odôvodnenia uznesenia odvolacieho súdu ďalej vyplýva, že Okresný súd Banská Bystrica uznesením
zo dňa 21.1.2013, sp. zn. 1 R 3/2012, potvrdil reštrukturalizačný plán prijatý schvaľovacou schôdzou
dňa 31.12.2012 a ukončil reštrukturalizáciu dlžníka INTERMONT a.s., uznesenie bolo zverejnené v
Obchodnom vestníku OV 19/2013, dňa 28.1.2013.
5.6. Odvolací súd v odôvodnení konštatoval, že podmienku, že výkon advokácie nebol advokátom

vykonávaný riadne, je treba posudzovať z hľadiska ustanovenia § 18 Zákona o advokácii. O vzťah
príčinnej súvislosti sa jedná, ak škoda vznikla následkom výkonu advokácie, t. j. bez pochybenia
advokáta mohol klient právo úspešne uplatniť. Povinnosťou advokáta pri výkone advokátskej činnosti
je predovšetkým dbať o ochranu práv a oprávnených záujmov klienta, využívať všetky zákonné
prostriedky slúžiace záujmom klienta a informovať ho priebežne o stave konania, v ktorom zastupuje.

Pri poskytovaní právnej pomoci je prvoradý záujem klienta. Advokát je povinný riadne a včas
písomne informovať klienta, ako postupuje pri vybavovaní veci a posielať klientovi všetky písomnosti,
z ktorých pre klienta vyplývajú práva a povinnosti, ak sa s klientom písomne nedohodne inak (§ 6
ods. 1 písm. a/ Advokátskeho poriadku). Povinnosťou advokáta, zastupujúceho klienta v sporovom
konaní (a predovšetkým pokiaľ ide o zaplatenie peňažnej pohľadávky) je aj sledovanie všetkých

skutočností, spojených s osobou dlžníka, majúcich vplyv na uspokojenie pohľadávky žalobcu. Bolo
preto, podľa názoru odvolacieho súdu, povinnosťou žalovaného sledovať všetky verejne dostupné
zdroje, umožňujúce získať všetky relevantné informácie o postavení dlžníka. Ak žalovaný takto
nekonal, nemožno povedať, že vykonával advokátku činnosť v súlade so Zákonom o advokácii ako aj
Advokátskym poriadkom. Zo spisu vedeného pod sp. zn. 34 Cb 6/2010 vyplýva, že minimálne v období

od januára 2012 do júna 2012 prebiehali medzi stranami sporu (žalobcom a spol. INTERMONT a.s.)
mimosúdne rokovania. Dňa 22.6.2012 žalobca, zastúpený žalovaným súdu oznámil, že rokovania o
urovnaní medzi stranami neboli ukončené s tým, že správu o ich výsledku doručí súdu do 31.8.2012.
Podaním doručeným súdu dňa 2.11.2012 žalobca, zastúpený žalovaným oznámil, že rokovania o
urovnaníbolineúspešné,keďžežalovanýprestalsožalobcomkomunikovať.Zuvedenéhospisuzároveň

vyplýva, že reštrukturalizácia spoločnosti INTERMONT a.s. bola povolená uznesením zo dňa 17.7.2012
(teda v období, keď mali prebiehať mimosúdne rokovania) a veritelia mali možnosť v lehote 30 dní od
povolenia reštrukturalizácie prihlásiť si svoje pohľadávky. Podľa názoru odvolacieho súdu, v prípade,
že by žalovaný postupoval pri zastupovaní žalobcu so všetkou odbornou starostlivosťou a uplatnil vzáujme klienta všetko, čo podľa svojho presvedčenia považuje za prospešné, disponoval by z verejne
dostupných zdrojov informáciou o povolení reštrukturalizácie, o čom mal následne informovať svojho
klientaspoučenímojehoprávach.Odvolacísúdsataknestotožnilsnázoromsúduprvejinštancie,podľa

ktorého žalovaný, ktorý disponoval špeciálnym plnomocenstvom zužujúcim rozsah jeho zastúpenia iba
na konanie sp. zn. 34Cb 6/2010, nebol povinný sledovať, či sa voči dlžníkovi žalobcu
začalo reštrukturalizačné konanie a nemožno mu vytýkať, že ak tak nekonal, nepostupoval s odbornou
starostlivosťou advokáta a porušil povinnosti vyplývajúce z § 18 Zákona o advokácii.
5.7. Pokiaľ ide o vznik škody, súd prvej inštancie dôvodil, že pohľadávka žalobcu nebola judikovaná,

teda priznaná právoplatným a vykonateľným rozsudkom súdu a výsledok konania sp. zn. 34 Cb 6/2010
nie je možné vopred predpokladať. Podľa súdu prvej inštancie je otázne, s akým výsledkom by konanie
skončilo a či by bol žalobca v tomto konaní plne úspešný a do akej miery by bola jeho pohľadávka
uspokojená v reštrukturalizácii, pokiaľ by bola riadne prihlásená. Odvolací súd sa s týmto názorom súdu
prvej inštancie nestotožnil. Otázku dôvodnosti pohľadávky žalobcu voči spoločnosti INTERMONT a.s.
možno riešiť v konaní o náhradu škody ako otázku predbežnú, bez toho, aby sa touto otázkou

zaoberal súd v pôvodnom konaní. Je totiž na žalobcovi, aby preukázal také skutkové
okolnosti, ktoré dôvodnosť jeho pohľadávky voči spoločnosti INTERMONT a.s. preukážu. Žalobca v
odvolaní namietal, že na preukázanie výšky škody navrhoval vykonať ďalšie dokazovanie pripojením
spisu sp. zn. 34 Cb 6/2010, výsluchom všetkých účastníkov a svedkov konania sp. zn. 34
Cb 6/2010, výsluchom reštrukturalizačného správcu spoločnosti INTERMONT a.s., prípadne inej osoby,

ktorá by vedela uviesť, v akej výške by bol žalobca uspokojený, ak by si svoju pohľadávku prihlásil do
reštrukturalizačného konania riadne a včas. Súd však všetky dôkazy nevykonal.
5.8. Odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie spočíva na právnom posúdení veci,
ktoré odvolací súd nepovažuje za správne ako aj to, že súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho
právneho posúdenia nevykonal všetky dôkazy navrhované žalobcom. Žalobca preto opodstatnene

uplatnil odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. e) a h) C.s.p. Odvolací súd z uvedeného dôvodu
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil (§ 389 ods. 1 písm. c/ C.s.p.) a vec mu vrátil na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie. V ďalšom konaní uložil súdu prvej inštancie, súc viazaného právnym
názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 C.s.p.), opätovne posúdiť otázku porušenia povinností
žalovaného ako advokáta v súvislosti s výkonom advokácie a vykonať dokazovanie

navrhnuté stranami sporu v otázke vzniku škody spôsobenej žalobcovi ako aj jej výšky. Následne riadne
vyhodnotiť vykonané dokazovanie, ustáliť skutkový a právny stav, opätovne rozhodnúť v merite veci a
svoje rozhodnutie riadne odôvodniť v súlade s § 220 ods. 2 C.s.p.

6.1. Rozsudkom v poradí druhým, zo dňa 15.5.2023, súd prvej inštancie zaviazal žalovaného

povinnosťou zaplatiť žalobcovi sumu 32.185,92 €, do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku,
vo zvyšnej časti žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žalobca má proti žalovanému právo
na náhradu trov konania v rozsahu 28 %. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil § 18 ods. 1, ods. 2, § 26
ods. 1, ods. 4 Zákona o advokácii.
6.2.1. Pokiaľ ide o vecné odôvodnenie v otázke činnosti advokáta a jeho zodpovednosti poukázal na

odôvodnenie uznesenia odvolacieho súdu. Zároveň poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej
republiky sp. zn. 25 Cdo 5819/2017, podľa ktorého „z podstaty poskytovania právnych služieb vyplýva,
že advokát je pri poskytovaní právnych služieb povinný postupovať s náležitou odbornou starostlivosťou.
To zároveň predpokladá iniciatívny a samostatný prístup advokáta, poskytnutie potrebných informácií
klientovi, ako aj predloženie možných variantov postupu a vyžiadanie si pokynov klienta. Aj keď

zákon podrobnejšie rozsah konkrétnych povinností advokáta nevymedzuje, je možné pod požiadavku
svedomitej a čestnej ochrany a presadzovania práv a oprávnených záujmov klienta v zmysle § 16
Zákona o advokácii subsumovať aj znalostnú povinnosť a poučovaciu povinnosť.
Charakter objasňovania zahŕňa zbieranie a overovanie informácií z verejných zdrojov. Je povinnosťou
advokáta zozbierať údaje z verejných registrov, nahliadať do spisov, vyžadovať potvrdenia od úradov a

iných inštitúcií. Znalostná povinnosť predpokladá zodpovedajúcu všeobecnú znalosť odboru, ktorého sa
mandát týka. Hĺbka a rozsah právnych vedomostí je otázkou štandardu starostlivosti, teda objektívnej
úrovne, ktorá musí byť zachovaná, aby právne služby boli poskytnuté v súlade s § 16 ods. 2 Zákona
o advokácii. Pri nedodržaní tejto úrovne poskytovania služieb je daný jeden z predpokladov vzniku
zodpovednostiadvokátazaškoduzavinenú znedbanlivosti."Súdprvejinštanciekonštatoval,

že nie je preto dôvodné tvrdenie žalovaného, ako i intervenienta, že žalovaný žiadnu povinnosť advokáta
neporušil. Zodpovednosť za škodu advokáta vzniknutá porušením jeho právnej povinnosti je objektívnou
zodpovednosťou a môže byť považovaná i za disciplinárne previnenie advokáta.6.2.2. K otázke vzniku škody súd prvej inštancie uviedol, že žalobca odvodzoval vznik škody od
skutočnosti, že neprihlásením pohľadávky v sume 100.581,62 € s príslušenstvom do reštrukturalizácie
spoločnosti zanikla možnosť pohľadávku ďalej vymáhať. Výšku škody žalobca vyčíslil na sumu

50.290,81 €, vychádzajúc pritom z informácie správkyne JUDr. Ing. V. V., že reštrukturalizačný plán
počítal s uspokojením nezabezpečených pohľadávok vo výške 50 %. Pohľadávka žalobcu nebola
judikovaná, teda priznaná právoplatným a vykonateľným rozsudkom súdu, preto súd prvej inštancie
spornosť/nespornosť pohľadávky posúdil v tomto konaní ako otázku prejudiciálnu. Na zistenie, či
žalobca uplatnil súdnou cestou v konaní vedenom pred Okresným súdom Bratislava I pohľadávku voči

spoločnosti INTERMONT a.s. vo výške 100.581,62 € s príslušenstvom dôvodne, súd prvej inštancie
vykonal rozsiahle dokazovanie. Predovšetkým sa oboznámil s obsahom súdneho spisu sp. zn. 34 Cb
6/2010, z ktorého zistil, že žalobca na základe objednávky zo strany spoločnosti INTERMONT a.s.,
označenej ako Objednávka 195/2006, zákazkové číslo : XXXXX.XX zo dňa 20.12.2006, zhotovoval
dielo - montáž EPS APSN v priestoroch AB I. XX, Bratislava za cenovú ponuku 488.066,- Sk a na
základe objednávky 108/2007, zákazkové číslo: XXXXX.XX, dodávku a montáž poplachového systému

narušenia, prístupového systému a systému kontroly vstupu, interkomorový dorozumievací systém
a kamerový systém za cenovú ponuku 2.396.948,- Sk bez DPH, pre stavbu ASTORIA PALACE, s
predpokladaným ukončením prác do 40 dní, odo dňa 10.10.2007. Za obdobie od 12/2006 do 03/2008
fakturoval žalobca objednávateľovi sumu 3.431.381,93 Sk s DPH, objednávateľ uhradil za dielo len
čiastočne a jeho dlh predstavoval 100.581,62 € s príslušenstvom.

Dielo bolo vyhotovené a odovzdané, o odovzdaní diela a jeho prebratí bol spísaní odovzdávací a
preberací protokol, kde neboli žiadne vady diela zo strany spoločnosti INTERMONT a.s. spísané.
Rovnako svedkovia F. a T. uviedli, že voči kvalite diela neboli zo strany objednávateľa diela vznesené
námietky. Spoločnosť INTERMONT a.s. tiež písomne odsúhlasila v rámci inventúry dňa 25.3.2009
zostatok v hodnote 3.331.381,93 Sk ako záväzok voči žalobcovi, na základe troch neuhradených

faktúr. Údajné vady diela začala spoločnosť INTERMONT a.s. tvrdiť až v odpore proti platobnému
rozkazu, doručenému súdu dňa 8.4.2010. Podľa § 562 Obchodného zákonníka je objednávateľ povinný
dielo prezrieť a uplatniť vady diela bez zbytočného odkladu potom, ako ich zistí po
odovzdaní diela, respektíve potom, ako si ich prehliadne, najneskôr však do 2 rokov po ich odovzdaní.
Inak mu súd nároky zo zodpovednosti za vady neprizná. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že dňa

14.8.2008 sa konala sa účasti zástupcov zmluvných strán ohliadka zhotoveného diela, bez vážnejších
pripomienok. Z poznámok písaných rukou k preberaciemu konaniu vyplýva, že zhotoviteľ vyžadoval
od objednávateľa súčinnosť, ku ktorej podľa výpovede svedkov už nedošlo. Súd prvej inštancie mal v
konaní za nesporne preukázané, že objednávateľ si dielo v dohodnutom rozsahu objednal,
odsúhlasil jeho cenu a dielo prevzal dňa 14.8.2008. Údajné vady diela, ktoré mali spočívať v tom, že

boli dodané iné technické komponenty ako bolo dohodnuté, si objednávateľ neuplatnil u zhotoviteľa
riadne a v súlade so zákonom. Objednávateľ si musí vady diela uplatniť u zhotoviteľa včas, t. j. v
zákonných lehotách, pričom môže a/ požadovať nahradenie diela iným, b/ opravu diela, c/ zľavu z ceny a
d/ odstúpenie od zmluvy. Nič z toho spoločnosť INTERMONT a.s. ako objednávateľ neurobila. Naopak,
svedok B. ako bývalý konateľ objednávateľa uviedol, že dielo demontovali a pravdepodobne vyhodili,

čím inými slovami potvrdil to, že k žiadnemu uplatneniu si nárokov zo zodpovednosti za vady z ich strany
nedošlo. Zmluva o dielo, ktorú strany uzavreli zostala platnou, zhotoviteľ dielo odovzdal a objednávateľ
nezaplatil. Zhotoviteľ diela (žalobca) si preto svoju pohľadávku voči spoločnosti INTERMONT a.s. v
sume 100.581,62 € s príslušenstvom uplatnil v konaní vedenom pod sp. zn. 34 Cb 6/2010 na Okresnom
súde Bratislava I, dôvodne. Prejudiciálnu otázku, či pohľadávka žalobcu voči spoločnosti INTERMONT

a.s, bola preukázanou čo do dôvodu a výšky, súd prvej inštancie uzavrel s kladnou odpoveďou. Ak
žalovaný tvrdí, že dielo malo vady a tieto boli dôvodom toho, že spoločnosť INTERMONT a.s. za dielo
nezaplatila, ide o ničím nepreukázané tvrdenie, ktoré nemá oporu v žiadnych právne relevantných
dôkazoch. Pokiaľ bol žalovaný nepochybne presvedčený o tom, že nárok žalobcu v konaní vedenom
pod sp. zn. 34 Cb 6/2010 je nedôvodný, bolo jeho povinnosťou advokáta na to žalobcu upozorniť,

prípadne zastupovanie odmietnuť, to sa však nestalo a napriek mimosúdnym rokovaniam žalovaný dňa
29.10.2012 navrhol súdu pokračovanie v konaní. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že konanie pred
Okresným súdom Bratislava I vedenom pod sp. zn. 34 Cb 6/2010, skončilo zastavením z dôvodu, že
žalobca neprihlásil svoju pohľadávku voči žalovanému do reštrukturalizácie v stanovenej lehote. Tento
postup žalobcu, respektíve jeho právneho zástupcu, ktorý je v tomto konaní žalovaný, spôsobil, že

pohľadávku už nebolo možné ďalej vymáhať. Súd prvej inštancie poukázal na to, že reštrukturalizačné
konanie je samostatný proces. Cieľom reštrukturalizačného konania je pomôcť dlžníkovi, ktorému
je v tomto konaní poskytnutá ochrana pred veriteľmi, najmä prerušením exekučných
konaní a zároveň mu je počas prebiehajúceho reštrukturalizačného konania umožnenépokračovať v podnikateľskej aktivite. Výsledkom reštrukturalizácie je čiastočné
uspokojeniepohľadávokveriteľov,ktorévšakmusíbyťvyššie,akébybolovprípadevyhláseniakonkurzu
na majetok dlžníka, pričom vo zvyšku pohľadávky veriteľov prihlásené do reštrukturalizácie zanikajú.

Dlžník po úspešnej reštrukturalizácií môže naďalej vykonávať svoju podnikateľskú činnosť. Záverečným
právnym aktom reštrukturalizačného konania je reštrukturalizačný plán. Reštrukturalizačný plán je listina
upravujúca vznik, zmenu a zánik záväzkov osôb v nej uvedených. Reštrukturalizačný plán je osobitným
druhom zmluvy medzi dlžníkmi a veriteľmi, prípadne tretími osobami, ktorých práva a povinnosti sú
plánom dotknuté. Plán, ktorý vypracúva predkladateľ, je preto len návrhom zmluvy, ktorý musí byť

schválený. Schvaľovací proces prebieha v dvojstupňovej forme, keďže reštrukturalizačný plán najprv
podlieha schváleniu veriteľmi a následne aj schváleniu súdom. Až schválenie reštrukturalizačného plánu
súdom potom spôsobuje právne účinky. Súd prvej inštancie sa oboznámil s obsahom spisu sp. zn.
1 R 3/2012 a zistil, že spoločnosť INTERMONT a.s. podala dňa 22.6.2012 návrh na Okresný súd Banská
Bystrica na povolenie reštrukturalizácie, keďže konkurzné konanie bolo prerušené. Reštrukturalizačný
posudok vypracovala JUDr. Ing. V. V.. Podľa jej záveru, výška pohľadávky zabezpečených veriteľov

je 4.469.103, - €, pričom predpokladaný výťažok speňaženia majetku dlžníka je 2.652.479,3 €. Na
uspokojenie pohľadávok nezabezpečených (v tomto prípade všetkých) veriteľov by v prípade konkurzu
zvýšili finančné prostriedky vo výške 2.203.476,88 €, t. j. uspokojenie vo výške 49 %. Povolenie
reštrukturalizácie je v záujme tak spoločnosti ako aj veriteľov, nakoľko by mohlo dôjsť až k
uspokojeniu pohľadávok veriteľov v rozsahu 60 %, čo je viac ako v prípade konkurzu. Dňa 2.7.2012

Okresný súd Banská Bystrica vydal uznesenie, ktorým začal reštrukturalizačné konanie voči dlžníkovi
INTERMONT a.s. Uznesením č. k. 1 R 3/2012-97, zo dňa 17.7.2012, súd povolil reštrukturalizáciu
dlžníka a za správcu ustanovil JUDr. Ing. V. V.. Zároveň stanovil veriteľom lehotu 30 dní od zverejnenia
uznesenia na prihlásenie svojich pohľadávok. Podľa zoznamu pohľadávok, ktorý správkyňa doručila
súdu dňa 3.9.2012 prihlásilo do reštrukturalizácie svoje pohľadávky 39 + 2 zahraniční veritelia, v

celkovej sume 5.959.511,79 €. Podľa zoznamu pohľadávok doručeného súdu dňa 29.9.2012 sa jednalo
o nezabezpečené pohľadávky v zistenej sume 4.179.368,32 €, popretej sume 1.801.782,17 €. Dňa
28.9.2012 sa konala podmienená schôdza veriteľov, na ktorej bol zvolený trojčlenný veriteľský výbor, kde
následnebolzvolenýjehopredseda.Dňa12.12.2012schôdzaveriteľovschválilareštrukturalizačnýplán.
Podľa reštrukturalizačného plánu č. 1 R 3/2012 by mali byť pohľadávky nezabezpečených (všetkých)

veriteľov uspokojené postupne do hodnoty 50 %. Uznesením č. k. 1 R 3/2012-301, zo dňa 21.1.2013,
súd potvrdil reštrukturalizačný plán a ukončil reštrukturalizáciu dlžníka INTERMONT
a.s. Podľa správ dozorného správcu o plnení reštrukturalizačného plánu v období od
21.10.2013 do 23.4.2014, spočiatku plán plnenia prebiehal riadne, avšak podľa poslednej správy, dlžník
od januára 2014 plán neplní. Dňa 13.6.2019 bol na dlžníka vyhlásený konkurz uznesením Okresného

súdu Banská Bystrica, č. k. 2 K 7/2018-165. Správcom konkurznej podstaty bol ustanovený Advisors
k.s., počnúc dňom 31.10.2019.
6.2.3. K otázke príčinnej súvislosti súd prvej inštancie uviedol, že vzťah príčinnej súvislosti medzi
vznikom škody a výkonom advokácie je daný vtedy, ak možno hovoriť o vzniku škody ako
následku konania advokáta. Vzniknutá škoda musí byť priamym a bezprostredným

pôsobením príčiny, tiež bezprostredným následkom príčiny, ktorá škodu ako následok vyvolala. Keďže
bolo povinnosťou advokáta v prípade plnomocenstva sledovať dlžníka aj inde, ako v konaní sp. zn.
34 Cb 6/2010, nevedomosť o vstupe dlžníka do reštrukturalizácie bola priamym dôsledkom vzniku
škody na strane žalobcu. Medzi konaním žalovaného a vznikom škody preto existuje príčinná súvislosť.
Konaním žalovaného sa pohľadávka žalobcu stala nevymáhateľnou.

6.3. Pokiaľ ide o výšku škody spôsobenej žalobcovi, vykonal súd prvej inštancie dokazovanie zamerané
na zistenie, akým spôsobom bol plnený reštrukturalizačný plán spoločnosti INTERMONT a.s a jeho
následný konkurz. Na návrh strán sporu súd oslovil správcu konkurznej podstaty, ktorý súdu zaslal
odpoveď, podľa ktorej bolo prihlásených 23 veriteľov nezabezpečených pohľadávok, z toho 18-
tim bolo plnené minimálne v jednej splátke, ktorá bola vo výške 32 % pohľadávky. Pokiaľ ide o námietku

žalovaného, že veriteľov bolo viac a nie je zrejmé, či bolo v rámci konkurzu plnené všetkým a ktorým,
súd prvej inštancie dôvodil, že je pravdou, že pôvodne bolo v reštrukturalizačnom konaní 39 veriteľov
+ 2 zahraniční, ako to vyplýva z reštrukturalizačného spisu a tiež je preukázané, že v
období od 21.10.2013 do 23.4.2014 sa reštrukturalizačný plán plnil. Podľa Správy dozorného správcu
zo dňa 7.2.2014 dlžník (INTERMONT a.s.) riadne uhrádza splátka podľa plánu, z čoho vyplýva záver, že

prvá splátka vo výške 32 % z priznaného uspokojenia teda bola plnená. Podľa plánu reštrukturalizácie
bolo do kategórie nezabezpečených veriteľov zaradených 35 veriteľov, z
čoho voči 12 bola podaná incidenčná žaloba. Zostalo tak 23 veriteľov, kde správca konkurznej podstaty
rovnako potvrdil, že bola uhradená prvá splátka väčšine veriteľov, t. j. 18 z 23, a to vo výške 32 % zpriznaného uspokojenia. Pri niektorých bol dohodnutý odklad, voči niektorým sa stal plán neúčinným.
Existuje vysoká pravdepodobnosť, že v prípade, ak by žalovaný postupoval s odbornou starostlivosťou
advokáta a pohľadávku žalobcu by riadne a včas prihlásil do reštrukturalizácie a všetko by prebehlo za

riadneho a očakávaného chodu vecí, bola by pohľadávka aspoň čiastočne uspokojená.
Úvahy o tom, či by bola pohľadávka žalobcu popretá a bola by podaná incidenčná žaloba sú v rovine
hypotéz a nemožno s nimi pracovať. Nie je rovnako pravdivé tvrdenie žalovaného, že sa plnili iba
prednostné pohľadávky. Správca potvrdil, že do apríla 2014 sa plnilo prvou splátkou takmer všetkým a
niektorým (ako daňový úrad a zdravotné poisťovne) až do roku 2018. Na základe uvedených skutočností

dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalobca podal žalobu dôvodne. Konštatoval, že z vykonaného
dokazovania vyplynulo, že pohľadávka žalobcu vo výške 100.581,62 € bola žalovaná v konaní sp. zn. 34
Cb 6/2010 na Okresnom súde Bratislava I dôvodne. Uviedol, že z vykonaného dokazovania a v súlade
s právnym názorom odvolacieho súdu bolo zistené, že žalovaný nepostupoval ako advokát pri výkone
advokátskej činnosti riadne a so všetkou odbornou starostlivosťou, v dôsledku čoho neprihlásil splatnú
pohľadávku žalobcu do reštrukturalizácie a tá sa stala ďalej od dlžníka nevymáhateľnou. V konaní bolo

preukázané, že pohľadávka žalobcu proti spoločnosti INTERMONT a.s., v prípade jej prihlásenia a
zahrnutia do reštrukturalizačného plánu, mala byť uspokojovaná do výšky 50 %. V zmysle
plánu dlžník čiastočne plnil, ale následne sa dostal do omeškania, plniť prestal a upadol do konkurzu.
Prvá splátka vo výške 32 % však bola pri väčšine veriteľov plnená, u niektorých plnenie
pokračovalo až do roku 2018. Súd prvej inštancie mal za to, že výška škody, ktorá reálne žalobcovi

konaním žalovaného vznikla sa rovná 32 % z pôvodnej pohľadávky, čo je čiastka reálne plnená v rámci
reštrukturalizácie. Percentuálnemu vyjadreniu zodpovedá suma 32.185,92 €, čo je suma, ktorej náhradu
žalobca od žalovaného oprávnene požaduje. Pokiaľ ide o úrok z omeškania, ktorý požadoval žalobca
od 6.8.2014, tento nárok súd prvej inštancie nepovažoval za dôvodný. Dôvodil, že úrok z omeškania
je sankcia za omeškanie s plnením splatnej pohľadávky. V prípade náhrady škody sa však priznaná

suma stáva splatnou až rozhodnutím súdu, a to uplynutím lehoty na plnenie. Spravidla to býva lehota 3
dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Až po jej uplynutí nastáva omeškanie s plnením náhrady škody.
V časti nároku na zaplatenie úroku z omeškania preto žalobu zamietol. Zamietajúci výrok rozsudku sa
tak týkal nároku na zaplatenie sumy 18.023,89 € (správne má byť 18.104,89 €, poznám. odvolacieho
súdu) a nároku na zaplatenie úroku z omeškania 9,15 % ročne zo sumy 50.290,81 € od

6.8.2014 do zaplatenia.
6.4. Pokiaľ ide o náhradu trov konania súd prvej inštancie uviedol, že žalobca bol v
konaní úspešný iba z časti. Z pôvodne uplatnenej sumy 50.290,81 € mu súd priznal čiastku 32.185,92
€, čo predstavuje úspech 64 %. Úspech žalovaného predstavuje 36 %. Vychádzajúc z § 255 ods. 2
C.s.p. a pomernom rozdelení náhrady trov súd prvej inštancie priznal žalobcovi voči žalovanému nárok

na náhradu trov konania v rozsahu 28 %.

7.1. Proti rozsudku súdu prvej inštancie, jeho výroku, ktorým súd prvej inštancie uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobcovi 32.185,92 € a výroku o trovách konania, podal v zákonnej lehote
odvolanie žalovaný, dôvodiac § 365 ods. 1) písm. b), f) a h) C.s.p. Odvolateľ v odvolaní namietal

nesprávne skutkové zistenia súdu prvej inštancie v súvislosti s posúdením dôvodnosti pohľadávok
žalobcu uplatňovaných v pôvodnom konaní (sp. zn. 34 Cb 6/2010, poznám. odvolacieho súdu) a
ustálením výšky škody. Odvolateľ konštatoval, že súd prvej inštancie mal dokazovaním preukázané, že
žalobca v pôvodnom konaní uplatnil pohľadávku vo výške 488.066 Sk (t. j. 16.200,82 €) na základe
objednávky spoločnosti označenej ako objednávka 195/2006, zákazkové číslo XXXXX.XX, zo dňa

20.12.2006, zhotovoval dielo: dodávka a montáž EPS a APNS v priestoroch AB I. XX, Bratislava 3., 4.,
5. a 6. NP. Vytýkal súdu prvej inštancie, že úplne opomenul, že za údajné zhotovenie tohto
diela podľa Faktúry č. XXXXXX-XX z 5.2.2007 uplatňoval v pôvodnom konaní nezaplatený zostatok,
sumu 15.960,37 €. Splnenie záväzkov z tejto zmluvy o dielo žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal.
Nepredložil žiadne dôkazy o zhotovení tohto diela, ani preberací protokol, ako dôkaz o odovzdaní diela

žalovanému.
7.2.1. Odvolateľ ďalej poukázal na to, že súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia uviedol,
že žalobca na základe objednávky spoločnosti č. 108/2007, zákazkové číslo: XXXXX.XX, dodávka
a montáž poplachového systému narušenia, prístupového systému, systému kontroly vstupu,
interkomorový dorozumievací systém a kamerový systém za cenovú ponuku 2.396.948,- Sk bez DPH

pre stavbu ASTÓRIA PALACE fakturoval objednávateľovi za toto dielo sumu 3.431.381,93 Sk s DPH,
objednávateľ uhradil cenu dielo len čiastočne a jeho dlh predstavoval sumu 100.581,62 €. Odvolateľ
namietal, že z obsahu spisu v pôvodnom konaní je však preukázané, že žalobca uplatňoval za toto dielo
neuhradenú sumu z faktúry č. XXXXXX z 28.8.2008 vo výške 82.210,59 € vrátane DPH, a teda spoluso sumou 15.960,37 € súčet spolu činí 98.170,96 € a nie sumu 100.581,62 €, ktorú súd určil ako výšku
škody.
7.2.2. Odvolateľ ďalej namietal skutkové zistenia súdu prvej inštancie, týkajúce sa preberacieho

protokolu. Namietal, že listinný dôkaz Preberací protokol, ktorého text končí vyhlásením zmluvných
strán: „... na znak čoho ho dnešného dňa podpisujú." nie je nikým podpísaný a ani neobsahuje údaj o
dátume podpisu. Nespĺňa preto základné formálne predpoklady pre platný písomný právny úkon podľa §
40 ods. 3 prvá veta Občianskeho zákonníka. Žalobca síce poukazoval na to, že je k protokolu pripojená
listinaoznačenáako„PRÍLOHY",pričomtietoprílohymalitvoriťokrempôvodnýchrozpočtovajdoplnenia

rozpočtov, avšak táto listina neobsahuje údaj o tom, k čomu sa prílohy vzťahujú a je podpísaná zo strany
žalobcu osobou označenou ako I. T.. Zo zápisu žalobcu v obchodnom registri je zrejmé, že táto osoba
nebola nikdy štatutárnym orgánom žalobcu, čo svedok I. T. aj potvrdil vo svojej svedeckej výpovedi. Za
objednávateľa je listina označená ako „PRĹOHY" podpísaná nečitateľnými podpismi, pričom žalobca
tieto osoby neoznačil a napokon nenavrhol vykonanie dôkazu, výsluch týchto
osôb, ktorým by sa preukázala právomoc týchto osôb podpisovať v mene objednávateľa. Žalobca v

pôvodnom konaní argumentoval listinou označenou ako Poznámky k preberaciemu konaniu, ktorá však
opäť nie je podpísaná štatutárnymi alebo splnomocnenými osobami, taký dôkaz žalobca nepredložil.
Z výsluchu svedka I. T. je preukázané, že dňa 14.8. 2008 sa malo konať preberacie konanie diela v
objekte ASTÓRIA PALACE, ale stretnutie zástupcov zmluvných strán sa konalo v inej budove, pričom
listinu označenú ako preberací protokol priniesol už napísanú konateľ žalobcu Ing. F.. Svedok nevedel

potvrdiť, či sa konala obhliadka diela a z vyššie uvedených dôvodov nebolo možné túto skutočnosť overiť
výsluchom osôb podpísaných nečitateľnými podpismi za preberajúceho. Svedok B., štatutárny orgán
objednávateľa uviedol, že on sa preberacieho konania nezúčastnil.
7.2.3. Odvolateľ namietal skutkové zistenie súdu prvej inštancie, že objednávateľ (žalovaný v pôvodnom
konaní) označil vady diela až v odpore proti platobnému rozkazu, na základe čoho súd prvej inštancie

dospel k záveru, že právo zo zodpovednosti za vady diela nebolo uplatnené včas, keďže sa jednalo o
zrejmé vady. Odvolateľ dôvodil, že objednávateľ označením vád diela dokumentoval, že dielo nebolo
vykonané riadne a preto ním nebolo prevzaté, čo dokumentoval aj tým, že preberací protokol označený
žalobcom nebol z jeho strany riadne podpísaný. Svedok B. v tejto súvislosti uviedol, že dielo následne
demontovali. Významné je aj zistenie vyplývajúce zo svedectva svedka I. T., že k preberaciemu

konaniu nebola predložená východisková revízna správa elektrického zariadenia (diela) autorizovaným
revíznym technikom, ktorým dané dielo nesporne bolo, ktorým sa preukazuje bezpečnosť a spôsobilosť
zariadenia podľa ustanovení vyhlášky č. 508/2009 Z. z. Východisková revízna
správa elektrozariadení je nevyhnutnou súčasťou právnej dokumentácie takého diela, bez nej nie je
preukázané, že dielo je zhotovené riadne.

7.2.4. Odvolateľ namietal skutkové zistenia súdu prvej inštancie v otázke uspokojenia veriteľov v
reštrukturalizácii dlžníka INTERMONT a.s. Jeho zistenia sú podľa odvolateľa v rozpore
s obsahom záväznej časti reštrukturalizačného plánu časť A uspokojenie pohľadávok veriteľov, v ktorej
sa pod bodom 1/ uvádza, že nezabezpečení veritelia budú postupne uspokojení do výšky 50 % zistenej
sumy. Zistenou sumou je zistená časť veriteľom prihlásenej sumy. Pod označením Termín uspokojenia

sa potom uvádza, že 1. splátka vo výške 32 % z priznaného uspokojenia sa stáva splatnou
uplynutím 6 mesiacov od zverejnenia uznesenia o potvrdení reštrukturalizačného plánu. Správny
výpočet výšky prvej splátky priznaného uspokojenia by tak mal v danom prípade predstavovať sumu
16.092,96 €, čím ale žalovaný v žiadnom prípade neuznáva nárok žalobcu v tomto konaní.
7.2.5. Odvolateľ namietal záver súdu prvej inštancie, podľa ktorého by žalobca bol s veľkou

pravdepodobnosťou uspokojený vo výške prvej splátky a to 32 %. Dôvodil, že súd opomenul skutočnosť,
že podľa tabuľky nezabezpečených veriteľov uvedenej v záväznej časti plánu reštrukturalizácie (č. l.
241 a č. l. 242) celková suma priznaného uspokojenia nezabezpečených veriteľov je 915.983,08 €,
z toho súčet prvých splátok vo výške 32 % činil sumu 293.112,82 €, pričom zo správy konkurzného
správcu z 27.2.2023 vyplýva, že bola prihláseným veriteľom spolu zaplatená suma 116.123,71 €,

teda 39,6 % súčtu plánom predpokladaných prvých splátok, pričom táto suma ešte obsahuje aj
ďalšie splátky priznaného uspokojenia pre daňový úrad a zdravotné poisťovne. Pravdepodobnosť
zaplatenia prvej splátky žalobcovi je preto veľmi nízka, nakoľko je zrejmé, že prvé splátky daňovému
úradu a poisťovniam činili spolu 40.520,54 € (položka 34., 35. a 41. tabuľky) a zostatok zo
sumy 116.123,71 €, t. j. 75.603,17 € tvoria ďalšie splátky daňovému úradu a poisťovniam a prvé splátky

ďalším pätnástim veriteľom, zrejme s najnižšími sumami priznaného uspokojenia. Pravdepodobnosť
hypotetického odhadu čiastočného uspokojenia žalobcu, zaplatením prvej splátky v hodnote 16.092,96
€, je teda veľmi nízka.7.3.1. Odvolateľ ďalej namietal nesprávne právne posúdenie v otázke povinností advokáta súdom prvej
inštancie. Podľa názoru žalovaného takéto vymedzenie povinností advokáta bez konkrétnej väzby na
konkrétny mandát advokáta je veľmi vágne, neurčité a vzbudzujúce pochybnosti, či

neistotu pri riešení otázky rozsahu povinností advokáta. Žalovaný poukázal na právne vety obsiahnuté
v odôvodnení uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Cdo 4/2018 (ZSP č. 13/2021),
podľa ktorých sa zodpovednosť advokáta za škodu posudzuje v prípade, len ak existuje platná zmluva o
poskytovaní právnych služieb, uzavretá medzi klientom a advokátom, podľa ustanovenia § 26 Zákona o
advokácii. Zmluva o poskytnutí právnych služieb má buď povahu príkaznej zmluvy podľa Občianskeho

zákonníka alebo zmluvy mandátnej podľa ustanovení Obchodného zákonníka. Keďže žalobca v
tomto konaní je podnikateľ, právny vzťah založený plnomocenstvom žalobcu udeleným žalovanému,
ako právnemu zástupcovi je potrebne posudzovať, ako vzťah založený mandátnou zmluvou podľa
ustanovenia § 566 ods. 1 Obchodného zákonníka, z ktorého vyplýva potom záväzok mandatára
(žalovaného), zariadiť pre mandanta (žalobcu) „... určitú obchodnú záležitosť uskutočnením právnych
úkonov alebo uskutočnením inej činnosti...". V danom prípade z obsahu plnomocenstva

udelenéhožalovanémunevyplývažiadenzáväzokvykonaťnejakúinúčinnosťmimoprávnychúkonovpri
zastupovaní žalobcu v konkrétnom súdnom konaní na konkrétnom súde. Žalovaný preto nebol povinný
vykonávať inú činnosť ako skúmanie majetkových pomerov žalovaného v Pôvodnom konaní, nad
rámec právnych úkonov sporovej strany v súdnom konaní, neporušil žiadnu právnu povinnosť. Pojem
odbornej starostlivosti advokáta nemožno v danom prípade vzťahovať na vykonávanie činnosti mimo

právnych úkonov v súdnom konaní, nemožno tento pojem vykladať neprimerane extenzívne. Skúmanie
majetkových pomerov dlžníka nie je právnym úkonom a pokiaľ sa advokát nezaviaže výslovne aj na
takú činnosť vyhľadávaciu, resp. objasňovaciu činnosť, nemožno od advokáta spravodlivo požadovať
vykonanie takej činnosti.
7.3.2. Žalovaný poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 22.10.2015, sp.

zn. II. ÚS 678/2015, zverejnený v Zbierke súdnych rozhodnutí pod číslom 70/2015, podľa ktorého:
„Samotné uplatnenie súkromnej žaloby v spore nezaručuje však právo na pozitívny výsledok vo forme
vyhovujúceho rozsudku súdu. Akokoľvek, nie je možné vopred prezumovať nejaký výsledok súdneho
konania." Z týchto dôvodov preto podľa názoru žalovaného nie je možné v tomto konaní ani prezumovať
výsledok Pôvodného konania, ako riešenie predbežnej právnej otázky. Riešenie výsledku súdneho

sporu ako predbežnej otázky by navyše bolo popretím ústavného práva podľa ČI. 49 Ústavy Slovenskej
republiky na spravodlivý proces a obchádzanie práva na zákonného sudcu v Pôvodnom konaní ako aj
v konaní o rozhodovaní o incidenčnej žalobe.
7.4.1. Odvolateľ vytýkal súdu prvej inštancie nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia. Poukázal na to,
že z obsahu žaloby je zrejmé, že žalobca si v Pôvodnom konaní uplatnil nároky na peňažné plnenie z

troch obchodno-záväzkových vzťahov. Pohľadávku vo výške 480.822,30 Sk (faktúra č.
XXXXXX-XX z 5.2.2007) podľa zmluvy o dielo z 20.12.2006, v ktorej je dielo označené ako dodávka
a montáž EPS a APNS v priestoroch AB I. XX, Bratislava 3., 4., 5. a 6. NP. Splnenie záväzkov z
tejto zmluvy o dielo žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal. Nepredložil žiadne dôkazy o zhotovení
diela, ani preberací protokol, ako dôkaz o odovzdaní diela žalovanému (ďalej len „Pohľadávka I.").

Pohľadávka vo výške 72.623,50 Sk (faktúra č. XXXXXXX z 5.4.2008) podľa listiny podpísanej dňa
14.2.2008 (formulovanej ako zmluva o dielo), ktorá má však povahu kúpnej zmluvy s predmetom kúpy
označeným ako: l90 ks inteligentných kariet pre čítačky HiTagli SFT1475K. Splnenie záväzku z tejto
kúpnejzmluvyniejepreukázanéžiadnymspôsobom,napr.dodacímlistomalebopreberacímprotokolom
(ďalej len „Pohľadávka II."). Odvolateľ vytýkal súdu prvej inštancie, že v odôvodnení rozsudku nie je

uvedené, z akého dôvodu zahrnul do výšky priznanej sumy - škody aj Pohľadávku I. a Pohľadávku II.
7.4.2. Odvolateľ poukázal na to, že v konaní namietal, že listinný dôkaz Preberací protokol z
14.8.2008 nie je nikým podpísaný a podpísané sú len prílohy, ktorých obsahom je prevzatie technickej
dokumentácie s tým, že táto bude špecifikovaná dodatočne a poznámky k spolupôsobeniu
objednávateľa, z ktorých je súčasne preukázaná nefunkčnosť časti diela, obsluhy výťahov cez

prístupové kódy, avšak tieto nie sú podpísané štatutárnymi orgánmi objednávateľa a žalobcu. Napriek
tejto zásadnej hmotnoprávnej námietke, ktorá bola vznesená už aj žalovaným v Pôvodnom konaní, z
odôvodneniarozsudkuniejezrejmé,akosasúdprvejinštanciestoutozásadnounámietkouvysporiadal,
napriek tomu, že Preberací protokol považoval za dôkaz o odovzdaní a prevzatí riadneho zhotoveného
diela, čo malo byť právnym dôvodom na vznik práva na zaplatenie ceny diela.

7.4.3. Odvolateľ poukázal aj na hmotnoprávnu námietku žalovaného v Pôvodnom konaní, uvedenú
v podaní z 13.6.2011 o nesúlade zhotovenia diela s projektovou dokumentáciou, namietal aj
chýbajúce kamery kamerového systému, absenciu pripojenia poplachového systému na centrálny pult,
systém riadený ústredňou ATS 500, nekompletnosť, nefunkčnosť prístupového a interkomorovéhodorozumievacieho systému, z čoho je zrejmé, že dielo nebolo vykonané riadne a preto ani nebolo
prevzaté. Z odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku však nie je zrejmé, ako sa súd prvej
inštancie s touto námietkou zásadného významu vysporiadal.

7.4.4.Žalovanýpoukázalajnato,ževreštrukturalizačnomkonaníbybolapohľadávkažalobcuzaradená
do zoznamu veriteľov (časť A 2/ záväznej časti reštrukturalizačného plánu), ktorí mali byť uspokojení až
po úspešnom priebehu konaní v incidenčných sporoch, nakoľko pohľadávka žalobcu bola už predmetom
súdneho sporu. V bode 25. odôvodnenia rozsudku súd k tomu uviedol, že úvahy o tom, či by bola
pohľadávka žalobcu popretá a bola by podaná incidenčná žaloba sú v rovine hypotéz a nemožno s nimi

pracovať. Keďže celé riešenie dôvodnosti žaloby v Pôvodnom konaní, dôvodnosti a výšky pohľadávky
žalobcu, riešil súd len v polohe hypotéz, hypoteticky riešil aj pravdepodobnosť zaplatenia prvej splátky
podľa reštrukturalizačného plánu, nie je jasné, z akých východísk súd hodnotil hypotetické popretie
pohľadávky žalobcu. Podľa názoru žalovaného nejestvuje žiaden logický dôvod, aby pohľadávka nebola
popretá v reštrukturalizačnom konaní, keďže už bola popretá v Pôvodnom súdnom konaní a ani súd
taký dôvod v odôvodnení rozsudku neuviedol.

7.5. Odvolateľ odvolaciemu súdu navrhol, aby rozsudok napadnutý odvolaním zmenil a žalobu v plnom
rozsahu zamietol, alebo aby rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

8.1. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie aj intervenient na strane

žalovaného a to proti výroku, ktorým súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi
32.185,92 € a výroku o trovách konania, dôvodiac § 365 ods. 1 písm. h), f), e), d) a b) C.s.p. Vytýkal
súdu prvej inštancie, že naplnenie jednotlivých podmienok vzniku zodpovednosti advokáta za škodu,
napriek neuneseniu dôkazného bremena žalobcom, nedôvodne vyhodnotil za preukázané, správu
správcu zo dňa 27.2.2023 nesprávne interpretoval, vo veci nevykonal výsluch správcu, neoboznámil sa

s obsahom plnomocenstiev iných veriteľov a nevysporiadal sa s argumentáciou intervenienta na
strane žalovaného (prezentovanou najmä vo vyjadrení zo dňa 15.11.2022 a na pojednávaniach súdu),
nezdôvodnil v rozhodnutí nevykonanie dôkazov.
8.2. Pokiaľ ide o porušenie povinností žalovaného spočívajúce v neinformovaní žalobcu o vstupe jeho
dlžníka do reštrukturalizácie a neprihlásenie pohľadávky uviedol, že primárnu zodpovednosť za správu

svojich pohľadávok nesie samotný veriteľ, v danom prípade žalobca. Poukázal na to, že žalobca je
obchodná spoločnosť, pôsobiaca na slovenskom trhu od roku 1997. Už len z hľadiska jej dlhodobého
fungovania možno bez ďalšieho predpokladať, že INTERMONT a.s. nebola jediným dlžníkom žalobcu,
ktorý sa ocitol v úpadku. Prenášanie zodpovednosti za správu vlastných pohľadávok na žalovaného je
preto neodôvodnené. O to viac, že plnomocenstvo udelené žalovanému vymedzovalo výlučne procesné

oprávnenie žalovaného na zastupovanie žalobcu v civilnom súdnom konaní vedenom na Okresnom
súde Bratislava I pod sp. zn. 25 Rob 39/2010 (Technologies, s.r.o. c/a o 100.581,62 € s prísl.;
neskôr vedené pod sp. zn. 34 Cb 6/2010). Tým sa má štandardne na mysli zastupovanie klienta pri
mimosúdnomasúdnomvymáhanípohľadávokvkonaniachzačatýchpodľavšeobecných(lexgeneralis),
nieosobitnýchpredpisov,akýmjezákonč.7/2005Z.z.okonkurze areštrukturalizácii

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZKR"), alebo napr.
zákon č. 187/2021 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže, či zákon č. 506/2009 Z. z. o ochranných
známkach. Vymáhanie pohľadávky žalobcu podľa osobitného zákona (ZKR, ako lex specialis) sa v
udelenom plnomocenstve vôbec nespomína. Okrem spomínaného plnomocenstva žalobca nepredložil
a ani netvrdil, že by mal so žalovaným uzavretú zmluvu o poskytovaní právnych služieb, ktorá

by sa týkala aj zastupovania žalobcu (ako veriteľa) v reštrukturalizačnom konaní dlžníka, vrátane
osobitného oprávnenia prihlásiť pohľadávky žalobcu do reštrukturalizačného konania podľa ZKR. Za
účelom preukázania skutočného rozsahu plnomocenstva predložil intervenient na strane žalovaného (k
svojmu vyjadreniu zo dňa 15.11.2022) osobitné plnomocenstvá iných veriteľov, udelené ich advokátom
(zástupcom na účely prihlásenia pohľadávok do reštrukturalizácie obchodnej spoločnosti INTERMONT

a.s., ktoré tvoria obsah reštrukturalizačného spisu sp. zn. 1R/3/2012, ktorý bol pripojený k spisu sp.
zn. 9 C 14/2016). Tieto plnomocenstvá osobitne oprávňovali advokátov na prihlásenie pohľadávok do
reštrukturalizácie dlžníka podľa ZKR, pričom v prejednávanom prípade takéto plnomocenstvo celkom
zjavne absentuje. Na podporu svojich tvrdení navrhol intervenient aj výsluch správcu (vo vyjadrení zo
dňa 15.11.2022), s čím sa súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia nevysporiadal.

8.3.1. K existencii škody a jej výšky intervenient poukázal na to, že konštatovanie jej vzniku bez ďalšieho
objektívne nie je možné. Jeho správnosť je podmienená premisou, že ak by advokát pohľadávku žalobcu
prihlásil do reštrukturalizácie, potom by ju správca na základe plnomocenstva udeleného žalovanému
považoval za prihlásenú oprávnenou osobou, správca by ju v celom rozsahu zistil (tzn. nedošlo byk jej popretiu), na základe reštrukturalizačného plánu, potvrdeného príslušným súdom, by bolo aj
po prihlásení žalobcovej pohľadávky priznané uspokojenie v rozsahu 50 % s tým, že 32 % by bolo
uspokojených 1. zvýšenou splátkou, dlžník by svoj peňažný záväzok (v rozsahu 1. splátky) splnil.

Intervenient namietal, že spolu so žalovaným v konaní opakovane poukazovali na spornosť pohľadávky
žalobcu, o čom svedčí priebeh konania vedeného na Okresnom súde Bratislava I pod sp.
zn. 34 Cb 6/2010. Považuje za relevantnú tú skutočnosť, že v identifikovanom konaní
aj účastníci dospeli k záveru o spornosti pohľadávky žalobcu, preto iniciovali mimosúdne rokovania.
Samotný žalobca v rámci týchto rokovaní navrhoval, že „žalobca dielo dokončí, odstráni vady, dodá

dokumentáciu a INTERMONT po častiach zaplatí faktúry žalobcu" (ods. 2 odôvodnenia napadnutého
rozsudku). Žalobca si tak v pôvodnom konaní celkom evidentne bol vedomý nedostatkov diela (na ktoré
žalovaný v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 14/2026 opakovane poukazoval). Tvrdenia žalobcu a súdu
prvej inštancie o tom, že pohľadávka údajne nebola sporná, preto neobstojí. Odvolateľ ďalej poukázal na
vysokú pravdepodobnosť popretia pohľadávky (v prípade jej prihlásenia do reštrukturalizácie), s čím sa
súd prvej inštancie arbitrárne odmietol zaoberať dôvodiac, že je v rovine hypotézy, či by bola pohľadávka

žalobcu popretá a bola by podaná incidenčná žaloba. Dôvodil, že súd rozhodujúci o náhrade škody proti
advokátovimôžeprejudiciálneposúdiť,akobykonanie„dopadlo"vprípadesprávnehopostupuadvokáta
(napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25.11.2010 sp. zn. 4 Cdo 161/2009).
8.3.2. Intervenient v konaní výslovne namietal aj spôsob výpočtu domnelej škody, keď treba zohľadniť,
že reštrukturalizačný plán by pri zistení pohľadávky žalobcu musel byť signifikantne zmenený. Pôvodná

výška prihlásených pohľadávok by sa zvýšila o žalobcovu domnelú pohľadávku (100.581,62 €). Táto
skutočnosť by mala priamy dopad na to, v akej percentuálnej výške by bolo veriteľom priznané
uspokojenie ich prihlásených a zistených pohľadávok. Zároveň by to malo vplyv aj na určenie výšky 1.
zvýšenej splátky dlžníka. Počítanie s údajom 50 % uspokojenia prihlásených pohľadávok (schválený
bez vedomosti správcu a ostatných veriteľov o domnelej pohľadávke žalobcu) a 32 % výšky 1. splátky je

preto celkom zjavne nesprávne. Odvolateľ vytýkal súdu prvej inštancie vyvodenie nesprávnych záverov
zo správy správcu zo dňa 27.2.2023. Z obsahu správy vyplýva, že na základe reštrukturalizačného
plánu bola prihláseným veriteľom v konečnom súčte uhradená súhrnná suma 116.123,71 EUR (tzn.
ide o všetky plnenia v rámci reštrukturalizácie, o čom svedčí odpoveď správcu na otázku: „Boli splátky
podľa reštrukturalizačného plánu plnené v plnej výške, alebo iba čiastočne a v akej výške?"). Táto

suma matematickým výpočtom nepredstavuje súčet 1. zvýšených splátok zistených pohľadávok vo
výške 32 %. Z reštrukturalizačného plánu je zrejmé, že celková
výška zistených nezabezpečených pohľadávok veriteľov predstavovala 4.179.368,32 €. Vychádzajúc
z predpokladaného 50 % uspokojenia tak zistené nezabezpečené pohľadávky veriteľov mali byť na
základe reštrukturalizačného plánu uspokojené vo výške 2.089.684,16 € (50 % z 4.179.368,32 €).

Zvýšené 1. splátky v rozsahu 32 % z priznaného uspokojenia by tak matematickým vyjadrením mali
predstavovať v súčte 668.698,93 € (32 % z 2.089.684,16 €). V rámci celej reštrukturalizácie bolo v
súhrne plnených iba 116.123,71 €, čo predstavuje len 5,56 % z celkového
predpokladaného uspokojenia veriteľov (teda zo sumy 2.089.684,16 €; čo zďaleka nedosahuje nielen
predpokladané celkové uspokojenie veriteľov, ale ani uspokojenie v rámci plnení 1. zvýšenými

splátkami). Navyše, samotný správca v správe zo dňa 27.2.2023 uviedol, že splátky neboli hradené
všetkým veriteľom, s niektorými boli uzavreté dohody o odklade splátok a voči niektorým sa stal
reštrukturalizačný plán neúčinný. Napriek vyjadreniu správcu a evidentnom neplnení povinností dlžníka
podľa reštrukturalizačného plánu súd bez opory vo vykonanom dokazovaní zjednodušene konštatoval,
že „Prvá splátka vo výške 32 %, však bola pri väčšine veriteľov plnená, u niektorých plnenie pokračovalo

až do roku 2018. Súd má za to, že výška škody , ktorá reálne žalobcovi konaním žalovaného vznikla ,
sa rovná 32 % z pôvodnej pohľadávky, čo je čiastka reálne plnená v rámci reštrukturalizácie." (ods.
26 odôvodnenia). Splnenie predpokladov zodpovednosti advokáta za škodu musí byť v konaní
jednoznačne preukázané a dôkaznú povinnosť má v tomto smere poškodený (uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky zo dňa 1.7.2013 sp. zn. 1 Cdo 105/2012, publikované v: Zo súdnej praxe pod

č. 31/2013; obdobne uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 M Cdo 18/2009, 1 Cdo 30/2010 a uznesenie
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 678/2015).
8.4. K otázke príčiny a následku intervenient v odvolaní uviedol, že kauzálny nexus medzi porušením
povinnosti advokáta a vznikom škody na strane poškodeného klienta musí byť bezprostredný a priamy.
Bez pochybenia advokáta by škoda určite nevznikla a súčasne škode nebolo možné zabrániť (totožne

Najvyšší súd Slovenskej republiky sp. zn. 3 M Cdo 18/2009).
Súdna prax poukazuje i na to, že v konaní o náhrade škody proti advokátovi je nutné zaoberať sa
ako predbežnou otázkou nielen úspešnosťou klienta v spore, o ktorom tvrdí, že mu v ňom postupom
advokáta vznikla škoda (v tomto prípade v reštrukturalizácii), ale aj tým, či škoda klientovi vzniklapráve len nekvalitným plnením povinností advokáta ako jeho zástupcu pri vedení sporu, alebo aj z
iných dôvodov, napríklad aj „spoluzavinením" klienta (KERECMAN, P.: Zodpovednosť advokáta za
škodu. 1. časť. Bulletin slovenskej advokácie 10/2011, str. 18). Spoluzavinením žalobcu na neuplatnení

pohľadávky v reštrukturalizácii dlžníka sa súd prvej inštancie vôbec
nezaoberal. V tejto súvislosti odvolateľ poukázal na to, že žalobca je podnikateľ a podľa § 2 ods. 1
ObZ sa podnikaním rozumie „sústavná činnosť vykonávaná samostatne podnikateľom vo vlastnom
mene a na vlastnú zodpovednosť za účelom dosiahnutia zisku alebo na účel dosiahnutia merateľného
pozitívneho sociálneho vplyvu, ak ide o hospodársku činnosť registrovaného sociálneho podniku podľa

osobitného predpisu.". Vzhľadom na to má primárnu zodpovednosť za podnikanie, a teda aj správu
svojich pohľadávok, samotný veriteľ (žalobca). Bolo jeho povinnosťou zaujímať sa a sledovať
finančnú kondíciu svojich dlžníkov. Odvolateľ vytýkal súdu, že ani touto námietkou sa nezaoberal. Tieto
pochybenia súdu vedú k nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia. V tejto súvislosti odvolateľ
poukázal na ustanovenie § 220 ods. 2 C.s.p. ako aj na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo
dňa 1.3.2012, sp. zn. I. ÚS 327/2010, publikovaný v ZSP pod č. 13/2012, uznesenie Ústavného

súdu Slovenskej republiky zo dňa 2.4.2009 sp. zn. IV. ÚS 110/2009, publikované v Zbierke
nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 93/2009, zjednocujúce stanovisko
občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, publikované pod R 2/2016.
8.5. Intervenient odvolaciemu súdu navrhol, aby rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu
v celom rozsahu zamietne, intervenientovi na strane žalovaného a žalovanému prizná proti žalobcovi

nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie a trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

9. Proti výroku rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým vo zvyšnej časti žalobu zamietol, a to v časti
týkajúcej sa úroku z omeškania 9,15 % ročne zo sumy 50.290,81 € od 6.8.2014 do zaplatenia,
podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca dôvodiac, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z

nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.). Zároveň uviedol, že s výrokom,
ktorým mu súd voči žalovanému čiastočne priznal jeho nárok na náhradu škody, súhlasí. Podľa
odvolateľa súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil splatnosť nároku na náhradu škody, ktorú určil
ako deň po dni uplynutí tzv. paričnej lehoty, čo však nemožno považovať za správne určenie splatnosti
nároku na náhradu škody. Dôvodil, že pri nároku na náhradu škody čas plnenia nie je určený dohodou,

ani právnym predpisom, jeho splatnosť preto treba posudzovať podľa ustanovenia § 563 Občianskeho
zákonníka.Uvedenévyplývaajzkonštantnejjudikatúryakonapr.rozsudokNajvyššiehosúduSlovenskej
republiky zo dňa 27.9.2012, sp. zn. 7 M Cdo 15/2011. Žalobca v odvolaní ďalej konštatoval, že v
konaní pred súdom prvej inštancie nevedel preukázať, že jeho nárok na náhradu škody bol splatný
dňa 5.8.2014, resp. že žalovaný sa dostal do omeškania dňa 6.8.2014. Za deň splatnosti je nutné

považovať deň po dni, kedy bola doručená žaloba žalovanému, čo vyplýva aj z konštantnej judikatúry
(napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29.9.2020, sp. zn. 1
Obdo 13/2020). Podľa odvolateľa z dôvodu neúplnosti súdneho spisu nie je možné určiť, kedy bola
žaloba žalovanému doručená, s istotou však možno konštatovať, že žalobu mal žalovaný k dispozícii
dňa 27.9.2016, kedy doručil súdu svoj prvý procesný úkon, vyjadrenie k žalobe. Tento deň, z dôvodu

procesnejistoty,žalobcapovažujezadeň,kedymuselbyťžalovanýoboznámenýsožalobou.Vzmysle§
563Občianskehozákonníkabolžalovanýpovinnýplniťnasledujúcideň,atedasplatnosťnárokupripadla
na deň 28.9.2016. Žalovaný sa dostal do omeškania nasledujúci deň, a teda dňa 29.9.2016. Žalobca
mal za to, že má nárok na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 9,15 % ročne zo sumy 32.185,92 €
odo dňa 29.9.2016 do zaplatenia istiny. Odvolaciemu súdu navrhol, aby rozsudok súdu prvej inštancie

zmenil tak, že žalovaného zaviaže povinnosťou zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 9,15 %
ročne zo sumy 50.290,81 € odo dňa 29.9.2016 do zaplatenia, do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto
rozsudku a vo zvyšnej časti žalobu zamietol.

10.1. K odvolaniu žalovaného a intervenienta na jeho strane sa vyjadril žalobca.

10.2.1. Pokiaľ žalovaný namietal, že žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal splnenie záväzkov zo
zmluvy o dielo uzatvorenej medzi žalobcom ako zhotoviteľom a spoločnosťou ako objednávateľom na
základe objednávky 195/2006 (FA č. XXXXXX- XX), žalobca uviedol, že v (pôvodnom) konaní žalobcu
spoločnosti Technologies, s.r.o., proti žalovanému spoločnosti (ďalej len „INTERMONT"), vedenom
na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 34 Cb 6/2010 (ďalej len „Pôvodné konanie"), si žalobca

uplatnil sumu zodpovedajúcu neuhradenej cene diela, a to 15.960,37 €. V žiadnom zo svojich podaní
nikdy v Pôvodnom konaní nepoprel (neuniesol ani len bremeno tvrdenia), že by predmetná suma
nemala byť uhradená (predmetom argumentácie INTERMONTU v Pôvodnom konaní bolo len popretie
ostatných dvoch platieb, avšak úhrada sumy 15.960,37 € nie). Splnenie tohto záväzku žalobcom vyplývaaj z dokumentu - odsúhlasenie zostatkov zo dňa 25.3.2009, ktorým INTERMONT potvrdil, že aj táto
pohľadávka žalobcu existuje, teda dielo bolo dodané. K uvedenému z procesnej opatrnosti žalobca
poukázal na to, že ide o prostriedok procesnej obrany žalovaného, ktorý nebol v konaní pred súdom

prvej inštancie uplatnený (novota) a v zmysle § 366 C.s.p. túto novotu nie je možné v odvolacom konaní
použiť.
10.2.2. Pokiaľ žalovaný v odvolaní uviedol, že z obsahu spisu v Pôvodnom konaní vyplýva, že žalobca
si v Pôvodnom konaní uplatňoval sumu 98.170,96 € a nie 100.581,62 €, žalobca namieta, že ide o
nesprávne tvrdenie. Zo žaloby v Pôvodnom konaní vyplýva, že žalobca si voči INTERMONTU uplatňoval

sumu 100.581,62 €, ktorá suma bola rozdelená do troch čiastkových súm, a to 15.960,37 € (objednávka
č. 195/2006, FA č. XXXXXX-X), 82.210,59 € (objednávka č. 108/2007, FA č. G a 2.410,65
€ (objednávka 018/2008, FA č. XXXXXXX). Poslednú sumu 2.410,65 € žalovaný opomenul, táto suma
predstavuje rozdiel medzi sumou, z ktorej súd vychádzal pri určení výšky škody a sumou, ktorú uvádza
žalovaný. K uvedenému z procesnej opatrnosti opätovne poukázal na to, že ide o prostriedok procesnej
obrany žalovaného, ktorý nebol v konaní pred súdom prvej inštancie uplatnený (novota) a

v zmysle § 366 C.s.p. túto novotu nie je možné v odvolacom konaní použiť.
10.2.3. Pokiaľ žalovaný v odvolaní spochybňuje odovzdanie diela s odôvodnením, že preberací protokol
zo dňa 14.8.2008 (ďalej len „Preberací protokol") neobsahuje podpisy žalobcu a priamo za posledným
odsekom Preberacieho protokolu, ale až za zoznamom príloh, žalobca poukázal na to, že je bežné,
že dokumenty obsahujú zoznam príloh a podpisy strán, ako aj označenie dátumu a miesta podpisu

sa nachádzajú až za zoznamom príloh. Tak je tomu aj v prípade Preberacieho protokolu. Strany
sú očíslované, pričom podpisy strán sa nachádzajú na strane č. 4, ktorá nadväzuje na stranu 3.
Rovnako je zrejmé z kópie Preberacieho protokolu, že strany boli pevne spojené. Preberací protokol
je teda riadne podpísaný. Pokiaľ žalovaný spochybňuje platnosť Preberacieho protokolu z dôvodu,
že tento nebol podpísaný štatutárnymi orgánmi žalobcu a INTERMONTU, žalobca poukázal na to,

že Preberací protokol bol podpísaný osobami zodpovednými za technické vyhotovenie diela, resp.
technické vybavenie stavby ASTÓRIA PALACE, je to bežnou praxou. Ďalej dôvodil, že podnikateľa
nezväzuje iba konanie jeho štatutárnych orgánov ale aj jeho zástupcov, poukazujúc na § 13 ods. 1
a § 15 ods. 1 Obchodného zákonníka. Uviedol, že za žalobcu bol poverený Zdenko Antol dodaním
diela a z tohto dôvodu aj odovzdával dielo a podpisoval Preberací protokol,

avšak v zastúpení žalobcu. Rovnako za INTERMONT preberali dielo technici INTERMONTU a rovnako
podpisovali Preberací protokol. Ak by tieto osoby aj prekročili rozsah svojho poverenia, INTERMONT
by bol stále zaviazaný ich konaním v zmysle § 15 ods. 2 Obchodného zákonníka, keďže žalobca
nevedel a nemohol s prihliadnutím na okolnosti vedieť, že prekračujú rozsah svojho poverenia. Pokiaľ
žalovaný spochybňoval preberacie konanie, podľa žalobcu žalovaný skresľuje výpoveď svedka T.,

svedok T. sa síce nezúčastnil obhliadky diela (priamo v stavbe ASTÓRIA PALACE), ale to ani nebolo
jehopovinnosťou.Jepovinnosťouobjednávateľa,t.j.INTERMONTU,abysiriadneprezrelaskontroloval
dodané dielo, čo v zmysle listinného dôkazu - Preberacieho protokolu aj spravil a dielo nemalo vady.
Svedok T. netvrdil, že revízna správa diela nebola odovzdaná, vypovedal tak, že on ju neodovzdával,
čo však neznamená, že nebola odovzdaná inou osobou.

10.2.4. Pokiaľ žalovaný v odvolaní spochybňoval výšku priznanej škody, žalobca poukázal na to, že
podľa schváleného reštrukturalizačného plánu dlžníka INTERMONT, konkrétne podľa jeho čl. 11.7, časť
„termín uspokojenia", mali byť nezabezpečení veritelia (teda aj žalobca, ak by žalovaný prihlásil jeho
pohľadávky) uspokojení v 1 + 59 mesačných splátkach, pričom 1. splátka mala byť vo výške 32 % z
priznaného uspokojenia a stáva sa splatnou 6 mesiacov od zverejnenia reštrukturalizačného plánu v

obchodnom vestníku, zvyšná časť uspokojenia mala byť uhradená v 59. mesačných splátkach vždy
k 20. dňu v mesiaci, počnúc mesiacom po mesiaci, v ktorom bola splatná 1. splátka. Uznesenie o
potvrdení reštrukturalizačného plánu bolo v obchodnom vestníku zverejnené dňa 28.1.2013. Podľa
reštrukturalizačného plánu sa 1. splátka vo výške 32 % z pohľadávky stala splatnou 28.7.2013 (6
mesiacov od zverejnenia v obchodnom vestníku). Z uvedeného podľa žalobcu vyplýva, že 32 % z

pohľadávky vo výške 100.581,62 € je 32.186,12 €, pričom táto suma by bola splatná dňa 28.7.2013.
Zvyšná časť pohľadávky (v prípade žalobcu to predstavovalo sumu 68.395,50
€) mala byť platená v 59. mesačných splátkach. Jedna mesačná splátka by v prípade žalobcovej
pohľadávky predstavovala sumu 1.159,25 € (68.395,50 €/59 splátok). Ako vyplýva zo správ dozorného
správcu o plnení reštrukturalizačného plánu, INTERMONT plnil reštrukturalizačný plán do januára

roku 2014, a boli plnené aj niektoré nasledovné mesačné splátky, a to konkrétne splátka splatná dňa
20.8.2013, dňa 20.9.2013, dňa 20.10.2013, dňa 20.11.2013, dňa 20.12.2013 a dňa 20.1.2014. Spolu
6 mesačných splátok po 1.159,25 €, t. j. 6.955,50 €. To spolu s prvou splátkou vo výške 32.186,12 €
predstavuje sumu 39.141,62 €. Táto suma by bola v reštrukturalizácii nepochybne plnená a uhradenážalobcovi, ak by si žalovaný riadne splnil svoju povinnosť pri výkone advokácie, t. j. ak by bola prihláška
pohľadávky žalobcu žalovaným riadne a včas podaná. Prvoinštančný súd dospel na základe svojich
úvah k záveru, že výška škody, t. j. výška plnenia, ktoré by žalobca dostal za predpokladu, že by

žalovaný prihlásil jeho pohľadávku do reštrukturalizácie je suma 32.185,92 €, čo je podľa názoru
žalobcu menej, ako by skutočne dostal, avšak žalobca s uvedeným záverom súhlasí. Úvaha súdu je
podľa žalobcu nepochybne správna aj s prihliadnutím na vyjadrenie správcu konkurznej podstaty -
ADVISORS k.s. zo dňa 27.2.2023, podľa ktorého do reštrukturalizácie bolo prihlásených 23 veriteľov
nezabezpečených pohľadávok, z toho 18-tim, bolo plnené minimálne v jednej splátke, ktorá bola vo

výške 32 % pohľadávky. Správca ďalej konštatoval, že pri niektorých veriteľoch nenašli účtovný záznam
o úhrade, čo však neznamená, že im nebolo hradené a rovnako uviedol, že pri niektorých veriteľoch
došlo k dohode o odklade splátok. Podľa žalobcu je teda nanajvýš pravdepodobné, že ak by bola jeho
pohľadávka žalovaným prihlásená, bol by uspokojený aspoň čiastočne, a to prvou zvýšenou splátkou
v zmysle reštrukturalizačného plánu. Žalobca poukázal aj na rozsudok Krajského súdu v Bratislave z
28.4.2005, sp. zn. 6 Co 359/04 (rozsudok potvrdený uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky,

sp. zn. I. ÚS 69/201517), podľa ktorého: „Škodou sa aj v
prípade zodpovednosti advokáta v zmysle § 26 zákona o advokácii rozumie ujma, ktorá
nastalavmajetkovejsférepoškodeného(klienta),jeobjektívnevyjadriteľnávpeniazochajenapraviteľná
poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým peňažného. Uhradzuje sa skutočná škoda a to, čo
poškodenému ušlo (ušlý zisk). Skutočnou škodou je napr. škoda spočívajúca v tom, že klient zaplatil

súdny poplatok za podanie návrhu na začatie konania, prípadne, že musel nahradiť protistrane trovy
konania alebo sumu proti klientovi uplatneného nároku protistranou, ktorú uhradil (o tieto sumy sa
jeho majetok zmenšil). Ušlým ziskom môže byť napr. hodnota pohľadávky, ktorú klient stratil v súdnom
konaní iba v dôsledku konania advokáta, za ktoré advokát zodpovedá. Pritom škoda v podobe ušlého
zisku napr. pri zastupovaní advokátom pri neúspešnom vymáhaní pohľadávky klientovi vo výške súdom

nepriznanej pohľadávky klientovi vzniká iba vtedy, keď sa pohľadávka stane nevymáhateľnou a nie už
len tým, že jeho návrh bol zamietnutý." Žalobca ďalej poukázal na rozsudok Okresného súdu Vranov nad
Topľou, sp. zn. 7 Cb 23/2014, ktorý rozhodoval na základe právneho názoru odvolacieho súdu Krajského
súdu Prešov, podľa ktorého: „Ak pohľadávka žalobcu nebola prihlásená v reštrukturalizačnom konaní,
niet dôvodu očakávať na záver o nevymožiteľnosti pohľadávky v nadväznosti na rozvrhové uznesenie,

ktoré bude prijaté v konkurznom konaní. Rozvrhové uznesenie nie je za daného stavu samo o sebe
skutočnosťou rozhodujúcou pre vznik, alebo výšku škody spôsobenej veriteľovi porušením povinnosti
advokáta podať návrh, resp. prihlášku do reštrukturalizačného konania. Charakter ušlého zisku má
totižto i majetková ujma predstavovaná stratou majetkového výnosu, ktorý poškodený ako veriteľ mohol
od svojho dlžníka očakávať pri obvyklom slede udalostí, nebyť nesprávneho postupu advokáta pri

poskytovaní právnej služby. V osobe veriteľa nepochybne ušiel majetkový výnos v hodnote uplatnenej
pohľadávky, lebo tým, že táto pohľadávka nebola zaplatená, nezväčšil sa jeho majetkový stav, hoci bolo
možné dôvodne očakávať, že sa tak napríklad na základe súdneho rozhodnutia, reštrukturalizačného
plánu, či iného právneho úkonu tak stane. Okolnosť, že žalobca pre nečinnosť advokáta nedosiahol
požadovaného výsledku je nepriaznivým dôsledkom súvisiacim s nesprávnym postupom pri poskytovaní

právnej služby." ,,V danom prípade bol spôsobený vznik škody. Vznik škody, v
danom prípade ušlého zisku, predstavuje stratu majetkového výnosu, ktorý poškodený ako veriteľ mohol
od svojho dlžníka očakávať pri obvyklom slede udalostí, nebyť pochybenia žalovaného pri výkone
advokácie, ako je uvedené vyššie. Vznik škody na strane veriteľa v predmetnom
prípade predpokladá, že jeho právo na plnenie proti dlžníkovi nie je uspokojené, pretože nebolo včas

realizované právo na prihlásenie pohľadávky do reštrukturalizácie a aktuálne pri účinkoch ust.
§155 ods. 2 Zákona o konkurze už nemožno túto pohľadávku vymáhať ani v konkurznom konaní" „To, že
advokát neuplatnil pohľadávku v reštrukturalizácii porušil svoju povinnosť má následok v zmysle §155
Zákona o konkurze, že táto pohľadávka sa stáva nevymáhateľnou to znamená, že v žiadnom inom
konaní, či už konkurzné, exekučné alebo podobne si žalobca túto pohľadávku nemôže uplatniť a teda

o túto sumu je znížená veľkosť jeho majetku, teda na jeho strane došlo k ujme." V zmysle uvedenej
judikatúry a popísaného skutkového stavu mal žalobca za to, že s ohľadom na obvyklý sled vecí sa dalo
očakávať, že žalovaný prihlási pohľadávku do reštrukturalizácie, bude riadne viesť súdny spor vo veci
žalobcu proti INTERMONT a následne túto pohľadávku vymôže. To, že žalovaný neprihlásil pohľadávku
žalobcu do reštrukturalizácie v priamej príčinnej súvislosti zapríčinilo nevymožiteľnosť pohľadávky, a

táto pohľadávka žalobcu, ktorá mohla a mala byť vymožená (avšak nebola z dôvodu pochybenia
žalovaného), predstavuje stratu majetkového výnosu, ktorý žalobca ako poškodený mohol od svojho
dlžníka očakávať pri obvyklom slede udalostí, nebyť pochybenia žalovaného pri výkone advokácie.10.2.5. Pokiaľ žalovaný namietal, že odôvodnenie rozsudku je nedostatočné z dôvodu nevysporiadania
sa s jeho argumentáciou týkajúcou sa údajných vád diela, žalobca poukázal na to, že súd prvej inštancie
sa venoval predmetnej skutočnosti v bode 21. rozsudku, kde správne uviedol, že vady si INTERMONT

neuplatnil, čo bolo preukázané vykonaným dokazovaním.
10.2.6. Pokiaľ žalovaný v odvolaní tvrdil, že pohľadávka žalobcu by bola v
reštrukturalizačnom konaní popretá a následne by bola predmetom incidenčného sporu, žalobca
uvedené považoval, rovnako ako súd prvej inštancie, za fabuláciu a hypotetizovanie. Podľa žalobcu nie
je žiadny rozumný dôvod (žalovaný ho ani neuvádza), aby bola pohľadávka žalobcu popretá. V zmysle

§ 32 zákona č. 7/2005 o konkurze a reštrukturalizácii (v znení platnom a účinnom ku dňu povoleniu
reštrukturalizácie, t. j. 17.7.2012) správca každú pohľadávku skúma s cieľom určiť, či je dôvodná.
Ako bolo dokázané v tomto konaní, pohľadávka žalobcu voči INTERMONTU bola dôvodná a bola by
judikovaná, a teda správca v reštrukturalizačnom konaní by nemal dôvod ju popierať a vytvárať tak
nehospodárne náklady, teda by nedošlo ani k incidenčnému sporu.
10.3.1. Pokiaľ ide o odvolanie intervenienta v otázke porušenia povinnosti žalovaného ako advokáta

žalobca poukázal na uznesenie odvolacieho súdu, zo dňa 30.10.2020, ktorým je súd prvej inštancie
viazaný podľa § 391 ods. 2 C.s.p. Zároveň uviedol, že odvolanie intervenienta v tejto otázke je zhodné
s obsahom odvolania žalovaného, preto poukázal na svoje vyjadrenie k odvolaniu žalovaného. Pokiaľ
intervenient predložil plnomocenstvá iných veriteľov v reštrukturalizácii INTERMONTU, žalobca dôvodil,
že predložený dôkaz nemá žiadnu právnu relevanciu, keďže právni zástupcovia iných veriteľov mohli byť

splnomocnení iba na zastupovanie svojich klientov v reštrukturalizačnom konaní alebo mali iné interné
dohody so svojimi klientmi.
10.3.2. Odvolacie argumenty intervenienta v otázke škody a jej výšky boli totožné s odvolaním
žalovaného, preto žalobca poukázal na obsah svojho vyjadrenia k odvolaniu žalovaného.
10.3.3. K námietke intervenienta k otázke príčinnej súvislosti medzi poručením povinnosti a vznikom

škody žalobca uviedol, že žalovaný porušil povinnosti pri výkone advokácie a medzi porušením
povinnosti žalovaného a škodou je priama príčinná súvislosť. Ak by bola riadne pohľadávka žalobcu
prihlásená do reštrukturalizácie INTERMONTU, bolo by žalobcovi plnené, a to minimálne vo výške, aká
bola žalobcovi priznaná súdom prvej inštancie.
10.3.4. Žalobca dôvodil, že mu nie je zrejmé, ako mohol „spoluzaviniť" porušenie povinnosti žalovaným,

túto svoju úvahu intervenient žiadnym spôsobom nerozviedol, podľa žalobcu pri tomto konkrétnom
druhu porušenia povinnosti zrejme spoluzavinenie ani nie je možné. Žalobca sa ako klient spoliehal na
žalovaného ako jeho advokáta, ktorému zveril vymáhanie pohľadávky voči INTERMONTU, za odplatu.
Pohľadávka sa stala nevymožiteľnou zavinením žalovaného.

11.1. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril intervenient, považuje ho za nedôvodné. Dôvodil, že nárok na
náhradu škody je typickým druhom nároku, pri ktorom nie je jeho splatnosť vopred určená. Osobitne
pokiaľ ide o tak špecifický predmet konania, ako je nárok zo zodpovednosti za škodu spôsobenú
advokátom pri výkone advokácie (ktorý sa v podstatných okolnostiach líši napr. od nároku na náhradu
škody na veci). V tomto druhu konania konštatovanie o vzniku škody bez ďalšieho objektívne nie

je možné a súd nemôže založiť svoje rozhodnutie bez dokazovania iba na domnienkach žalobcu.
V regresnom konaní proti advokátovi musí súd preskúmateľne posúdiť, či sú splnené základné
predpoklady zodpovednosti advokáta za škodu, a to porušenie povinnosti advokáta pri výkone
advokácie, existencia a výška škody na strane klienta, bezprostredný vzťah príčiny a následku [tzn. že
bez pochybenia advokáta by škoda určite nevznikla a súčasne škode nebolo možné zabrániť (totožne

Najvyšší súd Slovenskej republiky sp. zn. 3 M Cdo 18/2009)]. Súd v takomto konaní nanovo prejudiciálne
vyhodnocuje, s akým výsledkom by skončilo pôvodné konanie, ak by advokát konal lege artis. Splnenie
predpokladov zodpovednosti advokáta za škodu musí byť v konaní jednoznačne preukázané (uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 1.7.2013 sp. zn. 1 Cdo 105/2012, publikované v: Zo
súdnej praxe pod č. 31/2013; obdobne uznesenia sp. zn. 3 M Cdo 18/2009, 1 Cdo 30/2010 a uznesenie

ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 678/2015). Z uvedeného vyplýva záver, že až právoplatné rozhodnutie
súdu v konaní o náhradu škody zo zodpovednosti advokáta osvedčuje danosť pohľadávky poškodeného
na náhradu škody spôsobenej pri výkone advokácie. Advokát sa preto nemôže dostať do omeškania s
plnením so súdom kreovanou povinnosťou skôr, ako uplynie rozsudkom stanovená lehota na plnenie
(m.m. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27.9.2012, sp. zn. 7 M Cdo 16/2011,

rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 199/2005). Závery súdu prvej inštancie o nedôvodnosti nároku
na úroku z omeškania sú preto správne a zohľadňujú špecifickosť konania zo zodpovednosti advokáta
za škodu spôsobenú pri výkone advokácie.11.2. Intervenient sa vyjadril aj k odvolaniu žalovaného. Uviedol, že sa s podaným odvolaním stotožňuje
a považuje rozsudok v napadnutej časti za nesprávny a jeho závery za arbitrárne, jednostranné,
nezohľadňujúce okolnosti danej veci. Súd neprihliadol na podstatu žalovaným (a intervenientom)

namietanej právnej normy, na procesnú obranu žalovaného a intervenienta, ani
sa s nimi kvalifikovane nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia. V ostatnom
sa vyjadrenie intervenienta zhodovalo s obsahom jeho odvolania proti rozsudku súdu prvej inštancie,
vrátane odvolacieho návrhu.

12.1. V odvolacej replike intervenient zotrval na svojich predošlých vyjadreniach (ústnych/písomných),
na podanom odvolaní, ako aj označených odvolacích dôvodoch. Zdôraznil, že prvoinštančný súd dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a v odôvodnení rozsudku sa
dôkladne nevysporiadal so zásadnými právnymi otázkami, od ktorých záviselo meritórne rozhodnutie a
to „Bol žalovaný (advokát) oprávnený zastupovať žalobcu (klienta) v reštrukturalizačnom konaní dlžníka,
ak sporné plnomocenstvo vymedzuje iba procesné oprávnenie žalovaného na zastupovanie žalobcu

v civilnom súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 25
Rob 39/2010?" Podľa názoru intervenienta nie. Konštatoval, že súd prvej inštancie v tomto smere
rezignoval na výsluch správcu a na obsah reštrukturalizačného spisu, v ktorom sa nachádzajú špeciálne
(individuálne) splnomocnenia iných veriteľov, udelené ich advokátom na účely prihlásenia pohľadávky.
Intervenient preto naďalej trvá na tom, že predložené plnomocenstvo zo dňa 15.4.2011, ktorým sa má

osvedčovať právny základ vzťahu medzi žalobcom (klientom) a žalovaným (advokátom) sa netýkalo
zastupovania žalobcu v reštrukturalizačnom konaní voči dlžníkovi, ani explicitne
neoprávňovalo žalovaného prihlásiť pohľadávky žalobcu do reštrukturalizačného konania podľa zákona
č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
Advokát koná výlučne na základe pokynov klienta a iba v rozsahu udeleného mandátu, ktorý nemôže

svojvoľne prekročiť (inak by išlo o exces). Zo zákona o advokácii, advokátskeho poriadku a
dokonca ani z disciplinárnej rozhodovacej činnosti SAK alebo rozhodovacej praxe slovenských súdov
nevyplýva, že by advokáti boli generálne povinní „monitorovať majetok dlžníka a jeho stav", ak takáto
špecifická právna služba nebola osobitne dojednaná (napr. v zmluve o poskytnutí
právnych služieb, plnomocenstve alebo inej komunikácií), čo sa v danom prípade

nestalo. Žalobca je podnikateľ, ktorý primárne koná na vlastnú zodpovednosť (§ 2 ods. 1 Obchodného
zákonníka) a zároveň má povinnosť konať s odbornou starostlivosťou (§ 135a Obchodného zákonníka).
V ostatnom bolo vyjadrenie intervenienta totožné s obsahom jeho odvolania.
12.2. Intervenient ďalej namietal, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s otázkou, „Je zákonný,
spravodlivý a predovšetkým preskúmateľný postup súdu, ak v danom prípade žalobcovi „automaticky"

priznal výšku domnelej škody bez toho, aby náležite zohľadnil, že sporná pohľadávka žalobcu
(100.581,62 €) by v prípade jej riadneho prihlásenia do reštrukturalizačného konania dlžníka
signifikantne ovplyvnila schválený reštrukturalizačný plán dlžníka, a to aj za predpokladu, že by správca
a ostatní veriteľa pohľadávku žalobcu nepopreli?" Podľa názoru intervenienta nie. Podľa intervenienta
konštatovanie o vzniku škody bez ďalšieho objektívne nie je možné. V ostatnom bolo vyjadrenie

intervenienta totožné s obsahom jeho odvolania.
12.3.Kdôvodomprenevyhoveniedôkaznémunávrhustranysporu(vdanomprípadenajmänevypočutie
správcu) a k právu na spravodlivý proces intervenient poukázal aj na recentné právne závery
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v rozsudku zo dňa 31.3.2021 sp. zn. 5 Cdo 107/2019, nález
ústavného súdu zo dňa 21.11.2019 sp. zn. II. ÚS 168/2019, uznesenie najvyššieho súdu zo dňa

26.1.2011, sp. zn. 6 Cdo 259/2010, nález ústavného súdu zo dňa 21.1.2021, sp. zn. II. ÚS 120/2020,
publikovanývZNaUÚstavnéhosúduSlovenskejrepublikypodč.11/2021.Intervenientzotrvalnasvojom
odvolacom návrhu.

13. Žalovaný v odvolacej replike uviedol, že trvá na dôvodoch svojho odvolania a opätovné

opakovanie argumentácie prednesenej sporovými stranami už v prvoinštančnom konaní považuje za
kontraproduktívne. Ďalej uviedol, že sa v celom rozsahu stotožňuje s odvolaním intervenienta na jeho
strane.

14. Odvolací súd preskúmal vec, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§

470 ods. 1, ods. 2, § 379, § 380 ods. 1 C.s.p.) túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže
neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať
dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.). Rozsudok verejne vyhlásil dňa
27.novembra2024;otermíneverejnéhovyhláseniarozsudkubolistranysporuupovedomenézákonnýmspôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok súdu prvej inštancie
vo výroku, ktorým žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 32.158,92 €, do troch dní od
právoplatnosti tohto rozsudku a vo výroku, ktorým žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v

rozsahu 28 %, potvrdil a zmenil vo výroku, ktorým súd vo zvyšnej časti žalobu zamietol v časti úroku z
omeškania tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy
32.158,92 € od 29.9.2016 do zaplatenia a vo zvyšnej časti zamietnutého úroku z omeškania rozsudok
súdu prvej inštancie potvrdil.

15. Odvolací súd zastáva názor, že správne postupoval súd prvej inštancie, keď ustálil splnenie
zákonných predpokladov vzniku zodpovednosti žalovaného za vznik škody pri výkone advokátskej
činnosti. Žalovaný ako advokát porušil povinnosti vyplývajúce z ustanovenia § 18 ods. 1 a ods. 2 Zákona
o advokácii, v príčinnej súvislosti s týmto porušením došlo na strane žalobcu k vzniku škody, keďže nebyť
porušenia povinností žalovaného, nedošlo by na strane žalobcu k strate vymáhateľnosti ním uplatnenej
pohľadávky a tým ku škode.

16.1.Žalovanývodvolanínamietalnesprávneskutkovézisteniasúduprvejinštancie vsúvislosti
s posúdením dôvodnosti pohľadávok žalobcu uplatňovaných v pôvodnom konaní (sp. zn. 34 Cb 6/2010,
poznámkaodvolaciehosúdu)austálenímvýškyškody.Poukázalnato,žežalobcasivpôvodnomkonaní
uplatňoval v zmysle faktúry č. 070205-01 z 5.2.2007 (objednávka č. 195/2006) nezaplatený zostatok,

sumu 15.960,37 €. Splnenie záväzkov v zmysle uvedenej faktúry podľa žalovaného však žalobca
žiadnym spôsobom nepreukázal. Nepredložil žiadne dôkazy o zhotovení tohto diela, ani preberací
protokol, ako dôkaz o odovzdaní diela žalovanému. Ďalej namietal, že žalobca si v
pôvodnom konaní voči spoločnosti INTERMONT a.s. uplatnil sumu 98.170,96 € a nie sumu 100.581,62
€, ktorú súd určil ako výšku škody. Odvolací súd z predloženého spisu (ako aj pripojeného spisu

bývalého Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 34 Cb 6/2010) zistil, že správne na základe vykonaného
dokazovania konštatoval súd prvej inštancie, že žalobca si v pôvodnom konaní vedenom pod sp. zn.
34 Cb 6/2010 pred bývalým Okresným súdom Bratislava I uplatnil voči spoločnosti INTERMONT a.s.
pohľadávku vo výške 100.581,62 € s príslušenstvom. Za obdobie od 12/2006 do 3/2008 fakturoval
žalobca objednávateľovi sumu 3.431.381,93 Sk s DPH, objednávateľ uhradil za dielo len čiastočne a

jeho dlh predstavoval 100.581,62 € s príslušenstvom. Rovnako správne súd prvej
inštancie konštatoval, že spoločnosť INTERMONT a.s. tiež písomne odsúhlasila v rámci inventúry dňa
25.3.2009 zostatok v hodnote 3.331.381,93 Sk ako záväzok voči žalobcovi, na základe
troch neuhradených faktúr (č. l. 11 spisu sp. zn. 34 Cb 6/2010; fa č. XXXXXX-XX na sumu 480.822,30
Sk, teda 15.960,37 €; fa č. 0182008 na sumu 72.623,50 Sk, teda 2.410,65 €; fa č. XXXXXXX na sumu

2.777.936,31 Sk, teda 92.210,59 €, z ktorej sumy žalovaný uhradil 10.000,- €, neuhradený zostatok
predstavoval sumu 82.210,59 €, spolu dlžná suma je 100.581,62 €). Rovnako správne vykonaným
dokazovaním súd prvej inštancie zistil, že údajné vady diela začala spoločnosť INTERMONT a.s. tvrdiť
až v odpore proti platobnému rozkazu sp. zn. 25 Rob 39/2010, doručenému súdu dňa 8.4.2010 (č. l.
23 a nasl. spisu sp. zn. 34 Cb 6/2010). Z uvedeného odporu vyplýva, že žalovaný namietal vady prác

vykonaných v zmysle faktúr č. XXXXXXX a č. XXXXXXX, pričom práce, resp. ich vady vykonané v
zmysle faktúry č. XXXXXX-XX (dielo - EPS a PSN I. XX) v odpore nenamietal vôbec. Svedkovia vypočutí
v konaní pred súdom prvej inštancie (Ing. X. F. - zápisnica na č. l. spisu 309 a nasl. a I. T. - zápisnica
na č. l. spisu 355 a nasl.) vo svojej svedeckej výpovedi potvrdili, že spoločnosť INTERMONT a.s. vady
diela po jeho prevzatí nenamietala, od zmluvy o dielo neodstúpila. Odvolaciu námietku odvolateľa preto

odvolací súd nepovažuje za dôvodnú. Zároveň poukazuje na to, že žalovaný v konaní pred súdom I.
inštancie splnenie záväzkov v zmysle faktúry č. XXXXXX-XX nenamietal, predmetnú námietku uviedol
až vo svojej záverečnej reči.
16.2. Žalovaný v odvolaní ďalej namietal skutkové zistenia súdu prvej inštancie, týkajúce sa
preberacieho protokolu. Namietal, že listinný dôkaz preberací protokol nie je nikým podpísaný a ani

neobsahuje údaj o dátume podpisu. S uvedenou odvolacou námietkou žalovaného sa odvolací súd
nestotožňuje. Z preberacieho protokolu na č. l. 86 a nasl. spisu vyplýva, že tento je na jeho strane 4 (č. l.
spisu 89) podpísaný zástupcami objednávateľa ako aj zhotoviteľa a je opatrený dátumom 14.8.2008. Za
podstatnú aj odvolací súd, zhodne so súdom prvej inštancie, považuje skutočnosť, že k odovzdaniu diela
žalobcom ako zhotoviteľom a jeho prevzatiu objednávateľom, spoločnosťou INTERMONT a.s. došlo,

pričom objednávateľ vady diela voči zhotoviteľovi neuplatnil, uvedenú skutočnosť potvrdili v konaní
svedkovia F. a T. dôkazy o opaku v konaní predložené neboli. Že objednávateľ dielo prevzal vyplýva
aj z výpovede D.. B. (zápisnica na č. l. spisu 309 a nasl.), ktorý uviedol, že dielo dodával spoločnosti
Astoria Palace, ktorá dielo užívala (i keď len čiastočne), vo svojej výpovedi uviedol, že si nespomína, čisi spoločnosť INTERMONT a.s. uplatnila u žalobcu vady z diela, nepotvrdil, že by z dôvodu vád diela
od zmluvy odstúpila.
16.3. Žalovaný v odvolaní namietal skutkové zistenia súdu prvej inštancie v otázke uspokojenia veriteľov

v reštrukturalizácii dlžníka INTERMONT a.s., ako aj záver súdu prvej inštancie, podľa ktorého by žalobca
bol s veľkou pravdepodobnosťou uspokojený vo výške prvej splátky a to 32 %. Odvolací súd v tejto
súvislosti poukazuje na to, že v danom prípade bola spôsobená škoda, a to vo forme ušlého zisku,
predstavujúceho stratu majetkového výnosu, ktorý poškodený ako veriteľ mohol od svojho dlžníka
očakávať pri obvyklom slede udalostí, tzn. nebyť pochybenia žalovaného pri výkone advokácie. Vznik

škody na strane veriteľa v predmetnom prípade predpokladá, že jeho právo
na plnenie proti dlžníkovi nie je uspokojené, pretože nebolo včas realizované právo na prihlásenie
pohľadávky do reštrukturalizácie a pri účinkoch ustanovenia § 155 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z. z. o
konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZKR") už nemožno
túto pohľadávku vymáhať ani v konkurznom konaní. V dôsledku neprihlásenia pohľadávky žalobcu do
reštrukturalizačného konania ku dňu zverejnenia uznesenia o potvrdení plánu v Obchodnom vestníku

zaniklo jeho právo ako veriteľa na vymáhanie tejto pohľadávky voči dlžníkovi. Na uvedenom podľa
odvolacieho súdu nič nemení ani výsledok reštrukturalizačného konania v danom prípade
a ani prípadné podanie incidenčnej žaloby. Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že zákon o konkurze a
reštrukturalizácií neobsahuje žiadne ustanovenie, ktoré by po potvrdení reštrukturalizačného plánu a
následnom vyhlásení konkurzu na majetok úpadcu obnovovalo zaniknuté právo vymáhať pohľadávky

veriteľov, ktoré v reštrukturalizačnom pláne neboli riadne prihlásené. Pre určenie výšky nároku bolo
podľa odvolacieho súdu rozhodujúce to, čo pri škode, v ponímaní ušlého zisku (predstavovaného
stratou majetkového výnosu), mohol poškodený ako veriteľ od svojho dlžníka očakávať pri obvyklom
slede udalostí, tzn. nebyť tvrdeného pochybenia žalovaného pri výkone advokácie. Odvolací súd mal
za nepochybné, že žalobcovi ušiel majetkový výnos v hodnote uplatnenej pohľadávky tým, že táto

pohľadávka nebola zaplatená. Týmto sa nezväčšil jeho majetkový stav, hoci bolo možné dôvodne
očakávať, že sa tak stane napríklad na základe súdneho rozhodnutia, reštrukturalizačného plánu,
či iného právneho úkonu. Okolnosť, že žalobca pre nečinnosť advokáta nedosiahol požadovaného
výsledku je nepriaznivým dôsledkom súvisiacim s nesprávnym postupom pri poskytovaní právnej služby.
Akbydošlokuplatneniupohľadávkyvreštrukturalizačnomkonaní(oktoromkonaníbolžalovanýpovinný

informovať žalobcu), nebol by žalobca utrpel ujmu spočívajúcu v strate vymáhateľnosti pohľadávky
na istine v rozsahu 50 % (50.290,81 €), keďže pohľadávky nezabezpečených veriteľov prihlásené do
reštrukturalizačného konania mal dlžník podľa záväznej časti reštrukturalizačného plánu upokojovať
postupne vo výške 50 % zistenej sumy. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že riadne a včas
neprihlásené pohľadávky v dôsledku zverejneného predmetného uznesenia nezanikajú, ale

stávajú sa voči dlžníkovi nevymáhateľné, teda menia sa voči nemu na naturálne obligácie, ktoré ďalej
existujú, len ich nie je možné uplatniť voči dlžníkovi súdnou cestou. Uvedené sa podľa odvolacieho súdu
vzťahujenabežnéapodmienenépohľadávky,ktorémalibyťuplatnenéprihláškou.Riadne avčas
neprihlásenou pohľadávkou, na ktorú sa vzťahuje aplikácia ustanovenia § 155 ods. 2 vyššie citovaného
zákona je taká pohľadávka, ktorá nebola vôbec prihlásená, resp. ktorá bola uplatnená prihláškou, na

ktorú sa v reštrukturalizácii neprihliada. Skutočnosť, že pohľadávka žalobcu nebola do reštrukturalizácie
proti spoločnosti INTERMONT a.s. prihlásená, v konaní sporná nebola. Vzhľadom na uvedené došlo ku
zánikuvymáhateľnostitejtopohľadávky, atedaajkzánikumožnostijejúčinnéhoprihláseniado
následnevyhlásenéhokonkurznéhokonania.Odvolacísúduzatvára,žepohľadávkažalobcusatakstala
aj takýmto spôsobom nevymáhateľná. Podľa názoru súdu prvej inštancie ujma žalobcu predstavovala

32 % z pôvodnej pohľadávky žalobcu, preto priznal žalovanému sumu 32.185,92 €, čo je ujma nižšia,
aká žalobcovi vznikla podľa názoru odvolacieho súdu. Keďže žalobca odvolanie proti výroku súdu prvej
inštancie, ktorým mu tento priznal sumu 32.185,92 € nepodal, odvolací súd v tejto časti rozsudok súdu
prvej inštancie potvrdil (aj s prihliadnutím na Čl. 16 ods. 3 C.s.p.).
16.4.1. Žalovaný v odvolaní ďalej namietal nesprávne právne posúdenie v otázke povinností advokáta

súdom prvej inštancie. Dôvodil, že pojem odbornej starostlivosti advokáta nemožno v danom prípade
vzťahovať na vykonávanie činnosti mimo právnych úkonov v súdnom
konaní, nemožno tento pojem vykladať neprimerane extenzívne. Odvolací súd opätovne, ako vo svojom
predchádzajúcom rozhodnutí, ktorým zrušil rozsudok súdu prvej inštancie v poradí prvý, poukazuje
na to, že advokát je povinný pri výkone svojej činnosti svedomito chrániť práva a oprávnené záujmy

klienta, dôsledne využívať všetky zákonné prostriedky, uplatňovať, čo podľa svojho presvedčenia a
príkazu klienta pokladá za prospešné a dbať o to, aby jeho právna pomoc bola účelná. Súčasťou
týchto povinností je bezpochyby tiež povinnosť advokáta riadne a včas (priebežne) informovať klienta o
postupe pri vybavovaní veci a o všetkých nových okolnostiach relevantných z hľadiska veci, v ktorej hozastupuje.Uvedenépovinnostimáadvokátpočascelejexistencieprávnehovzťahuzaloženéhozmluvou
o poskytnutí právnej pomoci. Odvolací súd uvádza, že „svedomitým nie je taký výkon advokácie, ktorý
nesie znaky ľahostajnosti, nedôslednosti, nedostatočného záujmu o klienta a jeho vec,

resp. ktorý nezohľadňuje reálny stav vecí alebo tento stav nedoceňuje. O vzťah príčinnej súvislosti ide
vtedy, ak škoda vznikla následkom výkonu advokácie, t. j. pokiaľ by nedošlo k pochybeniu advokáta,
mohol klient právo úspešne uplatniť" (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
25.11.2010, sp. zn. 4 Cdo 161/2009). Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky z 10.1.2007,
sp. zn. 25 Cdo 2679/2006 „jednou z povinností advokáta je postupovať tak, aby boli oprávnené záujmy

klienta riadnym spôsobom chránené a presadzované, na čo je advokát povinný využívať dôsledne
všetky zákonné prostriedky, ktoré môžu slúžiť záujmom klienta v právnej záležitosti, ktorá je predmetom
zmluvy medzi advokátom a klientom o poskytnutí právnej služby, t. j. ako prostriedky procesnoprávnej
povahy, tak povahy hmotnoprávnej, ak nie je výslovne dohodnuté, že sa zmluva medzi advokátom
a klientom vzťahuje iba na niektoré konkrétne vymedzené úkony, alebo je táto povinnosť vylúčená
neskorším výslovným pokynom klienta." I keď ide o rozhodnutie súdu Českej republiky, je aplikovateľné

aj v našich podmienkach, keďže § 16 zákona č. 85/1996 Sb. o advokácii, aplikovaný v uvedenom
rozhodnutí, upravoval povinnosti advokáta totožne ako zákon č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene
a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský
zákon) v znení neskorších predpisov (§ 18 ods. 1). Z podstaty poskytovania právnych služieb vyplýva, že
advokát je pri poskytovaní právnych služieb povinný postupovať s náležitou odbornou starostlivosťou.

To predpokladá iniciatívny a samostatný prístup advokáta, poskytnutie potrebných informácií klientovi,
vysvetlenie riešenej problematiky, predloženie možných variantov postupu, vyhodnotenie ich výhod
a rizík a vyžiadanie si pokynov klienta v prípade, že je to potrebné. Zároveň však platí, že takto
koncipovaná zodpovednosť sa neuplatní automaticky a bez ďalšieho. Na advokáta nemožno klásť
neprimerané požiadavky a správnosť výkonu advokácie je treba posudzovať vždy s prihliadnutím k

okolnostiam daného prípadu a charakteru tvrdeného pochybenia. I keď zákon podrobnejšie rozsah
konkrétnych povinností advokáta nevymedzuje, možno pod požiadavku čestnej a svedomitej ochrany
a presadzovania práv a oprávnených záujmov klienta s využitím všetkých zákonných prostriedkov v
zmysle § 18 zákona o advokácii podriadiť i tzv. poučovaciu povinnosť. Poučovacia povinnosť, i keď nie je
v zákone výslovne definovaná, je samotnou podstatou výkonu advokácie, prelína sa všetkými štádiami

poskytovania právnej služby a odráža zvýšený štandard starostlivosti, ktorý advokát ako špecialista na
právne otázky a postupy musí klientovi garantovať, aby dosiahol zamýšľaný účinok vo veciach, ktoré
pre klienta ako príkazník zabezpečuje.
16.4.2. V prejednávanej veci žalobca splnomocnením zo dňa 15.4.2011 splnomocnil žalovaného na
zastupovanie v konaní proti dlžníkovi INTERMONT a.s. vedenom na vtedajšom Okresnom súde

Bratislava I pod sp. zn. 25 Rob 39/2010 (po zrušení platobného rozkazu v dôsledku odporu konanie
vedené pod sp. zn. 34 Cb 6 /2010, splnomocnenie na č. l. 179 spisu 34
Cb 6/2010). Predmetom konania bolo uplatnenie peňažnej pohľadávky titulom neuhradených faktúr zo
strany dlžníka. Povinnosťou advokáta v konaní je, podľa názoru odvolacieho súdu, sledovať aj prípadné
zmeny právneho postavenia dlžníka, ku ktorým v priebehu konania môže dôjsť, napr. úmrtie fyzickej

osoby, zánik právnickej osoby s právnym nástupcom, vstup právnickej osoby do reštrukturalizácie, alebo
vyhlásenie konkurzu, aby tak mohol dôsledne hájiť záujmy klienta, ktorého v konaní zastupuje. Podľa
názoru odvolacieho súdu bolo povinnosťou žalovaného v priebehu konania o zaplatenie pohľadávky, v
ktorom zastupoval žalobcu, sledovať aj Obchodný vestník, aby v prípade vstupu do reštrukturalizácie,
alebo vyhlásenia konkurzu dlžníka, informoval o tom svojho klienta, žalobcu a následne ho poučil

o možnostiach, týkajúcich sa zabezpečenia jeho pohľadávky. Z uvedených dôvodov odvolací súd
nepovažuje odvolaciu námietku žalovaného za dôvodnú.
16.5. Žalovaný v odvolaní namietal nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia, vytýkal mu, že sa
nevysporiadal so všetkými jeho, v konaní prednesenými námietkami. Podľa názoru odvolacieho súdu
súd prvej inštancie svoje rozhodnutie podrobne a náležite v súlade s § 220 ods. 2 C.s.p. odôvodnil,

v odôvodnení svojho rozsudku sa vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje
rozhodnutie, a ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné. Súd prvej
inštancie v bodoch 20. až 26. odôvodnenia svojho rozhodnutia podrobne vysvetlil, ako sa vysporiadal s
jednotlivými predpokladmi vzniku zodpovednosti advokáta za škodu spôsobenú pri výkone jeho činnosti
a ich naplnením, ako vyhodnotil jednotlivé tvrdenia strán sporu, aké dokazovanie vykonal a ako výsledky

dokazovania vyhodnotil. Odvolací súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z
23.6.2004,sp.zn.III.ÚS209/04,vzmyslektorého„všeobecnýsúdnemusídaťodpoveďnavšetkyotázky
nastolenéúčastníkomkonania,alelennatie,ktorémajúprevecpodstatnývýznam,prípadnedostatočne
objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporuuvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a
jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie", (podobne aj rozhodnutia IV. ÚS 115/03,

II. ÚS 44/03, I. ÚS 117/05, IV. ÚS 112/05). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva pripomenul, že
súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c.
Španielsku z 21. 1. 1999). Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná
odpoveď v odôvodnení rozhodnutia.

17.1. Záver súdu prvej inštancie o porušení povinnosti žalovaného pri výkone advokácie namietal v
odvolaní aj intervenient na strane žalovaného. Poukázal na to, že žalobca v konaní ani netvrdil, že by
mal so žalovaným uzavretú zmluvu o poskytovaní právnych služieb, ktorá by sa týkala aj zastupovania
žalobcu (ako veriteľa) v reštrukturalizačnom konaní dlžníka, vrátane osobitného oprávnenia prihlásiť
pohľadávky žalobcu do reštrukturalizačného konania podľa ZKR. Odvolací súd s poukazom na dôvody
uvedené v bode 15.4. odôvodnenia tohto rozhodnutia uvádza, že v priebehu konania sp. 34 Cb

6/2010, v ktorom žalovaný zastupoval žalobcu na základe splnomocnenia, došlo k vstupu dlžníka do
reštrukturalizácie, čo malo zásadný vplyv na uspokojenie pohľadávky žalobcu uplatnenej v konaní.
Podľa názoru odvolacieho súdu bolo povinnosťou žalovaného informovať o tejto skutočnosti žalobcu
ako svojho klienta, v záujme riadneho zabezpečenia jeho pohľadávky, k čomu však nedošlo. Z toho
dôvodu následne nedošlo ani k uplatneniu pohľadávky žalobcu v reštrukturalizačnom konaní. Pokiaľ

intervenient v odvolaní namietal, že primárnu zodpovednosť za správu svojich pohľadávok nesie
samotný veriteľ, odvolací súd uvádza, že súdne vymáhanie pohľadávky vo výške 100.581,62 € voči
spoločnosti INTERMONT a.s. žalobca zveril žalovanému a dôvodne sa tak spoliehal na poskytnutie
odbornej starostlivosti z jeho strany.
17.2. Intervenient v odvolaní namietal spornosť pohľadávky uplatnenej v konaní sp. zn. 34 Cb 6/2010

voči spoločnosti INTERMONT a.s. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na odôvodnenie tohto
rozhodnutia v bodoch 15.1. a 15.2. Opätovne poukazuje na to, že spoločnosť INTERMONT a.s. písomne
odsúhlasila v rámci inventúry dňa 25.3.2009 zostatok v hodnote 3.331.381,93 Sk ako záväzok voči
žalobcovi, na základe troch neuhradených faktúr (č. l. 11 spisu sp. zn. 34 Cb 6/2010; fa č. XXXXXX-XX
na sumu 480.822,30 Sk, teda 15.960,37 €; fa č. XXXXXXX na sumu 72.623,50 Sk, teda 2.410,65 €; fa

č. XXXXXXX na sumu 2.777.936,31 Sk, teda 92.210,59 €, z ktorej sumy žalovaný uhradil 10.000,- €,
neuhradený zostatok predstavoval sumu 82.210,59 €, spolu dlžná suma je 100.581,62 €). Údajné vady
diela začala spoločnosť INTERMONT a.s. tvrdiť až v odpore proti platobnému rozkazu sp. zn. 25 Rob
39/2010, doručenému súdu dňa 8.4.2010 (č. l. 23 a nasl. spisu sp. zn. 34 Cb 6/2010), z ktorého odporu
vyplýva, že žalovaný namietal vady prác vykonaných v zmysle faktúr č. XXXXXXX a č. XXXXXXX,

pričom práce, resp. ich vady vykonané v zmysle faktúry č. XXXXXX-XX (dielo - EPS a PSN I. XX) v
odpore nenamietal vôbec. Odvolací súd opätovne uvádza, že v konaní bolo vykonaným dokazovaním
preukázané, že objednávateľ vady diela voči zhotoviteľovi neuplatnil, uvedenú skutočnosť potvrdili v
konaní svedkovia F. a T., dôkazy o opaku v konaní predložené neboli. Odvolaciu námietku intervenienta
preto odvolací súd považuje za nedôvodnú.

17.3. Intervenient v odvolaní namietal existenciu škody ako aj jej výšku. Odvolací súd v súvislosti s
uvedenou námietkou poukazuje na odôvodnenie tohto rozhodnutia, uvedené v bode 15.3.
17.4. Intervenient v odvolaní vytýkal súdu prvej inštancie, že sa nevysporiadal s jeho námietkou
uplatnenou v konaní, týkajúcou sa spoluzavinenia žalobcu za vznik škody. Poukázal na primárnu
zodpovednosťžalobcuzapodnikanie,atedaajsprávusvojichpohľadávok.Odvolacísúdvtejtosúvislosti

poukazuje na obsah odôvodnenia uvedeného v bode 15.4 tohto rozhodnutie a opätovne aj na to, že
súdne vymáhanie pohľadávky vo výške 100.581,62 € voči spoločnosti INTERMONT a.s. žalobca zveril
žalovanému a dôvodne sa tak spoliehal na poskytnutie odbornej starostlivosti z jeho strany.
17.5. Intervenient vytýkal súdu prvej inštancie, že nevykonal výsluch správcu konkurznej podstaty
spoločnosti INTERMONT a.s. a neoboznámil sa s obsahom plnomocenstiev iných veriteľov tejto

spoločnosti. Ako vyplýva z predloženého spisu intervenient na strane žalovaného navrhol výsluch
správcu konkurznej podstaty v podaní zo dňa 15.11.2022 (č. l. spisu 349 a nasl.) a to najmä
k okolnostiam reštrukturalizačného konania, schváleného reštrukturalizačného plánu, náležitostí
sporného splnomocnenia a súvisiacich otázok. Ako ďalej vyplýva z predloženého spisu (zápisnica z
pojednávaniadňa8.2.2023na č.l.spisu367anasl.)stranysporuzhodneuviedli,žeimjeznámy

obsah reštrukturalizačného spisu sp. zn. 1 R 3/2012, keďže sa s jeho obsahom oboznámili nahliadnutím
dospisuanetrvalinatom,abysúdobsahtohtospisuoboznamoval.Stranysporuzároveňzhodneuviedli,
že súhlasia s vyžiadaním si stavu plnenia pohľadávok vo vzťahu k veriteľom od súčasného správcu
konkurznej podstaty a po obdržaní tejto informácie si pripravia svoje záverečné vyjadrenia. Informáciusprávcu o stave plnenia pohľadávok súd prvej inštancie zaslal stranám sporu ako aj intervenientovi
na vedomie (ich právnym zástupcom, č. l. spisu 385 a nasl.), na pojednávaní konanom následne
dňa 17.4.2023 intervenient neuviedol, že trvá na vypočutí správcu konkurznej podstaty spoločnosti

INTERMONT a.s., resp. oboznamovaní obsahu plnomocenstiev iných veriteľov Uvedenú odvolaciu
námietku intervenienta odvolací súd preto nepovažuje za dôvodnú.

18. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým žalovanému
uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 32.158,92 €, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku

potvrdil (§ 387 C.s.p.).

19. Proti výroku rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým vo zvyšnej časti žalobu zamietol a to v časti
týkajúcej sa úroku z omeškania vo výške 9,15 % ročne zo sumy 50.290,81 € od 6.8.2014 do zaplatenia,
podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca dôvodiac, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci. Dôvodil, že pri nároku na náhradu škody čas plnenia nie je

určený dohodou, ani právnym predpisom, jeho splatnosť preto treba posudzovať podľa ustanovenia
§ 563 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho
o plnenie veriteľ požiadal, uvedené vyplýva aj z konštantnej judikatúry, pričom poukázal na rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27.9.2012, sp. zn. 7 M Cdo 15/2011. Podľa žalobcu za
deň splatnosti je nutné považovať deň po dni, kedy bola doručená žaloba žalovanému. Konštatoval, že

žalobu mal žalovaný k dispozícii dňa 27.9.2016, kedy doručil súdu svoj prvý procesný úkon, vyjadrenie
k žalobe, tento deň považoval za deň, kedy musel byť žalovaný oboznámený so žalobou. V
zmysle § 563 Občianskeho zákonníka bol žalovaný povinný plniť nasledujúci deň, a teda splatnosť
nároku pripadla na deň 28.9.2016. Žalovaný sa dostal do omeškania nasledujúci deň, dňa 29.9.2016,
od ktorého dňa si uplatnil nárok na úrok z omeškania. Odvolací súd uvádza, že Najvyšší súd Slovenskej

republiky ako súd dovolací otázku splatnosti dlhu podľa § 563 Občianskeho zákonníka (predtým § 78
Občianskeho zákonníka) už riešil. Najvyšší súd Slovenskej republiky [R III/1967 (Pls 3/67)] vyslovil,
že „Doba splnenia záväzku na náhradu škody nie je obvykle dohodnutá, nie je stanovená právnym
predpisom ani určená rozhodnutím súdu v zmysle § 78 OZ. To znamená, že dobou splnenia záväzku
na náhradu škody je prvý deň po tom, keď bol škodca poškodeným o splnenie požiadaný. Z toho

vyplýva, že škodca je v omeškaní s plnením záväzku na náhradu škody zásadne
vtedy, ak ho nesplní v deň nasledujúci po dni, keď bol poškodeným o splnenie požiadaný; od tohto
dňa, od ktorého je škodca v omeškaní, môže poškodený požadovať úroky z omeškania." V rozhodnutí
sp. zn. R 27/1977 uviedol: „Súdy v praxi prisudzujú úroky žalobcovi od celého radu podstatne sa
rozchádzajúcich termínov, totiž od vzniku škody, od výzvy žalovanému, aby škodu uhradil, od podania

žaloby, od doručenia žaloby, ako aj od právoplatnosti rozsudku, ba dochádza aj k prípadom,
že sa úroky neprisudzujú vôbec. Súdy sa zväčša pridržiavajú návrhu a nekriticky preberajú v tejto časti
návrh bez toho, že by sa zaoberali jeho opodstatnenosťou. Úroky z omeškania
možno žalobcovi priznať iba od toho času, keď sa dlžník dostal do omeškania. Keďže v Občianskom
zákonníku u nároku na náhradu škody nie je ustanovený čas plnenia, treba podľa ustanovenia § 78

Občianskeho zákonníka vychádzať z toho, že škodca je povinný škodu nahradiť prvý deň po tom, čo
ho veriteľ o splnenie požiadal. To bolo už vyjadrené Najvyšším súdom Slovenskej republiky (Pls 3/67).
Ak nedošlo požiadanie dlžníkovi už skôr, treba za kvalifikované požiadanie považovať žalobu; pravdaže
dňom zúročnosti pohľadávky uplatnenej v žalobe nebude deň nasledujúci po podaní žaloby, ale deň
po doručení tejto žaloby žalovanému." Vzhľadom na rovnaké znenie ustanovení § 78 Občianskeho

zákonníka v znení platnom pred 1.1.1992 a ustanovenia § 563 Občianskeho zákonníka v znení platnom
po 31.12.1991 je uvedená judikatúra aplikovateľná aj v danom prípade. Rovnaký názor prezentoval
najvyšší súd aj vo svojich rozhodnutiach sp. zn. 1 Cdo 99/2007, 7 Cdo 15/2011, 3 Cdo
174/2016. V prejednávanom prípade bola žaloba žalovanému doručená dňa 12.9.2016 (č.
l. spisu 42), nasledujúci deň 13.9. 2016 bol žalovaný povinný plniť a ďalší deň 14.9.2016 sa dostal

do omeškania. Žalobca v odvolaní navrhol priznať mu úrok z omeškania od 29.9.2016, odvolací súd v
tejto časti rozsudok súdu prvej inštancie, s poukazom na ustálenú judikatúru, zmenil (§ 388 C.s.p.) tak,
že žalobcovi priznal úrok z omeškania od 29.9.2016. Pokiaľ ide o výšku úroku z omeškania, žalobca
navrhol priznať mu úrok z omeškania vo výške 9,15 % ročne. Odvolací súd pri určení výšky úrokov z
omeškania, akceptujúc, že účastníci právneho vzťahu sú podnikatelia, vychádzal z úpravy obsiahnutej

v nariadení vlády Slovenskej republiky č. 21/2013 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Obchodného zákonníka, z § 1 ods. 2, podľa ktorého namiesto úrokov z omeškania podľa sadzby určenej
podľa odseku 1 môže veriteľ požadovať úroky z omeškania v sadzbe, ktorá sa rovná základnej úrokovej
sadzbe Európskej centrálnej banky platnej k prvému dňu omeškania zvýšenej o deväť percentuálnychbodov; takto určená sadzba úrokov z omeškania platí počas celej doby omeškania. Základná úroková
sadzba Európskej centrálnej banky bola v období od 16.3.2016 do 18.9.2019 vo výške 0,00 %, zvýšená
o deväť percentuálnych bodov predstavuje 9 %, preto odvolací súd v uvedenej výške priznal žalobcovi

úrok z omeškania zo sumy 32.185,92 €, akceptujúc výšku škody, o ktorej rozhodol súd prvej inštancie
a vo zvyšnej časti zamietnutého úroku z omeškania žalobu potvrdil (§ 387 C.s.p.).

20. Ako vecne správny potvrdil odvolací súd aj výrok rozsudku súdu prvej inštancie o trovách konania.
Žalobca sa v konaní domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 50.290,81 €, keďže súd prvej

inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 32.185,92 €, žalobca bol úspešný v 64 %, vo
zvyšnej časti žalobu zamietol , žalovaný tak bol úspešný v 36 %, čistý úspech žalobcu predstavuje 28
% (64 - 36 = 28). Uvedený postup je v súlade s ustanovením § 255 ods. 2 C.s.p.

21. Žalobca bol úspešný v predchádzajúcom, ako aj v tomto odvolacom konaní, odvolací súd preto
postupom podľa 396 ods. 1, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. priznal žalobcovi ako strane úspešnej v

odvolacom konaní nárok na náhradu trov tohto, ako aj predchádzajúceho odvolacieho konania v rozsahu
100 %.

22. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 393 ods. 2 veta druhá C.s.p. v spojení s § 3 ods.
10 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za

nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za

nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej
obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§
435 C.s.p.).